Stvorenie človeka podľa Genezis

Stvorenie človeka podľa Genezis Úvod ku správnemu čítaniu Genezis Rozprávania knihy Genezis sa zdajú byť naivné dnešným čitateľom, ale v skutočnosti sú prepracované s veľkým umom a preniknuté netušenou hĺbkou. Chcú zodpovedať zásadné otázky ľudskej existencie: Ako vznikol svet a človek? Prečo sú ľudia zlí, frustrovaní so svojim životom? Prečo sú ľudia rozptýlení po celej zemi a hovoria rôznymi jazykmi? Prečo sa nedohodnú, ale bojujú proti sebe? Prečo si môžu dvaja bratia závidieť až tak, že dôjde k vražde? Prečo jestvuje nepriateľstvo medzi svetom zvierat a ľudí? Prečo je žena frustrovaná vo svojom vzťahu k mužovi? Prečo sa nechá ovládať mužom? Prečo rodí v bolesti? To sú existenciálne otázky, na ktoré majú rozprávania pomôcť nájsť odpovede. Sú to otázky dotýkajúce sa existencie nielen ľudí predchádzajúcich generácií, ale aj nás samotných. Bibliu písali ľudia a človek vždy bude hovoriť rečou svojej doby, v jeho slovách sa budú odrážať predstavy a zvyklosti jemu vlastné. Všetko čo povie a napíše, bude dobovo podmienené. A predsa sú v Biblii vyjadrené myšlienky, ktoré presahujú úzky rámec svojej doby a smelo prerážajú všetky hranice spoločenských poriadkov. Na stránkach Biblie ich musíme hľadať a predkladať dnešným čitateľom. V časoch keď sa Genezis písala, ľudia nemali vedecké poznatky a hovorili v hádankách. Len pred niekoľkými desiatkami rokov ľudia začali študovať vedu a zabudli, že Biblia je napísaná mudrcmi, a nie vedcami, hovorí v príbehoch a hádankách. Biblickí autori sa nevyjadrujú k problému, či Boh stvoril človeka bezprostredne alebo použil už existujúcu oživenú matériu. Vtedy nejestvoval problém evolucionizmu. Preto autor nepozná otázky našich čias. Text nepotvrdzuje ani nevylučuje evolúciu. Riešenie tohto problému patrí do oblasti vedy. Prvých 11 kapitol knihy Genezis (hebr. berešit na počiatku) opisuje tzv. „predvek“. Opisuje vzťah a dianie medzi Bohom a stvorením. Samozrejme predovšetkým človekom. Z hľadiska literárnych foriem uvedené príbehy môžeme počítať k povestiam. Povesť nechce v prvom rade rozprávať ako sa čo stalo, aj keď sa často dejinnými udalosťami zaoberá. Jej záujem nesmeruje do minulosti, ale ide jej o to, aby sa v nej súčastný čitateľ znovu stretol so sebou samým, so svojimi vlastnými problémami a skúsenosťami, a odtiaľ získal určité názory. V tejto tradícií povestí sa vykresľuje vznik životného priestoru človeka z hľadiska roľníkov. Kontext a literárna stavba 1. správy o stvorení Perikopa Gn 1, 1 – 2, 4a patrí podľa historicko – kritickej metódy do kňazského prúdu, k tradícii P. Štýl tejto tradície je teologický, schematický. Vyhýba sa podrobnostiam. V dobe, kedy tento text bol napísaný (okolo r. 500 pred Kr.), kladú kňazi v babylonskom vyhnanstve uprostred iných kultúr, dôraz na niektoré náboženské praktiky, aby sa stali znamením viery Izraela: šabbat, obriezku, synagógu... Podľa Gn 1 nie je stvoriteľské Božie dielo urputným zápasom, premáhaním chaosu, krotením temnoty a vodstva, ako v niektorých staroorientálnych mýtoch. Je to dielo slávy, krásy, pokoja. Milujúci Boh pripravuje človeku svet bez nepriateľstva, svet poriadku a lásky. Až človek vo svojej vzbure začal uctievať svetlo a zem, bál sa noci a mora, klaňal sa nebeským telesám, morským a pozemským tvorom. Rozprava o stvorení Gn 1, 1 - 2, 4a je slávnostným hymnom na slávu Boha Stvoriteľa. Rozprávač v ňom rozvíja teologickú pravdu sformulovanú v samotnom úvode: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ Hymnus má tri časti: prológ (1, 2), epilóg (2, 1 – 4a) a samotný hymnus. Jadro hymnu možno rozdeliť na dve časti, každá z nich obsahuje opis 3 dní a vymenúva 4 stvoriteľské diela. Tieto časti sú uložené paralelne: v prvej sa opisuje príprava priestoru (prvé 3 dni a 4 diela), v druhej jeho zaplnenie tým, čo tam stvoril Boh (posledné 4 diela, 4 – 6 deň). Napríklad v prvom dni stvoril Boh svetlo a oddelil ho od tmy, vo štvrtom dni slnko a mesiac, aby vládli nad dňom a nocou. Text je rytmický, obsahuje schematicky popis stvoriteľskej Božej činnosti. Stavba hymnu sa opiera o postupnosť dní v týždni. Autor chcel zdôrazniť, že siedmy deň Boh oddelil od iných a vyhradil ho pre seba. Tento deň je šabat – sobota, svätý deň pre Izrael. „Kňazské“ rozprávanie o stvorení človeka Gn 1, 26 – 30 Šiesty deň stvorenia Stvoriteľské dielo opísané v prvých veršoch Biblie vrcholí stvorením človeka. Všetko, čo predchádzalo, boli len prípravné stupne, bolo to „dobré“, ale stvorenie človeka je „veľmi dobré“. Po šesť dní zaznievali neosobné príkazy: „Buď svetlo“, „buď klenba“..., ale teraz, keď je všetko pripravené k prijatí toho, pre

ktorého sa to všetko dialo, počujeme z Božích úst veľmi osobné a zúčastnené rozhodnutie: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ Podobne to vyjadruje rabínsky výrok: „Boh stvoril celý svet svojim slovom, človeka však utvoril svojimi vlastnými rukami.“ Človek objavuje, že je vrcholom stvorenia, stvorený v šiesty deň, ale objavuje aj svoju strednú pozíciu, zvláštnu moc nad svetom na jednej strane a skutočnosť stvorenia Bohom na strane druhej. Každý deň naráža na tento kontrast medzi vlastnou krehkosťou a nepatrnosťou a medzi veľkosťou svojho povolania. Človek je cieľom stvorenia, pretože zo všetkých pozemských tvorov len on môže poznať Stvoriteľa. Stojí na hranici konečnosti a nekonečnosti, žije v tomto svete ako jediné stvorenie, ktoré vie o svojej konečnosti, a práve vďaka tomuto vedeniu ho presahuje. „Prečo Stvoriteľ čakal až na šiesty deň, aby oživil človeka?,“ pýta sa židovský midráš. Odpovede môžu byť tri: 1.Aby bezbožníci nehovorili: človek spolupracoval na diele Pánovom. 2.Iná odpoveď: Aby si človek nenárokoval príliš veľkú dôležitosť, ak spyšnie, bude mu povedané: Čím sa chváliš? Dokonca i komáre mali pred tebou prednosť v poradí stvorenia.“ 3.Iná odpoveď: Človek bol stvorený ako posledný, aby mohol ihneď zasadnúť k jedlu. Keď kráľ pozve hosťa, musí pre neho najprv pripraviť palác, vyzdobí ho, pripraví hostinu a až nakoniec pozve svojich hostí. A človek je výsostným hosťom Stvoriteľa. Na prvý pohľad protikladné odpovede obsahujú v sebe dopĺňajúce sa výpovede o človeku. Prvé dve odpovede človeka majú „uzemniť“ poukázaním na slobodu Stvoriteľa a nezúčastnenosťou človeka na jeho diele. Človek môže vo svete tvoriť, ale nie stvoriť. Tretia odpoveď symbolizuje človeka ako kráľovského hosťa. Od ostatného stvorenia sa odlišuje osobným vzťahom ku kráľovskému Stvoriteľovi. Strednú pozíciu človeka opisuje jeden midráš v porovnaní s „nebeskými a pozemskými“ bytosťami: „Šesť vecí charakterizuje človeka; tri majú spoločné so služobnými anjelmi a tri so zvieratami. Tie tri veci spoločné s anjelmi sú: Ľudia majú vedomie ako služobní anjeli, chodia vzpriamene a hovoria svätou rečou ako služobní anjeli. Tie tri veci spoločné so zvieratami sú: Jedia a pijú ako zvieratá, sú plodní a množia sa ako zvieratá a majú trávenie ako zvieratá.“ (Chag 16 a /bar/ - traktát Chagiga „slávnosť, v Mišne, 2. oddiel Moed „termíny“). Človek teda stojí na hranici konečnosti a nekonečnosti, stojí medzi anjelmi a zvieratami. Človek, vrcholné dielo stvorenia Boha má Stvoriteľom danú veľkú hodnotu a dôstojnosť. Nie sme hocijakým stvorením, ale slávnostným dielom. Každý ľudský jedinec je podľa poriadku stvorenia hodný úcty, rešpektu a obdivu. Táto Stvoriteľom daná dôstojnosť nám môže zbavovať strachu z vlastnej nedostatočnosti, frustrácií, či neprijatia inými. Človek, vrcholné dielo stvorenia vždy zostáva len stvorením. Nie je stvoriteľom ani bohom. Vždy keď sa cíti byť príliš veľký a dôležitý s expanzívnou túžbou ovládať druhých, keď sa chce správať ako „vtelený boh“, mal by si spomenúť na slová talmudu o prvenstve komára. I deti sú pre rodičov predovšetkým darom Stvoriteľa, nie ich osobným vlastníctvom. Len Stvoriteľ je pánom nad životom a smrťou. Piatok, šiesty deň stvorenia by mohol byť pre nás dňom vďaky za dar života, za stvorenie človeka, dňom úcty k ľudskému životu. Prečo hovorí Boh pri stvorení človeka v množnom čísle? Starší kresťanskí vykladači tu videli narážku na božskou Trojicu. Niektorí exegéti predpokladajú, že v pluráli je zahrnutí „Boží dvor,“ keď vychádzajú zo starej predstavy Boha obklopeného nebeskými bytosťami (por. 1 Kr 22, 19; Job 1, 6). Podľa Talmudu sa Elohim radil so svojimi služobnými anjelmi. Prvé ponímanie dogmatizuje, čo nezodpovedá starozákonnej zvesti, druhé nie je dosť dokázateľné, pretože samotná Biblia nehovorí nič o iných bytostiach, s ktorými by sa Boh radil o svojich zámeroch. Plurál je slávnostnou formou, ktorou je vyjadrené osobné rozhodnutie Stvoriteľa. Ide o „plurál majestátu“, doložený pre perzskú dobu (Ezd 4, 18). K. Barth vychádzajúc z množného čísla pre Božie meno Elohim, hovorí o uvažovaní Boha so svojim vlastným JA. Slávnostná formula odráža jedinečnosť Božieho rozhodnutia o stvorení človeka. Talmud túto myšlienku opisuje neustálou prítomnosťou človeka v celom diele stvorenia, i keď v poradí bol až na mieste poslednom. Naväzuje tu na tretí dôvod stvorenia v šiesty deň: „Rabi Josse Galilejský hovorí: Všetko čo Svätý, nech je zvelebený, na svete stvoril, stvoril v človekovi... Svätý stvoril vo svojej múdrosti a vo svojom rozume celý kozmos, stvoril nebo aj zem, veci hore i dolu, a vytvoril v človeku všetko, čo stvoril vo svojom svete.“ (ARN (A)– Avot d- rabi Nátan)

Adam Urobme človeka. Pre neznalca hebrejského jazyka je meno adam záhadou. „Je to predsa mužské meno človeka, ktorý má vlastné meno Adam,“ myslia si mnohí. V hebrejskom slove však nejde o jedného jedinca. Adam je prvotne meno všeobecné, hromadné, kolektívne, nie vlastné, a znamená človek. Vzápätí sa aj v texte hovorí o človeku v množnom čísle: „nech vládnu (nesprávny preklad je v slkat. Nech vládne), muž a žena, ploďte a množte sa.“ Striedanie jednotného a množného čísla dosvedčuje, že je myslený človek i človečenstvo. Spätosť človeka so zemou naznačuje slovná hračka: ’adam = človek, ’adamá = hlina, zem, teda adam znamená významovo „pozemšťan“, pozemský. Adam je v každom z nás, to on nie je len minulosť ale stálou prítomnosťou. Adam je jednoduchý a vynikajúci spôsob ako povedať, že všetci ľudia sú si bratia. Viera vo všeobecné bratstvo nás uvádza do aktuálneho posolstva textu. Prečo bol človek stvorení v „jednom exemplári“? Aby sa medzi ľuďmi zachoval pokoj a aby žiadny človek nehovoril druhému: „Môj otec bol významnejší než tvoj...,“ hovorí výrok Talmudu. Na inom mieste pokračuje: „Žiadny človek nesmie povedať svojmu blížnemu: Môj otec je významnejší než tvoj otec, lebo človek urobí jedným pečiatkou niekoľko otlačkov, a všetky sú rovnaké. Avšak Kráľ kráľov, utvoril každého človeka pečiatkou prvého človeka, a nikto sa nerovná svojmu blížnemu. Preto môže každý jednotlivec povedať: „svet bol stvorený kvôli mne.“ (Sand IV, 5). Iný výrok Talmudu nádherne vyjadruje jedinečnosť každého človeka: „Každý kto zachráni i len jeden život, Písmo mu pripočíta, ako by zachránil celý svet.“ Človekom je muž i žena, kresťan, Žid, Arab, Slovák, Rus, Róm i Maďar... Byť adamom znamená odsunúť všetky náboženské, sociálne, národné predsudky. Človek nie je človekom sám. Len v stretnutí druhým môže zvolať: „Našiel som človeka, stvorenie Božie.“ Akákoľvek forma národnostnej, rasovej či náboženskej diskriminácie je zradou biblického posolstva o človeku adamovi. V adamovi žije každá ľudská bytosť bez kvalitatívneho rozdielu. Pokušenie vyvyšovania sa nad iného je a bude vždy reálnou hrozbou s ktorou je nutné zápasiť. Stvorený na obraz Boha „Na náš obraz a podľa našej podoby.“ Ako chápať tento Boží obraz? V čom je človek imago Dei? Podobá sa človek Bohu svojim telom alebo duchom? Kniha Múdrosti pod vplyvom gréckeho myslenia vyzdvihuje duchovnú stránku (Mud 2, 23). V hebrejskom texte o rozdelenie človeka na dušu a telo nejde, otázka je položená nesprávne. Človek nie je zlepencom rôznych zložiek, ale bytosť, ktorá stojí ako jeden celok pred Stvoriteľom. V čom sa človek odlišuje od zvierat? Je to jeho intelektuálnou či duchovnou nadradenosťou, jeho morálkou, personalitou, dôstojnosťou, či slobodou? Imago Dei nemožno chápať v hebrejskom myslení ako popis určitej kvality, ale skôr ako určenie finality stvorenia človeka. Výrok hovorí o zámere, s ktorým sa Boh rozhoduje človeka stvoriť. Tvorí ho, aby bol obrazom Božím, aby slúžil ako obraz Boha či Bohu. Ide tu o opísanie vzťahu, ktorý je človek povolaný žiť. K akému vzťahu „obraz Boží“ odkazuje? Dnes na túto otázku odpovedajú dve rôzne teórie: 1.Kráľovská a pastierska. „Obraz Boží“ bol pôvodne kráľovský titul. Faraón bol obrazom boha Re v tom zmysle, že ho reprezentoval pred ostatnými ľuďmi. Pre poddaných je faraón viditeľným obrazom, a dokonca jediným viditeľným obrazom boha. Človek by mal byť imago Dei v tom zmysle, že je povolaný zastupovať Boha vo vzťahu k prírode a zvlášť vo vzťahu k zvieratám. Má sa stávať „pastierom stvorenia“. Vo svojej suverenite a dôstojnosti pastierskej vlády sa má pripodobniť Bohu, ktorému je podriadené úplne všetko. 2.Synovská. „Obraz Boží“ v zmysle „spoločníka“, partnera v dialógu. Orientálny panovník bol božím synom. To sa odráža aj v kráľovských žalmoch (Ž 2; 100). V tomto prípade by výrok neodkazoval ku vzťahu medzi človekom a svetom. Ale ku vzťahu medzi človekom a jeho Stvoriteľom. Človek je v prvom rade Božím spoločníkom. Dar nadvlády človeka nad zvieratami je potom druhotným následkom onoho prvoradého vzťahu. Hebrejský celem – obraz znamená božský obraz, pričom sa rozumie socha, reliéf a podobne. Vyjdime z toho, čím je obraz v umení. Je to akoby zrkadlový odraz originálu, ako proťajšok, nikdy však s ním totožný. Je zdôrazňovaním blízkosti a súčasne odlišnosti. Človek na rozdiel od ostatného tvorstva má schopnosť počúvať Božie oslovenie a odpovedať naň. Práve v tom nachádza obraz svojho naplnenia. Proti sebe tu stojí originál a jeho obrazu, pozerajú sa na seba, vytvárajú spoločenstvo. Človek je a bude vždy tvorom na ňom závislým, ktorý svoju plnosť môže dosiahnuť len vo vzťahu k nemu.

Podoba, hebr. demut znamená rovnakosť, podobnosť. M. Buber hovorí o človeku ako živom podobenstve toho, ktorého nazývame Boh. Človek nie je s Bohom totožný, avšak niečím Boha neprehliadnuteľne pripomína. Oba výrazy, obraz i podoba, chcú podtrhnúť to, čo robí človeka človekom: vzťah a spoločenstvo s Bohom, vzťah jedinečný a personálne angažovaný. Človek nie je otrokom, ani sa nepodieľa na živote božstva, ako učia rôzne antropológie. Nie je ani s Bohom totožný. Oba výrazy „obraz“ a „podoba“ sa vyskytujú v Gn 5, 3 vo vzťahu Adama a Seta, teda otca a syna. Z toho plynie že i vzťah medzi Bohom a človekom je chápaný takmer ako príbuzenstvo. „Obraz“ vyjadruje vzťah blízkosti a predsa odlišnosti, vzťah detskej závislosti. Boh a človek sú si veľmi blízky. Človek stojí v bezprostrednom a osobnom vzťahu ku svojmu Stvoriteľovi. Boh chce skrze človeka vyjadrovať svoju pravdu i lásku, skrze neho zjavovať seba samého, svoju moc i vôľu. Človek má byť priehľadný, transparentný pre Boha, pretože dostal úlohu Boha zobrazovať. „Človek tu stál a bol na neho nádherný pohľad ako na obraz Boží, tvory ho videli a báli sa ho, lebo si mysleli, že je ich tvorcom. A všetci k nemu prichádzali, aby sa k nemu sklonili. Tu im človek povedal: Prišli ste ku mne a chcete sa mi klaňať. Poďte so mnou a vyhlásme kráľa nad nami toho, ktorý nás všetkých stvoril, ako ľud vyhlási za jedného za svojho kráľa. Ľud totiž vždy vyhlasuje svojho kráľa, kráľ sa však kráľom sám neprehlasuje. A Adam kráčal dopredu a ako prvý vyhlásil Pána kráľom, po ňom prichádzali všetky tvory a volali: Pán je kráľ a je nádherne vystrojený.“ Takto vyjadruje midráš pastiersku úlohu človeka vo vzťahu ku stvoreniu. Človek je kňazom stvorenia. Uvedomujúc si svoju stvorenosť, privádza ostatné stvorenie ku modlitbe chvály Stvoriteľa. Negatívnou skúsenosťou s človekom v dnešnom svete je jeho neľudské konanie. Človek môže byť vrahom, násilníkom, cudzoložníkom, zlodejom, ničiteľom prírody. Stráca sa ľudská tvár človeka. Čo je príčinou straty ľudskej identity? Čo robí človeka človekom? Čo je v ňom to najľudskejšie? Odpoveďou knihy Genezis je potreba návratu k počiatku stvorenia a znovuobjavenie „božskej identity človeka.“ Návratom ku vzťahu so svojim Stvoriteľom, nájdením „synovskej dôstojnosti“, objaví človek sám seba. Byť Božím synom je bytostnou podstatou človeka a zároveň jeho celoživotná cesta. Stvorený ako muž a žena „Muža a ženu ich stvoril.“ Človek stojí pred Stvoriteľom ako muž a žena, doslova samec a samica. Človek nie je bytosťou bezpohlavnou ani obojpohlavnou ako niektorí bohovia v pohanských predstavách. Existuje buď ako muž, alebo ako žena. Človek (’adam) je celok, spoločenstvo muža a ženy. Až v tejto podvojnosti je človek celým človekom, schopným naplniť jemu dané poslanie. Obaja sú nazvaní človekom. Tak sú obaja chránení pred nebezpečenstvom zbožstviť mužskosť alebo ženskosť. Dôrazom na stvorenosť je odmietnutý každý pokus o sebazbožstvenie. Muž, samec sa hebrejsky povie záchár. Slovo úzko súvisí so slovesom záchar – spomínať, pripomínať, sprítomniť vec, v genetickej pamäti i v liturgii. Muž oslavuje Božie stvoriteľské dielo tým, že je plodný a prináša pohopoctu. Vo svojom pôvodnom postavení má každý muž úlohu kňaza, sprítomňuje to, čo vlastne prichádza od Boha. Muž nesie zodpovednosť za Božiu prítomnosť vo svojom dome, on vysluhuje rodinný kult a zároveň materiálne zaisťuje chod domácnosti, ako aj vzťahy s vonkajším svetom. Mužskou stránku každého človeka je to, čo pokračuje v reťazci, ženskou stránku potom to, čo túto stránku predchádza, z nej počína. Slovo pre ženu, či samicu, znie nekévá – priehlbeň, nádoba. Je odvodené od slovesa nikkév – urobiť, byť dutým, teda vytvorenie vnútorného priestoru a čakať na naplnenie. Žena je nádobou pre lásku Boha i muža. Ona je dušou domu, ona zodpovedá za vzťahy vo vnútri rodiny a stará sa o jej každého člena. Kto zostáva slobodný, nezasluhuje si meno „človek“, lebo je písané: „Boh stvoril muža a ženu a nazval ich oboch človekom.“ Týmto exponovaným výrokom Talmud vyjadruje plnosť človeka v manželskom spoločenstve. „Mládenec žije bez radosti, bez požehnania a šťastia,“ dopĺňa iný výrok poukázaním na ochudobnenie sa človeka žijúceho v samote vzhľadom na manželské požehnanie. Požehnané manželstvo muža a ženy prežívané v láske je cestou ku šťastiu a životnému bohatstvu: „Uctievajte svoje ženy, lebo tak zbohatnete.“ „Kto miluje manželku ako seba samého a uctieva ju viac ako seba, privádza svojich synov a dcéry na správnu cestu života a vydá ich v čas. O ňom platí slovo Božie: buď ubezpečený, že v tvojom stane panuje mier.“ Kultové zbožstvovanie muža či ženy sa zmenilo na problém praktickej nadradenosti muža nad ženou. Muži

dávali ženám pocítiť fyzickú prevahu násilím, psychickou tyraniou, spoločenskou diskrimináciou. Tento stav vyvolal v západnej spoločnosti explóziu radikálneho feminizmu. Ženy v snahe vymaniť sa spod „tyranie mužov“, začali s mužmi zápasiť vo všetkých oblastiach. Vylúčením „handicapu ťarchavosti“ potratovou a antikoncepčnou mentalitou, sa zo „ženy v domácnosti,“ na mužovi celkom závislej, stávajú „železné lady“ túžiace mužov ovládať. Sme svedkami zrodu hermafroditnej spoločnosti. Muži a ženy vo vzájomnej úcte voči sebe by sa mali spoločne snažiť objavovať krásu svojej vlastnej pohlavnosti a spoločného človečenstva. Muž by nemal byť len ploditeľom a živiteľom, ale manželom, otcom a kňazom. Ženy musia znovu objavovať krásu a úlohu manželky, matky. Oni sú dušou a srdcom rodiny i spoločnosti. Požehnaná plodnosť manželstva Diferencovaná pohlavnosť je zdôraznená v kňazskom rozprávaní ako jednoznačné pozitívum, ako dar a príležitosť. „Ploďte a množte sa a naplňte zem.“ Pohlavný styk patrí ku stvorenosti. Je to niečo posvätné. Tým sú odmietnuté tendencie asketické a dualistické. Boh ich požehnal. Jeho požehnanie je celkom konkrétne. Týka sa hlavne plodenia. Plodenie bolo vždy obostreté tajomstvom. Preto sa okolo neho vytvorili rozmanité kulty plodnosti. Človek totiž usiloval nejakým spôsobom ovplyvniť neznáme plodivé mocnosti. Zo správy o stvorení počujeme, že človek nie je odkázaný na tieto temné sily. Rozmnožovanie je Boží stvoriteľský poriadok. V asketickom strachu pred negatívnymi aspektmi pohlavnej sily sa v histórii cirkvi sexualita častokrát démonizovala a vyhlasovala za zlú. Toto dualistické myslenie, ktoré rozdeľovalo v človeku dobrú dušu a zlé telo, by malo byť znovu konfrontované s biblickým posolstvom o Božom dare sexuality pre spojenie muža a ženy v ich vzájomnom obdarovávaní sa. Posvätnosť sexuality sa však vyhradzuje na Stvoriteľom ustanovený priestor v úplnom oddaní sa muža a ženy v manželskom spojení, ktoré jediné je bytostne orientované na plodenie nového života. Druhý príbeh stvorenia Štruktúra a kontext Druhý príbeh stvorenia Gn 2, 4b – 3, 24 je oveľa starší ako prvý. Pochádza z jahvistickej tradície J, nazývanej podľa posvätného tetragramu Božieho mena, Židmi nevyslovovaného, JHVH. Je to zbierka, ktorá pravdepodobne pochádza z čias panovania kráľa Šalamúna (961 – 922 pr. Kr.). Reč tohto príbehu je menej schematická, jednoduchá, obrazovo a symbolicky bohatšia s mnohými podrobnosťami. Rozprávanie Gn 2 – 3 je štrukturované ako diptych, ktorého časti nemožno pochopiť jeden bez druhého. Spolu vytvárajú dramatický príbeh. Prvé dejstvo (2, 4b – 25) funguje ako expozícia a uvádza na scénu aktérov drámy, ktorá sa odohráva v druhom dejstve. Cieľom expozície je demonštrovať, že sa Boh neuspokojil so stvorením človeka, ale že sa stará o to, aby ho umiestnil do siete vzťahov, ktoré ľudskému životu dajú zmysel. Ľudská existencia má zmysel len vo vzťahu, v rámci spoločenstva. Pre jahvistického rozprávača jestvujú štyri základné vzťahy. 1.Vzťah k zemi (Gn 2, 8-9.15). Človek zo zeme povstal, je „zemou“, od zeme na čas oddelený, ale na konci sa do nej vráti. V priebehu života sa človek nemôže zaobísť bez vzťahu k ’adamah. Zem a práca je prvým dobrodením v živote človeka. 2.Vzťah k živým bytostiam (Gn 2, 18 – 20a). Človek potrebuje živé bytosti, iné než je on sám, k tomu, aby bol jeho život skutočne ľudský. Toto spoločenstvo najprv zahŕňa zvieratá. 3.Vzťah k druhému človeku. Vzťah muža k žene (Gn 2, 4 – 7. 18 – 15). Spoločenstvo zvierat nezodpovedá celkom očakávaniu človeka, môže ho doplniť iným typom spoločenstva: spoločenstva muža so ženou. Len v tomto spoločenstve dôjde muž k svojmu najplnšiemu rozkvetu. 4.Vzťah človeka ku Stvoriteľovi. Stvorením človeka Boh našiel partnera v dialógu, bytosť, ktorá môže povedať áno aj nie, ktorá môže byť poslušná i neposlušná, bytosť podobnú Bohu v jeho slobode. Dráma Gn 3 o „páde“ človeka končí narušením, zrútením sa a pokrivením všetkých vzťahov človeka. Spoločenstvo medzi zvieratami, mužom a ženou sa stalo spoločenstvom spoluviny voči Bohu. „Jahvistické“ rozprávanie o stvorení človeka Gn 2, 4 – 7. 18 – 25

Človek tvorený ako prach zeme Človeka Boh utvoril. Sloveso utvoril či sformoval (hebr. jácar) sa často používa o práci hrnčiara, ktorý z hliny formuje svoje výrobky. Predtým bola reč o stvorení, pre ktoré má hebrejčina zvláštne sloveso bárá, ktoré sa používa výlučne o božej stvoriteľskej činnosti. Ak sa hovorí naviac o formovaní stvoreného, má sa tým vyzdvihnúť zvláštna Stvoriteľova starostlivosť o toto stvorenie. Tým podanie približuje Boha človeku. Človek patrí celkom medzi stvorenie. Nie je v ňom nič božského. Je krehký a pominuteľný. To je vyjadrené aj metaforou prach zo zeme (v slkat. úplne nesprávne podľa starej Vulgaty z hliny zeme). Hebrejský výraz ‘afar min ha – ’adamá býva pravidelne chápaný ako označenie materiálu, z ktorého Boh tvorí. Tento preklad je podmienený predstavou bežnou po celom Oriente, podľa ktorej je človek vymodelovaný z hliny. Biblické podanie tu však nepoužíva termín pre hlinu (chomer), ale pojem pre prach, z ktorého sa modelovať nedá. „Prach“ je pojem teologicky veľmi významný. Je to prvok pripomínajúci svojou neplodnosťou podsvetie, ba vyskytuje sa s ním i v zámene (Job 17, 16; Ž 22, 30). Nesprávnym prekladom predložkových väzieb zaznieva afar ako materiál, ale v hebrejskom texte ide o prívlastok, označenie akosti „ako prach.“ Boh sformoval človeka, ktorý je prach zo zeme. Človek je prach. Sú to slová o mocnom Božom čine a ničotnosti človeka. Biblia odmieta všetky staroveké báje o božskom alebo polobožskom pôvode človeka. Vidí človeka od počiatku v celej jeho biede ako smrteľníka odkázaného celkom na milosť Stvoriteľa. Tým sa biblická zvesť odlišuje od všetkých mytologických náuk, ktoré sa snažia človeka zbožstviť. Človek – živá bytosť Na druhej strane Boh človeka vyvyšuje nad všetko stvorenie, robí ho dieťaťom Božím. Zvláštny Boží príklon vyjadrujú slová vdýchol do jeho nozdier dych života. Hebrejský výraz pre dych života je nišmat chajim. Nešámá je dýchanie. Boh vdýchol človeku rytmus dýchania, a tým život. Čo to znamená môže osvetliť židovská mimobiblická tradícia, podľa ktorej vyvolený Boží zomiera Božím bozkom. Smrť k nemu prichádza v Božom objatí, v Božom bozku. Hebrejsky sa to povie mita binešíka. Nešíká je bozk. Teda kontakt s Bohom. Smrť vyvoleného je najvyššou formou sebaodovzdania. V dojemnom obraze sa Boh skláňa k človeku v jeho nemohúcnosti. Ako by ho chcel oživiť umelým dýchaním z úst do úst, tak hlboko sa k nemu skláňa. A bude sa k nemu skláňať vždy znovu. Sám zo seba by sa človek ku svojmu Stvoriteľovi nepovzniesol. Božím dychom sa stal človek živou bytosťou. Nedostal živú dušu, ako sa pod vplyvom gréckeho myslenia vykladá toto miesto. Nejde tu o dušu ako samostatný princíp schopný života i mimo tela, do tela dočasne uzatvorená ako do žalára (Platón). Ide o oživenosť tela, o život vôbec. Človek je stvorený ako nedeliteľný celok. Je tvorený ako prach zeme a zároveň je živou bytosťou. Je vzatý zo zeme, a predsa má byť Božím obrazom. Potreba druhého Boh vie, že nie je dobré, ak zostane človek sám. Nie je však pre neho vhodná akákoľvek pomoc. Aby vyniklo to jedinečné, čo Boh zamýšľa, počujeme najprv o vytvorení živočíšstva, ktoré je privedené k človeku. Človek všetky tvory pomenuje. Pritom si človek uvedomí svoju odlišnosť. Zostáva sám a bez pomoci. Potrebuje niekoho, kto by mu bol rovný, v kom by sa sám poznával a pritom v ňom nachádzal i svoju ucelenosť. Má zakúsiť hĺbku i krásu spoločenstva, ktoré by bolo obrazom spoločenstva s Bohom. Preto mu nestačí spoločenstvo so zvieratami. Muž a žena zisťujú, že potrebujú jeden druhého, dopĺňajú sa. Muž zisťuje, že je sám, chýba mu žena, žene chýba „rebro“ pochádzajúce z muža. Toto je spôsob, ktorý používa židovská antropológia, keď chce vysvetliť, že človek nie je Bohom, pretože je neúplný, potrebuje toho druhého. Ponechať si to, čo je mu vlastné a zjednotiť sa s vlastnou ženou znamená priznať si túto neúplnosť a potrebu byť doplňovaný. V teológii tejto tradície, ktorá kladie veľký dôraz na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom, má manželská zmluva veľmi významné miesto. Živé bytosti, zvieratá, boli človeku Bohom darované. Človek s nimi môže a má vytvárať pozitívny vzťah. Ako „pastier stvorenia“ nemôže prírodu bezhlavo ničiť. Ekologické hnutie môžeme vidieť ako pokus o návrat k pôvodnému stvoreniu, harmónii medzi človekom a prírodou. Veľmi pozitívny vzťah si človek vytvára k niektorým domácim zvieratám, napr. ku psovi, mačke, andulke... Človek pritom nesmie zabúdať, že ani jedno z nich nemôže byť náhradou za človeka. Ani ten najprítulnejší psík nemôže byť náhradou spoločenstva s človekom.

Stvorená z rebra A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu. Obraz o žene utvorenej z mužovho rebra nerieši otázku prvenstva (muž bol prvý, žena až druhá), ale vzťah medzi nimi. V texte sa nehovorí o „stvorení“ ženy. Tá bola stvorená (hebr. bárá) súčasne s mužom, obaja dostali aj spoločné meno adam. Predpokladom teda bola rovnosť oboch pred Bohom. Reč o utvorení, doslova budovaní používa sloveso bánáh. Používa sa mimo iného aj o stavbe oltárov a chrámov. Hebrejské cela je prekladané výrazom rebro len na tomto mieste, inde v SZ označuje bok, bočnú stenu (napr. u oltára, stánku zmluvy, svätostánku, chrámu; Ex 25, 12. 14; 26, 20. 26; 27, 7; Ez 41, 5). Muž so ženou majú byť obrazom Božieho chrámu. Podobne slová „moja kosť“, „moje telo“ (dosl. moje mäso) sú ustáleným obratom vyjadrujúcim vnútornú i vonkajšiu jednotu a spoločenstvo (por. 2 Sam 5, 1; 1 Krn 11, 1). Boh spoločenstvom muža a ženy buduje priamo svoj chrám, ako neskôr píše apoštol Pavol: „Neviete, že ste Božím chrámom“ (1 Kor 3, 16). Každá trhlina, ktorá by sa na Božej stavbe objavila, znamenala by znesvätenie celého chrámu. Predstava chrámu poukazuje na neopakovateľnosť vzťahu medzi mužom a ženou pred Bohom. Vzájomný vzťah medzi oboma je niečo nezrovnateľne jedinečné, čo človeka vysoko pozdvihuje nad ostatné tvorstvo. Je to vzťah hlbokej lásky a čistého priateľstva, keď sa ten druhý dostáva na prednejšie miesto ako moje JA, keď sa na láske k blížnemu učí človek poznávať a chápať veľkosť Božej lásky k človeku, opätovať ju a čerpať z nej vždy novú silu ku svojej láske voči blížnemu. Niektorí odborníci vidia pôvod slov „rebro a kosť“ v sumerčine. Sumersky je rebro ti. Zároveň toto slovo znamená dávať, žiť. Eva, či hebrejsky Chavvah sa vykladá v Gn 3, 20 ako matka všetkých žijúcich. To má obdobu v sumerskej bohyni Nin-ti = „Pani rebra“ alebo „Pani, ktorá dáva život“. Pravdivý je aj tradičný komentár významu „rebra“ ako miesta najradikálnejšie vnútorného, v tesnej blízkosti so srdcom. Žena je mužovi blízka ako vlastné srdce. „Neveriaci cisár vravel rabínovi Gamalielovi: „Váš Boh je zlodejom, lebo ukradol spiacemu Adamovi rebro a stvoril z neho ženu.“ Dcéra rabína prosila o dovolenie, aby mohla odpovedať: - „Pomôž nám,“ hovorila, „lebo zlodeji prišli dnes v noci a ukradli nám strieborný podnos a zanechali nám podnos zlatý.“ – „Čože? Kiež by prichádzali v každú noc takí zlodeji!“ odpovedal onen. – „Uvedomil si si, čo si práve povedal?,“ hovorilo mu dievča. „Nebolo pre Adama dobré, že mu bola vyňatá kosť a že za ňu dostal ženu, aby mu slúžila a bola mu družkou?“ „Prečo stvoril Boh ženu z Adamovho rebra? Keby ju bol stvoril z hlavy, bola by spyšnela; z oka, stala by sa nad mieru zvedavou; z ucha, príliš vtieravou; z úst, príliš uvravenou; zo srdca, túžiacou; z rúk, príliš zamestnanou; z nôh, príliš prelietavou. Namiesto toho bola stvorená zo skrytého a skromného Adamovho dielu – a vždy, keď jej bola stvorená niektorá časť tela, volal hlas: buď skromná! Ale Boh sa nakoniec aj tak sklamal – napriek všetkej jeho opatrnosti, má žena zo všetkých uvedených chýb.“ Prvý midráš výstižne vyjadruje hodnotu a najvyššiu cenu vzťahu muža a ženy. Žena je pre muža najvzácnejším darom. Úsmevný druhý midráš nechce poprieť prvý, ale reflektuje ľudskú realitu prítomnú v každom človeku, nielen v žene, ale aj v mužovi. Muž a žena sú jeden pre druhého vzácnym darom, ale nie bohom. Ani muž, ani žena, nie sú dokonalí, sú stvorením. Jeden na druhom vidia trhliny. Ich úlohou nie je poukazovať na ne, vykrikovať o nich svetu, ale starostlivo ich zaceľovať vzájomnou láskou a dopĺňaním sa. Ono dopĺňanie sa nie je jednorázovým aktom, ale životnou spoločnou cestou. Každý vzťah muža a ženy zviditelňuje alebo zatemňuje obraz Boha. Rodičia sú chrámom pre deti, v ktorom spoznávajú alebo nespoznávajú živého Boha. Obraz tvorenia ženy z Adamovho rebra bol v histórii vždy lákavým námetom pre maliarov i sochárov. Známa je Michelangelova freska zo Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne, na ktorej žena vystupuje z mužovho boku a vzpína ruky ku svojmu Stvoriteľovi. Obraz naznačuje, v čom spočíva nezastupiteľná úloha ženy, jej pomoc mužovi. Muž tu ešte leží v mrákotách a nič nevníma., Ona však upiera pohľad k Bohu, ako by vedela, že od iného pomoc nepríde. Jedinečným spôsobom vystihol Michelangelo aj vzťah medzi človekom a Bohom v akte stvorenia človeka. Boh sa k nemu skláňa takmer na dotyk a človek odpovedá malátne vztiahnutou pravicou. Medzi jeho ukazovákom a Božím prstom zostáva malá medzera, stála pripomienka, že človek sa sám od seba Boha nedotkne, ani ho neovplyvní.

Mužena Jedinečnosť vzťahu medzi mužom a ženou je zdôraznený v hebrejčine menom ’iš a ’iššá „Bude s volať mužena, lebo je vzatá z muža.“ Jedine hebrejčina používa na označenie muža a ženy dve slová, ktoré majú rovnaký koreň. Slovenský tvar „mužena“ nie je bežný, je len pokusom takto vystihnúť hebrejskú slovnú hračku. I keď sú dvaja, sú jedno. Žena je oddelená nie ako druhé stvorenie, ale je súčasťou toho istého stvoriteľského diela. Muž ’iš sa skladá z hlások: alef – jod – šin. Žena ’iššá z alef – šin – hé. Keď sa muž a žena spájajú v láske, spoja tak to, čo bolo v nich rôzdielne jód – hé, dve z tých hlások, ktoré vytvárajú meno Boha Jah (skratka z Jahve – tetragramu JHVH jod – he – vav – he). Jahve, pôvodca odlišnosti, je zároveň putom spájajúcim muža a ženu. V slove muž sa nachádza jod, čo symbolizuje Božiu ruku (jad) položenú na mužovi, ktorá ho volá, aby si pripomínal, že bol vzatý zo zeme (adama) a sformovaný Božou rukou. Neurobí nič dobrého, ak nezostane pod touto ochranou. Ženu odlišuje spoluhláska hé, písmeno duchovného vanutia, ktoré nachádzame dva razy v posvätnom tetragrame JHVH. To ju uspôsobuje ne bezprostrednejšie chápanie duchovna. Vo svojom vzťahu k mužovi má žena za úlohu pomôcť, aby hlbšie prenikol do Božej prítomnosti, a vzbudiť v ňom túžbu poznať a milovať Boha. Muž a žena majú spoločné písmena alef – šin, ktoré znamenajú eš – oheň. Ich láska môže byť stále horiacim ohňom na Mojžišovom „kríku zjavenia“. Ale ak muž a žena stratia svoju identitu, kým sú a odkiaľ prichádzajú, zostane len pustošivý oheň, Ak vylúčia prítomnosť Boha spomedzi seba, zničia sa. Čo spája dnes muža a ženu v ich vzájomnom vzťahu. Na začiatku je to sila emócií, zamilovanie sa. Zriedkavejšie sú to aj spoločné záujmy, podobné myslenie, rovnaká škola. V manželstve je to spoločný dom, domácnosť, deti... Napätie v odlišnosti sa však čoraz viac stupňuje. Rozličné názory, zvyky, či myslenie býva príčinou roztržiek až rozdelení. Oheň zamilovania sa mení na manželskú spúšť. Vo vzťahu chýba pevné puto, spájajúce protiklady, chýba vzťah s Bohom. Tento deficit je skrytou príčinou mnohých kríz. Muž, sformovaný Božou rukou, nenachádza sám seba bez tohto vzťahu so Stvoriteľom. Žena tápa vo tme, ak sa neponára do hlbín vtelenej Lásky. Krehký, porušiteľný vzťah muža a ženy má nádej v treťom vzťahu. Vo vzťahu ku Stvoriteľovi sa z dvoch bytostí znovu rodí jedno bytie, ktoré len smrť môže rozdeliť, ako hovoria výroky talmudu: "Komu zomrie prvá manželka, trúchli tak, ako by bol zbúraný jeruzalemský chrám za jeho dní.“ „Muž zomrie len žene, žena len mužovi.“ Ku tomuto vzťahu k Bohu sú povolaní obaja spoločne, ako aj každý sám. „Jedine Boh je skutočne mužského rodu. Duša každej ľudskej bytosti je ženského rodu, pretože je povolaná k zásnubám s Bohom.“ Tvrdý spánok Boh koná v Adamovom tvrdom spánku. Keď Boh pripravuje svoj stvoriteľský div, môže človek byť len celkom ticho a do ničoho nezasahovať. Ani prizerať nesmie, aby sa snáď raz nechválil, že „bol pri tom“ (Job 38, 4). Tvrdý spánok v texte (hebr. tardéma, čes. mrákoty) predstavuje stav úplnej neschopnosti konať a vnímať, blíži sa takmer smrteľnému spánku. Niečo sa s ním deje, je u toho, ale o ničom nevie. Až keď precitne pozná, aký vzácny dar mu Stvoriteľ pripravil. Vzťah medzi mužom a ženou je jednoducho tajomstvom. Človek na ňom nemá žiadne zásluhy, môže ho len vďačne prijať. Môže len zvolať: „Toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa“. Tak bezvýhradne sa človek k žene prizná a prijíma ju ako svoje vlastné „ja“. Týmito slovami človek krásne vyjadril vedomie jednoty a nerozlučiteľnosti ich spojenia. V patriarchálnej spoločnosti síce všetko záviselo od rozhodnutia muža, ale Boží poriadok nemôže byť spútaný žiadnym spoločenským zriadením. Pred Bohom je žena rovnocenným mužovým partnerom, spolu s ním zodpovedná za vzájomné vzťahy a preto aj oprávnená slobodne sa rozhodovať. Žena je človeku Božím darom, nie korisťou. Boh sám ju k nemu privádza a človek túto pomoc z Božích rúk radostne prijíma. Vidí v nej bytosť rovnú sebe. Muž je žene takisto darovaný Bohom. Pri dare osoby je vylúčená akákoľvek forma vlastníctva. Niet krehkejšieho daru ako je živý človek. Ľudové príslovie hovorí: „Ženu ani kvetinou neudrieš.“ Akékoľvek násilie, slovné, psychické, či fyzické je nielen porušením ľudskej dôstojnosti človeka, ale aj tvrdou ranou Bohu – Darcovi. Zlým zaobchádzaním s jeho darom vyjadrujeme neúctu a pohŕdanie Darcom. Podľa stvoriteľského poriadku by sme mali viacej rešpektovať tajomstvo druhého, veľkosť daru človeka, vidieť jeho jedinečnosť. Manželia by dennodenne mohli ďakovať Bohu za

dar svojho partnera. Mladí ľudia sa môžu modliť za svojho životného partnera, aby v ňom našli Boží dar. Lebo dobré manželstvá sa rodia „v nebi“, hovorí midráš: Rímska matróna sa pýtala rabína: „Čo robí Boh od oných šiestich dní, keď stvoril svet?“ – „Ustanovuje v nebi manželské zväzky!“, odpovedal. – Toto dokážem tak isto,“ hovorila matróna, a zhromaždila narýchlo svojich otrokov a otrokyne a vybrala mužom manželky a dievčatám manželov. Na druhý deň prišli k nej, jedny s rozbitými hlavami, iní s polámanými údmi a so žalobami, lebo sa manželia nehodili k sebe. – Vidím, podotkla matróna, že je treba k uzatváraniu manželstiev múdrosti a prezieravosti Božej. Dobré manželstvo musí byť skutočne uzatvorené v nebi. – „Áno,“ súhlasil rabi. „Ale bez ohľadu na to, ako dobre sa muž a žena k sebe hodia, musia ešte obaja tvrdo pracovať na tom, aby bolo ich manželstvo dobré, aby mohlo byť posvätené na zemi.“ (Pesichta Buber 11b-12a). Ako úspešne spojené manželské páry vedia, dobré manželstvo vyžaduje značné úsilie. To sa netýka len výberu partnera, ale taktiež následného snaženia, aké musia muž a žena vyvinúť, aby sa o svoj vzťah starali. Je múdre, keď sa každá nevesta a každý ženích uvedomia potreby a túžby svojho partnera a sú pripravení dávať ich na prvé miesto. Rabíni verili, že zdrojom príťažlivosti muža a ženy je Božia ruka. Sila vzájomnej príťažlivosti má duchovný rozmer, ktorý má byť v priebehu manželstva rozvíjaný a posilňovaný. Žena Žena je mužovi rovná (v. 18, nesprávne v slkat. podobná). Hebrejské „neged“ znamená napred, niečo čo mám pred sebou. Predložka le označuje smer. Muž môže byť upriamený k tomu, kto je jeho proťajškom, a tým medzi ním a ženou môže vzniknúť spoločenstvo. Raj je vlastne spoločenstvo. Alebo vzťah, láska. Žena je mužovi ezer – pomoc, teda pomocníčkou. Je niekým, kto mu je rovná a predsa od neho odlišná, v nej dokáže poznávať seba i nachádzať svoj celok. Je niekým, kto mu bude taký blízky, že ho môže považovať za časť svojho Ja (K. Barth). Ako pomocníčka je žena mužovi silou k životu a oporou v zápase so zlom. Všetkému tvorstvu dal meno, teda prehlásil sa jeho pánom. Žene meno nedáva, je mu predsa rovná. Až po páde sa ich vzájomný vzťah mení (Gn 3, 20). Žena je nazvaná chavvá, čo možno preložiť ako Živá, Darkyňa života alebo Matka živých. Tým, že muž dal žene meno, prehlásil sa za jej pána, žena bola znížená na mužov majetok, prvotná rovnosť bola stratená. Jahvistické rozprávanie vyzdvihuje nepostrádateľnosť a dôstojnosť ženy. Ona patrí celkom na stranu muža. V tomto zmysel bol vnímaný aj hriech sodomárstva (pohlavnáý styk so zvieratami, zakázaný v Lv 18, 23; 20, 15), bytostným opomenutím ženy. Podobne aj napríklad hriech bohatstva vykazuje chybnú ontológiu, kde žena nestojí na jednej rovine s mužom, ale pod ním. Dnešný svet je silne individualistický, každý ťahá za svoj koniec povrazu. Tých druhých nepotrebujeme, a ak áno, len aby sme ich využili ako predmety. Pre niektorých mužov je žena „handrou“, ktorú použije, keď ju potrebuje, a ak nie, spokojne ju zahodí. Vlastnosťou lásky je nechať sa milovať, prísť za tým druhým s otvoreným zraneným srdcom. Očakávať pomoc od druhého znamená prejaviť mu dôveru a vyznať: „Si pre mňa dôležitá, potrebujem tvoju pomoc a počítam s tebou.“ Muži by mali viac dôverovať svojim manželkám. Nemali by sa báť podeliť sa s nimi so svojimi vnútornými prežívaniami, bolesťou a radosťou. Ani ženy by nemali utekať k matkám a priateľkám, ale prvou osobou s ktorou sa podelia o svoje vnútro by mal byť ich vlastný muž. Rabínska múdrosť hovorí: „Ak si to muž zasluhuje, žena mu bude partnerom, čiže s ním. Ak si to však nezasluhuje, žena bude proti, to znamená, že sa môže stať jeho protivníkom.“ Opustenie rodičov v manželstve Slovo o spojení muža a ženy v manželstve vôbec nezodpovedá izraelským patriarchálnym poriadkom. Veď tu bola žena zaraďovaná k úžitkovým živočíchom, ako je dobytok. Rovnocenné partnerstvo bolo sotva mysliteľné. Nebolo zvykom, aby muž opustil svojich rodičov pre ženu, ktorú si dokonca mohol kúpiť. Tu však muž opustí otca i matku, so svojou ženou vytvoria nové spoločenstvo s úplnou jednotou v oblasti ducha i tela. Opustenie domova je vlastne exodus, a ako každý exodus je to záležitosť viery. Muž sa vzdáva svojho predchádzajúceho života, priľne ku svojej žene. Manifestuje tak svoju nedostatočnosť, nielen pohlavnú, ale predovšetkým nedostatočnosť viery. Pristáva na brehu jemu neznámom, teda v zóne neznáma a cudzosti. Žena je nový domov, za ktorým sa muž vydal. Muž vnáša do ženy onen exodus, otvára ju k ceste. Nachádza v nej ukotvenie a vyráža spolu s ňou „ďalej“. Prilnutie a v dynamickom zmysle neustále prilnávanie spolu so zjednocovaním, to je to základné vo vzťahu muža a ženy.

Opustenie starého domova je nutné pripraviť. „Najprv vystav dom, založ si vinicu a potom sa ožeň,“ hovorí talmud. Muž a žena vytvárajú manželstvom novú rodinu, odlišnú od starej. Minimom vytvorenia nového domova je podľa skúseností dnešných manželov samostatná izba s kuchyňou. Opustiť rodičov znamená viac sa nevracať naspäť „pod maminu sukňu.“ Vydaté dcéry a synovia nemôžu hľadať útočište u rodičov, ktorí vytvárajú spiknutie proti novému životnému partnerovi. Tandem syn – matka je príliš silný proti neveste. Jedno telo Muž a žena boli stvorení rovní v dôstojnosti a rôzni v pohlaví, aby sa mohli spojiť. Len spolu vytvárajú základnú jednotu ľudského bytia. Ak Boh z jednej bytosti spravil dve, tak len preto, aby sa obidve stali „jedno“ a dosiahla sa väčšia plnosť. V SZ sa hebrejský výraz pre „telo“ básár vyskytuje 269 krát v rôznych, navzájom súvisiacich významoch: 1. mäso (Gn 2, 21); 2. telo, telesnosť; človek; 3. stvorenie; 4. dužina. V kultovej oblasti sa básár používal vo význame ľudského tela. Spomína sa najmä pri predpisoch o očisťovaní a posväcovaní tela osoby, ktorá sa pripravuje na stretnutie s Bohom. Básár sa v takýchto prípadoch nevyčerpáva na funkciu vonkajšieho telesného znaku, ale sa vzťahuje na celého človeka, v gréckom myslení s telom a dušou (Ex 30, 23; Lv 13, 18. 24; Pr 14, 30; Ez 16, 26; 23, 20; Ž 16, 9). Na rozdiel od gréckeho myslenia, Hebreji nerozlišovali prísne telo a dušu, celok a jeho časti, akoby išlo o dve rôzne základné formy existencie. Izraeliti videli vždy človeka ako celok. Básár zvýrazňuje najužší rodinný vzťah, ale slúži aj pre vyjadrenie príbuzenstva členov kmeňa navzájom (Lv 25, 49) alebo národa (Iz 58, 7). „Stať sa jedným telom“ teda v hebrejskom myslení v žiadnom prípade neznamená len vonkajšie fyzické sexuálne spojenie sa, ale označuje dokonalé zjednocovanie sa dvoch ľudských bytostí, dvoch osôb – muža a ženy, vo všetkých oblastiach ich človečenstva. V našom myslení môžeme hovoriť o štyroch spôsoboch jednoty: 1.jednota myslenia: hľadať spoločné záujmy, rozprávať sa o svojich životných predstavách. Nie vo všetkom sa zhodneme, ale učíme sa akceptovať partnera aj s odlišnými názormi. „Kto vydá dcéru za nevzdelaného muža, vrhá ju skoro spútanú levovi,“ hovorí talmud. 2.jednota srdca: tráviť spolu čas, rozprávať sa aj o svojich vnútorných pocitoch, prežívať spoločne bolesti a radosti partnera... 3.jednota duše: hľadať spoločný duchovný život spoločnou modlitbou, načúvaním Písmu... 4.jednota tela: sem patria fyzické prejavy nežnosti ako aj prirodzený manželský pohlavný styk. „Ak je tvoja manželská maličká, zohni sa a šeptaj jej do ucha.“ Jeden človek povedal. „Muž musí byť veľmi opatrný, aby nerozhneval svoju ženu.“ – „Súhlasím, ale ako môže byť muž natoľko opatrný, aby sa vyhol možnosti rozhnevať svoju ženu? Či nás neučili, že muž, ktorý sa riadi radou ženy, skončí ako troska?“ opýtal sa druhý muž. – „Ale to vôbec nie je pravda,“ odpovedal priateľ. „Naopak, i keď je muž vysoký a jeho žena malá, že sotva počuje jeho hlas, musí sa skloniť, aby ju počul, keď jej šeptá.“ Ich rozhovor počul rabi Helbo a dodal: „Muž si musí vážiť svoju ženu a ctiť si ju, pretože všetko požehnanie dobrého domova spočíva na nej.“ (Talmud, Bava m’cija 59). Podobenstvo talmudu rozpráva ako by mal muž zaobchádzať so svojou ženou. Rabíni verili, že šťastný rodinný život je základom všetkého dobra. V dome kde je harmónia a úcta, budú rodičia a deti nachádzať radosť a šťastie. Tam, kde spolu muž a žena bojujú, nasleduje trápenie a smútok. Jednota nie je darom sobáša, ale spoločnou cestou, skláňaním sa a otváraním sŕdc pre toho, kto je prameňom jednoty, pre živého Boha. Úplným popretím jednoty manželov je rozvod. „Kto sa odlúči od prvej manželky, nad tým zaplače aj oltár,“ hovorí talmud. Okrem smrti nejestvuje skutočná príčina k rozdeleniu muža a ženy vo vzťahu požehnanom Bohom. Midráš hovorí aj o vážnom probléme manželov, ktorí nemôžu mať spolu deti. Ani tento dôvod nemôže byť príčinou oddelenia. To najpodstatnejšie v ich vzťahu je láska. „K rabínovi sa vybrali manželia, ktorí si priali byť rozvedení, pretože po 10 – ročnom manželstve zostali bezdetní. Rabín premýšľal ako by ich odradil od ich úmyslu, a povedal im: „Keďže vás nerozlučuje žiadna hádka, radil by som vám, aby ste oslávili rozvod slávnostnou hostinou ako svoj sobáš.“ Poslúchli jeho radu a dobre sa bavili pri hostine. Nakoniec

vyzval muž manželku, aby si zobrala so sebou, čo jej je najmilšie, keď opustí jeho domácnosť. Manžel pil príliš veľa a ležal bezvedomí. Manželka naložila svojho manžela na chrbát a odniesla ho domov ku svojim rodičom. Keď sa tento zobudil, hovorila: „Odniesla som si, čo mi je najmilšie z tvojho domu.“ A obaja sa dohodli, že budú aj naďalej žiť spoločne.“ Nahota Zmienka o tom, že boli obaja nahí a nehanbili sa jeden pred druhým ukazuje na neporušené vzťahy. Nahota v biblii nemá nič spoločné s dráždivou sexualitou, ale je opisom bezprostrednosti vzťahu, v ktorom sa nič nezakrýva. Život v čistej závislosti človeka na Bohu sa odráža i vo vzťahu muža a ženy, človeka a prírody. V nahote je vyjadrená otvorenosť, čírosť, priehladnosť, úprimnosť, priamosť vo vzťahu muža a ženy. Zdroje: BALABÁN, M.: Hebrejské člověkosloví, Hermann a synové, Praha 1996 BEUCHAMP, P.: Hovory o Písmu svatém, ČKA, Praha 1993 BIČ, M..: Ze světa Starého zákona I., Kalich, Praha 1986, s. 245 – 266 BIČ, M.: Svíce mím nohám, Praha 1992, s. 27 – 35 CROISSANT J.: Kňazstvo ženy, Serafín, Bratislava 1994, s. 19 – 25 RENDTORFF, R.: Hebrejská bible a dějiny, Vyšehrad, 1996 -