Výklad modlitby Otče náš Otče náš,... Tieto úvodné slová modlitby Pána sú akoby jasným oslovením toho, ku komu budeme adresovať všetky ostatné slová. Aj v profánnom význame má oslovenie veľmi silný dôvod – či už oslovujeme my, alebo sme oslovovaní, vždy to mení naše postavenie vo svete. Mať meno a byť ním oslovovaný je výrazom individuality, neopakovateľnosti. V tomto význame oslovenie Boha slovom „Otče“ mení náš postoj oproti tým, ktorí Boha takto osloviť nevedia. Napríklad židia nikdy neoslovia Boha Otče, dokonca z úcty k jeho menu nikdy toto meno ani nevyslovia. Namiesto toho používajú oslovenia, ktoré sú skôr označením jeho vlastnostní – Pán, Všemohúci, Mocný, Vládca, ... Kristus nás učí novému osloveniu – Abba, Otče. Oslovenie otec použije len syn, či dcéra. Týmto oslovením nás teda Ježiš učí hlásiť sa k Bohu ako svojmu Otcovi. Zároveň v tomto uznávame a vidíme Boha ako pôvod a základ všetkého: nášho bytia, existencie zeme i všetkého čo je na nej... Prvým slovom tejto modlitby teda vyznávame, že Boh je náš Otec, a on je ním v dvojakom význame: 1. naším pôvodom – máme pôvod vo svojom Bohu, otcovi. Tak ako každé dieťa má svoj pôvod v otcovi, tak aj my ako Božie deti máme pôvod v Bohu. On nás stvoril a neustále nás aj riadi, je s nami, pomáha nám, stará sa o nás... 2. vyvolením – nie my sme príčinou toho, že sme Božie deti. To Boh si nás vyvolil za svoje deti – Už vás nenazývam otrokmi... Nie sme teda otroci, ale skrze krst synovia a keď synovia, tak aj dediči a spoludediči zeme... Boží vzťah otcovstva voči nám, nám teda prináša veľké výhody a prisľúbenia. Ale aj nás tento vzťah Otec - syn/dcéra zaväzuje. Najmä k : 1. úcte – ak stráca dieťa úctu voči otcovi, oberá ho možnosť vychovať z neho „svoje“ dieťa. Neškodí tým len otcovi, ale aj sebe – ak nebude dieťaťom otca, nemá ani nárok na to, čo patrí otcovi. Aby sme ostali Božími deťmi, vzdávame Bohu úctu. Robíme to najmä vzdávaním chvály (modlitbou, vykonávaním kultu, dodržiavaním zákona), čistotou mysle i tela (ak sa k Bohu modlím, predstupujem pred neho, nie je možné, aby niekto predstúpil pred Boha znečistený hriechom...) a konečne spravodlivosťou k blížnemu. Týmto napĺňame vlastne najväčší zákon – miluj Boha, a blížneho ako seba samého... 2. nasledovaniu – každý syn vníma svojho otca ako vzor. Nesmie to byť inak ani v našom synovskom vzťahu k Bohu. On sám to výslovne žiada: Buďte svätí/dokonalí ako som ja, váš Boh svätý/dokonalý! Máme ho teda nasledovať vo všetkých jeho dokonalostiach, približovať „obraz Boha“ (čím sme, tak sme boli stvorení) jeho originálu. Len tak budú môcť o nás bezpečne hovoriť – Tento je synom svojho Otca! 3. poslušnosti – k poslušnosti nás vždy viaže nejaký dôvod. Bezdôvodne poslušnosť nemožno vyžadovať. Dôvodom našej poslušnosti voči Bohu je práve vzťah, ktorý nám Boh ponúka. V tomto vzťahu ale on ostáva ten, kto hrá prím... Naša poslušnosť sa vyžaduje preto, lebo Boh je Pán. Vzor poslušnosti máme i vo vzťahu jeho vlastného (my sme adoptívni) Syna – on mu bol tiež poslušný, dokonca poslušný až na smrť! Navyše, zo známej state evanjelia kde Ježiš určuje, že jeho matkou a bratmi sú tí, ktorí plnia Otcovu vôľu, ktorí sú mu poslušní. Je to teda veľké tajomstvo – poslušnosťou sa stávame Božími deťmi, ktoré sú viazané k poslušnosti. Uzavretý kruh, ktorý z nám dáva a udržiava status Božích detí. Označenie v oslovení „náš“ má v nás živiť vedomie, že Boh je Otcom mnohých a skrze jedného Otca sme si my všetci bratmi a sestrami. Z toho pre nás opäť vyplýva záver prejavovať voči sebe lásku, lebo kto nemiluje svojho brata, nemiluje ani Boha... Dotiahnúc
túto myšlienku dokonca – kto nemiluje Boha, neplní jeho prikázania, kto neplní jeho prikázania, nemôže byť bratom jeho Synovi a teda jeho synom! ... ktorý si na nebesiach,... Obraz nebies je u mnohých ľudí zdeformovaný hmotnými predstavami. Chápeme nebo ako priestor niekde nad nami, kde sa svätí a anjelici naháňajú po oblakoch a spoločne chvália Pána neba i zeme, Boha. Je to obraz, ktorý sme si vypestovali ako deti na základe mnohých rozprávok, kazateľských strašení a prísľubov odmien. Bolo by chybou, aby sme súčasne s ľudským dozrievaním nedozrievali aj vo viere, najmä čo sa týka našich detských predstáv o duchovnom svete... Dogmatika Katolíckej cirkvi nás učí, že nebo je stav duše, ktorá zažíva spoločenstvo s Bohom. Toto spoločenstvo vytvára najmä Najsvätejšia Trojica, anjeli a svätí. Nejedná sa teda o nebesia hmotné, ale o duchovné dobrá, ku ktorým máme napredovať. Máme predsa byť tam, kde je náš Otec, preto keď sa modlíme „ktorý si na nebesiach“, máme si uvedomovať, že to je i náš domov, po ktorom máme túžiť, ktorý máme dosiahnuť! Toto vedomie nás potom pohýna k tomu, aby sme sa na modlitbu vždy dostatočne pripravili. Stíšiť sa, zanechať svetské problémy a myslieť na to, čo je tam, kde je náš Otec – na nebesiach – medzi svätými, teda na pokoj, milosrdenstvo a lásku. Tieto tri veci si totiž implicitne zvolaním „ktorý si na nebesiach“ vyprosujeme. Zároveň týmito slovami oslavujeme Božiu moc. Totiž – kto z nás môže obsiahnuť nebesia? Kto oplýva takou silou a mocou, aby objal nebo? Nik! Ale ak vyznávame „ktorý si na nebesiach“, vyznávame tým zároveň Božiu moc, akoby sme spolu s prorokom Jeremiášom potvrdzovali slová samého Boha: „Nenapĺňam snáď nebo i zem?“. Vyznávame teda, že nie Boh je ohraničený nebesami, ale nebesia Bohom! Skrze jeho nekonečnú moc... Keď sa teda modlíme „ktorý si na nebesiach“, máme mať na pamäti tieto tri veci: . k modlitbe sa máme vždy patrične pripraviť . tam, kde je náš Otec, je náš domov a máme sa oň usilovať . týmto zvolaním uznávame a chválime Božiu moc ... posväť sa meno tvoje,... Fundamentálna teológia nás učí, že Božie vlastnosti sú v maxime dokonalosti, sú nemenné a večné. Takou je aj jeho svätosť, i svätosť jeho mena. Čo teda vyjadruje táto prosba? Ako možno ešte viac posvätiť Božie meno, ktoré je už dokonale, nekonečne sväté? Sv. Ignác hovorí, že krstom prijímame meno Boha v ktorom sme boli pokrstení. Stávame sa kresťanmi, nositeľmi mena svojho Boha. Toto meno je nám vpísané do srdca. Prosba „posväť sa meno tvoje“ teda predstavuje našu vôľu žiť svoj život tak, aby všetci okolo nás toto meno poznávali a my sme tým „prispievali“ k jeho svätosti, v zmysle opaku jeho hanobenia! Otázkou ale zostáva ako posvätiť Božie meno, ako žiť svoj život tak, aby prinášal posvätenie Božieho mena a nebol dôvodom jeho hanobenia? Podľa Zjv 7, 14 je sväté to, čo sa obmylo v Baránkovej krvi – teda čo získalo Božie odpustenie! A tu vzniká ďalší zvláštny začarovaný kruh: skrze Božie odpustenie sa stávame svätými, - a spätne - náš život je tak hodný nasledovania a svedčí za Božiu slávu a svätosť, nie proti nej (hanobenie). „Posväť sa meno tvoje“ je teda prosba, ktorou si žiadame odpustenie, ktorou túžime a prosíme o silu vyhýbať sa zlu, aby Božie meno v nás ostávalo sväté. ... príď kráľovstvo tvoje,... V evanjeliu nám Ježiš ozrejmil pojem Božieho kráľovstva – je to spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom (Rim 14, 17) a Ani nepovedia: „Aha tu je!“, alebo „Tamto je.“, lebo Božie kráľovstvo je medzi vami. (Lk 17, 21). Ak teda Božie kráľovstvo je medzi nami, aký zmysel má prosba „príď kráľovstvo tvoje“?
Aká je povaha každého kráľovstva? Na čele každého kráľovstva stojí kráľ, ktorý je v ňom zvrchovaným vládcom nad všetkým(i), čo (ktorí) sa v jeho kráľovstve nachádza(jú). Je tomu tak aj s Božím kráľovstvom, ktoré sa podľa slov samého Krista nachádza medzi nami, ktorého súčasťou sme? Je Ježiš Kristus zvrchovaným kráľom nad celou zemou a nad každým ľudským srdcom? Má na to právo! Je kráľom neba i zeme, tým že je Boh aj človek vládne celému stvoreniu... Ale je to skutočne tak? Vieme, že Boh nie je násilník! Nenúti, aj keď po tom túži, aby ho každý človek miloval. Ak sú ale ľudia, ktorí ho nemilujú, je jeho vláda úplná? Teda prosbou „príď kráľovstvo tvoje“ prosíme o to, aby všetci ľudia dospeli k láske voči Bohu, uznali ho za svojho kráľa a Pána, aby sa tak Boh mohol ujať vlády, ktorá mu patrí. Prosíme tým teda za obrátenie svoje i všetkých ľudí... ... buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak aj na zemi. Prijatím Ducha Svätého prijímame súčasne aj jeho sedem darov, medzi ktorými je na prvom mieste múdrosť. Podľa Knihy Prísloví je najväčšou múdrosťou nespoliehať sa na vlastné sily – „Na svoju rozumnosť sa nespoliehaj.“ (Prís 3, 5) Navyše, kto sa spolieha len na svoj rozum, na svoju múdrosť, nedôveruje druhým, je podľa Svätého Písma považovaný vlastne za nerozumného – „Ak uvidíš muža, ktorý si pripadá múdry, vedz, že hlupák má väčšiu nádej ako on.“ (Prís 26, 12). Darom múdrosti nás Duch Svätý poúča, aby sme sa nespoliehali len na svoju vôľu, ale na vôľu Boha. Následkom tohto daru teda prosíme „buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak aj na zemi“. Na druhej strane, opäť sa môžeme pýtať na zmysel tejto prosby. Veď v Žalme 115 sa hovorí „Všetko čo (Boh) chce, koná.“ Ak teda Boh vykonáva všetko čo chce (i bez nás), načo ho prosiť „buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak aj na zemi“? Nie je to zbytočná prosba? Podobne ako v predchádzajúcej prosbe, aj tu ide o akési naplnenie. Boh totiž chce najmä tri veci: 1. aby sme dosiahli svoj cieľ - spásu (Jn 6, 40) Ako bolo už spomenuté, Boh nekoná nič proti vôli človeka. Čaká, niekedy veľmi dlho, ale nekonečne trpezlivo, že ho pozveme do svojho života a tak si otvoríme cestu spásy. Prepravdivá je veta: Boh nás vykúpil bez nás, ale nespasí nás bez nás! 2. aby sme zachovávali jeho prikázania (Mt 19, 17) Ak chceme byť spasení, nepôjde bez zachovávania Božej vôle a teda i jeho prikázaní. Možno nám to znie vždy tak tvrdo, ale stačí pohliadnuť na Božie prikázania ako na prikázania Lásky z lásky a hneď sa nám nepríjemný zmysel pojmu prikázanie stratí. 3. aby sa človek vrátil do svojho prvotného stavu – bezhriešnosti (1 Sol 4, 3) Božie prikázania nás totiž k ničomu nenútia, k ničomu nasilu neviažu. Pomáhajú nám, aby sme si zachovali nadobudnutý stav čistoty božích detí. Získali sme odpustenie, skrze odpustenie stav svätosti, bezhriešnosti a tento si máme plnením božích prikázaní zachovať, aby sme mohli dosiahnuť svoj cieľ, byť spasení. Teda keď sa modlíme „buď vôľa tvoja ako v nebi, tak aj na zemi“, prosíme tým o to, aby sme mali silu privoliť Bohu zavŕšiť v nás náš cieľ, byť spasení. Prosíme si tým zároveň aj o silu, aby sme vedeli plniť jeho prikázania a konečne prosíme si o navrátenie prvotného stavu bez hriechu – to je vôľa Božia... Chlieb náš každodenný daj nám dnes... V predchádzajúcich troch prosbách nás Ježiš učí prosiť Nebeského Otca o duchovné dobrá. Je nám všetkým jasné, že ani jedno nemôžeme naplniť v dokonalosti. Keď prosíme o to, aby sa posvätilo Božie meno, prosíme, aby bola spoznaná Božia svätosť; keď prosíme, aby prišlo Božie kráľovstvo, prosíme, aby sme sa stali účastníkmi večného života; keď prosíme, aby sa splnila Božia vôľa, prosíme o to, aby sa splnila v nás a na nás. Všetko toto skutočne začína už
na tomto svete, ale k plnej dokonalosti dospejú až v nasledujúcom živote. Preto nás Ježiš učí prosiť nie len o veci, ktoré sa naplnia až v nasledujúcom živote, ale aj o tie, ktoré sa napĺňajú už v živote tomto. Prosíme teda o dva veľké okruhy vecí, z ktorých prosba „chlieb náš každodenný daj nám dnes“ sa upriamuje na ten posledný... Rozoberme si to slovo po slove, pretože každé z nich je v tejto prosbe na svojom mieste. Chlieb predstavuje v našom živote základnú potrebu. Ak nás Ježiš učí prosiť Boha o zabezpečenie hmotných dobier práve skrze obraz chleba, tak preto, aby sme prosili vždy iba toľko, koľko skutočne potrebujeme, nevyhnutne. Nemáme si teda od Boha vyžadovať ani viac ani menej. To robili Izraeliti na púšti a spočinul na nich Boží hnev. Náš je slovíčko, ktoré určuje vlastníctvo nejakej veci konkrétnej osobe. V tejto prosbe nás to má upriamiť k tomu, aby sme siahali po „našom chlebe“, nie cudzom. Je to teda vyjadrenie, ktoré nám má pripomínať, aby sme si každý prosili od Boha čo kto potrebuje, nie aby sme kradli druhým. Každodenný vyjadruje nekončiaci interval. Týmto dávame Bohu najavo svoju úplnú dôveru v jeho starostlivosť o nás a kladieme sa bezvýhradne do jeho prozreteľnosti. Ježiš nás tomu učí práve týmto slovom. Neučí nás prosiť o chlieb na sedem dní, ale každý deň prosiť o chlieb. Každý deň Bohu prejaviť – ani dnes sa nezaobídem bez tvojej pomoci! Daj nám dnes sú slová, ktoré vyjadrujú naše uvedomenie si závislosti na Bohu, pretože všetko čo máme, máme od neho. Zo seba nemáme nič, preto musíme prosiť „daj nám“. Máme si pri tom uvedomovať, že všetko pochádza od Boha a že bez neho nemôžme nič spraviť. Toto vedomie nemá v nás vytvárať pocit nútenej závislosti, ale detskej odovzdanosti sa do rúk Otca, ktorý sa z lásky a s láskou postará! A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Pri tejto prosbe je potrebné položiť si tri otázky: – prečo tak prosíme? – ako sa naša prosba naplní? – a čo je potrebné, aby sa naplnila? Pri prvej otázke nás zamyslenie sa nad dôvodom tejto prosby v modlitbe Pána vedie predovšetkým k pokore, nádeji a bázni voči Bohu. V dejinách Cirkvi povstali aj také hlasy, ktoré hovorili o možnosti žiť náš život bez toho, aby sme zhrešili (pelagiáni). Učenie Cirkvi nám ale jasne hovorí, že toto je výsada dvoch ľudí – Ježiša, ktorý ju má sám zo seba; a Márie, ktorej bola daná, nakoľko je milostiplná... Okrem nich, ani tí najvzornejší svätci neboli čolen bez všedného hriechu. Aj sv. apoštol Ján píše: „Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme samých seba a niet v nás pravdy.“ (1 Jn 1, 8) Tu je azda dobre pripomenúť si, že svätosť sa netýka našej bezhriešnosti, ale našej vôle prispôsobiť snahu svojho života o bezhriešnosť; nachádzať vôľu Boha, prijímať ju a plniť (porov. Mt 12, 50). Ak teda cítime, že všetci sme hriešni, máme vyznať svoju pokornú prosbu o odpustenie. Vedomie vlastnej hriešnosti nás ale nemá uvádzať do stavu zúfalstva. Ježiš nás uisťuje o nezmernej (nezmerateľnej) veľkosti milosrdenstva nášho Nebeského Otca, čím zaháňa akékoľvek obavy z neodpustenia našich hriechov, a tým definitívnej straty možnosti našej spásy. Práve naopak, povzbudzuje nás k nádeji, že ak oľutujeme a vyznáme svoj hriech, Boh nám ho odpustí, nech by bol akýkoľvek. (K vysvetleniu „neodpustiteľnosti“ hriechov voči Duchu Svätému viď Katechizmus Katolíckej cirkvi, bod 1864!) Táto nezmernosť Božieho milosrdenstva nás potom nutne privádza k bázni voči Bohu. Nejde tu o strach, ale o „chvenie duše“ spôsobené vnímaním Božej lásky voči nej. Duša, ktorá má bázeň nie je schopná vedome upínať svoju vôľu na hriech. Samozrejme, táto bázeň nepatrí hriechom poznačenej ľudskej prirodzenosti, preto sa Boh vo svojej dobrote rozhodol udeliť nám ju ako jeden z darov Ducha Svätého pri sviatosti birmovania.
Odpoveď na druhú otázku nám dáva dogmatické učenie Cirkvi. V hriechu sú obsiahnuté dva prvky: vina, ktorá uráža Boha a trest, ktorý nám za túto urážku patrí. Vina sa nám odpúšťa dokonalou ľútosťou, spojenou s predsavzatím svoj hriech vyznať a vykonať zadosťučinenie. Možno nás v tejto chvíli napadne, načo je potom sviatosť zmierenia, keď stačí k odpusteniu hriechov dokonalá ľútosť s predsavzatiami. Na jednej strane je sviatosť zmierenia potrebná práve k uskutočneniu oných predsavzatí, na druhej strane k umenšeniu trestu. Sv. Augustín hovorí: „Boh ľútosťou odpúšťa vinu a večný trest mení na dočasný; avšak človeku ostáva záväzok dočasného trestu; takže keby niekto umrel bez sviatosti zmierenia, nie preto, že by touto sviatosťou pohŕdal, ale preto, že ho smrť zaskočila, ocitla by sa jeho duša v očistci, ktorého trest je hrozný.“ Keď sa teda vyznávame z hriechov vo sviatosti zmierenia, kňaz nás zbavuje tohto trestu mocou kľúčov. Odpoveď na tretiu otázku sa nachádza v samej prosbe modlitby: …, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Toto nie je dodatok, ktorý by hovoril o našej spravodlivosti, ale podmienka toho predchádzajúceho. Ježiš jasne hovorí: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ (Mt 5, 23-24) A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Amen. Pri tejto prosbe nás asi ako prvé zaujme, či nás Boh môže uviesť do nejakého pokušenia? Preto je potrebné najskôr si vysvetliť, čo vlastne pokušenie je. Podľa slov sv. Augustína pokúšať znamená vystavovať skúške niekoho čnosti. Čnosť môže byť skúšaná dvojako, buď tým, či koná dobro, alebo tým, či sa vyhýba zlu. Boh môže skúšať čnosti človeka, nie preto, že by boli pred ním skryté, ale preto, aby boli odhalené pred ostatnými. Tak tomu bolo napríklad pri skúške praotca Abraháma. V našom slovníku sa ale slovo pokúšať vzťahuje skôr na navádzanie ku zlu a to je možné vo vzťahu ku človeku len z troch prameňov: pokušenie tela, pokušenie diabla, pokušenie sveta. Pred všetkými týmito pokušeniami nás Ježiš mocne varuje v evanjeliách. Pokušenie vlastného tela zvláda človek ťažko, lebo väčšinou ide o telesný pôžitok, ktorý je spojený s hriechom, pretože odpútava a odvádza od pôžitkov duchovných. Toto pokušenie vedie k individualizmu a egoizmu až to takej miery, že človek si za boha stavia seba samého. Diabol nás pokúša ešte rafinovanejšie. V jeho pokušeniach na prvý pohľad zlo nevidieť. Práve naopak, ponúka nám ho ako dobro. Hľadá naše tajné chyby a slabé miesta, aby uderil rovno tam, kde sme najzraniteľnejší. Váš protivník, diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral.(1 Pt 5, 8) Svet nás pokúša najmä možnosťou napĺňať túžbu po dočasných veciach. Nešlo by o zlo samé, ak by sme tieto veci nestavali nad veci večné, pre ktoré sme určení. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! (Mt 16, 26) Zaujíma nás ale stále otázka, či Boh uvádza do pokušenia? Sv. Augustín odpovedá takto: „Tieto slová znamenajú, že Boh na nás zlo dopúšťa tým, ak pre mnohé hriechy človeku upiera svoju milosť, bez ktorej človek upadá do hriechu.“ V samej podstate je to však človek sám, ktorý si možnosť prijímania Božích milostí odopiera tým, že hreší. Stav človeka po odpustení jeho hriechov je stavom spravodlivosti. V nej môže plným priehrštím prijímať od Boha dary (milosti). Avšak stále má slobodnú vôľu, na základe ktorej môže tieto dary odmietnuť a tým sa oslabí natoľko, že sa nezadržateľne rúti do hriechu. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. (Jn 15, 5b) V tomto kontexte potom vyslovujeme aj poslednú prosbu – zbav nás zlého. Prosíme tým práve o to, aby sme boli očistení od svojich hriechov, a tak schopní prijímať Božiu milosť. Aby sme takto posilnení neupadali do pokušenia.
Záverečným slovkom Amen! (v preklade: „Verím!“) vyjadrujeme svoj vlastný súhlas s obsahom tejto modlitby. Skúsme sa túto modlitbu modliť naozaj uvedomene, aby nebola v našom živote len odriekaná, ale aby bola žitá, aby vyjadrovala (alebo usmerňovala) náš životný postoj.
