INŠTITÚT FRANTIŠKÁNSKYCH ŠTÚDIÍ
ORIGENES
ADRIANA GELATÍKOVÁ 3. ROČNÍK, PRAHA 2011/2012
Kresťanstvo sa zrodilo na Východe a vo východných oblastiach boli vypracované aj prvé diela kresťanského myslenia. Keď latinská kultúra začala preberať vypracované myšlienkové systémy, došlo k zanedbaniu antiochijskej metódy. Prednosť sa dávala alegorickej metóde alexandrijskej školy (Messa, 2008, s.84). Za „životný dych stredovekého myslenia“ bol označený symbolizmus. Je predĺžením a sčasti aj obmenou používania symbolov, ktoré bolo obvyklé u otcov, predovšetkým na Východe. Je pravda, že je nutné hovoriť o „nadvláde Augustína a jeho teológie na celom Západe, no nesmieme pri tom zabudnúť na rastúcu prítomnosť východného myslenia
v období
stredoveku,
a presnejšie
alexandrijských
myšlienok
sprostredkovaných Origenom, ktoré sa na západe rozšírili za prispenia veľkého hipponského učiteľa. Ak mali Origenove diela vplyv na rozvoj kresťanského myslenia a západnej kultúry, je to vďaka ich prekladom od Rufína, ktorého niektorí práve z tohto dôvodu pokladajú za jedného zo zakladateľov stredoveku (Messa, 2008, s. 85). Prostredníctvom latinského prekladu svojich diel sa Origenes stane nielen jedným z vychovávateľov stredoveku, prinášajúcim so sebou svoju víziu Písma a kresťanského života, ale ešte väčšej miere veľkým majstrom stredovekej hermeneutiky, symbolizmu, exegézy a spirituality. Origenes ako najčítanejší grécky autor v celom stredoveku dá Západu slovník i obrazy (Messa, 2008, s. 85-86) V spiritualite, v kazateľstve na školách bude XII. storočie žiť so schém a z inšpirácii pochádzajúcich od Origena, s istým súzvukom a zároveň v konkurencii s latinskými formuláciami, ktorých autorom je Gregor Veľký (Messa, 2008, s. 87). V stredovekej duchovnosti má origenovský pôvod veľa tém a obrazov, ako napríklad vzťah medzi obrazom a podobou, predstava duše, ktorá každý deň počína a plodí slovo, prijíma ho v lone (Messa, 2008, s. 88): „Ženíchmi sme /vtedy/, keď je v Duchu Svätom verná duša spojená s naším Pánom Ježišom Kristom. Jeho bratmi sme, keď konáme vôľu Otca, ktorý je na nebesiach. Matkami, keď ho nosíme v srdci a vo svojom tele skrze božskú lásku a čisté a úprimné svedomie; rodíme /plodíme/ ho skrze sväté konanie, ktoré má iným svietiť ako príklad (Spisy sv. Františka, 2005, s. 180).
2
Dejiny Izraela a putovanie po púšti sú pre Origena modelovou schémou duchovného života, ktorý má svoje etapy. V dejinách kresťanského myslenia je to prvýkrát, čo sa táto téma objavuje rozpracovaná, a pre autorov nasledujúcich sa v tom Origenes stane klasickým vzorom (Ventura, 2006, s. 78). Origenes prirovnáva stav človeka ovládaného vášňou (PATHOS) k situácii Židov v Egypte a postupnú cestu k slobode k putovaniu po púšti: „Tiež my sme boli v Egypte, chcem tým povedať v omyloch tohto sveta a temnotách nevedomosti, keď sme pracovali v diabolských aktivitách uprostred žiadostí a telesných túžob. Pán sa však zmiloval na našou núdzou a poslal Logos, svojho jediného Syna, aby nás oslobodil z nevedomosti a omylu a uviedol nás do svetla svojho božského zákona...“
Cesta
Izraelitov púšťou poskytuje Origenovi veľa nápadov pre popis cesty človeka k Bohu (Ventura, 2006, s. 78). Možno sa aj sv. Bonaventúra inšpiroval Origenom, keď popisoval cestu sv. Františka k Bohu v závere svojej Legendy maior: „Krížom si začal, podľa zásad kríža si postupoval a nakoniec v kríži si dokonal. Svedectvom kríža všetkým verným dávaš najavo, akej slávy požívaš v nebesiach. Nech ťa bezpečne nasledujú tí, ktorí vychádzajú z Egypta, lebo rozdelia more palicou Kristovho kríža a prejdú do zasľúbenej zeme živých. Vstúpia do podivuhodnej moci kríža, až prekročia Jordán smrteľnosti. Tam nech nás uvedie pravý vodca a spasiteľ ľudu Ježiš Kristus ukrižovaný, pre zásluhy svojho sluhu Františka, ku chvále a sláve trojjediného Boha, ktorý žije a kraľuje na veky vekov. Amen (Františkánske pramene, 1982, s. 438). Cestou púšťou končí druhá, osvetná etapa a
je otvorená cesta zjednocujúca
(VIAUNITIVA), reprezentovaná obrazmi a námetmi Piesne piesní. Origenes ju ako prvý kresťanský autor interpretoval v zmysle zjednotenia duše (milenka) s Kristom (milenec) (Ventura, 2006, s. 79): „Ženíchmi sme /vtedy/, keď je v Duchu Svätom verná duša spojená s naším Pánom Ježišom Kristom“ (Spisy sv. Františka, 2005, s. 180). Láskou a touhou nebeskou je vedena duše, která zahlédla krásu a půvab Božího Logu, zamilovala si jeho tvář a přijala do sebe jeho kopí, ránu lásky. On, Logos, je totiž Zář a Obraz Boží, neviditelný, prvorozený všeho tvorstva, v němž je stvořeno všechno na nebi i na zemi, ať viditelné, ať neviditelné. Kdo je schopen myslí postihnout a rozvážit 3
půvab a krásný vzhled všeho toho, čo je v Logu stvořeno, je líbezností těch věcí proboden a velkolepostí samotné Záře jako – slovem proroka – vybraným kopím proniknut, přijme od Něho samého spásné zranění a zahoří blaženým ohněm jeho lásky (Putna, 2000, s. 99-100). V Legende maior od sv. Bonaventúru – v kapitole o Svätých jazvách – sa dočítame o sv.
Františkovi
a jeho
skúsenosti
s Božou
láskou:
„Rozhorela
sa
v ňom
nepremožiteľná žiara lásky k dobrému Ježišovi ako pochodne ohňa a plameňov, že veľké vody nemohli uhasiť tak silnú jeho lásku. Žiarou serafínskej túžby bol unášaný hore k Bohu a nežnou sústrasťou sa premieňal v toho, ktorý z tak veľkej lásky sa dal ukrižovať...Keď teda pravá Kristova láska pretvorila milujúceho v zhodný obraz, zostúpil anjelský muž František z hory na slávnosť archanjela Michala po dovŕšení počtu štyridsať dní v samote, ako si stanovil. Niesol so sebou obraz Ukrižovaného, nie vytesaný rukou umelca na kamenných alebo drevených doskách, ale napísaný prstom živého Boha na údoch tela (Františkánske pramene, 1982, s. 404-406). Zaprisahám vás, dcéry jeruzalemské, ak by ste našli môjho milého, povedzte mu, že zranená som láskou (Pies 5,8). Origenes chápe i túto etapu skúsenostne, je to skúsenostné poznanie božských skutočností, človek sa týchto božských skutočností môže dotýkať pomocou duchovných zmyslov (analogicky k piatim zmyslom telesným), môže ich vidieť, počuť, čuchať i ochutnávať. To súvisí s postupným obnovovaním rajských rysov človeka (Ventura, 2006, s. 79). Mimovoľne v tejto chvíli mi prišla na myseľ udalosť zo života sv. Františka, v súvislosti s predchádzajúcimi riadkami, keď slávil Vianoce v Grecciu. Opisuje ju Tomáš z Celana vo svojom Prvom životopise tohto svätca: „Boží svätec stojí u jasličiek a vzlyká, dojatý súcitom a zaplavený podivuhodnou radosťou. U jasieľ sa slávi slávna omša svätá a kňaz zakúša novú útechu. Boží svätec si oblieka diakonské rúcho, bol totiž diakon, a zvučným hlasom spieva evanjelium. Jeho hlas, jeho silný hlas, jeho nežný hlas, jeho jasný hlas, jeho zvučný hlas pozýva všetkých k najvyššej chvále. Potom káže zhromaždenému ľudu a medovo hovorí o narodení chudobného Kráľa v malom mestečku Betleheme. Často keď chce vysloviť Kristove meno „Ježiš“, hovorí plný preveľkej lásky „Dieťatko betlehemské“, a keď vyslovuje slovo Betlehem, znie to ako bečanie jahniatka a jeho ústa pretekajú viac láskou než slovami. Keď jeho pery
4
vyslovili meno „Dieťatko betlehemské“, alebo „Ježiš“, bolo to, ako by sa olízal, aby na podnebí vychutnal a prehltol sladkosť tohto slova (Legendy o sv. Františkovi, 2003, s. 122). Ak sa niekto pustí do komentovania Piesne piesní, bude sa musieť, priamo či nepriamo, konfrontovať práve s Origenom. Jemu vďačíme za doktrinálne a symbolické základy interpretácie tohto biblického textu v mariánskej perspektíve, ako vidno v diele Ruperta z Deutzu. Tieto témy origenovského pôvodu v stredoveku v hojnej miere využívajú predovšetkým cisterciáni a františkáni (Messa, 2008, s. 88). Origenes nebol iba intelektuál, ale osobnosť duchovná. Nielen učil, ale tiež formoval. Bol príkladom antických i kresťanských cností – Grégorios zdôrazňuje menovite jeho trpezlivosť a zbožnosť. Vďaka prítomnosti Ducha a Loga vo svojej duši bol osobnosťou charizmatickou, prorockou...Origenes mocne pôsobil na svojich žiakov. Intelektuálny rozvoj bol v jeho pojatí neoddeliteľne spojený s rozvojom mravným a duchovným. Intelektuálne poznanie je participáciou na pravde, ktorá je podstatne spojená s Kristom. Poznávať neznamená iba rozvíjať kritický rozum, ale prijímať Pravdu. Origenes vyučoval i vedné disciplíny – fyziku, geometriu, astronómiu. Zavŕšením filozofie je u neho štúdium cností, ústiace v prax cností. Cnosti sú účasťou človeka na božstve, pôsobia APOTHEÓSIS, zbožštenie človeka (Ventura, 2006, s. 76). V komentári uzdravenia ochrnutého a následného šomrania zo strany Židov, ktorá sa nachádza v Ambrózovej homílii z jeho Výkladu k Lukášovi, Ambróz hovorí, že „veľký Kňaz videl v srdciach Židov malomocenstvo; ukázal im, že sú horší od malomocného“. Podľa milánskeho biskupa je teda malomocenstvo v srdciach Židov horšie ako samotná choroba. Aj toto malomocenstvo dokáže „nakaziť druhých a spočíva v nevere, ktorá vedie k strachu a ohováraniu: „Keby totiž verili, nebáli by sa...Protikladom tohto strachu, ktorý vedie k ohováraniu, je láska. „Láska vyháňa strach“ (Messa, 2008, s. 400). Podobne ako podľa Ambróza, aj podľa Origena je malomocenstvo spojené s hriechmi a je akoby vonkajším znakom toho, čo sa deje vnútri človeka. Prosba hriešnika, aby bol uzdravený, sa priamo spája s prosbou malomocného, aby bol očistený. Komentujúc prosbu chorého človeka, ktorý prosí Ježiša, aby ho uzdravil (Mt 8,1-4), Origenes vkladá do úst malomocného zvolanie: „Chcel si, aby na mňa doľahlo toto nečisté malomocenstvo, chcel si to pre moje hriechy, aby som sa takto napomenutý kajal; vo svojej múdrosti si to chcel, aby si bol obdivuhodne zvelebený za to, že ma 5
očistíš.“ (Messa, 2008, s. 401). Celý duchovný život je pulzovanie medzi dvoma ohniskami, THEÓRIA a PRAXIS. Prax je vlastne život podľa viery, v Kristovi, podľa jeho príkladu. Očista od hriechov je jej prvé štádium. Preto sa dá hovoriť o praxi negatívnej, ktorá sa sústreďuje na to, aby odstránila prekážky (hriechy, vášne), aby bojovala proti zlým myšlienkam; vedľa toho je prax pozitívna, ktorej úlohou je rozvinúť cnosti. Až za predpokladu, že sa človek vydal cestou PRAXIS, môže postupne vystupovať ku kontemplácii. PRXIS THEÓRIAS EPIBASIS. A bez praxe stráca kontemplácia zmysel ako teoretické poznatky o medicíne bez konkrétnej aplikácie (Ventura, 2006, s. 100). Výrazy „odvrátenie od hriechu“, „malomocní“ a „pokánie“ sa objavujú v Testamente Františka z Assisi,...ktorý však nerozvíja špekulácie o morálnom zmysle malomocenstva, ale berie malomocných v ich dramatickej existenciálnej situácii...Podobne ako Origenes, aj František viaže pokánie na malomocných, ale ďaleko od alegorizácie a symbolickej interpretácie sa sám stavia dovnútra ich ľudskej a sociálnej drámy a jeho obrátenie sa odohráva práve v tomto priblížení sa k tejto skutočnosti (Messa, 2008, s. 401 402). Ešte za svojho života Origenes bol považovaný za najvýznamnejšieho teológa Cirkvi. jeho rovesníci po pomenovali „mužom z ocele“ – „chalkénteros“ a adamántios“. Meno žiadneho spisovateľa nebolo tak často spomínané ako meno Origenovo. Nik nemohol byť k nemu ľahostajný, ani priateľ, ani nepriateľ. jedni si ho vážili a študovali jeho diela, iní proti nemu bojovali a popierali jeho nesprávne učenie. Ba aj heretici sa naňho odvolávali. Avšak Origenes i napriek niektorým nesprávnym tvrdeniam vždy sa snažil stáť na pôde cirkevného učenia, vždy chcel byť len pravoslávnym. Z toho dôvodu kládol veľký dôraz na učenie cirkvi a omyl v učení považoval za väčší priestupok ako priestupok morálny. V komentári na knihu Pieseň piesní napísal: Aby sme teda aj my...nezabúdali na staré, dobré a duchovné texty, telesne a nezodpovedne neprekrútili, vystrime dlane tela i duše k Bohu, aby Pán, ktorý dal tým, čo prinášajú Evanjelium, slovo s veľkou silou, dá aj nám vo svojej moci slovo, vďaka ktorému dokážeme v textoch Písma odkryť zdravý zmysel vedúci k budovaniu skromnosti a zodpovedajúci samému pomenovaniu alebo podstate lásky (Pružinský, 2003, s. 73). Najvyšší, slávny Bože, osvieť temnoty môjho srdca a daj mi pravú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku, múdrosť a poznanie, Pane, aby som plnil tvoj svätý a pravdivý príkaz. Amen (Spisy sv. Františka, 2005, s. 227). 6
Použitá literatúra: 1. Františkánske pramene I – Spisy sv. Františka. Bratislava: Serafín, 2005. 2. Františkánske pramene I. Rím: Velehrad – kresťanská akadémia, 1982. 3. Legendy o svatém Františkovi z let 1226-1235. Uherské Hradiště: Ottobre 12, 2008. 4. Messa, P.: František z Assisi a patristická literatúra. Bratislava: Serafín, 2008. 5. Pružinský, Š.: Patrológia II. Prešov: Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2003. 6. Putna, C. M. – Sitár, J.: Órigenés: O Písni písní. Praha: Herrmann a synové, 2000. 7. Ventura, V.: Spiritualita křesťanského mnišství I. Praha: Benediktínske arciopátství sv. Vojtěcha a sv. Markéty, 2006.
7
