Jubileum Martina.indd :58:54

Jubileum Martina.indd 1

26.10.2016 10:58:54


26.10.2016 10:58:54

Na titulnej strane obálky je znázornený obraz sv. Martina, biskupská rezidencia v Spišskej Kapitule. Biskup Martin drží v ruke atribút, darovaný plášť. Na pozadí je katedrála sv. Martina a priľahlá budova.


26.10.2016 10:58:54

Nihil obstat a recenzent: Imprimatur: Jazyková úprava: Redakčná spolupráca: Grafická úprava: Vydal:

Mons. prof. Jozef Bieľak + Mons. Štefan Sečka, spišský diecézny biskup, Prot. č. 17/2016 dňa 13. 10. 2016 Mgr. Zuzana Slebodníková Mons. Anton Tyrol, Peter Zubko, Ján Garaj, Štefan Tuka, Peter Majcher Jozef Svitek Tlačiareň Kubík, s.r.o. Námestovo 2016 ISBN 978-80-89602-57-5


26.10.2016 10:58:54

Príhovor diecézneho biskupa Milí bratia kňazi, zasvätené osoby a celý Boží ľud Spišskej diecézy, s pocitom vďačnosti Pánu Bohu, ktorý riadi časy a udalosti, berieme na vedomie fakt, že v blízkej budúcnosti si budeme pripomínať dve významné výročia zo života sv. Martina, patróna nášho katedrálneho chrámu i celej diecézy. V novembri 2016 si pripomenieme 1700 rokov od narodenia a o rok zas 1620 rokov od smrti tohto vynikajúceho svätca, ktorého si pripomína celý kresťanský svet. Preto aj my, nadväzujúc na slávenie Mimoriadneho svätého roku milosrdenstva, budeme od 11. novembra 2016 až do 11. novembra 2017 prežívať ako jubilejný rok svätca, ktorý sa v svojom živote vyznamenal skutkami milosrdenstva, mimoriadnou horlivosťou za prehĺbenie duchovného života veriacich a obdivuhodným úsilím o budovanie farských spoločenstiev v jeho diecéze Tours v Galii. Niekoľko zanietených kňazov pripravilo tento manuál slávenia spomínaného jubilea v našej diecéze. Sú v ňom uvedené viaceré pobožnosti, životopis sv. Martina, opis historického pozadia života nášho nebeského patróna a viaceré katechézy, ako aj odkazy na ďalšie pramene, z ktorých možno čerpať pri jednotlivých podujatiach. K jednotlivým textom sú uvedené návody a liturgické smernice, ktoré treba dodržať v jednotlivých sláveniach. Týmto zároveň odporúčam manuál do vašej pozornosti a povzbudzujem vás, aby ste ho v plnej miere využili a pre jednotlivé farské a iné spoločenstvá pripravili program prežívania jubilejného roka, ktorý bude konkrétny a cieľavedomý a ktorý povedie ku skutočnej obnove kresťanstva v našom prostredí. Hlavnými ťažiskami prežívania Jubilejného roka sv. Martina nech je podrobnejšie oboznámenie sa so životom a dobou sv. Martina, uctenie si jeho relikvií a získavanie plnomocných odpustkov. Svätý Otec František nám ich prostredníctvom Apoštolskej Penitenciárie dovoľuje čerpať naozaj v štedrej miere. Spomenutý manuál a ďalšie materiály poskytujú mnoho možností na to, aby ste jubilejný rok vo svojich farnostiach prežívali originálne vzhľadom na konkrétne potreby veriacich vo farnostiach aj vzhľadom na kreatívnu spoluprácu s členmi farských pastoračných rád. Nech dekanátne púte do katedrály


26.10.2016 10:58:54

Manuál k sláveniu jubilejného roka sv. Martina v spišskej diecéze

sv. Martina upevnia v nás puto spoločenstva, ktoré vytvárame ako jedna diecézna rodina, ako miestna Cirkev. Mojou najväčšou túžbou a očakávaním od tohto jubilejného roka je, aby sa v našej diecéze zintenzívnil zvyk pravidelne prijímať sviatosť zmierenia na prvé piatky, adorácia a prijímanie Eucharistie. Toto všetko nech má svoj vonkajší prejav v skutkoch milosrdenstva. Povzbudzujem vás všetkých ako otec diecézy, prežime nadchádzajúce svätomartinské jubileum v radostnom duchu nasledovania príkladu a čností nášho nebeského patróna. Verím, že slávenie Jubilejného roka sv. Martina bude pre nás znamenať zvýšenie horlivosti a prehĺbenie duchovného života nás všetkých. Spišská Kapitula, v deň spomienky sv. Jána Pavla II., pápeža, 22. okt. 2016

+ Mons. Štefan Sečka spišský diecézny biskup

6 Jubileum Martina.indd 6

26.10.2016 10:58:54

Pastoračné podujatia


v Jubilejnom roku sv. Martina v Spišskej diecéze

Vychádzajúc z priorít diecézneho biskupa vyjadrených v úvodnom príhovore tohto pastoračného manuálu k svätomartinskému jubileu sa všetky pastoračné aktivity v diecéze a v jednotlivých farnostiach dajú členiť ako: 1. spoločné, 2. fakultatívne.

1. Spoločné pastoračné podujatia zahŕňajú:

• spoločné rekolekcie kňazov celej diecézy v Spišskej Kapitule (9. november 2016), • dekanátne púte do katedrály sv. Martina (každú 3. sobotu v mesiaci), predtým novéna k sv. Martinovi vo farnostiach, • prvopiatkové adorácie Eucharistie (alebo štvrtok predtým), v rámci nich pobožnosť k sv. Martinovi (úplné odpustky), • zakladanie farských charít na báze dobrovoľnosti, • spev piesní k sv. Martinovi: JKS 450, zhudobnené hymny z Liturgie hodín.

2. Fakultatívne pastoračné podujatia zahŕňajú:

• konferenciu Znaky časov v Spišskej Kapitule (25. novembra 2016), • homílie pre deti o sv. Martinovi (pastoračný manuál), • katechézy pre mládež o sv. Martinovi (www.dku.sk), • dokumenty o sv. Martinovi a obrazové prílohy (www.kapitula.sk), • čítanie životopisu sv. Martina v rodinách, kostoloch, v spoločenstvách a pod., • súťaže o sv. Martinovi v školách, v spoločenstvách a pod., • 24 hodín bez kompromisov (optimálne: na 1. piatok), • iniciatíva „Daruj blížnemu, obdaruješ Krista“. 7


26.10.2016 10:58:54


APOŠTOLSKÁ PENITENCIÁRIA

Prot. N. 904/16/I

NAJDÔSTOJNEJŠÍ OTČE,

spišský biskup Štefan Sečka úctivo oznamuje: v roku 316 sa v Panónii pohanským rodičom narodil syn Martin. V Gálii bol povolaný k vojenskej jazde, ako katechumen si zaslúžil vidieť Krista odetého v jeho plášti, prijal krst, opustil zbrane a v blízkosti obyvateľov Ligugé viedol mníšsky život v kláštore, ktorý sám založil. Bol uvedený do kňazstva a vyvolený za biskupa v Tours. Ukázal sa ako vzor dobrého pastiera, zakladal ďalšie kláštory a farnosti na dedinách, vyučoval klérus a evanjelizoval roľníkov na vidieku. Napokon si ho v Candes v roku 397 povolal Pán. Na slávenie tejto spomienky, odo dňa 11. novembra 2016 až do dňa 11. novembra 2017, v celej Spišskej diecéze majú v úmysle vykonávať osobitné posvätné podujatia s tým cieľom, aby sa medzi veriacimi pozdvihla spásna úcta nebeského patróna svätého Martina a aby sa na jeho príhovor výraznejšie formoval ich život podľa evanjelia. Aby sa tým, ktorí sa na spomenutých sláveniach zúčastnia, ešte hojnejšie otvoril poklad Božej milosti, Najvznešenejší žiadateľ prosí pre toto jubileum dar odpustkov. A Boh etc. Dňa 12. septembra 2016

APOŠTOLSKÁ PENITENCIÁRIA na základe špeciálneho mandátu Svätého Otca Františka udeľuje Jubilejný rok v Spišskej diecéze s pridanými plnomocnými odpustkami veriacim, ktorí ich v duchu pravého pokánia a vedení láskou, za obvyklých podmienok (sviatostné vyznanie hriechov, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Najvyššieho Veľkňaza), môžu získať raz za deň, ako aj dušiam veriacich nachádzajúcim sa v očistci, ak so srdcom spojeným s duchovnými cieľmi Svätého roka milosrdenstva navštívia: spišský katedrálny chrám alebo iný kostol zasvätený úcte sv. Martina alebo akýkoľvek diecézny kostol formou putovania, tam sa nábožne zúčastnia na nejakom posvätnom obrade alebo nábožnom skutku, na prvý piatok ktoréhokoľvek mesiaca alebo krátko predtým určitý čas nábožne meditujú pri eucharistickej adorácii zakončiac Modlitbou Pána, Vyznaním viery a vzývaním Najsvätejšej Panny a sv. Martina.


26.10.2016 10:58:54


Nábožní veriaci, ktorým prekáža staroba alebo ťažká choroba, môžu získať úplné odpustky, ak sa odvrátia od náklonnosti k hriechu a vzbudia si úmysel a kde je to možné, tri obvyklé podmienky, najvhodnejšie pred nejakým svätým obrazom, duchovne spojení s jubilejnými sláveniami, recitujú vyššie uvedené prosby na mieste, kde sa pre tie prekážky zdržiavajú, pričom obetujú svoje bolesti alebo ťažkosti vlastného života. Preto, aby sa prístup k Božím milostiam na základe moci kľúčov Cirkvi stal ľahšie dostupným, táto Penitenciária žiada, aby kňazi, legitímne určení, veľkodušne vysluhovali sviatosť zmierenia a často prinášali Najsvätejšiu Eucharistiu chorým. Toto má byť platné pre Jubilejný rok svätého Martina v Spišskej diecéze. Opačné ustanovenia neprekážajú.

Maurus kard. Piacenza Veľký Penitenciár Christophorus Nykiel Regens


26.10.2016 10:58:54


APOŠTOLSKÁ PENITENCIÁRIA DEKRÉT

Prot. N. 905/16/I

APOŠTOLSKÁ PENITENCIÁRIA mocou fakúlt špeciálnym spôsobom obdŕžaných od Najsvätejšieho v Kristovi, Otca a nášho Pána, Františka, z Božej Prozreteľnosti pápeža, Najvznešenejšiemu a Najdôstojnejšiemu Otcovi, pánovi Štefanovi Sečkovi, spišskému biskupovi, láskavo dovoľuje, aby pri jubileu svätého Martina, nebeského patróna, po vykonaní Najsvätejšej obety udelil všetkým prítomným veriacim pápežské požehnanie spojené s plnomocnými odpustkami, ktoré je možné získať za obvyklých podmienok (sviatostné vyznanie hriechov, sväté prijímanie, modlitba na úmysel Najvyššieho Veľkňaza). Veriaci, ktorí pápežské požehnanie nábožne prijmú, hoci sa z rozumných dôvodov na (týchto) posvätných obradoch fyzicky nezúčastnia, keď však samotné obrady vysielané formou televíznych alebo rozhlasových prostriedkov nábožnou mysľou sledovali, plnomocné odpustky podľa noriem práva platne získajú. Opačné ustanovenia neprekážajú. Dané v Ríme, v sídle Apoštolskej penitenciárie, dňa 12., mesiaca septembra, roku Pána 2016. Maurus kard. Piacenza Veľký Penitenciár Christophorus Nykiel Regens


26.10.2016 10:58:54

Usmernenia k liturgickým úkonom

Usmernenia k liturgickým úkonom na česť sv. Martina

V Jubilejnom roku sv. Martina (XI/2016 – XI/2017) sa budú v Spišskej diecéze vykonávať rozličné duchovné podujatia, ktorých podstatnou časťou budú liturgické slávenia. Pre ľahšie zvládnutie jednotlivých situácií, ktoré môžu nastať, vydávame nasledujúce usmernenia.

Votívne omše k úcte sv. Martina

V súlade so Všeobecnými smernicami Rímskeho misála (bod 374 VSRM) diecézny biskup dáva povolenie sláviť votívnu svätú omšu k úcte sv. Martina počas celého Jubilejného roka sv. Martina.

Votívnu svätú omšu nemožno sláviť namiesto slávností, nedieľ adventných, pôstnych a veľkonočných, dní vo Veľkonočnej oktáve, dňa Spomienky na všetkých verných zosnulých a v dňoch Veľkého týždňa. Pri slávení votívnej svätej omše možno brať formulár – sv. Martina, biskupa, 11. novembra, prefácia – O svätých pastieroch Cirkvi, liturgická farba – biela.

Pobožnosti zamerané na získanie úplných odpustkov

V znení dekrétu Apoštolskej penitenciárie sa uvádza, že úplné odpustky je možné získať „na prvý piatok alebo krátko predtým...“ a jednou z podmienok je eucharistická adorácia. V našich farnostiach je zvykom vykladať Oltárnu sviatosť na prvý piatok v mesiaci alebo vo štvrtok pred prvým piatkom. Pred Oltárnou sviatosťou sa možno modliť litánie k sv. Martinovi a zakončiť eucharistickým požehnaním.

Usmernenia pre prijatie relikvií sv. Martina v kostole

Ak sa miestny farár rozhodne požiadať o relikvie, nech sa tieto prinesú v procesii pred oltár, kde bude pripravené miesto ozdobené kvetmi (v závislosti od liturgického obdobia) a horiace sviece. Procesia sa zoradí v poradí: kadidlo, kríž so sviecami, posluhujúci, diakon alebo kňaz s pozostatkami svätých, popri ktorých kráčajú posluhujúci alebo veriaci, ktorí nesú zapálené sviečky, koncelebrujúci 11


26.10.2016 10:58:54


kňazi a hlavný celebrant. Keď procesia príde pred oltár, relikvie sa uložia na pripravené miesto a rozostavia sa okolo nich horiace sviece. Počas procesie je vhodné spievať Litánie k sv. Martinovi. Ak nasleduje svätá omša, po skončení litánií sa začne spievať omšová pieseň a incenzuje sa oltár a aj relikvie. Ak sa nekoná svätá omša, ale len pobožnosť, pri príchode pred oltár sa hneď incenzujú relikvie a nasleduje modlitba (pozri manuál). Kňaz začne bohoslužbu slova, pričom príhovor nech je o živote sv. Martina alebo katechéza o čnostiach sv. Martina. Svätá omša alebo bohoslužba slova pokračujú zvyčajným spôsobom. Na konci svätej omše, resp. bohoslužby slova, možno pri požehnaní použiť relikviár a do formuly požehnania možno vsunúť slová: „Nech vás na príhovor svätého Martina žehná všemohúci Boh...“. Osobné uctenie relikvií sa môže konať po skončení svätej omše – „Iďte v mene Božom“. Kňaz alebo diakon alebo posluhujúci s relikviou stojí na mieste ako počas sv. prijímania a veriaci si prichádzajú uctiť relikviu bozkom alebo dotykom ruky a prežehnaním sa. Pred relikviou sa nekľaká. Je vhodné po každom pobozkaní relikviu utrieť purifikatóriom. Pri odovzdaní relikvie nech sa koná procesia tak, ako na začiatku. Namiesto litánií možno spievať vhodnú pieseň.


26.10.2016 10:58:55

Novéna k svätému Martinovi

Novéna k svätému Martinovi SVÄTÝ MARTIN

Narodil sa okolo roku 316 v Panónii (Sabária, dnešné Szombathely) pohanským rodičom. Keď prijal krst, zriekol sa vojenského života a založil pri Ligugé v Galii kláštor, kde viedol pod vedením svätého Hilára mníšsky život. Neskôr bol vysvätený za kňaza a zvolili ho za biskupa v Tours. Bol príkladom dobrého pastiera, zakladal ďalšie kláštory, vychovával kňazov, hlásal evanjelium chudobným. Zomrel v roku 397 v Candes. Sv. Martin je považovaný za patróna vinohradníkov, paradoxne aj za patróna abstinentov, za patróna vojakov a dragúnov, jazdcov na koňoch a koní, podkúvačov, zbrojárov, garbiarov, tkáčov, krajčírov, mlynárov, rukavičkárov, klobučníkov, debnárov, pastierov, hlásateľov, cestovateľov a všetkých cestujúcich, hotelierov, aj všetkých tých, ktorí poskytujú služby cestujúcim, je ochrancom všetkých domácich zvierat, poľnohospodárov pred neúrodou, pred vyrážkou, proti uhryznutiu hadom.

PREDSLOV

Svätý Martin patrí na Slovensku medzi starobylých patrónov. Nebeskej ochrane tohto svätca sa u nás tešia dve významné katedrály – Dóm sv. Martina v Bratislave a Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule. V Spišskej diecéze je sv. Martinovi zasvätený nielen katedrálny chrám, ale aj ďalších šesť farských a päť filiálnych kostolov vo všetkých troch regiónoch diecézy. V minulosti bol severozápadný Šariš súčasťou Spišského prepošstva a Ostrihomskej arcidiecézy, a to až do roku 1336. V tom čase tu kresťanstvo zapustilo hlboké korene a boli tu postavené viaceré kostoly, medzi ktorými sa najväčšej úcte teší práve sv. Martin. Na povznesenie úcty k sv. Martinovi, na prehĺbenie vlastnej spirituality, čiže osobnej duchovnosti, možno používať túto novénu. Možno sa ju modliť spoločne vo farských spoločenstvách, ale aj súkromne v ktorúkoľvek časť roka. V starovekej Galii sa sviatkom sv. Martina začínalo adventné obdobie, teda čas prípravy na sviatky 13 Jubileum Martina.indd 13

26.10.2016 10:58:55


Božieho narodenia. Nech je oslava nášho patróna vzdialenou prípravou na príchod Božieho Syna a oslavu Božieho otcovstva, ktoré sa nám zjavuje aj v jeho svätých. Zostavenie textov tejto novény má slávnostný charakter a jeho podstatou sú novozákonné čítania a úryvky zo svätomartinskej hagiografickej literatúry, ktoré sú vybrané a zosúladené tak, aby vynikol život sv. Martina podľa evanjelia. Výbery textov na jednotlivé dni zahŕňajú nosné časti Martinovho života a jeho typické čnosti, ktoré sú aktuálne aj pre súčasníka. Cez ne môžeme sv. Martina dôkladne spoznať a lepšie ho napodobňovať.


26.10.2016 10:58:55


ORDINÁRIUM NOVÉNY 1. Hymnus A alebo B. Nasledujúce časti sú na každý deň iné: 2. Hlavná myšlienka (čnosť) s krátkou modlitbou. 3. Čítanie z Písma. 4. Čítanie zo životopisu sv. Martina. 5. Chvíľka na rozjímanie. 6. Litánie k sv. Martinovi. 7. Modlitba.

HYMNUS A: Martin, si ako apoštol; povzbuď nás, keď ťa slávime. Pre svojich žiakov žiť si chcel i bývať v živých krajine. Urob, čo si prv robieval, biskupom, kňazom slávou žiar, zveľaďuj Cirkev, Boží ľud, a satanove lesti zmar. Trikrát si tieň zla rozptýlil; zobuď nás z ľahostajnosti. Ty vlastný plášť si rozdelil, odej nás rúchom milosti. Za Božiu slávu horel si, Pán ti bol žitia obsahom; oroduj za nás u Pána, pomáhaj našim veľkňazom. 15 Jubileum Martina.indd 15

26.10.2016 10:58:55


Buď sláva svätej Trojici; to znelo v srdci Martina. Nech aj v nás zväčší lásku k nej on, svätec, biskup, hrdina. Amen.

ALEBO HYMNUS B: Vyznávač Pána, Bohu zasvätený, tvoj sviatok slávi ľud na celej zemi, dnes vystúpil si ozaj natešený do Božích siení. Oddaný Bohu, múdry, skromný, cudný, triezvy a čistý, pokoj milujúci, kým dýchal, žiaril ako anjel skvele v pozemskom tele. Ľud k jeho hrobu putoval vždy s úctou, chorí tu našli nádej, radosť, zdravie, nevládne údy nadobudli silu za krátku chvíľu. Preto mu teraz v zhromaždení našom spievame hymnus, pieseň s vrúcnym hlasom, aby nás krehkých jeho pomoc stála podporovala. Trojjedinému Bohu na výsostiach poklona, sláva, veleba a chvála, že z trónu moci s láskou na nás hľadí a vesmír riadi. Amen. Nasleduje vlastná časť z príslušného dňa: 16 Jubileum Martina.indd 16

26.10.2016 10:58:55


PRVÝ DEŇ (ALEBO 2. NOVEMBRA) ČLOVEK S VEĽKÝM SRDCOM

Keď mních Postuminián, ktorý sa po rokoch vrátil z pustovní Blízkeho východu, stretol Martinovho žiaka Gala, prosil ho: „Vrav, pokojne po keltsky alebo po galsky, rozprávaj, ako chceš, len ak budeš hovoriť o Martinovi! Verím však, že i keby si bol nemý, nebudú sa ti nedostávať slová, ktorými by si o Martinovi prehovoril dôstojne – tak, ako vyslovenie mena Ján rozviazalo jazyk Zachariášovi“. (Dialógy 27) Svätý Martin patril k najvýraznejším osobnostiam svojej doby, lebo jeho život sa tak pripodobnil Kristovmu, že sa stal vzorom pre ostatných. Pre nás je tiež príkladom ako napodobňovať Krista. Modlime sa: Bože, na príhovor sv. Martina, daj nám veľké a milujúce srdce, v ktorom bude miesto pre Teba i ostatných blížnych. Amen. Čítanie z Matúšovho evanjelia (Mt 25, 34 – 40) Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili 17 Jubileum Martina.indd 17

26.10.2016 10:58:55


sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“.

Čítanie zo Životopisu sv. Martina od Sulpicia Severa: Martin stretáva nahého žobráka (VSM 3)

Toho roku udreli také strašné mrazy, že veľa ľudí zahynulo od chladu. Jedného dňa, bolo to uprostred zimy, stretol Martin v bráne mesta Ambian nahého žobráka. Sám Martin mal už iba zbraň a jednoduchú uniformu. Akonáhle uvidel, že tento úbožiak nadarmo prosí a nikto sa do dobrých skutkov príliš nehrnie, pochopil bohabojný muž, že ho musí sám zachrániť. Ako to mal ale urobiť, keď sám mal už iba plášť? Všetko ostatné totiž takisto rozdal. I vytasil meč a rozťal svoj oblek na dve polovice. Jednu daroval žobrákovi a do druhej sa znovu obliekol. Tu sa začali poniektorí okoloidúci veľmi smiať, pretože v tomto oblečení vyzeral ako trhan. Boli tam však aj ľudia so zdravým rozumom a tí začali sami nad sebou hlasno nariekať, že sa nezachovali tak ako Martin. Veď sami mali viac a mohli žobráka obliecť bez toho, aby chodili nahí. Nasledujúcu noc mal Martin sen. Zjavil sa mu Kristus zahalený do plášťa, do ktorého Martin obliekol bedára. Vtom počul slová: „Pozri sa pozorne na Pána! Spoznávaš tento plášť?“ A Kristus hovoril jasným hlasom k zástupu okolostojacich anjelov: „Martin, ktorý bol až dodnes katechumenom, mňa obliekol do tohto rúcha“. Skutočne 18 Jubileum Martina.indd 18

26.10.2016 10:58:55


Pán pamätá na slová, ktoré sám hlásal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili“. Tak dosvedčil, že to bol on, kto bol odetý do žobráka. Na dôkaz onoho dobrého skutku sa zjavil vo svojej dôstojnosti v darovanom plášti. Toto uzrel najblaženejší muž. Výšiny ľudskej slávy síce nedosiahol, zato však poznal Božie zasľúbenie vo svojich skutkoch a vo veku osemnásť rokov pristúpil ku krstu. Len na úpenlivé prosby svojho priateľa tribúna neopustil armádu ihneď. Veď rovnako sľúbil, že sa zriekne sveta, len čo vyprší čas jeho vojenskej služby. Posilňovaný týmto očakávaním zostal Martin ešte dva roky v armáde. Od tejto chvíle však už bol vojakom len podľa mena. Po chvíľke ticha na rozjímanie nasledujú Litánie k sv. Martinovi (str. 39) a záverečná modlitba.

DRUHÝ DEŇ (ALEBO 3. NOVEMBRA) BOŽÍ PRIATEĽ MARTIN

Martinov žiak a mních Galus raz rozprával: „Akýsi pes nás obťažoval a štekal na nás. Tu istý spolubrat zvolal: ‚V mene Martina ti nariaďujem: stíchni!‘ Štekanie uviazlo psovi v hrdle, ako keby mu niekto vytrhol jazyk. Nič to, že Martin sám konal zázraky! Verte, že i mnohí iní vykonali veľké veci v jeho mene!“ (Dialógy 3) Modlime sa: Dopraj nám, Bože, aby sme podľa príkladu sv. Martina a na jeho orodovanie šírili okolo seba pravdu, pokoj a dobro: Tebe na slávu, nám na spásu a svetu na osoh. Amen. 19 Jubileum Martina.indd 19

26.10.2016 10:58:55


Čítanie z Jánovho evanjelia (Jn 11, 32 – 44) Keď Mária prišla ta, kde bol Ježiš, a zazrela ho, padla mu k nohám a povedala mu: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil. Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“ No niektorí z nich hovorili: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“ Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som, vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“

Čítanie zo Životopisu sv. Martina od Sulpicia Severa: Martin kriesi mŕtveho (VSM 7)

Hilárius už v Ríme nebol, preto šiel Martin po jeho stopách do Piktavia (dnes Poitiers). Tam bol veľmi srdečne prijatý a neďaleko mesta si založil kláštor (dnes Ligugé). 20 Jubileum Martina.indd 20

26.10.2016 10:58:55


Vtedy sa k menu pridal akýsi katechumen, ktorý túžil po tom, aby ho presvätý muž vyučil vo svojich náukách. Neuplynulo mnoho dní, keď náhle upadol do malátnosti a bol sužovaný horúčkami. A Martin musel znova niekam odísť. Tri dni bol preč a keď sa vrátil, našiel telo bez duše. Smrť prišla tak náhle, že katechumen odišiel z tohto sveta nepokrstený. Rozžialení bratia konali okolo tela mŕtveho smútočné obrady, keď s plačom a bedákaním pribehol Martin. Celú jeho myseľ naplnil Duch Svätý. Nariadil ostatným opustiť celu, v ktorej ležal mŕtvy, a za zatvorenými dverami sa vrhol na bezduché telo. Keď sa už nejaký čas usilovne modlil, pocítil skrze Pánovho Ducha, že do neho vstúpila sila. Troška sa vzpriamil a uprene hľadel na tvár mŕtveho. Teraz už bol pokojný, spoliehal sa na Božie milosrdenstvo a vyslyšanie svojich modlitieb. Uplynuli necelé dve hodiny a Martin začal pozorovať, ako sa údy mŕtveho chvejú a otvorené oči sa pohybujú. I obrátil sa na Pána mocným hlasom a naplnil celu jasotom. Jasanie začuli tí, ktorí stáli vonku a vtrhli dovnútra. Naskytol sa im neobyčajný pohľad: Toho, ktorého zanechali mŕtveho, videli živého. Tak bol navrátený k životu, ihneď prijal krst, žil potom ešte mnoho rokov a ako prvý bol pre nás dokladom Martinovej zázračnej moci. Sám vysvetľoval, že keď opustil telo, bol privedený pred súd a už myslel, že bude odsúdený do nehostinných miest a medzi temný dav. Tu ale dvaja anjeli potvrdili sudcovi, že práve za neho sa modlí Martin. Tí istí anjeli nariadili, aby bol odvedený späť a navrátený Martinovi a aby bol mu bol znovu daný život. Od tej doby


26.10.2016 10:58:55


meno blaženého muža vyniklo natoľko, že bol pokladaný nielen za svätca ako už predtým, ale takisto za mocného a opravdivého apoštola. Po chvíľke ticha na rozjímanie nasledujú Litánie k sv. Martinovi (str. 39) a záverečná modlitba.

TRETÍ DEŇ (ALEBO 4. NOVEMBRA) POVOLANIE A BOŽIA VÔĽA

Raz sa po smrti sv. Martina Sulpicius Severus zamyslel: „Martin sa pripojil k apoštolom a prorokom. S ich dovolením si trúfnem povedať, že v zástupe svätých on nie je menší než ktokoľvek z nich. Ako dúfam a skalopevne verím, je najskôr s tými, ktorí si vyprali šaty v krvi a nepoškvrnení sprevádzajú vodcu Baránka. Hoci mu doba nedovolila podstúpiť mučeníctvo, dostane sa mu slávy mučeníkov, pretože silou i túžbou mohol a chcel byť mučeníkom… Ale napriek tomu, že toto nevytrpel, dosiahol mučeníctvo bez preliatia krvi. Pretože ktoré z ľudských trápení nepodstúpil v nádeji na spásu, v hladovaní, bdení, nahote, pôstoch, hanení od závistlivcov, prenasledovaní od zvrhlých ľudí, starostlivosti o slabých, starostiach o ohrozených? Vari trpel niekto, aby Martin netrpel s ním? Kto bol potupovaný, že by to Martina nepálilo? Kto zomrel bez jeho sĺz? A okrem toho všetkého ešte rozličné každodenné zápasy proti telesnej moci i proti duchovnej ničomnosti. Hoci bol napádaný rôznymi pokušeniami, vždy v ňom zvíťazila odvaha k premáhaniu, trpezlivosť v čakaní, vyrovnanosť pri znášaní čohokoľvek. Ó, skutočne slovami 22 Jubileum Martina.indd 22

26.10.2016 10:58:55


neopísateľný muž! Neopísateľný vo svojej zbožnosti, milosrdenstve a láske, ktorá v tomto studenom svete chladne, vo svätých mužoch, v Martinovi však pretrvala až do konca, ba každým dňom ešte rástla. Z jeho dobroty som mal ja sám úžitok, pretože ma veľmi miloval, mňa nehodného a lásku si nezasluhujúceho.“ (Druhý list Sulpicia

Severa)

Modlime sa: Bože, na príhovor sv. Martina, daj nám poznať naše povolanie, aby sme vždy plnili tvoju vôľu. Amen. Čítanie z Matúšovho evanjelia (Mt 9, 35 – 10, 4) Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu. Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu. A toto sú mená dvanástich apoštolov: prvý Šimon, zvaný Peter, a jeho brat Ondrej, Jakub Zebedejov a jeho brat Ján, Filip a Bartolomej, Tomáš a mýtnik Matúš, Jakub Alfejov a Tadeáš, Šimon Kananejský a Judáš Iškariotský, ktorý ho potom zradil.


26.10.2016 10:58:55


Čítanie zo Životopisu sv. Martina od Sulpicia Severa: Martina vyvolia za biskupa (VSM 9)

V tom čase si v meste Turónov (dnes Tours) žiadali Martina za biskupa. Keď ho však nemohli dostať z kláštora, vrhol sa Martinovi k nohám istý Rustikus, jeden z obyvateľov mesta. Tvrdil, že jeho manželka je chorá, a tak primäl Martina, aby išiel s nimi. Na ceste naňho už čakali zástupy ľudí, a tak prišiel do mesta akoby pod ochranou. Neuveriteľné množstvo ľudí sa vtedy zišlo na voľbu biskupa, a to nielen z Turónu, ale i z okolitých miest. Všetci boli rovnakého zmýšľania, jednotnej vôle a želania: Martin je najsúcejší, aby sa stal biskupom! Pre Cirkev bude taký kňaz šťastím! Predsa len sa našli takí, a to niektorí z radov biskupov povolaných na vysvätenie nového biskupa, ktorí proti voľbe jednoznačne brojili. Vraveli, že je úplne hodný opovrhnutia, že je nedôstojné, aby úrad biskupa zastával človek vyzerajúci tak nechutne, v špinavých šatách a s neupravenými vlasmi. Ľuďom so zdravým rozumom bola ich prostoduchosť na smiech. Veď tí, ktorí chceli tohto skvelého muža haniť, ho vlastne chválili. Rovnako nemohli robiť nič iné, než čo si z Božej vôle zaumienil ľud. Z prítomných biskupov sa vraj staval na odpor istý Nepriateľ. Všetci však mohli vidieť, ako o ňom v omšovom čítaní vydalo svedectvo samotné (sväté) Písmo. Pretože nie náhodou sa stalo, že lektor, ktorý mal v ten deň predčítať zo Starého zákona, sa pre množstvo ľudí nepredral dopredu. Oltárni služobníci už boli ako na tŕňoch, keď tu zrazu, kým daromne čakali, vzal ktosi Žaltár a prečítal prvý verš, ktorý zbadal. Ten žalm znel: „Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu naprotiveň svojim nepriateľom, aby 24 Jubileum Martina.indd 24

26.10.2016 10:58:55


si umlčal pomstivého nepriateľa“. (Ž 8, 3) Tu sa zdvihol krik a strana nepriateľov bola porazená. A má sa za to, že onen žalm bol prečítaný Božím riadením, aby tak počul Nepriateľ potvrdenie Božieho zámeru. Nepriateľ bol usvedčený a porazený ústami nemluvniat a dojčeniec, Martinovi sa však dostalo slávy. Po chvíľke ticha na rozjímanie nasledujú Litánie k sv. Martinovi (str. 39) a záverečná modlitba.

ŠTVRTÝ DEŇ (ALEBO 5. NOVEMBRA) PRAVDA

Jedného dňa stretol Martin čerstvo ostrihanú ovcu a vravel: „Ona splnila príkaz z evanjelia. Mala dva plášte a jeden darovala tomu, kto nemal žiadny“. (Dialógy 10) Modlime sa: Bože, na príhovor sv. Martina, nauč nás byť vďačnými, nech ťa vidíme v každodenných samozrejmostiach, lebo všetko je tvoja milosť. Amen. Čítanie z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 8, 4b – 6) Na svete niet nijakej modly a nijakého boha, iba Jeden. Lebo aj keď sú takí, čo sa nazývajú bohmi či už na nebi alebo na zemi – ako je veľa bohov a veľa pánov –, my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.


26.10.2016 10:58:55


Čítanie zo Životopisu sv. Martina od Sulpicia Severa: Martin ničí pohanské modly (VSM 14)

Onedlho osvedčil Martin svoju silu vo veľmi podobnom diele. V akejsi dedinke totiž podpálil starý a veľmi chýrečný (pohanský) chrám. Ale pretože fúkal vietor, šľahali jazyky plameňov až k tesne susediacemu domu. Akonáhle si to Martin všimol, rýchlo vyliezol na strechu domu a vrhol sa do cesty plameňom. Tu bolo možné vidieť, ako sa oheň obracia proti vetru, až sa zdalo, akoby spolu obidva živly zvádzali boj. A tak Martin dokázal, že plameň konal svoje dielo iba tam, kde mu to nariadil. V obci menom Leprosum (dnešné Levroux) sa Martin chystal rovnako rozvrátiť tamojší (pohanský) chrám zbohatnutý náboženskou poverou. Na odpor sa mu však postavilo také množstvo pohanov, že bol zahnaný a nevyviazol bez úhony. Skryl sa teda na neďaleké miesto. Obliekol sa do kajúcnického rúcha, posypal si hlavu popolom, postil sa a modlil. A vtedy prosil Pána, aby bol chrám rozvrátený božskou silou, pretože ho nezmohla ľudská ruka. Vtom sa objavili dvaja anjeli ako celé nebeské vojsko, boli vyzbrojení štítom a kópiou a vraveli Martinovi: „Pán nás posiela, aby sme obrátili na útek to množstvo nevzdelaných vidiečanov a boli Martinovi na ochranu, aby mu nikto nebránil, kým nezbúra chrám. Vráť sa teda a dokonči začaté dielo!“ Martin sa teda vrátil a celý zástup sa ticho prihliadal, pokiaľ nerozbúral do základov bohapustú svätyňu a všetky oltáre a modly nespálil na popol. Keď to dedinčania uvideli, pochopili, že boli omráčení a vydesení z Božieho príkazu, aby nebránili biskupovi v jeho diele. Takmer všetci uverili v Pána Ježiša 26 Jubileum Martina.indd 26

26.10.2016 10:58:55


a verejne vyznali, že budú uctievať Martinovho Boha a odvrhnú modly, ktoré im neboli schopné pomôcť. Po chvíľke ticha na rozjímanie nasledujú Litánie k sv. Martinovi (str. 39) a záverečná modlitba.

PIATY DEŇ (ALEBO 6. NOVEMBRA) NEPRIATEĽ ZLA

Diabol sa často snažil Martinovi škodiť a vysmieval sa mu. Martin mu raz povedal: „Keby si ty, úbožiak, zanechal prenasledovanie ľudí a ľutoval svoje skutky teraz, keď je súdny deň už blízko – ja by som ti v pravej dôvere v Ježiša Krista sľúbil milosrdenstvo!“ (VSM 22). Modlime sa: Bože, na príhovor sv. Martina, vzdiaľ od nás úklady diabla, slabosti vlastného tela, neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Amen. Čítanie z Markovho evanjelia (Mk 1, 23 – 27) Práve bol v ich synagóge človek posadnutý nečistým duchom. Ten vykríkol: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“ Ježiš mu prísne rozkázal: „Mlč a vyjdi z neho!“ Nečistý duch ním zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel. Všetci sa čudovali a jeden druhého sa vypytovali: „Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho.“


26.10.2016 10:58:55


Čítanie zo Životopisu sv. Martina od Sulpicia Severa: Martin vyháňa diabla (VSM 17)

Rovnako v tom čase zlý duch strašne mučil sluhu istého prokonzula Tetradia. Keď požiadali Martina, aby vložil na posadnutého ruky, prikázal im ho priviesť. Lenže zlý duch tak hrozne ceril svoje zuby na všetkých, ktorí sa čo i len priblížili, že sa nedal za žiadnu cenu vyviesť z cely, kde sa nachádzal. Tu sa Tetradius vrhol k nohám blaženého muža a prosil ho, aby sám vstúpil do domu, kde prebývala táto démonická bytosť. Na to Martin odpovedal, že nemôže vstúpiť do domu neznaboha a pohana. Tetradius bol totiž ešte zamotaný do bludu pohanstva. A sľúbil, že ak Martin vyženie z chlapca zlého ducha, stane sa kresťanom. A tak Martin vložil na chlapčiska ruky a vyhnal nečistého ducha. Keď to prokonzul uvidel, ihneď uveril v Pána Ježiša, stal sa katechumenom a onedlho bol tiež pokrstený. Martina vždy mával v podivuhodnej úcte, pretože jemu vďačil za svoju spásu. Po chvíľke ticha na rozjímanie nasledujú Litánie k sv. Martinovi (str. 39) a záverečná modlitba.

ŠIESTY DEŇ (ALEBO 7. NOVEMBRA) SPRAVODLIVOSŤ

Sulpicius Severus zaznamenal túto udalosť: „Po rieke plával had a mieril priamo k brehu, na ktorom sme stáli. ‚V mene Pána ti nariaďujem,‘ zvolal Martin, ‚vráť sa!‘ Na svätcovo slovo sa to zhubné zviera hneď otočilo a my sme pozorovali, ako tiahne na druhý breh. Všetci sme videli, že


26.10.2016 10:58:55


to bol zázrak, a Martin si len zhlboka povzdychol: ‚Hady ma poslúchajú, a ľudia nie‘.“ (Dialógy 9) Modlime sa: Bože, na príhovor sv. Martina, daj nám viac počúvať Teba než tento svet, lebo ty si Cesta, Pravda a Život, aby sme dokázali rozlíšiť dobro a zlo, spravodlivosť od nespravodlivosti, vieru od vypočítavosti, nádej od povery, lásku od sebectva a podľa toho aj sami žili. Amen. Čítanie z Markovho evanjelia (Mk 12, 13 – 17) K Ježišovi poslali niekoľko farizejov a herodiánov, aby ho podchytili v reči. Tí prišli a povedali mu: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a neberieš ohľad na nikoho, nehľadíš na osobu človeka, ale podľa pravdy učíš Božej ceste. Slobodno platiť cisárovi daň, či nie? Máme platiť, či nemáme?“ Ale on poznal ich prefíkanosť a povedal im: „Čo ma pokúšate?! Prineste mi denár, nech sa naň pozriem!“ A oni priniesli. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Oni mu odpovedali: „Cisárov.“ A Ježiš im povedal: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ I obdivovali ho. Čítanie zo Životopisu sv. Martina od Sulpicia Severa: Martin je vzorom v správaní (VSM 20)

Ako na veľkú slávnosť boli na túto hostinu pozvaní najmocnejší a najznamenitejší muži: Evodius, prefekt a zároveň konzul, najspravodlivejší muž, akého kedy zem nosila; ďalej dvaja členovia cisárskej družiny majúci najväčšiu moc – kráľov brat a strýc. Medzi nich zasadol k stolu Martinov presbyter. Samotný Martin sa posadil 29 Jubileum Martina.indd 29

26.10.2016 10:58:55


vedľa cisára. Asi v polovici hostiny, ako je zvykom, podal sluha cisárovi čašu. Maximus však nariadil, aby ju najprv podali presvätému biskupovi. Túžobne totiž očakával, že bude môcť sám prijať pohár z Martinovej pravice. Ibaže Martin, keď sa napil, podal pohár svojmu presbyterovi, ktorému podľa neho samozrejme najviac prináležalo, aby pil hneď po ňom. A tiež by ani nepokladal za poctivé, aby pred kňazom uprednostnil samotného cisára alebo niekoho z jeho najbližších. To priviedlo vladára i všetkých prítomných do takého úžasu, že sa im dokonca toto správanie, hoci ním boli ponížení, zapáčilo. Po chvíľke ticha na rozjímanie nasledujú Litánie k sv. Martinovi (str. 39) a záverečná modlitba.

SIEDMY DEŇ (ALEBO 8. NOVEMBRA) DUCHOVNÝ ŽIVOT

Sulpicius Severus sa raz takto zamyslel: „Skutočne blažený muž, v ktorom nebola lesť! Nikoho nesúdil, nikoho nezatracoval, nikomu neodplácal zlým za zlé. Proti bezpráviu sa obrnil takou trpezlivosťou, že sa nechal poškodzovať od najnižších klerikov dokonca i vtedy, keď už bol najvyšším kňazom, nezbavil ich za to ich postavenia a neodopieral im svoju lásku, pokiaľ to len trochu bolo možné. Nikto ho nikdy nevidel nahnevaného, nikdy pohnutého, nikdy rozosmiateho; neustále bol rovnaký: Vždy mal výraz akejsi nebeskej radosti. Zdalo sa, že žije v inom svete. Na perách mal bez prestávky Krista, v srdci nič než zbožnosť, pokoj a milosrdenstvo. Často tiež plakal pre hriechy tých, ktorí sa zdali byť jeho nepriateľmi a ktorí 30 Jubileum Martina.indd 30

26.10.2016 10:58:55


ho, hoci bol taký pokojný a žil v ústraní, tupili jedovatým jazykom a vreteničími ústami.“ (VSM 26 – 27) Modlime sa: Bože, na príhovor sv. Martina, daj nám milosť pripodobniť sa tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi tak, ako si sa oslávil v ňom i v živote sv. Martina. Amen. Čítanie z Druhého listu Korinťanom (2 Kor 6, 2b – 10) Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy! Preto nikomu v ničom nedávame pohoršenie, aby táto služba bola bez hany. Vo všetkom sa odporúčame ako Boží služobníci: vo veľkej trpezlivosti, v súženiach, v núdzi, v úzkostiach, pod ranami, vo väzeniach, v nepokojoch, v námahách, v bdení a v pôstoch; v čistote, v poznaní, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy, v Božej moci; zbraňami spravodlivosti v pravej i ľavej ruke, slávou aj potupou, zlou aj dobrou povesťou; ako zvodcovia, ale pravdiví, ako neznámi, a predsa dobre známi, akoby zomierajúci, a hľa, žijeme, ako trestaní, ale nie usmrtení, akoby smutní, no vždy sa radujeme, ako chudobní, a mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí. Čítanie z Listov Sulpicia Severa: Martin bol asketickým mníchom (Prvý list Sulpicia Severa)

Biskupi majú vo zvyku konať vo svojich cirkvách každoročne vizitácie. Tak aj Martin prišiel raz uprostred zimy do akejsi farnosti. Klerici mu prichystali príbytok v sakristii kostola. Rozložili veľký oheň pod spráchnivenou 31 Jubileum Martina.indd 31

26.10.2016 10:58:55


tenučkou podlahou (s teplovzdušným vykurovaním) a lôžko mu vystlali množstvom slamy. Keď sa Martin uložil na spánok, zdesil sa z neobvyklej mäkkosti príliš zvodného lôžka. Bol totiž zvyknutý spať na holej zemi iba na jednej vlnenej prikrývke. A rozčúlený – ako keby sa mu dostalo nejakého príkoria – rozhádzal slamu všade okolo seba, teda aj na vyhrievanú podlahu. Unavený po dlhej ceste hneď usnul na holej zemi, ako bol zvyknutý. Asi o polnoci zapálil žíhavý oheň cez porušenú podlahu suché seno. Martin bol vytrhnutý zo spánku. Zaskočila ho táto neočakávaná udalosť, hroziace nebezpečenstvo, a predovšetkým, ako potom sám rozprával, škaredo dotierajúci diabol. Potom, keď bolo treba, utiekol sa do bezpečia modlitby! Chcel vybehnúť von. Dlho zápasil so závorou, ktorou zatarasil dvere. Tu si uvedomil, že okolo neho sa rozhorel obrovský požiar a že mu dokonca horí odev. Konečne sa spamätal a uvedomil si, že záchrana nie je v úteku, ale v Pánovi. Chopil sa štítu modlitby a viery a celkom obrátený k Bohu vrhol sa na zem doprostred plameňov. Tu sa Božím riadením oheň vzdialil a Martin sa modlil v kruhu plameňov, ktoré mu neublížili. Oheň mocnie a hučí. Mnísi sa zbiehajú k zaseknutým dverám, vyrážajú ich, hasia oheň a z prostriedku plameňov vynášajú Martina, majúc za to, že už bude dlhotrvajúcim požiarom úplne spálený. Pán je svedkom mojich slov. Sám Martin mi o tejto príhode rozprával, a to s plačom, ako ho diabol oklamal, že totiž vytrhnutý zo spánku nepomyslel hneď na zbožnú modlitbu, ktorou by bojoval proti nebezpečenstvu. Oheň okolo neho vraj zúril už dlho, zatiaľ čo on sa v rozrušení márne pokúšal vyraziť dvere. Akonáhle sa však uchýlil pod zástavu kríža a chopil sa zbrane modlitby, plamene sa rozostupovali a čo predtým strašne pálilo, zdalo sa teraz ako vlhká rosa. Nech 32 Jubileum Martina.indd 32

26.10.2016 10:58:55


teda každý pochopí, kto číta tieto riadky, že Martin bol síce skúšaný nebezpečenstvom, ale skutočne obstál. Po chvíľke ticha na rozjímanie nasledujú Litánie k sv. Martinovi (str. 39) a záverečná modlitba.

ÔSMY DEŇ (ALEBO 9. NOVEMBRA) RODINA

Martin miloval kláštorné ticho a samotu, ale modlil sa za svoju rodinu a rozumel aj iným. Svoje otcovské srdce vyjavil, keď za ním prvýkrát doputoval Sulpicius Severus, aby ho spoznal a zapísal Martinov príbeh: „Dodnes sa čudujem, s akou pokorou a radosťou ma prijal. Želal mi šťastie a mal veľkú radosť, že si ho natoľko vážim, že som za ním meral takú cestu. Ó, ja úbožiak! Skoro sa neodvažujem priznať, že ma uznal za hodného, aby som s ním stoloval, ba dokonca mi sám podal vodu na umytie rúk. Večer mi dokonca umyl nohy a ja som nenabral odvahu, aby som odporoval a zabránil mu v tom. Bol som taký premožený jeho autoritou, že by som považoval za hriech nepodriadiť sa mu.“ (VSM 25) Modlime sa: Bože, na príhovor sv. Martina, daj rodičom a predstaveným prirodzenú autoritu, láskavosť, pokoru a pohotovosť konať dobro; nám daj ochotné srdce, aby sme počúvaním plnili tvoju vôľu; a našim zosnulým dopraj vidieť tvoju tvár. Amen.


26.10.2016 10:58:55


Čítanie z Matúšovho evanjelia (Lk 7, 11 – 17) Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei a po celom okolí. Čítanie z Dialógov od Sulpicia Severa: Martin má otcovského ducha a je priateľom rodín (Dialógy 4)

Už ani neviem, aký dôvod nás viedol po ceste do mesta Karnutov (dnešné Chartres). Keď sme šli okolo nejakej osady, v ktorej bývalo veľa ľudí, vyšiel nám oproti obrovský dav. Všetko to boli pohania, pretože nikto z nich dosiaľ nepoznal Krista. Len kvôli chýru o takom mužovi pokryli zástupy ľudí všetky pláne na široko-ďaleko. Martin videl, že je potrebné konať. Duch bol s ním a on sa celý rozhorlil. A neznelo to ani ako ľudský hlas, keď hlásal pohanom Božie slovo, keď si niekoľkokrát poťažkal: „Prečo takýto zástup nepozná Pána a Spasiteľa?“ Medzitým nás obklopilo neuveriteľné množstvo ľudí. Naraz istá žena, ktorej syn chvíľku predtým skonal, podala blaženému mužovi na vystretých rukách bezvládne telo dieťaťa a riekla: „Vieme, že si Boží priateľ. Vráť mi ho, pretože je to môj jediný syn!“ Všetci sa pridali a kričali na súhlas. Martin prijal telo onoho mŕtveho, pretože vedel, ako nám neskôr 34 Jubileum Martina.indd 34

26.10.2016 10:58:55


sám povedal, že pre spásu prihliadajúcich mu bude daná moc na vykonanie takéhoto skutku. Všetci sa prizerali. Martin pokľakol na kolená. Pomodlil sa, vstal – a vrátil matke toho maličkého, privedeného opäť k životu. Celý zástup pozdvihol jasot k nebesiam. Všetci vyznávali, že Kristus je Boh. Potom sa hromadne hrnuli k nohám blaženého muža a úprimne žiadali, aby z nich spravil kresťanov. Bez váhania a tak, ako stáli uprostred pláne, nad nich vystrel ruky a urobil z nich katechumenov. Potom sa otočil k nám a povedal, že sa nestali katechumenmi na pláni náhodou, pretože práve tam bývajú zasväcovaní i mučeníci. Po chvíľke ticha na rozjímanie nasledujú Litánie k sv. Martinovi (str. 39) a záverečná modlitba.

DEVIATY DEŇ (ALEBO 10. NOVEMBRA) SMRŤ

Dnes sa uzatvára Martinov príbeh a myšlienkami sa vraciame na začiatok. Martin bol dobrý odjakživa, ale na najlepšieho dozrel v deň, keď sa narodil pre nebo. Sulpicius Severus videl osláveného Martina takto: „Náhle sa mi zdá, že vidím svätého Martina odetého do bieleho rúcha. Jeho tvár plápolala ako oheň, oči žiarili ako hviezdy a vlasy mali farbu purpuru. Ukázal sa mi v rovnakej telesnej podobe, v akej som ho poznal. Hoci som ho teda mohol rozpoznať, nemohol som na neho hľadieť. Trošku sa na mňa pousmial a ukázal mi v pravici knižku, ktorú som napísalo jeho živote. Objal som jeho sväté kolená a prosil som o požehnanie, ako som bol zvyknutý. Pocítil som, ako položil svoje ruky na moju hlavu a počul som, ako medzi 35 Jubileum Martina.indd 35

26.10.2016 10:58:55


vznešenými slovami požehnania opakuje ono dôverne známe meno kríža. Uprel som na neho svoj zrak a nemohol som sa nasýtiť pohľadom jeho tváre. Náhle bol vytrhnutý a vyzdvihnutý do výšky. Sledoval som ho, ako je odnášaný na veľmi rýchlom oblaku cez nekonečné vzdušné diaľky, kým ho neprijalo otvorené nebo.“ (Druhý list Sulpicia Severa) Modlime sa: Bože, na príhovor sv. Martina, daj nám silu a odvahu napodobňovať tvojho Syna, aby sme aj my žili podľa evanjelia a aby sme raz boli oslávení v spoločenstve sv. Martina. Amen. Čítanie z Listu Filipanom (Flp 2, 5 – 11) Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca. Čítanie z Listov Sulpicia Severa: Martin sa narodil pre nebo (Tretí list Sulpicia Severa)

Martin vedel dlho vopred o svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť v Condaces (dnešné Candes). Klerici tejto cirkvi sa preli a on túžil obnoviť tam pokoj. Hoci 36 Jubileum Martina.indd 36

26.10.2016 10:58:55


vedel, že sa jeho dni chýlia ku koncu, neodmietol vydať sa v takej veci na cestu, lebo bol presvedčený, že dobre zavŕši svoje čnosti, keď po sebe zanechá obnovený pokoj v Cirkvi. Šiel tam teda a po obnovení pokoja medzi klerikmi sa nejaký čas zdržal v tej cirkevnej obci. Keď už pomýšľal vrátiť sa do kláštora, začali ho zrazu opúšťať telesné sily. I zvolal bratov a oznámil im, že zomiera. Tu začali všetci žalostne plakať a súhlasne bedákali: „Prečo nás, otče, opúšťaš? A komu nás, opustených, zanecháš? Na tvoje stádo sa vrhnú draví vlci. Kto nás uchráni pred ich zubami, keď udrú pastiera? Vieme, že túžiš po Kristovi, ale odmenu máš zabezpečenú a oddialením sa nezmenší. Radšej sa zľutuj nad nami, ktorých opúšťaš.“ Tento plač ho dojal, lebo veď celý vždy oplýval hlbokým milosrdenstvom v Pánovi; a hovorí sa, že zaslzil. Obrátil sa k Pánovi a na ich plač povedal iba toto: „Pane, ak som ešte potrebný tvojmu ľudu, neodmietam pracovať. Nech sa stane tvoja vôľa“. Aký obdivuhodný muž! Ani práca ho nezlomila, ani smrť ho nemohla pokoriť! Neprikláňal sa ani na jednu stranu. Ani smrti sa nebál, ani žiť neodmietal. Oči i ruky mal ustavične pozdvihnuté k nebu a jeho nezlomný duch neustával v modlitbe. A keď ho kňazi, čo sa k nemu zišli, prosili, aby sa obrátil na bok, a tak uľahčil svojmu telu, povedal: „Nechajte, nechajte ma, bratia, hľadieť radšej do neba ako na zem, aby sa duch uberal svojou cestou k Pánovi.“ Keď to povedal, videl stáť neďaleko seba diabla. „Čo tu stojíš,“ hovorí, „ty krutá beštia?! Nič na mne nenájdeš, prekliaty ničomník. Mňa prijme Abrahámovo lono.“ S týmito slovami


26.10.2016 10:58:55


odovzdal nebu ducha. Martina s radosťou prijímajú do Abrahámovho lona; chudobný a skromný Martin vstupuje bohatý do neba. Po chvíľke ticha na rozjímanie nasledujú Litánie k sv. Martinovi (str. 39) a záverečná modlitba. Novénu zostavil: Peter Zubko


26.10.2016 10:58:55


LITÁNIE K SV. MARTINOVI Pane, zmiluj sa. Kriste, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa. Otec na nebesiach, Bože Syn, Vykupiteľ sveta, Bože Duch Svätý, Bože Svätá Trojica, jeden Boh

Pane, zmiluj sa. Kriste, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa. zmiluj sa nad nami. zmiluj sa nad nami. zmiluj sa nad nami. zmiluj sa nad nami.

Svätý Martin Odvážny muž Štedrý Kristov vojak Vnímavý k biede blížneho Chudobný darca Vzor skromnosti Nepriateľ hriechu Víťaz v pokušení Bohatstvo chudobných Povzbudenie utrápených Nástroj v Božích rukách Horlivý katechumen Perla kňazov Príkladný biskup Radosť svätej Cirkvi Nositeľ pokoja Tvorca porozumenia a jednoty Svetlo pravdy pre blúdiacich Neúnavný hlásateľ evanjelia Obhajca apoštolskej viery Muž mocný v slovách i činoch Postrach démonov

oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. oroduj za nás. 39


26.10.2016 10:58:55


Na príhovor svätého Martina Od každého sebectva Od ľahostajnej nevšímavosti Od lákavých pokušení Od povrchnej viery Od smútku a beznádeje Od strachu a rezignácie Od kompromisov so zlom

ochraňuj nás, Pane. ochraňuj nás, Pane. ochraňuj nás, Pane. ochraňuj nás, Pane. ochraňuj nás, Pane. ochraňuj nás, Pane. ochraňuj nás, Pane. ochraňuj nás, Pane.

Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zľutuj sa nad nami, Pane. Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, vyslyš náš, Pane. Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami. Oroduj za nás, svätý Martin. Aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení. Modlime sa: Všemohúci Bože, svätý Martin ťa oslávil svojím životom i svojou smrťou; aj v našich srdciach konaj divy svojej milosti, aby nás ani smrť, ani život nemohli odlúčiť od tvojej lásky. O to ťa prosíme skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.


26.10.2016 10:58:55


MODLITBY K SV. MARTINOVI PO LITÁNIÁCH

Modlime sa: Všemohúci Bože, svätý Martin ťa oslávil svojím životom i svojou smrťou; aj v našich srdciach konaj divy svojej milosti, aby nás ani smrť, ani život nemohli odlúčiť od tvojej lásky. O to ťa prosíme skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

NA ROZLIČNÉ PRÍLEŽITOSTI

„Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ Svätý Martin, svedok Ježiša Krista, nauč nás stretávať sa s Otcom v hĺbke nášho srdca, v tichom vnímaní Božieho slova. Pomáhaj nám v každom človeku spoznať Ježišovu tvár, slúžiť a milovať bez nároku na odmenu. Daj, aby sme vydávali svedectvo o radosti zo života v slobode Ducha Svätého, v ktorom vychádzame zo seba až do krajných situácií a miest našich čias. Svätý Martin, oroduj za nás, aby sme sa stali vierohodnými učeníkmi milosrdného Krista, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych, aby sa s nami delil o svoj život. Prednášaj napokon nášmu nebeskému Otcovi všetky prosby, ktoré nosíme vo svojich srdciach. Amen. 41 Jubileum Martina.indd 41

26.10.2016 10:58:55


MODLITBA ZA DIECÉZU (FARNOSŤ)

Svätý Martin, ty si ešte ako katechumen vo svojej veľkodušnej láske zaodel polovicou plášťa samého Ježiša, ktorého si spoznal v chudobnom žobrákovi a ten ťa za to chválil pred anjelmi v nebi. Rozprestri plášť nebeskej ochrany a dobroty na naše diecézne (farské) spoločenstvo, ktoré ťa vzýva ako svojho patróna a orodovníka, nebeského priateľa a vzor kresťanského života. Slávny svätý Martin, ty si sa utiahol k mníšskemu životu, obnov našu lásku k Bohu, aby sme poslúchali Boha ako jeho synovia a dcéry. Vypros nám milosť, aby naša modlitba bola živá, chvála radostná a prosba plná nádeje. Pomôž nám byť vernými evanjeliu, často a ochotne prijímať sviatosti kresťanského života. Svätý Martin, ty si bol mocným a odvážnym biskupom, navštevoval si svoje spoločenstvá v pokore a miernosti Dobrého pastiera. Vzbudzoval si povolania a zakladal kláštory. Evanjelizoval si vidiecky ľud, bránil si slabých a utláčaných, chudobných a trpiacich. Šíril si pravú vieru, hľadal si pokoj a jednotu sŕdc. Vypros nám milosť, aby sme ťa nasledovali ako si ty napodobnil Krista, a tak si sa stal dokonalý a milosrdný ako Otec. Slávny svätý Martin, ty si svojimi modlitbami a svojou vierou vyprosil od Boha mimoriadne zázraky a v bohatej miere Božieho Ducha si oplýval súcitom a pomocou voči tým, ktorí sa obracali na teba. Pozri teraz z neba na naše potreby. Zahrň pomocou a útechou našu diecéznu (farskú) rodinu a vypros nám dobrá, o ktoré ťa pokorne prosíme. Skrze Krista nášho Pána. Amen.


26.10.2016 10:58:55

Novéna k svätému Martinovi Modlitby k sv. Martinovi

MODLITBA PÚTNIKA K SV. MARTINOVI

Svätý Martin, prichádzam k tebe ako k Božiemu vojakovi, apoštolovi Krista, svedkovi jeho evanjelia a pastierovi Cirkvi. Ty si vytrval v Božej prítomnosti vo veľkom tichu osamelých nocí, vypros mi vytrvalosť vo viere a modlitbe.

Keď si bol čakateľom na krst, daroval si chudákovi polovicu svojho plášťa, pomáhaj mi deliť sa o svoje dobrá s tými, ktorí trpia núdzu. Všade si bojoval proti démonom a ničil ich modly, prijmi do svojej starostlivosti aj mňa a chráň ma pred zlom. V závere života si neodmietal ťarchu dní a námahy, vypros mi ochotu prijať Otcovu vôľu. V nebeskej sláve sa tešíš z pokoja Božieho domu, vlož do môjho srdca túžbu dôjsť k tebe a spoznať ťa vo večnej blaženosti. Amen. Tours, 20. decembra 1987, Jean Honoré, Arcibiskup Tours


26.10.2016 10:58:55


Sulpicius Severus

Život svätého Martina Úcta sv. Martina má v našom prostredí starobylé korene. Už pôvodný prepoštský chrám v Spišskej Kapitule mu bol zasvätený a toto patrocínium pokračovalo aj neskôr, keď bol chrám prestavaný, aj keď sa stal katedrálnym chrámom. V diecéze je ďalších 11 kostolov zasvätených tomuto svätcovi. Ochrane tohto svätca a jeho nebeskému príhovoru je zverená celá Spišská diecéza. Svätý Martin patrí k najpopulárnejším svätcom Cirkvi. Naši predkovia si ho zvolili za svojho patróna iste preto, že boli fascinovaní jeho osobnosťou. Inšpirovali sa jeho príkladným životom a túžili ho napodobňovať. Tento duchovný dôvod musí objavovať znova a znova každá generácia a dnes ho musíme hľadať i my, aby sme ho nielen poznali, ale podľa neho aj žili. Toto sa nazýva spiritualita alebo duchovnosť. Každá rehoľa, farnosť, ba aj celá diecéza má svojho patróna. Rovnako aj každý kresťan má svojho nebeského patróna, ktorého dostal pri krste, ďalšieho si pribral pri birmovke alebo pri osobitnom zasvätení sa Bohu. Meno patrí k podstate a identite človeka. Aj sv. Martin patrí k našej identite. Prostredníctvom života sv. Martina teda môžeme dobre spoznať a prehĺbiť si identitu našej miestnej Cirkvi. Život svätého Martina z pera Sulpicia Severa je prvým veľkým hagiografickým dielom latinského Západu, ktoré sa stalo vzorom pre celé stredoveké svätopisectvo. Hrdina tohto diela, sv. Martin z Tours (r. 1 – 397), je prvým významným svätcom latinského Západu, ktorý bol 336 po svojej smrti uctievaný ako nemučeník. Martinov život bol vo svojej dobe viac inšpirujúci než príklady Martinových súčasníkov, ako boli sv. Ambróz, sv. Hieronym či sv. Augustín. Práve martinovský typ svätca prevážil v stredoveku, bol to „svätec na všedný deň“. Dielo patrí ku klasike hagiografickej literatúry a ku skvostom svetovej literatúry z čias vtedy zanikajúcej Rímskej ríše. Autor diela Sulpicius Severus (r. cca 360 – cca 425) bol Martinovým žiakom a duchovným synom. Tento spis o živote sv. Martina napísal v roku 397, hneď po jeho smrti, ktorú hagiografická


26.10.2016 10:58:55

Život svätého Martina

literatúra nazýva krajšie – ako „deň narodenia pre nebo“. Životopis má 27 kapitol a je kompletne uvedený na nasledujúcich stranách. Sulpiciov životopis sv. Martina (rovnako aj jeho Listy a Dialógy) je potrebné čítať s vedomím, že ide o dielo, ktoré je poznačené istou dávkou idealizácie svätca. Cieľom životopisca totiž nebolo na prvom mieste opísať historické fakty Martinovho života, ale obhájiť jeho pravovernosť v náuke a ešte viac pravovernosť v spôsoboch jeho askézy. Viac to osvetľuje článok M. Schirmersa o služobníckej stoličke (článok je súčasťou tohto manuálu). Používateľom príkladov zo Sulpiciovho životopisu preto odporúčame sústrediť sa viac na vieroučné a mravoučné výroky a osobné postoje Martina, než na divotvorné činy, ktoré sa Martinovi v texte pripisujú.

(1) Mnohí smrteľníci, oddaní ničotným svetským záujmom a sláve, si mysleli, že prídu do večnosti, keď oslávia činy slávnych mužov. Očakávaný účinok nesmrteľnosti to síce nemalo, isté plody to však predsa len prinieslo. Spisovatelia uchovali pamiatku na seba – ničotnú, ale predsa len nejakú – a v čitateľoch vzbudili uvedením príkladov veľkých mužov nemalú horlivosť v ich napodobňovaní. K blaženému a večnému životu však táto snaha neviedla. Čo komu prospela sláva, zanikajúca spolu so svetom svojich spisovateľov? Pretože aký prospech mali ďalšie generácie z toho, že čítali o bojujúcom Hektorovi či filozofujúcom Sokratovi? Nielenže je hlúposť ich napodobňovať, ale je priamo šialenstvo proti nim ostro nebojovať, pretože tí ľudia, ktorí si myslia, že ľudský život sú iba veci prítomné, vložili svoje nádeje do rozprávok a duše zasvätili hrobom. Verili, že pretrvajú v spomienkach ľudí, kým úlohou človeka je získať život večný, a nie večnú pamiatku. Nesmrteľnosť sa nenadobudne písaním, bojom či filozofovaním, ale zbožným a svätým životom. Tento ľudský omyl sa rozšíril vinou literatúry a nadobudol takú vážnosť, že mnohých ľudí priviedol k tomu, aby sa oddali prázdnej filozofii alebo nezmyslenej hrdinskosti. V tomto by mohla byť odmena za moju námahu: Že život presvätého muža, ktorý spíšem, stane sa príkladom pre ostatných a bude čitateľov podnecovať k pravej múdrosti, nebeskému vojenstvu a božskej zdatnosti. Mám tým na zreteli i vlastný prospech. Nie však večnosť získanú v pamäti ľudí, ale večnú odmenu od Boha. Síce som nežil tak, aby som sa sám mohol stať príkladom pre druhých, ale 45 Jubileum Martina.indd 45

26.10.2016 10:58:55


aspoň som sa postaral, aby nezostal skrytý ten, kto je napodobňovania hodný. Teda, začnem spisovať život svätého Martina, ako ho viedol predtým, než sa stal biskupom, i ako si počínal potom. Viem však, že nebudem môcť rozprávať vyčerpávajúco o všetkom. Veď to, čo sa odohralo bez svedkov, je neznáme, pretože Martin nehľadal svetskú slávu. Pokiaľ to záležalo na ňom, všetku svoju cnosť chcel skryť. Opomenul som ale tiež mnoho z činov mne známych, pretože sa domnievam, že sa postačí zmieniť iba o skutkoch najmimoriadnejších, a že naopak prílišné hromadenie faktov by mohlo v čitateľoch vzbudiť odpor. Zaprisahávam budúcich čitateľov, aby verili tomu, čo je tu napísané, a aby si nemysleli, že som napísal čosi okrem vecí zistených a overených. Kde by som mal tvrdiť niečo nie celkom isté, tam som radšej mlčal. (2) Martin sa narodil v panónskom meste Sabária. Vyrástol však v Itálii v Ticínii. Jeho rodičia neboli v očiach sveta najvýznamnejší, ale boli to pohania. Otec slúžil najprv ako obyčajný vojak, neskôr ako tribún. Mladý Martin vstúpil takisto do armády, a to do Konštantínových oddielov. Potom konal službu za cisára Juliána, nie však dobrovoľne, pretože už od útleho veku túžil tento vynikajúci chlapec po službe Bohu. Pretože, keď mu bolo desať rokov, utiekal sa proti vôli rodičov do chrámu a žiadal o prijatie do katechumenátu. Čoskoro sa podivuhodným spôsobom oddal Bohu, a keď mu bolo dvanásť rokov, zatúžil stať sa pustovníkom. Iste by bol zložil i sľuby, keby mu nebránil jeho vek. Myšlienka na kláštor alebo na chrámovú službu ho však už neopustila, a hoci ešte chlapča, stále premýšľal o tom, čo neskôr v zasvätení dosiahol. Tu bol vydaný edikt nariaďujúci odvody synov vyslúžilých vojakov. Otec, pozerajúci na Martinovo počínanie s veľkou nevôľou, ho vydal. Vtedy mu bolo pätnásť. Odviedli ho v putách a prinútili, aby zložil vojenskú prísahu. Uspokojil sa s jedným sluhom, a k tomu ešte, hoci bol pánom, naopak sluhovi takisto posluhoval. Dokonca mu zobúval a čistil obuv. Jedávali spoločne a pri jedle častejšie obsluhoval Martin. Takmer tri roky bol vo vojsku, než prijal krst, a predsa neupadol do nerestí, ktorým tak často podliehajú ľudia v tejto službe. K svojim druhom v zbrani 46 Jubileum Martina.indd 46

26.10.2016 10:58:55


sa správal s veľkou dobrotou a s úžasnou láskou. Jeho trpezlivosť a skromnosť prekračovali ľudské medze. Jeho poctivosť nie je potrebné vyzdvihovať, pretože tou sa zdal byť už vtedy viac mníchom než vojakom. Všetkých spoluvojakov si natoľko získal, až ho úprimne zbožňovali. Hoci sa ešte nenarodil druhýkrát v Kristovi, žil dobrými skutkami, ako sa patrí na čakateľa krstu. Trpiacim bol vždy nablízku, úbohým pomáhal, živil núdznych, obliekal nahých, že zo žoldu si pre seba nenechával viac, než čo postačovalo na každodennú obživu. A už vtedy, veru nie hluchý poslucháč evanjelia, sa vôbec nestaral o zajtrajší deň. (3) Toho roku udreli také strašné mrazy, že veľa ľudí zahynulo od chladu. Jedného dňa, bolo to uprostred zimy, stretol Martin v bráne mesta Ambian (dnešné Amiens) nahého žobráka. Sám Martin mal už iba zbraň a jednoduchú uniformu. Akonáhle uvidel, že tento úbožiak nadarmo prosí a nikto sa do dobrých skutkov príliš nehrnie, pochopil bohabojný muž, že ho musí sám zachrániť. Ako to mal ale urobiť, keď sám mal už iba plášť? Všetko ostatné totiž takisto rozdal. I vytasil meč a rozťal svoj oblek na dve polovice. Jednu daroval žobrákovi a do druhej sa znovu obliekol. Tu sa začali poniektorí okoloidúci veľmi smiať, pretože v tomto oblečení vyzeral ako trhan. Boli tam však aj ľudia so zdravým rozumom a tí začali sami nad sebou hlasno nariekať, že sa nezachovali tak ako Martin. Veď sami mali viac a mohli žobráka obliecť bez toho, aby chodili nahí. Nasledujúcu noc mal Martin sen. Zjavil sa mu Kristus zahalený do plášťa, do ktorého Martin obliekol bedára. Vtom počuje: „Prehliadni si pozorne Pána! (Martin mal dar rozpoznávania duchov, lebo vedel spoznať Krista v bedárovi.) Spoznávaš tento plášť?“ A Kristus hovoril jasným hlasom k zástupu okolostojacich anjelov: „Martin, ktorý bol až dodnes katechumenom, mňa obliekol do tohto rúcha“. Skutočne Pán pamätá na slová, ktoré sám hlásal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste učinili.“ (Mt 25, 31 – 46) Tak dosvedčil, že to bol on, kto bol odetý do žobráka. Na dôkaz onoho dobrého skutku sa zjavil vo svojej dôstojnosti v darovanom plášti. Toto uzrel najblaženejší muž. Výšiny ľudskej slávy síce nedosiahol, zato však poznal Božie zasľúbenie vo svojich skutkoch a vo veku 47 Jubileum Martina.indd 47

26.10.2016 10:58:55


osemnásť rokov pristúpil ku krstu. Len na úpenlivé prosby svojho priateľa tribúna neopustil armádu ihneď. Veď rovnako sľúbil, že sa zriekne sveta, ako náhle vyprší čas jeho vojenskej služby. Posilňovaný týmto očakávaním zostal Martin ešte dva roky v armáde. Od tejto chvíle však už bol vojakom len podľa mena. (4) Medzitým zhromaždil cisár Julián (Apostata) armádu k Vagionu (dnes Worms), pretože sa do Galie hrnuli barbari. Začal vojakom vyplácať dar (zvláštny dar pre vojakov v predvečer boja, ktorý sa dával na povzbudenie vojakom, najmä ak veliteľovi záležalo na víťazstve). Ako bolo zvykom, boli jednotliví vojaci vyvolávaní jeden po druhom. I prišiel na rad Martin. A tu sa mu zdalo, že je vhodný čas na žiadosť o prepustenie. Takisto nepovažoval za poctivé prijať dar, keď už nehodlá ďalej zostávať v armáde. Vtedy povedal cézarovi: „Až doteraz som bojoval za teba, teraz mi dovoľ, aby som bojoval za Boha. Dar nech prijme ten, kto bude bojovať. Ja som Kristov vojak, bojovať nesmiem.“ Na tieto slová despota zlostne zachrčal: „Nie pre vieru, ale zo strachu zo zajtrajšieho boja sa vzpieraš vojne.“ Nato Martin, neohrozený a ešte posilnený tým, že mu tyran chcel nahnať strach: „Ak sa to má pripisovať zbabelosti, a nie viere, postavím sa zajtra pred šík bezo zbrane. Budem chránený menom Pána Ježiša a znamením kríža, nie štítom alebo prilbou, a cez zástupy nepriateľov prejdem v bezpečí.“ Cézar ho rozkázal odviesť do žalára, aby bol skutočne podhodený barbarom neozbrojený, a mohol tak činom dokázať svoje slová. (Martin je za verejné vyznanie viery väznený, čím sa pripodobnil mučeníkom.) Avšak pozajtra poslali nepriatelia vyslanca s prosbou o mier. Vydali všetok svoj majetok a tiež seba. Môže snáď niekto pochybovať, že to bolo víťazstvo svätého muža? Pre neho to bolo tak zariadené, že napokon do boja bezo zbrane nebol vyslaný. Hoci by verný Boh mohol zachrániť svojho vojaka hoci i uprostred nepriateľských mečov a kópií, predsa odvrátil bitku, aby ani jeho zrak nebol sužovaný pohľadom na smrť iných. Kristus už nemusel svojmu vojakovi zaisťovať žiadne iné víťazstvo, keď sa nepriatelia vzdali bez boja a nikto nezomrel. (5) Nato Martin opustil armádu a vydal sa za Hiláriom, svätým pictavijským biskupom, známym svojou neochvejnou vierou, 48 Jubileum Martina.indd 48

26.10.2016 10:58:55


a nejaký čas u neho zostal. Hilárius zveril Martinovi úlohu diakona a aj inak sa ho pokúšal k sebe pevnejšie pripútať a získať pre božskú službu. Ale Martin stále vykrikoval, že nie je hodný. Pretože biskup bol bystrým mužom, pochopil, že sa mu ho pomôže získať len tak, keď sa Martin bude domnievať, že neprijíma poctu, ale príkorie. A tak ho ustanovil iba za exorcistu. Neodmietol jedine preto, aby sa nezdalo, že tak nízkym stupňom pohŕda. Zanedlho potom dostal vo sne znamenie, aby v zbožnej starostlivosti navštívil svoj dom a rodičov, lebo oni žili ešte stále ako pohania. Zo súhlasom svätého Hilária Martin išiel. Na cestu ho vyprevádzali slzy a zaprisahania, aby sa vrátil. Hovorí sa, že odchádzal smutný a bral si bratov za svedkov svojich nastávajúcich protivenstiev. A budúcnosť mu dala za pravdu. Jedného dňa prechádzal kdesi v Alpách ľudoprázdnou krajinou, keď tu náhle narazil na lúpežníkov. A už mu aj jeden mával nad hlavou sekerou, druhý však ruku svojho druha zadržal. Martina zviazali a dali ďalšiemu, aby ho obral a potom strážil. Ten si ho vzal na bok a začal sa vypytovať čo je zač. Na to Martin odpovedal: „Ja som kresťan.“ Lúpežník skúmal či sa bojí. „Nebojím,“ povedal Martin pevne, „pretože viem, že Božie milosrdenstvo je v nebezpečenstve najbližšie. Skôr je mi ľúto teba, lebo nie si hoden Božieho milosrdenstva, pretože si zlodej.“ A začal lotrovi vysvetľovať Božie slovo. Nechcel to ďalej naťahovať. Lúpežník uveril, nechal Martina pokračovať v ceste a chvíľu ho odprevádzal. Ešte žiadal, aby za neho prosil Boha. Tento zločinec potom viedol taký zbožný život, že i to, čo je tu písané, hovoril vraj on sám. (6) A Martin pokračoval v ceste. Prešiel Milánom, keď vtom pri ňom zastal diabol. Mal ľudskú podobu a vypytoval sa, kam to Martin kráča? Keď dostal odpoveď, že ide ta, kam ho volá Pán, opáčil: „Kamkoľvek pôjdeš a o čokoľvek sa pokúsiš, diabol pôjde po tebe.“ Vtedy mu Martin odpovedal prorockým slovom: „Pán mi bude pomocníkom, človeka sa nebojím.“ Jeho nepriateľ vzápätí zmizol. (Podľa niektorých interpretátorov Martinovho životopisu diablom môže byť nazývaný samotný cisár Konštantín, pretože podporoval bludárov ariánov, ktorých v tom čase nazývali diablami.)


26.10.2016 10:58:55


Ako si Martin predsavzal, vyslobodil svoju matku z bludnej cesty pohanstva. Otec síce zostal v zle, mnohých iných však Martin svojím príkladom zachránil. Vtedy sa rozbujnela Áriova heréza po celom svete, najmä v Ilýrii. (Ariáni popierali božstvo Ježiša Krista.) Tu Martin bojoval takmer osamotený proti nevernosti kňazov a vyslúžil si za to mnohé útrapy. Dokonca bol verejne bičovaný a nakoniec ho vyhnali z mesta. Vrátil sa do Itálie a keď zistil, že i v Galii je cirkev silne rozbúrená – i Hilária prinútilo násilie heretikov odísť do vyhnanstva –, založil si v Miláne kláštor. Ale i tu ho strašne prenasledoval vodca ariánov Auxencius (bol dosadený ako ariánsky biskup do Milána ako „náhrada“ katolíckeho biskupa) a početnými podrazmi ho vypudil z mesta. I usúdil Martin, že je potrebné na tento čas ustúpiť, tak odišiel na ostrov Gallinaria (na pobreží Ligúrskeho mora; tu Martin zakúsil pustovnícky život na „východný“ spôsob). Sem ho doprevádzal akýsi presbyter, muž vynikajúcich vlastností. Po nejaký čas sa tu Martin živil korienkami bylín. Jedného dňa zjedol jedovatú čerericu. Jed už pomaly začal účinkovať a smrť sa približovala. Martin sa začal modliť a hroziace nebezpečenstvo zahnal – a náhle všetka bolesť zmizla. Zanedlho sa dozvedel, že panovník ľutuje, čoho sa na Martinovi dopustil a dovolil mu, aby sa vrátil. Martin sa chcel s Hiláriom stretnúť v Ríme, a tak sa vydal do Mesta (Rím). (7) Hilárius už v Ríme nebol, preto šiel Martin po jeho stopách do Piktavia (dnes Poitiers). Tam bol veľmi srdečne prijatý a neďaleko mesta si založil kláštor (dnes Ligugé). Vtedy sa k menu pridal akýsi katechumen, ktorý túžil po tom, aby ho presvätý muž vyučil vo svojich náukách. Neuplynulo mnoho dní, keď náhle upadol do malátnosti a bol sužovaný horúčkami. A Martin musel znova niekam odísť. Tri dni bol preč a keď sa vrátil, našiel telo bez duše. Smrť prišla tak náhle, že katechumen odišiel z tohto sveta nepokrstený. Rozžialení bratia konali okolo tela mŕtveho smútočné obrady, keď s plačom a bedákaním pribehol Martin. Celú jeho myseľ naplnil Duch Svätý. Nariadil ostatným opustiť celu, v ktorej ležal mŕtvy, a za zatvorenými dverami sa vrhol na bezduché telo. Keď sa už nejaký čas usilovne modlil, pocítil skrze Pánovho Ducha, že do neho vstúpila sila. Troška sa vzpriamil a uprene hľadel na tvár mŕtveho. Teraz už bol pokojný, spoliehal sa na Božie milosrdenstvo a vyslyšanie svojich modlitieb. 50 Jubileum Martina.indd 50

26.10.2016 10:58:55


Uplynuli necelé dve hodiny a Martin začal pozorovať, ako sa údy mŕtveho chvejú a otvorené oči sa pohybujú. I obrátil sa na Pána mocným hlasom a naplnil celu jasotom. Jasanie začuli tí, ktorí stáli vonku a vrhli dovnútra. Naskytol sa im neobyčajný pohľad: Toho, ktorého zanechali mŕtveho, videli živého. Tak bol navrátený k životu, ihneď prijal krst, žil potom ešte mnoho rokov a ako prvý bol pre nás dokladom Martinovej zázračnej moci. Sám vysvetľoval, že keď opustil telo, bol privedený pred súd a už myslel, že bude odsúdený do nehostinných miest a medzi temný dav. Tu ale dvaja anjeli potvrdili sudcovi, že práve za neho sa modlí Martin. Tí istí anjeli nariadili, aby bol odvedený späť a navrátený Martinovi a aby bol mu bol znovu daný život. Od tej doby meno blaženého muža vyniklo natoľko, že bol pokladaný nielen za svätca ako už predtým, ale takisto za mocného a opravdivého apoštola. (8) Zanedlho potom prechádzal krajom akéhosi Licina, človeka v očiach sveta veľmi cteného, a bol privítaný krikom a bedákaním nariekajúcich ľudí. Súcitne k nim pristúpil a spýtal sa, prečo nariekajú. A odpovedali mu, že jeden z otrokov sa obesil. Keď to začul, vstúpil sám do miestnôstky, kde bol mŕtvy, a položil sa na neho. Takto sa nejaký čas modlil. Z ničoho nič mŕtvemu ožila tvár a so zamdleným zrakom sa posadil. Oprel sa o operadlo, vstal a podopieraný svätým mužom došiel pred očami ostatným až k vchodu domu. (9) V tom čase si v meste Turónov (dnes Tours) žiadali Martina za biskupa. Keď ho však nemohli dostať z kláštora, vrhol sa Martinovi k nohám nejaký Rustikus, jeden z obyvateľov mesta. Tvrdil, že jeho manželka je chorá, a tak primäl Martina, aby išiel s nimi. Na ceste na naň už čakali zástupy ľudí, a tak prišiel do mesta akoby pod ochranou (alegória na evanjelium: podobne vošiel Kristus do Jeruzalema, porov. Mt 21, 1 – 9). Neuveriteľné množstvo ľudí sa vtedy zišlo na voľbu biskupa, a to nielen z Turónu, ale i z okolitých miest. Všetci boli rovnakého zmýšľania, jednotnej vôle a želania: Martin je najsúcejší, aby sa stal biskupom! Pre cirkev bude taký kňaz šťastím! (Biskupa vtedy volili klerici spolu s ľudom). Predsa len sa našli takí, a to niektorí z radov biskupov povolaných na vysvätenie nového biskupa, ktorí proti voľbe jednoznačne brojili. 51 Jubileum Martina.indd 51

26.10.2016 10:58:55


Vraveli, že je úplne hodný opovrhnutia, že je nedôstojné, aby úrad biskupa zastával človek vyzerajúci tak nechutne, v špinavých šatách a s neupravenými vlasmi. Ľuďom so zdravým rozumom bola ich prostoduchosť na smiech. Veď tí, ktorí chceli tohto skvelého muža haniť, ho vlastne chválili. Rovnako nemohli robiť nič iné, než čo si z Božej vôle zaumienil ľud. Z prítomných biskupov sa vraj staval na odpor istý Nepriateľ (latinsky Defensor, prvý biskup mesta Angers). Všetci však mohli vidieť, ako o ňom v omšovom čítaní vydalo svedectvo samotné (sväté) Písmo. Pretože nie náhodou sa stalo, že lektor, ktorý mal v ten deň predčítať zo Starého zákona, sa pre množstvo ľudí nepredral dopredu. Oltárni služobníci už boli ako na tŕňoch, keď tu zrazu, kým daromne čakali, vzal ktosi žaltár a prečítal prvý verš, ktorý zbadal. (V tomto období ešte neboli vopred presne stanovené časti Písma na čítanie). Ten žalm znel: „Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu naprotiveň svojim nepriateľom, aby si umlčal pomstivého nepriateľa“ (Ž 8, 3). Tu sa zdvihol krik a strana nepriateľov bola porazená. A má sa za to, že onen žalm bol prečítaný Božím riadením, aby tak počul Nepriateľ potvrdenie Božieho zámeru. Nepriateľ Bol usvedčený a porazený ústami nemluvniat a dojčeniec, Martinovi sa však dostalo slávy. (10) Nie je v našej moci opísať, ako Martin vynikal v biskupskej službe, pretože vždy zostal taký, aký bol predtým – s rovnakou pokorou v srdci a prostotou v oblečení. Plný vážnosti a láskavosti dosiahol biskupskú dôstojnosť a pritom neopustil mníšsku čnosť. Nejaký čas obýval kuticu priliehajúcu ku kostolu, tu ale nemohol zniesť ruch návštevníkov a založil kláštor asi dve míle za mestom (dnešné Marmoutier). Ono miesto bolo tak odľahlé a ukryté, že Martinovi poskytovalo pustovnícku samotu. Z jednej strany sa z planiny zdvíhal prudký svah vysokej hory, ostatnú časť ohraničovala v jemnom oblúku rieka Loira. Prístup bol len jedinou úzučkou cestou. Martin si urobil chatrč z vetiev a podľa jeho príkladu aj mnohí z bratov. Iní si svoje cely vykutali do onej skaly. Tých, ktorí nasledovali Martinov príklad, bolo asi osemdesiat. Nikto nemal nič vlastné a všetko dávali do spoločného vlastníctva. Nič nebolo dovolené predávať ani kupovať, ako je zvykom u mnohých iných mníchov. Zo všetkých umení sa tu pestovalo 52 Jubileum Martina.indd 52

26.10.2016 10:58:55


jedine pisárstvo a i tomu sa venovala menšia časť dňa, väčšia potom modlitbe. Len zriedka niekto vychádzal zo svojej cely, iba ak išiel na spoločné modlitby. Okrem pôstneho obdobia jedli všetci spoločne. Vína sa nedotkli, pili ho len tí, ktorí boli donútení slabosťou. Väčšina bratov bola oblečená v ťavej koži a jemnejší odev bol považovaný za zločin. O to viac je to na počudovanie, že mnohí z nich boli pokladaní za vznešených a vychovaní boli úplne inakšie. Takisto oni sa dokázali prinútiť k tejto veľkej pokore a trpezlivosti. Mnohých z nich neskôr vidíme ako biskupov. Ktorá z obcí či miestnych cirkví by nechcela kňaza z Martinovho kláštora? (11) Pristúpme však i k ďalším prejavom nadprirodzenej sily, ktorou vynikal Martin ako biskup. Neďaleko kláštora bolo miesto, ktoré ľudia uctievali vo falošnej predstave, že sú tam pochovaní mučeníci, pretože sa domnievali, že niekdajší biskupi tam postavili oltár. Martin sa nedal strhnúť ľahkovážne k viere a vymáhal od starších kňazov a klerikov údaje o menách týchto mučeníkov a čase ich smrti. Pretože sa od predkov nič isté nezachovalo, dával najavo svoje veľké pochybnosti. Nejaký čas sa tomuto miestu radšej vyhýbal, aby tamojší kult nepotvrdil, pretože si nebol v tejto veci istý. Svoju autoritu neprispôsoboval mienke ľudu, aby sa nevzmáhala povera. Jedného dňa vzal niekoľko bratov a vydal sa na oné miesto. Tam sa postavil nad hrob a modlil sa k Pánovi, aby vyjavil, kto bol onen človek a za akých okolností zomrel. Tu sa otočil naľavo a zbadal neďaleko stojaci strašný tmavý tieň. A prikázal: „Povedz svoje meno a čo si urobil!“ Tieň oznámil svoje meno a dodal: „Bol som lupič a za svoje zločiny som bol zabitý, potom ma ľud začal omylom uctievať. S mučeníkmi nemám nič spoločné, pretože im patrí sláva, mne však trest.“ Podivuhodné: Tí, ktorí boli prítomní, hlas počuli, ale nikoho nevideli. Martin vyložil všetko, čo videl, nariadil odstrániť oltár, a tak oslobodil ľud od omylu tejto povery. (12) Jedného dňa, keď bol na cestách, stretol pohrebný sprievod nesúci k hrobke telo akéhosi pohana, aby tam nad ním vykonali svoje poverčivé obrady. Martin sa zastavil, pretože oproti sebe videl taký zástup a nevedel, čo to znamená. Pretože bol vzdialený asi päťsto dvojkrokov (pol míle), nemohol dobre rozoznať, čo sa deje. 53 Jubileum Martina.indd 53

26.10.2016 10:58:55


Bolo jasné, že ide o skupinu vidiečanov, a pretože vietor podfukoval plášte prikrývajúce mŕtve telo, Martin sa domnieval, že konajú nejaký bezbožný obrad. Vidiečania v Galii totiž majú taký zvyk, že vo svojej úbohej nevedomosti nosia po poliach sochy démonov (modiel) zahalené do bieleho rúcha. A zdvihol proti nim znamenie kríža a nariadil, aby ostali stáť a zložili svoje bremeno. Tu zastali akoby skamenení a s vypätím všetkých síl sa pokúšali pohnúť vpred, nemohli však a smiešne sa točili dookola. Až potom, premožení, položili telo na zem. Užasnuto hľadia jeden na druhého a mlčky premýšľajú, čo sa im prihodilo. Keď blažený muž zistil, že to nie je obetný sprievod, ale pohrebný sprievod, zdvihol pravicu a dovolil im odísť a vziať mŕtveho so sebou. Takže keď si predsavzal, prinútil ich stáť, keď sa mu zapáčilo, dovolil im odísť. (13) Takisto raz rozvracal v akejsi dedine prastarý chrám a už pristúpil k borovici, stojacej neďaleko onoho posvätného miesta, a chcel ju sťať. Vtom mu však strážcovia tohto božišťa a celý zástup pohanov začali brániť. Z Pánovho príkazu mu neodporovali, kým nezbúral chrám, vyťať strom však nedovolili. Začal im vtedy horlivo vysvetľovať, že v tom dreve nie je nič posvätné. Zvolal: „Skôr Boha, ktorému ja slúžim, by ste sami mali nasledovať! Tento strom musí byť zoťatý, pretože je zasvätený démonovi.“ Na to odpovedal najodvážnejší z nich: „Sami ho porúbeme a ty, ak len trocha dôveruješ Bohu, o ktorom tvrdíš, že ho ctíš, zachyť padajúci strom! A ak je s tebou tvoj – ako mu vravíš – Pán, nič sa ti nestane!“ Martin, neochvejne dôverujúc Pánovi, sľúbil, že tak urobí. Všetci pohania s tým súhlasili, pretože strata posvätného stromu im nepripadala taká hrozná, ak sa súčasne zbavia nepriateľa ich obyčají. A pretože borovica bola naklonená na jednu stranu, nebolo najmenších pochybností, kam spadne, až ju podtnú. Martina teda spútali a postavili ho na to miesto, kam mal strom podľa očakávania spadnúť. A začali s veľkou radosťou a nadšením rúbať vlastný strom. Zobďaleč sa prihliadalo veľa ľudí. A už sa už sosna začala kývať a už každou chvíľkou jej už hrozil pád. Mnísi zbledli od strachu vydesení bezprostredným nebezpečenstvom a stratili všetku nádej i vieru. Už v duchu videli Martinovu smrť. Ten však vyčkával celkom neotrasený. 54 Jubileum Martina.indd 54

26.10.2016 10:58:55


Zaznel rachot. Borovica padá a rúti sa priamo na Martina. Vtom Martin vztýči ruku so znamením spásy – a borovica, ako by ju zvrátila sila vzdušného víru, padla na opačnú stranu. Skoro by zavalila dedinčanov, ktorí sa postavili na domnele bezpečné miesto. Mohutný krik sa zdvihol k nebesám, pohania žasnú nad zázrakom, mnísi plačú od radosti, nech je zvelebené Kristovo meno. Tento deň rozhodol o príchode spásy do onej krajiny. Ťažko by sa totiž našiel v zástupe pohanov ten, ktorý by nezatúžil po krste a vkladaní rúk, neuveril v Pána Ježiša a zostal v blude bezbožnosti. Pred Martinovým príchodom prijal Kristovo meno len málokto či temer vôbec nikto. Jeho príklad a čnosť mali takú vážnosť, že nezostalo v tom kraji jediné miesto bez kláštora či hojne navštevovaného kostola. Pretože tam, kde ničil pohanskú svätyňu, hneď postavil chrám alebo kláštor. (14) Onedlho osvedčil Martin svoju silu vo veľmi podobnom diele. V akejsi dedinke totiž podpálil starý a veľmi chýrečný (pohanský) chrám. Ale pretože fúkal vietor, šľahali jazyky plameňov až k tesne susediacemu domu. Akonáhle si to Martin všimol, rýchlo vyliezol na strechu domu a vrhol sa do cesty plameňom. Tu bolo možné vidieť, ako sa oheň obracia proti vetru, až sa zdalo, akoby spolu obidva živly zvádzali boj. A tak Martin dokázal, že plameň konal svoje dielo iba tam, kde mu to nariadil. V obci menom Leprosum (dnešné Levroux) sa Martin chystal rovnako rozvrátiť tamojší (pohanský) chrám zbohatnutý náboženskou poverou. Na odpor sa mu však postavilo také množstvo pohanov, že bol zahnaný a nevyviazol bez úhony. Skryl sa teda na neďaleké miesto. Obliekol sa do kajúcnického rúcha, posypal si hlavu popolom, postil sa a modlil. A vtedy prosil Pána, aby bol chrám rozvrátený božskou silou, pretože ho nezmohla ľudská ruka. Vtom sa objavili dvaja anjeli ako celé nebeské vojsko, boli vyzbrojení štítom a kópiou a vraveli Martinovi: „Pán nás posiela, aby sme obrátili na útek to množstvo nevzdelaných vidiečanov a boli Martinovi na ochranu, aby mu nikto nebránil, kým nezbúra chrám. Vráť sa teda a dokonči začaté dielo!“ Martin sa teda vrátil a celý zástup sa ticho prihliadal, pokiaľ nerozbúral do základov bohapustú svätyňu a všetky oltáre a modly nespálil na popol. Keď to dedinčania uvideli, pochopili, že boli omráčení a vydesení z Božieho príkazu, aby nebránili biskupovi v jeho diele. Takmer všetci uverili v Pána Ježiša a verejne vyznali, že 55 Jubileum Martina.indd 55

26.10.2016 10:58:55


budú uctievať Martinovho Boha a odvrhnú modly, ktoré im neboli schopné pomôcť. (15) Takisto rozpoviem, čo sa prihodilo v kraji Hédov (približne oblasť dnešného Burgundska). Keď tiež tam rúcal svätyňu, vrhol sa na neho rozvášnený dav pohanských roľníkov. Jeden z nich, statočnejší než ostatní, sa na neho vyrútil s vytaseným mečom. Tu Martin odhodil plášť a nastavil holú šiju, aby mu ju pohan prebodol. (Tu badať Martinovu pripravenosť a túžbu po mučeníctve). Pohan ani chvíľku nezaváhal a už sa mohutne natiahol, keď vtom sa zrútil a padol naznak a ochromený božským strachom začal prosiť o milosť. Podobne sa prihodilo i toto: Raz Martin ničil tiež modly a ktosi ho chcel prebodnúť dýkou. Keď sa však napriahol, niekto mu vyrazil nôž z ruky a zbraň zmizla. Zase inokedy, keď ho vidiečania prehovárali, aby im neničil svätyne, skrotil ich pohanské duše svätým kázaním natoľko, že vo svetle kázanej pravdy svoje chrámy rozborili sami. (16) Darom uzdravovania oplýval (Martin) natoľko, že takmer každý chorý, ktorý k nemu pristúpil, sa ihneď uzdravil. Možno to vidieť na tomto príklade: Akési dievča z Treves (dnešný Trevír) bolo spútané takou strašnou obrnou, že už dlhý čas iba bezvládne ležala. Takmer celá odumretá, len slabučkým dychom sa zachvievala. Príbuzní pri nej stáli a boli smutní z jej čakania na smrť, keď tu prišla správa, že do mesta prišiel Martin. Akonáhle sa to dozvedel otec toho dievčaťa, bežal, sotva lapal dych, aby prosil za svoju dcéru. Martin práve vstúpil do kostola. Veľké množstvo ľudu i prítomní biskupi sa prizerali, ako starec objíma Martinovi kolená a narieka: „Moja dcéra umiera na strašnú chorobu, ktorá je krutejšia od smrti, pretože len duch žije, kým telo už zomrelo. Prosím, príď k nej a požehnaj ju! Pretože verím, že skrze teba jej môže byť prinavrátené zdravie.“ Ako to Martin počul, ľaknutím cúvol a prehlásil: „To nie je v mojej moci, mýliš sa, starec, ja nie som hoden toho, aby skrze mňa Pán urobil znamenie“. Nato naliehal starec ešte viac a prosil, aby umierajúcu navštívil. Nakoniec donútili okolostojaci biskupi Martina, aby išiel do izbičky toho dievčaťa. Zástup ľudí pred dvermi čakal, čo urobí Boží služobník. Najprv – pretože mu neboli známe zbrane, ktoré sa používa v takomto boji – vrhol sa na zem a modlil sa. 56 Jubileum Martina.indd 56

26.10.2016 10:58:55


Potom nespúšťal dievča z očí a požiadal o olej. Požehnal ho a vylial silu posvätnej tekutiny dievčaťu do úst. V tej chvíli sa dievčaťu vrátil hlas. Pod Martinovým dotykom začali pomaly oživovať jednotlivé údy, až pred zrakmi všetkých dievča vstalo a išlo istým krokom. (17) Rovnako v tom čase zlý duch strašne mučil sluhu istého prokonzula Tetradia. Keď požiadali Martina, aby vložil na posadnutého ruky, prikázal im ho priviesť. Lenže zlý duch tak hrozne ceril svoje zuby na všetkých, ktorí sa čo i len priblížili, že sa nedal za žiadnu cenu vyviesť z cely, kde sa nachádzal. Tu sa Tetradius vrhol k nohám blaženého muža a prosil ho, aby sám vstúpil do domu, kde prebývala táto démonická bytosť. Na to Martin odpovedal, že nemôže vstúpiť do domu neznaboha a pohana. Taetradius bol totiž ešte zamotaný do bludu pohanstva. A sľúbil, že ak Martin vyženie z chlapca zlého ducha, stane sa kresťanom. A tak Martin vložil na chlapčiska ruky a vyhnal nečistého ducha. Keď to prokonzul uvidel, ihneď uveril v Pána Ježiša, stal sa katechumenom a onedlho bol tiež pokrstený. Martina vždy mával v podivuhodnej úcte, pretože jemu vďačil za svoju spásu. V tom istom čase a v tej istej dedine vošiel do domu jedného gazdu, ale už na prahu sa zastavil a vravel, že na dvore zbadal démona. Nariadil mu, aby odišiel. Duch však uchvátil kuchára, ktorý bol práve vo vnútri domu. Úbožiak začal zúriť a hrýzol všetkých vôkol seba. V tej chvíli bol celý dom na nohách, rodina sa vydesila, všetci sa dali na útek. Martin skočil zúrivcovi do cesty a nariadil mu, aby zastal. Posadnutý škrípal zubami, otváral ústa a chcel Martina uhryznúť. Biskup mu vrazil do úst svoje prsty a zvolal: „Ak máš nejakú moc, zhltni ich!“ Posadnutý cúvol, ako by mu do úst vrazili dočervena rozžeravené železo a hrozil sa prstov blaženého muža čo len dotknúť. Potom bol zlý duch donútený utiecť za strašných bolestí z nešťastníkovho tela. A pretože nemohol uniknúť ústami, zmizol zadkom a zanechal po sebe strašný smrad. (18) Jednu obec (Trevír) zaplavila a rozbúrila zvesť o tom, že sa barbari dali na pochod a chystajú sa na útok. Vtedy si Martin nechal priviesť posadnutého zlým duchom a spýtal sa ho: „Povedz, je správa pravdivá?“ A onen sa priznal, že je s ním desať démonov, ktorí túto fámu roztrúsili pomedzi ľud, aby zo strachu vyhnali Martina z mesta. 57 Jubileum Martina.indd 57

26.10.2016 10:58:55


Barbari pritom na nejaký vpád myslia úplne zo všetkého najmenej. Keď toto prehlásil nečistý duch uprostred zhromaždenia, bola obec zbavená strachu a vzrušenia. Rovnako sa stýkal s malomocnými, keď prechádzal bránou mesta Parížanov (dnes Paríž) sprevádzaný veľkým množstvom ľudí. Pobozkal ho, hoci vyzeral žalostne a všetci sa ho štítili. Potom mu požehnal. Náhle bol chorý zbavený všetkých neduhov. Na druhý deň prišiel do chrámu a s kožou bez poškvrny ďakoval za zdravie, ktoré mu Martin prinavrátil. Za zmienku tiež stojí, že často uzdravovali i strapce z Martinovho šatu alebo plášťa. Veď mnoho ráz zahnali zlé choroby, keď si ich ľudia vložili na šiju alebo omotali okolo prstov. (19) Dcéra bývalého prefekta Arbória (Magnus Arborius bol synovcom básnika Ausónia a prefektom Ríma v roku 380), poriadneho a zbožného muža, ochorela a bola spaľovaná vysokými horúčkami. Štvrtý deň, keď zimnica práve neobyčajne nabrala na intenzite, Arbóriovi náhodou prišiel list od Martina. Vzal ho teda a položil dievčaťu na hruď. Horúčka bola okamžite preč. To zapôsobilo na Arbória tak mocne, že bez váhania zasnúbil dievča Bohu a zasvätil ju večnému panenstvu (vo 4. storočí to bola alternatíva mníšskeho zasvätenia). Potom išiel za Martinom a odovzdal mu svoju dcéru, živé znamenie jeho moci, pretože hoci neprítomný, dokázal ju uzdraviť. A nedovolil, aby ju oblečením do panenského šatu zasvätil nikto iný než Martin. Paulinus, muž, ktorý sa neskôr stal veľkým vzorom, veľmi trpel bolesťami očí. Hustý mrak mu zahalil viečka. Tu vzal Martin štetec, dotkol sa jeho očí a prinavrátil mu stratené zdravie a zbavil ho všetkých bolestí (vtedajší spôsob vysluhovania pomazania chorých, ale i ošetrovania očí). Jedného dňa zostupoval Martin z podkrovia miestnôstky po hrboľatých schodoch a nešťastnou náhodou sa zrútil dolu a utrpel mnoho rán. Bezvládne a s príšernými bolesťami ležal vo svojej cele. V noci sa mu zjavil anjel (porov. mystickú skúsenosť apoštola Petra vo väzení – Sk 12, 7: Tu zastal pri ňom Pánov anjel a v miestnosti zažiarilo svetlo. Udrel Petra do boku, zobudil ho a povedal: „Vstaň rýchlo!“ A reťaze mu spadli z rúk.), vymyl mu rany a všetky podliatiny 58 Jubileum Martina.indd 58

26.10.2016 10:58:55


zbedačeného tela natrel hojivou masťou. Pozajtra bol opäť zdravý, ako by sa mu ani nič nestalo. Ale trvalo by dlho rozprávať všetko. Nech nám postačia tieto nemnohé príklady za všetky (porovnanie s evanjeliom Ježiša Krista – Jn 21, 25: Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.). Opísaním týchto najskvelejších som zachoval pravdivý obraz a vyhol sa presýtenia, ktoré by so sebou prinieslo veľké množstvo príbehov. (20) Medzi takými veľkými činmi by som sa mal zmieniť i o niektorých menších. Nuž, žijeme v dobe, keď už bolo pošliapané a skazené všetko (náznak Sulpiciovho apokalyptizmu) a je takmer výnimkou, keď kňazská vernosť neustúpi pätolizačstvu voči vládcom. Vtedy sa zišlo mnoho biskupov zo všetkých možných častí sveta k cisárovi Maximovi (Magnus Clemens Maximus vládol v rokoch 383 – 388. Sulpiciove názory na neho sa rôznia. Konfrontáciou s Maximom začína „triptych diablových úzkostí“: Od rizika zbožstvenia cisára v tejto kapitole až po zjavenie sa diabla v Kristovej podobe (VM 24)), mužovi zúrivej povahy, vyvýšenému víťazstvom v občianskej vojne. Biskupi mu celkom odporne pochlebovali a pri tomto služobníčkovaní pošliapavali svoju kňazskú dôstojnosť. Iba Martin si zachoval apoštolskú autoritu. Keď bolo potrebné od cisára niečo vymôcť, Martin skôr rozkazoval, než aby prosil. Často bol tiež pozývaný na hostiny, ale vždy odmietol s tým, že nemôže zasadnúť k jednému stolu s človekom, ktorý jedného vojvodcu zbavil domoviny, druhého života. Maximus sa dal do uisťovania, že neuchvátil moc len tak sám pre seba, ale že mu bola zverená z Božieho podnetu a z Božej vôle a že so zbraňou zachránil sužovanú ríšu. A bola to iste Božia vôľa, pretože jeho víťazstvo bolo tak neuveriteľné. Nepriateľa nezabil žiadneho, iba ak v boji. Martin bol napokon premožený buď dôkazmi alebo prosbami a na hostinu na vládcovu nesmiernu radosť prišiel. Ako na veľkú slávnosť boli na túto hostinu pozvaní najmocnejší a najznamenitejší muži: Evodius, prefekt a zároveň konzul, najspravodlivejší muž, akého kedy zem nosila; ďalej dvaja členovia cisárskej družiny majúci najväčšiu moc – kráľov brat a strýc. Medzi 59 Jubileum Martina.indd 59

26.10.2016 10:58:55


nich zasadol k stolu Martinov presbyter. Samotný Martin sa posadil vedľa cisára. Asi v polovici hostiny, ako je zvykom, podal sluha cisárovi čašu. Maximus však nariadil, aby ju najprv podali presvätému biskupovi. Túžobne totiž očakával, že bude môcť sám prijať pohár z Martinovej pravice. (Ide o rituálnu zdvorilosť, kto bude „kráľom hostiny“. Maximus uprednostnil Martina a očakával od neho to isté, že mu pohár vráti.) Ibaže Martin, keď sa napil, podal pohár svojmu presbyterovi, ktorému podľa neho samozrejme najviac prináležalo, aby pil hneď po ňom. A tiež by ani nepokladal za poctivé, aby pred kňazom uprednostnil samotného cisára alebo niekoho z jeho najbližších. To priviedlo vladára i všetkých prítomných do takého úžasu, že sa im dokonca toto správanie, hoci ním boli ponížení, zapáčilo. Hneď sa rozkríklo, že Martin urobil na cisárskom obede to, čo sa žiadny z biskupov neodvážil urobiť ani na hostinách nižších úradníkov. Tomuto Maximovi Martin dlho vopred predpovedal budúcnosť: Ak pôjde do Itálie a vyhlási vojnu cisárovi Valentiniánovi, najprv zvíťazí, čoskoro však zahynie. A sami vidíme, že sa tak stalo. Pretože akonáhle Maximus vtrhol do Itálie, dal sa Valentinián na útek. Už za necelý rok sa mu podarilo znovu zhromaždiť vojsko, zajal Maxima v Akvileji a popravil ho. (21) Rovnako je dobre známe, že sa Martinovi často zjavovali anjeli a spriadali s ním rozhovory. Diabol sa pred ním musel skrývať, či sa zjavil vo vlastnej podobe, alebo sa premenil v rôzne podoby ničotnosti, Martin ho vždy spoznal. Keď diabol videl, že ho nemôže oklamať a zviesť lesťou, aspoň ho neustále napadal nadávkami. Jedného dňa sa diabol vrútil s obrovským revom do Martinovej cely, v ruke držal zakrvavený býčí roh (symbol pohanského božstva) a jačal od radosti zo spáchaného zločinu: „Kde je Martin, tvoja sila? Práve som zabil jedného z tvojich“. Martin hneď zvolal bratov a povedal im, čo sa od diabla dozvedel. Nariadil, aby sa pozreli do ciel jednotlivých bratov, kto to bol postihnutý tým nešťastím. Čoskoro mu oznamujú, že nechýba nikto z mníchov, že však jeden vidiečan, ktorý bol najatý, aby priviezol drevo, išiel do lesa. Martin nariadil, aby mu niekoľko ľudí vyšlo v ústrety. Neďaleko kláštora ho našli polomŕtveho. Z posledných síl im ešte 60 Jubileum Martina.indd 60

26.10.2016 10:58:55


stačil povedať príčinu zranenia a smrti: Keď pristúpil k postroju, aby utiahol uvoľnené viazanie, vytrhol sa jeden býk z jarma a vrazil mu rohom do brucha. Potom netrvalo dlho a muž vydýchol naposledy. Kto vie, akým Pánovým dovolením bola diablovi dopriata táto príležitosť. Obdivuhodné však bolo to, že nielen o prípade, ktorý sme práve spomenuli, ale i o mnohých podobných, ktoré sa koľkokrát prihodili, vedel Martin dávno vopred, alebo bratom oznámil, že mu boli predpovedané. (22) Diabol sa často snažil Martinovi škodiť a robil si z neho blázna. Preto sa mu ukazoval v najrôznejších podobách. Raz sa ukázal v osobe Jupitera, inokedy ako Merkúr, často brával na seba podobu Venuše alebo Minervy (rímske pohanské božstvá). Martin sa mu vždy bez bázne postavil znamením kríža alebo modlitbou. Často bolo počuť rev, ako na neho dav démonov zúrivým hlasom kričal, ale Martin rozpoznal, že je to všetko ničotné šialenie a nenechal sa nástrahami vyviesť z miery. Niektorí z bratov dosvedčili, že počuli démona, ako nepríčetne kričí na Martina, prečo prijal do kláštora niektorých bratov, ktorí kedysi rôznymi pochybeniami zmarili svoj krst (v tomto starovekom období neexistovala častá spoveď ako dnes, praktizovalo sa len celoživotné pokánie za tzv. kapitálne hriechy, ako modlárstvo, vražda či cudzoložstvo), a ako vyrátava prehrešky jednotlivých mníchov. Nato vraj Martin pevne odpovedal, že lepší život staré hriechy zmýva a Pánovým milosrdenstvom sú hriechu pozbavení tí, čo hrešiť prestali. Tu diabol povedal, že previnilec nedosiahne zľutovanie a raz padnutý človek už nepozná Pánovu zhovievavosť. Nato vraj Martin zvolal: „Keby si ty, úbožiak, zanechal prenasledovanie ľudí a ľutoval svoje hriechy, keď je súdny deň tak blízko – ja by som ti v pravej dôvere v Ježiša Krista sľúbil milosrdenstvo!“ Ó, aké sväté očakávanie Pánovej milosti! Tam, kde nemohol uplatniť svoju autoritu, preukázal aspoň súcit. A pretože bola reč o diablovi a podobných veciach, nie je celkom od veci – hoci sa to celkom netýka témy – porozprávať ešte o istej záležitosti, v ktorej rovnako mali podiel Martinove nadprirodzené schopnosti. Onú vec rovnú zázraku zaznamenávame, aby sme sa do budúcnosti mali na pozore pre prípad, že by sa dialo niečo obdobné. 61 Jubileum Martina.indd 61

26.10.2016 10:58:55


(23) Akýsi Klarus, mládenec z veľmi vznešenej rodiny, sa skoro stal kňazom. Všetkých opustil, uchýlil sa k Martinovi, blažený pre onen šťastný odchod. Čoskoro dosiahol výšiny viery a čností. Žil neďaleko biskupovho kláštora a s ním mnohí bratia. Jedného dňa za ním prišiel istý mladý muž menom Anatolius a predstieral pod mníšskymi sľubmi pokoru a nevinnosť. Istý čas býval spoločne s ostatnými. Ako plynul čas, začal o sebe rozhlasovať, že sa s ním rozprávajú anjeli. A keď nikto tomu, čo rozprával, neprikladal žiadnu vážnosť, primäl rôznymi znameniami mnohých, aby mu verili. Napokon to zašlo tak ďaleko, že prehlasoval, že medzi ním a Bohom neustále pobehávajú poslovia. Klarus sa však nenechal nijako zviesť na to, aby mu dôveroval. Anatolius sa mu vyhrážal Božím hnevom a pomstou, pretože neverí svätcovi. Nakoniec vraj zo seba vyrazil: „Hľa, túto noc mi Boh zošle z neba žiarivé rúcho, v ktorom budem medzi vami žiť, a to vám bude znamením, že ja, ktorý som dostal Boží oblek, som Božia sila!“ (Anatolius je typom falošného proroka, obsah jeho vyjadrení, rúcho a stotožňovanie sa s Božími atribútmi vyznievajú typicky sektársky a rúhavo). Všetci boli veľmi napätí či sa to, čo bolo ohlásené, stane. Asi o polnoci sa zdalo, akoby sa kláštor za hlasného dupotu mnohých nôh pohol z miesta. Po cele, v ktorej býval onen mladík, prebleskovalo veľa svetiel, bolo počuť rev tých, ktorí pobehávali vo vnútri, a hukot mnohých hlasov. Vyšiel Anatolius, zavolal k sebe Sabatia, jedného z bratov, a ukazoval mu tuniku, do ktorej bol oblečený. Ten celý užasnutý zavolal ostatných, dokonca prišiel i Klarus. Priniesli svetlo a starostlivo skúmali oblek. Bol mäkučký, nesmierne žiarivý, bol trblietavej purpurovej farby a nedalo sa určiť, čo je to za oblek a z akej vlny je zhotovený. Avšak po starostlivom preskúmaní zrakom a hmatom usúdili, že to predsa len nie je nič iné než oblek. (Mäkká jemnosť symbolizujú vzdialenie sa od mníšskej askézy, mníšsky oblek bol z hrubej látky ako vrecovina; purpur symbolizuje pokušenie moci, táto farba bola rezervovaná vysokým svetským vrstvám a prelátom). Medzitým nabádal Klarus bratov, aby sa horlivo modlili za to, aby Pán zjavnejšie ukázal, čo je ten oblek zač. A tak strávili zvyšok noci spevom hymnov a žalmov. (Toto je jediná zmienka o spoločnej modlitbe v martinovských komunitách; inak sa mnísi zvyčajne venovali pustovníckej modlitbe osamote). Za brieždenia schytil Klarus Antonia za ruku a chcel ho priviesť k Martinovi, pretože dobre 62 Jubileum Martina.indd 62

26.10.2016 10:58:55


vedel, že toho diabol nemôže ľsťou oklamať. Tu sa začal ten nešťastník prudko zdráhať a kričať, že má zakázané ukázať sa Martinovi. (Pohŕdanie autoritami je typické pre neboží pôvod). Nútili ho i napriek jeho odporu, aby išiel, a ako sa tak naťahovali, naraz oblek zmizol. Či z toho nie je zrejmé, že tiež toto bolo dielom Martinovej moci? Keď mal totiž diabol svoj úskok vystaviť jeho pohľadu, radšej sa ho vzdal. (24) Rovnako je zaznamenané, že vtedy vystúpil v Hispánii mladý muž, najprv si získal vážnosť mnohými zázrakmi a napokon spyšnel natoľko, že sa vyhlásil za Eliáša. (Návrat proroka Eliáša je častým motívom v Novom zákone (Mt 11, 14; 17, 10 a i.) a v židovskej apokalyptickej literatúre). Keď tomu mnohí slepo uverili, zašiel ešte ďalej a prehlasoval, že je Kristus. Všetkých oklamal natoľko, že dokonca biskup Rúfus ho uctieval ako Boha. Pre toto o svoj úrad neskôr prišiel. Mnohí bratia nám rovnako rozprávali, že na Východe povstal v tom istom čase akýsi človek, ktorý o sebe hovoril ako o Jánovi (Krstiteľovi). Ak sa objavujú takýto falošní proroci, môžeme z toho usudzovať, že hrozí Antikristov príchod, ktorý už v týchto ľuďoch uskutočňuje mystérium ohavnosti. (V Martinových časoch vystúpilo na verejnosť viacero bludárov so svojimi nepravovernými náukami). Nedá sa nespomenúť, s akou vynaliezavosťou pokúšal v týchto dňoch diabol Martina. Jedného dňa sa obklopil purpurovým svetlom, aby mohol pomocou jasnej žiary Martina ľahšie oklamať. Obliekol sa (diabol) do kráľovských šiat, na hlavu si nasadil diadém zhotovený zo zlata a drahých kameňov, obul si pozlátené črievice a predstúpil pred modliaceho sa Martina s tvárou rozjasnenou radosťou. Všetko by si človek mohol myslieť, len nie, že je to diabol. Keď ho Martin uvidel, bol úplne ochromený. Panovalo hrobové ticho. (Diabol predstieral druhý Kristov príchod konca čias). Prvý prelomil mlčanie diabol: „Pozri sa poriadne, Martin, som Kristus. Pri príchode na Zem som sa chcel ako prvému ukázať tebe.“ Pretože Martin mlčal a neodpovedal, odvážil sa zopakovať svoju opovážlivosť: „Martin, prečo váhaš? Ver, pretože vidíš! Ja som Kristus.“


26.10.2016 10:58:55


Tu ale duch Martinovi zjavil, že to nie je Pán, ale diabol, Martin pochopil a odpovedal: „Pán Ježiš nepredpovedal, že príde odetý do purpurových šiat ani že bude ovenčený diadémom. Ja neverím, že Kristus prišiel, pokiaľ ho neuvidím tak, ako trpel na kríži, a pokiaľ neuzriem rany po klincoch.“ (Toto miesto dýcha stredovekou františkánskou zbožnosťou, úctou ku Kristovým ranám. Je to kritika začínajúcej sakralizácie kresťanského cisárstva, spojenia svetskej a duchovnej moci, tzv. cézaropapizmu). Nato sa diabol rozplynul ako para. Celu naplnil takým zápachom, že nikto nemohol pochybovať, že išlo skutočne o diabla. Vyššie opísané nám priamo z Martinových úst, aby si snáď niekto nemyslel, že je to vybájené. (25) Keď som totiž kedysi počul o jeho viere, sile a živote, zahorel som po Martinovi túžbou a pripadalo mi krásne vykonať púť, aby som ho uvidel. Už vtedy zahorel môj duch myšlienkou spísať jeho život, a tak som sa všeličo – nakoľko som sa smel pýtať – dozvedel od neho samotného. Ostatné nám od tých, ktorí boli pri oných udalostiach sami prítomní alebo o nich vedeli. Dodnes sa čudujem, s akou pokorou a radosťou ma prijal. Želal mi šťastie a mal veľkú radosť, že si ho natoľko vážim, že som za ním meral takú cestu. Ó, ja úbožiak! Skoro sa neodvažujem priznať, že ma uznal za hodného, aby som s ním stoloval, ba dokonca mi sám podal vodu na umytie rúk. Večer mi dokonca umyl nohy a ja som nenabral odvahu, aby som odporoval a zabránil mu v tom. Bol som taký premožený jeho autoritou, že by som považoval za hriech nepodvoliť sa mu. Nehovoril so mnou o ničom inom než o prekonaní zvodov sveta a o odložení bremena časnosti, aby sme mohli nasledovať Pána Ježiša slobodne a bez záťaže. Za príklad najvzornejšieho muža tejto doby mi dával slávneho Paulína, o ktorom som sa predtým zmienil (kap. 19). Ten zanechal obrovský majetok a nasledoval Krista. Podľa Martinových slov bol v onej dobe takmer jediný, kto naplnil evanjeliové rady (porov. Mt 19, 16 – 26). „Jeho musíš nasledovať,“ nabádal ma, „jeho je potrebné napodobňovať! (Sulpicius má nasledovať Paulína z Noly, ktorý nasleduje Krista). Požehnané je toto storočie, pretože má vzor tak veľkej viery. Podľa Pánových slov predal všetko, rozdal svoje veľké bohatstvo chudobným, a tak sa na jeho príklade neuskutočniteľné stalo možným.“ 64 Jubileum Martina.indd 64

26.10.2016 10:58:55


Aká vážnosť a dôstojnosť bola v jeho slovách a rozhovoroch! Aký bol bystrý, aký presvedčený, aký pohotový a s akou ľahkosťou vysvetľoval Písmo! A pretože viem, že mnohí tomu neveria – pretože som sa stretol s takými, ktorí neverili, keď som im o tom rozprával ja sám – beriem si za svedka Ježiša, našu spoločnú nádej, že som zo žiadnych iných úst nevypočul toľko múdreho a duchaplného a od nikoho iného som nepočul také dobré a jasné reči. Ako ničotná je ale táto chvála v porovnaní s Martinovou silou! Je podivuhodné, že mu nechýbal ani tento dar výkladu, hoci nemal žiadne vzdelanie. (Štvrté storočie je mimoriadne plné intelektualizmu a kontrastuje s predchádzajúcim obdobím, čím je Martin porovnávaný s „nevzdelanými“ apoštolmi – porov. Sk 4, 13). (26) Ale kniha si už žiada koniec a rozprávanie musí byť zakončené. Nie že by snáď bolo vyčerpané všetko, čo sa malo napísať o sv. Martinovi. To skôr ja, rovnako ako naši zlí básnici, neschopní pevne kráčať k záveru diela, podlieham množstvu látky. A aj keď by bolo možné nejako slovom zachytiť jeho skutky, predsa jeho vnútorný život, každodenné počínanie a dušu neustále obrátenú k nebu ľudský jazyk nedokáže opísať, to mi verte. Nikto nedokáže opísať jeho vytrvalosť a sebadisciplínu v odriekaní a pôstoch, jeho silu v bdeniach a modlitbách, jeho dni a noci strávené s mysľou stále oddanou Božiemu dielu, či už pracoval alebo odpočíval. Spánku ani jedlu sa však nijako neoddával. Nespal ani nejedol viac, než bolo nevyhnutné. Skutočne, vravím vám, že aj keď by – ako sa vraví – Homér vyšiel z podsvetia, toto by nedokázal opísať. Natoľko u Martina všetko presahovalo akékoľvek slová. Neminula hodina, ba ani okamih, ktorý by nenaplnil modlitbou alebo ho nevenoval čítaniu. Hoci aj keď predčítal alebo ak práve konal niečo iné, nepoľavoval jeho duch v modlitbe. Asi tak, ako majú kováči vo zvyku pre akési uľahčenie práce buchnúť po každom údere tiež na kovadlinu, aj Martin sa neustále modlil, hoci sa zdalo, že robí niečo iné. Skutočne blažený muž, v ktorom nebola lesť! Nikoho nesúdil, nikoho nezatracoval, nikomu neodplácal zlým za zlé. Proti bezpráviu sa obrnil takou trpezlivosťou, že sa nechal poškodzovať od najnižších klerikov dokonca i vtedy, keď už bol najvyšším kňazom, nezbavil ich 65 Jubileum Martina.indd 65

26.10.2016 10:58:55


za to ich postavenia a neodopieral im svoju lásku, pokiaľ to len trochu bolo možné. (27) Nikto ho nikdy nevidel nahnevaného, nikdy pohnutého, nikdy rozosmiateho; neustále bol rovnaký: Vždy mal výraz akejsi nebeskej radosti. Zdalo sa, že žije v inom svete. Na perách mal bez prestávky Krista, v srdci nič než zbožnosť, pokoj a milosrdenstvo. Často tiež plakal pre hriechy tých, ktorí sa zdali byť jeho nepriateľmi a ktorí ho, hoci bol taký pokojný a žil v ústraní, tupili jedovatým jazykom a vreteničími ústami. Stretol som sa s ľuďmi, ktorí Martinovi závideli jeho silu a zbožný život. Nenávideli na ňom to, čo na sebe nevideli a čo neboli schopní napodobňovať. A väčšina z týchto nemnohých ohováračov boli biskupi! Aká zvrhlosť! Ako nad ňou nenariekať! Nebudem nikoho z nich menovať, hoci i na mňa samotného mnohí z nich dotierajú ako psi. Bude stačiť, ak si niekto z nich prečíta, spozná sa a začervená sa. Lebo keby sa rozhneval, priznal by, že je tu písané o ňom, a čo keď som mal na mysli niekoho iného? A keď už sú takí, nech si ma nenávidia – veď som nenávidený spoločne s tak vynikajúcim mužom! Rád verím tomu, že toto dielko bude milé všetkým svätým ľuďom. Napokon, ak ho bude niekto čítať pochybovačne, už tým zhreší. Som si istý, že ma k písaniu priviedla viera a láska ku Kristovi a že som rozprával overené veci a napísal ich pravdivo. Odmenu od Boha má, ako dúfam, pripravený nie ten, kto knihu prečíta – ale ten, kto uverí. Severus, Sulpicius: Život svatého Martina, Praha: Herrmann & synové, 2003. (poslovenčil: Peter Zubko)


26.10.2016 10:58:55

Listy

Sulpicius Severus

Listy

Prvý list: Euzébiovi Sulpiciov životopis sv. Martina (rovnako aj jeho Listy a Dialógy) je potrebné čítať s vedomím, že ide o dielo, ktoré je poznačené istou dávkou idealizácie svätca. Cieľom životopisca totiž nebolo na prvom mieste opísať historické fakty Martinovho života, ale obhájiť jeho pravovernosť v náuke a ešte viac pravovernosť v spôsoboch jeho askézy. Viac to osvetľuje článok M. Schirmersa o služobníckej stoličke (článok je súčasťou tohto manuálu). Používateľom príkladov zo Sulpiciovho diela Listy, preto odporúčame sústrediť sa viac na vieroučné a mravoučné výroky a osobné postoje Martina, než na divotvorné činy, ktoré sa Martinovi v texte pripisujú.

Včera prišlo za mnou množstvo mníchov a rozprávali mi mnoho príbehov. Medziiným tiež prišla reč na knižku o živote blaženého muža, biskupa Martina, ktorú som vydal (celá táto Sulpiciova kniha je uvedená v tomto manuáli na predchádzajúcich stranách ako osobitná kapitola). S preveľkou radosťou som sa dozvedel, že ju mnohí čítajú. Ale tiež mi bolo povedané, že ktosi, podpichnutý zlým duchom, prehlásil: Prečo vraj Martin, ktorý zobúdzal mŕtvych a odháňal oheň od domov, bol pred časom zasiahnutý požiarom a vydaný napospas ničivému utrpeniu? (Sulpiciove listy majú apologetický charakter, čiže obraňujú dôstojnosť sv. Martina, pretože mnohí – aj spomedzi veriacich v cirkvi – ním pohŕdali). Ó, ten úbožiak, nech je to, kto chce! Veď poznáme židovskú vierolomnosť a židovské slová (v texte sa odráža dobový antisemitizmus). Presne takí pokrikovali na Pána pribitého na kríž: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť!“ (Mt 27, 42) Keby sa bol ten pochybujúci – nech je to už ktokoľvek – narodil vtedy, určite by rovnako hovoril i proti Pánovi, keď dnes takto tupí Pánovho svätca! Nech si, kto si – či to popiera Martinovu silu a svätosť, ak prišiel pri požiari do nebezpečenstva? Ó, blažený muž, vo všetkom podobný apoštolom, dokonca i v urážkach! Pretože takisto o Pavlovi predsa 67 Jubileum Martina.indd 67

26.10.2016 10:58:55


takto súdili pohania, keď ho uhryzol had: „Tento človek je určite vrah; hoci sa zachránil z mora, pomsta mu nedovolila žiť“ (Sk 28, 4). On však hodil vretenicu do ohňa a nič sa mu nestalo. Pohania čakali, že čo nevidieť odpadne a zomrie. Keď ale videli, že sa mu nič zlé nedeje, všetko prevrátili a prehlasovali, že je bohom. Ty najnešťastnejší spomedzi všetkých smrteľníkov, na ich príklade by si mal usvedčiť svoju nevieru! Teba pohoršuje, že bol Martin zasiahnutý ohňom – keď už ale bol zasiahnutý, musíš v tom vidieť jeho silu a jeho zásluhu, že hoci bol obklopený ohňom, nezahynul! Pochop, ty úbožiak, to, čo nechápeš, že totiž takmer všetci svätci šírili svoju známosť práve skrze zázraky vykonanými vo chvíľach nebezpečenstva! Peter v sile viery kráčal proti prirodzenosti vecí po mori, odtláčal svoje šľapaje do nestálej vody. Ale preto predsa nie je o nič menší tento apoštol národov (Pavol), ktorého vody pohltili a po troch dňoch a rovnako po toľko nociach opäť vyvrhli. Nie som si istý či nebolo mimoriadnejšie prežiť v hlbinách, než prejsť nad morskými hlbinami. Ale to si, hlupák, asi nečítal, alebo čítanému nenačúval. Svätý evanjelista by nebol z božského vnuknutia uviedol taký prípad, keby ho nemienil ako poučenie, že nešťastie ako stroskotanie a uhryznutie hadom, ako o nich rozpráva apoštol (2 Kor 11, 25 – 27), ktorý sa vzápätí chváli i nahotou, hladom a nebezpečenstvom spôsobeným lúpežníkmi – že teda veci takého druhu musí pretrpieť každý svätec. Veď práve pri znášaní a prekonávaní takých vecí sa osvetľuje skvelosť čností spravodlivých. Spravodliví vydržia všetky skúšky, zostávajú nepremožení a čím horšie veci musia znášať, tým je ich víťazstvo veľkolepejšie. Preto teda to, v čom sa vraj podľa tamtoho ukázala Martinova slabosť, je v skutočnosti plné dôstojnosti a slávy: Veď vyšiel z najväčšieho nebezpečenstva víťazne. Nech sa nikto nečuduje, že som túto udalosť nespomínal v onej knižke o Martinovom živote. Veď som tam tiež uviedol, že som nepísal o všetkých jeho skutkoch, pretože keby som ich chcel vyrozprávať všetky, predložil by som čitateľovi zväzok ohromných rozmerov. Jeho skutkov je viac, než by mohol niekto vyrozprávať. Teraz však nesmie táto udalosť, kvôli ktorej vyvstalo ono zapochybovanie, zostať opomenutá. Vyložím všetko, 68 Jubileum Martina.indd 68

26.10.2016 10:58:55

Listy

ako sa to skutočne prihodilo, aby sa snáď nezdalo, že som úmyselne niečo vynechal, čo by mohlo byť zverejnené k hane blaženého muža. Biskupi majú vo zvyku konať vo svojich cirkvách každoročne vizitácie. Tak aj Martin prišiel raz uprostred zimy do akejsi farnosti. Klerici mu prichystali príbytok v sakristii kostola. Rozložili veľký oheň pod spráchnivenou tenučkou podlahou a lôžko mu vystlali množstvom slamy. Keď sa Martin uložil na spánok, zdesil sa z neobvyklej mäkkosti príliš zvodného lôžka. Bol totiž zvyknutý spať na holej zemi iba na jednej vlnenej prikrývke. A rozčúlený – ako keby sa mu dostalo nejakého príkoria – rozhádzal slamu všade okolo seba, teda aj na vyhrievanú podlahu. Unavený po dlhej ceste hneď usnul na holej zemi, ako bol zvyknutý. Asi o polnoci zapálil žíhavý oheň cez porušenú podlahu suché seno. Martin bol vytrhnutý zo spánku. Zaskočila ho táto neočakávaná udalosť, hroziace nebezpečenstvo a predovšetkým, ako potom sám rozprával, škaredo dotierajúci diabol. Potom, keď bolo treba, utiekol sa do bezpečia modlitby! Chcel vybehnúť von. Dlho zápasil so závorou, ktorou zatarasil dvere. Tu si uvedomil, že okolo neho sa rozhorel obrovský požiar a že mu dokonca horí odev. Konečne sa spamätal a uvedomil si, že záchrana nie je v úteku, ale v Pánovi. Chopil sa štítu modlitby a viery a celkom obrátený k Bohu vrhol sa na zem doprostred plameňov. Tu sa Božím riadením oheň vzdialil a Martin sa modlil v kruhu plameňov, ktoré mu neublížili. Oheň mocnie a hučí. Mnísi sa zbiehajú k zaseknutým dverám, vyrážajú ich, hasia oheň a z prostriedku plameňov vynášajú Martina, majúc za to, že už bude dlhotrvajúcim požiarom úplne spálený. Pán je svedkom mojich slov. Sám Martin mi o tejto príhode rozprával, a to s plačom, ako ho diabol oklamal, že totiž vytrhnutý zo spánku nepomyslel hneď na zbožnú modlitbu, ktorou by bojoval proti nebezpečenstvu. Oheň okolo neho vraj zúril už dlho, zatiaľ čo on sa v rozrušení márne pokúšal vyraziť dvere. Ako náhle sa však uchýlil pod zástavu kríža a chopil sa zbrane modlitby, plamene sa rozostupovali a čo predtým strašne pálilo, zdalo sa teraz ako vlhká rosa. Nech teda každý pochopí, kto číta tieto riadky, že Martin bol síce skúšaný nebezpečenstvom, ale skutočne obstál.


26.10.2016 10:58:55


Druhý list: diakonovi Auréliovi Keď si odo mňa ráno odišiel, sedel som sám vo svojej cele. Tu ma prepadli myšlienky, ktorými sa zaoberám často: Nádej v budúce veci, zhnusenie z našej prítomnosti, strach pred posledným súdom, hrôza z trestov a napokon ako výsledok toho všetkého – a zároveň prameň všetkých takých myšlienok – spomienka na vlastné hriechy, to všetko ma zarmútilo a celkom vyčerpalo. Keď som položil svoje údy znavené úzkosťou ducha na lôžko, zahalil ma spánok, ako sa to často zo žiaľu stáva. A tak keď v ranných hodinách býva spánok ľahký a neistý, rozliala sa po mojom tele nepokojná driemota. Len vtedy sa stáva, že takmer bdieš a súčasne pociťuješ, že spíš. Náhle sa mi zdá, že vidím svätého Martina odetého do bieleho rúcha. Jeho tvár plápolala ako oheň, oči žiarili ako hviezdy a vlasy mali farbu purpuru. Ukázal sa mi v rovnakej telesnej podobe, v akej som ho poznal. Hoci som ho teda mohol rozpoznať, nemohol som na neho hľadieť. Trošku sa na mňa pousmial a ukázal mi v pravici knižku, ktorú som napísal o jeho živote. Objal som jeho sväté kolená a prosil som o požehnanie, ako som bol zvyknutý. Pocítil som, ako položil svoje ruky na moju hlavu a počul som, ako medzi vznešenými slovami požehnania opakuje ono dôverne známe meno kríža. Uprel som na neho svoj zrak a nemohol som sa nasýtiť pohľadom jeho tváre. Náhle mi bol vytrhnutý a vyzdvihnutý do výšky. Sledoval som ho, ako je odnášaný na veľmi rýchlom oblaku cez nekonečné vzdušné diaľky, kým ho neprijalo otvorené nebo. Potom ho už nebolo vidno. Onedlho som tiež uvidel svätého presbytera Klara, nedávno zosnulého Martinovho žiaka, vystupoval rovnakou cestou ako učiteľ. Potom som sa ja, hriešnik, pokúšal obidvoch nasledovať, a keď som sa usilovne snažil vystúpiť hore, prebudil som sa. Povzbudený snom som sa začal radovať nad videním, ktoré sa mi dostalo, keď vtom vstúpil čeľadník s neobyčajne smutnou správou. Spýtal som sa: Čo máš tak smutné na srdci?“ On nato: „Práve tu boli dvaja mnísi z Tours a oznámili mi, že pán Martin zomrel.“ Klesol som na zem a priznávam, vytryskli mi slzy a veľa som plakal. Ba dokonca, bratu, kým ti píšem, znova mi tečú slzy a mojej neznesiteľnej bolesti je zbytočná každá útecha. Keď som sa teda toto dozvedel, chcel som, aby si bol účastný na mojom smútku ty, ktorý si mal účasť na mojom prvom smútku, ktorý si bol mojím druhom 70 Jubileum Martina.indd 70

26.10.2016 10:58:55

Listy

v láske. Príď, teda, ihneď ku mne, aby sme spoločne oplakávali toho, ktorého spoločne milujeme! Príď i napriek tomu, že viem, že takého muža vlastne nie je potrebné oplakávať, pretože je mu konečne daná koruna spravodlivosti za to, že premohol svet a zvíťazil nad ním. Predsa však si nemôžem prikázať, aby som netrúchlil. Iste, na večnosť ma predišiel zástanca, zároveň som však stratil útechu v prítomnom živote. Vlastne by som sa mal radovať, ale žiaľ nepripúšťa rozumovú úvahu. Martin sa pripojil k apoštolom a prorokom. S ich dovolením si trúfnem povedať, že v zástupe svätých on nie je menší než ktokoľvek z nich. Ako dúfam a skalopevne verím, je najskôr s tými, ktorí si vyprali šaty v krvi a nepoškvrnení sprevádzajú vodcu Baránka. Hoci mu doba nedovolila podstúpiť mučeníctvo, dostane sa mu slávy mučeníkov, pretože silou i túžbou mohol a chcel byť mučeníkom. Keď mu bolo dopriate zápasiť v onom boji, ktorý povstal za čias cisárov Neróna a Décia, iste by – beriem si za svedka Boha nebies a zeme – sám nasadol na dreveného koníka (mučiaci nástroj), dobrovoľne by sa vrhol do ohňa a rovnako ako židovskí mládenci by medzi plameňmi spieval Pánov hymnus, hoc aj uprostred pece. A keby sa snáď prenasledovateľovi zapáčil Izaiášov trest, zaiste by sa nebál nechať si trhať telo pílami a rozžeravenými kusmi železa, a nebol by o nič slabší ako prorok. (Izaiášova smrť rozrezaním pílou bola známa zo židovskej apokryfnej literatúry z 1. storočia pred Kristom). A i keby ho chcela bezbožná zlosť vláčiť po príkrych skalách a strmých horách, tvrdím, že by vydal svedectvo pravde a dobrovoľne by zahynul. Keby bol odsúdený podľa príkladu učiteľa národov (apoštola Pavla) na sťatie hlavy a bol by vedený v zástupe medzi ostatnými obeťami, ako sa to takisto často dialo, prinútil by kata, aby mu dovolil chytiť sa palmy mučeníctva ako prvý. Áno, postavil by sa neochvejne tvárou v tvár tým trestom a mučeniam, pred ktorými často ustúpila ľudská slabosť, a to tak, že by sa radostne a s veselou mysľou uprostred akýchkoľvek mučení na svojich trýzniteľov usmieval. Od vyznania viery v Pána by nikdy neustúpil. Ale napriek tomu, že toto nevytrpel, dosiahol mučeníctvo bez preliatia krvi. Pretože ktoré z ľudských trápení nepodstúpil v nádeji na spásu v hladovaní, bdení, nahote, pôstoch, hanení od závistlivcov, prenasledovaní od zvrhlých ľudí, starostlivosti o slabých, v starostiach o ohrozených? Vari trpel niekto, aby Martin netrpel s ním? Kto bol 71 Jubileum Martina.indd 71

26.10.2016 10:58:55


potupovaný, že by to Martina nepálilo? Kto zomrel bez jeho sĺz? A okrem toho všetkého ešte rozličné každodenné zápasy proti telesnej moci i proti duchovnej ničomnosti. Hoci bol napádaný rôznymi pokušeniami, vždy v ňom zvíťazila odvaha k premáhaniu, trpezlivosť v čakaní, vyrovnanosť pri znášaní čohokoľvek. O, skutočne slovami neopísateľný muž! Neopísateľný vo svojej zbožnosti, milosrdenstve a láske, ktorá v tomto studenom svete chladne i vo svätých mužoch, v Martinovi však pretrvala až do konca, ba každým dňom ešte rástla. Z jeho dobroty som mal ja sám úžitok, pretože ma veľmi miloval, mňa nehodného a lásku si nezasluhujúceho. A znova mi tečú slzy a zvnútra sa derie plač. V kom nájdem po takomto človekovi podobné osvieženie, u koho útechu lásky? Ja úbožiak! Ja nešťastník! Ak budem ešte ďalej žiť, budem sa môcť prestať sužovať, že som Martina prežil? Bude ešte v živote radosť po tom, čo sa stalo, príde deň či hodina bez sĺz? Budem schopný s tebou, milovaný brat, o ňom hovoriť, aby som sa nerozplakal? Vôbec budem niekedy schopný s tebou hovoriť o niečom inom než o ňom? Ale prečo ťa dojímam k slzám a plaču? Hľa, prajem si, aby si sa upokojil, a sám sa nemôžem vzmužiť. Nebude nám vzdialený, ver mi, nebude nám vzdialený! Bude medzi tými, ktorí o ňom budú rozprávať, bude stáť pri tých, ktorí sa budú modliť. A tak, ako už dnes uznal za hodné sa zjaviť, bude sa nám často ukazovať vo svojej sláve a bude nás ochraňovať svojím neustálym požehnaním, ako to už práve učinil. Svojím zjavením ukázal tiež to, že nebo je otvorené tým, ktorí ho nasledujú, a poučil nás, ako má byť nasledovaný. Vyložil, na čo sa má upínať naša nádej a kam máme smerovať svojím duchom. Ale čo bude ďalej, brat? Pretože viem, že nikdy nebudem môcť zdolať onú strmú cestu a dôjsť až do nebeských svätýň, pretože ma ťaží priťažké bremeno. Na mne leží množstvo hriechov, bráni mi vo výstupe do nebies a tlačí ma do horúceho Tartaru (pohanské podsvetie). Predsa však zostáva oná jediná a posledná nádej, že totiž to, čo nemôžeme dosiahnuť vlastnou zásluhou, dostaneme aspoň na Martinov príhovor. Ale načo ťa mám, brat, ešte ďalej zdržiavať tak uhovoreným listom a odkladať tým svoj príchod? I preplnený list sa už zdráha prijať ďalšie slová. Bol to ale môj zámer – trochu natiahnuť toto pojednanie, aby sa ti tento list s bolestnou správou stal skrze moju rozpravu zároveň útechou. 72 Jubileum Martina.indd 72

26.10.2016 10:58:55

Listy

Tretí list: Basule Sulpicius Severus zdraví svoju ctenú matku! (Sulpicius nazýva svoju svokru Basulu „matkou“ nielen z formálnej zdvorilosti. Zrejme po skorej smrti Basulinej dcéry, Sulpiciovej manželky, sa Basula stala jeho najbližšou osobou a spolupracovníčkou v diele askézy a šírenia Martinovho kultu). Ak by bolo dovolené dať rodičov na súd, predviedol by som ťa v spravodlivom hneve pred súdnu stolicu za lúpenie a krádež (autor zámerne používa tento trochu provokatívny úvod, ktorý sa v kontexte celého listu javí ako jemný humor). Ako môžem nesťažovať si na príkoria, ktoré si mi spôsobila? Nenechala si mi doma jediný lístok, jedinú knižočku ani jediný list! Ľsťou si sa zmocnila všetkého, všetko si povynášala medzi ľudí! Ak som napísal niečo dôverné priateľovi, ak som snáď diktoval niečo v žarte, predsa však nie pre verejnosť, všetko sa dostalo k tebe oveľa skôr, než to bolo napísané a nadiktované. No jasné! Moji pisári sú ti zaviazaní a prinášajú ti moje hlúposti. Ale napriek tomu sa na nich nemôžem hnevať, že ťa počúvajú, pretože pod moju právomoc prešli najmä vďaka tvojej láskavosti a stále sa považujú skôr za tvojich než za mojich. Ty sama si obžalovaná, ty jediná si obvinená, pretože mi strojíš úklady a ich si oklamala, že ti nezištne a celkom bez výberu vydávajú dôverné veci alebo napísané len tak ledabolo, šité horúcou ihlou a neuhladené. Pýtam sa, keď pomlčím o ostatných veciach, ako k tebe mohol dôjsť onen list rovnako rýchlo ako k diakonovi Auréliovi? Ja som totiž býval v Toulos (dnes Toulous), ty v Trevers tak ďaleko od domoviny, že tým bol tvoj syn znepokojený. Ako si mohla ten list, adresovaný priateľovi, ulúpiť? Dostal som totiž list, v ktorom píšeš, že som mal v onom liste, v ktorom som sa zmienil o Martinovej smrti, opísať tiež jeho odchod z tohto sveta. Ako by som snáď ten list vydal na čítanie ešte niekomu inému, než komu mal byť poslaný! Alebo ako by som bol predurčený, aby skrze mňa vyšlo na známosť všetko, čo sa má svet dozvedieť o Martinovi! Ak si teda praješ zistiť niečo o smrti svätého biskupa, pýtaj sa tých, ktorí pri nej boli prítomní. Rozhodol som sa, že ja ti nenapíšem nič, aby si to všade nezverejňovala. Avšak – ak sľúbiš, že to nebudeš nikomu ďalšiemu predčítať – urobím v krátkosti zadosť tvojmu želaniu a zverím sa ti s tým, čo viem. 73 Jubileum Martina.indd 73

26.10.2016 10:58:55


Martin o svojej smrti vedel dlho vopred (predzvesť o smrti je ďalším atribútom svätca) a povedal bratom, že sa blíži koniec (smrť) jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť v Condaces (dnešné Candes). Martin totiž chcel vniesť pokoj medzi tamojších znesvárených klerikov. Hoci vedel, že počet jeho dní je už vyčerpaný, neodmietol vydať sa v takej veci na cestu. Domnieval sa, že by to bolo dobré zavŕšenie jeho skvelých činov, keby v Cirkvi znovu nastolil pokoj. A tak sa vydal na cestu, ako vždy s veľmi početným a zbožným sprievodom svojich žiakov. Tu zbadal, ako sa potápky (resp. čajky) ženú za korisťou a ako ich nenásytný hrtan neustále doráža na nejakú obeť. A povedal: „To je obraz démonov: Číhajú na málo bdelých, uchvátia nič netušiacich, chytených zhltnú a nasýtiť sa nemôžu.“ Potom rozkázal mocným slovom, aby vtáci opustili dravý prúd, v ktorom plávali, a aby tiahli do vyschnutých a pustých miest (čiže do púšte, ktorá je symbolicky sídlom diabla). A skutočne, aj nad vtákmi mal onú moc, ktorou bol zvyknutý vyháňať zlých duchov. Všetci vtáci sa zlietli do jedného kŕdľa – k nemalému údivu mnohých svedkov takejto Martinovej moci rozkazovať dokonca vtákom –, opustili rieku a vydali sa do hôr a lesov. Martin teda strávil nejaký čas v onej obci, kam mal namierené. Obnovil pokoj medzi klerikmi a už pomýšľal vrátiť sa do kláštora. Tu ho zrazu začali opúšťať telesné sily. I zvolal bratov a oznámil, že už zomiera. Nastal veľký nárek a plač. Všetci sa bili do pŕs a volali: „Prečo nás, otče, opúšťaš? A komu nás, opustených, zanecháš? Na tvoje stádo sa vrhnú draví vlci! Kto nás uchráni pred ich zubami, keď je pastier mŕtvy? (Martin je označený ako dobrý pastier podľa Kristovho vzoru). Vieme, že túžiš po Kristovi, ale veď tvoja odmena je zabezpečená neporušená, veď z toho, čo si zhromaždil, nikto nič neuberie! Radšej sa zľutuj nad nami, ktorých opúšťaš.“ Martin bol týmto nariekaním veľmi dojatý. Pretože vždy oplýval hlbokým milosrdenstvom, dal sa vraj do plaču. Obrátil sa k Pánovi a hovoriac k nemu takto povedal plačúcim: „Pane, ak som stále potrebný tvojmu ľudu, neodmietam pracovať. Buď tvoja vôľa.“ Postavený medzi nárek a nádej už si nebol istý, čo si má viac želať. Nechcel ich totiž opustiť, ale ani nechcel byť ešte dlhšie odlúčený od Krista. Svojmu želaniu neprikladal žiadnu vážnosť a nič neponechal na vlastnú vôľu, celkom sa odovzdal Božiemu rozhodnutiu a moci. Modlil sa takto: „Pane, ťažká je bitka telesnej vojenskej služby a dosť 74 Jubileum Martina.indd 74

26.10.2016 10:58:55

Listy

som už bojoval. Ak mi však prikážeš, aby som i naďalej stál v rovnakej službe a chránil tvoj tábor, neodmietnem. A nebudem sa vyhovárať na vekom ubúdajúce sily. Svojim povinnostiam, ku ktorým som sa zaviazal, zadosťučiním a pod tvojimi zástavami budem bojovať, keď mi prikážeš. A hoci si starec praje odpočinok po práci, predsa duch víťazí nad rokmi a neuznáva ústup pred starobou. Ak však už vezmeš ohľad na môj vek, bude mi, Pane, tvoja vôľa blaženosťou. A tých, o ktorých sa strachujem, ochrániš sám.“ Aký obdivuhodný muž, prácou nezdolaný a smrťou nepremožený! Neprikláňal sa ani na jednu stranu, smrti sa nebál a žiť neodmietal. Niekoľko dní ho spaľovali horúčky a napriek tomu neodstúpil od Božieho diela. Noci naďalej trávil v modlitbách a bdení. Omdlievajúce údy nútil k službe duchu, na spánok sa ukladal na onom vznešenom lôžku z prachu a vlnenej prikrývky. A keď ho žiaci prosili, aby si nechal pod seba ustlať aspoň trochu slamy, odpovedal im: „Nepatrí sa, aby kresťan umrel inak než v prachu. Keby som vám zanechal iný príklad, zhrešil by som.“ Oči i ruky mal ustavične pozdvihnuté k nebu a jeho nezlomný duch neustával v modlitbe. (Martin sa s vypätím posledných síl modlil poležiačky; podobne sa modlili iní starovekí kresťania, tí však boli zdraví a ich poloha bola výrazom pokory pred Bohom a prípravou na smrť). A keď ho presbyteri, čo sa vtedy k nemu zišli, prosili, aby uľahčil svojmu úbohému telu a obrátil sa pohodlnejšie na bok, povedal: „Nechajte ma, bratia, len ma nechajte hľadieť radšej do neba ako na zem, aby sa môj duch uberal svojou cestou k Pánovi, pretože sa už čo nevidieť vydá na cestu.“ Keď to povedal, zbadal neďaleko seba stáť diabla. „Čo tu stojíš, ty krvilačná beštia?!“ zvolal. (Posledné stretnutie Martina s diablom, spĺňa sa diablov prísľub, že bude Martina neustále sprevádzať až do konca života; ako diabol prišiel ku Kristovi na konci 40-denného pôstu na púšti, podobne chce na konci Martinovho pobytu na zemi pokúšať tohto svätca). „Nič na mne nenájdeš, prekliaty ničomník, mňa prijíma Abrahámovo lono!“ S týmito slovami odovzdal svojho ducha nebu. Tí, ktorí boli prítomní, mi dosvedčili, že videli jeho tvár podobnú anjelskej tvári. Jeho údy sa zdali belostné ako sneh, takže hovorili: „Kto by uveril, že niekedy bol prikrytý vlnenou prikrývkou a zahalený prachom?“ Zdalo sa totiž, ako by sa zjavil už v budúcej sláve, vzkriesený a v 75 Jubileum Martina.indd 75

26.10.2016 10:58:55


premenenom tele. Je neuveriteľné, aké množstvo ľudu sa zišlo na pohrebnú bohoslužbu. Celé mesto sa ponáhľalo v ústrety jeho telu. Celé okolie a šíry kraj, aj z okolitých miest prišlo mnoho ľudí. Ó, ako všetci nariekali a hlavne aké bolo bedákanie trúchliacich mníchov! Vraj sa ich zišlo toho dňa k Martinovej sláve takmer na dve tisíc. Toľko výhonkov vyrazilo na základe jeho príkladu, toľko ľudí sa oddalo službe Pánovi! Takto to bolo: Ako pastier viedol pred sebou svoje stádo, bledé zástupy svätého ľudu, zástup odetých rehoľným hábom, starci, ktorých služba je pri konci, i mladíci, ktorí sotva zložili vojenskú prísahu Kristovi. Tu zasa zástup panien skrýval za svätou radosťou svoju bolesť. Hanblivosť im nedovolila, aby plakali. Viera bránila náreku, cit si však predsa len vynútil slzy. A radosť nad jeho slávou bola tak svätá, ako bol smútok nad jeho smrťou spravodlivý. Plačúcim by človek všetko odpustil, radujúcim by blahoželal. Každý totiž myslel, že jemu samému prináleží plakať, ostatní by sa však mali radovať. Zástup sprevádzal telo blaženého muža za spevu nebeských hymnov až k miestu, kde mal byť pochovaný. Ak niekto chce, nech to porovná so svetskou slávnosťou! Nie však s pohrebom, ale skôr s triumfom. Čo sa kedy podobalo Martinovmu pohrebu? Nech si svetskí vládcovia vodia pred svojimi vozmi zajatcov s rukami zviazanými za chrbtom! Martinovo telo sprevádzali tí, ktorí pod jeho vedením premohli svet. Nech si bláznovstvo oslavuje samo seba zmäteným potleskom národov! Martinovi bol vzdaný hold božskými žalmami, Martin bol poctený nebeskými hymnami. Oni sú za svojimi triumfami hnaní do horúcich pekiel, šťastný Martin je prijímaný do Abrahámovho lona. Chudobný a skromný Martin vstupuje do neba ako boháč. Odtiaľ, ako dúfam, nás chráni a pozerá na nás. Na mňa, keď píšem, na teba, keď čítaš. Severus, Sulpicius: Život svatého Martina, Praha: Herrmann & synové, 2003. (poslovenčil: Peter Zubko)


26.10.2016 10:58:55

Dialógy

Sulpicius Severus

Dialógy Sulpiciov životopis sv. Martina (rovnako aj jeho Listy a Dialógy) je potrebné čítať s vedomím, že ide o dielo, ktoré je poznačené istou dávkou idealizácie svätca. Cieľom životopisca totiž nebolo na prvom mieste opísať historické fakty Martinovho života, ale obhájiť jeho pravovernosť v náuke a ešte viac pravovernosť v spôsoboch jeho askézy. Viac to osvetľuje článok M. Schirmersa o služobníckej stoličke (článok je súčasťou tohto manuálu). Používateľom príkladov zo Sulpiciovho diela Dialógy, preto odporúčame sústrediť sa viac na vieroučné a mravoučné výroky a osobné postoje Martina, než na divotvorné činy, ktoré sa Martinovi v texte pripisujú.

Dialógy (I) Prvá séria dialógov je klasickým rozhovorom otcov púšte. V našom prípade sa rozhovor odohráva medzi mníchom, ktorý sa vrátil z kolísky mníšskeho života, z Egypta, a európskymi mníchmi, ktorí boli žiakmi sv. Martina. Nie všetky časti dialógu sa týkajú priamo sv. Martina alebo jeho diela, preto také miesta vynecháme a predstavíme len tie, ktoré k nemu majú bezprostrednejší súvis.

(1) Keď sme sa raz zišli s Galom, mužom mne veľmi milým ako preto, že bol Martinovým žiakom, tak pre svoje vlastné kvality, dorazil medzi nás môj Postumián. Práve sa totiž kvôli mne vrátil z Východu, kam sa uchýlil z vlasti pred tromi rokmi. Objal som tohto premilého človeka a pobozkal jeho kolená a nohy. Ako v omámení sme chvíľu blúdili sem a tam a obom nám tiekli slzy šťastia. Potom sme rozprestreli na zem plášte a usadli sme. Postumián na mňa uprel zrak a dal sa do reči: „Keď som býval na odľahlých miestach Egypta, rozhodol som sa ísť až k moru. Na pobreží som si všimol nákladnú loď, ktorá sa chystala zdvihnúť kotvy a odplávať s tovarom do Narbony (dnes Narbonne). Nasledujúcej noci sa mi ukázal vo sne. Stál si pri mne, potom si ma uchytil, aby som nastúpil na onú loď. Čoskoro nato prelomilo svitanie nočnú 77 Jubileum Martina.indd 77

26.10.2016 10:58:55


tmu a ja som sa zobudil. A ako som tak na tom mieste, kde som sa prebral, premýšľal o onom sne, prepadla ma taká túžba po tebe, že som neváhal a na onú loď nastúpil. Tridsiateho dňa sme dorazili do Massilie (dnes Marseilles), odtiaľ potom desiateho dňa sem. Tak zdarná cesta napomáhala môjmu zbožnému úmyslu. Nechaj sa odo mňa objať, ty, kvôli ktorému som sa preplavil cez toľko morí a precestoval toľko krajín. Dajme pozdrav všetkým ostatným a tešme sa zo seba navzájom.“ Na to som odpovedal: „Aj keď ty si pobudol v Egypte, ja som bol duchom a myšlienkami neustále s tebou. Láskou k tebe som bol takmer posadnutý, ako som na teba myslel dňom i nocou. Iste si nemyslíš, že ťa teraz hoci na jediný okamih opustím, že nebudem visieť na tvojich perách, že ti nebudem naslúchať a rozprávať sa s tebou! Do nášho úkrytu, ktorý nám poskytuje táto miestnôstka, nikoho nevpustím. Galova prítomnosť ti, dúfam, nebude na obtiaž. Ako vidíš, jasá nad tvojím príchodom radosťou rovnako ako ja.“ „Celkom správne,“ odvetil Postumián, „Gala si v svojej spoločnosti ponecháme. Síce ho príliš nepoznám, ale nemôže mi nebyť milý už preto, že je tak drahý tebe, nie to ešte preto, že je Martinovým žiakom. A keď si to môj Sulpicius praje, nebude mi zaťažko rozprávať, hoci aj obšírne.“ Po týchto slovách som ho objal. (2) „Naozaj,“ odpovedám, „si dostatočne ukázal, koľko zmôže oddaná láska, keď si sa kvôli mne trmácal cez toľko morí a toľko krajín a prešiel si, aby som to tak povedal, od samého východu Slnka až po jeho západ. Nuž teda – sme na odľahlom mieste, nič nás nevyrušuje, nič nám nebráni venovať čas tvojmu rozprávaniu. Chcel som, aby si nám vyrozprával celý príbeh svojej púte: Ako rozkvitá na Východe Kristova viera či žijú svätí muži v pokoji, aké zvyky majú tamojší mnísi a akými znameniami a čnosťami (mocou) pôsobí Kristus vo svojich služobníkoch. Keďže v týchto končinách a za týchto okolností je nám život skôr na záťaž, radi si od teba vypočujeme či snáď môžu kresťania žiť aspoň v púšti.“ Na to Postumián: „To, po čom – ako vidím – tak túžiš, samozrejme splním. Ale najskôr by som si prial od teba počuť či sú všetci tunajší kňazi, s ktorými som sa kedysi stretával, rovnakí, ako som ich poznal pred svojím odchodom.“ 78 Jubileum Martina.indd 78

26.10.2016 10:58:55

Dialógy

„Radšej sa nepýtaj. Buď to vieš rovnako dobre ako ja, alebo ak nevieš, bolo by lepšie, keby si sa to ani nedozvedel. Mlčať však nemôžem. Vedz teda, že tí, na ktorých sa pýtaš, sa nestali lepšími, než akých si ich poznal, a čo horšie – jeden človek, ktorý ma predtým miloval a býval mi útočiskom pred ostatnými prenasledovateľmi, sa ku mne zachoval krutejšie, než bolo potrebné. Ale nebudem o ňom rozprávať pritvrdo. Jednak preto, že bol mojím priateľom, jednak preto, že ja som ho miloval i vtedy, keď sa začal správať ako nepriateľ. Už teraz, sotva som vyvolal mlčanlivé spomienky na stratu priateľstva onoho múdreho a zbožného muža, bodá ma bolesť. Dosť o tejto téme plnej smútku. Radšej si vypočujme tvoje prisľúbené rozprávanie! „Nech je tak,“ vravel Postumián a všetci sme sa na chvíľku odmlčali. Postumián si na plášti, na ktorom sme sedeli, prisadol o kúsok bližšie ku mne a začal. (…) (24) „Počúval som pozorne, Postumián, keď si rozprával o mocných skutkoch svätcov. Pritom som sa v myšlienkach ticho obracal k môjmu Martinovi a vidím, že tie rozmanité skutky, ktoré oni všetci vykonali dohromady, ľahko a vynikajúco vykonal Martin sám. A hoci si rozprával skvelé veci – svätci prepáčia –, nepočul som od teba dosiaľ nič, v čom by bol Martin horší. Pokiaľ si povedal, že skutky žiadneho z nich sa nedajú porovnávať s Martinovými zásluhami, je tomu treba rozumieť tak, že je porovnávaný s egyptskými mníchmi či dokonca anachorétmi (pustovníkmi) za neporovnateľných podmienok. Oni sú totiž slobodní od akejkoľvek príťaže a pri konaní svojich obdivuhodných skutkov majú za svedkov iba nebo alebo anjelov, kým Martin stojí uprostred spoločnosti a medzi ľuďmi, uprostred sváriacich sa klerikov, uprostred zúrivých biskupov, takmer denne napádaný hneď tu, hneď zase inde urážkami a proti všetkej neprávosti sa zaštíťuje nedobytnou hradbou čností. A predsa dokázal to, čo nedokázali ani tí, o ktorých sme práve počuli, že sú alebo boli na púšti. Ale aj keby boli vykonali to isté čo on, ktorý sudca by bol taký nespravodlivý, že by neoznačil Martina za mocnejšieho? Predstav si, že Martin je vojak, ktorý bojuje na nepriaznivom mieste, a predsa vyjde z boja ako víťaz. Potom musia byť oní muži na púšti prirovnaní k vojakom, ktorí bojujú 79 Jubileum Martina.indd 79

26.10.2016 10:58:55


na vyvýšenom alebo inak lepšom mieste. Tak čo? Hoci víťazstvo patrí všetkým, predsa je stupeň slávy rozdielny. Rozprával si nám o preveľkých veciach, ale nezmienil si sa o tom, že by hádam niekto kriesil mŕtvych. A je potrebné uznať, že najmä v tejto veci nepripúšťa Martin porovnanie (pozri ŽSM 7 – 8). (25) Ak je veľa obdivu, že toho Egypťana sa nedotkol oheň, Martin častejšie rozkazoval požiarom (ŽSM 14). Ak hovoríš o tom, že anachoréti premohli divokosť šeliem a podriadili si ju, pre neho nebolo žiadnou zvláštnosťou držať na uzde zúrenie zvierat či hadí jed (ŽSM 6). A keď už si spomenul toho pustovníka, ktorý zabavoval posadnutých nečistých duchov silou slova či dokonca mocou dotyku, sú mnohé dôkazy o tom, že Martin nezostáva pozadu (ŽSM 18). Keď si spomenieme na toho, ktorý mal chlpy namiesto šiat a o ktorom sa myslelo, že ho navštevujú anjeli, tak s Martinom sa rozprávali anjeli každý deň (ŽSM 14 a 21). So samoľúbosťou a chválenkárstvom bojoval tak nepremožiteľne, že sa nenájde nikto, kto by týmito neporiadkami pohŕdal viac. Mnoho posadnutých nečistými duchmi uzdravil vo svojej neprítomnosti a rozkazoval nielen vysokým úradníkom a prefektom, ale aj samotným vládcom (ŽSM 20). Je to síce maličkosť, ale ver, že nikto nebojoval urputnejšie nielen proti pýche, ale tiež proti jej príčinám a príležitostiam k nej. Rozpoviem veci síce nepatrné, ale napriek tomu hodné pripomenutia. Veď si zaslúži chválu muž obdarený najvyššou mocou, ktorý preukázal vôľu zbožne uctiť svätého muža. Pamätám si na prefekta Vincentia, vynikajúceho muža, ktorý v Galii nemal sebe rovného, čo sa týka čnosti akéhokoľvek druhu. Často, keď prechádzal okolo Tours, žiadal Martina, aby mu poskytol v kláštore pohostinstvo. Uvádzal mu príklad svätého biskupa Ambróza, o ktorom sa rozprávalo, že z času na čas hostí konzulov a prefektov. Ale Martin ako muž skutočne vycibreného ducha si to neprial, pretože nechcel, aby sa z toho zrodila hoci aj len nepatrná pýcha či spupnosť. Uznaj teda, že Martin mal všetky čnosti tých, ktorých si vyrátal, ale súhrn Martinových čností nemali ani oni všetci dohromady! (26) „Prečo takto rozprávaš?“ zvolal Postumián. „Ako by som nebol a nemal ostať s tebou vždy zajedno! Čo budem živý a pri zmysloch, neustále budem velebiť egyptských mníchov, chváliť anachorétov 80 Jubileum Martina.indd 80

26.10.2016 10:58:55

Dialógy

a obdivovať pustovníkov. Martin je ale výnimočný. Žiadneho mnícha ani nikoho z biskupov sa vôbec neodvažujem prirovnávať k nemu. To vyznáva Egypt, to zvedela Sýria a tiež už to vie Peržan. Neznáme to nezostalo Arménsku, je si toho vedomý odľahlý Bospor, a napokon i tí, ktorí obývajú ostrovy blažených alebo ľadový oceán. Tým úbohejší je náš kraj! Hoci mal takého muža nablízku, nezaslúžil si ho poznať. Nemienim tým žalovať prostý ľud. Samotní klerici, samotní kňazi ho nepoznali. A niet divu, že ho tí závistlivci ani nechcú poznať. Pretože keby poznali jeho čnosti, poznali by svoju ničomnosť. Desím sa povedať, čo som počul nedávno. Už neviem, ktorý nešťastník to povedal, že si vraj vo svojej knihe naklamal kopec vecí. Takéto slovo nie je ľudské, ale diabolské, a nezľahčuje len Martina, ale i samotné Evanjelium. Pretože ak Pán sám potvrdil, že také diela, aké konal Martin, majú konať všetci veriaci – potom ten, kto neverí, že Martin konal také veci, neuverí ani tomu, že to povedal Kristus. Nešťastníci, odrodilci, blúznivci! Červenajú sa hanbou, že Martin učinil to, čoho oni neboli schopní. Radšej poprú jeho mocné skutky, než by priznali svoju lenivosť. Ale dosť už o nich, my máme na robote iné veci – prosím, začni rozprávanie o zvyšných Martinových dielach, po ktorých už tak dlho prahneme!“ Na to som odvetil: „Myslím, že by bolo spravodlivé, aby si toto žiadal od Gala. Jednak toho veľa vie – sotva totiž môže žiak nepoznať skutky svojho učiteľa –, jednak má dlh nielen u Martina, ale tiež u nás. Pretože ja som vydal knihu, ty si zase až doposiaľ rozprával o skutkoch východných mníchov. Ďalšie príbehy nech teda v priateľskom rozhovore rozvinie Gal! Ako som už povedal, dlhuje nám rozprávanie a Martinovi tým, že pripomenie ešte ďalšie jeho skutky, tiež poslúži.“ (27) „Dobre,“ povedal Gal, „hoci na také bremeno nestačím, príklady poslušnosti, o ktorých nám teraz rozprával Postumián, ma nútia, aby som túto úlohu, ktorú ste už na mňa naložili, prijal. Ale ak mám ja, skutočný Gal, rečniť medzi Akvitáncami, bojím sa, že moja sedliacka reč vaše jemné mestské ušká urazí. Budete mi naslúchať ako niekomu z Horného Tľapešova, kde sa rozpráva bez šťavy a vzletu. Keď ste ma už pripočítali medzi Martinových žiakov, tak mi tiež 81 Jubileum Martina.indd 81

26.10.2016 10:58:56


dovoľte, aby som rovnako ako on pohrdol všetkými tými rečníckymi ozdôbkami a slovnými príkrasami.“ „Vrav, pokojne po keltsky alebo po galsky, rozprávaj ako chceš, len ak budeš hovoriť o Martinovi! Verím však, že i keby si bol nemý, nebudú sa ti nedostávať slová, ktorými by si o Martinovi prehovoril dôstojne – tak, ako vyslovenie mena ‚Ján‘ rozviazalo jazyk Zachariášovi“ (porov. Lk 1, 62 – 64). Napokon: To, že si vzdelanec, sa prejavuje najlepšie na tom, ako majstrovsky a výrečne ospravedlňuješ svoju údajnú neschopnosť. A nepatrí sa, aby mních bol taký prefíkaný a Gal taký dômyselný. Pristúp radšej k veci a čo zostáva, to vylož. Veľa času sme už strávili inými vecami a dlhé tiene západu slnka nás varujú, že už nezostáva veľa zo dňa a noc je blízko.“ Potom sme sa na chvíľku odmlčali a Gal začal: „Myslím, že sa musím predovšetkým vyvarovať, aby som neopakoval tie mocné činy, ktoré zaznamenal Sulpicius vo svojej knihe. Preto vynechám jeho skutky z čias vojenskej služby a nedotknem sa ani tých, ktoré vykonal ako laik či mních. Nebudem tiež vykladať to, čo sme len začuli od iných, ale poviem iba, čo som videl sám.“

Dialógy (II) (1) „Hneď, keď som vyšiel zo školy, pripojil som sa k blaženému mužovi. Nemnoho dní potom sa stalo, že sme ho nasledovali do chrámu a vtom mu do cesty vbehol žobrák. Bol polonahý i v týchto zimných mesiacoch a prosil o šaty. Martin si zavolal arcidiakona a prikázal mu, aby tohto zmrznutého človeka bez meškania obliekol. Potom vstúpil Martin do sakristie, kde bol podľa svojho zvyku sám. Tak si udržiaval samotu i v kostole, kým klerikom bol vymedzený čas, aby v druhej sakristii prijímali od ľudí pozdravy alebo naslúchali ich starostiam. V samote bdel Martin vždy až do doby, keď sa mala začal slúžiť verejná bohoslužba. A neopomeniem zmieniť to, že pritom nikdy nesedel v kresle. V kostole nikdy nikto nevidel Martina tak, ako som ho tu videl ja, kohosi nemenovaného – Boh je mi svedkom! – ako tróni ako na kráľovskej tribúne. Musel som sa hanbiť! Martin sedával vždy na jednoduchej stoličke, akú používajú otroci. My, vidiecki Gali, ju nazývame verpánok, vy, vzdelanci, alebo ty, ktorý prichádzaš z Grécka, jej hovoríte tripus. 82 Jubileum Martina.indd 82

26.10.2016 10:58:56

Dialógy

Do ústrania blaženého muža vtrhol onen chudák, namrzený, pretože arcidiakon sa príliš nemal k tomu, aby mu daroval šaty. Žobrák si sťažuje, že si ho klerici nevšímajú a bedáka, že mrzne. Martin neváha, zoblieka si tuniku, ktorú má pod vrchným šatom – ale tak, aby ho chudák nezahliadol –, oblieka ho a prikazuje mu odísť. Chvíľu potom vstúpil arcidiakon, aby podľa zvyku upozornil Martina, že ho v chráme očakáva ľud a že už by mal ísť konať obrady. Na to mu Martin odpovedal: ‚Najprv je potrebné obliecť chudáka.“ Hovoril však o sebe. A prehlásil, že nemôže ísť do kostola, kým nedostane ten chudáčisko oblek. Diakon nič nechápal, pretože Martin mal na sebe vrchné šaty a nebolo vidno, že je pod nimi nahý. Nakoniec sa začal vyhovárať, že žobrák zmizol. Na to mu Martin povedal: ‚Mne nech donesú oblek, ktorý je pripravený! Chudák, ktorého je treba obliecť, sa vždy nájde!“ To diakonovi zdvihlo žlč, ale nič mu nezostalo, išiel do najbližšieho skladu, schmatol tam bigerskú halenu (teplý odev z hrubej vlny, vyrábaný v kraji Bigerov v Akvitánii), krátku a štetinatú, kúpenú za päť grošov, a v zlosti ju hodil Martinovi k nohám: ‚Tu je tá handra, ale chudák je preč!“ Martin nedal na sebe nič poznať. Nariadil mu, aby išiel na chvíľu pred dvere. Tak si zabezpečil samotu, aby si mohol na nahé telo obliecť žobrácke šaty. Zo všetkých síl sa totiž snažil, aby zostalo skryté, čo urobil. Ale odkedy zostávajú takéto skutky svätcov skryté pre tých, ktorí po nich pátrajú? Nech svätci chcú alebo nechcú, všetko vypláva na povrch. A v tomto obleku išiel teda Martin Bohu obetovať. (2) A teraz rozpoviem niečo podivuhodné. Keď Martin toho dňa podľa rituálu slávnostne žehnal oltár, videli sme, ako mu od hlavy vyšľahol vysoký plameň a vytvoril mu niečo ako dlhé ohnivé vlasy. Hoci sme tento úkaz videli na veľký sviatok a v prítomnosti veľkého zástupu, predsa ho zbadala iba jedna panna, jeden z presbyterov a traja mnísi. Prečo to tí ostatní nevideli, nie je v moci nášho súdu. V ten istý čas ochorel môj strýc Euantius, muž zaneprázdnený svetskými záležitosťami, predsa však veľmi dobrý kresťan. Keď ho zvierala ťažká choroba a bol už na okraji smrti, nechal si k sebe zavolať Martina. Ten neváhal a ponáhľal sa k nemocnému. Než však blažený muž urazil polovicu cesty, pocítil na sebe chorý silu prichodiaceho a navrátilo sa mu zdravie. A vyšiel nám sám oproti. Keď sa chcel 83 Jubileum Martina.indd 83

26.10.2016 10:58:56


Martin na druhý deň vrátiť späť, Euantius ho úpenlivou prosbou ešte zdržal. Znenazdajky potom jedného chlapca z Euantiovho služobníctva smrteľne uštipol had. Na vlastných ramenách ho priniesol Euantius, účinkom jedu už bezvládneho, a položil ho pred Martina. Veril totiž, že pre neho nie je nič nemožné. Hadí jed sa už rozšíril do celého tela. Bolo vidno, ako sú pod kožou napuchnuté všetky žily a brucho mal nafúknuté ako mech. Martin vztiahol ruku, prehmatal chlapcovi všetky svaly a pritlačil palec blízko ranky, ktorou plaz vstrekol jed. Teraz poviem niečo neuveriteľné! Videli sme, ako sa na svätcov pokyn všetok jed, ktorý bol rozptýlený po celom tele, preteká žilami k Martinovmu palcu. Potom sa cez tú malú dierku po uštipnutí začal jed zmiešaný s krvou rinúť von tak, ako strieka dlhý pramienok hojného mlieka z kozích alebo ovčích vemien, keď ich stlačí pastier. Chlapec vstal, akoby sa nič nestalo. Žasli sme nad týmto zázrakom a vyznávali to, k čomu nás nútila samotná pravda: Nie je na svete nikto, kto by mohol Martina napodobniť! (3) Tiež neskôr sme Martina sprevádzali na jeho ceste po farnostiach. Už ani neviem, prečo sme sa vtedy zdržali, takže nás Martin trochu predišiel. Medzitým prichádzal po verejnej ceste voz s vojakmi plný vybranej dane. Keď sa míňali s Martinom, jedna mulica zapriahnutá do voza sa zľakla, keď ho zbadala v štetinatej halene a v čiernom pichľavom plášti a odskočila na opačnú stranu. Tým sa zvieratá zamotali do povrazov a porušili rady, v ktorých tiež vy často ten úbohý dobytok vídavate. Vyslobodiť ich nebolo nič ľahké a ponáhľajúcich sa vojakov to zdržalo. Tu vojaci, rozčúlení príkorím, začali opreteky zoskakovať z vozov. A už bijú Martina palicami a prútmi. Martin mlčí a s neuveriteľnou trpezlivosťou nastavuje chrbát násilníkom. Tí nešťastníci zúria ešte viac, skôr však preto, že Martin, akoby nič necítil, pohŕda ranami. V okamihu, keď sme došli na miesto, našli sme ho, ako leží bezvládne na zemi škaredo skrvavený a na každom kúsku tela potlčený. Ihneď sme ho naložili na jeho oslíka, prekliali to miesto a čo najrýchlejšie sme sa ponáhľali preč. Vojaci ukojili svoju zlosť, vrátili sa k vozu a popohnali mulice, aby šli, kam majú namierené. Všetky zvieratá boli ako prikované k zemi, akoby boli z bronzu. Nepohlo s nimi nič. Ani pokrik, ani biče, ani 84 Jubileum Martina.indd 84

26.10.2016 10:58:56

Dialógy

rev. Všetci naraz začali zvieratá mlátiť. Na tento trest na mulice padli všetky galské biče. Padol i okolitý les, pretože potom začali mlátiť dobytok kladami, ale taká krutá ruka nič nezmohla. Nehybné sochy stáli na mieste. Nešťastníci už nevedeli, čo by mali robiť a nemohli ďalej zapierať, že vďaka tomu tupému dobytku spoznávajú, že ich zadržiava božská vôľa. Keď sa teda napokon spamätali a vošli do seba, začali pátrať po tom, kto asi mohol byť onen muž, ktorého pred chvíľou na tom mieste zmlátili. Pýtali sa okoloidúcich a zistili, že tak kruto zbili Martina. Príčina im bola hneď viac než zrejmá. Bolo im jasné, že sú zadržaní pre bezprávie, ktorého sa dopustili na tomto mužovi. Rýchlymi krokmi nás dobehli. Vedomí si toho, čo vyviedli a čo si za to zaslúžia, a zmätení hanbou, posypali si hlavu a tvár prachom, s plačom sa vrhli k Martinovým nohám a prosili o odpustenie a tiež o to, aby im dovolil odísť. ‚Dosť sme potrestaní zlým svedomím. Dobre vieme, že by nás mohla na mieste pohltiť zem zaživa alebo sme mohli prísť o všetky zmysly alebo zatvrdnúť v nehybný kameň a zostať prikovaní na jedno miesto tak, ako naše mulice. Prosíme ťa, zaprisahávame ťa, odpusť nám náš zločin, daj nám milosť a dovoľ nám odísť!“ Blažený muž vedel, čo sa im stalo, ešte skôr, ako sa objavili. Nám to totiž rozpovedal už predtým. Vojakom láskavo odpustil, oslobodil dobytok a dovolil všetkým odísť. (4) Všimol som si, Sulpicius, že ti Martin často vravieval, že vraj teraz, keď je biskupom, už ani zďaleka nemá takú moc, ako mal kedysi. Ak je to pravda – alebo vlastne pretože je to pravda –, môžeme si len domýšľať, ako veľkolepé veci asi konal ešte ako mních a bez svedkov, podľa toho, ako skvelé činy sme ho videli konať pred zrakom všetkých. Veľa ich síce vyplávalo na povrch a neudržalo sa v tajnosti, ale vraj je dosť takých, ktoré ukryl dôkladne a nestrpel, aby sa o nich prezvedelo. Tak sa mal na pozore pred vychvaľovaním. Pretože Martin prekonal ľudskú podstatu, s vedomím svojej moci pošliapal slávu sveta tešil sa z neba, svojho jediného svedka. Že je tomu tak, môžeme súdiť z toho, čo sme sa dozvedeli a čo sa neutajilo. Ak totiž vzkriesil z mŕtvych ešte predtým, než sa stal biskupom, dvoch ľudí , o čom obšírnejšie píše tvoja kniha (ŽSM 7 – 8), ako biskup prinavrátil k životu iba jedného. Mimochodom, čudujem sa, že si to v knihe nespomenul. 85 Jubileum Martina.indd 85

26.10.2016 10:58:56


Ja osobne som svedkom tej udalosti, ak teda však nepochybujete o vierohodnosti takého svedka. Rozpoviem vám, ako sa to stalo. Už ani neviem, aký dôvod nás viedol po ceste do mesta Karnutov (dnešné Chartres). Keď sme šli okolo nejakej osady, v ktorej bývalo veľa ľudí, vyšiel nám oproti obrovský dav. Všetko to boli pohania, pretože nikto z nich dosiaľ nepoznal Krista. Len kvôli chýru o takom mužovi pokryli zástupy ľudí všetky pláne na široko-ďaleko. Martin videl, že je potrebné konať. Duch bol s ním a on sa celý rozhorlil. A neznelo to ani ako ľudský hlas, keď hlásal pohanom Božie slovo, keď si niekoľkokrát poťažkal: „Prečo takýto zástup nepozná Pána a Spasiteľa?“ Medzitým nás obklopilo neuveriteľné množstvo ľudí. Naraz istá žena, ktorej syn chvíľku predtým skonal, podala blaženému mužovi na vystretých rukách bezvládne telo dieťaťa a riekla: „Vieme, že si Boží priateľ. Vráť mi ho, pretože je to môj jediný syn!“ Všetci sa pridali a kričali na súhlas. Martin prijal telo onoho mŕtveho, pretože vedel, ako nám neskôr sám povedal, že pre spásu prihliadajúcich mu bude daná moc na vykonanie takéhoto skutku. Všetci sa prizerali. Martin pokľakol na kolená. Pomodlil sa, vstal – a vrátil matke toho maličkého privedeného opäť k životu. Celý zástup pozdvihol jasot k nebesiam. Všetci vyznávali, že Kristus je Boh. Potom sa hromadne hrnuli k nohám blaženého muža a úprimne žiadali, aby z nich spravil kresťanov. Bez váhania a tak, ako stáli uprostred pláne, nad nich vystrel ruky a urobil z nich katechumenov. Potom sa otočil k nám a povedal, že sa nestali katechumenmi na pláni náhodou, pretože práve tam bývajú zasväcovaní i mučeníci.“ (5) „Zvíťazil si, Gal!“ zvolal Postumián, „zvíťazil! Nie nado mnou, veď ja som predsa Martinov zástanca a všetko o tom mužovi som už vedel a vždy tomu tiež veril – ale premohol si všetkých pustovníkov a anachorétov! Nikto z nich nerozkazoval mŕtvym tak ako Martin! Vlastne náš Martin! Právom ho Sulpicius prirovnal k apoštolom a prorokom. A že im bol vo všetkom podobný, to dosvedčuje sila jeho viery a skutky jeho viery. Ale, prosím, pokračuj, síce už asi ťažko budeme počuť niečo veľkolepejšie, ale aj tak pokračuj, Gal! Povedz, čo ešte ostáva povedať o Martinovi! Pretože dychtíme dozvedieť sa o ňom i maličkosti a každodennosti. Niet totiž pochýb o tom, že 86 Jubileum Martina.indd 86

26.10.2016 10:58:56

Dialógy

i najmenšie Martinove skutky sú väčšie ako najskvelejšie skutky tých ostatných.“ „Zaraz tak spravím,“ odpovedá Gal. „To, čo budem teraz rozprávať, som na vlastné oči nevidel. Stalo sa to totiž ešte skôr, než som sa pripojil k Martinovi. Onen čin je však preslávený; rozprávali o ňom spoľahliví bratia, ktorí boli u neho.“ Krátko potom, čo sa stal biskupom, musel v akejsi záležitosti navštíviť panovnícky dvor. Pri moci bol vtedy Valentinián starší (vládol v rokoch 364 – 375). Keď sa dozvedel, že Martin ide o čosi žiadať, v čom mu nechcel vyjsť v ústrety, nariadil, aby ho do paláca vôbec nepustili. Valentiniánovo tvrdé a pyšné srdce ešte utvrdzovala jeho ariánska manželka. Tá ho nadobro presvedčila, aby Martinovi nepreukazoval úctu, akú by mal. Keď sa Martin dvakrát márne pokúsil dostať sa k pyšnému vládcovi, uchýlil sa k známym prostriedkom. Zahalil sa do vlneného plášťa, posypal si hlavu popolom, nejedol, nepil a modlil sa vo dne v noci. Siedmy deň pri ňom náhle stál anjel. Nariadil mu, aby išiel bez obáv do paláca. Zatvorené brány sa mu samé otvoria a pyšný vládca bude obmäkčený. Posilnený touto rečou anjela a v dôvere v jeho pomoc teda Martin šiel do paláca. Cesta bola voľná, nikto sa nestaval na odpor. Martin prišiel až ku kráľovi bez toho, aby mu niekto bránil. Ako náhle ho vládca zbadal z diaľky prichádzať, rozzúril sa, prečo ho vpustili dovnútra. Neuznal prichádzajúceho za hodného, aby sa postavil na pozdrav. To ale len do tej chvíle, ako mu pred trónom vyšľahli plamene a ohoreli mu tú časť tela, na ktorej sedel. A hneď vyskočil z kresla a urobil, čo predtým nechcel, totiž že sa pred Martinom postavil. Potom niekoľkonásobne objal muža, ktorým pôvodne pohŕdal a vyznal, že bezprostredne pocítil skutočnú božskú moc. Nečakal, až ho Martin o niečo požiada a hneď vyhlásil všetko za splnené. Potom ho často pozýval na rozhovory a hostiny a keď Martin odchádzal, vládca mu ponúkol mnoho darov, ktoré však tento strážca chudoby, ako vždy, odmietol. (6) A keď sme už raz vstúpili do paláca, pripojím, čo sa tiež stalo v paláci, hoci v inom čase. Myslím totiž, že sa nedá len tak prehliadnuť príklad zbožnej kráľovnej, ktorý nám ukáže, koľko obdivu vzbudzoval Martin. Vtedy stál na čele ríše Maximus, muž, ktorý by si zaslúžil za celý svoj život chválu, len keby bol býval schopný odmietnuť korunu, 87 Jubileum Martina.indd 87

26.10.2016 10:58:56


ktorú mu vsadili na hlavu nezákonne sa búriaci vojaci, alebo keby sa bol vyhol občianskym vojnám. Martina si pozýval do paláca často a vždy ho dôstojne prijal a poctil. Rozprávali o prítomnosti a budúcnosti, o sláve verných, o večnosti svätých. Kráľovná visela Martinovi na perách vo dne v noci. Ničím nezaostávala za oným príkladom z evanjelia a zmáčala svätcovi nohy svojimi slzami a osušovala vlasmi. Martin, ktorého sa nikdy žiadna žena nedotkla, nemohol uniknúť tejto neustálej starostlivosti alebo skôr otrockej službe. Nič nedbala na bohatstvo ríše, nič na vznešenosť úradu, na korunu ani na purpur nemyslela. Ležala na zemi a od Martinových nôh ju nebolo možné odtrhnúť. Nakoniec požiadala svojho manžela, aby Martina spoločne donútili k dovoleniu, že mu sama bez služobníctva pripraví hostinu. Akýkoľvek vzdor blaženého muža bol málo platný. Kráľovná vlastnými rukami vyložila riady, sama doniesla kreslo, prichystala stôl, podala vodu na umytie rúk, predložila pokrm, ktorý sama uvarila. Keď Martin jedol, stála obďaleč bez pohnutia ako prikovaná k zemi, s pokorou a skromnosťou, aká je vlastná služobníctvu. Keď sa chcel napiť, namiešala mu nápoj a sama mu ho podala. Keď večera skončila, zobrala zvyšky a odrobinky chleba a oddane im dala prednosť pred cisárskymi pokrmami. Blažená žena! Taká spravodlivá, že ju možno zaslúžene porovnávať s onou kráľovnou (zo Sáby (1 Kr 10, 1 – 10), na ktorú sa odvoláva Nový zákon (Mt 12, 42)), ktorá prišla až zo samého konca sveta, aby načúvala Šalamúnovi! Porovnanie platí na rovine prostej histórie, odhliadnuc od hĺbky mystéria. Ale to je treba povedať, že oná biblická kráľovná túžila načúvať mudrcovi, kým tá naša sa neuspokojila s načúvaním, ale smela Martinovi tiež slúžiť.“ (7) Na to sa ozval Postumián: „Ako ťa tak počúvam, Gal, nevychádzam už dlho z údivu nad kráľovninou vierou. Kam sa ale podelo Martinovo odmietanie blízkosti akejkoľvek ženy? Podľa tvojho rozprávania nielenže kráľovná bola nablízku, ale dokonca mu i posluhovala. Obávam sa, že sa za tento príklad budú schovávať tí, ktorí radi vyhľadávajú spoločnosť žien.“ „Prečo si nevšímaš,“ vravel Gal, „miesto a čas osôb, ako nás to učia gramatici? Len si predstav tú situáciu: Martin je zajatý v cisárskom paláci, naliehajú na neho prosbami, núti ho kráľovnina viera. 88 Jubileum Martina.indd 88

26.10.2016 10:58:56

Dialógy

Navyše ho zviera nedostatok času – musí vyslobodiť tých, ktorí sú vo vyhnanstve, získať späť, čo bolo ukradnuté. Nemyslíš, že tieto úlohy boli pre biskupa natoľko dôležité, aby mu kvôli nim stálo za to hoci nepatrne zľaviť zo svojej prísnosti? Ty sa domnievaš, že niektorí v podobnej situácii zneužijú jeho príklad. Ale oni budú v skutočnosti šťastní, ak sa zachovajú podľa jeho vzoru! Nech si totiž všimnú, že Martinovi len raz, a to už mu bolo sedemdesiat, posluhovala pri jedle žena. A nebola to žiadna veselá vdova či rozmarná panna. Bola to kráľovná, ktorá žila pod vládou svojho muža a vlastného muža práve tak žiadala, aby mu mohla slúžiť. Rovnako nezasadla na hostinu, ba ani sa neodvážila zúčastniť sa jej. Ponúkala jedine svoju úslužnosť. Z toho plynie ponaučenie: Vznešená pani ti môže slúžiť, nie však vládnuť. Nech ti slúži, ale za stôl s tebou nesadá. Rovnako tak Marta slúžila Pánovi, ale na hostinu nebola prijatá. Nad slúžiacu ženu bola potom vyzdvihnutá tá, ktorá radšej načúvala. Ale na Martinovi naplnila kráľovná oboje. Slúžila ako Marta a načúvala ako Mária. Preto ako sa niekto chce riadiť týmto príkladom, nech tak činí dôsledne. Nech má rovnaký dôvod ako Martin, správa sa sám ako Martin a hostina nech vyzerá práve takto. A to iba raz za život!“ (8) „Takých vtáčikov my poznáme veľmi dobre a teraz si ich svojou rečou pekne zarazil, aby nešli ďalej než Martin,“ špekuloval Postumián a pokračoval: „Ale vravím vám, že týmto slovám sa nedostane sluchu. Pretože keby sme išli po Martinových chodníkoch, nikdy by sme sa nemuseli zodpovedať z nedovolených dôverností a naša myseľ by nespriadala žiadne nekalosti. Ty sám ostatne často hovoríš, keď príde téma obžerstva: My sme Galovia, a preto sa nikdy nepolepšíme ani Martinovým príkladom, ani tvojím výkladom. Ale my to pretriasame neustále sem a tam – prečo ty tak zaryto mlčíš, Sulpicius?“ „Ja nielenže mlčím práve teraz, ale už dávno som si predsavzal, že o takýchto veciach nebudem hovoriť vôbec nič. Raz som totiž pokarhal akúsi vrtkavú, dobre sa o seba starajúcu a márnotratnú vdovu, ktorá si žila trochu rozpustilo, a spolu s ňou tiež jednu pannu. Tá zase lipla na jednom mne milom mladíkovi z kláštora viac než sa patrí, hoci som často počul, ako sama nadáva tým, ktorí sa tak správajú. Vyslúžil som si za to takú nenávisť medzi všetkými ženami a mníchmi, že sa proti mne sprisahali obidva tábory a začali vojnu. 89 Jubileum Martina.indd 89

26.10.2016 10:58:56


Preto vás prosím: Mlčte! Nech sa z nenávisti voči mne nepridá i to, čo rozprávate vy! Nechajme to už plávať a vráťme sa radšej späť k Martinovi. Gal, dokonči, čo si začal!“ „Už som vám toľko rozprával, že by moja reč mala uspokojiť vašu horlivosť,“ ujal sa slova Gal, „ale pretože nemám ako splniť vašu vôľu, budem hovoriť až do konca dnešného dňa.“ Ako tak hľadím na slamu, ktorá sa pripravuje pre naše lôžka, spomenul som si, ako sa stala slama, na ktorej ležal Martin, prostredníčkou jeho sily. Prihodilo sa to takto. Klaudiomág je dedina susediaca s územím Biturigov a Turonov. Miestne spoločenstvo je preslávené zbožnosťou svätcov a množstvom zasvätených panien. Raz, keď tade prechádzal Martin, bol ubytovaný v kostolnej sakristii. Keď potom odišiel, nahrnuli sa tam všetky panny a bozkávali každé miesto, kde buď sedel alebo stál. Dokonca si rozdelili i slamu, na ktorej ležal. O niekoľko dní zavesila jedna z nich zväzok slamy, ktorý si vzala na požehnanie, na krk posadnutému, ktorým zmietal duch bludu. Ihneď, rýchlejšie než by si sa nadýchol, bol démon vyhnaný a ten človek uzdravený. (9) Vtedy sa tiež prihodilo, že sa Martinovi na spiatočnej ceste z Trevers postavila do cesty krava, ktorá bola hnaná démonom. Opustila svoje stádo, bezhlavo útočila na ľudí a už mnohých nepekne zranila. Keď sa k nám približovala, začali ľudia, idúci ďaleko za ňou, kričať, aby sme si dávali pozor. Krava k nám dorazila so šialeným a hrozným pohľadom. Tu Martin zdvihol ruku a prikázal jej, aby zastala. Na tieto slová sa krava zastavila a už sa ani nehla. Potom si Martin všimol, že na jej chrbte sedí démon. A oboril sa na neho: ‚Odíď, ničomník, a prestaň obťažovať toto nevinné zviera!‘ A zlumpáčený duch poslúchol a odišiel. Jalovička veľmi dobre chápala, že bola oslobodená. Uspokojila sa a ľahla si svätcovi k nohám. Potom na Martinov príkaz odišla k svojmu stádu a miernejšie ako ovečka zamiešala sa medzi ostatných. To sa stalo v tom istom čase, keď Martin uprostred plameňov necítil ich žiaru. Myslím ale, že o tom nemusím rozprávať, pretože to tu vyrozprával Sulpicius. Vo svojej knihe sa o tom síce nezmienil, ale neskôr to vyrozprával v liste vtedy presbyterovi, dnes už biskupovi Euzébiovi. Verím, Postumián, že si ten list už čítal. Ak ho nepoznáš, 90 Jubileum Martina.indd 90

26.10.2016 10:58:56

Dialógy

môžeš si ho nájsť v knihovníčke, ak chceš. Ja budem rozprávať len to, čo Sulpicius nenapísal. Raz, keď Martin obchádzal farnosti, narazili sme na skupinu lovcov. Psy prenasledovali zajaca. Zvieratko už bolo vyčerpané od dlhého behu. Na všetky strany sa totiž rozprestierala pláň a nikde nebolo úkrytu. Zajac kľučkoval, a tak unikal hroziacej smrti, ale psy ho už dobiehali. Blažený muž sa vo svojej dobrotivej mysli zľutoval na zajacom a prikázal psom, aby prestali s prenasledovaním a nechali ho utiecť. Okamžite, na prvé slovo, sa psy zastavili. Skoro by si povedal, že ich niekto spútal, alebo že ostali prikovaní vo vlastnej stupaji. A tak zajačik svojim spútaným prenasledovateľom bez ujmy unikol. (10) Za zmienku tiež stoja niektoré jeho známe výroky s duchovnou iskrou. Jedného dňa stretol Martin čerstvo ostrihanú ovcu a vravel: ‚Ona splnila príkaz z evanjelia. Mala dva plášte a jeden darovala tomu, kto nemal žiadny. I vy by ste takto mali konať.‘ Inokedy si všimol pastiera svíň: Bol takmer nahý, prepásaný len kožou. ‚Pozrite,‘ povedal, ‚Adam vyhnaný z raja, v koženej suknici pasie svine (porov. Gn 3, 21). Ale my odložme tohto starého Adama, ktorý je ešte uväznený v tomto pastierovi, a radšej si oblečme nového (porov. Ef 4, 24, Kol 3, 10).‘ Dobytok spásol kus lúky, ďalší kus rozryli prasatá, a iba zvyšok, ktorý ostal neporušený, sa zelenal a bol ako vymaľovaný rôznymi kvetinami. ‚Tá časť, ktorá ... spasená dobytkom,‘ komentoval Martin, ‚je obrazom manželstva. Síce nestratila pôvab rastlín, predsa však už nemá ani trochu zo vznešenosti kvetín. Tá časť, ktorá je rozrytá prasatami, symbolizuje nečistotu, je odporným obrazom smilstva. A napokon ten diel, ktorý nepoznal škodu, ukazuje slávu panenstva. Rastlinami len prekvitá, dáva veľa trávy a posiaty kvetmi neskutočnej krásy žiari, akoby bol ozdobený ligotajúcimi sa drahokamami. Blažená a Boha dôstojná krása! Panenstvu sa nemôže nič vyrovnať. Veľmi sa mýlia tí, ktorí sa domnievajú, že manželstvo je rovnocenné. Takí ľudia sú celkom úbohí a hlúpi. Múdri musia medzi týmito vecami robiť rozdiel. Manželstvo udržiava v milosti, ale panenstvo smeruje k sláve. Smilstvo je potom odsúdené na trest, ak nie je zavčasu očistené pokáním.‘ 91 Jubileum Martina.indd 91

26.10.2016 10:58:56


(11) Jeden vojak odložil v kostole meč a zložil mníšske sľuby. V túžbe žiť ako pustovník si postavil malú celu ďaleko od ľudí. Medzitým ľstivý nepriateľ miatol jeho ťažkopádneho ducha rôznymi myšlienkami, napríklad aby zmenil svoju vôľu a vzal si k sebe svoju manželku, ktorú už predtým prijal Martin do ženského kláštora. I šiel úprimný eremita za Martinom a vyložil, čo mal na srdci. Biskup však jednoznačne odmietol, že by sa mal mních, už nie manžel, nevhodne družiť so ženou. Vojak ale trval na svojom a uisťoval, že to nikomu nebude prekážať: ‚Veď chcem od svojej ženy len útechu. Nie je nutné sa obávať, že by sme opäť žili ako predtým. Ja som Kristov vojak a ona tiež zložila rovnakú prísahu. Dovoľ teda, biskup, aby sme my svätci bojovali spoločne! Naša viera zaistí, že si na pohlavie ani nespomenieme.‘ Na to mu Martin odpovedal – poviem vám presne jeho slová: ‚Povedz mi – bol si niekedy v bitke, stál si niekedy vo vojenskom šíku?‘ ‚Často som stál v šíku, mnohokrát som bol v bitke!‘ ‚Tak mi teda povedz,‘ vraví biskup, ‚ak si niekedy videl, že by v ozbrojenom oddiele, ktorý sa pripravuje na bitku alebo ktorý už v zrazenom šíku bojuje s nepriateľom, bola žena?‘ Až vtedy sa zmätený vojak začervenal. Ďakoval, že ho Martin nenechal v omyle a že nebol napravený tvrdými slovami, ale pravdivým a rozumným príkladom z vojenského života. Martin sa obrátil na nás – obklopovalo ho totiž veľké množstvo bratov – a vravel: ‚nech žena nevstúpi do tábora mužov! Šík vojakov nech stojí oddelený! Žena nech žije ďaleko vo svojom stane. Pretože vojsko stráca hodnotu, keď sa zmiešajú oddiely mužov so zástupom žien. Vojaci nech bojujú v radoch, nech bojujú na vojnovom poli! Žena nech sa drží pod ochranou hradieb. I ona má svoju slávu, ak si zachová svoju cudnosť a žije bez muža. Jej najvyššou cnosťou a dokonalým víťazstvom je, keď ju vôbec nie je vidno.‘ (12) Iste si ešte pamätáš, Sulpicius, pretože si bol pri tom, s akým zanietením nám Martin rozprával o onom dievčati, ktorá sa potom stiahla pred všetkými mužmi do ústrania, že k sebe nepustila ani jeho samotného, keď ju chcel oficiálne, v mene biskupského úradu, navštíviť. Keď totiž Martin raz prechádzal okolo jej statku, na ktorý sa pred niekoľkými rokmi oná cudná žena uchýlila, odbočil zo svojej 92 Jubileum Martina.indd 92

26.10.2016 10:58:56

Dialógy

cesty, aby ako biskup udelil duchovnú službu dievčaťu, ktoré sa tak vyznamenalo. Počul totiž veľa o jej viere a čnosti. My, ktorí sme vtedy išli s Martinom, sme sa domnievali, že sa táto panna bude tešiť. Iste to bude pokladať za dôkaz svojej dokonalosti, keď ju navštívi kňaz takého mena, iste odloží tvrdosť svojho rozhodnutia. Ona však pevné putá svojho predsavzatia o rozjímavom živote nepovolila ani kvôli Martinovi. A tak prijal blažený muž chvályhodné ospravedlnenie z úst inej ženy a rozradostený odišiel od dverí tej, ktorá ho nechcela ani uvidieť, ani pozdraviť. Ó, slávna to panna, ktorá nestrpela byť zočená ani Martinom! Ó, blažený Martin, ktorý si toto odmietnutie nevztiahol na seba ako urážku, ale velebil a vynášal jej čnosti a radoval sa z jej príkladu, v našich končinách prinajmenšom neobvyklom! Neďaleko od onoho domu nás prinútil príchod noci, blížiaca sa noc, aby sme vyhľadali prístrešie. Tu poslala tá panna blaženému mužovi darček a Martin učinil niečo, čo predtým nikdy neurobil. Ešte nikdy totiž neprijal nijaký darček ani žiadnu pozornosť. Teraz neodmietol nič z toho, čo mu ctihodná panna poslala, a vravel, že jej požehnaním nemôže ako kňaz v žiadnom prípade pohrdnúť, pretože ona musí byť cenená viac než ktorýkoľvek kňaz. Prosím, nech počujú panny tento príklad! Ak sa chcú postaviť proti zlým, nech zatvoria dvere tiež pred dobrými. A nech sa neboja nepustiť k sebe ani kňaza, ak nechcú, aby k nim mali voľný prístup ničomníci. Celý svet nech počuje: Panna nestrpela, aby ju Martin zbadal. Nielenže k sebe nepustila len tak nejakého kňaza – tá dievčina sa skryla pred očami toho, ktorého zbadať znamenalo pre mnohých spásu. Avšak, kto z kňazov okrem Martina by si to nevzal osobne? Aká vášeň a hnev by ich uchvátili proti svätej panne! Vyhlásili by ju za kacírku a vylúčili by ju z Cirkvi. A ako by nad túto blaženú dušu postavili tie panny, ktoré, ako náhle sa nejaký kňaz len ukáže, už sa mu rýchlo ponáhľajú naproti, ktoré usporadúvajú nákladné hostiny a stolujú spoločne s kňazmi! Ale kam ma to privádza moja reč? Mal by som skrotiť svoj rozviazaný jazyk, aby som snáď u niekoho nevzbudil pohoršenie. Neverným výčitky i tak nepomôžu, kým verným stačí príklad. Áno, vynášam príklad tej panny, ale na druhej strane si myslím, že by 93 Jubileum Martina.indd 93

26.10.2016 10:58:56


nemalo byť niečo uberané tým pannám, ktoré prišli z ďalekých krajov, aby uvideli Martina. Veď ho s rovnakým úmyslom navštevovali i anjeli.“ (13) „Na to, čo sa chystám teraz povedať,“ povedal Gal a pozrel sa na mňa, „si beriem teba, Sulpicius, za svedka. Jedného dňa som ja a tu Sulpicius bdeli pred Martinovými dvermi. Sedeli sme tam už niekoľko hodín a obaja sme mlčali. Triasli sme sa od strachu, akoby sme mali mať hliadku pred anjelským stanom. Dvere jeho cely boli zatvorené, a tak o nás nevedel. Náhle sme nejasne začuli, ako sa vo vnútri rozprávajú osoby. Obliala nás hrôza a celí sme strnuli od úžasu. Asi o dve hodiny vyšiel Martin. A tu ho začal Sulpicius prosiť – nikto iný s ním tak dôverne nerozprával –, aby nám, zbožne sa pýtajúcim, povedal, prečo nás obliala tá hrôza z blízkosti božského, ktorú sme obaja podľa vzájomného priznania pociťovali. Tiež ho prosil, aby nám povedal, s kým sa to vo svojej cele rozprával, pretože sme predo dvermi počuli slabé a sotva zrozumiteľné hlasy rozprávajúcich. Martin dlho váhal, ale nebolo nič, čo by z neho Sulpicius nedostal, hoci i proti jeho vôli. „Poviem vám asi niečo neuveriteľné,“ pokračoval Gal, „ale Kristus mi je svedkom, že nepoviem nič lživého, iba žeby bol niekto taký rúhač, že by si myslel, že nám Martin vtedy klamal, keď hovoril: ‚Poviem vám to, ale prosím vás, aby ste to nikomu nehovorili. Boli u mňa Agnesa, Tekla a Mária.‘ Potom nám opísal ich tváre a čo mali na sebe. Vraj ho nenavštívili len v ten deň, ale prichádzali za ním často. Tiež priznal, že často vidí apoštolov Petra a Pavla. Na démonov kričal ich vlastnými menami, keď za ním prichádzali. Merkúra zažil ako najviac nepriateľského, o Jupiterovi zas povedal, že je tupý a ťažkopádny. To, čo vám rozprávam, sa zdalo neuveriteľné i mnohým, ktorí bývali s Martinom v jednom kláštore. Tým menej si myslím, že uveria všetci, ktorí to budú počuť. Keby nežil Martin takým neobyčajným životom s takými mocnými činmi, iste by pre nás nebol opradený takou slávou. Hoci, niet divu, že ľudská slabosť pochybuje o Martinových dielach, keď dnes vidíme, že mnohí neveria ani evanjeliám. Ale viem a dokonca som toho bol aj svedkom, že Martin často vídaval anjelov a bol s nimi v dôvernom styku. 94 Jubileum Martina.indd 94

26.10.2016 10:58:56

Dialógy

Poviem teraz o jednej udalosti. Je celkom bezvýznamná, ale aj tak ju rozpoviem. V meste Nemausus (dnešné Nîmes) sa konala synoda biskupov, na ktorú Martin síce nešiel, ale chcel vedieť, čo sa tam stalo. Sulpicius bol vtedy práve s ním. Keď sa však Martin utiahol na odľahlé miesto, ako bolo jeho zvykom, zjavil sa mu anjel a informoval ho, čo sa na synode stalo. Neskôr sme starostlivo pátrali po čase, keď sa konalo ono zhromaždenie a zistili sme, že to bolo presne oného dňa a rozhodlo sa tam presne to, čo oznámil Martinovi anjel. (14) Keď sme sa Martina pýtali na koniec čias, povedal nám, že najprv prídu Nero a Antikrist. Nero si vraj podmaní na Západe desať kráľov a bude vládnuť. Jeho prenasledovanie zájde až tak ďaleko, že bude nútiť ľudí, aby uctievali pohanských bohov. Antikrist zase uchváti východnú ríšu, jeho hlavné sídlo bude v Jeruzaleme. Znovu postaví mesto a chrám a ľudí bude nútiť, aby popreli, že Kristus je Boh. Bude vyhlasovať sám o sebe, že je Kristom, a nariadi, aby boli všetci obrezaní podľa židovského zákona. Nakoniec usmrtí Antikrist aj Nera, a tak prejde celý svet a všetky národy do jeho moci, a to až do dňa, keď bude porazený Kristovým príchodom. Tiež vraj niet pochybností, že zlý duch už počal Antikrista, ten sa už narodil, teraz prežíva detstvo, a až dosiahne zákonný vek, ujme sa vlády. Je to už osem rokov, čo nám Martin toto povedal. Uvážte teda, ako blízko pred nami sú tieto budúce hrôzy!“ Gal bol práve v najlepšom a ešte nepovedal zďaleka všetko, čo chcel povedať. V tom však vstúpil sluha a oznámil, že predo dvermi stojí presbyter Refriger. Začali sme váhať či máme skôr ďalej počúvať Gala alebo ísť privítať Refrigera, ktorý je nám nadovšetko milý a ktorý k nám prišiel v nutnej záležitosti. Gal rozhodol: „Aj keby našu reč neprerušil príchod presvätého kňaza, aj tak by sme museli zanechať rozprávanie, ktoré dospelo až sem, pretože už nás k tomu núti noc. A pretože nebolo možné, aby som vyrozprával o všetkých Martinových činoch, uspokojte sa pre dnešok s tým, čo ste počuli, a zajtra vám dorozprávam zvyšok.“ A tak sme prijali Galov prísľub a vstali sme. Severus, Sulpicius: Život svatého Martina, Praha: Herrmann & synové, 2003. (poslovenčil: Peter Zubko)


26.10.2016 10:58:56


Martin Schirmers

Stolička služobníka namiesto biskupského trónu Cieľom tohto článku je kritické zhodnotenie jednak životopisu sv. Martina od Sulpicia Severa a jednak vykreslenie pozadia čias, v ktorých žil sv. Martin. Závažným problémom tých čias bola Priscilliánova náuka o kresťanskej askéze poznačená samoúčelnou prísnosťou. Martinov duchovný život bol taktiež poznačený tvrdým odriekaním, ktoré však nijako nevybočovalo z rámca zdravej kresťanskej asketiky.

Martin z Tours – príklad viery a milosrdenstva Duchovná orientácia k jubileu sv. Martina Svätý Martin, svätý Martin, svätý Martin jazdil v snehu a vetre. Koník, čo ho niesol, rýchlo uletel. Svätý Martin jazdil s mysľou ľahkou, veselou, jeho plášť hreje, duša jasá radosťou. Tento spev detí a dospelých v skorých večerných hodinách prvých novembrových dní sprevádza hádam každý martinský sprievod. Predstaviteľ Martina oblečený ako vojak ide na koni na čele sprievodu detí s lampášmi. Niekto v sprievode nesie v klietke aj hus, o ktorú sa neskôr na veľkom námestí „symbolicky“ losuje v tombole na nejaký dobrý cieľ. Ten, kto ju vyhrá, môže si potom neskôr u mäsiara vyzdvihnúť hus pripravenú na kuchynskú úpravu. Čo ale v žiadnom prípade nesmie chýbať, je martinská hra pred kostolom, teda krátka inscenácia slávneho delenia plášťa pred bránami mesta Amiens. Tento zvyk má pozitívne posolstvo a je taký názorný a nezlomne populárny, že na základných školách chcú pri tom bez problémov často spoluúčinkovať aj moslimské deti. 96 Jubileum Martina.indd 96

26.10.2016 10:58:56

Stolička služobníka namiesto biskupského trónu

Je to zvyk, ktorý tohto svätca ako nejakého herca stále zobrazuje len v tejto jednej úlohe, ktorú má navždy hrať. Ďalšie „roly“, ďalšie príhody z jeho života, ktoré vypovedajú o jeho vlastnostiach, ostávajú nezahrané a nevypovedané. Takto sa odovzdáva tento zvyk zodpovedajúci ľudovému vkusu, posolstvo upevňujúce identitu, pritom sa často len niečo vyberie z jeho života a ostatné, tiež nemej dôležité, sa vynecháva. Zaujímavou je však otázka, čo by sa ešte dnes malo rozprávať o tomto svätcovi, ktorý je tak známy-neznámy ako aj svätý Mikuláš. Akú úlohu možno ešte dať svätému Martinovi? Na prvý pohľad sa nám „Vita sancti Martini“ javí ako nejaký ranostredoveký životný príbeh podobný mnohým iným. Hovorí o Martinovi (r. 316 – 397), synovi rímskeho vojenského tribúna, zasvätenom bohu Marsovi, ktorý sa narodil v Uhorsku. Ako pätnásťročný vstúpil do vojenskej služby, ktorú po obvyklých 25tich odslúžených rokoch ako člen cisárskej jazdeckej gardy a po prijatí krstu opúšťa, aby namiesto vojenskej služby nastúpil do služby duchovnej. V Ligugé pri Poitiers zakladá prvé mníšske spoločenstvo na severnej strane Álp. Obyvatelia Tours si ho volia za biskupa. Početnými zázrakmi – podľa legendárneho podania – Boh potvrdzuje v očiach súčasníkov asketickú, misionársku a dušpastiersku činnosť tohto biskupa. Po Martinovej smrti sa jeho hrob stáva pútnickým miestom, s ktorým sa spájali aj nádeje na ďalšie zázraky. Mnohé časti životopisu o sv. Martinovi z pera Sulpicia Severa (r. cca 363 – 420/425) nie sú úplne neznáme. Musí tu však byť aj niečo osobitné, čo celkom objasní Martinovo pôsobenie. Dokonca aj Benedikt z Nursie pri zakladaní kláštora na Monte Cassino nechal v ňom zriadiť miesto na modlitbu zasvätené tomuto svätcovi. Vysokou úctou je svätý Martin zahrnutý v Kostole Sant´ Appollinare Nuovov Ravenne. Tam, on ako ne-mučeník, vedie sprievod mučeníkov k tróniacemu Kristovi. Tento smrteľný človek bol v kolektívnej pamäti vynesený takmer do nadľudskej sféry: vzhľadom na ohromné bohatstvo nábožnej pamiatky a následnej slávy majú nielen historici a teológovia podozrenie, že dejiny a úcta biskupa z Tours by mohli byť produktom jeho životopiscov. Preto sa oplatí pozrieť sa mu ponad plece. Martinov životopisec Sulpicius Severus bol vysoko učený spisovateľ pochádzajúci z istej vznešenej rodiny v Akvitánii. Vzhľadom na svoju 97 Jubileum Martina.indd 97

26.10.2016 10:58:56


klasickú formáciu bol vlastne pripravovaný pre úradnícku kariéru. Po smrti svojej manželky sa načas utiahol. Neskrýval svoj obdiv voči Martinovi z Tours. Ešte za života svätca zostavil jeho životopis, za ktorým po jeho smrti nasledovali aj „Listy“ a „Dialógy“. Sulpicius videl v Martinovi z Tours skutočný ideál kresťana, ktorý chcel použiť na obhajobu proti jeho kritikom. Biskup, askéta a divotvorca v ničom nezaostáva za východným mníšstvom. Ako obyvateľ mesta prekonáva dokonca aj eremitov v púšti, ako to Sulpicius zaznačil v Dialógoch: „Galské kraje Kristus nijako nezanedbal“. Prichádza ešte niečo iné: V prelomových časoch 4. storočia sa asketická životná forma vďaka úspechom španielskeho heretika Priscilliána (r. 340 – 385) ocitla vcelku v zlej povesti. Priscilliána je dnes dosť ťažké pochopiť, pretože bol podozrievaný z čarodejníctva a z moralistických predsudkov. Sulpicius sa raz posťažoval, že Priscillián bol posudzovaný viac podľa svojho bledého výzoru a jednoduchého odevu, než podľa svojej viery. Možno v tom vidieť u Sulpicia istú sympatiu voči askétovi Priscilliánovi? Je isté, že Priscillián bol biskupom v Ávile a presadzoval rigoróznu askézu s antihierarchickými a protisvetskými vyhroteniami. Avšak podľa všetkého, čo dnes vieme, jeho názory na Trojicu a kristológiu nevychádzali z teologického rámca Západu v 4. storočí, ako sa domnieva cirkevný historik Hans Christof Brennecke. Prívrženci Priscilliána sa snažili o vyššiu dokonalosť prostredníctvom najprísnejšej askézy. Zakázané boli každodenné zmyselné radosti, manželstvo a konzumácia mäsa a vína. Hoci bol Priscillián odsúdený, jeho náuka sa udržala až do 6. storočia. Sulpicius sa svojím spisom pokúsil rozptýliť podozrenie, že Martin bol stúpencom presvedčivej a cirkevne odsúdenej askézy Priscilliána. Martinova askéza podľa Sulpicia neobsahovala nič nepriateľské pre telo. Nebolo v nej nič samoúčelné, ale – tak ako modlitba – bola stavebným kameňom nasledovania Krista. Predovšetkým sa ale malo stať jasným, že Martin nebol naklonený Priscilliánovým excesom. Spisy o Martinovi nie sú historickými protokolmi, ale o to väčší význam majú v životných dejinách príkladného kresťana, ktorý žije v Kristových stopách, a ten ich svojimi zázrakmi potvrdzuje, a tak prekonáva každé podozrenie z herézy.


26.10.2016 10:58:56


Askéta, dušpastier a mních Život askétu a dušpastiera Martin z Tours nebol celkom v súlade s vtedajšími časmi. Kresťanstvo ešte nebolo štátnym náboženstvom, hoci cisári ho už uprednostňovali a vyžadovali. Biskupi boli zo strany štátu rešpektovanými hodnostármi. Pre zámožných šľachticov v provinciách bol tento úrad alternatívou kariéry v štátnej službe. Evidentná bola aj opačná stránka takejto „personálnej politiky“: Veľká časť biskupov, ktorí sa dostali k úradu a hodnostiam, nedisponovala ani teologickým vzdelaním, ani nepochádzala z majetnej provinciálnej šľachty, ale svojho pohodlného panského života sa nezriekla. „Epikurejci v kresťanskom odeve,“ bičoval cirkevný otec Hieronym tento biskupský typ. Asketicko-monastické hnutie takto predstavovalo istý protiklad voči začínajúcemu zosvetšteniu Cirkvi. Svojím charizmaticko-divotvorným profilom vyvolal Martin už z Ligugé veľký vplyv na ľudí z Tours, čo napokon viedlo k jeho vyvoleniu za biskupa. On bol však zvolený nie preto, že bol mocný, ale preto, že mal moc v evanjeliovom zmysle. Martin sa však výslovne zriekol pohodlia. Počas 26-tich rokov biskupskej služby v Tours údajne ako biskup nikdy nesedel na biskupskom tróne, ale, ako sa spomína v Dialógoch, „na jednoduchej stoličke, akú používali sluhovia“. Okrem toho sa pričinil o to, aby sa aj na vidieku v celej Galii vybudoval počiatočný farský systém. Týmto všetkým sa Martin líšil od svojich spolubratov v biskupskom úrade. Odpor galských biskupov proti ich „autentickému“ spolubratovi trval celý čas, kým bol v úrade. Sulpicius v opise Martinovho života podrobne vystupuje proti jeho odporcom. Oni napádali tohto „osvieteného muža“ (vir illustris) nie formou argumentov, ale pohŕdavými poznámkami. Martin mal byť podľa nich „opovrhnutiahodnou osobou nehodnou biskupského úradu, človekom odpudzujúceho výzoru, so špinavým odevom a strapatými vlasmi“. Martinova biskupská hodnosť sa javí ako prejav nesúladu veriacich voči niektorým nevhodným cirkevným vodcom a podobným nositeľom štátnej moci. V spoločenskom usporiadaní neskorej antiky bolo samozrejmé, že najmä biskupi Galie sa stávali mestskými pánmi. Vyjadrovalo sa to čestnými titulmi ako: pater populi (otec ľudu), pater urbis et 99 Jubileum Martina.indd 99

26.10.2016 10:58:56


patriae (otec mesta a vlasti) alebo pater civitas (otec meštianstva). Od biskupov, akým bol Martin, sa ako samozrejmé očakávalo, že prevezmú sociálne a komunálne úlohy týkajúce sa poriadku a že odvrátia neoprávnené zásahy vyberačov daní. Na rozdiel od mnohých svojich kolegov v episkopáte sa Martin nemohol spoliehať na svoje bohatstvo ani na svoje kontakty, ale jeho ochranná moc spočívala jedine v autorite jeho osobnosti. A tá musela byť podľa Sulpicia ohromná.

Ako sa cisár uzavrel V cirkevno-politických otázkach bol Martin opakovane volaný na cisársky dvor v Triere, to patrilo k úradu. Raz sa stalo, že cisár Valentinián svoj palác v Trieri pred Martinom zatvoril. Tradícia hovorí že preto, lebo nechcel splniť Martinove prosby, pričom ostáva otvorené, v čom spočívali. Martin vtedy začal so sedemdňovým pôstom a modlitbami určitý druh modernej hladovky. Potom vstúpil do paláca, lebo mu anjeli otvorili dvere. Vyzvaný cisár ostal sedieť na svojom tróne a svätcovi sa zúrivo protivil. Nebeské mocnosti znovu prišli na pomoc, keď „oheň zachvátil trón a cisárovi začala horieť príslušná časť tela“. Cisár proti svojej vôli vstal a vyhovel Martinovi v tom, o čo žiadal. Cisár totiž, píše sa v Dialógoch, „pocítil Božiu silu“. Patrocínium tohto svätca, moc jeho ochrany, pozostávala v Martinovej schopnosti askézou a modlitbou sa pričiniť o to, aby Boh priamo zasiahol. Táto zázračná moc bola pre ľudí tých čias dôkazom, že Boh žije, že evanjelium je pravdivé a že viera pohanov je falošná. Cirkevný historik Arnold Angenendt potvrdil, že Sulpicius Severus svojím opisom života tohto svätca rozšíril na západe „prvý príklad virtutes (zázračných síl) Božieho človeka“. Sulpicius však v čase prechodu z neskorej antiky do stredoveku predstavil aj ideál biskupa pripísaný Martinovi. Proti rastúcej aristokratizácii biskupov v Galii vytváral považoval Martin za nevyhnutnú snahu o osobnú svätosť, askézu a modlitbu. Aj to bol určitý bod nárazu, ktorý sledoval Sulpicius svojím životopisom Martina. Moc tohto svätca však nebola bezhraničná, ako ukazuje Sulpiciova dramatická správa o sporoch cisára a väčšiny galského episkopátu so španielskym biskupom Priscilliánom a s heretikmi odsúdenými 100 Jubileum Martina.indd 100

26.10.2016 10:58:56


na synodách. Bol to prvý konflikt v dejinách kresťanstva, v ktorom došlo k prenasledovaniu kresťanov skrze kresťanov a ktorý sa skončil výrokom smrti cisára vo vnútrocirkevnej záležitosti. Aj pre biskupa z Tours to bolo veľmi nebezpečné, pretože stál medzi týmito frontami. Martin spoluvytváral rozličné synodálne rozhodnutia proti Priscilliánovi, nebol teda nijakým jeho maskovaným prívržencom. Ale do určitej miery zdieľal jeho asketický spôsob života. Martin však zásadne odmietol fakt, žeby štátna moc mala v niektorej cirkevnej otázke možnosť vyniesť trest smrti (súd krvi). Podľa neho by stačilo skutočného heretika vylúčiť z cirkevného spoločenstva. V tomto bol Martin v jednote s Ambrózom z Milána. V dvoch ďalších prípadoch z rokov 385 a 386 prišiel biskup z Tours do Trieru vo veci Priscilliána: v procese v roku 385 vsadil celú svoju charizmatickú vážnosť u cisára uzurpátora Maxima Veľkého. Márne, trestu smrti proti Priscilliánovi a jeho prívržencom nemohol zabrániť. Niektorí biskupi snovali intrigy u cisára a dosiahli cisárske odsúdenie a popravu. Pre Martina to bola neslýchaná neprávosť – Arnold Angenendt hovorí o „hriešnom prípade kresťanstva“ – aby svetský sudca v cirkevno-učiteľskej záležitosti vyniesol kapitálny trest. Keď sa väčšina galských biskupov na konci procesu lúčila, episkopát sa rozdelil. Martin patril k menšine. Už len raz, v roku 386, sa objavil v spoločenstve väčšiny biskupov, lebo veril, že by ešte mohol zastaviť začaté prenasledovanie Priscilliánových prívržencov. Znovu sa však mýlil. Sklamaný Martin opustil mesto. Ťažili ho výčitky svedomia, že sa nechal vtiahnuť do „skazeného spoločenstva“. V Dialógoch sa hovorí, že sa ho anjeli pokúšali utešiť a povzbudiť ho: „Naber znovu odvahu, vráť sa k svojej neochvejnosti“. Martinov apel na miernosť a na ohraničenie vnútrocirkevného konfliktu stroskotal. Ocitol sa v krážoch cirkevnej politiky, pretože cisárovi Maximovi Veľkému išlo tiež o to, aby zhabal majetky odsúdených a veľmi bohatých heretikov. Preto sa pokúšal svoju neistú pozíciu v ríši posilniť pomocou politickej podpory galského episkopátu, ako to objasňuje historik Friedrich Prinz.

Spor medzi Poitiers a Tours 101 Jubileum Martina.indd 101

26.10.2016 10:58:56


Názor, že spravodlivosť a dobro majú svoje hranice, padol Martinovi ťažko. Neoslobodil sa od viny a od tej chvíle vybadal zmenšenie svojej zázračnej moci. Životopisec si všíma práve tieto stránky sklamaného, bezmocného a osamelého Martina, a to mu umožňuje zdôrazniť tieto takmer moderné črty zlomeného človeka. Tie nemožno prehliadnuť, keď Sulpicius na inom mieste maľuje ikonu svojho nadpozemského hrdinu. Pre ľudí 4. storočia sa pomocná, ochranná a garančná funkcia tohto svätca nekončila jeho smrťou. Miesto jeho pochovania sa naďalej zachovalo ako miesto signa et virtutes, miesto znamení a divov. Keď Martin 8. novembra 397 počas vizitácie v Candes zomrel, o jeho mŕtvolu sa rozhádali obyvatelia Poitiers a Tours, a to vo veci miesta pochovania svätca. Argumenty sú poučné. Vyslanci Poitiers vysvetľovali, že oni niekdajšieho opáta Martina len vypožičali na istý čas do Tours a že on sa preto musí teraz vrátiť do Poitiers. Tomu však protirečili občania Tours: „Vy tvrdíte, že my sme mali svoj podiel na jeho zázračných činoch. Tak viete, že on robil viac u vás ako medzi nami. Veď vám vzkriesil dvoch mŕtvych a nám iba jedného. On ešte musí ako mŕtvy splniť to, čo nám za života nevykonal.“ Konflikt sa skončil vďaka nečakanému prepadu v prospech vyslancov z Tours: počas bdenia pri mŕtvom občania Poitiers zaspali. To využili občania Toursa vyniesli mŕtvolu cez okno von a odtiaľ loďou po rieke Loire ho priviezli do Tours, a tak pochovali. O moci tohto svätca nad smrťou sa presvedčili sto rokov neskôr aj franskí králi. Jeho kus plášťa – cappa, sa stal ríšskym klenotom. Sprevádzal kráľa všade na jeho cestách, lebo sa verilo, že sila ochrany tohto svätca je stále prítomná. Príchodom Karola Veľkého nastala zmena. On nebol skúpy na prejavy úcty. Viackrát vtiahol do Tours a kláštoru Marmoutier v Tours potvrdil imunitu. Ale tento svätec sám „nestál viac v centre jeho politickej teológie a zbožnosti“, ako to zhrňuje historik Klaus Schreiner. Nemôže už vari ex-vojak Martin, ktorý podpísal službu v zbrani a časť svojho vojenského plášťa daroval žobrákovi, a nie panovníckemu domu ako ríšsky klenot, poskytnúť podstate imperiálneho panstva, ktoré sa neštítilo zbraní, žiadne teologické prepojenie? 102 Jubileum Martina.indd 102

26.10.2016 10:58:56


Tento svätec sa však nikdy nevytratil z povedomia ľudí. Presviedča nás o tom príhoda, ktorá siaha k ľuďom 10. storočia a k ich strachom a túžbam. Ide o slávnu scénu mladého dôstojníka pred Amiens, v ktorej sa podelil osvoj plášť so žobrákom a v nočnom videní vo sne zistil, že ho v podobe žobráka stretol Kristus. Delenie plášťa sa vo výstižnej francúzštine nazýva la Charité de Saint Martin.

Ochrana bezbranných Lyrická poetka Ilse Aichinger vo svojej básni „Nachruf “ (Povesť) vyjadruje provokatívnu demytologizáciu delenia plášťa: „Daj mi svoj plášť, Martin,/ ale najskôr zostúp zo sedla/ a nechaj svoj meč tam, kde je/ daj mi ho celý.“ Kedysi sa myslelo, že rímskemu dôstojníkovi patrila iba polovica plášťa, druhá polovica mala byť majetkom rímskej armády. Nápadné sú prvé obrazové predstavenia asi z 10. storočia predstavujúce jazdca na koni. To bol čas, keď sa ľud, najmä vo Francúzsku, učil obávať vojenských jazdcov. Vtedy totiž nebola žiadna obranná moc, a preto jazdci (milites, rytieri) tyranizovali a terorizovali každého, kto sa proti nim nemohol mečom postaviť. Hradní páni sa obávali týchto hôrd rovnako ako kupci, ktorí tiahli z Marseille na sever k veľkým trhom. „Rytieri“ plienili na svojej ceste roľnícke dvory, brali si úrodu, rozháňali dobytok, obohacovali sa cennosťami a v svojej bezuzdnosti boli nebezpeční aj pre dievčatá a ženy. Jestvovali biskupi a opáti, ktorí oživovali hnutie za Boží mier, aby tak v krajine zastavili hrubosť a násilnícku činnosť. Cieľom bolo to, aby voči vrstve jazdeckých bojovníkov postavili kresťanský obraz ich povolania. Ním bol ideál vojaka – miles christianus – ideál rytiera, ktorý si na svoju jazdeckú zástavu zaznačil, že bude ochrancom bezbranných a obrancom kresťanstva. Pápež Urban II. (zomrel r. 1099) to v jednej slávnej kázni sformuloval tak, že z lúpežníkov sa títo mali stať rytiermi. Tento obraz nového povolania sa rozvinul do rituálu zasvätenia a prijatia do rytierskeho stavu. Obraz sv. Martina, ktorý sedí priateľsky na obávanom koni a tasí meč – „nie však preto, aby bral, lež aby dával, nie preto, aby spôsoboval biedu, lež aby sa podelil s chudobným“ – pôsobí apotropeicky a má v sebe niečo z čara obrany, mieni filológ Benedikt Konrád Vollmann. 103 Jubileum Martina.indd 103

26.10.2016 10:58:56


Je to azda prípad, keď toto predstavenie delenia plášťa súvisí s Božím mierom? Dištanc kresťanstva voči vojenskému povolaniu siaha späť až do antických čias. Tento odmietavý postoj sa aj v opisoch života tohto svätca berie do úvahy. Sulpicius vynaložil námahu, aby sa vyrovnal s Martinovou vojenskou minulosťou. V 6. storočí sa obrátil list. Životopisci, ako Gregor z Tours a Venantius Fortunatus nápadne zamlčujú svätcovo vojenské obdobie. Prečo? Bojachtiví Frankovia by v tom sotva videli prekážku. Práve im nebol možno tento pokorný priateľský a plášť deliaci dôstojník atraktívny. „O scénu delenia plášťa sa nezaujímajú panujúci, ale ovládaní,“ hovorí Benedikt Konrád Vollmann. Čo teda zostáva z Martina z Tours v roku tohto svätca a k tomu v roku milosrdenstva? Zbožnosť ako nástroj fyzického existenčného zaistenia sa dnes stala cudzou. Vojenskí vodcovia a nositelia moci dnes tiež nehľadajú svoje šťastie u tohto svätca. „To robia už len deti na deň sv. Martina,“ takto namyslene sa vyjadril Klaus Schreiner. Politická úcta sv. Martina je uzavretou kapitolou dejín. Rozdelený plášť je však osvedčeným symbolom. Rovnako aj tolerancia: Martin z Tours odmietol násilie voči heretikovi Priscilliánovi, verný Ježišovmu povzbudeniu v podobenstve o kúkoli medzi pšenicou, kde sa hovorí: „Nechajte oboje rásť.“ (Mt 13, 30) Martin je teda patrónom viery, pre ktorú, moderne povedané, autenticita a odmietnutie násilia boli centrálne. Zomrelého freiburského historika Karla Suso Franka sa raz pýtali, čo pokladá pre nás za najviac nasledovaniahodné z Martinovej zázračnosti. Odpovedal so Sulpiciom Severom: „V jeho srdci bola len dobrota, pokoj a milosrdenstvo.“ Originál publikovaný v: Christ in der Gegenwart, Verlag Herder GmbH Freiburg 4. sept. 2016, č. 36, str. 389 – 393. Z nemčiny preložil: Mons. Anton Tyrol


26.10.2016 10:58:56

Katechézy o sv. Martinovi z Tours

KATECHÉZY O SV. MARTINOVI Z TOURS 1. Výber krstného mena je spojený so životom krstného patróna 2. Prvé informácie o kresťanoch a ich viere 3. Martin skúša kresťana: „kto ťa udrie po líci...“ 4. Rozprava o viere vzbudzuje v Martinovi túžbu poznať to „čudné kresťanstvo“ 5. Martin bližšie spoznáva kresťanov, stretáva biskupa – bývalého dôstojníka 6. Prvý konflikt s otcom kvôli viere 7. Zbožná túžba 8. Rozdelený plášť 9. Cesta ku kňazstvu 10. Biskup Martin navštevuje mestá a dediny svojej diecézy 11. Víťazný boj nad poverami a pohanstvom 12. Posledné dni života


Historické údaje, mená postáv a miest v katechézach sú čerpané z románového spracovania životopisu sv. Martina podľa knihy Wilhelma Hünermanna Svätý Martin, ktorá vyšla vo vydavateľstve Lúč v roku 2009.

1. Výber krstného mena je spojený so životom krstného patróna Nachádzame sa v Sabárii – severnej provincii Rímskej ríše (dnes mesto Szombathely v Maďarsku). Ubehlo už 1070 rokov od založenia mesta Rím (r. 753 pred Kristom), plynie jedenásty rok panovania cisára Konštantína, píše sa rok 317 po narodení Krista. Rímskemu vojenskému tribúnovi Flórusovi sa práve narodil prvorodený syn. Jeho radosť je nepredstaviteľná. Je to tvrdý, bojmi ošľahaný muž, no v tejto chvíli naplnený radosťou robí všetko pre dobro svojho 105 Jubileum Martina.indd 105

26.10.2016 10:58:56


prvorodeného. Treba mať na pamäti, že kresťanstvo a viera v Pána Ježiša v tom čase nebola ešte rozšírená, preto musíme vziať do úvahy, že tribún sa v takejto chvíli neutiekal k jednému Všemohúcemu Bohu. Hoc je pokročilá noc, zavolá si svojho astrológa, aby sa dozvedel, čo jeho synovi predpovedajú hviezdy. Samozrejme, že astrológ mal pripravené pre svojho pána iba dobré predpovede, veď kto by chcel v takejto situácii rozhnevať svojho chlebodarcu... „Dám mu meno Martinus, lebo sa narodil v znamení Marsa. S mečom boha vojny si bude raziť cestu a jeho šťastie mi bude žiariť v mojej starobe.“ Otec nedal svojmu synovi meno len tak – dobre si rozmyslel, čo bude jeho syna sprevádzať celý život. Je samozrejmé, že vojenský dôstojník túži, aby syn kráčal v jeho šľapajách. Všimnime si radosť otca z narodenia svojho syna a čo v tej chvíli robil. Aj naši rodičia sa tešili z nášho narodenia. S láskou nás prijali a už pred naším narodením robili všetko preto, aby náš život bol radostný a spokojný a priniesol im šťastie v starobe. Modlili sa k Bohu za naše zdravie, mamky využili možnosť získania zvláštneho požehnania, ktoré kňazi dávajú matkám pred pôrodom a tuho rozmýšľali nielen nad tým, aké meno nám pri krste dajú, ale aký krstný patrón nás bude po celý život sprevádzať. Je preto správne, aby každý z nás spoznal svojho krstného patróna, zoznámil sa s jeho životom a hlavne skutkami, ktoré mu otvorili bránu neba. Môžeme sa pokúsiť v niektorých veciach, ak je to možné, napodobniť jeho život. Určite bude vhodné v modlitbe ho prosiť, aby sa v nebi prihováral u dobrého Pána Boha za nás. No a do budúcnosti pamätajme, že krstným menom určujeme nielen to, ako budú dieťa volať jeho rodičia, súrodenci, kamaráti, ale predovšetkým určujeme jeho celoživotného sprievodcu – krstného patróna. Čím viac svätých poznáme, tým zodpovednejšie dokážeme dieťaťu vybrať krstného patróna.


26.10.2016 10:58:56


2. Prvé informácie o kresťanoch a ich viere Martin prežíval detstvo v blízkosti vojakov, ktorým velil jeho otec tribún Flórus. Vojaci boli rôznych národností a rôznych náboženstiev. Úplne prirodzene sa Martin naučil rozprávať rôznymi rečami a dozvedal sa aj o viere kresťanských vojakov. „Kto sú kresťania?“ „Klaňajú sa istému Ježišovi – tesárovi, ktorého Rimania pribili na kríž, lebo bol burič.“ „Ako môže byť Bohom, keď sa dal ukrižovať?“ Martin tomu nerozumel. „Kresťania tvrdia, že aj napriek tomu je Boh, dokonca Boží Syn a že po smrti vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia...“ „Tomu nerozumiem, nepáči sa mi taká viera, kto by sa chcel stať kresťanom?“ „Aj stotník Cornelius je kresťan. Cornelius je otcov najudatnejší dôstojník z celej kohorty. Je to statočný a šľachetný muž. Hlavné prikázanie kresťanov je: Miluj Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého...“ „Prečo by som mal milovať svojho blížneho? Je to čudná viera!“ V tom čase malo rímske impérium dvoch cisárov, ktorí bojovali proti sebe. Licínius, ktorý sa klaňal egyptským bohom Izide a Ozirisovi, bojoval proti Konštantínovi, ktorý bol priateľom kresťanov. Martinov otec bojoval za cisára Konštantína, aj keď bol označovaný ako priateľ kresťanov. Matka rozprávala o kresťanoch ako o čestných a verných ľuďoch, zvyknutá však bola uctievať rímskych bohov. Toto všetko ovplyvňovalo myslenie sotva desaťročného Martina. V bitke pri Adrianopolise cisár Konštantín porazil počtom oveľa silnejšie Licíniove vojsko. Tribúnovi Flórusovi kopijou zasiahli koňa. Kým obaja padali na zem, nepriateľský vojak zaútočil sekerou. Všetkým, čo to videli stuhla krv v žilách, keď v tom sa medzi nich vrhol stotník Cornélius Sextus a bleskurýchlym pohybom meča odrazil útok. Tribún ostal nezranený, sekera dopadla na stotníka, 107 Jubileum Martina.indd 107

26.10.2016 10:58:56


rozmliaždila mu náplecník panciera a spôsobila otvorenú ranu na pleci. Ale stotník si ranu nevšímal a bil sa ďalej, kým víťazstvo nebolo isté. Až potom sa dal lekárovi ošetriť. „Zachránil môjmu otcovi život,“ hútal Martin. „A musíme mu byť navždy vďační za jeho odvážny skutok,“ dodala dojatá a šťastná mama. Dlho do noci Martin hútal o tom, že mu kresťan, ktorého náboženstvom pohŕdal, vlastným telom chránil otca. Aj dnes sa ľudia pýtajú, aká je to kresťanská viera. Z odpovedí nepoznajú podstatu, preto hľadia na kresťanov a ich život. Sú čestní, zodpovední, žijú podľa viery a prikázaní? Kto nie je dobrým človekom, nemôže byť dobrým kresťanom. Ako žijeme svoju vieru? Prišiel za mnou istý študent a povedal: „Rozprávajte mi o viere v Ježiša Krista, chcem sa stať kresťanom!“ „A prečo sa chceš stať kresťanom?“ „Poznám okolo seba veľa vzácnych, múdrych ľudí, ktorých si vážim. Všimol som si, že sú hlboko veriaci. V detstve som sa náboženstvom nezaoberal, myslel som si, že je to hlúposť, pohŕdal som veriacimi. Dnes si ich vážim, viem, že nie sú hlúpi, viera ich mení v lepších, a to chcem aj ja.“ Sme druhým na povzbudenie ako stotník Cornélius či na hanbu Cirkvi? Snažme sa v tieto dni žiť svoju vieru v Ježiša Krista ako kresťania v časoch cisára Konštantína. „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5, 16)

3. Martin skúša kresťana: „kto ťa udrie po líci...“ Viete si predstaviť Martinovu radosť, keď sa mu otec vrátil z víťaznej vojny? Jeho otázky o bojoch a statočnosti vojakov nemali konca. Najviac ho však zaujímalo, ako stotník Cornélius zachránil v boji otcovi život.


26.10.2016 10:58:56


„Otecko, naozaj ti hrdinský Cornélius zachránil život?“ „Nebyť jeho, nebol by som sa vrátil domov. Nepriateľ mi kopijou zasiahol koňa. Kým sme obaja padali na zem, nepriateľ zaútočil sekerou. Všetkým, čo to videli stuhla krv v žilách, keď v tom sa medzi nás vrhol stotník Cornélius Sextus a bleskurýchlym pohybom meča odrazil útok. Mne sa nič nestalo, sekera dopadla na stotníka, rozmliaždila mu náplecník panciera a spôsobila otvorenú ranu na pleci. Ale on si ranu nevšímal a bil sa ďalej, kým víťazstvo nebolo isté. Až potom sa dal lekárovi ošetriť.“ „Ale Cornélius Sextus je kresťan!“ „Áno chlapče, vo všeobecnosti boli kresťania v mojej kohorte najudatnejší. Bili sa ako levy, ich kňaz im povedal, že bojujú za svoje náboženstvo a za svojho Boha. Napokon mnohé vlajky nášho vojska a štíty vojakov mali znak kresťanov – kríž.“ „A ty si za koho bojoval?“ „Prisahal som vernosť cisárovi Konštantínovi, bojoval som za cisára!“ Z rozhovoru sa Martin dozvedel, že cisár síce nie je kresťan, ale veľmi si ich váži a podporuje. Otcovi však, rovnako ako Martinovi, je toto náboženstvo cudzie. Nemôže si predsa kľaknúť pred mužom, ktorý visel na kríži ako otrok. Svojim učeníkom vraj hovoril, aby milovali všetkých ľudí, dokonca aj nepriateľov. S tým Riman nikdy nemôže súhlasiť! „Miluj Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého.... nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich bratov.“ ...všetko sú to krásne myšlienky a práve toto robí stotník Cornélius... „Prečo toto čudné náboženstvo robí z ľudí hrdinov?“ A ešte: „Keď ťa udrú po pravom líci, nastav aj druhé...“ „Fuj, to je pre otrokov, nie pre slobodných Rimanov. Musím to vyskúšať!“ Na druhý deň Martin zastavil otroka, o ktorom vedel, že je kresťanom. „Polož to vedro na zem, trochu sa zohni a dávaj pozor!“ 109 Jubileum Martina.indd 109

26.10.2016 10:58:56


Len čo to otrok urobil, Martin ho udrel po tvári. „Zbláznil si sa?“ rozkričal sa starec a chlapcovu hlavu rýchlo schladil vo vedre. „Ty nie si dobrý kresťan, podľa tvojho náboženstva si mal nastaviť druhé líce!“ protestoval mokrý chlapec. „Alebo ti tvoje náboženstvo prikazuje strčiť mi hlavu do vedra?“ „Ach, prepáč chlapče, vlastne máš pravdu, mal som ti nastaviť druhé líce. Tak to robili svätí. Ja som len obyčajný kuchársky pomocník a neviem si predstaviť, že by som sa mal dať iným mlátiť a nebrániť sa.“ „Tak taký kresťan sa mi viac páči, prepáč mi tú skúšku.“ Večer Martin dlho hútal nad novou skúsenosťou: „Myslím, že už trochu chápem to čudné prikázanie, lebo pripadalo mi až odporné... to o nastavení ľavého líca, keď ťa udrú po pravom. Možno sa to myslí tak, že pre Ježišovo meno majú kresťania strpieť aj prenasledovanie a zlé zaobchádzanie, a nebrániť sa. Keby otrok vedel, že ho bijem preto, že je kresťan, inak by sa zachoval. No pre rímskeho chlapca by to nebolo ľahké... aj tak: je to „čudné“ náboženstvo. Viete, čo je zaujímavé? Čím viac sa Martin dozvedel o kresťanstve, tým viac sa mu zdalo čudné. Mnohým slovám nerozumel, no túžil to všetko pochopiť. Práve táto vytrvalá túžba ho raz privedie k viere. Aj dnes sú okolo nás ľudia, ktorí učeniu viery nerozumejú, zdá sa im „čudná“, a tak ju odložia bokom ako niečo nepodstatné, momentálne menej dôležité ako ostatné. Vplyvom toho však nenachádzajú istotu vo svojej budúcnosti. Nenachádzajú istotu v pozvaní prežiť život ako Božie dieťa tu na zemi a ako vykúpení svätí v nebi. Je veľa vecí, ktorým nerozumieme, zdajú sa nám čudné, možno zvláštne... pýtajte sa! Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Kto sa nepýta, neskúma, nezisťuje, nielenže ostáva v nevedomosti, ale ľahko sa dostane do omylu. Dvanásťročný Ježiš neprekvapil učiteľov v chráme vedomosťami, ale otázkami...


26.10.2016 10:58:56


4. Rozprava o viere vzbudzuje v Martinovi túžbu poznať to „čudné kresťanstvo“ Príchod Martinovho otca z boja bol spojený s príchodom nového učiteľa, gréckeho mladíka Aristona. V tom čase o školách dnešného typu nebolo chyrovať, učili sa iba tí, ktorí mali súkromných učiteľov. Martinov otec si to mohol dovoliť, a tak Martin so svojím priateľom Festom zasadli do školských lavíc. Festus bol synom statočného stotníka Cornélia, a tak ako jeho otec, aj on bol kresťanom. Začali najprv čítať abecedu, potom písať a dostali sa aj k násobilke. Martinovi sa veľmi páčilo, keď im učiteľ rozprával staré grécke báje. Báje ovplyvnené mnohobožstvom, ktoré bolo v tom čase veľmi rozšírené, spomínali rôznych bohov. Pre každú situáciu či problém existovalo iné božstvo. Báje boli plné nečakaných situácií, komplikovaných príbehov a bojov. Vtedy počúval so žiariacimi očami a neprekážalo by mu, keby to bolo aj celý deň. Jeho spolužiak Festus však nadšený nebol. Jedného dňa to už nemohol počúvať, a tak prerušil svojho učiteľa: „Prečo nám rozprávaš také klamstvá? Neexistuje boh Apolón ani Zeus. Neexistuje Herakles, Mars – boh vojny, všetci sú vymyslení a nikdy nežili!“ Martina prekvapili tieto slová a mladého gréckeho učiteľa tiež zarazili. „Malý Riman, čo sa zlostíš? Či ako Riman pohŕdaš bohmi, ktorých ste od nás Grékov prebrali a zmenili im mená?“ „Neverím ani v Dia, ani v Jupitera, ani v Apolóna! Som kresťan a keď chceš rozprávať o Božích veciach, rozprávaj o pravom a jedinom Bohu! Rozprávaj o Bohu, ktorý dal cisárovi Konštantínovi zvíťaziť nad pohanmi!“ „Nevedel som, že si kresťan, ale mal by si poznať bohov, ku ktorým sa stáročia modlili tvoji predkovia.“ „Naozaj veríš týmto rozprávkam?“ „Je to predsa dedičstvo môjho národa...“ „Ale neveríš tomu, však?“ Festus dobre odhadol svojho učiteľa. Veril v nejakú najvyššiu bytosť, ale či to bol niektorý z gréckych, či rímskych bohov? V tom 111 Jubileum Martina.indd 111

26.10.2016 10:58:56


istotu stratil už dávno. Učiteľ spolu s Martinom obdivoval Festovu istotu, ktorú mal od svojho otca. Martin ešte nikdy nevidel človeka tak zapáleného pre vieru. Iba to ho mrzelo, že v jeho očiach bolo kresťanstvo čudné. Cez voľno chlapci zašli do kuchyne niečo si zjesť. V spoločnosti starého sluhu Rúfusa im chutilo, no v Martinovej hlave stále doznievala debata z vyučovania. „Prečo si sa tak pustil do učiteľa?“ „Lebo som kresťan a nemám rád tieto pohanské bájky. Ty tomu nerozumieš, ale aj Rúfus je kresťan, ten by ti to vedel vysvetliť.“ „Ojojoj, som len starý sluha, ja neviem nič vysvetliť,“ zapojil sa do rozhovoru starec so zjazvenou rukou. „Čo sa ti stalo s rukou, Rúfus?“ „To ti aj ja viem povedať,“ zvolal Festus. „Keď bol cisárom Dioklecián, jeden rímsky sudca chcel Rúfusa prinútiť, aby priniesol obetu pohanským bohom a keďže sa zdráhal, strčili mu ruku do ohňa.“ „Do ohňa? Veď to muselo strašne bolieť!“ vyhŕklo z Martina. „Potom ho poslali do olovnatých baní, drel tam ako otrok dovtedy, kým cisár Konštantín nedal našej Cirkvi slobodu.“ „Počúvaj Festus, aj ty by si si dal pre vieru popáliť ruku?“ „Samozrejme! To by urobil každý poriadny kresťan, dokonca aj život treba vedieť obetovať za svoju vieru!“ Potom sa Festus na chvíľu odmlčal a dodal: „Kristus by ma posilnil, aby som sa nebál.“ To „čudné“ kresťanstvo, ako ho desaťročný Martin nazval, neustále zamestnávalo chlapcovu myseľ. Stretli ste sa aj vy s niekým, kto tak smelo vyznal svoju vieru? Poznal som učiteľa, ktorý odmietol v škole rozprávať proti Bohu – vyhodili ho a až do roku 1990 pracoval ako smetiar na technických službách. Nebolo nás veľa, ale nevadil nám výsmech, keď sme v piatok v školskej jedálni na tanieri nechali mäso. A ak nás práve v nedeľu volali na výlet, aby sme vymeškali sv. omšu, zriekli sme sa a facka od učiteľa možno pálila viac ako Rúfusova ruka, no v srdci sme sa tešili ako apoštoli kedysi, že sme mohli vyznať vieru a niečo pre ňu vytrpieť. Syn toho učiteľa-smetiara 112 Jubileum Martina.indd 112

26.10.2016 10:58:56


je vynikajúcim kňazom. Určite jeho svedectvo viery prinieslo veľké ovocie. Porozprávajte sa doma o tom, ako vieru žili a možno aj bránili vaši rodičia. Možno boli pre vieru aj prenasledovaní alebo sa zriekli takých záujmov, ktoré im to nedovoľovali, alebo obmedzovali praktizovať vieru. Čo tak v najbližšie dni pokúsiť sa vieru úprimnejšie žiť a nebáť sa ju vyznať. Žime ju tak ako Festus či Rúfus z dnešného príbehu. Aj nás pozorujú mnohí ako praktizujeme vieru, buďme im na povzbudenie.

5. Martin bližšie spoznáva kresťanov, stretáva biskupa – bývalého dôstojníka Martin trávil voľné chvíle so svojím priateľom Festom. Jazdili po okolí na koňoch, pozorovali vojakov ako sa na cvičisku, neďaleko mesta Ticina, pripravujú na boj. Boli to chlapi z rôznych kútov sveta: Frankovia, Suévi či Alemani. Ich reči nerozumeli, ale obdivovali ich silu a obratnosť. Raz ho Festus zaviedol k vysokej tehlovej budove s krížom na streche. „To je naša bazilika, aj tu niekedy chodím, stretávam tu na bohoslužbách vojakov z tejto gardy.“ „S takými barbarmi chodíš na bohoslužby?“ „My kresťania nepoznáme rozdiel medzi Rimanmi a barbarmi. Keď kľačíme pred Bohom, všetci sme si rovní. Pozri, tu ide náš biskup Atanázius. Poď, pozdravíme ho.“ Biskup Atanázius si rýchlo získal Martinovo srdce. Aj keď sa stretli prvýkrát, mali si čo povedať. Bielovlasý muž akoby mal prehľad vo všetkom – kone, jazdci, šľachetnosť a spravodlivosť Martinovho otca, vízie do budúcnosti mladých návštevníkov... Samozrejme, odkryl im čo-to aj zo svojho života. Bol vyslužilým vojakom. Za cézara Galéra bol jazdeckým dôstojníkom a viedol rímske vojsko proti Peržanom. Tak ako teraz chlapci, ani on si v ich veku nevedel predstaviť nič krajšie, ako na koni uháňať do útoku. „Neskôr som sa naučil, že sú ešte väčšie veci: v pokore slúžiť Bohu a dušiam svojich bratov. Dvakrát sme v Perzskej vojne tiahli proti Peržanom. Prvýkrát nás porazili železní jazdci, ale nasledujúce leto 113 Jubileum Martina.indd 113

26.10.2016 10:58:56


sme v arménskej vrchovine zvíťazili. Bolo to veľkolepé, no rozhodol som sa, že zložím meč a prisahal som, že v budúcnosti budem slúžiť iba Najvyššiemu: Kráľovi kráľov. Odišiel som do iného boja, kde meč je nanič, v tomto boji záleží iba na pevnej vôli a statočnom a vernom srdci.“ „To hovoríš o časoch veľkého prenasledovania?“ zamiešal sa do rozhovoru Festus. „Áno, videl som, ako kresťanov hádzali v aréne pred divé zvieratá. Dali im dýky, aby bojovali, ale oni dýky odhodili a modliac sa so zdvihnutými rukami čakali na úder levovej či panterovej laby. Videl som ako vyháňali z domovov celé dediny, ako po vyprahnutých afrických cestách tisíce kresťanov odvliekli do baní. Aj mňa zajali, prikovali ma na galejnícku lavicu a takto som vesloval niekoľko rokov.“ Martin zbledol od úžasu a nakoniec sa opýtal: „Prečo ste sa nebránili, keď vás bolo tak veľa?“ „Lebo kresťan nepozná väčšiu česť, ako znášať potupu a zomrieť za svoju vieru, ale to sa ti musí zdať cudzie a nepochopiteľné, veď ty nepoznáš našu vieru. Nalejem vám trochu sladkej vody, aj niečo pod zub nájdem.“ Martin mlčky rozmýšľal, spomenul si ako ho kedysi pobúrilo Kristovo prikázanie: Keď ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj ľavé. Lenže v jeho mysli pomaly svitalo poznanie, že na bezbrannosť kresťanov treba viac odvahy ako na rozhnevaný úder. Zrazu ani nevie ako povedal: „Ja by som chcel poznať vašu vieru. Naozaj ju chcem poznať! Najprv sa mi zdala taká čudná, potom záhadná, ale teraz ju chcem lepšie spoznať. Veľa ľudí, ktorých si hlboko vážim, sú kresťania. Chcem poznať ich vieru. Čo myslíš Festus, mohol by som sa aj ja stať kresťanom?“ „Zaiste, ale tvoj otec bude určite proti.“ V nasledujúcich týždňoch bol Martin častým hosťom v biskupovom dome. Staručký biskup ho sám vyučoval kresťanskú


26.10.2016 10:58:56


náuku. Opatrne, krok za krokom ho uvádzal do tajomstiev kresťanskej viery a Martin s úžasom spoznával, aký cenný klenot mu Boh ponúka. Zrazu si uvedomil, že jeho život sa otvára, ako keby bol doteraz zavretý v tesnej škatuli. Určite si vieme predstaviť s akou horlivosťou sa Martin učil náboženstvo. S akou horlivosťou k nemu pristupujeme my? Istotne k zápalu prispeli svedectvá kresťanských vojakov i statočného biskupa Atanázia. Poznáš človeka, ktorý svojím životom vydáva krásne svedectvo kresťanskej viery? Kto ťa ako prvý vovádzal do tajomstiev našej viery? Čo tak im v tieto dni za to poďakovať. Možno osobne, možno SMS-kou, ale hlavne životom. Určite krásne by bolo vieru, ktorú sme prijali, odovzdať ďalej. Porozprávaj niektorú z príhod o sv. Martinovi kamarátovi či kamarátke v škole.

6. Prvý konflikt s otcom kvôli viere Martinove jedenáste narodeniny. Martin je už rok katechumenom. Snaží sa žiť podľa viery, usiluje sa pestovať v sebe kresťanské čnosti, ktoré mu biskup odporúčal. Často nad sebou a svojimi chybami premýšľal, ale snažil sa ich vykoreniť. Matka, ktorá s ním bola častejšie ako otec, si všimla, že je vľúdnejší, poslušnejší, ochotnejšie si plní povinnosti a vie sa aj zrieknuť či podeliť s inými o nejakú dobrotu. Otec však stále nevedel, že jeho syn sa chce stať kresťanom. Martin vedel, že raz sa to dozvie a vtedy bude mať možnosť nielen nezaprieť vieru, ale ju aj vyznať. Tušil, že nebude nadšený, ba môže to pokladať ako neposlušnosť. V deň narodenín dostal Martin od otca krásneho panónskeho koňa. Pochádzal z najušľachtilejšieho plemena cisárskeho žrebčinca. Bielej kobyle dal meno Glória, vyskočil do sedla a vybehol po bielom snehu na radostnú prechádzku. Večer sa rodina zišla k slávnostnej večeri. Po večeri vzal otec syna do átria, čo bol vnútorný otvorený priestor rímskeho domu, kde sa obvykle modlil k svojim bohom. Najprv vyprosoval požehnanie pre syna, potom nasypal do striebornej misky zrnká tymiánu a napokon vyzval Martina, aby tiež obetoval bohom ich domu. Martin zbledol, rýchlo sa však vzchopil a pevným hlasom povedal: „Nie, otec, ja nemôžem obetovať týmto obrazom.“ 115 Jubileum Martina.indd 115

26.10.2016 10:58:56


„Prečo nie? Prečo im nemôžeš obetovať? Ochraňujú ťa od tvojho narodenia a zaslúžia si, aby si im vzdal česť.“ „Mňa ochraňuje živý Boh, nie tieto figúrky. Aj tak sú len bezduchým kovom. Otec, stretávam sa s kresťanmi, vyučuje ma kresťanský biskup, stal som sa katechumenom.“ „Katechumenom? Čo to je? Ty si tiež kresťan?“ „Katechumeni sú čakateľmi na krst, ešte nie som kresťanom, ale chcem sa ním stať.“ „Taká bezočivosť, nestrpím, aby si sa hlásil k tej sekte, čo uctieva Ukrižovaného! Si Riman a budeš sa modliť k bohom, ktorým ja od mladosti slúžim. Môj syn sa nestane zradcom viery svojich predkov. Keby si sa stal kresťanom – v tej chvíli prestaneš byť mojím synom!“ Nato tribún vstal a ťažkým vojenským krokom odišiel z domu. Martin obstál v tejto skúške, aj keď bol smutný z otcovho sklamania. Na radu matky a priateľa Festa, ktorý bol už dávno kresťanom, poradil sa s biskupom. Ten odmietol chlapca pokrstiť proti vôli otca. „Tak počkám, kým sa budem môcť sám rozhodnúť, ale v srdci budem kresťanom a nikto ma neprinúti obetovať pohanským bohom! Ani otec nie! Príde deň, keď aj ja získam milosť Božieho synovstva. Dovtedy sa budem na tento úmysel horlivo modliť.“ Bol Martin presvedčený, že robí dobre? Mal iba jedenásť rokov, teda podľa veku málo skúseností a vedomostí, ktoré navyše odporovali otcovmu poznaniu. Na človeka v detstve vplývajú mnohí: otec, mama, súrodenci, susedia, spolužiaci, kamaráti, učitelia.... Martin mal otvorené srdce a jeho spočiatku odmietavý postoj ku kresťanskej viere prelomilo osobné poznanie, svedectvo kresťanov a skúsenosť. Zisťuje, že žiť kresťanstvo je nielen krásne, ale aj ťažké, spojené s obetami i prenasledovaním. Martin nie je typ človeka, ktorý ide iba za krásnym a ľahkým. Jeho srdce sa podobá dobrej pôde, do ktorej padá zrniečko viery, ktoré prinesie stonásobnú úrodu. Jeho presvedčenie a vôľa byť kresťanom ešte podstúpi veľa skúšok. Aj nás čakajú možno podobné skúšky, neraz sa budú naše názory rozchádzať s postojmi ľudí okolo nás, vrátane rodičov. Vtedy prosme o pomoc a sprevádzanie sv. Martina, aby sme konali ako on: múdro, rozvážne a smelo, aby sme mali pri sebe spoľahlivých ľudí, ktorí nás správne usmernia. 116 Jubileum Martina.indd 116

26.10.2016 10:58:56


7. Zbožná túžba Dvanásťročný Martin bol so svojím priateľom Festom na bohoslužbách v bazilike. Vedel, že ako katechumen môže byť len na bohoslužbe slova. O to viac sa snažil pozorne počúvať. Diakon prečítal z Matúšovho evanjelia Ježišove slová: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Tieto slová chlapcom prenikli ako blesk. A možno ešte viac pokračovanie: „Keď mladík počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok.“ Platili tieto slová iba o tom mladíkovi či aj o synovi rímskeho dôstojníka? Diakonove slová rezonovali v Martinových ušiach ako keby práve toto bolo pozvanie na cestu, ku ktorej ho Pán volá. Bolo teda cieľom jeho života nasledovať Pána v chudobe? Medzitým vystúpil na kazateľnicu biskup. Jeho slová sa jasne rozliehali bazilikou až do predsiene pre katechumenov. Biskup rozprával konkrétne prípady ľudí, ktorých poznal a nasledovali Ježiša ochotnejšie ako mladík z evanjelia. Rozprával o tébskych pustovníkoch, ktorí rozdali svoj majetok chudobným a usadili sa ako pustovníci v skalnatej jaskyni a tu dlhé roky v modlitbách slúžia Pánovi. Prichádzajú za nimi ľudia z miest a dedín a oni im radia, učia ich, modlia sa s nimi a za nich. Biskup rozprával o mladíkovi Pachomiovi, ktorého rímski legionári odvliekli z jeho rodnej dedinky pri Níle do vojenskej služby. Tam medzi vojakmi spoznal a prijal kresťanskú vieru, dal sa pokrstiť a stal sa zbožným pustovníkom. Založil kláštor, ktorý sa stal útočiskom mnohých rehoľníkov. Spoločne svoj život posväcujú prácou a modlitbou. Martin počúval so zatajeným dychom. Bolo mu, akoby počúval Boží hlas, ktorý ho volá k životu v chudobe a odriekaní ako pustovník na brehu Nílu. V hlave cítil zmätok, ale jeho srdce horelo ako srdce emauzských učeníkov keď spoznali Pána. Vedel, že tento sen sa aj preňho raz stane skutočnosťou. Počas nasledujúcich desiatich rokov Martin absolvoval vojenskú školu, nastúpil do služby v armáde a stal sa najlepším šermiarom, jazdcom i lukostrelcom. Ako katechumen s priateľom Festom priviedol k viere nejedného mladíka, ba aj učiteľa filozofie, no sám sa kresťanom stať nemohol. Ponúkala sa mu úspešná kariéra vojaka, no zároveň mal vždy na pamäti biskupove slová z onej kázne. Neraz, keď 117 Jubileum Martina.indd 117

26.10.2016 10:58:56


ho chválili alebo povýšili, si opakoval: „Ale najvznešenejšie je stať sa svätým...“ Otec ho neraz zobral do Milána, kde mohol obdivovať krásne paláce, triumfálne oblúky, stretnúť vojakov najvyšších hodností, no aj tak si stále opakoval: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“ Zodpovedne si plnil svoje povinnosti a dušu, hoc ešte nepokrstenú, ozdoboval skutkami kresťanských čností. Uvedomoval si, že najprv musí byť dobrým človekom, aby sa mohol stať dobrým a raz svätým kresťanom. Veľa vody pretečie naším dedinským potokom, kým sa z detí stanú „dospeláci“. Nechajme sa povzbudiť príkladom sv. Martina a zodpovedne si plňme svoje školské i domáce povinnosti. Vzmáhajme sa v múdrosti a sile ako Ježiš v nazaretskej rodine. Neuspokojme sa s plnením povinností, urobme viac. To platí vo všetkých rovinách života, aj v duchovnej. Pán si aj nás vychováva, pripravuje, dáva nám spoznať cestu, po ktorej verní služobníci dôjdu do neba. A nie sami, ale aj s tými, ktorých zachránia. Koho by si mohol počas nasledujúceho týždňa duchovne chrániť či zachrániť?

8. Rozdelený plášť Martin, dvadsaťdvaročný dôstojník rímskeho vojska, sa vracal z nočnej jazdy so svojím sluhom do mestských kasární. Husto snežilo, sluha Demetrius sa tešil ako sa zohrejú pri prevarenom víne. „Na to zabudni, poslednú fľašu som včera dal žene chorej na suchoty.“ „Poznám tvoju márnotratnosť, pane, dal si jej predposlednú. Poslednú som dobre skryl, takže bude.“ Zo snehovej metelice sa vynorila mestská brána a z nej sa vytackal ošarpaný, chabo oblečený žobrák napoly stuhnutý od mrazu. „Milodar, dobrý pane, umieram od hladu a zimy,“ bľabotal zachrípnutým hlasom. Sluha Demetrius sa zlostne vyrútil na žobráka, 118 Jubileum Martina.indd 118

26.10.2016 10:58:56


ktorý sa opovážil skrížiť cestu rímskemu dôstojníkovi, no viac nestihol. „Radšej vyber z kapsy zopár mincí pre toho nešťastníka, aspoň zopár denárov.“ „Na to zabudni, posledný peniaz si dal ambianskemu žobrákovi včera. Nič nemám, vrecká sú prázdne.“ „Tak mu dám svoj plášť, nech nemrzne ten úbožiak,“ zvolal dôstojník. V momente vytasil meč, strhol si plášť a jediným švihnutím ho preťal napoly. Polovicou plášťa prikryl holé plecia žobráka a odcválal do rímskeho tábora. „Nikdy v živote som nevidel taký nezmyselný úder mečom, pane, ako dnes,“ konštatoval sluha Demetrius. „Slúžil som už nejednému pánovi, boli dobrí i prísni, ale iba ty ma nazývaš bratom. Si jedným z najmladších dôstojníkov celej légie, bolí ma, keď vidím, ako rozhadzuješ majetok. Máš pred sebou kariéru a budúcnosť, ktorú ti hocikto závidí. Neopúšťaj šťastenu kvôli žobrákom.“ „Ty nechápeš, toto ma vôbec neláka. Mňa láka skalnatá jaskyňa v tichu hôr či púšte, kde by som mohol ako pustovník slúžiť Tomu, ktorého už celé roky hľadám. Najradšej by som odložil meč, vzdal sa služby v zbrani a odovzdal sa službe Kristovi.“ „Raz som videl v kresťanskom dome obraz toho Galilejčana. Na hlave mal tŕňovú korunu, no čo to je oproti zlatu cisára?“ „Ježišove tŕne sú tisíckrát cennejšie ako všetko zlato sveta. Tak ako je láska väčšia než násilie a milosrdenstvo, je viac ako všetky poklady sveta. Ty tomu nerozumieš, tiež som tomu kedysi nerozumel, poďme spať, zajtra máme povinnosti.“ V noci mal Martin zvláštny sen. Videl Ježiša Krista v sprievode anjelov. Cez plecia mal prehodenú tú časť jazdeckého plášťa, ktorú Martin daroval žobrákovi. A Pán povedal nebešťanom: „Katechumen Martin ma zaodel týmto plášťom.“ Tento živý sen mal dôstojník počas celého nasledujúceho dňa pred očami. Večer navštívil biskupa a porozprával mu o tom. „Čo si urobil jednému z mojich najmenších bratov, mne si urobil. Ty si dal Kristovi svoj plášť, on ti dá plášť Božieho synovstva,“ vysvetľoval biskup. 119 Jubileum Martina.indd 119

26.10.2016 10:58:56


Martin pochopil, že je čas nehľadieť na otca, vedomý si toho, že je už dospelý a samostatný, požiadal biskupa o krst. Usilovne chodieval na vyučovanie katechumenov a pri veľkonočnej vigílii bol pokrstený. Tento deň bol preňho veľmi významný. Stal sa Božím dieťaťom, prijal sviatosť birmovania i Eucharistiu a navyše, rozhodol sa urobiť, čo kedysi spravil Atanázius: rozhodol sa vzdať sa služby vo vojsku a naplno slúžiť iba Bohu a svojej duši. Darmo ho priatelia prehovárali, že Bohu môže slúžiť aj ako rímsky legionár, že v armáde sú tisíce kresťanov, že to bude ďalšia rana pre jeho otca, nič nezmenilo jeho nadšenie, všetko riadne zvážil pred Bohom a svojím svedomím. Iba odporúčanie a poslušnosť voči krstnému otcovi, dôstojníkovi Klaudiovi, oddialili toto rozhodnutie, kým si nebol skutočne istý, že to chce nielen on, ale aj Ten, s ktorým sa rozdelil o plášť. V lete roku 341 ako 24-ročný požiadal cisára o prepustenie z vojska. Aby presvedčil cisára, že nechce ujsť pred bojom, ponúkol, že pôjde do boja na čele rímskej armády, ale bez štítu a zbrane, ozbrojený iba znakom kríža. To akoby si podpísal ortieľ smrti ešte pred vyhratou bitkou! Ráno za zvláštnych okolností cisár znepokojený predpoveďou astrológa požiadal germánske vojská o zmier, vyplatil desaťtisíc zlatých, aby zabránil boju a Martina prepustil z vojska. Nejeden Martinov spolubojovník a možno kresťan radil Martinovi zostať pri vojsku a tu žiť, rozvíjať a odovzdávať vieru. Martin však nešiel iba za svojím úmyslom. Cítil Božiu vôľu, počul Boží hlas a šiel za ním. Môžeme povedať, že už od detstva si cibril sluch, aby správne rozoznal Boží hlas a vedel ísť za ním. Najistejšia cesta do neba je ísť po ceste, ktorú nám pripravil Pán. Cibrime si svoj duchovný sluch, aby sme vo víre rôznych hlasov spoznali ten Boží, dajme pozor, aby ho neprehlušil hlas sebectva, lenivosti, pohodlnosti alebo pýchy. Modlime sa za seba, ale aj za druhých, za súrodencov, kamarátov, spolužiakov, za tých, ktorí sa rozhodujú alebo rozhodli nasledovať Ježiša tak ako sv. Martin.

9. Cesta ku kňazstvu Martin, dôstojník rímskeho vojska, sa po prepustení z armády rozhodol naplno žiť evanjelium. Ujal sa ho biskup Maximin, poskytol mu strechu nad hlavou a zaviedol do spoločenstva veriacich. Martin 120 Jubileum Martina.indd 120

26.10.2016 10:58:56


mu bol vo všetkom nápomocný. Sprevádzal ho na cestách po veľkej diecéze a keď boli doma, staral sa o chorých, kŕmil hladných a vláčil kamene na stavbu kostola. Zároveň vnímal neľahké časy, keď nejeden biskup musel pre obranu viery pred bludmi odísť do vyhnanstva. Sledoval zápas svätých biskupov o čistotu viery. Počúval o živote pustovníkov, ktorí trávili dni v prísnom pokání, v práci a ustavičnej modlitbe. Ich skryté životy boli ako majáky, ktoré v temnom svete zachraňujú duše a ukazujú správnu cestu. Neraz si spomenul na svoje mladícke rozhodnutie nasledovať pustovnícky život. S biskupom Maximinom putoval aj do Ríma, ba odprevadil ho aj na poslednej ceste pozemským životom. Pochoval ho v meste Poitiers a na radu svojho biskupa vyhľadal biskupa Hilára. Aj jemu verne slúžil. Videl ako bráni čistotu viery pred bludným áriovým učením. Arianizmus je učenie alexandrijského biskupa Aria, ktorý nepriznával Kristovi rovnosť s Bohom. V roku 325 bol arianizmus odsúdený na Prvom nicejskom koncile. Arius vystúpil v teologických diskusiách s názorom, že pred stvorením sveta stvoril Boh-Otec Krista ako prostredníka medzi sebou a tvorstvom a že teda obaja nie sú rovnakej podstaty. Áriovo učenie prijal cisár Konštantín a dôsledkom bolo prenasledovanie verných kresťanov. Martin túžil, aby sa v jeho rodnej Sabárii šírila pravá viera. Rozhodol sa preto navštíviť svojich už starých rodičov. Otec mu odoprel pozdrav aj stisk ruky, no matka ho privítala so slzami radosti. Pozorne počúvala, keď prítomným rozprával o Ježišovi a jeho evanjeliu lásky. Dočkal sa veľkej radosti, keď mohol byť prítomný pri jej krste. Keď znovu prekročil Alpy, pobral sa do Milána, kde však márne hľadal pravoverného biskupa. Na okraji mesta si zriadil pustovňu a tam viedol pustovnícky život. Nebol tam však dlho, lebo ariánsky biskup ho vyhnal. V roku 360 sa ako 43-ročný znovu stretol s biskupom Hiláriom, ktorý ho vysvätil najprv za diakona a ešte v tom roku aj na kňaza. V blízkosti mesta Poitiers si postavil pustovňu. Nežil v nej však dlho sám. Nebolo preňho ľahké viesť stále rastúce spoločenstvo rehoľníkov. Biskup Hilárius mu bol skvelým radcom i duchovným vodcom. Pre rehoľníkov vypracoval pravidlá: práca, modlitba, skutky milosrdenstva, starostlivosť o hladných a chorých. Kláštor sa stal známym a vyhľadávaným. Ľudia rozprávali o podivných uzdraveniach, ktoré sa stali na Martinov príhovor. Rozprávali o znameniach, zázrakoch i vzkriesení z mŕtvych, rozprávali o svätom kňazovi – otcovi mnohých rehoľníkov. 121 Jubileum Martina.indd 121

26.10.2016 10:58:56


V istý letný deň roku 371, Martin mal vtedy 54 rokov, bol ešte Martin pohrúžený do ďakovnej modlitby po rannej sv. omši, keď sa pred ním na kolená hodil rozrušený muž: „Otče, prichádzam v najväčšej núdzi. Moja žena je ťažko chorá. Prosím, poď so mnou a polož na ňu ruky, aby ozdravela alebo aby v Božom pokoji zomrela! Poď rýchlo, prichádzam až z Caesarodonu (dnešné mesto Tours)!“ „Naozaj, máš za sebou dlhú cestu, prečo si sa neobrátil na vášho biskupa Lidoriusa, je to svätý človek.“ „Áno, svätý, preto si ho Pán povolal k sebe. Teraz sa modlíme, aby nám Boh dal nového, dobrého a verného pastiera.“ Martin si rýchlo zobral plášť a bez meškania odchádzal v nádeji, že sa o pár dní vráti. Po dvoch dňoch cesty vstúpili do mesta. Na uliciach sa zbiehali ľudia obzerajúc si príchodiaceho kňaza. Zbožný kňaz netušil, že si ho ľudia zvolili za svojho biskupa. Ešte v ten deň ho metropolita z Rouenu vysvätil za najvyššieho pastiera v Tours. Šťastná Cirkev, ktorá dostala takého zbožného biskupa! Všetci jasali a tí, ktorým prekážalo jeho chudobné oblečenie a zodraté sandále, sa uspokojili, keď dostal mitru na hlavu a berlu do ruky. Stať sa kresťanom znamená naplno sa vložiť do služby Bohu. Martin pochopil, že byť kresťanom je získať nádej na nebo a nebo chcel sprostredkovať aj svojím blížnym. Dal sa naplno do Božej služby a kňazstvo či biskupskú hodnosť prijal ako možnosť účinnejšie šíriť vieru medzi ľuďmi. Kto vníma krst a svoju vieru ako hodnotu pre seba, nepochopil podstatu kresťanstva. Radostnú zvesť evanjelia naozaj prijal len ten, kto cíti potrebu odovzdať ju druhým.

10. Biskup Martin navštevuje mestá a dediny svojej diecézy Biskup Martin s hŕstkou mladých bratov z kláštora Marmoutier robil obchôdzku po svojej diecéze. Niekedy šli po starej rímskej ceste, ktorá spájala väčšie mestá, ale často prechádzali cez vŕšky, doliny či rokliny. Ani zlé počasie horlivého biskupa neodradilo od stretania sa s jemu zvereným ľudom. Vtedy povzbudzoval bratov: „Sme Boží 122 Jubileum Martina.indd 122

26.10.2016 10:58:56


legionári, dobrý vojak bojuje za každého počasia. Len zlý legionár sa bojí vetra a dažďa.“ Raz počas cesty prechádzali popri rímskej pevnosti Ambose. Vedľa nej sa týčila masívna, z obrovských skál postavená, veža. V jej zátiší si dopriali krátky odpočinok. „Čo je to za stavbu?“ opýtal sa jeden z bratov. „Je to stará pohanská svätyňa. Galskí pohania ju zasvätili Taranisovi, keltskému bohu hromu.“ Keď to bratia počuli až im zimomriavky prešli celým telom. „Ako môžeme jesť pri mieste démonov?“ pokračoval v rozhovore iný brat. „Netreba sa báť, zanedlho z kvádrov tejto veže postavia kostol na Božiu slávu. Treba ľuďom ukázať, že sú to iba výmysly, povery či zvyklosti, ktoré sú prekonané. Treba zvrhnúť chrámy démonov, zvrhnúť ich podobizne a zoťať ich stromy. Kultové miesta bôžikov musia padnúť, ak chceme jednoduchých ľudí vyslobodiť z tohto zajatia. Ale nechcem nič vziať bez toho, aby som nedal. Na tých istých miestach postavíme kostoly, v ktorých ľudia aj v núdzi nájdu útechu a vykúpenie. A dám im pastierov, kňazov i diakonov, ktorí budú bývať medzi nimi. Každé väčšie osídlenie bude mať svojho kňaza. Nemôžem pásť svoje stádo tak, že všetkých kňazov budem mať v Tours, tam ich je priveľa, rozpošlem ich po celej diecéze. Chcem Boží hrad v každej dedine môjho biskupstva!“ Bol to smelý a vynikajúci plán. V tom čase boli kresťania iba vo väčších mestách. Tu mali svojho biskupa a ten mal po boku svojich kňazov a diakonov. Pohanov v mestách rýchlo ubúdalo, ale na dedinách, v hlbokých lesoch a horských výšinách sa ľudia stále klaňali vymysleným, nič neznamenajúcim bôžikom. Práve tu zakladal nové farnosti a ich správou poveroval svojich kňazov. Biskup Martin takto jednoduchých ľudí vytrhával z nevedomosti temných povier a prinášal im čisté Božie svetlo. Spoločne sa modlili za nové kňazské povolania, aby mal vždy dostatok kňazov pre svoje farnosti. Po nejakom čase, keď v diecéze pribudlo veľa nových farností, znova prechádzal popri starej pohanskej veži pri Ambose. Farnosť tu už bola niekoľko rokov, ale vežu nezbúrali. 123 Jubileum Martina.indd 123

26.10.2016 10:58:56


„Ach, otče, ako mám s niekoľkými klerikmi zvaliť takú veľkú stavbu, veď od sedliakov nemôžeme očakávať žiadnu pomoc. Ani jeden z nich sa neodváži zdvihnúť ruku proti miestu, ktoré stále poverčivo uctievajú? Žiadaš nemožné!“ „Všetko je možné tomu, kto verí,“ odvetil biskup Martin. Nasledujúcu noc celú strávil v modlitbách. Ráno prepukol strašný orkán a začal vyvracať aj najmohutnejšie stromy na okolí. Všetci sa v strachu zbehli okolo svojho biskupa. „Nebojte sa, bratia, nič sa nám nestane, len sa modlite, Boh je s nami!“ utišoval všetkých biskup. Sedliaci, ktorí ešte stále neboli pevne zakorenení v kresťanstve a vo viere v jedného Boha, sa poverčivo utiekali k Taranisovi, bohu hromu a prosebne dvíhali ruky pred jeho svätyňou. Orkán však mohutnú stavbu zrútil akoby silou päste, ostala po nej iba kopa kvádrov a kamenia. „Taranis je mŕtvy, Boh kresťanov ho zabil!“ volali zdesení dedinčania. Biskup Martin potom takto povzbudil miestneho farára: „Všetko je možné tomu, kto verí. Daj sa do práce a z trosiek pohanskej svätyne postav živý Dom Boží!“ Nevedel by som si predstaviť rozvoj viery, keby dediny či malé mestečká boli bez kňazov. Ďakujem Bohu i sv. Martinovi, že máme Boží hrad v každej dedine. Nevedel by som si predstaviť starostlivosť duchovných pastierov o duše, keby boli malé stáda bez pastiera. Aj vďaka sv. Martinovi považujeme za samozrejmé, že máme medzi sebou kňazov. Martin si ako Boží vojak horlivo plnil svoje povinnosti, ani dážď ho neodradil od navštevovania svojich farností. Nech aj nás príklad sv. Martina povzbudí k horlivej účasti na sv. omšiach, zvlášť sv. omšiach pre deti a mládež, a to aj vtedy, keď si na cestu treba zobrať dáždnik...


26.10.2016 10:58:56


11. Víťazný boj nad poverami a pohanstvom Biskup Martin neúnavne bojoval proti poverám a proti pohanstvu. Pritom ľuďom, ktorým zobral prázdne nádeje z povier, vkladal do sŕdc pravú vieru. Už mal 63 rokov, keď cisár Teodózius pri svojom nástupe do vlády zakázal pohanstvo, dal zatvoriť chrámy bohov a zakázal aj ich uctievanie v súkromných domoch. Zvláštnym listom – ediktom sa nariaďovalo: Všetky naše národy musia prijať vieru, ktorú apoštol Peter priniesol Rimanom a ktorú vyznáva pápež Damaz a alexandrijský biskup. To znamená uznávať Najsvätejšiu Trojicu Otca, Syna a Ducha Svätého. Cisár tiež urobil koniec rozkolu v kresťanstve. Na jar roku 381 povolal do Konštantínopolu biskupov Východorímskej ríše a tam zavrhli nielen arianizmus, ale aj bludné učenia, ktoré popierali božskú podstatu Ducha Svätého. Zároveň bol slávnostne vyhlásený pápežský primát. Boli to veľké veci pre kresťanstvo, no biskup Martin vedel, že sa pohanstvo ukrýva v mnohých skrýšach, pohanských chrámoch či posvätných stromoch. Vlastnými rukami zbúral nejeden pohanský chrám. A hoci stáli vedľa chrámu zhrození sedliaci prichádzajúci o svoju falošnú nádej, nielen že sa nebál, ale ani mu nikto neublížil. Nebolo to tak vždy. V blízkosti jednej dediny zbúral pohanský chrám a chystal sa zoťať obrovský smrek zasvätený pohanskému bohu Esusovi. „Nič v ňom nie je posvätné, zvalíme ho a postavíme tu kríž – symbol spásy.“ Sedliaci boli znepokojení a aj zbraňou v ruke chceli brániť posvätný strom. Spomedzi ozbrojených ľudí vystúpil starec v bielom rúchu a takto prehovoril: „Počuj cudzinec! My sami zotneme ten smrek pod jednou podmienkou. Keď bude padať, ty ho musíš zachytiť. Ak je tvoj Boh silnejší ako náš Esus, ktorému je zasvätený tento strom, nič sa ti nemôže stať. Ale ak nie, zomrieš!“ „Dobre,“ súhlasil Martin, „urob ako chceš, ukáž, kde sa mám postaviť. Nepohnem sa z miesta!“


26.10.2016 10:58:56


Rehoľníci, ktorí sprevádzali svojho biskupa, sa chveli od strachu. Sekery prenikavo búchali, obrovský strom sa pomaly nakláňal a pod ním smelo stál biskup Martin. Zrazu sa smrek zachvel, zaprašťal a s rachotom sa rútil rozmliaždiť Božieho muža. Rehoľníci od strachu zhíkli, sedliaci od radosti zvýskli. Martin stál bez pohnutia, vztýčil ruku k padajúcemu stromu a požehnal ho znakom kríža. Vtom akoby víchor vletel do košatej koruny, padajúci strom zdvihol späť do roviny, obrátil ho a zvalil na opačnú stranu. Len-len že neprivalil niekoľkých pohanov, ktorí si pohotovým útekom zachránili život. Pohania nemo stáli nad neslýchaným zázrakom, rehoľníci plakali od radosti a spomenuli si na slová evanjelia: „Kto je to, že ho i vietor poslúcha?“ Ešte viac sa utvrdili v presvedčení, že je medzi nimi svätec. Starec v bielom rúchu odhodil zlatý kosák, znak svojej hodnosti a ako prvý požiadal o požehnanie, ktorým sa on i ostatní dedinčania stali katechumenmi. Martinovu vieru a odhodlanosť v zápase o spásu duší Pán odmenil mnohými zázračnými udalosťami. Ako Pán Ježiš zázrakmi posilňoval vieru ľudí, tak v osobe a skutkoch svätých Pán zázrakmi potvrdzuje svoju prítomnosť a priazeň. Dôverujme Bohu a staneme sa svedkami mnohých zázrakov.

12. Posledné dni života Aj napriek vysokému veku, 80-tim rokom, tourský biskup Martin obetavo navštevoval farnosti svojej diecézy. Húževnatosť, vytrvalosť a hlavne láska k nesmrteľným dušiam mu akoby zázračne vlievali sily na jeho apoštolských cestách. Ich výsledkom rástol počet veriacich v Krista, pribúdali nové kňazské a rehoľné povolania, no na druhej strane svätému biskupovi ubúdali sily a pribúdali choroby. Ani víchor, ani dážď ho neodradili od náročnej cesty ku kňazom a veriacim, o ktorých sa príkladne staral. Hovorieval: „Bol by som zlým vojakom svojho Pána, keby som sa bál víchra a dažďa.“


26.10.2016 10:58:56


Síl mu však ubúdalo a priblížil sa deň, keď si ho Pán povolá k sebe. Vtedy ako Kristov vojak, ktorý sľúbil vernosť až na smrť, sa modlil: „Pane, ak som ešte potrebný pre tvoj ľud, neodopieram ti svoje služby. Ale nech sa stane tvoja vôľa.“ V nedeľu 8. novembra roku 397 vysilený, ale zaopatrený svätými sviatosťami, zomrel uprostred kňazov, ktorí ho sprevádzali na poslednej pastoračnej ceste. Celé mesto Tours a množstvo kresťanov z okolitých obcí ho sprevádzalo na poslednej ceste. V pohrebnom sprievode kráčalo dvetisíc rehoľníkov. Svätca, ktorý sa vzdal služby cisárovi, aby mohol slúžiť Kráľovi, svätca, ktorý žil v chudobe ako žobrák, pochovávali ako kráľa. Úcta k tomuto vzácnemu svätcovi sa rýchlo rozšírila. Meno Martin sa stalo obľúbeným práve svedectvom jeho života. Spomeňte si: otec Flórus mu dal meno Martinus podľa pohanského boha Marsa, lebo chcel mať zo syna skvelého rímskeho vojaka. Dnes otcovia dávajú svojim synom meno Martin, aby mali takého skvelého patróna v nebi: sv. Martina, biskupa z Tours a možno aj preto, aby tiež ich synovia boli skvelými Kristovými vojakmi. Ďakujme Bohu za dar, ktorý sme dostali v osobe a živote sv. Martina. Odovzdávajme jeho životný príbeh a nasledujme ho. Katechézy pripravil: Ján Garaj, farár v Ludrovej


26.10.2016 10:58:56


Zhliadni na nás z výšky skvelej A. Radlinský (1817 - 1879) Nábožné Wýlewy 1872, str. 1020

b &b c œ œ œ œ

Mikuláš Schnieder-Trnavský

œ œ œ œ

Zhliad ni na nas zvýš ky skve lej

œ

b &b œ œ œ œ œ œ œ ˙ œ œ œ vlás ke vre lej

bœ œ ˙ &b slá vy klam,

vi nie kte be kaž dý čas.

œ œ œ œ o pus til

si

œ œ ˙

svä tý Mar tin

6

12

œ œ œ

pat rón náš,

œ œ œ œ

nech sa ľud náš

œ œ œ œ œ œ œ œ œ œ œ œ Za ne chal si

œ œ œ œ

svet ten pod lý

ne mé mod ly, neh ľa dal si

œ œ œ œ zve le

bil

si

œ œ

˙

Kris tov chrám.

2. V Ambiane žobrák sedel, medzi bránou zimou mrel, ty si naňho smutne hľadel, plášť s ním deliť ihneď chcel. Radosťou ti srdce plesá, Krista že si plášťom kryl, zbor anjelov k zemi klesá Boha chváliac splna síl. 3. Hneď si vravel: "Vzdám sa služby, Julián, ty knieža môj, ku Kristovi zvú ma túžby, on ma volá vo zbor svoj. Zbožný biskup z Poatieru k nebesám ma povedie, pozná dobre pravú vieru, splní moje nádeje. 4. Hilárius, ty muž svätý, nádej svoju v tebe mám, láskou tvojou v duchu vzňatý zcela sa ti oddávam; potom vrátim sa do vlasti k matke, by ju k Bohu mal, by získala rajské slasti, s ňou sa v nebi radoval. 5. Verný ostal sľubu svojmu a rehoľu založil, aby slúžil len Kristovi a v nej s bratmi jemu žil. A keď umrel biskup v Túre, Martina ľud vyvolil a on hľadiac k nebu hore s radosťou hneď privolil. 6. Slovo lásky všade hlásal k Bohu verne viedol ľud, v ťažké služby rád sa viazal, vykorenil nemrav, blud; mocou božou divy tvoril, miernil ľudí hnevlivých, chrámy staval, modly boril Bohu verný, bojovník.


26.10.2016 10:58:56



26.10.2016 10:58:57



26.10.2016 10:58:57

Obsah Príhovor diecézneho biskupa

5

Pastoračné podujatia v Jubilejnom roku sv. Martina

7

Dekrét 10 Usmernenia k liturgickým úkonom na česť sv. Martina

11

Novéna k Sv. Martinovi

13

Litánie k Sv. Martinovi

39

Modlitby k sv. Martinovi

41


44

Listy 67 Prvý list: Euzébiovi 67 Druhý list: diakonovi Auréliovi 70 Tretí list: Basule 73 Dialógy 77 Dialógy (I) 77 Dialógy (II) 82 Stolička služobníka namiesto biskupského trónu Martin z Tours – príklad viery a milosrdenstva Askéta, dušpastier a mních Ako sa cisár uzavrel Spor medzi Poitiers a Tours Ochrana bezbranných

96 96 99 100 101 103

Katechézy o sv. Martinovi z Tours 1. Výber krstného mena… 2. Prvé informácie o kresťanoch a ich viere

105 105 107


26.10.2016 10:58:57

3. Martin skúša kresťana: „kto ťa udrie po líci...“ 4. Rozprava o viere vzbudzuje v Martinovi túžbu… 5. Martin bližšie spoznáva kresťanov 6. Prvý konflikt s otcom kvôli viere 7. Zbožná túžba 8. Rozdelený plášť 9. Cesta ku kňazstvu 10. Biskup Martin navštevuje mestá a dediny svojej diecézy 11. Víťazný boj nad poverami a pohanstvom 12. Posledné dni života


108 111 113 115 117 118 120 122 125 126

26.10.2016 10:58:57

Nihil obstat a recenzent: Mons. prof. Jozef Bieľak Imprimatur: + Mons. Štefan Sečka, spišský diecézny biskup, Prot. č. 17/2016 dňa 13. 10. 2016 Jazyková úprava: Mgr. Zuzana Slebodníková Redakčná spolupráca: Mons. Anton Tyrol, Peter Zubko, Ján Garaj, Štefan Tuka, Peter Majcher Grafická úprava: Jozef Svitek Vydal: Tlačiareň Kubík, s.r.o. Námestovo 2016 ISBN 978-80-89602-57-5


26.10.2016 10:58:57

Jubileum Martina.indd :58:54

Recommend Documents