A VŠETKO VTÁCTVO SA NASÝTILO ICH TIEL Slovenská nedebutová poézia 2013 Mgr. Ivana Hostová, PhD., (1983) pôsobí na FF PU v Prešove. Venuje sa reflexii pôvodnej i prekladovej poézie. Štúdie a recenzie publikuje v literárnych a translatologických časopisoch a zborníkoch (Glosolália, Knižná revue, Kritika prekladu, Plath Profiles, Rak, Romboid, Top 5 a i.) a je autorkou monografie Haugovej Plathová, Plathovej Haugová. O prekladoch poézie Sylvie Plathovej (2013). Slovné spojenie informačná doba je už dávno klišé, no napriek tomu, že zo živej syntagmy sa stala dispozičná jednotka, sme ďaleko od toho, aby sme plnohodnotne chápali dôsledky, ktoré dostupnosť, množstvo a polyfónnosť informácií a interpretácií javov bude na človeka mať. Nevieme, čo sa stane s fungovaním jeho pamäti, ako sa zmení spôsob jeho orientácie vo svete, nakoľko sa bude vedieť brániť proti mediálnemu nátlaku. Nevieme, ako predspracúvať veľké objemy informácií tak, aby sme si orientáciu vo svete uľahčili, no neadekvátne nezjednodušili, a aby sme pri ich spracúvaní zároveň minimalizovali silu mocenskej a ekonomickej manipulácie a zachovali tak individuálnu slobodu človeka. Náš kultúrny priestor sa navyše počas ostatných desaťročí nachádzal v stave, keď sa nasycoval dlho neprístupnými informáciami, pod vplyvom ktorých sa stále rýchlo a do veľkej miery nepredvídateľne mení. Prítomný pohľad na knižný rok 2013 v nedebutovej poézii je okrem iného snahou prispieť k triedeniu, kategorizovaniu a interpretácii narastajúceho množstva informácií. Aj tento rok som sa pokúsila pozrieť na minuloročnú básnickú tvorbu autorov/autoriek, ktorí knižne do poézie nevstupujú prvýkrát tak, aby radenie, hodnotenie a zoskupovanie zbierok vyplývalo nielen z povedomia o situácii v poézii z hľadiska jej nedávneho vývinu, ale aby zohľadňovalo i špecifickosť charakteru básnickej produkcie daného roka. Okrem dvoch skupín zbierok, ktoré v mojom pohľade predstavujú kvalitatívny vrchol prvých knižných vydaní zbierok minuloročnej nedebutovej tvorby (časť Poézia rozvíjajúca najsúčasnejšie poetologické tendencie v slovenskej literatúre a Poézia primárne zameraná na rozvíjanie individuálnych poetík etablovaných autorov/autoriek), som si osobitne všimla zbierky zamerané na skúmanie genderu (Poézia skúmajúca rodové témy) a niekoľko minuloročných opätovných knižných vydaní (Reedície, súborné vydania, výbery). V niektorých prípadoch však aktuálna suma a charakter zbierok nevyústili do zmysluplnejších zoskupení, a tak som sa v záujme toho, aby som sa vyhla násilnému (de)formovaniu pohľadu, uchýlila k mechanickejšiemu uchopeniu vybraných textov (časť Tri vety). V snahe o čitateľské oživenie časti o nulovej poézii som sa na ňu pokúsila pozrieť z hľadiska štylizácie autorskej osobnosti a jej vzťahu k samotným textom (Konštrukt autorskej osobnosti a text). Zvyšné zbierky som – podobne ako minulý rok – predstavila v podobe koláže. I pri snahe o čo najväčšiu úplnosť sa mohlo stať, že som niektorú zbierku nezaregistrovala, resp., že mi zostala nedostupná. Za prípadné výpadky sa ospravedlňujem. Na minuloročnú básnickú produkciu sa však možno pozrieť aj
www.litcentrum.sk
z jednotnejšieho tematického/motivického hľadiska. Tá sa totiž začala zmysluplnejšie vyrovnávať s neistotou vo vzťahu k interpretácii sveta, ktorá je do veľkej miery dôsledkom vyššie spomenutých aspektov súčasnej ľudskej situácie. Poézia, ktorá prispieva k rozvoju súčasných poetologických tendencií, sa otvorene zaoberá etickými otázkami, problémom smerovania lokálnych dejín a krízovým stavom spoločnosti. Jej angažovanosť možno vidieť aj v kontexte súčasného zintenzívnenia občianskeho aktivizmu. Esteticky a literárnohistoricky dominantnú časť minuloročnej tvorby tak možno uchopiť cez etické zameranie vývinovo kľúčových zbierok (K. Kucbelová: Vie, čo urobí; Generator x_2: Nové kódexy; M. Veselková: Identity), ku ktorým gravitujú viaceré ďalšie knižné projekty (J. Bodnárová: Z periférií; súborné diela I. Štrpku a P. Hudáka; výber z poézie M. Kováča).
Poézia rozvíjajúca najsúčasnejšie poetologické tendencie v slovenskej literatúre Štvrtá básnická zbierka Kataríny Kucbelovej (1979), Vie, čo urobí (Artforum), prehovára poetikou radikálne odlišnou od emocionálne nezaujatého, abstraktného spôsobu písania, ktorý bol typický pre jej predchádzajúce knihy – fikčný svet Kucbelovej poézie sa zaplnil konkrétnosťami rastlín, zvierat, ľudí a vecí, jej text je vyslovene angažovaný, na mnohých miestach vďaka spôsobu práce s predpripravenými vzorcami interpretácie a hodnotenia interpretačne prístupnejší: „v Afrike sa niekedy čiernym rodičom narodia biele deti / [...] / znamenajú kliatbu predkov, sú ukrývané, predávané / na orgány, nútené žiť s domácimi zvieratami // žene, ktorá pre ne vytvárala domovy, položili otázku / či máme tolerovať netoleranciu // nemala potrebu odpovedať“ (s. 19). Posun, ktorý v autorkinej poetike zaznamenávame, však neruší integritu jej diela – aj jej doterajšia tvorba sa sústreďuje na hĺbkovú, ničím nezľahčovanú a neprikrášľovanú analýzu identity človeka ako individuality aj ako súčasti masy, na skúmanie hraníc – existencie, (ne)poznateľného, (ne)vypovedateľného, na intenzívnu snahu o identifikovanie (principiálne v konkrétnosti nepostihnuteľných) determinánt, ktoré určujú smerovanie, pohyb, vývin a zmysel entít. Nová zbierka tiež analyzuje ľudskú situáciu, ukotvuje ju však do konkrétnych časopriestorových a kultúrnych súvislostí. Podobne ako predchádzajúca tvorba, i Vie, čo urobí s až vedeckou presnosťou skúma správanie človeka v dave; jednotlivca i masu však viac konkretizuje a vkladá do jednoznačnejších axiologických súvislostí. Zmena poetiky spolu s explicitným príklonom k spoločenskokritickým motívom
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
1
knižná revue
(konzumná spoločnosť, akty individuálnej a skupinovej neznášanlivosti a násilia, nové polohy vzťahu človeka/mesta a prírody) a analýzou identity individualizovaných reprezentantov sociálnych rolí (aj z intímnej sféry – matka, otec) sa javí nielen ako výsledok snahy o posun v individuálnej autorskej poetike, ale aj ako reakcia na aktuálnu situáciu v slovenskej poézii. Vytváraný/zobrazovaný svet textu Vie, čo urobí je hrozivý, útočiaci. Zdrojom nebezpečenstva sú v ňom paradoxne primárne priestory a postavy, ktoré sú v kultúrnej tradícii kódované ako útočiská – príroda, blízki ľudia. Hneď v prvej básni sa postava, ktorá má poznať lyrický subjekt od detstva, stáva jeho potenciálnou vrahyňou: „na pustý pozemok pustila ovce, tie každú jeseň zabila / mäso zavrela do veľkého elektrického mrazáku / [...] / postupne nás prestala spoznávať / začali sme sa báť, že zavrie do mrazáku aj nás“ (s. 5). Neexistencia pevného bodu, etického vzoru, je pregnantne tematizovaná prostredníctvom postáv matky a otca, ktoré neposkytujú zdroj útechy, múdrosti, bezpečia, nie sú kódované ako sémantické a axiologické priestory, ku ktorým sa subjekt utieka, ani ako ideál, s ktorým by bol síce subjekt v napätí, no ktorý by zároveň rešpektoval; sú krajne problematizované, zbavené všetkej nedotknuteľnosti. Napriek istým pochybnostiam vo vzťahu k estetickej hodnote viacerých textov zbierky je Vie, čo urobí najzaujímavejším príspevkom do minuloročnej poézie. V druhej knihe autorského kolektívu Generator x_2 (Michal Habaj (1974) – Peter Macsovszky (1966) – Peter Šulej (1967) – Andrej Hablák (1977)) Nové kódexy (Vlna/Drewo a srd) sa v porovnaní s prototypovo experimentálnou prvou knižkou do popredia viac dostáva samotná motivická stránka textu. A treba povedať, že na rozdiel od Hmloviny (1999) je tá menej vyprázdnená a aj interpretovateľnejšia a komunikatívnejšia. Abstraktný, kvázifilozofujúci, „bľabotajúci“ slovník a verš Hmloviny do veľkej miery nahradil síce stále značne sémanticky rozptýlený, interpretačne náročný a nejednoznačný, no predsa len viac k zmyslu smerujúci cyklus 38 + 4 (intro, mezzo, intermezzo limitato a outro) (hyper)textov. Aj vďaka novému kultúrnemu kontextu Nové kódexy vytváraním hateného hypertextu menej problematizujú identitu poézie (ktorá v istom smere nateraz dosiahla svoje limity) a do pozornosti z vonkajších textových atribútov viac stavajú súčasný spôsob percepcie (virtuálnej) reality, zviditeľňujú fakt, že text (v širokom chápaní) je v súčasnosti často viac zdrojom, zásobárňou odkazov na iné texty ako záznamom istého jednotného videnia (a kreovania) sveta autorom. Komplex básní v Nových kódexoch možno interpretovať na pozadí stretu zhluku biblických alúzií a počítačového kódu. V knižke je množstvo apokalyptických motívov, prorockých pasáží, biblických citátov a narážok, ktoré v kombinácii s návodovosťou citovaných úryvkov z diskurzov o zdravom životnom štýle a motivačnej literatúry sugerujú, že Nové kódexy popisujú/parodujú nový, súčasný systém hodnôt (kódex v zmysle právnych či etických predpisov). Splynutie kódexu s kódom naznačuje „kyborgická“ autorská štylizácia, ako aj fakt, že z možných synoným zákona (ako písma v zmysle etickom a/alebo legislatívnom) autori zvolili práve kódex. Privysokú mieru významovej jednoty textov nemožno absolutizovať, je však pravdou, že tento kľúč uľahčuje čítanie aj explicitne nesúvisiacich pasáží (napr. texty s motívmi, ktoré sú v súčasnom globalizovanom svete v popredí, a teda zastupujú jeho hodnoty – odkazy na ženy – skladateľky, novodobý kult tela, kritika národných stereotypov, moci médií) a dáva ako celku, tak aj jednotlivým básňam až existenciálny presah, ktorý už nie je len jednoznačnou paródiou: „žiadne plamene nevidíme / len prasknutú fóbiu neba / [...] / ešte nikdy sme nežili / takto nebezpečne / [...] / čo je toto za život / život vypchatý možnými úzkosťami / a nimi živenými správami / a správami živenými nespavosťami“ (s. 91 – 92). Zdá sa, že text pri pertraktovaní týchto motí-
knižná revue
2
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
vov v konečnom dôsledku paroduje svoje pôvodné parodické gesto a presahuje poetiku nezáväznej postmodernej hry smerom k post-postmodernému, resp. epsteinovskému, transkultúrnemu spôsobu tvorby, v ktorom je možné znova rehabilitovať pojmy, ako utópia, budúcnosť, celok, novosť a autorstvo – pojmy, ktoré západná postmoderná relativizácia zmyslu a reality zdiskreditovala. Z vývinového hľadiska zbierku rozhodne treba prijať kladne. Na druhú básnickú zbierku úspešnej debutantky z r. 2005, Marcely Veselkovej (1981), si slovenská literatúra musela počkať príznakovo dlho – jej Identity (Aspekt) vychádzajú až osem rokov po debute. Menší rozsah zbierky a jej nejednotnú kompozíciu možno v kontexte takých zbierok z ostatných rokov, ako je Ohrozený druh (2012) Márie Ferenčuhovej či Vie, čo urobí Kataríny Kucbelovej, chápať ako typickú črtu poézie, ktorá, povedané s troškou generalizácie, sa dnes ocitá na prechode od hermetickosti k jednoznačnému záujmu o spoločenské, etické a ekologické problémy človeka tu a teraz. Kým Veselkovej poetika sa v debute napájala zo zdrojov celkom odlišných od experimentu text generation, v Identitách sú citeľné snahy o komunikovanie s aktuálnym dianím v súčasnej poézii, výrazne napr. na miestach, kde text používa a rekontextualizuje autentické/archívne socialistické diskurzy: „pri týchto vrkočoch pozor / slaviansky mužský vrkoč je drobnejší / najlepšie sa pozrieť na nejaký film Jánošík“ (s. 23). Názov v kombinácii s feministickým zázemím (vydavateľstvo) a charakterom Veselkovej debutu, v ktorom síce emancipáciu ženského lyrického subjektu nájdeme len pri troche predstavivosti, no do centra ktorého (a to nie je málo) predsa len bol postavený výrazný ženský lyrický subjekt, vyvoláva zdanie, že v novej zbierke pôjde o identitu ženskú. To je však ďaleko od pravdy, práve naopak – ženský lyrický subjekt sa v porovnaní s debutom dostáva do úzadia, v popredí sú viac širšie spoločenské vzťahy, najmä problematizácia národnej identity a historických udalostí 20. a 21. storočia. Veselkovej svet je na prvý pohľad síce civilný, poznateľný a takmer každodenný – aj téma s najväčšou kompozičnou silou – dejiny a národná identita, resp. sled historických udalostí, ktoré sa osobne či sprostredkovane (najčastejšie cez rodinnú históriu) dotkli lyrického subjektu – je často až publicisticky ošúchaná a na mnohých miestach prvoplánovo uchopená, no pri pozornejšom čítaní a pri snahe o (re)konštruovanie sveta zbierky ako jednoty v podloží textov nachádzame až existenciálnu situáciu neustáleho ohrozenia, rastu pretlaku, ktorý nadobúda hororové, gotické atribúty. Tie sú najpôsobivejšie v miestach, kde poetka pracuje so zvieracou alebo rastlinnou obraznosťou: „kolieska postele zapadli do piesku / ryby sa vyliahli z nádorov / bzučiaky mlčali zaliate v jantári“ (s. 18). Autorkinu druhú básnickú zbierku teda možno vidieť ako stret dvoch disparátnych fenoménov – gotického, voči väčšinovým hodnotám inherentne subverzívneho, a historického, spoločensky takmer angažovaného. V najlepších básňach sa ich poetke podarilo prepojiť úspešne (Svetlo, Baba, Fosílie, Pod povrchom), v iných text zostáva rozpačitý (b. Nezmysel, Ženy ktoré vedia) či z hľadiska vývinu súčasnej poézie celkom nezaujímavý (hl. b. Básnik a Pripovidka o pepru). Identity tak prinášajú zopár veľmi dobrých básní a na esteticky vysokej úrovni prispievajú k udomácňovaniu obraznosti, ktorá pre našu poéziu môže byť inovatívnym prínosom, no ako druhá zbierka poetky, od ktorej kritika po debute veľa čakala, sú tak trochu sklamaním. Momentálne presýtenie našej poézie jedným druhom experimentu s textom v ostatných rokoch vyústilo nielen do opätovného príklonu autorov ku komunikatívnejším spôsobom tvorby, ale v súčinnosti s edičnými, teoretickými, organizačnými, mediálnymi a inými aktivitami aj do intenzívnejšieho prepájania poézie s umeniami, ktorých nosičmi sú iné médiá. Do tejto vlny transmediálnej poézie vstupujú projekty autorskej dvojice Zuzana Husárová (1983) – Amalia Ro-
www.litcentrum.sk
xana Filip (1979), súčasťou ktorých sú aj knižné vydania vizuálnej poézie. V roku 2012 vydali v angličtine prahovú knihu podľa vášho podprahového vkusu (http://www.zuz.husarova.net/) s názvom liminal (ArsPoetica) a minulý rok pod tým istým názvom jej autorský preklad/slovenskú verziu (Dive Buki), ako aj nový knižný projekt lucent (Vlna/Drewo a srd). Knihy sú súčasťou transmediálneho projektu, v ktorom navzájom komunikujú nielen textová vrstva diela s vizuálnou, ale súčasťou je aj zvuková poézia, teda zvukovým softvérom upravený záznam úryvkov textovej časti (dostupný na: http:// liminal.name) a živé vystúpenia. Kým knižný debut Husárovej a Filip – najmä jeho nevydarená slovenská verzia/preklad – je po textovej stránke okrem niekoľkých dobrých nápadov vyslovene prvoplánový a napriek snahe o jeho zjednotenie a vedomé komponovanie pôsobí ako agregát pokusných textov, lucent možno prijať ako interpretačne aj esteticky plnohodnotný estetický objekt, a to najmä vďaka jeho výrazne kvalitnejšej verbálnej vrstve. Vizuálna zložka knižného projektu, bez ktorej by debut jednoznačne zostával až na hranici tzv. nulovej poézie (R. Matejov), je v lucente z percepčného aj estetického hľadiska v mnohých prípadoch rovnocenná s textom (v debute fungovala skôr ako primárna nositeľka inovatívnosti), rezonuje s ním, zasahuje doň, dodáva mu ďalšie (priestorové, zmyslové, sémantické) rozmery, preto je trochu záhadou, prečo sa meno spoluautorky nedostalo na obálky kníh. Okrem básní, ktoré sú mediované vizuálnou a textovou zložkou súčasne (napr. b. basy, hlasy, tichá, interferencia, 6D) a ktorých mentálny/zmyslový obraz/interpretácia je tak skutočne výsledkom multisenzorickej stimulácie, sú v knihe aj strany, na ktorých vizuál funguje skôr sekundárne, resp. samostatne ako tradičná ilustrácia (napr. b. reflexia, plocha, ihlan), pričom však kvalita textovej zložky viacerých z nich je dostatočne nosná na to, aby obstála aj samostatne, ako aj básne – grafické objekty, pre ktoré je text skôr materiál ako rovnocenné médium (napr. b. hyperguľa, guľa). Lucent je i vzhľadom na problematický debut pozitívnym prekvapením minuloročnej básnickej produkcie.
Poézia primárne zameraná na rozvíjanie individuálnych poetík etablovaných autorov/ autoriek Dvadsiata básnická zbierka Mily Haugovej (1942) Cetonia aurata (Slovenský spisovateľ) je, podobne ako korpus jej poézie z ostatných rokov, založená na votkávaní nových, spravidla vyhrotene konkrétnych/individuálnych motívov (botanické a zoologické názvy, konkrétne dátumy, momenty zachytené s až dokumentárnou presnosťou) do pevnej, no flexibilnej siete fikčného sveta jej poézie, v ktorom záchytné body tvoria nielen na ploche vyše desiatky zbierok (zreteľne od Čistých dní z r. 1990) budované individuálne symboly a motivické konštrukty, ale aj celé fragmenty veršov. Napriek tomu, že tento svet je do veľkej miery (už roky) hotový, vo viacerých básňach (najmä v úvode a závere) novej zbierky sa Haugovej poézia stále javí ako spôsob poznávania sveta a prebývania v ňom, ako nástroj odhaľovania a modelovania jeho poriadku, smerovania a aproximácie k absolútnej pravde, jadru, k zákonitostiam existencie človeka. Nápadné vnášanie latinských názvov a európskych aj neeurópskych kultúrnych reálií i stáročia starej obraznosti, ktoré je v novej zbierke výrazné už na samotnom vstupe do nej – v jej názve – do textu v kombinácii s komplexom Haugovej príťažlivého motivického a symbolického sveta, ktorý vždy smeroval k odhaľovaniu (a postulovaniu) podstaty a smerovania bytia človeka (odtiaľ Alfa, odtiaľ pra-, predv jej poézii), zintenzívňuje výskumný a objavný charakter jej poézie: „Enrosadira... purpurovo padajúce slnko / odrazené od skaly – – – / Vtáčie oko meravo upreté na nás: // Pravidelnosť smrteľného
www.litcentrum.sk
verša // Desireofcode // Žiadna metafora nie je nevinná... // 16. október 2012 pre Petra O.“ (s. 40, zvýr. M. H.). I keď veľkú časť textov knižky možno skôr nazvať úryvkom z básnického denníka, v zbierke stále nájdeme pár miest, ktoré fascinujú svojím interpretačným potenciálom a ktoré možno bez výhrad nazvať poéziou. Ôsma básnická zbierka Anny Ondrejkovej (1954) Úzkosť (Skalná ruža) prináša destilát (aj doslovne – báseň niekedy tvorí len jeden významovo aj poetologicky nasýtený verš) doterajších aspektov poetkinej básnickej výpovede. Úzkosť je tu existenciálnou úzkosťou, vynára sa v okamihoch, keď subjekt stojí tvárou v tvár situácii, v ktorej „kamene / zarastajú do mora“ (s. 38), hladina ktorého „sa zaviera / ako pasca“ (s. 38). Z veršov rovnako mohutne ako existenciálny strach z konca bytia zaznieva aj viera v obnovu života, v jeho kolobeh, v znovuzrodenie – more je rovnako pascou i morom zárodočným. Tesné spojenie života a smrti, ich kruhovité napájanie sa a prítomnosť jedného v druhom možno sledovať v priereze celej Ondrejkovej tvorby, v prítomnej zbierke však zarezonovalo s najväčšou silou. V zimnej krajine Úzkosti, v jej horiacom čiernom snehu sa extrémna citlivosť ženského lyrického subjektu zmrazuje (ustupujú a zjemňujú sa exaltované obrazy, výraz je úspornejší, obmedzuje sa množstvo motívov, texty sa ešte výraznejšie skracujú) a subjekt priezračnie v túžbe premeniť sa na jas „smerujúci k Nemu: ako v očakávaní, / ako pred počatím“ (s. 23). Prítomná zbierka je dôstojným pokračovaním autorkinej doterajšej tvorby, tvoriacej jednu z esteticky dominantných polôh poézie autorov/autoriek staršej generácie. Ôsmou básnickou zbierkou s názvom Poľné vety (Modrý Peter) Rudolf Jurolek (1956) pokračuje v rozvíjaní svojej predstavy poézie, charakter ktorej sa v súčasnej kritike koncentruje do kvalít, ako askéza (vo vzťahu k slovu), spirituálnosť, impresívnosť, panteizmus či prírodná lyrika. Konkrétny, harmonický, no intenzívne zmyslový svet Jurolekovej poézie je vyskladaný z „momentiek“, zosnímaných z prírodnej krajiny – zo zábleskov, ktoré umožňujú nahliadnuť do druhého, tajného, zmyslami bežne nevnímateľného sveta: „Na súmraku sa ešte raz obzriem – a vtedy, keď skutočnosť / nedáva chvíľu pozor, to zrazu vidím: domov neba a zeme.“ (s. 60) Aktualizovaná kolokácia z názvu zbierky vystihuje primárne významovú vrstvu autorovej poézie – v minimalistickej poetike je totiž takýto analytický prístup k jazyku krajne príznakový; viacero textov zbierky však sugeruje tesné spojenie prírodných konštelácií – ako zmyslových podnetov, a zároveň akýchsi priezorov do podstaty bytia – a (básnického) videnia sveta. Verše o pozorovaniach z krajiny sú zároveň veršami o záznamoch týchto pozorovaní a lyrický subjekt, vnímajúci prírodné prvky a utvárajúci (sa) ich odrazom, sa prekrýva s čitateľom/čitateľkou, ktorí sa utvárajú v procese čítania: „Dá sa z toho niečo zosumarizovať? Možno, ale suma / nikdy nebude viac ako každá jednotlivosť zvlášť. // Z toho, čo nazhromaždili drobné, nepovšimnuté fakty, / pominuteľné záblesky, pretrpený čas, raz musí niečo vzísť. // Možno si to ty v tejto chvíli, keď z teba vyžaruje / povznesenie, prekypujúca sila k aktu lásky.“ (s. 21) Niektoré z týchto priam programových veršov sú však napriek reflexívnemu presahu – role, ktoré hrajú pri hľadaní interpretačného kľúča k Jurolekovým veršom a ozrejmeniu paralely s whitmanovským (kvantitatívnym, oslavným, afirmatívnym, vo výraze málo obrazným) básnickým videním/kreovaním sveta, skôr slabšími miestami zbierky. Jurolek je najpôsobivejší tam, kde (intelektuálny/pocitový/spirituálny) presah zostáva len naznačený: „Ľudia na bielych lavičkách, v bielych loďkách. / Biela a zelená vo vetre. / Jas odkiaľsi z pradávna. // Už možno nie šťastie, ale pokoj.“ (s. 22) Siedma zbierka Roberta Bielika (1963) Akoby niekto nahlas mlčal (Petrus) je organickým pokračovaním jeho doterajšej básnickej tvorby, ktorú možno nahliadať i ako záznam cesty lyrického hrdinu za hlbším neiluzívnym (spirituálnym) poznaním s cieľom dopracovať
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
3
knižná revue
sa k takému modelu interpretácie vonkajšej a vnútornej reality a človeka v nej, ktorý by umožnil čo najbezbolestnejšie, no zároveň etické prebývanie subjektu vo svete. Bielikova poetika, ktorá v jeho predchádzajúcej tvorbe prešla rôznymi fázami od ťažkej ornamentálnej dikcie dlhej, rozvláčnej vety, cez koncíznejšie útvary, v prítomnej zbierke vyústila do lyrických záznamov takmer bez obrazov a bez výrazného významového zaťaženia básnického tvaru. Zbierka sugeruje silný dojem autentickosti a úprimnosti, lyrický hrdina je v texte výrazne prítomný, no vďaka druhej osobe singuláru, ktorá výpoveď jemne scudzuje, sa Bielik vyhol tomu, aby básne pôsobili ako banálny výlev. Komunikačná situácia, v ktorej ja rozpráva (o) sebe (a sprostredkovane aj (o)čitateľovi/čitateľke) v druhej osobe, do textu vnáša (sebaironický) nadhľad, odstup, miestami aj vtip: „Dnes má toto telo štyridsaťpäť rokov a / aj dnes si sadne s nohami prekríženými a / rukami voľne položenými v lone, nevediac, / či nejaká podstata je, no mnohoročná / skúsenosť ho vedie k triezvemu predpokladu, / že ak je, určite ju znova minie.“ (s. 22) Vďaka tomu, že primárnym modelovým adresátom básní je sám lyrický hrdina, minimalistické texty, často hraničiace so sentenciami, negenerujú nesympatické moralizovanie, kázanie vyvyšujúceho sa lyrického subjektu, ktoré by inak v niektorých pasážach zbierky hrozilo – čitateľ/-ka dostáva na výber, či sa s adresátom výpovede stotožní, alebo nie. Akoby niekto nahlas mlčal nás vťahuje do prízračnej krajiny (mysle), v ktorej čas i napriek plynutiu akoby stál a v ktorej sú aj vyhrotené existenciálne úzkosti prirodzenou a prijímanou súčasťou existencie. Napriek silnému pnutiu k harmonizácii (či skôr k tréningu prijímania ľudského údelu) však Bielikova lyrika nepôsobí zjednodušujúco ani únikovo a i napriek zenovej atmosfére si zachováva problémovosť. Menšie výhrady azda možno mať voči istej motivickej monotónnosti textov, tú však možno chápať aj ako myšlienkovú čírosť. Bielikova nová zbierka prináša do minuloročnej poézie dnes mimoriadne vzácnu kombináciu priezračnej, interpretačne až prekvapivo prístupnej dikcie a estetickej kvality. Za povšimnutie stoja aj sugestívne autorské ilustrácie.
Poézia skúmajúca rodové témy Druhá básnická zbierka Jany Pácalovej (1979) Všetko o mojej matke (ArsPoetica & Ateliér Pluto) má síce ešte vročenie 2012, do minuloročného hodnotenia sa však nestihla dostať, preto sa na ňu pozriem tu. Autorka v nej variuje motív materstva, samovraždy a tlmenejšie i vzťahu k partnerovi. Ženský lyrický subjekt sa pozicionuje do rôznych konkretizácií sociálnych rol dcéry a matky, oscilujúcich medzi mystifikáciou (Sylvia Plathová, jej dcéra) a autobiograficky ladenými štylizáciami (lyrická hrdinka, jej matka a dcéra). Zdroj tejto multifokálnej hry je modelovaný ako zhoda životopisných okolností: „jedenásteho februára 1963 si Sylvia Plath / matka dvoch detí / pustila v kuchyni plyn // o šestnásť rokov neskôr som sa narodila“ (s. 11). Na ploche zbierky do popredia vystupuje tvarové ozvláštnenie, postavené na meniacej sa perspektíve vypovedajúceho subjektu a na jeho príležitostnom prekrývaní sa a kontrastovaní s popularizovaným modelom S. Plathovej ako tragickej feministickej ikony. Životopisný detail smrti tejto americkej poetky mal okrem kompozičných funkcií, ktoré v texte plní, potenciál intenzifikovať silu vypovedaného. A i keď je snaha o individualizáciu, autorské uchopenie tejto témy prostredníctvom jej autentizácie zreteľná, výsledok nie je umelecky presvedčivý – Plathová z textu vyčnieva ako konštrukčný prvok, ktorý sa nepodarilo úspešne zužitkovať, a komplex motívov, týkajúcich sa jej životopisu, nepriniesol želaný účinok. Echoechoecho (Európsky dom poézie Košice) je názov piatej knižky veršov Stanislavy Repar (1960), pozostávajúcej z troch poetologicky odlišných častí (pohoničkavšehoniča, naratívne antibásne a ne-
knižná revue
4
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
dajboženeznabohyňa). Knižka v mnohých ohľadoch predstavuje kumuláciu a kulmináciu podstatných atribútov písania Stanislavy Repar, ktorému dominuje postihovanie identity ženského lyrického subjektu a partnerského vzťahu, analytický vzťah k jazyku a inšpirácie feministickými teoretickými koncepciami a poéziou písanou ženami. Dominantou prvej časti je preverovanie možností jazyka rozbíjaním lexém na morfémy a skupiny hlások a kombináciou diskurzov, štýlov a prvkov geograficky aj časovo disparátnych. Jedným z výrazných prejavov týchto postupov je slovná hra, často ústiaca do driftu, v ktorom je jazyk menej kontrolovaný – akoby hovoril sám od seba. Tento postup, ktorý sa v ostatnom čase dostáva aj do samotných titulov poetkiných kníh, na jednej strane sugeruje existenciu „prirodzených“ spojív medzi znakmi a na strane druhej zľahčuje charakter verša, ktorý tak vo výsledku často pôsobí komicky. Až záverečný cyklus dvanástich básní aproximuje k poézii ako k textu s nekompromisnou estetickou hodnotou. Neironizovane a neskrývajúc sa za grafické ozvláštnenia či konfrontáciu disparátnych diskurzov sa bez toho, aby báseň pôsobila ako neinvenčné „echo“ už napísaného, dotýka hĺbok ľudského bytia. Štvrtá kniha veršov, resp. básní v próze Jany Bodnárovej (1950) Z periférií (Vlna/Drewo a srd) pozostáva z troch značne heterogénnych oddielov. V úvode zbierky sa ocitli Fraktály, v ktorých je skúmanie rodových motívov vo vzťahu k dominujúcej spoločenskokritickej téme sekundárne. Bodnárová tu spracúva rôzne tragické udalosti a výjavy z aktuálneho svetového diania (násilie, vraždy, samovraždy, mŕtvi – najmä deti). Texty jednotí viac samoúčelne ornamentálna – miestami až fetišistická – ako esteticky funkčná obraznosť apokalyptickej, barokovej, dekadentnej, surrealistickej či temnej gotickej proveniencie, bizarne striedaná s patetickými komentármi ženského lyrického subjektu: „mozog pláva ako poškodené plody, zaliate / formaldehydom. civia na svoju večnosť z políc / laboratórií. na ne s úškľabkom pozerá Príroda“ (s. 37). Rušivo pôsobí nielen štylistická heterogénnosť, ale aj občasné textové chyby (napr. v úryvku z poľského textu, autorom ktorého je E. Tkaczyszyn-Dycki, na s. 21). Druhá časť knihy má názov Memories are Made of This a je vďaka jednotiacej silnej téme – choroba matky lyrickej hrdinky, končiaca zrejme jej smrťou, v texte eufemizovanou a na rozdiel od zvyšku textov explicitne nepomenovanou (b. Dcéromatkin list, Po zanesení kytice) – a výstižnému a živému náčrtu postavy matky esteticky o čosi prijateľnejšia. Verše záverečnej časti knihy S/Z/EN [39 snov] pripomínajú rýchlo sa striedajúce útržky filmových scén, do ich popredia vystupuje štylizácia lyrickej hrdinky do ženy, ktorá sa stretáva s významnými ženami (Paulína Becker, Madonna a i.) a prevteľuje sa do rôznych podôb (prostitútka, lastovička), čím má azda rozvíjať ošúchanú tézu o mnohých podobách ženy. Zvýšená vizualita Bodnárovej básní a ich kolísavá estetická hodnota poetkinu výpoveď približuje skôr k návrhom fotografií/filmových záberov ako k poézii. Verše štvrtej knihy veršov Etely Farkašovej (1943) Medzi záhradou a básňou (PRO) sa sústreďujú na zaznamenávanie a analýzu rodovosti najmä cez menej exaltované pertraktovanie motívov (ženskej/rodovej) pamäti, poznania narušenia jednoznačnej interpretácie sveta a jeho dointerpretovanie mlčaním (napr. b. Bez otázok), hľadanie kontinuity identity, rastlinnosti lyrickej hrdinky (b. Odkazy, zatiaľ neprečítané) a napokon aj cez motív záhrady, ktorý sa tesne spája s reflexiou vlastnej tvorby. Autorkina poetika je do veľkej miery nesenzuálna, reflexívna, abstraktná a i keď sa v texte málokedy stretneme s vyslovene problematickým miestom, autorkine verše z dôvodu absencie akejkoľvek tenzie či pocitu naliehavosti zostávajú len štylistickým cvičením. Za zmienku v mladej slovenskej genderovo zameranej literatúre stoja verše Lucie Bizarretovej (1989). Bizarretová je jednou z pr-
www.litcentrum.sk
vých autoriek u nás, ktorá do poézie otvorene vnáša explicitné obrazy lesbickej sexuality. Minulý rok jej vyšli hneď dve zbierky básní (debutovala v r. 2012 zbierkou Izba s oceľovými roletami, ktorá v tomto roku vychádza i elektronicky) – Dva kríže na krku (Garmond) a press the button x (Zájezdí). Queer literatúra, podobne ako iné menšinové literatúry, často hľadá svoje legitimizačné opory mimo hlavného diania v dominantnej kultúre, preto sa javí azda ako mierne sporné na ňu aplikovať rovnaké estetické kritériá ako na poéziu väčšiny. Ak však zohľadňujeme pluralitu existujúcich estetík, ktorú sa aj prítomné hodnotenie snaží rešpektovať, v konečnom dôsledku možno každú poetiku v istom čase nahliadať ako menšinovú. Zároveň z reálnych skúseností s podobami queer literatúry (antológie a ich paratexty) v iných krajinách možno skôr usudzovať, že v počiatočných štádiách jej vývoja v istom komunikačnom priestore spoločné prvky jednotnej poetiky absentujú. (Nielen) u nás ju však isto treba čítať v kontexte literatúry, estetiky a filozofie, zameraných na výskum rodových aspektov žien/mužov. V slovenskej (nenulovej) poézii sa až na málo výrazných výnimiek (D. Rebro, druhá zbierka R. Tomáša) skúmanie týchto aspektov bytia sústreďuje najmä do textov písaných ženami. Okrem motivických korešpondencií (identita ženy, (rodová) pamäť, telesnosť, sexualita, žensko-ženské a žensko-mužské vzťahy, mlčanie a možnosť vypovedať, materstvo a iné sociálne roly ženy, zraňovanie lyrickej hrdinky a pod.) v nich možno často hľadať aj viaceré poetologické afinity (fragmentárnosť výpovede, (baladická) rastlinnosť lyrického subjektu a iné). U Bizarretovej z týchto motívov a prvkov poetiky nachádzame najmä skúmanie ženskej telesnosti, a (primárne lesbickej) sexuality: „ja tebe ústami / ľadové kruhy na brucho / zatiaľ čo ty mne / dlaňou holubicu pohládzaš“ (s. 6). Hodnota jej textov je však, bohužiaľ, vo veľkej väčšine prípadov nízka, skĺzava do gýča, pátosu, lacnej expresivity a kontrastu, v jej textoch sa nájdu chyby aj na základnej štylizačnej úrovni, esteticky hodnotné a vyrovnané pasáže sú zriedkavé. Výsledkom vyššej tvorivej sebadisciplíny a sebakritiky by však mohla v budúcnosti byť aj kvalitná zbierka.
Reedície, súborné vydania, výbery Povraz v dome obesenca a iné básne (Pectus) Pavla Hudáka (1959 – 2011) obsahuje texty troch samostatne publikovaných zbierok, dva kratšie, časopisecky publikované súbory básní, sedemnásť básnických textov, uvedených v závere knihy pod názvom Iné básne, a záverečnú esej a báseň Radovana Brenkusa. V porovnaní s vydaním z r. 2003, ktoré vyšlo v neznámom nakladateľstve/tlačiarni MTM Levoča bez obsahu, s chybami v profile autora a miestami i v texte a v nie príliš pôsobivej knižnej úprave, je prítomné vydanie omnoho kvalitnejšie – vychádza v pevnej väzbe, v profesionálnejšej grafickej úprave a v známejšom vydavateľstve, v poézii sa orientujúcom najmä na vydávanie tvorby regionálnych (východoslovenských) a okolo Dotykov sústredených básnikov a poetiek. Pri pohľade na minuloročnú tvorbu potenciál na aktualizáciu Hudákovej poézie predstavuje angažovanosť jeho tvorby, ktorá si napriek tomu, že je väčšinou motivovaná konkrétnym impulzom, zachováva presah a estetickú hodnotu a neskĺzava do priamočiarej spoločensko-kritickej funkčnosti. Vo vzťahu k estetickej hodnote Hudákovho diela treba konštatovať, že napriek tomu, že svoju poetiku od zbierky k zbierke pestoval málo či vôbec, dôsledkom čoho je istá monotónnosť jeho výpovede a nedostatok vedomej práce na selekcii básní do zbierok, a že sa uňho miestami stretneme s redundantnosťou výrazu a málo objavnou obraznosťou, v jeho diele možno nájsť mnoho kvalitných miest. Do odlišnej komunikačnej situácie vstupuje druhý diel súborného vydania žijúcej básnickej legendy – Ivana Štrpku (1944) Básne II
www.litcentrum.sk
(Modrý Peter/Koloman Kertész Bagala). Ako sa uvádza na záložke, prepracované vydanie štyroch básnikových zbierok (Teraz a iné ostrovy, 1981; Správy z jablka, 1985; Všetko je v škrupine, 1989; Medzihry. Bábky kratšie o hlavu, 1997) „edične sleduje prirodzenú chronológiu vzniku textov“, čo znamená, že „zbierky sú doň začlenené v poradí, v akom boli vytvorené ich rukopisy“. Básne II prinášajú prepracované verzie básní, ktoré sa týmto stávajú ich autorizovanými textovými variantmi. Tieto verzie zbierok teda, ako ďalej uvádza záložka, treba považovať za kompletné a uzavreté. Zmeny, ktoré Štrpka do svojich textov zapracoval, zintenzívňujú jeho básnickú výpoveď, zvyšujú jej tenzívnosť, na niektorých miestach sa básne posúvajú viac k problémovosti, spravidla sa stupňuje významová nasýtenosť veršov, texty sú (aj napriek striedmosti a neornamentálnosti) expresívnejšie. Výsledok zásahov je vydarený, nové verzie básní sú kvalitnejšie, interpretačne vyzývavejšie, básnická výpoveď sa stala (až na nepatrné výnimky) naliehavejšou. Štrpkove Básne II sú publikáciou zaujímavou nielen z hľadiska kanonizácie autorovho diela a vývinu jeho estetických názorov, ale poskytujú interpretačný priestor na uvažovanie o podobách (auto)cenzúry a dobových vydavateľských okolnostiach. Suspíriá (Tranoscius) Martina Rázusa (1888 – 1937) podľa samizdatu Milana Kubicu zostavil Ján Juráš. Súborné vydanie Rázusových textov tohto žánru náboženskej lyriky obsahuje účelové verše bez výraznejšej estetickej hodnoty. Do diskusií o kanonizovanej podobe diela, vydavateľskej praxi, autorských variantoch a podobách (auto)cenzúry vstupuje aj reedícia pôvodnej verzie knižného debutu Jána Ondruša (1932 – 2000) Šialený mesiac (Európsky dom poézie Košice), ktorá môže byť chápaná i ako reakcia na nedávnu polemiku okolo prepracovaného variantu zbierky, ktorý sa dostal do dvoch existujúcich súborných vydaní Ondrušovej tvorby. Vydavateľstvo sa tak – podobne ako pri vydaní pôvodnej verzie Buzássyho Pláne v predchádzajúcom roku – zastáva „originálu“, pôvodnej, autentickej verzie (i keď pri Ondrušovom debute do hry vstupujú aj prípadné dobové vydavateľské zásahy), a zároveň ponúka odbornej i laickej verejnosti alternatívu, možnosť výberu, resp. komparácie. Keďže tento kľúčový text v podobe, v akej tak výrazne zasiahol do slovenskej poézie, je prístupný výlučne v knižniciach, a i to v obmedzenom množstve (súborný – i keď nie úplný – Portál ku katalógom a zbierkam slovenských knižníc na stránke www. kis3g.sk eviduje len 7 exemplárov), o potrebe reedície nemá zmysel uvažovať. Vďaka príťažlivej knižnej úprave zbierky (papier, farby, ilustrácie, prebal, ktorý porovnáva pôvodné a prepracované verzie troch básní) a empatickej záverečnej štúdii Erika Markoviča, ktorá podáva náhľad do interpretácie variantov Ondrušových textov, je druhé vydanie Šialeného mesiaca i napriek polemike so zásadou poslednej ruky (či práve vďaka nej) dôstojným vydavateľským vyrovnaním sa s Ondrušovým debutom. Menšie kazy, aké sa napokon vo väčšej či menšej miere nájdu v každej publikácii, možno nájsť len na pár miestach (Saetersbakken namiesto Saeterbakken v záverečnej štúdii a pod.). Súčasná slovenská vydavateľská prax preferuje opätovné vydávanie diel kľúčových osobností našej poézie vo forme súborného vydania. V optimálnom prípade ide o kvalitné kritické vydanie či o – ako napr. v prípade Štrpkovho súborného diela – nový autorský variant textov. Dôvodov je viacero, no hlavný argument zrejme neleží ďaleko od možností financovania kultúry vo všeobecnosti. Ideálny stav – paralelné vydávanie čitateľských a kritických vydaní staršej/prekladovej literatúry – je u nás momentálne skôr zbožným želaním a z pragmatických dôvodov si musíme pri čítaní, ktoré má produkovať „len“ estetický zážitok, hmotnosť, ne(sk)ladnosť a pod. knihy odmyslieť. Preto poteší každé čitateľské vydanie. Okrem už spomenutej reedície Ondrušovho debutu minulý rok vyšiel i Igric (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) Valentína Beniaka (1894 – 1973), ktorý je
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
5
knižná revue
skĺbením Hamadovho vydania z r. 1968 s verziou textu v súbornom vydaní z r. 2000 (Šmatlák), a knižne sa sprítomňuje aj tvorba Mikuláša Kováča (1934 – 1992) vo výbere Prekročiť prah (Európsky dom poézie Košice). V 33 básňach výberu, editorom ktorého je Peter Trizna, sú zastúpené všetky autorove zbierky. Publikácia tak prináša prierez všetkými Kováčovými tvorivými obdobiami. Prínosom je nielen čitateľská aktualizácia básnikovho diela (aj taký detail ako to, že obal je zároveň plagátom, čítanie poézie čitateľsky zatraktívňuje), ale aj publikovanie dosiaľ neuverejnenej básne Spor, ktorá bola zrekonštruovaná z rukopisných poznámok autora zo sedemdesiatych rokov. Poézia Mikuláša Kováča bola v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch knižne hojne sprístupňovaná. V súlade s prehodnocovaním panorámy slovenskej poézie však po r. 1989 jeho tvorba ustúpila do úzadia – po prevrate z jeho poézie okrem prítomného výberu vyšla len zbierka veršov z pozostalosti Pravdaže, srdcom (1997). Ak sú básne vo výbere radené chronologicky, z interpretačného hľadiska sa stávajú signifikantné odchýlky od tohto radenia. V prítomnom výbere je takou odsunutie notoricky známej úvodnej básne debutu Stena na záver prvej tretiny knižky a zaradenie b. Dohoda zo štvrtej Kováčovej zbierky do percepčne exponovaného úvodu výberu. Tento zásah naznačuje editorov zámer akcentovať nadčasové etické posolstvo autorovej poézie a potlačiť jej dobový charakter (podobne možno interpretovať i nezaradenie ďalšej známej Kováčovej b. Osvienčim 1958/Múzeum). Výber rozhodne zaujímavo rezonuje s minuloročnou poéziou, v ktorej sa etický apel javí ako udržateľná interpretačná prizma.
Tri vety Šiesta zbierka básní Mariána Hatalu (1958) ĽúbOstnato. Tri kapitoly o láske (TRIO Publishing) prináša do poézie vcelku čosi vydarené, nie však nové. Pozitívom ľúbostných veršov je relatívna myšlienková ucelenosť textov a kultivovanosť dikcie. Na viacerých miestach nachádzame vydarenú slovnú hru: „ja mám rozpísanú báseň / a rozmilovanú ženu!“ (s. 43), obraz či náčrt príbehu, ktorý je dostatočne silný na to, aby vybudoval esteticky prijateľnú báseň (napr. b. Príbeh z mesta). Stala sa nám láska (Ikar) Jána Štrassera (1946) obsahuje výber z autorových prevažne ľúbostných textov. Viaceré z nich (Dvaja, Tlaková níž, Prvá a i.) vyšli knižne už v r. 2008 (Slávne texty slávnych piesní). Knihu možno vďaka tomu, že mnohé piesne so Štrasserovým textom sa stali hitmi, čítať i ako pohľad na dejiny slovenskej populárnej hudby. Dvojjazyčný slovensko-anglický knižný projekt Rastislava Bera (fotografie), Daniela Heviera (slovenské texty) a A. J. Paula Wooda a Augustína Rosu (preklad do angličtiny) Podoby a predstavy/Forms and Visions (PRO) je ďalšou zo stále častejšie sa objavujúcich knižných publikácií, ktoré obsahujú verše a sú zamerané na export domácej kultúry. Hevierove napospol kratšie texty (básnické úvahy, impresie) tak ako už mnohokrát predtým v sebe spájajú komunikatívnosť, potenciál osloviť širšie publikum a esteticky často prijateľný básnický rukopis. Anglický preklad textov sa viac približuje novej verzii ako ideálu adekvátneho prekladu, avšak vzhľadom na funkciu a charakter textov, ktoré nie sú zamerané na prinášanie nových umeleckých videní sveta, možno i početné a výrazné významové a tvarové posuny považovať za prijateľné. Texty tretej zbierky básní Evy Rakovej (1955) Tichá hostina (Vl. nákl.) rozvíjajú autorkinu subtílnu poetiku ticha, detailu a prírodnej impresie. Báseň je často vystavaná na základnom pocite sladkobôľnej nostalgie, ktorá je v kombinácii s jemnou, neprepiatou obraznosťou schopná v čitateľoch zanechať príjemný pocit stretu s efemérnou krásou, skrývajúcou sa v našej každodennosti: „V náručí zovrieš / pouličný neón / […] / a nohy / mi zviažeš / stuhou / vyblednutých lavičiek“
knižná revue
6
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
(s. 53). Vďaka komunikatívnosti má Rakovej knižka potenciál osloviť širšiu čitateľskú verejnosť. Druhá zbierka básní Juraja Žemberu (1970) V rukavičkách z vlastnej kože (Perfekt) prináša na prvý pohľad relatívne ambicióznu motivicky aj tvarovo tradičnejšiu lyriku, pričom pozitívny úvodný dojem výrazne podporuje kultivovaná knižná úprava a ilustrácie P. Uchnára. Na druhý pohľad je však zreteľné to, čo pri jeho debute R. Matejov nazval stratou sémantickej štruktúrovanosti – myšlienková línia sa zamotáva, povrchová zložitosť maskuje absenciu jadra výpovede a nie je ničím iným ako zmesou prešpekulovaných reflexií a na efekt zameraných paradoxov. Básne nezachraňuje ani pokus o viazaný verš – autorovi sa nedarí vybudovať metrický impulz, ktorý by presiahol dva verše, i celkom vydarené rýmy zostávajú zväčša neprepojené s významovou stránkou básne. Autorom veršov podobného charakteru je Štefan Kuzma (1952). Ten po vydaní svojej doterajšej tvorby v dvoch rozsiahlych zväzkoch (debutoval teda v r. 2009) začal produkovať niekoľko kníh (poézie či prózy) ročne – minulý rok mu vyšli tri zbierky: Posúvanie hrany, Blázniví anjeli a Krehká bublina (všetky TRIO Publishing). Podobne ako v Žemberovej tvorbe, i tu dominuje absencia problému, naliehavej potreby vypovedať, verbalizmus a reflexívne špekulácie, ktoré veľmi pekne ilustrujú už úvodné verše prvej z vymenovaných zbierok: „[z]amotám sa do prvej / zamknem sa však v inej / ale tak nešťastne / že neviem ktorá je ktorá / či je pravdou tá v ktorej som sa zamotal / a či tá zamknutá“ (s. 8). Pri príležitosti výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie minulý rok vyšli dve reprezentatívne vydania Konštantínovho Proglasu – trojjazyčné v staroslovienčine, slovenčine (prebásnil V. Turčány) a macedónčine (Slovenská národná knižnica) s dvojjazyčnými slovensko-macedónskymi sprievodnými textami C. Vasiľa, T. Križku, M. Kučeru a S. Lekoskeho a výpravnejšie, farebnejšie slovenské vydanie (prebásnil Ľ. Feldek) so sprievodnými textami Ľ. Feldeka, I. Mrvu, P. Žiga a E. Drobného (Perfekt). Okrem nich vzniklo i niekoľko zbierok básní, oslavujúcich cyrilometodskú misiu. Poéma o Cyrilovi a Metodovi. K 1150. výročiu príchodu Cyrila a Metoda (RUAH) Gabriely Spustovej-Izakovičovej (1967) oslavuje život a prácu solúnskych bratov a Sedmopočetníci (EBEN) Štefana Baláka (1944 – 2014) zveršúvajú historické, s formovaním národa späté momenty.
Nulová a účelová poézia Vyjadrovať sa k nulovej poézii tak, aby text aspoň trochu zaujal, nie je jednoduché. Pri časti zbierok sa na knižky pozriem cez prizmu autorských štylizácií, ktoré umožňujú nahliadnuť do chápania funkcie poézie tvorcami a tvorkyňami zbierok, pohybujúcich sa na okraji poézie. Materiál na takýto pohľad ponúkajú paratexty a sprievodný obrazový materiál, najmä vyobrazenia autorov/autoriek. Zvyšné zbierky predstavím v záverečnej koláži.
Konštrukt autorskej osobnosti a text Fyzickú podobnosť Ondreja Nagaja (1940) s M. Rúfusom na fotografii v Nagajovej novej knižke podčiarkuje pri krku rozhalená košeľa bez kravaty a saka a rúfusovskú štylizáciu potvrdzuje motivická rovina textu, inklinácia ku gnómickosti výpovede aj pozícia, ktorú v texte jeho novej zbierky Šepotance (Vegaprint) zaujíma lyrický subjekt: „Nebo je prázdna / nádoba / hore dnom / obrátená.“ (s. 7) Teofil Klas (1940) na záložke zbierky Grálová sonáta. Eucharistická poéma (Post Scriptum) a Peter Mišák (1950) na obale Staníc (VSSS) sa prezentujú ako „oficiálni“ básnici minulého režimu – fotkami, na
www.litcentrum.sk
ktorých sú v obleku a s kravatou, pripomenú mnohé socialistické portréty básnikov. Mišákov profil navyše uvádza i jeho akademický titul a výpočet všetkých profesionálnych aktivít. Jeho štylizácia je v texte konkretizovaná ako štylizácia novomeskovská – každá z piatich častí zbierky je uvedená citátom z jeho poézie. Kuriozitou je „selfie“ – „vlastňáčik“, ktorý nájdeme v Klasovej knižke Na zrejúcej nive. Verše z rokov 2008 – 2009 (Vydavateľstvo Kultúrneho združenia národností a etník Slovenskej republiky/Vydavateľstvo Multikultúra v nás) – autor sa odfotil v zrkadle kdesi na chodbe, v kompozične ani inak neštylizovanom zábere sú okrem neho v bielej košeli a nohaviciach s trakmi rekvizity-nerekvizity, ako vypínač, časť dverí a preplnený stolík. Fotografia rezonuje s obsahom básní – podčiarkuje verše, ako „Vesmír? / Veď som to ja.“ (s. 26, zvýr. T. K.) a kopíruje spôsob radenia Klasových obrazov a ich štylistickú diverzitu (mobil, hudec, dedovizeň, konto, klapka, novolunie a pod.). Tento mimoriadne plodný autor, o ktorom sa na záložke Grálovej sonáty píše, že vydal „160 bibliofilských samizdatov z počítačovej tlačiarne“, do minuloročnej sumy kníh písaných vo veršoch prispel i treťou s názvom Večná modulácia. Tetraptych zbierok básní (Hlbiny). Oficiálnou, no zároveň akčnou fotografiou sa prezentuje Margareta Partelová na prebale svojej štvrtej knižky William Schiffer: medailér z Trnavy. Slovanské srdce s francúzskym šarmom (HKPS) – autorka na nej podpisuje jednu zo svojich kníh. Autorstvo ako motív fotografie je integrované do všetkých zložiek knihy – do jej názvu, ktorý oslavuje iného tvorcu, v téme, ba dokonca i v štvorveršovom motte v úvode zbierky, v ktorom autorka cituje sama seba a ktoré je synekdochickým vyjadrením jej poetiky, kde dominujú „rýmy“ ako ruky – záruky – spakruky – zázraky. Portrét usmiatej Mariny Mesárošovej (1951) na prebale jej druhej zbierky Naboso (Familiaris) predznamenáva i črty jej poetiky, typickej prevahou zdrobnenín a ódickosti; tento oslavný, prijímajúci a harmonizujúci princíp Mesárošovej veršov sa odráža napr. i v grafickej stránke textov – na s. 36 nájdeme usmiaty emotikon. Fakt, že modelovaný profil autora sa stáva súčasťou fikčného sveta textu a aktívne vstupuje do interpretácie, je najviditeľnejší na portréte autora na obale knižky Pavla „Hiraxa“ Baričáka (1971) K svetlu (HladoHlas). Namiesto fotky je pri mene autora ilustrácia v detskom štýle (autorka Janka Sofia Thomková) – kresba usmievajúcej sa postavičky, držiacej veľké srdce, vedľa nej verše „Obyčajný človiečik, / ktorý sa nepýta, / ale rovno tvorí. / Preto na fotke, / aj vo vnútri žiari, / šťastím horí“ a autorská intencia „zohriať“ čitateľov a rada kritikom: „Ak sa vám nebude ľúbiť, nehaňte, šetrite si srdiečko.“ Aj jedna z dvoch kníh Jána Martona (1979) z roku 2013 – Atentát na tmu –, ktorá vyšla v Hiraxovom vydavateľstve, má na prebale ilustráciu – zrejme má ísť o portrét básnika (autor Juraj Vačko). Autorský profil v knižke má zároveň deklarovať autenticitu textu, integritu života autora a jeho tvorby a priblížiť text k mimotextovej realite osobnosti autora, dištancujúceho sa od výlučne básnickej komunikácie, čo možno čítať ako marketingovú stratégiu – zaujať primárne nečitateľov/-ky poézie. Pod Martonovým profilom je navyše propagačný text – Hiraxov citát, v ktorom sa znova zdôrazňuje autenticita básnickej výpovede: „Verím každému Martonovmu veršu. Viete prečo? Lebo ho poznám aj osobne.“. Marketingové pretláčanie autentickosti kontrastuje s výraznou neautentickosťou, štylizáciou textu a lyrického subjektu. Iným spôsobom so svojou autorskou osobnosťou narába Vlado Šimek (1982) vo svojej druhej zbierke parodických veršov Modlitba za Felvidék (OZ Literis/Nakladatelství Petr Štengl). Krátka informácia o autorovi („Vlado Šimek – básnik, národný buditeľ, revizionista a čechofil“) je, tak ako i názov zbierky a texty v jej vnútri, ostentatívne provokatívna a vyprovokovať prudké reakcie má aj obsah knižky (podobne ako autor troluje a hejtuje na internete). Či sa (mimoestetický) autorský zámer, na dosiahnutie
www.litcentrum.sk
ktorého si Šimek – podobne ako viacero iných autorov a autoriek tzv. nulovej poézie – ako médium vybral veršovanú tvorbu zrejme len náhodne, resp. vďaka tomu, že na napísanie zbierky stačí počítač a že i jej rozširovanie je nízkonákladové, podaril, zatiaľ nie je jasné. Keďže však je jej zámer čitateľný už zo Šimekovho profilu (ako v zbierke, tak aj v literárnych kruhoch) a spoločensko-politické javy, na ktoré sa zameral, nie sú pre vrstvu čitateľov/čitateliek, ktorí po poézii siahnu, ničím šokujúce, ani nečakané súvislosti a pravdy odhaľujúce, je málo pravdepodobné, že bude realizovaný. Po dvoch zbierkach arteterapeutických veršov vydala Mária Demitrová (1977), vdova po zosnulom hokejistovi, okolo ktorého rýchlo vznikol kult, tretiu knihu Dobré ráno, život! (OTTOVO NAKLADATELSTVÍ). Terapia sa podľa názvu aj sprievodných obrazových častí posúva do ďalšej fázy – na obálku sa už nedostáva fotka manžela, ale štylizovaná fotografia profesionálne nalíčenej autorky so zmyselne pootvorenými ústami. Obsah knižky, v ktorom stále dominujú tragické polohy, s týmto odkazom kontrastuje a spochybňuje tak autentickosť oboch štylizácií.
Koláž z domu sme vyšli obaja svitá čerstvý vzduch zaváňa1 Samoukojiteľnou v označení miesta, kde zvrhlíci rodia zvonom kostolné veže2 blato dospievania teplú sklovinu zubov Koberec lásky sem tam zima i sviečka pod nosom3 Prečo je smutný po milovaní? Sklamaný sebou, ustatý hrami? Čo túžbe naplniť sa bráni?4 V Liptovskom Hrádku nech sa páči pri čaji a pri koláči5 POLITICI Nechcú nevedia sa obetovať v prospech obyčajných ľudí6
Bibliografická poznámka: pasáže o zbierkach K. Kucbelovej, autorského kolektívu Generator x_2, M. Veselkovej a E. Rakovej vychádzajú z mojich recenzií (Rak, Romboid, Glosolália, Knižná revue) a state o zbierkach A. Ondrejkovej a S. Repar z mojich doslovov k nim.
1
Ľudmila Pisarská (1933): Samota v prelete (Vydavateľstvo Multikultúra v nás, s. 9)
2
Ľubica Flávia Holubcová (1975): Ešte viac svoja (DALi, s. 46)
3
Jozef Medveď (1950): Večné turbulencie (Vl. nákl., nestr.)
4
Jana Šimulčíková (1937): Pred zrkadlom (Vydavateľstvo Matice slovenskej, s. 19)
5
Judita Kaššovicová (1959): Som len kvet (Vl. nákl., s. 14)
6
Martin Vladik (1960): Obludárium (Matica slovenská, s. 8)
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
7
knižná revue
NÁVRAT K TRADÍCII Slovenské básnické debuty 2013 Mgr. Katarína Zitová (1984) vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra – občianska a etická výchova na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa reflexii súčasnej poézie.
Na rozdiel od predošlých troch rokov, keď som sa na tomto mieste zväčša zamýšľala nad nie práve najlepšou úrovňou textov mladých autorov, ktorí svojím debutom vstúpili do literárneho života, musím tento rok konštatovať, že ma debutové básnické zbierky veľmi príjemne prekvapili. Zo štrnástich titulov, ktoré sa dostali do tohto prehľadu, majú viaceré potenciál zarezonovať vo vedomí čitateľov i literárnej kritiky. Súvisí to pravdepodobne aj s tým, že väčšina z autorov sa vyprofilovala postupne cez literárne súťaže a publikovala predtým i časopisecky. Tematická rovina až toľko novostí neprináša: ústredným námetom stále zostáva najmä láska, medziľudské vzťahy, život v celej jeho šírke a hľadanie odpovedí na najzásadnejšie otázky bytia. Poézia sa však viac ako po iné roky obohacuje aj o duchovný rozmer, napája sa na tradíciu, mytológiu, prírodnú lyriku, „modernosť“ občas ustupuje „konzervatívnosti“, no nie je to na škodu, práve naopak. Tradícia je okrem motivicko-tematickej línie prítomná aj vo formálnom spracovaní textov: zdá sa, že vlaňajšok predstavuje akýsi návrat ku konvenčnému básnickému tvaru, viazanému veršu, rôznym podobám rýmu, ktoré autori dobre zvládajú aj po technickej stránke. A do tretice, veľmi sympatický je príklon k domácim i zahraničným literárnym zdrojom, ktoré debutanti oživujú v nových rozmeroch. Nájdeme tu celkom presvedčivú symbolistickú výpoveď, dadaistickú i postmodernú hravosť, zmyslovo precítenú a presýtenú konkretistickú poéziu, válkovskú metaforu... Každý z debutantov do tradície vtláča pečať vlastnej originality, čo je zárukou autentického a pestrého pohľadu na svet. Najmladšou debutantkou roku 2013 je Lucia Sárköziová (1994), ktorá výber zo svojich básní z posledných piatich rokov publikovala v zbierke Nezábudky v burine (Artis Omnis). Jej poézia je vzhľadom na jej vek plná radosti zo života, nevyčerpateľnej energie a mladíckeho nadšenia, optimizmu, no zároveň okorenená i nevyhnutnou dávkou rebelantstva a vzdoru. Na jednej strane sa autorka teší z každodenných maličkostí, občas až s prehnane detskou naivitou a nepoškvrnenosťou mysle nahliada aj na vážne momenty s úsmevom a chce využiť všetky príležitosti, ktoré jej svet ponúka: „Vyletela som z dverí, / bežím vpred, / idem si po šťastie / a chcem ho hneď. // Rozkrútim sa pod slnkom, / natiahnem ruky, / šťastie už mám v náručí, / vyjdú zo mňa vzlyky“ (Svet gombička). Na strane druhej si však intenzívne uvedomuje množstvo neprávostí, ktoré sa okolo nej dejú, najmä nedodržiavanie ľudských práv či nerovnaké možnosti pre všetkých. Okrem problémov sveta ju najviac zaujíma téma dospievania, hľadania samej seba, nesmelej premeny dievčaťa na ženu a s tým súvisiace prvé ľúbostné vzplanutia. Žena v jej textoch často vystupuje ako mystická, tajomná bytosť, stojaca niekde na hranici rozprávkového a skutočného sveta, ako nedostihnuteľná víla s magickými schopnosťami (Ohni-
knižná revue
8
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
vý tanec čarodejníc). V závere sa dotýka aj otázok smrti, večnosti, strácania či zabúdania. Vo svojej tvorbe zachováva tradičný tvar básne, píše viazaným veršom, najčastejšie používa typické štvorveršové strofy, ale je otvorená aj experimentovaniu s formálnym usporiadaním textu, čo jej poéziu príjemne oživuje. Hľadanie ženskej identity tvorí hlavnú obsahovú náplň i básnickej zbierky Lýdie Džundovej (1982) s trochu neurčitým názvom Tajomstvá bielych pavučín (Vydavateľstvo Pectus). Autorka nazerá na ženu z rôznych uhlov pohľadu a tematizuje ju v rozličných podobách: od akéhosi ťažko uchopiteľného archetypálneho symbolu silno napojeného na tradíciu, cez reálnu postavu ženy v odlišných fázach života, až po jej stelesnenie v duchovnom rozmere, aby odhalila, že jej pravá podstata vonkoncom nie je nevinná, obetavá a zraniteľná, ale „magdalénska“, hriešna, vedomá si svojej moci, schopná ovládať a dosahovať všetko, čo chce. Poetka veľmi výrazne pracuje aj s príslušnou symbolikou: jeden protipól tvorí belosť ľalií a nepoškvrnenosť práve napadaného snehu, druhý červeň evokujúca krv, vášeň a telesnosť. Pavučiny pre lyrický subjekt predstavujú väzby s ostatnými ľuďmi, predovšetkým s mužskými postavami, voči ktorým má len málokedy zľutovanie („na drevo kríža / ťa pribijem / nemilosrdne / a bez zľutovania / tak ako / mi ty nosíš / každý deň / v dlaniach / posledné zvyšky svojej nehy“), ale aj s ostatnými ženami, príbuznými, rodinou, deťmi. Aj táto silná a sebavedomá žena však pre svoju existenciu potrebuje intímny, priam posvätný priestor domova a vieru v transcendentno, hoci si ho vysvetľuje po svojom: vzorom sa pre ňu stávajú biblické hriešnice Magdaléna či Salome. Reflexívnemu ladeniu textov svedčí voľný verš a radenie jednotlivých básní za sebou bez názvov, čo pôsobí dojmom ucelenej, pozvoľna gradujúcej výpovede. Téma ženy a lásky dominuje aj v knihe Mirky Zahradníkovej Dať srdce na tanier (RAX), obsahujúcej dve básnické zbierky Vyznania a Pocitovky – obe už predtým vyšli ako brožúry vlastným nákladom, ale až minulý rok sa k čitateľom dostali v knižnej podobe. Autorka strednej generácie v úvode priznáva, že inšpiráciou na napísanie básní jej bola neopätovaná láska, či skôr ľúbostné poblúznenie, ktoré ju pocitovo vrátilo do mladých čias. V časti Vyznania sa zveruje so svojimi citmi, ospevuje objekt svojej túžby, priam si ho zbožšťuje a je ochotná urobiť preňho čokoľvek, hoci, ako sa dá odčítať medzi riadkami, jeho srdce už patrí inej. Zároveň rieši aj otázky samotnej básnickej tvorby, v ktorej obnažuje svoje najtajnejšie pocity: „Písať zaľúbené básne / je ako vyzliecť sa z kože / a položiť sa na tanier. // Znamená túžbu duše / po nehe a láske. / Je ako vyvesiť transparent / a do sveta volať, kričať...“ (Vyzliecť sa z kože). V druhej časti Pocitovky je badateľné už aj akési ľúbostné „vytriezvenie“, pochybovanie o vzťahu, lyrický subjekt začína odhaľovať aj
www.litcentrum.sk
negatívne stránky svojho milovaného a kladie si všeobecnejšie otázky o smerovaní svojho života. Nájdeme tu aj čisto prírodnú lyriku inšpirovanú Vysokými Tatrami a prírodné motívy častejšie prenikajú i do obraznosti. Básne sú však postavené na repetičnom kompozičnom princípe, ktorý po niekoľkých textoch začne byť príliš únavný a stereotypný, jednotlivé obrazy sa stávajú klišéovitými, prípadne až komickými: „uvaril si pretlak citový“. Texty dopĺňajú pôsobivé autorkine fotografie prírody Vysokých Tatier. Láska predstavuje najväčšiu inšpiráciu aj pre ďalšiu autorku strednej generácie Mayu Bednárik Tarabovú. Všetky jej podoby pretavila do básní zbierky Nemé vázy (HladoHlas). Jej lyrický subjekt prežíva ľúbostný cit intenzívne zmyslovo, silno emotívne, niekedy až duchovne, metafyzicky. Mnohé závažné životné pravdy dokáže poetka vyjadriť niekoľkými veršami či len slovami, nie sú to však pravdy naučené, ale skutočne zažité – oveľa viac než z ostatných debutových zbierok je totiž cítiť, že za každým textom Maye Bednárik Tarabovej stojí silná emócia, ktorá si žiadala byť vypovedaná slovami. A nie je to iba láska, obdiv, oddanosť, ale aj strach, neistota, bolesť, smútok, hnev: „Mám strach / že sa mi v snoch / rozbiješ do rána / Že si svoje srdce / o čriepky doráňam / V slnečnej krajine / tvojich očí oslepíš ma / A ja ťa nenájdem“ (Výkričník noci). Poetka premyslene pracuje s voľným aj viazaným veršom, synestetickou metaforou a básne za sebou radí tak, že je z nich neustále cítiť vnútorné napätie. Kniha Krehké invencie (Perfekt) v sebe spája dva druhy umenia – poéziu Zuzany Vrábelovej (1981) a fotografie umeleckého skla od výtvarníčky Veroniky Rusňákovej (1983). Krehkosť naznačená v titule sa premieta do tvorivých prejavov oboch autoriek. Zatiaľ čo sklo denotuje túto vlastnosť už svojou prirodzenou podstatou (ale v prípade diel V. Rusňákovej aj stvárňovanými témami), básne Z. Vrábelovej odhaľujú predovšetkým krehkosť v medziľudských vzťahoch. Tematickú konštantu jej veršov predstavuje najmä reflexia ľúbostného vzťahu, podávaná z pohľadu krehkého ženského lyrického subjektu. Ten sa už na začiatku svojej „spovede“ ocitá v stave neistoty a nerozhodnosti, ktorá nepramení len z komplikovaného vzťahu s partnerom, ale je integrálnou súčasťou ženskej osobnosti. Jednotlivé básne, či skôr krátke prozaické odseky, sú vlastne záznamami z jej pozorovaní vonkajšieho sveta, ale aj sondovania vlastného vnútra a hľadania odpovedí na nevyslovené otázky. Krehké, ťažko vytvárané putá medzi ňou a jej partnerom sa často rúcajú na životných protirečeniach. Prostredníctvom nich si hľadajúca žena uvedomuje a vyslovuje bolestné pravdy s presahom aj k filozofickým úvahám: „aká trpká príchuť slobodnej voľby. nenapĺňa. čoraz väčšmi prihliadajúc na fakt, že / ľudia / nechcú byť slobodní. / uprednostňujú putá“. Tým verše nadobúdajú i všeobecnejší rozmer a neistota vo vzťahu poskytuje subjektu priestor pre citlivé reflexie ľudskej existencie. Okrem viacerých výstižných pomenovaní zaujmú texty aj netradičným tvarovým a syntaktickým usporiadaním, ktoré sa podobá na akési krátke fragmentárne poznámky, komentáre, no vypovedá rovnako veľa ako ucelená báseň. Láska je dominantnou témou aj v poézii písanej mužmi. Svedčí o tom napríklad i vizuálne veľmi pôsobivo stvárnená básnická zbierka Petra Konečného Krátky príbeh o láske (Enigma Publishing). Autor ju rozdelil na štyri časti podľa ročných období. Jar sa v jeho podaní spája okrem tradičných významov prebúdzania prírody aj s intenzívnou túžbou a potrebou blízkosti druhého človeka, lyrický subjekt preto svoju vyvolenú glorifikuje a stavia do pozície bytosti, ktorú treba chrániť, obetovať sa pre ňu – s tým korešponduje postava ženy ako pasívnej „trpiteľky“, zatiaľ „neprebudenej“ a neschopnej vziať osud do vlastných rúk. Leto v smrekovsky ladených impresiách predstavuje vyvrcholenie ich vzťahu,
www.litcentrum.sk
najintenzívnejšiu etapu, v ktorej si aj žena začína uvedomovať svoje kvality a ku koncu nenápadne získava nad mužom prevahu. Obe časti – Jar i Leto – sú viac senzuálne, presýtené konkrétnou obraznosťou, zmyslovými zážitkami, zatiaľ čo v Jeseni a Zime sa už dostáva do popredia úvahová, reflexívna rovina. Súvisí to aj s tematizovaním tienistých stránok vzťahu muža a ženy – od prvých nezhôd až po definitívny rozchod a neprekonateľné pocity samoty oboch zainteresovaných. Zaujímavé je sledovať vývin ženskej postavy, ktorá sa mení súčasne s etapami vzťahu: v prvej časti vystupuje ako pasívny element, plachá, nesmelá a nerozhodná, odkázaná na mužský lyrický subjekt. Pomaly sa mení na rovnocennú partnerku a neskôr sa dokonca stáva dominantnou, na jeseň akoby dozrievala, prebudila sa z dlhého sna a vykročila do reality, hoci tá nie je pre ňu vždy priaznivá. Z poetiky básní cítiť, že autor je zároveň textárom a hudobníkom, dokáže veľmi dobre pracovať s rytmom a intonáciou, ale efektne sa hrá aj s grafickou podobou básní. Niektoré texty pripomínajú básne Joža Urbana či Miroslava Válka: „Padla si mi do oka, / stala si sa slzou. / Krátky príbeh o láske, / čo po tvári skĺzol. // Utriem si ju prstami, / nech je chvíľu v dlani / z mora slaná kvapôčka, / ktorá neprischla mi“ (Krátky príbeh o láske). Žena je najväčšou inšpiráciou aj pre laureáta Ceny Ivana Kraska za rok 2013 Martina Chudíka (1988). Názov jeho básnickej zbierky Ukryté v dotykoch (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) predznamenáva dve dominantné motivicko-tematické línie: lásku vo všetkých podobách a zároveň akúsi záhadnosť ľudského bytia a smerovania, ktorú sa lyrický subjekt podujíma odhaľovať a pomenovať. Zbierka je rozdelená na dve časti. Prvá z nich, Šepkanie, obsahuje predovšetkým texty, v ktorých sa lyrický subjekt vyznáva z ľúbostného vzplanutia k žene. Tá sa pre neho stáva ideálom, dokonalou bytosťou, iba s ňou dokáže vnímať svoj život v úplnosti: „depolarizovaný zvodným pohľadom / strácam jednotu / a rozkladám sa / na dokonalejšie fragmenty / v tvojich dlaniach“ (Rozkladám sa na fragmenty). Je ochotný priznať jej absolútne postavenie vo svojom živote a vzdať sa kvôli nej aj časti svojej identity (Šach-mat). V druhej časti zbierky s názvom Tulák sa však do vzťahu občas prepašujú aj pocity bolesti, straty, prázdna, básne sa nesú v baladickej, kraskovsky ladenej atmosfére: „Obloha šedne... / Nastal čas oberania smútku, / kdesi sa kotúľajú slzy / a chlapec nechal zvädnúť nezábudku, / stratil ju, teraz ho to mrzí“ (Utopené v daždi). Motív partnerského odcudzenia má však aj oveľa hlbší rozmer: lyrický subjekt akoby strácal svoju identitu, nevie si sám pre seba definovať vlastné smerovanie, stáva sa osamelým tulákom. Ponára sa do svojho vnútra, ale aj do okolitého, najmä prírodného sveta, a hľadá akési záchytné body, ktoré by ho naviedli na správnu cestu. Koncept putovania napokon aj v tomto prípade prináša očakávaný výsledok – lyrický subjekt dozrieva a uvedomuje si pravé hodnoty života. Na tematickej rovine Chudík čerpá prevažne zo známych motívov a oživuje večné námety lásky a zmyslu života. Dokáže však výborne pracovať so slovom, nachádzať originálne obrazy a predovšetkým presvedčivo narábať s viazaným i voľným veršom. Ľudovít Potúček (1961) výrazne nadväzuje na domáce i zahraničné literárne tradície, konkrétne na symbolistickú poetiku, a predovšetkým na tvorbu Ivana Kraska. Jeho debut 16 čiernych ruží (Vl. nákl.) už svojím názvom evokuje pochmúrnu, baladickú atmosféru, ktorú umocňujú tematické i motivické konštanty jeho veršov: „Sychravá jeseň v tom roku bola, / hlas lásky stíchol... a viac nezavolal... / Vôkol teba kopa krížov stála, / v šere si tak smutný pohľad mala...!“ (Sychravá jeseň). Podobne ako Krasko, aj Potúček najradšej situuje svoje básne do temnej chladnej noci, daždivého večera, na opustené miesta, kde sa lyrický subjekt nemôže cítiť inak,
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
9
knižná revue
ako zúfalo osamelo. Jeho jediným sprievodcom je príroda, odrážajúca celkové psychické naladenie subjektu, básne sú často vystavané na prírodno-psychologickom paralelizme. Hlavnými témami jeho veršov sú láska (no predovšetkým jej negatívne stránky – nepochopenie, vzájomné odcudzenie, rozchod, prípadne úplná neschopnosť nadviazať vzťah), bolesť, smútok, ťažký životný údel, smrť a metafyzické uvažovanie o živote, spoločenská problematika... Kladie si otázky, na ktoré nenachádza odpovede, z niektorých básní sála úplná beznádej, v takýchto chvíľach sa subjekt zvykne obracať na Boha, má v sebe obrovskú pokoru voči vyšším princípom. Často používa nedopovedané výpovede, no niekedy je to viac na škodu ako na úžitok, pretože nadbytok „trojbodiek“ pôsobí v texte dosť rušivo. Veľmi typická je preňho refrénovitosť a všetky básne sú písané viazaným veršom – sympatické je, že autor vyskúšal všetky druhy rýmov a usiluje sa aj o tradičné strofické formy (sonet). Na básnickú tradíciu nadväzuje aj Roman Beňo (1977) – v zbierke Vrstvenie (Matica slovenská) vychádza z konkretistickej obraznosti. Knihu rozdelil na tri časti odlišujúce sa tematikou aj autorským prístupom k jej spracovaniu. Prvá časť Terra intacta obsahuje mikropríbehy, či skôr poeticky presné drobnokresby rôznych postáv, ktoré pokorne znášajú svoje nelichotivé osudy. Okrem toho v tejto časti nájdeme aj prírodnú lyriku, ktorá spoločne s vierou predstavuje pre lyrický subjekt jedinú istotu, preto je preňho napojenie sa na archetypálne princípy kľúčovou životnou úlohou. Druhá časť nazvaná Naľavo od nej tematizuje lásku k žene, vzťahové problémy. Práve tu Beňo najviac dokazuje svoju invenčnosť pri práci s jazykovými prostriedkami: „oblizujem si svoje rany / a posielam ti ich poštou / bez spiatočnej adresy // do vlastných múk“ (Pes a poštár). Synestetickou metaforikou a situovanosťou textov do vidieckeho a prírodného prostredia evokuje najmä poéziu Jána Stacha. V poslednej časti Na opačnej strane tváre je však najviac badateľný vplyv Jána Ondruša, subjekt sa v nej zameriava na vlastné prežívanie, sebahľadanie a spoznávanie svojich „odvrátených stránok“. Záber textov sa teda postupne zužuje: od všeobecných, metafyzických otázok, zahŕňajúcich celú paletu postáv a javov, cez dvojicu, pár, ktorý sa usiluje naladiť na spoločnú vlnu, až po analýzu vlastného vnútra, jedinej postavy lyrického subjektu. Tak sa vyvíja aj autorský postoj: od relatívne objektívnych otázok k tým najsubjektívnejším zákutiam ľudskej duše. Beňo vo svojej tvorbe využíva voľný verš a bohatú viacvrstvovú senzualistickú metaforiku, ktorá je však niekedy náročná na vnímanie. No jeho texty sa určite oplatí prečítať viackrát – čitateľ v nich, ako sľubuje aj názov, nájde ďalšie vrstvy netušených rozmerov. Básnická zbierka Pamäť do áno (Post Scriptum) je samostatným debutom Petra Chorváta – jeho prvá kniha vyšla v roku 1993 ako dvojdebut s Jánom Maršálkom. Už jej netypický názov predznamenáva básnikov spôsob narábania so slovom – jazykové prostriedky mu vo väčšine prípadov slúžia iba ako surový materiál, ktorý na prvý pohľad nijako nespracúva, kombinuje zdanlivo neskombinovateľné výrazy, vďaka čomu výsledné texty pripomínajú dadaistické básne: „legendárne / ebenové kone / nečesané temnoj hrivy / i zlý / okamihy posuvného oka // číro čisto zlato podkova / pod kopytom / pomaly celá zem / priskoro sú rozsekané telá“ (Všade lošaď). Nájdeme tu však aj texty klasického básnického tvaru, z ktorých sa dá odčítať dominantné tematické zameranie: definované je už úvodným venovaním k 1150. výročiu príchodu sv. Cyrila a Metoda. Zbierka je ukotvená motívmi viery, pokory, pokánia, kresťanských hodnôt, malosti človeka oproti nekonečnej Božej milosti. Najdôležitejšie posolstvo sa koncentruje v básni Súhrn – ľudské putovanie je dočasné a konečné, no smeruje k opätovnému stretnutiu s Bohom vo večnosti, jeho milosrdenstvo si však človek musí zaslúžiť kona-
knižná revue
10
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
ním dobra na zemi. Chorvát sa ale vyhýba moralizovaniu o nehodnosti ľudského pokolenia, skôr ponúka len krátke úvahy na zamyslenie o zásadných otázkach smerovania človeka. Básnická zbierka Jakuba Pokorného (1989) Stačí vedieť málo (DAXE) podľa slov autora čerpá inšpiráciu najmä zo slovanskej mytológie. Vracia sa v nej do čias prirodzeného, predcivilizovaného stavu človeka, keď jeho najdôležitejšou úlohou bolo prežiť a obrániť si svoje teritórium, aj preto sú v nej častými témami boj, vojny, lov... Niektoré verše pôsobia dosť kruto a drsne, Pokorný sa nevyhýba opisom bojov a krviprelievania, čo je však vzhľadom na situovanosť textov celkom pochopiteľné. Hrdina jeho básní sa napája na mystiku prírody, nezriedka sa stretáva aj s nadprirodzenými bytosťami (víly, démoni...). Cez dávne výjavy však tematizuje aj súčasné problémy, najkoncentrovanejšie ich pomenúva v titulnej básni Stačí vedieť málo: „Stačí vedieť málo, / i tak sa dá zničiť svet. / ... / Znič a nebudeš kráľom, / nebudeš mať byť kde“. Vo všetkých básňach používa viazaný verš, zdá sa však, že ho táto forma dosť obmedzuje. Možno by bolo dobré v niektorých prípadoch prísnu schému viac uvoľniť, pretože moderná terminológia vložená do rýmoviek v tradičnej básni pôsobí miestami trochu rušivo: „Lesom trieska po chrbte bič. / A tak lesom beží smrtka s kosou v ruke, / pozná už, časté to je, pomoc príde... / ...však po záruke“ (Výjazd). Experimentálnu líniu v debutoch roku 2013 reprezentujú dve básnické zbierky. Zuzana Husárová (1983) sa predstavila s multimediálnym projektom, ktorého súčasťou je aj kniha liminal (Dive Buki). Rozdelila ju na 5 častí podľa fáz dňa (Ráno, Poludnie, Popoludnie, Večer, Noc), každú časť tvorí vždy šesť básní. Symetria je pre autorku mimoriadne dôležitá: neoddeliteľnou súčasťou textu je aj jeho grafické stvárnenie a ilustrácie. Ako vysvetľuje v poznámkach na konci knihy, text jednej básne bol vygenerovaný prostredníctvom online generátora básní z jej biografie, ďalšia časť zbierky vznikla na základe nápisov, ktoré videla na uliciach a počas cestovania medzi jednotlivými stanicami metra. Niektoré jednoslabičné názvy básní spolu tvoria súvislý text, ktorý dodáva každej časti zbierky nový rozmer. Hra s jazykovými prostriedkami a významami slov je autorkinou obľúbenou technikou – dekonštruuje tak obsahovú i formálnu podobu básne. Podobne postupuje i Erik Šimšík (1987) v zbierke Monorezeň & stereozemiaky (Vlna/Drewo a srd). Okrem zdanlivo nezmyselných textov založených na slovných hračkách (Projekt Gate), pripomínajúcich poetiku nonsensu, ponúka i originálne vizuálne básne. Je však pravdou, že jeho kniha nie je v tradičnom zmysle slova zbierkou poézie, preto si vyžaduje aj odlišné spôsoby vnímania a interpretácie, ktorá je bez „návodu“ či „kľúča“ veľmi komplikovaná, niekedy až nemožná. K experimentálnej línii poézie smeruje aj zborník Básne 2013 (KK Bagala a literarnyklub.sk), ktorý vznikol ako výstup z piateho ročníka literárnej súťaže Básne 2013 Asseco solutions. Porota v zložení Michal Rehúš, Vlado Šimek a Ondřej Buddeus ocenila tentoraz iba sedem autorov namiesto tradičných desiatich, celkovou víťazkou sa stala Ivona Pekárková (1988) s cyklom básní Páni od P. po X. a ich deti. Zaujmú však aj experimentálne kúsky Stana Bellana (1962), predovšetkým jeho báseň Koláž Válka s mlokmi, či hravé básne Martina Vlada (1959). Niektoré mená sú známe už z predošlých ročníkov súťaže, autori teda majú potenciál osloviť aj širšie vrstvy čitateľov. Je pochopiteľné, že v každej básnickej zbierke sa nájdu aj začiatočnícke nedostatky, menšie či väčšie zakopnutia, na ktorých autori ešte budú musieť popracovať, ak sa chcú zaradiť medzi „literárnu elitu“. Už teraz je však zrejmé, že každý z nich má čo ponúknuť a že ich tvorba v budúcnosti môže ešte príjemne prekvapiť.
www.litcentrum.sk
JEDNODUCHO Z PRÓZY 2013 (30 × 30 × 30) Slovenská próza 2013 Mgr. Karol Csiba, PhD., (1975) sa narodil a žije v Bratislave. Je pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Venuje sa spomienkovej próze 20. storočia. Je šéfredaktorom časopisu Jazyk a literatúra. Kritériá výberu próz za predchádzajúci kalendárny rok sú väčšinou jasné, logické, tematicky zdôvodnené a myslia na celok. Obsahujú v sebe jednoročné pozorovania, chápu dopyt po knihách, sú systematické. Ak sa podaria, šíria a zhodnocujú teoretické myšlienky, ktoré sa účelne aj účelovo zužitkujú pri interpretáciách. Majú umelecký vkus. Okrem toho porovnávajú, retušujú, zvýrazňujú, presúvajú, a keď treba, rozvedú do detailov. Nezabúdajú na spoločenské okolnosti, rešpektujú históriu. Zodpovedajú sa času, okruhu problémov a témam. Myslia na vyváženosť a v najkrajnejších prípadoch zohľadňujú zahraničný hodnotový presah. Sú ochotné vzbudzovať záujem prozaikov o to, aby vôbec do nejakého z takýchto zoznamov patrili. Keď musia, utierajú im slzy po umeleckej rezignácii a spoločenskej frustrácii. Nevynechávajú z hry čitateľa. Český literárny vedec Jiří Trávníček sa v knihe Příběh je mrtev? Schizmata a dilemata moderní prózy (Brno, 2003) priznáva k tomu, že pri výbere určitého množstva knižných titulov dôveruje/dôveroval jeho vnútornému čitateľovi, ktorý na rozdiel od teoretika nemá pojmové nástroje, ale má vlastnú hodnotovo nastraženú intuíciu. Čitateľa vraj jednoducho neoklameš. Neviem, či s ním úplne súhlasím, ale o tom sa mi teraz hovoriť nechce. Mal by som totiž predstaviť a obhájiť svoj vlastný kľúč a veľmi optimisticky to v tejto chvíli nevidím. Teoreticky predžuté kritériá nemám skoro žiadne. Ak sa nejaké objavia, sú nejasné, nemajú logiku, nič ich nezdôvodňuje, pri pomyslení na celok sa len usmejem, na merateľný dopyt po knihách kašlem, systematickosť mi chýba. Teoretické myšlienky už dlhšie nerozširujem ani interpretačne nezhodnocujem. O umeleckom vkuse si myslím svoje, históriu v týchto momentoch vynechávam. Pri výbere dokonca ignorujem jeho zahraničný presah. A slzy nech si prozaici utrú sami. Asi mi nakoniec naozaj zostane len tá čitateľská intuícia, o ktorej som pred chvíľou nechcel veľmi hovoriť. Na jej základe by som mohol vybrať z kopy kníh napríklad tridsaťčlennú vzorku a niečo o nej prezradiť. Prípadnú zmysluplnosť aspoň tridsiatich percent použitých celkom určite oslávim. Na záver úvodu pripájam ešte drobný oznam, aj tohtoročný výber próz sa formálne podriadi abecednému poradiu ich tvorcov. Na konci si toto opätovne využité kritérium obhájim. Môžeme začať. Kniha Mira Bielika Kaleidoskopis (Matica slovenská) je nekvalitná literatúra. Presnejšie to vyjadriť nedokážem. Viem, že sa nepatrí začínať negatívne, ale aspoň to budem mať za sebou. Podľa informácií na zadnej obálke je pokračovaním publikácie Benátsky diptych, spájať ich má postmoderné skúmanie tzv. skutočnosti a možnosti jej literárneho stvárnenia v motívoch, postavách a príbehoch, dopovedajúcich témy načrtnuté v diptychu. Okrem toho vraj autor stíha pátrať po východiskách zo slepých uličiek postmodernizmu. V skutočnosti je to inak. Prozaikovo rozprávanie je zvláštnou metarečou, v ktorej sa pomerne nešťastne mieša jeho myšlienkový konzervativizmus, potreba definovať súčasnú pozíciu literatúry a jej
www.litcentrum.sk
tvorcov, veľmi osobitý umelecký vkus a extrémne rýchla frekvencia striedania slov. S takto obnaženou autorovou metódou sa nedokážem stotožniť, vlastne jej ani nechcem rozumieť. Za seba preto hovorím, keď nemusíte, radšej nečítajte! Literárne priateľstvá nepomáhajú literatúre. Neplatí to vždy, no v prípade knihy Jaroslavy Blažkovej To decko je blázon (Vydavateľstvo Q111) by som sa za túto neštandardne znejúcu tézu prihovoril. Problém vidím na jej začiatku. V časti nazvanej Pred predslovom totiž čítame: „Koncom tohto roka oslávila spisovateľka Jaroslava Blažková, moja priateľka Jarka, osemdesiatiny. Som jej vďačná za jej priateľstvo i za to, že som sa mohla ako vydavateľka podieľať na zrode tejto knižky (a nielen tejto). A želám autorke i vám, aby vás jej príbehy oslovili, podmanili si vás.“ (s. 8) Možno som úzkoprsý a niektoré veci beriem veľmi vážne, ale takýto prológ k čítaniu má pre mňa charakter presne vymedzeného imperatívu. Pri nabrúsenejšom jazyku by som využil prirovnanie k relácii Hráme jubilantom. Čo je najhoršie, autorka knihy gratulačné reči nepotrebuje. Teda aspoň doteraz ich nepotrebovala a celkom pokojne si vystačila iba s literatúrou. V tomto prípade však dochádza k posunu. Nechcem všetku zodpovednosť za rozpačitý začiatok hádzať na ramená úvodného slova, situáciu však obrazne sťažuje žánrové zaradenie jej aktuálnej knižnej publikácie, ktorá sa hlási k spomienkam. Namiesto obrazu celého života nám Blažková ponúka iba niektoré útržky z detstva. Práve tomu prispôsobuje aj slovník. Jednotlivé kapitoly majú podobu nostalgického resumé, no určitú eleganciu jej uprieť nemôžeme. Dokonca si na jej spôsob zámerne infantilnejšieho rozprávania dokážeme zvyknúť. Zmiešané pocity z úvodu ale zostanú až do konca. „Z hotela ju vykopli o dvanástej, v tom čase bol Luigi už dávno v lietadle, potom, čo sa pobozkali vo dverách, Blanka opäť zaľahla, ešte aspoň na pár hodín, vonku pršalo, hmla, zima, autobus mal doraziť až o dvanástej v noci, čo budem, preboha, v tom daždi celý deň robiť.“ (s. 5) – týmto súvetím sa začína prvá zo zbierky siedmich poviedok Toxo (Marenčin PT) prozaičky Ivany Dobrakovovej. Odráža sa v nej jeden zo základných vzťahových parametrov, ktoré autorka vkladá do siedmich sémanticky príbuzných situácií. Jej protagonistky sú totiž veľmi často na všetko samy, keďže jedným z problémov ich života je ich mužský partner. Ten je často skôr súčasťou inventáru ako reálnou postavou. Na akúsi moderne sproblematizovanú verziu červenej knižnice však môžeme pokojne zabudnúť, hoci prozaička občas siahne aj po osvedčenejších modeloch. Zbierka próz necháva postupne vyznieť tému tehotenstva, resp. pohráva sa s viacerými verziami materstva. Len na okraj dodávam, že miesta s reflexiou vzťahu ženy k vlastnej telesnosti a k dieťaťu patria k silnejším partiám celej knihy. Určujúce životné zmeny ale ponecháva autorka v kompetencii uvažovania. Práve v ňom sa v plnej kráse odhaľujú strach pred neistotou, úzkosť, precitlivenosť a paranoidné predstavy. Máte pravdu, veď kde inde by sa
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
11
knižná revue
tieto procesy mali odohrávať, keď nie v našej hlave. Aj preto oceňujem, že sa jednotlivé poviedky nezmenili na špekulatívne opakovanie jednej témy. Napriek podobnostiam nám autorka odkrýva niekoľko odlišných rozprávačských východísk, ktoré sa oplatí čitateľsky rozoznávať. Objemne pôsobiaca kniha Dušana Dušeka Melón sa vždy smeje (Vydavateľstvo Slovart) je výberom z jeho tvorby. Skladá sa z autorových starších knižne publikovaných prác, ku ktorým sa pripájajú ďalšie. Pre ne je tento výber knižnou premiérou. Konečnú zostavu aj podľa obsahu tvorí sedem statočných (Prášky na spanie, Oči a zrak, Teplomer, Trci – frci, Vták na jednej nohe, Voda prítomnosti, Melón sa vždy smeje). Obsahujú štylisticky vybrúsené príbehy, v ktorých sa hrdinovia míňajú, aby sa mohli vzápätí v nejakej časovej slučke stretnúť. Nachádzanie spojív v konkrétnom časopriestore je jedným z autorových naratívnych rysov. Na pohyb v čase celkom jemne a s vkusom využíva nielen rámec príbehov, ale s radosťou si vypomáha rôznymi asociáciami a filozoficky znejúcimi odbočeniami. Jednotlivé postavy nevníma ako konštrukcie, ktoré majú svojím konaním slúžiť nadradenému príbehu. V tejto súvislosti im autor prenechal oveľa viac voľnosti a potenciálu. Jeho hrdinov občas pochytí zvláštne neurčitý pocit, že situácie, v ktorých musia žiť, sú neobyčajne hlúpe, že sú ich nedobrovoľní aktéri. Častou odpoveďou je len krátky a ničím nezaťažený povzdych: „Teraz, keď učíš, vieš si predstaviť 7 hodín bez oddychu, spolu 30 v týždni. Jedine niektoré záblesky ma tu držia. Naozaj ma ešte teší, keď vidím prebúdzanie sa nejakej bytosti. Je to ale strašný mlyn, žiadajú odo mňa VŠETKO (za mizerný peniaz). Už som sa zatvrdil.“ (s. 313) Vďaka existencii priestoru na citlivé, no nezúčastnené pozorovanie nám to pri čítaní neprekáža. Najnovšia kniha Oľgy Feldekovej Kým som šťastný (Ikar) spôsobuje radosť najmä samotnej autorke. Nemyslím to vôbec pejoratívne, skôr mám na mysli predstavu tvorcu, ktorého jeho štatút spisovateľa napĺňa. Nikde som si túto hypotézu, samozrejme, neoveril, spolieham sa na presne nedefinovanú intuíciu. Aj ústredného protagonistu románu má prozaička určite rada, keďže ľúbiť by bolo asi silné slovo. Nie náhodou je dátumom jeho narodenia historicky exponovaný rok 1914 (mimochodom, úplne náhodou rok narodenia už nežijúcej babky pisateľa tohto textu): „Keď sa Jakub v roku 1914 narodil, takmer nikto si to nevšimol. Viac než to, že sa narodil jeden človek, bolo vtedy povšimnutiahodné, že iní ľudia húfne umierali – práve sa začala prvá svetová vojna.“ (s. 7) Práve táto nenápadnosť chodiaca dva kroky za „dôležitejšími“ životnými epizódami charakterizuje existenciu tohto hrdinu. Napriek tomu zosobňuje kľúčový element autorkinho rozprávania: aj v smutnejších pasážach je prítomný humor a zmysel pre iróniu. Všetko dôležité sa odohráva v Kráľovskom Mestečku, hoci nemusíme hádať, kto to všetko režíruje. Autorke neunikajú historické okolnosti, vyniknúť necháva najmä 40. a 50. roky. Snaží sa o nenásilné, pôvabné a miestami akceptovateľne infantilné rozprávanie, no jej kniha do vývoja slovenskej literatúry 21. storočia celkom určite nezasiahne. Ku knihe Denisy Fulmekovej Posledná polnoc v Pivonke (Ikar) by som chcel byť zhovievavý. Najmä preto, že od úvodnej vety nemaskuje pravý dôvod vlastnej existencie. Bez zbytočného otáľania a dlhých rečí kontaktuje čitateľov, ktorým je už všetko jasné, dokonca ani od literatúry nič veľké nečakajú. Stačí im priestor krčmy nízkej cenovej s názvom Pivonka. Aby bolo jasné, v pohostinstve problém nevidím. Tvorí totiž základnú motivickú rovinu siedmich, s epilógom ôsmich poviedok. Protagonistkami sú väčšinou ženy, ktoré atakuje každodennosť. Bojujú so starobou, manželmi, milencami, ich manželkami. Sú týrané, podvádzané, podliehajú manipulácii. Aby vyrovnali skóre, podvádzajú, manipulujú, bránia sa. Musíme uznať, zbierka poviedok ponúka dostatok tém. Ich spracovanie však zhovievavosť zo začiatku ruší. Postavy veľmi často strácajú vlastnú uveriteľnosť, teda len v prípade, že ju aspoň chvíľu mali. Akákoľvek autorkina sna-
knižná revue
12
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
ha o sugestívnejšie obrazy upadá do opakovania priehľadných viet, čerstvo vystrihnutých z magazínu. O mužských postavách radšej pomlčím. Iné to nie je ani s jazykom, hoci jeho lexikálne limitovanej podobe trochu rozumiem. Predložené redukcie života sú však ešte väčším sklamaním, a to aj za predpokladu, že sú iba pomocníkmi pri rozprávaní príbehov. Práve o tie by mohla autorka viacej bojovať. O knihe Petra Holku Pokušenie (Ikar) sa toho povedať veľa nedá. Niežeby autor šetril slovami, tých je v románe naozaj dosť. Dokonca aj hrdinu nám ponúka súceho. Všetko dokopy však nepasuje, od prológu sa to niekde zasekne a viac s tým nikto nepohne. Protagonista Peter sa môže vďaka vlastnej aktivite aj pretrhnúť, zážitkov má na rozdávanie. Popritom stihne spoznávať vlastnú sexualitu, obdivovať nahé ženské telá, posťažovať sa na vlastné zajakávanie, dokonca sa oženiť. Bol by v tom čert, aby si neskôr nenašiel mladšiu milenku. Táto konštrukcia je, samozrejme, pravdivá. Okrem nej vyťahuje autor iba veľmi málo literárnych cností. Na knihe Karola Horáka Medzivojnový muž (Modrý Peter) je výrazná jej vizuálna nenápadnosť. Mäkká obálka a na nej minimalistické ilustrácie jej pridávajú zvláštny pôvab. Publikácia sa žiadnej cieľovej skupine neponúka, práve naopak, na všetko má dostatok času. Podobne ako autorova rovnomenná próza Medzivojnový muž, ktorá zostala dlho v rukopise. Mimoriadna pozornosť je v nej venovaná práci s jazykom. Pôsobivosť nadobúda vďaka napätiu medzi hravou zážitkovosťou a neosobnou vecnosťou: „Nie džbán, na kecátku nie džbán, nie pohár, vrecúško, kapsička, miešok s ovsom... a on šup jedno, šup druhé do seba – ovsené zrnká mliaždené v pustých, štrbavých ústach.“ (s. 61) Slušnú literárnu úroveň nepodliezajú ani zvyšné prózy (Zánik dialektu, Kurz jazyka, Účet z préterita). Vo všetkých cítiť autorskú empatiu smerujúcu do vnútra ľudskej existencie. Smelo každému odporúčam. Michal Hvorecký je ďalší z autorov, ktorý dráždi autobiografické paktovanie medzi ním a širokou čitateľskou obcou. Nemusíte sa báť, o žiadnu veľkú erotiku tentoraz nepôjde. To si len oba komunikačné póly utužia vlastné bratstvo zdupľovanou dôverou, presnejšie čitateľ uverí autorovi, že ho neklame, alebo ak áno, určite si to niekde overí. Od tejto chvíle bude všetko napísané zdanlivo ozajstnejšie. Kniha Spamäti (Marenčin PT) teda avizuje autentickejší portrét tvorcu, životné epizódy ťahané od detstva v Bratislave až po narodenie jeho syna. Spomínať sa v nej začína od roku 1976, čo okrajovo pripomína fakt, že autorský subjekt patrí do dnes bizarne populárneho košiara s označením Husákove deti. Ďalej sa tu nezabúda na dedka komunistu, inak slušného človeka, prezrádza sa okruh rodinných priateľov, koníčkov, úspechov a neskoršie uplatnenie. Všetko životopisne dôležité podáva autor v slušivej skratke. S minulosťou si však dlho nevystačí. Pomerne skoro začína k spomienkam na privátne dejiny pripájať komentáre aktuálnych udalostí. V nich absolútne zlyháva. Neberiem mu síce záujem o veci verejné, no hĺbka jeho uvažovaniu väčšinou chýba. Na nič v texte nemá čas, takmer nič si trpezlivo neodsedí. Namiesto toho charakter väčšiny kľúčových epizód zbytočne a veľkohubo exponuje, na opis pôrodu jeho potomka som už radšej zabudol. Nezaujme ani autorova otvorenosť, autobiografické zafarbenie jeho knihy má preto trochu plechové ladenie. Subjekt spomínania sa stráca v presile tém, na ktoré potrebuje povrchne publicisticky reagovať. Z tohto pohľadu zdatne konkuruje väčšine autobiograficky ladených textov, napísaných na území Slovenska v 20. storočí. Aby to ale nikoho nemýlilo, nemyslím to ako ospravedlnenie, skôr to len sklamane konštatujem. Zbierka poviedok Petra Jaroša Vikomt sa vracia z flámu (Agentúra Signum) je dokumentom autorovho legálneho obcovania s časťou jeho doterajšej tvorby. Sám by to asi nepriznal, či si to uvedomuje, neviem, no predložené prózy o tom niečo prezrádzajú. Aby som povedal pravdu, nič proti takýmto retroaktivitám nemám, najmä, keď je ich samozrejmou výbavou autorská poctivosť. V takých prípa-
www.litcentrum.sk
doch sa môžeme dočkať viacerých prekvapujúcich výsledkov. Predložená zbierka rôznorodých próz však interesantná veľmi nie je. Prozaik síce písať nezabudol, no predchádzajúca poviedkárska brilantnosť sa zmenila na remeselnú zručnosť. Rozprávačka v novele Jany Juráňovej Nevybavená záležitosť (Aspekt) je za hranicou päťdesiatky a radikálne mení svoj život. Smrť manžela akiste neplánovala, hoci ani tieto prípady nie sú v živote literárnych postáv zriedkavé. V Zitinom prípade by som to ale pokojne vylúčil. Všímať si ju napriek jej beztrestnosti neprestaneme. Juráňovej hrdinka životné zmeny zbytočne neodkladá. S ich vnútorným akceptovaním je to trochu pomalšie. Zrádzajú ju aj intímne spomienky: „Keby sa tak moje spomienky dali bezpečne odložiť do sejfu, v ktorom by nespráchniveli. Lenže podvedome sa bojím, že ich stratím a že mi nezostane celkom nič.“ (s. 8) Aj pri iných činnostiach to nie je inak: plánuje presný harmonogram dní, aby ho neskôr pod tlakom vlastnej operatívnosti menila. V novom dome sa bojí, že bude znovu ťažko zaspávať, čo na tom, že je jeho interiér krásne uspôsobený. Jej individuálne upratovanie si vo vlastnej minulosti a naopak plánovanie si „zvyšku“ života zásadne ovplyvní náhodný nález na povale domu. Hrdinka je od tohto momentu konfrontovaná všeličím a kdekoľvek duplicitne. K jej duševným analýzam sa pridávajú nájdený obraz ženy, denník a dve drevené škatuľky s listami. Takáto zdvojenosť však knihe trochu škodí. Ťahá ju totiž smerom k povrchnejšie spracovaným pocitom, ktoré si ani po viackrát opakovanej chvíľke nemusíme pamätať. Podľa niektorých ohlasov literárnej kritiky je Jozef Karika aktuálnou hviezdou súčasného slovenského hororu, resp. trileru. Táto téza by mala platiť aj pri jeho aktuálnom románe Na smrť II (Ikar), hoci overovať pravdivosť tvrdení nebudem. Zároveň sa asi neospravedlním za nesprávne zaradenie tejto publikácie do partie kníh, ktorým takýto jednostranný žánrový príznak chýba. Po prvé by to nikoho nezaujímalo a po druhé mi je to absolútne jedno. Aj preto môžem povedať, že ma najnovšia kniha tohto prozaika v negatívnom zmysle slova dráždi. Hororovo-trilerovým špecifikám síce nerozumiem, dokonca sa nerád bojím a strašiť by ste ma tiež nemuseli, no dokážem aspoň v základoch odhaliť autorské narábanie s prvkami historickej prózy. Práve tie tvoria základnú os celého rozprávania. Autor však túto hru nezvláda, namiesto kultivovaného tanca medzi dejinami ponúka žánrom ospravedlňovaný/nie ospravedlnený pohyb slona v porceláne. Je doslovný v momentoch, kde to história povedala už oveľa skôr za nás. Prekvapujúcejšími pasážami naopak šetrí. Predložený román predstiera, že všetko za nás pozoruje, no pritom sa zabúda najmä pri dekorácii vlastnej schopnosti udržať jednoliaty celok. Odhadujem, že je to málo. V zbierke siedmich poviedok Posledná večera a iné radosti (Marenčin PT) sľubuje Martin Kasarda čierny humor, sarkastický jazyk a množstvo existenciálnych otázok, schopných kedykoľvek prekročiť obmedzenia súčasnosti. Zahrnúť pod ňu plánuje vysokú kultúru aj násilie, erotiku i mágiu, politiku a náboženstvo, verejný život i súkromie, všetko upotrebené vo forme instantných rekvizít ľudskej existencie. Čiastočne sa to jeho krátkym prózam darí. Pozornosť púta už prvá (azda) Posledná večera, pôvodne publikovaná (a provokujúca) už na začiatku 90. rokov, ktorá je modifikovaným prerozprávaním dôležitej časti evanjelia. Ďalšie texty schopnosť čitateľsky zaujať postupne strácajú. Zdá sa, že najmä v próze Neverte pravde sa naplno odhaľuje autorov občasný sklon k verbalizmom, alebo jeho potreba informovať nás o všetkom, na čo práve myslel, resp. čo zaujímavé niekde čítal. Celá zbierka má charakter zábavnej selektívnej lektúry, jej literárnosť však znižuje exhibícia autorovho ega. Najnovšia kniha Zusky Kepplovej 57 km od Taškentu (KK Bagala) obsahuje dve prózy. Autorka v nich ponúka ďalšiu variáciu životných príbehov ľudí žijúcich mimo krajiny, v ktorej sa narodili. Pripomínam, že podobná téma charakterizuje aj jej knižný debut Buchty švabachom
www.litcentrum.sk
(2011). Prvý text SLO_ODA ponúka mozaikovité monológy viacerých postáv. Spája ich život v Bratislave 90. rokov. Esprit doby vidíme primárne v spôsobe rozprávania. Kepplovej snahe ironicky a z odstupu zachytiť horúčkovité zmeny však občas chýba práve ten odstup. Zrazu je všetko rýchle, intímne pasáže ešte rýchlejšie. Text nás občas celkom zbytočne stráca, a my vlastne ani nemusíme vedieť prečo. Spôsob rozprávania sa v druhej próze 57 km od Taškentu čiastočne mení. Aj priestorové súradnice sú iné, presúvajú sa totiž do Budapešti. Tá nás v prípade tejto knihy víta takmer ako jemne alternatívny a celkom sympatický bedeker: „Tretí najväčší parlament sveta stojí v Budapešti a ak sa ráta aj odraz na hladine, je to najväčšia budova parlamentu na svete. A tiež je v tomto meste najkrajšia kaviareň. Podopierajú ju alabastrové stĺpy, steny zdobia fresky a točité zlaté drevenôstky. Zaberá väčšiu časť prízemia v hoteli New York.“ (s. 73) Okrem neho sa môžu čitatelia tešiť na ďalší, tentoraz komplikovanejšie vystavaný ľúbostný trojuholník. Medzinárodné zastúpenie celkom určite chýbať nebude. Viac ako dve desaťročia po revolučných udalostiach roku 1989 v Československu je asi dostatočne dlhá doba na všakovaké literárne prehodnocovania, pochybovania či spochybňovania vtedajších súvislostí. S adoráciou by sme počítať nemali, v intelektuálnych kruhoch je to dokonca neslušné. Presne tieto nepísané pravidlá dodržiava aj kniha Viliama Klimáčka Vodka a chróm (Marenčin PT). Aby to bolo všetko ešte zamotanejšie, za prostredníka si vyberá autor hrdinu, ktorému ukazuje symbolicky (takmer rozprávkovo) dve verzie jeho osudu. V prvej pozorujeme študenta medicíny a potom lekára Romana Šustra, ktorý je rozprávačom v prvej osobe. Odlišnou verziou protagonistu je Viktor, ktorého rozprávania autor presunul do tretej osoby. Na jeho charaktere a úspechoch je to viditeľné. Oficiálne je za jeho nenaplnenými ambíciami (v porovnaní s Romanom) však samotná história. Práve z jej konkrétneho výseku sa snaží autor vydolovať úplne všetko. Mám len obavu, že v poslednej knihe občas vytláča vzduch. Ivan Kolenič zostáva aj vo svojom najnovšom románe Morálne pohodlie (Agentúra Signum) verný svojej povesti, ktorú si prenáša a pestuje už od svojho vstupu do literatúry. Ani v tejto próze sa nemazná so slovíčkami, chce byť neúprosný, slobodný, a keď sa mu podarí ušetriť nejaký čas, tak aj samopašný. Primárne však cítime pocit jeho bezradnosti, síce intelektuálnej, no napriek tomu intenzívne prítomnej. Dôvodom sú variácie na tému sloboda. Autor sa pohráva s jej existenciou, stratou a neskorším súbojom o jej znovunadobudnutie. Sprievodcom po jeho bizarnom svete je Gabriel. Zoznamuje nás s neviazaným osadenstvom tajomného kaštieľa. Ani v tomto prípade nezabúda tvorca na odkaz svojich predchádzajúcich diel. Občas to takmer kole oči. Ako otec stvoriteľ mení (upravuje) názvy starších próz (Porušenie raja, 1992) na označenie kapitol (Porušený raj), hoci ani zmena vody na víno by nebola zbytočná. Známy rukopis autora vidíme aj v atmosfére. Cítiť z nej pohyb medzi harmóniou a dekadentným chladom. Ak do toho primiešame kus erotiky a naturálne obrazy, malo by to začať fungovať. Ale ono to nie vždy funguje. Už ani to počiatočné šokovanie z prečítaného nie je až také šokujúce, hoci autorov zmysel pre iróniu, humor či hrôzu z ihriska celkom neodišiel. Čitateľskou lahôdkou to celé ale nie je. Uršuľa Kovalyk sa útlou knižkou Krasojazdkyňa (Divadlo bez domova) zaradila k tej časti spisovateľskej obce, ktorá využila spomienky na účely písania svojich próz. Tým nechcem povedať, že sa pustila do extra seriózne vyzerajúceho dialógu s pamäťovými selekciami, skresleniami, či, naopak, nepodľahla odkrývaniu zabudnutých súčastí dajakej nešťastnej existencie. Toto v jej knihe asi nenájdete. Celkom určite sa vám však predstaví hlavná hrdinka, ktorá funguje oddelene od mužského sveta a veľmi veľa každodenných vecí si pamätá: „Pamätám si na to, akoby to bolo dnes. Stála som vtedy pri dverách stajne. Bola zaliata slnkom. Muchy sa roztopašne naháňali okolo mucho-
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
13
knižná revue
lapky. Slnečné lúče im premieňali krídla na polodrahokamy. Kone driemali v popoludňajšej horúčave.“ (s. 55) Autorka ju pri takýchto detailoch pozoruje od jej prenatálneho veku až po starobu a smrť. Ale s tou to nie je v rozprávaní až také jednoduché. Celá próza sa totiž vyprovokovanou smrťou stareny začína. Rozhodnutie zomrieť pod kopytami koňa môžeme čítať aj symbolicky. Veď žrebec je len na skok od mužského sveta, ku ktorému majú autorkine predchádzajúce prózy celkom jednoznačný postoj. V prípade tej aktuálnej je takmer na minimum znížená intenzita mužského devastovania (rôznorodého) ženských postáv. Ak by sme boli svedkami kľúčových zmien v autorskom rukopise, zostala by jedna otázka: kto bude subjektom a kto objektom jej nasledujúcich literárnych kapitol. Na odpoveď si radi počkáme. Dynamika rozprávania je silnou stránkou knihy Maroša Krajňaka Informácia (Trio Publishing). Tento naratívny aspekt sme zachytili už v autorových predchádzajúcich dielach. Bez bližšieho avíza je nám predhadzovaná akákoľvek verzia rozprávača, ktorý sa v presných intervaloch presunie tam, kam ho pošle jeho tvorca. Aby sme veľmi neprotestovali, autor uberá z predchádzajúcej lyrickosti, no fragmentárne obrazy zostávajú. Spoza metaforickosti však vykúka reálne vyzerajúca, no v tej istej chvíli už upadajúca Florinská republika. Kľúčovou postavou je Fedy. Aj on sa zapája do hektickej konfrontácie medzi starým a novým svetom. Dobre známa slovenská opozícia mesta a dediny je v prípade tejto knihy obrátená. Veď prečo by mal neustále skórovať vidiek? Okrem toho sa aj ďalší hrdinovia snažia prežiť. V intenciách ujmy na duši je to takmer nemožné. Do cesty im skáču vymyslené peklá, vykorenenie, vulgárnosť a prízemnosť. Aby to však nevyzeralo ako gýčová hra na jemnocitnú etiku, necháva autor svoje postavy zostarnúť. Oblečie im vojenské uniformy a ubytuje ich v bunkri nad Dunajom. Z úcty k autorovi by som možno urobil to isté. Katalogizáciu a dejinné vyúčtovanie 20. storočia prináša kniha Petra Krištúfka Atlas zabúdania (Artforum). Toto striktné a jednoznačné definovanie začne pokrivkávať vo chvíli, keď si uvedomíme, že samostatná publikačná jednotka je vlastne iba akýmsi materiálovým doplnkom k prozaikovmu predchádzajúceho románu Dom hluchého (2012). Napriek škrípaniu zubov sa to pokúsim v tejto chvíli prehliadnuť. Takže znovu. Predložená kniha je pokračovaním autorovej nedôvery voči fikcii. Táto téza je obhájiteľná aj pri predstave jeho košato fabulovaných príbehov, ktoré však v poslednom období nachádza autor dakde v minulosti. Akceptujem jeho trpezlivosť pri prekutrávaní kadejakých zatuchnutých kútov historického Slovenska, tejto jeho činnosti naozaj nič nevyčítam. Miestami by mi mohla dokonca imponovať, keby. Keby sa staré a ešte staršie životné okamihy otvorenej množiny ľudí nemenili za jednoznačnej asistencie prozaika na banálne epizódy, s ktorými sa nám ani nechce polemicky diskutovať. Chýba im totiž zápach konštruktéra. V tomto prípade sa posúva autor ešte o krok ďalej. Staviteľskú znalosť preniesol výlučne na plecia chronológie a namiesto siete kauzálnych vzťahov začal dôverovať iba dátumom. Akoby bol príbeh pre dnešnú literatúru naivný, umelý, pomalý a zbytočný. Napriek pozícii nezainteresovaného archivára však prozaik tomuto všetkému rozumie a my to aj v prípade tejto dodatkovej knihy niekde vzadu vidíme. Bola by preto škoda, keby sa zberom presne zoradených dát dostal niekam na územie nikoho. Vstupné informácie knihy Naivné modlitby (Kalligram) toho sľubujú veľa. Ak pôjdeme odspodu, mali by sme sa tešiť na román, ďalej na štúdiu nepokoja a nakoniec na naivné modlitby, ale to už vlastne prezrádza názov. V číselnom vyjadrení nám Silvester Lavrík ponúka 448 strán rozdelených na 10 častí, ktoré by sme mohli pracovne nazývať poviedky. Podľa úvodného avíza by sme mali medzi nimi hľadať súvislosti, vraj aby bola výsledná mozaika kompletná. Také jednoduché to ale s touto knihou nie je. Na celej svojej ploche nezáväzne experimentuje, mení komunikačnú formu, dokonca aj tú, ktorú sme len pred chvíľou
knižná revue
14
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
začali spoznávať. Raz nám všetko pripomína denníky, inokedy by sme nemali pohrdnúť fragmentmi mailových správ. Ešte že v tejto porozbíjanej kompozícii občas niekoho známeho spoznáme. Minimálne od čítania autorovej staršej zbierky krátkych próz Perokresba (2006) si môžeme tykať s postavou (pána) Cukra. To však nie je všetko. Okrem žánrových presahov sa tento román púšťa do súbojov s viacerými rovinami jazyka (od syntaxe až po dialektológiu). Veľmi často ale ťahá za kratší koniec. Inak nekončia ani závery niektorých absurdných situácií. Čítanie tejto knihy však nie je úplnou stratou času, hoci ja sám Lavríkovej reflexii súčasnosti asi tak úplne nerozumiem. Pohreby, svadby, chov hovädzieho dobytka. K tomu nezameniteľná atmosféra „rána v údolí Váhu neďaleko Považského Sokolca.“ (s. 56) Takto nepatrične a zjednodušene by sa dali charakterizovať dôležité tematické okruhy knihy Lukáša Luka Záhada Považského bula (Petrus). Počas rozprávania sa toho stihne odohrať oveľa viac. Od špecifickej miestnej kroniky by sa niečo podobné aj očakávalo. Ak k tomu pripojí autor nadhľad, vtip, priliehavý jazyk, schopnosť pozerať sa a najmä vidieť veci nielen také, aké sa v skutočnosti zdajú byť, výsledok nemusí odrádzať. V prípade tejto knihy pravdepodobne ani neodradí. Čitateľ v nej nájde plejádu občas bizarných postáv, situácií, ktorých kvality by nám pomohol oceniť riedky vysokohorský vzduch a nedostatok kyslíka. Podľa prozaikovej inštruktáže totiž práve takáto redukcia dýchania vyvoláva stavy nekontrolovateľnej eufórie. Autor v knihe dokazuje, že literárne zaujímavá hra mu nie je cudzia. Jeho rukopis je viditeľný predovšetkým pri voľbe témy, potom trochu zlenivie a väčšinu času len čerpá zo svojej voľby. Tá je možno zaujímavá, no oboma nohami trčí z literárnej klasiky. O aktuálnejšie rozprávanie sa však autorovi celkom určite oplatí zabojovať. Hrdinka knihy Zuzany Mojžišovej Genius loci (Artforum) „už nie je malá, už je dospelá. Nie Jelenka, nie Lanenka. Jelena. Matka Ziny a Niny. Manželka Jozefova. Už nemá vo svetlých vlnitých vlasoch mašľu, biele podkolienky a sandáliky s remienkom. Má tmavý cestovný kostým, kabát, klobúk, topánky, v ktorých jej omŕzajú nohy.“ (s. 5) Takto krok za krokom by sme mohli pokračovať aj ďalej, až by sme sa prepracovali niekam veľmi ďaleko, kde by prvá charakteristika už dávno nebola aktualitou. Nechcem sa hrať na múdreho, no podobné začiatky sú súčasťou modernej literatúry už poriadne dlho. Hrdinka/hrdina sa niekde narodia, šťastne všetko naštartujú, potom sa to niekde zamotá, pokazí a málokto to prežije bez ujmy. V základnom dotyku s príbehom to platí aj pre tento prozaický text. Už čiastočne predstavená protagonistka Jelena je dcérou z lekárskej rodiny a vracia sa do Košíc, kde prežila svoje detstvo a mladosť. Neplánuje tam zostať, iba sa ticho pozerá. Všíma si miesta, kam sa po prvej svetovej vojne spolu s rodičmi presťahovala z Prahy. Nikoho neprekvapí, že do jej intímnych spomienok začne po chvíľke prenikať obraz neskorších politických pomerov, ktoré až také idylické neboli. Výrazne menia aj hlavnú hrdinku. Návrat po rokoch je preto obrazom jej vnútorných súbojov, strávených zážitkov, a či len odrazom bezvýznamných životných momentiek. Teda opäť niečo, čo už ako čitatelia dôverne poznáme. Výsledok je však v tomto prípade iný. Autorka prechádza cez nástrahy známych, banálnych a opakujúcich sa literárnych modelov bez výraznejšieho zaváhania. Nie je prehnane sentimentálna. Akceptovateľné je aj jej prepájanie osobných spomienok s vonkajšími historickými okolnosťami. Protagonistka jednoducho nevykrikuje, že bola pri niečom dejinne významnom. Okrem toho by sme našli aj iné pozitíva. Aj preto si knižka zaslúži prijatie. Kniha Olega Pastiera Za ozvenou tichých hlasov III. (F. R. & G.) je v tomto výbere trochu nesystémovou záležitosťou. Tým nechcem povedať, že by jej chýbala štruktúra, alebo by prostredníctvom autora bojkotovala nastolený interpretačný poriadok. Práve naopak, so systémom a systematickosťou problém nemá. Jej akceptovateľná od-
www.litcentrum.sk
lišnosť má žánrovú povahu. Veľa o tom napovedá už podtitul Príbeh Juraja Mojžiša, ktorý odkazuje na slovenského teoretika umenia odmeneného Cenou Dominika Tatarku za súbor esejistických textov Voľným okom a autora monografií o slovenských výtvarníkoch. Vlastne: celá kniha je dlhým rozhovorom autora s Jurajom Mojžišom. Do jeho rámca občas zasiahnu iné Mojžišove texty, fotografie, úryvky z tlače a korešpondencia. Základným postupom je chronologické mapovanie prežitých udalostí s množstvom známych, či dokonca významných postáv. Napriek istej skúsenosti a z nej vychádzajúcej nedôvery voči takémuto typu literárnych prác konštatujem, že Pastierova kniha je zaujímavým čítaním. Oceňujem autorove otázky, ktoré sa nepotrebujú na úkor stále citlivých epizód do ničoho štylizovať. A páči sa mi dokonca aj záver (nie pre jeho dokonavý vid), lebo ten sa neraz podcení. V tejto trochu nesystémovej knihe je to povedané čierne na bielom: „Ale povedzme si naozaj KONIEC. Veď vidíš, že stačí nepozorná veta, a hneď sa to začne šmýkať k poučovaniu a sentimentalite, a to sa nepatrí.“ (s. 139) Sympatickejšie by som to nevymyslel. Kniha Stanislava Rakúsa Fáza uvoľnenia (KK Bagala) je štylisticky precízna, proporčne nerovnorodá, žánrovo farebná a ak by sme chceli náhodou počítať aj strany, tak kvantitatívne úsporná. Obsahuje tri možno samostatné prózy, ale pri tomto autorovi čitateľ nikdy nevie, preto to s ich autonómnym postavením radšej nebudem rozmazávať. Rakús opäť raz necháva vyznieť osobnú pozíciu spisovateľa a zároveň literárneho vedca. Aj v tomto prípade jeho kniha nezlyháva. Bazálnym dôkazom potvrdzujúcim spisovateľovu mieru nadhľadu je viacnásobný opis vysokoškolského (školského) prostredia a jeho okolia, do ktorého umiestňuje svojich protagonistov. Tí sú väčšinou na strane literárne vzdelaného sveta, konfrontovaného s jeho neakademicko-praktickou každodennou alternatívou, ktorá má v prozaikových textoch väčšinou navrch. Ani v tejto základnej tematickej rovine autor neexperimentuje, literárne skôr stavuje na istotu. Do centra čitateľskej pozornosti sa tlačí tvorcova presná diagnostika súčasných peripetií s premenou vyučovania literatúry na školách. Rámec fikcie akoby ani nebol vymyslený, Rakús takmer nepreháňa, jednotlivé situácie neexponuje, naopak, s citom sa v tomto „fiktívnom“ priestore orientuje. Táto, povedzme, prakticko-pragmatická stopa v jeho knihe dominuje. Dokonca vyzýva čitateľov, aby sa s príbehom stotožnili. Ani tento moment však neznamená výhody pri jeho predpokladateľnom pozitívnom hodnotení. Práve naopak, miestami to prózam škodí. Začať krátku debatu o knihe Pavla Rankova Na druhej strane (Artforum) bez toho, aby sme sa aspoň slovkom nedotkli jej formy, je celkom ľahké. Samotnému autorovi by sme tak skrížili jeho plány, keďže poznáme jeho citlivosť na podobu existencie a budúceho prežitia knižných publikácií. A možno by sme ho skôr potešili a ukázali sa vo svetle diskurzívnych (bože, to je slovo) čitateľov, ktorí na to tvorcovi opäť raz prišli. Prečo by sme ale také niečo vôbec robili, radšej vykričme všetko na začiatku. Kniha Na druhej strane je obojstranne čitateľná zbierka próz. Z jednej strany je tyrkysová, z druhej strany je hnedá. Jeden koniec obsahuje šesť poviedok zo súčasnosti, druhý sprístupňuje poviedky zo špecifickej a nie vždy jednoznačne definovanej minulosti. Explicitnými dvoma stranami mince (knihy) sa však autorova hra nekončí. Práve naopak, s chuťou necháva vyznieť vlastnú značku postmoderného autora. Racionálne konštruuje už neviem koľký variant detektívneho príbehu, hoci nie vo všetkých prípadoch sa dá pri tomto literárnom (pre)čine prichytiť. Čitateľom to ale prekážať nemusí. Najmä nie tým, ktorí takéto textovo-kontextové manipulácie vyhľadávajú. S tými zvyšnými sa asi nikto maznať nebude. Škoda. Podľa inštrukcií na obálke je novela Tomáša Vargu Grázel (KK Bagala) absolútne neuveriteľným príbehom, ktorý sa ale vďaka tomu mohol celkom ľahko stať. Protagonistom je dospievajúci Džimi. V príbehu mu sekunduje jeho nepodarený otec. Ich vzájomný vzťah
www.litcentrum.sk
je permanentnou skúškou, kto toho viacej vydrží. Dynamicky sa rozvíjajúcu scénu dokresľuje špecifický jazyk. Neviem, či s pôžitkom, ale určite s dávkou sugestívnosti prijímame dialógy medzi mužmi na stavbách, medzi prostitútkami či ožranmi v krčme. Zo všetkých kútov preteká osobnosť otca, kľúčového grázla celého príbehu. Paradoxne, oproti nemu stojí v latentnej opozícii hrdina Džimi. To on je zasahovaný neustálymi „grázlovinami“ vlastného otca. Džimi, naopak, toho veľa neprezradí, hoci počas čítania celkom ľahko odkrývame jeho úmysly. Darí sa to napriek rozháranej kompozícii, ktorej chýba akceptovateľnejšie cítenie celku. Veľmi často preto sledujeme osamotené motivické pasáže hrajúce iba na vlastné tričko. Ide o debut a na tie sa tento rok pozrela vo svojom texte Veronika Rácová, každopádne, kniha Tomáša Vargu ma zaujala natoľko, že som si dovolil vradiť ju aj do mojej tridsiatky próz minulého roka... Zmysel pre tvorbu neinfantilne vyzerajúcich drobných situácií a stále prijateľné narábanie s iróniou charakterizujú aj najnovšiu knihu Pavla Vilikovského Prvá a posledná láska (Vydavateľstvo Slovart). Celkom určite nesklame ani šírka v nej využitej slovnej zásoby, ktorú autor s obľubou občas ťahá z dlhodobo neoprašovaných kútov. Ak to mám povedať za seba, pavučina mi na týchto miestach neprekáža, hoci mladších čitateľov by mohli spojenia typu „bodro ako medzi kamarátmi“ zaskočiť. Ťažkú hlavu si však z toho určite robiť netreba. Oveľa väčšiu pozornosť si zaslúžia obe remeselne napísané novely tvoriace obsah tejto útlo pôsobiacej knihy. Jej subtílnosť nech nikoho nemätie, 197 strán autorovho literárneho špekulovania celkom stačí. Prvá próza má názov Na ľavom brehu pamäti. Jej protagonistom je známy fotograf Kamil Deák, ktorý sa namiesto intenzívneho využívania svojho aparátu preorientoval na „retrografovanie“, akési rozkošnícke pozorovanie vnútorných svetov v sebe. Autor hrdinu tradične využíva na celkom nezáväzné, no o to zaväzujúcejšie monitorovanie všetkých pochybností o možnosti zachytiť okolitý svet. V druhej próze Štvrtá reč dochádza k zmene rozprávania. Viacero rozprávačov necháva autor premávať sa po udalostiach, ktoré formovali dejiny 20. storočia. Napriek materiálovým nástrahám to nepreháňa s dokumentmi. Ani subjektívne zafarbené časti spomienok nie sú jalové. Preto sa pýtam, čo mi tu nehrá? Prečo mi napriek precíznej prozaikovej práci niečo na jeho knihe prekáža? Akoby všetkému chýbala šťava, dokonca aj všadeprítomným autorovým spochybneniam čohokoľvek, čo by sme chceli komplexne zadefinovať. Ich neistota dokonca rastie, no zároveň klesá moje poznanie tu využitých pojmov, hoci sa o nás denne obtierajú na ulici. To je však už iná otázka. Každoročne vydaná próza je už v poslednom období malou slovenskou tradíciou Milana Zelinku. Jeho rukopis je za tie roky zreteľný, žonglovanie s nárečiami očakávané, vtipkovanie neurazí, konzervatívne využitý monologický rozprávač asi nikoho neprekvapí. Všetko takto pekne pokope má aj posledná kniha Frajlenka Hollóška (Slovenský spisovateľ). Autor ju tradične rozdelil na dve časti. Prvá je sugestívnou predsmrtne realizovanou spoveďou „zloducha“ Jána Kolesára. V druhej necháva naopak vyznieť pozitívne pôsobenie historicky overiteľnej postavy Márie Hollósyovej (1858 – 1945). Zelinka najmä vďaka jej konkrétnej reálnosti vstupuje do v súčasnej slovenskej próze obľúbeného priestoru historickej prózy, ktorá veľmi rada necháva prozaikov spohodlnieť. Jednoducho to za nich často odpracuje sama. V prospech autora hovorí menej populárna téma. Nevyberá si vojnu ani sa nevŕta v uzlových bodoch domácich dejín. Jeho kľúčovou postavou je zdanlivo obyčajná, nedocenená a trochu zabudnutá umelecká výšivkárka. Obe časti vzájomne súvisia, prepletajú sa a vďaka využitiu viacerých žánrových rovín (listy, monologické rozprávanie) dosahujú štandardný čitateľský efekt. Svedomito naštudované reálie však nie sú jeho základom. Autor sa ich snaží oživiť dramatickejším spádom udalostí. Výsledok však trochu nudí.
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
15
knižná revue
Úvodná kapitola knihy Svetlany Žuchovej Obrazy zo života M. (Marenčin PT) má v sebe zvláštny pokoj. Neskôr sa rozprávanie zdynamizuje, epizódy sa začnú striedať rýchlejšie, no prvotný pocit z tejto knižky sa len tak rýchlo nestratí. Ešte dlhú chvíľu bude doznievať „harmónia“ nočnej nemocnice, v ktorej sa síce pracuje, ale nie až tak veľmi, aby to niekoho nedajbože rušilo. Práve naopak, aby sa stalo všetko samozrejmou súčasťou plynúceho času. Presne podľa plánu hlavnej hrdinky Marisie: „Keď som takto slúžila aj niekoľkokrát do týždňa, bola som každý deň buď po službe, alebo pred ňou. Buď špinavá a nevyspatá, alebo opatrná, aby som sa dobre vyspala na zajtrajšok. Všetko som plánovala podľa toho, či slúžim, budem po službe, alebo pred službou.“ (s. 9) Tézu o zvláštnom pokoji v tomto prípade dokresľuje únava z nevyspatia, zo služieb v nemocnici a predovšetkým z pomalého umierania jej matky. Táto strata je v texte zdupľovaná koncom jej vzťahu s rumunským priateľom. Bez príbehového tlačenia na pílu tak autorka zvýrazňuje protagonistkine silné stránky. Jej hrdinka je krehká, vnútorne pokojná, no zároveň dostatočne racionálna a nevyhýba sa zmenám. Vie takmer všetko o svojej minulosti, o ktorej už asi nie je potrebné rozprávať. Okrem toho jej zostáva prítomnosť. Aby však mohla symbolicky prežiť, potrebuje budúcnosť. Nič viac sa z knihy nedozviete. Pri jej rozsahu to absolútne stačí. Ešte pred záverom si dovolím jeden dlhší citát, ktorým pekne po slovensky zabijem dve muchy jednou ranou. Predstavím knihu Alfabet (F. R. & G.) zostavenú vďaka kolektívu autorov a zároveň trochu alibisticky obhájim abecedné radenie autorov. Teda sa o to aspoň pokúsim: „Začalo sa to takto: V rokoch 1992 – 1993 uverejňovali Slovenské pohľady rubriku Alfabet. Princíp rubriky bol prostý: – autor napíše text o slovách, ktoré sa začínajú tým istým začiatočným písmenom ako jeho meno. Rubrika sa stretla s veľkým záujmom autorov i čitateľov. V ročníku 1992 do nej prispelo týchto dvanásť autorov: Milan Adamčiak, Peter Breiner, Jana Cviková, Dušan Dušek, Zdeněk Eis, Rudolf Fila, Vladimír Godár, Stanislava Chrobáková, Tibor Ičo, Ján Johanides, Viliam Klimáček. V nedokončenom ročníku 1993 (Slovenské pohľady vydávané AOSS vychádzali do apríla 1993) to boli autori: Ivan Laučík, Valér Mikula, Dušan Nágel a Igor Otčenáš. Zostava autorov, ktorí pred dvadsiatimi rokmi uverejnili svoje texty (v širokom žánrovom rozpätí – od esejí po slovenské experimenty), ponúka veľmi zaujímavý a inšpiratívny obraz o kreativite slovenských spisovateľov (a čiastočne aj výtvarníkov). Vypláca sa teda začať od abecedy. A ba! – potvrdil by každý abecedár, veď je to ustálené, nemenné, držiace výstrelky chaosu pevne na uzde. Táto kniha sa takejto prísnosti dobrovoľne vzdala a povolila abecedárom uzdu fantázie a tvorivosti. Výsledok sa dostavil. Stačí čítať pekne po poriadku, podľa abecedy. A kto chce, nech aj preskakuje. Abecedne to neublíži. Ešte dodajme, že pokračovanie nájdete už onedlho, v druhej knihe Alfabetu.“ (s. 9 – 10) Ďakujem za trpezlivosť. Teraz už prejdem k avizovanému záveru. Ak by som to zobral od začiatku, povedal by som, že sa slovenskej próze v roku 2013 darilo. Čo iné sa dá totiž tvrdiť v situácii, keď autori píšu a vydavatelia to potom vydávajú. Už v úvode som naznačil, že ma reálny dopyt po knihách nezaujíma, takže z tohto pohľadu vládne u mňa spokojnosť. Odlišným kritériom úspechu minuloročných próz je ich, povedzme, literárna hodnota. Tú však žiadny sumarizačný výber či zoznam neurčí. Na to je priveľmi subjektívny, patrične tendenčný, má sklony k narcizmu. K diagnostike kvality však sumarizačné aktivity celkom určite prispievajú, hoci výsledný efekt, teda dojem z hodnotenia danej sumy kníh, sa zlieva do jednej viac či menej rozoznateľnej machule. Aby som svoj poznatok potvrdil (na tomto mieste konečne priznávam, že v celom texte svojvoľne pobehujem medzi singulárom a plurálom, robím to celkom vedome a nehanbím sa za to), jednu machuľku vytvorím. Legitímne do nej patria nekvalitné prózy, v ktorých sa mieša napríklad čudná verzia myšlienkového konzervativizmu s ilúziou postmoderného písania. Rovnako aj knihy s jemne príležitostným odtieňom kladú-
knižná revue
16
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
ce čitateľom na krk nôž etického imperatívu. Nepohrdnem ani prózami, v ktorých sa hrdinky vyrovnávajú s vlastnou telesnosťou a predovšetkým s pozíciou matky. Táto téma z literatúry ani v budúcnosti určite nevypadne. V mojej machuľke tiež zahliadnete štylisticky vybrúsené príbehy a na ne napojené asociácie a odbočenia s filozofujúcim potenciálom. Takisto sa sem zmestia frustrované a rezignované postavy s ich často prihlúplymi problémami. Celkom pokojne si k nim ale prisadnú samotní tvorcovia, ktorí, keď zistili, že sú tvoriví, naplnilo ich to spokojnosťou a šťastím. Iným stačí na vstup do tridsaťčlenného výberu aj oveľa menej. Zabudnúť nechcem ani na prózy, ktorým už samotná minimalisticky prepracovaná obálka pridáva zvláštny pôvab potvrdzovaný uprostred následného čítania. Jemná práca so spontánne zážitkovým a zároveň vecne prísnym jazykom ma vždy poteší. V takýchto chvíľach prichádza čas aj na otvorené prejavy empatií posudzovateľa voči takýmto tvorcom. So škrípaním zubov otváram v machuli dvere aj povrchným textom, hoci ich plechové zafarbenie a schopnosť publicisticky reagovať úplne na všetko, čo sa v našom priestore pohne, by som najradšej ignoroval. Oveľa prívetivejšie, hoci aj tu treba selektovať, pristupujem k veľkej skupine spomínajúcich protagonistiek, s nimi sa čitateľ málokedy nudí. Povinnou jazdou zostávajú variácie na tému života v cudzine. Voči tejto téme nemám výhrady, ak sa pridajú svieže, šťavnaté, voňavé, ale aj celkom šialené opisy známych miest, dobrovoľne sa priznávam k nostalgii. Moja machuľa nezabúda ani na staršiu gardu prozaikov, ktorí so striedavými úspechmi bojujú s aktuálnou každodennosťou. Na úplne inom tematickom konci sa dá vychutnať neviem už koľké účtovanie protagonistiek s ich mužskými pendantmi. Aby sme sa nevyhli historickým okolnostiam (v úvode som predstieral, že to v pohode dokážem), všimneme si veľkú skupinu dejiny využívajúcich/zneužívajúcich textov. Dvadsiate storočie je medzi spisovateľmi veľkým hitom, pri čítaní niektorých próz ale neviem, či by sa to nemalo dajakým slušivým zákonom obmedzovať. Ak nie, mohlo by sa rýpanie sa v uzlových historických momentoch aspoň čiastočne spoplatniť. Zatiaľ sviežo vyzerajú príbehy s atmosférou netradičnej lokality. Ako nás upozorňujú niektorí tvorcovia, ich kvality (tých príbehov) by nám pomohol oceniť redší vysokohorský vzduch a nedostatok kyslíka, keďže vynechávajúce dýchanie vyvoláva stavy eufórie. Uvažujem, že by sa to mohlo patentovať a používať, keď dopadneme na čitateľské dno. V machuli sa tentoraz pozrieme aj na dialogickú knihu. Okrem dominantného rozhovoru je presvedčivá beletristickými prvkami. Nevynecháme ani prozaické výsledky paralelného pôsobenia spisovateľa s literárnym vedcom, ktoré sa spájajú na jednej personálnej adrese. Takto duplicitne si zabŕdneme do diagnostiky súčasných reforiem vyučovania literatúry na školách. Mám pocit, že v súčasnosti budeme už definitívne poslední, kto sa k tomuto problému ešte nevyjadril. Z iného kúta necháme na seba pôsobiť značku postmoderného autora, ktorého obľúbené manipulácie slov, viet, odsekov, textov a kontextov nás dokážu presvedčiť o tom, že nič nie je také, aké sa ukazuje pri prvom dvorení. V týchto aktivitách má zdatných podporovateľov a kongeniálnych kumpánov, či dokonca grázlov. O ich monitoringu všetkého, čo by sa dalo len tak z prvej ruky spochybniť, určite nikto nepochybuje. Dokonca ani sugestívno-realistická partia spisovateľov stojaca oproti. Nakoniec to všetko v mojej machuli upokojí citlivé vyrovnávanie sa so smrťou matky, za ktorou zdanlivo bez väčších ambícií, no s hravosťou pochoduje skupina abecedou pospájaných umelcov. Je tam toho, samozrejme, oveľa viac, no komu by sa chcelo všetko prezrádzať. K úplnému koncu pridávam ešte jeden odkaz pre Rada Matejova. Na tvoju zatiaľ nepoloženú otázku, či by som vedel vybrať mojich aspoň piatich naj prozaikov za rok 2013, ti v predstihu odpovedám. Nevedel, ale aj tak odpoviem. V tejto chvíli sú to mená: Svetlana Žuchová, Uršuľa Kovalyk, Zuska Kepplová, Dušan Dušek, Lukáš Luk. Bodka.
www.litcentrum.sk
PANOPTIKUM VÝNIMOČNOSTI I BANALÍT Slovenská debutová próza 2013
Mgr. Veronika Rácová, PhD., (1976) vyštudovala masmediálne štúdiá, neskôr slovenský jazyk, literatúru a estetiku. Pôsobí na KSL FF UKF v Nitre. Venuje sa súčasnej poézii a próze.
Pre debutovú prózu bol rok 2013 vcelku úspešným obdobím. Medzi orientačne tridsiatimi titulmi sa objavilo niekoľko autorov, ktorých texty sa v tomto viac než slušnom čísle neutopili a možno na ne aplikovať serióznejšie hodnotiace kritériá. Ich prózy sa tak nestávajú iba čítaním, ktoré je nutné uviesť, aby informatívne doplnilo štatistiku vydaných kníh. Bez prehnaného zvýznamňovania by som rada poukázala na fakt, že autori, ktorých knihy sú zväčša umelecky zaujímavejšie, uverejňovali už pred debutom poviedky v literárnych periodikách alebo boli finalistami literárnych súťaží. Do istej miery to môže naznačovať, že ich hlavnou ambíciou nie je prinášať jednoznačný alebo umeleckosť simulujúci príbeh, že sami kladú na svoje písanie vyššie nároky. A bez zbytočnej heroizácie či pátosu mi nedá nedodať, že zásadný podiel na tom, že spomenuté kvalitnejšie texty dnes vôbec knižne existujú, má vydavateľ Koloman Kertész Bagala. Vďaka jeho úsiliu, napriek nepriaznivej finančnej a ekonomickej situácii, sa už od roku 1996 darí udržiavať literárnu súťaž Poviedka, ktorá vyfiltrovala viacero dobre píšucich autorov. Aby sa však tento text nezmenil na nezamýšľané PR, ktorým by sa mohli cítiť niektorí iní vydavatelia dotknutí, poďme priamo k hodnoteniu. Postupovať budem výberovo od relevantnejších textov k tým menej zaujímavým a (aj) z dôvodu striktne limitovaného rozsahu viaceré nevýrazné debuty celkom obídem. Skúsenosti z literárnej prílohy denníka Pravda a súťaže Poviedka 2010 má aj prvý z hodnotených debutantov, Tomáš Varga (1980). Nosným prvkom jeho knihy Grázel (KK Bagala, literarnyklub.sk), označenej ako novela, je jazyk a štýl. Dialógy medzi neskúseným Džimim a jeho kšeftárskym otcom Pištom sú vtipné, hovorové, civilné, využívajú špecifickú, silne príznakovú vrstvu jazyka. Prehovormi postáv s vysokou frekvenciou vulgarizmov autor utvára autentických hlavných protagonistov pohybujúcich sa v osobitom sociálnom priestore, v prepájaní replík potom zasa napätie, ktoré je často zdrojom odľahčenia a komiky: „‚Vieš, koľko stojí hentaký barák, Džimi?‘ (...). „Poviem ti, čo to stojí: pár hodín rýchlej roboty. Ujebeme to, čo povieš?“ (...) „Rozobereme, ujebeme a predáme.“ (...). „Ja nebudem s tebou kradnúť dom, tata!‘“ (s. 33). Varga situuje svojich protagonistov do transformačného obdobia bezbrehých 90. rokov 20. storočia, do prostredia Levíc, neskôr Bratislavy. Nie sú to nijakí dôležití ľudia, skôr sú to persony tmoliace sa na periférii spoločnosti, drobní zlodejíčkovia, kšeftári, pasáci a prostitútky, usilujúci sa po svojom žiť a prežiť v priestore na úsvite práve
www.litcentrum.sk
sa kreujúceho podsvetia, v ktorom zatiaľ karty vonkoncom nie sú rozdané definitívne. Základná línia príbehu je jednoduchá. Napriek tomu, že svojský Pišta rodinu opustil, Džimi na ňom do istej miery stále lipne, možno aj preto, aby mu jedného dňa dokázal povedať všetko, čo v sebe dusil. Čitateľ vie iba z drobných náznakov rekonštruovať, prečo je syn s otcom tak silno spätý, ale pre výstavbu príbehu, ktorý má skôr ráz poviedky ako novely, to nie je natoľko určujúce, aj preto, že spôsob ich spoločného fungovania sa prejavuje v rôznych, neraz bizarných situáciách. Často sú to vlastne iniciačné zážitky, ktoré by si však v „slušnej“ rodine sotva našli svoje miesto. Pišta svojho syna, nijako zásadnejšie nevzdorujúceho, podrobuje rôznym skúškam. V nich mu má dokázať, že je „geroj“, čo je výpovedne dostatočné, aby si čitateľ utvoril predstavu o ich vzájomnom vzťahu, jeho fungovaní a približnej histórii. Gerojom sa Džimi stane, trochu predvídateľne, v momente, keď sa otcovi vzoprie. Grázel je vydarenou prózou, ktorá štýlom a spôsobom jazykového stvárnenia trochu pripomína raného P. Pišťanka. Pri prvoplánovom čítaní však môže pripomínať aj divadelné predstavenie GUnaGU English is easy, Csaba is dead, neskôr prepísané do mafiánskeho románu P. Doktorova (V. Klimáčka) a televízneho sitcomu Mafstory. Ďalším z pútavých minuloročných debutov je kniha Ivany Gibovej (1985) Usadenina (Marenčin PT). Autorka publikovala v Romboide, RAK-u, časopise Enter. Poviedky sú rozdelené do troch disproporčných častí Pred Malagou, V Malage a Po Malage a ich dominantou sú ženské protagonistky. Tie sú tak trochu prototypom, zlievajú sa do textových variácií nenaplnenej, nespokojnej ženy, ktorá napriek výraznému egu, sexepílu, vitalite a, samozrejme, rozlične manifestovanej inteligencii (pre Gibovej ženy je sexy telo dôležité aspoň tak ako intelekt), o sebe pochybuje, vnútorne si je neistá a zvyčajne sa nazýva kategorickým substantívom „krava“. Gibovej protagonistky sa ocitajú v rôznych fázach vzťahu s mužskými postavami, ktorým sa zväčša ujdú pomenovania, ako expert, mul, chmul, osoba, ten, ktorý ti predtým povedal aj horšie veci, úbožiačik, nudný, pekný, trtko a pod. Autorke sa dôveryhodne podarilo rozličnými spôsobmi stvárniť skepsu nad tým, čo sa nazýva partnerským vzťahom. V jej poviedkach vlastne ani neexistujú harmonické, normálne vzťahy, hoci ženské postavy po nich túžia, snívajú a fantazírujú o nich – samozrejme, vonkoncom nie sentimentálne, naopak, svoje túžby a predstavy uzemňujú deziluzívnym spôsobom, najčastejšie cez vecný, nesentimentálny, akade-
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
17
knižná revue
mickosť sugerujúci slovník. Na pozadí komiky, ktorá tým vzniká, je však dobre čitateľná i dezilúzia a sklamanie. V tomto kontexte vyznieva komicky napr. zámerne použitý autorský plurál, charakteristický pre vedecký diskurz, ktorým sa referuje o vzťahu, navyše nízkym, prízemným spôsobom: „neváhal nám nadávať do kuriev“ (s. 39). Gibová sa pohráva s rôznymi alternatívami príbehu, spôsobmi jeho pokračovania či ukončenia. Absurdné zápletky, možné interpretácie, možné príčiny, možné dôsledky v jej poviedkach stimulujú napätie, nič v nich nie je isté, nič nie je stabilné a nemenné. Jej texty sú plné alúzií, mnohonásobných intertextuálnych odkazov, nadväzovania, autoštylizácie (Sloboda, Vilikovský, Balla, Barthes, Eco, Foucault, Nietzsche, Součková, Habaj, Gibová atď). Je z nich evidentné, ako sa sama autorka s textami hrala a ako sa výborne pri ich písaní zabávala a toto sa jej v mnohých poviedkach darí prenášať aj na čitateľa. Texty sú plné irónie, sebairónie, odstupu, hravosti, miešajú „reálne“ s fiktívnym, snívaným, vysnívaným, projektovaným. Profesne sa Gibová venuje literárnej vede a táto erudícia sa premieta do poviedok, často nielen intencionálne. Pri ich výstavbe v mnohom čerpá z danej vedeckej oblasti, modeluje situácie, zápletky, demonštratívne do textov vnáša mená reálnych autorov, čím poukazuje aj na seba samu, na svoju vlastnú vzdelanosť. V mnohých prípadoch toto predvádzanie sa nie je na prekážku a spôsobuje, barthesovsky povedané, rozkoš z textu, ak... Ak by si autorka ustrážila čitateľsky znesiteľnú mieru. Jej textových hier, opierajúcich sa o literárnovednú skúsenosť, je totiž priveľa, postupným čítaním vyznievajú ako maniera, začíname cítiť monotónnosť, prekonštruovanosť. Gibovej kniha je však aj napriek tomu jednou z najvýraznejších debutových próz minulého roka, ponúka široký interpretačný záber (dali by sa na nej dobre mapovať rôzne aspekty textu od dôveryhodnosti rozprávača po prechody medzi „realitou“ a fikciou atď.). Ďalšou debutantkou, ktorá niekoľkokrát prešla súťažou Poviedka, publikovala v časopisoch Rak, Romboid a v literárnej prílohe denníka Pravda, je Zuzana Šmatláková (1988). Zbierka poviedok Exit (KK Bagala, literarnyklub.sk) je skomponovaná z desiatich pomerne vyrovnaných textov. V nich autorka s minimom dialógov prináša snové, magické, poeticky jemné príbehy, v ktorých dominuje rozprávanie, deskripcia, vnútorné monológy, odrážajúce svojský svet postáv, iba v náznakoch sa premietajúci do ich vonkajšieho konania. Jej jazyk je často poetický, s množstvom metafor, prirovnaní, je ich však priveľa a často nevyznievajú ani umelecky zaujímavo: „kde sa krv pení ako vodopád v džungli a buble ako magma“ (s. 11). Miestami sa nevyhne ani skĺznutiu do nie veľmi invenčne použitých kultúrnych klišé (Samson, Dalila, Jordán, Ganga), zjednodušení, ktoré tým, že jej poviedkam chýba akákoľvek irónia, sebairónia či humor, vyznievajú banálne. Šmatlákovej protagonisti sú hľadajúci ľudia. Niekedy sú nestáli, pokúšajúci sa o revoltu, vnútorne nespokojní, inokedy vnútorne vcelku vyrovnaní, no spoločensky neakceptovaní čudáci a blázni. Všetci však po svojom, či už manifestačnejšie alebo potichu, hľadajú jednoduché osobné, individuálne šťastie, uspokojenie a naplnenie, ktoré sa môže realizovať v stretnutí so sebou, s druhým či nejakou magicky pôsobiacou udalosťou. Jedným z najvydarenejších textov zbierky bola poviedka Tvár (hoci škoda nie práve najinvenčnejšej pointy), kde sa prelína snové s reálnym. Deskripcia, ktorá u Šmatlákovej dominuje, je tu veľmi funkčná, cez detailné opisy úkonov protagonistu sa odkrýva jeho vnútorné prežívanie, snaha znovuusporiadať si vlastný život. Nepokoj, nespokojnosť aktivizované vďaka snu, sa premietajú do napohľad malicherných a zbytočných úkonov, v ktorých sa protagonista pokúša priblížiť vysnené žitému: „usmial sa, pretože teraz to dnu vyzeralo ako v jeho sne“ (s. 44), až ho takto vytvorený priestor začne ovládať. Šmatlákovej sa dobre darí udržiavať atmosféru poviedok, ktorú
knižná revue
18
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
dotvára množstvom silných vizuálnych, auditívnych i čuchových vnemov. V jej textoch je často prírodný s ľudským svetom úzko prepojený, sugerujú sa fantazijné premeny, jemne skicované metamorfózy (mimochodom, aj Šmatláková sa venuje literárnej vede a zjavné sú tu o.i. švantnerovské aj hrabalovské inšpirácie), rozprávkovosť. Nie nezaujímavé sú poviedky, kde využíva písanie z aspektu detskej protagonistky, ktorej vnútorný svet je plný pochopenia nielen podivínov (Bocian), ale je ešte stále úzko prepojený s mystikou prírodného (Muzikant). Vo vydavateľstve K. K. Bagalu vyšiel aj debut autora píšuceho pod pseudonymom Václav Kostelanski (1982). Zviditeľnil sa vďaka Poviedke, kde figuroval v roku 2006 ako jeden z finalistov a v roku 2010 ako víťaz. Jeho zbierke ôsmich, kvalitatívne trochu rozkolísaných poviedok Chuť zabiť, dominuje úvodná s názvom Oleg. V nej Kostelanski imituje štýl ruských klasikov, napätie graduje tým, že ideálne naráža na realitu, ktorá je pre hlavného protagonistu v mnohom nepochopiteľná a mätúca. Drobná situačná komika, postavená na hlavnom hrdinovi a udalostiach, do ktorých sa dostáva nielen vlastnou aktivitou, persiflážnosť dotvárajúca hravosť a komično, svojský humor, štýl, adekvátne zvolené výrazové prostriedky, vedomé si svojej občasnej, ustráženej explicitnosti, a atmosféra spájajúca ornamentálnosť, prebujnenosť s jednoduchosťou príbehu, tým všetkým sa Kostelanskemu podarilo vytvoriť pútavý vstup do zbierky. Po silnej úvodnej poviedke však nasleduje niekoľko takých, ktoré akoby s čitateľom priveľmi nepočítali. Sú buď príliš artistné, uzavreté, mystické, alebo zlyhávajú kvôli nadmernej explicitnosti. Silnou stránkou jeho autorského štýlu je humor, realizujúci sa napríklad na kontrastnom spájaní vysokého a nízkeho, irónii, groteske, absurdite. No miestami sa komické premieňa na silené, ide z toho kalkul, stáva sa teda iba zbytočným ornamentom, prezdobeným prázdnym gestom. V známom prostredí, ktoré oživujú zväčša textové úniky do mýtických krajín, sa pohybujú protagonisti poviedok Michala Hlatkého (1979). Aj on sa čitateľom predstavil v súťaži Poviedka (2008), a začiatkom minulého roku debutom Zlatý vek (KK Bagala, literarnyklub.sk). Útlu knihu, ktorú si autor aj sám ilustroval, tvorí niekoľko poviedok kompozične nie celkom pochopiteľne rozdelených do dvoch častí. Autor väčšinou preukazuje schopnosť pútavo narábať so slovami, textovo viazať, prepájať osobné, súkromné s kultúrnym, historickým, mýtickým. Občas mu však toto úsilie o významovo širšie koncipovaný text nevychádza, niekedy sú jeho poviedky neprehľadné, naznačené textové súvislosti nepochopiteľne a umelo rozrušované. Väčšina poviedok sa nesie v pochmúrnej atmosfére plnej deficitnosti, je vystavaná na tenzii medzi realitou a predstavou, niektoré sú založené na tajomstve, ďalšie odhaľujú chorobné prejavy postáv, ktoré často unikajú do snových priestorov. V nich sa pohybujú s väčšou istotou ako v prostredí, v ktorom majú skutočne fungovať. Hlatký sa usiluje poviedky doviesť k pointe, no na mnohých miestach je priveľmi prediktabilný, občas urputný. Nevyhne sa ani stereotypnému zobrazeniu motívov, tém, zablúdeniu do banalít, gnóm, textovo nefunkčných „večných právd“. Minulý rok prozaicky debutovali aj dvaja autori staršej generácie, ktorí sa doteraz primárne venovali poézii. Igor Hochel (1953) vydal zbierku jedenástich poviedok Muchy (v treťom roku okupácie) (MilaniuM), ktorých dej sa odohráva často ešte pred rokom 1989. V poviedkach autor zachytáva fragmenty z každodenného života hlavných protagonistov, žijúcich si svoju malú históriu na pozadí veľkých dejín. Navzájom sú si veľmi podobní – často sú to intelektuáli pohybujúci sa v odbore dotýkajúcom sa literatúry či jazykovedy, charakteristickí vysokou mierou zdvorilosti, miernosti, neraz uvedení celým, príznačným menom (Peter Nový a pod.). Ukotvenosť v prednovembrovom čase je v niektorých poviedkach
www.litcentrum.sk
zjavná a nezastieraná. Príbeh, ktorého podložie tvorí neraz reálna udalosť (Obrcian a Vydarená), stojí práve na minulosti, na tom, ako dobová moc dokázala narušiť integritu človeka a otriasť ním. Inokedy plynie rozprávanie z perspektívy súčasníka, no v retrospektívnych ohliadnutiach prináša minulé časy poznačené atmosférou neslobody. Napriek tomu je v Hochelových poviedkach často prítomný nesarkastický, inteligentný a láskavý humor. Občasnou prekážkou pokojne plynúcej narácie sú dlhšie a nie vždy funkčné digresie, záľuba explikovať motivácie a situácie v zátvorkách. Hochelov debut je v mnohých ohľadoch textovým návratom do minulosti, nielen tematizáciou dobových udalostí, ale aj spôsobom ich literárneho spracovania. Novela básnika Miroslava Brücka (1964) Žmurknutie z večnosti (Ikar) je príbehom muža v strednom veku, ktorého do určitej doby charakterizovala najmä sociálna rola manžela, otca a zamestnanca. Všetky tieto istoty sa rúcajú v momente rozpadu manželstva, čo sa pre neho stáva príležitosťou bilancovať svoj dovtedajší život. Brück rozvíja pocity hlavnej postavy, ktorá sa vníma ako prázdny, vnútorne mŕtvy človek strácajúci stabilitu a zázemie. Vyrovnávanie sa s nastolenou životnou situáciou sa realizuje v stretnutí s prostitútkou Zuzkou. Narácia plynie v dvoch líniách, v retrospektívnom prepájaní životných peripetií hlavných hrdinov sa dostávame do prítomnosti. Je vystavaná na čitateľsky nepresvedčivých, sentimentálne vyznievajúcich opozíciách (Zlatošov život bol plný harmónie, Zuzkin naopak plný tragédií), plochom vyobrazení situácií (ani jeden z hlavných protagonistov sa nepodieľal na krachu svojho manželstva, ocitol sa skrátka len vo vleku udalostí), postáv (hlavný hrdina sa sám považuje za príkladného otca a manžela). Kvôli takýmto textovým zjednodušeniam autor ani nemôže príbeh nejako zaujímavejšie tvarovať, nemôže ponúknuť vnútornú psychologickú dynamizáciu postáv, jeho protagonisti sa v zásade nijako presvedčivejšie nevyvíjajú, pretože od autora na to nedostávajú priestor. Azda najsilnejší je Brück na miestach, kde opisuje pocity muža v strednom veku, inak je jeho próza patetickým a umelecky nepresvedčivým stvárnením stretnutia dvoch ľudí na rozhraní, ktoré sa navyše končí osudovo. Výberovo uvediem ešte niekoľko debutov, ktorých poradie je abecedné. V pokuse o román Pachuť slov (Vyd. Slovart) od Alice Bartkovej (1982) ide o príbeh „obyčajného človeka dnešnej doby“ (s. 8) Tomáša, ktorého opustila manželka a náhodné zranenie ho podnieti k tomu, aby začal, bárs i len jednou rukou, písať knihu o živote, aký si pre seba predstavuje. Tomáš akoby si pred-pisoval svoj vlastný život, všetko, čo stojí v knihe, sa začne i reálne diať. Autorke sa nepodarilo prekročiť stereotypné zobrazenia (napr. Tomášov brat Maťo je „vzor slušnosti a dokonalosti“ (s. 15)) a množstvo naivne vyznievajúcich udalostí, ktorými protagonista prechádza, robí jej príbeh smiešnym a neuveriteľným. Historický román nazvaný Tri brehy Dunaja vyšiel Pavlovi Borošovi (1965) vo Vydavateľstve Slovart. Príbeh zachytáva historické okolnosti vzniku Československej republiky, prienik veľkých dejín do osudov schematicky zobrazených postáv-typov Michala, Hanky a Sándora. Borošovo ničím výnimočné, rozvláčne a zjednodušujúce spracovanie iba odráža fakt, že čitateľ by sa nemal fixovať na vydavateľskú značku ako záruku kvality. Debut Zuzany Golianovej (1975) Ako z cukru (Marenčin PT) je zostavený z trinástich poviedok, v ktorých sú dominantnou témou nelegalizované, teda milenecké vzťahy. Už sám názov asociuje hlavnú tému – pominuteľnú, dočasnú sladkosť, po ktorej zostáva iba chuťová (pamäťová) stopa. Najčastejšie autorka používa čitateľsky osvedčený a atraktívny vzorec: mladá žena, starší, ženatý a slušne
www.litcentrum.sk
situovaný muž. Príbehy sú napísané živým, dynamickým jazykom, občas síce trochu prezdobeným a exotizovaným (Bella), ale v zásade veľmi sviežim. Ich fundamentálnym nedostatkom však je, že z nich cítiť urputné úsilie raz o ozvláštnenie, inokedy o stajomnenie, humor a pod. Golianovej texty idú často iba po povrchu, nemajú dostatočnú umeleckú hĺbku, a tú im, žiaľ, nezaručí ani fakt, že si ich autorka dala „legitimizovať“ Milanom Lasicom, ako sa dozvedáme z prebalu knihy. Golianovej poviedky sú však vcelku príjemným čítaním na štýl Elizabeth Gilbert, čo nemusí byť v kontexte autoriek píšucich pre špecifickú, jasne zadefinovanú cieľovú skupinu vôbec málo. Stretneme sa v pekle (Marenčin PT) sa nazýva román Michaely Izsákovej (1995). Rozvíja v ňom príbeh s kumulujúcimi sa tragédiami – najskôr nájomný vrah zastrelí nesprávne dieťa, potom jeho rodičia pred obvineným spáchajú samovraždu, aby to však nebolo iba tak, všetci ho chodia strašiť a navyše sa dozvedá, že otec zavraždenej bol jeho nevlastný brat a dievčatko neter: „Dvere sa neotvoria, ale predsa vstúpila dovnútra. Dievčatko v bielych šatách s nebeským pokojom v tvári. Na bledom čele má krvavú dieru. Usmeje sa na mňa. Z očí mi vytekajú slzy. Nie, nebojím sa... Mám strach!“ (s. 146, 147). Prekombinované a depresívne. Samo Marec (1982) sa do povedomia širšej verejnosti dostal cez svoj blog na SME. Jeho románová prvotina This Is Hardcore (Limerick) je príbehom skupinky mladých ľudí niekde spod Tatier. Hlavní protagonisti žijú vyprázdnený život, ktorý si ozvláštňujú sebadeštruktívnym prekračovaním vlastných hraníc. Vonkajšia i vnútorná prázdnota, hľadanie aspoň čiastočnej normálnosti azda najlepšie vystihujú túto knihu plnú skepsy, dezilúzie aj medzigeneračného nepochopenia. Otcovia, zvyčajne alkoholici, matky rezignované, letargické ženy bez akýchkoľvek očakávaní, rozpad, rozklad, chátranie, existencia bez zmyslu – to všetko sa odráža nielen v živote postáv, ale aj vo fungovaní prostredia, ktoré ich obklopuje, v zmysle: turisti sa míňajú, dominanty ničia. Zotrvávanie v zaužívaných stereotypoch sa však nedotýka iba toho, čo Marec tematizuje, ale aj toho, ako to robí. Miestami je jeho štýl dokumentárny, priveľmi deskriptívny, predvídateľný, šokujúco prvoplánový s textovými trápnosťami typu: „Dáš si borovičku? spýta sa (...) Dano. Vráti sa ku stolu, položí ju. Sadne si k nej a zatiaľ čo sa ona (Vika, nie borovička) naňho mierne prekvapene pozerá, hodí ju naraz do seba. Borovičku, nie Viku. S drobnými problémami prehltne a vypustí do sveta lahodný závan. ... Presne takto zareaguje. Vika, nie borovička.“ (s. 131) Samo Marec má fajn blogy, ale to na napísanie dobrej prózy nestačí. Odchod do zahraničia ako možné riešenie osobných problémov si vyberá hlavná hrdinka autobiograficky ladeného románu Diany Matlúchovej (1986) Moja Austrália (Motýľ). Na pozadí plocho vykresleného ľúbostného príbehu autorka zachytáva aj špecifickú atmosféru Austrálie, čím svojej nie veľmi vydarenej próze aspoň trochu pomohla. Matej Rudinský (1989) sa k literatúre dostal prostredníctvom portálu Mám talent. Jeho zbierka Nylonový svet (Ikar) je súborom niekoľkých kratších poviedok, v ktorých sa chce „pokúsiť zobraziť ženu takú, aká je“ (s. 5). S tým, že zatiaľ ide iba o pokus, sa dá stotožniť v momente, keď si o jednej z nich prečítame, že bola ako: „Kvet, ktorý vykvitol priskoro na to, aby jeho krásu ocenilo slnko. Dostalo sa mu iba mrazu, a tak sklonil hlávku a uhynul.“ (s. 7) Mathej Thomka (1977) sa predstavil poviedkovou knihou Pod orechom tma (Vyd. Matice slovenskej). Špecifikom autora je nie celkom pochopiteľná kompozícia a segmentácia poviedok, ktorá ich čitateľsky zneprehľadňuje a znejasňuje. Thomka stvárňuje často dedinské prostredie, no robí to anachronicky, bez odstupu: „Jano Vlas je útočník. (...) A keď si vypije, útočí. Všetci vedia, že bije ženu – Helenu. Už chcela od neho odísť, ale kam sa podieť a čo by povedala dedina. Vravievala: „Ženy, veď on nie je zlý. Len keď si vypije.‘“ (s. 51)
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
19
knižná revue
ZA POZNANÍM HLBÍN ZÁZRAKOV Slovenská populárna próza 2013
Mgr. Miloš Ferko, PhD., (1974) je autorom prozaických knižiek Šťastie za dverami (2007), Tisíc toliarov za Olgu Stadnicku (2008), Svet je hra (2009) a Rodinný výlet (2010). Venuje sa literárnej fantastike a vydal aj odborné publikácie Slovenská fantastika do roku 2000 (2001, spolu s O. Hercom), Dejiny slovenskej literárnej fantastiky (2007).
1 Literárna fantastika Po prechodnom náraste záujmu, spôsobenom módnou vlnou Tolkien/ Rowlingová, na Slovensku aktuálne zaostáva z hľadiska kvantity i kvality. Na rozdiel od žánra detektívky/kriminálky a trileru sa väčšine autorov/autoriek nedarí adekvátne sa vyrovnávať s dobovými trendmi, ani, v porovnaní s romancou a erotickou prózou, vhodným spôsobom vyjsť v ústrety potrebám masovejšieho publika. S výnimkou hŕstky priaznivcov sú texty očami kritikov i bežných čitateľov vnímané s oprávnenými rozpakmi. Ráznejší prídych potrebného prepojenia s dianím mimo geta okrem súťaže Martinus Cena Fantázie signalizuje iba bizarnohumorný experiment dua Jurík – Ružička a alternatívna história Viliama Klimáčka. Oba svieže, s noblesou napísané počiny vznikli mimo komunity fanúšikov žánru a s ňou spätých tvorcov. Viacero snáh autorov napriek nesporne nádejným počinom Jóriovej a Plauchovej ostáva v podobe nenaplneného potenciálu a ambícií. Aktuálna predajnosť primäla jediného profesionálneho autora žánra, Juraja Červenáka, k presunu aktivít smerom k detektívke a historickému románu. Slovenskej fantastike zreteľne chýba ráznejšie, Hvoreckým pred jeden a pol desaťročím načrtnuté kyberpunkové gesto, prípadne mestská fantasy, inšpirovaná prúdom new weird schopná modernejšou atmosférou zaujať aj širšie vrstvy čitateľov. Nehádžme ale flintu do časopriestorovej brány! V rámci tohtoročnej produkcie slovenskej fantastiky sa vyskytli žánre a podžánre historickej, heroickej a absurdnokomickej fantasy, vedeckej fantastiky s tematikou vesmírnych letov a špionážnou zápletkou, alternatívnej histórie a splatteru. Štatistika prezrádza deväť románov, dva knižné finálové zborníky poviedok, dvojjazyčnú poviedkovú antológiu, tri zborníky poviedok odohrávajúce sa v rámci zdieľaného sveta a česko-slovenský splatterový projekt. Okrem toho zborník a zbierka poviedok v „čisto“ elektronickej podobe bez printových náprotivkov. Nuž, rútime sa v ústrety budúcnosti... tri, dva, jeden, teraz!
1.1 Zborníky, antológie Keď si vymýšľam 2013 (Gymnázium J. B. Magina Vrbové) Štrnásteho ročníka súťaže o najlepšiu vedeckofantastickú poviedku napísanú mládežou sa v dvoch kategóriách zúčastnilo 114 súťažiacich. V kategórii určenej žiakom základných škôl zvíťazil Ľubor Čambál – v poviedke Odkaz ponúkol príbeh skupiny vedcov, ktorá vo
knižná revue
20
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
vesmíre skúma objekt zanechaný cudzou rasou. Medzi stredoškolákmi získala najvyššie ocenenie Monika Buknová, ktorá v próze Nechcená psychologicky presvedčivo približuje pocity dievčiny z rizikovej skupiny Nechcených, čiže detí, ktoré sa vďaka vynálezu narodili po odstránení z maternice matky bez zastavenia vývoja a „dozrievali“ v inkubátore. Úroveň príspevkov bola vcelku veku primeraná a očakávaná, v oblasti autorského talentu sme zázraky ani fantastické ozvláštnenie nezaznamenali. Fantázia 2013 – antológia fantastických poviedok (Fantázia media, zost. Ivan Aľakša) Hlavnú cenu aktuálneho ročníka súťaže Martinus Cena Fantázie získal Marek Slabej s poviedkou Otázka porozumenia. V rámci veľmi častej témy vedeckej fantastiky (stretnutie s mimozemšťanmi) autor čitateľov zaujal aj napriek štylistickým prehreškom veľkorysosťou poňatia motívu v kulisách atmosféry dýchajúcej rozmermi diaľok a hĺbok. Omnoho hutnejšia a štylisticky vyspelejšia vedeckofantastická poviedka Letec do večnosti Zusky Stožickej získala Cenu poroty a Cenu Bibliotéky, Cenu OZ Fantázia pre najlepšie fantasy si odniesol Miroslav Švercel, ktorý v príbehu Starec a dieťa zobrazuje magický kolobeh zrodu, smrti, dobra, zla, lásky a nenávisti. V kategórii Cena spoločnosti Intel pre najlepšiu sci-fi poviedku zvíťazila Ivana Dubcová s prózou Stalo sa zajtra. Cena Béla za najlepší horor – odohrávajúci sa v ponurej atmosfére panelového sídliska – bola udelená Jánovi Stopjakovi (Lilith). Slavomír Blažek, Tibor Bucsuházy, Laco Rešovský: Dobrodruhovia II, III, IV, fantasy podľa rpg (Tlačové štúdio Váry) Voľne na seba nadväzujúci cyklus poviedok zo sveta RPG (t. j. role playing game) hry Dračí doupě. Hráči sa počas hrania stotožňujú s konaním postáv vo fiktívnych svetoch. Hra sa okrem stolnej podoby realizovanej s kockami koná i simulovaním konkrétnych situácií v teréne. Poviedky vznikli dopracovaním scenárov jednotlivých dobrodružstiev. Séria paralelne vychádza aj v českom jazyku. Fantastická 55 (Hydra, editori Katarína Čavojová, Lenka Štiblaríková, Marek Šufliarsky) Antológia krátkych poviedok zo žánra fantastiky obsahuje 55 textov v dvoch jazykoch. Vedľa seba sa tu ocitajú českí i slovenskí autori známi (Juraj Červenák, Michal Jedinák, Petra Neomillnerová, Alexandra Pavelková, Katarína Soyková, Františka Vrbenská) i neznámi (Veronika Planková, Joe Zivák). Prózičky uvádza predslov recenzentky a blogerky Anety Čižmárikovej, samotné texty ponúkajú pestrý register zážitkov a vnemov od humoru po hrôzu. Vedecká fantastika,
www.litcentrum.sk
fantasy, horor. Popri projekte žánrových antológií Martina Králika je to v kontexte slovenskej fantastiky jediný tematicky neobmedzený výber z nesúťažných textov za uplynulé štvrťstoročie. Kniha bolesti (Artis Omnis, editor Mark E. Pocha, preklad Lucie Kurdiovská) Antológia obsahuje štrnásť príspevkov, z toho 6 slovenských. Texty neprinášajú mne nepríjemnú radosť splatteru z predvádzania nahromadeného násilia, ale v pôsobivom spracovaní ponúkajú čitateľom možnosť prepracovať sa k problémovosti univerza, na ktoré väčšina príbehovej fantastiky, ako i (nielen) populárnej literatúry rezignovala. Hlas rozprávačky textu O husách bolestižroutech a těch ostatních od Marje Holecyovej v rozprávkových fantasy kulisách približuje osudy a pocity mnohých „stars“ s empatiou mnohonásobne prevyšujúcou banálne zachytenie podobných tém u „znalca krážov modernej popkultúry“ Michala Hvoreckého. Editorovi sa podarilo v antológii sústrediť viacero pozoruhodných splatterových kúskov, ktoré svedčia o tom, že žáner rozhodne nemusí a nemal by plniť len úlohu oddychovozábavnú.
1.2 Fantasy Juraj Červenák: Zlato Arkony, cyklus Čierny Rogan (Artis Omnis) Černokňažník Rogan tiahne na pomoc prišelcami obliehanej Arkone, posvätnému mestu starých Slovanov... Červenákovi sa zasa osvedčeným spôsobom, avšak sviežo, s nasadením a s chuťou podarilo namiešať zaujímavý kokteil násilia, napätia, humoru, mágie, dejín a – lásky. Zároveň sa ale popri popise úderov vytrvalo kryštalizuje „filozofia autorovho písania“, nenásilne komponovaná ako odraz svetonázoru sveta mágie. V Červenákových príbehoch umierajú, prehrávajú, sú likvidované postavy neschopné nájsť rovnováhu. Nastolenie poriadku namiesto chaosu je základným zákonom mýtu, a teda i epického rozprávania. Červenák vyššie vyslovené premisy nenapĺňa zámerne, robia tak za neho pravidlá príbehov a sveta, v ktorom sú ony, v čistej podobe, možné a uveriteľné. Autorka románu Za múrom (Ikar) Vanessa Jóriová má podľa dostupných údajov štrnásť rokov. Je držiteľkou viacerých prvých cien v celoslovenských súťažiach. Svoj knižný debut začala písať ako jedenásťročná. Dielko je svižné, dynamické. Dobrý postreh, trefné detaily, zmysel pre atmosféru. Napriek výraznej prítomnosti autorského rukopisu talentovanej autorky cítime vplyv žánrových konvencií. Jóriová by mohla byť väčšmi originálnou, avšak ona sa zámerne chce podobať príbehom, ktoré rada číta a pomerne dobre pozná. V kontexte historického vývinu umenia jej ťažko môžeme niečo vyčítať. Tvorba predsa od vekov spočíva v kolísaní medzi pólmi jedinečnosti a napodobňovania. Nasledovanie kánonu teda nie je pokleskom, ale uplatnením metódy, v zvládaní ktorej je prozaička pomerne úspešná. Pri tvorbe a koncipovaní celku príbehu vďaka jasnejšie stanoveným pravidlám preukazuje väčšiu dávku disciplíny a cieľavedomosti než mnoho skúsenejších autorov hlavného prúdu literatúry. Záleží potom na čitateľovi, či má práve chuť pustiť si starú známu melódiu s mierne pozmeneným, príjemným aranžmá. Henrich H. Hujbert: Morhen – Posledná kliatba (Artis Omnis) Knižný debut sa odohráva v kulisách slovanských mýtov a ich ctiteľov, urputne vzdorujúcich zákerným kresťanom. Hujbertov román nesporne poteší milovníkov mágie a dávnych zvykov, avšak priaznivcov epiky sklame. V texte víťazí nesporne zvládnutá popisná zložka. Priame zobrazenie deja v polohe akcie pôsobí miestami rozpačito. V návale magickopoeticky propohanskej ideológie strácajú postavy výraznosť obrysov, vyznievajú ako napoly bábky, napoly tiene. Hlavný hrdina Zoran/Rodan je väčšmi príklad než osoba, miestami zámienka na predvedenie toho či onoho aspektu vierouky našich predkov. Legenda v mene pohanstva je patrične zaostrená voči zloduchom
www.litcentrum.sk
a krvilačníkom kríža. Obálka od Juraja Maxona, v súlade s atmosférou obsahu, evokuje v kresťanskej ikonografii obľúbený a rozšírený obraz svätca-héroa ohrozovaného neľútostnými rímskymi legionármi. Pravdaže, v pootočenom garde, zato však v štylizovane stuhnutých postojoch, typických pre ranostredoveké umenie... Katarína Soyka: Vlčí brat (Hydra) Fantasy romanca s londonovským vhľadom do zvierat. Bytosti schopné premeny na vlkov a na psov bojujú medzi sebou pod vedením dvojice bratov. Do jedného z nich je zamilovaná hlavná hrdinka, čarodejnica Zuna, no ani druhý jej nie je ľahostajný. Hrdinka je sympatická, príbeh zaujímavý. Žiaľ, objektívne, v porovnaní s populárnymi upírskovlkolačími ságami z USA, dielo zaostáva remeselným spracovaním. Žánru adekvátna naivita je miestami nezámerne umocnená neobratnosťou vyjadrenia a fabulačnou neistotou... Jana Pronská: Kliatba (Slovenský spisovateľ) Autorka populárnych historických romancí tentoraz pracuje v texte aj s prvkami nadprirodzena. Dejiny sa menia na posuvnú kulisu lacnej a predvídateľnej rozprávky o kráľoch a veľmožoch. Čitateľský úspech veštiť netreba, prichádza sám od seba... večný ako kliatba... Lívia Hlavačková: Gwind. Nezabiješ? (Ikar) Vysokoškoláčku Annu unesú príslušníci Spoločenstva vrahov. Dostáva sa do tajomnej krajiny Morany, kde prijíma meno Gwind (t. j. cudzinka) a na ceste v ústrety osudu a dobrodružstvám objavuje svoje čoraz krvavejšie a drsnejšie Ja. Prosto, klasická heroická fantasy. Meč a mágia. Črevá čľapocú a hnáty padajú spôsobom vedecky overeným (autorka vyštudovala patológiu), psychika ostáva prekrytá červenou – ako to napokon často býva v záchvatoch zúrivosti či vášne aj v realite. Martin Jurík, Michal Ružička: Škoricovník – Zlatá cesta (Marenčin PT) Absurdnohumoristická takmerfantasy, paródia na cestopis, dobrodružné romány a príbehy o pirátoch načiera do žriediel patafyziky a surrealizmu. Na strastiplnej púti za bohatstvom na lodi Ošarpaná škebľa do krajiny chutnej bryndze a soli zmenenej na zlato stretneme jednorožce, sasanky schopné stiahnuť loď do hlbín i verného priateľa v podobe hovoriacej lebky. Autori balansujú nad priepasťami braku. Kombinácia intelektuálneho s naivným a vznešeného s prízemnofekálnym sa vlní v rytme karnevalizácie a kokteil hýriaci desiatkami zdanlivo navzájom nesúmerateľných prísad napokon predsa drží pohromade.
1.3 Vedecká fantastika Jana Plauchová: Večnosť omylov (Artis Omnis) V druhom románe minuloročnej debutantky sa s hrdinom v raketopláne pomocou magnetických anomálií dostaneme na vzdialenú planétu. Načrtnuté je pozadie katastrofy pri štarte vesmírneho plavidla v USA i prostredie výskumných centier kdesi v strednej Ázii. Autorka pracuje v observatóriu – množstvom poznatkov v texte zaiste viacero čitateľov unaví. Napriek zakolísaniam v nadväznosti deja prostredníctvom ruského špionážneho deus ex machina a mankám v oblasti charakterizácie postáv si však dielo pozornosť nesporne zaslúži. Prinajmenšom za odvahu pri napĺňaní veľkorysého zámeru i námetu. Vesmírom sa rútime aj v príbehu Astrálny pútnik (Hydra) od Lenony Štiblaríkovej. Minuloročná debutantka a aktuálna víťazka kategórie novela v Cene Karla Čapka (próza Bratislavská bludička bola publikovaná v zborníku Mlok) rozpútala v galaxii bláznivú naháňačku agentov vesmírnej korporácie v štýle všetci so všetkými na všetkých – a pre všetkých čitateľov s chuťou zabaviť sa... V kontexte subžánra alternatívnej histórie Viliam Klimáček v románe Vodka a chróm (Marenčin PT) dejiny demontuje a zároveň ich rekonštruuje. V knižke sledujeme osudy Romana, ktorý sa po Nežnej z lekára stáva dílerom zubných kefiek, zatiaľ čo jeho fiktívne dvojča
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
21
knižná revue
Viktor sa po násilnom potlačení novembrového procesu v ukrajinskobieloruskoslovenskom súštátí zvanom Slovanská Karpatia (žeby alúzia na román Maroša Krajňaka?) dostane do pozície disidenta.
1.4 Elektronické knihy Zuzana Droppová: Telo a iné kyberhrôzy (Rogerbooks) Poviedková zbierka prináša príbehy z podžánra vedeckej fantastiky kyberpunk i hororu. Autorka prostredníctvom fantastického ozvláštnenia prenikavo uchopuje aj problematické javy reality (napr. v titulnej poviedke preceňovanie, ba až absolutizácia výzoru a tela). Okrem textov ocenených vo viacerých žánrových súťažiach ponúka knižka aj úplne nové prózy. Počas čítania zaiskria nápady, zaujme atmosféra či uchopenie postavy a situácie. Opus ako celok však nesie silnú pečať „typického“ knižného debutu. Rôznorodosť štýlov a žánrov pripomína stav nesporne zaujímavého laboratórneho pokusu. Na definitívnejší výsledok koncepčnejšie zvládnutých a kvalitatívne vyrovnanejších celkov som veľmi zvedavý. eFantázia vol. 02 (Fantázia media, editor Ivan Aľakša) Kniha prináša šesť vedeckofantastických poviedok plus úryvok z románu Jána Mrvu Akčná Zoe. Príbehy editor vybral spomedzi súťažných príspevkov Ceny Fantázie za roky 2011 a 2012. Fantázii sa v nich medze nekladú. Medziiným sa dozviete, ako sa možno z povrchu planéty dostať na jej obežnú dráhu po visiacom kábli... Avšak nielen priaznivci úletov, ale i čitatelia túžiaci po pôsobivom stvárnení charakterov postáv si v knihe prídu na svoje. Pravdaže, v medziach, ktoré editorovi vtlačil dostupný materiál.
2 Detektívka, kriminálka, triler Renesancia detektívneho románu, kombinovaného s postupmi kriminálky a polittrileru, badateľná v globálnom meradle, sa odzrkadľuje aj u slovenských autorov. Hoci počtom vydaných zväzkov táto kategória zaostáva za erotickou literatúrou, práve v nej cítime najväčšiu dynamiku posunov a prelínania nielen medzi žánrami, ale aj v podobe presahov k mainstreamu. V porovnaní s romancou či fantastikou triler v kvalitnom stvárnení Jozefa Kariku či Ľuboša Juríka má ambície vzbudiť záujem literárnej kritiky. Je preto pravdepodobné, že viaceré hodnotené tituly nájde čitateľ aj v častiach venovaných hlavnému prúdu prózy. Popri známych menách (Dominik Dán) sa objavili i nové tváre (Adam Barna, Tomáš Hlaváč). Z rozsahových dôvodov však z produkcie iba výberovo. Juraj Červenák: Mŕtvy na Pekelnom vrchu (Vydavateľstvo Slovart) Čas príbehu: prelom šestnásteho a sedemnásteho storočia. Miesto: Horné Uhorsko vrátane krčiem, šibeníc a nevrlých, výmoľmi zbrázdených neciest. Žáner: historická detektívka bez prvkov fantastického ozvláštnenia. Hlavní hrdinovia, s ktorými sa stretneme aj v ďalších dieloch série, sú traja. Drsný vojak kapitán Stein, jeho pomocník Jaroš, syn pražského kata, a banskoštiavnický notár Matej Barbarič, vzdelanec, humanista, pôžitkár. Vyšetrujú vraždu na vrchu za banským mestom. Súvislosti vedú k dobovým mocenským špičkám. Text je napínavý a dynamický, plný nečakaných zvratov. Milovníkov tajomstiev v dejinách určite nesklame. Podľa dostupných informácií autor plánuje napísanie prinajmenšom dvoch ďalších zväzkov pátračských dobrodružstiev trojice. Martin Jurík: Harlekýn (Ikar) Súkromný detektív Adrián, hlavný hrdina Juríkovho debutu Kým nás smrť nerozdelí, sa po vykonaní pomsty na vrahoch milovanej presťahuje z Bratislavy do Košíc. Vyrovnanie sa s činom však neprinieslo úľavu duši. Adrián sa na novom pôsobisku utieka do sveta počítačových hier.
knižná revue
22
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
Aby ho kolega a formálny nadriadený Laco Labáš vyburcoval z letargie, pridelí mu zaujímavý prípad – sledovanie uhrančivej, nesmierne talentovanej dvadsaťročnej dievčiny-umelkyne, podozrivej zo satanizmu... Strhujúci dej so správne dávkovanou atmosférou temného mesta a osudovej ženy umožní zakúsiť príjemný pocit z poznania, že nie každá oddychovka musí byť gýčom. Jurík má totiž zmysel pre štýl, fazónu, strih a tvorbu značky, ktorou sa pomaly, ale isto stáva. Dominik Dán: Kráska a netvor (Vydavateľstvo Slovart) Nahé telo mladej dievčiny v blízkosti štátnej hranice. O stave radšej pomlčme... Navyše, obďaleč batoľa vyliezlo zo škatule pohodenej na chodníku a odplazilo sa pod kolesá autobusu... tesne, desať centimetrov mimo. Ufff. Ako udalosti súvisia? Prečítajte si. Autor zasa zaujme presvedčivo vykreslenými charaktermi postáv, prezradenie povahy a zámerov jednej z kľúčových svedkýň v polovici románu však priaznivcov detektívok nepoteší – ani zo širšieho literárneho hľadiska som finte na chuť neprišiel... Adam Barna: Dravec (Ikar) Telo dievčaťa nájdené v Brne roku 1999, umučené, niekoľkonásobne znásilnené. Násilné činy sa opakujú. Detektívi Boris Kuntz a Miloš Slavoš zistia súvislosti s prípadmi v Linci, ktoré sa odohrali roku 1986. V druhej dejovej línii sa čitateľ stretne so zámožným podnikateľom Gabrielom Nečasom, ktorý vo vile uprostred lesov usporadúva výstredné večierky. Nečasova vizitka sa nájde na mieste tretej vraždy... Dúfajme, že autor v žánri nezamiešal karty posledný raz. Dag Palovič: Karmínový dvojdolár (Paravan Interactive) Detektív Gus Larsen, svojrázny kríženec Nera Wolfa s Jamesom Bondom, jeho parťák Rob a krásna IT expertka Kirsten vyšetrujú v New Yorku vraždu špičkového lobistu. Popri znalostiach psychológie, neverbálnej komunikácie a hackerstva hlavný hrdina použije ako metódu nátlaku pri vypočúvaní odďaľovanie orgazmu u partnerky... Inak nitky vedú k ruskej mafii a nadnárodným korporáciám farmaceutického priemyslu. Príbeh knihy je taký hlúpy, že čitateľ miestami nesmelo začne dúfať, že by azda aj mohol mať do činenia s paródiou. Žiaľ, mýli sa. Peter Adamecký: Piešťanská spojka (Artis Omnis) Stratí sa kufrík plný informačných nosičov. Nasledujú prestrelky a naháňačky, za hrsť korenia politickej satiry. USA kontra Rusko. Akoby sme sa v istom i neistom zmysle slova vrátili o tri desiatky rokov dozadu. Ale nie. Práve naopak. Tento príbeh si viem predstaviť ako román s tajomstvom, kde by sa riešila záhada obsahu ukrytého v kufríku. Ibaže už nežijeme v časoch azda aj modernistickej paradigmy, ktorá by nás vtiahla do jednej alternatívy tajomstva vyžadujúceho si našu pozornosť a dôveru. Víťazstvo kšeftára Paluša signalizuje karnevalizujúce obrátenie modelu klasickej detektívky naruby. Príbeh nemá kladných ani záporných hrdinov. Z hľadiska širšie poňatej románovej typológie postáv je Paluš pikaro – drsný figliar, ktorý obratne prekĺzava situáciami, aby prežil. Takýto protagonista bol tvorcami často s obľubou používaný v románoch na sklonku renesancie, keď v Európe zanikal stredovek a rodil sa svet nový, opretý o filozofiu trhu rozumu a rozumu trhu, v ktorom údajne žijeme doposiaľ. Jozef Karika: Na smrť II. Bez milosti (Ikar) Polittriler z obdobia druhej svetovej vojny sa odohráva v koncentračnom tábore. Priatelia z detstva prežitého v Ružomberku sa ocitnú na opačných stranách... Tému holokaustu autor spracúva s dynamikou trileru, avšak bez zľahčovania či zjednodušovania. Násilie u Kariku opäť nie je bezduchým karnevalom, ale prostriedkom na výraznejšie zviditeľnenie zla. Strhujúca, vážna, dôležitá kniha.
3 Western sa urodil tohto roku na Slovensku! Veru. Hľa:
www.litcentrum.sk
Teophilus A. B. G. Wzientek: Príchod Spasiteľa (úsvit revolučného hnutia na Divokom západe) (Vl. nákl.) Do mestečka uprostred prérií prichádza muž na koni. Takmer okamžite sa dostáva do potýčky s členmi miestneho gangu Gordonovcov. Záchranca sa pred vyčíňaním lotrov ustanoví ako vládca. Prvý medzi rovnými. Čestný, pracovitý, bezúhonný, zo spoločných úspechov sa radujúci, najvyšší občan. Iróniu v prechádzajúcej vete ste cítili správne. Autor ňou v hojných dávkach „špikuje“ text. Syntax však na prvý pohľad pripomínajúca Faulknerov Bľabot a bes neprehľadnosťou zatláča zámer diela do úzadia nebytia. Hoci teda ústredný hrdina „skazonosnou anjelskosťou“ evokuje Limonádového Joa, Wzientekov odvar kola loky je nečitateľný.
4 Romanca, erotická literatúra Z hľadiska počtu vydaných titulov i mien jednoznačne žáner vedie. Po úspešnom a ďalej pokračujúcom projekte knižiek do kabelky vydavateľstva Ikar sa špecializované edície objavili aj vo vydavateľstvách Marenčin PT či Artis Omnis (Kvety vášne). Pokiaľ ide o kvalitu, azda nie je natoľko podstatná ako spokojnosť (platiacich) zákazníčok... Tak či onak, čoho je mnoho, ostáva v procese vývinu literatúry ako sociologicky platný artefakt, ktorému zďaleka nie vždy musíme rozumieť alebo byť schopní vnímať ho na úrovni danej cieľovej skupiny. Konštatujem teda víťazstvo čísel. Matematika (ne)pustí žilou závisti... Romanca a erotická literatúra majú na slovenskom knižnom trhu dlhodobo početné publikum. (Ne)nasledujúce poznámky venované jednotlivým románom autor prehľadu vymazal, keď si uvedomil, že sa ničím nelíšia od popisiek prístupných na internete. Záznam obsahoval vyše tridsať titulov vydavateľstiev Artis Omnis, Evitapress, Ikar, Marenčin PT, Motýľ a Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Autorky prevažne ženské, s výnimkou Marka Zákopčana (Plamene hriechu, Ikar). Niekoľko kníh (Soňa Bulbeck: Ženy z Rijádu, Marenčin PT, Dominika Dinušová: Láska v Casa Bonita, Marenčin PT) zaujalo exotickým prostredím. Zvyšok splnil cieľ a podľa vykázaných výsledkov si našiel cieľovú skupinu. Nie autora prehľadu, ktorý sa po prečítaní zmohol napríklad na nasledovné (nasleduje virtuálne vymazaná poznámka): Mária Hamzová: V okovách nenávisti (Motýľ) Timea stratila jediné dieťa. Usiluje sa ho získať späť. Trpí. Je zúfalá. Stretáva ju Oliver... Knižka tvorí deviate pokračovanie osudov hrdinky. Ďalších tridsať takýchto perál informačnej hutnosti si predstavte, prípadne naklikajte sami. Sám za seba napokon uvádzam v prehľade iba dva tituly. Dušan Taragel: Polrok bez sexu (Dixit) Dušan Taragel sa s popkultúrou pohráva dráždivým spôsobom. Virtuózne balansuje na hranici gýča a avantgardy. Bol jedným z hlavných mozgov pseudošpionážneho poloparodického literárneho projektu pod názvom Roger Krowiak, tvorivo, autorsky i editorsky sa zaoberal erotickou literatúrou. Aktuálne ponúka šesť poviedok. Známe, už časopisecky, prípadne vo výberoch publikované kúsky. Pikantné, šteklivé, vtipné. Poskytujú nadhľad a odstup od témy. Prienik literárna namiesto záznamu pohybov... U Taragela vidíme nielen zobrazenie potencie, ale i potenciál motívov poskytujúcich možnosť rozvinúť fantáziu a pohrať sa so slovom, citom, obrazom... vynaliezavo, miestami azda až tvorivo. Autor ukazuje, že erotická literatúra znesie i estetické kritériá – vrátane elegancie, kultivovanosti a duchaplnosti. Denisa Fulmeková: Posledná polnoc v Pivonke (Ikar) Pivonka je hostinec Príbehu a Osudov. Miesto stretnutia siedmich textov poviedok o tajomstvách zvodcu žien, problémoch na materskej dovolenke či dobrodružstvách kaderníčky. Zďaleka – zblízka nielen, ale aj o láske so šarmom, inteligentne nostalgickotragicky –
www.litcentrum.sk
tak, ako kedysi v próze vôbec prvej európskej prozaičky, kráľovnej Margaréty Navarskej, autorky súboru noviel Heptameron... Sedmička je magické číslo a funguje práve tak, ako útulné miesta kryštalizácie rozhovorov.
Príčiny, dôsledky (pokus o nezovšeobecnenie) Šéfredaktor KR a literárny kritik Radoslav Matejov v rozhovore o súčasnej knižnej kultúre publikovanom na stránkach marcového čísla Informačného magazínu Bratislavy (názov rozhovoru znie Literatúra je vesmír, ktorý stvoril človek, otázky kládla Diana Mašlejová) načrtáva súvislosť zvýšeného záujmu o detektívnu literatúru s túžbou po spravodlivosti, respektíve rastom nespokojnosti s jej uskutočňovaním v reálnom, mimotextovom svete: „Ak sa kupujú detektívky, znamená to, že mnoho ľudí má skúsenosť s nespravodlivosťou najmä v spoločenskom živote a s vlastnou nemohúcnosťou niečo s tým urobiť, a kniha-detektívka, ktorej najvlastnejšou pointou je spravodlivosť, prirodzene tento vnútorný tlak uvoľňuje a zmenšuje mieru frustrácie. Faktom zostáva, že to spätne signalizuje zvýšenú občiansku nespokojnosť so stavom spravodlivosti, takže uvidíme, čo sa ešte bude diať... A minimálne rovnako vážne konzekvencie vyplývajú aj zo záujmu o erotickú literatúru. Stačí otvoriť oči, a zbadáte skrytý svet príčin...“ Pretože na krátkej ploche článku sa R. Matejov v úvahe ďalej nedostal... nuž, odvážim sa nadviazať a s rizikom nadinterpretácie podotknúť, že rast záujmu o často až pornografizujúcu erotiku v textoch signalizuje tendenciu posilňovania pudových zložiek na úkor racionálnych. Rozum zlyhal a bude zlyhávať tam, kde sa rúcajú jedna za druhou ideológie a všeobecné recepty ako domčeky z karát – nacizmus, socializmus, „čistý liberalizmus“ – človek, údajne slobodný, stále viac a viac vystavený tlaku individualizácie, ba priam až nevyhnutnosti byť sám sebou (najmä vtedy a na miestach, kde sa nesmierne podobá iným) ostáva čoraz väčšmi napospas sám sebe... v množstvách výberov stráca nielen dôveru, ale i kontrolu nad výberom a rozhodnutiami, ktoré sa často menia na viac-menej kŕčovité pohyby medzi regálmi s tovarom a pred konkurznými komisiami pri nástupe do ďalšieho (ne)zamestnania. Množstvo priamo a rýchlo dostupných variantov otupuje radosť z objavovania rôzneho, iné svety fantasy sa v univerze, kde sa v sekunde môžete kliknutím ponoriť do ďalšieho levelu, zdajú ošúchanejšie než stará vesta. Poučky a rovnice platia v knihách či čítačkách, v praxi čoraz viac receptov stroskotáva, prívlastok „všeobecný“ sa stáva podozrivým, ba azda až napoly dehonestujúcim. Zároveň obrovský nárast prietoku informácií na internete devalvuje pozíciu faktu a vedeckého poznania. Každý má pocit, že môže v okamihu zistiť „všetko a hneď“. Keďže poznanie je na prvý pohľad absolútne dostupné, na druhý pohľad do jeho podstaty nieto času ani chuti, postavenie vedca a vedy klesá. Výlučnosť znalcov mizne pod návalom viac či menej obratného nadšenia amatérov. Proces demokratizácie prístupu k informáciám je radikálny a rýchly priam revolučne – a tak, ako už mnohokrát v dejinách, bude mať prudká zmena mnoho momentálne nie celkom predvídateľných aspektov a dôsledkov. V súvislosti s populárnou literatúrou môžeme azda konštatovať, že sa prejavuje, v porovnaní s romancou či trilerom, medziiným dlhodobým útlmom záujmu o žáner postavený na dôvere v koncept či aspoň jeho hypotézu – t. j. vedeckú fantastiku... V každom prípade, je zrejmé, že v prietokovosti rozkolísaných hodnôt nemožno úlohu populárnej literatúry a kultúry podceňovať a vnímať len v zaužívanom priestore neškodnej rekreatívnosti a uvoľňovania sa. Melódia syčania ventilu zvestuje stav napätia. Príčiny a dôsledky sa azda, ako už bolo uvedené v citáte, oplatí skúmať – samozrejme, čítaním! Zľahka a poriadne!
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
23
knižná revue
ČO VYPLAVILA SEZÓNA Slovenská literatúra pre deti a mládež 2013 Mgr. Timotea Vráblová, PhD., (1968) je vedeckou pracovníčkou Ústavu slovenskej literatúry SAV. Zaoberá sa slovenskou literárnou kultúrou 17. – 18. storočia. Detskú literatúru a Psychológiu detského diváka prednáša na Vysokej škole múzických umení. Venuje sa tiež projektom tvorivého čítania detí a mládeže. Je prezidentkou Slovenskej sekcie Medzinárodnej únie pre detskú knihu IBBY. Rok 2013 možno charakterizovať ako celkom úspešnú sezónu kníh pre deti a mládež. Na povrch knižného trhu sa vyplavilo viacero hodnotných titulov. Niektoré sú prísľubom nových sviežich prúdov, objavili sa aj staré známe poklady. A ako to už býva, nechýbali ani tituly písané neistou rukou moreplavca, ktoré napokon stroskotali v zátoke čitateľských gýčov.
(Znovu)objavené poklady Lakmusovým papierikom kvality knižného trhu je vzťah ku klasike – k prevereným hodnotám minulosti a k spoločným príbehom zaznamenaným v kolektívnej pamäti. Pre tvorcov i vydavateľov sú takéto projekty obyčajne náročné. Je potrebné nájsť správnu formu a prístup, ktorý by detského čitateľa oslovil. V minulom roku príjemne prekvapila nová edícia klasickej literatúry pre deti a mládež vydavateľstva Perfekt a jej prvotina, adaptácia príbehu Dafnis a Chloé. Po mnohoročnej absencii môžeme takýto počin vrelo uvítať. Idea sprostredkovať klasický literárny „poklad“ je zvýraznená aj jeho exkluzívnou vizuálnou stránkou vo výtvarnej kompozícii akademickej maliarky Kataríny Vavrovej. Autorke Beate Panákovej sa podarilo adaptovať predlohu vynikajúcim spôsobom. Napriek komplikovanosti pôvodného príbehu vytvorila pôsobivé rozprávanie, ktoré má potenciál osloviť už čitateľa mladšieho školského veku. Predloha, antický román gréckeho spisovateľa Longusa, vychádza z predstáv starovekej gréckej kultúry o erotike a milostnom vzťahu. Autorka primerane transformovala symbolické prvky odkazujúce na sexualitu a zmyselnosť do podoby zrozumiteľnej a adresnej dieťaťu. V tomto veku je preňho príťažlivý svet hodnôt, a tak sa sústredila na vykreslenie hrdinstva lásky. Idealizované prostredie Arkádie tvorivo a funkčne transformovala na subtílnu a esteticky pôsobivú výpoveď o hĺbke ľúbostného citu. Jej harmónia a nádhera pramení zo spojenia krásy a dobra, z vernosti a obetavosti a z hľadania vzájomného porozumenia a blaha. Kniha je vhodne doplnená aj o náučný príhovor (Príbeh v príbehu), ktorý podnetným spôsobom sprístupňuje čitateľom predlohu a jej kultúrno-historický kontext. Nový titul Ondreja Sliackeho Divy Slovenska nielen pre deti alebo Vlastiveda ako lusk (Matica slovenská) je výborne spracovaným populárno-náučno-beletristickým rozprávaním o „pokladoch“ minulosti a súčasnosti našej krajiny. Adresátom sú čitatelia od 9 rokov. Autorovým zámerom je nielen poučiť ich o zaujímavostiach vlasti, ale podnecovať v nich nenásilným spôsobom osobný vzťah k nej. Sliackeho rozprávanie je pôsobivé po emocionálnej i estetickej
knižná revue
24
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
stránke. Obidve zložky pritom do poučného rámca textu funkčne zapája. Faktografickú rovinu prepojil s príbehovými ilustráciami príťažlivým, živým spôsobom. Sprostredkováva čitateľovi dobrodružstvo, zábavu, prekvapenie a úžas z putovania k unikátnym „pokladom“ vlasti. Účinným aktivizačným prostriedkom je hra na mystifikáciu. Autor sa trafil do čierneho. V tomto veku je deťom hra na hľadanie pravdy blízka. S akcentom humoru a zdravou provokáciou stimuluje čitateľa k prehodnocovaniu toho, čo je pravda. Sliacky tiež využíva interaktívne formy, kladie čitateľovi otázky, podnecuje ho tým k aktívnej účasti na pomyselnom dialógu, v ktorom má byť autorovi rovnocenným partnerom. Memoárovo-dokumentaristické rozprávanie Jany Šimulčíkovej Cestovanie časom (Perfekt) príťažlivým spôsobom približuje život na Slovensku v prvej polovici 20. storočia. Ťažiskovou témou je obdobie druhej svetovej vojny. Autorka spája a porovnáva viacero významových kontextov. Rozprávanie o minulosti je vlastne istým spôsobom nazerania na súčasnosť. Je v ňom obsiahnuté generačné priblíženie a zároveň pohľad obohatený o skúsenosť. Skúsenosti si navzájom odovzdávajú babička Johanka a vnuk Sveťo. Témy neurčuje len historický materiál, vychádzajú z toho, čo je blízke problémom a skúsenostiam súčasných detí. Napríklad rodinný život, výchova, škola, hry, ale aj problém hrdinstva a odvahy, vyrovnávanie sa so silnými a slabými stránkami osobnosti. Súčasťou knihy je príloha historika Jozefa Bystrického, ktorá prístupným spôsobom vysvetľuje čitateľom najvýznamnejšie informácie o druhej svetovej vojne. Pax et bonum (pokoj a dobro) sa v istom zmysle dá chápať aj ako motto najnovšej knižky Romana Brata Ako naštvať Rimana (Forza Music). Výrok i samotný titul naznačujú, že budeme mať do činenia s dávnovekou históriou. Školák Maximilián dostáva od rodičov vianočný darček – strategickú počítačovú hru. Podľa svojho záujmu si za dejisko vyberie 1. storočie n. l. v blízkosti rímskej pevnosti Carnuntum. V priebehu mesiaca má presunúť kmeň Slovanov na nové územie, ktoré ovládajú Markomani a Rimania. Autor sa funkčne pustil do hry s reálnym a paralelným svetom: Maxovi sa jednotlivé témy a úlohy hry akoby prenášali do životných situácií, napríklad konflikt protagonistov – vodcov slovanského kmeňa Srdúcha a Sršňa – pripomína šikanu, ktorú zažíva od spolužiaka Jula Bachratého. Zámerom autora bolo poukázať na to, že zábava s hrou môže byť účelná a užitočná aj v reálnom živote. Autori Peter Vrlík a Peter Mišák vo výbere Rozprávky spod slovanskej lipy (Matica slovenská) predstavujú najznámejšie ľudové rozprávky jednotlivých slovanských národov. Knižka je záslužným
www.litcentrum.sk
dielom. Texty sú prerozprávané na kultivovanej úrovni. Pri adaptácii sa autori zrejme usilovali priblížiť rozmýšľaniu súčasných detí, čo sa v textoch prejavilo výrazovou striedmosťou jazyka, redukciou opisných a expresívnych prvkov. Týmto spôsobom sa však oslabil emocionálny a symbolický náboj príbehu. Autor a publicista Igor Válek vydal v minulom roku rozprávkové adaptácie Dobšinského: Nebojsa a iné HORORozprávky (Trio Publishing), Najveselšie rozprávky Pavla Dobšinského (GEORG) a Povesti o slovenských riekach (Vydavateľstvo Matice slovenskej). Válkov autorský rukopis je charakteristický dynamickým rozprávaním, ktoré sa dieťaťu jednoducho číta. Priamo do textu vkladá výklad rozprávkovej a povesťovej symboliky, čím ho vlastne čitateľovi umožňuje ľahšie dešifrovať. Knižka Nebojsa a iné HORORozprávky vyšla v edícii vydavateľstva Čítame s porozumením – Analfabeta Negramotná.
Imitácie dávnovekých rozprávaní Projekt komiksovej knihy Erika Jakuba Grocha a Juliány Chomovej Šlabikár päťmestia (OZ Slniečkovo) vyznieva sľubne len na prvý pohľad. Ako naznačuje titul, autori si vybrali päť slávnych spišských miest (Bardejov, Košice, Levoču, Prešov, Sabinov), bohatých na históriu a známych svojím špecifickým kultúrnym a duchovným koloritom, aby ich priblížili detskému čitateľovi. Už pre tento samotný zámer je označená cieľová skupina 4 – 8 rokov veľmi problematickou. Navyše, v prológu autori odkrývajú významový kľúč: príbehy sú o duši. Odkazujú k počiatku sveta, teda orientujú čitateľa najmä na symbolickú stránku rozprávania. Kniha tematizuje násilie a nevraživosť. Veď napokon, spomínaný región sa po celé stáročia vyznačuje búrlivou a krvavou históriou. Historické pozadie ich rozprávania je vysvetľované nepresne až prekrútene. Autorom však nešlo práve o historické spracovanie tohto problému. Ich príbehy smerujú k všeobecnej filozofickej podstate. A v tejto podobe nedostatočne komunikujú s vymedzeným adresátom. Templárske rozprávky (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) Petra Kubicu sú zaujímavým vydavateľským projektom. Dobrým nápadom, ako ukázať detskému čitateľovi stredovekú kultúru a legendami opradený rád templárskych rytierov. Zbierka obsahuje rozprávky s povesťovými prvkami a tzv. templársku encyklopédiu: slovník s vysvetlením základných pojmov, ktorý sa nachádza pri každom z príbehov. Rozprávky znázorňujú spôsob života templárov a ich pôsobenie na území Slovenska. Koncept knihy je však nedomyslený. Viaceré informácie sa zbytočne opakujú. Príbehy sú zaťažené vysvetľovaním, opisnosťou, údajmi, ktoré mohli byť umiestnené do „encyklopédie“. Nedostatočne premyslená, málo reprezentatívna je aj štruktúra pojmov, ktoré autor čitateľovi sprostredkúva. Strašidelný hrad (Vydavateľstvo Arkus) Jely Mlčochovej je prvým titulom z plánovanej série príbehov pod názvom Hádajkove dobrodružstvá. Určená je čitateľom mladšieho školského veku. Jela Mlčochová je autorkou viacerých próz pre deti s kriminálnymi zápletkami. V tomto prípade stavila na čitateľské lákadlá: záhady, hádanky, mysteriózne zmiznutia, duchárstvo, trochu histórie a dobrodružstva. Rozuzlenie tajomstiev hradu Orlia hliadka v Strašidelných horách patrí nebojácnemu hrdinovi Hádajkovi. Ako šípime už z jeho mena, autorka sa zakosílila v prvoplánovosti. Čitateľ sa síce možno zabaví, no len tak na povrchu. Príbeh ani nemá hlbšie ambície, vlastne sa pri ňom vôbec nemusí rozmýšľať. Výbery z adaptácií Dobšinského rozprávok bývajú obyčajne čitateľsky i komerčne obľúbenými knižnými projektmi, no nie vždy vydarenými. Platí to aj v prípade Violy Jakubičkovej a jej knihy Najkrajšie rozprávky Pavla Dobšinského (1. kniha) (Vydavateľstvo Fragment). Autorka si za stratégiu podania zvolila princíp zjednodušené-
www.litcentrum.sk
ho „pripomenutia deja“. S tým sa bežne stretávame pri skrátených komerčných podaniach klasických príbehov. V tejto podobe je rozprávkam Dobšinského nadobro odobratá ich vlastná esencia a cenné významové vrstvy. Zuzana Csontosová v knižke Najmocnejšie kúzlo (Albatros) ponúka začínajúcemu čitateľovi (od 7 rokov) príbeh na spôsob čarovných rozprávok. Pritom ho situuje miestne a „historicky“ na Slovensko (okolie Trenčína). Skutočný svet je však vlastne len kulisou. Autorka sa totiž zameriava na sféry fantastické. Vedie čitateľa do priestoru mágie a čarov (medzi víly a škriatkov, čarodejnice a čarodejníkov). Čarodejný svet sa dnes stal módnym čitateľským artiklom. V „hitovom“ prevedení obyčajne stráca pôvodný genetický kód čarovných rozprávok. V Csontosovej príbehoch je magický svet modelovaný schematicky ako lákavá paralela k realite dieťaťa. Víla Julianka v podstate prežíva typické vzťahové problémy potenciálnych čitateliek. Pre svoje výnimočné vlastnosti naráža na nepochopenie vo vlastnej „vílej“ komunite a postupne je vťahovaná do bosoráckeho sveta. Na prvý pohľad to vyzerá tak, akoby autorka rozprávkovo spracovávala problémy identity a prijatia v kolektíve, s ktorými zápasia mnohé deti. Jej spôsob podania však neponúka čitateľovi plnohodnotnú možnosť identifikovať sa s problémom. Magický svet je ako pozlátko, za ktorým už nie je nič, o čo by sa mohol adresát skutočne vnútorne oprieť.
Rozprávka ako periskop Nonsensovo ladená literatúra má v našom literárnom kontexte silnú tradíciu (Feldek, Válek, Navrátil, Janovic, Hevier). Na prvý pohľad predstavuje bláznivo hravú, no predsa presne vymeranú „cestu“ poznávania. Čitateľovi dáva priestor nielen na obzeranie a čudovanie sa, ale posúva ho k tomu, aby vybočil zo stereotypov. Možnosti nonsensovej poetiky v tomto zmysle využíva Alexandra Salmela v debute pre deti Žirafia mama a iné príšery (Artforum). Tematizuje bežné životné skúsenosti a posúva ich do polohy nonsensu preto, aby čitateľovi umožnila subjektívne nájsť ich jedinečnosť alebo ho inšpirovala k vlastnému pohľadu na udalosti. V bežných modelových životných situáciách, ako výlet s mamou, tréma z vystúpenia, sú nad reálnu tvár „príbehu“ zdanlivo povýšené fantazijné a na hlavu postavené okolnosti. Takéto rozprávanie je zábavné a vtipné. Nejde však o samoúčelný humor. Situácia „naruby“ je vlastne podnetom na aktivizáciu čitateľa. Dešifruje text tak, že porovnáva model s tým, čo ponúka nonsensová realizácia príbehu. Salmelina autorská stratégia podnecuje dieťa k tomu, aby hľadalo, ako porozumieť novým okolnostiam, a aby malo priestor na vlastnú sebareflexiu. Autorka si zručne osvojila metódy nonsensovej tvorby. Objavná je vo využívaní sujetových prvkov iných textov pri výstavbe príbehu – napríklad ľudových rozprávok o rytierskych bojoch, o princeznách a drakoch alebo autorských rozprávok (Carollova Alica v Krajine zázrakov).
Pre hľadačov viditeľných neviditeľností Skvelou akvizíciou minuloročnej knižnej sezóny bola obrázková knižka Ľuba Paľa Kde je Afrika (Trio Publishing). Obrázkové knižky nie sú na slovenskom trhu príliš populárnym artiklom. Paľova kniha však ukazuje, že pri budovaní vzťahu k čítaniu majú nezastupiteľné miesto. Exotický africký svet, nosorožec ako príťažlivé, no pre detského našinca aj trochu tajomné zvieratko vytvárajú atraktívnu príbehovú platformu. Autor z nej ťaží, no neustrnul pri prvotnom impulze. Vnímanie čitateľa vedie ďalej, k symbolickým významovým úrovniam. Titul naznačuje, že kľúč k porozumeniu rozprávky je hľadanie miesta a orientácie. Názov odkazuje na geografické územie
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
25
knižná revue
a indikuje možnosť, že v rozprávaní sa bude putovať (aj keď možno len prstom na mape). V skutočnosti však ide najmä o symbolickú cestu, odvážny životný experiment, vnútorný posun a premenu. Protagonista, nosorožec Rino, vychádza z náhradného domova v ZOO, aby našiel svoj skutočný domov, odkiaľ podľa všetkého pochádza. Podarí sa mu to vďaka odvahe opustiť pasívny život v provizóriu a naučiť sa žiť v spoločenstve s priateľmi. Tento proces detský čitateľ zažíva s hrdinom pomocou riešenia vizuálnych analogických úloh. Zdanlivo jednoduché a čitateľsky prístupné je rozprávanie Jána Uličianskeho Leonardo, kocúr z ulice (Trio Publishing) určené začínajúcim čitateľom. Protagonistom je zvierací hrdina, kocúr Leonardo. Sujetový model príbehu sčasti odkazuje na známu autorskú rozprávku Kocúr v čižmách. Túto súvislosť potvrdzuje aj fakt, že Leonardo sa narodil v škatuli od čižiem. Samozrejme, k jeho „príbuzným“ možno zarátať aj ďalšie významné osobnosti, napríklad Leonarda da Vinciho. Tieto súvislosti autor zrozumiteľne zapracováva priamo do príbehu. Tým sa pre detského adresáta stávajú čitateľnými. Odkazy na rôzne „vedomostné“ zdroje (literárne, kultúrne či iné) stimulujú dieťa k tomu, aby prekročilo hranicu čítaného textu a vybralo sa hľadať širšie súvislosti, ktoré sa naučí aplikovať vo vlastnom životnom kontexte. Knižka vyšla v edícii vydavateľstva Čítame s porozumením – Analfabeta Negramotná. Už roky u nás cítiť nedostatok kníh, ktoré by sa venovali problému integrácie detí so špeciálnymi potrebami medzi ich rovesníkov. V ústrety tejto téme vyšla knižka Mimi a Líza (Vydavateľstvo Slovart). Líza sa s mamičkou prisťahuje do domu, v ktorom býva Mimi, slepé dievčatko, aj so svojím oteckom. Od prvej chvíle sa začnú kamarátiť. Ich priateľstvo symbolicky vyjadruje harmonické spojenie obidvoch skupín. Deti majú pritom možnosť pozorovať, ako je toto spojenectvo vzájomne prospešné a obohacujúce. Obidve dievčatká sú vynaliezavé a životaschopné typy. Autorky Katarína Kerekesová, Katarína Moláková a Alexandra Salmela vystavali poetiku svojho rozprávania práve na základnom probléme, ktorý riešia dievčatká: ako sa dá vidieť. Vizuálny aspekt dominuje aj v budovaní narácie. Text sa niekedy až príliš podriadil konceptu, v ktorom autorky postupovali pri filmovej adaptácii príbehu. Ich tvorivá hra pôsobí vypočítane. Dieťa však bude priestor vnímať ako živý, prekvapivý.
zrkadľuje autorkinu snahu sprostredkovať dieťaťu úžas z čítania písmen. Napokon, vyjadruje ho aj samotný titul. Fíha nie je len citoslovce (tie inak autorka do básničiek celkom funkčne zapasovala). Bagínová vytvorila rovnomennú postavičku škriatka či víly (ich „rodovú“ podobu ktovieprečo strieda), na ktorú symbolicky prenáša radostný pocit z čítania. Fíha má byť dieťaťu kladným príkladom. Abecedu nielen ovláda, ale zažíva s ňou veľa zábavy. V niektorých prípadoch sa autorke podarilo presiahnuť hranicu účelového veršovania a vymodelovať básnický priestor – hravý a vtipne pointovaný (napríklad písmenko F). Vo väčšine prípadov však uprednostnila výsostne didaktický zámer. Verše síce poslúžia ako mnemotechnická pomôcka, no sú bez básnickej kvality, výberu slov chýba vnútorná významová motivovanosť a textu významová koherencia. Emília Hlubočanová v knihe Abeceda vo veršíkoch (Fortuna Libri) zveršováva situačné epizódy, ktoré začínajú písmenkom z abecedy. V niektorých veršovankách cítiť „príchuť“ nonsensu – citrón si vypije vlastnú šťavu, rybky zasa vypijú vodu v akváriu. Autorka sa snaží o vtipnú pointu a prekvapenie. Žiaľ, vo viacerých veršíkoch nevydarene. Miestami pôsobia ako zlátanina či gýč, ako keby situácie lepila náhodne, len tak, ako príde, bez vnútorných súvislostí. V iných básňach je zas pre čitateľa málo podnetná, priveľmi schematická. Podobne abecedne veršíkuje aj Igor Gallo v knihe Hľadaj meno pod písmeno (Matica slovenská). Jeho veršom chýba poetická invenčnosť a kontakt s mladšou vekovou skupinou čitateľov. Ivona Ďuricová vydala v minulom roku dve zbierky. Abecednej problematike je venovaná Veselá abeceda (Príroda). V knižke Prečo lienky nosia podkolienky (Príroda) sa zasa zaoberá prírodnou tematikou. Ďuricová sa usiluje získať čitateľa vtipnou pointou. V mnohých jej veršoch však chýba zmysel pre poetiku. Nie vždy odhadla vo svojich nápadoch únosnú mieru. Spevák Miro Jaroš pripravil pre najmenších tri veršíkové knižné publikácie Na ceste, Čisté rúčky a Čisté zúbky (všetky Ikar) spolu s naspievaným CD. Ako napovedajú názvy, ide o účelové publikácie, ktoré majú predškolákom pomôcť zvládnuť praktické úlohy hygieny a zásady bezpečného pohybu chodcov.
Ako to bolo s poéziou a veršovníctvom
Nový titul Petra Karpinského Kde asi rozprávka býva (Perfekt) prezentuje tú časť tvorby autora, ktorá vychádza z jeho vzťahu k amatérskemu divadlu. Knižka má praktický účel. Vychádza v ústrety škôlkam a školám a ponúka im kvalitnú adaptáciu rozprávkových a povesťových príbehov z prostredia Ľubovnianskeho hradu. Knižka je doplnená o CD, podľa ktorého sa deti môžu naučiť pesničky z hier. Je to výborný spôsob, ako ich zoznámiť s dramatickou tvorbou. Po úspešnom vstupe na literárnu scénu v tomto roku Monika Kompaníková debutovala aj v tvorbe pre deti. Knižka Hlbokomorské rozprávky (Artforum) je výtvarno-literárnym projektom. Možno ju vnímať ako rozprávku z podmorskej zvieracej ríše i ako detskú „hlbokomorskú príručku“. Svoje rozprávanie autorka začína takmer v štýle učebnicového textu. Pripojila k nemu aj tzv. malý atlas hlbokomorských živočíchov. Príbeh o rybe Bibe a hadovi Radovi slúži ako ilustrácia. Je jednoduchou rozprávkovou animáciou podmorského sveta. Sú v ňom naznačené i symbolické odkazy: o prekonávaní neznámeho, o tom, akým prínosom je podpora priateľa, o zmysle domova. Výraznou slabinou Kompaníkovej knižky je silný verbalizmus. Priveľa nahustených informácií sťažuje vnímanie textu. Dieťa sa v nich bude ťažko orientovať. Zábava a poučenie sa účelne spájajú v rozprávke Zoye Ledeckej O Kazovi, ktorý si hľadal domček (Zoya press). Zámerom autorky bolo podporiť deti predškolského veku v budovaní hygienických ná-
V posledných rokoch je poézia u nás dosť zanedbanou disciplínou. A nebolo to inak ani pri tohtoročnej sezóne. Roztopašná knižka (Trio Publishing) Gabriely Dittelovej zažiarila. Je ušitá na mieru najmenším čitateľom. Autorka dokázala nadviazať kontakt s dieťaťom. Krátke epické básničky zaznamenávajú situácie zo života zvierat, ktoré autorka podáva nadľahčene. Humor je postavený na vtipnej pointe, na prekvapivo zmenenej situácii alebo pre dieťa neobvyklom komentovaní okolností (myška v diere lúšti krížovku, preto ju mačka nemá ako chytiť). Dieťa sa zabáva na porovnávaní toho, čo o zvieratku vie, s tým, čo tvrdí básnička. Pri ich dešifrovaní môže využiť vlastnú vedomostnú i skúsenostnú bázu. Dittelovej básničky sú komunikatívne. Básnické epizódky vytvárajú priestor pre jasot a jašenie. Veď Roztopašná knižka symbolicky stelesňuje radosť z prekvapenia, zdravého všetečného skúšania hraníc poznaného a svojrázneho detského humoru. Knižka vyšla v edícii vydavateľstva Čítame s porozumením – Analfabeta Negramotná. Zbierka Jána Navrátila Ďuro truľo a figliari (Regent) predstavuje výber najznámejších klasických rozprávok v poetickej adaptácii autora. Navrátil sa pokúsil osloviť čitateľa vtipným a humorným podaním príbehov. Zbierka Damiány Bagínovej Fíha abeceda (JELEN DRUMS) od-
knižná revue
26
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
Kufrík poučenia a zábavy
www.litcentrum.sk
vykov a zdravej životosprávy. Vytvorila postavičku Kaza, zubného kazu, ktorý sa vyberie hľadať si nového hostiteľa. Využíva pritom obvyklý sujetový model putovania, pri ktorom sa čitateľ oboznamuje s rôznymi životnými prístupmi, v danom prípade s tým, ako pomáha hygiena a správny životný štýl jednotlivcom v obrane proti Kazovi a jeho druhom. Z textu je zrejmé, že autorka nechce pôsobiť na čitateľa nátlakovo. Preto Kazo nie je jednoznačne negatívna postava. Zjemňovanie negatívnych príznakov sa však v tomto prípade dostalo na rovinu gýču. Knižka Silvie Havelkovej Rozprávky z trávy (Ikar) podnetným spôsobom sprístupňuje čitateľom drobnú faunu – napríklad chrobáky a hmyz. Príbehy sú písané didakticky, účelovo. Autorka ich stavia na podstatných informáciách, ktoré chce deťom o zvieratku sprostredkovať. Nezahltila text vecným obsahom. Deti sa s informáciami o zvieratkách najprv zoznámia po rozprávkovsky. Autorka konštruuje príbehy práve podľa správania a charakteristických vlastností zvieratiek. Tak si deti môžu vecné informácie o nich lepšie zapamätať. K príbehom sú pridané krátke náučné texty o jednotlivých zvieratkách. Ďalšia zbierka zo série príbehov o tatranských zvieratkách Antona Rákaya Rozprávky z Tatier (Vydavateľstvo Matice slovenskej) je pokračovaním nielen v téme, ale aj v zaužívanom modeli rákayovského rozprávania. Príbehy sú pokusom animovať dieťaťu tatranskú faunu a vyvolať záujem o život týchto zvieratiek. S ekologickým apelom! Zápletkou rozprávok sú väčšinou problémy vyplývajúce z nedisciplinovaného pobytu turistov v prírode. Rákayov rozprávačský štýl je príliš schematický a vonkoncom nie je vhodný pre čitateľov od 4 rokov.
Momentky z každodenného života Kultivované rozprávanie, citlivo priblížený svet detí v predškolskom veku prináša kniha Marty Hlušíkovej Môj dedko Rýchly šíp (Vydavateľstvo Slovart). Rozprávačom je malá Katarínka. Jej podanie príbehu je humorné a srdečné, má punc svojského myslenia a pohľadu na svet. Vyznačuje sa citlivosťou vnímania a silnou obrazotvornosťou. Absentuje v ňom ešte plné vedomie reality. Na tomto základe autorka vystavala svieže úsmevné príbehy, funkčne využíva znakovú, symbolickú reč detí. V Katarínkinom rozprávaní príznakovo slúži na vyjadrenie toho, akými spôsobmi sa dieťa učí komunikovať s rodinou. Symbolickým obrazom intímnej komunikácie medzi Katarínkou a dedkom je indiánska osada. Tá reprezentuje miesto spoločného tajomstva, ktoré je súčasťou ich blízkeho vzťahu. Vymedzuje tiež hranice intímnej komunikácie medzi Katkou a dedkom, a to vo vzťahu k ostatným (nie každý predsa môže byť Indián) i vnútorne. Vnútorné hranice sa prezentujú v hre na osadu. Katka podstúpi „malú školu“ životných pravidiel a disciplíny, aby si osvojila, ako sa v osade žije a správa. Príbehy Katky fungujú pre dieťa ako ilustrácie, namiesto priamočiareho poučenia hovoria symbolickým jazykom, a teda pôsobia na vzťahovú rovinu, oslovujú srdce. Za Hlušíkovej textom cítiť reálnu skúsenosť, ktorá je podávaná s citom a porozumením. Autorka z príbehov nevytvára didaktický konštrukt. Otvára dieťaťu svet vnútorných súvislostí. Dbá na to, aby cez Katarínkin príbeh umožnila dieťaťu vnímať, čo je dôležité a vzácne. Knižka Gabriely Futovej Nejdem a basta! (SPN – Mladé letá) je v istom zmysle pendantom k jej úspešnému titulu Dokonalá Klára. Autorka sa opäť venuje problémom začínajúcej školáčky. Na rozdiel od Kláry, ako to naznačuje aj titul, však hlavná protagonistka Evička odmieta ísť do školy. Futovej hrdinky príznačne reagujú na životné výzvy emocionálnymi výkyvmi spojenými s hnevom, zaťatosťou, prípadne i manipulatívnym presadzovaním si svojho názoru. Tak je to aj v tomto prípade. V príbehu sledujeme celú Evičkinu taktiku na to, aby sa škole vyhla. Autorka využíva svoje typické rozprávačské stratégie,
www.litcentrum.sk
napríklad rozprávanie v prvej osobe. Hrdinka rozpráva sama za seba tak, aby dieťa sledovalo spôsob jej premýšľania, otvárajú sa pred ním jej pohnútky a motívy konania a odhaľujú sa jej pocity. Autorka prispôsobila štýl rozprávania naladeniu malej rebelky. Hnev je transformovaný nielen do jej prehovoru, ale prejavuje sa aj v jej pohľade na udalosti a v tom, ako opisuje svoje najbližšie okolie. Aj v tomto rozprávaní sa autorka pohrala so symbolickým jazykom dieťaťa. Je vyjadrený v exponovanom záujme Evky o vlkov. Záchranca-učiteľ sa tiež volá Vlk. Prečo sa s nimi potrebuje identifikovať? Dospelý by mohol špekulovať nad Evičkinými adaptáciami rozprávok s postavou vlka, nad jej snahou hodnotiť vlkovo správanie kladne. Vysvetlení môže byť viac. Evička ako najmladšie dieťa dáva okoliu najavo, že potrebuje svoj priestor. Autorka však možno chcela oveľa viac zdôrazniť jej osobnostné črty, jej právo vidieť veci po svojom a ukázať dieťaťu, že aj keď sa mu nedarí vo všetkom správať a konať najlepšie, nie je odmietané. Evičkin hnev, jej zaťatosť, spôsob rozmýšľania podáva s porozumením a nadľahčene. Teda v ústrety čitateľovi. Dokáže ho rozprávaním strhnúť. Jej text takmer nekladie odpor. Je jasný a priehľadný, a preto sa niekedy nevyhne aj istému zjednodušeniu, s ktorým sa napokon pri príbehoch ľahkého čítania aj ráta. Príbeh malej Kláry z knižky Petry Nagyovej-Džerengovej Klára a mátohy sa rozvíja v ďalšom voľnom pokračovaní Klára a iglu (Vydavateľstvo Slovart). Nová rodina Kláry (Klárina mama ich opustila, otec má novú manželku Emu) má prírastok, malú Emu. Príznačne takýmto okolnostiam sa životné podmienky Kláre výrazne menia. Mama Ema je na svoje prvé dieťa prehnane citlivá a blokuje pozitívne snahy Kláry rozvíjať s novou sestrou vzťah. Klárin otec balansuje medzi manželkou a dcérou a snaží sa riešiť konflikty. Klára si hľadá oporu. Ako silná osobnosť si nájde svojrázne riešenie. Vytvorí si vlastnú rodinu, v ktorej by mohla žiť podľa svojich predstáv. Celkom po detsky sa zosobáši so svojím kamarátom a vytvorí si alternatívny domov v neštandardných podmienkach – vonku v iglu. Autorka sústreďuje pozornosť čitateľa práve na hlavnú postavu – ako na model a v istom zmysle vzor. Nie v tom, že by bola Klára ideálna superhrdinka, ale v tom, že pôsobí ako silná osobnosť schopná myslieť, rozhodovať sa a konať samostatne. Knižka je prehľadná, ľahko čitateľná, predstavuje typ detského bestsellera. Ocenené súťažné texty literárnej súťaže o detskú poviedku, ktorú každoročne vypisuje vydavateľstvo Perfekt, sa aj v tomto roku stali súčasťou knižnej antológie s názvom podľa víťaznej práce Viery Babaríkovej Skejťácke tenisky. Táto antológia patrí v posledných rokoch k čitateľsky obľúbeným titulom možno aj preto, že je odpoveďou na potrebu detí čítať aj príbehy zo súčasného života na témy, s ktorými sa bežne stretávajú. Téma víťaznej poviedky naznačuje, že vyhľadávané sú komplikované problémy, v ktorých hrdina prechádza kritickou situáciou. V tomto prípade sa musí vyrovnať s vážnym poúrazovým stavom – je paralyzovaný na vozíku. Svoju ilúziu o živote bez hendikepu a túžbu vyzdravieť symbolicky vkladá do „potreby“ kupovať si stále nové skejťácke tenisky (za niekoľko mesiacov ich má asi 11 párov). Plyšový medvedík (Perfekt) Kataríny Lihositovej vychádza z pozostalosti autorky. Hoci ho už názov i dizajn knihy predurčujú detskému čitateľovi, údajne od 5 rokov, ide v podstate o reflexívny príbeh najmä pre „dospelých“ o hodnotách rodiny, blízkych vzťahoch a o dôležitosti vychutnávať si spoločne prežitý čas. Autorka svoje posolstvo preniesla aj symbolicky do postavy plyšového macíka, ktorého mama objaví pri kontajneri a spoločnými silami ho s otcom a dcérkou zreštaurujú. Za jeho rozpadajúcim sa vzhľadom objavia to, po čom každý túži – skutočnú osobnosť. Autorka pritom nepodľahla pokušeniu pohrať sa s fantastikou, hoci jej k tomu príbeh ponúka veľa možností. Imagináciu neodmieta, vidí ju len inak, obsiahnutú v samotnej realite, ako bytostnú súčasť reálneho života, vzťahov a hodnôt. Knižke by
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
27
knižná revue
sme mohli vyčítať prílišný verbalizmus, informačnú záplavu, zdĺhavé deskripcie, ale aj dejové odbočky. Práve tie sťažujú recepciu textu detskému čitateľovi. Spôsob autorského „videnia vecí“ skôr pripomína filmovú poviedku, v ktorej autorka rozvíja vizuálnu realizáciu svojho rozprávania. Zrejme ju ovplyvnila jej filmárska profesia. Knižka Petra Gibeya Rozprávky pre moje bobuľky (Matica slovenská) je rozprávaním o sile a zmysle rozprávky v našom živote. To, ako nás stmeľuje a obohacuje, zažívajú na vlastnej koži protagonisti príbehu, ktorí majú stráviť prázdniny u starej mamy. Sprvu to nie je lákavá ponuka. No finta starej mamy s rozprávkovým čepcom zaberie aj na modernú hi-tech generáciu detí. Autor vytvoril sériu rozprávok, v ktorých pôvodný rámec ozvláštňuje moderným jazykom a inovačnými zmenami (napríklad pred zlou kanibalskou ježibabou sa princ a jeho kuchár zachránia tak, že jej vďaka kuchárskemu majstrovstvu začnú vyvárať netradičné kombinácie jedla a zmenia jej chute). Autorovo podanie je vtipné, jednoduché a ľahko čitateľné. Do stereotypu skĺzlo prílišnou popisnosťou a prvoplánovým vysvetľovaním.
Vzácne známe pre najmenších Antológia Eleny Slobodníkovej Kolo kolo mlynské (Ikar) prináša hádanky, riekanky, básničky a pesničky pre najmenších. Editorka sa usilovala sprostredkovať ľudové slovesné dedičstvo, ktoré sa z povedomia mladších generácií akosi vytráca. Knižka preto obsahuje aj praktické inštrukcie, ako sa riekanky používali pri hre s deťmi. Je to cenná a záslužná práca. Významnými projektmi sú už dlhodobo kvalitné umelecké čítanky pre prvákov zostavené skúsenou editorkou Máriou Števkovou vo vydavateľstve Buvik. V poradí v šiestej čítanke Medveďku, daj labku editorka postavila komunikáciu s dieťaťom funkčne na macíkovi. Na navodení príjemných pocitov dobrodružstva, hry, ale aj uvoľnenia, ktoré dieťaťu obyčajne prináša kontakt s obľúbenou plyšovou hračkou. Je to symbolické spojenie, ktorému dieťa vnútorne rozumie. Veď aj vďaka mackovi si vie v živote lepšie usporiadať svoje pocity, myšlienky a odváži sa na nové životné výpravy. Števkovej edícia nie je iba monotematickou antológiou textov významných domácich a zahraničných autorov. Macko je impulzom na riešenie hádaniek. S jeho pohľadom na svet si dieťa môže konfrontovať vlastné vnímanie. Raz podľa toho, aké problémy macko vybral, inokedy podľa toho, ako sa „po mackovsky“ vidia veci.
Len či tomu uveríme Iva Vranská Rojková v publikácii Krídluška v krajine tŕňov (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) odvážne predstavuje novú tému – negatívne dôsledky očkovania detí. Zjavne ide o problematiku, ktorá sa skôr týka dospelých a ich rozhodnutia. Spracováva ju v rovine symbolického príbehu, takže komplikované otázky dieťa nemusí riešiť. Pravdepodobne bude v príbehoch dešifrovať problémy súvisiace so spôsobom života postihnutých detí. Nebezpečenstvo očkovania je symbolicky vyjadrené v obraze tŕňového kríka, na ktorom sa deti poranili. V jednotlivých rozprávkach autorka postupne v jednoduchom modeli popisuje post-očkovacie negatívne dôsledky (napr. slepotu, ochrnutie). Protagonisti, postihnuté deti, rozprávajú fantastický príbeh, ktorý znázorňuje, ako ich poškodil tŕňový krík. Príbehy s deťmi prežíva víla Krídluška. Z rozprávania nie je jasné zacielenie knihy. Prečo o tom rozpráva Rojková práve deťom? Vágnosť autorského zámeru sa prejavuje aj v tom, ako sú príbehy podané. Knižka sa slabou literárnou úrovňou dostala na hranicu gýča. Jaroslava Kuchtová v knižke Prázdniny s Huncútom (GEORG) siahla po čitateľsky obľúbenej téme – ako stratené, vyhodené zvie-
knižná revue
28
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
ratko, v tomto prípade psíča Huncút, získalo domov. Potenciál témy však zďaleka nevyužila. Text pôsobí rozbito, nekoncízne, nie je z neho celkom jasné, aký bol Kuchtovej zámer, čo chcela čitateľovi sprostredkovať. Charaktery nie sú dostatočne vymodelované, plastické. Rozprávanie skáče, línia rozprávača nie je jednoliata (nie je vždy jasné, kto je nosnou postavou rozprávania a prečo); plynutie deja oslabuje nadmerný verbalizmus, detailizmus, ktorý je navyše úplne nevhodný pre začínajúcich čitateľov. V ďalšom titule Ako muflón Ancijáš sľub dodržal (Vydavateľstvo Slovart) pokračuje Branislav Jobus v sérii svojich príbehov o dobrosrdečnom muflónovi a jeho veľkolepých putovaniach. Text rozprávania je nenáročný. Knižka sa teda deťom určite ľahko číta. Autor si už na začiatku za výrazovú konštrukciu textu zvolil hyperbolu. Podobne ako všetky doteraz vydané tituly, aj nová knižka vychádza z rovnakého sujetového modelu: muflón je vnútorne motivovaný konať dobro, a to ho privádza k rôznym dobrodružstvám a cestovateľským výpravám. V tejto podobe pôsobí Jobusov model príliš stereotypne. Rozprávanie sa realizuje vlastne ako dosadzovanie premenných do vzorca. Treba povedať, že Ancijášova dobrosrdečnosť je vlastne už na hranici karikatúry dobroprajnosti. V zmysle zveličenia ju autor opisuje ako obsedantný stav, hrdina je „nad vecou“ natoľko, až úplne ignoruje realitu. Zabudnuté slovenské rozprávky (Ikar), knižný debut Adely Banášovej, sú pokusom o autorskú rozprávku postavenú na parodovaní ľudovej slovesnej kultúry. Autorka sa štylizuje do polohy vtipnej, deťmi osvedčenej rozprávačky, ktorá dobre pozná rozprávkové „chute“ svojich čitateľov. V podstate je to však spôsob, pri ktorom málo vníma adresáta, zabáva sa ona sama. A ako to už v takýchto prípadoch býva, pozabudne sa. Opakuje sa, nedomyslí nápad, lebo sa nechala uniesť ďalším skvelým impulzom. Hlavné postavičky – bryndzovníci – sú záhadné v tom, že ich autorka vlastne nikdy dostatočne nepredstavila. Akoby ani nemali identitu. Ich schopnosti a talenty sú absurdné (napríklad schopnosť rozprávať vtipy, schopnosť rozoznávať chute) a v príbehu takmer nehrajú žiadnu rolu. Ich životné želania sú tiež absurdné a vzťahy neuchopiteľné. Konajú mechanicky, schematicky. Slúžia momentálnej inšpirácii autorky. Hrdinami knižky Miroslavy Atanasovej Sedem farieb dúhy (Kvant) sú dvojičky Viktória a Tobias. Trávia prázdniny u tety. Viktória sa cíti osamelá a nudu si kráti vymýšľaním a snívaním. Tobias nadšene maľuje. Je to jeho spôsob aktívneho trávenia času, ale aj vlastného „pohybu“ v krásnom prostredí. Je totiž pripútaný na vozík. Autorka sa venuje závažným problémom, ale naše očakávanie sa nenaplní. Potenciál príbehu v tomto okamihu zamrzol. Autorka sa totiž presunula do gýčového rozprávania o Dúhovej víle a čarodejnici Rundale. Vymodelovala hrdinom paralelný priestor. Maľovanie a vymýšľanie používa ako spôsob presunu. Mohlo by sa namietať, že je dobrý nápad vytvoriť postavám svet, v ktorom sa môžu slobodne prejaviť ako individuality a preukázať svoje hrdinstvo. Súhlasím, pokiaľ to nie je klišé. Autorka však príliš ľahko opustila realitu, paralelný priestor je vytvorený umelo, nemá súvis s tým, čo deti v skutočnosti prežívajú. Týmto sa výrazne oslabila literárna kvalita textu. Navyše, alternatíva „lepšej“ formy existencie v paralelnom svete nie je najvhodnejším usmernením pre deti. Čo dodať na záver? Knižný trh vyplavuje poklady, vraky i braky. Na to sme si už zvykli. Veď napokon, každá z týchto kategórií je akosi tak či onak prítomná aj v našom živote. Zostáva teraz na nás, ako sa s deťmi prejdeme po brehu. Ako ošacujeme spoločne to, čo voda prináša. Deti si vyberú samy, no ich vkus nie je vždy tou najbernejšou mincou hodnoty. Na znalca „perál“ musia dorásť a k tomu potrebujú aj nás, knihomilov udatných.
www.litcentrum.sk
LITERATÚRA DO KAŽDÉHO POČASIA Slovenská literatúra faktu 2013 PhDr. Ivan Szabó (1939) je spisovateľ literatúry faktu a recenzent kníh z tejto oblasti, laureát viacerých ocenení (Cena E. E. Kischa, Cena Vojtecha Zamarovského, prémia Literárneho fondu) a člen viacerých porôt udeľujúcich ocenenia za knihy literatúry faktu.
Najväčšiu časť literatúry faktu, ktorá sa roku 2013 ocitla na pultoch kníhkupectiev, tvorili knihy s historickou tematikou, mapujúce dejiny od najstarších dôb až po súčasnosť. Ich autormi sú prevažne vedci, historici, ktorí uprednostňovali vedecký štýl. Príkladom takéhoto prístupu je kniha Viery Obuchovej Príbehy z dejín Bratislavy (Marenčin PT). Autorka upustila od predošlých monotematických titulov o dejinách Bratislavy (cintoríny, priemysel, bývanie) a zamerala sa na mozaiku rôznych, z hľadiska histórie zaujímavých objektov v meste a v jeho okolí (paláce, kláštory, kalvária, pomníky, domové objekty...). Využíva výsledky vlastného bádania, čo zvyšuje autentickosť a poznávací účinok jej práce. Podobný prístup nájdeme aj v knihe Vladimíra Segeša a Ivana Mrvu Dejiny Uhorska a Slováci (Perfekt). Kniha má síce vročenie 2012, no z technických dôvodov sa na trh dostala až roku 2013. Keďže ide o závažnú historickú tému, rozhodli sme sa ju neobísť najmä preto, lebo sa na problematiku postavenia Slovákov v Uhorsku pozerá komplexne a ucelene, čím sa stala prvou knihou tohto druhu u nás. Aj keď sa v minulosti objavili snahy jednotlivcov priblížiť dejiny Uhorska z tohto pohľadu (v stredoveku to bol Ján z Turca, neskoršie F. V. Sasinek či J. Záborský), prvolezectvo si vyslúžila až spomínaná dvojica autorov. Segeš a Mrva predstavili Uhorsko ako mnohonárodnostný štát, ktorého súčasťou bolo takmer desať storočí aj Slovensko a Bratislava tri storočia hlavným mestom. Do počiatku našich dejín nazrela kniha Matúša Kučeru Postavy veľkomoravskej histórie (Perfekt), ktorá vyšla už po štvrtýkrát. Začína sa životom Sama, neskôr cez Pribinu, Mojmíra, Rastislava a ďalších až po Svätopluka II. predstavuje toto obdobie dejín vždy v dobových súvislostiach, s odvolávkami na pramene či hypotézy. Viacerí autori sa ponorili do hlbín archívov a vyniesli z nich na literárne svetlo menej známe, či dokonca neznáme skutočnosti z našich dejín. Jedným z archívnych bádateľov bol historik Ferdinand Vrábel, editor knihy Jozefa Honzu-Dubnického Zápisky legionára (PRO). Ide o zaujímavé svedectvo človeka, ktorý sa podieľal na organizovaní legionárov v USA a formou denníka opísal ich plavbu loďou do Európy, aby sa zúčastnili oslobodzovacích bojov v prvej svetovej vojne. Legionár zachytil aj obdobie po skončení vojny, keď sa Uhorsko nechcelo vzdať územia, na ktorom vzniklo Československo. Pri koncipovaní knihy zohrala výraznú úlohu aj editorská činnosť Ferdinanda Vrábela, ktorý zápisky doplnil o poznámkový aparát a archívne dokumenty. S prvou svetovou vojnou,
www.litcentrum.sk
a najmä so životom významného človeka podieľajúceho sa na vzniku Československa, súvisí kniha Štefánikov svet (Veda), pod ktorú sa autorsky podpísal Dušan Podhorský. Predstavil nám predovšetkým Štefánikove vedecké aktivity na poli klimatológie a meteorológie, spomína jeho záľuby vo fotografovaní, opisuje výstupy na Mont Blanc, dokonca sa dotýka aj takej oblasti Štefánikovho súkromného života, ako je vzťah k ženám... Ďalšou knihou, ktorá sa k nám dostala z prítmia archívu, je publikácia Romana Holeca a Mariána Bovana V službách cisára Františka Jozefa (Vydavateľstvo Slovart) s podtitulom Z pamätí lokaja a dvornej dámy. Kým pamäti dvornej dámy grófky Sztárayovej sú známejšie, rukopisné spomienky cisárskeho lokaja Antona Szmolena z Banskej Bystrice sú objavom. O ich nájdenie v archíve sa pričinil historik Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici Marián Bovan. Publikácia predstavuje život na cisárskom dvore predovšetkým z pohľadu služobníctva. Autori sa v úvodných kapitolách venujú lokajom, komorníkom a slúžkam s ohľadom na ich vtedajší sociálny status. Najväčšiu pozornosť venujú životnému príbehu Antona Szmolena, ktorý sa stal v Uhorsku symbolom lojality k cisárskemu dvoru. Bol však vnímaný aj ako komická postavička, ktorá sa objavovala v humoristických časopisoch, dokonca sa o ňom spievali kuplety v kabaretoch a vznikla i divadelná hra. Na národnú históriu Slovákov sa zameral Tomáš Winkler v publikácii Matica slovenská – vrastanie do času (Matica slovenská). Venuje sa dejinnému príbehu našej najstaršej kultúrnej ustanovizne a citlivou rukou nás vedie po desaťročiach jej vývoja od vzniku (1863) takmer až do súčasnosti (2010). Ďalšia publikácia, ktorá je súčasťou edície Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov vydávanej Literárnym informačným centrom, je kolektívne dielo pod vedením Róberta Letza Slováci pri budovaní základov Československej republiky. Tvorí ju súbor jedenástich textových celkov, ktorých úvodné štúdie zoznamujú čitateľa s problematikou vstupu do nového štátu, autonomizmu a centralizmu, národnostnou otázkou, politickým myslením, zahraničnou politikou... Autormi textov sú okrem R. Letza aj ďalší renomovaní historici Martin Vašš, Jaroslava Roguľová a Ondrej Podolec. Po úvode nasledujú dôležité historické dokumenty, autentické listy politikov či kultúrnych dejateľov tohto obdobia, prejavy, novinové články a podobne. Aj tento zväzok Prameňov sa vyznačuje vysokou vedeckou a profesionálnou úrovňou autorov tak, ako je to aj pri predchádzajúcich dieloch.
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
29
knižná revue
Do odhaľovania života takmer zabudnutých osobností z minulosti sa pustila Jana Judinyová v monografii Natália Oldenburgová – zabudnutá perla Ponitria (Matica slovenská). Zavedie nás do Brodzian, kde žila rodina Friesenhofovcov, známa svojím pozitívnym vzťahom k Slovensku. Hlavnou postavou monografie je barónka Natália – autorka ju predstavuje ako vzdelanú osobu, ktorá hovorila po slovensky, o čom svedčia viaceré osvetové prednášky pre obyvateľov Brodzian. Okrem toho mala maliarsky a básnický talent: autorka sa zamerala na jej básnickú tvorbu a preložila jej verše z nemeckého do slovenského jazyka. Autorka opísala grófku Oldenburgovú ako sociálne cítiacu a konajúcu osobu, ktorá pripravovala pre deti z Brodzian vianočné darčeky, podporovala chudobných žiakov príspevkami na knihy a podobne. Inou postavou z dejín, ktorej životný príbeh sa viaže na Rakúsko-Uhorsko, je následník trónu Rudolf Habsburský. Jeho osudmi sa zaoberal Viliam Apfel v publikácii Prípad Mayerling (Matica slovenská). Postava Rudolfa Habsburského, jeho dobrodružný, ba zhýralý život, nevera a napokon aj samovražda s milenkou na zámku v Mayerlingu je dostatočne vecný i emotívny materiál, ktorý oslovil viacero autorov. Apfel sa snažil do témy vniesť trochu viac svetla a prichádza s novými, možno odvážnymi zisteniami. Históriu košického divadla dopodrobna zmapoval v rozsiahlej publikácii Divadelné letopisy mesta Cassa, Caschau, Kassa, Košice 1557 – 1945 v súvislostiach dejín (EQUILIBRIA) teatrológ a publicista Tibor Ferko. Výsledkom jeho usilovnej a dlhodobej práce je komplexný pohľad na divadelnú scénu v Košiciach. Aj vývoj divadla poukazuje na multikulturalitu mesta, ktorá ho sprevádza storočiami. V knihe sa prelínajú záznamy o divadelných predstaveniach v nemeckom, maďarskom, českom či slovenskom jazyku. Vývoj divadla sa začal školskými predstaveniami, pokračoval účinkovaním prvých hereckých skupín, maďarskou etapou, krátkou kapitolou divadla Proletkultu a končí sa vznikom profesionálneho slovenského divadla. Publikácia Tibora Ferka bude trvalým dokumentom, po ktorom môžu kedykoľvek siahnuť bádatelia či teatrológovia pri písaní o parciálnych etapách košického divadla. O pohľad do histórie cez profily vojvodcov a ich pôsobenie na našom území sa pokúsil Tomáš Klubert v knihe Veľkí vojvodcovia na Slovensku (Perfekt). Svoju knihu začína profilom rímskeho panovníka, cisára Marca Aurelia, ktorého vojská sa dostali až k Hronu, kde začal cisár písať filozofické dielo Myšlienky k sebe samému. Pokračuje celým radom známych i neznámych vojvodcov majúcich vzťah k nášmu územiu, spomeňme Sama, Svätopluka I., Štefana I., Mikuláša Pálfiho, Albrechta z Waldštejna, Eugena Savojského, divízneho generála Rudolfa Viesta, hlavného veliteľa Slovenskej armády Jozefa Turanca... Kniha sa končí profilom maršala Sovietskeho zväzu Rodiona Jakovleviča Malinovského, ktorého armáda sa podieľala na oslobodení Slovenska počas druhej svetovej vojny. Profily našich vedcov sa pokúsil zhromaždiť Vladimír Leksa-Pichanič v publikácii Vzdelaní príbuzní (Perfekt). Sympatické je, že do nej zaradil okrem historicky známych osobností, ktoré si už našli svoje miesto v slovníkoch, aj profily vedcov zo súčasnosti či z nedávnej minulosti. Autor vo viacerých prípadoch pristúpil k ich uverejneniu cez vlastnú skúsenosť, čo je dôležitým momentom pri čítavosti knihy literatúry faktu. Titul je určený nielen dospelým, ale najmä deťom a mládeži. Mladšieho čitateľa chce osloviť aj kniha Natálie Gálisovej Dejiny statočného národa slovenského (Perfekt), v ktorej sa rozhodla prerozprávať kapitoly z dejín slovenského národa jednoduchým, no na fakty bohatým spôsobom. O charaktere textu a cieli, ktorý chce kniha dosiahnuť, svedčia slová zo zadnej strany obálky: „Táto knižka nie je obyčajná. Má čarovnú moc. Odomyká bránu do tajomného sveta na-
knižná revue
30
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
šich predkov. História Slovenska, ako ju nepoznáš, je veselá, komiksová, obrázková. Vtiahne ťa do sveta plného prekvapení.“ Kniha je graficky výborne spracovaná, v texte sa striedajú fotografické dokumenty štyroch ilustrátorov (Z. Bočkayová-Bruncková, J. Martiška, M. Martiška a M. Regitko). Začína sa pravekom a končí bombardovaním bratislavskej rafinérie Apollo roku 1944. Na mladého čitateľa sa obracia aj Ondrej Sliacky knihou Divy Slovenska nielen pre deti alebo Vlastiveda ako lusk (Matica slovenská). Poobzeral sa po našej krajine pohľadom, ktorým v nej našiel veľa zaujímavostí, a pútavým spôsobom ich predostrel čitateľovi. Ten sa dozvie o nápise na trenčianskej skale, dočíta sa o sitnianskych rytieroch, odhalí holíčske megality, kysucké kamenné gule, bratislavské gobelíny a ďalšie zaujímavosti. Ondrej Sliacky, teoretik detskej literatúry, dokázal, že je okrem vedca aj pútavým rozprávačom. O netradičný experiment spojiť fakty s veršami, a tým ich urobiť zapamätateľnejšími, sa pokúsil Milan Kenda v knihe Veršovaná abeceda, preskočiť sa veru nedá (DAXE). Viazanou rečou pripomína, že v Želiezovciach žil hudobný skladateľ Franz Schubert, vo Važci maliar Ján Hála... Zaujali ho príbehy našich jaskýň, dolín či vrchov. Jeho krédom sa stala myšlienka, že vtipom a rýmom sa často uľahčí pochopenie učiva. Didaktický, no i zábavný charakter knihy je zrejmý. Aj autor tejto prehľadovej štúdie sa obrátil k mladému čitateľovi knihou Strašidlopis (Vydavateľstvo Pozsony/ Pressburg/Bratislava), ktorá je postavená na recesistickom princípe s heslom: „ak sa môže v školách učiť zemepis, dejepis, prírodopis, strojopis, mohol by sa učiť aj strašidlopis“. Publikáciu tvorí 66 lekcií o našich strašidlách, čaroch, mágii a poverách. V publikácii Vojnové 40. roky (Marenčin PT) sa Juraj Šebo pokúsil zmapovať nielen roky vojny, ale aj druhú polovicu štyridsiatych rokov, ktorá bola (napriek názvu) už mierová. Kniha je zavŕšením autorovho úsilia vyrovnať sa s desaťročnými cyklami našich novších dejín. Juraj Šebo je aj autorom knihy Budmerice. História – Osobnosti – Spomienky (Marenčin PT). Väčšinu obsahu tvoria anketové príspevky návštevníkov Budmerického kaštieľa, ktorý bol miestom tvorivých dovoleniek a oddychu slovenských spisovateľov. Stručne pripomína históriu kaštieľa, venuje sa aj návštevám spisovateľov zo zahraničia. Ivan Bohuš, rovnako ako jeho otec, sa systematicky zaoberá popularizovaním histórie našich veľhôr. Svedčia o tom viaceré knihy o osobnostiach, ktoré sa zaslúžili o rozvoj turizmu či horolezectva u nás. Jeho najnovšia publikácia Dr. Téry a Vysoké Tatry (IaB) nám predstavuje banského lekára Edmunda Téryho, ktorý časť života od roku 1875 venoval propagácii a organizovaniu turizmu na Slovensku, no predovšetkým vo Vysokých Tatrách. Pričinil sa aj o výstavbu chaty pomenovanej jeho priezviskom. Medzi publikáciami sa objavilo aj niekoľko kníh o zaujímavostiach regiónov, viaceré z nich však svojím významom presahujú lokálne hranice. K takým patrí kniha dvojice autorov Petra Kubicu a Miloša Jesenského Zvony alebo kysucká kampanológia (Matica slovenská). Akýmsi mottom publikácie je myšlienka vyjadrovaná v súvislosti so zvonom: „Živých zvoláva, mŕtvych oplakáva“. Autori sa najskôr zamerali na svetovú históriu zvonov, aby sa potom vybrali na Kysuce a navštevovali jednotlivé lokality, kde si všímali zvony v kostoloch, zvoniciach a kaplnkách. Získavali informácie o ich histórii a osudoch, zaujala ich práca zvonolejárov, niekde citovali úryvky z povestí o zvonoch. Lokálnou históriou sa zaoberala aj Eva Tomisová v knihe Zabudnuté osudy škôl v Starej Turej (Eko-konzult). Zmapovala dejiny škôl nielen v meste, ale aj na kopaniciach patriacich k Starej Turej. Vznikla tak zaujímavá mozaika, ktorá si okrem vyučovacieho procesu všímala aj mimoškolské aktivity učiteľov a žiakov. Autorka spracovala i profily niektorých významných pe-
www.litcentrum.sk
dagógov z regiónu a nevynechala ani zoznamy učiteľov pôsobiacich v Starej Turej. Okrem oral history využila tiež dobové fotografie či kroniky. Viacerí autori využili vo svojich knihách dva žánre literatúry faktu: memoáre a rozhovory. Autorom memoárovej knihy Poučenie z moci (Perfekt) je Ľuboš Jurík. V nej sa venuje našim dejinám spred niekoľkých rokov. Kniha má autobiografické črty a je vlastne pokračovaním Juríkovej knihy z roku 2002 Pokušenie moci. Obe knihy sú postavené na autorových skúsenostiach v čase, keď spoznal viacerých funkcionárov z najvyššej politiky a často bol osobným svedkom udalostí rozhodujúcich o osudoch Slovenskej republiky. Z jeho zistení napokon vyplynulo, že moc je lákavý a uhrančivý fenomén, z pavučiny ktorého sa dá ťažko vymotať... Memoáre ako spôsob vyjadrenia osobnej životnej skúsenosti si zvolil Paľo Čarnogurský v diele Súboj s komunizmom (Kalligram). Kniha vyšla dve desaťročia po autorovej smrti zásluhou rukopisu nájdeného v Čarnogurského pozostalosti. Príbeh má nielen hodnotu osobného zážitku, ale aj historického dokumentu a je svedectvom atmosféry v období represálií voči osobám nelojálnym k socialistickému štátu. Knihu voňajúcu spomienkami na Bratislavu napísal Tibor Ébert, rodák z Bratislavy, ktorý tu prežil dvadsiate, tridsiate a polovicu štyridsiatych rokov. Potom sa presťahoval do Budapešti a stal sa spisovateľom, dramatikom a prekladateľom. Bratislavská fantázia (Marenčin PT) je návratom do miest jeho detstva a mladosti. Spomína si na rodinu, kamarátov, rozličné príhody. Pred čitateľom ožijú mnohé zákutia mesta, ktoré už nejestvujú, no v autorovom srdci zostali nepoškvrnené patinou času. Kniha Petra Tótha Krycie meno Bežec (Dixit) je príbehom mladého spravodajského dôstojníka. Strieda sa v ňom autorov verejný život novinára so životom spravodajcu tajnej služby. Novinárom sa stal začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, prinášal zaujímavé reportáže zo zákulisia podsvetia a politiky, no tajná služba ho prenasledovala. Kniha je autentická, plná detailov, konšpiračných stretnutí... Je zručne napísaná a obsahom i spracovaním dokáže čitateľa prinútiť, aby ju dočítal do konca. Náhodné stretnutie dvoch menovcov Dr. Pavla Vitka, emigranta a podnikateľa v Austrálii, a novinára PhDr. Pavla Vitka stálo na začiatku spomienkovej knihy Kookaburru po slovensky spievať nenaučíš (Matica slovenská). Z priateľstva dvoch ľudí s vekovým rozdielom generácie vznikla publikácia o pozoruhodnom osude slovenského emigranta, ktorý sa vďaka húževnatosti a cieľavedomosti vypracoval na váženého austrálskeho podnikateľa a má veľkú zásluhu na udržiavaní slovenskej identity na tomto vzdialenom kontinente. Minulý rok bol plodný aj na sériu spomienkových kníh, ktorých autormi boli herci a hudobníci. Čitateľskú hladinu rozvírila kniha herca Andreja Hryca Inventúra (Vydavateľstvo Slovart), v ktorej nás vedie svojím životom, viacerými eskapádami, príjemnými a nepríjemnými zážitkami a skúsenosťami. Jeho príhody neraz vyvolali polemiku, ba i nesúhlas, no on to zdôvodnil svojou priamosťou: „Nikdy som si nedával servítku pred ústa a za každých okolností som vždy priamo hovoril, čo si myslím. Narobil som si tým, samozrejme, armádu nepriateľov.“ Svojou úprimnosťou zaujala čitateľov aj spomienková kniha režiséra Juraja Jakubiska Živé striebro (Nakladatelství XYZ), ktorá vyšla v slovenskom aj českom jazyku. Autor v nej ukázal, ako sa vypracoval na jedného z našich i európskych najuznávanejších filmových režisérov, ktorého kontroverzná, no originálna tvorba si našla veľa priaznivcov i neprajníkov. Jeho pamäť je citlivý celuloidový pás, ktorý prepísal do knižného textu obrazov i udalostí tak, ako ho sprevádzali životom. Trochu odľahčený pohľad na život ponúka herec Ľubo Gregor v knihe Po
www.litcentrum.sk
stopách komedianta (HladoHlas). Niektoré kapitoly majú občas až anekdotický obsah, no dokázal si v nich pospomínať na viacero kolegov z javiska, ktorí by sa (alebo sa už) stratili z povedomia divákov. Sviežosť, s akou na svoj život a životy iných spomína Ľubo Gregor, sa celkom iste prenesie aj na čitateľov. Podobným tónom si na svoj život spomína aj ďalší herec Oldo Hlaváček v knihe Naša dobrá kapela (Marenčin PT), ktorá obsahuje tridsaťštyri profilov jeho hereckých kolegov a kolegýň. Predstavuje ich nie na základe encyklopedických údajov, ale osobného poznania – vtipne, s hyperbolou, občas recesisticky. Trochu iný spôsob rozprávania si zvolil herec Jozef Vajda v knihe Moja cesta (Umelecká agentúra JaJ) napísanej v spolupráci s Katarínou Leškovou. Nie sú to iba spomienky na minulosť, ale aj reflexia prítomnosti a návod, ako žiť. Titul napovedá, ako sa vyrovnať s nepríjemnosťami, ako ich prežiť a nájsť cestu k sebe samému. Dozvieme sa zaujímavosti o hercových meditáciách, o úlohe stravy a športu v živote, o stupienkoch na ceste k harmonizácii života. Svoj život vlani zaznamenal aj hudobník Braňo Hronec (v spoluautorstve s Barbarou Lauckou) v knihe Život na klávesách (Marenčin PT). Jeho kapela patrila medzi naše najobľúbenejšie. Mala za sebou veľa vystúpení, no aj zahraničných zájazdov. Okrem spomienok na detstvo, mladosť, štúdium a muzikantské začiatky kniha obsahuje zážitky z ciest, osudy muzikantov, milenecké avantúry i seriózne podnikanie v oblasti hotelierstva, ktorým Braňo Hronec zavŕšil životnú kariéru. K sérii spomienkových kníh umelcov patrí kniha Pavla Zelenaya S úsmevom... (Občianske združenie SkJazz). Už podtitul prezrádza, čo bude jej obsahom: viac alebo menej pozoruhodné, až úsmevné historky a príhody zo života muzikantov. Pavol Zelenay patrí k naším najvýznamnejším znalcom populárnej hudby. Hral v orchestroch, skladal tanečnú hudbu, organizoval Bratislavskú lýru. Veľa historiek, ktoré nepoužil vo svojom diele Hudba, tanec, pieseň (2008), zahrnul do tejto úsmevnej knižky, ktorá zaznamenáva aj tvár umeleckého života pre konzumenta neviditeľnú. Žánrovo odlišné od predchádzajúcich kníh sú Listy Oľge (Vydavateľstvo Slovart), ktoré posielal mladý Július Satinský svojej láske a prvej manželke Oľge Lajdovej v rokoch 1962 – 1965. Neprejavuje sa v nich iba ako recesista, ale aj ako zamilovaný mladík, prezrádzajúci čosi o svojich pocitoch počas odlúčenia od svojho dievčaťa. V chronologicky zostavenej korešpondencii je veľa kultúrnych a iných reálií charakterizujúcich dobu ich vzniku. Kniha zaujme aj nevšednou grafickou úpravou. Ďalšou žánrovo početnou skupinou kníh vydaných roku 2013 sú publikácie, ktorých obsahom sú rozhovory so zaujímavými ľuďmi z rozličných oblastí života. Slavomíra Očenášová-Štrbová vydala knihu Život, viera, umenie (Tranoscius). Sú to rozhovory s umelcami na témy, ktoré prezrádza titul knihy. Rozhovory vznikali v dlhšom časovom rozmedzí (viacerí z interviewovaných už zomreli). Sú medzi nimi hudobníci, básnici, spisovatelia, dramatici... Kniha hovorí o úcte k otcom i k Bohu – do tohto bodu nakoniec vyústia všetky rozhovory. Rozhovory s poprednými osobnosťami sú aj v knihe Antona Blahu Rád sa pýtam, aj počúvam (Šport Press). Je svedectvom úprimného vzťahu autora k osobnostiam, ktoré si vybral na rozhovor. Osobne ich pozná, preto dokáže voliť otázky, ktoré „spovedaných“ provokujú k úprimným a otvoreným odpovediam. Hovoria o sebe, no i o problémoch kultúry a nekultúry u nás. O tom, že Anton Blaha je sústredeným a trpezlivým poslucháčom, svedčí aj názov knihy. Rozhovor s maliarom je vždy zaujímavý, pretože zvyčajne otvorí aj trinástu komnatu výtvarníka. O to sa pokúsila Martina Grochálová v knihe Počmáraný život (Karmelitánske nakladateľstvo) v rozhovore s Miroslavom Cipárom. Názov vystihuje hru s písmom často používanú v jeho
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
31
knižná revue
tvorbe, no škoda, že ten istý názov pre knihu už pred rokmi použil Ján Čomaj. Autorka nás chronologicky vedie výtvarníkovým životom, spomína jeho úspechy, problémy, vyznania, úsilie, ciele. Ďalší rozhovor nájdeme v knihe Testament svedomia (Vydavateľstvo Pozsony/Pressburg/Bratislava). Je to rozhovor Jozefa Leikerta so spisovateľom Ladislavom Ťažkým, ktorý vyšiel prvýkrát roku 1996. Druhé vydanie vyšlo pri príležitosti výročia spisovateľovho úmrtia a jeho prezentácia sa odohrala vo Veľkom Klíži, kde je pochovaný. Aj s odstupom rokov zaujmú Ťažkého názory na vlastenectvo, národnú identitu, lásku k Slovensku, ktoré sa prepletajú s jeho životnými etapami. Možnosť hovoriť o svojom živote, o názoroch na poéziu, literárnu kritiku, politiku či spomínať na generačných druhov dostal Ján Buzássy v rozhovore s Jánom Štrasserom Byť svoj (Literárne informačné centrum). Jeho odpovede sú uvážlivé, vlastne také, ako jeho básnická tvorba. Roku 2012 rozčerilo hladinu veriacich nie celkom transparentné odvolanie trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka, ktorý poukázal na nezrovnalosti v ekonomickej oblasti trnavskej arcidiecézy. Našli sa hneď dvaja autori, ktorí mu dali možnosť porozprávať svoj príbeh. Mária Vrabcová uverejnila Bezákovu úprimnú spoveď v knihe Vyznanie (NAVI GRAF). Róbert Bezák v rozhovore odpovedá na otázky o komplikovanom vzťahu medzi katolíckou cirkvou a jeho osobou, hovorí o svojom detstve, kňazských začiatkoch i o poznaní, že svet cirkvi je v mnohom podobný svetu politiky. Autorom druhého knižného rozhovoru s Róbertom Bezákom Medzi nebom a zemou (W Press) je Štefan Hríb. Je to dialóg medzi kňazom a publicistom o Bohu a človeku, o nebi a pekle, o cirkvi... Hríbove otázky sú vecné, no arcibiskupove odpovede emotívnejšie, prevláda v nich presvedčenie o správnosti Bezákovho konania, no i otáznik, čo tým všetkým Boh sleduje... Výsledkom stretnutia novinárky Ivany Havranovej s bývalým podnikateľom Jozefom Majským je kniha Som Jozef Majský (Marenčin PT). Jeho výpoveď prezrádza mnohé verejnosti neznáme skutočnosti, vo svojich vyjadreniach je kritický voči okoliu i spoločnosti. Otvorene hovorí o svojej rodine, manželstve, milenkách... Keďže jeho súdny proces sa ešte definitívne neskončil, v knihe chýbajú záverečné odpovede na niektoré otázky. Svoje názory vo forme odpovedí na otázky Ľuby Lesnej mohla v knihe Krajina hrubých čiar (Ikar) vyjadriť Iveta Radičová. V politike pôsobila osem rokov a snažila sa zaviesť zásadu, že „politika bez etiky je nemysliteľná“. Rozhovor pripomína politologickú štúdiu, o čom svedčia aj témy jednotlivých kapitol, napríklad Zápas o demokraciu, Demokracia a občianska spoločnosť, Právo a spravodlivosť a ďalšie. Rozprávačský talent Jána Čomaja sa prejavil aj v knihe Neskutočné príbehy (Matica slovenská). Samozrejme, Ján Čomaj si nikdy nič nevymýšľal, preto aj jeho príbehy o viacerých hraničných situáciách a osudoch hrdinov sú realistické a v podstate tragické. Veď ako inakšie možno označiť masovú vraždu poľských dôstojníkov v Katyňskom lese, na vyšetrovaní ktorej sa podieľal aj náš básnik Andrej Žarnov, či vykonštruovaný proces so slovenskými encyklopedistami na čele s Dr. Hirnerom a ďalšie. Aj keď niektoré príbehy už boli pred časom uverejnené, predsa ich treba podľa slov autora pripomenúť aj čitateľom mladším o dve generácie. Svojho času sa záujem čitateľov sústredil na knihu Jozefa Leikerta Taký bol Ladislav Mňačko. Záujem o knihu prejavili aj v Česku, a preto ju vydali s českým názvom Takový byl Ladislav Mňačko (Slovenský literárny klub v Českej republike). Aj české vydanie malo úspech a svoje dojmy z knihy zaznamenal na záložke i český spisovateľ Arnošt Lustig: „Ladislava Mňačka jsem měl vždycky rád, i když jsem s ním souhlasil, i když jsem s ním nesouhlasil. S ním totiž nebyl problém nesouhlasit a pohádat se. Stejně jako nebyl problém s ním
knižná revue
32
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
souhlasit, protože měl mnohokráte pravdu, kterou na rozdíl od mnohých nás se nebál napsat, nebo mocipánům tehdejšího Československa vmésti do tváře... Láďa byl vzácny druh člověka, který svých omylů a chyb dokázal nejen litovat, ale uměl se i veřejně omluvit, čehož není právě každý schopen.“ Významná osobnosť Kysúc je hlavnou postavou biografickej knihy Jána Čomaja Jozef Hnitka alebo múrom proti hlave (Kysucké múzeum). Jozef Hnitka bol spisovateľom, pedagógom, knihovníkom, novinárom, ktorému však socialistický režim zakázal písať a jeho tvorbu ignoroval. Čomajova kniha napísaná na základe spomienok príbuzných, dokumentov a autobiografických poviedok nám predstavuje Jozefa Hnitku ako zásadového človeka neochotného podriadiť sa spoločnosti, v ktorej žil. František Mikloško zozbieral svoje príspevky zo samizdatového časopisu Náboženstvo a súčasnosť vychádzajúceho od roku 1982, pridal k nim novinové články a verejné vystúpenia na rozličných zhromaždeniach. Tak vznikla kniha reportáží, článkov, prejavov, reflexií z rokov 1982 – 2012. Glosovanie aktuálnych tém, pohľad do minulosti cirkvi, spomienky väzňov z uránových baní sú obsahom knihy Znamenia čias (OZ Hlbiny). Je to aj úvaha o morálke, no najmä o myšlienkach v súlade s katolíckym svetonázorom na spoločnosť. Autorom knihy Matkin hrob na Tahiti (Ofsetka) je Marián Krčík. Je to životný príbeh Petra Uhra, ktorý autorovi vyrozprávala jeho matka Mária Uhrová. Jej rozprávanie spočíva v presvedčení, že jej syn je autorom viacerých populárnych kníh podpísaných pseudonymom Maxim E. Matkin. Syn pani Uhrovej emigroval, dostal sa na Tahiti, kde žil samotárskym životom. Po jeho stopách sa vydal brat Ivan, stretal sa s ľuďmi, ktorých Peter poznal v ďalekej zemi, a napokon našiel jeho hrob. V knihe je aj korešpondencia s vydavateľom Matkinových kníh a pani Uhrovou. Jediným cestopisom, ktorý vlani žánrovo obohatil literatúru faktu, bola kniha Romana T. Vadoviča Trinásta rovnobežka (SPN – Mladé letá). Ako prezrádza názov, trinásta rovnobežka je spojivom zážitkov autora, geológa a vedúceho expedície, ktorá na Arabskom polostrove a v Afrike prinášala ľuďom „najvzácnejší dar“ – vodu. Zaujímavé situácie, historky, prekvapujúce zážitky v krajoch, ktorých sa sotva dotkla civilizácia, sú obsahom knihy. Strieda sa v nej poučenie so zážitkovosťou a výsledkom je vzácna a pútavá publikácia doplnená exotickými fotografiami. Autorom knihy Potopa sveta (Vydavateľstvo Slovart) je geológ a geograf Juraj Činčura. Zaujal ho príbeh jednej z najstarších a najlegendárnejších katastrof na svete – potopa (už predtým napísal knihu o sopkách v dejinách). Skúmal všetky poznatky, ktoré sú o tejto téme dostupné. Zhromaždil legendy, hypotézy a názory, aby podal čo najobjektívnejší obraz o potope. Odhaľuje korene mýtov aj fakty, ktoré ich vyvracajú. Vo svojom štýle nezaprie vedca, dvojnásobného laureáta Ceny Slovenskej akadémie vied. Príbehy tých, ktorí zneužili moc – to je podtitul knihy Leopolda Moravčíka Bastardi v politike (Perfekt), ktorá obsahuje profily dvanástich diktátorov (Somoza, Pol Pot, Dada, Bokassa, Marcos, Pinochet, Noriega, Ceausescu, Hussein, bin Ládin, Kaddáfí) píšucich čierne strany svetovej histórie. Moravčík zručne napísal životné príbehy hrdinov s krvavými rukami, hľadal súvislosti ich zrodu a krutosti. Na základe rozličných prameňov odovzdal čitateľom poznatky, ktoré diktátorov postavili do pravdivého svetla. Ojedinelou publikáciou, ktorá sa zjavila na knižnom trhu, je Úvod do dejín astronómie (Slovenská ústredná hvezdáreň). Jej autorom je astronóm a popularizátor tohto odvetvia Ladislav Druga. V knihe nájdeme cenné fakty o histórii astronómie, dejiny hurbanovskej hvezdárne a krátke profily ľudí, ktorých život súvisí s astronómiou. Na doplnenie poznatkov autor objasnil čitateľom aj základné pojmy z astronómie.
www.litcentrum.sk
NA CESTE Slovenská literárna veda 2013
PaedDr. PhDr. Peter Mráz, PhD., (1984) je autorom knihy Poetika príležitostnej poézie Bohuslava Tablica a Jána Hollého (2010). Jeho zamestnávateľom je Gymnázium Malacky. Žije v Kuklove.
Pod autorom si predstavujeme človeka, ktorý niečo nové vytvorí. Literárny kritik podľa tohto kritéria nie je autorom, nič nové nevytvoril, len parazitoval na tvorbe iného autora. Táto myšlienka je správna do chvíle, kým sa nezamyslíte, čím prispel k poznaniu už známeho textu. Zistíte, že aj literárny kritik môže byť subjektom tvorivým. „Presadzoval som názor,“ píše v ktorejsi zo svojich prác jeden z literárnych kritikov Milan Hamada, „že kritik má rovnako ako spisovateľ svoju víziu sveta, človeka a literatúry, s ktorou pristupuje k literárnemu dielu. Pritom som však zdôraznil, že to neznamená, že by ho to zbavilo povinnosti interpretovať ho skôr, než vysloví voči nemu svoju predstavu.“ Keďže sú nám Hamadove state blízke, v nami písanom literárnokritickom hodnotení sa budeme pridŕžať jeho postoja: „Kým jedni chápali kritiku ako službu literárnemu textu, iní (medzi nimi najvýraznejšie ja) zdôrazňovali postulatívny charakter literárnej kritiky.“ Ak občas budeme aj trochu služobnými, nech je nám odpustené, robíme to pre „priateľov“. Našou priateľskou službou pre čitateľa je zmienka o záplave elektronických, v internetovej sieti prístupných „kníh“ v pdf formáte. Spomeňme ich faktograficky: Juraj Hladký – Jozef Pavlovič – Kristína Pavlovičová – Andrej Závodný vydali Cyrilo-metodské replikácie byzantskoslovanskej kultúry v interpretácii (Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity), v ktorej sa môžeme dozvedieť poznatky nielen o literárnych pamiatkach veľkomoravskej proveniencie, ale aj o prekrývaní pohanských tradícií kresťanskými reáliami v starších osadných názvoch na západnom Slovensku. Ivana Hostová napísala monografiu Haugovej Plathová, Plathovej Haugová (Filozofická fakulta Prešovskej univerzity) s podtitulom O prekladoch poézie Sylvie Plathovej, z ktorej strán je zrejmé, že literárnoteoretické aj rodiace sa translatologicko-praktické inštrumentárium autorky je komplementárne s veľkosťou úlohy, do ktorej sa pustila. Je prísľubom literárnej vedy a prekladateľstva. Zuzana Kákošová zverejnila učebné texty pre poslucháčov slovakistiky Zo staršej slovenskej literatúry I, II (Stimul). Sú aktualizovanou verziou poznatkov, ktoré už predstavila vo viacerých textoch, v skriptách tieto poznatky rozširuje o prepis kľúčových literárnych textov, s ktorými možno pracovať na hodine.
www.litcentrum.sk
Jaroslav Šrank vytvoril elektronický dokument Kapitoly k súčasnej slovenskej literatúre, vydaný „vlastným nákladom na študijné účely“. Neponúka viac, než sľubuje. Pre svojich študentov zverejnil časopisecky publikované názory na interpretáciu dejín našej literatúry po roku 1989 a doplnil ich o niekoľko portrétov slovenských autorov z ostatného tridsaťročia. Zvyšok si nechal pre knižnú monografiu. Andrea Bokníková napísala prácu Kapitoly z metodológie literárnej vedy s podtitulom Formalisti a posun od ich metódy k psychológii umenia (Stimul). Nájdeme v nej nielen analýzu prác ruských formalistov (Ejchenbaum, Tomaševskij, Šklovskij, Tyňanov, Vinogradov, Propp a iní) s interpretáciou presahu ich práce do našej literárnej vedy, ale aj prienik ich teorém do psychologizmu Leva Vygotského. Ako premostenie ku knihám existujúcim v pevnej väzbe použime texty Miloslava Vojtecha, ktorý knižne publikoval prácu Tvorcovia literatúry a literárnej histórie (Filozofická fakulta Univerzity Komenského). Ponúka v nej svoj pohľad na tvorbu kľúčových osobností, utvárajúcich dejiny slovenskej literárnej historiografie. S tou istou témou, tentoraz koncentrovanou na život a tvorbu dvoch historikov dejín staršej slovenskej literatúry, sa stretneme aj v zborníku Ján Mišianik – Jozef Minárik vydanom v edícii Pamäť literárnej vedy (ed. E. Brtáňová, O. Vaneková, Ústav slovenskej literatúry SAV). Popri reflexii prác oboch znalcov našej literárnej minulosti sa v ňom stretneme aj s črtami spomienkovými. Odrazme sa v tejto chvíli od krásneho verša: „Choď, ži, je prestreté. Nôž, zub i pod zub. Máš, / čo ti treba, a rovno na obruse. / ... / Nepoznáš pravdu. Vieš len abecedu. // V nej slabikuješ denne svoju biedu. / I svoju veľkosť.“ Literárny historik Ondrej Sliacky vyjadruje knihou Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež do roku 1960 (Literárne informačné centrum) to, čo vyslovil Milan Rúfus v básni Abeceda – mapuje východiská slovenskej literatúry pre deti a mládež, analyzuje jej vývinové kontúry, vníma väčšmi lesk ako biedu počiatkov tohto typu písania. Je si vedomý toho, že bez poznania textov od konca 18. storočia po rok 1960 by sme nemohli adekvátne pochopiť súčasné procesy odohrávajúce sa v tvorbe
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
33
knižná revue
pre detského a dospievajúceho čitateľa. Sliackeho práca je záslužná – prehrabal sa dobou (pred)hrebendovskou, prekliesnil nám cestu od prvých pokusov o knižôčky „k čítání a k prvním začátkům vzdělání školních dítek“ cez texty v „zábavníkoch“ Zornička a Rečňovanka k snahám o kvalitnú prekladovú literatúru, od textov predávaných za groš k takmer rovnako lacným časopisom pre najmenších, nazrel do zákutia veršovanej i prozaickej tvorby Ľudmily Podjavorinskej a Márie Rázusovej-Martákovej, neobišiel aktivity J. C Hronského, pútavo prečítal texty Ľuda Ondrejova, Martina Rázusa, Jána Bodeneka, Jozefa Horáka, Eleny Čepčekovej, Kristy Bendovej, Márie Haštovej aj Márie Jančovej, neobyčajne dôslednú pozornosť venoval bábkovej aj činohernej realizácii literárnodramatických textov pre deti a mládež... Práca patrí do zlatého fondu slovenskej literárnej historiografie. Básnik Marián Grupač v knihe Ján Stacho / Jazyk ako obraz s podtitulom Veršokňažník v dužinách slovenčiny (Matica slovenská) podľa vlastných slov „predostiera nový a svieži pohľad na Stachovu poéziu v kontexte doby, v ktorej žil, a súčasne v konfrontácii s vnímaním jeho poetiky z pohľadu súčasníka, milovníka poézie“. Parafrázuje a cituje v nej predovšetkým poznatky historika Dušana Kováča a názory Andrey Bokníkovej či Viliama Marčoka, čerpá z prác Ľubomíra Feldeka i Vincenta Šikulu. O vlastný názor sa ale takmer vôbec nepokúša. Slová, ktorými komentuje básnikovu tvorbu, neprinášajú nové poznatky. Vďaka citáciám zo Stachovej poézie má však čitateľ možnosť prečítať si celú Čokoládovú rozprávku, jeho legendárny debut. Okrem poznámok k nemu treba spomenúť Grupačovu korektnú prácu s dobovou tlačou, najmä s ohlasmi na Trnavskú skupinu a Stachove básnické zbierky. Marián Grupač má, ako ukazuje jeho ódické zanietenie za predmet svojej práce, poéziu Jána Stacha čitateľsky rád. Dojíma ho osud samého autora. Nie každý básnik je však aj dobrým literárnym vedcom a opačne... Radšej sa preto venujme osvedčeným autorom. Zväzok Kritických komentárov III (KK Bagala) z pera Milana Hamadu je zložený z troch oddielov: prvý obsahuje recenzie a glosy napísané v ostatnom dvadsaťročí, druhý zahŕňa literárnohistorické komentáre vzťahujúce sa k príslušníkom Generácie R10 so zreteľom na texty Kazimíra Bezeka, k tvorbe slovenských nadrealistov a k poézii básnikov katolíckej moderny, tretí oddiel sa sústreďuje na esejistické analýzy tvorby významných postáv našej kultúrno-literárnej minulosti a prítomnosti. Každá z myšlienok, ktoré nám autor predkladá, je výsledkom jeho erudovaného nazerania na skúmaný predmet, žiadna nie je vyslovená unáhlene. Niektoré z jeho názorov možno laický čitateľ neprijme za svoje. Ako príklad spomeňme Hamadov pohľad na čitateľsky pomerne obľúbený román Petra Pišťanka Rivers of Babylon. Hamada v súvislosti s jeho druhým pokračovaním s podtitulom Drevená dedina píše o tom, ako v ňom gýčovitosť a pornografia strácajú svoje ironické opodstatnenie, ako sa stávajú falošnou podobou falošného sveta do tej miery, až sa tento text stáva spotrebným materiálom bez potenciálu byť nositeľom hodnoty. V tejto súvislosti je vždy zaujímavé sledovať, ako sa v danom čase literárny kritik, recenzent, „trafil“ do budúceho čítania ním recipovaného textu. Ku cti Milana Hamadu treba povedať, že väčšina jeho literárnokritických názorov v skúške času obstála. Názor na druhý diel Pišťankovho románu nevynímajúc. Obdobne interesantnou je aj útla kniha rozhovorov s Milanom Hamadom, ktorá v sebe ukrýva bohatú úrodu sentencií s akýmsi až múdroslovným nádychom. Zväzok Odpovede (KK Bagala) obsahuje rozhovory, ktoré Hamada poskytol v porevolučných rokoch 1990 – 2011. Mnohé z nich zaujmú odvahou pomenovať veci v slovenskej literatúre a kultúre priamo. Majúc v povedomí, že Hama-
knižná revue
34
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
da bol nedlho po vstupe „bratských vojsk“ na dve desaťročia publikačne umlčaný, čakali by sme azda aj vybavovanie si účtov s tými, ktorí mu spôsobili bolesť. On však chce byť vždy objektívny, aktuálny vo svojich kritických komentároch. Svojou priamočiarosťou glosuje mnohé zaujímavé otázky nielen ostatných desaťročí slovenskej kultúry, ale čistým okom nazerá aj na výsostne aktuálne procesy v nej. Medzi odpoveďami Milana Hamadu zarezonujú napr. tie, ktoré sa vzťahujú na životné postoje a tvorbu Milana Rúfusa, Miroslava Válka a Vojtecha Mihálika. V súvislosti s nimi Hamada začína uvažovať nad tým, či od seba možno oddeliť človeka, občana (politika) a básnika. Spomienka na Rúfusa, ktorý raz prišiel navštíviť Hamadu v jeho pracovnom exile v Slovenskej pedagogickej knižnici, aby mu naznačil, že ak chce znova publikovať, je načase zmeniť odmietavý postoj k roku 1968, nebráni Hamadovi uznať Rúfusove básnické kvality: „Rúfus bol rovnako socialistický básnik ako iní v tom čase, písal tiež protiimperialistickú poéziu. Jeho poézia však bola univerzálna.“ O poézii Vojtecha Mihálika, ktorý sa v minulom režime významne politicky angažoval, zasa Hamada uznanlivo píše: „To bol rovnako veľký, ak nie väčší talent ako Rúfus. Jeho Plebejská košeľa vôbec nezaostáva za Rúfusovým debutom a vyšla sedem rokov pred ním ... ale Mihálik sa na rozdiel od Rúfusa stal komunistickým básnikom.“ Neostáva nám iné, len začítať sa opakovane do rozhovorov s Milanom Hamadom, aby sme pochopili, čím všetkým sa k nám prihovára a o čom všetkom vypovedá. Dielo Milana Hamadu je impozantné, podobne ako celoživotná práca Evy Fordinálovej: komplexná literárnohistorická, poetologická a filozofická analýza bernolákovčinou písanej poézie Jána Hollého. Aj preto je táto problematika skryto prítomná v ďalších častiach jej tvorby: nachádzame ju aj v knihe Tajomné pramene v nás (Literárne informačné centrum). Pravda, na tomto mieste je nutné povedať, že v aktuálnej práci nie je cieľom Evy Fordinálovej revidovať svoje doterajšie zistenia o Hollého tvorbe. Jeho poéziu využíva na to, aby podporila svoj kľúčový zámer – poukázanie na duchovno-literárnu dimenziu slovenskej kultúry, na cyrilo-metodskú tradíciu, ktorá sa kontinuitne vinie dejinami našej ľudovej aj umelej slovesnosti od čias pôsobenia oboch literátov až po dnešné dni. Fordinálová citlivo nazerá na naše literárne dianie v rôznych etapách jeho vývoja, odmieta vnímanie veľkomoravských čias pred príchodom Cyrila a Metoda ako pohanských, vidí ich ako predkresťanské v tom zmysle, že naši predkovia žili už pred prijatím kresťanstva hlbokým duchovným životom. Obdobne pútavo poukazuje aj na kresťanský étos slovenského osvietenstva, ktorého dôsledkom je kultúrna emancipácia kňazskej vrstvy vzdelancov v národnom obrodení. Osobitne radi by sme vyzdvihli autorkinu snahu o rehabilitáciu zástoja niektorých zabúdaných osobností našej kultúry: skalického filozofa a básnika Augustína Doležala, tvorcu Pamětné celému světu Tragoedie, kuklovského kňaza a historika Juraja Papánka, autora Dejín slovenského národa, resp. pre slovenskú kultúru zapálených, žiaľ, činmi nie vždy pochopených tvorcov Jozefa Ignáca Bajzu, Pavla Jozefa Šafárika a Jána Kollára. Fordinálovej kniha Tajomné pramene v nás je koncipovaná esejisticky, písaná čitateľsky prístupným jazykom, nevyžaduje vysvetľujúci komentár, nezaťažuje poznámkami pod čiarou ani obsiahlymi odkazmi na použitú literatúru, napriek tomu je to práca odborne na úrovni. O niečo podobné sa pokúsil aj Pavol Tománek. Svojou knihou Kresťansko-národné postoje v poézii Jána Hollého (TRIBUN EU) poukazuje na kresťanské zázemie Jána Hollého. Usudzuje, že „Ján Hollý sa neprezentoval len ako ospevovateľ krásnej prírody, idylického života, ale prezentoval sa aj ako kresťanský človek, ktorý nemusí ,násilne‘ vkladať kresťanské prvky, dispozície do svojho diela,
www.litcentrum.sk
pretože dané prvky vyžarujú konkrétne z človeka.“ Tománek si zvolil formálno-obsahovú analýzu Hollého poézie. Tematicko-motivické sondy do textov poukazujú na overené skutočnosti, ktoré výskum poézie Jána Hollého už pozná, aj keď pre nepriaznivé mimoliterárne okolnosti ich nemohol či nechcel explicitne verbalizovať. Tománkovo písanie trpí na nedostatočnú literárnovednú kompetenciu autora. Mnohé jeho pozorovania sú príbuzné pozorovaniam V. Turčányho, K. Rosenbauma, S. Šmatláka a najmä Evy Fordinálovej. To ale neuberá nič z toho, že knihou Kresťansko-národné postoje v poézii Jána Hollého sa Pavol Tománek stáva prvým, kto cielene systemizuje prejavy kresťanského ducha v Hollého tvorbe a odvážne ich interpretuje v kontexte teologických vied. Viaceré z literárnovedných kníh, ktoré sme získali cestou korešpondencie alebo darov, sa dala čítať s pôžitkom. Príkladom je zborník príspevkov Slovenská literatúra – jej špecifiká a kontexty (Univerzita Komenského, eds. Mária Bátorová, Eva Faithová), ktorý sme otvorili v očakávaní, aké tajomstvo ukrýva jeho obsah, symbolizovaný vizuálnym stvárnením obálky: mapa Európy, v jej strede zvýraznené územie Slovenska, z ktorého vychádzajú šípky rozbiehajúce sa na všetky svetové strany, aby doň zasa iné šípky z rôznych smerov vstupovali. Symbolika tohto obrazu značí interdisciplinaritu odboru slovenský jazyk a literatúra, ktorej pozadím je úsilie o reflexiu jeho kontextových väzieb. Odkazuje k menu Dionýza Ďurišina, medzinárodne uznávaného literárneho komparatistu, i k faktu, že snaha vidieť veci v súvislostiach k nám nebola importovaná, ale bola našej odbornej verejnosti vlastná už pred rokmi. Analogickú skutočnosť odkrýva aj Ivo Pospíšil v príspevku o areálovej slavistike, ktorá je pre niektorých stále len vágnym priestorom metodologického marazmu, pre iných ale predstavuje produktívny priestor výskumu. V dnešnej dobre, ktorú autor definuje ako čas masívnej invázie triviality do literatúry, sa pohľad na literárny text v kontexte napr. stredoeurópskeho areálu javí byť progresívnym spôsobom nazerania na jeho axiologické parametre. Zuzana Kusá v ďalšom príspevku volá po revitalizácii zástoja umeleckej literatúry ako možného formovateľa sociálneho postoja, solidarity medzi ľuďmi. Vladimír Petrík sa nechce prieť s Reném Bílikom o tom, čo je historický žáner v slovenskej próze – na prvý pohľad ponúka len sumár textov s historickou tematikou, aby dospel k tvrdeniu, že v textoch Šikulových Majstrov, Jarošovej Tisícročnej včely a Habajových Kolonistov sa „slovenská otázka“ oživuje nie na historicko-politickej, ale na historicko-duchovnej báze, ktorá signalizovala budúcnosť nášho vývoja. Ivan Kamenec zasa podčiarkuje, že aj keď písať o histórii v literatúre a písať o literatúre v histórii sú veci rôzne, predsa len majú mnoho spoločného. Literatúru vidí ako jeden zo zdrojov práce historika bez toho, aby mu to ubralo na kredite jeho odbornosti. Obdobne vníma umeleckú literatúru aj Etela Farkašová – pravda, v priestore filozofického výskumu. Presah literatúry do priestoru iných vedných disciplín zaujíma aj Martu Žilkovú, reflektujúcu priestor mediálnych hier s textom. Bližšie k nemu sa opätovne vracia Ludwig Richter v práci analyzujúcej slovenskú literatúru v nemeckom preklade a odborných štúdiách do roku 1945. Zásadným príspevkom do literárnej komparatistiky je stať Dariny Pallovej o recepcii Schopenhauerovho mýtu o vôli ako podstate sveta v textoch Dobroslava Chrobáka, Františka Švantnera a Leonarda Franka z interkultúrno-hermeneutickej pozície. Naznačuje to, čo dopovedá v poslednom príspevku Mária Bátorová o estetických a politických názoroch Dominika Tatarku – že vidieť len do fikčného sveta textu bez vnímania jeho presahov ho zbavuje hodnoty, ktorú doň autor vložil. Celý zborník je napojený na život, ktorý žijeme. V čase aj v priestore.
www.litcentrum.sk
V najnovšej knihe Jozefa Tatára s názvom Z poézie troch storočí (Belianum) nájdeme snahu o interpretačno-poetologické priblíženie sa k textom málo známych básnikov (Peter Ďurkovský, Tibor Kočík, Tomáš Gál, Miroslav Bartoš, Ondrej Nagaj, Michal Otčenáš, Eduard Gombala, Ivan Šobáň a iní), ale aj verbalizované hodnotiace východisko k nim. Keďže ich tvorba má príznak „nevyhranených poetík“ a sledujeme v nej prvky „absentujúcej odvahy na originálnu básnickú sebarealizáciu“, Jozef Tatár nemohol nenapísať, že pri ich recepcii odmieta „nad/podhodnocovať, účelovo sa vykrúcať, dopĺňať, autorov alebo ich tvorbu šminkovať dúhovými farbičkami“. Svoj zámer Tatár splnil, držal sa ho v každej kapitole svojej práce. Kapitoly o poézii básnickej medzigenerácie (Peter Bella Horal, Pavol Kokeš Kýčerský, Izidor Žiak Somolický, Tichomír Milkin, Ľudmila Podjavorinská) a židovské motívy v slovenskej poézii (od V. P. Tótha po Vojtecha Mihálika) sú v mnohom inšpiratívne a autor ich zvládol bravúrne. V aktuálnom zväzku zborníka príspevkov prednesených na letnej škole slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca 43 (ed. Miloslav Vojtech, Jana Pekarovičová), ktorú organizuje Filozofická fakulta UK v Bratislave, nájde čitateľ tri oddiely. Prvý sa venuje témam, ktorých inšpiračným zdrojom je výročie príchodu cyrilo-metodskej misie na naše územie. Zaujme v ňom štúdia Jána Zambora o doteraz využitých spôsoboch a možnostiach translácie Konštantínovej básne Proglas, ktorej prílohou je autorov vlastný pokus o nový preklad predmetného textu. Obísť nemožno ani analýzu príčin, pre ktoré sa epos Jána Hollého CirilloMetodiada nestal už v dobe svojho publikovania čitateľsky príťažlivým. Vzišla z pera Miloslava Vojtecha. Syntetický charakter s výrazným poznávacím potenciálom pre prijímateľa majú štúdie Kataríny Beňovej o uchopení postáv solúnskych bratov vo výtvarnom umení na Slovensku v 19. storočí a Jany Lengovej o prejavoch cyrilo-metodskej tradície v slovenskej hudobnej kultúre 19. a 20. storočia. Z druhého oddielu zborníka, ktorý vznikol na podnet dvadsiateho výročia vzniku Slovenskej republiky, zasa výberovo spomeňme aspoň štúdie Juraja Dolníka o našom vnímaní češtiny ako necudzieho jazyka a Miry Nábělkovej o vzrastajúcom pocite odcudzenia slovenského jazyka pre prijímateľov v českom jazykovom prostredí, na ktoré „kouzlem nechtěného“ nadväzujú postrehy Oľgy Orgoňovej a Aleny Bohunickej o metaforách viažucich sa na zánik Československa. V treťom oddiele zborníka nás Hana Hlôšková sprevádza po ceste premien vnímania Juraja Jánošíka v slovenskej kultúre. Základy našej identity sú ale skôr v jazyku ako v trvaní mýtu. Presviedča nás o tom Jozef Mlacek pri odkaze na vodu v našej frazeológii, ale predovšetkým Valér Mikula svojím neopakovateľným spôsobom výkladu, pri ktorom si nikdy nie ste istí, či viac ironizuje predmet svojho výskumu, alebo čitateľa svojho textu. Príspevkom o vitalistickej podobe tvorby Dominika Tatarku nás nabáda znovu sa vrátiť k tvorbe nášho známeho, ale relatívne málo vydávaného prozaika, a začať ju čítať pozornejšie. Marián Andričík, autor publikácie Preklad pod lupou (Modrý Peter), ovláda translatológiu literárnoteoreticky aj prakticky. Preklad vníma ako dejinno-kultúrny fenomén, ktorého najvýraznejším prejavom sú prekladové varianty toho istého textu naprieč desaťročiami, a to aj v tvorbe toho istého prekladateľa. V tejto súvislosti nás zaujal Andričíkov poukaz na ojedinelý jav v tvorbe Karola Strmeňa, ktorým sú tri rôzne preklady básne Havran od Edgara Alana Poea. Práve táto skladba je signálom, že aj preklad starne, že estetická norma sa z generácie na generáciu mení, a preto má prekladateľova práca neustále zmysel. Nás v tomto kontexte najviac zaujala analýza práce Ľubomíra Feldeka. Andričíkova snaha porovnať Feldekove preklady Shakespearovho sonetu č. XVIII
príloha 14 – 15 / 2014
knižná revue
35
knižná revue
s odstupom vyše štyroch desaťročí je nástrojom, prostredníctvom ktorého pochopíme, prečo sa nám aktuálne vychádzajúce Feldekove preklady Shakespearových hier môžu zdať výrazovo modernejšími ako preklady jeho generačne mladších kolegov, ale aj to, prečo sa nám niektoré jeho preklady zdajú byť súčasne väčšmi textami slovenského básnika ako anglického dramatika. Andričík vo svojej knihe sleduje aj túto stopu, ide hlbšie do problematiky, neobchádza prozaické ani piesňové texty, upozorňuje na slabiny teórie prekladu, ktoré sa zrkadlia ako slabiny prekladateľskej praxe. Prirodzene, vyššie uvedené zmienky o knihách z oblasti literárnej vedy nezahŕňajú všetky publikácie s vročením 2013. Medzi prácami, ktoré vyšli, ale ničím neohúrili, sme si všimli zborník Slovo, gesto, pohyb, obraz, tvar (Prešovská univerzita), vydaný na počesť jubilea Karola Horáka. Obdobne sa nám javí zborník Literárne variácie samoty a osamelosti (Spolok Slovákov v Poľsku), ktorý zostavili Zuzana Bariaková a Martina Kubealaková. V oboch sa, samozrejme, dajú nájsť i texty, ktoré majú potenciál osloviť čitateľa. Lepšie sa nám javila práca Markéty Andričíkovej V znamení premeny (Modrý Peter). Je sumou interpretačných štúdií o autorskej rozprávke Jána Milčáka, Erika Jakuba Grocha a Daniela Pastirčáka. Svoj štandard odviedla Zuzana Stanislavová, ktorá v práci Éthos a Poésis v umeleckej tvorbe (Prešovská univerzita) analyzovala literatúru pre deti a mládež z pohľadu interferencií estetiky a etiky. Vysokou mierou literárnovednej rozhľadenosti sa vyznačuje práca Kontúry slovenskej prózy obdobia realizmu (Filozofická fakulta Prešovskej univerzity), v ktorej sa Milan Kendra podujal na neľahkú úlohu – interpretovať v slovenskej literatúre z obdobia literárneho realizmu realistický kód. Oskár Čepan udal svojho času len kontúry nášho realizmu, jeho súčasníci a nasledovníci s nimi zápasili, snažili sa vtesnať texty Vajanského, Kukučína, Timravy, Hviezdoslava, Tajovského a iných pod jeden dáždnik, ale bola to cesta zarúbaná. Až nedávno, po priznaní si, že ulica, ktorou sme v uvažovaní o literárnom realizme kráčali, bola napoly slepá, sa ľady pohli. Je zjavné, že na literárne texty minulosti nazerá autor adekvátne, snaží sa vidieť možnosti ich súčasného pôsobenia na čitateľa, je ale zrejmé, že v pozadí svojich nezabúda ani na dobový kontext ich vzniku a následné pôsobenie jednotlivých textov v slovenskom literárnom živote. Jeho vzorom je dielo Romana Jakobsona, Jurija Lotmana, Tzvetana Todorova, Rolanda Barthesa a impulzy slovenských literárnych vedcov. Zaoberá sa prózami Ľ. Kubániho, G. K. Zechentera-Laskomerského, S. H. Vajanského, M. Kukučína, T. Vansovej a E. M. Šoltésovej. Jeho interpretačno-analytické sondy do výrazovej štruktúry textov menovaných autorov sú presvedčivé. Písané sú jazykom odborným, priznávame, že náročným pre laického čitateľa, čo ale neznačí, že pri sústredenej snahe nie je možné preniknúť do podstaty Kendrovej práce. Spomedzi prác, na ktoré sme pre krátkosť času nazreli informatívne, spomeňme obsiahlu monografiu Michala Habaja s názvom Model človeka a sveta v básnickom diele Jána Smreka (Ústav slovenskej literatúry SAV), ktorá analyzuje vitalisticko-hedonistickú tvár poézie Jána Smreka, zborník K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 (ed. Marta Součková, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity), monografiu Valéra Mikulu Čakanie na dejiny (Filozofická fakulta Univerzity Komenského) a knihu Jaroslava Šranka Individualizovaná literatúra (Cathedra). Obdobne sme do uzávierky nestihli spracovať ani zborník Možnosti autobiografickosti (ed. Ivana Taranenková, Ústav slovenskej literatúry SAV), a predovšetkým zborník Hugolín Gavlovič a jeho dielo v literárnom a kultúrnom kontexte (ed. Gizela Gáfriková, Ústav slovenskej literatúry SAV).
knižná revue
36
knižná revue
14 – 15 / 2014 príloha
Jeho editorka nás, bohužiaľ, medzičasom opustila a uzatvorila svoje celoživotné, najmä tvorbe Hugolína Gavloviča venované dielo. Nechceme sa lúčiť so smútkom v duši, preto na záver možno spomenúť knihu, ktorá chytí za srdce a poteší ho: prácu Jána Zambora, literárneho vedca a výborného básnika, Niečo ako láska, niečo ako soľ s podtitulom Miroslav Válek v interpretáciách (Literárne informačné centrum). Je z nej cítiť závan kraskovský: autor v nej píše o tom, čo sám vo Válkovej poézii zacítil, obchádza krasomluvu ako mor. Z poézie Miroslava Válka vyberá básne smutné ako chorál kresťana a trúchle ako mokrý hrob, všíma si odtiene jeho bohatej metaforiky, ktorá duní ako zvony na poplach, keď horia rodné chalupy, analyzuje poéziu, ktorá búri ako pochod utlačených na ulici, keď deti chleba doma nemajú... A to všetko robí Zambor nástrojmi literárnoteoretickými, interpretačno-explanačnou cestou nás vedie k pochopeniu zmyslu každej zo štruktúrnych rovín básne, jeho čitateľské náhľady na poéziu Miroslava Válka sú jasné, nikdy nepíše, čo nebolo korigované odborne nasýtenou mysľou, čo sa komparatívne nepristavilo pri iných, nielen slovenských básnikoch. Pri pohľade na jeho knihu nám nedá, než úprimne odporučiť čítanie tejto práce, čítanie poézie Miroslava Válka a trpezlivé konfrontovanie vlastných názorov na ňu s názormi autora. P. S. (písané subjektívne a subjektivisticky, preto tá prvá osoba singuláru) Som zrejme starosvetským; nikdy som nenašiel pôžitok v čítaní novších, do ducha európanstva ladených básní Jána Zambora. Možno je to tým, že žijem v malej dedine, že sa netvárim svetácky, nesedávam po kaviarňach (stereotypnejší typ mestského bonvivánstva mi neprišiel na um), neviem. Napriek môjmu veku, tridsiatim rokom, vždy, keď sa vraciam k Zamborovej lyrickej poézii, vraciam sa k jeho básňam tematizujúcim Zemplín, autorov rodný kraj, znovu a znovu si čítam jeho básne detstva, prírody, rodiny, dediny, básne nostalgie. Textom hýriacim európskymi reminiscenciami v jeho tvorbe akosi neverím. Niežeby neboli technicky dobre zvládnuté – sú, autor v nich neraz testuje možnosti nášho jazyka jeho zapojením do netradičných metaforických vzťahov, len sa mi tieto „európske“ básne javia byť akési „vyrobené“. Plnia svoj účel, sú na vlne súčasných požiadaviek na poéziu, ale chýba im čosi, čo mali a majú jeho básne s vyššie naznačenými témami: srdce. O to viac ma prekvapil výber Jána Zambora, ktorý do podnetnej, mladému čitateľovi určenej knihy s názvom Ako sa číta báseň s podtitulom Dvadsaťsedem autorských interpretácií (ed. Peter Milčák, Marián Milčák, Modrý Peter) vybral jednu zo svojich najnovších, doposiaľ len v rukopise jestvujúcich básní z rokov 2012 – 2013 nazvanú Posledná krava: „Otec ju viedol na reťazi zrána / dvorom, / dedinou... // Vyprevadili sme ju pred dom ja a mama / a pozerali za ňou – / nevinnou... // Čo všetko odchádzalo s ňou...!“ Elegická báseň, spomienka na chlapčenský vek, na rodičov a na druhej strane dospievajúci čitateľ, pre ktorého predovšetkým je kniha určená. Báseň prostého, o to ale významnejšieho gesta autorského subjektu, odkazujúceho mladého príjemcu k hodnotám prevyšujúcim akúkoľvek nepôvodnosť, štylizáciu. Akým odkazom Jána Zambora pre čitateľa je ním zvolený text a autorský komentár k nemu? Je zrejmé, že nielen Zamborova autointerpretácia, ale ani naše čítanie jeho básnického textu nie je úplné, že pozýva čitateľa na jeho doplnenie. Presne tak, ako k opakujúcim sa stretnutiam s poéziou pozývajú aj zvyšné v knihe obsiahnuté texty autorov (Bendzák, Brück, Feldek, Ferenčuhová, Gál, Gavura, Hablák, Haugová, Hevier, Hochel, Lehenová, Podracká, Repar, Ružičková a iní), ktorých tvorba by mohla osloviť nielen „čitateľa pripravujúceho sa na maturitnú skúšku“.
www.litcentrum.sk
