FLAME 2014: „Opatrný optimizmus“ Už dvadsiaty ročník najvýznamnejšej európskej plynárenskej konferencie sa konal v predposlednom májovom týždni v Amsterdame, v hoteli Okura. Zúčastnilo sa na ňom takmer 700 plynárenských odborníkov z Európy, Ázie i Ameriky, z ktorých 150 boli zároveň prednášajúci, panelisti a moderátori diskusných fór. Konferencia sa konala v čase, keď európske plynárenstvo tvrdo bojuje o svoje miesto v európskom energetickom mixe. Dôvody, pre ktoré v Európe takáto situácia nastala sme už viackrát rozoberali i na stránkach SLOVGASu. Preto sa oprávnene očakávalo, aké posolstvo vzíde z trojdňového snemovania európskych plynárov. Toto posolstvo, ktoré je obsiahnuté aj v názve môjho príspevku zaznelo z úst prof. Jonathana Sterna z Oxfordského inštitútu energetických štúdií. S čitateľmi časopisu SLOVGAS i s návštevníkmi našej webovej stránky sa rád podelím so svojimi postrehmi i názormi, ktoré som mal možnosť si vypočuť. Nerobím si nárok na komplexnosť mojej informácie, pretože okrem plenárnych zasadnutí sa každý deň konali prednášky a diskusie aj v štyroch sekciách a obsiahnuť som mohol len tú, v ktorej som sa momentálne nachádzal. Taktiež môj príspevok bude poznačený aj istou dávkou subjektivity vychádzajúcej z môjho poznania stavu veci i z mojich skúseností. Napriek tomu dúfam, že ak sa dostanete až na koniec môjho príspevku nebudete ľutovať. Úvodný blok prednášok patril nestorom európskeho plynárenstva. Viceprezident nórskeho Statoilu Rune Bjørnson konštatoval, že v európskom energetickom sektore je trhové riziko stále viac nahradzované nevypočítateľným politickým rizikom. Regulácie a rôzne podporné mechanizmy inšpirované Bruselom ničia trh a prispievajú k nestabilite. Predovšetkým sektor výroby elektriny sa stal obeťou bludného kruhu vládnych intervencií. Naviac, napriek proklamáciám Európskej komisie, tvoria členské štáty EÚ rôzne energetické politiky s cieľom čo najviac prospieť najmä národným záujmom. Implementácia tretieho energetického balíčka by sa mala stať príležitosťou postaviť rámec pre efektívny a flexibilný trh s plynom a pre koordináciu opatrení uplatňovaných v jednotlivých členských štátoch. Generálny riaditeľ nemeckej spoločnosti RWE Supply & Trading Stefan Judish sa pokúsil stať prognostikom. Z jeho prognóz vyberám: - Zemný plyn v budúcich rokoch preberie úlohy ropy, rast dopytu po rope postupne skončí aj v doprave (musím uznať, že k podobným záverom prišla aj agentúra Wood Mackenzie s tým, že sa tak stane po roku 2020). - Úloha uhlia bude klesať až nakoniec bude úplne vytlačené obnoviteľnými zdrojmi. - Využitie obnoviteľných zdrojov energií (OZE) bude dramaticky rásť, to, čo sa dnes v súvislosti s OZE deje v Európe sa stane celosvetovým trendom. Obnoviteľné zdroje prežijú vo svete taký boom, ako v súčasnosti americký bridlicový plyn alebo ekonomický rast Číny.
Hlavný ekonóm Medzinárodnej energetickej agentúry Fatih Birol sa venoval trendom i problémom svetovej energetiky. Bývalí dovozcovia energií sa stávajú vývozcami a zároveň títo vývozcovia sú hlavnými faktormi narastajúceho dopytu po energiách. Pred 25 rokmi bol podiel fosílnych zdrojov na celosvetovom energetickom mixe 82 % a dnes je taký istý (tak veľmi rastie dopyt po energiách). Až v roku 2035 tento podiel klesne vďaka OZE. Energeticky náročný priemyselný sektor spotrebuje až 70 % celkovej spotreby energií, zároveň však tvorí jednu pätinu priemyselnej pridanej hodnoty a zamestnáva jednu štvrtinu všetkých zamestnancov. Pre vysoké ceny energií sa tento priemysel sťahuje z Európy do USA a krajín BRICS. Ku kritike dovozu lacného uhlia z USA uviedol, že hlavnými dodávateľmi uhlia na svetových trhoch sú Indonézia a Austrália, až potom USA. Rastúca spotreba uhlia v Číne má väčší vplyv na svetový trh s uhlím, ako bridlicová revolúcia v USA. V južnej Ázii je 47 % uhoľných elektrární, len 28 % vodných a 20 % plynových. V následnej diskusii prevládol názor, že plynári nechcú, aby bol zemný plyn zaradený medzi podporované palivá, lebo každá podpora má i ďalšie dôsledky. Na čom však prevládla zhoda je: „menej regulácie, menej podporných schém“ (less regulation, less subsidies). V popoludňajšom regulátorskom paneli (Dennis Hesseling – európsky regulačný úrad ACER a Walter Boltz - predseda rakúskeho regulačného úradu) som sa toho veľa nedozvedel. Fakt, že európsky (v tomto prípade skôr západoeurópsky) trh s plynom je organizovaný ako vstupno-výstupné zóny prináležiace k virtuálnym hubom, je dostatočne známy aj na Slovensku. Prínosom bola rekapitulácia všetkých doteraz vydaných sieťových kódov (procedúry zahltenia v sieti, alokácia kapacít, vyvažovanie v prepravných systémoch, interoperabilita a pravidlá výmeny dát, harmonizácia prepravných taríf). Oživením prvého dňa konferencie bol prieskum k aktuálnym otázkam európskeho plynárenstva, ktorý sa uskutočnil hlasovaním všetkých účastníkov pod vedením oxfordského profesora Jonathana Sterna. Vyberám dve otázky, ktoré môžu byť zaujímavé i pre slovenských plynárov. 1. V druhej polovici roka 2013 bola cena zemného plynu na hube v severozápadnej Európe 25 až 28 EUR/MWh. Aká bude v roku 2014? Výsledky sú veľmi zaujímavé: 30% účastníkov konferencie si myslí, že budú nižšie o viac než 10 %, ďalších 30 % účastníkov si myslí, že budú nižšie o 5 až 10 %, 21 % účastníkov hovorí, že budú rovnaké. Len 15 % účastníkov tvrdí, že budú vyššie o 5 až 10 % a iba 4 % si myslia, že budú vyššie než 10 %. Výsledok tohto hlasovania je veľmi zaujímavý i pre Slovensko. Vyplýva z neho, že prakticky 80 % plynárenských odborníkov zúčastnených na konferencii neverí, že sa rusko-ukrajinská kríza prejaví na zvýšení ceny zemného plynu. 2. Na otázku, ktorý zdroj plynu pre Európu zaznamená najväčší rast v roku 2020, drvivá väčšina účastníkov odpovedala, že LNG. Ďalšie alternatívne odpovede boli ruský plyn, africký plyn, bridlicový plyn a plyn cez južný koridor (najmä kaspický plyn).
V predpoludňajšom paneli druhého dňa konferencie zaujali vystúpenia predstaviteľov ruského plynárenstva. Tatjana Mitrova z Inštitútu energetických štúdií Ruskej akadémie vied sa kriticky vyjadrila k stavu ruského hospodárstva, ktorému predpovedá v roku 2014 prakticky nulový rast. Konštatovala, že ceny ruského zemného plynu v období rokov 1991 až 2002 boli prakticky rovnaké, potom až do minulého roka rástli o 15 až 20 % ročne, v najbližšom období ich rast nepredpokladá. V Ruskej federácii má Gazprom monopol na vývoz zemného plynu do zahraničia. Hlasy požadujúce liberalizáciu obchodu s plynom sú čoraz silnejšie, najmä zo strany konkurentov Gazpromu, firiem Rosneft a Novatek. Prvú výnimku na vývoz plynu sa už podarilo získať Novateku, ktorý začína stavať LNG skvapalňovací terminál na Jamalskom polostrove. Do konzorcia na realizáciu projektu Jamal LNG získal Novatek (vlastní 60 % podiel) francúzsky Total S.A. (20 % podiel) a čínsky CNPC (20 % podiel). Realizáciou tohto projektu považuje Mitrova za súčasť mocenského zápasu medzi Gazpromom, Rosneftom a Novatekom. Ťažba zemného plynu v Ruskej federácii bude obmedzená dopytom a ten zase ekonomickým rastom. Preto výraznejší nárast ťažby plynu v Rusku nepredpokladá. Predstaviteľ Gazprom Exportu Sergej Komlev sa pokúsil presvedčiť plénum konferencie, že závislosť Európy od ruského plynu je stále veľmi veľká a skoro sa ani nezmení. Argumentoval aj prepočtom podľa Herfindahl - Hirschman Indexu HHI a faktom, že v porovnaní s rokom 2001 klesla ťažba v EÚ 28 o 81 mld. m3 a v ďalších rokoch bude naďalej klesať. Ako šéf direktoriátu kontraktov a cenotvorby sa nevyhol ani svojej obľúbenej téme: 60 % dodávok zemného plynu v EÚ v novembri 2013 bolo viazaných na ceny ropy (potvrdzuje to aj ACER Market Monitoring Report) a väčšina dodávateľov plynu nie je ochotná túto väzbu prerušiť. Vo svetle skutočnosti, že počas konferencie v Amsterdame podpísal v Pekingu ruský prezident Putin dlhodobý kontrakt na dodávky zemného plynu do Číny, vyznela jeho prezentácia z pohľadu ruského dodávateľa veľmi optimisticky. Na námietku z pléna, že T. Mitrova nezdieľa jeho optimizmus odpovedal, že v Rusku je dlhodobou tradíciou, že ruskí akademici a intelektuáli sú voči každému režimu až príliš kritickí. Desmond Wong, editor agentúry PLATTS sa vo svojej prezentácii venoval novým dodávkam LNG, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou zhltne juhovýchodná Ázia (Japonsko, Južná Kórea, Čína, Tajvan). Dovoz LNG v spomínaných štyroch krajinách v roku 2009 bol súhrnne 66 mld. m3, kým v roku 2013 už 217 mld. m3. Pritom stále platí, že ak vezmeme ceny plynu na Henry hube v USA za referenčné, tak v Európe sú trikrát vyššie a juhovýchodnej Ázii až päťkrát vyššie. Dovoz LNG do juhovýchodnej Ázie je plne diverzifikovaný, podieľa sa na ňom až 18 krajín (5 z Afriky, 7 z Ázie, 2 z Ameriky, 3 z Európy a Austrália). Aké implikácie z toho vyplývajú pre Európu? O skvapalnený zemný plyn z USA bude musieť Európa tvrdo zápasiť a ak nakoniec aj do Európy príde, nebude to za ceny, ktoré sú obvyklé na európskych huboch v súčasnosti. Program druhého dňa konferencie sa venoval aj projektu South Stream. Referoval o ňom Marcel Kramer, bývalý generálny riaditeľ holandskej Gasunie, v ostatných rokoch však pracuje ako poradca Gazpromu pre projekt South Stream. Veľmi sa usiloval, aby bolo zrejmé, že manažmentu Gazpromu radí dobre. Výstavba plynovodu pokračuje v súlade s harmonogramom. Hlavné stavebné práce v Bulharsku a Srbsku sú naplánované na tohoročné leto. Pokladanie pobrežných potrubí v Rusku a Bulharsku začne na jeseň 2014. Pre výstavbu a následnú prevádzku plynovodu South Stream bude
v Bulharsku, Srbsku, Maďarsku, Slovinsku a v Chorvátsku vytvorených približne 8 500 pracovných miest. Prvé objemy plynu budú prostredníctvom plynovodu dodané na konci roka 2015. V kuloárnych debatách boli viacerí účastníci konferencie zneistení postojom Európy k tomuto projektu. A mali byť prečo. Koncom apríla t. r. navštívil predseda Európskej komisie Manuel Barroso Sofiu, aby presvedčil bulharskú vládu, že v rámci protiruských sankcií by mala odstúpiť od projektu South Stream. Paradoxom však je, že zhruba v rovnakom čase podpísali šéf Gazpromu Alexej Miller a generálny riaditeľ OMV Gerhard Rois memorandum o porozumení, týkajúce sa rozšírenia projektu South Stream o výstavbu vetvy na Rakúsko, až do Baumgartenu, s prepravnou kapacitou 32 mld. m3 zemného plynu ročne. Plynovod by mal byť spustený do prevádzky v januári 2018. Že by neskôr zásoboval i Ukrajinu?
V závere druhého dňa konferencie odznela aj informácia o možných dodávkach zemného plynu z Kurdistanu, ktorý je autonómnou oblasťou Iraku. Má 5 miliónov obyvateľov, vyťažený vlastný plyn používa na výrobu elektriny. Začína však dodávať vlastný plyn aj do Turecka. Súčasný objem 2 mld. m3 ročne bude postupne zvýšený na 5 mld. m3 v roku 2017 a na 10 mld. m3 v roku 2020. Súvisí to aj s výstavbou nového prepojovacieho plynovodu s priemerom 900 mm. Cena kurdského plynu dodávaného do Turecka je na úrovni azerbajdžanského plynu. Kurdi sa však obávajú, aký bude ruský postoj k ich dodávkam. Podľa nich majú Rusi trojstupňovú stratégiu: - zastaviť konkurenčné dodávky; - keď sa to nepodarí, pokúsiť sa s konkurentami spolupracovať; - keď ani to nevyjde, tak potom vytlačiť konkurenta z trhu trhovými mechanizmami, najmä cenou. Názor prednášajúcej Jennifer Coolidge je, že sa Rusi v súčasnosti nachádzajú v druhom stupni, takže involvácia Rusov do kurdskej plynárenskej infraštruktúry v krátkom čase neprekvapí. V posledný deň konferencie bola informácia o Kurdistane doplnená o celkovú situáciu v Iraku z pohľadu plynárenstva. Referujúcim bol poradca predsedu irackej vlády prof. Karim. Odhadované zásoby v Iraku sú 142 biliónov m3 zo siedmych ťažobných polí. Vojnou zničenú plynárenskú infraštruktúru postupne obnovujú. Ale až do roku 2020, keď ťažba dosiahne 70 mld. m3 ročne, budú plyn využívať pre vlastnú spotrebu. S prvými dodávkami do zahraničia sa dá počítať až po roku 2020, ak všetko dobre pôjde, plánované vývozy budú okolo 25 mld. m3 zemného plynu ročne. Škoda, že organizátori konferencie nepozvali aj zástupcu Iránu, obraz z tejto časti regiónu by bol komplexnejší.
Tretí deň konferencie sa začal panelovou diskusiou o budúcnosti európskej energetickej infraštruktúry. Zástupcovia ENTSOG, ACER, EFET, Storengy, Enagas, ktorých postupne doplnili aj niektorí investori toho veľa povedali. Pokúsim sa posolstvo z tohto panelu zhrnúť do troch základných myšlienok: -
-
Musíme si konečne na európskej úrovni poctivo zodpovedať otázku, či naozaj chceme, aby bol zemný plyn súčasťou európskeho energetického mixu aj po roku 2030. „Inconsistency across the Europe“ - z množstva termínov, ktoré sa ponúkajú na jazykový preklad sa mi zdá, že najvýstižnejšie je nesúrodosť. Týka sa nielen presadzovania energetických politík v jednotlivých štátoch EÚ tak, aby vyhovovali predovšetkým národným záujmom, ale i v protirečení - medzi Európskou komisiou a európskym regulátorom ACER. Tieto protirečenia sa prejavujú v rôznych prístupoch pri podpore investícií do plynárenskej infraštruktúry. Najvypuklejšie sa konflikt záujmov týchto dvoch európskych inštitúcií prejavil pri aplikácii tzv. Gas Target Model, čo je model na vytvorenie spoločného európskeho trhu s plynom. Budúcnosť zemného plynu v Európe je nemysliteľná bez inovácií. Plynárenskí odborníci veria, že na slogan „energetická efektívnosť a inovácie“ budú počúvať i politici.
Za najvýznamnejší príspevok posledného dňa konferencie pokladám prednášku profesora energetickej politiky na Univerzite v Oxforde Dietra Helma. Vo vzťahu k ukrajinskej kríze a k ohrozeným dodávkam ruského zemného plynu cez územie Ukrajiny formuloval päť chýb, ktorých sa dopustila EÚ v uplynulých rokoch: -
nedostatočná odpoveď na ukrajinské plynové krízy z rokov 2006 a 2009; malý progres s interkonektormi (treba uznať, že aj na Slovensku sme za päť rokov vybudovali jeden interkonektor do Maďarska a aj ten bude spustený do prevádzky 1. 1. 2015); Európska únia nedocenila strategický význam plynovodu Nabucco; malá angažovanosť EÚ vo vzťahu k Turecku, kadiaľ prechádza tzv. južný koridor; Európska komisia nestanovila jasne priority, čo je dôležitejšie: klimatické zmeny alebo bezpečnosť dodávok (security or supply).
Plynovody Nord Stream a South Stream nazval „medvedím objatím“ európskeho plynárenského trhu. Aj keď sa navonok zdá, že Putinova stratégia vychádza, už dnes sú zrejmé niektoré jej slabiny. Vysoká závislosť Ruska od vývozu ropy a plynu (príjem z predaja týchto komodít tvorí 54 % ruského štátneho rozpočtu) ho robí veľmi zraniteľným pri výkyvoch cien obidvoch komodít. Desaťročie vysokých cien plynu už máme za sebou. Faktory, ktoré ho vyvolali (čínsky hospodársky boom, tragédia vo Fukušime, arabská „jar“) sa taktiež končia. Naopak vysoké ceny plynu prispeli k hľadaniu nových zdrojov (americký bridlicový plyn), k podpore obnoviteľných zdrojov a technologickým inováciám. Naviac Rusko potrebuje európsky trh s plynom, nenechajme sa pomýliť fanfarónstvom týkajúcim sa ruských dodávok plynu do Číny. Ruskí producenti vyťažili v roku 2013 dohromady 680 mld. m3 plynu, dodávky do Číny boli kontrahované na 38 mld. m3 ročne, a aj to až po roku 2020. Pod hrozbou vysokých cien plynu a obmedzenia ruských dodávok Európa pomaly mení svoj energetický mix: preferované obnoviteľné zdroje dopĺňa lacné uhlie. V Nemecku sa v súčasnosti 45 % elektriny vyrába z uhlia, vo Veľkej Británii je to 40 %. Čo je však najhoršie, v Nemecku sa začínajú stavať elektrárne na lignit, čo zrejme Európu od jej klimatických zámerov vzdiali.
Z niektorých receptov prof. Helma pre Európu vyberám: - Ustanovenie centrálneho európskeho nákupcu plynu, ktorý by sumarizoval i dodávky ruského plynu pre jednotlivé európske štáty. Jeho vyjednávacia pozícia vo vzťahu ku Gazpromu by bola veľmi silná. Nakúpený plyn by potom predával jednotlivým európskym obchodníkom na báze aukcií. - Nestavať už vyššie ciele pred obnoviteľné zdroje, naopak premyslieť výskumno-vývojový program pre budúcu generáciu obnoviteľných zdrojov energií. EÚ by sa mala dohodnúť na klimatickej budúcnosti ešte pred konaním post Kjóto konferencie. - Čo sa týka plynovodných sietí v Európe: prepájať a budovať ďalšie interkonektory! Nádej pre lepšiu budúcnosť zemného plynu pri výrobe elektrickej energie v Európe poskytla prednáška Guida Custersa zo spoločnosti Delta Energy. Podľa združenia EURELECTRIC sú paroplynové elektrárne vďaka svojim vlastnostiam (rýchly štart, krátka doba nábehu, v čom im jadrové ani uhoľné elektrárne nemôžu konkurovať) doslova predurčené na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov. Elektrárne OZE sú prakticky neschopné reagovať na požiadavky energetickej siete. V súčasných podmienkach je nehospodárne prevádzkovať paroplynovú elektráreň. Podpory presadzované Bruselom vytvárajú chorý trhový systém. K čomu to vedie ukazuje prípad Nemecka, napriek exponenciálne rastúcemu podielu obnoviteľných zdrojov pri výrobe elektrickej energie (nahradzujú odstavené jadrové elektrárne), nebol dosiahnutý výsledok v podobe nižších uhlíkových emisií. Pretože narástol podiel elektriny vyrobenej z uhlia. Podpora OZE sa premietla do cien elektriny, ktoré napríklad pre maloobchod a domácnosti vzrástli o 60 %. Preto dostali slovo regulátori a nemecký liberalizovaný trh sa vracia do čias striktných regulácií. Bohužiaľ, ani emisná obchodná schéma ETS nemá žiadny reálny vplyv na zmenu paliva (fuel switching). Ak chceme európsku energetickú politiku vrátiť do normálu, je potrebné zrušiť podporné mechanizmy a nasmerovať emisnú trhovú schému na nižšiu tvorbu emisií. Nechajme politikov rozhodnúť o cieli, ale potom nechajme trh rozhodnúť, akou cestou ten cieľ dosiahnuť. Až na záver konferencie sme sa dostali aj k problému Ukrajiny prostredníctvom prednášky bankára Paula Shapira z Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBRD). Táto banka sa stala významnou súčasťou ukrajinského dialógu s cieľom koordinovať medzinárodné úsilie, stabilizovať hospodársku a finančnú situáciu a nasmerovať Ukrajinu na cestu udržateľného rastu. Situácia so zemným plynom na Ukrajine nie je taká dramatická. Súčasná ročná spotreba zemného plynu je 52 mld. m3, z toho 30 mld. m3 je dovoz z Ruskej federácie a 22 mld. m3 je vlastná ťažba. Ukrajina je schopná zvýšiť vlastnú ťažbu na 31 mld. m3 ročne, doviezť od svojich susedov 15 mld. m3 ročne (SK - 7 mld. m3, PL - 4 mld. m3, HU - 4 mld. m3) a realizovať opatrenia energetickej efektívnosti, ktoré by znížili spotrebu zemného plynu v štáte o 6 mld. m3 ročne. Takýmto spôsobom by celková ročná spotreba zemného plynu predstavovala 46 mld. m3 a bolo by ju možné zabezpečiť i bez ruských dodávok. K tomu sú však potrebné peniaze. Len samotná EBRD je pripravená investovať v najbližších rokoch na Ukrajine 1 mld. EUR. Keď k tomu pripočítame pomoc od Medzinárodného menového fondu (stále sa rokuje), od Svetovej banky (3 mld. USD v roku 2014), od Európskej únie (3 mld. EUR v roku 2014) a Európskej investičnej banky (dlhodobá pôžička 3 mld. EUR) dá sa z toho poskladať celkom slušný balík. Naviac Ukrajina má veľké zásoby nekonvenčného plynu (bridlicový plyn, uhoľno-slojový metán, nízko-priepustný plyn, plynné hydráty) odhadované na 24 až 54 biliónov m3. Problémom Ukrajiny však
stále zostáva vysoká miera korupcie, nízka miera vymožiteľnosti práva a nízka transparentnosť. Ak má nastúpiť aj v plynárenstve na rozvojovú trajektóriu, musí realizovať aspoň 2. európsky energetický balíček, zriadiť nezávislý regulačný úrad a liberalizovať tarify za energie s cielenými podporami. Záver Keď nás na záver konferencie usporiadatelia požiadali, aby sme jednou vetou zhodnotili konferenciu FLAME 2014, moja znela: „Bola to jedna z najlepších konferencií, na ktorej som sa v poslednom čase zúčastnil“. Dúfam, že som vám ju mojim príspevkom aspoň čiastočne priblížil.
Ing. Ján Klepáč, MGBM výkonný riaditeľ SPNZ
