VYBRANÉ PROBLÉMY FILOZOFIE
Učebné texty pre študentov bakalárskeho štúdia Polanová Nataša, Kačmáriková Eva
VZNIK A PODSTATA FILOZOFIE 1. Čo je filozofia? To je zrejme prvá otázka, ktorú si položí každý, kto sa po prvý raz dostane s pojmom filozofia do styku a chce sa s jeho obsahom bližšie oboznámiť. Už napr. človek so stredoškolským vzdelaním má relatívne jasnú predstavu o tom čo skúma fyzika, matematika, chémia, biológia, alebo história a načo tieto vedy potrebujeme. Táto jasná predstava sa však stráca, keď ide o filozofiu... Dokonca ani sami filozofi, ktorí vytvorili vlastné smery a školy a významne ovplyvnili dnešnú kultúru, sa jednomyseľne nezhodujú v odpovedi na otázku – čo je filozofia? A tak sa môžeme stretnúť s najrozmanitejšími odpoveďami, pričom pre všetky prístupy a názory je charakteristické jedno: uznanie, že filozofia, spôsob formulácie jej otázok, tesne súvisí s človekom, so skutočnosťou, so spoločenskými a prírodnými javmi, ktoré nás obklopujú. Ak chceme poznať odpoveď na otázku čo je to filozofia, musíme si vysvetliť, ako vzniklo filozofické myslenie, ako vznikla filozofia v podobe samostatnej teoretickej disciplíny, čím sa zaoberala a zaoberá, čo tvorí jej základné východiská. Predovšetkým je historickým faktom, že filozofia prekonala dlhý, minimálne dvadsaťpäť storočí trvajúci vývoj a v rôznych obdobiach bola rôzne ponímaná a vymedzovaná. Menilo sa chápanie predmetu filozofie, jej vzťah k ostatným oblastiam ľudského poznania, menilo sa jej miesto v živote spoločnosti. Ľudské sklony k filozofovaniu sú všeobecne známe. Ich výrazom je tzv. životná, praktická (každodenná) filozofia, s ktorou sa v modifikovanej podobe môžeme stretnúť u takmer každého človeka. Človek sa vždy zamýšľal nad tým, aké je jeho miesto vo svete, prečo žije, v čom je zmysel jeho života , prečo existuje smrť, ako sa správať k iným ľuďom i k prírode atď. Tieto otázky znepokojovali našich predkov pred tisícročiami a znepokojujú nás aj dnes. Odpovede na ne závisia od mnohých okolností: od úrovne spoločenského a kultúrneho rozvoja, od postavenia jednotlivcov a skupín v danej spoločnosti, od rozvoja vedy a výroby. Filozofické otázky sa vlastne dotýkajú bezprostredne každého. Otázkam takého druhu sa človek nemôže vyhnúť, sú pre neho nevyhnutné. Je síce možné zatvárať pred nimi oči a tváriť sa, akoby
neboli. Ale i potom človek v zásade predsa len vie, že by si ich mal, resp. že si ich musí položiť, pretože sa často doslova „natískajú“. Každý z nás má akúsi, aspoň tušenú, intuitívnu predstavu o tom, čo je filozofia. Spomeňte si: koľkokrát ste sa s priateľmi rozprávali o tom, čo by ste chceli v živote dosiahnuť, čo môžete od života očakávať, či jestvuje vôbec nejaká spravodlivosť vo svete, ako si predstavujete svoju slobodu a podobne. Filozofovali ste. A podobným spôsobom sa dá filozofovať o všeličom možnom. O tom, či je alebo nie je boh, o zmysle prírodného diania, o pravdivosti našich poznatkov, čo je po smrti a podobne. Každý môže filozofovať o smrteľne vážnych i menej vážnych otázkach, môže o nich rozmýšľať ako hlboko chce a vie, môže si na ne vytvárať svoj vlastný názor. Lenže z toho všetkého ešte nevyplýva, že tým aj pochopil, čo je to filozofia a že sa sám stal filozofom. Každý chlapec, ktorý si zostrojí a púšťa šarkana, robí fyzikálny pokus, kuchyňa je v istom zmysle chemickým laboratóriom, v ktorom domáca pani pri varení uskutočňuje zložité chemické procesy a ich výsledok zodpovedá jej predstavám. Ale ani na um nám nezíde tvrdiť, že chlapec je preto fyzikom a žena chemikom, že tu ide o fyziku a chémiu vo vlastnom zmysle slova. Rovnaký rozdiel je aj medzi filozofovaním každého človeka a filozofiou ako výsledkom sústredeného teoretického úsilia, ktorou sa zaoberajú odborníci – filozofi. Filozofia teda nie je súhrnom akýchsi nezáväzných, ľubovoľných meditácií na všeľudské a všesvetové problémy, pri ktorej sa podľa vlastnej chuti špekuluje a každý si tu môže tvrdiť to, čo sa mu zachce. Pracoviskom filozofa nie je odborné filozofické laboratórium, vybavené špeciálnymi prístrojmi pre skúmanie filozofických problémov. Nástrojom filozofa nie je nič iné, ako jeho vlastné myslenie, celý proces jeho bádania spočíva len v uvažovaní, v rozmýšľaní o problémoch, ktoré považuje za filozofické. Práve preto, že filozofia nemá iný nástroj ako myslenie, musela si ho sformovať do špeciálnej, vysoko rozvinutej podoby a používa ho ako veľmi zložitý, prísne usporiadaný a vlastnými zákonitosťami sa riadiaci postup usudzovania, pomocou ktorého filozof cieľavedome rieši svoje odborné problémy. Tak ako fyzika vychádza z najbežnejšej, každodennej praxe človeka a rozvíja ju až do úzko špecializovaných analytických postupov a experimentálnych metód, práve tak filozofia vychádza z každodenného spôsobu myslenia človeka a rozvíja ho do podoby filozofického spôsobu myslenia. Tým v nijakom prípade nechceme povedať, že všetkými spomenutými ako aj ďalšími filozofickými problémami majú právo zaoberať sa len odborní filozofi prostredníctvom svojho špecifického filozofického spôsobu myslenia. Nepochybne, mnohé filozofické otázky sú väčšine ľudí dôverne známe a kladú si ich bez ohľadu na to, či vôbec jestvuje nejaká odborná filozofia, ktorá sa nimi teoreticky zaoberá alebo nie. A nielenže si ich kladú, v prevažnej väčšine prípadov ich aj riešia na základe svojej praktickej skúsenosti a svojho praktického rozumu, pričom sa vôbec nestarajú o to, či sa ich spôsob riešenia zhoduje so závermi teoretickej filozofie alebo nie.
Keď ide o také filozofické problémy, ktoré si človek sám kladie a ktoré si podľa svojich predstáv aj sám uspokojivo rieši, zdá sa mu, že akákoľvek teoretická filozofia je preňho zbytočná a že celkom dobre vystačí so svojím vlastným filozofovaním. A tak často dochádza k nepochopeniu, k nesprávnej interpretácii predmetu, funkcie a významu filozofie. Prvým typom takéhoto nepochopenia je redukcia celku filozofie na spomínaný okruh základných životných otázok, ktorými sa zaoberá každý človek. Potom môže vzniknúť doje, že ak sa filozofia zaoberá len otázkami, ktoré si každý človek rieši sám, je v podstate zbytočná, nemôže o nich nič nové povedať a to, čo o nich hovorí, môže človek vedieť aj bez jej prispenia. Aj keby sa filozofia skutočne nezaoberala ničím iným, nie je to správny dojem, pretože filozofia sa nimi zaoberá podstatne hlbšie, teoreticky a dochádza k záverom, ktoré často kvalitatívne prekračujú hranice každodennej skúsenosti. Filozofiu však nemožno redukovať na elementárny okruh východiskových životných otázok každého človeka, tie tvoria len časť omnoho širšieho celku systémovej filozofickej problematiky. Je to problematika poväčšine veľmi sprostredkovaná, vzdialená od bežných životných otázok každého človeka, týka sa abstraktných, pre laika niekedy príliš komplikovaných a málo zrozumiteľných otázok bytia vôbec, podoby ľudského poznania a pod. Práve táto tvár filozofie výrazne prevláda, najmä však vtedy, keď si tvoríme predstavu o jej celkovom obraze .To obyčajne ovplyvní aj laika, ktorý si už uvedomil rozdiel medzi bežným filozofovaním a teoretickou filozofiou a ktorý už postrehol skutočnú šírku a hĺbku vlastnej filozofickej problematiky. Na tomto základe vzniká uňho opačný sklon ako v prvom prípade: chápať filozofiu predovšetkým, alebo dokonca len ako vysoko odborné, špecializované úsilie, dostupné – a vo výsledku prístupné – iba úzkemu kruhu zasvätencov. Tento postoj vychádza z predpokladu, že filozofia sa hlavne zaoberá problémami, ktoré sa bežnému životu veľmi vzďaľujú, že si vytvára svet svojich zvláštnych predstáv a pojmov a pokiaľ aj hovorí o praktických otázkach človeka, prekladá ich do abstraktnej reči svojich špeciálnych pojmov, ktorým laik nerozumie a ktoré ho ani nezaujímajú. Toto je druhý typ nesprávneho chápania predmetu a významu filozofie. Podľa neho filozofia jestvuje len pre potešenie samotných filozofov a jej problémy nesúvisia s reálnymi problémami „normálnych“, bežných ľudí. Aj v tomto prípade môžeme použiť analógiu so špeciálnymi vedami. Obyčajného človeka nemusí zaujímať a ani vzrušovať spor o korpuskulárnu či vlnovú teóriu svetla. To sú problémy vzdialené bezprostredným potrebám praktického života, vo svojej abstraktnej, teoretickej podobe sa nedotýkajú každodenných záujmov človeka. Z toho však obvykle nevyvodzuje záver o zbytočnosti fyziky, chémie, či iných odborných vied. Život nás totiž dostatočne poučil, že teoretické úspechy týchto vied pri riešení mnohých abstraktných problémov sa napokon vždy nejako odrážajú aj v praktickom živote. Preto nikto nemôže povedať, že odborné vedecké problémy, ktorým nerozumie, sa ho netýkajú, ale vychádza skôr z predpokladu, že príslušní odborníci riešia tieto problémy
v prospech človeka a ľudstva, že keď im chce aj sám porozumieť, musí zvládnuť základy danej vedy spolu s jazykom, v ktorom svoje otázky vyjadruje a rieši. V tomto zmysle aj vo filozofii platí, že si svoj filozofický spôsob myslenia a vyjadrovania nestanovila a vôbec už „nevymyslela“ preto, aby zatemňovala problémy zrozumiteľné každodennému mysleniu. Naopak, je t prirodzený produkt snahy po precíznosti a logickej dôslednosti filozofického jazyka ako nástroja filozofickej analýzy. Takto sa skutočne stáva, že to, čo sa každodennému mysleniu javí ako samozrejmosť, sa pi filozofickej analýze mení na problém, že to, čo v prvom prípade vystupuje ako problém jednoduchý, stáva sa zložitejším problémom a že filozofické myslenie objavuje mnohé nové problémy a to často v takých oblastiach a rovinách, o ktorých každodenné praktické myslenie nemá ani potuchy. Filozofia vo svojej podstate vznikla skutočne preto, aby komplexne riešila určitý špecifický okruh životných otázok človeka. A to dokonca aj takých otázok, ktoré si praktický rozum, nezaoberajúci sa filozofiou, často ani nekladie a ktoré filozofia preň „dodatočne“ objavuje. Človek sa o ich existencii dozvedá až prostredníctvom filozofie. Filozofia vystupuje ako zložitý teoretický systém, podobný systémom ostatných odborných vied. V takomto systéme sa mnohé praktické otázky riešia len okľukou, cez celú reťaz bezprostrednej praxi vzdialených, abstraktných problémov. Zdanlivo jednoduché otázky sa tu rozkladajú na celý rad svojich komponentov, ktorých spätné skladanie prechádza zložitou cestou systémovej analýzy. Z toho potom vyplýva, že medzi teoretickým jadrom filozofie a praktickými životnými otázkami nemusí a ani nie je priama a bezprostredná súvislosť, hoci pritom filozofické riešenie týchto otázok je možné len na základe daného teoretického jadra filozofie. Aplikovaná filozofia môže na vedeckej úrovni vzniknúť len ako produkt teoretického, základného filozofického výskumu. Ani tie najabstraktnejšie, každodennému mysleniu cudzie filozofické problémy nie sú niečím samoúčelným, ale tvoria nevyhnutné systémové spojivo, prostredníctvom ktorého filozofia spätne preniká aj k riešeniu východiskových základných životných otázok človeka. 2. VZNIK FILOZOFICKÉHO MYSLENIA Človek, ktorý na Zemi jestvuje asi pol milióna rokov, začal sa od ostatného živočíšneho sveta odlišovať svojou materiálnou, praktickou činnosťou, prácou. Na základe práce vzniká a rozvíja sa aj ľudská schopnosť myslenia. Kde je primitívna úroveň praktickej materiálnej činnosti človeka, tam je odpovedajúca úroveň jeho myšlienkovej činnosti. Ako sa rozvíja a zdokonaľuje ľudská prax, tak sa tiež rozvíja a zdokonaľuje aj schopnosť myslenia u človeka, jeho poznanie vonkajšieho sveta. Prvotné podoby vysvetľovania prírody u primitívneho človeka ešte nie sú filozofiou vo vlastnom slova zmysle. No je to už zárodok skutočnej filozofickej problematiky. ľudia a k nej dostávajú vlastne všade tam, kde sa snažia súhrnne vysvetľovať javy obklopujúcej ich prírody, ako aj svojho vlastného života. Príroda je živiteľom človeka, ale aj jeho nepriateľom. Aby ju mohol človek využiť
vo svoj prospech, musí dennodenne riešiť problém svojho postavenia v prírode. Tak ako sa človek vyvíja, mení sa aj jeho životná problematika, vyvíjajú sa a menia jeho životné situácie, do ktorých sa človek dostáva. A práve v týchto základných a nevyčerpateľných problémoch konkrétneho života človeka a ľudskej spoločnosti spočíva aj zdroj najdôležitejšej filozofickej problematiky. Pravda, od počiatkov takejto myšlienkovej činnosti je ešte ďaleko k vytváraniu filozofických systémov. ľudské poznanie sa rozvíjalo iba pomaly, postupne, krok za krokom. Kde to umožnila ľuďom ich skúsenosť a praktická činnosť, tam dávali veciam vysvetlenie prirodzené, overené praxou. Ale kde im možnosť prirodzeného vysvetlenia chýbala, tam si nezriedka pomáhali svojou fantáziou. Keď človek dokázal opracovať kameň, použil ho na výrobu oštepu alebo sekery, keď pomocou tejto zbrane zabil zviera a získal tak potravu, bolo aj vysvetlenie tejto skutočnosti jednoduché a správne. Ale pokiaľ ľudia nedokázali „vyrobiť“ napr. oheň, nedokázali ho ani prirodzene vysvetliť. Oheň k nim prichádzal odniekiaľ z neznáma, zásahom blesku ničil všetko, čo mu stálo v ceste. Kým sa ho ľudia naučili ovládať, mali pred ním hrôzu. Kým ho sami nemohli vytvoriť, nevedeli si vysvetliť ani jeho vznik. Podobne ľudí desila búrka a iné živelné sily a pohromy. Ako si ľudia mali vysvetliť všetky tieto skutočnosti pomocou svojho primitívneho poznania vonkajšieho sveta? Najjednoduchšie vysvetlenie vývoja získaval človek pomocou analógie. Veci, ktoré sám, ovládal, musel si aj sám vyrobiť, alebo si ich podrobiť a prispôsobovať. Toto jeho ovládanie vecí a javov záviselo od jeho zručnosti a sily. Ale boli aj veci a javy, ktoré človek nemohol ovládať, ale ktoré, naopak, vládli nad ním. Z toho usudzoval, že musia byť tiež produktom nejakej bytosti, ktorá je však silnejšia ako človek, keď má nad ním prevahu. Oheň je zapálený bleskom, blesk je však taká sila, nad ktorou človek nemá moc. Bude teda produktom nejakej („inej“) bytosti, silnejšej než človek. Tak vznikala prvá predstava boha blesku a ostatných živlov. Objavil sa polyteizmus (mnohobožstvo), od ktorého sa až neskôr prechádza k monoteizmu (jednobožstvo). Ľudia sa vyvíjali, zdokonaľovali a tým zároveň rástla aj ich moc nad prírodou. Tam, kde už ľudia stačili so svojimi schopnosťami, prestali sa odvolávať na pôsobenie nadprirodzených síl. Začínajú sa postupne zmocňovať prírody, pretvárajú a využívajú ju, ovládajú jej živly. Ich obzor sa neustále rozširuje, vznikajú prvé systematické poznatky o obklopujúcom ich vonkajšom svete. Hľadajú také vysvetlenie, ktoré by bolo v súlade s celým ich prakticky overeným poznaním vonkajšieho sveta. Pravda, ich odpovede sú často z hľadiska neskoršieho vývoja vedy veľmi naivné. Ale závažná je tá skutočnosť, že ľudia začínajú hľadať prirodzené vysvetlenie takých otázok, ako je otázka vzniku Zeme, vesmíru, vzniku človeka, ľudskej psychiky. Ich prvé systematické riešenie môžeme teda považovať za vznik filozofie vo vlastnom slova zmysle.
3. VZNIK A ROZVOJ FILOZOFIE
Vznik filozofie nemožno vysvetľovať ako nejaký jednorazový akt, skôr ako dlhodobý vývojový proces. Pochopenie vzniku filozofie ako duchovného javu nie je možné bez pochopenia toho, čo jej predchádzalo. Za „predchodcu“ filozofie je v tejto súvislosti považovaná mytológia. Moderný výskum vidí v mýtoch nielen fantastický výklad prírodných a spoločenských javov, primitívny pokus o vysvetlenie príčin, pôvodu a podstaty životne dôležitých fenoménov pomocou nadprirodzených síl alebo božských zásahov a pod., ale aj odraz určitého stupňa vývoja ľudského vedomia, prejav charakteristických čŕt formujúceho sa predvedeckého myslenia. Mýty uchovávajú najstaršie skúsenosti a zážitky ľudstva, pôvodné tradície dávnej histórie, obyčaje a mravy v svojráznej podobe. Všetky národy sveta majú svoje mýty, podobné črty v bájosloví jednotlivých národov alebo okruhov poukazujú na isté spoločné alebo príbuzné zákonitosti vo vývoji prvobytných kmeňov, ako napr. mýty vysvetľujúce vznik sveta, človeka, hviezd, oslavujúce Slnko, rozličné mýty odrážajúce strach a túžby človeka. Známe sú mýty, ktoré v transformovanej podobe prežívajú ako rozprávky, ale zjavujú sa aj v umeleckom spracovaní. Mytológia poskytuje bohatú látku na poznanie duchovnej histórie ľudstva. V počiatočnom štádiu vývoja ľudskej spoločnosti vyjadrovala pocity strachu pred neznámymi silami prírody a nadprirodzenými bytosťami, ktoré ich v predstavivosti ľudí zosobňovali. V určitej historickej dobe dochádza k rozkladu mytologického obrazu sveta. Človek už prestáva okolitý svet len akceptovať, prestáva byť pasívnym objektom diania. Jeho schopnosť meniť a pretvárať, byť tvorcom, vedie k dramatickým zmenám v spôsobe jeho života. Primitívne spoločenské vzťahy sa začínajú meniť, vzniká nová organizácia spoločnosti – štát, nové činnosti – politika a pod. Človek začína postupne rozlišovať to, čo je reálne, skutočné, a to, čo nemôže zmyslami bezprostredne poznávať. Začína chápať rozdiely medzi vecami a myšlienkami. Reflexiou tohoto rozpadu a zároveň i prekonávaním obrazu sveta v mýtoch je proces vznikania filozofie a ostatných javov života spoločnosti: náboženstva, umenia, vedy, práva, politiky a pod. Filozofické myslenia sa začína prirodzeným a rozumovým vysvetľovaním celej skutočnosti, ktorá človeka obklopuje. Od prostého konštatovania vlastností a stránok vecí, prechádza človek k hľadaniu vzťahov medzi nimi, k odhaľovaniu objektívnych príčin toho, že sú také a nie iné. Filozoficky myslieť znamená interpretovať fakty pomocou dôkazov a argumentov prístupných rozumu. Človek napríklad vidí, že živé tvory na Zemi sa rodia z iných živých tvorov, prechádzajú určitým rastom a vývojom a nakoniec umierajú. To je však zatiaľ len konštatovanie očividných faktov. Pochopiť tieto fakty znamená vysvetliť ich. Človek si ich vysvetľuje tým, že začne hľadať príčinné súvislosti celého tohto procesu, že si odpovedá vzájomne sa doplňujúcimi odpoveďami n celú sériou navzájom spojených otázok: z čoho vzniká život, prečo jestvuje, aký j jeho zmysel, ako sa prejavuje a pod. Ak sa tieto odpovede opierajú o rozumové a skúsenosťou overené poznatky, vzniká nakoniec určitá ucelená teória života na Zemi. A podľa nej sa vytvára celý komplex ďalších podobných teórií o iných stránkach skutočnosti.
Odvtedy, čo človek poznáva vonkajší svet, začal si zároveň vytvárať aj určité teórie o ňom. Súčasne s tým, ako sa ľudská spoločnosť vyvíjala, ako sa človek vo svojej praktickej činnosti stále úspešnejšie zmocňoval okolitej prírody, zároveň sa rozširovalo a prehlbovalo aj jeho poznanie tejto prírody. Získaval stále viac najrozmanitejších poznatkov o nej, čo mu umožnilo vytvárať si nové, úplnejšie teórie. Najširší komplex takéhoto teoretického vysvetľovania celej skutočnosti sa v počiatkoch filozofického myslenia spájal do prvých ucelených filozofických učení. V starom Grécku predstavovala filozofia súhrn všetkého vedenia, všetkých teoretických vedomostí človeka. Tvorila jediný a jednotný celok ľudskej múdrosti. Patrila do nej aj vtedajšia geometria, matematika a astronómia, zoológia, botanika atď. Toto všetko s vlastnou filozofickou problematikou predstavovalo dokopy filozofiu ako jediný systém vedy tých čias. Slovo filozofia je gréckeho pôvodu. Etymologický význam slova filozofia znamená (z gréckeho fileo – láska, sofia – múdrosť) láska k múdrosti. V tomto význame ho prvý raz použil grécky filozof Pytagoras. Vraj kedysi nasledujúcim spôsobom zdôvodňoval vhodnosť takého názvu pre filozofiu: vlastniť múdrosť – to je vec bohov, kým ľudia sú schopní iba usilovať sa o múdrosť, milovať ju, nemajú nijakú šancu dosiahnuť úplnú, uzavretú múdrosť. Filozofické vysvetľovanie skutočnosti závisí od množstva a hĺbky nahromadených poznatkov. S rozvojom ľudského poznávania prírody a celej vonkajšej skutočnosti sa rozvíjalo, prehlbovalo a rozširovalo. Spolu s týmto procesom ale zároveň prebiehal aj proces opačný, ktorý vymedzil filozofickému vysvetľovaniu určité hranice a určité miesto v tomto ľudskom poznaní. V tomto zmysle sa postupne menil pojem filozofie v jej dejinách. Zvláštnosťou filozofie – na rozdiel od ostatných vied je skutočnosť, že zatiaľ čo tieto v dejinách svojho vývoja neustále rozširovali svoj predmet skúmania, filozofia si ho, naopak, v istom zmysle neustále zužovala. Ľudstvo vystačilo s pôvodným celkom filozofie ako súhrnu všetkej múdrosti iba do určitej doby. Bolo to len dovtedy, dokiaľ sa v rámci tohto celku nezačali určité poznatky zoskupovať do zvláštnych samostatných teórií, ktoré si vyžadovali špecifické spracovanie. Keď sa nazhromaždilo o určitej oblasti väčšie množstvo poznatkov, nemohlo sa už vystačiť so začlenením týchto poznatkov do celkovej filozofickej interpretácie sveta. Z pôvodného celku filozofie sa takto začínali vydeľovať jednotlivé jej špecifické časti v podobe samostatných vedných disciplín. Tento proces sa začal v starogréckej filozofii a trvá dodnes. Ide o proces diferenciácie špeciálnych vied z celku filozofie.
4. PROCES DIFERENCIÁCIE VIED Ako prvé sa od filozofie oddelili elementárne abstraktné vedy, ktoré boli v staroveku najviac rozvinuté: geometria a matematika. Postupne sa z nich budujú samostatné vedné systémy, ktoré majú
vlastný špecifický predmet skúmania a uzavretý okruh nastoľovaných a riešených otázok. Pravda, tento okruh sa s postupom poznania menil, modifikoval a rozširoval, avšak nadobudnutú špecifickosť si už neustále uchovával. Na tento proces postupne nadväzujú konkrétne prírodovedné disciplíny empirického zamerania. Začínajú podrobným popisom zvláštnych oblastí a javov prírody, na základe ktorého sa buduje napr. už staroveká zoológia a botanika, staroveká astronómia. Vzniká prvá koncepcia mechaniky, pomocou ktorej sa jednotne vysvetľuje zákonitosť elementárneho pohybu všetkých jestvujúcich telies – pozemských i nebeských. Od filozofie sa takto začína oddeľovať aj fyzika (v podobe fyziky pevných telies), chémia, biológia atď. Osamostatňovanie všetkých týchto prírodovedných disciplín sa začalo teda v podstate už v staroveku, pokračovalo po celý stredovek a zhuba bolo dovŕšené počiatkom novoveku takými vynikajúcimi vedcami, ako boli Galileo Galilei, I. Newton, R. Descartes a iní. Po prírodných vedách sa od filozofie postupne oddelili spoločenské vedy. V období nastupujúceho kapitalizmu sa spoločenské vedy stávajú samostatnými, systematicky rozpracúvanými disciplínami (napr. história). V mnohých prípadoch súčasne, avšak v logickom slede až nakoniec, sa od filozofie oddeľujú vedy zaoberajúce sa ľudskou psychikou, vedomím, myslením – psychológia, logika a i. V tomto procese vydeľovania odborných vied od filozofie sa teda z filozofie postupne vyčleňujú jednotlivé konkrétne poznatky o zvláštnych oblastiach, stránkach a vlastnostiach vonkajšej skutočnosti. Filozofia stále viac prechádza na špecifickú systemizáciu tých poznatkov, ktoré sa dotýkajú celej skutočnosti, ktoré majú v tomto zmysle univerzálny charakter. Filozofia sa tak stáva špecifickou vedou o svete ako celku. Z pôvodnej filozofie ako súhrnu všetkých vedomostí sa stáva jedna z odborných vied, ktorá má medzi nimi svoje zvláštne miesto a líši sa od nich špecifickým predmetom skúmania a osobitnými metódami. Na druhej strane, súčasne s týmto procesom diferenciácie medzi filozofiou a odbornou vedou deje sa aj opačný proces vzájomného prenikania filozofie a odbornej vedy. Toto vydeľovanie nevedie totiž k ich vzájomnej izolácii, naopak vedie k ich jednote. S rozvojom špecializácie v odborných vedách rastie potreba zjednocujúcej filozofickej syntézy.
5. VYMEDZENIE PREDMETU FILOZOFIE Vo všetkom tom, čo smi si o filozofii povedali, vystupoval výrazne do popredia moment jej zhody s ostatnými vedami. Svojimi základnými vonkajšími znakmi sa filozofia jednoznačne zaraďuje do systému vied, a preto ju nemôžeme správne pochopiť, pokiaľ k nej nezačneme pristupovať ako
k vede. To je však len jedna stránka veci. I keď filozofia patrí do systému vied, má v tomto systéme svoje zvláštne miesto a poslanie, ktorým sa odlišuje od všetkých ostatných vied. Práve tento rozdiel je potrebné brať do úvahy pri vymedzovaní predmetu filozofie. Jedna veda sa od druhej líši tým, že má svoj špecifický predmet záujmov a svoju vlastnú metódu skúmania. Aj filozofia bola postavená pred nevyhnutnosť zdôvodniť oprávnenosť svojej existencie, definovať svoj vlastný špecifický predmet. Predovšetkým bolo potrebné dokázať, že aj v podmienkach mnohých špeciálnych vied môže filozofia plniť významnú poznávaciu a zároveň špecifickú úlohu. Je to možné preto, že každá špeciálna veda sa zaoberá iba istou čiastkou skutočnosti a z tohto dôvodu ani jedna z nich nie je schopná poskytnúť človeku syntetický obraz sveta, v ktorom žije. Každá odborná veda je parciálna v tom zmysle, že sa zaoberá len určitou stránkou alebo časťou svetového diania. Na rozdiel od odborných vied filozofia sa zaoberá svojím predmetom skúmania v jeho celistvosti. Neskúma zvláštnu, vyabstrahovanú stránku skutočnosti z nejakého zvláštneho, parciálneho hľadiska, ale skúma samotnú skutočnosť v jej celku z hľadiska, ktoré môžeme považovať za univerzálne. Ak sa napríklad fyzika zaoberá fyzikálnou štruktúrou hmoty a chémia jej chemickou štruktúrou, filozofia sa zaoberá hmotou vôbec, hmotou ako takou, t.j. hmotou v celistvosti všetkých jej stránok a určení. Ak si fyziológia buduje svoj fyziologický model človeka, ak sa psychológia zaoberá len ľudskou psychickou činnosťou, vo filozofii ide o skúmanie človeka z najširšieho, najvšestrannejšieho hľadiska, ktoré vypovedá o človeku vôbec. Filozofia nie je akýmsi opakovaním súhrnu poznatkov ostatných vied, jej výpovede o svete nepredstavujú akúsi zbytočnú duplicitu ostatných vedeckých výpovedí. Filozofia síce hovorí o tom istom svete, o tej istej skutočnosti, ako všetky ostatné vedy spolu, ale hovorí o ňom niečo, čo ostatné vedy nepovedali a nemôžu povedať, teda niečo, čo je špecifické iba pre filozofický pohľad na svet. Z toho vyplýva aj určitá zvláštnosť postavenia filozofie v systéme vied. Svet fyziky predstavuje len jednu stránku skutočného sveta, svet chémie jeho inú stránku. Všetky tieto svety jednotlivých odborných vied sa navzájom prelínajú a dopĺňajú a vo svojom súhrne skladajú obraz celku skutočného sveta. Filozofia zase skúma to, čo je pre svet charakteristické ako celok. Svet filozofie nie je jednoducho zložený zo sveta fyziky, chémie a všetkých ostatných odborných vie. Filozofia skúma tie zákonitosti, procesy, vzťahy, tie jeho štrukturálne väzby, ktoré sa dajú postihnúť len v rámci jeho celistvosti. To samozrejme neznamená, že medzi filozofiou a každým odborným obrazom sveta nie je úzka vzájomná súvislosť. Ak každá odborná veda postihuje nejakú stránku skutočného sveta, nemôže filozofia skúmať jeho celistvosť bez toho, aby nebrala do úvahy aj základné vedecké poznatky o týchto jeho jednotlivých stránkach. A na základe toho sa snaží nájsť princíp jednoty, zákonitosť, ktorá tento systém viaže do jedného celku.
Filozofia hľadá jednotu sveta, najvšeobecnejšiu integračnú zákonitosť svetového diania. Práve z tohto charakteru filozofie vyplývajú aj všetky tie otázky, ktoré si filozofia kladie a rieši. Ak sa fyzika pýta, z čoho sa skladá hmota, filozofia sa pýta, čo je to hmota. Ak fyzika skúma zákonitosti určitých špecifických hmotných procesov, filozofia sa pýta na samotný zmysel týchto hmotných procesov. Ak sa fyzik bude pýtať, z čoho pozostávajú atómy, ale bo čo vysvetľuje gravitáciu, filozof sa opýta, ako môžeme vedieť, že niečo existuje mimo našej mysle (nášho vedomia). Matematik môže skúmať vzťah medzi číslicami, avšak filozof sa bude pýtať, čo je číslo. Historik sa môže pýtať, čo sa kedy v minulosti odohralo, no filozof sa opýta, čo je to čas. Psychológ môže skúmať, ako sa deti učia jazyk, filozof sa však opýta, na základe čoho slovo niečo znamená. Prístup filozofie k skúmaniu problémov je teda na rozdiel od odborných vied zovšeobecňujúci, syntetizujúci v zmysle vytvorenia uceleného názoru, teórie o danom jave alebo svete ako celku. Od otázky, čo je vlastne filozofia, sa dostaneme k otázke, na čo je vôbec filozofia dobrá. Filozof Karl Jaspers (1883-1969) začína priamo svoju prácu Úvod do filozofie vetou: „Nie je zhoda v tom, čo je to filozofia, ani v tom, na čo je dobrá“. Mali by sme ju teda nechať tak: Sme však neodškriepiteľne v nej, nech má akúkoľvek podobu. Otázka „Čo je?“ ukazuje, že neprijímame, čo je dané, ako jednoducho samozrejmú nevyhnutnosť, proces získavania informácií ukazuje, že je pre nás dôležité nadobudnúť istotu vedenia. Uvedomovanie si problémov, ktoré pri tom vznikajú, pochybností, ktoré sú s tým spojené, a z toho vyrastajúca otázka, či je celok zmysluplný, ukazujú, že nie všetko vedenie má pre nás rovnakú platnosť.“ Stručná Jaspersova veta jasne zhrnuje to, čo sme sami postupne rozvinuli: že vo filozofii je otázka o predmetoch uvažovania spojená s otázkou o ich hodnote a že obidve otázky nikdy nebudú nesporné. Nové podnety vo filozofickom myslení zmenili v priebehu dejín aj chápanie filozofie a neustále nútili filozofov k tomu, aby nanovo uvažovali nad pojmom filozofie. Ak by sme teda chceli korektne a vedecky vysvetliť pojem filozofie, museli by sme ho rozvinúť na základe dejín pojmov. Názory na zmysel a cieľ filozofie, na to, ako postihnúť jej predmety a metódy vždy súvisia s celkovou filozofickou koncepciou príslušných autorov alebo myšlienkových smerov. Prirodzene, nedá sa to rozvinúť v úvodnej problematike. Napokon, v ďalších častiach ukážeme, čím môže byť filozofia a filozofovanie, no je úlohou každého jednotlivca, aby si sám ozrejmil, čo je pre neho na týchto myšlienkových procesoch dôležité a z akých dôvodov. Pri filozofovaní alebo osvojovaní si filozofie sa musí každý usilovať určiť svoj vlastný vzťah k filozofii. Nasledujúce orientácie môžu byť len predbežné a všeobecné. 6. ŠTRUKTÚRA FILOZOFIE
Po odbornej stránke predstavuje filozofia sústavu rôznych filozofických disciplín. Vlastná filozofická problematika sa koncentruje do niekoľkých oblastí, z ktorých za podstatné považujeme: ontológiu, gnozeológiu a filozofiu človeka. Ontológia – teória bytia skúma štruktúru a vývoj skutočnosti, podáva celkový obraz sveta vrátane človeka, rieši problémy podstaty skutočnosti, chápanie reality a mnoho hraničných problémov, ako je konečnosť a nekonečnosť sveta, rôzne modely vesmíru, problém vývoja vo svete a pod. Svet je veľmi rôznorodý a diferencovaný, obsahuje nespočetné množstvo navzájom odlišných javov: živú a neživú prírodu, rastlinné a živočíšne organizmy. Každá zo spomenutých skupín sa dá ešte rozdeliť na mnoho podskupín, z ktorých každá obsahuje nespočetné množstvo odlišností. Z toho vyplýva otázka: Má táto rôznorodosť zmyslovo vnímaných javov absolútny charakter, taký, že sa pre ne nedá nájsť nejaký spoločný základ, alebo taký, že medzi týmito javmi niet nijakých spoločných elementov alebo znakov, ktoré by ich časovo spájali do jedného sveta? Na túto otázku väčšina predstaviteľov filozofie už od začiatku jej existencie dávala takú odpoveď, ktorá sa prihovárala za jednotu sveta proti jeho absolútnej rôznorodosti. Ale smery hľadania tejto jednoty neboli rovnaké: a) Pre niektorých filozofov jednota sveta, pozorovaného v jeho rôznorodosti, vyplývala z jeho genézy, z toho, že ako mysleli, musel vzniknúť z nejakej rovnorodej substancie, ktorá kedysi existovala v nediferencovanej podobe. Prívrženci takéhoto názoru si kládli otázku: aká to bola substancia, čím bola táto pralátka? b) Druhá interpretácia vychádza z presvedčenia, že rôznorodosť sveta je stavom, ktorý nemá počiatok, že skutočnosť bola vždy diferencovaná a že vzhľadom na to, jednotu sveta netreba hľadať v nejakej absolútne rovnorodej látke. Filozofi, ktorí sledovali túto tendenciu predpokladali, že všetky rôznorodé javy sa skladajú z rovnakých zložiek, z akýchsi spoločných tehličiek a v tomto hľadali základ jednoty sveta. Príslušná otázka tu znela: z akých spoločných elementov sa skladajú všetky javy sveta, ktorý nás obklopuje? c) Tretia interpretácia sa zakladala na presvedčení, že činiteľom jednoty sveta sú spoločné a nemenné vlastnosti, ktoré prislúchajú všetkým javom okolitého sveta. Tu sa preto kládla otázka, aké vlastnosti sú spoločné a nemenné vo všetkých javoch sveta, ktorý nás obklopuje? Ale nezávisle od rozdielov v chápaní jednoty sveta sa vo všetkých troch spomenutých koncepciách usudzovalo, že jednotiacim základom rôznorodého a zmyslovo prístupného sveta je materiálne bytie. d) Štvrtá tendencia, protichodná trom spomenutým, sa prejavovala v hľadaní základu jednoty sveta v nejakom bytí, ktoré jestvuje mimo tohto rôznorodého sveta materiálnych predmetov, ktoré má odlišnú štruktúru ako tento svet. Základ jednoty sveta videli v ideálnom bytí, neprístupnom zmyslovému pozorovaniu, alebo ho hľadali v ľudských zmyslových a pojmových zážitkoch. Ak vo svete existuje celý rad rôznorodých vecí, ktoré sú navzájom späté, potom sú prirodzené otázky o charaktere tejto spätosti. Kládla sa teda otázka, aké môžu byť vzťahy medzi jednotlivými javmi vo svete. Z toho vyrástol pojem príčinnosti. Filozofi sa pozastavovali nad tým, či príčinné
súvislosti, ktoré sa prejavujú vo svete, majú stály a opakovateľný charakter alebo nie. V dôsledku toho sa zrodili pojmy zákona, determinizmu, nevyhnutných a náhodných súvislostí a pod. Napokon sa kládla otázka vzájomnej súvislosti medzi jednotlivými oblasťami skutočnosti, akým spôsobom môže vzniknúť jeden jav v dôsledku vnútorných premien v lone iného javu a pod. Gnozeológia – teória poznania. Gnozeológia (stretávame sa tiež s pojmom noetika alebo epistemológia) ako filozofická disciplína opisuje, odkrýva a analyzuje zákonitosti ľudského poznania. Hlavné problémy gnozeológie sa dajú vyjadriť v nasledujúcich otázkach. Gnozeológia sa predovšetkým pozastavuje nad cieľom, pre ktorý človek vyvíja poznávacie úsilie. Kladieme si tu otázku, či týmto cieľom je iba uspokojenie ľudskej zvedavosti, alebo či cieľom poznania je aj uplatnenie ľudských znalostí v praktických sférach. Ďalej sa tu nastoľujú otázky týkajúce sa podmienok, akým musí vyhovovať ľudské poznanie, aby sa s jeho pomocou dali dosiahnuť ciele, na plnenie ktorých je povolané. Ďalší problém nastoľovaný teóriou poznania sa týka predmetu ľudského poznávania: čo je predmetom ľudského poznávania – objektívny svet existujúci nezávisle od človeka alebo svet ľudských zážitkov? Ako jeden z hlavných problémov teórie poznania sa uvádza otázka, či vonkajší svet, existujúci nezávisle od človeka, je poznateľný. Nasledujúca otázka sa týka poznávacích funkcií našich zmyslov a nášho intelektu. Pomocou akých schopností získavame poznatky o svete, pomocou zmyslov a skúseností, alebo pomocou rozumu, pomocou čistých rozumových, pojmových operácií, či napokon pomocou jedného i druhého? Táto otázka sa obyčajne nazýva otázkou zdrojov ľudského poznania. Napokon posledný problém sa dá vyjadriť v otázke: aká je hodnota nášho poznania a podľa čoho môžeme rozoznať hodnotné poznania a odlíšiť ho od poznania nehodnotného? Ide tu o kritérium pravdy, o znaky pravdivých súdov, ktoré ich umožňujú odlíšiť od súdov nepravdivých. Ide tu predovšetkým o hľadanie všeobecnej povahy pravdy a z nej vyplývajúcich noriem správneho myslenia. Ak by sme neurčili všeobecne platné pravidlá tvorby pojmov, súdov a úsudkov a z nich odvodenej metodológie, teoretické vedy by stratili pôdu pod nohami. Týmito úlohami sa zaoberá logika, ktorá bola dlho odvetvím filozofie. Dnes je už samostatnou vedou, lebo sa zbavila ontologických a gnozeologických prímesí. Filozofia človeka. Táto filozofická disciplína nastoľuje a rozvíja problematiku človeka ako špecifického filozofického problému. Snaží sa vystihnúť podstatu bytia človeka vo svete, nastoliť a vysvetliť filozofické problémy jeho existencie a zmyslu života. Kladie si otázky: kto je človek, aká je jeho genéza a jeho budúcnosť, aké je jeho postavenie v prírode a v spoločnosti? Dotýka sa podstaty človeka, foriem rozvoja jeho bytostných síl a realizuje tak tzv. antropologické zameranie filozofického myslenia. Problematikou človeka sa zaoberá mnoho prírodných a spoločenských vied. Každá z nich odhaľuje určitú dimenziu, stránku existencie človeka alebo jeho prejavov. Ani jedna z týchto vied však nie je schopná prekročiť hranicu otázky – „čo je človek“? A keby sme zhrnuli poznatky všetkých špeciálnych vied o človeku, nedostali by sme odpoveď na otázku „kto je človek“. Zodpovedať túto
otázku znamená postihnúť a vyjadriť logiku celostnosti človeka, odkryť tajomstvo povahy jeho podstaty a zmyslu ľudského bytia. A o to sa snaží jedine filozofia. Úplné a komplexné chápanie človeka je dané reflexiou dvojakého druhu: ontologickou a transcendentálnou reflexiou, ktoré poukazujú na celkovú štruktúru človeka a jeho mnohodimenzionálne aspekty a rozmery bytia. Ontologická reflexia vedie k človeku ako zmyslovej bytosti, ktorá vznikla ako časť prírody, spoločným vývojom. Transcendentálna reflexia (oblasť Ja) vedie k človeku ako subjektu, ktorý nie je časťou prírody. Obidva spôsoby prístupu k človeku sú filozoficky nevyhnutné, akoby ukazujúce človeka „dvoch svetov“. Vnútorné napätie a diferencovaná jednota týchto dvoch svetov a momentov tvorí základný problém človeka. Pochopiť podstatu človeka a jeho základné bytostné určenia znamená pochopiť protirečivú jednotu prirodzenosti, telesného usporiadania, zmyslovosti, činnostného rozmeru, svetskosti, dejinnosti na strane jednej a na strane druhej, subjektivity, transcendentntality, vedomia seba, Ja, emotívnej výbavy, nekonečnosti a slobody. Integrálnou súčasťou filozofie sú dejiny filozofie, ktoré sú živou súčasťou filozofického myslenia. Ich jadrom nie je popis postupov rôznych učení, ale riešenie filozofickej problematiky cestou skúmania nevyhnutných a zákonitých etáp jej vývoja. Filozofické myslenie má nielen svoju vlastnú zákonitosť, ale tiež svoje meradlo vývoja, ktoré je iné než napr. v dejinách techniky alebo odborných vied. Zatiaľ čo pre tieto odbory nie sú dejiny do značnej miery živou súčasťou súčasného vývoja vzhľadom na rýchle zmeny, vo filozofii sa uskutočňuje vývoj omnoho pomalšie a problémy, ktorými sa zaoberal napr. Aristoteles, nepatria ani zďaleka len medzi historické záležitosti. Významnú filozofickú problematiku tvoria aj otázky axiologické. Preto v modernej filozofii je axiológia dôležitou disciplínou. Zaoberá sa hodnotami všetkého druhu i procesom hodnotenia. Sleduje, aká je podstata hodnoty, čo majú hodnoty spoločné, ale aj aké sú druhy hodnôt, prípadne hierarchia hodnôt. Sú hodnoty večné, alebo sa menia s dobou, spoločenskými pomermi? Axiológia ako filozofická disciplína sa utvárala až v modernej dobe. Ale už oveľa skôr uvažovali filozofi o najväčšom dobre a zle i podobných pojmoch, obsahujúcich už axiologickú problematiku. Prostredníctvom axiologickej problematiky je s filozofiou spojená aj estetika a tradične sa vo vzťahu s filozofiou udržuje etika. Najvyšším pojmom estetiky je krása. Čo je krása, kde sú kritériá krásna, či existuje niekde mimo nás a mimo ľudí vôbec, alebo vzniká až v mojom vzťahu k ľuďom a predmetom a je výsledkom môjho subjektívneho hodnotenia? Je umelecká krása večná, alebo sa náš vkus a pochopenie pre ňu s dobou mení? Predmetom etických otázok je konanie človeka, a to z hľadiska mravného dobra a mravného zla. Do 19. storočia filozofickými disciplínami boli aj psychológia a sociológia. V 19. storočí sa postupne vyčleňujú ako samostatné vedné disciplíny. To isté platí dnes aj pre etiku a estetiku, ktoré sú už samostatnými vednými disciplínami.
Zvláštny filozofický význam nadobúdajú také odbory, ktoré sa zameriavajú na hraničné oblasti medzi rôznymi vrstvami skutočnosti a poznania. Výsledkom vzájomných vzťahov filozofie s inými javmi duchovného života ľudí sú hraničné filozofické disciplíny, napr. filozofia štátu a práva, filozofia náboženstva, filozofia techniky, sociálna filozofia, filozofia politiky, filozofia kultúry všeobecne, filozofia vedy a pod. 7. ZÁKLADNÉ FILOZOFICKÉ SMERY Východiskový predmet filozofického skúmania sa dotýka oblasti vymedzuje 2 pólmi: jeden z nich tvorí svet ako celok a druhý človek. Otázka, ktorou filozofia začína, okolo ktorej sa koncentruje všetko filozofické skúmanie a pri riešení ktorej filozofia vyúsťuje , teda znie: aký je vzťah medzi človekom a svetom? Pre filozofiu je svet predovšetkým ľudským, či poľudšteným svetom. Je to práve ten svet, ktorého sa človek doteraz zmocnil a ktorého sa naďalej zmocňuje svojim panovaním a svojou praktickou činnosťou. Na tomto základe filozofia skúma, aký je zmysel svetového diania vo vzťahu k človeku. Ale je to aj svet, ktorý stojí proti človeku ako cudzia, vonkajšia sila, ktorý kladie človeku odporu a s ktorým človek vedie nepretržitý boj: svet, ktorý ešte nie je človekom poznaný a zvládnutý. Na základe tohto protirečenia medzi človekom a svetom musí filozofia skúmať aj druhú stránku veci. t.j. zmysel ľudskej existencie a ľudského konania vo vzťahu k svetu. Ale filozofia musí skúmať nielen to, aké je miesto a postavenie človeka vo svete vôbec, ale aj to, aký je, alebo či vôbec môže byť tento svet sám osebe, mimo človeka, nezávisle od neho. Svet osebe je svet, ktorý by nám zostal, ak by sme si z neho odmysleli človeka. Pri riešení otázky, aký je vzťah medzi človekom a svetom môžeme voliť zhruba medzi troma spôsobmi jej riešenia: 1. Prvé riešenie vychádza z predpokladu, že človek a svet tvoria neoddeliteľnú jednotu, na základe ktorej nemá zmysel hovoriť o sveta mimo človeka, o svete osebe. Svet jestvuje len v podobe ľudského sveta a všetko, čo sa v ňom deje sa nejakým spôsobom viaže na človeka, má svoj zmysel výlučne v človeku. V tomto chápaní je človek centrom svetového diania, ústredným bodom, z ktorého všetko pochádza a ku ktorému všetko smeruje. Tento postoj je východiskovým pre antropocentrickú líniu vo filozofii. V tejto línii je človek mierou sveta, svetového diania a preto úlohou filozofie (podľa tejto verzie) je zaoberať sa človekom, ľudským bytím. A ak sa zaoberá svetom, zaoberá sa ním len vo vzťahu k človeku a v závislosti od neho. 2. Druhý spôsob riešenia otázky vzťahu medzi človekom a svetom vychádza z opačného predpokladu. Človek podľa neho nie je a nemôže byť „stredom sveta“, zmysel všetkého svetového diania nie je a nemôže byť v človeku. Človek je iba nepatrná podmienená zložka v celku svetového diania: svet má mnoho rozmanitých dimenzií, pričom jeho vzťah k človeku je len jednou z nich. Tento postoj je východiskom kozmocentrickej línie vo filozofii. Podľa nej
zmysel svetového diania sa nachádza len vo svete samotnom. Človek nie je mierou sveta, ale naopak svet je mierou človeka i seba samého. Úloha filozofie je zaoberať sa svetom ako takým, svetom osebe. A ak sa zaoberá človekom, zaoberá sa ním len vo vzťahu k svetu a v závislosti od neho. Antropocentrizmus a kozmocentrizmus sú zjavné protiklady, ktoré sa skôr vylučujú. Hľadať nejaké iné riešenie znamená hľadať nejakého tretieho činiteľa – mimo človeka a mimo sveta, ktorý bo bol vonkajšou mierou ich existencie a ktorý by ich zjednocoval zvonku. 3. Toto „tretie“ vystupuje ako „najvyššia bytosť“, „absolútno“, „boh“. Takto vzniká teocentrická línia vo filozofii, podľa ktorej úlohou filozofie je zaoberať sa touto „najvyššou bytosťou“, jestvujúcou mimo človeka a mimo sveta. Vzťah medzi človekom a svetom sa potom chápe len ako sprostredkovaný odvodený vzťah, vyplývajúci z charakteru vzťahu medzi človekom a touto najvyššou bytosťou, ako aj medzi najvyššou bytosťou a svetom. Tieto tri línie vo filozofii sú tri základné riešenia otázky, čo je základné, rozhodujúce vo vzťahu medzi človekom a svetom. Vychádzajú predovšetkým zo skúmania toho, čo človeka a svet spája, či ich zjednocuje. Antropocentrizmus – musí vysvetľovať ako, prostredníctvom čoho je svet obsiahnutý v človeku. Kozmocentrizmus – musí vysvetliť ako, prostredníctvom čoho je človek obsiahnutý vo svete. Teocentrizmus – musí vysvetliť ako, prostredníctvom čoho je človek i svet obsiahnutý v „treťom“. Každé takéto vysvetlenie je zároveň aj určitým typom vysvetlenia protirečenia medzi človekom a svetom. Hľadanie podstaty protirečenia medzi človekom a svetom je zároveň aj hľadaním podstaty ich vzájomnej jednoty, prvé nemožno vysvetliť bez druhého a naopak. Keď skúmame protirečenie medzi človekom a svetom chceme vedieť, čím sa človek vo svojej podstate líši od sveta, aká je to vlastnosť alebo stránka človeka, ktorou sa tento stavia do protirečenia voči svetu. Toto protirečenie sa začína tam, kde svet vystupuje voči človeku ako vonkajší svet, ako objekt a človek voči tomuto svetu ako niečo vnútorné, ako niečo, čo si vo svojom vnútri uvedomuje seba i svet ako subjekt. Človek ako subjekt je protipólom sveta ako objektu. Protirečenie medzi človekom a svetom je protirečenie medzi tou stránkou človeka, v ktorej človek vystupuje ako subjekt a tou stránkou sveta, v ktorej svet vystupuje ako objekt. Človek ako subjekt si uvedomuje svet ako vonkajší svet, ako objekt, a tým si zároveň uvedomuje aj seba samého ako niečo protikladné tomuto objektu. V rámci vzťahu medzi subjektom a objektom je teda podstatou subjektu ľudské vedomie. A naopak, objekt je v tomto vzťahu protikladom vedomia, je tým, čo si subjekt uvedomuje ako niečo vonkajšie a nezávislé od neho, ako niečo, čo jestvuje objektívne mimo subjekt, mimo ľudského vedomia. Podstatou objektu je materiálne bytie sveta, hmota a podstata protirečenia medzi človekom a svetom je obsiahnutá v protirečení medzi hmotou a vedomím. Pre správne pochopenie všetkých našich ďalších filozofických úvah bude užitočné už teraz si uvedomiť, že k tomuto protirečeniu medzi hmotou a vedomím sme dospeli dvojnásobnou abstrakciou.
Zo vzťahu medzi človekom a svetom sme si vymedzili užší, špecifickejší vzťah: vzťah medzi subjektom a objektom. A z toho vzťahu sme znovu vydelili užší a ešte špecifickejší vzťah hmoty a vedomia. Aký majú tieto abstrakcie zmysel, prečo si ich filozofia vytvára? Z hľadiska daného abstraktného vzťahu hmota vystupuje ako najvšeobecnejšie a najabstraktnejšie určenie sveta, vedomie ako najvšeobecnejšie a najabstraktnejšie určenie človeka. Sú to dve základné filozofické kategórie. Keď sa filozofia pýta na vzťah hmoty a vedomia, pýta sa tým vlastne na najhlbšiu, najabstraktnejšiu podstatu vzťahu medzi človekom a svetom. Vzťah človek – svet je veľmi komplikovaný, bohato diferencovaný. Hmota a vedomie tento vzťah medzi nimi zjednodušujú, vyjadrujú jeho podstatu. Je ním teoreticky čisté protirečenie medzi hmotou a vedomím, v ktorom hmota zastupuje ten aspekt svetového diania, ktorý je protikladom vedomia a vedomie ten aspekt človeka, ktorý je protikladom hmoty. Filozofia si dáva za úlohu hľadať riešenia medzi hmotou a vedomím. V podstate sú možné len dve odpovede. Prvá hovorí, že prvotná je hmota a že jednota univerza je v jeho materiálnosti. To je materialistický smer vo filozofii. Podľa neho vedomie potom nemá a nemôže mať nijaké zvláštne samostatné bytie, ale je podriadené hmote, od nej je závislé, je len jej odvodeným produktom. Druhá odpoveď hovorí, že prvotné je vedomie. Tá reprezentuje idealistický smer vo filozofii. Podľa neho práve vedomie je zjednocujúcim faktorom univerza, pretože hmota jestvuje len prostredníctvom vedomia, len ako jeho odvodený produkt. Materializmus a idealizmus majú mnoho styčných bodov, v mnohých konkrétnych prípadoch nájdeme zhodné prístupy a postupy pri riešení určitých filozofických problémov, kde sa východisková striktná hranica medzi materializmom a idealizmom dostáva často do pozadia. Napr. k antropocentrickej línii v filozofii patrí aj materialistická aj idealistická filozofia – môžeme sem zahrnúť aj Sokrata a jeho školu, stoikov, epikurejcov, z novej filozofie Feuerbacha aj existencializmus. To isté platí aj o kozmocentrickej línii. Filozofické názory na svet a postavenie človeka vo svete môžeme ďalej rozdeliť na aktívnu a pasívnu filozofiu podľa toho, aké miesto prisudzujú ľudskej činnosti, ľudskej praxi v svetovom dianí. Aktívna filozofia zdôrazňuje stránku ľudskej aktivity, človek je predovšetkým chápaný ako tvorca dejín, tvorca hodnôt, pretvárajúci subjekt. Pasívna filozofia zdôrazňuje determinovanosť a závislosť človeka na vonkajších podmienkach. Poznanie človeka je často vykladané len ako púhe zrkadlenie skutočnosti v ľudskej hlave, na praktickú stránku poznania sa zabúda. Rozlišovať môžeme tiež medzi racionalistickou a iracionalistkou filozofiou, podľa toho, akú úlohu jednotlivé smery prisudzujú rozumu. Racionalistická filozofia sa opiera o metódy logickej argumentácie, apeluje na rozum, zdôrazňuje význam vedeckých metód a vedeckého poznania ako jediného zdroja objektívneho poznania.
Iracionalistická filozofia preceňujú úlohu subjektu v procese poznania, kladie dôraz na mimologické prostriedky poznania, ako napr. na cit, intuíciu atď. Pripúšťa existenciu vrodených právd alebo i právd zjavených. Ďalej môžeme rozlišovať deterministické a indeterministické smery, podľa toho, ako vykladajú charakter príčinnosti, ako chápu vzťah človeka k zákonom a prostrediu, ktoré ho obklopuje. Determinizmus uznáva všeobecnú zákonitú súvislosť a podmienenosť všetkých javov, indeterminizmus popiera nevyhnutné, zákonité súvislosti javov v prírode i v spoločnosti. Vidíme, že v priebehu svojho dejinného vývoja sa filozofia neformovala ako jediné kompaktné určenie, ktoré by sa len postupne upravovalo, dopĺňalo a prehlbovalo. Tento jej vývoj prebiehal vo veľkej sérii rôznorodých a často aj protikladných filozofických učení, ktoré existovali vedľa seba a postupne sa striedali, často si ostro protirečili a navzájom sa vyvracali. Táto skutočnosť podstatne vplýva na charakter filozofie, bez jej vysvetlenia sa nedá pochopiť podstata filozofie. Filozofia sa zaoberá mnohými problémami. Všetky tieto problémy boli a naďalej sú riešené kontroverzným spôsobom, okolo každého filozofického problému existovali a dodnes existujú rôzne riešenia, môžeme konštatovať veľkú rozmanitosť filozofických smerov. 8. NÁČRT ZÁKLADNÝCH OTÁZOK NAŚEJ DOBY Immanuel Kant na konci 18. storočia uviedol svoju diferenciáciu a klasifikáciu filozofických otázok. Podľa nej tvoria dimenzie filozofického poľa nasledujúce štyri otázky: 1. Čo môžem vedieť? 2. Čo mám konať? 3. V čo smiem dúfať? 4. Čo je človek? Trápia nás ešte dnes otázky, ktoré vyslovil I. Kant, alebo sa náš svet zmenil a sta sa ich opodstatnenosť? Prekonali sme ich vedením, alebo tým, že sme na ne zabudli, lebo sa domnievame, že máme dnes iné starosti? Dá sa ľahko ukázať, že do okruhov týchto otázok patria aj základné otázky našej doby. 1. V prvej otázke ide o možnosti a hranice ľudského rozumu. Pýtame sa na rozsah a istotu poznatkov, na spoľahlivosť a vhodnosť metód poznania. To sú problémy, ktorými sa dnes zaoberá teória poznania, logika, filozofia jazyka a teória vedy. Táto základná otázka má pre nás zvláštny význam, pretože naše životné podmienky sa dnes do veľkej miery zakladajú na modernej vede a technike, ktorých problematickosť je čoraz zreteľnejšia. Obidvom vďačíme za veľa, ale čoraz viac vidíme aj ich negatívne následky. Sú to vážne problémy, musíme nanovo určiť význam vedy a techniky. Filozofia má za úlohu objasniť aké ciele, metódy, základné pojmy a historické záujmy určujú prírodné, duchovné a sociálne vedy, aký je ich vzťah k nášmu každodennému vedeniu a iným možným formám vedenia. Filozofia sa teda od vied odlišuje tým,
že sa nepýta na jednotlivé poznatky a oblasti, ale na celok a možnosti, hranice a nebezpečenstvá modernej vedy vôbec. 2. Druhou otázkou sa pýtame na zdôvodnenie a platnosť noriem a hodnôt. Sú to veľmi staré otázky etiky, ktoré každá doba musí nastoliť nanovo a ktoré by sa v súčasnosti mali zaoberať tým, ako sa vedeckotechnický pokrok dostal do ťažkej krízy, ako sa dnes navzájom stretávajú rozličné hodnotové predstavy nielen v spolužití národov a štátov, ale ako sa dostávajú do vzájomného protirečenia aj v rámci spoločnosti a v živote jednotlivca. Filozofická etika pritom nekončí pri jednotlivých pokynoch na konanie, ale objasňuje otázky predpokladov hodnotenia a rozhodovania. A tak spolu s otázkami, čo chceme a či môžeme urobiť to, čo chceme, nastoľujeme aj problém slobody. Čo znamená sloboda, do akej miery je vôľa slobodná, aké alternatívy konania máme a ako ich máme hodnotiť? Z toho vyplývajú ďalšie otázky: smieme uskutočniť všetko to, čo by sme chceli? Podľa akých kritérií sa rozhodujeme? Na aké vyššie normy sa smieme odvolávať? Podľa akých základných princípov sa dajú tieto normy zdôvodniť? Prečo vôbec máme byť morálni? Smieme k tomu donucovať iných? 3. Kým obidve predchádzajúce otázky sa ešte vzťahujú na zvláštne oblasti vedenia a konania, teórie a praxe, potom tretia otázka smeruje k celku života. S vedomím neodvratnej smrti kladieme si otázku o naplnení. života. Prežijeme tento život s vysokými nárokmi, ako uloženú úlohu, s vedomím poslania, ako konzumné užívanie, alebo ako vďaku za milosť? Akú perspektívu dám svojmu životu a ako si ju zdôvodním? Aké miesto má moja perspektíva v celkovej perspektíve? Sú dobré v súčasnosti prevládajúce koncepty života, alebo je nutné rozpracovať iné alternatívy? Aké sú podľa mňa osobné a spoločenské podmienky úspešného života, odkiaľ beriem kritériá, čo som ochotný znášať a voči čomu sa musím vzoprieť? Filozofická viera v narastajúcu rozumnosť utrpela v najnovších dejinách viacero ťažkých otrasov. Napriek vede a všestrannej komunikácii, ktoré sprehľadnili náš svet, napriek stále dokonalejšej vypočítateľnosti a ovládateľnosti všetkého nevidíme zároveň život a svet zmysluplnejší. Napriek všetkému sa presadzuje strata zmyslu. Pre niektorých vyvstávajú otázky vo vyhrotenej podobe: sme stratení? Čo nás môže zachrániť? S týmito otázkami má filozofia najväčšie problémy, pretože sa ich usiluje objasniť bez toho, aby preberala už existujúce predstavy o spáse alebo vízie o zániku v podobe, akú nadobudli napríklad v náboženstve. 4. Tým sme sa už dotkli štvrtej otázky a v tom, ako prvé tri otázky spolu súviseli a ako budú všetky obsiahnuté vo štvrtej, ukazuje sa základná črta filozofovania – zameranosť na celok. Otázka sebaporozumenia človeka je v súčasnosti zvlášť nástojčivá, pretože kríza nášho vedenia, konania a našich nádejí zásadným spôsobom spochybňuje tradičné koncepcie človeka ako rozumnej bytosti, ako pána prírody aj ako východiska a cieľa historického vývinu. Otázka, či jestvuje ľudská prirodzenosť, na ktorej by sa mohla zakladať ľudská dôstojnosť, je jednou z otázok filozofickej antropológie.
SLOVNÍK FILOZOFICKÝCH POJMOV absolútno – (z lat. absolutus – nepodmienený) – pojem označujúci vo filozofii bytie, ktoré je podstatou všetkého, je nepodmienené, sebestačné, neobmedzené, dokonalé, existuje samo sebou a je príčinou všetkého ostatného; abstrakcia – (z lat. abstractio – odlúčenie, oddelenie) – je jednou z foriem pojmotvorného procesu. Termínom abstrakcia označujeme myšlienkový proces, v ktorom pri zobrazovaní niektorých vlastností a vzťahov predmetu neberieme do úvahy niektoré vlastnosti a ostatné fixujeme; agnosticizmus – (z gréčtiny) – stanovisko nepoznateľnosti v gnozeológii, t.j. názor, ktorý obmedzuje dosah alebo okruh ľudského poznania, popiera možnosť poznania podstaty sveta, „vecí o sebe“, „príčin javov“; akcidens (z lat.) – na rozdiel od atribútu náhodilá, dočasná, zameniteľná, postrádateľná kvalita, vlastnosť veci; ataraxia (z gréčtiny) – pojem starogréckej etiky, ktorým bol označovaný stav nerušeného duševného kľudu; atribút (z lat. – prívlastok) – filozofický termín znamenajúci trvalú, podstatnú, neodmysliteľnú vlastnosť nejakej veci na rozdiel od vlastnosti náhodilej, dočasnej; autoregulácia – spôsob, akým sa živé organizmy samy obnovujú a samy riadia základné životné procesy a svoj vývoj; axióm (z gréčtiny „prijatý predpoklad“) – tvrdenie (veta) axiomaticky budovanej vedeckej teórie, ktoré chápeme ako východiskové, v danej teórii nedokazované, z ktorého (s eventuálnym pribraním ďalších tvrdení podobného charakteru) vyvodzujeme všetky ostatné tvrdenia (vety) teórie omocou vopred daných pravidiel odvodzovania; biocentrizmus – názor redukujúci spoločenskú a mravnú podstatu človeka na podstatu biologickú; bytie – najvšeobecnejší, abstraktný pojem, ktorý označuje objektívny svet, jestvujúcu matériu, existenciu čohokoľvek vôbec; to, čo sa odlišuje od reality, existencie a skutočnosti; daimonion – u starogréckeho filozofa Sokrata vnútorný hlas v človeku, ktorý varuje pred nesprávnym správaním, konaním; demiurg – doslova majster, remeselník, v prenesenom zmysle tvorca, stvoriteľ; v Platónovej filozofii a novoplatónskych učeniach – stvoriteľ sveta, tvorca vesmíru; determinizmus – 1. filozofické učenie a stanovisko o všeobecnej zákonitej súvislosti a podmienenosti všetkých javov; 2. vzťah nevyhnutnej súvislosti stavov fyzikálnej sústavy, keď začiatočný stav sústavy nevyhnutne určuje (determinuje) jej stav v ľubovoľnom nasledujúcom čase; dialektika – v starogréckej filozofii „umenie rozhovoru“, schopnosť viesť spor na základe otázok a odpovedí, umenie klasifikovať pojmy, triediť veci do rodov a druhov; diferenciácia – proces rozrôzňovania, rozdelenia, odstupňovania; rozlišovanie; dichotómia - dvojčlenné delenie dačoho, dvojdielnosť, dvojitosť;
doxa, mienka – nepravé zmyslové poznanie; poznanie zamerané na premenlivé mnohotvárne veci, hodnotené ako poznanie nižšie než rozumové; dualizmus – učenie uznávajúce materiálnu a duchovnú substanciu ako rovnocenné princípy; duch – pojem, ktorý v najširšom zmysle je totožný s pojmom ideálno, vedomie; v užšom zmysle s pojmom myslenie; duša – 1. synonymum termínu psychika; 2. v náboženstve netelesná nesmrteľná nehmotná sila; 3. termín na označenie vnútorného sveta človeka; egocentrizmus – sústredenie myslenia a konania človeka na neho samého; jednostranné zdôrazňovanie vlastnej osoby, vlastného ja; eklektika – nesúrodé mechanické vyberanie a spájanie rôznych prvkov, rozličných teórií a smerov; netvorivé spájanie cudzorodých prvkov rôznych štýlov; eleati – starogrécka filozofická škola (6. – 5. stor. p.n.l.) pomenovaná podľa mesta Elea v južnom Taliansku, charakteristická chápaním bytia ako niečoho trvajúceho, nemenného, nehybného, večného; element (prvok) – najjednoduchšia časť, z ktorej je zložený celok; emocionalizmus – smer zvýrazňujúci citovú stránku života; empirizmus – súhrn gnozeologických teórií vysvetľujúci pôvod, povahu, metódy, platnosť, kritériá ľudského poznania zo zmyslovej skúsenosti; rozum len spája, „organizuje“, preskupuje to, čo pochádza zo zmyslov; entelechia (z gréčtiny) – prvotný, vnútorný účel, obsiahnutý vo veciach a sústreďujúci všetko dianie v predmetnom súcne určitým smerom; u Aristotela je entelechia pevne spojená s látkou, s vecami samotnými; epifenomenalizmus (z gréčtiny) – názor, podľa ktorého je vedomie len sprievodným javom telesného a len sprevádza hmotné procesy; epistemológia (z gréčtiny) – teória poznania, termín, ktorý sa v podstate kryje s termínom noetika alebo gnozeológia; epoché (z gréčtiny) – hlavný princíp gréckeho skepticizmu vyzývajúci k zdržaniu sa akéhokoľvek úsudku o veciach. Je zdôvodňovaný nedostatočnosťou ľudského poznávania, nemožnosťou dosiahnuť všeobecne platné poznanie; eristika (z gréčtiny) – umenie sporu, vznikla súčasne s rétorikou ako umenie presvedčovať, je založená na relatívnosti zmyslového poznávania; essencia (z lat.) – podstata veci, to, čo robí vec tým, čím je; v protiklade k existencii býva essencia niekedy chápaná ako podmienka, základ existujúcich javov, inokedy ako následok či výraz existencie (v existencializme); existencia – filozofický pojem označujúci všetko, čo existuje; exoterný a ezoterný (z gréčtiny) – termíny na rozlíšenie názorov, učení a spisov určených a zrozumiteľných zasvätencom, odborníkom, vzdelancom (ezoterné) od tých, ktoré sú určené laikom, širokej verejnosti (exoterné);
fatum – osud, fatálny – osudom predurčený, osudný, osudový; fenomenalizmus – smer popierajúci existenciu objektívneho sveta a uznávajúci za jedinú realitu javy vedomia, fenomény; veci poznávame tak, ako sa nám javia a nie tak, aké sú v skutočnosti („samy osebe“); fideizmus – filozofické učenie, ktoré dáva prednosť viere pred vedou a nahrádza poznanie vierou; vyššie pravdy, najmä náboženské, nemôžu byť poznané rozumom, ale sú dosiahnuteľné len „istotou viery“; filozofia (z gréčtiny)- „láska k múdrosti“; s termínom filozofia sa prvý raz stretávame u Pytagora, ako osobitnú náuku ju vyčlenil Platón; v starovekej spoločnosti obsahovala všetky poznatky človeka o svete, o sebe samom, o poznaní, neskôr dochádza k „vyčleňovaniu“ špeciálnych vied z filozofie; filozofia ako náuka vzniká z potreby vytvoriť všeobecný náhľad na svet, preskúmať jeho všeobecné princípy a zákony, z potreby racionálne zdôvodnenej metódy uvažovania o skutočnosti, logiky a teórie poznania; filozofická antropológia – učenie o človeku, jeho podstate, postavení vo svete a poslaní; fixácia- ustálenie, ustaľovanie, upevnenie, zachytenie, zachytávanie niečoho v dajakej podobe; formalizmus – jednostranné chápanie a zveličovanie formy nezávisle, odtrhnuto od obsahu; lipnutie na formách, formálnosť; v etike nadraďovanie formálnych vzťahov nad obsah spoločenskej morálky; gnosticizmus – 1. súhrnný názov neskorých antických nábožensko-mystických prúdov, v ktorých sa rozkladali tradície gréckeho racionalizmu; 2. nábožensko-mystický smer raného náboženstva, ktorý vznikol zmiešaním prvkov gréckej filozofie, orientálnych náboženstiev a cirkevných dogiem; helenizmus 1. obdobie gréckych dejín a kultúry od čias Alexandra Veľkého do vzniku rímskeho cisárstva; 2. starogrécka kultúra, vzdelanosť; hermetizmus – nábožensko-filozofické učenie o tajomstvách sveta, obsahujúce zjavenia a traktáty o tajomstvách vesmíru, ktoré sa týkajú astrológie, alchýmie a okultizmu; história – 1. súhrn dejov v minulosti, minulosť, dejiny; 2. veda o vývoji spoločnosti a prírody; 3. udalosť, priebeh, dej; holizmus – učenie, ktoré vyzdvihuje prvotnosť celku v pomere k častiam, ako aj nezávislosť celku od častí; homoimeria – v Anaxagorovej filozofii kvalitatívne homogénna a originálna častica, ktorá obsahuje nekonečné množstvo drobnejších podobných alebo zhodujúcich sa častí; humanizmus – spoločenské a kultúrne hnutie epochy renesancie v 16. storočí, snažiace sa o obnovu antickej vzdelanosti; hylozoizmus (z gréčtiny) – názor, že všetka hmota je oživená, pokus vykladať vznik organického sveta z prírody samotnej; hypostáza – zvecnenie, konkretizácia, spredmetnenie; hypostazovanie – postup, ktorý povyšuje niečo, čo je v skutočnosti iba možnosťou, vzťahom, na samostatne jestvujúci objekt; v širšom zmysle slova prisudzuje samostatnú existenciu abstraktným pojmom;
hypotéza – vedecky podložený, ale definitívne ešte neoverený predpoklad, vysvetľujúci určitý súbor javov; idiografický – opisujúci neopakovateľnú skutočnosť a teda nezovšeobecňujúci; idoly – prekážky, klamy, ktoré sa stavajú do cesty poznaniu; subjektívne zábrany správneho poznávania; viď napr. F. Bacon; imanentizmus – filozofický smer, hlásajúci, že bytie je len vnútorným obsahom vedomia a popierajúci, že mimo vedomia existuje objektívny svet; imanentný – tkvejúci v samej podstate vecí, týkajúci sa vnútornej stránky veci, vyplývajúci z podstaty veci; impresia – dojem, vnem, účinok; nálada, náladový obrázok; vtlačok, odtlačok; infinitizmus – učenie o nekonečnosti sveta, priestoru a času; intencionalita – 1. zameranie ľudského snaženia na určitý cieľ; 2. vo filozofii zámer, úsilie, pozornosť, nevyhnutný vzťah psychických procesov k nejakému predmetu; intuícia – schopnosť
bezprostredného postihnutia pravdy a získavania poznatkov bez vedomej
logickej úvahy a analýzy, nezávislá na skúsenosti a praxi; iracionalita – vo filozofii to, čo je nepostihnuteľné rozumom, myslením a nevyjadriteľné logickými pojmami; iracionalizmus – filozofické učenie, ktoré hlása ohraničenosť poznávacích schopností ľudského rozumu, myslenia a za základný druh poznania pokladá intuíciu, cit, inštinkt; kauzálnosť – príčinnosť, príčinná súvislosť, poznanie opakujúcich sa príčinných vzťahov a súvislostí; kognitívny – slúžiaci na poznávanie, poznávací; kontemplácia – sústredené uvažovanie, rozjímanie, premýšľanie; kriticizmus – 1. schopnosť niečo posudzovať; náklonnosť kritizovať; v Kantovej filozofii výklad procesu poznania, noetická kritika, ktorá požaduje kritické skúmanie predpokladov poznania, jeho možnosti a mohutnosti; kynizmus – 1. smer v gréckej filozofii založený Antistenom v 4. stor. p.n.l., hlásajúci opovrhovanie konvenciami; 2. hrubé, bezcitné správanie, opovrhovanie konvenčnosťou; logos – v starovekej gréckej filozofii všeobecná zákonitosť sveta (Herakleitos); slovo, myšlienka, zákon, poriadok, základ sveta; maieutika – sokratovská metóda navedenia žiaka na samostatný spôsob poznávania pojmov; matéria – objektívna realita existujúca nezávisle od nášho vedomia (Lenin); hmota, svet, vesmír, predmetná realita; materializmus – filozofický smer, podľa ktorého je svet večný, nestvorený, materiálnej povahy, všetko v ňom vzniká a zaniká podľa jeho vnútorných zákonitostí; mechanicizmus – teoretické stanovisko, podľa ktorého všetko dianie vo svete možno vysvetliť zákonmi mechaniky;
metafyzika – 1. Aristotelova prvá filozofia; 2. oblasť filozofie, ktorá sa zaoberá otázkami presahujúcimi ľudskú skúsenosť, zmyslové poznanie; 3. synonymum pre ontológiu; monáda – 1. u starých Grékov nedeliteľná jednotka; 2. podľa Leibniza jednoduchá, uzavretá, aktívna, meniaca sa duchovná substancia; ďalej viď chápanie monády u G. Bruna; monoteizmus – náboženstvo uznávajúce jediného boha, jednobožstvo; náboženstvo – sústave predstáv, pocitov, kultových úkonov, ktorých podstatou je viera v boha, nadpozemskú existenciu sveta; viera; zjavenie; naturfilozofia – filozofia prírody, ktorá sa vyvinula v 17. až 18. storočí, založená na abstraktných špekuláciách a ktorá sa usilovala chápať prírodu ako celok; nihilizmus – popieranie všetkých ustálených hodnôt, mravných zásad; termín, ktorý prvý raz použil nemecký filozof Jacobi; noetika – filozofická náuka o poznaní, gnozeológia, epistemológia; nominalizmus – filozofický smer v stredoveku, podľa ktorého sú univerzáliá (všeobecné pojmy) reálne inexistentné; noumenon – termín označujúci podstatu postihnuteľné iba rozumom (viď Platón dialóg Timáios); nús – rozum, základný pojem antickej filozofie, ktorý v Anaxagorovej filozofii znamená vonkajší zdroj pohybu homoiomerií a bol chápaný ako princíp usporadúvania beztvarej matérie; okultizmus –koncepcie, ktoré predpokladajú, že vo svete jestvujú tajné, skryté sily a fenomény; ontológia (zo starogréckeho on (to on) – existujúce, logos – slovo, pojem určenie) – náuka o bytí, o tom, čo existuje, oblasť skúmania starej filozofie popri gnozeológii – náuky o poznaní, logiky – náuky o myslení, etiky – náuky o mravnosti a estetiky – náuky o krásne (tradičné delenie filozofie); ontológia v tomto zmysle býva tiež nazývaná metafyzikou; organon – nástroj myslenia, bádania (viď F. Bacon)& panteizmus – nábožensko-filozofické učenie, ktoré maximálne zbližuje pojmy boh a príroda& rozpúšťa boha v prírode, stotožňuje boha s prírodou, so svetom; patristika – kresťanská teológia, apologetika cirkevných otcov, ktorí obhajovali dogmy kresťanského náboženstva proti pohanstvu. Tvrdili, že náboženská viera nie je zlučiteľná s antickou heretickou filozofiou; personalizmus – filozofický názor chápajúci jednotky, z ktorý sa svet skladá, ako neosobné, svojské, cieľavedome pôsobiace útvary; podstata – filozofická kategória, ktorá vyjadruje všeobecné, nevyhnutné stránky objektov a procesov; súhrn vnútorných väzieb, vzťahov, relatívne trvalých vlastností predmetu; polyhistor – znalec mnohých vedných odborov; všestranný učenec, vedec; (za „posledného“ polyhistora býva považovaný G.W. Leibniz); polyteizmus – uctievanie mnohých bohov, mnohobožstvo; opak monoteizmu; pozitivizmus – filozofické hnutie, ktoré v polovici 19. storočia založil A. Comte; zdôrazňovalo antimetafyzické, pozitívne zameranie filozofie, usilovalo sa o zvedečtenie filozofického poznania;
poznanie – osobitná duchovná činnosť človeka, ktorá sa vyjadruje v živom nazeraní, v signálno-rečovej činnosti ľudí, schopnosti abstrahovať, vytvárať si predstavy o veciach, o samotnej poznávacej činnosti; psychoanalýza – 1. rozbor psychiky a jej konštitutívnych súčastí; 2. smer v psychológii a sychiatrii, založený na objavoch Z. Freuda; racionalizmus - - smer vo filozofii, ktorý zdôrazňuje úlohu rozumu v procese poznania; reformácia – stredoveké sociálno-politické hnutie, prejavujúce sa úsilím o nápravu cirkvi a obmedzenie (usmernenie) jej moci (15. – 16. storočie); scientizmus – absolutizácia, zvýrazňovanie významu vedy v poznaní; sémantika – 1. náuka o význame jazykových jednotiek slov alebo vyšších celkov; 2. smer v logistickej novopozitivistickej filozofii, zaoberajúcej sa významovou platnosťou znakov v metafyzike moderných vied; senzualizmus – učenie v gnozeológii, ktoré uznáva pocity za jediný zdroj poznania a všetko poznanie odvodzuje zo zmyslového vnímania; solipsizmus – teória, podľa ktorej jestvuje len človek a jeho vedomie, kým objektívny svet, vrátane ľudí, existuje len vo vedomí indivídua; stoicizmus - smer v antickej filozofii, usilujúci sa poznať zákonitosti prírody a dosiahnuť duševn vyrovnanosť; subjekt – 1. vnímajúca, premýšľajúca, chápajúca bytosť; logický predmet, podmet súdu; subjektívny idealizmus – filozofický smer, podľa ktorého svet, v ktorom subjekt žije a koná, pokladá za súhrn pocitov, zážitkov, nálad...; byť znamená byť vnímaný (G. Berkeley); substancia – to, čo sa pôvodne v dejinách filozofie chápalo ako látka, z ktorej sa skladajú všetky veci; systém – súbor prvkov, elementov v určitej oblasti, ktoré sú vo vzájomných vzťahoch a väzbách a tvoria určitú celostnosť; štruktúra – stavba a vnútorná forma organizácie systému; vystupuje ako jednota vzájomných väzieb medzi jeho prvkami; teodicea – nábožensko-filozofické ospravedlnenie boha z existencie zla a nespravodlivosti vo svete, ktorý stvoril; teogónia – súhrn mýtov o pôvode bohov; genealógia bohov, obraz kozmu založený na animistických predstavách; teológia – náuka usilujúca sa pomocou filozofických argumentov zdôvodniť náboženstvo, bohoslovie; teória poznania – (gnozeológia, epistemológia) – časť filozofie, ktorá skúma vzájomný vzťah subjektu a objektu v procese poznávacej činnosti, vzťah poznania ku skutočnosti, možnosti poznania sveta človekom (poznávacie mohutnosti); teozofia – vedenie o bohu, získané bezprostredným poznaním boha alebo mystickým spojením sním; učenie o božskej múdrosti, o pravom obsahu náboženstva, ktorý je skrytý nezasväteným; tolerancia – znášanlivosť názorová alebo náboženská; tomizmus – smer katolíckej filozofie, vychádzajúci z filozofického učenia Tomáša Akvinského;
totemizmus – jedno z raných náboženstiev, ktorého základom je viera v spoločný pôvod ľudí s niektorými zvieratami, rastlinami, predmetmi skutočnosti; tradícia – historicky vzniknuté obyčaje, obrady, hodnoty, normy správania sa prenášané z jednej generácie na druhú; transcendentálny – určenie bytia, vyjadrujúce nadzmyslové, všeobecné vlastnosti bytia, ktoré sú dostupné len intuitívnemu, apriórnemu poznaniu; trópy – argumenty starogréckych skeptikov, ktorými sa snažili zdôvodniť svoje argumenty o neschopnosti človeka poznávať skutočnosť; univerzálie – všeobecné pojmy (idey) v stredovekej filozofii, ktorým „realisti“ prisudzovali reálnu existenciu; univerzum – 1. celý svet, vesmír, kozmos; 2. súbor predmetov výskumu vedeckého poznania; utópia – podľa románu anglického mysliteľa T. Moora – Utópia – 1. niečo nedosiahnuteľné, vysnívaná krajina; 2. neexistujúce, vybájené miesto; vedomie – psychické zobrazenie skutočnosti človeka, ktoré vystupuje ako nepretržite sa meniaci súhrn rozumových a zmyslových obrazov; verifikácia – overovanie, overenie, preskúmanie pravosti alebo správnosti súdu, výpovedí a pod.; vitalizmus – 1. smer vysvetľujúci životné procesy v organizme akousi zvláštnou životnou silou; 2. smer v umení, oslavujúci život v jeho najzákladnejších prejavoch; voluntarizmus – filozofický smer, ktorý sa podstatu sveta, ľudskej existencie, myslenia a cítenia považuje vôľu; vrodené idey – kľúčový pojem niektorých koncepcií, ktoré sa vyjadrujú k pôvodu a podstate ľudského poznania; apriórne formy, ale aj obsahy poznania.
