Nájsť seba, nájsť Teba
Názov: Nájsť seba, nájsť Teba Autor textu a banneru: Tesska Pairing: Axel/Julián Žáner: dráma/romantika Varovanie: slash, sex, vulgarizmy Popis: Kým on si plánuje iba vyhodiť z kopýtka počas Vianočných sviatkov, ten druhý sa snaží získať si ho. Podarí sa mu to napriek tomu, že sa nepokladá za Dona Juana a nemyslí si, že má uňho vôbec nejakú šancu? Ale má odhodlanie a rozhodne to chce aspoň skúsiť.
1
1. kapitola Tá cesta sa zdala byť nekonečnou. Kráčal som pomaly, kládol som nohu pred nohu, lebo som musel a... a snažil som sa prehliadnuť tú nepríjemnú hmlu, ktorá mi na pokožke i vlasoch nechávala vlhký, studený povlak. V ušiach som počul hučanie vlastnej krvi, pred očami sa mi zhmotňoval oblak vlastného dychu, ktorý sa krátil s každým mojím krokom. Srdce mi búšilo ako šialené. Zrýchľoval som, krok sa zmenil v poklus, ten zas v beh, než som sa nedostal na útes, neudržal som rovnováhu... a potom sa všetko scvrklo do kriku, od ktorého mi zaliehalo v ušiach. Bol to môj krik, moja cesta, môj šialený dych... A môj strach, ktorý ma celé roky ochromoval. Pritom sa vraví, že pravda oslobodzuje! Hlúposť! Tá moja pravda ma zvieral ma vo svojej náruči dychberúcim oceľovým stiskom aj teraz, keď som sa strhol v prepotených obliečkach vlastnej postele a zadýchane som sa usadil. Prstami som si prečesal krátke plavé vlasy. Také plavé, až sa v slnečných lúčoch zdali byť temer ryšavé ako líščia srsť. Zložil som nohy z postele a prešiel som k balkónu. Izba mala v tej tme podivne hranaté tvary. Tvrdé a nekompromisné. Z komody som si vzal cigarety a vyšiel som von. Na chladnom nočnom vzduchu som sa zachvel. Bola hrozná kosa, ale čomu sa čudovať, veď bol december. Vrátil som sa dnu, ale len po župan. Zahalil som sa do ďalšej čierňavy, akurát príjemne mäkkej a hrejivej, než som opäť vyšiel na balkón a chrbtom som sa oprel o veraje balkónových dvier. Bielych, plastových. Pripálil som si a potiahol. Štipľavý dym mi naplnil ústa, hrdlo i pľúca. Privrel som oči a vydýchol som. Nad mestom viseli ťažké mraky. Vyzerali ako obrovské, nadýchané periny a ja som vedel, že je len otázkou času a ono začne opäť snežiť. Ráno nás bude čakať kalamita a ja som bol rád, že je víkend a nemusím do práce. Tieto Vianočné sviatky som chcel mať pokoj. Boli to predsa sviatky pokoja a pohody, nie? Chcel som byť sám a svoj. Aspoň raz sa za ničím bezhlavo nehnať, nenechať sa nikým ponižovať, ani vytočiť ako to vie len rodina a blízky, ktorí sa snažia tváriť, že im ten fakt, že existujem, vôbec neprekáža. Že akceptujú to, kým som a čím som. Chcel som skúsiť vyrovnať sa s vlastnými démonmi, ktorí mi nedopriali pokoja, ani pokojného spánku ani dnes v noci. Dúfal som, že by sa to mohlo zmeniť, ale nestalo sa. Chvíľu som uvažoval, kde asi robím chybu. Vtedy sa mi pred očami objavila jeho tvár. Sprvu usmiata, veselá, potom plná výčitiek. A napokon smrteľne bledá v kaluži krvi červenej ako karmín. Lemovali ju tmavé vlasy ako aureola dusivej melanchólie, ako predzvesť nešťastia.
2
Zahasil som cigu a prekrížil si ruky na hrudi. Nechcel som na to myslieť. Nemal by som. Kdesi v hĺbke som vedel, že to, čo sa stalo nie je moja vina. A predsa som nemohol. Moja duša mala nový zárez na svojej vlastnej nehmotnej pažbe, ďalší nový vrúbok, ktorý sa nedal vymazať, či ignorovať. Vždy som si vyberal zle. Prečo som to však nepochopil skôr? Nemám šťastie v láske a nedokážem sa z toho bludného kruhu dostať vlastnými silami. S ťažkým povzdychom som si pretrel unavenú tvár a vrátil som sa do postele. Nemohol som zaspať, tak som len civel von oknom a čakal, kedy začne snežiť, kedy začne svitať, kedy budem musieť vstať. Nový deň na seba nenechal dlho čakať. Ale rozhodol som sa. Ráno som si zbalil pár vecí a nechal za sebou prázdnotou zívajúci byt, absolútne nevyzdobený, totálne neutrálny, akoby ani neboli sviatky. Vybral som sa na chatu v horách, kde som mal kedykoľvek k dispozícii pohodlný apartmán so všetkým, čo k tomu patrí. Nachádzal sa na severnej strane hory Vtáčnik. Ako bolo mojím dobrým zvykom, ráno som ohlásil svoj príchod. Poznali ma, bol som pomerne častým hosťom a ja som vedel oceniť nielen pripravenú fľašu šampusu ako pozornosť podniku, ale i fajnové belgické pralinky, ktoré ma tam zakaždým čakali. Okrem iného... Nasnežilo hojne a ja lyžujem rád. Padne mi dobre, prečistiť si hlavu, počuť svišťať vietor okolo uší, cítiť štípajúci mráz na tvári. Ale tešil som sa aj na únavu, na saunu, kvalitnú masáž a... no, dúfal som, že to nebude len o tom. Potešilo ma, že som v telefóne počul jeho hlas. Znamenalo to, že pracuje a počas sviatkov mu vyšli zmeny. Hádam sa nechá prehovoriť, hádam... mi bude ochotný spríjemniť dlhú, osamelú noc. A nie jednu. „Uvidíme,“ zamrmlal som si popod nos, keď som sa načiahol za metličkou, aby som omietol biely poprašok z auta. „Niekedy stačí dúfať.“ Vyštartoval som opatrne, berúc do úvahy stav vozovky za svojím vlastným pokojom...
2. kapitola Zbystril pozornosť ako vycvičený stopársky pes, keď zavetrí vytúženú korisť a hladný žalúdok ho ženie vpred. Za tie posledné mesiace sa uňho vyvinul zvláštny impulz, už keď počul parkovať pred hotelom jeho auto. Tiché pradenie motora čierneho nissanu, zvuk praskajúcich kamienkov spod jeho kolies, to všetko mu bolo dôverne známe, hoci dnes prišlo auto tichšie a pomalšie ako zvyčajne, vďaka mäkkej pokrývke čerstvo napadaného snehu. A predsa uňho opäť raz vyvolalo pocit závrate a zrýchlené búšenie srdca. A to vedel, že príde a sľúbil si, že sa nebude poddávať márnym očakávaniam, ktoré doteraz nikam neviedli.
3
Hosť sa ohlásil hneď zavčasu ráno ako bolo jeho dobrým zvykom. Stačilo si počkať a dúfať, že sa mu do cesty nepripletie žiadna nevítaná nehoda, obzvlášť v tomto počasí a on skutočne dorazí. Pozrel na parkovisko, kam mal jedinečný výhľad zo svojej neveľkej, ale úplne postačujúcej kancelárie a malíčkom trochu poodhrnul záclonku maslovej farby. Nemýlil sa, bol to skutočne on. Práve vystúpil z auta a mieril ku kufru, aby z neho vybral svoju batožinu. Iba naprázdno prehltol a odstúpil od okna. Zvrtol sa na päte a podišiel k neveľkému oválnemu zrkadlu zavesenému na stene pri dverách kancelárie, aby skontroloval svoj bezchybný zovňajšok. Opustil kanceláriu, aby sa dočasne postavil za pult recepcie. Šťastena k nemu bola milosrdná, ak to tak mohol povedať a on veľmi dúfal, že mu bude naklonená po ďalších pár dní. Alebo aspoň dovtedy, dokým sa tu ich hosť zdrží. Ako manažér hotela sa staral o jeho chod a bezproblémové fungovanie. Mávali zväčša domácu klientelu, ale sem-tam zablúdili i zahraniční turisti, najmä cez zimné sviatky, i keď to bývalo sporadicky. Teraz mali hotel obsadený takmer z trištvrtiny, čo bolo fajn, ale doteraz boli drahšie apartmány ešte voľné. Pravda, iba do dnešného rána, kým si jeden z nich nezarezervoval akurát on. Dalo by sa povedať, že bol u nich častým hosťom a oni sa naučili ako a čím mu ulahodiť. Šampus a belgická čokoláda boli vítaným darčekom, ktorý hotel veľa nestál a klienta potešil. Ale ako nedávno čiste-náhodou zistil, neboli to jediné služby, ktoré boli konkrétne tomuto klientovi poskytované. Ak by bol tvrdil, že ho to zistenie šokovalo, bol by klamal. Nie. Skôr ho to iba utvrdilo v jeho domnienke a vzápätí ho premkla neskutočná závisť, ktorú vystriedal okamžitý hnev. Nie preto, lebo bol jeden zo zamestnancov hotela taký opovážlivý, či neopatrný, lebo sa dal nachytať, ale skôr preto, lebo sa dostal tam, kde túžil byť on od momentu, kedy ho prvý raz uvidel. Preto Richardovi úprimne závidel a prial si ocitnúť sa na jeho mieste, hoci dopredu vedel, že jeho šance sú zjavne menej, než nulové. Dospel k tomuto záveru po nemilom zistení, že muž oňho sotva zavadil pohľadom. A ak v duchu myslel na pani šťastenu a vzdával jej vďaky, robil tak len preto, lebo pred nedávnom poslal Richarda, ich recepčného domov s vysokou horúčkou. Muž vošiel do haly a obišiel hlúčik klientov, ktorí sa práve chystali von. Jeho pohľad sa sústredil na recepciu. Nedíval sa, nechcel vidieť na jeho príťažlivej tvári sklamanie, o ktorom nepochyboval, že tam bude. Práve naopak, nech sa už bude tváriť otrávene, či nie, on bude úctivý a milý a šarmantný. Ak môže nejako zapôsobiť, prečo nie takto? Zdvihol hlavu a vyzbrojil sa nevtieravým úsmevom. Aspoň v to dúfal. „Dobrý, pán Németh. Rád vás opäť vidím, váš apartmán je pripravený,“ privítal ho nenútene, zatiaľ čo sa preklikal hotelovým programom. Jeho vlažné – Zdravím – ho nevyviedlo z miery. Vypýtal si od neho platobnú kartu a skopíroval si údaje, ktoré vedel takmer naspamäť. 4
„Ako dlho sa zdržíte?“ „Možno týždeň,“ povedal a rozhliadol sa poza jeho chrbát, akoby niekoho hľadal. A on vedel, že sa nemýli. „Výborne. Váš apartmán je pripravený,“ hlesol a ukončil program. Dokonca sa rozhodol zájsť ešte ďalej, lebo kývol kolegyni, aby ho na moment zastúpila a sám sa chopil jeho kufra. Nad jeho spýtavo povytiahnutým obočím ani brvou nemihol a zamieril ku schodom. „Momentálne máme drobný výpadok personálu, chápete, chrípka si nevyberá, ale už na obed budeme opäť plne zabezpečený, takže sa nemusíte obávať,“ vysvetľoval, keď ho viedol na tretie poschodie stúpajúc po červenom koberci a uvedomoval si, že jeho batožina nie je extra tažká a zjavne sa dlho nezdrží. Informoval ho o dobrých lyžiarskych podmienkach, na južnej strane svahu ho varoval pred možnosťou lavínového nebezpečenstva a ubezpečil ho, že služby, ktoré zvyčajne využíva sú prístupné i teraz, akurát s vianočnou zľavou. Na treťom podlaží zamieril do ľavého krídla hotela a skončil pred poslednými dverami, ktoré rýchlo odomkol a vstúpil dnu. Kufor mu zložil v obývacej izbe a otočil sa k nemu. „Dúfam, že u nás budete opäť spokojný. Ak by ste niečo potrebovali, pokojne sa obráťte priamo na mňa, som vám k dispozícii.“ Jeho ďakujem neznelo práve nadšene, ale i tak sa nehodlal vzdať. Jeho bojové ťaženie sa práve začalo a on si nemohol pripustiť porážku hneď na začiatku. Keby to bolo jeho zvykom, nebol by sa dopracoval tam, kde je dnes. ooo xxx ooo Axel počkal, kým sa za manažérom hotela nezavreli dvere jeho pomerne luxusného apartmánu a vošiel si rukami do vlasov s hlasným povzdychom plným sklamania i únavy. Do hôr sa tešil, ale to prvotné nadšenie z neho opadlo, len čo vstúpil do haly hotela. A prečo? Po Richardovi nebolo ani stopy. Ak správne predpokladal, bol jedným z tých, ktorých skosila chrípka. Takže predstava sexuálneho uvoľnenia sa rozplynula do stratena a s ňou i vyhliadka čo i len trošku príjemných sviatkov. Ale i tak to bolo lepšie, ako tráviť čas doma, s rodinou, ktorá by vás najradšej ani nevidela. Mal dve možnosti, ak sa na to pozrel celkom triezvo. Buď sa po pár dňoch vráti k sebe domov, do osamelého bytu bez vianočnej výzdoby, ale ostane tu a strávi pomerne príjemných pár dní v horskom prostredí. Takže sa rozhodol pre druhú možnosť. Vo vrecku tmavomodrej bundy mu zazvonil telefón. Keď mrkol na displej, musel sa usmiať. „Áno?“ ozval sa. „Hnusák!“ vyštekol ženský hlas na druhej strane linky. „Nechal si ma medzi tými supmi celkom samu! Ako si to predstavuješ?!“
5
„Aj tebe šťastná a veselé, drahá sestrička,“ uškrnul sa a sadol si do pohodlného kresla smotanovej farby. Dlhé nohy natiahol pred seba. „Hm!“ na moment sa odmlčala. „No, hej. Kde vlastne si? To ozaj neprídeš, alebo mama iba kecala?“ „Neprídem. Dobre vieš, prečo. Chcem mať pokojné sviatky. Aspoň raz.“ „A osamelé, čo? Alebo vari nie si sám?“ vyzvedala. „Som,“ zamrmlal a bola to vážne pravda. Nie ako naposledy, keď musel zahmlievať. „Dostala si môj darček?“ „Iste, ďakujem. Ale ocenila by som jeho osobné predanie, z rúk do rúk.“ „Barbi, nevyrývaj. Vieš, že to tak bude lepšie.“ „Nebude. Nie je to fér.“ „A čo je fér? Veď vieš, aké to bolo naposledy. Bolo u nás tak husto, že sa nedalo vydržať. Všetci chodili okolo ako na ihlách, nik sa so mnou takmer nebavil. Obchádzali ma, akoby som im oznámil, že mám lepru!“ „Potrebujú iba čas,“ pokúsila sa ich brániť, ale on vedel svoje. „Rád by som povedal, že to chápem, ale nemôžem. Ani pre mňa to nebolo ľahké. Musím končiť. Ale ešte sa ozvem. Cinkni, keď bude čistý vzduch.“ „Nechceš k telefónu ani mamu?“ „Nie zlato. Poslal som jej esemesku, to stačí. Aj tak sa mi neozvala.“ „Možno je preťažená sieť a...“ „Prestaň. Neospravedlňuj ich. Mám ťa rád, sestrička. Uži si sviatky.“ „Nápodobne, čau bráško.“ Zložil a hodil mobil na konferenčný stolík. Odrazu ho zmohla únava z prebdenej noci. Skopol si z nôh topánky a prešiel do spálne. Cestou zo seba stiahol bundu a prehodil ju nedbalo cez operadlo stoličky. Zobliekol si sveter i rifle, odhodil prešívanú ťažkú prikrývku bokom a šuchol sa pod perinu. Dá si šlofíka, hádam ho potom i to sklamanie z náhlej Rišovej marodky bude menej mrzieť.
3. kapitola Ostávali dva dni do Vianoc. Stále si mohol premyslieť, čo s voľným časom. Vrátiť sa domov alebo sa predsa len pridať k rodine a stať sa na moment ich jediným a jedinečným neviditeľným prihriatym členom, ktorého by s radosťou prehliadali? No, teda okrem jeho mladšej sestry Barbory, ktorá z jeho rozhodnutia nadšená veru nebola. Dúfal však, že jej to tým darčekom aspoň čiastočne vynahradí a okrem toho, mohli spolu stráviť Silvestra. 6
Ten nápad sa mu zapáčil. Pozve ju k sebe na pár dní a vyhodia si spolu z kopýtka. Lenivo sa prevalil v posteli z boka na bok a pozrel na hodinku, ktorá tikala na nočnom stolíku ako malá okrúhla rozbuška. Bolo pred deviatou, čo ho prekvapilo. Inokedy vstával pomerne zavčasu, ale zdalo sa, že tunajšie prostredie mu iba prospievalo. Chvíľu si len tak hlivel v perinách a díval sa ako sa za oknom lenivo prevaľuje riedka hmla, ktorá evidentne ustupovala. Ale slnko napriek tomu vidieť nebolo. Nevadí, pomyslel si. Dá si sprchu, raňajky a pôjde si zalyžovať. Veď aj kvôli tomu sem meral cestu, že? ooo xxx ooo Celé dopoludnie strávil na svahu. Do hotela sa vrátil iba preto, lebo mu začalo priveľmi škvŕkať v žalúdku a preto sa ani veľmi nerozpakoval. Vrátil sa dnu s lícami vyštípanými do červena od mrazu, zamieril priamo na recepciu, aby si vypýtal kľúč od izby. Nechtiac si pri tom vypočul, že sa po Richardovi zháňal aj iný klient. Najmenej o desať rokov mladší a... možno aj príťažlivejší. Ak to tak mohol objektívne, ale s nevôľou posúdiť. Nepotešilo ho to. Na izbu si so sebou priniesol skleslú náladu s rozporuplnými myšlienkami na to, že evidentne nebol jediným idiotom, komu Richard spríjemňoval noci, ktoré tu trávil a tiež mu napadlo, koľko takých hostí tu ešte chodilo a pýtalo sa naňho, než si rozladene nepripustil, že ich určite nebolo málo. Zamračil sa. Prečo mal talent vyberať si tých najhorších možných kandidátov i na post krátkodobého milenca? Čudoval, že za to nevyfasoval už dávno nejakú cenu! Niečo ako Naivný imbecil mesiaca! Bez rozmyslu zamieril priamo do spálne, kde zo seba zhodil overal a spotený, celkom nahý sa vybral do kúpeľne, kde si doprial rýchlu sprchu a na dôvažok si umyl i vlasy. Obliekol sa a zišiel do hotelovej jedálne, aj keď chvíľu zvažoval, či sa radšej nenaobeduje v súkromí svojho apartmánu. Jedáleň bola veľká, priam rozľahlá, v kútoch stáli vyzdobené vianočné stromčeky a na nich si veselo blikotalo farebné osvetlenie. Vybral si stôl celkom v kúte a sadol si chrbtom k tomu ihličnatému strašiakovi, len aby sa vyvaroval myšlienkam na svoju rodinu, ktorá bola isto už v plnom vianočnom ošiali a naňho si ani nespomenuli. Možno mu z toho nebolo dvakrát veselo, možno ho z toho pichlo i pri srdci, ale musel sa utešiť, že je mu stále lepšie tu, než tam, medzi nimi, kde by sa nedočkal ani jedného dobrého slovka. Vybral si z denného menu slepačí vývar a bravčové ragú s ryžou ako prílohou a restovanou zeleninovou oblohou. Hoci najprv uvažoval nad ľahším obedom a plánoval sa vrátiť na svah, chuťové bunky ho zákerne premohli a on nemohol odolať. Tunajší kuchár bol výborný a aj keď nevaril nejaké extra špeciality, na slovenskú kuchyňu bol prosto macher. Po jeho bryndzových haluškách sa išli hostia udupať, jeho mäsko bolo zakaždým lahôdkou a piekol prvotriedne muffiny, po ktorých sa vám len tak slinky zbiehali. Ani teraz to nebolo inak. Slepačí vývar s domácimi haluškami bol vynikajúci a ragú nemalo chybu. Ten chlap varil stokrát lepšie ako ktokoľvek, koho Axel poznal. Dokonca vrátane jeho matky a to už bolo čo povedať! 7
Keď dojedal, pohľad mu zabehol k oknám po pravej strane jedálne a jeho malý úsmev, ktorý mu vykvitol na tvári už po prvom súste, pohasol. Za oknami sa dvihla pekná snehová fujavica, čo vlastne zodpovedalo jeho pomyselnú otázku, prečo sa v jedálni nakopilo odrazu toľko hostí? A tu to mal. U čašníčky, ktorá po ňom hádzala široké úsmevy si objednal ešte zákusok a presso s mliekom, uvažujúc, ako vykryje zvyšok voľného času tohto dňa. Nechcel čučať len tak sám na izbe. Vtedy ho napadlo, že by si mohol ísť zaplávať, dať si saunu alebo využiť niečo z ich wellness ponuky. Nič z toho sa však nekonalo. Po káve a zákusku usúdil, že je taký plný, že by ho brucho stiahlo na dno bazéna ako tonovú kovadlinu a radšej sa vrátil do izby. Zapol si telku, pár minút bezcieľne blúdil po jednotlivých kanáloch až napokon neplánovane zadriemal pri Troch orieškoch pre Popolušku, bez ktorých by Vianoce asi zjavne ani existovať nemohli. ooo xxx ooo Julián si pošúchal unavené oči a oprel sa o operadlo svojej kancelárskej stoličky. Na stole pred ním ostal štôs papierov a prázdna šálka so zrnkovou usadeninou na dne. Tmavosivé nohavice dopĺňala biela košeľa a sivá vesta, ozdobená kravatou s vianočným motívom. Predčasný dar od jeho matky. Vždy mala niečo podobné v rukáve a on bol taký blázon, aby to na seba hodil a chodil tak medzi ľuďmi. Bral to ako malú recesiu. I tak si o ňom šuškali, že je asi trochu na hlavu, čo mu nijako zvlášť neprekážalo, lebo vedel, že si ho zamestnanci napriek tomu vážia a jeho malé módne výstrelky tolerujú s úsmevmi, ktoré sa pred ním ani nenamáhali ukryť. Tiež sa mu páčilo, keď si ho kvôli tomu dobromyseľne doberali a on nemal problém zažartovať si s nimi na vlastný účet. Aj keď nikdy neprekročili stanovenú hranicu. Predsa len, bol ich nadriadený a vedel byť nielen priateľský, ale i ostrý. Ak si to situácia vyžadovala, čo sa našťastie stávalo vážne málokedy. Už dávno sa ukázal ako schopný a pracovitý, ochotný priložiť ruku k dielu, keď sa to vyžaduje a nie zavaliť podriadených prácou navyše, aby sa lopotili od rána do večera do samého úmoru a potom iba vyčerpaný padli do postele, zatiaľ čo on si bude váľať šunky v pohodlí svojho kancla. Plusom bolo i to, že bol zručný. Vedel opraviť dokonca prasknuté potrubie, či zaseknutý zámok na dverách. Jediné, do čoho sa vážne nepúšťal boli elektrické obvody. Dva dni do Vianoc, pomyslel si, keď na pol ucha počúval hotelového animátora, ktorý sa staral o zábavu hostí. Robo mal pred sebou na A štvorke spísané návrhy, ktoré mu priniesol na schválenie. Dúfal, že to bude posledné, o čom dnes rozhodne. „Zajtra s detvákmi plánujem vyzdobiť Vianočný strom v tanečnej sále, večer by sme mohli usporiadať v okolí hotela Honbu za pokladom. Vieš, niečo na štýl minulého roka. Rozvešiame svetlá, účastníkov vyzbrojíme reflexnými vestami a baterkami, okolie zas nápovedami, indíciami a samozrejme, nesmie chýbať poklad. Navrhujem, aby ním tohto roku bola Vianočná hviezda, ktorú potom pripevníme na ten stromček, ktorý budú zdobiť deti.“ „Znie to fajn. Kto ti s tým helfne?“ 8
„Katka a Mária sa ponúkli na výrobu indícií, Majo a Maťo mi pomôžu s tými svetlami. Bude to kolektívna práca. Pridáš sa?“ Prikývol. „Určite. Myslím, že to bude mať úspech. Po minulé roky sa pridali k deťom i rodičia a ak si odmyslím tú záverečnú pátračku po sedemročnom Albertovi, nebolo to zlé.“ Robo súhlasil. „A Oto z kuchyne sľúbil, že nám pripravý čaj, punč a niečo pod zub.“ „Výborne.“ „Super. Na Štedrý večer potom plánujem disku. Nemyslím si, že by chceli hostia tráviť celý večer v jedálni, či na izbe a po minulé roky sa to osvedčilo. Alebo mám popremýšľať nad niečím novým?“ „Nie, netreba. Dobre, máš v tomto voľnú ruku, ale neprežeň to. A tentoraz mysli na to, že by sa znova mohol niekto niekde zatúlať.“ „Jasné, šéfe. Budem sa riadiť heslom – Vždy pripravený! Čestné skautské!“ „Padaj, ty šašo!“ odbil ho s úsmevom. S tým sa mladý animátor dvihol a opustil jeho kanceláriu so spokojným pohvizdovaním. Krátko na to Julián zaklapol svoj laptop, zhasol svetlo a vybral sa do izby. Mal neuveriteľnú chuť zaplávať si a určite si dá i saunu. Už sa na to tešil. Uvoľnenie potreboval ako soľ. Cítil, aký je v ramenách stuhnutý ako skala. ooo xxx ooo Axel otvoril dvere na saune a zamračil sa. Šťukol vypínačom, ale nič sa nestalo. Miestnosť sa kúpala v šere a množstve pary. „Len poďte, ak vám neprekáža, že klipla žiarovka a mne sa nechce zháňať niekoho, kto by to dal do poriadku.“ Axel sa trochu strhol, keď tam tak nerozhodne postával s ručníkom omotaným okolo bedier v pootvorených dverách a uvažoval, či vojsť, alebo na dnes saunu vynechať. „Môžem po niekoho skočiť, aby...“ „Netreba,“ povedal mu z tmy ten hlas, „mám to v pláne, ale ešte potrebujem aspoň desať minút. Tak pridáte sa? Ubezpečujem vás, že nehryziem.“ Vstúpil dnu s vedomím, že si z neho robí žarty. Sám nevedel, či kvôli tomu hlasu alebo pôvodnému zámeru, dopriať si trocha horúcej pary a vypotiť sa. Ten hlas ho bezpečne navigoval v tme a chvíľu predtým, než sa dostal k dreveným lavičkám sa po ňom načiahla i ruka toho neznámeho. Prijal ju len pre lepšiu navigáciu, lebo jeho oči si na tmu ešte nestihli privyknúť a hneď ju i pustil. Dúfal, že tu bude sám a nie s niekým a po tme tmúcej. Sedel tam mlčky, mračil sa a zízal do štvorcového okienka na dverách o pár metrov ďalej, cez ktoré sem prenikalo svetlo z chodby. Napadlo ho, že asi mal predsa ísť po niekoho, aby to dal do poriadku. Cítil sa... divne.
9
„To je tým chýbajúcim personálom? Ste jedným z nich?“ opýtal sa, aby tu nesedel mlčky ako tĺk. V tej tme zaznel mužov pobavený smiech. Napodiv celkom príjemný. „Dá sa to tak povedať. Ale ubezpečujem vás, že personál je znova komplet a v plnej poľnej pripravený postarať sa o klientov hotela.“ „Mhm,“ zamumlal a oprel sa o stenu za svojim chrbtom. Bolo zvláštne zhovárať sa s niekým, komu nevidel do tváre a mal problém priradiť si tak k tej tvári hlas. Jedno však už vedel. Nejednalo sa o nikoho z hotelových hostí, čo vylučovalo celú fúru možností. „Videl som vás lyžovať. Ste skvelý a rýchly. Máte... impozantný štýl jazdy.“ „Ďakujem,“ zamumlal a trochu sa uvoľnil, i keď sa práve dozvedel, že bol na svahu sledovaný týmto neznámym. A predsa ho to neznepokojilo, akoby asi malo. „Lyžujem rád.“ „Ja lyžovať neviem. Keď som bol ešte chlapec, zlomil som si ľavú nohu v členku. Odvtedy som sa na lyže nepostavil.“ „To ma mrzí.“ „Nemusí. Sú aj iné zimné športy, ktoré sa dajú pestovať,“ vyhlásil bezstarostne. „Napríklad?“ opýtal sa Axel do tmy. „Sánkovanie.“ Ten hlas to povedal tak jednoducho, až sa musel rozosmiať. Predstava dospelého muža na sánkach bola proste zábavná. Očakával, že spomenie snowboard alebo korčuľovanie, nie sánky. „Nesmejte sa, myslím to vážne,“ upozornil ho ten hodvábny barytón, ale napriek všetkému Axel mohol s určitosťou tvrdiť, že i on sa usmieva. „Videl ste už našu sánkarskú dráhu? Je perfektná. Hoci mám na ňu teraz pomenej času.“ To ho zaujalo. Zaumienil si, že si ju pôjde pozrieť. Len pozrieť. Nebol taký blázon, aby ju i opáčil. To s radosťou nechá deťom a tomu neznámemu hlasu. Znova sa medzi nimi rozhostilo ticho, ale bolo príjemné. Už mu neprekážalo, že svojho spoločníka nevidí, i keď mu napadlo, že by sa pokojne mohol spýtať, kto je a zoznámiť sa takto, po tme. Bolo by to nevšedné, ba možno čudné, ale čo už, keď tu ruplo svetlo. „Viete, že som si vás všimol od prvého momentu, keď ste sem prišli prvý raz?“ Tá otázka, či skôr vlastne nečakané priznanie ho na moment omráčili a donútili iba mlčky zízať do tmy po svojej pravici. „Páčite sa mi,“ zaznelo ďalšie otvorené priznanie. „Myslím, že Richard si nezaslúžil, aby vôbec prekročil prah vašej izby. Viem, že to asi vyznieva žiarlivo, ale vážne som mu závidel.“ Hlas sa po jeho pravej ruke sfarbil melanchóliou a bolo v ňom odrazu viac... smútku i úprimnosti, že Axel netušil, čo si s tým počať. Mohol ho zastaviť, umlčať, poslať s tými kecami do riti, ale nespravil
10
to. Zo šoku, či prekvapenia? Nemal poňatia, ale možno za to mohla i tá tma, ktorá nechtiac vytvárala zázemie nečakanej intimity. No a možno to bolo i preto, lebo sa mu ten hlas zapáčil. Upokojoval ho a vábil spôsobom, o akom doteraz ani nechyroval. „Vy to viete?“ „No, tu je to tak trochu všeobecným tajomstvom,“ priznal. „Ach. A je tajomstvom i to, že som nebol jediný, komu... venoval pozornosť?“ Sýty barytón sa odmlčal. „Chápem,“ hlesol Axel neveselo. „Môžem... Ja...“ habkal odrazu ten hlas a znel trocha zadýchane. Axel pocítil slabý závan vzduchu, keď sa k nemu o máličko priblížil. „Mám chuť urobiť niečo strašne bláznivé,“ povedal a Axel sa zachvel. Dokonca by prisahal, že mu naskočila napriek horúcej pare na tele husia koža v predtuche niečoho... na čo si nedovolil ani pomyslieť. „A čo?“ opýtal sa. Odrazu si uvedomil vlastný zastretý hlas, telo vlhké od potu, ktoré sa k nemu priblížilo ešte viac a ruku, ktorá sa ocitla na jeho nahom stehne tesne pod lemom ručníka, ktorý mal omotaný okolo pása. Cez pootvorené pery sa mu vydralo prekvapené zhíknutie a on zazrel jedine čierny obrys postavy, ktorá si kľakla medzi jeho mierne rozkročené nohy. Vzala ho za stehná a jemne ich od seba oddelila ešte viac. Vlhký penis mu skĺzol zo stehna a oprel sa o lavičku. Srdce sa mu roztĺklo ako o závod, keď sa rukami zaprel o lavicu po svojich bokoch. „Smiem?“ opýtal sa ho ten podmanivý hlas a on sa zachvel. Podbruško sa mu stiahlo radostným očakávaním. Ruky, ktoré patrili k tomu kľačiacemu telu ho jemne láskali po stehnách kúsok nad kolenom, akoby sa neodvážili ďalej. Iba sa na tú tmavú siluetu díval rozšírenými očami a s neveriacim pohľadom. Uvedomil si, že ho opantalo vzrušenie už len z tej predstavy. Penis podrástol, miešok oťažel, v ústach mu vyschlo. Toto sa mu ešte nikdy neprihodilo. Ani niečo podobné. Vážne to ten chlap vystihol. Bolo to bláznivé, strašne bláznivé. No i myšlienka na túto šialenosť bola príliš lákavá, aby ho odmietol. Axel zasypel, keď pocítil ako sa ruka vydala nahor, k slabinám. Zjavne vzal jeho mlčanie ako súhlas, podľa porekadla – Kto mlčí, ten svedčí. Ak mal pravdu povedať, vôbec nebol proti. Bude to možno celkom príjemná zmena oproti vlastnoručnej práci niekde v hotelovej kúpeľni. Tie cudzie prsty ho skusmo poláskali, než sa druhá ruka chopila jeho ručníka a zbavila ho od neho. Prsty vyšplhali po jeho plochom bruchu a hrudi, zavadili o bradavku a vrátili sa podobnou cestou späť k stehnu. Axel ucítil na penise jeho dych. Aspoň mal ten dojem, pretože v tomto parnom prostredí to bolo ťažké určiť s presnosťou. Cudzia dlaň poťažkala jeho penis, prsty opatrne pretiahli predkožku cez hlavičku. Obtrel sa oňho nosom? Vážne ho ovoňal? Axela to vzrušilo ešte viac. 11
No a chvíľu na to zažil najkrajší orálny sex, na aký si len dokázal spomenúť. Nikdy predtým tak hlasno nestonal, nikdy predtým nikomu do úst tak prudko neprirážal, nikdy prv nemal pocit, že sa triešti na miniatúrne častice svojho bytia, ktoré explodovalo s nečakaným výbuchom aj napriek varovaniu do jeho úst. To spokojné pradenie, ba mľaskanie, neustávajúce sanie jeho penisu, než neochabol úplne ho nenechávalo na pochybách, že si to muž užíva rovnako ako on. Axel bol so silami v koncoch. I stehná sa mu stále trochu chveli. Ale nevedel, čo ho dostalo viac. Ten báječný orgazmus, ktorý mu ten neznámy celkom nezištne zabezpečil, lebo pri tom na svoje uspokojenie evidentne ani nepomyslel – a to vedel určite, lebo po celý čas na sebe cítil obe jeho ruky – alebo to poďakovanie na záver, ktorým ho dočista omráčil. A skôr, než sa stihol spamätať, opustil miestnosť a zanechal ho tam v tom podivnom rozpoložení a absolútne malátneho, zmäteného, ale uspokojeného. Až vtedy Axelovi došlo, kto by mohol byť muž s tým príjemne hlbokým hlasom. A tá predstava vôbec nebola odpudivá. Práve naopak. Ale najprv si to bude musieť preveriť, než sa naňho nabudúce vrhne. Vrhne sa naňho? napadlo mu scestne a musel potriasť hlavou, aby sa z toho zážitku spamätal. Pomyslenie na primeranú odplatu mu však po zvyšok večera neschádzalo z mysle.
4. kapitola Ráno ho zahliadol iba letmo. Zjavne kontroloval vianočné prípravy, o niečom sa chvíľu dohadoval s hlavným čašníkom a potom sa vrátil k recepcii, alebo kde vlastne zdúchol. Možno pomáhal zdobiť detvákom v tanečnej miestnosti veľký vianočný stromček. Axel si v jedálni vybral výhodné miesto, odkiaľ mal výhľad na celú miestnosť a z časti dovidel i na chodbu. Ak dúfal, že sa mu podarí zachytiť aspoň jeho hlas a rozpoznať ho, aby ho porovnal s tým, ktorý mu stále rezonoval v ušiach od včerajšej noci v saune, mýlil sa a snažil sa márne, nech ako napínal sluch. Nešlo to. No aspoň si dostal možnosť lepšie si ho obzrieť. Mal v živej pamäti, že pôsobil príjemným dojmom, aj keď si ho nikdy veľmi nevšímal a skôr ho ignoroval. Uvažoval, či to bolo jeho nevýrazným vzhľadom alebo výškou. Ale ako sa naňho pred chvíľou díval, nepripadal mu nízky. Priveľmi. Možno o pol hlavy nižší než on, nie viac. Mal tmavé, nakrátko ostrihané vlasy s o máličko dlhšou ofinkou, ktorú si vždy upravoval tak, aby mu trčala dohora. Vyzeralo to dobre a dokonca štýlovo. Na jeho vek, pomyslel si vzápätí, lebo bol by dal ruku do ohňa za to, že v tomto smere ho prevyšuje aspoň o päť rokov, pričom mal on sám tridsaťšesť. Mal širšie plecia, úzke boky a ploché nielen brucho, ale i zadok. Ale ani to nepovažoval Axel za nedostatok. No a v obleku vyzeral vážne elegantne. Napadlo mu, že niektorí muži sú fakt zrodení nosievať iba obleky, lebo iní v nich zasa pôsobili neisto, či zošnurovane.
12
Manažérovi však dnes chýbalo sako. K tmavomodrým nohaviciam, tak tmavým, že vyzerali skoro až čierne si doladil lososovú košeľu so štrikovanou svetlosivou vestou s motívom tmavomodrých snehových vločiek a okolo krku mal uviazaného tmavomodrého motýlika. Axel si nebol istý, ale bol pri prisahal, že dokonca zbadal pod spodným lemom nohavíc mihnúť sa pestrofarebný kúsok ponožky. Musel sa škrnúť. Zjavne to bol muž plný mnohých prekvapení a to ho zaujalo ešte viac. Predstava, že ho tento na prvý pohľad škrobený manažér včera večer obšťastnil famóznym orálnym sexom sa ešte stále javila ako totálne šialenstvo, ale už to nepovažoval za svoju nereálnu fantasmagóriu. Predstavil si jeho tvár, ktorú si už bez problémov dokázal vybaviť. Bola klasicky normálna, pekná. Mužná a súmerná. Tmavé obočie mal upravené, nos úzky a rovný, líca plné a pokrývala ich brada. Nepôsobilo to však odpudivo, ale... veľmi slušivo. Dokonca mu to ani nepridávalo na veku. Bolo vážne možné, že si ho všimol hneď na prvý šup, keď sem pred pár rokmi zavítal po prvý raz? Tak to predsa včera povedal, nie? hútal Axel nad šálkou čiernej kávy. Možno by sa mal hanbiť už len preto, lebo on ho absolútne prehliadal, ale... ak mal byť úprimný, nič také nepociťoval ani len vzdialene. Vtedy mal hlavu plnú iných starostí. Keď sem zavítal prvý raz, tiež to bolo okolo sviatkov, len pre zemnu pred Silvestrom. To sa doma konečne priznal, ako je na tom so svojou sexualitou a vypočul si salvu výčitiek takmer od každého člena rodiny. Zamiešala sa do toho ešte i rozhorčená drahá švagriná, pretrpel matkin srdcervúci nárek, predýchal otcove zaryté mlčanie a ignoráciu, len aby na dôvažok zniesol bratove múdre reči, keď sa potúžil alkoholom, než ho napokon nezasypal slovami ako sprostý buzík, teplejší než radiátor v zime a vydrbaný riťomil, ktorý u nich nadobro skončil. A to ani nespomínal fakt, že krátko pred tým spáchal jeho priateľ samovraždu, z ktorej sa mal problém spamätať. I preto naivne hľadal podporu u svojej rodiny. No žiaľ, dočkal sa jej jedine u najmladšej sestry Barbory, ktorá ho jediná bránila pred všetkými ako tigrica svoje mladé. Dopil kávu a odsunul od seba prázdnu šálku i s podšálkou. Staré spomienky v ňom vyvolali príval trpkej nostalgie. Nechcel sa k tomu vracať, nemalo zmysel kriesiť minulosť, keď ju už pochoval a zmieril sa s ňou ako najlepšie vedel. Vstal od stola s bielym obrusom a vázičkou ozdobenou vianočnou ružou, aby vyrazil von, na lyže. V hotelovej hale si obul lyžiarky a keď kráčal opatrne von, napadlo ho, že by si poobede mohol pozrieť tú sánkarskú dráhu. ooo xxx ooo Díval sa za ním od pultu recepcie a na pol ucha počúval Terezu, ktorá sa vybavovala s nejakou klientkou cez telefón. Poznačila si jej novoročnú rezerváciu a uistila ju, že bude mať apartmán pripravený. „Výborne,“ otočila sa k nemu tmavovláska s úsmevom. „Ostal voľný už iba jeden, ale som si istá, že to dlho nepotrvá. Vďaka štedrej nádielke snehu tu máme bohovské lyžiarske podmienky, šéfe.“ Vycerila naňho zúbky v spokojnom úsmeve. „Och a aby som nezabudla, volala vám matka.“
13
„Okej, ešte niečo?“ opýtal sa neprítomne, keď pozoroval ako mu objekt záujmu mizne z očí opatrným krokom. „Áno, máte jej volať až večer, lebo má vraj nabitý program.“ „Fajn,“ zamumlal. Tereza mu luskla prstami priamo pred tvárou. „Ste si istý, že ma vnímate?“ „Hm?“ otočil sa k nej, akoby sa prebral z tranzu a ona sa naňho zadívala s obavou. Medzi tmavým obočím sa jej spravila vráska a mohol za ňu on. „Len mi nevravte, že niečo lezie i na vás,“ zhrozila sa, ale on len prevrátil očami a pokrútil hlavou. „Žiadny strach. Keby niečo, budem u seba, dobre?“ ubezpečil ju a radšej sa vytratil, než si niekto nevšimne, čo je pravou príčinou jeho rozpoloženia. Neplánoval byť druhým Cassanovom tohto hotela, hneď za prelietavým Richardom. Bol by to preňho veľmi ponižujúci status. Vrátil sa do kancla a sadol si za stôl. Po chvíľke civenia do blba siahol do najspodnejšieho šuplíka, odomkol ho a vybral odtiaľ jedinú zarámovanú fotku. Bol na nej on a jeho priateľ. Prešiel po nej láskavo prstom a tvár na sekundu skrášlil smutný úsmev, než ho nepochovala lavína spomienok. Bolo to už viac, než sedem rokov, čo Frederik skončil pod snehovou lavínou v Tatrách. Márne si kládol otázku ako to bolo možné, veď bol záchranár, ale odpoveď na ňu asi neexistovala. Jeho strata ho zlomila o to viac, že mali spolu krásny, harmonický vzťah. Bol preňho všetkým a zrazu mal prázdne ruky, prázdnu posteľ, prázdny byt. Pohreb bol asi najhorším zážitkom, lebo len čo sa ukázal, Fredova matka ho nenávistným šeptom obvinila, že jej skurvil syna a odvrátil ho od rodiny. Chápal to, sám bol kresťan, ale... oni boli evidentne fanatici. Pritom to boli oni, ktorí sa takého výnimočného človeka vzdali len pre jeho nelichotivú sexuálnu orientáciu. Citovo zaslepení i voči vlastnému synovi. Urážku zniesol mlčky a zmizol skôr, než sa smútiaci roztratili krátko po tom, čo zmizla rakva v krematóriu za oponou a za dvierkami rozpálenej pece. Ešte dlho po jeho smrti nosieval po byte Fredove košele, spal v jeho pyžame a nepral jeho veci tak dlho, len aby nestratil kontakt s jeho vôňou, ktorú z nich cítil. Lenže i najhorší smútok jedného dňa prebolí, alebo aspoň tá najhoršia bolesť ustúpi tak, aby ste mohli žiť a fungovať ďalej. Preto sa viac zameral na prácu a nasadil temer neúnosné tempo. Svoj post fakt získal zaslúžene. No a pomohla mu i matka. Mal šťastie, že na rozdiel od otca bola chápavou a milujúcou. Odložil fotografiu späť a zamkol šuplík. Staršie spomienky nahradili tie novšie, čerstvejšie. Ten včerajší večer bol fantastický. Ani sa mu nesnívalo, že by bol schopný vykonať takú donebavolajúcu nehoráznosť a vyfajčiť mu vtáka v saune. Mohlo to skončiť všelijako. Pokojne dnes mohol po hoteli korzovať s pekným monoklom pod okom alebo s rozbitou hubou.
14
Ale nestalo sa. A ak mohol tvrdiť sám za seba, vôbec nebol sklamaný, i keď si prišiel na svoje len Axel Németh. Pousmial sa. Stále cítil v ústach jeho chuť, i keď to nebolo možné a on to vedel. Neľutoval. Ani svoju z päty vytiahnutú odvahu, ani tú náhlu spontánnosť. A v duchu si prial, aby to nebol posledný pekný zážitok, ktorý ho v tomto roku ešte čaká. Mal pocit, že je konečne pripravený na niečo viac. I na nový vzťah... ak by tu taká možnosť čo i len trošku existovala. Zo zamyslenia ho prebralo zazvonenie telefónu. „Áno?“ ozval sa a vzápätí sa prepol do anglického jazyka, aby poinformoval akéhosi záujemcu o najdrahší apartmán o snehových podmienkach i miestnych „atrakciách.“ ooo xxx ooo Zasmial sa do telefónu a Axel zneistel. Vybehol z hotela za ním, krátko po tom, čo manažér zahájil akciu pre hostí s názvom Honba za pokladom. Aj on bol vonku, dal si pri stánku s občerstvením čokoládový muffin s bohovským bielym krémom a kokosovou posýpkou a zapíjal to pohárom punču. „Nie, mami, neprídem. Mám plný hotel hostí a ľudí na marodke,“ povedal a hneď na to sa zasmial. „Super, len daj pozor, aby sa strýko Emil znova nedusil kosťou z kapra ako minulého roku a bude to fajn.“ „Králika na Vianoce? Teraz zavádzaš nové tradície? Som zvedavý, čo ti na to povedia,“ chechtal sa pobavene. Kráčal pred ním niekoľko metrov a za sebou ťahal sánky. „Mami, výraz - srať na to - nie je práve zdvorilý. Od koho máš pre pána také hlášky?“ Axel si pripadal ako trafený špehúň. Ale aspoň jedným si bol istý. Tým jeho hlasom! Príjemným a hladkým ako zamat. Pokojným a veselým a... Spravil ďalší krok a zapadol do snehu po kolená. „Do hajzlu!“ šepol rozladene a štveral sa späť na cestičku. Ak ho manažér v civile zbadá prvý, môže si vymyslieť niečo vierohodné, takže už žiadne záveje! Kráčal v jeho stopách, čo bolo istejšie. Akurát, keď dvihol hlavu, zamračil sa. Manažérik sa mu niekam stihol medzičasom vypariť! Pár metrov ešte napredoval a žmúril oči proti dotieravým snehovým vločkám, než neustrnul. „Sledujete ma kvôli tým vysokokvalitným sánkam alebo ste len zvedavý na našu sánkarsku dráhu?“ opýtal sa ho z čista-jasna ten éterický hlas vo chvíli, keď už nadobudol dojem, že sa ten chlap i so sánkami asi fakt prepadol pod zamrznutú zem a on spanikáril. Axel sa napriek tomu musel pousmiať, i keď to bolo sotva vidno. Osvetlenie od chaty a jej výskajúcich hľadačov sem sotva doliehalo. Pri ceste boli postavené solárne lampy a popri trati a oplotení z jednej strany natiahnuté farebné svetielka. Nad tým, kde sa napájajú na elektrinu v tomto snehu sa ani nepokúšal zamýšľať.
15
„Kvôli sánkam, pravdaže. V požičovni nič také... kvalitné nemali,“ odvetil a počkal, kým muž nepodišiel bližšie. Ich oči sa stretli, jeden úsmev vyvolal druhý. „Myslel som si. Ale varujem vás, tieto sú moje vlastné, vyrobné na zakázku,“ povedal a zadíval sa na dráhu pred nimi. „Možno vás zveziem.“ „Skutočne?“ chytil sa jeho ponuky Axel, nech mu to pripadalo akokoľvek detinské, predstava ako sa spolu vezú na sánkach bola fakt bizarná a doslova smiešna. „Mhm,“ zamrmlal a pozrel opäť naňho. Tentoraz sa Axel pod tým pohľadom zachvel. Bol nevyspytateľný. Akoby zvažoval, čo si za tú ponuku žiadať. Popravde, bol by povoľný k čomukoľvek, vážne. Po tom včerajšom večeri... Ešte i teraz mu telo v odozve na živú spomienku príjemne zabrnelo a žalúdok sa mu stiahol. Lenže manažér sa nevyslovil, iba sadol na sánky a kývol mu, aby nasledoval jeho príklad. Sadol si zaňho. „Mám dlhé nohy,“ upozornil ho, na čo sa muž iba uškrnul. „Tak ich držte hore a držte si čiapku, ideme z kopca.“ Jeho obavy, či niekde napol ceste nezapadnú sa ukázali ako neopodstatnené. Dráha bola dokonale upravená, sneh na nej utlačený a na niektorých miestach vytvoril zľadovatenú plochu, čo však neprekážalo. Vážne šli z kopca a Axelom až myklo dozadu, keď sa z neho spustili. Musel sa chytiť oboma rukami zadnej časti sánok, aby neostal sedieť na zadku hneď po štarte na udupanej snehovej trati. Okolo hlavy im svišťal mrazivý, zimný nočný vzduch, do tváre a očí sa im hrnuli snehové vločky, ale on vnímal iba mierne zakloneného muža pred sebou, ktorý mu takmer ležal medzi nohami, jeho uvoľnené pokriky a zručné manévrovanie, než sa očarený Axel na konci nepozabudol a nespustil nohy priskoro. Samozrejme, že sa prevrátili do najbližšieho záveja, ale popravde, nikdy sa tak nenarehotal a ešte i sám zo seba. Zostal ležať na chrbte v snehovom záveji, než sa k nemu neprihnal vyjavený manažér. „Ste celý?“ opýtal sa s obavami a on iba prikývol. „Absolútne. Hovoril som, mám dlhé nohy,“ neprestal sa usmievať. „Čo sánky? Prežili to?“ „Blázon,“ vydýchol si uľahčene muž a tiež sa uškrnul. „Čo tam po sánkach. Horšie by bolo vysvetľovať, ako sa mi podarilo prizabiť hotelového hosťa, nemyslíte?“ Axelov úsmev pohasol, ale len trošku. Všimol si jamky v jeho lícach, odlesky farieb, ktoré mu na tvár hádzalo teraz už mdlé svetlo žiarovčičiek a neubránil sa tomu, aby sa nenadvihol do sedu a nenaklonil sa k nemu. Ich ústa sa na malý moment spojili. Netrvalo to viac, než tri sekundy a on sa odtiahol len natoľko, aby preskúmal jeho tvár a zistil, či o ten bozk vôbec stojí.
16
„To má byť splátka za tú jazdu? Lebo toto bolo málo i na zálohu,“ poznamenal manažér zastretým hlasom, na čo sa Axel s úsmevom predklonil natoľko, aby ústami prekryl tie jeho. O niečo neskôr už opäť ležal na snehu, manažér hotela na ňom a jeho jazyk mu opatrne sliedil v ústach. Axel nevedel, čo od toho svojho nočného výletu očakával, ani čo očakával od toho, že sa za ním vôbec vybral, ale toto... predčilo všetky očakávania. Ten bozk bol nádherný. Ten chlap sa do neho obul všetkými možnými spôsobmi, ochutnával ho, spoznával, hral sa s ním, maznal, privádzal ho do šialenstva, skúmal a bral mu dych. Keby neležal, podlomili by sa mu zaručene kolená. Keby neležal, roztočila by sa mu z toho bozku hlava. Podivné, pomyslel si, keď mu okusoval spodnú peru, len aby ju potom nasal do úst a špičkou jazyka poláskal hornú peru od ľavého kútika po celej dĺžke, aby sa ním vnoril dnu a pozval ho na návštevu k sebe. Axel sa nebozkával prvý raz, ale toto... bol bozk bozkov. A odrazu si pri ňom pripadal strašne... fádne a obyčajne. Keď sa ich ústa po nekonečnej chvíli od seba opäť oddelili, tentoraz na dlhšie a nos manažéra sa obtrel o jeho mrazom vyštípané líce, Axel mu vzal tvár do dlaní, zahalených v čiernych palčiakoch. Chvíľu lapal dych, palcami zadumane hladil jeho líca a pohľadom visel na jeho pootvorených ústach, než nevystúpal až k očiam, ktoré ho obozretne pozorovali. „Ako... ako sa voláš?“ vyrazil zo seba, keď si uvedomil, že stále nepozná jeho krstné meno. Muž, ktorého váhu tela na sebe stále cítil sa z neho zdvihol a posadil sa vedľa. Stále sa dívali jeden druhému do očí. „Julián.“ Axel k nemu natiahol ruku. „Teší ma, ja som...“ „Axel. Viem a potešenie je na mojej strane,“ stisol mu ruku a pomohol mu na nohy. „Dáme si ešte jednu jazdu?“ Axel prikývol, znova s úsmevom. Pomyslel si, bodaj by to myslel dvojzmyselne, ako to i znelo, ale už i tak mal dojem, že sa mu dostalo viac, než si dovolil dúfať. Podišiel k sánkam zapichnutým predkom do záveja opodiaľ a chytil ich za čiastočne zmrznutú šnúrku. „Dobre, ale teraz šoférujem ja,“ vyhlásil. Julián sa uškrnul. „Nepoznáš terén.“ „Nevadí. Myslím, že mám dosť nadšenia pre vec a učím sa rýchlo. Sú to dostatočné kvality pre amatérskeho vodiča sánok?“ „Tak sa zdá, že to bude musieť stačiť,“ podotkol Julián a vykročil za ním. Obvykle tú spiatočnú cestu neznášal, predsa len, nebol to práve mierny kopec, ale dnes mal výnimočne ľahký krok. 17
Aká to šťastná nehoda a aký bohovský bozk. Dúfal, že nebude ich posledný!
5. kapitola V miestnosti stlmili svetlá, v pozadí hrali z rádia koledy a on vedno s ostatnými počúval fakt kratučkú modtlitbu manažéra hotela. Najprv v slovenčine, potom v angličtine. Ten večer sa vôbec nedal nazvať fiaskom. Napriek tomu, že to bol veľmi netradičný Štedrý večer, ktorý zahŕňal hromadnú večeru podávanú v jedálni spolu s ostatnými hosťami a množstvom tradičných chodov. Nielen tých slovenských. Kuchár sa evidentne prekonával, lebo chcel ulahodiť všetkým, takže Axel napokon ochutnal kúsok pečenej husi so sladkým ovocným kompótom, čo bolo nemeckou tradíciou a tradičným poľským svätoštefánskym koláčom. Neodolal ani vianočnému pudingu v anglickom podaní a pekne sa zasmial na minci ukrytej na dne krištáľovej misky, v ktorej bol servírovaný. Vážne, ten kuchár by si zaslúžil medailu. Nehovoriac o tom, že bolo všetko absolútne vynikajúce. Keby bol doma, už by si povoľoval gombík na nohaviciach, ale čo tu? Preto si dal z každého len po troške, aby mohol ochutnať všetko a aby mu nič neuniklo a i tak bol do prasknutia plný. Bola to príjemná zmena oproti zažitej tradícii. Okrem toho, nečakali ho žiadne hádky, žiadne zazeranie a žiadne ponosy. Miesto toho sa pridal k ostatným a sledoval ako sa ozval hlas zvona a prítomné deti sa vrhli do vedľajšej miestnosti pod stromček, ktorý len včera ozdobovali. Rýchlo si rozdali podľa mien darčeky a ešte rýchlejšie ich rozbalili. Axel stál vo dverách a mlčky ich pozoroval. „Takto tráviš všetky Vianoce?“ opýtal sa so záujmom, keď za sebou vycítil jeho prítomnosť. Julián pokrútil hlavou. „Nie, nie všetky. Viac sa mi páčia tie, ktoré môžem stráviť v kruhu rodiny, s tými, ktorých milujem,“ pri tých slovách sa im stretli pohľady a Axel sa neubránil rumencu. Tiež sa mu zazdalo, že sa v jeho prítomnosti červená akosi pričasto, čo sa mu prv nestávalo. Netušil, čo to vyvoláva, ale radšej by bol, keby to prestalo. Predsa len, rumenec sa k jeho ryšavým vlasom vôbec nehodil. Iba zvýrazňoval tých pár pieh, ktoré mu drzo kraľovali na nose i na lícach, a ktoré od decka neznášal. Pripadal si vďaka nim ako Frodov kamoš Pippin z Pána prsteňov. Julián sa popri ňom pretisol dovnútra, aby mohol zahájiť večernú zábavu. Axel musel priznať, že je na ňu zvedavý. To ešte netušil, čo ho čaká. Stále podopieral dvere a civel najprv na vystúpenie detí, ktoré spievali najznámejšiu koledu, pričom uvažoval, kedy si to vôbec stihli nacvičiť, lebo spievali pekne a ani raz sa nepomýlili. Nasledovalo vystúpenie kúzelníka – ako sa ukázalo bol to jeden z poľských hostí – ktorý predviedol kúzlo s kartami, potom s kvetmi - vianočnými, ako inak - potom nechal zmiznúť manažérovi mikrofón a keď ho nepričaril späť, iba sa koktavo ospravedlňoval, lebo netušil ako sa to mohlo stať, než ho nakoniec za potlesku nevylovil z vrecka jeho saka, pod ktorým sa skrývala už známa vesta s motívom snehových vločiek. 18
Na záver vyťahoval z klobúka miesto zajacov vianočné lízanky a cukríky, a hádzal ich medzi hostí ako dobrý deduško večerníček. Akoby toho sladkého nebolo za celý deň dosť. Tanečná zábava mohla začať, len ju bolo potrebné zahájiť. Preto Julián vyhlásil tradičnú manažérsku volenku, dal signál dídžejovi a z vázy vytiahol červenú ružu. Kráčal si spomedzi hostí vybrať toho najsmutnejšie vyzerajúceho adepta na prvý tanec. Axel by sa bol tomu i zasmial ako ostatní, ale keď pred ním zastal a nechcel vypadnúť, nebolo mu všetko jedno. Iba vytreštil oči. „To nemyslíš vážne!“ zvolal zhrozene, ale to už sa pred ním manažér spôsobne uklonil. „Smiem prosiť?“ opýtal sa a napriek protestom ho viedol na parket za všeobecného pobavenia prítomných, hostí i personálu. „Neviem tancovať!“ bránil sa, ale nepomáhalo to. Julián sa naňho iba uškrnul a pritiahol si ho bližšie. „Len sa nechaj viesť, bude to zábava, uvidíš.“ Vzal si kvet medzi zuby a žmurkol naňho. Axel s ním nesúhlasil. „Skôr katastrofa.“ Julián sa iba zaškeril a urobili pár krokov do rytmu. Nešlo to zle. Nepotkol sa a ani manažérovi nestúpil na nohu. Zatiaľ, pomyslel si a zhíkol, keď urobili prudký obrat, pričom si pomyslel, že teraz sa určite na tej zemi ocitne. Mýlil sa, lebo Julián ho držal pevne. Netancovali dlho, ale keď to divadlo skončilo, lapal po dychu a preklínal sa za pahltnosť pri večeri. Jeho partner si užíval výskot a potlesk, kým sa on spamätával a zbieral svoju sebaúctu roztrúsenú po parkete. I keď mal napokon dojem, že to v duchu prehnal. Cítil sa iba trápne, ale zdalo sa, že ľudia sa bavia. Hoci na ich účet, takže sa rozhodol vziať to športovo. Zábava sa začala, ale on sa vytratil preč. Priamo do hotelového baru, kde si dal okamžite jednu rundu za potuteľného úsmevu symaptického barmana. Vraj to bolo na účet podniku, lebo taký výkon bol priam závideniahodný. Tiež mu barman prezradil, že minulého roku tak pán manažér vyzvŕtal ich kuchára, ešte bol komplet v rovnošate. Zachechtal sa a jeho potupa mu už neprišla taká hrozná. Zvlášť, keď sa k nemu asi o pol hodinku pridal Julián a pozval ho k sebe na drink. Vraj z vďaky za jeho neoceniteľnú pomoc so spestrením zábavy. ooo xxx ooo Vzal ho k sebe do kancla a Axel nemohol poprieť, že by nebol sklamaný. Ale čo vlastne očakával? Že ho zatiahne k sebe do izby, aby si to s ním rozdal? Veď bol Štedrý večer... asi by sa to nehodilo. „Sadni si, nech sa páči. Potrebujem len chvíľku a budem sa ti venovať,“ usmial sa naňho, keď podišiel k sekretáru, nalial mu to najlepšie brandy aké mal a podal mu pohár. Potom sa usadil na svoju kancelársku stoličku a začal sa prehŕňať v papieroch. 19
Axel si doprial dúšok, pováľal ho na jazyku a až potom preglgol. Chutilo dobre. Veľmi dobre. Lahodne. Presne ako jeho ústa v tej saune, keď mu ho fajčil. Nápoj ho príjemne rozohrial, rozpálil a... Oblízol si pery. Ešte i teraz na sebe ucítil jeho ruku, ktorá pátravo preniká lyžiarskym overalom, aby sa ho mohla dotknúť na tom najcitlivejšom mieste. Nikdy predtým sa v živote nesánkoval s dospelým chlapom. Pripadal si ako keby sa na moment vrátil do detských čias. I vtedy sa málokedy sánkoval. Uprednostňoval skôr lyže. No a nedá sa povedať, že by tiež niekedy zažil, aby ho ktosi zvalil do najbližšieho snehového záveja, prepracoval sa cez kombinézu až k penisu len preto, aby ho mohol urobiť rukou. Vedel, že si za to tak trochu mohol sám. Keď sa tak sánkovali, akosi sa nevedel ovládnuť. Blízkosť Juliána, tie hriešne myšlienky na saunu a nespútaná radosť zo sánkovania urobili svoje. I keď mal pocit, že sa asi scvokol, keď tu vyvádza ako malý chlapec. Ale nebol sám a okrem toho, Julián ho naviedol. Sám by si dobrovoľne na sánky v tomto veku nesadol ani vo sne! No a potom sa to stalo. Ani si neuvedomil, v ktorej chvíli odložil muž svoj laptop, vstal a obišiel svoj pracovný stôl. Obrátil ho na otočnom kresle k sebe a vzal mu z rúk už prázdny pohár, aby ho odložil. Sadol si mu na kolená a prisal sa ústami na jeho pery. Bolo to neskutočné. Ale v posledných pár dňoch nadobudol dojem, že Julián je taký celý... Neskutočný. Objal ho rukami okolo krku a ústami sa bez váhania spojil s jeho perami. Axel iba zalapal po dychu, nepripravený na jeho prudkú reakciu. Julián bozkával skúsene, nečakane jemne a zručne. Nikdy predtým nepomyslel na to, že by bozky mohli chuť takto. Dôverne a zmyselne zároveň. Neboli len výlučne živočíšne. Napadlo mu, o čo všetko bol doteraz pri tých svojich podivných vzťahov, ktoré uzatváral prevažne s mladšími mužmi ukrátený. Presunul ruky z jeho pása na chrbát a roztvorenými dlaňami zišiel až pod kríže, na zadok. Krásne pevný. Julián sa na ňom zavrtel, ale iba preto, aby mu dal pocítiť rastúce vzrušenie, ktoré sa už teraz črtalo pod látkou jeho tesných nohavíc a dávalo tušiť, že pôjde o unikátny kúsok. Ten bozk Axela omamoval a jeho akosi opúšťali sily, ale na druhej strane, prebúdzali sa mu zmysly. Prsty sa zaťali do jeho zadku, aby ho prehnietli a posunuli si ho bližšie k vzdúvajúcim sa slabinám, rovnako bolestne navretým, ako boli tie Juliánove. S radosťou i nemalým šokom si uvedomil, že po ňom túži viac, než po čomkoľvek inom. Keď Julián od neho odtiahol svoje pery, Axel sa mu zadíval do tváre a vychutnával dotyk rúk na svojich lícach. Dívali sa jeden druhému do očí a Axel pochopil, že ani slová nie sú potrebné. Juliánova hruď sa vzrušene dvíhala a klesala, prsty opúšťali jeho tvár, skĺzli cez čeľusť a zamierili k zapínaniu košele. Fakt netušil, či to, k čomu sa medzi nimi schyľovalo bolo vhodné v takýto večer, ale nedokázal povedať nie. Iba sa naňho mlčky díval a sledoval ako mu rozhaľuje košeľu a prikladá si dlaň doprostred jeho hrude, akoby chcel uchopiť samotný tlkot jeho srdca, ale srdce samé. Znova sa pobozkali. Strhla sa lavína, ktorú nedokázali zastaviť. A vlastne, ani ju zastaviť nechceli. Ani nepomysleli na to, že by prestali. Oblečenie opúšťalo ich telá jedno po druhom v nesúrodom slede, než sa pred sebou neocitli nahý a nevymenili stoličku za zem vystalnú obyčajným kobercom. 20
Axel musel uznať, že Julián je absolútne dokonalý. Pôsobil na rozdiel od neho ako alfasamec, ktorý sa neuspokojí len tak s hocičím. Nikdy nikto neskúmal jeho telo pozornejšie a vnímavejšie. Nikdy mu nik nevenoval toľko pozornosti a nehy. Ako dlho sa neocitol na lopatkách, v pasívnej polohe? I teraz zaprotestoval, ale Julián jeho argumenty umlčal takým bozkom, že mu všetko iné okrem vnímania jeho prstov vo svojom zadku vyprchalo z hlavy. Nespomínal si, že by mal niekedy polhodinovú predohru a sám si nebol istý, či to netrvalo dlhšie. Prekonal prvý orgazmus a len čo sa jeho telo naposledy zachvelo, už sa ho zmocňovalo nové vzrušenie. Keď doňho Julián opatrne vnikal, díval sa mu do očí a sledoval jeho zúfalú snahu prispôsobiť sa mohutnému penisu. Kto by si kedy pomyslel, že ten chlap bude taký obdarený? Zachechtal sa, hoci mu z kútika oka vytiekla slza, keď sa rukami zapieral o jeho stehná, pod ktorými cítil hru svalov. Pálčivá bolesť nebola neúnosná, iba nepríjemná. Julián ho držal, upokojoval bozkami, šepkal, nech sa uvoľní a sám mu pomáhal, keď siahol medzi ich telá a vzal do ruky jeho ochabnutý penis. Cítil ako mu tvrdne v dlani, ako ho tesne obopína jeho zvierač a pohlcuje ho čoraz viac. Akoby sa jeho telo neuspokojilo s kúskom, ale žiadalo si ho celého. Tmavovlasý muž robil všetko preto, aby na tú chvíľkovú bolesť zabudol. Pohrával sa jazykom s jeho stvrdnutými bradavkami, láskal mu brucho, znova sa dotkol jeho penisu, zablúdil i k semenníkom, kým ju jazykom pátral v ústach, hladil ich vnútro, ochutnával ho. A potom sa v ňom rozhýbal a Axel nahlas zastonal. Bolesť sa miešala so slasťou a nesmierne príjemným pocitom, ktorý nezažil už pridlho... Možno to bolo i preto, že nikdy nemal partnera, ktorý by vynaložil pri sexe takú snahu a úsilie ako Julián. Ich spojenie bolo neopísateľné. Nielen, že ho cítil hlboko vo svojom vnútri, ale ten muž ho akoby obklopoval celého. Zasypával ho bozkami, hladil rukami a bedlivo sledoval výraz jeho tváre. Akoby ho to vzrušovalo ešte viac. Páčilo sa mu ako stonal, ako sa nad ním týčil a ako doňho vnikal. Nie prudko, nie drsne, ale nežne. Asi bral ohľad na svoju veľkosť a nechcel mu zbytočne ublížiť. Miloval ho jemne, no rozhodne. Dával mu i týmto vari najavo, ako veľmi po ňom túžil? Axelovou omámenou mysľou blyslo, že mu o tom zrejme skutočne neklamal. Julián si ich spojenie očividne vychutnával, rovnako ako i pohľad naň a možnosť, že sa ho môže slodobne dotýkať. Ak mu neposieval tvár bozkami, hryzkal mu bradavky a potom jeho túžbu tíšil vlastným jazkyom. Dalo sa povedať, že Axel stráca pôdu pod nohami. Jeho svet sa stenčil a skvrkol do jediného boku v momente, kedy dosiahol vrchol a s výkrikom sa pod ním neprehol v páse, akoby sa s ním chcel v tom okamihu spojiť tesnejšie, než už boli. Chvel sa na celom tele a len veľmi pomaly sa vracal do reality, z ktorej bol vytrhnutý tým slastným zážitkom.
21
Ani nepostrehol, kedy sa z neho Julián vynoril, ale teraz kľačal nad ním a prudkými ťahmi si pomáhal k vlastnému vrcholu, sledujúc odozvy jeho orgazmu akoby to bolo to najlepšie afrodiziakum. Axel sa celý omámený nadvihol na lakti a druhou rukou siahol do jeho slabín, kde z tmavých chĺpkov vykúkal stoporený penis. Bol na pokraji vyvrcholenia, keď sa ich ruky vystriedali a netrvalo ani pár sekúnd, než nevytryskol a nezasiahol ho na bruchu i na hrudi. Iba sa tomu uvoľnene zachechtal, kým sa mu Julián ospravedlňoval. ooo xxx ooo Tereza zatarasila dvere do šéfovej kancelárie vlastným telom, len aby zabránila odhodlanému animátorovi vojsť. „Dofrasa,“ soptil Robo. „Treba vyhlásiť tombolu! Neverím, že na to zabudol.“ „Nie som si tým istá, ale jedno viem,“ šepkala s lícami od rumenca ako ruža. „Ak teraz vojdeš, budeš fakt veľmi, veľmi nevíta...“ Jej vysvetľovanie preťal dosť jednoznačný výkrik. Robov pohľad sa preniesol z dverí za jej chrbtom do jej zrumenenej tváre, ktorej mohla momentálne konkurovať tá jeho. Odkašľal si a jeho niekdajšie odhodlanie rýchlo vyprchalo. „Tak nič. Urobím to sám!“ hlesol a porúčal sa, kým si Tereza úľavne vydýchla. Už sa videla ako zajtra napomína šéfa, aby sa nezabúdal v kancli zamykať. Bóóóže, to bude deň! Prestúpila z nohy na nohu a dúfala, že im to tam nebude trvať dlho. Za toto by mala dostať extra príplatok alebo aspoň nejaký bonus!
6. kapitola Vedel, že to nepotrvá večne. Pokoj a pohoda. Áno, aj tieto slová vystihovali jeho tohtoročné sviatky. A čím bližšie bol deň jeho odchodu a návratu do zvyčajného života a triezvo nudného stereotypu, tým viac sa toho desil. I teraz sa díval na muža spiaceho po svojom boku a uvažoval, čo znamenali tieto sviatky preňho. Čo preňho znamená on? Sám sa trápil podobnými otázkami a čím viac ich v mysli rozoberal, tým si bol istejší, že nechce prísť o to, čo mu takpovediac spadlo samé do lona. Tak nečakane príjemne. Bol dosť odvážny na to, aby si pripustil, že sa po týždni strávenom na horách a v spoločnosti manažéra hotela zamiloval. Možno to nebola láska na prvý pohľad, ani taká, ktorá vás doslova omráči, ale zaľúbenosť to nepochybne bola. Vedel to tak isto, akože sa volal Axel. A keď sa tak naňho teraz díval a pozoroval ho počas spánku, znova, už možno po tisíci raz sa pýtal sám seba, ako bolo možné, že ho predtým tak ignoroval? Azda kvôli veku? Preto, lebo si zakaždým vyberal partnera prinajmenšom o desať rokov mladšieho?
22
Očami skĺzol nižšie. Cez hladko oholenú tvár a krk k hrudi. Nahej a hladkej hrudi, kde si hrdo trónili svetloružové bradavky. Jeho pokožka bola bledšia než tá jeho, ale nie zas bledá ako cmar. Pousmial sa. Keby povedal nahlas to, čo si práve pomyslel, Julián by ho bol odmenil určite zamračeným pohľadom a oponoval by mu. Isto by vyslovil znova nejakú múdrosť s tým potuteľným úsmevom a svoj nedostatok by rýchlo obrátil vo svoj prospech. Povzdychol si. Páčil sa mu. Jeho humor i jeho pohľad na svet. Bolo šialené, že to nechcel stratiť po jedinom týždni strávenom s ním? Asi, ale tak to cítil. Alebo sa mal považovať za infantilného zúfalca, lebo sa snažil prísť na to, ako skĺbiť ich životy a práce tak, aby nedošlo k nutnému rozchodu, či obyčajnému vzťahu na diaľku, v ktorý nemal žiadnu dôveru? Telo vedľa neho sa pomrvilo, naplo a jeho údy sa pretiahli, ako keď sa medveď obracia na druhý bok počas zimného spánku. Akurát, že Julián medveďa nepripomínal absolútne ničím. Ani len ochlpením, ktorým bol skôr prekliaty on. Pretočil sa na bok, tvárou k nemu a zažmurkal do šera izby. Chvíľu mu trvalo, než zaostril, ďalšiu minútku, než sa mlčky dívali jeden druhému do očí, iba tak, akoby ani jeden nechcel prehovoriť, aby neprerušili ten príjemný moment. Potom Julián natiahol ruku a pohladil ho po tvári. Ukazovákom pristál na koreni nosa, kde ho bruškom prsta poláskal a napokon polooblúkom obkreslil líniu jeho obočia, tesne nad ním. „Nemrač sa, budeš mať vrásky,“ upozornil ho šeptom a vzápätí ruku odtiahol. Pristála na jeho boku. „A keby aj? Už by som sa ti potom nepáčil?“ Ani sám nevedel, prečo sa na to spýtal. Možno iba pre nejaké to mizerné uistenie, že na tom stále nie je tak zle. Lenže Julián neodpovedal. Miesto toho sa pousmial spôsobom, vďaka ktorému mu stiahlo žalúdok a potom povedal to, čo počuť nechcel: „Zajtra odchádzaš, však?“ Axel prikývol, povzdychol si a pretočil sa na chrbát. Ľahol si s rukami založenými pod hlavou. „Dúfal som, či si nepredĺžiš pobyt,“ priznal Julián. Neprestával sa naňho dívať. „Nemôžem. Sľúbil som sestre, že oslávime Silvestra spolu, keď už som sa dobrovoľne vzdal Vianoc s rodinou.“ „Chápem.“ Axel k nemu obrátil hlavu. Pozorovanie stropu nebolo také podnetné ako sledovanie jeho tváre. Sledoval ho a prišla mu taká nečitateľná. Dúfal v niečo viac, než len v strohé a ničnehovoriace – dúfal som, či si nepredĺžiš pobyt a chápem! „A to je všetko, čo k tomu povieš?“ ozval sa skleslo. Julián mlčal. Sklopil zrak a prstom kreslil po prikrývke v medzere, ktorá ich delila akési neurčité, i keď zrejme geometrické tvary. 23
Axela to sklamalo. Viac, než si bol ochotný priznať. Akoby sa v jeho vnútri niečo zlomilo. Pochybnosti, ktoré ho mučili pár posledných dní sa mu vysmievali ako tvrdá realita. Bol naivný blázon! Medzi nimi nebolo to, čo si navrával. Nič viac, než sex. Odkopol prikrývku a celkom nahý si začal zhľadúvať veci roztrúsené po zemi. Bolo mu fuk, že mu natŕča svoj nahý zadok. Vlastne na to ani vôbec nepomyslel. Bol príliš... zranený. Jeho mlčanie bral ako odmietnutie... niečoho, čo sa nachádzalo kdesi na mizivom pomedzí jeho dychtivej predstavivosti. Šlo len o sex. Pravda, dobrý, ale len o sex. Vážne bol naivný blbec! „Čo chceš počuť?“ Tá otázka vidinu vzdušného zámku, ktorý si v duchu opatrne vystaval za tých sedem dní ho definitívne odrovnala. Chvatne sa obliekal, na muža sediaceho na posteli ani nepozrel. „Vlastne...“ prehovoril, ku svojmu údivu absolútne pokojným hlasom zapínajúc si nohavice, „toto mi bohate stačilo.“ S tým opustil jeho izbu. Ani len za sebou netresol dvermi. Asi mal. Asi vážne mal. Zlosť v ňom len tak vrela. Mal chuť vyjsť von a vykričať to sklamanie z plného hrdla. Mal chuť vziať sekeru a rozrúbať tie jeho sánky na drobunké triesky. Zvláštne. Už len tá predstava v ňom vyvolala zvrátený smiech. Oprel sa zvnútra o dvere svojej izby a smial sa, než sa pomaly nespamätal z toho prechodného šialenstva, ktoré ho očividne postihlo. Rozhodol sa pre sprchu. Celkom rozumne. Chcel zo seba zmyť nielen pach potu, ale i sexu. I jeho stopy. Sám nevedel, čo od neho vlastne očakával, ale toto to rozhodne nebolo. Toto... to bolo proste menej, než nič... O polhodinku neskôr mal zbalenú i tašku. Bolo mu jedno, že uteká z boja, ktorý vlastne ešte ani nezačal. Bolo mu jedno, že sa chová ako trucovité decko. Akosi nemohol inak. Ak má zabudnúť, nech je to čím skôr. Nie darmo sa hovorí, zíde z očí, zíde z mysle. Ak sa má znova vzchopiť, nech je to prv, než sa stretne so sestrou, ktorá v ňom čítala ako v otvorenej knihe. Nechcel sa pred ňou pitvať zaživa. Nechcel hovoriť o ďalšej premárnenej šanci. Vráti sa k svojmu životu, k známym, k práci. A práca sa stane jeho životom. Evidentne na poli lásky nemal šťastie. Aj tak dobre. Nikdy nemal problém nájsť si milenca. Ak si s nimi bude musieť vystačiť po zvyšok života, fajn. Nejako to prežije. Bolo iba šesť ráno, keď nastupoval do svojho auta, ale predsa si neodoprel posledný pohľad na hotel v spätnom zrkadle. Cítil sa mizerne. Ale i ho prejde. Vedel to. Dostal sa predsa už z horších sračiek ako bolo toto nepodarené intermezzo. ooo xxx ooo Julián neveriaco zízal z okna. Stál tam len v boxerkách a hruď sa mu prudko dvíhala a klesala. Neodvratný pocit, že niečo totálne posral ho teraz zasiahol plnou silou. Záclonky zvieral v pästiach tak silno, že stačilo málo, aby ich poničil. A popravde, nezáležalo na tom. 24
Čierny nissan mu zmizol z dohľadu. Pootvoril ústa, akoby nos nestíhal. V mysli si neustále prehrával ich celkom nedávny rozhovor. Snažil sa zodpovedať si otázku, kde urobil chybu? Čím ho popudil, že tak náhle odišiel? Nejaký dôvod predsa musel mať! „Čo chcel počuť?“ opýtal sa sám seba šeptom znova do toho príšerného ticha izby, kde bolo vo vzduchu stále cítiť Axelovu vôňu. Nechápal to. Vážne dúfal, že si pobyt u nich predĺži, lebo on bol vyťažený takmer až do Silvestra. Tak prácne si ho získaval, len aby ho stratil mihnutím oka? To nedávalo zmysel! Žiaden! Kŕčovité zovretie rúk povolilo. Záclona sa vrátila na svoje miesto, i keď zúfalo zničená. Tam, kde boli jeho dlane, teraz svietili dve nepravidelné hviezdice skrkvanej látky. Vrátil sa k posteli, sťažka na ňu dosadol a zložil si hlavu do dlaní. Z telefónu sa ozval nastavený budík. Bolo pol siedmej? Ani si neuvedomil ako dlho tam pri okne stál a díval sa meravým pohľadom do prázdna. „Čo chcel počuť?!“ vydýchol znova a prekvapene si uvedomil, že sa mu zrak zahmlil slzami. ooo xxx ooo Keď sa Axel vrátil domov, takmer nespoznal svoj vlastný byt. Iba vyvalil oči. Vianočná výzdoba ho doslova omráčila. Nehovoriac o vôni, ktorá ho privítala hneď vo dverách. Vo vzduchu bolo cítiť jablko a škoricu, ale keby len to. Všade tu rozvoniavalo ihličie a... odprisahal by, že aj perník! Zamračil sa. Bol si istý, že je vo svojom byte, takže... Vo dverách kuchyne sa objavila jeho sestra s prekvapeným výrazom na tvári. „Ty si už doma? Čakal som, že prídeš až zajtra!“ privítala ho udivene. Axel mal chuť zahrešiť, ale boli sviatky a toto bola jeho jediná normálna príbuzná, takže sa siloumocou ovládol. Hoci na to vôbec nemal náladu. „Prepáč, že som ti pokazil plány, sestrička,“ zahundral, ale podišiel k nej a objal ju. Až potom sa vyzul, zhodil zo seba bundu a porozhliadol sa po sviatočne zhumpľovanom byte. V obývacej izbe stál stromček. Nič okázalé, nič veľké. „Lepší som nezohnala. To je tak, keď sa nechajú prípravy na poslednú chvíľu,“ okomentovala jeho zamračený pohľad. „Vieš, že toto pre mňa nie je. Ja nezdobím. A uvažujem, že si tie kľúče, čo som ti tak nezodpovedene zveril asi vezmem nazad,“ zagánil na ňu, na čo ona iba mykla plecom. „Ty jeden Grinch!“ vyplazila mu jazyk a vrátila sa do kuchyne. S ťažkým povzdychom ju nasledoval. Kým ona zarábala na lievance, ktoré si pôvodne robila na raňajky len pre seba, on tam sedel ako zmok a mlčky ju sledoval. Medzitým stihol zrušiť namrzene asi päť hovorov, čo jej samozrejme neušlo. Keď mobil zazvonil po siedmy raz, konečne sa opýtala, čo sa deje. 25
Stručne jej oznámil, že jej do toho vlastne nič nie je, že ju žá ženská zvedavosť raz predčasne zabije a medzitým sa zmienil o istom človeku, ktorého spoznal a dúfal, že by z toho mohlo byť niečo viac, ale škaredo sa sklamal, čo nebolo v jeho prípade až takou novinkou. Nijako to nekomentovala. Bola si istá, že sa jednalo o toho Juliána, ktorý sa jej bratovi neúspešne snažil dovolať. Keď piekla lievance, v duchu už kula svoje vlastné plány a hútala nad tým, prečo teda z toho napokon nič nebolo, lebo o tom sa Axel nezmienil. Ak sa o ňom nezmienil ako o kreténovi, tak ten chlapík musel vážne za niečo stáť. Bola rada, keď sa vybral pred obedom do obchodu, aby nakúpil podľa zoznamu, ktorý mu napísala na papier o to radšej, že si potajme opísala číslo telefónu toho Juliána, na ktorého jej braček z bližšie neznámeho dôvodu zanevrel. Chvíľu len tak nerozhodne postávala v kuchyni s vlastným mobilom a tým telefónnym číslom v druhej ruke, hrýzla si peru a uvažovala, či sa do toho má vôbec miešať. Jej brat bol očividne sklamaný, takže si toho chlapa musel obľúbiť. I keď to bolo za týždeň, čo považovala za takmer astronomickú rýchlosť, ale čert to ber. Možno sa doňho dokonca zamiloval a potom sa to pokašľalo. Ale na druhej strane, poznala Axela a vedela, aký môže byť. Ak sa pre niečo pochytili, dal si to vôbec vysvetliť? Alebo si dopredu pripravil ten tragický scenár odmietnutého hrdinu, ktorý má v láske nekonečnú smolu? Čo teda on aj mal. Fajn, musela pripustiť, že toto vážne vychádzalo z reálneho základu, ale i tak. Toľko smoly jeden človek predsa nemôže mať večne! Rozhodla sa a vyťukala opísané číslo. „Bakalár, počúvam,“ ozvalo sa na druhej strane a jej sa divo rozbúchalo srdce. Nikdy predtým nič podobné nevyviedla. Buď si zarábala na pohromu alebo rovno na katastrofu, ale za pokus to stálo. „Zdravím, vy ste Julián?“ opýtala sa a prekliala svoj neistý hlas. „Áno, prajete si?“ „Ja som Némethová, Barbora. Axelova sestra.“ V telefóne sa rozhostilo hrobové ticho. „Julián, ste tam?“ „Ja... á-áno, iste,“ odvetil a ona si pomyslela, že je asi chudák v rovnakom šoku, v akom bola vďaka svojmu konaniu sama. „Je tam váš brat? Nedvíha a ja...“ odmlčal sa. „Viem, zámerne váš hovor zakaždým rušil. Smiem vedieť, čo sa stalo?“ „Ak mám povedať pravdu, sám netuším,“ priznal do telefónu ten celkom príjemný hlas. „Odrazu sa vychytil a bol preč. Bez slova.“ Znel zranene alebo sa jej to len zdalo? „Pozrite, neviem, čím som ho popudil, ale záleží mi na tom, aby vedel, že som to nemyslel zle. Kiež by som tušil, čo vlastne chcel, ale... Zbehlo sa to tak rýchlo a než som sa spamätal, bol preč.“
26
„Môj brat má takú vlastnosť, že občas najprv koná a potom premýšľa. Ale môžete mi povedať, čo presne sa medzi vami stalo?“ Julián chvíľu brnkal prstami po doske stola, než vstal a nepovzdychol si. Práve dostal od života vlastnú divokú kartu. Prečo ju teda nevyužiť? Rozpovedal Axelovej sestre o tom ich zvláštnom rozhovore, čo netrvalo samozrejme dlho. „Ach, aha, už asi tuším, čo je vo veci.“ Nekomentoval to, lebo on stále netušil nič, ale jej slová ho prekvapili. „Myslíte, že by bolo nevhodné, keby som pozajtra... na Silvestra prišiel a navštívil ho?“ „Naopak, myslím, že to by bolo fajn,“ súhlasila rýchlo. „Výborne.“ „Adresu máte?“ „Nie, mohla by ste prosím...?“ Iba sa usmiala. „Ale prv, než vám ju nadiktujem, chcem vedieť, aké s ním máte úmysly. Axel nestojí o žiaden krátkodobý vzťah, to viem naisto. A aby ste vedel, to bol zjavne ten kameň úrazu. Asi chcel iba nejaké uistenie, že nie je využívaný. Viem, veľmi na to nevyzerá, ale je citlivejší, než sa zdá.“ „Verte mi, že ani ja nestojím o sex na jednu noc. Dúfal som, že by medzi nami mohlo byť... viac.“ Jej úsmev sa rozšíril. Vzápätí mu nadiktovala adresu a rozlúčila sa s ním. „A už len si počkať,“ zamrmlala a zamierila do obývačky. ooo xxx ooo Od jeho zbrklého úteku z hotela uplynuli štyri dni. Dnes bolo Silvestra a on sedel na gauči v teplákoch a mikine a prepínal televízne kanály bez toho, aby sa niekde zastavil. Barbore to išlo síce na nervy a mala mu sto chutí ovládač vyškubnúť z ruky a otrieskať mu ho o hlavu, ale bolo jej ho ľúto. I keď len trochu. Popravde? Mohol si za to sám! Kiež by sa konečne naučil nahlas a jasne vyjadrovať to, čo cíti! Koľko starostí by si ušetril, asi by tomu ani sám neveril! Julián sa Axelovi viacej neozval, ale jej brat si aj tak preventívne kontroloval mobil. Evidentne ho to štvalo a asi v ňom hlodal červík pochybností nad vlastným rozhodnutím, ale zjavne sa bál urobiť prvý krok. V mobile jej pípla smska. „Som pred vchodom. J.“ Stuhla a nenápadne pozrela na Axela. Vyzeral hrozne. Ani oholiť sa nechcel. Ale dúfala, že na tom nebude záležať. Bola vážne zvedavá. Hoci vkus svojho brata poznala. Keď pri dverách zazvonil zvonček, vyskočila z kresla a hlesla, že ide otvoriť. Axel sa iba namrzene zamračil a zamrmlal: „Netuším, kto to môže otravovať.“
27
Iba mávla rukou. „Asi doručili môj vianočný darček pre teba. Ešte som ti nič nedala, pamätáš?“ usmiala sa potuteľne, až ho prepadol nepríjemný pocit. Posadil sa. „Baša, čo máš za lubom?!“ Z chodby začul tlmené hlasy, potom dnu nakukla opäť Baška. Už bola v bunde, vystrojená do nečasu, ktorý panoval vonku. Podišla až k nemu a objala ho so slovami: „Idem sa prejsť. Prosím ťa, využi ten čas rozumne, dobre?“ požiadala ho, vtisla mu na neoholené líce bozk a zvrtla sa na opätku svojich čižiem. Tresli sa ňou vchodové dvere a... ... vzápätí sa objavil v dverách jeho obývačky Julián. Tmavé vlasy mu pokrýval srieň, rovnako i mihalnice a líce mal vyštípané od mrazu. Dal si dole šál i rukavice, pričom z neho nespúšťal pohľad. „Ja ju zabijem!“ vydýchol Axel bez pozdravu. Julián prestúpil z nohy na nohu. „Ja by som to na tvojom mieste nerobil. Páči sa mi a je milá. Ale ak na tom trváš, rád na teba počkám, kým ti nevyprší trest a kým sa nevrátiš z basy za tú sestrovraždu.“ Axel iba otvoril ústa, ale nevyšlo z nich ani slovo. Díval sa naňho ako na zázrak a až potom si všimol červenú mašličku, ktorú mu Baša musela capnúť na klopu antracitového kabáta. On bol tým jeho vianočným darčekom?! Julián bol... krásny, vážny a isto vymrznutý. A Axel stále premýšal, ako je možné, že je uňho. A prečo? „Čo si chcel vtedy odo mňa počuť, Axel?“ opýtal sa ho tlmeným hlasom Julián. Díval sa do jeho ohúrenej tváre a nepohol sa z miesta. „Že som sa zamiloval? Alebo že nie som pripravený stratiť ťa tak skoro? Alebo že to myslím s tebou vážne a nebol to pre mňa iba flirt, a iba dobrý sex?“ Axel prikývol. Asi. Sám si nebol istý, či sa vôbec pohol. Scestne mu napadlo, že musí vyzerať ako strašiak do maku. Neučesaný, neoholený... „Myslel som, keď si sa ma pýtal, či neostanem dlhšie... že ti ide iba o to užiť si... dlhšie,“ priznal napokon a vošiel si rukami do vlasov. „S tým úmyslom som do hotela šiel ja. Užiť si s tvojím zamestnancom. Som plytký, možno...“ pripustil neochotne. „Netušil som, že by som mohol nájsť teba, vieš? Bolo to nečakané a...“ „Áno, bolo to nečakané i pre mňa. Už viem, že to ráno a moje slová mohli pôsobiť všelijako a mrzí ma, že mi to nedošlo vtedy. Nepoznáme sa tak dobre, aby sme vedeli, čo sa tomu druhému môže premietať v hlave, však? Mal som byť predvídavejší, prepáč.“ Axel nad tým ospravedlnením tentoraz pokrútil hlavou. „Nie, to ja som mal položiť priamu otázku a nie odtiaľ iba urazene vypáliť. Ukázal som sa fakt v peknom svetle. Ako trucovitý sopliak. A napriek tomu si tu...“ dodal ohúrene. Julián prikývol. „Neviem o mieste, kde by som bol počas svojho zaslúženého voľna radšej.“ A pristúpil bližšie.
28
Axel vstal z pohovky a podišiel k nemu. Prstami pravačky sa dotkol jeho mašličky. „Takže... znamená to, že si praješ, aby sme... to skúsili? Spolu? Normálny vzťah? My dvaja?“ Julián sa pousmial. „Hej, prajem si to. A tiež si prajem s tebou stráviť Silvestra a týždeň voľna, ktorý mám v novom roku, ak môžem.“ Axel ho objal okolo pása. „Ešte nejaké prianie? Lebo toto ti teda splniť môžem. A rád.“ „Jedno by sa ešte našlo,“ podotkol Julián, akoby nič. „A to je?“ „Čo tak rozbaliť si konečne svoj vianočný darček a trochu ho zahriať?“ Axel sa rozosmial, chytil ho za klopy kabáta a ťahal za sebou, kým on zpätkoval do svojej spálne. „Ale to sú dve želania, hoci presne to mám v úmysle,“ povedal napokon a pobozkal ho. „Ale upozorňujem, že ja nie som žiaden čarovný deduško Mrázik.“ Julián sa zachechtal. „A ja stopercentne nie som Nastenka. Ale i tak neochvejne verím v tvoju zázračnú moc.“ Axel ho krátko pobozkal. „Máme približne hodinku, kým sa Baša vráti.“ „Výborne, to stíhame i spoločnú sprchu,“ dodal pohotovo Julián, už rýchlo zbavovaný svojich vecí. Zavreli sa za nimi dvere spálne, ale telka ostala hučať. Ivan sa práve skláňal nad zamrznutou Nastenkou, aby ju naposledy pobozkal, keď sa zo spálne ozvalo hlasné rozjarené zhíknutie: „Sakra, ty máš ale ľadové ruky!“ ooo xxx ooo Pripili si a vymenili priania do Nového roka. I bozky. Ten ich trval o niečo dlhšie, ale Baška sa iba spokojne usmievala a už sa hrnula k oknu, za ktorým na tmavomodrej oblohe vybuchoval pestrofarebný ohňostroj spustený z hlavného námestia. Oni dvaja stáli hneď vedľa, objímali sa okolo pása a hoci to nevyslovili nahlas, obaja dúfali v jedno a to isté: „Nech im to vydrží.“
Koniec
29