* Acta historica neosoliensia 11/2008.
Anna Kováčová
Časopis Budapeštiansky Slovák ako šíriteľ slovenskej kultúry a litery Štúdia predstavuje dvojmesačník Budapeštiansky Slovák, ktorý vychádza v hlavnom meste Maďarska a má významnú úlohu v procese sprostredkovania kultúry z rôznych aspektov. Dozvedáme sa z neho, aký je vzťah medzi menšinovým periodikom a individuálnym životom ľudí, akú rolu zohráva časopis v danej mikrospoločnosti, kde a ako prebieha sprostredkúvanie slovenskej kultúry a litery. Úvod Vznik časopisu Budapeštiansky Slovák v dejinách kultúry Slovákov nebol v hlavnom meste vtedajšieho Uhorska ojedinelým prípadom bez predchádzajúcich udalostí. Pešť-Budín, a od roku 1873 Budapešť, bol hlavne od druhej polovice 19. storočia politickým a kultúrnym centrom Uhorska. Vydávanie denníkov a časopisov v jazykoch menšín malo v hlavnom meste dlhoročnú tradíciu. Kým v období dualizmu v Turčianskom Sv. Martine vychádzalo 33 slovenských periodík, v Bratislave 191, v hlavnom meste žijúca slovenská inteligencia vydávala 68 nepravidelne vychádzajúcich tlačových orgánov v slovenčine. V rokoch 1900 – 1918 Slováci, ktorí sa natrvalo usadili v Pešti, alebo tam išli za prácou na neurčitý čas, mohli vziať do rúk 17 novín písaných v slovenskom jazyku. Ani v období monarchie, dokonca ani neskôr ani jedno zo slovenských periodík nebolo písane vyslovene len pre Slovákov v Budapešti. Napriek tomu, že niekoľko desiatok tisíc príslušníkov slovenskej komunity v Pešti by určite bolo nielen potešilo čítanie článkov o sebe, ale mohli sa bezprostredne informovať o udalostiach, ktoré sa týkali ich života. Treba však dodať, že medzi správami slovenských novín vychádzajúcich v Pešti, dokonca aj novín, ktoré boli obľúbené v Bratislave alebo v iných mestách severného Uhorska, vždy sa objavili aj také, ktoré sa krátko zmienili o programoch spolkov slovenskej menšiny v hlavnom meste. Dozvedeli sa napr. o návštevách významných slovenských, resp. českých osobností na pôde hlavného mesta (politikov, spisovateľov, poslancov) alebo o divadelných predstaveniach mladých ochotníkov.
1
Käfer, István: Dona nobis pacem. Magyar-szlovák kérdések. PPKE, Piliscsaba, 2005. s. 302., Käfer, István: A miénk és az övék. Magvető Kiadó, Budapest, 1991. s. 192.
Dvojjazyčný časopis Slovenskej samosprávy Budapešti už dvanásty rok slúži nielen kultúrnym stykom obyvateľstva slovenskej národnosti v jednotlivých obvodoch Budapešti a na sprostredkovanie slovenskej kultúry, ale svojím obsahom napomáha aj posilnenie národnej identity menšinového prostredia v hlavnom meste, zachovanie a sprostredkúvanie jeho kultúrnych tradícií. Redaktori sa usilujú sprostredkovať aktuálne informácie týkajúce sa budapeštianskych
Slovákov.
Udržiavajú
kontakty
medzi
jednotlivými
slovenskými
samosprávami hlavného mesta a nie na poslednom mieste privykajú čitateľov na čítanie článkov v materinskom jazyku. Majú za cieľ prehľadne a aktuálne informovať čitateľskú verejnosť o politickej, ale v prvom rade o spoločenskej a kultúrnej situácii na pôde slovenskej Budapešti. Druhé desaťročie vydávaný Budapeštiansky Slovák svojou náplňou a obsahom v plnej miere vyhovuje týmto požiadavkám a umožňuje v prehľadnej forme informovať čitateľov o celkovom dianí medzi Slovákmi žijúcimi v hlavnom meste Maďarska. Pravidelne podáva informácie o živote, činnosti, vzťahoch, dôležitých osobnostiach slovenskej menšiny nielen užšej, ale aj širšej verejnosti. Je to aj preto, lebo najdôležitejšie, resp. zaujímavejšie články a správy sú prístupné v skrátenej forme aj v maďarskom jazyku.
Cieľ založenia časopisu Zámer vydávania regionálno-mestského časopisu Budapeštiansky Slovák je úplne iný, než v prípade doteraz vydávaných periodík v slovenčine, a to aj týždenníka Slovákov v Maďarsku Ľudových novín, pretože pokiaľ ide o jeho obsah, časopis oslovuje menšiu skupinu obyvateľov a podáva správy o menšej komunite. Takto vyše tisícové slovenské obyvateľstvo v hlavnom meste sa viac zaujíma o čítanie článkov, ktoré sú mu citovo bližšie. Významná časť príspevkov podáva informácie vyslovene o udalostiach, programoch, organizovaných aktívnejšími Slovákmi v hlavnom meste, ale nájdeme v ňom aj kratšie články, ktoré sa venujú rozboru národnostnej politiky, kultúry a náboženského života. Redaktori, resp. kolektív redakcie časopisu Budapeštiansky Slovák, ktorý bol založený Slovenskou samosprávou Budapešti (SSB), vytvorenej v roku 1996, nemali ľahkú úlohu pri vytváraní profilu časopisu a v stanovení si priorít. V úvodných slovách prvého čísla časopisu v septembri roku 1996 zodpovedná redaktorka Budapeštianskeho Slováka Zuzana Hollósyová vo svojom pozdrave zdôraznila: „Cieľom nášho časopisu je oboznamovať vás s bohatou minulosťou našich tunajších rodákov a priblížiť vám súčasný život Slovákov.”2 Hlavná redaktorka Ildika Fúziková v úvode zdôraznila, že Slovenská samospráva Budapešti chce byť 2
Budapeštiansky Slovák, r. I. č. 1. 1996. s. 1.
vydávaním vlastného časopisu fórom budapeštianskych Slovákov. A skutočne, časopis sa stal orgánom a kronikou Slovákov v hlavnom meste. Silné inštitucionálne zázemie dvojmesačníka, SSB, síce nie bez problémov, ale priebežne sa snaží o zabezpečenie pravidelného vydávania časopisu Budapeštiansky Slovák. Je pravda, že Budapeštiansky Slovák spočiatku vydávali v 3 000 exemplároch, v súčasnosti sa však – následkom nedostatku finančných prostriedkov – vydáva iba tretina tohto nákladu. Budapeštiansky Slovák sa pripravuje predovšetkým pre dospelých čitateľov, ale obracia sa na celú menšinu Slovákov v hlavnom meste, v prvom rade na tých 1513 slovenských obyvateľov, ktorí sa podľa oficiálnych štatistík v roku 2001 hlásili za príslušníka slovenskej národnosti, resp. uviedli ako materinský jazyk slovenský.3 Podáva správy o pestrých programoch, o rôznorodej činnosti slovenskej komunity hlavného mesta, v rámci toho stručne hodnotí príslušné udalosti. Poskytuje informácie o činnosti jednotlivých obvodných slovenských samospráv, prezentuje jednotlivé skupiny, kde a akým spôsobom si pestujú svoje tradície a v akej podobe sa uskutočňuje oživenie kultúrnej a národnej identity. Časopis si po začiatočných ťažkostiach postupne vytvoril profil a určil, akým spôsobom sa má na čo sústreďovať. Od začiatku vydávania Budapeštianskeho Slováka sa jeho redigovaniu venovali štyria redaktori. Boli medzi nimi novinár, básnik a spisovateľ. V roku 2003 bola za šéfredaktorku
časopisu
vymenovaná
Alžbeta
Hollerová-Račková
(ukončila
odbor
žurnalistiky). Redaktorka si jednotlivé príspevky vyberá, zoskupuje a plánuje do stálych rubrík, pričom maximálne zohľadňuje formát a rozsah časopisu. Počas dlhých rokov sa časopis nielen z obsahového, ale aj z formálneho hľadiska sa výrazne zmenil a rozvinul. Periodikum dovtedy vychádzajúce výlučne na čierno-bielych hárkoch bolo rozšírené v roku 1998 o farebné strany. Okrem toho, že na titulnej a poslednej strane sú farebné fotografie, celý časopis je od roku 2000 tlačený na kvalitnejšom papieri. Dejiská sprostredkovania kultúry a udržiavania stykov V transformácii kultúry a jej sprostredkovaní má určený kolektív významnú úlohu. Slovenská menšina predstavuje typickú spoločenskú vrstvu v kultúrnom živote hlavného mesta. Sprostredkovanie kultúry a formy kultúrnych stykov aj v prípade opísanej skupiny je rôznorodé. Na to, aby jedna kultúra zostala aktívnou, pretrvala, prípadne sa aj zmenila, je
3
Központi Statisztikai Hivatal, Népszámlálás 2001, 4. Nemzetiségi kötődés. 5. sz. melléklet. In: Mayer Éva (szerk.): Kisebbségek Magyarországon. 2002-2003. Nemzeti és Etnikai Kisebbségi Hivatal. Budapest, 2004. Szabová, Orsolya: Dvojitá identita budapeštianskych Slovákov. In.: Kultúra, jazyk a historia Slovákov v Madarsku. Békešská Čaba, 2006. s. 83.
potrebné, aby mala kolektívne zázemie.4 Zachovanie, prezentovanie a transformáciu kultúry tohto zázemia môžeme úspešne sledovať prostredníctvom časopisu Budapeštiansky Slovák. Najdôležitejším programom tohto tlačového orgánu popri poskytovaní informácií je v každom prípade sprostredkovanie slovenskej kultúry a tradícií. Výskumy Orsolye Szabovej v kruhu Slovákov v Maďarsku o dvojjazyčnosti a identite, v ktorej porovnávala a analyzovala výsledky sčítania ľudu v roku 1980 a 2001, jednoznačne ukázali, že väčšina Slovákov sa viaže k hodnotám a tradíciám slovenskej národnostnej kultúry.5 Túto kategóriu označilo o 35 % Slovákov viac, čím predbehla číselné údaje kategórií národnostná väzba a materinský jazyk. Preto je určujúce, že v prípade národnostných kolektívov úcta a odovzdávanie kultúrnych hodnôt a tradícií zohrávajú v posledných rokoch v slovenskom menšinovom prostredí väčšiu rolu. Slovenská samospráva Budapešti sa od svojho založenia usiluje na jednej strane spojiť a mobilizovať Slovákov žijúcich v hlavnom meste, na druhej strane zase vo významnej miere vytvárať a formovať spoločenské styky, väzby a kultúrne kontakty. So svojimi programami venovanými zachovávaniu tradícií, s kultúrnou činnosťou a prezentáciou slovenskej kultúry z viacerých hľadísk sa snaží o formovanie kultúrnej identity slovenskej spoločnosti aj na miestnej úrovni. Najvýznamnejšou rubrikou časopisu, vydávanom v rozsahu 16 strán, je však kultúra. Redaktori preferovali predovšetkým túto rubriku, pravdepodobne preto, lebo činnosť samospráv sa prejavuje v najväčšej miere v oblasti kultúry. Redaktori pokladali za dôležité uverejnenie básní a noviel začínajúcich alebo už roky úspešne publikujúcich slovenských autorov v Maďarsku. Pritom podávali informácie o výstave fotografií,
literárnych
večierkoch,
vystúpeniach
spevokolu
alebo
o predstaveniach
slovenského divadla Vertigo, ktoré pôsobí pri Celoštátnej slovenskej samospráve už 10 rokov. (Stretnutie s našimi literátmi, č. 4, 1997, Slovenský hudobno-literárny večierok, č. 3, 2001, Fuhl Imre fotókiállítása az Aranytízben, 2004, 5, Azyl v Klube umelcov Fészek, č. 6, 2004 a pod.). Dôležitou formou posilnenia identity je výskum lokálnej histórie. Na stránkach časopisu sa objavili príspevky nielen výskumníkov slovenského pôvodu, ale aj články z oblasti histórie slovenskej kultúry z pier maďarských historikov a literárnych vedcov (Csaba Gy. Kiss, Iván Halász, Štefan Käfer, Anna Kováčová: Pest-Buda mint szlovák szellemi központ (1859 – 1868) – Pešť a Budín ako duchovné strediská Slovákov), č. 1, 1999, Pešť4
O vztahu spoločenstva a kultúry pozri: Divičanová, Anna: Jazyk, kultúra, spoločenstvo. Etnokultúrne zmeny na slovenských jazykových ostrovoch v Madarsku., Békešská Čaba-Budapešť, 1999. s. 254-257. 5
Szabová, Orsolya: Problém dvojjazyčnosti a dvojitej identity Slovákov v Madarsku v zrkadle štatistických údajov. In.: Slovenčina v mešinovom prostredí. Materiály medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Madarsku. Békešská Čaba, 2004. s. 402.
Budín – Budapešť, Význam hlavného mesta v kultúre Slovákov, č. 4 - 5, 1998, Na Lutherovom dvore. Z histórie slovenského evanjelického kostola na Rákocziho triede, č. 1, 2 3, 4, 1999, Slávni budapeštianski Slováci, č. 2, 2001, Peštianski Slováci v zrkadle maďarských dobových periodík, č. 1, 2006, Slovenskí rodáci na peštianskej univerzite, č. 1 – 2, 1998, Možnosti kariéry pre Slovákov v Budapešti počas dualizmu, č. 1, 1999). Portrét o významnej osobnosti slovenského pôvodu, resp. prezentácia jej tvorby, predstavenie kultúrneho dedičstva Slovákov v Pešť-Budíne popri výskumníkoch nie v jednom prípade inšpirovalo redaktora, predstaviteľa samosprávy alebo čitateľa k tomu, aby sa aj on sám stal amatérskym bádateľom a aby sa snažil vypátrať a predstaviť minulosť a súčasnosť svojho prostredia, resp. vedca, spisovateľa, umelca slovenského pôvodu, ktorý kedysi žil v jeho obvode. Takto sme objavili, že majster Jozef Pozdech (1811 – 1878), známy zvonár, ktorý tu žil v druhej polovici 19. storočia, bol dvakrát vyznamenaný Radom Františka Jozefa. Nielen že podporoval vydávanie Slovenských novín, ale v roku 1871 bol aj predsedom tunajšieho Slovenského spevokolu. Ale mohli by sme sa zmieniť aj o rodine sochárov Dunajských, ktorej členovia obohatili kultúrne dedičstvo hlavného mesta mnohými umeleckými dielami, vyrezávanými oltármi, náhrobníkmi a portrétmi významných činiteľov. Mohli sme sa dočítať, že sme sa mali možnosť kochať sochami Jozefa Damka (1872 – 1955) v Národnej galérii. Profesor matematiky na univerzite v Pešti a vo Viedni, rodák zo Spiša, Jozef Maximilián Petzval (1807 – 1891), sa ako vedec vyznačoval výskumami na poli optiky. Žil v XI. obvode Budapešti, na ulici, ktorá je dnes už pomenovaná po ňom. Podľa môjho názoru práve na tomto poli vzdelávania, šírenia kultúry a, samozrejme, posilňovania kultúrnej a národnej identity má prezentovaný Budapeštiansky Slovák veľmi veľkú úlohu. Navyše odhaľovanie, resp. predstavovanie a odovzdávanie hodnôt takýmto spôsobom sa uskutočňuje na väčšom priestore, pred širším obecenstvom na celom území hlavného mesta. Poznatky z kultúry a dejín Slovákov v Budapešti sa tak stávajú súčasťou poznatkov z dejín kultúry hlavného mesta a právom sa začleňujú do bohatej kultúry Budapešti, do spoločného dedičstva a spoločnej minulosti. Chcela by som poznamenať, že popri populárno-vedeckých príspevkov o kultúrnom a spolkovom živote budapeštianskych Slovákov alebo článkov k výročiam Slovákov v Budapešti v minulosti mali by sme častejšie čítať niečo aj o umelcoch a vedcoch slovenského pôvodu alebo o Slovákoch, ktorí sa vo verejnom živote angažujú za slovenskú národnosť, pôsobiacich v súčasnosti. Mohol by sa pripraviť portrét, resp. rozhovor s riaditeľom
Slovenského
inštitútu
Budapešti
s
Milanom
Kurucom,
s viacnásobne
vyznamenanou etnografkou, univerzitnou profesorkou a vedeckou pracovníčkou Annou
Divičanovou, ktorá pochádza zo Slovenského Komlóša, ale žije a tvorí v Budapešti. Určite zaujímavým portrétom by mohol byť rozhovor s mladou a veľmi talentovanou flautistkou Beátou Šutinskou. Doteraz časopis predstavil našich básnikov, ktorí publikujú prevažne v slovenčine: Evu Fábiánovú (č. 6, 2004), Alexandra Kormoša (č. 3, 2001) a Pavla Samuela (č. 1, 2001), ale v dvoch prípadoch bol uverejnený rozsiahlejší rozhovor s lekármi slovenského pôvodu, s gynekológom J. Zsolnaiom a chirurgom M. Trkalom (č. 2 – 3, 1999, č. 16, 2, 1998.) a jeden kratší s operným spevákom Jurajom Melišom. Na nich je právom hrdá slovenská komunita Dejiskami spoločenských stykov tejto menšiny Slovákov sú predovšetkým slovenská samospráva hlavného mesta Budapešti a slovenské samosprávy jednotlivých obvodov. Mimo priestorov samospráv sú častou príležitosťou súťaže a vystúpenia, kladenia vencov a odhalenia pamätných tabúľ, výlety doma a v zahraničí, prezentácia veľkonočných a vianočných tradícií. Všetky tieto programy dokazujú, že Slováci hlavného mesta sa vyskytujú na rôznych miestach, dostali sa do Novohradu a na Dabaš, na Vyšehrad a do Békešskej Čaby, na výstavy a výlety. Tieto príležitosti umožňujú, aby členovia jednotlivých slovenských samospráv spoznali umeleckú a ľudovú kultúru slovenskej minulosti. Aby sa objavili všetky tie materiálne a duchovné hodnoty prezentované v súčasnosti, ktoré vytvorili Slováci v minulosti. Takto sa formuje aj súčasná slovenská minoritná spoločnosť, posilňuje sa v nich pocit spolupatričnosti a slovenská identita. Popritom, samozrejme, počúvajú a cvičia sa v slovenčine, zdokonaľujú sa v materinskom jazyku. V pestrom kalendári samospráv ďalej možno nájsť recitačné súťaže, prehliadku ľudových piesní, literárne pásmo s hudobným sprievodom pre žiakov základných škôl, zaujímavé programy pre dôchodcov a rôzne ďalšie podujatia, prednášky, porady. V súčasnosti je už tradíciou fašiangový bál, slovenské Vianoce alebo podujatie Deň budapeštianskych Slovákov. V rámci tejto subkultúry stretneme početné príklady prezentácie, sprostredkovania, resp. zachovávania ľudovej kultúry. Mohla by som spomenúť napr. „Tvorivú dielňu“, kde sa z iniciatívy farára slovenského evanjelického zboru na Rákocziho triede žiaci oboznámili so slovenskými veľkonočnými tradíciami a naučili sa robiť „korbáčiky“ v priestoroch Slovenského inštitútu Budapešti so sprievodom slovenských ľudových piesní v podaní slovenského spevokolu Ozvena. Vystúpenia pred širším obecenstvom – myslím tu na spevokol a folklórny súbor – sú zároveň možnosťou nadviazania kontaktov so širším prostredím. Priamo alebo nepriamo sú tieto programy prostriedkom aj proti globalizácii sveta.
Časopis, ktorý sa snaží informovať svojich čitateľov o všetkých udalostiach občanov slovenského pôvodu v Budapešti, ako aj o hodnotných spoločenských a kultúrnych podujatiach na rôznych dejiskách, pôsobí bezprostredne nielen na určitú skupinu, ale aj na jedincov, na ich každodenný život, ktorý sa – po výbere z pestrej ponuky slovenských programov v meste – tiež zmení. Objaví sa možnosť tráviť voľný čas užitočnejšie a pestrejšie medzi „svojimi“, praktizujúc materinský jazyk, zachovávajúc tradície, posilní sa ich povedomie, jazyková a kultúrna väzba smerom k skupine a k jej jednotlivým členom. Formálna stránka a grafická úprava časopisu Dvojmesačník začal vychádzať v čierno-bielom stvárnení na dvanástich stranách, od 5. čísla v roku 1997 už väčšinou na 16 stranách vo formáte A/4. Záhlavie dvojmesačníka Budapeštiansky Slovák obsahuje názov novín, ročník, mesiac a rok vydania. Redakcia si, pravdepodobne, úmyselne zvolila modrú farbu pre titul novín, čo v podstate symbolizuje farby Slovenska. (V štátnej vlajke a v štátnom znaku okrem bielej a červenej farby figuruje aj modrá farba.) IV. ročník časopisu mal už prvú a poslednú stranu tlačenú farebne, od roku 2000 sú už prvé a posledné dve farebné strany tlačené na vysokokvalitnom papieri, čo robí noviny
nielen
príťažlivejšími,
ale
aj
výraznejšími.
Farebná
kriedová
obálka
s
veľkoformátovou fotkou nejakej významnejšej osobnosti peštianskeho spoločenského a kultúrneho života (členovia Budapeštianskej slovenskej samosprávy, básnik Gregor Papuček, bývalý predseda Zväzu Slovákov v Maďarsku Juraj Bielik, členovia speváckeho zboru Ozvena alebo žánrové zábery vianočného alebo fašiangového programu atď.) alebo aj snímka z nejakého aktuálneho a významnejšieho podujatia hneď upútajú pozornosť čitateľa. Takto koncipovaná obálka si však vyžaduje väčšiu náročnosť na výber fotografie a jej výtvarnú úroveň. Pri fotke sa často nájde i báseň od niektorého slovenského básnika v Maďarsku a tiež obsah časopisu. Na poslednej stránke nájdeme fotky z rôznych kultúrnych programov, zábery z nejakého výletu, podujatia, zo stretnutia, ktoré vhodne dokumentujú akcie a podujatia budapeštianskej slovenskej komunity. Zvnútra prvej a poslednej strany sa môžeme stretnúť s bohatým farebným fotografickým materiálom a textom, ktorý nielen informuje a ilustruje, ale aj dopĺňa a ešte lepšie zdôrazňuje články nachádzajúce sa v danom čísle. Môžeme spomenúť napríklad fotky slovenského speváckeho zboru Ozvena, z výletu Klubu dôchodcov, spolku, z letných programov peštianskych slovenských samospráv, zo slávnostného otvorenia Klobásového festivalu v Békešskej Čabe, po stopách J. Palárika a ďalšie. Pri fotkách sú uvedené názvy a ich autori. Ale stretneme sa aj s takými fotkami, ktoré iba ilustrujú text,
v tomto prípade chýba názov, ale niekedy nie je uvedené ani to (aj keď je to známa osobnosť medzi Slovákmi), kto je na fotke (pozri č. 3, 2005, č. 5, 2006). V celých novinách je písanie titulkov, z hľadiska typu písma i vyčlenenia v texte, zjednotené. Modrá farba v kurzíve písaných titulov prispeje k rýchlejšej orientácii a hneď upúta pozornosť čitateľa na jednotlivé témy. K väčšej prehľadnosti textu v časopise prispieva aj členenie do troch stĺpcov a k tomu ešte rozdelenie stĺpcov modrou čiarou. Obsahová stránka novín a tematické zameranie O tematickom zameraní časopisu hneď v
prvom čísle informovala predsedníčka
Budapeštianskej slovenskej samosprávy Z. Hollosyová a hlavná redaktorka I. Fuziková v úvodníku, keď vyzdvihla, že „prvoradou úlohou Budapeštianskeho Slováka bude informovať čitateľov o činnosti samosprávy, zasvätene a objektívne predstaviť slovenskú menšinu žijúcu v Budapešti, zjednotiť a mobilizovať ju a zároveň ju začleniť do celoštátneho slovenského úsilia. Obsahová náplň časopisu má byť taká, aby vyhovela čitateľom, aby budila ich záujem a zároveň ich má vychovávať k láske k materinskému jazyku.”.6 Michal Hrivnák, predseda Kultúrneho výboru SSB, vo svojom programe vyzdvihol práve túto dimenziu svojich plánov: vedecký prieskum situácie budapeštianskych Slovákov. V záujme tohto cieľa predseda už o rok neskôr v novembri roku 1997 organizoval medzinárodnú konferenciu pod názvom Kultúrne dedičstvo budapeštianskych Slovákov. Slovenská samospráva spolu s vedením Kultúrneho výboru od samého začiatku pracuje na tom, aby sa v dvojmesačníku objavili aj mozaiky kultúrnohistorických dejín Slovákov, galéria slovenských osobností. A redaktori novín (počnúc Ildikou Fúzikovou a končiac Alžbetou Hollerovou-Račkovou7, terajšou hlavnou redaktorkou novín) od samého začiatku nezabúdajú na vytýčený cieľ a vedome a pravidelne predstavujú čitateľom slovenskú minulosť. Usilujú sa predstaviť tie osobnosti, ktoré niečo urobili pre Slovákov a pre Budapešť. Je potešujúce a chválitebné, že nezabúdajú ani na súčasných umelcov, spisovateľov a vedcov slovenskej národnosti, na ktorých nielen my, ale aj širšia verejnosť môže byť pyšná. Predstavenie týchto osobností by mohlo byť na stránkach časopisu častejšie. Je naozaj potešiteľné, že BS postupne odkrýva stopy slovenskej minulosti Budapešti, a to nielen Slovákom, ale aj väčšinovému národu sa pripomína multietnický ráz hlavného mesta bývalej spoločnej krajiny, Uhorska.
6
Budapeštiansky Slovák (d´alej BS ), r. I. č. 1. 1996. s.1. Od októbra 2007 hlavnou redaktorkou Ľudových novín sa stala Alžbeta Hollerová -Račková. Terajšou redaktorkou Budapeštianskeho Slováka je Eva Fábiánová.
7
Základnú tvár časopisu dali už spomenutí prví hlavní redaktori, Ildika Fúziková a Michal Hrivnák. Hoci sa v redakcii zodpovední redaktori dosť často striedali, predsa sa usilovali
z formálnej i obsahovej stránky noviny postupne vylepšiť a spresniť, ba
i skrášľovať. Jednotlivé čísla však svedčia o odborných a osobných kvalitách daných redaktorov. Novinárske pôsobenie Oldricha Kníchala (15 čísel) a Gregora Papučeka (15 čísel) posilnili kultúrnu a kultúrnohistorickú časť novín a dali tiež priestor ukážkam literárnej tvorby začínajúcich i známych slovenských spisovateľov v Maďarsku. Treba však vyzdvihnúť aj ten fakt, že aj problémy, alebo domnelé problémy života slovenskej menšiny v Budapešti tu vystupujú zreteľnejšie. Ide o také témy, ako napríklad zachovanie tradícií, slovenských škôl a slovenčiny, získavanie finančných prostriedkov i prostredia na dobrú kultúrnu, prípadne duchovnú činnosť, boj o Lutherov dvor alebo Bobulov dom. Rubriky novín Aby sa čitateľ mohol v novinách rýchlejšie orientovať, majú i hlavnomestské slovenské noviny svoju vlastnú úpravu pri rozmiestnení celého uverejneného materiálu. Môžeme konštatovať, že pri redigovaní Alžbety Hollerovej-Račkovej sa vykryštalizovala forma i obsah Budapeštianskeho Slováka. Od januára roku 2003, keď prebrala redigovanie časopisu, urobila kvalifikované zmeny a na prvom mieste sa zmenilo členenie periodika. V jej redaktorskej práci sa prejavil ženský zmysel pre poriadok významným usporiadaním rubrík, ich flexibilitou a snahou prispôsobiť príspevky možnostiam formátu a rozsahu časopisu. Štruktúra novín sa tým stala prehľadnejšou a jasnejšou; môžeme uviesť príklad: v hornej časti, na jednotlivých stranách, sú modrou farbou vyznačené tituly pravidelných rubrík, ktoré hneď upútajú pozornosť čitateľa na tie témy, ktoré ho zaujímajú. To znamená, že dané témy majú presne vymedzené miesto na stránkach Budapeštianskeho Slováka. Tematické rozvrstvenie časopisu je naozaj bohaté a pestré. Sama redaktorka vo svojej konkurznej práci zdôraznila, že len keď budú čitatelia pravidelne posielať informácie o dianí a aktivitách ich okolia, môže sa stať časopis „fórom a užitočným zdrojom informácií pre každého, kto má záujem o slovenské dianie v tejto metropole“. 8 Kolektív
prispievateľov
do
časopisu
tvorí
prevažne slovenská
inteligencia
v Maďarsku, ale sem-tam sa objavia aj autori zo Slovenska. Budapeštiansky Slovák inšpiruje k písaniu aj tých, ktorí inak nezvykli publikovať, ale pociťujú potrebu porozprávať o nejakej udalosti alebo len informovať záujemcov o danom programe. Považujeme to za významnú
8
taktiež. r. VIII. č. 2. 2003.
zásluhu redakcie časopisu. Ide v prvom rade o dôchodcov, ale medzi prispievateľmi nájdeme aj predstaviteľov strednej generácie (Z. Hollosyová, K. Kázmér, J. Mezei, L. Petro, R. Egyedová-Baráneková, A. Spišák, K. Noszlopiová, F. Zelman a iní). Časopis zachytáva skoro každú významnú udalosť týkajúcu sa života Slovákov v Budapešti. Od prvého čísla sú zaslúžene najviac zastúpené spravodajské žánre, a to vo forme rozšírenej správy. Nie sú to len zhustené podania základných informácií o mapovaných udalostiach, ale aktívny účastník programu popri opisných prvkoch často aj hodnotí program, vyjadrí k nemu vlastný postoj. Po rozvíjaní aktivít slovenských samospráv sa svojím počtom a rozsahom rozrástli do takej miery, že ich zachytenie a popularizovanie neraz zapĺňa prevažnú časť stránok časopisu. (Zmapovať slovenský živel, č. 4, 1999, Sarvašské slovenské divadlo v Budapešti, č. 2, 2005, Slovenský večierok XIII. Obvod, č. 5, 2004). Najväčší priestor dostáva práve rubrika Zo života našich samospráv (predtým Správy z obvodov). Tieto spravodajské útvary, predovšetkým správy, miestami sa vyskytujú aj rozhovory a referáty, sa postupom času stali najdôležitejšou rubrikou, kde sa má čitateľ možnosť informovať o samovzdelávacích aktivitách a úspešných kultúrnych programoch hlavnomestských Slovákov, samospráv alebo aj o spolkovej činnosti. Je to najefektívnejší spôsob, aby jednotlivé slovenské samosprávy vedeli navzájom o svojej práci, o snahách a plánoch. Pomocou týchto informácií, predstavení bohatej škály podujatí sa môžu záujemcovia bližšie oboznámiť so slovenským spoločenským životom v Budapešti. Sú to napríklad články: Zo života našich dôchodcov (č. 2, 2003), Stretnutie slovenských speváckych zborov (č. 3, 2003), Rozbehla sa práca v Novej Pešti (č. 2, 2003), Pamätná tabuľa J. N. Bobulovi (č. 6, 2003), Súťaž v prednese poézie a prózy (č. 1, 2002), Pozdrav našim ženám k MDŽ (č. 2, 2004), O predstavení zborníka o O. L. Achimovi (č. 1, 2004), Doškoľovanie na Slovensku (č. 3, 2005), Mikuláš aj v Budapešti (č. 6, 2006). Tieto príspevky sú v značnej miere doplnené aj fotografiami uverejnenými na farebných obálkach. Predtým existovala aj rubrika Zo života klubu dôchodcov, kde sa verejnosť mohla dozvedieť, aké aktivity zaujímajú členov Klubu slovenských dôchodcov, o aké zájazdy mali záujem. Keďže klub pracuje pod záštitou BSS, programy a výlety týkajúce sa dôchodcov v posledných rokoch sa uverejňujú do samosprávnej rubriky. Pokladáme tiež za významné, že časopis pomáha sprostredkovať informácie a správy napríklad o vydaní CD albumu Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, oznamy o výzve na recitačnú súťaž alebo o plánovanej interdisciplinárnej medzinárodnej vedeckej konferencii Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Redaktori sa snažia klásť dôraz i na otázky kultúrnej identity Slovákov. Takýchto príspevkov je v časopise viac: Čo sme to za Slovákov (č. 1, 2001), Slováci v Maďarsku ako
ďalej? (č. 5, 2001), Zvýšila sa hodnota kurzu slovenčiny (č. 3, 2003), Naše volebné šance (č. 2, 2006). Dôležitou rubrikou sa stali rubriky Známe osobnosti a Z histórie Budapešti. Tu nájdeme informácie nielen o intenzívnej aktivite jednotlivých samospráv v Budapešti a v okolí, ale slovenský, ba aj maďarský čitateľ má možnosť nazrieť do slovenskej minulosti hlavného mesta. Nájdeme tu články o významných slovenských dejateľoch (Katolícky kňaz a dramatik J. Palárik, č. 2, 2000, č. 2, 2006, Evanjelický biskup D. Bachát, č. 3, 1997, č. 3, 2006, Sochár V. Dunajský, č. 2, 2005, O slovenských rodákoch na peštianskej univerzite, č. 1 – 2, 1998), Zvonolejár J. Pozdech, č. 2, 2001, Evanjelický učiteľ Ľ. Izák, č. 4, 2006 a iní, alebo aj o odhalení pamätných tabúľ na ich počesť (Staviteľ a redaktor J. N. Bobula, publicista a kultúrny diplomat A. Straka, katolícky kňaz a redaktor E. Sándorfi, politik a poslanec M. Hodža); postupne sa takouto formou mapuje slovenská Budapešť, aktivity významných slovenských dejateľov. Hlavný redaktor O. Kníchal v rokoch 1998 – 1999 sprítomňoval slovenské etnikum a jeho úlohy v minulosti a súčasnosti. V prvom rade sa podieľal na pravidelnom popularizovaní výsledkov konferencie Kultúrne dedičstvo budapeštianskych Slovákov. Mali sme možnosť čítať z pera Štefana Käfera o význame hlavného mesta v kultúre Slovákov (č. 4 – 5, 1998), Fabinyi Tibor: A Pest-budai evangélikusság élete a 19. században (č. 3, 1998) alebo A. Kováčovej O kultúrnom, cirkevnom a spolkovom živote budapeštianskych Slovákov v rokoch 1867 – 1918. Tieto príspevky však plnia aj výchovnú a vzdelávaciu funkciu. Pokiaľ ide o rubriku Literatúra našich autorov, v súčasnosti pod názvom Z literárnej tvorby, terajšia šéfredaktorka Alžbeta Hollerová-Račková sa usiluje častejšie uverejňovať aj beletriu, poviedky a básne slovenských autorov v Maďarsku (J. Dolnozemského, I. Fuhla, E. Fábiánovej, M. Hrivnáka, A. Kormoša, G. Papučeka, Z. B. Valkána a iných). Zverejnením ukážok z ich tvorby sa čitateľská verejnosť postupne zoznamuje s autormi slovenskej menšiny. V časopise nechýbajú ani oznamy, krížovky, občas sa objavia aj vtipy. Predpokladáme, že by sa úroveň časopisu ešte zvýšila, keby redaktor smelšie vyberal z klasických publicistických žánrov. Keby sme mohli častejšie čítať rozhovory, komentáre, reportáže, respektíve glosy o aktuálnych politických, kultúrnopolitických otázkach alebo o rozhodnutiach týkajúcich sa národností, čím by sa podnecovala čitateľova aktivita napísať svoj názor, a posielať do redakcie čitateľské listy, ak sa to inak nedá, hoci i v maďarčine. Užitočné by bolo, keby sa k oficiálnej problematike, týkajúcej sa celej menšiny, častejšie vyjadrili členovia jednotlivých menšinových samospráv alebo aj čitatelia novín. Dobré by bolo vedieť a poznať, akú mienku majú o jednotlivých problémoch, o dokumentoch,
zákonoch, o situácii menšiny, o zastupiteľských orgánoch menšiny atď. Tiež by pomohlo rozvoju menšinového života, keby sa jednotlivé podujatia čím častejšie hodnotili, oceňovali, čo by povzbudilo do ďalších alebo aj pomohlo zlepšiť úroveň organizovaných akcií. Zdá sa, že tieto menšie nedostatky súvisia aj s personálnymi a finančnými nedostatkami časopisu. Hranice a počet profesionálnych alebo aj neprofesionálnych publicistov či dopisovateľov je ohraničený, preto je pomerne časté aj preberanie materiálov z celokrajinského slovenského týždenníka Ľudové noviny. Ak sa pozrieme na posledné číslo ročníka 2006, z hľadiska publicistických žánrov a tém je toto číslo mnohotvárnejšie a obsažnejšie ako niektoré predošlé čísla. Nielen správy, ale toto číslo obsahuje aj rozšírené správy, anketu, kritiku, komentár a rozhovor. Na titulnej stránke nájdeme farebnú fotografiu jubilanta, bývalého diplomata a národnostného politika J. Bielika a pri ňom báseň komlóšskeho básnika Juraja Dolnozemského Hľadám iskru. Na poslednej stránke figurujú farebné zábery poslancov VI. obvodu na pobyte v Štiavnických Baniach. Na vnútorných stranách sú fotografie z návštevy Parku sôch v Budapešti a z výletov dôchodcov. Fotografie sú výrazné a kvalitné. Pod rubrikou Národnostná politika je vítaná anketa s hlasom a ohlasom účastníkov školenia Slovenskej samosprávy Budapešti o nových menšinových samosprávach a o aktivitách samospráv v poslednom období. V Správach sa čitatelia môžu informovať o súbehu na štipendium, o vyhlásení Celoštátnej slovenskej samosprávy alebo o novom mieste Úradu pre národné a etnické menšiny. Zaujímavé sú rozšírené správy a referáty o rozlúčke riaditeľa Slovenského inštitútu alebo aj o celodennom programe v Celoštátnej cudzojazyčnej knižnici v Budapešti. Redaktorka, samozrejme, správy ilustruje fotkami. Pod titulom Zo života našich samospráv (6 – 7. strana) je pútavý rozhovor s Jurajom Bielikom, ktorý pripravil bývalý šéfredaktor Ľudových novín Z. Bárkányi. V kratších článkoch sa môžeme dozvedieť o návšteve členov slovenskej samosprávy VI. obvodu na mieste prvého pôsobiska J. Palárika, a to v Štiavnických Baniach, alebo o mimoriadnej svätej omši v kostole sv. Jozefa v Budapešti. Na 9. strane, v rámci titulu Z kresťanského života, sa dočítame o zaujímavej konferencii pripravenej Slovenským cirkevným zborom, venovanej stému výročiu evanjelického farára, biskupa D. Bacháta. Na 10. strane si čitateľ môže prečítať kratší komentár o klobásovom festivale z pera predsedu slovenskej samosprávy I. obvodu, v ktorom autor článku vyjadruje svoju subjektívnu mienku o organizovaní čabianskeho festivalu. Kritizuje vyhradené miesto, priestory podujatia, z ktorých už návštevníci „vyrástli“, a nie je príležitosť ani na stretnutie partnerov, čo považuje tiež za dôležité. 11. stranu Z histórie zaberá návšteva predstaviteľov Slovenskej samosprávy I.
obvodu vo Vrbovom, v rodnom meste M. Beňovského. V rubrike Z literárnej tvorby literárny vedec a prekladateľ K. Wlachovský, predstavil knižnú monografiu A. Kováčovej o Slovákoch v Budapešti a na 13. strane Na voľné chvíle sa čitatelia môžu informovať o výročí dvoch osobností slovenského literárneho a politického života, sú nimi P. O. Hviezdoslav a A. Dubček. Oznamy obsahujú mená poslancov 14 slovenských samospráv v Budapešti. Pri tejto príležitosti treba spomenúť aj ten fakt, že z celkového nákladu 1 000 výtlačkov sa dostane len zopár čísiel na vidiek. V prvom rade sa dostane na tie miesta, kde sa zíde viac Slovákov, kde si majú v jednotlivých slovenských ustanovizniach možnosť občania slovenskej národnosti prelistovať a prečítať noviny. Jazyk a štýl časopisu Je známe, že domáce národnostné a jazykové kolektívy sú z viacerých hľadísk nehomogénne. Kvalita a stupeň znalosti slovenského jazyka sú rôzne. Prispievateľov môžeme diferencovať podľa toho, či ovládajú spisovný a hovorový jazyk a či hovoria iba nárečím (navyše v prípade Slovákov v Maďarsku nárečie nie je jednotné). Niektorí hovoria po maďarsky a po slovensky, prípadne po maďarsky a nárečím. Žiaľ, väčšina Slovákov už ani v rodinnom prostredí nehovorí po slovensky. Dnešná generácia dospelých ovláda slovenčinu už len pasívne, tzn., že rozumie hovorovej reči, ale veľmi ťažko sa v slovenčine vyjadruje. Vzhľadom na túto jazykovú situáciu redaktor musí vedieť, pokiaľ ide o používanie jazyka, aký stupeň má časopis reprezentovať, v akej miere sa má blížiť k dnešnej modernej slovenčine. Jazyk a štýl determinuje aj to, akému okruhu čitateľov sú noviny adresované, koho chcú osloviť. Výber a stavba jazykových prostriedkov súvisí s cieľom a určením redaktorov Budapeštianskeho Slováka. Časopis sa od svojich začiatkov usiluje vyhovieť nielen obsahovo, ale i jazykovo všetkým čitateľom, všetkým príslušníkom slovenskej menšiny a chce osloviť čoraz širšiu čitateľskú obec. Keď zoberieme do úvahy všetky tieto argumenty, časopis vychádza na veľmi dobrej jazykovej úrovni, v zhode jazykovou normou slovenčiny. Na základe toho môžeme konštatovať, že časopis zohráva veľmi dôležitú úlohu, aby si domáci Slováci prostredníctvom neho rozvíjali svoju jazykovú kultúru, aby si lepšie upevnili schopnosť čítania, používania a znalosti jazyka. Budapeštiansky Slovák, prirodzene, pripravuje čitateľa aj na to, aby mohol v budúcnosti čítať jazykovo zložitejší týždenník Slovákov v Maďarsku, Ľudové noviny, alebo domácu slovenskú beletriu a literatúru z materskej krajiny.6 Aj keď sú články napísané v modernej spisovnej slovenčine a časopis sleduje vývin slovenského literárneho jazyka, predsa sa z hľadiska používania jazyka redaktor a jazykový lektor snažia vyhýbať komplikovanej štylizácii, zložitejšej vetnej skladbe a zložitejším slovným spojeniam a tiež používaniu cudzích slov, charakteristických pre
slovenskú žurnalistiku. Robia to však preto, aby sa do rúk čitateľa dostal tlačový orgán skutočne čitateľný a zrozumiteľný aj širšej čitateľskej obci. (O jazyku regionálneho mesačníka Čabän pozri Šebová-Maruszová, 2004, s. 224-238.). Autori a redaktori si z gramatických a slovníkových prostriedkov vyberajú také, ktoré sú na daný cieľ najprimeranejšie a najvhodnejšie. Slohujú jasne a zrozumiteľne a usilujú sa vyberať vhodné slová, jasné a presné vety. Profesionálne zodpovedná redaktorka a vynikajúca a skúsená jazyková redaktorka veľmi dobre poznajú okruh čitateľov, čo znamená, že ony majú tiež možnosť korigovať a prispôsobovať jazyk a štýl príspevkov, aby prejavy boli napísané jasne, spisovným jazykom. Ján Chlebnický, bývalý vedecký tajomník Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, sa vo svojej štúdii Jazyk a štýl používaný v našich novinách podrobne venoval problematike písania a jazykovej úpravy slovenských novín v Maďarsku. O komplikovanej problematike jazyka a používania štýlu okrem iného vyzdvihol, že treba brať do úvahy, pre koho sa noviny píšu, kto ich píše, prípadne lektoruje. Po analýze tejto zložitej problematiky svoje myšlienky autor zhrnul takto: „Lektor vo svojej zodpovednej činnosti vždy musí postupovať v zhode s daným cieľom.“9 Na oslave pri príležitosti 10. výročia vydávania časopisu Budapeštiansky Slovák, ktorá sa konala v jeseni 2005, bývalý šéfredaktor časopisu Život Ladislav Tomášek a Zoltán Bárkányi a tiež bývalý šéfredaktor týždenníka Ľudové noviny hodnotili časopis a vyzdvihli jeho dobrú jazykovú úroveň. Z. Bárkányi vo svojom prejave tiež povedal: „Budapeštiansky Slovák od svojho prvého čísla až po dnešok vychádza na vysokej, náročnej jazykovej úrovni.“ Takisto s uznaním písal o jazyku časopisu básnik Štefan Hudák, pozitívne sa vyjadril aj viceprimátor Popradu: „Som milo prekvapený vysokou úrovňou a čistou slovenčinou vášho časopisu“10 Časopis hodnotia pozitívne napriek tomu, že miestne noviny sa snažia vyhýbať zložitým vetným konštrukciám alebo príliš „modernej“ slovnej zásobe. No samozrejme to neznamená, že redaktori nesledujú vývoj spisovného jazyka na Slovensku a že by nechceli zbližovať jazykovú úroveň odosielateľov a prijímateľov, rozvíjať a zveľaďovať jazykové znalosti čitateľov. Citujeme mienku J. Chlebnického: „Čitateľ zase, tiež vo svojom záujme, mal by pokladať za samozrejmú vec, za svoju povinnosť, budujúc na svojom nárečí, zdokonaľovať sa v spisovnej slovenčine.“11 Stránky v maďarčine
9
Ján Chlebnický: Jazyk a štýl používaný v našich novinách. In.. Dolnozemský Slovák, č. 1-2. 1999. s. 51-52 BS, r. VIII. č. 3. 2003. 11 Ján Chlebnický: Jazyk slovenskej tlače a jazykové vedomosti čitateľov v Madarsku. In.: Slovenčina v menšinovom prostredí (Red. Alžbeta Uhrinová-Mária Žiláková)., Békešská Čaba, 2004. s. 198. 10
Cieľovou skupinou časopisu je nepochybne aj širšia čitateľská verejnosť, aj tí Slováci, ktorí síce už nehovoria, ani nečítajú vo svojej materinčine, ale pokladajú sa za Slovákov a hlásia sa k ich tradíciám. Keďže súčasný stav znalosti jazyka to vyžaduje, zakladatelia časopisu mysleli aj na tento širší okruh čitateľov, na ich vzťah so svojím širším okolím, pripojili strany aj v maďarčine. Takýmto spôsobom každý, kto má záujem o noviny, zo strany maďarskej čitateľskej verejnosti, má možnosť informovať sa o práci slovenských kolektívov v hlavnom meste. O živote a tvorbe významných Slovákov, alebo o programoch samospráv sa môžu informovať aj čitatelia, ktorí hovoria iba po maďarsky. Tento fakt má preto dôležitú úlohu, lebo údaje a informácie, ako súčasť poznatkov o histórii a kultúre Slovákov v Budapešti, sú zároveň súčasťou dejín a kultúry hlavného mesta Maďarska. V rokoch 1996 – 2002 približne tretina novín vychádzala v maďarčine, ale od roku 2003 sa stretávame už len s dvojstránkovou maďarskou prílohou. Napríklad príloha v maďarčine (v 5. čísle 2006) okrem najdôležitejších správ podáva veľmi zaujímavú a pútavú reportáž o udalosti, ktorá sa stala 23. októbra 1956. Subjektívna, veľmi vzrušujúca a dojímavá spomienka bývalej vychovávateľky slovenského internátu v Budapešti určite upúta pozornosť každého čitateľa. Skúsený redaktor okrem toho, že pozná zvyklosti svojich čitateľov, musí vedieť aj to, na čo je zvedavý okruh čitateľov časopisu a aká je jeho znalosť jazyka. Pretože výskum o používaní slovenčiny v okruhu Slovákov v hlavnom meste, v Budapešti sa ešte nezrodil, nie sú údaje ani o ich čitateľských záujmoch. Môžeme sa spoliehať jedine na výsledky výskumu riaditeľky Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbety Uhrinovej, konaného v kruhu Slovákov v Békešskej Čabe. Podľa prieskumov vykonaných v tomto prostredí, týždenník s celoštátnou pôsobnosťou, Ľudové noviny, číta 51 % respondentov pravidelne, kým 10 % vôbec nečíta noviny. Časopisy číta 55 % respondentov aj po slovensky, 22 % však iba v maďarčine. V prípade miestneho slovenského časopisu v Békešskej Čabe, Čabäna, tento pomer je 43 a 18 %, výsledok je teda ešte nepriaznivejší.12 Keby sme spravili aj v Budapešti podobný prieskum, podľa mojej mienky by sme dostali ešte horšie číselné výsledky. Na základe číselných údajov môžeme konštatovať, že v každom prípade má opodstatnenie maďarská príloha Budapeštianskeho Slováka, dvojmesačníka vychádzajúceho v hlavnom meste Budapešti. Zhrnutie
12
Uhrin Erzsébet: A békéscsabai szlovák értelmiség anyanyelvhasználata. Magyarországi Szlovákok Kutatointézete. Békéscsaba, 2004. 73-75.p.
O tom, že od posledného desaťročia 20. storočia je príslušníkov slovenskej národnosti žijúcich v Maďarsku čoraz viac, svedčia jednoznačne aj číselné údaje sčítania ľudu. S veľkou pravdepodobnosťou majú zásluhu na tejto situácii aj slovenské menšinové samosprávy v Maďarsku, ktorých je v súčasnosti viac ako sto. Časopis Slovenskej menšinovej samosprávy v Budapešti odzrkadľuje zmeny v živote slovenského kolektívu v hlavnom meste. Ako seizmograf
dáva
svedectvo
o
rôznorodých aktivitách
budapeštianskych
Slovákov.
Budapeštiansky Slovák je vhodnou bázou na udržiavanie kontaktov, sprostredkúvanie kultúrnych hodnôt a na posilňovanie uvedomenia si svojho pôvodu. Prostredníctvom neho sa zviditeľňuje nielen život tejto subkultúry, ale aj jej pestrá a rôznorodá činnosť a v nejednom prípade nové formy jej podujatí. Prihliada sa na hlavný zámer, aby sa zlepšila znalosť slovenčiny slovenského obyvateľstva v Budapešti a priblížila sa k používanému jazykovému štýlu na Slovensku. Popri celoštátnom týždenníku Ľudové noviny má veľkú úlohu aj miestny časopis Budapeštiansky Slovák. Budapeštiansky Slovák je po obsahovej stránke dostatočným sprostredkovateľom kultúry a nositeľom informácií, dôležitým periodikom Slovákov žijúcich v Budapešti. Svojím žánrom je aj preto výnimočný, lebo vo svete je jediným slovenským časopisom jedného hlavného mesta, ktorý sa píše vyslovene pre diaspóru vo veľkomestskom prostredí. Je vítané, že Budapeštiansky Slovák sa od svojich začiatkov usiluje vyhovieť nielen obsahovo, ale aj jazykovo všetkým čitateľom, a to takou formou, že závažnejšie a podstatnejšie informácie a správy daného čísla má možnosť prečítať si aj čitateľ neovládajúci slovenský jazyk, a to v maďarskej prílohe. Môžeme jednoznačne potvrdiť fakt, že počas 12 rokov noviny prispeli k upevňovaniu kultúrnych hodnôt a národnostného povedomia Slovákov v Budapešti a jej aglomerácie a nepretržite podávajú obraz o mnohostrannej aktívnej činnosti jednotlivých slovenských samospráv, zborov, spolkov a jednotlivcov. Periodikum sa stalo zrkadlom mnohostrannej aktívnej činnosti jednotlivých slovenských samospráv v Budapešti, ktoré nielen zviditeľňuje zaujímavé a úspešné národnostné podujatia, ale postupne aj odkrýva stopy slovenskej peštianskej minulosti, pripomína multietnický ráz hlavného mesta bývalej spoločnej krajiny, Uhorska. Noviny slúžia Slovákom hlavného mesta, informujú a mobilizujú hlavnomestskú slovenskú verejnosť a mapujú ľudské a kultúrne hodnoty a slovenský živel v minulosti aj v súčasnosti.
Na záver si dovoľujeme citovať slová šéfredaktora časopisu O. Kníchala z roku 1998 o pretrvávaní a zachovávaní slovenského jazyka a o čítaní našej tlače: „Predovšetkým preto si musíme uvedomiť, že ani pretrvanie národnosti v súčasnom globalizovanom svete nie je možné bez ovládnutia nástroja, ktorý je základom národného bytia a kultúry. Nie je možné bez tlačeného slova – časopisov a novín, krásnej a odbornej literatúry, ktoré zachovávajú a sprostredkúvajú to, čo bolo od nepamäti vytvorené v našej materčine.“13
Bibliografia DIVIČANOVÁ, Anna: Jazyk, kultúra, spoločenstvo. Etnokultúrne zmeny na slovenských jazykových ostrovoch v Maďarsku. Békešská Čaba-Budapešť, 1999, s. 254-257. CHLEBNICKÝ, Ján: Jazyk a štýl používaný v našich novinách. In: Dolnozemský Slovák, č.1-2. 1999, s. 51-52. CHLEBNICKÝ, Ján: Jazyk slovenskej tlače a jazykové vedomosti čitateľov v Maďarsku. In.: Slovenčina v menšinovom prostredí. (Ed. Uhrinová, Alžbeta - Žiláková , Mária). Békešská Čaba, Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, 2004, s. 198. KÄFER, István: Dona nobis pacem. Magyar-szlovák kérdések. PPKE, Piliscsaba, 2005. s. 302. KÄFER, István: A miénk és az övék. Magvető Kiadó, Budapest, 1991, s. 192. ŠEBOVÁ-MARUZSOVÁ, Katarína: Znaky čabianskosti časopisu Čabän. In: Používanie slovenského jazyka v Békešskej župe. Békešská Čaba, VUSM, 2005, s.224-238. MAYER, Éva (szerk.): Kisebbségek Magyarországon. 2002-2003. Nemzeti és Etnikai Kisebbségi Hivatal, Budapest, 2004. SZABOVÁ, Orsolya: Dvojitá identita budapeštianskych Slovákov. In.: Kultúra, jazyk a historia Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba: Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku 2006, s. 83. SZABOVÁ, Orsolya:
13
BS., r. III. č. 4-5. 1998. s. 11.
Problém dvojjazyčnosti a dvojitej identity Slovákov v Maďarsku v zrkadle štatistických údajov. In.: Slovenčina v mešinovom prostredí. Materiály medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba, Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, 2004, s. 402. UHRIN Erszébet: A békéscsabai szlovák értelmiség anyanyelvhasználata. Magyarországi Szlovákok Kutatóintézete, Békéscsaba, 2004, 73-75.
Abstrakt Časopis Budapeštiansky Slovák, ako šíriteľ slovenskej kultúry a jazykai
V príspevku predstavíme dvojmesačník Slovenskej samosprávy Budapešti Budapeštiansky Slovák, ktorý zohráva významnú úlohu v procese sprostredkúvania slovenskej kultúry z rôznych aspektov. Zaoberáme sa so štýlom a jazykom časopisu s jeho rubrikami a predstavíme aj obsahovú stránku Budapeštianskeho Slováka. Dozvedáme sa z neho, aký je vzťah medzi menšinovým periodikom a individuálnym životom ľudí, akú rolu zohráva miestny časopis v danej mikrospoločnosti. Kde a ako prebieha sprostredkúvanie slovenskej hlavnosmestskej kultúry a litery. O bohatej osvetovej, kultúrnej a spoločenskej práci halvnomestských slovenských kolektívov, o kultúrnej histórii Slovákov v Budapešti, o živote a tvorbe významných Slovákov čitatelia majú možnosť informovať sa nie len v slovenskom jazyku, ale na pripojených stranách aj v maďarčine.
Budapeštiansky Slovák mint a szlovák kultúra és a betű közvetítője A tanulmányban a Fővárosi Szlovák Önkormányzat kéthavonta megjelenő folyóiratát a Budapeštiansky Slovák (Budapesti szlovák) című lapot mutatjuk be, mely több szempontból is fontos szerepet játszik a szlovák kultúra közvetítésében. Foglalkozunk a folyóirat stílusával és nyelvezetével, rovataival és tartalmi szempontból is elemezzük Budapeštiansky Slovák című lapot. Megtudhatjuk továbbá milyen kapcsolat mutatkozik a kisebbségi periodika és az emberek individuális élete között, milyen szerepet tölt be a bemutatott helyi lap az adott mikro társadalomban. Hol és hogyan történik a szlovák kultúra és a szlovák nyelv közvetítése. A fővárosi szlovák közösségek gazdag közművelődési, kulturális és közösségi munkájáról, a
budapesti szlovákok kultúrtörténetéről, a jeles szlovákok életéről és tevékenységéről nemcsak szlovák nyelven, de a kiegészítő oldalakon magyarul is értesülhet az olvasóközönség.
