Korunovačné zástavy krajín Uhorskej koruny od neskorého stredoveku do začiatku 20. storočia 1

Korunovačné zástavy krajín Uhorskej koruny od neskorého stredoveku do začiatku 20. storočia 1 1. Korunovačné zástavy Uhorskej koruny z bratislavskej korunovácie Leopolda II. v roku 1790. Kolorovaná medirytina. Repro: Decsy 1792, tab. V.

Úvod Erby krajín Uhorskej koruny v rôznych typoch prameňov V maďarskej a slovenskej umenovednej literatúre a vo výskume svätoštefanskej kráľovskej koruny je venovaná zvýšená pozornosť jednej osobitnej sérii malieb zo 17. – 18. storočia. Ako „krajinská tabuľa“ sa spomínajú v súdobých prameňoch umelecké diela, na ktorých vidno uprostred svätoštefanskú kráľovskú korunu obkolesenú desiatimi erbmi krajín Uhorskej koruny (Corona Hungariae, Magyar Korona), čiže erbmi krajín bývalého súštátia (regna annexta) a nárokovaných (Anspruchsland) či „vazalských“ krajín (zhodne s vtedajšou kráľovskou titulatúrou vedľa Uhorska Dalmácia, Chorvátsko, Slavónsko, Bosna, Srbsko, Halič, Vladimírsko, Kumánsko a Bulharsko).2 Krajinské erby uplatnili v priebehu 17. storočia, okrem známych piatich krajinských tabúľ, aj na nedávno objavenej maľbe pravdepodobne s väzbou na rod Batthyány,3 ďalej na portrétnej grafike uhorského kráľa Leopolda I. z roku 1655, na titulných stranách trnavských kalendárov, ako aj na univerzitných tézach uhorských študentov.4 Okrem nich sa nachádzajú aj na dvojitých (majestátnych) panovníckych pečatiach uhorských kráľov (sigillum duplex), výberovo zdobia (po)smrtné erby aristokratov s najvyššími krajinskými hodnosťami, ba dokonca časť z nich možno vidieť aj na výpravnom pražskom sarkofágu cisára Rudolfa II., na rôznych mapách Uhorska, erbových listinách zo 17. – 18. storočia a aj na Tripartitiu Štefana Werbőczyho z konca 16. storočia (1572, 1581).5 Napokon, ako na to už dávnejšie upozornili numizmatici, v 17. storočí v niektorých prípadoch sa uplatnilo desať krajinských erbov aj na korunovačných

Ročenka SNG v Bratislave – Galéria 2011

žetónoch, napríklad na exemplároch pripravených na korunovačný obrad Mateja II. v roku 1608 a Ferdinanda II. v 1618.6 Cieľom predkladanej štúdie je rozšíriť tento pestrý obraz aj o dejiny korunovačných krajinských zástav z 15. – 20. storočia.7 Možno to pokladať za užitočné z viacerých dôvodov. Na jednej strane sa na tento druh prameňov takmer celkom zabudlo v doterajšom historickom a umenovednom bádaní, okrem jedného novšieho chorvátskeho katalógu a lexikálneho hesla v maďarskom jazyku, relevantne sa nimi zaoberali len Bernát L. Kumorovitz (1900 – 1992) a János Kalmár.8 Na druhej strane oboznámenie sa s nimi z pohľadu politických dejín, ceremónií, reprezentácie a heraldiky môže prispieť aj k dejinám „krajinských tabúľ“, dokonca aj k určeniu ikonografických predlôh a k datovaniu spomínaného radu zobrazení erbov. V neposlednom rade zástavy a erby zaujímajú ústredné miesto v histórii vývoja uhorských štátnych či národných symbolov, presnejšie, mali by zaujímať.9 Ich pripomenutím máme záujem obohatiť viacero príbuzných disciplín a stimulovať ďalšie výskumy. Politická elita ustanovujúca zástavy a udržiavajúca tradície Vývoj korunovačných zástav Nasledujúcimi riadkami ukončil v roku 1792 známy spisovateľ a vydavateľ Samuel Decsy prehľad korunovačných insígnií v základnom diele historiografie svätoštefanskej koruny: „Okrem týchto klenotov má krajina desať rozdielnych zástav, ktoré síce bezprostredne medzi ne nepatria, napriek tomu, erby ako symboly Uhorskej ríše sú nevyhnutné pri inštalovaní kráľov

7

do funkcie [zdôraznil G. P.]. Vzhľadom na to som pokladal za dôležité uviesť ich vo farbách na V. tabuli a vysvetliť, prečo ich pokladajú za klenoty krajinského významu.“10 Decsy v súlade so svojím sľubom – podľa našich vedomostí ako prvý, navyše prostredníctvom kolorovanej rytiny – publikoval korunovačné zástavy krajín Uhorskej koruny na základe bratislavského korunovačného obradu Leopolda II. (1790 – 1792) za uhorského kráľa 15. novembra 1790. [obr. 1] Napriek tomu, že o samotných zástavách podal, takpovediac, podrobný „popis“ (farbu, materiál, hlavné charakteristiky, pozri tab. 13 a 14) a v spojitosti s nimi krátky historicko-geografický prehľad o súštátoch a nárokovaných krajinách, o ich funkcii a histórii relevantné informácie neuviedol.11 Ako na to poukazujú aj v niektorých novodobých dejinách korunovácií,12 usúdil na základe udržiavania tradície, ktorá sa mu javila archaická, že „na pamäť zachovali tých desať zástav, ktoré symbolizujú erby získaných provincií“13 v minulosti ovládaných uhorskými kráľmi. Aj keď v roku 1790 pokladali prezentovanie desiatich zástav na korunovácii za archaickú tradíciu, jej korene nesiahajú do stredoveku – v porovnaní s väčšinou korunovačných insígnií14 –, keď spomínané súštáty a nárokované krajiny (či ich časť) uhorskí panovníci reálne na kratší či dlhší čas vlastnili. Tristo rokov pred korunováciou Leopolda II. v polovici septembra 1490 v Stoličnom Belehrade, podľa podrobného opisu Antonia Bonfiniho – zhodne s istými arpádovskými a anjouovskými tradíciami15 – v rade korunovačných insígnií niesol taverník Ladislav Losonczy ako poslednú len jedinú (kráľovskú) zástavu („regale vexillum“) na korunovačnom obrade kráľa Vladislava II. (1490 – 1516), čiže krajinskú zástavu Uhorského kráľovstva.16 [tab. 1] Ak môžeme veriť záznamu jedného zabudnutého bratislavského kronikára, na júnovom obrade Ľudovíta II. v roku 1508 niesli najvyšší krajinskí hodnostári a báni Dolnej zeme či ich deti [tab. 2] v korunovačnej procesii už sedem zástav („streifan“). V súčasnosti, žiaľ, nevieme s istotou, ktoré zástavy krajín Uhorskej a Českej koruny vytvorené pravdepodobne podľa vzoru dobových bojových zástav, pritom však výstižne, symbolizovali neskorostredovekú uhorsko(-chorvátsko)-českú regionálnu moc reprezentovanú Jagelovcami. Na korunovácii kráľa Ferdinanda I. (Habsburga) 3. novembra 1527 v Stoličnom Belehrade opäť zmenili počet zástav. Aj keď sa o tom referuje podrobnejšie len v jednej latinskej a jednej nemeckej správe, predsa možno s istotou vyhlásiť, že vtedy pred novým panovníkom nieslo päť uhorských urodzených pánov hodvábne zástavy piatich krajín a stálo v špalieri v chráme podľa vopred určeného poradia. [tab. 3] Hlavnú zástavu spomínanú v latinskom znení ako vexillum regale, musíme pokladať za arcikniežaciu zástavu Ferdinanda (pravdepodobne tradičnú zástavu Rakúska s erbom so strieborným brvnom) podľa jasnejšej formulácie nemeckého letáka (v nemeckom zdroji „haubtfan“). Po nej nasledovali zástavy zdobené erbmi najdôležitejších kráľovstiev: Uhorska, Čiech, Dalmácie a Chorvátska.17 Na korunovácii rakúskeho arcikniežaťa a českého kráľa Ferdinanda I. koncom roka 1527 v Stoličnom Belehrade reprezentovali krajiny so zástavami už tri z deviatich známych zo stredovekej uhorskej panovníckej titulatúry, zatiaľ neobsahujúcej Slavónsko. Mimochodom, preto je pravdepodobné, že tomu tak mohlo byť aj na spomenutom obrade Ľudovíta II. (porovnaj tab. 2).

8

Pribúdanie uhorských korunovačných zástav na začiatku 16. storočia dobre signalizuje sled vývoja v neskorom stredoveku, ktorého výsledkom – prízvukujúc všade v Európe –, obzvlášť vo významnejších dynastických štátoch, prisudzovali v politicko-mocenskej reprezentácii čoraz dôležitejšiu úlohu erbom a erbovým štítom a neskôr erbovým zástavám. V kontexte Uhorska stačí uviesť, žiaľ, zničenú budínsku erbovú vežu Žigmunda Luxemburského či početné erby Mateja Hunyadiho na arkieri Vyšegradského paláca, v Thuróczyho kronike a v korvinách.18 To isté znamenali erbové štíty, zástavy krajín a provincií nesené na pohrebe uhorského, českého a nemeckého kráľa Albrechta v roku 1439, Mateja Hunyadiho (Korvína) v apríli 1490 v Stoličnom Belehrade či cisára Fridricha III. v roku 1493 vo Viedni, symbolizujúc početné ovládané či nárokované krajiny.19 Do výšky zdvihnutá množina zástav (rakúska, uhorská, česká, dalmátska a chorvátska) na konci roka 1527 pri korunovácii Ferdinanda Habsburského názorne prezentovala aj to, že po vymretí Jagelovcov v Uhorsku úlohu skoršej uhorsko(-chorvátsko)-českej regionálnej moci môže prevziať v strednej Európe práve vznikajúca „zložená“ monarchia arcikniežaťa. 20 Počet krajinských zástav s uhorskými väzbami opäť vzrástol na prvej bratislavskej korunovácii, na ceremónii arcikniežaťa Maximiliána začiatkom septembra 1563. Vedľa Uhorska, Dalmácie a Chorvátska dostali vtedy samostatné zástavy už aj Slavónsko, Srbsko, Bosna a Bulharsko. Bola to zásadná zmena, veď z panovníckej titulatúry rozšírenej na desať krajín (v porovnaní so svojimi predchodcami Ferdinand I. od 40. rokov 16. storočia používal už pravidelne aj titul rex Sclavoniae21) niesli už sedem zástav, ako o tom hovoria jednohlasne rôzne spravodajstvá. [tab. 4] Navyše, v tomto prípade môžeme nahliadnuť aj podrobnejšie do procesu ustanovenia zástav. Chorľavý kráľ Ferdinand v marci 1561 začal vo Viedni rokovania s uhorskou politickou elitou o kráľovskej korunovácii arcikniežaťa Maximiliána. Počas nich popri politických otázkach vyvolávajúcich závažné spory (okruh plánovaných pozvaných, voľba kráľa atď.) členovia Uhorskej rady (Consilium Hungaricum) nepredkladali len svoje názory o korunovačnej ceremónii, mohli by sme povedať, že si nechali urobiť „prieskum“, aby do 26. marca pripravili podrobný plán, ktorý môžeme považovať za „návrh scenára“ uhorských kráľovských korunovácií včasného novoveku.22 V záujme pokračovať v dávnej tradícii nepreštudovali len Pontificale Romanum a staré výsadné ostrihomské cirkevné listiny, ale pomocou vedúcich a úradníkov viedenskej Uhorskej dvorskej kancelárie zozbierali pravdepodobne tiež zmienky vzťahujúce sa ku korunováciám z kroník Uhrov (Chronica Hungarorum) a diel Antonia Bonfiniho a Jána Thuróczyho.23 Okrem toho zhrnuli aj tie skúsenosti, ktoré počuli od svojich predkov, alebo niektorí osobne zažili na ceremóniách Ferdinanda či Jána Zápoľského (1526 – 1540) v Stoličnom Belehrade. V definitívnom návrhu radcovia nezabudli ani na korunovačné zástavy, dvakrát zdôraznili: „... okamžite treba zadať výrobu hlavnej zástavy Uhorského kráľovstva a ďalších podriadených krajín“ [korektnejšie: prislúchajúcich].24 Ich počet neuviedli. S ohľadom na skôr uvedené je to celkom jasné, veď medzi rokmi 1490 a 1527 počet krajinských zástav nebol ustálený. Takže radcovia vo svojom konečnom návrhu v skutočnosti len zopakovali slová prvého muža svetskej elity palatína Tomáša Nádasdyho (1554 – 1562), ktorý na rokovania vlastnoručne

Géza Pálffy – Korunovačné zástavy krajín Uhorskej koruny

2. – 3. Korunovačné zástavy Uhorskej koruny na bratislavskú korunováciu Ferdinanda II. v roku 1618. Foto: Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára, Budapest

skoncipoval svetskú časť korunovácie obsahujúcu medzi inými aj nasledovné: „Nech pripravia toľko zástav, koľko krajín patrí pod Uhorskú korunu, každá krajina s vyobrazením vlastného erbu, a tie by mali niesť pred kniežaťom baróni a ich synovia.“25 Návrh Uhorskej rady 26. marca v cisárskom meste okamžite prerokoval Ferdinand I. so svojimi tajnými radcami. Aj keď sa v mnohých politických otázkach rozchádzali, „scenár“ ceremónie panovník prijal. V spojitosti so zástavami poznamenali: „Nech uvedú Uhri, aké by mali byť zástavy a koľko [by ich malo byť].“26 Určiť ich bola neľahká úloha. Detaily poznáme len útržkovito, z viacerých dôvodov pokladáme za veľavravné slová rábskeho biskupa (1554 – 1565), právneho historika a humanistického literáta Pavla Gregoriánczyho27 vzťahujúce sa na zástavy, ktorého názor sa nám zachoval v autorskej verzii, pravdepodobne z polovice marca 1561, adresovaný kráľovskému tajomníkovi Jánovi Liszthymu: „Napriek tomu je obzvlášť užitočné, aby jeho svätá milosť už teraz, predčasne rozkázal výrobu zástav všetkých svojich krajín, ktoré patria k Uhorskej korune tak, aby pre každú krajinu jednotlivo pripravili zástavu obsahujúcu vlastný erb, a to menovite zástavy Uhorského kráľovstva, ďalej Dalmácie, Chorvátska, Slavónska, Bosny, Rašky, Srbska, Kumánska, Haliče, Vladimírska [dodatočná vsuvka:] a Sedmohradska. Aké sú erby týchto krajín, možno vidieť na starých maľovaných obrazoch, aké má, nazdávame sa, aj pán Siegmund von Herberstein, a mohli by byť aj medzi predmetmi zosnulého herolda Paula Pezela [správne Pesel, inak Posel]. Tie zástavy je potrebné niesť podľa zvyku pred jeho milosťou, zatiaľ čo on bude po korunovácii postupovať na miesto prísahy.“28 Pri tejto príležitosti nemôžeme skúmať pôvod erbov.29 Slová biskupa Gregoriánczyho rovnako dokladajú potrebu ustanovenia zástav, ako aj nástojenie na udržiavaní starých tradícií. Krajiny vymenoval takmer v správnom poradí podľa


kráľovskej titulatúry, aj keď Bosnu uviedol podľa rakúskej praxe ako Bosna a v duchu uhorskej tradície aj ako Rama (Raška), navyše miesto Bulharska „obsadila“ nedávno stratená východná provincia kráľovstva (Sedmohradsko). Napriek tomu, podľa našich vedomostí veľkňaz a právny historik bol prvý v uhorskej histórii, kto odporučil na korunováciu zástavy všetkých kráľovských titulov uhorského panovníka. Jeho snahy mali len čiastočný úspech, veď v septembri 1563 niesli napokon „len“ sedem spomenutých zástav na základe pravdepodobne definitívneho letného opinia [tab. 4: značka O]. Navzdory tomu, že o totožnosti nosičov zástav referovali očití svedkovia rozdielne, všetci sa zhodli, že v rozpore s titulatúrou a iniciatívou biskupa Gregoriánczyho zástava Srbska predchádzala Bosne. Tak sa stalo podľa konečného rozdelenia titulov takmer totožným s návrhom radcov [distributio, tab. 4: značka D]. Svetskí a cirkevní predstavitelia Uhorskej rady vedenej ostrihomským arcibiskupom-miestodržiteľom Mikulášom Oláhom, neprijímajúc citovaný návrh biskupa Gregoriánczyho, zatiaľ vynechali v roku 1563 z kráľovskej titulatúry desiatich krajín Halič, Vladimírsko a Kumánsko; pritom určite figurovali na zadnej strane uhorskej dvojitej pečate Ferdinanda I. erb Vladimírska s dvoma šachovanými brvnami, ba aj údajný erb Haliče s korunami.30 Na základe uvedeného sa zdá, že členovia uhorskej politickej elity v roku 1563 ešte rozlišovali bývalé súštáty od „vazalských“ krajín. Ich rozhodnutie mohla motivovať skutočnosť, že v blízkej minulosti – nimi lepšie poznanej – (v predchádzajúcich dvoch storočiach) spomínaných všetkých šesť južných krajín či iba ich časti buď nepretržite (Chorvátsko, Slavónsko), alebo prechodne (Dalmácia, Srbsko, Bosna a Bulharsko) boli súštátmi alebo faktickou súčasťou Uhorského kráľovstva; navyše zohrávali rozhodujúcu úlohu v protitureckej obrane uhorského štátu ako vysunuté „nárazníkové krajiny“.31 Nebolo to možné

9

tvrdiť o Haliči a Vladimírsku alebo Kumánsku vlastnených v 13. storočí dočasne, či čiastočne. (Zato pri výbere siedmich zástav mohla pomôcť aj prípadná spomienka na korunovačné zástavy z roku 1508.) Napriek tomu, zahraničným vyslancom a početnému habsburskému dvoru účastných ceremónie aj sedem zástav dobre ilustrovalo bývalú veľkosť a popredné európske miesto, aj keď v dôsledku tureckej expanzie ubúdajúceho, Uhorska, či presnejšie „Uhorskej koruny a k nej patriacich krajín“, ako to poznamenal jeden očitý svedok, tajomník (Hans Habersack) arcikniežaťa Ferdinanda Tirolského (1529 – 1595), alebo neskôr Samuel Decsy „Uhorskej ríše“.32 Návrh biskupa Gregoriánczyho čoskoro predsa zrealizovali. Na viedenskej pohrebnej ceremónii Ferdinanda I. v auguste 1565 – aj keď len na piatich zástavách – figurovalo už osem krajinských erbov, vtedy totiž zaradili Kumánsko medzi nárokované južné slovanské krajiny.33 K tomu, aby všetkých desať krajín kráľovského titulu dostalo vlastnú zástavu, chýbal už len posledný krok uskutočnený v Bratislave 25. septembra 1572 na uhorskej kráľovskej korunovácii arcikniežaťa Rudolfa Habsburského. [tab. 5] Podľa našich súčasných vedomostí vtedy prvýkrát v uhorskej histórii uplatnili v plnom počte – a to na zástavách – erby krajín Uhorskej koruny! Dodatočne môžeme pokladať za zvlášť paradoxné riadenie osudu, že séria desiatich erbov na „krajinských tabuliach“ zo 17. storočia bola zostavená pri príležitosti korunovácie kráľa Rudolfa, ktorý sa neskôr stal jedným z najmenej obľúbených habsburských panovníkov. Treba zdôrazniť, že novšie zvyšovanie počtu erbov a zástav sa odohralo aj v tomto prípade na základe konkrétneho návrhu elity stavov kráľovstva. Členovia Uhorskej rady vedenej v tom čase humanistickým veľkňazom a historiografom, ostrihomským arcibiskupom-miestodržiteľom Antonom Vrančićom, predchádzajúc udalosti viackrát vyjadrili svoj názor o korunovácii a úlohách Uhrov.34 Začiatkom jesene 1572 dali umiestniť na zástavy erby aj zvyšných dvoch nárokovaných krajín (Halič a Vladimírsko). Ich „ustanovenie“ nebola náročná úloha, veď erby oboch krajín (údajné či reálne) boli viditeľné na uhorských dvojitých pečatiach Ferdinanda i jeho nasledovníka kráľa Maximiliána. Pri rozhodnutí širšieho dosahu zohrávalo rolu u vedenia uhorských stavov viacero faktorov. Na jednej strane zavádzanie poriadku, ako to navrhoval už biskup Gregoriánczy v roku 1561, zavedením plného počtu erbov a zástav zhodne s desiatimi krajinami kráľovskej titulatúry. Pozitívne to mohla ovplyvniť aj šťastná náhoda, že okrúhle číslo desiatky z pohľadu symboliky, ako aj číselnej mystiky patrilo medzi obľúbené čísla. Na druhej strane, takto mohli aspoň symbolicky zmierniť následky z faktickej a navyše obrovskej územnej straty uhorského štátu spôsobené pádom pevností Szigetvár a Gyula v roku 1566. Keď sa dostala pod nadvládu (uhorská časť Osmanskej ríše) či pod vplyv (Sedmohradsko) osmanských dobyvateľov viac ako polovica bývalej ríše svätého Štefana, uhorská politická elita sa to snažila zmierňovať pomocou repertoáru ceremónií a mocensko-umeleckej reprezentácie. Toto úsilie korešpondovalo so záujmami habsburskej dynastie (ako aj so záujmami Jagelovcov už v roku 1508), pri príležitosti uhorskej korunovácie sa aj zahraničným účastníkom ceremónie ozrejmilo, že stredoeurópska Habsburská monarchia bola zveľadená starou, menšou „uhorskou ríšou“. V tomto smere v polovici 16. storočia sa vo veľkej miere zhodli

10

záujmy uhorského „stavovského národa“ a (veľmocenskej) dynastie, čo zohralo rozhodujúcu rolu v ustanovení korunovačných zástav a série erbov krajín Uhorskej koruny. Najstaršie známe vyobrazenie desiatich krajinských zástav z roku 1618 Nakoľko zatiaľ nebolo objavené vyobrazenie zástav zo septembrovej korunovácie arcikniežaťa Rudolfa v 1572, prvé obrazové spracovanie desiatich erbov krajín Uhorskej koruny poznáme z novej uhorskej dvojitej pečate dediča trónu, ktorý sa dostal k moci v roku 1576.35 Pravdepodobne na základe návrhu Uhorskej kráľovskej kancelárie a predstaviteľov stavov vo Viedni v porovnaní so skorším znením spresnili na nej nielen nápis, aby aktuálne plne zodpovedal kráľovskej titulatúre, ale uplatnili na nej aj všetkých desať (reálnych či údajných) erbov Uhorskej koruny: na averze erby Uhorska, Dalmácie a Chorvátska, na reverze Bosny, Haliče, Kumánska, Slavónska, Srbska, Vladimírska a Bulharska okolo opäť uvádzaného uhorského erbu uprostred pečate. Pátrajúc po histórii korunovačných banketov sme pred niekoľkými rokmi objavili najstaršie spoločné vyobrazenie desiatich krajinských zástav v korunovačnom poriadku (Ordo coronationis) kráľa Ferdinanda II. z roku 1618 [obr. 2, 3].36 Je „svetským“ doplnením cirkevnej časti korunovácie upravovanej podľa Pontificale Romanum, ktorým sa riadili rôzne úlohy spojené s osobitnými udalosťami a určovali službukonajúce osoby, nevynímajúc ani nosičov jednotlivých krajinských zástav. [tab. 7] Nakoľko uvádzanému vyobrazeniu Samuela Decsyho z roku 1792 predchádza tento maľovaný katalóg zástav približne o 175 rokov, bez zveličenia ho môžeme zaradiť medzi základné pramene histórie štátnej či národnej symboliky Uhorska, ba aj početných stredoa východoeurópskych krajín (Chorvátsko, Bosna, Srbsko, Bulharsko atď.). Napriek tomu, že poriadok korunovácie Ferdinanda II. uskutočnenej 1. júna 1618 v Bratislave sa zachoval vo viacerých exemplároch,37 vyobrazenie desiatich korunovačných zástav obsahuje výlučne jediná verzia vo forme čistopisu spravovaná dnes v archíve Uhorskej kráľovskej kancelárie. Jej hodnotu zvyšuje, že k nej nachádzame tiež prílohu, ktorá je osnovou návrhov zástav [verzia v čistopise: obr. 4]. Pravdepodobne pre maliara nemeckého pôvodu uviedli farby zástav (ba niekedy aj vyobrazenia erbov) čiastočne po maďarsky a čiastočne po nemecky. [tab. 14] Má to mimoriadny význam nielen pre heraldikov (a vedie k obozretnosti ohľadom „čistých farieb“ modernej heraldiky), ale aj z historickoumenovedného pohľadu. Ak náš prameň porovnáme so zástavami publikovanými Decsym [obr. 1], alebo s „krajinskými tabuľami“ zo 17. storočia, odhliadnuc od rozdielov tvaru erbových štítov, ozdôb a odchýlok vo farebných odtieňoch, zodpovedajúcich vkusu jednotlivých období, zhoda farieb, tvar erbov a heraldických figúr je až zarážajúca. Bez ohľadu na to, že tú istú či približne rovnakú farbu pomenovali v našom prameni z roku 1618 rozdielne v porovnaní s editorom z konca 18. storočia. [tab. 14] Tvrdeniu zodpovedajú ešte aj zachované pôvodné korunovačné zástavy z rokov 1618 a 1792.38 To znamená, že v priebehu 16. storočia uhorská politická elita vo viacerých etapách ustanovila úplný rad korunovačných krajinských zástav, počas nasledujúcich storočí pomerne


4. Návrhy korunovačných zástav Uhorskej koruny na bratislavskú korunováciu Ferdinanda II. v roku 1618. Foto: Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára, Budapest

prísne dodržiavala ich rôzne tradície (v počte, vo farebnosti, forme, vyobrazeniach erbov, a ako uvidíme neskôr aj vo využívaní). Možno to považovať za samozrejmé, veď jedným zo všeobecne prijímaných pravidiel včasnonovovekých poriadkov ceremónií bolo, že „čo raz zavedú, je nutné dodržiavať aj v budúcnosti“.39 S ohľadom na to možno takmer s istotou vyhlásiť, že vyobrazenia zástav z roku 1618 sa sotva mohli líšiť od tých, ktoré uplatnili na predchádzajúcej korunovácii Mateja II. v novembri 1608 v Bratislave. Okrem pestovania tradícií to dokladá aj viacero faktov. Keďže korunovačný poriadok z roku 1618 – v duchu dobovej praxe40 – zostavovala pred obradom politická elita vedená palatínom (Žigmundom Forgáchom) a kráľovským dvormajstrom (práve vtedy povestným strážcom koruny Petrom Révayom), mohli jednak využiť predovšetkým spisový materiál skoršej ceremónie a osobnú skúsenosť. Takto zástavy zaznamenané do nášho prameňa v lete roku 1618 vypovedajú aj o zástavách jesennej korunovácie v roku 1608. Na druhej strane, našťastie, v jednom anonymnom latinskom referáte (s možnou väzbou na Petra Révaya či jeho okruh41) niekoľko zástav (navyše menej známych a problematických) podrobne opísali. Na základe toho už aj v roku 1608 boli na zástave Bulharska tri bežiace poľovnícke psy, na zástave Srbska hlava diviaka s papuľou prestrelenou šípom či Slavónska bežiaca kuna, zatiaľ čo na zástave Dalmácie boli tri „revúce“ levie hlavy.42 Do tretice, našu mienku potvrdzuje aj údaj, že zástavu Srbska na ceremónii Mateja II. niesol dokonca sám Peter Révay. [tab. 6] V neposlednom rade, vyobrazenia zástav na zachovaných grafikách o ceremónii sú zväčša schematické,43 predsa sa na viacerých skvie priamo desať zástav s poetickým vysvetlením, že symbolizujú krajiny patriace k Uhorsku.44


Od krajinských zástav ku „krajinským tabuliam“ Uvedené má mimoriadny význam, lebo korunovácia Mateja II. otvorila ďalšiu kapitolu – ako to stále dôraznejšie signalizujú novšie výskumy45 – z pohľadu politickej, stavovskej, ideologickej, ceremoniálnej histórie a dejín koruny zároveň. Z povahy témy sa aktuálne môžeme odvolať len na najpodstatnejšie vplyvy. Privezenie svätej koruny z pražského dvora cez jednu zastávku vo Viedni domov do vnútornopolitického a správneho centra Uhorského kráľovstva (do Bratislavy) ponúklo vzmáhajúcej sa politickej elite viacero interpretačných možností, ako na to novšie upriamil pozornosť Kees Teszelszky. Politickí vodcovia stavov to vynikajúco využili. Prinavrátením svätoštefanskej kráľovskej koruny domov zosilneli podstatnou mierou nielen svetské stavy (čoraz výraznejšie sa začali stotožňovať s korunou ako „stavovský národ“ v porovnaní s kráľovskou mocou a panovníkom sídliacim v cudzine46), ale potvrdil sa aj pojem krajín Uhorskej koruny. Zrejme to symbolizovalo najnázornejšie objekty túžby prinavrátenia slávnej minulosť, stredoeurópsku „uhorskú ríšu“ Mateja Hunyadiho a jeho predkov. Duchovní vodcovia stavov z arcikniežaťa Mateja Habsburského úspešnou propagandou nekreovali len „druhého“ Mateja Hunyadiho a takpovediac „národného kráľa“,47 rôznymi spôsobmi sa usilovali vyjadriť tiež potrebu, že dúfajú v obnovu bývalej veľmoci či regionálnej moci vytvorenej z krajín Uhorskej koruny. Preto mohla byť na jeseň v roku 1608 podľa našich vedomostí po prvýkrát napísaná báseň v latinčine – pripisovaná Eliášovi Bergerovi či jeho okruhu,48 – ktorá oslavovala nielen Mateja II., uhorských svätých kráľov a aj patrónku Uhorska

11

(Patrona Hungariae) a svätú korunu, veď posledných desať strof bolo venovaných priamo Uhorsku a deviatim súštátom a nárokovaným krajinám.49 Malo to takmer organické pokračovanie v diele o korune, ktoré vyšlo v roku 1613. Peter Révay v ňom samostatne pojednal o vzťahu svätej koruny a krajín Uhorskej koruny. Navyše, pri opise koruny pokladal za dôležité pomocou číselnej mystiky – pre človeka jeho čias určujúcej – priamym spôsobom viacnásobne vytvoriť vzťahy medzi zavesenými deviatimi ozdobami panovníckej insígnie a ostatnými časťami (cípy, drahé kamene atď.) s deviatimi súštátmi a nárokovanými krajinami.50 Ako na to doterajšie výskumy už viackrát poukázali, táto myšlienka dôrazne rezonuje v textoch spodnej nápisovej časti „krajinských tabúľ“.51 Nakoľko pri príležitosti korunovačných ceremónií, nielen v roku 1608, ale počas celého 17. storočia, krajiny Uhorskej koruny vecne najlepšie symbolizovali krajinské zástavy zrozumiteľné aj širšej verejnosti, podľa nášho názoru, nepriamym spôsobom mali vplyv na vznik „krajinských tabúľ“, ba dokonca v jednotlivých prípadoch mohli aj bezprostredne vplývať na vznik niektorých spomenutých vyobrazení. Neradi by sme sa púšťali do smelého predpokladu, v duchu pojednaného predsa ponechávame na zváženie, či mohli inšpirovať korunovačné zástavy nesené na ceremónii koncom júna 1655 rad erbov na známom korunovačnom grafickom portréte kráľa Leopolda I. od nitrianskeho biskupa-kancelára Juraja Szelepcsényiho (1655)?52 Ak áno, či poslúžili za vzor erby namaľované na zástavách, z ktorých mimochodom, vďaka tomu, že zástavu niesol Pavol Esterházy ml., sa pôvodná zástava Srbska zachovala v rodinnej zbierke na hrade Forchtenstein [tab. 10],53 alebo prípadne dnes už neznáme súveké či skoršie rukopisné alebo tlačené (ale vyfarbené) vyobrazenie? Taká by mohla byť prípadne aj veľká miniatúra54 zdobiaca druhý zväzok matriky uhorských študentov viedenskej univerzity, známy Liber Nationis Hungaricae, ktorý začína rokom 1632, pokiaľ by tam figurovali erby Bulharska a Slavónska nezamenené, ale správne, ako o tom pojednáme nižšie. Tvary a figúry erbových štítov a krajinských zástav z roku 1618 sa totiž takmer celkom zhodujú s erbmi na portréte z roku 1655. Náš predpoklad podporuje aj to, že Leopolda, ako je to aj na grafike, mohli vidieť členovia politickej elity kráľovstva v uhorskom odeve len na júnovej bratislavskej korunovácii v roku 1655. Na rozdiel od Ferdinanda III.55 ho inokedy tak nezobrazili.56 Navyše, na korunovačných zástavách a na portréte od Szelepcsényiho, ako aj na vyobrazení zástav nižšie spomínanej korunovačnej grafiky z roku 1655 vidno korunovačné erbové štíty s rovnakou otvorenou listovou korunou. Vzniká otázka, pokiaľ sa dá vôbec tento vzťah priamo či nepriamo dokázať, či môže byť súvislosť medzi korunovačným portrétom z roku 1655 a málo skúmanou korunováciu Leopolda a medzi vznikom „krajinských tabúľ“ (presnejšie pôvodného exemplára), na ktorých figurujú rovnaké erby. Z posledne menovaných totiž Enikő Buzási aktuálne datovala najstaršiu verziu do rokov 1650 – 1660.57 S tým súvisí ešte jeden dohad. Nebolo by možné, aby v spojitosti s najvýznamnejšou politicko-reprezentačnou udalosťou, akou bola korunovácia v roku 1655, viedenský uhorský dvorský kancelár Juraj Szelepcsényi usilujúci o korunováciu bez voľby kráľa,58 „ovenčil“ habsburského panovníka erbmi krajín Uhorskej

12

koruny. V reakcii na to, jeden mimoriadny predstaviteľ uhorského „stavovského národa“ pripravil zvláštnu „stavovskú alternatívu“ toho istého výjavu. Menovite takú, kde okolo symbolu slobodných volieb kráľa a aj samotného stavovského postavenia: svätej korune uviazal veniec z erbov súštátov a nárokovaných krajín. Možno to bol samotný František III. Nádasdy (1623 – 1671), novšie stále lepšie spoznávaný vďaka vysokým nárokom na politickú propagandu a umeleckú reprezentáciu.59 Aj keď náš dohad rozširuje rad otázok vzťahujúcich sa na „krajinské tabule“, je až príliš veľa „podozrivých“ historických a ideologických zhôd, aby sme v tomto kontexte s umeleckými dielami novšie datovanými do polovice 17. storočia neuviedli Františka Nádasdyho zmýšľajúceho o politicko-umeleckej reprezentácii mimoriadne moderne. Na jednej strane vedľa čerstvo zvoleného palatína (Františka Wesselényiho) bol z titulu kráľovského dvormajstra Nádasdy jedným z hlavných „organizátorov“ svetských momentov ceremónie kráľovskej korunovácie v roku 1655, takže musel rituál relatívne dobre poznať.60 Na druhej strane nosiča korunovačného prísažného kríža, ako pri vstupe do chrámu, tak aj v procesii, oddeľovali od krajinských zástav Uhorskej koruny len heroldi a strážcovia koruny, zatiaľ čo on mohol byť tiež neustále v blízkosti svätej koruny.61 Dobre to vidno aj na grafike vyhotovenej o obrade v chráme. [obr. 5] Po tretie, podľa novších výskumov vymenovanie dvormajstra Nádasdyho za krajinského sudcu 25. júna, čím postúpil na miesto druhého hodnostára svetskej elity kráľovstva; publikovali práve 27. júna v kruhu najurodzenejších osobností habsburského dvora a uhorských stavov na poslednej zastávke ceremónie pred korunovačným banketom.62 Po štvrté, často diskutovaný obsah „krajinských tabúľ“ je veľmi príbuzný politickej ideológii Nádasdyho podľa starších výskumov Györgya Bónisa a podľa novších Keesa Teszelszkyho.63 Veľmož totiž vo Viedni v roku 1652 znova vydal históriu svätej koruny (Augsburg 1613) Petra Révaya, svojho príbuzného po matke a starom otcovi, a následne v roku 1659 vo Frankfurte vydal aj rukopisné dielo (De Monarchia et Sacra Corona regni Hungariae centuriae septem), v ktorom sa dlhšie pojednáva o dejinách deviatich krajín patriacich k Uhorskej korune a dokonca aj o ich erboch sprítomňovaných na korunovačnej ceremónii prostredníctvom krajinských zástav.64 Po piate, podľa nás nie je dielom náhody, že na koniec De Monarchia... zaradili prvýkrát zoznam palatínov a krajinských sudcov (Caspar Jongelinus Catalogus palatinorum et iudicum regni Hungariae), kde sa uvádza začiatok Nádasdyho krajinského sudcovstva, unikátne, slávnostné vyhlásenie jeho hodnosti v deň korunovácie (27. júna).65 Po šieste, Nádasdy dal vyhotoviť jednu grafiku spodobujúcu korunováciu v roku 1655, ktorej medená matrica sa nachádzala v jeho pottendorfskom kaštieli.66 Napokon, zdá sa, Nádasdy mal zvláštny cit pre to, aby si preňho dôležité krajinské udalosti a svoj postup v uhorskej politickej elite uctil pôsobivými umeleckými predmetmi, ako to dokazuje aj slávny obraz Madony v plášti (1663).67 Rovnako mimoriadne citlivý vizuálne logický spôsob uvažovania dokladá objednávka pôvodného zdroja „krajinských tabúľ“. Zásadnou otázkou zostáva, kam a v akej podobe ho pripravili: možno do bratislavského domu krajinského sudcu, nebodaj do niektorého symbolického priestoru snemu?


5. Matthäus Merian: Korunovácia Leopolda I. 1655. Medirytina. Majetok autora

Na základe uvedeného pokladáme za možné, že František Nádasdy okolo roku 1650 nielen druhým vydaním histórie koruny a publikovaním rukopisného diela, ale aj pomocou umeleckej reprezentácie, postavil večnú pamiatku svojmu predkovi Petrovi Révayovi, veľavýznamne určujúcemu pojmový svet svetských stavov hlboko do 17. storočia. Menovite, objednaním takého umeleckého diela, možno aj skutočnej „pamätnej tabule“, na ktorej boli zhrnuté najvýznačnejšie činy strážcu koruny späté so svätou korunou a najpodstatnejšie prvky myšlienkového sveta súvisiace s krajinami Uhorskej koruny. Na druhej strane, dajúc istú odpoveď na portrét Leopolda od dvorského kancelára Juraja Szelepcsényiho, vyjadril jednak svoj politický myšlienkový svet, tiež svetských stavov masívne nástojacich na slobodných voľbách kráľa. V duchu ustálenej politickej situácie v druhej polovici 17. storočia, aj za vlády Jozefa II., mnohí príslušníci uhorských stavov sa s tým opätovne stotožňovali, čo uspokojivo vysvetľuje produkciu malieb neskorších exemplárov „krajinských tabúľ“. Vráťme sa k samotným krajinským zástavám: Ak sa od roku 1608 objavujú krajinské zástavy v schematických vyobrazeniach na korunovačných grafikách,68 tak práve ceremóniu arcikniežaťa Leopolda v roku 1655 približuje známa medirytina, kde sú znázornené so zrejmými figúrami. [obr. 5] Rad erbov grafiky, vydanej s rozličnými nápismi, ba aj v kolorovanej podobe, zaradenej aj do siedmeho zväzku Theatrum Europaeum,69 určite nevznikol na základe korunovačných zástav či podľa ich vyobrazení v kontraste s portrétom Leopolda. Ako vzor použili základné dielo nemeckého medirytca a maliara erbov Johanna (Hansa) Siebmachera (1561 – 1611) o erboch (Wappenbuch, 1596; Newe Wappenbuch, 1605 – 1609 atď.) niekoľkokrát vydané (1630, 1655 – 1667) a rozširované viacerými autormi v priebehu 17. storočia. Všetky erby zástav korunovačnej grafiky sa totiž dajú identifikovať s viditeľnými pri opisoch erbov Siebmachera na mape Dunaja z roku 1594 – neskôr vydanej v norimberskom zväzku Levina Hulsia z rokov 1596 – 1597, dokonca sú aj na samotnej mape, čo je pre nás obzvlášť podstatné, aby sme sa vyhli nedorozumeniam.70 Podľa toho Uhorsko (1), Dalmácia (2), Chorvátsko (3), Bosna (4), Kumánsko (5) majú tradičné vyobrazenia známe aj z „krajinských tabúľ“. Okrem nich však u Siebmachera grafik spojil do jedného štítu slavónsky erb


(s tromi bežiacimi psami) so srbským diviakom (6), a popri samostatnom bulharskom erbe, ako ho poznal s levmi (7), stvárnil – to nie je omyl – na samostatných štítoch Valašsko (8) a Moldavsko (9), ba aj známy „trojzubý“ erb Báthoryovcov (v roku 1594 bol kniežaťom Žigmund Báthory), zato počet zubov zvýšil o dva (10, isto symbolizujúc Sedmohradsko). Samozrejme okrem grafikov mali občas neľahkú úlohu orientovať sa v krajinách Uhorskej koruny aj vplyvní členovia habsburského dvora, ktorí sa osobne a navyše na veľmi popredných miestach zúčastňovali jednotlivých udalostí korunovačných obradov. Takmer sa to podarilo známemu českému hlavnému kancelárovi vyštudovanému u jezuitov Zdeňkovi Poppelovi z Lobkovic (1568 – 1628) v španielsky skoncipovanom liste adresovanom manželke Polyxene z Pernštejna deň po decembrovej šopronskej korunovácii Ferdinanda III. v roku 1625. On vynechal len názov Haliče, ale aby zostalo pri obvyklých desiatich menách krajín, okrem Rašky uviedol aj Bosnu.71 Táto chyba sa objavila aj na dvojitých kráľovských pečatiach v 16. storočí.72 Korunovačná zástava Mikuláša Esterházyho z roku 1618 Na základe vyššie uvedeného môžeme vyhlásiť: od roku 1608 do poslednej uhorskej korunovácie v roku 1916, na ktorej bola tiež zástava prinavráteného Sedmohradska73 (podobne ako na budínskej ceremónii Františka Jozefa v roku 1867), krajiny Uhorskej koruny reprezentovala zväčša vždy desiatka zástav, aké sa uvádzajú v našom prameni z roku 1618. Menšie rozdiely sa samozrejme vyskytli, ako napríklad aj v roku 1618. Našťastie, práve krajinská zástava Uhorského kráľovstva sa zachovala z korunovácie Ferdinanda II. [obr. 6] vďaka tomu, že ju niesol – ako je to dobre čitateľné nad maľovaným vyobrazením zástavy [obr. 2], ba aj na návrhu [obr. 4] – priebojný magnát, budúci palatín Mikuláš Esterházy, ktorého potomkovia ju do dnešných dní opatrujú v zbierke vo Forchtensteine.74 V spojitosti s tým je nutné poznamenať, a to nie pre to, že by sa boli bývali zničili, ale na každú korunováciu bolo potrebné vytvoriť nové zástavy, lebo si ich mohli nosiči po obrade odniesť domov na pamiatku.75 Krajinskú zástavu, ktorú niesol Stanislav Thurzo v roku 1608 [tab. 6], mali na šintavskom hrade veľmoža v roku 1622, bola tam aj rok po

13

jeho smrti (1626) a aj po desiatich rokoch, keď spísali tamojšie hnuteľné majetky po vymretí rodu.76 Príslušníci rodu Erdődy mali v priebehu 18. – 20. storočia viacero korunovačných zástav v hlohoveckej hradnej kaplnke pri Oltári Narodenia ozdobenom svätou korunou, ku ktorému si vzali za vzor nový oltárny nadstavec z roku 1735 priamo z bratislavského korunovačného Dómu.77 Do poslednej kráľovskej korunovácie zostalo zvykom zobrať si zástavu domov, veď gróf Jozef Cziráky uchovával bulharskú krajinskú zástavu, ktorú niesol koncom roka 1916, ešte aj v roku 1940 v ozdobnom schodisku svojho kaštieľa v Dénesfa.78 Uhorská krajinská zástava nesená Mikulášom Esterházym zhodne s návrhom, podobne ako dobové bojové zástavy, je z taftu, ozdobená zlatými jazykmi plameňov, zakončená zástrihom podľa starej tradície, no nie je biela, ale modrá. Aj pôvodne bola taká, dokladajú to súpisy pokladnice Forchtensteinu vyhotovené po palatínovej smrti (1645) a synom Pavlom spísaný zoznam na jeseň v roku 1654. V nich sa uvádza s opismi „modrá taftová zlatom vyšívaná zástava krajiny“ a „modrá taftová zlatom vyšívaná zástava s erbom Uhorska“.79 Z toho môžeme usúdiť, že keď vyrábali zástavy na začiatku leta v roku 1618, ich objednávateľ, predstavitelia Uhorskej komory v mene panovníka nedokázali zaobstarať z nejakého dôvodu biely hodváb, alebo ho dali z neznámej príčiny zafarbiť. Ako to vieme z iných prameňov, podobne aj náklady na výrobu zástav hradilo bratislavské mocenské centrum i rôzne ďalšie výdavky spojené s korunováciou týkajúce sa Uhrov.80 Aj keď zatiaľ v archíve komory nenachádzame údaj o maliarovi, jeho identitu je potrebné hľadať azda medzi mestskými majstrami, ktorí na pohreby aristokratov a mešťanov často pripravovali smútočné zástavy (krajinským svetským vojenským najvyšším hodnostárom aj uhorské krajinské zástavy) či bojové zástavy hlavným kapitánom.81 Dokazuje to fakt, že v roku 1625 zástavy na šopronskú decembrovú korunováciu ďalšieho uhorského panovníka Ferdinanda III. vytvoril košický maliar David Bröckl (Preckel),82 ktorý zároveň pracoval pre uhorského kráľa a pre svojho aktuálneho pána, sedmohradské knieža Gabriela Bethlena, sídliaceho vtedy v Košiciach. Totiž jemu v tom roku pozlacoval klince a svorky na kočiar.83 Práce zverili Bröcklovi maľujúcemu zástavy už aj skôr, ktorý sa koncom roka 1625 zdržiaval v Šoprone, lebo v slobodnom kráľovskom meste v západnom Zadunajsku sa nenašiel iný majster, ktorý by si trúfal na čestnú, ale veľmi závažnú úlohu. Vzhľadom na krátkosť času, ktorú mal k dispozícii, to bola naozaj nemalá výzva. Maliar vyplácajúci z vlastného honorára aj krajčíra, mohol látky potrebné na zástavy nakúpiť len za dvojnásobnú cenu a pomocníkov dokázal najať len za trojnásobok obvyklej mzdy.84 Bröcklov príklad zároveň dokladá správnosť našej mienky, že v Uhorsku rozpadnutom na tri časti medzi stranami znepriatelenými z politicko-vojenského hľadiska pretrvávali čulé umelecko-kultúrne styky.85 Na krajinskej zástave Mikuláša Esterházyho namaľovanej rovnakým spôsobom na oboch stranách – takmer celkom zhodne s plánmi vyskytujúcimi sa v korunovačnom poriadku – skutočne vidno zavedený erb Uhorského kráľovstva, takzvaný korunovaný malý znak Uhorska. Skromný rozdiel predstavuje len to, že namiesto gotického štítu v pláne, maliar, korešpondujúc viac s dobovým vkusom, vytvoril renesančný štít – ako to vidno aj na „krajinských tabuliach“

14

a Leopoldovom portréte –, ktorý ovinul vavrínovým vencom. Avšak, v kontraste s neskoršími korunovačnými zástavami (prinajmenšom od júnovej korunovácie Ferdinanda IV. v roku 1647), na ktorých skoro vždy stálo meno korunovaného panovníka a aj presný dátum korunovácie,86 na tejto je čitateľný len nasledujúci zlatý nápis [hore]: „REGNI HVNGARIAE. [dole:] 1618.“ Maliar zástavy dostal v roku 1618 od komory pravdepodobne len takúto „objednávku“ podľa kresleného návrhu zástavy [pozri na obr. 4: „Hungariae“]. Na záver, zvláštnu pozornosť si zaslúži podľa našich vedomostí zatiaľ nikdy neskúmané vyobrazenie svätej koruny z čelného pohľadu na oboch stranách zástavy [obr. 7], čo platí aj na vyobrazenie koruny v korunovačnom poriadku. Aj keď si ilustrácie koruny zaslúžia hlbšiu analýzu, na prvý pohľad sa javia, že sa v zásadnej miere odlišujú od vyobrazenia v diele Petra Révaya z roku 1613 od vyobrazení na „krajinských tabuliach“, no možno najviac sa približujú k verziám koruny uvádzanej najskôr v rukopise diela Jána Jesenia (Jesenského, Jeszenszkyho) o korunovácii Mateja II. vydaného v roku 1609, nedávno zverejnenom aj v modernej edícii.87 V duchu vyššie uvádzaného nemôže byť otázne, či pre korunovačný poriadok maliarovi krajinskej zástavy – obzvlášť starostlivého pri znázornení zástavy – vzorom na vyobrazenie koruny bola jedna či viaceré predlohy (kresba alebo maľba), ktoré mohli vzniknúť v lete alebo na jeseň roku 1608. Presnejšie, pri premiestnení koruny z Prahy do Viedne, odtiaľ do Bratislavy či po korunovačnom obrade pred vrátením koruny do jej truhlice. (Na zaujímavosti nášho príbehu pridáva, že na vonkajšej strane často uvádzaného poriadku sa nachádza aj jedno z najstarších vyobrazení svätej koruny zozadu.) 88 Avšak to, že Jesenius a maliar zástavy v roku 1618 pracovali podľa príbuzného alebo jedného zdroja, prípadne viacerých zdrojov, musia odhaliť ďalšie historické i umeleckohistorické bádania, a to starostlivým zostavením genealógie vyobrazení koruny zo začiatku 17. storočia. Z eufórie vyvolanej prinavrátením svätej koruny do vlasti v roku 1608 pravdepodobne viacerí nakreslili (napr. určite neskôr významný šopronský starosta Krištof Lackner, ktorý maľoval aj erby), či dali nakresliť (Jesenius a takmer isto Peter Révay) výsostný znak.89 Rozdielne zahraničné (dvorské) a uhorské (stavovské) erbové tradície V spojitosti s vyobrazením zástav z roku 1618 by sme radi upozornili ešte na jeden dôležitý jav, čo môže mať rozhodujúci význam z hľadiska výskumu ikonografických predlôh rôznych vyobrazení radu krajinských erbov zo 17. storočia. Na prvý pohľad sa javí zmätočnou okolnosť, že krajinské erby korunovačných zástav Ferdinanda II. a medailí sa nezhodujú vo všetkom. V prípade Haliče sú na zástave tri koruny a na medaile len dve, zatiaľ čo na zástave Bulharska – ako podľa nášho citovaného zdroja už aj v roku 1608 – tri vpravo obrátené poľovnícke psy, ale na medaile (z roku 1608 aj z 1618) v šikmom pruhu bežiace zviera (pes či vlk), podobajúce sa na – hoci vodorovne – bežiacu kunu Slavónska.90 Erby Haliče a Bulharska boli takmer rovnaké aj na spomenutej dvojitej pečati Rudolfa II., ba dokonca na pražskom sarkofágu cisára zdobí erb Bulharska do dnešných dní v opačnom ľavošikmom pruhu bežiace zviera.91 Ako sme na to nedávno viackrát poukázali,92 rozdiely v erboch súvisia s tým, že podľa našich doterajších vedomostí ako


6. Zástava Uhorského kráľovstva nesená Mikulášom Esterházym na bratislavskej korunovácii Ferdinanda II. v roku 1618. Esterházy Privatstiftung, Schatzkammer, Forchtenstein

prvý poplietol bežiacu kunu Slavónska s (tromi) bežiacimi poľovníckymi psami na erbe Bulharska norimberský medirytec Virgil Solis (Wappenbüchlein, 1555) a nasledujúc ho aj dvorský herold habsburského dvora Hans Francolin (Wappenbuch, okolo 1565). Lipnutie na tradíciách bolo silné aj v umeleckej reprezentácii erbov, zámena pretrvávala hlboko do 17. storočia. Prirodzene, predovšetkým v dielach tých majstrov, ktorí nasledovali zahraničnú tradíciu (čiastočne viedenskú dvorskú), viažucu sa k nemecko-rakúskym editorom erbov, využívali predlohy, ktoré obsahovali zámenu slavónskeho a bulharského erbu. Dokazuje to viedenské vydanie Tripartitia z konca 16. storočia či slávne dielo Gábora Hevenesiho s názvom Atlas Hungariae... (1689), ktoré vydali rovnako v cisárskom meste,93 no aj titulné strany trnavských kalendárov od Justa van Nypoort v roku 1683 alebo od Johanna Sigmunda Schotta v roku 1689 (na neskôr menovanom je vidieť už aj erb čiastočne oslobodeného Sedmohradska). Táto tradícia erbov sa dá doložiť aj na nedávno objavenom obraze Patrona Hungariae vytvorenom pre Batthyányovcov, kde západouhorský maliar použil práve titulnú stranu neskôr spomenutého kalendára ako ikonografický zdroj k práci.94 Okrem starostlivej umeleckohistorickej analýzy to jasne dokazuje, že na maľbe okrem všeobecne známeho malého znaku Uhorska, farby erbov a zástav sa značne rozchádzajú s farbami „krajinských tabúľ“ a tradičných korunovačných zástav. (V prípade radu erbov spomenutej matriky uhorských študentov viedenskej univerzity z roku 1632 absenciou nadpisov a uvedenia postavenia jednotlivých krajín nemožno s istotou určiť, či bol vzor so zamenenými erbmi, hoci to považujeme za pravdepodobnejšie na základe umiestnenia erbov.) Paralelne so zámenou slavónsko-bulharských erbov v jednotlivých prípadoch nastala ešte ďalšia zmena niekedy v 60. rokoch 16. storočia. Na vybraných vyobrazeniach erbu Bulharska sa neobjavuje bežiace zviera v šikmom pruhu, ale doprava skáčuci lev, ktorý sa veľmi podobá na erb Kumánska. Napríklad na viedenskom pohrebnom obrade Ferdinanda I.


v roku 1565 figuroval na spoločnej zástave, ale nachádzame ho aj na pražskom sarkofágu cisára Rudolfa (tiež vo štvrtenom štíte nárokovaných krajín).95 Vidno ho aj na spomenutej mape Dunaja Johanna Siebmachera (1594) umiestnený na územie Bulharska, ale aj v spodnom rade erbov mapy Uhorska Gerarda de Jode (1509 ? – 1591) z roku 1567.96 Dlho prežívala aj táto slavónsko-bulharská dvojica erbov. Takto figuruje napríklad vedľa korunovačnej grafiky z roku 1655 [obr. 5] na dvanásťlistovej mape Uhorska nemeckého vojenského inžiniera a kartografa Martina Stiera (1630 – 1669) vydanej vo Viedni v roku 1664, ako aj na slávnej mape Illyricum (1666) od Johanna Lucia (chorvátsky Ivan Lučić, 1604 – 1679 ) a Joana Blaeua (1596 – 1673) dedikovanej chorvátsko-slavónskemu bánovi Petrovi Zrínyimu.97 Mohli by sme dlho pokračovať v tomto zozname. Otázku sťažuje, že „omyly“ zberateľov erbov pod uhorským vplyvom či dostanúc sa do uhorského prostredia časom čiastočne opravili, v prvom rade v spojitosti s dobre známym erbom Slavónska. Takže na viackrát spomenutej dvojitej pečati Rudolfa figuroval erbový štít bežiacej kuny Slavónska udelený Vladislavom II. v roku 1496, lenže v prípade Haliče boli zobrazené len dve koruny. Tak to zostalo aj na všetkých dvojitých pečatiach uhorských nasledovníkov kráľa počas 17. storočia.98 A čo je pre nás najdôležitejšie: krajinské erby patriace Uhorskej korune dvojitej pečate sú identické s radom krajinských erbov na spomenutých korunovačných medailách Mateja II. a Ferdinanda II. Poznáme ale aj taký exemplár, na ktorom ponechajúc bulharský erb s levom opravovali v uhorskom (stavovskom) prostredí chybný erb Slavónska. Tak postupovali aj v prípade spomenutého erbu, vytvoreného pôvodne pre bratislavský Kostol sv. Martina, na jednej pohrebnej zástave palatína Pálffyho v 18. storočí. Aj keď bude v budúcnosti jednou z najvzrušujúcejších úloh zostavenie „genealógie“ po systematickom zozbieraní všetkých radov erbov krajín Uhorskej koruny z obdobia 16. – 18. storočia, môžeme spraviť niekoľko závažných zistení

15

i na základe aktuálnych údajov. Na rakúsko-nemeckých územiach, resp. vo viedenskom dvorskom prostredí vydané rôzne erbovníky a ďalšie tlačené rady erbov vo včasnom novoveku poskytli vzor predovšetkým maliarom, medirytcom a kartografom, ako to bolo prvoradým cieľom herolda Francolina v druhej polovici 16. storočia.99 Kráľovské dvojité pečate – azda pomocou Dvorskej kancelárie a Dvorskej komory – poskytli v spojitosti s erbmi návrhárom a rytcom korunovačných medailí rozhodujúce vzory. Na základe doloženej takmer úplnej zhody erbov a názvov slávnych horných prstencov erbov „krajinských tabúľ“ sa nazdávame, že mimoriadne dôležitý rad erbov korunovačných zástav, aj keď nepriamo, bol vzorom stavom kráľovstva. Nosiči zástav: mocenská reprezentácia svetskej elity Korunovačné krajinské zástavy neboli povolané hlásať len niekdajší význam politicko-mocenského postavenia Uhorského kráľovstva. Najdôležitejšími reprezentačnými udalosťami v uhorskom stavovskom štáte boli korunovácie, ktoré vyzdvihovali politický význam krajiny, staré tradície a suverenitu, zároveň poskytli príležitosť členom svetskej elity na vyjadrenie vlastnej moci. Čiastočne tomu bolo aj v prípade ďalších hodnostárov prijímajúcich úlohy pri ostatných udalostiach ceremónie, dokonca aj v prípade stolníkov pri korunovačnom bankete.100 Nie náhodou zdôrazňoval palatín Nádasdy už na jar v roku 1561, že zástavy majú niesť pred panovníkom baróni a ich synovia. Nosiči zástav mali významnejšie miesto a vystupovali navyše takmer vo všetkých scénach slávnosti, na rozdiel od hodnostárov slúžiacich napríklad ako stolníci. Navzdory návrhu Pavla Gregoriánczyho z roku 1561 sa nosiči zástav zúčastňovali po cirkevnom obrade ceremónie s rozprestretými zástavami, ako to nazývali v minulosti: „megeresztett zászlókkal“ (expansis vexillis), nielen do príchodu na miesto svetskej prísahy, ale až do posledného okamihu.101 Na korunovácii Leopolda I. v roku 1655 priniesli do korunovačného chrámu už deň pred rituálom prv zhotovené zástavy prichystané na Hrade – podobne ako korunu –, ale zmotané, kde ich opreli k stene sakristie.102 Na druhý deň ceremónie pri príležitosti slávnostného pochodu, ako to svojho času odporúčali palatín Nádasdy aj biskup Gregoriánczy, nosiči zástav skutočne kráčali pred panovníkom, nasledovanom len heroldmi, ktorí mali úlohu aj v habsburskej dynastickej veľmocenskej reprezentácii (dvaja ríšski, jeden uhorský, český a rakúsky) a nosiči korunovačných insígnií. Nosiči zástav prichádzali vo dvojici, v opačnom poradí ako kráľovská titulatúra, prvé niesli vždy zástavy Bulharska a Kumánska, ako posledné Dalmácie a Uhorska. Potom pri oltári, ako je to na grafike z roku 1655 v bočnom pohľade [obr. 5] a zozadu z roku 1687,103 väčšinou sa rozdelili na dve skupiny: s piatimi zástavami tvorili špalier vedľa palatína a s piatimi vedľa hlavného stajníka s vytaseným mečom.104 Nakoľko mali značne veľké rozmery (podľa zachovaných novovekých exemplárov približne 120 až 190 × 180 až 310 cm; možno jedine zástava Uhorska bola niekedy väčšia od ostatných), upútali už z diaľky pozornosť tiež na ich nosičov. Tí po cirkevnom obrade v korunovačnom sprievode išli nesúc zástavy opäť vo dvojici v spomenutom poradí a na jednotlivých zastaveniach (františkánsky kostol, svetská prísaha, korunovačný vŕšok, banket) znova a znova zaujímali popredné miesto až po verejný

16

slávnostný obed, kde ich bolo vidno naposledy v prítomnosti všetkých uhorských a zahraničných účastníkov.105 Nemožno sa teda diviť, že niesť korunovačnú zástavu znamenalo významnú poctu. Ako to však marcový návrh palatína Nádasdyho z roku 1561 so stálou platnosťou obsahuje, nosičmi zástav sa mohli stať len predstavitelia z kruhov magnátov. Aj to dodržali počas všetkých korunovácií v 16. a 17. storočí, ako sa nám to podarilo rekonštruovať v prípade každej ceremónie. [tab. 2 – 12] Ba dokonca, v mnohých prípadoch poznáme menoslov osobností navrhovaných na nesenie zástav a aj reálnych nosičov, lebo niekedy pre chorobu či z iného dôvodu vstúpili v ich neprítomnosti na miesto účinkujúcich v korunovačnom poriadku iní. V roku 1608 napríklad miesto chýbajúceho Mikuláša V. Zrínyiho obsadil pri zástave Uhorska Stanislav Thurzo, ktorý ju opatroval do smrti, hoci ho pôvodne menovali len na nesenie zástavy Kumánska. Vďaka tomu jeho miesto mohol zaujať brat (Mikuláš Thurzo). Ak však autori pri opise korunovačných ceremónií pracovali dodatočne len na základe poriadkov obsahujúcich predpisy, mohli pochodiť ako slávny Ján Jesenius, ktorý nezaznamenal zmeny vo svojom – napriek tomu veľmi zaujímavom – diele.106 Zatiaľ čo v druhej polovici 16. storočia – počas dvoch korunovácií nevystupoval palatín – zohrával podstatný význam pri vymenovaní nosičov zástav veľkňaz zastávajúci hodnosť kráľovského miestodržiteľa, od roku 1608 mal v tejto otázke rozhodujúci hlas palatín.107 Okrem nich mohli mať závažnejšie slovo len dvormajstri. Zhodne s poradím hodnostárov pripadlo taverníkovi Losonczymu nesenie kráľovskej zástavy v roku 1490, od polovice 16. storočia len zriedkavo zdvíhal do výšky korunovačnú zástavu krajinský hodnostár. Zhodne so slovami palatína Nádasdyho skôr sa k takýmto úlohám dostávali synovia barónov (či už baróni na základe zastávanej krajinskej hodnosti, teda najvyšší hodnostári, alebo magnáti, ktorí získali uhorský barónsky/ magnátsky titul). Nosičmi zástav boli preto väčšinou vždy príslušníci aristokratických rodov Uhorského kráľovstva. Na prelome 17. a 18. storočia sa len výnimočne našiel medzi nimi niekto, kto pochádzal z rodu bez grófskeho titulu. [tab. 12] V kontraste so sprievodom korunovačnej truhlice a stolníkov banketu, medzi nosičov krajinských zástav sa nevmiešali príslušníci strednej šľachty. Zoznamy nosičov zástav samozrejme nemôžu poskytnúť skutočný „obraz“ o uhorskej aristokracii, prezrádzajú síce kontakt s palatínmi, nie však počet detí. Medzi rokmi 1563 a 1712 počas uskutočnených deviatich korunovácií 87 nosičov zástav pochádzalo v prevažnej miere z rodín, ktoré na dlhé obdobie mali určujúci význam: Esterházy (9 členov), Forgách (7), Nádasdy (5), Erdődy (4), Pálffy (4), Rákóczi (3), Zrínyi (3), Thurzo (3), Széchy (3) a Barkóczy (3). Len poslední patria k výnimke vďaka tomu, že cisársky komorník s vojenskou kariérou Ladislav Barkóczy bol opakovane medzi nosičmi zástav na dvoch za sebou nasledujúcich korunováciách (1647, 1655), čo je zriedkavý jav. Nesenie zástav v prípade detí starých aristokratických rodov väčšinou bolo len jednou zastávkou v kariére mladíka.108 V živote priebojného aristokrata to mohla byť veľmi dôležitá, ba až symbolická udalosť. Určite ňou bola pre neskoršieho palatína Mikuláša Esterházyho, veď počas korunovácie v roku 1618 ho ako prvého spomedzi barónov pasovali za rytiera zlatej ostrohy (vtedy vo františkánskom kláštore


7. Svätoštefanská kráľovská koruna na korunovačnej zástave Uhorského kráľovstva z roku 1618. Esterházy Privatstiftung, Schatzkammer, Forchtenstein

v Bratislave na krátky čas musel odovzdať inému svoju neskôr starostlivo ochraňovanú modrú krajinskú zástavu), na druhý deň ho vymenovali za kráľovského dvormajstra, čiže sa stal krajinským hlavným hodnostárom.109 Aj Michal Károlyi sa mohol tešiť, hoci ako posledný niesol zástavu Bulharska, veď nedávno (1609) získal barónsky/magnátsky titul a zo svojho rodu sa ako prvý mohol cítiť akceptovaným členom svetskej elity. Mikuláš Esterházy si starostlivo uschoval nielen ním nesenú zástavu, ale v roku 1625 ako palatín už dosadil dvoch svojich bratov (Daniela a Pavla) medzi nosičov zástav, ktorí sa medzičasom stali barónmi.110 Niečo podobné sa podarilo len v roku 1608 neskoršiemu palatínovi (1609 – 1616) Jurajovi Thurzovi, v rokoch 1625 a 1647 vplyvnej rodine bývalého palatína Žigmunda Forgácha (1618 – 1621), v roku 1655 Barkóczyovcom a napokon v roku 1712 palatínovi Pavlovi Esterházymu (1681 – 1713). Z rôznych vetiev svojho rodu protežoval už troch chlapcov medzi nosičov zástav. Zvláštna dodatočná história Tradicionalistický archivár na poslednej uhorskej kráľovskej korunovácii v roku 1916 História nášho slávneho prameňa, obsahujúceho korunovačné zástavy z roku 1618, neskončila v 17. storočí. Pôvodne ho ochraňovali v archíve Uhorskej komory a nie Uhorskej kráľovskej kancelárie pravdepodobne preto, ako sme skôr videli, aby pomocou komory pripravili na ceremóniu desať krajinských zástav. Lenže 22. októbra 1725 viedenská Uhorská kráľovská dvorská kancelária sa obrátila na bratislavský vládny úrad s nasledovným: nakoľko boli informovaní, že komora disponuje „s vernými a pravými kresbami krajín patriacich k Svätej korune krajiny,“ nech ich pošle kancelárii.111 Keďže v starých spisoch archívu komory ich skutočne našli v poriadku korunovácie Ferdinanda II., a to s maľovanými


krajinskými zástavami, 5. decembra komora vyhovela žiadosti kancelárie.112 Tak sa dostal náš zdroj do neskoršieho miesta úschovy, do archívu kancelárie, kde následne – podobne ako ďalšie korunovačné spisy a poriadky – na konci 19. storočia získali definitívne umiestnenie v súbore spisov Acta diaetalia založenom a usporiadanom pravdepodobne historikomarchivárom Károlyom Tagányim (1858 – 1924). 113 Vzácny spis mohol vidieť ako prvý z našich predchodcov historikov, no nepublikoval ho, napriek tomu, že bol aj v heraldike zbehlý historik. 114 Možno to vzťahovať aj na Sándora Takátsa (1860 – 1932) a Emmu Bartoniekovú (1894 – 1957), obaja videli náš prameň v rokoch 1917 a 1919. V duchu vtedajších zvykov v Krajinskom archíve pravdepodobne pomocou referenta kancelárie Tagányiho alebo archivára-historika práva Bélu Baranyaiho (1882 – 1945)115 spolu s ďalšími kľúčovými dokumentmi korunovácií obom poskytol aj korunovačný poriadok Ferdinanda II.116 Takátsa totiž členovia poslaneckej snemovne „poverili napísaním diela obsahujúceho opis uhorskej korunovácie aj so zreteľom na staré korunovácie“117 s dôrazom na včasný novovek, Bartonieková ako spolupracovníčka Széchényiho knižnice, fungujúcej vtedy v Maďarskom národnom múzeu, skúmala stredoveké rituály. Takáts pripravil aj podrobné výťahy v maďarčine z poriadkov z roku 1618,118 ale po páde Rakúsko-uhorskej monarchie v kráľovstve bez kráľa história korunovácií, ku ktorej vynikajúci piarista na začiatku 20. storočia dlhší čas pokračoval v zbieraní materiálov, pochopiteľne vypadla z okruhu záujmov historikov. Takže to bol významný počin, keď Bartonieková do roku 1939 pripravila monografiu o histórii uhorských korunovácií.119 Nespomenula však vyobrazenie zástav. Ale ilustrácie zástav neinšpirovali na vydanie ani historiografa práva Józsefa Illésa (1871 – 1944), ktorý ich vďaka Bélovi Baranyaimu takmer určite videl v roku 1917.120

17

Napriek tomu, slávny rad zástav v 19. a 20. storočí viackrát zohral úlohu. Žiaľ, nevieme, prečo ho potrebovala v roku 1725 Uhorská kráľovská dvorská kancelária. Konkrétne ho využila uhorská politická elita v záujme toho, aby uplatnila na pečati a v erbe dlho udržiavanú tradíciu krajín Uhorskej koruny po páde Rímsko-nemeckej ríše (1804), keď bolo potrebné vytvoriť nové návrhy na panovnícku veľkú tajnú pečať a kompletný kráľovský erb. Avšak darmo kancelár Karol Pálffy (1787 – 1807) na základe spisov obsahujúcich práve zástavy z korunovácie v roku 1618 navrhol do srdcového štítku tajnej pečate erb Uhorska a okolo erby deviatich nárokovaných krajín (tzv. stredný znak), nebol úspešný. Rakúske (habsburské) dynastické a uhorské štátne / stavovské záujmy – v kontraste s 2. polovicou 16. storočia v spojitosti s Haličou a Vladimírskom (Volhíniou) – v duchu aktuálnej politickej situácie sa už natoľko rozchádzali, že pri rozdelení Poľska v roku 1772 vo Viedni neprijali začlenenie získaných provincií pod Uhorskú korunu.121 Tradíciu krajín Uhorskej koruny počas korunovácií masívne živila naďalej uhorská politická elita. Aj vtedy, keď sa na začiatku 20. storočia otvárala obrovská priepasť počas zlyhaní v prvej svetovej vojne, medzi prítomnosťou, ktorá sa javila bez východísk, a vytúženým návratom slávnej (stredovekej) minulosti. V Korunovačnom albume, ktorý vydali rok po budínskej korunovácii Karola IV. (1916 – 1918) 30. decembra 1916, zaznamenali právom, no pre bádateľa skúmajúceho včasný novovek vzbudzujúc ohromné prekvapenie následovné: „Skupina nosičov krajinských zástav je časťou oživenej histórie [...]. Je známe, že krajinské zástavy figurujú len od čias Habsburgovcov; podľa archaických zvykov sa vyrábajú vždy nové zástavy. Zástavy použité na aktuálnej korunovácii navrhoval maliar József Sebestyén v duchu inštrukcií krajinského hlavného archivára Dezső Csánkiho podľa vzoru zástav pripravených na korunováciu Ferdinanda II. Tieto zástavy mali zástrih do listu, boli rovnako veľké, ale vo farebnosti ich neprispôsobili k vzorom z roku 1618; ku každej zástave vybrali jednofarebný hodváb zhodne so základnou farbou erbu. [...Spolu so Sedmohradskom bolo už] jedenásť krajinských zástav, z nich len zástava Uhorska sa vymykala, bola najväčšia. Nad uhorským erbom bola svätá koruna. Na starých korunováciách ako erb Uhorska sa vyskytoval vždy malý znak Uhorska, odkloniac sa od tradície teraz uplatnili stredný znak podľa 30. zákonného článku z roku 1868.“122 Opis v Korunovačnom albume zodpovedal skutočnosti. Možno je to na prvý pohľad neuveriteľné, ale na poslednej uhorskej korunovácii kráľa koncom decembra 1916 boli vzorom doposiaľ najstaršie známe vyobrazenia korunovačných zástav z leta 1618. Vďaka vynikajúcemu historikovi-archivárovi Dezső Csánkimu (1857 – 1933) aj vtedy v duchu udržiavania archaických tradícií. Krajinského hlavného archivára Csánkiho totiž 2. decembra 1916 vyzval uhorský kráľovský minister spravodlivosti Jenő Balogh, aby sa zúčastnil prác Komisie pripravujúcej korunovačnú oslavu, ktorú založili pod vedením radcu ministerstva vnútra Zoltána Jekelfalussyho.123 Aj keď Csánkiho úlohy neboli v pozvánke stanovené, prezradil to sám akademik stredovekár vlastnoručným prípisom na obálku listu ministra („zástavy a prísaha“). Csánki v decembri 1916 skoncipoval nielen text prísahy,124 ale mal rozhodujúci podiel i pri návrhu zástav. Aj keď sa na začiatku vyskytli problémy, podarilo sa dohodnúť 9. decembra s „hlavným režisérom“ korunovačnej ceremónie, vládnym komisárom

18

Uhorskej kráľovskej opery a Národného divadla Miklósom Bánffym (1912 – 1918).125 Celú záležitosť prenechali na „rozumný odhad“ a na podporu jeho prác poukázali 5 000 korún.126 Historik-archivár na rozdiel od majstrov ceremónií a dvormajstrov zo 17. storočia si nedal pripraviť spisový materiál skoršej korunovácie alebo početné správy o nej, ani vyhľadať samotné zástavy. Pritom v časti tlačených „pamätníkov“ a albumov mohol ľahko nájsť aj podrobnejší opis zástav.127 Za vzor však mohol považovať aj tie krajinské zástavy, ktoré sú ešte i dnes v Matejovom chráme na Budínskom hrade a ktoré vo všeobecnosti pokladajú za korunovačné zástavy z roku 1867.128 On ešte mohol pravdepodobne vedieť, že tie zástavy nepoužívali na ceremónii Františka Jozefa, ale pri milenárnych oslavách v roku 1896.129 Z viacerých sa zachovali po dva exempláre, na nich – pochopiteľne – nenachádzame ani dátum korunovácie, ani meno korunovaného panovníka, na rozdiel od starej tradície. Napokon, v záhrebskom Chorvátskom historickom múzeu je v origináli zachovaná korunovačná zástava Slavónska z roku 1867 (prirodzene so spomenutými nápismi).130 Csánki si zvolil celkom iný spôsob. Koncom roka 1916 bol už tri a pol desaťročia spolupracovníkom Krajinského archívu, kde panovala vtedy „rodinná atmosféra“, určite sa dozvedel o zvláštnom dokumente, či už od Tagányiho, alebo neskôr od Baranyaiho, najneskôr však počas plánovania uhorského štátneho erbu v roku 1915.131 Zdá sa, že ho oficiálne nehľadal (nezachoval o tom údaj v archíve inštitúcie „pro domo“), čestnú úlohu z ministerského poverenia vybavoval adekvátne osobne. Jednoducho si nechal podriadenými pripraviť povestný poriadok Ferdinanda II. z roku 1618. Na základe vyobrazení zástav zadal namaľovať korunovačné zástavy svojmu dobre známemu heraldikovi – maliarovi erbov a zástav Józsefovi Sebestyénovi Köpeczimu (1878 – 1964) z Klužskej župy, ktorý po dlhšom pôsobení v Sedmohradsku a od roku 1915 v Budapešti, ako poverenému maliarovi erbov Krajinského archívu. Dostal privilegovanú príležitosť byť pri navrhovaní nového uhorského štátneho erbu (v roku 1915).132 Na základe súvekých podrobných opisov a fotografií, ako aj troch zachovaných zástav v Maďarskom národnom múzeu (dalmátskej, chorvátskej a slavónskej),133 Sebestyén Köpeczi v krátkom čase starostlivo vykonal úlohu s Csánkiho „odborným usmernením“. Hoci, ako sme videli, farby a erb uhorskej zástavy zreprodukoval podľa prameňa len čiastočne, snažil sa pridržiavať tradícií (od tvaru zástav cez erbové štíty až po obrazy erbov) spred tristo rokov, ktoré mu poskytol hlavný archivár prostredníctvom prameňa z roku 1618. Korunovačnými zástavami v roku 1916 skutočne „oživili uhorskú históriu,“ ktorú podporila aj identita nosičov zástav. Väčšina nosičov zástav pochádzala z tých istých rodov (Andrássy, Batthyány, Erdődy, Esterházy, Károlyi, Keglevics),134 ktoré po roku 1608 po stáročia na znak svojej moci v politickej elite vysielali mladých aristokratov. Maliarovi Sebestyénovi Köpeczimu sa z obnosu 5 000 korún isto ušla pekná čiastka, za vykonané služby pri korunovácii začiatkom roka 1917 dostal Csánki vyššie štátne vyznamenanie, kniežací kríž Leopoldovho rádu.135 Spisy, ktoré vznikli v spojitosti s korunováciou a ktoré si považoval, držal v jednej zo zásuviek svojho písacieho stola generálneho riaditeľa až do odchodu do dôchodku v roku 1932.136 Smutným zvratom maďarskej histórie 20. storočia bolo, že sedmohradský maliar krajinských zástav uhorskej kráľovskej korunovácie, na ktorej sa usilovali


o udržanie stáročnej tradície v roku 1916, plánoval v roku 1921 už nový rumunský štátny erb v Bukurešti a dostal zaň v júli roku 1922 od rumunského panovníka Ferdinanda I. kniežací kríž Rumunského kráľovského rádu koruny.137 V decembri roku 1916 nadviazal na košického maliara zo 17. storočia (Davida Bröckla) József Sebestyén Köpeczi a obdobne vynikajúci medievista Dezső Csánki na svojich predchodcov, humanistických historiografov 16. storočia (Pavla Gregoriánczyho, Mikuláša Oláha a Antona Vrančića), vytvorením krajinských zástav, ktoré predstavovali krajiny Uhorskej koruny a slávnu minulosť uhorského štátu, významnú stredovekú mocnosť. Ich činnosť, ako i korunovácia na konci roka 1916 znamenala v živote historického Uhorska, krátko na to rozplynutého, vzbĺknutie poslednej slamky a na poli mocenskej a umeleckej reprezentácie dobre ilustrovala význam prechovávania tradície pestovanej od 17. storočia. Aj keď na to mohol byť Csánki právom hrdý, ani on nezverejnil vyobrazenia zástav z roku 1618. Bernát L. Kumorovitz ich však na začiatku 50. rokov 20. storočia už nenašiel v Krajinskom archíve.138 Takmer štyristo rokov po vzniku, vďaka bádateľskému šťastiu, sa opäť našiel prameň. Z príležitosti sedemdesiatych narodenín sme chceli obdarovať Gézu Galavicsa odhalením histórie korunovačných zástav a nálezom s dobrodružným príbehom. Géza Pálffy Magyar Tudományos Akadémia, Budapest, Bölcsészettudományi Kutatóközpont, Történettudományi Intézet, Kora újkori témacsoport [email protected]

Dodatok I. Nosiči krajinských zástav na uhorských kráľovských korunováciách (1490 – 1712)

1. tabuľka139 Korunovácia Vladislava II. – 19. september 1490, Stoličný Belehrad ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— zástava Uhorského kráľovstva (regale vexillum) taverník Ladislav Losonczy

2. tabuľka140 Korunovácia Ľudovíta II. – 4. jún 1508, Stoličný Belehrad ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— sedem zástav (streifan), možno zástavy Uhorska, Dalmácie 1. hlavný pohárnik Michal Pálóczy, 2. Dalmátsko-chorvátsko-slavónsky a Chorvátska, resp. Čiech a Moravy, Sliezska a Lužice (alebo bán Juraj Kanizsai, 3. srbský despota Ján Beriszló, 4. budínsky kastelán namiesto Sliezska a Lužice prípadne Bosny a Srbska) Štefan Báthory, 5. hlavný komorník Gabriel Perényi, 6. belehradský bán Imrich Török, 7. František Héderváry (bán Jajce, vymenovaný do úradu, ale neinštalovaný)

3. tabuľka141 Korunovácia Ferdinanda I. – 3. november 1527, Stoličný Belehrad ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— rakúska arcikniežacia zástava (Rakúsko), okrem toho päť uhorských magnátov zástavy Uhorska, Čiech, Dalmácie a Chorvátska


19

4. tabuľka142 Korunovácia Maximiliána I. – 8. september 1563, Bratislava Zástava Osoba navrhovaná na nesenie zástavy Osoba reálne nesúca zástavu ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— 1. Uhorské kráľovstvo Mikuláš Báthory (O, D) Mikuláš Báthory (H, I, L), František Zay (H, K), ktorý pravdepodobne viedol koňa 2. Dalmácia Juraj Zrínyi (O, D) Juraj Zrínyi (H, I, L), Mikuláš Báthory (K) 3. Chorvátsko hlavný dverník Ladislav Bánffy (O, D) Ladislav Bánffy (I, K, L) 4. Slavónsko Štefan Dobó (O, D) Štefan Dobó (H, I, K, L) 5. Srbsko Ladislav Kerecsényi (O, D) Ladislav Kerecsényi (H, I, K, L) 6. Bosna tržacký gróf [Mikuláš] Frangepán (O, D) tržacký gróf [Mikuláš] Frangepán (I, K, L), Ján Choron (H) 7. Bulharsko František Török (O), Matej Keglevics (I, K, L), Matej Keglevics (D) František Török (H)

5. tabuľka143 Korunovácia Rudolfa I. – 25. september 1572, Bratislava Zástava Osoba navrhovaná na nesenie zástavy Osoba reálne nesúca zástavu ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— 1. Uhorské kráľovstvo František Nádasdy (Desc., H) 2. Dalmácia Krištof Zrínyi (Desc., H) 3. Chorvátsko Štefan Báthory (Desc., H) 4. Slavónsko Ján Balassi (Desc.) 5. Bosna Michal Révay (Desc., H) 6. Srbsko Gašpar Mágochy (H) Juraj Homonnai-Drugeth (Desc., H) 7. Halič Šimon Forgách (Desc., H) 8. Vladimírsko Michal Várday (Desc., H) 9. Kumánsko František Dobó (H) Juraj Perényi (Desc., H) 10. Bulharsko tržacký gróf František Frangepán (Desc., H)

6. tabuľka144 Korunovácia Mateja II. – 19. november 1608, Bratislava Zástava Osoba navrhovaná na nesenie zástavy Osoba reálne nesúca zástavu ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— 1. Uhorské kráľovstvo Mikuláš Zrínyi Stanislav Thurzo namiesto Mikuláša Zrínyiho (1622 – 1636: Šintava) 2. Dalmácia Štefan Török Štefan Török 3. Chorvátsko Juraj Homonnai-Drugeth Juraj Homonnai-Drugeth 4. Slavónsko Krištof Erdődy Krištof Erdődy 5. Bosna Andrej Dóczy Andrej Dóczy 6. Srbsko Peter Révay Peter Révay 7. Halič Juraj Széchy Juraj Széchy 8. Vladimírsko Štefan Pálffy Štefan Pálffy 9. Kumánsko Stanislav Thurzo Mikuláš Thurzo namiesto brata (Stanislava) 10. Bulharsko Tomáš Nádasdy Tomáš Nádasdy

7. tabuľka145 Korunovácia Ferdinanda II. – 1. júl 1618, Bratislava Zástava Osoba navrhovaná na nesenie zástavy Osoba reálne nesúca zástavu ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— 1. Uhorské kráľovstvo Mikuláš Esterházy Mikuláš Esterházy (dnes Forchtenstein) 2. Dalmácia Pavol Nádasdy Pavol Nádasdy 3. Chorvátsko Juraj Széchy Juraj Széchy 4. Slavónsko Krištof Erdődy Krištof Erdődy 5. Bosna Imrich Thurzo Imrich Thurzo 6. Srbsko Juraj Zrínyi Juraj Zrínyi 7. Halič Krištof Bánffy Krištof Bánffy 8. Vladimírsko Žigmund Rákóczi Žigmund Rákóczi 9. Kumánsko Gašpar Illésházy Gašpar Illésházy 10. Bulharsko (Carei do 1626, Michal Károlyi Michal Károlyi 1683 – 1684: Mukačevo) 146

20


8. tabuľka147 Korunovácia Ferdinanda III. – 8. december 1625, Šopron Zástava Osoba navrhovaná na nesenie zástavy Osoba reálne nesúca zástavu ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— 1. Uhorské kráľovstvo Tomáš Bosnyák Tomáš Bosnyák (principale stendardo) 2. Dalmácia Pavol Pálffy Pavol Pálffy 3. Chorvátsko Štefan Osztrosics Štefan Osztrosics 4. Slavónsko Pavol Rákóczi Pavol Rákóczi 5. Bosna Mikuláš Forgách Mikuláš Forgách 6. Srbsko Daniel Esterházy Daniel Esterházy 7. Halič Mikuláš Draskovich Mikuláš Draskovich 8. Vladimírsko Peter Forgách Peter Forgách 9. Kumánsko Pavol Esterházy Pavol Esterházy 10. Bulharsko Alexander Sennyey Alexander Sennyey

9. tabuľka148 Korunovácia Ferdinanda IV. – 16. jún 1647, Bratislava Zástava Osoba navrhovaná na nesenie zástavy Osoba reálne nesúca zástavu ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— 1. Uhorské kráľovstvo Gabriel Erdődy 2. Dalmácia Ladislav Barkóczy 3. Chorvátsko (dnes Forchtenstein) Ladislav Esterházy Ladislav Esterházy 4. Slavónsko Mikuláš Pálffy 5. Bosna Valentín Czobor 6. Srbsko Ladislav Forgách 7. Halič Dionýz Széchy 8. Vladimírsko Gabriel Illésházy 9. Kumánsko František Forgách 10. Bulharsko Štefan Forgách

10. tabuľka149 Korunovácia Leopolda I. – 27. jún 1655, Bratislava Zástava Osoba navrhovaná na nesenie zástavy Osoba reálne nesúca zástavu ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— 1. Uhorské kráľovstvo Ladislav Barkóczy Ladislav Barkóczy 2. Dalmácia Pavol Serényi Pavol Serényi 3. Chorvátsko Imrich Balassi Imrich Balassi 4. Slavónsko František Csáky František Csáky 5. Bosna Ladislav Rákóczi Ladislav Rákóczi 6. Srbsko (dnes Forchtenstein) Pavol Esterházy Pavol Esterházy 7. Halič Krištof Batthyány Krištof Batthyány 8. Vladimírsko Mikuláš Draskovics Mikuláš Draskovics 9. Kumánsko Ján Lippay Ján Lippay 10. Bulharsko František Barkóczy František Barkóczy

11. tabuľka150 Korunovácia Jozefa I. – 9. december 1687, Bratislava Zástava Osoba navrhovaná na nesenie zástavy Osoba reálne nesúca zástavu ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— 1. Uhorské kráľovstvo Ján Esterházy [rábsky vicegenerál] 2. Dalmácia (1688: Mukačevo) Ladislav Károlyi [satumarský kapitán] 3. Chorvátsko Mikuláš Keglevics 4. Slavónsko Imrich Jakusics 5. Bosna Tomáš Nádasdy 6. Srbsko Adam von Kollonitsch 7. Galícia Mikuláš Bercsényi ml. 8. Vladimírsko Vlk Koháry 9. Kumánsko Šimon Forgách151 10. Bulharsko František Kéry ml.


21

12. tabuľka152 Korunovácia Karola III. – 22. máj 1712, Bratislava Zástava Osoba navrhovaná na nesenie zástavy Osoba reálne nesúca zástavu ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— 1. Uhorské kráľovstvo Tomáš Nádasdy Tomáš Nádasdy 2. Dalmácia Juraj Erdődy ml. Juraj Erdődy ml. 3. Chorvátsko Jozef Esterházy st. Jozef Esterházy st. 4. Slavónsko František Esterházy ml. František Esterházy ml. 5. Bosna Žigmund Batthyány Žigmund Batthyány 6. Srbsko Peter Andrássy Peter Andrássy (barón) 7. Halič Ján Pálffy ml. Ján Pálffy ml. 8. Vladimírsko Ján Csikulini Ján Csikulini 9. Kumánsko Peter Esterházy Peter Esterházy 10. Bulharsko Juraj Berényi Juraj Berényi (barón)

Dodatok II. Súdobé pomenovanie korunovačných krajinských zástav, označenie farby a materiálu

13. tabuľka153 Súdobé pomenovanie korunovačných krajinských zástav maďarské označenie (okolo 1608) maďarské označenie (1790 / 1792) latinské označenie (1572 / 1608) ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— Magyarország zászlója Magyarország zászlója vexillum Hungariae Felső-Horvátország zászlója Dalmácia zászlója vexillum Dalmatiae Alsó-Horvátország zászlója Horvátország zászlója vexillum Croatiae Tótország zászlója Tótország zászlója vexillum Sclavoniae Bosznaország zászlója Ráma zászlója vexillum Ramae / vexillum Ramae, aliter Bosniae, seu Rasciae Rácország zászlója Szervia zászlója vexillum Serviae / vexillum Serviae seu aliter veteri nomine Mysiae Inferioris Halicsország zászlója Galícia zászlója vexillum Galiciae Oroszország zászlója Lodoméria zászlója vexillum Lodomeriae Kunország zászlója Kumánia vagy Kunország zászlója vexillum Cumaniae Bolgárország zászlója Bulgária zászlója vexillum Bulgariae

14. tabuľka154 Súdobé označenie farby a materiálu korunovačných krajinských zástav Krajina maďarské označenie farby (1618) maďarské označenie farby a materiálu (1790 / 1792) ——————————————————————————————————————————————————————————————————————————————————— 1. Uhorské kráľovstvo fejér (biela) fejér, arany virágos selyem (biela, hodváb so zlatými kvetmi) 2. Dalmácia lak (červená?) meggy színű, virágos tafota (višňová, kvetovaný taft) 3. Chorvátsko sárga (žltá) tüdő színű, virágos tafota (farba pľúc, kvetovaný taft) 4. Slavónsko zöld pázsitos (zelená pažiť) setét zöld, virágos tafota (tmavozelená, kvetovaný taft) 5. Bosna kék (modrá) világos kék, virágos tafota (bledomodrá, kvetovaný taft) 6. Srbsko sáfránysárga (šafranová žltá) citrom színű, virágos tafota (citrónová, kvetovaný taft) 7. Halič lak (červená?) setét veres, virágos tafota (tmavočervená, kvetovaný taft) 8. Vladimírsko hajszínű (farba vlasov) viola színű, virágos tafota (fialová, kvetovaný taft) 9. Kumánsko zöld (zelená) almaszínű zöld, virágos tafota (zelená farby jablka, kvetovaný taft) 10. Bulharsko [vörös] (červená) setét veres, virágos tafota (tmavočervená, kvetovaný taft)

22


Skratky inštitúcií a prameňov uvádzané v poznámkach EP MNM MOL

MPRKL OSzK

ÖNB ÖStA

Esterházy Privatstiftung, Eisenstadt Schatzkammer Esterházy-Schatzkammer, Burg Forchtenstein Magyar Nemzeti Múzeum, Budapest Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára, Budapest „A” szekció Magyar kancelláriai levéltár Magyar Királyi Kancellária regisztratúrája A 35 Conceptus expeditionum Bizottsági és gyűjteményes fondok A 95 Acta diaetalia „E” szekció Magyar kincstári levéltárak Magyar Kamara Levéltára Magyar Kamara regisztratúrája E 15 Expeditones camerales Magyar Kamara Archívuma (MKA) E 156 Urbaria et conscriptiones „F” szekció Erdélyi országos kormányhatósági levéltárak Gyulafehérvári Káptalan Országos Levéltára F9 Miscellanea „I” szekció Bécsi levéltárakból kiszolgáltatott iratok I 45 Böhmisch–österreichische Hofkanzlei, magyar vonatkozású iratok (Fremde Gegenstände) „K” szekció 1867–1944 közötti központi kormányzati, bírósági és ügyészségi szervek iratai Államfői hivatali levéltár K 20 Király személye körüli minisztérium, Elnöki iratok Belügyminisztériumi levéltár K 148 Belügyminisztérium, Elnöki iratok „N” szekció Regnicolaris levéltár Archivum regni N 114 Kovachich Márton György gyűjteménye, Acta diaetalia „P” szekció Családok, személyek, intézmények, egyesületek levéltárai P 108 Esterházy család hercegi ágának levéltára, Repositorium „Y” szekció Magyar Országos Levéltár levéltára Y1 Általános iratok Magyar Piarista Rendtartomány Központi Levéltára, Budapest Országos Széchényi Könyvtár, Budapest App. H. Apponyi gyűjtemény (Apponyi-Hungarica) Kt. Kézirattár (Fol. Germ. = Folia Germanica; Fol. Lat. = Folia Latina) Österreichische Nationalbibliothek, Wien Österreichisches Staatsarchiv, Wien AVA Allgemeines Verwaltungsarchiv HKA Finanz- und Hofkammerarchiv, Hofkammerarchiv Alte Hofkammer, Hoffinanz HFU Hoffinanz Ungarn HHStA Haus-, Hof- und Staatsarchiv Hofarchive, Privat- und Familienfonde ÄZA Obersthofmeisteramt, Ältere Zeremonialakten ZP Obersthofmeisteramt, Zeremonialprotokolle Reichsarchive RHR Prot. Reichshofrat, Reichshofratsprotokolle Staatenabteilungen Hungarica Ungarische Akten (Hungarica) AA Allgemeine Akten


23

1 Táto štúdia vznikla podporou výskumného projektu Lendület II. (2012 – 2017), ktorý získal výskumný tím Szent Korona „Lendület“ Magyar Tudományos Akadémia, Budapest, Bölcsészettudományi Kutatóközpont, Történettudományi Intézet, Kora újkori témacsoport. Za nezištnú a rôznorodú pomoc vyslovujeme poďakovanie kolegom: Enikő Buzási, Borbála Gulyás, Sz. Éva Simon, Lilla Tompos a Noémi Viskolcz, tiež Pál Ács, Lajos Bertók, István Fazekas, Tibor Neumann, Attila Pandula, Ferenc Soltész, Kees Teszelszky, Norbert C. Tóth a István Tringli, ako aj Zuzane Ludikovej za pomoc i za starostlivý preklad a Radoslavovi Ragačovi za cenné pripomienky. 2 S úplným prehľadom skoršej literatúry: Mátyás király öröksége. Késő reneszánsz művészet Magyarországon (16–17. század). Kiállítás a Magyar Nemzeti Galériában 2008. március 28 – 2008. július 27. I–II. Eds. Árpád Mikó – Mária Verő. (= A Magyar Nemzeti Galéria kiadványai 2008/3–4.) Budapest : Magyar Nemzeti Galéria, 2008. I., kat. II–45 (Enikő Buzási), resp. novšie porov. aj Dejiny slovenského výtvarného umenia – Renesancia. Slovenská národná galéria v Bratislave 17. december 2009 – 28. marec 2010. [Kat. výst.] Ed. Zuzana Ludiková. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2009, kat. III.3.4 (Zuzana Ludiková). O piatom exemplári (z konca 18. storočia), ktorý nedávno objavili v Kyseku (Kőszeg) bližšie Zsámbéky, Monika: Adatok egy újabb koronás képről. In: Művészettörténeti Értesítő, 58, 2009, č. 2, s. 315-320. 3 Buzási, Enikő: Aktualitás és történeti hagyomány a 17. század végén. A Mátyás-kultusz a Batthyányak családi reprezentációjában. In: Művészettörténeti Értesítő, 56, 2007, č. 1, s. 115-138 (tu s. 118-119 a 124-126). 4 Ako na to pred niekoľkými desaťročiami upozornil G. Galavics – Galavics, Géza: Kössünk kardot az pogány ellen. Török háborúk és képzőművészet. Budapest : Képzőművészeti Kiadó, 1986, s. 88-89 (obr. 65), 100-101 (obr. 46), 116, 120 (obr. 56), podrobne o portréte Leopolda I. pozri Vayer, Lajos, ifj.: Szelepcsényi György, a művész. In: Emlékkönyv Domanovszky Sándor születése hatvanadik fordulójának ünnepére. 1937. május 27. Budapest : Magyar Királyi Egyetemi Nyomda, 1937, s. 643-663 (tu s. 658-660, obr. 3) a Rózsa, György: Frans Luyckx und György Szelepcsényi. In: Acta Historiae Artium, 6, 1959, č. 1–2, s. 233-238 (tu s. 233-235, obr. 3), resp. o univerzitných tézach: Galavics, Géza: Esterházy László tézislapja (1680) – egy főúri család múlt és jövőképe. In: Détshy Mihály nyolcvanadik születésnapjára. Tanulmányok. Eds. István Bardoly – Andrea Haris. (= Művészettörténet – műemlékvédelem, XI.) Budapest : Kulturális Örökségvédelmi Hivatal, 2002, s. 273-274 (obr. 3) a Galavics, Géza: Magyar diákok 17. századi tézislapjai Közép-Európában. In: Művészettörténeti Értesítő, 53, 2004, č. 1–4, s. 53-80. 5 Tajná pečať podľa uvedeného poradia: Posse, Otto: Die Siegel der deutschen Kaiser und Könige von 751 bis 1806. III. 1493 – 1711. Dresden : Wilhelm und Bertha v. Baensch Stiftung, 1912, s. 19-37; Kumorovitz, L[ajos] Bernát: A magyar közép- és nagycímer kialakulása. In: Levéltári Közlemények, 36, 1965, č. 1, s. 209-224 (tu s. 212) a Pálffy, Géza: Magyar címerek, zászlók és felségjelvények a Habsburgok dinasztikus-hatalmi reprezentációjában a 16. században. In: Történelmi Szemle, 47, 2005, č. 3–4, s. 241-275 (tu s. 257-259, 272-274); o epitafe: Mikó, Árpád – Pálffy, Géza: A pozsonyi Szent Márton-templom késő reneszánsz és kora barokk síremlékei (16–17. század). In: Művészettörténeti Értesítő, 51, 2002, č. 1–2, s. 163 (č. 42). Medzičasom sa našiel epitaf na Červenom Kameni, ktorý sme pokladali skôr za stratený (za fotografiu ďakujeme Attilovi Pandulovi). Uplatnili na ňom znak Rádu zlatého rúna, preto z troch palatínov Pálffyovcov, ktorými boli Pavol (1649 – 1653), Mikuláš (1714 – 1732) a Ján (1741 – 1752), mohol byť dedikovaný len posledným dvom. Mikuláš získal vyznamenanie v r. 1712, Ján v 1740. O sarkofágu Rudolfa: Die Kunst am Hofe Rudolfs II. Eds. Eliška Fučíková – Beket Bukovinská – Ivan Muchka. Hanau : Dausien, 21990, s. 26 (obr. 20); mapy: Szathmáry, Tibor: Descriptio Hungariae. Magyarország és Erdély nyomtatott térképei 1477 – 1600. Fusignano : Grafiche Morandi, 1987 a Szántai, Lajos: Atlas Hungaricus. Magyarország nyomtatott térképei. I–II. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1996, passim; novšie o armálesoch: Renesancia 2009 (cit. v pozn. 2) a Mátyás király öröksége I. 2008 (cit. v pozn. 2), passim; Hármaskönyv: ibidem, kat. II–22–23 (Katalin Berkes), porov. aj Ivánfi (Jancsik), Ede: A magyar birodalom vagy Magyarország s részeinek címerei. Pest 1869. [Reprint s doslovom Ivána Bertényiho, Budapest : Maecenas Könyvkiadó, 1989] , s. 145-147 (Éva Nyulásziné Straub). 6 Weszerle, József: Hátrahagyott érmészeti táblái. Szöveggel bővített második kiadás. Budapest : A Pallas Irodalmi és Nyomdai Részvénytársaság, 1911,

24

tabuľa VIII / Nr. 4 (1618); Hlinka, Jozef: Bratislavské korunovačné medaily a žetóny. (= Fontes Historického odboru Slovenského národného múzea v Bratislave) Bratislava : SNM, 1966, s. 14-15 (tab. 1, 1608) a 18. (tab. VIII / 7., 1618); Huszár, Lajos: A régi magyar emlékérmek katalógusa a legrégibb időktől 1850-ig. Történeti érmek 2. Újkor (1526–1657). Budapest : Magyar Éremgyűjtők Egyesülete, 1973, č. 349 a 363 (1608, 1618); resp. novšie Teszelszky, Kees: Az ismeretlen korona. Jelentések, szimbólumok és nemzeti identitás. Ed. Mária Czibere. (= Historia Pro Futuro sorozat) Pannonhalma : Bencés Kiadó, 2009, obr. 10 (1608). 7 Nutné zdôrazniť, že ich niesli len na panovníckych ceremóniách, nie však na korunováciách kráľovien. 8 Borošak-Marijanović, Jelena: Zastave kroz stoljeća. Zbirka zastava i zastavnih vrpca Hrvatskog povijesnog muzeja. (= Katalog muzejskih zbirki, 27.) Zagreb : Hrvatski Povijesni Muzej, 1996, s. 61, 91, kat. I–II; „Koronázási zászló“. In: Magyar Művelődéstörténeti Lexikon. Középkor és kora újkor, VI. Ed. Péter Kőszeghy. Budapest : Balassi Kiadó, 2006, s. 80-81 (Attila Pandula), resp. Kumorovitz, L[ajos] Bernát: A magyar zászló és nemzeti színeink múltja, I–II. In: Hadtörténelmi Közlemények. Új folyam 1, 1954, č. 3–4, s. 18-60 (tu s. 42-44), najmä Kalmár, János: Régi magyar fegyverek. Budapest : Natura Könyvkiadó, 1971, s. 383-384 na základe údajov Magyar hadtörténelmi emlékek az ezredéves országos kiállításon. Ed. János Szendrei. Budapest – Bécs: Gerlach Márton és társa, 1896, s. 805807. Novšie výskumy o uplatňovaní krajinských zástav aj na pohreboch najvyšších krajinských hodnostárov: Viskolcz, Noémi: Az Esterházyak temetkezéseiről a 17. században. In: Művészettörténeti Értesítő, 58, 2009, č. 2, s. 245-269 (tu s. 249). 9 Porov. doterajšie výsledky Ivánfi 1989 (cit. v pozn. 5); Bertényi, Iván: Magyar címertan. Budapest : Osiris Kiadó, 2003, s. 71-73. 10 Decsy, Sámuel: A’ magyar szent koronának és az ahoz tartozó tárgyaknak históriája. Bécs : I. Alberti, K. Szabados, 1792, s. 70. [Reprint: Budapest : Kossuth Kiadó, 2003.] (Starý pravopis sme zmodernizovali.) 11 Ibidem, s. 71-75. 12 Napr. Benda, Kálmán – Fügedi, Erik: A magyar korona regénye. Budapest : Magvető, 1979, s. 142, nemecká verzia: Tausend Jahre Stephanskrone. Budapest : Corvina, 1988; Bartoniek, Emma: A magyar királykoronázások története. (= Az MTT könyvei, IV.) [reprint] Budapest : Akadémiai Kiadó, 1987, s. 124 atď.; Holčík, Štefan: Korunovačné slávnosti. Bratislava 1563 – 1830. Bratislava : Ikar, 42005, s. 23, maďarská verzia: Holčík, Štefan: Pozsonyi koronázási ünnepségek 1563 – 1830. Bratislava : Európa Kiadó, 1986. [Bratislava : Ikar, 42005 – upravené vydanie]. 13 Decsy 1792 (cit. v pozn. 10), s. 70. 14 V spojitisti s vytaseným mečom a mečom v pošve novšie – Szabó, Péter: A meztelen kard szerepe a vegyesházi-királyok hatalmi szimbolikájában. In: Szabó, Péter: Jelkép, rítus, udvari kultúra. Reprezentáció és politikai tekintély a kora újkori Magyarországon. (= TDI Könyvek, 7.) Budapest : L’ Harmattan, 2008, s. 51-56. 15 Porov. Kumorovitz 1954 (cit. v pozn. 8), s. 42. 16 Pramene k jednotlivým korunováciám pozri v tabuľkách prílohy. Ďalej sa na ne odvolávame len pri konkrétnej citácii. 17 „Quina magnifica vexilla ex sericeis telis ingeniose facta, ante regem ferebantur, nempe vexillum regale primum, insignibus et coloribus propriis distinctum, secundum vero, tertium, quartum et quintum, insignibus et coloribus regnorum Hungariae, Bohemiae, Dalmatiae, Croatiae, etc. decorata“, resp. „Nach solichem sein Kü. Maie. fünff grosser vn[d] schoner Seydiner Raissfanen furgebracht worden, der Erst Kü. Maie. haubtfan mit jrer Maie. wappen, farben vnd liberey, der ander, drit, vierd vnd fünfft die wappen vnd farb[e]n der künigreich Hungern, Bheim, Dalmacien vnd Croacien etc. aussweisend.“ Pozri pramene 2. tabuľky. 18 O skorších: Buzás, Gergely – Lővei, Pál: A visegrádi királyi palota északnyugati épülete és az utcai homlokzat zárt erkélye. (= Visegrád régészeti monográfiái, 4.) Visegrád : Magyar Nemzeti Múzeum, 2001, s. 27-32; o posledných (so skoršou literatúrou): Vajay, Szabolcs de: Das „Archiregnum Hungaricum“ und seine Wappensymbolik in der Ideenwelt des Mittelalters. In: Überlieferung und Auftrag. Festschrift für Michael de Ferdinandy. Ed. Josef Gerhard Farkas. Wiesbaden : Guido Pressler, 1972, s. 647-667; Váralljai Csocsány, Jenő: A magyar monarchia és az európai reneszánsz. Pomáz : Kráter, 2005 a Bertényi, Iván: I. Mátyás király címerváltozatai. In: Levéltári Közlemények , 79, 2008, s. 77-100, passim; z medzinárodných výskumov porov. Hye, Franz-Heinz v[on]: PLURIUMQUE EUROPAE PROVINCIARUM REX ET PRINCEPS


POTENTISSIMUS – Kaiser Maximilians I. genealogisch-heraldische Denkmäler in und um Innsbruck. In: Staaten. Wappen. Dynastien. XVIII. Internationaler Kongreß für Genealogie und Heraldik in Innsbruck vom 5. bis 9. September 1988. Idem (= Veröffentlichungen des Innsbrucker Stadtarchivs, Neue Folge 18.) Innsbruck : Stadtmagistrat, 1988, s. 35-63; aj Hye, FranzHeinz v[on]: Der Wappenturm zur Vorgeschichte einer heraldischkünstlerischen Idee. In: Veröffentlichungen des Tiroler Landesmuseum Ferdinandeum, 70, 1990, s. 99-109. 19 Viackrát sme o tom referovali: Pálffy 2005 (cit. v pozn. 5), s. 252255; Pálffy, Géza: Kaiserbegräbnisse in der Habsburgermonarchie – Königskrönungen in Ungarn. Ungarische Herrschaftssymbole in der Herrschaftsrepräsentation der Habsburger im 16. Jahrhundert. In: Frühneuzeit-Info 19, 2008, č. 1, s. 41-66 (tu s. 46-48). O bližšie nepredstavených dvanástich zástavách, ale sčasti isto s uhorskými reláciami: Bonfini, Antonius de: Rerum Ungaricarum Decades. Eds. J[ózsef] Fógel – B[éla] Iványi – L[ászló] Juhász. IV/1. (= Bibliotheca Scriptorum Medii Recentisque Aevorum Saeculum XV.) Lipsiae – Budapestini : B. G. Teubner – K. M. Egyetemi Nyomda – Akadémiai Kiadó, 1941 [1945], s. 165, resp. E. Kovács, Péter: Mátyás temetése. In: História, 11, 1989, č. 3, s. 7-8, ako aj A Magyar Nemzeti Múzeum címeres halotti emlékei. Ed. László Baják (= Bibliotheca Humanitatis Historica, XIX.) Budapest : Magyar Nemzeti Múzeum, 2007, s. 10-11. 20 Novšie o vzniku a o pojme zloženého štátu (composite state) Pálffy, Géza: A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században. (= História könyvtár: Monográfiák, 27.) Budapest : História – MTA Történettudományi Intézete, 2010, s. 77-85; skrátená anglická verzia: The Kingdom of Hungary and the Habsburg Monarchy in the Sixteenth Century. (= East European Monographs, DCCXXXV; = CHSP Hungarian Studies Series, 18.) New York : Columbia University Press, 2009. 21 Ibidem, s. 80. 22 Vydanie latinských prameňov: Pálffy, Géza: A magyar királykoronázások történetének eddig ismeretlen alapforrása: a magyar tanácsosok 1561. évi javaslata a koronázások pozsonyi szertartásrendjéről. In: Redite ad cor. Tanulmányok Sahin-Tóth Péter emlékére. Eds. Lilla Krász – Teréz Oborni. Budapest : ELTE Eötvös Kiadó, 2008, s. 489-503 (tu s. 500-502, č. 1), slovenská verzia: Návrh uhorských radcov na bratislavský korunovačný ceremoniál z r. 1561: Doteraz neznámy zásadný prameň k uhorským kráľovským korunováciám. In: Historický časopis, 54, 2006, č. 2, s. 201-216. 23 Nepublikovaná zbierka materiálov sa zachovala vo viacerých exemplároch: MOL I 45, ad 7/1563, fol. 58r-62v. 24 „[…] cum regni Hungariae primario et aliorum regnorum illi subditorum vexillis et banderiis, quae iam nunc statim praeparare debebunt“ či „[…] elevatisque et expansis praedictis regnorum vexillis, quae iam nunc praeparari debebunt“. Pálffy 2008a (cit. v pozn. 22), s. 500-501 (č. 1). 25 „Fiant tot banderia, cum tot quot sunt regna sub Corona Hungariae cum picturis armorum unicuique regno appropriatorum, quae per barones et eorum filios ferant[ur] ante principem.“ Pálffy, Géza: Nádasdy Tamás nádor a magyar királyok koronázási szertartásáról (1561). In: Szolgálatomat ajánlom a 60 éves Jankovics Józsefnek. (= Humanizmus és Gratuláció sorozat) Eds. Tünde Császtvay – Judit Nyerges. Budapest : Balassi Kiadó , 2009, s. 310. 26 „De ceremonialibus nulla difficultas, attamen dicant Hungari, qualia debent esse vexilla et quot“ ÖStA, HHStA, RHR Prot. Bd. 20b, unfoliert, 26. März 1561. 27 O osobnosti a činnosti novšie Bartoniek, Emma: Fejezetek a XVI–XVII. századi magyarországi történetírás történetéből. Kézirat gyanánt. Budapest : MTA Irodalomtudományi Intézete és a MTA Könyvtára, 1975, s. 128-132; Jánosi, Mónika: Gregoriánczi Pál kéziratos törvénygyűjteménye a XVI. század közepéről. In: Magyar Könyvszemle, 104, 1988, č. 1, s. 54-64 a Mátyás király öröksége I. 2008 (cit. v pozn. 2), kat. II–18–19 (Gábor Mikó); Varga, Szabolcs: Adalékok Gregorjánci Pál pécsi püspök életrajzához. In: Pécs az egyháztörténet tükrében. Tanulmányok. Eds. Zoltán Erdős – Melinda Kindl. Pécs : Molnár Nyomda és Kiadó Kft., 2010, s. 125-135. 28 „Hoc tamen imprimis est necessarium, ut Sacra Maiestas Sua iam nunc, antequam tempus illud adveniat, iubeat preparari vexilla omnium regnorum suorum, quae Coronae Vngariae subiacent, ita, quod singulis regnis suum proprium, cum insignibus suis, praeparetur vexillum, imprimis regni Vngariae, item Dalmaciae, Croaciae, Sclavoniae, Boznae, Ramae, Seruiae, Comaniae, Galliciae, Lodomeriae et Transsiluaniae. Quorum quidem regnorum quae sint


insignia privata reperiuntur in veteribus pictis, et putamus eciam apud dominum Sigismundum Herberstaijner vel inter res quondam Pauli Pezel heroldi. Ista enim vexilla debeant ex more praeferri Suae Maiestati, dum post coronacionem prodibit ad locum juramenti.“ MOL I 45, ad 7/1563, fol. 53r-56v, itt fol. 53r. (Doposiaľ neznámy zdroj v latinskom jazyku plánujeme vydať v samostatnej štúdii.) 29 Plánujeme spracovať po ďalšom bádaní. O doterajších výsledkoch Vajay 1973 (cit. v pozn. 18); Váralljai Csocsány 2005 (cit. v pozn. 18), hlavne s. 79-84; Bertényi 2008 (cit. v pozn. 18). 30 Posse 1912 (cit. v pozn. 5), s. 19 (Tafel 26/2). 31 Podrobne Szakály, Ferenc: A török–magyar küzdelem szakaszai a mohácsi csata előtt (1365 – 1526). In: Mohács. Tanulmányok a mohácsi csata 450. évfordulója alkalmából. Eds. Lajos Rúzsás – Ferenc Szakály. Budapest 1986 : Akadémiai Kiadó, s. 11-57, anglická verzia: Phases of TurcoHungarian Warfare before the Battle of Mohács (1365 – 1526). In: Acta Orientalia Academiae Scientiarum Hungaricae, 33, 1979, s. 65-111. 32 „[…] fahnen, die cron Hungern und derselben incorporierten lannde, Dalmatiam, Croatiam, Sclauoniam, Seruiam, Bulgariam und Transiluaniam [sic! namiesto Bosniam ] bedeuttendt...“ In: Die Krönungen Maximilians II. zum König von Böhmen, Römischen König und König von Ungarn (1562/63) nach der Beschreibung des Hans Habersack. Eds. Friedrich Edelmayer et al. (= Fontes Rerum Austriacarum I., Scriptores 13.) Wien 1990, s. 197. Termín „Uhorská ríša“ používali aj heraldici v 19. storočí. – Ivánfi 1989 (cit. v pozn. 5), passim. Jeho význam sa neskôr značne zmenil, o používaní pojmu v 19. – 20. storočí a o „uhorskej ríšskej myšlienke“ pozri Romsics, Ignác: A magyar birodalmi gondolat. (= Székfoglalók a Magyar Tudományos Akadémián). Budapest : MTA, 2005; tiež Bertényi, Iván, ifj.: A „magyar birodalmi gondolatról“ – az I. világháború előtt. In: Kommentár, 2007, č. 4, s. 40-56. 33 Pálffy 2008b (cit. v pozn. 19), s. 44-48 a o piatich zástavách: tamže s. 44-45, (obr. 1-5); vo farbe Pálffy 2010 (cit. v pozn. 20), s. 560-562 (obr. 7-11). 34 Pozri napr. „Opinio consiliariorum Hungarorum de coronatione Rudolphi.“ ÖStA, HHStA, Hungarica AA Fasc. 99. Konv. C. fol. 32-39. (16. september 1572), porov. aj s fol. 25-26 (14. september 1572) a Verancsics Antal m. kir. helytartó, esztergomi érsek összes munkái, XI. (= Magyar Történelmi Emlékek, II.; Írók XXVI. kötet). Eds. László Szalay – Gusztáv Wenzel. Budapest : Eggenberger Ferdinánd, 1873, s. 129-130 (č. LXX, 17. september 1572). 35 Posse 1912 (cit. v pozn. 5), s. 25 (tab. 39/3–4), porov. Kumorovitz 1965 (cit. v pozn. 5), s. 212. 36 MOL, A 95, 1618, fol. 5v-6r. Aktuálne vydania: Európa színpadán. Magyarország ezeréves hozzájárulása az európai közösség eszméjéhez. Ed. Ernő Marosi. Budapest : Balassi Kiadó, 2009, s. 114 (obr. 5), nemecká a anglická jazyková mutácia Der tausendjährige Beitrag Ungarns zur Idee der Europäischen Gemeinschaft. Ed. Ernő Marosi. Budapest : Balassi Kiadó, 2009; On the Stage of Europe. The millennial contribution of Hungary to the idea of European Community. Ed. Ernő Marosi. Budapest : Balassi Kiadó, 2009; Pálffy, Géza: Romlás és megújulás 1606 – 1703. (= Magyarország története, 10.) Budapest : Kossuth Kiadó, 2009, s. 22; Renesancia 2009 (cit. v pozn. 2), kat. III.8.1–2 (Zuzana Ludiková); Pálffy 2010 (cit. v pozn. 20), s. 564 (obr. 15a-b). 37 Podrobné zhrnutie: Pálffy, Géza: Koronázási lakomák a 15-17. századi Magyarországon. Az önálló magyar királyi udvar asztali ceremóniarendjének kora újkori továbbéléséről és a politikai elit hatalmi reprezentációjáról. In: Századok, 138, 2004, č. 5, s. 1005-1101 (tu s. 1073), kratšia nemecká verzia: Krönungsmähler in Ungarn im Spätmittelalter und in der Frühen Neuzeit. Weiterleben des Tafelzeremoniells des selbständigen ungarischen Königshofes und Machtrepräsentation der ungarischen politischen Elite. 1–2. In: Mitteilungen des Instituts für Österreichische Geschichtsforschung, 115, 2007, Heft 1–2, s. 85-111 a 116, 2008, Heft 1–2, s. 60-91. 38 Magyar hadtörténelmi emlékek 1896 (cit. v pozn. 8), s. 805-807 (č. 6857-6862); Kumorovitz 1954 (cit. v pozn. 8), s. 43-44; Kalmár 1971 (cit. v pozn. 8), s. 383-384. Začali sme zbierať údaje o korunovačných zástavách doma i v zahraničí, ich vydanie plánujeme v budúcnosti v samostatnom zväzku spoločne s kolegami odborníkmi. Je vhodné upozorniť na to, že sa zachoval originál zástavy Bulharska reprodukovanej Decsym [obr. 1], ktorý nedávno našli na Hrade Červený Kameň, Slovenské národné múzeum, R 0361. (Aj touto cestou ďakujeme Zuzane Ludikovej za informáciu.)

25

39 Ako to poznamenali v r. 1681 v spojitosti s jednou udalosťou korunovačného banketu: „... welches nachdeme es nun einmahl introduciret, auch ins künfftige also zu observiren“ ÖStA, HHStA, ZA Prot. Bd. 4. fol. 33. 40 Porov. Pálffy 2004 (cit. v pozn. 37), s. 1034-1035. 41 Dokladá to, že spravodajca si bol vedomý sriemskeho pôvodu rodu Révay: „Petrus Réway, qui ex illius regulorum prosapia ortum trahere fertur, Serviae aliter veteri nomine Mysiae inferioris“ – Kovachich, Martinus Georgius: Solennia inauguralia serenissimorum ac potentissimorum principum utriusque sexus, qui ex augusta stirpe Habspurgo-Austriaca Sacra Corona Apostolica in reges Hungarorum, reginasque periodo tertia redimiti sunt. Pestini : M. Trattner, 1790, s. 54; porov. Pálffy, Géza: Zvláštna cesta medzi aristokraciu Uhorského kráľovstva: rod Révai v 16. storočí. In: Rod Révai v slovenských dejinách. Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie. 16. – 17. septembra 2008, Martin. Eds. Miloš Kovačka – Eva Augustínová – Maroš Mačuha. (= Studia historico-bibliographica Turociensia, 3.) Martin : Slovenská národná knižnica, 2010, s. 63-84. 42 Bulharsko: „tres canes venaticos in cursu stemma servantes“; Srbsko: „apri sylvestris caput, cujus ori insertae sagittae, habentis“; Slavónsko: „animalis martis nomine vocato, pro stemmate gloriantis“; Dalmácia: „tria capita leonis rugientis“ – Kovachich 1790 (cit. v pozn. 41), s. 54-55. 43 Grafiky korunovácie z r. 1608 novšie podrobne predstavila: Viskolcz, Noémi: II. Mátyás magyar királlyá koronázásának egy metszetes ábrázolása 1608-ból. In: Kultúra – művészet – társadalom a globalizálódó világban. A kultúraközvetítés elmélete és gyakorlata c. 2006. március 6–8. között rendezett nemzetközi konferencia előadásai. Ed. Tamás T. Kiss. Szeged : Szegedi Tudományegyetem Juhász Gyula Tanárképző Főiskolai Kar Felnőttképzési Intézet, 2007, s. 155-158 (tu s. 157-158). 44 „Auch 10 Fahnen Vngern jn Roß / Durch welche dann andeutet was, Die zahl der 10 Länder sein / So Vngern zugehörig sein.“ – Hanzelová, Zuzana: Bratislavské korunovácie na grafických listoch zo zbierok GMB. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 1993, kat. 3, na inej verzii Renesancia 2009 (cit. v pozn. 2), kat. III.3.12 (Zuzana Ludiková), porov. aj ďalšie Paas, John Roger: The German Political Broadsheet 1600 – 1700. I.–IX. (1600 – 1670) Wiesbaden : Harrassowitz Verlag, 1985 – 2007, P–98–100, PA–23. 45 Benda, Kálmán: Habsburg-politika és rendi ellenállás a 17. század elején. In: Történelmi Szemle, 13, 1970, č. 3, s. 404-427; Benda – Fügedi 1979 (cit. v pozn. 12), s. 150-164; Pálffy 2004 (cit. v pozn. 37), s. 1032-1034; Viskolcz 2007 (cit. v pozn. 43); Pálffy 2008a (cit. v pozn. 22), s. 503 (č. 2); Teszelszky 2009 (cit. v pozn. 6), hlavne s. 203-214; Pálffy, Géza: Győztes szabadságharc vagy egy sokféle sikert hozó felkelés? A magyar királysági rendek és Bocskai István mozgalma (1604 – 1608). (= Századok Füzetek, 3.) Budapest : Magyar Történelmi Társulat, 2009, s. 48-70; novšie porov. Bada, Michal: Korunovácia kráľa Mateja II. v Bratislave v roku 1608 v kontexte dobových mocensko-politických a socio-kultúrnych vzťahov. In: Kohutová, Mária a kol.: Politické a spoločenské pomery na Slovensku v 1. polovici 17. storočia. Bratislava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave – Historický ústav SAV v Bratislave, 2012, s. 33-50. 46 Teszelszky 2009 (cit. v pozn. 6), s. 158-214. 47 Ibidem, s. 185-203. 48 Ozrejmia to ďalšie výskumy. Novšie o Bergerovi so staršou literatúrou Teszelszky 2009 (cit. v pozn. 6), s. 93-203. 49 Nepublikovaná, zatiaľ anonymná báseň: MOL, I 45, ad 1608/6. fol. 348r-v. 50 A korona kilenc évszázada. Történelmi források a magyar koronáról. Ed. Tamás Katona. (= Bibliotheca Historica sorozat). Budapest : Magyar Helikon, 1979, s. 216 a 224, porov. aj Teszelszky 2009 (cit. v pozn. 6), s. 265-267. 51 Pozri v prvom rade Történelem – kép. Szemelvények múlt és művészet kapcsolatából Magyarországon. (= A Magyar Nemzeti Galéria kiadványai, 2000/3.) Eds. Árpád Mikó – Katalin Sinkó. Budapest : Magyar Nemzeti Galéria, 2000, kat. VII–1 (Árpád Mikó); Holler, László: A magyar királyi koronát ábrázoló, 1620 – 1621. évi festményekről. In: Művészettörténeti Értesítő, 49, 2000, č. 3–4, s. 302-303; Mátyás király öröksége I. 2008 (cit. v pozn. 2), kat. II–45 (Enikő Buzási). 52 Vayer 1937 (cit. v pozn. 4), s. 658-660 (obr. 3); Rózsa 1959 (cit. v pozn. 4), s. 233-235 (obr. 3); Galavics 1986 (cit. v pozn. 4), s. 88-89 (obr. 65). 53 EP, Schatzkammer, K 681, porov. Magyar hadtörténelmi emlékek 1896 (cit. v pozn. 8), s. 806 (č. 6861, s obr.) a Kalmár 1971 (cit. v pozn. 8), s. 383-384 (obr. 12). 54 Szilárdfy, Zoltán: Sajátos típusok a magyar szentek barokk kori ikonográfiájában. In: Magyar szentek tisztelete és ereklyéi. (Esztergom, Keresztény Múzeum). Eds. Pál Cséfalvay – Ildikó Kontsek. Esztergom :

26

Keresztény Múzeum, 2000, s. 73, 75 (obr. 28); Szilárdfy, Zoltán: Eigenständige Typen in der barocken Ikonographie ungarischen Heiligen. Esztergom : Keresztény Múzeum, 2001, s. 28-29 (obr. 30). Nedávno navrhla túto možnosť Enikő Buzási: Mátyás király öröksége I. 2008 (cit. v pozn. 2), s. 118, kat. II–45 (Enikő Buzási). 55 Množstvo grafických portrétov vzniklo na základe slávnej uhorskej korunovačnej portrétnej maľby Ferdinanda III. či jej repliky. Pozri podrobne: Buzási, Enikő: III. Ferdinánd mint magyar király (Justus Sustermans ismeretlen műve az egykori Leganés gyűjteményből). In: A Magyar Nemzeti Galéria Évkönyve, 1991, s. 149-158. 56 Údaj pochádza od Enikő Buzási. 57 Mátyás király öröksége I. 2008 (cit. v pozn. 2), s. 115, kat. II–45 (Enikő Buzási). (V ďalšom autorka podrobne pojednáva aj o tom, prečo nemohol byť pravzorom ani jeden zo štyroch známych exemplárov.) Novšie objavenú repliku mohli vytvoriť v 80. r. 18. storočia. – Zsámbéky 2009 (cit. v pozn. 2), s. 318. V časti odbornej literatúry o histórii koruny neprijali toto datovanie: Németh, Zsolt: A magyar Szent Korona. Szombathely : B. K. L. Kiadó, 2007, s. 20-22. 58 Péter, Katalin: A magyar nyelvű politikai publicisztika kezdetei. (= Irodalomtörténeti füzetek, 83.) Budapest : Akadémiai Kiadó, 1975, s. 40-41. 59 Na výskum mecenatúry Nádasdyho bol založený v r. 2008 v reláciách Maďarska mimoriadny interdisciplinárny výskumný projekt. Na domovskej stránke je uvedená základná literatúra. Dostupné na: , porov. aj s textmi monotematického čísla Századok, 144, 2010, č. 4 venovaného Nádasdyovcom. 60 V spojitosti s hostinou porov.: Pálffy 2004 (cit. v pozn. 37), s. 1087. 61 Dokladajú to korunovačné poriadky známe v početných exemplároch a opisy ceremónie. MOL, I 45, fol. 451r a ÖStA, HHStA, ÄZA Kart. 5. Nr. 6. fol. 19. atď. 62 Nedávno to podrobne prezentovala Toma, Katalin: Nádasdy III. Ferenc országbírói kinevezése. Adalékok az 1655. évi országgyűlés történetéhez. In: Mindennapi választások. Tanulmányok Péter Katalin 70. születésnapjára. CD-ROM. Eds. Gabriella Erdélyi – Péter Tusor. Budapest : MTA Történettudományi Intézete, 2007, s. 111-125 (tu s. 123). 63 Bónis, György: Révay Péter (= Irodalomtörténeti füzetek, 104). Budapest : Akadémiai Kiadó, 1981, s. 50-52, 61-71 a Teszelszky 2009 (cit. v pozn. 6), s. 318-322. 64 Révay, Petrus: De Monarchia et Sacra Corona regni Hungariae centuriae septem. Frankfurt am Main 1659. [RMK III. 2058.], hlavne s. 144-149, porov. Bónis 1981 (cit. v pozn. 63), s. 69-70. 65 Kulcsár, Péter: Inventarium de operibus litterariis ad res Hungaricas pertinentiis ab initiis usque ad annum 1700 / A magyar történeti irodalom lelőhelyjegyzéke a kezdetektől 1700-ig. Budapest : Balassi Kiadó, 2003, s. 265 a Toma 2007 (cit. v pozn. 62), s. 123 (43. poznámka). 66 V zásuvke s medenými matricami: „1 stuck Prespurger einzug die Crönung Leopolds“ – Sitte, Alfred: Aus den Inventarien des Schloßes zu Pottendorf. In: Berichte und Mittheilungen des Altertums-Vereines zu Wien, 40, 1907, s. 127. 67 Podrobnú históriu odhalila: Buzási, Enikő: A Köpenyes Madonna Árpásról: Jan Thomas Nádasdy Ferenc számára festett műve 1663-ból. (Meghatározás, datálás, attribúció). In: Művészettörténeti Értesítő, 54, 2005, č. 3–4, s. 245-286. 68 Pozri napr. 1608: Viskolcz 2007 (cit. v pozn. 43), s. 158; 1625: G. Etényi, Nóra: A 17. századi soproni országgyűlések a korabeli német sajtóban. In: Soproni Szemle, 54, 2000, č. 1, s. 40. Vo výpočte príkladov by sme mohli pokračovať na základe zahraničných a domácich zbierok. – Paas 1985 – 2007 (cit. v pozn. 44), passim. 69 Maďarské a slovenské publikácie (bez nároku na úplnosť): Holčík 1986 (cit. v pozn. 12), s. 31 (obr. 50); Magyarország története 1526 – 1686, I–II. Red. Zsigmond Pál Pach, ed. Ágnes R. Várkonyi. Budapest : Akadémiai Kiadó, 21987 (obr. 292); Hanzelová 1993 (cit. v pozn. 44), kat. 4. (Romeyn de Hooghe – Philip Bouttats), nedávno o ďalších verziách Paas 2005 (cit. v pozn. 44), s. P–2355–2356, PA–469. 70 Szathmáry 1987 (cit. v pozn. 5), s. 215-216 (č. 98) a Szántai II. 1996 (cit. v pozn. 5), s. 597. 71 Marek, Pavel: Svědectví o ztrátě starého světa. Manželská korespondence Zdeňka Vojtěcha Popela z Lobkovic a Polyxeny Lobkovické z Pernštejna. (= Documenta res gestas Bohemicas saeculorum XVI.–XVIII. illustrantia B/1.) České Budějovice : Historický ústav Jihočeské univerzity, 2005, s. 440, č. 114. (12. december 1625, Šopron). 72 Pálffy 2005 (cit. v pozn. 5), s. 257, 259.


73 1867: Falk, Miksa – Dux, Adolf: Koronázási emlékkönyv. 1867. Junius 8. Pest : Deutsch testvérek [1867.], s. 24 (opis zástav) a 41 (zoznam nosičov zástav), či nedávno Pál, Judit: „Méltó föld” a koronázási dombhoz. Erdély és az 1867. évi koronázási ünnepségek. In: Parasztok és polgárok. Tanulmányok Tóth Zoltán 65. születésnapjára. Eds. Gábor Czoch – Gergely Krisztián Horváth – Péter Pozsgai. Budapest : Korall Társadalomtörténeti Egyesület, 2008, s. 447-470; 1916: Ábrányi, Emil et al.: Koronázási Album. Budapest : Az Érdekes Ujság Kiadása, 1917, s. 86. 74 EP, Schatzkammer, K 709, porov. In: Magyar hadtörténelmi emlékek 1896 (cit. v pozn. 8), s. 805, č. 6858. 75 Zaznamenali to písomne v r. 1712: „Die 10 fahnen deren königreicher aber haben sich in die ritterstuben gestellet, biß Ihre Mayestät vorbey gangen, da ein jeder fahntrager mit dem seinigem weggangen, und solche für sich behalten.“ ÖStA, HHStA, ZA Prot. Bd. 7. fol. 139. fol. 147. 76 1622: „Magyarország zászlója, kit Mátyás király koronázatakor őnagysága hordozott“ – Komáromy András: Sempte és Galgócz hadi fölszerelése 1622ben. In: Századok, 23, 1889, s. 408; 1626: „Magyarország zászlója, kit Mátyás király koronázatjakor szegény úr hordozott“ MOL, E 156, MKA Fasc. 87, č. 30, p. 2 a 1636: „Magyarország zászlója, kit Mátyás király koronázatjakor az úr hordozott“ – ibidem. Fasc. 98, č. 4, p. 2. 77 Údaje pochádzajú od Orsolye Bubryákovej a sú uvedené aj v jej nedávno obhájenej doktorandskej dizertačnej práci – Családtörténet és reprezentáció – Erdődy György (1680 – 1759) programja a galgóci várkastély kialakításában. ELTE BTK. Budapest 2009, s. 62-63. Nepubl. 78 Csatkai, Endre: A dénesfai gróf Cziráky-kastély. In: Soproni Szemle, 4, 1940, č. 1, s. 36. 79 2. november 1645: Thaly, Kálmán: Gr. Eszterházy Miklós nádor kincstára. 1645. In: Történelmi Tár, 1883, s. 765; 16. november 1654: v pôvodnom znení „egi kék Taffotta aranias Zaszlo Magyarorszagh Czimbere [sic!] raita“ MOL, P 108, Rep. 8. Fasc. C. Nr. 33b. p. 11, vydané: Merényi, Lajos: Az első herczeg Esterházy fraknóvári ingóinak leltára 1654-ből. In: Magyar Gazdaságtörténeti Szemle, 10, 1903, s. 173. 80 „[…] quae [totiž vexilla] Regia Camera Hungarica praevie curabit fieri“ – Kovachich 1790 (cit. v pozn. 41), s. 140 (1712). 81 Garas, Klára: Magyarországi festészet a XVII. században. (= Magyarországi barokk festészet, I.) Budapest : Akadémiai Kiadó, 1953, s. 71-73; Jankovich Miklós (1772 – 1846) gyűjteményei. (= A Magyar Nemzeti Galéria kiadványai 2002/1.) Ed. Árpád Mikó. Budapest : Magyar Nemzeti Galéria, 2002, kat. 283-284 (Géza Pálffy); o pohrebných zástavách Viskolcz 2009 (cit. v pozn. 8), s. 249. 82 „[…] propter certa, ad coronationem serenissimi Ferdinandi regis Hungariae Sopronii depicta vexilla“. Uhorská komora mu dlžila z pláce ešte aj vo februári 1627 (68 ríšskych toliarov). – Bottló, Béla: Művészettörténeti regeszták a királyi határozatokból és rendeletekből. IV. In: Művészettörténeti Értesítő, 9, 1960, č. 3, s. 243 (č. 851) a ÖStA, AVA, HKA, HFU rote Nr. 131, Konv. 1627. Febr. fol. 72. Maľbu na zástavách vyzdvihol aj nemecký nápis jednej grafiky: „[…] auff welches getragen seynd worden 10 schöne Fahnen / der 10 zu Vngarn gehörigen Königreichen / in welchen jedliches Königreichs Wappen gemahlt war“. In: Kurtze Beschreibung Der Vngarischen Königlichen Krönung, deß Durchlauchtigsten (…) Herrn Ferdinandi III. Zu Vngarn / Dalmatien / Kroatien / vnnd Sclavonien / etc. Königs / Ertzhertzogs zu Oesterreich / etc., So beschehen zu Oedenburg den 8. Decemb. Anno 1625. s. l. 1625. 5. [ÖNB 560.724–B. Alt. Mag.], porov. so schematickým vyobrazením: Paas 1994 (cit. v pozn. 44), P–1075. 83 Garas 1953 (cit. v pozn. 81), s. 139. 84 Je to známe zo žiadostí zo začiatku r. 1627. ÖStA, AVA, HKA, HFU rote Nr. 131, Konv. 1627. Febr. fol. 67-69. 85 Európa színpadán 2009 (cit. v pozn. 36), s. 108-112. 86 Dokladá to v origináli zachovaná zástava Chorvátska, ktorú niesol Ladislav Esterházy: „F[ERDINANDUS] IIII CORONATVS IN REGEM HV[N]GARIAE DIE / XVI IVNII ANNO D[OM]INI MDCXL VII“. EP, Schatzkammer, K 691, porov. In: Magyar hadtörténelmi emlékek 1896 (cit. v pozn. 8), s. 807 (č. 6862). 87 Jessenius a Jessen, Johan[nes]: Regis Vngariae, Matthiae II. coronatio. Vienna : Typis Ludouici Bonnoberger, 1609. [OSzK, App. H. 705/1.] nepag.; Teszelszky 2009 (cit. v pozn. 6), obr. 12-15. 88 Zverejnili sme to v inej práci. Pálffy, Géza: A Szent Korona és a koronaláda balesete 1638-ban. In: „Nem sűlyed az emberiség!“… Album amicorum Szörényi László LX. születésnapjára. Red. József Jankovics. Budapest : MTA Irodalomtudományi Intézet, 2007, najmä s. 1442-1444.


89

Podobný názor má Teszelszky 2009 (cit. v pozn. 6), s. 183-184. Hlinka 1966 (cit. v pozn. 6), s. 14-15 (1. vyobrazenie, 1608) a 18 (VIII/ 7. tab. 1618); Huszár 1973 (cit. v pozn. 6), č. 349 a 363 (1608, 1618); či zo staršej literatúry Ivánfi 1989 (cit. v pozn. 5), s. 73 a novšie Teszelszky 2009 (cit. v pozn. 6), obr. 10 (1608). 91 Posse 1912 (cit. v pozn. 5), s. 25 (tab. 39/3-4); Die Kunst am Hofe Rudolfs 1990 (cit. v pozn. 5), s. 26 (obr. 20). 92 Pálffy 2005 (cit. v pozn. 5), s. 264; Pálffy 2008b (cit. v pozn. 19), s. 52; porov. Ivánfi 1989 (cit. v pozn. 5), s. 48, 80-81 a Váralljai Csocsány 2005 (cit. v pozn. 18), s. 80-81. 93 Mátyás király öröksége I. 2008 (cit. v pozn. 2), kat. II–22–23 (Katalin Berkes) či Szántai I. 1996 (cit. v pozn. 5), s. 222-223 a Hevenesi, Gabriel: Parvus Atlas Hungariae. Viennae 1689. (= Veröffentlichungen des FinnischUgrischen Seminars an der Universität München, Series C, Bd. 4.) Ed. Karl Nehring. München : Finnisch-Ugrischen Seminar, 1976, erbová tabuľa. 94 V poradí podľa zmieneného Galavics 1986 (cit. v pozn. 4), s. 100 (obr. 46), 120 (obr. 56) a Buzási 2007 (cit. v pozn. 3), hlavne s. 118-126. 95 Pálffy 2008b (cit. v pozn. 19), s. 45 (obr. 5) a Pálffy 2010 (cit. v pozn. 20), s. 562 (obr. 11) či Die Kunst am Hofe Rudolfs 1990 (cit. v pozn. 5), s. 26 (obr. 20). 96 1594: Szathmáry 1987 (cit. v pozn. 5), s. 215 (č. 98) a Szántai II. 1996 (cit. v pozn. 5), s. 597; 1567: Szathmáry 1987 (cit. v pozn. 5), s. 161 (č. 70) a Szántai I. 1996 (cit. v pozn. 5), s. 277. 97 Stier: ÖNB Kartensammlung FKB C 61, porov. Szántai II. 1996 (cit. v pozn. 5), s. 615-616; Blaeu: ibidem. I. s. 62-64. 98 Posse 1912 (cit. v pozn. 5), s. 27. (Tafel 44/1–2) „Matej II.“; 30. (Tafel 52/1–2) „Ferdinand II.“; 34. (Tafel 58/1–2) „Ferdinand III.“; 37. (Tafel 66/1–2) „Leopold I. “, resp. Kumorovitz 1965 (cit. v pozn. 5), s. 212-213. 99 „[…] grosser Mißbrauch und unordnung bey den Malern, Kupfferstechern, Formschneydern und andern dergleichen bißher erschinen unnd noch täglich erscheinet“ – Francolin, Johann von: Weyland Kaysers Ferdinandi säliger vnd hochloblichister gedäctnus / vnnd dem ganczen hochberhümbten hauß Österreich angehörig Wappen. Ausgburg [ca. 1565], nepag. 100 Pálffy 2004 (cit. v pozn. 37), s. 1043-1045. 101 Pálffy 2008a (cit. v pozn. 22), s. 501 (Nr. 1) a OSzK, Kt., Fol. Germ. 1116. fol. 73, porov. aj Takáts, Sándor: A régi zászlóinkról és lobogóinkról. In: idem: Hangok a multból. Budapest : Antheneum Irodalmi és Nyomdai Rt. [1930], s. 57. 102 „Praeibunt magnates et proceres cum nobilitate Hungarica, quos sequentur vexilla decem regnorum (quae quidem involuta pridie coronationis ex arce in ecclesiam deportentur et parieti Sacristiae inclinentur) expensa gestantes bini ac bini.“ ÖStA, HHStA, ÄZA, Kart. 5. Nr. 6. fol. 19; „… allezeit zween und zween miteinander, und seint selbige fahnen des tags vorhero auß dem schlosß in die thumbkhürchen eingewickhelter übertragen worden“. ÖStA, HHStA, ZA, Prot. Bd. 1. p. 515 a ÖStA, HHStA, ÄZA, Kart. 5. Nr. 6. fol. 3. (1655). 103 Neskorší: Tilcsik, György: Újabb forrás I. József magyar királlyá koronázásáról. In: Levéltári Szemle, 37, 1987, č. 2, (obr. 5); novšie porov. G. Etényi, Nóra: A császári udvar nyilvánosságpolitikája I. József magyar királlyá koronázásakor. In: Történelmi Szemle, 54, 2012, č. 4, s. 543-576. 104 „Stabunt autem hoc ordine, ut dominus Forgach [totiž Adam Forgách], loco domini agazonum magistri cum ense nudo, una cum quinque proceribus vexilla regnorum gestantibus in sinistro latere, palatinus vero cum reliquis 5 vexillis a dextro ad cornu evangelii se sistant.“ ÖStA HHStA ÄZA Kart. 5. Nr. 6. fol. 20. (1655). Jeden portugalský svedok o tom napísal v r. 1687: Bán, Péter: Egy portugál szemtanú tudósítása I. József 1687. évi koronázásáról. In: Levéltári Szemle, 35, 1985, č. 1, s. 59-60. 105 K tomu OSzK, Kt., Fol. Lat. 3497. fol. 3. a Müller, Joseph Godehard: Carlo Caraffa Vescovo d’Aversa. Relatione dello stato dell’imperio e della Germania fatta dopo il ritorno della sua nuntiatura appresso l’imperatore 1628. In: Archiv für Kunde österreichischer Geschichtsquellen, 23, 1860, s. 282-283 (1625); OSzK, Kt., Fol. Germ. 1116. fol. 73-74 (1647); ÖStA, HHStA, ÄZA, Kart. 5. Nr. 6. fol. 21-22 a ÖStA, HHStA, ZA, Prot. Bd. 1. pp. 514-515 (1655), ibidem, Bd. 4. fol. 253-254 a fol. 261-262 (1687), ibidem, Bd. 7. fol. 139-140 a fol. 145-147 (1712). 106 Jessenius 1609 (cit. v pozn. 87), nepag. 107 Porov. napr. z r. 1647: „Die insignia regia werden in der kirchen in volgender ordtnung durch die ungerische herrn, so herr palatinus benennen wirdt, getragen werden.“ OSzK, Kt., Fol. Germ. 1116. fol. 3-4. 108 Preto mohol Ladislav Rákóczi poznamenať do svojho denníka: „... pri korunovácii kniežaťa jeho milosti Leopolda za uhorského kráľa dali aj mne do rúk zástavu a vyprevadili sme jeho milosť z mesta k atrakciám 90

27

a po korunovácii sme vyprevadili jeho milosť na hrad, kde som zostal s viacerími pánmi v službe u obeda.“ – Rákóczi László naplója. Ed. Ildikó Horn, doslov Ágnes R. Várkonyi. (= Magyar Hírmondó sorozat). Budapest : Magvető Könyvkiadó, 1990, s. 142. 109 Szalay, László – Salamon, Ferenc: Galantai gróf Eszterházy Miklós Magyarország nádora. I–III. Pest : Lauffer és Stolp Kiadása, 1863 – 1870, I., s. 28-29 a novšie Pálffy, Géza: Pozsony megyéből a Magyar Királyság élére. Karrierlehetőségek a magyar arisztokráciában a 16–17. század fordulóján (Az Esterházy, a Pálffy és az Illésházy család felemelkedése). In: Századok, 143, 2009, č. 4, s. 878-879; nemecká verzia: Der Aufstieg der Familie Esterházy in die ungarische Aristokratie. In: Die Familie Esterházy im 17. und 18. Jahrhundert. Tagungsband der 28. Schlaininger Gespräche 29. September – 2. Oktober 2008. Eds. Wolfgang Gürtler – Rudolf Kropf – Martin Krenn (= Wissenschaftliche Arbeiten aus dem Burgenland 128). Eisenstadt : Amt der Burgenländischen Landesregierung, Abteilung 7 – Landesmuseum, 2009, s. 13-46. 110 Ibidem, pozn. 121. 111 „[…] veras et genuinas descriptiones insigniorum ad Sacram regni Coronam spectantium regnorum“ MOL, A 35, 1725: č. 134 (22. október 1725, Viedeň). 112 „Descriptiones insigniorum ad Sacram regni Coronam spectantium regnorum inter antiqua regii huius cameralis archivi acta primum repertas, et ex ordine coronationis Divi condam Ferdinandi Secundi in regem Hungariae Posonii 1ma Julii anno 1618 intercessae ad amussim extractas, ac una cum vexillis depicta“ MOL, E 15, 1725, 5. dec., C. 1. Cancellaria Hungarica (fol. 776, 5. december 1725, Bratislava). 113 Doklad zo začiatku 20. storočia: MOL, A szekció. Indexy, ktoré boli vždy u referenta, obsahujú poznámky S. Takátsa pod názvom Az Országgyűlési Emlékekben lévő kanczelláriai iratok. 114 Dezső Csánki uviedol v jeho nekrológu: „Často mu zverovali na preskúmanie zásadnejšie otázky z oblasti heraldiky a genealógie, obecného práva, miestopisu a archívnictva a jeho hlásenia charakterizujú vynikajúce vedomosti, originálne uchopenie témy a starostlivé zvažovanie.“ Csánki, Dezső: Tagányi Károly (1858 – 1924). In: Levéltári Közlemények, 2, 1924, s. 207. 115 O neskôr zmienenom Illés, József: A magyar címer és a királyi cím története 1804-től kezdve. (= Értekezések a történeti tudományok köréből, XXIV/6.) Budapest : Történeti Szemle, 1916, s. 44 (pozn. 1). 116 Takáts, 1917: MOL, Y 1, 1044/1932 OL sz. 28. tétel, fol. 176-179. (Csánkiho koncept listu podpredsedovi parlamentu Károlyovi Szászovi, 15. marec 1917, Budapešť), o spise: ibidem, fol. 180-181; Bartoniek 1919, január: MOL, Y 1, 11/1919. OL sz. (vyzdvihli: „farebný nákres 10 zástav na 8. strane“). 117 Vieme to od Csánkiho: MOL, Y 1, 1044/1932 OL sz. 28. tétel, fol. 176-179. 118 Nachádzajú sa v jeho pozostalosti. Magyar Piarista Rendtartomány Központi Levéltára Budapest, Takáts Sándor hagyatéka, Saját kéziratok, Fasc. 27: Adatgyűjtés a magyar király- és királynékoronázások történetéhez 1563 – 1830, Koronázás 1618. 119 Bartoniek 1939/1987 (cit. v pozn. 12). 120 Illés 1916 (cit. v pozn. 115), s. 44 (pozn. 1). 121 Ibidem, s. 43-45, či. 45. (14. vyobrazenie návrhu veľkej tajnej pečate) či Kumorovitz 1965 (cit. v pozn. 5), s. 219-221. 122 Ábrányi 1917 (cit. v pozn. 73), s. 84-86. Dokladá to novinová správa vydaná v deň korunovácie, v ktorej uviedli aj Csánkiho historickú štúdiu erbov (Csánki, Dezső: Az új magyar és úgynevezett közös czímerekről. In: Századok, 50, 1916, s. 1-27): „Zástavy aktuálnej korunovácie navrhoval maliar József Sebestyén podľa vzoru zástav z korunovácie Ferdinanda II., ako sú uvedené v diele s názvom Ordo Coronationis Ferdinandi secundi in regem Hungariae die [1. deň vynechali] Julii 1618 peractae… na základe odborného usmernenia hlavného archivára Dezső Csánkiho.“ N. n.: Az ország zászlói. In: Budapesti Hírlap, 36 (30. december 1916) č. 362, s. 1. 123 MOL, Y 1, 1044/1932 OL sz. 28. tétel, fol. 169-170. (2. december 1916, Budapešť.) O činnosti komisie podrobne MOL, K 148, 1917–1. tétel–71. alapszám, I–II. rész (548-549. cs.). 124 MOL, Y 1, 1044/1932 OL sz. 28. tétel, fol. 171-172 (decembrová korešpondencia z r. 1916 vo veci koncipovania prísahy). 125 O hodnosti pozri MOL, K 20, Elnöki iratok, 8/1917 eln. sz. fol. 84, porov. s vlastnými pamäťami: Bánffy Miklós: Emlékeimből (1922). Huszonöt év (1945). Kolozsvár : Polis, 22001, s. 23-44 (spomenul aj nosičov zástav, ktorí v duchu starých tradícií boli aj vtedy pred uhorskými heroldmi, ibidem, s. 40).

28

126 „Včera večer som dal na pravú mieru otázku prísahy s Majovszkym [s Pavlom Majovszkym, šéfom umeleckých otázok ministerstva náboženstva a školstva] a záležitosť so zástavami s Bánffym. Spolu s pánom ministrom spravodlivosti všetci veríme, že úspech oboch vecí je zaručený Tvojou odbornosťou. Ohrozený by bol verejný záujem, ak by si nám odoprel svoju ctenú spoluprácu. Návrh prísahy prijal dodatočne aj pán minister, v tejto záležitosti i v otázkach zástav Tvoj uvážený a nezávislý postoj ráč vykonať so cťou. [zdôraznil G. P.] Preddavok 5 000 K. sme včera poukázali.“ MOL, Y 1, 1044/1932 OL sz. 28. tétel, fol. 173-174 (Neznámy z ministerstva spravodlivosti Dezső Csánkimu, 9. december 1916, Budapešť) či ibidem fol. 175 (Jekelfalussy Zoltán Csánkimu, bez dňa v decembri 1916, Budapešť). 127 Vynikajúci príklad: Falk – Dux 1867 (cit. v pozn. 73), s. 24. 128 Aj náš významný vexilológ: Kumorovitz 1954 (cit. v pozn. 8), s. 44 (pozn. 92). Jedenásť zástav z korunovácie v r. 1867 je aj na jednej korunovačnej medaile Gohl, Ödön: A magyar királyok koronázási érmei. In: Numizmatikai Közlöny, 16, 1917, č. 40. 129 Ako o tom referoval svedok v spojitosti s „milenárnou holdujúcou procesiou“ (8. jún 1896): „Nasledovalo jedenásť aristokratov nesúcich zástavy. [...]“ – Bucsánszky Alajos Nagy Képes Naptára 1897. közönséges évre. Ötvenedik évfolyam. Budapest [1896], s. 15, porov. A koronázási jelvények okmányai. Eds. Róbert József Szvitek – Endre Tóth. (= Bibliotheca Humanitatis Historica, XVIII.) Budapest : Magyar Nemzeti Múzeum, 2003, s. 98, č. 31. 130 Borošak-Marijanović 1996 (cit. v pozn. 8), s. 60, 91-92, kat. 2. 131 O nich ako historik podrobne pojednal aj Csánki 1916 (cit. v pozn. 122), porov. aj s Bertényi 2003 (cit. v pozn. 9), 24, s. 76-77. 132 Sas, Péter: Román címer – magyar kéztől, 1921. In: História, 9, 1987, č. 5–6, s. 62. Zdôraznil to aj samotný Dezső Csánki – Csánki 1916 (cit. v pozn. 122), s. 26-27. 133 Az ország zászlói, 1916 (cit. v pozn. 122); Ábrányi 1917 (cit. v pozn. 73), obrázky na s. 78 a 98; MNM Textilgyűjtemény, ltsz. 57.7035 (dalmátska zástava), 50.7041 (chorvátska zástava), 50.7029 (slavónska zástava). 134 Az ország zászlói, 1916 (cit. v pozn. 122), s. 3; Ábrányi 1917 (cit. v pozn. 73), s. 84. 135 MOL K 20, 8/1917 eln. sz. (244. cs.) fol. 27-28 (142/1917 eln. sz. ide csatolva), fol. 38-39. (84/1917 eln. sz. ide csatolva), fol. 57-58. (52/1917 eln. sz. ide csatolva), porov. aj: Csánki Dezső kitüntetése. In: Századok, 51, 1917, s. 207. 136 Odtiaľ sa dostali do Maďarského krajinského archívu: MOL, Y 1, 1044/ 1932 OL sz. 28. tétel: Károly király koronázásával kapcsolatban kelt levélváltás (1916 – 1917). 137 Sas 1987 (cit. v pozn. 132), s. 62. 138 „[…] ich súdobá kresba sa už dnes nedá nájsť v Krajinskom archíve.“ Kumorovitz 1954 (cit. v pozn. 8), s. 43. 139 Prameň: Bonfini 1941 (cit. v pozn. 19), s. 196. 140 Prameň: Király, János: A pozsonyi nagy-dunai vám- és révjog története. Pozsony : Heckenast G. Utóda, Drotleff R. Bizománya, 1890, s. 69 (pozn. 1). 141 Prameň: Kovachich 1790 (cit. v pozn. 41), s. 3 (latinský referát); Künig Ferdinanden Zu Hungern vnnd Beheim..., s. 8 (tlač v nemeckom jazyku): OSzK Röpl. 78, ďalší exemplár je v zbierke British Library – dostupné na: 142 Pramene: O = „Opinio dominorum consiliariorum Hungaricorum circa distributionem offitiorum tempore coronationis“ – Firnhaber, Friedrich: Die Krönung Kaiser Maximilian’s II. zum Könige von Ungern 1563. Aus einer Handschrift der Wiener Hofbibliothek. In: Archiv für Kunde österreichischer Geschichtsquellen, 22, 1860, s. 318-319 a Die Krönungen Maximilians 1990 (cit. v pozn. 32), s. 183; D = „Distributio offitiorum in coronatione Hungarica serenissimi Romanorum et Bohemorum regis Maximiliani observanda.“ MOL, I 45, ad 7/1563, fol. 63r; H = Die Krönungen Maximilians 1990 (cit. v pozn. 32), s. 183, 197. (opis Hansa Habersacka); I = Isthvanfi, Nicolaus: Historiarum de rebus Ungaricis libri XXXIV. Coloniae Agrippinae 1622, s. 425. (Miklós Istvánffy); K = Križko, Pál: Az 1563. évi koronázási ünnepély. In: Századok, 11, 1877, č. 1, s. 38, 41 (kremnickí vyslanci); L = A korona kilenc évszázada 1979 (cit. v pozn. 50), s. 187. (Ján Liszthy; Kovachich 1790 [cit. v pozn. 41], s. 19: pôvodný latinský text, ale s chybami), tiež spomína sedem zástav: Kurtze vnd Warhaffte beschreybung… Augspurg [1563]. [OSzK App. H. 376.]. 143 Pramene: Desc. = „Descriptio coronationis...“ – Kovachich 1790 (cit. v pozn. 41), s. 33; H = Lietzmann, Hilda: Quellen zur ungarischen


Krönung Rudolfs II. im Jahre 1572. In: Mitteilungen des Österreichischen Staatsarchivs, 42, 1992, s. 94-95. (Referát tajomníka Ríšskeho dvorského kancelára Wolfa Unverzagta v nemčine, ktorý odpísal a poslal do Mníchova Ludwig Haberstock, viedenský agent a tajomník bavorského kniežaťa Alberta), spomína tiež desať zástav: Le solennissime Feste… Fiorenza 1572. [OSzK App. H. 453.] 144 Pramene: (a) zástava: pozri v prameňoch pozn. 76; (b) navrhovaná osoba: MOL, N 114, Köt. 16. fol. 55-56, MOL, I 45, 1608, fol. 340 a Kovachich 1790 (cit. v pozn. 41), s. 54-55; (c) nosič zástavy: OSzK, Kt., Fol. Germ. 1116. fol. 24 a Kovachich 1790 (cit. v pozn. 41), s. 63. 145 Pramene: (a) zástava: EP, Schatzkammer, K 709; (b) navrhovaná osoba: MOL, A 95, 1618, fol. 5v-6r a Kovachich 1790 (cit. v pozn. 41), s. 72; (c) nosič zástavy: Kovachich 1790 (cit. v pozn. 41), s. 81 (opis Petra Révaya). 146 1626: Géresi, Kálmán: A nagy-károlyi gróf Károlyi család oklevéltára. IV. Oklevelek és levelezések 1600 – 1700. Budapest : Franklin-Társulat Könyvnyomdája, 1887, s. 220, č. CXVI: 1683–1684: Késmárki Thököly Imre naplói, leveleskönyvei, és egyéb emlékezetes írásai. Közli Thaly, Kálmán. II. (= Monumenta Hungariae historica II.: Scriptores XXIV.) Budapest : M. Kir. Tud. Egyetem – Eggenberg Ferdinánd, 1873, s. 147 (č. 6.). 147 Pramene: (a) zástava: EP, Schatzkammer, K 709; (b) navrhovaná osoba: OSzK, Kt. Fol. Lat. 3497. fol. 3. a Kovachich 1790 (cit. v pozn. 41), s. 89-90; (c) nosič zástavy: Müller 1860 (cit. v pozn. 105), s. 282-283. 148 Pramene: (a) zástava: EP, Schatzkammer, K 691; (b) navrhovaná osoba: OSzK, Kt. Fol. Germ. 1116. fol. 73. 149 Pramene: (a) zástava: EP, Schatzkammer, K 681; (b) navrhovaná osoba: MOL, I 45, fol. 451r a ÖStA, HHStA, ÄZA, Kart. 5. Nr. 6. fol. 19 a fol. 28; (c) nosič zástavy: ÖStA, HHStA, ZA, Prot. Zv. 1, s. 514-515 a ÖStA, HHStA, ÄZA, Kart. 5. Nr. 6. fol. 3 a fol. 11. 150 Pramene: (a) zástava, 1688: Késmárki Thököly Imre naplói (cit. v pozn. 146), s. 338 (č. 10.); (c) nosič zástavy: ÖStA, HHStA, ZA, Prot. Bd. 4. fol. 253, resp. Index fol. 25-26. 151 V prameni ho uvádzajú, že niesol zástavu Rašky (Ramae), lenže Tomáša Nádasdyho označili za nosiča zástavy Bosny (Bosniae), vylučovacou metódou mohol niesť zástavu Kumánska. ÖStA HHStA ZA Prot. Bd. 4. fol. 253, resp. Index fol. 25. 152 Pramene: (a) navrhovaná osoba: Kovachich 1790 (cit. v pozn. 41), s. 144; (b) nosič zástavy: ÖStA HHStA ZA Prot. Bd. 7. fol. 139. 153 Pramene: (a) 1608: MOL F 9, Cista 1. Fasc. 4. Nr. 4; (b) 1790/92: Decsy 1792 (cit. v pozn. 10), s. 71-75; (c) 1572 – 1608: Kovachich 1790 (cit. v pozn. 41), s. 33 (1572), s. 54-55 (1608). 154 Pramene: (a) 1618: MOL, A 95, 1618, fol. 22r; (b) 1790/92: Decsy 1792 (cit. v pozn. 10), s. 71-75.

Preklad Zuzana Ludiková


Die Krönungsfahnen der Länder der Stephanskrone vom Spätmittelater bis Anfang des 20. Jahrhunderts Resumé Die Studie stellt ein bisher fast völlig unbekanntes Thema, die Geschichte der anlässlich der ungarischen Königskrönungen mitgeführten Landesfahnen, dar, und zwar von der Krönung Władysławs II. Jagiełło (1490 – 1516) in Stuhlweißenburg (ung. Székesfehérvár) 1490 bis zur Krönung Karls IV. von Habsburg (1916 – 1918) Ende 1916 in Budapest. Dies geschieht unter besonderer Berücksichtigung der Entwicklungsprozesse der Krönungsfahnen im 16. und 17. Jahrhundert. Die bisherige Forschung hat dieses Quellenmaterial fast vollständig vernachlässigt, obwohl die Erschließung der Geschichte der Krönungsfahnen nicht nur die Politik- und Zeremonie-, sondern besonders auch die Kunstgeschichte bereichert. Die auf den Fahnen vorkommenden Wappen helfen nämlich bei der Festlegung der Datierung und der ikonographischen Vorbilder von vielen frühneuzeitlichen Kunstwerken (Gemälde, Landkarten, Königsporträts, Herrschersiegel, Wappenbriefe, Kalender, Thesenblätter, Funeralwappen, Krönungsmünzen usw.). Schließlich trägt die interdisziplinäre Aufarbeitung des Themas auch zur gründlicheren Kenntnis der Geschichte der ungarischen staatlichen bzw. nationalen Symbole bei. Obwohl zu den Ländern der Stephanskrone seit dem Ende des 13. Jahrhunderts effektiv oder als Anspruchstitel im Laufe der Jahrhunderte neun und später zehn Länder gehörten (1. Ungarn, 2. Dalmatien, 3. Kroatien, 4. Rama, d. h. Bosnien, 5. Serbien, 6. Galizien, 7. Lodomerien, 8. Kumanien, 9. Bulgarien, schließlich ab den 1540-er Jahren 10: Slawonien), wurde anlässlich der Krönung Władysławs II. Jagiełło 1490 in Stuhlweißenburg nur die Fahne des Königreiches Ungarn mitgeführt. [Tab. 1] Anlässlich der Zeremonie Ferdinands I. von Habsburg (1526 – 1564) im November 1527 stieg diese Zahl auf fünf [Tab. 3] und bei der Krönung des Erzherzogs Maximilian (ung. König 1564 – 1576) im September 1563 in Pressburg auf sieben. [Tab. 4] Schließlich bekamen alle zehn Länder der ungarischen Königstitulatur Kaiser Rudolfs II. von Habsburg (als ung. König Rudolf I. 1576 – 1608) anlässlich seiner Krönung am 25. September 1572 ebenfalls in Pressburg ihre eigenen Fahnen. [Tab. 5] Damals traten in der Geschichte Ungarns erstmals vollzählig alle Wappen der Länder der Stephanskrone auf – und zwar auf Krönungsfahnen! Diese Vorgangsweise wurde bis 1916 beibehalten, als Karl IV. als letzter ungarischer König in der Burg Ofen (ung. Buda) gekrönt wurde. Die sukzessive „Fahnenvermehrung“ im 16. Jahrhundert hatte mehrere Gründe. Einerseits spiegelt sie jenen Prozess wider, dessen Resultat im ausgehenden Mittelalter europaweit eine immer wichtigere Rolle der Wappen in der Macht- und Kunstrepräsentation mit sich brachte. Dies zeigen eindrücklich der zerstörte Wappenturm des Königs und Kaisers Sigismund von Luxemburg (1387 – 1437) in Ofen, die Wappen in den berühmten Corvinen des Matthias Corvinus (1458 – 1490), die Wappenwand Kaiser Friedrichs III. (1440 – 1493) in Wiener Neustadt und der Wappenturm Kaiser Maximilians I. (1493 – 1519) in Innsbruck. Andererseits waren für die „Fahnenerschaffung“ auch

29

die im Königreich Ungarn eingetretenen grundlegenden Veränderungen von entscheidender Bedeutung, vor allem der Verlust ansehnlicher Teile des Landes an das Osmanische Reich. Die ungarische politische Elite und die Führer des Wiener Kaiserhofes konnten so die großen Gebietsverluste Ungarns zumindest symbolisch aufwiegen. Als gut 40 % des Territoriums des Reiches der Stephanskrone unter osmanische Besatzung geriet, versuchten die ungarischen Stände diese Tatsache mit Hilfe von Zeremonien sowie mit Macht- und Kunstrepräsentation herunterzuspielen. Diese Bestrebungen deckten sich aber auch mit den Interessen der Habsburgerdynastie. Für die ausländischen Teilnehmer der ungarischen Königskrönungen zeigten nämlich die zehn Landesfahnen besonders eindrücklich, dass nach 1526 die werdende mitteleuropäische Habsburgermonarchie in der Tat um ein altes, „kleineres Reich“, nämlich um das Reich der Stephanskrone, erweitert wurde. Die Fahnen spielten aber auch aus der Sicht der Selbstrepräsentation der ungarischen weltlichen Elite eine beachtliche Rolle. Dies zeigt sich deutlich daran, dass die Mehrheit der Fahnenträger ständig aus den Reihen führender ungarischer Aristokratenfamilien kam. Die 87 Fahnenträger der neun zwischen 1563 und 1712 abgehaltenen Königskrönungen [Tab. 4 – 12] stammten zum Beispiel überwiegend aus den Familien Esterházy (9 Personen), Forgách (7), Nádasdy (5), Erdődy (4), Pálffy (4), Rákóczi (3), Zrínyi (3), Thurzó (3), Széchy (3) und Barkóczy (3). Diese Studie publiziert erstmals – mit einer ausführlichen Analyse – die früheste Darstellung der zehn Krönungsfahnen [Abb. 2 – 3], bekannt von der Pressburger Krönungszeremonie Ferdinands II. (1619 – 1637) am 1. Juli 1618, sowie auch deren Pläne im Entwurfexemplar. [Abb. 4] Der Wert dieser Darstellung wird durch mehrere Faktoren zusätzlich erhöht. Einerseits ist sie gut 175 Jahre älter als die bisher früheste bekannte gedruckte Darstellung der zehn Krönungsfahnen [Abb. 1], erschienen im Jahr 1792. Sie zeigt jene Fahnen, die anlässlich der Krönung Leopolds II. (1790 – 1792) am 15. November 1790 gebraucht wurden. Andererseits blieb die Fahne des Königreiches Ungarn in der Darstellung von 1618 auch im Original erhalten, weil ihr Träger, der spätere Palatin Nikolaus Esterházy (1625 – 1645), die Fahne – nach damaligem Gebrauch – nach Hause mitnehmen durfte und in seiner Sammlung in der Burg Forchtenstein (ung. Fraknó) sorgfältig aufbewahrte. [Abb. 6] Über den ungarischen Wappen der gemalten Fahne ist außerdem eine noch nie publizierte, qualitativ hochstehende Abbildung der Heiligen Krone Ungarns zu sehen. [Abb. 7] Schließlich benutzte man auch drei Jahrhunderte später die Fahnenabbildung aus 1618 zur Herstellung der Krönungsfahnen für die Zeremonie Karls IV. Ende 1916. Dabei spielte in erster Linie der traditionsbewusste Archivar und hervorragende Mittelalterforscher Dezső Csánki (1857 – 1933), damals Direktor des Ungarischen Staatsarchivs, eine bedeutende Rolle. Er war es nämlich, der die unpublizierte, aber zu unterschiedlichen Wappenentwürfen des 18. und 19. Jahrhunderts öfter verwendete Quelle kannte und auf dieser Basis im Dezember 1916 die neuen Krönungsfahnen durch den bekannten Heraldiker und Wappenmaler Sebestyén József Köpeczi (1878 – 1964) erstellen und malen ließ. Schließlich macht diese Studie darauf aufmerksam, dass bei den zehn auf den Krönungsfahnen ersichtlichen

30

Landeswappen verschiedene Varianten existierten. Der Grund liegt in erster Linie darin, dass Mitte des 16. Jahrhunderts die Wappen von Slawonien und Bulgarien in der Umgebung des Wiener Kaiserhofes einmal verwechselt und dann später unterschiedlich korrigiert wurden. Dieser eigenartige „Fehler“ ist sehr behilflich bei der Bestimmung der ikonographischen Vorbilder von Wappen etlicher Kunstwerke des 16. bis 18. Jahrhunderts. Aufgrund der uns heute zur Verfügung stehenden Daten dienten nämlich in erster Linie die in den österreichischen Erbländern und im Heiligen Römischen Reich herausgegebenen Wappenbücher als Vorbilder für Maler, Kupferstecher und Kartographen. Das ungarische Doppelsiegel (lat. sigillum duplex) hingegen, auf der Grundlage seiner Wappen, dürfte den Entwerfern von Krönungsmünzen unentbehrliche Vorbilder geliefert haben. Die Krönungsfahnen ihrerseits dienten als Muster für die von den ungarischen Ständen und Magnaten bestellten Darstellungen der Heiligen Krone mit Wappen der Länder der Stephanskrone sowie für Abbildungen der Wappen auf ungarischen Königsporträts. Deutsch von Géza Pálffy


Korunovačné zástavy krajín Uhorskej koruny od neskorého stredoveku do začiatku 20. storočia 1

Recommend Documents