Ľubomír Stanček - Modlitba memento sa opakujúce

Ľubomír Stanček - Modlitba memento sa opakujúce

Kniha: MODLITBA MEMENTO SA OPAKUJÚCE prezentuje potrebu modlitby každého veriaceho nielen na Slovensku. Modlitba má byť denná záležitosť. Táto činnosť oslovenia počas modlitby na Slovensku stále absentuje. Nie je dostačujúce sa uspokojiť s tým, čo už bolo povedané, napísané na túto tému. Predstavuje sa dielo potrebné a aktuálne poukázať na zrozumiteľné oslovenie a teologicky časové. I dnes je potrebné jednoducho predstaviť poslucháčom pomôcku rozhovoru človeka s Bohom v modlitbe. Modlitba si vyžaduje preniknúť do mnohých životných okolností širokých vrstiev ľudí. Kniha rieši teologické, spoločenské ako aj vieroučné, mravoučné a etické okolnosti človeka v XXI. storočí. Venuje pozornosť komunikácii Božieho slova a človeka, ktoré je aktuálne i v dnešnej dobe. Kniha rieši otázky a ponúka ich do praktického života veriaceho človeka. Zachováva spôsob, ktorý je osvedčený a praktický. Poslucháči tvoria širokú vrstvu poslucháčov a preto sa v texte berie ohľad na všetky vekové vrstvy bez rozdielu. Modlitba a Božie slovo majú široké uplatnenie. Dielo patrí do oblasti praktickej teológie a spirituality. Ponuka diela je pre dnešnú dobu nanajvýš potrebná.

ABSTRAKT Stanček Ľubomír: MODLITBA MEMENTO SE OPAKUJÚCE [Monografia] Katolícka univerzita v Ružomberku, Teologická fakulta v Košiciach, Teologický inštitút Spišská Kapitula v Spišskom Podhradí, Katedra pastorálnej teológie, homiletika a rétorika. Jedná sa o štrukturalizovaný pohľad na predkladanú prácu. Témou práce je fenomén spirituality v praktickej činnosti. Práca je delená na jednotlivé témy. Sleduje význam modlitby konkrétnym spôsobom, preto jednotlivé časti práce nemajú rovnaký rozsah strán textu. Rieši závažné cirkevné a spoločenské veci dôležité v každodennom živote. Predstavuje pomoc, rady, návody ako sa zorientovať v zložitosti udalostí života a spásy. Jedná sa o nezanedbateľnú pomôcku pre duchovný život.. 2


ÚVOD

Začnime modlitbou k Duchu Svätému: Dýchaj vo mne Duchu Svätý, aby moje myšlienky boli sväté... Povzbudzuj ma Duchu Svätý, aby moje skutky boli sväté... Pomáhaj mi Duchu Svätý, aby som miloval, čo je sväté... Povzbuď ma Duchu Svätý, aby som si chránil, čo je sväté... Posilňuj ma Duchu Svätý, aby som nikdy nestratil, čo je tvoje sväté. Amen. Pohliadnime aj k Neveste Ducha Svätého, k Panne Márii: Požehnaná a milostivá Panna Mária, z tvojej najsvätejšej krvi Syn Boží, pôsobením Ducha Svätého, utvoril si svoje telo pre tú materinskú náklonnosť, ktorú si mala k svojmu najsvätejšiemu Synovi; prosím ťa, vyžiadaj mi od neho čisté od všetkého zlého odvrátené a nekonečne dobré naklonené srdce. Amen. Zadívajme sa na svoju doterajšiu modlitbu. Vzbuďme si v srdciach pokoru. Litánie pokory Bože, Nebeský Otče, daj, aby som sa stala tvojou pokornou dcérou, Pane, vyslyš ma. Ježiš, tichý a pokorný srdcom, pretvor moje srdce podľa tvojho srdca. Kriste, vyslyš ma. Bože, Duchu Svätý, milovník pokorných duší, urob ma zo srdca poníženou. Volajme: Pane, vyslyš ma. Modlime sa o následovné milosti:

3


Od túžby, aby si ma vážili, osloboď ma, Pane. Od túžby, aby ma vyvyšovali, Od túžby, aby ma milovali, Od túžby, aby ma vyhľadávali, Od túžby, aby si ma ctili, Od túžby, aby ma chválili, Od túžby, aby ma uprednostňovali pred inými, Od túžby, aby ma všetci prijímali, Od túžby, aby ma prosili o radu, Od túžby, aby ma uznávali, Od túžby, aby so mnou šetrne zaobchádzali, Od strachu, že ma pokoria, Od strachu, že mnou budú opovrhovať, Od strachu, že ma odstrčia, Od strachu, že ma budú ohovárať, Od strachu, že upadnem do zabudnutia, Od strachu z neúspechu, Od strachu, že budem ponížená, Od strachu, že nebudem prijatá, Od strachu, že ma zosmiešnia, Od strachu, že so mnou budú nespravodlivo zaobchádzať, Od strachu, že ma urazia, Od strachu, že ma budú podozrievať, Modlime sa o milosť, aby sme zo srdca súhlasili s nasledovným: Keď iní majú viac úspechu ako ja, daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš. Keď sú iní viac prijímaní ako ja, Keď sú iní uprednostňovaní predo mnou, Keď si iných viac vážia ako mňa, Keď iní v očiach blížnych viac rastú, ja však v ich očiach klesám, Keď iných chvália, na mňa však zabúdajú, 4


Prosme nakoniec o silu, aby sme sa vždy zo srdca podriadili všetkým nariadeniam poslušnosti a všetkému, čo na nás Božia prozreteľnosť zošle. Pane, Nebeský Otče, ty vypočúvaš malých a chudobných, a miluješ pokorných, daruj mi milosť, aby som sa stala malou vo svojich vlastných očiach, aby som ti tak o to lepšie slúžila a o to viac sa ti páčila. Amen. Drahí bratia a sestry,1 naša modlitba je často prosbou o pomoc v našich potrebách, čo je človeku prirodzené, pretože pomoc potrebujeme, potrebujeme druhého človeka, potrebujeme Boha, a tak je nám vlastné žiadať ho o niečo, hľadať u neho pomoc. Je dobré uvedomiť si, že modlitba, ktorú nás naučil Pán, Otče náš, je modlitbou prosby, a Pán nám prostredníctvom nej ukazuje priority našej modlitby. Čistí a ozdravuje naše túžby a tak očisťuje i naše srdcia. Hoci je bežné, že v modlitbe o niečo prosíme, nemá byť naša modlitba výhradne prosbou o pomoc, pretože máme i dosť dôvodov na to, aby sme ďakovali. Ak sme pozorní, vidíme, že od Boha dostávame veľa dobrých vecí. Je k nám taký dobrý, že nám ostáva iba ďakovať. Naša modlitba má byť i modlitbou chvály, pretože ak je naše srdce otvorené, vidíme i napriek všetkým problémom krásu jeho stvorenia a dobrotu, ktorá sa prostredníctvom tvorstva prejavuje. Teda, nemáme iba prosiť, ale i chváliť a ďakovať. Tak je naša modlitba úplná. Sv. Pavol vo svojich listoch o modlitbe nie iba hovorí, ale predkladá vzory modlitby, iste i prosebné, predovšetkým však modlitby chvály a dobrorečenia za to, čo Boh vykonal a neprestajne koná v dejinách ľudstva. Dnes sa pozastavme pri prvej kapitole Listu Efezanom, ktorá sa začína práve modlitbou, konkrétne hymnom dobrorečenia, vyjadrujúcim vďaku a radosť. Sv. Pavol dobrorečí Bohu, Otcovi nášho Pána Ježiša Krista, pretože „v ňom nám dal poznať

tajomstvo svojej vôle“ (Ef 1,9). «Mysterion», «mystérium» je termínom, ktorý sa často opakuje vo Svätom písme a v liturgii. Nechcem teraz vstupovať do filozofie bežného jazyka, ktorý týmto termínom označuje skutočnosť, neobsiahnuteľnú našou vlastnou inteligenciou. 1

Porov.: BENEDIKT, XVI: Audiencia. 20.6.212 Rím, Aula Pavla II.

5


Hymnus, ktorý otvára List Efezanom, nás postupne privádza k hlbšiemu významu tohto výrazu i ku skutočnosti, ktorú naznačuje. Tajomstvo pre veriacich nie je niečím, čo nepoznajú, ale je ním predovšetkým milosrdná vôľa Boha, jeho plán lásky, ktorá sa v plnosti zjavila v Ježišovi Kristovi a dáva nám možnosť „so všetkými svätými

pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku” (Ef 3,18-19). Nepoznané Božie tajomstvo je zjavené a spočíva v tom, že Boh nás miluje, miluje nás od začiatku, od večnosti. Pozastavme sa na chvíľu pri tejto slávnostnej a hlbokej modlitbe. „Nech je

zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista“ (Ef 1,3). Sv. Pavol používa slovo „euloghein“, ktoré sa vo všeobecnosti prekladá hebrejským termínom „barak”, čo značí chváliť, oslavovať, ďakovať Bohu Otcovi ako pôvodcovi spásy, ako Tomu, ktorý „nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním”. Apoštol ďakuje, chváli, ale i uvažuje nad dôvodmi, ktoré ho vedú k tejto chvále, k tejto vďake, predkladajúc základné prvky Božieho plánu a jeho etapy. Predovšetkým máme dobrorečiť Bohu Otcovi, pretože, i nás, tak ako sv. Pavla, si „ešte pred stvorením

sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske” (v.4). Robí nás svätými a nepoškvrnenými v láske. Boh nás povolal k bytiu, k svätosti a toto jeho rozhodnutie predchádza stvorenie sveta. Sme stále v Božom pláne, v jeho myšlienkach. Spolu s prorokom Jeremiášom môžeme tvrdiť, že ešte predtým, ako sme boli utvorení v živote matky, On nás už poznal a miloval (porov. Jer 1,5). Povolanie k svätosti, teda k spoločenstvu s Bohom, je súčasťou tohto večného Božieho plánu, ktorý v sebe zahŕňa všetkých mužov a ženy sveta, pretože je univerzálnym povolaním. Boh nikoho nevylučuje, pretože jeho plán je iba láskou. Sv. Ján Zlatoústy potvrdzuje: „Boh sám nás urobil svätými a my samotní sme povolaní svätými zostať. Svätý je ten, kto žije vo viere“ (Homílie na List Efezanom, 1,1,4). Sv. Pavol pokračuje: Boh nás predurčil, vyvolil si nás, aby sme boli „adoptívnymi synmi skrze Ježiša Krista“. Apoštol zdôrazňuje nezištnosť tohto nádherného Božieho plánu s ľudstvom. Boh si nás nevolí preto, že sme dobrí, ale preto, že dobrý je On.

6


V staroveku sa na označenie dobroty používal výraz bonum est diffusivum sui, dobro sa šíri samo. Boh je dobro, je komunikáciou dobra, chce sa zdieľať, tvorí, pretože túži komunikovať svoju dobrotu a učiniť nás dobrými a svätými. V centre modlitby dobrorečenia apoštol naznačuje spôsob, akým sa uskutočňuje Otcov plán spásy v Kristovi, jeho milovanom Synovi. Píše: „V ňom máme vykúpenie

skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti” (Ef 1,7). Obeta Kristovho kríža je jedinečnou a neopakovateľnou udalosťou, v ktorej Otec žiarivým spôsobom prejavil svoju lásku k nám, nie iba slovami, ale konkrétnym spôsobom. Boh je taký konkrétny, a jeho láska sa uskutočňuje tak, že vstupuje do dejín, dáva človeku vnímať, kým je, ukazuje mu, ako má žiť v tomto stvorenom svete. Boh prijíma cestu utrpenia a bolesti podstúpiac smrť. Taká konkrétna je Božia láska, ktorá sa podieľa na našom jestvovaní, a to nie iba na našom živote, ale i na utrpení a smrti. Obetou kríža sa stávame „Božím vlastníctvom“, pretože Kristova krv nás zbavuje vín, obmýva nás od zla, vytrháva nás z otroctva hriechu a smrti. Sv. Pavol nás pozýva, aby sme uvažovali nad hĺbkou Božej lásky, ktorá pretvára dejiny, ktorá pretvorila i jeho život a z prenasledovateľa kresťanov urobila neúnavného apoštola evanjelia. Opäť tu rezonujú uisťujúce slová z Listu Rimanom: „Ak je Boh za nás, kto je

proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?... A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,31-32.38-39). Boh sám je pre nás touto istotou a žiadne stvorenie nás nemôže oddialiť od jeho lásky, ktorá je silnejšia. Toto si máme vštepiť do našej existencie, do nášho kresťanského vedomia. V závere Božie požehnanie zavŕšme zmienkou na Ducha Svätého, ktorý je prítomný v našich srdciach; Tešiteľa, ktorého sme dostali ako prisľúbenú pečať: „On“, hovorí Pavol, „je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal Boh,

na chválu jeho slávy” (Ef 1,14). Vykúpenie ešte nie je dovŕšené, to vnímame, ale naplní sa, keď tí, ktorých si Boh získal, budú úplne spasení. Sme na ceste k vykúpeniu, ktorého podstatnou skutočnosťou je Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Sme na ceste k 7


definitívnemu vykúpeniu, k úplnému oslobodeniu Božích detí. Duch Svätý je istotou, že Boh privedie k naplneniu svoj plán spásy, keď „zjednotí v Kristovi ako v hlave všetko,

čo je na nebi aj čo je na zemi” (Ef 1,10). Sv. Ján Zlatoústy túto skutočnosť komentuje takto: „Boh si nás vyvolil pre vieru a vtlačil nám do sŕdc znamenie dedičstva budúcej slávy“ (Homílie na List Efezanom 2,11-14). Je dôležité prijať skutočnosť, že cesta vykúpenia je tiež našou cestou, pretože Boh chce slobodné stvorenia, ktoré slobodne povedia „áno“. Táto cesta bola predovšetkým jeho cestou. Sme v jeho rukách a naša sloboda je otvorenou cestou k nemu. Kráčajme po tejto ceste vykúpenia, a idúc spolu s Kristom budeme vnímať, ako sa vykúpenie realizuje. Vízia, ktorú predstavuje sv. Pavol v tejto veľkolepej modlitbe, nás privádza ku kontemplácii troch osôb Najsvätejšej Trojice: Otca, ktorý si nás vyvolil ešte pred stvorením sveta, myslel na nás a stvoril nás; Syna, ktorý nás vykúpil svojou krvou a Ducha Svätého, závdavku nášho vykúpenia a budúcej slávy. V modlitbe sa otvárame nazeraniu na veľké tajomstvo, ktoré je Božím plánom lásky v dejinách každého človeka i nášho osobného príbehu. V pravidelnej modlitbe, v každodennom vzťahu s Bohom, sa i my naučíme, tak ako sv. Pavol, stále jasnejším spôsobom odhaliť znaky tohto plánu a činnosti: v nádhere Stvoriteľa, čo vychádza zo všetkých jeho stvorení (porov. Ef 3,9), ako spieva sv. František z Assisi: „Buď pochválený, môj Pane, so všetkým svojím tvorstvom“ (FF 263). Je dôležité, aby sme práve v tomto období prázdnin a dovoleniek, boli pozorní voči kráse stvorenia a vnímali v jase tejto nádhery Božiu tvár. Svätí vo svojom živote žiarivým spôsobom zjavujú, čo môže vykonať Božia moc v slabosti človeka, a môže to učiniť i s nami. V celých dejinách spásy, v ktorých sa Boh priblížil k nám a s trpezlivosťou očakáva naše časy, má pochopenie pre naše nevernosti, povzbudzuje nás v našom úsilí a vedie nás. V modlitbe sa učíme vidieť znaky tohto milosrdného plánu v putovaní Cirkvi. Tak rastieme v Božej láske, otvoriac dvere Najsvätejšej Trojici, aby v nás prebývala, osvecovala nás, rozohrievala a viedla našu existenciu. „Kto ma miluje, bude zachovávať

moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok” (Jn 14,23), hovorí Ježiš a prisľubuje učeníkom Ducha Svätého, ktorý ich všetko naučí. Sv. Irenej konštatuje, že Duch Svätý si vtelením zvykol prebývať v človeku. V modlitbe 8


si my máme zvyknúť prebývať s Bohom. Je to veľmi dôležité práve preto, aby sme sa naučili byť s Bohom a tak videli nádheru života s ním, čo je vlastne vykúpením. Drahí, keď modlitba živí náš duchovný život, stávame sa schopnými uchovávať „tajomstvo viery“ ako ho nazýva sv. Pavol, v čistom svedomí (porov. 1 Tim 3,9). Modlitba ako spôsob navyknutia si prebývať spolu s Bohom, vytvára mužov a ženy, ktorí nie sú vedení sebectvom, žiadosťou vlastniť, smädom po moci, ale nezištnosťou, túžbou milovať, smädom po službe, oživovaní samotným Bohom. Iba takto môžeme priniesť svetlo do temnoty tohto sveta. Rád by som poukázal v katechéze na epilóg z listu Rimanom. Tak ako sv. Pavol, i my oslavujeme Boha, pretože nám o sebe zvestoval všetko v Ježišovi Kristovi a daroval nám Tešiteľa, Ducha pravdy. Na záver Listu Rimanom sv. Pavol píše: „tomu, ktorý má

moc utvrdiť vás podľa môjho evanjelia a hlásania Ježiša Krista na základe zjavenia tajomstva, ktoré bolo od večnosti skryté, ale teraz bolo zjavené a skrze Písma prorokov z príkazu večného Boha vyjavené všetkým národom, aby poslušne prijali vieru, jemu, jedinému múdremu Bohu sláva skrze Ježiša Krista naveky“ (Rim 16, 25-27). Amen.

9


DRUHÁ PREDNÁŠKA

Modlitba je prostriedok nevyhnutný k spáse Vieme, že jedným z omylov pelagianizmu bolo tvrdenie, že modlitba nie je potrebná k spáse. Pelagius, bezbožný pôvodca tohto bludu, povedal, že človek bude iba vtedy zatratený, ak zanedbá poznať pravdy, ktoré je nutné poznať. Je to čosi neslýchané! Sv. Augustín povedal: „Pelagius diskutoval o všetkom, len nie o tom, ako sa modliť. - Omnia potius disputat, quam ut oret.“ Hoci, ako svätec bol presvedčený a učil, modlitba je jediný prostriedok na získanie vedy svätých; podľa textu sv. Jakuba:

„Ak niekomu z vás chýba múdrosť, nech si prosí od Boha, ktorý dáva všetkým štedro a bez výčitky, a dostane ju“ (Jak l, 5). Sväté Písmo dostatočne jasne poukazuje na to, aké je to potrebné modliť sa, ak sa máme spasiť. „Treba (sa) stále modliť a neochabovať“ (Lk 18,1). „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!" (Mt 26:,1). „Proste a dostanete“ (M7,). Slová "treba", "modlite sa", "proste", ako to súhlasne učia teológovia, ukladajú príkaz a naznačujú nutnosť modlitby. Viklef povedal, že tieto texty sa nemajú chápať presne o modlitbe, ale iba o nutnosti dobrých skutkov, lebo v jeho systéme modlitba bola iba dobrým dielom. Ale toto bol jeho omyl a bol Cirkvou výslovne odsúdený. Preto Lessius napísal, že poprieť nutnosť modlitby pre spásu u dospelých je blud, a že je to jasne vidieť z Písma, že modlitba je prostriedok, bez ktorého nemôžeme dosiahnuť pomoc potrebnú k spáse.

„Fide tenendum est, orationem adultis ad salutem esse necessariam, ut colligitur ex Scripturis; quia oratio est medium-sine quo auxilium ad salutem necessarium obtineri nequit.“ Dôvod je jasný! Bez pomoci Božej milosti nie sme schopní urobiť nič dobrého:

„Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15:5). Sv. Augustín k tejto stati poznamenal, že Pán Ježiš nepovedal: „Bezo mňa nemôžete nič dokončiť“, ale „Bezo mňa nemôžete nič

10


urobiť", aby nám dal vedieť, že bez milosti nemôžeme ani len začať robiť dobrú vec. Ba viac, sv. Pavol píše, že sami zo seba nie sme schopní ani len pomyslieť na konanie dobra. „Nie že by sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba, akoby to bolo z nás,

ale naša schopnosť je z Boha“ (2 Kor. 3:5). Ak nedokážeme ani len vymyslieť dobrú vec, tým menej si dokážeme vzbudiť túžbu pre jej vykonanie. To isté nás učí Sväté písmo na mnohých iných miestach: „Boh, ktorý pôsobí

všetko vo všetkých…“ (1 Kor 12:6). „Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich“ (Ez 36:27). A tak, sv. Lev I. hovorí: „Človek nerobí nič dobrého, iba to, čo ho Boh svojou milosťou uschopní urobiť. - Nulla facit homo bona, quae non Deus preaestat ut faciat

homo.“ Preto Tridentský koncil hovorí: „Ak by niekto prehlasoval, že bez predchádzajúcej inšpirácie Svätého Ducha a jeho pomoci človek môže veriť, dúfať, milovať, alebo robiť pokánie, ako je to potrebné na získanie milosti ospravedlnenia, nech je vyobcovaný. - „Si quis dixerit sine praeveniente Spiritus Sancti inspiratione, at

que ejus adjutorio, hominem credere, sperare, diligere, aut poenitere posse, sicut oportet ut ei justificationis gratia conferatur, anathema sit.“ Spisovateľ takzvaného „Nedokončeného diela" uvažuje o zvieratách a hovorí, že Boh obdaril jedno rýchlosťou, iné pazúrmi, iné krídlami, aby sa tak mohli udržať nažive. Ale človeka stvoril tak, aby sám bol jeho silou. Človek je teda celkom neschopný zabezpečiť sa sám zo svojich síl, pretože Boh chcel, aby všetko, čo má alebo môže mať, sa mu dostalo jedine iba prispením jeho milosti. Boh však túto milosť, vo svojej bežnej prozreteľnosti dáva iba tomu, kto ho prosí, podľa chýrneho Gennadiovho výroku: „Veríme, že nik nedosahuje spásu, ak len nie Božou pomocou, a že nikto si túto pomoc nezaslúži, iba ak sa modlí." Máme teda dve premisy. Na jednej strane, že bez prispenia milosti nemôžeme nič urobiť, a na druhej strane, že toto prispenie v bežnom poriadku Boh dáva iba tomu, kto sa modlí. Nuž, kto nevidí, že z toho vyplýva záver, že modlitba je nám absolútne potrebná pre spásu?

11


A hoci, prvé milosti, ktoré sa nám dostávajú bez akejkoľvek spolupráce z našej strany, ako napríklad povolanie k viere alebo pokániu, ako to hovorí sv. Augustín, Boh dáva aj tým, ktorí sa nemodlia, predsa, a svätec to považuje za isté, iné milosti, najmä milosť zotrvania, Boh nedá, iba ak ako odpoveď na modlitbu: „Boh nám dá niektoré veci, ako počiatok viery, aj keď sa nemodlíme. Iné veci, ako zotrvanie v dobrom, Boh dá iba tým, ktorí sa modlia.“ Preto teológovia všeobecne učia so sv. Bazilom, sv. Jánom Zlatoústym, sv. Klementom Alexandrijskym, sv. Augustínom a inými, že modlitba je pre dospelých nevyhnutne potrebná nielen na základe Božieho prikázania, ale tiež ako nevyhnutný prostriedok spásy. To znamená, že podľa plánu pravidelnej Božej prozreteľnosti je nemožné, aby sa kresťan spasil, keď sa neodporúča Bohu a neprosí o milosti potrebné k spáse. To isté učí sv. Tomáš: „Po krste, ustavičná modlitba je pre človeka nevyhnutná na to, aby mohol prísť do neba. Lebo hoci krstom sa odpúšťajú hriechy, ostáva ešte zlá žiadostivosť, ktorá nás ohrozuje zvnútra, a svet a diabol, ktorí na nás útočia zvonka". Nuž dôvod, ktorý nás v krátkosti uistí o potrebe modlitby pre spasenie je tento: Aby sme sa spasili, musíme bojovať a zvíťaziť. „A kto závodí, nedostane veniec, ak nezávodí

podľa pravidiel“ (2 Tim 2:5). Avšak bez Božej pomoci nie sme v stave, aby sme sa ubránili presile toľkých a tak mocných nepriateľov. Nuž, túto pomoc dostávame len skrze modlitbu. Preto bez modlitby niet spasenia. Navyše, že modlitba je jediným riadnym prostriedkom na prijatie božských darov, sv. Tomáš jasne dokazuje na inom mieste, kde hovorí, že akékoľvek milosti, ktoré Boh od večnosti rozhodol nám udeliť, dá nám ich iba ak sa modlíme. To isté hovorí sv. Gregor: „Človek si modlitbou zasluhuje to, čo sa Boh rozhodol dať mu od večnosti.“ Pravda, modlitba nie je potrebná na to, aby Boh poznal naše potreby, hovorí sv. Tomáš, ale aby sme my poznali, ako veľmi potrebujeme utiekať sa k Bohu o pomoc potrebnú pre spásu, a takto ho uznali za pôvodcu všetkých našich dobier. Preto, tak ako Pán ustanovil, že na zaobstaranie chleba musíme siať pšenicu a pre víno sadiť vinice, tak chce, aby sme milosti potrebné pre spásu prijímali skrze modlitbu: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám“ (Mt 7:7). 12


Jednoducho, nie sme nič iné, než úbohí žobráci, a máme iba toľko, koľko nám dá Boh ako almužnu. „Ja som síce biedny a úbohý, no Pán sa stará o mňa" (Z 40:18). Sv. Augustín hovorí: Boh veľmi túži a praje si rozdávať svoje milosti, ale nechce ich rozdávať, iba ak tomu, kto o ne prosí. Boh chce dať, ale nedá, ak ho nežiadame. Sám to prehlasuje, keď hovorí: „Proste a dostanete!“ Hľadajte a dá sa vám. Preto hovorí sv. Terézia, že kto nehľadá, nedostane. Tak, ako rastliny potrebujú vlahu pre život, aby nevyschli, tak, hovorí Zlatoústy, je nám potrebná modlitba pre spásu. Na inom mieste hovorí tento svätý, že tak, ako duša dáva život telu, tak zase modlitba udržuje dušu pri živote. Tak ako telo nemôže žiť bez duše, tak duša bez modlitby je mŕtva a odporne zapácha. Hovorí odporne zapácha, pretože kto sa prestane odporúčať Bohu, okamžité začne smrdieť od hriechov. Modlitba sa tiež nazýva pokrmom duše, lebo ako bez jedla sa telo nemôže udržať nažive, tak sa bez modlitby hovorí sv. Augustín, nemôže zachovať duša pri živote: Tak ako sa telo živí pokrmom, tak sa človek sýti modlitbou. - Sicut escis alitur

caro, ita orationibus homo nutritur. Všetkými týmito prirovnaniami, ktoré títo cirkevní otcovia použili, chcú nás len učiť o úplnej nevyhnutnosti modlitby na dosiahnutie spásy. Modlitba je ďalej najpotrebnejšou zbraňou na obránenie sa pred nepriateľmi. Kto ju nepoužije, hovorí sv. Tomáš, je stratený. Svätec nepochybuje, že Adam, keď bol pokúšaný, preto padol, lebo sa neodporúčal Bohu: „Peccavit, quia ad Divinum auxilium

recursum non habuit.“ Sv. Gelazius píše to isté, keď hovorí o vzbúrených anjeloch: Nadarmo prijali Božiu milosť. Pretože sa nemodlili, nemohli zotrvať v dobrom. - Dei gratiam in vacuum

recipientes, non orando constare nequierunt. Sv. Karol Boromejský v jednom z pastierskych listov poznamenáva, že zo všetkých prostriedkov spásy, ktoré nám Ježíš Kristus v evanjeliu odporúča, prvé miesto dáva modlitbe. A pretože chce, aby sa jeho Cirkev a náboženstvo odlišovalo od ostatných siekt, chce, aby sa nazývala práve domom modlitby. „Môj dom sa bude volať domom modlitby“ (Mt. 21:13). Vo vyššie spomenutom liste sv. Karol Boromejský uzatvára, že modlitba je počiatkom, pokrokom a zavŕšením všetkých čností. 13


Takže v temnote, smútku a nebezpečenstve nemáme inú nádej, než pozdvihnúť si oči k Bohu a vrúcnymi modlitbami sa domáhať jeho milosrdenstva, aby nás zachránil. Kráľ Jozafát povedal: „…nevieme, čo si počať, ale iba k tebe obraciame svoj

zrak“ (2 Kín 20:12). Takto zvykol robiť aj Dávid, ktorý nevedel nájsť inú zábezpeku pred svojimi nepriateľmi, ako neprestajnú modlitbu k Bohu, aby ho vyslobodil z ich nástrah: „Moje oči sa neprestajne upierajú na Pána, veď on mi vyslobodzuje nohy

z osídel“ (Ž 25:15). Takže nerobil nič, len sa modlil: „Pozriže na mňa a zmiluj sa nado mnou, lebo som sám a úbohý“ (Z 25:16). „K tebe volám, zachráň ma; a budem plniť tvoje príkazy“ (Z 119:146). Pane, zhliadni na mňa, zmiluj sa nado mnou a zachráň ma, lebo ja nie som schopný nič urobiť a okrem teba niet nikoho, kto by mi pomohol. Veď naozaj, ako môžme vôbec odolať našim nepriateľom a zachovávať Božie prikázania, zvlášť po Adamovom hriechu, ktorý spôsobil, že sme takí slabí a nevládni, ak by sme nemali modlitbu ako prostriedok, v ktorej by sme od Boha dostali dostatočné svetlo a silu, aby sme boli schopní ich zachovávať? Bolo to rúhanie, čo Luter povedal, že po Adamovom hriechu sa zachovávanie Božieho zákona stalo pre človeka úplne nemožným. Niektoré prikázania sú nemožné dokonca i pre spravodlivých, so silou, ktorú momentálne majú, - a potiaľto jeho predpoklad má dobrú logiku. Ale pre dodatok, ktorý k tomu pridal, Cirkev to oprávnene odsúdila, lebo povedal, že nemajú milosť, aby tieto prikázania urobili možnými.

„Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,26). „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy…“ (Jn 6,13)… „keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami…“ (Sk 1, 8n). „Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť (Gal 5,22-23a). „Vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, …nepatríte sebe…“ (1 Kor 6,19-20)

14


…Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali (Rim 5,5). Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8,26). Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je slobôd“ (2 Kor 3,17). Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.” To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili (Jn 7, 37-39). „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!” (Lk 11,13) Amen.

15


TRETIA PREDNÁŠKA

Prostriedok k spáse Je pravdou, hovorí sv. Augustín, že človek následkom svojej slabosti nie je schopný vyplniť niektoré z Božích prikázaní s momentálnymi schopnosťami a riadnymi milosťami, ktoré sú dávané všetkým ľuďom. Ale skrze modlitbu môže ľahko obsiahnuť toľko ďalšej pomoci, koľko potrebuje pre svoju spásu. Hovorí: „Boh neprikazuje nemožnosti, ale keď prikazuje, nabáda ťa urobiť, čo môžeš, a prosiť o to, čo nemôžeš. A pomôže Ti, aby si mohol.“ Toto je slávny text, ktorý bol potom prijatý Tridentským koncilom a učinený článkom viery (Sess 6, c 11). Svätý učiteľ okamžité pridáva, „Pozrime sa, akým spôsobom dokáže liek urobiť to, čo nakazené nedokáže (t.j. ako môže človek urobiť to, čo nemôže). A chce povedať, že modlitbou obdržíme liek pre svoju chorobu, lebo ak sa modlíme, Boh nám dá silu urobiť to, čo my nedokážeme. Nemožno veriť, pokračuje sv. Augustín a hovorí, že by nám Boh chcel uložiť zachovávanie zákona, a potom by nám dal zákon, ktorý nemožno uskutočniť. Keď nám teda Boh ukazuje, že sami od seba nemôžme zachovať všetky jeho prikázania, je to jednoducho preto, že nás chce napomenúť, aby sme robili ľahšie veci pomocou riadnej milosti, ktorú nám udeľuje, a potom robiť ťažšie veci prostredníctvom pomoci, ktorú môžme získať pomocou modlitby. „Tým samým, že sa pevne verí, že Boh nemôže prikazovať nemožné, sme napomínaní, čo máme robiť v ľahších záležitostiach a o čo prosiť v ťažších.“ Ale, niekto namietne, prečo nám Boh prikazuje veci, ktoré sú neuskutočniteľné našimi silami? Práve preto, hovorí svätec, aby sme sa modlili a skrze modlitbu získali pomoc urobiť to, čo nemôžeme: „Prikazuje niečo, čo nemôžeme, aby sme vedeli, čo máme žiadať od neho.“ A na inom mieste: „Zákon je daný, aby sme hľadali milosť.

16


Milosť je daná, aby sa zákon mohol vyplniť.“ Zákon sa nemôže zachovávať bez milosti, a Boh dal zákon za tým účelom, aby sme ho vždy prosili o milosť pre jeho zachovávanie. Na inom mieste hovorí: „Zákon je dobrý, ak ho človek náležíte užíva. Čo však znamená náležíte užívať zákon? A odpovedá: „Spoznať skrze zákon svoju chorobu a hľadať Božiu pomoc pre svoje uzdravenie.“ Sv. Bernard učí to isté: „Kto sme my, alebo aká je naša sila, aby sme dokázali odolať toľkým pokušeniam?! Zaiste to bolo toto, čo od nás Boh očakával, aby sme, vidiac svoju nedostatočnosť, a že nemáme inej pomoci, vo všetkej pokore sa utiekali k jeho milosrdenstvu.“ Boh vie, aká prospešná je nám potreba modliť sa pre zachovanie pokory a praktizovanie dôvery. Preto dovolí, aby nás napádali nepriatelia, ktorých nemôžeme premôct svojimi silami, aby sme si tak cez modlitbu od neho vyprosili pomoc odporovať. Treba zvlášť poznamenať, že nikto nemôže odporovať nečistým pokušeniam tela, bez toho, aby sa neodporúčal Bohu, keď je pokúšaný. Tento nepriateľ je taký strašný, že keď na nás útočí, takpovediac berie nám všetko svetlo. Dá nám zabudnúť na všetky rozjímania, všetky naše dobré predsavzatia a spôsobuje, že neberieme ohľad ani na pravdy viery a takmer strácame aj strach z božských trestov. Lebo sa sprisaháva s našimi vnútornými sklonmi, ktoré nás veľkou silou sťahujú k uspokojeniu našich zmyselných rozkoší. Kto sa v takej chvíli neutieka k Bohu, je stratený. Jedinou obranou proti tomuto pokušeniu je modlitba, ako to hovorí sv. Gregor z Nisy: „Modlitba je hradbou čistoty. - Oratio pudicitiae preasidium est.“ A pred ním povedal Šalamún: „Ale keď som videl, že sa jej nedomôžem inak

(nijako), len keď (mi ju) dá Boh, i to už bol dôkaz pochopenia, že som poznal, čím darom je ona - pristúpil som k Pánovi a jeho som prosil„ (Múd 8:21). Čistota je cnosť, ktorú nemáme silu plniť, ak nám to nedá Boh. A Boh nedáva túto silu, iba ak tomu, kto o ňu prosí. Ale ktokoľvek o ňu prosí, iste ju dostane. Nuž sv. Tomáš pozoruje v rozpore s Janzéniom, že by sme nemali povedať, že príkaz čistoty, alebo ktorýkoľvek iný, je pre nás nemožný. Lebo hoci ho nemôžeme dodržať svojou vlastnou silou, môžeme to urobiť s Božou pomocou. „Musíme povedať, že to, čo môžeme s Božou pomocou, nie je pre nás celkom nesplniteľné.“

17


Ani sa nemôže povedať, že je nespravodlivé, hoci sa to tak môže zdať, prikazovať chromému kráčať rovno. Nie, hovorí sv. Augustín, nie je to nespravodlivosť za predpokladu, že má vždy po ruke prostriedky na odstránenie svojej chyby, lebo ak potom naďalej chodí krivo, je to jeho vlastná chyba. „Je veľmi múdre nariadiť človekovi kráčať rovným krokom, lebo ak vidí, že to nemôže urobiť sám od seba, má hľadať liek na uzdravenie ochromenia hriechom.“ Ten istý cirkevný učiteľ hovorí, že nikdy nedokáže žiť dobre ten, kto sa nedokáže dobre modliť: „Správne vie žiť ten, kto sa vie správne modliť. - Recte novit vivere, qui recte novit orare.“ a na druhej strane sv. František z Assisy hovorí, že bez modlitby nikdy nemôžeš dúfať, že nájdeš v duši dobré ovocie. Preto hriešnici nemajú pravdu, keď sa falošne ospravedlňujú, že nemajú silu odolať pokušeniam. Ak nemáš sily, prečo o ňu neprosíš? Presne toto je výčitka, ktorú im dáva sv. Jakub: „Nič nemáte, lebo neprosíte“ (Jak 4,2). Bezosporu, sme tak veľmi slabí, že nedokážeme zniesť útoky našich nepriateľov. Ale na druhej strane je isté, že Boh je verný, podľa slov apoštola, a nedovolí, aby sme boli pokúšaní nad svoje sily.

„Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1 Kor 10,13). Primasius má k tomu takýto komentár: „[Boh] sa postará o riešenie hradbou milosti, aby si bol schopný zniesť pokušenie. - Illud faciet provenire gratiae praesidio,

quod possitis tentationem sustinere.“ My sme slabí, ale Boh je mocný. Ak ho prosíme o pomoc, dáva nám svoju silu a potom všetko môžeme, ako je o tom oprávnene presvedčený ten istý apoštol: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posiľňuje“ (Flp 4,13). Preto nemá výhovorky, kto padne, hovorí sv. Ján Zlatoústy, ak sa prestal modliť, lebo ak by sa modlil, neboli by ho nepriatelia premohli. „Nech sa nikto neospravedlňuje, že nemohol odolať nepriateľom, zatiaľ čo sa prestal modliť. - Nec

quisqam poterit excusari, qui hostem vincere noluit, dum ab orando cessavit.“

Pýtajme sa, je to dobré a užitočné utiekať sa k svätým? Povstáva otázka, či pre obdraženie Božej milosti je potrebné utiekať sa aj k príhovoru svätých. 18


Že je dovolené a užitočné vzývať svätých ako prostredníkov, aby pre nás vyprosili skrze zásluhy Ježiša Krista to, čo my svojimi zásluhami nie sme hodní dostať, je učením Cirkvi prehláseným na Tridentskom koncile. „Je dobré a tiež užitočné vzývať ich v modlitbe a utiekať sa k ich pomoci a prispeniu, aby sme obsiahli od Boha dobrodenia skrze jeho Syna Ježiša Krista.“ Takéto vzývanie bolo odsúdené Kalvínom, ale úplne nespravodlivo. Lebo ak je dovolené a užitočné vzývať na pomoc živých svätých, a prosiť ich, aby nám prispeli svojimi modlitbami, ako to urobil prorok Baruch, keď povedal: „Modlite sa k Pánovi,

nášmu Bohu, aj za nás…“ (Bar 1,13). A sv. Pavol: „Bratia! Modlite sa aj za nás!“ (Sol 5,25). A Boh sám chcel, aby sa Jóbovi priatelia odporúčali do jeho modlitieb, aby potom skrze jeho zásluhy k nim bol milostivý: „Choďte k môjmu služobníkovi Jóbovi… A môj služobník Jób sa za vás pomodlí. Na neho budem mať ohľad a nepostihnem vás súžením…“ (Jób 42,8). Nuž, ak je dovolené odporúčať sa živým, prečo by nemalo byť dovolené vzývať svätých, ktorí sa v nebi ešte zbližša tešia Bohu? To nie je umenšenie úcty, ktorá sa má vzdávať Bohu, ale znásobenie, ako keď si uctievame kráľa nielen v jeho osobe, ale aj v jeho služobníkoch. A preto, ako hovorí sv. Tomáš, je dobre, ak sa utiekame k mnohým svätým, „...lebo modlitbami mnohých sa niekedy vyprosí to, čo modlitba jedného nevyprosí.“ Niekto však povie, k čomu je dobré utiekať sa k svätým, aby sa za nás modlili, keď aj tak sa modlia za všetkých, ktorí sú toho hodní? Ten istý učiteľ odpovedá, že o nikom sa nemôže povedať, že je hodný toho, aby sa za neho svätí modlili, ale "stáva sa hodným, ak sa k nemu svätému zbožne utieka.“

Viacerí sa pýtajú: „Čo osoží modliť sa k dušiam v očistci?“ Ďalej, je tu debata, či osoží odporúčať sa dušiam v očistci. Niektorí hovoria, že duše v očistci sa nemôžu za nás modliť, odvolávajúc sa na autoritu sv. Tomáša, ktorý hovorí, že tieto duše, očisťujúc sa v bolestiach, sú na tom horšie ako my a preto „...nie sú v stave modliť sa. Skôr za nich sa treba modliť.“ Ale mnohí iní učitelia, ako Bellarmin, Silvio, kardinál Gotti a iní, hovoria, že je veľmi pravdepodobné, že máme zbožne veriť, že Boh im zjavuje naše modlitby, aby sa 19


tieto sväté duše za nás modlili, a takto sa medzi nami a nimi zachovalo toto pekné puto lásky, t.j.: aby sme sa my modlili za nich a oni za nás. Nie je ani veľkým problémom, hovorí Sylvius a Gotti, čo hovorí anjelský učiteľ, že duše v očistci nie sú v stave (hodnom) modliť sa, lebo je jednou vecou nebyť v stave modliť sa a inou nebyť schopným modliť sa. Je pravdou, že tieto sväté duše nie sú v stave modliť sa, pretože, podľa sv. Tomáša, tým, že trpia, skôr oni potrebujú naše modlitby. Jednako i v tomto stave sa môžu ľahko modliť, lebo sú dušami drahými Bohu. Ak nejaký otec nežne miluje svojho syna, ale drží ho vo väzení, aby ho potrestal za nejaký spáchaný priestupok, syn nie je v situácii prosiť (za seba), ale prečo by nemohol prosiť za iných? Prečo by nemohol dúfať, že dosiahne, o čo prosí, poznajúc lásku, ktorú k nemu otec prechováva? Boh veľmi miluje duše v očistci, a sú utvrdené v milosti, niet dôvodu prečo by sa za nás nemohli modliť. Pravda, Cirkev ich nevzýva ani neprosí o príhovor, lebo obyčajne im nie sú známe naše modlitby. Ale zbožne sa verí, ako to bolo povedané, že Boh im dá poznať naše modlitby, a oni sú plné lásky, zaiste neopomenú modliť sa za nás. Sv. Katarína z Bolone, kedykoľvek túžila po nejakej milosti, utiekala sa k dušiam v očistci, a často bolo vidieť ako bola vypočutá. Ba tvrdila, že mnohé milosti, ktoré nedosiahla na príhovor svätých, dostala potom prostredníctvom duší v očistci. Modliť sa za duše v očistci je povinnosťou lásky. Tu by som rád trocha odbočil v záujme týchto svätých duší. Ak chceme, aby sa tieto duše za nás prihovárali, bude dobré, ak sa aj my im budeme snažiť pomôcť svojimi modlitbami a dobrými skutkami. Povedal som "bude dobré", ale treba povedať, že je to jedna z kresťanských povinností. Láska totiž vyžaduje, aby sme pomohli blížnemu, keď potrebuje našu pomoc a keď mu môžeme pomôcť bez veľkej ťažkosti. Je však isté, že medzi našich blížnych patria aj duše v očistci, lebo hoci už nežijú tu medzi nami, predsa neprestávajú byť v spoločenstve svätých. „Duše zbožných zosnulých nie sú oddelené od Cirkvi“ - hovorí sv. Augustín. Ešte výraznejšie to vyjadruje sv. Tomáš, keď hovorí, že láska, ktorou sme povinní voči tým zosnulým, čo v posväcujúcej milosti prešli do druhého života, je predĺžením tej istej lásky, ktorú sme povinní mať voči našim živým blížnym. „Láska, 20


ktorá je putom spájajúcim údy Cirkvi, sa vzťahuje nielen na živých, ale aj na mŕtvych, ktorí zomreli v Božej láske.“ Z toho vyplýva, že musíme pomáhať týmto svätým dušiam ako našim blížnym. A ich potreba je väčšia ako ostatných blížnych, aj z tohoto ohľadu naša povinnosť pomôcť im je väčšia. Nuž, v akej potrebe sa nachádzajú títo svätí väzni? Je isté, že ich muky sú nesmierne. O ohni, ktorý ich páli, sv. Augustín hovorí: „Ten oheň bude horší, než čokoľvek, čo človek môže trpieť v tomto živote.“ A to isté si myslí sv. Tomáš a pridáva, že je to taký istý oheň ako v pekle: „Tým istým ohňom je zatratený mučený a vyvolený očisťovaný.“ A toto je len vzhľadom na trest zmyslov. Oveľa väčší je však trest samotného odsúdenia, čiže pozbavenie videnia Boha, ktorý zarmucuje tieto jeho sväté nevesty. Lebo, keď sú tieto sväté duše priťahované k Bohu nielen prirodzenou, ale aj nadprirodzenou láskou, sú priťahované k zjednoteniu sa so svojím najvyšším dobrom s takou silou, že keď potom vidia, že pre svoje hriechy je im to nemožné, preniká ich taká ukrutná bolesť, že keby boli schopné zomrieť, zomreli by v tom momente. Takže, podľa sv. Jána Chryzostoma, tento trest pozbavenia Boha ich mučí neporovnateľne viac, než trest zmyslov: „Tisíc pekelných ohňov spojených do jedného, nedajú takú bolesť, ako tento púhy trest odsúdenia t.j. straty Boha.“ Z toho vyplýva, že tieto sväté duše by chceli radšej trpieť všetky možné bolesti, len aby neboli zbavené ani na moment tohto vytúženého spojenia s Bohom. Preto anjelský učiteľ hovorí, že očistcový trest prevyšuje každé utrpenie, ktoré je možné v tomto živote. Dionýz Kartuzián rozpráva, že istý zosnulý, potom vzkriesený na príhovor sv. Hieronyma povedal sv. Cyrilovi Jeruzalemskému, že všetky muky tohto sveta sú v porovnaní s najmenšou mukou očistca úľavou a rozkošou. A pridal, že ak by niekto tieto muky zakúsil, radšej by chcel pretrpieť všetky utrpenia tohoto života, ktoré ľudia vytrpeli a budú trpieť až do súdneho dňa, ako trpieť len jeden jediný deň najmenšiu bolesť očistca. Preto spomenutý sv. Cyril píše, že tieto tresty, čo do mučivosti, sú rovnaké ako tie v pekle, len s tým rozdielom, že nie sú vecné.

21


Nuž, muky týchto duší sú príliš veľké. A na druhej strane si samé nemôžu pomôcť. Podľa toho, čo hovorí Jób, sú „reťazami poviazané, opantané povrazcami biedy“ (por. Jób 36:8). Tieto sväté kráľovné sú už určené pre Kráľovstvo, ale sú pozdržané od prevzatia vlastníctva dovtedy, dokiaľ sa nenaplní čas ich očisťovania. Nemôžu si pomôcť aspoň nie dostatočne, ak chceme veriť tým učencom, čo sa snažia tvrdiť, že tieto duše si dokážu vyprosiť určitú úľavu aj svojimi modlitbami a samé zhodiť okovy, dokiaľ nezadosťučinia úplne Božej spravodlivosti. Takto to raz povedal z očistca aj istý cisterciánsky mních kostolníkovi svojho kláštora: „Pomôžte mi (prosím - modlím sa k vám) svojimi modlitbami, lebo ja sám od seba nemôžem nič dosiahnuť.“ Je to vlastne to, čo hovorí sv. Bonaventúra: „Žobrota znemožňuje platenie.“ To znamená, že tieto duše sú také biedne, že nemajú ako zadosťučiniť. Naopak, je isté, ba je to článkom viery, že svojimi prosbami a modlitbami, čo Cirkev veľmi odporúča a aj praktizuje, uľavuje týmto svätým dušiam. Neviem, ako môže byť niekto bez viny, kto sa im nesnaží pomáhať aspoň modlitbami. Ak nás k ich pomoci nenabáda povinnosť, nech je to potom radosť, ktorú spôsobujeme Ježišovi Kristovi, keď vidí, že sa snažíme vyslobodiť z väzenia jeho milované snúbenice, aby ich mal so sebou v raji. Konečne, nech nás k tomu pohne aspoň to, že si môžeme získať veľké zásluhy ak týmto dušiam preukážeme tento veľký skutok lásky. Tieto duše sú nám zase vďačné, lebo veľmi dobre vedia o veľkom dobrodení, ktoré im preukazujeme, keď im uľavujeme v ich mukách a vyprosujeme im svojimi modlitbami očakávaný vstup do nebeskej slávy. A tak, keď sa tam dostanú, nezabudnú sa za nás modliť. A ak Boh prisľubuje svoje milosrdenstvo tým, ktorí preukazujú milosrdenstvo svojim blížnym, „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mat 5,7), o to viac môže dúfať v spásu ten, kto sa snaží pomáhať týmto svätým dušiam, ktoré tak veľmi trpia a sú veľmi drahé Bohu. Keď Jonatán zachránil Izraelitov zvíťaziac nad nepriateľmi, jeho otec Saul ho odsúdil na smrť, pretože proti jeho rozkazu zjedol trochu medu. Ale ľud predstúpil pred kráľa a povedal: „Nuž Jonatán má zomrieť, ktorý získal Izraelu toto veľké

víťazstvo?“ (1 Sam 14,45). Práve tak musíme dúfať, že ak niekto z nás svojimi 22


modlitbami vyprosí, že jedna duša vyjde z očistca a ide do neba, tá duša povie Bohu: „Pane nedovoľ, aby ten, ktorý ma vyslobodil z múk, sa zatratil.“ A ak Saul na prosby ľudu daroval život Jonatánovi, ani Boh neodoprie vecnú spásu takému veriacemu na prosby duše, svojej snúbenice. Okrem toho, hovorí sv. Augustín, tí, ktorí v tomto živote viac pomáhali týmto svätým dušiam, v druhom, keď budú v očistci, Boh zariadi, že aj im sa skôr pomôže inými. Čo sa tyká praxe, treba tu povedať, že veľkou pomocou pre duše v očistci je zúčastniť sa svätej liturgie za ne, a v nej ich odporúčať Bohu pre zásluhy Ježiša Krista, takto hovoriac: „Večný Otče, ponúkam ti túto obetu tela a krvi Ježiša Krista so všetkými bolesťami, ktoré trpel v svojom živote i pri smrti. A pre zásluhy jeho utrpenia, odporúčam ti duše v očistci, zvlášť tieto…“ Prejavom veľkej lásky je zároveň odporúčať aj všetkých tých, ktorí práve zomierajú. Máte od Boha, …nepatríte sebe… (1 Kor 6,19-20) … „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali!“

(Rim 5,5). „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi (Rim 8,26). Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda (Porov. 2 Kor 3, 17). „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije,“ ako hovorí Písmo, „z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.” To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili (Jn 7,37-39). „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!” (Lk 11,13). Katolícka charizmatická obnova nemá monopol na Božiu milosť, lebo nám nepatrí. Boh rozdeľuje, koho si vyvolí a komu udelí svoju milosť. Všetci sa potrebujeme naplniť Duchom Svätým a nanovo ho prijímať. Pavol vyslovuje túto pravdu „Buďte naplnení Duchom“ (Ef5,18). To značí, že sa ním musíme vždy nanovo napĺňať. Charizmatická obnova je účinným kanálom tejto milosti, ale Pán uspokojuje potrebu napĺňať a obnovovať sa Duchom aj inými kanálmi. Ak by sme si začali namýšľať, že sme na vyššej úrovni ako iní kresťania, lebo sme boli pokrstení v Duchu Svätom a sme jediní, ktorí sme prijali túto milosť, veľmi sa mýlime. Nepochopili sme podstatu Boha, 23


ktorý udeľuje svoju milosť. A hoci by sme boli prekvapení niektorými kanálmi milosti, ktoré si volí, mali by sme mať z toho radosť a tešiť sa z jeho dobroty. Musíme si dávať pozor, aby sme nevyvolávali dojem elitárstva, že existujú prvotriedni a druhotriedni kresťania, jedni pokrstení v Duchu Svätom a iní nie. Krst v Duchu Svätom je k dispozícii každému. Neprijímame ho preto, aby sme si namýšľali, že sme nadradení kresťania, ale preto, aby sme boli užitoční“, povedal Charles Whitehead

24


ŠTVRTÁ PREDNÁŠKA

Je nutné vzývať svätých? To, čo sa povedalo ohľadom duší v očistci, či sa môžu alebo nemôžu za nás modliť, a tak, či nám to osoží utiekať sa k ich príhovoru alebo nie, to určite neplatí ohľadom svätých, lebo u svätých sa nemôže pochybovať, či je osožné utiekať sa k nim o príhovor, pričom hovoríme o svätých, ktorí sú už Cirkvou kanonizovaní, ktorí sa už tešia pohľadu na Boha. Veriť, že Cirkev by sa v tomto mohla mýliť, by znamenalo neospravedlniteľnú vinu heréze, ako to hovorí sv. Bonaventúra, Bellarmin a iní. Alebo by to bolo veľmi blízko Terézii, ako to predpokladá Suarez, Azorius, Gotti a ďalší, lebo najvyšší veľkňaz je pri kanonizácii svätých na prvom mieste, ako to učí anjelský učiteľ, vedený neomylne Duchom Svätým. Vráťme sa však k vyššie spomenutej pochybnosti, či je tu aj povinnosť utiekať sa k svätým o príhovor. Nechcem začínať s rozhodnutím tejto otázky, ale nemôžem nepoukázať na náuku anjelského učitela - sv. Tomáša. On napríklad, vo vyššie spomínaných citáciách a najmä v knihe Sentencií, pokladá za isté, že každý je povinný sa modliť, lebo nemožno dosiahnuť od Boha milosti potrebné pre spásu ináč, iba ak sa o ne prosí. "Každý človek sa musí modliť, z dôvodu, že si musí zabezpečiť duchovné dobro, ktoré môže dostať iba od Boha. Nuž možno ho dostať len tak, že prosíme Boha.“ Na inom mieste tej istej knihy svätec predkladá práve túto otázku: Či sa musíme modliť k svätým, aby sa za nás prihovárali? A takto odpovedá (aby sme lepšie pochopili jeho stanovisko, je treba uviesť celý jeho text): „Podľa Dionýza Areopagitu je poriadok daný Bohom stvoreným veciam taký, že veci, ktoré sú od neho vzdialené, sa majú k nemu priviesť prostredníctvom vecí, ktoré sú bližšie. Nuž, medze svätci v nebeskej vlasti sú Bohu najbližší, poriadok Božieho

25


zákona vyžaduje, aby my, ktorí putujeme v tele k Pánovi, sme boli k nemu privádzaní skrze svätých. To sa stáva, keď Boh vylieva na nás skrze nich účinky svojej dobroty. Náš návrat k Bohu musí zodpovedať postupu, akým prichádzajú jeho milosti k nám. Ako k nám prichádzajú Božie dobrodenia na príhovor svätých, tak náleží, aby sme tým istým spôsobom boli privádzaní k Bohu, aby sme tak prijímali jeho dobrodenia opäť prostredníctvom svätých. Z toho dôvodu robíme svätých svojimi orodovníkmi, ba skoro prostredníkmi u Boha, keď ich žiadame, aby sa za nás prihovárali." Zaslúži si všimnúť si tieto slová: "poriadok Božieho zákona vyžaduje,“ ale najmä posledné slová: „Ako k nám prichádzajú Božie dobrodenia na príhovor svätých, tak náleží, aby sme tým istým spôsobom boli privádzaní k Bohu, aby sme tak prijímali jeho dobrodenia opäť prostredníctvom svätých." Nuž podľa sv. Tomáša poriadok Božieho zákona žiada, aby sme sa my smrteľníci spasili prostredníctvom svätých tým, že ich prostredníctvom získame pomoc potrebnú k spáse. Potom si sv. Tomáš kladie námietku, že sa zdá byť nadbytočným, utiekať sa k svätým, Boh je nekonečne milosrdnejší a ochotnejší vypočuť nás, ako oni. Odpovedá, že Boh to tak zariadil - nie pre nedostatok svojej láskavosti, ale, aby zachoval všeobecne platný správny poriadok, podľa ktorého pôsobí vo všetkom skrze druhotné príčiny. Na základe tejto autority sv. Tomáša, píše pokračovateľ Tournely Sylvius, že hoci iba k Bohu sa treba modliť ako k pôvodcovi milosti, predsa máme žiadať o príhovor i svätých, aby sme zachovali poriadok, podľa ktorého nás chce Boh spasiť, totiž, aby sa nezvie bytosti spasili vzývaním vyšších bytostí o pomoc." Prirodzený zákon od nás vyžaduje zachovávať ten poriadok, ktorý určil Boh. A Boh ustanovil, že nezvie má prísť k spáse tak, že bude prosiť o príhovor vyššie." To, čo hovoríme ohľadom svätých, ešte viac platí ohľadom príhovoru Matky Božej, pretože jej prosby majú u Boha nesporne väčšiu cenu než modlitby celého neba. Lebo svätí, hovorí sv. Tomáš, úmerne k zásluhám, ktorými si získali milosti, môžu zachrániť mnoho iných; avšak Ježiš Kristus a jeho Matka si zaslúžili tak veľké milosti, že môžu zachrániť všetkých lúdi: "Veľkou vecou je u svätého, ak má toľko milostí, že to stačí na spasenie mnohých; keby však mal toľko, že by to stačilo na spasenie všetkých, to by bol vrchol. A toto je u Krista a preblahoslavenej Panny." 26


Sv. Bernard píše takto ohľadom Panny Márie: "Skrze teba máme prístup k Synovi, ó Objavitelia milosti, Matka spásy, aby skrze teba nás prijal ten, ktorý nám skrze teba bol daný.“ Čím chce povedať, že tak ako nemáme prístup k Otcovi, ak nie cez Syna, ktorý je prostredníkom zo spravodlivosti, tak nemáme prístup k Synovi, ak nie prostredníctvom Matky, ktorá je Prostrednicou z milosti, a ktorá svojim príhovorom nám vyprosuje dobrá, ktoré nám Ježiš Kristus zaslúžil. A ďalej na inom mieste spomenutý sv. Bernard hovorí, že Mária dostala od Boha dve plnosti milosti: - prvou je vtelenie večného Slova učinené človekom v jej presvätom lone - druhou je plnosť milostí, ktoré dostávame od Boha na príhovor tejto Matky Preto svätec dodáva: "Boh vložil plnosť všetkého dobra do Márie práve preto, aby, ak jestvuje pre nás nejaká nádej, alebo milosť, či spása, boli sme obnovení z hojnosti tej, ktorá prekypuje útechami. Je záhradou rozkoší, kde sa zo všetkých strán zlieva a rozlieva Jeho vôňa, totiž dary milostí. - Totius boni plenitudinem (Deus) postiť

in Maria, ut úproinde si quid spei nobis est, si quid gratiae, si quid salutis, ab Ea noverimus redundare, quae ascendit deliciis affuens [affluens?]. Hortus deliciarum, ut undique fluant et effluant aromata Ejus, charismata scilicet gratiarum. Lebo, keď sa nám dostane dobra od Pána, všetko to dostávame skrze príhovor Márie. A prečo je to vždy tak? „Pretože,“ odpovedá ten istý svätý, „tak to chce Boh." Taká je vôľa toho, ktorý nás chcel mať celých cez Máriu. - Sic est voluntas Ejus, qui

totum nos habere voluit per Mariam.Ale ešte vážnejší dôvod máme z toho, čo hovorí sv. Augustín, keď píše, že Mária sa oprávnene nazýva našou Matkou, lebo spolupracovala svojou láskou, aby sme sa my veriaci narodili pre život milosti ako údy Hlavy, - Ježiša Krista: „Ale ona je zreteľne Matkou Jeho údov (ktorými sme my), lebo spolupracovala láskou, aby sa veriaci narodili v Cirkvi, čo sú údy Hlavy.“ Nuž, tak ako Mária spolupôsobila láskou pri duchovnom zrodení veriacich, tak Boh chce, aby svojim príhovorom spolupracovala na ich privedení k životu v milosti na tomto svete a k životu slávy v druhom. Preto ju svätá Cirkev pozdravuje bez výhrad, ako "život, sladkosť a nádej naša.“

27


Nuž, sv. Bernard nás povzbudzuje, aby sme sa vždy utiekali k tejto Božej Matke, lebo jej prosby Syn istotne vypočuje: „Hovorím ti, utiekaj sa k Márii a neváhaj, Syn totiž vypočuje Matku.“ A potom hovorí: „Moje deti, toto je rebrík pre hriešnikov, toto je moja maximálna dôvera, toto je dôvod celej mojej nádeje. „Svätec ju nazýva rebríkom, lebo tak ako na rebríku sa nevyjde na tretiu priečku, ak sa nepoloží noha najprv na druhú, a nepríde sa na druhú, ak sa najprv nestúpi na prvú, tak sa nepríde k Bohu, ak nie prostredníctvom Ježiša Krista, a nepríde sa k Ježišovi Kristovi, ak nie cez Máriu. Potom ju nazýva svojou maximálnou dôverou a celým dôvodom svojej nádeje, lebo Boh chce (ako to predpokladá), aby všetky milosti, ktoré nám udeľuje, prechádzali cez Máriine ruky. A nakoniec uzatvára hovoriac, že všetky milosti, ktoré chceme mať, musíme žiadať skrze Máriu, lebo ona dosiahne všetko, čo žiada, a jej modlitby nemôžu byt zamietnuté: „Hľadajme milosti, a hľadajme ich skrze Máriu, lebo o čo ona usiluje, to dosiahne a nemôže byť sklamaná.“ A podobne ako sv. Bernard, hovoria aj iní. Sv. Efrém: „Nemáme inú nádej, okrem teba, ó Panna najúprimnejšia.“ Sv. Ildefonz: „Všetky dobrá, ktoré sa jeho Majestát rozhodol pre nich urobiť, rozhodol sa dať do tvojich rúk. Tebe boli zverené poklady a klenoty milostí." Sv. Germán: „Ak by si nás opustila, čo z nás bude, ó život kresťanov?" Sv. Peter Damián: "V tvojich rukách sú všetky poklady Božieho zľutovania.“ Sv. Anton: "Kto bez Nej prosí, ten sa pokúša lietať bez krídel.“ Sv. Bernardín Sienky na istom mieste hovorí: "Ty si rozdávateľkou všetkých milostí. Naša spása je v tvojich rukách." Na inom mieste nielenže hovorí, že cez Máriu sa nám dostávajú všetky milosti, ale k tomu poznamenáva, že blahoslavená Panna, z ktorej sa stala Matka Božia, získala aj istú právomoc nad všetkými milosťami, ktoré sa nám dostávajú: "Skrze Pannu sa životodarné milosti z Hlavy - Krista prelievajú do jeho mystického (tajomného) tela. Vo chvíli, keď panenská Matka počala vo svojom lone Božie Slovo, dostala (takpovediac) určitú právomoc na každé pôsobenie Svätého Ducha v čase, takže žiadny tvor nedostane žiadnu milosť od Boha, ak nie prijatím od Jeho zbožnej Matky.“ A svätec zakončuje: „Preto všetky dary cností a milostí sú rozdávané jej rukami, komu chce, kedy chce a ako chce.“ 28


To isté napísal sv. Bonaventúra: „Medze celá božská prirodzenosť bola prítomná v tomto panenskom lone, nebojím sa povedať, že nad všetkými vyvierajúcimi milosťami má táto Panna určitú právomoc, lebo to z jej lona ako z nejakého oceán božstva vytekajú prúdy všetkých milostí.“ Na základe autority týchto svätcov, mnohí teológovia zbožne a oprávnene hlásajú, že žiadna z milostí, ktorá sa nám dostáva, neprichádza ak nie na príhovor Panny Márie. Takto hovorí Vega, Mendozza, Paciucchelli, Segneri, Pire, Crasset a mnohí iní autori spolu s učeným otcom Natale Alexandrom, ktorý píše: „Boh chce, aby sme od neho očakávali všetky dobrá na mocný príhovor panenskej Matky, ak ju budeme (správnym spôsobom) vzývať.“ A odvoláva sa pritom na sv. Bernarda: „Taká je vôľa toho, ktorý chcel, aby sme všetko mali cez Máriu. - Sic est voluntas Ejus, qui totum voluit nos habere per

Mariam." To isté hovorí Contenson, ktorý k slovám Ježiša Krista na kríži k sv. Jánovi „Hľa, tvoja Matka!" poznamenáva. Akoby povedal: Nikto nebude mať podiel na mojej krvi, ak nie na príhovor mojej Matky. Moje rany sú pradenami milostí, ale k nikomu nepritečú tieto rieky, ak nie cez Máriu, ktorá je ich kanálom. Ján, natoľko sa mi zaľúbiš, nakoľko ju budeš milovať. Z toho je jasné, že ak sa Bohu páči, že sa utiekame k svätým, o to viac sa mu páči, ak využívame príhovor Márie, aby ona svojimi zásluhami doplnila našu nehodnosť, ako to hovorí sv. Anzelm: „Aby dôstojnosť príhovoru doplnila našu nedostatočnosť. Preto vzývať Pannu neznamená nedôverovať Božiemu milosrdenstvu, ale obávať sa vlastnej nehodnosti.“ Keď sv. Tomáš potom hovorí o dôstojnosti Márie, nazýva ju takmer nekonečnou: „Preto, že je Matkou Božou, má akúsi nekonečnú dôstojnosť.“ Z toho pochádza tvrdenie, že modlitby Márie majú pred Bohom väčšiu silu ako modlitby celého neba spolu.

29


Zakončíme túto prvú kapitolu zhrnutím všetkého, čo sa doteraz povedalo, že kto sa modlí, istotne sa spasí a kto sa nemodlí istotne sa zatratí. Všetci svätí, s výnimkou nemluvniat, sa spasili, pretože sa modlili. Všetci zatratení sa zatratili, pretože sa nemodlili. Keby sa boli modlili, neboli by sa zatratili. A toto je a bude ich najväčším zúfalstvom v pekle, že sa mohli tak ľahko spasiť, keby boli prosili Boha o potrebné milosti, ale teraz už nemajú čas o ne prosiť. Naše modlitby sú Bohu tak milé, že určil anjelov, aby mu ich hneď obetovali, sotva ich začneme konať. „Anjeli majú na starosti modlitby veriacich a denne ich obetujú Bohu,“ hovorí sv. Hilarius. Modlitby svätých boli označené posvätným kadidlovým dymom, ktorý vystupoval k Bohu, ako videl sv. Ján a bol mu obetovaný rukami anjelov (porov. Zjv 8,3-4). Ten istý sv. apoštol píše, že modlitby svätých sú ako zlaté čaše plné vonných vecí (porov. Zjv 5,8), ktoré sú veľmi príjemné Bohu. Aby sme si však uvedomili, akú moc majú naše modlitby u Boha, stačí si prečítať vo Svätom Písme Starého i Nového zákona mnohé zasľúbenia, ktoré učinil Boh tým, ktorí sa modlia: „Volaj ku mne a vyslyším ťa“ (Jer 3,33). „Vzývaj ma v čase súženia: ja ťa

zachránim a ty mi úctu vzdáš“ (Žalm 50,15). „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Mt 7:7). „…o čo skôr dá váš Otec… dobré veci tým, čo ho prosia“ (Mt 7,11). „Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria“ (Lk 11,10). „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca“ (Mt 18,19). „Všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať“ (Mk 11,24). „Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím“ (Jn 14,14). „Proste, o čo chcete, a splní sa vám to“ (Jn 157). „Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to“ (Jn 16:23). Okrem týchto výrokov je tisíce iných, ktoré pre stručnosť neuvádzam. Boh chce našu spásu, ale pre naše väčšie dobro žiada, aby sme sa spasili. Dokiaľ teda žijeme vo svete, musíme viesť ustavičnú vojnu, a aby sme sa spasili, musíme zvíťaziť. „Bez víťazstva nemôže byť nikto korunovaný,“ hovorí sv. Ján Zlatoústy. Sami sme veľmi slabí. Našich nepriateľov je veľa a sú veľmi silní. Ako im budeme môcť odporovať a premôcť ich? Dodajme si len odvahu a povedzme si každý s apoštolom: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posiľňuje“ (Flp 4,13). Všetko nám bude 30


možné prostredníctvom modlitby. Boh nám dá pre ňu silu, ktorá nám chýba. Theodoret napísal, že modlitba je všemohúca: „Modlitba… všetko dokáže.“ A sv. Bonaventúra tvrdí, že modlitbou nadobudneme každé dobro a varujeme sa každého zla. Sv. Vavrinec Justiniani hovorieval, že modlitbou si budujeme nedobytnú pevnosť, v ktorej budeme dokonale bezpeční proti všetkým nástrahám a násilnostiam nepriateľov. Moc pekla je veľká, modlitba je však silnejšia, ako všetci zlí duchovia, hovorí sv. Bernard. Totiž, modlitbou si duša získava Božiu pomoc, ktorá prevyšuje každú stvorenú moc. Vo svojich úzkostiach sa tým povzbudzoval aj Dávid. Hovorieval:

„Vzývať budem Pána, lebo jemu patrí chvála, a budem zachránený pred nepriateľmi“ (Žalm 18,4). Slovom, ako prehlasuje sv. Ján Zlatoústy, modlitba je mocnou zbraňou, pevnosťou, prístavom a pokladom. Modlitba je mocnou zbraňou na odrazenie všetkých diabolských útokov. Je pevnosťou, ktorá nás chráni v každom nebezpečenstve. Je prístavom, ktorý vyslobodzuje z každej búrky. A je spolu pokladom, ktorý nás zásobuje všetkým dobrom.

Venujme pozornosť moci modlitby proti pokušeniam. Boh vie, aké je pre nás spasiteľné, ak sa môžeme modliť a preto dopúšťa, ako som spomenul v prvej kapitole, na nás útoky nepriateľov, aby sme ho prosili o pomoc, ktorú nám ponúka a sľubuje. A ako ho teší, keď sa k nemu v nebezpečenstvách utiekame, tak ho zarmucujeme, keď modlitbu zanedbávame. Sv. Bonaventúra hovorí: „Veliteľ kráľovského tábora, keby bol obliehaný nepriateľmi a… nežiadal by o pomoc, alebo nečakal by na pomoc kála, bol by považovaný za neverného." A práve tak pokladá Boh za zradcu toho, na koho doliehajú pokušenia a neprosí ho o pomoc. Boh si totiž praje modlitby a čaká na ne, pretože chce hojne pomáhať. Doklad o tom máme u Izaiáša. Božím menom nabádal prorok kráľa Achaza, aby žiadal o nejaké znamenie, že mu Boh iste pomôže: „Žiadaj si znamenie od Pána, svojho Boha“ (Iz 7,11). Bezbožný kráľ však odpovedal: „Nebudem žiadať a nebudem pokúšať Pána“ (Iz 7,12). Hovoril tak preto, lebo sa spoliehal na vlastné sily, „chcel zvíťaziť nad nepriateľmi bez Božej 31


pomoci. Prorok ho však za to pokarhal: „Počujte, že dom Dávidov! Či vám je málo

obťažovať ľudí, že obťažujete ešte aj môjho Boha?“ (Iz 7,13). Dal tým najavo, že Boha uráža a zarmucuje ten, kto ho neprosí o milosti, ktoré mu Boh ponúka. „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Úbohé dietky moje, akoby hovoril Spasiteľ, nepriatelia vás napádajú a hriechy vás obťažujú. Nestrácajte však dôveru! Utiekajte sa ku mne modlitbou a ja vám dám silu k odporu a pomôžem vám vo všetkých nehodách. Na inom mieste hovorí Izaiášovými ústami:

„Poďte, pravoťme sa! - hovorí Pán. Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele)“ (Iz 1,18). Ľudia, utiekajte sa ku mne! I keby ste mali svedomie ako poškvrnené, predsa sa na mňa stále obracajte! A môžete ma pokarhať (akoby hovoril Boh), keď vás nezabielim svojou milosťou ako sneh, keď sa na mňa obrátite.

Čo je modlitba? Počujme sv. Jána Zlatoústeho: „Modlitba je kotva zmietaných búrkou, poklad chudobných, uzdravenie chorôb a ochrana zdravia." Modlitba je bezpečnou kotvou pre každého, kto je v nebezpečenstve stroskotania. Je nesmierne bohatým pokladom pre každého, kto je chudobný. Je najúčinnejším liekom pre každého nemocného. A je istou ochranou zdravia každému, kto si chce zdravie zachovať.

Čo spôsobuje modlitba? Počujme sv. Vavrinca Justiniani: „Modlitba uzmieruje Boha, prináša splnenie našich žiadostí, premáha odporcov a premieňa ľudí.“ Modlitba utišuje hnev Boha, ktorý hneď odpúšťa tomu, kto ho pokorne prosí. Vymáha všetky milosti, o ktoré žiadame. Víťazí nad všetkou mocou nepriateľov. Slovom - premieňa ľudí slepých na vidiacich, slabých na hrdinov, hiešnikov na svätých. Kto potrebuje svetlo, nech on prosí Boha a bude mu dané. Sotva som sa obrátil na Boha, hovorí spisovateľ Knihy múdrosti, hneď 32


mi udelil múdrosť: „Preto som sa modlil: Bol mi daný rozum. Prosil som a vošiel duch

múdrosti do mňa“ (Múdr 7,7). Kto potrebuje silu, nech ju žiada od Boha a bude mu daná. Žalmista, len čo otvoril ústa k modlitbe, už obdržal pomoc od Boha. A odkiaľ načerpali svätí mučeníci toľko statočnosti pred tyranmi, ak nie z modlitby, ktorá im dala silu, aby pretrpeli muky a smrť? Slovom, kto používa takú mocnú zbraň ako je modlitba, hovorí sv. Ján Zlatoústy, „nepozná smrť (hriechu), odlučuje sa od zeme, vystupuje do neba, žije v spolku s Bohom." Načo sa teda mnohí znepokojujú otázkami: Kto vie, či mi dá Boh účinnú milosť a zotrvanie? „O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a

so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu“ (Flp 4,6). Apoštol hovorí týmito slovami: Čo je platné pripúšťať si podobné úzkosti, strach a nepokoj? Zažente od seba všetky podobné starosti! Sú na nič! Uberajú vám len z dôvery v Boha a robia vás vlažnejšími a lenivejšími na ceste spásy. Proste, proste bez prestania. Prednášajte Bohu svoje prosby. Ďakujte mu stále za prisľúbenie, že vám poskytne dary, po ktorých tužíte (vždy, keď po nich tužíte), účinnú milosť, zotrvanie, spásu a vôbec všetko, čo si želáte. Boh nás postavil do boja s mocnými nepriateľmi, ale vo svojich sľuboch je verný, nedopustí, aby sme boli napadnutí prudšie, ako sme schopní uniesť to: „Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás

nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (l Kor 10,13). Boh je verný, pretože hneď pomáha tomu, kto ho vzýva. Učený kardinál Gotti píše, že Boh nie je síce povinný dať nám vždy milosť, ktorá je rovná sile pokušenia, je však zaviazaný, keď trpíme pokušením a k nemu sa utiekame o pomoc, aby nám dal milosť (ktorú má pripravenú pre všetkých a ktorú všetkým ponúka) a s ňou silu, aby sme boli schopní v danom okamihu odporovať pokušeniu. Všetko dokážeme s Božou pomocou, ktorej sa dostáva každému, kto o ňu pokorne prosí. Preto nemáme výhovorky, keď sa dáme premôcť pokušením. Bývame porazení len svojou vinou, pretože sa nemodlíme. Modlitbou ľahko premôžeme úklady a moc nepriateľov: „Modlitba zaháňa všetko zlé," napísal sv. Augustín.

33


SOM TU Potrebuješ ma? Som tu. Ty ma nevidíš, ale ja som svetlom tvojich očí. Ty ma nepočuješ, ale ja hovorím tvojím hlasom. Ty ma necítiš, ale ja som silou tvojich rúk. Som neustále v činnosti, i keď nechápeš moje cesty. Som neustále v činnosti, i keď nerozumieš môjmu dielu. Nie som neznámou vidinou, nie som tajomstvom. Poznávaš ma v úplnom kľude, v hlbinách svojho vnútra svojou vierou a tušením. Som tu, počujem ťa, odpovedám na tvoje otázky. Keď ma potrebuješ, som tu. I keď sa ku mne nepriznávaš, som tu. I keď máš pocit úplnej osamelosti, som tu. I keď si naplnený strachom, som tu. Keď trpíš bolesťou, som tu. Som tu, keď sa modlíš, i keď sa nemodlíš. Som v tebe a ty si vo mne. Iba v svojej mysli sa môžeš cítiť odo mňa odlúčený, len v nej vzniká to, čo nazývaš „mojím“ a „tvojím“. Len svojou mysľou ma poznáš a prežívaš. Uľav svojmu srdcu, zbav sa všetkého strachu. Keď zídeš zo správnej cesty, som tu. Ty sám nedokážeš nič, ale ja som všetko. Som všade a som vo všetkom. I keď v niečom nepoznávaš dobro, dobro je tu, pretože ja SOM TU. SOM TU, pretože tu mám byť, pretože SOM. Iba vo mne má svet zmysel. 34


Iba mnou dostáva podobu a tvar. Iba mnou pokračuje. Ja som zákon, na ňom je založený pohyb hviezd a rast buniek. Som láska, ktorá zákon napĺňa. Som mier, som každá súcnosť. Som zákon tvojho života. Som vzbura tvojej lásky. Som tvojou istotou. Som tvojím kľudom. SOM. I keď ma budeš hľadať, nie si bezo mňa. I keď tvoja viera vo mňa bude neistá, moja viera v teba je neochvejná, pretože ťa poznám, pretože ťa milujem. Milovaný, som tu... (James Fruman)

Toto je Kristus Ježiš, o ktorom ste už počuli, a ktorému už isto mnohí patríte, veď ste kresťania. Vám, kresťania, opakujem jeho meno a všetkým ho ohlasujem: Kristus Ježiš je počiatok a koniec, alfa a omega, kráľ nového sveta, tajomný a najvyšší dôvod ľudských dejín a nášho osudu. On je prostredník a akýsi most medzi zemou a nebom. On je Synom človeka vrcholne a dokonalejšie ako všetci ostatní, lebo on je Boží Syn, večný a nekonečný, a je aj syn Márie, požehnanej medzi všetkými ženami, syn svojej matky podľa tela a našej matky zo spoločenstva s Duchom tajomného tela. Ježiš Kristus! Pamätajte: On je ten, ktorého vám ohlasujeme pre večnosť a chceme, aby jeho meno zaznievalo po hranice sveta po všetky veky vekov. (Z homílií pápeža Pavla VI.)

35


PIATA PREDNÁŠKA

Boh je vždy ochotný vypočuť nás Sv. Bernard Sienský hovorí, že modlitba je vernou posolkyňou, dobre známou Kráľovi nebies. Je navyknutá vstupovať až do jeho najtajnejšej siene. Svojou neodbytnosťou vie nakloniť Kráľovo srdce, aby poskytol všetku pomoc nám úbohým, ktorí trpíme v toľkých bojoch a trápeniach slzavého údolia sveta. Aj Izaiáš (Porov.

30,19) nás uisťuje, že keď Boh počuje naše modlitby, hneď je pohnutý sústrasťou s nami a nenechá nás dlho plakať. Hneď nám odpovedá a poskytuje všetko, o čo ho prosíme: „Lebo, ľud na Siene, čo bývaš v Jeruzaleme, nie, nebudeš plakať, áno, zľutuje sa nad tebou na hlas tvojho volania; len čo ho počuje, vyslyší ťa.“ Na inom mieste Boh hovorí Jeremiášovými ústami a sťažuje sa na nás: „Ste vy pokolenie! Pozorujte slovo Pánovo: Či som púšťou Izraelovi? Či krajinou temnôt? Prečo vravíš, ľud môj: „Vzbúrili

sme sa, viac nepôjdeme k tebe!"? (Jer 2,31). Prečo hovoríte, pýta sa Boh, že neprídete ku mne pre pomoc? Je azda moje milosrdenstvo pre vás neplodnou zemou, ktorá neprináša nijaké ovocie milosti? Dobrotivý Boh nám dal týmito slovami najavo, že vždy vypočuje naše modlitby a to bez meškania. Aj tých ľúdi karhá, ktorí modlitbu zanedbávajú pretože nedôverujú, že bude vypočutá. Aká veľká by to bola milosť, keby nám Boh dovolil, aby sme mu prednášali svoje prosby raz za mesiac! Pozemskí králi poskytujú audienciu len niekoľkokrát v roku, ale Boh naproti tomu dáva audienciu vždy. Sv. Ján Zlatoústy píše, že Boh je vždy ochotný vypočuť naše modlitby, a že sa ešte nestalo, aby nevypočul nejakého prosebníka, ktorý ho prosil náležitým spôsobom. Inde hovorí, že keď sa modlíme k Bohu, splní naše prosby ešte prv, ako skončíme modlitbu. I Boh sám prisľúbil túto vec: „Prv, než budú

volať, ja odpoviem, ešte len budú vravieť a ja ich vyslyším“ (Iz 65,24). A žalmista hovorí o Bohu: „Blízky je Pán všetkým, čo ho vzývajú, všetkým, čo ho vzývajú

36


úprimne.“ - totiž náležitým spôsobom - „Vyplní želanie bohabojných, vyslyší ich

modlitbu a zachráni ich“ (Žalm 145,18-19). Z tohoto dôvodu Mojžiš volal radostne: „Veď kdeže je národ taký mocný, ktorý by mal svojich bohov tak blízko, ako je Pán, náš Boh, kedykoľvek k nemu voláme“ (Dt 4,7). Pohanskí bohovia boli hluchí voči modlitbám prosebníkov, pretože to boli len úbohé tvory, ktoré nemajú nijakú moc; ale náš Boh, ktorý je „všemohúci, nie je hluchý voči našim modlitbám, ale je blízko svojim prosebníkom a je ochotný udeliť im každú milosť, o ktorú ho prosia. „Vtedy moji

nepriatelia ustúpia, ešte v ten deň, keď budem volať: áno, viem, že ty si môj Boh“ (Žalm 56,10). Pane, hovoril si, že si môj Boh, plný dobroty a milosrdenstva, poznal som, ...som svedkom, že mi hneď pomôžeš, keď sa k tebe utiekam. Nemali by sme obmedziť svoje prosby na malé veci. Je lepšie modliť sa ako rozmýšľať. Sme žobráci v každom ohľade. Ale keď sa modlíme, nie sme už chudobní. Keď my sme chudobní, Boh je bohatý. A Boh je veľmi štedrý, hovorí apoštol, ku každému, kto ho vzýva o pomoc: „Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý je Pán

všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú" (Rim 10,12). Pretože máme dočinenia s Pánom nekonečne mocným a nekonečne bohatým, upozorňuje sv. Augustín, neprosme ho o veci malicherné a všedné, ale žiadajme ho o niečo veľké. Keby niekto prosil kráľa o nepatrný peniaz, napríklad o halier, urazil by ho. Preto ctime Boha, jeho milosrdenstvo a štedrosť, keď sa vo svojej úplnej biede a nehodnosti spoliehame na jeho dobrotu, vernosť pre jeho sľub, že dá prosiacim každú milosť, o ktorú ho žiadajú. Prosme ho o milosti lebo: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o

čo chcete a splní sa vám to“ (Jn 15,7). Sv. Mária Magdaléna de Pazzi hovorievala, že Boh je veľmi poctený a potešený našimi prosbami o milosť, takže nám za to takmer ďakuje. Týmto spôsobom mu totiž dávame príležitosť, aby nás obohatil svojimi darmi a splnil tak svoju túžbu po dobročinnosti. Buďme presvedčení, že keď Boha prosíme o milosti, dá nám vždy viac, ako si žiadame. „Ak niekomu z vás chyba múdrosť, nech si

prosí od Boha, ktorý dáva všetkým štedro a bez výčitky, a dostane ju“ (Jak 1,5). Týmito slovami sv. Jakub naznačuje, že Boh nie je skúpy vo svojich daroch, tak ako ľudia. Ľudia, aj tí najbohatší, najzámožnejší a najštedrejší, bývajú pri udeľovaní 37


almužny opatrní a väčšinou dávajú menej, ako od nich prosebník žiada. Nech je ich bohatstvo akokoľvek veľké, predsa nikdy nie je nevyčerpateľné a menší sa tou mierou, koľko z neho rozdávajú. Boh však dáva svoje dary, keď ho prosíme, v hojnosti, to znamená štedro. Dáva vždy viac, ako ho žiadame, pretože jeho bohatstvo je nekonečné. Čím viac dá, tým viac mu ostane na rozdávanie: „Lebo ty, Pane, si dobrý a láskavý a

veľmi milostivý voči všetkým, čo ta vzývajú“ (Žalm 86,5). Môj Bože, riekol Dávid, ty si nesmierne štedrý a láskavý ku každému, kto ťa vzýva. Tvoje milosrdenstvo ku každému je tak veľké, že ďaleko prevyšuje jeho žiadosti. Predovšetkým teda musíme dbať o to, aby sme prosili s dôverou a boli pevne presvedčení, že nám modlitba otvorí všetky poklady nebies. „O to sa snažme,“ hovorí sv. Ján Zlatoústy, „a otvoríme si nebo“. „Modlitba je poklad“. Sv. Bonaventúra uisťuje, že kedykoľvek sa človek zbožne modlí k Bohu, získava dobrá, ktoré majú väčšiu cenu, ako celý svet. Niektoré zbožné duše venujú veľa času čítaniu a úvahám, ale málo prosia. Nie je pochybnosť o tom, že duchovné čítanie a rozjímanie o večných pravdách sú veľmi užitočné. Oveľa užitočnejšia je však, hovorí sv. Augustín, prosebná modlitba. Čítaním a rozjímaním poznávame svoje povinnosti, modlitbou však dosahujeme milosti k ich plneniu. Čo by bolo platné človeku poznať svoje povinnosti a potom ich neplniť? Boli by sme pred Bohom len viac vinní! Čítajme si a rozjímajme akokoľvek mnoho, predsa nesplníme svoje povinnosti ináč, iba ak budeme Boha prosiť o pomoc k ich splneniu. Sv. Izidor preto upozorňuje, že diabol sa nikdy nenamáha viac, aby nás rozptýlil myšlienkami na početné starosti, ako keď spozoruje, že sa modlíme a prosíme o milosti. A prečo? Pretože nás nepriateľ vidí, že inokedy nezískame toľko nebeských pokladov, ako v dobe modlitby. Najvzácnejším ovocím vnútornej modlitby je prosba k Bohu o milosti, ktoré potrebujeme k zotrvaniu a k večnej spáse. Vnútorná modlitba je prakticky potrebná pre dušu najmä preto, aby sa udržala v Božej milosti. Lebo keď sa človek nevzchopí vo chvíli rozjímania, aby prosil o milosti, ktoré sú potrebné pre zotrvanie, určite to neurobí inokedy, lebo bez rozjímania ho ani nenapadne, aby prosil o milosti, ani si nespomenie, ako je prosebná modlitba potrebná. Avšak ten, kto rozjíma každý deň, ľahko pozná potreby svojej duše, nebezpečenstvá, v ktorých sa nachádza i potrebu modlitby. Preto bude prosiť a obdrží milosti, ktoré mu dopomôžu 38


k zotrvaniu a k spáse. P. Segneri prehlásil o sebe, že na začiatku si pri rozjímaní vzbudzoval skôr zbožné vzdychy ako prosby. Avšak, keď spoznal potrebu a nesmierny úžitok prosebnej modlitby, čím ďalej, tým viac miesta venoval vo svojich rozjímaniach prosbám. Kráľ Ezechiás: „Pišťím ako lastovička, ako holub hrkútam“ (Iz 38,14). Mláďaťa lastovičky len pištia, keď sa dožadujú pomoci alebo potravy od svojej matky. Takto si máme počínať všetci, keď si chceme udržať život milosti. Musíme bez prestania kričať a žiadať Boha o pomoc, aby sme sa mohli vyvarovať smrteľnému hriechu a mohli pokročiť vo svätej Božej láske. P. Rodriguez rozpráva, že sa kedysi zišli prvokresťanskí pustovníci, ktorí boli našimi prvými duchovnými učiteľmi, na poradu, a radili sa, ktoré cvičenie je najužitočnejšie a najdôležitejšie pre večnú spásu. Zhodli sa v tom, že to je časté opakovanie Dávidovej prosby: „Bože, príď mi na pomoc; Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať“. Kto sa chce spasiť, píše Kassián, musí stále opakovať: „Bože môj, pomôž mi, Bože môj, pomôž mi!“ Tak musíme robiť od prvého prebudenia ráno; tento vzdych musíme opakovať vo všetkých potrebách a duchovných i časných prácach, najmä, keď nás prenasleduje nejaké pokušenie alebo vášeň. Sv. Bonaventúra vraví, že často obdržíme milosť skôr krátkou prosbičkou, ako mnohými inými dobrými skutkami. Sv. Ambróz dodáva, že kto Boha o niečo prosí, dostáva to už pri modlitbe, lebo prosiť Boha o milosť a dostať ju od neho, je to isté. Preto sv. Ján Zlatoústy napísal, že niet človeka mocnejšieho nad toho, ktorý sa dobre modlí, lebo taký má účasť na Božej moci. Aby sme dosiahli dokonalosť, hovorí sv. Bernard, potrebujeme rozjímanie a modlitby. Rozjímaním poznáme, čo nám chýba a prosebnou modlitbou dostaneme, čo potrebujeme. Jedným slovom, podľa Božej prozreteľnosti, ako sme poznali, bez modlitby je veľmi ťažké, ba priam nemožné spasiť sa. Avšak prostredníctvom modlitby je cesta spásy duše bezpečná a veľmi ľahká. Aby sme sa spasili, nemusíme ísť medzi neveriacich a obetovať tam život za vieru. Ani sa nemusíme uchyľovať na púšť a živiť sa korienkami. Čože je to za námahu volať: Bože môj, pomôž mi! Môže byť niečo ľahšie? A keď budeme konať túto maličkosť, spasí nás. Sv. Vavrinec Justiniani nás 39


nabáda, aby sme sa modlili najmä na začiatku každého diela. Kassián dosvedčuje, že otcovia púšte dôrazne nabádali ľud, aby vzýval Boha o pomoc stručnými, ale častými prosbami. „Nech nik nepodceňuje svoju modlitbu,“ varuje sv. Bernard. Pretože ani Boh ju nepodceňuje… a dá nám, alebo to, čo žiadame, alebo niečo lepšie. Buďme si istí, že sa nebudeme mať na čo vyhovoriť, ak sa nemodlíme, lebo milosť modlitby má každý. Na nás samých záleží, aby sme sa modlili, kedy chceme, ako o sebe dosvedčuje Dávid:

„Vo dne mi svoju milosť udeľuje Pán. V noci mu zasa ja spievam a modlím sa k Bohu môjho života. Hovorím Bohu: »Ty si moja opora; prečo na mňa zabúdaš?«“ (Žalm 42,910). O tomto predmete budem obšírne hovoriť v druhom diele. Jasne dokážem, že Boh dáva všetkým milosť modlitby, aby si mohli modlitbou získať hojnosť všetkej pomoci k zachovaniu Božieho zákona a k zotrvaniu v dobrom až do smrti. Zatiaľ len na to upozorňujem, že ak sa nespasíme, všetka vina bude na nás, že sme sa nemodlili.

„Veru, veru hovorím vám: Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to“ (Jn 16,23). Ježiš Kristus teda sľúbil, že všetko, o čo budeme prosiť Otca v jeho mene, nám Otec dá. Vždy sa však predpokladá, aby naša modlitba mala náležité vlastnosti. Ako hovorí sv. Jakub, mnohí sa modlia a nič nedostanú, pretože sa modlia zle: „Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte“ (Jak 4,3). Sv. Bazil apoštolove slová vysvetľuje takto: „Niekedy sa stane, že prosíš, a nič nedostaneš, pretože si prosil nesprávne, totiž s malou vierou a dôverou, alebo s nepatrnou túžbou po milosti, alebo si prestal v modlitbe a nevytrval." Sv. Tomáš preto udáva štyri podmienky, kedy prinesie modlitba úžitok. Človek sa totiž musí modliť: 1. za seba 2. o veci potrebné k spáse 3. zbožne 4. vytrvalo 1. Môžeme sa účinne modliť za iných? Prvou požiadavkou je, aby sa človek modlil za seba. Anjelský učiteľ tvrdí, že nikto nemôže z titulu spravodlivosti iným vyprosiť večný život, a preto ani nie milosti 40


potrebné k ich spáse. Lebo Boh sľúbil účinnosť len modlitbe v prospech tých, ktorí sa modlia a nie v prospech iných. „Dá vám“ (Jn 16,23). Napriek tomu mnohí teológovia zastávajú opačnú mienku. Opierajú sa o autoritu sv. Bazila, ktorý učí, že modlitba prináša pre Božie zasľúbenie neomylný úžitok aj iným, ak len nekladú priamo prekážky. Títo učenci sa odvolávajú na sv. Písmo: „Vyznávajte si teda navzájom hriechy

a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ (Jak 5:16). A inde: „Žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ (Lk 6,28). Ešte lepsie to hovorí sv. Ján: „Keď niekto vidí, že jeho brat pácha hriech, ktorý nevedie k smrti, nech prosí a Boh mu dá život“ (1Jn 5,16). Slová: brat pácha hriech, ktorý nevedie k smrti," sv. Augustín, sv. Beda, sv. Ambróz a iní vysvetľujú takto: Len keď hriešnik nechce ostať v zatvrdlivosti až do smrti, lebo taký by potreboval celkom mimoriadnu milosť. Pokiaľ ide o iných hriešnikov, u ktorých nie je tak veľká zloba, apoštol sľubuje ich obrátenie, keď sa za nich niekto modlí: „Nech prosí a dá sa mu život." Máme sa modliť za hriešnikov? Niet pochýb o tom, že modlitby druhých veľmi osožia hriešnikom a sú Bohu veľmi príjemné. Boh sa dokonca sťažuje na tých svojich služobníkov, ktorí mu neodporúčajú hriešnikov. Tak napríklad riekol raz sv. Márii Magdaléne de Pazzi: „Pozri, dcéra moja, ako sú kresťania v diablových rukách; keby ich moji vyvolení nevyslobodili svojimi modlitbami, boli by (títo kresťania) zatratení.“ Zvláštnym spôsobom túto modlitbu žiada od kňazov a rehoľníkov. Spomenutá sestra hovorievala svoj sestrám: „Sestry, Boh nás nevytrhol zo sveta len preto, aby sme činili dobre sebe, ale aj preto, aby sme ho uzmierovali za hriešnikov.“ To isté riekol raz Pán samej svätej: „Dal som vám, moje vyvolené snúbenice, mesto azylu, (totiž utrpenie Ježiša Krista), aby ste sa mali kam obracať o pomoc pre moje úbohé tvory. Preto sa k nemu často uchyľujte poskytujte odtiaľ pomoc hynúcim tvorom a obetujte za ne svoj život." Preto svätá, hovoriac so svätým nadšením, za hriešnikov obetovala Bohu päťdesiat krát za deň Vykupiteľovu krv. Túžba po ich obrátení ju celú spaľovala. Hovorievala: „Ako ma bolí, Pane, keď vidím, že by som mohla pomôcť toľkým dušiam, keby som za ne obetovala život, - a nemôžem tak urobiť." Hriešnikov pri každej pobožnosti odporúčala Bohu. 41


Často vstávala aj o polnoci a chodila modliť sa za nich pred Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu. A predsa ju raz našli, ako žalostne plakala a na otázku, prečo plače, odpovedala: „Pretože sa mi zdá, že nerobím nič za spásu hriešnikov." Za ich obrátenie sa dokonca ponúkala do pekelných múk, s výhradou, že by nemala v nenávisti Boha. Boh ju pre spásu hriešnikov častejšie navštívil ukrutnými bolesťami a ťažkými chorobami. Svätá sa modlievala predovšetkým za kňazov. Vedela, že ich dobrý život je tak príčinou spasenia iných, ako ich zlý život je mnohým na skazu. Preto prosievala Boha, aby ich previnenia potrestal na nej. Hovorievala mu: „Pane, nech toľkokrát umriem a zas ožijem, až učiním zadosť tvojej spravodlivosti." V jej životopise sa hovorí, že svojimi modlitbami naozaj vyslobodila mnoho duší zo satanových rúk. Zmienil som sa trochu obšírnejšie o horlivosti tejto svätej. No všetky duše, ktoré naozaj milujú Boha, sa ustavične modlia za úbohých hriešnikov. Keď duša milujúca Boha vidí jeho lásku k dušiam, keď vidí, čo urobil a vytrpel pre ich spásu Ježiš Kristus, a keď vidí Spasiteľovu túžbu, aby sme sa modlili za hriešnikov, ako by sa mohla ľahostajne pozerať na toľko úbohých duší, ktoré žijú bez Boha v otroctve diabla? Ako by sa nenadchla k usilovnej a častej modlitbe, aby Boh dal týmto nešťastným svetlo a silu, aby sa zobudili zo smrteľného spánku a zachránili sa pred záhubou? Pravda, Boh nám nesľúbil vypočutie, keď kladú priame prekážky obrátenia tí, za ktorých sa modlíme. Boh však zo svojej dobroty už mnohokrát ráčil uviesť skrz modlitby svojich služobníkov, na cestu spásy najzaslepenejších a najzatvrdlivejších hriešnikov. Z tohoto dôvodu odporúčajme Bohu úbohých hriešnikov vždy, keď sme na svätej omši, alebo ju sami slúžime, keď rozjímame alebo sme na návšteve Najsvätejšej Sviatosti. Istý učený spisovateľ hovorí, že kto sa modlí za druhých, ten bude vypočutý oveľa skôr, ako tí, čo sa modlia za seba. To len mimochodom. Vráťme sa k ostatným podmienkam účinnej modlitby, ako ich žiada sv. Tomáš. 2. Musíme prosiť o milosti potrebné ku spáse Druhá podmienka, ktorú žiada svätý je, aby sme prosili o milosti potrebné k spáse. Boh totiž nesľúbil, že vypočuje modlitbu o veci časné, ktoré nie sú potrebné pre 42


spásu duše. Sv. Augustín vysvetľuje Kristove slová „v mene mojom" a hovorí, že neprosíme v Kristovom mene, keď prosíme o niečo, čo prekáža našej spáse." Často prosíme o niektoré časné milosti a Boh nás nevypočuje. To preto, ako hovorí ten istý sv. učiteľ, že nás miluje a chce nám byť milosrdný: „Kto Boha prosí o veci potrebné k časnému životu, niekedy je z milosrdenstva vypočutý a niekedy je z milosrdenstva nevypočutý. Čo je chorému osožnejsie vie lepšie lekár, než chorý.“ Lekár, ktorý má rád chorého, nedovolí mu veci, ktoré by mu škodili. Mnohí ľudia, keby boli chorí alebo chudobní, neupadli by do hriechov, ktorých sa dopúšťajú, keď sú zdraví a bohatí. Preto Boh odmieta vypočuť mnohých, ktorí ho prosia o zdravie tela alebo o majetok. Vie, že keby boli vypočutí, stratili by jeho milosť alebo by aspoň zvlažneli v duchovnom živote. Pravda, tým nechcem tvrdiť, že by bolo chybou prosiť o veci potrebné k časnému životu, pokiaľ nie sú prekážkou vecnej spásy. Veď mudrc vo svätom Písme sa modlí takto: „Nedávaj mi ani chudobu, ani bohatstvo, udel mi (vždy

iba toľko, koľko) potrebujem na živobytie“ (Prís 30,8). Nie je ani chybou, ako učí sv. Tomáš, primerane sa starať o časný majetok. Chybou by bolo žiadať a vyhľadávať časný majetok ako hlavnú vec a starať sa oň nezriadene, ako by bol našim jediným dobrom. Preto, keď prosíme Boha o tieto časné veci, vždy musíme o ne prosiť odovzdane a s podmienkou, že osožia našej duši. A keď nám ich Boh odoprie, buďme presvedčení, že nám ich odopiera z lásky, pretože vie, že by ohrozili naše duchovné blaho. Často prosíme Boha, aby nás oslobodil od nejakého pokušenia, a Boh nás nevypočuje ani vtedy. Dopúšťa, aby nás pokušenie sužovalo ďalej. Buďme si istí, že i v takom prípade to Boh dopúšťa pre naše dobro. Od Boha nás nevzďaľuje pokušenie a zlé myšlienky, ale súhlas so zlom. Keď sa duša v pokušení odporúča Bohu a s jeho pomocou mu odporuje, postupuje v dokonalosti a vrúcne sa zjednocuje s Bohom. Preto takú prosbu Boh nevypočuje. Sv. Pavol veľmi prosil o vyslobodenie z nečistých pokušení: „Bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa

nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa“ (2 Kor 12,7-8). Pán mu však odpovedal: „Stačí ti moja milosť.“ I v pokušeniach musíme prosiť Boha s odovzdanosťou do jeho vôle asi takto: Pane, zbav ma tohoto súženia, ak to osoží mojej duši. Keď nie, daj mi aspoň silu k odporu. V takom prípade sa osvedčuje slovo sv. 43


Bernarda: „Keď sa modlíme o nejakú milosť, udelí nám Boh žiadanú vec alebo inú

lepšiu.“ Boh nás nechá „trpieť v búrke, aby skúsil našu vernosť. Robí tak pre naše väčšie duchovné blaho. V takých chvíľach sa zdá, že je hluchý k naším modlitbám. Buďme si však istí, že Boh nás počuje, tajne nám pomáha a posiľňuje nás svojou milosťou, aby sme odrazili každý nepriateľský útok. Sám nás o tom uisťuje slovami žalmistu: „V súžení si ma vzýval a vyslobodil som ťa, za clonou búrky som ťa vypočul

vyskúšal som ťa“ (Žalm 81,8). Podľa sv. Tomáša modliť sa máme zbožne a vytrvalo. Zbožne znamená pokorne a dôverne, vytrvalo znamená bez prestania až do smrti. O každej z týchto najpotrebnejších podmienok je potrebné pouvažovať. Boh zvlášť počúva modlitbu svojich služobníkov, ak sú to služobníci pokorní:

„Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (Jak 4,6). Boh nepočuje prosbu pyšných, ktorí sa spoliehajú na vlastné sily a preto ich necháva v ich biede. Avšak, „nebudú mať Božiu pomoc, iste v tomto stave zahynú. Preto narieka Dávid: „Pred

svojím pokorením som blúdil, no teraz už dbám na tvoje výroky“ (Žalm 119,67). Zhrešil som, vyznáva žalmista, pretože som nebol pokorný. To isté sa prihodilo sv. Petrovi. Ježiš Kristus ho upozornil, že tej istej noci ho všetci učeníci opustia: „Vy všetci tejto

noci odpadnete odo mňa“ (Mt 26,31). Avšak Peter namiesto toho, aby uznal svoju slabosť a prosil o pomoc, aby sa nespreneveril Pánovi, sa príliš spoliehal na svoje sily a prehlásil, že on ho nikdy neopustí, aj keby ho všetci ostatní opustili: „Aj keby všetci

odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem“ (Mt 26,33). A hoci mu Vykupiteľ znova výslovne predpovedal, že tej noci ho tri razy zaprie, ešte skôr ako zaspieva kohút, predsa sa spoliehal na svoju odvahu a hrdo odpovedal: „Aj keby som mal umrieť s

tebou, nezapriem ťa“ (Mt 26,35). A čo sa stalo? Sotva čo nešťastník vstúpil do veľkňazovho domu a počul výčitky, že je učeníkom Ježiša Krista, naozaj ho tri razy zaprel a navyše to potvrdil prísahou, že ho nikdy nepoznal: „On znova zaprel s

prísahou: Nepoznám toho človeka“ (Mt 26,72). Keby sa bol Peter pokoril a poprosil Pána o milosť stálosti, nebol by ho zaprel. Všetci musíme byť presvedčení, že visíme temer nad priepasťou všetkých hriechov, a že nás drží len vlas milosti. Keby tento vlas povolil, určite by sme spadli do tejto priepasti a spáchali by sme tie najstrašnejšie zločiny. „Ak Pán nestráži mesto, 44


nadarmo bdejú jeho strážcovia“ (Žalm 127,1). Ak Boh nestráži dušu pred hriechmi, márne sa bude duša brániť vlastnymi silami. Preto volal svätý prorok: „Nespolieham sa veru na svoj luk, ani môj meč ma nezachráni“ (Žalm 44:,). Nespolieham sa na svoje zbrane, ale len na Boha, ktorý ma môže zachrániť. Keď sme teda vykonali niečo dobré a keď sme neupadli do hriechov ešte väčších ako sme spáchali predtým, zvolajme so sv. Pavlom: „Ale z milosti Božej som tým, čím

som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou“ (Kôr 15,0). Z toho istého dôvodu sa ustavične bojme a trasme, že by sme mohli upadnúť do hriechu pri najbližšej príležitosti: „Preto kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol“ (Kôr 10,2). Apoštol týmito slovami upozorňuje, že je v nebezpečenstve pádu ten, kto sa považuje za bezpečného pred pokleskami. Dôvod toho uvádza na inom mieste, kde hovorí: „Lebo ak si niekto

myslí, že je niečím, hoci nie je ničím, sám seba klame“ (Gal 6,3). Preto múdro píše sv. Augustín: „Mnohým ľuďom bráni byť silným opovážlivá sebaistota, že sú silní. Nikto nebude silný, leda ten, kto sa pokladá za slabého.“ Keď niekto tvrdí, že sa nebojí, je to znamenie, že sa spolieha na seba a na svoje predsavzatie. Touto osudnou sebadôverou však klame sám seba, lebo spoliehajúc sa na vlastné sily, prestáva sa báť, prestane sa odporúčať Bohu, a potom iste spadne. Máme sa považovať za horších od druhých a hovoriť si: „Pane, keby si mi nebol pomohol, bol by som si ja počínal ešte horšie.“ Ináč nás Boh za trest nechá pre našu pýchu klesnúť do väčších a hroznejších chýb. Preto nás apoštol napomína, aby sme pracovali na svojej spáse s bázňou a hrôzou: „S bázňou

a chvením pracujte na svojej spáse“ (Flp 2,12). Kto sa veľmi bojí, má nedôveru vo svoje sily. Preto skladá svoju nádej v Boha a utieka sa k nemu v nebezpečenstvách. Boh mu pomôže a tak zvíťazí nad pokušením a spasí sa. Sv. Filip Neri chodil raz po Ríme a volal: „Som zúfalý.“ Istý rehoľník ho napomenul, ale svätý povedal: „Otče, som zúfalý zo seba, ale dôverujem Bohu." Takisto si musíme počínať aj my, ak sa chceme spasiť. Musíme neustále žiť v nedôvere v naše sily. Tak budeme nasledovať príklad sv. Filipa, ktorý hneď ráno pri prebudení volával k Bohu: „Pane, drž dnes svoje ruky nad Filipom, ináč ťa Filip zradí!“ Najmä celou múdrosťou kresťana, ako hovorí sv. Augustín, je teda poznanie, že nie je nič a že nič nemôže. Tak si od Boha modlitbami stále vyprosuje silu, ktorá mu 45


chýba a ktorú potrebuje, aby mohol premôcť pokušenie a konať dobro. Takto vykoná všetko s pomocou Pána, ktorý nevie odoprieť tomu, kto ho pokorne prosí: „Modlitba

pokorného preniká oblaky… ani neodstúpi, dokiaľ Najvyšší nezhliadne na neho“ (Sir 35,21). A nech má taká duša na svedomí koľko hriechov, Boh nepohrdne srdcom, ktoré sa pokorí: „Obetou Bohu milou je duch skrušený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom

skrušeným a poníženým“ (Žalm 51,19). „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (Jak 4,6). Ako je Boh prísny k pyšným a odopiera ich žiadosti, tak je láskavy a štedrý k pokorným. Ježis Kristus to raz riekol sv. Kataríne Sienskej: „Vedz, dcéra, že kto vytrvá v pokornej modlitbe o milosti, nadobudne všetkých cností.“ Sem patrí krásne poučenie zbožného biskupa Palafoxa, ktoré dáva duchovným osobám, túžiacim po svätosti, vo svojom výklade k 18. listu sv. Terézie. Tento list poslala svätá svojmu spovedníkovi. Vypočítava v ňom všetky stupne vyššej modlitby, ktorými ju Boh obohatil. Spomenutý biskup k tomu poznamenáva, že tieto vyššie (mystické) milosti, ktoré Boh ráčil udeliť sv. Terézii a iným svätým, nie sú potrebné pre dosiahnutie svätosti. Veď mnohé duše dosiahli svätosť bez nich. A zasa naopak, mnohé duše, ktoré tieto milosti obdržali, boli zatratené. Z toho súdi, že je zbytočné, áno, opovážlivé, priať si a hľadať tieto vyššie dary, lebo jediná pravá cesta je v konaní čností a v láske k Bohu. Toto dosahuje duša modlitbou a verným spoluúčinkovaním a osvietením, a pomocou od Boha, ktorý túži len po tom, aby sme boli svätí: „To je Božia

vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4,3). Spomenutý zbožný spisovateľ potom hovorí o stupňoch vyššej modlitby, o ktorých písala svätá, totiž: - o modlitbe pokoja - o uspaní a spútaní duchovných mohutností - o zjednotení - o extáze - o vzlete a rozmachu ducha - o rane lásky a tento výklad sprevádza múdrymi poznámkami. 46


Vo vzťahu k modlitbe pokoja si máme vzbudzovať túžbu a prosiť Boha, aby nás zbavil naviazanosti na svetské veci a žiadosti po nich, pretože neprinášajú pokoj, ale len nepokoj a zármutok ducha: „To všetko je márnosť a honba za vetrom“ (Kaz 1,14), Tak ako správne povedal Šalamún. Ľudské srdce nikdy nenájde pravý pokoj, dokiaľ sa nevyprázdni od toho, čo nie je Boh, a dokiaľ nenechá všetko miesto jeho svätej láske. Tú milosť môže od Boha dosiahnuť opätovnými modlitbami. Pokiaľ ide o uspanie a spútanie duchovných mohutností, musíme prosiť Boha o milosť, aby ich uspal pre všetko časné a prebudil ich k pohľadu na Božiu dobrotu, a k snahe o Božiu lásku a vecné dobrá. Aby sme dosiahli pravé zjednotenie mohutností s Bohom, prosme Boha o milosť, aby sme mysleli, hľadali a chceli len to, čo chce on, pretože všetka svätosť a dokonalosť lásky závisí od zjednotenia našej vôle s Božou vôľou. Pokiaľ ide o extázu a vytrženie, prosme Boha, aby nás vytrhol z pút nezriadenej lásky k nám samým a k tvorom a pritiahol nás celkom k sebe. O vzlet ducha prosme Boha v tom zmysle, aby sme žili celkom odlúčení od tohto sveta, a aby sme si počínali ako lastovičky, ktoré si ani nesadnú na zem, aby sa živili, ale počas letu chytajú svoju potravu. To znamená, že máme používať tieto časné dobrá, pokiaľ treba na udržanie života, ale vždy len letmo a nezastavovať sa na zemi pre svetské pôžitky. Pokiaľ ide o rozmach ducha, prosme Boha, aby nám dal odvahu a silu premôcť sa, keď musíme odporovať útokom nepriateľov, aby sme zvíťazili nad vášňami a vítali utrpenie aj v duchovnej bezútešnosti a vyprahlosti. Napokon, pokiaľ ide o ranu lásky, ako bolesť telesnej rany pripomína neustále jej príčinu, tak máme prosiť Boha, aby tak zranil naše srdce svojou svätou láskou, aby sme si ustavične pripomínali jeho dobrotu a jeho lásku k nám. Iba tak dokážeme žiť bez prestania v láske k nemu a robiť mu radosť svojimi skutkami a citmi.

47


Ani jednu z týchto milostí však nedosiahneme bez modlitby. Ak modlitba bude pokorná, dôverná a vytrvalá, dosiahneme ňou všetko.

(Rim 11,33-36) Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty! Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? A kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť? Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.

48


ŠIESTA PREDNÁŠKA

P

otreba cnosti Sv. apoštol Jakub nás predovšetkým napomína, ak si od Boha chceme modlitbou

vyprosiť milosti, aby sme sa modlili s úplnou istotou, že budeme vypočutí a nepripustili si o tom pochybnosti. „Ale nech prosí s vierou, bez pochybovania. Lebo kto

pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom“ (Jak 1,6). Sv. Tomáš učí, že modlitba svoju účinnú silu čerpá z viery a z dôvery v Boha rovnako, ako berie svoju zásluhu z lásky. To isté učí aj sv. Bernard. Hovorí, že Božie milosrdenstvo nám získava jedine naša nádej. Boh má veľkú radosť, keď dôverujeme jeho milosrdenstvu, lebo tým ctíme a zvelebujeme jeho nekonečnú dobrotu, ktorú chcel zjaviť svetu, keď nás stvoril. Kráľovský prorok vyzýva všetkých, ktorí dúfajú v Boha, aby sa radovali, lebo budú blažení naveky. „Nech sa tešia všetci, čo majú v teba dôveru, a naveky nech jasajú. Chráň ich a nech sa radujú v tebe, čo tvoje meno milujú" (Žalm 5:12). Boh stráži a zachraňuje všetkých, ktorí dúfajú v neho. „On je ochrancom všetkých, čo v neho dúfajú"(Žalm 18:31). „Ukáž svoje predivné milosrdenstvo, ty, čo pred protivníkmi pravicou zachraňuješ dôverujúcich v teba“ (Žalm 17,7). Ozaj veľké zasľúbenia obsahuje Písmo sväté pre tých, ktorí dúfajú v Boha. Kto dúfa v Boha, neupadne do hriechu: „Pán vykúpi duše svojich služobníkov, už nebudú potrestaní tí, čo v neho dúfajú" (Žalm

34:23). A má pravdu, lebo ako hovorí Dávid, Pán má obrátené oči ku všetkým, ktorí dúfajú v jeho dobrotu, aby ich zachránil svojou pomocou pred smrťou hriechu: „Hľa, oko Pánovo bdie nad tými, čo sa ho boja, nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú, aby ich zachránil pred smrťou a v čase hladu nakŕmil" (Žalm 32:18-19). A na inom mieste Boh hovorí: „Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno. Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súžení, zachránim ho i oslávim“ (Žalm 91,14-15).

49


Pozornosť si zaslúži slovo „pretože". Pretože sa ku mne pritúlil, (dúfa vo mňa), ochránim ho a vytrhnem ho z moci jeho nepriateľov a nakoniec mu dám večnú slávu. Izaiáš hovorí o tých, ktorí skladajú svoju dôveru v Boha: „Tí však, čo dúfajú v Pána,

dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly, utekať budú a neustanú, budú putovať a neomdlejú“ (Iz 40,31). Títo ľudia už nebudú slabí a nadobudnú si u Boha veľké sily. Neomdlejú, ba ani nepocítia únavy na ceste spasenia, ale pobežia a poletia ako orly. „V tichosti a dôvere je vaša sila“ (Iz 30,15). Všetka naša sila, učí nás ten istý prorok, záleží v tom, že zložíme svoju nádej v Boha a že mlčíme, (že sme tichí), to znamená, že odpočívame v náručí jeho milosrdenstva a nedúfame vo svoju vlastnú obratnosť ani v ľudské prostriedky. Kedy sa stalo, aby niekto dúfal v Boha a zahynul?

„Synovia, pozrite na dávne pokolenia a vedzte, že nikoho nestihlo zahanbenie, kto dúfal v Pána“ (Sir 2,11). Z tejto nádeje čerpal Dávid istotu, že nikdy nezahynie. „Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky“ (Žalm 31,1). Sv. Augustín sa pýta: Je to možné, aby nás Boh klamal, a keď sa nám núka za oporu v nebezpečenstvách, aby sa nám skryl, keď sa k nemu utiekame? Dávid blahoslaví toho, kto dúfa v Pána: „Pane

zástupov, blažený človek, čo sa spolieha na teba“ (Žalm 84,13). A prečo? Ako hovorí, kto sa spolieha na Boha, je bez prestania zahrňovaný Božím milosrdenstvom:

„Bezbožného stíhajú mnohé strasti, no dúfajúcich v Pána obklopí milosrdenstvo“ (Žalm 32,10). Taký človek bude zo všetkých strán ochránený a strážený Bohom, takže bude bezpečný pred nepriateľmi a pred nebezpečenstvom zatratenia. Preto nám apoštol tak veľmi odporúča, aby sme si zachovali dôveru v Boha, ktorá si od neho iste odnesie veľkú odmenu: „Preto netraťte dôveru, lebo ju čaká veľká

odmena“ (Hebr 10,35). Aká bude naša dôvera, také budú milosti, ktoré dostaneme od Boha. Ak bude veľká naša dôvera, budú veľké aj milosti. „Veľká viera zasluhuje veľké veci.“ Sv. Bernard píše, že Božie milosrdenstvo je nevyčerpateľný prameň. Kto k nemu pôjde s väčšou nádobou dôvery, odnesie si odtiaľ väčšiu hojnosť dobra: „Olej milosti vlievaš, Pane, len do nádob dôvery." A už skôr to povedal prorok: „Tvoje milosrdenstvo,

Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba“ (Žalm 33,22). To sa osvedčilo u stotníka, ktorého dôveru pochválil Vykupiteľ slovami: „A stotníkovi Ježiš povedal: »Choď a nech sa ti stane, ako si uveril.« A v tú hodinu jeho sluha ozdravel“ (Mt 8,13). 50


Boh zjavil sv. Gertrúde, že kto ho prosí s dôverou, pôsobí mu v istom zmysle také násilie, že ho musí vypočuť. Sv. Ján Klimak hovorí: „Modlitba pôsobí Bohu násilie, ale toto je mu milé a príjemné." Sv. Pavol nás nabáda: „Pristupujme teda s dôverou k

trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo, a našli milosť a pomoc v pravom čase“ (Hebr 4,16). Trónom milosti je Ježiš Kristus, ktorý teraz sedí po Otcovej pravici nie na tróne spravodlivosti, ale na tróne milosti, aby nám vymohol odpustenie, keď sme v hriechu a pomoc k zotrvaniu, keď sa tešíme jeho priateľstvu. K tomuto trónu sa musíme stále obracať s dôverou, to znamená s takou dôverou, ktorú v nás vzbudzuje viera v dobrotu a vernosť toho Boha, ktorý sľúbil vypočutie každého, kto ho prosí s dôverou, pravda, s dôverou, ktorá je nezlomná a bezpečná. Kto ho však prosí bez dôvery, hovorí sv. Jakub, ten nech si nemyslí, že niečo dostane: „Ale nech prosí s vierou bez pochybovania. Lebo

kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom“ (Jak 1,6). „Taký človek nech sa nenazdáva, že dostane niečo od Pána“ (Jak 1,7). Nedostane nič, lebo jeho nespravodlivá dôvera zabráni Božiemu milosrdenstvu, aby vypočulo jeho prosby. „Neprosil si správne," hovorí sv. Bazil, „nedostal si milosť, pretože si o ňu prosil bez dôvery.“ Dávid hovorí, že naša dôvera v Boha musí byť pevná ako hora, ktorou neotrasie ani najsilnejší víchor: „Tí, čo sa spoliehajú na Pána, sú ako vrch Sion: nehýbe

sa, trvá naveky“ (Žalm 1251). K tomu istému nás napomína Vykupiteľ, keď chceme milosti, o ktoré prosíme: „Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať“ (Mk 11,24). Niekto však povie: O čo mám ja, úbožiak, oprieť túto pevnú nádej, že dostanem, o čo prosím? O čo? O prisľúbenie Ježiša Krista: „Veru, veru, hovorím vám: Ak budete o niečo

prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16,23-24). „Klame, keď dáva prisľúbenie? Pravda? - pýta sa sv. Augustín. Ako by sme mohli pochybovať o vypočutí, keď Boh, Pravda sama, nám sľubuje o čo ho v modlitbe žiadame? „Nenabádal by nás k modlitbe," hovorí ten istý sv. učiteľ, „keby nechcel dať." To, že však chce dať, zdôrazňuje toľko a toľkokrát znovu a znovu v Písme svätom: Proste, žiadajte, hľadajte 51


a dostanete všetko, čo chcete. „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste

o čo chcete, a splní sa vám to“ (Jn 15,7). V modlitbe Otčenáša nás učil Spasiteľ, aby sme sa modlili s náležitou dôverou, aby sme nenazývali Boha, keď sa k nemu utiekame a prosíme o milosti, potrebné ku spáse (všetky sú v Otčenáši obsiahnuté), Pánom, ale Otcom. Chce, aby sme Boha prosili o milosti s podobnou dôverou, s akou prosí chudobný alebo chorý syn o podporu alebo liek svojho vlastného otca. Keď synovi hrozí smrť hladom, stačí, aby vyjavil svoju biedu otcovi a otec ho hneď zásobí pokrmom. A keď ho uštipol jedovatý had, stačí, keď otcovi ukáže ranu a otec mu dá hneď liek, ktorý už má prichystaný. Spoliehajme sa teda na Božie zasľúbenie a žiadajme vždy s neochvejnou dôverou, ako hovorí apoštol, nezlomnou a pevnou: „Neochvejne sa držme nádeje, ktorú

vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 10,23). Ako je isté, že je Boh verný vo svojich zasľúbeniach, rovnako musí byť istá naša dôvera, že nás vypočuje, keď sa k nemu modlíme. A hoci bývame často suchopárni, alebo rozrušení nejakým pokleskom, a preto pri modlitbe nazakúšame takú citovú dôveru, ako by sme si priali, predsa sa núťme do modlitby a neprestávajme v nej, pretože Boh neostane dlžný vypočutie. Ba splní naše prosby ešte skôr, lebo prosíme s väčšou nedôverou v seba a dôverujeme len v dobrotu a vernosť Boha, ktorý sľúbil vypočutie každému, kto ho prosí. Ó, ako sa ľúbime Bohu v dobe utrpenia, bázne a pokušenia, keď dúfame i proti nádeji, to znamená i proti tomu citu nedôvery, ktorý sa nám vtiera pre našu bezútešnosť. Preto apoštol chváli patriarchu Abraháma: „On proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4,18). Sv. Ján hovorí, že kto skladá pevnú dôveru v Boha, iste sa posvätí: „Každý, kto

má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý“ (1 Jn 3,3). Boh dáva veľmi štedro milosti všetkým, ktorí v neho dúfajú. Toľko mučeníkov, toľko panien, toľko detí zvíťazilo s touto dôverou nad mukami a mučiteľmi, hoci im mučitelia hrozili strašnými bolesťami. Niekedy sa modlíme, ale zdá sa nám, že nás Boh nechce počuť. V takej chvíli neprestávajme dúfať a modliť sa. Povedzme si s Jóbom: „Ak znivočí ma, ani sa

nezachviem“ (Jób 13,15). Bože môj, aj keby si ma zahnal od svojej tváre, neprestanem ta prosiť a dúfať v tvoje milosrdenstvo. Robme tak a dostaneme všetko, čo budeme chcieť od Boha. Tak si počínala kanaánska žena a dostala všetko, čo chcela od Pána Ježiša. Jej 52


dcéra bola posadnutá zlým duchom; preto prosila Vykupiteľa, aby ju zbavil diabla:

„Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch“ (Mt 15,22). Pán jej odpovedal, že je „poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela," teda nie k pohanom, lež k Židom. Ale žena neklesla na mysli, ale znovu prosila s dôverou: „Pane, pomôž mi!“ Pane, ty ma môžeš potešiť, ty ma musíš potešit. Pán ju znova odmietol, tým že jej odpovedal - „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šťenatám“ (Mt

15:,6). „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj štenatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ (Mt 15,27). Keď Pán videl, akú veľkú dôveru má táto žena, pochválil ju a splnil jej prosbu. „Žena, velká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá“ (Mt 15:28). Kto kedy vzýval Boha o pomoc, pýta sa Sirachovec, a Boh ním pohrdol a neprišiel mu na pomoc? „Ktože bol opustený, ak vytrval pri jeho prikázaniach? Kýmže opovrhol, ak ho niekto vzýval (o pomoc)“ (Sir 2,12)? Sv. Augustín hovorí, že modlitba je kľúč, ktorý nám otvára nebo. V tej istej chvíli, keď naša modlitba vystupuje k Bohu, zostupuje k nám milosť, o ktorú prosíme. Kráľovský prorok napísal, že naše prosby idú s Božím milosrdenstvom: „Nech je

zvelebený Boh, lebo neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoje milosrdenstvo“ (Žalm 66,10). Preto hovorí sv. Augustín, že keď prosíme Pána, musíme mať istotu, že už nás vypočúva: „Keď zistíš, že od teba neodstúpila tvoja modlitba, buď si istý, že sa nevzdialilo od teba jeho milosrdenstvo.“ Aby som povedal pravdu, nikdy nie som viac potešený vo svojej duši, ako keď sa modlím k Bohu a odporúčam sa mu. A myslím, že to isté zakúšajú všetci veriaci. Ostatné známky našej spásy sú všetky neisté a vratké; že však Boh vypočuje toho, kto ho prosí s dôverou je istá neomylná pravda, ako je neomylné, že sa Boh nemôže spreneveriť svojim sľubom. Keď sme v nejakom pokušení slabí a bezmocní, alebo veľmi tažko môžeme splniť, čo od nás Boh žiada, povedzme si statočne s apoštolom: „Všetko môžem v tom,

ktorý ma posiľňuje“ (Flp 4,13). Nehovorme podľa vzoru niektorých: „Nemôžem, netrúfam si!“ Je isté, že zo svojich síl nemôžeme nič, ale s Božou pomocou dokážeme všetko. Keby Boh niekomu povedal: Vezmi na ramená túto horu a odnes ju, ja ti pomôžem: či by to nebol blázon alebo neverec, keby odpovedal: Nevezmem ju, pretože nemám silu, aby som ju uniesol? 53


A tak, keď vidíme svoju úbohosť a slabosť, a sme občas napadnutí silnejšími pokušeniami, neklesajme na mysli, ale pozdvihnime oči k nebu a povedzme s Dávidom:

„Pán je so mnou, nuž nebojím sa; čože mi môže urobiť človek?“(Žalm 118.6). „Pán je so mnou a pomáha mi; nemusím si všímat svojich nepriateľov" (Žalm 118,). S pomocou svojho Pána premôžem všetky útoky svojich nepriateľov k ich hanbe. A keď sme v nebezpečenstve, že urazíme Boha, alebo keď si nevieme rady v nejakej veľmi dôležitej veci, odporúčajme sa Bohu a povedzme: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa

mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať“ (Žalm 27,)? A buďme si istí, že nás Boh osvieti a uchráni pred každou škodou. Modlitba hriešnikov Iný však namietne: Ja som hriešny a v Písme svätom čítam: „Vieme, že

hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu“ (Jn 9,1). Sv. Tomáš so sv. Augustínom odpovedajú, že to povedal slepec, keď ešte nebol osvietený: „Je to slovo ešte nie dokonale osvieteného a preto nie je správne." Napokon anjelský učiteľ dodáva, že spomenuté slovo platí dokonale o žiadosti hriešnika, pokiaľ je hriešnik, kým totiž žiada o niečo, aby mohol ďalej hrešiť. Keby napríklad, žiadal o pomoc, aby sa mohol pomstiť na svojom nepriateľovi, ktorý prosí Boha o spásu, ale sám sa nijako nesnaží vyslobodiť z hriešneho stavu. Sú niektorí neštastníci, ktorí milujú putá, v ktorých ich drží satan ako otrokov. Boh nevypočuje modlitby týchto ľudí, pretože sú to modlitby opovážlivé a hnusia sa mu. Čo je bezočivejšieho, ako žiadať o milosť knieža, ktoré človek nielen častejšie urazil, lež ktorého chce urážať i ďalej! V tomto zmysle je treba rozumieť slovám Ducha Svätého, že Bohu je ohavná a protivná modlitba toho, kto odvracia sluch od Božích prikázaní: „(Ak niekto) odvracia svoj sluch, aby nečul zákon, jeho modlitba je priam hanebnosť" (Prís 28:9). Takým ľuďom hovorí Pán: Nadarmo prosíte, lebo „keď rozprestierate dlane, odvrátim oči od vás; a keď aj hromadíte modlitby, ja ich nevyslyším" (Iz 1:15). Taká bola modlitba bezbožného kráľa Antiocha, ktorý prosil Boha a sľuboval mu veľké dary, ale len naoko. Jeho srdce liplo neústupne na hriechu. Modlil sa len preto, aby unikol hroziacemu trestu. Preto Pán nedoprial sluchu jeho modlitbám, ale dopustil, aby zomrel, súc 54


rozožraný od červov: „I modlil sa ten ničomník k Pánovi, ktorý sa už nemal nad ním zmilovať" (2 Mach 9:13). Iní zas páchajú hriechy zo slabosti alebo z návalu vášne, stenajú pod nepriateľovým jarmom, túžia zlomiť putá smrti a vyslobodiť sa z biedneho otroctva, a preto si od Boha vyprosujú pomoc. Ak sa budú vytrvalo modliť, Boh vypočuje ich modlitbu, lebo uisťuje, že každý, kto prosí dostane, kto hľadá milosť, nachádza ju:

„Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria" (Mt 7:8). Autor „nedokončeného diela" vysvetľuje: „Každý, nech je spravodlivý alebo hriešnik." A keď Ježis Kristus hovoril v Evanjeliu podľa sv. Lukáša o človeku, ktorý dal všetok svoj chlieb priateľovi, nie z lásky, ale pre jeho dotieravosť, povedal: „Hovorím vám: Aj keď

nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje" (Lk 11:8). „Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!"(Lk 11:9). Preto vymáha vytrvalá modlitba od Boha milosrdenstvo i tým, ktorí nie sú jeho priateľmi. „Čo nedostane človek na základe priateľstva," hovorí sv. Ján Zlatoústy, dostáva prostredníctvom modlitby. Áno, tento svätec tvrdí, že u Boha má väčšiu cenu modlitba ako priateľstvo. Svätý Bazil neváha prehlásiť, že aj hriešnici dosiahnu splnenie svojich prosieb, len keď sa vytrvalo modlia. To isté učí sv. Gregor Veľký: Nech volá hriešnik a jeho modlitba príde k Pánovi. Rovnako píše sv. Hieronym. Hovorí, že aj hriešnik smie Boha nazývať svojím otcom, keď ho prosí, aby ho znova prijal za syna a keď si počína ako márnotratný syn, ktorý volal k svojmu otcovi: „Otče, zhrešil som!", hoci mu ešte nebolo odpustené. „Keby Boh nevypočul hriešnikov," hovorí sv. Augustín, „bol by si mýtnik nadarmo vyprosoval odpustenie." Evanjelium však dosvedčuje, že mýtnik dosiahol svojou modlitbou odpustenie: „Hovorím vám: Tento odišiel domov

ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený" (Lk 18:14). Ale najpodrobnejšie skúma túto otázku anjelský učiteľ. Bez rozpakov tvrdí, že býva vypočutý aj hriešnik, keď sa modlí. Hoci jeho modlitba nie je záslužná, predsa má účinnú silu, pretože vyprosovacia moc sa neopiera o spravodlivosť, ale o Božiu dobrotu. V tom zmysle sa modlil Daniel: „Nakloň, Bože,

svoje ucho a počuj; otvor svoje oči a pozri na našu opustenosť a na mesto, nad ktorým

55


sa vzýva tvoje meno; veď nie pre svoju spravodlivosť predostierame svoje prosby pred tvoju tvár, ale pre tvoje veľké milosrdenstvo!" (Dan 9:18). „Keď sa teda modlíme,“ hovorí sv. Tomáš, „nemusíme byť Božími priateľmi, aby sme dosiahli splnenie našich prosieb.“ Modlitba sama nás robí Božími priateľmi. Sv. Bernard udáva ešte iný krásny dôvod. Hovorí, že prosba hriešnika, aby sa vyslobodil z hriechu, rodí sa z túžby po milosti Boha samého. Načo by však dával Boh hriešnikovi túto túžbu, keby ju nechcel splniť? Vo Svätom písme máme hojnosť dokladov, že hriešnici boli prostredníctvom modlitby zbavení hriechu. Tak boli napríklad od hriechu očistení králi: Achab, Manasses, Nabuchodonozor i kajúci lotor. Akú podivuhodnú silu má modlitba! Na Kalvárii vedľa seba umierajú dvaja hriešnici. Jeden, pretože sa modlí: „Ježišu, spomeň si

na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva" (Lk 23:42) - je spasený, a druhý, pretože sa nemodlí, je zatratený. Krátko hovorí sv. Ján Zlatoústy: „Niet hriešnika, ktorý by bol kajúcne prosil Pána o dobrodenie a nebol by obdržal, čo chcel. Načo však uvádzať iné svedectvá a iné dôvody, keď Ježiš sám hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" (Mat 11:28). Títo obťažení ľudia, hovorí sv. Hieronym a sv. Augustín, a iní hriešnici, ktorí stenajú pod bremenom svojich vín, keď sa budú utiekať o pomoc k Bohu, budú podľa tohoto prisľúbenia jeho milosťou občerstvení a spasení. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Ani my netúžime toľko po odpustení hriechov, ako Boh túži nám hriechy odpustiť." Niet milosti, hovorí inde svätý, ktorú by nebolo možné získať modlitbou, i keď ju koná najhorší hriešnik, len keď sa modlí vytrvalo. A majme na mysli slová sv. Jakuba: „Ak niekomu z vás chýba múdrosť, nech si prosí od Boha, ktorý dáva všetkým štedro a bez výčitky, a dostane ju" (Jak 1:5). Teda všetci, ktorí idú k Bohu s prosbou, budú vypočutí, a sú zahrňovaní milosťami: Boh totiž dáva všetkým štedro. Všimnime si zvlášť ďalšie slovo: bez výčitky. To znamená, že Boh si nepočína ako ľudia. My, keď nás príde prosiť niekto, kto nás prv pri nejakej príležitosti urazil, vytýkame mu jeho urážku. Boh však nerobí toto s človekom, ktorý ho ide prosiť, aj keby to bol najväčší hriešnik na svete. Keď ho prosí o milosť osožnú večnej spáse, nevytýka mu jeho urážky, ale ako by nebol nikdy nič zlé urobil, hneď ho prijíma, teší ho a hojne zahrňuje svojimi darmi. Aby nás Božský Vykupiteľ povzbudil k modlitbe, hovorí 56


predovšetkým: „Veru, veru, hovorím vám: Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to" (Jn 16:23). Akoby povedal: Neklesajte na mysli, hriešnici, nedajte sa zadržať svojimi hriechmi, keď idete k môjmu Otcovi v mojom mene, a dúfajúc od neho spásu, keď po nej túžite. Nemáte síce zásluhy, aby ste museli dostať žiadané milosti, len samé viny, aby ste za ne dostali trest. Počínajte si však takto: Iďte k môjmu Otcovi v mojom mene a pre moje zásluhy si od neho vyprosujte milosti, ktoré chcete a ja vám sľubujem a prisahám - podla sv. Augustína znamenajú slová - „Veru, veru, hovorím vám," prísahu, že o čo budete žiadať, môj Otec vám dá. Môj Bože, čo by mohlo potešiť hriešnika v jeho nešťastí viac, ako isté vedomie, že obdrží všetko, o čo bude prosiť Boha v mene Ježiša Krista? Hovorím - všetko, čo súvisí s vecnou spásou. Dobrá časné, ako sme povedali prv, nám Boh niekedy odopiera, aj keď o ne prosíme, lebo vidí, že by škodili našej duši. Pokiaľ ide o duchovné dary, nie je jeho prisľúbenie o splnení podmienečné, lež úplné. Sv. Augustín preto upozorňuje, že máme prosiť s plnou istotou o tie veci, ktoré sľubuje Boh bezpodmienečne. „Ako by nám mohol Pán niečo odoprieť /pýta sa svätý/, keď ho prosíme s dôverou, keď on viac túži nám udeliť svoje milosti, ako si my prajeme dostať ich?“ Sv. Ján Zlatoústy hovorí, že sa Boh hnevá len vtedy, keď zanedbávame modlitbu za jeho dary. Ako by sa Boh vzpieral vypočuť dušu, ktorá ho prosí len o veci jemu milé? Ako by mohol Boh nevypočuť dušu, keď k nemu volá: Pane, neprosím ťa o veci tohto sveta, o bohatstvo, rozkoše a pocty, lež o tvoju milosť. Zbav ma hriechu, daj mi dobrú smrť, priveď ma do neba, daj mi svoju svätú lásku. Sv. František Saleský hovorí, že na prvom mieste máme prosiť o túto milosť: „Daj mi odovzdanosť do tvojej vôle!" „Ktoré prosby splníš, Bože môj," pýta sa sv. Augustín, „ak nie tie, ktoré sú celkom podľa tvojho srdca?" Keď však prosíme Boha o duchovné milosti, musí byť naša nádej nadovšetko oživená slovami Ježiša Krista: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!" (Lk 11:13). Keď vy sami, hovorí Spasiteľ, takí lakomí a plní sebalásky, neviete odmietnuť žiadosť svojich detí, čím skôr vám dá duchovné dobro váš nebeský Otec, ktory vás miluje viac, ako ktorýkoľvek pozemský otec, keď ho budete o ne prosiť? 57


Pretože tak, ako rieku napĺňa voda, tak Ty napĺňaš môj život. Veď aká by to bola rieka bez vody? Bola by to vôbec rieka? Nie... Voda jej dáva zmysel pre existenciu. Tak veru i u nás je... Aký by to bol ľudský život, keby nebol naplnený Tebou, Pane ? Bol by vôbec? Nie... Boh nám dáva zmysel života, existencie a lásky.

58


SIEDMA PREDNÁŠKA

Z

otrvať v konaní dobra

Konečné zotrvanie (zotrvanie v dobrom do smrti). Teda, naše modlitby musia byť pokorné a dôverné. To však nestačí, aby sme zotrvali až do konca a dosiahli večnú spásu. Jednotlivé modlitby nám získajú jednotlivé milosti, o ktoré Boha prosíme. Ale ak nie sú stále, nezískajú nám konečné zotrvanie. Toto zotrvanie v dobrom až do konca predpokladá súhrn všetkých milostí, a preto je k nemu treba mnoho modlitieb, trvajúcich až do smrti. Milosť spásy nie je milosťou jedinou, ale je to reťaz milostí, ktorá sa končí milosťou konečného zotrvania. S touto reťazou milostí musí súčasne postupovať reťaz modlitieb. Keď pretrhneme svojou nedbalosťou reťaz našich modlitieb, pretrhne sa tiež reťaz milostí, ktoré vedú k spáse a zahynieme. Je síce pravda, ze si nemôžeme zaslúžiť zotrvanie v dobrom až do konca, ako učí svätý snem Tridentský: „Túto milosť dostane len ten, komu ju dá Boh, ktorý má moc upevniť stojaceho, aby stál vytrvalo." Napriek tomu však hovorí sv. Augustín, že si môžeme tento veľký dar zotrvania akosi zaslúžiť modlitbami, to znamená, že si ho môžeme vymodliť a vyprosiť. Suarez k tomu dodáva, že kto sa modlí, neomylne dostane tento dar. Aby sme ho však dostali a spasili sa, upozorňuje sv. Tomáš, je potrebná vytrvalá a neprestajná modlitba: „Po prijatí krstu je človeku potrebná neustála modlitba, aby prišiel do neba." Už prv to povedal viackrát sám Spasiteľ „ako sa treba stále modliť a neochabovať" (Lk 18:1). „Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby

ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka" (Lk 21:36). To isté učí dávno predtým Starý zákon: „Nestrp, aby ti niečo prekážalo v stálej modlitbe, ani sa nehanbi opravovať seba až do smrti!" (Sir 18:22). „V každom čase dobroreč Pánovi, svojmu Bohu, a pros ho, aby ti bol vodcom na cestách" (Tob 4:19).

59


Preto apoštol napomínal svojich učeníkov, aby nikdy neustávali v modlitbe: „Bez

prestania sa modlite!" (1 Sol 5:17). „V modlitbe budte vytrvalí; bdejte pri nej a vzdávajte vďaky!" (Kol 4:2). „Chcem teda, aby sa muži modlili na každom mieste" (1 Tim 2:8). Boh nám chce rád dať zotrvanie v dobrom a život večný, ale ako hovorí sv. Nilus, tieto milosti chce poskytnúť iba tomu, kto o ne prosí vytrvalo. S pomocou milosti sa mnohí hriešnici obrátia k Bohu a dosiahnu odpustenie; avšak preto, že neprosia o zotrvanie, znovu upadajú do hriechu a strácajú všetko. Avšak sv. Róbert Bellarmin upozorňuje, že o milosť zotrvania nestačí prosiť raz, dva razy, musíme o ňu prosiť stále, každý deň až do smrti, ak ju chceme obdržať. Kto o ňu prosí jeden deň, dostane ju na ten deň. Keď však o ňu nebude prosiť zajtra, zajtra padne. O tom nás chcel presvedciť Pán v podobenstve o priateľovi, ktorý nechcel dať prosebníkovi chlieb, iba po mnohom a dotieravom prosení. Spasiteľ povedal: „Hovorím

vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje" (Lk 11:8). Sv. Augustín píše: Keby taký priateľ dal žiadaný chlieb i nerád, len aby sa ho zbavil, čím skôr Boh, Dobrota nekonečná, ktorý toľko túži udeliť nám svoje dobrá, dá nám svoje milosti, keď ho o ne prosíme? Zvlášť, keď nás sám nabáda, aby sme o ne prosili, ako poznamenáva k spomenutému výroku evanjelia Kornelius Lapide. Ľuďom, ktorí sú síce dotieraví prosebníci neznesiteľní, Boh však nielen našu dotieravosť znáša, ale priamo chce, aby sme boli neodbytní, keď ho prosíme o milosti, najmä milosť zotrvania. Sv. Gregor hovorí, že Boh chce, aby sme mu činili násilie modlitbami, lebo také násilie ho nehnevá, ale uzmieruje. Preto je potrebné, ak chceme zotrvať v dobrom, aby sme sa stále odporúčali Bohu - ráno, večer, pri rozjímaní, pri svätej omši, pri prijímaní, jednoducho vždy; ale najviac v čase pokušenia máme znovu a znovu opakovať: „Pane, pomôž mi, Pane, stoj pri mne! Drž nado mnou ruku, neopúšťaj ma, zmiluj sa nado mnou!“ Je niečo ľahšie ako povedať: „Pane, pomôž mi! Pane, stoj pri mne!“ K žalmistovým slovám: „Vo dne mi

svoju milosť udeľuje Pán. V noci mu zasa ja spievam a modlím sa k Bohu môjho života" (Žalm 41:9). Glosa hovorí: „Niekto povie: Nemôžem sa postiť, nemôžem dávať almužnu; nemôže to však povedať, keď sa mu povie: „Modli sa, pretože nie je ľahšej veci ako modlitba."

60


Nesmieme však nikdy ustať v modlitbe, musíme bez prestania činiť Bohu akési násilie, aby nám stále pomáhal; toto násilie mu je milé a vítané, ako napísal Tertulián. A sv. Hieronym hovorí, že čím sú naše modlitby vytrvalejšie a neodbytnejšie, tým sú Bohu milšie.

„Blahoslavený človek, ktorý ma počúva a bdie deň čo deň pri mojich dverách" (Prís 8:34). Blahoslavený človek, ktorý čaká a bedlí pri dverách môjho milosrdenstva, hovorí Boh. A Izaiáš volá: „Blažení všetci, čo dúfajú v neho" (Iz 30:18). Blahoslavení sú tí, ktorí až do konca čakajú v modlitbách svoje spasenie od Boha. Preto nás Ježiš Kristus zvláštnym spôsobom nabáda k modlitbe: „Proste a

dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!" (Lk 11:9). Nestačilo povedať: „Pýtajte si!“? Prečo ešte dodal: „Hľadajte a klopte?“ Ale tieto slová nie sú zbytočné. Pán nám nimi chcel naznačiť, že si musíme počínať ako chudobní, keď žobrú. Ak nedostanú žiadnu almužnu, a sú odmietnutí, žobrú o ňu znovu a znovu, a keď sa objaví pán domu, klopú neodbytne na jeho dvere. Boh chce, aby sme si voči nemu počínali tiež takto, aby sme sa modlili, začínali sa vždy znovu modliť a nikdy neprestávali, aby stál pri nás, aby nám pomáhal, aby nás osvecoval, posilňoval a nedopustil, aby sme niekedy stratili jeho milosť. Učený Lessius hovorí, že uvaluje na seba tažký hriech ten človek, ktorý sa nemodlí, keď je v hriechu alebo v nebezpečenstve smrti, alebo kto vôbec zanedbáva modlitbu dlhší čas, totiž jeden alebo dva mesiace. Pravda, to platí o dobe mimo pokušenia, lebo kto je napadnutý nejakým tažkým pokušením, iste ťažko hreší, keď sa neobracia modlitbou na Boha a nežiada o pomoc, pretože sa tak vydáva do blízkeho, áno, istého nebezpečenstva hriechu. Prečo Boh odkladá s udelením milosti konečného zotrvania? Niekto však povie: Keď mi Boh chce a môže dať zotrvanie v dobrom, prečo mi ho nedá hneď naraz, keď oň prosím? Svätí otcovia uvádzajú pre túto vec mnoho dôvodov. Boh neudeľuje túto milosť naraz a odkladá ju: 61


1. aby lepšie vyskúšal našu dôveru 2. aby sme po ňom viac túžili Sv. Augustín píše, že veľké dary si musíme žiadať veľkou túžbou, lebo dobrá ľahko prijaté si nevážime toľko, ako tie, po ktorých sme túžili dlhšiu dobu. 3. Boh robí tak preto, aby sme na neho nezabudli. Keby sme mali istotu o svojom zotrvaní a o svojej spáse a nepotrebovali ustavičnú Božiu pomoc, aby sme sa zachovali v Božej milosti a spasili sa, ľahko by sme na Boha zabudli. Núdza núti chudobných, aby obchádzali domy boháčov. A preto, aby nás Boh k sebe pritiahol, hovorí sv. Ján Zlatoústy, aby nás často videl pri sebe a mohol nás takto bohatšie obdariť, odkladá s milosťou spasenia až do chvíle našej smrti. 4. Napokon činí tak preto, aby nás ustavičnou modlitbou so sebou dokonalejšie spojil sladkými putami lásky. „Modlitba," hovorí sv. Ján Zlatoústy „je nemalým putom lásky k Bohu; lebo nás navyká hovoriť s Bohom." Ako veľmi roznecuje našu lásku a ako vrúcne nás spája s Bohom neustály styk s ním v modlitbe a dôverné očakávanie žiadaných milostí! Ale ako dlho máme zotrvať v modlitbách? Stále, odpovedá ten isty svätý, „až kým nezačujeme priaznivý rozsudok o svojom spasení, čiže až do smrti.“ A dodáva, že „kto hovorí: neprestanem sa modliť, dokiaľ sa nespasím, iste sa spasí.“ Apoštol píše, že mnohí závodia o cestnú odmenu, ale len jeden ju dostane: „Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne

víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili" (1 Kor 9:24). Teda, nestačí modliť sa za spasenie len niekedy. Modliť sa musíme vždy, dokiaľ nedosiahneme korunu, ktorú sľubuje Boh jedine tým, ktorí ho vytrvalo prosia až do konca. Ak sa chceme spasiť, musíme robiť tak, ako Dávid, ktorý mal oči stále upreté o pomoc k Bohu, aby nebol porazený svojimi nepriateľmi: „Moje oči sa neprestajne

upierajú na Pána, veď on mi vyslobodzuje nohy z osídel" (Žalm 25:15). Podľa slov sv. Petra, diabol nám činí ustavičné nástrahy, aby nás zožral: „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral" (1 Pt 5:8). Podľa toho musíme byť stále na stráži so zbraňou v ruke proti tomuto nepriateľovi a hovoriť 62


s kráľovským prorokom: „Naháňal som svojich nepriateľov, až som ich dostihol, a

nevrátil som sa, kým som ich celkom nezničil (Žalm 18:38). Ako však dosiahneme tak dôležité a tak ťažké víťazstvo? Len vytrvalými prosbami, odpovedá sv. Augustín. A ako dlho majú trvať tieto prosby? „Dokiaľ bude trvať boj," hovorí sv. Bonaventúra, „tak neprestávajte nikdy prosiť o milosrdenstvo." Beda tomu, kto sa prestane modliť v tomto boji, hovorí Mudrc: „Beda

takým, ktorí stratili trpezlivosť a ktorí opustili priame cesty a uchýlili sa na cesty neprávosti" (Sir 2:16). „Spasíme sa,“ hovorí apoštol, ale s jednou podmienkou, „ak si zachováme pevnú dôveru a slávnu nádej" (Hebr 3:6). Volajme teda s tým istým apoštolom v dôvere v Boha a v jeho sľuby: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie [od diablov alebo od ľudí], hlad alebo nahota, nebezpečenstvo [že stratíme časné veci] alebo meč [trýznenie mučiteľov]?… Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje" (Rim 8:35,37). Nijaké súženie, nijaká úzkosť ani nebezpečenstvo, ani prenasledovanie a mučenie nás neodlúči od lásky Ježiša Krista, pretože nad všetkým víťazíme s Božou pomocou z lásky k Pánovi, ktorý obetoval za nás život. Keď sa rozhodol Hippolyt Durazzo zriecť cirkevnej hodnosti v Ríme a zasvätiť sa úplne Bohu v Spoločnosti Ježišovej, napadla ho obava, že sa zo slabosti spreneverí svojmu povolaniu; i prosil Boha: „Neopúšťaj ma, Pane, keď som sa ti teraz celkom venoval, neopúšťaj ma pre svoje milosrdenstvo!" Ale v srdci počul Boží hlas: „Skôr ja hovorím tebe, neopúšťaj ty mna!" Na to služobník Boží v dôvere v Božiu dobrotu a pomoc povedal: „Môj Bože, ty teda neopustíš mňa a ja neopustím teba." Ak chceme, aby nás Boh neopustil, neprestávajme ho nikdy prosiť, aby nás neopúšťal. Keď tak budeme robiť, iste bude s nami a nikdy nedopustí, aby sme sa od neho odlúčili a stratili jeho lásku. Preto ho ustavične prosme o konečné zotrvanie v dobrom i o milosti k tomu potrebné. A nielen to. Vždy už vopred pritom prosme Pána o milosť ďalšej modlitby. Tento vzácny dar sľúbil Boh svojim vyvoleným prorokovými ústami: „Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha

milosrdenstva a pokorných prosieb" (Zach 12:10).

63


Akou veľkou milosťou je duch modlitby, totiž milosť daná od Boha duši, aby sa ustavične modlila?! Nikdy neprestávajme prosiť Boha o túto milosť, o ducha ustavičnej modlitby. Lebo, keď sa budeme vždy modliť, iste od Boha obdržíme zotrvanie v dobrom a všetky dary, o ktoré žiadame. Pán sa predsa nemôže spreneveriť sľubu, že vypočuje každého prosebníka: „Lebo v nádeji sme spasení" (Rim 8:24). Pre túto nádej, že sa môžeme ustavične modliť, môžeme sa považovať už za spasených. „Táto nádej," hovorieval sv. Beda Ctihodný, „nám iste prinesie vstup do nebeského mesta." Ak je potrebné, že k dosiahnutiu spásy potrebujeme modlitbu, musíme na základe toho pripustiť, ako istú pravdu, že Boh svojou pomocou pomáha každému, aby sa skutočne mohol modliť. Modlitbou si vyprosuje všetky ostatné milosti, ktoré potrebuje, aby ustavične zachovával prikázania a dosiahol večný život. Preto nikdy neobstojí žiadna výhovorka ani jedného zatrateného. Lebo nezahynul preto, že by mu azda bola chýbala pomoc, potrebná ku spáse. Tak ako Boh v prirodzenom poriadku ustanovil, aby sa človek narodil nahý a bol odkázaný na mnoho vecí, ale dal mu ruky a hlavu, aby sa mohol obliecť a zaopatriť si, čo potrebuje, tak aj v nadprirodzenom poriadku sa človek rodí bezmocný a spásu svojej duše nemôže dosiahnuť vlastnými silami. Avšak Boh vo svojej dobrote dáva všetkým milosť modlitby, s ktorou si potom každý môže vyprosiť všetky ostatné milosti, potrebné pre zachovávanie príkazov a ku spáse. Veď nejde o to, aby sa iným poľahčilo a vám priťažilo, ale o isté vyrovnanie. Teraz váš prebytok im pomôže v nedostatku, aby zasa ich prebytok pomohol v nedostatku vám; a tak sa to vyrovná, ako je napísané: „Kto mal mnoho, nemal prebytok, a kto málo, mal nedostatok.“

64


ÔSMA PREDNÁŠKA

B

oh nás chce spasiť

Boh chce spasiť všetkých Boh miluje všetky veci, ktoré stvoril: „Lebo všetko, čo je, miluješ, a nič nemáš v

nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril" (Múd 11:24). Láska nemôže byť nečinná. V každej láske je sila, ktorá sa musí uplatniť, hovorí sv. Augustín. Láska prináša nevyhnutne so sebou záujem o blaho druhého. Milujúci preukazuje milovanej osobe dobro neustále, ako len môže. Láska sa snaží milovanej osobe učiniť to, čo považuje za dobré, napísal Aristoteles. Keď teda Boh miluje všetkých ľudí, chce, aby všetci dosiahli večnú spásu, najvyššie a jediné dobro, lebo to je jediný cieľ života človeka, pre ktorý ho Boh stvoril. „Ale teraz, keď ste

oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život" (Rim 6:22). Náuka, že Boh chce spásu všetkých, a že Ježiš Kristus zomrel pre spasenie všetkých, je dnes istá. Je to všeobecné presvedčenie Cirkvi, ako svorne učia teológovia: Petavius, Gonet, Gotti, Tournely a iní. Tento posledne spomenutý tvrdí, že je to pravda blízka článkom viery. Prehlásenie Cirkvi Preto boli právom odsúdení predestináciani, ktorí medzi inými bludmi (porov. Noris, Petavia a najmä Tournely) hlásali, že Boh nechce spásu všetkých. Dosvedčuje to remesský arcibiskup Hinkmar v liste pápežovi Mikulášovi I., kde píše: „Starí predestináciani tvrdili, že Boh nechce, aby sa všetci spasili, ale len tí, ktorí dosiahnu spásu." Boli odsúdení najprv na sneme v Arles roku 475 (?) slovami: „Nech je vyobcovaný ten, kto povie, že Kristus nezomrel za všetkých, ani že nechce spásu všetkých." Ten istý rozsudok vyniesol Lyonský snem v tej istej dobe. A keď obnovil v 9.

65


storočí tento blud Gotsalk, bol odsúdený synodou v Quiersy (849), ktorá sa v článku III. vyriekla: „Boh chce, aby všetci ľudia bez výnimky boli spasení, hoci všetci nedosiahnu spásu." A v článku V.: „Niet človeka, za ktorého by Kristus nebol trpel, hoci nie sú všetci tajomstvom jeho smrti vykúpení (t. j. spasení)." Posledný raz bol tento blud zavrhnutý v 12. a 30. Quesnellovej vete. Prvá znela: „Keď chce Boh spasiť dušu, má Božia vôľa neomylný účinok." Druhá: „Všetci, ktorých chce spasiť Boh skrze Krista, neomylne sa spasia." Tieto vety boli právom zavrhnuté, pretože naznačovali, že Boh nechce spasiť všetkých. Z vety: „Neomylne sa spasia tí, ktorých chce Boh spasiť," vyplývalo, že Boh nechce spasiť všetkých veriacich, tým menej všetkých ľudí. Jasne to prehlásil aj Tridentský snem, ktorý povedal, že „Ježiš Kristus zomrel, aby sme obdržali prijatie za synov." (Porov. Gal 4:5 „Aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo.") V hlave III. (zasadanie VI.) hovorí: „Pravda, hoci za všetkých zomrel, predsa nie všetci majú účasť na dobrodení jeho smrti." Snem teda predpokladá ako isté, že Vykupiteľ zomrel nielen za vyvolených, ale i za tých, ktorí svojou vinou nie sú účastní dobrodenia vykúpenia. Nesprávna je námietka, že snem len mienil prehlásiť, že Ježiš Kristus dal svetu cenu, ktorá stačí ku spáse všetkých. Lebo v tom zmysle by sa mohlo povedať, ze zomrel i za diablov. Okrem toho Tridentský snem chcel odsúdiť blud protestantov. Tí nepopierali, že krv Ježiša Krista stačila ku spáse všetkých, ale učili, že nebola naozaj vyliata a daná za všetkých. Snem chcel zavrhnúť tento blud slovami, že Spasiteľ zomrel za všetkých. Na to v hlave VI. hovorí, že hriešnici sa pripravujú na ospravedlnenie nádejou v Boha pre zásluhy Ježiša Krista. Keby však nebol Ježiš Kristus ponúkol zásluhy svojho umučenia za všetkých, nikto by nemohol mať bez zvláštneho zjavenia istotu, že je z počtu tých, ktorým Vykupiteľ ráčil venovať ovocie svojich zásluh. Žiaden hriešnik by sa potom nemohol pripraviť touto nádejou na milosť. Chýbal by mu bezpečný, k nádeji nevyhnutný základ, totiž istota, že Boh chce všetkých spasiť a odpustiť všetkým hriešnikom, ktorí ľutujú, pre zásluhy Ježiša Krista. Je to aj dávno zavrhnutý blud Baiov, ktorý tvrdil, že Ježiš Kristus zomrel len za vyvolených. Tento blud bol tiež zavrhnutý v 5. Janseniovej vete, ktorá znela: „Je semipelagiánske učenie povedať, že Kristus zomrel úplne za všetkých ľudí alebo, že za nich vylial krv." A Innocent X. vo svojej konštitúcii

66


„Cum occasione" z roku 1653 vyslovne prehlásil, že je bezbožné a kacírske tvrdiť, že Kristus zomrel len za spásu vyvolených. Slávny text svätého Pavla Sväté písmo a cirkevní otcovia nás uisťujú, že Boh chce úprimne a opravdivo spásu všetkých, a obrátenie všetkých hriešnikov, kým žijú na tomto svete. O tom máme na prvom mieste vyslovné svedectvo sv. Pavla, že Boh „chce, aby boli všetci ľudia

spasení a poznali pravdu" (1 Tim 2:4). Bezpodmienečne a neodvolateľne hovorí apoštol: „Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení." Tieto slová znamenajú vo svojom vlastnom zmysle, že Boh naozaj chce, aby všetci boli spasení. Je však všeobecne uznaná pevná zásada, že sa slová Svätého písma nesmú vysvetlovať v nevlastnom zmysle, iba že by slovný zmysel odporoval viere alebo dobrým mravom. To isté hovorí o našej veci sv. Bonaventúra, keď píše: „Musíme povedať: Keď hovorí apoštol, že Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení, musíme pripustiť, že Boh naozaj chce." Pravda, pripúšťam, že podľa svedectva sv. Augustína a sv. Tomáša vysvetľovali niektorí tento výrok rôzne. Ale obidvaja títo sv. učitelia rozumeli mu tak, že Boh chce skutočnou vôľou spasiť všetkých, nevynímajúc ani jediného. Neskôr uvidíme, že taká bola mienka sv. Augustína. Preto sv. Prosper odmieta, ako nespravodlivé ohováranie sv. učiteľa domnienkou, že by bol Augustín niekedy tvrdil, že Boh nechce úprimne spasiť všetkých ľudí. Preto hovorí sám - ako jeho najvernejší žiak: „Čo najúprimnejšie musíme veriť, že Boh chce spásu všetkých ľudí. Lebo apoštol, od ktorého je tento výrok, čo najprísnejšie prikazuje… aby sa konali k Bohu modlitby za všetkých ľudí." Dôkaz sv. Prospera, ktorým podopiera svoju náuku, je jasný. Sv. Pavol totiž na spomenutom mieste najprv povedal: „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali

prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí" (1 Tim 2:1). „Lebo,“ dodáva, „toto je dobré a milé pred Bohom, našim Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu" (1 Tim 2:3-4). Apoštol teda chce, aby sa za všetkých konali prosby, pretože Boh chce spásu všetkých. Rovnako súdil sv. Ján Zlatoústy: „Keď Boh chce, aby boli všetci spasení, právom je treba, aby boli za všetkých konané modlitby. Keď chce Boh spásu všetkých, prispôsob sa aj ty jeho vôli." - Pravda, sv. Augustín v rozhovore so semipelagiánmi 67


vysvetľuje tento výrok zdanlivo ináč. Podla tohoto miesta by Boh nechcel spásu všetkých ľudí, ale len niektorých. Múdro však poznamenáva učený Petavius, že Augustín tu hovorí len mimochodom, a nepúšťa sa do podrobného výkladu. Lebo hovorí o bezpodmienečnej, všemohúcej Božej vôli, pokiaľ chce Boh spásu niekoho úplne (absolútne). O tejto Božej vôli hovorí svätý: Vôľa Všemohúceho je vždy nepremožiteľná." V tomto zmysle uzmieruje sv. Tomáš výrok sv. Augustína so slovami sv. Jána z Damasku, ktorý hovorí, že Boh chce spásu všetkých i jednotlivých ľudí vôľou predchádzajúcou: Boh chce predchádzajúcou vôľou spasenie všetkých, aby nás učinil účastnými svojej dobroty, lebo je dobrý; pre hriešnikov však chce trest, lebo je spravodlivý. Pretože, ako sme povedali, zmýšľa sv. Augustín na inom mieste ináč, zmieruje sv. Tomáš obidva výroky a hovorí, že sv. Ján z Damasku hovorí o predchádzajúcej Božej vôli, ktorou chce Boh skutočne spásu všetkých, avšak sv. Augustín hovorí o vôli nasledujúcej. Potom obšírne vysvetľuje, v čom záleží vôľa predchádzajúca, v čom nasledujúca: Vôľa predchádzajúca je tá, ktorou chce Boh spásu všetkych ľudí… Po uvážení všetkých okolností nie je u všetkých dobré, aby boli spasení; dobré je, aby bol spasený ten, kto sa pripravuje (k spáse) a spolupracuje (s milosťou), nie však ten, kto nechce spolupracovať (s milosťou) a odporuje jej… Toto je vôľa nasledujúca, lebo nasleduje za predvedením skutkov, nie síce ako príčina (vôle), ale ako dôvod chcenej veci. Sv. Tomáš je teda presvedčený, že Boh chce spasiť všetkých ľudí a každého jednotlivca. Toto presvedčenie potvrdzuje na mnohých miestach. Pri výklade slov evanjelia: „Toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem" (Jn 6:37), vkladá podľa vzoru sv. Jána Zlatoústeho do Kristových úst túto reč: „Keď som sa vtelil pre spásu ľudí, ako by som ich mohol od seba odohnať?" V tom zmysle hovorí: Preto neodoženiem, „lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal. A vôľa toho, ktorý ma poslal je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň" (Jn 6:38-40). Na inom mieste hovorí sv. Tomáš: „Boh dáva vo svojej štedrosti milosť každému, kto sa na ňu pripravuje… Chce, aby všetci ľudia boli spasení. „Ešte jasnejšie sa vyjadruje vo výklade uvedeného výroku sv. Pavla, „ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení." Svätý učiteľ 68


hovorí: U Boha je spása všetkých ľudí sama o sebe vecou hodnou priania; táto vôľa je predchádzajúca. Keď však má Boh na mysli dobro spravodlivosti, aby boli hriechy potrestané, v tom zmysle nechce spásu všetkých - a to je vôla nasledujúca. „Odtiaľ je jasné, čo rozumel anjelský učiteľ vôľou predchádzajúcou a nasledujúcou. Potvrdzuje len to, čo povedal v spomenutom výklade (I. kniha Sentencií Petra Lombarda). Na tomto mieste dodáva len prirovnanie s kupcom, ktorý chce predechádzajúcou vôľou zachrániť všetok svoj tovar; keď však nastane búrka, nechce ho už zachrániť, aby zachránil svoj život. A rovnako Boh, keď vidí bezbožnosť niektorých, praje si ich potrestanie z lásky k spravodlivosti a preto ich nechce spasiť; predtým však chce skutočnou, v istom zmysle absolútnou vôľou spásu všetkých. A tak vôľa Božia spasiť všetkých, píše svätý na inom mieste, je sama v sebe absolútna; podmienená je len zo strany chceného predmetu, ak totiž človek chce spolupôsobiť s milosťou tak, ako žiada správny poriadok. A v Bohovednej summe svätý znovu určitejšie vysvetľuje, čo rozumie vôľou predchádzajúcou a čo nasledujúcou: „Sudca najprv chce, aby každý človek žil, ale potom chce, aby vrah bol obesený. Podobne Boh najprv chce, aby každý človek bol spasený, ale za tým chce, aby niektorí ľudia boli zatratení, podľa požiadavky svojej spravodlivosti." Nijako nechcem na tomto mieste zavrhovať mienku tých, ktorí učia predurčenie ku sláve, ktoré predchádza predvedeniu (praescientia) zásluh; hovorím len, že nemôžem pochopiť, ako zástancovia tejto náuky, že totiž Boh jedných vyvolil k sláve bez ohľadu na ich zásluhy a druhých z nej (podobne) vylúčil, môžu súčasne veriť, že Boh chce spásu všetkých; iba ak majú na mysli nie vôľu skutočnú, ale len podmienečnú a v prenesenom zmysle. Nechápem, ako možno tvrdiť, že Boh chce všetkých ľudí spasiť a uviesť do slávy, keď by veľkú väčšinu z nich už prv vylúčil zo slávy, bez ohľadu na ich vinu. Keď Petavius dokazuje svoju opačnú mienku hovorí: „Načo by bol dal Boh všetkým ľuďom túžbu po večnej blaženosti, keď by bol už vopred väčšinu z nich z nej vylúčil bez ohľadu na ich hriechy? Načo by bol prišiel Ježiš Kristus, ak ozaj priniesol všetkým spásu svojou smrťou, keby ju už vopred bol Boh odoprel toľkým nešťastným ľudom? Načo by im dal prostriedky, keby boli už vopred vylúčení z dosiahnutia cieľa?" Petavius preto pripája veľmi vážne slová: „Keby to bola pravda, museli by sme povedať, 69


že Boh, ktorý miluje všetko stvorené, nebol by miloval všetkých ľudí, keď ich stvoril, ale väčšinu z nich by mal v nenávisti, keby vylučoval zo slávy tých, ktorých stvoril pre slávu. Je isté, že šťastie tvora záleží v dosiahnutí toho cieľa, pre ktorý je stvorený. Rovnako je isté, že Boh stvoril všetkých ľudí pre život večný. Keby teda bol Boh stvoril niektorých ľudí pre život večný a potom ich bez ohľadu na ich viny vylúčil, mal by ich bezdôvodne pri stvorení v nenávisti a tým by im zapríčinil najväčšiu mysliteľnú škodu. Boli by vylúčení z dosiahnutia cieľa, totiž slávy, pre ktorú boli stvorení." „Boh nemôže mať," hovorí Petavius, „nejaký prostredný cit medzi láskou a nenávisťou voči tvorom a najmä voči ľuďom, ktorých alebo miluje pre život večný, alebo nenávidí… k záhube. Najväčším zlom človeka však je - byť od Boha vzdialený a zatratený. Keď teda Boh chce záhubu duše niekoho… toho nemiluje, lež má ho v najväčšej mysliteľnej nenávisti." Slovami „večnú záhubu" nemyslí Petavius pozitívne zatratenie od Boha, ale vylúčenie zo slávy. A naozaj, ako hovorí Tertulián, čo by nám bolo platné, že nás Boh nestvoril pre peklo, keby nás bol pri samom stvorení vylúčil z počtu vyvolených? Byť odtial vylúčený znamená - byť pozbavený spásy a upadnúť do večnej záhuby, pretože niet nijakého prostredného stavu: „Aký bude osud vylúčených? Či nie strata spásy?" Petavius končí: „Preto, keď miluje Boh každého človeka láskou, ktorá predchádza jeho zásluhy, nemá v nenávisti ich duše a preto nechce pre ne najväčšie nešťastie. Keď teda Boh miluje všetkých ľudí, a to je isté, musíme veriť, že chce spásu všetkých, a že nemá nikoho vo svojej strašnej nenávisti, aby určil pre neho najväčšie nešťastie, vylúčenie zo slávy, prv ako by videl jeho viny." Opakujem však znova a znova, že tejto tvrdej mienke nemôžem rozumieť. Napokon otázka predurčenia je tak hlboké tajomstvo, že apoštol zvolal: „Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty! Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie?" (Rim 11:33-34). Preto sa musíme podrobiť Božej vôli, ktorá chce, aby toto tajomstvo ostalo neprístupnym jeho Cirkvi, aby sme sa pokorne sklonili pred riadením jeho prozreteľnosti. A to tým skôr, že Božia milosť, ktorá jediná môže ľuďom dopomôcť k večnému životu, sa nám udeľuje bez všetkej pochybnosti vo väčšej alebo menšej miere úplne zadarmo, bez najmenšieho ohľadu na naše zásluhy. Aby sme teda došli k spáse, musíme sa každý neustále vrhať do náručia Božieho milosrdenstva, aby nám pomohlo 70


svojou milosťou k spáse a musíme neustále veriť neomylnému slovu toho, ktorý sľúbil, že vypočuje a spasí každého, kto sa bude modliť. Iné texty Písma Ale vráťme sa k nášmu predmetu, že Boh si úprimne praje, aby sa všetci ľudia spasili. Sú iné texty, ktoré dokazujú tú istú vec, napríklad, keď Boh hovorí: „Ako žijem,

hovorí Pán, Jahve, nemám záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil" (Ez 33:11). Nehovorí len, že chce smrť hriešnika, ale hovorí, že chce jeho život a prisahá, aby skôr uverili, ako poznamenáva Tertulián. Okrem toho, vraví Dávid: „Lebo len chvíľku trvá jeho hnev, ale celý život jeho

láskavosť" (Žalm 30:6). Trestá preto, že ho naše hriechy nútia k hnevu; vo svojej vôli však nechce našu smrť, ale náš život, „celý život". Sv. Bazil k týmto slovám poznamenáva: „Čo tým chce povedať? To, že Boh chce, aby všetci mali účasť na živote." Žalmista totiž povedal: „Náš Boh je Boh spásy, on je Pán, čo zo smrti dáva

uniknúť" (Žalm 68:21). Sv. Róbert Bellarmin tieto slová vysvetľuje takto: „Je mu to vlastné, to je jeho prirodzenosť - všetkých spasiť a zachrániť pred večnou smrťou." Okrem toho hovorí Pán: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste

preťažení, a ja vás posilním" (Mt 11:28). Keď všetkých pozýva ku spáse, iste chce spasiť všetkých. Okrem toho sv. Peter píše: „Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká; on je len trpezlivý s vami, a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie" (2 Pt 3:9) a tak sa spasili. Ďalej hovorí Pán: „Prečo by ste mali zomrieť, dom Izraela?…preto sa obráťte a budete žit" (Ez 18:31-32). „Čo som ešte mal urobiť svojej vinici a neurobil som jej?" (Iz 5:4). „Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!" (Mt 23:37). Ako by mohol Pán tvrdiť, ze klope na naše hriešne srdcia? Ako by nás mohol toľko nabádať, aby sme sa vrátili do jeho náručia? Ako by nám mohol vytýkať: Čo som mal ešte urobiť, aby som vám získal spasenie?" Ako by nám mohol povedať, že nás chcel prijať za dietky, keby nemal naozajstnú vôľu spasiť všetkých? Okrem toho hovorí sv. Lukáš, že Ježiš Kristus, keď sa z diaľky pozeral na Jeruzalem a myslel na záhubu národa pre jeho hriechy, „plakal nad ním" (Lk 19:41). „Prečo však plakal vtedy," pýta sa 71


sv. Theofylakt so sv. Jánom Zlatoústym, „pri pohľade na skazu mesta, keď nie preto, že skutočne túžil po jeho spáse." Keď teda Boh na toľkých miestach svedčí, že chce spasiť všetkých, kto sa opováži tvrdiť, že Boh nechce, aby boli všetci spasení? Petávius sa pýta: „Je dovolené, samo Sväté písmo, v ktorom Boh na toľkých miestach dosvedčil svoju vôľu tak skvelými, tak často opakovanými slovami, áno, slzami a prísahou, je dovolené ho tupiť a vysvetľovať v opačnom zmysle, ako by bol Boh ustanovil, že zahubí celé ľudské pokolenie okrem niekoľko málo ľudí… a ako by sa vôbec nestaral o jeho záchranu…? A čo je v ostatných článkoch viery ešte tak jasné, aby bolo isté pred podobnou krivdou a potupou?" Podľa súdu tohto veľkého teológa je tvrdenie, že Boh nechce naozaj spasiť všetkých, toľko, ako výsmech z vieroučných výrokov nad slnko jasnejšie a krivda proti nim. A kardinál Sfonfrati hovorí: „Kto zmýšľa ináč, nevie, či nerobí z pravého Boha len Boha zdanlivého… tak ako v divadle vystupujú králi, ktorí majú ku kráľom veľmi ďaleko!" Všeobecná zhoda Cirkevných Otcov Túto pravdu, že Boh chce spasiť všetkých, potvrdzujú všetci svätí otcovia. Nieto pochybnosti o jednomyseľnom presvedčení gréckych otcov, že Boh chce spasiť všetkých, i jednotlivých ľudí. Tak učí sv. Justín, sv. Bazil, sv. Gregor Naziánsky, sv. Metod, sv. Ján Zlatoústy (ich svedectvá uvádza Petaviu). Všimnime si však latinských Otcov. Sv. Hieronym hovorí: „Boh chce spásu všetkých… Pretože sa však nik nespasí bez vlastnej vôle… Boh chce, aby sme chceli dobro, aby potom chcel aj on v nás splnenie svojich úmyslov." A na inom mieste: „Preto ich (židov) chcel spasiť podľa ich želania a nabádal ich k práci na vlastnej spáse, aby sa dostalo ich vôli odmeny, ale oni nechceli uveriť." Sv. Hilarius: „Boh chce, aby sa spasili všetci ľudia a nielen tí, ktorí budú patriť do počtu svätých, lež bez výnimky všetci, aby nik nemal výhovorku." Sv. Pavlín: „Všetkým hovorí (Kristus): Poďte ku mne všetci… lebo kým záleží na ňom, ktorý stvoril všetkých, chce, aby sa každý človek spasil." Sv. Ambróz: „Boh musel ukázať svoju vôľu aj na bezbožných. A preto nesmel vynechať ani zradcu, aby mohli všetci poznať, že i pri voľbe svojho zradcu zamýšľal spasiť všetkých… A ukázal spásu všetkým, že pokiaľ záležalo na Bohu, chcel spasiť všetkých." Spisovateľ diela „Výklad Ambrózov" (podľa 72


Petavia je to diakon Hilarius), dáva si na apoštolove slová: „Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení," túto otázku: „Ako je možné, že všemohúci Boh chce spasiť všetkých, a predsa sa toľko ľudí nezachráni?" A odpovedá si: „Chce, aby boli spasení, ak chcú sami; lebo ten, kto dal zákon všetkým, nikoho nevylúčil zo spásy… Tento liek však neosoží ani kolísavým, ani tým, ktorí ho (otvorene) odmietajú. Vraví, že Pán nikoho nevylúčil z práva na slávu a všetkým dáva milosť, aby sa spasili, ale s podmienkou, že budú spolupôsobiť s milosťou, lebo milosť neosoží nič tomu, kto ju odmieta. Na túto otázku rovnako odpovedá i sv. Ján Zlatoústy i sv. Augustín. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Prečo teda nedosahujú spásu všetci, keď Boh chce spasiť všetkých? Pretože vôľa všetkých sa neriadi jeho vôľou a preto, že on nikoho nenúti." Sv. Augustín hovorí: „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení; nie však tak, že by im bral slobodnú vôľu." To isté hlása sv. Augustín na mnohých iných miestach, ktoré uvediem ďalej.

73


DEVIATA PREDNÁŠKA

J

ežiš Kristus zomrel za spásu všetkých ľudí

Nie menej je jasné zo Svätého písma i zo svätých otcov, že Ježiš Kristus zomrel za všetkých a za každého jednotlivého človeka. Adamov hriech iste spôsobil strašnú pohromu celému ľudskému pokoleniu. Ježiš Kristus však nahradil milosťou vykúpenia všetky škody, ktoré nám Adam zapríčinil. Preto Tridentský snem prehlásil, že svätý krst vracia dušiam čistotu a bezúhonnosť. Pokiať ide o žiadostivosť, ktorá v nich ostáva, nie je im na škodu, ale pre nadobudnutie slávnejšej koruny, v tom prípade, že budú odporovať svojim vášňam. Sv. Lev hovorí: „Viac som získal Kristovou milosťou, než som stratil diablovou závisťou." To isté prehlásil apoštol slovami: „Ale s darom to nie je tak ako s previnením… kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť" (Rim 5:15, 20). Sám Spasiteľ povedal: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali

hojnejšie" (Jn 10:10). Už dávno predtým to povedal Dávid a Izaiáš. Dávid hovorí: „Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie" (Žalm 130:7). Izaiáš: „Dostal z Pánovej ruky dvojmo za každý svoj hriech" (Iz 40:2). K týmto slovám vykladateľ Svätého písma poznamenáva: „Boh odpustil svojej Cirkvi tým spôsobom, že dostala dvojnásobnú, t.j. mnohonásobnú milosť namiesto trestov, ktoré by si zasluhovala." 1. Svedectvo Svätého písma Že zomrel nás Spasiteľ, ako som povedal, za všetkých a že obetoval večnému Otcovi dielo svojho vykúpenia za spásu jednotlivych ľudí, uisťuje Sväté písmo: „Lebo

Syn človeka prišiel hladať a zachrániť, čo sa stratilo" (Lk 19:10). „(Spasiteľ) vydal seba samého ako vykupné za všetkých" (1 Tim 2:6). „A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych" (2 Kor 5:15). „Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je Spasiteľom

74


všetkých ľudí, najmä veriacich" (1 Tim 4:10). „On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta" (1 Jn 2:2). „Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli" (2 Kor 5:14). Zastavme sa aspoň pri týchto posledných slovách. Pýtam sa: Keby nepokladal apoštol za isté, že Ježiš Kristus naozaj za všetkých umrel, ako by mohol súdiť z Kristovej smrti podstúpenej za všetkých, že všetci umreli? A to tým skôr, že apoštol vyvodzuje z tejto pravdy pohnútku, ktorá musí roznietiť naše srdce láskou k Spasiteľovi. Avšak Božiu túžbu a vôľu spasiť všetkých najlepšie ukazujú apoštolove slová: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkych," a ešte mocnejšie sú ďalšie slová: „akože by nám s ním nedaroval všetko!?" (Rim 8:32). Keď nám Boh všetko daroval, čo by sme sa báli, že nám odoprel vyvolenie k sláve - pravda pod podmienkou, že budeme spolupracovať s milosťou. „Keď teda daroval svojho Syna," hovorí učený kardinál Sfondrati, „ako by nám odoprel milosť spásy?" Apoštol nás tu poučuje jasnými, ale istými slovami, že nám neodoprie dar menší, keď nám dal väčší; že nám neodoprie dar spásy, keď nám dal svojho Syna, aby sme boli spasení." A to je pravda. Ako by mohol sv. Pavol tvrdiť, že nám dal všetko, keď nám daroval svojho Syna, keby bol presvedčený, že nás mnohých vylúčil zo slávy, jediného dobra a jediného cieľa, pre ktorý nás stvoril? Tomuto množstvu ľudí by dal síce všetko, ale odoprel by to najlepšie, večnú blaženosť, bez ktorej musí prepadnúť večnému nešťastiu, lebo tretej možnosti niet. Lež, že by sme chceli tvrdiť inú väčšiu opovážlivosť, ako poznamenáva iný učený spisovateľ, že Boh síce dáva všetkým milosť k dosiahnutiu slávy, mnohým ľuďom však odopiera prístup k jej požívaniu, že teda dáva prostriedok k cieľu, ale cieľ odopiera. 2. Učenie svätých otcov Všetci svätí otcovia jednomyseľne učia, že Ježiš Kristus zomrel preto, aby všetkým získal večnú spásu. Svätý Hieronym (?) hovorí: „Za všetkých zomrel Kristus; bol nájdený jediný hodný… aby bol obetovaný za tých, ktorí boli mŕtvi v hriechu. Sv. Ambróz: „Kristus prišiel preto na svet, aby nás vyliečil z našich rán. Pretože však nežiadajú všetci jeho liek… uzdravuje (len) tých, ktorí chcú, nenúti však tých, ktorí nechcú. Inde: „Všetkým priniesol prostriedok k uzdraveniu, aby každý, kto zahynie, 75


pričítal sám sebe príčinu svojej smrti, že nechcel byť uzdravený, hoci mal liek… Nech je však velebené isté Kristovo milosrdenstvo ku všetkým… keď chce spásu všetkych ľudí." A ešte jasnejšie na inom mieste hovorí: „Ježiš napísal svoj závet nie v prospech jedného človeka, ani nie pre niekoľko málo ľudí, lež v prospech všetkých; všetci sme napísaní ako dedičia… závet je spoločný a dáva právo všetkým: dedičstvo náleží všetkým a každému osobitne.“ Všimnime si slová: Všetci sme napísaní ako dedičia. To znamená, že Vykupiteľ napísal ako dedičov nebies nás všetkých. Sv. Lev píše: „Ako Kristus nenašiel nikoho bez hriechu, tak prišiel na pomoc všetkým." Sv. Augustín uvádza slová sv. Jána: „Boh neposlal Syna na svet, aby

svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil" (Jn 3:17) a hovorí: „Prišiel teda uzdraviť svet, pokiaľ je to v moci lekára." Treba dať pozor na slová: Pokiaľ je to v moci lekára. Sám Boh chce účinne spásu všetkých; nemôže však uzdraviť toho, kto uzdravenie odmieta, ako dodáva sv. Augustín: „Celkom iste uzdravuje (Boh), nie však toho, kto nechce. Čo ťa môže viac oblažiť ako myšlienka, že máš vo svojej ruke život, a že od tvojej vôle závisí tvoje zdravie?" Zastavme sa pri jednotlivych slovách: „Uzdravuje". Sv. učiteľ teda hovorí o hriešnikoch, ktorí sú chorí a nemôžu sami zo svojich síl nadobudnúť zdravie. „Celkom iste". Z Božej strany nechýba nič, čo je potrebné pre uzdravenie a spásu hriešnikov. „Svoj život máš vo svojej ruke a tvoje zdravie závisí od tvojej vôle." Tieto slová dokazujú, že Boh chce skutočnou vôľou spasiť všetkých. Ináč by sme nemali vo svojich rukách možnosť nadobudnúť zdravie duše a večný život. Na inom mieste hovorí: „Ten, ktorý nás vykúpil za takú cenu, nechce, aby títo vykúpení zahynuli. Nevykúpil nás, aby nás zahubil, lež, aby nám dal život." Všetkých nás vykúpil, aby nás všetkých spasil. A potom nás všetkých svätý nabáda chýrnymi slovami k práci na dosiahnutie večnej blaženosti. „Nech sa vzpriami ľudská krehkosť… Nik nech nehovorí: Nebudem spasený… Oveľa viac Kristus učinil, ako sľúbil. Čo učinil? Zomrel za teba. Čo prisľúbil? Že budeš s ním živý. Niektorí tvrdili, ze Kristus vylial svoju krv za všetkých, aby všetkým získal milosť, ale nie spásu. Ich mienku rázne odmieta učenec Périgueus: „Aké nesprávne je tak myslieť! Ako by mohla Božia múdrosť… chcieť prostriedok k spáse, ale spásu nie?" Okrem toho sv. Augustín (?) sa obracia na židov slovami: „Poznávate bok, ktorý ste prebodli, 76


pretože bol otvorený i od vás i pre vás." Keby však Kristus nebol vylial svoju krv skutočne za všetkých, mohli by židia odpovedať sv. Augustínovi, že Pánov bok síce otvorili, ale že tento bok nebol otvorený pre nich. Ani sv. Tomáš nijako nepochybuje, že Ježiš Kristus zomrel za všetkých. Z tejto pravdy vyvodzuje dôsledok, ze Ježiš Kristus chce spásu všetkých. Ježiš Kristus je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, nielen niektorými, ale všetkými. Nebol by ním sám však, keby nechcel všetkých spasiť." Dôkazom tejto pravdy je odsúdenie 5. Janseniovej vety, ako sme povedali prv: „Je semipelagiánske učenie povedať, že Kristus zomrel úplne za všetkých ľudí, alebo že za nich vylial krv." Podľa ostatných zavrhnutých viet a podľa Janseniových zásad je zmysel vety tento: Ježiš Kristus zomrel, aby zaslúžil všetkým dostatočné milosti k spáse, ale zomrel len za predurčených, ako napísal Jansenius jasne na inom mieste: „Ani v najmenšom sa nezhoduje so zásadami sv. Augustína učenie, že Kristus Pán vylial svoju krv za večnú spásu alebo neveriacich, ktorí umierajú v nevere alebo spravodlivych, ktorí nezotrvajú v dobrom." Katolícky zmysel je teda opačný: „Nie je semipelagiánske, lež správne učenie, že Ježiš Kristus zomrel, aby zaslúžil milosti potrebné v terajšom poriadku k dosiahnutiu spásy nielen pre predurčených, lež i pre zatratených." Že Boh chce naozaj spásu všetkých a že Ježiš Kristus zomrel za spásu všetkých, presvedčuje nás ďalej prikázanie o nádeji, ktoré Boh všetkým ukladá. Dôvod je jasný. Sv. Pavol nazýva kresťanskú nádej istotou a pevnou kotvou duše: „…my, čo sme našli

útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej. Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše…" (Hebr 6:18-19). A v čom môžeme mať túto bezpečnú a pevnú kotvu svojej nádeje, ak nie v pravde, že Boh chce spásu všetkých?" Ako môžu dúfať v Božie milosrdenstvo ľudia," pýta sa teológ Périguex, „ak nie je isté, že Boh chce spásu všetkých? A s akou nádejou by mohli obetovať Bohu Kristovu smrť, aby dosiahli odpustenie, keby nebolo isté, že bola prinesená ako obeta za nich?" A kardinál Sfondrati hovorí, že keby bol Boh jedných vyvolil k životu večnému a druhých z neho vylúčil, že by sme mali viac dôvodov k zúfalstvu ako k nádeji, lebo oveľa viac je zatratených ako vyvolených. A keby nebol zomrel Ježiš Kristus za spásu všetkých, ako by sme mohli mať bez zvláštneho zjavenia istý základ svojej nádeje, že budeme spasení pre zásluhy Ježiša Krista? O tom 77


nikdy nepochyboval sv. Augustín, lebo hovorí: „Všetka nádej a istota viery spočíva pre mňa v drahocennej krvi Kristovej, ktorá bola vyliata za nás a za našu spásu." Preto skladá svätý všetku svoju nádej do krvi Ježiša Krista, lebo viera mu dáva istotu, ze Ježiš Kristus zomrel za všetkých. O tomto dôvode kresťanskej nádeje podrobnejšie pouvažujem v III. kapitole, keď budem hovoriť o hlavnej veci, a to - milosť modlitby je daná všetkým. 3. Deti, ktoré zomierajú bez krstu Ostáva ešte rozriešiť ťažkosť, prečo hynú deti umierajúce pred krstom, prv ako nadobudli užívanie rozumu. Keď chce Boh spásu všetkých, prečo hynú tieto deti bez vlastnej viny, pretože sa im nedostáva od Boha nijakej pomoci, aby dosiahli spásu? Sú dve odpovede, z ktorých je správnejšia druhá. Vysvetlím krátko obidve. Prvá odpoveď: Boh chce vôľou predchádzajúcou spásu všetkých a preto prichystal všeobecné prostriedky, aby všetci mohli dosiahnuť spásu. Tieto prostriedky však nesplnia svoju úlohu alebo vinou tých, ktorí ich nechcú užívať, alebo že ich užitie prekazia príčiny druhotné (ako je napríklad prirodzená smrt detí); avšak Boh, ktorý vo svojej prozreteľnosti všetko správne a múdro usporiadal, nie je povinný zamedziť činnosť týchto príčin. Sú to myšlienky sv. Tomáša, ktorý hovorí, že Ježiš Kristus síce obetoval svoje zásluhy za všetkých a že pre všetkých ustanovil krst; ale tento prostriedok spásy nie je udelený deťom, ktoré umierajú pred užívaním rozumu, nestáva sa priamym zásahom Božej vôle, ale len z Božieho dopustenia. A Boh, ako zvrchovaný Pán sveta, nesmie rušiť celkový poriadok preto, aby sa pomohlo jednotlivým veciam. Druhá odpoveď: Je rozdiel medzi tým, keď niekto nie je blažený, a keď je zatratený. Lebo večná blaženosť je dar daný celkom nezaslúžene, preto jej strata nemá povahu trestu. Veľmi odôvodnený je názor sv. Tomáša, že deti, ktoré zomreli ako nemluvniatka, netrpia ani trest zmyslov ani trest straty. Netrpia trest zmyslov, lebo - ako hovorí sv. učiteľ, tento trest zodpovedá náklonnosti k stvoreným veciam. Tá pri dedičnom hriechu chýba: nenachádza sa tu osobná vina, a preto ani trest zmyslov. Protivníci uvádzajú proti tomu náuku sv. Augustína, podľa ktorého by boli tieto deti odsúdené aj k trestom 78


zmyslov. Ale na inom mieste tento svätý prehlasuje, že je v tejto otázke veľmi bezradný. Hovorí: „Keď ide o trest maličkých, som vo veľkých pochybnostiach a naozaj neviem, čo odpovedať." A inde pripúšťa domienku, že tieto deti nedostávajú ani odmenu ani trest: „Nie je treba sa báť, veď keď mohla byť akási stredná cesta medzi správnym skutkom a hriechom, môže tiez znieť rozsudok Sudcu ku stavu medzi odmenou a zatratením." Túto mienku zastáva potom celkom rozhodne sv. Gregor Naziánsky: „Spravodlivy Sudca nedá im ani nebeskú odmenu ani muky." A rovnako sv. Gregor Nyssenský: „Predčasná smrť detí dokazuje, že tí, ktorí takto stratia život, nebudú trpieť v bolestiach a mukách." Pokiaľ ide o trest straty, sú tieto deti vylúčené zo slávy; ako učí sv. Tomáš, ktorý túto vec čo najdôkladnejšie uvážil; nikto netrpí pre stratu dobra, ktorého nie je schopný. Nikto napríklad neplače preto, že nemôže lietať a žiaden obyčajný človek nie je smutný preto, že nemôže byť cisárom. Tak nie sú smutné ani deti, že nemajú slávu, ktorej nikdy neboli schopné. Nemali na ňu nároky ani na základe svojej prirodzenosti, ani pre svoje zásluhy. Inde uvádza ešte iný dôvod. Hovorí, že nadprirodzené poznanie slávy je možné len úkonom viery, tento úkon však prevyšuje všetko prirodzené poznanie. Preto nemôžu tieto dietky byť smutné nad stratou slávy, pretože nikdy o nej nemali nadprirodzené poznanie. Okrem toho hovorí, že nielen nebudú trpieť pre stratu večnej blaženosti, ale že sa budú viac radovať z veľkej účasti na Božej dobrote a jeho dokonalostiach, pokiaľ sú prirodzene prístupné. A hoci s ním nie sú spojené slávou, sú s ním predsa zblížené účasťou na prirodzených dobrách, a takto môžu z neho čerpať radosť prirodzeným poznaním a prirodzenou láskou k nemu.

79


DESIATA PREDNÁŠKA

J

ežiš Kristus nám zanecháva dôkaz

Ak Boh chce, aby všetci boli spasení, dáva iste všetkým milosť a pomoc, ktorá je potrebná ku spáse. Ináč by sme nemohli povedať, že má skutočnú vôľu spasiť všetkých. „Účinkom predchádzajúcej vôle, ktorou chce Boh spásu všetkých," hovorí sv. Tomáš, „je usmernenie prirodzenosti k spáse a poskytnutie všetkých prostriedkov k cieľu potrebných ako prirodzených tak nadprirodzených." Luther a Kalvín rúhavo tvrdili, že Boh dal zákon, ktorý nie je možné zachovať. Ale je isté, že bez pomoci milosti nemožno vyplniť zákon, ako prehlásil proti pelagiánom Innocent I.: „Iste zvíťazíme s pomocou toho, bez ktorého pomoci iste budeme porazení." To isté povedal pápež Celestín. Keď teda Pán dáva všetkým zákon, ktorý môžu splniť, dáva všetkym aj milosť pre jeho zachovanie a to alebo bezprostredne alebo prostredníctvom modlitby, ako veľmi jasne prehlásil svätý snem Tridentský: „Boh nemožné veci neprikazuje; ale keď dáva prikázania, napomína, aby si robil, čo môžeš, a aby si prosil o to, čo nemôžeš a dáva ti pomoc, aby si mohol." Keby nám Boh odoprel i bezprostrednú i vzdialenú milosť, potrebnú pre vyplnenie zákona, hriech by bol nevyhnutný; avšak, keby hriech bol nevyhnutný, nebol by už hriechom, ako hneď obšírne dokážem. Náuka gréckych Otcov Ako sa presvedčíme, je to všeobecné učenie cirkevných otcov. Sv. Cyril Alexandrijský hovorí: „Keď nejaký hriešnik klesne dobrovoľne, obdarený Božími milosťami rovnako ako iní, nemôžeme povedať, že ho Kristus nezachránil, lebo Kristus človeka oslobodil tým, že mu dal všetky prostriedky potrebné v boji proti hriechu." Ako by sa mohol sťažovať taký hriešnik na Ježiša Krista? Sv. Ján Zlatoústy sa pýtal: „Ako to,

80


že niektorí sú nádobami hnevu a iní milosrdenstva?" A odpovedá: „Každý svojou slobodnou vôľou. Veď Boh, pretože je dobrý, ukazuje jedným aj druhým rovnakú dobrotu." Zmieňuje sa o faraónovi, o ktorom Sväté písmo hovorí, že mal tvrdé srdce a hovorí: „Ak sa faraón nespasil, celá vina je na ňom, lebo mu nebolo poskytnuté o nič menej (milostí), ako tým, ktorí dosiahli spásu." A na inom mieste, kde hovorí o matke synov Zebedeových a o Kristových slovách: „Dať niekomu… nepatrí mne…" (Mt 20:23). Píše: „Kristus tu chcel ukázať, že nestačí, aby on dával, že musí aj ten, ktorý zápasí, brať. Lebo, keby všetko záviselo len od neho jediného, spasili by sa všetci (ľudia)." Sv. Izidor z Pelúzia: „Boh chce vážne a všemožne pomôcť tým, ktorí sú v neresti, aby im odňal možnosť výhovorky." Sv. Cyril Jeruzalemský: „Pán otvoril brány k večnému životu, aby ho všetci bez prekážky dosiahli." Náuka gréckych otcov sa však nepáčila Janseniovi, ktorý sa opovážil povedať: „Nikto nehovoril nepresnejšie o milosti ako Gréci." V otázkach o milosti by sme sa teda nemali riadiť učením gréckych otcov, ktorí boli prvými učiteľmi a stĺpmi Cirkvi? Či sa azda líšila náuka Grékov v tejto dôležitej veci od učenia latinskej Cirkvi? Vôbec nie! Naopak, je isté, že z gréckej Cirkvi prešlo pravé učenie viery do latinskej Cirkvi. Preto niet pochybnosti, ze rovnako veria Latiníci aj Gréci, ako odpovedal sv. Augustín Juliánovi Eklanskému, ked bojoval proti nemu autoritou gréckych Otcov. Čím sa máme riadiť? Azda Janseniovými bludmi, ktoré zavrhla Cirkev ako kacírstvo? Tak odsúdila jeho opovážlivé tvrdenie, že ani spravodliví nemajú milosť, aby mohli zachovať niektoré prikázania a že človek získava zásluhy alebo hreší, i keď koná z donútenia, len keď nepodlieha vonkajšiemu násiliu. Tieto a iné bludy vyplyvajú z jeho falošnej náuky a relatívne víťaznej rozkoši. Náuka latinskych otcov Pretože Jansenia neuspokojujú grécki otcovia, všimnime si, čo učia latinskí otcovia. Tí sa však nelíšia v ničom od gréckych otcov. Sv. Hieronym hovorí: „Nič dobrého nemôže človek konať bez toho, ktorý mu dal slobodnú vôľu a neodopiera mu k jednotlivým skutkom svoju milosť." Sv. Ambróz: „Kto prichádza a klope na bránu, chce v každej chvíli vstúpiť; je to jeho vina, že v každej chvíli nevstupuje." Sv. Lev: „Právom trvá na prikázaní ten, ktorý predchádza (ich zachovávanie) svojou milosťou." 81


Sv. Hilarius: „Teraz sa rozlial dar života a milosti ospravedlnenia z jedného na všetkých." Inocent I.: „Každý deň poskytuje prostriedky, bez ktorých by sme nemohli nijako prekonať ľudské bludy." Sv. Augustín: „Nepričíta sa ti za hriech, že niečo nevieš proti svojej vôli, lež, že zanedbávaš hľadanie toho, čo nevieš. Ani sa ti nepričíta, že neobväzuješ zranené údy, lež, že pohŕdaš lekárom, ktorý ťa chce uzdraviť. To sú tvoje vlastné hriechy.“ „Žiadny človek nie je zbavený vedomosti, ako má užitočne hľadať to, čo potrebuje." A inde: „To, že duša nevie, čo má robiť, je preto, že ešte neobdržala milosť. Túto milosť však dostane, ak dobre použije to, čo obdržala. A dostala milosť dôkladne a zbožne hľadať, ak chce." Preto dostáva každý aspoň vzdialenú milosť, aby hľadal, a keď ju použije, dostane bezprostrednú milosť k dobrému skutku, ktorého prv nebol schopný. Všetky tieto tvrdenia opiera svätý učiteľ o zásadu, že nik nezhreší v tom, čomu nemôže zabrániť. Keď teda človek v niečom hreší, hreší potiaľ, pokiaľ sa môže vyvarovať hriechu s Božou milosťou, ktorá nikomu nechýba. Z tohoto zrejmého dôvodu vyplýva iná pravda: Keby človeku chýbala milosť, potrebná pre zachovanie prikázaní, nebolo by vôbec hriechu. (Až budem hovoriť o hriechu zatvrdlivých, pohovorím o tejto veci dôkladnejšie). To isté učí sv. Tomáš na mnohých miestach. Na jednom vysvetľuje apoštolove slová: „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení…" (1 Tim 2:4) a hovorí: „Preto nechýba nikomu milosť. Boh sa dáva všetkým, pokiaľ záleží na ňom, rovnako, ako slnko nechýba slepým očiam." Ako slnko dáva všetkým svoje svetlo, a preto sú ho pozbavení len dobrovoľne slepí, tak dáva Boh všetkým milosť, aby zachovávali zákon a ľudia hynú len preto, že ju nechcú použiť. Na inom mieste hovorí: „Vlastnosťou Božej prozreteľnosti je starať sa o veci, potrebné k spáse, len keď človek nekladie prekážky." Keď teda Boh dáva všetkým milosti k spáse potrebné, a keď je pomáhajúca milosť potrebná k víťazstvu nad pokušením a k zachovaniu prikázaní, z toho plynie, že Boh dáva všetkým pomáhajúcu milosť, aby mohli konať dobro bezprostredne alebo (aspoň) sprostredkovane; aby človek dostal bezprostredne spôsobilú milosť, nepotrebuje k užitiu príslušného prostriedku, totiž modlitby, nijakú novú milosť. Na inom mieste vraví k slovám sv. Jána: „Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec" (Jn 6:44). „Ak nie je povznesené (ľudské srdce), nie je vinný ten, kto priťahuje, lež ten, kto je 82


priťahovaný." Podobne hovorí Scotus: „Boh chce spasiť všetkých ľudí, pokiaľ to závisí od neho, od jeho predchádzajúcej vôle, podľa ktorej im dal všeobecné milosti, ktoré dostačujú ku spáse." Kolínsky koncil (1536) prehlásil: „Hoci sa nik neobráti… keď nie je priťahovaný Otcom, nech sa predsa nik nevyhovára, že nie je priťahovaný, lebo (Boh) stále stojí pri dverách a klope vnútornym i vonkajším slovom." Svedectvo Svätého písma Svätí otcovia nehovorili neodôvodnene, ale opierali sa o Sväté písmo, kde nás Boh na mnohých miestach uisťuje, že nám ustavične pomáha svojou milosťou, aby sme zotrvali, keď sme v milosti, alebo aby sme sa obrátili, keď sme v hriechu. „Hľa, stojím

pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou" (Zjv 3:20). Na základe týchto slov správne usudzuje sv. Róbert Bellarmin: „Pretože Pán vie, že bez jeho milosti nemôže človek otvoriť, márne by klopal na dvere jeho srdca, keby nebol predtým udelil milosť otvoriť, kedy chce." To isté učí sv. Tomáš vo výklade uvedených slov: „Boh dáva každému milosť potrebnú ku spáse, a povinnosťou človeka je s ňou spolupracovať. Boh dáva svojou štedrou vôľou milosť každému, kto sa na ňu pripravuje. „Hľa, stojím pri dverách…" (Zjv 3:20). Preto Božia milosť nechýba nikomu. Boh, pokiaľ záleží na ňom, dáva sa všetkým." A na inom mieste dodáva: „Vlastnosťou Božej prozreteľnosti je postarať sa každému o veci potrebné ku spáse." Sv. Ambróz píše: „Pán klope na dvere, pretože chce naozaj vstúpiť. Nevstupuje však do našich duší alebo v nich neostáva preto, že mu zabránime vstúpiť, alebo že ho zaženieme od seba, keď k nám vstúpi."

„Čo som ešte mal urobiť svojej vinici a neurobil som jej? Prečo, kým čakal som hrozno, urodila len plánky?" (Iz 5:4). K týmto slovám hovorí sv. Róbert Bellarmin: „Ako by mohol povedať Pán „čakal som", keby nedal vinici schopnosť prinášať hrozná? A keby nedal všetkým Židom milosti potrebné k spáse, nebol by mohol povedať: „Čo som ešte mal urobiť?" Právom by mohli odpovedať, že nepriniesli ovocie preto, že im chýbala potrebná milosť. To isté hovorí tento svätý ku Kristovým slovám: „Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti… a nechceli ste" (Lk 13:34). „Akože chcel byť hladaný od tých, ktorí nechcú… keď im nepomohol, aby mohli chcieť?"

83


„Spomíname, Bože, na tvoje milosrdenstvo uprostred tvojho chrámu" (Žalm

47:10). Tieto slová vysvetľuje sv. Bernard: „Milosrdenstvo je uprostred chrámu a nie niekde v kúte alebo v ústraní, pretože u Boha niet prijímania osôb. Verejne je vystavené, všetkým je núkané a je ho zbavený len ten, kto ho odmieta." „Pohŕdaš

bohatstvom jeho láskavosti, trpezlivosti a zhovievavosti a nevieš, že Božia láskavosť ťa chce priviesť k pokániu?" (Rim 2:4). Pre svoju zlobu sa teda hriešnik neobracia, lež pohŕda bohatstvom Božej dobroty, ktorá neustále volá a zve milosťou k pokániu. Boh síce nenávidí hriech, ale zároveň miluje hriešnu dušu, kým žije na svete a dáva jej milosti potrebné ku spáse. „Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života; veď tvoj neporušitľný duch je vo všetkom" (Múd 11:26-12:1). Odtiaľ je jasné, hovorí sv. Róbert

Bellarmin,

že

Boh

neodopiera

nikomu

ani

najzatvrdlivejšiemu

a

najzaslepenejšiemu hriešnikovi milosť, aby mohol odporovať pokušeniu. „Všetci majú po ruke pomoc proti novému hriechu alebo bezprostredne alebo sprostredkovane (t. j. prostredníctvom modlitby), aby si mohli od Boha vyprosiť väčšiu ochranu a tak sa vyvarovať hriechu. Tento zmysel majú aj Božie slová u Ezechiela: „Ako žijem, hovorí

Pán, Jahve, nemám záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil. Vráťte, vráťte sa zo svojich zlých ciest, prečože by ste mali zomrieť?!" (Ez 33:11). To isté hovorí sv. Peter: „Pán… je… trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie" (2 Pt 3:9). Ak teda Boh chce, aby sa všetci naozaj obrátili, je nesporne isté, že všetkým dáva milosť potrebnú ku skutočnému obráteniu. Tvrdošijní a zatvrdliví hriešnici a ich opustenie Bohom Vieme, že podľa niektorých teológov istým zatvrdlivým hriešnikom Boh odopiera i dostatočnú milosť. Na potvrdenie to uvádza i sv. Tomáš, ktorý hovorí: „Hriešnici nemajú v svojej moci, aby nekládli prekážku milosti; k tomu ich musí predísť milosť. Predsa však je im to pričítané za vinu, lebo je to následok predošlej viny. Tak ako opilec je zodpovedný za vraždu, ktorú spáchal v stave opilosti, pretože sa dobrovoľne opil. Okrem toho, hoci nie je v hriešnikovej moci, aby sa celkom vyvaroval každého hriechu, predsa môže sa uchrániť toho alebo onoho poklesku… pretože čokoľvek pácha, činí to dobrovoľne a tak sa mu to právom počíta za vinu." 84


Podľa týchto teológov by svätý tvrdil, že niektorí hriešnici sa môžu vyvarovať niektorých hriechov, nie však všetkých, pretože trestom za predchadzajúce hriechy sú zbavení každej pomáhajúcej milosti. Sv. Tomáš však na tomto mieste hovorí o pomahajúcej milosti, nie o posväcujúcej milosti, bez ktorej sa nemôže hriešnik na dlho uchrániť pádu do novych hriechov, ako učí svätý na viacerých miestach. To, že uvedené miesto má tento význam, vyplýva jasne zo súvislosti. Preto vypisujem celý výrok, aby vynikla pravá myšlienka svätého. Najskôr uvádzam nadpis 160. hlavy, ktorý znie: „Človek, ktorý je v hriechu, nemôže sa uchrániť hriechu bez milosti." Svätý učiteľ teda, ako je zrejmé, nechce tvrdiť nič iné, len čo učí na inom mieste. Potom pokračuje: „Pretože sa myseľ človeka odklonila od správneho smeru, je zrejmé, že sa tým odklonila od pravého cieľa… keď sa jej teda naskytne niečo, čo zodpovedá zlému cieľu a protiví sa cieľu pravému, vyvolí si tú zlú vec, iba ak by bola uvedená do správneho stavu, kde by dala prednosť pravému cieľu pred všetkým ostatným; to je dielo milosti. Keď však volí niečo, čo odporuje poslednému cieľu, kladie tým prekážku milosti, ktorá vedie myseľ k cielu (pravému). Z toho je zrejmé, že človek po hriechu sa nemôže dlho uchovať každého hriechu, dokiaľ nie je milosťou uvedený do správneho stavu… Z toho je jasná pochabosť pelagiánov, ktorí tvrdili, že človek v hriechu sa môže bez milosti vyvarovať nového hriechu." Potom nasledujú už vyššie uvedené slová, na ktoré sa protivníci odvolávajú. Po prvé teda sv. Tomáš nemieni dokazovať, že niektorí hriešnici sú zbavení všetkej pomahajúcej milosti a že zasluhujú za svoj hriech trest, hoci je i nemožné uchrániť sa každého hriechu. Jeho úmyslom je dokázať pelagiánom, že človek bez posväcujúcej milosti sa nemôže ochrániť pred hriechom. Že svätý hovorí o milosti posväcujúcej je isté z toho, že len touto milosťou je duša správne obrátená k poslednému cieľu. Preto hovorí o tejto milosti, keď píše: „ak nie sú najprv touto milosťou obohatení" - chce povedať: ak nie je hriešnik už predtým naplnený touto milosťou a nie je správne obrátený k Bohu, ako poslednému cieľu, nemôže sa uchrániť pádu do nových hriechov. Tak týmto slovám rozumejú tomisti, napríklad Silvester Ferrarský a Gonet. Ale nie je treba odvolávať sa na iných. Je to zrejmé zo slov samého svätého Tomáša v Summe theologickej, kde hovorí o tej istej veci a uvádza doslova tie 85


isté dôvody ako v Summe proti pohanom (hl. 160); a v Summe vyslovne píše len o milosti posväcujúcej. A nie je ani možné, aby to tento svätý učiteľ myslel ináč, lebo inde učí, že, z jednej strany, Božia milosť nechýba nikdy nikomu, ako to hovorí vo svojom komentári k sv. Jánovi: „Ale aby ste nemohli predpokladať, že tento účinok bol následkom odňatia pravého svetla, evanjelista, aby vyjasnil túto opozíciu, pridáva, že «bolo pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka». Lebo Slovo osvecuje, nakoľko sa to jeho týka, lebo zo svojej strany nechýba nikomu, ale praje si, aby sa všetci ľudia spasili. Ale ak niekto nie je osvietený, je to chyba toho človeka, ktorý sa odvracia od svetla, ktoré by ho mohlo osvietiť." Z druhej strany učí, ze niet hriešnika, ktorý by bol tak stratený a opustený milosťou, aby nebol schopný zanechť svoju tvrdohlavosť a zjednotiť sa s Božou vôľou, čo určite nemôže urobiť bez prispenia milosti: „Počas tohto života nejestvuje človek, ktorý by nemohol odložiť trdohlavosť rozumu a tak sa zosúladiť s Božou vôľou." Inde hovorí: „Pokiaľ človek v tomto živote užíva slobodnú vôľu… môže sa na milosť pripraviť ľútosťou nad hriechmi." Ľútosť nad hriechami nie je možná bez milosti (pomáhajúcej). Inde: „Žiaden človek nemôže byť na svete tak zatvrdlivý v zlom, že by nemohol spolupôsobiť pre svoje duchovné oslobodenie." Spolupôsobenie však nevyhnutne predpokladá pomoc pomáhajúcej milosti. Inde hovorí k slovám sv. Pavla „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení" (1 Tim 2, 4): „Preto nikomu nechýba Božia milosť, ale pokiaľ to na ňom závisí, všetkým sa dáva." Inde poznamenáva k tým istým apoštolovým slovám: „Boh, pokiaľ je na ňom, je hotový dať všetkým milosť… Len tí sú teda zbavení milosti, ktorí sami v sebe kladú prekážky a preto nie sú ospravedlnení, keď hrešia." Keď svätý hovorí „Boh je hotový dať všetkým milosť", nemyslí tým pomáhajúcu milosť, ako sme poznali vyššie, ale len posväcujúcu milosť. Preto právom odmieta kardinál Gotti niektorych teológov, ktorí tvrdia, že Boh má pre všetkých pripravené dostatočné milosti k spáse, nedáva ich všetkým. Čo by pomohlo chorému, hovorí tento učený spisovateľ, keby mal lekár lieky len pri sebe a nedal mu ich užívať? Preto, keď odborne uvažuje o tejto veci, prichádza k záveru, že sa musí povedať: „Boh nielen núka, lež udeľuje jednotlivým ľudom i neveriacim a zatvrdlivým, dostatočnú pomoc 86


alebo bezprostredne alebo aspoň nepriamo k zachovaniu prikázaní." Sv. Tomáš učí, že len hriechy zlých duchov a zatratených nemožno zmyť pokáním. Povedať však, že je v tomto živote nejaký hriech, za ktorý nemožno činiť pokánie, je blud… pretože týmto tvrdením je zľahčovaná sila milosti. Keby niekomu chýbala milosť, iste by nemohol ľutovať. Okrem toho, sv. Tomáš na viacerých miestach výslovne učí, najmä v komentári listu sv. Pavla Židom, hl. 12, že Boh, pokiaľ na ňom záleží, nikomu neodopiera milosť potrebnú na obrátenie. Preto právom tvrdí učený autor teologickej príručky pre seminár v Périgueux: „Pripisovať sv. Tomášovi náuku, že Boh niektorých hriešnikov celkom opúšta, nie je nič iné, ako potupa tohto svätca." Sv. Róbert Bellarmin múdro rozlišuje a hovorí, že každý hriešnik má vždy aspoň nepriamu pomoc od Boha, aby sa mohol uchrániť nových hriechov: „Božia dobrota poskytuje všetkým ľuďom v každej dobe alebo bezprostredne alebo nepriamo dostatočnú a potrebnú pomoc proti hriechom… Hovorím bezprostredne alebo nepriamo, pretože je isté, že niektorí nemajú dosť sily, aby sa mohli bezprostredne uchrániť hriechu, majú však pomoc, ktorou si môžu… od Boha vyprosiť väčšiu pomoc a tak… sa uchrániť hriechov." O milosti obrátenia vraví, že hriešnikovi nie je dávaná v každej dobe, že však nik nie je natoľko opustený, aby „iste a úplne bol počas celého života zbavený Božej pomoci a smel preto zúfať nad svojou spásou." To isté učia tomistickí teológovia, žiaci sv. Tomáša. Veľmi učený Dominik Soto hovorí: „Som si celkom istý a myslím si, že všetci sv. učitelia, hodní toho mena, boli vždy úplne presvedčení, že Boh nikdy nikoho v tomto živote neopustil." Dôvod je jasný. Keby bol hriešnik naozaj zbavený milosti, alebo by sa mu nemohli pričítať jeho hriechy k vine, pokiaľ by hrešil ďalej, alebo by bol povinný činiť nemožnú vec. Nad všetku pochybnosť však je pravdivá zásada sv. Augustína: „Nikto nehreší v tom, čoho sa nemôže vyvarovať." Táto zásada sa zhoduje s apoštolovými slovami: „Skúška, ktorá na

vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať" (1 Kor 10:13). Východiskom sa rozumie Božia pomoc, ktorú Pán vždy dáva tým, ktorí sú pokúšaní, aby mohli pokušeniu odporovať, ako vysvetľuje sv. Cyprián: „S pokušením dal aj schopnosť uniknúť nebezpečenstvu." Jasnejšie to hovorí Primasius: „Zapríčiní vám také východisko, že budete môcť pokušenie zniesť, to znamená, v pokušení vás posilní svojou milosťou, aby 87


ste ho mohli vydržať." Sv. Augustín a sv. Tomáš dodávajú, že by si Boh počínal nespravodlivo a ukrutne, keby niekomu uložil prikázanie, ktoré by mu bolo nesplniteľné. Sv. Augustín hovorí: „Pripočítať niekomu za hriech, že nevykonal to, čo vykonať nemohol, je najväčšia nespravodlivosť. A sv. Tomáš: „Boh nie je ukrutnejší ako človek." Človeku sa však vytýka ukrutnosť, keby niekomu rozkázal vec, ktorú nemôže vykonať; preto o Bohu nesmieme nič takého pripustiť." „Pravda, iná vec je," hovorí svätý, „keď hriešnik zo svojej nedbalosti nemá milosť, pomocou ktorej môže zachovať prikázanie." To platí o človeku, ktorý zanedbáva vzdialenú milosť modlitby, prostredníctvom ktorej môže obdržať bezprostrednú pomoc pre zachovanie prikázania, ako učí Tridentský snem: „Boh neprikazuje veci nemožné; ale keď dáva prikázanie, napomína, aby si robil, čo môžeš a aby si prosil o to, čo nemôžeš a pomáha ti, aby si mohol." Svoju myšlienku, že niet hriechu v tom, čoho sa človek nemôže uchrániť, potvrdzuje sv. Augustín na mnohých iných miestach. Napríklad píše: „Keby nebola v moci človeka neprávosť i spravodlivosť, nebola by spravodlivá za ne žiadna odmena a žiadny trest." Inde učí: „Keď im (ľuďom) nie je poskytnutá možnosť zdržať sa určitého skutku, nemôžeme povedať, že zhrešili." Inde svedčí: „Diabol síce núka radu, ale môžeme voliť alebo odmietnuť s Božou pomocou čo nám našepkáva. Keď teda máš s Božou pomocou schopnosť, prečo sa teda radšej nerozhodneš, že poslúchneš Boha a nikoho iného?" Inde: Nik nemá hriech, pretože niečo neobdržal." Na inom mieste hovorí: „Nikto si nezaslúži hanu za to, že nevykonal niečo, čoho nebol schopný." To isté hovorí sv. Hieronym: „Nie sú nútení konať ani čnosť ani zlo, lebo kde je potreba, tam nie je ani odsúdenia, ani koruny." Tertullián: „Zákon by nebol uložený tomu, kto nemá vo svojej moci náležite ho poslúchať." Marek Pustovník: „Milosť nám skryto pomáha, máme však vo svojej moci podľa svojej voľby konať alebo nekonať." To isté hovorí sv. Irenej, sv. Cyril Alexandrijský, sv. Ján Zlatoústy a iní. Tomu neodporuje slovo sv. Tomáša, že niektorým sa odopiera milosť, ako trest za dedičný hriech: „Kto dostáva milosť, dostáva ju z milosrdenstva; kto ju však nedostáva, odopiera sa mu zo spravodlivosti, ako trest za hriech spáchaný prv alebo aspoň za dedičný hriech," ako hovorí sv. Augustín. Dobre odpovedá na túto námietku učeny kardinál Gotti, že sv. Tomáš a sv. Augustín nehovorí o bezprostrednej 88


pomáhajúcej milosti, potrebnej na splnenie príkazov viery a lásky (a sv. Tomáš hovorí naozaj na onom mieste o tomto príkaze); tým však nepopierajú, že Boh dáva každému vnútornú milosť, aby si aspoň nepriamo mohol vyprosiť milosť viery a spásy, lebo ako sme vyššie poznali, uvedení sv. učitelia nepochybujú, že Boh dáva každému aspoň vzdialenú milosť, aby mohol splniť prikázania. Pridajme ešte autoritu sv. Prospera, ktorý napísal: „Všetkým ľudom je vždy určená istá miera nebeského poučenia; hoci niekedy v ňom býva milosť menšia, predsa niektorým stačí na záchranu a všetkým ako svedectvo (proti nim)." Tieto slová nemôžu mať iný zmysel, lebo keby bola pravda, že niektorí zhrešili, pretože nemali dostatočnú milosť vzdialenej následkom dedičného hriechu, museli by sme pripustiť, že na spáchanie hriechu stačí tá sloboda vôle, ktorú sme mali akosi v Adamovom hriechu. To však povedať nesmieme, lebo tento názor bol výslovne odsúdený v 1. vete Jansenistov, ktorá znela: „Ku skutočnému hriechu a ku skutku hodnému trestu stačí tá dobrovoľnosť a sloboda, ktorú mal vo svojej príčine, totiž v hriechu prvotnom, v slobode hrešiaceho Adama." Proti tejto vete právom napísal sv. Róbert Bellarmin, že na spáchanie osobného hriechu, rozdielneho od Adamovho hriechu, musí sa znovu uplatniť sloboda rozdielna od Adamovej slobody, ináč by nebol nový hriech podľa náuky sv. Tomáša: „K osobnému hriechu sa žiada úplná osobná sloboda." Mimo toho prehlásil Tridentský snem, že v pokrstených neostáva nič, čo by bolo hodné odsúdenia. A dodáva, že žiadostivosť nie je im ponechaná za trest, ale „pre boj, ktorý nemôže ublížiť tým, ktorí nechcú" (aby ublížila). Táto žiadostivosť by však veľmi škodila človeku, keby pre ňu odopieral Boh ľuďom i vzdialenú milosť, ktorá vedie ku spáse. Zo všetkého odvodzujú mnohí teológovia záver, že tvrdenie, ako by Boh odopieral niektorým dostatočnú pomoc pre splnenie príkazov, bolo by proti viere, lebo potom by Boh prikazoval nemožné veci. Tak píše Zume: „Boh nikdy neodopiera dostatočnú milosť pre splnenie príkazov; lebo potom by boli celkom nesplniteľné a tak by sme mali Lutherov blud, že Boh ukladá človeku nemožné veci." Nunez hovorí: „Je to učenie viery, že každý človek, kým je na svete, môže konať pokánie za hriechy, a preto je opak hotovým kacírstvom." A Ledesma: „Že nie je hriechom, čo nie je celkom slobodné, je tak isté, ako viera." 89


Juenin tvrdí, že hriešnik je vinný aj v tom prípade, keď hreší nútene, pre nedostatok pomáhajúcej milosti, ktorá by ho mohla ochrániť pred každým hriechom; hreší vraj preto, že volí dobrovoľne ten alebo onen hriech. Ale táto náuka, že hriešny človek nútene hreší a je hoden trestu, i keď na výber len medzi tým alebo oným hriechom, právom vzbudzuje hrôzu učeného arcibiskupa vo Vienne DeSaléona, ktorý píše vo svojej knihe - Vzkriesený jansenizmus: „Kto znesie učenie, že hriešny človek je zbavený milosti a nemá už inej slobody, len že si môže nútene voliť medzi tým a oným hriechom?" Keď má človek, odsúdený na smrť, na výber meč, jed alebo oheň, ktoré ho majú usmrtiť, povie niekto, že zomrel slobodne a dobrovoľne, keď volil niektorý spôsob smrti? A ako možno niekomu pričítať hriech, ak je nútený ho spáchať v tej alebo onej podobe? Bola zavrhnutá 67. Baiova veta: „Človek hreší a zaslúži si zatratenie i za to, čo robí z nutnosti." Aká je to sloboda, kde je nútenosť hrešiť? Jansenius odpovedá, ze k hriechu stačí sloboda vôle, ktorú sme mali (akosi) v Adamovom hriechu. Ale i to zavrhol Alexander VIII. vo vete jansenistov: „Ku skutočnému hriechu a ku skutku hodnému trestu stačí tá dobrovoľnosť a sloboda, ktorú mal (hriech) vo svojej príčine, totiž v dedičnom hriechu, v slobode hrešiaceho Adama."

90


JEDENÁSTA PREDNÁŠKA

O

dporcovia Ježiša Odporcovia ďalej namietajú, že sa síce hriešnik, opustený milosťou, nemôže

uchrániť všetkých smrteľných hriechov spolu, že sa však predsa môže vyvarovať hriechov jednotlivých, a to jednoduchým odoprením súhlasu k úkonu. Tak sa vyjadrujú. Je to však neprijateľné z viacerych dôvodov. 1. Keď doráža prudké pokušenie, ktoré možno premôcť len veľkou námahou, nemožno zvíťaziť ináč, ako pomocou milosti, alebo súhlasom k inej, opačnej zlej vášni. Taký bezmocný hriešnik, zbavený milosti, bol by nútený hrešiť tým alebo oným spôsobom. Tento nemožný názor sme uz skôr zamietli. 2. Nestáva sa vždy, iba zriedka, že proti jednej hriešnej vášni ozýva sa iná, ktorá by mohla odviesť človeka od súhlasu s prvou vášňou. Keby však nebolo tohto protivného nútenia, hriešnik by bol nútený dopustiť sa toho hriechu, ku ktorému je pokúšaný. 3. Sotva si možno predstaviť, ako by sa niekto uchránil hriechu, iba odoprením súhlasu pri záporných prikázaniach. Táto možnosť je však úplne vylúčená, ako správne súdi Tournely a kardinál Gotti, keď je treba splniť kladné prikázanie nejakým nadprirodzenym úkonom, napríklad vzbudením viery, nádeje, lásky a ľútosti. Pretože sú to nadprirodzené úkony, je k nim nevyhnutne treba nadprirodzenej Božej pomoci. Teda aspoň v tom prípade by človek, ktorý nemá milosť, nutne hrešil tým, že by nesplnil kladné Božie prikázanie, hoci by sa nemohol uchrániť hriechu. Ale toto tvrdenie by bolo proti viere, ako hovorí Banez: „Nie je mysliteľné, aby niekto hrešil bez toho, že by najprv dostal skutočné Božie vnuknutie. Tvrdím, že tento záver má istotu viery. Nikto predsa nehreší tým, že nekoná to, čoho nie je schopný, ako je učenie viery. Ale človek, ktorý nedostal nič iné, iba čo náleží ľudskej prirodzenosti, nie je schopný úkonu, ktorý presahuje prirodzenosť. Preto nehreší, keď nekoná niečo nadprirodzené.

91


Nesprávna je tiež námietka, že keď je hriešnik zbavený milosti, že je to jeho vina, a preto, že hreší, i keď je pozbavený milosti. Dobre odpovedá kardinál Gotti, že Boh môže spravodlivo trestať hriešnikov za poklesky prv spáchané, nie však za chyby, ktorých sa dopustia neskôr, pretože nebudú môcť splniť jeho prikázania. Hovorí: „Keby bol sluha niekam poslaný a vlastnou vinou by spadol do jamy, právom by ho mohol pán potrestať za jeho pád i za neposlušnosť, keby mu ponúkal pomoc (povraz alebo rebrík) a on by ju nechcel použiť. Keby mu pán neponúkol pomoc a keby predsa žiadal, aby pokračoval v ceste a potom ho potrestal, že nejde, bol by to tyran. A Gotti končí: „Človek, ktorý spadol svojim hriechom do priepasti, stal sa neschopným pokračovať na ceste za svojou večnou spásou. Preto môže byť trestaný za túto vinu alebo za to, že odmieta milosť, ktorou by bol nadobudol silu k ďalšiemu putovaniu. Keby ho však Boh nechal v jeho bezmocnosti, nemohol by ho bez nespravodlivosti nútiť, aby išiel ďalej a trestať, keď nejde. Odporcovia namietajú mnoho miest zo Svätého písma, kde je zdanlivo reč o tejto opustenosti Bohom:

„Sprav bezcitným srdce tohto ľudu, jeho uši zaťaž a oči mu zastri, aby očami nevidel a ušami nepočul, aby mu srdce nepochopilo a neobrátil sa a neuzdravil" (Iz 6:10). „Liečili sme Bábel, no neuzdravil sa, nechajme ho" (Jer 51:9). „K ich neprávosti pridaj neprávosť, nech nevojdú do tvojej spravodlivosti" (Žalm 69:28). „Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam." (Rim 1:26) „Teda zmilúva sa, nad kým chce, a zatvrdzuje, koho chce." (Rim 9:18) A iné, podobné. Na všetky tieto výroky možno ľahko dať odpoveď. Sväté písmo často nazýva Božie dopustenie Božím skutkom. Ak teda nechceme rúhavo tvrdiť s Kalvínom, že Boh niektorých ľudí predurčuje a hýbe ku hriechu, musíme povedať, že dopúšťa, aby niektorí hriešnici za trest za svoje hriechy boli napádaní prudkými pokušeniami (o vyslobodenie z tohto trestu prosíme Pána v Otčenáši slovami: „A neuveď nás do pokušenia.") - a aby ostali zatvrdliví vo svojom hriechu. Preto ich obrátenie a boj proti pokušeniu, hoci nie je nemožný, predsa ich vinou pre zlé návyky je veľmi ťažký. Pri svojom bezuzdnom živote budú mať len zriedka dobré túžby a hnutia, aby mohli odporovať svojím zlým návykom a nastúpiť cestu spásy. To ona neúplná zatvrdilosť, v ktorej býva hriešnik a o ktorej hovorí sv. Tomáš: „Zatvrdilý je ten, kto ťažko 92


spolupôsobí s milosťou, aby sa dostal z hriechu. Je to neúplná zatvrdilosť. Niekto môže byť za živa tak zatvrdilý; totiž mať vôľu utvrdenú v hriechu, že sa v ňom ozývajú len slabé hnutia k dobrému. (V tomto stave) myseľ je zatemnená, vôľa je zatvrdilá pre vyššie vnuknutia a oddaná zmyselným rozkošiam, takže pohŕda duchovnými dobrami a protiví si ich, v duši vládnu vášne a zmyselné chúťky vplyvom zlých návykov a Božie osvietenia, ktoré volajú dušu, menej na ňu účinkujú jej vinou, pretože nimi pohŕda a zle ich užíva, cíti proti nim istý odpor, aby nebola rušená vo svojich zmyselných pôžitkoch. Všetky tieto zložky tvoria (mravnú) opustenosť. Taký hriešnik môže len s najväčšou námahou dostať sa zo svojho biedneho stavu a začať opäť usporiadaný život. Aby sa hriešnik naraz povzniesol z tohto zmätku na cestu spásy, potreboval by hojné a mimoriadne milosti. Boh však poskytuje túto milosť zriedkakedy takým zatvrdilým hriešnikom. Sv. Tomáš píše, že ju Boh občas dáva niektorým, ktorých si vyvolil za nádoby milosrdenstva podľa apoštolských slov, aby na nich zjavil svoju dobrotu, iným ju však spravodlivo odopiera a ponecháva ich v nešťastí, aby ukázal svoju spravodlivosť a moc: „Niekedy predchádza vo svojom nesmiernom milosrdenstve svojou pomocou aj tých, ktorí kladú prekážku milosti… a ako nedáva svetlo všetkým slepým a neuzdravuje všetkých ochrnutých… tak ani nepredchádza milosťou obrátenie všetkých, ktorí odporujú milosti… Preto apoštol hovorí: „A čo ak Boh chcel ukázať svoj hnev a prejaviť svoju moc, a preto s veľkou trpezlivosťou znášal nádoby hnevu, pripravené na záhubu, a ukázať bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré pripravil na slávu" (Rim 9:22-23). Svätý učiteľ pokračuje: „Keď Boh z ľudí, ktorí žijú, niektorých obráti svojou predchádzajúcou milosťou, iných však strpí alebo pripustí, aby išli svojou cestou, nesmieme stopovať po dôvode, prečo Boh jedných obráti a druhých nie." Preto apoštol hovorí: „Alebo nemá hrnčiar moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty urobil jednu

nádobu na vznešené účely a druhú na všedné?" (Rim 9:21). Nepopierajme teda - aby som uz skončil túto kapitolu - že niektorí zatvrdilí hriešnici sú morálne opustení, takže ich obrátenie je morálne nemožné, čiže veľmi ťažké. To je na ospravedlnenie protivníkov, ktorí v dobrom úmysle obhajujú svoj názor. Chcú dať uzdu samopasníkom a priviesť ich k rozumu prv, ako upadnú do tak 93


žalostného stavu. Ale, ako dobre upozorňuje teológ z Périgueux, je ukrutné, chcieť ich pripraviť o všetku nádej a zahradiť im cestu spásy. To však robí, kto tvrdí, že títo hriešnici sú úplne opustení, že sú pozbavení všetkej pomáhajúcej milosti, takže sa nemôžu uchrániť pred novým hriechom a obrátiť sa ani pomocou modlitby (ktorá nie je odopretá nikomu, dokiaľ žije na svete), ktorou by si vyprosili hojnú pomoc, aby sa dostali na cestu spásy. Lebo strach pred úplnou opustenosťou nielen by ich uvrhol do zúfalstva, ale tiež do hriešnej bezuzdnosti, keby boli presvedčení, že sú skutočne milosťou opustení a že im neostáva žiadna nádej na záchranu pred večným zatratením. Hlavní teológovia, ktorí učia túto náuku. Keď teda Boh chce, aby boli všetci spasení, a keď dáva všetkým milosti potrebné ku spáse, tvrdíme, že všetkým je daná milosť skutočne sa modliť (nepotrebujú na to inú milosť) a modlitbou si potom vyprosiť všetky ďalšie milosti, potrebné pre zachovávanie prikázaní a ku spáse. Všimnime si však slová: „nepotrebujú na to novú milosť". Tieto slová znamenajú, že všeobecne prístupná milosť umožňuje modlitbu sama a nie je na to potrebná nová pomáhajúca milosť. Ku každému zbožnému skutku je totiž potrebná okrem povzbudzujúcej milosti nepochybne i pomáhajúca, čiže spolupôsobiaca milosť. Tieto slová znamenajú, že všeobecná milosť dáva každému schopnosť hneď sa modliť, a že nepotrebuje novú predchádzajúcu milosť, ktorá by morálne alebo fyzicky uvádzala vôľu človeka do úkonu modlitby. Preto uvedieme najprv početných vynikajúcich teológov, ktorí zastávajú toto učenie ako isté, potom ho dokážeme dôkazmi z autority i vnútornymi dôvodmi. Toto učenie obhajuje Ysambert, kardinál Du Perron, Alfonz Le Moyne a iní, ktorých uvediem neskôr. Veľmi obšírne a dôkladne píše o tejto veci Honorát Tournely. Všetci títo autori dokazujú, že s čírou pravidelnou dostatočnou milosťou môže sa každý hneď modliť a že nepotrebuje inú pomoc, a modlitbou si môže vyprosiť všetky iné milosti, ktoré sú nutné pre zachovanie ťažších prikázaní. Tak zmýšľa aj J. E. kardinál de Noris, ktorý dokazuje, že človek sa môže modliť so samou pravidelnou milosťou, ak chce, keď má vyplniť prikázanie: „Je zrejmé, že schopnosť modlitby musí byť bezprostredne či v spravodlivom alebo veriacom, lebo keby mal veriaci len vzdialenú možnosť jednoducho sa modliť (nemyslím na modlitbu vrúcnu), nemal by 94


inú bezprostrednú možnosť dosiahnuť modlitbu; ináč by sme museli postupovať do nekonečna." Keď teda je pre zachovanie prikázaní a ku spáse potrebná modlitba - to sme dokázali na začiatku v kapitole - o potrebe modlitby - ako múdro hovorí tento učený spisovateľ, každý má bezprostrednú schopnosť na konanie dobra. Preto sa môžu všetci modliť len s obyčajnou milosťou bez ďalšej pomoci. Lebo keby k úkonu modlitby bola potrebná ešte iná schopnosť, bolo by pre túto schopnosť treba ešte iné uschopnenie milosťou a tak by sme išli do nekonečna a človek by nemohol spolupôsobiť na svojej spáse. Ten istý učenec na inom mieste dokazuje túto náuku ešte jasnejšie: „I v stave klesnutej prirodzenosti Boh dáva všetkým nevyhnutne potrebnú pomoc, čo znamená dostatočnú milosť, nech si Jansenius tvrdí opak. Táto pomoc vzbudzuje v nás slabé úkony, totiž menej horlivé modlitby za splnenie prikázaní. Táto pomoc dáva len vzdialenú možnosť na ich splnenie, môže však vyprosiť silu, s ktorou sa prikázania splnia, čiže pomáhajúcu milosť." - Kardinál Noris je teda presvedčený, že v prítomnom poriadku každý má potrebnú pomoc, totiž obyčajnú milosť, ktorá sama bez ďalšej pomoci vzbudzuje modlitbu, ktorá vyprosuje pomáhajúcu milosť pre zachovanie prikázaní. Tak chápeme aj všeobecne prijatú zásadu v školách: „Tomu, kto robí, čo môže, neodoprie Boh milosti." Tomu, kto sa modlí, kto teda dobre používa dostatočnú milosť, s ktorou možno konať ľahšie skutky, ako je modlitba, takému potom Boh neodoprie pomáhajúcu milosť pre vykonanie ťažkých vecí.

95


DVANÁSTA PREDNÁŠKA

I

né dôkazy

Rovnako zmýšľa Ľudovít Tomassin. Tento autor vyslovuje najprv obdiv, že podľa niektorých, človek nemôže vykonať pomocou dostatočnej milosti všetky dobré skutky a vyvarovať sa každého hriechu: Ak je táto pomoc skutočne pomocou, ak dáva bezprostrednú pomoc ku skutku, „ako to, že z nesmierneho množstva ľudí takto podporovaných, nik nezachová prikázania? Ako je však naozaj dostatočná, keď okrem nej je potrebná i milosť pomáhajúca? Dostatočnú silu nemá ten, komu chýba nutná pomoc, ktorá nie je v jeho moci." Chce tým povedať, že dostatočná milosť, aby jej patrilo toto meno, musí dať človeku bezprostrednú a hneď pôsobiacu schopnosť vykonať dobrý skutok. Ale ak je na vykonanie skutku potrebná iná milosť, totiž účinná, a ak človek nemá milosť účinnú (aspoň nepriamo) potrebnú na spasenie, ako možno povedať, že mu poskytuje dostatočná milosť túto bezprostrednú a hneď pôsobiacu schopnosť? Sv. Tomáš však hovorí: „Boh koná neustále to, čo je nutné ľuďom k spáse." Je síce pravda, že Boh nie je povinný dávať nám svoje milosti, pretože milosti nie sú povinnosti; avšak ak Boh dáva prikázania, je povinný poskytnúť nám potrebnú pomoc na ich zachovanie. A ako nám Pán ukladá povinnosť splniť každé prikázanie v pravý čas, tak nám musí dať v tej chvíli aj pomoc (aspoň nepriamu a vzdialenú), potrebnú pre zachovanie prikázaní, ktorá by nevyžadovala inú zvláštnu milosť. Tomassin končí: „Pretože s dostatočnou milosťou sa človek môže spasiť, ale pretože i milosť účinná je potrebná na zachovanie celého zákona, treba pripustiť, že možno s dostatočnou milosťou sa možno modliť a konať podobné dobré skutky, pre ktoré potom človek obdrží milosť pomáhajúcu, aby splnil ťažké prikázania. To je iste náuka sv. Augustína, ktorý učí: „Práve z neochvejnej istoty viery, že Boh nemohol prikázať nemožné veci,

96


plynie upozornenie, čo máme robiť v ľahkých a čo prosiť v ťažkých prikázaniach." Kardinál Noris vyvodzuje z týchto slov podobný záver: „Teda ľahké skutky, čiže menej dokonalé, môžeme konať (priamo) a nemusíme sa modliť k Bohu o väčšiu pomoc; o túto pomoc však musíme žiadať v ťažkých veciach." Tomassin uvádza svedectvo sv. Bonaventúru, Scota a iných, a hovorí: „Všetci uznali, že dostatočná pomoc milosti je naozaj dostatočná, a že vôľa s ňou niekedy súhlasí, inokedy nie." Dokazuje to v štyroch dieloch svojej knihy a uvádza dlhý rad svedectiev škôl od roku 1100. Habert, biskup vo Vabres, doktor Sorbonny, ktorý písal prvý proti Janseniovi, hovorí: „Domnievame sa, že dostatočná milosť pôsobí úplný súhlas, ale neiste alebo nepriamo… Domnievame sa preto, že dostatočná milosť je prípravou na milosť účinnú: pre jej dobré použitie dožičí Boh stvorenej vôli účinnú milosť k dokonalému skutku." A predtým napísal: „Všetci katolícki teológovia všetkých škôl vyznávali a vyznávajú, že je taká milosť naozaj vnútorná, ktorá môže vzbudiť súhlas vôle s dobrom, ale niekedy pre odpor slobodnej vôle ho nevzbudí." Pre túto náuku dovoláva sa Gamachea, Duvala, Ysamberta, Pereiru, Le Moynea a iných. Potom pokračuje: „Pomoc dostatočnej milosti pripravuje účinnú milosť a je sama účinná v istom zmysle, pretože pôsobí nedokonalý účinok, ktorý získava vzdialene, bližšie a nakoniec bezprostredne úkon viery, nádeje, bázne a predovšetkým modlitby. Preto slávny Alfonz Le Moyne učil, že táto dostatočná milosť záleží v milosti modlitby, o ktorej toľkokrát hovorí sv. Augustín. Podľa Haberta sa teda líši účinná milosť od dostatočnej tým, že po nej nasleduje dokonalý účinok; dostatočná však dosahuje svoj účinok alebo neiste, totiž len niekedy, alebo nepriamo, totiž, prostredníctvom modlitby. Ďalej hovorí, že dobré použitie dostatočnej milosti udeľuje právo na milosť účinnú; preto nazýva milosť dostatočnú milosťou účinnou v istom zmysle, že totiž účinok začína, ale nedokončuje. Konečne hovorí, že dostatočná milosť je milosť modlitby, a že je v našej moci použiť ju, ako hovorí sv. Augustín. Preto človek nemá výhovorku, keď nekoná to, na čo dostal dostatočnú milosť, lebo môže s ňou bez ďalšej pomoci alebo pracovať alebo aspoň získať väčšiu pomoc pre (nadprirodzenú) prácu. Habert tvrdí, že táto náuka bola na Sorbonne všeobecne uznávaná. Karol Du Plessis D'Argenté, takisto sorbonský teológ, uvádza vyše tisíc teológov, ktorí výslovne učia, že s dostatočnou milosťou možno konať dobré skutky a keď s ňou 97


človek spolupôsobí, že si tak vyprosí hojnejšiu pomoc pre dokonalé obrátenie. V tomto zmysle musíme chápať chýrnu zásadu prijatú na školách, o ktorej sme sa už zmienili: „Tomu, kto robí, čo môže (s dostatočnou milosťou), Boh neodoprie milosť (hojnejšiu a pomáhajúcu)." Učený Dionýz Petavius obšírne dokazuje, že človek môže pracovať už s milosťou dostatočnou. Ba tvrdí, že je to nielen náuka teológov, ale i samej Cirkvi a že zastávať opak, by bolo nezmyselné. Preto hovorí, že milosť na zachovanie prikázaní prichádza za modlitbou, a že dar modlitby poskytuje Boh v tom istom čase, kedy ukladá prikázanie. Preto, ako je všetkým uložený zákon, tak je všetkým daný dar modlitby. Autor teologickej príručky pre seminár v Périneux vraví, že s čírou dostatočnou milosťou človek môže konať dobré a niekedy (aj) dobré koná. K tomu podotýka: „Ľahko je možné, že z dvoch ľudí, ktorí majú rovnakú pomoc, jeden veľmi často vykoná ľahšie skutky (ktoré predchádzajú úplné obrátenie), druhý nie." Tvrdí, že je to náuka sv. Augustína, sv. Tomáša a jeho popredných žiakov, najmä Bertolomeja Medinu, ktorý napísal: „Človek sa niekedy obráti už prostredníctvom dostatočnej milosti." Ako som zistil, to isté tvrdí, ako všeobecné učenie teológov Ľudovít Granadský. Píše: „Teológovia rozlišujú dva druhy (nadprirodzenej) pomoci: jednu dostatočnú, druhú nadbytočnú; prvou pomocou sa niekedy ľudia obrátia, niekedy však obrátenie odmietnu." Ďalej hovorí: „Teológovia prehlasujú, že pomoc prvého druhu je dávaná čo najväčšiemu množstvu ľudí." Teológ z Périgueux tvrdí: „Niektoré zbožné úkony, napríklad modlitbu k Bohu, človek môže konať už s pomocou dostatočnej milosti a niekedy ich (aj) koná, a tak sa pripravuje na ďalšiu milosť." Vraví, že taký je poriadok Božej Prozreteľnosti vzhľadom na milosti, že pre dobré použitie prvých, nasledujú ďalšie milosti. Končí slovami, že úplné obrátenie a výdrž až do konca neomylne nadobúdajú ľudia modlitbou, ku ktorej celkom stačí milosť dostatočná, ktorá je daná každému. To isté učí kardinál De Aguire, ktorý vo všetkom nasleduje sv. Augustína. P. Anton Boucat, z rádu sv. Františka di Paola, zastáva mienku, že každý môže prostredníctvom modlitby nadobudnúť - bez novej pomoci - milosť obrátenia. Okrem Gammachea, Duvala, Haberta a Le Moynea uvádza pre toto učenie Petra z Tarantazie, biskupa z Tulle, Bohumíra De Fontaines, Henricha Gentského a doktorov sorbonských 98


s kráľovským profesorom De Ligny na dôkaz, že dostatočná milosť umožňuje nielen modlitbu, ako pripustil Le Moyne a profesor Elias, ale i niektoré menej ľahké skutky. To isté píše Gaudenc Buontempi. Dokazuje, že dostatočnou milosťou a to modlitbou, ktorá je daná všetkým, ak ju chcú použiť, možno dosiahnuť pomáhajúcu milosť. Kardinál Róbert Pullo učí, že je dvojaká milosť: jedna vždy účinná a druhá, s ktorou človek niekedy spolupôsobí a niekedy nie. Tej istej mienky je aj učený Fortunát z Brescie. Učí, že sa všetkým dostáva milosť modlitby, aby tak mohli zachovať prikázania a je presvedčený, že je to náuka sv. Augustína. Richard od sv. Viktora učí podobne, že je milosť dostatočná, s ktorou človek niekedy súhlasí a niekedy jej odporuje. Dominik Soto sa pýta, prečo z dvoch ľudí, ktorých chce Boh obrátiť, jeden je milosťou pritiahnutý, druhý však nie, a odpovedá: „Nemožno uviesť iný dôvod, iba že jeden s milosťou súhlasí a spolupôsobí, iný však nie." Matej Felisius, ktory písal proti Kalvínovi, definuje túto pravidelnú, čiže dostatočnú milosť: „Je to Božie hnutie, aby človek konal dobro. Toto hnutie nie je nikomu odopreté. Ľudia sa k tomuto hnutiu správajú rozlične. Jedni s ním súhlasia a tak si nedokonale zasluhujú posväcujúcu milosť, pretože k tomu, kto robí čo môže, nie je Boh skúpy; iní však odporujú." Andrej Vega hovorí podobne: „Túto pomoc všetkým poskytovanú, nazývajú niektorí neúčinnou, pretože nedosahuje vždy svoj účinok, ale často je nevyužitá." Dostatočné milosti teda niekedy majú účinok a niekedy nie. Zdá sa, ze kardinál Gotti s nami súhlasí na jednom mieste svojho teologického diela. Dáva si námietku, ako môže človek zotrvať v dobrom, ak má dobrú vôľu, keď predsa nemá vo svojej moci zvláštnu pomoc, ktorá je potrebná na zotrvanie. Odpovedá, že hoci nie je táto pomoc v silách človeka, predsa je v jeho moci modliť sa a s Božou milosťou obdržat túto milosť. Možno povedať, že v moci človeka je milosť pre zotrvanie v tom zmysle, že si ju človek môže vyprosiť modlitbou. Aby bola pravda, že zotrvanie je v moci človeka, je po prvé potrebné, aby si človek mohol milosťou vyprosiť pomoc pre skutočné zotrvanie a nepotreboval na to inú milosť; po druhé je potrebné, aby sa človek mohol s milosťou dostatočnou, všeobecne danou všetkým, bez novej zvláštnej milosti skutočne modliť a modlitbou dosiahnuť zotrvanie. Ináč nemožno povedať, že každý má milosť potrebnú pre výdrž, aspoň vzdialenú a nepriamo pôsobiacu - prostredníctvom modlitby. Ak takto nezmýšľa kardinál Gotti, iste má toto 99


presvedčenie sv. František Saleský, že milosť skutočnej modlitby je daná každému, kto ju chce použiť a z toho usudzuje, že každý môže zotrvať. Jasne to hovorí vo svojom Theotimovi. Po dôkaze, že je potrebná ustavičná modlitba, aby človek dostal dar zotrvania až do smrti, hovorí: „Pretože dar modlitby je sľúbený bez výhrady všetkým, ktorí chcú prijať nebeské vnuknutia, zotrvanie je v našej moci." To isté učí sv. Róbert Bellarmin. Hovorí: „Všetkým sa dáva pomoc, ktorá stačí ku spáse podľa okolností miesta a času nepriamo alebo bezprostredne… vravíme nepriamo alebo bezprostredne, pretože sme presvedčení, že Boh dáva ľuďom, užívajúcim rozum, sväté vnuknutia, takže majú bezprostredne milosť povzbudzujúcu (prebúdzajúcu). Keď s ňou súhlasia, pripravujú sa na ospravedlnenie a raz môžu dosiahnuť spásu. Autorita, na ktorej sa táto náuka zakladá. Sväté Písmo Prikročme však k dôkazom pre tento názor. Prvým dôkazom je apoštolova autorita, ktorý nás uisťuje, že Boh je verný a nikdy nedopustí, aby sme boli pokúšaní nad naše sily a dáva nám vždy pomoc (bezprostredne alebo aspoň nepriamo prostredníctvom modlitby), aby sme mohli odporovať útokom nepriateľov: „Skúška,

ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať" (1 Kor 10:13). Jansenius vysvetľuje tento výrok len o predurčených. Jeho výklad však nemá pre seba dôvody. Sv. Pavol píše všetkým veriacim v Korinte, o ktorých iste nemohol predpokladať, že sú všetci predurčení. Preto právom sv. Tomáš toto miesto vysvetľuje o všetkých a hovorí, že by Boh nebol verný, keby nám nedal, pokiaľ sa jeho týka, tie milosti, pomocou ktorých by sme mohli dosiahnuť spásu. Okrem toho dokazujú túto pravdu všetky miesta zo Svätého písma, kde nás Boh nabáda, aby sme sa obrátili a utiekali k nemu o milosti potrebné pre spásu a sľubuje, že nás vypočuje, keď pôjdeme k nemu: „Múdrosť sa prihovára na ulici hlasito, na priestranstvách miest vydáva svoj hlas, na samom vrchu hradieb zaznieva jej volanie, pri vrátach brán v meste svoje reči prednáša: „Dokedy, nerozumní, budete mať radi nerozum a (dokedyže), posmievači,

budete sa z chuti posmievať, a blázni, nenávidieť poznanie?! Pripusťte si k srdcu moje napomínanie! Ja vylejem na vás svojho ducha, oznámim vám svoje zásady! Pretože som 100


vás volala, a vzpierali ste sa, rukou som (na vás) kývala, a nik si nevšímal, a (pretože) ste odbíjali každú moju radu a nepripúšťali ste moje karhanie, ja tiež sa budem zo záhuby vašej smiať, posmievať sa budem, keď vás úľak prikvačí" (Prís 1:20-26). Slová: „Pripusťte si k srdcu moje napomínanie," by naozaj boli výsmechom, hovorí sv. Róbert Bellarmin, keby Boh nedával hriešnikom aspoň nepriamu pomoc v modlitbe, aby sa obrátili. Na tom istom mieste je ďalej reč o vnútornej milosti: „Vylejem na vás svojho ducha," ktorou Boh volá hriešnikov a dáva im skutočnú pomoc, aby sa obrátili, ak chcú. „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja

vás posilním" (Mt 11:28). „Poďte, pravoťme sa! - hovorí Pán. Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele)" (Iz 1:18). „Proste a dostanete!" (Mt 7:7). To isté nám povedal Pán na mnohých iných miestach, ktoré som už vyššie uviedol. Keby však Boh nedával každému milosť, aby sa skutočne mohol k nemu utiekať a skutočne sa modliť, boli by márne všetky tieto výzvy a tieto povzbudenia, keď napríklad hovorí: Poďte ku mne všetci, uspokojím vaše túžby! Hľadajte a dám vám! Tridentský snem Druhým jasným dôkazom sú slová Tridentského snemu v VI. zasadaní, hlave 13. Protestanti tvrdili, že človek je Adamovým hriechom pozbavený slobodnej vôle a preto, že ľudská vôľa pri dobrých skutkoch nečiní nič, ale musí ich prijímať trpne od Boha. Z toho usudzovali, že je nemožné zachovávať Božie prikázania tým, ktorí nie sú účinne hýbaní a predurčovaní milosťou k tomu, aby sa zachovali od zlého a konali dobro. Proti tomuto tvrdeniu Tridentský snem prehlásil výrok, vzatý zo sv. Augustína: Boh neprikazuje nemožné veci. Keď prikazuje, napomína, aby si činil, čo môžeš a prosil o to, čo nemôžeš a dáva ti pomoc, aby si mohol. Aby teda snem dokázal proti kacírom, že Božie prikázania nie sú pre nikoho nesplniteľné, prehlásil, že jednotliví ľudia majú pomoc (Božiu) ku konaniu dobra, alebo aspoň milosť modlitby, ktorou si môžu vyprosiť hojnejšiu pomoc k dobrým skutkom. To znamená, že každý môže s pomocou obyčajnej milosti konať ľahké skutky, ako je modlitba, a že k nim nepotrebuje nijakú inú mimoriadnu milosť. A keď sa modlí, že si vyprosí silu pre vykonanie tažkých prikázaní podľa výroku sv. Augustína, uvedeného už 101


vyššie: „Práve z neochvejnej istoty viery, že Boh nemohol prikázať veci nemožné, plynie upozornenie, čo máme činiť v ľahkých a o čo máme prosiť v ťažkých prikázaniach." Podľa výroku snemu sú Božie prikázania všetkým splniteľné, aspoň s pomocou modlitby, ktorou si potom človek vyprosí väčšiu pomoc pre ich zachovávanie. Keď teda Boh uložil všetkým svoje prikázania a keď umožnil všetkým ich zachovávanie, aspoň s pomocou modlitby, plynie z toho nutne, že všetci ľudia majú milosť modlitby. Lebo keby niekomu chýbala milosť, nebolo by mu možné splniť prikázania. A ako dáva Boh za modlitbu milosť úkonnú ku konaniu dobra a tak umožňuje všetkým svoje prikázania, tak dáva všetkým milosť skutočnej modlitby. Kto by nemal milosť ihneď sa modliť, kto by totiž nemohol ani modlitbou vyprosiť si pomoc pre zachovanie prikázaní, pre toho by boli tieto prikázania nesplniteľné. Preto nemôžeme povedať, že slová: „Boh napomína, aby si činil, čo môžeš a prosil o to, čo nemôžeš", znamenajú len možnosť modlitby a nie skutočnú modlitbu. Lebo keby všeobecná a pravidelná milosť dávala človeku len možnosť modlitby a nie skutočnú modlitbu, nebol by snem povedal: „Napomína, aby si činil, čo môžeš, a prosil o to, čo nemôžeš", ale „Napomína ťa, že môžeš činiť a že môžeš prosiť." Okrem toho, keby bol snem chcel tu len prehlásiť, že každý môže zachovávať prikázania a môže sa modliť o milosť pre ich vyplnenie a nemal na mysli bezprostredne pôsobiacu milosť, nebol by užil slová „napomína, aby si činil, čo môžeš"; lebo slovo „napomínať" sa týka skutočnej činnosti a znamená nie tak rozumové poučenie, ale pohnútku vôle, aby konala dobro, ktoré môže konať hneď. Keď teda snem prehlásil: „Napomína, aby si konal, čo môžeš a prosil o to, čo nemôžeš", vyjadril nadmieru jasne nielen možnosť konať a možnosť modliť sa, ale i skutočné konanie a skutočnú modlitbu. Keby totiž ku skutočnému konaniu a ku skutočnej modlitbe človek potreboval nové mimoriadne milosti, načo by Boh napomínal, aby sme konali a žiadali, keď by sme nemohli konať, ani sa modliť bez pomáhajúcej milosti? O tejto veci múdro poznamenáva Fortunát z Brescie: Keby nebola daná všetkým milosť skutočne sa modliť, ale keby bolo treba k modlitbe účinnú milosť, dávanú len niektorým, bola by nemožná modlitba pre mnohých, ktorým chýba táto pomáhajúca milosť. Neprávom by bolo povedané: „Napomína… aby si prosil o to, čo môžeš", lebo pre splnenie tohoto napomenutia by chýbala nevyhnutne potrebná pomoc. Božie napomenutie k dobrým skutkom a k 102


modlitbe treba vysvetľovať tak, že možno hneď konať a modliť sa bez novej mimoriadnej milosti. Práve to vyjadruje sv. Augustín slovami: „Sme napomínaní, čo máme činiť v ľahkých prikázaniach, a o čo máme prosiť v ťažkých." Predpokladá, že keď nemajú všetci milosť pre vykonanie ťažkých vecí, všetci majú aspoň milosť modlitby, pretože je všetkým ľahká. To isté predpokladá v slovách, ktorých použilo Tridentinum: „Boh napomína, aby si činil, čo môžeš, a prosil o to, čo nemôžeš."

103


TRINÁSTA PREDNÁŠKA

J

ežiš Kristus a jeho protivníci

Protivníci tvrdia, že ku každému dobrému skutku je potrebná milosť pomáhajúca. Ak však nedáva pomáhajúca milosť všetkým možnosť hneď sa modliť (bez novej účinnej milosti), potom nechápem, ako možno rozumieť uvedeným slovám Tridentia, a ako ich možno ináč vysvetľovať. A keď je potrebná nová milosť ku skutočnej modlitbe, nechápem, ako je možný druhý výrok toho istého snemu: „Boh neopúšťa svojou milosťou ľudí raz ospravedlnených, ak nie je sám od nich opustený." Keby ku skutočnej modlitbe nestačila obyčajná dostatočná milosť, ale keby bola potrebná milosť pomáhajúca, ktorá nie je poskytovaná všetkým, nastala by nasledujúca situácia: Keď by bol spravodlivý pokúšaný, aby spáchal prvý smrteľný hriech, a keby mu Boh nedal účinnú milosť aspoň pre modlitbu, aby si tak vymohol silu k boju a preto by potom človek pokušeniu neodporoval, museli by sme povedať, že spravodlivý je opustený od Boha skôr, ako sám opustil Boha, pretože mu chýbala účinná milosť, bez ktorej boj nie je možný. Protivníci sa odvolávajú na jedno miesto u sv. Augustína, kde svätý zdanlivo prehlasuje, že milosť modlitby nie je daná všetkým: „Či nie je naša modlitba niekedy tak vlažná, ba skôr chladná a rovnajúca sa skoro nule tou mierou, že ani z toho nepociťujeme v sebe bolesť? Lebo keby sme s tým nesúhlasili, už tým by sme sa modlili." Na túto námietku však vhodne odpovedá kardinál Sfondrati: „Niečo iné je, že sa hriešnici nemodlia, a niečo iné, že nemajú milosť k modlitbe." Sv. Augustín netvrdí, ze niektorým ľuďom chýba milosť správnej modlitby; hovorí len, že naša modlitba býva tak chladná, že sa rovná nule, nie pre nedostatok Božej pomoci k lepšej modlitbe, ale našou vinou, ktorá kazí modlitbu. V tom istom zmysle hovorí Tournely, keď píše o prvej zavrhnutej Janseninovej vete: „Spravodliví sa nemodlia vždy tak, ako majú… je to

104


však ich vina, keď sa tak nemodlia, lebo milosť im dáva dosť síl… aby sa modlili (dobre). Preto hovorí sv. Augustín, že naša modlitba niekedy býva chladná a rovnajúca sa nule… netvrdí však, že človeku chýba milosť, aby jeho modlitba mohla zvrúcnieť. K týmto slovám sv. Augustína hovorí aj kardinál de Noris, že vlažnou modlitbou si aspoň vyprosíme vrúcnejšiu modlitbu a tak aj účinnú milosť pre zachovanie prikázaní. Túto náuku potvrdzuje autoritou toho istého svätého učiteľa, ktorý napísal vo vysvetlení 16. žalmu: „Obrátil som sa k tebe slobodnou a silnou modlitbou; aby som ju mohol mať, vypočul si ma, keď som sa slabšie modlil." Tomu neodporuje ani to, čo napísal sv. Augustín k slovám sv. Pavla: „Duch

prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi" (Rim 8:26), že Duch Svätý v nás vzbudzuje modlitbu a dáva nám lásku k modlitbe. Svätý tvrdí týmito slovami proti pelagiánom len to, že sa nik nemôže modliť bez milosti. Toto vysvetlenie podáva sám vo vysvetlení žalmu 53: „Hovorí sa, že činí on, čo činíš ty, lebo bez neho by si to neučinil." Cirkevní otcovia Po tretie dokazujeme svoj názor výrokmi sv. Otcov. Sv. Bazil hovorí: „Keď upadne niekto z Božieho dopustenia do pokušenia, musí sa modliť, aby mu mohol odporovať a splniť Božiu vôľu." Svätý teda hovorí, že Boh dopúšťa na človeka pokušenie, aby sa mu bránil a prosil o Božiu vôľu, to znamená, o milosť na získanie víťazstva. Podľa toho svätý predpokladá, že ak človek nemá dostatočnú pomoc k víťazstvu nad pokušením, má aspoň všeobecnú pomoc k modlitbe, aby pre ňu obdržal potrebnú väčšiu milosť. Svätý Ján Zlatoústy hovorí na jednom mieste: „Boh dal zákon, ktorý zjavuje (naše) rany, aby ľudia túžili po lekárovi." A inde: „Nebude mať výhovorku nikto, kto nechcel nepriateľa poraziť, pretože zanechal modlitbu." Keby niekto nemal potrebnú milosť ku skutočnej modlitbe, aby si tak vyprosil pomoc k boju, mohol by sa po porážke ospravedlnovať. To isté hovorí sv. Bernard: „Čo sme a akú máme silu…? Boh chcel, aby sme videli svoju bezmocnosť… a keď nám neostáva iná pomoc, aby sme sa utiekali vo všetkej pokore k jeho milosrdenstvu." Boh nám teda uložil zákon, ktorý prevyšuje naše sily, aby sme sa k nemu utiekali, aby sme ho prosili a tak získali silu pre 105


jeho splnenie. Keby však niekomu bola odopretá milosť skutočne sa modliť, bolo by mu celkom nemožné zákon splniť. Sv. Bernard hovorí okrem toho: „Mnohí sa sťažujú, že sa od nich vzdiaľuje milosť, ale oveľa väčším právom by sa mohla sťažovať milosť, že sa od nej mnohí vzdiaľujú. Oveľa väčší dôvod k sťažnosti má Boh, že sa spreneverujeme milosti, ktorou nám pomáha, ako my, že nám chýba milosť. Avšak ani jeden z Otcov to nehovorí tak jasne, ako na mnohých miestach sv. Augustín. Hovorí: „Pelagiáni myslia, že vedia niečo ohromné, keď hovoria: Boh by neporúčal nič, o čom by vedel, že to človek nemôže vykonať. A kto to nevie? Boh preto porúča niektoré veci, na ktoré sami nestačíme, aby sme si uvedomili, o čo ho máme prosiť." Inde hovorí: „Nepriráta sa ti za hriech, že niečo nevieš proti svojej vôli, ale že zanedbávaš hľadanie toho, čo nevieš. Ani sa ti nepripočíta, že neobväzuješ zranené údy, ale, že pohŕdaš lekárom, ktorý ťa chce uzdraviť. To sú tvoje pravé hriechy. Žiaden človek nie je zbavený vedomosti, ako má užitočne hľadať, (čo potrebuje)." Nikomu teda nie je odopretá milosť modlitby, aby za ňu dostal milosť obrátenia. Lebo keby mu chýbala táto milosť, nebolo by možné pripočítať mu za vinu, že sa neobráti. Inde: „Čo iné nám tu (evanjelium) zjavuje, ako že nám dáva možnosť prosiť, hľadať a klopať ten, ktorý nám prikazuje to robiť?" Inde: „Poslúchni raz a pochop: Nie si ešte priťahovaný k Bohu? Modli sa, aby si bol priťahovaný." Inde hovorí: „Že duša nevie, čo má robiť, je tým, že ešte nedostala milosť. Ale aj tú dostane, ak dobre použije to, čo dostala; dostala to, aby, ak chce, zbožne a usilovne hľadala." Každý teda má potrebnú milosť k modlitbe. Keď ju dobre použije, dostane milosť robiť, čo prv nemohol bezprostredne vykonať." Inde: „Človek, keď bude chcieť a nebude môcť, nech sa modlí, aby mal toľko dobrej vôle, koľko stačí na splnenie prikázaní. Takto dostane pomoc na to, aby vykonal, čo sa mu prikazuje." Inde: „V prikázaniach sa dostalo slobodnej vôli napomenutia, aby hľadala Boží dar; márne by však bola napomínaná, keby vopred nedostala trochu lásky, aby prosila o jej rozmnoženie a tak mohla splniť prikázania." Všimnime si slová: „trochu lásky". Je to milosť dostatočná. Keď sa s ňou človek modlí, môže si vyprosiť bezprostredne pôsobiacu milosť, aby splnil prikázania. Inde hovorí: „Boh porúča, aby sme sa naučili po márnych pokusoch splniť prikázania, keď sme už omdlení a oslabení, prosiť o pomoc milosti." Podľa toho svätý uznáva, že so všeobecnou milosťou nemôžeme konať veci ťažké, že však modlitbou si môžeme 106


vyprosiť potrebnú pomoc na ich splnenie. Ďalej hovorí: „A do toho ešte prišiel zákon, aby sa rozmnožilo previnenie", keď ľudia neprosia o pomoc milosti; keď porozumejú Božiemu volaniu, ku komu sa majú obrátiť s prosbou, a budú ho vzývať, nastane, čo hovorí apoštol ďalej: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť" (Rim 5:20). Odkiaľ je zrejmé, hovorí Petavius, že ľuďom síce chýba plnosť milosti, avšak že im pomáha milosť pravidelná a všeobecná, s pomocou ktorej sa človek modlí a ktorú tu nazýva svätý „Božím volaním". Sv. Augustín hovorí: „V tomto smrteľnom živote človeku ostáva slobodná vôľa, nie aby konal spravodlivosť, keby chcel, ale aby sa zbožnou modlitbou obracal k tomu, ktorého milosťou by ju mohol vykonať." Svätec týmto vysvetľuje, že človek je neschopný zachovať celý zákon a že nenadobudne ináč pomoc pre jeho zachovanie, iba ak modlitbou. Iste tu predpokladá, že Boh dáva každému milosť skutočne sa modliť a že k tomu nepotrebuje mimoriadnú pomoc, vyhradenú len niektorým. Lebo keby človeku chýbala táto zvláštna pomoc, neostalo by ľudskej vôli nič iné, aby mohla skutočne vyplniť všetky Božie prikázania, aspoň ľahšie. Svätý iste nemieni, že dostatočná milosť dáva len schopnosť modliť sa a nie úkon modlitby. Veď je isté, že túto schopnosť poskytuje dostatočná milosť ku každému ťažkému skutku. Preto chce svätý učiteľ iste povedať (ako hovorí na inom mieste), že ľahké skutky, ako je modlitba, môže každý skutočne vykonať s dostatočnou milosťou, a pre ťažké, že si môže modlitbou vyprosiť pomoc. Predovšetkým však sa týkajú našej otázky dva výroky sv. Augustína. Prvý je tento: „Je isté, že ak chceme, Božie prikázania zachovávame. Pretože však vôľu pripravuje Pán, musíme ho prosiť, aby sme chceli toľko, koľko dobrej vôle stačí ku konaniu." Hovorí teda, že iste zachováme prikázania, ak chceme a dodáva, že sa musíme modliť, aby sme chceli zachovať ich, a aby sme ich vskutku zachovali. Všetkým teda je daná milosť modlitby, aby si modlitbou získali hojnú milosť, ktorá umožňuje plniť prikázania. Keby však ku skutočnej modlitbe bola potrebná milosť účinná, ktorú nemajú všetci, nemohli by zachovať prikázania, ani by k tomu nemali chuť takí, ktorým by k tomu nebola daná táto milosť. Druhé miesto je v odpovedi svätého učiteľa hadrumetskym mníchom. Tí hĺbali takto: Keď je potrebná milosť a keď bez nej nemôžem nič konať, kto ma môže kárať, 107


keď predsa nemôžem konať dobré skutky a nemám pre to milosť? Skôr sa za mňa modlite k Bohu, aby mi túto milosť dal. Svätý im odpovedá: „Zaslúžite si pokarhanie nie preto, že nekonáte dobré skutky, lebo nemáte silu, ale preto, že sa nemodlíte o dar tejto sily." Keby však svätý nebol veril, že každý má milosť, s ktorou sa môže modliť, keď chce, bez toho, že by potreboval novú pomoc, nebol by mohol povedať, že taký si zaslúži pokarhanie preto, že sa nemodlí. Taký mních mu mohol odpovedať: Ako nesmiem byť karhaný, že nekonám dobrý skutok, pretože nemám zvláštnu milosť k dobrému skutku, rovnako nesmiem byť karhaný, keď sa nemodlím, pretože nemám zvláštnu milosť ku skutočnej modlitbe. To isté hovorí sv. Augustín na inom mieste. Nech sa neklamú tí, ktorí hovoria: Prečo sa nám prikazuje zachovať sa od zlého a činiť dobro, keď toto chcenie a konanie pôsobí v nás Boh?" Svätý odpovedá, že keď ľudia konajú dobro, musia za to ďakovať Bohu, ktorý im k tomu dáva silu; ale ak ju nemajú, musia o ňu prosiť: „Keď nekonajú dobré skutky… nech sa modlia, aby dostali, čo ešte nemajú." Keby však takí nemali ani milosť modlitby skutkom, mohli by odpovedať: Prečo sa nám prikazuje modlitba, keď v nás Boh modlitbu nevzbudzuje? Sv. Tomáš nehovorí o modlitbe výslovne, iste však uznáva naše tvrdenie. Hovorí: „Vlastnosťou Božej prozreteľnosti je starať sa každému o veci, potrebné ku spáse, keď človek nekladie prekážky." Ak dáva Boh všetkým milosti, potrebné ku spáse, a ak k modlitbe potrebujeme milosti, ktoré modlitbu bezprostredne umožňujú a skrze modlitbu nám získavajú väčšiu pomoc, aby sme vykonali to, čo nemôžeme vykonať s obyčajnou pomocou, nutne musíme povedať, že Boh dáva všetkým dostatočnú milosť k modlitbe skutkom, ak sa chceme modliť, a nie je k tomu potrebná milosť účinná. Dodajme k tomu slovo sv. Róberta Bellarmina, ktorý odpovedá bludárom. Kacíri vyvodzovali zo Spasiteľových slov: „Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec,

ktorý ma poslal" (Jn 6:44), že nemôže k Bohu ísť ten, kto nie je priťahovaný v pravom zmysle: Odpovedáme: Z týchto slov len vyplýva, že nemajú všetci pomáhajúcu milosť, aby mohli vskutku veriť; nevyplýva však z nich, že nemajú všetci aspoň milosť, aby mohli veriť, lebo iste, aby mohli o milosť prosiť.

108


Rozumové dôvody v prospech tejto náuky Konečne pristúpme k vnútornym dôvodom pre tento názor. Učený Petavius s Duvlom a inými teológmi si kladie túto otázku: Prečo nám Boh ukladá veci, ktoré nemôžeme vykonať s pomocou obyčajnej milosti? A odpovedá: Pretože Boh chce, aby sme sa k nemu utiekali modlitbou, ako všeobecne učia svätí otcovia (ako sme poznali vyššie). Z toho vyplýva istý záver, že každý má milosť skutočne sa modliť a modlitbou si vyprosiť väčšiu pomoc k vykonaniu toho, čo nemôžeme všeobecnou milosťou. Ináč by nám bol Boh uložil nesplniteľný zákon. Dôkaz je veľmi pádny. K tomu môžeme doložiť ďalší dôvod. Ak nám Boh skutočne prikazuje zachovávanie prikázaní, nutne z toho vyplýva, že všeobecne dáva všetkým milosť potrebnú k ich skutočnému zachovaniu - aspoň pomocou modlitby. Aby teda bol zákon rozumný a aby zaslúžená výčitka stihla každého, kto ho nezachováva, každý musí mať dostatočnú schopnosť, aspoň prostredníctvom modlitby, aby skutkom splnil prikázania, a aby sa občas mohol pomodliť bez toho, že by potreboval novú zvláštnu pomoc. Lebo keby mu chýbala táto vzdialená pomoc k modlitbe skutkom, nemohlo by sa povedať, že každý má od Boha dostatočnú milosť ku skutočnému zachovaniu zákona. Tomassin a Tournely uvádza ešte rad iných dôvodov pre tento názor. Ale všetky ich vynechávam a obmedzujem sa len na jeden, ktorý sa mi zdá zrejmý. Tento dôvod sa zakladá na prikázaní nádeje, ktorá nás všetkých zaväzuje, aby sme od Boha s istotou očakávali večný život. Keby sme nemali istotu, že Boh dáva všetkým milosť, aby sa mohli skutočne modliť bez novej zvláštnej milosti, poskytovanej len niektorým, nikto by nemohol bez zvláštneho zjavenia dúfať náležitým spôsobom vo svoju spásu. Nech mi je však dovolené vysvetliť najprv základy tohto dôkazu.

109


ŠTRNÁSTA PREDNÁŠKA

B

ohu sú milé čnosti

Čnosť nádeje je Bohu tak milá, že - ako prehlásil, má zaľúbenie v tých, ktorí mu dôverujú: „Pánovi sa páčia tí, čo sa ho boja, a tí, čo dúfajú v jeho milosrdenstvo" (Žalm

147:11). Tomu, kto v neho dúfa a pretože dúfa, sľubuje víťazstvo nad nepriateľmi, zotrvanie v jeho milosti a večnú slávu: „Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno. Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súžení, zachránim ho i oslávim" (Žalm 91:14-15). „Pán im pomôže a oslobodí ich, vytrhne ich z rúk hriešnikov a zachráni ich, lebo sa spoliehajú na neho" (Žalm 37:40). „Ochráň ma, Bože, k tebe sa utiekam." „…nikoho nestihlo zahanbenie, kto dúfal v Pána" (Sir 2:11). Vieme, že nebo a zem pominú, ale slová a zasľúbenie Božie nemôžu pominúť: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú" (Mat 24:35). Podľa sv. Bernarda všetka naša zásluha spočíva v dôvere v Boha. Dôvod je nasledovný: Kto dúfa v Boha, veľmi ho ctí. „Vzývaj ma v čase súženia: ja ťa zachránim

a ty mi úctu vzdáš" (Žalm 49:15). Ctí Božiu moc, milosrdenstvo a vernosť, keď verí, že Boh ho môže a chce spasiť a nemôže sa spreneveriť sľubom, že spasí každého, kto mu dôveruje. Prorok nás uisťuje, že čím väčšia bude naša nádej, tým viac sa na nás vyleje Božieho milosrdenstva: „Tvoje milostrdenstvo, Pane, nech je nad nami, ako dúfame v

teba" (Žalm 33:22). Boh ráčil, pretože mu je čnost nádeje tak milá, prísne nám ju uložiť, ako všeobecne učia teológovia a ako je isté z mnohých miest Svätého písma: „Dúfajte v

neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište" (Žalm 62:9). „Ktorí sa bojíte, majte k nemu dôveru, a vaša odmena vás neminie" (Sir 2, 8). „…ustavične vo svojho Boha dôveruj" (Oz 12:7). „Preto si prepášte bedrá mysle, buďte triezvi a celú svoju nádej uprite na milosť, ktorú dostanete, keď sa zjaví Ježiš Kristus."

110


(1 Pt 1:13) Táto nádej vo večný život musí v nás byť pevná a istá, ako ju definuje sv. Tomáš: „Nádej je isté očakávanie blaženosti." Výslovne to prehlásil aj sv. snem Tridentský: „Všetci musia skladať najpevnejšiu nádej do Božej pomoci. Lebo Boh, keď ľudia nepohrdnú jeho milosťou, ako začal dobré dielo, tak ho dokončí, a spôsobí chcenie i konanie." Dávno pred tým to prehlásil sv. Pavol, hovoriac o sebe: „Viem, komu som uveril, a som presvedčený, že má moc

zachovať to, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa" (2 Tim 1:12). V tom sa líši kresťanská nádej od nádeje svetskej. U svetskej stačí neisté očakávanie; a ani nemôže byť ináč, pretože vždy možno pochybovať, či ten, kto dar sľúbil, má dosiaľ úmysel dať alebo či ho nezmení. Kresťanská nádej je však istá z Božej strany, lebo Boh nás môže a chce spasiť a sľúbil spásu všetkým, ktorí zachovávajú jeho zákon. Preto aj sľúbil všetkým, ktorí sa modlia, milosti potrebné na zachovanie zákona. Je síce pravda, že nádej sprevádza bázeň, ako hovorí anjelský učiteľ. Táto bázeň však nie je kvôli Bohu, ale kvôli nám. Lebo vždy môžeme chybiť (nespolupracovať náležite s milosťou) a svojimi vinami klásť milosti prekážky. Preto právom odsúdilo Tridentinum protestantov, ktorí v skutočnosti zbavujú človeka slobodnej vôle a chcú, aby každý veriaci mal neomylnú istotu o zotrvaní a o spáse. Tento blud teda zavrhlo už Tridentinum, lebo pre dosiahnutie spásy, ako som už povedal, je potrebná aj naša spolupráca a tá je neistá a pochybná. Preto Boh chce, aby sme sa vždy obávali jednak seba samých, aby sme sa opovážlivo nespoliehali na svoje sily, a predsa, aby sme mali istotu o jeho dobrej vôli a pomoci, keď ho budeme prosiť, aby bola naša nádej v jeho dobrotu istá. Sv. Tomáš hovorí, že musíme s istotou očakávat od Boha večnú blaženosť, spoliehajúc sa na jeho moc a milosrdenstvo. Pretože teda musí byť istá naša nádej v Boha, preto musí byť istý aj dôvod našej nádeje. Keby základ našej nádeje nebol istý, ale pochybný, nemohli by sme s istotou v Boha dúfať a očakávať od neho spásu a prostriedky na jej dosiahnutie potrebné. Sv. Pavol však žiada, aby sme boli v nádeji pevní a neochvejní, ak sa chceme spasiť: „Ak

vytrváte vo viere upevnení, stáli a neodklonitelní od nádeje evanjelia, ktoré ste počuli a ktoré sa hlása každému stvoreniu, čo je pod nebom" (Kol 1:23). A inde hovorí na potvrdenie toho, že naša nádej musí byť nezvratná, ako bezpečná a pevná kotva, pretože sa opiera o Božie prisľúbenie, ktoré nemôže sklamať: „Túžime, aby každý z vás 111


prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca… aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej. Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra" (Hebr 6:11,18-19). Preto naša nádej, hovorí sv. Bernard, opierajúca sa o Božie prisľúbenie, nemôže byť neistá. Naše očakávanie nejaví sa nám márnym a naša nádej pochybnou, pretože sa opiera o tri veci, o lásku, s ktorou nás Boh prijal za dietky, o pravdivosť jeho prisľúbenia a o jeho moc, ktorou môže sľuby splniť. Preto sv. apoštol Jakub napomína, aby ten, kto si praje božské milosti, prosil Boha nie pochybovačne, ale s istou dôverou, že obdrží, o čo prosí: „Ale nech prosí s

vierou, bez pochybovania" (Jak 1:6). Ak o ne bude prosiť s pochybovaním, nedostane nič. „Lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom. Taký človek nech sa nenazdáva, že dostane niečo od Pána" (Jak 1:6-7). Sv. Pavol chváli Abraháma preto, že nepochyboval o Božích prisľúbeniach, vediac, že Boh nemôže sklamať v tom, čo prisľúbil. „Nezapochyboval nedôverčivo o Božom prisľúbení, ale

posilnený vierou vzdával Bohu slávu, pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil." (Rim 4, 20-21) Preto nás Ježiš Kristus upozornil, že dostaneme všetky milosti, po ktorých túžime, keď o ne budeme prosiť s pevným presvedčením, že ich dostaneme. „Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už

dostali, a budete to mať" (Mk 11:24). Slovom, Boh nás nechce vypočuť, len keď sme presvedčení o vypočutí. Obráťme teda svoju pozornosť na to, čo je cieľom nášho záujmu. Naša nádej na spasenie a na prostriedky k nemu potrebné musí byť istá vzhľadom na Boha. Dôvodom tejto nádeje sú, ako sme poznali, Božia moc, milosrdenstvo a vernosť. Medzi nimi je však najsilnejším a najistejším dôvodom neomylná Božia vernosť v plnení prisľúbení. Boh nám sľúbil, že nás pre zásluhy Ježiša Krista spasí a dá nám milosti potrebné k spáse. Hoci totiž veríme, že Boh je nekonečne mocný a milosrdný, predsa by sme nemohli celkom iste dúfať v spásu, ako dobre upozorňuje Juenin, keby nám ju Pán nebol iste sľúbil. Tento sľub však bude splnený len vtedy, keď sa budeme modliť, ako vyplýva zo Svätého písma: „Proste a dostanete" (Jn 16:24). „Ak budete o niečo prosiť

Otca v mojom mene, dá vám to" (Jn 16:23). „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré 112


dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia" (Mt 7:11). „…ako sa treba stále modliť a neochabovať." (Lk 18:1) „Nič nemáte, lebo neprosíte" (Jak 4:2). „Ak niekomu z vás chýba múdrosť, nech si prosí od Boha, ktorý dáva všetkým štedro a bez výčitky, a dostane ju" (Jak 1:5). Vyplýva to i z mnohých iných miest, ktoré sme uviedli prv. Preto svätí otcovia a teológovia všeobecne učia, ako sme dokázali v prvej kapitole I. dielu, že modlitba - je nevyhnutný prostriedok spásy. Keby sme však nemali istotu, že Boh dáva všetkým milosť, aby sa mohli skutočne modliť - bez novej zvláštnej milosti - nemohli by sme mať istý a pevný základ v Bohu, aby nám bolo možné s istotou očakávat spasenie. Tento základ by bol len neistý a podmienečný. Ak mám istotu, že modlitbou si vyprosím večný život a všetky milosti k tomu potrebné a keď viem, že mi Boh neodoprie milosť skutočne sa modliť, ak len chcem (pretože táto milosť je daná všetkým), mám bezpečný základ nádeje, že ma Boh spasí, ak len neodopriem svoje spolupôsobenie. Keď však pochybujem, či mi Boh dá, alebo nedá zvláštnu milosť, potrebnú ku skutočnej modlitbe, ktorú milosť neposkytuje všetkým, nemám pre svoju nádej v Bohu bezpečný základ, ale pochybný a vrtký, pretože je neisté, či mi Boh dá onú zvláštnu milosť, potrebnú k modlitbe. Príčina tejto neistoty nebola by potom vo mne, ale i v Bohu. Tým by bola zničená kresťanská nádej, ktorá podľa apoštolov musí byť: nezvratná, pevná a bezpečná. Pravdu povediac nechápem, ako môže kresťan plniť prikázania o nádeji, ako môže náležite a bezpečne očakávať od Boha spásu a nevyhnutné milosti, a zároveň nemať istotu, že Boh dáva všetkým aspoň milosť skutočnej modlitby, keď ju chce človek prijať, a že k tomu nepotrebuje inú zvláštnu pomoc. Záver Tento náš súhrn alebo tento náš názor, ktorý zastáva už toľko teológov a tiež naša najmenšia kongregácia, dá sa veľmi dobre porovnať s vnútorne účinnou milosťou, pomocou ktorej konáme neomylne, hoci slobodne, dobré skutky. Nemožno poprieť, že Boh môže svojou všemohúcnosťou pohnúť a priviesť ľudské srdcia, aby slobodne chceli to, čo on, ako hovorí Sväté písmo: „Sťa vodná struha je srdce krála v ruke Pánovej, 113


vedie ho, kamkoľvek chce" (Prís 21:1). „Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčat podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich" (Ez 36:27). „Moje rozhodnutie platí a všetko, čo chcem, urobím" (Iz 46:10). „On rozum berie zemským kniežatám a dáva im blúdiť púšťou bezcestnou." „A Boh pokoja… nech vás utvrdí v každom dobre, aby ste plnili jeho vôľu, a nech v nás vykoná, čo sa jemu páči, skrze Ježiša Krista" (Hebr 13:20-21). Nemožno poprieť, že svätý Augustín a svätý Tomáš hlásali učenie o milosti vnútorne, svojou povahou účinnej. Je to zjavné z viacerých miest, najmä z tých, ktoré uvediem. Sv. Augustín hovorí: „Boh to učinil len skrz vôľu ľudí samých, pretože má bez všetkej pochyby neobmedzenú moc, aby hýbal ľudskými srdcami. Inde: „Boh pôsobí v srdciach ľudí, aby skrze nich vykonal, čo chce, aby konali." Inde: „Hoci všetci činia dobro, ktorým ctia Boha, predsa on sám pôsobí, aby činili, čo im prikazuje." Inde: „Je isté, že keď konáme, sme to my, ktorí konáme; on však pôsobí, aby sme konali, lebo dáva vôli najúčinnejšiu silu podľa svojich slov:

„…spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich" (Ez 36:27). Inde hovorí k slovám apoštolovým: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči" (Flp 2:13). „My teda chceme, ale Boh pôsobí v nás i chcieť i konať." Inde: „Pretože vôľu pripravuje Pán, musíme ho prosiť, aby sme chceli toľko, koľko stačí, aby sme chcenie obrátili na skutok." Inde: „Boh vie pôsobiť v samých srdciach, nie síce, aby ľudia verili, keď nechcú, čo je nemožné, ale aby sa stali chtiaci z nechtiacich." Inde: „V srdciach ľudí koná nielen pravé zjavenia, ale i dobrú vôľu." Inde: „Naša vôľa môže toľko, koľko chce Boh, aby zvládla." Inde: „Vôľa, ktorá udržuje tvora na žive, je tak v moci Božej, že ju ohýba, ako chce a kedy chce." Anjelský učiteľ, svätý Tomáš hovorí: „Boh hýbe nezmeniteľne vôľou pre účinnosť hybnej moci, ktorá nemôže ostať bez účinku." Inde: „Láska má neschopnosť hrešiť z moci Ducha Svätého, ktorý pôsobí neomylne, čokoľvek chce. Preto je nemožné, aby toto dvoje bolo zároveň pravdivé: že Duch Svätý chce niekoho hýbať k úkonu lásky, a že on stratí hriechom lásku." Inde: „Keď Boh hýbe vôľu k niečomu, je pri tomto predpoklade nemožné, aby sa vôľa k tomu nepohla." S našim názorom sa však dá dobre porovnať aj milosť skutočne dostatočná, ktorá je daná všetkým. Keď s ňou človek spolupôsobí, dostane milosť účinnú; keď však s ňou nespolupôsobí a odporuje jej, právom mu bude milosť účinná odopretá. Tak 114


nemajú nijakej výhovorky tí hriešnici, ktorí tvrdia, že nemajú silu v boji proti pokušeniam. Keby sa totiž modlili s obyčajnou milosťou, danou všetkým, dostali by onú silu a spasili by sa. Keď však nepripustíme túto všeobecnú milosť, s ktorou sa môže každý aspoň modliť (k modlitbe nepotrebuje nijakú inú zvláštnu milosť), a modlitbou si vyprosiť väčšiu pomoc pre zachovávanie zákona, nechápem, aký zmysel by mali nespočítateľné výroky zo Svätého písma, kde sú duše povzbudzované, aby sa vrátili k Bohu, aby zvíťazili nad pokušením a aby pracovali podľa Božích pokynov. „Spomeňte si

na to a vzmužte sa, premýšľajte v srdci, odbojníci" (Iz 46:8). „Obráťte (sa) a budete žiť" (Ez 18:32). „Roztvor putá svojho hrdla" (Iz 52:2). „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení" (Mt 11:28). „Vzoprite sa mu, pevní vo viere" (1 Pt 5:9). „Choďte, dokiaľ máte svetlo" (Jn 12:35). Keby bola pravda, že nie je daná všetkým milosť modlitby, aby skrze ňu dosiahli väčšiu pomoc a nakoniec spásu, nechápem, aký zmysel by mohli mať tieto svedectvá Písma a ako by mohli kazatelia tak dôrazne nabádať všetkých bez rozdielu, aby sa obrátili, aby odporovali nepriateľom spásy, aby kráčali po ceste čnosti, a aby sa s dôverou a vytrvalosťou o to všetko modlili, keby nebola daná milosť modlitby každému a mali ju len tí, ktorí dostali účinnú milosť modlitby. A nechápem, ako by bolo možné spravodlivo vyčítať všetkým hriešnikom, že odporujú milosti a pohŕdajú Božím volaním: „Vy… vždy odporujete Duchu Svätému" (Sk 7:51). „Pretože som vás volala, a

vzpierali ste sa, rukou som (na vás) kývala, a nik si nevšímal, a (pretože) ste odbíjali každú moju radu a nepripúšťali ste moje karhanie, ja tiež sa budem zo záhuby vašej smiať" (Prís 1:24-26). Keby im chýbala i vzdialená, pravda účinná milosť modlitby, ktorú prehlasujú odporcovia za nutnú pre modlitbu, nechápem, ako by si hriešnici zaslúžili výčitku. Končím. Myslím, že by bolo želaním niektorého čitateľa, aby som pouvažoval v tomto spise obšírnejšie a presnejšie o pálčivej, natoľko spornej otázke, od čoho závisí účinnosť milosti, o sprievodnej milosti, o rozkoši, ktorá víťazí morálnym vplyvom, o rozkoši relatívne víťaznej podľa intenzity. K tomu však nestačí takáto knižočka, ktorú som chcel úmyselne urobiť malú, aby sa čítala ľahšie. Aby som rozobral ono nesmierne more názorov, potreboval by som na to niekoľko zväzkov. Avšak túto prácu už dostatočne vykonali druhí. To nebolo mojou úlohou. Ku cti Božej prozreteľnosti a 115


dobroty som chcel dokázať pravdu, obsiahnutú v názve tohto druhého dielu, aby som pomohol hriešnikom, aby sa neoddávali zúfalstvu a spolu, aby nemali výhovorku, ako by nemali silu - proti útokom tela a pekla. Dokázal som im, že nik zo zatratených nezahynul pre dedičný hriech Adama, ale len vlastnou vinou, pretože Boh neodopiera nikomu milosť modlitby, pre ktorú človek dostane od Boha pomoc, aby premohol každú žiadostivosť a každé pokušenie. Napokon, mojim hlavným cieľom bolo povzbudiť všetkých, aby sa každý usilovnejšie a vrúcnejšie venoval modlitbe, ak sa chce spasiť. Veď toľko úbohých duší stráca Božiu milosť a žije ďalej v hriechu a nakoniec upadá do záhuby, pretože sa nemodlia a neutiekajú sa k Bohu o pomoc. Ale horšie je, musím to znovu povedať, že málo kazateľov a málo spovedníkov povzbudzuje zvlásť svojich poslucháčov a kajúcnikov k modlitbe, bez ktorej nie je možné zachovať prikázania a obdržať zotrvanie v Božej milosti. Keď som z toľkých miest Svätého písma Starého i Nového zákona spoznal úplnú potrebu modlitby, nariadil som, aby sa na misiách našej kongregácie vždy konala kázeň o modlitbe, a koná sa to už mnoho rokov. Prehlasujem, znovu a znovu, a budem to hlásať až do smrti, že celá naša spása závisí od modlitby, a že preto všetci spisovatelia vo svojich knihách, všetci kazatelia vo svojich kázňach, všetci spovedníci v sviatosti pokánia by nemali zdôrazňovať žiadnu inú vec viac, ako ustavičnú modlitbu. Mali by stále napomínať, volať a bez prestania opakovať: Modlite sa, modlite sa a neprestávajte sa modliť, pretože, ak sa budete modliť, vaša spása bude istá, ale keď sa modliť prestanete, bude istá vaša záhuba. Tak by mali robiť všetci kazatelia a duchovní vodcovia, pretože žiadna katolícka (bohovedná) škola nepochybuje o tejto pravde, že kto sa modlí, dostane milosť a spasí sa. Je však málo tých, ktorí sa touto pravdou riadia a preto je i málo tych, ktorí spásu dosahujú.

116


PÄTNÁSTA PREDNÁŠKA

O

láske k blížnemu vo všeobecnosti

Milovať Boha bez toho, aby sme zároveň nemilovali svojho blížneho, je nemožné. To isté prikázanie, ktoré predpisuje lásku k Bohu, ukladá vážnu povinnosť bratskej lásky. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata. (1 Jn 4:21). Preto sv. Tomáš učí, že láska k Bohu i láska k blížnemu vyvierajú rovnako z lásky zvanej charitas. Lebo láska spôsobuje, že milujeme Boha a blížneho, lebo taká je Božia vôľa. Taká bola aj náuka sv. Jána evanjelistu. Sv. Hieronym spomína, že keď sa ho raz jeho učeníci opýtali, prečo tak často odporúča bratskú lásku, tento svätý apoštol odpovedal: „Lebo je to Pánov príkaz, a ak sa ten jediný zachováva, stačí to. - Quia praeceptum Domini est; et si solum fiat,

sufficit.“ Sv. Katarína z Genoy raz povedala Pánovi: „Môj Bože, prikazuješ mi milovať svojho blížneho. A ja nemôžem milovať nič, len teba." Ježiš jej odpovedal: „Moje dieťa, ten, kto mňa miluje, miluje všetko to, čo ja milujem." A naozaj, ak niekoho milujeme, milujeme tiež jeho príbuzných, jeho služobníkov, jeho záľuby, ba i jeho šaty, lebo vieme, že ich miluje. A prečo milujeme svojich blížnych? Pretože Boh ich miluje. Preto sv. Ján hovorí: Ak niekto povie: "Milujem Boha," a nenávidí svojho brata, je luhár. (1 Jn 4:20) Tak ako nenávisť k našim bratom a sestrám je nezlúčiteľná s láskou k Bohu, tak akýkoľvek úkon lásky vykonaný pre nich, Ježiš Kristus príjme akoby bol vykonaný pre

117


neho samého. Vykupiteľ hovorí: „Veru, hovorím vám: čokoľvek ste urobili jednému z

týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25:40). Sv. Katarína z Genoy zvykla hovoriť, že naša láska k Bohu sa bude merať našou láskou k blížnemu. Ale svätá láska, tá krásna dcéra Boha, potom, čo väčšou castou ľudstva bola vyhnaná zo sveta, hľadá si azyl v kláštoroch rehôl. Ach, čo sa stane s kláštorom, z ktorého sa láska vyhnala! Tak ako peklo je zemou nenávisti, tak raj je kráľovstvom lásky, kde všetci blažení sa navzájom milujú a každý sa teší zo šťastia iných, akoby bolo jeho vlastné. Ach, akým rajom je kláštor, v ktorom kraľuje láska! Je rozkošou pre Boha. Žalmista hovorí: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu“ (Ž 133:1). Pán sa pozerá so zaľúbením na bratov a sestry, ktorí žijú v jednote, ktorí sú zjednotení v jednej vôli v službe Bohu a ktorí sa snažia len o to, aby posvätili jeden druhého, a aby jedného dňa mohli byť zjednotení v zemi blaženosti. Najväčšiu chválu, akú svätý Lukáš udelil prvým kresťanom bolo, že mali len jedno srdce a jednu dušu. Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. (Sk 4:32) Táto jednota bola ovocím modlitby Ježiša Krista, ktorý pred svojím umučením prosil svojho večného Otca, aby urobil jeho učeníkov jedno skrze svätú lásku ako on a Otec sú jedno. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. (Jn 17:11) Táto jednota je jedným z prvých ovocí vykúpenia, ako sa to dá pochopiť z predpovede Izaiáša: „Vtedy bude vlk bývať s baránkom a leopard spočívať s

kozliatkom… nebudú zle robiť a nebudú škodiť na celom mojom svätom vrchu.“ (Iz 11:6,9) Áno, hoci sú Ježišovi nasledovníci z rozličných krajín a rozličných kultúr, budú žiť navzájom v mieri a každý sa bude svätou láskou snažiť prispôsobiť sa prianiam a sklonom iných. A ako istý autor dobre poznamenal, čo znamená rehoľná komunita, ak nie jednota mnohých vo vôli a túžbe, takže tvoria iba akoby jednu osobu. To láska zachováva jednotu, lebo nie je možné, aby všetci členovia kláštora mali tie isté záujmy. To láska zjednocuje ich srdcia a spôsobuje, že si nesú navzájom bremená a je to ona, čo spôsobuje, že sa podrobujú vôli jeden druhého. Sv. Ján Klimakus spomína, že v blízkosti Alexandrie bol slávny kláštor, kde, pretože sa navzájom milovali svätou láskou tak srdečne, všetci rehoľníci sa tešili rajskému pokoju. Obyčajne, ak niekto spozoroval nejaký nesúlad medzi bratmi, zmieril 118


ich púhym znamením. Ale ak ich nebolo možné zmieriť, obidvoch vyhnali do blízkeho domu a keď odchádzali, povedali im, že prebývanie dvoch diablov v kláštore nemôže prospievať komunite. Ach, aká to radosť vidieť v kláštore sestier, ako každá chváli, pomáha a posluhuje iným a všetky sa navzájom milujú opravdivou bratskou láskou. Mníšky sa nazývajú sestričky, lebo nimi sú nie podla krvi, ale podľa lásky, ktorá ich má v láske spájať bližšie než akékoľvek zväzky tela a krvi. Sv. Jana Františka de Chantal hovorí: „Rehoľníčka, ktorá nemá lásku, je rehoľníčkou len podľa mena, ale nie v skutočnosti. Je sestrou podľa šiat, ale nie podľa srdca.“ Nuž, pretože takmer všetci zakladatelia a zakladateľky reholí vedeli, že kde niet jednoty, tam niet Boha, do posledného dychu odporúčali svojim duchovným deťom praktizovanie svätej lásky. Sv. Augustín hovorí: „Ak v nejakej stavbe vidíš, že kamene a trámy sú dobre pospájané, vstúpiš bezpečne, lebo sa nebojíš zrútenia. Ale kde murivo je odpojené od trámov, bojíš sa čo i len priblížiť sa k takej stavbe. Šťastný je ten rehoľný dom, v ktorom sú všetci spojení vo svätej láske. Ale úbohý je to kláštor, v ktorom je nejednota a stranníctvo. Sv. Hieronym hovorí: „Áno, takýto kláštor nie je Pánovym bohostánkom, ale príbytkom Lucifera. Nie je domom spásy, ale zatratenia. Načo sú bohatstvá a veľkoleposť, nádherný kostol a pekná záhrada kláštoru, z ktorého vyprchala jednota a láska? Taký kláštor je peklom, kde, ak sa chce zabrániť napredovaniu rivalov, jedna strana hádže špinu na druhú. Stále v ňom vzrastajú podozrenia a neznášanlivosť, napĺňajú mysle, vylievajú sa v rozhovoroch a zamestnávajú mysle rehoľníčok pri rozjímaní, omši a sv. prijímaní. Preto môžeme zvolať: „Úbohé modlitby, úbohé omše, úbohé sv. prijímania!“ Jedným slovom, kde niet lásky, tam niet uzobranosti, niet pokoja, niet Boha. Drahá sestra, ak v tvojom kláštore jestvujú podelenia, hoď sa pred Pána a v jeho prítomnosti prelievaj krvavé slzy a vrúcne prosby, aby svojou všemohúcou rukou uzdravil zlo. Lebo ak sa do kláštora vlúdi duch podelenia, môže byť zničený iba rukou všemohúcnosti. Ak by ti bolo možné nastoliť pokoj, snaž sa z celej svojej sily a za 119


každú cenu vykonať také veľké dobro. Ale ak urovnanie rozporov by bolo nad tvoje schopnosti, je tvojou povinnosťou zostať aspoň neutrálnou a zareagovať, ako proti samej smrti, proti každému úkonu, ktorý by mohol dať cítiť ducha stranníckosti. Pamätaj však, že nemám na mysli postaviť sa proti tým horlivým rehoľníčkam, ktoré bránia zachovávanie pravidiel, a ktoré rázne odporujú všemožným zneužitiam. Ktokoľvek hľadá dobro komunity, patrí k strane Ježiša Krista. Dal by Pán Boh, aby každá patrila do tejto strany. Drahá sestra, ak by si niekedy videla zavádzať zneužívanie do rehole, vyzývam ťa, aby si sa spojila s horlivými a nikdy sa nebála obrániť Božiu vec, aj keby si zostala samotná. Pán odmení tvoju snahu o zachovávanie rehoľnych pravidiel. Správať sa bezstarostne a byť ľahostajnou vzhľadom na uvoľnenie a zanedbávanie disciplíny nie je ani cnosť ani pokora, ale je ovocím zbabelosti, vlažnosti a nedostatku Božej lásky. Nuž, rehoľníčky, ktoré odsudzujem, sú tie, ktoré sa pridržiavajú stranníckosti pre svoje vlastné záujmy, alebo pre svoje osobitné priateľstvá, alebo pre zničenie rivalov, alebo chcú vrátiť urážku. Žiadam ťa, aby si sa chránila takýchto skupín, hoci pre svoju neutralitu ti budú vyčítať, že si nevďačná, zle nasmerovaná, alebo že máš prízemného ducha, alebo ťa pozbavia úradu a natrvalo ťa odsunú do nemilosti. Aby si podporila lásku a všeobecný pokoj, musíš obetovať všetky svoje záujmy. Ked niektorí biskupi chceli, aby sa sv. Gregor Naziánsky stal patriarchom, zatiaľ čo ostatní odmietali podriadiť sa jeho autorite, svätec, aby zahojil ich rozpor, zvolal: „Bratia, chcem vás vidieť v mieri a ak je na zmierenie potrebné zrieknutie sa mojej hodnosti patriarchu, som ochotný zrieknuť sa svojho stolca." Potom sa vzdal svojho biskupského stolca v Konštantínopole a utiahol sa do samoty. Pohovorme si však v podrobnostiach o prostriedkoch, ktoré má sestrička používať, aby sa u jej sestier v reholi zachovala láska. Musí nasledovať radu apoštola svojim učeníkom: „Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké

milosrdenstvo.“ (Kol 3:12) Tak ako rehoľníčka vždy nosí habit a ako jej celé telo je ním zaodiate, tak má byť zaodiata a obklopená láskou vo všetkých svojich skutkoch. Oblečte si hlboké milosrdenstvo. Rehoľníčka nielenže má byť zaodiata láskou, ale hlbokou láskou, čiže má milovať každú svoju sestru akoby pre každú mala tú najnežnejšiu lásku. 120


Keď je niekto niekomu silne naklonený, teší sa z ich úspechu a plače nad ich nešťastím akoby bolo jeho vlastné. Neustále sa snaží zveľaďovať ich šťastie, brániť ich dobré meno pred poškvrnením, ospravedlniť chyby, ktoré prípadne urobili, a osláviť každý dobrý skutok, ktorý urobili. Nuž to, čo je účinkom vášne u svetských ľudí, malo by byť ovocím svätej lásky u rehoľníkov. Aká veľká je Pánova láskavosť, aká plnosť jeho priazne a dobroty voči nám, keď chcel, aby sme sa tak modlili pred Božou tvárou, že budeme Pána nazývať Otcom a ako je Kristus Boží Syn, tak sa máme aj my volať Božími deťmi! Nik z nás by sa neodvážil použiť toto meno v modlitbe, keby nám on sám nebol dovolil takto sa modliť. Mali by sme, milovaní bratia, pamätať a vedieť, že keď Boha nazývame Otcom, musíme žiť ako Božie deti, aby sme nielen my mali zaľúbenie v Bohu Otcovi, ale aj on mal zaľúbenie v nás. Správajme sa ako Božie chrámy, aby bolo zjavné, že v nás prebýva Pán. A naše konanie nech nie je odtrhnuté od ducha. Už sme začali byť duchovní a nebeskí, preto nemáme zmýšľať a konať ináč ako duchovne a nebesky, lebo aj sám Pán, Boh, hovorí: „Tých, čo mňa oslavujú, aj ja oslávim, a tými, čo mnou opovrhujú, aj ja opovrhnem.“ Aj svätý apoštol vo svojom liste vyhlásil: „Nepatríte sebe. Draho ste boli kúpení. Oslavujte a noste teda Boha vo svojom tele.“ Potom hovoríme: „Posväť sa tvoje meno,“ čím neželáme Bohu, aby sa posvätil našimi modlitbami, ale prosíme Pána, aby sa jeho meno posvätilo v nás. Ostatne, kto by aj mohol posvätiť Boha, keď on jediný posväcuje?! Ale on povedal: „Buďte svätí, lebo aj ja som svätý.“ Preto prosíme a žiadame, aby sme vytrvali v tom, čím sme začali byť, keď sme boli v krste posvätení. A o toto prosíme deň čo deň. Veď sa potrebujeme denne posväcovať, lebo denne hrešíme, a svoje priestupky máme ustavičným posväcovaním očisťovať. A aké posvätenie nám vo svojej priazni udeľuje Boh, ohlasuje apoštol: „Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani žiadostiví muži, ani zlodeji, ani podvodníci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nedosiahnu Božie kráľovstvo. A toto ste boli. Ale obmyli ste sa, boli ste ospravedlnení, boli ste posvätení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha.“ Nazýva nás posvätenými v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha.

121


Modlime sa, aby toto posvätenie v nás ostalo. Veď náš Pán a sudca pohrozil tomu, ktorého uzdravil a oživil, aby už nehrešil, aby sa mu nestalo niečo horšie. Preto v ustavičných modlitbách prosme a vo dne i v noci žiadajme, aby sa posvätenie a oživenie, ktoré prijímame z Božej milosti, pod jeho ochranou aj zachovalo. Učiteľ pokoja a Majster jednoty predovšetkým nechcel, aby sme sa modlili jednotlivo a súkromne, aby sa niekto, kto sa modlí, modlil iba za seba. Nehovoríme: „Otče môj, ktorý si na nebesiach,“ ani: „Chlieb môj daj mi dnes,“ ani nik neprosí iba o odpustenie svojej viny, alebo aby nebol uvedený do pokušenia, ani neprosí iba za seba, aby bol oslobodený od zlého. Naša modlitba je verejná a všeobecná. Keď sa teda modlíme, nemodlíme sa za jedného, ale za celý ľud, lebo celý ľud sme jedno. Boh pokoja a Učiteľ svornosti, ktorý učil jednote, chcel, aby sa tak jeden modlil za všetkých, ako on v jednej osobe niesol všetkých. Tento zákon modlitby zachovali aj traja mladíci zatvorení v rozpálenej peci, keď sa jedným hlasom modlili, spojení jednotou ducha. Dosvedčuje to viera Svätého písma. Ukazuje sa, ako sa oni modlili, a tým nám dáva príklad, ktorý máme nasledovať v modlitbách, aby sme mohli byť aj my takí. Hovorí: „Vtedy tí traja akoby jednými ústami spievali chválospev a zvelebovali Boha.“ Hovorili akoby jednými ústami - a to ich ešte Kristus neučil modliť sa. Ich modlitba bola vypočutá a účinná, lebo pokojná, jednoduchá a vnútorná modlitba získava Pána. Aj apoštolov s učeníkmi nachádzame po Pánovom nanebovstúpení pri takejto modlitbe: „Všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ Zotrvávali jednomyseľne na modlitbách. Svojou vytrvalosťou a svornosťou pri modlitbe ukázali, že „Boh, čo jednomyseľne dáva prebývať“ v dome, nevpúšťa do Božieho a večného domova nikoho, iba tých, ktorých modlitba je jednomyseľná. Aké tajomstvá sú, milovaní bratia, v modlitbe Pána; koľké a aké veľké krátko zhrnuté vo formulácii, ale bohaté na duchovnú silu! Vôbec nič nie je vynechané. Všetko, o čo môžeme prosiť v modlitbe, je v tejto skratke nebeskej náuky. Hovorí: „Takto sa modlite: Otče náš, ktorý si na nebesiach.“ Nový, znovuzrodený človek, vrátený svojmu Bohu prostredníctvom jeho milosti, povie na prvom mieste: „Otče,“ lebo už začal byť synom. Veď hovorí: „Prišiel do vlastného, a vlastní ho neprijali. Tým, 122


ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno.“ Kto teda uveril v jeho meno a stal sa Božím synom, týmto má začínať: vzdávať vďaky a vyznávať, že je Božím synom, tým, že Boha nazýva otcom, ktorý je na nebesiach. Koho naplnil Duch Svätý, hovorí rozličnými jazykmi. Rozličné jazyky, to sú rôzne svedectvá o Kristovi, ako pokora, chudoba, trpezlivosť a poslušnosť. Hovoríme nimi vtedy, keď ich ukazujeme iným na sebe. Reč je živá vtedy, keď hovoria skutky. Nech prestanú, prosím, slová a nech hovoria skutky. Máme veľa slov, ale skutky nijaké. Preto nás Pán preklína, lebo preklial aj figovník, na ktorom nenašiel ovocie, ale iba lístie. Sv. Gregor hovorí: „Kazateľa viaže zákon, aby aj konal, čo káže.“ Márne sa vystatuje poznaním zákona, kto skutkami rúca, čo učí. Apoštoli „hovorili, ako im Duch Svätý dával hovoriť“. Blahoslavený, kto hovorí tak, ako mu dáva Duch Svätý, a nie ako jeho duch! Lebo sú aj takí, čo hovoria zo svojho ducha, kradnú cudzie slová, privlastňujú si ich a predkladajú ich ako svoje. O takýchto a im podobných hovorí Pán u Jeremiáša: „Hľa, ja prídem na prorokov, ktorí kradnú moje slová jeden od druhého. Hľa, ja prídem na prorokov, hovorí Pán, ktorí používajú svoj jazyk a vravia: Hovorí Pán. Hľa, ja prídem na prorokov, ktorí prorokujú lživé sny, hovorí Pán, rozprávajú ich a zvádzajú môj ľud svojimi lžami a svojimi čudami, lebo ja som ich neposlal, ani som ich nepoveril; oni nepomôžu tomuto ľudu, hovorí Pán.“ Hovorme teda, ako nám Duch Svätý dal hovoriť, a pokorne a nábožne ho prosme, nech nám vleje svoju milosť, aby sme deň Turíc naplnili zdokonalením piatich zmyslov a zachovaním Desatora, aby nás naplnil silný Duch skrúšenosti a zapálil v nás ohnivé jazyky vyznania, aby sme zapálení a ožiarení mohli v jase svätých vidieť jediného Boha v troch osobách. Cestou je sám Kristus, a preto hovorí: „Ja som cesta.“ A je to dostatočne zdôvodnené, lebo „skrze neho máme prístup k Otcovi.“ Lenže táto cesta nie je rozdielna od cieľa, ale s ním totožná, preto dodáva: „Pravda a Život.“ A tak je on zároveň Cestou i Cieľom. Cestou podľa ľudskej prirodzenosti, Cieľom podľa božskej. Teda ako človek hovorí: „Ja som Cesta“ a ako Boh dodáva: „Pravda a Život.“ Týmito dvoma sa priliehavo označuje cieľ tejto cesty. Lebo cieľ tejto cesty je cieľom ľudskej túžby. Veď človek túži predovšetkým po dvoch veciach: najprv po poznaní pravdy, čo 123


je vlastné iba jemu, a potom po ustavičnom bytí, čo je spoločné všetkým veciam. Kristus je však cestou, ktorou sa prichádza k poznaniu pravdy, lebo on sám je pravda: „Veď ma, Pane, v pravde a budem kráčať po tvojej ceste.“ Kristus je aj cestou, ktorou sa prichádza k životu, lebo on sám je Život: „Ukázal si cestu života.“ A tak za cieľ tejto cesty označil pravdu a život. A oboje bolo vyššie povedané o Kristovi. Najprv preto, že on je Život: preto „v ňom bol život“; a potom preto, že je Pravda, lebo „bol svetlom ľudí“; a svetlo, to je pravda. Ak sa teda pýtaš, kadiaľ máš ísť, prijmi Krista, lebo on je Cesta: „Toto je cesta, kráčajte po nej.“ Aj sv. Augustín hovorí: „Kráčaj cez človeka a prídeš k Bohu.“ A lepšie je krívať po ceste, ako kráčať veľkými krokmi mimo cesty. Lebo ten, kto kríva po ceste, aj keď slabo napreduje, blíži sa k cieľu. Kto však kráča mimo cesty, čím rýchlejšie beží, tým viac sa vzďaľuje od cieľa. Ak sa pýtaš, kam máš ísť, primkni sa ku Kristovi, lebo on je pravda, ku ktorej túžime dospieť: „Moje ústa budú vravieť pravdu.“ Ak sa pýtaš, kde máš zotrvať, primkni sa ku Kristovi, lebo on je život: „Kto mňa nájde, nájde život a dosiahne spásu u Pána.“ Primkni sa teda ku Kristovi, ak chceš byť istý, a nebudeš môcť zablúdiť, lebo on je cesta. Preto tí, čo sa primknú k nemu, nekráčajú po neschodnej, ale po rovnej ceste. Ani sa nemôže pomýliť, lebo on je pravda a učí plnej pravde, veď povedal: „Na to som sa narodil a na to som prišiel, aby som vydal svedectvo pravde.“ A nemôže byť ani zmätený, lebo on je život a dáva život, ako hovorí: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“

124


ŠESTNÁSTA PREDNÁŠKA

M

odli sa skutkami

Boh nás neučil modliť sa len slovami, ale aj skutkami. Sám sa často modlil a prosil, a svedectvom svojho príkladu nám ukázal, čo máme robiť, ako je napísané: „On sa však utiahol na púšť a modlil sa.“ A zasa: „Vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom.“ Pán sa nemodlil a neprosil za seba - veď čo by za seba prosil nevinný? - ale za naše hriechy, ako to aj sám vyhlasuje, keď hovorí Petrovi: „Hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera.“ A neskôr prosí Otca za všetkých: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás.“ Veľká je Božia štedrosť a dobrota vo veci našej správy. Nestačilo mu, že nás vykúpil svojou krvou, ale ešte sa za nás aj modlí. Pozrite, po čom túžil, keď sa modlil: aby sme aj my ostávali v tej istej jednote, ako sú Otec a Syn jedno. (sv. Cyprián) Ak zostane na niektorom mieste voda stáť, ak nemôže ďalej tiecť, a ani vetrom nie je hýbaná, začne skoro hniť, a ryby v nej vymrú. Vode sa podobá aj ľudská duša; ak nebýva zmenou okolností, trápením, a radosťou, zármutkom hýbaná a takto v "živote" udržovaná, skoro ochabne v cnostiach rásť a aj to, čo sa v nej už nachádza sa bude menšiť až napokon celkom vyhynie. (sv. Ambróz) Bez Ducha Svätého je Kristov kríž iba predmet popravy.

125


Vatikán 27. júna (RV) - Ľudská logika hľadá silu, dominanciu, mocenské nástroje, ale plná realizácia spočíva v „v zrieknutí sa seba“ - uviedol Benedikt XVI. počas generálnej audiencie v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Pripomenul tak cestu, ktorú naznačil Kristus, a rovnako aj List sv. Pavla Filipanom, definovaný ako „kristologický hymnus“. Katechézu Benedikta XVI. prinášame v plnom znení. Drahí bratia a sestry, naša modlitba sa prejavuje, ako sme mohli vidieť počas uplynulých katechéz, mlčaním a slovom, spevom a gestami, ktoré zahŕňajú celú osobnosť človeka: z pier vstupuje do duše a vychádzajúc zo srdca preniká i celé telo. Túto charakteristiku nachádzame v židovskej modlitbe, osobitne v Žalmoch. Dnes by som chcel hovoriť o jednom z najstarších hymnov kresťanskej tradície, ktorý nám predkladá sv. Pavol v Liste Filipanom, ktorý je v istom zmysle jeho duchovným testamentom. Je to List, ktorý apoštol diktuje počas pobytu vo väzení, pravdepodobne v Ríme. Tuší blížiacu sa smrť, pretože spomína, že má svoju krv vyliať na obetu (porov. Flp 2,17). Napriek situácii veľkého nebezpečenstva, ohrozujúceho jeho fyzickú bezpečnosť, sv. Pavol v celom liste vyjadruje radosť z toho, že je Kristovým učeníkom; že mu môže ísť v ústrety, až do tej miery, že smrť považuje nie za stratu, ale za zisk. V záverečnej kapitole Listu silno zaznieva pozvanie k radosti, ktorá je základnou charakteristikou našej kresťanskej existencie a našej modlitby. Sv. Pavol píše: „Neustále sa radujte v Pánovi, hovorím, radujte sa“ (Flp 4,4). Ale ako je možné radovať sa zoči-voči odsúdeniu na neodvratnú smrť? Odkiaľ, či lepšie povedané, od koho, čerpá sv. Pavol ten pokoj, silu, odvahu ísť v ústrety mučeníctvu a preliatiu krvi? Odpoveď nachádzame v centre Listu Filipanom, v časti, ktorú kresťanská tradícia nazýva carmen Christo, pieseň pre Krista, či rozšírenejším názvom „kristologickým hymnom“, piesňou, v ktorej sa celá pozornosť zameriava na Kristove „pocity“, teda na jeho spôsob myslenia a jeho konkrétne a žité postoje. Uvedená modlitba začína povzbudením: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš” (Flp 2,5). Toto zmýšľanie a tieto pocity sú predstavené v nasledujúcich veršoch: láska, veľkodušnosť, pokora, poslušnosť voči Bohu, sebadarovanie. Nejde iba o jednoduché nasledovanie príkladu Krista, v morálnom zmysle, ale zahŕňa celý jeho spôsob myslenia a konania. 126


Modlitba má viesť človeka k stále hlbšiemu poznaniu a láske voči Pánovi, aby mohol myslieť, konať a milovať ako On, v Ňom a pre Neho. Učiť sa týmto Kristovým pocitom je cestou kresťanského života. Teraz by som sa rád pristavil pri niektorých prvkoch tohto duchovne bohatého hymnu, ktorý opisuje celú božskú i ľudskú púť Božieho Syna, zahrňujúc celé ľudské dejiny: od zrieknutia sa rovnosti s Bohom, cez vtelenie, smrť na kríži a vyzdvihnutie do Otcovej slávy, a sčasti i postoj Adama, človeka od počiatku. Tento hymnus na Krista vychádza zo zrieknutia sa rovnosti s Bohom „en morphe tou Theou”, ako hovorí grécky text. To znamená, že Ježiš je pravý Boh a pravý človek a svoju „rovnosť s Bohom” neprežíva spôsobom, ktorým by triumfoval alebo dokazoval svoju nadradenosť, nepovažuje ju za vlastníctvo, privilégium, žiarlivo strážený poklad. Dokonca „zriekol sa“, vyzliekol sa zo seba, prijmúc, ako hovorí grécky text „morphe doulos”, „prirodzenosť sluhu“, teda stav človeka, poznačený utrpením, chudobou, smrťou. Celkom sa priblížil ľuďom, vo všetkom okrem hriechu, tak, že sa správal ako služobník úplne oddaný službe iným. Euzébius Cézarejský vo štvrtom storočí v tejto súvislosti potvrdzuje: „Vzal na seba námahy údov, ktoré trpia. Vzal za svoje všetky naše neduhy. Trpel a trápil sa kvôli nám: a to všetko z veľkej lásky voči ľudstvu“ (La dimostrazione evangelica, 10, 1, 22). Sv. Pavol pokračuje naznačujúc „historický” kontext, v ktorom sa toto Ježišovo uponíženie odohralo: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť” (Flp 2,8). Boží Syn sa skutočne stal človekom a svoju cestu dovŕšil v úplnej poslušnosti a vernosti voči Otcovej vôli, až do celkového obetovania vlastného života. Apoštol upresňuje: „až na smrť na kríži“. Na kríži Ježiš dosiahol maximálny stupeň uponíženia, pretože ukrižovanie bolo trestom vyhradeným otrokom a ľuďom bez občianskej slobody: „mors turpissima crucis”, píše Cicero (por. In Verrem, V, 64, 165). Na Kristovom kríži sa uskutočňuje spása človeka a Adamova situácia sa mení: Adam, stvorený na obraz a podobu Boha, si nárokuje byť ako Boh a to vlastnými silami, a postaviť sa na Božie miesto. Tým stratil pôvodnú dôstojnosť, ktorá mu bola darovaná. Ježiš, naopak, hoci bol rovný Bohu, sa znížil, ponoril sa do ľudského rozpoloženia, v úplnej vernosti voči Otcovi, aby vykúpil Adama, ktorý žije v každom z nás a opäť daroval človeku stratenú dôstojnosť. Cirkevní otcovia zdôrazňujú, že On sa

127


stal poslušným, keď prijal na seba ľudskú prirodzenosť, prostredníctvom svojej pokory a podriadenosti, ktoré Adam stratil pre svoju neposlušnosť. V modlitbe a vo vzťahu k Bohu otvárame svoju myseľ, srdce a vôľu činnosti Ducha Svätého, aby sme vstúpili do tej istej dynamiky života, ako potvrdzuje i sv. Cyril Alexandrijský, ktorého spomienku dnes slávime: „Činnosť Ducha Svätého sa nás snaží pretvoriť prostredníctvom milosti na dokonalý obraz jeho uponíženia“ (Lettera Festale 10, 4). Ľudská logika sa namiesto toho usiluje o sebarealizáciu prostredníctvom moci a vládnutia. Človek neprestajne pokračuje v stavaní Babylonskej veže vlastnými silami, aby si zabezpečil úroveň Boha, aby bol ako Boh. Vtelenie a kríž nám pripomínajú, že plná realizácia spočíva v zosúladení vlastnej vôle s vôľou Otca, v zrieknutí sa seba, vlastného sebectva, aby sme sa naplnili láskou voči Bohu a tak sa stali naozaj schopnými milovať druhých. Človek nenájde seba samého, ak ostane uzavretý v sebe, vo vlastnom sebapotvrdzovaní. Nájde sa, iba ak vyjde zo seba. Iba ak zanecháme seba, skutočne sa nájdeme. I Adam chcel napodobňovať Boha, čo iste nebolo zlé, jeho idea o Bohu však bola nesprávna. Boh nie je iba veľký, Boh je láska, ktorá sa dáva, už teraz v Trojici, ako i v stvorení. Napodobňovať Boha znamená vyjsť zo seba a darovať sa v láske. V druhej časti tohto kristologického hymnu v Liste Filipanom sa mení subjekt: už ním nie je Kristus, ale Boh Otec. Sv. Pavol zdôrazňuje, že práve kvôli poslušnosti voči Otcovej vôli, Boh Krista „nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno” (Flp 2,9). Ten, čo sa najhlbšie ponížil a vzal na seba podobu sluhu, bol vyzdvihnutý, povýšený nad všetko, a dostal od Otca meno „Kyrios“, „Pán“, teda najvyššiu dôstojnosť a vládu. Pred týmto novým menom, ktoré je v skutočnosti menom Boha v Starom zákone, nech sa zohne každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a nech každý jazyk vyznáva: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca (porov. vv. 10-11). Ježiš, ktorý je vyvýšený, je ten istý, ktorý počas Poslednej večere odkladá svoje šaty, opáše sa zásterou, skláňa sa k nohám apoštolov, aby ich umyl a pýta sa ich: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: "Učiteľ" a: "Pane" a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať” (Jn 13,12-14). Je dôležité, aby sme na túto skutočnosť pamätali v našej modlitbe i v živote: „výstup k Bohu sa uskutočňuje prostredníctvom zníženia sa k pokornej službe, 128


sklonením sa k láske, ktorá je Božou podstatou a naozajstnou silou, ktorá očisťuje a uschopňuje človeka vnímať a vidieť Boha“ (por. Ježiš z Nazareta, Milano 2007, p. 120). Hymnus Listu Filipanom nám ponúka dva dôležité návrhy pre našu modlitbu. Prvým je zvolanie „Pane“, adresované Ježišovi Kristovi, ktorý sedí po pravici Otca: on je jediným Pánom nášho života uprostred mnohých, čo nám chcú vládnuť. Je preto dôležité, aby sme mali rebríček hodnôt, v ktorom prvé miesto bude patriť Bohu, a mohli sme tvrdiť so sv. Pavlom: „všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána” (Flp 3,8). Po stretnutí so Zmŕtvychvstalým pochopil, že On je jediným pokladom, pre ktorého sa oplatí stratiť i vlastný život. Druhým návrhom je prostrácia, „pokľaknutie každého kolena“, na zemi i na nebi, ako hovorí sv. Pavol, keď sa odvoláva na výrok proroka Izaiáša naznačujúci poklonu, ktorú sú všetky stvorenia povinné vzdávať Bohu (porov. Iz 45,23). Pokľaknutím pred Najsvätejšou Sviatosťou či kľačaním počas modlitby i telom vyjadrujeme postoj adorácie pred Bohom. Odtiaľ vychádza dôležitosť konať toto gesto nie zvykovo a náhlivo, ale s hlbokým pochopením. Pokľaknutím pre Pánom vyznávame našu vieru v neho, uznávame, že je jediným Pánom nášho života. Drahí bratia a sestry, v našej modlitbe zameriavajme pohľad na Ukrižovaného, častejšie zotrvávajme v adorácii pred Eucharistiou, aby sme vstúpili do lásky Boha, ktorý sa s pokorou znížil, aby nás pozdvihol k sebe. V úvode tejto katechézy sme sa pýtali, ako sa mohol sv. Pavol radovať v bezprostrednej blízkosti mučeníctva a vyliatia krvi. Je to možné, pretože Apoštol nikdy neodvrátil svoj pohľad od Krista, až kým sa mu nepripodobnil v smrti, „aby tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych (Flp 3,11). Ako sv. František pred krížom, zvolajme i my: Najvyšší, slávny Bože, osvieť temnoty môjho srdca. Daj mi pravú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku, múdrosť a poznanie, aby som plnil tvoju pravú a svätú vôľu. Amen (porov. Modlitba pred Ukrižovaným: FF [276]). Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ

129


Naša modlitba sa prejavuje, ako sme mohli vidieť počas uplynulých katechéz, mlčaním a slovom, spevom a gestami, ktoré zahŕňajú celú osobnosť človeka: z pier vstupuje do duše a vychádzajúc zo srdca preniká i celé telo. Túto charakteristiku nachádzame v židovskej modlitbe, osobitne v Žalmoch. Dnes by som chcel hovoriť o jednom z najstarších hymnov kresťanskej tradície, ktorý nám predkladá sv. Pavol v Liste Filipanom, ktorý je v istom zmysle jeho duchovným testamentom. Je to list, ktorý apoštol diktuje počas pobytu vo väzení, pravdepodobne v Ríme. Tuší blížiacu sa smrť, pretože spomína, že má svoju krv vyliať na obetu (porov. Flp 2,17). Napriek situácii veľkého nebezpečenstva, ohrozujúceho jeho fyzickú bezpečnosť, sv. Pavol v celom liste vyjadruje radosť z toho, že je Kristovým učeníkom; že mu môže ísť v ústrety, až do tej miery, že smrť považuje nie za stratu, ale za zisk. V záverečnej kapitole listu silno zaznieva pozvanie k radosti, ktorá je základnou charakteristikou našej kresťanskej existencie a našej modlitby. Sv. Pavol píše: „Neustále sa radujte v

Pánovi, hovorím, radujte sa“ (Flp 4,4). Ale ako je možné radovať sa zoči-voči odsúdeniu na neodvratnú smrť? Odkiaľ, či lepšie povedané, od koho, čerpá sv. Pavol ten pokoj, silu, odvahu ísť v ústrety mučeníctvu a preliatiu krvi? Odpoveď nachádzame v centre Listu Filipanom, v časti, ktorú kresťanská tradícia nazýva carmen Christo, pieseň pre Krista, či rozšírenejším názvom „kristologickým hymnom“, piesňou, v ktorej sa celá pozornosť zameriava na Kristove „pocity“, teda na jeho spôsob myslenia a jeho konkrétne a žité postoje. Uvedená modlitba začína povzbudením: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš” (Flp 2,5). Toto zmýšľanie a tieto pocity sú predstavené v nasledujúcich veršoch: láska, veľkodušnosť, pokora, poslušnosť voči Bohu, sebadarovanie. Nejde iba o jednoduché nasledovanie príkladu Krista, v morálnom zmysle, ale zahŕňa celý jeho spôsob myslenia a konania. Modlitba má viesť človeka k stále hlbšiemu poznaniu a láske voči Pánovi, aby mohol myslieť, konať a milovať ako On, v Ňom a pre Neho. Učiť sa týmto Kristovým pocitom je cestou kresťanského života. Teraz by som sa rád pristavil pri niektorých prvkoch tohto duchovne bohatého hymnu, ktorý opisuje celú božskú i ľudskú púť Božieho Syna, zahrňujúc celé ľudské

130


dejiny: od zrieknutia sa rovnosti s Bohom, cez vtelenie, smrť na kríži a vyzdvihnutie do Otcovej slávy, a z časti i postoj Adama, človeka od počiatku. Tento hymnus na Krista vychádza zo zrieknutia sa rovnosti s Bohom „en morphe tou Theou”, ako hovorí grécky text. To znamená, že Ježiš je pravý Boh a pravý človek a svoju „rovnosť s Bohom” neprežíva spôsobom, ktorým by triumfoval alebo dokazoval svoju nadradenosť, nepovažuje ju za vlastníctvo, privilégium, žiarlivo strážený poklad. Dokonca „zriekol sa“, vyzliekol sa zo seba, prijmúc, ako hovorí grécky text „morphe doulos”, „prirodzenosť sluhu“, teda stav človeka, poznačený utrpením, chudobou, smrťou. Celkom sa priblížil ľuďom, vo všetkom okrem hriechu, tak, že sa správal ako služobník úplne oddaný službe iným. Euzébius Cézarejský vo štvrtom storočí v tejto súvislosti potvrdzuje: „Vzal na seba námahy údov, ktoré trpia. Vzal za svoje všetky naše neduhy. Trpel a trápil sa kvôli nám: a to všetko z veľkej lásky voči ľudstvu“ (La dimostrazione evangelica, 10, 1, 22). Sv. Pavol pokračuje naznačujúc „historický” kontext, v ktorom sa toto Ježišovo uponíženie odohralo: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť” (Flp 2,8). Boží Syn sa skutočne stal človekom a svoju cestu dovŕšil v úplnej poslušnosti a vernosti voči Otcovej vôli, až do celkového obetovania vlastného života. Apoštol upresňuje: „až na smrť na kríži“. Na kríži Ježiš dosiahol maximálny stupeň uponíženia, pretože ukrižovanie bolo trestom vyhradeným otrokom a ľuďom bez občianskej slobody: „mors turpissima crucis”, píše Cicero (por. In Verrem, V, 64, 165). Na Kristovom kríži sa uskutočňuje spása človeka a Adamova situácia sa mení: Adam, stvorený na obraz a podobu Boha, si nárokuje byť ako Boh a to vlastnými silami, a postaviť sa na Božie miesto. Tým stratil pôvodnú dôstojnosť, ktorá mu bola darovaná. Ježiš, naopak, hoci bol rovný Bohu, sa znížil, ponoril sa do ľudského rozpoloženia, v úplnej vernosti voči Otcovi, aby vykúpil Adama, ktorý žije v každom z nás a opäť daroval človeku stratenú dôstojnosť. Cirkevní otcovia zdôrazňujú, že On sa stal poslušným, keď prijal na seba ľudskú prirodzenosť, prostredníctvom svojej pokory a podriadenosti, ktoré Adam stratil pre svoju neposlušnosť. V modlitbe a vo vzťahu k Bohu otvárame svoju myseľ, srdce a vôľu činnosti Ducha Svätého, aby sme vstúpili do tej istej dynamiky života, ako potvrdzuje i sv. Cyril Alexandrijský: „Činnosť Ducha Svätého sa nás snaží pretvoriť prostredníctvom milosti 131


na dokonalý obraz jeho uponíženia“ (Lettera Festale 10, 4). Ľudská logika sa namiesto toho usiluje o sebarealizáciu prostredníctvom moci a vládnutia. Človek neprestajne pokračuje v stavaní Babylonskej veže vlastnými silami, aby si zabezpečil úroveň Boha, aby bol ako Boh. Vtelenie a kríž nám pripomínajú, že plná realizácia spočíva v zosúladení vlastnej vôle s vôľou Otca, v zrieknutí sa seba, vlastného sebectva, aby sme sa naplnili láskou voči Bohu a tak sa stali naozaj schopnými milovať druhých. Človek nenájde seba samého, ak ostane uzavretý v sebe, vo vlastnom sebapotvrdzovaní. Nájde sa, iba ak vyjde zo seba. Iba ak zanecháme seba, skutočne sa nájdeme. I Adam chcel napodobňovať Boha, čo iste nebolo zlé, jeho idea o Bohu však bola nesprávna. Boh nie je iba veľký, Boh je láska, ktorá sa dáva, už teraz v Trojici, ako i v stvorení. Napodobňovať Boha znamená vyjsť zo seba a darovať sa v láske. V druhej časti tohto kristologického hymnu v Liste Filipanom sa mení subjekt: už ním nie je Kristus, ale Boh Otec. Sv. Pavol zdôrazňuje, že práve kvôli poslušnosti voči Otcovej vôli, Boh Krista „nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné

meno” (Flp 2,9). Ten, čo sa najhlbšie ponížil a vzal na seba podobu sluhu, bol vyzdvihnutý, povýšený nad všetko, a dostal od Otca meno „Kyrios“, „Pán“, teda najvyššiu dôstojnosť a vládu. Pred týmto novým menom, ktoré je v skutočnosti menom Boha v Starom zákone, nech sa zohne každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a nech každý jazyk vyznáva: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca (porov. vv. 10-11). Ježiš, ktorý je vyvýšený, je ten istý, ktorý počas Poslednej večere odkladá svoje šaty, opáše sa zásterou, skláňa sa k nohám apoštolov, aby ich umyl a pýta sa ich: „Chápete, čo som

vám urobil? Vy ma oslovujete: "Učiteľ" a: "Pane" a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať” (Jn 13,12-14). Je dôležité, aby sme na túto skutočnosť pamätali v našej modlitbe i v živote: „výstup k Bohu sa uskutočňuje prostredníctvom zníženia sa k pokornej službe, sklonením sa k láske, ktorá je Božou podstatou a naozajstnou silou, ktorá očisťuje a uschopňuje človeka vnímať a vidieť Boha“ (por. Ježiš z Nazareta, Milano 2007, p. 120). Hymnus Listu Filipanom nám ponúka dva dôležité návrhy pre našu modlitbu. Prvým je zvolanie „Pane“, adresované Ježišovi Kristovi, ktorý sedí po pravici Otca: on je jediným Pánom nášho života uprostred mnohých, čo nám chcú vládnuť. Je preto 132


dôležité, aby sme mali rebríček hodnôt, v ktorom prvé miesto bude patriť Bohu, a mohli sme tvrdiť so sv. Pavlom: „všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána” (Flp 3,8). Po stretnutí so Zmŕtvychvstalým pochopil, že On je jediným pokladom, pre ktorého sa oplatí stratiť i vlastný život. Druhým návrhom je prostrácia, „pokľaknutie každého kolena“, na zemi i na nebi, ako hovorí sv. Pavol, keď sa odvoláva na výrok proroka Izaiáša naznačujúci poklonu, ktorú sú všetky stvorenia povinné vzdávať Bohu (porov. Iz 45,23). Pokľaknutím pred Najsvätejšou Sviatosťou či kľačaním počas modlitby i telom vyjadrujeme postoj adorácie pred Bohom. Odtiaľ vychádza dôležitosť konať toto gesto nie zvykovo a náhlivo, ale s hlbokým pochopením. Pokľaknutím pre Pánom vyznávame našu vieru v neho, uznávame, že je jediným Pánom nášho života. Drahí bratia a sestry, v našej modlitbe zameriavajme pohľad na Ukrižovaného, častejšie zotrvávajme v adorácii pred Eucharistiou, aby sme vstúpili do lásky Boha, ktorý sa s pokorou znížil, aby nás pozdvihol k sebe. V úvode tejto katechézy sme sa pýtali, ako sa mohol sv. Pavol radovať v bezprostrednej blízkosti mučeníctva a vyliatia krvi. Je to možné, pretože apoštol nikdy neodvrátil svoj pohľad od Krista, až kým sa mu nepripodobnil v smrti, „aby tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych (Flp 3,11). Ako sv. František pred krížom, zvolajme i my: „Najvyšší, slávny Bože, osvieť temnoty môjho srdca. Daj mi pravú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku, múdrosť a poznanie, aby som plnil tvoju pravú a svätú vôľu. Amen.“ (porov. Modlitba pred Ukrižovaným: FF [276]).

133


O

bsah

ÚVOD Začnime modlitbou k Duchu Svätému..................................................................str. 3 DRUHÁ PREDNÁŠKA Modlitba je prostriedok nevyhnutný k spáse.......................str. 10 TRETIA PREDNÁŠKA Prostriedok k spáse.........................................................................str. 16 ŠTVRTÁ PREDNÁŠKA Je nutné vzývať svätých?............................................................str. 25 PIATA PREDNÁŠKA Boh je vždy ochotný vypočuť nás................................................str. 36 ŠIESTA PREDNÁŠKA Potreba cnosti....................................................................................str. 49 SIEDMA PREDNÁŠKA Zotrvať v konaní dobra................................................................str. 59 ÔSMA PREDNÁŠKA Boh nás chce spasiť..........................................................................str. 65 DEVIATA PREDNÁŠKA Ježiš Kristus zomrel za spásu všetkých ľudí.....................str.74 DESIATA PREDNÁŠKA Ježiš Kristus nám zanecháva dôkaz......................................str. 80 JEDENÁSTA PREDNÁŠKA Odporcovia Ježiša....................................................................str. 91 DVANÁSTA PREDNÁŠKA Iné dôkazy................................................................................str. 96 TRINÁSTA PREDNÁŠKA Ježiš Kristus a jeho protivníci..............................................str. 104 ŠTRNÁSTA PREDNÁŠKA Bohu sú milé čnosti...............................................................str. 110 PÄTNÁSTA PREDNÁŠKAO láske k blížnemu vo všeobecnosti..................................str. 117 ŠESTNÁSTA PREDNÁŠKA M odli sa skutkami..............................................................str. 125

134

Ľubomír Stanček - Modlitba memento sa opakujúce

Recommend Documents