Miroslava Kuľková, 19 rokov, Košice
Štyri prikázania jari
1. Poznanie je ohraničené našou skúsenosťou. (I. Kant) S hlavou znalecky naklonenou doľava Katka konštatuje, že tento Diabol vôbec nevyzerá zle. Súhlasím. Farby sú síce na môj vkus trocha temné, ale atmosféru moderného pekla vystihol autor celkom dobre. Víno je lacné, ako pri vernisážach mladých, málo známych umelcov býva, ale uvoľňuje mi svaly aj náladu. Ešte dva poháre a začnem filozofovať. „Ako pokračuje románik s Tuomo?“ „Nijako. Skončila som to.“ „Čo? Posledný mail predsa vyzeral kajúcne.“ Fermentované bobule hrozna majú zázračné vlastnosti, cítim sa dnes večer dobre, veľmi dobre, a nechce sa mi hrabať v minulosti. „To možno, ale Fínsko je príliš ďaleko pre akýkoľvek vzťah. Konečne som si to uvedomila.“ Víno mi zachutilo. Katka sa tvári tak súcitne a skľúčene. „Nechajme to, som v pohode, vážne. Jednoducho to nebola ona. Myslela som, že je tam, že som ju konečne našla, ale zjavne nie. Musím hľadať niekde inde. Už mám aj pár nápadov, miest, kde som ešte nebola, vecí, čo som ešte neskúsila. Aj Kant tak postupoval, najskôr si skúsenosťou overil, určil hranice poznania, až tak poznával.“ „U mňa prišlo poznanie pred skúsenosťou. Milan bol môj prvý a bude aj jediný. Nepotrebujem skúšať iné možnosti, to je ono.“ „Výnimka potvrdzuje pravidlo. Mala si šťastie.“ Vzdychne si a za ruku ma odvedie k stolu so sklenenými pohármi. „Dajme si ešte jeden a kašlime na to.“ Moje líca a myšlienky opäť chytajú farbu. V hlave začínam rozhodovať názorový boj medzi stoikmi a hedonistami. „Diana, ten umelec na teba stále pozerá. Pozri, ide sem, ide sem!“ „Dobrý večer, dámy, ako sa vám páčia moje obrazy?“ pýta sa množnom čísle, no očami sa o Katku obtrie iba úkosom. Na veľmi príťažlivej tvári, podobnej Diablovi, teraz dominuje sebavedomý úškrn, akoby chcel naznačiť, že to galantné oslovenie je iba fraška pre naše pobavenie. „Páčia, dokonca veľmi. El Greco je jeden z obľúbencov, všakže?“ odpovedám s úsmevom. „Nielen krásna, ale aj inteligentná. Umelkyňa?“ „Študentka umenia. Snažím sa urobiť umelecké dielo zo svojho života.“ Katka sa iba usmieva, neznámy sa usmieva a pohľadom sa ma snaží celú pohltiť a ja sa hrám s pohárom vína. Nie je prvý, kto sa na mňa takto pozerá, ani kto mi hovorí, že som krásna, preto ma to neohuruje. „Som Goran. Mýty o balkánskej krvi sú nepravdivé – je oveľa horúcejšia.“ Podáva mi ruku a ja viem, že už má číslo mojej podprsenky v oku. „Diana.“ Jeho dlaň je príjemná, teplá, stisk silný. Chvíľu moju ruku takto podrží a potom si ju nečakane priblíži k perám a vtisne na ňu krátky, intenzívny bozk. Nespúšťa zo mňa zrak, pomaly sa nakloní až celkom k môjmu uchu a pošepká: „Mňa si ulovila, dávna bohyňa z južných lesov.“
Odtiahne sa, chvíľu sa na mňa uprene díva a potom venuje svoju pozornosť predstavovaniu sa s Katkou. Práve vtedy mi zazvoní telefón a ja musím rýchlo odbehnúť von. V najlepšom. Príťažlivý muž. „Ahoj, Diana. Tu Emil. Môžem dnes večer prísť a opraviť ti ten notebook, čo si minule spomínala?“ „Ahoj, Emilko. Si úplné zlatíčko, ale dnes to nepôjde. Mohol by si prísť napríklad zajtra?“ Samozrejme, súhlasí. Zapaľujem si jednu slimku a okoložijúci ľudia zamestnajú moju pozornosť na pol cigarety. Počujem buchnúť dvere. Goran. „Nemám zapaľovač, pripálila by si mi?“ Nakloní sa, blízko, príliš blízko, nespúšťa zo mňa zrak. Korenistá vôňa. Jeho diablovitá energia sa ma dotýka na tvári. „Mal som ťa spoznať skôr, keď som maľoval svoj antický cyklus. Vtedy som si Venušu musel iba predstaviť, teraz stojí predo mnou.“ Vyfúkne dym. Ja tiež. Rozprávame sa a Goranovo telo sa stále viac nakláňa k môjmu. „Keby si bola obraz, už dávno by si priviedla do šialenstva všetkých znalcov umenia.“ Spodný tón jeho hlasu masíruje moje uši a schádza mi po chrbtici ako pávie pero. „Ale keby si bola mojím dielom, nemohol by som na teba prestať myslieť. Bol by som tebou posadnutý, maľoval by som ťa vo dne v noci.“ Odhodí ohorok, topánkou ho rozmliaždi, iba mimochodom, mimovoľne. Rukou mi zájde do vlasov. Na líci, kde ma predtým šteklilo strnisko, teraz cítim jemnú kožu pier. „Ak obraz pohltí svojho tvorcu, môže sa to skončiť iba dvoma spôsobmi. Extázou alebo zničením.“ Pomaly skĺzne po mojom ramene až k dlani, vezme ju do rúk a napíše mi na ňu svoje číslo. „Ozvi sa.“ Palcom mi pohladí končeky prstov a vráti sa dnu. Zrazu vôbec nemám chuť nasledovať ho do praskotu drevených parkiet a tlmeného distingvovaného smiechu. Zahasím slimku a odchádzam, po Katku ma aj tak prísť Milan, len jej neskôr zavolám, že som už šla domov. Číslo z chrbta ruky si chcem zotrieť, lebo existuje pravidlo, že ak chlap dá svoje číslo tebe, namiesto toho, aby si vypýtal tvoje, nemá záujem. Ale neurobím to. Ktovie. Teraz sa riadim iným pravidlom. Musím odhraničiť svoje poznanie. Prelistujem si dnes ešte pár sociálnych filozofov, mohli by mi poradiť, čím sa mám vlastne riadiť. 2. Človek zmietaný pudmi a túžbami nikdy nenájde trvalé šťastie a pokoj. (A Schoppenhauer) „Ešte ho reštartujem a mal by byť v poriadku.“ Emil sedí za stolom a čosi sústredene ťuká. Od okuliarov bez rámov sa mu odráža svetlo monitora a jeho pokožka má ako dôsledok práce s počítačmi typicky bledý IT odtieň. Zdvihne zrak a usmeje sa na mňa. Ako chlapček, nie ako muž. „Ani nevieš, aká som rada, že tu si. Ja o svojom notebooku viem akurát to, že je čierny. Neviem, čo by som s ním bez teba robila.“ Z jeho potešeného smiechu vycítim dva fakty: to, že ja nerozumiem počítačom, ho riadne teší a to, že on áno, ešte viac, lebo sa môže cítiť ako hrdina. Som rada, že je rád. Starý dobrý Emil. „Tak, hotovo. Úplne apgrejdnutý.“ Postavím sa zaňho, vidím svojho Nietzscheho na pozadí, všetky veci zachované, všetky ikonky tak ako majú byť a od radosti Emila objímem a vtisnem mu na líce bozk. „Emil, ty si skvelý!“ Stuhne.
Odtiahnem sa, kolieska na stoličke zahrkocú po podlahe, ako sa mi otáča tvárou v tvár. Vidím, ako sa na mňa díva a je mi to jasné, je mi to jasné skôr, ako to vysloví, starý dobrý Emil, môj starý dobrý Emil. „Diana, ja...“ V jeho pohľade je predsa len čosi iné. Nepozerá sa na mňa tak, ako väčšina mužov, keď mi hovoria, že som krásna. Viem, že mi nenápadne neskúma postavu. Očami nalieha, aby som sa sústredila, poriadne sa pozrela a pochopila, čo mi chce povedať, lebo je to preňho príliš veľké. „Už dlho som ti chcel povedať... Chcel som ti povedať... Si... si super. Veľmi super.“ Emil. To v jeho očiach, to by mohlo byť to, čo hľadám. Mohla by to byť ona. Tuomo bol pre mňa dokonalý a nevyšlo to. S Emilom by mohlo. Možno stačí, ak on, ak iba on, sa bude takto dívať. Možno to stačí. Možno sa potom, niekedy, po čase, budem dívať rovnako aj ja naňho. Pomaly si naňho obkročmo sadnem, prsty si prepletiem za jeho krkom a v svetle monitora sa z dvoch čiernych bodiek v modrých dúhovkách snažím vyčítať, či sa to prenáša vzduchom alebo kontaktom. Položí dlane na môj chrbát. Chvejú sa mu. Cítim, že by chceli robiť mnoho vecí, ale neodvažujú sa. Pritiahnem sa bližšie. Tvárou v tvár, telo na telo. Jemne, ľahko priložím svoje pery na jeho, iba dotyk, skúšam teplotu. Vrú. Ale k ničomu inému sa nemajú. Budem musieť počkať, kým trocha vychladnú. Pobozkám ho na líce, silno sa k nemu priviniem a s hlavou na jeho pleci rozmýšľam, koľko kytíc ruží mi prinesie trpezlivosť. Iba zvnútra, z hrude, sa mu vyderie tichý výdych, malé zamrnčanie, drobný ston. Tempo jeho rýchleho dychu a búšiaceho srdca neladí s mojím, normálnym. Mala by som zavrieť oči. 3. Šťastie, sloboda a nezávislosť sú vnútornou vecou každého z nás a vedú nás k blaženosti. (Epikuros) „Som rád, že si nakoniec zavolala,“ povie Goran, keď nám čašníčka berie prázdne taniere, ale jeho sugestívny pohľad hovorí, že o tom ani na chvíľu nepochyboval. Hoci odvtedy prešlo niekoľko týždňov. Emil je páperie; Emil je zlatíčko; Emil je verný psík, čo radostne vrtí chvostom; Emil je zem, na ktorú sa človek môže spoľahnúť; Emil je jesenné slnko, ktoré nepáli, ale láska; Emil je bacilonosič, ktorý nedokáže infikovať. Preto sa dnes nechávam spaľovať cudzokrajnou supernovou. „Myslel som na teba, celý čas,“ zaklína ma hlbokým hlasom a načiahne sa za mojou rukou. Moja ruka je mäkkýš, čo začudovane vraští tykadielka nad svojou vlastnou nehybnosťou. Goranova dlaň ju láska, hnetie, vie, že kým sa jej takto vtiera, má ma v moci. „Bol to pekný večer, Goran, ďakujem. Za večeru a všetko,“ počujem hovoriť svoj hlas, ale je to iba autopilot, v skutočnosti sa snažím predpovedať svoju najbližšiu budúcnosť. Nejde to, rovnice s toľkými premennými som nikdy nevedela riešiť. „Ešte sa predsa neskončil.“ Srbský dych ma zahreje na chrbte ruky, k nemu sa pridajú značne prekrvené pery a spolu ochutnávajú bruško každučkého prstu zvlášť. Nemôžem si odpustiť myšlienku, že mohol vymyslieť niečo nové, ale môjmu hormonálnemu systému nedostatok invencie zjavne vôbec neprekáža. „Musím sa vrátiť, zajtra mám skoro ráno prednášku.“ „Môžem ťa aspoň odviesť? Auto mám zaparkované neďaleko.“ O pár minút sú už naše kroky tlmené asfaltom na starom, poloprázdnom parkovisku medzi ošarpanými, polorozsvietenými blokmi. „V aute mám ešte Cabernet Sauvignon, čo ty na to? Skvelý ročník pre skvelý večer.“ „Cabernet Sauvignon sa neodmieta, iba ak odkladá na neskôr.“
Nastúpim do zadných dverí celkom obyčajného auta, ktoré mi o Goranovi nič neprezradí, vyznám sa v nich asi toľko, ako v notebookoch. On ma nasleduje z druhej strany. Buchnú dvere a ja čakám na známy zvuk špľachotu červenej tekutiny v skle, ktorý ale nepríde, pretože ani nemal prísť. Uväzní moju tvár v skúsených dlaniach a bozkáva moje zovreté pery, hľadá v nich slabinu, medzeru, jeho oči sa ani nepýtali, či môže. A ja sa poddávam, mäknem, nakoniec povoľujem, stávam sa mokrou tvárnou hlinou v jeho rukách, pretože sa mi zrýchlil tep, pretože sa mi krv opäť hrnie do všetkých končín tela. Jeho dlane sú štetce. Začína maľovať. Jemnými ťahmi tvorí môj krk a šiju a ako postupuje nižšie, ťahá výraznejšie, dôraznejšie. Rozopína mi podprsenku. Je perfekcionista, prsia obťahuje niekoľkokrát. Goran je všetko, čo cítim, Goran je všetko, čo nevidím, Goran je všetko, čo ochutnávam. Jedna jeho ruka sa na moment oddelí od synchrónu a všetky zámky na dverách spravia zborové šťuk. Počujem zvuk rozopínajúceho sa zipsu. Nie môjho. Celý večer spel iba k tomuto jedinému bodu, teraz si to uvedomujem. „Goran... Goran dosť,“ dychčím a uhýbam jeho perám. Čosi vo mne sa obrátilo, alebo skôr nadobudlo určitosť, ako keď minca, ktorá stála na hrane, zrazu padne a je na nej hlava. „Ale no tak. Veď sme ani poriadne nezačali.“ Moje slová vzal rovnako vážne, ako keby som mu povedala, že chcem ružového poníka. „Dosť. Prestaň. Chcem ísť domov.“ „Nemôžeš niečo začať a potom nedokončiť.“ Energia na zadnom sedadle sa prudko mení. Srdce mi tepe ako pri šprinte. „Pusť ma. Pusť ma, počuješ!“ Jeho ruky sú prekvapivo silné. Pritlačí ma na drsný poťah sedadiel a dokáže ma tam udržať, aj keď sa metám. Bojujem s ním. Šmátram po dverách. „Pomoc! Pomoc!“ Líce ma zaštípe od prudkého úderu otvorenou dlaňou. Prisaje sa mi na ústa a ja nemôžem kričať, aj tak, kto by ma tu počul, nemôžem kričať, ale môžem hrýzť. Zareve. Sladkastá medená chuť sa mi rozlieva po jazyku. Nadávky. Mám iba pár sekúnd. Prsty sa mi trasú, ale mám to. Pätou ho kopnem do rozkroku. Trafím ho do brucha. Zasiahnem tvár. Vyťahujem ten maličký štuplík. Zámky sa zase centrálne otvárajú. Deriem sa spod neho von. Načahuje sa za mnou. Z celej sily tresnem dvermi. Zvnútra sa ozve ryk. Dostal to, sviňa. Utekám. Brzdia ma moje vlastné nohavice, zosunuté príliš nízko. Vyťahujem ich, ale nechcem spomaliť, nemôžem zastať. Bežím. Slepo, preč. Počujem len svoj dych. Plynú storočia, tisícročia, večnosť, a ja stále utekám, pulzuje mi celé telo, tepú mi uši, už nič nepočujem, mám pocit, že mi ten tlak najprv roztrhne pľúca a potom mi hlava vybuchne ako vrecúško s popkornom, a ja stále utekám, až sa premením na sochu zo železa, len miesto kolien mi ostanú dve škrupinky vajíčok. Padám do trávy. Do nejakej trávy niekde. 4. Viem, že nič neviem. (Sokrates) „Platón prestaň, čo to tam zase oňuchávaš? Čo si našiel? Slečna? Slečna, ste v poriadku?“
Nevládzem vstať. Ani neviem, ako dlho už nevládzem. Studený ňufák mi drcne do lakťa a teplý jazyk olíže kožu. „Je vám zle? Požili ste niečo? Drogy, alkohol?“ Pokrútim hlavou. „Tak poďte, tu neďaleko je lavička, poďte.“ Nechty sa mi zaryjú do hliny, ako sa snažím presunúť váhu na predné končatiny a využitím jednoduchého fyzikálneho princípu sa postaviť. Suché starecké paže ma držia v podpaží a vracajú ma do života. Niečo huňaté mi pobehuje okolo nôh a breše. Skúma. Z drevenej lavičky sa lúpe modrá farba a jej drobné šupinky mi ostávajú na dlaniach. „Naozaj ste v poriadku? Môžem vám zavolať sanitku.“ Znova odmietnem. Mužovi trčí biela brada do všetkých strán rovnako ako jeho foxteriérovi, a obaja sa pozerajú rovnako. Sedíme v tichosti. Možno nevie, čo by viac povedal. Ja ani, čo si mám myslieť. „Stratila som sa.“ „No výborne, slečna hovorí! To je dobré. Ak hovoríš, vládzeš, to vravievala moja nebožka manželka, nech je jej zem ľahká, keď sme chodili na turistiku. Pozrite sa, toto je Suchánkova, a keď pôjdete takto rovno, dôjdete až na zastávku osemnástky, dvadsiatky a tridsaťšestky. Ide vám niektorá z toho domov?“ „Áno.“ Nehovorím o ulici, ani o tomto objektívne existujúcom svete. „To som rád, slečna, to som rád. Nakoniec je všetko v poriadku,“ vzdychne si a poškrabká foxteriéra za uchom. Ten sa na mňa múdro zadíva a odbehne dôsledne značkovať revír. „Čo sa vám vlastne stalo? “ „Stratila som sa a neviem nájsť cestu. Ale už ste ma zorientovali, ďakujem.“ Nie som ani na bode nula, lebo to je miesto, ktoré značí budúci začiatok, ja som iba rozpriestranená od mínus do plus nekonečno. Nerozumiem ničomu. Chcela by som rozčesať svoje zauzlené myšlienky, ale nejde to. Už neviem, čím sa mám riadiť. Nič, čomu som doteraz verila, nie je pravda. Starý pán sa správa presne tak, ako sa zhovorčiví opustení vdovci zvyknú – začne rozprávať. O ničom, o všetkom, len aby vyčerpal svoj denný prídel slov. A ja ho nechám, lebo mi poskytuje myšlienkové vákuum, monotónne mantrické hučanie v ušiach. „Pozrite sa, v dnešných časoch sa už nebezpečné psy pohybujú celkom voľne. Hrozné, pomyslieť, čo všetko môže taká doga spôsobiť,“ pohoršuje sa. Platón a zmienený cudzinec v jeho revíri sa obozretne oňuchávajú. Ich pachy si vyhovujú a otázku dominancie doga rýchlo vyrieši. Spolu začnú prehľadávať všetky kríky, značkovať stromy, skúmať predmety pohodené na chodníku. Platón ju vo všetkom bez rozmýšľania napodobňuje. Doga práve ovoniava rozbitú fľašku, foxteriér sa nadšene pridá, olíže ju a skuvíňajúc pribehne späť k pánovi. Veľký čierny pes sa krátko obzrie a beží kamsi preč. On si takýchto Platónov nájde, koľko chce. „Aký si hlúpy, Platón. Slepé nasledovanie a preberanie názorov ostatných svedčí o nízkej kvalite vlastných myšlienok. Filozof sa má vždy snažiť o autenticitu.“ Prudko otočím hlavu. Muž môj pohyb spozoruje, prestane hladkať foxteriéra a hovorí: „Kedysi som učil dejepis a filozofiu, viete. Antická je moja obľúbená.“ Pokračuje, rozpráva mi o svojej práci stredoškolského učiteľa, ale jeho reč postupne zaniká v celkom novom hučaní v mojej hlave. Vlasy a ľudia bývajú pomotaní a potrebujú rozčesať. Autenticita. Nič nie je pravda. Všetko je pravda. Bola som hlúpym Platónom. Miestami aj Kantom, miestami Nietzschem, miestami kýmkoľvek.
Sedím vedľa starca-rozčesávača, nechávam sa obtekať jeho životom a slovami, alebo životom v slovách, a mám pocit, akoby sa nekonečno začalo scvrkávať. Jar vrcholí a ja rozmýšľam, že predám svoje antológie z diel filozofov. Rozmýšľam, že si nechám len Dianu. Blížim sa k bodu nula a viem, že budem vedieť. Tento svet je najlepší z možných svetov. (W. Leibniz) Je jar. Počasie je také teplé, že si oblečiete modré nohavice a pôjdete sa prejsť do parku. Budú v ňom deti aj starci, psy aj holuby, všetko ako má byť. Ľudia sa budú smiať a rozprávať, niektorí iba mlčať a pozerať, a vás ovládne spontánna radosť, že byť živý je vlastne veľmi fajn. Pozriete sa na lavičku medzi dvoma brezami. Vidíte to dievča v džínsoch? Áno, presne tam. To som ja. Som šťastná. Môj dobrý kamarát Emil si našiel skvelé dievča. Volá sa Anna. Srbská sviňa sedí pekne v chládku za pokus o znásilnenie. Jeho spoluväzeň je stokilový hlavohruď, ktorý už dlho nevidel ženu. Teší sa, keď sa s Goranom pôjdu sprchovať. Ja žijem s Tuomom vo Fínsku. Máme pekný malý byt so saunou. Ale ani vy, ani ja, nemáme na sebe modré nohavice. Nežijeme v ideálnom svete. Žijeme v tom našom. Najlepšom možnom. V ktorom Emil ešte Annu nemá, ale už ani Dianu. V ktorom bude Goran čeliť obvineniu z pokusu o znásilnenie. V ktorom som si istá, že ju raz nájdem. S Tuomom alebo bez neho. V ktorom sedím na lavičke medzi dvoma brezami a usmievam sa. Mám na sebe džínsy a som šťastná. Mám Dianu.
