LITURGIKA 1.
Termín „liturgia“, etymológia a význam
Liturgika je veda o liturgii. Termín liturgia označuje slávenie Kristovho tajomstva. Je službou Bohu a ľuďom. Prvý ho použil Georg Cassander (belgický teológ a liturgista) v roku 1558 vo vzťahu k svätej omši. K ustáleniu termínu liturgia dochádza v 19.-20. storočí (II.VK). Etymológia Slovo „liturgia“ je gréckeho pôvodu a skladá sa z dvoch slov, leitos/laos = ľudový/ľud a ergon = činnosť/úkon/dielo, čo voľne prekladáme ako dielo ľudu, verejné dielo alebo služba v mene resp. v prospech ľudu. Pôvodne (v starom Grécku) malo toto slovo iba ľudový význam, nie liturgický a označovalo rozličné skutky resp. činnosti spoločenského a politického charakteru. Neskôr sa začalo používať aj na označenie kultových činností (úcta božstvám). V Septuaginte zahŕňa tento pojem služby levitov, služby v chráme a pod vplyvom prorokov neskôr označuje aj čítanie Božieho slova a modlitbu. NZ chápanie liturgie zahŕňa slávenie Božieho kultu, služba slova (ohlasovanie Evanjelia) a skutky činorodej lásky (zbierky), čiže ide o službu Bohu a ľuďom. Význam slova „liturgia“ podľa KKC 1069-1070 KKC 1069-1070 „Slovo liturgia v pôvodnom význame znamená verejné dielo, službu zo strany ľudu i v prospech ľudu. V kresťanskej tradícií znamená, že Boží ľud má účasť na Božom diele.6 Kristus, náš vykupiteľ a veľkňaz prostredníctvom liturgie naďalej vykonáva vo svojej Cirkvi, s ňou a cez ňu v diele nášho vykúpenia. V Novom zákone sa slovom liturgia označuje nielen slávenie bohoslužby, ale aj ohlasovanie evanjelia8 ale aj preukazovanie - vykonávanie lásky.9 Vo všetkých týchto prípadoch ide o službu Boha a ľudí. Pri liturgickom slávení je Cirkev služobnicou podľa vzoru nášho Pána, jediného liturga -"služobníka svätyne10 , a má účasť na jeho kňazstve (kult), prorockom poslaní (ohlasovanie) a kráľovskej hodnosti (služba lásky). Liturgia sa teda právom považuje za vykonávanie Kristovho kňazského úradu. V nej sa zmyslovými znakmi vyjadruje a primerane každému z nich uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, koná úplnú verejnú bohopoctu. Preto je každé liturgické slávenie, ako dielo Krista kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, osobitne posvätným úkonom a účinnosťou sa mu nevyrovná, ani čo do významu ani čo do stupňa nijaký iný úkon Cirkvi."
2.
Definícia „liturgie“ podľa encykliky Mediator Dei
(Pius XII, 20.11.1947)
MD
„Posvätná liturgia je verejnou poctou, ktorú náš Spasiteľ, Hlava Cirkvi, preukazuje Otcovi a ktorú spoločnosť veriacich vzdáva svojmu Zakladateľovi a skrze neho Večnému Otcovi: je – aby sme to v krátkosti zhrnuli – úplným kultom Mystického tela Ježiša Krista, totiž Hlavy a jeho údov.“
Východiskom pre túto definíciu je chápanie kultu ako prejavu zbožnosti, čo v sebe zahŕňa iba vzostupný rozmer (od človeka smerom k Bohu).
3.
Definícia „liturgie“ podľa konštitúcie Sacrosanctum concilium
SC bod 7 „Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Kristovho. Ňou sa totiž vnímateľnými znakmi naznačuje a každému znaku príslušným spôsobom uskutočňuje posväcovanie človeka a okrem toho tajomné Telo Kristovo, teda Hlava i údy, preukazuje ňou Bohu verejný kult. Preto je každá liturgická služba ako dielo Krista kňaza a jeho Tela, to jest Cirkvi, obzvlášť posvätným úkonom, ktorému sa čo do účinnosti nevyrovná tým istým titulom a v tom istom stupni nijaká iná cirkevná činnosť.“ Táto definícia zahŕňa aj rozmer smerom od človeka k Bohu, čiže oslava Boha človekom a zároveň aj rozmer od Boha smerom k človeku, čiže posvätenie človeka. Encyklika Sacrosanctum concilium predstavuje liturgiu aj vo vzťahu k Cirkvi a to ako vrchol, ku ktorému Cirkev smeruje a zároveň ako prameň, z ktorého vyviera sila Cirkvi (SC b. 10). Dôležitý je aj Kristocentrický rozmer poukazujúci na liturgiu ako na sprítomňovanie resp. slávenie Kristovho Vykupiteľského diela.
Liturgika I.
1
4.
Definícia „liturgie“ podľa Kódexu kanonického práva (k. 834)
Kán. 834 – „§ 1. Posväcovaciu úlohu Cirkev osobitným spôsobom plní prostredníctvom posvätnej liturgie,
ktorá sa totiž chápe ako vykonávanie kňazskej úlohy Ježiša Krista; v nej sa zmyslovými znakmi označuje a spôsobom vlastným jednotlivým znakom sa uskutočňuje posväcovanie ľudí a tajomné telo Ježiša Krista čiže hlava a údy koná celostný verejný božský kult. § 2. Za takýto sa považuje kult vtedy, keď ho v mene Cirkvi vykonávajú osoby zákonne určenými úkonmi, ktoré schválila cirkevná vrchnosť.“
5.
Zodpovedné autority v liturgickej matérii (podľa SC, bod 22)
Zodpovednými autoritami sú: Apoštolská stolica resp. kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí biskup (v tom, čo mu právo dovoľuje) biskupská konferencia (otázka ujednotenia postojov) a nikto iný, vonkoncom ani kňaz nesmie na vlastnú päsť nič pridať, vynechať a pozmeniť. SC bod 22
„§ 1. Rozhodovať o posvätnej liturgii je oprávnená jedine cirkevná vrchnosť, totiž Apoštolská stolica a, podľa právnych predpisov, biskup. § 2. Aj zákonite ustanoveným biskupským zhromaždeniam rôzneho druhu, kompetentným pre určité územia, prislúcha rozhodovať o liturgických veciach na základe právom udelenej moci v stanovených medziach. § 3. Preto vonkoncom nik iný, ani kňaz, nesmie nič na vlastnú päsť v liturgii pridať, vynechať alebo pozmeniť.“
6.
Božie Slovo v liturgii
SC 24. „Sväté Písmo má pri slávení liturgie ten najväčší význam. Z neho sa totiž čítajú state, ktoré sa potom vysvetľujú v homílii, z neho sa spievajú žalmy, ono dalo vnuknutie a popud k liturgickým modlitbám, oráciám a spevom a z neho čerpajú úkony a znaky svoj zmysel. Aby sa teda docielila obnova, rozvoj a adaptácia posvätnej liturgie, treba roznecovať tú lahodnú a živú záľubu v Písmo sväté, o ktorej svedčí ctihodná tradícia východných a západných obradov.“ SC 51. „Aby sa veriacim pripravil čím bohatší stôl slova Božieho, nech sa im štedrejšie sprístupnia poklady Biblie, tak aby sa za stanovený počet rokov prečítali najdôležitejšie časti svätého Písma.“ Božie Slovo sa má čítať pri každej sviatosti i svätenine.
7.
Prítomnosť Krista v liturgii
Prítomný v nebeskej liturgii „Máme takého veľkňaza; ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach ako služobník svätyne (Heb 8:1-2). Kristus, vo svätom meste Jeruzaleme, „raz navždy“ uskutočňuje svoje Veľkonočné tajomstvo.
a pravého stánku; ktorý postavil Pán, a nie človek.“
Prítomný v pozemskej liturgii (Porov. SC 7) Aby sa toto veľké dielo uskutočnilo, Kristus je stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše, a to - v osobe toho, kto ju slúži, keďže „ten istý, čo raz obetoval sám seba na kríži, obetuje sa teraz prostredníctvom kňazov - zvlášť je prítomný pod eucharistickými spôsobmi Mimo obete svätej omše, je Kristus prítomný aj - svojou mocou vo sviatostiach, takže keď kto krstí, sám Kristus krstí - vo svojom slove, lebo on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta sväté Písmo - napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, (v spoločenstve Cirkvi) je prítomný ten, čo prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja uprostred nich (Mt 18,20)
Liturgika I.
2
KKC „Áno, v tomto veľkom diele, ktorým sa vzdáva Bohu dokonalá sláva a ľudia sa posväcujú, Kristus si vždy pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, a ona vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva hold večnému Otcovi. Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Kristovho. Ňou sa totiž vnímateľnými znakmi naznačuje a každému znaku príslušným spôsobom uskutočňuje posväcovanie človeka a okrem toho tajomné Telo Kristovo, teda Hlava i údy, preukazuje ňou Bohu verejný kult. Preto je každá liturgická služba ako dielo Krista kňaza a jeho Tela, to jest Cirkvi, obzvlášť posvätným úkonom, ktorému sa čo do účinnosti nevyrovná tým istým titulom a v tom istom stupni nijaká iná cirkevná činnosť.“
8.
Duch Svätý v liturgii
Na liturgických úkonoch má účasť celá Najsvätejšia Trojica - Boh Otec, skrze svojho Syna, v Duchu Svätom. 50. deň po zmŕtvychvstaní sa Duch Svätý stal prameňom pre Cirkev, taktiež všetky sviatosti majú svoju účinnosť z Ducha Svätého. KKC (1091-1092) „V liturgii je Duch Svätý vychovávateľom viery Božieho ľudu, strojcom Božieho veľdiela, akým sú sviatosti Novej zmluvy. Túžbou a poslaním Ducha v srdci Cirkvi je, aby sme žili životom vzkrieseného Krista. Keď on nájde v nás odpoveď viery, ktorú sám v nás vzbudil, vtedy nastáva skutočná spolupráca. Ňou sa liturgia stáva spoločným dielom Ducha Svätého a Cirkvi. V tomto sviatostnom vysluhovaní Kristovho tajomstva pôsobí Duch Svätý tým istým spôsobom ako aj v iných etapách ekonómie spásy: pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; privoláva a zjavuje Krista viere zhromaždených; sprítomňuje a aktualizuje svojou pretvárajúcou mocou tajomstvo Krista; a napokon: Duch jednoty spája Cirkev so životom a poslaním Krista.“
9.
Kresťanská liturgia v 1.-3. storočí
Prvotné kresťanské spoločenstvá nemali termín na označenie bohoslužby (lámanie chleba, požehnanie kalicha, zhromaždenie). Z prelomu storočia pochádza pojem thysia, Kristova obeta. Sv. Justín a Origenes označujú sv. omšu pojmom eucharistia. Svedectvá o liturgii nachádzame v Didaché, z listov a spisov pápeža Klementa, Ignáca Antiochijského, sv. Justína, Tertuliána a Cypriána. Spoločenstvo sa spočiatku zhromažďovalo v Chráme, potom v domácnostiach. Schádzali sa v Nedeľu (prvý deň týždňa), deň Kristovho zmŕtvychvstania. Centrom bolo slávenie Pánovej večere, ktoré sprevádzalo čítanie Božieho Slova a agapé. Čítali sa aj listy, ktoré si vymieňali jednotlivé spoločenstvá. Prečítaný text bol komentovaný, vysvetľovaný v kontexte veľkonočných udalostí. Pánova večera bola spájaná s oslavnými modlitbami. U sv. Justína sa nám zachovala aj istá schéma slávenia sv. Omše: - čítania NZ a SZ - príhovor predstaveného - prosby za veriacich, novopokrstených a všetkých ľudí - bozk pokoja - prinášanie chleba a vína s vodou - modlitba vďakyvzdania - rozdávanie posvätného pokrmu
10.
Kresťanská liturgia od Milánskeho ediktu po 6. storočie
Milánsky edikt (reskript) vydal Konštantín 13. júna 313, čím deklaroval slobodu pre kresťanstvo, rovnoprávnosť s inými náboženstvami a rozkaz vrátiť skonfiškované majetky Cirkvi. Roku 380 kresťanstvo bolo vyhlásené za štátne náboženstvo a v roku 392 pohanské náboženstvá boli zakázané. Nové prvky: baziliky, vznik cirkevných stavieb podľa vzoru rímskych bazilík (pôvod v grécku, súdne procesy, trhy), pomenovanie „bazilika“ pre cirkevnú stavbu je od r. 303, ich hlavnými zakladateľmi boli biskupi (v privilégiach rovní najvyšším štátnym úradníkom), postupne sa buduje pevný oltár, sú honosne vyzdobené (aj kňazské rúcha), osemuholníkove baptistériá boli vedľa kostolov
Liturgika I.
3
štýl slávenia liturgie, liturgia je bohatá na ceremónie (prevzaté zo svetských): vstup biskupa, insignie, trón, poklona, štóla rozvoj spevu, spev hymnov a žalmov sa z Milána rozšíril na celú Cirkev klerikalizácia liturgie, rýchle šírenie viery nepodporuje jej prehĺbenie, úbuda prijímajúcich, narastá povrchnosť v liturgii, liturgiu preberajú duchovní rozvoj liturgie hodín, rozvoj monastického (kláštorného) života rozvoj liturgickej literárnej formy, vznikajú kolekty, prefácie (súvis s úctou mučeníkov), stavba bazilík ad corpus (nad hrobmi), liturgickú tvorbu ovplyvnili herézy, prichádza tiež k ustáleniu textov pri modlitbách zdôraznenie historicity kresťanstva, upozorňovanie na počiatky a cestu rozvoja, formovanie liturgického roku, nedeľa je uznaná ako deň pracovného voľna (3. marca 321)
11.
Liturgický rozvoj v karolínskej dobe po Gregora VII.
8. a 9. storočie majú veľký význam pre rozvoj rímskej liturgie. Kráľ Pipin rozhodol zjednotiť slávenie liturgie podľa rímskych liturgických kníh. Pipinov zámer uskutočnil Karol Veľký. Ten požiadal pápeža Hadriána I. o sakramentár, ktorý ale nedostačoval pre svoju neúplnosť. Jeho doplnky pochádzajú od Sv. Benedikta z Aniana. Z tohto času pochádza rozhodnutie recitovať potichu aj kánon, ktorému predchádzala tichá recitácia modlitieb, keďže boli veľmi dlhé. Zdôraznenie Božej veľkosti a svätosti sa vyjadrilo v pocite nehodnosti u veriacich a kňazov. V omšových textoch sú často opakované apológie – sebaobvinenia. Zmena v chápaní sviatosti pokánia, ktorá sa chápe ako opakovaná sviatosť. Modlitby boli komponované v latinčine následkom čoho sa liturgia vzďaľuje od ľudu. Liturgia sa stáva vecou kléru. Kňaz je obrátený smerom k oltáru, nie k ľudu. Rozvoj úcty k Najsvätejšej Trojici, k Bohorodičke a ku svätým. Kristus má ústredné miesto v liturgii, ale je to Boh vzdialený a neprístupný. Pri prekonávaní tohto odstupu pomáhajú ľuďom anjeli a svätí. Omša je prostriedok na získanie svätosti. Dochádza k častému opakovaniu omše počas dňa.
12.
Obdobie od reformy Gregore VII. po Tridentský koncil
Gregor VII. podporuje zjednocovanie Európy, ale zároveň sa bráni závislosti od svetských panovníkov. Jeho nástupcovia vyžadujú od biskupov slávenie rímskej liturgie. Rozširovaniu rímskej liturgie pomáhal aj prepis liturgických kníh a františkánska rehoľa (ktorá ju všade propagovala). V tomto období spory týkajúce sa pítomnosti Krista v Eucharistii sú príčinou, že pozornosť sa sústreďuje na reálnu prítomnosť tela a krvi Krista. Účasť na svätej omši sa redukuje len na pozeranie na hostiu. Bolo zavedené pozdvihovanie hostie a kalicha. Svätá omša je prežívaná iba ako epifánia (príchod Pána), stráca sa charakter omše ako pôsobenia celej Cirkvi. Presbytérium sa od lode oddeľuje stenami. V kostoloch sa stavia viacero oltárov. Stavali sa aj provizórne oltáre, čo veriacich poburovalo (hlasy za liturgickú reformu). Charakteristické je kvantitatívne chápanie svätej omše. Altaristi - zvláštna inštitúcia kňazov určených iba na slúženie svätej omše (nevedeli nič z teológie). Liturgickou rečou je latinčina (výnimkou je manželský sľub). Veriaci svoj vzťah k Bohu vyjadrujú v úcte svätých, najmä uctievaním Panny Márie (vznik Mariánskych antifón, Salve Regina). Typické bolo aj zháňanie relikvií svätých a snaha byť členom rôznych bratstiev (spolkov). Časté sú púte k hrobom svätých. Kult svätých sa často stáva
Liturgika I.
4
konkurenciou Kristovho prostredníctva. Viera sa javí ako prejav ľudskej vypočítavosti a ovplyvňovania Boha. Vzniká rehoľa Dominikánov, ktorá zdôrazňuje meditáciu a nie kult. U starších rehoľných spoločenstiev dochádza k návratu k autenticite (redukovanie vonkajších foriem). Obdobie teologickej reflexie nad sviatosťami. Objavuje sa aj mystické hnutie (snaha prežívať Boha v najhlbších vrstvách ľudskej duše). Hnutie „Devotio moderna“ (14. stor., Holandsko) propaguje prehĺbenie Kristocentrickej nábožnosti a nasledovanie Krista (kniha Nasledovanie Krista). Zvyk denne slúžiť svätú omšu v každom kostole resp. kaplnke je rozšírený, ale napriek tomu, účasť ľudí na svätej omši je menšia a sväté prijímanie je zriedkavé (aj po prijatí sviatosti zmierenia). Zbožnosť je čoraz menej spojená s liturgiou. V liturgii je silne prítomný individualizmus.
13.
Obdobie od Tridentského koncilu po Druhý vatikánsky koncil
Je obdobím reformácie (vzniku protestantských liturgii) a jeho prvé roky sú spojené aj s renesanciu (koncentrovala sa na grécku a rímsku antiku) a s hnutím celkovej obnovy Cirkvi (in capites et im membris = v hlave i údoch). Matrin Luther (1483-1546) vypovedal vojnu všetkým poverám a zneužitiam v rímskej liturgii, aby dal bohoslužbe evanjeliový smer zaviedol štrukturálne zmeny vo svätej omši, najskôr zachoval omšový kánon, ale neskôr vynechal prefáciu zaviedol do liturgie ľudovú reč, spev piesní a žalmov chápal liturgiu ako Božie pôsobenie na človeka skrze slovo a sviatosť uznával skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii (tú popieral Zwingli) Huldrych Zwingli (1484-1531) popieral skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii urobil veľké zmeny v liturgii omše, nezmenená ostala iba časť po „sanctus“, slávenie liturgie omše obmedzil na 4 krát ročne Tridentský koncil (1545-1563) Na potrebu reformovať liturgiu aj liturgické knihy upozorňovali humanisti z Benátok i kamaldulskí mnísi (V. Quirini, T. Giustiniani). Liturgiou sa koncil zaoberal na 22. sesii (1545-1563). Osobitne sa zaoberal svätou omšou a liturgiou hodín. Boli vydané potrebné disciplinárne odporúčania (čo robiť a čoho sa chrániť pri svätej omši). Konciloví otcovia zaujali negatívny postoj k požiadavke zaviesť do liturgie národnú reč. Najväčšiu zásluhu v oblasti liturgie má Koncil v promulgovaní liturgických kníh. Tridentský koncil jednoznačne smeroval k zjednoteniu liturgie v celej západnej cirkvi. Tridentská liturgia naďalej ostala klerikálnou liturgiou, zachovala si latinský jazyk a účasť veriacich sa obmedzila na pozeranie a počúvanie. Svätá omša ostala uzavretá a tajomná, za veľmi hodnotné sa považovali spevníky (ku svätej omši i procesiam). V roku 1568 bol vydaný Rímsky breviár (zmenšený počet žalmov, opravené hagiografické čítania...). V roku 1570 bol vydaný Rímsky misál (vynechané veľké množstvo votívnych omší). V roku 1588 bola ustanovená Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktorá mala bdieť nad správnosťou rítov.
Liturgika I.
5
14.
Konštitúcia Sacrosanctum concilium a liturgické hnutie
! vhodné je prečítať si celú konštitúciu Sacrosanctum concilium, pozri aj otázku č. 16 Liturgické hnutie „Liturgické hnutie“ nazývame celé obdobie smerujúce k liturgickej obnove (19.st. – SC). Pápež Pius XII. ho označil za prechod Ducha Svätého cez celú Cirkev. Počas liturgického hnutia došlo k zmene a už nebolo podstatným zdôrazňovať existenciu Boha, ale ukázať, ako sa dá žiť s Bohom, podstatným bolo byť s Bohom. Za otca liturgického hnutia sa pokladá benediktínsky mních Prosper Guéranger. Poukazoval na krásu a dôstojnosť liturgie a zdôrazňoval jej spoločenský charakter. Liturgiu chápal ako verejný kult Cirkvi, ktorú oživuje Duch Svätý a v nej sa modlí nevysloviteľnými vzdychmi, čo slová nemôžu vyjadriť. Nehovoril o otázke materinského jazyka v liturgii. Pápež Pius X. vydal motu proprio „Tralle sollecitudini“ (22.11.1903), ktoré môžeme pokladať za počiatok vlastného liturgického hnutia. V tomto diele hovorí pápež o potrebe živej účasti veriacich na liturgii a o tom, že vrcholom účasti na svätej omši je sväté prijímanie (spresnil hranicu veku a pričinil sa o vysvetlenie podmienok častého svätého prijímania). Opátstvo Maria Lach vydávalo Ecclesia orans a od roku 1921 sa v krypte kostola slúžila svätá omša tvárou k ľudu (tzv. dialogická svätá omša), z ktorej neskôr vyrástla svätá omša spoločenstva a svätá omša sprevádzaná modlitbami a spevom v reči ľudu. V Rakúsku (kláštor Klosterneuburg) dochádza pod vedením promótora Pia Parscha tiež k oživeniu liturgickej aktivity. Išlo o rozširovanie nedeľných liturgických textov a vydanie modlitebníkov (liturgické texty svätej omše, niektoré časti liturgie hodín). V rokoch 1940-1943 nastala kríza liturgického hnutia, na riešení ktorej má veľkú zásluhu R. Guardini. Povedal, že liturgická práca potrebuje čas a model pre liturgický život má vyrásť z potrieb a možností farského spoločentstva. Základný význam pre odstránenie krízy mali encykliky Pia XII. Mystici Corporis a Mediator dei. V roku 1956 sa uskutočnil liturgický kongres v Assisi. Významnými sú aj práce A. J. Jungmanna, ktoré ukázali liturgiu ako aktivitu celej Cirkvi nasmerovanú k Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom. Liturgia sa sústredila na osobu Ježiša Krista a jeho spásne dielo, ktoré sa realizuje v Cirkvi. Výsledky týchto prác našli odozvu v Konštitúcii o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium. Apoštolská stolica čoraz častejšie udeľovala povolenie uplatniť národnú reč v liturgii. V roku 1960 Ján XXIII. promulgoval Codex rubricarum (spracovaný za čias Pia XXII.). Ešte pred II. VK boli zjednodušené obrady posvätenia kostola a oltára.
15.
Liturgická reč
Ježiš Kristus ohlasoval blahozvesť v aramejčine. Je pravdepodobné, že apoštoli používali gréčtinu, ktorá bola mimo Palestíny veľmi rozšírená. Iba niektoré slová prevzaté zo židovského náboženstva ostali v pôvodnom znení (amen, aleluja, hosana). V apoštolských a poapoštolských časoch sa v celej Rímskej ríši používala ako literárna, politická i spoločenská reč gréčtina, tá sa v Ríme dostala aj do litrugie. Okrem nej sa v prvých storočiach používali v liturgii aj sýrčina, chaldejčina, koptčina, aramejčina a etiópčina. Od 2. stor. sa v západnej liturgii používala latinčina (nie klasická ale liturgická, vznikla z ligua rustica tzv. reči ľudu), ktorá bola rôzne formovaná až sa ustálila (latinčina šírená benediktínskými mníchmi). Sv. Cyril a Metod, vychádzajúc z toho, že ani v Božom zjavení, ani v cirkevných príkazoch nejstvuje rozhodnutie o reči, ktorá má slúžiť ako bohoslužobná, pripravili a uskutočňovali bohoslužbu v reči ľudu. Pápež Hadrián II. schválil reč Slovienov ako liturgickú.
Liturgika I.
6
Používanie latinčiny pri bohoslužbách cez mnohé stáročia a niekde aj dnes, bolo odobrené cirkevnou autoritou zrejme preto, že mŕtva reč nemení význam slov, čo zabezpečovalo obsah modlitieb. Od 16. stor. dochádza k pomalému odklonu od latinčiny (najmä v diecéznych rituáloch) a Svätá stolica dávala čoraz častejšie povolenie používať reč ľudu. V roku 1920 pápež Benedikt XV. schválil slovenčinu pri bohoslužbách v učitých prípadoch (pri vysluhovaní krstu a manželstva, pri pohrebe, smie sa opakovať spev čítania a evanjelia v reči ľudu, pri niektorých procesiách a celá svätá omša v určené dni na určených miestach). Mnohí (valdéci, katari, husiti, protestanti, humanisti, racionalisti, jansenisti) protestovali proti latinčine ako liturgickej reči, ale všetky protesty a požiadavky sa opierali o mylné dogmatické názory a nesprávne pochopenie kultu. Cirkev sa jasne postavila za zachovanie latinčiny pri bohosložbách. Cirkev nikdy nevylúčila z liturgie reč ľudu (ani rozhodnutiami Tridentského koncilu). Konštitúcia o posvätnej liturgii nebráni používať národný jazyk v každej časti liturgie. SC bod. 36: „§ 1 V latinských obradoch nech sa zachová používanie latinského jazyka, bez narušenia praktikulárneho práva. § 2. Keďže však pri svätej omši, vysluhovaní sviatostí alebo v iných častiach liturgie môže byť pre ľud nezriedka veľmi užitočné používanie rodného jazyka, možno mu dať viac miesta predovšetkým v čítaniach, upozorneniach a niektorých modlitbách a spevoch, podľa pravidiel, ktoré sa v tejto veci o jednotlivých prípadoch určia v nasledujúcich kapitolách. § 3. V rámci týchto predpisov prináleží kompetentnej územnej cirkevnej vrchnosti, o ktorej je reč v čl. 22 § 2, rozhodnúť o možnosti a spôsobe používania miestneho jazyka, ak treba, po porade s biskupmi susedných krajov toho istého jazyka. Tieto rozhodnutia musí odobriť alebo potvrdiť Apoštolská stolica.§ 4. Preklad latinského textu do rodného jazyka, ktorý sa má upotrebovať v liturgii, musí schváliť spomenutá cirkevná vrchnosť, kompetentná pre to územie.“
16.
Reforma liturgie po Druhom vatikánskom koncile
Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium je prvým dokumentom II. VK (promulgovaná 4.12.1963). Zámerom koncilu bola reforma liturgie v kontexte celého života Cirkvi. Dôraz sa kladie na činnú účasť veriacich. Konciloví otcovia rozhodli zjednodušiť obrady a zrevidovať všetky liturgické knihy. Odporúča sa: návrat k prameňom bohatšia ponuka na stole Božieho slova návrat ku zdravej tradícii pri zachovávaní národných prvkov používanie národnej reči 3.10.1984 Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí uverejnila pápežský súhlas na slávenie svätej omše podľa tridentského rítu v latinskej reči. Bolo to na požiadanie arcibiskupa M. Lefébra (utvoril schizmatickú skupinu). Obnova liturgie prebiehala v jednotlivých krajinách rozdielným tempom a spôsobom. V rámci obnovy vznikla potreba súčasne: utvoriť liturgickú reč v národných jazykoch zachovať jednotu presahujúcu kultúru a pritom neodstrániť katolicitu (mnohosť) ukotviť v liturgii osobu (človeka) vyhnúť sa čo i len náznakom mágie zakotviť liturgiu do konkrétnej kultúry (inkulturácia) Dnes sa hovorí, že obnovená liturgia nemá dostatočnú odozvu vo vydávaní svedectva a službe lásky a milosrdenstva, pričom sa tým ale nespochybňuje zmysel liturgickej reformy. Ide o otázku liturgickej pastorácie, ktorej úlohou je vychovávať ľud k aktívnej účasti na liturgii, ale aj integrácia liturgického života s ohlasovaním služby a milosrdenstva.
Liturgika I.
7
