Vľavo Ján Gallo (1896-1918) Vpravo Ján Beracko (1893-?)
Ján Beracko (1879-1950)
Ján Haluka (1890-1972)
Július Hartvich z Doliny
Vojenské fotografie vojakov z Kokavy nad Rimavicou Ondrej Koniar 1880-?) z Doliny
Oskár Bancík (1895-1959)
Batéria 6. horského delostreleckého pluku v Itálii, v ktorej slúžil Pavel Račák (1898-1918) z Ďurkovky.
Karol Rudnay z Utekáča
Vojaci 29. práporu poľných myslivcov v Srbsku, v ktorom slúžil Juraj Jackuliak (1895-1916) zo Zapače. Text a foto: P. Haluka
Strana 2
Príloha Kokavských zvestí
Prvá svetová vojna bol globálny vojnový konflikt prebiehajúci od roku 1914 do roku 1918. Prvá svetová vojna zasiahla Európu, Afriku a Áziu a prebiehala tiež vo svetových oceánoch. Bezprostrednou zámienkou k vojne sa stal úspešný atentát na arcivojvodu a následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este. RakúskoUhorsko odvetou vyhlásilo vojnu Srbsku, čím vyvolalo reťazovú reakciu vedúcu k svetovej vojne. V priebehu jedného mesiaca sa Európa ocitla vo vojnovom konflikte. František Ferdinand Karol Ludvik Jozef Mária, arcivojvoda rakúsky – Este (18.12.18 6328.07.191 4) bol následník rakúsko-uhorského trónu a synovec cisára a kráľa Františka Jozefa I. V zemiach českej koruny vlastnil panstvo a zámky Konopiště a Chlum u Třeboně. 28 júna 1914 bol v Sarajeve na neho a jeho manželku Žofiu z Hohenbergu spáchaný atentát, ktorému obaja manželia podľahli. Atentát pripravila skupina srbských nacionalistov, vykonal ho Gavrilo Princip, ktorý bol následne uväznený vo vojenskej trestnici Terezin, kde aj zomrel. Tento atentát sa stal vhodnou zámienkou pre začiatok prvej svetovej vojny v Európe. František Ferdinand d´Este mal v pláne uskutočniť, po zasadnutí na trón ako František II., premenu rakúsko-uhorskej monarchie na federáciu Spojených štátov Veľkého Rakúska a hodlal odstrániť štátny dualizmus, ktorý monarchiu delil na rakúsku a uhorskú časť. Vojna prepukla medzi dvoma koalíciami: mocnosťami Dohody a Ústrednými mocnosťami. Mocnosti Dohody pri vypuknutí vojny boli Spojené kráľovstvo (ktoré sa do vojny zapojilo v dôsledku nemeckého vpádu do Belgicka), Francúzsko a cárske Rusko. K Dohode sa pripojili ďalšie štáty, v roku 1915 Taliansko a v roku 1917 USA. Ústrednými mocnosťami boli v roku 1914 Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. K Ústredným mocnostiam sa pridala Osmanská ríša a v roku 1915 Bulharsko. Na konci vojny ostali neutrálnymi len Španielsko, Švajčiarsko, Holandsko a
štáty Škandinávie. Boje prebiehali na niekoľkých frontoch po Európe. Na západnom fronte boje prebiehali v zákopoch (tzv. zákopová vojna). Od roku 1914 do roku 1918 bolo mobilizovaných cez 60 miliónov vojakov, medzi ktorými bolo okolo 400-tisíc zo Slovenska. Vojna skončila víťazstvom Dohody a
júl 2014 nájsť v zoznamoch strát (Verlustliste, na obrázku je zoznam č. 113 z 30.08.1917), ktoré obsahujú mená padlých, ranených a zajatých vojakov a ktoré boli v období rokov 1914-1918 zverejňované rakúskouhorským ministerstvom vojny vo Viedni (K. u. K. Kriegsministerium). Čo sa dialo v Kokave nad Rimavicou po
Slobodné dievčatá z Kokavy pod vedením Márie Bancíkovej pletú ponožky pre vojakov kapituláciou porazených Ústredných mocností. Ako koniec svetovej vojny je udávaný a vo svete oslavovaný 11. november 1918, kedy od 11-tej hodiny zavládlo na všetkých frontoch prímerie (11.11. o 11-tej hodine), podpísané toho dňa o 5,05 hodine ráno nemeckou generalitou v štábnom vagóne vrchného veliteľa dohodových vojsk francúzskeho maršala Foche v Compiégne. Formálnym ukončením vojny boli Parížske predmestské zmluvy v roku 1919. Vo vojne zahynulo viac ako 1,2 milióna vojakov rakúsko-uhorskej monarchie, zo Slovenska ich padlo na frontoch, zomrelo v dôsledku zranení v lazaretoch, zomrelo v zajatí alebo ostalo nezvestných 69-tisíc a ďalších 61-tisíc bolo postihnutých trvalými následkami zranení. Podrobnejšie údaje o padlých a nezvestných vojakoch sa dajú
vypuknutí 1. svetovej vojny, opisuje kronikár obce Ján Výrostek takto: ...Nariadenie o všeobecnej mobilizácii došlo do obce našej dňa 31. júla 1914 v pôzdnych nočných hodinách, uprostred najväčších letných prác. Keď sa v noci ozval hlas bubna a obyvateľstvo sa dopočulo o udalostiach, nastal neopísateľný zmätok. Na uliciach objavili sa cigánskou hudbou sprevádzaní spití mladíci, patriaci väčšinou k inteligentnej vrstve, z ktorých sotva jeden bol odvedený, a hulákajúc po uliciach vykrikovali maďarsky: "Nech žije vojna! Vykynožiť treba prekliatych Srbov!" Krčmy sa otvárali a alkoholom omámení nezrelí mladíci takýmto spôsobom chceli oduševňovať obyvateľov za česť uhorskej vlasti a kráľa. Zatiaľ však v domácnostiach - dosiaľ spokojných - odohrávali sa vzrušujúce a srdce prenikajúce scény. Sotva bolo domu, z ktorého by hlava rodiny, manžel, otec alebo syn nebol sa lúčil so svojimi milými. Starí rodičia, manželky, dietky, bratia a sestry s veľkým nárekom vyprevádzali k preplneným vlakom tých, z ktorých nie jeden poslednýkrát videl svoju rodinku a svoj rodný kraj. Takýto bol 1. august 1914 v čase všeobecnej mobilizácie. A ostatné dni, týždne, mesiace a roky? Plné trápenia, žiaľu a nedostatku.
Strana 3
Príloha Kokavských zvestí
Podrobné opisovanie tých 4 rokov, počas ktorých svetová vojna trvala, vyžadovalo by mnoho práce a presné chronologické záznamy, ktoré ale neboli nikým vedené, preto v ďalšej časti opíšem len tie najdôležitejšie udalosti a obete tak ľudské, ako hmotné, ktoré svetová vojna od obce našej vyžiadala. Keď len nemeckým cisárom Wilhelmom II. daný sľub- „kým listy zo stromov opadnú, vojnu víťazne zakončíme" nijak sa nesplňoval, ba opačne, vojenské udalosti čím ďalej, tým viac sa komplikovali, následky hroznej vojny sa čoskoro ukázali. Miesto očakávaného zlacnenia ceny zvlášť potravín a iných najpotrebnejších látok začali zo dňa na deň stúpať. Hyeny vojny, veľkoobchodníci, veľkopriemyselníci, ako dodávatelia armády nazhromaždili za lacné peniaze ohromné množstvo potravín, obuvi a šatstva, pod krátkym časom stali sa milionármi, kým úbohý robotnícky a roľnícky ľud krvácal na vojne a tých málo, ktorí doma ostali, hladovali a svoje krvopotne vyrobené produkty museli oddať za minimálne ceny štátu. Ako sa vojna preťahovala, tak pribúdal aj nedostatok, ktorý sa stupňoval ešte aj s tým, že r.1915 bola zlá úroda. Nariadená bola v celej krajine rekvirácia, ktorú po mnohých obciach následkom prílišného horlenia obecných notárov prevádzali veľmi neľudsky a mnohým roľníkom ani toľko nenechali, koľko im na siatie bolo treba. Pre takéto pokračovanie ľud naučil sa klamstvu a ukrývačstvu, ktoré však bolo úradmi veľmi kruto trestané. Po povalách a stodolách často boli úradné prehliadky vedené žandármi, neskoršie vojakmi a na mnohých miestach došlo k zrážkam, ktoré si vyžiadali nie jeden ľudský život. Ľudia by snáď neboli natoľko rekviráciám odporovali, keby úrady zrekvirované obilie a dobytok boli použili pre riadne a dobré stravovanie na bojisku trpiacich vojakov. Keď ale úbohý ranený vojak prišiel na niekoľko dní domov a rozpovedal, že na bojisku hladuje - napísať to nemohol, lebo cenzúra list zhabala - vtedy celkom oprávnený bol ten odpor, ktorý sa pri rekviráciách tak často prejavoval. V každej obci zavedené boli rôzne lístky, podľa ktorých dostávali obyvatelia chlieb, múku, cukor, mäso a iné potraviny. Často sa však prihodilo, že lístky sa rozdali, ale potravín nebolo a ľudia hladovali. Ale len tí chudobní, boháči mali všetkého nadostač. Zvlášť citeľne sa to dotýkalo detí, ktoré pre nedostatok
najpotrebnejších potravín nemohli sa telesne a duševne riadne vyvinúť, a že je dnes medzi dospelejšou mládežou mnoho nervove slabých, to je následok nedostatočnej výživy počas svetovej vojny. Zdĺhavá krvavá vojna požadovala od uhorského štátu aj ohromné peňažné obete. Aby ich včas zaopatrili, siahlo sa k upisovaniu "válečných pôžičiek", ktoré na začiatku boli len akoby dobrovoľné, neskoršie však úradnou mocou, rôznymi sľubmi, a keď to nestačilo, aj hrozbami a prenasledovaním sprevádzané. Mnohí obecní notári a iní štátni úradníci vo svojej horlivosti zapríčinili obciam a jednotlivcom pri upisovaní válečných pôžičiek veľké hmotné škody a v našej obci tiež majú občania v tomto ohľade dosť smutné skúsenosti. Tých válečných pôžičiek bolo vcelku osem a naša obec prispela na ne týmito sumami: Na I. a II. 24.5.1915 upísala z rôznych fondov 5.850,- k. Na III. 27.10.1915 10.000,- k. Na IV. 2.5.1916 15.000,- k. Na V. 4.12.1916 7.000,- k. Na VI. 8.6.1917 8.000,- k. Na VII. 30.11.1917 5.000,- k. Na VII. 27.5.1918 7.000,- k., spolu 52.850,- korún. Že naša obec neznačila väčšie sumy, ďakovať možno jedine veľkému požiaru, ktorý obec r.1911 zničil a obecný výbor na túto okolnosť vždy sa s úspechom odvolával. Pri tom pomohlo obci aj to, že miestny veľkostatkár Karol Knöpfler z vlasteneckých pohnútok sám upísal a zaplatil na válečné pôžičky 1.700.000.k. Čakal za to „barónstvo", avšak dostal len zemiansky predikát „rimakokovai". Tí občania, ktorí v miestnom Úvernom družstve mali svoje usporené peniaze, boli notárskym úradom nútení veľmi značné čiastky upisovať, takže výška upísaných válečných pôžičiek v našej obci presahovala 3 milióny korún. Čo sa týka osôb od vojenskej služby oslobodených, v našej obci ich bolo pomerne málo. Miestna a utekáčska skláreň nevyrábala vojenský materiál, a tak len niekoľko nezbytne potrebných robotníkov mohla oslobodiť. Z roľníkov nikto nedostal oslobodenie. Ako sa chovali a bojovali z obce našej vo svetovej vojne sa zúčastnivší vojaci? Ako veľká väčšina k prísnej disciplíne a k poddanosti zvyklých Slovákov: chrabro a vytrvale. Či to bolo na ruskom fronte, alebo v Srbsku, Albánii, Rumunsku a či v skalinách Itálie, všade so sebazaprením znášali utrpenie a ukrutnosti krvavej vojny a obetovali svoje životy za tých, ktorí ich od 1000 rokov zotročovali... Do zajatia padlo mnoho rodákov, ale pri organizovaní československých légií v
júl 2014 Rusku a Taliansku našli sa z Kokavy odvážni mužovia, ktorí vstúpili do československých légií, aby pomáhali vydobyť svojmu národu samostatnosť. Spomenieme len niektorých: Eduard Pauchlik (1892-?) z Kokavy a Martin Mišík (1894-1927) z Utekáča vstúpili do ruských légií a zúčastnili sa mnohých bojov na Sibíri. Ondrej Doricko (18961924), Ondrej Haluka (1873-1951), Oskár Bancík (1895-1959), farár, poľný kurát a Štefan Lajzo (1891-1919) vstúpili do légií v Taliansku a zúčastnili sa bojov na Piáve. Na bojiskách padlo veľa našich spoluobčanov, v obecných a cirkevných matrikách sme našli 135 padlých z Kokavy a Utekáča, 11 zo Šoltýsky a Ďubákova (matrika z Lomu nad Rimavicou nebola dostupná). Pred evanjelickým kostolom v Kokave nad Rimavicou majú postavený pomník na ich večnú pamiatku, sú na ňom vyryté ich mená.
Pomník obetiam 1. svetovej vojny Nápis na čelnej strane:
1914-19 Otcovia a matky zarmútené. Siroty, manželky ovdovelé. Poďte k hrobu tomuto, on prázdny je. Ale predsa milých vašich kryje. Pokropte ho horkými slzami. A vysaďte krásnymi kvietkami. Nech vďačnosť bojovníkov oslávi. Ktorí padli vo vojne z Kokavy.
Na pamiatku z vďačnosti postavila ev. a. v. cirkev 15. októbra 1929. Spomenutie si zaslúži tiež zvon mieru Maria Dolens – Mária trpiaca (bolestná), ktorý svoje pomenovanie dostal
Strana 4
Príloha Kokavských zvestí
24.5.1925 a požehnaný bol 31.10.1965 pápežom Pavlom VI. Zvon váži 22.500 kg, výšku má 3,4 m a spodný priemer 3,2 m. Uliaty bol z bronzu pochádzajúceho zo zbraní, ktoré na tento účel venovali krajiny zúčastnené na prvej svetovej vojne. Zvon je zavesený na návrší Miravalle v Roverete (Itália) a jeho zvuk vládne údolím rieky Adiže. Po obvyklom večernom zvonení, v určité dni v roku o 21. hod. 200 ranami sa doďaleka ozývajú jeho údery, ktoré majú neustále pripomínať svetu padlých vo všetkých vojnách a vo všetkých krajinách. Padlých československých vojakov pripomína 15. júna pri výročí bitky na Piave. Súčasný zvon je už v poradí tretí, dva predchádzajúce postupne praskli a boli znovu pretavené.
júl 2014
Prvý a v poradí tretí zvon Mária Dolens Text a foto: P. Haluka (Zdroj: dobová tlač)
Biografické údaje padlých vojakov Antal Ján, nádenník, 26-ročný, muž Zuzany VicianDrnovkovej. Syn rodičov Jána Antala a Judity Štanceľovej, evanj., nar. 26.10.1888 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol v boji 27.11.1914 pri Aran Delovec, Srbsko Vojvodina. Benko-Jelínek Ferdinand, záhradník, 44-ročný, muž Márie Gimzérovej, rodičia Jozef Benko a Mária Jelíneková, rím.kat., nar. 07.01.1873 v Utekáči. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku v Lučenci, preložený k 16. maďarskému kráľovskému honvédskemu pešiemu pluku, padol 16.04.1918 na bojisku pri meste Dubno, Ukrajina. Biacovský-Piškátor Ján, 33-ročný, rodičia Juraj Biacovský a Judita Piškátorová, evanj., nar. 21.06.1885 v Kokave nad Rim. Záložný čestný desiatnik cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku, 11. stotina v Lučenci, padol 13.05.1918, zabitý granátom u Col Caprile južne od Cismon, okr. Bassano, Itália. Pochovaný 13.05.1918 na vojenskom cintoríne v Col Caprile pri Val Grande. Bienik Ján, roľník, 27-ročný, muž Zuzany Kromholcovej, rodičia Ján Bienik a Judita Bysterská, evanj., nar. 27.10.1887 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 06.11.1914, strelený do krku v boji pri Krakove, Galícia. Bienik-Povrazník Ondrej, roľník, 28-ročný, muž Heleny Bobrovej. Rodičia Pavel Bienik-Povrazník a Helena SpišiakFiňďová, evanj., nar. 16.11.1890 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, pridelený k 313. maďarskému kráľovskému honvédskemu pešiemu pluku, zomrel 06.11.1918 na španielsku chrípku vo vojenskej nemocnici v Schönpass, okr. Gorica Prímorie, pochovaný 07.11.1918 na vojenskom cintoríne v Schönpass. Blahút Pavel, šuster, rodičia Michal Blahút a Anna Spišiaková, evanj., nar. 17.12.1889 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku v Lučenci. Nezvestný padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Blišťan Juraj, roľník, tesár, 40-ročný, muž Márie Suchanovej. Rodičia Juraj Blišťan a Helena Rusnáková, evanj., nar. 21.07.1875 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského krá-
ľovského domobraneckého honvédskeho pešieho pluku, zomrel 25.05.1915 na maláriu vo vojenskej nemocnici v Taškente, Rusko, pochovaný 27.05.1915 v Taškente. Bobro Ján, nádenník, 40-ročný, muž Zuzany Mázikovej, rodičia Martin Bobro a Zuzana Gajdošová, evanj., nar. 02.09.1875 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, zomrel 28.10.1915 na týfus pri meste Katakurgán, gubernia Turkestan, Rusko. Bonta Anton, muzikant, 33-ročný, slobodný, rodičia Anton Bonta a Mária Ďuričková, rím.-kat., nar. 20.12.1881 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku v Lučenci, padol 16.12.1914 na bojisku pri obci Ritapek Mezökövesd na severe Maďarska. Brauner Anton, fúkač skla, 31-ročný, muž Heleny Navrátilovej. Syn rodičov Adolfa Braunera a Paulíny SteinerŘimekovej, rím.-kat., nar. 31.03.1885 v Utekáči. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. sv. vojny, úmrtie stanovené sédriou v Rim. Sobote dňom 31.12.1916. Buzinkay Viktor, šuster, 32-ročný, slobodný, nemanželský syn rodičov Emílie Buzinkayovej a Tremmela Emanuela, rím.-kat., nar. 26.02.1884 v Kokave nad Rim. Delostrelec cisársko-kráľovského 36. ťažkého poľného delostreleckého pluku, zastrelený 27.10.1916 na pobreží mora pri obci Jamiano v Prímorí. Bystrianský Juraj, roľník, 21-ročný, slobodný, rodičia Juraj Bystrianský a Mária Krahulecová, rím.-kat., nar. 17.11.1892 Havrilovo. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol 26.10.1914 na bojisku pri obci Siwigi, Galícia. Cmaro Ondrej, nádenník, 20-ročný, rodičia Ján Cmaro a Katarína Stieranková, evanj., nar. 27.09.1897 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. sv. vojny, sédriou v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1917. Černák Ján, roľník, 19-ročný, slobodný, rodičia Michal Černák a Judita Raganová, evanj., nar. 16.06.1895 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 01.08.1915 na bojisku pri Zamoše v Rusku.
Strana 5
Príloha Kokavských zvestí
Čík Ján, roľník, 25-ročný, slobodný, rodičia Juraj Čík a Helena Poliačiková, evanj., nar. 16.11.1889 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 18.03.1915 na bojisku pri Biesnej, Galícia. Dirbák Ján, roľník, 19-ročný, slobodný, rodičia Ondrej Dirbák a Mária Podstaveková, rím.-kat., nar. 1898 Jaseninka. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 22.07.1917 na bojisku pri obci Pralvila, Itália. Dojčár Juraj, nádenník, 17-ročný, slobodný, syn Kataríny Dojčárove, rím.-kat., nar. 1899 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím krajského súdu v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho dňom 31.12.1916. Doricko Matej, roľník, 34-ročný, muž Zuzany Jackuliakovej, rodičia Matej Doricko a Zuzana Šebová, evanj., nar. 03.02.1884 v Kokave nad Rim. Vojak- rezervista cisárskokráľovského 7. horského delostreleckého pluku, zomrel 23.04.1918 na pokrútenie čriev vo vojenskej nemocnici Osijek, Chorvátsko. Doricko Ondrej, roľník, 20-ročný, slobodný, rodičia Ján Doricko a Helena Severíniová, evanj., nar. 26.11.1894 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol 28.02.1915 na bojisku pri obci Kolonice, Galícia. Doricko Ondrej, roľník, 36-ročný, rodičia Ján Juraj Doricko a Mária Ulická, evanj., nar. 08.11.1883 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol 15.05.1919 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Ďurian Juraj, železničiar, 27-ročný, muž Márie Melichovej. Syn rodičov Jána Ďuriana a Zuzany Stankovej, evanj., nar. 25.04.1891 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol 25.05.1918 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Ďuriš Jozef, nádenník, 27-ročný, slobodný, rodičia Jozef Ďuriš a Katarína Lacnáková, rím.-kat., nar. 06.10.1889 v brezovskej Salajke, bydlisko Kokava. Vojak cisárskokráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, sédriou v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1916. Fačka Pavel, roľník, 30-ročný, rodičia Ján Fačka a Mária Macková, rím.-kat., nar. 29.01.1887 Ďubákovo, bydlisko Kokava. Vojak cisársko-kráľovského 66. pešieho pluku, 10.04.1917 zasypaný lavínou snehu na bojisku Sem planina pod vrchom Kran v Albánsku. Filipiak Jozef, roľník, 23-ročný, rodičia Juraj Filipiak a Terézia Pomykalová, rím.-kat., nar. 1895 Studená, bydlisko Liešnica. Vojak cisársko-kráľovského 66. pešieho pluku, 24.01.1918 zastrelený boľševikmi v zajatí pri obci Jachno pri Kyjeve, Ukrajina.
júl 2014
Gajdoš Ondrej, nádenník, 30-ročný, muž Anny Kočalkovej. Rodičia Jozef Gajdoš a Anna Šatarová, rím.-kat., nar. 1886 Ďurkovka. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 02.07.1916 ranený granátom na bojisku pri Zalenie, Galícia. Gallo Ján, roľník, 22-ročný, slobodný, rodičia Gallo Juraj a Helena Pálešová, evanj., nar. 08.08.1896 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, zomrel 02.12.1918 na zápal pľúc po návrate z vojny ako invalid bez nohy, pochoval ho 04.12.1918 farár Samuel Bancík v Kokave. Gálus Pavel, roľník, 33-ročný, muž Judity Cmarovej, rodičia Pavel Gálus a Anna Valachová, evanj., nar. 26.05.1885 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, zomrel 21.12.1918 na maláriu v poľnej nemocnici pri meste Todža, Itália. Gašperík Anton, fúkač skla, 44-ročný, muž Zuzany Liptákovej. Rodičia Anton Gašperík a Katarína Škraboňová, rím.-kat., nar. 1871 Ďurkovka. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 22.02.1915 v boji pri meste Přemyšl, Česko. Gašperík Ondrej, brusič skla, 38-ročný, muž Emílii Galantovej. Rodičia Ján Gašperík a Mária Gajdošová, rím.-kat., nar. 31.05.1880 Liešnica. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 27.11.1918 v boji pri obci Pozzo, Itália. Goldschütter František, fúkač skla, 30-ročný, muž Idy Škorňovej. Syn rodičov Eduarda Goldschüttera a Anny Nomülnerovej, rím.-kat., nar. 1885 Málinec-Hámor, bydlisko Utekáč. Vojak cisársko-kráľovského 15. práporu poľných myslivcov, padol v boji 07.10.1915 na bojisku pri Belehrade, Srbsko. Grekčo-Mrčola Ondrej, roľník, 39-ročný, muž Márie Zajacovej, evanj., nar. 1879 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 15.10.1918 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Greksák Ján, roľník, 25-ročný, rodičia Pavel Greksák a Mária Šebová, evanj., nar. 12.02.1893 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, zavalený rudou 03.01.1918 v zajateckom tábore Anerbachovský Rudník, pochovaný 05.01.1918 Turínsky Medny Rudník, Rusko. Greksák Ján, roľník, 31-ročný, rodičia Pavel Greksák a Helena Blišťanová, evanj., nar. 06.05.1893 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, zomrel 03.01.1924 na následky zranenia v 1. svetovej vojne. Gurský Jozef, sklár, 22-ročný, slobodný, rodičia Jozef Gurský a Anna Vojtek-Slezáková, rím.-kat., nar. 24.11.1893 Havrilovo. Vojak cisársko-kráľovského 66. pešieho pluku, padol 14.09.1916 na bojisku pri obci Pozzo, Itália. Hedvígy Juraj (Turňa), sluha, 19-ročný, rodičia Jozef Hedvígy a Anna Boráková, rím.-kat., nar. 1898 Šoltýska. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku,
Strana 6
Príloha Kokavských zvestí
zomrel 09.04.1917 na strelné poranenia na pobreží pri meste Kostanjevica, Slovinsko. Hedvígy Ondrej, sluha, 19-ročný, slobodný, rodičia Juraj Hedvígy a Anna Badinková, rím.-kat., nar. 1898 Šoltýska. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 25.06.1917 na neznámom mieste 1. svetovej vojny. Hogl Jozef, sklár, 39-ročný, muž Kataríny Haásovej. Rodičia Jozef Hogl a Veronika Štúhlová, rím.-kat., nar. 27.04.1878 Utekáč. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 24.04.1917 na neznámom mieste 1. svetovej vojny. Hronček Juraj, roľník, 37-ročný, muž Kataríny Márie Ďurica-Vlkovej, rodičia Juraj Hronček a Katarína Kamenská, rím.kat., nar. 1877 Detva-Slanec, bydlisko Pereš. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím krajského súdu v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1914. Hruška Ján, 27-ročný, muž Juliany Černákovej, evanj., nar. 24.01.1887 Klenovec, bydlisko Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 20.09.1914 na bojisku pri Ľvove, pochovaný na vojenskom cintoríne vo Ľvove, Rusko. Ilčík-Pupala Jozef, nádenník, 23-ročný, rodičia Juraj IlčíkPupala a Katarína Gáberová, rím.-kat., nar. 22.03.1895 Hriňová-Biele vody, bydlisko Čeremoš. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1918. Jackuliak Juraj, roľník, 21-ročný, muž Heleny Sujovej. Syn rodičov Juraja Jackuliaka a Terézie Randisovej, rím.-kat,. nar. 12.06.1895 Zapač. Domobranec cisársko-kráľovského 29. práporu poľných myslivcov, padol 05.06.1916, usmrtený granátom na bojisku pri obci Olike Wolhýnia na ruskej provincii Volyň. Jakubec Ján, tesár, mlynár, 31-ročný, muž Heleny Grendeľovej, evanj., nar. 1885 Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 16.04.1916 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Jakubec Juraj, tesár, mlyná,r 37-ročný, muž Márie Feťošovej, rodičia Ján Jakubec a Liptáková Judita, evanj., nar. 15.02.1881 Rim. Lehota-Zapač. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, podľa spolubojovníkov padol 01.09.1919 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny (údaj na pomníku), rozhodnutím krajského súdu v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1918 (údaj v matrike zomretých ECAV Kokava nad Rim., s. 91, por. č. 49). Jakubec Štefan, 29-ročný, muž Zuzany Róthovej. Rodičia Ján Jakubec a Judita Liptáková, evanj., nar. 16.02.1889 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 06.11.1918 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Jerem Viktor, syn rodičov Viktora Jerema a Márie Kuchtovej, evanj., nar. 14.06.1895 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, nezvestný padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Juraštík Ján, 30-ročný, muž Márie Stierankovej. Rodičia Štefan Juraštík a Katarína Veľochová, rím.-kat., nar. 10.03.1886 Krná-Neklen Jama, bydlisko Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnu-
júl 2014
tím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1916. Kantor Jozef, roľník, 41-ročný, muž Kataríny Muránskej, rodičia Ján Kantor a Mária Laššáková, rím.-kat., nar. 1874 Ďubákovo. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím krajského súdu v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1915. Kantor Ondrej, roľník, 35-ročný, muž Rozálie Albertovej, rodičia Ondrej Kantor a Katarína Jánošíková, rím.-kat., nar. 1882 Ďubákovo. Vojak cisársko-kráľovského 29. práporu poľných myslivcov, preložený k 34. pešiemu pluku, 2. rota, zomrel 22.05.1917 na zápal pľúc v poľnej nemocnici č. 1504/4/15 pri obci Durazzo, Albánia, pochovaný v III. vojenskom cintoríne Durazzo. Kantorák Jozef, roľník, 27-ročný muž Kataríny Muránskej, rodičia Jozef Kantorák a Mária Škrabáková, rím.-kat., nar. 1890 Šoltýska. Vojak cisársko-kráľovského 77. pešieho pluku, padol 02.01.1917 na bojisku pri meste Baceu, Rumunsko. Katreniak Martin, roľník, 39-ročný, muž Márie Cibuľovej, rodičia Martin Katreniak a Veronika Rončáková, rím.-kat., nar. 30.07.1876 Lom n/Rim., bydlisko Drahová. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, zomrel 02.07.1915 v nemocnici zajateckého tábora Samara, Rusko. Katreniak-Preis Martin, roľník, 25-ročný, muž Márie Vrábeľovej, rodičia Ján Katreniak-Preis a Mária Rončáková, rím.kat., nar. 28.08.1889 Drahová. Vojak cisársko-kráľovského 7. horského delostreleckého pluku, 4. batéria, zomrel 15.11.1914 na vojenské útrapy a týfus vo vojenskej nemocnici Valjevo, Srbsko, pochovaný 17.11.1914 vo Valjeve. Klincko Ján, zámočník, 22-ročný, rodičia Ján Klincko a Zuzana Stanislavová, evanj., nar. 28.02.1897 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1919. Klochan Fridrich, sklár, 39-ročný, muž Márie Kirajnovej. Rodičia Ján Klochan a Amália Árestová, rím.-kat., nar. 17.07.1878 Detva, bydlisko Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 07.06.1917 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Koniar Ondrej, roľník, muž Márie Kališkovej, rím.-kat., nar. 1880 Lom n/Rim.-Dolina, údaj v matrikách nezistený. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Konkoľ Ondrej, nádenník, 31-ročný, muž Zuzany Halukovej. Rodičia Juraj Konkoľ a Mária Mičková, evanj., nar. 28.10.1884 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, preložený k cisársko-kráľovskému 77. pešiemu pluku, 2. stotine, zomrel 07.07.1915 v poľnej nemocnici pri Riazani, na ruskom bojisku podľahol zraneniu utrpenému v boji, pochovaný 08.07.1915 na vojenskom cintoríne v Riazani. Korytiak Ján, roľník, 30-ročný, rodičia Ján Korytiak a Katarína Machavová, rím.-kat., nar. 18.06.1885 Šoltýska. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, zomrel 15.06.1915 na vojnové zranenia v nemocnici mesta Samara, pochovaný na vojenskom cintoríne v Samare, Rusko. Krahulec Juraj, roľník, 37-ročný, muž Heleny Melichovej, rodičia Jozef Krahulec a Anna Nosáľová, rím.-kat., nar. 12.04.1878 Hriňová-Krivec, bydlisko Pereš. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 09.03.1915 na bojisku pri meste Staszkówka, Galícia.
Strana 7
Príloha Kokavských zvestí
Kromholc-Haľama Pavel, 20-ročný, slobodný, nemanželský syn rodičov Judity Haľamovej (Svetlej) a Pavla Kromholca, evanj., nar. 27.02.1894 Kokava. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol 05.03.1915 na bojisku pri Lubne, pochovaný na vojenskom cintoríne v Lubne, Galícia. Kubačka Juraj, stolár, brusič skla, 39-ročný, muž Veroniky Tiralovej.Rodičia Jozef Kubačka a Anna Rovňanová, rím.kat., nar. 29.03.1878 v Cinobani, bydlisko Utekáč-Cis. Potok (Salajka). Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1917. Kubaliak Jakub, nádenník, furman, 49-ročný, muž Anny Jablončíkovej, rodičia Ignác Kubaliak a Rozália Vojteková, rím.-kat., nar. 26.06.1864 Čeremoš. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 20.03.1915 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Kušpál Michal, roľník, 45-ročný, muž Anny Hlušiakovej, rodičia Pavel Kušpál a Anna Kurčíková, rím.-kat., nar. 1873 Drahová. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1918. Kutliak Jozef, 18-ročný, muž Kataríny Rešutíkovej, rodičia Ján Kutliak a Mária Ovčiariková, rím.-kat., nar. 02.05.1898 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1916. Kvak Ondrej, roľník, 37-ročný, muž Anny Vrábeľovej, rodičia Jozef Kvak a Rozália Hlušáková, rím.-kat., nar. 04.11.1877 Šoltýska. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, 7. stotina, 3. čata, zomrel 18.06.1915 na týfus a vojnové útrapy na bojisku pri meste Kyjev, pochovaný v Kyjeve, Ukrajina. Láclav-Dvoran Ondrej, robotník v Likieri, 35-ročný, muž Márie Bobrovej. Rodičia Pavel Láclav-Dvoran a Helena Trhan-Mocnayová, evanj., nar. 27.11.1880 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, zomrel 24.06.1915 v poľnej nemocnici č. 604 Krakowiec, strela do pľúc, pochovaný na vojenskom cintoríne Krakowiec, Galícia. Lajzo Štefan, roľník, 28-ročný, muž Zuzany Piliarikovej, rodičia Štefan Lajzo a Mária Pálešová, evanj., nar. 03.08.1891 v Kokave nad Rim. Italský legionár, desiatnik 33. streleckého pluku československej légie, zomrel po návrate z bojov 12.05.1919 na zápal ľadvín v meste Cheb, Česko, pochoval ho farár Gustáv Fischer v Chebe. Lambrich Štefan, stolár, 31-ročný, muž Rozálie Gajdošovej. Rodičia Pavel Lambrich a Anna Sýkorová, rím.-kat., nar. 1884 Málinec-Vlčovo, bydlisko Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 04.01.1916 v boji na ruskom bojisku. Leško Július, 25-ročný, slobodný, syn rodičov Emanuela Leška a Márie Terézie Kleinovej, rím.-kat., nar. 16.02.1893 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 12. horského delostreleckého pluku, zomrel počas dovolenky 18.09.1918 v Utekáči na obojstranný zápal pľúc po prechladnutí v zákopoch na talianskom fronte, pochoval ho 20.09.1918 v Kokave nad Rim Štefan Ľudovít, farár. Lupták-Lulo Martin, nádenník, 43-ročný, muž Márie Valentíkovej, rodičia Ondrej Lupták-Lulo a Katarína Salvová, rím.kat., nar. 24.10.1873 Hriňová-Krivec, bydlisko Kokava. Vojak
júl 2014
16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím krajského súdu v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1916. Macek-Jančo Matej, roľník, 24-ročný, slobodný, rodičia Matej Macek-Jančo a Mária Černáková, evanj., nar. 21.02.1892 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím krajského súdu v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.08.1916. Macek-Piškátor Ján, roľník, 21-ročný, muž Zuzany Lámerovej. Rodičia Pavel Macek-Piškátor a Mária Mináčová, evanj., nar. 16.03.1894 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 12.12.1915 v boji na srbskom bojisku. Mázik Ján, 23-ročný, muž Zuzany Klochanovej, nemanželský syn rodičov Jána Struhárika a Márie Mázikovej, evanj., nar. 29.06.1893 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol v boji na srbskom bojisku, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1916. Messerschmidt-Solivay Ján, brusič skla, 23-ročný, rodičia Jozef Messerschmidt-Solivay a Zuzana Sýkorová, rím.-kat., nar. 24.06.1893 Utekáč. Vojak cisársko-kráľovského 29. pešieho pluku, padol 15.06.1916 v boji na bojisku talianskeho frontu pri Kasicha Lette. Miháľ Ondrej, roľník, 32-ročný, evanj., nar. 1884 v Kokave nad. Rim. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol 23.02.1916 na bojisku pri Moskve, Rusko. Mišek Pavel, roľník, 34-ročný, muž Heleny Trhanovej, rodičia Ján Mišek a Mária Mocnayová, evanj., nar. 06.04.1881 v Kokave nad Rim. Vojak - vozotaj cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku, 7. rota Lučenec, zomrel 25.04.1915 v poľnej nemocnici 1/8 v obci Takčány, Zemplín, na popálenie tváre spôsobenej výbuchom granátu na bojisku, pochovaný 25.04.1915 na vojenskom cintoríne. Obročník Ján, roľník, 31-ročný, muž Veroniky Dulovecovej. Rodičia Matúš Obročník a Anna Valíčeková, rím.-kat., nar. 29.08.1882 Grôň. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 04.10.1914 na bojisku v severnom Rusku. Oláh Ondrej (Chudo), nádenník, 27-ročný, muž Emílii Cibuľovej. Rodičia Samuel Oláh (Chudo) a Juliana Cibuľová, rím.kat., nar. 01.04.1888 v Kokave nad Rim. Vojak cisárskokráľovského 66. pešieho pluku, padol 30.07.1916 na bojisku pri obci Zrembovka, Galícia. Olšiak Jozef, roľník, 31-ročný, rodičia Ján Olšiak a Mária Fačková, rím.-kat., nar. 03.05.1883 Šoltýska. Vojak cisárskokráľovského 29. poľného mysliveckého pluku, padol 22.10.1914 v boji na ruskom bojisku pri obci Rudnik. Pacoň-Pačesa Štefan, sluha, 20-ročný, slobodný, rodičia Jozef Pacoň-Pačesa a Zuzana Vojteková, rím.-kat., nar. 22.02.1894 Cis. Potok-Gizuľa. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 03.04.1915 na bojisku pri obci Wršowic, Galícia. Paleček Ján, roľník, 21-ročný, rodičia Martin Paleček a Terézia Škrabáková, rím.-kat., nar. 16.07.1893 Šoltýska. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 02.04.1915 na bojisku pri obci Siedliska, Galícia. Páleš Juraj, roľník, 27-ročný, muž Márie Dorickovej, rodičia Juraj Páleš a Mária Lajzová, evanj., nar. 23.10.1889 v Kokave nad Rim. Vojak - rezervista cisársko-kráľovského 25. pešieho
Strana 8
Príloha Kokavských zvestí
pluku Lučenec, padol 26.12.1914 na bojisku u Zajačkova v Rusku. Paučo Ján, roľník, nádenník, furman, 38-ročný, muž Márie Vojtekovej. Rrodičia Juraj Paučo a Mária Šuleková, rím.-kat., nar. 07.12.1880 Hriňová-Biele vody, bydlisko Pereš. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, zomrel 15.07.1918 v zajatí na brušný týfus vo vojenskej nemocnici v Dubovke, Saratovská gubernia, pochovaný15.07.1918 v Dubovke, Rusko. Paučo-Drugaj Ján, sluha, bíreš, 43-ročný, muž Terézie Maľagovej. Rodičia Ján Paučo-Drugaj a Mária Kubišová, rím.kat., nar. 05.08.1875 Lom n/Rim.-Biely potok, bydlisko Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1918. Piliarik-Bučko Štefan, roľník, 27-ročný, muž Heleny Poliačikovej, rodičia Martin Piliarik-Bučko a Mária Gajdošová, evanj., nar. 03.09.1887 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, zomrel 30.10.1914 na úplavicu na ruskom bojisku pri Sokolovci v Galícii. Pinzik-Urda Ondrej, roľník, 37-ročný, muž Zuzany Smoligovej, rodičia Juraj Pinzik-Urda a Anna Muránska, evanj., nar. 02.10.1877 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím krajského súdu v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1914. Pokorádi Ján, syn rodičov Michala Pokorádiho a Zuzany Maťašovej, evanj., nar. 29.05.1886 Havrilovo. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, nezvestný padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Pokorádi-Kamoďa Ján, 34-ročný, muž Heleny ŠágiKolesárovej. Rodičia Juraj Pokorádi-Kamoďa a Mária Ďurianová, evanj., nar. 23.12.1882 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1916. Pokorádi-Kamoďa Juraj, 27-ročný, muž Judity Blišťanovej, rodičia Juraj Pokorádi-Kamoďa a Mária Ďurianová, evanj., nar. 12.08.1889 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1916. Poliačik Juraj, roľník, 23-ročný, muž Heleny Gallovej, rodičia Ján Poliačik a Mária Roháčová, evanj., nar. 22.08.1882 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 07.02.1915 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Poliačik-Piroh Pavel, 23-ročný, rodičia Ondrej PoliačikPiroh a Zuzana Pavlíková, evanj., nar. 13.01.1895 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 06.04.1918 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Poštárik Ján, nádenník, roľník, 29-ročný, muž Judity Bobrovej. Rodičia Ján Poštárik a Mária Pinzik-Lipová, evanj., nar. 29.05.1888 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 29. poľného mysliveckého pluku, padol 29.07.1916 na bojisku pri obci Markmeters, Rusko. Poštárik Pavel, roľník, 33-ročný, muž Juliany Sakálošovej. Rodičia Pavel Poštárik a Helena Dovalová, evanj., nar.
júl 2014
04.11.1881 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 13.09.1914 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Račák Pavel, nádenník, 20-ročný, muž Anny Murínovej, rodičia Ján Račák a Mária Rudová, rím.-kat., nar. 1898 Ďurkovka. Vojak cisársko-kráľovského 6. horského delostreleckého pluku, padol 23.05.1918 na bojisku pri hore Zugna Torta (1257m) pri meste Rovereto, južné Tirolsko, Itália, pochovaný na vojenskom cintoríne Zugna Torta. Roman Ján, roľník, 30-ročný, slobodný, syn rodičov Juraja Romana a Márie Černákovej, evanj., nar. 07.05.1885 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol 05.09.1916 na bojisku pri obci Podhorce, Galícia. Roško Pavel, roľník, rodičia Ján Roško a Judita Poliačiková, evanj., nar. 20.10.1875 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, nezvestný padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Rudnay Alojz, brusič skla, 34-ročný, rodičia Jozef Rudnay a Anna Sedmiková, rím.-kat., nar. 04.02.1882 Utekáč. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na ruskom bojisku, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1916. Severíni-Polgárik Pavel, roľník, 34-ročný, muž Márie Dudášovej, rodičia Michal Severíni-Polgárik a Judita Černáková, evanj., nar. 07.04.1882 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. sv. vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1916. Schnek Adolf, sklár, 28-ročný, rodičia Adolf Schnek a Helena Árestová, rím.-kat., nar. 1890 v Kokave nad Rim. Nadporučík z povolania 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku na dovolenke, zomrel 14.10.1918 v Kokave nad Rim. na zápal pľúc z prechladnutia na talianskom fronte, pochovaný 16.10.1918 v Kokave nad Rim. Schuster Ján, 33-ročný, rodičia Martin Schuster a Paulína Marková, rím.-kat., nar. 1882 Trstená na Ostrove, bydlisko Kokava nad Rim. Žandár maďarského kráľovstva, zomrel na dovolenke v Kokave 11.02.1915 na zápal mozgových blán po prechladnutí pri chytaní vojenských zbehov, pochovaný 13.02.1915 v Kokave nad Rim. Sihelský Ondrej, roľník, 30-ročný, rodičia Ondrej Sihelský a Rozália Palečeková, rím.-kat., nar. 08.09.1883 Šoltýska, bydlisko Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím krajského súdu v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1914. Sihelský Pavel, nádenník, 20-ročný, rodičia Ondrej Sihelský a Mária Hinková, rím.-kat., nar. 02.05.1894 Šoltýska. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol 28.02.1915 v boji na bojisku obci Lubno, Galícia. Sihelský Pavel, roľník, 23-ročný, rodičia Pavel Sihelský a Rozália Tiralová, rím.-kat., nar. 22.07.1894 Šoltýska. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, pridelený k 313. maďarskému kráľovskému honvédskemu pešiemu pluku, padol 14.08.1917 na bojisku pri Grozešti, Rumunsko. Sirotiak Ondrej, 32-ročný, muž Rozálie Franekovej, rodičia Juraj Sirotiak a Mária Surmanová, rím.-kat., nar. 16.11.1886 Šoltýska. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. sve-
Strana 9
Príloha Kokavských zvestí
tovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1918. Siviček Ondrej, roľník, 35-ročný, muž Kataríny Šotekovej, rodičia Ondrej Siviček a Rozália Filipiaková, rím.-kat., nar. 1881 Málinec-Ľubienka. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, zomrel 18.04.1916 na maláriu v nemocnici mesta Hožente, Rusko. Slabej Pavel, murár, 25-ročný, muž Heleny Tovarišovej, rodičia Michal Slabej a Zuzana Moravčíková, evanj., nar. 21.09.1891 Vavrišovo, bydlisko Kokava. Vojak cisárskokráľovského 67. pešieho pluku Viedeň, padol 10.11.1916 na talianskom fronte. Slaný Karol, šuster, 23-ročný, slobodný, rodičia Ľudovít Slaný a Mária Pochová, rím.-kat., nar. 11.04.1891 v Kokave nad Rim. Vojak - rezervista cisársko-kráľovského 29. horského mysliveckého pluku, padol 23.06.1915 na bojisku pri Sčerzec, Galícia, tam aj pochovaný. Spišiak Ondrej, roľník, 22-ročný, muž Heleny PoliačikGallovej. Rodičia Ján Spišiak a Judita Pinzik-Blaniaková, evanj., nar. 10.12.1893 v Kokave nad Rim. Vojak cisárskokráľovského 66. pešieho pluku, zomrel 03.02.1916 ako vojnový zajatec v zajateckom tábore na talianskom fronte. Spišiak-Fiňďo Ondrej, roľník, 24-ročný, muž Juliany Macek-Jančovej. Rodičia Ondrej Spišiak-Fiňďo a Judita Gálusová, evanj., nar. 09.10.1892 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 66. pešieho pluku, padol 03.11.1916 na talianskom fronte ako taliansky vojnový zajatec. Spišiak Pavel, roľník, 34-ročný, muž Márie LáclavDvoranovej, rodičia Ján Spišiak a Judita Pinzik-Blaniaková, evanj., nar. 23.01.1884 v Kokave nad Rim. Vojak cisárskokráľovského 66. pešieho pluku, zomrel 27.10.1918 ako zajatec na chrípku vo vojenskej nemocnici „Partizán“ pri Aachensee, Itália, tam aj pochovaný. Staššák Ján, roľník, 18-ročný, syn rodičov Pavla Staššáka a Anny Jurigovej, rím.-kat., nar. 1898 Šoltýska. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 21.06.1916 pri meste Folwarek-Waga, Galícia. Stuchlík Ondrej, roľník, 24-ročný, muž Terézie Laššákovej, syn rodičov Štefana Stuchlíka a Kataríny Kúkoľovej, rím.kat., nar. 1890 Polianky, bydlisko Močiar. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 19.11.1914 na bojisku v severnom Rusku. Suchan Ján, roľník, 38-ročný, muž Márie Sakálošovej, rodičia Ján Suchan a Mária Pálešová, evanj., nar. 16.06.1877 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol 29.10.1916 na pobreží mora pri obci Jamiano, Itália. Suchan Pavel, roľník, 28-ročný, muž Zuzany Harajovej, rodičia Pavel Suchan a Zuzana Zvarová, evanj., nar. 22.02.1887 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 03.06.1915 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Suja-Strigáč Juraj, nádenník, 27-ročný, muž Márie Kortišovej, rodičia Ján Suja-Strigáč a Mária Šuleková, rím.-kat., nar. 19.05.1890 Pereš. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol 17.05.1917 v boji pri obci Loga, hrabstvo Gorice a Gradiška, Slovinsko. Suja-Žiak Ondrej, roľník, 45-ročný, muž Marty Mlynarčíkovej, rodičia Ondrej Suja-Žiak a Katarína Kamenská, rím.kat., nar. 10.12.1873 Hriňová-Vrch Slatina, bydlisko Cisárske. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej voj-
júl 2014
ny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1918. Šatara-Bartko Juraj, furman, 32-ročný, muž Anny Šimkovej, rodičia Juraj Šatara-Bartko a Anna Hrončeková, rím.-kat., nar. 19.11.1881 vo Vlkove. Vojak - rezervista cisárskokráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, zomrel 07.09.1914 na krvácanie pľúc po strelnej rane v mobilnej záložnej nemocnici pri Tomasave, Rusko. Šeben Juraj, nádenník, 34-ročný, muž Márie Zemenovej, rodičia Juraj Šeben a Helena Tovariš-Valentová, evanj., nar. 14.01.1883 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 05.07.1917 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Ševčík Ján, roľník, 34-ročný, muž Márie Skypalovej, rím.kat., nar. 1883 Šoltýska. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Banskej Bystrici vyhlásený za mŕtveho ku dňu 01.01.1917. Šimo Ján, nádenník, 58-ročný, muž Márie Badinkovej, rodičia Ján Šimo a Mária Jágerská, rím.-kat., nar. 1858 HriňováVrch Slatina, bydlisko Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, zastrelený 07.05.1916 na neznámom mieste. Škrabák Juraj, roľník, 31-ročný, syn rodičov Juraja Škrabáka a Márie Tiralovej, rím.-kat., nar. 15.02.1884 Ďubákovo. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol 15.03.1915 v boji pri obci Kolonice, okr. Liska, Galícia. Šuniar Ján, nádenník, 24-ročný, slobodný, rodičia Štefan Šuniar a Mária Piškátor-Gálusová, evanj., nar. 30.12.1894 v Kokave nad Rim. Čatár cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec na dovolenke, popravený strelami do tela a prestrelením mozgu 04.11.1918 o 11,00 hod. v Kokave nad Rim. Ako hlavný vinník kokavskej vzbury bol štatariálnym súdom nezákonne odsúdený na smrť zastrelením. Šuniar-Gonda Štefan, roľník, 40-ročný, muž Judity Funtiarovej, rodičia Pavel Šuniar-Gonda a Mária PoliačikBlyšťanová, evanj., nar. 23.05.1875 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, zomrel 26.07.1915 na týfus vo vojenskej nemocnici pri Rige na ruskom bojisku. Šustek Ján, roľník, 34-ročný, muž Márie Sirotiakovej, rodičia Juraj Šustek a Mária Sihelská, rím.-kat., nar. 12.09.1882 Šoltýska. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1916. Tauffer Alojz Ignác, strojník, 42-ročný, muž Kamily Berty Árestovej. Syn rodičov Ignáca Tauffera a Walburgy Weiskopfovej, rím.-kat., nar. 23.05.1876 Dolina-Homôlka, bydlisko Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1917. Tomanček Pavel, tavič skla, 27-ročný, muž Márie Badinkovej. Rodičia Ján Tomanček a Anna Ružičková, rím.-kat., nar. 28.04.1887 Polianky, bydlisko Utekáč. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na bojisku srbského frontu, rozhodnutím krajského súdu v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1914. Uhrín Ondrej, tesár, 28-ročný, slobodný, rodičia Ondrej Uhrín a Mária Kováčová, rím.-kat., nar. 15.01.1886 Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho
Strana 10
Príloha Kokavských zvestí
pluku, padol 29.05.1915 na bojisku pri obci Kolnikov, Galícia. Urva Ondrej, uhliar, evanj., nar.?, bydlisko Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 15.11.1917 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Václavík Ján, nádenník, 56-ročný, muž Evy Slovákovej, rím.-kat., nar. 1860 v Málinci-Vlčovo, bydlisko Utekáč. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 20.07.1916 na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Valent Štefan, šuster, nádenník, 39-ročný, muž Anny Kurthovej. Syn rodičov Mateja Valenta a Estery Molitorisovej, evanj., nar. 13.08.1875 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1916. Valentík Ján, roľník, 28-ročný, muž Márie Suchan-Ilčíkovej, rodičia Ján Valentík a Mária Obročníková, evanj., nar. 15.10.1886 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 13.09.1914 v boji pri Rava-Ruske, Galícia, teraz Ukrajina. Valentík Juraj, evanj., nar.? v Kokave nad Rim. (osobné údaje sa v matrikách nenašli). Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku. Nezvestný padol na neznámom mieste. Vanek Jozef, sklár, 34-ročný, muž Márie Weiterschützovej, rodičia Juraj Vanek a Valburga Tresterová, rím.-kat., nar. 1883 v Hriňovej, bydlisko Vlkovo. Vojak cisárskokráľovského 25. pešieho pluku Lučenec na dovolenke, zomrel 22.10.1917 vo Vlkove na tuberkulózu, pochovaný 26.10.1917 farárom Ľudovítom Štefanom vo Vlkove. Veľoch Ondrej, nádenník, 34-ročný, muž Doroty Stierankovej, rodičia Pavel Veľoch a Rozália Kvaková, rím.-kat., nar. 16.06.1882 Ďubákovo, bydlisko Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím krajského súdu v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1916. Veľoch Štefan, nádenník, 30-ročný, muž Anny Vantrubovej, rodičia Pavel Veľoch a Rozália Kvaková, rím.-kat., nar. 03.08.1888 Ďubákovo, bydlisko Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny, rozhodnutím sédrie v Rim. Sobote vyhlásený za mŕtveho ku dňu 31.12.1918. Vengrín Martin, sklár, 20-ročný, rodičia Martin Vengrín a Veronika Račková, rím.-kat., nar. 01.10.1896 Dobrý Potok, bydlisko Utekáč. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, preložený k cisársko-kráľovskému 55. domobraneckému pešiemu pluku, padol 13.07.1916, zabitý granátom na kóte 1541 Monte Interroto, pri pevnosti Arsiero, Itália. Spolubojovník Ján Bračok z Kalinova popisuje jeho smrť takto: Spolu som slúžil s otáznym Martinom Vengrínom, ktorý vtedy mal bydlisko v Utekáči, pri pešom pluku 55 na talianskom fronte pri pevnosti Arsiero. Dňa 13-ho júla 1916 som bol svedkom, keď jeden taliansky granát sa roztrhol okolo nás, rozbil jeden smrek a kus z roztrhnutého smreka menovaného tak poranil, že v tom okamihu umrel. Otázny kus smreka sám som mu vytiahol z brucha. Vetrák Ján, roľník, 27-ročný, muž Verony Marekovej, rodičia Juraj Vetrák a Katarína Kožiaková, rím.-kat., nar. 1888
júl 2014
Drábsko. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 21.07.1915 hrdinskou smrťou v boji za vlasť na bojisku pri obci Komárov, Rusko. Vlček Jozef, šuster, 30-ročný, slobodný, rodičia Jozef Vlček a Mária Magerová, rím.-kat., nar. 19.03.1884 Cis. Potok. Vojak - rezervista 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 29.05.1915 na bojisku 1. svetovej vojny pri obci Kolnikov, Galícia. Vojtek Ján, roľník, 26-ročný, muž Hermíny Haásovej. Syn rodičov Jána Vojteka a Zuzany Škorňovej, rím.-kat., nar. 26.09.1890 Čeremoš-Majer. Vojak 14. maďarského kráľovského domobraneckého honvédskeho pešieho pluku, utopil sa 30.07.1917 nešťastnou náhodou pri kúpaní v zajatí v Prepolovensku, Samara, Rusko, pochovaný 02.08.1917 na cintoríne v Prepolovensku. Weis Jozef, stolár, 30-ročný, muž Juliany Kromholcovej. Rodičia Jozef Weis a Františka Švehlová, rím.-kat., nar. 02.04.1887 Halič, bydlisko Kokava. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 08.03.1917 v boji na rumunskom bojisku. Weiterschütz Jozef, brusič skla, 25-ročný, slobodný, rodičia Anton Weiterschütz a Mária Štúhlová, rím.-kat., nar. 14.01.1889 Utekáč. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, padol 04.09.1915 na bojisku pri obci Suchodoly, Galícia. Weiterschütz Jozef, nádenník, 23-ročný, rodičia Jozef Weiterschütz a Anna Melichová, rím.-kat., nar. 08.04.1891 Ľubienka. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 21.07.1915 v boji pri meste Ilovjec, Rusko. Zajac-Gálus Ján, roľník, 26-ročný, muž Heleny Repčokovej. Rodičia Pavel Zajac-Gálus a Zuzana Macek-Danková, evanj., nar. 04.01.1888 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 21.10.1914 na neznámom mieste. Zázik Ján, čeľadník, 18-ročný, slobodný, rodičia Ján Zázik a Juliana Černáková, evanj., nar. 11.02.1897 v Kokave nad Rim. Vojak 24. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, padol 24.09.1916 na bojisku pri obci Biski, Itália. Zdút-Hájnik Štefan, roľník, 30-ročný, rodičia Ondrej ZdútHájnik a Juliana Jesná, evanj., nar. 02.05.1888 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku Lučenec, zomrel 22.11.1918 po príchode z ruského zajatia na zápal pľúc, pochoval ho 24.11.1918 farár Samuel Bancík v Kokave. Zdút-Pirohová Mária, slobodná dcéra Jána Zdúta-Pirohu a Judity Jakubecovej, evanj., nar. 18.02.1897 v Kokave nad Rim. Zahynula 29.06.1919, maďarskí komunisti ju odviedli do Rimavskej Soboty a tam na cintoríne zastrelili pre údajný list od českého vojaka. Stade bola prevezená a 06.07.1919 pochovaná v Kokave. Zuberec Pavel, nádenník, 21-ročný, slobodný, rodičia Ján Zuberec a Zuzana Árvayová, evanj., nar. 17.07.1894 v Kokave nad Rim. Vojak cisársko-kráľovského 66. pešieho pluku, padol 19.09.1916 na nábreží mora pri obci Trest-Roana, Itália. Zuberec Štefan, roľník, 28-ročný, muž Heleny Vicianovej. Syn rodičov Mateja Zuberca a Zuzany Zajacovej, evanj., nar. 14.08.1889 v Kokave nad Rim. Vojak 16. maďarského kráľovského honvédskeho pešieho pluku, nezvestný padol na neznámom mieste na bojisku 1. svetovej vojny. Text a foto: Pavol Haluka (Zdroj: dobová tlač)
Strana 11
Ján Šuniar v strede v roku 1915 Ján ŠUNIAR, roľník, popravený čatár cisársko-kráľovského 25. pešieho pluku v Lučenci, sa narodil 30. decembra 1894 v Kokave nad Rimavicou. Otec Štefan Šuniar (1864-1937), roľník, matka Mária, rod. Piškátor-Gálusová (1873-1958). Súrodenci Štefan (1890-1961); Judita (1892-?); Ondrej (1897-?); Pavel (19001960); Zuzana (1906-1984); Ondrej (1910-1992). Udalosti okolo popravy Jána Šuniara sú zaznamenané v obecnej kronike kronikárom Jánom Výrostekom na strane 2224, tiež kronikárom Štefanom Repčokom na strane 60-63. Pomocou týchto zápisov, spomienok očitých svedkov a článkov v regionálnych časopisoch uvedieme tieto udalosti tak, ako sa pravdepodobne stali. Na začiatok musíme uviesť nezrovnalosti okolo smrti Jána Šuniara. V matrike zomretých obce Kokava nad Rimavicou na strane 258, por. č. 98 je uvedený deň úmrtia 03.11.1918 o 11. hodine, deň zápisu do matriky 03.11.1918. V matrike ECAV Kokava nad Rimavicou na strane 36, por. č. 43 je uvedený deň úmrtia 04.11.1918, deň pohrebu 06.11.1918. Predpokladáme, že v obecnej matrike je zápis chybný a budeme sa držať zápisu v cirkevnej matrike. Už koncom roka 1918 boli vojaci demo-
Príloha Kokavských zvestí bilizovaní, prichádzali domov v plnej výzbroji, a preto predstavovali v obci určitú moc, proti ktorej nemal nikto odvahu sa otvorene postaviť. Početná skupina vojakov sa zišla v krčme u „Štajnerky“ v piatok večer 1.11.1918, kde do rána pili. Keď im krčmárka nechcela dať ďalšiu pálenku, strhla sa bitka. Prišli miestni maďarskí žandári, ktorí ich rozohnali. Ján Šuniar chytil jedného žandára a strhol mu z goliera hodnosti, že načo mu to je, že to už neplatí. Vojaci, plní nenávisti proti obecnému notárovi a obchodníkom, sa dohodli, že sa týmto za krivdy spáchané na rodinách počas vojny pomstia. V sobotu 2. novembra 1918 početná skupina demobilizovaných frontových vojakov zorganizovala chudobný ľud a v neskorých nočných hodinách doviedla tento dav pred obecný dom, kde býval notár Rudolf Fűzi, chcejúc sa mu pomstiť. Ktovie aké smutné následky by bolo malo toto neočakávané napadnutie, keby dotyčný notár bol duchaprítomnosť stratil. On ale, počujúc výkriky a nadávky, zavrel svoj byt, dvere a okná zabarikádoval a z revolvera vystrelil niekoľko rán do vzduchu. Na výstrely zbehlo sa niekoľko váženejších občanov na čele s richtárom a s pomocou miestnych, ešte maďarských žandárov, ktorých telefonicky privolal na pomoc notár Fűzi, podarilo sa dav utíšiť a ľudia odišli do svojich domov. Notár ešte v tú noc utiekol z Kokavy aj so svojou rodinou, zanechajúc celý svoj majetok v byte. Vojaci, ktorí celú vzburu zorganizovali, týmto neúspechom boli ešte viacej rozhorčení a znova sa zišli u Štajnerky, kde sa dohodli, že na druhý deň vyrabujú všetky židovské obchody v obci. Pretože vojaci zasa pili celú noc a verejne v krčme vyhlasovali, že vyrabujú všetkých židovských obchodníkov, dostala sa táto správa k tým, ktorí mali byť postihnutí. Preto v noci všetci židovskí obchodníci ukryli najcennejšie veci z obchodov a utiekli. Na druhý deň, v nedeľu 3.11.1918 okolo desiatej hodiny dopoludnia začala v Kokave rabovačka. Ľudia z chudobných robotníckych rodín, ktoré trpeli cez vojnu veľkým nedostatkom potravín,
júl 2014 dali sa ľahko strhnúť vojakmi na rabovačku v nádeji, že v obchodoch nájdu to, čo ich domácnosti dlhú dobu chýbalo. Tento dav bol vyzbrojený sekerami a napadol ako prvý židovský obchod na hornom konci dediny, ktorého majiteľom bol Móric Reinitz, ľudovo zvaný „Rajnica“. Sekerami rúbali do železných roliet, ktoré chránili vchodové dvere a okná do tohto obchodu. Tento buchot sa dlho ozýval po celej dedine a zburcoval všetkých ľudí, čo doteraz o rabovačke nič nevedeli. Mnohí najprv len zo zvedavosti bežali pozrieť, čo sa to robí, a keď videli príležitosť, pridali sa k rabujúcim a vynášali z obchodu jeden pred druhým, čo sa im podarilo uchytiť. Jeden vzal za geletu bryndze, druhý marmeládu v nádeji, že práve táto vec zachráni ich rodinu od hladu. Mnoho vecí dav zničil na mieste. To, čo sa ľuďom zdalo bezcenné, rozbíjali a ničili. Neboli ušetrené ani byty, z ktorých majitelia obchodov utiekli. K rabujúcemu davu sa pridali robotníci z Utekáča, zo Zlatna, ako aj ľudia z okolitých vrchov. Každý sa snažil niečo odniesť a obohatiť sa takouto korisťou. Proti rabujúcemu davu sa nikto neodvážil postaviť, ani žandári. Títo len stáli na moste vedúcom cez Kokavku (v tej dobe bola žandárska stanica v dome č. 610, bývalý majiteľ Ján Repčok). Nálada bola čoraz veselšia, alkohol každého posmeľoval, po úplnom vyplienení Reinitzovho obchodu dav postupoval smerom na nižný koniec, rabujúc všetky obchody a krčmy. Tak boli vyrabované obchody majiteľov: Arpáda Seidnera, Markusa Polláka, Samuela Reichmana a obchod s remeňom vdovy Adely Takáčovej, kde Ján Šuniar, podľa spomienok Sabíny Bárdyovej-Šebovej, dorúbal roletu na obchode. Keď ho chlácholili, povedal: „Aj toho boha by son zoťau, koby tu bou!“ Rozzúrený dav roznosil nielen všetko, čo v obchodoch našiel, ale dotyčným aj náradie, bielizeň a všetko zariadenie buď rozobral, alebo sekerami zničil. Pohľad na vyplienené obchody bol naozaj smutný. Dav nič neušetril, ešte len aj steny v izbách boli sekerami dorúbané. Za zmienku stojí tá skutočnosť, že obchod
Fotokópia zápisu v obecnej matrike
Strana 12
Príloha Kokavských zvestí
majiteľa Adolfa Neumanna nebol vyrabovaný. Tento neutiekol pred rabovačkou, ale keď dav prišiel až k jeho obchodu, otvoril všetky dvere, ako aj sklad a pivnicu a kázal každému, aby si vzal, čo sa mu páči, a taktiež dal každému zdarma napiť, koľko chcel a čoho chcel. Iste táto okolnosť zapôsobila na rabujúci dav tak, že obchod nebol vyplienený. Bol to neopísateľný obraz, keď alkoholom omámený ľud o závod roznášal všetko to, čo sa odniesť dalo. Rozumnejší ľudia pokúsili sa dav viackrát upozorniť na to, že ich počínanie je protizákonné a sloboda má sa inak prejavovať, no neboli nikým povšimnutí, ba dokonca sa im vyhrážali zabitím. Jeden zo židovských obchodníkov pri rabovačke ušiel do Lučenca, odkiaľ na telegrafickú výzvu kokavského notára Füziho, ktorú zaslal hlavnému županovi, podžupanovi a hlavnému slúžnemu, priviedol ozbrojených dôstojníkov-ašpirantov, väčšinou židovského pôvodu, ktorí výstrelmi do vzduchu dav rozohnali. Títo hneď od železničnej stanice ako išli ulicou, začali strieľať do vzduchu. Keď odzneli výstrely, dav sa ozlomkrky rozpŕchol na všetky strany a o pár minút na uliciach nebolo vidno okrem vojenských dôstojníkov ani živej duše. Každý sa snažil utiecť niekde za dedinu a ukryť sa v hore alebo na vrchoch po kolešniach. Dôstojníci ihneď začali vyšetrovanie, pátrajúc po hlavných organizátoroch rabovačky. Majitelia vyrabovaných obchodov poznali tých, čo viedli ľudí, a udali ich vojakom. Na návrh notára Füziho sa uzniesli, že hlavných vinníkov treba pochytať. Súčasne vyzvali obyvateľstvo, aby najneskoršie do poludnia nasledujúceho dňa všetky veci, roznosené z obchodov a bytov, priniesli na obecný dom, inak budú obyvatelia, u ktorých sa pri domových prehliadkach nájdu ukradnuté predmety, potrestaní vysokou peňažitou pokutou. Táto výzva mala slabý výsledok, len málo jednotlivcov sa našlo, čo nakradnuté veci doniesli na námestie. Aj to len večer, keď ich už nikto nemohol vidieť. Ostatní radšej to, čo nemohli bezpečne ukryť, pohádzali v noci do potoka Rimavica, než by ich naspäť vrátili. Ešte v ten deň bolo v obci a jej okolí vyhlásené stanné právo. Pátranie po hlavných vinníkoch ostalo bezvýsledné, lebo sa dotyční ešte včas dopočuli o nebezpečenstve, ktoré im hrozilo, a ukryli sa na bezpečné miesta. Len jeden z nich, Ján Šuniar, 23-ročný bývalý čatár 25. pešieho pluku v Lučenci, smelý a driečny slovenský mladík, ktorý len pred
niekoľkými dňami prišiel z ruského frontu, bol tak neopatrný, že neutiekol. Bol síce pri rabovačkách tiež prítomný, ale sám nič nevzal a nikoho nepodnecoval. Tohto dôstojníci doma chytili a ešte v ten deň ho zavreli do pivnice obecného domu. Zatknutí boli okrem neho ešte ďalší občania a strážení do rána na obecnom dome. Na druhý deň, v pondelok 4. novembra 1918 v celej obci panovala veľká nespokojnosť. Z prítomných dôstojníkovašpirantov, ktorým velil nadporučík Karol Marton, bol zriadený vojenský štatariálny súd a na narýchlo zvolanom obecnom zastupiteľstve mal vyniesť rozsudok nad obvinenými. K súdu bolo prizvaných aj niekoľko miestnych civilných občanov z radov obecného predstavenstva a zastupiteľstva. Ich prosby za obžalovaných boli ale málo platné a po krátkej porade tento nekompetentný súd vyniesol rozsudok, podľa ktorého na návrh notára Füziho, bez schválenia vyšších úradov bol Ján Šuniar odsúdený k trestu smrti. Proti tomuto zločinnému súdu sa chceli postaviť niektorí zo zastupiteľstva obce a chceli zabrániť tejto vražde. No iní zo zastupiteľstva, zo strachu o seba ich od tohto odhovorili, a tak osud tohto mládenca bol spečatený. Poprava bola vykonaná okolo 11. hodiny dopoludnia na námestí pri múre domu Gejzu Takáča pod kostolnou bránkou pred narýchlo zvolaným obyvateľstvom obce. Traja židovskí dôstojníciašpiranti a jeden žandár stáli asi desať krokov pred chudákom Šuniarom. Chceli mu zaviazať oči, ale on odmietol s tým, že na fronte pozeral smrti do očí tisíckrát a že ho idú zastreliť bezprávne. Onedlho zahrmeli výstrely a Šuniar bol mŕtvy. Jeho úbohá matka spolu s otcom i súrodencami darmo zalamovali rukami, plakali aj prosili, proti ozbrojeným dôstojníkom sa nikto neopovážil postaviť, robili si, čo chceli. Nemali právo Šuniara zastreliť, ale prinajhoršom ho len odviesť pred riadny vojenský súd. Okrem Šuniara boli na smrť odsúdení aj ďalší obyvatelia. Boli to: Štefan Gallo, Ján Benčík, Ján Doricko a Ján Švajco, ktorí sa útekom do hôr zachránili. Notár Füzi zakázal zastreleného Šuniara pochovať medzi ostatných do cintorína. Vykopali mu jamu medzi agáčinou pri plote, vložili ho tam bez rakvy, nepripustili na cintorín ani jeho rodičov a súrodencov! Keď odišli židovskí dôstojníci z obce, ušiel s nimi aj Füzi. Nadporučík Gejza Rimeg, obchodník s drevom, ktorý sa práve vrátil z frontu, zorganizoval potom s dôstojníkmi, uči-
júl 2014 teľmi a bratmi Gejzom a Jozefom Gembickými dobrovoľníkov na udržanie poriadku v obci. Na požiadanie Füziho, ktorý sa vrátil do Kokavy, vyslalo vojenské veliteľstvo do Kokavy čoskoro aj riadny oddiel, ktorý potom prevzal poriadkovú službu. Veliteľ tohto oddielu nariadil, aby popravený čatár Šuniar, ktorý prežil všetky nebezpečenstvá na frontoch I. svetovej vojny, bol slávnostne a s vojenskými poctami pochovaný 06.11.19118 v cintoríne medzi ostatných. Z dovtedajšieho hanebného miesta bol exhumovaný a vložený do peknej truhly. Na jeho pohreb prišlo veľa ľudí z Kokavy, Utekáča i z vrchov. Keďže rodičia zastreleného obviňovali farára Bancíka, že sa v obecnom zastupiteľstve Šuniara nezastal a nezabránil jeho nezákonnej poprave, cirkevné obrady, ktoré sa konali v cintoríne, odbavili len kaplán s kantormi. Pri kladení do hrobu vystrelili vojaci tri slávnostné salvy.
Vyšetrovanie tejto vraždy v roku 1920 nebolo dostatočne objasnené, až v roku 1932 bolo vyšetrovanie znovu obnovené po prihlásení sa svedkov, ktorí dokazujú, že bývalý notár v Kokave, neskôr v Lubele Rudolf Füzi, zubný lekár v Rimavskej Sobote dr. Viliam Reinitz, obchodník v Rimavskej Sobote Dezider Reinitz, Ján Kalmár a Karol Marton z Lučenca mali priamy podiel na zastrelení Šuniara a že sa streľby zúčastnili. V dôsledku toho boli zatknutí, dopravení do väzby krajského súdu v Rimavskej Sobote. Následne dňa 05.02.1932 bol ešte zatknutý Mikuláš László, lekárnik v Gute pri Komárne. Nad správou o prevratovom zločine v Kokave, uverejnenou v GemerMalohonte č. 6, pozastavil sa istý Kalász, dopisovateľ maďarského časopisu
Strana 13
Príloha Kokavských zvestí
„A nap“ v Bratislave, a venoval mu dlhý, krikľavý a pritom až odporne ironický článok, vyhadzujúc na oči antisemitizmus. Obšírne mu odpovedal Ján Uram, redaktor Gemera-Malohontu. Prágai Magyar Hírlap (PMH) zo dňa 18.2.1932 uverejnil súrnu interpeláciu dr. Jozefa Törkölyho a spol., podanú ministrovi spravodlivosti a vnútra, v ktorej sa zaoberali prevratovými zločinmi nášho kraja a žiadali, aby ministerstvo spravodlivosti nariadilo zastavenie pátrania a pokračovania a od ministra vnútra žiadali disciplinárne pokračovanie proti kpt. Marešovi a rozpustenie Slovenskej ligy. Všetci zatknutí pre podozrenie zo zločinov spáchaných v roku 1918 boli prepustení na slobodu. V maďarských ča-
sopisoch zjavilo sa oznámenie židovskej strany, ktoré vyvracalo správu v PMH o interpelácii dr. Törkölyho a tvrdilo, že táto interpelácia vôbec nebola podaná. Vo vláde zakročili poslanci židovskej strany, toto zakročenie malo i kladný výsledok. Krajský súd v Banskej Bystrici na základe návrhu štátneho zastupiteľstva na verejnom zasadnutí dňa 31. marca 1932 zastavil trestné pokračovanie na základe §-u 105 č. 2 trestného poriadku, lebo voči všetkým menovaným jestvovali podmienky pre amnestiu zo dňa 7.9.1922. Po opísanej rabovačke v obci, na intervenciu obecného notára Rudolfa Fűziho, vyslal slúžny úrad v Rim. Sobote do Kokavy vojakov, aby zabránili ďalším nepokojom a výtržnostiam. Toto opatre-
V roku 2014 si pripomenieme 100. výročie vypuknutia prvej svetovej vojny. Vojna sa začala 28. júla 1914, keď RakúskoUhorsko vypovedalo vojnu Srbsku. V priebehu niekoľkých dní sa vstupom Ruska, potom Nemecka, Francúzska stáva vojnou svetovou. Postupne sa zapájajú do nej aj ďalšie krajiny. Okrem Európy sa bojovalo aj v Ázii na Blízkom východe, na Ďalekom východe a aj v Afrike. Bol to už boj o rozdelenie sveta. Do zbrane bolo povolaných 65 miliónov vojakov. Zahynulo 10 miliónov a zranených bolo 21 miliónov vojakov. Vojna najviac zasiahla Európu. Štáty sa zapojili do projektu Europeana 1914 - 1918. Zbierali sa dokumenty, spomienky viažuce sa k prvej svetovej vojne. V spomienkach sa chceme vrátiť k tomu, ako vojna zasiahla našu Kokavu a čo všetko sa z týchto spomienok zachovalo. V obecnej kronike je napísané: „Nariadenie o všeobecnej mobilizácii došlo do obce dňa 31. júla 1914 v pozdných nočných hodinách, uprostred najväčších letných prác. Keď sa v noci ozval hlas bubna a obyvateľstvo sa dopočulo o udalostiach, nastal neopísateľný zmätok.“ V knihe Pamäť pamätí si môžeme prečítať: „Čosi-kamsi po vyhlásení mobilizácie zhromaždili sa niektorí ľudia, pravda, samí nevojaci, a za veľkého kriku „nech žije vojna“ chodili s cigánskou muzikou po uliciach, nadávajúc na Srbov a na Rusov. No v tých rodinách, z ktorých museli na vojnu nastu-
júl 2014 nie bolo zbytočné, lebo miestna Národná rada za krátky čas utíšila rozbúrené mysle, zaviedla v obci poriadok. Po odchode vojakov začiatkom decembra 1918, na všeobecnú žiadosť občanov bol preložený obecný notár Rudolf Fűzi a na jeho miesto bol dočasne pridelený Fridrich Vester. Náhrobník Jána Šuniara bol dlhú dobu neupravovaný, zásluhou riaditeľky Miestneho osvetového strediska v Kokave nad Rimavicou Janky Krotákovej a kronikárky obce Aleny Lančokovej bol však v roku 2011 za finančnej podpory Urbárskej spoločnosti v Kokave nad Rimavicou odborne zrekonštruovaný kamenárom Jánom Kromholcom. Text a foto: Pavol Haluka
povať, ozýval sa zúfalý plač manželiek, rodičov a dietok. Bolo 1. augusta, jasný, slnečný a horúci deň, aký by v normálnych pomeroch vyvolával v ľudských srdciach radosť a dodával chuť do každodennej práce. Okrem tých opitých mladíkov nevojakov, čo stále vyrevúvali na slávu vojne, ozýval sa zovšadiaľ iba plač tých, ktorí húfne vyprevádzali na železničnú stanicu svojich najdrahších. Veru tam nebolo ešte nikdy toľko ľudí, ako v ten smutný deň. Kto to vtedy videl a prežíval, nikdy nezabudne.“ V kronike evanjelickej cirkvi v Kokave n/Rim., na základe listu od pána biskupa a ministra, bolo napísané v Zápisnici všeobecného konventu zo dňa 17.októbra 1915, aby zvony boli odovzdané na vojenské služby, čo musel tento konvent odsúhlasiť. Zároveň požiadal, aby najväčší zvon, ktorý bol na vežu veľmi ťažko vynesený a umiestnený v roku 1913 po požiari, nemuseli odovzdať na vojenské účely, pretože by museli rozobrať aj múry veže, a tak bolo tejto prosbe vyhovené. Ďalšie spomienky zapísal Štefan Repčok podľa rozprávania svojej matky Heleny Repčokovej. Vyrozprával ich v článku Čo priniesla vojna. Nemecký cisár Vilhem II. tvrdil, že „kým listy zo stromov opadnú, vojnu víťazne zakončíme“. Tento sľub sa nijak neplnil, práve naopak, vojenské udalosti sa čím ďalej tým viac komplikovali, následky hroznej vojny sa čoskoro ukázali. V obecnej kronike je ďalej zapísané: „Ako sa vojna preťahovala, tak pribúdal aj nedostatok, ktorý sa stupňoval ešte aj tým, že v roku 1915 bola zlá úroda. Nariadená bola v celej krajine rekvirácia, ktorú po mnohých obciach, následkom prílišného horlenia obecných notárov, prevádzali veľmi neľudsky a mnohým roľníkom ani toľko nenechali, koľko im na siatie bolo treba. Pre takéto pokračovanie ľud naučil sa klamstvu a ukrývačstvu, ktoré však bolo úradmi veľmi kruto trestané.“ V Kokave rekviráciu robil notár Füzy za asistencie žandárov. Kokavčania odovzdali pre voja-
Strana 14
Príloha Kokavských zvestí
kov 57 910 kg obilia, 295 kg múky a 1 253 kg fazule. Notárovi bolo jedno, že väčšina zrekvirovaného obilia bola určená na siatie, že múka a fazuľa bolo možno to posledné, čo ženám a deťom zostalo. Ľudia by boli možno rekvirácie pochopili, ale keď prišiel nejaký ranený vojak domov, rozpovedal, ako na fronte hladujú. To vyvolávalo hnev a ešte väčší odpor k vojne. Prvé správy o ukončení vojny do obce doniesli vojaci vracajúci sa z frontu. Od obyvateľov sa dozvedeli o rekvirácii a o tom, ako sa ťažko žilo ženám a deťom doma. Všetko spolu vyvolávalo nespokojnosť a hnev. Ten vyvrcholil 2. novembra 1918 – v deň zaznamenaný ako rabovačka obchodov. Rozprávania zo spomienok je viac. Takto je to ale opísané v kronike: „Početná skupina demobilizovaných vojakov v pozdných nočných hodinách napadla byt miestneho notára Rudolfa Füzyho, chcejúc sa na ňom pomstiť. Ktovie aké smutné následky by bolo malo toto neočakávané napadnutie, keby dotyčný notár bol duchaprítomnosť stratil. On ale, počujúc výkriky a nadávky, zavrel svoj byt, dvere a okná zabarikádoval a z revolvera vystrelil niekoľko rán do vzduchu. Na výstrely zbehlo sa niekoľko váženejších občanov a pomocou miestnych, ešte maďarských, žandárov podarilo sa dav utíšiť, ktorý sa potom rozišiel. Na druhý deň 3. novembra 1918, bola práve nedeľa, v predpoludňajších hodinách zišlo sa niekoľko mladších bývalých vojakov, ktorí v podnapitom stave uzniesli sa na tom, že napadnú a vyplienia všetky miestne židovské obchody. Okolo pol desiatej napadol tento dav obchod Mórica Reinitza na vyšnom konci a všetko, čo našiel v obchode a v byte, domov odnášal. Pod krátkym časom rozniesol sa chýr o tejto nečakanej udalosti na celom okolí, na miesto hrnuli sa veľké zástupy, chcejúc sa každý z týchto dávno postrádaných potravín a iných látok v čím väčšej miere zdarma a násilne zásobiť. Nálada bola čím ďalej veselšia, alkohol každého posmeľoval a sekerami a puškami ozbrojeným ani obecné predstaviteľstvo, ani maďarskí žandári neopovážili sa na odpor postaviť. Po vyplienení Reinitzovho obchodu nasledovali iné. Tak napadnuté a vyplienené boli obchody Arpáda Seidnera, Markusa Polláka, Samuela Reichmana, obchod s remeňom vdovy Adely Takáčovej. Rozzúrený dav roznosil nielen všetko, čo bolo v obchode, ale aj všetko zariadenie buď rozobral, alebo sekerami dolúpal.“ Pred večerom prišli z Lučenca do Kokavy vojaci - dôstojníci, ktorých si obchodníci privolali na pomoc. O chvíľu na uliciach okrem vojakov nebol nikto. V dedine vybubnovali, že každý,
júl 2014
kto z obchodu niečo zobral, má to doniesť na obecný úrad. Ľudia veci radšej poodhadzovali do potoka alebo niekde zakopali. Väčšina z tých, ktorí rabovali, sa poskrývala niekde v lese alebo pri kolešni. V kronike sa píše: „Len jeden, menom Ján Šuniar, 24ročný bývalý čatár, smelý a driečny slovenský mladík, ktorý ale nepatril medzi hlavných vinníkov a bol len strhnutý davom, dostal sa do rúk dôstojníkov.“ Na druhý deň, pondelok 4. novembra 1918, ho samovoľne zostavený vojenský súd odsúdil na trest smrti zastrelením. Zastrelili ho na námestí pri múre Takáčovho domu. Notár ho zakázal pochovať medzi ostatných. Vykopali mu jamu len medzi agáčinou pri plote. Vložili ho do nej len tak, bez truhly. Na tretí deň, keď už neboli v obci vojaci, ho exhumovali a vložili do peknej truhly. Bol slávnostne, s vojenskými poctami pochovaný medzi ostatných. Na pohrebe bolo veľa ľudí z Kokavy, ale aj okolia. Vojna sa skončila 11. novembra 1918. Vojaci z Kokavy v nej bojovali najmä na ruskom a talianskom fronte. Z kroniky: „Do zajatia ich padlo hodne, ale pri organizovaní Československých légií v Rusku a Taliansku sa našli z Kokavy len dvaja odvážni muži, ktorí vstúpili do légií, aby pomáhali vydobyť svojmu národu samostatnosť. Boli to Eduard Pauchlík, ktorý vstúpil do légií v Rusku a zúčastnil sa na Sibíri mnohých bojov, a Ondrej Doricko, syn Štefana Doricku, ktorý vstúpil do talianskych légií a neskoršie aj pri maďarskom boľševickom vpáde na oslobodení Slovenska hrdinsky bojoval.“ Eduard Pauchlík sa po návrate do Kokavy stal hostinským. Ondrej Doricko sa vrátil s podlomeným zdravím a následkom choroby, tuberkulózy, zomrel 15. mája 1924 a je pochovaný na miestnom cintoríne. Z kroniky: „Počet tých, ktorí to najdrahšie, svoj mladý život obetovali vo svetovej vojne, sa odhaduje v obci na vyše 100 osôb. V miestnej štátnej matrike zaznačených je len 56, poneváč sú uvedené len mená tých, o ktorých úradné oznámenie došlo. Ale počet nezvestných a v zajatí zomrelých sa odhaduje tiež na 50. Na pamiatku budúcemu pokoleniu zaznačujeme mená tých hrdinov, ktorí svoje mladé životy obetovali v ďalekých krajinách za vlasť: Ján Obročník-31-ročný, Ondrej Stuchlík 24-r., Juraj Páleš 27-r., Ján Čík 25-r., Pavel Haľama-20-r., Karol Slaný-23-r., Ján Černák-19-r., Ondrej Doricko-20-r., Juraj Bystriansky-21-r., Anton Bouta-33-r., Ondrej Uhrín-28-r., Ján Vetrák-27-r., Štefan Pacoň-20-r., Ján Poštárik-27-r., Ján Roman-30-r., Jozef Weiterschütz-25-r., Viktor Burinkay-32-r., Ondrej Oláh- 27-r., Pavel Zuberec-21-r., Jozef Gurský-22-r., Ján Suchan-38-r., Ján Zázik-18-r., Ján
Príloha Kokavských zvestí
Strana 15
Dirbák-19-r., Jozef Vlček-30-r., Ondrej Miháľ-25-r., Matej Doricko-34-r., Nador Benkö-44-r., Ondrej Spišiak- 22-r., Pavel Račiak-20-r., Anton Gašperík-44-r., Jozef Veis-30-r., Ondrej Gajdoš-30-r., Ján Macek Piškátor-21-r., Štefan Šuniar Gonda-40-r., Pavel Spišiak-32-r., Juraj Blyšťan-40-r., Štefan Piliarik-28-r., Ján Valentík-28-r., Ondrej Konkoľ-31-r., Ján Bobro-47-r., Ján Antal-36-r., Pavel Gálus-33-r., Ján Bienik27-r., Martin Katreniak-25-r., Ján Bobro-40-r., Štefan Veľoch-30-r., Juraj Šatura-32-r., Juraj Krahulec-43-r., Juraj Suja-27-r., Ondrej Bienik-28-r., Ján Biacovský-33-r., Messerschmidt-23-r., Jozef Filipiak-23-r., František Goldschütter30-r., Ondrej Laclav-35-r., Štefan Lambrich-31-r. Pamiatka ich buď požehnaná.“ Presný počet tých, ktorí bojovali v prvej svetovej vojne, nemáme v kronike zaznamenané. Ani koľko z nich bolo v zajatí a kde, ani to, koľko sa ich vrátilo. Podľa záznamov vieme napríklad, že v roku 1921 dostal licenciu na premietanie filmov vojnový invalid Babuchna.
V roku 2000 Štefan Repčok napísal historický dokument pod názvom Zabudnutý pomník (pomník pred evanjelickým kostolom v Kokave). Prečo mu dal takýto názov? Prvé roky po postavení pomníka, ale aj mnoho ďalších rokov prichádzali k pomníku naši obyvatelia. Pri Pamiatke zosnulých bol pomník vždy obložený kvetmi. Neboli to honosné kytice, ale chryzantémy, ktoré sa v tom čase pestovali skoro v každej záhrade. Zapálili sa sviečky, odzneli nábožné piesne a modlitby. Po rokoch začala nová generácia akoby zabúdať na túto tradíciu. Preto ten názov Zabudnutý pomník. Vďaka úsiliu evanjelického pána farára, ThDr. Martina Rieckeho, bol pomník obnovený a tým aj tradícia na deň Pamiatky zosnulých. Na mramorovom pomníku je tento text : 1914 – 1918 Otcovia aj matky zarmútené, siroty, manželky ovdovelé. Poďte k hrobu tomuto, on prázdny je, ale predsa milých vašich kryje. Pokropte ho horkými slzami a vysaďte krásnymi kvetami. Nech vďačnosť bojovníkov oslávi, ktorí padli vo vojne z Kokavy. Na pamiatku z vďačnosti postavila ev. a. vyzn. cirkev 13. októbra 1929
Rok 1914 Pavel Poštárik 13.IX.
júl 2014 Ján Zajac 21. X. Štefan Piliarik 30.X. Pavel Severíni 18.XI. Ján Antal 27.XI. Juraj Páleš 26.XII. Rok 1915 Pavel Mišek 8.I. Pavel Kromholc 31.I. Ondrej Doricko Ján Čík Ondrej Spišiak Juraj Poliačik Pavel Suchan Ondrej Laclavík Ondrej Moncoľ 7.VII. Štefan Šuniar 25.VII. Ján Černák 1.VIII. Ján Bobro 28.X. Ján Macek 12.XII. Rok 1916 Ondrej Miháľ 25.II. Ján Jakubec 16.IV. Ján Poštárik 10.VII. Ján Roman 5.IX. Pavel Zuberec 19.IX. Ján Zázik 24.IX. Ján Suchan 29.X. Ondrej Spišiak 3.XI. Pavel Slabej 10.XI. Juraj Pokorádi 31.XII. Rok 1917 Fridrich Klochan 7.VI. Juraj Šeben 5.VII. Ondrej Urva 15.XI. Rok 1918 Pavel Poliačik 6.IV. Ján Biacovský 12.V. Juraj Ďurian 25.V. Ondrej Grekčo 16.X. Pavel Spišiak 27.X. Ondrej Bienik 6.XI. Štefan Jakubec 6.XI. Pavel Gálus –XII. Rok 1919 Štefan Ľajzo 12.V. Mária Zdútová 29.VI. Juraj Jakubec –IX. Ondrej Doricko 15.V. Ján Greksák 5.I. Matej Doricko 23.IX. Nezvestní Ján Pokorádi Juraj Blišťan Juraj Valentík Štefan Zuberec Pavel Blahút Pavel Raško Viktor Jesný Text: A. Lančoková (Zdroj: Obecná kronika) Foto: súkromný archív V. Krištofa
Strana 16
Príloha Kokavských zvestí
júl 2014
Evanjelická cirkev a.v. v Kokave n/Rim. v spolupráci s obcou Kokava usporiadali dňa 6. júla 2014 o 10,30 hod. po službách Božích v evanjelickej záhrade pri pomníku padlých v 1. svetovej vojne, pietny akt. Krátku históriu 1. svetovej vojny a jej dôsledky pre obec prečítala p. Jana Krotáková, vedúca kultúry v Kokave. Históriu spojenú s cirkevnými udalosťami v čase vypuknutia vojny prečítal ThDr. Martin Riecky, evanjelický farár , ktorý sa po piesni spevokolu pomodlil za padlých v 1. svetovej vojne a za trvalý mier. Pietny akt sme ukončili piesňou z evanjelického spevníka Smieť žiť pre Krista. Aj touto malou spomienkou sme si uctili tých Kokavčanov, ktorí bojovali a padli v 1. svetovej vojne. Jana Krotáková Foto: J. Spišiak
Na záver slová básne kokavského rodáka.
Štefan Repčok
Ďaleko v horách, ďaleko v rodnej Kokave, márne už sníva rodina o mojom návrate. Matka, žena i mojich trojo detí, márne už dúfate a v tichej modlitbe, môj návrat si želáte. Moje slnko na večnosť zapadá, pre mňa už nesvieti. Jeho lúče už nevidia moje zaslzené oči. Pre čiju slávu a čije záujmy v zákope, v blate, v cudzej krajine zomreli vojakove modré oči? V tisícke sekundy videl celý život svoj, čo žil v rodnom kraji.
Zbohom mama, zbohom žena zbohom moje malé deti. Zavieram oči, už je len tma, slnko už nesvieti. Kde sa podela moja dedina, kde rodina a ľudia všetci? Nie som hrdina! Mám strach! Slnko už nesvieti! Nikto z mojich, nebude vedieť, kde skonal život môj, kde naposledy zavrel som moje modré oči. Už je len tma, nekonečná tma. V blatistom zákope nemal kto zavrieť nášmu rodákovi jeho modré zaslzené oči.