Za hranicami Slovenska Raz sme sa v škole rozprávali s p. uč. Podmanickou, kam by sme išli na výlet. Pani uč. navrhla, že by sme mohli ísť s klubom turistov z Topoľčian na Devín a do Hainburgu v Rakúsku. Večer pred výletom som bola celá nedočkavá. Nevedela som, čo tam bude, ani kto tam bude, ale vedela som, že zažijem určite kopu zážitkov. Išla som skoro spať, lebo ráno som musela zavčasu vstať. Tak, a je tu deň D, 23. marec 2013. Keď som vyšla z domu, vyzeralo to, že celá dedina ešte spí a ja budem kráčať studeným ránom tmavými ulicami obce sama. No vtom spoza bytovky vykukla hlava a ja som spoznala kamaráta a spolužiaka Martina. Pomaly sme kráčali chladnou cestou, kým sme nestretli aj ostatných. Stáli sme deviati siedmaci a desiata pani uč. pri Nemcovi a čakali na autobus, ktorý nás mal zobrať do Topoľčian. Aj keď bolo chladno, nám bolo veselo. Pravdaže, pani uč. zalamovala rukami, že zobudíme pol dediny, ale to by sme neboli my. Pani učiteľka nám zozbierala pasy (pre istotu) a práve vtedy sa medzi domami objavil autobus. Zastal na parkovisku a my sme bežali ako splašení, len aby sme si obsadili zadné sedadlá – päťku. Bohužiaľ, autobus mal namiesto päťky štvorku, ale nakoniec sme sa dohodli, kto kde bude sedieť. Pani uč. zostala vpredu. Autobus bol najskôr prázdny, no po pár zastaveniach v Nedanovciach, Bošanoch, Práznovciach a Topoľčanoch sa naplnil. Dokonca z Topoľčian išiel ešte jeden autobus a tiež plný! My vzadu a „bez dozoru“. To sa muselo využiť! Marek hneď otvoril čipsy, však – „raňajky“. Ešte ich nemal zjedené a už Erik otváral ďalšie, a to by som nebola ja, aby som neotvorila cukríky. V dobrej pohode sme si ani nevšimli, kedy sme prišli do Devínskej Novej Vsi. Mysleli sme, že ideme priamo na Devín, ale skutočnosť bola taká, že najprv sme išli na Sandberg. Skoro nás porazilo, keď sme videli, aký kus musíme prejsť po hrad Devín, ktorý bol v diaľke pred nami. Ale ako „správni turisti“ sme kráčali – ďaleko, ďaleko za hlavnou skupinou. Museli sme predsa obdivovať okolitú prírodu a fotiť sa, skoro pri každom strome. Na kopci Sandberg nás ostatní počkali a informovali nás, že sa nachádzame pri zvyškoch pravekého mora. Nasvedčovali tomu odtlačky skamenelín v kameňoch, ktoré sa tam povaľovali a hrubé nánosy piesku nad našimi hlavami, pod vrcholom kopca. Chceli sme vyjsť až na jeho vrch, ale najprv treba pravdaže poslať niekoho, kto to otestuje. Nevedomá Ema, ktorá si myslela, že je horolezkyňa, vyšla trochu vyššie ako my a potom nevedela, ako má zísť dolu. Tak sme usúdili, že ísť hore bude asi riskantné. Vtom sa všetci pohli ďalej, no my sme to chápali tak, že toto nie sú milovníci prírody, príliš sa ponáhľajú a nechápu, že my sa musíme hlavne fotiť. Pani učiteľka na nás kričala, nech už ideme. Hádam si myslela, že keď pôjde s ostatnými, že sa zľakneme a pridáme do kroku, ale nám to bolo jedno. Zvolili sme si vlastné tempo a z nudného lesa sme si spravili fotoateliér. Erik a Jakub fotili ako profesionálni fotografi a my sme sa zmenili na fotomodelky. No vtom sme zbadali, že sme sami a že nám na náš hlas nikto neodpovedá. Niekoho by chytila panika, ale my sme nevedeli, čo od radosti. Napokon ktosi z nás – priveľmi zodpovedný – vykríkol: „Poďme za nimi, než nám ujdú úplne!“ A my sme bežali, bežali, bežali a potom sme ich našli. Boli sme na mieste s krásnou vyhliadkou. Vedúci topoľčianskych turistov nám ukazoval na druhej strane Dunaja malebné mestečko pod kopcom, že tam vraj pôjdeme. Tak sme opäť trochu fotili a trochu si aj zajedli a občerstvili sa. Kým sme sa dvihli na odchod, ostatní boli už zase preč. Ja, Erik a Ema sme teda pridali do kroku a znova sme bežali. Dobehli sme pani uč., ktorá nás počkala a bolo vidieť, že je na nás naštvaná. Spolu s ňou sme o chvíľu dobehli aj ostatných. A tak sme prišli na námestie pod hradom Devín. Pod hradom stál krásny veľký dom, asi hotel, ktorý sme obdivovali viac ako hrad. Všetci spolu sme išli hore na hrad Devín. Tam sme si pozreli štúrovskú tabuľu, obdivovali sme studňu hlbokú 55 m, pokochali sme sa nádherným výhľadom na Dunaj, na sútok Dunaja s riekou Moravou, známu vežičku nad riekou i na opačnej strane kopec Devínsku kobylu, ktorá je vraj chránenou prírodnou rezerváciou. Pod hradom sme si oddýchli, najedli sa, sadli do autobusu a hor sa do Rakúska! Zaujímavé bolo, že sme prešli len kúsok za most cez Dunaj a už sme boli na hranici s Rakúskom. Prvým mestečkom, či skôr dedinkou, kde sme vystúpili, bol Berg. Zase sme museli ísť do kopca, ale nie ako na Sandberg, ale priamo do prudkého kopca. po pár metroch sme Berg začali nenávidieť. Našťastie cesta bola kamenistá a pohodlná. Na kopci úplne navrchu sme najprv pomedzi stromy zbadali obrovské satelity, postupne sme prešli popod ne a prišli sme k drevenej rozhľadni, vysokej hádam aj vyše tridsať metrov. Jej názov bol Koningswarte. Keď sme sa na ňu pozreli a zistili, že tam ideme, skoro sme si vlasy vytrhali. Ale čo už narobíš, keď už sme tu, no nechoď tam. Tí prví už schádzali dolu. Zaplatili sme po jednom eure a kráčali sme po schodoch stále vyššie a vyššie. Hore bolo síce krásne, v diaľke sme videli veterné elektrárne a zase sme sa do sýtosti nafotili. Naše nohy však tú krásu veľmi nevnímali, a tak sme rýchlo zišli dolu, sadli si na trávu a užívali si príjemné slnečné lúče, ktoré nás ohrievali. Lenže zase nás vyrušili a museli sme ísť ďalej. Po ceste z kopca sme sa zastavili na zrúcanine hradu Wolfsthal a preliezali sme elektrinou napustený plot. Našťastie tam boli rebríky z jednej a z druhej strany. Moji spolužiaci
neverili, že je naozaj elektrický, tak som sa ho nohou dotkla. Len to trochu zaštípalo. Všade okolo nás kvitli snežienky. Les bol od nich skoro celý biely. Husté malé biele guľôčky na zelenom plátne. To by som nebola ja, keby som zopár koreňov neodtrhla, aj napriek protestom pani učiteľky. Aj z tých krásnych modrých ... Celou cestou k autobusu popri lese nás sprevádzal pohľad na les akoby pokrytý perlami. Napokon sme prišli opäť k nášmu autobusu, nasadli a išli sme do posledného cieľa našej cesty, do mestečka Hainburg. Celou cestou do Hainburgu nás z pravej strany sprevádzal pohľad na Bratislavu, Petržalku a Devín na druhej strane Dunaja. Zvláštne, že sme s Rakúskom tak blízko seba, a naši rodičia a starí rodičia tam nesmeli cestovať. Veď to bolo len cez rieku, čo by človek „kameňom dohodil.“ Po vystúpení z autobusu sme sa dozvedeli, že máme ísť znovu do kopca pozrieť nejakú významnú historickú pamiatku. To sme však odmietli, pani uč. videla, že máme toho už dosť (a ona tiež), a tak sme sa vybrali opačným smerom – do mesta. V meste nebolo veľmi rušno, bola sobota, v cukrárni s drahými zákuskami sedeli samí dôchodcovia, a naše žalúdky protestovali, keď sme z nej museli odísť. Jednak tu bolo všetko obsadené, veľmi drahé (Sacher torta – 1 kúsok 3, 30 €), a jednak to bolo asi miesto pravidelných sobotných stretnutí tamojších dôchodcov. Trochu sme sa túlali po uličkách starého malebného mestečka a hľadali niečo, kde by sme sa najedli. Nakoniec sme sa dostali do centra a našli jednu malú útulnú pizzeriu. Zasadli sme do zadnej časti miestnosti a opakovali sme si nemecké slovíčka, aby sme si mohli objednať. Milá pani, ktorá nás obsluhovala, napodiv vedela asi tak po slovensky ako my po nemecky, takže to nebolo ťažké. Dali sme si chutnú pizzu, a aby toho nebolo málo, tak aj zmrzlinu. Chvíľu sme posedeli, oddýchli sme si, zasmiali sa, a potom sme vyrazili naspäť k autobusu. A vtom ako blesk z jasného neba - otvorený obchod s oblečením! Vonku zavesené tričká jasných farieb a moderných strihov! Jasné, že my baby sme hneď vrazili dnu a chalani nás čakali vonku. Prvá si kúpila tričko Natália a po nej Izabela. Ema si skúšala niekoľko, ale žiadne jej nepristalo. Pani, ktorá nás tam obsluhovala, rozprávala po slovensky, ale mladý muž - predavač ani slovo. Spokojní, že sme nielen veľa videli a zažili, ale aj niečo nakúpili, sme unavení zasadli do autobusu a asi o 17. hod sme vyrazili naspäť domov. Stmievalo sa a cesta ubiehala rýchlo. Ešte jedna zaujímavá udalosť sa nám prihodila, po ceste z Hlohovca medzi hustými stromami, sme zrazili srnku, autobus jej prešiel určite po zadných nohách. Ale keď sme zastali a vodič sa išiel po nej pozrieť, nebolo jej ani na ceste, ani v lese blízko cesty. Čudné, ako mohla taká zranená ešte ujsť. Ďaleko asi neušla. Okolo 19. hod sa začali ozývať mobily našich rodičov, ktorí nás už čakali. Ešte sme museli zase po ceste „vyhodiť“ spolucestujúcich a po pol ôsmej sme boli doma. Krásny deň plný zážitkov a dojmov bol za nami. Ďakujeme, pani uč. Podmanická, a dúfame, že nás ešte niekam so sebou zoberiete. Adriana Gálová, 7. A
Sandberg nad Devínskou Novou Vsou
hrubé nánosy piesku
v kameňoch sú odtlačky pravekých morských živočíchov
cestičkou na hrad
rozhľadňa Konigswarte
zo Sandbergu na Devín
zrekonštruované nádvorie hradu Devín
preliezame cez „elektrický“ plot do obory
„umelecké dielko“
vyhliadka nad Hainburgom (kde sme neboli)
Čo o výlete napísali topoľčianski turisti
Devín, Hainburg Dátum konania: 23. 03. 2013 Devínska Nová Ves – Sandberg – Devín Berg – Konigswarte – Wolfsthal Hainburg - Braunsberg – Hainburg (16 km)
Prísľub slnečného počasia na prvú oficiálnu jarnú túru naplnil dva autobusy po zime mierne zlenivených turistov. O pol deviatej prichádzame do Devínskej Novej Vsi. Tu sa k nám pripájajú ďalší rodinní príslušníci bývajúci v BA. Ešte mrzne, čiapky zostávajú na hlavách. Nad obcou nás čaká paleontologické nálezisko Sandberg. Tvoria ho horninové zvyšky treťohorného mora spred 14 – 16 miliónov rokov. Lokalita bola objavená pri ťažbe piesku. Našlo sa tu okolo 300 druhov skamenelín ulitníkov, lastúrnikov, ale aj kostrové zvyšky väčších morských a suchozemských živočíchov. Hľadáme, nachádzame a fotíme skameneliny. Sandberg je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Devínska Kobyla. Odchádzame na Devín. Počas hodinovej prechádzky nachádzame prvé jarné kvietky, poniklece, hlaváčiky, snežienky... Chvíľu čakáme na otváraciu hodinu hradu – potešilo nás polovičné predsezónne vstupné. Pod hradom sú zastrešené základy ranokresťanskej kaplnky zo 4.st. Na hradnom nádvorí 55 m hlboká studňa. Kocháme sa výhľadom na sútok Dunaja a Moravy. Devín je ukážkovo zrekonštruovaný. Nové chodníky, lavičky. Veľká škoda že sa tok financií, ktorý tiekol na rekonštrukciu Devína, nepresmeruje občas aj na iné slovenské hrady. Zaslúžili by si to. Nasadáme do autobusu a presúvame sa do rakúskej dedinky Berg. Po 45 minútovom miernom výstupe do výšky 344 m prichádzame na Kráľovskú rozhľadňu Konigswarte vybudovanú v r. 2001.Táto vyvýšenina slúžila už za čias Habsburgovcov ako pozorovateľňa pre stratégov monarchie. Výhľad z nej obdivoval aj Napoleon. Asi videl viac ako my. Cez mierny opar sme na Alpy nedovideli. Pod rozhľadňou je od r. 1958 postavený vojenský objekt, ktorý miestni obyvatelia považujú za meteorologickú stanicu. Konštrukcia rozhľadne sa nám zdala bezpečnejšia ako naše rozhľadne na Marháte a P. Javorine. Na rozhľadni sú informačné tabule aj v slovenčine, čo nás tak potešilo, že sme prispeli do tunajšej pokladničky na rozvoj cestovného ruchu. To sme ešte netušili že turistické značenie sa nám na dlhšiu dobu stratí. Hneď pod Konigswarte je totiž poľovnícka obora, ktorá obkolesuje ďalší cieľ nášho výletu, zrúcaniny hradu Pottenburg. Preliezame rebríkom do obory. Našťastie stromy ešte nenahodili listy, zrúcanina je pod nami, tak ideme intuitívne. Hrad dal postaviť začiatkom tisícročia gróf Poto z Pottensteinu. Mal slúžiť ako pevnosť proti maďarským nájazdom. Maďarom odolal, ale v roku 1529 ho poškodili Turci. Postupne spustol. Dominantou hradu je 30 m vysoká veža v tvare pravidelného hranolu ktorú je vidieť aj z Bratislavy. Prvé podlažie veže prikrýva gotická klenba s lomeným oblúkom. Pod
hradom vyliezame z obory, prechádzame snežienkovým lesom až k autobusu. Diviaky sme nestretli. Autobusom sa vezieme do Hainburgu. Časť turistov ide na prehliadku mesta a hradu Schlossberg, väčšina odchádza pešo na vyhliadku nad Hainburgom. Cestou stojíme pri ďalšej vyhliadke, obdivujeme čarovné ramená Dunaja. Medzi chleba si dávame prvé byľky medvedieho cesnaku. Stúpame na vyhliadku Braunsberg. Pekný výhľad na Hainburg, priľahlý hrad, Dunaj. Na vrchole vyhliadky nás prekvapil pamätník postavený skupinou Karpatských Nemcov v Rakúsku v roku 1980 s nápisom “K pamiatke na vlasť Karpatských Nemcov, ktorí boli v roku 1945 vyhnaní z Presbursko Banícko - Spišskej oblasti“. Na žulovom pamätníku boli na mape Slovenska vyryté dominanty mnohých miest Slovenska aj s riekami v nemeckom jazyku. Spoločnými silami sme všetky názvy rozlúštili. Cestou k autobusu niektorí stíhajú rakúske občerstvenie. Pekná, slnečná túra sa vydarila. Záver jarného výletu nám spestrila hudobným minirecitálom cez autobusový mikrofón vodičova dcérka. Zapísala Edita.
