Život uteká ako prázdniny. potom stále rýchlejšie. Život uteká ako prázdniny. Gilbert Pierre Cesbron. Gilbert Pierre Cesbron

Časopis študentov Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach

ISSN 1338-2969, roč. V., č. 1-2

“Život uteká ako prázdniny. “Život uteká ako prázdniny. Najprv pomaly, Najprv pomaly, potom stále stále rýchlejšie.” potom rýchlejšie.” Gilbert Pierre Cesbron

Gilbert Pierre Cesbron

UNIVERZÁL Priestor, kde sa môžeš realizovať a prezentovať zaujímavosti z diania na tvojej katedre :) Máme novú adresu: [email protected]

orientačný rozsah príspevkov: správy zo školy/mesta

1 - 2 normostrany rozhovor

2 - 3 normostrany (1- 3 foto) vlastná tvorba

1- 4 normostrany

Milé čitateľky a čitatelia, máte vo svojich rukách aktuálne číslo časopisu UNIVERZÁL, časopisu študentov Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Na úvod nám dovoľte poďakovať všetkým, ktorí prispeli k tvorbe a napĺňaniu obsahu tohto vydania. Dovoľte nám zároveň poinformovať o zmenách, ktorými časopis v poslednom období prešiel. Z dôvodu zatraktívnenia publikačného priestoru a tematického rozšírenia príspevkov sme pristúpili k posilneniu redakčného tímu. Veríme, že uskutočnené zmeny naplnia vaše očakávania a naďalej vám budeme poskytovať kvalitný obsah s dôrazom na podávanie aktuálnych informácií. Sme presvedčení, že spoločnými silami posunieme časopis ešte ďalej smerom k odbornej, ale aj laickej verejnosti.

Časopis študentov FF UPJŠ v Košiciach Ročník V., dvojčíslo 1-2, Vydáva: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach IČO vydavateľa: IČO 00 397 768 Adresa redakcie: Šrobárova 2, 041 08 Košice [email protected] Tlač: Equilibria, s.r.o, Košice

Priestor budeme venovať recenziám, článkom a v neposlednom rade aj informáciám o aktivitách organizovaných Filozofickou fakultou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Našou ambíciou je vytvoriť priestor na vzájomnú spoluprácu pri tvorbe budúceho obsahu prostredníctvom zasielania vašich námetov alebo článkov. Vaša spätná väzba a názory sú pre nás veľmi cenné a preto nás neváhajte kontaktovať na emailovej adrese redakčnej rady časopisu. Radi Vaše pripomienky či odporúčania po zvážení zapracujeme do ďalších čísel. Vzhľadom na to, že ide o posledné číslo časopisu v akademickom roku 2013/2014, dovoľte nám na záver popriať príjemné čítanie a nezabudnite si oddýchnuť po náročnom období skúšok a štátnic. Študentov našich končiacich ročníkov čakajú obhajoby záverečných prác a rovnako aj štátne skúšky. Aj takto im všetkým chceme popriať veľa šťastia a šťastnú ruku pri ťahaní otázok. Držíme Vám palce! Za redakčný tím Mgr. Mária Hrehová

Predseda redakčnej rady: prof. PhDr. Ján Gbúr, CSc. Šéfredaktor: Mgr. Lucia Lendelová Redakčná rada: Mgr. Mária Hrehová; Zuzana Nedoroščíková; Katarína Lörincová Grafika: Mgr. Lucia Lendelová

Evidenčné číslo MK SR: EV 3960/10 Samostatne nepredajné Kopírovnie a rozširovanie akéhokoľvek materiálu alebo jeho časti je povolené len s predchádzajúcim písomným súhlasom vydavateľa. Číslo bolo zadané do tlače 10. 06. 2014

LA UPJŠ VITAE

Beseda s primátorom Richardom Rašim

Štúdium na univerzite nie je vždy jednoduché. Prednášky a semináre, potom zas prednášky a znova semináre. Študenti sa rýchlo dostanú do stereotypu. A keďže ten neprospieva nikomu a je brzdou v efektívnej práci, Katedra politológie v spolupráci s OZ Res Publica sa počas celého akademického roka snaží štúdium ozvláštniť rôznymi aktivitami určenými pre študentov. Jednou z takýchto príležitostí ozvláštniť si bežný chod semestra a zároveň získať aj nové informácie a poznatky inou formou ako štúdiom skrípt bola aj beseda s primátorom mesta Košice – Richardom Rašim.

4

Stretnutie pána primátora so študentmi sa uskutočnilo 8. apríla 2014 v historickej aule rektorátu UPJŠ. Ústrednou témou debaty bol rok 2013 a jeho priebeh v rámci Košíc, ako európskeho hlavného mesta kultúry pre tento rok, pričom jej oficiálne znenie bolo: „Rok 2013 ako nový historický medzník v dejinách mesta Košice a začiatok novej éry rozvoja moderného a perspektívneho, európskeho a tvorivého mesta.“ Besedy sa zúčastnili najmä študenti z odboru Politológia, ale aj z iných odborov Filozofickej a Právnickej fakulty UPJŠ a možnosť položiť pánu primátorovi otázku si nenechali ujsť ani zástupcovia širokej verejnosti, napr. občiansky aktivista a bývalý protikandidát Richarda Rašiho vo voľbách – p. Ladislav Rovinský. Začiatok besedy sa niesol v duchu krátkeho predstavenia osoby pána primátora, ktorého sa zhostil on sám. V krátkosti načrtol študentom priebeh jeho doterajšieho života, osobného aj pracovného. Richard Raši sa v Košiciach narodil, aj vyrastal. Stredoškolské časy strávil na Gymnáziu Šrobárova 2 a pre svoje vysokoškolské vzdelanie si vybral práve Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika, konkrétne Lekársku fakultu, kde vyštudoval odbor všeobecné lekárstvo. Neskôr dosiahol atestáciu v odbore chirurgia. Pôsobil ako lekár – chirurg vo Fakultnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach, neskôr ako riaditeľ Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave. Od júna 2008 pôsobil ako minister zdravotníctva SR. V súčasnosti je poslancom NR SR a 27. novembra 2010 získal v komunálnych voľbách post primátora mesta Košice. Po tomto stručnom úvode pán primátor preniesol pozornosť študentov zo svojej osoby na mesto, na ktorého čele stojí, na naše mesto – Košice. Rok 2013 z pohľadu bežného Košičana sa možno nezdal byť natoľko výnimočný. Život v metropole východu beží rýchlo a človek sa nie vždy stíha na pár chvíľ zastaviť a poobzerať sa okolo. Preto to, ako pán primátor previedol svojim rozprávaním všetkých prítomných uplynulým rokom, bolo pre mňa osobne príjemným prekvapením. Za približne 15 minút jeho rozprávania sa mi pred očami vystriedalo množstvo obrázkov s motívom toho, čo všetko sa v Košiciach za 365 výnimočných dní roka 2013 zmenilo. Na debatách a besedách s politikmi sme väčšinou zvyknutí na viac či menej všeobecné frázy, zamyslenia či pohľady na isté skutočnosti. Táto beseda bola výnimočná práve v tom, že košický primátor vymenoval jasne a vecne všetko, čo sa skutočne urobilo, ale neskrýval ani plány, ktoré sa zrealizovať nestihli alebo sa ich realizácia nepodarila. Rozprával o budovách, okolo ktorých denne chodíme, ako napr. o projekte Kunsthalle/Hala umenia v budove starej mestskej plavárne, o rekonštrukcii mestského parku, ktorý si ju už, priznajme si, žiadal ako soľ a ktorá mu evidentne mimoriadne prospela. Reč bola aj o vymenených autobusoch, ktoré aj my študenti využívame viac než často, či o rekonštrukcii Košického hradu a jeho okolia. Každého kto je Košičan alebo má aspoň ku Košiciam blízko muselo toto rozprávanie potešiť a príjemne zahriať pocitom hrdosti, ktorý pre Slovákov nie je celkom bežný.

Po tomto bleskovom prehľade diania v meste za posledné obdobie prišiel rad na diskusiu. Študenti kládli primátorovi rôzne otázky, zo širokého spektra toho, čo ich zaujíma a čelný predstaviteľ mesta Košice sa nedal zahanbiť. Odpovedal na otázky bez okolkov, priamo a pravdivo a nemal problém vyjadrovať sa aj k témam, ktoré sa v politických kruhoch štandardne obchádzajú, ako napr. rómska otázka na neslávne známom Luníku IX. Aj na pomerne ostrú kritiku, ktorou ho nekompromisne podrobil študent Právnickej fakulty UPJŠ a ktorá sa týkala 2 – krát vymeneného služobného auta reagoval veľmi sofistikovane a svoju odpoveď trefne ukončil vetou: „Je smutné, keď roky vašej snahy a práce dokáže v očiach ľudí zmariť Škoda Superb.“ Ku koncu besedy prišiel rad aj na otázku jeho ďalšieho pôsobenia vo funkcii primátora a teda, či sa chystá kandidovať aj v komunálnych voľbách v novembri 2014. Na túto jedinú otázku neodpovedal priamo ale svoju odpoveď zhrnul do jednoduchého: „Chcel by som v Košiciach zostarnúť... a viac vám k tomu zatiaľ nepoviem.“ Záver stretnutia vysokoškolákov a primátora mesta Košice bol rovnako príjemný, ako celý jeho priebeh a Richard Raši osobne prisľúbil, že univerzitnú pôdu určite s radosťou navštívi aj v budúcnosti. Osobne som z besedy odchádzala príjemne zaskočená a spokojná nie len s tým, ako rýchlo Košice kráčajú vpred ale aj tým, aký priamy a férový človek stojí na ich čele. autor: Zuzana Nedoroščíková foto: FB Košice 2013

PamätnÁ tabuľA T. Ševčenka a P. J. Šafárika “Sláva tebe Šafáriku, až na večné veky, že si spojil v jedno more všeslovanské rieky“

slová básne, ktorú venoval Ševčenko svojmu priateľovi Šafárikovi

V priestoroch budovy ARISTOTELES bola 28. mája slávnostne odhalená pamätná tabuľa symbolizujúca slovanskú vzájomnosť a literárne vzťahy dvoch významných osobností, ukrajinského a slovenského národa Tarasa Ševčenka a Pavla Jozefa Šafárika, pri príležitosti 200. výročia narodenia zakladateľa novodobej ukrajinskej literatúry. Za prítomnosti členov diplomatického zboru, akademickej obce, hostí z umeleckých a kultúrnych kruhov, zástupcov samosprávy, ukrajinskej národnostnej menšiny, Rusínov a novinárov ju spoločne s generálnou konzulkou Ukrajiny v SR Oľgou Benč a autorom diela výtvarníkom Jánom Radvanským slávnostne odhalil rektor UPJŠ v Košiciach Ladislav Mirossay. Rektor UPJŠ v Košiciach prof. MUDr. Ladislav Mirossay, DrSc. poďakoval Oľge Benč za skvelú myšlienku, ktorú sa podarilo zrealizovať aj vďaka podpore Honorárneho konzula Ukrajiny v Slovenskej republike Stanislava Obického. V rozhovore pre médiá zdôraznil potrebu pripomínať si históriu, pretože bez tradície nie je perspektíva. „Kto nebuduje na tradíciách a myslí si, že tu pred ním nikto významný nebol, je na veľkom omyle,“ povedal. Oľge Benč zdôraznila, že Ševčenko si slovenského básnika, historika, etnografa, slavistu a univerzitného profesora Šafárika mimoriadne vážil a v jednej so svojich básní ho dokonca označil za „najjasnejšie slnko zo všetkých slovanských sĺnk“. autor: RNDr. Jaroslava Oravcová foto: Mgr. Lucia Lendelová

5

Beseda s Miroslavom Hajnošom Občianske združenie RES PUBLICA v spolupráci s Katedrou politológie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika zorganizovala 31. marca 2014 besedu pre študentov s Miroslavom Hajnošom na tému: „Mladí a ich možnosti v EÚ“. Miroslav Hajnoš je Generálnym sekretárom Európskej demokratickej strany a jednou z jeho činností je aj informovanie študentov o možnostiach, ktoré im ponúka Európska únia. Študentom Katedry politológie pripravil prednášku s informáciami o programe Erasmus a stážach v inštitúciách EÚ. Využili sme možnosť stretnúť sa s pánom Hajnošom a opýtali sme sa ho niekoľko otázok. Pán Hajnoš, čo Vás priviedlo na pôdu Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika? Najprv sa musím priznať, že do Košíc chodím naozaj často, niekedy aj 5 - 6 krát do mesiaca a to mesto mám naozaj rád. Košice vždy boli a pre mňa aj budú študentským mestom. Na pôdu Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika som dostal pozvanie od veľmi šikovného študenta Igora Melichera. Igor je už teraz odborníkom a vyzná sa v oblasti politológie, no hlavné je, že ho baví to čo študuje. Takže Igor ako druhák na bakalárskom stupni štúdia v spolupráci s Filozofickou fakultou zorganizoval besedu „Mladí a ich možnosti v EÚ“, kde som prednášal práve ja. Mimochodom, musím poznamenať, že sa mi naozaj páči takáto spolupráca medzi fakultou a študentmi. Vždy som tvrdil, že akademická pôda je miesto pre rozvoj či už študentov alebo zamestnancov, a len spoločne môžu vytvárať kvalitnejšie vzdelávanie. Spomínate si na moment, ktorý rozhodol o tom, že dnes chodíte medzi študentov a prednášate im o možnostiach, ktoré im ponúka Európska únia? No tých momentov bolo viac, keďže som za posledných 10 rokov precestoval takmer celú Európu a žil som na rôznych miestach od severného Fínska až po Kanárske ostrovy. Takýchto momentov je viac, ale už odmala som mal blízko napríklad aj k žurnalistike, veď už na základnej škole som založil prvé školské noviny, potom následne na strednej škole som písal pre jeden magazín a po výške som založil Európsky dialóg. Vedel som, že veľa ľudí si myslí, že v súčasnej dobe sú najdôležitejšie práve informácie. Ja si však myslím, že spôsob akým ich spracuvávate a ako ich viete podať je ešte dôležitejší. A keď sa na to pozrieme z pohľadu EÚ, informácie o možnostiach, ktoré ponúka EÚ sú všade naokolo. Nevyužívať ich nie je nevedomosť, ale musíme jednoducho vzdelávať a motivovať študentov, aby to chceli, oni sami. K tomu poviem jeden citát od Albert Einsteina “Študent nie je kontajner, ktorý treba naplniť, ale fakľa, ktorú treba zapáliť.” Ako ovplyvnili zahraničné pobyty a stáže Váš profesijný život? Samozrejme, či profesijne alebo osobnostne ma ovplyvnili do značnej miery. Ak sa na to pozrieme z pohľadu kariérneho rastu, tak som sa naozaj v zahraničí naučil pracovať s ľuďmi z celého sveta, dokážem Vám to aj názorne ukázať, ako to funguje. Time managment, teamwork, leadership - všetky tieto anglické výrazy, ktoré sú teraz „in” (Smiech). No sú to veľmi dôležité schopnosti potrebné v práci, ktoré som sa ja naučil práve na rôznych miestach Európy. Jednoducho je potrebné učiť sa z vlastnej skúsenosti, je to najlepšie vzdelávanie, a preto to človeka posúva neuveriteľne rýchlo dopredu.

6

Vedeli by ste priblížiť aj našim čitateľom aktuálne ponuky stáži a nasmerovať ich, kde si majú tieto informácie hľadať? Ak študujú ešte na vysokej škole, takisto odporúčam Erasmus, môžu ísť buď na jeden až dva semestre na štúdium, a tentokrát aj viackrát. Teda raz počas bakalárskeho, raz počas magisterského a aj počas doktorandského štúdia. Taktiež majú možnosť ísť na Erasmus stáže aj cez leto! Naozaj by som im

odporúčal, aby utekali za svojou Erasmus koordinátorkou a popýtali sa na detaily. Všetky inštitúcie EÚ a poradné orgány ponúkajú 5 mesačné stáže, môžete si teda vyskúšať prácu v Európskom parlamente, v Európskej komisii, na Súdnom dvore a mohol by som menovať všetky ďalšie inštitúcie EÚ. Isto by som odporúčal aj organizácie, ktoré hľadajú možnosti rôznych medzikultúrnych výmen v rámci projektov alebo ich aj dokonca priamo tvoria ako www.mladiinfo.com, www.europskydialog.eu či www.edu-active.com. V čom vidíte dôvody, že študenti nevyužívajú projekty ako Erasmus alebo rôzne stáže, ktoré im ponúka nielen Slovensko, ale aj Európska únia? Bohužiaľ myslím si, že na Slovensku nebudujeme sebavedomých mladých ľudí, ktorí chcú ísť za tým, o čom snívajú. Nie je to ich chyba alebo nedostatok vzdelávacieho systému, ktorý robí chyby už od základnej školy až po vysokú školu. Všetci máme svoj pohľad na vzdelávanie, ale ten môj je, že stojíme pred veľkými reformami v školstve, či na európskej alebo národnej úrovni a nemôžeme sa báť ísť do nich. Pretože študenti vždy boli a budú, je potrebné venovať im veľkú pozornosť. Čo považujete za hlavný faktor zvýšenia vlastnej uplatniteľnosti vysokoškolského absolventa na trhu práce? Skúsenosti, či už pozitívne alebo negatívne. Počas celého 3-5 ročného procesu štúdia na vysokej škole by mal ísť študent aj do rizikových situácií, aby si to vyskúšal, lebo raz keď opustí brány VŠ, tak už to nebude len o skúšaní, ale bude to realita. Odporúčal by som im počas štúdia držať sa nasledovných troch faktorov: Nadšenie. Robte veci, ktoré vás bavia, v ktorých sa vidíte. Jedinečnosť. Robte ich inak ako ostatní, zaujímavo, jednoducho inak. Trpezlivosť. Nikdy sa nevzdávajte. autor: Mgr. Mária Hrehová foto: Dominik Babušík

Imaginácie v obrazoch

KULTÚRA V MESTE

Piaty ročník košických Imaginácií, jedinečných predstavení pod šírym nebom, si mohli návštevníci vychutnať 29. – 31. mája každý deň po zotmení. foto: Mgr. Michal Lendel

foto: Mgr. Michal Lendel

7

VLASTNÁ TVORBA

autor: Lukáš Jurík SPOMIENKA

Snažím sa nájsť cestu, no nevidím ju. Viem, kadiaľ tá cesta vedie, cítim ju, no nevidím. Moje oči odskakujú z jedného miesta na druhé a hľadajú domov, no nedokážu ho nájsť. Kde som sa tu vzal? Toto miesto nepoznám, no je mi tak blízke. V mojej hlave niekto búši dvomi železnými poklopmi o seba. Každým úderom moje mozgové závity zavibrujú a mňa utopia v nepredstaviteľnej bolesti. Cítim čudný pocit v hrudi a som zmätený. Kde to dočerta som? Neviem, ako som sa sem dostal. Je to nočná mora? V snoch človek nikdy nevie, ako sa sem dostal. Sen je niečo ako vyšší život. Je to niečo, čo si človek predstavuje, čo chce alebo práve naopak, nechce, no vtedy sa sen mení na nočnú moru. Nočnou morou si prešiel každý a každý vie, že v nej nie je žiadna voľba správna – ŽIADNA. Hlboko vnútri seba viem, kam mám ísť. Niečo ma ženie, niečo ma núti ísť stále vpred a núti ma to myslieť si, že robím správne, že idem správnym smerom. Bude to moc nočnej mory alebo len moja naivná zvedavosť? Naivita ma celého pohltí. Tá detská naivita plná otázok a optimizmu, že všetko bude dobré. Les je hustý, pre jeho koruny nevidím na nočnú oblohu. Z niektorého zo stromov sa práve zodvihol kŕdeľ vtákov, šíriaci do okolia zvuk trepotania ich krídel. Strhlo ma to zo zamyslenia a ustúpil som. Z neďalekého krovia sa znieslo zopár netopierov, ktoré mierili počas škrekotania na mňa. Odskakujem, zhadzujem sa na zem a pred zatvorené oči dávam ruky. „Dočerta.“ Zahromžím potichu, keď sa postavím a pozriem na moje ruky. Sú celé špinavé, koža na hánkach je zošúchaná a na dlaniach mám zaschnutú krv. Na prsteníku sa vyníma tenká vyblednutá línia. Na sebe mám kockovanú červenú košeľu a na nohách čierne džínsy. Čo to má znamenať? Spýtam sa sám seba, no vzápätí ma z hľadania odpovedí na otázky vytrhne niečí krik. Ženský krik. Znovu uskakujem do strany za strom, lebo som v diaľke spozoroval tmavú siluetu postavy a pohltil ma pocit, že tá postava ma nemá vidieť. „Je to sen?“ pýta sa hlas v mojej hlave. Dočerta! Ak je to sen, nech sa prebudím! Sedím opretý o strom a vzdychám... od strachu. Dúfam, že keď sa vykloním z úkrytu, tá postava tam nebude. Prečo práve teraz mi musí prísť na um scéna z hororov, kedy sa obeť vyklonila a tesne pred ňou sa nachádzala nadprirodzená postava mŕtveho dievčatka s krvavou tvárou alebo nejaký stelesnený diabol. Skôr, než sa vykláňam, sa okolím rozleje ďalší škrekľavý hlas ženy. Ľakám sa. Dlho sa nič nedeje a ja len čakám. Čo sa bude diať?. No ja len sedím a čakám, no nikto a nič neprichádza, okolím sa neprechádza nikto záhadný, žiadne hlasy krokov, praskanie konárikov popadaných zo stromov alebo šušťanie lístia. Len ja a ticho. A to ticho ma zabíja. Chýbajú mi ľudské slová. Ticho, to hrobové ticho, do ktorého by sa nemal nikto nikdy ponoriť. Niekedy je ticho dobré, no práve teraz, by som radšej prijal nadávky a výhražky najhoršieho nepriateľa, než aby malo toto hrôzostrašné, a mrazivky vyvolávajúce ticho, zotrvať. „Benjamín.“ Ozval sa tenký ženský hlas rozplývajúci sa po okolí. „Lucia?“ poviem meno. Bola to moja žena. Vyskočil som na nohy a bez ohľadu na prítomnosť alebo neprítomnosť tajomnej siluety som vybehol spoza stromu. Znovu som tam bol sám, bez neznámeho tieňa. „Benjamín.“ „Lucia!“ kričím v lese a ozvena sa stará o to, aby boli moje slová poslané do všetkých strán. Nemám na výber, tak len bežím tým smerom, kde som videl neznámu siluetu postavy. Možno to bola ona... žena môjho života. Hustým lesom sa dostávam na lúku. Konečne vidím oblohu nad mojou hlavou, množstvo hviezd, ktoré sa nehybne na mňa dívajú spoločne s mesiacom, kráľom oblohy. Čo mám robiť? Obzerám sa do všetkých strán a snažím sa nájsť niečo, čo ma pohne ďalej. Jediné však, čo sa mi dostane, je smrťnesúci náraz chladného vánku do môjho chrbta. Zamrazí – smrť ma preskočila. „Lucia!“ Láska môjho života. „Lucia!“ kričím znovu, no nik sa neukazuje. Žiadna odpoveď, žiadne znamenie. Obraciam sa rýchlo a snažím sa niečo spozorovať, niečo, čo by ma posunulo ďalej. V diaľave sa nad kúskom lesa zjavuje žiara, ktorá by mohla byť mojím ďalším vodítkom. A tak idem tým smerom. Nekráčam pomaly, ako počas prechádzky, ženiem sa lesom, akoby ma niečo naháňalo. Cítim mraz v pätách a taký ten nepríjemný pocit, keď idete v noci nejakou cestou a máte paranoju, že niekto za vami ide. Presne ten pocit teraz ovládol mňa, no je oveľa intenzívnejší. „Benjamín prosím!“ ozval sa znovu ten sladký hlas mojej lásky. Prešiel do vzlyku. „Lucia?!“ zakričím, „kde si?!“ znovu sa obzriem. Konáre ma šľahajú do tváre, ja sa bránim rukami, no neprestávam, nespomaľujem, nevzdávam sa. Moje dievča je niekde tam, tam vpredu, predo mnou a ja dúfam, že ju uvidím.

8

Keď vyrážam posledné krovie a vybehujem na malú lúku, spozorujem pred sebou na kopci malú chatku so špicatou strechou a terasou pred dverami. Cez okná von preniká jasné svetlo a taká tá príjemná atmosféra, ktorá zahreje pri srdci. Je tam množstvo ľudí, musí ich tam byť najmenej desať, pretože ich tiene sa za záclonami mihotajú ako nepríčetné. Ozýva sa odtiaľ smiech a radosť, hudba a dobrá atmosféra. Spomalím, no čím som bližšie, tým hlasnejšie znie plač a krik mojej lásky. Nohy mi nedovolia utekať. Nech je snaha akákoľvek, stále kráčam pomaly. Toto bude isto len zlý sen, nočná mora. Do kriku ženy sa ozýva plač dieťaťa. Ach, to nie. Pridávam do kroku a nohy povoľujú. Za ďalším výkrikom sa otáčam. Prichádza odniekadiaľ zozadu. Les zmizol. Je tam len tma, hustá tma, do ktorej keď sa dívam, zdá sa mi, že sa približuje. Dočerta s tmou, dočerta s temnotou! Kde je moja žena?! Kričím a snažím sa čo najskôr vbehnúť do chaty. Lenže tá tma sa zväčšuje, pohlcuje stále viac a viac. Už som na dosah tomu miestu, ktoré môžem považovať za raj na zemi - aspoň v tejto zemi. Nepotrvá dlho a ja budem môcť konečne vbehnúť dnu, kde ma ovalí príjemná vôňa pečeného mäsa či sladkostí, radostná nálada mužov, žien a detí. Vchádzam na drevenú terasu, ktorá každým mojím krokom nepríjemne zavrzgá a celým telom dvere rozrážam. Čakám, že moje telo pohltia pohľady ľudí a všetci, prekvapení, budú ochotní mi pomôcť a vysvetlia mi, čo sa vlastne deje. No vtedy ma znovu zamrazí. Nachádzam sa v maličkej miestnosti bez okien. Žiadne okná, žiadni ľudia, nik. Bledé steny sú smutné, všetko je tu bez farieb, len samota a smútok. „Čo to má znamenať?“ spýtam sa a pozriem smerom von. Tá tma pohltila už polovicu lúky a blíži sa čoraz rýchlejšie. Cítim sa, akoby týmto mal skončiť môj život. Akoby všetko upadalo. Akoby sa prepadalo do večnej temnoty, do ničoty, do samoty. Keď môj pohľad znovu pocíti vnútorný smútok domu, spozorujem na zemi ležiacu ženu v bielych nočných šatách. „Lucia!“ skríknem a pokľaknem k nej. Dívam sa do jej bledých očí, opätujem jej úsmev, ktorý je to jediné svetlo v tomto... svete. Držím ju pri sebe. Prosím, nech sa to nikdy neskončí! Prosím všetkých svätých, nech mi dajú chvíľu. „Benjamín!“ kričí moje meno a plače. Každým otvorením úst sa v okolí ozve aj plač dieťaťa. V oblasti brucha sa na jej snehovobielom oblečení zjavujú červené škvrny. Ach nie! Len to nie! Plač dieťaťa silnie a vzápätí sa prudko rozplýva a stráca. Nie, nie, nie prosím! Dievčina je v mojom náručí a ja sa dívam na lásku môjho života, na zmysel môjho žitia, na to, čo má drží pri živote. Ach. Znovu sme spolu, vravím si a ona sa znovu usmeje. „Sme spolu, láska moja.“ vraví mi a pokladá svoju studenú ruku na moje líce. Jej tvárička je tak krásna, usmievavá a... tak bledá. Zvonku sa ozve strašný škrekľavý krik. Ten povestný krik ženy, ktorého sa zľaknú aj tí najmocnejší. Ach, ten hlas. Vo dverách sa zjavuje silueta záhadnej postavy v plášti a kapucni. Prudko padá na mňa a na moju lásku... a ja otváram oči a sedím, „NIE!“ vykríknem, no nič tým nezmením. Dočerta! Znovu? Sadám na kraj postele. Svoje ruky vkladám do dlaní a nariekam. Slzy sa mi tlačia do očí. Ach, prosím, žadoním tú pani, ktorá tu nie je. Ešte chvíľu. Cez rameno sa pozerám s nádejou na moju posteľ... na manželskú posteľ. S nádejou... no vedľa mňa len prázdne miesto a ... samota.

Text je dramatickým popísaním spomienky pripomínajúcej stratu blízkej osoby – manželky, ktorá desí protagonistu Benjamína ešte aj v čase rozprávania. Napätie je budované prelínaním reálneho a snového, gradovaním situácie aj nedopovedaním súvislostí, ktoré udržiavajú čitateľa v stave nevedomosti. Neexplicitnosť (zachovanie nedopovedaných miest v texte) je jednou z predností tohto textu (takýmto motívom je tenká vyblednutá línia anticipujúca vzťah muža a ženy, aj naznačený dôvod smrti manželky použitím motívu detského plaču). Problematická je autentickosť textu – je otázne, či dokážeme v sne uvažovať o sne aj vysoká tematickosť – voľby vysoko problémovej témy – smrť tehotnej manželky. Na úrovni štylistiky, text o kvalitu oberá neproduktívne opakovanie rovnakých slovných spojení ( 6 ráz použité ticho v piatich po sebe idúcich vetách), chýbajúce či navyše použité čiarky, klišé vyjadrenia aj kostrbaté formulácie, ktoré môžu pôsobiť komicky a narúšať tak atmosféru textu – napr. zhadzujem sa na zem, na nohách má čierne džínsy. Nejasné formulácie tiež znejasňujú vzťah k žene – raz ju protagonista nazýva láskou svojho života, ženou a inokedy svojím dievčaťom. Autor má schopnosť vystavať príbeh a dať mu spád – jednoducho povedané – text drží pokope, radila by som viac sa sústrediť na jazykovú stránku textu a hľadanie aj drobných maličkostí, ktoré určite stoja za tematizáciu, pretože to mu pomôže nájsť aj jeho vlastný svojský rukopis. Mgr. Daniela Burdová, PhD.

9

Na káve s Na dobrú knihu by sme si mali nájsť čas kedykoľvek. Práve tak, ako aj na dobrý rozhovor so zaujímavým človekom. A ak to bude práve v marci a interview bude o knihách, všetko je v najlepšom poriadku. Najmä vtedy, ak o nich bude rozprávať literárna vedkyňa, ktorá sa venuje predovšetkým nemeckej, rakúskej i švajčiarskej literatúre. Nasledujúce riadky patria rozhovoru s vedúcou Katedry germanistiky Filozofickej fakulty UPJŠ, PaedDr. Ingrid Puchalovou, PhD. pred zahaleným Ríšskym

ým párom snemom v Berline umeleck v roku 1995 Christo a Jeanne Claude

Začnime otázkou, ktorá je pre niektorých možno klišé, iných by však s veľkou mierou pravdepodobnosti zaskočila. Ako sa v mladosti formoval váš vzťah ku knihám? Vyrastala som v časoch, keď kniha nemala takú vážnu konkurenciu v televízii a o internete sa viedli len teoretické debaty. Čiže, celkom nedávno (smiech). Aj to svedčí o informačnej revolúcii, ktorú prežívame, aj keď si to neuvedomujeme. S knihami sa spája celé moje detstvo i mladosť. Pavol Dobšinský, Hans Christian Andersen, bratia Grimmovci a mnohí ďalší autori mu dali pečať čohosi neopakovateľného. Z kníh, a samozrejme aj od rodičov, viem, že človek má za niečím ísť a za niekým stáť a že všetky tieto na prvý pohľad frázy skrývajú dôležité posolstvo pre každého z nás. Dodnes k mojim obľúbeným knihám patrí román pre mládež o chlapcovi menom Timm Thaler, ktorý predal svoj zvonivý smiech. Kniha sa v origináli volá Timm Thaler oder Das verkaufte Lachen a napísal ju James Krüss. Odporúčam ju aj dospelým. Študentov na hodinách oboznamujete s cudzou literatúrou, s knihami nemecky píšucich autorov. Váš pozitívny vzťah ku knihám, vyplývajúc aj z Vašej profesie, je nepopierateľný. V ktorom jazyku sa vám však číta najlepšie? Všetky najkrajšie knihy môjho detstva som čítala v slovenčine, ale všetky najdôležitejšie knihy mojej mladosti boli v nemčine. Je to predovšetkým tým, že som od svojich osemnástich rokov žila v Berlíne – študovala som na Humboldtovej univerzite, ktorá sa nachádza priamo v srdci historického Berlína, pod Brandenburskou bránou, na známej ulici Unter den Linden. Cestou do alebo zo školy som ňou tisíckrát prešla so všetkými autormi, ktorí (pre mňa) za niečo stáli. Od Nibelungenlied (Pieseň o Nibelungoch) cez Goetheho, Schillera, Thomasa Manna (fascinovali ma však aj Klaus und Erika Mannovci), Gotfrieda Benna, Elisabeth Langgässer až po Christu Wolf, Jurek Becker či Elfriede Jelinek a mnohých ďalších. Povinne so mnou absolvovali tieto púte – či už symbolicky, v mojej hlave, alebo reálne – v taške. Som rada, že som ich mohla čítať v originálnom jazyku a som rada, že som ich mohla poznávať práve v Berlíne. Moje štúdium patrí k najkrajším obdobiam v mojom živote. Do Berlína som prišla ako dieťa a odišla ako mladá žena. Toto mesto a jeho kultúra ma dozaista veľmi ovplyvnili a formovali. Aké rozdiely pri tom vnímate, ak vôbec nejaké? Ak čítam knihu v slovenčine, premýšľam o nej v slovenčine, ak v nemčine, premýšľam o nej v nemčine (smeje sa). Keď začnete čítať a premýšľať aj v inom jazyku ako v materinskom, otvorí sa pred vami nový svet. Oslobodzuje to, zbavuje to predsudkov, človek vníma mnohé inak. O preklade sa hovorí, že je ako žena – buď je pekný alebo verný. (Smiech) Na Slovensku je však veľa vynikajúcich prekladateľov z nemčiny napr. Adam Bžoch, Ladislav Šimon, Milan Žitný, či Mária Papsonová alebo aj Ľudo Petraško. Čítanie kníh nemeckých autorov je však len jednou stranou mince. Tou druhou je poznanie kontextu – je obohacujúce vidieť a poznať mestá a domy, v ktorých žili, držať v ruke kľučku, ktorú tlačili, sedieť v tých istých knižniciach a listovať možno v tých istých knihách ako autori, ktorí vás zaujímajú. Jednoducho, poznať kontext a to bez akýchkoľvek mystických konotácií. Ako vraví príslovie: raz vidieť je viac ako tisíckrát počuť a ako vravia oční lekári: človek okom prijíma 80 percent všetkých informácií.

10

Ste vedúcou katedry, ktorá patrí medzi najmladšie. „Nanovo“ vznikla v roku 2007. Odkedy ju vediete vy? Ako by ste v krátkosti zhodnotili jej minulosť? Katedra germanistiky FF UPJŠ Košice je podľa mojich posledných informácií naozaj najmladšou na Slovensku. Na druhej strane som presvedčená o tom, že do Košíc a rovnako tak i na Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika neodmysliteľne patrí. Už len kvôli výraznému a neprehliadnuteľnému odkazu, ktorú v meste kedysi zanechali Sasi a na ktorý dnes nadväzuje i Karpatskonemecký spolok, ktorý sídli práve v Košiciach. Katedru germanistiky vediem od roku 2008 a keď sa obzriem späť, mám pocit z dobre vykonanej práce.

Som presvedčená o tom, že sme spolu s mojimi kolegyňami a kolegami za ten krátky čas dosiahli nesmierne veľa. Spomeniem napríklad veľký APVV projekt, ktorý nám umožňuje skúmať kedysi významné nemecké noviny Kaschauer Zeitung, a nechýbajú ani ďalšie projekty. V apríli v spolupráci s Rakúskym kultúrnym fórom pripravujem v rámci projektu Vega Zabudnuté ženy, zabudnutá literatúra malé pracovné stretnutie na tému Píšuca žena medzi kultúrami. Podieľame sa na projektoch z európskych štrukturálnych fondov. Katedra má živú internetovú stránku, ktorú neustále – vďaka Dr. M. Kováčovej a Bc. K. Czielovej - dopĺňame o aktuálne dianie i o dôležité informácie. V súčasnosti sa z nej prihovárame našim potenciálnym študentom – každý deň hovorí jedna (jeden) z nás o tom, prečo študovať nemecký jazyk. Organizovali sme tiež dve významné medzinárodné konferencie a vydali sme niekoľko zborníkov i učebníc. Dôraz kladieme na interaktivitu vzťahu pedagóg – študent. Napríklad aj neformálnym spoločným mikulášskym posedením študentov a pedagógov. Na katedre germanistiky to, zdá sa, stále „žije“. Aj v súčasnosti si môžeme na chodbách budovy Aristoteles pozrieť výstavu venovanú silnej žene – Berthe von Suttner. Okrem toho ste sa zapojili do projektu Kasschauer Zeitung. Povedzte nám niečo k tomu, prognózujte budúcnosť. Poznať osudy Berthy von Suttner znamená pochopiť spôsob fungovania ľudskej spoločnosti a predovšetkým úlohy žien v nej. Takisto sa opäť raz presvedčiť o tom, že človek je toľkokrát človekom, koľko rečí ovláda. O Berthe sa tradovalo, že bola v čase pred Prvou svetovou vojnou najvplyvnejšou ženou sveta. Dnes by sme ju mohli pokojne pokladať za ikonu mieros Ottom von Habsburg a prezidentom Rudolfom Schusterom pri návšteve Košíc vého hnutia a za symbol nezastupiteľnej úlohy žien v spoločenstve. Ak dovolíte parafrázu: je to téma stará ako svet – alebo aspoň ako staré nemecké košické noviny Kaschauer Zeitung, ktoré už na začiatku 20. storočia riešili aj vtedy aktuálnu otázku emancipácie žien v spoločnosti. Pre mňa je výstava o Berthe, ktorú sme pripravili s Rakúskou knižnicou a Rakúskym kultúrnym fórom, aj citovou záležitosťou. Stojany, na ktorých sú panely, zabezpečil pred niekoľkými rokmi môj otec, ktorý – ako dlhoročný pedagóg – vždy tvrdil, že základom každého úspechu je spolupráca a že školu robia predovšetkým ľudia, študenti a ich učitelia, nie budovy. Nazdávam sa, že základom všetkého je otvorenosť, pragmatický dialóg a vzájomná úcta. Vážim si ľudí, ktorí dokážu počúvať. Ako vyzerá Váš bežný pracovný deň ? Internet a mobilné telefóny nás obrali o veľa voľného času i o istú možnosť koncipovania komunikácie. Cesta komunikátu ukrytého v liste od odosielateľa k prijímateľovi kedysi trvala týždeň i dva, dnes je to otázka pár minút. Môj najväčší rozpor je rozpor medzi snom a realitou. To znamená, medzi tým, čo si ráno zaumienim urobiť a tým, čo počas dňa naozaj stihnem. Mám v škole dve spriaznené „duše“, s ktorými sa aj napriek časovému sklzu vždy rada stretávam a ktoré mi dávajú pocit, že nie som na to všetko sama. No a predtým, medzitým i potom je tu predovšetkým moja rodina, ktorej sa snažím venovať všetok svoj čas. Budúci školský rok nastane však aj iná zmena v živote katedry. Otvárate nový študijný program s názvom Anglický a nemecký jazyk pre európske inštitúcie a ekonomiku. V čom to bude iné, pre koho je tento program určený? Som veľmi rada, že ponúkame tento nový program. Naša katedra, ak má byť konkurencieschopná, potrebuje ďalší odbor. Verím, že bude úspešný. Katedra germanistiky je však aktívna aj mimo lavíc a vyučovacích hodín. Študenti sa s pedagógmi môžu stretnúť na „Stammtisch-i“. Organizovali ste mikulášsku párty pre germanistov. Nemecký lektor rozvíja ich talent aj v divadelnej oblasti … Ako som už spomínala, záleží mi na dialógu medzi študentmi i učiteľmi. Sama si to dobre pamätám z čias mojich štúdií v Berlíne, kde sme mnohé študijné otázky konzultovali s vyučujúcimi “na káve”. Akademickú pôdu vnímam nielen ako pedagogický, ale aj ako kultúrny priestor. Veľmi preto fandím práci nášho lektora Jána Königa, ktorý so študentmi pripravil veľmi zaujímavú adaptáciu hry Heinricha von Kleista Rozbitý džbán. Vďaka pomoci pána dekana, prof. Jána Gbúra, a otvorenému prístupu riaditeľa košického Bábkového divadla, Pavla Hrehorčáka, bola premiéra i prvé reprízy práve v Bábkovom divadle a stretli sa s veľkým záujmom divákov. Medzi účinkujúcimi sú aj študenti iných katedier. Pokladám to za zaujímavé. Verím, že sa s hrou budú prezentovať aj na Akademickom Prešove.

11

Vo Vašom životopise by sme medzi pracovnými skúsenosťami našli položky ako redaktorka spravodajstva, scenáristka, režisérka, moderátorka nemeckého vysielania STV Košice. V súčasnosti Vás môžeme raz za tri týždne počuť z rádia, kde pôsobíte ako redaktorka nemeckého vysielania. Ako sa to dá všetko zvládnuť za 24 hodín? Vlastníte azda časostroj? Existuje taký stroj? Veľmi by som ho potrebovala. Bez toho, aby to vyznelo ako fráza, nezvládala by som to bez pomoci môjho manžela, ktorý mi pomáha v práci, televízii, či pri práci v rozhlase. Veľkou pomocou je mi i moja mama a naša Martička, ktorá mi pomáha s našou dcérkou ako aj s domácnosťou. Akademická pôda je priestor, ktorý nesmierne obohacuje a inšpiruje. Je to však aj priestor, ktorý má vo vzťahu k realite parataktickú charakteristiku. Mediálny svet je reálnym svetom, ktorý ponúka nesmierne veľa výziev, ale na druhej strane často aj kruto oberá o ilúzie. Strážme si ich preto aspoň tu, na akademickej pôde. Pre mňa je však stále dôležité aktívne komunikovať s médiami. Vážim si, že som mala počas mojej práce v Slovenskej televízii možnosť stretnúť sa s mnohými významnými osobnosťami, ktoré po roku 1989 formovali našu spoločnosť. Nazrela som aj do zákulisia reálnej politiky. Boli dni, keď som spolu s ďalšími kolegami novinármi strávila viac času vo VSŽ ako doma. S Arpádom Soltészom sme natočili dokument Aj tak sme stále frajeri. Pred predajom VSŽ Košice americkému investorovi som moderovala živé besedy s vtedajším prezidentom VSŽ Gabrielom Eichlerom, ale aj s prvým prezidentom U.S.Steelu Johnom H. Goodishom. Dnes vďaka tomu viem, čo znamená, keď naša pani tajomníčka hovorí o vyrovnanom rozpočte. Prostredníctvom rozhlasu a televízie mám dodnes úzky vzťah s karpatskými Nemcami a držím palce ich oprávneným snahám o zásadnejší hlas v našej spoločnosti. Nerada by som zabudla na dokumenty, ktoré sme urobili s mojim manželom. Som na ne hrdá a pyšná. Domnievam sa, že sme veľmi dobrý tím. Ja s dávkou zapálenia pre spravodlivosť a otvorenosť, on s so svojou rozvážnosťou a nadhľadom. A tak vznikne vždy ten správny mix. V súčasnosti majorita ľudí inklinuje, čo sa týka učenia sa cudzích jazykov, k angličtine resp. k exotickým jazykom. Opäť “ožíva” aj ruština. Túto otázku ste už asi zodpovedali mnohokrát, ale predsa: prečo nemčina? Možno to vyznie trocha nadnesene, ale pre nás – obyvateľov Slovenska – je nemčina prirodzenou súčasťou nášho života. V Nemecku v minulosti študovali významné osobnosti nášho kultúrneho i spoločenského života, architektúra väčšiny našich miest má nemecký “rukopis”. Za všetky spomeniem napríklad košickú Hlavnú ulicu. Často si ani neuvedomujeme koľko slov nám dala nemčina a ako často ich v každodennej komunikácii používame. Na Slovensku dnes takisto pôsobia tri stovky nemeckých firiem a s nemčinou sa dorozumiete v celej Európe. A aj keď sa zdá, že nemčina dnes stráca svoju pozíciu, nesmieme byť vo vzťahu k nej malicherní. Je to jazyk Goetheho a Schillera, Kafku i Freuda, C. G. Junga i Hannah Arendt, či Benedikta XVI. Alebo keď chcete Xaviera Naidoo. Ak by sme hľadali paralely zo Slovenska, či dokonca z Košíc, môžeme hovoriť o nemeckom zázemí napríklad aj u Sándora Máraiho. Čo by ste na záver odkázali všetkým potencionálnym budúcim študentom. Prečo by podľa Vás nemali váhať? Čo im ponúkate? Na túto otázku nájdete moju odpoveď aj na našej webovej stránke. Štúdium nemeckého jazyka a literatúry je nepochybne obohacujúcou cestou za poznaním jazyka, kultúry, literatúry i dejín nemecky hovoriacich krajín. Naučíte sa oveľa viac, ako len poznať fakty a základné súvislosti. Naučíte sa o nich premýšľať a posúvať ich do širších kontextov, čo Vám umožní získať nový pohľad aj na svet okolo Vás. Ak vás raz Vaše cesty zavedú do niektorej z desiatok nemeckých, rakúskych či švajčiarskych firiem pôsobiacich na Slovensku, budete vďaka svojej schopnosti komunikovať v nemeckom jazyku a tiež vďaka poznaniu nemeckej kultúry oveľa bližšie aj k rýchlemu poapešti chopeniu firemnej kultúry a jej pravidiel. s manželom a dcérou v Bud Za veľmi perspektívnu považujem predovšetkým kombináciu nemčiny s prírodovednými odbormi. Okrem samotného odboru – či už je to biológia alebo informatika – tak získate aj nadhodnotu vo forme cudzieho jazyka, ktorý Vám uľahčí cestu aj k ostatným jazykom. autor: Bc. Jana Rapáková a Bc. Monika Hudáková foto: archív PaedDr. Ingrid Puchalovej, PhD.

12

K narodeninám Profesorovi Sabolovi prví košickí slovakisti istujúc v nie starých lingvistických zošitoch, usmievam sa na 3-rozmerné modely, schémy i znaky opatrne načrtnuté študentskou rukou a vidiac ich pred sebou na papieri, vnímam ich ďalší rozmer – ten neopakovateľný, nenahraditeľný, veľmi príjemný, nenávratný v čase, no navždy zachytený v hodnotných spomienkach. Rozmer človeka, ktorý na to, aby nám, študentom, odkryl nebývalé dimenzie vedy, ale i ľudskej existencie, ba bytia všeobecne, potrebuje vždy tak málo – vlastne iba kriedu, tabuľu a vnímavých poslucháčov – a popritom dáva tak veľa. Spomedzi múdrych slov, odrážkovito zachytených rýchlym písmom sa do popredia prediera čosi veľké. Neuchopiteľné, nadčasové a vzácne. Slová sa zrazu pozerajú zanietenými modrými očami a s úprimným nadšením rozprávajú o kráse jazyka, o kráse ľudskej reči, foném, morfofoném, ľudstva, stvorenstva... Vážený pán profesor, ďakujeme Vám za Vaše nadšenie, entuziazmus, srdečnosť, ba vrúcnosť, ktoré nás sprevádzali a poháňali na neľahkej ceste prvých košických slovakistov. Vy, jeden z prvých absolventov Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove, ste sa svojím zakladateľským úsilím i mimoriadnym odborným, organizačným a pedagogickým vkladom veľkou mierou pričinili o to, aby sme sa my mohli stať prvými absolventmi slovakistiky na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach. Ďakujeme Vám za to. K spomienkam na Vás sa veľmi radi vraciame, sú krásne, milé a hrejivé. Ste pre nás vzorom vedca, pedagóga i človeka. Mgr. Jana Galiková, rod. Benešová (Sj – Fi; učiteľka na základnej škole v Klčove) Spomínam si, ako keby to bolo včera, keď na cvičeniach z predmetu fonetika a fonológia nám pán profesor Sabol vysvetľoval prozodické vlastnosti reči, konkrétne intenzitu hlasu a tempo reči. Ja, študentské mláďa, predo mnou stojaci vysokovážený profesor, ktorý sa skláňal nad lavicami a prezentoval nám prozódiu na príklade prihovárania sa k maličkému dieťaťu. „Musíte intenzitu hlasu znižovať a tempo reči spomaliť – len tak Vám dokáže malé bábätko porozumieť,“ to boli jeho slová, ktoré vo mne rezonujú dodnes. V tejto súvislosti si spomínam na vlastnú skúsenosť pri narodení mojich detí, práve vtedy som nad kolískou často mala na mysli slová pána profesora Sabola. Som rada, že som túto výnimočnú osobnosť mohla ako študentka zažiť na pôde našej univerzity. Svojím perfekcionizmom, čestnosťou a pracovitosťou sa stáva, určite nielen pre mňa, veľkým učiteľským vzorom. K jeho životnému jubileu mu želám veľa zdravia a ešte dosť síl na zdolávanie jazykovedných hlavolamov, ktoré nám naša materinská reč prináša.

Mgr. Lucia Cifraničová (Sj – G; doktorandka v programe literárna veda na UPJŠ v Košiciach) Pán profesor mal mimoriadnu schopnosť, ktorá ma neprestáva udivovať ani dnes. Spočívala v tom, že vždy vedel elegantne a s gráciou „vykorčuľovať“ z akejkoľvek „zapeklitej“ komunikačnej situácie. Túto schopnosť naplno využíval pri svojich prednáškach, hlavne vtedy, keď sa zoširoka pustil do objasňovania nejakého obzvlášť závažného fonologického problému. Jeho výklad pozostával – ako inak – zo samých zložitých vetných konštrukcií, ktoré boli na dôvažok okorenené hojným počtom termínov z oblasti fonetiky, fonológie a všeobecnej jazykovedy. V polovici takejto dlhej a zložitej vety pán profesor odrazu stíchol. Žeby bol v úzkych?! Ale kdeže! Krátku chvíľku uvažoval (naozaj iba kratučko!) nad spôsobom, akým by mal pokračovať, a potom dokončil svoje vyjadrenie takým jazykovo korektným spôsobom, až mi to vyrazilo dych. Najprv som si v duchu povedala: „Čo ty tu na tejto škole robíš? Kam sa ty vôbec hrabeš?“ Ale neskôr som si uvedomila: „Dosť bolo sebaľútosti! Ak to chceš niekam dotiahnuť, musíš začať makať!“ Tak veru. Pán profesor nám kde-tu uštedril aj zopár životných lekcií. Ale... tak to má predsa byť! Pri príležitosti životného jubilea mu prajem, aby ešte podobne „vychoval“ veľa ďalších generácií. K tomu mu vyprosujem pevné zdravie a chuť i energiu do ďalšej tvorivej práce.

13

13

Mgr. Elena Kaštelyová (Sj – Fi; učiteľka na základnej škole v Bratislave) Čo sa týka pána profesora, z prvého ročníka si pamätám jeho prednášky, ako som máločomu rozumela, bolo to pre mňa akoby hovoril inou, nie slovenskou rečou. Taktiež si pamätám, ako v prvom ročníku, keď nás ešte len spoznával, premýšľal nad etymológiou priezvisk každého z nás. Keď došlo na moje meno, tak sme uvažovali, že Kaštelyová môže byť od slova kaštieľ, tak by som mohla mať nejakých zámožných predkov. Samozrejme, zalichotilo mi to, no vzápätí pán profesor dodal: „Alebo, možno bol Vaším predkom nejaký záhradník z kaštieľa.“ Priznám sa, to mi nenapadlo, no aj to môže byť... Pánovi profesorovi z celého srdca prajem, aby mu zdravie slúžilo a aby si ešte veľmi dlho zachoval svoj povestný životný elán. Taktiež mu želám, aby do slovenskej jazykovedy naďalej vnášal mnoho cenných informácií obohacujúcich našu rodnú reč. Mgr. Mária Vasiľová (Sj – Aj; doktorandka v programe britské a americké štúdiá na UPJŠ v Košiciach) Nikdy nezabudnem na skúšky s pánom profesorom Sabolom. Neboli to skúšky v pravom slova zmysle, ale skôr zaujímavé diskusie, na korých popri odborných témach odzneli napríklad aj profesorove najzaujímavejšie príbehy z juhovýchodu Slovenska. Pánovi profesorovi prajem veľa zdravia a úspechov v ďalšej práci.

Mgr. Matúš Jaraba (Sj – Aj; prekladateľ vo firme Lionbridge v Žiline) V súvislosti s pánom profesorom Sabolom si vždy spomeniem na prednášky a semináre popretkávané zaujímavými a veľakrát úsmevnými vsuvkami. Patria k nim aj rôzne historky o jazykovedcoch či jedlom poznačených knihách z profesorových študentských čias. Samozrejme, vždy podané v nadväznosti na preberanú tému! Týmto sa chcem pánovi profesorovi poďakovať a zároveň mu do ďalších rokov zaželať ešte veľa tvorivých síl.

o ďalších štvrťstoročí Vám, milý náš pán profesor, prajeme do života veľa darov. Nech ich je aspoň toľko, koľko je slov vo všetkých Vašich štúdiách. Prajeme Vám dary najrôznejšie – malé i veľké, bežné i vzácne, prosto také, ktoré dokážu život dokonale naplniť istotou zázemia, ľudskej spolupatričnosti a lásky, spokojnosťou, šťastím, silou a tvorivou energiou. Na záver ešte malá lingvistická pripomienka: Krátky slovník slovenského jazyka definuje dar ako vec danú alebo získanú bez protihodnoty. Podľa tejto definície by Vám, pán profesor, nemohol dať dar nikto z nás, ktorí Vás poznáme. Znamenáte pre nás veľkú hodnotu...

Dr. h. c. prof. PhDr. Ján Sabol, DrSc. autor: Mgr. Lena Ivančová (Sj – M)

14

autor: Mgr. Lucia Lendelová foto: Internet

Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika vyhlasuje celoslovenskú súťaž vo vlastnej tvorbe

Ars Šafarikiana spojenú s dielňami tvorivého písania. Pošli svoje texty (2 prozaické alebo 3 básnické) na nižšie uvedenú adresu do 15. júna a môžeš byť jedným z tých, ktorí sa zúčastnia tvorivých dielní v čase od 1. do 6. júla v Košiciach. Ak Tvoje texty porotu zaujmú, tvorivý týždeň, ktorý zahŕňa semináre písania, rozbory vlastnej tvorby, prednášky a diskusie s autormi, stravu a ubytovanie, Ťa nebude nič stáť. Texty, ktoré vzniknú počas tvorivého týždňa, uverejníme v spoločnej zbierke.

Lektorkami tvorivého týždňa budú: prof. PhDr. Marta Součková, PhD. (PU v Prešove) Mgr. Markéta Andričíková, PhD. (UPJŠ v Košiciach) Mgr. Daniela Lešová, PhD. (UPJŠ v Košiciach) [email protected] Mgr. Lenka Šafranová (PU v Prešove)