Balada o Klemsovom kotli I. Úvod V Podváţí, ktoré patrilo pod JRD Povaţské Podhradie, v roku 1986, som sa stal vedúcim najväčšej pridruţenej výroby na území Slovenska. Naše druţstvo fungovalo na rovnakých princípoch ako JZD Slušovice. Hybnou silou pokroku a z nej vyplývajúcej prosperity bola hmotná stimulácia členov druţstva metódou podielovej formy odmeny. V beţnom ţivote to znamenalo toľko, ţe všetci členovia druţstva v hierarchii od predsedu druţstva, vedúcich úsekov, vedúcich stredísk, parťákov a výkonných pracovníkov, boli zainteresovaní na vyhľadávaní projektov, ich odborné spracovanie s dôrazom na reálny odbyt výrobkov a sluţieb, cenotvorbu, výrobu a výkon sluţieb včítane materiálno-technického zabezpečenia, odbytu a speňaţenia. Reálny výkon výroby výrobku a poskytnutia sluţby bol akceptovaný vtedy a aţ vtedy, keď malo druţstvo od odberateľa na účte zaplatené peniaze. Princíp fungovania sa dá zjednodušene popísať v nasledujúcich krokoch: Výročná členská schôdza druţstva odsúhlasila a prijala a to po predchádzajúcej hlbokej odbornej analýze výšku podielu určeného na odmeny z upraveného vlastného výkonu. Upravený vlastný výkon bola vlastne cena výrobku alebo sluţby od ktorej boli odpočítané priame materiálové náklady (včítane nákladov energií). Zjednodušene sa dá povedať, ţe odpočítaná nebola iba správna réţia. Výročnou členskou schôdzou odsúhlasené percento určené na odmeny sa odvíjalo hlavne od odvetvia, ktoré hospodárska jednotka druţstva realizovala. Ako príklad uvediem, ţe percento podielu určeného na odmeny bol v drevovýrobe 21 %, v základnej kovovýrobe 17%, v čalúnnictve 16%, v odvetví elektroniky a softvérov 9%, v stavebníctve 24%. Toto percento bolo veľmi hlboko sofistikovane vedecky vypočítané s dôrazom, aby medzi jednotlivými odvetviami nedošlo k neprimeranému rozdielu v mase finančných prostriedkov, ktoré mohol člen druţstva zarobiť za pribliţne rovnaké pracovné vypätie a nasadenie. V praxi to znamenalo toľko, aby sa stolár nesnaţil pracovať ako zvárač, alebo aby sústruţníka neťahala vidina vyššieho zárobku k murárom. Takto odsúhlasené percento podielu výročnou členskou schôdzou sa stalo na ďalší fiškálny rok zákonom, na ktoré nemal právo nikto siahať. Autorom takejto sofistikovanej metódy hmotnej stimulácie bol na JRD v Povaţskom Podhradí Ing. Pavol Cabaj.
Pridruţená výroba, ktorú som viedol, vykazovala tri základné ukazovatele. Objem dosiahnutého zisku bol pribliţne 40 miliónov ročne, priemerná odmena pracovníkov pridruţenej výroby bola pribliţne 13.200,- Kčs mesačne, v čistom. Spolu v pridruţenej výrobe pracovalo pribliţne 300 pracovníkov. Pri tejto príleţitosti nejdem uvádzať hlbšie analýzy a rozvádzať princípy fungovania pri jednotlivých výrobkoch a sluţbách, ale uvediem základnú filozofickú myšlienku uplatnenú v praxi: 1) Základnou myšlienkou, úlohou a motiváciou bolo výrobok čo najdrahšie predať (v konkurenčnom prostredí), 2) na výrobu výrobku spotrebovať čo najmenej materiálu a spotrebovať čo najmenej energií. Z toho logicky vyplýva, ţe kaţdý jeden účastník takéhoto procesu mal snahu byť účastný dosiahnutia maximálnej rentability. Obchodníci mali povinnosť vyhľadávať najlepšie trhy a predať výrobok alebo sluţbu čo najdrahšie, výrobná zloţka mala za povinnosť čo najúčinnejšie spracovať výrobný materiál (a tieţ logicky minimalizovať odpad). Nákupcovia mali za povinnosť obstarávať materiál v najniţších cenách. Takto, iba takto a práve takto bol zabezpečený maximálny upravený vlastný výkon. Výrobu alebo sluţbu realizoval uzatvorený pracovný kolektív (partia alebo stredisko), ktorí si upravený vlastný výkon vynásobili schváleným percentom určeným na odmeny. Bez preháňania je moţné povedať, ţe takýto základný výrobný kolektív (partia alebo stredisko) vedeli temer bezodkladne koľko majú vyrobených peňazí na odmeny a to kaţdý deň (preto lebo logicky - na sklad sa nevyrábalo). Odmenu pre partiu alebo stredisko rozdeľoval metódou zásluhovosti parťák alebo strediskár. Tu treba pripomenúť, na čo kladiem dôraz, ţe parťáka alebo strediskára si pracovníci vybrali a zvolili sami (ţiadna stranícka alebo hospodárska zloţka im do toho nezasahovala). Parťákom alebo strediskárom sa stával vţdy najšikovnejší, najspoľahlivejší, najpredvídavejší člen pracovného kolektívu. Ak by takýto vedúci pracoval nespoľahlivo alebo nesvedomito, tak mal kolektív právo ho z vlastného rozhodnutia z funkcie zosadiť a nahradiť ho lepším. V praxi to znamenalo, ţe samotní výrobári si do partie zháňali najlepších výrobárov (ktorí boli aj najlepšími manaţérmi). Pracovné kolektívy si do svojich partií alebo stredísk priberali nových pracovníkov, ktorí boli výkonní a spoľahliví. Zo svojich kolektívov, partií alebo stredísk vylučovali nespoľahlivých. Toto všetko patrilo k základným právam kolektívu, partie alebo strediska.
Parťák alebo strediskár rozdeľoval objem finančných prostriedkov určených na odmeny pracovníkom svojho kolektívu podľa vlastného uváţenia a rozhodnutia. Takto motivoval spolupracovníkov k súťaţivosti s cieľom dostať zo seba a zo svojich spolupracovníkov maximálny výkon. Takýto a len takýto spôsob fungovania bol základom úspechu a vysokej prosperity takýchto výrobných kolektívov. Tento obsiahly úvod som tu uviedol a popísal preto, aby som ozrejmil atmosféru a spôsob fungovania vtedajšieho výrobného kolektívu. Aţ keď sa človek vţije do takéhoto prostredia a atmosféry, pochopí, ţe projekt Klemsového kotla bol prirodzeným logickým nevyhnutným východiskom v reţime fungovania takéhoto výrobného kolektívu.
Kapitola prvá Čo bolo na počiatku? Na počiatku boli dva problémy. Prvým problémom bolo, ţe na pracovisku drevovýroby, ale aj v šatniach a sociálnych zariadeniach bolo zima. Tieţ chýbala teplá voda. Tento stav bol dobrovoľný a úmyselný preto lebo v drevovýrobe sme na elektrike, plyne a energiách šetrili kde sa len dalo. Veď o čo viac sme ušetrili, o to viac sme mohli mať na výplate. To je logické. Obetovali sme trochu pohodlia v snahe doniesť domov lepšiu výplatu. Bolo to ovšem nepríjemné. Bola zima. Kaţdý skúsený vedúci vie, ţe keď sa výrobný robotník na pracovisku necíti pohodovo, tak aj jeho výkon je horší – niţší a menej kvalitný. To nie je dobre. To by sa človek mohol dostať kvôli lakomosti do začarovaného kruhu. Mojou úlohou bolo prísť s nápadom a vec riešiť. Veď aj ja sám som bol nedeliteľnou súčasťou podielového odmeňovania. Veď sa jednalo aj o moju výplatu. Ako sa v ďalšom texte dozvieme, bol som v riešení tohto problému úspešný. Druhým problémom boli náklady, ktoré sme museli v drevovýrobe zaplatiť za vývoz mokrých pilín na skládku priemyselného odpadu. Za takýto vývoz sme museli samozrejme zaplatiť. V tom čase sa načierno nedalo nič robiť – pridruţené výroby boli pod mikroskopom. Sledovali nás policajti, prokuratúra, inšpektoráty, a nie v neposlednej miere všetci závistlivci, ktorí vtedy s obľubou všetko oznamovali a udávali, čoţ bol a asi aj je i dnes na Slovensku beţný jav. Takéto náklady za vývoz drevného odpadu nám logicky zniţovali reálny objem peňazí na odmeny.
V takomto stave fungovala drevovýroba. Takýto stav vecí bol na šľaktrafenie. Na jednej strane zima, na strane druhej sme vyváţali za drahé peniaze drevnú hmotu – ako odpad. Čo bolo na počiatku? No toto bolo na počiatku.
Kapitola druhá. Zázrak alebo zjavenie? (lebo náhody neexistujú) Ako vznikajú vnuknutia, alebo ako človek zachytí zjavenie – to presne neviem. Ale niečo viem s istotou. Nápad, vnuknutie, zjavenie človek zachytí vtedy, keď je na to pripravený. Bezosporu všetci ľudia majú nápady, vnuknutia, zjavenia – ale nevnímajú ich tak. Pocítia ich iba ako informáciu, poťaţne myšlienku. Informácia alebo myšlienka tak rýchlo ako prišla, tak rýchlo aj odišla. Ja som na nápad striehol ako vtáčiar čaká či sa mu vtáčik do siete chytí. A on priletel. A ja som ho mal. Ako mnohí moji priatelia vravia... „sedeli sme len tak na káve a debatovali sme“. Jeden môj dobrý známy – kolega, ktorý bol tieţ šéfom pridruţenej výroby na druţstve blízko Veľkého Krtíša mi spomenul, ţe má veľké trápenie, lebo nevie zohnať piliny. Ja som sa ho spýtal, ţe načo sú mu piliny. A on mi vraví, ţe potrebuje piliny do Klemsovho kotla. Tak som sa ho spýtal, ţe o čo ide. No a tak mi povedal, ţe pred pár rokmi mali veľkú drevovýrobu a mali prebytok pilín. A ţe tento problém vyriešili tak, ţe tieto piliny spaľovali v Klemsovom kotli. Vravel, ţe na nejakej výstave o racionalizácii sa s takýmto kotlom stretol. Následne ich druţstvo kúpilo takýto kotol, inštalovalo ho do novopostavenej kotolne a ţe niekoľko rokov pilinami z drevovýroby vykurovali celú veľkú administratívnu budovu. Povedal, ţe teraz má veľký problém lebo s drevovýrobou skončili, nemá piliny a ţe bude musieť zabezpečiť kúpu nového kotla, kúriť uhlím alebo plynom a ţe tento Klemsov kotol odstavia, bude im prebytočný. Toľko k tomu stretnutiu na káve. Nie som si istý, ţe či na druhý deň, ale určite v tom týţdni, som uţ Klemsov kotol obzeral osobne a naše druţstvo tento kotol od tamojšieho druţstva odkúpilo za zostatkovú cenu pribliţne 15 tisíc Kčs aj s dovozom. To bola v podstate šrotová cena, lebo mali v úmysle tento kotol odviesť do šrotu. Od tohto priateľa som sa dozvedel, čo slovo klemsa znamená a tak som vlastne zistil, ţe je to meno pána Klemsu, ktorý je autorom kotla na fluidné spaľovanie biomasy. Tieţ som sa dozvedel, ţe bárs starý, ale stále ţijúci pán Klemsa býva v Čechách blízko Plzne, v Starom Plzenci.
Tieţ mi povedal, ţe zopárkrát osobne s pánom Klemsom telefonoval vtedy, keď potrebovali niečo poradiť pri prevádzke kotla. Ako príklad mi uviedol, ţe počas jednej sezóny kúrili pilinami, ktoré boli pomiešané so zošrotovanou kukuričnou mrvou. Vtedy im pán Klemsa povedal fintu, ako na to. My sme na druţstve v drevovýrobe v Podváţí tento kotol s výkonom 140 kW inštalovali a mali sme mienku ho spustiť do prevádzky. Vtedy sa stal zázrak. Na môj sluţobný telefón mi volal pán Klemsa. Tento môj priateľ od Veľkého Krtíša informoval totiţ pána Klemsu, ţe kotol predali a ţe pravdepodobne JRD v Povaţskom Podhradí bude potrebovať od pána Klemsu poradenské sluţby. Vtedy som sa s pánom Klemsom dohodol, ţe ho budem o prevádzke kotla informovať, preto lebo on mi veľmi krátkou a rýchlou inštrukciou do telefónu povedal a vysvetlil ako najľahšie a najrýchlejšie v kotli zakúriť a kotol rozkúriť a ako postupovať pri beţnej prevádzke kotla. Upozornil ma na niekoľko fínt, zainštruoval ma čomu sa mám pri prevádzke kotla vyvarovať a zaţelal mi, aby mi Klemsov kotol urobil toľko radosti a priniesol toľko úţitku, koľko ho priniesol jemu. V priebehu jedného týţdňa sa reţim na pracovisku drevovýroby zmenil na nepoznanie. Teplej vody bolo nadostač, pracovisko bolo príjemne vykúrené, piliny mizli rovno od gátra a uţ nebolo čo – ako odpad, vyváţať. Človek by si myslel, ţe dosiahnutím takéhoto cieľa je vec vybavená a je koniec. Opak je však vţdycky pravdou. Všetko to teplo o ktorom hovorím, ako aj bezodpadová technológia pre spracovanie dreva bolo vlastne len začiatkom.
Kapitola tretia. Ako sa stavia snehuliak... (ako sme mali teplo a ešte na tom aj zarobili) Snehuliak sa stavia takto. 1. Dvomi rukami sa vezme do rúk sneh a tento sa stisne tak, aby z neho vznikla snehová guľka. 2. Snehová guľka sa poloţí na sneh, ktorý leţí na zemi. 3. Túto snehovú guľku začneme po tomto snehu, ktorý je na zemi, gúľať. Takto sa na snehovú guľku začne nalepovať sneh. Takýmto gúľaním sa guľka zväčšuje, a keď dosť dlho gúľame, tak je guľa veľká. Guľa je vţdy taká veľká, akú veľkú ju chceme mať. 4. Tento postup sa zopakuje s ďalšou guľkou. 5. Táto druhá guľa sa postaví na prvú guľu.
6. Rovnako sa postupuje pri tretej guľke. Tieţ sa urobí malá guľka, potom sa gúľa a keď je veľká, postaví sa na tú druhú guľu. 7. Potom sa uţ dá len hrniec na tretiu guľu ako klobúk, strčí sa mrkva do tretej gule ako keby nos, do tretej gule sa vtisnú dva uhlíky ako keby oči a do druhej gule sa vtisne metla, aby to vyzeralo ako keby to bola ruka. Takto sa stavia snehuliak. Stavba snehuliaka nie je ťaţká, treba len vedieť ako na to. Treba pracovať oboma rukami. Prácu treba dokončiť – čo v podstate znamená, treba iba dobre gúľať. Je pravdou, ţe treba mať trochu estetického cítenia, trošku fantázie, trochu obrazotvornosti. Ale stojí to za to. Keď deti ráno vyjdú na dvor a nájdu na dvore stáť snehuliaka, ten detský úsmev a radosť v očiach, to sa nedá kúpiť.
V nasledujúcich dňoch a v nasledujúcom období Klemsov kotol pracoval v nepretrţitom 24-hodinovom reţime. Spolupracovníci, ale aj hostia sa chodili pozerať na to čudo, ktoré dávalo toľko tepla ako rozprávkový Golem. Z komína neodchádzalo ani toľko dymu čo z cigarety. A popol? Popol nebol. Bol to iba púder alebo kakaový prášok a bolo ho strašne málo. V kotli dochádzalo k dokonalému horeniu. V tom čase sme v drevovýrobe spracovávali pomerne suché drevo. Vlhkosť dreva a taktieţ drevného odpadu bola okolo 32% vlhkosti. Všimol som si, ţe predtým, keď boli piliny mokré, kotol horel lepšie. Aspoň mne sa to tak zdalo. Tieţ som si všimol, ţe keď piliny boli vlhkejšie, na kúrenie sme potrebovali menej paliva. A tak som zatelefonoval pánu Klemsovi a spýtal som sa ho, či sa to iba mne tak zdá, alebo či to môţe byť objektívna pravda. Na druhej strane telefónu som počul a cítil príjemné zasmiatie sa pána Klemsu. Pán Klemsa mi povedal: „Vidíte pán Géci, aţ teraz zisťujete, ţe v mojom kotli horí aj voda“. Zostal som šokovaný, lebo dovtedy som bol presvedčený, ţe palivo čím je suchšie, tým lepšie horí. Pri Klemsovi to bolo naopak. Pán Klemsa mi jasne, zrozumiteľne vysvetlil akým spôsobom v kotli dochádza k splyňovaniu a spaľovaniu pri teplote 1260 °C. Vysvetlil mi, akým spôsobom dochádza k rozkladu vody na vodík a kyslík a aký má tento rozklad blahodarný vplyv na fungovanie kotla. Opýtal som sa ho, nech mi prakticky poradí, čo mám robiť. Zavlhčite piliny vodou. Tak znela jednoduchá rada. Pri tom telefonáte ma rozprávanie pána Klemsu tak vzrušilo, ţe som sa s ním dohodol, ţe ho na ďalší týţdeň navštívim v Starom Plzenci u neho doma osobne.
Čo sa stalo v období medzi týmto telefonátom a návštevou pána Klemsu? Stalo sa toto. Prikázal som mojim spolupracovníkom, aby piliny zavlhčili vodou. Pracovníci môj príkaz uposlúchli a piliny zavlhčili čistou vodou z vodovodu. V priebehu pár minút sa reţim horenia v Klemsovom kotli vrátil do reţimu ako bolo na začiatku. Viacej tepla z menšieho objemu paliva. Takto to fungovalo niekoľko dní ku všeobecnej spokojnosti. Pracovníci kropili piliny vodou z vodovodu, kotol išiel ako čert, ale mne sa v hlave vírili myšlienky. Znovu som striehol ako vtáčiar či sa mi do mojej siete nechytí nejaký vtáčik – nápad. A on sa chytil. A ja som ho mal. Veď aj za čistú vodu z vodovodu treba platiť peniaze. Aj náklady za vodu z vodovodu zníţia a ovplyvnia naše výplaty. Prikázal som zavlhčovať piliny špinavou vodou zo septika, ktorý bol na dvore a ktorý zvádzal daţďové vody. Za špinavú vodu predsa nemusíme platiť. A čo sa stalo. Kotol horel rovnako dobre aj keď piliny boli zavlhčené špinavou vodou. Kotlu to bolo jedno. Ale mne to nebolo jedno. Ja som sa tešil, ţe som našiel spôsob ako znovu ušetriť. A znovu, tak ako moji mnohí priatelia hovoria...“sedeli sme len tak na káve“ s priateľom Ing. Melicherčíkom, ktorý bol v tom čase námestníkom riaditeľa v ČSAD v Povaţskej Bystrici. Slovo dalo slovo a ja som sa ho spýtal, čo robia so špinavou vodou, ktorú zachytávajú do cisterien pri umývaní zaolejovaných častí vozového parku a motorov ČSAD. On mi povedal, ţe túto vodu, ktorá je zaťaţená ropnými látkami musia za drahé peniaze likvidovať odvozom do jednej špecializovanej firmy. Za túto sluţbu musia samozrejme platiť nemalé peniaze. Nebol to samozrejme ţiaden lacný špás. A tak som mu povedal: „ Počuj Števko, nemohol by si mi darovať zopár sudov takejto špinavej vody?“. Štefan síce na mňa pozeral chvíľku ako na debila, ale keď som mu povedal o čo ide, ţe touto vodou chcem zavlhčovať piliny tak nemal námietky a na druhý deň mi poslal štyri 200 litrové sudy takejto kontaminovanej vody. Ja som prikázal mojim pracovníkom, aby piliny zavlhčovali takouto špinavou vodou. Stal sa zázrak, alebo iba pán Klemsa je génius? Táto zaolejovaná voda nasiaknutá do pilín spôsobila, ţe výkon Klemsového kotla sa ešte zvýšil. Vtedy som uţ aj ja bol múdry – veď pán Klemsa mi jasne a zrozumiteľne povedal, ţe v jeho kotli dokonale zhorí všetko. Všetko to, čo raz v minulosti na slnku narástlo. No a predsa olej raz v minulosti v reťazení vekov bol súčiniteľom fotosyntézy. Obrazne povedané, raz v minulosti zo slnečnej energie vznikol. Po tejto mojej skúsenosti som znovu volal pána Klemsu, informoval som ho o tom čo som urobil a na druhej strane som znovu počul ten hrejivý zvonivý smiech pána Klemsu.
Kým som za pánom Klemsom osobne pricestoval, tak sa stalo toto. Znovu sme v drevovýrobe začali spracovávať mokré drevo. Uţ nebolo treba zavlhčovať. Ostal som z toho trošku smutný, ale veľa razy v ţivote je to tak, ţe smútok prinesie ďalší nápad. A keďţe v palive uţ bolo dosť vody a vodu nebolo treba pridávať, tak som si trúfol a prikázal som do týchto mokrých pilín opatrne primiešať odpadový olej, ktorý vznikal pri výmene oleja v motoroch, a tak som mal nazad v pilinách aj vodu aj olej, ktoré mi prednedávnom spôsobili toľko radosti. Výsledok bol rovnako dobrý ako predtým. Aj o tomto som telefonicky informoval pána Klemsu. A znovu ten hrejivý zvonivý smiech na druhej strane a slová pána Klemsu: „vy ste učenlivý, pán Géci, len tak ďalej..., vy ste sa mi vydaril.“ No a kým som nakoniec naozaj osobne prišiel do Starého Plzenca, tak som poţiadal spolupracovníkov, aby mi zistili a zmapovali, kde všade sa v okolitých podnikoch vyskytujú opotrebované oleje. Kázal som im zistiť čo firmy s týmto odpadom robia, a aké peniaze platia za ich likvidáciu. Týchto producentov odpadu bolo ako húb po daţdi. Objemy odpadu boli neskutočne veľké a náklady na ich likvidáciu nehorázne vysoké. Všetci mali problém. Len ja som vedel, ţe som našiel zlatú baňu. Mne bolo absolútne jasné, ţe ak nájdem spôsob na legalizáciu takejto činnosti, tak budem mať nielen dosť tepla ale na tom aj dobre zarobím. O tom, ţe som legálnosť takejto činnosti dosiahol a spôsob ako som to dosiahol bude popísaný v ďalšej kapitole. Teraz ovšem poďme na návštevu do Starého Plzenca ku pánovi Klemsovi. To, čo som očakával od tohto stretnutia, sa vôbec nenaplnilo. Ja som od tohto stretnutia očakával, ţe mi pán Klemsa poskytne informácie o vzniku jeho kotla, výroby takéhoto zariadenia, prípadne, ţe mi odovzdá poznatky o prevádzkach na ktorých jeho kotli fungovali. Tieţ som si myslel, ţe získam ucelený súbor informácií o rôznych fintách, ktoré sa môţu pri prevádzke takéhoto kotla vyskytnúť. Temer nič z toho, čo tu je uvedené, sa nestalo. Stalo sa niečo úplne iné. Stal sa zázrak. V Starom Plzenci ma pán Klemsa v dohodnutom čase očakával. Stretli sme sa v jeho dome a sedeli sme v záhrade pred domom a tieţ chvíľku v kuchyni, kde mi manţelka pána Klemsu uvarila kávu. Celé prostredie, v ktorom pán Klemsa ţil, záhrada, respektíve zelený dvor pred domom, samotný dom, ale aj pán Klemsa vo mne vyvolali silný pocit nostalgie. Chvíľami som mal pocit, ţe tu sa čas zastavil, a chvíľami som mal pocit, akoby som sa nachádzal v dákom filme zo štyridsiatych rokov. Zub času veci a ľudí trochu ohlodal, ale ţivot v jeho vnútornej sile a energii tam bolo cítiť.
A tak som v úcte a rešpekte iba sedel, hľadel si s pánom Klemsom do očí a v dákom zázračnom tichu sme nič nevraveli. A tak prehovoril pán Klemsa slovami, ako keby sme sa poznali desiatky rokov, ako keby sme len toť nie dávno dáky rozhovor nedohovorili. A ja som iba počúval. A pán Klemsa rozprával. Rozprával tak, ako keby odpovedal na otázky, ktoré neboli síce vyslovené, ale ktoré určite bolo cítiť. „Viete pán Géci, v roku 1961 mi konečne môj vynález patentovali ako priemyselný vzor. ČKD sa stalo garantom výroby Klemsových kotlov. Môjmu kotlu bolo aj pridelené JKPOV.“ Znamená to toľko, ţe takýto kotol bol zaradený do systému odsúhlasených, overených a garantovaných spaľovacích zariadení. V tých rokoch boli ambície pre zavedenie výroby týchto kotlov veľmi vysoké. Ale čo sa stalo! Nebola politická ani spoločenská vôľa vyrábať a vyuţívať vysoko účinné a vysoko rentabilné, na obsluhu nenáročné bezporuchové výrobné zariadenie v podobe Klemsového kotla. Pánu Klemsovi sa čelo zvraštilo a hlboko sa zamyslel a pokračoval v rozprávaní. Spočiatku mi nik nechcel povedať, prečo sa veci nehýbu dopredu. Veď takýto kotol predbehol svoju dobu najmenej o tridsať rokov. Bol výsledkom progresu. Bol predurčený svojou jednoduchosťou a dokonalosťou k tomu, aby v národnom hospodárstve reprezentoval úspornosť a vysokú efektívnosť v odvetví výroby tepla. Aţ po nejakej dobe, keď som sa domáhal podania vysvetlenia, ţe prečo zrazu s výrobou a uvedením do praxe môjho kotla nastala stagnácia, tak mi bolo veľmi potichu, ale dosť zrozumiteľne povedané, aby som do vecí nerýpal. Aby som veci nechal plynúť tak, ako si to doba vyţaduje. Tomuto som nerozumel. A tak si ma zavolali hospodársky a stranícky funkcionári, šťastie ţe nie eštebáci, a vysvetlili mi to. Pointa celého vysvetlenia spočívala v tom, ţe socialistické plánovanie malo svoje priority. Medzi priority patrila ťaţba uhlia, zamestnanosť baníkov, dodávky ropy a zemného plynu zo Sovietskeho zväzu a to všetko v reţime RVHP. Toto všetko pod vedúcou úlohou strany, Záverov Zjazdu, Päťročného národohospodárskeho plánu, a tieţ v reţime ročného národohospodárskeho plánu. Vysvetlili mi, ţe v socialistickom národnom hospodárstve musia mať všetci zamestnanie a fabriky musia fungovať či uţ rentabilne alebo nerentabilne, a ţe zo Sovietskeho zväzu musíme dováţať ropu a plyn, lebo Sovieti nemajú veľmi čím platiť za export našej strojárskej, textilnej a ďalšej produkcie a tak ďalej, a tak ďalej a tak ďalej. Chvíľami to vyzeralo tak, ako keby som chcel uvedením môjho kotla do praxe rozbiť národohospodárske plánovanie.
Veď to naozaj vyzeralo tak, ţe keby domácnosti začali pouţívať môj kotol, alebo nedajboţe by boli mestské teplárne vykurované menej hodnotnými palivami, akými bol v tom čase prebytok pilín, kôry, haluzoviny z lesnej ťaţby a uhoľný prach, tak by naši baníci nemali prácu a veľa baní by bolo zbytočne otvorených, poťaţne – no nedaj Boh – by sme Sovietom oznámili, ţe nepotrebujeme na kúrenie obrovské objemy nafty a zemného plynu. A ţe keď nepotrebujeme v celosti takého obrovské mnoţstvá nafty a zemného plynu, takţe im nebudeme môcť dodávať v reţime medzinárodného obchodného salda nimi poţadované objemy priemyselných výrobkov... A takto mi ešte dlho pán Klemsa rozprával, a rozprával a ja som iba počúval a počúval. Vtedy, v roku 1986, tento silný socialistický národohospodársky moloch ešte stále fungoval. V spoločnosti existovala stagnácia. Bolo uţ síce trochu cítiť Gorbačovov teplý golfský prúd, ale to vtedy ešte veľa neznamenalo. Vedúca úloha strany, závery Zjazdu strany ako aj Národohospodársky plán ako najvyšší hospodársky zákon štátu stále platil a fungoval. To iba u nás na druţstvách a zvlášť v pridruţených výrobách sme boli priekopníkmi podnikateľského spôsobu hospodárenia. Fungovali sme ako anomália, a nie ako pravidlo. V čase a mieste keď pán Klemsa skončil rozprávať, tak som začal rozprávať ja. A aj moje rozprávanie bolo plynulé, a bolo ho cítiť tak, ako keby som zase ja pokračoval v nie dávno prerušenom rozhovore. A tak som vyrozprával pánovi Klemsovi všetko to, čo som napísal v úvode tejto Balady. Porozprával som mu, aké máme na našom druţstve moţnosti, ako fungujú naše pravidlá. Povedal som mu popravde čo je u nás hybnou silou pokroku a tieţ ako fungujú pravidlá hmotnej stimulácie. Pán Klemsa pozeral na mňa v nemom údese s pootvorenými ústami a otvorenými očami. Povedal mi, ţe toto moje rozprávanie sa mu zdá ako rozprávka, alebo ako zázrak. Tak to vnímal on. Prirodzeným spôsobom začal znovu rozprávať pán Klemsa. Rozprával mi ako vidí on moţnosť spojenia potenciálu Klemsového kotla s pravidlami fungovania našeho druţstva. Pán Klemsa rozprával a rozprával. A ja som iba počúval a počúval. Keď pán Klemsa prestal rozprávať, premkol ma pocit poznania, a uvedomil som si, ţe pán Klemsa mi nedaroval rybu. Uvedomil som si, ţe pán Klemsa ma naučil ryby chytať. Ja uţ som nepotreboval sa vypytovať pána Klemsu na otázky, ktoré som mu chcel poloţiť v čase keď som za ním do starého Plzenca prichádzal. Zrazu som si uvedomil, ţe ja všetky odpovede viem. A to nie preto, ţeby mi pán
Klemsa odpovede dal, ale preto ţe ma naučil rozmýšľať spôsobom akým rozmýšľal on. A to bol pre mňa zázrak. Do dnešných dní tento zázrak pociťujem a preţívam ho. Stále cítim, ţe duch pána Klemsu je vo mne. V mojom nasledujúcom ţivote som sa stovky krát presvedčil a ubezpečil v tom, ţe odpad neexistuje. Existuje iba ľudská nevedomosť ako s hmotou a energiou nakladať. Mohol by som uviesť desiatky mojich ţivotných príbehov ako sa Klemsov duch vo mne v praxi prejavil. Viem ducha pána Klemsu aplikovať v mnohých odvetviach. Viem ho aplikovať v odvetví umenia, v odvetví nakladania s druhotným materiálom, a viem ho aplikovať aj v odvetví ľudských zdrojov. Od toho dňa Klemsa u mňa nie je Klemsovým kotlom, ani osobou pána Klemsu. Od toho dňa je Klemsa vo mne synonymom ţivotného štýlu, synonymom uvaţovania, od toho dňa je pre mňa Klemsa synonymom ţivotnej filozofie. Od toho dňa sme sa s pánom Klemsom ešte niekoľko krát fyzicky stretli. Stal sa dokonca členom našeho druţstva a pracovníkom mojej pridruţenej výroby. A aj keď nová doba po roku 1989 a tieţ plynutie času pána Klemsu aj mňa fyzicky odlúčili, duch pána Klemsu ţije vo mne a ak Boh dá, tak bude ţiť aj v mysliach mojich pokračovateľov. Takýto zázrak sa stal v Starom Plzenci.
Kapitola štvrtá Samotný zázrak nestačí. So zázrakom treba pracovať, a pracovať, a pracovať, a... Princíp fungovania Klemsového kotla je jednoduchý. V jeho jednoduchosti je genialita. Po zakúrení v Klemsovom kotli a jeho rozkúrení, ktoré časovo trvá maximálne jednu hodinu sa do Klemsovho kotla horným násypným otvorom sype palivo. A to je vlastne všetko. Klemsov kotol takýmto spôsobom dokáţe fungovať aj celý rok. Palivo sa z vrchu sype (my v Podváţí sme nasýpali palivo fúrikom), z času na čas sa vysype to čo z kotla vypadáva namiesto popola. Klemsov kotol sme nikdy nečistili, veď nakoniec nebolo ani čo čistiť, keďţe všetko dokonale prehorelo, nič sme nemuseli prehrabávať, ani natláčať. Do ničoho sme nemuseli špárať, dokonca sme do kotla nemuseli ani nazerať. Konštrukčný a technický popis tohto kotla nie je predmetom obsahu tejto Balady. Všetky technické, konštrukčné, výrobné parametre Klemsového kotla je moţné získať na internete, kde sa čitateľ môţe nezávisle od tejto balady dočítať o pozitívne šokujúcich príbehoch.
Predsa len mi nedá aby som neuviedol a neodcitoval aspoň zopár krátkych príbehov, ktorými túto baladu naisto obohatím. Pán Rudolf Stonjek 16.11.2008 uvádza: V kotli Klemsa horí úplne všetko. Za predpokladu, ţe máte rozpálenú trysky do červena. Takţe najskôr trošku slušného uhlia a potom všetky materiály, ktoré vás len napadnú. V kotli naviac zhoria za stanovených technických podmienok plasty, guma, handry a iné materiály a z komína sa nedymí. Hneď za tryskou je totiţ teplota mierne nad tisíc stupňov. Kotlom o výkone cca 100.000 kW som vykuroval súkromné záhradníctvo asi 12 rokov a bolo to super. Dorobil som k nemu roštovaciu automatiku a nemalo to chybu. Ţiaľ, kvetinári všetci skrachovali a ja som musel uvaţovať o zníţení výkonu o 25% a to som pri tomto kotli nedokázal... Kotol pracuje na základe prechodu spalín a plameňa cez zúţený priestor (trubku tzv. trysku). Tryska sa pri horení ohrieva do červena. Podľa odtieňa v strojníckych tabuľkách asi na 75O aţ 900 °C. Priechodom spalín touto tryskou nedokonale zhorené plyny z prvého stupňa horenia, po prisaní sekundárneho vzduchu znovu vzplanú. Vyzerá to ako veľká benzínová let lampa. Povedal by som, ţe v tejto ţiare sa voda mení na generátorový plyn. Takto sú riešené takmer všetky drevokotle. Ţiarište klasických drevokotlov býva za ohniskom pred výmenníkom a nepríde do styku s čerstvým palivom. Ale nápad pána Klemsu bol priamo geniálny. Pri tomto kotli sa sype palivo priamo na takto rozpálenú trysku. V kotli s výkonom 12O kW má priemer zhruba 200 mm. Pri styku mokrého dreva s takto rozţeraveným kusom ţeleza splyňuje aj to najmokrejšie drevo. Vďaka veľkej ţiare však prichádza drevo do styku s tryskou takmer suché. Jednoducho geniálne. Umenie a kúzlo je zladiť veľkosť horenišťa a priemer trubky. To sa pánovi Klemsovi podarilo. Klobúk dole pred ním. Veľkosť paliva musí byť taká, aby prepadávalo polozhorené pod trysku na rošt a tam vo veľkej ţiare dokonale dohorelo. Vďaka veľkej výmenníkovej ploche odchádzajú splodiny do komína relatívne studené a kotol preto potrebuje vysoký komín. Ale účinnosť kotla je fantastická, to sa musí vidieť. Toľko k príspevku pána Stonjeka. Pán Milan Vaňous z Ústí nad Orlicí píše: Neviem, ţe či moje skúsenosti môţu aspoň obohatiť vašu diskusiu, ale vzhľadom k tomu, ţe súhrou náhod som získal plány kotla (originál Klemsov) v roku 1976 a v tom istom roku som postavil prvý funkčný kotol, tak si myslím, ţe po 32 vykurovacích sezónach mám do toho čo hovoriť. Nnaozaj v kotli zhorí všetko, včítane vyjazdených olejov, pneumatík, dreva, uhoľného prachu atď. (všetko vyskúšané minimálne sezónu)
Pokiaľ spaľujete materiál ako piliny atď. tak to vcelku dobre funguje. Pretoţe tryska vďaka zasýpaniu nemá sekundárny prívod vzduchu. Predstavte si kominára, ako prehráva stávku, keď po vloţení pneumatiky 165x13 do spaľovacieho priestoru kotla, pri pohľade na komín, nevznikne ţiadny viditeľný dym. Kúril som v rodinnom dome kotlom Klemsa 10 rokov. Bol som s ním úplne spokojný. Za túto dobu bola jediná porucha, prasknutý rošt, ten mi odliali v Týnci nad Sázavou. Kúril som mokrými pilinami aj so snehom. Dokonca som videl u známeho ako kúri v Klemsovi hnojom od králikov. Môj bývalý kotol (prevádzky schopný) stojí u môjho strýka v garáţi a vedľa neho rovnako starý, ale ešte nepouţitý, nový Klemsa. Skončil zdroj pilín, tak som prešiel na iné palivo a iný kotol, ale na Klemsu stále spomínam. Toľko k príspevku pána Vaňousa. Na internetovej stránke nájdeme aj takýto odkaz: „Som vnukom vynálezcu kotla Klemsa. Karel Klemsa, Klabavská stráň 50, 337 01 Rokycany. Dobrý deň zabezpečujem náhradné trysky do kotlov od výkonu 50 kW do 120 kW, rošty do všetkých typov kotla Klemsa. Prípadne poskytujem technickú pomoc pri stavbe kotla. Telefón 720231488.“ A snáď ešte jeden príspevok. 4.12.2008 píše Klemsa Libor. „Môj predok z dlhšej vetvy rodokmeňa tento kotol vyrábal. A podľa zistení určitých zákazníkov bol veľmi úsporný uţ v tej dobe. Na určitom mieste funguje aj teraz a majiteľ je maximálne spokojný. ... Je to kotol, ktorý predbehol dobu a je vo svojej spoľahlivosti jeden z najlepších kotlov, ktorý bol v tej dobe vyrobený. Klemsa Libor, Oborná 47.“
Ako je uvedené v názve tejto kapitoly, zázrak nestačí, treba pracovať a pracovať ... A tak sme na druţstve v Povaţskom Podhradí pracovali. Prostredníctvom uplatnenej objednávky som poţiadal Štátnu technickú inšpekciu ochrany ovzdušia (ŠTIOO) Banská Bystrica o vykonanie meraní zvyškov splodín, ktoré vychádzali z komína po inštalovaní Klemsového kotla. Štátna technická inšpekcia ochrany ovzdušia objednávku prijala. Táto inštitúcia ma vyzvala, aby sme na inšpektorát dodali vzorky paliva, ktoré máme v úmysle spaľovať. A tak sme do Banskej Bystrice doručili vzorku pilín, vzorku kontaminovanej vody z ČSAD a taktieţ vzorku opotrebovaných – vyjazdených motorových olejov.
Inšpekcia vykonala analýzu vstupných materiálov. Následne v dohodnutom termíne prišli aj s výjazdovým vozidlom do kotolne v Podváţí. Do komína nainštalovali veľké mnoţstvo sond, sondy nainštalovali aj do priestoru kotla a horenišťa a započali s meraniami. Kotol sme rozkúrili a do priestoru horenišťa sme pod prísnym dohľadom a dozorom inšpektorov nasýpali predtým analyzované palivo. Celá skúška trvala 48 hodín. Po týchto dvoch dňoch inšpektori pobalili svoje meracie prístroje, rozlúčili sme sa a oni odišli. Do týţdňa sme mali na stole odborný posudok výsledkov meraní a Záväzné stanovisko. Výsledky horenia boli zaznamenané na grafoch, kde všetky ukazovatele hodnôt emisií boli hlboko pod úrovňou limitov príslušnej normy. V Záväznom stanovisku bol udelený súhlas s uvedením kotolne do trvalej prevádzky, pri dodrţaní parametrov vstupného paliva. Celý tento špás stál naše druţstvo 22.000,- Kčs. A takto sme mali v rukách doklad o legalizácii takejto činnosti. A my sme pracovali ďalej. Začali sme s poskytovaním sluţby likvidácie kontaminovanej vody a opotrebovaných olejov. A ako vyzerali počty? Počty vyzerali takto. Za poskytnutie sluţby likvidácie jednej tony ropného odpadu sme v priemere inkasovali 3.000,- Kčs za tonu. Na vývoze pilín, ktoré sme nemuseli vyváţať na skládku komunálneho odpadu, sme ušetrili 500,- Kčs za tonu. Na uhlí, ktoré sme nemuseli do kotla kúpiť, sme ušetrili 1.500,- Kčs za tonu. Uţ v tom čase veľa mojich kolegov ale aj ďalších známych nechápalo tieto počty. Mnohí zostali najprv zarazení, mnohí ma mali za dákeho šarlatána, ale iní, keď toto počuli, tak sa im zatočila hlava. Keď pochopili geniálnu jednoduchosť takéhoto počtovania, tak ostávali v nemom údese. Došlo im, čo všetko takéto jednoduché pospájanie vecí prináša. Veď na dvor nám priviezli 5 dvestolitrových sudov vysokoenergetického paliva, a ešte nám k tomu dali do ruky 3 tisíc korún. Ţivotné prostredie prestalo byť zaťaţované odpadom. Naše druţstvo ako realizátor takejto činnosti si pre vlastnú potrebu zadováţilo – vyrobilo dostatok tepla. A ešte sme mali veľkú kopu peňazí za poskytovanie sluţby likvidácie odpadu. Na vtedajšom kúzle takéhoto projektu sa ani ku dnešným dňom nič nezmenilo. Aj dnes to takto môţe fungovať. Stačí iba pracovať, a pracovať a pracovať... V dnešnej dobe si viem predstaviť aj ďalší prínos. Viem si predstaviť okrem výroby tepla pre vlastnú potrebu aj výrobu elektrickej energie. A to pre vlastnú potrebu, alebo aj na predaj. Veď dnes existuje mnoţstvo vymyslených a vyrobených technických zariadení, ktoré stačí k takémuto kotlu pridať, a ktoré premenia tepelnú energiu na energiu elektrickú.
Treba iba rozmýšľať a pracovať a znovu rozmýšľať a pracovať. Veď ani vlastná elektrická energia, ktorá je zadarmo, nás určite nezarmúti. Myslím si, ţe skôr nás poteší. A myslím si, ţe ani peniaţky za predaj elektrickej energie do vlastného vrecka nikoho neobťaţujú. Takto sa stavia snehuliak...
Baladu o Klemsovom kotli som napísal preto, lebo som bol veľmi smutný. Veľmi smutný som zostal 25.9.2010, keď som sa na internete dočítal, ţe Rómovia chcú poţiadať Barrosa o humanitárnu pomoc pre osady. Vo vtedajšom texte sa píše: „Parlament Rómov SR poţiada Európsku komisiu o vyslanie humanitárnej pomoci pre Rómske osady na Slovensku. Informoval o tom po zasadnutí Rómskeho parlamentu SR jeho predseda Ladislav Fízik.“ „Došli sme k záveru, ţe stav Rómskej komunity v osadách je katastrofálny. Na základe toho napíšeme list predsedovi Európskej komisie Josému Manuelovi Barrosovi a poţiadame o humanitárnu pomoc. Pretoţe sme zistili, ţe v osadách deti nemajú čo jesť, sú nezaodeté a nie je zabezpečené kúrenie“, povedal Fizik. Na otázku, či nejde o dlhodobý problém, uviedol, ţe toto je katastrofálna situácia. A v osadách sa objavila aj ţltačka. (zdroj: SITA) Toto je smutný príbeh. Môj názor a presvedčenie ţe čo treba urobiť je diametrálne odlišný. Môj názor je taký, ţe netreba ísť do sveta po ţobraní. Sme naozaj taký neschopný a nemohúci aby sme išli do sveta pre naše rómske deti ţobrať cudzieho snehuliaka? Nevieme im postaviť vlastného snehuliaka? Viem naisto, ţe keď naše rómske deti ráno nájdu na dvore snehuliaka, určite sa im očká rozţiaria a na tvárach sa im objaví úsmev. A my dospelí, ktorí máme povinnosť sa o naše deti postarať, budeme mať hrejivý pocit, ţe sme im ho postavili my sami. Keď takto urobíme, potom uţ Príbeh o Klemsovom kotli nebude balada. Nebude to smutný príbeh. Tento príbeh uţ bude radostný a bude to pozitívna správa. Bude to správa o tom, ako sa Rómovia na Slovensku vedia sami stať strojcami svojho osudu – strojcami svojho šťastia. Verím, ţe s pomocou Boţou budem raz môcť napísať takúto radostnú správu. Kaţdý príbeh má svoj začiatok aj koniec. Toto je môj koniec tohoto príbehu. Ale predsa mi ešte nedá niečo nepripomenúť. Henry Ford povedal: „Nič nového som nevymyslel. Jednoducho som objavy iných ľudí, za ktorými boli stáročia práce, len zmontoval do jedného automobilu.“
Ja chcem iba dodať, ţe pán Ford si splnil svoj sen. Postavil Ameriku na kolesá. Jeden jediný model automobilu Ford, a to svetoznáme „Téčko“ pouţívala celá Amerika. Týchto automobilov vzor T pán Ford vyrobil 15 miliónov kusov. Zbohatol na tom on, zbohatli na tom jeho zamestnanci (zarábali dvojnásobok platu aký bol vtedy v Amerike priemerný), zbohatol na tom štát – celá Amerika stála na kolesách. Pán Ford začínal v jednej malej dielni a prvé auto vyrobil na kolene. Ale vedel, ako sa stavia snehuliak. A tak rozmýšľal a pracoval, rozmýšľal a pracoval... a rozmýšľal a pracoval... Takto robil celý ţivot... ale postavil Ameriku na kolesá a vyrobil 15 miliónov áut. A to za najniţšiu predajnú cenu na svete. A čo je veľmi dôleţité – vytvoril tisícky pracovných miest a pracovných príleţitostí a dal prácu obrovskej armáde svojich pracovníkov. Príbeh o pánovi Fordovi radostná správa.
nie je balada. Príbeh o pánovi Fordovi je
Nájde sa v tejto dobe na Slovensku v Rómskom národe jeden Henry Ford? Kaţdý príbeh tejto Balady. Verím iného Radostného o plnohodnotnom a takýto sen.
má svoj začiatok a svoj koniec. Toto je naozaj uţ koniec a chcem ţiť v nádeji, ţe koniec tejto Balady je začiatkom príbehu, ktorý by nemal konca. Chcem veriť Príbehu radostnom ţivote Rómskeho národa na Slovensku. Mám
Doktor Martin Luther King mal sen. Jeho sen, ktorému vtedy nik neveril, sa splnil. V Spojených Štátoch Amerických sa afroamerický občan – černoch – stal prezidentom najsilnejšej krajiny na svete. Splní sa aj môj sen? V Rovinke dňa 19.10.2010
Ing. Karol Géci Predseda Predsedníctva Zväzu druţstevných Rómov Slovenska
