História ročník cena 3,30 (100,- Kč)

História 1–2

2011

11. ročník

Hvezdári v stredoveku Benešove cesty na Slovensko Rímska brána do Podunajska Stredoveká svätica z Bratislavy Študentské roky Gustáva Husáka Posledné protihabsburské povstanie

cena 3,30 € (100,- Kč)

Na prelome starého a nového letopočtu prenikli čelné jednotky rímskych legionárov po ťažkých bojoch v údoliach riek Dráva a Sáva až k strednému toku Dunaja. Rimanom sa tým otvoril nový región starého kontinentu, provincia Panónia. Jej spojnicu s centrom Rímskeho impéria predstavovala Akvileja. Článok Vladimíra Turčana opisuje život v tomto významnom meste, cez ktoré prechádzala väčšina antického tovaru, určeného aj pre stredodunajské trhy a do ktorého naopak prichádzali povozy zo slovenského, moravského a poľského „barbarika“. Michal Pírek priblíži čitateľom obdobie vrcholiaceho 15. storočia, ktoré so sebou prináša vysokú popularitu športovej streľby z kuše. V prevažnej miere išlo o záľubu, ktorá sa kvôli vysokým nákladom s ňou spojenými, šírila najmä v prostredí zámožnejších vrstiev obyvateľstva a šľachty. Tie sa v streľbe z kuše cvičili najmä z dôvodu jej využitia v poľovníctve. Kuša, ktorá spolu s dlhým waleským tisovým lukom zažíva svoj vrchol využitia vo vojenstve najmä v druhej polovici 14. storočia a v priebehu celého 15. storočia, tak získava v neskoro stredovekej spoločnosti nové významné miesto ako zbraň určená pre loveckú a športovú streľbu. Vojtech Dangl píše o najväčšej vojenskej akcii na území Slovenska počas takmer stopäťdesiatročného susedstva s Osmanskou ríšou, tureckej výprave v rokoch 1663 a 1664. Prípravy na vojnu s Habsburgovcami z osmanskej strany prebiehali už od jesene 1662, ale turecká armáda na čele s veľkovezírom a sultánom sa pohla z Istanbulu (Carihrad) smerom k Belehradu až na jar nasledujúceho roka. Príčinami výpravy boli predovšetkým pomery v Sedmohradsku, kde sa neustále stretávali záujmy Habsburgovcov a Osmanskej ríše, vpády uhorských posádok do oblastí Uhorska obsadených Turkami a napätú situáciu vyhrotila stavba novej pevnosti, ktorú dal vybudovať zarytý nepriateľ Turkov Mikuláš Zrínsky (Zrínyi). Gustáv Husák je v povedomí väčšiny obyvateľov Slovenska zapísaný predovšetkým ako jeden z organizátorov Slovenského národného povstania či ako komunistický prezident normalizačného Československa v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Jeho mladosť, ktorú prežil počas 1. Československej republiky a utváral si počas nej názor na svet i politiku, je už menej známou kapitolou jeho života. V tejto súvislosti bolo mimoriadne zaujímavých najmä osem rokov, ktoré prežil ako študent vtedajšieho Masarykovho gymnázia na bratislavskej Grösslingovej ulici. O jeho detstve, školských i mimoškolských aktivitách ako aj o vzťahoch so spolužiakmi sa bližšie dočítate v článku Tomáša Černáka. Na začiatku 60. rokov minulého storočia sa väčšina afrických krajín definitívne vymanila z područia Francúzska a Veľkej Británie a stali sa nezávislými štátmi. Koloniálne vlády však bohužiaľ často nahradili autokrati či diktátori, ktorí svojim krajanom prinášali vojny a utrpenie, hoci oni sami žili v okázalom bohatstve. Jedným z najbrutálnejších a najcynickejších afrických samovládcov bol ugandský diktátor Idi Amin, ktorý sám seba označoval za „škótskeho kráľa“. O jeho zločinoch píše na stránkach časopisu Pavel Kopecký.

Obsah 1 – 2 / 2011

1

Rokovanie historikov

Prihovor / Viliam Čičaj

Putovanie dejinami 2–6 7 – 11 12 – 15 15 – 21 22 – 28 29 – 34 35 – 43 44 – 47 47 – 54

Čínska stratégia v plynutí storočí / Daniela Zhang Cziráková Akvileja – brána do stredného Podunajska / Vladimír Turčan Kuša v stredovekej Európe / Michal Pírek Svietili hviezdy aj v „dobe temna“? / Stanislav Šišulák Osmani v Uhorsku / Vojtech Dangl Posledné stavovské povstanie v Uhorsku / Eva Ondrušová Zo vzduchu proti partizánom / Peter Šumichrast Futbal pod Dávidovou hviezdou / Peter Bučka Napätie na ceste k moci / Jan Pešek

Človek a doba

55 – 58 59 – 61 62 – 64 65 – 71 71 – 79 80 – 87 88

Svätica narodená v Bratislave / Štefan Slivka Podmaršal z rodu Beňovských / Vladimír Segeš „Marťan“ Edward Teller / Michal Korenko Popularizátor árijského mýtu / Jarmila Švihranová Prezidentské cesty na Slovensko / Michal Pehr Svedomitý študent Augustín / Tomáš Černák Listujeme v Dikobraze

Názory a polemiky

89 – 92

Čierny Hitler a Syn šamanky / Pavel Kopecký

92 – 93 Drobničky

Klenotnica slov

94

Rozhovor

95

Nevie ľavá ruka, čo robí pravá / Jana Skladaná

s historikom Dušanom Kováčom

Prvá strana obálky: Sv. Matúš a anjel (1661) Rembrandt. Louvre, Paríž, Francúzsko

Koncom apríla 2011 sa uskutočnil v Prešove už XIV. zjazd a valné zhromaždenie Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV. Napriek tomu, že ústrednou témou bola problematika vzťahu politiky, spoločnosti a histórie, rokovanie si do istej miery udržalo bilančný charakter. Aká bola spoločnosť v uplynulom období? Odpoveď by sa dala zhrnúť stručne do niekoľkých poznámok. Slovenská historická spoločnosť, napriek mnohým katastrofickým proroctvám, zostala najsilnejším zoskupením v rámci slovenskej historickej obce. Úbytok členov (z nezáujmu o prácu alebo malicherného dôvodu neplatenia smiešneho členského) bol kompenzovaný vstupom predovšetkým mladých historikov, takže členská základňa zostala stabilná a vykazuje dnes 320 členov. Atraktivitu spoločnosti dokumentuje aj utvorenie nových odborných sekcií. Významným prvkom minulého obdobia bola skutočnosť, že v dobe masívnej politickej inštrumentalizácie histórie sa jej podarilo udržať odborný charakter. Podujatia spoločnosti neboli magnetom pre titulné stránky novín a televízie, ale každý rok sa podarilo pravidelne pripraviť vyše 20 podujatí rozličného zamerania, ktorých sa zúčastnilo okolo dvetisíc záujemcov z radov odborníkov, študujúcej mládeže a laickej verejnosti. K plusom treba priradiť aj postupné zahraničné expandovanie spoločnosti smerom do Čiech a Poľska. Aj v uplynulom období spoločnosť slovenských historikov zápasila asi s chronickým problémom profilovania svojho charakteru. Ide v podstate o to, či má byť určitou pevnou stavovskou organizáciou (systém komory), alebo združením členov na voľnej organizačnej báze. V tomto smere sa nepodarilo urobiť pokroky, hoci diskusie prebiehali na rozličných úrovniach. Posun v tejto problematike bude musieť nastať v prípade prepracovania stanov, ktoré už nevyhovujú súčasným potrebám. Diskusia k tomuto bodu v radoch členskej základne určite prinesie nové impulzy. Trvalý nedostatok finančných prostriedkov už v podstate nemožno považovať za problém. Poďakovať sa treba všetkým členom spoločnosti za ich aktivitu, nasadenie, elán a každodennú nedocenenú mravčiu prácu. Vynikajúci členovia sú neodmysliteľnou súčasťou vynikajúcej organizácie. Viliam Čičaj

Príhovor / História 1-2 / 2011

1

Čínska stratégia v plynutí storočí Od obdobia staroveku až po neskoršie dynastie Daniela Zhang Cziráková

Začiatky čínskej stratégie siahajú hlboko do čínskej histórie. Už v dávnom staroveku, v období dynastií Sia (21. – 16. st. pred n. l.), Šang (16. – 11. st. pred n. l.) a Západných Čou (11. st. – 771 pred n. l.) sa vtedajší velitelia snažili odhadnúť vhodnú stratégiu útoku či obrany na základe Knihy Premien (I Ťing) a z prasklín na korytnačích pancieroch, ktoré sa používali pri veštení, sa usilovali predvídať premeny v prírode a spoločnosti. Už v starodávnej Knihe Piesní (Š´ Ťing) zaznamenávame prvé zásady teórie stratégie.

Majster Sun (Sunć)

Dynastia Čou panovala približne 700 rokov, no postupne slabla. Počas vlády Východných Čou (770 – 221 pred n. l. ) sa Čína postupne rozpadla na množstvo väčších či menších štátov, ktoré sa snažili získať prevahu. Preto sa obdobie Východných Čou delí na periódu obdobia Jari a jesene (770 – 475/452/403 pred n. l.) a na obdobie Bojujúcich štátov (Čan-kuo, 475/452/403 – 221 pred n. l.). Z obdobia Jari a jesene pochádza aj spis O stratégii, traktát majstra Suna (Sunć). Je to najstaršia čínska kniha o stratégii, ktorá sa zachovala do našich 2

čias. Sun Wu (535 - ?), ktorý pochádzal z čínskeho štátu Čchi, bol tradične prezentovaný ako súčasník Konfucia (551 – 479). Bol autorom jedného z najstarších spisov o spôsobe vedenia vojny na svete s príznačným názvom: O stratégii (Ping-fa). Je však možné, že dielo, ktoré sa mu pripisuje, vzniklo až neskôr, v období Konfuciovho nasledovníka, konfuciánskeho filozofa Mencia a taoistického filozofa Čuangć (369 – 286 pred n. l.). Tento text je v nejednom smere skôr filozofický než striktne strategický, no pre čínsku filozofiu je typické, že sa nevyHistória 1-2 / 2011 / Putovanie dejinami

hýbala stratégii, teórii vládnutia a podobným témam. Zaujímavé je, že v starej čínskej kultúre je vojna chápaná ako nevyhnutné zlo. V čínskej literatúre a vo filozofii prevažuje skôr negatívny postoj voči vojne. V nejednom filozofickom spise sa hovorí o utrpení, ktoré prináša vojna. Laoć sa k tomu vyjadril s príznačným pacifizmom taoistického učenia: „Ani ty nejlepší zbraně nejsou nástroje znamenající štěstí. Všichni je vesměs nenávidí, a proto ten, kto má Tao, při nich netrvá. …

Zbraně jsou nástroje, jež neznamenají štěstí, nejsou to nástroje urozeného muže! I když je použije, že jinak nemůže, má stejně pokoj a mír za cosi vyššího.“ (Tao te Ťing, 31. kapitola, preklad O. Král) Ani v traktáte O stratégii, napriek tomu, že hovorí o rôznych spôsoboch, ako získať víťazstvo, nenájdeme ospevovanie vojny, oslavy hrdinstva, skôr pragmatické konštatovanie: „Víťazstvá najlepších vojvodcov neboli ani úžasné, ani slávne, ani chrabré, stačí, že boli neomylné.“ Čínske umenie stratégie hovorí o momente prekvapenia, o vojnových ľstiach, o tom, aké úskoky treba použiť. Nehovorí o radosti z boja. Naopak, vojna je podľa starých čínskych stratégov tým posledným východiskom, ku ktorému sa krajina uchýli iba vtedy, keď už nemá inú voľbu. „Najlepší nie je ten, kto v sto vojnách stokrát zvíťazil, ale najlepší je ten, kto cudzie vojská pokoril bez bitky. Je vrcholom vojenského umenia poraziť nepriateľa dômyslom. Potom až príde umenie zbaviť ho spojencov. Až potom je to umenie zraziť sa s ním vo zbrani.“ Sun c´ kladie dôraz na premyslenú stratégiu, na maximalizovanie svojej šance na víťazstvo, na vyhýbanie sa nákladným a riskantným krokom, pokiaľ existuje iná voľba. Niektoré jeho slová sa nevzťahujú len na vojnové pole: „Ak poznáš nepriateľa a poznáš seba, vyhráš každú bitku; ak nepoznáš nepriateľa, ale poznáš seba, raz vyhráš, inokedy zasa prehráš; ak nepoznáš nepriateľa ani seba, prehráš každý boj.“ Práve filozofický rozmer celého spisu z neho robí unikátne dielo, ktorého platnosť nie je obmedzená len na čisto vojenské použitie, ale má všeobecnú platnosť.

Čínska bambusová kniha – kópia spisu majstra Suna

filozofi ponúkali svetu a panovníkom krajín svoje názory na svet, na život, morálku, ako aj rozličné, často si vzájomne protirečiace návody na to, ako vládnuť nad veľkou krajinou a v neposlednom rade aj na vedenie vojen. V tomto období logicky nastal jeden z vrcholov rozvoja čínskej stratégie. Poznáme viaceré teórie o stratégii z tohto obdobia. Wu Čhi, nazývaný aj Wu c´, čo znamená Majster Wu (440 – 381 pred n. l.), bol vojenský stratég, vojenský teoretik, politik a reformátor, žijúci v období Bojujúcich štátov. Narodil sa v štáte Wej. Vynikal vo vedení armády a v stratégii. Pracoval pre viaceré čínske štáty. Podobne ako Kniha O stratégii od Sun c´, aj Umenie taktiky od Wu c´ boli a stále sú považované za stavebný kameň čínskej stratégie. Vo svojom diele hovorí o tom, že krajina sa má zvnútra prezentovať svojou kultúrou a morálkou. Navonok má štát vystupovať ako vojensky silný, dobre opevnený. Jeho stratégia kládla dôraz na vyčerpanie nepriateľa, plánovanie, kontrolu armády. Zdôrazňoval, že nemožno zaútočiť na nepriateľa bez poznania jeho slabostí. Stratégia v poňatí iného veľkého vojvodcu, S´ Ma, kladie dôraz na obrady a morálku, ktorá podľa neho prevýši aj silnú armádu. Iný významný stratég, Sun Pin (? – 316 pred n. l.), ktorý bol

Obdobie rôznych filozofických smerov Obdobie Bojujúcich štátov (Čan-kuo, 475/452/403 – 221 pred n. l.) je periódou, v ktorej vznikali rôzne filozofické smery. V tejto pohnutej dobe, keď sa Čína zmenila na veľké bojisko, početní

pokladaný za potomka slávneho stratéga Sun c´, autora prvého známeho spisu O stratégii, o ktorom sme už hovorili. Sun Pin zdôrazňuje, že len bohatý štát je silný štát, že na budovanie armády treba veľké finančné prostriedky. Taoistická filozofia k otázke vedenia vojen zastávala teóriu, že slabé víťazí nad silným, mäkkosťou je možné poraziť tvrdé. Tento zdanlivý paradox je lepšie vysvetliť napríklad aj v čínskom bojovom umení, ktoré sa často snaží využiť silu protivníka proti nemu, nečeliť útoku priamo, ale naopak, využiť hrubú silu druhej strany na zasadenie protiúderu. Je zaujímavé, že hoci Čína je v zahraničí známa svojím bojovým umením, v čínskej filozofii prevažuje oslava mieru, nenásilia. Dokonca v tradičnej hierarchii stáli vojaci dosť nízko, nižšie ako roľníci. Je známe príslovie, ktoré sa cituje ešte dnes: Z dobrého železa sa nerobia klince, dobrý muž nejde za vojaka. Tieto názory sú pravdepodobne ovplyvnené tradičnou konfuciánskou filozofiou, ale aj prastarým kultom predkov, ktoré hlásali, že naše telo je niečo, čo nám dali rodičia, preto sa má človek vyhýbať povolaniam, ktoré hrozia zraneniami či zmrzačením. Snaha zvíťaziť bez použitia sily sa tiahne celými čínskymi dejinami, a to napriek tomu, že, ako každé dejiny, aj tie čínske, sú dejinami vojen a o boje väčšieho či menšieho rozsahu tam nebo-

Sun Pin

Putovanie dejinami / História 1-2 / 2011

3

Chan Fej c´

la núdza. Konfuciánska filozofia k otázke stratégie pristupuje znova apelom na morálku, ľudskosť, láskavosť, dobré vzťahy medzi krajinami, snahou o vyhýbanie sa konfliktným situáciám. Legisti, filozofický prúd, ktorý prezentoval Chan Fej c´ (asi 280 pred n. l. – 233 pred n. l.) naopak, v rozpore s väčšinou čínskych filozofov verili na silné tresty a takisto systém veľkých odmien, silný štát a v silu výbojných vojen. Podľa legistickej filozofie je človek vo svojej podstate zlý a správa sa dobre len vtedy, ak je na to motivovaný, či už kladne, alebo záporne. Ideálny vládca má vytvoriť zákony určujúce limity, v ktorých sa má spoločnosť i jednotlivec pohybovať. Boj rozdelených štátov o moc vyhral prvý cisár Čchin Š´ Huangti, ktorý sa riadil práve legistickou filozofiou. Čchin Š´Huangti zjednotil Čínu, nastolil dynastiu Čchin (221 – 206 pred n. l.). Táto dynastia sa však neudržala dlho a hoci po smrti Čhin Š´Huangtiho krátko vládol jeho syn, prvý cisár bol považovaný de facto za prvého aj posledného cisára tejto dynastie. Po páde dynastie bol ako jej posledný cisár z politických dôvodov vykreslený v tých najhorších farbách, jeho krutosti boli a sú pripomínané až do súčasnosti. Legistické učenie, kladúce dôraz na zákony, sa tým zdiskreditovalo a už sa nedalo použiť ako vládna ideológia. Neskoršie dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.), Suej (581 – 618) a Tchang (618 – 907), naďalej rozvíjali teórie o stratégii. Hovorilo sa o boji „z diaľky

do blízka“ o potrebe odrezať protivníkove oddiely a poraziť ich po jednom, o sústredenom útoku z pevniny podporenom útokom na vode. Stále viac vystupovala do popredia snaha využívať vojnové ľsti a úskoky, napríklad lesť „smerovať na východ a zaútočiť na západ“, čo znamenalo zmiasť nepriateľa naznačeným útokom a zaútočiť z nečakaného smeru, alebo stratégia, ktorá spočívala vo vyčerpaní nepriateľských vojsk pred útokom. Za dynastie Sung (960 – 1279) sa vo väčšej miere ako predtým presadzovala stratégia udržania si moci a celistvosti krajiny rozličnými politickými prostriedkami, napríklad sobášmi cisárových dcér s vládcami okolitých krajín.

Veľký čínsky múr Do stratégie neodmysliteľne patria rôzne obranné valy a múry. Najznámejší z týchto vojenských útvarov je čínsky múr. Kto videl film Mulan, možno si uvedomí jednu zásadnú vec: Veľký čínsky múr nemal len funkciu odrezať nepriateľa, zároveň slúžil aj ako cesta pre vojenské hliadky, ktoré sa tak mohli pohybovať v inak nedostupnom hornatom teréne. Zároveň sa

Veľký čínsky múr

4

História 1-2 / 2011 / Putovanie dejinami

ohňami v strážnych vežiach odovzdávali správy o napadnutí krajiny. Toto potvrdzuje čínsku orientáciu na obrannú stratégiu, hlavne na snahu o zastavenie kočovných nomádov, ktorých rýchle výpady dokázali demoralizovať zložitú čínsku stratégiu a armádu podobnú rímskym légiám. Múry sa napokon ukázali účinné len čiastočne. Fungovali na udržiavanie protivníka na severe, za hranicami Číny, ale iba dovtedy, kým bola dynastia silná a dokázala udržať jednotnú politiku. Vždy na konci dynastie, keď sa krajina zmietala vo vnútropolitických konfliktoch, sa obrana hraníc zanedbávala a kočovníci zo severu dostávali príležitosti na útok. Nepriateľské nomádske kmene často prenikali cez dlhý múr aj pomocou miestneho obyvateľstva, ktoré usúdilo, že nadvláda nomádskych kmeňov predstavuje pre nich lepšiu alternatívu ako útlak, zbedačovanie a vysoké dane vyberané miestnymi skorumpovanými úradníkmi. Dynastiu Sung porazil mongolský panovník Džingischán. Je zaujímavé, že hoci porazil Čínu vojenskou silou, dynastia Jüan, ktorú založil, nakoniec využívala čínsky systém vládnutia. Takisto je pre Číňanov typické, že do svojej teórie o stratégiách pridali Džingischánovu stratégiu nečakaného, prudkého a sústredeného útoku. Dejiny Číny v podstate oscilovali medzi obdobiami, keď bola Čína veľká a zjednotená krajina, a obdobiami, keď moc dynastie zoslabla a došlo k rozpadu veľkého štátneho útvaru na niekoľko menších štátov, ktoré následne bojovali spolu o to, ktorý z panovníkov získa moc nad celou Čínou.

Tridsaťšesť stratégií Za dynastie Ming (1368 – 1644) neznámy autor pozbieral vojenské stratégie, ktoré sa objavili v čínskej histórii a nazval ich Tajné umenie vojny: Tridsaťšesť stratégií. V tomto diele sú vyrozprávané príbehy z čínskej histórie, hlavne z obdobia „Troch kráľovstiev“ (iný názov pre toto obdobie je Severné a južné dynastie, 420 – 589). V knihe, ktorá vznikla na

Terakotová armáda

základe ústneho podania, aj na základe historických zápiskov, sa uvádzajú rozličné príbehy, ktoré sa tradujú čínskymi dejinami, na ktorých sú ilustrované rozličné vojnové úskoky. Dielo je rozdelené na niekoľko častí. V prvej sa píše o víťazných stratégiách, druhá je venovaná odkladacím stratégiám, tretia útočným, štvrtá stratégiám, ktorých úlohou je spôsobiť chaos u protivníka, piata taktikám priblíženia a šiesta sa zaoberá obrannými stratégiami. Každá stratégia je doložená starým príbehom, ktorý ukazuje, ako bola kedysi použitá. Táto kniha je natoľko známa, že mnohé jej stratégie zľudoveli, ba dokonca čínske príslovie varuje, že „malí by nemali čítať Putovanie na Západ a starí zasa Tridsaťšesť stratégií“. Prečo? Deti by sa po vypočutí príhod opičiaka Suna z Putovania na Západ stali ešte nezbednejšími, starí ľudia s bohatými životnými skúsenosťami by boli po prečítaní knihy o stratégiách zasa ešte prefíkanejší... Spomeniem tu niektoré z týchto stratégií, ktoré sú najznámejšie či najzaujímavejšie. Jedna zo stratégií, napríklad „Ukazovať na východ, zaútočiť na západ“, znamená predstierať útok na iné miesto, než je to, kam sa skutočne snažíme zaútočiť. V každej bitke je dôležitý moment prekvapenia, preto táto taktika býva veľmi úspešná. „Zabíjať s požičaným nožom“ je spôsob boja, keď na porazenie protivníka využijeme spojenca alebo zradcu v nepriateľskom tábore, proste, keď sa na útok využije sila

niekoho iného. Používa sa vtedy, keď nemáte šancu zvíťaziť priamym útokom alebo kedykoľvek, keď sa na to naskytne príležitosť. Podľa autora knihy ide o stratégiu vedúcu k víťazstvu. Podobná je stratégia „napadnúť Wej a tak zachrániť Čao“. Táto lesť pochádza ešte z obdobia Bojujúcich štátov. Keď štát Wej napadol štát Čao a usadil sa v jeho hlavnom meste Chantan, jeho predstavitelia hľadali pomoc u spriateleného štátu Čchi. Generál Sun Pin usúdil, že by nebolo múdre napadnúť dobre opevnené mesto. Preto zaútočil na hlavné mesto štátu Wej, ktoré nepriateľ nechal bez náležitej obrany. Kým vojaci prišli na pomoc svojmu hlavnému mestu, boli vyčerpaní a demoralizovaní dlhým pochodom a nebolo ťažké ich poraziť. Hlavná myšlienka je v tom, že sa treba vyhýbať silným stránkam nepriateľa a na útok vyhľadávať jeho slabiny. Jedna z útočných taktík je „vylákať tigra z hory“. Tiger v hore je mocný, fakticky neporaziteľný, rovnako ako vojsko

v dobre opevnenej pevnosti. Preto ho treba dostať na miesto, kde nemôže uplatniť svoje silné stránky a kde ho možno ľahko poraziť. Medzi stratégie chaosu patrí napríklad „Správať sa ako blázon, ale udržiavať si sebakontrolu“, čo znamená skrývať svoju silu či svoje skutočné úmysly predstieraním hlúposti, opitosti či naivity. Ako som už spomínala, tieto stratégie sú v Číne všeobecne známe a neobmedzujú sa na vojny vedené so zbraňami. Pamätajte na to, ak vás náhodou osud zaveje do situácie, keď si budete zúfať nad neuveriteľnou hlúposťou vášho ázijského obchodného partnera. Možno vás chce len popliesť a dohodnúť pre seba najlepšie obchodné podmienky, ale je možné aj to, že o váš tovar vôbec nemá záujem, ale chce si ešte raz prezrieť prezentáciu vašej krásnej kolegyne, prípadne stráviť čo možno najviac času v jej blízkosti.

Stratégia „Krásnej ženy“ Medzi obranné stratégie je zaradená napríklad stratégia „Krásnej ženy“. Zakladá sa na tom, že je nepriateľovi venovaná krásavica, ktorá je príslušne poučená a jej úlohou je vyvolať zmätok v radoch nepriateľa. Najprv pritiahne pozornosť panovníka a odpúta jeho pozornosť od vedenia vojny k príjemnejším záležitostiam. Potom zaseje rozpor do armády koketovaním s jeho bojovníkmi a ich následným osočovaním pred panovníkom. Napokon nenápadne poštve proti panovníkovi jeho početné konkubíny a ich rodiny, ktoré žiarlia na jej priazeň u panovníka. Krásavica, ktorá sa podujme na takúto misiu, často obetuje svoj život, ale čo iné už ostáva poslušnej dcére? Možno aj preto sa v Číne vraví, že osud krásnych žien býva často smutný. Osobne sa mi najviac zapáčila „Lesť prázdneho mesta“, ktorá takisto patrí medzi obranné taktiky. Príbeh sa odohral v období Troch kráľovstiev. Mesto bolo prázdne, vojaci odišli do boja, keď tu sa pred hradbami ukázala nepriateľ-

Bojovníci z dynastie Čchin


5

Kostýmy bojovníkov z dynastie Tchang

ská armáda. Čo máme robiť, spýtali sa vojenské hliadky, ktoré v meste ostali. Opevníme sa a budeme sa brániť až do posledného muža? Pýtali sa generála Čuke Lianga, ktorý ostal doma. Generál Čuke Liang vedel, že na čele nepriateľského vojska je iný slávny generál, S´ma I, ktorý sa tiež preslávil svojimi bojovými stratégiami, ale nikdy ho nedokázal poraziť. Nie, našich vojakov je primálo, nemáme vôbec žiadnu šancu ubrániť mesto silou a naše posily sú priďaleko, nestihli by nám prísť na pomoc. Čo budeme teda robiť? Spytoval sa veliteľ vojsk. Čuke Liang sa zamyslel a po chvíli povedal: Otvorte mestskú bránu dokorán a pošlite malého chlapca zametať prach pred bránou. Sám generál začal hrať na svojej citare. Keď bolo nepriateľské vojsko tesne pred bránou, vojaci videli, že mestské brány sú otvorené dokorán. Keď sa vojaci už-už chystali vtrhnúť do mesta, S´ma I ich zastavil. Počkajte, toto sa mi nepáči. Aha, je tam generál Čuke Liang a hrá svoju obľúbenú melódiu. A nepriateľský generál pozorne počúval, či sa mu nezachveje ruka, či sa pri hre nepomýli. Čuke Liang hral isto, bez jediného zaváhania. To bude pasca, zvolal S´ma I,

rýchlo ustupujte! Nepriateľské vojsko odtiahlo. Čuke Liang ubránil takto svojou vojenskou lsťou mesto bez straty jediného života, vyhral boj, ktorý sa zdal byť už vopred prehraný. Posledná taktika je často v Číne označovaná za najlepšiu zo všetkých. Nazýva sa „ak všetko zlyhá, treba ustúpiť“. Ak sa bitka chýli k vašej porážke, sú možné tri cesty - vzdať sa, pokúsiť sa vyjednávať alebo jednoducho ujsť. Vzdanie sa je úplná porážka, kompromis dosiahnutý vyjednávaním je čiastočná porážka, ale únik ešte vždy v sebe obsahuje nádej, že sa aj zdanlivo beznádejná situácia môže neskôr obrátiť vo váš prospech. Ešte vždy vám ostali vojaci, možno preskupiť sily a zaútočiť inde či použiť nejakú inú stratégiu v ďalšom boji. Preto ústup nie je porážka.

Boje bez zbraní Ako vidno, aj z čínskych dejín teórie vojny vyplýva, že v boji nevyhráva vždy ten, kto má najmocnejšiu armádu. Niekedy nevyhráva dokonca ani ten, kto má najschopnejšieho veliteľa. Je známy

Kostýmy bojovníkov z obdobia Troch kráľovstiev

6


príbeh z histórie Ópiových vojen, keď zahraničné mocnosti podplatili úradníkov v Pekingu a sami skorumpovaní úradníci odstavili vlastného vysokého úradníka Lin Cesü (1785 – 1850), ktorý úspešne bojoval s cudzincami na strane Číny. No úradníci a korupcia – to je problém, ktorý má v Číne historické korene a len samotné rozprávanie o skorumpovaných úradníkoch by vystačilo na nový článok, ba možno aj na celý seriál. Ak naozaj platí téza, že dejiny nám môžu slúžiť na to, aby sme sa poučili, v prípade čínskych dejín stratégie to platí dvojnásobne. Ako som už konštatovala, mnohé z taktík spomínaných v starých knihách sa v Číne používali a naďalej používajú aj v iných oblastiach života, v rôznych životných situáciách, v mnohých bojoch, ktoré nie sú vedené so zbraňami. Snaha získať výhodu, dostať nepriateľovho človeka na svoju stranu, či je to slávny bojovník, vplyvný človek v akejkoľvek oblasti, alebo hoci aj počítačový odborník konkurenčnej firmy v súčasnosti, je rovnako stará, ako sú staré dejiny intríg. Preto kniha O stratégii ani iné čínske úvahy o vojnových ľstiach a stratégiách nestrácajú ani po stáročiach na aktuálnosti.

Mgr. Daniela Zhang Cziráková, PhD, (1968) je sinologička, od roku 2010 pracuje v Ústave orientalistiky SAV v Bratislave. Doktorát obhájila na Ústave Dálného východu, Filozofická fakulta, Univerzita Karlova v Prahe (2002) s dizertačnou prácou: Proces formovania abstrakcie v súčasnom čínskom maliarstve (2001). Predmetom jej vedeckého záujmu je čínske umenie a súčasná čínska literatúra. Jej esej Pohľad zvonka – Nietzscheho Tak povedal Zarathustra a Lao c’ho Tao Te Ťing získala v roku 1998 druhú cenu v Tvorivej súťaži o najlepšiu vedeckú esej (Romboid, 3, 1999).

Akvileja – brána do stredného Podunajska Rímske mesto na jantárovej ceste Vladimír Turčan

Európska jantárová cesta

Na prelome starého a nového letopočtu prenikli čelné jednotky rímskych legionárov po ťažkých bojoch v údoliach riek Dráva a Sáva až k strednému toku Dunaja. Rimanom sa tým otvoril nový

región starého kontinentu. Po armáde, ktorá na dunajskej línii vybudovala reťaz pevností a strážnych veží, sem začali prichádzať príslušníci štátnej správy, kolonisti, remeselníci a obchodníci. Začal sa proces romanizácie. Pre jeho zdarný priebeh bola zriadená provincia Panónia, zaberajúca územia západného Maďarska, priľahlej časti Rakúska a zadunajskej časti dnešnej Bratislavy, s hlavným mestom Carnuntum (dnes ruiny a múzeum v prírode, ležiace medzi rakúskymi obcami Petronell a Deutsch Altenburg). Už od doby bronzovej viedla z Itálie cez stredodunajský región kontinentálna trasa, ústiaca až na pobreží Baltského mora. Podľa jantáru, treťohornej živice, ktorá sa z Baltu vozila, dostala

Náhrobný kameň jedného zo zakladateľov Akvileje, L. Manlia Acidina (Archeologické múzeum, Akvileja)


v novoveku od historikov názov jantárová cesta. Z Ríma smerovala do Carnunta, prestupnej stanice do barbarika, dlhá a z prírodného i časového hľadiska zložitá cesta. Vzdušnou čiarou to bolo takmer 1000 km. Cestovateľ či obchodník musel prekonať Alpy, čo bola na to obdobie veľmi komplikovaná prekážka. Riešenie sa však našlo: volalo sa Akvileja, tretie najväčšie mesto Impéria, veľký námorný prístav a rozľahlé prekladisko, plné skladov, obchodných kancelárií, ubytovní pre obchodníkov, veľkých remeselných dielní a krčiem, teda všetkého, čo obchod potreboval. K prístavným mólam prirážali lode z celého Stredomoria – z Itálie, Egypta, Blízkeho východu i z Hispánie. Mesto sa stalo obchodným uzlom, ktorým prechádzala väčšina antického tovaru, určeného aj pre stredodunajské trhy a do ktorého naopak prichádzali povozy zo slovenského, moravského a poľského barbarika. Tu sa tovar triedil a posielal na ďalšie trhy 7

Reliéf z počiatku 1. stor. n. l. so scénou symbolického založenia mesta

alebo priamo k spotrebiteľom. Veľká časť antického tovaru, ktorý dnes archeológovia nachádzajú počas výskumov v germánskych osadách na našom území, určite prešla akvilejskými skladiskami. Týka sa to vlastne všetkých výrobkov, pochádzajúcich z dielní Apeninského polostrova i Stredomoria.

Smer Carnuntum a Gerulata Akvileja sa tak vlastne stala bránou, ktorou do strednej Európy prenikala antická civilizácia. Veď cez ňu prechádzal nielen tovar a nové technológie či výrobné procesy, ale aj remeselníci a diplomati. Práve tomuto mestu vďačí naša oblasť za príchod mnohých prvkov romanizácie, ktoré sa na strednom Podunajsku ujali. Obchodníci, nakladajúci tovar na vozy v niektorom z akvilejských skladov, vyrážali v kolónach na nie vždy bezpečnú jantárovú cestu (súčasťou kolón bol preto aj ozbrojený sprievod) s cieľom dosiahnuť Carnuntum alebo iné pohraničné mesto na strednom Podunajsku. Jedným z nich bola i Gerulata, malé mestečko a vojenská pevnosť ležiaca na území dnešnej bratislavskej mestskej časti Rusovce. V Carnunte a v Gerulate stáli obchodné sklady, odkiaľ sa tovar distribuoval ďalej k zákazníkom na oboch stranách 8

Dunaja. Pákami obchodného sveta na strednom Podunajsku však stále hýbali podnikateľské rodiny z Akvileje. Vďaka písomným prameňom vieme, že mimoriadne veľký obrat zaznamenávala rodina Barbiov, ktorí cez svoje zastupiteľstvá po jantárovej ceste kontrolovali veľkú časť obchodu. Trasa jantárovej cesty medzi Akvilejou a Carnuntom patrila k najfrekventovanejším obchodným komunikáciám celého rímskeho Impéria. Samozrejme, dnes už nie je možné zistiť, koľko percent tovaru z Apeninského polostrova smerujúceho k strednému Dunaju prešlo Akvilejou, ale vzhľadom na to, že z geopolitických a prírodných príčin nebolo možné využívať inú trasu, patrila mestu v tomto smere takmer monopolná pozícia. Jedinou vážnejšou konkurenciou bola doprava tovaru po Dunaji. Po tejto rieke sa sem dostával tovar z alpskej oblasti a z Galie. Podľa Tita Livia (59 pred n. l. – 17. n. l.), významného

Carnuntum v Rakúsku. Rekonštrukcia honosného domu. Bohatstvo tamojších mešťanov vyplývalo z veľkej časti z obchodovania s Akvilejou.


historika augustovskej epochy, k založeniu Akvileje došlo v rámci snahy Rimanov ochrániť túto oblasť pred galskými útokmi. Stalo sa tak v roku 181 pred n. l., po tom, ako si Rimania uvoľnili ruky po definitívnom víťazstve nad Kartágom a začali sa viac pozerať aj smerom na sever kontinentu, za Alpy. Vybrané miesto ležalo na rieke Natisone, po latinsky Aquilis (podľa posledných výskumov má toto toponymum predrímsky pôvod, pravdepodobne v jazyku Venétov). Jeho výhodou bolo, že ležalo pri pobreží Adriatického mora. Stála tu pôvodne menšia ilýrska osada. Senát vyslal troch konzulov – Publia Cornelia Scipia Nasica, Caia Flaminia a Lucia Manlia Acidina, aby pre 3000 kolonistov zo strednej Itálie a z Venezie vyorali symbolické brázdy, vymedzujúce teritórium

Fórum v Akvileji

novej kolónie (tresviri coloniae deducundae). Minimálne jeden z nich, konkrétne Lucius Manlius Acidinus, tu aj dožil svoj život. Presné miesto posledného odpočinku tohto spoluzakladateľa mesta síce nepoznáme, ale v akvilejskom Archeologickom múzeu je uložený jeho náhrobný kameň s nápisom. Zachoval sa aj veľmi zaujímavý reliéf z počiatku 1. stor. n. l., zobrazujúci scénu z momentu založenia mesta. Je na ňom zobrazený muž v tóge v sprievode ďalších osôb, stojaci za pluhom, ktorý ťahajú býk a jalovica. Vyoraná brázda podľa rímskej tradície symbolicky určila rozsah mesta. Reliéf sa pravdepodobne pôvodne nachádzal nad jednou z mestských brán. Takýmto pevným, historicky presvedčivo zakotveným momentom svojich počiatkov nedisponuje ani samotný Rím...

Rast a bohatstvo Samozrejme, pokojný vývoj mesta i okolitej krajiny zabezpečovala silná vojenská posádka. V roku 169 pred n. l. bol počet obyvateľov rozšírený o ďalších 1 500 kolonistov s rodinami. Mestu sa darilo: v roku 89 pred n. l. získalo štatút municípia (t. j. stalo sa samosprávnym) a funkciu hlavného mesta kraja Venetia a Histria. Pôvodné mesto malo štvorcový pôdorys, ale krátko po roku 169 sa začalo rozširovať severným smerom k pobrežiu. Centrom mesta bolo, samozrejme, Fórum. Malo pretiahnutý tvar. Okrem námestia (platea), ohraničeného stĺporadím, tu sála kúria (sídlo mestského za-

stupiteľstva) a ďalšie štátne a samosprávne úrady. Časť stĺpov, stojacich na východnej strane, dnes nájdu turisti v pôvodnej polohe; ide však o rekonštrukciu z roku 1936. Zrútili sa počas zemetrasenia v 9. stor. Južnú časť Fóra uzatvára súdna bazilika, slúžiaca v dobe rímskej ako stredisko obchodu a justície. Ďalším prostredím, v ktorom sa antická verejnosť stretávala, boli kúpele. V Akvileji stáli na troch miestach: pri rieke Natissa, južne od centra a na západnom okraji zástavby (dnes sú odkryté len sčasti, svojho času však boli piate najväčšie v celom Impériu). Súčasťou života v meste bolo aj divadlo a amfiteáter postavený v juhozápadnej časti mesta. Samozrejme, odohrávali sa tu aj gladiátorské hry. Akvileju urobil bohatou predovšetkým jej prístav. Nachádzal sa na východe mesta pri ústí rieky. S jeho výstavbou začali v 1. stor. pred n. l. Dosahoval dĺžku 450 m a mal dve nakladacie úrovne. Tvoril vlastne pavučinu skladov na rieke a jej umelých kanáloch. Dnes z nich možno vidieť len základy. Vzhľadom na to, že more sa od dôb antiky posunulo, dá sa popri nich prechádzať suchou nohou. Bohatstvo mešťanov, vyplývajúce z obchodu, sa prejavilo aj v zástavbe súkromných domov. Boli to honosné, kamenné stavby často zložitej pôdorysnej konštrukcie, plné umeleckých diel, niekedy viacposchodové a s mozaikovými dlážkami. Ale nechýbali ani nájomné domy aj na vtedajšiu dobu s nízkym štandardom. Viacero obydlí bolo archeológmi odkrytých a sú dnes väčšinou prístupné pre návštevníkov. Hovorí sa, že po smrti sme si všetci rovní. V Akvileji to ale o antických obyvateľoch vôbec neplatilo a v súčasnosti je táto nerovnosť ešte zviditeľnená spôsobom vystavovania. Ba možno, si boli


nerovnejší ako za živa. Rimania nedovoľovali pochovávať zosnulých vo vnútri mestských múrov. Hrobky sa preto väčšinou nachádzali pozdĺž ciest, ktorými sa vychádzalo z pevnostných brán. Ich rozloženie nezohľadňovalo sociálne rozvrstvenie spoločnosti. V tomto si boli teda rovní, takisto ako v spôsobe pohrebných obradov. Od 2. stor. n. l. používali kremáciu, do tej doby ukladali do zeme nespálené telesné pozostatky zosnulých, tých bohatších čakal posmrtný pobyt v sarkofágu.

Unikátne mauzóleum V posledných troch storočiach sa však aj antického „sveta mŕtvych“ zmocnili archeológovia. A ich pričinením sa v Akvileji nerovní za živa stali ešte nerovnejší po smrti. Ako príklad hrobu príslušníka mimoriadne bohatého rodu možno uviesť „mauzóleum“, stojace na Via Giulia Augusta z konca 1. stor. pred n. l. Akoby symbolicky stojí na hlavnej komunikácii, tvoriacej os dnešnej zástavby aj miestnych archeologických pamätníkov. Mauzóleum sa síce našlo v ruinách, avšak v roku 1956 bolo zrekonštruované a znova vztýčené. Stalo sa jednou z dominánt a symbolov Akvileje. Ide o unikátnu stavbu s dvojdielnou hrobovou komorou, s edikulou (malá svätyňa) v strede so sochou pochovaného. Architektúra je korunovaná kónickým zastrešením, ktoré je zakončené plastikou píniovej šišky. Nejde len o unikátnu hrobku, ale aj o mimoriadne cenné architektonické dielo augustovskej doby. Hrobka je solitérnym dielom. Pohrebisko bohatých meštianskych rodín, tiež pomerne úspešných v podnikaní, sa nachádza neďaleko mauzólea. Je prístupné bočnými uličkami a tvorí akoby zabudnutý ostrovček uprostred súčasnej zástavby. Nachádzajú sa tu zdobené náhrobky v niekoľkých radoch. Jednotlivé hroby sú oddelené ohradami, vytvárajúcimi akési nezastrešené komory. Z toho, čo sa zachovalo a podarilo rekonštruovať, jasne vidieť, akí kamenosochárski majstri tu v dobe rímskej pracovali. Každá hrobka je samostatným umeleckým a in9

dividuálnym dielom. Je to však spoločné pohrebisko, nie samostatná hrobka, ako v prípade mauzólea. No a tí najchudobnejší, pokiaľ bola ich kamenná, veľmi jednoduchá urna prekrytá vrchnákom archeológmi vôbec nájdená, sa ocitli na dvore Archeologického múzea – navŕšené po stovkách na kopy v tvare pyramíd, ktoré sa ani nesnažia pripomínať, že za každou urnou, rovnakou ako za stovkami ostatných, je konkrétny ľudský osud – pripomína to skôr akési priestorové kompozície. Podobné hrobky, a niektoré z nich zrejme porovnateľne monumentálne, sa nachádzali v už spomenutej Gerulate. Vďaka archeologickým výskumom sa tu na okraji antickej zástavby (teda takisto mimo osídlenej plochy) podarilo identifikovať a preskúmať niekoľko pohrebísk. Náhrobné kamene sa síce ani v jednom prípade nepodarilo nájsť na pôvodnom mieste, pretože časť z nich bola v neskorej dobe rímskej, keď hrozili útoky barbarov, predovšetkým divokých Hunov, použitá na vybudovanie menšej pevnosti v polohe Bergl (dnes sa tu nachádza múzeum antiky). Vďaka tomu sa zachovali do dnešných dní. Nachádzajú sa tu nielen nápisové pamiatky, ale aj umelecky cenné sochárske diela – stély s figurálnou i geometrickou výzdobou, ale aj iné časti nadzemných monumentálnych hrobiek rovnako zložitej konštrukcie, aké

Bohatá hrobka, tzv. Mauzoléum

poznáme z Akvileje. Významná archeologička M. Pichlerová už v minulosti poukázala na analógie ku gerulatským kamenným pamiatkam v adriatickej oblasti, aj na to, že v stredodunajskej oblasti ide o ojedinelý typ hrobiek. Je otázka, či sa sem už dovážali hotové pohrebné plastiky alebo v Gerulate pracovali cudzí majstri. Bez ohľadu na to, aká bude nakoniec odpoveď, je aj porovnanie sochárskych diel v Gerulate a v Akvileji svedectvom o vzťahoch nášho územia k mediteránnej oblasti, ktoré vychádzali práve z tohto adriatického mesta.

Akvileja po páde Impéria Keď pod tlakom nomádskych Hunov, ktorí na dolnom toku Dunaja prerazili hranice, „barbari“ prenikli na pôdu Impéria a začala sa rozpadať Rímska ríša, dramatickú dobu plne pocítili aj mestá na severe Apeninského polostrova. Život v Akvileji sa síce úplne nezastavil, ale sídlo miestodržiteľa bolo presunuté do bezpečnejšieho Forum Iulii (dnešené Cividale del Friuli). V meste sa žilo ďalej, hoci bez väčšiny štátnych úradníkov,

oslabila sa bojová schopnosť armády, obchod sa takmer zastavil, mešťania ostali bez prostriedkov a niektorí starousadlíci sa dokonca vysťahovali do Benátok. Akvileju dvakrát obliehal vizigótsky kráľ Alarich a v polovici 5. stor. n. l. ju takmer do tla vypálili Huni v čele s Attilom. Zároveň ale do mesta prichádzali iní obyvatelia, ešte nedávno Rimanmi považovaní za „barbarov“. Neboli síce natoľko civilizovaní a kultivovaní ako pôvodní mešťania, priniesli si však svoje zvyky, svoj odev a svoje vízie budúcnosti. Ako príklad nových pomerov možno uviesť veľmi zaujímavý nález z neskoroantického domu v Monstere. Išlo o hrobový nález pochovanej gótskej ženy, ktorá zomrela v rokoch 522 – 550 n. l. O tom, že patrila k novej mocenskej elite, svedčili drahocenné šperky, ktoré ju sprevádzali do hrobu: spony, kovania opaskov a súčasti odevu zo striebra a almandínu dokladajú, že bola pochovaná v tradičnom odeve. Ďalšiu zmenu politických pomerov, tentoraz s politickými následkami, za-

Hrobky bohatých meštianskych rodín

10


znamenal región v roku 568. Do severnej Itálie dorazili germánski Longobardi. Tesne predtým opustili Panóniu v strachu pred nomádskymi Avarmi, ktorí sa práve stali pánmi Karpát. Longobardi si v novej domovine založili štátny útvar (dodnes nesie táto krajina názov Lombardia). Akvileja sa ocitla na hranici medzi Longobardmi a Byzantskou ríšou, ktorej formálne patrila. V rímskej dobe veľká, hospodársky a strategicky významná Akvileja sa na počiatku stredoveku zmenila na malé mestečko, ale žila ďalej. Počas vlády ostrogótskeho kráľa Teodoricha bola postavená nová kresťanská bazilika. V 6. stor. sa stala dokonca sídlom patriarchu. V roku 787 celú oblasť ovládli Frankovia. Svoj význam síce už nikdy nenadobudla, jeho úloha civilizačnej brány do stredného Podunajska však bola na čas obnovená, tentoraz na kresťanskom základe. Nebolo iste náhodou, že na biskupskej synode (miesto jej konania nepoznáme), uskutočnenej v lete roku 796, na ktorej sa formovala christianizačná politika v Karpatskej kotline po predpokladanej porážke Avarov Karolom Veľkým, sa zúčastnil aj akvilejský patriarcha Paulin. V jeho sídle bol dokonca napísaný záznam z rokovania. Zrejme sa predpokladalo, že Akvileja spolu so Salzburgom prevezme christianizáciu novodobytého územia. Situácia sa však zmenila po tom, ako v roku 811 Karol Veľký rozdelil jurisdikčnú právomoc zainteresovaných biskupstiev, z nášho hľadiska v neprospech Akvileje. Po jantárovej ceste k nám ale naďalej prichádzali z akvilejskej oblasti misionári, ako svedčí známa veta v žiadosti moravského panovníka Rastislava byzantskému cisárovi Michalovi III. „prichádzajú k nám učitelia rôzni z Vlách, Grécka i Nemiec“, pričom pod „Vlachmi“ boli myslení práve misionári zo severného Talianska. Tomu nasvedčujú aj pôdorysy niektorých veľkomoravských kos-

Urny naukladané na nádvorí Archeologického múzea

Základy prístavných skladov

tolov (Bratislavský hrad). To už sa však pozícia Akvileje, ako brány antiky do stredného Podunajska, pomaly strácala. Akvileja, kedysi jedno z najväčších miest Rímskej ríše a vôbec najvýznamnejšie antické mesto z hľadiska kontaktov so stredným Podunajskom, je dnes malé, pokojné, ale malebné mestečko s 3 500 obyvateľmi. Dvoma múzeami (Museo Archeologico a Museo Paleocristiano), množstvom zachovaných alebo rekonštruovaných pamiatok z doby rímskej či včasného stredoveku, ktoré

Zachovaná časť kamennej cesty z doby rímskej


sú previazané aj s našimi dejinami viac, ako si uvedomujeme, je však unikátnou turistickou lokalitou. A široká cesta, vybudovaná v rímskej dobe z veľkých plochých balvanov, ktorou smerovali vozy, naplnené tovarom k hraniciam dnešného Slovenska, je síce po stáročiach používania dosť zdevastovaná a zachovaná len v krátkom úseku oproti Fóru a ohradená ako pamiatka, ale stále stojí.

PhDr. Vladimír Turčan (1952), v rokoch 1973 – 1978 absolvoval Filozofickú fakultu UK, odbor archeológia. Od 1980 pracovník SNM – Archeologického múzea v Bratislave. Orientuje sa na výskum rímskej a slovanskej doby. Realizoval viaceré archeologické výskumy prevažne na juhozápadnom Slovensku. Autor a spoluautor viacerých výstav a publikácií s archeologickou tematikou.

11

Kuša v stredovekej Európe Flámske strelecké spolky v 16. storočí Michal Pírek

Vrcholiace 15. storočie so sebou prináša vysokú popularitu športovej streľby z kuše. V prevažnej miere išlo o záľubu, ktorá sa pre vysoké náklady s ňou spojené šírila najmä v prostredí zámožnejších vrstiev obyvateľstva a šľachty. Tie sa v streľbe z kuše cvičili najmä z dôvodu jej využitia v poľovníctve. Kuša, ktorá spolu s dlhým waleským tisovým lukom zažíva svoj vrchol vo vojenstve najmä v druhej polovici 14. storočia a v priebehu celého 15. storočia, tak získava v neskoro stredovekej spoločnosti nové významné miesto, ako zbraň určená na loveckú a športovú streľbu. Lukostrelec zo súsošia umučenia sv. Sebastiana (okolo roku 1480), Bayerisches Nationalmuseum, Mníchov

Koncom 15. storočia dochádza k podstatnému zdokonaleniu kuše, keď sa jej lučište mení z kompozitného na oceľové. Práve pôvodné kompozitné lučište, bolo počas celého stredoveku považované za jej najhoršiu slabinu, pretože ju, podobne ako aj uhorský kompozitný reflexný luk nomádskeho typu, robilo za daždivého počasia prakticky nepoužiteľnou. Organické gleje, ktorými boli jednotlivé zložky kompozitného lučišťa zlepené, sa totiž vo vode rozpúšťali. Francúzi dokonca práve tejto skutočnosti pripisovali svoje vojenské neúspechy v bitke pri Poitiers roku 1356 a pri Agincourte v roku 1415, pretože strelecká 12

podpora francúzskej rytierskej jazdy bola zverená v oboch prípadoch oddielom strelcov z kuší, ktorí však pre zlé poveternostné podmienky neboli schopní do boja výraznejšie zasiahnuť, kým anglickí lukostrelci, strieľajúci z dlhých waleských tisových lukov, takéto problémy nemali. Najlepšie charakterizuje premenu kuše z vojenskej zbrane na poľovnícku a športovú zbraň v priebehu 15. storočia Sir Ralph Payne-Gallwey, ktorého odborná práca o histórii kuše (�The crossbow, medieval and modern, military and sporting: Its Construction, History and Management), po prvýkrát publikovaná ešte začiatkom 20. storoHistória 1-2 / 2011 / Putovanie dejinami

čia, patrí dodnes pre svoje spracovanie medzi najlepšie odborné práce zaoberajúce sa touto problematikou. Podľa neho stojí práve kuša za objavom dnešného moderného poľovníctva. Po prvýkrát v dejinách sa totiž mohol lovec ku koristi priblížiť a zaútočiť na ňu zo zálohy, v akomkoľvek teréne a pozícii, čo pri love lukom nebolo vždy možné. Po odstránení posledného obmedzenia v podobe kompozitného lučišťa, ktoré, ako sme už spomenuli, nahradilo na konci 15. storočia lučište oceľové, sa z nej stáva jedinečná lovecká zbraň, využiteľná za akéhokoľvek počasia. Toto posledné obdobie používania kuše ako obľúbenej špor-

tovej a poľovníckej zbrane pretrváva v Európe zhruba do polovice 17. storočia, keď je kuša už definitívne vytlačená zdokonalenými palnými zbraňami. Sporadicky sa však ešte s kušou stretávame, avšak už len výlučne ako so zbraňou športovou.

Obľúbená streľba z kuše Z posledného slávneho obdobia tejto zbrane pochádza ťažká terčová kuša flámskeho typu, ktorá sa tešila veľkej obľúbenosti najme vo Flámskom kniežatstve. Odtiaľ sa potom rozšírila aj do susedných krajín. Zvlášť veľkej popularite sa tento typ tešil najmä v Holandsku. Na prelome 16. a 17. storočia sa obľúbenosť športovej streľby z kuše rozšírila takmer po celej Európe. Prakticky každé mesto malo svoje strelecké spolky. Avšak regionálne rozdiely medzi športovými disciplínami a jednotlivými typmi kuší boli obrovské. V našom prostredí neboli prakticky ťažké terčové kuše v tomto období vôbec frekventované, a najrozšírenejším typom kuše bola menšia nemecká športová kuša. Či však išlo o ťažkú terčovú kušu, alebo ľahkú športovú kušu, vo všetkých krajinách patrila k najobľúbenejším športovým streleckým udalostiam tzv. streľba na vtáka, ktorá sa konala raz ročne v deň sviatku Ducha svätého (Turíce). Išlo vlastne o niekoľko desiatok metrov vysoký stĺp, na ktorého vrchole bola pripevnená atrapa vtáka, do ktorej sa strelci pokúšali trafiť. Víťaz, okrem materiálnej odmeny, bol korunovaný vtáčím kráľom a ostatní umiestnení boli menovaní do jeho najvyšších

Ukážka spôsobu napínania tetivy kuše flámskeho typu (podľa Sira Ralpha Payna-Gallweya).

Dobýjanie hradu, obrancovia hradu sú pod paľbou strelca z kuše, ktorý kryje po rebríku postupujúcu pechotu, Maciejowského biblia, okolo 1250, Bibliothéque nationale de France.

kráľovských úradov. Samozrejme, okrem týchto najpopulárnejších streleckých pretekov sa strieľalo aj na pretekoch organizovaných vo všedné dni, a to najčastejšie na rôzne typy terčov. Na území dnešného Slovenska však bola kuša čoskoro vytlačená rýchlo sa rozvíjajúcimi palnými zbraňami, kým vo Flámsku a Holandsku si aj popri nich udržala naďalej vysoký stupeň popularity.

Slávne strelecké spolky Najslávnejšie spolky Strelec s veľkou gotickou kušou, Kroniky Jeana Froissarta, strelcov z kuše pôsobiI. Zväzok, 1410, National Library of the Netherlands. li v 16. a 17. storočí vo flámskych mestách Brusel, Gent a v holandskom Amsterdame. spolku svätého Juraja, sa dochovali Za spomenutie osobitne stojí najmä v gentských stredovekých mestských gentský strelecký spolok Svätého Ju- účtovných knihách. Pretože gentskí raja (svätca, patróna strelcov vo Flám- a aj ostatní flámski stredovekí strelci sku, z tohto dôvodu ho mala vo svojom z kuší boli zväčša nájomní profesionáli názve väčšina flámskych streleckých (žoldnieri), boli v stredoveku organispolkov), ktorého tradícia siahala až zovaní v mestských streleckých cedo 11. storočia, keď sa jeho príslušníci choch. Po strate významu kuše ako vozúčastnili prvej krížovej výpravy pod jenskej zbrane sa tieto strelecké cechy vedením flámskeho kniežaťa. Podľa zmenili na záujmové spolky, v ktorých písomných prameňov zástavy sa organizovala a cvičila najmä civilná tohto spolku viali na hradbách Konštantínopolu, Antiochie a Jeruzalema. Stredovekí flámski strelci používali veľmi ťažký typ kuše (voetboog), ktorej sila, a teda aj prieraznosť, bola ničivá. Pre jej väčšie rozmery musel strelca sprevádzať vždy štítonosič, ktorého úlohou bolo chrániť strelca počas nabíjania kuše. Bohaté záznamy o výdajoch mesta Gent pre Celkový pohľad na kušu, strelcov z kuší a štítonosičov – členov pravá strana


13

Streľba na vtáka, 16. storočie

Oslava členov amsterdamského spolku strelcov z kuše (Cornelis Anthonisz, 1533)

mestská domobrana, ale až dodnes si zachovali v holandčine svoje tradičné označenie “gilde“, teda cech, a nie spolok. Vyššie spomenutý typ ťažkej vojenskej kuše (voetboog), používanej stredovekými flámskymi strelcami, je predchodcom mladšej flámskej ťažkej terčovej kuše, ktorá nemá svoju analógiu v žiadnej inej krajine Európy, okrem krajín susediacich s Flámskom, a to najmä, ako sme už uviedli, v Holandsku. Je nepochybné, a mnohé dochované exempláre nám to aj dosvedčujú, že podobný typ ťažkej vojenskej kuše sa používal v stredoveku prakticky po celej Európe, no s príchodom renesancie sa začínajú uprednostňovať najmä odľahčené formy kuší menších rozmerov, čo súvisí s rozšírením

kuše v poľovníctve. Je preto veľmi zaujímavé, že práve vo Flámsku a Holandsku si táto ťažká forma kuše udržala takú veľkú popularitu, a to aj v dobách, keď boli už všade inde v Európe strelné zbrane vytlačené palnými. Dôvod tejto geografickej jedinečnosti je dôležité hľadať najskôr v už spomenutej bohatej historickej tradícii, ktorá bola s touto zbraňou spätá. Nakoniec, niektoré zo spolkov udržujú kontinuálnu tradíciu v streľbe z tejto zbrane v Belgicku a Holandsku dodnes. Kuša, z ktorej sa v súčasnosti v týchto spolkoch strieľa, sa vyrába prakticky vo svojej nezmenenej podobe, ktorá sa ustálila v polovici 17. storočia. Azda najznámejším spolkom, s kontinuálnou tradíciou v športovej streľbe z kuše tohto typu, je belgické strelecké bratstvo Svätého Juraja z Nieuwmoeru (Sint Jorisgilde Nieuwmoer) ležiaceho na hraniciach s Holandskom,

Urodzený strelec pri poľovačke s ľahkou nemeckou kušou, sluha mu podáva šíp a drží hever na ďalšie nabitie zbrane (detail z obrazu Lucasa Cranacha Staršieho Hirchsjagd des Kurfürsten Friedrich des Weisen, 1529, Kunsthistorische Museum, Wien)

14


ktoré bolo založené už v roku 1498. Hoci v období dvoch svetových vojen hrozil tomuto spolku zánik, nakoniec prežil a dnes má desiatky nových členov, vďaka ktorým popularita streľby z tohto typu kuše u dnešnej belgickej verejnosti aj naďalej narastá.

Unikátny zbierkový predmet V roku 2010 sa pracovníkom Slovenského Národného Múzea – Historického Múzea podarila výnimočná akvizícia v podobe vzácnej flámskej ťažkej terčovej kuše typu voetboog z prvej polovice 17. storočia. Celková dĺžka kuše, teda od konca jej orechovej pažby po oblúk kovového strmeňa, je úctyhodných 1020 mm a vo svojej najhrubšej časti s vystupujúcim streleckým držiakom zbrane dosahuje pažba výšku 180 mm. Rozpätie oceľového lučišťa, od jedného zárezu pre tetivu k druhému je 805 mm. Pažba je prakticky po celom svojom povrchu pokrytá bohatou florálnou a geometrickou kostenou intarziou. Zámok zbrane má oceľovú jazýčkovú spúšť, ktorú chráni hranatý mosadzný lučík, zdobený v mieste uloženia do pažby bohatou florálnou rytinou, pričom on sám je odliaty a skrášlený geometrickými tvarmi, charakteristickými pre raný barok. Z mosadze sú vyhotovené aj cibuľovité gombíky oce-

ľových výstupkov na zachytenie heveru pri napínaní tetivy a aj samotný žliabok na uloženie šípu. Vyzdobené sú však aj oceľové časti zbrane, a to najčastejšie jednoduchou geometrickou a florálnou rytinou, čo je najlepšie viditeľné na kovových doskách chrániacich zámkovú časť s dreveným orechom a čeľustiach lučišťa. Svojím zhotovením sa dá táto kuša typologicky priradiť k zbraniam z obdobia okolo rokov 1600 – 1650. Na viacerých menších miestach pažby sú dobre viditeľné viaceré reštaurátorské zásahy z rôznych období, ako napríklad doplnenie vypadanej kostenej intarzie, chýbajúcich drevených častí pažby, injektovanie dier po červotočoch či prepojenia prasknutých častí. Zbraň je doplnená aj o novú neautentickú tetivu. Napriek tomu sa dajú všetky zásahy označiť ako pomerne profesionálne a rozhodne zbraň nijako nepripravili o jej vysokú umeleckú a historickú hodnotu. O jedinečnosti tejto zbrane svedčí aj to, že analogický exemplár tohto typu kuše v takomto honosnom zhotovení a s týmto typom výzdoby nie je z dostupných materiálov známy v žiadnych iných súkromných alebo štátnych zbierkach na svete. Mgr. Michal Pírek, PhD., (1978), je kurátorom a kustódom zbierok historických militárií v Slovenskom národnom múzeu – Historickom múzeu, sídliacom na Bratislavskom hrade. Absolvoval odbor história – politológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, externé doktorandské štúdium v Historickom ústave SAV, s témou Vývoj uhorského vojenstva a rytierstva do polovice 14. storočia so zvláštnym zameraním na obdobie vlády Karola I. z Anjou. Špecializuje sa predovšetkým na medievalistiku, historické militárie od 9. storočia až po rok 1800, vojenstvo, rytierstvo, dejiny každodennosti najmä v období vlády Anjouovcov na uhorskom tróne, chov psov v stredoveku.

Svietili hviezdy aj v „dobe temna“? Astronómia v ranom stredoveku (5. – 12. storočie) Stanislav Šišulák

Zatmenie Mesiaca (vľavo) a Slnka (vpravo) z rukopisu Macrobiovho Komentára k Scipiovmu snu (rukopis pochádza z obdobia okolo roku 1150)

Dejiny astronómie v stredovekej Európe sa v minulosti zvykli v historicko-astronomických textoch vynechávať. Historici sa domnievali, že v tomto období neprišlo v astronómii k žiadnemu pokroku; vývoj upadol a potom stagnoval, kým nebol vo vrcholnom stredoveku oživený prílivom gréckych diel z arabských krajín. Tento neblahý stav v historickej spisbe konzervovali aj mýty o cirkvi, ktorá sa snažila potlačiť akýkoľvek prejav nezávislého a pokrokového myslenia, alebo o temnej dobe, v ktorej prevládali povery, mýty, iracionalita a slepá poslušnosť voči cirkevným autoritám. Až v posledných desaťročiach sa niektorí výskumníci od tohto pohľadu a mýtov dištancovali a pozreli sa na stredoveké astronomické texty bližšie. Zistili, že napriek strate viacerých výdobytkov antickej vedy astronómia v stredoveku prekonávala vlastný, niekedy až prekvapujúci vývoj.


15

Vesmír na základe údajov z Aratovho diela Javy (manuskript z obdobia rokov 830 – 840)

Keď Rimania dobýjali okolitý svet, do ich područia sa dostalo aj územie Grékov. Gréci však triumfovali nad Rimanmi na poli vzdelanosti a ich myšlienky sa vkradli do rímskej mysle. Gréčtina ovládla jazyky učených mužov v rámci ríše, najmä v jej východnej časti. Latinčina sa používala len v prácach menšieho významu a triviálnych didaktických dielach. Po zániku západnej časti Rímskej ríše v roku 476 začala Európa postupne strácať kontakt s antickou vedeckou tradíciou. Diela popredných gréckych astronómov Hipparcha (asi 190 – asi 120 pred n. l.), Ptolemaia (asi 90 – asi 165), Eudoxa (asi 390 – asi 338 pred n. l.) a ďalších sa buď stratili, alebo ak sa aj zachovali, stali sa pre klesajúcu znalosť gréčtiny časom bezvýznamnými. Astronomické poznatky boli dostupné len vo fragmentoch rôznych všeobecných prírodovedných prác a diel cirkevných otcov napísaných v najrozšírenejšom jazyku stredoveku – latinčine. Existovalo niekoľko praktických dôvodov, pre ktoré sa určité astronomické poznatky v stredoveku uchovávali. Orientácia náboženských stavieb sa poväčšine viazala na určitý geografický smer. Vstup do kostola bol orientovaný na západnej strane budovy, oltár zase na východnej. Námorníci plávajúci vo vodách Stredozemného mora alebo Atlantického oceánu museli mať takisto určité poznatky z astronómie. Riadili 16

sa podľa súhvezdí, Mesiaca, Slnka a iných neastronomických znamení. Medzi ďalšie motivačné podnety na pestovanie astronómie patrilo sledovanie času pomocou východov a západov nebeských telies a astrológia. Astronómia mala to šťastie, že sa dostala medzi tzv. sedem slobodných umení, čo znamenalo, že určité poznatky zdedené z antiky sa učili žiaci v školách raného stredoveku, neskôr aj na univerzitách. Pri opisovaní príbehu stredovekej astronómie treba spomenúť nielen praktické dôvody jej pestovania, ale aj tie teoretické. Podstatný vplyv na ich formovanie mali názory v knihách neskoroantických cirkevných otcov. Podľa niektorých z nich astronómia neprináša úctu k Bohu, neprispieva k spáse, ani nie je osožná pri budovaní cirkvi, preto ju považovali za zbytočnú a odsúdeniahodnú zvedavosť. Existovali však aj opačné názory, ktoré tvrdili, že ľudia s astronomickým vzdelaním sa dokážu dobre orientovať v čase, navyše dokážu spoľahlivo vypočítať dátum Veľkej noci, významného kresťanského sviatku. Pre rozvoj astronómie bolo však podstatné presvedčenie, že Boh nestvoril len Písmo, ale aj Knihu prírody. Práve sledovaním prírody (v tomto prípade nebies) môže kresťan lepšie pochopiť božie zámery a plány a lepšie spoznať samotného Boha.

Encyklopédie raného stredoveku Formovanie obrazu o vesmíre, ktorý získal určitý vplyv v stredoveku, sa za-

Súhvezdie Andromeda vyobrazené v Aratovom diele Javy (z rukopisu vyhotoveného okolo roku 1000)


čalo už v neskorej antike. Spisy cirkevných otcov, najmä ich komentáre k biblickej knihe Genesis obsahujú zmienky o astronómii a kozmológii. V dielach cirkevných otcov Lactantia (asi 240 – asi 320) a Kosmasa Indikopleusta (prvá polovica 6. storočia) sa vyskytoval názor o plochej Zemi. Z nich pochádza tvrdenie spopularizované v 19. storočí, že stredovekí učenci vnímali Zem ako plochú dosku. Myšlienky oboch autorov však v stredovekej astronomicko-kozmologickej literatúre nemali veľký ohlas. Tá vychádzala skôr z pohanských antických autorov, ako napríklad grécky filozof Platón (asi 428 – 347 pred n. l.) a rímsky rečník Cicero (106 – 43 pred n. l.), a tí súhlasne tvrdili, že Zem je guľatá. V otázke plochosti, resp. guľatosti Zeme, s nimi súhlasili aj cirkevní otcovia Filoponos (asi 490 – asi 570) a sv. Augustín (354 – 430). Hojne rozšírené a rozmnožované diela v stredovekej literatúre boli encyklopédie. Prvé z nich vznikli ešte v neskorej antike. Medzi ne patrí komentár k prekladu Platónovho spisu Timaios od Chalcidia (4. storočie). Bol to jediný originálny grécky titul s poznatkami o vesmíre, ktorý koloval po Európe raného stredoveku. Preložené boli z neho len dve tretiny. Obsahoval údaje o platónskej kozmológii, s ktorou sa antickí autori žijúci po Platónovi už dávno rozlúčili. Komentár bol populárny ešte v neskorom stredoveku, keď európski filozofi poznali už väčšinu filozofickej produkcie antického Grécka. Ďalšími vplyvnými prácami boli Svadba Filológie a Merkúra (De nuptiis Philologiae et Mercurii) od pohanského učenca Martiana Capellu (1. pol. 5. storočia) a komentár

k Cicerovmu Scipiovmu snu (Somnium Scipionis) od rímskeho úradníka Macrobia (asi 470 – asi 530). Obe diela sú ovplyvnené novoplatonizmom a obsahujú určité poznatky o stavbe vesmíru. Práve Martianovo dielo je pozoruhodné tým, že vnútorné planéty (Merkúr a Venuša) necháva autor obiehať okolo Slnka po križujúcich sa dráhach. Slnko spolu s nimi obieha okolo Zeme. V knihách o dejinách astronómie sa bežne uvádzalo, že všetky planéty obiehajú priamo okolo Zeme. Z kresťanských autorov sa astronómii venoval aj Boethius (asi 476 – asi 525), úradník na dvore ostrogótskeho kráľa. Jeho spis o astronómii ako jednom zo siedmich slobodných umení zrejme v stredoveku existoval, do dnešných dní sa však nezachoval. Zachovali sa len Boethiove spisy o aritmetike a hudbe a zlomky spisu o geometrii. Práve Boethius dal konečnú formu siedmim slobodným umeniam, v akej ich poznal stredoveký svet. Umenia sa v stredovekom školskom systéme bežne delili do dvoch skupín po troch (trívium alebo troje ciest) a štyroch (kvadrívium alebo štvoro ciest). Výraz kvadrívium použil prvýkrát práve Boethius. Medzi triviálne odbory patrili gramatika, logika a rétorika; medzi kvadriviálne patrili aritmetika, geometria, astronómia a hudba. Zvládnuť prvé tri umenia bolo potrebné na štúdium ďalších štyroch. Týchto sedem umení tvorilo základ, z ktorého sa študent mohol odraziť k študovaniu filozofie a teológie. Najvýznamnejším autorom encyklopedickej literatúry bol vizigótsky biskup Izidor zo Sevilly (asi 560 – 636). Je známy predovšetkým skompilovaním monumentálneho dvadsaťzväzkového diela Etymológie (Etymologiae), ktoré predstavuje súhrn všetkého dovtedajšieho poznania. V časti

Súhvezdie Býk vyobrazené v Aratovom diele Javy (z rukopisu vyhotoveného okolo roku 1000)

o astronómii sa venuje najmä súhvezdiam a ich mytologickému výkladu. Astronómia dostala väčší priestor až v jeho ďalšom diele O podstate vecí (De natura rerum). V ňom rozoberá detailnejšie aj meteorologickú a kozmologickú problematiku. Izidor vychádzal pri zostavovaní Etymológií z rôznych predošlých po latinsky písaných encyklopédií, čím si jeho dielo získalo väčšiu vážnosť. Výpočet encyklopedistov by nebol úplný, ak by medzi nimi chýbal anglosaský mních a učenec Beda Ctihodný nazývaný aj Venerabilis (asi 673 – 735), autor traktátu o výpočte Veľkej noci (De temporum ratione) a diela O podstate vecí (De natura rerum), ktorým obnovil upadajúci záujem o astronómiu a všeobecne o sedem slobodných umení. Po ďalších 500 rokov po smrti Izidora sa písaniu diel vychádzajúcich najmä zo spomínaných encyklopédií venovali najmä benediktínski mnísi. Toto obdobie môžeme nazvať teda aj mníšskym obdobím astronómie. Charakteristické bolo upriamovaním väčšej pozornosti na kozmologické otázky, kým matematickoastronomické stáli v úzadí. Šírenie kresťanskej viery v neskorej antike a skorom stredoveku spôsobilo, že sa na európskej pôde začali objavovať prvé kláštory. Práve ony sa stali dominantnými miestami v pestovaní určitých

Graf znázorňujúci vzdialenosti planét od ekliptiky počas svojho obehu. Zaujímavosťou je, že graf obsahuje aj vzdialenosť Slnka od ekliptiky (pozri slovník pojmov). Rukopis je z 10. storočia.


znalostí, ktoré by sme dnes nazvali vedou. Príslušníci cirkvi boli v mnohých regiónoch často jediní gramotní ľudia. Mnísi sa riadili určitým časovým poriadkom a na jeho dodržiavanie bolo nevyhnutné mať aspoň určité znalosti z astronómie a aritmetiky. Pri vykonávaní náboženských úkonov, najmä modlitieb, bolo potrebné určiť dennú a nočnú hodinu. Určenie presného času záviselo od postavenia určitých skupín hviezd v dané ročné obdobie. Skupiny sa skladali zvyčajne zo súhvezdí, niekedy ich však tvorili len jasné hviezdy z viacerých súhvezdí. Zodpovednosť za sledovanie času a budenie mníchov na modlitby mal na starosti zvyčajne jeden z nich s dobrými znalosťami tejto praktiky. Neskoré zobudenie komunity sa trestalo núteným pôstom. Mnísi mali k dispozícii praktické pomôcky – príručky – ktoré popisovali hodinu východu a západu súhvezdí v jednotlivých častiach roka spolu s uvedením ich dráhy na oblohe, fázy mesiaca, údaje o dĺžke dňa a noci v jednotlivých mesiacoch roka a rôzne ďalšie informácie. Najznámejšia takáto príručka sa nazýva O pohybe hviezd (De cursu stellarum), ktorú napísal biskup Gregor z Tours (asi 538 – 594) v poslednej štvrtine 6. storočia. Analýzou údajov historici zistili, že Gregor nepreberal automaticky údaje zo starších zdrojov, ale pozmenil niektoré z nich tak, aby sedeli s javmi odohrávajúcimi sa v geografickej šírke miesta kláštora. Tieto úpravy si teda nutne vyžadovali pozorovanie nebies po určitý čas. Pravdaže, jasná obloha nebola nad kláštormi každú noc. Problém merania času v prípade zamračeného počasia vyriešili frátri spievaním žalmov. V 10. storočí sa v opátstvach a kláštoroch začalo šíriť používanie vodných hodín. Na rôznych miestach Európy sa neskôr objavovali aj iné praktiky sledovania nočného času. Špeciálnu dôležitosť kládli mnísi na oslavovanie Veľkej noci, jedného z najvýznamnejších kresťanských sviatkov s koreňmi v židovskom náboženstve. Súbor znalostí potrebných na určenie tohto dátumu sa nazýva komputus. Pri určovaní dátumu Veľkej noci bolo potrebné poznať dátum jarnej rovnodennosti a dátum splnu 17

Izidor zo Sevilly (olejomaľba zo 17. storočia)

mesiaca, pretože sa na Nicejskom koncile v roku 325 ustanovilo, že Veľká noc sa má sláviť v prvú nedeľu po prvom jarnom splne. Namiesto toho, aby biskupi využívali služby astronómov, určili si vlastný cyklus, podľa ktorého potom vypočítavali dátum Veľkej noci. Ten spočíval v nájdení spoločného čísla obsahujúceho (s dostatočnou presnosťou) násobky solárneho (slnečného) a lunárneho (mesačného) cyklu, pretože jarná rovnodennosť súvisí so solárnym kalendárom a fázy mesiaca s lunárnym. V rámci tohto spoločného cyklu sa potom dalo ľahšie narábať s matematikou súvisiacou s dátumom Veľkej noci. Skúšalo sa viacero cyklov, ale nakoniec učenci prišli na to, že Metonov cyklus s dĺžkou 19 rokov (235 synodických mesiacov) pochádzajúci z 5. storočia pred n. l. vyhovuje najlepšie. Devätnásť solárnych rokov a 235 synodických mesiacov sa navzájom od seba odchyľovalo len o 1/12 dňa, odchýlka jeden celý deň by nastala až o 228 rokov. Definitívne vyriešenie otázky výpočtu Veľkej noci urobil Beda Ctihodný vo svojom diele z roku 725 s názvom O rozdelení času (De temporum ratione). Beda spojil 19-ročný cyklus s 28-ročným cyklom, ktorý sa opakoval v juliánskom kalendári a vytvoril 532-ročný cyklus. Ten mal výhodu v tom, že v sebe obsahoval lunárny cyklus, potrebný pri určovaní fáz Mesiaca; solárny cyklus, potrebný pri určovaní dátumu jarnej rovnodennosti a 28-ročný cyklus, ktorý bral do úvahy požiadavku, aby Veľká noc pripadla vždy na nedeľu. Beda vcelku dobre rozumel teórii pohybu Mesiaca a Slnka, no metódy, ktoré používal, boli založené na aritmetických postupoch. Geometriu dráh telies vo svojom diele nerozoberal. Súbory komputistických rukopisov boli najpočetnejšími textami počas celého obdobia raného stredoveku. Obsah textov prechádzal vývojom, pričom doň postupom času prenikali nové prvky. Od konca 8. storočia obsahovali komputistické traktáty aj určité množstvo údajov z astronómie, aby sa kalendárnym výpočtom dalo lepšie porozumieť. Pozostávali najmä z výťahov z diela Prírodoveda (Naturalis historia) od rímskeho prírodopisca Plí18

nia staršieho (22/23 – 79) s opisom dráh a pohybov planét a Bedovho diela O povahe vecí (De rerum natura). Každý text bol ilustrovaný diagramom pohybov planét na nebeskej sfére.

Od slovného opisu k číselnému V priebehu siedmeho storočia dochádzalo k úpadku záujmu o štúdium siedmich slobodných umení. Práve spomínaný Beda svojimi prírodovednými prácami motivoval niektorých k štúdiu kvadrívia. Bedove práce priniesol koncom 8. storočia z periférie Európy do centra diania anglosaský mních Alkuin z Yorku (asi 735 – 804) pôsobiaci posledných 20 rokov svojho života na franskom kráľovskom dvore. Počas vlády franského kráľa a neskoršieho cisára Svätej Rímskej ríše Karola Veľkého (747 – 814) sa oživil záujem o kultúru, ktorý bol dovtedy veľmi malý. Karol sa obklopil niekoľkými učenými mužmi, vrátane Alkuina, pod ktorých dohľadom sa pestovali viaceré odbory. Toto obdobie sa zvykne označovať aj ako Karolínska renesancia. Pod jej vplyvom sa začal Súhvezdie Kosák (Falx) z príručky O pohybe hviezd (koniec 6. storočia), nezaradené medzi 88 súčasných oficiálnych súhvezdí


zväčšovať aj počet diel rozoberajúcich astronomickú problematiku. Karolínska astronomická tradícia sa niesla stále v duchu encyklopedických rozpráv ranostredovekých autorov. V porovnaní s predošlým obdobím bola vcelku plodná, no stále predovšetkým kvalitatívna, tzn. opisovala vesmír slovami namiesto čísel. Pozorovania sa robili takisto len kvalitatívne s obmedzenými číselnými údajmi týkajúcimi sa obyčajne dĺžky určitých periód súvisiacich s pohybmi nebeských telies. Pozorovali sa najmä východy a západy hviezd, mesačné fázy alebo ročný pohyb Slnka pozdĺž horizontu. Medzi týmito zriedkavými zmienkami, ktoré sa o pozorovaniach zachovali, sa dozvedáme aj o pozorovaní komét či zatmení Slnka a Mesiaca. Encyklopedickú literatúru dopĺňali ešte dve populárne príručky o súhvezdiach. Prvou boli Javy (Phainomena) gréckeho básnika Aráta zo Solu (zomrel 240 pred n. l.) s prekladom a úpravami rímskeho učenca Germanica (15 pred n. l. – 19 n. l.) a druhou bol spis O astronómii (De astronomia) iného rímskeho učenca Hygina (64 pred n. l. – 17 n. l.). Ten sa však vyskytoval v oveľa menšej miere. Nástrojové vybavenie karolínskych astronómov bolo v porovnaní s antickými astronómami chudobné, tvoril ho iba gnómon – tyč, ktorá je hlavnou súčasťou slnečných hodín. Astronomická spisba, ktorá sa v latinskom svete rozšírila koncom 10. a v 11. storočí, bola už viac kvantitatívna, tzn. používala číselné hodnoty na vyjadrenie veľkostí a vzájomných vzdialeností kruhov nebeskej sféry. Spojením matematiky a astronómie sa začal rozvíjať nový odbor – matematická astronómia. S jeho detailmi zoznamovali európskych učencov

Alegorické zobrazenie siedmich slobodných umení z diela Hortus Deliciarum od Herrada z Landsbergu (približne z roku 1180). Filozofia, ku ktorej štúdium umení smeruje, sedí na tróne v strede, pod ňou sú Sokrates a Platón.

príručky o stavbe a používaní nového prístroja –astrolábu využívajúceho matematické postupy v astronómii. V 11. storočí už boli známe veľkosti znamení zvieratníka, vzdialenosti obratníkov Raka a Kozorožca od rovníka, uhlové vzdialenosti (uvádzané už v stupňoch) vybraných jasných hviezd od ekliptiky alebo od rovníka a pod. V 12. storočí sa vďaka prekladom z arabských originálov latinský svet dozvedel poznatky zo sférickej astronómie a stereografickej projekcie – teórií, na ktorých je fungovanie astrolábu založené. Učenci tak získavali lepšiu geometrickú a priestorovú orientáciu pri sledovaní javov vyskytujúcich sa na oblohe. Navyše vďaka matematickým znalostiam spojeným s pohybom planét bolo možné už predpovedať aj polohy nebeských telies v budúcnosti, čo malo vplyv okrem iného aj na vytváranie populárnych horoskopov. Na konci prvého tisícročia sa za Pyreneje dostávali prvé skupinky latinských Európanov posilnených zvesťami o duchovných bohatstvách moslimských vedeckých spisov. Učencom a prekladateľom nešlo o získanie nejakého univerzálneho poznania, ako sa o tom niekedy píše. K štúdiu arabsky písaných spisov ich motivovali

predovšetkým praktické záujmy. Niektorí z nich ostali za Pyrenejami a ďalej spolupracovali so židovskými a moslimskými učencami, ale mnoho z nich sa vrátilo späť do miesta svojho predchádzajúceho pôsobenia a poznatky šírilo a odovzdávalo ďalším. Na druhej strane, teologické autority kresťanského sveta označovali teoretický záujem o všetko pohanské poznanie, ktoré neslúži náboženským účelom a k prospešnejšiemu duchovnému životu, za škodlivú zvedavosť.

Praktická astronómia Na prelome tisícročí pôsobili v latinskej kresťanskej Európe dve viac-menej výrazné postavy: Abbo z Fleury (asi 945 – 1004) a známejší Gerbert z Aurillacu (asi 945 – 1003). Prvý z nich sa zaoberal najmä aritmetikou, napísal však najmenej štyri krátke astronomické traktáty, ktorých zdrojom boli najmä encyklopedisti, ako napríklad Izidor zo Sevilly, Macrobius, Chalcidius a Plínius starší. Aj Abbo spájal, podobne ako mnohí iní, tieto poznatky do jednoliateho celku a vytváral tak rôzne nové kombinácie údajov, čím sa jeho diela stávali ešte obsažnejšími a užitočnejšími. O vplyve a obľúbenosti výsledkov jeho práce svedčí aj fakt, že sa jeho traktáty prepisovali v kláštorných školách ďalších dvesto rokov po jeho smrti.

Astroláb z mosadze


Druhý zo spomínanej dvojice, Gerbert, neskorší pápež Silvester II., sa zaoberal najmä logikou, aritmetikou a geometriou. Keďže v stredoveku sa dali zvládnuť viaceré odvetvia, zmienky o Gerbertovi nájdeme aj v knihách o dejinách astronómie. Gerbert bol jedným z tých, ktorí strávili určitý čas v moslimskom Španielsku. Po návrate vyučoval v kláštornej škole v Remeši. Jeho žiakom bol aj Abbo. Veľký dôraz kládol na praktickú stránku vyučovania, a to predmetov tak trívia, ako kvadrívia. Dochovali sa zmienky o viacerých nástrojoch, ktoré si Gerbert zo Španielska priniesol. Jedným z nich bol abakus (počítadlo) s arabskými číslicami. Pri výučbe astronómie používal štyri. Prvým bol nebeský glóbus vyrobený z dreva s vyobrazeniami súhvezdí, ktorý slúžil ako model svetovej sféry. Ďalším bola armilárna sféra s ekliptikou – prístroj, ktorý udáva polohu nebeských kruhov (ako napr. ekliptika, rovník, obratníky Raka a Kozorožca a pod.) K nej pripevnil ešte päť kruhov vyjadrujúcich pohyby piatich planét (Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn). Kým táto armilárna sféra bola skôr demonštračnou pomôckou, pomocou inej armilárnej sféry (tretej pomôcky) a k nej pripevnenej fistuly (štvrtej pomôcky) dokázali študenti zistiť polohu hviezd na oblohe zameraním na severný nebeský pól priamo pod nočnou oblohou. Gerbert sa dostatočne zaujímal aj o meranie času a sám zostrojil slnečné a jednoduché mechanické hodiny pre kláštory v Remeši, Ravenne alebo Magdeburgu. Ďalším nástrojom, ktorý uľahčoval orientáciu na oblohe, a zároveň aj v čase, bol spomínaný astroláb. Na prelome tisícročí sa používal v arabskom svete celkom bežne a práve cez Pyrenejský polostrov sa rozšíril ďalej do Európy. Prvý spis, ktorý hovorí o stavbe astrolábu a spôsobe, ako ho používať, sa nazýva O užitočnosti astrolábu (De utilitatibus astrolabii). Jeho autora nepoznáme, ale v minulosti sa 19

Gerbert z Aurillacu už ako pápež Silvester II.

historici mylne domnievali, že ním je Gerbert z Aurillacu. Dnes sa však všeobecne predpokladá, že Gerbert nemá s týmto spisom nič spoločné. Ďalšie traktáty o astroláboch pribúdali v 11. storočí rýchlym tempom. Nevznikali na území severného Španielska patriacom kresťanským panovníkom a susediacom s arabským svetom, ako by sa mohlo zdať, ale v kláštoroch južného Nemecka a severovýchodného Francúzska. Medzi najznámejšie patrí spis O astrolábe (De mensura astrolabii), napísaný niekedy okolo roku 1045 benediktínskym mníchom Hermanom Chromým z Reichenau (1013 – 1054). Práve toto dielo sa považuje za celkom vydarené a prehľadné. V samotnom spise sa opisuje astroláb skonštruovaný pre zemepisnú šírku Reichenau. Nebol teda len kópiou arabského originálu, ale bol prispôsobený miestnym podmienkam, čo naznačuje, že si niektorí európski mnísi vcelku rýchlo osvojili určité znalosti zostrojovania tohto prístroja. Ako ďalší spis sa zvykne spomínať krátke a obsažné dielo Ascelina z Augsburgu (asi 1000) O zložení astrolábu (De compositione astrolabii) zo začiatku 11. storočia. Práve pre obsažnosť textu nie je natoľko zrozumiteľné pre začiatočníkov ako Hermanov traktát. Hoci sme spomenuli, že astroláb priniesol do kresťanskej Európy matematické prvky v astronómii, záujem o ne a ich následný rozvoj týmto smerom však zo začiatku u mníchov prístroj neprebúdzal. Využíval sa väčšinou na pozorovanie hviezd na oblohe, a tým spôsobom zároveň mnísi sledovali plynutie času. Prvá zmienka o praktickom využití astrolábu pri pozorovaní zatmenia Mesiaca pochádza až z 18. októbra 1092 od Walchera (prelom 11. a 12. storočia), predstaveného opátstva v Malverne v západnom Anglicku. Walcher vykonal viacero ďalších pozorovaní a na základe nich zostrojil v roku 1108 tabuľ20

ky fáz Mesiaca na roky 1036 – 1112.

Stredoveká astrológia S rozvojom matematickej astronómie v 12. storočí súvisel aj vznik horoskopov, ktorých výroba si vyžaduje poznať veľkosti uhlov medzi jednotlivými planétami a znameniami zverokruhu. Napriek faktu, že v ranom stredoveku sa táto možnosť nenaskytovala, určité zmienky o astrológii sa v textoch vyskytujú. V povedomí stále prevažovali pozostatky antickej tradície, ktorá hovorila o vplyvoch nebeských telies na dianie na Zemi a na ľudské osudy. Napriek tomu, že stredovekí encyklopedisti ako Cassiodorus (asi 485 – asi 585) alebo Izidor zo Sevilly pred astrológiou varovali, alebo ju rovno preklínali, vznikali už v polovici 9. storočia úryvky, ktoré mali astrologický charakter. Benediktínsky mních Hrabanus Maurus (asi 780 – 856) napísal práve v tomto období komentár k Matúšovmu evanjeliu, kde opisuje Troch kráľov trochu inak, ako bolo dovtedy bežné, a to ako mudrcov-astrológov. Spolu s astrológiou sa rozširovala aj numerológia predpovedajúca životné osudy a smrť jednotlivcov najmä prostredníctvom údajov z tzv. Listu Petosirisa Nechepsovi z 9 – 10. storočia, Apuleiovej sféry a Pytagorovej sféry, spisov, ktoré obiehali v Európe v 10. storočí. Ut testatur Ergaphalau bol ďalší spis, ktorý sa objavil koncom 10. alebo v 11. storočí. Ten kombinoval poznatky všetkých odvetví kvadrívia spojených s medicínskymi znalosťami.

Prekladateľská činnosť v 12. storočí V 11. a začiatkom 12. storočia sa v Európe začali vyskytovať diela vychádzajúce výDrevoryt z renesančnej encyklopédie siedmich slobodných umení informujúci o vplyve jednotlivých astrologických znamení na časti ľudského tela


lučne z grécko-arabskej tradície. Nešlo len o astronomické diela, ale diela všeobecnej povahy. Lekárske knihy sa v talianskom Salerne prekladali z arabčiny dokonca už začiatkom 11. storočia. Knihy s astronomickou tematikou prišli na rad až v prvej polovici 12. storočia. Najpríťažlivejšie diela pre prekladateľov boli medicínske a astrologické spisy, a to práve pre presvedčenie, že pohyb planét po oblohe má vplyv na pohyb štyroch prvkov, ktoré sú obsiahnuté v ľudskom tele. Podľa astrologických poznatkov sa potom liečili choroby v stredoveku hojne rozšírené. Prekladateľské centrá vznikli v Španielsku (známa toledská prekladateľská škola), na Sicílii a na niektorých miestach v Stredomorí. Do latinčiny sa neprekladalo len z arabčiny, ale aj z gréčtiny a hebrejčiny. Samotný prenos poznatkov medzi jazykmi bol motivovaný najmä praktickými dôvodmi a zmenou vo vnímaní a skúmaní prírodných javov, ku ktorej prišlo práve v 12. storočí. K jedným z prvých účastníkov tohto kultúrneho procesu patril Adelard z Bathu (asi 1080 – asi 1150). Popri prekladaní rôznych filozofických diel preložil aj astronomické tabuľky arabského astronóma a matematika al-Chvárizmího (asi 780 – asi 850) v roku 1134. Tie rozširovali tabuľkovú literatúru o veľké množstvo údajov týkajúcich sa najmä prepočtov dátumov medzi kalendármi, polôh planét a ich vzájomných priblížení a pod. Krátko nato pridal Adelard Centiloquium (čo by

Raná podoba astronomického prístroja zvaného Nokturnál zostrojeného prvýkrát už v prvej polovici 9. storočia (vyobrazený v rukopise z 12. storočia)

sa približne dalo preložiť ako Sto slov), ktoré sa pripisovalo Ptolemaiovi. V štyridsiatych rokoch 12. storočia preložil Raymond z Marseilles (prvá polovica 12. storočia) ďalší spis o astrolábe a tabuľky polôh hviezd od iného arabského astronóma az-Zarkálího (zomrel asi 1100). Ján zo Sevilly (prvá polovica 12. storočia) preložil Mášá’alláhov (asi 815) populárny spis o astrolábe a v roku 1134 Základy astronómie (Rudimenta astronomica) od bagdadského astronóma al-Fargáního (9. storočie). V nej sa nachádzajú najmä nematematické základy Ptolemaiovskej astronómie. Platón z Tivoli (12. storočie) polatinčil knihu O pohybe hviezd (De motu stellarum) obsahujúcu v encyklopedickom zhrnutí vedecké výsledky islamských astronómov a v roku 1138 preložil Ptolemaiovo Štvoro kníh (Tetrabiblos), príručku astrológie. Medzi ďalších prekladateľov patrili Hugo zo Santally (12. storočie), Herman Korutánsky (asi 1100 – asi 1160), Róbert z Chesteru (polovica 12. storočia) a iní. Títo translátori preložili väčšinu základných filozofických, astronomických a astrologických spisov, ktoré sa vo väčšej či menšej miere používali v neskorom stredoveku a renesancii. Uvedené diela sú len zlomkami z celkového počtu preložených. Každý z nich prekladal spisy z viacerých vedeckých oblastí nielen z jednej vopred určenej. Najdôležitejším činom však bol preklad najvýznamnejšieho astronomického diela neskorej antiky–Almagestu alexandrijského astronóma Ptolemaia. Okolo roku 1160 ho niekto preložil na Sicílii, ale najlepší a nakoniec aj najrozšírenejší preklad vyhotovil najznámejší prekladateľ 12. storočia Gerhard z Cremony (asi 1114 – 1187) v roku 1175 práve v Tolede. Almagest poskytoval astronómom detailné a systematické poznatky z matematickej astronómie. Ptolemaios v ňom podáva detailný opis modelov planetárnych pohybov a konštrukcie a používania nových astronomických prístrojov. Čo je však najdôle-

1150. In Journal for the History of Astronomy, 1997, roč. 28, č. 3, s. 235 – 258. HOSKIN, Michael: Cambridge Illustrated History of Astronomy. Cambridge University Press, 1997. s. 68 – 73. McCLUSKEY, Stephen C.: Astronomies and Cultures in Early Medieval Europe. Cambridge University Press, 1998. 235 s. OTISK, Marek: Gerbertův úvod do geocentrické astronomie. In Teorie vědy, 2010, roč. 32, č. 4, s. 507 – 533. PEDERSEN, Olaf: Astronomy. In David C. Lindberg: Science in the Middle Ages. University of Chicago Press, 1978. s. 303 – 314. ŠPELDA, Daniel: Astronomie ve středověku. Ostrava : Montanex, 2008. 256 s. Slovník pojmov

žitejšie, čitateľa oboznamuje s postupmi, akými sa k výsledkom svojej práce dostal. Práve tento metodický prvok umožňoval nasledujúcim generáciám poznatky ďalej zdokonaľovať a rozširovať. Gerhard preložil okrem Almagestu ešte základné Aristotelove (384 – 322 pred n. l.) prírodnofilozofické diela týkajúce sa vesmírnej problematiky (O nebi, O vzniku a zániku, Fyzika a Meteorológia). Celkovo sa mu pripisuje preklad 71 vedeckých diel, pravdepodobne ich však bolo viac. Práve dokončenie prekladu Almagestu tvorí významný medzník vo vývine stredovekej astronómie. Astronómovia v latinskej Európe už neboli odkázaní na encyklopedické zhrnutia starších antických a ranostredovekých prác, ktoré sa neustále miešali, komentovali, a tým často redukovali. Navyše bez uvádzania číselných hodnôt, metód a postupov použitých pri pozorovaní neumožňovali rozvíjať astronómiu exaktným spôsobom. Jej vývoj v kresťanskej Európe nastúpil vďaka impulzom z grécko-arabskej astronomickej tradície koncom 12. storočia na vlastnú autonómnu cestu, ktorú prekladateľská aktivita v 13. storočí v Tolede korigovala už len čiastočne. Použitá a odporúčaná literatúra

ekliptika – kružnica na oblohe, po ktorej sa zdanlivo pohybuje Slnko počas roka, inými slovami dráha Slnka fistula – dutá trubica pripomínajúca ďalekohľad bez šošoviek, umožňuje ľahšie sledovanie vybraných objektov na nočnej oblohe sférická astronómia – odvetvie astronómie zaoberajúce sa určovaním polohy objektov na nebeskej sfére, ako sú viditeľné v určenom čase, dátume a mieste na Zemi synodický mesiac – doba, ktorá uplynie medzi dvoma rovnakými fázami Mesiaca bezprostredne nasledujúcimi po sebe (napr. medzi dvoma splnmi)

Mgr. Stanislav Šišulák, (1985), vyštudoval odbor História na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. V súčasnosti pôsobí ako interný doktorand na Oddelení dejín vied a techniky v Historickom ústave SAV. Hlavným predmetom jeho štúdia sú dejiny astronómie a kozmológie. Osobitne sa zameriava na popularizáciu prírodných vied prostredníctvom tlačených kalendárov v 17. a 18. storočí.

EASTWOOD, Bruce Stansfield: Astronomy in Christian Latin Europe c. 500 – c.


21

Osmani v Uhorsku Boje s Turkami na území dnešného Slovenska v rokoch 1663 – 1664 Vojtech Dangl Najväčšou vojenskou akciou na území Slovenska počas takmer stopäťdesiatročného susedstva s Osmanskou ríšou bola turecká výprava v rokoch 1663 a 1664. Prípravy na vojnu s Habsburgovcami z osmanskej strany prebiehali už od jesene 1662, ale turecká armáda na čele s veľkovezírom a sultánom sa pohla z Istanbulu (Carihrad) smerom k Belehradu až na jar nasledujúceho roka.

Mikuláš Zrínsky (Zrínyi)

Príčinami výpravy boli predovšetkým pomery v Sedmohradsku, kde sa neustále stretávali záujmy Habsburgovcov a Osmanskej ríše, vpády uhorských posádok do oblastí Uhorska obsadených Turkami a napätú situáciu vyhrotila stavba novej pevnosti, ktorú dal vybudovať zarytý nepriateľ Turkov Mikuláš Zrínsky (Zrínyi) pri prechode cez rieku Mureš. Hlavné sily tureckej armády pokračovali po doplnení zásob a munície pri Belehrade k Budínu, kam dorazili v polovici júna 1663. Aj keď prebiehali rokovania o mierových podmienkach, turecké požiadavky boli zámerne formulované tak, aby ich Viedeň odmietla. V Budíne zvolal veľkovezír Ahmed Köprülü najvyšších hodnostárov a na porade sa rozhodlo dobyť predovšetkým pevnosť Nové Zámky. Tá mala podľa veľkovezíra bohaté zázemie potrebné na zásobovanie 22

veľkej armády a pri predpokladanom dlhodobejšom obliehaní zaručovala dostatočne výnosnú korisť a navyše bola dôležitou bránou k bohatým banským mestám a k ich zlatým a strieborným baniam. Pri tomto rozhodnutí zohrala svoju úlohu aj skutočnosť, že tento smer nebol natoľko chránený cisárskymi silami, ktoré sa sústreďovali najmä na obranu Viedne a dedičných habsburských území. Napriek tomu, že správy o tureckých vojnových prípravách prichádzali do Viedne už od jesene predchádzajúceho roka, nebezpečenstvo vojny s Turkami tu stále podceňovali a vojenské prípravy na obranu sa konali zdĺhavo a neboli dostatočné. Až na poslednú chvíľu sa zo Sedmohradska stiahli niektoré oddiely a boli rozložené na území Slovenska od Košíc po Komárno. Zároveň ich posilnili oddiely z vybraHistória 1-2 / 2011 / Putovanie dejinami

tých hradných posádok na našom území a v prvej polovici júna 1663 cisár Leopold I. vyhlásil aj insurekciu. Uhorský palatín mal zmobilizovať vojsko na východnom Slovensku, uhorská šľachta a stolice však z veľkej časti výzvu neposlúchli a insurgenti odmietali dostaviť sa na miesta vypísané na zhromažďovanie vojsk mimo územia vlastnej stolice. V obranných plánoch cisárskej armády sa Dvorská vojnová rada dopustila zásadných chýb. Rozdelila cisárske sily do štyroch zborov, ktoré osve ani počtom, ani kvalitou výzbroje nemohli úspešne čeliť tureckému nástupu. Cisársky vojvoda Raimund Montecuccoli, disponujúci najkvalitnejšou armádou, bránil prístup k Viedni a mal zamedziť prechod cez Dunaj. Na obranu Nových Zámkov boli vyčlenené menej kvalitné uhorské insurekčné vojská

a oddiely, ktoré sem mali doraziť zo Sedmohradska. Otáľanie a nesprávna taktika umožnili Osmanom bez väčších problémov sústrediť svoje sily pri Ostrihome, vybudovať na druhej strane Dunaja menšie predmostie a prekročiť rieku s hlavnými silami pri Parkáne (Štúrovo).

Forgáčov neúspech Veliteľ novozámockej pevnosti a kapitán stredoslovenských banských miest Adam Forgáč (Forgách), ktorý sa vyznamenal v boji s Turkami najmä víťazstvom roku 1654 pri Veľkých Vozokanoch, sa začiatkom augusta 1663 dozvedel o tureckej aktivite na oboch stranách Dunaja. Podľa týchto správ časť osmanskej armády prešla pri Ostrihome cez rieku, ale medzičasom vraj silný tok Dunaja strhol improvizovaný most a Turci na ľavom brehu zostali izolovaní od hlavných síl. Napriek tomu, že k Forgáčovi dochádzali aj protichodné správy, nepreveril si ich náležite a stal sa obeťou nedokonalej spravodajskej služby či prieskumnej činnosti, ale aj vlastnej unáhlenosti. Konal síce v dobrej viere, ako to sám neskôr napísal palatínovi Františkovi Vešelénimu (Wesselényi), „urobiť niečo dobré a užitočné pre vlasť a celé kresťanstvo“, ale ako veliteľ zlyhal a zapríčinil skazu svojich oddielov. Rozhodol sa

Adam Forgáč (Forgách), veliteľ novozámockej pevnosti

napadnúť turecké sily v poli pri Parkáne v domnienke, že tento predvoj nebude schopný bez podpory hlavných síl dlhšie odporovať náhlemu útoku. Mal k dispozícii asi 4 600 jazdcov a niečo nad 1 000 pešiakov z novozámockej pevnosti a z okolitej stoličnej pohotovosti, predovšetkým z Bratislavskej a Nitrianskej stolice. Svoj hlavný zámer – využiť moment prekvapenia a čiastočnú početnú prevahu – však nedosiahol. Neďaleko Parkánu ho totiž čakalo vyše 10-tisícové turecké vojsko, informované o jeho zámeroch a rozvinuté do bojovej zostavy. Bitka sa rozpútala 6. augusta 1663 medzi 5. a 6. hodinou ráno. Napriek tomu, že Turci Forgáčov útok očakávali, boli náhlosťou a silou útoku prekvapení. Boj prebiehal nejaký čas nerozhodne, ba v počiatočných fázach bitky sa zdalo, že uhorské a nemecké oddiely získavajú prevahu. Strážne turecké jednotky sa rozpŕchli a časť ich pozícií Forgáčove oddiely dobyli. Uhri sa pokúsili dokonca zbúrať most na Dunaji, ale čoskoro sa ukázala turecká prevaha. Pred narýchlo vykopanými priekopami sa útok Uhrov zastavil, pechotu a časť nemeckej jazdy Turci obkľúčili. Keď sa väčšina uhorského jazdectva dala na bezhlavý útek, pe-

chota zostala vydaná napospas nepriateľovi, ktorý ju postupne likvidoval. Forgáč sa zachránil útekom a do Nových Zámkov, sa podľa istého prameňa, vrátil vraj iba s deviatimi mužmi. V skutočnosti sa v pevnosti nakoniec zišlo 1272 vojakov, ale aj tak išlo o obrovské straty na ľudských životoch. Viac než polovica cisárskych bojovníkov zahynula alebo padla do zajatia. Veľkovezír prikázal zajatcom postínať hlavy a naklásť ich na hromadu pred vlastným stanom. Do zajatia sa dostalo okolo 300 mužov, ktorí boli neskôr odoslaní do Ostrihomu a Budína, časť z nich do Istanbulu. Išlo o jednu z najtragickejších bojových epizód z obdobia tureckej expanzie na našom území.

Obliehanie Nových Zámkov Po víťazstve tureckých vojsk pri Parkáne v auguste 1663 sa veľkovezír Ahmet Köprülü so svojou približne 50-tisícovou armádou pohol obľahnúť Nové Zámky. Táto pevnosť vtedy znamenala silnú prekážku pre každého protivníka. Bolo to vcelku moderné opevnené mesto vybudované podľa zásad talianskeho renesančného staviteľstva. Mala šesť

Vojsko A. Forgáča opúšťa dobyté Nové Zámky.


23

Veliteľ cisárskych vojsk Louis Rattuit de Souchés

päťcípych viacposchodových bášt, každú s obvodom približne 325 metrov a s 8 – 10 strieľňami pre delá. Bašty boli navzájom spojené hradbami, dlhými asi 150 metrov, s hrúbkou 18 metrov. Po celej dĺžke hradieb sa tiahli podzemné kazematy. Pevnosť bola obohnaná vodnou priekopou širokou 35 metrov a hlbokou 5 metrov, napájanou z rieky Nitra. Vonkajší obvod pevnosti meral 3 km. Slabinou tejto mohutnej pevnosti bolo, že v čase, keď Osmani začali obliehanie, neboli úplne dokončené ešte tri bašty. Na tie sa potom sústredil ich útok.

Turecká výzva

siacov. Okrem toho sa spoliehal na pomoc zvonku a na pevné novozámocké múry. Osmani mali značné skúsenosti z obliehania pevností a pri Nových Zámkoch ich v plnej miere využili. Súbežne s líniou opevnenia, ešte mimo dostrelu ručných palných zbraní, vybudovali zákopy, na ktoré potom napojili kolmo k hradbám približovacie zákopy, ktorými sa presúvala pechota a zbrane. Tieto zákopy v určitých vzdialenostiach rozširovali o ďalšie spojovacie zákopy, aby na týchto bodoch mohli sústrediť väčšie sily pechoty v prípade náhleho útoku z pevnosti. Súbežne s budovaním zákopov a s inými zemnými prácami turecké delostrelectvo ostreľovalo hradby, pričom nápor sa sústreďoval na spomenuté nedokončené bašty, predovšetkým na tzv. Forgáčovu baštu a na Viedenskú bránu. Na piaty deň po začatí obliehania sa Osmani dostali až k palisádam pred hradnou priekopou a 21. augusta 1663 sa rozpútal boj o ravelín pred Viedenskou bránou. Posádka hradu uskutočnila výpad s cieľom zničiť turecký podkop smerujúci pod hradby. Janičiari útok odrazili a sami sa zmocnili ravelínu. Koncom augusta do tábora pri Nových Zámkoch prišli pomocné zbory asi 10 tisíc Tatárov, kozáckych, valašských

Ešte pred začatím obliehania Nových Zámkov poslal veľkovezír Adamovi Forgáčovi list s výzvou, aby dobrovoľne kapituloval. Napísal: „Ak nám oddáte tento zámok, tak z rozkazu najmocnejšieho nášho cisára a nášho proroka dostanete so všetkými svojimi ľuďmi slobodný odchod... Ale ak nad Vami zvíťazíme, ako to s pomocou Božou dúfame, tak nikto, ani malý, ani veľký, ani chudobný, ani bohatý, nech od nás neočakáva zmilovanie, lež prisaháme na večného Boha, ktorý nemá sebe podobného, že všetkých Vás šabľami rozsekáme, ako to žiadajú naše zákony.“ Forgáč výzvu na kapituláciu odmietol a horúčkovito sa pripravoval na obranu. V samotnej pevnosti mal k dispozícii 3 000 pešiakov a 500 jazdcov, ako aj zásoby a muníciu na niekoľko me-

Bitka pri Leviciach

24


a moldavských oddielov, ktoré sa síce do obliehania pevnosti zásadnejšou formou nezapojili, ale o to väčšie škody napáchali v širokom okolí, ba vpadli aj na Moravu a do Sliezska. Forgáčova prosba o pomoc, ktorú sa podarilo z pevnosti doručiť a výzva palatína Vešeléniho severozápadným stoliciam a banským mestám vojensky podporiť Forgáča, nenašli ohlas. Iba pevnosť Komárno poskytlo pomoc v podobe 140 pešiakov. Koncom augusta sa Osmani pokúsili odstrániť kolové palisády chrániace hradnú priekopu a podarilo sa im vypustiť z nej veľkú časť vody. Zároveň začali priekopu na viacerých miestach zasypávať zeminou a budovať násyp, cez ktorý by mohli zaútočiť na hradby. Veľkovezír sa snažil čím skôr ukončiť obliehanie nielen z obavy prípadného príchodu oslobodzujúcich vojsk, ale najmä pre zásobovacie ťažkosti. Obrancovia podnikli viacero výpadov spoza hradných múrov a aj Turci viackrát zaútočili na hradby, ale dobyť sa im ich nepodarilo. Dňa 22. septembra 1663 sa začalo systematické ostreľovanie podkopaných múrov ťažkým delostrelectvom, keď predtým pechotu z bezprostrednej blízkosti múrov stiahli. Po tejto kanonáde nasledoval priamy útok na Fridrichovu baštu, ale obrancovia vypätím všetkých síl útok od-

razili. Časť múrov sa však chorvátskym bojovníkom Aliho pašu a janičiarom podarilo pomocou náloží prelomiť. Počet padlých na strane Novozámočanov sa zvyšoval, napätie rástlo, nálada sa zhoršovala. A vtedy sa prihodila udalosť, ktorá mala dôležitý vplyv na ďalší postoj obliehaných. Vinou nepozorného fajčiara nastal výbuch pušného prachu, pri ktorom prišlo o život asi

Generál Johann von Sporck – účastník bojov proti Turkom

40 vojakov i niekoľko dôstojníkov a poškodila sa časť múrov. Kapitulantská nálada dosiahla vrchol a vojaci vyslali vyjednávačov k Forgáčovi, pričom sa im podarilo dosiahnuť, aby bol vyslaný aj parlamentár k veľkovezírovi. Turecké najvyššie velenie s podmienkami posádky súhlasilo a veľkovezír obrancom zaručil slobodný odchod so zbraňami, nedovolil iba odvoz väčšieho počtu diel. A tak 22. septembra 1663 na hradbách novozámockej pevnosti zaviali biele zástavy a posádka sa vzdala. Po prijatí kapitulačných podmienok Turci obsadili hradbové múry a obe strany si vymenili rukojemníkov. Dňa 26. septembra 1663, podľa dobových záznamov, 2 422 ozbrojencov a do 3 000 obyvateľov mesta opustilo brány Nových Zámkov. So sebou odvážali aj štyri delá. Menšia časť novozámockej posádky z obavy pred prísnymi trestami zo strany cisárskeho velenia zostala v pevnosti, kde sa vzdali Turkom. Ich obavy neboli zbytočné, lebo po príchode Forgáčovho sprievodu dňa 27. septembra 1663 do Komárna boli on a jeho velitelia uväznení a neskôr postavení pred vojenský súd. Po roku však Forgá-

ča spod obžaloby oslobodili. Pád Nových Zámkov mal ďalekosiahle dôsledky. Začala sa reťazovitá strata ďalších pevností: Nitry, Levíc, Hlohovca, Komjatíc, Novohradu, Drégeľa (Drégely), Bujaka (Buják).

Vzťah Viedne a uhorskej šľachty Osmanské úspechy roku 1663 poznamenali celé ovzdušie ďalších rokovaní o protitureckom boji a mali veľký ohlas aj v zahraničí. Odkryli pretrvávajúce nezdravé pomery v Uhorsku, vyhrotený vzťah medzi veľkou časťou uhorskej šľachty a panovníkom, konfesionálne rozpory, inklinovanie časti protestantskej šľachty, podráždenej tlakom rekatolizácie, majetkovými ujmami a nedostatočným záujmom Viedne brániť uhorské časti krajiny dokonca aj k spolupráci s Osmanmi. Veľká časť uhorskej šľachty sa opäť prejavila ako nespoľahlivá, sledujúca svoje egoistické záujmy, využívajúca každú možnú zámienku na to, aby sa osobne nemusela zúčastňovať na bojových akciách a na finančnej podpore vojsk. Vyhovárala sa najmä na vlastné zbedačenie, spustošenie majetkov a potrebu chrániť ich svojimi prostriedkami. Viedeň sa zase sústreďovala predovšetkým na obranu hlavného mesta a rakúskych častí ríše a nepodnikla zásadnejší krok na záchranu obrancov Nových Zámkov. Nezabránila ani pustošeniu ľahko vyzbrojených Tatárov. Osmani, informovaní o vnútorných pomeroch v Uhorsku, využívali túto situáciu vo svoj prospech. Hrôzy tatárskeho drancovania doľahli predovšetkým na dedinský ľud, ktorý hromadne utekal zo svojich sídlisk do opevnených miest alebo do hôr,

a miestami bol nútený so zbraňou v ruke sa postaviť na odpor menším tureckým alebo tatárskym oddielom. Mnohé dediny a osady, ba i mestečká, aby sa zachránili pred plienením a hrôzami prepadov, sa radšej dobrovoľne podrobili a začali odvádzať poplatky a dane Turkom. Dobová správa o tom podáva lakonické svedectvo: „Súhrn žiaľu a biedy, čo sa tu udial, možno skôr oplakať, ako opísať.“ Po páde Nových Zámkov dôsledky tureckej expanzie, o ktorých informovali mnohé letáky a ústne správy po celej Európe, sa cisársky dvor snažil využiť na získanie vojenskej pomoci a finančných prostriedkov na boj proti Osmanom. Už koncom jesene 1663 došli na pomoc Viedni brandenburské, bavorské a saské oddiely a pomocné jednotky salzburského prímasa. Po nich nasledovalo vojsko Rýnskeho spolku pod velením Fridricha Georga Hohenloheho a časť francúzskych oddielov určených na boj proti Turkom. Pod velením Leopolda Bádenského sa schádzali ďalšie zbory, odsúhlasené ríšskymi stavmi, takže už koncom roka 1663 panovník disponoval armádou v sile viac než 52 000 mužov. Určité zlepšenie nastalo aj v samotnom Uhorsku. Palatín František Vešeléni zvolal v januári 1664 do Trenčína zástupcov miest a stolíc s cieľom prerokovať otázky súvisiace s obranou krajiny. Tu sa dohodli o vyhlásení personálnej insurekcie, o spôsobe zásobovania vojsk a hovorili aj o disciplíne vo vojsku a iných otázkach súvisiacich s nastávajúcimi akciami proti Turkom. Účastníci zasadnutia prijali záväzné vyhlásenie, „že na záchranu svojej najsladšej vlasti uskutočnia podľa kráľovských zákonov personálnu insurekciu

Montecuccoliho štáb pred bitkou pri Szentgotthárd


25

Bitka pri Szentgotthárd

a že budú bojovať proti spoločnému nepriateľovi“. Citlivú otázku financovania vojenských podujatí však prenechali na riešenie uhorskému snemu. Pretože insurekčné vojsko malo nízku kvalitu, pomaly sa schádzalo, medzi jeho veliteľmi vládli nezhody a nevynikalo ani disciplínou, Dvorská vojnová rada navrhla, aby šľachta vojsko radšej naverbovala s tým, že ich budú platiť z cisárskej pokladnice. Už v prvých mesiacoch roka 1664 sa pomery na juhu krajiny vďaka aktivite chorvátskeho bána Mikuláša Zrínskeho začali meniť k lepšiemu. Tento prívrženec útočnej taktiky zničil most na rieke Dráve v Chorvátsku oproti tureckej pevnosti Osijek a likvidoval niekoľko menších tureckých obranných bodov v tejto oblasti. Dobyť Kanižu (Nagykanizsa, Maďarsko), ktorú na príkaz dvora obľahol spolu s porýnskymi vojskami generála Hohenloheho, sa mu však nepodarilo. Po správach o príchode veľkého osmanského vojska Dvorská vojnová rada nariadila obliehanie prerušiť.

Nitra, Levice, Žarnovica V marci 1664 sa začali vojenské akcie aj na území Slovenska, kde sa cisárske vojská pokúsili prejsť do ofenzívy. Pod velením Štefana Koháriho (Koháry) a Mikuláša Berčéniho (Bercsényi) vojsko, skladajúce sa najmä z insurgentov zo slovenských stolíc, prehradilo cestu k Novým Zámkom s cieľom izolovať pevnosť od nitrianskej tureckej posádky a pripraviť tak pôdu na nástup cisárskych žoldnierov. Velenie nad brandenburskými a saskými vojskami, ktoré dorazili koncom marca k Bojniciam a pripravovali sa obľahnúť Nitru, prevzal skúsený veliteľ francúzskeho pôvodu Louis Rattuit de Souchés. Pôvodne bol hugenot, neskôr prijal katolícku vieru, získal šľachtický titul a dal sa do služieb Ferdinanda II. Bojoval proti Švédom a po smrti sedmohradského kniežaťa Juraja II. Rákociho (Rákóczi) obsadil v mene cisára stolice Satmár a Sabolč. Začiatkom roka 1664 bol prevelený na územie severného Uhorska, kde sa k jeho žoldnierom v počte 26

8 500 mužov pripojili aj tam sústredené uhorské sily. Začiatkom marca Souchés obkľúčil Nitriansky hrad. Tento hrad nepatril medzi najväčšie pevnosti na našom území. Jeho hradby merali asi 2 000 krokov, ale mal silné múry z tesaného kameňa a stál na vysokej skale. V danom období bol hrad členený na dve časti – vnútornú a vonkajšiu – ktoré od seba oddeľovali palisády a priekopy. Souchés mal k dispozícii 16 falkonetov (ľahké druhy poľných diel s dlhými hlavňami) a aj dva obliehacie mažiare. Najskôr podpálil Dolné mesto a po neúspešných pokusoch získať hrad bez dlhšieho obliehania a útoku pechoty začal ho ostreľovať. Sústredenou delostreleckou paľbou sa mu podarilo preraziť múry a po takmer mesačnom

obliehaní pod podmienkou slobodného odchodu prinútiť tureckú posádku, aby sa vzdala. Pri ostreľovaní bola zničená aj veľká časť mesta, zostalo tu neporušených iba niekoľko desiatok domov. Počas obliehania útočníci museli odraziť aj útok tureckého zboru vypraveného na pomoc nitrianskej posádke z Nových Zámkov. Po získaní hradu Souchés dal narýchlo opraviť hradby a zanechal tu posádku v počte 800 mužov a niekoľko sto uhorských jazdcov a pešiakov. V ďalších plánoch cisárskeho veliteľa dôležitú úlohu hrali Levice. Levický hrad sa v dôsledku osmanskej expanzie roku 1554 stal dôležitým strategickým bodom v systéme obrany Turkami ešte neokupovaného územia severného Uhorska a bránil v Pohroní najmä prístup k banským mestám. V roku 1635 zosilnili hradby Levíc a opevnenia samotného hradu spojili s obranným systémom mestských hradieb. Vnútorný hrad bol síce malý, ale obklopený aj priekopou naplnenou vodou z Hrona. Mesto i hrad chránili aj drevené palisády. Močaristé okolie sťažovalo obliehanie, presuny vojsk a budovanie zákopov. Aj z toho dôvodu Souchés nezačal hrad

Bitka pri Szentgotthárd (nástenná maľba v kostole, Stephan Dorfmeister)


ihneď obliehať, hoci ho bránila relatívne malá posádka 400 jazdcov a 250 janičiarov. Ďalšou, rozhodujúcejšou príčinou bola správa, že sa k Leviciam blíži silné osmanské vojsko. Souchés preto uznal za vhodnejšie neriskovať priame stretnutie v poli a presunul sa k Pukancu. Zároveň požiadal Dvorskú vojnovú radu o podporu. Turecké sily sa zhromažďovali pri Ostrihome a posilnené moldavskými a valašskými oddielmi tiahli k Leviciam v počte asi 15 000 mužov. Tentoraz však Viedeň reagovala promptnejšie a vydala rozkaz poľnému maršalovi Siegbertovi Heisterovi, aby podporil Souchésa. Jeho oddiely sa potom urýchlene presunuli do Pohronia. Souchés po odchode od Levíc mal pôvodne v úmysle dobyť Novohrad alebo Vacov (Vác), ale vývoj situácie mu nedovolil tento plán realizovať. Aby sa čo najskôr mohol spojiť s Heisterovými oddielmi, presunul sa do údolia Hrona k Žarnovici. Tu dňa 16. mája 1664 došlo k bitke medzi jeho vojskami a tureckými silami pod velením pašu Küčüka Mehmeta. Osmani zaujali bojové pozície v poloblúku chrbtom k rieke Hron, ľavým krídlom sa opierajúc o cestu vedúcu cez Hron a potok Kľak. Souchés rozložil svoje vojsko šachovitým spôsobom v troch líniách. Do prvej línie začlenil aj delostrelectvo, ľavé krídlo si poistil vyčlenenými oddielmi a niekoľkými delami, ktoré ostreľovali druhý breh Hrona. Tam sa takisto nachádzali turecké a tatárske oddiely, pripravené prekročiť rieku a v prípade potreby kryť ústup vlastných jednotiek. Útok začali menej kvalitné jazdecké skupiny Osmanov. Cisárske delostrelectvo však ich nápor odrazilo a následná vzájomná zrážka jazdectva a pechoty vyznela jednoznačne v prospech kresťanských vojsk. Dôležitú úlohu v boji zrejme zohrala aj prevaha cisárskeho delostrelectva, ktoré vnášalo chaos do radov útočiacich Turkov. Tí nápor nevydržali a dali sa na útek. Straty na cisárskej strane boli vcelku nepatrné, Osmani v bitke stratili viac než tisíc mužov. Porazené turecké vojsko si to „vynahradilo“ spustošením dedín v údolí Hrona. Hneď na druhý deň po bitke vypálili Novú Baňu, časť obyvateľstva povraždili, časť odvliekli so sebou a asi 400 ľudí, ktorí sa poschová-

vali v štôlňach a podzemných chodbách, tu našlo smrť, keď ich Turci podpálili. Víťazstvo pri Žarnovici posmelilo Souchésa, ktorý sa rozhodol získať aj Levice. Stiahol sa k Svätému Krížu nad Hronom (Žiar nad Hronom) a po posilnení svojich vojsk ďalšími oddielmi sa presunul k Leviciam a začal s obliehaním. Posádka hradu, bez vyhliadok na pomoc zvonku, sa po pia-

Veľkovezír Ahmed Köprülü

tich dňoch vzdala a mohla slobodne odísť do Ostrihoma.

Nezlomný Souchés Po oslobodení Levíc sa Souchés vrátil k svojmu zámeru obľahnúť a dobyť Novohrad, ale na rozkaz z Viedne musel zaujať obrannú líniu pozdĺž Váhu, aby zabránil prípadnému preniknutiu Osmanov na Moravu a do rakúskych krajín. Neskôr sa presunul k Nitre. V lete 1664 sa totiž naplnili už dlhší čas rozširované správy o tom, že sa osmanské vojsko zhromažďuje v úseku medzi dvoma najsilnejšími tureckými pevnosťami – Ostrihomom a Novými Zámkami. To mohlo znamenať iba prípravu na nové ťaženie proti okolitým pevnostiam. Skutočne, v polovici júla paša Husein Sari na čele asi 20-tisícového vojska posilneného Valachmi, Moldavcami a Tatármi, pritiahol k Leviciam a začal ich obliehať. Souchés reagoval ihneď. Len čo dostal


ďalšie posily v podobe uhorských oddielov, zo svojho tábora pri Nitre sa presunul ku Kozárovciam, prebrodil Hron a medzi Tlmačmi a Kľačanmi zaujal bojové postavenie. Turci boli takto nútení zanechať obliehanie Levíc a buď prijať boj, alebo ustúpiť. Rozhodli sa pre boj. Spojené cisárske jednotky a uhorské vojská mali dokopy asi 30 tisíc mužov. Bitka sa začala 19. júla 1664. Tentoraz iniciatívu prevzali cisárske sily. Podnikli viacero za sebou nasledujúcich útokov zo svojho ľavého krídla a stredu bojovej zostavy na valašské a moldavské jednotky, ktoré boli umiestnené na ľavom krídle tureckej obrannej línie, mali menšie skúsenosti so západoeurópskym spôsobom boja a boli považované za menej disciplinované než samotné turecké oddiely. Táto taktika sa ukázala správna. Ľavé krídlo protivníka zakolísalo a pod stupňujúcim náporom sa dalo na útek. Tým sa odkryl stred tureckej bojovej zostavy a hrozilo mu obkľúčenie. Preto veliteľ tureckých vojsk vydal rozkaz na ústup a začal sťahovať svoje vojská. Ústup sa však čoskoro zmenil na útek. Chaoticky ustupujúce a pomiešané oddiely sa stali ľahkou korisťou víťazov, ktorí nepoznali zľutovanie. Turci zanechali na bojovom poli 6 000 mŕtvych, všetky delá a väčšinu batožín a zásob. Straty mali aj kresťanské vojská. Medzi inými padol aj veliteľ uhorských oddielov Štefan Kohári a viacero uhorských a cisárskych dôstojníkov. Smrť tu našiel aj ostrihomský aga Ali. Turci ustúpili do Nových Zámkov a Souchés, ktorý ich nasledoval, predtým, než sa stiahol na Žitný ostrov, zapálil pevnôstku v Parkáne a zničil pontónový most na Dunaji spájajúci Parkán s Ostrihomom. Úspechy cisárskych vojsk v roku 1664 na území Slovenska v značnej miere obmedzili rozsah tureckej rozpínavosti. Víťazstvá na jar a v lete toho roku, získanie Levíc a Nitry obmedzilo rozsah územia kontrolovaného Osmanmi a bránilo v beztrestnom pustošení tohto kraja. Za svoje víťazstvá bol Souchés povýšený do hodnosti podmaršala a neskôr dostal aj grófsky titul. Stal sa tiež členom viedenskej Dvorskej vojnovej rady. V posledných rokoch života bojoval v Nizozemsku proti Francúzom, ale pre nevyjasnené správanie bol odvolaný. 27

Poľný maršal Raimund grof Montecuccoli

Vašvarský mier (1664) – turecká verzia

S jeho menom sa stretávame ešte v krvavej bitke pri Slankameni (Slankemen) v Chorvátsku, ktorá sa odohrala medzi kresťanskými spojenými silami pod velením Ľudovíta Bádenského a vojakmi veľkovezíra Mustafa Köprülüho. V tejto bitke bol zranený a svojmu zraneniu podľahol. Vojna s Osmanmi v rokoch 1663 – 1664 bola jednou z najpustošivejších vojen 17. storočia v našich dejinách. Od obyvateľstva na našom území si vyžiadala nesmierne obete. Okrem rôznych vojenských povinností, zásobovania a ubytovávania vojsk, platenia daní, výpalného a pod. visela nad nimi neustála hrozba odvlečenia do zajatia, vypálenia dediny, strata rodiny i vlastného života. Tomu nezabránili ani čiastočné vojenské úspechy, ani neskoršia výstavba novej protitureckej pevnosti Leopoldov, ktorej základný kameň slávnostne položil v septembri 1665 palatín František Vešeléni a arcibiskup Juraj Selepčéni (Szelepcsényi). Vojenská mašinéria Osmanov sa opätovne rozbehla koncom júla 1664. Turec28

ké vojsko po dobytí Nového hradu, ktorý dal vystavať Mikuláš Zrínsky, postupovalo k rieke Rábe, aby po jej prekročení zaútočilo na Viedeň. Zabránil im v tom hlavný veliteľ spojených cisárskych a francúzskych vojsk Raimondo Montecuccoli, ktorý sa im postavil do cesty neďaleko cisterciánskeho kláštora Svätý Gotthard (Szentgotthárd) v dnešnom Maďarsku. Svoje línie roztiahol v ohybe rieky, ktorý sa zdal vhodný na obranu. Bitka sa odohrala 1. augusta 1664. Turci mali dvojnásobnú presilu a na tú sa spoliehali. Začali ostreľovať pozície kresťanov delostrelectvom a v ranných hodinách prešli do útoku cez vyhliadnutý brod. Útok sa sústredil na stredný zbor cisárskeho vojska a začiatočný nápor ho prinútil ustúpiť. Po posilnení troma novými plukmi však nastal obrat v celkovej situácii. Veľkovezír Ahmed Köprülü sústredil útok na jeden úsek, ale tu nedokázal využiť svoju početnú prevahu. Keď si to uvedomil, pokusy o bočné obchvaty krídlami už nemali reálnu šancu na úspech. Spojeným cisárskym silám sa podarilo prevziať iniciatívu a zastaviť prechod tureckých oddielov cez rieku. Pôvodne organizovaný ústup sa čoskoro zmenil na bezhlavý útek, najmä po bočnom útoku pomocných francúzskych síl. Pri chaotickom ústupe cez rieku sa v nej mnohí utopili, tých, ktorým sa podarilo ju prekročiť, skosili salvy francúzskych strelcov. Bitka sa skončila úplnou porážkou Turkov. Kým spojenci stratili 2 000 mužov, Turci až 16 000. Veľkovezír sa uzavrel do svojho tábora, ale Montecuccoli vyčkával. Nakoniec Turci odtiahli na Považie a Montecuccoli k Šopronu. Pre vyčkávaciu taktiku cisárskeho veliteľa mnohí v Uhorsku kritizovali. Obhajoval sa tým, že Turci mali stále početnú prevahu a jeho spojenci odmietali pokračovať v boji. Výsledok bitky však viedol k tomu, že Turci boli prinútení začať rokovať o mieri. Dňa 10. augusta 1664 bol vo Vašvári (Vasvár) neďaleko rakúskych hraníc uzavretý medzi Turkami a cisárom mier, ktorým sa formálne skončila dvojročná vojna s Osmanskou ríšou. Vašvársky mier bol jedným z najkritizovanejších diplomatických dokumentov svojej doby, najmä zo strany uhorskej šľachty. Aby si cisár Leopold I. História 1-2 / 2011 / Putovanie dejinami

uvoľnil ruky na západných bojiskách, kde sa riešili mocenské problémy panovníkov, podpísal mierovú zmluvu, ktorá v zásade potvrdzovala turecké územné zisky z predošlého roka, čo znamenalo, že Nové Zámky, Novohrad i Veľký Varadín (Oradea) zostali v osmanských rukách. Panovník síce mohol postaviť novú pevnosť na pravom brehu Váhu (išlo o spomínaný Leopoldov), zatiaľ však neboli položené ani jej základy. Uhorská šľachta tento „podivný mier“ chápala ako nezáujem Viedne o uhorské a tým aj vlastné stavovské záujmy a podráždila ju aj skutočnosť, že pri mierových rokovaniach nebola zastúpená a bola vytláčaná z rozhodujúcich politických a vojenských pozícií. Centralizačné úsilie dvora narážalo na averziu uhorských magnátov a šľachty a stalo sa jedným z podnetov Vešeléniho sprisahania a počiatkov rozmachu kuruckého hnutia. PhDr. Vojtech Dangl, CSc., (1937), absolvent Filozoficko-historickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, dlhoročný pracovník Vojenského historického ústavu, t. č. Historického ústavu SAV, člen vedeckých spoločností a redakčných rád, jeden zo zakladateľov vojenskej historiografie na Slovensku. Je autorom 17 knižných titulov: Armáda a spoločnosť na prelome 19. a 20. storočia (1992), Bethlen proti Habsburkům (1992), Bitky a bojiská (1984), Bitky a bojiská v našich dejinách I., II. (2005, 2007), Čierny orol – NKP (1970), Kalište – pamätník SNP (1967), Krompachy – pamätné miesto robotníckej vzbury (1976), Slávni vojvodcovia (1981), Slovensko vo víre stavovských povstaní (1986), Vojenské dejiny Slovenska II., III. (1995, 1996), Pod zástavou cisára a kráľa 1848 – 1914 (2009) atď., spoluautorom viacerých kolektívnych prác a publikoval niekoľko desiatok vedeckých štúdií doma i v zahraničí. Podieľa sa na populárno-vednej činnosti, je držiteľom viacerých ocenení za vedeckú a popularizačnú činnosť.

Posledné stavovské povstanie v Uhorsku Satumarský mier ako ukončenie storočia vnútorných bojov Eva Ondrušová

Uplynuli už tri storočia, odkedy sa po našom území preháňali kurucké vojská Františka II. Rákocziho. Dlhé a búrlivé obdobie protihabsburských stavovských povstaní, ktoré sa tiahlo uhorskými dejinami vyše jedno storočie, dospelo do svojej poslednej a konečnej fázy. Povstania uhorskej šľachty mali charakter ozbrojeného boja, ktorý viedli sedmohradské kniežatá a uhorskí magnáti proti Habsburgovcom v rokoch 1604 až 1711. Odohrávali sa prevažne na území Slovenska, čiže vtedajšieho jadra Uhorska, ktoré nebolo obsadené po osmanskej invázii v 16. storočí. František II. Rákoczi, (autor: Mányoki Ádám)

Na prelome 17. a 18. storočia Uhorsko hospodársky upadalo. Vykorisťovanie poddaných naďalej pokračovalo a na území dnešného Slovenska sa sústredil i značný počet šľachty. Mnohé rodiny hladovali a nespokojnosť narastala. Na bývalom povstaleckom území na pomedzí dnešného Slovenska, Maďarska a Ukrajiny bol stále živý latentný odpor.

Osobnosť Františka II. Rákocziho robila viedenskému dvoru na čele nemalé vrásky. Pozerali sa na neho so zvýšenou nedôverou a antipatiou. Obávali sa predovšetkým jeho rodinných „revolučných tradícií“ a videli v ňom možného vodcu budúceho protihabsburského odboja. Keď sa na rodinné zázemie mladého Františka pozrieme bližšie, zistíme, že tieto obavy mali svoje


opodstatnenie. Jeho praded, Juraj I. Rákoczi, bol vodcom tretieho stavovského povstania. Jeho pravnuk mohol nasledovať aj stopy svojho starého otca z matkinej strany, Petra Zrínskeho, ako aj svojho otca Františka I. Rákocziho. Obaja sa zúčastnili na sprisahaní proti panovníkovi, pod vedením Františka Wesselényho. Aj jeho matka bola účastníčkou protihabsburského od29

boja, keď tri roky bránila Mukačevský hrad proti cisárskemu vojsku. A napokon bol tu aj Františkov otčim, vodca dovtedy posledného stavovského povstania, Imrich Thököly. Samotný Rákoczi sa však konfrontácii s Viedňou spočiatku vyhýbal. Nechcel byť totiž považovaný za rebela. Jeho dovtedajšia životná dráha ho na to ani nepredurčovala. Ako desaťročný chlapec sa dostal do Viedne, kde ho vychovávali v nemeckom a jezuitskom duchu. Za učiteľa mu cisár vybral ostrihomského arcibiskupa Leopolda Kollonitscha, ktorý sa z neho snažil vychovať duchovného, pričom aj samotná výchova bola orientovaná týmto smerom. Po štúdiách na univerzite sa oženil. Za manželku si vzal mladú Šarlotu Amáliu z Hessen-Rheinfelsu, ktorá bola prostredníctvom svojej tety, orleánskej princeznej, spríbuznená s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. V roku 1694 sa vrátil do Uhorska, kde pôsobil ako župan v Šarišskej stolici. Správal sa opatrne, lebo si uvedomoval, že mu dvor nedôveruje. Lenže udalosti sa nakoniec vyvinuli celkom inak. Cisár dal zbúrať, aj napriek mnohým intervenciám, časť Rákocziho hradov. Neskôr sám František napísal: „Toto všetko bolo potrebné na to, čo malo prísť!“ Už v tomto období začal uvažovať o ozbrojenom vystúpení proti cisárovi, ale Viedenský dvor sa tomu rozhodol

František II. Rákoczi so svojou matkou na drevoryte Mukačeva (múzeum v Nyíregyháze)

predísť a v roku 1701 bol Rákoczi uväznený. Paradoxne aj jeho starý otec Zrínsky čakal na popravu práve v rovnakom väzení. František si uvedomoval vážnosť situácie a rozhodol sa zo žalára vo Viedenskom Novom Meste utiecť.

Pro libertate Útek prebiehal za dramatických okolností. Keď sa vďaka pomoci manželky a väzenského kapitána v preoblečení za dragúna dostal z väzenia, opustil ho jeho sprievodca, Rákoczi zablúdil v mestských uliciach a hrozilo jeho prezradenie. „Nasadol som na koňa, a myslel som, že poznám cestu k bráne v neznámom meste, ale nepoznal som. Tak vtedy som blúdil z ulice do ulice, ktoré ma priamo navádzali naspäť do hradu. Neodvážil som sa spýtať chodcov na cestu k bráne, aby som nevzbudil podozrenie. A tak som sa teda robil opitým, nakláňajúc sa pri jazde hneď napravo, hneď naľavo, chraptivým hlasom opilcov bručal som viac ako spieval ľudové pesničky, aby som pri ďalšom zablúdení mal zámienku spýtať sa po bráne. Ale všetko sa dobre podarilo, skôr ako som sa nazdal.... stretol som oproti sebe mladého Lemana, ktorý sa nič netušiaci vracal do hradu, aby oznámil svojmu bratovi môj šťastný odchod. Ten, keď sa vracal, zdvihnutím ruky ukázal mi ulicu vedúcu priamo k bráne.“ Mestská stráž pri bráne ani len netušila, že ten opitý muž na koni je prísne strážený väzeň a neskorší vodca posledného stavovského povstania proti Viedni. V prvej polovici roku 1703 ho kontaktovali Albert Kis, ukrývajúci sa kuruc a Tomáš Esze z Tarpy, ktorí stáli na čele maďarských a zakarpatských poddaných a zbehov. Povstalci vyslali posolstvo, žiadajúc ho, aby sa stal ich veliteľom. Rákoczi si uvedomoval, že ak chce opäť získať naspäť svoje majetky i postavenie, nemá na výber a musí otvorene vystúpiť proti Habsburgovcom. A tak odovzdal 12. mája 1703 zástupcom poddaných zástavu s nápisom Pro libertate

Arcibiskup Leopold Kollonitsch

30


(Za slobodu) a postavil sa na čelo nového odboja. Zároveň vydal manifest, v ktorom vyhlasoval boj za slobodu: „...za našu milú vlasť, národ a starú slobodu, za vykúpenie všetkej biedy a chudoby.“ Samotné povstanie vypuklo za veľmi priaznivých podmienok. Od roku 1701 totiž prebiehala vojna o španielske dedičstvo medzi Francúzskom a rakúskou vetvou

Zatknutie Rákocziho (autor: Gyula Benczúr)

habsburského rodu. Rovnako Habsburgovci, ako aj francúzsky kráľ Ľudovít XIV. sa usilovali o získanie dedičstva a prostredníctvom neho aj španielskeho koloniálneho panstva. Okrem bojísk v oblastiach severného Talianska, Porýnia, južného Nemecka a Španielska museli na cisárskom dvore rátať aj s frontom v Uhorsku. Cisárske velenie v novej politicko-vojenskej situácii nemohlo riskovať ani opätovný konflikt s Osmanmi a pre paralelne prebiehajúcu severnú vojnu o nadvládu nad baltskou oblasťou nemohlo odveliť jednotky rozmiestnené v uhorských hradoch a pevnostiach, čo malo v konečnom dôsledku za následok rýchly a najmä úspešný postup Rákocziho vojsk. Rákoczimu sa podarilo získať finančnú a čiastočne aj vojenskú podporu od habsburských nepriateľov zo zahraničia, najmä z Francúzska. Na jeho strane sa objavilo aj niekoľko žoldnierskych oddielov, najmä z Poľska,

Švédska, Nemecka a Francúzska. Poddaný ľud s povstaním sympatizoval a hnutie malo spočiatku nielen protihabsburskú, ale aj protifeudálnu orientáciu. Až v neskoršom období, keď sa pridávalo čoraz viac šľachticov, začal Rákoczi zreteľnejšie vyhlasovať skutočné ciele povstania, ktoré mali predovšetkým stavovský charakter. Išlo najmä o obnovenie uhorskej stavovskej ústavy a politických slobôd (hlavne práva na odpor voči panovníkovi), zahraničné garancie a vyriešenie mocenských otázok vo veci Sedmohradska. Hoci v Rákocziho vojsku mali protestanti značnú väčšinu, otázka zahrňujúca náboženské slobody sa dostala do úzadia. Sám povstalecký vodca bol katolík a podobne ako jeho hlavný spojenec francúzsky kráľ Ľudovít XIV. nemal o riešenie problémov nekatolíkov záujem. Napriek tomu protestanti na čele s evanjelickým superintendentom Danielom Krmanom do povstania vkladali veľké nádeje a od Františka II. Rákocziho očakávali obnovenie náboženských slobôd.

Roky úspechov O smerovaní a výsledkoch povstania existovalo viacero predstáv, ktoré si často protirečili. V nasledujúcom vývoji sa to ukázalo ako zásadný problém. Spočiatku sa všetky predstavy zmestili do populárneho hesla z kuruckej zástavy: „Cum Deo pro patria et libertate“ (s Bohom za vlasť a slobodu). Na cisárskom dvore spočiatku považovali túto vzburu len za povstanie sedliakov proti pánom a povstanie podcenili. Zjavné kurucké úspechy, strata banských miest, ako aj prebiehanie šľachty na stranu kurucov, mali za následok, že cisár pristúpil k rozhodnejšiemu konaniu. Rákocziho oddiely však ďalej napredovali. V časoch najväčších vojenských úspechov povstania Františka II. Rákocziho, v rokoch 1703 – 1707, obsadili kuruci väčšinu územia kráľovského Uhorska. V hlbokom zázemí povstalcov však ostalo neobsadené územie okolo Budína a Pešti, Leopoldova, Trenčína, Rábu, Šopronu, Veľkého Varadína, rovnako ako aj celé

Rákoczi odovzdal zástupcom poddaných zástavu s nápisom Pro libertate (Za slobodu)

Záhorie, Chorvátsko a oblasť južného Sedmohradska. Prvé roky povstania sa napriek tomu niesli v znamení kuruckých úspechov, podpory ľudu a boja za slobodu Uhorského kráľovstva. Pod kuruckou zástavou sa bez ohľadu na spoločenské postavenie, národnosť či vierovyznanie zjednotili priaznivci novej protihabsburskej rebélie. V roku 1705 sa konal povstalecký snem v Sečanoch. Účastníci snemu si zvolili Františka II. Rákocziho za vodcu konfederovaných uhorských stavov podľa poľského vzoru. Knieža sa na sneme zaviazal, že bude chrániť slobodu vyznania troch uznaných cirkví v Uhorsku: katolíkov, evanjelikov a kalvínov. Zachovávať toto uznesenie v praxi bolo nesmierne náročné, ale pre luteránske obyvateľstvo znamenalo obnovenie vlastnej cirkevnej organizácie a zvolanie synody do Ružomberka v roku 1707 významný krok vpred. Po rokoch bojov a neúspešných snahách o prímerie však zároveň hrozil v krajine hospodársky kolaps a šľachtické stolice i samotná šľachta vyčítali kniežaťu, že napriek určitej ústupčivosti cisára odmieta podpísať mier. Začiatkom pomalého, ale nezadržateľného úpadku Rákocziho povstania bola tak francúzskym spojencom nainfikovaná neústupnosť Rákocziho, sledujúceho svoje osobné ciele. Už v roku 1706 sa proti nemu pozvoľne začala formovať šľachtická opozícia. Aj u obyvateľstva sa začala prejavovať únava z neustálych bojov a poddaný ľud zatúžil po mieri. Očividné príznaky kuruckého rozkladu sa prejavili aj na Onódskom sneme v júni roku 1707, kde bol prijatý návrh na detronizáciu cisára Jozefa I. Kto by mu „zostával verný“, bol by považovaný za „nepriateľa

vlasti“. Rovnako došlo k porážke a zastrašeniu šľachtickej opozície, keď ako exemplárny príklad poslúžila Turčianska stolica, ktorá bola na základe pamätného listu obvinená z podnecovania a vyvolávania rozbrojov. Turčania v obežníku oslovili ostatné stolice severného Uhorska a navrhli spoločný postup, ktorý by predložil požiadavku uzavretia mieru, potvrdenia náboženských slobôd a hospodárskej obnovy krajiny. K obežníku priložili i pamätný spis – Memorialis, adresovaný priamo Františkovi II. Rákoczimu. Rákoczi vyslancov Turčianskej stolice označil za „zradcov“ povstania a od prítomných na sneme žiadal „zadosťučinenie“. Turčianskeho zástupcu, podžupana Melchiora Rakovského, namieste zavraždili a podžupana Krištofa Okoličániho postavili pred súd a popravili. Turčianska stolica bola potrestaná vyškrtnutím z radov uhorských stolíc „na večné časy“, čím bola ako správny celok do porážky povstania prakticky paralyzovaná. Po krvavom incidente nadobudli udalosti povstaleckého snemu rýchly spád. Okrem detronizácie Habsburgovcov snem zo strachu prijal návrh o medených peniazoch, schválil Rákocziho „rozvrhnutie dane“ a bez odporu odobril aj „ročných stotisíc“ toliarov na vydržiavanie Rákocziho dvora.

Definitívny obrat Konečným zlomom v poslednom stavovskom povstaní bol rok 1708. Knieža sa pripravoval na výpravu do Sliezska, aby pomohol pruskému dedičovi Friedrichovi Wilhelmovi na uhorský trón, aj keby to znamenalo „cudzinca“ na tróne. Časť cisárskej armády

Maľba znázorňujúca boj kurucov a labancov


31

Onódsky snem (autor Than Mór)

sa ale po víťaznej bitke pri Turíne, ktorá prebehla v rámci vojny o španielske dedičstvo, uvoľnila pre domáci front. Rákoczi nechcel pred výpravou riskovať vážnejší stret s dvorom, ale jeho velitelia ho presvedčili o opaku. Trenčianska pevnosť predstavovala strategický bod a nechať ju pred ťažením do Sliezska v cisárskych rukách by bola nerozvážnosť. Bitka sa však pre kurucov skončila katastrofou, padla tu najvýznamnejšia časť kuruckej armády. Úplne zničené bolo aj kurucké delostrelectvo. Samotná bitka mala aj veľký negatívny morálny dosah na povstalcov a v značnej miere prispela k úpadku kuruckého hnutia vôbec. Kurucký veliteľ sa po prehratej bitke stiahol do Jágra, kde ho informovali, ako cisárska armáda postupuje a dobýja z povstaleckých rúk Nitru, banské mestá a oblieha Nové Zámky. Postupne ho začali opúšťať jeho velitelia i šľachta. Rákocziho vojsko následne opustilo Tekov, Hont, Zvolen a v roku 1709 i Liptov. Iniciatíva bola na strane cisára, ktorý získaval dobyté územia pod habsburskú nadvládu. Rozklad kuruckého hnutia pokračoval a vojsko opúšťal i poddaný ľud. V nasledujúcich rokoch sa ešte František II. Rákoczi snažil vyvinúť úsilie, aby sa neocitol v úplnej zahraničnopolitickej izolácii, no významnejší úspech už nedosiahol. Pritom stále pokračovali boje v rámci vojny o španielske dedičstvo, ako i vojna na severe. Začiatkom roka sa hlavným veliteľom cisárskych vojsk v Uhorsku stal Ján Pálffy a územie ovládané cisárom sa posúvalo čoraz viac na východ. Koncom roka 1710 kuruci ovládali na východnom Slovensku už len Muráň a Košice. Najdlhšie vzdorovalo Mukačevo, ktoré kapi32

tulovalo až po podpísaní Satumarského mieru. Sedmohradský knieža opustil Uhorsko a odišiel do Poľska, kde sa pokúšal získať podporu od ruského cára Petra I.. Hlavným veliteľom kuruckých vojsk sa tak stal jeho spolubojovník Alexander Károlyi. Ten s Rákocziho vedomím začal s Jánom Pálffym, veliteľom cisárskych jednotiek, rokovať o mieri. Nakoniec, 1. mája 1711 na Majténskom poli kurucká armáda zložila zbrane a prisahala vernosť cisárskej korune.

Rokovania bez Rákocziho Po odchode Františka II. Rákocziho z Uhorska mierovú iniciatívu na strane povstalcov prebral už spomínaný gróf Alexander Károlyi. Mierové rokovania prebiehali dlho a boli náročné. Grófovi sa ich však podarilo priviesť do úspešného konca, a to aj napriek nesúhlasu kniežaťa. Károlyi 24. januára 1711 odišiel z Mukačeva do Poľska, aby Rákocziho presvedčil o nutnosti stretnutia s cisárskym veliteľom. V tomto období už neveril v zahraničnú podporu, v ktorú tak dúfal kurucký vodca, a domácu vojenskú i hospodársku situáciu považoval za veľmi zlú. Domnieval sa, že „ani od neveriaceho a ani od kresťana“ sa pomoci nedočkajú, a preto Rákoczimu odporučil, aby sa „ponížil“, napísal cisárovi list a naznačil tak

ochotu uzmieriť sa. Knieža list pre cisára skutočne napísal. Cisára v ňom žiadal, aby prestalo ničenie krajiny a neustále útočné vojny, od ktorých následkov on sám týmto listom chce krajinu uchrániť. Lenže už o desať dní nato sa na konferencii v Šalánkoch vyjadril, že rokovania považoval za zbytočnú stratu času a opustil ich bez toho, aby zanechal nejaké konkrétne inštrukcie pre neprítomného Károlyiho. Požiadal ho len, aby „v závislosti od okolností, čo najlepšie jeho milosť pokračovala v záležitostiach vlasti“. Bez adekvátnych inštrukcií od Františka II. Rákocziho odišiel Károlyi do Debrecína, kde 11. marca vyhľadal cisárskeho veliteľa Jána Pálffyho. Rokovania medzi oboma splnomocnencami pokračovali do 14. marca. Tieto štyri dni boli vari najkritickejším obdobím pri uzatváraní dohody. Boli plné búrlivých sporov. Károlyimu boli predložené cisárske pokyny, ktoré sa stali východiskom Pálffym vydanej sedembodovej rezolúcie, ktorá znamenala určitý pokrok nielen v rokovaní, ale aj pre cestu ku konečnému mierovému riešeniu. Károlyi následne zložil sľub vernosti a súhlasil, že deklaráciu odovzdá kniežaťu. Pre Rákocziho však nebolo možné, aby s Pálffyho deklaráciou súhlasil. Stále totiž dúfal v pomoc, ktorá však už bola skôr fantáziou ako reálnou možnosťou. V tomto období sa pravdepodobne nadobro rozdelili cesty oboch spolubojovníkov, Františka II. Rákocziho a Alexandra Károlyiho. Dňa 29. apríla 1711 bolo prijaté záverečné znenie mierovej zmluvy a deň nato i samotný mier. Okrem iného zaručoval amnestiu všetkým Rákocziho prívržencom a účastníkom povstania, ak do troch týždňov zložia panovníkovi prísahu vernosti, čo sa vzťahovalo aj na samotné sedmohradské knieža. Podmienky stanovené v zmluve však Rákoczi považoval za neprijateľné a do svojej vlasti sa už viac nevrátil. Stále sa usiloval o získanie zahraničnej podpory od cára i francúzskeho kráľa. Po vypuknutí vojny medzi Habsburskou ríšou a Osmanmi v roku 1717 sa uchýlil do Osmanskej ríše, v snahe získať pomoc i tam. Tu na pobre-

Ján Pálffy – hlavný veliteľ cisárskych vojsk


Alexander Károlyi

ží Marmarského mora, v meste Rodosto, nakoniec dožil svoj život posledný vodca najväčšieho protihabsburského povstania. Zomrel 8. apríla 1735. Pochovali ho v Istanbulskej kresťanskej štvrti. V roku 1906 boli jeho telesné pozostatky spolu s inými exulantmi prenesené do vlasti. Uložené a pochované sú v Dóme sv. Alžbety v Košiciach.

Kontroverzný Károlyiho postup V maďarskej historiografii sa k osobe Károlyiho nevyjadrovali príliš lichotivo. Mnohí v ňom videli zradcu povstania. Zradu odôvodňovali najmä tým, že sa usiloval o rákocziovské majetky. Pravdou však ostáva, že po ich konfiškácii cisárom Károlyi získal iba ich nepatrnú časť. Ako argument sa tiež využíval nie príliš ideálny vzťah medzi oboma mužmi a údajná Károlyiho žiarlivosť. Gróf však postupoval tak, ako mu dovoľovala vnútorná a medzinárodná politická scéna. Sledoval cieľ, ktorý považoval za najlepšiu možnú alternatívu pre krajinu. Dúfal, že sa mu dohodu podarí zrealizovať spolu s Rákoczim, dokonca pod jeho vede-

ním. Až do zimy 1712 veril, že knieža Satumarskú dohodu prijme a vráti sa do vlasti. Samotný mier mal byť spečatený v meste Satu Mare, kam gróf Károlyi zvolal na 9. apríla stretnutie so zástupcami stavov, aby im predostrel Pálffyho návrhy. Keďže sa šľachta i vojsko sa stiahli do oblasti skôr, rokovania mohol gróf začať už 5. apríla. Nasledujúci deň bol kľúčový pre tvorbu a vznik neskoršej dohody, čo Károlyi napísal aj Rákoczimu do listu zo 6. apríla. Vysvetlil mu, že na stretnutí oboznámil zúčastnených s Pálffyho deklaráciou a nakoniec aj s jej finálnou (druhou) verziou, ktorú dostal 6. apríla. Na jej základe účastníci nakoniec súhlasili s mierovou dohodou. Vybrali aj delegáciu, ktorá mala kniežaťu oznámiť ich rozhodnutie. Keďže zúčastnení už nevideli žiaden dôvod na odpor, rozhodlo sa o prepustení Košíc cisárskym vojskám, čo Pálffy požadoval už dlhšiu dobu. Na odplatu cisársky dvor ustúpil v otázke náboženskej slobody a na základe kráľovho rozhodnutia sa sloboda vierovyznania vzťahovala aj na kalvínov a luteránov. Za Františkom II. Rákoczim sa vybrala 3-členná delegácia s poverujúcim listom, v ktorom mu oznamovali, že uhorské a sedmohradské stavy uzatvárajú s cisárom na základe dohodnutých podmienok mier. Rovnako ho požiadali, aby sa vrátil do vlasti. Vyslovili sa, že mier uzatvoria aj bez neho, aj keď by bolo omnoho lepšie, keby sa tak udialo za jeho prítomnosti. Aj samotný Pálffy listom požiadal Rákocziho, aby sa vrátil domov ešte pred 27. aprílom, aby si mohli vysvetliť a prerokovať aj ďalšie nejasnosti. Ale ani jeho slová nedopadli na úrodnú pôdu. Rákoczi delegácii zo Satumarského stretnutia odovzdal manifest, ktorý mala poskytnúť kuruckému vojsku a veliteľom. V ňom vysvetľoval, že sľu-

Rytina zobrazujúca zloženie zbraní na Majténskom poli


bom Viedne sa nedá dôverovať a apeloval na stavy, aby dohodu neprijali. Tento neúspešný manifest síce čiastočne skomplikoval Károlyimu situáciu, ale podpísaniu mierovej zmluvy už zabrániť nedokázal.

Záverečná dohoda Nasledovali už iba finálne prípravy v Satu Mare. Dňa 29. apríla bolo na spoločnej porade odsúhlasené finálne znenie mierovej dohody, ktorú dnes poznáme ako Satumarský mier. Koncom apríla otvorili svoje brány aj Košice. Symbolickým odovzdaním 147 kuruckých zástav na Majténskom poli tak zložilo 12 000 kuruckých vojakov zbrane a prisahalo vernosť vtedy už mŕtvemu cisárovi Jozefovi I.

Mukačevo kapitulovalo až po uzavretí Satumarského mieru.

Samotná dohoda mala 10 bodov. Ako Pálffy, tak aj Károlyi sa snažili, aby boli zachované práva uhorskej šľachty, pričom tento princíp uplatnili v druhom bode zmluvy, kde sa priamo píše: „...Keď boli poddaní slúžiaci vo vojsku pre svoje hrdinstvo oslobodení z poddanstva a uznaní za slobodných, budú si môcť túto slobodu ponechať, no bez poškodenia zemepanských práv.“ Mier zaručoval amnestiu všetkým Rákocziho prívržencom a účastníkom povstania, ak zložia do troch týždňov prísahu panovníkovi. Toto ustanovenie sa dotýkalo i samotného kuruckého vodcu, ktorý však podmienky zmluvy považoval za neprijateľné a do vlasti sa už viac nevrátil. V polovici júna kapitulovala i posádka v Mukačeve a definitívne tak ukončila dlhých osem rokov trvajúce posledné stavovské povstanie Františka II. Rákocziho. Podpisom Satumarského mieru si uhorská šľachta ubránila svoje stavovské pri33

Romantizujúce stvárnenie pobytu Rákocziho v exile

vilégiá a z nich vyplývajúce výhody. Kompromisný mier pre odbojnú časť uhorských stavov znamenal uznanie dedičného nároku Habsburgovcov na uhorský trón. Stavy si na druhej strane udržali svoje privilégiá, ktoré im zaručovali rozhodujúce postavenie v krajine. Všetky otázky štátoprávneho vývinu krajiny mal riešiť snem, ktorý mal zasadať v nasledujúcom roku. Pre rozširujúcu sa morovú epidémiu sa rokovanie muselo prerušiť a pokračovalo do roku 1715. Snem následne prijal zákony upravujúce vzťah Uhorska k dynastii i k rozličným stránkam života v krajine.

Kuruci a Slovensko Povstanie Františka II. Rákocziho malo oproti predchádzajúcim stavovským bojom určité špecifické črty. Kým povstania v prvej polovici 17. storočia charakterizovalo najmä spojenectvo s Osmanmi, tu tento element chýbal – Osmani prestali byť reálne vplyvnou silou. V predošlých stavovských bojoch takisto zohrávala dôležitú úlohu i otázka náboženstva. Hoci v poslednom kuruckom odboji táto téma naďalej rezonovala a katolík František II. Rákoczi sa snažil o zachovanie určitej rovnováhy medzi vierovyznaniami, nebol vždy úspešný. Boje prebiehali prevažne na území dnešného Slovenska, ktoré sa pre povstalcov stalo významnou hospodárskou a zásobovacou základňou. Rákoczimu nemožno uprieť, že spočiatku venoval otázke vzťahu poddaných a zemepánov oveľa viac pozornosti ako jeho predchodcovia. Časť poddaných bola skutočne oslobodená od feudálnych povinností. Ale aj napriek týmto pozitívam zanechalo povstanie na našom území prevažne negatívne následky.

Kuruci mali často problémy zo zásobovaním, výzbrojou, zlou disciplínou a chabým velením, ktoré malo iba slabé skúsenosti z regulárnych bojov. Ich hlavnou výhodou boli najmä neočakávané prepady a menšie zrážky, v ktorých mala výhodu ich ľahká jazda. Otvoreným stretom sa snažili vyhýbať, pokiaľ nemali jasnú početnú prevahu. Aj napriek tomu v priamom a otvorenom boji takmer vždy utrpeli od lepšie vycvičenej cisárskej armády porážku. Povstalecká armáda nemala dostatočne skúsenú a početnú pechotu a spoliehala sa najmä na svoje jazdectvo. Slabinou kuruckých oddielov bola i neskúsenosť veliteľského zboru, ktorý nedorástol na úroveň veliteľov žoldnierskych armád. Ako je teda možné, aby povstanie Františka II. Rákocziho dokázalo zamestnávať Habsburgovcov dlhých osem rokov? V počiatočnej fáze povstalcov podporili poddaní, čo sa nakoniec prejavilo aj v ich početnej prevahe. Dôležitú úlohu zohrala aj znalosť prostredia a terénu, čo kurucom poskytovalo istú taktickú výhodu. Priala im aj situácia na medzinárodnom poli, pretože Habsburgovci boli zamestnaní vojnou o španielske dedičstvo a formujúci sa odboj považovali za bezvýznamnú rebéliu. Pomer síl sa ale časom vyrovnal, čo Rákocziho povstanie odsúdilo na nevyhnutnú porážku. Obraz o pomeroch na Slovensku v tomto období nám podávajú daňové súpisy z rokov 1715 a 1720. V dôsledku osmanských nájazdov, povstaní a epidémií značne poklesol počet obyvateľstva. Prevládali malé dedinky, z ktorých mnohé boli poloprázdne. Ťažisko hospodárske-

Rákocziho bydlisko v Rodosto

34


ho, politického a kultúrneho života sa postupne začínalo presúvať na juh, do okolia Debrecína, Budína a Pešti. Po skončení stavovských povstaní sa vytvorili podmienky na rast počtu obyvateľstva. Udalosti, ktoré predchádzali podpisu Satumarského mieru, spustili vlnu sťahovania obyvateľstva zo severu na juh. Vytlačenie Osmanov a morová epidémia trvajúca posledné dva roky Rákocziho povstania boli impulzom na značný migračný pohyb obyvateľstva. Povstanie Františka II. Rákocziho bolo posledným a zároveň i najväčším ozbrojeným vystúpením uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. Bojov sa zúčastnili široké vrstvy obyvateľstva, ktoré v predošlých povstaniach v takej miere zastúpené neboli – konkrétne poddanské vrstvy a obyvatelia miest. Podpísaním a ratifikáciou Satumarského mieru sa skončilo obdobie protihabsburských stavovských povstaní, ktoré sa tiahlo našimi dejinami vyše jedno storočie.

Odporúčaná literatúra:

DANGL, Vojtech: Slovensko vo víre stavovských povstaní. Bratislava: SPN 1986, 216 s. KÖPECZI, Béla – R. VÁRKONYI Ágnes: II. Rákóczi Ferenc. Bratislava : Madách 1976, 505 s. KOVÁCS, Agnes: Rákóczi a Károlyi. IN. : Povstanie Františka II. Rákocziho 1703 – 1711. Prešov 2005, s. 26 – 35. PULYAI, János: Szatmári Békesség. Budapest : NAP Kiadó 2007, 261 s. RÁKÓCZY, František: Zpověď. Praha : Karel Stanislav Sokol 1908, 336 s. Mgr. Eva Ondrušová (1986), absolventka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, odbor učiteľstvo akademických predmetov história – nemecký jazyk a literatúra. V súčasnosti pracuje na dizertačnej práci s tematikou fungovania komorských majetkov v Uhorsku v prvej tretine 19. storočia.

Zo vzduchu proti partizánom Slovenskí letci na východnom fronte v rokoch 1942 – 1943 Peter Šumichrast

Veliteľ zaisťovacej divízie plk. gšt. Rudolf Pilfousek (vpravo)

V októbri 1942 sa z východného frontu na materskú základňu na letisku Tri Duby vrátila letka 1, ktorá tam v predchádzajúcich mesiacoch operovala ako súčasť Skupiny vzdušných zbraní (SVZ) pri Zaisťovacej divízii (ZD). Letka 11 však napriek začínajúcej zime na území dnešného Bieloruska a Ukrajiny i naďalej pôsobila a v plnení bojových úloh zotrvala až do presunu divízie na taliansky front na jeseň roku 1943. Hoci slovenskí letci neboli zvyknutí na tvrdšie klimatické podmienky východného frontu, ich bojová činnosť neustala ani počas neskorých jesenných a zimných mesiacov v rokoch 1942 – 1943, keď sa v súlade s nariadením vojenského veliteľa Ukrajiny Gen.d.Flieg. (General der Flieger – generál letectva – P. Š.) Karla Kitzingera z 9. novembra 1942 zmenila úloha divízie a dislokácia jej pozemných jednotiek. Vojenský veliteľ Ukrajiny zdôvodnil rozhodnutie nárastom počtu útokov partizánov na trať Brest - Gomeľ a potrebou ,,ofenzívneho

postupu“ proti partizánskym formáciám operujúcim v priestore severne od uvedenej železničnej trate.

Úlohy pre slovenských letcov Už 25. novembra 1942 spresnil Gen.d.Flieg. Kitzinger úlohy ZD, ktoré mala plniť po vystriedaní jej piatich práporov nemeckými jednotkami takto: ,,Slovenské p. pluky 101 a 102 (bez 1/101) prevezmú útočným postupom čistenie terénneho pásu od bánd a nespoľahlivých elementov každého druhu severne ich do-


terajšieho priestoru (železnica Mikaševici – Rečica) v hĺbke asi 30 km. Každému priblíženiu banditov k železnici musíte zabrániť. V tomto predpolí založenom na ochranu trate, sa musia trvale obsadiť dôležité osady, medzi iným osady Domanoviči a Kopatkeviči, tieto vybudovať ako silné oporné body a vybaviť ťažkými zbraňami.“ Po prieskume určených priestorov musel veliteľ divízie plukovník generálneho štábu (plk. gšt.) Rudolf Pilfousek spisom z 3. decembra Kitzingerovi oznámiť, že presun jeho jednotiek do 35

Vojenský veliteľ Ukrajiny Karl Kitzinger

určených miest je nemožný z dôvodu nevyhovujúcich podmienok na ubytovanie vojakov. V spise nezabudol spomenúť ani problematiku plánovaného bojového nasadenia letky 11 v priestore severne od železnice Ptič – Gomeľ. V časti Letectvo sa konštatovalo: ,,Čo sa týka zasadenia letectva severne trati Ptitsch – Gomel musím hlásiť, že akčný rádius slovenských strojov siaha len málo km severne trati, takže sa už z technických dôvodov nemôže počítať s výdatným zasadením lietadiel na prieskum severne trati. Používaním núdzového letišťa pri Kosinki (Kozinki – P. Š.) dľa hlásenia mojich letcov nepríde pre slovenských letcov do úvahy z nasledovných dôvodov: 1./ Plocha na pristávanie v zime nedá sa použiť pre snehové záveje a nerovnosť pôdy ani s veľkým množstvom zasadených síl nedala by sa upraviť a udržiavať v stave, aby sa mohla používať. 2./ Nakoľko sú naše stroje stavané z dreva a plátna neznášajú vlhkosť dlhší čas, sú preto viazané na hangáry. Nehľadiac ani na silnú stráž, ktoré si vyžiadalo letište v Kosinki už v lete, nemôžu sa také hangáry v Kosinki stavať bez pomoci zo strany nem. brannej moci.“ Na záver predniesol veliteľ divízie aj požiadavku na pridelenie dvoch lietadiel typu Fi 156 Storch. Zdôvodnil ju takto: „Nakoľko už dnes boj proti banditom neni mysliteľný bez vzdušného prieskumu, prosím o pridelenie dvoch lietadiel „Fiseler Storch“, ktoré by mohli byť v Kosinki.“ Nemecký generál však nehodlal o svojom rozhodnutí ďalej diskutovať a už 4. 12. 1942 podpísal smernicu pre ZD, v ktorej upozorňoval, že rozkazom z 21. novembra 1942 jednoznačne nariadil splniť úlohu ,,utvoriť severne trate predpolie a zničiť útočným postupom úkryty bánd“. Činnosť leteckej zložky divízie neustala ani

trestnej akcie nemeckých a slovenských jednotiek, ktorú nariadil Obstl. von Bredov, príslušník nemeckého poľného žandárstva. Za slovenskú stranu sa na akcii okrem letcov zúčastnili príslušníci SPO a zosilnenej 1/101 roty z Ovruča. Podľa požiadaviek nemeckého veliteľa mali letci zbombardovať osady Lojev a Krupiejki. Namiesto toho však, pravdepodobne omylom, zasiahli osadu Cholmyč, v ktorej sa v tom čase nachádzali príslušníci nemeckej žandárskej jednotky.

Strety s partizánmi

v tomto zložitom období, ktoré bolo poznačené zmenou dislokácie jednotlivých pozemných jednotiek ZD. Intenzívnu bojovú činnosť, ktorá spočívala popri leteckom prieskume aj v bojových útokoch na živé ciele, potvrdzujú okrem iného články zverejnené v dôverných rozkazoch leteckého pluku, ako aj záznamy v dochovaných letových zápisníkoch. Napríklad 3. novembra 1942 vykonal čatník (čtk.) P. Kalmančok na stíhacom dvojplošníku B-534.258 bombardovací nálet na identifikovaný partizánsky tábor dislokovaný pri jazere Bieloje. Po úspešnom splnení bojovej úlohy sa po lete trvajúcom 125 minút vrátil na letisko Ovruč. Dňa 10. novembra 1942 vykonával nadporučík letectva (npor. let.) J. Zubrík prieskumný let v oblasti Lojeva. Pre technickú poruchu na lietadle núdzovo pristál pri obci Narovľa. Napriek hroziacemu nebezpečenstvu zo strany sovietskych partizánov zotrval v blízkosti lietadla až do príchodu slovenskej technickej pomoci, ktorá odtransportovala lietadlo na materské letisko. Prieskumný let v priestore Lojeva sa uskutočnil ako súčasť

Model dvojplošníka B-534 (autor: Miroslav Nedeljak)

36


Vo štvrtok 17. novembra 1942 zistili slovenské pešie jednotky výskyt partizánskych skupín v priestore Jureviči. Na základe tejto správy vzlietol o 1300 hod. dvojčlenný roj lietadiel B-534 na bitevný nálet. Počas letu zasiahla obe stíhacie lietadlá streľba zo zeme. Prvý z letcov E. Trebatický pristál na materskom letisku v Ovruči so šiestimi priestrelmi v benzínovej nádrži. Druhý pilot roja, P. Šiška, pristál núdzovo v neznámom priestore približne 28 km južne od Narovľe, v blízkosti obce Čilčicha. Počas dňa i noci vyčkával v blízkej osade na technickú pohotovosť a po jej príchode lietadlo odtransportovali na domácu základňu. V noci zo 17. na 18. novembra sa čtk. J. Dubravec, desiatnik v zálohe (des. v zál.) K. Hanic a strelník. v zál. J. Berghauser vyznamenali pri obrannom boji pri obci Narovľa, ktorú napadla silná, asi 600-členná skupina sovietskych partizánov. Podľa hodnotenia litovského dôstojníka a veliteľa nemeckej žandárskej stanice zachránili svojou odvahou a hrdinským správaním motorové vozidlá patriace slovenskej armáde. Dňa 18. novembra 1942 o 1400 hod. ich bojové úsilie podporila aj dvojčlenná formácia vlastných lietadiel v zložení J. Telúch a E. Fillo, ktorá zistené nepriateľské ciele náležite „spracovala“ guľometnou paľbou a leteckými bombami. Ďalšie dramatické udalosti viažuce sa k letu boli v dôvernom rozkaze leteckého pluku č. 6 z 9. 2. 1943 opísané takto: „..po prevedení streľby na banditov zba-

dal (J. Telúch – P. Š.), že stroj vynecháva. Obrátil stroj smerom k materskému letisku, snažiac sa dostať z nebezpečného priestoru, kým stroj nevypovie úplne službu. Vtedy bola i kabína lietadla zasiahnutá strelou. Nad obcou Golovčici stroj úplne vysadil a pilot musel núdzove pristáť.“

Prieskum a boj Pilot J. Telúch sa pri pristátí nezranil, lietadlo však bolo ťažko poškodené. Dňa 20. novembra 1942 v dobe od 0850 do 1015 hod. vykonal čtk. R. Mrákava úspešný bombardovací nálet spojený so streľbou z palubných zbraní na nepriateľa v osade Dviški, kde podľa dôverníkov spôsobil medzi partizánmi veľké straty. O pätnásť minút neskôr štartovalo z letiska Ovruč to isté lietadlo s cieľom leteckého prieskumu priestoru Slovečno. Pilot zistil v určenom priestore len vlastné pozemné jednotky. Ďalšie lety proti nepriateľovi vykonali príslušníci letky už 22. novembra 1942, keď vzlietli celkom 5-krát a vykonali letecký prieskum v priestore Jeľsk a Narovľa. Dňa 24. novembra 1942 si piloti mohli pripísať na svoje konto ďalšie bojové lety, počas ktorých zaútočili na obec Skorodnoje. V hlásení, ktoré bolo postúpené na Ministerstvo národnej obrany (MNO), sa v súvislosti s útokom

O tom, že život bojovej leteckej jednotky nie je len o lietaní, ale že v sebe zahŕňa aj iné činnosti, akou je napríklad výkon často nezáživnej „papierovej vojny“, dokumentuje táto fotografia. Na nej fotograf zachytil por. let. Viktora Cvacha (vľavo) a por. let. Karola Kulašíka pri administratívnej práci v kancelárii letky 1.

na Skorodnoje konštatovalo: ,,24. 11. 1942: Letectvo: O 08. 30 h previedlo 1 lietadlo bombardovanie Skorodnoje. Pilot zistil, že bombami bola dedina zapálená a banditi prchli z obce. Pri náletoch boli na smerovom kormidle prestrelené lanká. Lietadlo 09. 20 h pristálo na letisku Ovrutsch (Ovruč – P. Š.). O 09. 30 h opäť 1 lietadlo previedlo bombardovanie Skorodnoje. Pri nálete bolo použitých i palubných zbraní. Lietadlo sa vrátilo o 10. 00 h. O 13. 40 hod. 1 lietadlo previedlo prieskum v priestore Skorodnoje. Pilot uistil, že obec Skorodnoje horí na niekoľkých miestach. Lietadlo pristálo o 14.30 hod. na letisku Ovrutsch.“ Už o dva dni neskôr vzlietli príslušníci Guljaničovej letky s úlohou vykonať bitevné nálety na nepriateľské ciele v priestore Skorodnoje – Slovečno – Lučinki. Pre nízku oblačnosť a hmlu v určenom priestore piloti úlohu nesplnili. S lietadlami, ktoré sa dostali v blízkosti Skorodnoje do nepriateľskej paľby, sa bezpečne vrátili na materské letisko Ovruč. Dňa 6. decembra 1942 bombardoval a ostreľoval z palubných zbraní trojčlenný roj lietadiel obce Biehunki a Torin. Podobné úlohy plnili príslušníci letky aj v nasledujúcich dňoch. Okrem iného sa aktívne zúčastnili spoločnej bojovej akcie nemeckých a slovenských Anton Matúšek, príslušník letky 11 (krycí názov „Atlas 1“), patril k najaktívnejších bojovníkov SVZ pri ZD. Proti partizánom štartoval celkom 14krát. Za bojovú činnosť dostal vyznamenanie Za hrdinstvo III. stupňa a Pamätný odznak 1. stupňa.


jednotiek pri dobýjaní Salizovky.

Bombardovanie Salizovky V súvislosti s jej prípravou vykonal npor. let. J. Zubrík 28. decembra 1942 letecký prieskum v priestore obce Salizovka a vyhotovil schému obrany nepriateľa. O 0900 h, na základe zadovážených a vyhodnotených správ, bombardovali por. let. Dušan Čatloš a čtk. ďsl. Rudolf Mrákava južný okraj Salizovky a opevnenú budovu nachádzajúcu sa 15 km juhozápadne od obce. O 1300 hod. vzlietol J. Zubrík po druhýkrát na prieskumný let na lietadle Fi 156 Storch s úlohou, aby zadovážil podrobnejšie informácie o obrane partizánov. Po jeho návrate vzlietol o 1320 hod. trojčlenný roj stíhacích B-534-iek (D. Čatloš, R. Mrákava a K. Bachratý), ktorý na nepriateľské obranné postavenie zhodil letecké bomby. Dňa 31. decembra 1942 zaútočili na základe správ spresnených letcami na obec nemecké a slovenské pozemné jednotky. Jedným z posledných bojových letov proti partizánom roku 1942, bol let trojčlenného roja dňa 29. decembra 1942, ktorého účelom bolo bombardovanie partizánskych kolón pri obci Toniecz. Po dosiahnutí priestoru bojového nasadenia a následnej identifikácii cieľa zhodili príslušníci roja bomby na nepriateľa a po lete, ktorý trval 85 minút, sa bezpečne vrátili na materskú leteckú základňu. V tomto období už príslušníci letky pri vedení bojovej činnosti v rámci ZD 37

Stot. let. Mikuláš Guljanič pôsobil v rámci SVZ pri ZD v období od 2. dekády augusta 1942 do júla 1943. Za činnosť obdržal vyznamenanie Za hrdinstvo 2. stupňa.

uvádzali do praxe zásady stanovené odbornou smernicou, ktorú vydalo Veliteľstvo vzdušných zbraní (VVZ) na základe nariadenia ministra národnej obrany gen. Ferdinanda Čatloša. Táto smernica jednoznačne určovala pôsobnosť a použiteľnosť letectva, ako aj jeho nasadenie v rôznych bojových akciách pozemných zbraní. Smernice stanovovali, že letectvo plní svoje úlohy: „...a/ bojom útočným za účelom získania prevahy pozemných jednotiek nad nepriateľom, b/ bojom defenzívnym, t. j. strehovým, hliadkovaním a pozorovaním, c/ zabraňovaním nepriateľovi v jeho leteckej činnosti a zásobovaní pozemných častí nepriateľa zo vzduchu, d/ vykonávaním kuriérnej služby pre potreby veliteľa ZD... Pre úlohy uvedené v ad a/, b/, c/, je nutné pri terajšom stave letectva u ZD použiť zásadne len letectva stíhacieho a to v najmenšom počte dvoch lietadiel - roj, až štyroch lietadiel - skupina. Pre úlohy uvedené v ad d/ s výhodou dá sa použiť lietadlo E-241, ktoré má letectvo u ZD v stave.“ Predmetné smernice spresňovali aj obsah jednotlivých úloh. „1. Bitevné útoky: Pod týmto názvom rozumieme útoky na ciele živé a to: pochodové prúdy, tábory, obsadené zákopové postavenia, terény, protilietadlové postavenia ... Na všetky spomenuté úlohy pôsobí le38

tectvo ľahkými pumami a guľometmi ... Bitevné úlohy musia byť prevádzané najmenej skupinou (štyri lietadlá), aby bol útok dôrazný a aby vlastná ochrana bola zabezpečená. 2. Prieskum: Prevádzajú lietadlá stíhacie, ktoré pre svoju rýchlosť a obratnosť majú lepšiu možnosť rýchlo zistiť menšie jednotky, o ktoré sa väčšinou v priestore ZD jedná. Okrem toho stíhač má možnosť ihneď na zistený cieľ zaútočiť. Pri týchto útokoch musí byť zasadený najmenej roj (dve lietadlá) z dôvodu vlastnej ochrany.“... „Zabraňovanie leteckej činnosti nepriateľa. Prevádza sa buď a/ strežením, b/ zasadením podľa správ. V priestore ZD sa vždy bude jednať o zasadenie podľa správ, pretože k preletom nepriateľských lietadiel neprichádza tak často. V prípade hláseného preletu nepriateľa ... alebo zoskoku padákových strelcov, štartujú stíhacie lietadlá - najmenej skupina do uvedeného priestoru, kde napadnú nepriateľa vo vzduchu alebo zaútočia na zoskočivších strelcov na zemi ...” Okruh pôsobnosti slovenského stíhacieho letectva pri ZD nebol týmito smernicami vymedzený priestorovo, ale bol limitovaný časovo. Bojová úloha letca nesmela trvať dlhšie ako jednu hodinu a 30 minút, a to vrátane spiatočného letu. Veliteľ letky sa pri svojej činnosti riadil obsahom predpisu Smernice pre základný a bojový výcvik stíhacieho letectva a služobným predpisom L-II-2. Pri plnení bojových úloh mal zohľadniť všetky skutočnosti tak, „…aby pri najlepších výsledkoch boli čo najmenšie straty na vlastnom materiále a personále“. Podľa Smernice pre použitie letectva u ZD, mohli letectvom disponovať len veliteľ divízie a I. dôstojník štábu divízie. Títo funkcionári vydávali veliteľovi letky rozkaz formou požiadaviek,

Ovruč (dnešný pohľad). V jej blízkosti sa nachádzalo materské letisko Letky 11.


ktoré kládli na letectvo. Veliteľ letky po náležitom zhodnotení požiadaviek, po vlastnej úvahe a v súlade s predpisom L-II-2 alebo Smernicou pre základný a bojový výcvik stíhacieho letectva, použil také typy a také množstvo lietadiel, ktoré boli na splnenie zadanej bojovej úlohy najvhodnejšie. Veliteľ divízie, resp. jeho zástupca, mal pri bojovom nasadení letectva zvážiť nutnosť použitia vlastného letectva vzhľadom na pomerne nízky materiálny stav letky na zimné akcie. Zároveň mal posúdiť, či je nutnosť nasadenia letectva úmerná sile bojových jednotiek nepriateľa a či opotrebovanie leteckého materiálu a jeho prípadná strata sú úmerné výsledku, ktorý by sa mal nasadením letectva dosiahnuť. O spôsobe vykonania bojovej úlohy, o počte nasadených lietadiel, ako aj o ich výzbroji rozhodoval zásadne veliteľ letky. O skutočnosti, že bojovú činnosť príslušníkov letky 11 velenie divízie naďalej hodnotilo veľmi priaznivo, vypovedá aj pochvalné uznanie plk. gšt. R. Pilfouska. Ten na konci prvej dekády januára 1943, pri príležitosti ukončenia prvej etapy nemeckej zimnej protipartizánskej ofenzívy, na ktorej sa aktívne zúčastnili aj jednotky ZD, nezabudol vyzdvihnúť ani podiel letcov, ktorí ,,prispeli značnou mierou k úspechu prieskumnou činnosťou, paľbou a bombardovaním“.

Jar – nárast počtu letov Charakter bojovej činnosti príslušníkov stíhacej letky 11 v rámci SVZ pri ZD nezaznamenal ani počas ďalších mesiacov žiadne podstatné zmeny. Okrem spolupráce so slovenskými a nemeckými

Por. let. Imrich Výrostko, dočasný veliteľ letky 3, na základe nariadenia veliteľa leteckého pluku z 22. marca 1943, odoslal do poľa k ZD trojicu lietadiel Š-328. Jeho podriadení však k plneniu služobnej úlohy pristúpili povrchne. Trojica „kravičiek“ odletela do Ovruče bez bubnových zásobníkov pre pozorovateľské guľomety. Z tohto dôvodu neboli na mieste určenia schopné poľnej prevádzky.

pozemnými jednotkami zaisťovali letci bezpečnosť vlastných a spojeneckých autokolón, ktoré premávali po cestách ohrozovaných partizánmi. Súčasne vykonávali aj kuriérnu službu v rámci ZD. So zlepšením počasia zákonite narastala aj bojová činnosť príslušníkov letky 11 proti partizánom. Už 15. marca 1943 vykonali bitevný nálet na obec Szianskaja. Ďalšie bojové lety nasledovali v rýchlom slede. Dňa 22. marca 1943 si pilot letky P. Kalmančok zaznamenal do zápisníka let s cieľom bojového prieskumu železničnej trate Ovruč – Jeľsk. O dva dni neskôr k nemu pribudol prieskum cesty Ovruč – Jeľsk, ktorý bol spojený s ochranou slovenskej vojenskej kolóny. Vzhľadom na nevyhnutnosť materiálneho doplnenia a obmeny personálu letky 11 dostal veliteľ leteckého pluku nariadenie z 22. marca 1943, na základe ktorého mala letka 3 odoslať „za najbližšieho priaznivého počasia“ do poľa k stíhacej letke 11 trojicu lietadiel Š-328. V poli mali plniť úlohy podľa rozkazov veliteľa SVZ pri ZD. Po zohľadnení skutočnosti, že letka 11 disponovala v tomto období len stíhacími lietadlami typu B-534, mali byť osvedčené Š-328 pri odlete do poľa vybavené aj najnutnejším materiálom na ich obsluhu, ošetrovanie a prevádzku. Ako pozorovatelia a pilo-

ti týchto lietadiel mali odísť do poľa tí príslušníci leteckého pluku, ktorí v poli ešte neboli, resp. tam boli len krátky čas. Osobitne sa zdôrazňovalo, že posádky nemusia byť len od letky 3. Okrem troch posádok lietadiel Š-328, ktoré vykonali letecký presun k ZD, odišla časť nových príslušníkov SVZ pri ZD do poľa vlakovým transportom po trase Žilina – Brest – Minsk – Ovruč. Vystriedali tam pilotov letky, ktorí vykonávali poľnú službu už od začiatku októbra 1942.

Oslavovaní tlačou Do apríla roku 1943 vykonali príslušníci slovenských letiek v rámci ZD celkom 243 bojových náletov a 316 prieskumných letov. Pri bombardovacích letoch zhodili na zistené nepriateľské ciele celkom 2 900 kg leteckých bômb. Ich bojovú činnosť na Ukrajine a v Bielorusku charakterizovala dobová slovenská tlač takto: „K úspechom a víťazným činom slovenských letcov na východnom fronte v tichosti sa pridružujú ich kamaráti na Ukrajine a Bielorusku a zapisujú sa tak do dejín boja proti boľševizmu. Bok po boku s kamarátmi od pozemných zbraní, združení s ostatnými národmi Európy v jeden celok, bojujú naši letci ďaleko od domova za lepšiu budúcnosť kontinentu, za bezpečnosť svojho národa a vlasti.“ Napriek týmto propagandistickým

vyjadreniam, ktoré oslavovali činnosť a vysokú bojovú morálku príslušníkov SVZ pri ZD, sa aj v rámci tejto, dovtedy veľmi pozitívne hodnotenej jednotky, začali prejavovať rozkladné javy, ktoré vyvrcholili 17. mája 1943, keď od leteckej jednotky „Atlas 1“ zbehli z letiska Ovruč na lietadle Š-328 slob. Imrich Haščík, stk. v zál. Pavol Hrivík a stk. v zál. Jozef Jančo. Ich úmysel bol jednoznačný – navždy sa vyhnúť výkonu vojenských povinností a prejsť na stranu nepriateľa. Podľa výpovede J. Janča z 22. júna 1943 spísanej a podanej na veliteľstve oddielu poľného žandárstva v Kozinkách, išlo o nápad I. Haščíka. Ten bol k SVZ pri ZD premiestnený z Leteckej školy, z ktorej ho vylúčili pre disciplinárne záležitosti. Je zrejmé, že Haščík sa s „odobratím krídel“ nikdy vnútorne nevyrovnal a v novom služobnom zaradení nevidel svoju budúcnosť. Podľa Jančovho vyhlásenia ju videl v sovietskom Rusku. Na realizáciu svojich plánov však potreboval odhodlaných pomocníkov. Stali sa nimi strelníci v zálohe P. Hrivík a J. Jančo. Trojica bola rozhodnutá svoj plán realizovať už v nedeľu 16. mája, pre nevhodné letové počasie však musela zámer odložiť na druhý deň, teda na pondelok 17. mája 1943.

Veliteľ vzdušných zbraní ocenil výsledky činnosti npor. let. Rudolfa Galbavého a príslušníkov jeho letky pri bojovom nasadení v rámci ZD, ktoré získali v období od 3. júna 1942 do 15. októbra 1942. Vo veliteľskom uznaní osobitne vyzdvihol veľmi dobrý výkon leteckých mechanikov. Prezident republiky ho za činnosť na fronte vyznamenal vyznamenaním Za hrdinstvo III. stupňa a Pamätným odznakom 1. stupňa.


39

Sprava: stot. let. Mikuláš Guljanič, npor. let. Ladislav Hron, por. let. Július Drozd, neznámy. V pozadí nemecké viacúčelové lietadlo Fieseller Fi 156 Storch, ktoré od vojenského veliteľa Ukrajiny Gen.d.Flieg. Karla Kitzingera žiadal veliteľ divízie plk. gšt. Rudolf Pilfousek spisom z 3. decembra 1942. Žiadosť o toto lietadlo zdôvodnil nasledovne: „Nakoľko už dnes boj proti banditom neni mysliteľný bez vzdušného prieskumu, prosím o pridelenie dvoch lietadiel „Fiseler Storch“, ktoré by mohli byť v Kosinki.“

Aby mali voľný prístup k lietadlu, vzal si Haščík dobrovoľne službu veliteľa stráže na letisku v Ovruči. V stanovený deň sprisahanci spoločne s nič netušiacimi príslušníkmi stráže vytlačili z hangára na letiskovú plochu lietadlo Š-328. Počas príprav na samotný úlet, prirodzene, nepotrebovali žiadnych svedkov, resp. vojakov, ktorí by im mohli plán skomplikovať. Haščík ako veliteľ stráže preto odoslal príslušníkov strážneho družstva na strážnicu, kde mali zotrvať až do fiktívneho príchodu veliteľa letky 11. Po krátkej inštruktáži sa trojica zbehov vzniesla na palube lietadla do vzduchu a zamierila smerom na Kursk, odkiaľ mala preletieť líniu nemecko-sovietskeho frontu. Let sa však nevyvíjal podľa predstáv trojice utečencov a pri obci Černigov musel Haščík pre technickú poruchu lietadla pristáť. Po jej odstránení sa opäť vzniesli do vzduchu a pokračovali v dobrodružnom lete smerom na Briansk. Avšak v daždivom počasí stratil Haščík orientáciu a po druhýkrát sadol s lietadlom v neznámom teréne. V tomto prípade v blízkosti obce Prvý Vojin vzdialenej asi 40 km od Brianska, kde chcel získať informácie o polohe. V obci však slovenských utečencov zadržala

nemecká hliadka. Na základe Haščíkovej nepravdivej informácie, že ich vyslali z Ovruča na prieskum do priestoru Gomeľ, ale že pre nepriazeň počasia zablúdili, ich nemecká hliadka prepustila. Následne ich ubytovali v civilnom dome a sľúbili materiálno-technickú pomoc, aby sa mohli na druhý deň vrátiť k svojej leteckej jednotke. Po chvíli sa však Nemci vrátili, slovenských vojakov zatkli a eskortovali do vojenskej väznice v meste Orel.

Dramatický útek a zadržanie Po desiatich dňoch väznenia ich odoslali na pomocné práce do kuchyne, kde sa im podarilo nájsť na smetisku pílku na železo, ktorou za päť ďalších dní prepílili väzenské mreže a „otvorili“ si cestu na slobodu. Ich útrapy sa však neskončili, pretože na úteku ich zadržala miestna milícia, ktorá ich odovzdala maďarskej vojenskej jednotke v obci Narovľa. Odtiaľ ich bez eskorty odoslali priamo do Brianska. Zo železničnej stanice v Briansku ich osobným automobilom odviezli na nemecké veliteľstvo tamojšieho letiska, kde opätovne zopakovali svoju verziu o nešťastnom „prieskumnom lete“ do priestoru Orel. Po vypočutí troch „zblúdilých spojenec-

Nové pôsobisko letky – Minsk (dnešný pohľad)

40


kých letcov“ ich ubytovali v nemeckých kasárňach a sľúbili im, že do Ovruča pošlú fonogram s informáciou o ich osude. Zbehovia, pochopiteľne, na odpoveď z Ovruča nečakali. Haščík spolu s Hrivíkom utiekli ešte v ten deň. Unavený J. Jančo však zotrval v priestoroch nemeckých kasární celý jeden deň. Po načerpaní nových síl tiež zutekal. Jeho anabáza sa skončila 21. júna 1943 o 010 hod., keď bol na základe dôverných informácií zaistený por. R. Chabenom, veliteľom oddielu poľného žandárstva v obci Kozinky. Stk. v zál. J. Jančo bol neskôr na základe rozsudku poľného súdu uznaný za vinného v plnom rozsahu a uväznený vo vojenskej väznici. Jeho spoločníkov Haščíka a Hrivíka odsúdili v neprítomnosti na trest smrti. Napriek opísanému činu trojice zbehov možno konštatovať, že bojová činnosť letky npor. L. Hrona sa počas mája 1943 neznížila a možno ju hodnotiť ako veľmi intenzívnu. Letka 11 sa v tomto období aktívne zapájala do ofenzívnych protipartizánskych akcií nemeckých jednotiek v tzv. Mokrom trojuholníku. Priama letecká podpora, ktorú poskytovali nemeckým jednotkám, spočívala predovšetkým v rozsiahlej prieskumnej činnosti. Často sa spájala s bitevnými a bombardovacími náletmi. Jedna z takýchto spoločných akcií sa uskutočnila 13. mája 1943 v priestore Droňki – Po-

gonnoje – Babčin – Noravľa – Černobyľ, kde jedno lietadlo ostreľovalo kolónu partizánov južne od osady Droňki a neskôr južne od osady Babčin. O tri dni neskôr ostreľovalo slovenské lietadlo vykonávajúce letecký prieskum v priestore Narovľa – Savoit – Viašišče, partizánsky tábor v obci Viašišče. Pilot lietadla pri útoku zapálil niekoľko domov. O deň neskôr, teda 19. mája, napadli obec Viašišče štyri lietadlá, pričom na ňu zhodili letecké bomby a následne ju ostreľovali z palubných zbraní. Dňa 20. mája 1943 počas prieskumu v priestore Narovľa – Dermoviči ostreľovalo slovenské lietadlo partizánov pri osade Antonov a partizánsky trén pri Lomači. Nasledujúci deň jedno lietadlo bombardovalo a zapálilo obec Vystupoviči. V ranných hodinách dňa 28. mája 1943 uskutočnil stíhací roj lietadiel B-534 bombardovací nálet na obce Bujnoviči a Stodoliči. Večer 8. 6. 1943 bombardovali dve slovenské lietadlá obce Remesy a Gliňanyje. Bombardovací nálet na obec Glyňanyje sa uskutočnil aj o deň neskôr. Túto činnosť leteckej zložky ZD ocenil v periodickom hlásení na MNO aj veliteľ divízie, ktorý poznamenal, že vykonala ,,cenné služby, čo i nemecké veliteľstvá s povďakom kvitovali“.

Od začiatku júna 1943 sa súčasti ZD popri plnení pridelených úloh pripravovali na plánovaný presun do oblasti Minska, kde mali prejsť do podriadenosti nemeckého veliteľstva Ostland. Bezprostredným popudom na urýchlené plnenie komplexu úloh spojených s prípravami ZD na odchod do novej operačnej oblasti, v ktorej mal vojenský veliteľ oblasti Ostland poskytnúť divízii príležitosť na výcvik a upevnenie disciplíny a potom ju pohyblivo, pokiaľ možno zomknuto zasadzovať s tým úmyslom, aby sa predišlo nežiaducim kontaktom medzi jednotkami a civilným obyvateľstvom, sa stala osobná návšteva náčelníka štábu maďarskej 18. divízie. Ten plk. gšt. R. Pilfouskovi oznámil, že presun maďarských jednotiek z priestoru Berdičeva do oblasti ZD sa začne 15. júna 1943.

Nové pôsobisko jednotky Presun jednotiek ZD do priestoru Zaslavľ – Minsk – Sluck sa začal na konci poslednej dekády júna 1943 a trval až do konca prvej augustovej dekády roku 1943. Veliteľ ZD dúfal, že presunom jednotiek do nového priestoru sa prerušia osobné väzby medzi slovenskými vojakmi a civilným obyvateľstvom, ako

aj s partizánmi a výrazne sa zlepší disciplína. Mala k tomu prispieť aj skutočnosť, že predtým roztrúsené slovenské jednotky sa opäť sústreďovali do organických celkov a spoločne sa ubytovali v miestach, kde boli nemecké posádky. Z týchto dôvodov hodnotil presun ZD do nového operačného priestoru jej veliteľ veľmi pozitívne. V čase presunu ZD do nového priestoru sa v rámci divízie uskutočnila aj nutná reorganizácia, ako aj jej premenovanie na 2. pešiu divíziu. Velenie divízie prevzal od 10. augusta 1943 plukovník pechoty (plk. pech.) Karol Peknik. V mieste bývalej dislokácie divízie nezotrvala ani letka 11, ktorá sa z letiska v Ovruči premiestnila do nového pôsobiska – letiska v Minsku. Piloti letky pritom preleteli štyri B-534, tri Š-328 a jednu E-241. Bojová činnosť letky 11 neustala ani v novom priestore operačného nasadenia a jej príslušníci ďalej bombardovali a z palubných zbraní ostreľovali pozemné nepriateľské ciele. Za túto činnosť dostali vyznamenanie Za hrdinstvo III. stupňa títo príslušníci letky 11: npor. let. L. Hron, por. let. T. Čája, por. let. M. Ertl, čtk. F. Bošmanský, čtk. V. Fuljer, čtk. R. Mitošinka a čtk. J. Simkanič. Veliteľa SVZ pri ZD majora let. Mikuláša Guljaniča dekorovali vyznamenaním Za hrdinstvo II. stupňa. V súvislosti s bombardovacími a bitevnými, resp. hĺbkovými náletmi, treba poznamenať, že v mnohých prípadoch sa cieľmi slovenských letcov stávali obce, ktoré sa nachádzali v tzv. „ partizánskych oblastiach“. Intenzívna letecká činnosť pokračovala aj 16. júla 1943, keď trojčlenný roj lietadiel Š-328 o 0950 hod. zbombardoval a ostreľoval z palubných zbraní obce Rybakovčina a Kolodin. Vzápätí, o 0955 hod., troj-

Gen. I. triedy Ferdinand Čatloš počas výkonu funkcie ministra národnej obrany venoval rozvoju vojenského letectva veľkú pozornosť. Na fotografii ho vidíme počas jednej z návštev slovenských jednotiek na východnom fronte. Zľava: stot. let. Ivan Haluzický, gen. I. triedy Ferdinand Čatloš, plk. pech. Pavol Kuna a mjr. gšt. Anton Ďurčanský.


41

Npor. let. Ladislav Hron, veliteľ letky 11 a por. let. Július Drozd, jeho pobočník, pri chvíľach voľna na letisku v Ovruči. L. Hron vykonával funkciu veliteľa letky 11 od 16. marca 1943. Velenie letky fyzicky prevzal od mjr. let. Mikuláša Guljaniča dňom 30. apríla 1943. Z východného frontu sa na Slovensko vrátil až 22. októbra 1943. Veliteľ 2. pešej divízie plk. gšt. Karol Peknik mu udelil osobitné pochvalné uznanie za výbornú spoluprácu, svedomité, usilovné vykonávanie bojových úloh a disciplinované vedenie letky v rámci divízie.

členný roj lietadiel B-534 zbombardoval a ostreľoval obec Teplen. O 1140 hod. rozšíril paletu bombardovacích náletov ďalší trojčlenný roj lietadiel Š-328, ktorý zbombardoval obce Gudnich a Tarasovo. O 1330 hod. sa do bombardovania obce Rybakovčina pustilo lietadlo typu Š-328. Od 1335 do 1345 hod. bombardovalo lietadlo typu Š-328 obce Krugloje a Gatnoje. Dobové dokumenty hodnotili nálety ako úspešné, keďže všetky obce po bombardovaní horeli. Už o deň neskôr, t. j. 17. júla 1943 o 1045 hod., štartoval trojčlenný roj lietadiel Š-328, aby zbombardoval obec Borki, ktorú leteckými bombami rozbil a zapálil. O 1050 hod. odštartoval ďalší trojčlenný roj lietadiel B-534, aby skazu obce dovŕšil. Bombardovanie sa hodnotilo ako veľmi úspešné. Na záver ostreľovali stíhači ťažko skúšanú dedinu z palubných zbraní. Pri týchto typoch leteckých útokov, 42

ktoré neboli v rámci SVZ vôbec ojedinelé, bolo veľmi často zasiahnuté aj civilné obyvateľstvo. Od 1. augusta 1943 došlo v rámci SVZ pri 2. pešej divízii k zásadnej organizačnej zmene. Od tohto dňa bolo vzhľadom na nedostatok personálu vzdušných zbraní a najmä malý počet nasadených jednotiek letectva (letka 11 a 3. batéria DPLP), zrušené veliteľstvo SVZ pri ZD. Letka 11 a 3. batéria DPLP odvtedy podliehala po všetkých stránkach priamo veliteľstvu 2. pešej divízie. Ďalšia z obmien lietajúceho personálu a leteckej techniky patriacej do výzbroje letky 11 nastala v dňoch 12. – 13. augusta 1943, keď velenie letky odoslalo do zázemia tri lietadlá Š-328 a jednu E-241. Na Slovensko na nich odleteli piloti V. Fuljer, F. Klubal, J. Simkanič a A. Mutňanský. Veliteľ leteckého pluku za nich odoslal k letke 11 ako náhradu Ľ. Pajtinu, Ľ. Munáka a J. Winkelmessa.

Nálet na Vikatčeno Aj po tejto personálnej obmene lietajúceho personálu a čiastočnej výmene leteckej techniky, ktorá bola opotrebovaná náročnou službou v poľných podmienkach, sa príslušníci letky 11 aktívne zapájali do bojovej činnosti slovenskej 2. pešej divízie. Svedčí o tom aj udalosť z 9. septembra 1943, keď J. Kaliský lokalizoval partizánsky tábor pri obci Vikatčeno a následne naň zaútočil. Cieľ úspešne zbombardoval a ostreľoval z palubných zbraní B-534. Partizáni však streľbu opätovali a Kaliského stroj na viacerých miestach zasiahli. Napriek poškodeniu lietadla čtk. J. Kaliský dokázal uloženú bojovú úlohu splniť, „... nakoľko obec bola zapálená a zničená“. Nálet na Vikatčeno bol jeho 40. bojovým letom v rámci protipartizánskych akcií. Takmer k tragickej udalosti došlo 18. októbra 1943, keď počas letu trojčlen-

Dňa 15. októbra 1940 bolo zavedené označenie slovenských vojenských lietadiel novými vysostnými znakmi na základe odporúčania nemeckej leteckej misie pri MNO


ného roja stíhacej letky 11 zasiahol nepriateľ streľbou zo zeme lietadlo B-534 pilotované R. Mitošinkom. Udalosť však mala šťastný koniec. Zásah do chladiča motora prinútil Mitošinku núdzovo pristáť na úzkom páse poľa. Napriek úsiliu veliteľa roja čtk. F. Bošmanského, ktorý sa pokúšal pristáť v blízkosti kamaráta, vziať ho na krídlo a dopraviť na materské letisko v Minsku, sa mu úmysel nepodarilo realizovať. Potom, ako Bošmanský pristál v Minsku a zahlásil, čo sa stalo, dostal rozkaz, aby odletel s lietadlom E-241 po Mitošinku. Po prílete do priestoru núdzového pristátia už len stihol zaregistrovať, ako jeho spolubojovníka odvádza skupina bieloruských partizánov. Negatívny vývoj morálky 2. pešej divízie, ktorý charakterizovala pretrvávajúca rozkladná činnosť prejavujúca sa prechodmi časti jej príslušníkov na stranu partizánov a jednoznačný nárast protinemeckého cítenia medzi značnou časťou z nich, dospel do takého štádia, že 2. pešia divízia nebola súca plniť bojové úlohy na východnom fronte. Túto skutočnosť konštatoval, okrem veliteľa 2. pešej divízie plk. gšt. K. Peknika, aj nemecký generál pri MNO SR Friedrich Schlieper, ktorý vykonal inšpekciu jednotiek 2. pešej divízie. V správe, ktorú zaslal centrále nemeckej vojenskej spravodajskej služby, nielenže úspešne diagnostikoval tento nelichotivý stav, ale zároveň navrhol, aby sa 2. divízia (ZD) vyňala z bojov proti bandám, pretože sa na to pre mentalitu jej príslušníkov aj tak nehodí. Dňa 7. októbra 1943 tlmočil

27. októbra 1942 bol po oboch stranách prednej časti motorového krytu lietadla namaľovaný emblém znázoňujúci biely dvojramenný kríž s modrým trojvrším a slnkom v pozadí

ciplinované vedenie letky 11 v rámci 2. pešej divízie udelil veliteľovi letky 11 npor. let. L. Hronovi.

Odchod na Slovensko

šéf nemeckej vojenskej misie na Slovensku slovenskej vláde správu podpísanú gen. Wilhelmom Keitelom. Okrem iného sa v nej konštatovalo, že nemecké velenie uvažuje o presunutí divízie do Talianska a o jej nasadení na stavebné práce v tyle frontu. Nemecká strana navrhovala, aby sa 2. pešia divízia zreorganizovala na stavebnú brigádu s výzbrojou a technickými prostriedkami, ktoré budú zodpovedať jej neskorším úlohám. Súhlas slovenskej vlády s navrhovaným riešením prišiel do Berlína už 8. októbra 1943. O dva dni neskôr dostalo operačné oddelenie Hlavného veliteľstva nemeckej brannej moci rozkaz vyčleniť slovenskú 2. pešiu divíziu z doterajšieho nasadenia a stiahnuť ju z priestoru súčasnej dislokácie s cieľom reorganizácie a transformácie na stavebnú brigádu. Na Slovensko sa mali odoslať ťažké zbrane a zariadenia vrátane lietadiel patriacich divízii a časť mužstva. Reorganizácia pešej divízie a jej transformácia na Technickú brigádu sa mala zavŕšiť do 28. októbra 1943. Vzhľadom na to, že definitívne rozhodnutie vo veci odsunu ťažkej výzbroje divízie vrátane letectva na Slovensko, ako aj o reorganizácii divízie na technickú jednotku už padlo, vyplynul z toho aj záver o nevyhnutnom odchode príslušníkov leteckej zložky. Veliteľ 2. pešej divízie plk. gšt. K. Peknik udelil pochvalu príslušníkom letky 11 za svedomité a vzorné plnenie bojových úloh, ktorými výdatne podporovali úspešné vykonanie viacerých bojových akcií 2. pešej divízie. Osobitné pochvalné uznanie za výbornú spoluprácu, svedomité, usilovné vykonávanie bojových úloh a dis-

Dňa 25. októbra 1943 začal lietajúci sled letky 11 presun na Slovensko. Odchodom pozemného sledu letky 11 na Slovensko sa definitívne uzavrela bojová činnosť slovenského letectva v rámci ZD, resp. 2. pešej divízie na Ukrajine a v Bielorusku. Činnosť leteckých jednotiek pôsobiacich v rámci ZD od júna 1942 do októbra 1943 možno napriek pretrvávajúcej technickej zastaranosti leteckého parku hodnotiť ako veľmi úspešnú. Slovenskí letci, ktorí sa v priestore operačného nasadenia nestretli vo vzduchu so žiadnym protivníkom, plnili úlohy spojené s kuriérnou službou, leteckým prieskumom, bombardovacími a bitevnými náletmi na partizánov a ich tábory. Ich profesionálne majstrovstvo, odvaha a disciplína boli veľakrát vyzdvihnuté nielen v hláseniach veliteľstva ZD, VVZ a leteckého pluku, ale aj v hláseniach nemeckých veliteľov, ktorých jednotkám poskytli účinnú leteckú podporu. Treba však podotknúť, že ich ovplyvnila skutočnosť, že nepriateľ, t. j. partizáni, nedisponovali nielen leteckou technikou, ale nemali vybudovanú ani zodpovedajúcu protilietadlovú obranu. Slovenských letcov preto pri útokoch na lokalizované nepriateľské ciele zväčša ohrozovala len neorganizovaná streľba zo všetkých typov ručných zbraní, ktorými partizáni disponovali. Napriek nízkej palebnej sile nepriateľa však treba podotknúť, že slovenské lietadlá zasiahli často jednotlivé strely, z ktorých každá mohla byť pre pilota osudnou, pretože lietadlá používané jednotkami SVZ pri ZD neboli vybavené zodpovedajúcou pasívnou ochranou nielen pilota, ale ani dôležitých častí lietadla. Pri hodnotení bojovej činnosti slovenské-


ho letectva na Ukrajine a v Bielorusku v rokoch 1942 – 1943 však nemožno zabudnúť ani na fakt, že piloti zasiahli pri útokoch niekoľkokrát aj bezbranné civilné obyvateľstvo a podieľali sa tak na ničím neospravedlniteľných represáliách. Letecké jednotky (letka 1, letka 11) pôsobiace v rámci SVZ pri ZD boli pre divíziu prínosom a pre pozemné jednotky vykonali cenné služby. Z hľadiska leteckých výkonov a preukázaných odborných kvalít možno pozitívne hodnotiť aj činnosť letky 2, ktorá plnila úlohy kuriérnej letky v operačnom priestore ZD. Literatúra:

RAJNINEC, J.: Slovenské letectvo 1939 – 1944. 1. zv. Bratislava 1997. BYSTRICKÝ, J.: Zaisťovacia divízia na okupovanom území Ukrajiny a Bieloruska (september 1941 – november 1942). In: Vojenská história, roč. 3, 1999, č. 4 BYSTRICKÝ, J. – ŠUMICHRAST, P.: Letka 13 v dokumentoch a obrazoch. Bratislava 2004. PROKEŠ, J. – BEZNÁK, M.: Takmer pravdivý príbeh. Bratislava 1997. ŠUMICHRAST, P. – KLABNÍK, V.: Slovenské letectvo 1939 – 1944. 2. zv. Bratislava 2000. ŠUMICHRAST, P. - ANĎAL, J.: Avia B-34, B-534 a Bk-534 slovenských pilotov 1939 – 1944. Poprad 2003. pplk. v zál. PhDr. Peter Šumichrast. PhD., (1967), je riaditeľom Odboru vojenskohistorických výskumov Vojenského historického ústavu (VHÚ) v Bratislave a zástupcom riaditeľa VHÚ. Je autorom monografie Slovenské letectvo na východní frontě 1941 – 1943 (2006) a spoluautorom monografií Letka 13 v dokumentoch a obrazoch (2004) a Slovenské letectvo 1939 – 1944, 2. zv. (2000). Okrem toho publikoval desiatky vedeckých monografií a článkov.

43

Futbal pod Dávidovou hviezdou

Málo známa kapitola športových dejín Slovenska Peter Bučka

SC Makabea Pressburg 1913

O žiadnom športe sa nenapísalo toľko ako o futbale. Táto kolektívna hra bola a stále je na Slovensku najpopulárnejším športovým odvetvím. Dôvodov, prečo práve futbal vzbudzuje toľko pozornosti a vyvoláva množstvo emócií, je nepochybne viac. Bez akýchkoľvek pochybností sem patria aj tie národnostné, a to nielen na medzinárodnej úrovni. Roku 1925 sa napríklad pri príležitosti otvorenia futbalového štadiónu ŠK Makabea Bratislava uskutočnil priateľský zápas výberov židovského a maďarského zväzu. Brniansky časopis Sport napísal, že z futbalového stretnutia sa stal zápas vo voľnom štýle. Futbal plnil často úlohu citlivého barometra nacionálnych nálad. Nie raz bol s týmto cieľom aj zneužitý. To, že táto hra sa môže stať aj nástrojom politiky, si uvedomovali jeho funkcionári už v minulosti. Pripomeňme si, že futbal zapustil korene na Slovensku ešte koncom 19. storočia. Toto obdobie bolo spojené s tuhou maďarizáciou, a tak mohli futbalové kluby na Slovensku vznikať len s maďarskými názvami. Skutočnosť, že uhorské úrady akceptovali roku 1912 založenie židovského futbalového klubu Makabea Pressburg, vyplývalo 44

nielen z toho, že rokovacou rečou klubu bola nemčina, ale aj z ďalších faktorov, akými boli napríklad mnohopočetnosť a integrita nemeckej komunity v Bratislave.

V novej republike Skôr, ako mohla Makabea Pressburg prehovoriť do štatistiky súťaží organizovaných pre Horné Uhorsko, vypukla prvá svetová vojna, po ktorej sa menila mapa Európy. Slovensko vstúpilo do nového manželstva História 1-2 / 2011 / Putovanie dejinami

tentoraz s rečovo oveľa bližšími Čechmi. O osude Slovenska nebolo ani po vzniku Československa definitívne rozhodnuté, aspoň nie tak, ako sa to javí zo súčasného pohľadu. Najskôr to bolo úsilie prvej povojnovej maďarskej vlády získať Slovensko späť prostredníctvom sľubov a neskôr, v období Maďarskej republiky rád, sa o to nová maďarská vláda pokúšala vojenskou silou. Počiatočné labilné pomery na Slovensku po vzniku Československa je možné dokumentovať aj na príklade futbalu. Dňa 12. októbra 1919, teda takmer rok po

ŠK Makabea Bratislava 1922

vyhlásení nového štátu, vznikol Szlovenszkói Labdarúgók Szövetsége (SzLSz), čiže Slovenský futbalový zväz s maďarským názvom. Medzi zakladajúcimi členmi bolo 86 športových klubov z celého Slovenska. Len minimálny počet používal slovenský názov a zostal neorganizovaný. Medzi zakladajúcimi členmi SzLSz boli aj židovské športové kluby Pozsonyi Makkabea Sport Club (ŠK Makabea Bratislava), Kassai Hakoah Sport Egysűlet (Športová jednota Hakoah Košice) a Rózsahelyi Makkabea Sport Egysűlet (Športová jednota Makkabea Ružomberok). SzLSz začal na Slovensku organizovať súťaž, ktorá sa nedohrala, pretože tomuto zväzu na priamy podnet Československého futbalového zväzu (ČSFZ) neschválili stanovy. Aby sa vyhli vzájomným národnostným treniciam, neprijali predstavitelia športu zásadu teritoriálneho členenia, ale uplatnili národnostný princíp. Maďarské kluby tak boli donútené vytvoriť si Maďarský futbalový zväz na Slovensku. Ten potom s nemeckým, židovským, poľským a ČSFZ vytvoril Československú futbalovú asociáciu (ČSAF), ktorú roku 1923 prijali do medzinárodnej futbalovej federácie FIFA. Vo vedení ČSAF zastupoval ŽFZ funkcionár K. Weil, ktorého roku 1924 zvolili za podpredsedu asociácie. Židovský futbalový zväz (Kewucas Mesehakej Kadúr Régel Jehudith šel) vznikol 21. novembra 1920 v Prahe, ktorá sa stala jeho sídlom. Do leta 1921, keď sa československý a nemecký futbalový zväz dohovorili na utvorení ČSAF, patrili židovské futbalové kluby do toho zväzu, ktorý mal na danom mieste prevahu. Na Slovensku to bol už

spomínaný SzLSz. Po vzniku ČSAF sa činnosť Židovského futbalového zväzu (ŽFZ) rozbehla naplno. ŽFZ riadil zväzový výbor (vaad kewucath), na čele ktorého stál predseda (nasij), ten vykonával súčasne funkciu konateľa. Nemenej dôležitým funkcionárom zväzu bol podpredseda, ktorý bol súčasne zväzovým kapitánom (madrich hameschakin veomanuth). Riadil zväzové majstrovstvá a medzinárodné stretnutia zväzu. Ďalšími funkcionármi zväzového výboru boli: pokladník (hamarceh lekupah), dvaja revízori (hamarceh lebikoret) a delegáti jednotlivých žúp, ktorí zastávali príslušné funkcie. Z Čiech to bol trestný a amatérsky referent (hamarceh le-oneš ulechavewuth), z južnej Moravy archivár a zapisovateľ (legnigah vamazkjr), z Ostravska dorastenecký referent (hamarceh lessofijach), zo Slovenska tlačový referent (hamarceh leitamuch) a z Podkarpatska matrikár (hamarceh leršimach). Členom zväzového výboru bol aj zástupca (hamarceh lešoftej) z Ligy židovských futbalových sudcov

(Agudath šof´té hahachráh haj´hudith).

Východné župy židovského zväzu Vnútorne sa ŽFZ delil na päť žúp (felechov). V historických krajinách boli tri župy: v Čechách bola sídlom Praha, na južnej Morave to bolo Brno a severná Morava a Sliezko malo svoje centrum v Ostrave. Na Slovensku vznikli dve župy: Juhozápadná so sídlom v Bratislave a Karpatská, ktorá bola na území medzi Vrútkami a východnou hranicou štátu. Centrom tejto župy boli Košice. Juhozápadná župa nikdy nerozvinula samostatnú činnosť, a to napriek tomu, že futbal sa okrem Bratislavy hral aj v ďalších židovských športových kluboch a jednotách juhozápadného Slovenska. Košické stredisko vytvorilo Karpatský okrsok ŽFZ a roku 1922 odštartovalo svoju oficiálnu súťaž. Zakladajúcimi členmi Karpatského okrsku ŽFZ sa pri jeho vzniku v roku 1921 stali futbalové oddiely Herzl Vrútky, Makabea Ružomberok, Makabea Liptovský Svätý Mikuláš, Hagibor Kežmarok, Hagibor Bardejov, Makabi Prešov, Hakoach Košice, Makabea Užhorod, Makabea Beregzász

ŠK Makabea Liptovský Mikuláš 1922

Herzl Vrútky 1923


45

Hagibor Bardejov 1923

a Sámson Huszt. Išlo teda nielen o kluby zo Slovenska, ale aj Podkarpatskej Rusi, ktorá sa stala súčasťou nového štátu. Majstrovstvá tohto okrsku boli jednokolové a uskutočnili sa len dva razy. Roku 1922 sa stal víťazom Hakoach Košice a roku 1923 Makabea Ružomberok. Vo zväzových majstrovstvách sa ani jedno zo spomínaných družstiev nepresadilo. Karpatský okrsok mal aj svoj reprezentačný výber. Roku 1923 ho tvorili futbalisti družstiev Hakoach Košice, Makabea Ružomberok, Makabi Prešov a Hagibor Kežmarok. V tom istom roku sa uskutočnil aj výberový zápas proti Východoslovenskej župe ČSFZ. Potom však došlo k futbalovému odmäku, ktorý priniesol výrazný pokles členskej základne. Roku 1926 mal ŽFZ už len 194 členov, čo predstavovalo len desatinu pôvodného stavu členskej základne. Na situáciu reagoval ŽFZ vstupom do Zväzu telovýchovných jednôt Makabi, s ktorým vytvoril Židovskú telocvičnú a športovú obec pre Československo. Fúzia znamenala nárast členskej základne

ŽFZ, ale nevyriešila problémy organizovania pravidelných súťaží a zväzových majstrovstiev. Túto skutočnosť riešilo valné zhromaždenie ŽFZ, ktoré sa uskutočnilo vo februári 1928. Najdôležitejším bodom schôdze bola otázka ďalšej existencie zväzu. Hlavnú príčinu uvedeného stavu videli delegáti vo veľkých vzdialenostiach medzi jednotlivými klubmi, čo znemožňovalo hrať pravidelnú súťaž. Funkcionári sa napokon uzniesli na pokračovaní činnosti ŽFZ.

Rozpustenie židovského zväzu Situácia sa však výraznejšie nezmenila, a preto prišlo roku 1932 rozhodnutie o premiestnení ústredia ŽFZ z Prahy do Brna. Ani táto zmena neviedla k zlepšeniu situ-

ŠK Makabea Ružoberok 1923

Hagibor Kežmarok-ASV Vorwärts Kežmarok

46


ácie a to viedlo napokon k tomu, že na jeseň 1934 sa vedenie ŽFZ na svojom valnom zhromaždení uznieslo na likvidácii zväzu a prestúpení svojich klubov do ČSFZ. Najúspešnejším židovským futbalovým klubom na Slovensku bol ŠK Makabea Bratislava, ktorý sa spočiatku zúčastňoval ako hosť majstrovskej súťaže bratislavského okresu Maďarského futbalového zväzu, ale roku 1933 prestúpil na základe vlastnej žiadosti do Západoslovenskej župy ČSFZ, kde hral v I. triede župného majstrovstva. Roku 1933 boli štyria hráči tohto klubu (brankár Gelley, obranca Gubi, záložník Berl a útočník Heszky) nominovaní do družstva, ktoré reprezentovalo Československý zväz Makabi na európskych hrách Makabi, ktoré sa uskutočnili v Prahe. Družstvo Československa skončilo na druhom mieste za Poľskom, ktorému vo vzájomnom zápase podľahlo 3:0. Modrobiele dresy mohli priaznivci futbalu v medzivojnovom období vidieť aj pri priateľských stretnutiach predovšetkým s okolitými klubmi. Futbal napokon dokázal prelomiť národnostné bariéry a získaval čoraz väčšiu popularitu. Napríklad v Kežmarku bol najčastejším súperom Hagiboru nemecký ASV Vorwärts. Viac ako priateľské vzťahy medzi oboma klubmi neochladli dovtedy, kým v Nemecku neprevzali moc nacisti. Ľavicový ASV Vorwärts Kežmarok sa však s nacistickou ideológiou nikdy nestotožnil, a tak ho čakal rovnaký osud ako Hagibor Kežmarok. Do športu začala čoraz viac prenikať politika a Židia sa začali zo športovísk postupne vytrácať.

Napätie na ceste k moci

Konflikty a spory vo vedení KSS v rokoch 1945 – 1948 Jan Pešek Leopold Šťastný

Po vzniku prvej Slovenskej republiky dostali udalosti rýchly spád. Režimu nestačilo len rozpustiť židovské telovýchovné jednoty a športové kluby. Židov bolo potrebné zo spoločenského, a teda aj športového života vylúčiť úplne. Dňa 14. augusta 1940 uverejnil denník Slovák nariadenie náčelníka Slovenského futbalového zväzu, ktorým sa občanom židovskej národnosti zakazovala športová a funkcionárska aktivita. Z trávnikov odišiel aj jeden z najlepších futbalistov Slovenska medzivojnového obdobia Leopold Šťastný. Neskôr, po udelení výnimky prezidentom republiky, sa táto osobnosť na ihriská vrátila, ale už vo funkcii trénera majstrovského Oddielu armádnych pretekárov. Roku 1944 mohli Bratislavčania mimoriadne populárneho Šťastného, ktorý stál za úspechmi armádnych športovcov, stretnúť aj v uniforme poručíka slovenskej armády. Išlo však o výnimočný prípad, pretože absolútna väčšina športovcov židovského pôvodu sa na futbalové trávniky už v tom čase vrátiť nemohla.

mjr. v zál. PaedDr. Peter Bučka, PhD., (1960) je pedagógom na Strednej zdravotníckej škole v Žiline. Venuje sa dejinám armádneho športu.

Slovenské národné povstanie (propagačný plagát)

Komunistická strana Slovenska (KSS) sa po oslobodení na jar 1945 stala vládnou stranou. Zápasila o veľkosť podielu na moci a v konečnom dôsledku o jej totálne uchopenie. Súperom jej bola predovšetkým Demokratická strana (DS). Tá pôvodne združovala sily, ktoré spolu s komunistami pripravovali a viedli Slovenské národne povstanie, neskôr sa rozšírila o širšie, najmä katolícke občianske spektrum. Politický zápas s DS tvoril hlavnú náplň pôsobenia KSS v období rokov 1945 – 1948. Navonok vystupovala ako jednotná strana, pretože ju k tomu tlačila logika politického zápasu. Vnútri nej a predovšetkým v jej vedení však dochádzalo k množstvu konfliktov a sporov, ktoré zostávali počas „pochodu k moci“ nedoriešené. Neskončili sa uchopením moci vo februári 1948 a nastolením totalitného režimu, no po ňom sa už „riešili“, a to spôsobom, ktorý zodpovedal totalitnému charakteru nastoleného režimu.


47

Povojnové konflikty a spory vo vedení KSS mali korene v časoch vojny a príprav na ozbrojené vystúpenie proti režimu Slovenskej republiky. Viaceré vedúce garnitúry ilegálnej KSS boli jej represívnymi zložkami rozbité, mnohí funkcionári skončili vo väzení. Zo známejších išlo napr. o Jána Osohu, Júliusa Ďuriša, Ľudovíta Benadu a ďalších. Do väzenia sa dostal aj Viliam Široký, predvojnový vedúci funkcionár KSČ na Slovensku. V máji 1941 ho sem poslali z Moskvy s inštrukciami pre predstaviteľov ilegálnej KSS, no už začiatkom júla 1941 ho zatkli orgány ľudáckeho režimu. V lete 1944, keď vrcholili prípravy na celonárodné povstanie, organizovalo V. ilegálne vedenie KSS (Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský) oslobodenie väznených funkcionárov KSS. Na viacerých miestach sa to podarilo (unikli napr. Štefan Bašťovanský, Miloš Hrušovský,

Gustav Husák

Jozef Lietavec a iní), no v prípade väznice v Nitre, kde boli väznení V. Široký, J. Ďuriš, Ľ. Benada, ďalší bývalí vedúci funkcionári KSČ na Slovensku a členovia rozbitých ilegálnych vedení KSS, však akcia celkom zlyhala. Povstania sa preto nemohli zúčastniť, čo znášali len veľmi ťažko. Najviac sa tým cítil dotknutý Ši48

Karol Šmidke

roký. Bol presvedčený, že práve on mal byť vedúcou osobnosťou, ktorá povedie KSS do povstania. Široký a jeho stúpenci pripisovali zlyhanie oslobodzovacej akcie v Nitre predovšetkým Husákovi, ktorý ju mal na starosti. Vznikol u nich pocit nevraživosti až animozity, akýsi „protipovstalecký komplex“. Neskôr to prerástalo do obviňovania zo zrady a úmyslu znemožniť im účasť na povstaní, a to vo vedúcich funkciách. Po skončení vojny nemohli, pochopiteľne, s takýmto obviňovaním vystúpiť otvorene, no tento pocit výrazne ovplyvňoval ich správanie.

Zjednocovací zjazd Počas Slovenského národného povstania (SNP) vystúpila KSS na povstaleckom území z ilegality. Na zjednocovacom zjazde so sociálnou demokraciou v Banskej Bystrici 17. septembra 1944 bolo zvolené „povstalecké vedenie KSS“. Predsedom KSS sa stal Karol Šmidke, podpredsedami Gustáv Husák a Ján Čech (bývalý sociálny demokrat). Za členov ústredného výboru zvolili 15 prítomných funkcionárov (Ladislava Novomeského kooptovali neskôr), ďalších 15 miest zostalo voľných pre tých funkcionárov, ktorí boli vo väzení, v ilegalite mimo povstaleckého územia alebo v emigrácii. Organizačným tajomníkom KSS sa stal Karol Bacílek, pričom táto funkcia sa vtedy chápala predovšetkým ako organizačno-administratívna. Po porážke SNP prešla KSS do ilegality a svoju legálnu činnosť postupne obnovovala na území oslobodzovanom od východu sovietskou armádou. Vedenie KSS nebolo na oslobodenom území Slovenska spočiatku komplexným orgánom. V Košiciach sa vo februári a marci 1945 nenachádzal predseda KSS Šmidke ani ďalší členovia vedenia, zvoleného 17. septembra 1944 na zjednocovacom zjazde v Banskej Bystrici. Šmidke sa po porážke SNP dostal cez Liptovský Mikuláš do Prešova a koncom História 1-2 / 2011 / Putovanie dejinami

novembra 1944 sa presunul do Bratislavy, kde pôsobil v ilegalite. Pred hrozbou zatknutia sa začiatkom marca 1945 uchýlil do Nitry, kde ho 31. marca zastihlo oslobodenie. V Košiciach sa zatiaľ postupne formovalo „ústredné vedenie KSS“ (taký názov sa v tom čase používal) tak, ako na oslobodené územie prichádzali funkcionári, zvolení v Banskej Bystrici, ktorí dosiaľ pôsobili v ilegalite, partizánskych oddieloch alebo sa vracali zo Sovietskeho zväzu. Pripájali sa k nim aj ďalší komunistickí funkcionári, ktorí sa z rôznych dôvodov nezúčastnili SNP a zjednocovacieho zjazdu. Spočiatku sa práce vedenia KSS zúčastňovali Karol Bacílek, Karol Dolinský (bývalý sociálny demokrat), Ladislav Novomeský, Ján Púll a Ondrej Pavlík. Ako tajomníci KSS vtedy vystupovali Bacílek a Pavlík. Bacílek bol v Košiciach fakticky jediným funkcionárom, zvoleným na zjednocovacom zjazde v Banskej Bystrici. Pavlíkovo pôsobenie ako dočasného tajomníka je problematické, funkciu skôr v Košiciach v dôsledku neprítomnosti zvolených, respektíve významnejších funkcionárov strany suploval. Po 20. februári 1945 sa k nim pripojili Husák a Edo Friš, ktorí vtedy prišli z Moskvy. Husák sa po potlačení SNP ukrýval na viacerých miestach, pred Vianocami 1944 sa v Žemberovciach pri Leviciach dostal do kontaktu so soviet-

skou armádou a 31. januára pricestoval do Moskvy, kde sa spojil s moskovským vedením KSČ. Friš bol od roku 1939 v emigrácii v ZSSR a od roku 1941 pôsobil ako šéfredaktor slovenského vysielania moskovského rozhlasu. Mal dôveru vedúcich funkcionárov KSČ, ktorí počas vojny pôsobili v Moskve, a tí ho poslali na Slovensko. Na porade v Košiciach 26. februára 1945 (ide o prvý známy zápis z rokovania členov ÚV KSS) kooptovali do ÚV KSS Viliama Širokého, Júliusa Ďuriša, Mareka Čulena, Eda Friša a Jo-

de z Moskvy do funkcie tajomníka KSS, čo sa dohodlo pri rokovaniach Husáka s Klementom Gottwaldom a ďalšími členmi moskovského vedenia KSČ vo februári 1945. Vystupoval ako politický tajomník, čo bola akási obdoba budúcej funkcie ústredného (generálneho) tajomníka, de facto druhého muža v strane po predsedovi KSS. Organizačný tajomník KSS Bacílek, ktorý bol do Frišovho príchodu z Moskvy jediným zvoleným funkcionárom zo zjednocovacieho zjazdu, sa tým cítil dotknutý. Menovanie Friša považoval za osobnú urážku a tento pocit dával najavo. Keď sa v marci 1945 dostal do Košíc Ďuriš, pôsobil dočasne (podľa vlastného vyjadrenia asi od 14. marca) ako „starý funkcionár strany“ vo funkcii tajomníka KSS pre agitačno-propagačné otázky. Funkciu vykonával dovtedy, kým sa ako člen vlády presunul do oslobodenej Prahy.

„Povstalci“ v Moskve

Ladislav Novomeský

zefa Vala. Širokého a Ďuriša kooptovali v neprítomnosti; v tom čase ešte nebolo známe, kde sa nachádzajú. Najvyšším činiteľom „ústredného vedenia KSS“ bol (od 20. februára 1945, keď prišiel z Moskvy) Gustáv Husák, a to až do 12. apríla 1945. Vtedy sa do Košíc dostal Karol Šmidke a ujal sa funkcie predsedu KSS. Husák pritom nebol v Košiciach stále, pretože 7. marca 1945 odcestoval ako člen delegácie Slovenskej národnej rady (SNR) do Moskvy a vrátil sa spolu s prezidentom Edvardom Benešom a ďalšími účastníkmi rokovaní v Moskve o budúcom vládnom programe až začiatkom apríla 1945. Edo Friš nastúpil (namiesto Pavlíka) po prícho-

Predstavitelia „povstaleckého vedenia KSS“ (Husák, Novomeský a Jozef Šoltész, bývalý sociálny demokrat, zvolený na banskobystrickom zjazde za člena ÚV KSS) odišli ako súčasť delegácie SNR 7. marca 1945 z Košíc vlakom cez Poľsko do Moskvy, kde sa od 11. do 29. marca 1945 rokovalo o budúcom vládnom programe, pričom o slovenskej otázke sa diskutovalo od 24. do 25. marca 1945. V Moskve sa stretli s Viliamom Širokým, ktorému sa podarilo uniknúť z väzenia. V čase, keď Gestapo preberalo od slovenských úradov politických väzňov a pripravovalo ich transport do koncentračného tábora Mauthausen, zorganizovali ilegálne štruktúry KSS 5. februára 1945 útek Širokého a Ďuriša. Dostali sa k Nitrianskej partizánskej brigáde, s ktorou 14. februára 1945 prekročili Hron a frontovú líniu pri Tekovskej Breznici a prešli na územie kontrolované sovietskou armádou. Ich cesty sa následne rozdelili, Široký smeroval do Moskvy, Ďuriš do oslobodených Košíc.

Na Husáka zanechalo stretnutie so Širokým hlboký dojem. Neskôr, v liste ÚV KSČ z 1. mája 1963, napísal: „V marci 1945 som ako vedúci delegácie s radosťou súhlasil, aby Široký – po prechode frontu – bol prizvatý na rokovania. Keď do Moskvy prišiel, dojate som ho privítal, tešil som sa, že živý a zdravý sa dostal na slobodu. Široký mi však odpovedal tak ľadovo, že som zostal celý zarazený a dlho som nerozumel tomuto jeho nepriateľskému pomeru voči mne.“ Široký, pokiaľ sa rokovaní zúčastnil (viackrát odmietol), zostával demonštratívne pasívny. Skutočnosť, že predstavitelia „povstaleckého vedenia KSS“ zastupujú stranu (a Husák je vedúcim delegácie KSS), pričom on, najvýznamnejší funkcionár KSČ na Slovensku z predvojnového obdobia a člen moskovského vedenia KSČ, je iba prizvaný, považoval za urážku. Pri rokovaniach v Moskve s vedúcimi funkcionármi moskovského vedenia KSČ došlo k „rozdeleniu kompetencií“ tak, ako to navrhol Gottwald: „Vy, ktorí ste pracovali v povstaní, poznáte dobre situáciu na Slovensku, poznáte ľudí, máte autoritu medzi nimi. Zostaňte pracovať v straníckych a národných orgánoch na Slovensku. Do vlády delegujte súdruhov, ktorí sa povstania zúčastniť nemohli.“ Poverenie pre pôsobenie doma tak dostalo „povstalecké vedenie KSS“. K tým, ktorí sa povstania nemohli zúčastniť, patrili práve vedúci funkcionári pôso-

Viliam Široký


49

biaci na Slovensku pred vojnou: Viliam Široký sa stal podpredsedom vlády, Július Ďuriš ministrom poľnohospodárstva, Vladimír Clementis, ktorý bol za vojny v emigrácii v Londýne, štátnym tajomníkom v ministerstve zahraničných vecí. Jediným členom „povstaleckého vedenia KSS“, ktorého poslali do pražskej vlády, bol Jozef Šoltész. Stal sa ministrom ochrany práce a sociálnej starostlivosti. Neprekvapuje, že práve Široký najviac protestoval proti vymenovaniu Clementisa za štátneho tajomníka – mal s ním spory ešte z predvojnového obdobia a rozhodujúcim spôsobom sa podieľal na Clementisovom vylúčení z KSČ začiatkom roka 1940 (pre jeho kritiku sovietsko-nemeckého paktu z augusta 1939, sovietsko-fínskej vojny a zahraničnej politiky ZSSR). Gottwald sa však v Košiciach s Clementisom zmieril, obnovili mu členstvo v KSČ a napriek Širokého námietkam sa stal členom vlády.

Spoločný orgán len na papieri V Košiciach sa uskutočnila 8. apríla 1945 mimoriadna schôdza ÚV KSS a funkcionárov KSČ z Moskvy a Londýna. Gottwald navrhol vytvoriť Ústredný výbor KSČ, ktorý by celoštátne, teda v českých krajinách aj na Slovensku, riadil prácu strany dovtedy, kým bude možné zvolať zjazd a zvoliť nový ústredný výbor. Predložený návrh všetci prítomní jedno-

myseľne schválili. Tento mimoriadny ÚV KSČ tvorilo 17 členov, z toho 9 funkcionárov z Moskvy a Londýna a 8 funkcionárov KSS (K. Šmidke, V. Široký, G. Husák, L. Novomeský, J. Ďuriš, J. Šoltész, K. Bacílek, E. Friš). Namiesto dovtedajšieho Politbyra vzniklo Predsedníctvo KSČ v takomto zložení: predseda KSČ Gottwald, podpredseda Šmidke (počas neprítomnosti ho mal zastupovať Husák), generálny sekretár Rudolf Slánský, ďalší členovia predsedníctva Václav Kopecký a Viliam Široký. Tzv. denné vedenie strany mal tvoriť predseda strany Gottwald, podpredseda Šmidke a generálny sekretár Slánský. Celoštátne vedenie KSČ sa v tejto podobe nikdy nezišlo, a to ani v Košiciach, ani v Prahe. Jeho 9 českých členov, ktorí spolu s vládou presídlili do Prahy, začalo pôsobiť ako dočasný ÚV KSČ. Už 24. mája 1945 ho doplnili o 9 domácich komunistických funkcionárov. V zázname o zložení spoločného ústredného výboru je síce uvádzaných aj 8 slovenských členov „košického“ ústredného výboru, ani takýto orgán sa však nikdy nezišiel, podobne ako dočasné predsedníctvo, v ktorom figuroval Šmidke (v neprítomnosti ho mal zastupovať Husák) ako podpredseda KSČ a predseda KSS, ďalším členom mal byť Široký. Predsedníctvo ÚV KSČ sa začalo schádzať od 26. mája 1945. Zo Slovákov sa jeho schôdzí zúčastňovali tí, ktorí pôsobili v Prahe ako členovia vlády, menovite Široký, Ďuriš a Šoltész, nie však Clementis. Široký bol akceptovaný ako člen Predsedníctva zvoleného na schôdzi ÚV KSS a funkcionárov KSČ z Moskvy a Londýna 8. apríla 1945 v Košiciach, Ďuriša oficiálne kooptovali do Predsedníctva ÚV KSČ na jeho schôdzi 4. septembra 1945, hoci už skôr sa

Zjednocovací zjazd KSS a sociálnej demokracie 17. 9.1944 v Banskej Bystrici

50


zúčastnil niektorých zasadnutí. Šoltész bol posledný raz uvedený ako prítomný na zasadnutí Predsedníctva ÚV KSČ 9. augusta 1945, neskôr už nie, hoci bol členom vlády (1. a 2. Fierlingerovej) až do 2. júla 1946. Dôvodom bola zrejme skutočnosť, že išlo o bývalého sociálneho demokrata.

Kritické pohľady z Prahy Pražské vedenie KSČ rátalo pôvodne s tým, že Slovensko si po skončení vojny udrží „revolučný predstih“ pred českými krajinami a bude „predvojom revolučných zmien“. Vývoj však išiel iným smerom a z Prahy sa na Slovensko, a to aj na vedenie KSS, začali pozerať ako na „slabé miesto“. Slovensko reprezentovali v Predsedníctve ÚV KSČ predovšetkým Široký a Ďuriš, známi svojou animozitou voči „povstaleckému vedeniu KSS“, najmä Husákovi a Šmidkemu. Na zasadnutiach Predsedníctva ÚV KSČ referoval o situácii na Slovensku Široký zásadne bez toho, aby svoje vystúpenia konzultoval s vedením KSS, ktoré ani nebolo o obsahu jeho vystúpení informované. Rovnako tendenčne vystupoval Ďuriš a „pražský pohľad“ na Slovensko v podstate akceptoval aj Šoltész. Kritický pohľad na Slovensko umocňovala odlišná strategicko-taktická línia KSS a KSČ. Vedenie KSS vychádzalo z toho, že situácia na Slovensku sa skomplikovala. Demokratická strana (DS), spočiatku spolupracujúca s KSS, sa rýchlo politicky etablovala a medzi oboma subjektmi začali pribúdať diferenciácie. Rastúci vplyv DS, ale aj prejavy odporu katolíckej cirkvi (protesty proti poštátneniu školstva), niekoľko protižidovských demonštrácií a pretrvávajúce problémy v zásobovaní vyvolávali vo vedení KSS radikálne nálady. Tieto udalosti dávalo do súvislostí, hodnotilo ich ako „nástup reakcie“, ktorý chcelo zastaviť, podľa vyjadrenia Šmidkeho na zasadnutí Predsedníctva KSS z 13. júla 1945, „prudkým úderom a útokom“. Mali sa pritom použiť policajno-administratívne, politické a ekonomické prostriedky (policajné zásahy proti „reakčným

Konferencia roľníckych delegátov v Bratislave (zľava: J. Ďuriš, M. Falťan, G. Husák)

kňazom“, rozpúšťanie katolíckych spolkov, vyvolanie kampane za všeobecnú pozemkovú reformu atď.). Vo vzťahu k DS sa mali podporovať „demokratické sily“, hoci názory na to, kto ich predstavuje, boli rôzne. Počítalo sa so zjazdom delegátov národných výborov, ktorý bol zvolaný na prvé výročie vypuknutia SNP v auguste 1945. V revolučných národných výboroch mala KSS v dôsledku povojnového vývoja výraznú prevahu a chcela ju využiť na zmeny v SNR vo svoj prospech. Tieto predstavy a plány nekorešpondovali s názormi vo vedení KSČ. To malo vlastný pohľad na situáciu na Slovensku i na spôsob, ako sa má riešiť. Bolo nespokojné s činnosťou SNR i s prácou vedenia KSS. Chcelo posilniť právomoci vlády na úkor SNR, pevnejšie pripútať KSS ku KSČ a zosúladiť ich politický postup. KSČ mala v tomto čase inú strategicko-taktickú líniu, ktorá vychádzala z pomerov v českých krajinách, kalkulovala s využitím prvkov parlamentnej demokracie a postupným gradovaním zmien v politickej i ekonomickej sfére. Orientácia na všeobecnú pozemkovú reformu a na zmenu mocenského pomeru síl na Slovensku neparlamentnou cestou by takúto orientáciu KSČ komplikovala a sťažovala pôsobenie českých komunistov. Vedenie KSČ sa preto rozhodlo zasiahnuť do plánov a predstáv vedenia

KSS. Výsledkom bola zmena vedenia KSS na celoslovenskej konferencii v Žiline v auguste 1945 a prispôsobenie politickej línie KSS potrebám a záujmom KSČ. Iniciatíva na zvolanie celoslovenskej konferencie KSS vyšla práve od pražského vedenia KSČ, ktoré výrazne ovplyvňovali Široký s Ďurišom. Na zasadnutí ÚV KSČ 12. júla 1945 vystúpil so „správou o slovenských otázkach“ opäť Široký, a to v rovnakom duchu ako pri predchádzajúcich príležitostiach. Zo záveru Gottwaldovho vystúpenia vyplývalo rozhodnutie: „Vred dozrel na operáciu.“ Organizačné zmeny sa mali uskutočniť „z oboch strán súčasne“. Čo najrýchlejšie sa mala zvolať stranícka konferencia „a do tej doby pripraviť zmenu vedenia. A pripraviť tak, že to vyšlo zo Slovenska. Pred tým zavolať celé bratislavské predsedníctvo“. Termín bol stanovený na 17. júla 1945, o príprave rokovania ani o jeho obsahu však vedeniu KSS nič neoznámili.

Celoslovenská konferencia KSS v Žiline (pohľad na predsedníctvo)

Zasadanie ÚV KSČ sa uskutočnilo 17. – 18. júla 1945 za účasti členov Predsedníctva KSS (počas roka 1945 sa používal pojem Predsedníctvo KSS, nie Predsed-


níctvo ÚV KSS – J. P.). Vedenie KSS si vypočulo ostrú kritiku za „nesprávny prístup k riešeniu nacionálnej otázky“, nezvládnutie hospodárskych problémov, nepochopenie politiky Národného frontu, riadenie od „zeleného stola“, objavovali sa aj formulácie o separatizme a protičeskom zmýšľaní. Vedenie KSS táto kritika prekvapila, pokúšalo sa brániť, nenašlo však pochopenie. V prijatom uznesení O politike KSS sa okrem orientácie „na progresívne sily v českých krajinách a v ústrednej vláde“, budovanie masových organizácií a posilňovanie svojho vplyvu v nich a sústreďovanie úsilia na hospodársku obnovu, určovali pre slovenských komunistov aj dve organizačné úlohy. Prvou bolo zvolať v čo najkratšom čase celoslovenskú konferenciu KSS, „na ktorej má byť volený nový dočasný ústredný výbor KSS, ktorý by viedol stranu až do zjazdu“. Druhou úlohou bolo poverenie pre Širokého, „aby hlavnú svoju pozornosť venoval práci na Slovensku. Za tým účelom s. Široký v najbližších dňoch odchádza do Bratislavy, kde sa ujme práce ako úradujúci miestopredseda KSS a ako predstaviteľ ústredného výboru KSČ“.

Čo priniesla Žilina? Celoslovenskú konferenciu (uskutočnila sa v Žiline v dňoch 11. – 12. augusta 1945) už pripravovali Širokého stúpenci vo vedení KSS a jeho aparáte. Pridal sa k nim aj Friš, ktorý „prebehol“ na stranu Širokého. Urobil tak zrejme pod vplyvom tých členov vedenia KSČ, s ktorými sa spoznal počas vojny v Moskve. Napriek starostlivej „réžii“ panovala počas konferencie veľmi vyhrotená situácia. Široký pred tzv. barnabitskou komisiou roku 1963 povedal, že podľa rozhodnutia ÚV KSČ za prítomnosti členov Predsedníctva KSS 17. – 18. júla 1945 „mal veľmi striktné direktívy, aby postavil na celoslovenskej konferencii otázky nacionalizmu v plnej šírke“. No neurobil to, nikoho nemenoval, pretože by tým riskoval vnútrostranícky konflikt, ktorý by stranu oslabil, zrejme by mu hrozilo i to, že by zostal v menšine. Tieto údajné direktí51

Volebná agitácia KSS

ho). Jednoznačnú prevahu tak získali stúpenci Širokého. Sekretariát ÚV KSS tvorili Štefan Bašťovanský (generálny tajomník KSS), Karol Bacílek (organizačný tajomník), Edo Friš (tajomník pre agitačnopropagačnú prácu) a Ladislav Holdoš (tajomník pre masovoorganizačnú prácu).

Hegemón Široký

vy však tzv. barnabitská komisia v straníckych archívoch nenašla. O niekoľko rokov neskôr, roku 1968, Široký svoju výpoveď modifikoval v tom zmysle, že proti povstaleckému vedeniu KSS chcel vraj ostro vystúpiť Gottwald, ktorý na to vyzýval i jeho, no napriek tomu sa mu podarilo predsedu KSČ od tohto úmyslu odhovoriť. Raz to bolo tak, že chcel vystúpiť on, raz tak, že chcel Gottwald. Širokého nakoniec pod veľkým tlakom a zásluhou osobnej angažovanosti Gottwalda zvolili za predsedu KSS. Husák s odstupom času spomínal, že sa to „veľmi citlivo dotklo Šmidkeho, ktorý bol tým ťažko urazený, že takýmto jednoduchým spôsobom on je odstavený z vedúcej funkcie, keď od roku 1943 kus poctivej roboty pre stranu urobil a naraz má ísť pre nič za nič z funkcie. ...A vystúpenie s. Gottwalda sa chápalo tak, že prišiel jednoducho presadiť toto stanovisko. Súdruh Široký v tom čase a i neskôr sám celkom otvorene vyjadril, jednoducho mal obavu, že to neprejde“. Výmena predsedu nebola jednoduchá, pretože Šmidke mal veľkú autoritu najmä u delegátov zjazdu spomedzi bývalých partizánov. Tí ho akceptovali ako straníckeho predstaviteľa povstania a svojho veliteľa, Širokého voľbu preto sprevádzali hlasné protesty, výkriky a hrozby. 52

Na konferencii zvolili vedenie KSS presne v tej podobe, ako o tom rozhodlo Predsedníctvo ÚV KSČ 9. augusta 1945. Predsedom KSS sa stal Viliam Široký, podpredsedom Karol Šmidke, generálnym (alebo ústredným) tajomníkom (sekretárom) Štefan Bašťovanský – hovorilo sa o ňom, že skôr ako generálnym tajomníkom KSS bol „osobným tajomníkom“ Širokého. Zmenilo sa tým obsadenie dvoch kľúčových funkcií v strane. Prvou bol post predsedu strany, druhou nahradenie Friša, dovtedajšieho politického tajomníka, generálnym tajomníkom Bašťovanským. Ďalšími členmi Predsedníctva ÚV KSS sa stali Július Ďuriš, Ladislav Holdoš, Gustáv Husák, Jozef Šoltész, Martin Valachovič a František Zupka. Tzv. povstalecké vedenie KSS v podstate odstavili. Členmi nového vedenia sa stali len traja jeho bývalí členovia, Šmidke, Husák a Šoltész, ktorý navyše pôsobil ako minister v Prahe a už tradične sa prikláňal k „pražskému pohľadu“ na Slovensko. Šmidke i Husák sa ocitli v pozadí a stratili svoj vplyv vo vedení KSS, degradáciu Husáka navyše umocnilo v septembri 1945 jeho odvolanie z mimoriadne dôležitej funkcie povereníka vnútra (nahradil ho politicky celkom nesamostatný Július Viktory, ktorý sa opieral o BašťovanskéHistória 1-2 / 2011 / Putovanie dejinami

Po nástupe Širokého do funkcie predsedu KSS sa zaužívalo, že žiadne významnejšie rozhodnutie straníckych a tiež slovenských národných orgánov sa v Bratislave nemohlo prijať bez neho. Na Slovensko dochádzal len koncom týždňa, všetko vybavoval telefonicky z Prahy vo svojom pražskom úrade alebo byte, prípadne narýchlo pri návšteve Bratislavy. Situácia bola taká, že úmyselne nesplnil rozhodnutie pražského vedenia KSČ, aby sa trvalo premiestnil do Bratislavy. Vedel, že centrum je v Prahe, tam sa rozhoduje, a preto tam potreboval byť, aby mohol udržiavať denný kontakt s vedúcimi funkcionármi KSČ. Do Bratislavy prenášal rozhodnutia vedenia KSČ a presadzoval ich. Väčšinu najdôležitejších otázok riešil osobne, straníckym orgánom predkladal len tie záležitosti, ktoré chcel. Celkom si podriadil stranícke vedenie a do vedúcich funkcií na Slovensku dosadzoval svojich ľudí. Väčšinou išlo o bývalých spoluväzňov z čias vojny, úradníkov alebo dozorcov, ktorí mu vo väzení pomáhali (okrem Štefana Bašťovanského napr. Ľudovít Benada, Oto Krajňák, Július Viktory, Jozef Ilčík, Štefan Gažík), ďalej účastníci západného odboja, ktorých spoznal za svojho pobytu v Paríži (Ladislav Holdoš, Koloman Moškovič), poprípade takí, ktorí sa cítili byť nedocenení bývalým povstaleckým vedením (Karol Bacílek či jeho švagor Július Bránik). Kontakty na pražské vedenie KSČ išli osobne cez Širokého alebo jeho ľudí. Je pochopiteľné, že tým, ktorí nepatrili k Širokého obľúbencom, sa takéto pomery a systém fungovania vedenia

nepáčili. Pokiaľ si dovolili vysloviť kritiku, a to dokonca aj pred sovietskymi predstaviteľmi, ako napr. Šmidke, považoval to Široký za útok na seba a intrigy proti vedeniu strany. Väčšinou to spájal s členmi bývalého povstaleckého vedenia KSS a jeho averziu voči nim to len ďalej umocňovalo. Spory mali nepochybne aj generačnú podobu – staršia generácia Širokého kontra mladšia generácia okolo Husáka. Podceňovať netreba ani aspekt národného cítenia, hoci to zostávalo akosi „skryté pod povrchom“. „Povstalecké vedenie KSS“ vzišlo z národnooslobodzovacieho zápasu, bolo viac národne orientované. Líšilo sa tak od Širokého, ktorý bol pôvodom Maďar, a viacerí funkcionári boli zrejme oprávnene presvedčení, že je národnostne vlažný, nezrástol dostatočne so slovenským národným prostredím, jeho potrebami a oprávnenými požiadavkami.

Ako do volieb ? Na máj 1946 sa pripravovali voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia, ktorých výsledky mali určiť smer ďalšieho vnútropolitického vývoja. Na Slovensku dovtedy pôsobili len dve politické strany, DS a KSS, aktuálnou témou sa preto stalo rozšíriť stranícko-politickú štruktúru o ďalšie politické strany zhruba do podoby ako v českých krajinách. Rozhodujúcou otázkou na Slovensku bolo, kto získa hlasy katolíkov, pretože bývalá Hlinkova slovenská ľudová strana, v ktorej sa predtým katolícke hlasy koncentrovali, bola po vojne zakázaná. „Povstalecké vedenie KSS“ s vytvorením akejsi „katolíckej strany“ nerátalo, prišlo s tým až Širokého vedenie, ktoré chcelo takýmto spôsobom rozštiepiť DS.

Nová strana mala vzniknúť na účet DS z iniciatívy časti jej príslušníkov. Husák v liste z 1. mája 1963 adresovanom ÚV KSČ označil za pôvodcu tejto taktiky Širokého s tým, že on, Novomeský a Šmidke s takouto koncepciou na interných poradách vedenia KSS nesúhlasili. Podľa neho sa ponúkali dve iné možnosti. Prvou bolo tlačiť DS na „dôsledne povstaleckú líniu“ tak, aby sa „ľudácko-klerikálne sily“ nemohli v DS zachytiť, a súčasne využiť nevraživosť katolíkov voči luteránom (vedenie DS bolo vtedy označované ako „luteránsko-agrárne“). Katolícke hlasy by sa tak „neutralizovali“, či už tým, že časť katolíckych voličov by hlasovala za KSS (o tom však možno oprávnene pochybovať), ďalšia časť by odovzdala biele hlasovacie lístky a ich hlasy by tak boli neplatné. Druhou možnosťou, o ktorej Husák ex post písal, bolo ísť do volieb s DS na spoločnej kandidátke (podľa neho dal taký návrh predseda DS Jozef Lettrich delegácii KSS v polovici februára 1946, v archívoch však o takejto ponuke nie je žiadna zmienka), čím by sa zachoval dovtedajší pomer 50 : 50. Široký v rozhovore s členmi tzv. bar-

nabitskej komisie 3. októbra 1963 Husákovo tvrdenie odmietol a označil ho za „holý nezmysel“. Uvádzal, že možnosť ísť s DS na spoločnej kandidátke bola celkom nereálna, v čom mal zrejme pravdu. Keď sa vedenia českých politických strán vrátane KSČ rozhodli ísť do volieb so samostatnými kandidátkami (hoci sa pôvodne uvažovalo aj o možnosti spoločnej kandidátky), nebolo reálne uplatniť iný spôsob volieb v jednej ako druhej časti republiky – volebný systém musel byť logicky jednotný. Či bola reálnou prvá alternatíva, o ktorej hovoril Husák, t. j. tlačiť DS na „dôsledne povstaleckú líniu“ a dosiahnuť „neutralizáciu“ hlasov katolíkov, bolo tiež otázne, zostalo to však len v teoretickej rovine. Archívne materiály pritom neodhaľujú priame dôkazy o nesúhlase s názormi Širokého, hoci podľa pôvodných predstáv „povstaleckého vedenia KSS“ o politickom vývoji Slovenska sa to javí ako pravdepodobné a logické. Zrejme tu určité pochybnosti niektorých funkcionárov KSS o tom, či zvolená taktika prinesie očakávaný úspech, skutočne boli, no neprerástli do otvorenej oponentúry voči Širokého predstavám. Podpísala sa pod to Širokého pozícia vo vedení KSS, ako aj skutočnosť, že jeho taktiku schválilo pražské vedenie KSČ. Realitou bolo, že orientácia na rozštiepenie DS skrachovala a výsledky volieb boli jednoznačné: DS získala zásluhou „aprílovej dohody“ 62 % hlasov, kým KSS len 30, 5 %, ďalšie dve nové strany zostali celkom na periférii záujmu voličov.

Husákovo „víťazstvo“ Prehratými voľbami sa KSS dostala do zložitej situácie. Potrebovala človeka, akým bol Husák so svojím vzdelaním, mentalitou a politickou obratnosťou, či sa to už Širokému páčilo, alebo nie. Husáka delegovali do funkcie predsedu Zboru povereníkov, jeho politická hviezda opäť zažiarila. Získal väčší manévrovací priestor a do určitej miery mohol eliminovať dovtedajší takmer absolútny monopol Širokého na kontakty s vedením KSČ. Ako predseda Zboru

Klement Gottwald vo februári 1948 (František Kudlač)


53

Volebná kampaň Demokratickej strany

povereníkov podával osobne správy predsedovi vlády Gottwaldovi a od neho ako najvyššieho funkcionára KSČ získaval naopak informácie o rozhodovaní v straníckom centre. Širokého to, pochopiteľne, rozčuľovalo, no nemohol s tým nič robiť. Husákove osobné pozície posilnilo aj to, že získal značné kompetencie vo vzťahu ku komunistom v bezpečnostnom aparáte. KSS vzhľadom na výsledky volieb stratila rezort Povereníctva vnútra (povereníkom sa stal nestraník Mikuláš Ferjenčík), Husák preto dostal od straníckeho vedenia poverenie usmerňovať prostredníctvom svojej funkcie prácu komunistov v bezpečnosti. Túto pozíciu Husák bezohľadne využíval a výrazne sa podieľal na nástupe komunistov k moci. Pomocou informácií získavaných z bezpečnostného prostredia kriminalizoval politických odporcov s cieľom zmeniť čím skôr vtedajšiu straníckopolitickú štruktúru. Výrazne sa pričinil o vyvolanie otvorenej politickej krízy na Slovensku na jeseň 1947. Dosiahol ju 31. októbra, keď podal ako predseda Zboru povereníkov spolu s ostatnými komunistickými povereníkmi demisiu. KSS sa usilovala zbaviť DS mocenských pozícií, ktoré získala volebným víťazstvom, rozbiť ju alebo pri54

najmenšom oslabiť. Kríza sa napokon skončila kompromisom, čo Husáka ani väčšinu funkcionárov KSS neuspokojilo. Boli presvedčení, že keby Gottwald a pražské vedenie KSČ nebrali ohľad na situáciu v českých krajinách, mohli dosiahnuť viac. Narastajúce konflikty medzi KSS a DS vyvolávali i po kompromisnom riešení jesennej krízy koncom roka 1947 pochybnosti o správnosti politickej línie KSS, spočívajúcej v rešpektovaní politiky Národného frontu. Na zasadnutí ÚV KSS začiatkom decembra 1947 nastolil túto otázku Šmidke, jeho názory však boli odmietnuté ako nevhodné kopírovanie Ľudového frontu v Juhoslávii a Vlasteneckého frontu v Bulharsku.

Rozhodli dôsledky februárového prevratu z roku 1948 V čase februárovej krízy 1948 postupovalo vedenie KSS napriek všetkým dovtedajším vnútorným konfliktom a sporom jednotne. Podpísala sa pod to logika politického zápasu, pretože vedúci funkcionári KSS vnímali príležitosť dosiahnuť to, čo sa im nepodarilo na jeseň 1947. V Bratislave sa mocensko-politicky rozhodlo ešte skôr ako v Prahe, hoci celý prevrat vo februári 1948 sa v zásaHistória 1-2 / 2011 / Putovanie dejinami

de uskutočnil podľa jednotného celoštátneho scenára a rovnaké boli aj jeho dôsledky – nastolenie komunistického monopolu moci. Komunistická strana uchopila moc a uplatňovala ju totalitným spôsobom a totalitnými metódami. V tomto prístupe bolo zakódované aj „riešenie“ konfliktov a sporov vnútri vedenia KSS. Tie uchopením moci nezmizli, práve naopak, logicky vznikol priestor na ich riešenie. Bolo len otázkou času, kedy to príde, pričom z podstaty nastoleného režimu vyplýval spôsob, akým sa tak stane. Vedúci predstavitelia bývalého „povstaleckého vedenia KSS“ stáli teraz na čele slovenských národných orgánov, Husák bol predsedom Zboru povereníkov, Šmidke predsedom SNR, no rozhodujúcu moc držalo pražské vedenie KSČ a na Slovensku Široký a jeho stúpenci vo vedení KSS. Politické zúčtovanie s bývalými „povstalcami“, označovanými už za „buržoáznych nacionalistov“, prišlo na jar 1950, mocensko-kriminálne nastalo rozsiahlym zatýkaním začiatkom roka 1951 a vyvrcholilo na jar 1954 zinscenovaným politickým procesom so skupinou Gustáv Husák a spol. Doc. PhDr. Jan Pešek, DrSc., (1949) vedecký pracovník Historického ústavu SAV v Bratislave. Zaoberá sa dejinami Slovenska a Československa po 2. svetovej vojne s dôrazom na ich politické a mocenské aspekty. Je autorom viacerých monografií, napr. Štátna bezpečnosť na Slovensku 19481953 (1996, 1999); Odvrátená tvár totality. Politické perzekúcie na Slovensku 1948-1953 (1998); Nástroj represie a politickej kontroly. Štátna bezpečnosť na Slovensku 1953-1970 (2000); Centrum moci. Aparát ÚV KSS 1948-1989 (2006). Spoločne s R. Letzom autor monografi e Štruktúry moci na Slovensku 1948-1989 (2004). Zostavovateľ a hlavný autor práce Aktéri jednej éry na Slovensku 1948- 1989. Personifikácia politického vývoja (2003).

Svätica narodená v Bratislave Život svätej Alžbety Uhorskej Štefan Slivka Durínsko, začiatok 13. storočia. Hornatá krajina pokrytá hustými a pochmúrnymi lesmi plných divej zveri, ktorá svojím počtom prevyšuje ľudské obyvateľstvo. Osady sú zriedkavé a ďaleko od seba, prepojené iba primitívnymi cestami plných nebezpečenstva v podobe prírodných prekážok a lúpežných rytierov. Ešte zriedkavejšie sú zárodky miest s obydliami postavenými z hliny a dreva. Nad jedným z týchto mestečiek sa týči na dvesto metrov vysokom skalnom ostrohu pevný hrad postavený z červeného kameňa, dedičné sídlo durínskych landgrófov (kniežací titul v niektorých nemeckých štátoch). Názov mestečka je Eisenach a hrad sa volá Wartburg. Do tohto prostredia zavítala v roku 1211 z ďalekého Uhorska štvorročná princezná Alžbeta.

Socha sv. Alžbety (Musée de l‘Oeuvre_Notre-Dame Štrasburg, 1520)

Alžbeta sa narodila 7. júla 1207 v dnešnej Bratislave do rodiny uhorského kráľa Ondreja II. a jeho prvej manželky Gertrúdy, dcéry meranského vojvodu Bertolda. Ako budúca nevesta sa ihneď stala predmetom politických plánov a zákulisných machinácií. Už začiatkom roka 1211 dorazilo do Uhorska posolstvo od durínskeho landgrófa Hermanna I., aby sprostredkovalo zásnuby malej princeznej s niektorým z jeho dvoch synov. Durínsky vládca očakával, že tak upevní svoje spojenectvo s Ondrejom II., ktoré potreboval v mocenských sporoch s rímsko-nemeckým cisárom Otom IV. Posolstvo malo úspech a Alžbeta už v tom istom roku pricestovala so svojím sprievodom na dvor Hermanna I. Histo-

rici sa však dodnes nemôžu zhodnúť, či bol starším synom durínskeho landgrófa Hermann, alebo jeho brat Ľudovít. Sporné je aj to, či Alžbeta bola zasnúbená s Ľudovítom hneď po príchode do Durínska, alebo až po Hermanovej smrti v roku 1216. Faktom však zostáva, že to bol Ľudovít, kto sa nakoniec stal jej manželom. Dvor Hermanna I. bol široko-ďaleko preslávený pre svojou pompéznosť. Hrad Wartburg patril medzi hlavné strediská nemeckej stredovekej kultúry a v jeho sieňach často vystupovali poprední trubadúri a minstreli. Práve na Wartburgu vznikla tradícia speváckych súťaží, zachytených s určitou mierou nepresnosti v opere Tannhäuser od Ri-

Človek a doba / História 1-2 / 2011

charda Wagnera. Alžbeta teda vyrastala v čisto nemeckom prostredí a rýchlo sa priučila tamojším mravom a jazyku. Postupom času, a najmä po správe o smrti jej matky, zavraždenej 28. septembra 1213 mocichtivými uhorskými magnátmi, sa z nej stalo utiahnuté a nábožensky hlboko založené dievča. Alžbetin skromný život ostro kontrastoval s roztopašnou a niekedy až bujarou spoločnosťou, ktorá sa zhromažďovala na hrade durínskeho landgrófa. Prítomnosť vážneho dievčaťa akoby karhala ich správanie, za čo ju niektorí dvorania nemali radi. Alžbetin snúbenec Ľudovít sa však svojej nevesty vždy zastal. Aj landgrófka Žofia, budúca svokra uhorskej princeznej, ktorá pred mnohými rokmi 55

Hrad Wartburg

prešla podobnými skúškami, urobila všetko, aby jej nahradila matku.

Mladý landgróf Keď landgróf Hermann 25. apríla 1217 zomrel, vlády nad Durínskom sa pod menom Ľudovít IV. ujal jeho sedemnásťročný syn. Mladý muž vynikal mimoriadnymi politickými schopnosťami a dokázal mierovou cestou rozmnožiť svoje dŕžavy. Sobáš Ľudovíta a Alžbety sa uskutočnil v roku 1221. Manželstvo bolo od začiatku veľmi šťastné. Už budúceho roku sa Alžbete narodil syn, ktorý dostal po nebohom starom otcovi meno Hermann. O dva roky neskôr prišla na svet dcéra, pokrstená na počesť starej mamy Žofia. Obe deti sa narodili na hrade Creuzburg neďaleko Eisenachu, ktorý plnil úlohu útočiska a letného sídla durínskych panovníkov. Alžbeta a jej manžel sa popri výchove detí venovali charitatívnej činnosti medzi poddanými. Obaja totiž patrili k obdivovateľom svätého Františka z Assisi. Už v roku 1225 založili v Eisenachu jeden z prvých františkánskych kláštorov v Nemecku a tamojší mních, dobrotivý brat Rodeger, sa stal dôverným radcom a spovedníkom mladej landgrófky.

Na jar 1226 postihli Durínsko ťažké živelné pohromy. Landgróf Ľudovít sa v tom čase zdržiaval v talianskej Cremone, kde na ríšskom sneme zastupoval neprítomného rímsko-nemeckého cisára Fridricha II. V týchto zlých časoch Alžbeta nariadila rozdávať postihnutým chudákom nielen potravu, ale aj oblečenie a iné potrebné veci z inventáru hradu Creuzburg. V Eisenachu založila špitál, ktorý denne navštevovala a osobne sa starala o trpiacich. Zlom v živote mladých manželov prišiel v roku 1227, keď sa Ľudovít rozhodol, že bude sprevádzať cisára na križiackej výprave do Svätej zeme. Žiaľ, mladý landgróf sa cestou nakazil neznámou chorobou a 11. septembra 1227 náhle zomrel v prístave Otranto. Iba osemnásť dní po tejto smutnej udalosti sa Alžbete narodila druhá dcéra, pomenovaná po jej matke Gertrúda. Keď Alžbeta dostala správu o manželovej smrti, údajne zvolala: „On je mŕtvy! On je mŕtvy! Akoby celý môj svet dnes zomrel.” Alžbetin svet sa skutočne rozsypal. Jediný, kto by ju bol mohol potešiť, jej priateľ a poradca brat Rodeger, musel odcestovať. Na jeho miesto

Gertrúda a Ondrej II.

56

História 1-2 / 2011 / Človek a doba

nastúpil dominikánsky mních Konrád z Marburgu. Tento fanatický sadista sa predtým ako inkvizítor zúčastnil križiackej výpravy proti sekte Katarov v južnom Francúzsku, kde sa smutne preslávil svojou krutosťou. Teraz, z nariadenia pápeža Gregora IX., sa stal Alžbetiným spovedníkom. Konrádovi veľmi záležalo, aby zostatok landgrófkinho vena, ktoré ešte nestihla rozdať chudobným, pripadol cirkvi. Bezcitný spovedník nešťastnú ženu rafinovaným nátlakom prinútil, aby sa vzdala radostí pozemského života a prijala celibát.

Koniec cesty Poručníkom Alžbetinho neplnoletého syna Hermanna sa stal Ľudovítov brat Henrich Raspe. Niektorí historici tvrdia, že to bol práve on, kto prinútil mladú vdovu k odchodu z miesta jej šťastných spomienok. V každom prípade, koncom roka 1227 sa Alžbeta vydala na cesty s úmyslom vyhľadať svojich príbuzných. Najskôr sa nakrátko zastavila u tety Mechtildy z Merana, abatiše benediktínskeho ženského kláštora v Kitzingene pri meste Würzburg, z ktorého potom odišla za strýkom Eckbertom z Merana, bamberským biskupom.

Komnata sv. Alžbety na hrade Wartburg.

Eckbert nemal pochopenie pre neterino rozhodnutie žiť v celibáte a presviedčal ju, aby sa znovu vydala. Alžbeta však pohrozila, že si radšej odreže nos, a tak sa zohyzdí. Na jar v roku 1228 Ľudovítovi rytieri priniesli z Talianska do Bambergu landgrófovo telo, aby ho uložili do rodinnej hrobky v kláštore Reinhardsbrunn. Počas obradov Alžbeta žalostne plakala, veď stratila nielen manžela a otca svojich detí, ale aj najlepšieho priateľa a ochrancu, akého na tomto svete mala.

Chlieb a ruže Podľa známej legendy niesla svätá Alžbeta počas jedného zimného dňa z hradu pecne chleba určené pre chudobných vo svojej zástere. Prekvapil ju manžel, ktorý sa práve vracal z poľovačky a chcel vedieť, čo má v zástere ukryté. V ten deň totiž nebol naklonený k rozdávaniu milodarov, ako to bývalo inokedy. Alžbeta si povšimla jeho zlú náladu a napochytro si vymyslela, že má v zástere ruže. Landgróf Ľudovít tomu, pochopiteľne, neveril. Veď kde by uprostred zimy nabrala ruže? Keď však nazrel do zástery, na svoje i manželkino veľké prekvapenie v nej skutočnje našiel čerstvo odstrihnuté ruže. Chlieb a ruže sa preto stali hlavnými atribútmi svätej Alžbety Uhorskej. Jej kult je rozšírený ešte aj dnes, a to najmä v Nemecku, Maďarsku a na Slovensku, kde existujú mnohé kostoly a kláštory spojené s jej menom.

Na Veľký piatok 1228 sa v Eisenachu verejne vzdala svetského života a potom odišla do Marburgu, nazad do osídiel mnícha Konráda, z ktorých už nikdy neunikla. Zo zvyšku svojho vena vo výške dvetisíc strieborných mariek rozdala Alžbeta jednu štvrtinu chudobným a z ostatku dala v Marburgu postaviť špitál. Konrád, ktorý mal teraz mladú vdovu úplne v hrsti, sa k nej potom začal správať ako skutočný netvor. Vyžadoval od Alžbety najvyššiu možnú mieru asketizmu. Musela sa kajať nahá v nevykúrenej kaplnke, takmer každý deň sa sama bičovala, a keď nevládala, bil ju korbáčom sadistický mních. Konrád okrem toho Alžbete prikázal, aby prepustila ženy zo svojej družiny, ktoré boli viac jej priateľkami ako dvornými dámami. Zdravie mladej

vdovy sa následne vážne zhoršilo. Keď ju Konrád na dôvažok prinútil, aby sa zbavila aj svojich detí a poslala ich k príbuzným, úplne sa zrútila. Fyzicky zlomená a od najbližších odlúčená mladá žena nedokázala dlho znášať utrpenie a 17.

Dobročinnosť sv. Alžbety, obraz Edmunda Blaira Leightona z roku 1895

Alžbetine deti Hermann II. (1222 – 1241), jediný syn svätej Alžbety a landgrófa Ľudovíta, prežil celý život v tieni svojho poručníka, strýka Henricha Raspeho. V roku 1239 sa oženil s Helenou z Braunschweigu–Lüneburgu, ale manželstvo zostalo bezdetné, pretože už o necelé dva roky neskôr náhle umrel. Traduje sa, že ho otrávil Henrich Raspe, ktorý bol veľmi ambiciózny a krutý muž. Alžbetina staršia dcéra Žofia (1224 – 1275) sa vydala za brabantského vojvodu Henricha II. a stala sa pramatkou hessenských landgrófov, keď sa jej vo vojne o durínske dedičstvo podarilo získať Hessensko pre svojho syna Henricha. Najmladšie dieťa uhorskej princeznej, dcéra Gertrúda (1227 – 1297), vstúpila do ženského kláštora v Altenbergu pri Wetzlari. Od roku 1248 v ňom pôsobila ako matka-predstavená a tu aj zomrela a je pochovaná.


Kde sa narodila svätá Alžbeta? Dodnes sa medzi historikmi vedú spory vo veci Alžbetinho rodiska. Podľa najstaršej tradície je ním Bratislava. V roku 1497, teda 290 rokov od jej narodenia, uhorský duchovný Osvaldus de Lasco po prvýkrát udáva ako miesto Alžbetinho narodenia hrad Sárospatak v dnešnom severnom Maďarsku. Lasco sa odchyľuje aj v iných, všeobecne uznávaných faktoch o jej živote. Miesto zázraku s ružami pripisuje hradu Sárospatak a jej odchod z Uhorska kladie do roku 1212, čo sa nezhoduje so súdobými prameňmi. Jestvuje ešte ďalšia supina historikov tvrdiaca, že pravým miestom Alžbetinho narodenia bolo mestečko Starý Budín (dnes Óbuda, časť Budapešti). Zostáva teda na čitateľovi, aby sa rozhodol, ktorý názor uzná za najhodnovernejší.

57

Romantizujúce stvárnenie odchodu Ľudovíta IV. na križiacku výpravu

novembra 1231 zomrela. Odišla vo veku, v ktorom väčšina ľudí iba začína žiť. Ukrutný Konrád nešťastnú Alžbetu dlho neprežil. Vo svojom fanatizme neustále obviňoval nevinných ľudí z kacírstva a jeho meno budilo taký strach, že keď niekam cestoval, obyvateľstvo okolitých dedín utekalo do lesných úkrytov. Potom, ako z účasti na „satanských orgiách“ obžaloval vplyvného grófa Henricha zo Saynu, však padla kosa na kameň. Dňa 30. júla 1233 prepadli Konráda neďaleko Marburgu šiesti jazdci, ktorí sadistického dominikána a jeho inkvizítorského pomocníka na mieste zabili. Útočníkov sa nikdy nepodarilo vypátrať.

Svätorečenie

svätorečená. O niekoľko mesiacov neskôr začali nad hrobom uhorskej princeznej budovať veľkolepý gotický kostol, ktorý bol dokončený v roku 1340. Počas nasledujúcich dvoch storočí patril medzi najvýznamnejšie pútnické miesta v Nemecku. V období reformácie a náboženských vojen však postihli marburský Chrám svätej Alžbety zlé časy. Najskôr ho vylúpil landgróf Filip I. Hesenský a potom ho vydrancovali Švédi. Jeden z relikviárov svätej Alžbety sa preto dnes nachádza v štokholmskom Národnom múzeu. Časť ostatkov zbožnej uhorskej princeznej môžeme nájsť i vo viedenskom Kláštore svätej Alžbety a v Dóme svätej Alžbety v Košiciach. Určite nie je náhodou, že svätá Alžbeta má vo svojom príbuzenstve ešte dve ďalšie svätice. Prvou je sestra jej matky Gertrúdy Hedviga (1174 – 1243), ktorá sa vydala za sliezske knieža Henricha I. Bradatého. Pre svoju dobročinnosť a podporu kresťanstva v Poľsku bola v roku 1267 kanonizovaná. Druhou je svätá Izabela (1271 – 1336), manželka portugalského kráľa Denisa, pravnučka uhorského kráľa Ondreja II. a jeho druhej manželky Jolandy z Courtenay. Svätá Alžbeta bola teda jej nevlastnou pratetou. Pre svoje povahové vlastnosti a dobročinnosť je ako svätec v nemeckých a anglických prameňoch spomínaný aj Alžbetin manžel landgróf Ľudovít. Oficiálne však nebol nikdy kanonizovaný.

Chlieb a ruže

Ing. Štefan Slivka (1946), vyše tridsať rokov žil v USA. Popri práci v technickom odbore sa zaoberal štúdiom amerických dejín. Je autorom viacerých príspevkov v denníku Cincinnati Enquirer a v renomovaných vojensko-historických časopisoch Southern Partisan Magazine a Blue and Gray Magazine. Po návrate na Slovensko publikuje v časopisoch História, Cestovateľ a Historická revue.

Už krátko po Alžbetinej smrti sa v blízkosti jej hrobu údajne začali vyskytovať prípady zázračného uzdravenia, ktoré z poverenia pápeža Gregora XI. skúmala v rokoch 1232, 1233 a v januári 1235 zvláštna cirkevná komisia. Tieto zázraky urýchlili proces kanonizácie zbožnej landgrófky. Na základe jej životpoisu, ktorý nevypracoval nik iný ako Konrád z Marburgu, a vyšetrovania pápežskej komisie, bola Alžbeta už 28. mája 1235

Konrád z Marburgu a sv. Alžbeta

58

Chrám svätej Alžbety v Marburgu


Podmaršal z rodu Beňovských Ján Andrej Beňovský Vladimír Segeš

Rod Beňovských patril medzi dávne šľachtické rody v Trenčianskej stolici. Predkami rodu boli bratia Benjamín a Urban, ktorí žili v období panovania Žigmunda Luxemburského. V roku 1423 získali donáciu na zem v Trenčianskej stolici, na ktorej založili obce Beňov a Urbanov. Od 17. storočia sa rod začal značne rozvetvovať, takže na sklonku feudalizmu žili Beňovskovci až v šiestich stoliciach. Portrét J. A. Beňovského

Do povedomia viacerých generácií širokej verejnosti sa rod zapísal predovšetkým vďaka grófovi Móricovi Beňovskom (1746 – 1786), legendárnemu „kráľovi Madagaskaru“. Nemenej významným, ba z vojenského hľadiska nepochybne dôležitejším predstaviteľom rodu bol barón Ján Andrej Beňovský, používajúci predikát z Beňova a Urbanova. Zo základnej genealogickej tabuľky Beňovských, ktorú v monumentálnej viaczväzkovej práci o uhorských šľachtických rodoch a ich erboch uverejnil ešte v druhej polovici 19. storočia Iván Nagy, vyplýva, že Ján Andrej a Móric boli prvostupňoví bratranci. O ich vzájomných kontaktoch však nie sú známe žiadne údaje. Nemožno sa tomu ani priveľmi čudovať, lebo hoci boli rovesníkmi i blízkymi príbuznými, životná

púť jedného i druhého sa uberala inak. Kým Móric bol predovšetkým svetobežník a dobrodruh, Ján Andrej zasa už od mlada zasvätil svoj život habsburskej armáde.

Svedectvo vojenských spisov Podľa dokumentov, ktoré sa zachovali vo Vojnovom archíve vo Viedni, Ján Andrej Beňovský sa narodil roku 1740. Ako miesto jeho narodenia sa viackrát uvádza Szerdahely, čiže Streda v Prešporskej (Bratislavskej) stolici, čo môže byť buď dnešná Dunajská Streda, alebo Dolná Streda. Len v súvekej rukopisnej knihe (matrike) penzionovaných generálov sa ako jeho rodisko spomína Szakart, Pressburger Comitat, čo v prípade obce bude zrejme omyl alebo neidentifikovateľná skomolenina, lebo lokalita


s takýmto názvom v Prešporskej stolici vtedy nejestvovala. Zakrátko po vypuknutí tzv. sedemročnej vojny sa 17-ročný Ján Andrej Beňovský prihlásil ako dobrovoľník do Hallerovho (neskôr 31.) pešieho pluku. Od marca 1757 bojoval ako radový pešiak v Čechách, kde sa jeho pluk v zostave zboru maršala Leopolda Dauna významne podieľal na porážke pruského vojska v bitke pri Kolíne 18. júna. Bolo to však krvavé víťazstvo, lebo napríklad len straty Hallerovho pluku v tejto bitke predstavovali 29 dôstojníkov a 757 príslušníkov mužstva, z toho bolo 86 mŕtvych. Ešte v tom istom roku pluk nasadili do bojov v Sliezsku a Prusku, kde aj Beňovský zakúsil trpkú porážku pri Leuthene (dnes Lutynia), kde pruský kráľ Fridrich II. 5. decembra rozdrvil na 59

Vojak v roku 1757

čele 35-tisícového vojska 65-tisícovú habsburskú armádu. Táto bitka vošla do vojenských učebníc ako ukážkový príklad uplatnenia a využitia kosého bojového šíku lineárnej bojovej zostavy. Mladý Ján Andrej Beňovský sa v bojoch nepochybne ukázal ako dobrý vojak, o čom svedčí skutočnosť,

že 1. februára 1757 ho povýšili na podporučíka a 16. augusta 1760 na nadporučíka, takže sedemročnú vojnu zavŕšil vo funkcii veliteľa kompánie, čiže stotiny. Veliteľom bataliónu, čiže práporu sa stal ako 27-ročný, keď bol povýšený na kapitána.

Štábny dôstojník a veliteľ granátnikov Rok 1769 bol významným medzníkom v živote Beňovského, ktorý už v hodnosti majora prestúpil do 19. pešieho pluku Leopolda Pálfiho. Len mimochodom, v tomto pluku v rokoch 1756 – 1766 slúžil aj iný Ján Beňovský z Beňova. Začal ako zástavník a vystúpil zo služby v hodnosti nadporučíka. Bol to nielen menovec a príbuzný, ale aj rovesník Jána Andreja Beňovského. Uvedený rok 1769 bol medzníkom aj vo vývoji habsburskej armády. Práve vtedy

jednotlivé pešie jazdecké pluky dostali poradové hodnostné čísla, ktoré sa okrem malých výnimiek udržali až do zániku monarchie roku 1918. Významnou organizačnou zmenou bola aj reorganizácia elitných pešiackych jednotiek – granátnikov. Dovtedy boli v každom pešom pluku dve granátnické kompánie. Z troch peších plukov vtedy vyňali vždy dve granátnické kompánie a sformovali ich do samostatných granátnických bataliónov, takže každý novopostavený samostatný batalión pozostával zo šiestich kompánií granátnikov. Major Beňovský sa roku 1771 stal veliteľom 3. uhorského granátnického bataliónu. O dva roky neskôr armádne velenie ocenilo jeho organizačné a veliteľské schopnosti tým, že ho povýšilo na podplukovníka. V rokoch 1773 – 1775 mal 3. granátnický batalión garnizónu vo Viedni, kde schopný veliteľ granátnikov mal možnosť výraz-

Starostlivosť o vojenský dorast Výchova vojenského dorastu v stálej habsburskej armáde nemala spočiatku pevný rámec. Podľa dávnejšieho zvyku mnohí chlapci – siroty či polosiroty sa už v detstve dostali ako tzv. synovia pluku do armády a po dovŕšení dospelosti sa nevrátili do civilného života, ale zostali slúžiť vo vojsku. Takým synom pluku bol napríklad aj Ladislav Škultéty-Gabriš, ktorý po matkinej smrti vyrastal od dvanástich rokov v Gilániho husárskom pluku, kde slúžil jeho otec. Myšlienky osvietenstva tereziánskej i jozefínskej doby našli odraz v postupnom zlepšovaní vzdelávania, zdravotného zabezpečenia i starostlivosti nielen o chorých a vyslúžilých vojakov, ale aj o vojenské vdovy a siroty. Počas panovania Márie Terézie bolo zriadených viacero vojenských sirotincov. Ich hlavným poslaním bola výchova vojenských sirôt – chlapcov, s ktorými sa počítalo pre službu v armáde, najmä na poddôstojníckych postoch. V rokoch 1777 – 1782 pôsobil vojenský sirotinec aj v Trnave. Spolu s ďalšími vojenskými sirotincami ho však zrušili, lebo na základe dekrétu cisára Jozefa II. z 9. novembra 1782 boli zriadené plukovné chlapčenské výchovné domy (Regiments-Knaben-Erziehungshäuser). Ich úlohou bola príprava chlapcov vo veku od sedem do osemnásť rokov na vojenskú poddôstojnícku službu, a to z radov sirôt, resp. detí slúžiacich vojakov. V pluku mohlo byť 48 chovancov na náklady eráru, no prijímal sa aj obmedzený počet chovancov za úhradu. Chovanci najprv navštevovali civilnú školu v mieste sídla pluku, predmety súvisiace s písomnosťami a hospodárením pluku ich však vyučoval nejaký poddôstojník. Po istom čase celé vzdelávanie viedol veliaci poddôstojník. Veliteľom plukovnej chlapčenskej školy bol spravidla dôstojník, ktorý vzhľadom na zdravotný stav či zranenie mal obmedzenú schopnosť poľnej či bojovej služby. Plukovné chlapčenské výchovné domy boli roku 1782 vytvorené v 18 rakúskych a 12 uhorských peších plukoch. Jedným z nich bol aj 31. peší pluk, ktorý sídlil v sedmohradskom Brašove a velil mu plukovník Ján Andrej Beňovský. Veliteľom školy sa stal nadporučík Johann Nicola. Chovanci nosili rovnošatu: súkenný kabátec sivej farby s tzv. cisársko-žltým vyložením (golierov, šosov a manžiet) a modré nohavice s typickou uhorskou žltou výšivkou. Pokrývkou hlavy bol kožený kašket s mosadzným odznakom. Chovanec regimentnej školy

60


Vojak v roku 1809

nejšie sa zapísať do pozornosti armádneho velenia i panovníckeho dvora. A tak, keď sa v novembri 1777 uprázdnil post veliteľa 31. pešieho pluku, 37-ročného Beňovského vymenovali za plukovníka a veliteľa pluku, v ktorom zhodou okolností práve pred 20 rokmi nas t ú - pil vojenskú službu ako radový vojak. Pre mnohých iných by to zaiste mohlo znamenať úspešné zavŕšenie kariéry. Ján Andrej Beňovský však naďalej postupoval po priečkach funkcií a hodností. Po vypuknutí vojny o bavorské dedičstvo sa podstatná časť 31. pešieho pluku na čele s Beňovským presunula roku 1778 v priebehu jedného mesiaca (od 1. apríla do 1. mája) zo Sedmohradska do Čiech. Na českom bojisku Beňovského pešiaci zostali až do ukončenia vojny bez toho, aby sa zúčastnili na nejakých vážnejších vojnových akciách. Na spiatočnej ceste do Sedmohradska sa pluk zastavil vo Viedni a Laxenburgu, kde sa 8. júna 1779 zúčastnil na slávnostnej vojenskej prehliadke pred Máriou Teréziou a cisárom Jozefom II.

V radoch generality V máji 1784 plukovníka Beňovského poverili velením 53. pešieho pluku, ktorý sídlil v Osijeku. O necelé dva roky, vo februári 1786, bol Beňovský vymenovaný za generálmajora a ustanovený do funkcie veliteľa brigády a posádky

v sedmohradskom meste Alba Iulia. Ako veliteľ brigády si Beňovský úspešne počínal vo vojne proti Osmanskej ríši v rokoch 1787 – 1791. Po jej skončení sa nakrátko opäť ujal svojej funkcie posádkového veliteľa v Alba Iulii. Dlho sa tam však nezdržal, lebo po vypuknutí prvej koaličnej vojny roku 1792 bol generál Beňovský na základe rozkazu cisára Františka II. prevelený na bojisko v Nizozemsku. Situácia na bojisku sa pre habsburskú ríšu nevyvíjala najlepšie. Po víťaznej bitke pri Valme 20. septembra 1792 sa francúzskej armáde podarilo vytlačiť habsburské a pruské vojsko zo severného Francúzska. Vďaka použitiu novej taktiky kolón a rozptýlených strelcov proti lineárnej bojovej zostave Francúzi zvíťazili v novembri 1792 v bitke pri Jemmapes a otvorili si cestu do dnešného Belgicka a Porýnska. Francúzska armáda postupovala na všetkých smeroch. Zmocnila sa Nice a Savojska, takmer celého Porýnska, ako aj Mohuče a Frankfurtu nad Mohanom. Francúzske úspechy pretrhla až bitka pri Neerwindene 18. marca 1793. Na prenikavom víťazstve habsburskej armády sa nemalou mierou podieľali aj uhorské pluky: 33. a 34. peší pluk a Esterháziho (neskôr 3.) husársky pluk. V niekoľkohodinovom boji sa vyznamenali najmä husári, ale v bodákovom útoku aj pešiaci. Mužstvo týchto troch plukov, ktoré v bitke stratili takmer štvrtinu či pätinu mužov, tvorili prevažne Slováci. Tuhé boje však pokračovali aj nasledujúci deň, keď sa zboru pod velením podmaršala Jána Andreja Beňovského podarilo vytlačiť pozviechané francúzske vojská z Wommersonu a Hackendovenu. Porazený francúzsky generál Charles-François Dumouriez bol obvinený zo zrady revolúcie a gilotíne sa vyhol len dezerciou k habsburskej armáde.

Veľká pocta od cisára Roku 1794 sa podmaršal Ján Andrej Beňovský stal majiteľom 31. pešieho pluku. Bol to prejav veľkej cti zo stra-


ny panovníckeho dvora, akej sa dostalo len zopár slovenským rodákom. Nasledujúci rok, presne 1. mája 1795, bol Beňovský po 38 rokoch služby preložený do penzie. Väčšinu času potom žil v Bratislave a krátko aj v sedmohradskej Sibini (Sibiu). Podľa matriky o penzionovaných generáloch mu erár vyplácal ročne 2 000 zlatých v konvenčnej mene spolu s príplatkom 3 478 zlatých a 24 grajciarov z titulu majiteľa 31. pešieho pluku, ktorým zostal až do svojej smrti. Podmaršal Ján Andrej Beňovský skonal v Prešporku (dnešnej Bratislave) 1. septembra 1822 vo veku úctyhodných 82 rokov. Nebol ženatý a nemal ani žiadnych potomkov.

Doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD. (1950), od roku 1995 je vedeckým pracovníkom Vojenského historického ústavu v Bratislave, externe pôsobí na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Je autorom monografií Od rytierstva po žoldnierstvo. Stredoveké vojenstvo v Uhorsku so zreteľom na Slovensko (2004), Prešporský pitaval. Zločin a trest v stredovekej Bratislave (2005), Remeslá a cechy v starom Prešporku (2010) a spoluautorom viacerých diel z oblasti medievalistiky, vojenských dejín a dejín miest i práva. Ako zástupca šéfredaktora stál pri zrode časopisu Historická revue, je zakladajúcim šéfredaktorom a editorom časopisu História, predsedom sekcie pre dejiny miest Slovenskej historickej spoločnosti a podpredsedom Slovenskej komisie pre vojenské dejiny. Ocenením jeho vojensko-historickej a publikačno-literárnej činnosti je viacero vojenských medailí, Medaila Cyrila a Metoda za rozvoj slovenského písomníctva, Cena SAV za popularizáciu vedy, medzinárodná Cena Egona Erwina Kischa za literatúru faktu a trikrát Prémia Slovenského literárneho fondu.

61

„Marťan“ Edward Teller

Maďarská stopa pri vývoji jadrovej a vodíkovej bomby Michal Korenko

„Ak chodí po zemi diabol, volá sa Edward Teller,“ povedal raz jeden z Tellerových mnohých kritikov. Pred šesťdesiatimi rokmi sa stal Edward Teller otcom jedného z najkontroverznejších vedeckých a technologických projektov ľudstva – vývoja a zostrojenia americkej vodíkovej bomby (Tellerovým sovietskym pendantom bol neskorší protikomunistický disident Andrej Sacharov). Edward Teller

Teller patril k množstvu známych a excelentných maďarských vedcov, naturalizovaných v USA, ktorí zásadným spôsobom ovplyvnili vývoj vedy a technológií v 20. storočí. A to od matematiky, cez informatiku, fyziku, chémiu, astronautiku až po filozofiu vedy. Enrico Fermi ich pre maďarský prízvuk a časté používanie nezrozumiteľnej maďarčiny nazval „Marťanmi“. Výrazne zasiahli do takých progresívnych smerov (niektorí boli ich otcami) akými boli v tom čase teória výpočtových strojov a teória hier (János von Neumann), matematická analýza systémov (Jenö Wigner – Nobelova cena za fyziku), rôzne aplikácie kvantovej mechaniky (Edward Teller a Leo Szilárd), biochémia (Albert Szent-Györgyi – Nobelova cena za medicínu), cez astronautiku a aeronautiku (Theodore von Kármán – prvý riaditeľ NASA), až po filozofickú analýzu prírodných vied, teóriu poznania a možnosti a hranice induktívnej metódy (Mihály Polanyi). Spomeňme ešte fyzika Denisa Gá62

bora (Nobelova cena za objav holografie), jedného z najvýznamnejších matematikov 20. storočia Pála Erdösa (teória grafov) a menej známych Victora Szebehelyho a Tamása Sebeoka.

„Zázračná“ stredná škola Odpoveď na otázku prečo zohralo v polovici 20. storočia toľko maďarských mozgov kľúčové roly v spomínaných rozličných oblastiach prírodných vied, ostáva dodnes tak trochu záhadou. Všetci „Marťania“ pochádzali zo židovskej strednej triedy a absolvovali rovnaké nemecké luteránske gymnázium v Budapešti (Teller, von Neumann, Szilárd a Wiegner vyrastali dokonca v tej istej štvrti). Táto výnimočná „fluktuácia“ sa v dejinách vysvetľuje jednak kvalitou strednej školy (Teller ju nazval najlepšou strednou školou na svete), pedagogickým talentom jej učiteľa matematiky Lászlóa Rátza, ale nezanedbateľným faktorom bude zrejHistória 1-2 / 2011 / Človek a doba

me aj židovský pôvod väčšiny „Marťanov“. Pre rôzne obmedzenia mali mladí Židia tendenciu vyniknúť nad štandardnú uhorskú adolescentnú populáciu. Všetci mohli relatívne skoro opustiť rodné Maďarsko a štúdium zavŕšili na najlepších školách a vedeckých centrách vo svete. Za Horthyho režimu totiž platil Numerus clausus, diskriminačný zákon obmedzujúci počet židov študujúcich na maďarských vysokých školách. Aj Edward Teller, ktorý sa narodil roku 1908 v Budapešti, patril k zámožnejšej židovskej rodine. Jeho detstvo a mladosť (Tellerov otec pochádzal z Nových Zámkov) zahŕňali turbulentné roky prvej svetovej vojny, rozpad Rakúsko-Uhorska, krátku ale radikálnu boľševickú éru režimu Bélu Kúna a ekonomicky devastujúcu menovú infláciu, ktorá nasledovala po jeho páde. Roku 1926 opustil Edward Teller Budapešť a presťahoval sa do Nemecka, roku 1933 vymenil Nemecko za Dánsko, o rok neskôr sa premiestnil do Anglicka a roku 1935 sa už

definitívne presťahoval do Ameriky. Jeho stredoeurópsky židovský pôvod, detstvo, neskôr tragédia európskych židov, ktorej unikol, v ňom následne v Amerike výrazným spôsobom formovali pocit vratkosti až absurdnosti ľudskej existencie, názor o krehkosti politických inštitúcií (kritici hovorili o jeho oportunizme a machiavellizme) a vieru v Ameriku. Bol presvedčený o jej sile a rozhodujúcej úlohe pri záchrane západnej civilizácie, ktorú v Európe ovládli barbari. Tento pocit zohral neskôr zrejme kľúčovú rolu v Tellerovom angažovaní sa pri samotnom vývoji jadrovej bomby v projekte Manhattan a počas studenej vojny v rámci McCarthyizmu (vyšetrovací výbor senátora Josepha McCarthyho pre neamerickú činnosť v 50. rokoch), pri vývoji americkej vodíkovej bomby, ale aj neskôr pri „Hviezdnych vojnách“ prezidenta Ronalda Reagana.

Šťastné nemecké roky Vo svojej autobiografii spomína Edward Teller na roky 1926 až 1933, ktoré strávil ako študent v Nemecku, ako na jedny z najšťastnejších v celom živote. A to aj napriek tomu, že tam pri nešťastnej dopravnej nehode prišiel o nohu a celý život bol odkázaný na protézu. V tomto období zažívala nemecká veda kreatívny boom. Boli to roky liberálnej a uvoľnenej Weimarskej republiky, počas ktorých prúdilo do krajiny množstvo talentovaných a vzdelaných emigrantov z východu. Teller sa po štúdiu chemického inžinierstva v Budapešti a v Karlsruhe stal ako doktorand v Lipsku súčasťou skupiny Wernera Heisenberga, ktorý položil roku 1925 svojimi „reláciami neurčitosti“ základy kvantovej mechaniky (Heisenberg mal vtedy iba 27 rokov). Kvantová mechanika predstavovala (a dodnes stále predstavuje) matematický

Atómový hríb na Nagasaki (9.8.1945) dosiahol výšku 18 km.

aparát, ktorý nám umožňuje preniknúť do mikrosveta, popísať správanie sa atómov a teda vysvetliť čokoľvek, čo s nimi nejakým spôsobom súvisí. Vysvetľujeme ňou celú chémiu, väčšinu sub-jadrovej fyziky a fyziky tuhých látok a väčšinu astrofyziky. Bola to nová vzrušujúca oblasť a nádejné vzrušujúce roky. Teller sa považoval za chemika. V odbore mal dobré znalosti už z gymnázia v Budapešti a tak si vybral u Heisenberga aplikáciu kvantovej mechaniky v chémii. Ostali veľmi blízkymi priateľmi až do Heisenbergovej smrti. Po druhej svetovej vojne (v ktorej stáli obaja na rozličných stranách barikády), keď mnoho amerických a v Amerike pracujúcich vedcov kritizovalo Heisenbergovu účasť na nemeckom vojenskom nukleárnom programe Uranverein, sa ho Teller verejne zastal. Vedel, že Heisenberg nikdy nebol nacistom a vždy rešpektoval jeho lojalitu k Nemecku. Keď sa stal roku 1933 Adolf Hitler po vyhratých demokratických voľbách ríšskym kancelárom, presťahoval sa Teller do Kodane, kde sa stal súčasťou pracovnej skupiny ďalšej ikony vedy 20. storočia – Nielsa Bohra. Stretol tam talentovaného mladého politického utečenca z Odesy Jurija Gamova (neskôr George Gamow), ktorý ako prvý aplikoval kvantovú mechaniku na sub-jadrovú fyziku. Roku 1934 odišiel Gamow na univerzitu do Washingtonu. O rok neskôr pozval do Washingtonu Tellera a do roku 1939 spolu veľmi úzko spolupracovali. Množstvo talentovaných a šikovných emigrantov z Európy, (rovnako ako počas Weimarskej republiky v 20. rokoch) predstavovalo pre Ameriku základ jej eruptívneho vedeckého a technologického progresu (1940 – 1970), ktorý nebol predtým ani potom nikde inde vo svete zaznamenaný. Gamow bol brilantný mozog, no predstavoval Heisenbergovo a Tellerovo opozitum. Mal geniálny organizačný antitalent a potreboval spolupracovníkov ako bol He-

Skúška vodíkovej bomby na atole Enewetak na Marschalových ostrovoch 1.11.1952


isenberg alebo Teller. Bol to vizionár, ktorý produkoval geniálne myšlienky ako impulzy v rýchlom slede, ktoré následne nechával pre Tellera a asistentov na rozpracovanie detailov. Gamow je v podstate otcom „teórie veľkého tresku“ o vzniku vesmíru, ale mal aj mimoriadny vplyv na Jamesa D. Watsona a Francisa Cricka pri riešení štruktúry dvojzávitnice DNA. Celá neskoršia Tellerova kariéra sa niesla v znamení spolupráce v menších a väčších skupinách, od riadenia cez koordináciu až po takmer vysokú politiku. Žiadny iný vedec v 20. storočí zrejme nereprezentuje kontroverzné spojenie politiky a prírodných vied tak výrazne ako práve Edward Teller.

Jadrová éra začína V januári 1939 sa Gamow a Teller zúčastnili stretnutia teoretických fyzikov, ktoré sa každoročne konalo na Univerzite Georgea Washingtona. V tomto roku sa malo podujatie venovať fyzike nízkych teplôt. No hneď v prvý deň stretnutia predstavil Gamow účastníkom Nielsa Bohra, ktorý len nedávno dorazil do USA loďou z Kodane. Bohr prítomným referoval o novinkách v súvislostí s objavením štiepnej reakcie uránu v Nemecku. Len mesiac predtým ju objavili Otto Hahn a Lisa Meitnerová (Hahn za tento objav neskôr získal Nobelovu cenu, Meitnerovú Nobelov výbor nepochopiteľne a nekorektne prehliadol). Začala sa éra jadrovej energie. Ale aj druhá svetová vojna. Vo februári 1939 zavolal z New Yorku 63

Edward Teller (1960) vystupoval v kongrese i v televízii proti navrhovanému zákazu jadrových skúšok.

Tellerovi jeho priateľ a krajan Leo Szilárd a oznámil mu, že zaznamenal masívnu emisiu sekundárnych neutrónov pri rozpade atómov uránu. To by znamenalo, že explozívna reťazová reakcia rozpadu atómov uránu by mohla existovať a je aspoň teoreticky možné zostrojiť novú bombu dosiaľ nepoznanej ničivej sily. Tellerovi a ďalším mladým fyzikom z Európy bolo jasné, že musia nejakým spôsobom zabrániť, aby sa takéto deštruktívne možnosti nukleárnej energie dostali do rúk šialencom ako Hitler. Už v marci toho istého roku sa na informačnom a neformálnom stretnutí v Princetone stretli „zasvätenci“ Niels Bohr, John Archibald Wheeler, Eugene Wigner, Victor Frederick Weisskopf, Leo Szilárd a Edward Teller a dohodli sa, že z hľadiska strategických záujmov USA treba udržať nové objavy v nukleárnej fyzike čo možno najdlhšie v utajení a zoznámiť s nimi zodpovedných ľudí v americkej vláde. Tohto legendárneho stretnutia, ktoré môžeme považovať za symbolický začiatok amerického jadrového programu, sa zúčastnil jeden Američan, jeden Dán, jeden Rakúšan a traja Maďari – „Marťania“. Na získanie podpory ľudí z americkej vlády skoncipoval neskôr Szilárd manifest pre prezidenta Franklina D. Roosevelta, ktorý podpísali viacerí významní vedci pôsobiaci v tom čase v USA vrátane Alberta Einsteina. Práve k Einsteinovi, ktorý patril skôr k váhajúcim signatárom, vyrazili na letnú chatu na Long Islande pre podpis Teller a Szilárd. Výsledkom bolo zriadenie vládnej komisie pre urán, čím sa mohla rozbehnúť byrokratická mašinéria, ktorá neskôr vyústila do vojenského a vedeckotechnologického megaprojektu Manhattan – vývoja a výroby americkej nukleárnej bomby. Teller pracoval v rámci projektu na troch rôznych miestach, dva roky pomáhal na Columbia University Fermimu s konštrukciou prvého jadrového reaktora, dva roky spolupracoval na Metallurgical Laboratory (Metalurgickm laboratóriu) v Chicagu pri extrakcii plutónia a dva roky v Los Alamos National Laboratory (Národnom laborató64

riu v Los Alamos) pri finálnej konštrukcii bomby. Na všetkých miestach pracoval na rôznych paralelných a križujúcich sa projektoch a jeho široké znalosti z fyziky a chémie z neho robili užitočné spojenie medzi rôznymi, často disparátnymi a separátne utajenými časťami podniku. Vo svojej biografii sa priznal, že jediná vec, ktorá mu robila ťažkosti, bolo sadnúť si a vykonávať presné a teda dlhotrvajúce teoretické výpočty. Elektrické počítacie stroje vtedy ešte neexistovali a jeho diplomová práca – výpočet molekulových stavov vodíka – mu spôsobila celoživotnú nechuť k otravným mechanickým výpočtom.

Návrh vodíkovej superbomby Teller už v tých časoch začal rozmýšľať a čiastočne aj paralelne pracovať na vývoji vodíkovej bomby, ktorá by predstavovala možnosť využiť fúznu energiu pre vojenské účely. Spolu s Fermim a ďalšími uvažovali o možnosti použiť jadrovú explóziu ako rozbušku fúznej reakcie, ktorej vojenské dôsledky by boli ešte dramatickejšie ako následky štiepnej explózie. Výsledkom Tellerovho úsilia bol návrh prvej vodíkovej bomby, známej ako tzv. Classical Super, ktorý vznikol ešte počas projektu Manhattan, no ktorý však potreboval na úspešnú realizáciu okrem politickej a ekonomickej podpory aj kalkulačné schopnosti elektronických počítačov. Roku 1945 sa skončila druhá svetová vojna jadrovým bombardovaním Japonska a Nemecko kapitulovalo zrejme len pár mesiacov pred finalizáciou svojho vojenského jadrového programu. Dodnes sa vedú spory o tom, či nemecký jadrový výskum Heisenberg a jeho kolegovia vedome brzdili, alebo len jednoducho zaostával za americkým. História 1-2 / 2011 / Človek a doba

Teller veril Heisenbergovi. Roku 1949 sa podarilo Rusom dorovnať strategický náskok a vyrobiť svoju bombu a USA tak začali v nasledujúcom roku s vývojom vodíkovej superbomby. Ešte pred tým sa totiž Tellerovi podarilo, aj napriek ostrému odporu bývalých kolegov z Los Alamos, presvedčiť prezidenta Harryho S. Trumana o nevyhnutnosti vývoja Super B. Teller bol počas celého svojho dlhého život (zomrel v Kalifornii v roku 2003) skalopevne presvedčený, že najlepším spôsobom ako ubrániť hoci aj „studený“ mier je byť neustále o krok pred Rusmi. To znamenalo zbrojiť a zbrojiť. Tu niekde sa skrývajú aj korene jeho ľudského rozchodu s mnohými bývalými priateľmi z projektu Manhattan, z ktorých sa po Hirošime stali presvedčení idealistickí pacifisti. Teller bol ideovým otcom a nekompromisným podporovateľom Strategickej Obrannej Iniciatívy (SDI), obranného raketového štítu prezidenta Ronalda Reagana, medzi verejnosťou známeho ako „Hviezdne vojny“. Spustenie tejto iniciatívy pomohlo v osemdesiatych rokoch „uzbrojiť“ Sovietsky zväz a ukončiť studenú vojnu. Je zaujímavé, že aj napriek zlovestnému militaristickému imidžu bol Teller silným odporcom vojenského utajovania. Mal preto problém už s generálom Lesliem Grovesom, vojenským šéfom projektu Manhattan. Technický neúspech SDI pripisoval práve byrokratickému vojenskému hyperutajeniu, ktoré brzdilo kritický výskum a konečný vývoj. Ako príklad uvádzal nukleárne a informačné technológie. Kým v prvej, veľmi utajovanej oblasti, Rusi dokázali s Američanmi veľmi úspešne držať krok, v úplne „odkrytých“ informačných technológiách dramaticky prepadli. Tellerov život bol verným obrazom dialektiky 20. storočia – násilie, vojny, utópie a konfrontácie, ale aj idealizmus, obrana civilizácie a optimistický progres s množstvami paradoxov.

Ing. Michal Korenko PhD. (1975), vyštudoval Chemicko-technologickú fakultu STU, v súčasnosti pracuje na Ústave anorganickej chémie SAV.

Popularizátor árijského mýtu Životné osudy teoretika rasizmu Arthura Gobineaua Jarmila Švihranová Arthur Gobineau sa v sfére intelektuálnych dejín už zrejme nenávratne zaradil medzi mysliteľov so „zlou povesťou”. Desiatky rokov po jeho smrti sa mu pre dielo Esej o nerovnosti ľudských rás (Essai sur l‘Inegalite de Races Humaine) dostalo pomenovanie „otec rasizmu“. Iní bádatelia však v jeho prípade hovoria skôr o romantickej duši, snívajúcej v dynamickom 19. storočí svoj sen o rytierstve, Oriente a árijských prapredkoch.

Joseph Arthur Gobineau v roku 1864

Somatické odlišnosti medzi ľuďmi sa v období osvietenstva stali objektom záujmu vzdelancov, ktorí sa pokúšali k problému „rasy“ pristupovať z vedeckého hľadiska. Učenci ako Carl Linné, Johann Friedrich Blumenbach či Georges Buffon vytvorili rozdelenia, ktoré nadlho ovplyvnili chápanie rozmanitosti ľudského rodu. Od počiatočnej tendencie zaznamenávať a opisovať sa snahy vedcov, umelcov a mysliteľov presunuli k pokusom o zhodnotenie rozličných skupín. Arthur Gobineau patril medzi prvých autorov, ktorí prepojili „duševné a kultúrne kvality“ s „rasou“, ktorej príslušníci boli navzájom prepojení biologicky - „pokrvným putom“. Myšlienky prezentované v jeho diele neboli v jeho dobe vôbec poburujúce ani výnimočné.

Už niektorí z jeho súčasníkov však vycítili nebezpečný potenciál ideí, ktoré predstavil vo svojej Eseji o nerovnosti rás. Nie je náhoda, že nad možnosťami zneužitia a dezinterpretácie diela sa pozastavil aj znepokojený Gobineauov priateľ Alexis de Tocqueville (1805 – 1859). Priblížme si teda život a dielo autora, ktorému sa pripisuje vplyv na neskorších rasistických teoretikov.

Volanie Orientu Spisovateľ a diplomat Joseph Arthur Gobineau sa narodil 14. júla 1816 na predmestí Paríža vo Ville-d‘Avray. Na svet prišiel v dobe, keď ducha osvietenstva striedala nová éra. Začínalo sa storočie národov a romantizmu. Osvietenský zá-


pal pre bádanie a objavovanie nových poznatkov však pretrval a roky, ktoré nasledovali, priniesli rozmach akademického úsilia v mnohých známych aj celkom nových odboroch. Ešte koncom osemnásteho storočia sa z indologických štúdií zrodil fenomén orientálnej renesancie. Dávny záujem Európanov o vzdialené kraje dostal s rozvojom moreplavby a rozšírením kontaktov s ďalekou cudzinou nové impulzy. Bola to India, v ktorej učenci osemnásteho storočia zahliadli veľkolepú pohanskú kolísku civilizácie a postavili ju do centra pozornosti vzdelanej verejnosti. Preklady starobylých diel indických autorov a príspevky s indologickou či orientálnou tematikou sa stali obľúbeným čítaním rozhľadenej a všeobecne vzdelanej 65

časti spoločnosti. Vlnu nadšenia dobre vystihuje popularita takto zameraného periodika Asiatic Researches (Ázijské výskumy) vydávaného britskou Ázijskou spoločnosťou (The Asiatic Society). Jednotlivé výtlačky Asiatic Researches sa po Európe šírili v pirátskych kópiách a nadšenci ich prekladali do nemčiny a francúzštiny. Vyššie spomenuté periodikum i učená spoločnosť naznačujú, že na poli orientalistiky vynikli medzi prvými Briti. Ich úspechy podporovala dobová poli-

Esej o nerovnosti ľudských rás, vydaná v roku 1855

tická situácia, ktorá rozhodla britskofrancúzsky spor o dominanciu v indickom prostredí v prospech Británie. Ako odpoveď na výskumy a napredovanie kolegov z Britských ostrovov sa orientalistika naplno rozvíjala aj vo Francúzsku. Jej prvým veľkým predstaviteľom sa stal Abraham Hyacinthe Anquetil-Duperron (1731 – 1805). Fascináciu orientálnym svetom možno považovať za nástroj revolty voči modernej dobe. Renesančná klíma bola okrem iného živená myšlienkou príbuznosti s ľudom, ktorý sa zaslúžil o vybudovanie pozoruhodnej staroby66

lej kultúry. Idea tejto príbuznosti sa v európskom prostredí, samozrejme, neobjavila náhodne. Jedným z významných momentov jej zrodu bola prednáška z roku 1786, počas ktorej z úst britského výskumníka Williama Jonesa (1746 – 1794) po prvýkrát zazneli slová o indoeurópskej jazykovej rodine. Jazykové príbuzenstvo dalo základ hľadaniu pokrvného puta zosobneného v spoločnom prapredkovi – bájnom Árijcovi. Prvé použitie termínu „árijský“ sa kladie do francúzskeho prostredia a má za ním stáť už spomínaný Abraham Hyacinthe Anquetil-Duperron. Ten prevzal výraz od Herodota, ktorý slovom „Arjan“ označoval Peržanov a Médov. Termín sa ujal najmä v krajinách hovoriacich po nemecky, v ktorých ho spopularizovali autori Friedrich Schlegel (1772 – 1829) a Friedrich Max Mülller (1823 – 1900). Väčšina starších výkladov somatickej aj jazykovej rozmanitosti ľudstva stála na interpretácii starozákonného príbehu troch Noemových synov Cháma, Sema a Jafeta. Árijci mali spočiatku predstavovať lingvisticky vymedzenú skupinu patriacu k Jafetovi, ktorý bol považovaný za praotca európskej populácie. Sekularizácia, nasledovaná úpadkom už dávno nahlodanej biblickej antropológie, sa prejavila postupným transferom pojmu „árijský“ z výlučne jazykových pozícií na pozície biologické. Dielo Arthura Gobineaua prehovorilo práve týmto jazykom svojej doby. Puto, ktoré v jeho diele spája „árijskú rodinu“, už nie je len jazyk. Jeho Árijci sú navzájom zviazaní predovšetkým spoločnou krvou.

Nepokojné detské roky Napriek tomu, že Arthur Gobineau si celý život nesmierne zakladal na svojom vznešenom a starobylom šľachtickom pôvode, v skutočnosti išlo z jeho strany o obratnú mystifikáciu. Gobineauovi predkovia patrili k miestnej meštianskej honorácii. Sídlili v Bordeaux a mnohí z nich zastávali významné posty. Jeho

Historická budova Ázijskej spoločnosti v Kalkate


otcovi sa však už tak dobre nedarilo a rodina nikdy nemala peniaze nazvyš. S povýšením na veliteľa práporu prišlo aj dlhodobé odlúčenie od rodiny, ktoré zrejme spôsobilo, alebo prinajmenšom urýchlilo, jej rozpad. Začiatkom roku 1827 vzala matka desaťročného Arthura z Paríža do Monthermé v Ardenách. Začalo sa tým štvorročné putovanie, počas ktorého bola rodina, skladajúca sa z matky, troch detí a matkinho milenca, donútená opustiť Francúzsko. Dôvod bol jednoduchý – Madeleine Gobineauová, vystupujúca pod rôznymi menami a identitami, sa zadlžila a hrozilo jej väzenie za podvody. V neskoršom období sa väzeniu predsa len nevyhla a po odsedení trestu sa doň dostala znovu. Rozprávať o búrlivom živote matky sa stalo v rodine tabu a Gobineau neskôr pri zriedkavej zmienke o matke použil jedno z mien, ktoré si pri svojej dobrodružnej ceste sama vybrala – hovoril o nej ako o istej „pani Schröderovej“. Pri príležitosti jednej z mnohých zmien pobytu padlo rozhodnutie poslať deti späť do Francúzska. Roku 1831 sa teda Arthur Gobineau vrátil zo Švajčiarska, v ktorom sa s matkou dočasne ukrývali. Túto epizódu z jeho detstva bolo treba spomenúť nielen ako zaujímavý doklad o neľahkom a chaotickom živote formujúceho sa Gobineaua, ale aj preto, lebo Švajčiarsko sa, paradoxne, stalo miestom jeho prvého stretnutia s Orientom. Počas štúdia na gymnáziu vo švajčiarskom meste Biel sa Gobineau pustil

Sir William Joens

do štúdia orientálnych jazykov, najmä perzštiny. Záujem o Orient pretrval aj po návrate k otcovi, ktorý si však pre syna vysníval úplne inú kariéru. Rovnako ako otec, aj Arthur Gobineau sa mal stať vojakom. Po neúspešných pohovoroch na vojenskú akadémiu v Saint-Cyr sa mladík rozhodol vziať svoj osud do vlastných rúk a roku 1835 sa ako devätnásťročný vybral hľadať šťastie do Paríža. Gobineauov cieľ bol pri príchode do hlavného mesta jasný. Zo všetkého najviac túžil uspieť ako literát. Úspechy v tejto oblasti sa však nedostavovali tak rýchlo, ako by si mladý autor želal. Nedarilo sa mu etablovať ako poetovi, ani ako románopiscovi. V druhom prípade mu boli básnické pokusy dokonca skôr na príťaž – Parížu momentálne kraľovala próza a prevládala všeobecná mienka, že poéziu a písanie románov nemožno spájať. Ani s hľadaním zamestnania to nemal jednoduché, hoci práve dobré miesto bolo v jeho situácii to, čo nevyhnutne potreboval. Prvé roky v Paríži by bol len sotva prežil bez pomoci zámožného strý-

ka Josepha Thibaulta Gobineaua. Ten mu po príchode do Paríža zabezpečil ubytovanie a každý mesiac ho podporoval skromnou, no pre Gobineaua nesmierne dôležitou sumou. V snahe nájsť si prácu Gobineau dokonca na istý čas prijal aj neplatené úradnícke miesto. Chudoba ho prinútila vyskúšať si aj povolanie žurnalistu, napriek tomu, že novinárstvom z hĺbky duše opovrhoval ako remeslom nehodným budúceho literáta. Neskôr sa na istý čas zamestnal aj ako poštový úradník. Intelektuálne nenáročná práca s krátkou pracovnou dobou mu poskytla dostatok času na vzdelávanie a literárnu tvorbu, no mladý básnik si uvedomoval, že pred ním predsa len stojí úloha nájsť si primeranejšie a lepšie platené zamestnanie. Hľadanie takejto práce mu však komplikovala povesť legitimistu, teda prívrženca zosadených Bourbonovcov, ktorá mu však prischla väčšmi vďaka jeho rodine než jemu samému.

Svojský konzervatívec V tomto období svojho života sa pohyboval v parížskych salónoch a prekvapujúco nevyhľadával príliš konzervatívnu spoločnosť, jeho priatelia a známi sa zaraďovali k rôznym ideovým skupinám

Vzdelanec Alexis de Tocqueville (1805 - 1859) patril až do svojej smrti ku Gobineauovým priateľom


francúzskej spoločnosti. On sám sa prezentoval prevažne názormi patriacimi do konzervatívneho myšlienkového spektra, zároveň však pretkanými saintsimonizmom a špecifickým vzťahom k náboženstvu. Konzervatívne postoje a fakt, že jeho prvé práce vychádzali najmä v katolíckych periodikách, spôsobili, že Gobineau býva často považovaný za horlivého katolíka. Bližší pohľad na jeho dielo a názory však nasvedčuje tomu, že v skutočnosti považoval kresťanstvo za prekonané a jeho myšlienkové pozadie bolo výrazne sekulárne. Po prvých ťažkých rokoch v Paríži sa konečne dostavili aj drobné literárne úspechy. Gobineau premiestnil svoju pozornosť z politicky zameraných tém na literárnu kritiku. V jarných mesiacoch roku 1846 zaznamenal úspech aj ako autor historických románov uverejňovaných na pokračovanie v novinách. Prvý literárny počin tohto druhu sa stal známym pod názvom Štastný väzeň (Le prisonnier chanceaux). Dielo zasadené do šestnásteho storočia mu prinieslo slušnú sumu peňazí a na krátky čas ho vytrhlo z tiesnivej finančnej situácie. Ako príklad zmien k lepšiemu, ktoré Gobineauovi priniesli štyridsiate roky, môžeme spomenúť nadviazanie dlhoročného priateľstva s mysliteľom Alexisom de Tocquevillom. Autorovi diela Demokracia v Amerike sa podarilo etablovať v politike a v tomto čase bol už verejnosti dobre známy. Budúci priatelia sa spoznali roku 1843 prostredníctvom liberálneho politika Charlesa Rémusata. Priateľstvo s Tocquevillom malo pre Gobineaua veľký význam. Skutočný dosah stretnutia z roku 1843 sa však prejavil až neskôr. Tocqueville roku 1849 už ako minister zahraničných vecí ponúkol Gobineauovi miesto šéfa svojej kancelárie a otvoril mu tak dvere k diplomatickej kariére. Ešte významnejší bol však intelektuálny úžitok, ktorý mohol Gobineauovi priniesť. Vzdelaný a rozhľadený Tocqueville ho podnietil uvažovať o problémoch, ktoré sa neskôr vynárajú v jeho Eseji o nerovnosti ľudských rás. V tomto období sa začínajú Gobineauove hlbšie úvahy o problémoch pokroku, 67

Jedno z Gobineauových neskorších diel Dejiny Perzie

civilizácie, dejín a morálky a diskusie s Tocquevillom mu zrejme pomohli utriediť si niektoré základné body, ktorých sa neskôr pridŕžal. Začiatok cesty k jeho vlastnému poňatiu rasy a jej úlohy v dejinách môžeme datovať práve do roku 1843, v ktorom uverejnil článok o renesančnom kondotierovi Bartolomeovi Alvianovi. Táto práca je prvá, v ktorej sa zaoberá pojmom „rasa”. Vymedzuje ju vo vzťahu k duši, sile charakteru či odvahe. Zároveň tu po prvýkrát predstavuje tému úpadku rasy v súvislosti s úpadkom civilizácie.

krásou a údajne aj inteligenciou. Jedno z mála štastných období v Gobineauovom živote však netrvalo dlho. Už v nasledujúcom roku jeho manželka opustila Švajčiarsko a strávila zimu na Riviére. Arthur Gobineau po rokoch ich manželstvo označil za „peklo“. Nielen Clémence, ale aj Gobineau, ktorý medzičasom začal vystupovať ako gróf, túžil zo Švajčiarska uniknúť. Čas, ktorý tu bol nútený stráviť, využíval na štúdium hierarchie ľudských rás. V tomto čase už vážne pracoval na diele, ktoré malo získať pozornosť vzdelanej verejnosti. Zo Švajčiarska sa mu podarilo oslobodiť sa začiatkom roku 1854, no už rok predtým dokázal na vlastné náklady vydať prvé dve časti rozsiahleho štvorzväzkového diela. Kniha vzbudila na verejnosti len minimálnu pozornosť. Podobnú akademickú apatiu zaznamenali aj zvyšné časti vydané roku 1855. Po krátkom pobyte vo Frankfurte nad Mohanom sa Gobineauovi otvorila cesta do Orientu. Vyslaním do Teheránu sa ocitol vo svete, ktorý ho fascinoval zrejme už od zmieňovaného obdobia stráveného v Bieli. Hoci svoj nový post vnímal len ako dočasný, s potešením sa ponáral do východnej atmosféry. Ani tu v sebe nezaprel teoretika zaoberajúceho sa rasou – napríklad v Afgancoch zhliadol ich

Z Paríža do sveta Ako som už naznačila, v pracovnej oblasti tiež zaznamenal obrat. Prvý zahraničný post získal na jeseň 1849. Ako prvý tajomník francúzskej delegácie sa ocitol v švajčiarskom Berne. Do Bernu pricestoval už i so svojou manželkou Clémence a prvorodenou dcérou Diane. Clémence bola kreolka, vynikala mimoriadnou

Z dedičstva po strýkovi si Gobineau kúpil zámok v Trie a priblížil sa tak svojmu snu o vznešenom pôvode.

68


vznešený aristokratický pôvod a v istom článku ich nazval bratmi Germánov. Obdobie medzi rokmi 1855 a 1859 sa odrazilo aj vo dvoch z jeho prác. Po návrate do Francúzska vznikla kniha jeho spomienok Tri roky v Ázii (Trois ans en Asie, 1859). Koncom šestdesiatych rokov vydal dielo Dejiny Perzie (Histoire des Perses, 1869). Po príchode do rodnej krajiny sa Gobineau posunul o kúsok bližšie k svojmu snu o aristokratickom pôvode. Za peniaze z dedičstva po bohatom strýkovi si kúpil normanský zámok v Trie, kde sa neskôr stal na istý čas starostom. Dlho tu však nepobudol. Jeho cesty smerovali znovu do Perzie a neskôr do Grécka a Brazílie. Posledná z menovaných krajín pre neho predstavovala zo zdravotného hľadiska utrpenie, no ako bádateľ tu nečakane získal uznanie, po ktorom túžil. Prekvapene zistil, že brazílsky cisár Pedro II., ktorého zaujímala archeológia, filológia, antropológia a etnografia, pozná jeho dielo. Priateľstvo pretrvalo aj po Gobineauovom odchode z Brazílie a okrem neskoršieho osobného stretnutia v Európe si s cisárom až do konca života vymieňali listy. Posledné dejstvo jeho diplomatickej kariéry sa začalo odohrávať na európskom severe, v Štokholme, do ktorého dorazil roku 1872. Okrem toho, že sa v tomto období jeho manželstvo ocitlo v agónii a nadviazal tu blízky vzťah

Brazílsky kráľ Pedro II

s grófkou de la Tour, ktorý pretrval nasledujúcich desať rokov, sa stalo Švédsko aj miestom zrodu ďalšieho kontroverzného diela. Ottar Jarl (1879) je knihou, v ktorej Gobineau sledoval pôvod svojho rodu až do slávnej vikingskej minulosti. Na druhej strane sa zdá, že ako literát sa práve tu naplno rozvinul. Vznikol tu jeho najznámejší román Plejády (Les Pléiades, 1874) a divadelná hra Renesancia (La Renaissance, 1877). Po odchode na penziu sa zoznámil so skladateľom Richardom Wagnerom (1813 – 1883) a jeho manželkou Cosimou (1837 – 1930), ktorí sa stali jeho horlivými čitateľmi. Intenzívne priateľstvo však dlho netrvalo. Len dva roky po zoznámení, 13. októbra 1882, Arthur Gobineau zomrel. Ako som už naznačila, Arthur Gobineau je za teoretika rasy a rasizmu považovaný pre svoje dielo Esej o nerovnosti

hliadnuteľného a temného historického fenoménu, akým je pád civilizácií. Esej o nerovnosti ľudských rás je prestúpená nielen pesimizmom, ale aj určitým druhom nostalgie a romantizovania.

„Príčiny“ nerovnosti

Román Plejády priniesol autorovi na literárnom poli zrejme najväčší úspech.

ľudských rás, publikovanom v rokoch 1853 a 1855. Prácou sa nesie pesimistické presvedčenie o stratenej možnosti obrody ľudstva. Budúcnosť nevykresľuje pozitívne. Usudzuje, že ľudia modernej doby prišli k poznaniu, ktoré sa tiahne celým jeho dielom, a to, že „každá ľudská spoločnosť spolu s druhom kultúry, ktorú produkuje, je odsúdená na zánik“. Už na prvej stránke knihy píše o neodolateľnej príťažlivosti takého nepre-

Gobineau sa podujal objasniť príčiny pádu mnohých predošlých civilizácií. Otvára a rozoberá viacero možností. Nájdeme medzi nimi napríklad fanatizmus, skazenosť, prepych, stratu viery, formu vlády či inštitúcie. Všetky ich postupne odmieta. Aztékovia podľa neho patrili k náboženským fanatikom, no ich ríša sa zrútila z úplne iného dôvodu. Rimania či Sparťania trpeli skazenosťou, no opäť to nebola významná príčina ich úpadku, takisto ako ani bohaté národy neupadajú kvôli svojmu bohatstvu. Zo zoznamu vylučuje aj stratu viery a uvádza veľké ríše, ktoré padli napriek náboženskému rozkvetu. Vládu považuje za významný fenomén, no opäť nie dosť silný na to, aby spôsobil pád civilizácie. Po vylúčení sociokultúrnych, hospodárskych a politických faktorov predkladá svoju tézu, ktorou je v podstate rasový výklad dejín. Skaza spočíva v degenerácii ničiacej zdravé civilizácie: „…veľké národy v čase svojej smrti nemávajú už viac než veľmi slabú, dozaista celkom za-


nedbateľnú čiastočku krvi zakladateľov, z ktorých vyšli…“. Silu aj slabosť národom podľa neho dodáva ich krv, ktorá sa miešaním vzdialila od „vznešených predkov“ a takáto „degenerovaná“ ženie civilizácie do záhuby. Degeneráciu zapríčiňuje podľa Gobineauovej tézy nedodržanie etnickej jednoliatosti. Vysvetľuje, že národy strácajú vlastnosti, vďaka ktorým ich predkovia dokázali vybudovať veľké civilizácie. Na rozdiel od iných autorov, napríklad neskôr píšuceho Houstona Stewarta Chamberlaina (1855 – 1927), neprijíma možnosť rasového „obrodenia“ či pozdvihnutia a „rasová čistota“ je pre neho navždy stratená. Gobineau rozdelil ľudí do troch rás: bielej, žltej a čiernej. Ku každej z nich pripojil aj opis nemenných charakteristických vlastností – animálnosť, hrubosť a emocionalitu k černochom, presne opačné vlastnosti zase k „žltej rase“. Na vrchole jeho pomyselného rebríčka stála „biela rasa“: „Sú obdarení hĺbavou energiou či skôr energickou inteligenciou. Majú zmysel pre praktickosť, ale v oveľa širšom, vyššom, odvážnejšom a idealistickejšom zmysle než žltá rasa, majú vytrvalosť, ktorá si je vedomá prekážok…“ Najväčší význam pri budovaní veľkých civilizácií prikladá Árijcom, ktorí podľa neho stáli pri zrode starobylých kultúr. Medzi árijské výtvory uvádza napríklad civilizácie v Egypte, Indii, Grécku či Číne. Svojím dielom spopularizoval myšlienku árijstva a dodal jej nové impulzy. Esej o nerovnosti ľudských rás a autorove postoje, ktoré v diele vyjadril, sa vyznačujú aj zvláštnou črtou, ktorú by čitateľ v práci tohto druhu len sotva očakával. Výrazným prvkom rasistickej ideológie devätnásteho storočia je jej inštrumentálny charakter. Ideológia často slúžila na zdôvodnenie koloniálnych praktík alebo v prípade amerických štátov na zdôvodnenie pretrvávajúcej inštitúcie otroctva. Navzdory stereotypným očakávaniam sa Gobineauovo dielo v tomto smere vyznačuje odlišnou filozofiou. Autor ako presvedčený orientalista odmietol západný kolonializmus a kultúrny imperializmus. Aj v otázke 69

Arthur Gobineau sa vo voľnom čase venoval sochárstvu

otroctva sa vyjadruje skepticky a vo všeobecnosti poukazuje na neperspektívnosť represívnej rasovej klasifikácie.

Osudy diela Vydanie Eseje o nerovnosti ľudských rás nevzbudilo v Gobineauovom rodnom Francúzsku žiadnu senzáciu. Antropologické a etnologické kruhy dielo takmer úplne ignorovali a predajnosť bola veľmi slabá. Arthura Gobineaua medzi seba akademici nikdy úplne neprijali, čoho svedectvom je napríklad aj odmietavá odpoveď na žiadosť o prijatie do Francúzskej akadémie vied z roku 1871. Medzi niekoľkých francúzskych učencov, ktorým sa kniha dostala do rúk, patril napríklad Ernest Renan (1823 – 1892). Ten dielo nepochopil ako rasistickú prácu, ale zameral sa skôr na líniu polemizujúcu s pokrokom. Z dôležitých učencov, ktorí sa s knihou oboznámili, však netreba zabudnúť na Gobineauovho priateľa Alexisa de Tocquevilla. Ten sa síce pokúsil autora Eseje povzbudiť, no o samotnom diele sa vyjadril veľmi odmietavo. Súhlasil s ideou úpadku

a slabosti západnej civilizácie, no dodával, že pesimizmus a rezignácia vyjadrená v diele nikam nevedie a naopak môže situáciu ešte zhoršiť. Úplne odmietol aj chápanie „rasy“ ako kľúča k výkladu dejín. Takmer prorocky upozornil aj na nebezpečenstvo, ktoré je v Gobineauových ideách. Na knihu zareagovali so záujmom o niečo väčším v iných častiach sveta. Ešte roku 1855 preložili dielo v USA zástancovia otroctva. Hlavný prekladateľ Henry Hotze (1833 – 1887), pôvodom Švajčiar, bol predstaviteľom južanského filozofického prúdu devätnásteho storočia. Kniha dostala po jeho úpravách nový názov Mravná a intelektuálna rozmanitosť rás (Moral and Intellectual Diversity of Races) a zmizli z nej pasáže, ktoré sa prekladateľovi nezdali byť vhodné – napríklad kapitola, v ktorej sa Gobineau nelichotivo vyjadroval o americkej spoločnosti a otroctve. Preklad vyšiel navyše s rozsiahlym úvodom, ktorý sa pokúšal dielo interpretovať v rovine vyhovujúcej prekladateľovým úmyslom. Samotný Gobineau mal pocit, že Hotze jeho dielo použil na podporu vlastnej agendy. Rozvinula sa medzi nimi korešpondencia, v ktorej sa Hotze nepriamo dotkol aj tejto citlivej otázky. V liste z 11. júla 1856 sa pokúsil vysvetliť potrebu dlhého úvodu obsahujúceho jeho vlastné komentáre: „Americká myseľ je vo svojej podstate odmietavá voči premýšľaniu a aby ste získali akúkoľvek veľkú skupinu pre úvahy obsahujúce túto nezáživnú ingredienciu, musíte ich prilákať tým, že cesta bude taká hladká a výstup taký mierny ako je to len možné.“ Gobineau nebol potešený takýmto narábaním so svojím dielom, no v konečnom dôsledku zrejme aj jeho

Henry Hotze (1833 - 1887), americký prekladateľ Eseje o nerovnosti ľudských rás, ktorý dielo prispôsobil tak, aby vyhovovalo odporcom abolicionizmu.

70


Zakladateľ Gobineauovho spolku v Nemecku Ludwig Schemann (1852 - 1938)

márnomyseľnosť prispela k tomu, že sa nijako výrazne neohradil – veď po odmietavom a ignorujúcom stanovisku francúzskej verejnosti sa predsa len objavil niekto, kto jeho dielo ocenil, hoci zároveň aj významovo posunul. Ďalšou krajinou, ktorá zareagovala na Esej o nerovnosti ľudských rás intenzívnejšie než rodné Francúzsko, bolo Nemecko. Už spomínané priateľstvo s Wagnerovcami malo význam aj pre budúce chápanie jeho diela. Z ich Bayreuthského kruhu pochádzal filológ a historik Ludwig Schemann (1852 – 1938), ktorý sa dá označiť za hlavného tvorcu gobinizmu, myšlienkového hnutia čerpajúceho z modifikovaného odkazu Arthura Gobineaua. Prvé kroky vedúce k vzniku hnutia možno zaznamenať už v čase Gobineauovho zoznámenia sa s Wagnerovcami. Autor sa so svojím obdivovateľom Schemannom stretol krátko pred svojou smrťou aj osobne. Roku 1894, dvanásť rokov po Gobineauovej smrti, bol v Štrasburgu pod Schemannovým vedením založený Gobineauov spolok (Gobineau-Vereinigung). Ludwig Schemann získal od grófky de la Tour práva na Gobineauove diela. Esej o nerovnosti ľudských rás v širšej nemeckej verejnosti príliš nezarezonovala a poslednýkrát vyšla roku 1920. Na ponuku dielo znovu

vydať, ktorá prišla v čase nacistického režimu roku 1934, reagoval Schemann odmietavo. Gobineau však napriek tomu nebol v Nemecku počas prvej polovice dvadsiateho storočia neznámy – populárne boli najmä jeho literárne diela. Môžeme teda konštatovať, že jeho túžba presláviť sa ako literát sa po jeho smrti čiastočne zrealizovala. Gobinistické hnutie neobišlo ani Francúzsko. Štúdium a následnú selektívnu interpretáciu jeho diela spočiatku podnecovala aktivita prichádzajúca z Nemecka. Založenie Gobineauovho spolku a otvorenie múzea venovaného jeho pamiatke vzbudilo na francúzskej pôde zvláštnu pozornosť. Rozruch spôsobilo okrem iného aspoň čiastočne aj to, že inštitucionálna základňa nemeckého gobinizmu sa nachádzala v Štrasburgu, teda v meste, ktorého stratu z roku 1870 Francúzi bolestne pociťovali. Francúzsky gobinizmus tak vznikol ako odpoveď na nemecké hnutie. Jeho zakladateľom sa stal Ernest Seilliere (1866 – 1955). Z pera tohto spisovateľa a žurnalistu vyšla prvá Gobineauova biografia. Zhodnotiť reálny prínos Gobineaua pre rozvoj mladších rasistických teórií a jeho vplyv na nacistickú ideológiu nie je ľahké. Na druhej strane, práve potreba odpovedať na tieto otázky a zároveň aj skúmať dosahy neskoršieho gobinizmu znamená, že Arthur Gobineau zostáva výraznou osobnosťou v dejinách rasistických ideológií.

Prezidentské cesty na Slovensko Edvard Beneš a východná časť republiky v rokoch 1945 - 1948 Michal Pehr

Edvard Beneš

Mgr. Jarmila Švihranová, (1986), vyštudovala odbor história – anglický jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka na Katedre všeobecných dejín rovnakej fakulty. Zameriava sa na problém rasy v dielach teoretikov rasizmu 19. a 20. storočia.

Zámerom tohto článku je pokúsiť sa priblížiť vzťah československého prezidenta Edvarda Beneša k Slovensku po druhej svetovej vojne, v záverečnom období jeho života. Tejto otázke sa venovala i v minulosti značná pozornosť, pretože v tomto prípade sa nejedná iba o vzťah československého prezidenta voči Slovensku. Odrážajú sa tu i vzájomné túžby po budovaní spoločného štátu, presvedčenie o česko-slovenskej vzájomnosti a snahy o vytvorenie jednotného politického národa, ako aj vzájomné animozity, ktoré nakoniec viedli ku koncu spoločného štátu. V neposlednom rade poznanie tohto vzťahu umožní lepšie pochopenie vzájomných československých vzťahov v kľúčovom povojnovom období.


71

Edvard Beneš po celý svoj život patril medzi vášnivých zástancov myšlienky jednotného štátu Čechov a Slovákov i medzi zástancov jednotného československého politického národa. Tejto myšlienke podriadil celú svoju politickú činnosť. Problémom ale zostávalo, že hlavnou silou prvej Československej republiky bola česká spoločnosť (podobne ako v Rakúsko-Uhorsku to bola spoločnosť nemecká a maďarská), ktorá sa ako jediná identifikovala s novým štátom, pričom všetko české sa zmenilo na československé zostávajúc českým. České elity a spolu s nimi i Beneš sa snažili vytvoriť podľa vzoru Švajčiarska československý politický národ, ktorý by v sebe spojil jednotlivé národy. V tejto súvislosti sa hovorí o známej idey čechoslovakizmu. Snahy o vytvorenie československého politického národa však zlyhali, hoci ich echo ešte i dnes prežíva v malej skupinke nadšencov, ktorí nostalgicky spomínajú na zničený štát. Existovalo mnoho dôvodov tohto zlyhania: začínajúc nespokojnosťou jednotlivých národností, ktoré nepovažovali štát za vlastný, cez proces emancipácie slovenského národa až po opakovaný fakt, že novému štátnemu útvaru v dôsledku vzniknutých okolností, nebol poskytnutý dostatočný čas na presadenie ideálov stojacich pri jeho zrode, čo vyjadruje často spomínaná Masarykova myšlienka, že naša demokracia potrebuje na svoju konsolidáciu aspoň päťdesiat rokov.

Titulná strana publikácie od Benešovho tajomníka Táborského

Vzťah Edvarda Beneša k Slovensku bol v podstate ambivalentný. Na jednej strane podrobne sledoval slovenskú otázku a podporoval Slovensko (predovšetkým v otázkach všestranného kultúrneho, sociálneho a hospodárskeho rozvoja krajiny). Na druhej strane zároveň patril k najväčším odporcom prípadného uznania samostatného slovenského národa a možného federatívneho usporiadania Československa, o ktorom sa uvažovalo predovšetkým počas druhej svetovej vojny. Edvard Beneš vždy zastával myšlienku jednotného štátu, a jedine čo bol ochotný pripustiť, bola decentralizácia štátnej správy a organizácia Československa na princípe štyroch krajín (Čechy, Morava, Slovensko a Podkarspatská Rus). Tieto svoje názory zastával tak pred vojnou, v priebehu druhej svetovej vojny, ako i po nej a iba okolnosti ho prinútili k určitým modifikáciám svojich názorov.

Slovenský problém počas druhej svetovej vojny Keď chceme pochopiť Benešov vzťah k Slovensku a ku Slovákom v sledovanom období, musíme sa vrátiť do obdobia druhej svetovej vojny, keď sa, pochopiteľne v súvislostiach s úvahami o budúcej podobe Československa často diskutovalo o postavení Slovenska v budúcom štáte. Vo svojich postojoch vo veci štátoprávneho postavenia Slovenska mal Beneš po celé obdobie vojny konzistentné názory. Už začiatkom februára 1941 v odkaze do vlasti vyhlásil, že Česi nepôjdu do žiadnej federácie alebo inej podobnej asociácie, v ktorej by Slováci mali figurovať ako samostatný činiteľ, či v spoločnom štáte s Poľskom, Ruskom alebo s Maďarskom.

Jakabov palác - sídlo prezidenta pri jeho pobyte v Košiciach

72


V takomto útvare by podľa neho Poľsko a prípadne i ďalšie štáty robili to isté, čo robili Nemci: zneužili by Slovákov proti Čechom. Bol by to len zdroj nekonečných hádok, rekriminácií, zrád a nenávisti. Nakoniec by Česi museli opustiť a zradiť tiež Slovákov. Požadoval preto definitívnu úpravu, pretože Česi sa už nechcú v budúcnosti hádať a ani sa hádať nebudú. Na záver tohto odkazu naznačil, že keby sa väčšina Čechov a Slovákov uzniesla na iných riešeniach, tak on sa „podrobí a lojálne ich bude rešpektovať. Svoje názory však nezmení a neopustí. Je a aj vždy zostane až do svojej smrti dôsledný a plný Čechoslovák.“ Benešov postoj k tejto otázke vyplýva i z ďalších záznamov, napríklad z rozhovoru s Jánom Lichnerom 21. augusta 1941 o možnosti vzniku funkcie štátnych tajomníkov v československej vláde ako prostriedku parity medzi Čechmi a Slovákmi: „Keď sa mi zmienil o štát[nych] tajom[níkoch] vo všetkých ministerstvách – Česi a Slováci navzájom – povedal som mu veľmi rozhodne, aby to už nikdy nespomínal a dodal som: Ten Váš plán by znamenal toto: V každom ministerstve budú dve vedúce osoby, minister a štát[ny] taj[omník] jeden Čech, druhý Slovák, alebo naopak.

Edvard Beneš zotrval v Košiciach skoro mesiac.

Ak bude 15 ministerstiev, bude to 30 najdôležitejších vedúcich v štáte: 15 Čechov – 15 Slovákov. Čechov je 8. mil, Slovákov 2 ¼., t. j. 80 : 20 %, ale pri riadení štátu by sa delili v pomere 50 : 50. Myslíte si, že by sa našiel len jediný Čech, ktorý by to akceptoval? Veru nie. Tak to definitívne nechajme stranou.“ Slovenským demokratom vyčítal, že sa v slovenskej otázke spojili s komunistami a presadzovali autonomistické myšlienky. Jeho tajomník Eduard Táborský si do svojho denníku poznamenal: „Prezident sa na slovenských demokratov veľmi hnevá. ,Draho doplatia na to, že hrajú s komunistami v akomsi oportunistickom spoločenstve vzájomnej pomoci. Ale až ich komunisti využijú, pôjdu proti nim nemilosrdne. Čo nie sú schopní vidieť, že sa komunisti stavajú za slovenskú autonómiu len a len preto, aby dosiahli absolútnu moc? A akonáhle ju dosiahnu, že ju použijú na to, aby zničili práve to, čo teraz sľubujú? ΄“ Benešov odmietavý postoj sa jasne prejavil i v rozhovoroch, ktoré viedol s komunistami v Moskve na konci roka 1943. Pri jednom takomto rokovaní, 16. decembra 1943, sa Gottwald dotkol tejto otázky a povedal, že by oslobodzovaciemu boju nesmierne prospelo, keby exilová vláda

dúcnosti jasne uznala svojbytnosť slovenského národa, a že Slováci budú v spoločnom štáte rozhodovať podľa zásady „rovný s rovným“, a dodávali: „Takéto prehlásenie by nesporne malo ohromný vplyv na Slovensku, pretože kolísanie vlády v tejto otázke je dnes najväčšou a snáď tiež poslednou politickou zbraňou tukovských zradcov.“

Federácia a ZSSR

uznala, že Slováci sú „nacionálne samobytným národom“. Na to Beneš zareagoval ostrým nesúhlasom, čo bol snáď jediný prípad takéhoto odporu: „V tejto veci nesúhlasím. Je to moje osobné stanovisko, a pozerám sa na slovenskú otázku zásadne inak než komunisti. Som toho názoru, že sa má v budúcej republike uskutočniť administratívna decentralizácia, ale že sa to nesmie riešiť podľa národa. Mňa nikdy neprimäjete k tomu, aby som uznal slovenský národ. Je to moje vedecké presvedčenie, ktoré nezmením. Hájte si ako komunisti svoje stanovisko, ja nič proti tomu nemám, ale neochvejne zastávam názor, že Slováci sú Česi a že slovenský jazyk je len jedným nárečím českého jazyka, tak ako to je s hanáčtinou alebo s inými nárečiami českej reči. Nikomu nebránim, aby o sebe hovoril, že je Slovák, ale nedopustím, aby sa prehlasovalo, že existuje národ slovenský.“ A potom dodal, že sa otázka postavenia Slovákov musí vyriešiť až po znovuobnovení štátu. Komunisti následne Benešovi ustúpili. V ich poznámkach sa po skončenom rokovaní začína objavovať formulácia, že už nežiadajú, aby londýnska vláda vydávala nejaké vyhlásenie o štátoprávnom postavení Slovenska: „To je vec našich oslobodených národov.“ Jedným dychom ale potvrdzovali, že treba, aby vláda v bu-

Edvard Beneš v Tatrách


O možnosti vytvoriť československú federáciu sa hovorilo i na medzinárodnej úrovni, predovšetkým v rovine československo-sovietskych vzťahov, a i tu bol Beneš zásadným odporcom tejto myšlienky. Vyplýva to i zo záznamu z rozhovoru, ktorý mal so sovietskym veľvyslancom Lebeďevom 12. júla 1944 a v ktorom mu vysvetľoval, prečo nemožno uplatniť sovietsky návrh na vytvorenie federácie. Beneš myšlienku jednotného štátu odôvodňoval tým, že Slovákov treba viac spojiť s Čechmi, pretože by inak hrozilo nebezpečenstvo, že znovu dôjde k odtrhnutiu Slovenska a tým i k novej medzinárodnej kríze. Tento argument potom sovietska strana v zásade prijala. Z týchto príkladov je myslím zrejmé, aké Edvard Beneš zastával názory na slovenskú otázku. Svojimi názormi následne ovplyvňoval časť českej politickej reprezentácie (predovšetkým národných socialistov). Presadenie idey jednotného „československého“ národa po vojne nebolo však už možné. Šesťročné odtrhnutie Slovenska od českých krajín zanechalo stopy vo verejnej mienke. Tie sa prejavovali na jednej strane v istom nezáujme českej verejnosti o slovenské problémy a naopak zo slovenskej strany v istej nevraživosti. Riešenie česko-slovenského vzťahu preto nebolo jednoduché. Existencia slovenského štátu sa jednoducho nedala zabudnúť. Budúca vláda sa po ďalšom rokovaní nakoniec označila za „stelesnenie československého štátneho spoločenstva založeného na nových zásadách“. Jednou z týchto zásad bola idea úplnej rovnoprávnosti. Z českej strany i zo strany ústrednej vlády panovala veľká snaha tento problém vyriešiť. Hovorilo sa o československej jednote, ale tá bola fakticky vážne narušená 73

Počas pobytu v Tatrách bol Beneš ubytovaný v Grand hoteli Starý Smokovec.

a vzťah Čechov a Slovákov zostával až do februára 1948 nedoriešený. Konali sa síce rôzne propagačné akcie, ako bol týždeň bratstva Čechov a Slovákov, ale výsledok všetkých týchto snáh bol viac než problematický. Problém vzájomných vzťahov sa stal neraz predmetom rokovaní vlády a našiel odozvu v uzatvorení troch tzv. pražských dohôd. Avšak samotný problém zostával – na jednej strane tu boli veľké slovenské požiadavky a na druhej nie príliš veľká ochota ich z českej strany plniť.

Jednota ako základ obnoveného štátu Po vojne sa samozrejme výrazne mení postavenie Edvarda Beneša, keď viac-menej dobrovoľne sa z hlavného aktéra zahraničného odboja stáva ústavný (nadstranícky) prezident, nezasahujúci často do verejného diania. To samozrejme neznamená, že by sa prestal zaujímať o slovenskú otázku. Beneš často hovoril o Slovensku pri rôznych príležitostiach. Jeho prejavy na túto tému sa nie vždy niesli v duchu vzájomného bratstva. Zdôrazňoval v nich význam Slovenska a Slovákov. Nový štát predstavoval ako republiku bez menšín, v ktorom budú Česi i Slováci a poukazoval na nutnosť jednoty, pričom kládol dôraz na očistu verejného života, dotýkajúcu sa v prípade Slovenska predovšetkým vyrovnania s bývalým slovenským štátom. Výrazom záujmu Edvarda Beneša nie sú len jeho prejavy na slovenskú tému, ale aj jeho relatívne časté pobyty na Slovensku, keď od jari 1945 tu bol celkom štyrikrát. Organizácia prezidentových ciest na Slovensko bola pomerne zložitou záleži74

tosťou. Dlho dopredu sa pripravovali trasy cesty. Československé štátne dráhy pri takýchto príležitostiach vypravovali zvláštny prezidentský rýchlik. Náklady sa potom účtovali Hradu. Organizačné zaistenie mala na starosti prezidentská kancelária, ktorá v tejto záležitosti spolupracovala s viacerými štátnymi organizáciami. Cesty sa pripravovali do najmenších detailov. Z listov prezidentskej kancelárie z 18. 10. 1946 napríklad vysvitá, že sa pri Benešových návštevách na Slovensko prevážalo sklo, porcelán a strieborné príbory z Prahy do Topoľčianok, čo bolo technicky náročné a tak sa navrhovalo, aby sa na tieto potreby zakúpil nový riad. Tento návrh bol prijatý. Vypracoval sa zoznam potrebného riadu, obsahujúci rôzne položky (napr. 100 veľkých strieborných nožov, 12 luskáčikov či 50 lyžíc na zmrzlinu) a nasledujúci rok sa skutočne potrebný riad kúpil. Relatívne početné návštevy Slovenska vzhľadom na zlý zdravotný stav prezidenta možno interpretovať predovšetkým ako vyjadrenie jeho záujmu o slovenskú otázku. Navyše tieto návštevy mali i svoj politický rozmer. Mali symbolizovať nielen politický záujem Edvarda Beneša o Slovensko, ale boli považované za symbol vzájomného bratstva a mali upevňovať pošramotené vzťahy. Česká strana totiž nemohla Slovensku zabudnúť vznik samostatného štátu. Na Slovákov pozerali zhora a vyčítali im, že za vojny toľko netrpeli ako Česi v Protektoráte. Je zaujímavé, že napríklad Bratislava bolo popisovaná v českom prostredí ako mesto blahobytu. V Bra-

Prezident Edvard Beneš s manželkou Hanou


tislave dostanete všetko, ale ako písala Mladá fronta 21. decembra 1945 „musíte mať plnú peňaženku“. Všetky prezidentské návštevy sa prezentovali ako prejav záujmu prezidenta o slovenské problémy a ako výraz česko-slovenského porozumenia a dobrých vzájomných vzťahov.

Triumfálna cesta domov Prvá Benešova návšteva sa vlastne uskutočnila na samom sklonku vojny v súvislosti s jeho cestou do oslobodenej vlasti, keď na začiatku apríla 1945 prekročil slovenské hranice. Edvard Beneš sa do vlasti vracal z Moskvy pod ochranou Červenej armády. Jeho zvláštny vlak, ktorý mu dala k dispozícii sovietska vláda, prešiel slovenské hranice 3. apríla 1945. Prvá slovenská zastávka bola vo Vydrnej, v dedine, rozbitej a ťažko zničenej ústupovými bojmi nemeckej armády. Prvou oficiálnou zastávkou boli až Medzilaborce, kde bol prezident so svojím sprievodom privítaný zástupcami Miestneho národného výboru (MNV). Oficiálne uvítanie prezidenta na slovenskej pôde sa však uskutočnilo až v Humennom. Tu sa cesta vlakom končila. Ďalej bola trať poškodená a tak pokračovali autami do Košíc, kde prezident dorazil ten istý deň „neskoro večer“. „Nebolo dediny cestou od hraníc, ktorá by nebola vyzdobená a kde by ho nadšene nevítalo všetko obyvateľstvo v slávnostných úboroch.“ Takto lyricky sa popisoval príchod prezidenta v nevydanej práci Budovanie republiky. Skutočnosť bola pravdaže asi trochu iná. Účastníci tejto cesty neskôr spomínali, že mnoho sa improvizovalo a miešali sa tu

rôzne pocity. Radosť z oslobodenia, ale i obava o budúci vývoj. Prokop Drtina vo svojich pamätiach k uvítaniu v Humennom napísal: „Prezidenta tu očakávala delegácia Slovenskej národnej rady a prvé uvítanie za ňu predniesol dr. Púll, ktorý bol tuším povereníkom vnútra. Bola tu čestná čata našej armády, ktorú si prezident prezrel, ale ináč uvítanie viac-menej improvizované, Púll ho myslím čítal, cez ruku akúsi pláštenku do dažďa, bolo to celkom nedôstojné a o nejakej srdečnosti sa tiež nemohlo hovoriť. Malo to jednu výhodu: pre iné myšlienky a ostražité pozorovanie nebol čas na pohnutie.“ V Košiciach bol prezident ubytovaný vo veľkej poschodovej vile na Mlynskej ulici, kde na prvom poschodí bývali Benešovci, a prízemie slúžilo prezidenskej kancelárii. Benešov košický pobyt bol zvláštny. Čakal tu na oslobodenie zvyšného územia, ktoré sa nakoniec predĺžilo na viac ako mesiac. Atmosféra tohto pobytu bola rozpačitá. Nikto nevedel, ako dlho bude jeho pobyt trvať a navyše bola politická reprezentácia odrezaná od vonkajšieho sveta. S odôvodnením, že Košice sú stále blízko frontovým operáciám, vláda nemala k dispozícii vysielačku a tým ani spojenie so zahraničím. S výnimkou sovietskeho veľvyslanca tu nebol žiaden iný diplomat. A tak sa vlastne skutočne len čakalo. Československá reprezentácia nemala mnoho práce. Vyššie spomínaný Prokop Drtina k tomu lapidárne dodal, že v prezidentskej kancelárii nemali skoro žiadnu prácu a že sa Benešovi „asi nestalo po celú dobu jeho politickej kariéry, aby bol tak dokonale odrezaný od európskej i svetovej politiky, ako v Košiciach.“ Po príchode do Košíc Beneš menoval novú vládu pod vedením Zdeňka Fierlingera, ktorá vošla do dejín pod označením košická. Edvard Beneš a spolu s ním i celá československá vláda zotrvala v Košiciach skoro mesiac, keď sa v podstate čakalo na oslobodenie zvyšnej časti Československa. Počas tohto obdobia sa prezident v rámci možností pokúšal úradovať. Prijímal návštevy. Dňa 9. apríla 1945 prijal napríklad sovietskeho veľvyslanca. Prezident počas tohto pobytu tiež uskutočnil niekoľko výletov do blízkeho i vzdialeného okolia. Oficiálny ráz mala návšte-

va Duklianskeho priesmyku (22. apríla) a návšteva Popradu (28. apríla), kde prezident vykonal svoju prvú prehliadku československej armády na pôde oslobodenej vlasti a prehovoril k vojakom. Návšteva Popradu bola súčasťou týždenného prezidentovho zájazdu do Tatier. Centrom jeho pobytu bol Grand hotel v Starom Smokovci, odkiaľ spolu s manželkou podnikal rôzne výlety. 30. apríla navštívili napríklad horský hotel Hrebienok a urobili si tiež výlet na Štrbské Pleso. Okrem toho si prezreli i vojenské sanatórium vo Vyšných Hágoch a navštívili frontové bojisko pri Liptovskom Mikuláši. Okrem týchto väčších oficiálnych ciest manželia Benešovci podnikli i množstvo súkromných návštev a výletov (napr. Herľany, Rožňava, Nižný Medzev a ďalšie). Prezident republiky nakoniec opustil Košice v utorok 8. mája 1945 a vydal sa autom cez Banskú Bystricu do Bratislavy. Ešte pred svojím odchodom poďakoval vedeniu mesta za pohostinnosť, ktorej sa mu dostalo. Do Banskej Bystrice prišiel prezident so svojou manželkou a sprievodom o 15.10 hod. Na hraniciach mesta očakávali prezidenta posádkový veliteľ Banskej Bystrice, zástupcovia Červenej armády, miestnych občianskych i vojenských úradov, ale i malé deti, ktorí mu priniesli kyticu a pozdravili ho. Na Masarykovom námestí sa potom zhromaždilo obyvateľstvo mesta, ku ktorému mal prezident prejav zhodnocujúci význam Slovenského národného povstania a zaoberajúci sa i plánmi na budovanie nového Československa. Popoludní sa prezident zastavil ešte v Kremničke, kde navštívil hroby obetí nacistického vraždenia a večer sa konala v jedálni vojenského posádkového veliteľstva v Banskej Bystrici slávnostná spoločná večera. Dňa 9. mája prezident aj so sprievodom pokračoval vo svojej ceste cez Zvolen a Zlaté Moravce do Bratislavy, kam


dorazil okolo pol piatej popoludní. Na hraniciach mesta ich privítal zástupca SNR Matej Josko a zástupca MNV P. Augustin Pozdech. Po privítaní sa prezident presunul do centra mesta, kde ho privítal predseda miestneho MNV Vasek a predseda SNR Šmidke. Prezident pobudol v Bratislave tri dni, ubytovaný bol v prezidentskom paláci a 12. mája nasledovala posledná fáza jeho cesty, ktorá sa skončila 16. mája 1945 jeho slávnostným príchodom do Prahy.

Beneš na miestach bojov

Planovaný atentát na Edvarda Beneša Jeho prvá cesta na Slovensko bola v mnohých smeroch pozoruhodná. Nielen preto, že sa vracal najvyšší predstaviteľ štátu po siedmich rokoch exilu do oslobodeného Československa, ale aj preto, že pri tomto prvom pobyte unikol Edvard Beneš i pripravovanému atentátu, ktorý zorganizovalo ešte pražské Gestapo. To vycvičilo skupinku šiestich ľudí – troch Čechov a troch Slovákov poverených úlohou zabiť hlavu štátu. Skupinu viedol Čech, 24-ročný mladík Jan Svoboda, ktorý bol už niekoľko rokov plateným udavačom a agentom Gestapa. Jan Svoboda dostal od svojich nadriadených 40 000 slovenských korún, značné množstvo liehovín, potravín a prísľub povýšenia o dve hodnosti. Dňa 28. apríla 1945 ho spolu s ostatnými spoločníkmi odviezli do Přerova, kde 75

mali v blízkosti tohto mesta prekročiť front, aby na Slovensku vykonali atentát. Skupina smerovala do Žiliny, pretože sa atentátnici domnievali, že Beneš toto mesto navštívi. Nestalo sa tak. Skupinka atentátnikov, zmenšená o troch Slovákov, ktorí po prechode hraníc utiekli, sa vydala do Turčianskeho Sv. Martina, kde bola zatknutá bezpečnostnými orgánmi prvého československého armádneho zboru. O tomto neúspešnom pokuse o atentát prenikli neskôr, v decembri 1945 správy do československej tlače z čoho neboli nadšené orgány ministerstva vnútra, pretože „uverejnenie v novinách pátranie po všetkých ďalších osobách zmarilo“.

Benešova druhá cesta na Slovensko Podobný charakter ako prvá návšteva Slovenska mala i Benešova druhá návšteva, ktorú uskutočnil na konci leta 1945. Ak vynecháme jeho návrat do vlasti, tak práve tá mala najväčší význam zo všetkých jeho povojnových návštev. Uskutočnila sa v dňoch 27. 8. – 5. 9. 1945 a mala reprezentatívny rozmer. Hlavným bodom návštevy bola účasť na oslavách prvého výročia vypuknutia Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Deň pred prezidentovým odchodom bol do Banskej Bystrice vypravený špeciálny vlak so zástupcami novinárov, ústredných úradov a z „kultúrnych kruhov“. Okrem prezidenta sa na oslavách zúčastnili viacerí členovia československej vlády (napr. Zdeněk Fierlinger, Jan Masaryk či Klement Gottwald, Hubert Ripka a ďalší), i diplomati (napríklad Zorin a Steinhardt). Veľkú pozornosť tejto akcii venovala i tlač. Kancelária prezidenta republiky dokonca požiadala redakcie, aby venovali „náležitú pozornosť“ zájazdu prezidenta Beneša na Slovensku, hlavne návštevám niektorých jednotlivých miest. Edvard Beneš odišiel 27. augusta 1945 vlakom o 17.10 hod. z Prahy z Wilsonovho nádražia na Slovensko. V salóniku na nádraží sa s ním oficiálne rozlúčil predseda ZNV Ladislav Kopřiva a pražský primátor Václav Vacek. Samotná cesta prebiehala podľa správ hladko. V Bratislave sa 76

Položenie základného kameňa pamätníka SNP v Banskej Bystrici

vlak rozdelil na dve časti. V jednej časti išiel prezident a v druhej vládna delegácia. K rozdeleniu došlo kvôli zlému stavu železníc, ktoré boli na konci vojny zničené a iba nedávno opravené. Do Sliača dorazil prezidentov vlak o 10.30, kde ho na stanici v mene SNR privítal Karol Šmidke. Beneš mu poďakoval za privítanie a povedal, že na výročný deň SNP tam musí byť. „Nemohol som tu nebyť dnes na výročný deň. Iste to bude pre ďalší život a celú existenciu republiky vždy slávna udalosť a slávny dátum.“

Na oslavách SNP Na oslavách SNP prevzal prezident 28. augusta v sliačskych kúpeľoch, kde sa ubytoval, od SNR najvyššie slovenské vyznamenanie Zlatú medailu SNP za prácu v zahraničnom odboji a zlatú medailu za hrdinstvo v práci, ktorú vykonal pri oslobodení ČSR. Ešte ten istý deň navštívil Banskú Bystricu, kde si pozrel predstavenie Simonovej drámy Ruskí ľudia v Národnom dome. Nasledujúce dva dni sa prezident venoval úradným záležitostiam. Popoludní bol opäť v Banskej Bystrici, kde podľa záznamov prišiel pred 11. hodinou. Po obvyklom uvítaní predstaviteľmi mesta na hraniciach Banskej Bystrice dorazila prezidentská kolóna na Masarykovo námestie, kde ho už očakával československý premiér Zdeněk Fierlinger, štátny tajomník Mikuláš Ferjenčík a predsedovia Slovenskej národnej rady Karol Šmidke a Jozef Lettrich. Po slávnostnom uvítaní na námestí prezident vyznamenal účastníkov SNP a partizánskych bojov a následne uskutočnil vojenskú prehliadku vojakov, príslušníkov polície, legionárov a krojovanej mládeže. O 16. hodine sa konalo ľudové zhromaždenie na námestí Národného povstania, na ktorom bol položený základný kameň pamätníka obetí SNP. Na tomto akte sa zúčastnil i prezident. Do základného kameňa História 1-2 / 2011 / Človek a doba

bola vložená pamätná listina a po tomto akte prezident poklopal na kameň so slovami: „Za šťastné a spokojné Slovensko, za svornú a jednotnú spoluprácu Čechov a Slovákov, za prosperujúcu a silnú Československú republiku.“ Zhromaždení občania potom zaspievali slovenskú pieseň Kto za pravdu horí. Po manifestácii sa prezident odobral na radnicu, kde po krátkom odpočinku pokračoval jeho ďalší program. V miestnom kine si pozrel film o Slovenskom národnom povstaní a večer sa vrátil späť na Sliač, kde sa v hoteli Palace podávala slávnostná večera na jeho počesť. Večera sa podľa záznamov prezidentskej kancelárie začala o 22. hodine a skončila sa o druhej ráno. V stredu 29. augusta ešte prezident stihol podpísať dekrét o amnestii príslušníkov československej armády. Dňa 30. augusta dopoludnia úradoval a popoludní šiel na prechádzku do sliačskeho okolia. Podľa záznamov prezidentskej kancelárie sa pán prezident s „milostivou paňou“ zúčastnili na pozvanie SNR a štátneho tajomníka dr. Vlada Clementisa na výlete v blízkom lese, kde sa pripravovala zbojnícka pečienka. V piatok 31. augusta dopoludnia prijal zástupcov SNR a popoludní o 16. hodine odišiel zo Sliača na návštevu na Donovaly, aby si prezrel jedno z miest, kde sa počas povstania bojovalo. Na Donovaloch navštívil i dom podplukovníka MUDr. Nábělku, kde sa v noci z 29. na 30. augusta 1944 koncipovala historická proklamácia slovenských povstalcov k slovenskej armáde a k národu. Rozhovor bol podľa očitých svedkov veľ-

mi priateľský. Dr. Nábělek prezidentovi rozprával o priebehu povstania a naopak Beneš o tom, ako v Londýne sledovali jeho vývoj. Z domu podlplukovníka Nábělka sa prezident odobral na donovalskú kótu, kde ho o priebehu povstania a bojových operáciách informovali zástupcovia československej armády (plukovník Nosko a podplukovník Polák). Prezident sa vo svojej odpovedi na ich výklad s uznaním vyslovil o slovenských vojakoch a nabádal účastníkov povstania, „aby zachovali všetok materiál o povstaní, dôležitý pre tradíciu armády a našu históriu“. O deviatej večer sa vrátil aj s manželkou na Sliač. Cestou sa nakrátko zastavil ešte v Starých horách, kde si „vynútili zastávku dve malé dievčatká, aby mohli pozdraviť prezidenta republiky“.

Cesty po strednom Slovensku Celú cestu bol prezident, aspoň podľa dobových svedectiev, spontánne zdravený a dostával najrôznejšie drobné darčeky (napr. po ceste v Dobrej Nive dostal od Zuzany Sedleckej publikáciu Zuzka Sedlecká spieva, ktorú vydala Matica slovenská v roku 1943).Počas svojho slovenského pobytu býval v sliačskych kúpeľoch a uskutočnil celý rad zájazdov po Slovensku. Dňa 1. septembra podnikol výlet pozdĺž rieky Hron a navštívil niekoľko miest (Dubová, Podbrezová a Tisovec). Priebeh tohto zájazdu bol podobný ako v predchádzajúcich mestách. Všade, kde sa zastavil, ho privítali zástupcovia miestnej samosprávy, prezident im poďakoval za pozdrav a vždy hovoril na tému vzájomnej jednoty a česko-slovenského porozumenia. Prezident si tiež prezrel niektoré miestne pamätihodnosti. Zvláštnym bodom tohto zájazdu bola národopisná zastávka v lese, kde sa zastavili na ceste do Tisovca, niekoľko kilometrov za Breznom. Na lesnej čistine ho privítali dedinčania z Čierneho Balogu, ktorí ponúkli manželom Benešovcom chlieb so soľou a predviedli zbojnícke tance a spevy. Zhromaždené deti mu predviedli svoje hry. Prezidentovi sa táto zastávka páčila. Celý program bol pre prezidenta dosť náročný, pretože naspäť na Sliač sa vrátil až okolo 22. hodiny.

Posledný veľký zájazd, ktorý prezident v rámci slovenského pobytu uskutočnil, bola cesta na juh, zo Sliača do Dobrej Nivy, ktorá sa uskutočnila 4. septembra 1945. Prezident pri tejto príležitosti navštívil Lieskovec, Očovú, Vigľaš, Slatinské Lazy, Plešivec, Sásu a Zvolenskú Slatinu. Posledná obec, ktorú navštívil, bola Dobrá Niva. Tu mal pomerne zásadný prejav v slovenčine, v ktorom vyzdvihol slovenskú statočnosť: „pred rokom u vás viali naše československé zástavy ako teraz. Pred rokom pustilo sa Slovensko smelo a odvážne do otvoreného boja proti odvekému nepriateľovi Slovenska a začalo písať najkrajšiu kapitolu svojej histórie... Všetkým tým, ktorí sa zúčastnili v akejkoľvek forme na tomto zápase, patrí naša vďačnosť a uznanie.“ Na záver svojho prejavu v duchu doby vyzval občanov, že majú svoju republiku, ktorú je treba vybudovať, a to tak aby nám ju svet závidel. „Spoločnými silami sa nám to iste podarí. A teraz do práce! V znamení pracovnej výkonnosti, v nádeji na rýchle urovnanie pomerov a v presvedčení o úzkej, svornej a bratskej spolupráci Slovákov a Čechov vás všetkých srdečne zdravím. Dovidenia.“ V Dobrej Nive sa prezident zdržal oproti svojmu pôvodnému plánu neskoro do večera a tak sa vrátil späť na Sliač až po 22. hodine. Týmto zájazdom sa v podstate skončila prezidentova cesta po Slovensku. V stredu 5. septembra o 6. hodine ráno sa vydal na cestu do Prahy. Na spiatočnej ceste sa prezidentov vlak zastavil nakrátko v Šuranoch a Galante, kde zhromaždených občanov prezident pozdravil slovami: „Už neprídete pod Maďarov ani v budúcnosti. To je hotová vec.“ Potom nasledovala zastávka v Bratislave, kde prezidentov vlak dorazil o 12. 20 hod. Keď Beneš vystúpil z vlaku, pozdravil ho predseda SNR Jozef Lettrich a poďakoval mu za to, že svojou cestou na Slovensko prispel k oslavám SNP a znovu dokumentoval svoj „záujem a starosť o slovenské záležitosti“. Prezident mu na to odpovedal: „Ďakujem Vám srdečne, pán predseda a vážení páni. Bola

to cesta nielen neobyčajne príjemná, ale i cesta, ktorá, ako si myslím, mala politický význam. Cítil som sa na Slovensku skutočne doma. Nehovorím ani ,ako doma, ale len doma. Sľubujem Vám, že prídem častejšie a zdôrazňujem, že i v budúcnosti sa tu budem cítiť skutočne doma.“ Zástupcovia slovenských orgánov odprevadili prezidenta až k moravským hraniciam. V Břeclavi sa potom s Edvardom Benešom rozlúčili a na hraniciach pre zmenu do vlaku pristúpil predseda Zemského národného výboru, ktorý sprevádzal prezidenta na ceste po Morave. Cestou sa uskutočnilo improvizované stretnutie s občanmi na stanici v Brne. Ešte predtým ale Beneša oslovili telegramom, či súhlasí a pozdraví zhromaždených občanov. Vlak mal ešte malé zastávky v Českej Třebovej; do Prahy dorazil okolo deviatej večer, kde ho na Wilsonovej stanici očakávali zástupcovia vlády, armády a mesta. Po privítaní manželia Benešovci odišli na Hrad a tým sa letná slovenská cesta vlastne skončila. Edvard Beneš neskrýval svoju spokojnosť z tejto cesty, ktorá sa prezentovala ako manifestačná cesta vyjadrujúca jednotu a česko-slovenské bratstvo. Jej význam, povedal by som, trochu preceňoval. V Břeclavi totiž vyhlásil, že sa všetko vyjasnilo a po stránke celoštátnej sa situácia úplne vyjasnila a následne prehlásil, že cesta mala politický význam a že sa cítil na Slovensku doma. V tomto duchu poskytol Beneš rozhovor redaktorovi ČTK, v ktorom poďakoval za milé a skutočne srdečné prijatie, sľúbil Slovensku maximálnu podporu a vyhlásil že „s radosťou sa tam opäť príde pozrieť“ a predovšetkým vyzdvihoval prednosti Slovákov: „Presvedčil som sa, ako je Slovensko vďaka našej predmníchovskej demokratickej tradícii národne uvedomelé, demokraticky zmýš-

Počas osláv SNP bol Beneš ubytovaný na Sliači (dnešný pohľad na exterier hotela Palace).


77

ľajúce a vyspelé a ako mužne znáša všetky ťažkosti, ktoré zapríčinila vojna. Na svojich cestách som prechádzal mnohými obcami, ktoré sú väčšinou značne zničené alebo ťažko poškodené. Vo všetkých i tých najhoršie poškodených obciach som videl zdravý optimizmus obyvateľstva, nekompromisnú vernosť republike a demokratickým ideálom a pevné odhodlanie prispieť všetkými silami k budovateľskej práci.“

Ozdravné pobyty na Slovensku Ďalšie jeho cesty na Slovensko navzdory všetkým proklamáciám už mali viac súkromný ráz, keď prezident trávil časť svojej každoročnej dovolenky v duchu prvorepublikových tradícií v Topoľčiankach. Jeho ďalšia návšteva Slovenska sa uskutočnila v septembri roku 1946. Prvé správy o plánovanej návšteve Slovenska sa objavili v československej tlači v súvislosti s návštevou predsedu SNR Josefa Lettricha u Edvarda Beneša 25. júla 1946. Predseda SNR požiadal Beneša pri spoločnom rozhovore, aby navštívil Slovensko. Prezident vtedy prisľúbil, že na Slovensko príde pravdepodobne v polovici septembra a zdrží sa tam asi mesiac. Tento pobyt, ako sa uvádzalo v oficiálnom spravodajstve, by bol nielen odpočinkový, ale i pracovný. Spolu s ním mala odísť na Slovensko i časť prezidentskej kancelárie. Okrem toho prezident zamýšľal navštíviť i oslavy druhého výročia SNP v Bratislave. Z plánov navštíviť oslavy SNP nakoniec zišlo. Prezident sa vydal na Slovensko až v sobotu 6. septembra 1946, keď večer

nastúpil do zvláštneho prezidentského vlaku. Prezidenta sprevádzala manželka, kancelár Smutný a jeho tajomník dr. Belanský. Nasledujúci deň ráno prišiel do Bratislavy. Prezidenta republiky oficiálne privítali zástupcovia správy na bratislavskej stanici. Po uvítaní smerovali prezidentove kroky do budovy SNR, kde na balkóne prijal hold obyvateľov Bratislavy. Edvarda Beneša na jeho ceste privítali zhromaždení občania mesta. Mladá fronta to komentovala ako búrku nadšenia v Bratislave. Podľa slov článku z tohto periodika sa Bratislavčania tešili na príchod hlavy štátu: „Kritickí Bratislavčania priznávajú, že toľko nadšenia Bratislava ešte nevidela.“ O pol ôsmej za zvukov fanfár z Libuše prišiel prezidentov vlak na bratislavskú hlavnú stanicu a i napriek včasnej rannej hodine cestu lemovalo množstvo zvedavcov a zhromaždených občanov. Úradné správy hovorili o 25-tisíc zhromaždených občanov, čo je na „Bratislavu nevídaný počet“. Na stanici Beneša očakávali Josef Lettrich a Gustáv Husák, ktorí ho odprevadili do budovy SNR, odkiaľ prezident pozdravil obyvateľov mesta. Vo svojom prejave povedal, že počas cesty do Topoľčianok sa nemohol nezastaviť „vo vašom hlavnom meste – našej Bratislave“ a ďalej sa vo svojom prejave venoval problematike národnostných menšín. „Politika menšín u nás patrí minulosti. Maďari sa musia vrátiť a my Česi a Slováci si budeme budovať svoju nezávislú, jednotnú a neoddeliteľnú, demokratickú a sociálne spravodlivú republiku.“ Benešov prejav občania s vďačnosťou kvitovali a hlavne zmienka o Maďaroch bola prijatá búrkou nadšenia s neutíchajúcim volaním na slávu. Po tomto prejave sa prezident na krátko stretol i s členmi Zboru poverení-

Beneš na prechádzke v topoľčianskych vinohradoch

78


kov, ktorým okrem iného povedal, že na Slovensku bude úradovať. Po stretnutí s nimi sa ešte rýchlo pozdravil s občanmi a odobral sa na stanicu, odkiaľ ďalej pokračoval do Topoľčianok. Počas svojho pobytu na Topoľčianskom zámku sa venoval i vykonávaniu svojho úradu. Dňa 18. septembra napríklad prijal Gustáva Husáka, Rudolfa Fraštackého a podpredsedu SNR podpluk. Milana Poláka; 19. septembra prijal evanjelických biskupov Čobrdu a Osuského. Pri ich návšteve vyzdvihol vernosť slovenských evanjelikov československej veci, resp. „slávnej tradícii a idei jednoty Slovákov a Čechov“. Na druhý deň zas prijal zástupcov Sokola a delegáciu legionárov.

Odchod z Topoľčianok Okrem toho podnikol i niekoľko menších výletov. Napríklad 13. septembra neohlásene navštívil obuvnícky závod v Baťovanoch. Prezident svoj pobyt ukončil 26. septembra 1946. Deň predtým sa večer rozlúčil s obyvateľmi Topoľčianok v zámockom parku a nasledujúci deň skoro ráno i so zamestnancami zámku a odišiel na stanicu. Niečo po siedmej hodine ráno odišiel vlak do Bratislavy, kde dorazil niečo pred 11. hodinou. Podobne ako pri príchode na Slovensko vchádzal vlak na bratislavskú stanicu za zvuku prezidentských fanfár zo Smetanovej opery Libuša. Po vystúpení z vlaku sa hrala štátna hymna a Edvarda Beneša privítal Gustáv Husák. Po privítaní vykonal prezident prehliadku čestnej roty a potom sa odobral do reprezentačného salónika na bratislavskej stanici, kde nasledoval krátky zdvorilostný rozhovor so zástupcami slovenskej štátnej správy. Prezident v rozhovore povedal, že sa na Slovensku cítil veľmi dobre a že si odnáša zo Slovenska tie najlepšie dojmy. Pani Hane Benešovej sprevádzanej Alicou Masarykovou bola odovzdaná kytica kvetov vo farbe slovenskej trikolóry. Oficiálna zastávka v Bratislave bola veľmi krátka – iba polhodinová – pretože už o 11.28 hod. nastúpil Beneš do prezidentského vlaku a pokračoval v ceste naspäť do Prahy. Vlak dorazil na dejvickú stanicu o 19.45, kde ho už očakával predseda vlády Klement

Gottwald s manželkou, minister vnútra Václav Nosek a mnoho ďalších predstaviteľov štátnej správy. Beneš sa po privítaní odobral na Pražský hrad a tým sa jeho tretia prezidentská cesta na Slovensko skončila.

Posledná návšteva Slovenska Posledná cesta na Slovensko v roku 1947 bola ovplyvnená zlým zdravotným stavom prezidenta Beneša. Je zaujímavé, že o tomto pobyte bolo publikovaných najmenej správ v dobovej tlači. Odborársky denník Práca 20. augusta 1947 oznámil, že prezident republiky pôjde na Slovensko až v polovici septembra a nebude sa môcť zúčastniť, ako pôvodne zamýšľal, osláv tretieho výročia SNP v Turčianskom Sv. Martine, ktoré sa konali 29. augusta 1947. Na Slovensko prišiel Beneš až 13. septembra a o jeho návšteve informovala ČTK s týždenným oneskorením. Správa uverejnená o deň neskôr vo viacerých československých novinách mala za cieľ upokojiť verejnú mienku a vyvolať dojem, že s prezidentom je všetko v poriadku a že usilovne pracuje. Tak sa v správe uvádzalo, že prezident prežil prvý týždeň svojho letného pobytu v úplnom pokoji a pri svojej obvyklej práci. Každý deň popoludní podľa novinových správ prilieta z Prahy do Topoľčianok lietadlo s úradnými spismi, s domácou i zahraničnou tlačou a na druhý deň na poludnie odlieta lietadlo s vybavenými vecami späť do Prahy. Predovšetkým zahraničnej tlači venuje podľa agentúrnej správy pán prezident veľkú pozornosť. Okrem toho kancelár Smutný má pravidelné referáty, osobný tajomník vybavuje bežnú agendu a dve úradníčky, ktoré ako bolo zdôraznené sú Slovenky majú mnoho práce niekedy až do neskorých večerných hodín. Správa ďalej uisťovala čitateľov, že prezident má spojenie s Prahou prostredníctvom ďalekopisu a predovšetkým, že pracuje na prvej časti Pamätí, ktoré majú vyjsť 29. októbra 1947. Skutočnosť však bola úplne iná. Prezident sa spamätával zo svojich zdravotných problémov. V júli 1947 bol totiž postihnutý záchvatom mozgovej mŕtvice a na Slovensku sa v podstate liečil a rehabilitoval.

Interier topoľčianskeho zámku

Jeho úradná činnosť bola obmedzená na najnutnejšie minimum (podpisovanie zákonov atď.). O oddychovom programe na Slovensku svedčí i to, že počas tejto svojej cesty neuskutočnil žiadnu oficiálnu návštevu blízkeho ani vzdialenejšieho okolia. Jeho lekári mu nariadili iba odpočívať, zakázali mu prijímať akékoľvek oficiálne návštevy a dokonca mu odporučili, aby sa po návrate zo Slovenska ešte minimálne mesiac nevracal do svojho úradu a zotrval v Sezimovom Ústí, čo prezident čiastočne dodržal. Edvard Beneš svoj pobyt na Slovensku ukončil 30. septembra 1947 a z Topoľčianok odišiel večer vlakom priamo do Sezimova Ústí, kde zotrval až do 19. októbra 1947. Slovenský pobyt mu prospel a až pri jeho návrate zo Slovenska sa občania dozvedeli o jeho zdravotných problémoch. Stalo sa tak v rámci spravodajstva o príchode Edvarda Beneša do Čiech, keď ho 1. októbra 1947 vítal o ôsmej ráno na stanici v Tábore komunistický minister vnútra Václav Nosek a Beneš mu v odpovedi na jeho pozdrav povedal: „Som teda tu zase, skoro zdravý a v poriadku.“ Noviny potom zdôvodňovali, že jeho zdravotné problémy boli spôsobené úpalom, ktorý v lete prekonal.

Dar Topoľčiankám Nikto však netušil, že štvrtá návšteva Slovenska bola jeho poslednou cestou na Slovensko. Za štyri mesiace došlo k februárovej kríze v Československu a následne sa prezident úplne stiahol do ústrania. V júni 1948 abdikoval a za necelé tri mesiace zomrel. V tomto období už prezident vôbec necestoval, napriek tomu na „svoje Topoľčianky“ nezabudol a finančne ich podporoval. Ešte na sklonku svojho prezidentského úradu sa rozhodol v máji 1948 venovať 100 000 korún zo svojho dispozičného fondu pre „všeobecné sociálne potreby obce“. Ale to už je iná kapitola. Som si vedomý, že tento článok vzhľadom na priestorové možnosti nemohol mnohé spomenúť (napríklad pohľad slovenskej tlače, či pohľad vtedajšej slovenskej verejnosti na Edvarda Beneša, ktorý


bol tiež v mnohých ohľadoch rozporuplný). Ukazuje sa, že niektoré skutočnosti zo vzťahu Edvarda Beneša k Slovensku sú širšej odbornej verejnosti neznáme a vzhľadom k dôležitosti témy stoja za bližšie spracovanie. Vo svojom príspevku som chcel predstaviť základné body dokumentujúce vzťah druhého československého prezidenta k Slovensku. Tento vzťah a Benešov postoj voči Slovensku boli úplne pochopiteľné. Na jednej strane obrovský záujem o slovenské záležitosti, na strane druhej odmietavý postoj k všetkému, čo by v jeho očiach mohlo ohroziť štátnu jednotu a to vrátane požiadaviek autonomistického či nacionalistického charakteru. Z češtiny preložila Miroslava Fabriciusová PhDr. Michal Pehr, PhD., (1977) absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe (odbor história a politológia) a je pracovníkom Masarykovho ústavu a Archívu AV ČR. Venuje se dejinám povojnového Československa (1945–1948) a českému politickému katolicismu. Je autorom a spoluatorom mnohých publikácií. Roku 2011 mu vyšla publikácia Zápas o nové Československo 1939 – 1946.

79

Svedomitý študent Augustín

Gymnaziálne roky Gustáva Husáka Tomáš Černák

V širšej slovenskej i českej verejnosti je postava Gustáva Husáka spájaná predovšetkým s vysokými štátnymi a komunistickými straníckymi funkciami, ktoré zastával počas svojej dlhoročnej politickej činnosti. Málo sa však vie o jeho detstve i mladosti, o rodine a prostredí, z akého vzišiel, či začiatkoch politického formovania. Tie sú neodmysliteľne spojené s Husákovými gymnaziálnymi štúdiami v Bratislave, počas ktorých začal pod vplyvom rôznych okolností inklinovať k ľavicovému prúdu. Jeho gymnaziálny život však nebol len o politike, ale aj o úplne bežných starostiach i radostiach vtedajšieho študenta. Gustav Husák (10.1.1913 – 18.11.1991)

Gustáv Husák pochádzal z Dúbravky, ktorá bola v čase jeho narodenia samostatnou obcou a mohlo v nej žiť necelých tisíc obyvateľov. Budúci prezident sa v malebnej dedinke pod Malými Karpatmi narodil 10. januára 1913 do rodiny Nikodéma Husáka a jeho manželky Magdáleny, rodenej Fratričovej. Dva dni po príchode na svet ho v dúbravskom kostole pokrstili. V záznamoch rímskokatolíckeho farského úradu v Dúbravke tak môžeme nájsť po latinsky napísané krstné meno Augustinus, ďalej údaj, že sa narodil v riadnom kresťanskom manželstve a nakoniec mená rodičov i krstných rodičov. Oficiálne sa teda Husák nevolal Gustáv, ale Augustín, pričom 80

toto meno používal v rôznych dokumentoch a dokladoch nielen počas gymnaziálnych a vysokoškolských štúdií, ale čiastočne i v rokoch 1939 – 1944.

Prvorodený syn Malý Augustín mal dve staršie sestry, Katarínu a Štefániu a bol tak prvorodeným synom Nikodéma Husáka, ktorý sa pred prvou svetovou vojnou živil ako robotník v kameňolome či vo vápenke a tiež ako sezónny poľnohospodársky robotník na veľkostatkoch južného Slovenska i v Rakúsku. Matka Magdaléna bola domáca. Zatiaľ však nepoznáme bližšie údaje o pôvode jeho rodiny, i keď História 1-2 / 2011 / Človek a doba

v neskoršom období Husák spomínal, že korene môžu siahať až do Chorvátska. Tento predpoklad má určitý racionálny základ, pretože v polovici 16. storočia prišli do Dúbravky chorvátski prisťahovalci, ktorí zo svojej pôvodnej vlasti museli utiecť pred tureckými nájazdmi. O chorvátskom ráze Husákovho rodiska svedčia tiež hojne sa vyskytujúce priezviská ako napríklad Granec, Brankovič alebo Miklošovič, ktoré možno dodnes v starej Dúbravke nájsť. Začiatkom 20. storočia sa Dúbravka nachádzala mimo vtedajšieho Prešporka a jej obyvatelia sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom. Krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny

4. a 5. trieda Rím.- kat. ľudovej školy v Dúbravke v r. 1923. Prvý zľava v dolnom rade Gustáv Husák

začal bratislavský stolár Fratišek Tavarík stavať v dúbravskom chotári chatky a vily pre zámožnejších obyvateľov Prešporka, z čoho vznikla rekreačná oblasť Tavaríkova kolónia. Podľa miestnej kroniky kúpil Tavarík pozemok aj od istej Márie Vilemovej, ktorá sa neskôr stala druhou manželkou Nikodéma Husáka a teda macochou malého Augustína. To však trochu predbiehame. V júli 1914 totiž vypukla vojna, čo zásadným spôsobom postihlo rodinu Husákovcov. Otec a živiteľ musel narukovať na front a matka tak zostala s tromi malými deťmi sama. Oveľa horší dopad na rodinu však mala jej nečakaná smrť, ktorá si ju vzala vo veku 32 rokov krátko po odchode manžela do vojny. Príčinou úmrtia bola pravdepodobne tuberkulóza. Husák zvykol spomínať, že zomrela na ,,chorobu chudobných.“ O tri malé deti sa počas štyroch vojnových rokov musela s veľkou námahou postarať babka. Nikodém Husák mal to šťastie, že sa z bojísk vrátil, i keď poznačený zranením. Robotnícke povolania už ale vykonávať nemohol a svoju rodinu začal živiť prácou na poli. Časť pôdy dostal z pozemkovej reformy a časť zdedil po svojej nebohej žene. O krátky čas sa navyše znovu oženil s vdovou Máriou Vilemovou, ktorá si do manželstva priniesla ďalšie dve deti. V decembri 1922

pribudol do rodiny spoločný syn Štefan. V jednej domácnosti sa teda spolu s babkou tiesnila deväťčlenná rodina, ktorú živila predovšetkým pôda. Husákovci za danej situácie rozhodne neoplývali bohatstvom, rovnako však nepatrili ani medzi dedinskú chudobu. Na živobytie si privyrábali aj predávaním ovocia na bratislavských trhoch. Otec Nikodém sa tiež angažoval v obecnom zastupiteľstve, vstúpil do agrárnej strany a v 20. rokoch sa stal dokonca dúbravským starostom. Túto funkciu zastával do roku 1927. Nikodém Husák v roku 1938 z agrárnej strany vystúpil (keďže sa zlúčila s HSĽS) a po skončení druhej svetovej vojny sa stal členom KSS. Aspoň tak to začiatkom 60. rokov napísal jeho syn v liste adresovanom ÚV KSČ.

Talent presvedčil i otca Ako každé dieťa, aj malý Augustín sa v Dúbravke hrával s kamarátmi najčastejšie s handrovou loptou na lúke – pričom rovnako musel pomáhať i rodičom v domácnosti alebo na poli. Rímskokatolícku ľudovú školu začal navštevovať v rodisku a už tam sa prejavil jeho mimoriadny intelekt. Nadaného a bystrého žiaka si v škole všimol miestny učiteľ, ktorý spolu s pánom farárom (ako väčšina dedinských chlapcov i Husák v det-


stve miništroval) začal na Husákovho otca naliehať, aby svojho syna poslal na ďalšie štúdiá. Otcovi sa táto žiadosť veľmi nepozdávala, pretože chlapca by radšej videl na gazdovstve, navyše štúdium v Bratislave bolo pre bežnú vidiecku rodinu finančne náročné. Aj on si však nepochybne všimol synove schopnosti i chuť vzdelávať sa a nakoniec predsa len súhlasil. Augustín Husák sa tak v septembri 1925 mohol stať riadnym študentom Masarykovho štátneho československého reálneho gymnázia v Bratislave (skrátene Masarykovo gymnázium), ktoré je dnes známe pod názvom Gymnázium Grösslingova. V tom čase navštevovali stredné školy iba traja študenti pochádzajúci z Dúbravky. Pri mapovaní Husákovho gymnaziálneho štúdia autorovi tohto článku výrazne pomohli spomienky jeho posledných dvoch žijúcich spolužiakov – 97-ročného Ivana Institorisa a 96-ročného Juraja Gaburu. Obaja si po vyše osemdesiatich rokoch zaspomínali nielen na svojho kamaráta Gusta, ako ho v škole prezývali, ale priblížili aj atmosféru na gymnáziu, či vzťahy medzi spolužiakmi. Rovnako si tiež zaspomínali na prísnych profesorov a náročné štúdium. Masarykovo gymnázium malo totiž v medzivojnovom období vynikajúcu povesť a patrilo k najlepším ústavom na Slovensku. Vyučovali na ňom zväčša českí profesori, keďže učiteľov - Slovákov bolo veľmi málo a prichádzali iba postupne. Pedagógovia prísne dohliadali na dobrú úroveň gymnázia a na študentov sa tak kládli vysoké nároky. Nie každému sa podarilo osemročné štúdium dokončiť. V Husákovej triede začalo napríklad v príme študovať 54 žiakov, pričom k maturite sa ich dostalo iba 33. Študent Augustín Husák navštevoval Masarykovo gymnázium v rokoch 1925 – 1933, teda nepretržite od prímy po oktávu. Prvé roky do Bratislavy dochádzal, čo v praxi znamenalo, že skoro ráno – za každého počasia -- sa musel vydať pešo z Dúbravky do Lamača, kde bola najbliž81

Vianočné divadelné predstavenie žiakov Rím.- kat. ľudovej školy v Dúbravke, posledný vpravo v 1. rade je žiak Gustáv Husák. Rok 1923/24

šia železničná stanica a odtiaľ potom pokračoval vlakom. Nebol však jediný. Podobným spôsobom cestovali viacerí študenti. Vo svojich publikovaných spomienkach to dosvedčuje aj známa operná speváčka a manželka herca Mikuláša Hubu Mária Kišonová, prezývaná ,,Mimi“, ktorá osem rokov navštevovala s Husákom rovnakú triedu : ,,Na stanici som nastúpila do osobného vlaku, kde sme sa stretávali viacerí cezpoľní. V Lamači pristupoval do vlaku Gusto Husák – môj spolužiak.“ Týmto spôsobom cestoval Husák do Bratislavy štyri roky, keďže v školskom roku 1929/30 ho už nachádzame v zozname študentov, ktorí boli ubytovaní v stredoškolskom internáte na vtedajšej Prayovej ulici č. 10 (dnes Ulica 29. augusta). Dievčatá mali svoj internát na Lazaretskej č. 3. Na internátnej izbe býval Husák spolu so svojimi spolužiakmi Ivanom Institorisom, Jánom Lukáčim a Jozefom Zuzicom. Za internát sa samozrejme muselo platiť (mesačné nájomné činilo 340 Kč), avšak mladý Husák si privyrábal kondíciami, teda doučovaním. Cez prázdniny tiež pracoval v rôznych bratislavských továrňach, v záhradníctve a pod. Dôležitou súčasťou financovania štúdia boli aj štipendiá. Na celý školský rok 1929/30 dostal napríklad zo študentskej základiny Jána Pálffyho štipendium 700 Kč, pričom táto suma bola poukázaná iba ôsmym študentom z celého gymnázia. V ďalšom školskom roku Husákovi priznali okrem Pálffyho štipendia i podporu Krajinského výboru v Bratislave v hodnote 750 Kč a tiež mimoriadnu študijnú podporu z prostriedkov Stredoškolskej sociálnej pečlivosti pre Slovensko v sume 400 Kč. O rok neskôr sa mu táto podpora zväčšila na 500 Kč. Koncom školského roka 1932/33 dostal Husák sumu 50 Kč za najlepšiu prácu o prevrate (myslí sa rok 1918 a vznik ČSR) a v literárnej súťaži bol odmenený sumou 130 Kč za práce na tému Nórsky a slovenský sedliak podľa 82

poviedok Björnsonových a Kukučínových a tému Čo vykonala cirkev pre kultúru.

Každý rok s vyznamenaním Z uvedených údajov vypláva, že mladý Husák patril k najlepším študentom Masarykovho gymnázia, čo potvrdzujú aj spomienky jeho spolužiakov. Podľa Ivana Institorisa bol ,,Husák naozaj vynikajúci študent a vždy vyznamenaný. Skutočne sa veľmi dobre učil. Už v tom čase bol však aj veľmi ambiciózny.“ Jeho slová potvrdzuje Juraj Gabura: ,,Husák oplýval veľkým sebavedomím a ambicióznosťou. Myslím, že každý školský rok končil s vyznamenaním. Patril k bystrým a veľmi nadaným študentom.“ Študent, ktorý chcel skončiť na Masarykovom gymnáziu s vyznamenaním, musel na sebe poctivo pracovať a byť húževnatý. Gymnázium držal pevnou rukou riaditeľ Bedřich Pokorný (prezývaný študentmi Veľký šerif) a tiež ostatní profesori vyžadovali od svojich študentov poctivú prípravu na vyučovanie. Nechajme však teraz znovu rozprávať absolventov gymnázia: „Bolo potrebné zachovávať disciplínu, pretože na ňu pán riaditeľ dr. Bedřich Pokorný veľmi dbal. Všetko muselo byť v absolútnom poriadku. Prísne sa dbalo na učenie, ak však mal človek svoj cieľ, za ktorým chcel ísť, História 1-2 / 2011 / Človek a doba

rád sa tejto disciplíne podriadil. Spomínam si tiež, že hlavne na latinčinu boli profesori prísni. Ako študent som mal rád hlavne slovenčinu, literatúru, latinčinu a francúzštinu. Osobne som však vyznamenaný nebol, lebo matematika mi robila problémy. Aby mohol byť študent vyznamenaný, bolo potrebné mať buď samé jednotky, alebo len pár dvojok.“ Toľko Juraj Gabura. V podobnom duchu spomínal aj Ivan Institoris: ,,V tom čase panovala na gymnáziu disciplína, ale to bolo samozrejmosťou. Profesori boli síce prísni, ale dalo sa to s nimi vydržať. Na hodinách sme mohli s nimi aj polemizovať. V tejto súvislosti si pamätám najmä na Gusta Husáka. Už vtedy sa totiž hádal s farárom na náboženstve. Keď ho vyvolal, všetko síce pekne povedal, ale na záver svojej odpovede dodal, že tomu neverí.“ Husákove spory s profesormi v spomienkach potvrdzuje tiež Mária Kišonová: ,,Patril k premiantom triedy. Bol veľmi zásadový, dokonca mal niekoľko kontroverzií s českými profesormi, čo bolo v tých časoch veľmi odvážne. Asi v sexte nás učil slovenčinu profesor – Čech, mali sme ho veľmi radi. Raz, keď prednášal o modernej českej a slovenskej literatúre, boli v učebnici o českých spisovateľoch a básnikoch podrobné informácie, ale slovenských autorov vybavil veľmi struč-

ne. Gusto Husák sa pána profesora slušne, ale rázne spýtal: ,Pán profesor, prečo sa nemôžeme o slovenských spisovateľoch dozvedieť viac ?ʼ Neviem už, čo mu pán profesor odpovedal, ale milý Gusto dostal od vedenia školy pokarhanie.“

Spolužiaci – hudobníci Politickému formovaniu mladého Husáka sa budeme venovať na inom mieste, teraz sa nakrátko pristavme pri dvoch Husákových spolužiakoch, ktorí sa neskôr stali známymi osobnosťami v oblasti hudby. Okrem už spomínanej Márie Kišonovej navštevoval rovnakú triedu aj budúci hudobný skladateľ Dezider Kardoš. Ten prišiel na Masarykovo gymnázium až v kvinte, avšak hneď prejavil svoj veľký hudobný talent aktívnou účasťou na rôznych akadémiách v rámci Vlčkovho vzdelávacieho krúžku. Juraj Gabura, ktorý s Kardošom sedel v jednej lavici, spomína: ,,Dežo Kardoš cez hodiny komponoval hudbu a to tým spôsobom, že si taktoval nohou o podlahu“. Mária Kišonová o Kardošovi napísala: ,,Na gymnáziu som často vystupovala v rámci Vlčkovho samovzdelávacieho krúžku. Každý mesiac sme poriadali umeleckú besiedku, na ktorej hrával na klavíri i Dezider Kardoš, neskôr známy slovenský skladateľ. Bol mojím spolužiakom, ktorý bol predo mnou v abecede. Keď vyvolali Kardoša, tušila som : Už prídem na rad ja ! Dežo Kardoš už vtedy skladal piesne, z ktorých som mnohé s veľkým nadšením spievala na besiedkách.“

Populárna ,,Mimi“ bola jednou z mála dievčat v triede (z približne 40 študentov bolo 5 dievčat) a vynikala v speve. Opäť Juraj Gabura: ,,Raz som sedel cez prestávku v lavici a prisadla si ku mne Mimi Kišonová, ktorá mi povedala: ,Jurko, vieš čím ja budem ?ʼ Neviem, Mimina, neviem, odpovedal som jej. ,Ja budem buď mníška alebo herečka.ʼ Mala naozaj pekný hlas. Pochádzala z učiteľskej rodiny, obaja rodičia boli učitelia. Jej matka však mala vraj ešte lepší hlas, ako Mimina. Keď pani Kišonová začala počas omše u františkánov spievať, všetci ľudia naokolo stíchli, aby ju počúvali. Mimina mala tiež veľmi krásny hlas. Bola sebavedomá, ale kamarátska. Už vtedy hudobne vynikala a spievala na rôznych slávnostiach. V triede sme mali skutočne veľmi kamarátske vzťahy a všetci spolužiaci sme pekne vychádzali. Naše vzťahy boli skutočne veľmi dobré.“ Sám Husák mal najlepšieho priateľa v triede Jozefa Zuzica, ktorý pochádzal z Krakovian neďaleko Piešťan. Ako sme už písali, bývali spolu na internáte a na triednych fotografiách ich môžeme väčšinou nájsť vedľa seba. Podľa Ivana Institorisa Husák chodieval cez leto na prázdniny k Zuzicovcom do Krakovian. Na tomto mieste nemôžeme obísť ani začínajúce vzťahy a študentské lásky. V danom prípade nám žiadne archívne fondy nepomôžu a musíme sa tak spoľahnúť na pamätníkov. Juraj Gabura si v tejto súvislosti spomína, že ,,školské lásky fungovali aj na našom gymnáziu. Drahoš Kretschmann napríklad chodil s Libušou Klasovou. U Husáka som v triede nič také nevidel.“ Ivan Institoris mal s gymnaziálnou láskou aj osobnú skúsenosť: ,,Školské lásky fungovali, ja som mal G. Husák ako študent Masarykovho čs. štátneho reálneho gymnázia v Bratislave, v hornom rade 2. zľava


tiež frajerku, Evu Králikovú zo sexty. Odprevádzal som ju každý deň. Vedela krásne spievať a spievala aj v Modrom kostolíku pieseň Ave Maria. Občas sa tam striedali s Mimi. Veľa chlapcov malo nejaké dievča.“ Vráťme sa však k počiatkom politického formovania mladého Husáka, ktorý sa práve v Bratislave prvýkrát zoznámil s verejným a politickým životom. Niečím úplne novým bol preňho život vo veľkom a mnohonárodnostnom stotisícovom meste. Začínal sa zaujímať o veci verejné i politicky profilovať. Nepridal sa po vzore otca k agrárnikom, ale inklinoval k ľavicovému hnutiu. Priťahovali ho totiž marxistické myšlienky, v ktorých nachádzal vysvetlenie veľkých sociálnych rozdielov. V tomto smere sa prelomovým javí rok 1929, ktorý bol mimoriadne dôležitý aj pre vývoj v samotnej KSČ (V. zjazd KSČ a nástup Gottwaldovho vedenia na čelo strany). Netreba tiež zabúdať na skutočnosť, že v tom roku vypukla svetová hospodárska kríza, ktorá o niečo neskôr ťažko dopadla i na ČSR.

Dotyky s komunizmom Leto 1929 strávil Husák ako brigádnik v delostreleckom oddelení Patrónky, kde sa medzi tamojšími robotníkmi šírili ľavicové myšlienky, čo malo nepochybne na mladého gymnazistu vplyv. Hneď po skončení prázdnin prišiel Husák bývať na stredoškolský internát a tam zas našiel kolegov, ktorí rovnako ako on inklinovali k ľavicovému hnutiu. Tí potom Husáka zoznámili s niektorými pracovníkmi bratislavského Komunistického zväzu mládeže, skrátene Komsomol, kam Husák vstúpil práve roku 1929. Podľa jeho spolužiakov sa so svojím ideovým presvedčením ani netajil. Vedelo sa, že po škole navštevoval rôzne marxistické krúžky, ktoré sa poväčšine konali tajne na súkromných bytoch. Mladí komunisti sa tu vzdelávali v teórii marxizmu. V tom čase sa politické angažovanie stredoškolskej mládeže zakazovalo a z tohto dôvodu stredoškolákov do svo83

jich radov neprijímala ani KSČ. Husák však pozorne študoval všetku dostupnú marxistickú literatúru, čítal revue DAV, komunistickú tlač vôbec a sám prispieval v ľavicovom duchu do časopisu slovenských stredoškolákov Svojeť. Zúčastňoval sa prvomájových sprievodov a začal okolo seba združovať študentov podobného zmýšľania. Práve tu možno hľadať zárodky formovania druhej generácie davistov. V roku 1932 sa mladý Husák zúčastnil aj celoslovenského zrazu Komsomolcov – stredoškolákov v Žiline. Išlo o ilegálne podujatie organizované KSČ a vedením Komunistického zväzu mládeže, na ktorom sa mala vypracovať taktika ďalšieho pôsobenia, keďže Komsomol bol v júli 1932 úradmi zakázaný. Počas gymnaziálneho štúdia sa vplyvom marxistického učenia udial v Husákovom živote aj iný prerod. Z chlapca pochádzajúceho z veriacej katolíckej rodiny sa stal presvedčený ateista. Cez jednu prestávku v škole sa o svojom svetonázore porozprával so spolužiakom Jurajom Gaburom, o ktorom sa všeobecne vedelo, že chce ísť študovať teológiu a stať sa dominikánom: ,,Raz sme si spolu v triede sadli a rozprávali sa o svetonázorových otázkach. Ja som sa ho snažil presvedčiť o existencii Boha, hovoril mu argumenty pre vieru a Cirkev a on mi na to odpovedal, že ja by som ti zas mohol povedať argumenty, ktoré svedčia o opaku. Povedal tiež, že pôvodne veril v Boha a miništroval, ale postupne prišiel k inému presvedčeniu. V priebehu rokov vraj prišiel na to, že viera je nedokázateľná. Ja som sa v tých časoch rozhodol pre duchovné povolanie a tak som chodieval k františkánom miništrovať. Gusto sa mi to však nikdy nesnažil vyhovoriť.“ Ani profesori sa svojich študentov nesnažili nijakým spôsobom presvedčiť v protináboženskom zmysle. Nakoniec, na gymnáziu mali náboženstvo ako predmet a ,,chodil naň aj Gusto. Zúčast-

Nikodém Husák, otec Gustáva Husáka

ňoval sa tiež sv. omše v Modrom kostolíku, ktorá sa konala na začiatok školského roka a na Deň slobody, 28. októbra. Do kostola sme chodievali všetci spolu. Pamätám si tiež, že jeden čas nás učil náboženstvo istý český kňaz a po ňom prišiel prof. Lukačovič (Jozef Lukačovič zastával od roku 1946 viackrát funkciu povereníka, pričom predsedom Zboru povereníkov a teda Lukačovičovým priamym nadriadeným bol jeho bývalý študent Gustáv Husák) , ktorý mal k nám veľmi pekný vzťah.“

Spolkové aktivity

Kvarta A, školský rok 1928/29. G. Husák v hornom rade 5. zľava. V dolnom rade 6. zľava budúca operná speváčka Mária Kišonová

84


Samostatnú časť si v našom rozprávaní zaslúži Husákova činnosť vo Vlčkovom vzdelávacom krúžku (VVK) a vlastne celá činnosť tohto krúžku, ktorý fungoval v rámci Masarykovho gymnázia. Na školských ústavoch totiž v medzivojnovom období pôsobili rôzne študentské vzdelávacie spolky a krúžky, v ktorých sa združovala stredoškolská mládež. Tieto spolky organizovali prednášky, besedy, koncerty, výlety, spoločenské i športové podujatia a pod. Na Masarykovom gymnáziu sa vôbec dbalo na vysokú vzdelanostnú a kultúrnu úroveň študentstva. Vedenie ústavu organizovalo pre svojich študentov návštevy kina, divadla, rôznych výstav či usporadúvalo počas štátnych sviatkov slávnostné podujatia. Dokonca sa konali aj školské výlety po Slovensku. VVK (popri ňom fungoval Spolok pre podporu chudobných žiakov) mal vynikajúcu povesť v rámci celej republiky a na Slovensku patril k najlepším. Bol súčasťou Stredoškolskej komisie Zväzu slovenského študentstva (ZSŠ). Na čele VVK stál predseda a volený výbor, ktorí vzišli z hlasovania študentov angažujúcich sa v krúžku. Čestným predsedom bol riaditeľ gymnázia Bedřich Pokorný. Krúžok sa skladal z viacerých odborov, za všetky treba spomenúť aspoň dramatický, spevácky, fotografický, šachový,

športový alebo abstinenčný. Zaujímavosťou je, že abstinenti skladali každý rok abstinenčný sľub, pričom slávnostne podpisovali hárky, ktoré sa následne poslali Čs. abstinenčnému zväzu. Podľa štatistických údajov sa v školskom roku 1931/32 za abstinentov prihlásilo 323 gymnazistov (36% z celkového počtu študentov), z toho bolo 145 prímanov a iba 2 oktávani. Mladý Husák sa vo VVK výraznou mierou angažoval a z roka na rok zastával dôležitejšie funkcie. Na jeseň 1929 ho študenti zvolili zástupcom oboch kvínt vo výbore krúžku. Vždy na začiatku nového školského roka sa totiž konalo valné zhromaždenie, na ktorom sa volil predseda, podpredseda, dvaja tajomníci, zapisovateľ, pokladník, revízor, referenti jednotlivých odborov a pod. Na úvod zhromaždenia väčšinou vystúpil riaditeľ gymnázia Bedřich Pokorný, ktorý každoročne študentom zdôrazňoval, že ,,mimoškolskej činnosti a tedy i práci v krúžku môže sa účastniť len žiak, ktorý si plne vykoná svoje povinnosti v škole.“ Cez letné prázdniny v dňoch 1. - 6. júla 1930 bol Husák delegovaný za VVK na stredoškolskú konferenciu Etického hnutia čs. študentstva do Řadova u Brandýse nad Orlicí, čo muselo byť pre sedemnásťročného študenta veľkým vyznamenaním.

Nielen politika... V školskom roku 1930/31 sa stal sextán Augustín Husák druhým tajomníkom vo výbore VVK. Je pozoruhodné, že politikou plne zaujatý Husák mal 24. apríla 1931 počas tzv. Stromkovej slávnosti prednášku pre študentov I. – III. triedy o láske k prírode. V rámci tejto slávnosti sa sadili mladé stromčeky, zväčša na Gajovej ulici. O rok neskôr už bol Husák zvolený do funkcie podpredsedu krúžku, pričom predsedom sa stal oktávan Anton Rašla, prezývaný ,,Džugo“ (neskôr žalobca v procese proti Jozefovi Tisovi). Ivana Institorisa zvolili za druhého tajomníka a s najväčšou pravdepodobnosťou je tak posledným žijúcim členom výboru VVK. Členovia krúžku sa výrazne

Traja spolužiaci a kamaráti pred internátom na vtedajšej Prayovej ulici. Jozef Zuzic, Gustáv Husák a Ivan Institoris

angažovali aj počas rôznych osláv a sviatkov. Keď sa 28. októbra 1931 konala v telocvični gymnázia oslava štátneho sviatku, Husák slávnostne prečítal Svätomartinskú deklaráciu a pre nižšie triedy mal prednášku na tému Význam 28. a 30. októbra. Krúžok tiež každoročne v januári organizoval Spoločenský večierok s bohatým kultúrnym programom. Študenti si zvykli pripraviť 10 - 12 divadelných, recitačných, hudobných i speváckych čísel, pričom celý program bol starostlivo zrežírovaný. Po vystúpeniach nasledovala tanečná zábava. Z výročnej správy za školský rok 1931/32 si môžeme prečítať, že jubilejný desiaty ročník konaný vo Vládnej budove ,,...sa skvele vydaril. Účasť obecenstva bola nečakane hojná, hoci bolo nepriaznivé datum a konali sa iné podniky. Finančne bol tiež úspech slušný napriek tohtoročným neblahým hospodárskym pomerom. Neboli vypredané všetky drahšie miesta, tiež subskripcia bola slabšia. Z čistého výnosu 3 167,45 Kč bolo odovzdané 2 500 Kč Spolku pred podporovanie chudobných študentov.“ O niekoľko mesiacov neskôr, v apríli 1932, prišli dokonca na návštevu Masarykovho gymnázia anglickí študenti, pre ktorých slávnostne usporiadali podávanie čaju spojené s hudobným a speváckym programom. Dňa 4. mája toho istého roku mal Husák prejav o význame osobnosti Milana Rastislava Štefánika a pri tejto príležitosti sa uskutočnil zájazd študentov na Bradlo. Rovnako sa Husák ako delegát zúčastnil aj XI. valného zhromaždenia ZSŠ v Trenčíne. V maturitnom školskom roku 1932/33


bol zvolený za predsedu VVK, pričom hlas mu odovzdalo 49 študentov. Jeho protikandidáti získali po šesť hlasov. Možno povedať, že tak ako celý VVK aj Husák napriek svojím školským povinnostiam spojených s maturitou vyvíjal vo funkcii predsedu bohatú prednáškovú či kultúrnu činnosť. Nachádzame ho tiež medzi členmi dramatického odboru VVK a na jedenástom ročníku Spoločenského večierka dokonca účinkoval v divadelnom predstavení. Študenti si pripravili veselohru v I. dejstve od Emila Artura Longena Moje – tvoje a Husák v tomto predstavení stvárnil úlohu maliara Kubistu. Vo vnútri VVK sa v tom čase rozprúdila živá diskusia o charaktere a náplni jednotlivých schôdzok. Kým jedna časť študentstva chcela počuť prednášky na vážne témy týkajúce sa aktuálnej situácie, druhá polovica sa na schôdzkach rada zabávala. Výsledkom týchto názorových diferencií bol kompromis v štýle aj zábava aj seriózne prednášky. Husák napríklad prednášal na témy Priateľstvo či kamarátstvo ?, Kam s inte85

ligenciou ? a Politický vývoj u študenta, z ktorej si môžeme odcitovať nasledujúce myšlienky: ,,U mladších študentov vidíme, že hája politické presvedčenie svojich otcov. Len neskoršie začínajú diferencovať. Jedni hája i naďalej presvedčenie otcov, iní vlastný názor. Nemožno niečo zastávať len preto, že je toho presvedčenia otec, nemôžeme si niečo osvojiť bez vlastnej kritiky... Vidíme to zväčša u študentiek... Zlé hospodárske položenie núti študentov premýšľať a tvoriť si vlastné stanovisko. Takýto študenti smerujú obyčajne k ľavým smerom alebo k ľavým krídlam týchto smerov.“ Hovoril tiež o zväčšujúcom sa záujme študentov o politiku a priblížil rozdelenie politických smerov a strán na ľavicu a pravicu. Oba smery následne charakterizoval, pričom dodal: ,,Vývoj politický smeruje doľava... Politiku nemožno odďaľovať, musíme si jej všímať, musíme kráčať s duchom doby. Treba ísť však doľava, keď nechceme ísť dozadu.“ Husák sa samozrejme snažil získať študentov pre svoj názor a celkom logicky na to využíval prednáškovú činnosť. Nešlo však o nič výnimočné, ľavicové myšlienky boli navyše v medzivojnovom období populárne najmä medzi študentmi. Ľavica predstavovala legitímnu súčasť vtedajšej politickej scény. Na Masarykovom gymnáziu sa študenti priamo politicky neangažovali (nemali to ani dovolené), ale o politické dianie doma i v cudzine sa v prevažnej väčšine intenzívne zaujímali. Našli by sme medzi nimi sympatizantov sociálnej demokracie či komunistov, presne tak ako aj ľudákov alebo agrárnikov. Pri koncipovaní prednášky sa Husák iste inšpiroval osobnými skúsenosťami. Vieme, že on sám nenasledoval presvedčenie svojho otca- agrárnika a k ľavicovým myšlienkam začal inklinovať najmä pod dojmom vlastnej sociálnej situácie. VVK bol za Husákovho predsedníctva v stálom kontakte so Stredoškolskou

komisiou ZSŠ (Husák v nej pôsobil ako zástupca VVK) a podobne spolupracoval aj pri redigovaní časopisu Svojeť. Sám Husák do Svojeti prispieval. Na XII. zjazd ZSŠ, ktorý sa uskutočnil v dňoch 4. – 5. marca 1933 v Tatranskej Lomnici, Husáka delegovali spolu so septimánom Vršanským za VVK. Bola to výborná príležitosť nadviazať cenné kontakty so slovenskými študentmi pôsobiacimi v českých krajinách, ktorí sa týchto zjazdov pravidelne zúčastňovali. Na takýchto fórach sa tiež prirodzene organizovala ľavicovo orientovaná mládež s cieľom presadiť vo vedení i politike ZSŠ svoje zámery.

„Výnimočný študent“ Husák a s ním celá oktáva A pod vedením triedneho profesora Františka Dostála sa v tom čase blížili k záveru celého osemročného štúdia. Dňa 10. júna 1933 dostal Husák výročné vysvedčenie z oktávy, pričom všetky známky mal výborné, iba z matematiky a deskriptívnej geometrie bol hodnotený dvojkami. Mohol sa tak prihlásiť na maturitné skúšky. Skúšobná komisia následne súhlasila, aby ako ,,výnimočný študent“ vykonal ústne skúšky z jazyka československého (štátny jazyk podľa jazykového zákona z roku 1920, ktorý sa používal v dvoch

Sexta A, školský rok 1930/31. Gustáv Husák v hornom rade 4. zľava vedľa najlepšieho kamaráta Jozefa Zuzica a Juraja Gaburu.

86


podobách, v českých krajinách spravidla v českej a na Slovensku slovenskej), latinčiny, francúzštiny, fyziky a z nepovinného predmetu, ktorým bol nemecký jazyk. S maturitou nemal študent Husák žiadne problémy a preto na maturitnom vysvedčení č. 18 z 13. júna 1933 nachádzame: ,,Podľa dosiahnutých výsledkov bol Augustín Husák uznaný dospelým s vyznamenaním.“ Z 33 maturantov iba 9 dosiahlo vyznamenanie. Aby sme dnešnému čitateľovi priblížili vtedajšie maturitné skúšky, nechajme opäť rozprávať pamätníkov. Juraj Gabura: ,,Maturoval som z latinčiny, francúzštiny, vlastivedy a jazyka československého. Na latinčine som mal hovoriť o Vergíliovej Aeneide, konkrétne to bol myslím štvrtý spev. Najprv som celý text prečítal, následne preložil a nakoniec som musel povedať o Vergíliovi životopisné údaje a priblížiť jeho tvorbu. Z francúzštiny som dostal pomerne málo známeho autora Bernarda de Saint – Pierre. Opäť celý text prečítať, preložiť, povedať obsah a niečo o autorovi. Zo všetkých predmetov som maturoval v jeden deň.“ Ivan Institoris: ,,Počas mojej maturity bola strašná búrka. Išiel som maturovať spolu s Mimi Kišonovou. Gusto mal skúšku doobeda, ja poobede, ale v rovnaký deň. Maturoval som z latinčiny (mohli sme si voliť, buď matematiku

Masarykovo gymnázium v Bratislave na kolorovanej fotografii z rakúsko-uhorského obdobia

alebo latinčinu), francúzštiny, jazyka československého a prírodopisu. Na latinčine som dostal Commentarii de bello Gallico – Zápisky o vojne Galskej. Nebolo to ťažké, menšie problémy som mal len s francúzštinou.“ Na gymnáziu sa následne uskutočnil aj slávnostný maturitný večierok, na ktorý si zas spomínala Mária Kišonová: ,,Na maturitný večierok mi otec vybral – s veľkým vkusom a prehľadom – z pomerne skromnej slovenskej literatúry tých čias Schneidrove Ružičky a Večerný zvon od Figuša - Bystrého. Odvtedy sa traduje moja interpretácia slávnej piesne Ružičky (táto pieseň zaznela aj na poslednej rozlúčke s Máriou Kišonovou – Hubovou v budove SND v auguste 2004).“

Bizarné stretnutie spolužiakov Po maturite sa cesty spolužiakov z oktávy A rozišli na všetky možné strany a viacerí z nich sa už nikdy nevideli. Juraj Gabura začal napríklad napĺňať svoju túžbu po duchovnom povolaní. Odišiel do Olomouca k dominikánom, kde absolvoval noviciát (prijal rehoľné meno Akvinas) a neskôr aj štúdium teológie. Za kňaza bol vysvätený 5. júla 1939. Počas likvidácie rehoľných rádov na jar 1950 sa mu podarilo uniknúť pred zatknutím a dva roky sa skrýval na Orave. Po zaistení a krutom vyšetrovaní ho súd odsúdil na doživotný trest odňatia slobody, ktorý mu bol v roku 1955 zmenený na 25 rokov. V tom čase sedel vo väzení aj jeho bývalý spolužiak Gustáv Husák a práve v leopoldovskej pevnosti sa videli naposledy: ,,Stretli sme sa v Leopoldove na dvore vo väzení. Bolo to však bleskové stretnutie. Išiel som v jednej skupine spolu s dozorcom a Husák išiel oproti s druhou skupinou. Keď sme prechádzali vedľa seba, povedal som mu ,servus Gustoʼ a on ,servus Juroʼ. To bolo moje posledné stretnutie s ním.“ Ivan Institoris sa naproti tomu dal na učiteľskú a neskôr vojenskú dráhu. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol

povolaný do armády a istý čas strávil na východnom fronte. Začiatkom roka 1944 ho pre ilegálnu činnosť získal jeho bratranec Rudolf Fraštacký (po roku 1945 podpredseda SNR a povereník výživy) spolu s bývalým spolužiakom Gustávom Husákom. Institoris pracoval pre odboj ako rádiotelegrafista a šifrant a teda zabezpečoval rádiové spojenie s Londýnom. Aktívne sa zúčastnil Povstania a po jeho potlačení bol niekoľko mesiacov väznený. Koncom 50. rokov ho komunistický režim prepustil z armády a Institoris sa tak vrátil k učiteľskému povolaniu. Dňa 7. mája 2004 vymenoval prezident Rudolf Schuster Ivana Institorisa do hodnosti brigádneho generála. Mária Kišonová absolvovala po maturite Pedagogickú akadémiu v Bratislave a istý čas pôsobila ako učiteľka. Svojho veľkého sna sa však nevzdala, popri zamestnaní súkromne navštevovala hodiny spevu a dokonca nastúpila na viedenské konzervatórium. V roku 1938 sa stala sólistkou SND v Bratislave, kde za štyridsať rokov svojho pôsobenia naštudovala desiatky postáv. Práve počas angažmánu v SND stretla herca Mikuláša Hubu, s ktorým prežili ako manželia 45 rokov spoločného života. Ich syn Martin sa stal tiež známym a populárnym hercom.


Absolvent Masarykovho gymnázia Augustín Husák nastúpil v jeseni 1933 na Právnickú fakultu Univerzity Komenského a zároveň vstúpil do KSČ. Takmer ihneď sa zapojil do pôsobenia v akademických študentských spolkoch, ako napríklad Právnik, Spolok socialistických akademikov a už spomínaný ZSŠ. Významná bola tiež jeho aktivita pri zápase o dobudovanie slovenského vysokého školstva, keďže pôsobil vo funkcii tajomníka vo vedení Akcie za vybudovanie slovenských vysokých škôl. Zároveň aktívne pracoval v rôznych straníckych štruktúrach a publikoval v študentských periodikách a v DAV-e. Stal sa jednou z hlavných postáv druhej generácie Davistov. To je však už iná kapitola zo života Gustáva Husáka.

PhDr. Tomáš Černák (1984), absolvoval štúdium histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako interný doktorand na Historickom ústave SAV v Bratislave. Témou jeho dizertačnej práce sú počiatky komunistického režimu na Slovensku.

87

1

2

LISTUJEME

V

Dikobraze

Dobová politická karikatúra - americkí prezidenti 3

1 2 3

1963 – Atentát na Johna F. Kennedyho (v kresle Abraham Lincoln)

6

1968 - Lyndon B. Johnson a vojna vo Vietname 1981 – Ronald Reagan zvíťazil v prezidentských voľbách nad J. Carterom.

4

1979 - Jimmy Carter – USA na protest proti angažovaniu sa ZSSR v Afganistane odmietli účasť na olympijských hrách v Moskve.

5

1977 – Jimmy Carter oznámil, že USA vyvíjajú neutrónovú bombu.

6

1984 – Ronald Reagan – na olympijských hrách v Los Angeles sa nezúčastnili športovci socialistických krajín.

88

5

4


Čierny Hitler a Syn šamanky

Zločiny ugandského diktátora Idiho Amina a ich dosah na postkoloniálnu Afriku Pavel Kopecký

Ugandský diktátor Idi Amin sa do dejín zapísal ako jeden z najkrutejších vládcov 20. storočia. Krutosť uplatňoval voči svojim skutočným, ale i zdanlivým odporcom, jeho agresii neunikli ani susedné krajiny. Napriek tomu sa mu vďaka exilu v Saudskej Arábii podarilo trestu za svoje zločiny vyhnúť. Idi Amin Dada (1925 – 16. 8. 2003)

Naše rozprávanie sa nezačne na čiernom kontinente, kde vládol v Ugande v 70. rokoch šialený Idi Amin, ale trocha prekvapujúco za Atlantikom, presnejšie v Spojených štátoch amerických, kde sa tamojšej menšine tvorenej potomkami privezených otrokov podarilo dosiahnuť ďalší stupeň emancipácie. Menšine, ktorá je v súčasnosti hrdá na prvého „farebného“ prezidenta, demokraticky zvoleného Baracka Husseina Obamu. Hoci tamojší protiobamovskí hysterici si ho zvykli z času na čas zobrazovať ako smutne slávneho „muža s fúzikmi“, teda variant zúrivého rasistu Adolfa Hitlera, nie je táto nálepka príliš originálna. Hoci treba povedať, že v skutočnosti je absolútne absurdná. Na rozdiel od novosvetského nositeľa Nobelovej ceny a jeho funkčného obdobia, počas ktorého vedú USA paradoxne tri vojnové konflikty súčasne, získal na základe podstatne širšieho konsenzu prezývku „čierny Hitler“ iný černoch.

Toto označenie prischlo v konečnom dôsledku právom, hoci, samozrejme, aj zjednodušene, Idimu Aminovi Dada Oumeemu (narodil sa pravdepodobne roku 1925). Súčasného pána Bieleho domu s ním okrem farby pleti už spája skutočne len náboženská, respektíve moslimská náboženská skúsenosť. Tú propagandisticky a pravidelne vytýkajú Obamovi, ľavicovému štátnikovi z demokratického prostredia, pretože (americkú) spoločnosť postihla počas vlády prezidenta Georgea Busha ml. politickým marketingom stupňovaná obava z údajného stretu civilizácií. Zato prirodzenou smrťou zosnulého Idiho Amina, ktorý sľuboval postaviť pomník nacistickému vodcovi, uchránila úloha islamského veriaceho od trestu za skutočne obludné činy. Zločiny proti ľudskosti. Vďaka svojej zbožnosti dožil v pokoji na území moslimskej, či skôr islamistickej Saudskej Arábie. Zásluhou prostredia krajiny, ktorá je známa

Názory a polemiky / História 1-2 / 2011

ako ropný hráč dosiaľ nevyberavo bojujúci proti čarodejníctvu (!) a pre zaujímavosť dodajme, že v rámci reálpolitiky úzko zviazaná so Spojenými štátmi americkými.

Krvavý zápis do dejín Ešte predtým, ako ugandský prezident, údajný potomok šamanky, ušiel do krajiny Saudov, kde mal roku 2003 pohreb, vryl svoje meno nezmazateľne do knihy moderných postkoloniálnych dejín. Dôkladne, pretože tak spravil krvou. Vykúpal v nej cudzích i svojich najbližších: členov vlády i svoju rodinu. Nevernej manželke dal napríklad zaživa odseknúť končatiny a prišiť na nesprávne miesta. Vývoj názorov na jeho osobu veľmi príznačne ilustruje mienku o rôznych falošných prorokoch svetlých zajtrajškov. Hoci bol málo vzdelaný a inteligentný, predsa si (či práve preto) dokázal získať široké 89

uznanie ako tzv. človek z ľudu. Svoj trvalý odkaz však zapísal do pamäti ľudstva písmom, v ktorom pre civilizáciu znepokojujúcim spôsobom kombinoval brutalitu v pravom význame slova primitív so skúsenosťou jedného z najväčších páchateľov genocídy a výcvikom izraelského parašutistu a dôstojníka britskej armády. Zostalo po ňom najmenej 300 000 obetí (predovšetkým z radov jeho krajanov) a k tomu „čerešnička na torte“ v podobe oslavnej tézy na likvidáciu miliónov Židov systémom Tretej ríše. Jeho vlastné genocídne praktiky neboli, samozrejme, prvými ani poslednými v dejinách. Stali sa inšpiráciou pre nejedného diktátora. Za zmienku v tejto súvislosti stojí, že v závere jeho osemročnej hrôzovlády mu vyslal svoje jednotky na pomoc aj líbyjský „kolega“ Muammar Kaddáfí. Aminove skutky, nezmyselné orgie moci paranoidného politika, dávno prekryli neskoršie, možno i nehumánnejšie činy súdobých dejín. Ak ostaneme iba na území Afriky, boli nimi napríklad rwandské masakry z 1. polovice 90. rokov minulého storočia. O tejto genocíde Tutsiov a umiernených Hutuov vzniklo v našej hypervizualizovanej spoločnosti, ktorá sa zvláštnym výsledným efektom vlastne blíži ku spôsobu komunikácie podobnej negramotným pospolitostiam, niekoľko vynikajúcich či aspoň strhujúcich filmov. Najslávnejšími sa stali zrejme Hotel Rwanda, Podať ruku diablovi či Streľba na psov. Ani na príbeh Idiho Amina však filmári (podobe ako dejepisci) na rozdiel od osudov mnohých skutočne pamätihodných ľudí nezabudli. Priaznivci strieborného plátna preto zrejme poznajú film Posledný škótsky kráľ, v ktorom získal za titulnú úlohu skvelý afroamerický herec Forest Whitaker zlatú sošku Oskara.

Mapa Ugandy

Kým však budeme pokračovať v hlavnej línii rozprávania, vysvetlime si, ako súvisí autonómna časť Veľkej Británie s ugandským diktátorom. Vojak Amin pochádzajúci z prostých vidieckych pomerov mocnosťami rozparcelovaného kontinentu totiž usúdil, že Škótsko, ktorého obyvateľov obdivoval od čias svojho raného pôsobenia v armáde, veľmi potrebuje protikoloniálnu ochranu jeho neskoršieho generálskeho „génia“. Chorý mozog kasárenského hlupáka začal verejne propagovať, že je panovníkom vzdialenej európskej oblasti. Ironicky sa žiada dodať, že pokračovateľom škótskeho kráľa bojujúceho proti Angličanom Roberta Brucea (1274 – 1329). Tragikomické vyhlásenia o svojom výnimočnom mocenskom statuse „potvrdzoval“ vyzývavými tvrdeniami a rôznymi osobnými ponukami anglickej kráľovnej.

V britských službách Polygamne žijúci a mnohými deťmi obdarovaný autokrat, ktorý neskôr získal titul „mäsiar z Kampaly“ , mal pestrý život. Kariéru bojovníka za slobodu začal na opačnej strane barikády. Bojové skúsenosti naberal v britských koloniálnych jednotkách, čím pripomína životnú dráhu ďalšieho zvrhlého tyrana povojnovej Afriky, frankofónneho Jeana-Bédela Bokasu (1921 – 1996) – prezidenta a neskôr panovníka Stredoafrického cisárstva. Tento kanibal zomrel rovnako ako Amin v dostatku a prirodzenom smrťou. Na rozdiel od veterána francúzskych paradesantných jednotiek, ktorý sa stotožnil s korzickým belochom Napoleonom Bonapartom a aj v tropických horúčavách preto nosil hermelínový plášť či rozdával diamanty svojim francúzskym patrónom, bojoval Amin zo začiatku za záujmy Veľkej Británie. Svoj úzky, ale dvojsmerný vzťah k Britom prejavoval rôznymi spôsobmi.

Premierom nezávislej Ugandy sa stal Milton Obote (1962).

90

Na prvom mieste spomínanou veľkou náklonnosťou voči Škótom, spomedzi ktorých pochádzal aj jeden z jeho poradcov. Tento mladý idealistický lekár napokon len takmer zázrakom unikol smrti z rúk svojho bývalého priateľa a chlebodarcu. Pre nutné odľahčenie dodajme, že sám Amin si udeľoval najvyššie britské vyznamenania či sa vyhlasoval za „dobyvateľa

História 1-2 / 2011 / Názory a polemiky

Slávnostný ceremoniál v Kampale (1971)

Britského impéria“. Počiatočnú koloniálnu úslužnosť niekdajšieho boxera ťažkej váhy ukončilo osamostatnenie Ugandy roku 1962, keď sa stal premiérom novej krajiny Milton Obote (1925 – 2005). Spolupráca s ním umožnila Aminovi rýchlejší kariérny postup a tak sa stal bleskovo, v priebehu štyroch rokov, generálom. S podporou jeho ozbrojených síl zvrhol Obote dovtedajšiu hlavu štátu a uprázdnené kreslo sám podľa očakávaní zaplnil. Ani on sa však pri moci zásluhou svojho ctižiadostivého spojenca dlho neohrial. Keď po ďalších piatich rokoch odletel doživotný prezident Obote na rokovanie britského Commonwealthu do Singapuru, stratil za

nadšenia obyvateľov krajiny i medzinárodného spoločenstva po puči všetko, čo dovtedy získal. Nová hlava štátu vystupuje so svojimi velikášskymi plánmi nadšene v mediálnom priestore (okrem iného nechal o sebe Amim nakrútiť aj svojrázny dokumentárny film), kde presviedča

Idi Amin a Muammar Kaddáfi na letisku Gulu(1973) v severnej Ugande

rastúce rady neveriacich Tomášov. Tých postupne znepokojuje napríklad miznutie podozrivých jednotlivcov či celých ugandských etnických skupín, afrikanizácia miestneho hospodárstva, počas ktorej nechal šovinistický prezident vyhostiť tisíce Indov a Pakistancov tvoriacich kostru ugandskej ekonomiky, či slová chvály na adresu páchateľov protiizraelskej teroristickej akcie na olympijských hrách v Mníchove roku 1972.

Prípad Entebbe Samostatnou kapitolou sa stala Operácia Entebbe z roku 1976. Amin v nej poskytol nezáväzne azyl únoscom z Organizácie pre oslobodenie Palestíny, ktorí zajali posádku a pasažierov francúzskeho civilného lietadla. Stroj totiž prepravoval množstvo občanov Izraela, v postojoch voči ktorému spravil Amin skutočný názorový kolotoč. Od začiatku akcie sa viedlo vyjednávanie, ktoré slúžilo najmä ako zásterka pre prípravu bleskového izraelského protiúderu. Nečakaný ozbrojený prepad sa skončil úspechom a následným výbuchom hnevu vodcu ugandskej republiky. „Čierny Hitler“ prejavil svoju

charakteristickú brutalitu. Neodpustil si fyzickú likvidáciu jediného rukojemníka, ktorý pre predchádzajúcu hospitalizáciu v Ugande ostal. Svoju povesť údajne najmocnejšieho muža na svete dával Amin najavo i agresivitou voči susedným krajinám. Slovne útočil proti Keni, jeho jednotky však bizarne napadli Tanzániu. Vojna však bola napokon vyhlásená i jemu. Novú vlnu nadšenia (nielen) ľudu rozvrátenej Ugandy vyvolalo tentoraz zvrhnutie maršala a doživotného prezidenta Idiho Amina z roku 1979. Do úradu sa krátko nato vrátil vyhnaný Obote, ktorého však po istom čase opäť odstránila z úradu armáda. Úsvit, vzostup a pád „mäsiara z Kapmpaly“ má na svedomí zvláštna zmes mnohých faktorov, ktoré sú známe aj z niekoľkých ďalších obdobných prípadov postkoloniálneho vývoja. Bohužiaľ patril do celého radu nenormálnych diktátorov bipolárnej éry medzinárodných vzťahov, ktorých vládnutie spájalo kruté kmeňové tradície s importovanými európskymi praktikami – podobným prípadom bol napríklad aj kambodžský diktátor Pol Pot. Ideologická zmätenosť sa pri Aminovi snúbila so záľubou v orientálnej nafúkanosti a neuhasiteľnou túžbou po mučivom zabíjaní. Hrôzostrašné výsledky „posledného škótskeho kraľovania“ potešili napokon maximálne škodoradostné hlasy, ktoré tak trochu v duchu viktoriánskeho rasizmu tvrdili, že domorodci si sami vládnuť nedokážu. Ďalšie prípadne hlásajú, že 20. storočie, epocha racionality, „nemohlo dospieť k iným záverom“ ako k vyhrotenej iracionalite mnohých šialených diktátorov.

Kontrolna veža na letisku Entebbe. Na budove sú viditeľné stopy po streľbe.

Vo filme Posledný škótsky kráľ stvárnil Idiho Amina afroamerický herec Forest Whitaker

Literatúra: AXELROD, A. - PHILLIPS, Ch.: 600 nejvýznamnějších diktátorů a tyranů v dějinách. Praha 2000. BARŠA, P. - CÍSAŘ, O.: Anarchie a řád. Praha 2008. GIDDENS, A.: Sociologie. Praha 1999. Encyklopedie – světový terorismus. Praha 2001. KENNEDY, P.: Vzestup a pád velmocí. Praha 1996. Mgr. Pavel Kopecký (1979), absolvoval Fakultu sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Je študentom doktorandského štúdia histórie a učí na Pedagogickej fakulte Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach.

Jedna z množstva Aminových medailí

Názory a polemiky / História 1-2 / 2011

91

Slovenská hitparáda z roku 1935 Slovenský denník zorganizoval roku 1935 anketu o najpopulárnejšiu pieseň, ktorá však mala trochu inú podobu ako dnešné rádiové či televízne hitparády. Čitatelia v nej nemali odpovedať na otázku, ktorú pieseň najradšej počúvajú, ale mali napísať, ktorá sa podľa ich názoru „najviac spieva a vyhráva“. Zrodilo sa nasledovné poradie: Sobotienka ide (381 hlasov) Boleráz, boleráz (290) Pod tým naším okienečkom (205) Tečie voda, tečie (162) Dobrú noc (155) Prídi Janík premilený (154) Ja som bača veľmi starý (122) Ostané piesne získali menej ako sto hlasov. Redakcia vyžrebovala aj výhercov piatich vecných cien, ktoré boli tiež zaujímavé. Boli nimi dvojlampový rádioprijímač, gramofón, fotografický aparát, látka na dámske šaty a román Čachtická pani od Joža Nižnánskeho. -mh-

Americká bitka pri francúzskych brehoch Americkú občiansku vojnu z rokov 1861 – 1865 si väčšina z nás spája s obrovskými stretmi pozemných vojsk oboch strán, ktoré sa odohrávali na americkej pevnine. Je pravda, že o zdĺhavom priebehu konfliktu a jeho výsledku rozhodli predovšetkým bitky, ktoré sa odohrali pri Bull Rune, Antietame, Chancellorsville, Gettysburgu, Vicksburgu či Five Forks. Vojna však prebiehala aj na mori, i keď pre nedostatok vojnových lodí na strane Juhu len vo veľmi obmedzenej miere. K stretu plavidiel znepriatelených strán prichádzalo dokonca tisíce námorných míľ od amerických brehov a to aj pri pobreží Európy. Jeden takýto súboj sa odohral 19. júna 1864 len tesne za hranicou francúzskych teritoriálnych vôd neďaleko mesta Cherbourg v Normandii. Stretli sa v ňom krížnik Únie pod vedením kapitána Johna Winslowa a delová šalupa Konfederácie , na palube ktorej velil kapitán Raphael Semmes. Obe lode na seba vypálili množstvo rán z palubných diel. Hodinová prestrelka sa skončila víťazstvom lepšie opancierovaného plavidla Únie, ktoré loď protivníka potopilo. Zahynulo pritom 40 námorníkov Konfederácie, kým Únia stratila len dvoch mužov. Otrokársky Juh, ktorý otvorene nepodporil žiadny európsky štát, mal veľké problémy so získavaním vojnových lodí. Na jeho území sa nenachádzali Bitka pri Cherbourgu na obraze Édouarda Maneta veľké lodenice a európske krajiny mu oficiálne neboli plavidlá ochotné predávať. Loď potopenú pri Cherbourgu získal Juh tiež nelegálne, lodenice v anglickom Liverpoole opustila pod falošným menom ako obchodné plavidlo. Až do osudného stretnutia potápala celé dva roky obchodné plavidlá Únie. O tom, že súboj amerických lodí prebiehal veľmi blízko francúzskeho pobrežia, svedčí i skutočnosť, že ho sledovali stovky obyvateľov Cherbourgu. Bol medzi nimi aj známy impresionistický maliar Édouard Manet, ktorú scénu zachytil dokonca na dvoch plátnach. -mh-

92

Drobničky / História 1-2 / 2011

Dánska vlajka spadla z neba

Americká kuchyňa

Vlajky severských štátov patria k najoriginálnejším a najľahšie zapamätateľným štátnym symbolom na svete. Je to predovšetkým zásluhou veľkého, tzv. severského kríža, ktorý je základom každej z nich. Vlajky jednotObraz Znášanie sa dánskej vlajky od livých štátov sa odC. A. Lorentzena z roku 1808 lišujú jednak farbou spomínaného kríža ako aj farbou podkladu, na ktorom je položený. Pôvodnou severskou vlajkou, ktorá sa stala inšpiráciou aj pre vytvorenie symbolov ostatných krajín a regiónov európskeho severu, je dánska štátna vlajka. Jej pôvod siaha do 13. storočia a je tak najstaršou dodnes používanou štátnou vlajkou na svete. Tvorí ju biely (alebo podľa heraldiky strieborný) severský kríž položený na červenom podklade. Ku vzniku vlajky sa viaže jedna z najzákladnejších legiend dánskych dejín. Začiatkom 13. storočia, presnejšie roku 1219, podnikol dánsky kráľ Valdemar II. Víťazný ďalšiu z mnohých križiackych výprav do Pobaltia. Jeho vojsko sa utáborilo pri meste Lyndanisse kde vybudovali hrad nazvaný Castrum Danorum (Dánsky hrad, v estónčine Taani-linn, dnešný Tallinn). Večer 15. júna zaútočilo na hrad z piatich rozličných smerov estónske vojsko. Bitka sa pre Dánov vyvíjala veľmi nepriaznivo. Nepomáhali ani modlitby lundského arcibiskupa Sunesena, ktorý bol účastníkom výpravy. V momente, keď sa zdalo, že Dánom neostane nič iné ako sa vzdať, spadla z neba červená vlajka s bielym krížom. Kráľ ju zachytil ešte predtým, ako dopadla na zem, zamával ňom pre zrakmi svojich vyčerpaných vojakov a priviedol ich vďaka nej k víťazstvu. Podľa legendy tak dal Dánom ako jednému z mála národov ich vlajku samotný Boh. Jej skutočný pôvod bude zrejme prozaickejší, určite sa však viaže ku krížovým výpravám do Pobaltia. Jedna z teórií hovorí, že išlo o križiacky symbol, ktorý dal dánskemu kráľovi pápež, aby pod ním viedol výpravy. Dánskou vlajkou sa v neskorších storočiach inšpirovali aj ďalšie krajiny. Severský kríž v rôznych farebných kombináciách sa stal postupne štátnym symbolom Švédska, Nórska, Fínska, Islandu, ako aj autonómnych regiónov Faerské ostrovy a Alandy či súostroví Orkneje a Shetlendy patriacich oficiálne Veľkej Británii. -mh-

Noviny Slovenský denník v roku 1925 uviedli, že americkej gazdinej prácu v domácnosti neobyčajne uľahčuje okolnosť, že v Amerike je zvykom jesť len tri razy denne. Raňajky boli bohatšie než v tom čase u nás. Pohár vody ráno vypili Američania pre zdravie, jedli ovocie, krupičnú alebo ovsenú kašu, so smotanou mliekom a cukrom, hrianku alebo chlieb s maslom, marmeládou, kávu a niekedy aj vajcia s pečenou slaninou. V nedeľu Američania raňajkovali tzv. „hot muffins“, koláčiky nie príliš sladké a pečené v malých formách. Obed pozostával u bohatých rodín z troch chodov: sendvič, ľahké prostredné jedlo, a syr a káva alebo sladké jedlo. Noviny napísali, že americký obed sa skôr podobal na našu večeru a naopak. Hlavné jedlo sa pripravovalo večer, predchádzal mu predkrm, polievka, samotné jedlo zvyčajne pozostávalo z mäsa, zeleniny, a opäť sa podával syr, káva a koláč. Zaujímavosťou pre vtedajších čitateľov určite bolo, že v Amerike v každom ročnom období dostali gazdinky kúpiť akúkoľvek zeleninu a ovocie, napr. jahody na Vianoce. K veľmi obľúbeným jedlám Američanov patrili šaláty s majonézou. Prebrali tiež množstvo charakteristických jedál rôznych národností, nemeckú kapustu, talianske makaróny, čínsku ryžu, štipľavé mexické jedlá. V domácnosti však využívali aj veľa polotovarov v konzervách. Obchodníci boli ochotní poslať tovar až domov k zákazníkovi, gazdinky preto nemuseli behať za nákupmi. -lo-

Duchaprítomný pilot V zime 1925 informovali viaceré noviny o odvážnom československom pilotovi Chládkovi, ktorý sa dostal na ceste z Prahy do Varšavy do snehového mraku. Z jedného sa dostal pomerne jednoducho, ale hneď vošiel s lietadlom do druhého mraku, pričom do lietadla udrel blesk. Pilot, napriek čiastočnej indispozícii, keďže zostal čiastočne omráčený, nepustil kormidlo lietadla, letel s lietadlom ďalej a bezpečne pristál na varšavskom letisku. Tam sa dokonca zistilo, že blesk prerazil malý otvor do jedného z krídiel lietadla. -lo-

História 1-2 / 2011 / Drobničky

93

Nevie ľavá ruka, čo robí pravá Biblia (Starý aj Nový zákon) je nevyčerpateľný zdroj rozličných ustálených spojení, frazeologizmov. Tieto spojenia nazývame frazeologické internacionalizmy, pretože sa vyskytujú takmer vo všetkých európskych jazykoch. Mnohé z nich si zachovali svoj pôvodný význam, resp. podobnú motiváciu, napr. Oko za oko, zub za zub (zlé sa pomstí zlým); starý ako Matuzalem (veľmi starý); Sodoma a Gomora (hromadná morálna skaza); trpezlivý ako Jób (veľmi trpezlivý a pokorný); neveriaci Tomáš/ tomáš (pochybovačný, nedôverčivý človek). Pri niektorých sa však význam nielen zovšeobecnil a posunul, ale zmenil sa úplne. Medzi takéto spojenia patrí biblický citát “Nech nevie (tvoja) ľavica, čo robí pravica”, resp. “Nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá”. Nájdeme ho v Novom zákone (Matúš 6, 3), v časti o almužne. Predtým sa uvádza: “Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach” (6, 1); “Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám. Už dostali svoju odmenu” (6, 2); “Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá (6, 3), aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti” (6, 4). Z tohto širšieho kontextu je význam citátu zreteľný a jasný. Ježiš sa snaží obrazne vyjadriť zásadu, aby ľudia boli pri preukazovaní dobrodenia diskrétni. Dary človek nemá dávať s pompéznosťou, ale má ich dávať tak, aby o tom nikto nevedel, taktne. V historickom materiáli, zachytenom v Historickom slovníku slovenského jazyka, máme doložené príklady iba v pôvodnom biblickom význame, napr. Kdy chceme dobre činiti, aby nevidela levice, co činí pravice; v tížení a v šafárovaní daru božích tak se chovají, aby co činí pravice, levice nevedela. Pravda, ide o náboženské texty, kázne z 18. storočia. V súčasnosti sa tento výrok používa v úplne inom význame, ktorý ani trochu nesúvisí s biblickým významom. Spojenie “Nevie ľavá ruka/ľavica, čo robí pravá ruka/pravica” (vynecháva sa častica nech) sa používa vtedy, keď chceme charakterizovať nekoordinovanosť istej činnosti jedného človeka alebo častejšie viacerých ľudí. Napr. istá skupina ľudí, ktorá sa zúčastňuje na spoločnej činnosti, nie je navzájom dostatočne informovaná, nie je oboznámená s činnosťou tých druhých. Ide o spojenie dosť frekventované a používa sa vo všetkých oblastiach nášho života, aj v tej najvyššej, politickej. Spojenie má ironický, posmešný nádych. Ďalším spojením, ktoré prešlo úplnou významovou zmenou, je známy biblický výrok “Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské”. Tento výrok sa takisto nachádza u Matúša (5, 3) a spojenie chudobní v duchu/na duchu/duchom označuje tých, čo nelipnú neviazane na pozemských bohatstvách a vo svojich starostiach a biedach sa s dôverou obracajú na Boha, od ktorého očakávajú svoju spásu. Jedine takí sú schopní prijať nebeské kráľovstvo. V súčasnosti ide takisto o frekventované spojenie chudobný duchom/na duchu, ktoré má význam ´mentálne retardovaný, duševne obmedzený, žijúci v naivnej nevedomosti´. Jana Skladaná 94

História 1-2 / 2011 / Klenotnica slov

Rozhovor s Dušanom Kováčom o súčasnom stave a perspektívach Slovenskej historickej spoločnosti  Nedávno sa v Prešove konal už XIV. zjazd Slovenskej historickej spoločnosti (SHS) pri SAV. Valné zhromaždenie SHS Vás zvolilo do výboru tejto organizácie. Na jeho prvom zasadaní ste boli zvolený za nového predsedu SHS. S akými predsavzatiami ste sa ujali tejto funkcie? Chcel by som, a v tom tlmočím názor celého nového výboru, život v slovenskej historickej spoločnosti zdynamizovať. V súčasnosti máme na Slovensku už stovky profesionálnych historikov. Nikdy nedosiahneme stav, že sa všetci budú aktívne na práci SHS podieľať. SHS by však mala byť v spoločnosti viac vidieť. Mala by sa vyjadrovať k rôznym otázkam, ktoré sa týkajú profesie historika, mala by organizovať spoločné akcie. Doteraz bol život SHS sústredený viac-menej do sekcií a regionálnych spolkov. To, samozrejme, musí ostať. Malo by však byť vidieť, že SHS je celoslovenská organizácia historikov. Asi nemôže stačiť pripraviť raz za päť rokov zjazd. Prestíž spoločnosti možno dosiahnuť iba aktivitou, nie tým, že je to jediná profesionálna organizácia historikov na Slovensku.  Niekoľko mesiacov pred samotným snemovaním sa však v radoch historikov ozývali hlasy, že SHS sa ocitla v určitej kríze. Súhlasíte s týmto názorom? Tento názor odznel aj na samotnom zjazde. A treba povedať, že na zjazde boli iba historici, ktorým na spoločnosti záleží a teda tí, ktorí sami boli v minulom období aktívni. Slovo „kríza“ je možno trocha prisilné, mne sa skôr zdalo, že stav by sme mohli pomenovať slovom letargia. Spoločnosť sa navonok málo prejavovala a mnohí členovia si ani neu-

vedomovali, že sú členmi SHS, a že tento fakt má pre nich nejaký význam.  Kde podľa Vás treba hľadať príčinu tohto stavu? Príčiny sú zrejme objektívne aj subjektívne. K objektívnym by som zaradil ťažké podmienky v akých musí spoločnosť pracovať. SHS má malo finančných prostriedkov na to, aby sa mohla viac na verejnosti prejavovať. Je problémom zorganizovať zjazd a spoločnosť by mala aj v medzizjazdovom období organizovať konferencie, diskusie, workshopy. Ak sa to má uskutočniť na patričnej úrovni, sú potrebné prostriedky. A SHS je v širšej verejnosti takmer neznáma. K subjektívnym príčinám treba zaradiť predovšetkým fakt, že profesia historika je aj v súčasnosti profesiou individualít. Pracujeme síce aj tímovo, máme spoločné projekty, ale aj v rámci tímov a projektov pracuje každý vlastne sám na svojej téme. Takže sa historici tak trocha aj v dôsledku svojej profesie uzatvárajú do seba, do svojich problémov a nepociťujú väčšie nutkanie spolčovať sa a komunikovať na širšej úrovni. A nesmieme zabúdať, že naša doba je voči vedeckej komunite mimoriadne náročná. Každý historik musí písať, publikovať, bádať. Musí vykazovať výsledky svojej práce, pretože evaluácie a akreditácie sú neúprosné. Aj individuálna kariéra núti, hlavne mladých, k tomu, aby sa sústredili na svoje tzv. kvalifikačné práce a nerozptyľovali sa veľmi nejakým „spolčovaním“, alebo zaujímavými, ale z hľadiska akreditácií neefektívnymi diskusiami.

Rozhovor / História 1-2 / 2011

 Znamená to, že nastal čas na určitú zmenu v štruktúre a v činnosti SHS? Vo výbore SHS sme už začali diskusiu aj o štrukturálnych zmenách, o zmenách Stanov SHS, ale hlavne o tom, ako aktivizovať a rozšíriť členskú základňu. Ukazuje sa, že historici, a možno je to tiež dané profesiu, sú dosť konzervatívni a tak trocha sa ľakajú zásadnejších zmien. A asi problém nebude ani tak vo vonkajšom rámci, ale skôr vo vnútornom živote SHS. Nie sú pre SHS problémom aj samotní historici? Predovšetkým mladí nemajú záujem vstupovať do radov spoločnosti. Prečo? Hovoril som už o našom individualizme. Ale otázku treba asi postaviť aj naopak: Čím oslovuje SHS historikov, povedzme, mladých historikov? Ak sa podarí zvýšiť autoritu a prestíž SHS na verejnosti a v samotnej obci historikov, verím, že aj záujem o členstvo v SHS porastie. Za rozhovor ďakuje Katarína Hradská

95

Spoločnosť PRO HISTORIA s hlbokým zármutkom oznamuje vedeckej obci i širšej verejnosti, že vo veku 67 rokov navždy opustil rady slovenských historikov PhDr. Milan Podrimavský, CSc., člen redakčnej rady časopisu HISTÓRIA. Narodil sa 8. novembra 1943 v malej gemerskej obci Teplý Vrch, v okrese Rimavská Sobota. Po absolvovaní jedenásťročnej strednej školy v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. V roku 1980 získal na pôde Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave titul doktora filozofie (PhDr.) a v roku 1986 sa stal kandidátom vied (CSc.). Profesionálne zakotvil v Historickom ústave SAV v Bratislave, pričom tomuto pracovisku zostal verný až do svojej smrti. Bol vedúcim vedeckým pracovníkom, v rokoch 1990 – 1993 pôsobil ako vedúci oddelenia dejín 19. storočia a v nasledujúcich rokoch ako vedecký tajomník a zástupca riaditeľa Historického ústavu SAV. Pôsobil vo viacerých vedeckých štruktúrach, bol vedeckým tajomníkom Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV, podpredsedom Vedeckého kolégia SAV pre historické vedy, pôsobil aj ako člen zmiešanej Slovensko-maďarskej komisie historikov. Patril k tým historikom, ktorí zasahovali do každodenného života občanov Slovenska bez toho, aby si to ľudia uvedomovali: svoje znalosti a odbornú erudíciu totiž uplatňoval aj na pôde Komisie Národnej banky Slovenska pre výber námetov slovenských bankoviek, mincí a pamätných mincí. Dôležitá bola nielen jeho vedecko-organizačná práca, ale napríklad aj výchova najmladšej generácie historikov: viedol nespočetné množstvo diplomových prác, stál pri zrode mnohých zaujímavých doktorských dizertácií. M. Podrimavský sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov, resp. konfesionálna stránka národného hnutia. V mnohých vedeckých študiách a popularizačných článkoch venoval pozornosť predstaviteľom politického a kultúrneho života (J. Farncisci, Š. M. Daxner, V. Pauliny-Tóth, S. Hurban-Vajanský a i.). V poslednom období sa zameral aj na netradičné témy ako boli napríklad predstavy o emancipácii žien v slovenskom prostredí, či problematika dejín školstva a školskej politiky. Spomedzi jeho prác treba spomenúť v prvom rade monografiu Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia (1983). Bol spoluautorom a (spolu)zostavovateľom takých publikácií, ako je III. zväzok akademických Dejín Slovenska (1992), Kroniky Slovenska, zv. 1 (1998), Dokumentov slovenskej národnej identity a štátnosti, zv. 1 (1998), či priekopníckej syntetizujúcej publikácie Slovensko v 20. storočí. 1. Na začiatku storočia (2004). Ocenením jeho celoživotných zásluh bola skutočnosť, že v roku 2004 získal cenu Daniela Rapanta za osobitný prínos v oblasti historických vied. Česť jeho pamiatke!

Opravy a spresnenia V čísle 5-6 / 2010 sme na s. 48 – 54 uverejnili príspevok Igora Baku Vynútený akt alebo horlivosť malého spojenca? a na s. 89 - 98 príspevok Eduarda Nižňaského, Michala Schvarca a Jany Tulkisovej s názvom Naivný kolaborant? Pri zalamovaní textu nám vypadlo, že príspevky vznikli v rámci riešenia projektu APVV-0352-07 Slovensko-nemecké vzťahy 1938 - 1945 v dokumentoch.

i

96

†

História 5-6 / 2010 /

Dr. Ivan Dérer politik, právnik a publicista M i r o s l a v P E K N Í K (e d . ) Veda SAV, Bratislava 2010

Publikácia prináša pohľad historikov, politológov, filozofov i právnikov na politické, právnické a publicistické dielo Ivana Dérera ako súčasti slovenského politického a právnického myslenia, ktoré hľadalo pre Slovensko nové cesty vývoja a pomáhalo dynamicky rozvíjať slovenský život po vzniku Československej republiky. Polemické napätie medzi stúpencami čechoslovakizmu a slovenskej národnej samobytnosti, ako aj medzi centralistami a autonomistami, na ktorom sa aktívne podieľal, viedlo napokon – proti jeho presvedčeniu – v budúcnosti k nastoleniu slovenskej národnej a štátnej samostatnosti. Dérerova účasť na tomto procese však jednoznačne patrí do dejín slovenskej i československej politiky a nemožno ho z nej vyčleňovať. Práve naopak, vedecké spoznávanie Ivana Dérera posilňuje celkové znalosti našich politických dejín. Sám je ich nespochybniteľnou, aj keď niekedy kriticky vnímanou osobnosťou s pozoruhodným dielom, ktorým v mnohom smere pozitívne prispel do rozličných oblastí života vtedajšej spoločnosti.

Jún 1967. Šesť dní, ktoré zmenili Blízky východ

Karol R. SORBY

JÚN 1967

Karol R . SORBY Slovak Academic Press, Bratislava 2010 Hoci od “šesťdňovej vojny” v júni 1967 uplynulo už vyše štyridsať rokov, jej dôsledky a vplyv na ďalší osud regiónu bol mimoriadny a možno povedať, že sa prejavuje až do dnešných dní. Preto je Karol R. SORBY potešiteľné, že na túto tému bola napísaná mimoriadne rozsiahla vedecká monografia známeho slovenského arabistu-historika Karola R. Sorbyho. Už samotný názov knihy upúta pozornosť každého, kto sa zaujíma o túto oblasť medzinárodných politických vzťahov, pretože skúmaná problematika je nielen nesmierne komplikovaná, ale prebieha v niekoľkých navzájom prepojených rovinách. Šesť dní, ktoré zmenili Blízky východ Po vyše štyridsiatich rokoch je šesťdňová vojna v roku 1967 medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi ešte stále fascinujúcim zlomovým bodom v blízkovýchodnej histórii i v oblasti svetovej politiky a medzinárodných vzťahov. Táto vojna znamenala praktický koniec vízie a pätnásťročnej snahy egyptského vodcu revolúcie 1952 a prezidenta Džamála Abdannásira o dosiahnutie arabskej jednoty a vybudovanie životaschopnej regionálnej arabskej mocnosti na Blízkom východe, ktorá by mohla byť dôstojným hráčom v medzinárodnej politickej aréne. Už desiatky rokov sa historici a publicisti snažia pochopiť príčiny vedúce k vojne a k ponižujúcej arabskej porážke. V práci nejde iba o pozoruhodnú tému, ale aj o spôsob spracovania, nejde o vojenskú históriu, ktorá je tiež v primeranom rozsahu spracovaná, ale o podanie plastického obrazu vývoja situácie, tak vnútropolitickej, ako aj medzinárodnopolitickej, na Blízkom východe v období od skončenia suezskej vojny v roku 1956 do formálneho skončenia júnovej vojny v roku 1967 rezolúciou 242 v novembri 1967. Autor tak nadväzuje na svoju rozsiahlu monografiu o suezskej kríze a vojne v roku 1956, ktorá vyšla v roku 2003, a plynule prechádza vo svojom výklade do analýzy ďalšieho zložitého obdobia vo vývoji regiónu, ktorého vyvrcholením je kríza v máji 1967 a nakoniec vojnové vyvrcholenie a politicko-diplomatické ukončenie danej etapy v Bezpečnostnej rade OSN s dodnes otvoreným koncom. Monografií zaoberajúcich sa témami dejín orientálnych krajín sa v českej a slovenskej vedeckej produkcii neobjavuje mnoho, a to sa týka aj obdobia moderných dejín. V predkladanom rozsiahlom rukopise autor podáva plastický príbeh vedúci k dramatickému vyvrcholeniu v júni 1967. Využívajúc arabské, západné, ruské i izraelské zdroje, oživuje drámu diplomatického manévrovania, blízkovýchodných intríg, sprisahaní a obrovských chýb a omylov. Jún 1967 je práca nielen o mocenskej politike, ale aj o silných osobnostiach, ako bol egyptský prezident Džamál Abdannásir na strane Arabov a ministerský predseda David Ben-Gurion na strane Izraela a ďalších, ktoré stáli na čele obidvoch táborov v tomto osudovom konflikte.

JÚN 1967

7.2.2011 14:03:06

Elektrifikácia v hospodárskom a spoločenskom živote Slovenska 1938 – 1948 Miroslav Sabol Historický ústav SAV, Bratislava 2010

Autor vo svojej publikácii charakterizuje hlavné faktory vývoja elektrárenstva na Slovensku v časovom období rokov 1938 – 1948, pričom jasne poukazuje na skutočnosť, že práve táto priemyselná oblasť na Slovensku dosiahla pozoruhodné postavenie a výsledky, ktoré mali vplyv na progresívne zmeny vo všetkých sférach života spoločnosti. Do roku 1938 sa vďaka investíciám vysokým tempom rozbehol proces elektrifikácie, ako jeden z hlavných predpokladov budovania moderného priemyslu. Tento proces dospel do celoštátnej fázy, väčšia časť územia dnešnej Slovenskej republiky bola pokrytá sieťou vysokého napätia, postupne sa začala budovať aj sieť magistrál veľmi vysokého napätia a úspešne pokračovala realizácia plánov vo výstavbe kaskád vodných elektrární na Váhu. Päť elektrárenských spoločností stabilne ukotvených v slovenskom hospodárstve rýchlym tempom elektrizovalo mestá a obce. Postupnými kompromismi sa podarilo vytvoriť prvý jednoliaty elektrárenský podnik v európskom priestore. Vznikom Slovenských elektrární v roku 1942 sa začala písať dovtedy najúspešnejšia kapitola dejín elektrárenského priemyslu. Po skončení II. svetovej vojny priniesli zmenené ekonomické a politické podmienky so sebou reštrukturalizáciu celého elektrárenstva na Slovensku, v rozpätí rokov 1947 – 1948 sa na Slovensku začal plniť dvojročný plán, ktorý znamenal zvýšenie výroby a elektrifikáciu 150 obcí ročne. Slovenské elektrárne boli sústredené pod centrálnu správu, po februári 1948 bol ich ďalší rozvoj ovplyvnený spoločenskými a ekonomickými zmenami spoločnosti.

Jozef Tiso. Prejavy a články (1944 – 1947) Spoločnosť PRO HISTORIA, Bratislava 2010

Osobnosť Jozefa Tisu púta pozornosť historikov, bádateľov z rozličných oblastí, ako aj politikov a širokej verejnosti. O tomto kontroverznom politikovi už roky vznikajú štúdie i monografie rozličnej úrovne a kvality. Pre mnohých autorov, ale aj radových čitateľov sa hodnotenie osobnosti Jozefa Tisu stáva kritériom vzťahu k národu, štátu, fašizmu, demokracii, či totalite. Takýto prístup vytvára ideálne podmienky pre vznik rozličných legiend, mýtov a antimýtov, ktoré osobnosť Jozefa Tisu buď legendarizujú, alebo démonizujú, čím sa sťažuje objektívne poznávanie života a pôsobenia tohto politika v rôznych etapách vývoja slovenskej spoločnosti. Najschodnejšia cesta k objektivizácii a racionalizácii výskumu všetkých oblastí dejín štátu, národa a jeho reprezentantov, spočíva v publikovaní dobových dokumentov, ktoré sú prvoradým materiálom pre ďalšie štúdium historikov a odborníkov z iných vedných disciplín, no sú aj nevyčerpateľným a ľahko prístupným prameňom pre záujemcov o národné dejiny. Práve z tohto dôvodu vychádza už tretí zväzok dokumentov o publicistickej činnosti Jozefa Tisu. Chronologicky nadväzuje na predchádzajúce dva zväzky a je zostavený z prejavov datovaných po Slovenskom národnom povstaní až po posledný prejav, ktorý koncom apríla 1945 J. Tiso adresoval slovenskému národu z rakúskeho Kremsmünsteru. Súčasťou tretieho zväzku dokumentov sú aj záznamy z rokovaní medzi Jozefom Tisom a Adolfom Hitlerom, ako aj obhajobná reč Jozefa Tisa pred Národným súdom.

ISSN 1335–8316

História ročník cena 3,30 (100,- Kč)

Recommend Documents