AKO MÔŽE DAŤ ČLOVEK SVOJEJ EXISTENCII ZMYSEL Literárny zborník prác zo súťaže Hodžov novinový článok 2012
Bratislava 2012
5. ročník celoslovenskej literárnej súťaže ZŠ Milana Hodžu s MŠ Škarniclova 1 v Bratislave v spolupráci s Ústavom politických vied SAV a Národným osvetovým centrom v rámci Dní Milana Hodžu vyhlasuje pre žiakov a študentov základných a stredných škôl vo veku 13 až 15 rokov v Slovenskej republike aj v zahraničí 5. ročník celoslovenskej súťaže HODŽOV NOVINOVÝ ČLÁNOK 2012 na tému: Ako môže dať človek svojej existencii zmysel. Motto: „Deti moje, neprišli sme na zem len tak na špacír, ale preto, aby sme po sebe zanechali stopu a dali svojej existencii zmysel. Posúvať veci dopredu. Ja nie som konštruktér, neviem stavať domy, katedrály, ani vymeniť žiarovku, ale robím to, čo mi káže moje vnútro. Robím kumšt, ktorý bude žiť ďalej v rodine a v krajine, ktorú mám neskonale rád.“ Ján Berky Mrenica st. z knihy Mág z Očovej od Jána Čomaja
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Písanie sa dá zlepšiť iba písaním Milí mladí priatelia, opäť sa po roku stretávame pri súťaži Hodžov novinový článok 2012. Milan Hodža bol predovšetkým významný slovenský predvojnový novinár a poslanec, teda politik (pred rokom 1914), ktorý vydával v Budapešti Slovenský týždenník a potom aj Slovenský denník, čo boli dva nesporne najprofesionálnejšie slovenské periodiká, ktoré držali nielen slovenského ducha, ale boli to aj tlačové orgány, ktoré vytvárali priestor na kvalitnú a plodnú spoluprácu s českými vlasteneckými silami. Vyústilo to napokon do vzniku spoločného štátu a do spolupráce v Česko-Slovensku. Práve preto, že meno Dr. Milana Hodžu nesie Základná škola Milana Hodžu s materskou školou v Bratislave na Škarniclovej ulici, vznikol nápad inšpirovať mladých ľudí jeho osobným príkladom. Vtedy vznikla súťaž Hodžov novinový článok. Chcel by som sa za túto iniciatívu poďakovať najmä pani riaditeľke ZŠ M. Hodžu s MŠ Etelke Hessovej. Pokúsim sa napísať iba niekoľko krátkych postrehov, čo je na tejto súťaži vzácne. Každý rok sme v porote nadšení z toho, že sa prihlasuje čoraz viac mladých ľudí z celého Slovenska, osobitne iniciatívne s deťmi pracujú panie učiteľky na východnom a strednom Slovensku. Je to dôkaz, ako sa pedagógovia venujú svojim deťom v mimoškolskej činnosti. Niektoré mená mladých autorov sa viac rokov opakujú a my sme presvedčení, že títo mladí ľudia získali nový vzťah nielen k „novinárčine“, ale aj k písanému slovu vôbec, že sa pre nich najmä literatúra stane blízka a veľakrát im v živote pomôže postaviť sa originálne k riešeniu životných skúšok. Milo a príjemne nás prekvapilo, že sa do súťaže zapojili aj slovenské deti zahraničných Slovákov z Rumunska a Chorvátska, ktoré poslali veľmi kvalitné príspevky, preto sme niektoré z nich aj ocenili čestnými uznaniami. Ak by som mohol pre vás vysloviť niekoľko rád, ako si zlepšiť písanie, tak by som odpovedal slovami amerického spisovateľa Ernesta Hemingwaya: „Písanie sa dá zlepšiť iba písaním!“ To znamená, že najlepšie si skvalitníte vlastné pokusy o články, poviedky, básne a iné literárne formy, napríklad fejtóny vtedy, ak budete skúšať písať. Pokúste sa zachytiť a opísať jeden svoj deň od rána do večera, pokúste sa opísať a charakterizovať svoju mamičku alebo otecka, skúste napísať príbeh o niektorom zo starých rodičov, ktorí iste prežili nejaký zaujímavý životný zážitok. Veľmi dobrou školou a predprípravou na písanie je čítanie. Všade dookola počúvate, ako dnešné deti málo čítajú. Ale ja som presvedčený, že to nie je celkom pravda. Sú mladí ľudia, ktorí musia knihy a ich čaro skrátka objaviť. A potom sú takí šťastlivci, ktorých k čítaniu vedú ich rodičia, lebo sami sú svojim deťom vynikajúcim príkladom, keďže aj oni sami čítajú. Alebo niekoho na dobrú knihu upozorní, či k jej prečítaniu privedie skrátka spolužiak... Čítanie totiž rozvíja fantáziu a najmä predstavivosť. Pri čítaní si -3-
Ako môže da človek svojej existencii zmysel musíte opisovaný jav predstaviť, nevidíte ho ako filmové obrázky v televízii alebo v kine. Znamená to namáhať si vlastnú fantáziu, predstavovať si dej, o ktorom čítam, podľa vlastného receptu a podľa vlastných predstáv. Preto vám priateľsky, milí mladí nádejní novinári a literáti, dávam radu na celý život: Čítajte! Pokúsili sme sa pri publikovaní vašich textov niektoré vety, štylizácie upraviť tak, aby ste videli, aká je štylistika dôležitá. Vladimír Majakovskij vyslovil vážnu pravdu: „Štýl – to je osobnosť!“ Naozaj, podľa štýlu, spôsobu, ako človek radí myšlienky, ako ich ohýba a skladá do viet, možno poznať budúceho majstra. Preto si na štylistiku dávajte dobrý pozor! A skúste si publikované práce prečítať, aby ste zistili, že sme sa usilovali vyhodiť všetky tie zbytočné slovíčka „akosi“ či „takmer“, teda neurčité a zneisťujúce slová, ktoré nespresňujú opis, ale ho zahmlievajú. A vyhodili sme slovíčko „baviť“, lebo po slovensky sa povie „teší ma to“, nie „baví ma to“ – je to čistý čechizmus. Žiaľ, aj naši politici, ak vystupujú v televízii, vravia, že sa o niečom bavili, namiesto toho, aby povedali, že o niečom diskutovali alebo debatovali. Ale opravili sme aj to, keď sa namiesto „kedy“ píše „keď“, aj ďalšie maličkosti. Postrehol som, ako sa zlozvyky, ktoré počujete v televízii, ihneď prenášajú do vašich textov. Napríklad spojenie „do budúcna“ – to je iba do slovenčiny preložená fráza z češtiny „do budoucna“, lebo Slovák povie po slovensky jednoducho „v budúcnosti“. V budúcnosti chcem byť spisovateľom... Vyhýbajte sa častému používaniu slovíčka „svoj“, lebo ho možno celkom pokojne vypustiť alebo sem-tam nahradiť slovíčkom „vlastný“. Čo je to za zvláštne spojenie: Mám svoj domov? Veď stačí povedať Mám domov a logicky z toho vyplýva, že je môj, teda váš. Skúste si to všimnúť vo vlastných zredigovaných a v tomto zborníku publikovaných textoch, pomôže vám to v ďalšom zlepšovaní vašich novinových aj literárnych prác. Tým, ktorí si tentoraz odnášajú ceny v zlatom, striebornom a bronzovom pásme alebo čestné uznania, želám pekné letné prázdniny, aby si oddýchli od školských povinnosti. Ale práve to je ten vzácny čas, keď budete mať dostatok voľného času na čítanie. Tak vám zo srdca želám krásne zážitky z poviedok, románov, ale aj z článkov tvorivých novinárov, ktorí dokážu priniesť objavné informácie. A ak budete mať niekedy za daždivých letných dní chuť – skúste si napísať nejakú črtu o rodičoch a starých rodičoch. Ak nič iné, zostane vám aspoň príjemná spomienka.
Drahoslav Machala, spisovateľ, predseda poroty
-4-
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Skromnosť, pracovitosť, úcta a pokora... Súťaž Hodžov novinový článok, ktorú organizuje ZŠ Dr. Milana Hodžu s MŠ v Bratislave spolu s Národným osvetovým centrom a Ústavom politických vied SAV v rámci Hodžových dní pod záštitou premiéra Slovenskej republiky, sa v roku 2012 úspešne dostala do piateho ročníka. Pre mladých ľudí zo základných a stredných škôl vo veku 13 až 15 rokov sme tento rok zvolili tému Ako môže dať človek svojej existencii zmysel. Motivovali sme ich slovami Jána Berkyho Mrenicu st., skromného, talentovaného, pracovitého človeka so silnou úctou a láskou k tradíciám a kultúre nášho národa, ktorý vyrastal v mimoriadne skromných podmienkach, no s hrdosťou na rodný kraj a na rodákov, ktorí ho preslávili. Vlastným úsilím sa z malého rómskeho chlapca z Očovej s husličkami pod pazuchou, neskôr zo zámočníckeho učňa stal vzdelaný a rozhľadený človek, osobnosť, husľový virtuóz, skladateľ, primáš a šíriteľ ľudovej hudby, ktorý reprezentoval Slovensko v 52 štátoch sveta. Podmienky, v ktorých vyrastal, sa ani zďaleka nedajú porovnať s podmienkami, v ktorých vyrastá väčšina dnešných detí. Svet ho nezlákal, neskolila ho ani ťažká choroba, pracoval a miloval rodný kraj a Slovensko do úplného konca. Stotožňoval sa s myšlienkou, že „do Európy sme si naše kultúrne dedičstvo priniesli ako nevesta výbavu a nesmieme ho stratiť v konzumnom spôsobe života“. Všade okolo nás sa hovorí o kríze hodnôt. Staršia generácia tŕpne, ako s budúcnosťou naložia tí, ktorí sa o ňu budú musieť postarať. Skromnosť, pracovitosť, úcta a pokora nie sú práve typickými vlastnosťami pre súčasných mladých ľudí. Moderná je dravosť, sebavedomie, egoizmus, moderné je rozmýšľať v kategórii ja, nie v kategórii my. Ekonomické kritériá vyhrávajú nad morálnymi. Rodiny sa rozpadávajú a deti to zraňuje. Citové nedostatky sa nahrádzajú materiálnymi prebytkami. Pribúdajú deti, ktoré sa nudia, pribúdajú aj deti s depresiami. Rodičia a učitelia majú preto nezastupiteľnú úlohu – pomáhať deťom zorientovať sa v spleti života a spoločne prichádzať na to, ako sa dá zmysluplne naložiť s časom, ktorý máme na tejto zemi vymedzený. Odkaz Jána Berkyho Mrenicu st. pre nás znie: „Deti moje, neprišli sme na zem len tak na špacír, ale preto, aby sme po sebe zanechali stopu a dali svojej existencii zmysel. Posúvať veci dopredu. Ja nie som konštruktér, neviem stavať domy, katedrály, ani vymeniť žiarovku, ale robím to, čo mi káže moje vnútro. Robím kumšt, ktorý bude žiť ďalej v rodine a v krajine, ktorú mám neskonale rád.“
-5-
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Porota hodnotila 127 prác, z toho 121 zo Slovenska, 2 z Chorvátska a 4 z Rumunska. V prácach sme objavili mnoho nádherných myšlienok o zmysle života. Mladí ľudia, ktorí takto zrelo píšu, sú zárukou, že o zmysle svojej existencie neuvažujú len teoreticky. Pozorne počúvajme ich názory. Máme sa od nich čo učiť... Ďakujeme.
Etela Hessová, riaditeľka ZŠ Dr. Milana Hodžu s MŠ, Bratislava
-6-
Ako môže da človek svojej existencii zmysel HODŽOV NOVINOVÝ ČLÁNOK 2012 Výsledková listina
ZLATÉ PÁSMO: Adam Žember (I. miesto) Tomáš Belobrad (II. miesto) Martin Dančo (II. miesto) Samuel Zeman (III. miesto)
ZŠ Topoľová, Nitra Gymnázium Janka Jesenského, Bánovce nad Bebravou Gymnázium Mateja Bela, Zvolen ZŠ Dr. Milana Hodžu s MŠ, Bratislava
Ďalší umiestnení v zlatom pásme: Denis Falat ZŠ Starý Tekov Dominika Letková ZŠ Dr. Milana Hodžu s MŠ, Bratislava Martina Podžubanová ZŠ Moskovská ul., Michalovce Natália Kotěšovská ZŠ Hrnčiarska, Humenné Natália Žiačiková CZŠ sv. Margity, Púchov
STRIEBORNÉ PÁSMO: Tereza Sulániová Alexandra Bednářová Simona Albertová Kristína Gáspárová Lenka Valková Dáša Ščepková Martina Borovanová Simona Pulišová Anton Lisko
Športové gymnázium Slančíkovej, Nitra ZŠ Hrnčiarska, Humenné Prvé slovenské literárne gymnázium, Revúca ZŠ Dr. Milana Hodžu s MŠ, Bratislava ZŠ Trenčianske Jastrabie ZŠ Sadová, Senica ZŠ s MŠ Vančurova, Trnava ZŠ Saratovská, Levice ZŠ Nábrežná, Kysucké Nové Mesto
BRONZOVÉ PÁSMO: Filip Bartl Enriko Fischer David Kralovič Simona Popovičová
Gymnázium Mateja Bela, Zvolen ZŠ Školská, Holíč ZŠ P. Marcelyho, Drieňová, Bratislava ZŠ Hlboká cesta, Bratislava -7-
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Ráchel Reháneková Daniel Sabo Ema Gelnarová Dominika Hudecová Nina Martinčičová Monika Puciová Ye Yao
ZŠ Hrnčiarska, Humenné ZŠ Komenského, Trebišov ZŠ s MŠ Vančurova, Trnava ZŠ a MŠ Ružindol ZŠ s MŠ Hargašova, Bratislava ZŠ Komenského, Trebišov ZŠ s MŠ Riazanská, Bratislava
KATEGÓRIA ZAHRANIČNÝCH SLOVÁKOV: Martina Menďan
Hana Zetochová
Osnovna škola „Julija Benešića“ Trg Sv. Ivana Kapistrana 1 32 236 Ilok Republika Hrvatska Slovenská základná škola v Gemelčičke v Rumunsku Skola gimnaziala nr.1, 457 271 Fagetu, com. Plopis, jud. Salaj, România
ČESTNÉ UZNANIA: Sandra Cinkocki
Kristína Heckelová
Milena Illyešová
Anna Mária Šinková
Barbora Gáspárová
Osnovna škola „Julija Benešića“ Trg Sv. Ivana Kapistrana 1 32 236 Ilok, Republika Hrvatska Lýceum J. G. Tajovského v Nadlaku 315500 Nădlac, Piaţa Unirii nr.2, jud. Arad, România Lýceum J. G. Tajovského v Nadlaku 315500 Nădlac, Piaţa Unirii nr.2, jud. Arad, România Lýceum J. G. Tajovského v Nadlaku 315500 Nădlac, Piaţa Unirii nr.2, jud. Arad, România ZŠ s MŠ Milana Hodžu, Škarniclova 1, 811 01 Bratislava
Porota súťaže: Drahoslav Machala (predseda), Ľubica Janegová, Etela Hessová, Eleonóra Petrovičová, Alica Šimková, Dušana Bartoněková, Eva Madiová Odborný garant súťaže: PhDr. Miroslav Pekník, CSc., riaditeľ Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied v Bratislave -8-
Ako môže da človek svojej existencii zmysel ZLATÉ PÁSMO Ako môže dať človek svojej existencii zmysel ADAM ŽEMBER Základná škola Topoľová, Nitra Taký pohľad z okna má svoje čaro. Vidieť ulicu a okolie z vtáčej perspektívy je fascinujúce. Cez chladné sklo vidím rozkvitnuté stromy, vtáky, ktoré poletujú sem a tam, a hlavne ľudí. Môžem ich v pokoji pozorovať a nerušene sledovať, ako prechádzajú našou ulicou. Dokonca som si vymyslel svoju hru, a to že každého náhodného okoloidúceho si otipujem. Vymyslím mu novú identitu, povahu, prácu a taktiež zmysel života. Je to taká moja súkromná hra s vlastnými pocitmi. Ako prvú vidím mladú mamičku – jednou rukou tlačí kočík s dieťaťom, v druhej plnú nákupnú tašku. Vedľa cupitá jej synček, ktorého plač je počuť aj cez zavreté okno. Kočík, nákup, vrieskajúce dieťa... Ako to môže tá mamička vydržať! Ale ona sa usmieva, pohladí ho a vreckovkou mu jemne utiera z líc slzy. Vidím ju ísť okolo každý deň a vždy je to len kočík, dieťa, nákup. Premýšľam, či je toto život, ktorý chcela žiť, a aký má pre ňu zmysel. Jednoznačne, bez zaváhania viem odpoveď. Jej životu dáva zmysel práve láska, rodina, deti a túžba vychovať z nich dobrých ľudí. A práve to ju každé ráno zobúdza schopnú začať deň odznova, hoci je rovnaký ako ten predošlý. Pretože jej deti ju potrebujú! Chlapček už neplače, mamička berie znovu do ruky nákup a druhou potlačí kočík a mizne za najbližším rohom. Môj pohľad sa už presúva na starého milého pána, ktorý ide práve vysypať smeti. Jeho pomalou chôdzou mu to bude trvať aj polhodinu. Aj z okna vidím, že má dobrú náladu a ako sa neustále usmieva. Dokonca aj vrásky má v tvári vryté z množstva úsmevov. Vymyslím mu, že hrával v nejakej jazzovej kapele. Celý život robil to, čo ho tešilo a čo ho napĺňalo. Jeho zmyslom života je hudba, ktorou tešil druhých. Tento človek robí ľudí šťastnými a jeho životu to dáva zmysel. Očami ho ešte odprevadím až k paneláku, smeti už vysypal..., samozrejme s úsmevom. Po chodníku beží pani, ktorá každý deň dobieha na autobus. Vždy ho však stihne. Všetko, čo robí, robí na môj vkus príliš rýchlo. Rýchlo na autobus..., rýchlo z autobusu... Ja ju inak ani nevidím. Večne sa ponáhľa. Vymyslím jej prácu sestričky v nemocnici. Napriek večnému nestíhaniu nedá na svoju prácu dopustiť. Pacienti ju majú radi, v jej prítomnosti zabúdajú na bolesť. A pani s radosťou beží každý deň na ten autobus, pretože ju napĺňa pocit, že je pre niekoho užitočná. Jej život má zmysel v tom, že je potrebná. Dvere autobusu sa zavrú a ja som spokojný, že ho opäť raz stihla. Na opačnej strane ulice zaparkuje auto mladý muž. Super oblek, notebook... Tak tento bude manažér firmy. Je ctižiadostivý, cieľavedomý a úspešný. Vystúpi, napraví si kravatu, uhladí vlasy a sebavedome vykročí. -9-
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Ide na firemné stretnutie. Je spokojný, má síce náročnú prácu, ale on ju zvláda. Verí svojim kolegom, vlastnej práci, no najmä sebe. Firme sa aj vďaka nemu darí a on vie, že jeho práca má zmysel. Sledujem ho, až kým nevojde do dverí administratívnej budovy. Ani som si nestihol všimnúť, keď si zašpinený bezdomovec ustlal rovno na jedinej nepoškodenej lavičke na ulici. Chvíľu ho sledujem, skúšam ho zaradiť, chcem mu dať nejakú identitu, ale nič mi neprichádza na um. Neviem..., vzdávam sa! Prehrávam svoju vlastnú hru! Tento človek ma oberá o fantáziu, pretože nevie nájsť zmysel svojho života. Neodsudzujem ho za to, že je bezdomovec, to určite nie. Skôr rozmýšľam, prečo to tak je. Možno sa len dlho hľadal a možno už stratil zmysel života, neviem... Ale pri pohľade naňho si uvedomujem, že viera v to, čo robíme, má zmysel, a ona nám pomáha ísť stále vpred. Dáva nám pocit pokoja a uspokojenia. Verím, že na tomto svete má každý svoje miesto a je len na ňom, aby ho správne zaplnil. Preto sa treba usilovať robiť v živote to, čo ho bude napĺňať a tešiť. Pre niekoho to je rodina a deti, pre druhého potešiť ľudí, alebo robiť iných šťastnými. Pre ďalšieho je to pomoc chorým a slabým. Napĺňať ma môže aj práca, ktorá ma teší. Pre mnohých ľudí je to viera. Je toho veľa, mohol by som tu zapísať celý papier. Myslím si však, že je dôležité vedieť sa správne nájsť. Len vtedy bude mať všetko zmysel. Som presvedčený, že keď nás niečo teší a ideme za tým, sme na dobrej ceste. Taký pohľad z okna mal svoje čaro. Videl som ulicu a okolie z vtáčej perspektívy. Cez chladné sklo som v pokoji pozoroval okoloidúcich. Vymyslel som im nové identity aj našiel zmysel ich života – i keď len fiktívny. Teraz viem, že by ho mal mať každý. Pretože v momente, keď človek nadobudne pocit, že jeho existencia na tomto svete nemá zmysel, je neskoro... Človek je stratený. Vtedy si už len ustelie na jedinej nepoškodenej lavičke na našej ulici.
Ako môže dať človek svojej existencii zmysel TOMÁŠ BELOBRAD Gymnázium Janka Jesenského, Bánovce nad Bebravou Úbohý Sizyfos. Kto by len o ňom nepočul? Počas hrdinského života sa mu niekoľkokrát podarilo oklamať viacerých bohov, za čo si vyslúžil veľmi krutý trest. V podsvetí bol odsúdený na kotúľanie kameňa do strmého kopca, avšak tento kameň sa mu vždy tesne pred vrcholom zrútil. Jeho príbeh sa v mysli človeka akosi podvedome uložil a zotrváva v nej úspešne už dlhé roky. Pojem sizyfovská práca je v dnešnom svete známy - 10 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel takmer každému ako neuveriteľne namáhavá, ale zároveň absolútne zbytočná činnosť. Ľudia pracovali, pracujú (dúfajúc, že ešte stále za primeranú odmenu) a budú pracovať. Celý ľudský život je zasvätený práci a teraz nezáleží na tom, či ide o prácu na poli, za strojom alebo pred tvárami iných ľudí. Prakticky väčšina z nás sa prikláňa názoru, že ak by človek nemal čo robiť, tak by tu ani nemal prečo byť. To je rozhodne zaujímavá myšlienka. A pokiaľ sa nad ňou zamyslíme, zistíme, že sa nedá inak, len s ňou súhlasiť. Ľudský život je lineárny. Jeho funkcia začína v bode A, v okamihu jeho vzniku, a končí sa posledným vydýchnutím v bode B. To je všeobecne známy fakt. Ale čo s prázdnym miestom medzi týmito dvoma bodmi? A práve teraz vstupuje na scénu úloha. Úloha často nejasná a hmlistá, spravidla nekonkrétna. Úlohu môžeme veľmi presne pozorovať na jednom z najznámejších literárnych diel Tolkienovom Pánovi prsteňov. Celý príbeh sa odvíja okolo putovania hobita Froda do hrozivej zeme Mordoru, kde má zbaviť svet bremena nesmierneho zla. Tento hrdina vie jasne, čo musí urobiť a čomu zasvätil zmysel vlastnej existencie. My ostatní to ale také ľahké nemáme. Úloha nemusí spočívať v sebe samej, môže sa rozkladať do iných, menších úloh, a až naplnením týchto malých cieľov môžeme naplniť ten veľký. Na rozdiel od hobita sa však nenájde nik, kto by nám jasne povedal, čo a ako máme robiť. Všetko vychádza len z našich vlastných schopností poznávať a rozhodovať sa. Chcem vychovávať potomka, alebo zasvätím život vyššiemu cieľu, ako je napríklad politika? Nedokážem zvládnuť oboje naraz? Mám získať vysokoškolské vzdelanie? Udržím záhradu pri živote? Vybudujem si vzťah? Rozhodnutia. To všetko je neoddeliteľnou súčasťou prechodu medzi dvoma bodmi, medzi začiatkom a koncom života. Stačí si pozrieť ktorýkoľvek film, prečítať akúkoľvek knihu alebo zahrať hociktorú hru. Všetko sa točí vo zvláštnom tanci úloh a rozhodnutí. Nedávno som sa dostal s rodičmi do malého slovného konfliktu. Obaja boli unavení z cyklu, ktorý spočíva v striedaní práce s inou prácou. Povedal som im, aby teda nechali všetko tak a aspoň na víkend si sadli a nič nerobili. Odpoveďou mi bola vyššie napísaná veta: „Ak by človek nemal čo robiť, tak by tu ani nemal prečo byť.“ Priznám sa, nie som človek, ktorý veľmi obľubuje prácu. Najradšej zostavím akýsi plán, ako to či ono dosiahnem, a potom by som sa už len pozeral na výsledok. Takto však, žiaľ, svet nefunguje, čo (hoci nerád) pripúšťam. Na dosiahnutie cieľa treba vydať určitú energiu. Chceme však dosiahnuť cieľ? Čo ak sa dá priestor medzi dvoma bodmi využiť aj iným spôsobom ako len neustálym naháňaním sa za niečím, čoho tvar si v mysli každú chvíľu meníme? Napríklad zábava. Komu by sa nepáčilo vstať práve vtedy, keď sa mu chce, alebo robiť len to, čo sa mu chce, prípadne nerobiť nič? A načo, keď aj tak raz príde ten obávaný bod B? Ateista môže povedať, že ak po smrti už o sebe vedieť nebude, - 11 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel nezáleží na tom, čo robil, a veriaci zase to, že svojou nečinnosťou nikomu neublížil, takže skúškou sveta prešiel. Ale zamyslime sa trochu inak. Nikdy sa vám nestalo, že ak ste trávili príliš dlhý čas nečinnosťou, nakoniec ste o ňom stratili aj pojem? A až potom ste si uvedomili, čo všetko ste v tej chvíli, ľudovo povedané, prepásli. Nikoho nebaví byť neustále len spiacim divákom, po čase bude chcieť do hry života zasiahnuť. Práca, ktorú vykonáme pri plnení úloh, však neslúži len týmto úlohám a neslúži ani samej sebe. Úlohy tvoria produkty, či už materiálne alebo nemateriálne. Výsledky práce a úloh môžeme vidieť všade naokolo: novostavba, auto, pieseň. Alebo aj tento článok. A produkty zase majú svoje úlohy. Jedlo slúži na doplnenie energie, pieseň pre potešenie, dom na bývanie a auto na dopravu. Tou najhlavnejšou úlohou produktov je však zanechať odkaz. Spevák dúfa, že aj niekoľko rokov po jeho smrti bude jeho meno známe, majiteľ sa chce stavbou pripomenúť neskôr potomkom a ja verím, že raz si tento článok niekto prečíta a aspoň na chvíľu sa zamyslí nad tým, kto som, alebo kto som bol. Starí odovzdávajú múdrosť mladým, mladí ich nepočúvajú a život plynie. Kdesi za bodom B tlačí Sizyfos svoj ťažký kameň. A možno v tom začína vidieť zmysel.
Tým, ktorí prídu po mne... MARTIN DANČO Gymnázium Mateja Bela, Zvolen „Za vodcu pravdu, za sprievodcu prácu.“ Matej Bel „Ja, Matej Bel, rodák z Očovej, zo Zvolenskej stolice, z Uhrov, nezeman, pochádzajúci z jednoduchých rodičov roľníkov, vám chcem niečo dôležité povedať. Celý život som zasvätil vzdelávaniu. No nevzdelával som sa iba pre seba, pre vlastné poznanie. Chcel som pozmeniť a zlepšiť vzdelávanie u všetkých detí. Podarilo sa. Naučil som sa pomáhať deťom, aby cestu za vedomosťami nemali takú ťažkú a zložitú. Študoval som na rôznych školách a univerzitách. Tam som sa oboznámil s novými vednými odbormi, vyštudoval teológiu, prírodné vedy a iné vedné odbory. Ovládal som niekoľko jazykov. Za svoj život som napísal mnoho diel, kníh a článkov, no mojím najznámejším dielom sa stalo dielo Notitia Hungariae Novae Historico Geogra- 12 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel phica, v ktorej som opísal 12 stolíc Uhorska. Som naň patrične hrdý. Cez prvé uhorské noviny Nova Posoniensia som predstavil svetu svoju domovinu tak, ako ju vidím ja. Buďte na ňu hrdí! Bol som členom mnohých učených spoločností a na moje potešenie ma mnohí učení nazvali a nazývajú Veľkou ozdobou Uhorska. Chodil som po svete, no nikdy som nezanevrel na rodnú krajinu – Slovensko. Nikde inde som nespoznal takých pracovitých a milých ľudí ako tu u nás. Nezabúdajte na svoje korene Aj keď sa môj život zdal byť ľahký a nádherný, opak je pravdou. Vďaka tomu, že som luterán – evanjelik, som to nemal najľahšie. Majte úctu k viere! A teraz sa obraciam práve k vám Slováci a odkazujem vám: Za svoj úspech vďačím tvrdej práci a cieľu. Méte, za ktorou som šiel. Mojim najbližším a mojim priateľom. Tým, s ktorými som v Notitiach opísal život slovenských ľudí, ich zvyky a tradície. Aj keď som dosiahol to, čo sa nepodarilo mnohým, nikdy som nezabudol na Slovensko, odkiaľ pochádzam. A na ľudí, ktorí žijú v nej. Nasledujte ma! Máme nádhernú prírodu. Nedovoľte ju v budúcnosti znečisťovať. Zachovajte ju čistú a krásnu. Objavujte krásy, ktoré v Notitiach zakreslil Samko Mikovíny. On zakreslil každý potok, vrch, lúku v každej stolici. Aj vy sa kochajte tou krásou! A jazyk? Zodpovedá starobylosti a duchovným schopnostiam národa slovenského. Dovolím si tvrdiť, že máme najkrajší a najľubozvučnejší jazyk a máme právo byť naň hrdý. Preto ho používajte a vážte si ho ako klenot. Aj keď ho nemôžeme ohmatať, zvážiť či vyčísliť jeho peňažnú hodnotu, môže sa jeho hodnota stratiť. Vážte si jazyk, každodenné slovo! Tvoríme všetci jeden národ, no stále sa ženieme za niečím neurčitým. Spýtam sa vás – myslíte na ľudí vôkol seba? Počas mojej životnej púte som myslel viac na dobro druhých ako na svoje, aj keď mi všetci hovorili, že mám myslieť viac na seba. Ale bez pomoci druhých by som sa nestal tým čím som – ozdobou. A preto denne myslite na zviazané Svätoplukove prúty! V čase, keď som žil, pravda znamenala viac ako peniaze, a verím, že peniaze v budúcnosti nebudú ovládať ľudí. Nebuďte nimi zaslepení a objavíte pravú krásu človeka! Naučte sa prekonávať zdanlivo neprekonateľné prekážky! Naučte sa nikdy nevzdávať! Vyčnievajte vedomosťami a rozumom z radu! Každý z vás môže pohnúť svetom! Vedzte, že kde je vôľa, tam je schodná cesta! Ja, Matej Bel, rodák z Očovej, zo Zvolenskej stolice, z Uhrov, nezeman, pochádzajúci z jednoduchých rodičov roľníkov, som vám povedal len niečo...“
- 13 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Ako môže dať človek svojej existencii zmysel SAMUEL ZEMAN ZŠ Dr. Milana Hodžu s MŠ, Bratislava Ľudstvo ako také je obrovské, hoci ho tvorí množstvo obyčajných ľudí. Neznamená to však, že všetci ľudia sú rovnakí, rovnako obyčajní, rovnako inteligentní, aj keď väčšina z nich prežije život jednoducho, možno aj nespokojne či v trápení, v menšom či väčšom pohodlí. Život obyčajného človeka sa začne jeho narodením, chodí na základnú školu, potom strednú, niekto sa snaží zvládnuť aj vysokú, hľadá zamestnanie, lásku, stará sa o deti, vnúčatá a potom... už len čaká na svoj koniec. Nesnaží sa niečo dokázať alebo niečo významne ovplyvniť. Usiluje sa viesť pokojný a jednoduchý život jedného z miliárd, rozmýšľa nad tým, čo je správne a čo nie. Nie je na tom nič zlé, väčšine ľudí to aj vyhovuje. Nájdu sa však aj takí, ktorým sa nepodarí ani to – pokojný a jednoduchý život. Neusilovať sa o nič a jednoducho nechať veci plynúť, to nie je žitie, ale prežívanie. Človek dostal ruky a rozum, aby niečo dokázal či vytvoril a snažil sa zlepšiť život sebe aj ostatným okolo seba – dômyselným vynálezom, umením, dokonca náboženstvom. Možností je veľa, nájsť to správne riešenie trvá niekomu aj celé roky. Mnohí z nás sa hľadajú po celý vlastný život. Nedá sa len tak rozhodnúť, že od zajtra budem novinárom či právnikom, lekárom alebo robotníkom, a hotovo, tak jednoducho život nefunguje. Preto sa nás naši rodičia a učitelia pýtajú už teraz, čím chceme byť a kam sa chceme zaradiť. Usilujú sa nám poradiť, usmerniť nás, byť nám príkladom. Odpovede nás detí bez životných skúseností bývajú často nereálne – chcem byť spevák, olympijský medailista a podobne. Keď sa však človek odhodlá a nájde vo vlastnom rozhodnutí ten správny zmysel, spojí ho s veľkou dávkou usilovnosti a trpezlivosti, dokáže nemožné. Niekto iný si možno povie ,,A načo?“ a vyberie si ten jednoduchší variant „obyčajného“ života. Ak sa už naozaj rozhodneme, čomu chceme dať zmysel, a zistíme, že sme sa rozhodli správne, môžeme bez problémov vyhlásiť to, čo povedal mág z Očovej: ,,Robím kumšt, ktorý bude žiť ďalej v rodine a v krajine, ktorú mám neskonale rád.“ Aj preto nám všetkým nezostáva nič iné, len neprestávať hľadať vlastnú cestu k zmyslu existencie.
- 14 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane... DENIS FALAT ZŠ Starý Tekov Bieda si s chudobou podávali ruky a obe siahali obyčajne na tie isté kľučky. Ale žiť bolo treba. Tí, čo sa nenarodili akurát v paláci a hojnosti, museli denne zápasiť o živobytie, dorábať chlieb a hospodáriť tak, aby bolo z ruky do úst, no pamätať aj na horšie časy. A mohli byť aj horšie? – natíska sa mi otázka. Za sto rokov sa svet premenil k lepšiemu, ale aj k horšiemu. Bieda rozohrievala ľudské srdcia, spájala ľudí navzájom, bohatstvo ich oblievalo studenou spŕškou lesku drahých kovov. Vonku bolo porobené, hydina pozatváraná, lichva opatrená, tma sa vkrádala do skromných príbytkov. V sporáku sa kúrilo kukurniskom dovezeným z poľa a oklaskami z namrvenej kukurice. Cez dierky zo sporákových dvierok vykúkalo svetlo, ohník praskal. Tancujúce tiene sa predlžovali. Čas fantázie, rozprávky, ale aj skutočných príbehov, ktoré sa počúvali lepšie ako rozprávky. Starý otec, rozprávajte nám, ako ste išli do Ameriky. Chlapci si sadali na hlinenú zem okolo starého otca. Jeho miesto bolo pri sporáku, kde si trochu vyhrieval svoje staré kosti a takmer bez prestania si šúchal kolená, popri tom žuval močku. – Už som vám to rozprával stokrát, – chcel ich odbiť. Ale chlapci sa nedali, žobronili ďalej. – Nuž, naša rodina nebola bohatá. Mama mi zomrela ako chlapcovi a keď sa apko druhý raz oženili, pribudli len ďalšie tri hladné krky. Mal som 14 rokov, tak som šiel do služby na jeden statok. Bol som vyrastený, ale veľmi biedny. Mal som dobrých gazdov. Gazdiná sa o mňa starala a nútila ma jesť, aby som zmocnel. Dovŕšil som 20 rokov a volali ma na asentírku, za vojaka. Ale ma neodviedli. Aj mi bolo trochu ľúto, najmä vtedy, keď bratanec Štefan prišiel do Tekova ako husár. Všetci sa za ním obzerali, bol to prvý husár v Tekove. Vojna ma obišla, bolo treba sa oženiť. Ja som mal síce vyhliadnutú inú, ale apko s rodinou vyhliadli vašu starú mať. S ňou som vyženil štyri holdy zeme, na tom som začal hospodáriť. Narodili sa nám dve deti: váš otec Jozef a totka Mila. Políčka nás ako-tak uživili, ale robotu som si nájsť nemohol. Vtedy sa vrátil z Ameriky môj švagor, starkej brat. Prišiel ako agent. A len – Jozef, poď, tam je roboty dosť, zarobíš, vrátiš sa, kúpiš si kone... Lebo ja som koňom veľmi dobre rozumel. Také kone, ako som mal ja, neboli široko-ďaleko. Slovo dalo slovo, ťapli sme si. Odpredal som kus poľa, aby som mal na šífkartu (lodný lístok), na cestu a na výdavky. Agent všetko zariadil. Prišiel som domov a povedal: „Mám šífkartu na Titanik.“ Potom to už išlo rýchlo. Dali sme si urobiť rozlúčkovú fotografiu, bez plaču sa to neobišlo, lebo starká s dvoma deťmi - 15 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel vo veku osem a päť rokov ostala doma a ja som mal čakať v prístave Cherbourg vo Francúzsku. Posledná lekárska prehliadka. Lekár prisťahovaleckého úradu si ma prezeral, nezdal sa mu môj chatrný zovňajšok ani biedne oblečenie. Rozhodol, že na loď nemôžem nastúpiť. Nuž nebolo mi všetko jedno. Vrátim sa biednejší ako som odišiel? Ale agent mi vybavil iného lekára a ja som mal počkať na inú loď. Zatiaľ som bol v lágri a pracoval som. Veď peniažky by sa boli rýchlo rozkotúľali. Odplával som teda o mesiac neskôr inou loďou. Doma o tom, ako sa udalosti zbehli, nič nevedeli. Ani ja som nevedel, čo sa dialo doma. Starký prerušil rozprávanie, bolo treba priložiť do sporáka. Mama mu podala hrnček čerstvo nadojeného mlieka, pomaly usrkával. Deti sa ani nehli. Čakali na pokračovanie. – Správa o potopení Titaniku rýchlo obletela celý svet. Rodinní príslušníci pátrali po osudoch blízkych. Moje meno nebolo na nijakom zozname. Správa o tom, že z cestujúcich tretej triedy sa nikto nedostal na palubu, nieto ešte do záchranných člnov, ich uistila v tom, že som sa utopil. Starkú prišli utešovať z obecného úradu aj pán farár, bola to v dedine udalosť číslo jeden. Všetci žialili, ale život musel ísť ďalej. Po polroku pán farár odslúžil zádušnú omšu za nezvestného, to akože za mňa. Za mŕtveho ma mohli vyhlásiť až po roku. Po dlhom kolísaní na mori loď konečne zakotvila pri amerických brehoch. Najprv nás zaviedli do tábora, kde sme sa mesiac učili po anglicky. Potom nás porozdeľovali na roboty. Ja som sa roboty nikdy nebál. Dostal som sa k jednému majiteľovi na stavbu. Výplata bola každý týždeň. Keď sa nám zdalo, že nás málo platia, hľadali sme si aj inde robotu. Ale zásada bola: Kto raz odíde, majiteľ ho viac späť nevezme. Nuž pokúsil som sa raz aj ja, ale nič lepšie som nenašiel. Povedal som si – oprobujem sa vrátiť aj s ostatnými. Majiteľ ukázal prstom: „Jozef môže ostať, ostatní preč.“ Nuž aj tu som sa dobre zapísal v robote, viac som nešpekuloval. Starý otec by si bol rád už aj zdriemol. Vonku sa rozpršalo, mama bola rada, že sme všetci pod strechou a môže sa postarať o menších súrodencov. – Starký, nože ešte, ako ste sa vrátili... A ako ste boli na vojne, – žobronili deti. – Nuž, keď som zarobil nejaké peniaze, poslal som starkej domov aj list. Ten prišiel pred Vianocami aj s peniazmi. Poštár s ním išiel k notárovi, ten k farárovi a opatrne chceli starkej odovzdať list. Keď ho otvorila a prečítala „Milá moja žena a deti Milka a Jožko...“, odpadla. Tak som sa aj z Ameriky opäť postaral o rozruch v dedine. V Amerike som mal už vyhliadnutú aj farmu, že si kúpim, ale starká nechcela ani počuť, aby prišla s deťmi za mnou. Po dva a polroku som sa teda pobral domov. V Európe už zúrila vojna. Staviteľ ma odhováral od cesty domov: „Jozef, ľudia z Európy utekajú do Ameriky a ty ideš do neistoty.“ „Lenže ja som tam nechal svoju rodinu, ja musím ísť za nimi.“ - 16 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Doma zariadil všetko potrebné, prikúpil nejaké zeme a kone... a odviedli ho na front. Odvodová komisia rýchlo zbadala, že nemá pred sebou len takého obyčajného vojaka. Starý otec ovládal slovenčinu, maďarčinu, chorvátčinu, srbčinu, naučil sa po nemecky, anglicky, a keby bol ostal ešte pol roka, bol by vedel aj po arabsky. – Najprv ma sledovali, či nie som špión, keď viem po anglicky. Pýtali sa ma: „Kto si?“ „Uhor.“ „Kde si robil?“ „V Amerike.“ „Tak ty si špión. Načo si tam bol? Prečo si sa vrátil?“ Odpovedal som popravde. „A telefón poznáš?“ Zasmial som sa: „V Amerike sú na každom rohu.“ Dali ma do jednej miestnosti, kde som obsluhoval telefóny v rôznych rečiach. Deväť dní dozorca so mnou neprehovoril ani slovo. Potom mi povedal: „Jóžef, všetko si dobre robil.“ Stal som sa tlmočníkom najvyššieho generála. Pracoval som aj v ústredni na dve zmeny ešte s piatimi školovanými. Od marca 1912 si osud takto pohrával so starým otcom. Aj ja som si už vypočul tento príbeh niekoľkokrát, lebo sa v našej rodine podáva z pokolenia na pokolenie. Všetko sa mi premietne v mysli, keď pri skromnom náhrobku s jeho menom Jozef Hancko zapaľujem sviečku. Je pre mňa vzorom statočnosti, húževnatosti, skromnosti, nezlomnej vôle. V živote mu bola vždy oporou pevná viera. Pod ťažkým bremenom neklesol ani vtedy, keď mu zhorel dom a celá zvezená úroda. Do zimy s pomocou dedinčanov bol dom pod strechou. Je to ten istý dom, kde môj dedko vyrastal na skutočných rozprávkach a kde bohatý život prežila a deväť detí vychovala moja prababička, ktorá nás opustila iba pred rokom. Všetci spomínali v tomto roku na slávny Titanik. Ja som išiel pozdraviť svojho slávneho prapradedka a povedať mu, aký som hrdý, že som jeho potomkom.
Ako môže dať človek svojej existencii zmysel NATÁLIA ŽIAČIKOVÁ CZŠ sv. Margity, Púchov „Deti moje, neprišli sme na zem len tak na špacír, ale preto, aby sme po sebe zanechali stopu a dali svojej existencii zmysel. Posúvať veci dopredu...“ Prekrásne motto od husľového virtuóza Jána Berkyho Mrenicu, ktoré nám hovorí o ceste človeka a jeho púti na zemi. Premýšľam nad každým slovom tohto nášho velikána, ktorý zanechal obrovskú stopu nielen u nás, ale aj v zahraničí. Hudba zotiera rozdiely, zbližuje ľudí rôznych národov, tradícií a zvykov. Mal veľký dar, ktorý rozdával plným priehrštím - 17 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel a robil ľudí šťastnými. Jeho čarovné husle ho sprevádzali od detstva a ich tóny boli zmyslom jeho života, v ktorej mal aj svojich pokračovateľov... Čo je zmyslom nášho života v dnešných časoch? Je to zaujímavá otázka, ktorá v sebe nesie pohľad na dnešnú dobu a spoločnosť. Každý z nás, ktorý sa narodí, postupne s rokmi, poznatkami, vzdelaním a skúsenosťami dá zmysel svojej existencii, vlastnému životu. Sme rôzni ľudia, máme svoje charaktery, sny, túžby... Usilujeme sa ich naplniť. Vždy to záleží od nás, ako a akým spôsobom budeme kráčať dopredu. A tak za sebou nechávame rôzne stopy... Stopy slušnosti, tolerancie, pomoci, ale aj stopy závisti, klamstva, podvodu, korupcie. Podľa našich krokov nás hodnotí naše svedomie a ľudské spoločenstvo. Mnohí si niekedy neskoro uvedomia, že ich život mohol byť iný, keby... Keby mu dali iný zmysel, keby uznávali iné hodnoty života, keby... Realita života v dnešnej dobe prináša viac negatívneho ako pozitívneho. Z médií sa ozýva viac zla ako dobra. Reklama zasa pôsobí na vedomie človeka tak, ako by nevedel samostatne rozmýšľať... Nevedel, čo je pre neho to najlepšie. Niektoré programy, ktoré nemajú kultúru ani úroveň, pôsobia na myslenie mnohých ľudí. Rýchly zisk je snom dnešného človeka. Ten je schopný predať svoju česť, meno i dušu. Ublížiť druhému i vlastnému príbuznému. Zmyslom života, existencie človeka je bohatstvo a blahobyt. A dosiahne to rôznymi prostriedkami... Snáď ku koncu života si povie, že jeho život mohol byť iný... Človek, ktorý koná zlo, nie je nikdy šťastný. A jeho skutky hodnotia ľudia a čas. Našťastie žijú aj ľudia, ktorí uznávajú duchovné a kultúrne hodnoty našich predkov, našich rodičov. Sú ochotní pomôcť, podať pomocnú ruku... Svet vidia krajší napriek rôznym ťažkostiam a problémom každodenného života. Tešia sa z maličkostí, z pekného dňa, z dobre vykonanej práce... Dá sa na nich spoľahnúť, vedia dodržať dané slovo. Rodina je pre nich základom existencie života. Rodinné putá sú pevné, rodina vie, čo je jej zmyslom života. „Deti moje, neprišli sme na zem len tak na špacír...,“ opakujem slová veľkej osobnosti, no skromného človeka. Svojimi rukami, usilovnosťou a pracovitosťou zanechal veľkú stopu v srdciach tých, ktorí ho poznali. Vždy záleží od človeka, aký zmysel dá svojej existencii...
- 18 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Ako môže dať človek svojej existencii zmysel DOMINIKA LETKOVÁ ZŠ Dr. Milana Hodžu s MŠ, Bratislava Myslím si, že každý človek hľadá a chce nájsť vo svojom živote zmysel. Mnohí si neraz položili tieto otázky: Čo môžem považovať za zmysel svojho života? Má vôbec môj život zmysel, a ak áno, aký? Niektorí ľudia svoj zmysel života už objavili, ale sú aj takí, ktorí ho ešte hľadajú. Zistila som, že ako rastieme, zmysel nášho života sa mení, možno sa aj trochu prispôsobuje nášmu veku. Zmyslom života nemusí byť konkrétna vec. Človek nemusí mať vlastný cieľ, za ktorým sa bezhlavo vrhá. Nehovorím, že mať svoj cieľ a ísť za ním je zlé, ale iba vtedy, pokiaľ sa ním stáva zmysluplná vec. Človek si myslí, že keď ten cieľ nedosiahne, bude nešťastný. Je šťastie len pocit, pri ktorom sa cítime úžasne? Alebo je to aj niečo viac? Na tieto otázky existuje naozaj nekonečne veľa odpovedí, pretože pre každého človeka predstavuje pojem šťastie niečo iné. Jedni sú šťastní, keď zožnú úspech. Niekto iný je šťastný, keď si spieva. Šťastný človek má pocit, že jeho život má zrazu zmysel. Zmyslom života sa vtedy môže stať aj drobnosť, ktorú niektorí môžu považovať za samozrejmosť. Z čoho sa tešiť? Pre mňa sú to drobnosti, ktoré spestria deň. Mám rada chvíle, keď si len tak kráčam po ulici a do očí mi svieti slnko. Mnoho ľudí by si okamžite nasadilo slnečné okuliare. Ale ja nie. Je mi príjemné, keď teplé lúče slniečka šteklia moju tvár. Rovnako neberiem ako samozrejmosť to, že trávim čas s rodinou. Nie každé dieťa má takú super milujúcu rodinu ako ja. Naozaj sa teším, keď viem, že vždy tu pre mňa bude niekto, na kom mi bude záležať, ale aj komu bude záležať na mne. Pamätám sa, ako ma moja mama, keď som bola malá, viedla k tomu, aby som bola dobrým a správnym človekom. Často mi vravievala – buď dobrá a pomáhaj ľuďom, tá pomoc sa ti vráti. To, čo v živote dáš, dostaneš. Naučila som sa tešiť z rôznych maličkostí, ako je vôňa kvetov, spev vtákov, vôňa lesov alebo zvuk zurčiaceho potôčika... A to aj vďaka blízkym ľuďom. Uvedomujem si, že v dnešnej dobe môžeme o všetko veľmi ľahko prísť. Často vlastnou vinou. O vzácnosti života sa postupne pripravujeme väčšinou sami, vlastnou nevšímavosťou. Dnes je rýchla doba, preto všetko uteká nesmierne rýchlo. Čas, chvíle s našou rodinou a priateľmi alebo len pohľad na okolitý svet. Ako čas neúprosne uteká, vidím aj na sebe alebo svojej sestre. Meníme sa, rastieme, a to aj napriek tomu, že nedávno sme boli malými bábätkami. Sedím v škole, a hoci som prednedávnom prišla, je koniec vyučovania, a to znamená, že o chvíľu bude koniec tohto dňa. Po škole ďalší zhon. Krúžky, učenie, spánok a privítanie ďalšieho dňa. Tak to letí dookola. Sama si neraz vyčítam, keď sa sestra sťažuje, že sa s ňou nehrávam častejšie. O všetko krásne sa dnes pripravujeme bohužiaľ hlavne sami. - 19 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Dnes sú skoro všetci zahrabaní v papieroch, robia všetko, čo môžu, ale len pre prácu, pre peniaze. Keby sme robili prieskum, čo sa stáva hlavným cieľom ľudí, podľa mňa by to boli peniaze. Určite nie som ďaleko od pravdy. Keď ste deťmi, všetko akoby plynulo pomalšie. No akonáhle trochu vyrastiete, začínate mať povinnosti, už sa nestačíte čudovať, ako rýchlo všetko uteká. Pomaly začínate uprednostňovať povinnosti a voľného času je čoraz menej. Niekomu sa môže zdať, že žijeme dlho-predlho. Lenže na túto rýchlu dobu žijeme naozaj krátko. Na prechádzke so psom na poli sa nepozeráme na poskakujúce srnky po okolitých lesíkoch a alejach. Väčšina sa vtedy pozerá do displeja mobilu, na ušiach slúchadlá, myslím tie mega, ktoré vám pomaly zakrývajú polovicu hlavy, a v nich hlasná hudba. Ako sa dnes hovorí, čekujeme net, väčšinou sociálne siete – Facebook. Iste, nehovorím, že je zlé písať si s blízkymi, ktorí žijú ďaleko od nás, v zahraničí. Ale len do istej miery. Pretože väčšina ľudí zažratých do obrazoviek počítača začína strácať prehľad o svete naokolo. Začínajú žiť nie v skutočnom svete, ale v akejsi virtuálnej realite. Ľudia akoby nepoznali skutočné hodnoty. Ich hodnotami sa stávajú peniaze, chamtivosť a materiálne veci. Nevážia si ľudí takých, akí sú, ale posmievajú sa im za obyčajné ľudské chyby. Dnešný svet by sme mohli nazvať zhon. Ani sa nezbadáme a padáme do hlbokej jamy, z ktorej vedú rôzne cestičky. Cestičky poznania vlastného ,,ja“. Zrazu človek, ktorý sa neusiloval zistiť, čo ho napĺňa šťastím, a žil iba pre prácu a moderné výdobytky techniky a vymoženosti 21. storočia, chce z tej jamy sebanepoznania von. Lenže ktorou cestičkou sa opäť dostane späť z tej černoty? Až vtedy si možno uvedomí, že zmysel života mal začať hľadať už dávno. A vlastne ani presne nevie, čo ho robí šťastným. Žil iba pre peniaze, ktoré mu zaslepili zrak. Možno vtedy si spomenie, ako nájsť cestu. Nikdy nie je neskoro. Hanbou nie je spadnúť, ale zostať ležať. Ak máte možnosť urobiť vlastný život šťastnejší, robte tak hoci aj každý deň. Možno sa pýtate, čo je mojím zmyslom života. Dlho som na túto otázku nepoznala odpoveď. Dnes si myslím, že ju začínam tušiť. To, čo ma napĺňa šťastím, je trávenie času s mojimi rodičmi, so sestrou, priateľmi, počúvanie hudby, hra na klavíri, pospevovanie pesničiek spolu s rádiom, čítanie kníh, zapisovanie rôznych myšlienok, ktoré mi zídu na um, a tajná hra na spisovateľku, kreslenie, pohľad na okolitý svet a skúmanie prírody. Je toho naozaj veľa. Toto je môj zmysel života. Aspoň zatiaľ, možno nie navždy, pretože, ako som písala v úvode, ako človek rastie a mení sa, mení sa aj zmysel jeho života.
- 20 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Ako môže dať človek svojej existencii zmysel MARTINA PODŽUBANOVÁ ZŠ Moskovská, Michalovce Je noc. Tma sa potichu zakráda, vábi k spánku všetko živé. Darí sa jej, no predsa nájde zopár zábudlivcov, ktorým sa ešte nechce do ríše snov. Mladú lekárku, ktorá zo všetkých síl zachraňuje malé dievčatko. Jej otca čakajúceho so zúfalstvom v unavených očiach. Športovca, ktorý v posledných sekundách zachránil vlastný tím pred prehrou. Náruživého vedca, ktorému zvedavosť nedá pokoj. Tma nemá rada takých ľudí. No im je jedno, koľko je hodín, aké je práve ročné obdobie. Stačí, že môžu robiť to, čo ich napĺňa, kvôli čomu nejdú spať. Či už je to lekár, rodič, športovec, vedec... Pred mnohými rokmi sa stalo niečo nevšedné. Zrodil sa človek. Na prvý pohľad nebol ničím výnimočný. Vedel chodiť a loviť, celkom ako ostatné zvieratá. Niečím sa však predsa len odlišoval. Vyrábal nástroje? Naučil sa rozprávať? Nie. Bola to jedna celkom prostá vlastnosť, ktorá ho dostala na samý vrchol živočíšnej pyramídy. Bol zvedavý. Už od samého počiatku pátral po zákonoch fyziky, chémie, biológie. Ani o tom sám nevedel. Vďaka jeho zvedavosti a pracovitosti dnes žijeme v dokonalom svete. Zoberme si také obyčajné koleso. Pre nás nič zvláštne a výnimočné. Vieme vypočítať jeho plochu, objem, celý rad údajov. Ale čo bolo predtým, keď koleso nebolo? A čo bolo po tom, čo ho niekto vynašiel? Páni, to musela byť radosť! Všetkým ľuďom to určite poriadne uľahčilo prácu a život. Rovnako ako aj ostatné vynálezy šikovných ľudí. Sú ich stovky, tisícky... A nie sú neznámi. Pozná ich vôbec niekto? Pamätá si niekto mená ako Percy Spencer, James Naismith, Lázsló Biró? Asi ani nie. Ale ako je to možné? Ako to, že si svet nepamätá tvorcu jedného z najrozšírenejších kolektívnych športov na svete? Ako to, že si niekto nepamätá „otca“ guľôčkového pera? Ako to, že poznáme a hovoríme o každej afére a každom podvode zo sveta „slávnych“ ľudí, ale to, že úžasný spevák jednej z najobľúbenejších kapiel minulého storočia zomrel, okomentujeme jedným chudobným stĺpčekom. Prečo si nevieme ceniť ľudí, ktorí nám venovali čas, kus svojho života? Ľudí, ktorých životy mali skutočný zmysel, necháme zapadať prachom. A ešte... Prečo sa neusilujeme, aby aj tie naše životy mali zmysel? Je to také ťažké? Nemyslím si. Môžem mať stokrát trinásť rokov a byť ešte dieťa, aj tak viem, že jediné, čo človek potrebuje, je sen. Sen, ktorý je odhodlaný uskutočniť. A je úplne jedno, či chce rozdávať ľuďom radosť vlastným hlasom alebo zručnosťami, či ich chce zachraňovať alebo im pomáhať. Ak bude svoj sen uskutočňovať s láskou, jeho život bude mať zmysel. Zaručene. - 21 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Ružová budúcnosť NATÁLIA KOTEŠOVSKÁ ZŠ Hrnčiarska, Humenné Budúcnosť. Moja budúcnosť. Nad touto témou som sa nikdy až tak nezamýšľala. Väčšinou sa mi zdalo zbytočné zapodievať sa zajtrajškom, keď ešte neskončil dnešok. Navyše, všetko často odkladám na poslednú chvíľu. Neraz sa mi to už vypomstilo, no nikdy som si z toho nebrala príklad. Vždy som si myslela, že vo svojom čase môžem vykonávať množstvo iných vecí, nechcela som svoj čas míňať sedením za stolom a tupým premýšľaním o niečom, čomu poriadne nerozumiem. Ale keď som nad tým začala skutočne uvažovať, hlavu mi zaplavilo milión úvah, no nedostala som sa na ich koniec. Prečo? Ako? Kedy? Kde? No odpovedí na otázky nebolo nikde... Ako môžem dať svojej existencii zmysel? Byť modelkou? Nie, ďakujem! O zdravie prísť nechcem. Byť kozmonautkou? Na to som až príliš veľký strachopud. Existuje vôbec vhodné povolanie alebo činnosť pre mňa? A ako dám svojmu životu zmysel bez vhodného povolania? Myslím, že by bolo skvelé zapísať sa do kníh, ostať vrytá do pamätí ľudí... Len ako na to? Sotva sa mi len náhodne podarí objaviť nejakú kosť dinosaura alebo keltskú prilbu pri venčení psa. To sa stáva len vo filmoch a dokonca aj tam to je zriedkavé. Nemám ešte čas na také úvahy? Veď mám len 15 rokov. (Je žartovné, ako vieme využívať náš vek. Keď niečo potrebujeme, povieme, že sme UŽ pätnásťročný, no keď sa nám do niečoho nechce, máme LEN obyčajných pätnásť rokov.) Ale väčšina mojich priateľov už vie, čím chce v budúcnosti byť. Prečo som len ja taká exotka? Hovorí sa, kto hľadá, ten nájde. Často mám pocit, že hľadám ihlu v kope sena. No, veď aj takí ľudia musia byť. Bez nás by na tomto svete nebola sranda. Kde sú tie časy, keď mojím najťažším rozhodnutím bol výber tej správnej farbičky? Vtedy ešte nikto neriešil vážne problémy tohto sveta, akými sú hlad, bieda, choroby, ale aj týranie ľudí. Teraz už farbičky neriešim. Vnímam krivdy sveta, ktoré sa na mňa sypú z novín či televízie, a v mysli si ich tíško prifarbujem. Najmä vtedy, keď na krivdu natrafím v reálnom svete. A keď sa mi aspoň troška podarí proti nej zabojovať či napomôcť pravde, dám svojej existencii aký-taký zmysel... A čo ty? Má tvoja podstata zmysel? Dokážeš trochu súcitiť s ostatnými? Je v tebe aspoň kúsok dobra? Viem, je to ťažké, keď svet je dnes taký zlý. No stále sa v každom z nás nájde kúsok dobra. Kúsok dobra, ktorý iným dokáže zmeniť svet. Mne môj svet zmenila moja mama. A nielen zmenila. Moja mama ma nosila deväť mesiacov. Videla, ako sa jej zväčšovali nohy, brucho a ako sa jej natiahla koža. Usilovala sa vyliezť po schodoch, rýchlo a bez dychu dokonca trpela mnoho bezsenných nocí. Preš- 22 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel la neuveriteľnou bolesťou, len aby ma mohla priviesť na tento svet. Potom sa stala mojou sestričkou, mojou kuchárkou, mojou slúžkou, mojou šoférkou, mojou najväčšou fanúšičkou, mojou učiteľkou a mojou najlepšou priateľkou. Ona bojovala pre mňa, plakala za mňa, chcela pre mňa len to najlepšie a modlila sa za mňa. To všetko konala iba pre mňa. Bez nej by som bola stratená. Aj ona už dala vlastnej existencii zmysel. Vlastne zmysel je slabé slovo. To, čo vykonala, sa nedá ani len slovami opísať. Moja mama mi pomáha aj v týchto časoch, ktoré sú pre moju existenciu a jej zmysel veľmi dôležité. Práve teraz si vyberám tú správnu cestu do budúcnosti, cestu k zatiaľ neobjavenému povolaniu. No nie je to istota. Stačí jedna hodina, minúta, ba dokonca sekunda a aj z úspešného vysokoškoláka môže byť akoby mávnutím čarovného prútika žobrák či bezdomovec. Raz sme na výslní, inokedy na dne. Preto sa tešme z každej minúty nášho žitia. Nebuďme nešťastní z toho, že nepomáhajú tebe a častejšie pomoc poskytuješ ty. Buďme vďační za to, že na pomoc druhých nie sme odkázaní práve my... Veľakrát by sme iným ľuďom mohli pomôcť aj tak, že niečo neurobíme. Nechápte ma zle, ale v dnešnej dobe existujú ľudia, ktorí iným ubližujú slovami. Dievča, ktoré si dnes v triede nazval šľapkou, je panna. To tehotné dievča kráčajúce dolu ulicou, bolo znásilnené. Chlapec, ktorého si nazval hlupákom, musí pracovať noc čo noc, aby pomohol vlastnej rodine. Dievča, ktoré si nazval tučnou, drží hladovku. Ten starý muž, ktorého sa desíš pre jeho jazvy, bojoval za Slovensko. Chlapcovi, ktorému si sa smial, keď plakal, zomiera mama. Tých ľudí, ktorým sa denno-denne posmievame či urážame, vlastne ani nepoznáme. Keby sme sa ich pokúsili aspoň trochu spoznať, zistili by sme, akí skutočne sú, alebo čím si musia prejsť. Hovorí sa, že ak chceš niekoho súdiť, skús si prejsť kilometer v jeho topánkach. V topánkach polovice ľudí by sme nespravili ani tri kroky... Práve preto by sme si často mali odpustiť uštipačné a ponižujúce narážky. Aj tak môžeme urobiť mnohých ľudí šťastnejšími a vlastnej existencii nedáme šancu sfarbiť sa dočierna. Vždy je lepšie byť na nule ako v mínuse. Keď vlastnú budúcnosť natrieme pozitívnou farbou, dáme zmysel životu, urobíme náš svet ružovejším... Pokúsme sa stať aspoň trošku lepšími ľuďmi a náš svet bude stokrát krajší...
- 23 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel STRIEBORNÉ PÁSMO Ako môže dať človek svojej existencii zmysel TEREZA SULÁNIOVÁ Športové gymnázium Slančíkovej, Nitra Každé malé dieťa vie, čo chce robiť, keď „bude veľké“. Zalovte v pamäti a spomeňte si, čím ste chceli byť vy. Princeznami, hasičmi, speváčkami, smetiarmi... Rodičia sa len milo a úprimne smiali, ich malému hasičovi kúpili krásne požiarnické auto, lebo vedeli, že len z neho sa dieťatko poteší. Celý detský svet tohto malého hasiča sa točil len okolo hasenia požiarov, vysokých rebríkov a záhradných hadíc (lebo iná k dispozícií nebola). Toto bolo to, na čo stále myslel, o čom stále sníval. Bolo to jeho detstvo. Každé dieťa vie, čo chce, a je hlúpe tvrdiť, že dieťa ešte nevie vnímať svet. Nemali ste detstvo, ak ste nemali nejakú obľúbenú hru alebo činnosť, ktorej ste sa venovali hoci aj celý deň. Odmalička sa venujeme tomu, čo nás teší, napĺňa a robí nás šťastnými. A tak by to malo byť celý život. Lenže cestou k dospelosti už začíname vidieť tmavšie a myslíme aj na financie i pohodlný život. Chlapec si uvedomí, že hasič nie je práve pohodlné povolanie, začne si všímať riziká a nevýhody tohto povolania. Obzerá sa po iných možnostiach. Dôležitú úlohu v našej budúcnosti zohrávajú aj rodičia. Rodičia vždy chcú pre dieťa ten najlepší život, sami dobre poznajú dnešnú finančnú situáciu, a preto sa usilujú deti dobre zabezpečiť. Je to ťažké a niekedy sa to podarí len za cenu, že „dieťa“ (budem mu hovoriť dieťa, hoci to už teraz je rozumný mladý človek) nebude mať šancu robiť to, čo miluje, ale to, čo ho uživí. Aj toto dieťa si uvedomí, že cesta musí viesť tadiaľto, a v tom momente úplne zahodí sny o hrdinských hasičoch a život ho prinúti sedieť nad učebnicami ekonomiky. Dieťa si to môže vykompenzovať rôznymi krúžkami a aktivitami. Po tvrdej drine to môže byť príjemný relax. Základom je vždy prekonávať samého seba, aby som sa tešil nabudúce, keď danú činnosť (obraz, pesničku, zápas) urobím lepšie. Časom zistíme, že toto je to, čo nás napĺňa naozaj. Záleží to len a len na danej osobnosti, či si vyberie to, čo ho teší, a bude sa tomu venovať, zasvätí tomu celý svoj život, alebo to, čo mu zabezpečí pohodlnú budúcnosť a peniaze, teda to, čo ho teší, zostane len ako koníček. Malý „hasič“, ktorý je dnes ekonóm a dospelý muž, sa už zaradil do sveta dospelých. Má dobre platenú prácu, aktívne športuje, má veľa priateľov, ale deň čo deň sa vracia domov z práce do prázdneho bytu. Zrazu zistí, že mu čosi chýba. Už mu nedáva zmysel práca a telo je na aktívny šport už staré. Rád by si založil rodinu. Ožení sa, má deti a znova dá vlastnému životu význam. Rodinu živí, a preto musí veľa pracovať. Najviac - 24 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel ho teší, keď sú jeho deti šťastné a podarí sa mu z nich vychovať takých ľudí, na ktorých môže byť ako otec pyšný. Je to jeho osobný úspech. Jeho manželka je učiteľka. Keď bola malá, chcela byť speváčkou, ale odhovorili ju, lebo na to nemá vlohy, ale napokon zistila, že zmysel vidí v niečom úplne inom. Má rada deti a rada s nimi pracuje, vzdeláva ich. Robí povolanie, ktoré jej síce neprinesie obrovské peniaze, ale robí to, čo ju teší. Popoludní príde domov unavená a zistí, že musí ešte opraviť testy. Ale ten pocit, keď opravuje testy a vidí, že sú z neho samé dobré známky a že ako učiteľka splnila úlohu a dosiahla pokrok pri výchove jej študentov, je pre ňu na nezaplatenie. Človek očakáva pochvalu, uznanie alebo aspoň úspech, ktorý nezostane nevšimnutý. Keď sa mu niečo podarí, tak ho to posúva ďalej. Kľúčom k tomu, aby sme dali životu význam, je radosť. Teším sa, že idem ráno do práce a môžem robiť, čo ma teší, možno zhotoviť niečo, čo zmení svet, teším sa domov za rodinou, lebo aj oni robia môj život životom. Vtedy si povieme, že táto naša existencia nie je zbytočná. Veď predsa ani nie je. Len musíme pochopiť, ktoré zážitky nás robia šťastnými, a naopak, ktoré nám len znepríjemňujú život. Zameriam sa na to, čo ma napĺňa šťastím, a nie na to, čo ma trápi. Prežijem svoj život tak, aby som si raz stará a chorá povedala, že ho neľutujem a že som urobila, čo som mohla.
Ilúzia ALEXANDRA BEDNÁŘOVÁ ZŠ Hrnčiarska, Humenné
Naťahujem sa za škatuľou plnou minulosti. Zvírim strieborný prach chrániaci moje detstvo na nehybných obrázkoch. Začnem sa prehrabávať v kope fotografií. Zastavím sa. Pozerám na ružovučké bábätko s okrúhlym noštekom. Nemôžem uveriť, aká som bola maličká. Bože, ako ten čas letí! Nostalgicky sa pousmejem nad každou ďalšou spomienkou. Zrazu sa mi do ruky votrie fotka stará celé desaťročie. V hlavnej úlohe som ja – svetaskúsená herečka. Stojím pred zrkadlom v maminých lodičkách, s našpúlenými perami, s iskrou v očiach. V ruke držím glóbus a smiešne presvedčivo sa tvárim, že je to oskarová soška. Vždy mi vraveli, že práve ja spravím dieru do sveta. Ako len tá veta klamlivo spútavala ružový opar mojich snov. Slová tak dôverne známe z úst všetkých rodičov... A ja chúďatko - 25 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel som si myslela, že to, čo držím v ruke, je ten povestný svet, v ktorom je všetko dokonalé. Ľudia sú šťastní, bez známok starostí na tvári, príroda prekypuje starostlivosťou, štát funguje ako hodinky... Bola som ako rytier z čias nablýskaných brnení. Chránila som svoju malú veľkú krajinu zvanú Slovensko a myslela som si, že ak ju držím v rukách, nemôže sa jej nič stať. Aká zložitá je detská fantázia! Aj z malého zrniečka okamihu dokáže vyčariť krásny rozkvitnutý strom naťahujúci dlhé konáre za ilúziou života. Toho rozprávkového, čo je vo všetkých príbehoch našich starých mám... No aký je vlastne ten skutočný svet bez plastového obalu pocitov? Je naozaj taký ružový, alebo je všetko, čomu som verila, len veľká lož ? Dnes už z toho dievčaťa na fotke ostala len tá oskarová soška poznačená rukami času. Nespojiteľné svetadiely spojené lepidlom, ornamenty vyryté vždy pri stretnutí s podlahou. Doba zostarla. Čas detských hier odvial vietor a mne sa otvorili oči. Precitla som. Teraz kľačím na rozsypaných čriepkoch fantázie. Snažím sa postaviť a pospájať kúsky duše, no nemôžem. Som prilepená na dne prázdna. Črtá sa mi obraz skutočnosti, ktorá má všetky farby, len nie tú ružovú. Tú krásnu ružovú, potrebnú ružovú... Kam zmizol môj dokonalý svet? Toto je môj vysnívaný život? Kde si? Žijeme v dobe, ktorá sa potápa ako Titanic. Kde sú tie časy, keď mojím najväčším vzorom bol vysoko postavený politik a ja ako ustráchaná myška som potichu snívala, že raz budem jeho hovorkyňou? Ľudia nosia masky, pod ktorými skrývajú faloš. V živote plnom predsudkov je ich prioritou číslo jeden sebeckosť. Odsudzovanie, klamstvá, ohováranie... Tam niekde na povrchu toho všetkého sa nachádza šialenstvo mysle celého ľudstva. Takáto je láska medzi ľuďmi, ktorí o seba ledva zavadia pohľadom. A naša príroda? Len šialený vietor zmieta vo víre všetko, čo mu príde do cesty: kvety, listy, noviny, igelitové tašky... Všetko, čo pri každodennom zhone stratia tisícky ľudí prechádzajúci stereotypom života. Všetko, čomu mi hovoríme príroda. Zbytočne si robíme zo sveta jednu špinavú dieru, do ktorej aj tak raz spadneme. Svet nerobí rozdiely, hádže nás do jedného vreca. Vreca plného zápachu a špiny, v ktorom sa ocitneme aj my, ak sa nespamätáme. Hoci mám len pätnásť rokov, už aj ja som zachytená na obohranej páske tohto života. Na politickej scéne zažiarili mnohé hviezdičky, no všetky aj pomaly zhasli. Vietor zmietajúci prach mierových dohôd z minulosti je už dávno zabudnutý. Z dávnych priateľov sa stali len okoloidúci známi. Moslimské krajiny sužujú boje trpkosti, Grécko pomaly mizne pod peňažnou hladinou. Zo všetkých slovenských éterov sme donedávna počúvali o zvierati, ktoré ma vždy fascinovalo v zoo. Povie mi niekto, kde sa ukryli tie roky, keď sa veľkí páni usilovali len o dobro vlastného ľudu? Na kolenách vyzerá všetko inak! Až s klesajúcou nadmorskou výškou sa naša myseľ vyjasňuje... Nemám právo nikomu radiť. Všetci sme predsa svojprávni ľudia, ktorí vedia, čo chcú. Ale čo pre to robíme? Rečníme, tárame, ohovárame! - 26 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel A skutky? Tie treba hľadať lupou! Ale ja nechcem len tak sedieť v kúte a čakať, kým všetko prejde. Viem, že som len dvojnohá ľudská bytosť pochádzajúca z opíc, ktorej telo tvoria milióny buniek, no predsa chcem vystúpiť z davu. Nemám právo súdiť nikoho a nič, nie som sudca. Ani kritizovať, lebo nie som kritik. Som len dieťa. Dieťa plné nádejí, dieťa s vysnívanou ružovou budúcnosťou... A práve preto chcem hýbať svetom tak, ako ma to učili. Splniť si sny. Detské, krásne, jedinečné... Sme však ešte schopní byť sami sebou? Vieme sa postaviť znovu na nohy? Dokážme, že sny, ktoré v nás živili, sa aspoň trochu podobajú skutočnosti. Bojujme za to, na čom nám záleží. Dajme svojmu životu zmysel. Zmeňme svet plný ľudskej nevraživosti, hlúposti, hádok a nezrovnalostí. Veď stačí tak málo... Stačí chcieť a náš vysnený ružový svet nám bude ležať pri nohách...
Ako môže dať človek svojej existencii zmysel Postav dom. Zasaď strom. Sploď syna. SIMONA ALBERTOVÁ Prvé slovenské literárne gymnázium, Revúca Základné pravidlo naplnenia ľudského bytia? Omyl! Dom spadne, strom aj tak vypília a syn? Záruka neexistuje... A vám ostane iba vôňa fialiek a možno! Teplé vrúcne slzy dopadajúce na váš hrob. Základné pravidlo bytia. Nikdy neexistovalo a ani nikdy existovať nebude. Každý vidí život a jeho zmysel inak, lebo každý z nás to inak cíti. Je tu dôležitý náš vnútorný pocit, lebo pre každého je život niečo iné. Pre niektorých je to príprava na inú formu bytia. Tvária sa, že im nezáleží na tomto svete, je im jedno, ako žijú teraz, nezveľaďujú, ani sa nepokúšajú za sebou niečo zanechať, lebo to považujú za nepotrebné. Podradné. Pre niekoho je naopak žitie na tejto zemi akousi skúškou. Príkladom sú ortodoxní kresťania. Či už je to pretvárka alebo naozaj, od srdca, usilujú sa tu vykonať pár dobrých skutkov. Ale prečo? Aby tu po nich niečo zostalo? Aby naplnili sny, aby dali svojim plánom reálny rozmer? Nie, z čisto sebeckých dôvodov. Aby nešli do „pekla“. Ale ak chce človek robiť niečo dobré, nesmie to robiť kvôli vyhrážke, lebo to koniec-koncov opäť robí pre seba, musí to robiť od srdca a pre druhých. Naivne, z lásky a bez rozmýšľania. Tak, ako to robia deti. S dúhovým úsmevom podajú starej žene ruku a usmejú sa na ňu. Začnú jej rozprávať o tom, ako dostali z čítania jednotku. Potom jej ruku stlačia, dajú jej pusu na líčko - 27 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel a odbehnú naspäť na pieskovisko. Nevedia nič o pekle, nevedia nič o zle a dobre, nevedia nič o starých ľuďoch, majú veľké sny, a predsa sa pristavia a chytia ju za ruku. A v jej očiach sa konečne objaví slnko. Lebo teplo zo srdiečka prešlo rukou do druhého srdiečka. Prosté elektrické vedenie. A bez vyhrážok o pekle, bez snahy falošne sa priblížiť k cieľu, dve srdcia zalial úsmev. K šťastiu netreba veľa. Ani k tomu, aby sme nášmu životu dali zmysel. Nejde o to, aby sme postavili katedrálu, aby sme dosiahli pretransformovanie do inej formy bytia, aby sme sa dostali do neba, či nechali zabezpečenú rodinu. Ide o to, aby sme iným spôsobili na tvári úsmev. Nie, nechcem oklamať samu seba, chcem, aby tu po mne niečo ostalo, minimálne vedecká práca a možno aj nejaké to dieťa, ale najmä chcem, aby tu po mne ostali pekné myšlienky a pozitívna energia. Krásne spomienky, teplo na dlani. A vrúcne slzy na mojom hrobe. Ak na mojom pohrebe aspoň jeden človek bude plakať skutočne, úprimne, tak môj život zmysel mal. Lebo som ho niekedy urobila šťastným, lebo mu budem chýbať. Lebo som mu raz vyčarila úsmev na tvári, urobila som jeho deň dúhovým a priniesla mu kytičku kvetov. To mi stačí. Ale to bude až potom. Teraz sa musím usilovať, aby takýto človek vôbec existoval. Snažte sa aj vy, prosím. Bez toho, aby ste sa báli pekla alebo niečoho iného. Len tak od srdca, skúste k niekomu prísť, chytiť ho za ruku, objať a usmiať sa. Slová sú zbytočné. Stačí to teplo. Teplo, ktoré znamená lásku. Láska, ktorá znamená šťastných a usmiatych ľudí. Šťastní ľudia, ktorí znamenajú svet. Svet, ktorý znamená život. Naplnený život. Ak si kladiete otázku, či sa to ešte v dnešnom svete dá a či naozaj nie je jednoduchšie, a hlavne trvácnejšie zanechať po sebe katedrálu, otázka je namieste. ALE! Katedrála raz aj tak spadne, áno, bude tu možno dvesto, tristo rokov a oni budú šťastní len päť minút, ale katedrála nebude len vaším dielom a nikdy vám za ňu nebudú ľudia takí vďační, ako za šťastie. A môžete ich urobiť šťastnými aj v dnešnom svete. Dokonca to môže byť ešte krajší zážitok. Lebo ľudia už zabudli byť šťastní. Pri tom zhone a povinnostiach si na taký luxus, ako je úsmev a iskra v ich očiach, nenájdu čas. A ešte kresliť úsmev na tváre druhých? Preto ich treba zastaviť, vyliečiť ich z tejto čudnej stresovej choroby, z chuti zanechať po sebe niečo materiálne a naučiť ich usmievať sa. To je zmysel bytia. Naučiť ľudí byť ľuďmi. Dobrými ľuďmi. Ktorí majú svoj cieľ, idú si za ním, ale nikdy nenechajú nikoho ležať za sebou. Ľudí, ktorí keď raz budú hore, zohnú sa a s úsmevom na perách podajú ruku tomu pod nimi a vytiahnu ho hore. A ten ich nezrazí dolu, ani nevylezie ešte vyššie, ale chytí ich za ruku a spoločne dobyjú cieľ. To sú ľudia. Kde sú tie časy, keď to nebol človek a človek, ale ľudia. Keď sme neboli modrí a zelení, ale jednoducho ľudia. Keď sme neboli bohatí, chudobní a stredná trieda, ale len ľudia. Keď sme svorne bežali proti mamutovi, chytilo ho a pri speve a tanci sme ho spoločne zjedli. Keď naša existen- 28 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel cia mala zmysel, lebo sme museli zaľudniť planétu a postarať sa o vývin hospodárstva. Teraz už nemusíme nič, len udržať optimálny stav. Škoda, že ani tohto mnoho ľudí nie je schopných. Miesto toho, aby svet posúvali dopredu, ničia ho. Nedávajú šancu iným, a stále si aj napriek tomu hovoria „zlatá generácia“. Nedovolia veľakrát mladým ľuďom presadiť svoje nápady, nedovolia im ukázať svetu a ľuďom, že žiť sa dá aj inak. Žijú len pre spomienku na svoje staré dobré časy a nedajú nám priestor nazvať svoju dobu dobrou. Príliš dlho sa držia ríšskeho jablka, s príliš zastaranými názormi a nedovolia nám mladým urobiť niečo pre náš, a zároveň aj pre ich život. Nedovolia nám ukázať im, aké je to smiať sa, aké je to držať v ruke ruku. Preto vás prosím, dovoľte nám pomôcť vám a zároveň nám. Dovoľte nám vyliečiť vás z materialistickej choroby, dovoľte nám ukázať vám, ako sa smiať. Aby sme mohli ukázať, že sme tu a robíme niečo pre nás a svet. Aby náš život mal zmysel. Aby raz niekto vyronil jednu teplú slanú slzu na náš hrob a vyrástli tam fialky. Aby sme vám so šťastím v očiach raz, keď budete starí, mohli priniesť kytičku levandule a rozvoňať váš svet. Porozprávať vám o našich úspechoch, zobrať si od vás dobrú radu a tešiť sa z vášho úsmevu. Dovoľte nám dokázať, že tento svet ešte má šancu, že sme tu MY ĽUDIA a chceme sa zmeniť. Dovoľte nám byť a veriť v lepšiu budúcnosť. Dovoľte nám dať našej existencii zmysel.
Ako dať svojej existencii zmysel KRISTÍNA GÁSPÁROVÁ ZŠ Dr. Milana Hodžu s MŠ, Bratislava Na úvod sa chytím aktuálnej témy. STREDNÁ ŠKOLA. Mám pätnásť. Ešte neviem, čo budem v živote robiť. Samozrejme, každý má sny. Aj ja. Avšak ak je niekoho najväčším snom stať sa právnikom, ekonómom, podnikateľom, ktorý vlastní firmu, majiteľom nehnuteľností, tak to nechápem a ani nikdy nepochopím. Pre mňa je to nezáživné, ale najmä povrchné. Ak sa ma niekto opýta, čo si myslím, že je KARIÉRA, odpoviem – neviem. Lebo pre mňa to NIČ neznamená. Nie, nič to neznamená. Možno by viacerí s mojím názorom nesúhlasili, ale je to názor, za ktorým si stojím. Poviete si, tá nie je normálna, čo to tu pletie? Ale pojem BYŤ NORMÁLNY môže byť relatívny. Je normálne, že priemerný človek sa celý život za niečím ženie? To niečo je ako prelud, fatamorgána, ktorá sa raz rozplynie a zistíme, že náš život sa končí a my sme nič nestihli. V panike - 29 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel sa obzeráme okolo a šalieme. Čo teraz, povieme si, malo naše bytie nejaký zmysel? Naša existencia nemusí mať zmysel len kvôli veciam, o ktorých si my myslíme, že by sa dali považovať za niečo výnimočné. Môžu to byť aj veci „všedné“, napríklad, že sme sa zaľúbili, potom vydali alebo oženili a nakoniec máme deti, na ktoré môžeme byť pyšní a hrdí. Ale nie každý má to, čo môže byť pre iného samozrejmosťou. Keď vieme, že nás má niekto naozaj úprimne rád, je to naša záchrana. Ale ak je niekto na dne a pocíti, že je sám, že nemá nikoho, kto by mu povedal, že ho má rád, nikoho, kto by ho objal, nikoho, kto by ho ubezpečil, že je dôležité, aby žil, čo má takýto človek urobiť? Nikdy nevieme, čo nás v živote čaká. Nevieme, čo s nami raz bude. Niekto si život zaistí dopredu, zoberie si bohatého pracháča alebo pracháčku. A nemá v živote nijaké starosti. To je dnešný trend. Typický dnešný pár vyzerá asi takto: odfarbené peroxidové blondíny alebo čiernovlásky s výstrihom po pupok, priehľadným tielkom a tigrovanou podprsenkou, s opaskom zladeným s kabelkou cupitkajú na 20-centimetrových „štekloch“ vedľa potetovaných džigolov, ktorých strava sa z väčšej časti skladá z anabolických steroidov. A peniaze sa len hrnú z nečistých obchodov a mafiánskych praktík. Oproti tomuto „humusu“ stojí obyčajný človek, ktorého výplata len o niečo prevyšuje stanovené minimum. Uvediem jeden príklad: Minule som pozerala televíziu a dozvedela som sa informáciu, ktorú som viac-menej tušila, ale aj tak ma prekvapila. Nebudem tých ľudí menovať, iba poviem, že sú to v súčasnosti medzi verejnosťou dosť obľúbené tzv. „hviezdy a idoly“. Za polhodiny vystupovania v televízii dostanú, a teraz pozor, 5 000 eur!!! Len pre porovnanie: Nedávno som čakala na autobusovej zastávke pri vlakovej stanici. Za mnou stála jedna žena. Medzi rečou som sa dozvedela, že ide z práce, v ktorej za hodinu dostane 3 eurá!!! A to v nedeľu! Ako som už hovorila, každý má sny, aj ja. Môj sen je vlastniť staručkú hippies dodávku VOLKSWAGEN. Farebnú, s kvetmi a nápismi THE BEATLES, HIPPIES, ANIMALS, PEACE, LOVE, MUSIC, JOHN LENNON, PAUL McCARTNEY, GEORGE HARRISON, RINGO STARR..., rôznymi znakmi... Boli by v nej túlavé zvieratká, milujem zvieratká, a obrázky THE BEATLES. Zarábala by som si umývaním okien, trhaním buriny, upratovaním, umývaním áut. Keď sa zamyslíme nad zvieratkami, aj tie nám chcú niečo „povedať“, niečo „ukázať“. Mali by sme si vziať príklad zo spôsobu ich života. Páči sa mi ideológia hippies. Nie je to len o drogách a voľnom, neviazanom živote, ako si možno mnohí myslia. Má aj hlboké myšlienky. Veď si to len predstavte – ozajstný mier a láska medzi ľuďmi. To by boli časy! Ale mama mi povedala: každá doba má výhody, ale aj nevýhody. Má pravdu. Sú veci, ktoré ma dokážu naozaj nahnevať. Neviem, či mi porozumiete, ale ja, keď vidím kabriolety, z ktorých trčia vyholené, lesklé hlavy, podobné - 30 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel melónom..., zdvíha sa mi žalúdok! Vždy mám chuť niečo na nich zakričať, niečo naozaj neslušné. Otec mi však povedal: nerob to, takíto ľudia nepoznajú hranice, ak ich niekto nahnevá alebo nedajbože urazí... Myslel to vážne. Ani ja neviem, čo so mnou bude zajtra, pozajtra, o mesiac, o rok. Takéto otázky sa nedajú zodpovedať. Avšak môžem svoju budúcnosť aspoň trochu ovplyvniť. Môžem sa držať svojich zásad a myšlienok, ak sú správne. Pretože je dôležité byť sám sebou.
Ako môže dať človek svojej existencii zmysel LENKA VALKOVÁ ZŠ Trenčianske Jastrabie Čo je to zmysel života? Pre niekoho len dve obyčajné slová, pre iného dôvod prečo žije. Na svete sú ľudia, ktorí nikdy neprídu na to, čo je ich zmyslom života. Takíto ľudia sa túlajú svetom, bez snov, bez potreby niečo dokázať... Iným stačí žiť šťastne s deťmi, rodinou a priateľmi. O tejto téme sa dá veľmi veľa písať, nestačilo by mi ani tisíc strán papiera. Tak ja napríklad začnem mojimi rodičmi. Keď ocko končil strednú školu, ani nedúfal, že by sa z neho niekedy mohol stať učiteľ. Bol to obyčajný študent zo stredného odborného učiliska, ktorý mal výborné výsledky a jedného dňa ho navštívili z vedenia školy a ponúkli mu post učiteľa na dielňach. Samozrejme, neváhal ani minútu a prijal to. Vtedy dal vlastnému životu nový zmysel – naučiť žiakov všetko, čo sa počas štúdia naučil on. Avšak v súčasnosti sme jeho zmyslom života ja, mamina, ale aj rodina celkovo, ale aj jeho práca, ktorá ho teší. Ocko prácu miluje a ja viem, že sa vtedy rozhodol správne, keď to prijal, lebo keby to nebol urobil, tak by si to do konca života vyčítal, že to aspoň neskúsil. Síce mi niekedy prekáža, že je priveľmi prísny a viním z toho to, že je učiteľ, ale podľa mňa by bol rovnaký, aj keby učiteľ nebol. Ono to v ňom jednoducho je. Vlastnú prácu berie vážne a oddáva sa jej celým srdcom a aj dušou. A preto ho obdivujem a som hrdá, že sa môžem považovať za jeho dcéru. Teraz je hlavný majster odbornej výchovy. Najväčším potešením je pre mňa však jeho spokojný výraz, keď príde domov po maturitných skúškach s tým, že jeho žiaci zmaturovali na výbornú, a to aj jeho zásluhou. To ma len stále utvrdzuje v tom, že svoj zmysel života už našiel. Mamina zase túžila mať deti, no žiaľ sa jej to nepodarilo. Bola trikrát tehotná a vždy potratila. Dlhé dni a noci preplakala, pretože si myslela, že jej šanca mať dieťa je stratená. No jedného dňa jej zišlo na um, - 31 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel že si dieťa predsa s ocinom môžu adoptovať. Povedala o svojom nápade ockovi, ktorý to prijal, pretože tiež túžil po dieťati. Ale keď sa o tom zmienili pred rodinou, nie všetci boli za, niektorí sa báli, že by si ich to „dieťa“ nevážilo... No mamina s tatinom si stáli za svojím a podali žiadosť o adopciu. O pár mesiacov sa im ozvali z detského domova v Púchove, že majú deti na adopciu. Rodičia sadli na vlak a išli sa tam pozrieť. Pozreli sa na veľmi veľa detí, no nakoniec som im padla do oka ja. Mamina teda konečne prestala po nociach plakávať a už sa len usmievala. Vraví, že ja som stala celým zmyslom jej života a že by za mňa položila aj vlastný život. A za to, že si ma zobrali z detského domova, im odo mňa patrí jedno veľké Ďakujem. Práve končím deviaty ročník, a tým v podstate celú základnú školu. Pokiaľ sa dostanem na PaSa – sociálno-výchovný pracovník, splní sa mi jeden zo snov. V mojom živote je veľkou prioritou, že chcem pomáhať ľuďom, ale predovšetkým malým deťom, ktoré pomoc najviac potrebujú. Urobím pre to všetko, pretože to je môj zmysel života. Moji rodičia ako by tým, že mi pomohli, zároveň vo mne aj zasiali semienko pomoci – pocit že môžem a chcem iným pomôcť. Akoby to bolo mojím poslaním tu – na zemi. Chcem vyvolávať deťom na tvárach úsmev bez ohľadu na to, akého sú pôvodu. Deti by nemali trpieť, mali by sa smiať, radovať, šantiť po ihriskách, a nie plakať, že ich nemá nikto rád, že im ubližujú. Nemali by byť utláčané inými. Dieťa je dar a človek by sa oň mal starať, ako najlepšie vie. A presne toto sa dúfam raz stane mojou prácou, dôvodom, prečo sa budem každé ráno zobúdzať a prečo budem večer zatvárať oči. Tešiť sa na ďalší deň, že rozžiarim tie malé tváričky, budem ich vidieť veselé a nie smutné. Istým príkladom je mi aj sestrička z detskej onkológie v Bratislave, od ktorej som čítala knihu ,,Deti môjho srdca“. Ona si už svoje zažila. Videla deti, ako bojujú so svojou chorobou, ako sa ich stav zlepšuje a naopak. Videla, ako z detí, ktoré si obľúbila, vyhasína život, a zažila, ako plamienok, ktorý sa rozhorel v deň ich narodenia, pomaly vyhasína. Dodávala, dodáva deťom aj ich mamičkám odvahu a silu, aby to prekonali. Je to naozajstný anjel poslaný na zem, aby deťom a ich rodinám na onkológii pomáhal. Táto sestrička – Peggi Pažitná – je ďalší človek, ktorý ovplyvnil zmysel môjho života. O tejto žene s veľkým Ž som sa dozvedela z jej knihy, ktorú práve čítam, lepšie povedané, doslova prežívam. O pár dní sa budú posielať prihlášky na stredné školy, a ak sa dostanem na PaSa, budem sa snažiť byť ako ona. Peggi Pažitná je mojím vzorom a mám k nej veľký rešpekt, pretože robiť sestričku by som si nikdy netrúfla a nie to ešte na onkológii. Ona už svoj sen žije a je šťastná a ja dúfam, že ja budem tiež . Teraz je však podstatné, aby ma prijali na PaSa. Ak ma prijmú a úspešne zmaturujem, chcela by som pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Najradšej by som študovala na vysokej škole sociálnu pedagogiku, keďže je aj u nás veľa problematických rodín. Ak by som školu zvládla, chcela by som mať vlastnú sociálnu poradňu. S mojou najlepšou - 32 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel kamarátkou máme veľmi podobný cieľ, obe chceme pomáhať ľuďom. Ja psychicky, ona fyzicky. Verím, že tento náš spoločný sen sa stane realitou. Avšak popri práci, ktorá by ma nepochybne tešila, chcem aj cestovať, mať priateľov. Jedného dňa si chcem založiť rodinu, chcem sa stať matkou. To je predsa len najkrajším, ale aj najzodpovednejším poslaním ženy. A na záver? Aj keby ma neprijali na PaSa, viem, že sa nemusím obávať, pretože vždy tu bude niekto, kto ma bude mať rád. Ako bolo, to už nezmením, ale ako bude, to ovplyvniť môžem. Dokonca výrazne. Tak mi len, prosím držte palce, aby sa mi splnili sny, aby som mohla pomôcť k zlepšeniu tejto krajiny!
Viete?! DÁŠA ŠČEPKOVÁ ZŠ Sadová, Senica Uvedomujem si stále intenzívnejšie, že ľudia sa veľmi málo snažia. Niekam sa stratili ambície, cieľ, snaha, chuť, túžba i láska. Čoraz menej ľudí túži po vzdelaní, ešte menší počet by chcel, aby boli konečne múdri, každý sa usiluje len toľko, koľko potrebuje. Vyhovuje nám, aby sme boli priemerní, aby sme nevytŕčali, aby sme len prežívali. Nemáme koníčky, nešportujeme, nevšímame si záhradu, domáce práce... Prežívame, vykonávame cyklicky len najnutnejšie. Mám pocit, že vo svete je málo lásky, lebo nemáme čas na vzťahy. Svet definuje technika, kríza, informácie, internet, zrýchľovanie, objavovanie a citový chlad. Viete prečo? Deti, dospelí, žiaci, mamičky, mladí, seniori, politici, dospelí a nedospelí – všetci sedíme pri počítačoch. Hráme hry, surfujeme, sme chytení v pavučine sociálnych sietí. Málo sa venuje poznávaniu, experimentom a hre... Viete, prečo sú všetci on-line, ale nie reálne spolu? Prečo je Facebook taký populárny? Je to pohodlné, bez zrejmého rizika. Sme leniví, radšej sa budeme hodiny rozprávať cez Skype alebo si písať na Facebooku, ale nechceme (či sa obávame) osobného kontaktu. Takto určujeme komunikáciu my vytvorením klamstva (ilúzie). Pridáme krajšiu fotografiu, upravené video a určíme si nám vyhovujúce statusy. Si lenivý, pomalý, v škole päťka za päťkou, ešte si sa nebozkával? Ale na Facebooku predsa môžeš byť ako Justin Bieber alebo Selena Gomez, presvedčiť všetkých, že si úžasný. Nerozmýšľame, nevidíme dopredu. Každý z nás by mohol dať vlastnej - 33 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel existencii zmysel tým, že by sme si navzájom pomohli, žili jeden pre druhého, pre zmenu, pre obraz lepšieho, pre pomoc, pre lásku k druhým. Každý môže zmeniť svet a vziať situáciu do vlastných rúk. Ale realita je úplne iná. Mladí v puberte už nie sú mladí, lebo už stihli kradnúť, vyskúšali si násilie, pohŕdanie, nemajú žiadne hodnoty, žijú len pre seba a ubližujú. Keď počúvam moju babku rozprávať o detstve, pripadám si ako E. T. pri návšteve Zeme. Babkin zmysel života – to bola práca, čestný a spravodlivý život, vlastnej existencii dala zmysel prostredníctvom rodiny. Moja mama vyštudovala chemickú školu napriek tomu, že mala iné sny a plány. Keď stretla môjho otca, dala zmysel existencii tým, že žila pre neho a pre mňa so sestrou. Tiež vstupujem do života s veľkým snom: herečka alebo speváčka. Navštevujem päť krúžkov v základnej umeleckej škole, idem za svojím snom, no podvedome viem, že ak sa môj sen nesplní, tiež nájdem šťastie v rodine a vo vlastných deťoch.
Ako môže dať človek svojej existencii zmysel MARTINA BOROVANOVÁ ZŠ s MŠ Vančurova,Trnava Myslím, že každého občas premkne pocit, že jeho život nikam nevedie, každý deň sa ešte viac podobá na ten predchádzajúci a že celé jeho bytie nemá žiaden zmysel. Vidí sa mu, že je na tomto svete zbytočný a jeho život je jedna veľká nuda. Sleduje usmiate tváre chudobných a hladných detí v Afrike a čuduje sa, kde berú dôvod na úsmev. Neraz sa stretávame s prípadmi, keď ľudia s hendikepom alebo v zložitej životnej situácii vedia žiť život oveľa krajšie ako tí, čo majú takmer všetko. Zdá sa, že napriek tomu, čím si prešli, čo všetko stratili, čo všetko podstatné im chýba, má ich život zmysel. Pýtate sa, kde ho našli? Pravdepodobne si uvedomili, čo všetko na svete im prináša radosť. Ocitli sa na kraji priepasti, na dne ktorej sa nachádza večné zatratenie, a uvedomili si, že maličkosti, ktoré predtým prehliadali a brali ich za samozrejmé, majú v ich živote oveľa dôležitejšie miesto, ako si mysleli. V tom momente, keď hrozilo, že o všetko prídu, si dokázali upratať rebríček hodnôt a zistili, bez čoho by nedokázali žiť. Hoci nemajú peniaze, veľké domy, autá, či občas dokonca kráčajúce nohy, stále majú svoju hlavu a svoje myšlienky. Vedeli by ste si predstaviť, že by ste odrazu prišli o všetko, čo sa vám kedy v hlave zakorenilo? O všetky - 34 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel spomienky, informácie, obrazy, prostredie, scenérie či dialógy? Vedeli by ste si predstaviť, že by ste odrazu neboli schopní používať fantáziu? Nemyslieť? Nepredstavovať si? To, že by ste už nemali vlastnú súkromnú izbičku v hlave, kde by ste riešili mnoho náročných otázok a snažili sa rozpletať zložité uzly? Možno by mohlo byť zmyslom života pochopiť, čo je skutočne dôležité. Skúsiť sa zamyslieť aj nad tými najobyčajnejšími maličkosťami a tešiť sa z nich. Byť za ne vďační. Pre niekoho je zmyslom života napríklad rodina. Všetku energiu vkladá len do nej a jeho život sa točí iba okolo detí a partnera. Ak sa náhodou jej členom niečo stane, ak tento človek ostane sám, spadne na kolená a stratí zmysel života. Má pocit, akoby už nemal pre čo žiť. Akoby všetko okolo neho stratilo farby a jeho život už nikam neviedol. Hoci je strata rodiny obrovská rana, tento človek by rozhodne nemal rezignovať. Zmysel života sa vždy dá nájsť. Veď i láska k prírode, knihám, zvieratám alebo pomoc iným nás môže napĺňať. Je toho na svete toľko, z čoho sa dá tešiť! Človek môže dať životu zmysel naozaj viacerými cestami a spôsobmi. Vôbec si neuvedomujeme, čo nám prináša len taká obyčajná cesta do školy či do práce. Vyjdeme von na ulicu a nadýchneme sa. Prvý veľký dar. Naše nohy robia kroky – ďalší dar. Naše oči, uši a čuch vnímajú okolie. Naše ruky dokážu objať niekoho iného. Máme svoje telo, s ktorým dokážeme robiť mnoho potešujúcich vecí. Opäť jedna maličkosť, z ktorej sa oplatí tešiť. Šťastného človeka spoznáme podľa toho, že jeho život je naplnený. Podľa toho, že dosiahol aspoň niečo z toho, o čo sa kedy snažil. Prečo žiť v smútku kvôli tomu, čo všetko nemáme? Po svete sa potuluje mnoho skleslých tieňov, napodobenín ľudí, ktorí len smutne tápu v tme a hľadajú pomocnú ruku, o ktorú by sa mohli zachytiť. Prečo sa teda nechytiť toho, čo sa nám vkráda do života každým dňom? Skúsme sa tešiť, že vyšlo slnko a nás čaká ďalší deň. Nie je to dôvod na radosť? Nový deň, s ktorým prichádza mnoho nových zážitkov a možností? Ak sa budeme tešiť, budeme šťastní a naplnení. A v tomto stave šťastia sa nám všetko, o čo sa pokúsime, bude dariť oveľa lepšie. Povedala by som, že človek môže dať svojmu životu zmysel najmä tým, že bude kráčať za svojimi snami. Môže sa to zdať ako náročná úloha, ale ak sa človek zamyslí nad všetkým, čo som už spomínala, všetko dobré sa začne valiť samo. Zmysel života niekto hľadá celý život. Je však veľmi ľahké začať, a to vďačnosťou a nevzdávaním sa. Vraví sa, že život je zlý, ale je to len otázka prístupu. Žijeme v unáhlenej dobe, kde málokto má čas na to, aby sa zastavil a uvedomil si, kam sa vlastne tak náhli. Často je lepšie spomaliť a zamyslieť sa nad tým, čo všetko vlastne máme. Aké obrovské bohatstvo vlastníme. Nechápem ľudí, ktorí majú skvelú rodinu, úspešnú kariéru či kopec majetku, žijú si ako v raji a neustále sa sťažujú. Prečo sú takí slepí? Čo nevidia to šťastie, ktoré ich obklopuje? Prečo nenájdu zmysel života v tom, že majú zdravé deti? Prečo ich neteší, že majú - 35 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel čo jesť? Občas mám pocit, akoby ľudia bez majetku boli šťastnejší. Možno preto, že práve oni sú tí, ktorým nič iné neostáva, ako tešiť sa z maličkostí. Áno, často nás dokážu naplniť práve tie najobyčajnejšie drobnosti, ktoré máme na dosah ruky. Zohrávajú v našom živote väčšiu rolu, ako by si niekto mohol myslieť. Zmysel života však napokon každý nájde v niečom inom. V práci, rodine, priateľoch, peniazoch, alebo...
Ako môže dať človek svojej existencii zmysel? SIMONA PULIŠOVÁ ZŠ Saratovská, Levice Žijeme preto, aby sme jedli, alebo jeme preto, aby sme žili? Pre niekoho iba fráza, len pár jednotlivcom je hodná na zamyslenie. Taká jednoduchá úvaha v jedinej otázke porovnávajúca rozdielne hodnoty života. Hlbší duchovný zmysel života proti materiálnemu, ale uvedomme si, že „Deti moje, neprišli sme na zem len tak na špacír, ale preto, aby sme po sebe zanechali stopu a dali svojej existencii zmysel. Posúvať veci dopredu. Ja nie som konštruktér, neviem stavať domy, katedrály, ani vymeniť žiarovku, ale robím to, čo mi káže moje vnútro. Robím kumšt, ktorý bude žiť ďalej v rodine a v krajine, ktorú mám neskonale rád.“ Ako môže dať obyčajný človek zmysel svojmu životu? Veď nijaký život by nemal vyjsť iba tak nazmar, ale mal by mať určitý cieľ, zmysel. To, čo človeka napĺňa šťastím, elánom, čo mu na tvári vyčarí úsmev. To by mal byť zmysel jeho života. Zistí to vtedy, ak pocíti hrejivé šteklenie pri srdci či už spôsobené nezištnou pomocou druhým, starostlivosťou o rodinu, budujúcou sa kariérou alebo objavovaním nepoznaného. Koľko ľudí, toľko chutí – a rovnako sa dá povedať aj Koľko ľudí, toľko zmyslov života. Čo sa však stane vtedy, keď zmysel života nevidíme? Prestáva sa nám dariť, strácame úsmev na tvári, pracujeme nasilu a vôbec si nevieme vychutnať to, čo nás teší. Nemáme na nič čas, život nám preteká pomedzi prsty – prežívame. Stereotypne a flegmaticky sa pretĺkame dňami, ktoré sú beznádejne zavalené prácou, povinnosťami a občas aj nechuťou ísť robiť to, čo nás zaujíma. Akoby sme strácali záujem, spomalíme na ceste za našimi snami. A občas od našich snov aj úplne upustíme. Odrazu sa nám zdajú ťažko dosiahnuteľné, nesplniteľné, nemožné a príliš rýchlo sa vzdáme. Radšej nechceme vyčnievať z radu a správame sa davovo. Zdieľame názory - 36 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel silnejších, máme vzory, ktoré obdivujeme, a v presvedčení, že naše sny môžu zrealizovať iba tí, ktorých obdivujeme, hľadáme si nový zmysel života. Pokúsime sa založiť si rodinu, čo sa nám zdá byť rozumnejšie a ľahšie. Máme synov a dcéry, ktorým chtiac-nechtiac vkladáme svoje nesplnené sny do vedomia a vytvárame im (vlastne náš) zmysel života. Lekárska rodina očakáva, že aj ich potomkovia budú úspešní lekári či farmaceuti. Dieťa sa prispôsobí, spočiatku si neuvedomí to, že ním manipulujú. A vlastne si to nemusia uvedomovať ani rodičia. Dá sa vymaniť spod tohto tlaku a nájsť si vlastný zmysel života? Podľa mňa sa to dá. Dieťa vyrastie, vyštuduje, zamestná sa, samozrejme, to všetko v lekárskom remesle, ale cíti, že mu niečo chýba. Uvedomí si, kde sa stala chyba. Možno ju vysloví a možno nie. Zistí, že vždy potajme milovalo korčuľovanie a jeho vlastným snom bolo stať sa hokejistom. Vlastný sen dieťa zamlčalo, radšej poslúchlo dospelých, skúsenejších a múdrejších. Akoby stratilo svoju vlastnú tvár, zvyklo si na masku, ktorú mu nasadili. Poslúchalo, plnilo očakávania a ciele, ktoré mu stanovili. Potom si na to zvyklo, presvedčili ho, že je to jeho vlastný zmysel života. Ale nemalo by byť zmyslom života hlavne byť sám sebou? A čo ak niekto už stratil svoju vlastnú tvár? Dá sa to napraviť a získať ju späť?
Chcel by som... ANTON LISKO ZŠ Nábrežná, Kysucké Nové Mesto Niektorí ľudia robia naozaj veľké veci a ich život býva pre nás príkladom. Takmer zabudnutý kysucký kňaz a básnik Andrej Majer – Dlhomír Poľský našiel zmysel svojho života v pomoci chudobným a v poézii. Alebo mladý Pavol Bršlík, slávny operný spevák a môj rodák, zasa v hudbe. Akí pyšní sme boli pred pár dňami na našich hokejistov, ktorí vyčerpaní zdolávali prekážky a išli za svojím cieľom. Títo ľudia už dali svojmu životu zmysel. A naplnili ho dokonale. Vedia o nich všetci. Vyzerá to tak, že my malí, slabí, obyčajní nemôžeme mať vysoké životné ciele. Ale to nie je pravda. Aj malá vec sa počíta. Snehová vločka je malá a dokážeme z nej urobiť veľkú snehovú guľu! Z malých tehál vieme postaviť veľký dom! Z malého semienka vyrastie rastlinka s plodmi! Moja spolužiačka Rebeka má rada prírodu. Minule bola s kamarátmi na prechádzke v lese. Stala sa - 37 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel im zvláštna vec. Dostali sa k ceste, cez ktorú skákalo mnoho žiab. Bol čas párenia, keď migrujú a hľadajú na to vhodné miesto. Nemilosrdní vodiči s nimi skoncovali pod kolesami áut. Bolo to kruté, a preto sa rozhodli okamžite konať. Holými rukami poprenášali žabky na druhú stranu cesty. Trvalo im dobrú chvíľu, kým boli všetky v bezpečí. Z malých skutkov si budujeme našu malú detskú budúcnosť, a ak to robíme zo srdca, všetko sa znásobí. Som siedmak. Ale už d n e s viem, čo chcem. Chcem pomáhať slabším. Chcem byť dobrovoľníkom v dobročinných organizáciách. Chcem študovať. Chcem byť učiteľom. Chcem robiť dobro pre druhých. Možno budem niekomu smiešny. Ale t o t o by som chcel. Možno moja fotografia nebude v novinách, ale budem vedieť, že to, čo robím, neubližuje druhým. Môj život ovplyvnila najmä moja škola. Raz som v literárnej súťaži napísal príbeh o túžbe pomáhať. Ani vo sne mi nezišlo na um, že sa stane skutočnosťou. Som veľmi rád, že sa dnes na našej škole koná zbierka školských a hygienických potrieb pre chudobné deti žijúce bez rodičov v detských domovoch na Ukrajine. Bol to môj nápad. Som presvedčený, že ľudia by nemali myslieť len na seba, zmysel života treba hľadať inde. Aj keď nemusíme dlho žiť, môžeme po sebe zanechať viac stôp ako ten, kto sa dožije sto rokov.
- 38 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel BRONZOVÉ PÁSMO Sila ľudských možností FILIP BARTL Gymnázium Mateja Bela, Zvolen „Slováci boli odjakživa ťažko skúšaní, ale hudba, folklór a odkazy našich predkov zdvíhali našich ľudí zo zeme bez rozdielu, či to bol Rusín, Slovák, Róm. Dôležité je uvedomiť si, že každý človek si je rovný. Pretože všetci sme tu na tejto Zemi len na krátkej návšteve.“ Ján Berky Mrenica st. Očová – rázovitá dedinka pri Zvolene, pod divou Poľanou. Známa krásnou prírodou a zaujímavými ľuďmi. Ba aj talentovanými. Tí sa usilovali aj usilujú čo najviac zviditeľniť rodnú obec. Jedného takéhoto rodáka poznám z rozprávania mojich najbližších. Je nim Ján Berky Mrenica starší. Teraz vám ho predstavím, ako ho poznám ja. Narodil sa v chudobnej rodine. Ako malému mu počas vojny zomrela mama. Pretĺkal sa ťažko životom. Rád hral na husle, ktoré dostal do daru. A tie ho sprevádzali po celý život. Keďže i ja som Očovan, viem, že si tento talentovaný človek vlastné hodnoty vytvoril tvrdou prácou na sebe a zdokonaľovaní sa v tom, čo vie najlepšie. Hudbou. Seba i rodnú dedinu a aj Očovanov preslávil v mnohých štátoch po celom svete, kde mala jeho muzika obrovský úspech. Sám Jano Berky Mrenica st. povedal: „Očová je moja srdcová záležitosť, moja milovaná a milujúca dedina. Mám rád obyčajných ľudí, od ktorých som vždy čerpal múdrosť, čestnosť, krásny a vrelý vzťah k ľudovej piesni. Obyvatelia Očovej majú vrodený cit ku kultúre a vedia rozlíšiť vytvorené hodnoty.” Ján Berky Mrenica st. počas plnohodnotného života zažil veľa radosti, šťastia, spokojnosti, ale aj smútku a veľa neočakávaných chvíľ. Uprostred tvorivých síl ho zasiahla mozgová príhoda a nakoniec aj ťažká choroba. Raz, keď nemohol držať slák huslí, mu na jednom koncerte pomohol jeho syn, s ktorým spoločne hrali na jedných husliach. Vtedy dokázal, že dá sa hrať na husliach, aj keď to v ľudských možnostiach nie je. Vtedy nám dokázal, že nikdy sa netreba vzdávať, že treba sa pokúšať o nemožné. Vtedy sa priblížil k neskutočnému. Jeho chcenie, vôľa mali väčší rozmer ako bežné ľudské odhodlanie. Vážil si ľudovú alebo rómsku pieseň. Tento drobný človek, a predsa veľký človek a umelec. Z chudoby sa vymanil za pomoci husieľ. Tie ho sprevádzali po celý život. Husle a krásny ľudský, úprimný úsmev. Taký bol môj rodák. Takéhoto si ho budem navždy pamätať. - 39 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Čo je mojím zmyslom života? ENRICO FISCHER ZŠ Školská, Holíč Zmysel života je pojem, ktorý nikto z nás nemôže pomenovať tou istou poučkou, lebo je to niečo, čo predstavuje pre každého z nás niečo iné. Je to dačo, čo nám dáva silu napredovať v živote, v rozhodnutiach a núti nás žiť naplno a pre každý deň. Zmysel života môžeme pomenovať aj ako istý životný cieľ. Samozrejme, že tieto dva pojmy sa od seba troška odlišujú. Zmysel života vnímame ako niečo, čo nám dáva silu každý deň sa zobudiť a mať chuť pozrieť sa na svet. Životný cieľ predstavuje niečo, čím dotvárame zmysel života, alebo čím sa v ňom utvrdzujeme. V našej spoločnosti humanizmu sa ľudia ženú za rôznymi cieľmi a myslia si, že tie im dajú zmysel života. Niektoré takéto ciele sú napríklad úspech v obchode, zábava, bohatstvo, dobré vzťahy, práca, dobročinnosť a iné. Tento cieľ sa však u každého počas života individuálne mení. Pretože nemôžeme mať napr. do konca života cieľ kúpiť si psíka. Keď si ho už raz kúpime, tak si určíme nový cieľ, za ktorým pôjdeme. A tak si počas celého života stanovujeme ciele, ktoré nás ženú vpred. Nie všetky ciele sa však dajú hneď dosiahnuť. Raz to trvá dlhší, inokedy kratší čas. Veľmi častým zmyslom života u mnohých, najmä starších ľudí je viera. Avšak nie každý človek sa už od narodenia stáva veriacim. U mnohých ľudí je viera dôsledkom nejakej životnej skúsenosti, napr. vážna choroba či úmrtie blízkeho človeka. Taktiež neznamená, že ak niekto nechodí do kostola, je neveriaci. Samozrejme, ak človeka už od detstva vedú rodičia k viere, tak si to väčšinou zachová na celý život. Ja osobne k viere nemám blízky vzťah a ani rodičia ma k nej neviedli. No poznám ľudí, ktorí od detstva chodia do kostola každý týždeň a viedli ich k tomu práve rodičia. U každého je však vnímanie viery individuálne. Viera môže byť aj v isté symboly, napríklad rôzne talizmany a podobne. Viera je veľmi obsiahly pojem. Zmyslom života, aj keď by sa dalo povedať, že základnou prioritou k šťastiu môže byť aj zdravie, šťastie, láska či rodina. Tieto štyri priority sú veľmi dôležité a mnohí ľudia si myslia, že keď majú toto, majú všetko. Človek je síce zdravý, no môže sa stať, že celkom náhodou sa stane obeťou nejakej dopravnej nehody a bude do konca života odkázaný na vozík a pomoc iných. Vtedy si uvedomí, že sa dá žiť aj bez 100-percentného zdravia a aj tak byť šťastný. Šťastie je už niečo celkom iné. Môže to byť šťastie v lotérii, no celkom iné šťastie je narodenie dieťaťa či spokojnosť so sebou samým. Je to asi najdôležitejšia priorita zo všetkých štyroch, lebo ak má človek šťastie, má vlastne všetko. Nemusí byť ani zdravý či mať rodinu. Láska je síce dôležitá pre náš život, no nie vždy je to tá najdôležitejšia vec. Je napríklad rozdiel medzi láskou k rodičom, príbuzným či k priateľo- 40 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel vi. Láska k príbuzným a blízkym je veľmi dôležitá a málokto bez nej vydrží, ale deti z detských domovov sa musia naučiť žiť aj bez tejto lásky, čo je veľmi smutné. Láska k priateľovi nie je až taká dôležitá z toho pohľadu, že mnohí ľudia sa bez vzťahu cítia slobodnejší a voľnejší. Rodina je rovnako veľmi dôležitá súčasť nášho života, lebo každý z nás má nejakú rodinu, či už vzdialenejšiu alebo blízku. Niektorí ľudia však netúžia založiť si rodinu a radšej žijú do konca života v samote. U každého je prístup k tejto téme individuálny a v mnohom závisí aj od výchovy a rodičov. Stále však platí, že rodina je nezmazateľná súčasť našej spoločnosti odnepamäti. V súčasnom svete je množstvo vecí, ktoré sa môžu stať zmyslom života. Pre matku je to jej dieťa, pre alkoholika alkohol, pre podnikateľa úspech a peniaze, pre narkomana droga, pre študenta úspech. No každý má okrem tých hlavných zmyslov života aj tie vedľajšie, ktoré nám slúžia na uspokojenie alebo ako stupienky k dosiahnutiu toho hlavného zmyslu života.
Ako môže dať človek svojej existencii zmysel? DAVID KRALOVIČ ZŠ P. Marcelyho, Bratislava Čo je to vlastne život? Určite si takmer každý z nás v živote položil túto otázku. Či už v časoch, keď sme prežívali radosť, šťastie a pohodu, alebo keď sme prežívali ťažké obdobia svojho života. Neraz sme sa zamysleli nad tým, aký má naša existencia zmysel. Z vlastnej skúsenosti viem, že pravý zmyslel vecí človek objaví až vtedy, keď si uvedomí, že nič v jeho živote nie je samozrejmosť a stačí malá nečakaná udalosť, ktorá dokáže zmeniť celý život. Je to, ako keď hráte hru a krátko pred cieľom spadnete a musíte štartovať odznovu. Každý človek sa do cieľa dostane len vlastným úsilím a nikdy by sa nemal vzdávať. V živote sa situácia mení mnohokrát, preto by každý mal mať nejaký cieľ, o ktorý sa dokáže oprieť aj v tých najhorších chvíľach. Stačí sa pozrieť na biografie mnohých umelcov, maliarov, vedcov alebo spisovateľov. Mnohí z nich sa stali slávnymi len vďaka tomu, že vedeli prekonať tvrdé životné peripetie, po ktorých sa rozhodli študovať, maľovať alebo tvoriť preto, aby sa dokázali vyrovnať so žiaľom. Vedci, ktorí sa zaoberali počas vlastného trápenia tým, čo je vlastne čas, priestor alebo realita, - 41 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel objavili fakty, bez ktorých by bol dnešný svet úplne niekde inde. Keď videli, že ich objavy dávajú isté nové možnosti, začali sa vedou živiť a, dá sa povedať, že objavili zmysel svojho života, vlastnej existencie. Tak ako oni a mnohí ďalší môžeme zmeniť i my naše životy tak, aby sme v nich našli ten pravý zmysel. Mnohí z nás objavili zmyslel života už dávno alebo náhodne, a až po čase zistili, že všetko, čo sa doteraz zdalo zbytočné, má zmysel a pre budúcnosť veľký význam. Myslím si, že u každého z nás je len otázkou času, kedy ten náš zmysel života objavíme. Možno robíme veľa chýb, je aj mnoho vecí, ktoré nám v tom bránia, ale určite príde čas, keď sa nám „otvoria oči“ a uvidíme to, čo pre nás má naozaj cenu. Takisto si myslím, že aj keď sa nám nič nedarí, alebo máme v živote smolu, určite sa to časom, no najmä naším úsilím môže zmeniť. Žiaľ, veľké množstvo ľudí rieši problémy na úkor vlastného zdravia, mnohí podľahnú zlozvykom. Môžu začať fajčiť, piť alkohol, brať drogy alebo sa dostať do partie nebezpečných ľudí, ale všetko to závisí len od nich. Preto by sa nad tým mali zamyslieť, ale aj niečo zmeniť! Žijeme v čase, keď na nás mladých číha toľko nástrah, že je až takmer nemožné sa im vyhnúť a neurobiť hlúposť. Preto by mal každý pri hľadaní zmyslu života predtým vedieť, čo je pre neho podstatné a čo nie, čo je pre neho dobré a čo zlé. Náš život a naše zdravie majú najvyššiu hodnotu, a preto by to mala byť pre každého priorita číslo jeden. Hovorí sa, že zdravý človek má milión želaní, no chorý len to jedno. Po čom túžia ľudia? Túžia po zdraví, šťastí alebo láske? Alebo túžia po peniazoch, autách, domoch... Myslím si, že je to veľmi individuálne, ale chcel by som ubezpečiť ľudí, ktorí túžia po finančnom úspechu, že ich želanie sa dá hocikedy v živote dosiahnuť, no oproti veciam, ktoré si kúpiť nemôžeme, nemajú nijakú cenu. Preto na záver chcem povedať, že zmysel života je individuálna záležitosť. Skôr či neskôr ho určite objaví každý z nás, ale musíme pre to niečo vykonať. Každý ho nájdeme len vlastným úsilím a vždy treba vedieť, čo pre nás má tú pravú hodnotu.
- 42 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Ako môže dať človek svojej existencii zmysel SIMONA POPOVIČOVÁ ZŠ Hlboká cesta, Bratislava Motto: „Deti moje, neprišli sme na zem len tak na špacír, ale preto, aby sme po sebe zanechali stopu a dali svojej existencii zmysel. Posúvať veci dopredu. Ja nie som konštruktér, neviem stavať domy, katedrály, ani vymeniť žiarovku, ale robím to, čo mi káže moje vnútro. Robím kumšt, ktorý bude žiť ďalej v rodine a v krajine, ktorú mám neskonale rád.“ Ján Čomaj: Mág z Očovej Našiel si ho? Mnoho ľudí, dokonca aj známe osobnosti doteraz neobjavili spôsob, akým by dali svojmu životu zmysel. Naozaj je v našich silách dať vlastnému životu zmysel? V ľuďoch je túžba niečo uctievať, na niečo sa upnúť. Nájsť vlastný cieľ a poslanie. A je prirodzené, že potrebujeme túto túžbu naplniť. Vďaka návštevám detských domovov a krízových centier som videla, že dospelí aj deti, ktorí tam žijú, prežívajú zo dňa na deň. Žijú len preto, že po dnešku nasleduje zajtrajšok. Potrebujú dodať istoty a pomôcť nájsť to, čo ich bude napĺňať. Pár dní po novom roku bolo výročie narodenia jedného úžasného človeka. Volal sa Albert Schweitzer. Tento človek bol veľmi vzdelaný. Bol to protestantský teológ, lekár, organista, klavirista, významný etik, filozof kultúry, muzikológ. Známym sa stal misijnou činnosťou medzi africkými domorodcami, ktorí trpeli leprou. Organový svetoznámy virtuóz sa vzdal slávy a zamieril do južných afrických krajín. V Lambaréné postavil nemocnicu prevažne z vlastných prostriedkov. Staral sa o chorých pacientov a liečil ich. Na peniaze, ktoré potreboval na lieky, si zarábal klavírnymi koncertmi po Európe. Tohto človeka, ktorý žil a zomrel pre týchto ľudí, inšpiroval Ježiš. Aj on chcel pomáhať a rozdať sa druhým. A tak našiel cieľ svojho života a to mu dalo zmysel vlastnej existencie. Ak bude pomáhať druhým hľadať cieľ a starať sa o nich, sám nájde to, čo hľadá. To je jedna z možností. Pre mnohých ľudí sú ich blízki zmysel života. A je pre nich veľmi bolestivé, ak ich stratia. Potom sa radosť vytratí a všetko stratí zmysel. Prečo si potom zmysel života nenájsť na nepominuteľných veciach? Každý z nás má v sebe malé miesto, v ktorom túži, aby si ho druhí pamätali. Sústreďme sa na druhých. Keď uvidíte ich problémy, starosti, keď budete s nimi prežívať ich radosť či trápenie, zistíte, že vás to zmení. Váš život už nebude fádny a už sa nevrátite k tomu, aby ste boli nerozhodní. Budete vedieť, čo dokážete a čím viete - 43 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel prispieť. Nemusíte byť slávnym človekom, stačí, ak si uvedomíte, že tu nie ste len preto, aby ste, ako povedal Ján Berky Mrenica st.: „... prišli na zem len tak na špacír, ale preto, aby sme po sebe zanechali stopu a dali svojej existencii zmysel.“ A musíme nájsť sami seba. Ak sa budeme stále na niekoho hrať, nikdy sa sami nepochopíme. Antoine de Saint Exupéry povedal: „Hľadáš, aký dať životu zmysel, ale zmysel je predovšetkým stať sa sebou samým a nie preniesť sa ponad rozpor a dosiahnuť tak úbohý pokoj.“ Presný návod na to, ako môže dať človek svojej existencii zmysel, neexistuje. Každý z nás má v sebe niečo iné. Každý z nás dostal iný dar. Je na nás, ako sa ho rozhodneme ho nájsť a využiť. Či sa necháme použiť. A ako povedal Albert Schweitzer, „Jediné, čo bude dôležité, keď odídeme, budú stopy lásky, ktoré sme zanechali.“
Ľudia – vlastné obete RÁCHEL REHÁNEKOVÁ ZŠ Hrnčiarska, Humenné Bol stvorený, no ešte neuzrel svetlo sveta – náš život. Ešte ho nepoznáme, no vznikol skôr ako my – náš osud. Drieme v nás a čaká, kým sa oslobodí – podstata nášho ja. Rastie v nás ako my v bruškách našich mám. Vyvíjať sa začína už v našom útlom veku. Keď ucítime prvé nežné objatie a prvý bozk našej mamy, keď po prvýkrát ležíme na brušku, keď sa po prvýkrát posadíme, keď urobíme náš prvý krok... Prudko začína rásť, keď vkročíme do škôlky a po prvý raz stretávame ľudí nám podobných – našich rovesníkov. Keď nadviažeme prvú „vážnu“ známosť a prídu na rad prvé konflikty. A škola – to je prudký rast nás i nášho vnútra. Vtedy nie sme len my, ale aj náš „zmysel“ a naša duša v puberte. Nadobúdame falošný pocit dospelosti, vytvárame si obraz o našom okolí, ponúkame okoliu mienku o nás. V strede jej obdobia, obdobia puberty, naše vnútro niečo pocíti... strach, nie je si isté. Stretáva sa s niečím, čomu sa nemohlo vyhnúť – s realitou, s prvým vážnym rozhodnutím, ktoré ho ovplyvní na celý život. Teraz musí zvážiť vlastné schopnosti a hodnoty, musí poznať svoj smer. Musí sa správne rozhodnúť, či ísť cestou nekončiacich prekážok, ťažkých úloh, vyčerpávajúcich dní, no zato s ovocím na konci, alebo sa nechá pohltiť vlnou utrpenia, hanby, večnej voľnosti no i večného strachu a poníženia, padajúc pri tom diablovi do náručia. Je to ťažké. Svet opory a istôt - 44 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel sa mu stráca z dohľadu a on stojí na križovatke 18 a..., moment..., počujete..., praskajú ich tisíce, milióny..., neustále a..., počujete..., čo tie výkriky, tie..., ale nie..., prosím..., bohužiaľ, áno!!! To kričia duše, keď hynú v tmách nekonečna. Tie duše, ktoré už nikdy nebudú mať slobodu, ktoré sú navždy uväznené v telách ľudí, ktorých pohltilo zlo, no veľmi často i ľudí, ktorí sa stali neočakávanými, nevinnými obeťami čierneho sveta... Vydajú sa nesprávnymi ulicami, alebo sú do nich násilne vtiahnutí... To sa však môže stať hocikomu a hocikedy!!! Tie šťastnejšie si môžu vydýchnuť, no nie nadlho. Čaká ich posledný krok k poslednej bráne. V tomto kroku si nad domom stavajú strechu, aby mali kde bývať a zvyšok života si iba skrášľovať dom svojho života. No tu často dochádza k súboju. K súboju medzi srdcom a rozumom, kde sa duša i podstata nášho ja môžu iba nečinne prizerať. Ideálne je, ak sa urobí kompromis a srdce a rozum splynú v jedno – v tomto momente padne strecha na dom a je dostavané. Vtedy sa putá zvierajúce podstatu s dušou pretrhnú, no brána ľudského tela zostáva ešte stále neotvorená (tá sa otvorí, až keď srdce posledný raz udrie, mozog vyšle posledný impulz a pľúca posledný raz vydýchnu). Tento pocit pripomína pocit blaženosti. Vtedy duša i podstata prúdia voľne telom a napĺňajú naše vnútro nekonečným pocitom voľnosti. Napĺňajú zmysel jeho existencie... Ak sa však kompromis neurobí, problémy sa ešte len začínajú a ťažkosti prichádzajú zo všetkých strán... Tak z vonkajšieho, ako z vnútorného prostredia. Začína boj – sám proti sebe. Krpatie naša podstata i naša duša, no naše vnútro sa nemení, iba sa zmenšuje jeho výplň, čo ho vlastne zabíja... Ďalší postup už poznáme... Toto bol svet teórií. Vyzerá komplikovane, no v praxi je jednoduchý. Ide o to, že sme ako deti nadobro závislí od nášho okolia, od ľudí, ktorí nás ovplyvňujú. Neustále nás formujú ideály našich rodičov a blízkych. V škôlke a škole sú to najkrehkejšie roky nášho života. Ide o náš osud a našu budúcnosť, ktorá je po prvýkrát vystavená riziku, že sa odkloní z dráhy ideálov. Práve tu sa ukazuje sila nášho ja a nášho vnútra. Vtedy je čas ukázať našu nezlomnosť a silu našich rozhodnutí. Aby sme si zvyšok nášho života naplánovali tak, aby sme boli spokojní nielen my, ale aj naše budúce okolie a ľudia, ktorí v ňom budú s nami. Aby sme vedeli oddeliť rozum od citov. Aby sme nikdy nepadli pod čiaru a ani nikoho pod ňu nezhadzovali. Aby sme si vedeli obhájiť naše skutky a konanie pred konečným súdom. Aby sme ľutovali čo najmenej rozhodnutí. Aby sme krok po kroku vytiahli ľudstvo zo záhuby a zvyšovali jeho šance na prežitie. A najmä tak, aby sme dali našej krátkej existencii na tomto svete zmysel...
- 45 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Čo je naším zmyslom života?! DANIEL SABO ZŠ Komenského, Trebišov Položili sme si túto otázku raz, dvakrát, trikrát či hádam tisíckrát? Prečo vlastne a taktiež – načo? Pokúsme sa však hľadať odpoveď na túto otázku. Zmysel života je pojem, ktorý sa pramálo zhoduje z bežným životom. Skúsme sa preto spýtať sami seba, kedy, kde a pri akej príležitosti sme sa spýtali na tento jav. Vždy sa nám vynorí z hlbín duše v situáciách, ktoré sa bežne nevyskytujú. Inak sa im vraví aj hraničné situácie. To sú situácie, pri ktorých sme svedkami (a to poväčšine) úmrtia človeka, narodenia sa nového človiečika. Rovnako i pri veľkom smútku, ba aj pri silnom zážitku. Vynára sa mi teda myšlienka, či lepšie povedané otázka, koľkokrát za život sa skutočne spytujeme na zmysel života. Začnem asi tým, kde a najmä prečo, hľadáme zmysel svojho života. Čo nás vedie k takémuto putovaniu po neznámych končinách sveta otázok, na ktoré sa pokúšajú nájsť odpoveď ľudia po celé dejiny. Dodnes však nikto nenašiel a nepriniesol uspokojivú odpoveď. Zamyslenie sa nad vlastným životom, ktorého časť som už mal možnosť okúsiť, ma privádza k záveru, že žiť na tomto svete má a dáva aký-taký zmysel. Veď každý pohľad na pestrosť a rozmanitosť zeme a života má neskutočné čaro, ktoré len my, ľudia vieme vychutnať a precítiť naplno. Niet na svete tvora, ktorý by dokázal tvoriť, ktorý by dokázal milovať, ktorý by dokázal myslieť, ale rovnako nenájdeme iného tvora okrem človeka, ktorý dokáže závidieť, nenávidieť, ničiť a vraždiť v takom rozmere, ako to dokáže práve človek. Práve táto pestrosť sveta ľudí bola a je udivujúca pre mnohých z nás a práve údiv stál na začiatku uvažovania o tom, čo je zmyslom nášho života. Nehľadáme však pôvod, ale dôvod našej otázky. Niekto má na to vieru, iný má na to vedu, ďalší nenachádza žiadnu pomoc pri hľadaní odpovede. Práve tí z poslednej skupiny sú v hľadaní najviac zneistení a zmätení, pretože hľadať „na vlastnú päsť“ je oveľa ťažšie, no je to oveľa efektívnejšie. Hľadanie zmyslu života pomocou otázky „prečo“ je podľa môjho názoru to najväčšmi sa približujúce správnemu riešeniu hádanky nášho pobytu na tejto planéte. Moja odpoveď je však ešte väčšou otázkou a hádankou, ako bola samotná položená otázka. Pokúšam sa nájsť cestu po ktorej by som celý život šiel. Ako vidno, teória otázok ako jediných možných odpovedí je relatívne správna. Myslím, že človek po dlhšom váhaní nájde odpoveď na mnohé z toho, čo sa pýta. A tak aj ja sa pokúsim sformulovať v krátkosti niekoľko odpovedí. Tak teda tu sú... Zmysel môjho života hľadám v úsilí žiť svoj život tak, aby som mohol na jeho konci povedať, že je mi skoro až ľúto, že musím opustiť túto nádhernú zem, na ktorej byť a žiť bolo to najúžasnejšie, čo ma kedy mohlo postretnúť. Rovnako by ma potešilo a najmä dalo by mi odpoveď na mnoho - 46 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel otázok, ak by niekto prišiel a povedal, že môžem byť hrdý na to, ako som žil, a na to, čo som na tomto svete dokázal zmeniť. I keď toho iste nebude veľa, ale veď vieme, že malé veci robia ľudí šťastnými. A čo je viac ako byť šťastný? Prečo sa pýtame na otázku zmyslu života, keď nie je takmer možné nájsť na ňu odpoveď, keď tu máme niečo oveľa menej zložité a hlavne oveľa, oveľa prirodzenejšie. Nazývame to šťastie. Ja si mnohé skutočne šťastné okamihy nepamätám. Vravíme, že sme šťastní, keď sa stretneme v kruhu priateľov či rodiny. Vravíme o šťastí, keď vyhráme väčšiu sumu peňazí v lotérii či vtedy, keď sa nám čosi vydarí bez námahy alebo náhodou. Podaktorí považujú za šťastie aj stav vyvolaný prírodným či momentálne častejšie syntetickým odpadom. To však nie je šťastie! Jeden múdry pán povedal: „Šťastie je mozaika skladajúca sa z drobných radostí.“ Je to jedna z najkrajších myšlienok o šťastí, aké som kedy kde počul, čítal. Tešiť sa z farieb, vôní, chutí. Tešiť sa zo slobody, lásky a života – to sú krásy tohto sveta.
Ako môže dať človek svojej existencii zmysel? EMA GELNAROVÁ ZŠ s MŠ Vančurova, Trnava Nevidím v tom žiaden zmysel. Je to zmyslom tohto celého. Mojím zmyslom života je... Počúvame pomerne často skloňované frázy. Často používané vety. Veľa ľudí sa zamýšľa nad pocitmi, prioritami, hľadá zmysel života. Veľa ľudí by vám na otázku „Čo je zmyslom tvojho života?“ vedelo odpovedať. Je jasné, že odpovede by boli rôzne. Veď i ľudia sú rôzni. Ak by všetci mali záujem robiť iba jednu vec, ísť iba za jedným snom, kráčať jediným smerom, mali by všetci rovnaké ambície a zmysel by videli v jednej a tej istej veci, bolo by to skutočne ťažké. Tak to však nie je, a preto by vám jeden odpovedal, že zmysel vidí v rodinnom šťastí, ďalší v kariérnom raste, iný zase v dosiahnutí slávy. Niektorí ľudia vidia ten spomínaný zmysel v materiálnych veciach – v peniazoch, drahých autách, značkovom oblečení a obrovských vilách s bazénmi. Niektorí by vám povedali, že zmyslom ich života je práca, ktorá ich teší a napĺňa. Sú ľudia, ktorí vidia zmysel života v športe. Iným zase úplne stačí ráno sa zobudiť vedľa osoby, ktorú - 47 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel milujú, zaželať jej dobré ráno, objať ju a pripraviť sa na ďalší spoločne strávený deň. Ľudia majú rozdielne povahy, preto aj rozličné myšlienky. Ak majú rozličné myšlienky, znamená to, že majú rozličné potreby. Z potrieb si potom skladajú vlastné sny, ktoré sú, ako inak, rozdielne. A preto má každý z nás iný sen. Inú túžbu a taktiež vidí zmysel v čomsi inom. Bohužiaľ, nájdu sa však i ľudia, ktorí vás s tou otázkou, v čom vlastne vidia zmysel, radšej pošlú preč. Budú sa hnevať a vykrikovať: „Prečo sa to pýtaš? Načo je dobré vedieť to? Načo sa o tom rozprávať?! Je to len strata času!“ A myslia to vážne. Sú ľudia, ktorí vlastne ráno vstanú z postele iba preto, aby si do nej večer mohli ľahnúť. Ktorí prežívajú, nežijú. Vidia východ slnka, ale nevidia v tom zmysel. A aký to majú potom život?! Naozaj ich úprimne ľutujem a myslím, že takých ako ja, sa nájde viac. Ak by som si mala niečo želať, chcela by som, aby každý človek vedel vnímať zmysel toho, čo nám život ponúka. Aby ľudia prestali končiť životy so zdôvodnením – nevidím v živote zmysel. Aby namiesto toho radšej otvorili oči a pozreli sa vôkol seba. Viem, že každý má občas zlý deň, keď ten zmysel v chladnom, veternom, upršanom novembrovom pondelku s očkom na pančuche, hrčou na hlave a fľaku na košeli ozaj nevidí, ale je treba si povedať, je to iba „deň blbec“ a zlé myšlienky odohnať preč, alebo sa z nich jednoducho vyspať a veriť, že zajtra bude lepšie. Viera prináša zmysel. A myslím, že každý z nás by mal mať nejaký svoj, nezáleží na tom, aký veľký, aký hodnotný, aký úctyhodný. Potrebné je iba vidieť ho občas aj v nemožnom. A pokúsiť sa ho naplniť. Veď, pozrite sa na seba a zamyslite sa. Už len preto, že práve čítate tieto riadky. Čítate ich preto, aby ste pochopili zmysel, nie? Aby ste zistili, ako som uvažovala a myslela, keď som ich písala... A to stačí. Stačí vidieť zmysel v maličkostiach, nemusíme ho hneď hľadať vo svetovom mieri. Ak by sa niekto pýtal mňa, kde ja vidím zmysel, asi by som odvetila, že jednoducho v základnom pravidle: „Byť s niekým šťastný, pretože on je šťastný s vami.“ Znie to jednoducho, krásne a realita je predsa zložitejšia. Znie to vlastne ako jedna veta, pritom má toľko významov, ktoré sa do slov nezmestia... Na začiatku je treba stretnúť človeka. Nie človeka ako takého, v jednoduchom chápaní tohto slova. Mám na mysli človeka s veľkým Č. Musí na vás zapôsobiť. Urobiť alebo povedať niečo, pri čom si pomyslíte: „Wow!“ Ďalej musí mať záujem s vami tráviť čas. Musí vám dovoliť nazrieť do vlastného vnútra, ukázať vám ho. Mať isté vlastnosti, ktoré považujete vy za dobré, obdivuhodné, pekné... Potom môžu prísť prvé spoločné chvíle, zážitky, rozhovory bez konca, pekné momenty, ktoré jednoducho v pamäti zostanú navždy. Až si pomyslíte: „Hm, teraz som skutočne šťastný.“ O to lepšie bude počuť to potom z úst onoho človeka. Budete vedieť, že vy ho robíte šťastným, že vy ste zdrojom jeho radosti. A ak sa s ním máte naozaj fajn, budete vedieť, že nie je nad ten pocit, budete vedieť, že sa vzájomne obšťastňujete šťastím toho druhého. Šťastné, nie? - 48 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Viem, že je zložité, nájsť niekoho takého, je treba tomu obetovať veľa. Ale tak je to pri každom sne, nie? Ak má niečo skutočne zmysel, je treba priniesť aj obetu a možno viac stratiť ako získať. Ale ak sa to naozaj podarí, myslím si, že niet o čom špekulovať. Myslím si, že v momente, ako si človek povie „Môj život má teraz naozaj zmysel.“, zvíťazil. Občas je tá myšlienka iba krátkodobá a potom sa stane niečo, čo ju odveje preč. Ale umenie je postaviť sa, oprášiť sa... a začať hľadať novú cestu. Nový zmysel. A veriť v to, že raz tu naozaj bude. Natrvalo, navždy. Veď predsa... Zmyslom života je vlastne nájsť ten zmysel.
Ako môže dať človek svojej existencii zmysel DOMINIKA HUDECOVÁ ZŠ s MŠ Ružindol „Deti moje...“ úvodná veta citátu ma inšpirovala k napísaniu týchto riadkov. Veď všade naokolo čítame či počujeme, že práve deti sú našou budúcnosťou a život bez nich nemá zmysel. Stretli ste sa už niekedy s dieťaťom z detského domova? Aj tieto deti dávajú zmysel našim životom rovnako ako ostatné deti? Ja som sa s dieťaťom z „decáku“ už stretla – dokonca ním je môj najlepší kamarát, ktorý tam skončil pre hlúposť dospelých. Všetko sa to začalo celkom obyčajne. Keď sme sa presťahovali do Trnavy, priamo na našom sídlisku som si jeden detský domov všimla. Bola som zvedavá – každý deň som pozerala z okna, čo sa tam deje. Bolo to pre mňa niečo nové, nepoznané. Často do domova priviezli niekoho „nového“. A mne v hlave lietalo toľko myšlienok aj otázok! Aké sú to deti? Prečo skončili v detskom domove? Ako prežívajú Vianoce a iné sviatky? Okrem iného som si všimla, že v „decáku“ sú najmä rómske deti, ktorým sa všetci vysmievali a odsudzovali ich pre farbu pokožky. A oni sa usilovali nepodľahnúť celému tomu tlaku, hoci to pre nich muselo byť ťažké. Aj môj kamarát, ktorého som už spomenula, je Róm, preto viem, o čom hovorím. Raz som nabrala odvahu a šla som sa len tak okolo prejsť. Decká boli práve vonku. Dievčatá sa mi hneď prihovárali, volali ma dovnútra. Priznám sa, zo začiatku som cítila strach, hoci nebol na to dôvod. Veď to boli len deti, skvelé deti. Všetci tam boli ako jedna veľká rodina. Pohľad na nich zmenil veľa v mojom živote. Začala som tam totiž chodiť každý deň. Tie decká aj po tom, čo mnohé z nich zažili, mali v sebe toľko - 49 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel energie! Toľko chuti do života! Vie si to niekto z nás vôbec predstaviť?! Vstúpite do úplného neznáma a zrazu sa to neznámo stane súčasťou vášho života. Vtedy som mala desať rokov a snívala som o tom, že sa stanem vychovávateľkou. Bola to moja priorita. Lenže to sa rýchlo zmenilo – znova sme sa sťahovali. Musela som opustiť svoj malý „svet“, prestala som do „decáku“ chodiť. Veľakrát som sa tam chcela vrátiť, no opäť som stratila odvahu. Niekedy som decká z domova stretávala na ulici, no to sme sa len pozdravili a nemo sme sa na seba pozerali. Ubehli tri roky. Čas plynul, veci okolo mňa sa stále menili – a ja som sa zmenila tiež. Priznám sa, zabudla som na detský domov, na všetky tie zážitky... Až raz, jeden deň mi zazvonil mobil. A dozvedela som sa správu, ktorá pre mňa znamenala ranu pod pás. Môj dobrý kamarát, chlapec, s ktorým som vlastne vyrastala, kým sme sa odsťahovali, sa ocitol v detskom domove. V tej chvíli som pocítila výčitky, že som všetko hodila za hlavu. Zároveň som zabudla na strach a utekala som za ním do detského domova. Vedela som, že to má v živote ťažké, že už od malička bojuje s takými prekážkami, ktoré si nevieme nielen predstaviť, nieto ich prežiť. V rodine úradoval alkohol, nedostatok peňazí, bitky a nadávky, tragická smrť mamy, odlúčenie od brata... Keď som sa po takom dlhom čase znovu ocitla v domove, zistila som, že sa toho veľa zmenilo, veľa mne známych a milých ľudí odišlo... a ďalší noví obyvatelia domova prišli. Bola som nervózna, no napriek tomu som zatelefonovala môjmu kamarátovi – Jurajovi, aby prišiel von. Vyšiel. Nebol však sám, spolu s ním vyšlo von zo desať zvedavcov. Porozprávali sme sa a ja som Jurajovi sľúbila, že budem za ním chodiť. Znovu som začala do domova chodiť pravidelne. Keď som šla zo školy, miesto cesty domov som sa vybrala do domova. No tentoraz to nebolo také ako predtým. Nechodila som sa tam už zabávať, teraz mi na tom viac záležalo. Chcela som všetkých naozaj dobre spoznať. Mám pocit, že sa mi to podarilo, lebo okrem Juraja som tam našla ďalších svojich priateľov, kamarátov. Dokázali ma podržať v ťažkých chvíľach, v lepších chvíľach zasa rozosmiať. Zistila som, v čom sa tieto decká odlišujú od ostatných. Vážia si každú maličkosť. Vedia druhého rozosmiať, aj keď majú skutočne smutné životné príbehy. Vďaka mojim zážitkom a skúsenostiam s „domovákmi“ by som chcela vyzvať všetkých – malých či veľkých, aby deti bez domova neodsudzovali za to, že k nim osud nebol láskavejší. Treba ich len spoznať a usilovať sa im pomáhať. Aby mohli študovať, pracovať, zabávať sa ako iné deti. Alebo im stačí venovať úsmev či priateľské slovo, dať im šancu. Veď nemáme čo stratiť, môžeme len veľmi veľa získať.
- 50 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Ako môže dať človek svojej existencii zmysel NINA MARTINČIČOVÁ ZŠ s MŠ Hargašova, Bratislava Keďže nemám ešte dosť rokov a ani životných skúseností, je mi ťažko nájsť odpoveď na otázku „Ako môže dať človek svojej existencii zmysel?“. Podľa mňa to nevedia ani mnohí, dospelí. Možno je to tým, že dospelí majú iné starosti. Mnohí bojujú s problémom, ako zarobiť peniaze a uživiť rodinu a potom sa stráca zmysel toho, čo by naozaj chceli dosiahnuť v živote. Ideálne by bolo, keby už pri narodení bábätko vedelo, čo z neho vyrastie, čo bude robiť, aké bude mať nadanie. Zameralo by sa presne na to. Deti by si ušetrili veľa trápenia v škole s predmetmi, ktoré ich nezaujímajú a na ktoré vôbec nemajú bunky. Deti, ktoré majú nadanie na kreslenie, by mali len výtvarnú výchovu, hudobne nadané deti by mali hudobnú výchovu a géniovia by mali matematiku alebo fyziku. Každý by bol šťastný, pretože by robil len to, čo ho teší. Keďže nič nie je ideálne, každý v sebe musí hľadať to, čím je výnimočný. Niekde som čítala, že keď sa človek narodí, má v sebe ukrytý talent. Problém je v tom, že ho ďalej nerozvíja a ten sa po čase stratí. Musím sa priznať, že ma to v škole veľmi neteší a nie som najlepšia žiačka. Snažím sa však zapájať do vecí, ktoré ma tešia, a to je dramatický a výtvarný krúžok. Keď vyhrám nejakú súťaž, veľmi ma to poteší, a vtedy ma to posunie ďalej, chcem dosiahnuť viac a viac. Príde pocit, že to, čo robím, má zmysel. Keď sa človeku darí, je to oveľa ľahšie. A naopak, keď napríklad dostanem zlé známky v škole, myslím si, že som hlúpa a nikdy zo mňa nič poriadne nebude. Mama mi hovorí, že keď sa nebudem dobre učiť, budem to mať v živote ťažké. Vtedy to ide s mojou existenciou dolu vodou. Asi to naozaj musí byť tak, že človek musí vyskúšať všetko, aby našiel sám to, v čom je dobrý. Veľa ľudí nerobí v živote to, čo vyštudovali. Vyučený murár robí pekára, krajčírka robí predavačku. Nie je asi podstatné, čo človek vyštudoval, ale to, že robí to, čomu rozumie, čo ho teší, napĺňa a nemá pocit, že čas plynie bez toho, že za ním niečo zostalo. Pre niekoho je všetko práca, pre niekoho rodina. Ja si myslím, že by to malo byť vyvážené. Pre mojich rodičov sme zmyslom života ja a môj brat, aj keď si to veľakrát neuvedomujeme a nezaslúžime. Urobili by pre nás všetko na svete. Keď budem mať vlastnú rodinu a deti, chcela by som byť rovnaká. Tak ako moji rodičia pomáhajú nám, pomáhajú aj svojim rodičom, teda mojim babkám a dedkovi. Starí rodičia vedia, že sa môžu na mojich rodičov spoľahnúť. Každý v rodine má nezastupiteľné miesto a význam. Ale aj ľudia, ktorí nemajú rodinu, majú predsa niekoho známeho, niekoho, komu na ňom záleží, a tým má ich život význam, pretože sú pre niekoho nenahraditeľní. - 51 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Teda či už je to práca, rodina, škola, okolie, všade, kde človek stretáva človeka, má každý z nás svoje miesto. Je potrebné usilovať sa, byť veselý a šťastný a hneď bude všetko krajšie. Každý by sa mal snažiť obdariť toho druhého, čím vyniká. Talentovaní ľudia by mali rozdávať talent, šikovní ľudia pomáhať iným, múdri radiť, bohatí obdarovávať. Na koniec mojej úvahy chcem povedať, že netreba hľadať spôsob, ako dať svojej existencii zmysel, pretože každý jeden ten zmysel má. A ak ho nemá, treba ho presvedčiť, že je pre nás nenahraditeľný.
Ako môže dať človek svojej existencii – bytiu zmysel? MONIKA PUCIOVÁ ZŠ Komenského, Trebišov Niekde som počula alebo čítala výrok: „Človek – to znie hrdo.“ Zamyslela som sa nad týmto výrokom. Hrdo? Hrdo na čo? Na to, aký je pekný, múdry, silný, vysoký, rýchly...? Alebo stačí, že je človekom? Čo vlastne robí človeka človekom? To, že je? To, že existuje? Samozrejme, aj to, ale myslím si, že ak žijeme a vnímame tento svet všetkými zmyslami, mali by sme žiť tak, aby sme boli na život hrdí, aby boli hrdí na nás aj naši blízki, rodina, priatelia a známi. Som ešte dieťa – dospievajúci človek a zmysel môjho terajšieho bytia je učenie sa na základnej škole čiže príprava na moje ďalšie štúdium na strednej a možno aj vysokej škole. Aj moji rodičia ma stále upozorňujú, ako je to dôležité pre môj život, moje povolanie. Uprednostňujú prípravu do školy pred všetkými mojimi ostatnými povinnosťami alebo záujmami. Nechcem tým povedať, že ma len nútia učiť sa – to určite nie. Usilujú sa vychovávať ma čo najlepšie. Odovzdávajú mi svoje poznatky, morálne, kresťanské aj etické hodnoty, podporujú ma aj pri mimoškolských aktivitách, ktoré ma tiež formujú. Jednou z takýchto aktivít je aj tá, že som sa stala členkou Federácie skautov Európy. Aj to ma veľký význam pre môj budúci život, pretože aj tu máme jasný cieľ. Bytie nadobúda zmysel vtedy, ak má cieľ. Cieľom tejto organizácie je formácia detí a mládeže. Už samotné heslo skautov „Vždy pripravení!“ hovorí, že skaut je vždy pripravený pomôcť, prekonávať životné prekážky, čeliť nepríjemnostiam, nebezpečenstvu, byť nápomocný. Tu z nás formujú telesne aj morálne zdatné osoby. Vedie nás to k odvahe prekonávať prekážky, ktoré určite na ceste životom stretneme. Pripravujeme sa k odvahe a zručnosti, - 52 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel aby sme cestu s prekážkami zvládli. Aby sme zvládli to, čo od nás očakáva naša vlasť, krajina, spoločnosť a rodičia. Lebo práve rodičia ma vedú k tomu, aby môj život mal zmysel. A kedy má život človeka zmysel? Myslím si, ak sa obetuje. Ak obetuje svoje pohodlie a pripravuje sa na budúce povolanie, ak sa snaží a pracuje tak, aby si raz založil rodinu, aby sa o ňu vedel postarať po všetkých stránkach, aby bol pracovitý. Aby za prácou človeka bolo vidieť výsledok, aby za výchovou bolo vidieť dedičstvo, na ktoré je potom človek hrdý. Myslím si, že toto je zmysel existencie. Toto je podľa mňa život. Ak už dostal človek dar života, treba ho využiť. Mali by sme žiť v priateľstve a láske. Mali by sme sa navzájom tolerovať a vychádzať si v ústrety. Dodržiavať zákony a pravidlá, aby sme všetci v našej spoločnosti žili v pokoji. Neviem ešte, čím budem, keď budem veľká. Možno budem učiteľka, speváčka, ekonómka, moderátorka, spisovateľka – ešte neviem. Ale viem, že prácu by mal robiť každý človek najlepšie, ako vie. Vytýčiť si cieľ, že to, čo budem robiť, budem robiť najlepšie, ako sa len dá. Neviem ešte, čím budem, no viem, kým budem. Chcela by som byť človekom, na ktorého budú hrdí rodičia, ktorí ma vychovali, aj moje deti, spoločnosť, v ktorej zostane kus mojej práce. Aby som bola hrdá na to, že som človek, aby môj život mal zmysel. Lebo život žijeme iba raz.
Ako môže dať človek svojej existencii zmysel YE YAO ZŠ s MŠ Riazanská, Bratislava Dlho som rozmýšľala nad touto témou, až som si uvedomila, že to, čo robím každý deň, a to, čo mi vypĺňa väčšinu času, dáva zmysel môjmu životu. Moji rodičia, pokiaľ som dieťa, plánujú môj život, a tak naplánovali môj príchod na Slovensko. Pred dvoma rokmi som prišla z Číny a začala som chodiť do novej školy, medzi deti a učiteľov, ktorým som nič nerozumela. Mala som obavy, ako to všetko zvládnem. Vedela som, že budem žiť na Slovensku s rodičmi a musím sa naučiť porozumieť ľuďom na Slovensku, v škole spolužiakom a učiteľom. Našla som si doučovateľku, s ktorou sa už druhý rok učím slovenský jazyk. Učíme sa každý deň, sviatky aj víkendy. Na začiatku mi bolo veľmi ťažko, lebo som sa musela naučiť všetko od písania abecedy. Potom som - 53 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel sa začala učiť slovenskú gramatiku, ktorá sa mi zdala veľmi ťažká. Uvedomila som si, že vedieť slovenský jazyk je začiatok k tomu, aby som sa mohla učiť aj ostatné predmety. Dávam svojmu životu zmysel každý deň tým, že sa snažím naučiť sa žiť v novej spoločnosti, nájsť si nových priateľov a dosiahnuť čo najvyššie vzdelanie, ktoré bude v mojich silách. Zmyslom môjho života je aj urobiť rodičov a ľudí okolo seba šťastných.
- 54 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel KATEGÓRIA ZAHRANIČNÝCH SLOVÁKOV Ako môže dať človek svojej existencii zmysel MARTINA MENĎAN Chorvátsko Dnes na tomto svete žije sedem miliárd ľudí. Áno, je to veľké číslo, ale koľkých ľudí poznáme? Áno, málo. Koľkí ľudia na tomto svete dali svetu niečo? Poznáme Alberta Einsteina, Nikolu Teslu, Erin Brockovichovú a iných, ale dnešná mládež sa nezaujíma o vedu. Aspoň nie tá v mojom okolí. Mnohí z nich povedia, že sú leniví, že sa im nechce... A prečo? Argumenty mnohých sú: „No, a čo? Mám všetko, čo potrebujem! Dobrý počítač, iPhone, tak načo mi je škola a robota?“ Alebo: „Chorá som, nemám šancu urobiť niečo dobré...“ Ale to nie je pravda. Napríklad Erin Brockovichová mala dyslexiu a snažila sa uspieť v svojej práci. Dnes o nej ľudia vedia. Ona tak našla zmysel svojho života. Stala sa populárnou právničkou. Nemusia to byť len populárni ľudia. Môže to byť váš sused – alebo vy. Ako však naplniť zmysel svojho života? Boh nám dal život a my ho musíme dobre využiť. Rodičia nás učia od malička dobrým veciam. Keď sme mali tri-štyri roky, naším najväčším úspechom bolo naučiť sa behať a hovoriť. V siedmom roku sme už išli do školy a úspech bol, keď sme sa naučili písať, počítať a keď sme si našli kamarátov. V desiatom-jedenástom roku sme už objavovali svoje talenty, či už spievanie, matematika alebo kaderníctvo a začali sme rozmýšľať, čo budeme v budúcnosti robiť. 14. rok – vieme, čo by sme chceli robiť v osemnástke. To je – to. Tak nachádzame zmysel života. To nie je len o tom, aby o vás všetci vedeli, ale je to o tom, či ste zo svojho života urobili to, čo ste chceli. Vy ste našli zmysel svojho života? Nemusíte byť rockovou hviezdou, ale – pomohli ste niekomu? Mnohé dievčatá chcú byť modelky a uniká im, že sú dobré v chémii, že dobre varia, alebo kreslia, a tak strácajú zmysel svojho života. Každý z nás má niečo, čím môže pomôcť svetu, len to musí v sebe objaviť a uvedomiť si to. Ja ešte neviem presne, čo chcem, ale už si robím plány. V tomto čase rozmýšľam o tom, že by som chcela byť učiteľkou anglického jazyka. Alebo herečkou. Chcela by som mať výbornú robotu, ktorá by mi umožnila mať dobrý plat, aby som mohla odcestovať do Afriky pomáhať ako dobrovoľníčka chorým deťom. Áno, vravia: Peniaze nie sú všetkým, ale buď- 55 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel me reálni – v dnešnej dobe nemôžeme dosiahnuť mnoho, ak nemáme peniaze. V každom prípade viem istotne, že sa budem snažiť urobiť svoj život čo najlepším, lebo chcem pomáhať aj iným, aby aj oni našli zmysel svojho života. Viem, život je ťažký, ale keď sa tak zamyslím, keby sme mali všetko po vôli, život by bol naozaj nuda.
Zmysel života HANA ZETOCHOVÁ Rumunsko Každý človek má zmysel svojho života, no nie každý vie vyjadriť, čo je ten pravý zmysel jeho existencie. Osoba v mojom veku ešte presne nevie, aký by mohol byť zmysel jej existencie, ešte ho len tuší. Veď predsa ten, kto má štrnásť rokov, nie je ešte taký skúsený ako dospelý človek. A ja, hoci mám len štrnásť, už uvažujem, čo by mohlo byť mojím zmyslom života. Veľmi rada spievam. Spievam nielen v tanečnom súbore, ale aj doma, pri hocijakej práci. Život bez spevu si neviem ani predstaviť. Keď si pomyslím, že by nebol na svete spev, neviem, čo by ľudia robili. Ani v televízore by sme nevideli žiadne videoklipy, žiadne reklamy, v ktorých sa spieva. Keby nebola na svete pieseň, tak by bolo na svete smutno. Nikto by asi nemohol mať telefón, lebo keď vám niekto volá, tak vám mobil zvoní nejakú melódiu. Ťažko by bolo na svete bez pesničky. A svet by bol nanič, lebo ja si deň bez pesničky neviem ani predstaviť. Lebo ja si spievam, aj keď idem zo školy. Ten, kto spievanie vymyslel, bol určite veľmi múdry človek, ktorý tiež musel vedieť spievať. Som veľmi rada, že som dostala ten dar, že viem spievať. A aj za to ďakujem, že môžem počuť. Keby som dobre nepočula, tak by som ani nevedela, čo znamená pesnička. Možno si niekto pomyslí: Aha, tak toto je jej zmysel života. No k tomuto zmyslu života potrebujeme aj to ostatné, čo nám život ponúka. Každému z nás svet ponúka veľa všeličoho pekného. Toľko krásnych vecí... Zostáva len na nás, čo si obľúbime a čo si vyberieme. Premýšľam ďalej. Mojím zmyslom života je aj moja rodina, s ktorou žijem pod jednou strechou každý deň. Mám svoju rodinu veľmi rada a som jej vďačná za všetko, čo kedy pre mňa urobila. Keby sa ma niekto opýtal, koho mám - 56 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel najradšej z mojej najbližšej rodiny, tak by som sa nevedela rozhodnúť, či mám radšej súrodencov, či rodičov alebo starú mamu. U mňa sú títo ľudia na jednej úrovni. Mám ich rovnako rada všetkých a neviem, čo by som bez nich robila. Keby som ich, božechráň, nemala, tak môj život by sa totálne zrútil a už by viac nemal zmysel. Môj život by nestratil zmysel len preto, že by mi bolo za rodinou smutno, ale aj preto, že oni sa o mňa starali, vychovávali a vychovávajú ma do dnes. Keby nebolo mojich starých rodičov a mojich rodičov, tak by nebolo ani mňa, ani mojich súrodencov. Mám moju rodinu veľmi rada a dala by som za ňu aj život, hoci mám len jeden. Ale aj ten by som za nich položila, keby to bolo potrebné. Veľmi som šťastná, keď sme všetci spolu. My žijeme, chvalabohu, všetci spolu, pod jednou strechou a nikomu to neprekáža. Hoci v dome bývame siedmi, netlačíme sa. Zase nie je nás doma až tak veľa ako Ťapákovcov. Hoci nám život ponúka mnoho krajších alebo škaredších vecí, ja som si zvolila za zmysel môjho života moju rodinu. Možno sa raz všetky ostatné veci pominú, ale rodina, tá sa mi do srdca hlboko vryla a určite mi tam zostane na VEKY VEKOV AMEN.
- 57 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Zoznam súťažiacich Hodžov novinový článok 2012 s adresami škôl Simona Albertová Katarína Andelová Alexandra Antalová Róbert Antoni Martina Babinčáková Adam Baláž
David Bartal Filip Bartl Ján Bednárik Alexandra Bednářová Tomáš Belobrad
Michaela Bobková Bibiána Bogyaiová Eva Boráková Martina Borovanová Michal Buchala Bianka Buchlovičová Dominika Bujňáková Sandra Cinkocki
Veronika Červená Martin Dančo
Prvé slovenské literárne gymnázium, Železničná 260, 050 01 Revúca Základná škola Lipová Základná škola Hargašova 5, 841 06 Bratislava Základná škola Pugačevova 1381/7, Humenné Základná škola P. Marcelyho, Drieňová 16, 821 03 Bratislava Súkromná základná škola pre intelektovo nadaných žiakov, Znievska 2, Bratislava 851 06 Základná škola Školská 2, 908 51 Holíč Gymnázium Mateja Bela, Okružná 2469, Zvolen Základná škola Lipová Základná škola Hrnčiarska 13, 066 22 Humenné Gymnázium Janka Jesenského, Radlinského 665/2, 957 01 Bánovce nad Bebravou Základná škola Bukovecká 17, 040 12 Košice Základná škola Plavé Vozokany 114, Plavé Vozokany Základná škola Hargašova 5, 841 06 Bratislava Základná škola s materskou školou, Vančurova 38, 917 08 Trnava Základná škola Komenského 307/22, Svidník Základná škola Plavé Vozokany 114, Plavé Vozokany Základná škola Z. Nejedlého 2, Spišská Nová Ves Osnovna škola Julija Benešića Trg Sv. Ivana Kapistrana 1 32 236 Ilok, Republika Hrvatska ZŠ, Trenčianske Jastrabie 115, 913 22 Trenčianske Jastrabie Gymnázium Mateja Bela, Okružná 2469, Zvolen - 58 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Pavlína Danielová Klára Dašková Denisa Doroňaiová
Huy Nguyen Duc (Juraj Duc) Michal Dzur Júlia Ďatelinková
Denis Falat Enriko Fischer Stanislav Franko Jakub Gaľa Lucia Gállová
Edina Gálová Klaudia Garčalová Barbora Gáspárová Kristína Gáspárová Patrícia Gazdíková Ema Gelnarová Eva Gemeriová Sabína Goralová Daniela Hadbavná Zuzana Hajduková Pavol Hake
Základná škola Školská 285, 908 43 Čáry CZŠ sv. Margity, Nám. slobody 562/1, 020 01 Púchov Základná škola s materskou školou, Školská 28, 082 33 Chminianska Nová Ves Základná škola s materskou školou, Riazanská 75, 831 03 Bratislava Základná škola, Nám. kpt. Nálepku 12, Základná škola, Ul. P. Križku 392/8, 967 01 Kremnica 082 04 Drienov Základná škola, Tekovská 17, 935 26 Starý Tekov Základná škola, Školská 2, 908 51 Holíč Základná škola, Kysak 210, okr. Košice-okolie Základná škola Beňuš Základná škola s materskou školou, Komenského 279/32, 026 01 Dolný Kubín Základná škola, Severná 21, 045 01 Moldava nad Bodvou Základná škola, Z. Nejedlého 2, Spišská Nová Ves ZŠ s MŠ Milana Hodžu, Škarniclova 1, 811 01 Bratislava ZŠ s MŠ Milana Hodžu, Škarniclova 1, 811 01 Bratislava ZŠ s MŠ Pavla Demitru, Centrum II, 018 41 Dubnica nad Váhom Základná škola s materskou školou, Vančurova 38, 917 08 Trnava Základná škola, Plavé Vozokany 114, Plavé Vozokany Základná škola, Plavé Vozokany 114, Plavé Vozokany Základná škola s MŠ, Školská 28, 082 33 Chminianska Nová Ves Súkromná základná škola, Námestie slobody 100, 083 01 Sabinov Základná škola s materskou školou sv. Marka Križina, Rehoľná 2, 040 18 Košice-Krásna - 59 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Roman Hallon Kristína Heckelová
Jozef Horváth Karolína Hozová Simona Hromadová Dominika Hudecová Kornélia Hutňanová Stanislava Chabadová Milena Illyešová
Patrícia Jágriková Lucia Jassová Romana Juhásová Alexandra Kišidayová Šimona Kolková
Alexandra Kopúnková Lucia Kordošová Natália Kotěšovská Ján Kováčik Silvia Krajčovičová
Júlia Krajňáková Andrej Královič
Základná škola Medzilaborecká 11, Bratislava Lýceum J. G. Tajovského v Nadlaku 315500 Nădlac, Piaţa Unirii nr. 2 Jud. Arad, România Základná škola s materskou školou, Školská 290, 034 96 Komjatná Základná škola Severná 21, 045 01 Moldava nad Bodvou Základná škola s materskou školou, Školská 290, 034 96 Komjatná Základná škola s materskou školou Ružindol, 919 61 Ružindol Základná škola Komenského 307/22, Svidník Spojená škola, Oslobodenia č.165, 013 05 Belá Lýceum J. G. Tajovského v Nadlaku 315500 Nădlac, Piaţa Unirii nr. 2, Jud. Arad, România Základná škola s materskou školou, Vlčany 1547, Vlčany Základná škola Severná 21, 045 01 Moldava nad Bodvou Základná škola, Nám. kpt. Nálepku 12, 082 04 Drienov Základná škola Kysak 210, Košice-okolie Základná škola s materskou školou sv. Marka Križina, Rehoľná 2, 040 18 Košice-Krásna Základná škola s materskou školou, Riazanská 75, 831 03 Bratislava Základná škola Robotnícka 25, 953 01 Zlaté Moravce Základná škola Hrnčiarska 13, 066 22 Humenné Základná škola Hlboká cesta 4, 811 04 Bratislava Základná škola Eduarda Schreibera, Schreiberova 372, 020 61 Lednické Rovne Základná škola Komenského 307/22, Svidník Základná škola Školská 285, 908 43 Čáry - 60 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel David Kralovič Richard Kubas Tamara Kurinová Patrícia Lacková Kristína Laufová Dominika Letková Patrícia Libičová, Anton Lisko Alžbeta Lišková Simona Lorková Viktória Mahutová Nina Martinčičová Kristína Melicherová Martina Menďan
Monika Mialnová
Marek Mikula Tatiana Milkovičová
Renáta Nevelöšová Daniela Očovanová Tomáš Paták Martina Podžubanová Veronika Poláková Simona Popovičová
Základná škola P. Marcelyho, Drieňová 16, 821 03 Bratislava Základná škola s MŠ Školská 290, 034 96 Komjatná Základná škola Plavé Vozokany 114, Plavé Vozokany Základná škola Komenského 307/22, 089 01 Svidník Základná škola M. R. Štefánika, Hlohovec ZŠ s MŠ Milana Hodžu, Škarniclova 1, 811 01 Bratislava Základná škola Beňuš Základná škola Nábrežná ulica 84, 024 01 Kysucké Nové Mesto Základná škola Kysak 210, okr. Košice-okolie Základná škola Hrnčiarska 13, 066 22 Humenné Základná škola Komenského 1962/8, 075 01 Trebišov Základná škola s MŠ, Hargašova 5, 841 06 Bratislava Základná škola s materskou školou, Cinobaňa 60, 985 22 Cinobaňa Osnovna škola „Julija Benešića“ Trg Sv. Ivana Kapistrana 1 32 236 Ilok, Republika Hrvatska Základná škola s MŠ Štefana Náhalku, Štefana Náhalku 396/10, 059 40 Liptovská Teplička Základná škola Školská 2, 908 51 Holíč Základná škola s materskou školou sv. Marka Križina, Rehoľná 2, 040 18 Košice-Krásna ZŠ – Alapiskola, Školská 330, Jelenec Základná škola s materskou školou, Cinobaňa 60, 985 22 Cinobaňa Základná škola Školská 2, 908 51 Holíč Základná škola Moskovská 1, 071 01 Michalovce Základná škola Severná 21, 045 01 Moldava nad Bodvou Základná škola Hlboká cesta 4, 811 04 Bratislava - 61 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Michaela Prišťáková Monika Puciová Simona Pudelková Simona Pulišová Ráchel Reháneková Kristína Rimáková Lucia Rončíková Daniel Sabo Martin Salay
Viktória Sedlačeková Tereza Sulániová Dáša Ščepková Erika Šinálová
Anna Mária Šinková
Lucia Škvorová Vanesa Šmahovská Tadeáš Šulík Mária Takáčová
Silvia Takáčová
Michaela Tamášová
Základná škola Pri Podlužianke 6, 963 01 Levice Základná škola Komenského 1962/8, 075 01 Trebišov Základná škola Kysak 210, okr. Košice-okolie Základná škola Saratovská ul. 43, 934 05 Levice Základná škola Hrnčiarska 13, 066 22 Humenné Základná škola Kúpeľná 2, 080 01 Prešov Základná škola s MŠ Sedlice Základná škola Komenského 1962 /8, 075 01 Trebišov Základná škola Eduarda Schreibera, Schreiberova 372, 02061 Lednické Rovne Základná škola, Komenského 1962/8, 075 01 Trebišov Športové gymnázium Nitra, Slančíkovej 2, 950 50 Nitra Základná škola Sadová 620, 905 01 Senica Základná škola s materskou školou, Komenského 279/32, 026 01 Dolný Kubín Lýceum Jozefa Gregora Tajovského v Nadlaku 315500 Nădlac, Piaţa Unirii nr. 2, jud. Arad, România Základná škola Pri Podlužianke 6, 963 01 Levice ZŠ s MŠ Milana Hodžu, Škarniclova 1, 811 01 Bratislava Súkromná základná škola, Námestie slobody 100, 083 01 Sabinov Základná škola s materskou školou sv. Marka Križina, Rehoľná 2, 040 18 Košice-Krásna Základná škola s materskou školou sv. Marka Križina, Rehoľná 2, 040 18 Košice-Krásna Základná škola s materskou školou, Cinobaňa 60, 985 22 Cinobaňa - 62 -
Ako môže da človek svojej existencii zmysel Nikoleta Taňkošová Alexandra Timurová Ľubica Tkáčová Patrícia Turáková Dorotka Uhrinová Nikola Urdzíková Lucia Valentová Lenka Valková Barbora Valkovičová Lucia Valúchová Mária Vanková Sabina Vigľašová Ye Yao Terézia Zborníková Martina Zeleňáková Samuel Zeman Hana Zetochová
Adam Žember Samuel Žeňuch Natália Žiačiková
Základná škola Hrnčiarska 13, 066 22 Humenné Základná škola Hlboká cesta 4, 811 04 Bratislava Základná škola Kysak 210, okr. Košice-okolie Súkromná základná škola, Námestie slobody 100, 083 01 Sabinov Základná škola Komenského 1962/8, 075 01 Trebišov Súkromná základná škola, Námestie slobody 100, 083 01 Sabinov Základná škola Sadová 620, 905 01 Senica ZŠ Trenčianske Jastrabie 115, 913 22 Trenčianske Jastrabie Základná škola Pri Podlužianke 6, 963 01 Levice Gymnázium Mateja Bela, Okružná 2469, Zvolen Základná škola Spojová 14, Banská Bystrica Základná škola Pri Podlužianke 6, 963 01 Levice Základná škola s materskou školou, Riazanská 75, 831 03 Bratislava Základná škola Medzilaborecká 11, Bratislava Základná škola Bukovecká 17, 040 12 Košice ZŠ s MŠ Milana Hodžu, Škarniclova 1, 811 01 Bratislava Slovenská zakladná skola v Gemelcicke, v Rumunsku Skola gimnaziala nr. 1, 457 271 Fagetu com. Plopis Jud. Salaj, Rumunsko Základná škola Topoľová 8, 949 01 Nitra Základná škola Hlboká cesta 4, 811 04 Bratislava CZŠ sv. Margity, Nám. slobody 562/1, 020 01 Púchov
- 63 -
AKO MÔŽE DAŤ ČLOVEK SVOJEJ EXISTENCII ZMYSEL Literárny zborník prác zo súťaže Hodžov novinový článok 2012 Zodpovední redaktori: Etela Hessová, Drahoslav Machala Jazyková úprava: Oľga Silnická Grafická úprava: Slavomír Zemko Vydalo: Národné osvetové centrum Bratislava Rok vydania: 2012 Náklad: 150 kusov
