Gričová Barbora: Kto nájde kúsok zoškrabaného dreva v tomto bordeli? Mesačné slnko 1. prémia – Jašíkové Kysuce 2010 To, čo vždy?“ spýtal sa barman v nejakom zabudnutom bare môjho hlavného hrdinu. „ Ale ja som tu prvýkrát“ povedal Vincent (tak sa totiž môj hlavný hrdina volá) a zatváril sa rozpačito. Barman (nemá žiadne meno v mojom príbehu) sa naklonil trochu dozadu a vyprskol smerom k Vincentovi. Na bare zostali kvapky niečoho, čo mohlo obsahovať smrtonosné zbrane, voči ktorým sa Vincent cítil bezbranný a tak z toho baru bez mena od barmana tiež bez mena utiekol. Toto robil už 2 týždne. Odvtedy, čo mu zbúrali jeho obľúbenú krčmu. kam chodil od absolvovania 3 – ročky si nemohol nájsť rovnocennú náhradu. Nie kvôli tomu, že tá jeho by bola nejaká nóbles, ale mal na nej rád detaily, ktoré si nikto nemohol všimnúť na prvý pohľad. Napríklad vždy to prázdne miesto na poličke za barom medzi Smirnofkou a Southern Comfort. Malú jazvičku, ktorú mala barmanka kúsok pod pazuchou. Že na tretej stoličke sprava bol odretý kúsok dreva v tvare jeho palca na ruke. Čiže vždy, keď na nej sedel (sedel na nej vždy) priložil si k tomu miestu prst a ona ho prijala na celý večer, dokonale zapadol. Bolo toho mnoho, ale nechcem Vincenta rozplakať týmto mojím sentimentálnym rozjímaním. Vincent bol trochu idiot. Taký Forrest Gump až na to, že jeho nehral Tom Hanks a nedostal za to Oskara, ale len minimálnu mzdu v továrni neďaleko. Všetko v tomto meste bolo neďaleko. Škola, Štadión, Mama, Toaleta. Len Vincent sa cítil akosi vzdialený. Neznášal ten pocit. Tá krčma mu dala všetko. Vynahradila mu detstvo a dala všetko po čom vždy túžil. Vychladeného Zlatého Bažanta so slamkou. Poprípade borovičku s domácim sirupom jeho obľúbenej barmanky. Ach, Janka. Kde len môže byť. 5 rokov si nahováral, že tam chodí kvôli farebným slamkám s kolienkom. Lenže on tam chodil kvôli jej kolienkam. A tej jazve. Podľa jeho názoru bola totálne špatná, ale niečo tam bolo. Možno to, že aj on bol dosť ohyzdný. Vedel sa s ňou predstaviť. Vedel, že v noci by sa nebudil na pocity nevysvetliteľnej žiarlivosti. Vedel, že by ju nemusel chodiť nikam čakať, keď by na mesto padla tma, pretože by o ňu nikto ani len hrdzavý bicykel neoprel. To bolo to pravé orechové. Popri mojom rozprávaní sa Vincent dostal až za mesto. Bola mu zima, aj keď nevyzeral o nič horšie ako inokedy. Hnedé vlasy neurčitej farby. Oči ako otlaky od fakt dosť nepohodlných topánok. Nos a to čo je? To preskočím. A na ústach rázštep. Telom budem pokračovať až na druhej strane, aby sa to aspoň trochu stratilo a keby ma Vincent toľko neťahal za ruku, keď toto píšem. Červená sa a ja ho uisťujem, že tu je v bezpečí. V mojom príbehu si z neho nikto nebude uťahovať. Len ja. Za mestom bola hmla. Občas z nej vybehla noha okoloidúceho, občas zatúlaná mačka. Občas nič. A Vincent kráčal s jasným zreteľom. Nájsť svoju vyvolenú. Detailne dokonalú krčmičku. A kráčal teda dlho. Potom sa otočil a išiel domov. Spomenul si, že doma v chladničke má zlatého bažanta a niekde pod sedačkou v obývačke použité farebné slamky, ktoré si v euforickom stave nosil domov ako trofej z úspešného lovu. A kráčal dlho. Ofialoveli mu pery. Keď zastal pred domom niečo sa mu nezdalo. Na chodbe sa svietilo. Pokiaľ odomkol kľúče mu 2 krát spadli na zem a potom ho napadlo, že ak tam niekto je, asi za sebou naspäť nezamkol. Neisto vkročil a snažil sa tváriť nebezpečne, keď sa naľakal vlastného odrazu v zrkadle a zjajkol. Doslova. Z chodby na neho vykukla Janka. Mala tie kolená, teda vždy ich mala, ale teraz jej ich bolo vidieť. Mala totižto len nohavičky. Vincent si skoro spôsobil rázštep aj na spodnej pere. Čo tu tá robí? Preblyslo mu logicky hlavou, čo bolo dosť
nezvyčajné, pretože Vincent logiku ako spôsob uvažovania odmietal. „Prekvapenie!!!“ zaspievala Janka a zavrtela sa v bokoch. Teda skôr sa to zavlnilo a vlnilo sa ešte hodnú dobu „No tak netvár sa tak, ja som už nemohla dlhšie čakať, kedy spravíš prvý krok. Veď som každý večer utierala sliny pod tvojou stoličkou. Aj teraz by sa zišlo,“ prerušila výbuch emócii, keď zhliadla mláčku pod Vincentom. Spravila k nemu krok, najerotickejšie ako to dokázala, keď začal Vincent splašene pobehovať po predsieni a narážať do všetkého, čo mu tam mama dovliekla. Janka začala kričať, rozbehla sa za Vincentom, pošmykla sa na spomínanej tekutine a rozbila si hubu. Keď po slabom otrase mozgu vstávala, Vincent tam už nebol. Prehľadala celý byt, ale nenašla ho. Pozrela sa do chladničky, pod posteľ, za závesy a bola, povedzme si na rovinu, sklamaná. Zatiaľ Vincent dosahoval svoj najväčší vrchol v športe. Visel zavesený z balkóna, len na jednej ruke, druhá sa mu šmykla, lebo ju mal oslintanú. Nemal predstavu ako vylezie. Bol triezvy. Keď počul buchnutie dverí, ešte stále tam visel. Poutieral si ruku do nohavíc a Vincentovským štýlom (úplne trápnym) ju vyšvihol na okraj balkóna a s veľkými vzdychmi bojoval o svoj holý život. Pád z 1. poschodia by bol drsný. Možno by potreboval plastiku a na tú nemal. Všetko potreboval minúť na chlast. Podarilo sa mu to. Od vyčerpania zaspal na balkóne a prechladol (on o tom ešte nevie, zistí to samozrejme, až keď sa zobudí.) Ráno zvonil Vincentovi budík, ale on ho nepočul, lebo spal na balkóne. Zobudil sa ako po poriadnej chlastačke a zistil, že už nemá význam ísť do roboty. Potešilo ho to. Zapol si telku a čumel do blba. Myslel na kolienka. Dal by si granadír. Nie toto je zblúdená myšlienka. Jasne, že myslel na Jankine kolienka. Obzvlášť na pravé. Pravá strana ho vždy viac brala. Pravý nárazník, pravý hák, pravá stolička. To všetko bolo veľmi podnetné a významné vo Vincentovom živote. Bolelo ho hrdlo, zvlášť ľavá mandľa, zlé znamenie. Na toto by pomohlo jedno chladené. A znova ho ovládal ten pocit prázdnoty, ktorá ho obklopovala a nebolo ju vôbec vidieť, lebo bola prázdna. V snahe tomu zabrániť začal si okolo seba stavať všetok nábytok, ktorý mal v byte, aby vyplnil tú prázdnotu. Po polhodine mu bolo teplo. Vyzliekol sa donaha a sledoval šuflík tretí zprava na svojej skrinke. Bol tam kúsok odštiepeného dreva. Priložil k tomu prst a sedelo. Otvoril ho a našiel tam čerstvo načapovaného bažanta a vedľa žltú slamku s kolienkom namočenú v borovičke. Predtým než si to naservíroval na kolená, vytiahol z nohavíc na zemi 2-eurovku a vložil ju do poličky, a keďže bol slušne vychovaný, poďakoval, pozdravil a zavrel šuflík. Zaspal. Zobudil sa až na druhý deň. Skláňala sa nad ním mama. Mama. Bol nahý. Mama bola oblečená. Nevyvážená situácia. Také nemal rád. Nenápadne, keď mama odpratávala nábytok nabok, si potiahol k sebe vankúš a pritisol si ho na bradavky. Neznášal, keď sa mu niekto pozeral na bradavky. Keď mama všetko poupratovala, on stále ležal na zemi s vankúšom pritisnutým na bradavkách. Nepočúval ju. Nikdy nikoho nepočúval a ani to nemal v pláne. Pozrel sa na hodinky. 7 ráno. Vedel, že dnes pôjde do roboty. Preto zavolal šéfovi a skúšal vyjednať deň voľna. Šéf bol poriadna kurva. Pomyslel si. Obliekol si tričko s množstvom malých dierok, slipy naopak zo zásady pre šťastie (nikdy ho nemal) a nohavice na pracovné účely. Celé rozjebané. Mamu tam nechal, ani nevedel, či má kľúče, ani nevedel nič. Chcel si len odrobiť a utekať naspäť do svojho prázdneho bytu a dať si bažanta. V robote sa cítil akosi triezvo. To mu vadilo. Počítal stotinu za sekundou a potom sekundu za minútou, až kým neprešla hodina za celou šichtou. Kráčal domov a v duchu bol vo svojej krčme a obdivoval kolienka prameniace tam, kde všetko začína. Nikdy tam nebol. Tam na rázcestí (neviete kde, ale Vincent a ja vieme) stretol Jozefa. Sedával vedľa neho v krčme. Zrazu ho pochytil šialený nápad, zavolať ho k sebe na chladeného bažanta
a borovičku so slamkou. Nevedel prečo, nevedel, či to aj dnes bude fungovať. Či to nebol len výplod jeho fantázie, jeho mimotelovej reality. Zrazu odomykal dvere, za chrbtom Jozef a pred sebou TÁ nádej na kúsok zoškrabaného dreva. Bolo niečo po polnoci a Vincent s Jozefom vyzlečení kľačali pri šuplíku a exovali už 10. borovičku. Zapíjali ju pivom. Vincent mal preludy a videl Janku ako sa kúpe v pohári a hladká si kolená. Slintal. Deň po dni prichádzalo čoraz viac jeho známych a šuplík mu začal vynášať. Nie smeti, ale peniaze. Jeho byt bol zariadený po skromne. 2 izby. Skriňa. Stôl. Posteľ. A zázračný šuplík. Čím viac pil, tým viac myslieval na Janku. A potom prišiel ten hrdinský čin. Obliekol sa. Zašmulkovaný oblek čakal práve na túto príležitosť. Kamarátom v jeho krčmovom byte nič nepovedal, len sa potichu vytratil z bytu. Poznáte tie stavy opitosti, všetci sú vtedy majstri sveta. Namiesto zreničiek mal len Jankinu tvár. Zrazu zistil, že nevie, kde býva. Telefón nemal, zo zásady zo strachu pred rakovinou ho odmietol používať. Všetky čísla mal v hlave. A keď potreboval stretol človeka, vždy práve vtedy, keď ho potreboval. Sprostí majú šťastie. Dedina bola malá, ale zmestili sa tam všetky krčmy aj z okolitých dedín. Začal od prvej pri jeho byte. Keď vkročil dnu, niekto po ňom hodil pohár. Hneď ako sa mu odparil dym z očí zistil, že je to Igor - rozparovač, známy aj ďaleko aj v okolí. Už bol na odchode, keď zistil, že je známy aj niečím iným. Vedel presné umiestnenie každého občana v dedine. Vincent si narovnal oblek a vybral sa k tej potetovanej dojazvenej, strach vzbudzujúcej tvári. „Igor, máš sa?“ nadviazal nezáväznú konverzáciu Vincent. Igor sa zjazvil ešte viac, dokrčil si tvár presne úmerne k odpovedi, ktorú sa chystal Vincentovi hodiť. „A ty magor jeden škaredý, čo sa staráš?!“ Vincent nemal v dedine zrovna najlepšiu povesť. Napriek odzbrojujúcej odpovedi Vincent pokračoval. „ Čo piješ?“ úkosom sa pozrel na stôl pre neho a pokračoval. „ Pivo 12-tku?“ Ticho. Igor – rozparovač sa zamrvil, pozrel na pivo, na Vincenta a potom sa usmial. Vo vzduchu viseli 2 úbohé zuby. Vincentovi mu ich prišlo ľúto tak k pivu hneď zobral aj borovičku. Keď si odpil z chladeného bažanta, nenápadne sa spýtal. „Nevieš, kde je Janka?“ Veľmi nenápadné. „Ktorá? Tiralová? Hudecová? Majkovaská? Pilinová...Vincent zachytil v jeho hlase radosť. „Janka z krčmy „Všetko za euro“. Nevedel ako sa volala. „Ach, tá“ došlo Igorovi a potom sa zahľadel na Vincenta. Fuj, ale tá je riadne špatná. Ak nie si plastický chirurg, naozaj netuším prečo ju hľadáš. Dodal a hurónsky sa rozosmial. Zuby sa mu nebezpečne triasli. Vincent začínal byť nedočkavý. Dopil pivo, exol borovičku a skúsil to ešte raz. „Tak, pomôžeš mi, musím jej niečo vrátiť, preto ju hľadám, chápeš?!“ a zasmial sa takisto, aj
keď to nebolo také presvedčivo nebezpečné. „Aha tak. Videl som ju pred polhodinou na ulici Luthera Kinga. Niesla balík na poštu a vyzerala, že má hrknuté. Tým lepšie, pomyslel si Vincent. „A nevieš náhodou, kde býva?“ zatiahol a priklonil sa dôverne k Igorovi. Ucítil zmiešaninu potu, dymu a krvi?! Odtiahol sa. Igor - rozparovač sa zamyslel a kývol na čašníka. Čašník si skoro nasral do nohavíc a rýchlo pricupital k Igorovi – rozparovačovi. Šeptom si vymenili dôverné informácie a za chvíľu už Vincent kráčal na ulicu zmierenia a úsvitu č. 15. Dom bol zahalený do čiernej, len okienko na druhom poschodí vpravo na drzovku kazilo lem čiernej. Pozrel sa na zem a hľadal malý kamienok, ktorý by mohol (ako v nejakom lacnom USA filme hodiť do okna). Nič. Samá tráva. Prehrabal sa v nohaviciach a našiel použité slamky s kolienkom, 20 centov a kľúč od domu. Zrazu sa niekto naklonil z okna a Vincent? Vincenta seklo. Pritom ako uvidel veľký šuter, ktorým by rozmlátil aj okenný rám. Seklo ho v krížoch s rukou natiahnutou dopredu, ho seklo. „Vincent, si to ty?“ zakričala hlava z okna, najskôr Jankina. „EHM,“ vydal zo seba Vincent a pri veľkom tlaku, ktorý pocítil, keď sa snažil prehovoriť, kľakol si na jedno koleno a začalo ním celým nekontrolovateľne mykať. Vtedy začul šušťanie trávy a uvidel nohy v ponožkách, ktoré videl v akcii v kauflande a pousmial sa. Nad nimi boli totiž kolienka, ktoré ho prenasledovali či už v stave triezvom alebo totálne spitom. Šušťanie ustalo ale mykanie nie. Janka ho opatrne zodvihla, prehodila cez plece ako vrece zemiakov (nespomenula som, že bola o hlavu vyššia ako Vincent a o 30 kilov ťažšia?) a preniesla až do domu. „Vincent“ začala, keď ho opatrne položila na gauč ako nejakú pokrčenú figurínu. „ Si totálne spitý“. „Aj ty“ chcel odľahčiť atmosféru Vincent. Usmiali sa a potom si Janka dala dole tú lacnú ponožku. „Dúfam si hladný“ prehodila koketne a zakrúžila s ponožkou nad hlavou. Vincent sa skľúčene zahľadel na jej ponožku a želal si, aby sa ponožky nosili len na kolenách. Jediné, čo ho neprinútilo odvrátiť zrak a odpovedať bolo, že ponožka bola pravá. (Vedel, že raz sa mu tá poverčivosť zíde.) „Som“ odpovedal a pritom netušil, ako sa v takejto polohe naje a prečo sa Janka nezdvíha a nejde do kuchyne ako normálny človek, ktorý chce ísť pripraviť niečo pod zub. „ Mám malé tajomstvo“ zašepkala Janka a pomaly natiahla nohu k najbližšej skrini, priložila palec na nohe na 1. poličku sprava a tá sa otvorila. Vtedy to ucítil. Čerstvo usmažený hemendex a toasty. Vyskočil z postele (už dávno vychádzal z názoru, že bolesť je len
psychický stav) a nemo hľadel na zázračný šuplík u jeho Janky. Mesačné slnko Sklonil sa až celkom blízko. Pery sa mu dotkli vody. A až keď pocítil jej sviežosť, napil sa. Zhlboka. Z chuti. Vždy po milovaní vysmädol. Utekal nahý až k jazeru, neďaleko nášho domu. Keď išiel za mnou, zakrádal sa. Špičkami sa ledva dotýkal zeme. Doslova ku mne levitoval. Nechcel nikoho prebudiť. A keď bolo po všetkom vybehol z dverí a utekal. Hlasno. Dupal. A smial sa. Niekedy vyliezol oknom. Skočil na čerešňu rovno pod mojím oknom a bláznivo, nedočkavo liezol dole. Akoby bol jeho smäd všetko vypil. Celého jeho. Richarda. Celý náš život sa odohrával v noci. Cez deň sme boli Richard a Tatiana, v noci sme mená nemali. Načo? Komu kedy záležalo na mene? Mohla som sa nazývať jahodou, višňou, dokonca som ho tesne pred orgazmom žiadala, aby ma volal slnečnica. A on kričal: „Slnečnica!“ Nesmial sa. On bol tulipán. Každú noc sme kvitli. „Tulipán!“ kričala som na neho z okna. Bradavky mi stáli od zimy. „Nevolaj ma tak. Už svitá.“ A vošiel dnu. Počula som, ako kráča po schodoch. Obliekol sa a odišiel. Každý sme mali svoj život. Cez deň. Nevedela som, čo robí, kde býva. Či je ženatý. Vedela som len, kto je. Stačilo mi to. Viac som nikdy nežiadala. Ja som žila s tetami. Vzťahom, manželstvám a rôznym iným sektám som sa vyhýbala. Tety ma naučili žiť v samote medzi ľuďmi. Každý deň som ich maľovala. V obrazoch sa dokonca páčili viac. Od jednej noci na každý obraz pridávam malý tulipán. Každým obrazom sa zväčšuje. Najprv bol celkom malinký, skrytý za uchom mojej tety. Včera pyšne vyrástol až po jej koleno. Nesmie jej prerásť cez hlavu. Na samote je najkrajšie jej plynutie času. Akoby som ručičkami sama posúvala. Ako pri miešaní kávy. Každým kruhom je káva bližšie k ústam. Pripravenejšia. Len občas človek vystihne ten moment na ideálne vypitie. Na druhý deň som sedela v okne. Hlavu som otáčala k mesiacu. Ako nočná slnečnica. Tulipán sedel na strome. Rátal čerešne. 133. Natiahol sa a pohladil ma na nohe. Na druhý deň bol tulipán v obraze vo váze na stole. Teta naň hľadela. Žmúrila pri tom oči. K potoku som s ním išla dnes aj ja. Nahí sme kráčali po mokrej tráve. Kvapky vody mi stekali po ústach a hrdle. Chladili ma. A potom kričal: „Slnečnica!“ a ja som kvapky vody cítila na celom tele. Zliali ma celú. Dnes teta držala tulipán v ruke a druhou ho chránila pred slnkom. Začínam mať strach. Slnko by nám mohlo ublížiť. Stmievalo sa. O jeden letný deň menej. Tety sa smiali v kuchyni. Smiech sa mi vnáral do výstrihu a plnil zimomriavkami. Tulipán a slnečnica sa dnes milovali na strome. Čerešní bolo 138. Odteraz ich začne ubúdať.
Tete sa páčil tulipánový klobúk. Vyzerala v ňom rozprávkovo. Noci sa skracovali. Tulipán mi to naznačil. Pil vodu z potoka a hlavou mi kývol, aby som prišla. Načo sú nám slová, keď človek vždy všetko vycíti? Slovami to potrebuje len potvrdiť. Aby sa s tým mohol čo najrýchlejšie zmieriť? Tulipán vytiahol z pod vody ľaliu. „Kresli radšej ľalie. Tulipány sú staromódne. Ľahko omrzia.“ Dnes nadránom vyrástla tete pri nohe ľalia. Mal pravdu. Tulipány rýchlo omrzia. Rýchlo chladnú. Ako káva, keď sa mieša v protismere hodinových ručičiek.
