1. PSYCHOLÓGIA AKO VEDNÁ DISCIPLÍNA Psychológia jej vznik a vývoj Psychológia má dlhú minulosť, ale krátke dejiny. (H.Ebbinghaus)

1. PSYCHOLÓGIA AKO VEDNÁ DISCIPLÍNA. 1.1. Psychológia – jej vznik a vývoj „Psychológia má dlhú minulosť, ale krátke dejiny.“ (H.Ebbinghaus). - starovekí filozofi: nepoužívali termín psychológia  Herakleitos: spájal psyché (dušu) s dychom  Demokritos: chápe dušu ako najjemnejšiu látku, ktorá je rozptýlená po celom tele, ale aj mimo tela, vo vzduchu  Pythagoras: duša je nehmotná a nesmrteľná samostatná substancia, ktorá nepodlieha prírodným zákonom  Platón: svet duší ľudí, zvierat a rastlín je utvorený demiurgom  Aristoteles: prvé ucelené dielo o duši (peri psychés), duša ako forma, najvyššou zložkou ľudskej duše je rozum - novšie pohľady na dušu:  sv. Augustín: duša je myslenie a rozum, chcenie a láska, rozpomínanie a pamäť; prejavuje sa v jednote existencie, vôle a poznanie.  sv. Tomáš Akvinský: traktát o duši (De anima), duša je vitálnym princípom plnosti ľudského bytia – jeho života vegetatívneho, senzitívneho a racionálneho  postupná polarizácia úvahy o duši v tzv. dualizme  prevaha razionalizmu: R. Descartes – duša je vec mysliaca, je princípom vedomia, nie princípom života; spojenie duše s telom ako dvoch úplne nezávislých substancií; Ch.Wolf – dielo Psychologia rationalis ako oficiálny začiatok psychológie  empirizmus ako protipól spiritualizmu a racionalizmu, redukuje všetko psychické dianie na čisto fyzické a fyzikálnymi zákonmi vysvetliteľné javy: J. Locke, D. Hume – zakladateľ psychologizmu  experimentálna psychológia: W. Wundt založil 1879 v Lipsku prvé psychologické laboratórium, čím výrazne prispel k odtrhnutiu psychológie od filozofie a k jej inštitucionalizovaniu ako samostatnej vedy - hlavné psychologické smery:  hlbinná psychológia (psychoanalýza): duševný život človeka sa vysvetľuje ako výraz jeho nevedomých, či podvedomých procesov ☺ S. Freud: psychoanalýza je riadenie a výskum duševných procesov, ktoré inak nie sú prístupné, a ošetrovacia metóda neurotických porúch, ktoré stavia na výskumne získaných údajov; nevedomie determinuje celý duševný život a správanie človeka, ústredným činiteľom je libido a pud smrti, používané metódy hypnózy, voľných asociácií a výkladu snov ☺ A. Adler: zakladateľ individuálnej psychológie: východiskovou silou je túžba po moci, ak nie je uspokojená, vedie to ku vzniku pocitu menejcennosti, k patologickým formám prežívania a správania ☺ C.G. Jung: tvorca analytickej psychológie – venoval pozornosť psychologickým typom, ktoré podľa neho rozhodujú o správaní človeka; libido je energia, ktorá môže mať rôzne podoby. o Behaviorizmus (J.B. Watson): stotožnil psychiku a správanie a za predmet psychológie určil správanie organizmu, pretože len správanie je prístupné objektivému skúmaniu; psychológia určuje vzťahy medzi podnetmi a reakciami

A – psychológia 2

Tvarová psychológia – Gestaltpsychologie (M. Wertheimer, K. Lewin): celostná koncepcia - celok a časti sa síce navzájom podmieňujú, ale vždy tak, že celok dominuje nad časťami; ústredným problémom výskumu sa stala otázka vnímania (vhľad) o Dialektickomaterialistická (S.L. Rubinštejn, S.L. Vygotskij): psychika, ako funkcia mozgu, sa považuje za špecifickú vlastnosť najvyšším spôsobom organizovanej hmoty, ktorá dosiahla najvyšší stupeň rozvoja – mozgu. o Humanistická psychológia (A. Maslow, C. Rogers): charakterizuje človeka ako celistvú, unikátnu osobnosť s celým komplexom jej vnútorných skúseností a permanentnou sebaaktualizáciou. o

1.2. Predmet psychológie Pomenovanie psychológia pochádza zo spojenia gréckych slov: psyche- duša a logos – veda. Psychológia je teda veda o duši. Takéto vymedzenie sa nestretávalo vždy so súhlasom a nezodpovedá ani stavu vedeckého poznania na začiatku 21. storočia. - W.Wundt požadoval, aby predmetom štúdia psychológie bolo prežívanie, vedomie - S. Freud naopak za predmet psychológie považoval nevedomie - J.B.Watson presadzoval, aby sa predmetom psychológie stalo správanie - neskôr sa v USA psychológia chápala ako veda o správaní a prežívaní - v Európe sa psychológia definovala ako veda o prežívaní a správaní, alebo ako náuka o psychických javoch, o psychických procesoch, stavoch a vlastnostiach Základné kategórie v psychológii: - stimulácia: vonkajší alebo vnútorný podnet - organizmus: systém fungovania biologických funkcií človeka a jeho psychiky - prežívanie: vnútorný svet človeka o psychické procesy: poznávacie procesy človeka (vnímanie, učenie, myslenie) o psychické stavy: celkové duševné rozpoloženie (aktivácia, pozornosť, emócia...) o psychické vlastnosti: črty a charakter osobnosti - správanie: interakcia živých bytostí s okolitým prostredím - psychická regulácia: obnovovanie rovnováhy určitého systému – prispieva organizmu dokonalejšie sa prispôsobiť prostrediu, učelne meniť vlastné okolie a napokon človeku aj meniť seba samého.

2. VÝZNAM PSYCHOLÓGIE PRE PEDAGOGIKU. VÝSKUMNÉ METÓDY V PSYCHOLÓGII. 2.1. Význam psychológie pre pedagogiku Proces vzdelávania a výchovy nie je len proces vonkajšieho pôsobenia učiteľa na žiaka ale je to i vnútorný proces. Pre učiteľov sú dôležité poznatky psychologických vied. Psychológia skúma všeobecné zákonitosti - zovšeobecňuje. Je to najvýznamnejšia pomocná veda pedagogiky, pretože majú spoločný objekt, ktorým je poznávanie a formovanie osobnosti človeka. Psychologické vedy skúmajú aký človek je ako sa učí a úlohou pedagogiky je upraviť podmienky vzdelávania vzhľadom na vyučovacie ciele a stanoviť obsah, metódy, rozsah… Táto súvislosť medzi pedagogikou a psychológiou je daná tesnou spoluprácou už od najstarších čias.

2


2.2. Výskumné metódy v psychológii Diagnostické metódy sa dajú rozdeliť na sebapozorovacie, pozorovacie, experimentálne a exploračné. - Sebapozorovanie (introspekcia): je pozorovanie seba samého, faktov vlastného vnútorného života zmyslového a afektívneho, racionálneho, vôľového. Môže byť: príležitostné alebo systematické. - Pozorovanie (extrospekcia) je základná metóda a využíva sa pri zisťovaní a zaznamenávaní vonkajších prejavov správania sa človeka v prirodzených aj laboratórnych podmienkach. Na základe takto získaných údajov sa posudzuje prežívanie premietnuté navonok do správania. Pozorovanie musí byť plánovité, systematické a presné; môže byť priame alebo nepriame, štandardizované alebo neštandardizované. - Experiment je sledovanie účinku nejakej podmienky na správanie a prežívanie. Charakterizuje sa ako cieľavedomé vyvolávanie javu, kontrola všetkých možných okolností, možnosť plánovite a systematicky meniť podmienky, možnosť opakovania experimentu. Experimenty rozdeľujeme na prieskumný (exploračný), overovací (konfirmačný), rozhodujúci (kruciálny). Z hľadiska stupňa uplatňovania pravidiel vedeckej metódy poznáme: experiment laboratórny, prirodzený experiment, experiment ex post facto. - Exploračné metódy sú tie, pri ktorých je potrebný bezprostredný kontakt psychológa s respondentom (pokusnou osobou). Zaraďujeme sem: anamnézu (rekonštrukcia životopisu pomocou otázok), rozhovor (interview), dotazník (obsahuje rad štandardných otázok, môžu byť uzatvorené alebo otvorené), test (štandardizovaná pomôcka na zisťovanie psychických charakteristík) atď. Psychodiagnostika je oblasť činnosti psychológa, pri ktorej používa rozličné metódy na poznávanie, diagnostiku individuálnych vlastností, schopností a pod. Súčasťou psychodiagnostiky sú testy / psychologické, výkonové, prístrojové, dotazníkové/ Psychologické testy - ide o skúšku v ramci ktorej sa predkladajú presne definované úlohy s kritériami pre vyhodnotenie úspechu či neúspechu. Výkonové testy – sú zamerané na meranie výkonu v určitej presne definovanej schopnosti alebo funkcii. Prístrojové metódy – umožňujú veľmi presné predkladanie textových úloh, registráciu reakcíí vyšetrovaného. Dotazníkové metódy - pomocou nich sa získavajú od vyšetrovaného subjektívne údaje o postojoch, názoroch, záujmov, vlastnostiach a pod.

3. ČLENENIE PSYCHOLOGICKÝCH VIED A ICH OBSAHOVÉ ZAMERANIE Psychologické vedy psychologické vedy.

delíme

na

teoretické

psychologické

vedy

a aplikované

3.1. Teoretické psychologické vedy Základné psychologické vedy 1. Všeobecná psychológia – pojednáva o psychických procesoch a stavoch. Spracováva základné teoretické otázky psychologických vied a podáva celkový psychologický obraz o človeku. 2. Psychológia osobnosti – sa zaoberá štruktúrou osobnosti, jej poznávaním a formovaním

3


3. Vývojová psychológia- skúma psychologický vývoj od prenatálneho obdobia cez detstvo, mladosť, dospelosť až po starobu. Zaoberá sa vzťahmi medzi dedičnosťou a vplyvmi prostredia. Špeciálne psychologické vedy 1. Sociálna psychológia – skúma zaradenie človeka do spoločnosti, zaoberá sa medziľudskými vzťahmi sociálnych skupín a spoločnosti. 2. Psychofiziológia – skúma fyziologické mechanizmy / aspekty, základy/ vo vnímaní, pamäti, učení, pozornosti, temperamentu... 3. Neuropsychológia sa zaoberá psychickými zmenami pre väčších i drobných poškodeniach mozgu a je považovaná za súčasť psychofyziológie. 4. Psychopatológia – sa zaoberá psychickými poruchami a obtiažami, ich vznikom, popisom, triedením a liečením. 5. Zoopsychológia, komparatívna psychológia, psycholingvistika, biologická psychológia, diferenciálna psychológia 3.2. Aplikované psychologické disciplíny 1. Klinická psychológia – rieši psychologické otázky zdravotníctve, v diagnostike, terapii, hygiene, prevencii a v starostlivosti o chorých. 2. Psychológia práce – sa zaoberá skúmaním rôznych profesíí a n a základe toho výberom pracovníkov, ich prípravou a výcvikom./ práca s ľuďmi, vzťahy, pracovná motivácia/ 3. Pedagogická psychológia – skúma otázky výchovnej praxe psychologického hľadiska, zaoberá sa vyučovaním a výchovou v školách, rodinách i v mimoškolských zariadeniach. 4. Školská psychológia – rieši výchovné a vzdelávacie problémy v škole 5. Psychológia trhu a reklamy, športu, vojenská, poradenská atď.

4


4. POCIŤOVANIE AKO KOGNITÍVNY PROCES K hlavným úlohám psychológie patrí štúdium procesu poznávania. Výsledkom procesu poznávania je poznanie. Poznávanie sa vo všeobecnosti vymedzuje ako proces utvárania obrazu sveta vo vedomí človeka. K poznávacím (kognitívnym) procesom v rámci všeobecnej psychológie zaraďujeme: pociťovanie a vnímanie, imaginárne procesy (predstavy a fantázia), pamäť, myslenie a reč (znakové systémy) ako aj pozornosť. Wundt (1879): všetko poznanie človeka sa začína utváraním pocitov ako najjednoduchších, ďalej nerozlučiteľných obrazov (elementov). Ich asociovaním vznikajú rozličné zložité celky – vnemy, predstavy. 4.1. Charakteristika pocitu Základné informácie o jednotlivých vlastnostiach predmetov, vecí a javov (napr. o farbe, vôni, chuti, teple a pod.) a o zmenách v organizme človeka získavame prostredníctvom sústavy orgánov, ktoré sa označujú ako analyzátory. Analyzátor sa skladá z nasledujúcich častí: vonkajšia časť (zmyslový orgán - receptor), nervová dráha a kôrové centrum (jadro analyzátora). Podnet rozdráždi receptor, ktorý vyšle signál po nervovej dráhe do príslušného kôrového centra v mozgu, ktoré ho spracuje. Výsledným efektom činnosti analyzátora je pocit (napr. videnie farby je pocit zrakový). Pocit je teda uvedomenie si určitej vlastnosti určitej veci. Pocit je bezprostredný odraz jednotlivých vlastností predmetov, vecí alebo javov, ktoré pôsobia na zmyslové orgány (receptory) človeka. Pocit vzniká v dôsledku pôsobenia spravidla fyzikálneho alebo chemického podnetu na receptor, v ktorom dochádza k transformácii tohto podnetu na fyziologický proces tým, že vznikne vzruch. Vzruch sa v podobe impulzov šíri po dostredivom nervovom vlákne do príslušného centra, kde vyvoláva jav psychický – pocit. Aby určitý pocit mohol vzniknúť, musí mať podnet, ktorý ho vyvoláva, istú silu – intenzitu. Avšak nie sme schopní pociťovať všetky pocity. Pocity majú totiž svoje prahové hodnoty. G.Fechner, zakladateľ psychofyziky, hovorí o prahu ako ohraničenie kritickej hodnoty podnetu, nad ktorou nastáva u človeka pocit a pod ktorou pocit nevniká. Poznáme horný a dolný pocitový prah (najvyššia a najnižšia intenzita pocitu). Podprahové pocity sú teda také, ktoré si ešte neuvedomujeme, lebo sú príliš slabé (napr. prach na ruke); naopak nadprahové pocity si neuvedomujeme, pretože sú pre daný analyzátor príliš silné (napr. príliš vysoký zvuk). Hodnoty pocitových prahov sú u rôznych ľudí rozličné. Poznáme aj rozdielový pocitový prah. Je to schopnosť rozoznať väčší či menší rozdiel v intenzite pocitu. Ľudia s jemným rozdielovým pocitovým prahom ho využívajú v rôznych profesiách (napr. ladič hudobných nástrojov, ochutnávač vín...). 4.2. Druhy pocitov Pocity rozdeľujeme v závislosti od uloženia analyzátorov: a) vonkajšie analyzátory a. diaľkové: zrakový, sluchový, vibračný, čuchový, bolesti b. dotykové: chuťový, tlakový, tepelný, chladu, bolesti b) vnútorné analyzátory a. pohybu: pohybu, rovnováhy, polohy, bolesti b. vnútornostné: trávenia, dýchania, krvného obehu, vylučovania, vyčerpanosti bolesti a) zrakové pocity

5


Receptorom zraku je oko (zložené z tyčiniek a čapíkov). Podnetom pre zrakové pociťovanie sú elektromagnetické vlny, ktoré ľudské oko odráža v dĺžke od 380 do 760 milimikrónov. Psychickým zážitkom pri zrakovom pociťovaní sú pocity farby. Videnie tej-ktorej farby závisí od dĺžky a čistoty elektromagnetickej vlny. Obvykle rozoznávame tri kvality farebného videnia (pociťovania):  kolor (farebný tón): je určený dĺžkou vlny, resp. vlastnosťou povrchu telesa, na ktoré dopadá svetlo  svetlosť farby: čím viac svetla predmet odráža, tým je svetlejší  sýtosť farby: závisí od čistoty vlny b) sluchové pocity Receptorom pre sluchové pocity je ucho. Podnetom sú zvukové vlny, t.j. pozdĺžne chvenie čiastočiek vzduchu, ktoré vychádza od chvejúceho sa telesa. Zvukové vlny od 16 do 20.000 kmitov sú podnetom pre sluchové pociťovanie, najcitlivejší je sluchový receptor človeka na zvuky v oblasti okolo 1.000 kmitov za sekundu. Vlnový rozsah ľudskej reči sa pohybuje v rozsahu od 6 do 8.000 kmitov za sekundu. Sluchové pocity sa delia na:  tóny: vznikajú pri pôsobení podnetov s pravidelným chvením telies  hrmoty: podnety prichádzajú od nepravidelne sa chvejúcich telies K základným vlastnostiam zvukov patrí:  výška: závisí od počtu kmitov za sekundu  sila: závisí od amplitúdy zvukovej vlny (kmitu)  farba: závisí od tvaru zvukovej vlny (ten istý tón na rôznych nástrojoch) Zvukové pocity sa vyznačujú tým, že zvukové podnety človek lokalizuje v určitom smere. Úloha sluchového pociťovania je v živote človeka významná. c) čuchové pocity Podnetom sú veľmi drobné čiastočky látok, ktoré sú rozptýlené vo vzduchu v plynnej alebo pevnej podobe a také pôsobia na receptory bunky čuchového orgánu (sliznica v nosovej dutine). Psychické zážitky pri čuchovom pociťovaní rozdeľujeme na:  vône: korenisté, kvetov, ovocné, živicové, prismudnuté, hnilobné  pachy  zápachy Čuchový pocit má veľký biologický význam. Krátkodobú stratu čuchu pociťujeme napr. pri nádche. Môže sa vyskytnúť i trvalá strata čuchu, tzv. anosmia. d) chuťové pocity Receptorom chuťových pocitov sú špecializované chuťové poháriky, uložené na povrchu jazyka, na zadnej stene hltana a na okrajoch mäkkého podnebia. Chuťový pocit vzniká tak, že napr. chemická látka, rozpustená v ústach, pôsobí na chuťové receptory. Psychické zážitky sa delia na štyri základné druhy:  sladkosť  kyslosť  slanosť  horkosť Je známe, že lepšie pociťujeme chuť vtedy, keď pohybujeme jazykom, no ja to, že psychický zážitok pri chuťovom pociťovaní závisí v značnej miere od čuchových kvalít. To znamená, že chuťové a čuchové pocity navzájom veľmi úzko súvisia.

6


e) kožné pocity Kožné pocity je súhrnným pojmom pre mnohotvárnosť senzorických impulzov, idúcich z povrchu ľudského organizmu do mozgovej projekcie. V koži a podkožnom väzive sa nachádza veľa receptorických zariadení, ktoré vyvolávajú pocity dotyku, tlaku, chladu, tepla, tvrdosti, mäkkosti, bolesti a pod.  pocit dotyku: vzniká činnosťou kožných a pohybových receptorov (predovšetkým rukou)  pocit tlaku: vzniká pôsobením predmetov na povrch kože; môžu byť tvrdé, mäkké, pružné, špicaté, tupé podnety  pocit vibrácie: je zvláštnym pocitom tlaku, pričom sa pociťuje aj vibrácie vzduchu  pocit temperatúry: ak predmet dotyku má vyššiu alebo nižšiu teplotu ako je teplota povrchu kože. f) vnútornostné pocity K nim zaraďujeme:  pocity polohy a rovnováhy: podnetom sú zmeny polohy a rovnováhy celého tela, alebo jeho častí, pričom každý aktívny pohyb je vyvolaný kontrakciou svalov  orgánové pocity: signalizuje stav a činnosť orgánov – trávenie, vylučovania, dýchania, krvného obehu, rozmnožovania. g) pocity bolesti Niektorí ich vysvetľujú, že pocit bolesti vznik, keď na receptor ktoréhokoľvek analyzátora pôsobí intenzívny podnet, iní sa domnievajú, že receptormi bolesti sú osobitné zmyslové bunky. Psychické zážitky pri bolesti môžu byť rôzne: bolesť bodavú či pichľavú, pálčivú, tupú, trhavú a i. Závisia ďalej od trvania, lokalizácie a povahy podnetu. 4.3. Adaptácia Ak človek žije dlhšie v určitom prostredí, dochádza k zmyslovej adaptácii – t.j. zmena pociťovania na základe prispôsobenia sa určitému stupňu daného pociťovania (napr. pracovník v mraziarni si časom zvykne na chlad). Adaptácia prebieha:  v smere zvyšovania citlivosti: keď sa prechádza od pôsobenia silných podnetov k slabým;  v smere znižovania citlivosti: keď sa prechádza od pôsobenia slabých podnetov k silným. Adaptácia sa vyskytuje takmer pri všetkých pocitoch, ale mimoriadne silne sa prejavuje pri dotykových (náramkové hodiny, okuliare), tepelných, čuchových (adaptuje sa asi za 15 sekúnd) a zrakových (z jasného svetla do tmy). Bežná je aj adaptácia pri chuťových pocitoch (konzumácia „kyslých“ pomarančov po čokoláde). Menej pozorovateľná je adaptácia pri sluchových pocitoch (napr. zvykneme si na hluk mesta). Človek sa nedokáže adaptovať na podnety vyvolávajúce pocit bolesti.

7


5. VNÍMANIE AKO KOGNITÍVNY PROCES 5.1. Charakteristika vnímania Človek spoznáva okolitý svet rozličnými zmyslami súčasne. Pri jablku nevidíme len jeho farbu, ale i tvar, hladkosť povrchu, jeho vôňu i chuť. Tak vzniká viacero pocitov súčasne, ktoré spojením vytvoria vnem. Vnímanie vzniká spojením viacerých pocitov. Nie je však ich jednoduchým súčtom. Vnem je bezprostredný odraz predmetov a javov ako celkov vo vedomí človeka. Niekedy vzniká vnem súčinnosťou viacerých zmyslových orgánov – zrakového, sluchového, hmatového a niekedy len ako spojenie viacerých pocitov z toho istého analyzátora, napríklad pri vnímaní tvaru, veľkosti zrakom. Etapy vzniku vnemu: 1. Stimul – niečo na mňa pôsobí zvonku cez zmysly 2. Prijatie 3. Nervové spojenie 4. Mozog – spracuje impulz a reaguje – vzniká SUBJEKTÍVNY VNEM. Vnímanie je poznávací proces, ktorý nielen prijíma informácie, ale ich aj spracúva. Vnímanie zabezpečuje bezprostredný kontakt človeka s prostredím. Je základným psychickým regulátorom. Vnímanie ako poznávací proces, je vlastné každému človeku a tak má svoje osobitosti. Podmieňuje ho: - vrodená vybavenosť organizmu (fyzický stav zmyslových orgánov, stavba tela, funkčnosť a pod.) - individuálny spôsob prežívania (podmienený motiváciou, záujmami, postojmi) - minulá skúsenosť a doterajšie poznatky každého človeka. 5.2. Druhy vnímania Rozlišujeme tieto druhy vnímania: 1. vnímanie tvaru a veľkosti 2. vnímanie priestoru a vzdialenosti 3. vnímanie hĺbky 4. vnímanie času 5. vnímanie pohybu 6. sociálne, medziľudské vnímanie a) Tvar veľkosť predmetov Možno ich vnímať pomocou zraku alebo hmatu. Veľkú úlohu tu zohráva minulá skúsenosť. Zrakové vnímanie je cielené a zámerné. Aby vznikol komplexný obraz, musíme zapojiť i to, čo už vieme. O čo sú teda naše skúsenosti a znalosti väčšie, o to rýchlejšie sa orientujeme. Zrakové pole rozdeľujeme na figúru a pozadie. Niekedy je figúra nevýrazne ohraničená od pozadia a tak sa nedá dobre vyčleniť. Pri určitých obrazoch nie je jasné, čo je pozadie a čo figúra a tak ich vnímame dvojznačne (napr. Rubinov pohár vnímame aj ako dva profily). Rubin r. 1915 opísal rozdiely medzi figúrou a pozadím:  figúra je ohraničená a tým utvára nejaký tvar – pozadie je neohraničené a tým beztvaré  figúra je určitá, predmetná – pozadie neurčité, nestvárnené  figúra vystupuje a je výrazná – pozadie akoby ustupovalo, bolo hmlisté  figúra strháva na seba pozornosť, môže sa ľahšie zapamätať a byť významnou Zákony vnímania tvarov:

8


    

zákon blízkosti: blízko ležiace línie spájame do figúry zákon podobnosti: podobné prvky spájame do figúr (napr. body vnímame ako línie) zákon uzavretosti: orámované plochy vnímame ako figúry zákon hladného priebehu: máme tendenciu vidieť línie neporušene zákon skúsenosti: pri abstraktných obrazoch sa pokúšame vyčleniť figúru ako niečo známe

Niekedy je veľmi ťažko odlíšiť figúru od pozadia, tento efekt sa nazýva maskovanie. Opakom je výrazné vystupovanie figúry. Využívame to pri učení. Dôležité, kľúčové slová bývajú vytlačené hrubšie, tak vystupujú ako figúra a ľahšie sa zapamätávajú. b) Vnímanie priestoru a vzdialenosti Je to veľmi zložitý proces, na ktorom sa zúčastňuje okrem zraku i sluch a kinestetické ústrojenstvo. Vnímať priestor môžeme zrakom – akomodáciou šošovky a konvergenciou očných osí. Pri orientácií v priestore má významnú úlohu naša skúsenosť, preto je vnímanie vzdialenosti u detí také obtiažne a nepresné. Skúsenosti, ktoré nám pomáhajú orientovať sa v priestore sú:  lineárna perspektíva: predmety sa nám zdajú menšie a tesnejšie pri sebe, ak sú vzdialené  štrukturálna perspektíva: s rastúcou vzdialenosťou je štruktúra povrchu menej zreteľná  atmosferická perspektíva: pri znečistenom vzduchu, dyme vidíme objekty málo zreteľné  svetlo a tiene: z charakteru tieňa usudzujeme na hĺbku, tieňovaním sa dosahuje priestornosť (napr. tieň dodáva kruhu obraz gule)  relatívna veľkosť: ak poznáme veľkosť niektorých predmetov, tak usudzujeme na veľkosť ostatných predmetov. c) Vnímanie hĺbky Skutočnosť, že vidíme dvomi očami nám umožňuje vnímať hĺbku. Hovoríme o binokulárnom videní. Poznať hĺbku len z monokulárneho videnia je možné len s vizuálnou skúsenosťou človeka podľa určitých záchytných bodov. Experimenty, ktoré sa tejto oblasti uskutočnili smerovali k záveru, že pri vnímaní hĺbky sa uplatňujú komponenty vrodené t.j. fyziologické danosti oka, pohyby očných svalov, akomodácia šošovky a komponenty pochádzajúce zo skúsenosti. d) Vnímanie času Vnímanie času je ešte nezávislejšie od pocitov, ako vnímanie priestoru. Základ tvorí pamäť. Súvislosť minulého a prítomného je predpokladom pre vnímanie času a umožňuje chápať časovú následnosť. W. Stern vymedzil psychický prítomný čas: malý časový úsek, v ktorom je zážitok ešte stále vedomý a je spojený s tým, čo sa práve deje. Nemusí byť teda vyvolávaný z pamäti. Tento prítomný čas trvá asi 6-12 sekúnd. Človek nie je schopný vnímať kratší časový úsek ako 1/18 sekundy. Túto skutočnosť využíva film, kde kratšie časové expozície splývajú a vyvolávajú dojem pohybu. Ide o vnímanie časovej následnosti. Vnímanie trvania času nezávisí len od fyzikálnych faktorov, ale aj od naplnenosti. Vyplnený čas udalosťami sa vníma ako krátky a naopak prázdna časová jednotka sa vníma ako dlhá.

9


Sprostredkovane vnímame čas učením. Poznávame minulé storočia, sled historických udalostí. Vnímanie času sa mení vekom a pod vplyvom rozličných psychických ochorení. e) Vnímanie pohybu Mnoho experimentov sa venovalo problematike vnímania pohybu. Analyzoval sa podiel jednotlivých analyzátorov na tomto jave. Experimentálne zistenia hovoria, že pohyb môžeme vnímať ak:  predmet dosiahne určitú rýchlosť: nedokážeme vnímať veľmi pomalé pohyby (napr. pohyb hodinových ručičiek)  predmet neprekročí určitú rýchlosť: vtedy vnímame len počiatočnú a konečnú fázu pohybu  predmet je dostatočne osvetlený Pri vnímaní pohybu sa spolupodieľajú na výslednom vneme analyzátor zrakový, sluchový a pohybový. f) Sociálne vnímanie Rozumieme ním vnímanie iných ľudí a sociálnych situácií, do ktorých sa dostávame. Za osobitný druh vnímania sa považuje preto, lebo sa zistilo, že jeho správnosť a presnosť ovplyvňujú osobitné faktory, ktoré sa pri iných druhoch neuplatňujú. Ide predovšetkým o nasledovné charakteristiky:  povaha interakcie medzi vnímajúcim a vnímaným (vzťah)  všeobecná zameranosť vnímajúceho (optimisti alebo pesimisti)  súkromná teória osobnosti  schopnosť vnímajúceho  projekcia, popularita a i. 5.3. Geometricko-optické klamy Skúmaniu optických klamov sa venovala najmä psychofyzika a experimentálna psychológia. Dodnes sa hľadá správne vysvetlenie a príčiny týchto javov. Teórie sa zhodujú v týchto aspektoch:  klamné je vnímanie, aj keď o klame vieme, dojem sa nemení  funkcia sietnice a očné pohyby nie sú zodpovedné za vznik klamu  klamy vznikajú pri vnímaní perspektívnych prvkov. Optické klamy sú chybou vo vnímaní. Prejavujú sa určité zákonitosti: precenenie hornej časti obrazu, pôsobenie kontrastu, porušenie smeru čiar vplyvom iných, prenesenie vlastností celého obrazca na jeho časti, a i.

10


6. PREDSTAVIVOSŤ: DEFINÍCIA A CHARAKTERISTIKA V staršej psychológii sa nerobili rozdiely medzi imagináciou a fantáziou. Fantázia, obrazotvornosť a predstavy zahrňujú imagináciu, ale každý z týchto pojmov má do istej miery svoj špecifický obsah. 6.1. Predstavy: definícia Každý človek môže mať vo svojom vedomí aj názorné obrazy takých predmetov, ktoré bezprostredne nevníma – predstavy. Predstavy nevznikajú samé od seba, ale v konkrétnom živote. Čo a ako si človek predstavuje, závisí od objektívnych podmienok, od jeho životných potrieb a záujmov. Predstavy vystupujú ako nevyhnutná stránka umeleckej, konštrukčnej, vedeckej, literárnej a vôbec tvorivej činnosti. Predstavy sú obrazy predmetov, vecí alebo javov, ktoré v danom momente nevnímame. Predstava je reprodukovaný obraz predmetu, založený na minulej skúsenosti. 6.2. Miesto predstáv v psychickej a praktickej činnosti a) Predstavy a vnemy Aj keď sú predstavy svojou názornosťou značne blízke pocitom a vnemom, predsa sa svojím vznikom a svojou povahou od vnemov líšia: sú menej jasné, obvykle bývajú oveľa „bledšie“ ako vnemy, sú fragmentárne a medzerovité, trvajú kratšie, sú do istej miery názornými obrazmi, ale nemajú takú mieru názornosti ako vnemy. b) Predstavy a myslenie Predstavy sú úzko spojené s myslením: aj v predstavách možno predvídať budúcnosť, vznikajú často v problémovej situácii, sú motivované potrebami človeka ako osobnosti. c) Predstavy a citové zážitky Predstavy môžu vyvolávať rôzne citové zážitky spojené s objektami, ktoré zobrazujú. Vybavenie si obrazu prežitého nebezpečenstva je veľmi často spojené napr. s opätovným prežívaním hrôzy. Naproti tomu vybavovanie obrazov príjemných zážitkov doprevádza prežívanie príjemných citov. 6.3. Druhy predstáv a typy predstavivosti Vzhľadom na to, že predstavy sa vytvárajú predovšetkým v pracovnej činnosti, sú nielen predpokladom, ale aj výsledkom rozvoja rôznych druhov tvorivých aktivít človeka. Existuje preto toľko druhov predstáv, koľko je špecificky svojráznych druhov ľudskej činnosti. a) Typy predstavivosti Nie všetci ľudia majú rovnakú schopnosť vybavovať si napr. predstavy pohybové, zrakové alebo sluchové a pod. V prípadoch, keď je schopnosť vybavovať si isté obsahové zážitky formou predstáv mimoriadne výrazná, hovoríme v psychológii o type predstavivosti. Základné typy predstavivosti sú: a. zrakový –vizuálny typ b. pohybový – motorický typ c. sluchový – auditívny typ d. zmiešaný typ

11


b) Podmienky tvorenia predstáv Aby vo vedomí človeka vznikla primeraná predstava, je spravidla potrebný dlhý a zložitý psychický proces: a. niekoľkonásobné pozorovanie b. zámer osvojiť si danú predstavu c. pokus reprodukovať si predstavu vo vedomí d. presnosť a spôsob vnímania a účasť na myšlienkovej analýze pri vnímaní e. porovnávanie predmetov pri ich vnímaní f. individuálne vlastnosti a vek človeka 6.4. Ilúzie a halucinácie. Obrazotvornosť Ilúzie sú také vnemy, ktoré sú skreslené predstavami. Príčinou je veľmi často citové rozpoloženie, ale aj nedostatok a neúplnosť zmyslových dát. Halucinácie sú obrazy, ktoré človek prežíva subjektívne ako vnem, hoci ich nevyvoláva objektívny podnet. Vznikajú pod vplyvom niektorých látok, no i pri vysokých horúčkach. Obrazotvornosť (fantázia) je schopnosť človeka vytvoriť nové obrazy predmetov a javov, ktoré predtým v takej podobe nevnímal, ktoré zatiaľ neboli obsahom jeho psychického života.

7. FANTÁZIA: DEFINÍCIA A CHARAKTERISTIKA. UPLATNENIE FANTÁZIE V ŽIVOTE A VO VÝCHOVE 7.1. Fantázia: definícia a charakteristika Fantázia (z gréckeho slova phantasma – zjav, obraz; slovensky obrazotvornosť) je psychický proces, v ktorom vytvárame relatívne nové predstavy. Nie je to vytváranie „z ničoho“, základom je vždy naša skúsenosť, vnemy a pamäťové predstavy. Počiatočnou formou obrazotvornosti sú obrazy. a. neúmyselná fantázia: obrazy vznikajú bez osobitného zámeru, vybavujú sa samy, niekedy sa človeku priam vnucujú proti jeho vôli b. úmyselná fantázia: snaha vytvoriť niečo určité Vo vzťahu k samostatnosti, originalite a tvorivému charakteru rozdeľujeme fantáziu a obrazotvornosť na: a. reprodukujúcu (rekonštrujúcu): je vytváranie predstáv na podklade slovného popisu alebo schematického znázornenia (pri vyučovaní geometrie, histórie...) b. tvorivá (konštruktívna): znamená vytváranie nových predstáv, najmä spoločensky hodnotných (umelecká tvorba) 7.2. Uplatnenie fantázie v živote a vo výchove Imaginatívne procesy (predstavy, obrazotvornosť, fantázia) sú dôležitou súčasťou poznávacieho procesu. Môžu byť zdrojom nielen príjemných, ale aj nepríjemných pocitov. Sú ľudia, ktorí pred problémami objektívnej reality sa sťahujú so sveta svojich predstáv, obrazotvornosti či fantázie. V imaginatívnych procesoch sú medzi ľuďmi rozdiely. U niektorých ľudí sú pomerne chudobné, iní zase vytvárajú umelecké diela alebo prichádzajú s novými nápadmi, sú inveční. Fungovanie imaginatívnych procesov sa mení v závislosti od veku.

12


Fantázia sa zďaleka neobmedzuje len na oblasť umenia a citového prežívania; má podstatný význam pri riešení mnohých druhov problémov. Pre vývoj dieťaťa má nezastupiteľnú úlohu hra a práve fantázia sa rozvíja v rôznych druhoch hry (hry námetové, tvorčie, stavebnice...)

8. PAMÄŤ A UČENIE 8.1 PAMÄŤ 8.1.1.Vysvetlenie pojmu pamäť Pamäť považujeme za základnú vlastnosť živých organizmov. Jej zmyslom je uchovanie individuálnej skúsenosti. Pamäť je psychický proces odrazu minulého prežívania a správania vo vedomí človeka. Alebo inými slovami, je to kapacita živých organizmov získavať, uskladňovať informácie o podnetoch, udalostiach, predstavách a pojmoch v čase, keď tie už nie sú prítomné. Hlavnou úlohou pamäti spočíva v uchovaní, retencii informácií, ktoré prijali analyzátory. Kde sa nachádza centrum pamäti? Napriek veľkému úsiliu bádateľov, do dnešného dňa ešte nie je známy spôsob uskladnenia informácií. Je ale oprávnený predpoklad, že sa to deje v mozgu. Pamäťová stopa (engram) nie je lokalizovaný na určité miesto v mozgu, ale stopu skladuje celý mozog (porov. Lashlyho pokus s potkanmi). 8.1.2. Teórie pamäti  fyziologické teórie: schopnosť nervovej sústavy uchovávať a oživovať pamäťové stopy po zmenách, ktoré vyvolávajú podnety z psychických a psychomotorických procesov  fyzikálne teórie: proces utvárania a aktivácia neurónových modelov tvorí mechanizmus zapamätávania, podržania a vybavovania  biochemické teórie: nositeľom genetickej pamäti je DNA 8.1.3. Druhy pamäti  podľa charakteru psychickej aktivity: a. pohybová: zapamätávanie pohybov b. emocionálna: zapamätanie citov c. názorná: zapamätanie predstáv, ale aj zvukov, vôní a chutí d. slovno-logická: naše myšlienky (je špecificky ľudská pamäť) 

podľa charakteru celkovej činnosti: a. úmyselná – zámerná: organizovaná psychická činnosť s cieľom niečo si zapamätať, pričom sa spravidla využívajú rozličné spôsoby a metódy b. neúmyselná - mimovoľná: bez osobitného úmyslu a námahy si človek zapamätá psychické zážitky



podľa dĺžky podržania materiálu: a. senzorická: prvý stupeň pri vstupe informácie charakterizovaný krátkou prítomnosťou senzorickej stimulácie, informácia sa udržuje veľmi krátko (do 5 sekúnd) b. krátkodobá pamäť (Short Term Memory – STM): záchytný zásobník, v ktorej je informácia nezmenená a nekódovaná

13


v pohotovosti niekoľko sekúnd (okolo 17-20 sekúnd). Ide o čas, v ktorom je vnímaná informácia pod vedomou kontrolou a myseľ ju aktívne spracúva – vyberá, kontroluje, premieňa a posúva do LTM. Kapacita tejto pamäte je obmedzená časovo i rozsahom. Dokáže si zapamätať spravidla 4 – 6 informácii. c. dlhodobá pamäť (Long Term Memory – LTM): relatívne permanentná pamäť s rezistenciou voči zabúdaniu. Jej kapacita zatiaľ nie je známa. Tvorí neobmedzený archív všetkých našich poznatkov, ktoré sú v nej usporiadané do určitého logického, alebo hierarchického systému. Sú v nej odlišne usporiadané statické informácie (odpovedajú na otázky „Kto?“, „Čo?“) a informácie o procesoch a postupoch. Prevod informácií z STM do LTM má rozhodujúci význam pre učenie, a preto pre upevnenie informácii v LTM existuje niekoľko stratégií: 1. členenie – látky na menšie celky 2. dôležitosť a záujem – zo strany detí o prednášanú látku; väčší záujem – viac si pamätajú 3. praktické použitie 4. vizuálne znázornenie, atď. 8.1.4. Procesy pamäti - zapamätávanie- vštepovanie: proces upevňovania nového učiva tým, že sa spája s učivom už predtým nadobudnutým o neúmyselné zapamätávanie o úmyselné zapamätávanie: učenie Na efektívnosť zapamätávania môže vplývať: určitý motív alebo postoj, organizácia osvojovaného učebného materiálu, zameranie, emocionálne zafarbenie zapamätávaného materiálu. - upevňovanie- podržanie, uskladnenie: ak si chceme určitú látku zapamätať trvalo, musíme si ju niekoľkokrát za sebou opakovať. Efektívnosť opakovania: do opakovania vnášať rozmanitosť, spájať ho s reprodukovaním, v celku i po častiach. o koncentrované opakovanie: bezprostredne za sebou o časovo rozdelené: oddelené intervalmi - vybavovanie: informácií z LTM o zámerné: o mimovoľné Ak ide o vybavenie si obsahu udalosti, ktorá bola kedysi zdrojom pamäťovej stopy na základe opakovaného vnímania, hovorí sa o znovupoznaní. - zabúdanie: keď určitá informácia môže byť ešte v pamäti, ale nie sme si ju schopní vybaviť 8.2. UČENIE V bežnej reči sa učenie chápe ako získavanie verbálnych vedomostí a motorických zručností. V súčasnosti sa učenie vymedzuje ako zmena správania, ktorá bola navodená skúsenosťou. Inými slovami, je to pomerne trvalá zmena v potenciálnom správaní jedinca v dôsledku skúseností. Nakoľko učenie nemožno bezprostredne pozorovať, musíme ho vydedukovať z pozorovateľného správania. Je

14


zrejmé, že učenie nie je doménou iba človeka, vyskytuje sa aj u subhumánnych organizmov. Proces učenia sa ale skracuje tým, ako sa na vývinovom rebríku blížime k človeku. 8.2.1. Klasické podmieňovanie (I.P.Pavlov) Podnet ktorý je schopný vyvolať odpoveď bez predchádzajúceho učenia, sa považuje za nepodmienený podnet (NP). Reflexná odpoveď na nepodmienený podnet sa označuje ako nepodmienená reakcia (NR). Podmienený podnet (PP), napr. klaksón, sa prezentuje pred aplikáciou NP. Kým nevyvoláva rekciu, sa označuje ako neutrálny podnet. Podmienená reakcia (PR) vzniká v dôsledku spojenia PP a NP po niekoľkých opakovaniach. Vyhasínanie: keď PP stráca schopnosť vyvolať reakciu. Generalizácia a diskriminácia: spájať podobné podnety alebo selektovať medzi podnetmi. 8.2.2. Inštrumentálne podmieňovanie V klasickom podmieňovaní človeka alebo zviera je pasívne. Ale ľudské typy správania sú častejšie riadené následkami ako podnetom. Či sa istý typ správania zafixuje alebo vyhasína, závisí od následkov, ktoré po ňom prichádzajú a už menej od podnetov, ktoré často ani nepoznáme. Priebeh učenia, ktoré je riadené následkami sa označuje ako inštrumentálne podmieňovanie (operant conditionery). - Thorndike: učenie pokusom a omylom - Skinner: organizmus má tendenciu opakovať reakcie, ktoré mu prinášajú pozitívny výsledok. Veci robíme preto, lebo majú pre nás pozitívny efekt. Posilnenie ako odmena za rekciu – pozitívne a negatívne posilňovanie 8.2.3. Kognitívne učenie Kognitívne procesy sa podieľajú na učení: procesy pochopenia, anticipácie, vyššie mentálne procesy. Observačné učenie – sociálne učenie: človek sa dokáže učiť aj od iných Učenie vhľadom (insight): pochopiť vzťahy, čo pomôže problém náhle vyriešiť

15


9. MYSLENIE 9.1. MYSLENIE 9.1.1. Definícia Celý vývoj ľudského poznania možno rozdeliť na dve na seba závislé zložky: poznanie názorné (zmyslové, bezprostredné) a poznanie sprostredkované (logické, abstraktné = myšlienkové). Myslenie je teda psychický proces a je najvyšším stupňom poznania. Je to sprostredkovaný a zovšeobecňujúci spôsob poznávania, ktorý vedie k poznaniu podstatných, všeobecných vlastností predmetov a javov a súvislostí medzi nimi. Výsledkom názorného poznania sú vnemy a predstavy. Výsledkom sprostredkovaného poznania sú pojmy, súdy a úsudky, rôzne pravidlá, poučky, teoretické zákony a napokon celé teórie. Myslenie má teda v psychickom, sociálnom, kultúrnom, technickom i vedeckom živote človeka najväčší význam. 9.1.2. Myšlienkové operácie Myslenie ako proces má svoje súčasti, ktoré nazývame myšlienkové operácie. Sú to postupy, ktorými človek dosahuje cieľ. Podľa charakteru rozlišujeme nasledujúce typy: - Analýza: je postupné rozkladanie, rozčleňovanie celku na jednotlivé súčasti, zložky - Syntéza: je opačnou myšlienkovou operáciou. Znamená spájanie častí do zmysluplného celku, rekonštrukciu celku z poznávaných častí. Obe myšlienkové operácie sa vzájomne prelínajú a dopĺňajú - Porovnávanie: realizuje sa v konkrétnej oblasti poznania, postihuje vlastnosti predmetov a javov, napr. veľkosť, tvar, časová následnosť a pod. Hľadá podobnosti alebo rozdielnosti jednotlivých javov a predmetov, napr. stôl je väčší ako stolička. - Zovšeobecňovanie: v najjednoduchšej forme znamená zoskupovane javov, objektov podľa jednotného znaku, združovanie do skupín na základe udaných kritérií. Zovšeobecňovanie môže byť v empirickej podobe alebo v podobe teoretickej. Pri teoretickej podobe sa pracuje už so zovšeobecneniami, napr. stôl a stolička sú bytovým zariadením. - Abstrakcia: znamená vyčleňovanie podstatných znakov objektu a ten sa stáva stredobodom činnosti, zatiaľ čo ostatné znaky sú zanedbávané. Abstrakcia je nevyhnutnou podmienkou kategorizácie. Abstrakciou zjednodušujeme rôznosť javov a predmetov. Pomocou tejto myšlienkovej operácie rozširujeme kapacitu nášho myslenia tým, že pracujeme len s podstatným. Abstrakciou vznikajú pojmy napr. ako človek, mesto, strom . . 9.1.3. Formy myslenia Formy myslenia predstavujú rečovú podobu, v ktorej človek zachytáva výsledky svojho myslenia. Rozoznávame tri formy myslenia: - Pojem: je spoločná, najčastejšia rečová reakcia na podnety, ktoré majú spoločnú charakteristiku. Podľa stupňa zovšeobecnenia rozlišujeme pojmy konkrétne a abstraktné. Pojem ako forma myslenia sa vyjadruje slovom. Najvyššia úroveň zovšeobecnenia sa označuje ako kategória. - Súd: vyjadruje vzťah medzi dvoma pojmami, medzi subjektom a predikátom. Rozlišujeme súdy pravdivé a nepravdivé, súdy všeobecné a konkrétne.

16


-

Úsudok: odvodzuje sa z niekoľkých súdov, ktoré tvoria predpoklady, z ktorých plynie záver alebo dôsledok (sylogizmus). Usudzovanie prebieha induktívne alebo deduktívne.

9.1.4. Druhy myslenia Základné druhy myslenia: - Názorno-aktívne (praktické): vyžaduje aktívne praktické zmocňovanie sa reálneho predmetného sveta; uskutočňuje sa na základe fyzického pretvárania situácie, merania, skúšania vlastností predmetov; z genetického hľadiska sa prejavuje najskôr ako prvá fáza myslenia už detskom veku. - Názorno-obrazné: súvisí s predstavami, s ktorými pracuje. Nevyžaduje reálne podmienky; v myšlienkovom procese stačí predstava predmetov, situácií a ich zmien; pohybuje sa na hranici fantázie. - Slovno-logické, abstraktné: je najvyšším druhom myslenia; vyznačuje sa používaním pojmov a logických konštrukcií; z genetického hľadiska ide o najmladší druh, ktorý sa uskutočňuje na základe jazykových prostriedkov. Pojmové učenie: je osvojovanie si spoločnej odpovede na odlišné podnety, ktoré okrem svojej odlišnosti vykazujú nejaké spoločné črty. Spočíva v tom, že človek sa naučí zovšeobecňovať a abstrahovať.

10. REČ A JAZYK 10.1.1. Reč a jazyk Reč je komunikačný systém, schopnosť používať oznamovacie prostriedky. Človek má možnosť oznamovať svoje pocity, priania a myšlienky rôznym spôsobom, a to rečou hovorenou, písanou, posunkovou. Hovorená reč je pôvodným a základným oznamovacím prostriedkom. Hovorenie je činnosť, ktorou je hovorenie realizované. Jazyk je súhrn oznamovacích prostriedkov. Je to verbálna forma reči používaná určitou spoločenskou skupinou. 10.1.2. Zložky reči a jazyka, druhy jazyka Zložky reči sú: - hláska – základná jednotka reči - slabika – najmenšie spojenie hlások - slovo – spojenie hlások Zložky jazyka: systém slovných znakov Druhy reči: - vnútorná – je to reč „pre seba“, ktorou myslíme. Človek ňou formuje svoje myšlienky. Táto reč je stručná a skrátená. - vonkajšia – ňou človek vyjadruje svoje myšlienky navonok, a to vo zvukovej forme – hovorená reč, alebo v písomnej podobe – písaná reč. Hovorená reč má svoje sprievodné javy (gestikulácia, intonácia...), písaná ich nemá, preto je psychologicky náročnejšia. Ľudské formy komunikácie: - neverbálna (gestá) - verbálna (hovorená alebo písaná reč)

17


10.1.3. Poruchy a výchovy reči Poruchy reči – existuje viacero skupín porúch reči: - poruchy vývoja reči - výslovnosti - centrálne poruchy reči - neurózy reči - poruchy zvuku reči Výchova reči - k zámernej výchove reči patrí zabrániť akýmkoľvek poruchám v oznamovacom styku. Ak takéto poruchy vzniknú, je úlohou výchovy, aby poruchy podľa svojich možností odstránila. Logopédia je teda náuka o výchove reči a o predchádzaní a odstraňovaní porúch reči.

11. EMÓCIE / CITY 11.1. Definícia a charakteristika emócií. a) Emócie: sú jednou zo základných foriem prežívania vzťahu k predmetom a javom skutočnosti. Emócie = spojené s uspokojovaním organických potrieb; city = spojené s uspokojovaním vyšších potrieb. b) Teórie emócií a citov: - periférna teórie: emociogénne podnety najprv vyvolávajú fyziologické zmeny a až potom nastáva subjektívne prežívanie emócie (sme smutní, lebo plačeme) - talamická teória: predpokladá jestvovanie podkôrového centra emócií (v talame) s prepojením na vyššiu kôrovú úroveň c) Fyziológia emócií - zmeny v zložení krvi a krvnom tlaku: obsah cukru v krvi, adrenalín, kyslosť a zásaditosť - zmeny v dýchaní - zmeny v elektrickej vodivosti kože - iné zmeny: reakcia zrenice oka, sekrécia slín, husia koža, gastrointestinálna mobilita, napätie svalov a ich chvenie 11.2. Základné znaky emócií. - Polarita: bipolárnosť, protikladnosť, vyskytujú sa medzi dvoma pólmi = radosť-žiaľ, láska-nenávisť, hovorí sa citovej škále - Ambivalencia: zmiešanosť, často vznikajú a prebiehajú v zmiešanej podobe - Aktuálnosť: city nemožno reprodukovať nezmenené - Časové trvanie: odlišné a závisí od druhu podnetu - Nákazlivosť: ľahko sa prenášajú z osoby na osobu a vytvárajú psychologickú klímu 11.3. Triedenie emócií a) nižšie emócie (citové stavy): - Afekt: silné, búrlivo prebiehajúce a zvyčajne krátko trvajúce citové vzplanutie; obsah afektu záujme vedomie človeka, že sa nevie kontrolovať. Afekt sa prejavuje vo vegetatívnych zmenách (červenanie, blednutie),v narušení dynamiky kôrových procesov (zníženie vedomia, nižšia súdnosť) a v motorických reakciách (cerenie zubov, búchanie na stôl)

18


-

Nálada: protiklad afektu, dlhotrvajúci stály psychický stav so slabšou intenzitou (povznesená, skleslá, zlostná) - Vášeň: náruživosť, silný hlboký a dlhotrvajúci cit, zmocňuje sa celého človeka, jeho myšlienok i činnosť. - Strach a úzkosť (napr. anxieta a fóbie), hnev a zlosť, radosť. b) vyššie emócie (city): - Estetické city: krása (jednota v mnohosti), želanie znovu ich prežiť - Intelektové city: pravda, prináša vnútorné uspokojenie - Etické city: dobro, vzťah človeka k svojmu správaniu - Spoločenské city: dobro druhých - Náboženské city 11.4. Význam citov vo výchove a prevýchove City sú vážnym činiteľom v prežívaní a správaní človeka. Majú mimoriadny význam pre správny a všestranný rozvoj osobnosti ba sú jeho nevyhnutnou podmienkou. Pomáhajú človekovi osvojiť si kladné črty osobnosti a podmieňujú jeho bohatý vnútorný život. Citový zápal človeka znásobuje jeho sily a vytrvalosť. Emocionálna zrelosť Empatia Asertivita

19


12. VÔĽA Ak chceme pochopiť aktívneho človeka, prečo robí to, čo robí, prečo sa tak správa, treba skúmať jeho aktiváciu, motívy jeho správania. Pod aktiváciou rozumieme zmenu, ktorá sa odohráva medzi spánkom a bdením, medzi stavom uvoľnenia a napätia, medzi ľahkým zvládnutím niečoho a vynakladaním námahy. Pojmom aktivácia rozumieme uvedenie organizmu do vnútornej alebo vonkajšej činnosti, stupeň intenzity vnútornej alebo vonkajšej aktivity. 12.1. Vôľa Vôľa je psychický proces, ktorým človek riadi svoju činnosť zameranú na dosiahnutie vedome vytýčených cieľov a prekonáva prekážky. Tri základné fázy vôľového konania: 1. Príprava vôľového konania: základom každého vôľového konania sú motívy konania. Sú podnetom i hnacou silou počas jeho realizácie. Motívy môžu byť veľmi rozmanité (príkaz, záujmy, potreby) 2. Rozhodovanie: je to proces zvažovania jednotlivých motívov pre ten alebo onen cieľ ako aj dosiahnutie cieľa na základe predvídania následkov. Ak sa stretávajú protichodné motívy prichádza konflikt rozhodnutia. 3. Uskutočňovanie rozhodnutia: je to posledná etapa v ktorej sa uskutočňuje rozhodnutie na dosiahnutie vytýčeného cieľa. Spravidla zahrňuje určenie spôsobu ako dosiahnuť cieľ. Pri realizácii tohto cieľa človek často naráža na rozličné prekážky. Štruktúra vôľového konania : Uvedomenie si potreby → myšlienka, uvedomenie si cieľa → boj motívov → predvídanie následkov → voľba spôsobu činností → realizácia rozhodnutia → prekážky → cieľ. Treba poukázať na skutočnosť, že podľa viacerých autorov pojmy ako vôľa, sila vôle sú psychologicky nedefinovateľné. Súčasná psychológia pracuje skôr s pojmami zámer, alebo predovšetkým motivácia. 12.2. Motivácia Motivácia sa definuje ako sila v organizme, ktorá aktivuje alebo usmerňuje k istým cieľom. Môže to byť objekt, alebo výsledok na ktorý je motivované správanie zamerané. Motivácia je tendencia zameraná na organizovanú činnosť, ktorej intenzita kolíše medzi pasivitou hlbokého spánku a extázou. Arousal (dráždivosť): kóma – REM spánok – somnolencia – relaxácia – skenovanie – vigilancia - tenacita Teórie motivácie: - Behavioristické: teórie správania, vychádza z potreby – podnetu, v ktorej je ústredným pojmom učenie - Psychoanaltické: teória nevedomej (podvedomej) motivácie, indivíduu nie sú jasné motívy - Personalistické: teórie poznávania 12.3. Pud, inštinkt, potreba a) Pud: drive; Freud chápe pud ako rozhodujúcu príčinu všetkej aktivity. Pudy rozdelil do dvoch tried: pud života a pud smrti.

20


Najvýznamnejšie pudy: - Pud hladu: vzniká v dôsledku odčerpania potravinových látok v krvi - Pud smädu: uspokojovanie smädu je regulované množstvom vody, ktorú organizmus spotrebuje - Materinský pud - Sexuálny pud b) Inštinkt: ako geneticky programovaná sekvencia správania, ktorá sa realizuje mechanicky a skoro univerzálne u každého člena daného druhu. U viacerých živočíchov sú inštinkty nemenné, naproti tomu človek má schopnosť prispôsobovať sa. c) Potreba: subjektívne prežívaný nedostatok niečoho, čo je pre život daného jednotlivca dôležité, nevyhnutné. - Dynamika potrieb: napätie vyvolané danou potrebou, spotrebovanie predmetu potreby, nasýtenie - Klasifikácia potrieb: o potreby prvotné: potreba potravy, spánku, bdenia a činnosti, vzduchu, zachovanie rodu o druhotné potreby: potreby vznikajúce na základe interakcie indivídua a prostredia, t.j. na základe učenia a skúsenosti: potreba bezpečnosti, opatery a náklonnosti, orientácie a preskúmania, senzorická estetická, sebautvárania a sebarealizácie - Hierarchická teória (Maslow): motívy sú hierarchicky usporiadané podľa naliehavosti; to znamená, že najprv musia byť uspokojené základné potreby a až potom sa hlásia vyššie. Táto teória je jednou z najznámejších teoretických koncepcií motivácie ľudského chovania. V odbornej literatúre (hlavne s praktickým zameraním) boli často pochybnosti o možnosti jej praktického uplatnenia v motivačnej praxi, z dôvodu veľkej všeobecnosti pri skúmaní motívov ľudského chovania. Skúsenosti však ukázali, že prináša rad cenných podnetov, ktorých rešpektovanie (alebo nerešpektovanie) môže ovplyvniť účinnosť motivačných procesov. Jej význam sa tiež úmerne zvyšuje sociálnou a kultúrnou vyspelosťou systémov a pracovníkov. Podstatou tejto teórie je vymedzenie rozhodujúcich potrieb človeka, ako zdroja základných motívov jeho chovania. Potreby sú usporiadané v určitom poradí stupňoch (pyramída potrieb), ktoré súčasne odrážajú aj význam (váhu) potreby v celej štruktúre potrieb. Do určitej miery odrážajú aj určitú hodnotovú orientáciu jednotlivca. 1. stupeň - existenčné potreby základného charakteru (fyziologické), ktoré musia byť uspokojené, ak nemá človek trpieť (hlad, smäd, spánok, oblečenie, bývanie). Sú pomerne stabilné, ich uspokojenie nie je vo vyspelých štátoch spojené s ťažkosťami. 2. stupeň - potreby bezpečnosti, chápané nielen ako bezpečnosť fyzická, ale predovšetkým ekonomická. Tieto potreby hrajú v súčasnom období aj vo vyspelých štátoch ďaleko väčší význam, ako sa doteraz v odborných publikáciách pripúšťalo. Zaistenie pocitu ekonomického bezpečia pracovníka a jeho rodiny a zabránenie možnostiam náhlej zmeny a jej dôsledkov (pádu) zdroja sociálneho a ekonomického postavenia má mimoriadne významnú úlohu v individuálnej štruktúre potrieb väčšiny pracovníkov. Táto potreba sa aktivizuje obyčajne v obdobiach ekonomickej a sociálnej stagnácie (recesia). 3. stupeň - sociálne potreby realizované predovšetkým vzťahom a kontaktami s okolím (skupina, podnik, spoločnosť), ktorá vykazuje výraznú dynamiku. Realizuje

21


sa predovšetkým v oblasti medziľudských vzťahov, požiadavka na ich kvalitu sa u väčšiny pracovníkov (hlavne kultúrne a odborne vyspelých) zvyšujú. Deficit v tejto oblasti je považovaný za výrazný frustrogénny faktor a rastie potreba venovať mu v motivačnej praxi stále väčšiu pozornosť. 4. stupeň - potreby sebarealizácie (rozvoj osobných schopností, rozvoj pocitu vlastnej hodnoty a možnosť ovplyvniť vlastný život a jeho okolie) sú na vrchole potrieb jednotlivca. Špecifikácia týchto jednotlivých skupín sama o sebe nemá ako teoretická motivačná koncepcia žiadny zmysel. Ten vzniká len s vedomím toho, že vyššia potreba môže vstúpiť do vedomia jednotlivca, ak sú úplne uspokojené nižšie "podradené" potreby. Aj v praxi sa ukazuje, že mimoriadny vplyv (blokačný) majú potreby nižšieho stupňa, ak tieto nie sú uspokojené, dôjde ku zhoršeniu v tejto oblasti. Mimoriadne významné sa ukazuje postavenie ekonomických potrieb a to nie uspokojovanie ich absolútnej úrovne, ale potrieb ekonomickej bezpečnosti (t.j. udržanie istoty ekonomického a sociálneho postavenia jednotlivca a jeho rodiny aj do budúcnosti a vylúčenie rizík náhlych zvratov). Úplné chápanie ich funkcií v ich dynamike znamená uvedomovať si niekoľko skutočností: a) úplne uspokojená potreba stráca svoju naliehavosť a tým aj motivačnú silu a je nahradená inou (obyčajne vyššou potrebou), b) štruktúra potrieb jednotlivca skupín môže byť rôznorodá s rôznou váhou, c) motivácia trvá dovtedy, pokiaľ nie je dosiahnutý cieľ, ale dlhodobo neuspokojená potreba sa môže transformovať v nevedomé tendencie chovania, ktoré môžu mať kompenzačný charakter (vznikajú potreby "náhradné"). V prípade motivácie môže byť táto tendencia nežiadúca, lebo môže odvádzať pozornosť a úsilie pracovníka nežiadúcim smerom, d) potreby z hľadiska svojej naliehavosti sa môžu vyznačovať značným kolísaním v závislosti na vplyve okolia, módy, stavu spoločnosti a pod. K tomu prispieva aj to, že človek podľa možností uspokojuje také potreby, ktoré sú pre neho nové, alebo ktoré nie sú ešte celkom spoločnosťou osvojené.

13. POZORNOSŤ AKO PSYCHICKÝ STAV

22


13.1. Definícia Pozornosť je pojem, ktorý je v psychológií dosť nejasne oddeľovaný od iných pojmov, napr. od záujmu a vedomia. Stupeň sústredenosti človeka môže kolísať od stupňa úplnej rozptýlenosti (napr. keď očami "ideme" po riadkoch učebnice, ale neuvedomujeme si, čo čítame), až po stupeň plného sústredenia (napr. keď pri čítaní napínavej knihy nevnímame, čo sa okolo nás deje). Pozornosť je stav bdelosti, v ktorom sa vedomie zameriava na niektoré predmety alebo deje, zatiaľ čo iné sa prehliadajú. Pozornosť je teda psychický stav človeka, ktorý sa prejavuje v zameranosti a sústredenosti vedomia. Podnety, na ktoré sa zameriava naše vedomie, nazývame predmetmi pozornosti: 1. vonkajšieho sveta (prednáška, obraz ...) 2. vlastné prežívanie (obsah spomienok, myslenia, citov ...) 3. podnety z vlastného organizmu (bolesť) 4. vlastná činnosť a správanie 13.2. Vlastnosti pozornosti: 1. koncentrácia pozornosti: umožňuje vyčleniť aj zo zložitejšieho podnetového poľa ten predmet alebo jav, ktorý slúži na dosiahnutie stanoveného cieľa. Pri pokusoch sa zistilo, že pri expozícii trvajúcej 0,1 sekundy je možné postrehnúť 6-8 elementov. Rozsah pozornosti závisí od koncentrácie osoby, veku, intenzity osvetlenia, farby a pod. 2. intenzita pozornosti: keď sa človek sústreďuje na jednu činnosť a ostatné si nevšíma, zisťuje sa tak, že za ukazovateľa sa považuje sila rušivého podnetu, ktorý môže oslabiť alebo narušiť koncentráciu pozornosti. 3. rozdelenie pozornosti: schopnosť venovať súčastne pozornosť dvom alebo viacerým predmetom, možno predpokladať vykonávanie dvoch činností odrazu len vtedy, ak dochádza k presunu pozornosti z jednej činnosti na druhú v krátkom časovom úseku. 4. stálosť pozornosti: dĺžka sústredenia pozornosti na ten istý predmet, pozornosť však stúpa alebo klesá v krátkotrvajúcich niekoľkosekundových vlnách, čo si človek neuvedomuje. 13.3. Druhy pozornosti 1. Neúmyselná (mimovoľná) pozornosť: je taká, ktorú vzbudzujú a udržiavajú osobitosti pôsobiacich podnetov. Pri podnetoch vonkajšieho prostredia je to najmä ich: - sila (hrom, výstrel) - veľkosť (hrad), - kontrast medzi podnetmi, - novosť podnetov, - potreby a záujmy (tak napr. nadšeného obdivovateľa futbalu upúta plagát oznamujúci futbalový zápas) 2. Úmyselná (zámerná) pozornosť: je taká, ktorú človek vzbudzuje a udržiava vlastným vôľovým úsilím. Je to proces vedomého sústredenia sa na istý predmet. Vyskytuje sa často pri takých činnostiach, ktoré nás "samy osebe nezaujímajú", ale ktoré z akýchkoľvek dôvodov musíme vykonávať. Je náročnejšia, nepomerne viac

23


vyčerpáva ako mimovoľná pozornosť. Jej rozvoj úzko súvisí s rozvojom vôle, myslenia a charakteru. 13.4. Význam pre výchovno-vzdelávací proces. Treba učiť deti pozornosti a snažiť sa ich vychovávať k tomu aby sa vedeli zamerať na podstatné veci a dokázali sa na ne sústrediť.

14. OSOBNOSŤ 14.1. Pojem a definícia osobnosti Pochádza z latinského slova – persona, ktoré sa prekladá ako osoba. Pôvodne tento termín sa používal na označenie masky herca a neskôr na označenie roly ktorú hrá človek v živote. Osobnosť je jednota medzi jednotlivými zložkami človeka. Osobnosť formuje aj prostredie v ktorom sa nachádza a žije. Osobnosť je súhrn psychických vlastností alebo osobitostí indivídua. Môžeme ju teda definovať ako jednotu telesného a psychického, vrodeného a získaného, pričom táto jednota je charakteristická pre dané indivíduum a prejavuje sa v jeho konaní a správaní. To znamená odpovedať na tieto otázky: 1. Ako človek vyzerá? (Stavba tela) 2. Aká je dynamika jeho činnosti? (Temperament) 3. O čo sa usiluje a od čoho sa odvracia? (Motivácia) 4. Čo vie a dokáže a čo nie? (Schopnosti) 5. Aký je? (Charakter) 6. Odkiaľ je a kam smeruje? (Životná dráha) 14.2. Determinaty osobnosti: zdroje vývinu a formovania osobnosti Osobnosť je závislá na určitých faktoroch, neexistuje však zhoda v tom, akú dôležitosť pripísať jednotlivým činiteľom a ako chápať ich vzájomnú súčinnosť a mechanizmy ich pôsobenia. - Biologické determinanty osobnosti: dedičnosť, evolučné preformovné programy správania (systém vrodených reflexov) a fyziologické vplyvy o dedičnosť: zdedené predispozície sú prenášané génmi, ktoré sú nositeľmi dedičnosti a sú lokalizované v chromozómoch. Fyzické vlastnosti ako farba očí alebo vlasov sa dedia priamo, však spravidla sa nededia hotové vlastnosti, ale vlohy, ktoré sa v závislosti od interakcie s vonkajším prostredím a spôsobom života buď realizujú alebo nerealizujú. Súbor dedičných informácií tvorí genotyp, ktorý sa v interakcii s prostredím a vplyvom skúseností prejavuje navonok ako fenotyp. - Vonkajšie determinanty osobnosti: interakcia jednotlivca s okolím o sociokultúrna determinácia osobnosti: jadro osobnosti nemožno vyňať z procesu socializácie; je formované predovšetkým v rodine, ktorej základnou úlohou je naučiť dieťa orientovať sa vo svete, čím sa formuje tzv. bazálna osobnosť. Výsledkom pôsobenia širšej spoločnosti, kultúry a sociálnych skupín je modálna osobnosť; najvyššie pôsobiacou sférou sociálneho poľa je kultúrne prostredie. - Podiel biologického a sociálneho v osobnosti: o model podielu dedičnosti a prostredia (Švanc) o model bio-psycho-envi (Kováč)

24


14.4. Utváranie osobnosti Vývin osobnosti je spätý s procesmi zrenia a učenia, pričom významnú úlohu zohráva vplyv sociálnych skúseností, ktoré vedú k fixácii istých vlastností alebo k ich zmenám. Samozrejme vývin osobnosti prebieha v spoločenskom prostredí. Pre vznik osobnosti je interakcia s inými ľuďmi ako i zaradenie do mnohých sociálnych situácií zdrojom jej utvárania, a to dominantne z pohľadu sociálneho učenia a motivácie. Mnohí odborníci (Freud, Piaget, Erikson) chápu vývin osobnosti ako postupnosť istých kritických fáz, pričom v danej etape sa rozhoduje o ďalšom smere vývinu. - Ja a vývin sebakoncepcie: sebapoňatie je tvorené vzťahom k sebe, k tomu, čo si o sebe myslím, čo si o sebe predstavujem, ako sa prežívam a ako sa hodnotím. Má teda stránku kognitívnu aj emocionálnu. Ja chápeme ako výsledok vyčlenenia sa človeka z prostredia, ktoré ho obklopuje. Človek sa stáva subjektom svojich fyzických a psychických stavov, činností a procesov, prežíva svoju celostnosť a totožnosť vo vzťahu k minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Vývin Ja je spojený s postupnosťou tvorby vedomia telového Ja a vedomia sociálneho Ja. V ďalšom stupni prichádza k hodnoteniu seba samého – sebapoňatiu a vytvoreniu Ega Vývin sebakoncepcie podľa Allporta: o do troch rokov sa tvorí zmysel pre telesné Self, zmysel pre kontinuálnu sebaidentitu a tvorí sa sebaúcta o od štyroch do šiestich rokov nastáva extencia Self, tvorí sa sebaobraz o od šiestich do dvanástich rokov prebieha sebauvedomovanie o v dospelosti je priestor pre adekvátne snaženie, plány, ciele pre budúcnosť, dlhodobé zámery a vzdialené ciele. - ego-obranné mechanizmy: vnútorné sily, stály a súdržný obraz o sebe a o svete je sprevádzaný pocitom istoty; akákoľvek zmena sebapoňatie vedie k istej dočasnej strate istoty v orientácii; psychologická obrana sebapoňatia: o kompenzácia o únik do fantázie o projekcia o regresia o agresia 14.5. Žiak ako osobnosť Každého žiaka treba chápať a pristupovať k nemu ako k osobnosti, ktorá si vyžaduje svoj špecifický prístup. Treba rozvíjať a budovať jednotlivé vlastnosti u žiaka aby sa stal vyrovnanou osobnosťou.

15. TEMPERAMENT, CHARAKTER A SCHOPNOSTI. OSOBITOSTI A UPLATNENIE VO VÝCHOVE A VYUČOVANÍ 15.1. Temperament Temperament je spôsob charakterizovania osoby. V histórií psychológie, ale aj v súčasnosti, sa ľudia zatrieďovali do rozličných typov podľa istých prevládajúcich charakteristík (fyziologických, psychologických,...).

25


Zo starovekého Grécka sa nám zachovala typológia štyroch temperamentov (podľa gréc. lekárov Hippokrata a Galena). Táto typológia sa stala všeobecne používanou a vychádza z predstavy, že temperament človeka závisí od prevládania jednej zo štyroch telesných tekutín v organizme: od krvi (sanguis), hlienu (phlegma), žlče (cholé) a čiernej žlče (melan-cholé) 1. Sangvinik – sa vyznačuje nestálou povahou, živosťou, pohyblivosťou, rýchlym vznikom a striedaním nehlbokých citových vzplanutí. Býva veselý, optimistický, dobromyseľný, spoločenský, Rýchlo sa nadchýna a jeho nadšenie rýchlo opadá. 2. Cholerik – je výbušnej povahy, ťažko sa ovláda, vznikajú u neho náhle , silné emocionálne reakcie. je neprispôsobivý a netolerantný. 3. Flegmatik - sa vyznačuje pokojnou povahou, pomalým nástupom a málo výrazným prejavom citových reakcií. Zachováva si odstup a reaguje racionálne i v náročných situáciách. Nepodlieha náladám , býva spoľahlivý. 4. Melancholik - je skôr uzavretý, nesmelý, prevláda u neho smutná nálada, býva depresívnejší, precitlivevší, horšie prispôsobivý, city vznikajú pomaly, ale sú trvácne. C.G. JUNG zaviedol vo svojej typológií pojmy introverzia a extroverzia. - Introvert – je uzavretý človek žijúci bohatým vnútorným životom, menej komunikuje s okolím, nespoločenský. - Extrovert – je naopak veľmi spoločenský, ľahko nadväzuje kontakty, je povrchnejší. 15.2. Schopnosti Schopnosti tvoria výkonovú stránku osobnosti a sú jej dôležitou zložkou. Podkladom pre utváranie schopností je existencia vrodených dispozícií – možností učiť sa ľahko a dosiahnuť vysokú úroveň vedomostí a zručností v určitej špecifickej oblasti. Predpokladom formovania určitej schopnosti sú vlohy. Na úrovni opisu schopností je potrebné rozlíšiť pojmy: - Schopnosť: naučená, získaná vlastnosť osobnosti, ktorá je predpokladom pre úspešné vykonávanie istej činnosti - Nadanie: vrodený predpoklad k výkonu - Talent: buď ako vysoko rozvinutý súhrn schopností alebo ako mimoriadne nadanie 15.3. Charakter Charakter je sústava vlastností týkajúcich sa chápania a spôsobu života, vzťahu k ľuďom, k spoločnosti, k morálnym hodnotám a vôľových vlastností. Podstatný vplyv na utváranie charakteru má životná orientácia človeka, hlavne jeho hodnotový systém. Užšie ponímanie charakteru zahrňuje kategóriu morálneho správania a kladných či záporných mravných vlastností osobnosti.

26

1. PSYCHOLÓGIA AKO VEDNÁ DISCIPLÍNA Psychológia jej vznik a vývoj Psychológia má dlhú minulosť, ale krátke dejiny. (H.Ebbinghaus)

Recommend Documents