Miroslav Č á r s k y
Z KYTICE ĽUDOVÝCH KROJOV
Z kytice ľudových
krojov
Miroslav Č á r s k y
Niet jediného kraja v našej vlasti, ktorý by priam nekypel svojráznosťou ľudovej kultúry. Špecifikácia jednotlivých územných oblastí sú navonok charakterizované nárečím, zvykmi, tancami, piesňami, architektúrou a krojom. Z tohto kultúrneho bohatstva minulosti je popri piesňach najviac udržovaný pri živote ľudový odev – kroj. V prepestrej kytici slovenských krojov má svoje zvláštne postavenie Záhorie. Na jeho území ohraničenom riekou Moravou, Bielymi a Malými Karpatami v dnešnej dobe dožíva niekoľko desiatok typov ľudových krojov. Pôvodne jednoduché a účelné kroje šité z podomácku vyrábaných textílií sa postupom času menili, doplňovali o jednotlivé už iba dekoračné súčiastky. Súčasne s týmto sa menila i výzdoba krojov. Kroj prijíma výrobky špecializovaných remeselníkov, rozvíja sa výšivkárstvo. Tieto zmeny sú prvotne podmienené meniacim sa sociálnym postavením ľudu, druhotne pod vplyvom iných odevných kultúr (šľachtické odevy, vojenské rovnošaty, importované textílie). Rozvoj výšivkárstva dosahuje vrchol koncom XIX. a začiatkom XX. storočia. V tomto období sa vytvárajú profesie žien – vyšívačiek, ktorých finančný príjem je zabezpečovaný len prostredníctvom zhotovovania a vyšívania jednotlivých súčiastok krojov. K tomuto časovému obdobiu môžeme konštatovať, že nebolo jedinej súčiastky ľudového kroja – vonkajšej alebo spodnej (intímnej), ktorá by nebola zdobená výšivkou či čipkou. Dokonca i čižmy nosené k ženskému kroju sú prešívané farebnými bavlnkami. Na čepcoch, šatkách, zásterách, stužkách a košeliach môžeme dokumentovať umelecké nadanie tvorcov – žien Záhoria, ako i vysokú techniku, zručnosť, bohatú kompozičnú fantáziu, vtipnosť vo vynaliezavosti umocnenú citovou harmóniou. Technika, bohatosť a krása výšiviek na Záhorí prv než dosiahla jedno z popredných miest na Slovensku, prešla taktiež svojím špecifickým vývojom.. Najčastejšie techniky používané pri výzdobe krojov sú výšivky krížikom, na plno, stonkovým stehom (pod nitku), vyrezávanie, tylangrová práca, gatry a výšivka striebornou alebo zlatou niťou (výšivka šíkom). Vzory výšiviek tvoria rastlinné motívy umiestnené centrálne (prucleky) alebo sa periodicky opakujúce (zástery). Veľmi zriedkavo sa vyskytujú zvieracie motívy v podobe vtákov. Geometrické vzory sa vo výzdobe krojov skúmaného regiónu už vôbec nevyskytujú, ale veľmi častý výskyt týchto vzorov je u posteľovín. V prvých desaťročiach nášho storočia sa na doplnenie celkového dojmu výšivky a kroje začínajú používať farebné „korálky a brinkáče“. Je to obdobie kedy je prekonávaný kulminačný bod. Postupom času pracné výšivky bavlnkami sú vytláčané menej náročnými výšivkami ovsíkmi. Zároveň s týmto sa do krojov dostávajú lacné efekty v podobe zrkadielok, plieškov či maľovaných stúh. K úpadku krojov prispieva i používanie syntetických textílií, či nových netypických strihov. Z krojov Záhoria najhonosnejší, najnákladnejší a najviac vyšívaný (pre niektorých i najkrajší) je sviatočný a príležitostný ženský kroj z Jablonice. Záhorie sa severným územím okresu Senica dotýka oblasti Myjavska. Kroj tohto regiónu je úplne protikladný s krojmi Záhoria. Ostáva až do dnešných čias prísne strohý a jednoduchý.
Tento dvojfarebný kroj (modrá a biela farba textílií) ako výzdobu prijal iba biele čipky, z ktorých je zhotovený u ženského sviatočného kroja obojok a čepiec. Jednoduchosť a farebná zladenosť tohto typu kroja vytvára okúzľujúce čaro a príťažlivosť u každého pozorovateľa. Čistota jednotlivých typov krojov Záhoria je podmienená niekoľkými vzájomnými činiteľmi. Ako najdôležitejšie sa môžu uviesť vzory a umiestnenie výšiviek, textílie a strihy. Pri štúdiu ľudového odevu sa môžeme spoľahlivo opierať o dobové fotografie zbierky, etnograf. odd. múzeí súkromné vlastníctvo krojov ústne svedectvá Určitým vodítkom môžu byť i folklórne skupiny pôsobiace v skúmanom regióne a ťažiace z jeho historického odkazu. Musíme si však uvedomiť, že toto vodítko je len o r i e n t a č n é. Odev týchto súborov je viac či menej nepresný a skreslený. Táto nečistota kroja je vo väčšine prípadov spôsobená následkom finančnej politiky zriaďovateľov, keď sa na zhotovenie krojov používajú náhradné netypické textílie so skromnou či vôbec žiadnou výšivkou. Určité skreslenie nastáva i účelovosťou novo – zhotovených krojov, t. j. pre aký účel je kroj folklórnou skupinou používaný (tanečníci, speváci, hudobníci atď). Ľudový odev na Záhorí vo svojich vývojových fázach keď prešiel postupom stáročí od jednoduchej účelnosti až po reprezentatívnu honosnosť, ako nositeľ kultúrneho odkazu našich predkov, dokázal diferencovať nielen jednotlivé centrá spoločenského styku, ale i triedne i spoločenské postavenie obyvateľstva. Dokonca v niektorých lokalitách i príslušníkov náboženských spolkov. Myslím si, že je povinnosťou každej generácie zaznamenať a uchovať tento miznúci odkaz života a cítenie nášho ľudu, ktorí v ťažkých životných podmienkach vytvoril a zanechal po sebe toto nevšedné a prekrásne dedičstvo.
Jablonický kroj
Jablonický kroj
Gbelský typ kroja F. N i t r i a n s k ý (1940)
Starý ľudový kroj sa nenosí. Zaniknul asi pred 50 rokmi (1890). Dnes je zachovaný ako vzácna pamiatka a používa sa ho len pri divadelných predstaveniach a slávnostiach. Jeho popis: a) Mužský Muži nosili modré súkenné nohavice s našívanými do vzoru sostáv, šnôrkami, cez nohavice sa vkladal veľký vyšívaný ručník. Košele boly šité z rôzneho bieleho súkna, maly široké rukávy s úzkou výšivkou na konci, u krku maly úzke vyšívané lemovky, ktoré maly v predu dve vyšité plátené stuhy. V predu na prsiach maly vyšité venčeky. Na košelu sa obliekal „zlatohlavový pruclek“, ktorý sa v predu zapínal na jeden alebo dva gombíky. Kolom krku sa nosila hodvábna na suk uviazaná „polúvka“. Na hlave maličký čierny okrúhly klobúčik, vyzdobený kolom dokola stuhami a veľkým pérom. Ku kroju sa nosili vysoké lemované čižmy, z ktorých visely dlhé hodvábne strapce. V zime ešte muži nosili haleny a baranice. Kroj mužský všedný: nohavice aj košele konopné, boty – slovenské (slovenčáky), zástery, kabát. b) Ženský Ženský kroj: Ženy nosily viac naškrobených sukieň, na spodku biele, na vrchu kvetované z rôznych látok, na pr. merínové, kašmírové v rôznych barvách. Zástera bola biela obyčajne z tylu „tilangrový fertoch“ alebo z barevného kašmíru vyšívané. Rukávce boly biele, vyšívané na konci rukávov. Cez rukávce sa obliekal „zlatohlavý kvetový pruclek (lajblík)“, ktorý sa uzatváral šnorovačkou. Kolom krku uvazoval sa široký čipkový „krézl“. Na predu bol kroj vyzdobený vyšívanými alebo kvetovanými stuhami. Ku kroju sa nosily čižmy a na hlavách „auzendrové“ do zadu uviazané ručníky. Ženy maly krásne vyšívané čepce, na ktorých nosily riedke tylové ručníky. Za nepriaznivého počasia obliekaly kacabaje alebo kvetové veľké ručníky (halinky). Kroj ženský všedný: konopný rubáš a rukávce, sukne tmavé, kacabaje, modré úzke zastery, auzendrové ručníky, pod nimi červená obálenka. Miesto starého kroja užíva sa kroj sedliacky. Ženy: sukňa sviatočná je obyčajne hodvábna, všedná je barevná, nosia sedliacke „gaze“ alebo blúzy podľa mestského strihu. Súčiastky sú kupované v mestských obchodoch. Z domácich látok konopných šijú „rubáče“ a traslavice. Kroj dostávali chlapci i dievčatá, keď vychodili zo školy. Teraz muži obliekajú sa po mestsky, pánsky. Najskôr sa začal mestský šat nosiť do kostola. Doslovný prepis z „Pamätnej knihy veľkej obce slovenskej Gbely“ vedenej gbelským učiteľom F. Nitrianským a uloženej v Okresnom archíve v Skalici.
Gbelský typ kroja Mgr. Lenka Gronská (2000 ?)
Súčasti ženského odevu Spodnou súčasťou ľudového ženského odevu bol rubáč, ktorý sa obliekal na holé telo. Rubáč bol ušitý z hrubého konopného plátna a skladal sa z dvoch k sebe prišitých dielov, z vrchného dielu – obléčka a spodného dielu dosahujúceho až pod prsia – široko nariasenej sukne. Obléčko pevno obopínajúc hrudník bolo často krát vyzdobené krížovou výšivkou geometrickým alebo jednoduchým kvetovým motívom. Rubáč sa upevňoval ne ramenách jednou šnôrkou – trz. Plecnicou, prišitou vždy uprostred vpredu a v zadu. Plecnica bola vo väčšine jednoduchá – cez jedno rameno, niekedy však i dvojitá – cez obe ramena. Rubáč nahradili neskoršie dve až tri spodné sukne – škrobenice, z bieleho bavlneného silne naškrobeného plátna. Na rubáč si ženy obliekali taclové rukávce z bieleho bavlneného plátna raglánového strihu, vpredu na zapínanie malými fialovými či žltými gombíčkami. Asi 10cm od kraja rukávcov bol našitý lem – tunel, ktorým bola prevlečená šnôrka. Zaviazaním tejto šnôrky sarukávce stiahli nad lakeť, čím spodná ich časť vytvorila volán – tzv. tacle. Rukávce sa však nosili iba k sviatočnému kroju. Vo všedný deň ich vystriedala biela plátená košelka s rovnými nenariasenými rukávmi. Na rukávce si slobodné dievčatá pripevňovali čipkový krézl a vydaté ženy strapcovú pouovičku – púuku. Púlka bola trojrohá vlnená šatka, ktorú si gbelské ženy prehadzovali cez ramená – okolo krku, na prsiach prekrížili a rohy zastrčili za pás. Farbu mávali červenú, cyklámenovú, zelenú a staršie ženy nosili púlky väčšinou čierne. Ďalšiu odevnú vrstvu tvorila sukňa, zástera alebo fjertoch a lajbl. Sukní bolo niekoľko druhov. K sviatočnému kroju ženy obliekali sukňu kašmírovú - červenú, potisnutú drobnými červenými kvetmi. Na nedeľnú omšu bola vhodná sukňa štofová z bavlneného plátna alebo modrá barvenícka. V zimnom období dávali ženy prednosť sukni teplejšej – dámentuchovej – vlnenej, obyčajne kockového vzoru. Najobvyklejšie a teda aj najčastejšie obliekané boli sukne modré barvenické. Nové sa nosili v nedeľu a staršie , obnosenejšie vo všedný deň. Bavlnené plátno na tieto sukne si gbelské ženy vozili farbiť do Sobotišťa k habánskym barveníkom. Sukne barveníci zafarbili buď jednoducho na modro, alebo ich potisli drobným vzorkom. Obyčajne boli vzory bodkové, dvoj bodkové, kvetinkové alebo čiarky. Sukne boli široko nariasené, okrem prednej časti s rázporkom, ktorá bola hladká. Dĺžka sukní bola do pol lýtok a pod nimi bol vidieť ešte okraj rubáča. Od päťdesiatych rokov 20. storočia začali v súlade so všeobecným trendom i gbelské ženy svoje sukne skacovať. Predná časť sukne sa zakrývala širokou viac polovou zásterou – fjertochem. K sviatočnému kroju – k červenej kašmírovej sukni, patril modrý glotový fjertoch, zdobený zo troch strán drobnou, viac farebnou kvetinovou výšivkou. V nedeľu si ženy oblikali fjertoch buď kotuové (názov podľa podobnosti farby medeného kotla) alebo modré barvenícke. Platila
zásada, že k modrej barveníckej sukni patril vždy modrý barvenický fjertoch, nový v nedeľu a starší vo všedný deň. K práci si ženy niekedy miesto fjertochu uväzovali jedno pólovú modrú barvenícku zásceru. Na rukávca alebo na košelku sa obliekal v lete jedno farebný lajbl – vestička do pásu, bez rukávov, vpredu na šnorovanie. K sviatočnému kroju patril lajbl kašmírový alebo brokátový, podšitý zospodu plátnom, inak sa nosil lajbl šochový. Na sviatok a do kostola sa gbelské ženy zdobili taktiež stužkami. Jedna sa pripínala na lajbl na šnorovaním a druhá sa uväzovala okolo pásu. V zime nahradili lajbl gaže a kacabaje. Gaže boli krátke ženské kabátiky s dlhým úzkym, na ramenách nabratým rukávom. Do pásu boli priliehavé a od pásu mali v zadu odstávajúci hladký šosík. V predu sa zapínali obyčajne na šesť gombíkov. Gaže sa šili hlavne zo zamatu. Neskoršie sa začali šiť taktiež zo štofu, popelínu a plátna, kedy spolu s plúskama a tabulovýma halinkama začali postupne v ľudovom odeve nahradzovať rukávce a košelky. Gaže sa taktiež pre zimné obdobie podšívali vlneným súknom a vtedy sa im hovorilo kacabaje. K ženskému odevu patrili taktiež teplé, vlnené, štvorcové, na trojuholník preložené vlňáčky, ktoré sa prehadzovali cez ramená a v daždi i cez hlavu. Veľkú pozornosť venovali gbelské ženy úprave hlavy. Dievčatá a slobodné ženy chodili prostovlasé, vydaté ženy si na hlavu buď čepiec a plénu alebo auzentrák či obyčajný ručník. Sedliacky čepiec tvorilo poskladané dienko a čelenka, oboje z tylangru. Čelenka sa po celej ploche podšívala bielym plátnom a bola ozdobená viac farebnou výšivkou s kvetinovým motívom. Na okraji čelenky bola prišitá široká, naškrobená, jemná biela čipka. Cez čepiec si ženy prehadzovali štvorcovú, na trojuholník zloženú plénu z bieleho jemného materiálu, obyčajne z tylu. Pléna sa uväzovala napevno dozadu na zátylku. Iným typom čepca bol čepiec trúbelový, ktorý bol určený pre veľké sviatky. Do tohto čepca bola začepená taktiež pri svadbe nevesta, ktorá ho ako symbol vydatej ženy nosila v nedeľu do kostola, často krát rok i dva po svadbe. Cez čepiec sa opäť uväzovala dozadu pléna. Názov čepca sa odvodzoval od širokých bielych, na husto nazbieraných čipiek vytvárajúcich tzv. trúbele. Vo všedný deň si ženy zakrývali hlavu buď auzentrákem – červeným, potisnutý drobnými kvetmi, štvorcovým, na trojuholník zloženým šátkem alebo obyčajným ručníkom. V nedeľu do kostola si ženy pokiaľ si nechceli dať čepiec, uväzovali ručníky kašmírové, zdobené v spodnom rohu drobnou kvetinovou výšivkou. Uväzovanie ručníkov – šatiek bolo väčšinou v zátylku – na uši. Jedine staré ženy mali ručníky uviazané pod bradou. Väčšinu materiálov na zhotovenie odevov gbelské ženy získavali z domácich zdrojov, avšak plény, púlky a kašmír si dávali voziť kupcami z Viedne. K ženskému kroju patrili i čierne harmonikové čižmy, majúce vo spodnej časti nad kotníkom štyri až päť záhybov. Nohy sa do čižiem omotávali onučkami. Neskoršie sa začali nosiť taktiež čierne šnorovacie strevíce, siahajúce nad kotníky. Na nohy sa pritom navliekali čierne punčoch – štrumpandle, nad kolenami stiahnuté do gumy.
Súčasti mužského odevu K sviatočnému mužskému kroju patrila biela košeľa z bavlneného plátna, pončového strihu s úzkym stojáčikom u krku a dlhými rovnými rukávmi stiahnutými do manžety. V predu uprostred bol kratší rozparok, ktorý sa zapínal na malé, drobné biele, ale i farebné, napríklad fialove či žlté gombíky. Zdobenie košele sa sústreďovalo okolo tohto rozparku, po ploche náprsenky, sámečkovaním a bielimi čipkami. Ku košeli sa obliekala vlnená súkenná vesta bez rukávov – pruclek a nohavice. Mladí, slobodní muži nosili nohavice a prucleky modré, starší muži čierne. Nohavice mali vpredu dva rozparky ozdobne olemované harasovou šnorkou . Cez rozparky bol prevlečený menší biely, obyčajne ozdobne vyšívaný ručníček. V páse upevňoval nohavice dlhý, dvakrát opásaný remeň. Nohavice sa zastrkovali do vysokých čiernych kožených klincovaných čižiem. Vo všedný deň, na každodennú prácu však muži dávali prednosť jednoduchej nezdobenej konopnej košeli opäť pončového strihu a rovným volným gaťám, stiahnutým v páse šnorkou. Cez gate si uväzovali modrú barvenickú jedno polovú zásceru. Ku gaťam, dole obyčajne rozstrapeným, sa obúvali v lete kožené pantofle a v zime vlnené súkenné papuče. V zimnom období sa na cestu do kostola prehadzovali cez ramena gbelskí muži dlhé súkenné haliny s veľkým štvorcovým golierom alebo po kolena dlhé slovenské kožuchy. Na hlavu si nasadzovali čierne homolovité baranice alebo malé čierne klobúky – širáky.
Súčasti detského odevu Deti sa do jedného roku nosili v perince, kde mali ruky pevne pritiahnuté k telu, aby im podľa ľudovej povery rovno rástli – zamotávali sa do duchen a zaväzovali povijákem. Oblečenú mali bielu plátenú košieľku a biely plátený čepček. Keď vyrástli z duchének, chodili dievčatá, ale i chlapci až do piatych rokov v štofových, tabuľových šatách, ktoré boli dlhé do pol lýtok alebo až po kotníky a mali buď krátky alebo dlhý rukáv. V zime sa deťom cez šaty prehadzoval teplý vlňáčik. Odev starších detí bol obdobný odevu dospelých.
Gbely. Na fotografii z roku 1920 Viktória Kocáková rod. Kurinová v kroji vydatej ženy. Toto ľudové oblečenie z Gbelov nie je zatiaľ popísané a zdokumentované.
D o ž í n k y v G b e l o c h.
Fotografia z rozmedzia rokov 1935 - 1940.
Súčasti gbelského kroja (foto: Ing. M.Čársky)
Ženské čepce
Lajbl vydatej ženy
Detail ženskej sviatočnej zástery
Holíčsky typ kroja Miroslav Čársky
Holíčsky typ kroja patrí do skupiny krojov Záhoria, takže o ňom platia všetky zovšeobecnenia, ktoré sú napísané v úvodnej časti . Bol nosený obyvateľmi Holíča, Kopčian, Trnovca, Kátova, Vrádišťa, Prietržky, Mokrého Hája, Radošoviec, Duboviec, Popudinských Močidlán, Chropova, Koválovca, Oreského a Lopašova. Je typ kroja, ktorý bol rozšírený na takom veľkom území ako žiadny iný typ kroja na celom Záhorí. Nesporne k tomu prispelo samotné historické postavenie mesta Holíča ako hospodárskeho a politického centra panstva Holíč i ako bývalé letné sídlo rodiny Habsburgov. Pri tomto type kroje je však potrebné i podotknúť, že mal svoj podtyp – radošovský, líšiaci sa drobnosťami od základného typu. Pre holíčsky typ kroja sú charakteristické niektoré súčasti, ktoré sa u iných typov nevyskytujú alebo vyskytujú v pozmenenej podobe. Je to napríklad: angaláš – u ženského kroja skladaná stužka v kombinácii s čipkou nosená okolo hrdla strapčák –noška – chomút - šatka s dlhými strapcami nosená okolo hrdla miesto angaláša polúvka – u mužského kroja trojrohová šatka so strapcami. Ďalej je to umiestnenie a veľkosť výšiviek a taktiež i použitý textilný materiál na jednotlivé súčasti kroja. K holíčskému ženskému kroju sa nosili barvenícke sukne (modrotlačové). Podľa vzoru aký bol na nich vytlačený mali i svoje meno (tiež jedna z charakteristík tohto typu). Boli to: hleď na mňa, hadečková, rozmarínková, mlynková, halúzková, richtárka, hviezdičková, ocelková, hornádlová, očenášková, mesiačková, pantlová, coknová a rybičková. Aké to boli vzory už dnes asi ťažko zistíme. Okrem týchto barveníckych sukeň sa nosili i sukne kondrážky z čierneho súkna a asi v 1/3 od zdola s našitou tmavomodrou širokou zúbkovanou stužkou. Sukňa kondrážka bola nosená k príležitostnému kroju (nevesty) tak ako sukne batistky, ktorým sa hovorilo i turecké (biely batist s ružičkovým vzorom). Svoje pomenovanie mali i prucleky – živôtiky: 1. Vyšívaný 2. Zlatohlavový alebo i bakoňový 3. Brinkáčový V určitom období sa nosil i životek – živôtik s našitou kovovou striebornou čipkou na ružovej alebo žltej lesklej látke obšitý modrou stužkou a podšitý konopným plátnom. Strihom sa podobá živôtikom z hornatých oblastí Slovenska (so špicou vzadu). Podobné pomenovanie ako prucleky mali i čepce vydatých žien vyšívaný, brinkáčový ovsíkový a gargula. Pozornosť si zaslúži tzv. zásednícky čepec, ktorý nosila zásednica – kmotra k obradnénu svadobnému kroju. Bol to najnákladnejší a najbohatšie vyšívaný čepiec (výšivka zlatou a striebornou niťou). Často krát takýto čepiec dostávala nevesta do daru od svojej kmotry. Čepiec k holíčskemu kroju sa nosil tak, že čipka nad čelom bola formovaná do tzv. srdiečka, čo u ostatných typov krojov nie je . Ďalším charakteristickým znakom holíčského kroja je veľkosť a umiestnenie výšivky na ženských zásterách a farebne vyšité šlice – faldy, ktorých
na každej vrchnej strane zástery muselo byť sedem a museli mať svoje farebné poradie. V rozmedzí 15 – 20 cm od spodnej časti zástere býva umiestnená po celej šírke nie veľmi široká pásová výšivka farebnými bavlnkami (krížikom alebo na plno). Spodné rohy zástery sú obšité bavlnkami a v rohoch je výšivka tou istou technikou a stým motívom ako pásová výšivka. Pre mužský sviatočný holíčsky kroj boli charakteristické čierne čižmy s vykrojenou sárou do srdiečka a s koženým gombíkom vpredu. Ďalej to bola biela plátená košeľa so širokými voľnými rukávmi a s bohatou výšivkou. Košeľa, ktorá bola bez goliera sa pod hrdlom zaväzovala širokou vyšívanou stužkou z toho istého materiálu z akého bola ušitá košeľa. Okolo hrdla sa nosila uviazaná už spomínaná polúvka – trojrohá hodvábna šatka s dlhými viazanými strapcami. Na hlave sa nosil malý čierny klobúčik s farebnou (najčastejšie modro fialovou prelamovanou stužkou). Holíčski mládenci nosili za klobúčikom pierko zhotovené z jabloňového kvetu a niekoľkých vetvičiek rozmarínu. Ku kroju patril ešte farebný brokátový pruclek, na ktorý sa pripínali vyšívané stužky, súkenné nohavice a vyšívaný ručník. Pod súkennými nohavicami sa nosili plátené spodky. Remeselnícke kroje nosené v Holíči sa od sedliackych líšili jednoduchosťou, menej nákladnými výšivkami a čepcom gargulou, ktorý nosili ženy remeselníkov.
Na dobových fotografiách holíčsky sedliacky sviatočný kroj
Holíčsky ženský sedliacky sviatočný kroj v porovnaní so strapákom (noška – chomút) a s angalášom
Holíčsky ženský remeselnícky kroj
Holíčsky kroj – fotografia z roku 1985
Na fotografiách z obdobia rokov 1920 – 1930 kroj z Vrádišťa. U ženy ide o sedliacky sviatočný príležitostný (nevesta) kroj.
Súčasti holíčského kroja (foto: Ing. M. Čársky)
Obálenka nosená pod čepcom
Vyšívaný ženský čepiec
Detail spodnej časti ženskej zástery
Vyšívaný ženský čepiec
Brinkáčový ženský čepiec
Detail spodnej časti ženskej zástery
Detail vrchnej časti ženskej zástery - šlice
Ženský pruclek predná časť
Ženský pruclek zadná časť
Ženský pruclek - bakoňový
Mužský pruclek – predná časť
Mužský pruclek – zadná časť
Kopčianske
kroje
Bedrich S u c h ý (1936)
Dieťa v perinke je previazané vyšívaným „povijákom“. Keď už sedí a hlavne keď už chodí, dostane „gargulu“. Je to čepčok z kvetovaného brokátu a hovorí sa „bakoňový“, v predu na okrajoch sú „necky“, je to tyl so stužkou spolu na harmoniku poskladaný. Gargula sa so širšou kvetovanou stuhou zpredu do zadu zaväzuje. Ďalej dieťa nosí „kaboš“, je to vlastne kažmírová blúzička a zapína sa vzadu pestrými sklenenými gombičkami. K tomu nosí sa sukienka „s puntíkom“, je barvenický modrý kartú bielo puntíkovaný. Sukienka je nabraná a na široké priliehajúce sedlo cez prsia našitá. Toto sedlo sa sa vzadu na „haklíky“ zapína. Ku kabošu a puntíkovej sukienke dievčatká nosia zásterku, chlapci nie. Dievčatá – školáčky nosia na hlave šiatok hodvábny alebo vyšívaný biely – tylový. Blúzička – zvaná „geleta“ – siaha len po pás a rovným strihom pevne prilieha na telo. Látka je rôzna. Rukávy majú „dudy“ – malé bufničky – a v pokračovaní sú úzke. Geleta sa na predku zapína farebnými sklenenými gombičkami. Okraje pri zapínaní, dolný okraj a rukávy v zápästí sú prešité farebnými „portami“ raz alebo viac raz. Na spodnom okraji je našitý „kanír“ – plissé. Sukňa je barvenícka modrá, v páse nabraná a šnúrkou sa zaväzuje. Je červenou stuhou podšitá a asi pol cm na vrch preložená. Zásterka je bledomodrá barvenícka, hore naberaná, dole a hlavne rohy bohate vyšívané. Motívy sú: poľné kvietky, klasy, kohútiky, holubičky a podobne. Zaväzuje sa na šnúrku a cez túto sú našité široké stuhy, ktoré sa vzadu zaväzujú a konce visia zároveň sukien. Najparádnejšie nosia sa dorastajúce dievky. Na hlave nosia „rožky“. Je to skladne uviazaná „auzendrová“ červene kvetovaná šatka na „rožek“ v predu, takže tvár vyzerá malá – ako v čepci. Aby „rožky dobre sedeli, pod šatku nasadí sa „obálenka“, ktorá dodáva šatke pevnú formu. Kacabaja. Je to halenka z hodvábu, kažmíru, kytičkového zamatu, ktorá prilieha a vzadu dole končí štyrmi „šoškami“, na spôsob vĺn a nie na spôsob vejáru. Kacabaja zapína sa vpredu na „haklíky“ – sponky. Šošky sú so spodu podšité modrým alebo červeným kažmierom a pri vlnovitej forme vidno od spodu farebné záhyby. Rukávy sú úzke. Okraje pri zapínaní, spodný okraj, rukávy sú portami prešité ako pri gelete. Sukňa je zamatová, hodvábna, batistová, súkenná kvietkovaná alebo jednofarebná, organtínom podšitá, aby záhyby skladania boli pevné a trvalé. Spodný okraj je červene – modre – podšitý a na vrch na pol cm prehnutý. Pod túto sukňu oblieka sa tri až päť škrobených sukieň, s ktorých jedna sa ešte „podkaše“, aby postava bola čím širšia. Na bielych spodných sukniach sú našité „krepliny“ - zubaté vlnovky – alebo krajky – čipky. Pri sebamenšom nahnutí biele „krepliny“ sa pri toľkých sukniach pekne vynímajú. Na spodku nosí sa „rubáč“ z konopného domáceho plátna a na harmoniku poskladaného. Rubáč pesahuje sukne päť až desať cm a na toto presahovanie hovorí sa „slanina“ – tá má suaninu. Bohatší majú širšiu „suaninu“. Sukne siahajú pod kolená.
Zástera je čierna glotová, bledomodrá kažmierová a bohate vyšívaná. Na zástere vynikne umenie výšivkárske. Po stranách sú široké kvetované stuhy, končiace striebornými strapcami a viažu sa vpredu, konce visia cez celú dĺžku sukne. V lete, alebo keď sa ide za družičku, nosia sa rukávce, miesto kacabaje. Rukávce sú veľké bufňvé, biele vapérové alebo batistové s vyšívaným okrajom a sú stužkou nad lakťom previazané. Rukávce sú dvojité, aby bufne boli veľké a sa nekrčili. Na krk berie sa „angaláš“. Je to nákrčník, ušitý s 4-6 sm širokých „neciek“. V prostriedku je prišitá plisovaná stužka, ktorá je pošitá „brinkáčmi“ – to sú kovové lesklé lupienky. Tiež okraje neciek sú pošité brinkáčmi a sklenenými „gorališami“ – perličkami. Miesto „angalášu“ nosí sa tiež „vole. Vole je naširoko uviazaná hodvábna strapcová šatka okolo hrdla. Pod šatku vkladá sa organtín alebo papier, aby nafúknuté vole dobre a pevne sedelo. V tomto 10-15 cm širokom okruhu hlava sedí ako v manžete. Cez vole prepadáva na každé rameno široká biela kvetovaná stuha a vzadu do pol chrbáta dve stužky. Družice nosia vence z umelých kvetov. Pod veniec treba napred pripraviť vlasy. Vlasy sú hladko česané s cestičkou v prostriedku, vzadu rozdelia sa na 12 dielcov a každý diel sa ôsmimi prameňami spletá. Týchto 12 ôsmidielnych vrkôčikov vzorkovite sa v tylu složí a ozdobnými ihlicami pripevní. Okolo týchto pletencov umiestni sa menší zelený venček. Hlavný veniec leží na temeni hlavy a konce oboch vencov zviažu sa vzadu širokou kvetovanou stuhou na „mašlu“, konce stúh siahajú až do pol sukní v tom prípade, keď niet „vole“. Pruclek. Cez rukávce oblečie sa „pruclek“ brokátový – tiež ho volajú „zlatohlavový“. Cez prsia je široké šnurovanie a široká kvetovaná stuha na mašlu uviazaná. Sukne sú hladké alebo kvetované. Zásterka hodvábna bez vyšívania. Sukní oblieka sa viacero, aby dievča bolo široké. K muzike miesto bielych spodných škrobených sukien, obliekajú sa pekné vrchné sukne, ktoré sa behom muziky vymieňajú – spodnejšia príde na vrch, - aby „dievka“ netancovala stále v jednej sukni. Výmena stane sa niekde v kúte alebo za vrátami. Nevesta nosí „kolondrášku“, je to čierna zamatová sukňa s dvomi modrými stuhami na spodnom okraji našitými a viaže sa širokou kvetovanou stuhou vpredu. Rukávce sú rovnaké. Pruclek je však s modrého hodvábu, striebrom vyšívaný na rozdiel od družíc, ktoré majú pruclek brokátový. Pruclek u nevesty sa volá tiež „životek“. V zime miesto rukávcov a prucleku nosí sa „špenzr“. Je to čierna zamatová priliehajúca halienka. Hore má bufne a dole úzke rukávy. Vzadu sú „šošky na spôsob vejáru, na rozdiel od šošiek vlnovitých. Zástera je hodvábna so širokou kvetovanou stuhou vpredu viazanou. Nevesta má na hlave „pentlík“. Sú to zvlášť naviazané široké rôznofarebné stuhy vo viacerých prameňoch a pripevnené vzadu na venci. Miesto rozmarínového venca nosí veniec myrtový, prepletaný s bielymi umelými kvetami. Na krku „vole“ je previslé zelenými stuhami, na rozdiel od družíc, ktoré majú biele kvetované stuhy. Vydaté ženy. Mladšie nosia na hlave čepce, ktoré dostali pri svadbe darom. Zásednícky čepec je vyšívaný „šíkom“, zlatou a striebornou niťou na plátne, alebo je tylový biele vyšívaný. Lacnejšie čepce sú „brinkáčové“, našívané s brinkáčmi a perlami. Pod čepiec nosí sa „obálenka“, aby dodávala hlave pevný tvar. Čepiec pozostáva z „latky“ cez temeno hlavya z „denka“ cez tylo a celý je vyšívaný. Na latke do predu sú našité široké krajky, ktoré sú podložené inými tvrdými zlatými krajkami, aby sa neklopili. Staršie ženy nosia cez čepec bielu šatku, uviazanú dopredu na „rožek“. Babky nosia na hlave tmavé šatky, barvenické sukne nad členky a modré nevyšívané zástery. V zime nosia ženy gelety, kacabaje, a cez tie ešte veľký vlniak. Bohatšie roľnícke ženy nosia v zime kožuchy. Sú biele, hladké barančinové, so širokým liščím límcom a so širokou liščou obrubou po stranách zapínania, na spodnom okraji a na
rukávoch. Vpredu rožky sú vyvrátené a vidno barančinový vlnený rub. V zadu vo výške pasu, sú dva kožené strapce. Vpredu veľké kožené gombičky na zapínanie. Kožuch zakrýva úplne boky a dosahuje do pol sukieň. Ku kožuchu nosí sa čepiec a na ňom „plachetka“. Plachetka je biela tylová šála, konce sú vyšívané a spadajú na ramená. K tomu čierna kvietkovaná sukňa z kažmieru alebo zamatu a biely tylový vyšívaný „fjertoch“ – zásterka. Ku kroju nosia sa čižmy. Sú vysoké pod kolená, čierne s pevnou holeňou sárou a podkovkami na vysokom úzkom opätku. Starenky nosia „jojky“. Sú to vysoké boty s mäkšou holeňou, s rovnou podošvou až cez pätu, bez opätku, len s veľkou podkovkou. Horný okraj je červenou kožou lemovaný. Deti často nosia ku kroju „strevíce“ – botky a dievky polobotky. Od krojov sedliackych líši sa kroj „remeselnícky“. Je jednoduchší a skromnejší. Rozdiel pekne vidieť u nevesty, ktorá má iný čepiec. Mužovia kroj nenosia. Čepiec remeselnícky menujú „gargulou“. Podobá sa sedliackej detskej gargule, ako už uvedené. Vpredu sú „necky“, denko je „šilingrovanéô – krúžkované na tyle. Vzadu nosia dve až 20 cm široké hladké biele alebo krémové stuhy. Vole a angaláš sa nenosí a miesto toho okolo krku je „krízl“. Krízl je krajka so stuhou spolu naskladaná. Sukne sú dlhšie, zástera je bez vyšívania a stuhy sa viažu do zadu, na rozdiel od sedliackych do predu. Čižmy sa nenosia, vždy len strevíce a polobotky. Šatenie mužov. Tí najmladší chlapci nosia napred sekienky, potom nohavičky sošité s kabátkom na zapínanie vzadu a malý čierny klobúčik. Školáci už nosia kroj. Dospelí mládenci nosia čižmy s tvrdou holeňou hore vykrojenou a modrou portou lemovanou. V predu je modrá rozeta s modrým strapcom až k nartu siahajúcim. V poslednej dobe lemovanie a starpec vystáva. Opätok je vysoký, užší, s podkovkou. Nohavice sú bledomodré súkenné, priliehajúce, pripevnené podvlečeným remeňom, takže remeňa nevidno. Vpredu je tmavomodré šnúrovanie pekných symetrických vzorcov. Vpredu v prostriedku je „lacl“, hore úzky a navlieka sa na remeň. Okraje lacla sú portou lemované, ktorá porta prechádza v uvedené šňúrovanie. Za lacl zastrkuje sa veľký „váperový“, na trojuhoľník zložený biely vyšívaný šátok (od frajerky). Okrajové vyšívanie je krúžkované do vzoru sŕc a v rohu je veľký vzor troch sŕdc. Košela je biela, so širokými dlhými rukávmi v zápästí, biele vyšívanými. Nad lakťom je „stínkom“ vyšitý pások. Na krku je „obojek“ a košela zaväzuje sa snúrkou. S vrchu naviaže sa širšia vyšívaná biela stuha. Cez košelu oblečie sa „pruclek“ brokátový – bakoňový. Vzadu siaha len do pol chbta a vpredu tiež do pol pŕs. Okraje sú „kreplinou“ lemované.Vpredu sa pruclek zapína – lebo strany sú široko od seba – ale len hore a dole sa sviaže šnúrkou, trebaže po jednej strane sú barevné sklenené gombičky a na druhej strane dierky. Vrchné konce pod krkom prepnú sa cez prsia širokou kvetovanou hodvábnou stuhou, ktorej obidva konce po pravej strane visia až cez koleno, konce sú strieborným strapcom ukončené. Na krk uviaže sa „polúvka“, je to hodvábna strapcová bledozelená úzka viazanka. Na hlave je malý čierny klobúčik – „širák“, otočený prepletane širokou hodvábnou modrou a červenou stuhou a konce stúh vzadu málo previsujú. Za širákom je rozmarínové vysoké „péro“ s naviazanými dlhými stužkami až na zameno siahajúcimi. Pierko je ešte prepletané s umelými kvietkami a perličkami. Takéto „péro“ nosí sa na svadby, k muzikám a k odvodu. Je aj nižšie pierko a miesto dlhých stúh je ukončené menším širokým „kosírkom“. Perá dostávajú mládenci od svojich „frajírek“ k významnejším sviatkom.
V zime cez pruclek nosí sa bledomodrá „kabaňa“ s dlhými úzkymi rukávmi a zdobená je striebornými guľatými gombíčkami. Vo všedný deň nosí sa širák bez pentlí, biela konopná košela so širokými rukávmi, „traslavice“ konopné biele široké gate až po členky. Traslavice viažu sa prevlečenou šnôrou a nemajú „rozporka“, takže v prípade menšej „nutnosti“ jedna nohavica sa hore vysúka. V zime sa zastrčia do čižiem, v lete nosia sa „pantofle“. Traslavice nosia sa tiež miesto spodkov do nohavíc. Starešina nosí bielu vlnenú „halenu“, červeno lemovanú, so širokým námorníckym límcom. Rukávy sú dlhé a široké. Halena prehadzuje sa cez ramená, takže prázdne rukávy vždy visia dolu. Halena gombíkov nemá a okraje zachycujú sa rukami a siaha až do pol bot. Pod halenou je obyčajný „cajkový“ kabát. Na nohách boty alebo „jojky“. V zime muži nosia kožuchy. Kožuch je biely, hladký barančinový, siahajúci nad kolená. Límec je úzky, čierny, barančinkový, v predu okraje a rukávy sú čiernou barančinkou lemované. Vzadu sú dva kožené strapce a vpredu dva kožené gombíky. Rukavice sa vôbec nenosia. Ruky zastrčia za kožuch, za halenu alebo kabát. Ženy berú v zime na ruky, keď idú do kostola, preloženú šatku. V tuhej zime mužovia berú do práce „palečnice“.
Doslovný prepis z publikácie Bedrich Suchý : Kopčany pri Morave, Opis, zvyky, kroje Slovenské kníhkupectvo v Bratislave, 1936
Unínsky typ kroja Miroslav Čársky
Jedným z viacerých typov ľudového odevu okresu Skalica je unínsky typ kroja. Bol rozšírený a doteraz je príležitostne používaný v obciach Unín a Radimov. Pre kroj týchto dvoch vedľa seba ležiacich obcí je platné členenie uvedené v úvodnej časti. Ženský letný sviatočný - príležitostný sedliacky kroj patrí medzi najnákladnejšie a najpracnejšie zhotovované kroje. Tvoria ho tieto súčasti: RUBÁČ
ušitý z podomácku utkaného konopného plátna, skladal sa z dvoch častí (vrchnej a spodnej navzájom zošitých) RUKÁVCA boli v minulosti zhotovované z najjemnejšieho plátna vyrábaného doma, v neskoršej dobe z MOLU. Široké krátke rukávy siahajúce po lakte sú ukončené širokou čipkou. ŠKROBENICE ktoré bývajú tri alebo štyri sú naskladané na spodnej časti je prišitý ŠTIKERAJ (2 až 3 cm široká hustá čipka). Škrobenice museli presahovať dĺžku sukne práve o šírku štikeraju. SUKŇA farebná z KAŠMÍRU alebo BROKÁTU, skladaná s jemnými zúbkami na spodnej časti. V strede dĺžky sukne po jej obvode je prišitá biela široká stužka. LAJBL so šnorovaním na HAKLÍKY (háčky). K unínskému typu kroja sa nosili dva druhy lajblov 1. Zlatohlavový – zhotovený z brokátu, častokrát doplnený výšivkou alebo korálkami 2. Vyšívaný – a) bavlnkami b) šíkom – zlatou alebo striebornou kovovou niťou c) ovsíkami, tzv. BRINKÁČOVÝ d) kombinovanou technikou Na jednofarebnej látke rôzneho druhu (podľa doby vzniku), sú na chrbátovej časti výšivky s rastlinnými motívmi. Na tejto časti je i prišitý jeden alebo dva ŽGOLKY (oklasky kukurice obšité plátnom) pre lepšie uviazanie škrobeníc a sukne, okolo pásu. ZÁSTERA čierna, štorcová, vyšívaná vo všetkých štyroch rohoch a širokou pozdĺžnou Pásovou výšivkou na plno s rastlinnými motívmi. Zástera sa priväzovala okolo bokov dvomi stužkami o dĺžke až 2 m s mašľou vzadu. Zvláštnosťou okrem dĺžky stužiek a uväzovania do bokov je i to, že stužky boli prišité k zásterám 10 až 15 cm od horných rohov smerom k stredu. Novšie zástere sa uväzujú šnôrkami a okolo pásu sa ovíja samostatná stužka s mašľou vzadu. Zástere nosili iba slobodné dievčatá. ČIPKY okolo hrdla uväzované vpredu, na ktorých boli dve dlhé stužky zviazané do mašle. ČIŽMY čierne, tvrdé, prešívané žltou niťou na vyššom opätku s podkovičkou.
TYLANGR týlová šatka s výšivkou v troch rokoch, ktorú nosili slobodné dievčatá. Neskoršie sa popri tylangri nosili na hlave VOŠTICHL, hodvábna šatka v ojedinelých prípadoch v jednom rohu s výšivkou na plno. Rozlišovacími znakmi medzi slobodnými dievčatami a mladými vydatými ženami z unínskeho typu kroja je to, že slobodné nosili na hlave šatku a vydaté ženy čepiec, čo je vlastne rozlišovacím znakom u všetkých typov krojov. Ďalším znakom bolo u slobodných nosenie štvorcovej zástere s veľkoplošnou výšivkou na plno, zatiaľ čo vydaté ženy nosili pozdĺžny FJERTOCH so skromnou výšivkou (i keď sa vyskytujú fjertochy s obdobnými bohatými výšivkami ako na zásterách) a obšitý čipkou. Uväzovanie bolo do pásu šnôrkami prišitými v horných rohoch fjertochu. Farba bola príbuzného odtieňa ako farba sukne. Nosenie čepca si vyžadovalo okrem úpravy vlasov (boli zapletené do jedného vrkoča a okrútené okolo hlavy) i ďalšie pomocné doplnky ako je OBÁLENKA (zhotovená z kôry stromu), GARGULA (kúsok plátna alebo hodvábu chrániaci čepiec proti zašpineniu od vlasov) a HARASKY (širšie šnôrky žltej a rúžovej farby okrútené okolo hlavy). Na tylové denko čepca sa pripínajú dve mašle zo širokých stužiek a to biela, na ktorú sa pripína ešte červená. Po bokoch týchto širokých stužiek siahajúcich pod pás sa pripínajú ešte dve stužky VISÁKY, siahajúce až po dĺžky sukne. K čepcom vydatých žien môžeme poznamenať, že okrem symboliky o spoločenskom postavení ženy boli i znakom majetnosti celej rodiny. Čepce vyšívané šíkom, t.j. zlatou a striebornou niťou so širokou čipkou vpredu boli v minulosti finančne veľmi nákladné a mohli byť znakom iba dobre hospodársky prosperujúcich rodín. V prechodných ročných obdobiach slobodné i vydaté ženy nosili miesto rukávcov a lajbla JUPKU a GANÍROM, na chrbáte s niekoľkými skladanými záhybmi čo bola ozdoba ako ŠOŠKY na KACABAJI nosenej v zime. Mužský letný sviatočný – príležitostný sedliacky kroj má o niečo menej súčastí ako ženský. Tvorili ho: ŠIRÚCH malý, guľatý, čierny klobúčik s úzkou strieškou. Ako ozdobu mal striebornú šnôrku so štyrmi pármi strapčekov. Za širúchom slobodný mládenci nosili biele KOSÍRKY (kohútie perá z chvosta). KOŠELA z bieleho plátna bez goliera s uväzovaním pod hrdlom širokou vyšívanou stužkou na mašľu. Pôvodná košeľa unínskeho typu mužského kroja mala rukávy bez vyšívania ukončené manžetou. Po roku 1945 preniká sem zo susedných typov krojov košeľa so širokými rukávmi bez manžiet ukončené bohatou výšivkou. LAJBL malý živôtik z brokátu, na ktorý sa pripína široká ale krátka stužka obšitá čipkou. Dĺžka a šírka tejto stužky je charakteristická pre popisovaný typ kroja. STRAPČÁK sa nazýva hodvábna šatka s doma háčkovanými strapcami uväzovaná okolo hrdla. SÚKENNÉ GATE modrej farby, na predu a po bokoch s čiernym šujtášovým našívaním. V razporku gatí slobodní mládenci nosili bielu vyšívanú šatku RUČNÍK zložený do trojuholníka. SPODKY nohavice z tenkého plátna nosené pod súkennými gaťami ČIŽMY nosené ku kroju boli čierne, tvrdé. Muži v prechodnom a zimnom období nosili HUŇU z bieleho súkna siahajúcu do polovice lýtok so širokým štvorcovým golierom, ktorý sa za nepriaznivého počasia prehodil cez hlavu. Medzi slobodnými mládencami a ženatými mužmi bola rozdielnosť v nosení niektorých súčiastok kroja, či vlastne ozdôb ako sú kosírky a vyšívaný ručník, ktoré ženáči
nenosili. Oproti tomu však nosili úzku dlhú zásteru z modrého plátna s rastlinným vyšívaním vo všetkých štyroch rohoch farebnými bavlnkami na plno a na spodnej časti s úzkou pásovou výšivkou. Spodná časť mužskej zástere bola ukončená vystrihovanými zubami o veľkosti 2 – 2,5 cm. Zástera sa uväzovala okolo pásu dlhými stužkami mašľou vpredu. Stužky neboli prišité v horných rohoch, ale niekoľko centimetrov od nich smerom k stredu, takže tieto boli voľné ako u zásterí slobodných dievčat. V skúmanej lokalite žilo v minulosti niekoľko málo zemianskych rodín, ktoré sa svojím životom a hospodárskymi pomermi vôbec nelíšili od ostatných obyvateľov. V duchu života svojej doby bola však u nich snaha zvýrazniť aspoň navonok rozdielne spoločenské postavenie, ktoré sa premietlo predovšetkým do spôsobu obliekania. Všedný pracovný odev sedliakov a zemanov bol rovnaký. U mužov konopná košeľa bez goliera so zaväzovaním na šnôrku pod hrdlom a širokými rukávmi, konopné široké nohavice, tzv. GACE, okolo pásu modrá zástera s vystrihovanými zubmi na spodnej časti. Na nohách boli obuté PANTOFLE alebo čižmy. Ženský pracovný kroj tvoril rubáč, sukňa z lacného plátna, biele rukávce bez akýchkoľvek ozdôb, modrá zástera opásaná okolo bokov, na spodnej časti s vystrihovanými zubmi. Podľa ročného obdobia chodili bosé, v pantofliach, botách alebo čižmách. Sviatočný zemiansky kroj sa v Uníne a Radimove nezachoval až do dneška. So zánikom tejto spoločenskej vrstvy obyvateľstva zanikajú i jej vonkajšie spoločenské prejavy, ku ktorým patrí okrem iného i spôsob obliekania. Môžeme ho rekonštruovať iba na základe ústneho podania obyvateľov spomínaných obcí. Podľa tohto svedectva, ženský sviatočný zemiansky kroj tvoril rubáč, škrobenice, rukávce, sukňa veľmi drobno skladaná (asi 1 cm) bez našitej stužky, lajbl so zapínaním na gombíky nosený na sukni a bez akéhokoľvek vyšívania. Okolo pásu bol šnôrkami uviazaný fjertoch taktiež bez vyšívania. Hrdlo a časť ramien zakrýval široký stojatý KRÉZL zhotovený so širokej skladanej stužky, na ktorý sa vzadu pripínala mašľa. K tomuto kroju sa nenosili čižmy, ale dvojševové boty na šnorovanie. Slobodné dievčatá nosili na hlave tylagr, vydaté ženy nosili čepiec podobne ušitý ako detský čepiec GARGULA. Na jar a na jeseň sa miesto rukávcov a lajbla nosila jupka ale bez ganíru a v zime kacabaja s dvomi šoškami vzadu zatiaľ čo kacabaja k sedliackemu kroju mala po dvoch šoškách i na bokoch.
Súčasti unínského kroja (foto: Ing. M. Čársky)
Vyšívané čepce
Ženský čepiec vyšívaný striebornou niťou
Mužský brokátový lajbl
Ženské lajble
Ženská zástera – detail spodnej časti
Ženská zástera
Ženská zástera – detail vrchnej časti
Vyšívaná šatka
