2 METÓDY POUŽÍVANÉ PRI DIAGNOSTIKE A VÝSKUME OSOBNOSTI V literatúre nachádzame rôzne delenia psychodiagnostických metód vychádzajúce z rôznych kritérií. Kategorizácia psychologických metód nie je z vedeckého hľadiska až taká podstatná, má skôr didaktický význam. Uvedieme klasifikáciu psychodiagnostických metód podľa M. Svobodu (1992). Psychodiagnostické metódy delí na klinické metódy, ku ktorým zaraďuje rozhovor, pozorovanie, anamnézu a analýzu produktov činnosti a testové metódy. Tie delí na výkonové testy, sem zaraďuje testy inteligencie, testy špeciálnych schopností a jednotlivých psychických funkcií a testy vedomostí a testy osobnosti, ku ktorým zaraďuje projektívne testy osobnosti, objektívne testy osobnosti, dotazníky a posudzovacie stupnice. 2.1 Metóda rozhovoru (interview) Rozhovor zaraďujeme medzi klinické metódy. Spolu s pozorovaním patrí medzi najstaršie, ale aj najťažšie psychologické metódy. Psychologický rozhovor sa značne líši od bežného rozhovoru (konverzácie). Rozhovor môže poskytnúť o vyšetrovanej osobe také informácie, aké by sme inými metódami nezískali. Interview je interpersonálna – tvárou v tvár – situácia, v ktorej jedna osoba, interviewujúci, kladie interviewovanej osobe, respondentovi, otázky určené na získanie relevantých odpovedí k určitému problému (Kerlinger, 1972). Rozhovorom získavame informácie o názoroch, postojoch, prianiach a obavách klienta, informácie o jeho vnútornom svete, ktoré nám nemôže poskytnúť pozorovanie. Rozhovorom získavame informácie o súčasnom stave klienta, spôsobe jeho života, ako ho hodnotí prostredie, informácie o prostredí, v ktorom žije, o kultúrnej a materiálnej úrovni, spokojnosti – nespokojnosti s prácou, resp. (nenaplnenie profesionálnych ambícií) atď. Diagnostický rozhovor delíme z hľadiska pružnosti či viazanosti jeho vedenia na (Svoboda, 1992): neriadený – respondent má voľnosť vo výbere témy, rozhovor nie je vopred naprogramovaný a riadený – examinátor zameraným a organizovaným spôsobom získava informácie o respondentovi, resp. o čiastkových aspektoch osobnosti. Riadený rozhovor má niekoľko variantov líšiacich sa od seba mierou štandardnosti. Štandardizovaný rozhovor – postupuje presne podľa vopred vypracovanej schémy, rozhovor 26
sa musí dotknúť istého počtu otázok, ktoré predkládame v rovnakom poradí a forme. Tento typ rozhovoru je veľmi blízky dotazníkovým metódam, využíva sa pri problémoch, o ktorých sa respondenti neradi vyjadrujú písomne (napr. zisťovanie motivácie suicidálneho pokusu). Čiastočne štandardizovaný rozhovor – zámer a cieľ rozhovoru je pevne stanovený, avšak uvoľňuje sa taktika jeho vedenia; nie je potrené dodržiavať poradie a formuláciu otázok, je však nevyhnutné dotknúť sa všetkých vopred stanovených oblastí. Voľný rozhovor smeruje ku konkrétnemu cieľu, cesty a prostriedky k jeho dosiahnutiu nie sú vopred stanovené. Hlavným cieľom konzultanta je viesť repondenta k rozprávaniu o veciach, ktoré môžu mať pre daný cieľ význam. Samotný rozhovor sa môže deliť na tzv. vstupný, všeobecne informatívny, trvajúci 10 – 15 minút a na rozhovor diagnostický, ktorý nemá trvať dlhšie ako 40 – 45 minút. Rozhovor je efektívny vtedy, ak konzultant nehovorí viac ako 30 % z času trvania rozhovoru. Rozhovor neslúži na presadenie sa konzultanta a na posilnenie jeho sebavedomia, ale na získanie informácií od respondenta. Rozhovor má tri fázy (Svoboda, 1992): V úvodnej fáze – naviazania kontaktu – je potrebné vytvoriť optimálnu atmsféru pomáhajúcu odstrániť nedôveru a trému. Respondentovi je potrebné umožniť, aby sa uvoľnil. Nevyhnutnou podmienkou je, aby konzultant pri vstupe respondenta do miestnosti vstal, podaním ruky ho privítal a spoločenskou formou mu ponúkol stoličku. Prvé otázky sa majú týkať všeobecnejších tém, resp. problémov. Je nutné, aby sa konzultanat naladil na respondentovu úroveň vyjadrovacích schopností a prispôsobil svoj slovník respondentovi. Pri komunikácii je potrebné zohľadniť vek, rod, vzdelanie, životné skúsenosti, aktuálny fyzický a psychický stav atď. Nasleduje jadro rozhovoru – v tejto fáze je hlavným cieľom konzultanta získať maximum diagnostických informácií. Môže pritom použiť niekoľko postupov: a) postupuje od všeobecných problémov ku konkrétnym, b) vychádza z jednotlivosti a vedie respondenta k všeobecnejším výpovediam, c) od bežných a menej osobných údajov prechádza stále viac k intímnejším témam (progresívna technika), d) diagnosticky relevantné otázky sa predkladajú viacerými položkami, ktoré nemajú emocionálny náboj a na ktoré respondent odpovedá bez rozpakov alebo obranných mechanizmov (tzv. maskovacia technika). 27
K diagnosticky významným oblastiam rozhovoru patria nasledujúce problémy (Stančák, 1996): rodinný život a vzťahy v rodine, zdravotný stav, študijné problémy, vzťahy s rovesníkmi, sexuálny vývin, profesionálna orientácia v práci, konflikty a súčasné symptómy, predstavy jedinca o sebe. Je pochopiteľné, že uvedené problémy sa rozoberajú s ohľadom na cieľ rozhovoru. V závere rozhovoru konzultant uvoľňuje prípadné emocionálne napätie, ku ktorému mohlo dôjsť v priebehu rozhovoru. Ide tiež o to, aby respondent neodchádzal s pocitom, že z neho boli „ťahané“ informácie, ale o to, aby bol naladený na prípadnú ďalšiu spoluprácu. Ukončenie rozhovoru, najmä u prehnane zhovorčivých ľudí, si vyžaduje značný takt a sociálnu spôsobilosť. K značným problémom ukončenia rozhovoru patria otázky respondenta smerom ku konzultantovi a na ktoré čaká odpoveď. Konzultantovi sa odporúča reagovať v tom zmysle, že rozhovor bol zaujímavý a užitočný a aby mohol odpovedať na tieto otázky vyžiada si to ďalšiu konzultáciu. Záznam o registrácii rozhovoru môžeme robiť počas jeho konania alebo po jeho ukončení. Základný problém je v tom, že písanie poznámok počas rozhovoru respondenta ruší a trpí tým aj plynulosť rozhovoru. Záznam písaný po ukončení rozhovoru nemá tieto nevýhody, ale na druhej strane tým trpí úplnosť a presnosť zápisu. Všeobecne sa konštatuje, že v zázname napísanom až po ukončení rozhovoru zachytíme len 40 % obsahu rozhovoru a v zápise sa objaví až 25 % nepresných či nesprávnych údajov. 2.2 Metóda pozorovania Metódu pozorovania chápeme ako doplnkovú metódu k metóde rozhovoru. A. Stančák (1996) vymedzuje pozorovanie ako zámerné, plánovité, cieľovo ohraničené, presné, podrobné, systematické, realizované takým odborníkom, ktorý má konkrétne poznatky zo študovanej oblasti psychológie. Pozorovacie metodiky sú dvojakého druhu: Voľné (orientačné) pozorovanie, pri ktorom je pozornosť pozorovateľa upútaná nejakým javom, nápadnosťou správania, pozorovanie je v tomto prípade neúmyselné, náhodné, nepodlieha žiadnym pravidlám, nie je vymedzený predmet pozorovania. Vieme, že máme pozorovať danú situáciu, ale nevieme, čo si máme všímať. Napríklad ak študujeme sociálne správanie skupiny spolupracovníkov, zaznamenávame obsah a spôsob každého prejavu a vzťahu, teda jednotlivé výroky, tón reči, kto s kým komunikuje, výskyt 28
konfliktov, druhy konfliktov, spôsob ich riešenia, správanie sa formálnych a neformálnych vodcov a pod. Zámerné (systematické, kontrolované) pozorovanie je obmedzemé a riadené vopred stanovenou schémou, plánom, programom. Registrujeme len údaje podstatné z hľadiska cieľa nášho pozorovania. Výhodou tejto metodiky je spresnenie a zjednodušenie úlohy a z toho plynúca úspora času a energie. Ak vezmeme ako príklad vyššie uvedenú skupinu spolupracovníkov, môžeme zvoliť za cieľ pozorovania len množstvo a kvalitu kooperatívneho alebo nekooperatívneho správania. Aby pozorovanie spĺňalo podmienky exaktnej diagnostickej metódy, je potrebné dodržiavať tieto zásady (Svoboda, 1992): zásadu plánovitosti – vopred sa stanoví plán, obsah a postup pozorovania, zásadu systematickosti – pozorovanie prebieha sústavne, dlhodobo v presne určených časových proporciách, zásadu presnosti a objektívnosti – musí byť vymedzené kritérium posudzovania, spôsob registrácie, nezávislosť na osobe pozorovateľa. Pri pozorovaní si u človeka všímame jednak jeho vzhľad a jednak jeho správanie. Pri pozorovaní vzhľadu si všímame stavbu tela, výraz tváre, účes, oblečenie, spôsob držania tela a rúk a pod. Sú to vonkajšie prejavy, z ktorých môžeme nepriamo usudzovať na niektoré črty osobnosti, prípadne symptómy. Pri registrácii správania sa zameriavame na: – mimiku – zmeny vo výrazoch emócií na tvári, – pantomimiku – pohyby celého tela, jeho držanie, chôdza, rýchlosť a koordinácia pohybov (uvádza sa, že o charaktere emócií nás informuje mimika a o ich intenzite pantomimika), – gestikuláciu – pohyby rúk a paží, ktoré sprevádzajú konanie a to i verbálne, – prejavy emócií – ich fyziologické koreláty (blednutie, červenanie sa, potenie sa, a pod.) výskyt a intenzita emócií, ich ovládanie, typ dominujúcej nálady, – sociálne správanie – prevládajúci charakter interpersonálnych vzťahov (podceňovanie druhých, vyvyšovanie sa, pocity vlastnej insuficiencie, prosociálne správanie alebo tendencia k súpereniu, – vzťah k objektom – ako zaobchádza s pômôckami, starostlivosť, opatrnosť alebo na druhej strane nedbalosť a neporiadnosť, – vzťah k sebe – úroveň sebavedomia, ašpiračná úroveň, sebahodnotenie.
29
2.3 Anamnéza Anamnéza (grécky anamnesis – rozpamätávanie sa, spomienka) je súbor všetkých údajov o zdravotnom stave jedinca od jeho narodenia po súčasnosť, ktoré získavame počas rozhovoru s ním, prípadne s jeho príbuznými. Cieľom anamnézy je získať a kategorizovať relevanté údaje z minulosti, ktoré pomáhajú vysvetliť súčasný stav. Anamnézu realizujeme metódou riadeného rozhovoru, pričom robíme podrobný zápis ihneď v prítomnosti hovoriaceho. Vyhneme sa tak nepresnostiam a skresleniam. V tzv. rodinnej anamnéze sa zameriavame na údaje o predkoch klienta, aby sme zachytili i prípadné hereditárne faktory. Pýtame sa na zdravotný stav rodičov, súrodencov a deti klienta. U členov rodiny, ktorí zomreli, zaznamenávame vek a príčinu umrtia. Niektoré choroby sú dedičné (napr. hemofília), iné sa vyznačujú častejším rodinným výskytom (cukrovka, hypertenzia, obezita, alergické ochorenia, infarkt myokardu, celebrovaskulárne príhody, psychiatrické ochorenia, epilepsia). Osobná anamnéza sa bezprostredne vzťahuje na osobnosť klienta. Podľa informácií môžeme rozlišovať dva druhy: autoanamnézu – subjektívnu anamnézu – pri ktorej je zdrojom informácií sám subjekt a heteroanamnézu – objektívnu anamnézu – pri ktorej informácie podávajú iní ľudia, väčšinou príbuzní, spolupracovníci, známi, prípadne i rôzne záznamy a správy. Obidva druhy anamnestických údajov môžu byť vedome ale aj neúmyselne skreslené. V anamnéze sa vyskytujú objektívne údaje (vek, počet absolvovaných tried, rodinný stav) aj subjektívne údaje (napr. hodnotiaci výkrik klienta: „Rodičia mali radšej sestru ako mňa“). Psychologická anamnéza sa zameriava na tieto okruhy (Svoboda, 1992): Nukleárna rodina – úplná či neúplná rodina, počet súrodencov, poradie medzi nimi, vzťah rodičov k dieťaťu i k jeho narodeniu, vzájomné vzťahy medzi súrodencami, výchovná a emocionálna klíma v rodine, ekonomické pomery rodiny. Emocionálny a intelektuálny vývin – miera citových podnetov v detstve (citová karencia), citové odpútanie sa od nukleárnej rodiny (vlastný postoj, postoj rodičov, prekonávanie závislosti). Intelektuálny vývin zisťujeme od ranného detstva – kedy sedel, chodil, začal hovoriť; navštevovanie predškolských zariadení; prospech v škole – obľúbené a neobľúbené predmety, opakovanie ročníka – voľba povolania; – kto ju ovplyvňoval, či bola spontánna alebo nie, ďalšie štúdium a jeho výsledky. Vývin sociálnych vzťahov – partnerské vzťahy k spolužiakom, spolupracovníkom, kamarátom, vzťahy nadriadenosti a podriadenosti k autoritám napr. v zamestnaní, vzťahy k podriadeným, vzťahy k príslušníkom 30
vlastnej rodiny. Eroticko - sexuálny vývin – zdroje informácií o tejto oblasti, prvá skúsenosť, neúspech a spôsob vyrovnvania sa s nimi, výber erotického partnera, požiadavky na životného partnera, matrimonium – konflikty v ňom a ich riešenie, vzťah k deťom, problematika súčasnej vlastnej rodiny. Pracovný vývin – zaznamenávame v náväznosti na voľbu povolania, spokojnosť so zvolenou profesiou, zmeny zamestania a ich príčiny, konflikty a ich riešenie na pracovisku, profesionálne plány – pýtame sa na postoje k práci, spokojnosť s prácou, na vzťah ku kolektívu, na pracovné podmienky, rizikové faktory, pracovné zaťaženie.Vývin postojov k hodnotám – hierarchia hodnôt (hodnotová orientácia), jej postupné formovanie, mimopracovné záľuby, program počas dovolenky, vzťah k fyzickej aktivite, vývin postojov ku kultúre a pod. Vývin abnormálnych, hraničných a patických javov – zaznamenávame vývin abúzu (nikotinizmus, kofeinizmus, alkoholizmus, atď.) začiatok a priebeh abnormných prejavov, ich etiopatogenézu. Užívanie narkotík spôsobuje chudnutie, slabosť stratu pracovnej schopnosti, halucinácie, nespavosť chvenie rúk a zníženia odolnosti proti infekciám. 2.4 Analýza produktov činnosti Cenným zdrojom informácií sú aj výsledky činnosti jednotlivca. Sú to napr. kresby, výtvory z rôznych hmôt, básne, slohové práce, amatérske výrobky z najrôznejších oblastí. Významnú hodnotu majú listy, denníky a iné osobné dokumenty. Za spontánny produkt považujeme aj písmo – rukopis. Pri analýze produktov činností sa vychádza z poznatku, že produkty činnosti sú odrazom rôznych stránok osobnosti tvorcu, preto ich analýza umožňuje poznanie psychických javov u človeka (Končeková, 2005). U produktov sa hodnotí obsah práce, spôsob a technika realizácie, úprava. 2.5 Posudzovacie škály Posudzovacie stupnice môžeme definovať ako vymedzené kontinuum alebo rozmer, na ktorom alebo okolo ktorého sa umiestňujú úsudky (Svoboda, 1992). Je to metóda slúžiaca na zaznámenávanie jednotlivých vlastností posudzovanej osoby alebo posudzovaného predmetu posudzovateľom a to spôsobom, ktorý zaisťuje určitú objektívnosť a dovoľuje kvantitatívne zachytenie javu. Posudzovacie škály sa spoliehajú na viac či menej 31
zovšeobecňovacie schopnosti posudzovateľov. Uvedieme príklad posudzovacej škály, podľa ktorej napr. učitelia môžu posúdiť inteligenciu žiaka. Je určená vlastnosť, v tomto prípade inteligencia a sú uvedené jej symptómy. Úlohou učiteľa je posúdiť žiaka a dať mu „známku“ od jedna po sedem (Říčan, 2007). Nízka inteligencia / 1 / 2 / 3 / 4 / 5 / 6 / 7 / Vysoká inteligencia Obrázok 8 Typická posudzovacia škála Nízka inteligencia: výklad učiva chápe pomaly, prevažuje mechanická pamäť, na dobré známky sa musí veľa učiť, má chudobnú slovnú zásobu. Vysoká inteligencia: výklad učiva chápe rýchlo, pamätá si podľa logických súvislostí, dobré známky dostáva aj bez učenia, má bohatú slovnú zásobu. 2.6 Psychologický dotazník Dotazníky sú psychodiagnostické metódy založené na subjektívnej výpovedi vyšetrovanej osoby o jej vlastnostiach, citoch, postojoch, názoroch, záujmoch, spôsoboch reagovania v najrôznejších situáciách (Svoboda, 1992). Ich konštrukcia vychádza z princípu introspekcie, pretože odpovede klienta závisia od jeho vnútorných poznatkov. Z formálneho hľadiska rozlišujeme dotazníky a inventáre. Dotazníky sú formulované ako otázky, na ktoré respondent odpovedá „áno“, „nie“, prípadne „neviem“. Inventáre majú formu oznamovacej vety, teda výpovede, s ktorou respondent buď „súhlasí“ alebo „nesúhlasí“. V iných formách dotazníkov má skúmaná osoba možnosť voľby z viacerých alternatív, je to metóda mnohonásobnej nútenej voľby. Dotazníky môžeme deliť na jednorozmerné (unidimenzionálne) a viacrozmerné (multidimenzionálne). Jednorozmerné dotazníky merajú jednu vlastnosť alebo ohraničený aspekt osobnosti, alebo merajú funkčné jednotky v rámci jednej zložky osobnosti. Môže ísť o zisťovanie takých vlastností, ako je extroverzia, introverzia, dominancia alebo submisívnosť, prípadne o zisťovanie jednotlivých klinických symptómov (napr. neurotizmus). Do tejto kategórie patria aj záujmové dotazníky a hodnotové dotazníky.
32
Viacrozmerné dotazníky merajú dve alebo viac vlastností osobnosti, alebo sa pokúšajú o zmapovanie osobnosti čo v najširšom kontexte. Niektoré metódy sa orientujú na diagnostikovanie normálnych osobností, iné sa zaoberajú diagnostikou patických syndrómov, maladaptácie a pod. 2.7 Prístupy k štúdiu a popisu osobnosti Pri štúdiu a popise osobnosti sa uplatňujú tri základné prístupy – idiografický, nomotetický a idiomodifikujúci. Idiografický a nomotetický metodologický prístup vo vede zaviedol W. Windelband, podľa ktorého existujú dve skupiny vedných odborov: nomotetické vedy, prírodné, hľadajúce všeobecné zákony a idiografické vedy zamerané na štúdium jedinečných kultúrnych a historických javov. Idiomodifikujúci prístup zaviedol japonský psychológ A. Kuroda (Smékal, 1985) Stručne ich charakterizujeme. Idiografický prístup (idios = zvláštny, jedinečný, neopakovateľný) vychádza z očakávania takých podstatných rozdielov medzi ľuďmi, že ich nie je možné dostatočne vyjadriť všeobecnými pojmami, princípmi a zákonmi a je preto nevyhnutné hľadať pojmy a zákonitosti jedinečné, platné iba pre práve skúmaného jedinca. „Pán Novák sa nahneval, lebo telefonoval svojej dcére, a nebola doma“ je príkladom idiografického tvrdenia. Vedu však nevytvárajú tvrdenia tohto typu, aj keď každé takéto tvrdenie je kamienkom, z ktorých môžeme zostaviť mozaiku všeobecných poznatkov. Príkladom idiografického prístupu je už uvedená definícia osobnosti W. G. Allporta. Idiografický metodologický prístup sa používa na označenie takých výskumných a diagnostických postupov (napr. osobnostných testov), ktorých cieľom je podrobný popis osobnosti, nie jej porovnávanie s inými ľuďmi. Nomotetický prístup (nomos = zákon) vyjadruje všeobecné poznatky o štruktúre a fungovaní osobnosti bez toho, aby sa ohraničovala ich platnosť nejakými špecifickými podmienkami. Typickým nomotetickým tvrdením je veta „Frustrácia spôsobuje agresiu“. Vieme však, že u niektorých ľudí frustrácia nevyvoláva agresiu, ale úzkosť. Nomotetickým prístupom môžeme vystihnúť len to, čo je spoločné všetkým ľuďom. V tomto prístupe sa stráca individuálna svojráznosť, neopakovateľnosť a svojbytnosť každého autentického ľudského činu. Nomotetický metodologický prístup sa teda týka hľadania všeobecných zákonitostí a osobnostných vlastností ľudí. Takto vyhranené prístupy sa spravidla odmietajú. Bežnejší je názor, že je potrebné kombinovať pri štúdiu osobnosti a jej fungovaní obidva prístupy.
33
Psychológia osobnosti (akademická) je prevažne nomotetická, aplikovaná psychológia osobnosti (poradenská, klinická) je viac idiografické. Najčastejšie sa však postupuje tak, že sa tieto zistenia konfrontujú navzájom. Jedinečnosť človeka nemôžeme pochopiť ak nepoznáme všeobecné zákonitosti fungovania ostatných ľudí. Japonský psychológ A. Kuroda (Smékal, 1985) uvádza aj idiomodifikujúci prístup, ktorého programom je nachádzať poznatky o cieľoch a technikách navodzovania zmien v človeku. Z psychologických vied majú idiomodifikujúci status najmä psychoterapia a duševná hygiena a tým nepriamo i psychológia osobnosti, ktorá je teoretickým základom týchto psychologických disciplín.
34
