SPOLOČNÁ HODNOTNÁ ZBIERKA II. Hodnoty Dunaja pre základné školy budúce generácie
2013
www.husk-cbc.eu
Hodnoty Dunaja pre základné školy, budúce generácie HUSK/1101/1.7.1/0014.
Autori: Edit Bárd Györgyi Fehér Zsombor Fehér Zoltán Fűzfa Ildikó Gróhné Illés István Horváth Vera Horváth Szilvia dr. Jankainé Németh László Pongrácz Tímea Szalkai
Nemzeti Környezetügyi Intézet – Magyar Környezetvédelmi és Vízügyi Múzeum 2013
1. ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
6
Dunaj a jeho povodie
6
2. PRÍRODNÉ HODNOTY
6
2.1.
6
Geologický prieskum a vrty
Geomorfologický vývoj maďarského úseku Dunaja
7
2.2.
7
Prírodné charakteristiky
Kolobeh vody
7
Zaujímavosti
8
Pôvod zrážok a riek
8
Práca vody a jej vplyv
9
Povodie
9
Reliéf povodia Dunaja
10
Rieka s mnohými tvárami
11
2.3 Charakteristika krajiny
12
Malá dunajská kotlina (Kisalföld)
12
Hanság
12
Pohorie Dunazug
13
2.4.
13
Charakteristické horniny
"Mŕtvoly - lapajúce ostrovy" na Malom Žitnom ostrove
13
Hrúbka náplavových kužeľov na Malom Žitnom ostrov a vek sedimentov riečnych vôd
14
Zlato vo vode
15
Vŕšky pohyblivého piesku na Malom Žitnom ostrove
15
Minerály vo Vyšehradskom pohorí
16
2.5
16
Klimatické charakteristiky
Povodne
17
Ľudové pozorovania pre predpoveď počasia
17
2.6.
18
Rastlinný svet
Lužné lesy
18
Trstinový porast
19
Močaristá lúka
20
Rastlinné rarity Malého Žitného ostrova
20
Plávajúce rašeliniská
21
3
2.7.
Živočíšny svet
22
Charakteristické živočíšne druhy na brehoch Dunaja
22
Charakteristické dunajské živočíchy
23
Zaujímavosti
24
2.8.
25
Chránené prírodné hodnoty
Národný park „Dunaj – Ipeľ“
25
Chránená krajinná oblasť Malý Žitný ostrov
26
3. HISTORICKÉ HODNOTY
27
3.1.
Limes - tábory, strážne veže, osídlenia, vodná infraštruktúra
27
3.2.
Hrady, pevnosti
28
Ráb [Győr]
28
Monoštorská pevnosť, Komárno
28
Ostrihom
29
Vyšehradský Hrad a Palác
30
Budín
30
3.3
Veže, kostoly, štýly
31
Stredoveké pamiatky
31
Barokové cirkevné budovy
32
Skvost klasicizmu na brehu Dunaja: Ostrihomská Bazilika
33
Džámi, turecké pamiatky
34
Synagógy
35
4.
35
KULTÚRNE HODNOTY
4.1.
Národy a tradície
35
Národnosti popri Dunaji
35
Maďarské tradície
36
Nemecké (Švábske) tradície v Maďarsku
37
Srbské tradície v Maďarsku
37
Slovenské tradície v Maďarsku
37
4.2
Duševné dedičstvo
37
Dunajské legendy, historky
37
Svätý Ján Nepomucký
40
Ľudová hudba, ľudový tanec
40
Básne
40
4
4.3.
Dunajské remeslá
41
Dunajské rybárstvo
41
Pálkovanie
42
Košikárstvo, pletenie úľov
42
Vymývanie zlata
42
Splav dreva
43
Lodní tesári
44
Lodné mlyny
45
Ľadiar
46
Stánkarky na trhu
47
Predajcovia dunajskej vody
47
4.4
48
Dunaj očami umelcov
Diela popri Dunaji
49
4.5.
S nami žijúca tradícia
51
5.
VODNÉ HOSPODÁRSTVO A VYUŽÍVANIE VODY
52
5.1.
Ľudské zásahy a ich vplyv
52
Dôvody regulácie Dunaja, prvé kroky
52
Regulácia Dunaja v 19. storočí
53
Dunaj v 20. storočí - Dunaj ako hraničná rieka
54
Vytvorenie Dunajského ramena pri Ráckeve (Soroksár)
55
5.2.
55
Dunaj ako dopravná trasa
Vlečná remorkáž
55
Plavba pomocou strojovej sily
56
Lode na Dunaji dnes
56
Spôsoby dočasného prechodu cez Dunaj
57
Stále mosty na Dunaji
58
5.3.
59
Kúpanie a vodné športy
Kúpanie v Dunaji
59
Vodné športy, vodná turistika
60
5.4.
60
Pitná voda, splaškové vody
Zásobovanie vodou pri Dunaji
60
Cesta vody od rieky k rieke
61
Vodné veže, rezervoáre pitnej vody
61
Hospodárenie v záplavových oblastiach
62
5
1.
ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
Dunaj a jeho povodie V staroveku bol Dunaj nazývaný Danubius (význam staro-indoeurópskeho slova danu je „rieka“) a v jeho spodnej časti Ister (čo znamená „rýchly, svižný“). Celé územie Maďarska patrí do povodia Dunaja. Pod povodím Dunaja rozumieme súbor tých oblastí, z ktorých sa voda prostredníctvom riek a potokov, ako aj cez spodné vody dostane do Dunaja. Povodie rieky zaberá 817.000 km2, o ktoré sa delí spolu 19 krajín, čo predstavuje približne 10% územia Európy (to je skoro deväť krát toľko ako rozloha Maďarska). Dunaj je druhou najdlhšou riekou v Európe (po Volge). Od Čierneho lesa až po Čierne More meandruje na dĺžke 2860 km (čo predstavuje dvakrát toľko, ako vzdialenosť Budapešť-Londýn vzdušnou čiarou). Z toho na území Maďarska zdolá 417 km svojej cesty. Dunaj má tristo prítokov, z ktorých najväčším je rieka Tisa. Celú dĺžku Dunaja môžeme rozdeliť na tri charakteristické úseky: −
horný úsek: od prameňa až po Devínsku bránu (Slovensko) - rýchly prúd, značné klesanie vodnej
hladiny, hĺbenie koryta, pri brehoch rozklad hornín, prenášanie sedimentov; −
stredný úsek: až po Železnú bránu (Rumunsko) rýchlosť rieky sa zníži, stáva sa kľukatou, prenášanie
sedimentov (táto charakteristika sa prejavuje na území Maďarska); −
spodný úsek: až po ústie – naplaveninová charakteristika, územie s malým spádom, nános
sedimentov, tvorba útesov a ostrovov, vznik siete ďalších ramien. Prietok Dunaja je pri Budapešti pri najvyššej vodnej hladine 10.000m3/s, čo znamená, že za jednu sekundu by bol schopný naplniť vodou 15 športových bazénov. 2. PRÍRODNÉ HODNOTY 2.1.
Geologický prieskum a vrty
Cieľom geologického prieskumu je dôkladné preskúmanie Zeme a vyhľadávanie prírodných surovín. Prebieha v niekoľkých fázach:
získanie informácií, zber údajov, systematizácia, vytvorenie teórie,
modelovanie procesov, experimentovanie, geologické mapovanie, odobratie vzoriek (prieskumné štôlne, prieskumné priekopy, hĺbkový vrt) a prieskum materiálu. V Maďarsku bol geologický vrt vykonaný po prvý krát v roku 1825. Odvtedy sa každoročne opakuje na vyznačených miestach. Z neustále sa rozširujúcej databázy je tak možné vytvoriť priestorovo-informačnú pôdnu mapu krajiny alebo jednotlivých oblastí, na základe ktorých môžno vytvoriť geologickú mapu.Z vrtných vzoriek sa môžeme dozvedieť: − 6
typy hornín, ktoré sa na sledovanom území nachádzajú,hrúbku jednotlivých hornín,
−
výskyt vodného zdroja, chemické zloženie podzemných vôd,
−
informácie o surovinách vhodných pre ťažbu.
Geomorfologický vývoj maďarského úseku Dunaja Geomorfológia (náuka o zákonitostiach vývoja a tvaroch zemského povrchu) je jednou z vedných disciplín prírodného zemepisu, ktorá študuje vznik a zmeny reliéfnych foriem. Zaoberá sa rovnako so suchozemským a podvodným reliéfom (rieka, jazero, more, oceán), navyše v širšom zmysle študuje aj tvary nachádzajúce sa na planétach Slnečnej sústavy (planetomorfológia). Aplikuje sa vo viacerých vedných disciplínach, ako sú geológia, geografia, pôdoznalectvo, archeológia, stavebníctvo. Dunaj sa do Maďarska dostal približne pred troma miliónmi rokov (v mladšom útvare histórie Zeme, na konci pliocénu) v dôsledku klesnutia Viedenskej kotliny a hraničnej oblasti Chorvátska a Slovinska. Vtedy na tomto území tiekol namiesto dnešného smeru toku zo západu na východ, v smere zo severu na juh, a spolu so svojimi prítokmi začal napĺňať vnútrokontinentálne jazero (zvyšok Panónskeho mora), do ktorého sa vlieval na dnešnom mieste Malej dunajskej kotliny. Pri príležitosti neskoršieho geologického prielomu sa ústie Pra-Dunaja premiestnilo do skalnatého ústia, vzniknutého pri Devíne, odkiaľ rieka naplnila sedimentmi celú Malú Dunajskú kotlinu. Na konci treťohôr, pred 2 až 2,5 miliónmi rokov (vrchný pliocén) valiacu vodu Východných Álp a Západných Karpát odviedol „prapredok“ Dunaja cez viaceré ramená v smere zo severu na juh. Postupná zmena nastala vtedy, keď sa hlboké koryto Drávy naplnilo a ďalšie zrýchlené klesanie Dunajskej kotliny odvrátilo vodnú sústavu východným smerom. Vtedy sa vytvoril Vyšehradský prielom, a Dunaj si následne v údolí vytvárajúcom sa medzi vyvýšeninami zachoval svoju trasu dodnes. Na prelome treťohôr a štvrtohôr, približne pred 0,8 až 1,2 miliónmi rokov (pleistocén) sa znova oživili tektonické pohyby a klesanie sa vtedy rozšírilo aj na iné oblasti. "Pra-Dunaj", ktorý tiekol cez vyšehradský prelom bol k sebe pritiahnutý znížením, ktoré sa vytváralo juho-juhovýchodne od trasy Budapešť-CeglédTiszaföldvár a odtiaľ následne rovno tiekol do priehlbiny Tisa. "Pra-Dunaj" vtedy už so sebou priniesol na Alföld rozsiahle množstvo usadenín, najmä štrku. Pred 50 tisíc rokmi vodopis Maďarska už predstavoval približne dnešné pomery. 2.2.
Prírodné charakteristiky
Kolobeh vody Pomenovanie „Modrá planéta“ nie je náhodným pre našu Zem, veď v dôsledku prevahy oceánov oproti pevnine skoro dve tretiny jej povrchu pokrývajú moria a oceány. Voda, nachádzajúca sa na našej Zemi je rovnako stará, ako zem, nakoľko sa vytvorili súčasne. Voda, vďaka svojim vzácnym vlastnostiam je už 7
skoro 4,5 miliardy rokov v pohybe a neustále sa mení. Jej hybnou silou a motorom je slnečné žiarenie, pomocou ktorého voda mení svoje skupenstvo (vyparovanie, mrznutie, topenie) a aj svoje miesto. Tento kolobeh je nepretržitý. Jedna tretina slnečnej energie dopadajúcej na Zem (každý tretí slnečný lúč) slúži na vyparovanie vody (zmenu tekutého na plynnné skupenstvo). Toto množstvo energie sa počas vytvárania oblakov a vzniku dažďa (zmeny plynného na tekuté skupenstvo) znova uvoľní. Vyparovanie urýchľuje vietor. Čím je silnejší, tým je odparovanie väčšie. O čo je vzduch teplejší a suchší, o to viac vody je schopný prijať a odviesť vo forme vodnej pary. Časť dopadnutých zrážok sa vyparí a jeho druhá časť odtečie alebo vsiakne do pôdy a do hlbších vrstiev horniny. Odtiaľ ju na povrch vynesú pramene vody. Potoky a rieky ju dopravia naspäť do morí. Počas kolobehu sa voda vyskytuje nielen v plynnom a tekutom, ale aj tuhom skupenstve. Množstvo vody sa počas tohto cyklu nemení. Množstvo odparujúcej sa a odtekajúcej vody je v rovnováhe. Zaujímavosti Vplyvom slnka sa z morí odparí a premení na oblaky približne 1 miliarda m 3 vody (ako polovica jazera Balaton). Voda, nachádzajúca sa vo vzduchu, mení svoje skupenstvo priemerne každých 9 dní. U vody riek je to každých 12 dní. Vodné zásoby Dunaja sa vymenia za 25 dní. K celkovej "výmene vody" svetových oceánov by bolo potrebných 3000 rokov. Z globálneho hľadiska dopadne 80% dažďov do mora a len každá piata kvapka dažďa padne na pevnú pôdu. Na svete sa ročne odparí 500.000 km3. Toto množstvo odpovedá objemu kocky naplnenej vodou s dĺžkou jej hrán 79,37 km. Toto množstvo by tvorilo 623,86 m vysokú vodnú vrstvu na celkovej rozlohe povodia Dunaja o veľkosti 801.463 km2.V polárnych oblastiach zrážky padajú vo forme snehu a v dôsledku nízkych teplôt sa zväčša neroztopia. Takto môžu vzniknúť aj 1000 m hrubé ľadové vrstvy. V tomto prípade môže uplynúť aj niekoľko tisíc rokov do roztopenia a návratu vody do mora. To isté platí aj pre množstvo snehu a ľadu, ktoré je uložené v ľadovcoch. Pôvod zrážok a riek Slnečné lúče zohrievajú povrch svetových oceánov, vplyvom čoho sa časť vody premení na paru, čiže sa odparí. Za každú minútu sa z oceánov odparí toľko vody, ako je polovica celkového množstva vody v Balatone (1 miliarda m3). Vzduch plný parných kvapiek sa vznesie, potom sa schladí, v dôsledku čoho sa parné kvapky znova premenia na vodné kvapky a vytvoria oblaky. Vietor oblaky naženie nad zemský 8
povrch a tam vo forme zrážok dopadnú na zem. V horských oblastiach sa vytvára veľmi veľa zrážok, nakoľko pohoria pre oblaky tvoria prekážku. V dôsledku toho sa vlhký vzduch vznesie a schladí a potom vlhkosť vo forme dažďa, snehu alebo krúp padne na zem. Časť padnutých vodných kvapiek vsiakne do pôdy. Následne vo svojej ceste pokračujú ako pramene a po vzájomnom stretnutí sa premenia na potôčiky, potoky, rieky a veľrieky. Ak je povrch pustý, priamo natečú do potokov. Zrážky zamrznuté ako ľad, sa na dlhý čas nahromadia v ľadovcoch. Po ich roztopení opäť zásobujú rieky. Práca vody a jej vplyv Vodné toky sú tečúcimi vodami, ktorých spoločnou charakteristikou je, že napredujú z vyšších povrchov smerom k nižším a ich presun vody vo väčšej alebo menšej miere kolíše. Ich veľkosť sa môže pohybovať od drobných potôčikov až po obrovské rieky, valiace sa v niekoľkokilometrovej šírke. Vody riek formujú povrch Zeme už niekoľko miliónov rokov. Svojou nepretržitou prácou hĺbia údolia do hôr. Deštruktívna práca riek odniesla do údolí celé horské hrebene a reťazce vrchov. Priehlbiny a kotliny naplnila rozmliaždenou horninou. Rieky ešte aj v dnešných dňoch odnášajú horniny, ktoré následne uložia na inom mieste, čím menia krajinu, cez ktorú prechádzajú. Spôsob prenášania sedimentov závisí od schopnosti výkonu vody, ako aj rozmerov zŕn unášaného materiálu. Prenášanie sedimentov môže byť vlečené po dne - tzv. splaveniny alebo nesené v suspenzii - tzv. plaveniny. Maďarsko sa nachádza v Karpatskej kotline, ktorej veľkú časť vyplnili sedimenty z riek, ktoré sem natekajú. Povodie Väčšina tečúcich vôd na Zemi pochádza z prameňov a vo svojej ceste pokračuje na svahovitých povrchoch a údoliach. Ich veľkosť a prietok vody určuje, či ich názov je potôčik, jarček, potok, rieka alebo veľrieka. Do skupín ich môžeme zaradiť podľa ich dĺžky, veľkosti povodia a prietoku. Rôzne veľké rieky po ich vzájomnom vyústení vytvárajú vodnú sieť danej oblasti.Oblasť, z ktorej vody pochádzajú zo zrážok a snehu po odmäku, tečú smerom dole a hromadia sa tam, nazývame povodím. Do povodia patria rieky, ktoré pretekajú cez jeho územie, ako aj suchozemské územie, odkiaľ do nich tečie voda. Povodia od seba oddeľujú rozvodia, čiže horské a kopcové pásma. Dunaj a jeho prítoky pramenia v pohoriach bohatých na vodu a pretekajú cez nížiny a kotliny, ktoré ich obklopujú. Vodu, ktorá sa zráža vo forme dažďa alebo snehu, privádza do Dunaja skoro 300 riek. Prítoky s najväčším množstvom vody sú Sáva, Tisa, Inn, Dráva, Siret a Velika Morava. Dunaj s dĺžkou 2.872 km (vzdušnou čiarou je tá istá vzdialenosť 1517 km) je po Volge druhou najdlhšou 9
riekou v Európe. Jeho prietok vody je pri ústí Čierneho mora priemerne 6.500 m 3/s. V prípade zriedkavo sa vyskytujúcich extrémnych povodní, to môže byť až trojnásobok tejto hodnoty. Za dĺžku a veľkosť prietoku Dunaja je možné ďakovať veľkosti a danostiam jeho povodia. Veľkosť územia, z ktorého sa zrážky dostávajú do Dunaja, je 817.000 km2. Najväčšou riekou Maďarska je Dunaj. Dĺžka jeho hlavného ramena je 417 km. Druhou najväčšou riekou krajiny je Tisa, ktorá je prítokom Dunaja. Jeho väčšími prítokmi sú na jeho pravom brehu: Litava, Rabnitz, Ráb, kanál Sió, Dráva a na ľavom brehu Ipeľ. Dunaj je pomerne dlhou riekou, preteká cez rôznorodé územia. Pokladá sa tiež za "najmedzinárodnejšiu" rieku na svete, keďže preteká cez 19 krajín a má vplyv na život 81 miliónov ľudí. Reliéf povodia Dunaja Do povodia okrem vôd v riekach patrí aj suchozemské územie, zktorého sa voda do riek zhromažďuje. Reliéfne a petrografické podmienky vplývajú na dĺžku vodného toku, na jeho prítok, spôsob prenášania sedimentov a veľkosť zŕn prenášaného materiálu. Územie povodia Dunaja je veľké, jeho reliéf je mimoriadne rôznorodý: patria sem Východné Alpy, východné svahy Čierneho lesa a južné svahy Švábskej a Franskej Jury, ale zahŕňa tiež juhozápadnú časť Českého lesa, východnú časť Českomoravskej vrchoviny, skoro celú Karpatskú kotlinu a severnú časť Balkánskeho polostrova. Dunaj a jeho prítoky pramenia v týchto pohoriach bohatých na vodu a pretekajú cez nížiny a kotliny, ktoré ich obklopujú. Toto sú klesnuté kotliny, ktoré rieky postupne naplnili sedimentmi. Celú dĺžku Dunaja môžeme rozdeliť na tri charakteristické úseky. Každá z nich prijíma vodu z jednej alebo dvoch veľkých kotlín: −
Horný Dunaj (voda z bavorskej a rakúskej kotliny),
−
Stredný Dunaj (voda z Malej a Veľkej maďarskej nížiny),
−
a Dolný Dunaj (voda z Valašska).
Hornú a strednú kotlinu od seba oddeľuje Devínska brána a strednú od spodnej Železná brána. Z týchto kotlín, ktorých sa Dunaj dotýka, je najväčšou Veľká maďarská nížina s rozlohou približne 100.000 km2. 90% vôd riek v Maďarsku prichádza z vyššie sa nachádzajúcich území susedných krajín, čo má pri znečisťovaní riek a povodniach veľmi nepríjemné následky. Už aj prví obyvatelia Maďarska si všimli územia bohaté na vodu a aj v rámci chovu zvierat a obrábania pôdy využili zmeny ročných období. Počas záplav sa premiestnili na vyššie sa nachádzajúce miesta a následne sa usadili nižšie, na výdatnejšie pastviny. Danosti tejto oblasti boli priaznivé aj pre rybolov. V dôsledku rúbania lesov horských a pahorkovitých oblastí nastávali čoraz prudšie a väčšie povodne, preto naši predkovia od 18. až 19. storočia začali s rozsiahlymi prácami regulácie riek. Prerezali záhyby riek 10
(vytvorili sa mŕtve ramená a mŕtve jazerá) a skrátené úseky riek boli obklopené protipovodňovými hrádzami. Zaoberali sa aj odvodnením močiarov a bahnísk a vybudovaním kanálov. Rieka s mnohými tvárami Pre vodu rieky je charakteristický stály pohyb v jednom smere vo svojom koryte, z vyššie uloženého miesta smerom k nižšie uloženému. Od výškového rozdielu na danom území závisí, že akú prácu akej charakteristiky vykonáva voda vo svojom koryte. Vodné toky je možné na základe ich pracovnej schopnosti a sily pretvarovania prostredia rozdeliť na horné, stredné a dolné úseky. Na hornom úseku je schopnosť výkonu práce vyššia, ako práca potrebná pre prenos sedimentov. Na tomto úseku tok vody nepretržite búra a ničí koryto, táto erózia vytvára charakteristický zárez v tvare písmena V. Spodok koryta je zvyčajne kamenistý a skalnatý. Pramene skoro všetkých veľkých riek v Dunajskej kotline sa nachádzajú v pohoriach. Rieka je spočiatku len horským potokom, ktorý tečie cez strmé údolia. V dobe odmäku a po silnom daždi je taká hojná a unáša so sebou množstvo hornín a veľké kamene, ktoré po malých kúskoch prehlbujú koryto. Pracovná schopnosť rieky, vystupujúcej z pohoria sa na svojom strednom úseku zníži a usádza svoje sedimenty. Údolie, v ktorom tečie, sa stáva viac plochšým. Koryto rieky tu pozostáva zvyčajne zo štrku. Rieka sa začne zatáčať. Prúd rieky je najsilnejší pri vonkajšom oblúku zákrut. Tu vlny vykonávajú deštruktívnu prácu a podmývajú brehy. Pri svojich vnútorných oblúkoch, kde je prúd slabší, po zložení svojich sedimentov budujú štrkové a pieskové lavice. Oblúky riek sa nazývajú meandre. Najväčšou meandrujúcou riekou v Maďarskej nížine je Tisa. V dôsledku dlhodobých regulácií a odrezaním zatáčok sa jej dĺžka skrátila z 1420 na 970 km. Po prílišnom vývoji oblúkov môže voda prerezať hrdlo zatáčky a vytvorí sa mŕtve rameno, tzv. morotva po maďarsky. Ak rieka dosiahne nížinu, potom štrk, ktorý preváža vytvorí náplavový kužeľ. Pri povodniach nesie rieka so sebou veľa štrku, z ktorých si vybuduje ostrovy alebo ich uloží na brehu. Medzi ostrovmi vzniká viac riečnych ramien. Každá jedna povodeň premiestni ostrovy a brehy, takže sa tam rastliny nemôžu dlhodobo usadiť. Na rovinných územiach – spodný úsek – rieka spomalí. Jej sila pre výkon práce postačuje len na to, aby zo sebou zobrala piesok a štrk s malým priemerom zŕn. Jej prúdenie sa stáva točivým, čo nazývame meandrovaním. Prúd na vonkajšej strane záhybu rieky podmýva jej brehy, čím vzniká brehový previs. Odplavený materiál brehového previsu sa usádza na vnútornej strane ďalšej riečnej zákruty, čo nazývame útesový breh. Pri povodniach rieka usádza na povodňovom území veľa plaveného materiálu, ktorý nazývame 11
sedimentáciou. Pri ústí rieky do mora už dno nemá žiadny spád. Voda už nemá silu na to, aby zo sebou prinášaný tuhý materiál ďalej odnášala, preto ho skladá. Medzi týmito piesočnými kopcami si voda hľadá cestu a rozvetvuje sa na viacero ramien. Toto sa nazýva delta - ústie. Pri povodniach voda zaplavuje územia medzi ramenami, vzniká tak močiar. Územie delty Dunaja je 679.000 ha. Od prameňa rieky až po ústie je výškový rozdiel 678 m. 2.3 Charakteristika krajiny Malá dunajská kotlina (Kisalföld) Malá dunajská kotlina je druhou najväčšou nížinou Maďarska. Jej celková rozloha je 9.000 km², z toho menej ako polovica (4.000 km²) patrí k Maďarsku. Medzi Maďarskom a Slovenskom vytvára Dunaj prírodnú hranicu v dĺžke 140 km. Dunaj do Maďarska vstupuje pri Rajke a v Ohybe Dunaja (Dunakanyar) pri Sobe sa odkláňa od hraničnej čiary. Priemerná nadmorská výška Malej dunajskej kotliny je väčšia ako u Veľkej dunajskej kotliny. Jej severná časť je dokonalou rovinou, na ktorej naplnení sa podielali Dunaj spolu s jeho prítokmi a vetrom. Na jej južnej časti sa nachádzajú mierne sa zvažujúce náplavové kužele. Jedná sa o územie, ktoré klesá od obdobia miocénu. Toto územie pokrývalo Panónske more. Neskôr ho naplnili svojimi sedimentami tu vznikajúci Dunaj a jeho prítoky. V najhlbších častiach je hrúbka sedimentov viac ako 2.000 metrov. Malý Žitný ostrov je jednou z krajinných oblastí Malej dunajskej kotliny. V dôsledku svojej polohy smerom viac na západ a blízkosti vrchov, spadá na ňu viac zrážok ako na Veľkú dunajskú kotlinu. Zima je tu miernejšia, leto nie je veľmi horúce a sucho sa vyskytuje zriedkavejšie. Skoro vždy tu fúka západný, severozápadný vietor a pokladá sa za najveternejšiu oblasťMaďarska. Vodná sieť Malej dunajskej kotliny je mimoriadne hustá, jej najdôležitejšími riekami sú Dunaj, Ráb, Rabnitz a Marcal. V jej severozápadnej časti môžeme nájsť jednu z najväčších stojatých vôd v krajine, Neziderské jazero. Hanság Za rašelinisko s najväčšou rozlohou v Maďarsku sa kedysi pokladal Hanság. Určujúcu úlohu v jeho živote a vzniku zohrávali sem pritekajúce vody. Sladká voda, ktorá zaplavovala plytkú kotlinu, poskytovala domov bujnej vegetácii. Po jej odumretí v dôsledku ich pokrytia vodou vznikala a nahromadila sa rašelina. Na územiach pokrytých bahnovým nánosom sa vytvorili rašelinové pôdy, jazerá, rašelinové a močaristé územia zaliate vodou, ako aj rašelinové ostrovy (gorondy). Tieto územia boli vhodné aj pre usídlenie 12
človeka. Pre rastlinný a živočíšny svet znamenali rovnako mimoriadne mnohotvárne vodné biotopy. Pohorie Dunazug Pohorie Dunazug je časť Zadunajského stredohoria, ktoré je jedinou krajinnou oblasťou, ktorej územie sa celé nachádza v Maďarsku. Pohorie Dunazug je súhrnný názov pre Gereče, Pilišské vrchy a Budínske vrchy. Najvyšším vrchom Dunazug a súčasne aj celého Zadunajského stredohoria je vrch Piliš s výškou 756 m n. m.. Spoločnými vlastnosťami týchto pohorí je, že sú tvorené zo sedimentačných hornín (vápenec, dolomit, slieň, atď.), vplyvom čoho sa v oblasti dnes nachádza viacero vodných tokov a jaskýň (napríklad kvapľavá jaskyňa Pálvölgyi). Stopy po niekdajšej ťažbe hnedého uhlia - banské hrudy, diery, skládky interného odpadu - sú doteraz určujúcimi prvkami panorámy okolia (napríklad: vápenec z Gereče sa používa ako ozdobný kameň, ako aj červený mramor z Piszke). Pri úpätí Budínskych vrchov pri Dunaji, na budínskej termálnej línii vyvierajú termálne pramene. V Ohybe Dunaja sa nachádza Vyšehradské pohorie, ktoré je v podstate časťou vulkanického horského pásma Severného stredohoria. Od neho ho oddeľuje len prelomové údolie Dunaja - Vyšehradská úžina. Jaskyne pohoria sú bohaté na paleontologické a archeologické nálezy. Tadiaľto vedie aj najpopulárnejšia extrémna pešia túra v krajine, Kinižská stovka. V sladkovodných vápencoch južného úpätia Gereče našli najstarší spoločný nález pračloveka. Kúsky z lebečných kostí, nájdené v chotári Vértesszőlős, nálezy zubov, stopy po zapálenom ohni, miesto pre sekanie mäsa, nástroje a stopy po zvieratách, ktoré žili v okolí, sú staré približne 300.000 rokov. Pračloveka nazvali bádatelia podľa dňa jeho objavu Samu. 2.4.
Charakteristické horniny
"Mŕtvoly - lapajúce ostrovy" na Malom Žitnom ostrove Názov uvedený v nápise pochádza od zlatokopov a rybárov z Ásvány, Nagybajcs a Vének. Na základe niekoľko storočných, možno tisícročných ľudových pozorovaní nazývali tak tie miesta na ostrovnatých, útesových častiach Dunaja, na ktorých sa po väčších povodniach usadilo väčšie množstvo naplaveného dreva a iných organických látok (mŕtve zvieratá a prípadne aj mŕtvoly človeka). Vzhľad ostrovov sa v závislosti od aktuálneho prietoku pred reguláciou rieky, z roka na rok menil. Na určitých miestach bol však prúd, prílev vody a schopnosť nanášania naplavenín rieky rovnaký. Pravidelne sa tam ukladali dovtedy unášané plavené organické látky. Tieto miesta, ostrovy dobre poznali aj ľudia a po veľkých povodniach ich aj pravidelne navštevovali, predovšetkým s cieľom nazbierania väčšieho množstva naplaveného dreva. Takéto miesta, ktoré ľud nazýval „mŕtvoly - lapajúcimi ostrovmi“, sa nachádzali pri ostrove Cikola, ostrove Töklevél, ostrove Madaras a na viacerých miestach ásványskeho ramenného systému. Tieto miesta neboli 13
charakteristické len veľkým množstvom naplaveného dreva, ale aj tým, že všetko na nich svietilo bielou farbou od obrovského množstva slimačích ulít a lastúrov. Hromadili sa tu aj živé slimáky a lastúry. Podobné výskyty sú známe aj popri rieke Dráva na útesoch v okolí Vízvár. Aj z hľadiska geologickej histórie sú známe podobné útesy s vysokým obsahom organických látok na Malom Žitnom ostrove. Sú nimi nahromadeniny, útesy z kostí a náplavového dreva v Győrújfalu, objavené pri hľadaní štrku a následnej ťažbe štrku. Nachádzajú sa v hĺbke 20-40 metrov pod hladinou a ich geologický vek sa odhaduje na 1,5 milióna rokov. Hrúbka náplavových kužeľov na Malom Žitnom ostrove a vek sedimentov riečnych vôd V dvoch veľkých kotlinách Maďarska - Veľkej dunajskej a Malej dunajskej, majú sedimenty riečnych vôd, ktoré sa usadili počas geologického obdobia štvrťohôr, najväčšiu hrúbku - až niekoľko sto metrov. Vo Veľkej dunajskej kotline bolo možné zo značného množstva kvalitného paleontologického materiálu získaného z hĺbkových vrtov, rozčleniť riečne sedimenty podľa veku. Vzhľadom na chronológiu histórie vývoja krajinnej oblasti Malej dunajskej kotliny v štvrťohorí to boli len analógie, ktorým však za absencie paleontologických nálezov chýbalo akékoľvek opodstatnenie. Ich podstatou bolo, že výplň kotliny pozostávajúcej z riečnych sedimentov Malej dunajskej kotliny a v rámci nej aj Malého Žitného ostrova bola usadená za posledných 200.000 rokov, z čoho väčšia časť je mladšia ako 100.000 rokov. V tejto oblasti znamenal prelom ten paleontologický materiál, ktorý bol získaný na Malom Žitnom ostrove v oblasti Halászi, vo vrte Arak 1., vyhĺbenom v roku 1985. Na úrovni 68,5 metrov vrtu bolo po odobratí vzoriek, nájdené nespočetné množstvo pozostatkov kostí a zubov druhov cicavcov - dobových indikátorov. Na štrkovisku v Győrújfalu sa v rokoch 1985 až 2000 v hĺbke od 20 do 40 metrov našiel mimoriadne bohatý paleontologický materiál. Jeho vek naznačuje obdobie spred 1,7 až 1 milióna rokov. Nájdené paleontologické nálezy sú jednoznačným dôkazom toho, že na Malej dunajskej kotline a v rámci nej aj na Malom Žitnom ostrove je vek riečnych sedimentov už v hĺbke 20 a 68,5 metrov, v priemere 1 milión rokov. Riečne sedimenty s hrúbkou niekoľko sto metrov. Ktoré sa nachádzajú pod nim nemôžu byť teda mladšie ako 200.000 rokov. Toto zistenie faktov vzťahujúce sa na vek určuje historický vývoj Malej dunajskej kotliny, respektíve Malého Žitného ostrova, ako aj dobu zhromaždenia sa riečnych sedimentov a objavenie pra-Dunaja na tomto území, má podstatne novšie a teraz už pevné základy. Pri Halászi dosiahol vrt spodnú hranicu riečnych sedimentov v hĺbke 358 metrov. Kým medzi Kisbodakom a Püski je spodná hranica riečnych sedimentov hlbšia ako 700 metrov, na okraji Malej dunajskej kotliny v blízkosti Sopronu sú najstaršie riečne sedimenty na povrchu. Ich paleontologicky potvrdený vek naznačuje dobu spred 6 až 5,3 milióna rokov. Na základe týchto zistení môžeme v strede kotliny datovať usadenie prvých, hrubých štrkových riečnych sedimentov na začiatok pliocénu.
14
Zlato vo vode V posledných dvoch desaťročiach bolo o vymývaní zlata na Dunaji vydaných viacero štúdií. V povrchových štrkových nánosoch poznáme už storočia, alebo možno tisícročia, ústia a útesy, ktoré miestami obsahujú hojné množstvo zlata. Na miestach známych pre vymývanie zlata bol obsah zlata nameraný v množstve 0,01 až 1,0 g/m3., Bolo to bez výnimky kovové zlato. Maďarská Národná Banka v súvislosti s otázkou dunajského zlata vykonala v rokoch 1933 a 1934 podrobný výskum. Vyhĺbilo sa nespočetné množstvo hĺbkových vrtov a výskumných sond a aj na povrchu bolo nazbieraných niekoľko tisíc vzoriek, od Dunaalmás až po Mosonmagyaróvár. Zlato sa stáva zriedkavejším v určitých hĺbkach, najčastejšie v hĺbke 10 -15 metrov, niekedy sa tiež úplne vytratí. V štrku sa objavil pyrit s nezvyčajne vysokým obsahom vzácnych kovov - Au: 20g/t, Ag: 650 g/t, Pt: 7g/t. Naznačuje to, že zlato a tiež iné vzácne kovy sa zo štrku premiestnili do pyritu. Pyrit získal síru z panónskej hliny bohatej na síru tvoriacu fundament a svoj obsah vzácnych kovov zo štrku. Pyrit je v panónskych vrstvách mimoriadne rozšírený, ale vzácne kovy tam obsahuje len v stopoch. Vysoký obsah striebra v pyrite je náznakom toho, že má podobný pôvod ako zlato. Rudy vyskytujúce sa vo Vysokých Tatrách obsahujú popri rýdzom zlate aj rýdze striebro. Obsah striebra sulfitových rúd je oproti obsahu zlata niekoľkonásobná. Oproti tomu zlato vymyté zo štrku skoro neobsahuje žiadne striebro a má priemernú jemnosť. Je teda pravdepodobné, že striebro, ktoré má podobný pôvod a je ľahšie rozpustné, sa do pyritu premiestnilo v ešte väčšom pomere. V útesoch s organickým materiálom starších štrkov, vo vzorkách pochádzajúcich z hĺbky viac ako 20 metrov je pyrit tiež častý. Obsah síry tu nepochádza ani tak z panónskych útvarov - fundamentov, ako skôr z organických materiálov. V dôsledku nezvyčajne vysokej mernej hmotnosti niekoľkých väčších mamutích kostí vzniklo podozrenie, že fosílne kosti boli skamenené a stali sa ťažkými a odolnými voči vonkajším fyzickým vplyvom nielen vďaka jednoduchým procesom skremenenia, ale aj vďaka pyritu. Ten vyplnil medzery špongiovitej konzistencie kostí. Chemickou analýzou sa na veľké prekvapenie zistil podobný výsledok, ako vyššie spomenuté výskumy. Čiže, mamutie kosti sú doslovne zlaté. Počas meraní bolo zistených 18-14 g/t zlata, 637-603 g/t striebra a 4 g/t platiny. Tieto údaje pripúšťajú možnosť, že obsah vzácnych kovov štrkových sedimentov na Malom Žitnom ostrove sa oplatí skúmať aj kvôli pyritu a to hlavne na miestach organických útesov na povrchu a pod jeho povrchom. Vŕšky pohyblivého piesku na Malom Žitnom ostrove Jedno z osobitných, jedinečných, geografických, geomorfologických a krajinných pokladov Malého Žitného ostrova tvorí územie pohyblivého piesku, ktoré sa nachádza na juhovýchodnom okraji krajinnej jednotky, medzi Sáráspuszta, Kisbácsa a Bácsa. Na konci pleistocénu (počas a po suchom, studenom a 15
veternom klimatickom období posledného zaľadnenia) sa piesok vyfúkaný z povrchových riečnych sedimentov premenil na pohyblivý piesok prostredníctvom panujúcich severných a severovýchodných vetrov. Aj konkrétne výskumy potvrdili, že zdrojom pohyblivého piesku je riečny piesok a horninová múčka z horného pleistocénu, nachádzajúca sa na povrchu alebo priamo pod povrchom v oblasti Mosonmagyaróvár a Halászi. Nahromadený piesok vietor raz za čas znova premiestnil a vybudoval väčšie či menšie piesočné duny a vŕšky. Tie sú čiastočne rovnobežné so smerom severného a severozápadného vetra (čiastočne sú naň kolmé). Najväčšie vŕšky z naviateho piesku sa nad úroveň okolitej krajiny vyvyšujú do 7-8 metrov. Najväčší piesočný vŕšok sa nachádza v Kisbácsa. V priehlbinách medzi jednotlivými kopcami pohyblivého piesku sa vytvorili aj menšie vodné biotopy. Takéto vŕšky odkrývajú tiež viaceré dnes už opustené piesočné bane. V ich niekdajších lomových stenách hniezdi veľa chránených druhov vtáctva, ako sú brehuľa hnedá a včelárik zlatý. Tieto územia s pohyblivým pieskom predstavujú tiež svet rozmanitého hmyzu a motýľov. Pre znázornenie geologických, geografických a ekologických zaujímavostí bol vytvorený Náučný chodník Kopca Szitás na chránenom území, ktoré spravuje Národný prak Nezider-Hanság. Minerály vo Vyšehradskom pohorí Jedným z najvýznamnejších objavov geologického a mineralogického výskumu posledných desaťročí je preukázanie množstva zriedkavých hornín v sedimentoch potokov Vyšehradského pohoria. Pôvod minerálov môže byť čiastočne v xenolitových uzavreninách andezitov a andezitových túf, z ktorých sa skladá okolie a čiastočne sú minerálmi kontaktných metamorfóz (skarn) subvulkanických andezitov a karbonátových sedimentov. Niekoľko minerálov má kontaktný pneumatolitický pôvod (zirkón, korund, zafír, rubín a clintonit). Medzi minerály xenolitov a skarnov patrí epidot, najrôznejšie varianty granátu (almandin, andradit, grosulár), magnetit, tremolit, wollastonit, diopszid, cordierit, spinell, zoisit, gehlenit, sillimanit a vezuvián. Síce rozmery kryštálov minerálov len zriedkakedy dosahujú veľkosť 5 mm, ale po preskúmaní niekoľko kilogramov potočných sedimentov môžeme byť bohatší o pomerne celé a mimoriadne farebné, pestré minerály. Potočné sedimenty, obsahujúce najbohatšie minerálne zoskupenia, sa nachádzajú v potočných údoliach v okolí Dömös, Szentendre, Tahitótfalu, Vyšehrad a Pomáz. 2.5
Klimatické charakteristiky
Rozdelenie zrážok na Zemi je veľmi rozdielne. Niektoré oblasti sú bohatšie, iné chudobnejšie na dážď. Najviac zrážok spadá na stráne tých horských reťazí, ktoré sú kolmé na prúdy vetrov bohatých na pary, prichádzajúcich smerom od mora. V Maďarsku najviac zrážok padá na západe. Množstvo zrážok tu môže dosiahnuť aj 800-1000 mm ročne. Najsuchšou oblasťou je oblasť Strednej Tisy, kde spadá menej ako 500 mm ročne. 16
Príliš veľké, príliš malé množstvo alebo nerovnomerné rozloženie zrážok môže rovnako spôsobovať problémy. Pri nedostatku zrážok, rieky klesnú a hladina pôdnej vody sa zníži. Na týchto miestach je možné bojovať proti nedostatku zrážok zavlažovacími zariadeniami a správnym spôsobom hospodárenia s pôdou. Nadbytok zrážok, môže spôsobiť vyvieranie záplavovej vody a následne povodne. Povodne V dôsledku reliéfnych a klimatických daností sú v Maďarsku povodne časté. Maďarsko je najhlbšie ležiacim územím Karpatskej kotliny, rieky sem preto doplavujú vody pochádzajúce z dažďov a odmäku aj zo susedných oblastí. Polovica obyvateľstva Maďarska žije na územiach chránených hrádzami. Na niektoré miesta rieky sa umiestňujú kolmé vodočety. Tie denne odčítavajú a zapisujú vodný stav meraný od bodu 0. Pre protipovodňovú ochranu je mimoriadne dôležité ak je známe množstvo dopadajúcich zrážok na rôznych oblastiach, etapy odmäku. Na ich základe je potom možné pripraviť prognózy. Na povodí Dunaja rozdlišujeme dva charakteristické typy povodní:
- ľadová povodeň,
- zelená (jarnú) povodeň. Jarnú povodeň, pochádzajúcu z odmäku nazývame aj zelenou povodňou. Môžu ju spôsobiť prudké dažde. V tomto prípade vodnú hladinu nedvíha rozpustený sneh, ale zrážky, dopadnuté na povodie. Ľadová povodeň sa vytvorí v zime, keď sa v dobe splavu ľadových krýh na rieke vytvoria ľadové bariéry (ľadové zápchy). Tie zabraňujú v odtoku vody a tým môžu spôsobiť povodeň. Hrúbka jednotlivých ľadových krýh je len niekoľko centimetrov, ale keď sa vzájomne nakopia, môžu dosiahnuť výšku aj niekoľkých metrov. Na Dunaji sa môžu vytvoriť aj 10 metrov vysoké bariéry, ak sa tomu nezabráni výbuchom. Takáto ľadová záplava zničila mesto Pešť v roku 1838. Ľudové pozorovania pre predpoveď počasia Ľudí vždy zaujímalo, aké počasie je možné očakávať. Naši predkovia boli viac vystavení podmienkam počasia (napríklad nemali nepremokavý kabát a auto s klimatizáciou). Pre človeka, ktorý žil v prírode spolu s prírodou, záviselo jeho každodenné jedlo, každodenný chlieb od toho, či dobre zaseje semená. Spozorovalo sa napríklad, že zo smeru oblakov je možné predpokladať smer a silu vetra. Z pružnosti konárov stromov a tetiny luku sa dá odhadnúť obsah vlhkosti vzduchu. Veľa pozorovaní, na ktorých sú založené pranostiky, majú aj vedecký základ. 18., 19., 20. marec „Na svätého Jáchyma skončila sa už zima.” „Keď Jozef kožuch odkladá, bude dobrá úroda." 21. marec je dňom jarnej rovnodennosti. Slnko kulminuje kolmo nad Rovníkom a vydáva sa na svoju trojmesačnú cestu smerom na sever, čím prináša čoraz viac tepla do našich končín. Okolo 18. marca sa 17
počasie zvyčajne rázom otepľuje. 8. jún „Medardova kvapka štyridsať dní kvapká.” Pravdepodobnosť západného vetra sa v tomto období vysoko zvyšuje a to prináša vlhký vzduch smerom od Atlantického oceánu do vnútrozemia. „Ak je na jar veľa hadov, bude dobrá úroda” Ak sa hojne nazbiera spodná voda a má vysoký stav, vyplaví hady a užovky. Z dostatku spodnej vody dostanú hojne aj rastliny pre svoj vývoj. „Ak sa kamene „potia”, bude dážď” Ak je vo vzduchu veľa vlhkosti, na niektorých druhoch kameňov sa usadí para vo forme kvapiek akoby sa potili. 2.6. Rastlinný svet Lužné lesy Pri vzniku živočíšneho sveta Malého Žitného ostrova zohrávala najväčšiu rolu voda, ktorá určuje tvar krajiny až do dnešného dňa. Ak pri prechádzkach na záplavových oblastiach budeme sledovať rastliny, môžeme zväčša vidieť lesy. Tieto lužné lesy môžeme rozdeliť do troch skupín. Na územiach, ktoré sú najbližšie k rieke, sú záplavy časté a trvajú aj dlhšie. V dôsledku veľkého množstva vody sa tu nevyskytuje príliš veľké množstvo rastlín stromových rozmerov. Viac charakteristické pre toto územie sú kríky a druhy vŕb s tenkými listami, ako napríklad: vŕba purpurová, vŕba trojtyčinková, vŕba košikárska a vŕba biela. Toto rastlinné spoločenstvo nazývame územím s krovinatými vŕbami alebo hájom krovinatých vŕb. Vŕba purpurová je vyslovene charakteristická pre Dunaj (popri iných riekach takéto rastlinné spoločenstvo nenájdeme). Na úrovniach, ktoré sú od vody ďalej, sa vyskytujú už iné stromy. Najčastejším rastlinným spoločenstvom nízkych záplavových oblastí je mäkký luh, alebo inak vŕbový topoľový hájny les. Tvorí ho najmä biela vŕba a topoľ biely, čo naznačuje aj jeho názov. Môžeme tu pozorovať aj vŕbu krehkú a zriedkavejší topoľ čierny. K romantického obrazu často prispievajú rôzne lianové druhy, ako napríklad chmeľ alebo vinič hroznorodý lesný. Od apríla do mája si návštevníci môžu všimnúť výraznú bielosť bledule lesnej a od mája môžu zase pozorovať drobné modré kvietky nezábudky hájnej. Už z väčšej vzdialenosti môžeme tiež cítiť charakteristickú vôňu mäty. . Ďalej od rieky, prichádzame na vysoké záplavové územia, kde môžeme nájsť takzvaný tvrdý luh, čiže dubovo-jaseňovo-brestový hájny les. V ňom môžeme pozorovať oveľa viac druhov drevín, napríklad dub letný, brest hrabolistý a brest väzový, divoké ovocné stromy a jaseň štíhly, ktorý je charakteristický len pre 18
Malý Žitý ostrov. Tieto lesy sú často pokryté popínavými lianami. Môžeme natrafiť aj na iné dreviny, ako sú lieskovec, ríbezľa, ale trebárs aj hloh. Na skorú jar les rozkvitne a hrá pestrými farbami. Kkvitne vtedy biela snežienka jarná, bleduľa jarná, medvedí cesnak, ladoňka fialová, pľúcnik a žltý blyskáč cibuľkatý. Aj neskôr sa háj kvitne veselými farbami: objaví sa bielokvetý kokorík a konvalinka voňavá, fialová fialka, zimozeleň menšia a kostihoj lekársky. Krásu úkazu zvyšuje mnoho žijúcich ostríc v rôznych farbách zelenej.V záplavových územiach dodnes zostal z prírodného sveta živočíchov bohužiaľ len zlomok, z ktorého časť je tiež ohrozená. Najzávažnejším problémom je to, že na miesta týchto lesov sa sadia topoľ kanadský, vŕba a iné druhy drevín, preto sa musíme snažiť o záchranu ešte zostávajúcich porastov. Trstinový porast Trstinový porast je jedným z typov močiarov. Zvyčajne sa vytvorí v zaplavovanom území potokov a riek, v okolí jazier a mŕtvych ramien. Tieto územia sú počas väčšiny roka zaliate vodou, čím sú silne ovplyvnené. Trsinový porast sa objavuje okolo pobrežnej čiary a smerom k stredu vody, ešte aj vo vode hlbokej 2 až 3 metre. Ochraňuje pobrežie od deštruktívneho vplyvu vody, popri tom zohráva dôležitú úlohu pri odfiltrovaní nečistôt z vôd. Väčšina rastlín, žijúcich v tomto biotope korení vo vode, ale svoje orgány dvíha nad vodu. Umožňuje to veľké množstvo tužiacej látky, ktorá sa nachádza v ich stopkách. V najväčšom množstve sa objavujú rastlinné druhy: trsť, pálka a rôzne druhy sitín, ako napríklad škripinec jazerný. Vyskytujú sa tu tiež druhy: ježohlav vzpriamený, potočnica lekárska, steblovka vodná, vrbica vrbolistá, mäta vodná, iskerník veľký, ale aj zriedkavý a chránený ježohlav najmenší. Spomedzi tu žijúcich rastlín je najrýchlejšie a najintenzívnejšie rozšírenia sa schopná trstina, a tak mladé trstinové porasty sú tvorené skoro len týmto jediným druhom. Staré trstinové porasty, ktoré môžu mať vek aj niekoľko sto rokov, sú naopak mimoriadne rozmanité a často môžu skrývať aj zriedkavé druhy z doby ľadovej, a tým sú z hľadiska ochrany prírody mimoriadne hodnotné. Jednou z charakteristík odumierajúceho trstinového porastu je to, že sa jeho štruktúra smerom k vode naruší a vznikajú menšie fľaky. Trstinový porast sa môže zúžitkovať žatvou, ale ak sa zanedbá jeho odrezanie, vzniká stuchnutý porast, ku ktorému sa viaže veľa druhov vtáctva. Tým je možné zvyšovať pestrosť biotopu. Na orných pôdach a iných vlhkých územiach, kde sa prevádzkuje poľnohospodárska činnosť, je možné badať rozširovanie sa trstiny, čo môže niekedy spôsobovať problémy. Vo vysychajúcich trstinových porastoch môže naberať značné rozmery expanzia cudzieho zlatobyľu.
19
Močaristá lúka Močaristé lúky patria medzi mokré lúky. Vytvárajú sa popri vodných tokoch, na územiach so sviežou pôdou, kde sa spodná voda zvyčajne nachádza v blízkosti povrchu. Vrchné pôdne vrstvy v lete vysýchajú. Môžu vznikať naplnením močiarov, ale častejšie je, že sa vytvoria druhotne, a to na miestach lužných lesov, zväčša po ich vyrúbaní. Rastliny majú v močaristých lúkach k dispozícii dostatočné množstvo vody a živín, preto sú charakteristické druhy veľkých rozmerov so širokým lístím, ako napríklad stévia cukrová. Môžeme tu nájsť psinčeka výbežkatého, psiarku lúčnu, metlicu trsnatú a kostravu lúčnu. Mimoriadne pestrofarebný biotop tvoria rôzne iskerníkovité druhy žltej farby a záružlie močiarne, ružové kukučky lúčne, rôzne druhy ďatelín, fialové mäty a pichliače. Neskôr zdobí túto oblasť pestrými farbami: sýto fialová jesienka obyčajná, tmavší horec pľúcny a krvavec lekársky. V niektorých močaristých lúkach našli svoj domov rôzne chránené druhy orchideí, ako napríklad vstavačovec škvrnitý pravý so svojou fialovo-ružovou farbou a výraznými fľakmi, stavačovec strmolistý pravý alebo červenohlav riedkokvetý. Vstavačovce sa snaží kvôli ich kráse zozbierať a nasadiť do svojich záhrad veľa ľudí. Presadenie však spôsobí ich odumretie, nakoľko vonkajšiu vrstvu ich koreňov pretínajú hubovité vlákna a bez týchto vzácnych húb nemôže ďalej žiť ani samotná rastlina. Zachovanie močaristých lúk sa zabezpečuje kosením a spásaním, čím sa na území zabráni rozšíreniu drevnatých rastlín a získa sa veľké množstvo sena vynikajúcej kvality. Najväčším ohrozením týchto biotopov je poľnohospodárstvo (používanie umelých hnojív, vrchný výsev, rozbitie, odvodnenie, silné spásanie a z toho vyplývajúce dupanie, nadmerné kosenie a používanie chemických látok). Veľké problémy môže spôsobovať aj rozširovanie sa cudzích druhov, nakoľko sú schopné vytlačiť pôvodné rastlinné druhy, čím sa môže zmeniť obraz biotopu. Rastlinné rarity Malého Žitného ostrova Biotopy, nachádzajúce sa na území Malého Žitného ostrova poskytujú domov mnohým vzácnym a chráneným rastlinám. V mikroregióne sa aj na viacerých miestach môžeme stretnúť s hájnymi lesíkmi, ktorých pestrý rastlinný svet v sebe skrýva aj ozajstné skvosty. Takou je aj chránená ľalia cibuľkonosná. Jedna z jej zaujímavostí spočíva v tom, že sa v Maďarsku okrem Malého Žitného ostrova nachádza len v Bukových horách (Bükk hegység). Je síce vysokohorským druhom, ale tu môžeme nájsť jej tmavo-oranžové kvety
v
uzatvorených
záplavových
lesoch.
Podobnou
zriedkavosťou
lužných
lesov
je
aj
hmyzovníkvisszajelzését muchovitý a tiež hmyzovník včelovitý. Ich kvety, kvitnúce od mája po jún sa podobajú na muchu, respektíve na včelu. Takýmto spôsobom k sebe lákajú hmyz, ktorý zabezpečí opelenie rastlín. Každý druh je chránený, ich environmentálna hodnota je 100.000 HUF. V týchto biotopoch sa môžeme nájsť tiež chránenú hviezdovku hlístovú a bradáčik vajcovolistý. Tieto rastliny nie sú výrazné. Ich kvety majú žltohnedú, respektíve zelenkastú farbu, preto je ich ľahko možné navzájom si zameniť. Ich 20
jedinečnosťou je, že ich korene sú spojené s hubovitými vláknami, takže tam kde tieto huby chýbajú, tam ani tieto orchidei neprežijú. Druhým charakteristickým rastlinným biotopom Malého Žitného ostrova je močaristá lúka, na ktorej môžeme tiež nájsť mnoho zaujímavých druhov. Vyskytujú sa tu tiež stavačovce, horce a kosatce. Väčšina stavačovcov, ktoré môžeme nájsť v tomto okolí, má fialovo-ružové kvety, ako černohlav obyčajný, stavačovec strmolistý pravý, vstavačovec škvrnitý pravý, červenohlav riedkokvetý, alebo tmavo-bordový, vstavač purpurový, alebo červenohlav ploštičný. Spomedzi horcov je významnou žltavka s nádhernými žltými kvetmi, kvitnúca od júla do augusta a jesienka obyčajná s tmavšími modrofialovými kvetmi. Modrý horec krížnatý, kvitnúci od júla do septembra v dávnych časoch zohrával dôležitú úlohu v liečení čierneho moru, dôkazom čoho je aj legenda, ktorá sa ho týka (podľa nej Svätý Ladislav pomocou Boha nájde horca krížnatého ako protilátku proti moru). Mimoriadne dekoratívny kosatec sibírsky a kosatec pochybný, ktoré môžeme nájsť v tomto regióne, majú fialové kvety. Kvety kosatca dvojfarebného majú zväčša žltú farbu, len žilkovanie na lupienkach je fialové. Ďalej v tomto biotope môžeme pozorovať aj plamienok celistvolistý s fialkovými kvetmi, ktorý má väčšie rozmery a patrí medzi iskerníkovité. V mŕtvych ramenách, v jazerách a iných vodách s pomalým prietokom žije malebne krásne lekno biele, ktorého kvety môžeme vidieť od júna po september. Táto rastlina má z pôvodných druhov rastlín v Maďarsku najväčšie kvety. Väčšina z vyššie spomenutých rastlín sa stáva čoraz zriedkavejšími, najmä v dôsledku zániku ich biotopov. Je dôležité, aby sme pre rastlinné spoločenstvá zabezpečovali vhodnú ochranu, čím zabránime zániku hodnotných a zraniteľných druhov. Plávajúce rašeliniská Plávajúce rašeliniská sú takými špeciálnymi rastlinnými spoločenstvami, ktoré môžeme najlepšie definovať ako "sušinu plávajúcu na povrchu". Rastlinné spoločenstvo rašeliniska je tvorené najmä trstinou, ostricou, a pálkou, ktoré majú silné, dobre klíčiace korene s podzemkami (rizómy). Tento koreňový systém viaže a prerastá cez každoročne vyrastajúce a vysýchajúce časti rastlín, čím vytvorí hnijúcu rastlinnú pokrievku, ktorá pláva na vode. Koreňový systém premení takýmto spôsobom vo vode plávajúce výživné látky organického a minerálneho pôvodu najprv na rastlinné látky, potom na pôdu plávajúceho, hnijúceho, pomaly zrejúceho rašeliniska a na dlhú dobu ich odčerpá z kolobehu živín. Koreňový systém plávajúceho trávnatého koberca sa neupevňuje ku korytu rieky, čím v dôsledku zmeny pomerov prúdenia vody môže zmeniť svoje miesto aj pomerne veľký kus rastlinného koberca. Nakoľko rastlinstvo plávajúcich rašelinísk je schopné viazať výživné látky, rozpustené vo vode, aj jeho úloha čistenia vody je významná. V prípade, ak sa do vody dostane príliš veľa znečisťujúcich látok, plávajúca, usádzajúca sa plavenina alebo bahno, potom vzniká nebezpečenstvo, že koreňový systém 21
plávajúceho rašeliniska sa ukotví na spodku koryta (upevnení sa v bahne a následne v štrkovej hline koryta) a nakoniec zakotví plávajúcu rastlinnú pokrývku. V tomto prípade sa prírodné procesy, charakteristické pre plávajúce rašeliniská zmenia a v ukotvenej rastlinnej hmote sa môžu spustiť rôzne procesy hniloby. Na vnútornej strane štrkového útesu môžeme nájsť ešte čiastočne plávajúce, alebo čiastočne už ukotvené kusy plávajúceho rašeliniska, ktoré je pripevnené ku dnu. Jeho koreňový systém je zahĺbený do hlbokej vrstvy bahna, v cestičkách pre člny, nachádzajúcich sa v trstinovom poraste, hĺbka nie je väčšia, ako pol metra. Rastlinstvo pôvodných plávajúcich rašelinísk je tvorené v prvom rade trstinou. V prípade, ak sa plávajúce rašelinisko ukotví ku dnu a začne sa aj jeho zabahnenie, znižuje sa hĺbka pokrytia vodou. Vtedy prichádza do popredia pálka a za dlhší čas postupne potlačí do pozadia trstinu. Na miestach, ktoré sú v pokročilejšom štádiu zabahnenia sa už nachádzajú aj chumáče trávy, ktoré sú znakom pevnejšej pôdy, aj keď tomu tak nie je. Medzi chumáčmi trávy sa nachádza hlboká, hnijúca vrstva bahna, s hĺbkou, ktorú môžeme len odhadnúť (neudržala by človeka) a práve preto poskytuje trstinovým živočíchom, hniezdiacemu vtáctvu, ktoré tu chová svoje vtáčatá bezpečné miesto na život. V rastlinných spoločenstvách: trstinový porast, pálkový porast môžeme nájsť aj malú hmyzožravú rastlinu, bublinatku bremovu a spomedzi predstaviteľov živočíšneho sveta môžeme spomenúť zriedkavo hniezdiaceho chriašteľa červenkastonohého a spomedzi pravidelne hniezdiacich potápku hnedú, bučiaka veľkého, chriašteľa vodného, bociana čierneho a beľušu veľkú. 2.7.
Živočíšny svet
Charakteristické živočíšne druhy na brehoch Dunaja Ak sa usadíme na brehu rieky a budeme nehybne čakať, môžeme vstúpiť do života pobrežnej živočíšnej ríše. Okamžite na našom oblečení pristane malá, modrá vážka, šidielko obyčajné. Čaká na komáre lietajúce okolo nás. Trocha si na nás odpočinie a ani sa nezahĺbime do tohto úkazu a hneď okolo nás krúži rýchly motýľ, ktorý sa usadí na mieste odlietajúcej vážky. Keď sa otočí, jeho hnedá výplň krídiel sa začne ligotať v modrej farbe. Je to dúhovec väčší. Na pol metra od nás práve navštívil jednu netýkavku s hlasným bzučaním čmeľ zemný. Na svojom tele má oblečený charakteristický čierno-žlto-biely kožuch. Svoje oči ihneď zaostrujeme ďalej, kde kŕdeľ veľkých, čiernych vtákov odlieta nad našimi hlavami v tvare písmena "v". Sú to kormorány, ktoré sú schopné ponoriť sa pre svoju potravu (ryby) do niekoľko metrovej hĺbky aj v silnom prúde. Tento vták hniezdi na stromoch v kolónach, niekedy spoločne aj s inými vtákmi (napríklad s volavkami). Z nášho pohľadu na kormorány nás vyruší tichý šuchot. Popri nás sa medzi kameňmi šmykne do vody sivozelený had, ktorý má za svojimi očami charakteristický čierno-biely polmesiac. Je to užovka a práve sa vybrala na lov. Jej obľúbencom je skokan zelený, ktorých popri brehu môže nájsť aj viac. Ako v plytkej vode pláva dopredu, tak pred ňou skáču do vody. Trocha obďaleč od nás na kraji vody behá malý vták čierno-bielo-sivej farby s dlhým chvostom. Sem-tam sa pozastaví a vehementne kýva svojim 22
chvostovým perím. Potravu pre svoje večne hladné vtáčatá tu zbiera trasochvost biely. Rovno oproti nám, na brehu malého bahenného polostrova, kráča o niečo väčší vták. Aj on kýva so svojim chvostom akoby len napodobňoval trasochvosta. Svojim zobákom, ktorý vyzerá ako tenký štipec, často udiera po bahnatom povrchu. Jeho telo je sivohnedé a brucho biele. Pozorujeme kalužiaka riečneho. Hlasným výkrikom vzlietne do vzduchu a odlieta preč len niekoľko centimetrov nad vodou. Ďalej, na brehu oproti nás nehybne stojí volavka popolatá so zatiahnutým krkom. Pomaly sa blíži večer. Denný hmyz sa vytratí a jeho miesto zaberú podenky veľké s priesvitnými krídlami. Vo vzduchu lietajú vyskakujúc hore a dole. Nezostáva im už veľa času. Musia nájsť svojich partnerov a po nakladení vajíčok čoskoro zahynú. Popri kvetoch pobrežných rastlín sa čoraz častejšie objavujú nočné motýle, ako napríklad oranžový stružkavec. O 15 metrov od nás sa pohnú rastliny a vynorí sa z nich malá hlava. Na poľovačku sa vybrala lasica. Dôkazom toho, že jej lov bol úspešný, je onedlho sa rozširujúce kvičanie ostrým, vysokým tónom. Na okamih sa pred nami zobrazí znova, pričom vo svojich ústach drží malú bielozubku bielobruchú. Náhle sa otáčame smerom k vode, keď pred nami prechádza jedna veľká hlava a v jej stope veľký listnatý vŕbový konár. K brehu prichádza na svoje obľúbené miesto večerať bobor. Charakteristické dunajské živočíchy Je vždy zaujímavé sledovať živočíšny svet, ktorý sa nachádza pod hladinou. Niekoľko charakteristických živočíšnych druhov máme možnosť pozorovať aj na brehu Dunaja. V plytkej vode, medzi kameňmi na brehu žije mnoho malých druhov rakov, ako napríklad kriváčik studničkový so svojim zahnutým chrbtom, ktorý pripomína rožok, alebo malý rak Corophium curvispinum, ktorý žije vo svojom vlastne vybudovanom rúrkovitom domčeku. V mlákach výlevov sa život len tak hýri. Vo vode sa vznášajú malé dafnie obyčajné a veslonôžky. Niekedy z nich jednu chytí larva vážky. Nehybne sa medzi nimi vyskytne aj splošťula bahenná, ktorá je v príbuzenstve s plošticami a je úplne neškodným hmyzom. Ak sa medzičasom voda z jej biotopu vytratí, preletí na druhé vodnaté miesto. Raz za čas vypláva na hladinu potápnik obrúbený, smerom k povrchu vytlačí koniec svojho bruška a po výmene vzduchu sa opäť ponorí pod hladinu hľadajúc malé červy, larvy hmyzu a žubrienky. To isté robí aj jeho larva, ktorá má so svojimi obrovskými hryzákmi dosť strašidelný vzhľad. Na jar môžeme navyše pozorovať aj svadobný tanec mloka bodkovaného alebo dunajského mloka hrebenatého. Vypočuť si pri tom môžeme hlasný koncert skokana zeleného.Keď sa ponoríme do hlbších vôd, môžeme spozorovať početné množstvo rôznych druhov rýb. Popri brehu vytvárajú ríšu pre býčky kamenné obsypy. Na dne žijú ryby, ktoré nemajú plynový mechúr (bentos), čiže sa potápajú na dno vody. Pohybujú sa tam smerom dopredu kývaním svojich silných predných plavákov opierajúc sa o svoje prsné plaváky, ktoré sa vyvinuli na prísavky. Dvomi najčastejšími druhmi sú býčko čiernoústy a býčko hlavatý. Živia sa malými rakmi, červami a rybími plôdikmi. Oni sami sú zase potravou 23
pre oveľa väčšieho mieňa sladkovodného, ktorého možno najlepšie porirovnať k menšiemu sumcovi. Zaujímavosťou u neho je to, že sa rozmnožuje v zimných, ľadových vodách a je aktívny v noci. V plytších vodách vytvárajú rybie húfy potomstvá viacerých druhov kaprovitých rýb. Môžeme tu nájsť jalca hlavatého, strieborne sa ligotajúceho boleňa, beličku európsku, Ploticu červenookú s jej červenými očami, plochého a okrúhleho pleskáča vysokého a piesta zelenkavého. Ako blesk skáču všetkými smermi, keď sa na nich rúti väčší balin s hlasným šplechotom a chytá si svoju korisť. Niekedy si z nich uloví tiež ostriež so zeleným telom zdobeným tmavými priečnymi pruhmi. Medzi konármi stromov, vyvrátených do vody striehne na svoju korisť šťuka. Pod polenom na vodnom dne zas čaká hladný sumec na to, aby sa už začala noc. V prúde vyhľadávajú svoju stravu svieže mreny, jalce a podustvy severné. Vyspelé pleskáče vysoké sú skoro čierne a môžu dosiahnuť dĺžku tela až 70 cm. Pestrofarebným spestrením húfu sú piesty zelenkasté, pleskáč silný a pleskáč tuponosý menších rozmerov. Sem-tam môžeme medzi nimi vidieť aj nosáľa sťahovavého, ktorý sa vyznačuje dlhším, okrúhlym nosom modrastej farby alebo zubáča veľkoústeho. Zaujímavosti Najväčší druh rýb, ktorý žije v Dunaji, je vyza veľká (beluga) patriaca do rodu jeseterovitých. Značnú časť svojho života trávi v moriach, ale kvôli rozmnožovaniu sa dostane do riek ústiacich do mora. Niekedy zdolá až 1800 kilometrov. V Maďarsku mala svoje najväčšie miesto trenia na Malom Žitnom ostrove. Je to zviera s mimoriadne rýchlym vývinom (za 3 mesiace narastie na 70 cm a môže narásť až do veľkosti 5-6 metrov). Najväčší ulovený exemplár meral približne 9 metrov a vážil približne toľko ako 3 býkov maďarského stepného skota, čo je približne 2,5 tony. Kaviár (ikry vyzy) je v súčasnosti pod prísnou ochranou. Do predaja je možné uviesť len kaviár, ktorý sa získa z umelo rozmnožovaných a chovaných výz, ale pre svoju cenu približne 1.000.000. HUF/kg sa s ňou môžeme stretnúť len v tých najdrahších luxusných reštauráciách.Stavba tela vyzy nám prezrádza, že máme zadosťučinenia s mimoriadne pradávnym druhom. Jej kosti a kostenné štítky možno nájsť už medzi starými skamenelinami (spred 200 miliónov rokov). Na jej bruchu ako aj na oboch stranách chrbta sa nachádzajú charakteristicky vypuklé kostenné štítky. Trojuholníková hlava vybieha do veľmi krátkeho špicatého rypca. Pred ústami má dlhé dole visiace fúzy, ktoré dosahujú až k jeho ústam. Svoju potravu zväčša zbiera zo štrkového dna koryta, čo v jej mladom veku predstavujú najmä slimáky, vodný hmyz, raky a lastúry. Staršie jedince konzumujú už aj ryby. Tie zase začína konzumovať človek. Po 200 miliónoch rokov je človek prvým dravcom, ktorý ich odsunul na pokraj vyhynutia svojim nadmerným rybolovom a tiež prostredníctvom členenia vodných priestorov na elektrárne a priehrady.. Podľa starých dokumentov v minulosti rybári chytali na jar niekoľkometrové jedince (niekoľko stoviek) a nosili ich na trhy veľkých miest, kde sa mohla dostať na stôl len bohatších pánov a kňazov. Najlepšiu hodnotou bolo jej mäso, čo uprednostnilo rýchly vstup ku každému európskemu panovníkovi. V súčasnosti na jej záchrane pracuje program Európskej Únie s názvom VIZA 2020. 24
V súvislosti s pŕhlivcami väčšine ľudí napadajú "útoky" medúz, ktoré dokážu premeniť dovolenku na pláži na nočnú moru. Ich domáci predstavitelia sú jedince zväčša veľké 1-2 centimetre. Sú to najčastejšie nezmary, ktoré sú uchytené na malej stonke a mávajú svojimi chápadlami. Na vodných rastlinách sa často vyskytujú nezmary zelené aj nezmary obyčajné. Je ľahké chovať ich spolu s vodnými rastlinami v akváriu. Oveľa výraznejšie a prekvapivejšie od nich sú sladkovodné medúzy (Craspedacusta sowerbyi), ktoré nie sú v Európe pôvodnými druhmi, ale v Maďarsku ich môžeme nájsť na viacerých miestach. Vo väčších množstvách sa objavujú v jazerách s kryštálovo čistou vodou. Na Malom Žitnom ostrove sa vyskytujú najmä v jazerách vzniknutých po štrkových baniach, v jednom alebo dvoch prírodných mŕtvych ramenách. Do Európy sa pravdepodobne dostali z Juhovýchodnej Ázie prostredníctvom akvaristov. Tieto 2-3 centimetre veľké priesvitné zvieratá, ktoré sa pohybujú pulzujúcim pohybom prostredníctvom svojich chápadiel smerujúcich nadol, disponujú drobnými prhlinami, v ktorých sa nachádza toxická látka. Je nebezpečná len pre jednobunkové, úplne drobné organizmy. Pre človeka sú neškodné, takže ich kľudne môžeme vziať aj do ruky. Mnoho ľudí skúšalo ich chov v akváriách, avšak bezvýsledne, pretože po niekoľkých dňoch uhynuli.
2.8.
Chránené prírodné hodnoty
Národný park „Dunaj – Ipeľ“ Národný park „Dunaj – Ipeľ“ bol založený dňa 28. novembra 1997, jeho územie zahŕňa Ohyb Dunaja a jeho širšie okolie. Národný park tvoria pohoria Börzsöny, Pilis a Vyšehradské pohorie, ktoré boli chránené už predtým ako súčasti Chránených krajinných oblastí Pilis a Börzsöny. Vznikom národného parku sa "jadro" rozšírilo o okrajové oblasti pohorí, ešte nedotknutých úsekov Údolia Ipľa a niektorých území ostrova Szentendre. Najväčšou hodnotou Národného parku „Dunaj – Ipeľ“ je jej nádherná scenéria, ako aj jej bohatý živočíšny svet, ktorý sa prejavuje v rôznorodosti biotopov a hojnosti zriedkavých a chránených druhov. Vďaka rôznorodosti podkladových hornín, reliéfnych a vodných podmienok žije v rozmanitých biotopoch na území národného parku viac ako 2000 druhov rastlín a niekoľko tisíc druhov zvierat, v rámci toho počet chránených a zvýšene chránených druhov presahuje aj 700. Jeho pestrosť zvyšuje aj prechodná charakteristická povaha rastlinstva národného parku. Prechod vzniká z jednej strany medzi rastlinstvom Zadunajského a Severného stredohoria a z druhej strany medzi rastlinstvom nížin a vrchovín. Veľa druhov dosahuje hranicu svojho rozšírenia práve 25
tu. Čemericu purpurovú, ktorá kvitne na skorú jar, už smerom na západ odtiaľto nenájdeme, kým sezel (Seseli leucospermum) smerom na východ tiež nenájdeme. Chránená krajinná oblasť Malý Žitný ostrov Chránená krajinná oblasť Malý Žitný ostrov bola založená v roku 1987 na ochranu charakteristického vodného systému, osobitného rastlinného a živočíšneho sveta, ako aj pre rozvoj jej scenérie. Záchranu, ochranu a udržanie jej environmentálnych hodnôt zabezpečuje Riaditeľstvo Národného parku Fertő-Hanság. Zahŕňa mimoriadne rozmanité biotopy od močaristých lúk až po piesočné kopce, od trstinových porastov po lužné lesy, od mŕtvych ramien po úseky riek tečúcich vyšším prúdom. Jej územie je skoro na 20% územím celkovej rozlohy celého Malého Žitného ostrova. Z jeho 9681,7 hektárov je 1426,6 hektárov pod zvýšenou ochranou. Chránená krajinná oblasť pozostáva z dvoch väčších a dvoch menších častí zaplavovaného územia Dunaja a Mošonského Dunaja. Lesy pri Mošonskom Dunaji tvoria jednu z väčších častí (od Rajky až po Kunsziget. Tu sa môžeme stretnúť s tvrdým lužným lesom a jelšovou mokraďou, v ktorých môžeme nájsť viaceré zriedkavé druhy orchideí a chránené druhy motýľov. Druhá celistvá oblasť pozostáva zo zaplavovaného územia Dunaja, od Dunasziget až po cestný most v Medve. Nachádzajú sa tu mŕtve ramená a mŕtve jazerá morotva s vŕbovými krovinami a mäkkými a tvrdými lužnými lesmi. V tých posledných môžeme nachádzať zakorenené chaluhové spoločenstvo ako aj veľa zriedkavých druhov rýb. Na tomto území sa nachádza najväčšia kolónia volaviek na Malom Žitnom ostrove, morotvové jazero Lipót. Na chránenej strane medzi dvoma riekami sa nachádzajú menšie, od seba oddelené chránené oblasti. Zvýšene chránené oblasti môžeme kategorizovať na základe charakteristík environmentálnych hodnôt. Prvú skupinu tvorí tvrdý lužný les, hmyzovníková oblasť, rašelinisko a rašelinná lúka. Tie sú hodnotné z hľadiska náuky o rastlinstve (botaniky). Môžeme ichb nájsť v Halászi, Mosonmagyaróvár, Kunsziget, Bezenye, Dunakiliti, Dunasziget, Feketeerdő, Hédervár a Kisbodak. Druhá kategória zahŕňa zoologické hodnoty. Oblasťami so zvýšenou ochranou sú morotvové jazero v Lipót, Öntés a Völgysziget v Ásványráró. Tieto sa pod ochranu dostali najmä v dôsledku svojich výnimočných vtáčích ríš. Do tretej triedy patrí celý ostrovný svet v Ásványráró, ktorý bol vyhlásený za chránený v dôsledku svojej jedinečnej panoramatickej a biotopovej hodnoty. V mikroregióne sa nachádzajú aj hodnoty miestneho významu. Je ním napríklad topoľ čierny a kalvária v Ásványráró, okolie Svätého Vida v Bácsi, ale aj divé gaštany v Lipót-Darnó, tri duby v Óvár, jazdecká dráha v Hédervár a "Zlatá záhrada vo Vének".Vyhotovené boli už aj plány na premenu chránenej krajinnej oblasti na národný park, pričom ich uskutočnenie je doposiaľ otázne.
26
3. HISTORICKÉ HODNOTY 3.1.
Limes - tábory, strážne veže, osídlenia, vodná infraštruktúra
Rímska ríša si vždy ctila a nechala ctiť svoje hranice. V Európe svoju severnú obrannú líniu vybudovala popri Dunaji a v Porýní môžeme túto stavbu porovnávať z hľadiska jej rozmerov s Veľkým čínskym múrom. Časť z tejto niekoľko kilometrov dlhého obranného systému sa tiahne popri Dunaji, popri vynikajúcej dopravnej trase, na území dnešného Maďarska a starovekej Panónie. Popri línii tiahnucej sa od Rajky až po Sob sa nachádzajú obadlia, rovnako ako aj na území Slovenska (napríklad v oblasti Rusoviec a Iže). Aký teda bol Limes, alebo po novom Ripa (pobrežie)? Rímsky dobyvatelia sa na územie dnešného Ohybu Dunaja dostali v 30. až 40. rokoch nášho letopočtu. Ich jednotky táborili popri brehoch. Na niektorých miestach vybudovali menšie, drevené vežičky (specula) na sledovanie brehu oproti (to úplne postačovalo). Podunajskú oblasť po prvý krát zasiahli útoky v 60-tich rokoch 2. storočia. Markomani a Kvádi žijúci na náprotivnom (ľavom) brehu uzavreli spojenectvo a zaútočili na Rimanov. Prelomili obranné línie a cestou až do Ríma rabovali a lúpili. Rímske vojská ich vedeli odohnať len po ťažkých bojoch. Vysvitlo, že predchádzajúce vojenské tábory popri Dunaji, vybudované z dreva a zeme už nestačia na odrazenie útoku nepriateľa. Preto sa začala obostavba týchto táborov a strážnych veží kameňmi. Postupne sa vybudovali väčšie vojenské kamenné hrady (castellumy a castrumy) a strážne veže (burgusy). Tento obranný systém sa postupne budoval a prerábal až do začiatku V. storočia. Svoju najväčšiu účinnosť zažil v čase cisárov Constantina II. a Valentiniána I., keď tieto objekty tvorili neprelomiteľnú uzatvorenú líniu. V tom zohrávali svoj podiel prístavné pevnosti a skladové základne, vybudované na ľavej strane Dunaja (Sob, Verőce, Dunakeszi a Pešť). Najväčšie obydlia boli Brigetio (Komárno) a Aquincum (Starý Budín), kde mali stanovištia aj légie. V Arrabone (Ráb) a v Cirpib (Dunabogdány) boli prístavy flotíl (classis) križujúcich na hornom úseku Dunaja, ale aj Brigetio a Aquincum, ktoré tiež prijímali lode. Do flotily, ktorá vykonávala ochranu pobrežia mohlo patriť aj niekoľko sto lodí. Musíme spomenúť aj trasu – cestu limes, ktorá spájala budovy nachádzajúce sa na brehoch. Rimania zvyčajne vysoko dbali na výstavbu ciest. Na oboch stranách cesty sa tiahla priekopa a jej povrch bol pokrytý štrkom a kamennou drvinou. Niekoľko úsekov tejto podunajskej cesty môžeme pozorovať ešte aj dnes. Sú dobre viditeľné aj na vzdušných záberoch. Aj dnešná cestná sieť čiastočne nasleduje stopy rímskych ciest. Limes bol samozrejme kontrolovaný a chránený vojskom. Väčšie občianske obydlia sa vybudovali len v Brigetio a v Aquincum. Obydlia museli byť zásobované pitnou vodou, preto na vyššie spomenutých miestach boli vybudované vodovodné potrubia, kanalizačné systémy a kúpele, používané pre vykonávanie každodennej toalety a pre vedenie vzájomných debát. Aj vo viacerých pevnostiach boli vytvorené miestnosti na kúpanie sa. Za takéto najviac zachovalé kúpele môžeme nájsť v pevnosti Vyšehrad - Gizelin majer (Visegrád-Gizellamajor), kde 27
sa v značnej miere zachoval aj systém podlahového vykurovania. 3.2.
Hrady, pevnosti
Ráb [Győr] Ráb je mestom, ktoré má významnú historickú minulosť. Prvú pevnosť vybudovali Rimania v I. storočí, ale jej stopy nie sú už viditeľné, lebo stavby Maďarov, prichádzajúcich do vlasti a neskoršie prestavby a upevnenia zakryli jej pamiatku. Jeho dôležitosť naznačuje aj tá skutočnosť, že jednu z častí rozštvrteného Koppáňa vytýčili na Rábskom hrade. Prvá písomná zmienka pochádza z 12. storočia a najskoršie zobrazenie zo 16. storočia. V tureckých časoch každý pozeral na Ráb ako na baštu kresťanstva a ako na jednu z najvýznamnejších pevností na cestách s vojenským významom vedúcim smerom na Viedeň - na obranný štít Viedne. V 16. storočí dal Ferdinand I. pokyn na rozšírenie a posilnenie Rábskeho hradu. Výstavba trvala dlhé roky. Pod vedením italských a nemeckých hradných staviteľov sa pri Rábe vybudoval najväčší systém pomedzných tvŕdzí. Jej hrubé múry, vybudované so siedmimi vežami, obklopovali celé mesto. V stene vytvorili tri brány (smerom na západ Viedenskú bránu, smerom na juh Belehradskú bránu a na severe smerom k Dunaju Vodnú bránu). Hrad bol obkolesený 6-8 metrov hlbokou vodnou priekopou, ktorá bola zaplavená vodou z Mošonského Dunaja a Rábu. Silnú stavbu síce len na krátky čas (roky 1594 až 1598), ale predsa obsadili Turci. Po získaní Budína späť v roku 1686 a pominutím tureckých čias sa znížil aj význam Rábu. História hradu sa uzatvára Napoleonskými vojnami. Francúzske vojská v roku 1809 zaútočili na vtedy už zastaranú pevnosť a bašty na viacerých miestach vyhodili do povetria. V ďalších desaťročiach boli poškodené múry a bašty postupne zbúrané a niekdajšiu hradnú priekopu zasypali. Dodnes zostala len jedna bašta, respektíve jedna polbašta, ktorú zo statických dôvodov nie je možné zbúrať. Monoštorská pevnosť, Komárno Mesto Komárno pre svoju dopravnú a geografickú polohu vždy zastávalo dôležitú rolu. Obydlie na Dunaji má značný význam aj z vojenského hľadiska. V priebehu storočí sa rozvinulo na vojenské centrum. Na ľavom brehu Dunaja stál najprv zemný, potom kamenný hrad. Jeho nadvláda sa počas historických dôb menila. Počas tureckých dôb bol hrad vystavený značnej skúške sily a navyše ho ničili aj povodne a zemetrasenia. Pevnosti, ktoré môžeme dodnes vidieť na pravom brehu Dunaja, sú budovami z 19. storočia. Maďarský kráľ a rímskonemecký cisár František I. utekajúci pred Napoleonom sa rozhodol, že v Komárne je potrebné vybudovať najsilnejší pevnostný systém. Stavebné práce boli ale čoskoro prerušené v dôsledku boja za slobodu v rokoch 1848 - 1849, keď sa hrad dostal do maďarských rúk. György Klapka vydal príkaz na 28
vybudovanie pevnosti na mieste, ktoré si vyhliadli aj Rakúšania. Jeho upevňovacie práce boli značne sťažené z dôvodu neprestajných útokov rakúskej armády. Po potlačení boja za slobodu sa Rakúšania pustili do pokračovania zanechaných prác. Najväčšia monoštorská (Koppánymonostor) pevnosť bola vybudovaná v čase rokoch 1850-1871 na ochranu komárňanského hradu a následne aj premávky na Dunaji. V nasledujúcich časoch sa používala najmä na vojenské výcviky a ako muničný sklad. Jej kapacita bola aj z dnešného pohľadu obrovská. Poskytovala ubytovanie a vybavenie pre 8000 osôb. Vojaci spali v obrovských spálňach, ktoré boli vykurované jednými kachľami. V pevnosti získavali vodu z 13-tich kopaných studní, z ktorých bolo vo vnútri budovy 8. Vďaka svojim rozmerom sa stala monoštorská pevnosť najväčšou pevnosťou moderných čias v Strednej Európe. V súčasnosti je atraktívnou vojensko-historickou pamiatkou a miestom na výlety, poskytujúce zážitky.
Ostrihom Ostrihom, ktorý leží na pravom brehu Dunaja, je spomínaný už v skorších zdrojoch. Jeho význam si všimli už aj Maďari, prichádzajúci do vlasti. Ostrihomský Hradný vrh si za svoje bydlisko vybral v roku 917 knieža Gejza. Tu sa narodil kráľ Štefan. Miesto sa stalo najvýznamnejším miestom pobytu kráľa. V prvých desaťročiach 11. storočia pri vytváraní maďarskej cirkevnej štruktúry dostal biskup za svoje sídlo severnú časť hradného vrchu. Na počesť Vojtecha Pražského sa už pravdepodobne okolo roku 1010 začalo s budovaním prvej katedrály, ktorá bola neskôr zrekonštruovaná. V 12. storočí tu prijali za hostí aj viacerých kráľov, medzi nimi aj francúzskeho a rímskonemeckého cisára. Hrad zažil svoje prvé vážnejšie obliehanie počas vpádu Tatárov. Mesto zničené, ale kamenný hrad nevedeli dobyť. Aj v neskorších storočiach si tiež veľa vytrpel v následníckych bojoch o trón. V druhej polovici 13. storočia vlastnilo už celý ostrihomský hradný kopec arcibiskupstvo a vykonávalo tu významné stavebné práce. Začalo sa s budovaním renesančného arcibiskupského paláca a rekonštrukciou stredovekého kráľovského paláca. V období po bitke pri Moháči sa opevňovacie práce stali súrnejšími. V roku 1543 Turci obliehali a obsadili Ostrihom. V roku 1595 sa ho podarilo znovu získať späť na ďalších10 rokov. Pri obliehaní o rok skôr padol básnik tejto éry, Bálint Balassa. Spod tureckej nadvlády bol s konečnou platnosťou oslobodený v roku 1683. Hrad však utrpel ďalšie škody. Vtedy sa zničil aj obdivuhodný vodný stroj tej doby, ktorý vynášal vodu z krasového žriedla do výšky 60 metrov. Posledná vojenská udalosť sa odohrala počas Rákocziho boja o slobodu, vtedy ho na krátky čas dobili povstalci. V 18. storočí hrad získava späť arcibiskupstvo, pripravili sa veľkolepé plány a začalo sa s búraním stredovekých pozostatkov budov. Bazilika, tkvejúca sa na kopci bola vysvätená v roku 1856. Archeologický výskum niekdajšieho kráľovského sídla sa začal na začiatku 20. storočia a neskôr boli niektoré časti hradu úplne zrekonštruované a znova vybudované. 29
Vyšehradský Hrad a Palác Okolie Dunaja bolo počas histórie vždy vhodným miestom pre usadenie sa. Živočíchy rieky a divé zvieratá v lese poskytovali potravu. Čistá voda v potokoch zabezpečovala pitnú vodu a široká, veľká voda zase ochranu, dopravnú trasu. Vyvýšeniny a vrchy predstavovali bezpečie. Takýmto miestom je aj Vyšehrad. Vo Vyšehrade bol ako prvý vybudovaný išpanský (poverenec kráľa) hrad zakliesnený medzi múry rímskej pevnosti na kopci Sibirk, vedľa neho kostol a v blízkosti dedina. V roku 1241 Tatárske vojská vpadli do Maďarska a zanechali za sebou rozvrátenú, vydrancovanú krajinu. Aj Vyšehrad mal tento údel. IV. Vojtech chcel preto postaviť vo Vyšehrade taký hrad, ktorý je nedobytný. Výstavba horného hradu (dnes Fellegvár citadela) sa začala v roku 1247. Aj na brehu Dunaja bol vybudovaný jeden spolu s jednou obytnou vežou (dnes Šalamúnova veža), ktorá kontrolovala suchozemské a vodné cesty. Tieto dve pevnosti spájal a chránil vysoký múr. Na jar v roku 1323 Karol Robert premiestnil svoje kráľovské sídlo do Vyšehradu a tak sa tu z času na čas nachádzal aj kráľovský dvor. V rozširujúcom sa meste si nechal vybudovať dom v blízkosti Dunaja. Jeho syn, kráľ Ľudovít Veľký tu nechal vybudovať aj gotický kostol a začal s výstavbou paláca, ktorý môžeme vidieť ešte aj dnes. Na jeho dvore sa usporadúvali a ešte aj dnes sa stále usporadúvajú rytierske turnaje, pri príležitostiach Vyšehradských palácových hier. Zať kráľa Ľudovíta Veľkého, Žigmund sa stal kráľom Maďarska v roku 1387. Dokončil výstavbu Paláca a tak sa Vyšehrad stal najkrajším kráľovským bydliskom v Strednej Európe. Aj v Európe sa považoval za vzácnosť, tým že disponoval kúpeľňou. V jeho záhrade boli vybudované ozdobné fontány a aj kráľ si tu rád odpočinul. Bol tu veľký dvorný život. Usporadúvali sa tu poľovačky a hostiny. Jeho niekdajšiu kuchyňu, ktorá je dobovo zariadená, si môžeme pozrieť ešte aj dnes. Kráľ Matej palác značne skrášľoval a ozdoboval. V tých časoch bola vyhotovená aj slávna studňa s Herkulom a s Levom. Osud nádherného Palácu, Citadely a Šalamúnovej veže zapečatili Turci, ktorí prišli v roku 1526. Nejaký čas žili medzi ich stenami, ale po 1681 na mieste Vyšehradu vzniklo neobývané mesto ruín. Mestečko sa neskôr zabývalo. Ruiny Citadely začali archeológovia vykopávať v roku 1871, ale Palác sa ešte dlho ukrýval pod zemou. Medzi skupinou budov dnes môžeme nájsť múzeum. (Zdroj: Kincses Képeskönyv, Vyšehrad)
Budín Stredoveké Maďarsko, ako štát, malo tri centrá: - Ostrihom, stredisko prvého arcibiskupstva, ktoré založil kráľ Svätý Štefan a ktoré bolo súčasne aj strediskom maďarskej cirkvi, miesto kráľovských korunovácií a pohrebov, - Stoličný Belehrad, - ako aj Starý Budín, ktorý sa v 13. storočí začal stávať strediskom riadenia krajiny. Bolo tomu tak dovtedy, kým Tatári nezničili Starý Budín. Kráľ Belo IV. sa bál zopakovania útoku a 30
rozhodol sa, že sa pustí do budovania hradu. Vyznačil nové miesto, a to pláň v blízkosti Dunaja, ktorá sa vyvyšovala prostredníctvom svojich strmých strání. Hrad sa staval a rozvíjal rýchlo. Kráľovský hradný palác bol vybudovaný ako sídlo panovníkov na európskej úrovni počas rokov panovania Ľudovíta Veľkého, Žigmunda a kráľa Mateja v gotickom a následne v renesančnom štýle. Panovníci svoje dvory zariaďovali striedajúc sa s Vyšehradom raz tu, raz tam. Jeho vývoj bol až po turecké časy nepretržitý. Kráľ Žigmund sem naplánoval aj vodojem. Jeho archeologické záznamy sa nezachovali, ale oproti tomu sa s kusmi dobových rúrovodov môžeme stretnúť ešte aj dnes. Zásobovanie hradu vodou vyriešili na najlepšej technickej úrovni danej doby. Po znovu dobití Budína v roku 1686 sa v dôsledku výbuchu pušného prachu, nenávratne poškodila nielen hrad, ale aj značná časť palácu. Pôvodné budovy sa zachovali len na niektorých miestach. Celá hradná štvrť sa znova vybudovala pod nadvládou rakúskeho cisára, v štýle danej doby. Túto obrovskú skupinu budov môžeme vidieť aj v dnešných dňoch. Rekonštrukcia stredovekého hradu a palácu sa uskutočnila po II. svetovej vojne. 3.3 Veže, kostoly, štýly Stredoveké pamiatky Stredoveké kostoly a pevnosti v Karpatskej kotline sa až na niekoľko výnimiek zničili alebo sa premenili až na nespoznanie. Ničenie Tatárov a Turkov, boje za slobodu a svetová vojna, z mnohých budov ponechala len základové steny. Našťastie, na našom skúmanom úseku Dunaja môžeme nájsť dve relatívne dobre zachované, zrekonštruované stredoveké pamiatky. Jeden z najkrajších kostolov, zachovalý v románskom štýle, farský kostol apoštola Svätého Jakuba v Lébény môžeme nájsť v niekoľko kilometrovej vzdialenosti od Mošonského Dunaja, medzi Rábom a Mosonmagyaróvárom. Kostol a kláštor vybudovaný začiatkom roku 1200, bol vo vlastníctve benediktínskeho rádu. Prežil vpády Tatárov a následne utekajúc pred príchodom Turkov, rehoľníci opustili kláštor. V roku 1631 ho získali jezuiti, ktorí prežili útoky Turkov, vyhorenie kostola, následne znovu vybudovali dom rádu a zrekonštruovali kostol. Po rozpustení rádu stál prázdny a následne v 19. storočí ho získali veriaci z dediny. Kostol, postavený smerom na východ podľa zvyku v románskom čase, je bazilikou s troma loďami, ktoré sa nachádzajú medzi dvoma západnými vežami s chórom Milostivého pána. Každá z jeho troch lodí s polkruhovým apsisom. Celý kostol je pokrytý kamennou klenbou, ale dnešné klenby pochádzajú zo 17. storočia, z obdobia jezuitov. Veže počas dlhých období prešli cez viaceré zmeny: dostali helmy viacerých druhov, napríklad po rekonštrukcii po jednom z požiarov mali aj barokový cibuľovitý špic. Svoj dnešný tvar, spolu s inými časťami kostola získali počas rekonštrukcie historickej pamiatky, vedenej nemeckým architektom Ottmarom Essenweinom. Počas renovácie navýšil veže o jedno podlažie a zakryl ich takzvanými prilbovými strechami. Musíme ešte spomenúť portálovú bránu zdobenú listami a úponkami, 31
ktorá sa zachovala vo svojom pôvodnom stave. Zariadenie interiéru je výsledkom rekonštrukcií neskorších dôb. Kostol sa v blízkej minulosti bohužiaľ musel podoprieť lešením, nakoľko sa klenby oslabili a stali sa životu nebezpečnými. Z 13. storočia sa tiež zachovala Šalamúnova veža vo Vyšehrade, ktorá je zaujímavou pamiatkou stredovekého vojenského staviteľstva. Vyšehradský spodný hrad a jeho systém múrov bol vybudovaný na kontrolu v blízkosti prechádzajúcej štátnej cesty a úseku Dunaja ako aj na zastavenie útoku Tatárov; obytnou vežou tohto obranného systému bola Šalamúnova veža. Bola to päťpodlažná stavba so šesťhranným pôdorysom, na jej vrchu s chodbou a terasovou strechou. Jej vchod sa otváral z prvého poschodia. Karol Robert sem premiestnil svoje sídlo a vežu nechal prebudovať. Drevený strop vrchného podlažia vymenil za klenby a rozdelil miestnosti, ktoré zaberali celé podlažia. Vchod premiestnil na druhé poschodie. V 16. storočí bola časť veže zbúraná. Následne po tureckých vojnách stála opustená až do roku 1870. Po rekonštrukčných prácach, ktoré trvali niekoľko desaťročí, svoju súčasnú formu získala v rokoch 1960, v súlade s princípmi obnovy historických pamiatok danej doby. Barokové cirkevné budovy Po preplavení sa po úseku Dunaja medzi Rajkou a Soroksárom môžeme spozorovať viacero významných barokových cirkevných pamiatok. V Rábe môžeme nájsť hneď tri kostoly v barokovom štýle: Kostol Benediktínov Svätého Ignáca z Loyoly (predtým jezuitov) je jedným z prvých barokových budov v Maďarsku. Jeho projekty pripravil italský majster s menom Baccio del Bianco v roku 1634 v súlade s italským skorobarokovým štýlom. Neskôr sa počas nespočetného množstva renovácií a rekonštrukcií zovňajšok zmenil, ale v interiéry je ešte možné nájsť originálne ozdoby podobajúce sa na rímske jezuitské kostoly danej doby. Kostol Karmelitánov je vzácnou a neobyčajnou pamiatkou maďarského baroku. Kostol navrhnutý karmelitánskym rehoľným architektom Athanázom Mártonom Wittwerom bol vyhotovený s eliptickycentrálnym pôdorysom, rozšíreným v Rakúskych územiach a jeho interiérové zariadenia vyhotovil tiež člen rehole, brat Ferenc Richter. Kostol, ktorý so svojou kompozíciou vynikajúco zapadá do scenérie mesta, je krásnym príkladom vyzretého baroku. Evanjelický kostol je zaujímavým odtlačkom svojej doby: po tolerančnom patente Jozefa II. mohla cirkev znova budovať kostoly, ale len bez veže. V exteriéry môžeme pozorovať jednoduchšie vedené línie pozde-barokového štýlu copf a jeho skromnejšie ozdoby, kým v trojloďovom interiéri môžeme nájsť aj ozdoby z rokoka. Najkrajším barokovým kostolom v Ostrihome je farský kostol svätého Ignáca, ktorý postavili jezuiti v rokoch medzi 1728-1738. Vedľa neho bol postavený aj rehoľný dom, ktorý sa neskôr zničil, ale na jeho 32
základoch dnes stojí Primaciálny palác. Budova po rozpustení rádu zmenila svojich majiteľov, nakoniec ho dostal ostrihomský arcibiskup. Vtedy sa vybudovali jeho veže, lebo pôvodne bol vyhotovený z dôvodu blízkosti hradu bez nich. V II. svetovej vojne sa bohužiaľ ťažko poškodil, takže z jeho pôvodného interiérového zariadenia sa nezachovalo skoro nič. Zaujímavosťou jeho histórie je, že od roku 1820 až po vysvätenie Baziliky bol hlavnou Katedrálou Maďarska. V Szentendre sú dvomi charakteristickými pamiatkami pozdného baroku: Belehradská katedrála (biskupský sídelný kostol srbskej ortodoxnej cirkvi) a gréckokatolícky kostol Blagovestenska. Ich interiér je významnou pamiatkou maďarského ortodoxného náboženského umenia. Po príchode do Budapešti môžeme nájsť viacero barokových kostolov. Najdôležitejšími sú kostoly Paulínov, Rádu Máriiných služobníkov a Františkánov, ktoré boli vybudované paralelne v čase okolo roku 1720. Barokové pamätihodnosti môžeme nájsť skoro v každej obci Maďarska. Pre túto dobu je charakteristické, že po nej nezostal bez dotknutia žiadny starší kostol či kaplnka, ako aj pre mnohé kostoly obcí, ktoré boli vybudované podľa typových projektov. Skvost klasicizmu na brehu Dunaja: Ostrihomská Bazilika Jednou z najznámejších stavebných pamätihodností Dunaja, ktorú môžeme vidieť už z veľkej vzdialenosti, je Bazilika vybudovaná na hradnom kopci v Ostrihome. Ako najvyššia budova v krajine sa týči nad Ostrihomom a Štúrovom z hradného vrchu. Pred bazilikou stáli na Hradnom vrchu už viaceré kostoly, ale tie zmizli v búrkach histórie skoro bez stôp. Posledné, celkové ničenie sa uskutočňovalo pred realizáciou samotnej Baziliky. Vtedy sa z vtedajšieho kopca odniesla pôda v hrúbke viac ako jedenástich metrov, čím bola vyplnená rampa, vedúca k dnešnému kostolu. História výstavby sa začala na začiatku 19. storočia, keď kardinál Sándor Rudnai chcel znova nasťahovať cirkevné stredisko, ktoré bolo v dôsledku Tureckej nadvlády presťahované do Trnavy. Prvé prijaté plány vyhotovil Pál Kühner, ktorý usporiadaním Hradného vrchu, so spočetnými edukačnými a ubytovacími budovami, načrtol akýsi maďarský Vatikán, z čoho sa zrealizovali len niektoré časti. Výstavba sa začala v roku 1822 a trvala skoro 50 rokov. Po smrti Kühnera stavbu riadil jeho synovec, János Packh a následne po smrti Pakha nový biskup, János Kopácsy, ktorý medzičasom zaujal svoj úrad, požiadal o pokračovanie v prácach architekta katedrály v Egri, Jóžefa Hilda. Hild pozmenil plány, vyvýšil kupolový kopec, posilnil detaily. Kupolu vyhotovil zo železnej konštrukcie, ktorá bola v Maďarsku novinkou. Kostol bol vysvätený dňa 31. augusta 1856, zaznelo tu dielo cirkevnej hudby Františka Lista skomponované na toto podujatie s názvom Ostrihomská omša, napriek tomu, že ďalšie časti budovy stáli ešte nedokončené. Nakoniec sa stavba ukončila pod vedením Józsefa Lipperta. 33
Nový vzhľad budovy a jeho obrovská hmota, vypínajúca sa nad krajinu vynikajúco znázorňuje predstavy stavieb
kostolov.
Napriek
spolupráci
niekoľkých
architektov
vzniklo
jednotné
dielo.
Je
najcharakteristickejším dielom maďarskej klasicistickej cirkevnej architektúry. Interiér už nepredstavuje taký istý obraz, jeho ozdobu môžeme nazývať eklektickou. Je vyjadrením práce rúk niekoľkých talianskych, nemeckých a maďarských majstrov. Asi najzaujímavejšou časťou interiéru je Bakóczova kaplnka, ktorá ako bočná kaplnka stredovekej katedrály Svätého Vojtecha Pražského prežila obliehania a turecké obdobie, následne ju pred stavbou Baziliky za vedenia Jánosa Pakha rozrezali na tisícšesťsto očíslovaných kusov a ako bočnú kaplnku zabudovali do nového kostola. Zachránili tým jedinú renesančnú stavbu v krajine, ktorá zostala nepoškodená. Džámi, turecké pamiatky 150 rokov tureckej nadvlády po celej krajine pripomína nespočetné množstvo budov. Vo väčších mestách bývalej tureckej samosprávy sa budovali džámi (mešity), kúpele a pevnosti pre obsluhu vojska a administratívy. Turecká časť krajiny roztrhnutej na tri časti patrila pod riadenie budínskeho vilájetu, jeho hranice sa tiahli na západ smerom od Ostrihomu. Popri Dunaji môžeme nájsť historické pamiatky z tureckej doby v Ostrihome a od neho smerom dole. Prvým je ostrihomský Öziceli Hacı İbrahim Cami (Ozičeli Hadži Ibrahim Džami), ktorý predstavuje najsevernejší turecký modlitebný dom. Pri pohľade z brehu naň upozorňujú torzo minaretu a malé okná s oblúkmi v tvare oslieho chrbta. Rekonštrukcia bola dokončená pred niekoľkými rokmi, odvtedy je možnosť vidieť jeho pôvodnú dlážku, štyri metre pod súčasným povrchom. Džámi bolo skoršie používané ako obilný sklad, neskôr ako obytný dom, niekoľko bazénov k nemu prislúchajúcich kúpeľov bolo ešte v roku 1960 v prevádzke. Odkrytie kláštora dervišov, ktorý sa nachádza v ich blízkosti, ešte trvá aj dnes, predtým stála nad ruinami tzv. Petzova-továreň. Centrom tureckej samosprávy bol Budín, takže tu bolo vybudovaných viacero budov, z ktorých sa veľa kúpeľov používa ešte aj dodnes. Jedinečnou pamiatkou je turba Gül Baba, nachádzajúca sa v štvrti Rózsadomb, ktorá je náhrobnou kaplnkou moslimského mnícha. Do Budína prišiel spolu s obliehajúcimi vojskami, následne tu zomrel počas osláv úspešného dobytia. Na jeho pohrebe sa údajne zúčastnil aj samotný Sultán, jeho türbet dal vybudovať budínsky paša. Je to pravidelne konštruovaná osemhranná stavba, s polkruhovým uzáverom, pôvodne s oknami v tvare oslieho chrbta, v strede s hrobom dervisa. Neskôr ho jezuiti prebudovali na barokovú kaplnku, následne fungoval aj ako súkromný dom. Jeho reštaurovanie sa začalo na konci 19. storočia za pomoci tureckej vlády, čo vo viacerých etapách trvalo až do 60. rokov.
34
Synagógy Židovská obec je v Karpatskej kotline prítomná už od rímskych dôb, počas stredovekej histórie Uhorského kráľovstva žili nerušene pôsobiace židovské spoločenstvá najmä vo vnútri miest. Pri vyhnaní Turkov bolo vyhnané aj značné množstvo židovských spoločenstiev, väčšina židovstva imigrovala na začiatku 18. storočia alebo neskôr. Väčšina z našich zachovalých domácich synagóg bola vybudovaná počas 19. storočia, pri rozmachu vtedajších maďarských asimilujúcich židovských spoločenstiev. V súlade s historizujúcim stavebným štýlom danej doby si cirkvi vyberali zo stavebných foriem rôznych období, napríklad väčšina katolíckych kostolov bola postavená v neorománsklom štýle, židovská náboženská obec používala maurský štýl. V dôsledku tragédie židovstva v 20. storočí sa len málo domácich synagóg používa podľa svojho pôvodného určenia, veľa z nich sú výstavné miestnosti, kultúrne domy, niektoré stoja značne poškodené. Synagóga v Ráb bola vybudovaná v roku 1868. Krásne zlučuje maurský štýl a secesiu. Jej centrálny priestor je dvojúrovňovým galériovým priestorom s pravidelným oktogonálnym tvarom. Škola náboženskej obce, postavená vedľa synagógy dnes funguje ako hudobná škola a v kostole, zrekonštruovanom v roku 2003, môžeme nájsť múzeum ako aj priestor pre kultúrne podujatia. Ani budova ostrihomskej synagógy nie je v prevádzke ako synagóga; po druhej svetovej vojne mala aj viac funkcií, dnes je kultúrnym domom. Budova je prvou samostatnou budovou architekta Lipóta Baumhorna, bola postavená v pozde-romantickom štýle v roku 1888. V Budapešti môžeme nájsť aj viac synagóg, významná je v ulici Rumbach Sebestyén, ktorú navrhol Otto Wagner, majster viedenskej secesie, a ktorá dnes stojí prázdna. V jej blízkosti sa nachádza synagóga v ulici Dohány, ktorá je aj dnes centrom maďarského židovstva. 4.
KULTÚRNE HODNOTY
4.1. Národy a tradície Národnosti popri Dunaji Počas uplynulých storočí sa v Dunajskom regióne okrem Maďarov usadili aj skupiny iných národov, ich spoločenstvá zohrávali významnú rolu v spoločensko-hospodárskom živote Maďarska. V súčasnosti sa ich počet značne znížil v dôsledku asimilácie, odchodu alebo vysťahovania, ale v niektorých obciach dodnes tvoria silnú komunitu. V regióne zohrávali dôležitú rolu Slováci, Srbi, Nemci a Bulhari, ich zvyky a osobitné tradície ovplyvňovali aj maďarskú kultúru. V súčasnosti žije väčšina Slovákov v Maďarsku čiastočne v župe Békés a čiastočne v Ohybe Dunaja. Z územia dnešného Slovenska sa do južných regiónov Karpatskej kotliny sťahovali síce Slováci aj v skorších dobách, avšak vo významnejších počtoch sa usádzali alebo boli usádzaní do takmer vyľudnených južných častí krajiny až od konca 17. storočia, po vyhnaní Turkov. Do konca druhej svetovej vojny vytvorili viacero 35
rozkvitajúcich obcí, ale vtedy v rámci tzv. výmeny obyvateľov boli nútené opustiť Maďarsko masy Slovákov. Popri Dunaji vytvorili reťaz svojich obcí Srbi, žijúci v Maďarsku. Ich väčšina hľadala nový domov utekajúc pred Turkami od 15. storočia, v nasledujúcich storočiach sa vytvorili významné srbské spoločenstvá medzi inými v Budíne, Pomáze, Baji, Érde a v Szentendre. Hlavnou činnosťou Srbov s ortodoxným kresťanským náboženstvom bolo remeselníctvo a obchod, blízkosť Dunaja poskytovala možnosť na to, aby sa ich produkty dostali po vodnej ceste do väčších vzdialeností. Väčšia časť z domácich Nemcov, ktorých počet je približne 200.000, sa podobne ako Slováci, usadila v Maďarsku po 100-150 rokoch po vyhnaní Turkov. Síce sa s nimi môžeme stretnúť v skoro každom regióne krajiny, Dunaj zohrával určujúcu úlohu v živote každej privandrovanej nemeckej rodine, spravidla so svojimi vecami a často aj zvieratami prichádzali po vodnej ceste. Používali charakteristický typ lodí, tzv. ulmskú škatuľu s veľmi jednoduchou konštrukciou, podobnou plti, ktorá dostala svoj názov jednak z miesta ich výroby a z druhej strany sa jej vysmievali kvôli na nej umiestnenej škatuľovitej krytej miestnosti, ktorá bola ako veľká škatuľa. Ich životný štýl, pracovná morálka a sídla mali vážny vplyv na vývoj maďarskej spoločnosti.Bulhari žili v Karpatskej kotline už od stredoveku, no v najväčšom množstve do našej vlasti prichádzali od druhej polovice 19. storočia až po rok 1930. Zaoberali sa hlavne záhradníctvom, veľa miest zásobovali zeleninou takmer výhradne len oni, vďaka ich špeciálnym metódam. Oni boli tí, ktorí v okruhu maďarských hospodárov popri rozvinutých polievacích a záhonových spôsoboch rozšírili staroveký dvíhač vody poháňaný koňom, tzv. bulharské koleso. Na rozdiel od ostatných domácich národností, maďarskí Bulhari mali so svojou pravlasťou dlhodobý úzky vzťah a udržali si svoje štátne občianstvo. Maďarské tradície Hľadanie Ježiša v Kunsziget Ľudová tradícia hľadania Ježiša bola na viacerých miestach živá až po roky 1940. Na úsvit Veľkej Noci oživuje pamiatku toho, keď ženy, ponáhľajúce sa k hrobke Krista nájdu hrob prázdny, nakoľko Ježiš vstal z mŕtvych. Kunsziget sa nachádza na 15 kilometrov od Rábu, na pravej strane Mošonského Dunaja. Hľadanie Ježiša, ako ľudová náboženská tradícia, sa zachovala asi jedine len tu. Obyvatelia majú také vedomosti, že pochádza z tureckých dôb. V dôsledku vypáleného kostola sa veriaci s jedným spevníkom na úsvit Veľkej noci vybrali k pocestnému krížu hľadať útechu. V spočiatku sa na okružnom sprievode zúčastovalo len málo ľudí, ale potom ľudia na základe vzájomných rozhovorov prichádzali v čoraz väčšom počte. Účastníci prostredníctvom bdenia a spevu, znova oživia tri sväté dni: Veľký piatok, Bielu sobotu a Veľkonočnú Nedeľu sviečkovým sprievodom. (zdroj: Szalainé Hécz Tünde )
36
Nemecké (Švábske) tradície v Maďarsku Vyšehradské šajbovanie "Poznáme len jedinú ľudovú tradíciu, o ktorej môžeme predpokladať, že je vyslovene nemeckého pôvodu a to je šajbovanie. Šajba je tlejúci drevený kotúč, napichnutý na palicu, ktorý na Svätojánsku noc, vo sviatok ohňa každého národa, zvykli spustiť dolu kopcom a počas toho kričali meno zvolenej dievčiny: "Nech má šajbu X.Y.!" Šajbu hádzali z pravého kopca potoka Apátkúti smerom k potoku, dievčatá čakali na ohnivé kotúče dole v údolí, a kým v potoku zahasili oheň šajby, počítali, kto z nich koľko dostala. To potom bolo na niekoľko dní témou rozhovorov v dedine. V 1950-tych rokov bol tento zvyk ešte živý. V roku 1999 národnostná samospráva obnovila túto tradíciu, ale jej dátum preložili zo Svätojánskej noci na nedeľu pred Turícami. (zdroj: Magyar Eszter) Srbské tradície v Maďarsku Jedným z najvýznamnejších sviatkov letného slnovratu je deň Svätého Ivana (Ivanjdan, 9. júna). Vtedy ženy uplietli vence z krásnych zlatožltých poľných kvetov, takzvaných Ivaniek (Lipkavec pravý). Tieto vence potom umiestnili nad vchody do domov, aby ochránili domy od zásahu blesku, zlých síl, duchov a iného nebezpečenstva. Veniec sa umiestnil aj nad vchod do kostola a aj na kríže popri ceste. Slovenské tradície v Maďarsku Huta (maďarsky Pilisszentlélek), síce leží trocha obďaleč od Dunaja, v úpätí hôr, ale patrí pod Ostrihom. Do malej dedinky, ktorá je slávna pre uhorský kláštor Paulínov, prišli slovenskí usadlíci na pozvanie Paulínov v 18. storočí. Slovenský názov obce bol odvodený z ich tradičného remesla, z huty používanej pre získanie surového železa. Na obrázku môžeme vidieť ženy oblečené do tradičných krojov pred charakteristickým miestnym domom.
4.2 Duševné dedičstvo Dunajské legendy, historky História Kunsziget (Zámok rusaliek) Skoro každý z obyvateľov Kunsziget má nejakú historku v súvislosti s ruinami nazývanými Zámok rusaliek. Etnograf László Timaffy príbeh zapísal nasledovne: "V dávnych časoch vo veži bývali rusalky a 37
jednu z nich si vyhliadol jeden vodný junák. Ale kráska neopätovala jeho približovanie, preto junák zaklial rusalky, ktoré sa všetky premenili na kameň”. Takto vysvetľujú povery, prečo sú také silné zvyšky múrov, že ich nie je možné zbúrať a kto sa o to pokúsi, pochodí zle. Podľa druhej verzie žili niekedy vo veži rusalky. Rybári, ktorí sa dostali kvôli búrke do nebezpečenstva, sa horko-ťažko dostali k veži a požiadali rusalky o pomoc. Jedna z rusaliek ich pustila dnu, ale druhá rusalka, s kamenným srdcom, ich z veže vyhnala. Vtedy rybári zakliali rusalky, hovoriac, že ak majú namiesto svojich sŕdc kamene, nech sa celé premenia na kamene a nech zmiznú z Mošonského Dunaja. Podľa zápisu Tünde Szalainé Hécz schovával niekdajší pán hradu v opevnení popri iných pokladoch aj vlasy rusaliek, a keď hrad vyhorel, ozaj ľutoval len čarovné kadere. Príbeh o zlatej záhrade V dávnych časoch bol Malý Žitný ostrov a Žitný ostrov jednou krajinnou jednotkou. Hlavné rameno Dunaja tieklo inde, jeho zamotané prítoky usporadúvali túto oblasť sem aj tam. Toto bol najväčší ostrov na celom Dunaji. Túto oblasť nazývali aj Zlatou záhradou. Legenda Zlatej záhrady znie nasledujúco: "Tu sa nachádzala Zlatá záhrada, v ktorej bývali Rusalky, kde kvitlo večné leto a stromy rodili zlaté ovocie. Keď vyšli von z Dunaja, kde panovala neopísateľná žiara a nádhera, zvyčajne sa zdržiavali na ostrove Jóka alebo ako to môžeme nájsť napísané v starodávnych kronikách, na ostrove Ilka. Tu bývala ich kráľovná, prekrásna Rusalka Ilona a odtiaľto sa premávali Mačacím prievozom na lúky pri Mogyorósi, kde si prestreli svoj stôl pod starou vŕbou. Kto dostal chuť, mohol sa pristaviť a najesť sa a keď odchádzali, z ich vlasov sa po ich stopách sypal zlatý prášok, kto koľko vládal, mohol si nazbierať. Preto na celom Žitnom ostrove nebol ani jeden žobrák, ani jeden chudobný človek. Len po tom, keď jeden nezbedník po tom, ako sa najedol pri stole Rusaliek, im ho nevďačne pošpinil, zmizli víly a už viac ich nikto nevidel. Prievozník mačacieho prievozu našiel po nich zlatú podkovu a tým bol vyplatený. Na tomto okolí je odvtedy chudoba a núdza. A ostrov sa stal namiesto Zlatej záhrady Žitným ostrovom." (Podľa článku Vasárnapi Újság). Mytológia Prostredníctvom ústneho podania sa zo starodávnej maďarskej mytológie zachovali rôzne druhy nadprirodzených bytostí, magické postupy a povery. Tieto zahrňovali, napomáhali a regulovali život ľudí. V tejto mytológii sa zocelili ľudová múdrosť, poznatky z prírody a nábožnosť. Je to svet taltosov, garabonciarov, čarodejníc, víl a trpaslíkov, môžeme sa s nimi stretnúť v našich ľudových rozprávkach a povestiach. Podľa ľudovej povery bol starodávny názov Malého Žitného ostrova a Žitného ostrova Zlatá záhrada (Aranykert). Na ostrove žili rusalky, mali radi ľudí a žili šťastne. Aj nasledujúca bájka o rusalkách pochádza z tejto oblasti: 38
"Keď ešte na ostrove žili rusalky, keď začalo svietiť slnko, vo vode sa ligotali ich krásne šaty a žiarili ich zlaté vlasy. Ľudia, ktorý sa člnkovali v okolí, sa nemohli nasýtiť ich pohľadom. Viacerí z nich počuli aj ich hlasy, lebo ich spev ku nim privialo šumenie lesa a žblnkotanie vody. Veľmi mali radi chudobných ľudí. Rybárom ukázali hniezda rýb, aby z nich dokázali chytiť väčšie množstvo, svoje zlaté vlasy, ktoré sa zachytili na ich hrebeňoch, nasypali do Dunaja a zlatokopom ukázali tie miesta, kde môžu toto zlato nájsť. Toho, kto sa dostal do nebezpečenstva, komu pokrútil vír loďku, toho vyslobodili. Ľudí najviac mala rada jedna mladá rusalka menom Ruženka, vždy chcel, aby bola medzi nimi. Ale raz sa svet rusaliek skončil. Rusalky sa odsťahovali. Len malá Ruženka nechcela s nimi odísť. Prosila nádhernú kráľovnú, Rusalku Ilonu, aby mohla zostať medzi ľuďmi. Rusalka Ilona jej povedala nasledujúce: - Takto ako rusalka tu nemôžeš ostať medzi ľuďmi, len tak, ak ťa premením na kvietok. Malá Ruženka sa podujala aj na toto, len aby mohla zostať medzi svojimi milovanými ľuďmi. Takto ju premenila Rusalka Ilona na krásnu vodnú ruž, a odvtedy kvitne na vodnej hladine mŕtvych ramien nádherné lekno biele s bielymi lupienkami, ktoré miestni nazývajú rusalkyna ruža. Zohrieva srdcia a dušu a z kvetu sa usmieva na ľudí láska malej rusalky." (N. László E.) (zdroj: dr Timaffy László: Taltosi, vedci, garabonciari. Vydavateľstvo Hazánk, Győr, 1992.)
Aj o vodných bytostiach môžeme nájsť nespočetné množstvo historiek. Vodná bytosť, o ktorej je nasledujúca historka, je vždy dobrosrdečnou postavou, ktorá sa chová a pomáha na princípe ak to robíš, aj ja to robím. Zvyčajne je to škaredá ropucha s veľkým bruchom, ktorá sa ako aj v ľudových rozprávkach býva objavuje premenená na človeka. Pre vodnú bytosť, ktorá bývala v studni, ľudia na žitnom ostrove vždy naliali späť časť vody, aby sa nestala ich nepriateľom. "Dve dievčiny práve obedovali, keď sa k nim priblížila ropucha s veľkým bruchom. Jedna z dievčin ihneď zbadala škaredú, žmurkajúcu ropuchu a veľmi sa jej zľakla a odišla ďalej. Ale to druhé dievča ju začalo ľutovať, lebo na nej videla, že je veľmi hladná. Myslela si, že možno je v nej nejaká chudobná duša. - Nič iné dobré s tebou neviem urobiť, podelím sa s tebou o svoje sústo. A ropucha, dobre najedená, odišla. Druhé dievča zbytočne povzbudzovalo svoju priateľku, aby škaredé zviera zabila. Dievča svojimi očami sledovalo trasu ropuchy, následne sa postavilo a vtedy zbadalo, že tam, kde sedelo, je v plachte, ktorá bola pod ňou, štvorlístok. Vedela, že to znamená nejaké šťastie. Čoskoro sa k nej priblížil muž, ktorý vyzeral ako chudobný človek, pristúpil k nej a povedal nasledujúce: viem, že máš dobré srdce, takto nám môžeš urobiť ešte viac dobra, poď, zoberiem ťa za kmotru. Aj sa vybrali na cestu a keď prišli k Dunaju, muž objal dievčinu a skočil s ňou do vody. Tu ju zobral do najväčšej hĺbky, kde stál veľmi krásny, nádherný, bohato zariadený palác. V jednej z izieb v detskej postieľke ležala žena. Dievčina nad všetkým žasla. Oslávili narodenie a dievča sa do svojej dediny vrátilo bohaté a bola veľmi šťastná." 39
Svätý Ján Nepomucký Popri potokoch a mostoch, v kostoloch môže pozorný pozorovateľ a návštevník často badať sochy svätého Jána Nepomuckého. Je to tak aj popri Dunaji. Svätý je ochrancom spovedného tajomstva, rádu Jezuitov, zomierajúcich, plaviacich sa po vode a tých, ktorý sa dostali na vode do nebezpečenstva, lodníkov, vodných mlynárov, mostov, cestujúcich ľudí a prepravcov. Žofia, manželka kráľa Václava IV. si zvolila za svojho spovedníka obľúbenú a v Prahe dobre známu cirkevnú osobnosť, ktorá sa narodila v Južných Čechách. Kráľ sa chcel za každú cenu dozvedieť, že o čom spovedala jeho manželka. Ale preto, lebo mu to Ján nebol ochotný prezradiť, nechal ho mučiť a hodiť z Karlovho mosta do rieky Vltavy, kde zomrel smrťou martýra. Kráľovnej naznačil čarovný svetelný úkaz, že kde majú hľadať mŕtvolu. Vysvätili ho v roku 1729. Svätého Jána Nepomuckého zobrazujú zvyčajne v kňazskom rúchu, s krížom v jeho rukách. Na podstavci jeho sochy často získajú svoje miesto aj dvaja malí anjeli. Niekedy vo svojich rukách drží svoj jazyk, nakoľko keď sa našlo jeho telo jeho jazyk bol krvavo červený. A od tých dôb je uctievaný ako relikvia. Veľakrát pred svojimi ústami drží svoj prst, čo je odkazom na spovedné tajomstvo, ktoré dodržal až do svojej smrti. Ako glóriu jeho hlavu zvyčajne obklopuje päť hviezd, ktoré sú spomenuté aj v legende. Prvú sochu svätého postavili v Prahe, na Karlovom moste. V predvečer svätého, ktorý je obľúbeným aj v okruhu ľudu (16. mája) sa v minulom storočí na viacerých miestach, tak napríklad aj v Szentendre, konali sprievody s fakľami a loďkami a usporadúva sa aj ples. Ľudová hudba, ľudový tanec Ak si chceme zvoliť charakteristický starý nástroj a spolu s ním aj pieseň, v každom prípade si musíme zvoliť gajdy, ktoré boli v Malom Žitnom ostrove dlhodobo živé. V rokoch 1930 si ešte pastieri, sedliaci sem-tam vytiahli svoje gajdy. Legenda vraví nasledujúce: "Čo chceš? - zaútočil ohnivý čierny býk na pastiera o polnoci na Vianoce na krížnej ceste. - Chcem byť dobrým gajdošom - odpovedal mu smelo pastier. - Staneš sa ním, ale tvoja duša je naša - povedal diabol, lebo on bol tým ohnivým býkom a odišiel." Odvtedy hrajú gajdy na pastvinách, na svadbách, v krčme a na krstinách, na fašiangovom bále, kde sa nehľadí na zákon, ako aj na polnočnej omši, kde sa zákon oslavuje.
Básne Rezső Szalontai píše: "Dunaj je najväčším vyjadrením maďarskej duše. Reguluje a meria naše životy, 40
ako nejaký obrovský teplomer." ... "V našej krajine sa stáva Dunaj veľkým, citeľným, organizátorom duší a krajín." Rieka a krajina sa dotkla aj duše básnikov. Niekde opisujú jednoducho len krajinu, inde sa veľká rieka, sila povodní zobrazí ako básnická alegória ako ideál slobody. A práve tichý Dunaj poskytol inšpiráciu ľúbostnej poézii.
4.3. Dunajské remeslá Dunajské rybárstvo Disponujeme s nespočetným množstvom opisov z uplynulých storočí o legendárnej hojnosti rýb stojatých a tečúcich vôd. V jednotlivých oblastiach sa vytvorili osobitné rybárske tradície a spôsoby, vody s rôznou charakteristikou a ryby, ktoré sa chytali na odlišných miestach si vyžadovali rozdielne techniky a nástroje. Jedným z území, kde sa používali takéto osobitné rybárske techniky bol aj Dunaj. Početné spoločenstvo dunajských rybárov tvorili takzvaní malí rybári a veľkí rybári, ich činnosť sa vynikajúco dopĺňala. Malí rybári pracovali spravidla samostatne, s nástrojmi, ktoré vedel riadiť aj jeden človek. Ryby chytali do svojich sietí, ktoré ručne hádzali, do rôznych pascí na ryby (varší - vyhotovených z prútov alebo sietí), háčikmi, harpúnami na takých miestach, kde nebolo možné ťahať obrovské vlečné siete alebo s nimi nebolo možné dosiahnuť skrýše rýb. Síce individuálne rybárstvo zabezpečovalo živobytie pre veľký počet malých rybárov, skutočne výkonné postupy rybárskeho povolania vyžadovali dobre zorganizované spoločenstvá, ako aj náradie značných rozmerov a hodnôt. Hlavným nástrojom na chytanie rýb dunajských rybárov bola často aj niekoľko metrová nadháňacia sieť, k jej používaniu bolo potrebné dobre spolupracujúce a skúsené spoločenstvo. Tieto spoločenstvá mali náčinie v spoločnom vlastníctve, spoločne ich vyrábali aj opravovali. Vedúcim spolku bol rybársky majster, ktorý riadil a koordinoval prácu ťahačov siete v člnkoch aj na brehu. Počas chytania rýb vakovými sieťami ťahali sieť medzi dvoma brehmi rieky, v smere proti plávaniu rýb. Na vrchnom okraji siete boli naviazané plaváky, aby zostala na hladine vody a jej spodnú časť ťahali na dno vody pomocou závažia. Sieť, ťahaná v polkruhu sa napla, čím ryba nevedela ujsť ani pod ňou, ani nad ňou. Popri rybách, ktoré je možné chytať v Dunaji dnes, bolo počas dlhé storočia určujúce chytanie obrovských výz, ktoré vyplávali po rieke z Čierneho mora. Vyzu chytali pomocou rôznych druhov pascí ako aj harpúnami a považovali ju za najhodnotnejšiu dunajskú rybu. Avšak v druhej polovici 20. storočia, v dôsledku zvyšujúceho sa znečistenia vody a vodných kaskád a vodných diel vybudovaných na dolnom 41
úseku Dunaja, táto vzácna ryba z maďarského úseku rieky prakticky vymizla. Pálkovanie Pred usporiadaním vôd, odvodnení a reguláciou riek bol Žitný ostrov a Malý žitný ostrov vodnatou oblasťou. Tento vodný svet dnes už môžeme nájsť len v stopách. Z pokladov, ktoré poskytovala príroda, žili pálkari (slimáčiari a rakiari), ktorí bývali v chalúpkach postavených z trstenice a zeme a ktorých živila ich zberačská, rybačská alebo poľovnícka činnosť. Veľakrát tam s nimi žila aj ich rodina. Svoj názov získali preto, lebo zbierali rastlinu pálku, jej kyjak sa nazýval niekedy pálkou. Páperovú pálku predávali na plnenie vankúšov a perín alebo ich vymieňali za to, čo práve potrebovali. Spomínali ich aj ako lúčni ľudia alebo ako trstenicoví Lacovia. Pálkar žil v močiaroch v chatrčiach vybudovaných z trstiny a zeme. Ryby chytal harpúnami, vršami a vejsami. Vodné vtáctvo chytal na oká a pasce a venoval sa aj sokoliarstvu. Poznal šíp, luk aj vrhacie drevo. Pálkar a jeho rodina zbierali močiarne rastliny, vhodné na jedenie, vajíčka a perie divých vtákov, pijavicu a korytnačky, chovali včely. Na nestabilnom rašelinisku sa pohybovali pomocou dvoj a trojramennej palice. Pod svoje bačkory si uviazali chodidlo upletené z pálky v tvare taniera, aby sa neponorili do bahnistej pôdy. Ich lyžicou bol lastúr, vybavený poriskom. Vidličku si vyformovali z trstenice alebo zo zobáka lyžičiara. Väčšina z ich nádob bola vyhotovená z fľaškovca obyčajného. Oheň zapaľovali trením k sebe dvoch drievok, oceľou, kremencom a práchnom. V zime svoj čas trávili košikárstvom. Košikárstvo, pletenie úľov Na pletenie a vypletanie je možné použiť také rastliny, ktorých prúty sú ohybné, flexibilné a rovné. Najviac obľúbené sú prúty z rôznych druhov vŕb, ktoré môžeme nájsť v blízkosti vodných brehov. Aj pálka je obľúbená, tú je možné nielen pliesť, ale aj vypletať. Košikárstvo bolo zimnou, doplnkovou činnosťou. Prúty je potrebné po opadaní listov odrezať pomocou krivého noža a skladovať ich zviazané do snopov. Dobre zastrihnutý krík priniesol v nasledujúcom roku pekné rovné výhonky. Z brehových rastlín bolo možné vyhotoviť - a je možné vyhotoviť až dodnes - ľudské obydlie, plot, obydlie pre zvieratá, rybárske náčinie, skladovacie košíky, úle, chrbtové košíky, lôžka, sušiče a ešte veľa ďalších vecí. Krúžok z húžvy je silný krúžok pletený z vŕby, používaný v každodennom živote. Na ňom sa otáčali vráta, ono držalo spolu metlu, vyväzovali sa s ním zvieratá, kozy. Odtiaľto pochádza aj úslovie "zviazať niekoho do kozla". Môže ho ľahko vyhotoviť aj malé dieťa. Vymývanie zlata Jedným z najbohatších nálezísk zlata od staroveku až takmer do dnešných dní bola Karpatská kotlina, najmä Sedmohradsko, Malá Dunajská kotlina a Medzimurie. Dunaj po vstupe na územie Maďarska sa spomalí a zloží svoje naplaveniny, medzi nimi zlato, vymyté spomedzi vrchov Álp. Pri nízkej vodnej 42
hladine zlatokopy (podľa staršieho názvu vymývači zlata), mohli počas dlhých storočí tvrdou prácou získavať tento mimoriadne hodnotný kov z pobrežnej piesčiny. Z vymývania zlata žili najmä obyvatelia žijúci v obciach, ktoré ležia na úseku rieky v Malej Dunajskej kotline, na brehoch v Malom Žitnom ostrove, ako aj medzi ostrovami. Zlato sa vymývalo aj na brehoch Váhu, Hrona a Ipľa. Vymývači zlata Malej Dunajskej kotliny sa mohli dostať až po Linec, ale šťastie mohli skúsiť aj na úseku rieky na Alfölde, v Paks a Moháč. Vhodné miesto si zvolili skúšobným mytím, tzv. lopatovou skúškou - ak na drevenej lopate, uškvarenej na čierno v naplaveninách našli zlaté zrnká v dostatočnom počte, postavili si vymývaciu lavicu. Vymývacia lavica bola mierne naklonená lavica z mäkkého dreva v rozmeroch menšieho stola, na ktorej hornú časť naberali vodu plnú naplavenín, jej veľká časť pretiekla cez lavicu, ale ťažšie zlaté zrná sa uchytili v dolných častiach dosky, respektíve na vláknach drsnej deky. Ak sa deja naplnila, piesok s vysokým obsahom zlata nazbierali do šechtára a na konci dňa ho premývaním ďalej čistili. Doma potom čisté zlato z donesenej hmoty získali pridaním ortuti, ktorú z nej odstraňovali pretlačením cez plátenný vak. Ak predsa ešte v ňom ostalo trocha ortuti, zlato v lyžičke podržali nad ohňom, čím sa aj zvyšok ortuti vyparila. Zo žltého práškového zlata, takzvaného blatového zlata formovali malé guľky a takto ich odniesli zameniť bratislavským, rábskym alebo komárňanským zlatníkom. Toto remeslo v priebehu 20. storočia postupne strácalo na svojom význame, regulácia Dunaja a časté bagrovanie pozmenili charakteristiku dna, rakúske hrádze zachytili naplaveniny rieky, čím sa značné množstvo zlata nemohlo ani dostať na predchádzajúce miesta vymývania zlata. Splav dreva Jedným z najdávnejších spôsobov vodnej dopravy a prepravy je splav. Až po začiatok 20. storočia, po rozmach parných lodí boli na rieke nepostrádateľnými prepravnými nástrojmi plte. Prvoradým cieľom splavovania je doprava dreva, pochádzajúceho z lesov, obklopujúcich Karpatskú kotlinu, a zásobovanie kvalitným a lacným palivovým a stavebným drevom do väčších vzdialeností do oblastí chudobných na drevo. Síce plť bola samotným prepravovaným tovarom, často na nich prepravovali soľ, ovocie a rôzne drevené náradia. Zlatú éru splavovania môžeme datovať na obdobie stredu 19. storočia, vtedy napríklad na Váhu splavovalo do Komárna viac ako desaťtisíc pltí, pričom do Komárna prichádzali na Dunaji plte aj z rakúskych a nemeckých území. Rozmery pltí záviseli predovšetkým od šírky koryta. Na takzvaných viazacích miestach narezali dlhé rovné drevá na približne rovnakú dĺžku a zviazali ich spolu prostredníctvom lieskových prútov takým 43
spôsobom, aby ich tenšia časť tvorila vrch plte. Takto vytvorenú plť v tvare lichobežníka potom počas splavovania vedeli ľahšie riadiť. Na tomto niekoľko metroch štvorcových veľkom území prebiehal život pltiarov na ceste trvajúcej niekoľko týždňov. Na plti si často postavili aj malú chalúpku, tu spala zvyčajne 34 členná posádka. Splavovanie pltí znamenalo v prípade národov Karpatskej kotliny aj osobitný spôsob výmeny tovaru, formu a možnosť kontaktov medzi rôznymi etnikami spájajúcu sa so zvláštnym spôsobom vykonávanej práce. Splavovanie pltí sa v prvých desaťročiach 20. storočia, čiastočne v dôsledku zmeny štátnych hraníc a tým straty horských úsekov riek a čiastočne aj v dôsledku zmeny vodnej dopravy a prepravy, z Maďarska vytratil. Lodní tesári V živote podunajských obcí zohrávala doprava a preprava, uskutočňovaná na vode, vždy určujúcu úlohu. Rôzne lode, člny, loďky a kompy zhotovovali zoskupení lodeniciach,
lodní v
tesári
cechoch.
V
postavených
na
brehu rieky si zo surových kmeňov
stromov,
prepravovaných na vode sami vytesávali potrebné
hrádze pre
a
stavbu
dosky, lodí.
Surovinou pre budovanie lodí bolo v závislosti od spôsobu použitia tvrdé drevo, najčastejšie dub.
Na
brehu
zostavili
z
hranolov skelet lode, ktorý obložili lištovou obšívkou lode, palánku, vyhotovenej z dosiek. Spoje dosiek izolovali suchým machom. Tento izolačný materiál pripevňovali do štrbín medzi doskami latkami, respektíve špeciálnymi klincami v tvare U, postarajúc sa tak o úplné odvodnenie lodí. Podľa tejto činnosti získali lodní tesári svoj stáročia po užívaný názov šuper, ktoré pochádza z pôvodne nemeckého slovesa schoppen, čiže vyplniť. V Maďarsku boli známi najme Solnokskí a Segedínski šuperi, popri Dunaji bola významná v prvom rade činnosť lodných tesárov v Komárne. Výslnie tohto remesla bola v 18.-19. storočí, vtedy si rozmáhajúci sa obchod s obilím vyžadoval značné množstvo prepravných lodí a súčasne sa zvýšil dopyt aj po vodné dopravné nástroje pre osobnú dopravu. Drevené lode, vyrábané domácimi majstrami, boli známe aj v 44
zahraničí, preto sa maďarské lode používali vo viacerých krajinách Európy. Od začiatku 20. storočia ale čoraz efektívnejšie parné vlečenie vytlačilo drevené lode a do polovice storočia sa remeslo lodných tesárov, majúce tradíciu dlhých storočí prakticky vytratilo. Miesto nimi vyrábaných majstrovských drevených lodí postupne prebrali zvárané a nitované lodné telesá vyhotovené z kovových plechov.
Lodné mlyny Od začiatku rímskych dôb boli lodné alebo riečne mlyny takými mlynovými konštrukciami umiestnenými na dvoch plávajúcich drevených lodiach - "hajovoch", ktoré bolo možné po vyhľadaní najvhodnejšieho vodného prúdu pre mletie kdekoľvek ukotviť. Svoje miesto menili od jari do jesene prispôsobujúc sa k prúdu vody, ale cez zimu ich bolo potrebné odtiahnuť do prístavov bez valiaceho sa ľadu alebo ich úplne vytiahnuť na breh. V Maďarsku sa používali počnúc od 13. storočia až do polovice 20. storočia, ich rozkvetom bolo 19. storočie. Rozšírenie sa mlynov na parný pohon sa ich počet postupne znižoval. Väčšie lodné teleso, ktoré na sebe nieslo drevenú budovu mlynice a mlecie zariadenie, sa nazývala zánažka, menšie malo názov vážnik. Špicaté predné časti sa obracali v smere proti prúdu, ich konce boli vyhotovené na tupo. Na nich bolo umiestnené vodné koleso a pridržiavací hranol. Ku každému vodnému mlynu boli priviazané jeden-dva mlynárske člny, na ktorých sa prepravoval tovar na mletie (obilie, paprika), ako aj melivo. Mlyny boli pripevnené k špicatým pilierom s kovanými hrotmi, k takzvaným mlynským klincom pribitým na dno rieky prostredníctvom lán upletených z prútov. Lodné mlyny "vyviazali" na skorú jar, zvyčajne po odplavení sa ľadov, obyčajne na Jozefa (19. marec). Do mlynských stojíc, tzv. prístavísk, ich upevňovali v skupinách, podľa určitého poriadku. Mlyn, ktorý bol najbližšie k brehu, stál najvyššie proti smeru prúdu rieky, od neho nižšie, smerom k stredu rieky boli uviazané ostatné, aby každý z nich dostal čerstvý prúd vody. Pred príchodom zimy lodné mlyny umiestnili do bezpečnosti, aby v ich ľad nepoškodil. Preto najneskôr v deň Svätého Ondreja (30. november) ukončili mletie. Odviazanie mlynov sa mohlo uskutočniť dvoma spôsobmi: buď ich rozobrali na vode, odmontovali vodné koleso a hranoly spájajúce lode a následne obe lode osobitne vytiahli s tzv. krúcačom na breh alebo pomocou ťažných volov, ťažnými koňmi alebo ľudskou 45
silou odtiahli celý mlyn na časť rieky alebo do mŕtveho ramena bez valiaceho sa ľadu. V zimných mesiacoch mlynári vykonávali rôzne opravy, doplnili zlomené, poškodené súčiastky a vykonali izoláciu telesa lodí. Ľadiar Pred vynájdením chladiacich strojov a ich všeobecným rozšírením naši predkovia počas dlhých storočí používali na chladenie prírodný ľad. Obyvatelia obcí ležiacich pri vodných brehoch často sami dolovali ľad pre svoje domácnosti z riek alebo jazier. Oveľa zaužívanejším však bolo, že v horúcich letných mesiacoch získavali ochladzujúce ľadové bloky od ľadiara, čiže od obchodníka s ľadom. Pri zásobovaní Budapešti ľadom dlho zohrávali určujúcu úlohu švábski podnikatelia zo Šorokšáru, ktorí cez leto chodili po uliciach hlavného mesta s ľadom získaným z Dunaja. Títo podnikaví gazdovia si zvyčajne po Vianociach najali ľudí na lámanie ľadu, ktorí sekerami rozbili ľad rieky v januári dosahujúci hrúbku 10-20 cm. Následne kryhy obrovských rozmerov pomocou hákov vytiahli na breh. Tu ľad rozlomili na menšie kusy, naložili na vozy a ľad dopravili do jám vyhĺbených do zeme a zakrytých trstinou a slamou, vytvorených v blízkosti. V ľadovni umiestňovali ľadové bloky čo najtesnejšie k sebe, aby sa medzi ne dostalo čo najmenšie množstvo vzduchu a takto ich skladovali až po letné mesiace. V letných mesiacoch potom obchodník s ľadom dennodenne chodil so svojim vozom predávať ľad do mesta. Okrem meštianskych rodín, ktoré nakupovali ľad pre svoje domácnosti, patrili medzi
pravidelných
zákazníkov
hostinskí,
krčmári,
cukrári
používali
pri
(ľad príprave
zmrzliny) ako aj mäsiari a údenári, ktorí ľad kupovali pre zachovanie čerstvosti spracovaného mäsa. Ľad sa používal aj pri liečení, kde sa ľadom zmierňvali príznaky zápalových ochorení. Samozrejme nie každú zimu bolo možné získať dostatočné množstvo ľadu. Po miernych zimách sa stalo, že do hlavného mesta sa dovážal ľad za vysokú cenu z vysokých hôr z okolia Karpatskej kotliny. Ľadiari zo 46
Šorokšáru našťastie zažívali len zriedkakedy také mierne zimné počasie, že nevedeli obyvateľom Budapešti dopraviť dostatočné množstvo ľadu, takže po dlhý čas znamenal ľad z Dunaja pre niekoľko generácií aj viacerých miestnych rodín ctihodné živobytie. Stánkarky na trhu Na naplavenej pôde popri Dunaji sa urodilo veľa druhov ovocia a zeleniny, ktorú potrebovali obyvatelia veľkých miest. Čerstvé plodiny sa museli dostať na jarmoky a trhy. Medzi sídlami pri rieke mala vodná cesta veľmi dôležitú úlohu. Naše cesty boli počas dlhých storočí v zlom, zanedbanom stave, premávali sa na nich poštové dostavníky a povozy. Preto obchodníci, ak si to mohli dovoliť, radšej volili vodnú cestu. Tam, kde sa nenachádzala splavná rieka po vybudovaní satelitných koľaji používali železnicu, ktorá bola rýchlejšia, lacnejšia a bezpečnejšia. Málo producentov, ktorí odniesli plodiny na trh a tam ich predávali (zvyčajne ženy) nazývali stánkarkami, kofami. Spustením parnej plavby prepravovala predajcov cez týždeň na trhy do Pešti, Viedne ale trebárs aj do Komárna "kofaloď". Na otvorenej hornej palube lode mohli predajcovia dávať pozor na svoje plodiny, zvieratá a tovar zostal čerstvý. Z Nagymarosu, Dömös prepravovali ovocie, z Pilismarótu slivky, gaštany, z Basaharcu hrozno, z ostrova Szentendre zeleninu a jahody. Na mierne sa zvažujúcich kopcoch pestovali hrozno, kým nevymrelo v dôsledku filoxérie. Aj na malom Žitnom ostrove sa pestovalo ovocie a zelenina, kapusta bola napríklad oveľa dôležitejšou potravou, ako je dnes. Predajcovia dunajskej vody Obyvatelia väčších podunajských miest, medzi nimi aj Pešti a Budína, pred vybudovaním vodovodného systému získavali úžitkovú vodu potrebnú pre domácnosť, ktorú nepoužívali ako pitnú, od predajcov dunajskej vody. V hlavnom meste až do
konca
19.
storočia
patrili
chudobní
predajcovia vody ku každodennému životu mesta. Počas dlhých storočí prenášali pre obyvateľov mesta vodu potrebnú pre pranie a kúpanie sa pešo, v putniach, neskôr, keď sa mesto rozšírilo, si svoju prácu uľahčovali povozom ťahaným somárikom. Ich prácu noviny Vasárnapi Újság (Noviny na nedeľu) v roku 1865 predstavovali nasledujúco: "Vodný nosič je oveľa sympatickejšou, originálnejšou od toho [od verklikára], ktorý je udomácnený v každom meste, kým nosič vody rozkvitá len v Pešti, nakoľko v ostatných hlavných mestách Európy vodovod učinil týchto ľudských 47
pracovníkov zbytočnými. […] Nosič dunajskej vody začína svoju prácu už skoro na úsvitu. Riadne zamestnáva svoju manželku a jedného pomocníka, ktorý chodí vpredu a preberá objednávky, aby následne z hrkotajúceho sa vozidla preniesol vodný tovar bez väčšieho čakania. Kým dvaja muži v putniach odniesli vodu na jeho miesto určenia, žena za ten čas stráži káru. Cena za putňu je v pomere s výškou poschodia alebo vzdialenosti od Dunaja." Každý predajca vody z Dunaja mal v meste svoj vlastný okruh, kam iný predajca vody nemohol vstúpiť. Dobové noviny podali správu aj o takom nosičovi Dunajskej vody, ktorý ako veno svojej dcére dal monopol nosenia vody v mestskej časti Terézváros. 4.4 Dunaj očami umelcov Krása dunajskej panorámy, niekedy priateľský, inokedy „nahnevaný“ charakter rieky, hra svetiel, stopy po zašlých časoch a tu žijúci ľudia inšpirovali aj umelcov. Maľby a fotografie sú svedkovia toho, aké bolo okolie Dunaja v dávnych časoch a ako tu žili ľudia.
Nábrežie Dunaja v Pešti a hora sv. Gerarda na začiatku XIX. storočia (rytina) Medená gravúra je najstarším rozmnožovacím postupom. Podrobne vypracované rytiny sa snažili o verné zobrazenie skutočnosti a tak aj tento obraz je zrkadlom dunajského života dobového Pešť-Budína. V popredí je dobre vidieť basovú loď prepravujúcu obilie alebo sedliakov a vtedajší obraz vrchu sv. Gerarda. Károly Markó st. (1793-1860): Vyšehrad (1826-30) O krajinke s idylickou náladou sa vyjadril najkrajšie Ottokár Prohászka: "Celé Maďarsko, každý kopec a každé údolie, každá zrúcanina, každý hrad a mesto, každý kus zeme by sa mal oživiť a stať sa v našich dušiach silou vzkriesenia." Gyula Derkovits (1894-1934): Nakladači na Dunaji (1927) Gyula Derkovits svoje témy čerpal z každodenného života, zaujímali ho chudobný človek a jeho okolie. Tento obraz ukazuje nie práve idylický obraz Dunaja. Tmavé farby, predĺžené postavy tlačiace ťažké fúriky, upozorňujú na robotníkov, ktorí vykonávajú namáhavú, náročnú prácu v prístavoch.
48
István Szőnyi: Prechod cez Dunaj, olej (1928) István Szőnyi: Ohyb Dunaja pri Zebegény, tempera (1923)
István Szőnyi svojimi jemnými, nežnými farbami, hrou svetla a harmonickými obrazmi približuje ľuďom dunajskú krajinu. Dlhé roky žil v Zebegéni a mal možnosť pozorovať neustále sa meniacu krajinu a nadanie na to, aby nám ukázal pominuteľné momenty. Megyerský most (Práca štúdia Foto-graf) Aj toto je nádherným umeleckým dielom! Na obraze vyhotovenom modernou technológiou je zobrazený najnovší most cez Dunaj, skvost umenia maďarského mostného staviteľstva.
Diela popri Dunaji Socha dunajského námorníka, Dunaremete Jeho lodný prístav bol v dunajskej plavbe dôležitým, napriek tomu, že sa jedná o obec s malým počtom obyvateľov. Prístav v Dunaremete bol v prevádzke od roku 1933 a s konečnou platnosťou ho zatvorili v roku 1992, odklonením Dunaja. Na mieste prístavu, na nábreží Dunaja si môžeme pozrieť pamätník - Sochu dunajského námorníka, ktorý stavia pamiatku niekdajším tu pracujúcim a sem zavítajúcim lodným ľuďom.
49
Socha mandelinky, Hédervár V srdci Malého Žitného ostrova, v Hédervár môžeme vidieť aj niekoľko takých zaujímavostí, pre ktoré sa oplatí navštíviť túto malú obec. Je slávny napríklad pre svoj kaštieľ, ktorý bol dlhé storočie bydliskom grófskej rodiny. A predsa medzi jeho najzaujímavejšie pamätihodnosti patrí socha pásavky zemiakovej, pod ľudovým názvom mandelinka. Dielo bolo vyhotovené v roku 1997 na pamiatku toho, keď pred 50 rokmi našli po prvý krát mandelinku v Hédervár. Bronzovú sochu, ktorá je postavená na podstavci z červeného mramoru, vystavili na námestí oproti obecnému úradu v rámci obrovskej ľudovej veselice. Pamätník 1848-49, Komárom Idúc smerom na Komárom, popri hlavnej ceste číslo 10, medzi stromami môžeme zbadať pamätník. Bol postavený ešte v roku 1870 na počesť vojakov padlých v bitkách v okolí Komárna v rokoch 1848-49. Korunovácia sv. Štefana, Ostrihom V Ostrihome popri Bazilike a vedľa hradu si môžme všimnúť monumentálnu sochu. Obrovské dielo, postavené na hradnom vrchu zvečňuje moment korunovácie svätého Štefana. Dve postavy sú spojené dvomi oblúkovitými kamennými rebrami, na ktorých vrchu je postavený kríž. Práca sochára Miklósa Melocca bola vyhotovená z vápenca z Süttő, sochu vysokú 12 metrov odhalili v apríli 2001. Strom života, Vyšehrad Na Milénium bola postavená na nábreží Dunaja kompozícia sochárskeho umelca Tamáša Vígha s názvom Strom života. Strom života je súčasným umeleckým dielom, je naraz moderným a pradávnym. Symbolizuje po sebe nasledujúci život generácií, príbeh jedného spoločenstva preklenujúci generácie. Vyrezávaný náhrobný stĺp z dreva Kopjafa, Szigetmonostor Szigetmonostor je jedným z malých obcí ostrova Szentendre. Tu žijúci obyvatelia sa v dôsledku blízkosti Dunaja naučili s ním žiť, prepravovať sa na ňom. V apríli 1865 sa stala tragédia. Čln, ktorý prepravoval 45 ľudí vracajúcich sa zo Szentendre, sa prevrátil. Prežilo len zopár ľudí. Obetiam postavili náhrobný stĺp a uviedli tam ich mená. Odvtedy na nich spomínajú každoročne v apríli.
50
0 km, Budapešť Kamennú sochu, vysokú 3 metre znázorňujúcu „0 km” na námestí Ádáma Clarka vyhotovil Miklós Borsos v roku 1975. V Maďarsku sa merajú vzdialenosti na cestách od tohto bodu.
Socha svätého Gerarda, Budapešť Misionár Svätý Gerard, prvý maďarský mučeník, je centrálnou
postavou
polkruhovej,
arkádovej
stavby,
postavenej na boku hory svätého Gerarda. Socha - nádherné dielo Gyulu Jankovicsa - vo svojej nadvihnutej pravici drží nad mestom Maďarov kríž, čím hlása, že národ sa narodil v znamení kríža a stojí pod jeho ochranou. Cirkevný hodnostár narodený v Italsku sa do našej vlasti dostal náhodou. Biskupov, ktorý v roku 1046 prichádzali do Budapešti, zajali pohanskí povstaleckí bojovníci a okrem jedného ich zabili. Gerarda naložili na káru a z kopca Kelen (dnešný Gerardov vrch) ho sotili dole. 4.5.
S nami žijúca tradícia
Dunasziget, Spoločenstvo Pstruh - Pisztráng-kör Dunaj, po príchode do Karpatskej kotliny po roztrhnutí sa na nieloľko menších a väčších ramien, vybudoval obrovský ostrovný svet. Tento nádherný vodný svet je maďarský Malý Žitný ostrov. Pisztráng Kör -Spoločenstvo Pstruh - ponúka v lesnej škole Dunaszigeti Erdei Iskola, v Hosťovskom dome, v Krajinnom centre a v Ekoparku Ostrov Rusaliek (Tündérsziget Ökopark) ubytovanie a rozmanité programy ako lesnú školu, pešie túry, výlety na kanoe, sledovanie bobrov a vtáctva, vymývanie zlata a mnoho ďalších eko-programov. Lipót, Aleje pagaštanov Oplatí sa pozrieť si chránené aleje pagaštanov spájajúce Lipót a Darnózseli, ktorých dĺžka je 2800 m. Ponúka nezabudnuteľný pohľad najmä pri kvitnutí v strede mája. Človek má ten pocit, ako by sa pohyboval v tuneli. Vyšehrad, Medzinárodné palácové hry Už 27 rokov, v druhý júlový týždeň v každom roku sa organizujú Medzinárodné palácové hry vo Vyšehrade. Séria programov oživuje atmosféru stredovekého kráľovského mesta, Vyšehradu, dobu 51
panovania kráľov Karola Roberta I. a Ľudovíta Veľkého. Kráľovský pár nasledujú účinkujúci oblečení do dobových kostýmov pripomínajúcich 15. storočie, pancierovaní rytieri a pompézny doprovod. Na ihrisku, vytvorenom na nádvorí paláca si môže obecenstvo prehliadnuť rytierske súboje. V rámci turnaja so sebou navzájom, ako aj s členmi maďarského rádu rytierov Svätého Juraja zápasia cudzí rytieri, Česi, Poliaci, Bavori, Taliani. Môžeme prežívať aj atmosféru stredovekých miest, svoje produkty predstavujú a predávajú remeselníci uchovávajúci staré remeslá. Návštevníkov zabávajú bábkarske predstavenia, trhoví komedianti, akrobati, tanečné predstavenia a koncerty starobylej hudby. Zebegény, Festival šarkanov Na konci septembra v podunajskej obci ležiacej pri úpätí Börzsöny poskytuje svoje miesto Dračí kopec (Sárkány-domb) pre Festival šarkanov. Oplatí sa oživiť a vyskúšať v dávnejších dobách tak populárne púšťanie šarkanov. V rámci programu je možné naučiť sa užitočné praktiky výroby a púšťania šarkanov. Neszmély, Lodný skanzen Na hlavnej ceste obce Neszmély ukazuje cestu smerom ku Skanzenu lodná vrtuľa v jazvecových farbách. Na pokojných vodách zátoky Svätej Heleny, v čarovnej prírodnej scenérii sú umiestnené parníky. Parný stroj lopatkového parníka Neszmély môžeme pozorovať aj za chodu. Môžeme si vyskúšať zážitok vedenia lodí, ak vyskúšame interaktívny simulátor, umiestnený v kormidlovej miestnosti lode. Na výstave parníka Zoltán môžeme spoznať histórie prepravy parnými loďami. Komárom, Monoštorská pevnosť Najväčšia novodobá pevnosť v Strednej Európe bola vybudovaná v rokoch medzi 1850-1871 ako posledná zo systému komárňanských pevností ochraňujúcich Viedeň, Zadunajsko a Dunaj. Systém pevností dnes svojich hostí očakáva výstavou vojnovej histórie, výstavou diel, historickými obrazmi z bežného života, múzeom chleba, lapidáriom z rímskych dôb a nespočetným množstvom iných programov.
5.
VODNÉ HOSPODÁRSTVO A VYUŽÍVANIE VODY
5.1.
Ľudské zásahy a ich vplyv
Dôvody regulácie Dunaja, prvé kroky Pod pojmom regulácie tokov rozumieme dve úzko súvisiace úlohy: jednak korigovanie a údržbu koryta danej rieky v záujme zabezpečenia nerušenej lodnej dopravy a odvodu povodňových vĺn a na druhej strane vybudovanie násypov paralelne popri rieke, ktoré sa budujú ako zábrana povodniam a ochrany proti 52
povodňovým vlnám. V Maďarsku boli podmienky lodnej dopravy a situácia ochrany proti povodniam pred veľkolepými úpravami v prípade Dunaja oveľa priaznivejšie, ako na pravidelne sa vylievajúcej Tise. Predtým vybudované hrádze na ochranu väčších obydlí alebo poľnohospodársky cennejších oblastí poskytovali po dlhú dobu dostačujúcu ochranu, v dôsledku toho sa s odstraňovaním povodní a pravidelnou reguláciou v údolí Dunaja začalo oveľa neskôr. Rozvoj obchodu a lodnej dopravy, ako aj ničiace povodne v dôsledku pravidelne sa vracajúcich jarných povodní, "ľadových zápchach" spôsobených v zime sa nahromadeným ľadom mali za následok potrebu čoraz naliehavejších zásahov do prírodného života rieky. Prvý krok urobený smerom k regulácii bol hydrologický prieskum Dunaja uskutočnený v období rokov 1823 a 1840. Miestodržiteľská rada nariadila reguláciu hlavného toku v oblasti Malého Žitného ostrova práve na základe tu získaných údajov. Ale koryto pre lodnú dopravu, vybudované obrovskou prácou rieka za niekoľko rokov zaniesla svojimi naplaveninami, čím opäť sťažila používanie "vodnej diaľnice". Tiež v rokoch 1830 sa uskutočnila regulácia úseku Železnej brány na Dolnom Dunaji. Cieľom práce, ktoré urgoval István Széchenyi, bolo to, aby sa mohli produkty maďarského priemyslu na Dunaji dostať až po Čierne more a na trhy balkánskych štátov a krajín blízkeho východu. Najväčšou prekážkou v uskutočnení tohto cieľa boli vodopády a skalnaté pobrežie pri Železnej bráne. Vtedy vykonané úpravy umožňovali prechod len pre menšie lode. Po týchto pokusoch sa usporiadanie maďarského úseku rieky zastavilo na niekoľko rokov, napriek tomu, že tragédia povodne z roku 1838, ktorá spustošila hlavné mesto a aj viacero iných miest na pobreží, upozornila zákonodarcov na potrebu celkovej regulácie Dunaja. Regulácia Dunaja v 19. storočí Rozvoj diaľkového obchodu, rozšírenie sa parného loďstva, povodne, ktoré ohrozovali čoraz väčšie množstvo obcí a rozsiahlejšie poľnohospodárske územia, učinili potrebu regulácie maďarského úseku Dunaja neodkladnou. Po ničení veľkej povodne v roku 1838 Pál Vásárhelyi poukázal na to, že vytvorenie útesov pod Pešťou bolo príčinou tej ľadovej zátarasy, ktorá spustošila takmer celé mesto. Ale na začatie prác obsiahlej regulácie rieky bolo potrebné čakať až do roku 1870. Vtedy sa uskutočnilo uzatvorenie Dunajského ramena pri Soroksár, kým rameno pri Budafok bolo po jeho prehĺbení určené za hlavné rameno. Prehĺbením sa odstránil útes Kopas, ktorý zabraňoval odvodu ľadu. Boli vybudované nákladné prístavné nábrežia a uskutočnilo sa aj usporiadanie úseku Dunaja pod hlavným mestom. V týchto desaťročiach sa Dunaj stal dôležitou obchodnou trasou, Rakúsko-Maďarská monarchia sa v medzinárodných zmluvách zaviazala na zabezpečenie splavnosti domáceho úseku. To zapríčinilo, že sa stalo nevyhnutným vybudovanie kanála Železnej brány a zrušenie tunajších vodopádov a útesov. Na úlohu sa nakoniec podujalo Maďarsko. Regulácia Železnej brány, uskutočnená v rokoch medzi 1890 a 1898 bola vo svojej dobe príkladne vyriešeným, významným technickým dielom, týmto sa podarilo na dlhú dobu zrušiť jednu z najväčších prekážok splavnosti celej rieky. 53
Súčasne s prácami na Dolnom Dunaji sa uskutočňovali rozsiahle zásahy aj na hornom úseku, v dôsledku čoho sa úplne zmenili prírodné podmienky daného okolia. Rieka - po dosiahnutí územia s podstatne menším klesaním - zložila väčšinu svojich plavenín na svojom úseku medzi Bratislavou a Komárnom. Medzi náplavovými kužeľmi sa rieka neustále presúvala, vytvárala nespočetné množstvo menších ostrovov, útesov a bočných ramien. V rámci regulácie sa bočné ramená odstavili, ohyby sa prerezali , čím vytvorili tuhšie koryto, ako bolo pôvodné. Následne sa už mohla zabezpečiť predpísaná splavná hĺbka a mierne kľukatá prúdová línia. Tieto vykonané práce nesplnili predpokladané nádeje.
V nasledujúcich desaťročiach sa
zabezpečenie nerušenej lodnej premávky podarilo len za vynaloženia značného úsilia.
Dunaj v 20. storočí - Dunaj ako hraničná rieka Nové hraničné pomery vzniknuté po prvej svetovej vojne rozdelili starosti s reguláciou horného úseku Dunaja medzi Maďarsko a na novovzniknuté Československo. Technické zásahy, aplikované v záujme regulácie rieky s cieľom zabezpečenia prepravy priniesli len dočasné výsledky, lebo vodné diela vybudované na rakúskych a nemeckých úsekoch Dunaja v značnej miere ovplyvňovali stav vody a náplavové pomery. Maďarskí a československí odborníci vedeli zabezpečiť nerušenú lodnú premávku len prostredníctvom pravidelného prehlbovania koryta. V druhej polovici 20. storočia s prihliadnutím na to, že v dôsledku naplňovania sa koryta bol čoraz citeľnejší nepriaznivý vplyv na lodnú dopravu, vytváralo sa čoraz väčšie množstvo brodov. Obidva štáty tak zvýšili svoju činnosť prehlbovania koryta. Súčasne sa snažili doplniť a posilniť už existujúce vodné diela, ale trvalé riešenie sa nepodarilo vytvoriť ani týmto spôsobom. Odborníci a politici oboch krajín v situácii, ktorá sa vytvorila na roky 1970, videli riešenie vo vybudovaní vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, ktoré malo za cieľ viacúčelové zužitkovanie Dunaja. Plán kanalizácie Dunaja prostredníctvom vodných stupňov sa vyformovalo v rokoch 1950-60. Plánované vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros malo za cieľ zabezpečiť splavnosť jedného úseku vodnej cesty spájajúcej Severné more s Čiernym morom. S prihliadnutím na možné ekologické a hospodársko-politické vplyvy vodného diela, ako aj vplyvom odporu obyvateľov, ktoré bolo na danú éru nezvyčajne silné, nakoniec Maďarsko odstúpilo od vybudovania vodného diela. Slovenská strana, čiastočným odklonením rieky vybudovala elektráreň v Gabčíkove, v hlavnom koryte sa z toho dôvodu ustálila o niekoľko metrov nižšia hladina, čo malo za následok vyschýnanie vedľajších ramien v záplavovej oblasti a zníženie hladiny podzemných vôd. Tento stav je aj v súčasnosti charakteristický pre horný úsek rieky, pričom problémy splavnosti nezanikli.
54
Vytvorenie Dunajského ramena pri Ráckeve (Soroksár) Svoj súčasný vzhľad získal Dunaj pri Ráckeve (Soroksár) ako výsledok náročných prác vykonávaných v rokoch 1910 až 1928. Pred začatím regulačných prác sa rieka v rovine vrchu sv. Gerarda prudko rozšírila, jej tok sa spomalil. Časť svojich naplavenín sa usádzala práve tu, čím po sebe zanechávala útesy. Aj v roku 1838, v čase slávnej peštianskej záplavy sa obrovské množstvo ľadu zhromaždilo práve na týchto útesoch, spôsobujúc tým na rieke akúsi "zátku" a voda, ktorá nevedela pokračovať vo svojej ceste, zaplavila Pešť a spôsobila obrovské škody. Vtedy sa rozhodlo pre reguláciu úseku Dunaja, ale na realizáciu bolo potrebné čakať ešte niekoľko desaťročí. V roku 1870 spomedzi dvoch rovnocenných ramien zvolili za hlavné rameno pri Budafok a učinili ho vhodným (prostredníctvom vybudovania hrádze a bagrovaním koryta) na odtok celého množstva vody rieky, kým rameno pri Šorokšár odstavili pomocou hrádze. Ale toto vedľajšie rameno Dunaj sa odspodu často naplnil, spôsobujúc tým záplavy. Jeho koryto sa naplnilo bahnom, priemerná vodná hladina sa znížila a možnosti lodnej plavby zanikli. Preto pri hornom ústí v rokoch medzi 1910 až 1926 vybudovali plavebnú komoru pomenovanú po slávnom inžinierovi vodárskych diel Jenőovi Kvassaym, následne sa vybudovalo stavidlo pre vpúšťanie vody a pri dolnom ústí v rovine Tass bola v rokoch 1926-28 tiež vytvorená plavebná komora a stavidlo pre vpúšťanie vody, ako aj vodná elektráreň. Väčšina stavieb pri Tass sa pri ľadovej povodni v roku 1956 značne poškodila, vodnú elektráreň znova nespustili. Namiesto toho sa po niekoľkých rokoch vybudovala nová elektráreň pri stavidlách umiestnených na hornom ústí. Tým je toto vedľajšie rameno rieky regulovaným vodným hospodárstvom, zanikli povodne, ktoré v predchádzajúcich dobách spôsobovali obrovské škody, ale v posledných desaťročiach sa v dôsledku splaškových vôd priemyselných závodov a hromadení sa bahna boli potrebné neustále práce pre zlepšovanie kvality vody a regulácie koryta. Práce nie sú ukončené ani v súčasnosti. 5.2. Dunaj ako dopravná trasa Vlečná remorkáž Na maďarskom úseku Dunaja sa pred objavením sa parných lodí uskutočňovala doprava drevených lodí proti prúdu prostredníctvom použitia ľudskej a zvieracej sily. S cieľom ťahania boli popri brehu vytvorené ťažné trasy očistené od stromov a kríkov. Ich šírka bola premenlivá, môžeme ich považovať za 10-12 metrov široké, spravidla ich vybudovali na pravej strane. Samotné ťahanie bola ťažká fyzická práca, jej výkonnosť sa snažili zlepšovať aj pomocou využitia zadného vetra, pomocou lodných plachiet. Ťahanie sa vykonávalo najme konskými záprahmi, ktorých veľkosť závisela od veľkosti lode, od nákladu ako aj od vodného stavu a rýchlosti prúdu rieky. Majitelia koní ich zvyčajne držali vo veľkej úcte, pokúšali sa ich šetriť. Ťahanie lodí pomocou ľudskej sily patrilo k najťažším prácam. To často vykonávali nevoľníci ako službu 55
poskytovanú svojmu zemepánovi. Máme zdroje o tom, že najprísnejšou formou verejných prác pri treste odňatia slobody bolo ťahanie lodí. Ťahanie lodí namiesto trestu smrti nariadil Jozef II. Ťahanie znamenalo mimoriadnu záťaž aj pre zvieratá, aj pre ľudí. Občas sa stávalo, že takto ťažko pracujúce zvieratá zahynuli, utopili sa vo vode. Aj medzi ľuďmi, ťahajúcimi lode, bola smrť častá v dôsledku preťaženej práce, poveternostných podmienok a nedostatku potravy. Plavba pomocou strojovej sily Dunaj a jeho prítoky počas dlhé storočia “odídľovali“ drevené lode, ktoré sa používali podľa starodávnej plavebnej metódy - v "jazde dolinou" sa spúšťali prúdom rieky a v "jazde kopcom" napredovali ťahaním konskou alebo ľudskou silou. Avšak čoraz silňujúce hospodárske záujmy si vyžadovali, aby sa tieto spôsoby zmenili na modernejšie. Prvý dunajský parník vyhotovil mešťan z Pätikostolia s menom Antal Bernhard ešte v roku 1817, ale kvôli hospodárskym ťažkostiam svoje podnikanie s parníkmi nevedel poriadne spustiť. Prvý úspešný dunajský podnik pre plavbu parníkov Császári és Királyi Első Szabadalmazott Duna Gőzhajózási Társaság (DDSG - Cisárska a Kráľovská prvá Patentovaná spoločnosť pre plavbu parníkov na Dunaji) bola založená v roku 1829, s horlivou účasťou Istvána Széchenyiho. Od svojho založenia sa nepretržite rozvíjala, v Starom Budíne vybudoval lodiareň, za desať rokov sa počet parníkov zdesaťnásobil. Počas obdobia ministra Gábora Barossa vznikla so štátnou podporou aj jedna maďarská plavebná spoločnosť, ktorá postupne zlomila hegemóniu DDSG. Dve svetové vojny so sebou priniesli značný zlom. Bolo poškodených veľké množstvo lodí, aj dĺžka brehov sa skrátila. Medzi dvoma svetovými vojnami sa začalo s modernizáciou loďstva. V roku 1938 bola spustená prvá dieselová loď. Aj v nasledujúcich rokoch sa pokračovalo v prestavbe a modernizácii starých parníkov. Posledné parníky boli v Maďarsku vyrobené v rokoch 1950. Jedného z nich, „Bakony”, môžeme vidieť v Lodnom skanzene v Neszmély. Na návštevníkov tu čakajú ešte ďalšie štyri veteránske parníky. Môžeme si prezrieť parný stroj v pohybe. Zážitok vedenia lodí môžeme okúsiť, ak vyskúšame interaktívny simulátor, vybudovaný v kormidelníckej miestnosti lode. Lode na Dunaji dnes Dunaj patrí medzi rieky, ktoré sa dotýkajú najviac štátov. Prechádza cez 10 krajín a tečie popri štyroch hlavných mestách: Bratislave, Viedni, Budapešti a Belehrade. Aj v súčasnosti je dôležitou medzinárodnou plavebnou trasou. Jej charakteristickými dopravnými prostriedkami sú vlečné lode, výletné lode a menšie motorové člny. Maďarský úsek Dunaja bohužiaľ nevyhovuje požiadavkám splavnosti. V dôsledku toho lode sa smú v závislosti od výšky vodnej hladiny premávať len v polovici, dvoch tretinách roka s obmedzením ponoru, preto ani nie je možnosť plného využitia kapacity prepravných lodí. Úsek Dunaja v Maďarsku, najme časť medzi Ostrihomom a Budapešťou je oblasťou, ktorá priťahuje značné množstvo turistov. Pravidelne tu premávajú výletné lode, z ktorých sú najznámejšie moderné 56
aerodynamické okrídlené raketové lode, ktoré sa po vynorení z vody premávajú rýchlosťou 60-70 km/h. Tie premávajú vo vnútrozemskej aj medzinárodnej doprave. V rámci medzinárodného hľadiska je najviac obľúbená lodná linka medzi Budapešťou a Viedňou, respektíve teraz sa môžeme dostať s raketovou loďou aj do Bratislavy. Popri hlavnom ramene Dunaja sa na aktívny odpočinok vyskytuje veľa príležitostí aj vo vedľajších ramenách. Medzi vyznávačmi veslovania a kempovania sú vyslovene obľúbené vodácke túry. Spôsoby dočasného prechodu cez Dunaj Síce v staroveku Rimania už postavili jeden stály kamenný most na dolnom Dunaji, podľa niektorých zdrojov sa na dnešnom úseku Dunaja v hlavnom meste Maďarska vybudoval aj drevený most. Po ich zničení muselo prebehnúť veľa storočí k tomu, aby na maďarskom úseku Dunaja tí, ktorí sa chceli dostať na druhý breh, mohli znova používať stály most. Dlho prepravovali cestujúcich len člny. Cez niektoré tuhšie zimy bolo možné prejsť aj cez zamrznutý Dunaj. V stredoveku viackrát vznikla myšlienka vybudovania stáleho mosta s možnosťou nepretržitého používania medzi Pešťou a Budínom, ale až do vybudovania mosta Lánchíd boli medzi dvoma brehmi rieky popri člnoch a malých lodiach vytvorené len lodné a "lietajúce mosty", ktoré neposkytovali stálu možnosť prechodu. Tieto svojrázne konštrukcie zabezpečovali prechod medzi viacerými domácimi obcami, čím spájali aj jednotlivé krajinné oblasti. Až do prelomu 19.20. storočia patrili medzi inými aj k obrazu Bratislavy, Rábu, Ostrihomu alebo Nového Sadu lodné alebo lietajúce mosty.
Lodný most je najstarším druhom mosta, mostná dráha, čiže drevené dosky sa uložia na rad vzájomne k sebe pripútaných člnov. Lodný most je možné vynikajúco používať od jari do jesene, ale v zime je ho potrebné v dôsledku splavu ľadu rozobrať a na jar znova postaviť. Nakoľko je postavený na vode rieky, 57
tvorí prekážku v lodnej doprave. Pri prechode jednotlivých lodí bolo potrebné stredné časti dočasne odstrániť. Lodné moste boli síce relatívne lacným riešením, pri objavení parníkov v 19. storočí však stratili svoju opodstatnenosť. Po vyhnaní Turkov fungoval na Dunaji dlho len "lietajúci most". Lietajúci most (kompa) pozostáva z dlhého lana, ktoré bolo na hladine udržované menšími loďkami. Jeden koniec lana bol ukotvený v strede rieky, na jeho druhom konci bola loď prepravujúca cestujúcich. Loď bola unášaná z jedného brehu na druhý pomocou prúdu rieky, medzi dvoma prístavmi "lietala" na štýl kyvadla.Tieto dva zvláštne typy mostov nebolo možné použiť v zime, ľahko sa poškodili, boli čoraz väčšou prekážkou pre lodnú dopravu a ich miesto postupne prevzali stále mosty a kompy s motorovým pohonom. Stále mosty na Dunaji Na Slovensko-Maďarskom úseku Dunaja sa nachádzajú tri mosty a až po Šorokšár sa nad Veľkým Dunajom nachádza ďalších 8 stálych mostov. Prvý most na Dunaji, ktorý vstupuje do našej krajiny, sa nachádza pri Vámosszabadi, ktorý sa oproti iným považuje za pomerne mladý, nakoľko s jeho výstavbou sa začalo len v roku 1939. Počas svetovej vojny vybuchol a do premávky bol zaradený s konečnou platnosťou len od roku 1973. Nasledujúce dva mosty v smere prúdu rieky boli postavené pred viac ako sto rokmi. Alžbetin most v Komárne bol postavený v roku 1891-92, svoje meno dostalo podľa kráľovnej Alžbety, ktorá na maďarskú pôdu vstúpila po prvý krát v roku 1857 práve v Komárne. S výstavbou mosta pomenovaného podľa dcéry kráľovnej, Márie Valérie sa začalo pri Ostrihome v roku 1894. História oboch mostov je podobná. Po druhej svetovej vojne ustupujúce nemecké vojská ich nechali vybuchnúť. Komárňanský most po výbuchu rýchlo znova vybudovali a v ďalších desaťročiach bol niekoľkokrát modifikovaný a vynovený. V Ostrihome ale po výbuchu po dlhé roky nedobudovali späť stredné otvory mosta. Približovanie sa dvoch dotknutých krajín v riešení problému sa začalo v rokoch 1980. Rekonštrukčné práce sa začali v roku 2000 a 11. októbra znovuvybudovaný most Márie Valérie odhalili v rámci slávnostného podujatia. V Budapešti sa až po rameno v Šorokšár nachádza 8 mostov. Prvým a súčasne aj najmladším z nich je most Megyeri, nasleduje most Arpáda, odhalený v roku 1950. Na prácach Margitinho mosta, odhaleného v roku 1876 sa zúčastnil aj taký architekt, ako Eiffel, navrhovateľ slávnej veže v Paríži. Pre každého je najznámejším mostom Lánchíd Istvána Széchenyiho s levmi, ktoré údajne nemajú jazyky a vo svojej hanbe spáchal majster sochár samovraždu. Zákon pochádzajúci z roka 1893 vyznačil miesta pre dva nové mosty: v nasledujúcom roku bol vybudovaný most Františka Jozefa (dnes Szabadság híd - Most Slobody) a Alžbetin most. Oba boli hodené do povetria a môžeme ich vidieť v ich zrekonštruovanej forme, ako aj Horthyho most, odovzdaný v roku 1937. Ten po jeho rekonštrukcii po vojne môžeme poznať ako Petőfiho most. Tiež medzi najmladšie mosty hlavného mesta patrí Rákócziho most, vybudovaný medzi rokmi 1992-95, ktorý bol dlho spomínaný len pod názvom, ktorý získal podľa mestskej časti (Most Lágymányosi). 58
Tu spomenuté sú najznámejšie, popri nich sa na tomto úseku Dunaja nachádza nespočetné množstvo železničných a peších mostov ako aj menších mostov prekleňujúcich vedľajšie ramená. 5.3.
Kúpanie a vodné športy
Kúpanie v Dunaji Podobne, ako všetky prírodné vodné toky na to vhodné, aj Dunaj bol počas dlhých storočí pre obyvateľov obcí na jeho brehu obľúbeným miestom na kúpanie a pranie. Niektoré viac piesočnaté úseky bez skál v lete fungovali skoro ako kúpaliská. Tieto miesta tí, ktorí sa chceli očistiť alebo osviežiť navštevovali aj z väčších vzdialeností. Tieto úseky rieky slúžili v prvom rade pre odpočinok, ale Dunajské plavárne, budované na čoraz viacerých miestach najmä v 18.19. storočí sa snažili vyjsť v ústrety tím, ktorí sa chceli naučiť plávať alebo chceli športovať. V 19. storočí skoro pri každej významnejšej obci na brehu Dunaja vybudovali na rieke drevenú, alebo pod iným názvom košíkovú plaváreň. Tieto plavárne boli drevené konštrukcie spustené do vody na spôsob košíkov, ktoré nedovoľovali, aby plavca odniesol prúd rieky, ale predsa poskytovali zážitok kúpania sa v prírodnej vode. Trénovanejší športovci sa mohli posilňovať plávaním proti prúdu rieky. Tieto plavárne bolo možné podobne, ako lode ťahať, takže ich bolo možné premiestniť na iný úsek rieky v prípade, ak sa našlo vhodnejšie miesto. Tieto plavárne, obklopené kabínkami a skrinkami boli postavené spočiatku pre pánsku spoločnosť a pre vojakov, ale na prelome 19.-20. storočia väčšina z nich už fungovalo ako verejné kúpaliská, viacerí navštevovali tieto miesta okrem športovania a rekreácie aj s cieľom očistenia sa. Dôkazom ich popularity je, že v roku 1910 bolo v prevádzke na úseku Dunaja v hlavnom meste už deväť drevených plavární. Medzi nimi bola najnavštevovanejšia Národná Plaváreň. Na prelome 1930-tich rokoch mala táto plaváreň návštevnosť približne 60.000 osôb. Plavárne zničené počas 2. svetovej vojny chceli doplniť počas rokov znovuvybudovania, ale s odvolaním sa na nedostatok potrebného veľkého množstva dreva a na možné riziko infekcií sa nakoniec od výstavby dunajských plavární upustilo. Vodné športy, vodná turistika Z početného množstva vodných športov prevádzkovaných na Dunaji v dnešnej dobe majú najstaršiu históriu rôzne varianty vesliarstva. Veslovanie, ktoré sa v Anglicku považovalo za mimoriadne populárnu voľnočasovú a športovú aktivitu, v Maďarsku udomácnil István Széchenyi v rokoch 1820-30. O počiatkoch histórie domáceho vesliarskeho športu a vodnej turistiky pochádzajú prvé zmienky z roku 59
1927: Széchenyi vtedy s dvoma jeho anglickými priateľmi zavesloval z Viedne do Bratislavy za 3 hodiny 52 minút. Gróf následne v roku 1841 s loďami privezenými z Anglicka založil Lodiarsku spoločnosť. Člnkáreň spolku, takzvaná Csolnakda bola ukotvená na budínskom nábreží Dunaja, nad mostom Lánchíd. Tu sa o dva roky neskôr usporiadali aj prvé vesliarske preteky v Maďarsku, po ktorom nasledovalo čoraz viac ďalších. Okrem klasických vesliarskych lodí sa stali rozšírenými aj kajaky a kanoe. S tými naposledy spomenutými v rokoch na prelome storočia sa už zdolávali značne veľké vzdialenosti na Dunaji, Tise, Váhu a na iných menších riekach sa stali pravidelnými individuálne alebo organizované vodné túry. V neskorších desaťročiach sa veslovanie rozšírilo hlavne ako súťažný šport, vo svojej popularite sa za kajakom a kanoe dostal trocha do pozadia. Dunaj poskytuje miesto pre najdlhšie a najdávnejšie organizovanú vodnú túru na svete, pre Medzinárodnú túru na Dunaji. Túru založili v roku 1956 maďarskí a slovenskí kajakári. Prvá cesta začínala v Bratislave a končila v Budapešti. Po tejto úspešnej vodnej túre sa k iniciatíve najprv pripojila Juhoslávia, následne Rakúsko, Bulharsko a nakoniec Nemecko a takto dosiahla svoju dnešnú vzdialenosť 2082 kilometrov medzi Ingolstadtom a Silistrom. 5.4.
Pitná voda, splaškové vody
Zásobovanie vodou pri Dunaji Ľudia žijúci pri Dunaji používali vodu z rieky od pradávnych čias a používajú ju aj dodnes ako pitnú vodu, vodu na varenie a pranie. Dlho sa používala voda získavaná priamo z rieky, dnes sa voda z Dunaja dostáva do domácností len nepriamou cestou, po očistení a dezinfekcii. Síce ju do začiatku 20. storočia veľa ľudí konzumovalo aj bez filtrácie, obyvatelia pobrežných obydlí sa od staroveku snažili ako pitnú získavať vodu z čistejších a zdravších studní. Obyvatelia starovekého Aquincumu, ako aj stredovekého Budína si do svojich obydlí zaviedli vodu zo žriediel v okolitých horách, pričom aj voda pochádzajúca z Dunaja bola pri každodennej činnosti domácností nepostrádateľná. Tú si obyvatelia menších dedín zaobstarávali sami, vo väčších mestách, ako napríklad v Budíne sa o zásobovanie obyvateľstva za úplatu starali takzvaní dunajskí vodári alebo predajcovia vody. Voda z rieky bola síce oveľa čistejšia ako tá dnešná (v dôsledku zatekajúcich splaškových vôd, napájania a umývania zvierat) na viacerých miestach však nebola vhodná ako pitná Námorníci, pre ktorých bola dostupná len voda z Dunaja, používali na čistenie vody až do polovice 20. storočia filtrovací kameň alebo pod iným názvom kvapkajúci kameň. Tento vytesaný kameň vo forme obráteného úľa sa charakteristicky vyrábal z vápenca. Bol vhodný na vyčistenie menšieho množstva vody. Proti baktériám a chemickým látkam, ktoré sa objavovali v Dunaji, už nestačil, preto sa s jeho používaním prestalo. V 18.-19. storočí v dôsledku rýchleho množenia sa obyvateľstva, vysýchania prameňov, infekcie? kopaných studní založených na spodných vodách (splaškové vody presakujúce do pôdy) a v dôsledku toho 60
vznikajúcich epidémií sa stalo čoraz náležitejším využitie Dunaja ako zdroja pitnej vody. V Budapešti ako prvé vyskúšali umelé čistenie na pieskovom lôžku, ale táto voda bola často ešte kalnejšia ako voda z rieky. Neskôr sa do piesku a štrkovej vrstvy pobrežia zaviedli vodorovné zberné potrubia, čím sa začalo zásobovanie vodou založené na prírodnej filtrácii najprv v Pešť-Budíne a neskôr v ďalších desaťročiach v každom meste na brehu. Malé diery navŕtané do stien rúry sa postarali o to, aby sa do rúr dostala len skutočne čistá voda, presakujúca cez štrkové lôžko. Metóda prírodnej filtrácie bola neskôr zdokonalená, namiesto vodorovne umiestnených rúr experimentovali so studňami v zvislej polohe, z nich sa vytvorili aj dodnes používané vŕtané studne s perforovanými hadicami. Zo steny šachty sa v hĺbke približne 10-15 neviem čoho do štrkovej vrstvy pod riekou zasahujú tykadlá, takže perforované rúry a voda, ktorá sa nazbiera v šachte sa následne na povrch, respektíve do vodovodnej siete dostane čerpaním. Cesta vody od rieky k rieke Ľudia žijúci pri Dunaji sú v šťastnej situácii, svoju pitnú vodu získavajú z Dunaja. V iných častiach Maďarska prichádza čistá pitná voda z vodných baní a krasových studní. Malá časť vody z rieky presiakne do koryta, kde množstvo malých živočíchov, žijúcich medzi piesočnou a štrkovou vrstvou očistí vodu a štrkové lôžko ho ešte viac prečistí. Cez rúry, "tykadlá" studní postavených na brehu sa do studní dostane už čistá voda. Odtiaľto cez zberný kanál do vodných nádrží a odtiaľ do bytov a inštitúcií tlačí vodu ponorné čerpadlo. Po použití a spotrebe sa z vody stáva odpadová voda. Odpadovú vodu, ktorá je nebezpečná pre ľudí a pre životné prostredie, vyčistia v čističkách odpadových vôd. Z odpadovej vody sa najprv odstránia väčšie nečistoty, následne sa odkaľuje. Neviditeľné malé nečistoty nechajú "zožrať" baktériám. Odbúrajú sa z nej aj chemické látky. Zostávajúci kal je možné zúžitkovať v poľnohospodárstve. Dezinfikovaná, očistená voda sa nakoniec dostane späť do rieky, do kolobehu prírody. V Budapešti, v Csepeli bola odovzdaná najmodernejšia čistička odpadových vôd, čiže väčšia časť odpadových vôd Budapešti sa dostane späť do Dunaja už prečistená. Vodné veže, rezervoáre pitnej vody K panoráme mnohých obcí Maďarska už niekoľko desaťročí patria vodné veže rôznych tvarov a rôznych materiálov. Tieto zvláštne stavby sa nad domami týčia spravidla v oblasti dedín a miest na Veľkej maďarskej nížine alebo na iných rovných územiach. Tak ako sa v 19.-20. storočí všade rozšírilo zásobovanie vodou cez vodovodnú sieť, tak sa aj rozširovali vodné veže. Svojej existencii môžu ďakovať za to, že síce je produkcia pitnej vody nepretržitá a rovnomerná, ale spotreba vôbec nie je taká, mení sa aj podľa ročných období aj častí dňa, preto vydolovanú vodu v obdobiach s menšou spotrebou (napr. cez noc) je potrebné niekde skladovať. Popri tom sa vodné veže postarajú o potrebný tlak vody vo vodovodnej sieti, o vodu potrebnú pri hasení požiaroch, ako aj vyrovnávajú prípadné kolísania tlaku. Nádrž sa umiestňuje tak vysoko, aby bol 61
tlak, vznikajúci v dôsledku gravitácie dostatočný pre zásobenie siete. Ich fungovanie je jednoduché, voda sa dostane aj do najvyšších poschodí budov zásobovaných vodou na princípe prepojených nádob. Do nádrže vodnej veže sa v súčasnosti voda dostáva pomocou elektrických čerpadiel, predtým boli v širokom rozsahu používané čerpadlá na pohon s veternými kolesami. Väčšina vodných veží bola postavená z tehál alebo z betónu. V posledných desaťročiach sa často budovali aj z kovu, mala zvyčajne guľovitý tvar, preto ich často nazývajú aj ako hydroglóbus. Samozrejme, zabezpečenie rovnomernosti dodávky pitnej vody a tlakových pomerov je potrebné nielen v rovinatých oblastiach. Kde to umožňujú reliéfne podmienky, kde sa v bezprostrednej blízkosti obce nachádza kopec s vhodnou výškou, tam sa namiesto vodných veží do stredu hôr budujú vodné bazény, rezervoáre, ktoré fungujú na rovnakom princípe, ako to bolo popísané vyššie. Medzi nimi je asi najznámejším rezervoár na hore svätého Gerarda, ktorej fungovanie môžeme v súčasnosti sledovať aj dodnes. Hospodárenie v záplavových oblastiach Popri Dunaji, predovšetkým v jeho dolnom úseku, základ hospodárenia v záplavových oblastiach po dlhé storočia tvorili tzv. stupne. Stupňami sa nazývali otvory prerušujúce chrbty a vysoké brehy, cez ktoré v prípade povodní mohla voda Dunaja opustiť svoje koryto. Voda vystupujúca na záplavové územie zaliala nižšie umiestnené oblasti, ale po ukončení povodne sa väčšia časť vody cez stupne vrátila späť do koryta. Človek - ktorý často rezal tieto stupne sám - sa snažil umelo regulovať a využívať obdobné zaplavenia záplavových oblastí. S tým spojené hospodárenie vytvorilo osobitnú, skoro úplne sebestačnú formu života, ktorá zostala určujúca až po obdobie regulácie Dunaja, aj keď jej zánik sa začal za tureckých čias. Systém stupňov vytvorený s kanálmi popri ochrane pred povodňami zabezpečoval aj nové možnosti prepravy a hospodárenia pre ľudí žijúcich v záplavových oblastiach. Spomedzi viacerých druhov využívania je významným rybárstvo. V zohrievajúcich sa vodách záplavových oblastí sa trelo nespočetné množstvo rýb, tieto sa pri vrátení vody pustili späť do rieky. Rybári pri východe stupňov postavili pasce a zátarasy dbajúc na to, aby sa v ich sieťach zachytili len väčšie ryby a malé mali možnosť vrátiť sa do riek a tým zabezpečujúc prísun pre ďalší rybolov. Popri rybárčení umožňovala voda pravidelne zaplavujúca povodňové oblasti aj ďalšie možnosti využitia. Bol rozšírený chov zvierat, na lúkach po povodniach chovali predovšetkým dobytok a kone. Popri poľovníctve a lesnom včelárstve živobytiu napomáhalo aj väčšie množstvo ovocných sadov. Drevo z lužných lesov sa používalo ako stavebné a palivové drevo, zaplavovaná oblasť poskytovala aj suroviny (trstina, ostrica, pálka, hlina) pre tu prevádzkované remeslá. Reguláciou Dunaja sa predošlé záplavové oblasti radikálne zmenili: predchádzajúci systém hospodárenia, lužné lesy a háje odovzdali svoje miesto obydliam a ornej pôde. 62