MINERÁLNE VODY NA POMEDZÍ ŠARIŠA A MALOPOLSKA EXKURZIA KONANÁ V RÁMCI 16. SLOVENSKEJ HYDROGEOLOGICKEJ KONFERENCIE
Ústav Geovied FBERG TU v Košiciach sa podieľal na organizovaní 16. slovenskej hydrogeologickej konferencii, zvlášť na jej záverečnej časti – exkurzii zameranej na zdroje minerálnej vody slovensko-poľského pohraničia v oblasti severného Šariša a juhovýchodnej časti Malopoľského vojvodstva. Vzhľadom na skutočnosť, že samotná konferencia sa konala z viacerých hľadísk v atraktívnom prostredí Bardejovských Kúpeľov, v predstihu po odznení prednášok 4.10.2012 od 17:00 boli prezentované zaujímavosti tohoto prostredia. Voľba miest troch lokalít exkurzie 16. slovenskej hydrogeologickej konferencie padla na zaujímavé blízke okolie, v ktorom sa okrem Bardejovských kúpeľov a Ľubovnianskych kúpeľov nachádzajú za hranicami Slovenska veľmi atraktívne hydrogeologické lokality. Túto skutočnosť sme sa rozhodli v plnej miere využiť a do programu exkurzie zaradiť kúpeľné miesta Krynica a Muszyna v Poľsku. Voľba na tieto lokality padla aj z toho dôvodu, že poľská strana nám vyšla v tomto smere zvlášť v ústrety. Prof. Józef Chowaniecovi z Geologického inštitútu v Krakove, sa podujal túto exkurziu spolu s nami organizovať a na poľskej strane nás sprevádzal. Tak ako to už bolo uvedené, po prehliadke hydrogeologických a balneologických zaujímavostí v Bardejovských kúpeľoch, ktoré v minulosti navštívili významné osobnosti (okrem iných manželka Napoleóna Bonaparta Mária Lujza, ruský cár Alexander I., cisárovná Alžbeta), sme sa dňa 5.10.2012 presunuli cez hraničných priechod v Kurovskom sedle do Poľska a cez Muszynku a Tylicz sme sa dostali do centra Malopolského kúpeľníctva k Hlavnému prameňu v Krynici. Po hodinovej prehliadke a odbornej prednáške sme sa presunuli na lokalitu číslo dva – nie menej významné kúpeľné mesto – Muszyna. Podľa návrhu poľskej strany tvorilo toto mesto a jeho bezprostredné okolie ťažiskovú náplň exkurzie. Pozreli sme sa tu najprv do plniarne minerálnej vody Muszynianka, kde sa od začiatku 90-tych rokov plní do fliaš jedna z najobľúbenejších minerálnych vôd v Poľsku. Ďalším miestom, ktoré nevidieť by bolo ozaj na škodu, bol prameň Za kostolíkom („Źródło Za Cerkwią“), ktorého kolorit je doplnený dreveným chrámom východného obradu. Z geologického hľadiska sa javí zvlášť atraktívnym miesto s výskytom mofiet medzi osadami Złockie a Jastrzębik. Už z názvov objektov „Dychawka i Bulgotka“ ktoré tu možno vidieť je jasné, že sa jedná o neobyčajné miestne zaujímavosti. Poslednou zastávkou exkurzie v Muszyne bol prameň Antoni, ktorý predstavuje hlavný zdroj pre plniareň Muszynianka a je najstarším miestnym hydrogeologickým vrtom z roku 1928. Nachádza sa tu tiež pitný pavilón s parkom a fontánou. Poslednou lokalitu exkurzie 16. hydrogeologickej konferencie, ktorá sa nachádza na Slovensku v katastri obce Nová Ľubovňa, boli Ľubovnianske kúpele. Žiaľ po kúpeľníctve tu toho veľa nezostalo, no nachádza sa tu jedno z najväčších rekreačných zariadení na Slovensku. My sme však pozornosť venovali miestnym zdrojom minerálne vody, zvlášť „Veronike a Michalovi“, ktoré slúžia pre plnenie minerálnej vody Ľubovnianka.
BARDEJOVSKÉ KÚPELE Písaná história Bardejovských kúpeľov siaha do prvej polovice 13. storočia, kedy uvádza a opisuje miestne pramene s liečivými účinkami rád cisterciánov pod pomenovaním Burcouth. Z roku 1247 zároveň pochádza darovacia listina známych prírodných prameňov vydaná uhorským kráľom Belom IV. mestu Bardejov. Podobu kúpeľného mesta získavajú Bardejovské kúpele v 14. storočí výstavbou prvých objektov určených pre terapeutické účely. Obdobie prudkého rozmachu v 18. a 19. storočí následne vystriedala dlhodobá stagnácia v predvojnových, medzivojnových a vojnových časoch (1914 – 1945). Moderná éra významného kúpeľného mesta od druhej polovice 20. a v prvej dekáde 21. storočia znamená postupnú rekonštrukciu zariadení a transformáciu zo štátneho na akciové vlastníctvo. Geografická a geomorfologická charakteristika územia Z hľadiska geografickej lokalizácie sa obec Bardejovské kúpele nachádza na území Prešovského samosprávneho kraja v okrese Bardejov a prináleží regiónu Šariš. Lokalita je situovaná v údolí Kvašného potoka na juhozápadných svahoch Ondavskej vrchoviny, so stredom obce v nadmorskej výške 325 m. n. m. Geomorfologicky je lokalita začlenená nasledovne: sústava: Alpsko – Himalájska, podsústava: Karpaty, provincia: Východné Karpaty, subprovincia: Vonkajšie Východné Karpaty, oblasť: Nízke Beskydy, celok: Ondavská vrchovina. Generálne je reliéf v okolí Bardejovských kúpeľov orientovaný k západu zachovávajúc si prednostnú hodnotu sklonu v rozpätí 5 – 12 °. Makroprvky reliéfu pritom poukazujú na postupný prechod silne členitých pahorkatín k stredne až silne členitým vrchovinám, čo je typické pre zlomovo-vrásové štruktúry tzv. Flyšových Karpát, respektíve pre morfoštruktúrnu transverzálnu depresiu Nízkych Beskýd. Reprezentatívnymi mikroformami reliéfu v okolí Bardejovských kúpeľov sú úvalinové doliny, zosuvy, štruktúrne tvrdoše a vývery minerálnych prameňov. Hydrológia a klimatológia Hydrologicky sú Bardejovské kúpele položené v údolí Kvašného potoka, ktorý je súčasťou povodia rieky Topľa, pričom globálne spadajú pod úmorie Čierneho mora. Pahorkatinový až vrchovinový reliéf spolu s geografickou pozíciou územia sú podmieňujúcim faktorom miestnych klimatických pomerov. Vo všeobecnosti je oblasť mierne teplá s priemerným počtom letných dní menej ako 50, charakterizovaná ako mierne teplý a mierne vlhký klimatický okrsok. S tým korešponduje korešponduje priemerná ročná teplota vzduchu v rozpätí 6 – 7 °C, čo sa odráža v priemernom počte 240 – 280 vykurovacích dní ročne. S klimatickými pomermi úzko súvisí aj lokálna hydrologická charakteristika. Kým priemerný ročný úhrn zrážok dosahuje 800 – 900 mm, priemerný špecifický odtok z okolia predstavuje 10 – 15 l.s-1.km-2. Prevládajúcim typom odtoku je dažďovo-snehový s výrazným podružným zvýšením vodnosti.
Geologická stavba oblasti Bardejovských kúpeľov Z hľadiska geologického členenia patrí oblasť Bardejovských kúpeľov k neoalpínskym jednotkám Vonkajších Západných Karpát. Na stavbe územia zohráva významnú úlohu flyšové pásmo, konkrétne magurská skupina príkrovov, reprezentovaná bystrickou jednotkou. V blízkom okolí severne od obce dochádza k tektonickému kontaktu bystrickej a račianskej jednotky (obr. 1).
Obr. 1. Schéma geologicko-tektonickej situácie v blízkom okolí Bardejovských kúpeľov Najmladšími útvarmi vystupujúcimi v blízkom okolí Bardejovských kúpeľov sú aluviálne náplavy kvartérneho veku, dosahujúce hrúbku 4,8 – 17,2 m. Dominantné zastúpenie majú zahlinené a piesčité štrky s valúnmi slabo až stredne opracovanými. Vo východnej časti výverovej zóny je v náplavoch 1,5 m hrubá rašelinová poloha s ílovou prímesou. Kvartérne náplavy prechádzajú priamo do skalného podložia. Najvrchnejším predstaviteľom bystrickej jednotky je lackovské súvrstvie (stredný eocén) tvorené svetlosivými polymiktnými zlepencami psefitickej až psamitickej štruktúry s úlomkami bridlíc, kremencov a melafýrov. Matrix býva detritický, kremitý, respektíve vápnitý. Pre výskyt minerálnych vôd je dôležitá prítomnosť svetlých jemnozrnných pieskovcov, ktoré predstavujú kolektory lokálneho významu. Najstaršou, hydrogeologickými vrtmi zachytenou tektonickou jednotkou je belovežské súvrstvie (paleocén – spodný eocén). Charakteristickým litotypom sú zelenosivé, zelenomodré, hnedosivé až červenofialové vápnité ílovce. Vo výrazne prevažujúcich pelitoch vystupujú 30 – 70 cm hrubé lavice arkózovitých pieskovcov. Je vysoko pravdepodobné, že v priamom podloží belovežského súvrstvia vystupujú tvarožské pieskovce (paleocén), ktorých prítomnosť býva odvodená analogicky. Komplex zastupujú svetlé masívne pieskovce výrazne
prifarbené limonitom červeno-hrdzavej farby. Ojedinelé sú preplástky výrazne piesčitých ílovcov. Smerom k báze prechádzajú masívne pieskovce do polohy kremitých pieskovcov a drobnorytmického flyšu. Hydrogeologické pomery Na základe regionálneho hydrogeologického členenia spadá územie Bardejovských kúpeľov pod hydrogeologický región Nízkych Beskýd v povodí Tople, pre ktorý je charakteristický puklinový typ priepustnosti. Vzhľadom na litofaciálny typ kolektorov (zlepence, respektíve jemnozrnné pieskovce) je puklinová priepustnosť (výsledok tektonickej aktivity a exogénnych faktorov; zvetrávania, odľahčenia a gravitácie) doprevádzaná medzizrnovou priepustnosťou. Priamu závislosť fáciálnej výplne a hydrogeologických charakteristík odráža variabilita, mierna až vysoká hydrogeologická produktivita, ktorá sa pohybuje v rozmedzí 1.10-4 – 1.10-2 m2.s-1. Geologicko-tektonické podmienky ovplyvnili vznik mnohých prirodzených výverov bodového, líniového a plošného charakteru (mokrade) v celej oblasti. Keďže infiltračné zóny sa nachádzajú na okolitých svahoch, postupný vývoj lokálnych až intermediárnych subsystémov prúdenia smerom k výverovým zónam poukazuje na úplnú otvorenosť miestnej hydrogeologickej štruktúry. Na území Bardejovských kúpeľov je relatívne vysoká koncentrácia prirodzených prameňov (obr. 2, 3), ktorú dopĺňajú hydrogeologické vrty zasahujúce do skalného podložia a zachytávajúce akumulačno-výverový segment migračných trás minerálnych vôd. Hoci prevládajúcim genetickým typom sú petrogénne (karbonátogénne), minerálne vody, vysoký podiel chloridovej zložky v niektorých prameňoch poukazuje na miešanie sa vôd s pertogénnou a reliktnou marinogénnou mineralizáciou (polygénne vody). Podľa V. STRUŇÁKA ET AL. (1969) je možné minerálne vody vo výverovej oblasti deliť do troch skupín: prvú skupinu predstavuje prameň Klára, s prirodzeným výverom na tektonickej násunovej línii, tzv. bardejovskom zlome, respektíve zachytený hydrogeologickým vrtom BJ-20. Studené minerálne vody v tejto skupine sú v kvartérnych útvaroch riedené zrážkovými vodami, s hydrogénuhličitanovo-sodno-vápenatým chemickým charakterom a hypotonickými vlastnosťami, vo všeobecnosti s menšou celkovou mineralizáciou voči ostatným (1800 – 2000 mg.l-1) druhú skupinu reprezentujú pramene Alžbeta (BJ-24), František (BKH-1), Herkules (BJ-33), Napoleón (BJ-18) a Kolonádny prameň (BJ-19). Minerálne vody tejto skupiny sa nedostávajú do priameho kontaktu so zrážkovou, resp. obyčajnou vodou. tretiu skupinu zastupujú pramene Lekársky, Anna (BJ-21), a Hlavný. Spoločným znakom je zložitý proces migrácie vôd k výverovej oblasti. Voda nevyviera zo skalného podložia, avšak na zlomovej poruche medzi Hlavným prameňom a vrtom BJ-19 plošne prestupuje do aluviálnych náplavov, kde dochádza k miešaniu s obyčajnou podzemnou vodou v jednotlivých stratifikovaných kolektorových polohách rôznej priepustnosti oddelených izolátormi lokálneho významu. Pri následnej
migrácii k hydraulickej bariére hydraulicky nekomunikujú.
spolu
jednotlivé
minerálne
vody
o studené minerálne vody druhej a tretej skupiny sú, napriek rozdielnym podmienkam formovania a rozdielnemu charakteru výverových častí, hydrochemicky totožné. V oboch prípadoch sa jedná o vody hypotonické, stredne mineralizované hydrogénuhličitanovo-chloridovo-sodného charakteru so zvýšeným obsahom lítia a kyseliny boritej o výnimku predstavuje prameň Herkules – studená minerálna izotonická voda hydrogénuhličitanovo-chloridovo-sodného charakteru, ktorá má najväčší obsah rozpustných solí v rámci Bardejovských kúpeľov. Z hľadiska prevládajúcich procesov tvorby chemického zloženia je dominantným prvkom rozpúšťanie karbonátov, rozpúšťanie sadrovca a oxidácia sulfidov (v prípade SO4 zložky) a hydrolytický rozklad silikátov pri minerálnych vodách plytkého obehu. S narastajúcou hĺbkou dochádza v prípade minerálnych vôd Bardejovských kúpeľov k nárastu vplyvu ionovýmenných procesov a hydrolytického rozkladu silikátov predovšetkým na úkor oxidácie sulfidov, čo sa prejavuje zatlačovaním až elimináciou zložky S2 -SO4. Balneológia a indikácie Široké spektrum minerálnych vôd rôzneho chemického zloženia, mineralizácie a vlastností (stále aktívne využívané pramene sú Hlavný, Lekársky, Anna, Alžbeta, Ľudový, Klára, Napoleon, Kolonádny, Nový, Herkules, František a Alexander) poskytuje národný štatút Bardejovským kúpeľom z hľadiska rozsahu liečených indikácií, medzi ktoré patria: onkologické choroby, choroby pohybového, obehového a tráviaceho ústrojenstva, choroby z poruchy látkovej výmeny a žliaz s vnútornou sekréciou, netuberkulózne choroby dýchacích ciest, choroby obličiek a močových ciest, respektíve choroby z povolania.
KRYNICA nazývaná „perlou poľských kúpeľov“ patrí k najväčším kúpeľným miestam v Malopolskom vojvodstve s príjemnou klímou ako z prírodného, tak aj kultúrneho hľadiska. To sú hlavné atribúty, ktoré už od 18. storočia priťahujú po celý rok početné skupiny návštevníkov. Prvá zmienka o využívaní miestnych zdrojov minerálnych vôd spadá do roku 1745. Ako prvá liečebňa tu bol vybudovaný tzv. „Malý domček“ v ktorom začala roku 1807 kúpeľná liečba. Dynamický rozvoj kúpeľov nastal v polovici 19. storočia. Zvlášť sa o to pričinila osoba prof. Józefa Dietla, vďaka ktorému bol vybudovaný „Hlavný prameň“ (Zdrój Główny) a časť liečebnej infraštruktúry. Kúpele Krynica sú veľmi silne späté aj s menom veľkého poľského geológa Rudolfa Zubera. Bol to práve on ktorému sa podarilo v rámci prieskumných prác roku 1914 objaviť zdroje minerálnych vôd považované za najsilnejšie alkalické kyselky v Európe. Tieto vody boli na počesť svojho objaviteľa pomenované ako „zubere“. Na rozvoj Krynických kúpeľov mal tiež významný vplyv Ing. Leon Nowotargsky, ktorý sa podieľal na zachytávaní miestnych minerálnych vôd vrtnými prácami. Vďaka takýmto ľuďom sa stala Krynica veľmi populárnym kúpeľným mestom nie len v Poľsku ale aj v zahraničí. V medzivojnovom období sa považovalo vo vyšších vrstvách obyvateľstva za potrebné pobudnúť nejaký čas v týchto kúpeľoch. Mesto je previazané s mnohými významnými osobnosťami ktoré tu pobývali. Z umelcov hodno spomenúť operného speváka Jana Kiepurę a z maliarov zasa primitivistu Nikifora. Kúpele Krynica sú situované v juhovýchodnej časti magurského príkrovu Vonkajších Západných Karpát, na tektonickom rozhraní bystrickej (severovýchod) a krynickej (juhozápad) tektonicko-litofáciálnej jednotky. Základ bystrickej jednotky tvorí magurské súvrstvie. Na báze vystupuje maszkowický člen (stredný eocén), zastúpený jemnozrnnými až hrubozrnnými a zle vytriedenými pieskovcami sivej až modrosivej farby s občasnými polohami kalovcov až turbiditných slieňovcov. Prítomnosť mnohopočetných imbrikácií poukazuje na severo-západnú orientáciu paleoprúdov. Stredný, mníškovský člen (stredný – vrchný eocén), v minulosti označovaný ako belovežské vrstvy, charakterizujú prevládajúce ílovce resp. kalovce (červenej farby), so sporadickými polohami hrubolavicových konglomerátov a pieskovcov. Kým súslednosť jednotlivých litofácií v oblasti vrtu B-2 poukazuje na ich turbiditný vývoj, dokumentácia jadier a odkryvov v okolí vrtov Zuber I – IV poukazuje na komplexné vystriedanie turbiditov za hrubolavicové pieskovce vo vrchnej časti mníškovského člena. Najmladšou jednotkou v rámci magurského súvrstvia je tzv. popradský člen (vrchný eocén) doteraz dokázaný jedine z vrtných záznamov. Litotypovo sa jedná o strednozrnné až hrubozrnné pieskovce so sporadickými preplástkami hnedozelených ílovcov a kalovcov. Krynická jednotka v oblasti je zastúpená troma súvrstviami: štiavnickým, zaržeckým a magurským. Štiavnické súvrstvie (stredný paleocén – spodný eocén) je tvorené hrubo lavicovitými flyšovými sekvenciami, ktoré prechádzajú do strednozrnných až jemnozrnných sivých vápenatých pieskovcov. Vrchné členy reprezentujú jemnozrnné pieskovce až kalovce, s tenkými (do 2 m) preplástkami slieňov. Charakteristickou črtou súvrstvia je jeho výrazná tektonitizácia a časté polohy žiliek sekundárneho kalcitu, vypĺňajúceho zlomové a puklinové poruchy. Pre zaržecké súvrstvie (spodný – stredný eocén), typické súvrstvie v turbiditnom vývoji,
je charakteristický nahor sa zjemňujúci trend pri striedaní svetlých pieskovcov až zlepencov, modrastých vápenatých pieskovcov, sivých ílovcov a sivozelených slienitých ílovcov obsahujúcich exotické klasty (mezozoické karbonáty, plutonity). Najmladšie polohy krynickej jednotky sú reprezentované magurským súvrstvím – pivničnými pieskovcami (vrchný eocén), ktorých výplň zastupujú slabo až zle vytriedené, hrubozrnné, muskovitické pieskovce s vulkanickými, plutonickými a karbonátovými litoklastami. Vzťah oboch jednotiek magurského príkrovu je tektonický. Najviac zreteľné rozhranie medzi bystrickou a krynickou jednotkou je na severnom okraji kúpeľov, na tzv. „krynickom zlome“, pri kontakte mníškovského člena bystrickej jednotky so štiavnickým súvrstvím krynickej jednotky. Liečivé vody nachádzajúce sa v Krynických kúpeľoch sú zachytené štyrmi hlbokými hydrogeologickými vrtmi s názvom Zuber, 21 plytkými vrtmi a štyrmi prameňmi (Hlavný, Jan, Józef a Słotwinka). Minerálne vody uvedených zdrojov sú rovnakého veku, no sú rôzneho chemického zloženia. V rajóne liečivých minerálnych vôd Krynických kúpeľov sa uplatňuje ich trojstupňová ochrana. Pri chemickom zložení minerálnych vôd sa tu uplatňuje vertikálna hydrogeochemická zonálnosť v závislosti od hĺbky ich uloženia. Vody plytkých zvodní predstavujú kyselky typu HCO3-Ca-Mg, CO2; HCO3-Ca-Na, CO2; HCO3-Na-Ca, CO2, Fe a viazané na hlboké kolektory typu HCO3-Na, CO2. V kúpeľoch sa liečia hlavne choroby tráviaceho a obehového ústrojenstva, močových ciest, apod. Pri liečbe sa využívajú ako pitné, tak aj kúpeľné kúry. Pre región je charakteristický výskyt voľného oxidu uhličitého, zachytený bol hlavne vrtom Zuber III, z ktorého sa využíva pre suchý kúpeľ, ako aj pri plnení minerálnej vody Kryniczanka. Minerálna voda miestnych prameňov (Hlavný, Zuber, Jan, Józef, Słotwinka) je využívaná pre pitné kúry a plniarenske účely. Hlavný prameň (Zastávka č. 1) Je to prírodný zdroj minerálnej vody, ktorý je situovaný na terase rieky Kryniczanka na úpätí „Parkového vrchu“ (Góry Parkowej). Záchyt prameňa predstavuje presklená kupola šesťuholníkového tvaru nachádzajúca sa na promenáde pri „Novom pitnom pavilóne“. Vďaka presklenej kupole možno v praemeništi pozorovať búrlivé erupcie oxidu uhličitého. Výdatnosť zdroja je pomerne vysoká 45 l.min-1. Prvé zmienky o prameni pochádzajú z roku 1745 a jeho zachytenie spadá na začiatok 18. storočia. Minerálna voda Hlavného prameňa je kyselkou HCO3- Ca, Fe, CO2 typu. Čerpaná je z prameňa pre pitné a kúpeľné kúry, tiež do plniarne minerálne vody „Kryniczanka“.
Obr. 2: Mapa situovania zdrojov minerálnych vôd v Krynici
Hydrogeologické vrty Zuber I, Zuber II, Zuber III a Zuber IV V roku 1914 na úpätí Parkového vrchu bol realizovaný vrt o hĺbke 810 m v ktorom bola zistená prítomnosť hydrogénuhličitanovo-sodnej kyselky. Vrt bol pomenovaný po jeho realizátorovi prof. Rudolfovi Zuberovi. Neskôr v roku 1929 bol realizovaný aj vrt Zuber II o hĺbke 950 m v ktorom bola tiež zistená minerálna voda typu Zuber. V náväznosti na skúsenosti s predchádzajúcim vŕtaním a nepostačujúcu výdatnosť vrtov Zuber I a II boli v rokoch 1951 až 1964 realizované vrty Zuber III o hĺbke 935,7 m a Zuber IV (803,2 m). Vrty overili prítomnosť podzemných vôd s najvyššou mineralizáciou v Krynici vôbec. Jedná sa o kyselky typu HCO3- Na, J, B, CO2 s hodnotou celkovej mineralizácie 26 – 27 g.l-1. Voda pochádzajúca z vrtu Zuber III sa využíva na plniarenske účely a už spomínané dosycovanie a suchý kúpeľ s využitím voľného CO2. Pre kúpeľnú liečbu – pitné kúry je využívaná voda z vrtu Zuber IV. Charakter a prítomnosť HCO3, tiež Na vo vodách typu Zuber poukazuje na tú skutočnosť, že tieto vody sa svojim chemickým zložením výrazne odlišujú od ostatných minerálnych vôd v okolí Krynice. Povrchové prejavy prítomnosti takýchto vôd v tomto rajóne neboli potvrdené. Prameň Słotwinka Záchyt prameňa Słotwinka sa nachádza na území Słotwinského parku vo vzdialenosti 3 km na sever od „Nowego Domu Zdrojowego“ (Nového kúpeľného domu). Jedná sa o puklinový prameň vyvierajúci na okraji terasy riečky Kryniczanka. Voda je HCO3-Mg-Na-Ca, Fe typu s celkovou mineralizáciou 4 g.l-1 a výdatnosťou 5,5 l.min-1. Voda je využívaná na pitné a kúpeľné kúry pri liečení chorôb zažívacieho traktu, močových ciest a nervových chorobách. Využíva sa aj na plniarenské účely. Pitný pavilón Słotwinka je najstarším zachovaným objektom predmetného typu v Krynici, keď pochádza z roku 1804. Začiatkom 19. storočia tento altánok zakrýval Hlavný prameň. Pitný pavilón je v prevádzke len počas letných mesiacov (jún – september). Po celý rok ju však možno piť v Hlavnom pitnom pavilóne. Z minerálnych vôd plytkého obehu vystupujúcich na povrch v regióne Słotwin, majú tieto vody najvyšší obsah sodíkových iónov. Za zmienku stojí aj návšteva dreveného kostolíka nachádzajúceho sa v Słotwinskom parku. MUSZYNA Muszyna sa nachádza v údolí rieky Poprad a jej dvoch prítokov Szczawnika a Muszynky. Mesto je súčasťou Popradského národného parku, jedného z najväčších v Poľskej republike. Hodnoty Muszyny, ako kúpeľného mesta boli známe už v medzivojnovom období. Na ľavom brehu rieky Poprad boli v roku 1930 vybudované drevené vaňové kúpele s minerálnou vodou čerpanou so zdrojov „Antoni“ a „Wanda“. Aj napriek rýchlemu rozvoju miestneho kúpeľného turizmu v medzivojnovom období, nevyšla Muszyna z tieňa známejších Krynických kúpeľov. Dôsledky II. svetovej vojny spôsobili úplnú devastáciu kúpeľných zariadení. Charakter kúpeľov získava Muszyna späť až po roku 1958, keď je jej bohatstvo minerálnych vôd a priaznivé klimatické podmienky v plnej miere využívané. Za účelom ochrany minerálnych vôd bolo navrhnuté ochranné pásmo zahrňujúce zdroje nielen v Muszyne ale aj zdroje Wapienne, Jastrzębik, Złockie, Szczawnik a Povroźnik.
Geologická stavba kúpeľov Muszyna a ich okolia je v porovnaní so štruktúrou okolia Krynice výrazne jednoduchšia, nakoľko nedochádza k tektonickému rozhraniu dvoch rozdielnych tektonicko-litofáciálnych jednotiek. V prípade Muszyny je základom geologickej stavby flyšové pásmo – magurská skupina príkrovov, tvorená krynickou tektonicko-litofáciálnou jednotkou Vonkajších Západných Karpát, s vnútorným detailným členením veľmi podobným okoliu Krynice. Najstaršou tektonickou jednotkou v oblasti je malinovské súvrstvie (vrchná krieda) s typickým hlbokomorským vývojom, ktorý charakterizujú pestré ílovce, so sporadickými vložkami hrubozrnných pieskovcov. Súvrstvie plynulo prechádza do silne tektonizovaného štiavnického súvrstvia (paleocén – spodný eocén) strednolavicových až tenkolavicových turbiditov. Podobne ako v prípade lokality Krynica, aj okolí Muszyny je súvrstvie výrazne postihnuté tektonikou a zlomové, resp. puklinové poruchy bývajú vyplnené sekundárnymi kalcitovými žilami. Vo vrchných častiach sukcesie vystupuje zaržecké súvrstvie (spodný – stredný eocén) tvorené tenkovrstevnatými turbiditmi s polohami hrubolavicových pieskovcov a konglomerátov. Najmladšm členom celého vývoja je magurské súvrstvie (vrchný eocén – oligocén) charakteristické vývojom hrubozrnných pieskovcov. Tektonika v danej oblasti je rovnako ako v prípade geologickej stavby monotónnejšia, ako v prípade oblasti Krynice. Zlomové systémy severovýchod – juhozápadného smeru sú transverzného charakteru členiace krynickú jednotku na viacero blokov. Výrazná je tvorba vrás, respektíve násunových štruktúr medzi separovanými blokmi. Údolie Popradu a jeho prítokov, včítane Muszynského rajónu sa nachádza v centrálnej hydrogeochemickej oblasti karpatských minerálnych vôd. Situované sú tu zdroje kyseliek s rôznorodým chemickým zložením a výdatnosťami. Celková mineralizácia sa pohybuje od 1 do 25 g.l-1 a obsah CO2 od 1000 do 3500 mg.l-1. Oxid uhličitý vystupuje po tektonických líniách (zlomoch) a po prvkoch antiklinály. Hlavným bohatstvom Muzsyny a jej okolia sú liečivé minerálne vody využívané na pitné kúry, vaňové kúpele a aeroterapiu v miestnych sanatóriách. Nachádzajú sa tu tiež plniarne minerálnej vody. Výhodu zdrojov minerálnych vôd v Muszyne je možnosť ich verejného využívania najmä zo zdrojov „Antoni“, „Milusia“, „Cechini“, „Anna“, „Grunwald“ a „Józef“. Plniareň minerálnej vody Muszynianka (Zastávka č. 2) História plniarne minerálnej vody Muszynianka je datovaná od 23. júna 1951, kedy vzniká krajčírske družstvo s 21 zamestnancami, ktoré sa neskôr venuje ďalším činnostiam v oblasti služieb a nakoniec sa transformuje na potravinársku firmu. V rokoch 1957 až 1969 sa družstvo niekoľko krát premenováva no jeho hlavná činnosť je zameraná na potravinárstvo. Plneniu minerálnej vody sa začína venovať až začiatkom 90-tych rokov, v dôsledku úpadku potravinárskeho priemyslu, hlavne cukrovarníctva. Pri potrebe zdrojov zdravej výživy nadobúda na význame aj využívanie minerálnych vôd v Muszyne, čo predstavovalo aj základ modernizácie plniarne. V roku 1997 je zakúpená moderná linka na plnenie minerálnej vody do 1,5 l PET fliaš a v roku 1999 je vybudovaná nová plniarenská hala s produkciou 12000 fliaš za hodinu. Aj v ďalších rokoch je plniareň modernizovaná a kapacita jej výroby
stúpa, keď v roku 2000 sa rozširuje o plnenie minerálne vody „Muszynianka plus“, v roku 2002 je zahájené plnenie do fliaš s objemom 0,6 l, v roku 2003 sú zahájené prieskumné práce pre rozšírenie zdrojov minerálnej vody. V roku 2005 sa zavádza nová plniarenská linka nemeckej výroby firmy „Krones“ s kapacitou 18000 1,5 l fliaš za hodinu (Video 3). Prameň za kostolíkom – Źródło Za Cerkwią (Zastávka č. 3) Tento prameň sa nachádza v osade Szczawnik približne 100 m za miestnym dreveným kostolíkom. Zachytený je kamenným múrikom prikrytým šindľovou strieškou. Charakter chutnej minerálnej vody tohoto zdroja je opísaný na informačnej tabuli. Na nej je objasnený v geologickom reze aj mechanizmus tvorby minerálnej vody. Prameň bol v roku 1998 vyhlásený za prírodnú pamiatku. Vyvierajúca voda je HCO3-Na-Ca-Mg, CO2 typu s mineralizáciou 2,6 g.l-1. Jej účinky sú využívané pri liečbe žalúdočných vredov, zápalov žlčníka a horných dýchacích ciest Mofeta prof. Henryka Świdzińskiego, „Dychawka i Bulgotka“ (Zastávka č. 4) Cestou z osady Złockie v smere na Jastrzębik po pravej strane približne 1 km od posledných domov sa nachádza najväčšia mofeta v Poľsku. Výrony oxidu uhličitého z útrob Zeme, tzv. mofety, sú v okolí uvedených osád časté. Najvýraznejším takýmto prejavom sú práve „Dychawka i Bulgotka“ (Dýchavka a Bublavka). Prvý krát bola opísaná v roku 1938 profesorom H. Świdzińským a docentom L. Watychę. V roku 1998 bolo toto miesto vyhlásené za prírodnú pamiatku a zapísané na Európsku listinu významných geologických miest (European List of Geosites). Mofeta je situovaná na dne Złockieho potoka s rozlohou 25 m2. Hlavným plynom je oxid uhličitý (95%), s viacerými väčšími a menšími výronmi. Jeho pôvod je vo veľkej hĺbke odkiaľ vystupuje po puklinách a nasycuje podzemnú vodu. Vody nasýtené CO2 rozpúšťajú minerálne látky okolitých hornín, a tak obohacujú svoje chemické zloženie. Odhadom sa denne z celej lokality uvoľní viac ako 15-tis. m3 oxidu uhličitého. Genéza tohoto plynu je diskutabilná. Jeho pôvod je vo veľmi veľkej hĺbke a pravdepodobne súvisí s procesom metamorfózy. Výnimkou tu nie sú ani suché výrony CO2. Najväčší z nich v tomto rajóne predstavuje „Dychawka“ (Video 1). Na nebezpečie akumulácie CO2 v priehlbinách poukazuje uhynutý hmyz a drobné živočíchy. „Bulgotka“ (Video 2) je minerálny prameň s bublajúcou minerálnou vodou s charakterom kyselky typu HCO3-Ca-Mg, Fe, CO2 s celkovou mineralizáciou 1,2 g.l-1. Hydrogeologický vrt a pitná dvorana „Antoni“ (Zastávka č. 5) Tento vrt je najstarším miestnym vrtom, realizovaným v roku 1928 do hĺbky 12 m. Minerálna voda je HCO3-Mg-Ca-Na, CO2 s celkovou mineralizáciou 8,6 g.l-1. Využívaná je na liečenie aterosklerózy, osteoporózy a vysokého krvného tlaku. Voda je z vrtu čerpaná do neďalekej verejnej pitnej dvorany. Nadbytočné množstvo vody je využívané na plnenie do fliaš s názvom „Muszynianka“. Hydrogeologické vrty „Stanisław“ a „Józef“ Minerálne vody týchto vrtov sú prístupné pre pitie na ul. Zazamcze. Vodu z vrtu „Józef“ je možné sezónne degustovať aj z verejne prístupného miesta na tej
istej ulici. Vrt „Józef“ hlboký 142 m obsahuje vodu s mineralizáciou 2 g.l-1. Jeho minerálna voda je typu HCO3-Mg-Ca, CO2. Voda zo zdroja „Stanisław“ je čerpaná zo 150 m hlbokého vrtu. Predstavuje ju kyselka typu HCO3-Ca, CO2 s celkovou mineralizáciou 3,3 g.l-1, ktorá je tiež plnená do fliaš firmou Cechini. Hydrogeologický vrt „Milusia“ Minerálna voda zo 171 m hlbokého vrtu je plnená do fliaš neďaleko Piłsudskiego ul., no tiež je možné ju ochutnať z verejne prístupného zariadenia nachádzajúceho sa pri plniarni. Kyselka je typu HCO3- Na-Mg-Ca, CO2 s celkovou mineralizáciou okolo 5 g.l-1.
Prameň „Anna“ Pri Jasnej ulici je situovaný zdroj minerálnej vody sezónne využívaný verejnosťou z upraveného záchytu. Nachádza sa na mieste kde niekedy stála miestna trafostanica, podľa čoho je známy aj jeho skorší názov „Elektra“. Starší obyvatelia Muszyny ho poznajú aj pod názvom „Pri tržnici“, pretože sa tu v minulosti obchodovalo s hovädzím dobytkom. Z prameňa sa možno napiť kyselky s celkovou mineralizáciou okolo 1,8 mg.l-1, HCO3-Ca-Mg, CO2, Fe typu. Prameň „Grunwald“ Pri ceste z Muszyny do Krynice v časti Za kostolom, vyviera na úpätí svahu prameň s názvom Grunwald. Vedomosti o tomto prameni siahajú až do 19. storočia. Podľa miestneho obyvateľstva, zvlášť skôr narodeného, sa tento prameň nazýva tiež „Woda Spod Krzyźa“. Blahodárne účinky tejto vody poznali a poznajú miestny obyvatelia najmä v horúcich letných dňoch, keď ju užívajú na uhasenie smädu pri poľných prácach. Celkový obsah minerálnych látok tejto kyselky je viac ako 3 g.l-1 a je HCO3- Ca -Mg -Na, CO2 typu. Vodu z tohto prameňa sa odporúča piť pri ochoreniach nervov, zažívacieho traktu a pri celkovej rekonvalescencii organizmu. Prameň „Graniczne“ Názov zdroja minerálnej vody je dovodený od jeho lokalizácie na pomedzí katastrov Powroźnika a Muszyny. Situovaný je na ľavom brehu rieky Muszynka. Voda dosahuje celkovú mineralizáciu 1,3 mg.l-1 a je HCO3-Ca, CO2 typu. Obsah oxidu uhličitého dosahuje hodnotu 2600 mg.l-1. Výdatnosť prameňa dosahuje v priemere okolo 3,0 l.min-1. Prameň je zachytený betónovou skružou s výtokovou rúrkou, vďaka čomu je možné sa z neho napiť. Prameň „Wapienne“ Tento prameň vyviera na ľavej strane cesty z Muszyny do Leluchowa v osade „Wapienne“. Kyselky HCO3-Ca, CO2 typu s celkovou mineralizáciou 2,3 g.l-1 sa možno napiť vo verejne prístupnom zariadení s ručným čerpadlom. Voda prospieva pri liečení žalúdočných vredov, zápalov pankreasu, zažívacieho traktu, cukrovky a dny.
rozlevnja wód Muszynianka
Obr. 3: Mapa situovania zdrojov minerálnych vôd v Muszyne a jej okolí
ĽUBOVNIANSKE KÚPELE Lokalizácia Ľubovnianske Kúpele (Zastávka č. 6) sú dnes rekreačno-kúpeľnou osadou a nachádzajú sa v Ľubovnianskej vrchovine v nadmorskej výške 680 m n. m., na rozhraní Spišskej Magury, Spišsko sarišského medzihoria a Levočských vrchov. Kúpele patria do regiónu Stará Ľubovňa, ale sú miestnou časťou obce Nová Ľubovňa od ktorej sú vzdialené 10 km juhovýchodným smerom. História kúpeľov Už koncom 18. storočia bola minerálna voda Ľubovnianskych kúpeľov využívaná pri liečbe žalúdočných problémov, ale až v roku 1870 bolo sprevádzkovaných trinásť objektov, ktoré slúžili na ubytovanie návštevníkov. Budovy dal do prevádzky Alfred Probster a slúžili až do 2. svetovej vojny, ale kúpele postupne strácali na význame a následne zanikli. Minerálna voda sa v kúpeľoch využívala vo forme vaňových kúpeľov na liečbu žalúdočných a močových problémov. V súčasnosti tieto objekty slúžia na rekreačné účely. V oblasti je prítomných päť prameňov, konkrétnejšie sú to pramene Andrej, Emília, Alfréd, Mária a Nový prameň popri ktorých je vybudovaný aj náučný chodník. Náučný chodník vedie aj okolo exemplárov vzácnych druhov borovíc, jedle bielej a nachádzajú sa tu dvestoročné exempláre buka a duba a jediné štyri exempláre borovice pyrenejskej na Slovensku. História minerálnych vôd Zloženiu a analýzam minerálnych vôd v tejto oblasti sa venovali profesor Pavol Kitaibel, chemik a balneológ, ktorý v roku 1795 skúmal zloženie vody Ľubovnianky. Jej zloženie je podobné zloženiu bardejovských kyseliek. Doktor Jakub Engel na začiatku 19. storočia urobil analýzy minerálnych vôd a odporučil ich, pre ich liečivý účinok pri chorobách žalúdka, čriev, obličiek, pečene, dýchacích a močových ciest a tiež pri niektorých ženských a nervových poruchách. Analýzam týchto vôd sa venoval v roku 1894 aj profesor Bella Lengyele, ktorý tiež vyzdvihol ich terapeutické účinky. Geomorfológia oblasti Ľubovnianske kúpele patria do regiónu Karpatského flyšu a subregiónu vnútorných Karpát, oblasti Podhôľno-magurskej. Nachádzajú sa na rozhraní Spišsko-šarišského medzihoria a Levočských vrchov, presnejšie v Ľubovnianskej kotline. Oblasť v ktorej sa nachádzajú Ľubovnianske kúpele, patrí do rajónu údolných riečnych náplavov a rajónu náplavov terasových stupňov. Tieto dva menšie rajóny sa nachádzajú v rajóne flyšových hornín a pieskovcovo-zlepencových hornín. Kvartérny pokryv je tvorený nečleneným predkvartérnym podložím s nepravidelným pokryvom bližšie nerozlíšených svahovín a sutín. Taktiež je tu malé množstvo pieskov, piesčitých štrkov a pieskov v terasách bez pokryvu. Oblasť je z hľadiska reliéfu možné zaradiť do reliéfu eróznych brázd až vrchovinového reliéfu, v rámci vrásovo-blokovej fatransko-tatranskej morfoštruktúry. Sú tu tiež prítomné prechodné štruktúry centrálno-karpatských vrchovín s obsahom štruktúrnych tvrdošov. Taktiež je tu možné pozorovať morfologicky výrazné stráne na tektonických poruchách a prielomovité kaňonovité doliny a tiesňavy.
Geologické pomery Oblasť Ľubovnianskych kúpeľov budujú sedimenty vnútrokarpatského paleogénu, konkrétne podtatranská skupina. Hutianske súvrstvie tvorené vápnitými ílovcami, veku priabón – spodný oligocén, je najstarším súvrstvím ktoré vystupuje na povrch. V severnej časti hutnianskeho súvrstvia ĎURKOVIČ ET AL. (1995) rozlíšili dve čiastkové litofácie, a to konkrétne „súvrstvie vápnitých ílovcov“ a „drobnorytmický distálny flyš“. V oblasti kúpeľov sa vyskytuje drobnorytmický distálny flyš, ktorý má prevahu ílovcov a vystupuje v potoku Jakubianka medzi Novou Ľubovňou a Jakubanmi. Taktiež bola táto fácia zistená aj v južnejšom priestore šarišského paleogénu. Drobnorytmický distálny flyš obsahuje niekoľko členov – šambrónske vrstvy, polohy polymiktných zlepencov a drobnorytmický flyš alebo ílovce. Šambronské vrstvy, ktoré sa vyčleňujú z hutianskeho súvrstvia sú tvorené najmä ílovcami. Pre túto oblasť sú charakteristické šambrónske vrstvy, ktoré sa nachádzajú na tzv. hromošsko-šambronskom chrbte. Pieskovce sú prevažne jemnozrnné drobové pieskovce až siltovce, ktoré obsahujú kremeň, živce, muskovit, biotit, základná hmota je ílovito-karbonátová, tmel je kalcitový. Chrakteristický pre šambrónske vrstvy je výskyt polymiktných zlepencov s intraklastami a s hrúbkou niekoľko decimetrov až 10 metrov. Tieto hrubé klastiká sa striedajú s polohami ílovcov. MARSCHALKO (1975) opísal flyš šambrónskych vrstiev. Podľa neho zlepencové sekvencie tvoria tri megarytmity oddelené drobnorytmickým flyšom, pričom charakteristické pre hrubšie akumulácie je zlé vytriedenie s nepreukázateľným očakávaným zmenšovaním blokov a obliakov smerom hore. Ďalšie súvrstvie, ktoré sa nachádza vo vrstevnom slede nad hutianskym je zuberecké súvrstvie veku vrchný eocén – oligocén. Toto súvrstvie je tvorené pieskovcami a ílovcami, pričom prevládajú pieskovce. V Levočských vrchoch, ktoré sa nachádzajú na juh od kúpeľov, vystupujú oligocénne pieskovce a zlepence borovského súvrstvia. Tektonika v danej oblasti spôsobila, že sedimenty v južnej časti sú mierne prehnuté do antiklinál a synklinál, avšak v smere k bradlovému pásmu sa sklon sedimentov zvyšuje. V hromošsko-šambrónskom pásme dosahujú sklony hodnoty od 60 – 90°. Aj šambrónske vrstvy sú silne tektonicky porušené zlomami, ktoré majú smer SSV – JJZ. Hydrogeologické pomery Celkovo sa v danej oblasti nachádza 5 prameňov uhličitých minerálnych vôd. Tri z nich, konkrétne pramene Alfréd, Mária a Nový prameň sú v súčasnosti zanedbané a využívajú sa len pramene Andrej a Amália, ktoré slúžia pre pitné účely. Ich celková výdatnosť dosahuje 0,2 l.s-1. Najväčšiu výdatnosť má prameň Andrej a to 0,1 l.s-1. V roku 1992 bol zrealizovaný vrt LZ-6 (Veronika) a v roku 2009 vrt HZ-1 (Michal), ktorých cieľom bolo získať výdatnejší zdroj minerálnej vody. Vrty sú hlboké 176,1 m, resp. 67 m pričom do hĺbky 8 metrov sú prítomné kvartérne sedimenty (hlinito-kamenitá sutina) a potom až do konečnej hĺbky sú prítomné už len šambrónske vrstvy (pieskovce, ílovce, zlepence). Kolektorom uhličitej minerálnej vody sú práve šambronské vrstvy, ktoré sú, ako už bolo spomínané, tvorené masívnymi pieskovcami a ílovcami. Vrty zachytili zvodnené poruchové pásmo patriace k muránskemu zlomu. Minerálne vody sa viažu na otvorenú hydrogeologickú štruktúru s napätou hladinou podzemnej vody. Výdatnosť Veroniky je 3,0 l.s-1 a Michala 15,0 l.s-1.
Obr.4: Geologická stavba v oblasti Ľubovnianskych kúpeľov 1 - alúvium rieky Poprad, 2 - bielopotocké súvrstvie, 3 - zuberecké súvrstvie, 4 hutianske súvrstvie, 5 - šambrónske vrstvy, 6 - borovské súvrstvie, 7 - bradlové pásmo, 8 - predterciérne podložie, 9 - zlom/predpokladaný zlom, 10 - prameň minerálnej vody, hydrogeologický vrt, smer prúdenia minerálnach vôd, 11 - línia geologického rezu.
Minerálna voda z oboch uvedených vrtov je v súčasnosti plnená do fliaš a predáva sa v obchodnej sieti pod názvom Ľubovnianka. Je charakterizovaná ako magnéziovo-kalcitovo-hydrogén-uhličitanového typu, slabo mineralizovaná, uhličitá. Podľa balneologickej klasifikácie je stredne mineralizovaná, uhličitá, hydrogénuhličitanová, horečnato-vápenato-železnatá, so zvýšeným obsahom horčíka, slabo kyslá, studená, hypotonická. V roku 2001 boli odvŕtané ďalšie dva vrty, s označením SMH – 6 a SMH – 7. Vrt SMH – 6, situovaný JV od kúpeľov je hlboký 50 metrov, mal však nízku výdatnosť a teda nebol hydrodynamicky skúšaný. Vrt SMH – 7 je hlboký až 100 metrov a podobne ako vrt SMH – 6 potvrdil prítomnosť pieskovcov s polohami ílovcov. Kvalita vody neodpovedá kritériám pre pitné účely. Podľa exkurzného sprievodcu zo 16. slovenskej hydrogeologickej konferencie „Minerálne vody na pomedzí Šariša a Malopolska“ spracoval L. Tometz (Tometz, et al.2012, vyd. SAH Bratislava, ISBN 978-80971126-2-2)
Mapa trasy exkurzie konanej v rámci 16. slovenskej hydrogeologickej konferenci
