Kultúra
III. kapitola Z KULTÚRY STAREJ HALIČE III. 1. Cirkev Cirkev - duchovná veľmoc storočí. Cirkev v dejinách Starej Haliče má svoje kresťanské tradície, bola učiteľkou viery i kultúry, pomáhala ľuďom v ťažkých dobách z viery žiť. Varovala i povzbudzovala. Má nám čo povedať aj dnes. Historický región Novohrad vznikol na prelome 10. a 11. storočia. Z cirkevnosprávneho hľadiska patrila severná časť Novohradu do ostrihomkej arcidiecézy, južná časť do vacovskej diecézy. Kostol sv. Juraja ( Eccl. ad s. Georgium) v Starej Haliči podľa Schematizmu (1971, s.179) začal byť stavaný v roku 1212. Tento údaj nemáme zatiaľ archívne doložený. Z pôvodného kostola v Starej Haliči sa zachovala loď s prevýšenými oknami románskeho typu, ktoré umožňujú kostol reálne datovať do obdobia po tatárskom vpáde do 3. štvrtiny 13. storočia; jej značné rozmery a stopy po zemepánskej empore nás vedú k predpokladu, že kostol dal postaviť Dionýz z rodu Tomajovcov ( uhorský palatín v r. 1231- 1235). ( ŠÁŠKY, L. 1989). Niektorí autori kladú stavanie kostola až do 12. storočia ( MOCSÁRY, A. 1826), ďalší to dávajú do roku 1270 (Ilustrovaná encyklopédia Slovensko, 2009), resp. do r. 1300 ( KOREC, CH, J. 1989). Podľa pápežských ( vatikánskych) registrov r. 1332 farárom tu bol Sifridius (sacerdos) de v. Gald = Galg (rozumej St. Halič), ktorý mal príjem 4 Marky a platil desiatok 12. grošov. ( VAT. I./1. s.229) Prestavba kostola a farnosť je dosvedčená v r. 1350 ( Schematismus 1861 s. 39).
Vyspelejšiu skeletovú konštrukciu dostalo nové presbytérium kostola v Starej Haliči (1350), ktoré podľa majuskulného nápisu vytesaného do kamennej dosky ( stéla), vloženej v severnej stene svätyne pod Ukrižovaním s vytesaním nápisom, kde sa ako fundátor kostola, ktorý dal k staršej lodi pristaviť, spomína člen rodiny Lučenskovcov, magister
Tomáš z rodu
Tomajovcov. Tomáš Tomaj, už s prímenom Lossonczy, hlási sa ako vnuk (pozri nápis). Na svorníkoch krížovej rebrovej klenby vo svätyni sú ich rodové erby. Rebrové klenby tu podopierajú valcovité prípony, vyrastajúce z osobitných podložiek vytvárajúcich prechod medzi blokovými, ešte románsky cítenými obvodnými múrmi a rebrovou skeletovou konštrukciou. Stavebný vývoj kostola v Starej Haliči odborne spracoval ( ŠÁŠKY, L.1968). Pod omietkou lode nad kazateľnicou boli objavené zvyšky gotických nástenných malieb zo 14. storočia. V Starej Haliči sa z výmaľby presbytéria zachovala len scéna Kalvárie. Bohatšie a ikonograficky zaujímavé sú scény na stenách lode a na víťaznom oblúku. Postava sv. Juraja na triumfálnom oblúku reprezentovala patróna kostola a zároveň bola symbolom stredovekého rytierstva. V tomto zmysle mohla symbolizovať samého zemepána, staviteľa presbytéria, ktorého erb – rytierska prilba s chocholom a pod ňou štít s grifomje na svorníku presbytéria. Výjavy Mária Ochrankyňa a Imago Pietatis (Obraz Piety), takisto na triumfálnom oblúku, mali pôsobiť na emócie veriacich a vyvolávať v nich pocity dôvery v nebeských ochrancov. Šesť výjavov z cyklu moralít a šesť výjavov zo života sv. Mikuláša, patróna obchodníkov, namaľované na severnej stene lode, mali veriacich provokovať k pokániu a získať ich pre pomoc chudobným blížnym. ( ŠÁŠKY, L. 1989)
Ukrižovanie na severnej stene svätyne, ďalej bohatá výzdoba lode pozostávajúca z cyklu nerestí v hornom registri a výjavov zo života sv. Mikuláša v dolnom registri severnej steny tu dopĺňal výjav so sv. Jurajom, zabíjajúcim draka. Na severnej stene víťazného oblúka sa objavili zvyšky maľovaného obrazu Arma Christi so stojacou postavou umučeného Krista a na južnej strane Madona Ochrankyňa so sväticou ( sv. Dorotou?) odborníci pripisujú
talianskemu
maliarovi- majstrovi ( alebo tam školenému majstrovi) z friulskej školy. (KÜRTY-GLOCKOVÁ, B., 1999, 2004) Klenba v lodi je neskorogotická z roku 1524. Jej nábehom porušili pozoruhodný pás častí nástenných malieb začínajúci sv. Tomášom a pokračujúci zázrakmi sv. Mikuláša. Tváre postáv, kompozície sú takmer zhodné s nástennými maľbami v kaplnke sv. Mikuláša v dóme vo friulskom meste Udine. Tam ich namaľoval slávny maliar Vitale da Bologna v roku 1348. Niektorý z jeho pomocníkov prišiel po roku 1350 aj sem do Starej Haliče. Od tohto maliara sa zachovalo aj monumentálne „giottovské“ Ukrižovanie vo svätyni, ale jeho pravú kvalitu pokrýva ešte retuš reštaurátora z roku 1904. Na severnej stene v lodi je odkrytý aj veľký obraz sv. Juraja , bojujúceho s drakom, ktorý vyhotovili ešte po roku 1270 a pás malieb s alegorickými obrazmi 7 hriechov. K tejto vrstve patria aj obrazy P. Márie ochrankyne a sv. Doroty na stene triumfálneho oblúka. Ide o maľby majstra domáceho štýlu, obvyklé v Gemeri okolo roku 1400. ( Ilustrovaná encyklopédia Slovensko, 2009) Uvedené patrocíniá sv. Juraj, sv. Mikuláš a ď. v Starej Haliči (ich stručné životopisy) pozri v regionálnej štúdii. ( DRENKO, J.- SLAWEK ,Z.MORAVČÍKOVÁ, M. 2003)
Z roku 1397 je dosvedčená farnosť v Starej Haliči. Podľa listu z 29. decembra 1402 okolité farnosti ( prostredníctvom rektorov) majú odovzdať cirkevný desiatok na farnosť v Lučenci ( de Lochonch) ( MOL Budapest Sg DI. 8863). Z prvej tretiny 15. storočia pochádza kovanie dvier , železo (235x125). Motívy rastlinných úponkov a ľalií. Dvere v južnom portáli kostola. V rokoch 1440 – 1460 v Starej Haliči prevládlo husitské učenie, šírené vojskami Jana Jiskru z Brandýsa a bratríkmi. Z 15. storočia pochádza najstarší zvon v Starej Haliči, zvaný „Starý Ďuro“ s nápisom „ O Rex Gloriae veni cum pace“ . V rímskokatolíckom kostole v Starej Haliči sa nachádzala omšová kniha s gotickými písmenami na titulnej strane „ Venetis accuratissime impressum, in Edibus Petri Lichteinstein Colonensis germani. Impensis vero Urbani Raym Librarii Budensis. anno Virgine partus 1512, die 3-tia Augusti“. Na začiatku knihy je nápis: „ Missale istud est Ecclesiae Sanctae Elisabeth, Civitatis Cassoviensis, emptum ext Testamento Magistri Georgii Protkár 1514. Oretus pro eo“. ( MOCSÁRY, A. 1826) Presbyterium kostola v Starej Haliči je zaklenuté krížovou rebrovou klenbou, dosadajúcou na oblé prípory, loď so sieťovou rebrovou klenbou dosadajúcou na prípory polygonálneho tvaru. Na svorníku je skomolene vytesaný letopočet 1524 gotickými číslicami ako 4251; opakuje staršiu schému sieťovej klenby, vytvorenú preložením troch krížových klenieb cez seba, a je teda slohovým anachronizmom . ( ŠÁŠKY. L. 1989). Na klenbe je letopočet r. 1551 ( Súpis pamiatok na Slovensku III. zv. 1969, s.183). Turecký súpis sečianskeho sandžaku v r. 1554 uvádza 29 kostolov, pri niektorých dedinách aj mená farárov a deákov( kaplánov znajúcich písmo). Pri Starej Haliči nie sú uvedení. Možno že uvedený Petri Hámor mohol byť vtedy richtárom obce či cirkevným poverencom.
Podľa Urbára Starej Haliče z r. 1596, keď zemepánom bol evanjelik Žigmund Forgách ( Forgáč) a starostom ( judex juratus) Andreas Wanko, sa spomína v St. Haliči dvojkolesový mlyn, z ktorého 1/3 mýta z mletia prislúcha farárovi zo Starej Haliče. Asi tu už prevládal protestantizmus, lebo zemepán Žigmund Forgáč 2. mája 1611 podpísal zákony Evanjelického kontubernia v Lučenci. (DRENKO, J.2005) Forgáč neskôr konvertoval ( vrátil sa ku katolíckej cirkvi podľa niektorých autorov už r. 1603, resp. úplne po roku 1612?). Kanonickú vizitáciu v Starej Haliči v roku 1634 konal Martin Apáthy (od r. 1631 ostrihomský kanonik a novohradský hlavný biskup , zomrel 1642). Kostol je zasvätený na počesť sv. Juraja (Ecclesia in Gácz sub nomine Sancti Georgij Martyris). Zariadenie kostola: dve kazuly s manipulusom a štólou. Kalich, dve patény, tri zvonce, jedna pocestná oplátka a rímska omšová kniha. Agenda Romana ( pozn. z r. 1488), jedno cibórium, kadidlo, dve zástavy, jedna modlitebná knižka s ostrihomským „rítom“. Príjem cirkvi: má niekoľko oráčin z ktorých desiatok patrí cirkvi. Miestnym farárom je Juraj Szentkereszty ( už v r. 1630 počas trnavskej synody bol farárom v Starej Haliči), ktorý aj v haličskom obvode plní úlohy. Školským majstrom je Ján Moravus. Uvedené sú príjmy farára, ktorému platí aj zemepán Adam Forgáč ( uviedli sme ich v II. kapitole). Ku farnosti v Starej Haliči patria dve dcérocirkvi (filiálky) Lupoč a Tuhár ( Tugar). ( Kanonická vizitácia z r. 1634) Podľa dobových zápisov od r.1642 kostol mali v držbe protestanti –evanjelici. (BOROVSZKY, S. 1911) Kostol bol ohradený hradobným múrom a plnil pri náhlych prepadoch tureckými jednotkami funkciu tvŕdze ( útočište obyvateľov). Turci v roku 1663 kostol podpálili . Pri oprave zakryli už znovu rímskokatolícky kostol v Starej Haliči šindľovou strechou, ktorej prečnievajúce okraje
podopreli vyrezávanými drevenými konzolami a nad presbytérium postavili sanktusník s cibuľovou strieškou. Pri nečakanom vpáde Turkov do Haliče r. 1666 kapitán haličského hradu Ján Mákfalvay padol do tureckého zajatia a sľúbil, že po vyslobodení dá pri starohaličskom kostole postaviť zvonicu.
Vežu postavil na objednávku
Mákfalvayho (v r. 1678 bol ešte kapitánom haličského hradu, v r. 1684 už nežil) mlynár Ján Polóni v rokoch 1673 – 1674. Meno majstra je vyryté nad oknami na severnej strane zvonice. „ Exstructum a Molitore Joanne Poloni A. D. 1673“). Stavba zvonice bola dokončená 13. novembra 1674. ( MOCSÁRY, 1826) Ide o renesančnú drevenú zvonicu (z dubového dreva , veľkosť 9 siah ) . Skladá sa z drevenej konštrukcie v podobe komolého ihlanu, pokrytého šindľom. V jeho vrchole je drevená arkádovite sa otvárajúca ochodza; veža zastrešená šindľovým ihlancom a malou cibuľou. Zvonica patrí k vrcholným ukážkam drevených zvoníc ( bez jediného železného klinca), ovplyvnených renesančnou architektúrou. Právomoc kapitána haličského hradu Michala Libercheyho (1612- 1670) dobre ilustruje Inštrukcia vydaná Adamom Forgáčom 1. mája 1667. 2. bod prikazuje; vzhľadom na to, že na hrade okrem catholica religion iné exercitum nikdy nebolo, tu žiadny kazateľ (praedicatum) nech sa neopováži kázať ( pod hrozbou trestu straty hlavy). 3.bod. Haličský farár nech kázne na hrade má v pondelok, stredu a v sobotu, lebo katolícka čeľaď nie vždy môže ísť do dediny. 4. bod .Kto je dlžný cirkvi ( pod hrozbou rekvírovania hosp. zvierat), aby to zaplatil pre školského majstra, pre opravu zvonice a aby v budovách kostola nenastali žiadne škody. ( MOL Budapest P 1882 A Forgách család ágának iratai- pozri dokument! )
Kanonickú vizitáciu v Haliči v roku 1674 konal Juraj Schléger (rodák z Trnavy, od r. 1673 novohradský hlavný biskup, z. 22.5.1679). Hrad Halič, ktorý spolu s dedinou Halič patrí pánovi Adamovi Forgáčovi. Vizitácia na hrade opisuje vnútorné zariadenie kaplnky ( oltár, maľované obrazy, pozlátený strieborný kalich s paténou, omšová kniha atď.). V dedine Stará Halič je kostol sv. Juraja. Posviacku konajú po dni sv. Juraja v nedeľu. Kostol je s dosť veľkou a pohodlnou svätyňou a sakristiou. Celý kostol je starý s klenbami je so šindľovou strechou. Voľakedy mal 5 oltárov, teraz je tu jeden veľký vo svätyni s cenným obrazom. Počas veľkého pôstu obidve krídla otvoria. V strede obrazu vidno Pannu Máriu v náručí s dieťaťom Ježišom, na pravej strane je sv. Ján, na ľavej strane sv. Juraj. Vo vrchnej časti sú sochy sv. Štefana a sv. Ladislava. Na obidvoch stranách oltára je namaľované Utrpenie Pána. Na oltári je pozlátený kríž (krucifix). Vo svätyni po bývalých rehoľníkoch je chór. Sú tu 2 zástavy z bagazie, druhá z taffotu. V lodi kostola na strane Evanjelia v rohu je oltár s obrazom v strede s dvoma stĺpmi, nad ktorým je obraz znázorňujúci Snímanie Krista z kríža a Blahoslavená Panna Mária. Na vrchnej časti obrazu vidno sv. Alžbetu, celkom navrchu je kríž (krucifix), ktorý vyhotovil urodzený Ján Novák. Pri okrajoch listov v rohu oproti oltáru je starý obraz a tri sochy: v strede Panna Mária, po bokoch dve iné sochy. V strede, vedúcom ku svätyni, je na dreve zavesený krucifix. Kazateľnica bola vyhotovená z brúseného kameňa. Oproti chóru je ďalší oltár s maľovaným obrazom kríža, v ďalšej časti kostola je jednoduchý oltár. Na výzdobu oltára vo svätyni sú 4 obrazy, ako i k procesii ( kruhovému pochodu) slúžiaci cenný maľovaný stan z plátna.
Na hlavný oltár patrí namaľované antipendium vyhotovené z plátna, ďalší zelený z taffot zdobený s roztrúsenými kvetmi, ako i na ostatných oltároch dve iné antipendia.
Sú tu dve olovené držadlá na sviečky, šesť rôzne namaľovaných drevených držadiel na sviečky, jeden prenosný oltár, malá poduška, štyri ampolny a jeden krčah z cínu ( v ktorom držia omšové víno). Cínový pohár pre obetujúcich. Je tu malá reťaz zo zlata , veniec s ozdobným kameňom pre cibórium, jedno kadidlo z kovu. Sú tu tri rôzne kazuly so štólou a manipulusmi, ako aj alba, opasok a náplecný ručník ( šatka). Je tu karing (superpelloiceum), kalich s príslušným výstrojom. Pre kalich je 9 prikrývok rôzne zafarbených na hlavný oltár, 5 obrusov, 5 na utieranie rúk, pod corporale dve, 15 tureckých ručníkov, na ostatné oltáre 5 českých obrusov ( prikrývadiel), 6 drsnejších. V sakristii je jedna bednička na uskladnenie, 4 zvonce, jeden koberec, krstiteľnica, rituale, držadlo na sv. olej (crismale). Kostol udržiavajú dosť čisto. Cintorín je vedľa kostola , ohradený pri vchode s bránou. Zvonicu mimo cintorína znovu postavili na spôsob veľmi peknej veže, v ktorej sú tri zvony; jeden väčší ( vážiaci 8 metrákov) a 2 menšie, všetky sú vysvätené. Ďalej sú uvedené príjmy cirkvi a farára ( slovenské názvy cirkevných pozemkov sú uvedené v II. kapitole). Farárom je Ján Valentovič , viedenský teológ ( do St. Haliče nastúpil 11.mája 1672 a pôsobil tu do 1687). Poznámka: Spomínanú zlatú reťaz zobrala grófka a miesto nej dala cirkvi cennejšiu vec, a to monštranciu. ( Kanonická vizitácia v St. Haliči v roku 1674) Vrátime sa ku zvonom vo zvonici. Najstarší zvon je z 15. storočia s nápisom „O Rex Gloriae veni cum pace“ ( Ó Kráľ slávy príď, s mierom). Dve menšie boli nahradené začiatkom 19. storočia. Zvony oznamovali miestne udalosti,
povolávali na služby božie, odprevádzali na ceste do večnosti, ohlasovali katastrofy, povodne, ohne, prepady a iné druhy nešťastí.
V rokoch 1674 – 1681 došlo k prenasledovaniu protestantov. Pred bratislavský súd predvolali kazateľov, aby sa vzdali evanjelického učenia. Niektorí kazatelia boli väznení a predaní na galeje. Napr. Daniel Mazarius,
ev. kazateľ
z Tomášoviec, ktorý zomrel ako mučeník v auguste 1675 v meste Syrakúzy. Starohaličský farár Ján Valentovič s niekoľkými hajdúchmi sa vyhrážal, že dá vylomiť chrámové dvere v Tomášovciach, ak mu nedajú kľúče od ev. kostola. Veriaci však veľmi nechodili na rím. katolícke omše, preto neskôr kľúče vrátil. Šopronský snem v apríli 1681, čl. 25, dovolil návrat ev. kazateľov a učiteľov z emigrácie ( avšak so zakotvením vrchnostenského práva zemepána). (DRENKO, J. 2010) Nezhody medzi cirkevníkmi z mestečka Halič a starohaličským farárom a ev. kazateľom z Maškovej ohľadom cirkevnej dežmy riešil František Buľovszký novohradský vicišpán 15. júla 1687. ( OKOLICSÁNYI, J. 2009) Kanonickú vizitáciu 27.septembra 1688 v Gáči, ináč Haliči, konal Žigmund Antal Ordódi ( rodák z Trenčína 1657, učil sa v Ríme od r. 1671, od r. 1676 ostrihomský kanonik, od 1684 novohradský hlavný biskup (archidiakon), z. 21.9.1708). Stav cirkvi. Kostol s patrocíniom sv. Juraja martýra má 3 oltáre. Hlavný oltár bol vyhotovený dávno, v strede so sochami sv. Jána a sv. Juraja. Vľavo je vedľajší oltár, na ktorom je Bolestivá Panna Mária s Kristom. Na pravej strane druhý vedľajší oltár na ktorom sú sochy Adama a Evy. Kostol je dosť veľký, celý s klenbami a treba ho namaľovať vápnom.
Sakristia je tiež klenbovitá, aj tú treba vymaľovať, a farár súri, aby Dom Boží bol dôstojne ozdobený. Je tu starý drevený chór, ktorý sa zrútil. Stoličky v kostole nie sú, iba niekoľko kusov, ktoré sú však pre starobu zničené. Pre miesta na sedenie sa treba urýchlene postarať. Kostol by okrem toho vyžadoval novú podlahu a strechu. Vedľa kostola je zvonica.
Inventár kostola. Je tu pozlátený kalich so 4 utierkami, jedno korporále, jedna palla, burza, 2 prikrývadlá na kalich, omšová kniha. Jedna otrhaná kazula so štólou a manipulussom, 1 alba, jedna náplecná šatka, karing (superpelliceum), kovový krucifix, 8 jednoduchých držiakov na sviečky, 2 cínové krčahy , jeden je väčší pre obetovanie, prijímanie. Zelená poduška pod knihu zo zamatu pod omšovú knihu . 7 rôzne vypracovaných šatiek na oltár, 4 prikrývadlá, 1 antipendium na hlavný oltár, v strede ktorého vidno obraz Panny Márie, ďalšie antipendia na vedľajšie oltáre, 1 visiaca železná lampa, 3 zástavy a 1 zvonec. Vo zvonici sú 3 zvony. Ďalej je opis hradnej kaplnky, príjem cirkvi, príjem farára ( uviedli sme ich v II. kapitole). Miestnym farárom je Michal Garek (Gazdík – nie Garek), má okolo 50 rokov. Strecha fary je nevyhovujúca, ale vo vnútri je veľmi zanedbaná. Upozornil som cirkevníkov, aby čo najrýchlejšie dali do poriadku faru. Cirkevníci ( kostolník a i.) sú oslobodení od stoličných prác, ale musia dbať na kostol, faru denník,
aby
a cirkevný majetok. Treba, aby cirkevníci viedli pokladničný cirkev
neprišla
o príjmy.
Prísne
som
prikázal
farárovi
a predstaviteľom obce, aby na začiatku kalendárneho roka predkladali zúčtovanie. Ďalej sú uvedené príjmy školského majstra ( uvedieme ich v časti školstvo). Stav farnosti. Dedina patrí grófovi Forgáčovi. Počet katolíkov v Haliči 215. V dcérocirkvách (filiálkach) Tuhár (Tugár) a Lupoč sú katolíci v prevahe, sú tu však aj luteráni. Počet duší okolo 150. Nariadil som farárovi, aby predpísané
sviatky prísne dodržiaval s veriacimi. ( Kanonická vizitácia v Starej Haliči v r. 1688, TÓTH, L. 2004)
Ďalšími farármi tu boli v r. 1687- 1693 Michal Gazdík, 1693- 1698 Juraj Május ( ktorý začal viesť cirkevné matriky od r. 1696) - Michal Gazik – 7. 5. 1687 – 1689 Lukáš Hustovič – máj 1689 – 20. 7. 1691 Martin Ištvánovič – 28. 3. 1691 – 1692 Juraj Maynó – 15. 4. 1692 – 18. 6. 1698
, za jeho pôsobenia bola Forgáčovcami vybudovanákaplnka sv. Antona Paduanského v lese nad Lupočou. Renesančná kamenná krstiteľnica v Starej Haliči pochádza ešte zo 17. storočia.
Podobne aj valbová strecha, spočívajúca na podstrešných
konzolách. Kostol v Starej Haliči sa doplňoval inventárom aj v ďalších storočiach Ďalšími farármi boli v r. 1698- 1707 Ondrej Ignác Dubovský, 1707 -1710 Ondrej Nagy, 1710-11 Ján Alexander Thoráni, 1711- 1712 Ondrej Urban. Andrej Dubovský – 21. 8. 1698 – 1703 Andrej Nagy – 30. 5. 1703 – 26. 5. 1710 Štefan Sluka – 12. 11. 1710 – 19. 12. 1710 Ján Alexius Thorányi 1710-1711 Ján Nagy – 31. 12. 1710 – 1711 Andrej Urbényi – 13. 1. 1711 – 31. 5. 1711 Juraj Biely v 1712-1718 Ján Szabó – 20. 2. 1718 + 29. 5. 1739
Stará rukopisná kniha ( záznam zomierajúcich- Connotatio De mortuorum) potvrdzuje, že v roku 1712 tu pustošil mor ( v mestečku Halič za jeden deň pochovali až 13 ľudí). Z tohto obdobia pochádza aj strieborná pozlátená monštrancia, ktorá zobrazuje dvojhlavého orla. ( 160 uncií v hodnote 300 zlatých). Nápis „ Peste Deo VoVens, en GaCZ Mea ColoCo Vota! „Peste, Fame, et Bellis eripe nos Domine! MonstranCIa haeC opera ReVerenDI PatrIs Georg II Blell elaborata 1712“. Ďalšími farármi v St. Haliči boli: 1712- 1718 Juraj Biely, 1718- 1739 Ján Szabó. Oltár bočný Panny Márie barokový pochádza z r. 1718. Uprostred oltárnej architektúry s dvoma točenými stĺpikmi s viničom je obraz Madony a v nadstavci obraz sv. Ignáca z Loyoly. ( Súpis pamiatok III. 1969) Nad vstupom bola drevená organová empora, na parapete s kazetami, na ktorých sú maľby znázorňujúce 12 apoštolov zo začiatku 18. storočia. Oltár hlavný sv. Juraja barokový z r. 1735, polychromovaná drevorezba, olejomaľba na plátne. Predstavená menza s tabernákulom a sochami 2 anjelov svetlonošov. Stĺpová architektúra v strede s obrazom sv. Juraja, po stranách sochy sv. Šebestiana, Petra, Pavla a Jána Evanjelistu.
Nástavec s obrazom. Medzi menzou a prístennou architektúrou sú 2 stĺpy s 2 sochami anjelov na kládí. (HRAŠKOVÁ, E. 1967) Oltár z r. 1735 pochádza z novohradskej dielne a je významný z umeleckého i ikonografického hľadiska. Hlavný oltárny obraz znázorňuje sv. Juraja v boji s drakom. Súčasťou oltára je súbor drevených plastík, dielo domáceho rezbára. Z ikonografického hľadiska je zaujímavý aj obraz z vedľajšieho oltára, ktorý čerpal námet zo života sv. Kataríny, ktorá je tu vyobrazená ako šľachtičná, ktorej Turek stína hlavu. Podľa názoru odborníkov na barokové umenie je takto
spracovaná téma život a utrpenia sv. Kataríny ojedinelá. (DAMJANOV, K. 1994) Farármi v Starej Haliči boli v r. 1739 – 1749 Juraj Murényi (za jeho pôsobenia začali stavať r. 1743 svätyňu kostola sv. Kríža v Haliči, v stavbe pokračovali až v r.1825, dokončená s dvomi vežami v r. 1835-38). Ďalšími farármi v Starej Haliči boli v r. 1749 – 1753 Vojtech Szatai, 1753- 1794 Ján Vytrčík (za jeho pôsobenia Ján Forgách obnovil kaplnku sv. Antona Paduanského v dcérocirkvi v Lupoči a pri nej dal postaviť pustovňu v r. 1753, kde pôsobil pustovník Ján Alexi (n. 1723, ukončil štúdia logiky). V roku 1761 pri kaplnke boli dva zvony ( (jeden z r. 1701). Kaplnka časom spustla a jej základy boli objavené až v roku 2001 ( DRENKO, J. 2001). Prvá známa kresba kostola
v Starej Haliči
je na banskej situačnej mape
Lovinobane a okolia asi z r. 1756. Autor J. K. Hell .( Štátny ústredný banský archív Banská Štiavnica inv. č. 9341). Pozri nákres kostola! V roku 1761 sa konala kanonická vizitácia v Starej Haliči a jej fíliách; napr. v Lupoči zaznamenala vizitácia katolíkov 20 dospelých a 6 detí, luteránov 45 dospelých , 15 detí. Slovenčina sa používa a slúži vo farnosti.( (Concsriptio Paroch. Distric. Lossontz de Anno 1761 Biskupský archív Rožňava)
V januári a apríli 1767 v Starej Haliči mal sv. omše Ĺ Abbé Deffeller, belgický jezuita. Bulou Pápeža Pia VI. „ Apostolatus offici“ zo dňa 13. marca 1776 bolo založené rožňavské biskupstvo schválené. Prvý biskup Ján Galgóczy ( zomrel 5. 4. 1776, ani nenastúpil do úradu). Novým biskupom bol menovaný Anton Révay ( pre r. 1776- 1780), po ňom Anton Andrássy (1780 -1799) a ď. (DRENKO,J.- SLAWEK, Z.- MORAVČÍKOVÁ, M. 2003) Kanonické vizitácie z r. 1778, 1784 a 1813 uvádzajú, že interiér kostola v Starej Haliči bol doplňovaný cez celé 18. storočie .Plastika Madony- patrónky
Uhorska- neskorobaroková z konca 18. storočia, polychromovaná drevorezba, rustikalizovaná ( v súčasnosti v depozite).
Zvonček barokový z polovice 18.
storočia, liate a kované železo. Zvonček na konzole s motívmi pásky a akantu. Pri dverách sakristie. Svätenička luisézna z r. 1793, kameň ( 100:30). Pri západnom vstupe. Svietnik rokokový z druhej pol. 18. stor. polychromovaná drevorezba (65). Rokajový driek. Pri krstiteľnici vo svätyni. Krstiteľnica renesančná zo 17. storočia, kameň; misa rokoková z druhej pol. 18. stor., tepaná meď (100:42).Pri južnom vstupe. Lavice patronátne ( 2 kusy) neskorobarokové z konca 18. storočia, drevorezba ( 170:110:86). Vo svätyni a pod chórom. Z prelomu 18. a 19. storočia pochádzajú : Kalich neskorobarokový, tepané pozlatené
striebro
,neskorobaroková,
(20:8,5:12,5). polychromovaná
V sakristii. drevorezba.
Plastika
Ukrižovaného
V sakristii.
Plastika
Vzkriesenia, neskorobaroková, polychromovaná drevorezba. V depozite. ( HRAŠKOVÁ, E. 1967/68) Počas pôsobenia farára Michala Šramku ( 1794 – 1811) v roku 1796 boli zamurované vchody do dvoch krýpt pod kostolom. ( Kanonická vizitácia 1813) Zachované sú rímskokatolícke matriky Starej Haliče, farský obvod: Stará Halič, Gregorova Vieska, Halič, Lehôtka, Lupoč, Mašková.
Matriky narodených, sobášených a zomretých za roky 1800 – 1895. ( MV SR Štátny archív v Banskej Bystrici) Zadovážený bol nový zvon z roku 1808 (?) s nápisom: „ Fudit Beniamin Stephanides Losontzini, sub cura Michaelis Sramka Parochi Gácsfalvensis, in honorem SS. M M.Joannis, et Pauli“ (Vyhotovil Benjamín Stephanides z Lučenca za pôsobenia farára Michala Šramku venovali starohaličania na slávu (ku cti, na počesť) sv. Jána a Pavla) .Okrem starého zvona z 15. storočia tu boli dva menšie jeden 4 q druhý 38 funtový. Loď kostola mala rozmery ( 14 siah dlhý a 7 siah široký). Farármi po
vznik ČSR v Starej Haliči boli: v r. 1811-1854 Juraj Lipták ( príslušník druhej generácie bernolákovcov, dekan titulárny opát- bližšie v časti Osobnosti). Za jeho pôsobenia sa v roku 1813 konala kanonická vizitácia (tu je poznámka o zamurovaní krýpt farárom Michalom Schramkom v r. 1796). V r. 1814 sa uskutočnila prestavba fary. Pri oprave strechy zvonice v medenej cibuli, keď sa zobral kríž, sa našli dokumenty o výstavbe zvonice v r. 1673-74. Dokumenty boli dané späť aj s dobovými mincami. V roku 1826 tu žilo 535 katolíkov. V roku 1853 bol zadovážený malý zvon ( 2 q). V rokoch 1855 – 1884 farárom bol Jozef Matawowský , v r. 1850 v kanonickej vizitácii je uvedený záznam o výstavbe veže ( zvonice dokumentov.) Za jeho pôsobenia
podľa nájdených
sa vystavala murovaná fara v r. 1854
(Murovaná fara bola postavená pre farára v roku 1814, v rokoch 1863 a 1923 bola len reštaurovaná),v r. 1862/63 boli v obci požiare, kríž v dedine nezhorel. V roku 1873 tu pustošila cholera a v r. 1878 bol inštalovaný nový organ. Stal sa prepoštom. Najdlhšie pôsobiacim farárom v Starej Haliči bol Žigmund Miesll, ktorý tu účinkoval v rokoch 1884 – 1923 (nebol to Miesll, ale Lipták – ten tu bol takmer 43 rokov, Miessl 39 – čo je menej). V roku 1904 boli objavené vzácne fresky v kostole, ktoré však boli zatrené. Farár musel čeliť silnej maďarizácii, hlavne po roku 1906, udržal však slovenskú bohoslužobnú reč ( i keď musel kázať aj maďarsky). Kanonická vizitácia z roku 1912 potvrdzuje už vpreduuvedené historické údaje o kostole a farnosti. Kostol bol obnovený v roku 1904 .
V roku 1913 zhorel v kostole chór a organ. Kostol vymaľoval J. Adám z Rožňavy v roku 1913. Nový organ bol inštalovaný v roku 1914, vtedy sa dali aj nové šindle na turňu ( zvonicu). V roku 1916 boli zrekvírované zvony ( okrem
najstaršieho) a píšťaly z organu pre vojenské účely. Farár Miessl pochovával početné obete I. svetovej vojny, dožil sa vzniku ČSR. Aktívnym farárom bol Andrej Huhra, ktorý tu pôsobil v rokoch 1923 – 1947. Za jeho pôsobenia bol obnovený chrám v r. 1923 a zadovážené tri nové zvony v roku 1924 za 20 tisíc Kčs. Pôvodný starý zvon ľud pomenoval ako Ďuro , ďalšie nové ako Jano, Paľo a Mišo. V roku 1927 birmovku tu konal biskup Michal Bubnič. 11. augusta 1929 udrel blesk do kostola. Omráčený bol duchovný, deti i dievčatá. Odvtedy je na kostole hromozvod. V roku 1931 bol opravený starý veľký zvon. 6. júna 1936 tu bol znova biskup Michal Bubnič na birmovke. Kapláni Juraj Filko Ján Szentessy Jozef Szentiványi Michal Brugós Štefan Nováky Ján Jankovič Adam Žiška Vavrinec Skalník Juraj Lipták Andrej Matušík Karol Fejérpataky Daniel Planka Matúš Janotík Martin Kojnok Ignác Zvolenský Ján Horváth Peter Liptay Ján Valovič Ján Kačír Jozef Matavovský Matej Krssák František Kozma Andrej Spissák Andrej Rojko Ľudovít Veiszháp František Pešek Karol Scholik Peter Pelko František Fibiger
circa 1782 - 1789 circa 1790 – 1793 circa 1. 11. 1794 – 31. 12. 1794 1. 1. 1795 - 30. 4. 1795 1. 5. 1795 - 31. 12. 1797 1. 1. 1798 – 30. 9. 1801 1. 2. 1802 – 31. 12. 1802 1. 1. 1803 – 28. 2. 1804 1. 3. 1804 – 31. 5. 1806 1. 3. 1811 – 31. 1. 1814 1. 2. 1814 – 31. 5. 1815 1. 6. 1815 – 30. 9. 1815 1. 10. 1815 – 30. 10. 1824 1. 12. 1824 – 30. 11. 1825 1. 12. 1825 – 30. 5. 1827 1. 6. 1827 – 30. 4. 1833 1. 5. 1833 – 31. 7. 1835 1. 8. 1835 – 30. 8. 1837 1. 9. 1837 – 30. 9. 1845 1. 4. 1846 – 30. 4. 1849 1. 2. 1850 – 4. 2. 1855; od 28. 12. 1854 až do 5. 2. 1855 administrátor 1. 6. 1855 – 1. 11. 1855 1. 5. 1856 – 31. 10. 1858 1. 11. 1858 – 31. 7. 1859 1. 8. 1859 – 31. 10. 1859 1. 11. 1859 – 1. 12. 1860 1. 12. 1860 – 30. 11. 1861 1. 12. 1861 – 30. 11. 1862 1. 12. 1862 – 31. 1. 1864
Anton Turánsky Valentín Gramantik Eduard Stanislavský Juraj Bohorčík Anton Antolík Anton Schuster Eduard Strek Jozef Dorčák Karol Mohler Eduard Strek Jozef Stubendek Ján Dörner Benedikt Sokolovský Alexius Dörfel Alojz Machay Ján Kerchnyák Alojz Machay Rudolf Török Ján Sarlós Melichar First Július Tauffer Arnold Liptay iun. Gejza Markovič Eugen Loja Dr. Ján Sándor Vojtech Petrovský Pavol Kojnok Jozef Láng Jozef Golda Ernest Liptay Andrej Huhra Ján Svejkovský Andrej Huhra František Nagy (Vysocký) Dr. Ján Svejkovský Andrej Huhra Gejza Korponai Michal Baláž Ladislav Leško Ján Pivka Ján Demény Ladislav Buchstabierer František Gese Ján Macko-Družbacký Zoltán J. Belák Matej Litvín Ľudovít Slavkovský Ignác Windisch Matúš Longauer Ignác Cisárik
1. 2. 1864 – 30. 6. 1865 1. 7. 1865 – 31. 8. 1866 1. 4. 1867 - 4. 5. 1867 1. 6. 1867 – 29. 8. 1868 29. 8. 1868 – 30. 9. 1870 1. 10. 1870 – 30. 9. 1875 1. 10. 1875 – 15. 10. 1876 15. 10. 1876 – 31. 3. 1880 1. 4. 1880 – 28. 2. 1881 1. 3. 1881 – 31. 8. 1884 od januára do mája 1884 dočasný administrátor 1. 9. 1884 – 30. 6. 1886 1. 7. 1886 – 31. 8. 1888 1. 9. 1888 – 30. 4. 1896 1. 5. 1896 – 30. 11. 1896 1. 12. 1896 – 31. 1. 1899 1. 2. 1899 – 31. 7. 1899 1. 8. 1899 – 28. 2. 1900 1. 3. 1900 – 30. 6. 1900 1. 7. 1900 – 30. 11. 1902 1. 12. 1902 – 31. 3. 1904 1. 4. 1904 – 30. 6. 1905 1. 7. 1905 – 31. 1. 1908 1. 2. 1908 – 28. 2. 1909 1. 3. 1909 – 30. 11. 1910 1. 12. 1910 – 11. 9. 1911 1. 9. 1911 – 31. 1. 1912 1. 2. 1912 – 30. 10. 1912 1. 11. 1912 – 30. 12. 1912 1. 1. 1913 – 30. 9. 1913 1. 10. 1913 – 30. 9. 1914 1. 10. 1914 – 30. 8. 1916 1. 9. 1916 – 30. 6. 1917 1. 7. 1917 – 31. 8. 1917 1. 9. 1917 – 31. 1. 1919 1. 2. 1919 – 30. 8. 1919 1. 9. 1919 – 31. 1. 1921 od 1. 2. 1921 dočasný administrátor 1. 7. 1926 – 31. 7. 1926 1. 10. 1929 – 31. 3. 1930 1. 5. 1930 – 31. 10. 1930 1. 10. 1931 – 15. 3. 1932 1. 3. 1936 – 31. 8. 1937 1. 9. 1937 – 31. 7. 1938 1. 8. 1938 – 28. 2. 1939 1. 3. 1939 – 30. 6. 1939 1. 7. 1939 – 31. 7. 1940 1. 8. 1940 – 30. 6. 1941 1. 7. 1941 – 30. 9. 1941 1. 10. 1941 – 30. 6. 1942 1. 7. 1942 – 28. 2. 1943 1. 3. 1943 – 30. 8. 1943
Štefan Slávik 1. 9. 1943 – 28. 2. 1944 od 1. 3. 1944 ZVS PÁTER LAZECKÝ, SVD, A PÁTER KOVÁČ, SVD, KRASŇANSKÝ, SVD, BOŠANSKÝ, SVD, LAPŠANSKÝ, SVD, GABURA, SVD, JANEGA, SVD, LEN VYPOMÁHALI Z VIDINEJ, ALE NEBOLI KAPLÁNMI V STAREJ HALIČI, RONETTE BOL FRANCÚZSKY KŇAZ V BOIS-DU-DUC, TREBA ČÍTAŤ AJ V POZNÁMKACH NIE LEN VŠETKO PREPÍSAŤ. ANTON STEIDL BOL FARÁROM V HALIČI POČAS DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY, ALE NIE V STAREJ HALIČI, NEBOL TAM DOKONCA ANI KAPLÁNOM. Jozef Žigo 1. 12. 1945 – 30. 11. 1946 Július Lučivjanský 1. 12. 1946 – 31. 3. 1948 od 1. 12. 1947 – 30. 3. 1948 dočasný administrátor Adrián Olach (p. František) 1. 7. 2001 – 30. 11. 2001 Ján Libant (p. Tomáš) 1. 10. 2002 – 31. 7. 2005 Peter Spišák (p. Ján) 1. 8. 2005 – 30. 6. 2007 Pavol Lipták (p. Benedikt) 1. 7. 2007 –
v rokoch 1840-1853 sa v schematizmoch RV diecézy objavuje na hrade v Haliči aj úrad dvorného kaplána (capellanus aulicus): vždy je tam však napísané „vacat“ – neobsadený. Stálo by za to zistiť to. Pôsobili tu početní kapláni ako: František Vysocký (1917-18), Pavol Svorad, Ján Demény, Ladislav Buchstabierer, František Gese, Ján MackoDružbac- ký(1939), Renette, Jozef Zoltán Belák (1939-40), Ľudovít Slavkovský (1941), Matúš Longauer, Anton Steidl (1939-43), Zoltán Belák, Július Ferencz, Ignác Škrobánek, Matúš Litvin, Ján Krasňanský, Štefan Lapšanský, Ignác Vindisch, Ján Arvai, Alojz Lazecký, Ignác Cisárik, Ernest Bindáč, Štefan Slávik, Adalbert Bošanský, Ján Kováč, Jozef Žigo ( rodák zo Starej Haliče 1915- 1953), Juraj Gabura, Aladár Janega, Július Lučivjanský a i. 5.7.1946 katolícka mládež mala posviacku zástavy. Správcovia fary: Štefan Danko (1948-1952), Ján Pivka (1952-1967), za jeho pôsobenia r. 1963 tu bol biskup dr. Róbert Pobožný a uskutočnil sa od r. 1965 zisťovací archeologický výskum stredovekého cintorína v areáli kostola
(VALLÁŠEK, A.
1967-68), ako i stavebnohistorický a umeleckohistorický
výskum kostola ( FODOR, P. 1967-68).
Ďalšími farármi boli : Konštantín Loja (1967-1977, za jeho pôsobenia sa opravila strecha kostola v r. 1968), Martin Babík , SVD ( 1977-1978), Jozef Štefan, SJ (1978-1982), Ján Škrobák (1982-84), Ján Salanci , zast. (1983-1984), Jozef Leščinský (1984-1990, za jeho pôsobenia bola vybudovaná nová farská budova v roku 1986; pamätná tabuľa na fare pri vchode je datovaná 5. október 1986,), Peter Manduch (1990- 1996, za jeho účinkovania bol kostol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku), Zbigniew Slawek ,( 26 ročný pôvodom z Poľska, 1996-97 spoluautor regionálnych cirkevných publikácií,
s Mgr.
Miroslavou Moravčíkovou vedúcou Marianského krúžku pre dievčatá od 9- 14. rokov), Jozef Markotán ( 31 ročný ,1997-98), Miroslav Litviak (1998- 2001). Kapláni: Tomáš Libant, Peter Spišiak. V roku 2001 v rámci obnovy podlahy kostola boli objavené dve vrstvy starších dlážok a dve hrobky- kamenná a tehlová) (HRÁŠKOVÁ, E.- ŠIMKOVIC, M. 2003). Od 1.decembra 2001 farárom je František Olach ( páter František n.28.6.1975 , prispieva do Haličských zvestí. Kaplánom je Pavol Lipták. Kantorom je : ,
zvonárom Pavol Svorad, kostolníčkou : V kostole boli zreštaurované ďalšie nástenné maľby a nájdený hrob malého
dieťaťa. Spolok Sv. Ruženca: ružencová matka Mária Svetlíková. Rímskokatolícke matriky Starej Haliče : I. zv. narodených 1800- 1861 ( fólie 1-311), sobášených 1800- 1857 (fol. 312-472), zomretých 1800 – 1869 ( fol. 473- 630), celkom 649 strán., druh väzby celokožená, rozmery 44x29x90 cm. II. zv. do r. 1895. Nachádzajú sa ŠA v B. Bystrici. Matriky od r. 1896 sú uložené na Farskom úrade v Starej Haliči, štátne matriky v Štátnom archíve v Lučenci.
Rímskokatolícky farský úrad Stará Halič. Podľa rozhodnutia Svätej stolice z marca 1995 organizačná štruktúra rím. kat. cirkvi na Slovensku je Provincia Košice ( arcibiskupstvo), sufragánne biskupstvo Rožňava, novohradský dekanát (so sídlom v Lučenci). Farnosť Stará Halič, filiálky : Gregorová Vieska, Halič, Lupoč, Ľuboreč, Mašková, Tomášovce, Lehôtka, Praha.
Kláštor v Starej Haliči Kanonická vizitácia z roku 1674 v Starej Haliči uvádza:“ ... erat Eccl. haec Fratrum Religosorum, ast quorum in specie? ignoratur“. To potvrdzuje aj Schematismus z r. 1854. V kostole vo svätyni po bývalých mníchoch- bratoch je chór, ale nevie sa k akému rádu patrili. Kanonická vizitácia z 27.9.1688 v Starej Haliči uvádza, že starý drevený chór je už zrútený. Podľa miestnej tradície malý kláštor mal byť južným smerom pri kostole. Predpokladáme, že Peter Pázmány (Pázmaň 1570 – 1637), cirkevný hodnostár, získal aj magnátsky rod Forgáčovcov z Haliče. S cieľom rekatolizácie dal v Starej Haliči zriadiť expozitúru jezuitského či františkánskeho kláštora po roku 1634 ( pozn. Kanonická vizitácia z r. 1634 bratov – rehoľníkov ešte nespomína). Po splnení úlohy bratia (Fratrum), ktorí tu pôsobili ako misionári, sa vrátili do Trnavy pred rokom 1674. Čiže tu pôsobili skoro štyridsať rokov. I keď v r. 1642-43 obsadili kostol v Starej Haliči protestanti. Zisťovací archeologický výskum v Starej Haliči ( roku 1965) sondou S-C-65 o rozmere 100 x 1500 cm- vytýčenou južne od kostola mimo ohradeného kostolného areálu ( kde miestni starší ľudia tvrdili, že pri hlbokej orbe sa tu nachádzali nálezy) zistil len keramický materiál z mladšieho obdobia. Teda nepodarilo sa odkryť pamiatky hmotnej kultúry ani architektonické zvyšky. ( VALLÁŠEK, A. 1967- 68) Misijný dom
V Starej Haliči pôsobili sestry Kongregácie dcér Najsvätejšieho Spasiteľa od roku 1965 v Ústave sociálneho ústavu pre mentálne postihnutú mládež v Haliči na zámku, ale pomáhali aj pri pastorácii kňazom vo farnosti až do odchodu ústavu do Lučenca. Potom bol v Starej Haliči zriadený v roku 1993 misijný dom sestier Rodiny Panny Márie Spoluvykupiteľky. Mons. Eduard Kojnok ( n.14.8.1933 Veľká Suchá, z. 27. 10. 2012 Rožňava, rožňavský biskup od r. 1990) tu povolil na žiadosť matky predstavenej sestry Agnes (bývalá učiteľka v Rakúsku) zriadiť misijne stredisko v roku 1993. Sestry a bratia zo seminára pripravujúci sa na kňazské povolanie vybudovali zo starého kantorského domu modernú misijnú stanicu. Prvých 20 dievčat z Nemecka, Rakúska, Švajčiarska, Francúzska a Ameriky už v roku 1994 odišli ako misionárky do Ruska. Medzi prvé absolventky zo Slovenska patrí Agáta Šebová z Nitry. Život v misijnom dome nie je ľahký. Vstávajú ráno o 5.15 hod. a deň sa začína spoločnou modlitbou v kaplnke Misijného domu. Predpoludním sa sestry pripravujú z katechizmu a cudzích jazykov. Potom nasleduje pracovná a pastoračná činnosť. Stretávajú sa s deťmi a ľuďmi čo potrebujú pomoc. Po dvojročnom štúdiu sestry odchádzajú ako misionárky do rôznych krajín, hlavne však na Ukrajinu a do Ruska pomáhať biednym. (NIKLOVSKÁ, D. 1994). 2 februára 1999 sa konal Rehoľný deň v St. Haliči za účasti 10 farárov, 2 opátov, 30 rehoľných sestier a sestier z misijného domu. Materský dom sestier, Stará Halič. Apoštolské sestry misijného spoločenstva Rodina Panny Márie. Sestry vedie sestra Agnes Franziska Kerschbaumer, generálna predstavená pápežsky schváleného misijného spoločenstva PDFRodina Panny Márie. Všetkých sestier absolventiek je vyše 120, ktoré pôsobia na 22 miestach v Rusku, v Kazachstane, v Uruguaji, v Nemecku, v Rakúsku, v Taliansku,
v Holandsku, v Čechách, vo Švajčiarsku a na Slovensku.
V súčasnosti je tu 15 noviciek a postulantiek zo Slovenska, Nemecka, Rakúska, Švajčiarska, USA, Ruska, Uruguaja, Južnej Kórey a okrem nich vyše 30 apoštolských sestier, ktoré majú rôzne okruhy pôsobenia.
Popri
svojej
práci
v krajčírskej
a vyšívacej
dielni,
v kancelárii,
v reštaurátorskom ateliéri sa aktívne podieľajú i na dianí v obci, venujú sa vyučovaniu náboženstva na ZŠ v Haliči a v Tomášovciach, vedú každý týždeň stretnutie detí a mládeže , k čomu patrí aj organizovanie väčších podujatírôznych dní detí- ako napr. príchod sv. Martina na koni, sviatok sv. Mikuláša. Privážajú autom starších občanov do kostola na sv. omšu, vozia ich podľa potreby na vyšetrenie k lekárovi, nosia im obedy alebo ich idú ošetriť a poriadiť doma. Stalo sa tiež tradíciou každoročné stretnutie seniorov s kultúrnym programom a posedením s najstaršími. Sestry sa vzorne starajú o cirkevný areál, majú tu aj sochu P. Márie. Po 3- 4 rokoch sestry odchádzajú na svoje pôsobiská. Bývalý kaštielik (potom škola) teraz slúži pre reštaurátorské a remeselnícke dielne. Pred budovou je socha Panny Márie z vďačnosti za ochranu našej domoviny. Dom Sv. Rodiny Nízkoprahové centrum Rímskokatolíckej farnosti sv. Juraja v Starej Haliči slúži pre pastoráciu detí a mládeže Cintorínska ul. 4/1. Konajú sa tu aj letné tábory. Cintoríny Dôležitou súčasťou sídliskovej štruktúry od stredoveku boli aj miesta posledného odpočinku cintoríny- uzavreté priestory pre pochovávanie zomretých. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1674 cintorín bol vedľa kostola obohnaný múrom a mal vstupnú bránu ( neskôr zakončenú barokovou strechou a cibuľou) a niekoľko bočných vchodov.
Niektorí príslušníci zemepanských
rodín boli pochovaní v dvoch kryptách pod kostolom. Okolo kostola sa konal zisťovací archeologický výskum v roku 1965 .
Sondami sa tu odkrylo 17
hrobov rôznej orientácie, resp. ich zvyškov, v hĺbke 100 – 160 cm. Z 15. až do pol. 18. storočia .
Pri 12 hroboch sa bezpečne zistila ich orientácia ( V-Z, SZ-JV, S-J ZZS-VV SSV- JJZ., JJV-SSZ, pozri tabuľku sond, hrobov a nálezov). Hroby detí, žien, mužov a pohlavie nezistené.
Hrobový inventár bol chudobný. Zistilo sa aj
narušené etážovité ukladanie hrobov. Z hľadiska datovania hrobov sú nálezy mincí, ako milodary položené do rúk nebožtíkov. Žigmundov obol
(hrob
z konca 14., resp. začiatku 15. storočia), ďalšia minca zo začiatku 17. storočia strieborný trojgrajciar rakúskeho arcivojvodu Karola Niessa ( 1608- 1624) ø 1,8 cm. V ženskom hrobe z pol. 18. storočia sa našiel oválny mosadzný liaty medailónik so stopami ručného opracovania. Predná časť je zdobená reliéfnym poprsím muža s krátkou bradou, nad hlavou ktorého sa vznáša svätožiara. Po obvode medailónika je nápis SAN PETRVS APOST. Zadná časť je taktiež zdobená reliéfnym poprsím muža s dlhou bradou a so svätožiarou. Po obvode nápis SA PAVLS APOS. Rozmery: celková dĺžka s očkom – 2,4 cm, medailónika 1,8 cm, š. 1,6 cm.V hrobe bolo aj kostené sústruhové zrniečko z ruženca dvojkónickeho tvaru s piatimi plastickými obvodovými prstencami, z ktorých stredný, najsilnejší, je zároveň aj najširší. Zrniečko je prevŕtané pomerne silným otvorom. Rozmery: dĺž. 0,8 cm, š. 0,7 cm, ø 0,2 cm. ďalej 6-8 ks ručne kovaných železných klincov s hubovitou hlavičkou. V ďalšom hrobe ženy kostra ležala na látke a sčasti bola ňou aj zakrytá, zopnutie bronzovým spínadlomihlicou. Látka – geometrický ornament a zdobený mosadznými gombičkami ( 3 gombičky ø 1,1 cm a 6 ks ø 2,1 cm, dl. 1,3-1,6 cm, ø drótu 1,04 mm. Medzi prstami pravej ruky sa nachádzal strieborný dvojramenný kríž, horizontálne rameno s nápisom SANVCTA a vertikálne rameno LUCIA.
spodné
Rozmery: dl. 4,2 cm, š. horného horizontálneho ramena 1,6 cm, š. dolného ramena 2,3 cm, dl. corpusu 1,4 cm- ( pozri obrázok !), Medzi prstami ľavej ruky sa našiel mosadzný oválny medailónik s úškom , vedľa neho ležalo zrniečko, asi z ruženca. Na pravej strane dolnej časti hrudníka- tenký obdĺžnikovitý železný pliešok. V ďalšom hrobe pod pravou stehennou kosťou sa našiel plochý železný predmet asi, nôž?, dl. 14 cm, š. 1,8 cm.(VALLÁŠEK, A. 1967-68) Podľa nariadenia Márie Terézie, aby cintoríny neboli okolo kostola a dostatočne vzdialené od obytných domov a studní, otvoril sa nový cintorín mimo obce. Kanonická vizitácia z roku 1778 spomína už existenciu nového pohrebiska v Starej Haliči: „Coematerium novum excisum et vallatis cinctum, remotum unius quadratis a pago“. Príčiny úmrtí obyvateľov Starej Haliče. Pomerne vysoký bol počet mortality novorodencov. Veľké obete si vyžiadali: mor- pestis v r. 1712, cholera ( 1831, 1873), vojnové zranenia ( bodné, sečné strelné rany), utopenia, požiare, týfus, vodnatieľka, mozgové príhody, mŕtvice, zabitia , staroba a i. Priemerný vek obyvateľov Starej Haliče bol nižší ako v okolitých dedinách aj či sa týka dlhovekosti ( v Tuhári, Lupoči, Tomášovciach, Budinej sme v matrikách našli viac storočných obyvateľov). V matrike Starej Haliče v 19. storočí až do I .svetovej vojny sme zistili viac ako 80 ročných. Uvedieme dátum úmrtia , meno a vek. 17.2.1814 Ján Maljarčik 80 rokov, 21.3.1828 Ján Benko 86, 2.8.1863 Katarína Klamáriková 80, 7.4.1864 Juraj Arvai 80, 6.8.1891 Mária Žigová 81, 14.12.1892 Helena Kosjar 87, 11.7.1893 Mária Aláčová rod. Gregušová 82, 17.10.1895 Pavol Kušniar 85, 13.9.1898 Juraj Bánsky 87, 4.4.1899 Juraj Gembec 82, 7.11.1903 Pavol Kékety 81, 10.9.1913 Matúš Arvai 87, 14.12.1914 Tomáš Huraj 87 rokov. Zemepánske rodiny sa pochovávali v 19. storočí do hrobiek- krýpt už v Novej Haliči. Schematizmus Rožňavskej diecézy z r. 1854 uvádza kaplnku
Capella ss. Trinitatis; alia Caemeterio anno 1813 structa. Podľa iných prameňov Kaplnka najsvätejšej Trojice, klasicistická bola postavená v roku 1843 pod zámkom ( opravená v r. 1989). Architektonicky je zaujímavá hrobka Forgáčovcov v Haliči na cintoríne. Hrobka je vlastne pohrebnou kaplnkou, postavenou v duchu historizmu 19. storočia, s gréckym krížom vo vrchole vysokej sedlovej strechy, ako aj nepatrná členitosť mierne pretiahnutého kubusu z holých vápencov. Hrobku postavil niekedy po revolúcii 1849 gróf Jozef Forgáč pre svoju rodinu. Nevieme zatiaľ, kto postavil hrobku, či František Mikš ( 1814 Tuhár- 1879), alebo Jozef Ervin von Lippert ( 1826-1902). (HERUCOVÁ, M. 2004) Podľa historických dokumentov a prechádzkou v cintoríne zisťujeme rodové mená starohaličanov, ktoré sa zachovali od 16. storočia:, Danko, Molnár, Novák Pástor, Garazdine ,Wanko. Zo 17. – 18. storočia: Arvai, Banský,Čaba, Dudáš, Gembec, Haško, Kékety, Kerestúr, Kočiš, Kováč, Križo, Kušnír, Lakatoš, Malatinec, Orság, Selecký, Svorad, Žigo a i. Od 19. storočia: Alač, Fízel, Huraj, Hrnčiar, Kliment, Kostik, Malatinec, Pavlenda a i. Cintorín Stará Halič na Cintorínskej ceste na ľavej strane cesty vedúcej do Tomášoviec. Pochováva sa tu od r. 1778 na ľavej strane cintorínskej plochy. Pri vstupe
je vyše
90 detských hrobov.
Potom nasleduje ústredný drevený
betónový kríž s Kristom (opravené v roku 1927). V pravo je Dom smútku ( 11x13 m) vo vnútri s obrazom Panny Márie). Po ústrednom kríži nasledujú hroby v radoch. Výber z rodových mien:Aláč, Andraščík Bartolomej (1930- 2007, učiteľ). Antoš, Arvai, Čaba, Černák, Banský, Barcaj, Bela, Bercely, Berky, Budinec, Deme, Dibala, Dudáš, Drozd, Drugda, Elikáš, Filka, Filko, Fízel, Fodor, Gabaš Ján (1910- 2002, učiteľ). Gašpar, Gaži, Gembec, Hájek Ján (5.12.183322.8.1909) učiteľ- kantor.
Halaj , Hamorník, Hanko, Haranza, Haško, Holek, Homola, Huraj Emil (1924-1999, Prof.,MUDr.,DrSc, Dr.h.c.). Hustina, Ivák, Jaško, Kamenský, Kapurnik, Kapusnik, Kékety, Kliment, Kočiš, Kochanec, Kondrlík, Kostik, Kováč, Kováčik, Kušniar, Kupka, Krajinčák, Kramárik, Krnáč, Laľík, Lakatoš, Lauro, Lomenčík, Lukáč, Lupták, Majer, Machyniak, Malatinec, Maljarčík, Marcinek, Marek, Marko, Matuška, Melich, Mihók, Michal, Misl ( správne Miessl) Žigmund (1842- 1925, duchovný otec), Nociar, Oláh, Pajersky, Paulenda, Pavlenda, Potsubay, Pulka, Rapča, Ryšavý, Sebín, Selecký, Schmidt, Spodniak, Staššák, Suja, Svorad. Szakal Antal (18.4.1852 – 19.11.1904, hlavný slúžny okresu). Šoltýs, Šuhaj, Šuľaj, Šmíd, Trizna, Trčan, Urbaník, Vajs, Valach, Valent, Vician, Vince, Vreštiak, Zachar, Zerola, Žigo. Niektoré hroby sú už neindifikovateľné, zahladil ich zub času. Na hroboch sú drevené, železné, murované a mramorové kríže. Nápisy slovenské, niekoľko maďarských a nemeckých. Cintorín je udržiavaný, oplotený, alej vyše 30 ihličnatých stromov a vyše 10 líp. V cintoríne je studňa a zavedený vo-dovod. Celá pravá plocha cintorína je vyhradená pre nové hrobové miesta. V Dome smútku je Prevádzkový poriadok pohrebiska obce Stará Halič, schváleny uznesením OZ v St. Haliči 11.2.2011. Správcom cintorína je Jozef Marcinek. Niekoľko hrobov je aj v starom cintoríne okolo kostola ( náhrobné kamene a železné kríže). Malé sakrálne stavby v Starej Haliči (kríže, kaplnky- obrazové stĺpy, sochy) sa chápali ako vďaka za ochranu vo vojnách, v epidémiách ( 1712, 1831, 1873) a požiaroch. K nim viedli aj procesie – pochody veriacich, slúžili aj ako orientačné body. V minulosti aj miesta stretávania mladých. Murovaný Kríž v strede dediny. Pôvodne bol drevený ( spomína sa už v r. 1775 pri požiari obce, vtedy nezhorel). Silný vietor kríž neskôr vyvrátil a bol nahradený ďalším 11. júna 1893 a v r. 1913.
Novší betónový kríž nesie nápis: „ Na večnú slávu božiu vystavaly starohaličania za farára Andreja Huhru v roku 1927“. V roku 2001 opravil Spolok Sv. Ruženca. Drevený Kríž za dedinou na rázcestí Tuhár- Lovinobaňa. Ide o detviansky kríž, ktorý vyhotovil drevorezbár Ondrej z Detvianskej Huty . Na kríži je vyryté JHS . Kríž ohradený dreveným plôtikom. Kamenný kríž na ceste do Tuhárskej doliny na ľavej strane ( Pri banských, podľa staviteľa Bánskeho 1914?). Pôvodne tu bol menší kríž s Kristom, teraz opravený väčší. Kríže v dedine a v cintoríne boli opravené v roku 1927 zásluhou Jána a Štefana Dudáša. Misijný drevený kríž pri kostole z r. 1941 ( Sv. misie od 9. do 16.novembra konali jezuiti P. Pavol Vakáč-(Takáč?) a Ján Guga z Ružomberka) a z r. 1949. Prícestná kaplnka- obrazový stĺp- smerom na Tomášovce, na ľavej strane cesty. Murovaná ( v. cca 5 m) , tehlového tvaru. Na priečelí menšie oválne prázdne okienko, v hornom väčšom okne za sklom soška Panny Márie. Kaplnka ukonče- ná stanovou strieškou so šindľami. (NOCIAROVÁ, D. 2008) Podobná kaplnka ( ľudovo zvaná kápolna) je na začiatku Poľnej ulice. (V okienku za sklom 4 sošky a obraz.) Dve sochy Panny Márie v dedine už boli spomenuté. Aj na priečeliach niektorých domov vo výklenku boli sochy Panny Márie, sv. Floriána a iných svätcov. Evanjelická cirkev augsburského vyznania Duchovná veľmoc rímskokatolíckej cirkvi bola v Starej Haliči narušená v rokoch 1440- 1460, keď tu prevládalo husitské učenie, šírené vojakmi Jana Jiskru z Brandýsa a bratríkmi. Zásada „ Cuis regio, eius religio“ ( koho panstvo, toho aj náboženstvo), ktorá vyplývala z Augsburského mieru medzi protestantmi a katolíkmi z r. 1555, našla uplatnenie aj v Starej Haliči. Zemepáni Anna Lošonciová a jej druhý manžel Žigmund Forgáč boli protestantmi. Novohradský
seniorát ( kontubernium) sa ustanovil na základe vydaných seniorátskch zákonov 21. júla 1603, ktoré boli doplnené v roku 1610, potvrdené v Lučenci 2.mája 1611 Žigmundom Forgáčom. Evanjelické vizitácie v r. 1615 a 1624 Starú Halič neuvádzajú. Predpokladáme, že keď zemepán Žigmund Forgáč konvertoval ( prijal katolícku vieru), obnovila sa aj katolícka farnosť v Starej Haliči, kde od roku 1630 bol farárom Juraj Szentkereszty. Načas sa síce od r. 1642 dostali ku kostolu v Starej Haliči znovu protestanti, ale potom už Stará Halič zostala stále katolícka. Žili tu však aj evanjelici, ktorí patrili pod farnosť v Maškovej. Matriky ev. a. v. vyznania v Maškovej- farský obvod : Mašková, Halič, Lehôtka, Lupoč, Praha a Stará Halič sú zachované za roky 1800 – 1895. ( MV SR Štátny archív Banská Bystrica) Monografia Novohradu ( 1875) uvádza, že v Starej Haliči je 790 obyvateľov (z ktorých 773 je rím. kat. a 17 ev. a .v.). ( SHVOY, M. 2006) V roku 2001 v Starej Haliči žilo 16 evanjelikov. Dejiny ev. matkocirkvi v Maškovej sú už spracované. ( ADAMOVÁ, M. 1997, DRENKO, J. 2005). 31.10.2009 prestavaná synagóga v Haliči bola posvätená Mgr. Milošom Klátikom ev. biskupom na evanjelický chrám. V Starej Haliči od 19. storočia žilo aj niekoľko Židov - Izraelitov, ktorí mali synagógu i samostatný cintorín v mestečku Halič. Po roku 1909 sa už trvale usadení Židia v Starej Haliči nevyskytovali ( bližšie v časti Etnografia). III. 2. ŠKOLSTVO A OSOBNOSTI Existencia farára v r. 1332 a starého kostola predpokladá aj elementárne základy v oblasti výchovy a vzdelávania. Mohla tu byť spočiatku triviálna škola, kde sa deti učili čítať, písanie, počty a náboženstvo. Prvé farské školy v Novohrade existovali pravdepodobne už v 14.- 15. storočí ( Lučenec, Fiľakovo, Halič). ( Pedagogická encyklopédia Slovenska 1. 1984) Miestni mladíci zo Starej Haliče už pred rokom 1530 študovali na viedenskej univerzite, čo predpokladalo existenciu vyššej školy v Starej Haliči.
Prvého učiteľa menovite poznáme až z roku 1634, keď školským majstrom bol Ján Moravus ( Kanonická vizitácia 1634). Kanonická vizitácia z r. 1674 uvádza, že farár Ján Valentovič ( učil sa teológiu vo Viedni) má ofertórium štyrikrát ročne, z toho 1/3 patrí školskému majstroviučiteľovi ( žiaľ jeho meno nie je uvedené). Pri pohrebných sprievodoch platia sedliaci , želiari a vdovy 40 denárov, z čoho tiež tretina patrí učiteľovi. Za zvonenie školský majster dostáva 12 denárov, za krstiny 2 denáre. Za napísanie cedúľ o ženení dostáva 3 denáre, pri ohláškach manželstva jeden koláč, jednu šatku, pintu vína alebo piva. Pri sviatku dňa Tela Krista sa koná sprievod po celej dedine, vtedy každý niečo dáva farárovi ( z čoho tretina patrí učiteľovi). Z dcérocirkvi Tuhár učiteľ dostáva 18 kila pšenice. Zemepán Adam Forgáč nariadil , aby 12 kila platili aj z Haliče a 6 kila z Lupoče. (Kanonická vizitácia v St. Haliči v r. 1674) Podľa kanonickej vizitácie z r. 1688 sú uvedené príjmy školského majstra (ani tu meno nie je uvedené). Z Tuhára tí, čo majú pluhy, dostáva 2 kila obilia, od želiarov 8 polturákov. Cirkevníci z Haliče a Lupoče mu platia len za vydržiavanie. Za zvonenie pri úmrtí dostáva 4 polturáky, pri krstení od krstných rodičov 1 denár, za ohlášky 4 polturáky, za zvonenie pri úmrtí cudzinca dostáva 8 polturákov ( z toho 4 patria cirkvi a 4 učiteľovi). Z ofertória dostáva tretinu a z mlyna grófa dostáva sobotňajšiu odmenu. Z príjmu farára z offertórii v domoch mu prináleží jedna tretina ( okrem ofertórií spovedajúcich sa ). ( Kanonická vizitácia v Starej Haliči v roku 1688) Učiteľom a notárom v rokoch 1770- 71-2 bol Jozef Javorek, rím. kat. (pochádzal z obce Polomka, Gemerská stolica). Počet žiakov v r. 1770 : 10 rím. katolíkov. Učebná látka v r. 1770: čítanie, ráno od 7- do 10 hod, dvakrát čítajú, popoludní 12-16 píšu písmená a v sobotu predpoludním precvičujú katechizmus. Aj roku 1772 sa učili čítanie a písanie. Príjem učiteľa v r. 1770 zo St. Haliče, Tuhára a Lupoča: príjmy zo štóly od poddaných s jedným gruntom ½ kile obilia s pol gruntom a želiarov ¼ kile pšenice+ 5 denárov, od žiakov 1 Forint+ voz
dreva na kúrenie. V roku 1772 v St. Haliči, Tuhári a Lupoči poddaní dávali ½ bratislavskej merice pšenice, od pol port ¼ + 5 denárov. Celkom spolu okolo 28 bratislavských meríc, 3 Ft 50 denárov. Štólu z úmrtia má zriedka, za učenie dostáva mesačne 12 ½ denárov. ( OBORNI, T. 1991) Ďalší údaj je z roku 1813, keď v škole bolo 27 chlapcov a 16 dievčat, učiteľom bol Karol Rovňanský, v roku 1831 v škole bolo 31 ch+ 28 d, učiteľom tu bol Rudolf Hájek. Školský rok trval od Michala (29.september) do Ďura (24. apríl). Škola od 16. storočia bola drevená so strechou zo slamy, ktorú zbúrali v roku 1848 a miesto nej postavili novú školu. Ďalšie školské budovy boli z r. 1870 a 1909 ( vtedy školu premiestnili do kaštielika, stavebné úpravy ukončené v r.1911). V roku 1875 V St. Haliči bola rímskokatolícka škola s dvoma triedami :elementárna a opakovacia slovenská škola. ( SHVOY, M. 2006) Učiteľ Rudolf Hájek tu učil vyše 40 rokov do r. 1872, potom nastúpil asi jeho syn Ján Hájek, ktorý od r. 1884 učil aj maďarčinu. V roku 1900 počet obyvateľov v Starej Haliči bol 699 rím. kat., materinský jazyk slovenský, počet školopovinných 108 ( 68 s každodennou dochádzkou, 40 v opakovacej skupine všetci boli katolíci). V obci bola rím. katolícka škola elementárna, miešaná s jedným učiteľom a jednou učebňou. Škola bola vystrojená učebnými pomôckami. Priemerný počet žiakov za posledných desať rokov s každodennou dochádzkou bol 70, v opakovacej skupine 35. Patrónom školy je Žigmund Miessl, dekan, vyznamenaný zlatým záslužným krížom. ( PACSERI, K. 1900) Apponyiho školské zákony ( 1906) maďarizáciou postihli aj školu v Starej Haliči. Po odchode učiteľa Jána Hájka nastúpili na školu Štefan Koštier a prvá učiteľka Irena Borzsőnyi ( 1909, neskôr manželka Koštiera), ktorí tu učili do 30. októbra 1918, potom odišli do Maďarska. Treba uviesť , že v Starej Haliči bola zriadená aj Detská opatrovňa , kde od r. 1913 bola vychovávateľkou Mária Csathová ( Čato).
Školstvo počas prvej ČSR (1918- 1938) Po vzniku ČSR sa definitívne ustálilo v Starej Halič slovenské ľudové školstvo. Prvými učiteľmi- kantormi boli Lukáč Peržel ( z Veľkej Vsi, učil tu do r.1930, potom odišiel do Divína) a František Fábry ( rodák z Haliče). V r. 1921 zastupoval učiteľa Jozef Tomašovič Od roku 1923 tu pôsobila Mária Sigetiová (do 1932). a od 1926 Anna Sarvašová ( rodom zo Zvolena). Dočasnými učiteľmi v r. 1931-32 boli František Hanula a Viliam Stolár. V roku
1932 nastúpil
Dezider Švajko, obecný kronikár od roku 1934, keď tu bolo 124 v škole detí. Žiaci zo Starej Haliče počas prvej ČSR maturovali aj na Gymnáziu v Lučenci. Ilustratívne vyberáme: v škol. r. 1924/25 Árvai Štefan, Selecký Ondrej, 1931/32: Banský Juraj s vyznamenaním, Eliaš Imrich, Selecký Pavel, 1932/33: Žigo Ján, 1936/37 Arvai Ján, Kékety František, 1937/38 Žigo Pavel, V maďarských triedach maturovali: 1922/23 Csaba Ondrej, 1938/39 Zsigo Sándor.
Z absolventov gymnázia a učiteľského ústavu vynikli: Mária
Dudášová, asi prvá rodáčka- učiteľka. Učitelia: Štefan Dudáš, Štefan Selecký, Dr. A. Dudáš, okresný náčelník , Dr. J. Dudáš profesor, sudcovia napr. Ondrej Selecký, Štefan Arvai, notári: J. Čaba, O.Čaba,
J. Selecký, farári: Fero
Rehánek, Pavol Svorad, Jozef Žigo a i. Počas Slovenského štátu ( 1939- 1944) bola poverená vedením obecnej školy služobne najstaršia učiteľka Anna Sarvašová; učili tu ešte Ján Gabaš a Zora Viestová. ( Sborník Ministerstva školstva a národnej osvety I. 1941-42 Bratislava ŠN 1942)
Počas r. 1939-45 v diplomatických službách pôsobili
JUDr. Pavol Žigo a Imrich Eliaš. Po oslobodení ( 1945) v Starej Haliči bola Základná škola pre 1.- 5. ročník. Riaditeľom bol Bartolomej Andraščík, viedol aj obecnú kroniku; učiteľkou Mária Lukáčová. Striedali sa riaditelia i učitelia. Riaditeľmi školy ( viedli aj obecnú kroniku) boli od r. 1957 Ján Jakuba, od r. 1962 Ondrej Hano ( rodák z Lovinobane, odišiel r. 1969 do Podkriváňa). V r. 1967 piata trieda odišla na ZŠ do Haliče, ostali len 1.-4. trieda. Elena Končošová odišla do Lupoče a nastúpil
Tibor Končoš ( z Lupoče) a E. Lukáčová( prišla z Gregorovej Viesky a do dôchodku odišla v r. 1974). Po nej nastúpil učiteľ Andraščík, ktorý však odišiel do Lupoče.
Poslednou učiteľkou bola Mária Svetlíková?
Škola bola
integrovaná v roku 1980 a žiaci prešli do ZDŠ, ( neskôr) Základnej školy do Haliče do novej budovy ( začala sa stavať od r. 1970). Po oslobodení na gymnáziu v Lučenci maturovali v r. 1945 Selecký Juraj, 1945/46 Čaba Juraj, 1946/47 Žigo Imrich s vyznamenaním, 1947/48 Mihóková Františka s vyzn. a Vician Ján, 1950/51 Selecký Stanislav, Žigo Alexander, 1951/52 Halás Jozef, 1953/54 Žigová Alžbeta, 1954/55 Barcaj Pavel, Halás Ján. Hrnčiarová Anna, Kupková Mária, 1955/56 Banská Eleonóra, Žigová Mária s vyzn. 1958/59 Dudáš Jozef, 1960/61 Žigová Zuzana, 1963/64 Žigová Gabriela, 1964/65 Polčiková Katarína, Žigo Jozef, 1966/67 Melichová Alžbeta, 1967/68 Čaba Celestín, Rapčan Milan, Anna Žigová, 1968/69 Laurová Mária, Hrnčiar Pavol s vyzn., 1969/70 Géciová Agáta, a v nasledujúcich rokoch mnohí ďalší z rodov: Arvai, Bubenka, Dudáš, Čaba, Haško, Jekkel, Kušniar, Mihók, Moravčík, Selecký, Tryzna Žigo a i. ktorí ukončili aj vysokoškolské štúdia. Materská škola Prvá Detská opatrovňa ( DO) bola v St. Haliči založená v r. 1913, kde vychovávateľkou bola Mária Čató. Obnovená bola v r. 1946/47 odkedy sa vedie aj Kronika. Opatrovateľkou bola Júlia Filadelfi z Ľubietovej, pestúnka vdova Zuzana Žigová zo Starej Haliče. V DO bolo 35 detí. V r. 1948/49 DO bola premenovaná na Materskú školu ( MŠ). Učiteľkou bola Veronika Lipnická zo Železnej Breznice. MŠ bola zrušená v školskom roku 1950/51. V Starej Haliči bola zriadená prestavbou miestneho pohostinstva Materská škola 4.januára 1972 s 25 deťmi. Prvou riaditeľkou bola Jana Janešová,
učiteľky- vychovávateľky Eva Gavačová, ktorú nahradila M.
Andraščíková ( (rod. Bánska). V roku 1975 miesto učiteľky A. Kanátovej nastúpila . I Hašková. Pôsobili tu ešte D. Labrínová, L. Abelovská, E.
Mojžižová,
D.
Segečová,
J.
Danková-Lukáčová,
E.
Polláková,
V.
Juchová-Albertová), D. Hanková, E. Paličková, A .Gáfriková, J. Banášová, J. Čabová, S.Čabová, P. Fízeľová, E. Höferová,
A. Eštoková, M. Triznová,
Mgr.M. Vargová a i. Nová budova Materskej školy sa začala budovať od roku 1980 v akcii „Z“. Občania bezplatne odpracovali 14 532 brigádnických hodín. Hodnota diela predstavovala 1 milión 881 tisíc korún. Škola s kapacitou pre 30 detí bola daná do užívania od 1.novembra 1983. ( -Hk- Nová Škôlka 1983) V roku 1989 MŠ navštevovalo 25 detí. Vo funkcii pedagogičiek MŠ sa vystriedalo mnoho učiteliek. Najdlhšie tu pôsobí Iveta Hašková riaditeľka školy, učiteľkou je Zdenka Fašanoková, vedúcou Školskej jedálne a kuchárkou Anna Herichová, školníčkou Martinka Gembecová, kuričom Dušan Žigo. MŠ je v zriaditeľskej pôsobnosti obce. Výber z osobností ( v abecednom poriadku) Čaba, Andrej (n.16.12.1903 St. Halič - 14. 11. 1959 Košice), vedúci notár. Študoval na gymnáziu v Lučenci ( maturoval 1923),
absolvoval notársky
náukobeh v Bratislave. Agilne sa zúčastnil každého humanitného a sociálneho hnutia. ( Reprezentačný Lexikón Slovenska. Podkarpatskej Rusi. Bratislava, s.87) Čonka, Pavol (n.25.1.1841 St. Halič- 29.10.1913 Martin), rómsky huslista, žiak známeho Jozefa Piťu. Otec Štefan Č. huslista, matka Jolana Jana, rod. Aradyová (Ráczová, z chýrneho rodu muzikantov. Manželka Františka, rod. Bunková ( ?- 1877), druhá Piroška. Syn Eugén Aladár Č.(1874- 1916), hudobník. Pavol Čonka bol zberateľom a interprétom slovenských ľudových piesní, ktoré jeho kapela hrávala pri národných slávnostiach. V roku 1889 koncertoval aj v Prahe na výstave slovenských výšiviek. Bol skromný a žil v chudobe len pre svoje poslanie. Pamiatka: hrob na Národnom cintoríne v Martine. (Za Paľom Čonkom. In. Národné noviny, 1913, č.128, s.2, Biografický lexikón Slovenska II. SNK NBÚ, Martin, 2004, s.171)
Čonka, Anton (n. 14. 12. 1848 St. Halič – 22.1.1899), brat predošlého. Účinkoval ako cimbalista v ľudových hudbách a kaviarenských kapelách. Manželka Klementína, rod. Danková. Pôsobil v Martine. Anton vychoval niekoľko slovenských záujemcov o hru na cimbal, ako napr. Oľga Makovická, Anna Halašová a i. Dudáš, Andrej (18.11.1895 St. Halič- 12.9.1947 Aurolzmünster NSR), JUDr., verejný činiteľ. Manželka Beatrix, mal 6 synov. Absolvoval právo na UK v Bratislave (1921). Pracovník slúžnovského úradu v Starej Haliči a okresných úradov v Myjave, v Trnave. 1932 okresný náčelník v Hurbanove, 1939 v Zlatých Moravciach, 1940 nitriansky, 1940 -44 šarišsko- zemplínsky župan, 1943 vládny radca. Eliáš, Imrich (18.12.1913 Stará Halič - 6. 5. 2001 Bratislava), PhDr., stredoškolský profesor a vysokoškolský učiteľ. Učil sa na ľudovej škole v St. Haliči (1920-24), ukončil gymnázium v Lučenci (1932), FF UK v Bratislave (1937). V r. 1943-44 pracoval na veľvyslanectve v Berlíne, kultúrny pracovník, potom učiteľ na stredných školách a VŠDS v Žiline. Prispieval do rôznych časopisov. Používal umelecké meno I. E. Dolinský. Z početného rodu Forgáčovcov spomenieme aspoň jedného Forgách, (Forgáč) Anton( 6.3. 1819 Bratislava- 2.4.1885 Halič), politik, veľkostatkár. manželka Florentína, rod. Edererová; mal štyri deti. Študoval právo na univerzite v Pešti. Vládny a komorský radca, 1861-64 uhorský kancelár, 1865-67 novohradský župan. Rytier Rádu sv. Štefana, držiteľ Rádu Leopolda, čestný občan mesta Prahy. Ovládal početné jazyky: slovensky, maďarsky, česky, nemecky, rusky, latinsky. Bol vášnivým poľovníkom ( bol v Afrike, Malej Ázii a i.), prispieval článkami o poľovníctve do rôznych časopisov. Pozri perokresbu portrét! Hanko, Jozef (n. 28. 4. 1924 St. Halič - 20. 7. 2005 Bratislava, pochovaný na cintoríne Bratislava-Lamač ), JUDr., právnik, okresný sudca. Pracoval na
Ministerstve spravodlivosti SR v Bratislave, vedúci odborný referent. Manželka Jozefína, rod. Koledová, dvaja synovia. Autor publikácií. Huhra, Andrej (rodák z Lipian 12.2.1889, zomrel 8. 10. 1958 v Rožňave) ordinovaný 25.6.1914 v Rožňave, kaplán, dekan, rím.- katolícky farár v St. Haliči v r. 1923- 1947. Člen obecného zastupiteľstva, zakladateľ MO Matice slovenskej v St. Haliči (28.10.1923). Vítal prezidenta republiky v r. 1930 v Haliči. Predseda Slovenskej ligy v Haliči. Organizoval katolícku mládež. Bol obľúbeným farárom ( krstiny, birmovky, svadby, pohreby). V r. 1947 bol vymenovaný za kanonika v Rožňave. Huraj, Emil (16.1.1924 St. Halič- 6.3.1999 Bratislava, pochovaný v St. Haliči). Prof., MUDr., DrSc, Dr.h. c., lekár ortopéd, traumatológ, vysokoškolský učiteľ. Otec Tomáš H. (1896- 1981), roľník, matka Zuzana, rod. Hrnčiarová (1901- 1982). Mal brata a 2 sestry ( z nich MUDr. Anna, vyd. Novomestská, n.1940). Emil sa r. 1930-36 učil na ľudovej škole v St. Haliči, maturoval na Gymnáziu vo Zvolene (1944), absolvoval lekársku fakultu UK v Bratislave. Autor početných odborných publikácií. Prezident republiky mu 14.11.1984 udelil Rad práce! Kalesný, František ( n.19. 2. 1918 St. Halič, zomrel 5. 4. 2007 Bratislava, pôvodné rodové meno Kékety), PhDr., DrSc.- etnograf, muzeológ, publicista. Študoval v r. 1924-29 na ľudovej škole v St. Haliči, maturoval na gymnáziu v Lučenci (1937), FF UK v Bratislave ( v r. 1940-41 Univerzita vo Viedni). Pôsobil ako novinár, šéfredaktor, umelec- ké meno František Haličan, pseudonym F. Matúchov a v r. 1962-8 pôsobil v Mestskom múzeu v Bratislave. Autor početných publikácií, napr. Ľudové umenie na Slovensku (1956), Modranská keramika (1995) a i. Zaznamenal ľudové rozprávky zo Starej Haliče. Člen vedeckých spoločností aj v zahraničí. Krajinčáková, Milota ( n.26.12.1982), módna návrhárka. Absolvovala Strednú odevnú školu v Trenčíne, štud. odbor Navrhovanie a modelovanie odevov. Zúčastnila sa na stážach vo Fínsku a Slovinsku(2004). Študovala na VŠMU
v Bratislave. Víťazka súťaže Brillance Fashion Talent 2010. Svoj ateliér má na Továrenskej ulici v Bratislave. Križo, Pavel (*26.9. 1914 St. Halič -
) ,PhDr, CSc,
stredoškolský profesor a vysokoškolský učiteľ. Pochádzal zo 7 detí. Študoval: ľudová škola St. Halič (1920-25), na meštianskej škole a učiteľskom ústave v Lučenci (maturoval 1937), FF UK Bratislava (1967). Ako vojak bol v zajatí. Učil na rôznych školách a na PgF UK v Trnave. Od r. 1975 zaslúžilý učiteľ. Viedol školské spevácke zbory, člen Speváckeho zboru slovenských učiteľov. Lakatoš, Ladislav (21.10.1923- St. HaličDoc., Ing., CSc, strojný inžinier, vedecký pracovník, vysokoškolský učiteľ. Učil sa na ľudovej škole 1930-35 v St. Haliči, maturoval
SPŠ v B. Bystrici,
absolvoval Fakultu SVŠT v Bratislave. Autor publikácií. Lipták, Juraj ( 1780 Spišská župa – 25. 12. 1854 Stará Halič), farár v St. Haliči (1811-1854), príslušník druhej generácie bernolákovcov, dekan, titulárny kanonik. Autor diel v Novohrade
(napr. Kázne z r. 1830, 500 ročná slávnosť
v Haliči In. Katolícke noviny roč.2, 1850, č.22.) a i. Loja, Konštantín (7.11.1931 Jarovnice- + 30. 8. 2006 Veľký Krtíš), Mons., rímsko-katolícky farár, administrátor v Starej Haliči (1967- 1977), dekan v Divíne, od 1981 sudca Cirkevného súdu v Rožňave, pôsobil však v Divíne. Miessl, Žigmund (n. 16. 9. 1842 – z.18. 12. 1925 v Starej Haliči, pochovaný v St. Haliči). Vdp. farár, dekan, titulárny prepošt. Vyznamenaný zlatým záslužným krížom. V roku 1884 založil Detskú opatrovňu v Haliči. ( písal o tom v miestnych novinách Losonci Lapok 28.3.1888). V službách cirkvi pôsobil 56 rokov, z toho v St. Haliči 39( v r. 1884- 1923). Za jeho pôsobenia opravili chrám, zvonicu, zadovážený bol nový organ. Moravčíková, Miroslava ( 27.11.1967 Lučenec ) Mgr., stredoškolská učiteľka. Otec Jozef M., matka Anna M. rod. Žigová. Študovala na ZŠ v Haliči (1983),
maturovala
na
Gymnáziu
vo
Fiľakove
(1988).
Absolvovala
Rímskokatolícku cyrilometodskú bohosloveckú fakultu Teologický inštitút
Univerzity Komenského v Spišskej kapitule -Spišskom Podhradí (1999). Učí na SOŠ odbor hotelová akadémia v Lučenci. Redaktorka vydavateľstva Rozsievač, Stará Halič. Spoluautorka publikácií: Romháň- Lipovany ( 2001), Pilis- Pleš. Dejiny obce, farnosti (2001) Katolícke patrocínia v Novohrade (2003), Kostoly Novohradského dekanátu (2004) a i. Selecký, Andrej (19.11.1905 St. Halič – 17.8.1977 Bratislava), Doc., PhDr., CSc- pedagóg, vysokoškolský učiteľ. Otec Ján, roľník, matka Elena, rod. Križová, mal 6 súrodencov. Manželka Mária, rod. Osvaldová, učiteľka, mal syna. Učil sa na 6 triednej ľudovej škole v St. Haliči, maturoval na Gymnáziu v Lučenci (1925), študoval modernú filológiu na FF UK v Bratislave a na KU v Prahe.
V r.
1952-1972
vedúci
oddelenia
pri
Výskumnom
ústave
pedagogickom v Bratislave. Autor učebníc slovenského jazyka. Kňazi – rodáci zo Starej Haliče: Svorad, Pavol (n. 25. 8. 1911 St. Halič - z. 12. 8. 1977 Pezinok), katolícky farár, ordinovaný 9. 2. 1936, dekan-farár v Divíne, pochovaný na cintoríne v Starej Haliči. Arvai Ján, (n. 3. 2. 1918 v St. Haliči – z. 1. 10. 1987 Bratislava) – katolícky kňaz, ordinovaný 14. 6. 1942 v Spišskej Kapitule. Žigo, Jozef ( n. 23. 8. 1915 St. Halič - z. 11. 12. 1953 Bratislava - nemocnica) katolícky farár, ordinovaný 8. 4. 1939, pochovaný na cintoríne v Hronskom Beňadiku. Rehoľníčky : sr. Evencia - Katarína Alžbeta Selecká u Satmárok (Milosrdné sestry sv. Vincenta de Paul zo Satu Mare) *23.10.1911 v Starej Haliči + 20.01.1995 Vrícko; sr. Basilia - Mária Žigová tiež u Satmárok *11. 03. 1909 v Starej Haliči + 26.12. 1935 Užhorod - Ukrajina; sr. Elekta – Helena Žigová u Mariánok (Dcéry Božskej lásky) *15.01.1905 v Starej Haliči + 25. 05. 1963 Breitenfurt bei Wien - Rakúsko); sr. Ida – Jana Kováčová v Rodine Panny Márie *12.09.1980 v Lučenci
Szakal Antal (18.4.1852- 19.11.1904, pochovaný v St. Haliči)- hlavný slúžny okresu Halič. Bol ev. reformovanej ( kalvínskej viery). Rod získal šľachtický erb v r. 1688. V modrom na zelenom podklade viťúz na koni v pravej ruke drží červeno- bielu zástavu, v ľavej ruke meč s nastoknutou tureckou hlavou. Prikrývadlá modrozlato- červenozlatisté. Otec Ferenc Sz. zemepán, matka Margita rod. Zaduban z Lučenca. Antal okresný slúžny dal opraviť kaštielik v St. Haliči (tu bola v r. 1911 zriadená škola). Šuľajová Anna (15.7.1950 St. Halič, rod. Žigová), MUDr. kožná lekárka v Banskej Bystrici. Absolvovala SVŠ B. S. Timravy v Lučenci (1968), J. Lekársku fakultu UK v Martine ( 1974). Pôsobí v Banskej Bystrici. Žigo, Pavel (n.10.11.1919 St. Halič , zomrel 27. 4. 2006 Nové Mesto nad Váhom)- JUDr. právnik, hospodársky odborník, autor troch vynálezov. Učil sa na ľudovej škole v St. Haliči (1925-1930), maturoval na gymnáziu v Lučenci (1938), absolvoval Vysokú školu obchodnú v Prahe (1942), Právnickú fakultu FF UK v Bratislave. V r. 1945-46 bol pracovníkom Ministerstva zahraničného obchodu v Prahe. V r. 1950 -1960 neprávom odsúdený v Bratislave ( výkon trestu v Jáchymove
a Mirove ). Potom pracoval ako robotník a referent
Vzduchotechnika Nové Mesto na Váhom, od r. 1993 na dôchodku. Autor publikácie : Cesty osudu ( 1998). Osobnosti boli spracované podľa publikácií ( Slovenský biografický slovník zv. I.-VI 1986- 1994, MIHÁLY, F. 2001, Who is who v Slovenskej republike 2007 a i.).
Ilustratívne vyberáme z knižky Pavla Žigu Cesty osudu. O rodnom kraji píše: „ Na úpätí južných svahov Javoria, tvoriaceho časť Slovenského rudohoria... leží malá, tichá a skromná obec Stará Halič. V čase môjho narodenia 10.novembra
1919 bola táto dedinka vzdialená od akéhokoľvek centra, ktoré by narúšalo jej pokojný život. Najbližšie okresné mesto Lučenec bolo od nej vzdialené deväť kilometrov. Spojenie s ním bolo buď pešo.... alebo povozom. Vlakové spojenie do Lučenca bolo len cez susednú obec Halič... Na stanicu viedla aj poľná cesta... lemovaná agátmi.. skracovala cestu študentom do gymnázia, meštianky a učiteľského ústavu, prípadne robotníkom do opatovskej textilnej fabriky. Polovica všetkých obyvateľov mojej rodnej obce mala priezvisko Žigo, druhá polovica sa delila o mená Huraj a Dudáš. Aj úrady na rozlišovanie si vypomáhali rôznymi prívlastkami, a tak nás volali Žigo pod železnou bránou ( mali sme kovanú železnú bránu) alebo Paľo Žigo hurajov (matka pochádzala z rodu Hurajovcov)... Vyrastal som na sedliackom dvore, kde počínajúc mačkou, psom, hydinou, ošípanými a dobytkom malo všetko svoje poslanie, ktoré malo slúžiť rodine. V tomto poriadku sme mali svoje miesta aj my, deti. Bolo nás celkom deväť detí, pričom skoro polovica z nás zomrela v dojčenskom veku... Starší súrodenci sa starali o mladších ,čím uľahčovali prácu rodičom. Okolo desiatich rokov, sme sa stávali aj pomocnou pracovnou silou, ktorá napomáhala zvládnutia starostí celej rodine. Každú nedeľu som musel pozametať ulicu, priedomie a dvor. Dievčatá, časť rodiny, mala zase na starosti upratovanie, čistenie okien, kľučiek a ďalšie práce. Otec sa postaral o dobytok, okrem letných mesiacov, kedy sme ho my chlapci chodievali pásť.... Patril som k mladým odchovancom slovenského štátu, študoval som na štipendium v Lipsku. Bola to v tom čase sesterská univerzita Slovenskej univerzity v Bratislave. Tam som sa spoznal aj so svojou prvou manželkou, pôvodom Estónkou, ktorá tam študovala na Vysokej škole múzických umení“. V ďalšej časti knihy autor podáva ťažký desaťročný pobyt vo výkone trestu v Jáchymove a Mírove, keď bol neprávom odsúdený. Po amnestii v roku 1960 ho čakal rozvod s manželkou. Súd pririekol syna do jeho opatery a bývalej manželke dcéru. Znovu sa oženil , manželke ďakuje za preklenutie ťažkej cesty osudu. ( ŽIGO, P. 1998)
III. 3. Výber z etnografie Starej Haliče Tradičnú ľudovú kultúru možno rozdeliť na dve základné časti: kultúru materiálnu a duchovnú. Do materiálnej kultúry zaraďujeme druhy ľudových zamestnaní i spôsoby bývania, odievania a stravovania. Do úseku ľudových zamestnaní patria spôsoby získavania potravy a surovín, teda zbieravé a koristné hospodárstvo. Čo sa týka hospodárstva, každé ročné obdobie malo svoj charakter práce. Robota od svitu do mrku, tak jej vravievali. Cez zimu sa chlapi venovali drevu, dobytku, zakáľačkám, po večeroch plietli košíky, vyrezávali drevené výrobky. Ženy v zime priadli, tkali, šili a párali perie. Cez zimu sa na polia nosil maštaľný hnoj. Jar sa začínala čistením pasienkov od krovia. Bubnom sa ohlásilo, kedy sa bude vyháňať dobytok. Pastierova trúbka nikdy nesmela byť budíčkom.V obci bola zvláštna budova pre pastierov a ich rodinných príslušníkov- pastierňa . Pastiermi ( Pastor, Bulbucus+ Opilio) v Starej Haliči boli: v r. 1858 Ján Murín, 1868 Jozef Ulman a Pavol Jamnický, 1876 Ondrej Stančík, 1879 Jozef Kadáč, 1880 Rudolf Mahalik, 1884 Ján Vandrovník. Kraviarom bol Martin Hruda, svinskí pastieri Jozef Ulman a Ján Haško, pastiermi koní Ján Hruda a Ján Malatinec atď. Najprv sa vyháňali kravy, potom ošípané, kozy a nakoniec išli husiari. V lete bola žatva, spočiatku sa žalo len kosákom. Bola to práca ťažká a zdĺhavá. Zohnuté ženy brali hrsť za hrsťou a odrezávali klasy od zeme kosákom ( neskôr muži kosami), ukladali ich na kôpky, aby obilie schlo a dozrievalo. Po vysušení sa zbierali a viazali slameným povrieslom do snopov , ukladali do krížov a zvážali do stodôl. Mlatba nasledovala až koncom augusta a trvala do jesene. Spočiatku sa mlátilo cepmi, až neskôr mláťačkou. Obilie sa zvážalo do mlyna. Mlynárstvo. Medzi najstaršie mechanické strojové zariadenia s vodným pohonom patrili mlyny. Na Haličskom panstve ich bolo až 5. Mlyny patrili
zemepánom Lošonciovcom a neskôr dedičom Forgáčovcov, ktorí ich zvyčajne dávali mlynárom do dlhodobého prenájmu za poplatky. Úlohou mlynárov bolo spracovať obilie na múku a iné produkty. Okrem mletia obilia mali aj iné povinnosti pre panstvo: kŕmiť bravov, ošípané a vykonávať tesárske práce (pracovali aj pri stavbe mostov, panských budov, zvoníc, ale aj hydrotechnických zariadení- hrádzach a rybníkoch). Z mlynárov ( Molitor) ilustratívne uvedieme niektorých : Ištók (1554), Ján Polóni (druhá pol. 17. storočia). Poznáme štatút na Ochranu záujmov mlynárov z r. 1709, 1728. Cech novohradských mlynárov. 1818 Joannes Molnár, 1822 Jozef Benedikt, 1823 Pavol Knoško, 1829 Michal Tomšány, 1839 Pavol Krchňák, 1858 Ján Lacko,l 1865 Jakub Krchňák, 1879 Ján Žingor.... 1928 Ján Belluš, Anton Kováč, Dudáš... Starý mlyn na Mlynskej ul. v St. Haliči (28x12 m stavba z kameňa, tehál a dreva; okrem vodného pohonu bol zariadený aj na parný pohon pri nedostatku vody). V lete a na jeseň zbierali sa aj lesné plodiny, huby a ovocie v záhradkách (zo sliviek sa pálila slivovica, z iných plodín zmeska). Osobitná práca bola na salašoch. Po domácky sa vyrábalo aj plátno. V jeseni a na jar bola orba. Kováčstvo.V dedine bola obecná vyhňa. Kováč ( Faber, ferrarius) v dielni potreboval: nákovu, vyhňu, bohatý sortiment klieští a kladív, dúchadlo a i. Výrobky: nože, poľnohospodárske nástroje, remeselnícke náradie, okovanie vedier a sudov, mreže, okenice, motyky, rýle, sekerky, reťaze, kovové časti vozov a podkovy pre kone. Kováčmi boli rod s menom Kováč, napr. 1728 Georgius Kovács a Mathias Kovács ,1825 Ján Rajx, 1864 Ján Vince, 1866 Ondrej Fekiač, 1871 Anton Lotharides, 1881 Ján Vince a i. Bol tu aj zručný cigánsky kováč; vedel vyrábať aj klince a medené nádoby. V Starej Haliči bolo rozvinuté aj hrnčiarstvo. Spoločný cech pre Starú i novú Halič bol založený už v roku 1726 ( 58 majstrov). Neskôr sa majstri v Starej Haliči osamostatnili. O hrnčiaroch uvedieme niekoľko poznámok; podľa Polívku z roku 1928. Na jar sa schádzajú hrnčiarske rodiny na spoločnú poradu
do krčmy ( „Bez pálenky niet obriadku“, platí aj pri tejto porade). Tam sa rozhodnú, kde otvoria nové jamy. Jednu jamu kopú 3- 4 rodiny spoločne. Pred začatím práce sa pomodlia a spoločne popijú. Jamu kopú v ploche asi 1-2 m3 do hĺbky 5 až 10 m; v práci sa striedajú po hodine alebo po 20 hrudách. V hĺbke asi 3-4 m prichádzajú na hlinu, v 5 m robia „štóly“, kde môžu 2-3 chlapi kopať. „Štóly“ podopierajú drevami nazývanými „šprajcami“, tie dávajú tiež do jamy (šachty), aby mohli vynášať hlinu. Niekoľko chlapov sa postaví na „šprajce“ a podávajú si hlinu v košoch a vynášajú von. Keď majú hliny nadostač, rozdelia sa o ňu rovným dielom a odvezú domov, kde už si pracuje každá rodina samostatne. Prerobenú hlinu formujú na hrnčiarskom kole ( kruhu). Hotový výrobok „zaglejujú“ a sušia na polici. Denná výroba je asi 40- 50 menších, prípadne 30-40 väčších kusov. Pália vo vlastných peciach na dvore. Po stranách má pec dva menšie otvory a na vrchu väčší otvor. Do pece sa naloží do polovice drevo, na ktoré sa uložia črepy; suché výrobky vo vrstvách uložia na črepy a horný otvor sa opäť uzavrie črepami. Na večer pec zapália, cez noc sa výrobky vypália, ráno sa vyberú a opäť sa večer založí oheň na druhé pálenie, miernejšie a kratšie. ( POLÍVKA, V. 1928) V haličskom nárečí uvedieme podľa J. Pivku ( 63 ročný, n. 1898), ktoré zapísal G. Horák v r. 1951 : Ako sa kope hlina...... Pre haličskú produkciu sú charakteristické hnedé, zemité, svetlé a zelené odtiene podkladových glazúr. Častý je aj holý črep, zvonivý neglazovaný. Výrobky: krčahy, mliečniky, taniere, hrnce a hrnčeky. Sú zdobené ručnou maľbou. Prvky : lístky s úponkami, kvety ( astry, ruže, tulipány), hviezdičky a i. Na jednom krčahu, je znázornená práca hrnčiara za kruhom, krčahy poukladané na policiach. Hrnčiari robili aj hlboké misy, ťapše- okrúhle profilované formy na koláče, dierkované misy- riečice, formy na lievance a i. Hlinené predmety, ktoré priamo nesúviseli s ľudovou stravou a stolovaním, ako dymáky na odymovanie včiel, napájadlá pre hydinu, kvetináče, svietniky, hračky a i. ( NOCIAROVÁ, D.,1986, 1987, 1997) Výrobky sa vypaľovali
v hrnčiarskych peciach. Zo St. Haliče je hrnčiarska pec a hrnček v Národnom múzeu v Martine.
Z hrnčiarskych (Figulus) rodín ilustratívne uvedieme:
spočiatku mali priezviská Hrnčiar, v r.1856 Juraj Bukva, 1857 Pavol Kékety, 1860 Ján Berceli, 1861 Ján Vician, 1865 Jozef Bánsky, 1868 Juraj Martinčák, 1869 Juraj Kliment, 1869 Ján Kostík, 1871 Pavol Schleicher , Ján a Jozef Zerola i. Niektoré výrobky Jána Zerolu sú uložené v Novohradskom múzeu v Lučenci. Drevo patrilo k najstarším materiálom, z ktorého sa zhotovovali domy, pracovné náradie i riad ( drevené nádoby, lyžičky V rámci domáckej výroby (popri hrnčiarstve a tkaní) ľudového remesla, ako doplnok zamestnania obyvateľov. Vysoká zručnosť Starohaličanov sa prejavovala v remeslách i domáckej výrobe. Každý kus šatstva, obuvi ,náradia či nábytku od kolísky, cez fujaru až po truhlu si vyrábali ľudia sami. Výroba dosahovala pritom vysokú umeleckú úroveň. Najmä kusy vyrezávaného nábytku, časti odevu a domáckeho náradia ( črpáky, maľovaný hlinený riad) a iné predmety. Drevorubačstvo zahŕňalo ťažbu dreva, stínanie, odkôrovanie, pílenie, štiepenie a jeho zbližovanie ( spúšťaním, vyťahovaním, zvážaním). Lesníci ( Sylvanus) sa starali o lesy a lesnú zver. Lesníkmi boli napr. 1833 Jozef Šumec, 1863 Štefan Kočiš, 1865 Michal Malomhegyi, 1868 Karol Kfeller, 1871 Václav Srnec, 1872 Štefan Bolyka, neskôr Ján Gembecz, Andrej Mihály, Pavel Rafaj a i. Obyvateľstvo Starej Haliče sa zaoberalo okrem poľnohospodárstva a lesníctva, aj povozníctvom a rybnikárstvom. Povozníci ( okrem dreva a výrobkov remeselníkov nosili napr. aj víno až do Topoľčian). Z povozníkov ( Auriga) napr. 1856 Ján Záchenský, 1861 Pavol Horváth, Tomáš Žigo a i. Podľa Polívku (1928) naložia výrobky remeselníkov starostlivo do slamy na voz a idú do sveta; výrobky rozvážajú najmä na trhy do Lučenca, Modrého Kameňa, Dolnej Strehovej, ale podnikajú tiež „obchodné cesty“. Predávajú za peniaze, aj vymieňajú za obilie. Majú zvláštny cenník,
obyčajne obsah nádoby je základnou mierou. Pred vojnou býval tento obchod veľmi výnosný. Chodili ďaleko na Dolnú zem. ( POLÍVKA, V. 1928). Rybnikárstvo- rybníky, umelé vodné nádrže s chovom rýb ( zabezpečovali obživu počas pôstnych dní). Prvý raz sa s rybníkom v Starej Haliči stretávame v Urbári z r. 1596, keď sa spomína zanedbaný rybník strednej veľkosti pri panskom plote. Na starších mapách vidíme, že rybníky boli aj na miestach rozšírenia Tuhárskeho potoka, napr. vyše mosta pri kostole. Korabinského lexikón ( 1786) uvádza v St. Haliči rybník. Vályiho opis uhorskej krajiny ( 1799) píše, že voda Tuhára v St. Haliči formuje aj jazerá (myslí tým rybníky). Chovali sa tu kapre i pstruhy. Jeden rybník patril panstvu Forgáčovcom ; zachovaný je aj v súčasnosti pod zámkom . V Starej Haliči boli dva rybníky ( panský a obecný). Čo sa týka Starej Haliče je dedina pôvodu - hromadná cestná dedina v začiatočnom vývoji z dediny pri hradskej. Domy si stavali sčasti z dreva, ale s kamennými základmi a ich steny zdobili popruhmi jasných farieb. Každý dom pozostával z izby- chyže, kuchyne a komory. Strechy boli spočiatku slamené, neskôr zo šindľov; až v druhej polovici 19. storočia sa objavili aj domy so škridlami. Ďalším stavebným materiálom boli tehly ( plevelné, neskôr aj pálené). Často sa spájala maštaľ s košiarom, kým stodoly - pajty si ľudia stavali v záhradách. Zaujímavosťou bolo, že staršie drevené stodoly stavali zruční mlynári- tesári podobne ako miestnu zvonicu bez železných klincov! Používali drevené kliny a klince. Ľudový kroj. Príroda poskytovala materiál na zhotovovanie odevu. Kože a kožušiny domácich zvierat, najmä oviec, rastlinné a živočíšne vlákna- ľan, konope, ovčiu vlnu. V r. 1910 sa pradením a tkaním v St. Haliči zaoberalo 151 ľudí, obuvou a odevom 8 ľudí. Kroje ľudu.
Ženy nosili snehobiele košele, zdobené červenými a žltými
výšivkami. Sukne mali na obidvoch stranách zdvihnuté a pod nimi nosievali spodnice- mondole. Na sukniach zas bohato zdobené šatky a zástery – fertušky.
V letnom období nosievali ženy vyšívané prusliaky a čižmy. V zime patrili k ženskému kroju kabanica a halena. Na hlavách nosievali biele šatky a bohato zdobené čelenky a čepce. Staršie ženy a vdovy mali čierne šatky. Muži, nosili klobúky ( tiež širáky) , vlasy si česali dozadu a splietali do vrkočov. Ako obuv slúžili kožené krpce a onuce. Letný odev pozostával z košele z hrubého plátna, dlhých gatí a niekedy aj z pláteného kabáta. Zimný odev tvorila kabanica, kožuch- kožok, širica a hrubé súkenné nohavice. Starší chlapi, a najmä richtári, nosili aj opasky a bohato zdobené vesty – ľajblíky. Kroje však neboli tak pestré ako vo vrchárskych obciach Ábelová či Polichno. Pôvodné ľudové kroje v Starej Haliči ustúpili už začiatkom 19. storočia pod vplyvom výroby textilky a súkenky v Haliči. Podľa pamätnej knihy obce Stará Halič kroje boli takéto: muži nosili plátené nohavice i košele, kabanice (habanice) z domáceho súkna a kožuchy. Žen,- tie nosili plátenné látky šaty aj z domáceho súkna. Stravovanie , jedlá uvedieme v časti Nárečie ( Spomienky na mladosť, jedlá). Stručné etnografické vyhodnotenie hrobových nálezov v Starej Haliči. Na starom cintoríne sa pochovávalo už od 15. storočia v drevených truhlách, zabíjaných železnými klincami. Truhly zhotovovali miestni
remeselníci.
V hroboch z 18.storočia kostry ležali na chrbte a mali ruky pri tele, alebo skrížene položené na telo. V jednom ženskom hrobe sa našla aj látka s geometrickými ornamentmi, zdobená mosadznými gombíčkami, zopnutá bronzovým spínadlom- ihlicou. V ďalšom hrobe sa našiel fragment čelenky, pozamenty a perly ( pozri obrázok). Peniaze, modlitebné knižky, medailóniky, kríž, nôž- to boli milodary ( oboly), ktorými pozostalí chceli mŕtvemu zabezpečiť prevoz na druhý breh a vykúpiť svoj pokoj. (KOVAČEVIČOVÁ, S. 1967-68). V cestopise Uhorska ( 1805) sa z oblasti Haliče uvádza : „Muži nosia biele kabátce namiesto modrých nemajú čižmy, ale krpce. Ženy majú na hlave ozdobu v tvare polmesiaca...“ ( BATTHÁNYI, V. 1811)
Duchovná kultúra. Sem patria rôzne formy spoločenských vzťahov a zvyklostí. Ľudové zvyky a povery. Hudba a folklór. Pri narodení bývalo zvykom usporiadať hostinu, najmä ak išlo o narodenie chlapca. Pri krstoch sa spravidla podávali pampúšiky. Keď sa išlo na pytačky, posielali sa koláče. V bohatších rodinách daroval ženích neveste pár krásnych čižiem a perníkové srdce. Ženích zase dostal od nevesty vyšívanú košeľu. Medzi svadobné zvyky patrilo aj vítanie nevesty medom a podávanie svadobného koláča- radostníka. Veci nevesty sa slávnostne prevážali do nového domu a ženích musel počas cesty svadobného sprievodu platiť výkupné. Pri úmrtí bolo zvykom zastaviť hodiny, zakryť zrkadlo, chodiť bez prikrývky hlavy až do hodiny pohrebu, ktorý sa vždy končil karom. V dedine sa dodržiavali tradičné cirkevné sviatky ( ako: blažejácia, gregorácia, veľkonočné a vianočné oslavy, konali sa cirkevné sprievody- procesie). Zvláštnosťou oproti susedným dedinám je používanie unikátneho hergáča na zvonici. Hergáč
je vlastne drevený rapkáč ( známy z veľkonočných
oblievačiek na upútanie pozornosti, lebo ozubené drevené koliesko pri krútení pravidelným odtŕhaním pružnej drevenej triesky spôsobuje uši trhajúci rapot). No haličský rapkáč či hergáč sa do chlapčenského vrecka nezmestí. Je to vyše metra dlhá drevená truhlica. Rapkajúce zariadenie je v jej vnútri. Hergáč je umiestnený hneď pod zvonmi v drevenej zvonici. Hergať sa chodí vždy pred Veľkou nocou. V čase od Ukrižovania Ježiša Krista do zmŕtvychvstania sa tu nezvoní, ale chodí sa hergať. Je to vraj taký zvuk, ktorý okamžite postaví na nohy celú farnosť! Dlhoročným zvonárom, ktorý udržiava tradície je Pavel Svorad. (SURÁKOVÁ, Z. 2003). Vo dvore, kde býva, má aj slnečné hodiny na stene domu. Medzi tradičné zábavy v Starej Haliči patrili divadelné hry, po ktorých zvyčajne boli tanečné zábavy. Organizovali ich cirkevné a svetské spolky. Folklór, piesne a tance
Okrem slovenskej hudby v obci boli známi aj cigánski hudobníci. Hrali slovenské, nemecké, cigánske i maďarské piesne. Tancoval sa odzemok ,čardáš. verbunk, koleso, vodenie. Traduje sa aj ručníkový tanec, polka, mazúrka a i. Z cigánskych hudobníkov okrem rodiny Čonkovcov zo St. Haliče vynikla kapela Dezidera Bogdányho ( 1878- 1924 pochovaný v Haliči). Zo súčasných ľudových hudobníkov treba spomenúť harmonikára Juraja Vreteničku. Ilustratívne uvedieme dve ľudové piesne ,ako ich zapísal Em. Laciak v roku 1880..... Výtvarné umenie Najznámejším výtvarným umelcom z okolia Haliče bol Michal Theodor (Tivadar) Kosztka- Csontváry (5.7.1853 Sabinov – 20.6.1919 Budapest)- Mgr. farmácie, lekárnik v lekárni Červený kríž v Haliči ( 1884), svetoznámy maliar. Precestoval početné krajiny Európy, Blízkeho východu, Afriky. Autor článkov o Haliči i rôznych štúdií. Z jeho umeleckých diel týkajúcich sa prírody Haliče a okolia spomenieme maľby: Haličský zámok, Haličský park(olej plátno 40x100 cm). Motýle (32,5x47,5 cm z r. 1893 zbierka jeho mladšieho brata Lászlóa), rôzne živočíchy ako napr. Myšiak, jastrab, strakoše, sojka, srnka, jeleň a i. Maľba ulice z niektorej novohradskej dediny ( Stará Halič?- pozri maľbu). (DRENKO, J. 2004) Tivadar Kosztka- Csontváry má pamätnu tabuľu v Haliči (odhalená 21.8.2009) Z amatérskych výtvarníkov Halič i Starú Halič (n.19.1.1925
Tornaľa)
pedagóg,
muzikant,
zachytil Ondrej Strapko
výtvarník
pôsobil
v Haliči
(1980-1993), žije v Lučenci. Rozprávky, legendy a povesti zo Starej Haliče. Ján Haško ( n. 1880 St. Halič) bol inteligentný, vtipný a sčítaný roľník. V čase zápisu rozprávok ( 1938-1940 Františkom Kéketym) mal vlastnú asi 60 zväzkovú knižnicu. Vedomosti nadobúdal čítaním a dopĺňal životnými
skúsenosťami. V časoch I. svetovej vojny pochodil Rusko, Sibír; bol na rumunskom a talianskom fronte. Bol dobrým a pútavým rozprávačom s bohatým repertoárom rozprávok. Vyrozprával 17 rozprávok, z ktorých 9 bolo aj uverejnených. Názvy rozprávok väčšinou neudával. Z rozprávok ilustratívne uvedieme názvy: Keď bola v Starej Haliči cholera; O Furmanovi; O Dievke a Husárovi; Ako začali huby rásť; Pán Kristus a Svätý Peter na svadbe; Vlk, čo si dal boty šiť; Prečo nemajú ľudia ploché podošvy; Ježiško tringelt ; O pravde“. Jeho nevlastná dcéra Helena Krížová rozprávky podávala len zhruba, v priebehu rozprávky si často nevedela si spomenúť na jej pokračovanie. Rozprávky počula od iných ľudí. Zapisovateľ zaznamenal od nej dve rozprávky: jednu čarovnú ( O boháčovi a jeho deťoch) a jednu legendu ( O kristukovi). V čase zápisu rozprávok ( 1938-1940) rodák zo Starej Haliče František Kékety ( neskôr zmenil priezvisko na Kalesný) o Starej Haliči napísal: „ Hlavným zamestnaním miestneho obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo na dosť vysokom stupni a práca v Lovinobani. Obyvateľstvo v tom čase stálo na pomerne vysokej kultúrnej úrovni; takmer v každej rodine mali žiakov navštevujúcich strednú školu. V obci sa hodne čítalo“. Rozprávky boli zverejnené Kol.:( 2002) Slovenské ľudové rozprávky 1. zv. Tu uvedieme rozprávku od Jána Hašku zo Starej Haliče, ktorú zapísal František Kékety r. 1939- 1940 pod názvom : Keď bola v Starej Haliči cholera. Povesť : Splnený sen hradného kapitána Mákfalvyho( spracovala Hana Košková 2007). Novohradské nárečie sa rozdeľuje na štyri navzájom odlišné celky a to na novohradské nárečie (alebo nárečie stredného Novohradu) a jemu blízke modrokamenské nárečie, na novohradské vrchárske nárečie a na ipeľské nárečie východného Novohradu.
V doline rieky Kriváň ( v Lučenskej doline) v páse obcí od Hornej a Dolnej Bzovej, Budinej, Tuhára, Gregorovej Viesky, Starej Haliče a Maškovej na východ po Tisovník, Dobročskú Lehotu ( Kotmanovú), Lovinobaňu, Uderinú, Podrečany a Vidinú má nárečie vcelku zvolenský ráz. Stalo sa tak pod prílivom robotníctva do tamojších železiarskych podnikov, najmä zo severnejšie ležiacej zvolenskej oblasti. Ale predsa sa odlišuje od zvolenských nárečí tým, že má v 1. osobe singuláru. prítomného času formu na –n: iďen, vidín, zápornú časticu na ňi a podobu číslovky edon. Okrem toho má infinitív typu kúpeť, robeť, opáčeť, napeť sa, zakreť a minulé préteritum reobeu, vipeu. vipila, skreu- skrila. Tak je to čiastočne aj v ipeľskom nárečí. Všetky nárečové celky charakterizuje zápor ňi ( proti podobe ňje v ostatných stredoslovenských nárečiach), v záporných préz. tvaroch ňi som/-n, ňi si, ňi sa a taktiež ňimam/-n, ňimaš. Neosobný tvar 3. os. jednotného čísla je ňit, ňinto. Infinitív ma – ťi: robiťi, písaťi sa využiva skoro pravidelne. Zámeno 3. osoby v znení vom/-n, vona, voňi je pravidelná. Ako ukážky z nárečia uvedieme zo Starej Haliče : „ Spomienky na mladosť, jedlá, ktoré rozprávala A. Bukovcová, 63 ročná, zapísal Pavol Žigo v roku 1976. Nárečím aj v Starej Haliči sa zaoberali ( MATEJČÍK, J. 1975, ŠTOLC, J.1994 , JÓNÁ , E. 2009 a i.) Cigáni- Rómovia Ako etnická skupina existujúca vo forme diaspór. Ich pôvodnou vlasťou bola India, odkiaľ prišli vo viacerých migračných vlnách. Štatút Novohradskej stolice o Cigánoch z r. 1691 hovorí: „...len s povolením sa tu môžu zdržiavať, resp. sa usadiť na statku. Z jednej usadlosti na druhú môžu ísť len s cestovným pasom, podriadení sú vajdovi, ktorého meno musí byť oznámené slúžnemu, richtárovi alebo podžupanovi“. Spočiatku tu boli kočovní Cigáni. V roku 1715 sa spomína vajda Csonka (Čonka). 8.júna 1720 bol menovaný za vajdu (náčelníka) František Berki na haličskom hrade grófom Jánom Forgáčom. Prvý súpis
Cigánov v okrese Lučenec sa uskutočnil v roku 1725. Slúžny Ján Darvaš spísal 15 rodín ( spolu 77 osôb). V roku 1750 na haličskom panstve v 13 dedinách spísali 25 dospelých Cigánov a 2 deti pod vedením hlavného vajdu Juraja Berkiho. Zo súpisu Cigánov z roku 1775 vieme, že v Haliči žila jedna rodina (spolu 9 ľudí), v Gácsfalva ( Stará Halič) dve rodiny ( 1 muž, 2 ženy, chlapci do 18 rokov 5, žiadne dievča), spolu 7 Cigánov. V roku 1777 v Starej Haliči boli dve rodiny ( 3 chlapci, 1 dievča) spolu, 7 ľudí. ( SZOMSZÉD, A. 1987) Ján Čaplovič (1780- 1847), etnograf ( študoval na gymnáziu v Lučenci), píše o Cigánoch v r. 1820 okrem iného takto : „Ako medzi ostatným obyvateľstvom krajiny, aj medzi Cigánmi sú dve triedy -obyčajní a lepší, ktorí sa spôsobom života navzájom veľmi líšia. Obyčajní Cigáni sa stále potulujú, svoje zlé chaty pozbíjajú na konci niektorej dediny, zariadia si malú kováčsku dielňu. Na jedenie im všetko dobré, zdochnutý dobytok majú najradšej. Roztrhaní a polonahí sa tešia zo života a kradnú kde čo môžu. Ešte viac kradnú ich ženy. Mnohí sa dajú na hudbu a dotiahnu to veľmi ďaleko bez toho, aby videli čo len jednu notu. Mnohí obchodujú s koňmi, a to najmä na okolí Lučenca a Levíc. Ich kone nie sú lepšie ako mrciny...“( DRENKO, J. 1997) Monografia Novohradu ( MOCSÁRY, A. 1826) podobne charakterizuje Cigánov a uvádza, že muzika, kováčstvo alebo výmena koní je zamestnaním mužov. V Starej Haliči bol chýrny rod Čonkovcov- muzikantov, do ktorého sa vydávali aj ženy z rodu muzikantov Ráczovcov, Dombiovcov ( pozri v časti Osobnosti!). Cigáni v Starej Haliči patrili medzi slušných a pracovitých ľudí ( kováči, muzikanti, zberači lesných plodín, jedna rodina robila aj váľky z hliny). (DRENKO, J. 2006) Nábožensky sa hlásili k rímskokatolíckej cirkvi, národnostne k slovenskej národnosti ( okrem jednej tradičnej cigánskej rodiny).V r. 1930 tu boli 3 Cigáni. V roku 1970 sa k Cigánskej národnosti hlásili len 2 obyvatelia. V roku 1987 cigánske obyvateľstvo v Starej Haliči tvorilo 43 ľudí ( z toho 23 dievčat), z nich
pracovalo 20 ( 7 dievčat), študovali 3 (jedno dievča), nepracovalo 5 ľudí, neschopní práce ( invalidita 3). Deti do 14 rokov 8. Členmi ROH bolo 16 Cigánov ( z toho 7 žien). Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV v Bratislave v roku 1990 kodifikoval pre slovenský jazyk podobu Róm ( cigánsky Rom= človek), rómsky. Používanie historického termínu „ Cigán“ v tejto monografii sa nejedná o neakceptovanie vlastného etnického označenia ( etnonymu či národnosti), ale historický termín z archívnych dokladov.
Pri sčítaní obyvateľov v roku
1991 sa k rómskej národnosti hlásili 4 a v r. 2001 už len jeden človek (hoci ich tu bolo (vyše 60), ostatní k slovenskej národnosti.
Výber z rodových mien
rómskych spoluobčanov: Berky, Deme, Oláh. Ilustratívne uvedieme rozprávku o Cigánovi zo Starej Halič, ktorú rozprával Ján Haško, pod názvom: Ježiškov tringelt ; zapísal František Kékety v roku 1938. ( Bola zverejnená In. Slovenské ľudové rozprávky I. zv. Veda, vyd. SAV Bratislava 2002). Židia- izraeliti Židia odvodzujú svoj pôvod od starovekého semitského židovského národa. Po potlačení židovského povstania v druhej pol. 2. storočia žijú židia v diaspóre po celom svete. Tradície židovského náboženstva ( judaizmus) ortodoxných židov ( riadiacich sa prísne podľa Talmudu) a neologických židov ( reformovaných, ktorí zaviedli modernejšie prvky, hebrejský jazyk), stáročiami prenasledovaného, sú integrujúcim faktorom ich spolupatričnosti. Judaizmus môžeme chápať v dvoch rodinách- v náboženskej a národnej. Židia z Haliče sa hlásili k maďarskej, slovenskej i nemeckej národnosti. Usadenie židov v Haliči a okolitých dedinách povolili Forgáčovci začiatkom 19. storočia. V Haliči si vybudovali synagógu a založili osobitný cintorín. Predstaviteľmi židov v Haliči boli: Hammermüller, Sternlicht a posledný rabín Goldberger. Matriky židov sú zachované od roku 1851.
V Starej Haliči žili 2 rodiny. Krčmu do roku 1878 árendoval Adolf Walach (Valach), po ňom Jakub Beck (ženatý mal 9 detí) do roku 1904. Bol aj malým kramárom, vedel zaistiť potrebné veci pre ľudí. Po otvorení obecného hostinca bola činnosť židov obmedzená. Sviatkom židov bola sobota ( vtedy nepracovali ,aj v krčme obsluhovali kresťanskí pomocníci). Osobitné pravidlá platili
pre ich náboženstvo, spoločenské
správanie, oblečenie i stravovanie. ( DRENKO, J. 1997) Obvodným lekárom bol žid MUDr. Kardoš, ktorého však 24.marca 1942 transportovali do Ilavy. Po ňom nastúpil Dr. Artúr Steiner, pôvodne Žid, ktorý sa však dal pokrstiť, aby sa vyhol odvlečeniu do koncentračného tábora. V súčasnosti tu
židia nežijú; aj synagóga v Haliči bola prestavaná na
evanjelický chrám. Záverom k miestnej kultúre Tradície v Starej Haliči má divadelníctvo. Rozšírenú správu o predstavení hry Tajomstvá svätej omše cez veľkonočné sviatky v roku 1926 priniesla aj tlač ( Slovák, roč.8, č.91 (23.4.1926,s.6, 25.5.1926, s.6) Aktívnym bol aj Dobrovoľný hasičský spolok , ktorý odohral 24 divadelných hier a každoročne organizoval hasičské zábavy. V repertoári boli hlavne hry od Ferka Urbánka ( 1858- 1934), ako napr. Strídža spod Hája, Hrob lásky, Hriešnica atď. Od Spiellmana: Obeť spovedného tajomstva a i. V roku 1935 si zadovážili aj nové javisko. Divadelné hry sa hrávali v školskej budove . Cirkevné divadelné hry nacvičilo aj Združenie katolíckej mládeže ( predtým Charita), odohrali napr. Tajomstvo sv. omše, Slepý pastier a i. Počas Slovenského štátu divadelné hry nacvičilo Kresťanské združenie mládeže napr. Poradňa pre snúbencov, Čertov mlyn, Osud siroty a i. Po oslobodení divadelné hry nacvičili mládežnícke organizácie a učitelia s deťmi
v škole. Nový kultúrny dom bol daný do užívania 22.mája 1960
s novým javiskom. Divadelnú hru odohrali
dokonca aj športovci miestnej
telovýchovy, od F. Urbánka : Sirota. V roku 1967-69 veľký úspech mala hra F. Urbánka: Hrob lásky. Divadelný krúžok pod vedením Jozefa Čabu. Mladí herci: Marta Čabová, Betka Dudášová, Mária a Betka Laurová, Betka a Marta Žigová, Ľubica a Agáta Hašková, Betka Hrnčiarová, Mária Dudášová, Ján Čaba, František a Draho Haranza, Vavro Maliarčík, Celestín Čaba, Jožko Kamenský, Pavel Hrnčiar, Jozef Žigo, Ján Svorad a i. Osvetová beseda napr. v roku 1984 tu mala 2 záujmové krúžky a jeden súbor záujmovej umeleckej činnosti. Vystupovali tu aj ochotníci z okolitých dedín, ale i umelci napr. z Bratislavy. Už v roku 1957 bol zakúpený aj filmový prístroj. Kino premietalo za rok vyše 60 krát. Miestna obecná knižnica bola založená v roku 1934. V roku 1936 mala ešte len 156 zv. kníh. Knihovníkmi boli spočiatku učitelia. Postupne sa fond kníh rozširoval. V r. 1976 knižnica mala už 1270 zv. kníh, v roku 1984 Miestna ľudová knižnica mala dobrovoľného vedúceho, 1699 zv. kníh a 59 čitateľov. V roku 2009 Obecná knižnica v Starej Haliči mala knižný fond 3 389 zv. kníh, výpožičiek 432, používateľov 104. Heslovite o tradíciách organizovaného hasičstva Dobrovoľný hasičský spolok v Haliči bol založený v roku 1877. Predsedom a veliteľom bol gróf Alexander Forgách ( Forgáč). Podľa stanov potvrdených 12.12.1877 členmi DHS sa mohol stať každý obyvateľ Haliče alebo Starej Haliče, ktorý dovŕšil vek 18 rokov. Cieľom spolku bolo likvidovanie požiarov v obciach Halič, Stará Halič, Lupoč, Lehôtka a Mašková. Povinné obecné hasičstvo v Starej Haliči bolo založené v roku 1899, keď richtárom obce bol Andraš Križo, pre mužov vo veku 20 – 40 rokov. Hasičstvo v tomto období bolo odkázané na dotáciu obce, od obyvateľov sa vyberali tzv. „hasičské dávky“. Po vzniku ČSR vznikla Okresná hasičská jednota ( OHJ) v Lučenci 2.9.1923.
Členom sa čoskoro stal aj Dobrovoľný hasičský zbor zo Starej Haliče ( v roku 1926 veliteľom hasičov bol Juraj Haško). Spočiatku mali len malú striekačku. V roku 1933 odkúpili od mesta Lučenec štvorkolesovú striekačku. Stanovy DHS St. Halič sú 5.6.1934. Hasičský deň s vysviackou hasičskej zástavy sa uskutočnil 2.mája 1937 v Starej Haliči. Bohatá bola kultúrna činnosť ( divadelné hry, zábavy) hasičov. Po začlenení sa do Slovenského štátu hasiči zo Starej Haliče patrili po OHJ v Lovinobani ( 1939 – 1944). Po oslobodení sa reorganizovalo hasičstvo v roku 1946. 27.7.1947 sa konala posviacka motorovej striekačky. V r. 1959 Jednota PO patrila medzi najlepšie v Banskobystrickom kraji. Pekné úspechy dosiahli družstvá požiarnikov (všetkých kategórií od dievča po mužov) na rôznych pretekoch v r. 1961 až 1964. Na okresnej konferencii Zväzu požiarnej ochrany ( ZPO) v Lučenci v roku 1972 do OV bola zvolená Anna Trčanová zo St. Haliče. 4.augusta 1974 v St. Haliči bola oslava 75. výročia hasičstva. 27.júla 1978 v akcii „Z“ bola vybudovaná hasičská zbrojnica v Starej Haliči. Medzi najaktívnejších hasičov patrili veliteľ Marián Maljarčík, predseda a kronikár Jozef Čaba (n.1925), ktorému bolo v roku 1996 udelené najvyššie vyznamenanie DPO SR- Zaslúžilý člen. 3.októbra 1997 sa dožil životného jubilea 90. rokov dlhoročný funkcionár DPZ Stará Halič a okresu Lučenec Jozef Banský, ktorý obdržal vyznamenanie OV DPO. 5.septembra 1999 sa konali oslavy 100. výročia hasičstva v St. Haliči. Požiarnici dostali vyznamenanie DPO SR „ Čestná zástava“. Snem DPO SR 30.11.2002 v Bratislave rozhodol o tom že názov Dobrovoľný požiarny zbor ( DPZ) sa mení na Dobrovoľný hasičský zbor ( DHZ). Od tohto roku členom OV DPO sa stal Ladislav Tryzna zo Starej Haliče.
Treba sa poďakovať hasičom zo Starej Haliče za uchránené životy a materiálne hodnoty
v boji proti požiarom. V súčasnosti Obecný hasičský zbor (OHZ)
v Starej Haliči: predseda Pavol Banský č.214, veliteľ aj strojník Marcel Maljarčík. Členovia OHZ: Martin Selecký č.155, Ján Kupka č.11, Robert Kamenský č.176, Jozef Žigo č.73, Ján Lavro č.29, Jozef Nociar č.31, Drahomír Beľa č.79, Peter Kubaliak č.40. Červený kríž Československý červený kríž ( ČsČK) po roku 1945 medzinárodná pomocná dobrovoľná organizácia zdravotníckej služby. Predsedom odbočky v St. Haliči bol Pavel Haško č.d.195, v r. 1970 odbočka mala 40 členov. Neskôr predsedníčkou bola Anna Bubenková, od r. 1986 Mária Gažiová, počet členov 58. Od 9.5.1993 ČsČK sa transformoval na Slovenský červený kríž ( SČK). SČK sa zameriava na prácu s mládežou, poskytovanie prvej pomoci, starostlivosť o sociálne odkázané osoby a bezplatné darcovstvo krvi. Darcovia krvi zo St. Haliče získali plakety prof. Jana Janského. Zlaté plakety: Selecký Stanislav, Žigo Jozef č.d.73. Strieborné: Vrábeľ Ján č.132, Daník Adrian č.6, Malatinec Ján č.157, Malatinec Jozef č.213, Dudáš Peter č.160, Banský Juraj č. 64. Bronzové plakety: Kékety Peter č.170, Žigová Rozália, Vreštiak Ján č.94, Válovčan Ján, Tryzna Ladislav, Gaži Dušan č.54 a i. Zväz včelárov Včelársky spolok v Haliči bol založený 8.1.1933. Po oslobodení (1945) spolok mal 42 členov s 980 včelstvom. V r. 1969 bol založený nový spolok so sídlom v Haliči pre 10 okolitých obcí. Predsedom sa stal Július Valach zo St. Haliče. Spolok mal 156 členov a 1505 včelstiev. Konali sa kurzy chovu matiek, kurzy medového pečiva, výstavy, exkurzie a zábavy.
V r. 1971 bolo aj 46 kočujúcich včelárov a 177 členov obhospodárovalo 1817 včelstiev. V r. 1984-86 ZO mala 135 členov, vlastnili 2112 včelstiev a 41 kočovných vozov. Vyskytli sa aj choroby včiel ako klieštik, ktorý v r. 1991 likvidoval početné včelstvá. V r. 2003 ZO mala 54 členov a 794 včelstiev. Z príležitosti 70 rokov existencie ZO SZV v Haliči, ocenili dlhoročnú záslužnú prácu v ZO Júliusa Valacha včelárskym vyznamenaním- zlatou plaketou „ Za zaásluhy o rozvoj včelárstva“- 1- stupňa. Stručne o telovýchove a športe Počas prvej ČSR okrem školskej telesnej výchovy sa mládež venovala len športovým hrám. Vybudované bolo volejbalové ihrisko na školskom dvore. Mládež v osobitnej miestnosti Obecného úradu hrala aj rôzne spoločenské hry, ako napr. šach. Robili sa aj turistické výlety do okolia ( napr. na Lysec, Sedem chotárov , Bralce a i.). Po oslobodení v roku 1952 tu bol založený Sokol. Predsedovia Jozef Malatinec, Ladislav Žingor ( č.d. 101), tajomník Pavel Arvai. Futbalový oddiel mal 21 členov. V roku 1955 na I. celoštátnej spartakiáde v Prahe vystúpili aj cvičenci a cvičenky zo Starej Haliče. 17.1.1957 na okresnej konferencii OV JDTO v Lučenci za člena OV bol zvolený Jozef Malatinec. Od roku 1957
boli športovci združení v Československom zväze telesnej
výchovy ( ČSZTV) v rámci telovýchovnej jednoty Stará Halič. Spoločenská činnosť TJ ( divadelné predstavenia, zábavy) a z nich čistý príjem sa stal jedným z hlavných zdrojov TJ. Vybudovalo sa aj futbalové ihrisko na lúke pod zámkom. V roku 1965 TJ Stará Halič hrala futbal v IV. triede dospelých v okresnej súťaži v B skupine, kde hrali s mužstvami: Píla, Kalinovo, Podkriváň, Poltár B a Dobroč. Za Starú Halič hrali neskôr aj futbalisti z Tuhára.
V roku 1970 predsedom TJ Sokol Stará Halič bol Jozef Svorad . TJ mala 30 členov, hospodárske zariadenie v hodnote 1 800 Kčs V roku 1977 v IV. triede Sever okresnej súťaže hrali s mužstvami Podkriváň, Tuhár, Divín, Kalinovo B, Píla, Lehôtka, Mýtna, České Brezovo. Predsedom TJ v r 1984 bol Jozef Malatinec. V roku 1986 Stará Halič hrala v II. triede skupina A s mužstvami: Divín, Málinec, Ružiná, Mýtna, Breznička, Poltár, Kokava nad Rimavicou, České Brezovo, Kalinovo, Utekáč a Tuhár. V roku 2001 Stará Halič hrala v I. triede okresnej súťaže. Z funkcionárov, trénerov a hráčov sa o rozvoj športu v Starej Haliči zaslúžili okrem spomenutých: predsedovia TJ: Budinec Ján, Čaba Ján, Ing. Svorad Ján, Malatinec Ján. Predsedom TJ v r. 1977- 2007 bol Malatinec Jozef. Z odchovancov vo vyšších súťažiach hrali: Ing. Kondrlík Vladimír ( Inter Bratislava, I. Čsl. liga), Kondrlík Július ( PPS Detva), Haško Silvester ( SZ Lučenec), Schwarcz Berto ( TJ Tisovec), Ing. Svorad Ján ( Divín) a i. V súčasnosti ( 2012) futbalisti Starej Haliče II. trieda, žiaci skupina A hrajú s družstvami v tabuľke v poradí: Uhorské, St. Halič, Boľkovce, Utekáč, Breznička, Podkriváň. II. trieda dospelí: Šiatorošská Bukovinka, Uhorské, Utekáč, Fiľakovo B, Podkriváň, Čakanovce, Stará Halič, Šíd, Fiľakovské Kováče, Mučín. Predsedom telovýchovnej jednoty Futbalový klub ( TJ FK) Stará Halič je Slavomír Beľa , tajomníkom Dušan Trčan, hrajúcim trénerom Martin Dzúr,vedúcim mužstva Trčan J., lekárom Štefek M. Hráči FK : Haško Stanislav, Vančo Radovan, Kubaliak Peter, Trčan Erik, Beľa Slavomír, Maljarčik Emil, Malatinec Radoslav, Malatinec Kamil, Trčan Ján, Gombala Martin, Poltársky Ján, Dzúr Martin, Popovič Pavol, Trčan Dušan, Machyňák Ľubomír, Schmidt Marek, Paragi Radoslav, Gembec Jozef, Španko Michal, Halgaš Peter, Maťko Štefan, Jánošík Radoslav, Budinec Peter, Válovčan Ján, Šulek Peter, Kekety Peter, Paľaga Juraj, Paľaga Ľubomír, Bubenka Jozef, Pribišan Ľubomír, Jančkár a i.
Zo športovcov, ktorí majú korene v Starej Haliči vynikli: PhDr. Adriana Domanská ( n. 1948, rodená Eliášová, otec Imrich Eliáš n.1913). Adriana bola vedúca redakcie ľudovej hudby Slovenského rozhlasu v Bratislave. Medzinárodná rozhodkyňa krasokorčuľovania. Ing. Vladimír Kondrlík, futbalista hráč Inter Bratislava a i. Prírodou sme začali monografiu obce Stará Halič a prírodou ju aj ukončujeme. Okolie Starej Haliče ponúka široké možnosti turistiky- pobytu a pohybu v prírode spojenej s kultúrno - poznávacou činnosťou. Pekné sú pešie turistické trasy : Turistický chodník 8462- Halič- Stará HaličSedem chotárov ( 602 m)-Ružiná- Lovinobaň, turistické značenie bielo- žltobiele), Bralce (817 m), Lysec (hradisko 716 m) , Pohanský vrch ( 606 m ) a i. Cykloturistika. Hoci cyklistický náučný chodník: Lučenec- Halič- Tomášovce...Málinec realizovaný v roku 2006 obchádza Starú Halič. Cyklotrasa a autotrasa: Lučenec- Halič (7 km)- Stará Halič (2 km)- Tuhár (8 km)- Divín (4 km)- Ružiná (3 km)- Podrečany (6 km)- Vidiná (6 km)- Lučenec (5 km), celková dĺžka 41 km, prevýšenie 188 m. Mapa Podpoľanie- Novohrad 1: 100 000 VKÚ, a. s. Harmanec zahŕňa už aj Starú Halič s atraktivitami : kostol sv. Juraja a zvonica. Mikroregión Novohradské podzámčie združuje obce: Halič, Ľuboreč, Lupoč, Lentvora, Lehôtka, Gregorová Vieska, Ábelová, Mašková, Polichno, Tomášovce a Stará Halič ponúka
množstvo prírodných, historických
i kultúrnych pamiatok pre domácich i zahraničných návštevníkov. ( Wlcome to region Popilie. Vyd. L. Mikuláš, Stará Halič na s. 12-13, a foto.) V Starej Haliči cirkevno – historické a ľudové tradície i rodiská a pôsobiská významných osobností ponúkajú zriadenie pamätnej izby či malého múzea. Poďakovanie patrí všetkým informátorom a spolupracovníkom tejto monografie: Menovite týmto: Ing.Jozef Gembec, Adrián Olach (páter František), Mgr. Miroslava Moravčíková, Iveta Hašková, Miroslava Belová, Zita Kéketyová, Peter Fízel, Pavol Svorad, PhDr. Juraj Mídelka, Dušan Trčan
a ďalším občanom. Pramene a literatúra ku III. kapitole Kultúra Archívne dokumenty: -Magyar Országos levéltár ( MOL- Maďarský krajinský archív) Budapest: Listina z 29.12.1402 Sg DI 8863, Forgách család ágainak iratai P 1882. - Egyetemi könyvtár kézirattára ( Rukopisné oddelenie univerzity) Budapest. Kanonická vizitácia St. Halič 1688. Collectio Hevenesiana Tomus LX . -Esztergomi Prímási Levéltár ( Cirkevný archív) Ostrihom. Kanonická vizitácia St. Halič z r. 1643-Archivum Ecclestasticum Vetus 2124/12 -Rímskokatolícky biskupský archív Rožňava. Kanonické vizitácie v St. Haliči z r. 1674, 1784, 1813, 1912. Conscriptio Paroch. Distr. Lossonciensis Anno 1761 -MV SR Štátny archív Banská Bystrica. Matriky: rím.kat. Stará Halič narod. sob. a zom. 1800- 1895. Matrika ev. Mašková n.s.z. 1800-1895. -MV SR ŠA B. Bystrica, pobočka Lučenec: Matrika Halič I.
vedená od
1.10.1895, II. zv. od 10.11.1901 – 31.12.1906. -Archív Rím.kat. farského úradu Stará Halič Cirkevné dokumenty. -Archív Obecného úradu Stará Halič. Pamätná kniha obce Stará Halič vedená od r.1934 do 2002( rkp.), 600 strán. Literatúra: Adamová, M.(1997): Návraty do minulosti obce Mašková (1332-1997). OÚ Mašková, s.58-65 Alberty, J. –Sloboda, J.(1989): Novohrad 2/1 Dejiny. Lučenec- Veľký Krtíš Batthányi, V.(1811): Reise durch einem Theil Hungarn... in Jahre 1805. Pest. Borovszky, S. a kol.(1911): Nógrád vármegye(monografia). OMT Budapest,s.46 Damjanov, K.(1994): Skrytá krása. In. Múzejné noviny, roč.1,č.1. Novohradské múzeum (NM) Lučenec, + 1 foto
Drenko, J.(1993): Z histórie židovstva v Lučenci. NM Lučenec. 95 s. Drenko, J.(1997): Rómskí- cigánski hudobníci z Lučenca a okolia. NOS Lučenec. 108 s. Drenko, J.(1999): Halič. OÚ Halič. 147 s. Drenko, J.(2001): Lupoč (Monografia obce). OÚ Lupoč. 208 s. Drenko, J.(2002): Tuhár (Monografia). OÚ Tuhár- Lučenec. 146 s. Drenko, J.(2004): Kosztka –Csontváry a Halič. Obecná Knižnica Halič, 40 s. Drenko, J.(2005): Kostoly novohradského seniorátu. MIC Lučenec. 51 s. DRENKO,J. (2006): Tradičné remeslá Rómov v Gemeri a v Novohrade v 18.19. storočí. In. Nehmotná ľudová kultúra Rómov na Slovensku. NOC Bratislava, s. 110 – 125. Drenko, J.(2007): Zvony Novohradu. M s Ú Lučenec. s.42-43 Drenko, J.(2010): Dejiny tomášovského ev. cirk. zboru. OÚ Tomášovce s.10-11, 12-13. Drenko, J.- Slawek, Z.- Moravčíková, M.(2003): Katolícke patrocíniá Novohradu. Vyd. Rozsievač Stará Halič. 275 s. Drenko, J.- Slawek, Z.- Moravčíková, M.(2004): Kostoly novohradského dekanátu. Lučenec, s.30-32, foto s.52 Fodor, P.(1967/68): Predbežné poznatky o nástenných maľbách v Starej Haliči. In. Monumentorum Tutela. Ochrana pamiatok č.4. Bratislava s.369-386 Glocková, B.( 1999): Friulské vplyvy na nástennej maľbe v Starej Haliči. In. Umenie Slovenska- jeho historické funkcie (zborník materiálov z konferencie organizovanej ÚDU SAV v dňoch 23. a 24.novembra 1999, ed. I.Gerát), s.61-74. Herucová, M.(2004): Hrobka Forgáchovcov v Haliči. In. Pamiatky a múzeá. Revue pre kultúrne dedičstvo č.3. Bratislava s. 20-27.+ 7 fot. Hrašková, E. a kol.(1967/68): Hnuteľné pamiatky Stredoslovenského kraja
v štátnych zoznamoch. SÚPS a OP Banská Bystrica, s.175 Hrašková, E. ml.(2004): Pamiatky Novohradu. In. Pamiatky a múzeá c.d. č.3. Bratislava s.2-6. 2 foto Hrašková, E.-Šimkovic, M: Nové poznatky k architektúre stredovekých kostolov v regióne Novohradu a Hontu. In. Archeologica historica 28.03, Brno, s.483-85 Hrúzová, I.(2003): Unikátna renesančná drevená zvonica. In. Novohradský Ipeĺ Lučenec, č.27 (7.7.2003), s.10, foto. Jóna, E. (2009): Novohradské nárečie. Veda SAV Bratislava, s.105-106 -hk-(1983): Nová škôlka. In. Ipeľ, Lučenec, roč.VI, č.44(1.11.1983) Košková, H.(2007): Mara medvedia. Povesti a legendy z Novohradu. Vyd. Matice slovenskej , s.89 -91, obr. zvonice. Kolektív(1969): Súpis pamiatok na Slovensku III.zv. Obzor Bratislava,s.183-4 Kolektív (1972): Slovenské spevy. Druhé doplnené, kritické a dokumentované vydanie I. diel ( spracoval Galko, L.) Edistor Opus, Bratislava. Kolektív(1984): Pedagogická encyklopédia Slovenska. I.zv. SPN Bratislava s.511 Kolektív(1986-1994): Slovenský biografický slovník zv. I.-VI. MS Martin. Kolektív (1995): Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1- 2. Veda vyd. SAV Bratislava Kolektív (2002): Slovenské ľudové rozprávky. 1.zv. Výber zo zápisov z rokov 1928 – 1947). Stredné Slovensko. Veda vyd. SAV Bratislava, s. 428 – 455. Kolektív
(2009):
Ilustrovaná
encyklopédia
Slovensko.
Simplicissimus
Encyklopaedia, vyd. Bratislava, s.402, 9 farebné foto. Korec, Ch. J.(1989): Cirkev v dejinách Slovenska. Lúč Bratislava, s.320,346. Kürty- Glocková, B.(2004): Nástenná maľba v kostole svätého Juraja v Starej Haliči. In. Pamiatky a múzeá 3/2004. Bratislava, s.17-19, foto. Kovačevičová, S. (1967-68): Etnografické vyhodnotenie hrobových nálezov zo Starej Haliče. In. Monumentorum Tutela. Ochrana pamiatok, č.4.Bratislava,
s. 423-443. Matejčík, J.(1975): Lexika Novohradu. Vecný slovník. Vyd. Osveta. 309 s. Mocsáry, A.:(1826): Nemes Nógrád vármegyenek históriai, geographiai és statistikai esmertetése. I.zv. Pesten ,s.104-109 Mihály, F.(2001): Kto je kto v Novohrade. Praha,s.69,78-79,87,108-109,181,fot. Nociarová, D.(1986): Výskum ľudového hrnčiarstva v Haliči. In. Metodický spravodaj Stredoslovenské múzeum. Banská Bystrica, s.30-32. Nociarová, D.(1987): Ľudová keramika v zbierkach Novohradského múzea. In. Spravodaj Novohradského múzea v Lučenci 1987. Lučenec, s.16-21, 3 foto. Nociarová, D. (1997): Zo zvykoslovia remeselníkov – hrnčiarov ( na príklade novohradskej hrnčiarskej lokality) Halič. In. Tradičné zvyky a obrady a súčasnosť. Zborník zo seminára. Poprad s.51. Nociarová, D. (2008): Szakrális kisémlékek Nógrádban. In. Nógrád megyei múzeumok évkönyve XXXII. Salgótarján, s.117- 147. 1 foto St. Halič. Oborni, T.(1991): Nógrád vármegye népokatása 1770 – 1772 közöt. In. A Nógrád megye múzeumok évkönyve XVII. Salgótarján, s.29-30 Okolicsányi, J.(2009): A Nógrádi ágosti hittvalású evangélikus egyházmegye monográfiája. Budapest, s.21,172,257. Pacseri, K.(1900). Nógrád megye népoktatásügyének története. Balassagyarmat s. 122- 123 Polívka, V. (1928): Lučenec a kraj novohradský. Sokol. Lučenec. Rapco, P.(2007): Poviete zámok, každému sa vybaví Halič aj „Stará Halič“. In. Novohradské noviny, roč.18, č.28(16.7.2007),s.10, foto Ricottiová, E.- Englischová,G. ( 1976): Správa z vykonaného zisťovacieho prieskumu v presbytériu rím. kat. kostola v Starej Haliči, okres Lučenec, 1976. Archív Pamiatkového úradu Slovenskej republiky v Bratislave. Suráková, Z.(2003): Na stavbu zvonice v Starej Haliči použili drevené klince a klíny. In. Novohradské noviny č.27( 7.7.20903),s.6, 2 foto. Sarmányová, J.(1991): Cirkevné matriky na Slovensku zo 16.-19. storočia.
A MV SR, Bratislava, s.213, 330. Schematizmy rožňavskej diecézy: z r. 1854(s.78), 1861(s.39). 1927(s.102), 1971 (s.179) ( Schematismus venerabili Cleri diocesis Rosnaviensis) Shvoy, M.( 2006): Nógrád megye leírása (1874- 75). Salgótarján s.154, 359-362, 364-65, 389 Szabó, L.B.: (1910): A Hunt- Pázman Forgách család története. Esztergom Szomszéd, A. (1987): A nógrádi cigánság története az összeírások tükrében (17.sz. második felétől a 19. sz. közepéig). In. A Nógrád megyei múzeumok évkönyve. Salgótarján, s.197- 199. Šášky, L.(1967/68): Stavebný vývin kostola v Starej Haliči. In. Monumentorum Tutela. Ochrana pamiatok č.4. Bratislava, s.349-368 Šášky, L.(1989) In. Alberty, J. a kol. Novohrad c.d. s. 416-17,419, 423 Štolc, J.(1994): Slovenská dialektológia. Veda vyd. SAV Bratislava. Tóth, K.(2004): A Nagy- Nógrádi főesperesség 17. századi katolikus egyházlátogatási jegyzőkönyvei. Szécsény, s. 43-45, 91-95 Vallášek, A.(1967/68): Zisťovací archeologický výskum v areáli kostola v Starej Haliči. In. Monumentorum Tutela. Ochrana pamiatok, č.4. s.387- 421 Vat.= Monumenta Vaticana historiam regni Hungariae illustrantia. Series I. Tom. I. Budapest, 1885, s. 229 Welcome to region Popilie. Vyd. L. Mikuláš b r.v., s. 12- 13, foto. Who is who v Slovenskej republike. Životopisná encyklopédia významných žien a mužov Slovenska. zal. R. Hübners. 4. vyd. 2007. Schweiz. Žigo, P. (1998): Cesty osudu. Nové mesto nad Váhom. 259 s. Názov: STARÁ HALIČ ( monografia) Autor: PhDr. Jozef Drenko Lektoroval: PhDr. Juraj Mídelka Redakčná rada: Ing. Jozef Gembec, ............ ..............?
Grafická úprava: Mgr. Miroslava Moravčíková.......... Vydáva: Obecný úrad Stará Halič v r. 2012. Tlač: Práca neprešla jazykovou úpravou. ISBN : EAN: