Časopis študentov Gymnázia, ul. Dr. Daxnera vo Vranove n.t. ČÍSLO FEBRUÁR

Časopis študentov Gymnázia, ul. Dr. Daxnera vo Vranove n.T.

12

ČÍSLO

FEBRUÁR

GYMSURFER číslo 12

2

Láska je večná................................................ 3 Ivan Mikloš sa vrátil!..................................... 4 Biedy jednej triedy......................................... 5 Z tvorby našich študentov.............................. 6 Čo je to fanart?............................................... 7 Interview s pánom J. Kerestešom.................. 10 Na slovíčko.................................................... 11 Jeden stužkový deň........................................ 12 Školský rok v USA........................................ 14 Gymnazisti na ,,knihodňoch“.........................15 Vaše názory.................................................... 16 Babyboom...................................................... 18 Vedeli ste, že.................................................. 20 Imatrikulácia.................................................. 22 Branecký........................................................ 24

Redakcia časopisu Gymsurfer: Web stránka: Redakčná rada: Zodpovedná profesorka: Fotograe: Tlač: Náklad:

Gymnázium Dr. C. Daxnera 88, Vranov nad Topľou- 09301 www.gyvv.sk Ivana Sokolová, Veronika Popaďáková, Lucia Rožová, Jana Pačutová, Michaela Barnová Eva Hrunová študenti a profesori tejto školy, obrázky z internetu PRINTON Vranov nad Topľou 250 ks

Ďakujeme všetkým študentom a profesorom za príspevky, špeciálna vďaka pani prof. M. Fuňákovej za spoluprácu.

GYMNÁZIUM Dr. DAXNERA

3

Láska je večná... O láske Si moje slnko, o tom už vieš. Ja som ten mesiac, no bez slnka ho niet. Bez tvojho dotyku srdce ma zabolí, no s tvojím dotykom, plameňom zahorí. Pre lásku dokážem urobiť čokoľvek, no láska bez teba, svet nie je to, čo chcem. Až príde ku mne opäť moja láska, nenechám ju znova ujsť. Ešte keby bola pravá, želal by som si s ňou púť. Každou cestou by som prešiel a prežil by som s ňou aj smrť. Koľko rokov na to treba, aby láska nebolela? Je to málo a či veľa? No bez lásky žiť sa nedá. Peter Skliňár

Letná láska Slnko pálivé ako olovo a cín, opojil ma bozkom horúcim, objali ma jeho ruky mocné a ja som sa cítila bezstarostne. Láska jeho letom plápolajúca sa vryla do môjho srdca, vznášala sa na krídlach, rozvírila padlý prach. Viera v spoločnú budúcnosť, zmenila moju cnosť. Skladal mi básne a piesne a ja som sa cítila ako vo sne. Ľubica Dydňanská

4


22. novembra 2010 naše gymnázium hostilo bývalého absolventa našej školy, ministra nancií Ivana Mikloša, ktorého sme vyspovedali pár otázkami. Môžete nám prezradiť, aké ste mali známky v škole? Fíha, nebol som najlepší, ale bol som medzi lepšími. Také normálne 1, 2 a sem-tam vyskočila trojka. Učil vás niekto z učiteľov, ktorí učia ešte na našej škole? Fialkovičová, ktorá ihneď nastúpila po vysokej škole, Šafranová, Lengvarský st., Harakaľovci a Kaťuchová. Aký predmet ste mali najradšej a naopak, ktorý vám bol najmenej sympatický? Najradšej som mal bezkonkurenčne telesnú výchovu a geograu, pretože bola dvakrát do týždňa. Chémiu som si časom obľúbil vďaka mojej skvelej triednej. Matematiku som bohvieako nemal rád (podotýkame: minister nancií). Maturoval som z matiky, ruštiny, geograe a slovenčiny. Ako ste vnímali politiku, keď ste boli študentom? Po skončení štúdia som chcel študovať právo. V tom období však môjho otca vylúčili z komunistickej strany. Preto mi pán riaditeľ odmietol dať posudok, bez ktorého sa na právnickú VŠ nedalo dostať. Vymenili by ste povolanie, keby ste mali tú možnosť? Mal som viaceré ponuky aj zo zahraničia, ale ostal som pri tom, čo robím. Načo si pamätáte zo študentského života? Keď sme boli druháci, učili sme sa v kaštieli. V triedach sme si sami prikladali do piecky. Veľa sme vystrájali. Raz sme našli na pôde kaštieľa netopiera a doniesli ho do triedy. Baby kričali a zaliezali pod stôl. Čo by ste odkázali našim študentom? Jedine Leninovo heslo, ktoré uznávam: „Učiť sa, učiť sa, učiť sa!“

...pripravila redakčná rada


5

Biedy jednej triedy Je ich 27 obývajú triedu na poschodí vedľa chemického labáku a majú radi svoju katedru... Charakterizuj svoju triedu dvomi slovami. -desní frajeri Kto je najväčším rebelom triedy? -Jozef Kočerha- svojimi vtipnými poznámkami pobaví celú triedu a dokonca aj profesorov Na ktorý spoločný zážitok najviac spomínate? -turistický a lyžiarsky kurz Čo sa vám páči v tejto škole? -bufet, spojovačka, katedra v triede Používate na učiteľov prezývky? -áno- Frau Klein, Bathory, Snehová kráľovná, Kyselinárka, Bimbo (trúfnete si uhádnuť, kto sa pod týmito prezývkami skrýva?) Ktorý učiteľ je vám najsympatickejší- nie výzorom! -Kmec, Ďurčová, Mitrík, Pribulová, Naňaková, Hrunová Na ktorý predmet sa najviac tešíte, prečo? -TV- p. profesor Funi, to je člen Geg- prízvuk robí svoje UaK- Stano Fedor ,,Cože?“ AJ s Kmecom: profesor: Julka, čo ste taká skleslá? Julka: Čo? Ja som neklesla! Zaujímavé výroky? -až po Čičvu, Naháč, Čierny brat, fínske sánky, pošlem na teba Brondžu Čo hovoríte na vašu triednu? -príliš sa na našich hodinách nesmeje, ale keď niektorý z našich ,,exotov“ niečo zahlási, už sa neudrží; má zlaté srdce Kto je najväčší playboy triedy? -Mišo Šimko, Kubo Mlej- súperia medzi sebou každú minútu Myslíte si, že ste sa za tie dva roky zmenili? V čom? -niektorí stresujú viac ako predtým- Peťo, Jekuš, Šimo; viac sme sa spoznali- sme lepší kolektív Čo vám v škole najviac chýba? -,,gaučovka“ oproti katedre, mydlo na záchodoch, mladí profesori Čo robíte vo voľnom čase? -chodíme na HOUSE PARTY, fotíme sa pred katedrou



6

Zistenie Viem, že nič nie je také, aké to malo byť. Také, ako si to Ten tam hore želal a také, ako to jedného dňa bude. Veď všetci ľudia okolo mňa majú snahu predvádzať sa. Vyhlasovať niečo za dobré alebo za zlé neraz bez toho , aby to dobre poznali. Ach, ľudia. Aj keď len na chvíľu sa pri nich zastaví bolesť a pristrihne im krídla, znemožní im lietať, aj tak naďalej ukazujú svoju nenahraditeľnú originalitu. Veď človek bol predovšetkým stvorený „na lietanie“. Na momenty, do ktorých mal prinášať život. Prečo takých ľudí nepoznám? Padla kvapka. Zmes vody. Áno, aj ona je zázrakom. Za ňou ďalšia, ďalšia. Rozpršalo sa. Sakra, ale teraz? Prečo práve teraz? Keď musím ísť na tie „tanečky“, na súbor. Blbí ľudia, z ktorých sedemdesiat percent vidí svet v čiernych farbách, ich záporná nálada,tí ľudia, ktorí si nevážia farby a chute života. K nim mám ísť tancovať? A ešte aj prší. Po uvedomení si, že vlastne môžem byť rada, že mám nohy a môžem tancovať, kašlem na ostatok. Idem. Viem, viem, viem. Tisíckrát by som si to povedala a zaslúžila by som si výprask. Viem, že som hlúpa. Mne sa nechcelo ísť tancovať a stretnúť sa s ľuďmi. A pritom? Vedúci povedal, že to roztočíme v zahraničí, že ideme do Holandska.Á, bum! Všetko vôkol mňa sa rozsvietilo a moje pubertálne srdce bilo ako bláznivé, až ma jeho prudký tlkot miatol. Vynechalo akoby dva údery a už túžilo po letnom dobrodružstve. Viem, že sa vznášam v oblakoch nekonečných príležitostí. A toto teda bola výborná príležitosť. Keď sme tam dorazili, radosť prúdila všetkými tepnami. Nový svet, noví ľudia. Oddych od večného kolobehu. Útek z reality. Prostredie ako v rozprávke. Domčeky ako perníkové chalúpky, jasné počasie, nádherné kvety. Môj splnený sen. Tanečnica. Ach, mohla som si tie mašle zaviazať lepšie. Aj sukienku mám slabo zviazanú. No už je neskoro. Za tým javiskom to je teda vzruch. Všetci sa premávajú, aby bolo všetko úplné. To je sila! Upokoj sa! Znova moje šialené srdce. Čo stojíš s padnutou sánkou? Si na javisku! Tancuj! Znova by som si jednu vrazila za neuvedomenie si svojho šťastia. Tisíce ľudí. Burácajúci potlesk a vo mne brutálna energia. V očiach slzy zmixované s mega šťastím. Aká sila. Emócie. Môže byť človek až tak po okraj naplnený? Tak prekypovať úsmevom, aby ním vyslobodil každú zvädnutú kvetinku? Byť taký šťastný, bez starostí a vsúvať to šťastie iným? Áno. Človek môže byť v takej extáze aj po celý svoj život. Som hrdá na to, že som to zistila práve na tom holandskom javisku. Tam akoby som objavila krásu života, ktorá pozostáva z maličkostí. Všetci po vystúpení prežívali vzrušujúci pocit šťastia. Vedúci celý uplakaný pochválil všetkých ľudí, o ktorých som predtým tak zle zmýšľala. Nechcelo sa mi preč od tých zážitkov. Keď tak v bielom kroji tancujúc, s radosťou lietajúc, uchvátená pesničkami, v očiach so slzičkami, dávala som do toho seba, len tak so srdcom tancovať treba. Veď vždy namiesto toho, aby som sa tešila na skúšku,som vyhľadávala dôvody, ako sa tomu vyhnúť. Teraz to je všetko inak. Na tom pompéznom mieste, kde som utiekla preč od všetké-


7

ho a zároveň ku všetkému, nastalo vo mne zistenie plné delikátnej radosti. Šla som na skúšku, chytila som steblo trávy, spievala mu, krúžila ním, chutnala ho a rozprávala sa sama so sebou. ... že Livi. Na radosť, na úsmev nemusí byť dôvod. Že teším sa, lebo toto, lebo tamto. Milujem tie stavy, keď radosť prichádza spontánne. Zobudím sa a mám pekný pocit, že je nové ráno, že si ešte zatancujem a že mám lepší, optimistickejší pohľad na seba, ľudí vôkol. Život je predsa zázrak... Lívia Tomášová

Lucia Hrežová, mladá umelkyňa, ktorej obrazy by sme si bez problémov mohli vyvesiť na steny našich izieb, navštevuje našu školu už šesť rokov. Preto sme sa rozhodli, že vám jej tvorbu trocha priblížime. Kreslenie ju začalo baviť od momentu, keď po prvýkrát chytila do ruky ceruzku. Aktívne sa kresleniu venuje od trinástich rokov. Práve v tomto období upriamila svoju pozornosť na mladých zahraničných umelcov, ktorých diela sú pre ňu najväčšou inšpiráciou. Podľa ich vzoru sa špecializuje na fanart, čiže kreslenie portrétu známej osobnosti. Práve jej znázornenie Lucia považuje za ten najlepší spôsob, ako vyjadriť obdiv či úctu. Postupne samotné podobizne obohacuje o svoje vlastné nápady, myšlienky, častokrát aj názory. Autorkinu náladu môžeme odhadnúť v zaujímavom miešaní farieb. A tak sa suchý portrét stáva zrkadlom Luciinej osobnosti. Ako sprostredkovatelia pocitov fungujú najčastejšie suché médiá, teda ceruzky a farbičky, pri experimentoch často nahrádzané akrylovými alebo olejovými farbami. Okolie ju rozhodne podporuje a o bd i vuje jej talent a nadanie. Najbližší priatelia vyzdvihujú jej húževnatosť a kreativitu, ktoré spolu vytvárajú predpoklady na úspešnú dráhu maliarky. Lucia však triezvo tvrdí, žeby sa ako maliarka nemusela uchytiť, v e ď svet umenia je nevyspytateľný. No napriek tomu kreslenie ostane navždy jej vášnivou záľubou a neoddeliteľnou súčasťou j e j života. Láska ku kresleniu nikdy nevyhasne... Veronika Šimková


8

HÁDKA Linda schmatla kľúče zo stolíka roztržitým ťahom, skoro jej vypadli. Otvorila dvere a prudkým pohybom sa pustila dolu schodmi. Nechávala za sebou utíchajúci prúd urážlivých slov. Keď uvidela auto dúfala, že vzala tie správne kľúče. Opätovné stretnutie s ohniskom všetkých problémov by už nevydržala. Od nervov nevedela trať kľúčikom do dierky. „Konečne..“ pomyslela si. Nasadla do auta, naštartovala, dupla na plyn a uháňala čo najďalej odtiaľto. Nočné cesty boli napočudovanie takmer prázdne. Takúto intenzívnu hádku absolvovala už niekoľkokrát, no nikdy ju to psychicky nevyčerpalo ani nevytočilo tak ako teraz. „Ako som len mohla byť taká hlúpa a naivná.“ Chaos v hlave bol prisilný. Zvláštne je, že aj napriek tomu bola schopná šoférovať. Dúfala, že fatálnosť tohto okamihu ju dovedie na správne miesto. Svetlo, tma, svetlo, tma... míňali sa svetlá na okraji cesty. Ľudia sa prechádzali. Vychutnávali si kúzlo nočného mesta. Zamilované páry nasávali atmosféru, mladý si užívali život, osamelé duše blúdili tmavými uličkami. Lindina zničená duša sa rozhodla brázdiť ulicami. Aspoň niečo majú ľudia spoločné. Duše blúdiace životom. Prečo musím vždy závidieť šťastie patriace iným? Zrejme pre nedostatok toho môjho. Patrí to k ľudskému charakteru alebo je to súčasťou mojej zlej stránky? Ozaj si niekedy pripadám ako schizofrenik. Na jednej strane sa cítim plná života, na druhej sa cítim izolovaná od sveta. Na jednej strane si pripúšťam a vychutnávam zlobu, na druhej si uvedomím, že som sa nechala ovládnuť negatívnosťou tejto chvíle. Bola som zmätená. Myslela som na dôvody, ktoré ma vyhnali do noci. Ale z nejakého dôvodu sa mi vynárali dôvody, prečo sa vrátiť späť. Prečo vlastne? Láska? Tá pominie. Bezpečie? Príde nové. Samota? Časom si privyknem. Toľko myšlienok jej vírilo hlavou. Toľko otázok a žiadna odpoveď. Toľko hnevu nadobudnutého v tak krátkej chvíli sa zdalo byť nemožné až do tejto minúty. Svetlá sa pomaly začali strácať v tme. Cesta sa zužovala. „Výborne. Typické, zamyslím sa a potom hľadaj cestu naspäť. Nepoučiteľná.“ Cez to všetko pokračovala v ceste. Mala v úmysle nájsť nejakú čistinku, odparkovať a zapáliť si. Po chvíli sa spoza hustého porastu stromov vynorila úzka cestička. Bez rozmýšľania zastavila. Vypla motor, svetlá zhasli, ocitla sa sama uprostred lesa. Vystúpila z auta do tmy. Impulzívnosť vybehnutia z bytu si uvedomila, až keď pocítila jemný chladivý vánok, ktorý pohládzal jej takmer nahé telo. „Nebudem už šoférovať. Vyspím sa v aute, veď kto by ma už hľadal. “ Oprela sa o dvere, z vrecka kabáta na zadnom sedadle vybrala Marlborky a jednu si schuti zapálila. Myšlienky sa pomaly usádzali. „Prečo by som mala naďalej znášať také ponižovanie? Nechať sebou manipulovať! Nechápem ako môže niekto tak cieľavedomý ako ja podľahnúť takej osobe. Je hádam jediný, kto je so mnou schopný zaobchádzať ako s obyčajnou bábkou. Čudujem sa, že som sa nechala. Vždy podľahnem.“ Bola taká naštvaná a zároveň taká zarmútená. Uvedomovala si spriaznenosť, ale zároveň nefunkčnosť vzťahu. „Ako je vôbec možné, že sa stretli ľudia s podobnými názormi, ľudia, ktorí si doslova čítajú myšlienky, ktorí si dokončujú vety aj po rokoch odlúčenia a nedokážu spolu fungovať ako celok? Raz chce vyhrať jedna strana, raz druhá. O prirodzenej súťaživosti sa tu nedá hovoriť. Možno sa naše povahy dopĺňajú, ale neumožňujú sa navzájom vlastniť. Ťažko povedať. Jedna vec je jasná. Nech sa stane čokoľvek, nech si nadávame koľko chceme, vždy bude existovať puto. Puto, ktoré sa nepretrhne. Tým som si istá, jediné, čo môjmu rozumu nikdy nebude jasné, sú tieto vyhrotené situácie. Ak sú si dve duše jasne súdené ako je možné, že spolu nedokážu koexistovať, no po čase sa vždy potrebujú?“ Linda prešla od pocitov pasívnej agresivity voči


9

Dominikovi k reálnym faktom v ich prípade. K rozumnému aj keď bolestnému dôvodu na koniec. Nechcela si pripustiť jeho existenciu, ale bol tam. Jasnejší než kedykoľvek predtým. Cesta bola vydláždená faktami, ktoré sa pre ich dobro nedali ignorovať. „V živote sa vyskytnú veci, ktorým od prvého okamihu podľahnete. Vybuduje sa u vás akási posadnutosť. Ale posadnutosť sama o sebe viac škodí ako pomáha, teda vo veľkých dávkach. Tak sa jej musíte vzdať a dopriať si ju len niekedy. Len po čase, keď ste dosť silná na to, aby ste tú trochu bremena zvládli uniesť, kým jej účinok vyprchá. Túžim po jeho prítomnosti, túžim po jeho liečivých slovách a dotykoch. Všetkého však veľa škodí. Je to prípad posadnutosti, ktorú si môžete dopriať len na chvíľku. Slnko sa už pomaly vynára spoza mrakov. Ozaj som strávila rozmýšľaním nad tým, čo som dávno vedela? Aspoň som to vyslovila... teda myslela si to nahlas. Moja hlava a srdce konečne našli kompromis. Hádam to Dominik zvládne.“ Vtom pocítila ostrú bodavú bolesť na prsiach, srdce na chvíľu prestalo biť, rozum sa zastavil, nedýchala... Pocítila známu, hrejivú a zároveň tak vzdialenú emóciu. Sekunda. Zatriasla hlavou a viečka sa jej už začali zatvárať. Ľahla si na zadné sedadlo na pár minút si zdriemnuť... Keď otvorila oči, slnko sa už dotýkalo koženého poťahu v aute a jeden z jeho lúčov Lindu oslepil. Pretrela si oči, trocha napravila vlasy, zahalila svoje polonahé telo a vystúpila z auta. Ulička, do ktorej zašla, nebola ďaleko od diaľnice takže cesta naspäť nebol problém. Priložila si ruku na obočie, aby si mierne zatienila oči pre lepší výhľad a zazrela nejaké auto trčiace z kríkov. Dominik. Nebola rozrušená, nebola ani prekvapená, pretože v tom momente prišla na to, že tá bodavá bolesť v noci bol on. Nastalo medzi nimi spojenie, o ktorom doteraz len premýšľala. Teraz bolo potvrdené. Vystúpil z auta, oprel sa o kapotu a díval sa na Lindu. Dívali sa na seba hodnú chvíľu. Rozhovor bez slov. Neboli potrebné, všetko už bolo povedané. Keď dvihol ruku, aby jej poslednýkrát zamával, urobil netradičné gesto. Miesto toho, aby ruku vrátil naspäť do vrecka, položil si ju na srdce. Linda pochopila. Zodvihla ruku a položila si ju na srdce tiež. „Ako veľa a zároveň tak málo je potrebné k tomu, aby človek pochopil. Niekedy sú slová zbytočné, pretože to, čo zvyčajne býva pravdou, netreba vypustiť do sveta. Necháme si to pre seba. Ostane to v našich mysliach, v našich myšlienkach, v našich srdciach. Vždy spolu a zároveň tak ďaleko. Možno v tom spočíva spriaznenosť. Možno v tom spočíva podstata reálnej empatie. Ktovie. Dôležité je, že to vieme my.“ Dominik sa postavil, nasadol do auta, naštartoval a zanechal za sebou intenzívny pocit neistoty spolu s prachovou clonou piesku. Linda ostala ešte chvíľu stáť, pozorovala okolie, ktoré bolo zrazu celkom nové. Nadýchla sa čerstvého lesného vzduchu, nasadla, naštartovala a vydala sa opačným smerom. Adriána Majerčínová

10


Od začiatku školského roka sa novou mužskou posilou v učiteľskom zbore stal ďalší úspešný absolvent nášho gymnázia, profesor geograe a umenia a kultúry, Juraj Keresteš. Opäť ste sa vrátili do tejto školy, ale teraz v pozícii profesora. Ako vnímate túto zmenu? - Prišiel som zahladiť stopy (smiech). Ako sa vám páči povolanie profesora? - Páči aj nepáči. Je to povolanie, ktoré má niečo do seba. Je to ťažké povolanie, psychicky aj fyzicky náročné. Vzhľadom na to, že sú tu profesori, ktorí učili ešte mňa, mám k tomu povolaniu väčší obdiv. Vedeli ste od začiatku, akým smerom sa chcete vydať? - Čo sa týka štúdia, áno. Chcel som študovaľ matematiku a aj som ju študoval. Kde ste študovali? Na akej vysokej škole? - Na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, odbor: matematika, geograa. Ako vás do kolektívu prijali profesori? - Na jednotku. Vychádzame spolu veľmi dobre. S kým nevychádzam, s tým vybehnem. V ktorej triede sa vám najlepšie učí? - V žiadnej triede sa mi neučí zle. Každá trieda má niečo do seba, preto sa mi v žiadnej triede nečí zle. Ako si spomínate na časy, keď ste ešte vy sedeli v laviciach tejto školy? Aký bol váš najkrajší a najhorší zážitok? - Zlaté časy. Branecký bol najkrajším zážitkom a najhorší nebol. Možno tak ranné vstávanie. Prezradíte nám niečo o sebe? (vek, stav, poprípade deti) - Vek: 27 - Stav: zatiaľ duševne zdravý, slobodný - O deťoch zatiaľ neviem Aké máte koníčky? - Škola, futbal, šport, poker, turistika, príroda. Čo by ste odkázali našim študentom? - ,,Učiť sa, učiť sa, učiť sa.“ Nech sa im darí v škole vo výsledkoch a aby sa v poslednom ročníku správne rozhodli. Akého životného motta sa držíte? - Mám ich veľa, napríklad: ,,Nikdy nebolo tak zle, aby nebolo ešte horšie.“



11

Na slovíčko s p. prof. E. Klapákovou Určite ste si všimli, že chodby našej školy zdobia obrovské žlté koše. Tie tam nie sú len tak pre okrasu, ale preto, že naša je zapojená do environmentálneho projektu EKOCESTA- PROENVIRO. Koordinátorkou tohto projektu je samotná p. profesorka PaedDr. Klapáková, s ktorou sme pripravili rozhovor a poskytla nám bližšie informácie.

Kedy ste prišli s myšlienkou zapojiť školu do projektu EKOCESTA- PROENVIRO? - Ešte cez prázdniny som si pripravila plán koordinátora environmentálnej výchovy. Povzbudená po stretnutí s Dr. Megyesiovou, zástupkyňou ZŠ Sačurov, som si pripravila projekt s názvom ,,EKOCESTA“- PROENVIRO. Všetky ciele vychádzajú z utvorenia pozitívneho prístupu dieťaťa k životnému prostrediu z pohľadu trvalo udržateľného rozvoja. Čo bolo potrebné na jeho rozbehnutie? - Dobre vypracovaný plán aktivít environmentálnej výchovy (ďalej len EV, pozn. redakcie), odhodlanie žiakov (žiačok 3A) a súhlas vedenia. Kde ste sa o ňom dopočuli? - Na internete. Ako ste zatiaľ spokojná s doterajším priebehom EV na našej škole? Čo ste už doposiaľ urobili? - EV málo zasahuje do každodenného života školy. Možno dôvodom je nedostatok času či chabá spolupráca ostatných profesorov. Dúfam, že sa nájde čas, priestor a taktiež chuť nás všetkých naučiť naše deti, že starať sa o životné prostredie, separovať odpad...bude úplne prirodzené. Aktivitu nášho krúžku môžete sledovať na stránke EV. Aké sú vaše plány do budúcna? Čo sa chystáte robiť? - Jedným z plánov je dokončiť projekt a pokračovať v ďalších aktivitách ako je aj napríklad projekt ,,Ekostopa“. Aké zmeny má priniesť tento projekt do života bežného študenta? - Celú činnosť EV na tejto škole budem robiť tak, aby som rozvíjala poznávacie schopnosti v oblasti EV a sociálne zručnosti. Aspoň málom utvárať citový vzťah k najbližšiemu okoliu a aby celé riešenie projektov EV prispelo k pozitívnym emocionálnym zážitkom žiakov, ktorí sa na ňom budú podieľať. ...pripravila redakčná rada

12

04:00 04:15 04:38 04:56 05:17 05:29 05:41 06:01

07:30

07:35 07:55 08:02 08:19 08:34 08:45 09:00

09:15 09:25 10:00 10:15 10:30 11:00 11:15 11:30 12:00 12:30 13:00 13:15 14:00 14:45


To je ešte len toľko hodín? Bože, ako mi urobí ten účes. Zdá sa mi, že prešla celá večnosť. Nezastali mi hodinky? Urobí mi účes dobre? Je nesmierne horúco. Tu sa nedá spať. Nemám teplotu? Ten účes určite dobabre. Chytá ma triaška. Buď sa ochladilo, alebo som chorá. Už len to mi chýbalo. Vezmem si paralen. Nie, radšej ibalgin. Aj minule mi vlasy spadli po slabej hodinke. Začal brechať susedov pes. Susedov pes prestal brechať. Konečne zachrípol, bastard. Rozmýšľam nad zmenou kaderníčky. Mňa porazí! Ten somár pes začal zavýjať. Padlo rozhodnutie – mením kaderníčku. Zavýjanie psa vystriedalo ockovo chrápanie. Prečo práve ja? Otáčam sa na druhý bok, dávam si vatu do uší. Počítam sekundy. Do 07:00 je ich 3 600. Nad kaderníčkou nerozmýšľam, aj tak ju vymením. Jeden, dva, tri, štyri, päť............. Pomóóóc!!!!! Zaspala som. Nervózna skáčem z postele rovno do kuchyne. Vám je úplne jedno, že Vaša dcéra zmešká stužkovú, pozdravujem rodičov. Čo? Čo? Prosím? Hovorte hlasnejšie, prečo každý šepká? Mám toľko povinností. Kozmetička .... Kaderníčka. Vyberám si z uší vatu a sadám k raňajkám. Je to múdre na poslednú chvíľu meniť kaderníčku? Omeleta bola vynikajúca, nemôžem stratiť ani minútku. Ranná hygiena. Prehodnocujem predošlé rozhodnutie o výmene kaderníčky. Ranná hygiena. Ešte prehodnocujem. Ranná hygiena. Stále prehodnocujem. Koniec rannej hygieny. Končím s prehodnocovaním, vraciam sa k pôvodnej. Kedy to mám ísť k nej? 11:30, volá mamka. Pre pána kráľa, veď to je o chvíľku. Dostávam sms od spolužiačky : o 09:30 v Patriote. Tá kaderníčka ma celkom vykoľajila. Máme sa predsa stretnúť v Patriote ohľadom ukladania menoviek rodičov na stoly. Oznamujem ockovi, že mu beriem auto a upaľujem s menovkami. Jakubčinovci, Michalovci, Kalafovci..... Budú sa baviť? Mala som sa ich na to spýtať. Čo už, budú musieť. Vraciam sa domov. Skoro som zabudla. Oci, choď do kvetinárstva, vieš, pri stanici, máme tam objednané kvety, ja všetko stihnúť nemôžem, o chvíľu ma čaká kaderníčka. Ocko odchádza s inštrukciami, mamka pripravuje stuhu pre riaditeľa, zástupkyňu a triedneho. Ja rozmýšľam. Prichádzam na to, že ramienka na šatách je potrebné skrátiť. Mamka, kde si tak dlho? Čo sa toľko hráš s tými stuhami? Stuhy a šaty sú hotové, opakujem si básničku. Sadám do auta- smer kaderníčka. U kaderníčky ma oblieva pot pri pohľade na to množstvo dievčat. Stihne to? Sedím a čakám. Sedím, čakám a opakujem si básničku. Básničku recitujem odzadu. Konečne. Kaderníčka sa snaží zmeniť moje dlhé rovné vlasy na bujné kučery. Darí sa jej to asi tak, ako postaviť papier na stôl nie ležmo, ale stojmo. Zatiaľ si nezúfam. Prvý pokus máme obidve za sebou, kým dôjde k druhému, využijem služby kozmetičky. Kozmetička urobila kus dobrej roboty. So mnou. Naozaj to vie, vytešujem sa v zrkadle.


13

15:00 Druhý pokus s kučerami. 15:30 Prenasleduje ma pocit, že pomôže iba lepidlo extra. 15:50 Rodičia ma vítajú doma ako slávnu modelku. Rada im dávam za pravdu, lichotí mi to, aj keď tie moje bujné kučery....... 16:00 Hygiena. 16:20 Obliekanie. 16:45 Odchod do obradnej siene. 17:00 Rodičia si svoje miesto našli, my študenti usádzame profesorov. 17:10 Začína ociálna časť stužkovej slávnosti, príhovory, recitácia básničky, odovzdávanie stužiek, podpis do kroniky. 18:00 Mohutné Gaudeamus, rodinné foto, presun do Patriotu. 18:45 Slávnostný prípitok. Chvíľka neopatrnosti a polovica pohára je na nových nádherných šatách. 19:00 Večera. 19:30 Profesorský tanec. Mám tu česť vykrúcať triedneho. Je to fešák, tancovanie mu nejde o nič horšie. Skrývam obrovský fľak na šatách. 19:35 Rodičovský tanec. Pozornému ockovmu oku moja kamuáž so šatami neušla. 19:40 Mamka ma sprevádza na toalety. 20:00 Šaty sú v poriadku, môžem sa pripojiť k tancujúcim na parkete. Až na ojedinelé výnimky nesedí nikto. Po mojich kučerách už niet ani chýru, ani slychu. 21:00 Prerušujeme tanečnú zábavu, ktorá je v plnom prúde a servírujeme inú - nacvičený program. Menu pozostávalo z krátkeho folklóru, niekoľkých vtipných scénok, pesničky. Ja som ho ochutila malou rolou v scénke a hrou na autu. Vyzbierali sme aj nejaké drobné na dozvuky. Rodičia boli vcelku štedrí. Zaplatili nám 3-dňový pobyt na jednej z chát na Domaši. Ďakujeme. 22:30 Končí kultúrna vložka. Pokračuje voľná zábava. Je veselo, aj program sa páčil. 24:00 Polnočné ticho. Po krátkej dramatickej pauze začína kronika. Všetky uši sú nabrúsené, zvedavosť je namieste. Vtipnému textu, ktorý charakterizuje každého študenta triedy, sa nevyhne ani náš triedny profesor Mitrík. Myslím, že bol spokojný, naše básničky boli síce trefné, ale zhovievavé. 00:45 Triedny profesor rozbíja džbán, každý z nás si berie kúsok spomienky. 01:00 Došlo aj na malé tortičky v rohu parketu. Každá nesie meno jedného z nás. S milým úsmevom rad za radom nám triedny profesor tieto symbolické bochníčky podáva a praje všetko dobré. Je to dojímavé a som presvedčená, aj úprimné. 01:30 Rodinné foto. Pamiatka na stužkovú slávnosť v Patriote. Otec, mama, ja, pozvanie do rodinného alba neodmietol ani triedny profesor. Som šťastná. 01:50 Zábava frčí ďalej, nikomu sa nechce ísť domov. DJ je super. 02:30 Zábava pokračuje. Na parkete je už trošku viac miesta. Vieme pochopiť rodičov, aj oni nás. 03:30 Končíme. Nie, nie so smútkom. Vysmiati, v povznesenej nálade. Veľký podiel na nej má aj náš triedny profesor, ktorý nás neopustil, zostal s nami až do úplného konca. Ako pravý kapitán lode, ktorá sa aj napriek veľkým či menším búrkam bezpečne doplaví do svojho prístavu. Katarína Michalová

14


O USA sa hovorí ako o krajine neobmedzených možností. Keď mi život ponúkol príležitosť okúsiť prostredníctvom študijného, ex-change pobytu kúsok Ameriky, ani sekundu som neváhala a chytila som sa šance prežiť ,,môj americký sen“. A takto som sa ocitla v zasneženej Montane, tisícky kilometrov od môjho milovaného Slovenska. Rovnako veľké ako moje počiatočné nadšenie bol aj neskorší kultúrny šok z miesta, kde som sa ocitla. Zo síce malého, ale aspoň civilizovaného Vranova som sa dostala na opustenú farmu, vzdialenú asi tak 20 kilometrov od najbližšieho osídlenia - mesta, kde žilo 200 ľudí. Žiadna MHD, žiadne taxíky, žiadne prechádzky do mesta, len nekonečné polia a lúky, na ktorých sa pásli stovky čiernych a ryšavých kráv. Ďalší šok som zažila po príchode do školy- celá moja stredná škola bola totiž veľmi maličká. Navštevovalo ju dokopy len 30 študentov. A z toho sme tri boli len na výmenný pobyt. Avšak neskôr som zistila, že veľkosť školy nie je ani tak nevýhodou, skôr výhodou. Môžem čestne prehlásiť, že za môj polrok tam prežitý som sa spoznala s každým žiakom, učiteľom, kuchárkou, upratovačkou či vodičom školského autobusu, ktorí prekročili prah školy. Do školy som chodila každý deň 5 dní v týždni žltým školským autobusom, ktorý nás každé ráno vyzdvihol pred farmou spolu s mojimi dvoma host sestrami. Chodila som tam celkom rada, lebo som sa tam cítila ako súčasť jednej veľkej rodiny. Taktiež sa mi páčil systém výučby, ktorý bol úplne iný ako ten náš na Slovensku, aj keď som si vybrala takmer rovnaké predmety, ako som mala doma. Bola to škola, kde sa žiaci nemuseli ,,bifľovať“, dennodenne stresovať, či ich náhodou učiteľ nevyvolá, alebo či nedostanú neočakávanú písomku. Tam sa skôr snažili podporovať kreativitu žiaka pomocou tvorby rôznych projektov a prezentácií a hlavne naučiť decká vyjadriť svoj názor. Ďalším pozitívom mojej malinkej americkej školy bol individuálny prístup učiteľov, keďže v ročníku nás bolo 10 žiakov a bežne sme bývali na hodinách tak traja- štyria. Avšak pravdou je aj to, že americkí tínedžeri mali omnoho menší všeobecný prehľad ako my ostatní zahraniční študenti, a to najmä čo sa týka diania mimo Ameriky. Za ten, podľa mňa, vďačím z veľkej časti práve mojej slovenskej škole, pretože mi za 8 rokov dala vedomosti, s ktorými som sa vo svete nestratila. Pol roka zbehlo ako voda a ani som sa nenazdala, a už bolo treba baliť kufre na cestu domov. S hlavou plnou nových zážitkov, dojmov, spomienok a s vedomím, že mi ten môj milý zapadákov bude isto chýbať, som čakala na lietadlo domov a tešila som sa obdobie, ktoré mi práve začínalo.

Jana Macková


15

Hornozemplínska knižnica usporiadala v roku 2010 projekt pod názvom VRANOVSKÉ KNIHODNI. Súčasťou bola organizácia literárnych súťaží a stretnutí so zaujímavými spisovateľmi. Žiaci našej školy sa zúčastnili besedy s autorom, pre niektorých neznámym, Jurajom Červenákom. Prevažnú väčšinu jeho kníh by sme našli v sekcii fantasy. Tento mladý Stredoslovák žijúci v Košiciach sa ako študent zapájal do viacerých literárnych súťaží, vďaka ktorým sa presadil. Jeho prvé literárne diela sa objavujú najskôr v Českej republike, kde sa fantasy literatúre darilo viac. Dnes, keď jeho knihy vychádzajú už aj v slovenčine, má svojich fanúšikov aj doma. Medzi jeho najznámejšie diela patrí cyklus Černokňažník: Krvavý oheň, Radhostov meč, Vládca vlkov a cyklus románov Dobrodružstvá kapitána Báthoryho: Brána Irkally, Strážcovia Varadína. Najbližšie sa môžeme tešiť na tretiu časť spomínaného cyklu románov. Kniha však ešte stále nemá denitívny názov. Všetci zúčastnení tejto besedy sa tak dozvedeli o živote autora a zistili, ako bolo na záver vtipne povedané, že spisovatelia nie sú len starí alebo mŕtvi. Jana Pačutová Ďalšou sprievodnou akciou bol Literárny večer, na ktorom sa vyhodnotili súťaže Vranovský literát a Keby som bol primátorom. Naša škola sa môže popýšiť prvenstvom v tejto súťaži v kategórii poézia, za ktoré vďačíme študentovi 2.D triedy Jánovi Gasperovi. K tomuto úspech mu gratulujeme a pripájame víťaznú prácu:

Keby som bol primátorom, mal by som všetkých pod dozorom, cítil by som sa ako kráľ, nebol by nikto, kto by ma kontroloval. Občas by som podpísal nejaký dokument. Všade by som mal vstup- permanent. Nemám ani maturu, primátorom asi nebudem. Ale je to škoda, bol by som prvý, čo nosí baggy plain. Všetky tie obrazy nosím stále v hlave. Rád sa o ne podelím, vstúpte prosím, ďalej. Ján Gasper

16


Veríte v Boha? Pri otázke tohto typu sa človek zväčša na chvíľku zamyslí, pozastaví a málokedy ju prehliada ako jednu z tých bežných konverzačných fráz typu: Ako sa máš? Kresťanstvo je najrozšírenejším náboženstvom sveta a jeho konfrontácia s rôznymi inými vierovyznaniami sa dnes stáva čoraz citlivejšou témou. Na všetečné a častokrát preludné otázky poskytuje tú najpravdivejšiu odpoveď Biblie. Všežravý charakter tohto sveta však vyžaduje niečo komerčnejšie ako ,,len“ samotné Sväté Písmo. Kniha Chatrč od Williama Paula Younga je vhodnou komerčnou potravou pre nenásytné otázniky spoločnosti. Slovo spisovateľa sa samozrejme nedá prirovnať k slovu Boha, ale ako pomôcka postačí. William Paul Young podáva vo svojom diele Chatrč príbeh svojho dlhoročného priateľa Mackenzieho Allena Phillipsa, resp. bod obratu jeho života. Mack je vyštudovaný teológ a lozof a spolu s manželkou Nan majú päť detí. Najmladšiu Missy uniesli počas rodinného výletu a brutálne zavraždili v štáte Oregon v USA. Mack napriek tomu, že je vyštudovaný kňaz, sa ani po rokoch nedokáže vyrovnať s Missiným odchodom a hnevá sa na Boha, že mu tak veľmi ublížil. Už tu možno pozorovať negatívne pocity prechovávané človekom k Bohu. Či to už pravdivé je, či nie, Mackovi príde list, pozvanie od Boha. Neznámy anonym podpísaný Tato ho volá na víkendové stretnutie s Bohom. Tu je opäť možné sa pozastaviť a zamyslieť sa nad hodnovernosťou celej situácie. Cez to všetko Boh, nech to bol ktokoľvek, necháva pre ľudstvo skrz tejto knihy zaujímavé odkazy a zvlášť jeden významný. Nezáleží na tom, v akého Boha veríte. Či ste kresťan, moslim, hinduista. Ak ste svojím konaním osožný a viete pravdivo a úprimne, že veríte v dobro a aj ho konáte, tak potom je ten váš Boh tým najlepším Bohom. A ktovie, možno sa Boh dokáže zjavovať v mnohých podobách a nakoniec zistíme, že všetci veríme v jedno a to isté. Cieľom tohto výkladu nebol urobiť ani kresťanskú propagandu, ani fanatickú prednášku o Bohu. Ten je všade. Je len na nás, v akej podobe ho objavíme. ,,Ak na niečom záleží, potom záleží na všetkom. Pretože si dôležitý, je dôležité všetko, čo robíš. Zakaždým, keď odpustíš, keď sa načiahneš a dotkneš sa srdca alebo života, zmení sa svet. Každá láskavosť a služba, či už videná alebo nevidená, napĺňa moje zámery a nič už nie je rovnaké ako predtým.“ Kristína Nálešníková


17

Provokácia v literatúre 21.storočia Knižnica je plná kníh. Poézie, prózy, rôznej beletrie, náučných kníh, encyklopédií. Knihy boli odjakživa stelesnením fantázie,hnevu,ale aj lásky, nenávisti a kritiky. Provokácia - výrazy, o ktorých si spoločnosť myslí, že sú nemiestne, ,,vyhecujú“ ľudí k zatrateniu nielen knihy, ale aj autora. Aj počas cenzúry tlače, v čase komunizmu, vznikali rôzne dehonestujúce diela (G. Orwell - 1984), a predsa boli najvyhľadávanejšie. Po tých prahla ľudská zvedavosť. Veď zakázané ovocie chutí najlepšie. S príchodom demokracie sa autori stali slobodnými. Knihy dovtedy zatratené a zapadnuté prachom uzreli svetlo sveta, stali sa čoraz predávanejšími - stali sa bestsellermi. Čo vlastne pokladáme za provokáciu v literatúre? Vulgarizmy? Osočovanie? Výsmech ľudí? Sex? Knihy potláčajúce kresťanskú vieru a Bibliu? Mnohí ľudia týmito knihami opovrhujú, odmietajú spracovať fakty, častokrát si pripustiť pravdu. Netvrdím, že všetky sú pravdivé, ale napísať akýsi vymyslený príbeh je jednoduché, vložiť na papier vlastné myšlienky, prirodzeným talentom ich zoštylizovať a s úsmevom predávať ľuďom. Tí to hltajú, veď sa vidia v príbehu. Cítia osobné nešťastie, partnerské problémy, čoraz viac ich zaujímajú intímne zábavy ľudí, sex. Dá sa to vôbec v dnešnej dobe považovať za provokáciu? Možno áno, istej skupine ľudí, ale realita je taká, že všetkých to zaujíma. Tvrdia, že v živote by niečo také nemiestne, ba priam nechutné nečítali. Ale čo je skryté na sto zámkov v nočnom stolíku? Skutočnú provokáciu ľudia vidia vo viere, ak si nejaký ,,opovážlivec“ dovolí siahnuť na ich myšlienky - na to, ,,čo im je sväté“. Ale práve tieto knihy sa čítajú a píšu najťažšie. Roky sa o nich zbierajú informácie, rôzne štatistiky, autori čakajú s perom v ruke a znudene zívajú, kým sa vedci dohádajú a dohodnú aspoň na jednej z tisíc čisto hypotetických otázok a odpovedí, ktoré sa premieňajú na fakty. Ako hovorí Cicero: ,,Neznalosť ľudí ich privádza k tomu, aby verili.“ Preto by som týmto chcela apelovať na ľudí, čítajte aj literatúru, ktorá je mimo vášho presvedčenia. Múdry človek sa z rôznych kultúr naučí len to najlepšie a presne to isté platí o knihách. Možno nakoniec zistíte, že ste sa celý život mýlili. Vtipné, nie?... Rebeka Lancíková


18

BABYBOOM NA GYMNÁZIU

S bábätkami sa minulý rok na gymnáziu roztrhlo vrece. Nie, nebojte sa, žiadna zo študentiek nebola ,,V TOM“. To len pani profesorky a manželka pána profesora sa rozhodli splniť si materské povinnosti a vymenili cudzie deti za svoje vlastné. Prvé bábätko, síce teraz už asi veľká slečna, je z rodiny Fuňákovej, volá sa Soa. Noemi Mitríková je tiež prvorodeným dieťaťom v rodine. Mužské pokolenie zastupujú dvaja fešáci- Miško Pohlod a Matúš Novikmec. Spýtali sme sa aj za vás, tu sú otázky a odpovede na ne: 1. Kto vyberal meno, mali ste aj iné varianty? 2. Aké zmeny pociťujete v rodinnom živote po narodení dieťaťa? 3.Aké pokroky dosahujete, čo už viete? 4.Kedy plánujete návrat do školy?

Pani prof. M. Fuňáková: 1. Meno sme vyberali spoločne, aj keď „našla“ som ho ja. Hľadali sme meno, ktoré by sa hodilo k nášmu priezvisku. Okrem toho, mojou obľúbenou knihou vždy bola Soina voľba. A iný variant?- Filip. 2. V prvom rade - manžel sa na nočný odpočinok presťahoval do druhej izby. Inak sú to samé pozitívne zmeny, aj keď ma obrali o všetok voľný čas, o možnosť pospať si dlhšie cez víkend, posedenia s kamarátkami, obľúbené CD-čka som vymenila za detské pesničky a čítanie kníh za riekanky. Mám však permanentný, krásne gýčový pocit šťastia :) 3. No, nakoľko má Soa momentálne 9.mesiacov, začína skúšať lozenie, džavoce jedna radosť, veľmi rada počúva básničky a pesničky - najmä od mamy, ale aj tie vymyslené od tatíčka, ktoré jej najradšej šušká do uška ...a vie sa krásne usmievať.


19

Pani prof. V. Novikmecová: 1.Meno Matúš vybrali moji dvaja starší synovia, odôvodňovali to tým, že sú všetci chlapi doma na M., manžel Marián a oni Mariánko a Matejko, tak aj braček bude mať meno na M. a najviac sa im páčilo meno Matúško. 2. Všetko tak zjemnelo, znežnelo, spomalilo sa. Matúško je naše slniečko. 3. Matúško má 7 mesiacov, tak si ochkáme, echkáme, gogáme, gigáme a vydávame podobné zvuky, ktorým sa tešíme a keďže sme objavili ručičky a nožičky, skúšame, čo všetko s nimi dokážeme. 4. To sa nedá dnes povedať, všetko ukáže čas.

Pán prof. M. Mitrík: 1. Alternatívy k menu boli dve - Noemi Veronika a Noemi Viktória. 2. Ako sa zmenil môj rodinný život - zásadne a kompletne, z gruntu, od piky, totálne a všelijako tomuto podobne. Svet sa prestal točiť okolo nás a my sme sa začali točiť okolo „nášho sveta“. 3. Noeminka robí pokroky adekvátne svojmu veku, ale myslím, že pokroky robíme aj my, napr. stále sa zlepšujeme v počte nočných vstávaní, učíme sa porozumieť novému jazyku, zrýchľujeme svoje reakcie a rozvíjame svoju fantáziu pri vymýšľaní zábaviek pre naše temperamentné „perpetuum mobile“ :-) ...pripravila redakčná rada

20



21

BLESKOVKY

V dňoch 20.-22.9. 2010 sa študenti 2. ročníka, tretiaci a septimáni zúčastnili v Ždiari ,,povinných kurzov“. Traja študenti 4. ročníka- Lukáš Krištan (IV.B), Dominika Ďurišková (IV.C) a Marek Kľučár (IV.D) zvíťazili v súťaži 10 Naj, ktorú vyhlásil Prešovský samosprávny kraj. Ich powerpointová prezentácia získala 23 838 hlasov. Blahoželáme! 6.12.2010 sa uskutočnila Mikulášska burza pod záštitou UNICEF-u. Študenti si mohli zakúpiť vlastnoručne upečené perníky a mufny a tým prispieť na vzdelanie detí v rozvojových krajinách Afriky. V predvianočnom čase sa naši športovci prezentovali na basketbalovom a stolnotenisovom turnaji, víťazmi sa stali žiaci oktávy. Stolnotenisový turnaj vyhrali študenti Marcela Petríková (II.C) a Ján Kupa(III.B). Súťaž o najkrajšiu vianočnú výzdobu vyhrali prekvapujúco všetky ,,Áčky“- I.A, II.A a III.A. Blahoželáme! 17.1.2011 sa celá škola zúčastnila divadelného predstavenia Mária Antoinetta v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Chrípkové prázdniny nás ani tento rok neminuli. Doma sme si ,,povinne“ poležali a oddýchli od 3.-10. februára 2011. Od 15.-18.2.2011 sa v našej telocvični odohrali basketbalové zápasy obvodových kôl žiakov SŠ. Z víťazstva sa tešili chlapci, dievčatá obsadili 2. miesto za víťaznou Obchodnou akadémiou. Hurá! Prváci sa dočkali svojej prvej spoločnej akcie- lyžiarskeho výcviku, do Ždiaru odišli v dvoch turnusoch (od 7.3. a 14.3. 2011 pod dohľadom našich telocvikárov a niektorých ,,lyžovaniavediacich“ profesorov).


22

Imatrikulačný večierok... ...očami prvákov... Kde bolo, tam bolo, bolo a ešte aj je Gymnázium Dr. C. Daxnera vo Vranove nad Topľou. Kraľuje tam múdry kráľ, ktorého všetci voláme pán riaditeľ. A on, keďže má nás poddaných- študentov rád, aj tohto roku poveril svojich radcov- študentov 3. ročníka, aby pre nás pripravili imatrikulačný večierok. No a ako to už pred takým večierkom chodí, všetci sme mali plné hlavy toho, ako sa vyparádime. Síce sme nemali šaty s vlečkou, no stačili nám „retro“ nohavice či sukne a na ples nás nepriviezli koče so záprahom, ale len obyčajné autobusy MHD-ečky, všetci sme sa cítili priam kráľovsky. Veď sme mali aj prečo. Zo začiatku nás ale premohol akýsi strach. No po ociálnej časti, keď nás „korunovali za riadnych študentov gympľa“ a po zápise do knihy kúzel, sa začala ozajstná zábava. Tŕpli sme hlavne pri tom, koho vyberú do súťaží. Škodoradostné úsmevy hovorili za všetko. Pobavili nás súťaže ako miešanie nie celkom bielych bielok, lúhovanie čaju či kŕmenie so zaviazanými očami. Po vtipných scénkach a tančeku z Pomády sa začala voľná retro tancovačka. Poriadne sme sa vybláznili a vytancovali až do polnoci (presnejšie do 22. hodiny). Úplne vyčerpaní sme sa pobrali na parkovisko limuzín- na stanicu a išli sme domov. Na náš UCHAĽÁK budeme isto dlho a radi spomínať. Týmto sa chcem za celý 1.ročník poďakovať vedeniu a tretiakom za uskutočnenie takého krásneho zážitku. Ďakujeme! Dominika Popaďáková


23

...očami tretiakov...

Stať sa prvákom na strednej škole nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. A už vôbec nie na našom gymnáziu. To, že prváci chodia pravidelne do školy neznamená, že sú riadnymi študentmi. Stávajú sa nimi až vtedy, keď ich my, starší študenti, prijmeme medzi seba. A to sa stane po absolvovaní „Uchaľáku“. Každý rok sa na našom gymnáziu uskutočňuje IMATRIKULÁCIA inak povedané resp. napísané UCHAĽÁK. My, tretiaci, sme si boli už od septembra vedomí, že čo nevidieť, príde ten deň „I“ a tak ho bolo potrebné naplánovať. Pekne sme si podelili úlohy a privítali nápad urobiť netradičný tematický UCHAĽÁK: Asi najlepšou a najbližšou témou nielen pre nás študentov, ale aj profesorov bol retro štýl. 3.D sa postarala o akúsi premenu našej jedálne na obraz typickej scény z Pomády, kde samozrejme nemohol chýbať ani červený Cadillac. Farby, rozkošné mašličky, farebné čelenky, doplnky, neodmysliteľné bodkované šaty a dych vyrážajúce účesy charakterizovali toto retro obdobie. A bol tu 16. november. Bezpečnosť a komfort zaobstarali 3.E, o coolový program sa postarala 3.C a neporiadok, čo po nás ostal, mala „zneškodniť“ 3.B . O hladné a smädné brušká sa postarala 3.A. Žemle si každý pochvaľoval. Hity 50.-80. rokov nám púšťal DJ PINKI. Naše „mladé uchá“ prišli vyparádení v trendy oblečení. Pridali sa k nim aj naši profesori. Pohľad na tanečný parket nezobrazoval bežný uponáhľaný život, ale akúsi radosť a pohodu. Uchaľák slávnostne otvoril náš pán riaditeľ, ktorý privítal aj „krstných“ rodičov- triednych profákov prváckych tried. Tí svojim zverencom rozdali diplomy s oprávneným zápisom do zoznamu riadnych študentov. Každý sa zapísal do kroniky. Retro nahodení účinkujúci v programe sa postarali o skvelú zábavu- či už to nemilosrdnými súťažiami alebo scénkami typu Talentmánia, v ktorej vystúpila nezabudnuteľná brušná tanečnica, či scénka Ženy dvoch svetov, ktoré sa stretli na zastávke. Potom nasledovala skvelá tancovačka, ktorá trvala do 22 hodiny. Na svoje si tu prišli ľudovkári, diskokráli, ale aj nadšenci Hriešneho tanca či Pomády. Naše „UCHÁ“ si imatrikulačný večierok užívali naplno. Vyjadrili to svojím potleskom, pochvalným slovom, úsmevom na tvári a zabávaním sa. My, tretiacke dušičky, sme odchádzali z imatrikulácie nadmieru spokojní. Za všetkých tretiakov môžem povedať, že sme si tento UCHAĽÁK fakt poriadne užili. Ohromnú atmosféru si budeme určite všetci pamätať. Teraz, keď je po imatrikulácii, prváci už môžu bezpečne chodiť po chodbách našej školy a tešiť sa, že majú všetko za sebou. Želáme im teda veľa šťastia a sily prekonať všetko s úsmevom na tvári! Už len 4 roky, milí prváci. Veronika Popaďáková

24


Kurz na ochranu života a zdravia Každoročne sa naši tretiaci zúčastňujú Kurzu ochrany života a zdravia, hovorovo známeho ako branecký výcvik. Ani tento rok to nebolo inak. Študenti sa mohli rozhodnúť, či chceli stráviť tento trojdňový výcvik vo vysokohorskom prostredí obce Ždiar, alebo sa ho zúčastniť dochádzkovou formou. Tváre plné nadšenia, atmosféra dýchala očakávaním. Ani neviem ako a trojhodinová cesta nám pri dobrej nálade ubehla veľmi rýchlo. S rozšírenými zreničkami sme sledovali výhľad, ktorý sa nám naskytol ešte pred Ždiarom. Aj keď niektorí z nás toto prostredie dôverne poznali ešte z lyžiarskeho výcviku, pre mnohých to bolo nové prostredie. Zaspomínali sme a tešili sa na nové, krajšie zážitky. Prvý deň sme sa vybrali na prechádzku. Pomalým krokom sme sa vybrali najprv na Strednicu, potom na Spišskú Maguru. Les, pohyb, svieži vzduch a priatelia boli tou najlepšou kombináciou. V prvý večer nás čakal program, ktorý si pripravili 3.A a 3.C. Druhý deň nás čakala túra. Lanovkou sme sa vyviezli pod Lomnický štít. Cesta nahor bola očarujúca, ako by sme sa vynášali do neba. To nie je iba metafora, my sme boli skutočne v oblakoch. Krásne počasie nám prialo a nás výhľad na tatranskú krajinu očaril. Svieži vzduch, „Lomničák“ nad nami, slnko nám svietilo do tvárí. Súčasťou tejto túry bola aj exkurzia na meteorologickej stanici, kde sme sa dozvedeli zaujímavé fakty a oboznámili sa s technikou, ktorú využívajú napríklad pri určovaní počasia na dlhšiu dobu. Po prednáške sme sa pešo vybrali na Skalnaté pleso, k vodopádom Skok a nakoniec na Hrebienok, odkiaľ sme sa opäť zviezli lanovkou. Večer nás opäť čakal program, tentokrát tried 3.E a septimy. Posledný deň ráno, keď sme vedeli, že času je málo, snažili sme sa využiť ho naplno. Rozhodli sme sa pre krásne prostredie Ždiaru a využili ihriská na futbal, volejbal, ale aj streľbu zo vzduchovky. Popoludní sme zbalení čakali na príchod autobusov. A zrazu sme si uvedomili, že je čas vrátiť sa domov. Naše srdiečka však neboli smutné, ani sklamané. Naopak. Odnášali sme si plný batoh zážitkov takých jedinečných, aké možno zažiť len so skutočne dobrými ľuďmi, tak spolužiakmi ako profesormi.

Michaela Barnová

Časopis študentov Gymnázia, ul. Dr. Daxnera vo Vranove n.t. ČÍSLO FEBRUÁR

Recommend Documents