november 2010 číslo 10, ročník 10
• Rozhovor s pátrom Blažejom Škvarkom, OSB • Čierni mnísi - benediktíni
• Maliar - Jozef Juraj Cincík • Spoločne na svätej omši
Tajomný hlas Tajomný hlas vo mne, odkiaľ prichádzaš, kto ťa vložil do mňa do mojej duše? Vo dne v noci si pri mne, strážiš moje svedomie. Počúvam tvoj šepot, keď ma vystríhaš pred chybným krokom, k obozretnosti pobádaš pred ľudskou zlobou. Niekedy sťa lahodný vetrík z polí a lúk ma pohládzaš, uprostred šípov bolesti a vzdychov pokojom a vrúcnou vďakou moju dušu napĺňaš. Si hlasom môjho svedomia, mojej bytosti, tichým anjelom strážnym vo dne či v tmavej noci. Si moje druhé ja. Anna Chmelová
úvodník
Buďme krásni! Raz sa v súťaži krásy „preslávila“ jedna „MISS - ka“ výrokom, v ktorom ďakuje rodičom za to, že ju vychovali do krásy. Odpoveď na pousmiatie, len bohužiaľ tá dotyčná slečna to myslela doslova a vážne! V čom spočíva fyzická krása človeka? Je to naozaj len „dizajn“ - zdedený po rodičoch (...a v podstate na chvíľu)? Veď čas beží a človek starne! Možno ten proces starnutia je možné spomaliť alebo oklamať cez rôzne kozmetické prípravky, či plastické operácie. Niekto z tohto dôvodu športuje, upravuje si stravu a podobne. Nechcem byť cynická, no faktom je, že s pribúdajúcim vekom sa fyzická krása stráca. Aj tak, všetci chceme byť krásnymi a dobre vyzerať. Tá túžba je v nás. Na túto tému bolo napísaných veľa literárnych diel, piesní, či natočených filmov.... Tak ako na to? Ako byť a zostať krásnym? Vizionári v Medžugorí často hovoria o tom, aká je Panna Mária neopísateľne krásna. Zaujalo ma, že popri určite silnom duchovnom zážitku si uvedomujú aj fyzickú krásu Panny Márie. Jej šaty, vôňu... Aj sv. Faustína horko zaplakala, keď jej maliar ukázal obraz Pána Ježiša - Božie Milosrdenstvo. Pán Ježiš na ňom nebol taký, aký v skutočnosti je - krásny! Don Bosco mal raz sen, v ktorom sa mu snívalo o sv. Dominikovi Sáviovi. Najskôr ho však nespoznal, lebo bol iný- krásny! Sväté Písmo sa nám prihovára - „... buďte takí, aký je váš Nebeský Otec...“ Tak, snažme sa byť krásnymi, veď Boh je krásny! Nádherný! Človek vyzerá tak, ako žije!Tak venujme čas Bohu, spoznávajme Ho, odovzdávajme sa Mu! Nech nás vnútorne premieňa, aby tú vnútornú krásu bolo vidno, aby nám vyžarovala na tvári a zo života. Nie je to len hra so slovíčkami, ono to naozaj takto funguje. Či už v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle. Koľko krásavíc stratilo svoju krásu dôsledkom svojho zhýralého života. A nemusí to byť až hýrenie. Stačí ohováranie, posudzovanie, pretvárka, veď viete... A naopak koľko máme okolo seba krásnych ľudí! Myslím aj fyzicky krásnych, z ktorých vyžaruje krásny duch! Ich patentom na krásu je „VEČNÉ HORSKÉ SLNKO“ EUCHARISTIA, ktorým sa nechávajú „opaľovať“ pri adorácii... Tak buďme nároční a túžme nie po lacnej kráse, ale buďme krásni naozaj! Tak ako všetci svätí! Eleonóra Kureková
PRAMEŇ 10/2010 3
správy
Čo nového na cirkevnej škole ? Márnotratný syn, chudobná vdova i ďalšie biblické postavy z evanjelia očami Františka Trstenského Márnotratný syn, chudobná vdova i ďalšie biblické postavy z evanjelia očami Františka Trstenského. My, zamestnanci školy, sme sa počas jedného októbrového víkendu zúčastnili duchovnej obnovy v Terchovej, v Dome sv. Jozefa. Spolu s nami tam bol František Trstenský, ktorý naše duchovné cvičenia viedol. Zameral sa na to, čo je mu blízke – na výklad Svätého písma. Náuku o Biblii totiž prednáša i v seminári v Spišskej Kapitule. Jeho prednášky musia byť pre študentov - budúcich kňazov zážitkom. Tak, ako boli pre nás. Úryvkom z biblie od evanjelistov – Matúša, Mareka, Jána i Lukáša - dal pre nás doteraz nevídaný rozmer. Iskra v jeho výklade písma rozhorela v nás záujem o každé jeho slovo. František Trstenský študoval bibliu štyri roky v Izraeli, ktoré ho neuveriteľne obohatili. „Nielenže som spoznal miesta, kde sa uskutočnili mnohé biblické príbehy, ale naučil som sa i po hebrejsky a aramejsky. Znalosť týchto jazykov mi pomáha pri prekladoch statí z písma. Boli 4 PRAMEŇ 10/2010
Správy Udialo sa vo farnosti Akcia Survival Tlstá – Ostrá V jednu peknú nedeľu sa päť mladých našej farnosti rozhodlo, že vystúpia na vrcholy Veľkej Fatry. Celý tento výlet bol zo série Survival (viac na www.survajvl.szm.sk). Dobrodružstvo sa začalo rannou svätou omšou a pokračovalo premiestnením sa autom do Blatnice. Ráno bolo ešte zima a chvíľu trvalo kým sa turisti zahriali chôdzou. Cesta lesom na vrchol prebiehala v celku normálne až na pár zastavení, ktorých účelom bolo najedenie, napitie alebo odfotenie zaujímavého objektu. Na vrchol Ostrej sa dostali okolo obeda a po splnení všetkých survival podmienok pokračovali smer Tlstá. Celodennú túru zakončili krásnym výhľadom z Tlstej. Naplnený krásnymi zážitkami sa pobrali k svojmu odvozu, ktorý na nich čakal pri východe z Gaderskej doliny. Domov sa vrátili plný dojmov s krásnych výhľadov a príjemne stráveného času v prírode a s kamarátmi. Určite niečo podobné zopakujú aj nabudúce.
Zomrel pán kanonik Úmrtie: Kanonik Emil Ondrík Dňa 12. októbra vo večerných hodinách zomrel na fare v Martine, kde žil na odpočinku, kanonik Emil Ondrík, ktorý by sa o tri týždne 6. 11. dožil 100 rokov. Pohrebnú svätú omšu celebroval žilinský diecézny biskup Mons. Tomáš Galis v sobotu 16. 10. 2010 o 10.00 vo farskom kostole Martinmesto. Po svätej omši bol zosnulý pochovaný vo svojom rodisku v Socovciach.
správy
CVČ - čo sa udialo v októbri 02. 10. 2010 - Tvorivá jeseň Tvorivosti sa medze nekládli. Tvorili spolu mladí i starší, každý podľa svojich schopností, starší pomáhali mladším a mladší boli neraz inšpiráciou pre starších. Každý výrobok bol originálny! 23. 10. 2010 - Žiar nad Hronom a sv.Anton Najskôr nás privítal p. farár Paľko Slezák vo Svätom Antone. Zúčastnili sme sa na sv. omši, ktorú sám celebroval a kto chcel, navštívil aj krásny kaštieľ Antol. Na spiatočnej ceste sme sa zastavili za p. kaplánom Mirkom Sliačanom. Oboch sme riadne vyzvŕtali svojimi otázkami, veď sme boli zvedaví, ako sa im darí na nových pôsobiskách.
Plánované aktivity 19. – 21. 11. 2010 Rekreačno-duchovné stretnutie mladých Na východnom úpätí Tatier v malebnej dedinke Ždiar sa naši mladí stretnú, aby mohli duchovne rásť. Keďže sa budú nachádzať v krásnom prostredí, čaká ich výlet po okolí Tatier. 27. 11. 2010 Adventné dekorácie od 13.00 do 17.00 hod. Naše tradičné tvorivé popoludnie bude zamerané na výrobu adventných vencov, ktoré na sv. omši naši kňazi požehnajú. Okrem toho si prídu na svoje aj záujemcovia o tvorivú prácu zo šúpolia. Materiál si môžete priniesť alebo zakúpiť v centre. 4. december 2010 Zájazd do Bratislavy a Viedne. V spolupráci s OZ Sever a s finančnou podporou mesta Martin plánujeme uskutočniť kultúrno-poznávací zájazd do Bratislavy a Viedne s výraznou zľavou pre viacpočetné rodiny, dôchodcov a mladých ľudí (študentov alebo nezárobkovo činných), aby sme tak umožnili aj tejto skupine finančne znevýhodnených osôb poznať historické a kultúrne krásy Bratislavy a Viedne. V rámci zájazdu je naplánovaná aj návšteva kultúrneho podujatia - baletu Luskáčik. Presný termín a bližšie informácie budú uverejnené včas na plagátoch a v oznamoch farnosti. Správy pripravujú: Martin Likavčan a tím spolupracovníkov.
to nezabudnuteľné roky,“ vrátil sa vo svojich spomienkach do Izraela. O jeho prácu je záujem – okrem úväzku v seminári, je častým hosťom v reláciách Rádia Lumen i TV Lux. Bolo nám všetkým ľúto, že musel pre pracovné povinnosti odísť už v sobotu večer. Rozlúčili sme sa s ním však s prísľubom, že ešte zavíta počas tohto školského roka medzi nás. „ Ak mi to moje povinnosti dovolia, rád prídem na vašu cirkevnú školu,“ dodal. Mesiac úcty k starším 9 starších dievčat zo školského folklórneho súboru vystúpilo so svojím pásmom v martinskom klube dôchodcov. Najmladšie folkloristky prišli zaspievať a zatancovať zase do vrútockého KKD. I náš školský spevokol detí prišiel pozdraviť a obohatiť stretnutie vrútockých seniorov. Habakuky Tretiaci a šiestaci našej školy navštívili počas dvoch slnečných jesenných dní D o n o v a l y. V t o m t o prekrásnom prostredí sa nachádza „Rozprávkový svet“ - Habakuky. Konajú sa tu predstavenia rôznych rozprávok na motívy Pavla Dobšinského, sú tu aj kreatívne dielne, zvieratká, oddychové zóny a mnohé ďalšie atrakcie. Ďakujeme pánu dekanovi Krajčíkovi, ktorý tieto výlety zorganizoval v rámci Ľumba circulus. PRAMEŇ 10/2010 5
téma mesiaca
Čierni mnísi - benediktíni Ora et labora – Modli sa a pracuj Duchovný spisovateľ, benediktín Anselm Grün hovorí: „Svätého Benedikta na rozdiel od svätého Františka alebo svätého Ignáca sotvakto pozná, hoci Benedikt patrí medzi „otcov Európy“ a „patrónov – ochrancov Európy“. Týmito titulmi ho vyznačil pápež Pavol VI. Ide však len o tituly, alebo aj dnes prichádza Benedikt so svojím posolstvom medzi európske národy? V minulosti bola Európa husto posiata benediktínskymi kláštormi. Okolo týchto kláštorov vznikli mnohé mestá, napríklad Fulda a Goslar, Mníchov a Salzburg. Turisti obdivujú kláštorné ruiny v Cluny, alebo ešte aj dnes zachované kláštorné budovy v St. Gallen či v Reichenau. Gregoriánsky chorál, ktorý spievali benediktínski mnísi, sa i dnes teší popularite a liturgická reforma Druhého vatikánskeho koncilu sa vracia k duchovnému odkazu benediktínskych mníchov.“ Dnes žijú benediktíni a benediktínky po celom svete. Rád svätého Benedikta (OSB) je najstaršou mníšskou rehoľou. Bol založený svätým Benediktom z Nursie (tal. Norcia) na začiatku 6. storočia. Slovo mních pochádza z gréckeho „monos“, čo znamená sám, resp. osamotený. Význam tohto slova znamená, že mních žil osamotene, predovšetkým od svetského života a pôžitkov. Takto žilo mnoho pustovníkov už v prvých storočia nášho letopočtu predovšetkým v Egypte a v oblasti Stredozemia. Svätý Benedikt z Nursie (480-547), zakladateľ kláštorného typu mníšskeho života vyšiel z ich názorov a viery, ale nesúhlasil s ich postojom na osamotenosť, ktorá neprinášala kresťanskej komunite úžitok. Zhromaždil podobne zmýšľajúcich mníchov, založil prvý kláštor na Monte Cassino a spísal prvé pravidlá kláštorného života. O živote sv. Benedikta z Nursie sa dozvedáme zo spisov pápeža Gregora s názvom Dialógy (vznikli približne v r. 593). Dialógy neponíma ako historický záznam, ale ako predstavenie príkladného duchovného života. Regula svätého Benedikta Regula sv. Benedikta sa postupne rozšírila po celej Európe. Jej text podstatne ovplyvnil históriu, kultúru a spiritualitu kresťanského Západu. Pápež Gregor Veľký dal podnet k jej rozšíreniu na Britské ostrovy. Za cisára Karola Veľkého bola prijatá ako vzorová kláštorná ústava v celej Rímskej ríši. V roku 1336 vydal pápež Benedikt XII. významnú bulu, nazývanú benediktínska, v ktorej zdôrazňuje rad pravidiel pre život v jednotlivých opátstvach. Hovorí o rádovom rúchu, o štúdiu a o pôste. Rozdelil rehoľu do 36 provincií (vtedy vznikli aj provincie v Uhorsku, Poľsku a Čechách), v ktorých sa mali každé tri roky konať provinciálne kapituly. Popri otázkach riadenia rehole, kláštorného života a spravovania majetkov bula kládla veľký dôraz na vzdelávanie benediktínov. V každom kláštore mal byť magister, ktorý by mníchov vyučoval gramatiku, logiku a teológiu. Zároveň mali kláštory na každých dvadsať mníchov vyslať jedného rehoľníka na univerzitné štúdium teológie alebo kánonického práva. V pozadí pápežovho kroku bolo úsilie zastaviť zaostávanie benediktínov vo vzdelávaní, vedúce k strate ich dovtedy dominantného postavenia v tejto oblasti. Z neho ich čoraz viac vytláčali vznikajúce univerzity, rozvíjajúce svoju činnosť v širšom okruhu ľudí a prijímajúce i pokrokové myšlienky, ktorým sa kláštorné vzdelávanie, uzavreté samo do seba, bránilo. 6 PRAMEŇ 10/2010
téma mesiaca Regula benediktínov obsahuje v 73 článkoch teoretický i duchovný základ mníšstva a tiež návod, ako by mali rehoľníci žiť a chovať sa v spoločenstve. Mottom rádu je heslo Ora et labora – Modli sa a pracuj. Život benediktínov sa delil na čas venovaný velebeniu Boha a na fyzickú prácu, ktorá popri prepisovaní a iluminovaní starých rukopisov a starostlivosti o chorých slovenská benediktínska komunita (kláštor Sampor) a chudobných zahŕňala v prvom období existencie rehole aj obhospodarovanie kláštorných majetkov (polia, záhrady, dielne, mlyny a pod.). Prostredníctvom nich sa obyvatelia priľahlých oblastí oboznamovali s vyspelejšími technikami hospodárenia, ktoré im uľahčovali kultiváciu často nehostinného prostredia. Opustenie svetskej spoločnosti, voľba individuálnej askézy a poslušnosti, no predovšetkým hľadanie Boha v modlitbách a rozjímaní boli neodmysliteľnými predpokladmi mníšskeho života, ktorý bol v ponímaní sv. Benedikta školou Pánovej služby (schola Domini servitii). Základné piliere benediktínskeho mníšstva tvorilo každodenné velebenie Boha (opus Dei), sľuby poslušnosti (oboedientia), zmeny mravov (conversatio morum), chudoby (paupertas sancta), záväzného zotrvania v kláštore až do smrti (stabilitas loci). Kláštorné spoločenstvo malo podobu hierarchicky usporiadanej rodiny na čele s opátom (pater abbas), ktorého Benediktova regula vnímala ako zástupcu Krista. Do jeho rúk vkladala veľké právomoci, prostredníctvom ktorých mal bdieť nad dodržiavaním prísnej rehoľnej disciplíny. Autorita opáta sa opierala o podporu ostatných mníchov, ktorí si ho volili v slobodnej voľbe a spolu s ním rozhodovali o dôležitých otázkach, prenechávajúc mu právo konečného rozhodnutia. Opát bol ich duchovným otcom, hájil záujmy opátstva voči cirkevnej i svetskej vrchnosti, k jeho povinnostiam patril aj dozor nad ekonomickými záležitosťami kláštora. K najbližším pomocníkom opáta patrili prior, jeho zástupca, kláštorný hospodár (cellerarius), dekani stojaci na čele skupín desiatich mníchov, kantor zodpovedný za bohoslužby, magister, ktorý počas ročnej skúšobnej lehoty pripravoval novicov na splynutie s kláštornou rodinou, či mnísi starajúci sa o chorých a hostí. Za nevyhnutné predpoklady života smerujúceho k dosiahnutiu vyššieho stupňa duchovnej dokonalosti považoval sv. Benedikt ticho a samotu. V stredoveku rozšírený výrok “Benedictus montes, Bernardus valles colebat” – Benedikt obýva hory, Bernard údolia (sv. Bernard z Clairvaux bol jedným z najväčších stredovekých mystikov, najvýraznejšou osobnosťou rehole cistercitov), odzrkadľoval skutočnosť, že nasledovníci sv. Benedikta si budovali kláštory v odľahlých horách na vyvýšeninách, ale i na brehoch riek či pri prameňoch termálnych vôd. Ďalšími známymi benediktínmi boli napr. sv. Augustín, ktorý z poverenia pápeža Gregora I., veľkého podporovateľa mníšskeho života, roku 597 začal úspešnú misiu na Britských ostrovoch, či sv. Bonifác († 754), tvorca cirkevnej organizácie východnej časti Franskej ríše a zakladateľa mnohých benediktínskych kláštorov, ďalej Benedikt zAniane, Hugo a mnohí iní. PRAMEŇ 10/2010 7
téma mesiaca Benediktíni na našom území Benediktínska tradícia je silne zviazaná aj s dejinami nášho národa. Na územie Slovenska prenikli už v 9. storočí. S ich pôsobením sa spája vznik nášho najstaršieho kláštora – Opátstva sv. Hypolita na Zobore pri Nitre, založeného z iniciatívy opátstva v St. Pöltene, s ktorým má spoločné aj patrocínium. Pôsobenie benediktínov na niekoľko desaťročí prerušil príchod staromaďarských kmeňov. Uhorský kráľ sv. Štefan (1000 – 1038) obnovil opátstva v Zalaváre a na Zobore a založil nové v Pécsvárade a Bakonybéli. V období od 11. do 18. storočia bolo na Slovensku dvanásť benediktínskych kláštorov. Najvýznamnejšie z nich bolo práve opátstvo svätého Hypolita. V tomto kláštore žili prví dvaja slovenskí svätci Andrej-Svorad a Benedikt, kým neodišli do svojej pustovne na Skalke pri Trenčíne. Od tohto času tu povstalo niekoľko opátstiev, kláštorov a rezidencií. Nebolo ich málo, no v období tureckej expanzie, nepokojov, protihabsburských bojov dochádza k pustnutiu kláštorov. Snahy o obnovu utlmil v 18. storočí nepriaznivý vplyv osvietenstva, kedy boli benediktíni z nášho územia vypovedaní panovníkom Jozefom II. Až v dvadsiatom storočí slovenskí benediktíni v Clevelande (USA) opäť hľadali cestu, ako obnoviť benediktínske opátstvo. Jeho niekdajší opát Teodor Kojiš navštívil Slovensko v roku 1947. V Spišskej Kapitule ho prijal spišský biskup Ján Vojtaššák, ktorý si vysoko vážil činnosť slovenských benediktínov v Amerike. Z týchto plánov sa však neuskutočnilo nič, pretože katolíckej cirkvi hrozilo na Slovensku nebezpečenstvo zo strany štátneho komunistického zriadenia. Až po revolúcii sa slovenská benediktínska komunita začala rodiť v opátstve sv. Petra a Pavla v Tynci (Krakov, Poľsko), ktoré založilo Dom sv. Benedikta v Bacúrove ako svoj filiálny dom a vyslalo do neho prvých mníchov. V súčasnosti benediktíni majú svoj kláštor v Sampore pri Sliači. Kríž sv. Benedikta je rádovým odznakom benediktínov. Je ochranou proti satanovi, často sa používa pri exorcizmoch (symboly na kríži sú vysvetlené v rozhovore s Pátrom Blažejom na strane 12 - pozn. red.). Kríž obsahuje Benediktovo zažehnávanie. Ide o ozdobný grécky kríž, umiestnený v ovále (medaila sv. Benedikta). Nosením medaily dáva človek najavo, že sa stavia pod ochranu sv. Benedikta. Exorcizmus je znakom odmietnutia diabla a jeho pokušenia, ako to urobil sv. Benedikt a znak sv. Kríža je vyznaním viery kresťana. Zvláštnou formou medaily je tzv. benediktínsky kríž, čo je vlastne krucifix, ktorý má na krížení ramien vloženú medailu sv. Benedikta. Oboje predmety možno nechať požehnať. Je otázne, odkiaľ a z akého obdobia medaila pochádza. Kríž bol od počiatku v benediktínskej reholi predmetom osobitnej lásky a úcty. Zobrazenie sv. Benedikta s Krížom v ruke sa pravdepodobne rozšírilo po zázračnom uzdravení sv. Leva IX., ktorý bol ešte ako mladík pohryzený jedovatým hadom. Po takmer dvoch mesiacoch choroby, keď mu už hrozila smrť, sa mu zjavil starec v mníšskom rúchu, ktorý sa ho dotkol a uzdravil ho. Neskôr počas svojho života často spomínal tento zážitok, pričom v starcovi spoznal sv. Benedikta. K rozšíreniu medaily došlo vďaka sv. Vincentovi de Paul, ktorý založil rehoľu Dcér kresťanskej lásky a istý čas sa tieto medaily razili výlučne pre ich potreby. Tieto sestry ich nosili na ružencoch. Pre viac informácií odporúčam napr.: www.benediktini.sk, http://www.historiarevue.sk/hr0203/rady.htm, Grün, Alselm: Svätý Benedikt z Nursie Iveta Gallová 8 PRAMEŇ 10/2010
spolu na sv. omši
Číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné... Milí bratia a sestry, myslím, že všetci poznáme pojmy „mexická vlna“, skandovanie, aplauz a podobne. Sú podujatia, kde je potrebné vytvoriť doslova nabitú atmosféru, ktorá elektrizuje, povzbudzuje, kde sú ľudia v napätí, zabavia sa, zasmejú a podobne. Jedným z najťažších trestov pre futbalové mužstvo je hrať bez fanúšikov. V histórii slovenskej najvyššej futbalovej súťaže sa to už udialo a ani nie tak dávno. Taká hra nemá svoj „šmrnc“, aj hráčom sa ťažko hrá. Každé podujatie musí mať svoju atmosféru. Presne naopak to býva napríklad pri oficiálnej návšteve prezidenta alebo nejakého iného predstaviteľa spoločenského života. Bolo by neprípustné, keby ľudia účastní uvítacieho ceremoniálu prišli oblečení v športovom, pískali by, kričali, tlieskali a podobne. Tam sa žiada, aby sa správali dôstojne a vážne. Ďalšou z vecí, ktoré je potrebné vedieť a praktizovať pri vstupe do chrámu je tzv. SILENTIUM. Z latinčiny to znamená posvätné ticho. Chrám má tiež svoju atmosféru. Z ruchu, ktorý je na uliciach, vstupujeme do pokojného prostredia, kde je prítomný sám Najvyšší Boh. Keď prichádzame do chrámu, dávame tým najavo, že počítame s Bohom v našom živote a chceme sa s ním stretnúť. Preto je dôležité, aby sme sa stíšili, prestali myslieť na svetské veci a zamerali sa na duchovné hodnoty. V dnešnej dobe sa niekedy až príliš vytráca zmysel pre posvätno. Stáva sa – a v našom chráme veľmi často – že sa spolu rozprávame či už počas bohoslužby alebo pred ňou či po nej. Apelujem na všetkých nás: uvedomme si, že sme tu kvôli Bohu a nášmu duchovnému rastu. Ak sa chceme s niekým porozprávať, spravme to radšej pred kostolom. Rozprávanie v kostole je veľmi rušivé. Navyše v našom kostole počuť aj rozprávanie polohlasom. A treba povedať, že sa to netýka len mladých. Vstúpme si každý sám za seba do svedomia, či a nakoľko dodržiavame silentium – posvätné ticho. Veď vstupujeme pred Božiu tvár. S tým súvisí aj ďalšia vec, a tou sú mobily. Mobil je výborná vec dnešnej doby. Ibaže niekedy sa úlohy vymieňajú. Namiesto toho, aby mobil bol v službách človeka, človek je v službách mobilu. Sú miesta a chvíle, keď by sme mali mobil radšej vypnúť. Človek niekedy až príliš podlieha zdaniu, že musí byť vždy a všade zastihnuteľný a dostupný. Potom sa nám stávajú také veci, že človek stojaci v rade na sv. prijímanie zodvihne zvoniaci mobil a povie vetu: Teraz nemôžem, zavolaj neskôr... Alebo rýchlo beží von z kostola, len aby to mohol zdvihnúť, nezáleží na tom, v akom je štádiu sv. omša. Dajme si pozor na podobné absurdnosti. Ten, pre ktorého by sme mali byť stále dostupní, je Boh, nikto iný. Ak si myslíme niečo iné, potom je otázka, či sme vôbec veriaci, či je Boh v našom živote prvý alebo je to niekto iný, či dokonca náš mobil. Veľmi dobre poznáme hlášku, ktorá sa občas ozve, keď niekomu voláme: „Číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné.“ Keď vstupujeme do chrámu, staňme sa nedostupnými pre všetko to, čo nás od Boha delí alebo od neho odvádza. Boh si zaslúži našu plnú pozornosť a sústredenosť. dp. Michal Masný, farár PRAMEŇ 10/2010 9
rozhovor
ORA ET LABORA alebo MODLI SA A PRACUJ! 15. september, sviatok Sedembolestnej Panny Márie a dvaja hostia- dominikánsky rehoľník a benediktínsky mních. V tomto čísle Prameňa vám chceme predstaviť druhého z nich – pátra Blažeja Škvarku OSB, ktorý celebroval hlavnú hodovú omšu.
Páter Blažej, na úvod tradičná otázka. Môžete sa nám povedať pár slov o sebe? Aká bola Vaša cesta ku kňazstvu? „Dlhá. Až veľmi dlhá“. Tak takto mi radí odpovedať jeden môj spolubrat, ktorý ma učí ako narábať s počítačom, lebo patrím k tým menej gramotným... O sebe sa niekedy rozpráva ľahko niekedy ťažšie. Mám 44 rokov a pochádzam z Tekovskej Breznice pri Novej Bani, kde som skončil gymnázium. Nedostal som sa na vysokú školu, na ktorú som chcel, a tak som jeden rok robil v SES Tlmače ako OTK-ár. Mimochodom to bol, odhliadnuc od detstva, asi najbezstarostnejší rok v mojom živote. Potom som sa dostal na strojárinu do Trnavy. Štúdium mi vôbec nešlo a ani ma to nebavilo, ale Trnava zmenila môj život. Keď som išiel do Trnavy a niekto by mi bol povedal, že z Trnavy budem odchádzať do seminára v Slovenskej Ľupči, vysmial by som sa mu. A keby s tým neprestal, bol by som ochotný sa s ním aj pobiť, že to tak nebude, lebo to nechcem. Aj u mňa však platilo to známe „človek mieni, Pán Boh mení“. Za svoje povolanie okrem svojich rodičov vďačím terajšiemu strahovskému premoštrátovi P. Františkovi Vikartovskému, s ktorým ma zoznámil terajší provinciál jezuitov P. Peter Bujko, ktorý tiež študoval strojárinu v Trnave. My sme Ferka na začiatku nepoznali ako kňaza, ale ako strojného inžiniera, ktorý pracoval vo VUJE Trnava, 10 PRAMEŇ 10/2010
a ktorý sa po večeroch venoval nám vysokoškolákom. Bol tajným kňazom a patril do okruhu spolupracovníkov biskupa Korca, Vlada Jukla, Silva Krčméryho, Fera Mikloška.... A takto pomaly cez tzv. „stretká“ si ma Pán priťahoval k sebe. Prišiel rok 1989 a revolúcia, ktorú som prežil na škole, zmenila aj v mojom živote veľa, hoci som si to najskôr nechcel pripustiť. Povolanie ku kňazstvu som najsilnejšie pocítil v komunite Taizé, kde sme s viacerými známymi boli v lete 1990. Keď som sa odtiaľ vrátil, ešte som sa síce zapísal do posledného ročníka štúdia, ale už som nemal silu školu dokončiť. V roku 1991 som sa prihlásil do seminára, kde ma aj vzali. Najprv ste boli banskobystrickým diecéznym kňazom. Ako a kedy sa vo Vás zrodila túžba stať sa benediktínskym mníchom? Niekedy sa hovorí, že mať terajší rozum a o 20 rokov menej... Dnes by som do seminára určite nešiel. Vstúpil by som rovno do kláštora a kňazom by som sa nechcel stať, veď sv. Benedikt a napríklad ani sv. František neboli kňazi, ale Režisér života to naplánoval inak... Túžba byť mníchom, lepšie povedané byť rehoľníkom (lebo je v tom rozdiel, ktorý som vtedy nevnímal), bola vo mne už od vtedy, ako som sa obrátil k Bohu.Ale rehole ktoré som poznal: jezuiti, františkáni, piaristi, kapucíni... ma akosi
rozhovor nepriťahovali. Pocit, že raz skončím v nejakej reholi, bol však silný. Zhodou okolností pri vstupnom pohovore do seminára s otcom biskupom Rudolfom, bol aj vtedajší novobanský farár, terajší detviansky dekan Luboš Sabol, ktorý sa len tak zo zvedavosti spýtal pána biskupa, že čo keď by raz chcel ktosi z kňazov vstúpiť ešte do rehole. Pán biskup, ktorý vie byť veľkorysý, odpovedal čosi v tom zmysle, že nie je problém, lebo povolanie je Božia vec, a on robiť problém nebude. Dotyčný odslúži nejaký čas v diecéze a on ho pustí. To som si dobre zapamätal. Boh sa v našom živote prejavuje okrem iného aj cez konkrétnych ľudí, ktorých na svojej ceste stretáme. Tak ako ma ku kňazstvu pritiahol cez Ferka Vikartovského, tak ma k benediktínom pritiahol cez vtedajšieho nášho špirituála p. Vladimíra Kasana. V seminári bol mojím spovedníkom. Postupne som sa dozvedel, že chce vstúpiť do kláštora a čaká, kým mu vyprší 5 rokov, ktoré dostal od pána biskupa. Po piatom ročníku, keď som už bol diakonom, sme spolu navštívili Tyniec. Zažil som tam čosi, čo zažíva mladý človek keď sa zaľúbi. Vedel som, že toto je moje miesto. Po návrate som poprosil pána biskupa o rozhovor, z ktorého vyplynulo, že ma pustí, dokonca ja som „dostal“ len dva roky. „Zhodou okolností“ Vladových 5 a moje 2 roky vypršali naraz, a tak sme 3.8.1998 vstúpili do kláštora. Na Slovensku benediktíni 200 rokov c h ý b a l i . K d e p re b i e h a l a Va š a formácia? Koľko mníchov dnes pôsobí na Slovensku? Formáciu som absolvoval v našom materskom kláštore v Tynci, ktorý je veľmi blízko (12 km) pri Krakove. Hovorí sa, že noviciát býva jedným z najťažších rokov v živote mnícha. Ale ja, mal som vtedy už po tridsiatke, som to tak
nepociťoval. Hoci na začiatku som mal trochu problém s rečou (nemám talent na jazyky), považujem tých 5 rokov strávených v Tynci za veľmi užitočných a požehnaných. Hoci na začiatku to nebolo jednoduché ani s naším návratom na Slovensko. Vtedajší náš opát o. Adam nám povedal, že sa vrátime na Slovensko, až keď nás bude desať Slovákov s večnými sľubmi. Aj v tomto prípade platilo to, čo som povedal vyššie „človek mieni...“ lebo keby tá podmienka platila, ešte stále by sme boli v Tynci. Na Slovensku sme momentálne deviati, z toho siedmi máme večné sľuby. V noviciáte v Tynci sú ešte dvaja naši spolubratia, ktorí ak vydržia, v lete budúceho roku sa pridajú k nám. Kde na Slovensku máte kláštor? Môžete nám priblížiť život za múrmi? Na Slovensko sme prišli 1. 09. 2003 len pár dní pred návštevou sv. Otca Jána Pavla, ktorá náš návrat na Slovensko trochu urýchlila. Dokonca pri omši na námestí v B. Bystrici bol požehnaný medzi iným aj základný kameň nášho teraz už stojaceho kláštora na Sampore, PRAMEŇ 10/2010 11
rozhovor hoci vtedy to bolo ľudsky povedané „vo hviezdach“. Návrat sme začali v malej dedinke Bacúrov, ktorá je 15 km od Zvolena pri Ostrej Lúke. Prišli sme traja, dvaja Slováci - ja a o. Vladimír, plus brat Lukáš, ktorý bol z Poľska. Keď sme odchádzali na Slovensko, v Tynci boli už ďalší traja postulanti (polročný pobyt v kláštore pred noviciátom) zo Slovenska. V Bacúrove sme žili sedem rokov (v Biblii toto číslo znamená plnosť). Len pred pár mesiacmi (24. 05. 2010) sme sa sťahovali do Sampora. Sampor leží blízko Sliača medzi dedinkami Veľká Lúka a Lukavica. Zhodou okolností je to taká istá malá dedinka ako Bacúrov ( okolo 150 ľudí) a tiež je väčšina z nich evanjelikov, či ľahostajných... Život za múrmi kláštora, hoci sa zdá v dnešnej dobe až absurdný, v lepšom prípade nudný a monotónny, je veľmi činorodý a často radostný a veselý. Jeden môj spolubrat hovorí, že najlepšie víno a najbezstarostnejší smiech sa skrývajú v kláštorných múroch. Hoci nechcem, aby tieto slová zneli v znamení porekadla, že každá líška si svoj chvost chváli. Kto sa môže stať benediktínom? Aké sú podmienky prijatia? Benediktínom sa môže stať ten, kto má povolanie. Tak by sa dalo lakonicky odpovedať na túto otázku. A o tom, kto má povolanie, sa rozhoduje, povedal by som, dvojstupňovo. Na prvom stupni rozhoduje opát a magister, (novicmajster). Ten prvý stupeň znamená, že ktosi je prijatý za postulanta a novica. Na druhom stupni, ktorý možno rozdeliť na dve fázy, o povolaní rozhodujú všetci mnísi s večnými sľubmi. Totižto po skončení noviciátu sa skladajú prvé (dočasné) sľuby. Aby ich mohol niekto zložiť, musí prejsť hlasovaním v kapitule (tvoria ju mnísi s večnými sľubmi). Adept pri tomto prvom hlasovaní musí získať 2/3 hlasov. 12 PRAMEŇ 10/2010
Ak ich nezíska, musí odísť z kláštora. Po troch rokoch od prvých sľubov je hlasovanie o večných sľuboch, kde dotyčný mních musí získať minimálne polovicu plus jeden hlas. Tie konkrétne podmienky prijatia sú momentálne takéto. Kandidát musí byť muž, vek minimálne 18 rokov, no nie viac ako 30, pokrstený, pobirmovaný a mal by mať maturitu. Ale život je našťastie farebnejší ako nejaké predpisy, či pravidlá. Ja si napríklad pamätám, že keď som vstúpil do Tynca, v kláštore bol mních, ktorý bol predtým otcom rodiny a mal štyroch synov. Keď ovdovel (mal vtedy už 64 rokov) cítil povolanie a vtedajší opát ho prijal. Bolo to požehnaním pre neho i pre kláštor, v ktorom prežil ešte ďalších šťastných 18 rokov. Tak bol prijatý aj jeden náš spolubrat, ktorý nemal maturitu, ale po noviciáte si ju urobil a teraz študuje v seminári. Teda rozhodujúce je povolanie. Myslíte si, že osobnosť sv. Benedikta a jeho ideál života majú čo ponúknuť dnešným mladým ľuďom? V evanjeliu hovorí Ježiš v podobenstve, že dobrý hospodár vynáša na svetlo veci nové i staré. Sv. Benedikt je chronologicky „starý“ svätý a jeho rehoľa je dokonca v západnej cirkvi najstaršia (a druhá najstaršia vôbec, po „ východných“ baziliánoch). O tomto svätcovi sa toho na Slovensku príliš nevie, hoci bol vyhlásený za patróna Európy. Možno je známe jeho heslo „ora et labora“ modli sa a pracuj, hoci je zaujímavé, že vzniklo až po jeho smrti. Niektorí historici uvádzajú, že vzniklo spontánne ako reakcia ľudí, ktorí takto charakterizovali život „čiernych mníchov“, ako benediktínov kedysi volali. Jeho heslo, ktoré uvádza vo svojej Regule (súbor pravidiel kláštorného života) znie: Aby bol vo všetkom oslávený Boh. Myslím si, že takýto ideál pre mladého človeka nie je zlý. Mňa osobne
rozhovor veľmi oslovila ďalšia myšlienka z jeho Reguly. Keď Benedikt píše o tom, kto má a nemá byť prijatý do kláštora, ako základnú podmienku uvádza: treba skúmať, či dotyčný kandidát skutočne vo svojom živote hľadá Boha . Opäť ideál a myšlienka, nad ktorou sa oplatí zamyslieť. Benediktínsky kríž je známy ako ochrana proti zlému a používa sa pri exorcizme. Môžete nám o ňom povedať niečo viac? Kríž sv. Benedikta tvorí druhú stranu tzv. medaily sv. Benedikta. Na pravej strane medaily je znázornený sv. Benedikt s malým krížom v pravej a s Regulou v ľavej ruke. Pod pravou rukou je znázornený prasknutý kalich vína, z ktorého vylieza had. Súvisí to s udalosťou z jeho života. Vo Vicovaro si ho zvolili mnísi z už existujúceho kláštora, aby u nich robil opáta. Lenže prísny život Benedikta im bol výčitkou, keďže sami žili neporiadne, a chceli ho otráviť. Keď Benedikt požehnal otrávené víno, kalich sa rozbil. Pod ľavou rukou je havran stojaci z roztiahnutými krídlami nad bochníkom chleba. To pripomína inú udalosť zo života Benedikta, keď ho chcel otráviť žiarlivý kňaz Fulgencius. Benedikt to svojím duchom poznal a prikázal havranovi, aby otrávený chlieb odniesol tam, kde ho nikto nenájde. Na obrube prvej strany medaily je latinský nápis: Eius in obitu nostro praesentia muniamur (Nech jeho prítomnosť chráni nás v hodine smrti). Druhú stranu medaily tvorí vlastný kríž s písmenami, z ktorých každé označuje jeden latinský výraz. Tie výrazy prezrádzajú zmysel i cieľ medaily a kríža. Nad krížom sa nachádza nápis Pax – Pokoj. Na štyroch poliach, ktoré vytvára kríž, sa nachádzajú písmena C S P B – Crux Sancti Patris Benedicti – Kríž Svätého Otca Benedikta. Na zvislom
ramene sú zhora nadol písmená C S S M L – Crux Sacra Sit Mihi Lux – Svätý kríž nech mi je svetlom. Na priečnom ramene kríža sú písmená N D S M D – Non Draco Sit Mihi Dux – Diabol (doslovne drak) nech nie je mojím vodcom. Na okraji medaily je dlhší rad písmen V R S N S M V S Q L I V B – Vade Retro Satana, Numquam Suade Mihi Vana – Sunt Male Quae Libas, Ipse Venena Bibas – Choď preč satan, nezvádzaj ma k márnostiam, to čo mi nahováraš je zlé, sám si vypi svoje jedy. Nápis je vytvorený zo slov, ktoré pochádzajú z úst sv. Benedikta. Prvá časť sa viaže na ťažké pokušenie, ktoré mal ešte ako mládenec v Subjackej jaskyni, a ktoré premohol znakom kríža. Druhá časť sa viaže k udalosti s kalichom otráveného vína. Tento nápis tvorí exorcizmus, ktorý stavia proti pokušeniam diabla to, čoho sa on najviac obáva – Kristov kríž, Ježišovo sväté meno, slová Odíď satan, ktoré Ježiš vyslovil, keď bol sám pokúšaný na púšti. Čo Vaše dojmy z našej farnosti? Môj pobyt tu bol veľmi krátky, je to len pár hodín, ale tým, že sme počas stavby kláštora absolvovali veľa podobných „výpadov“ do farností po celom Slovensku, môžem trochu porovnávať s inými dojmami. Veľmi pozitívne a príjemne na mňa zapôsobil záver sv. omše s gratuláciou pánovi farárovi. Tam, kde si ľudia vážia kňaza, je určite dobrý duch. Veľmi sa mi páčila forma gratulácie mladých - tanec. Hneď po omši som konštatoval, že také niečo som videl iba v TV, ale ešte nie naživo. Pripomenulo mi to tak trochu aj moju mladosť, keď sme na púťach v Šaštíne prejavovali svoju vieru aj tancom. Ďakujeme za rozhovor a spolu s našimi čitateľmi prajeme Božie požehnanie pri napĺňaní Vášho poslania. Beata Hanicová
PRAMEŇ 10/2010 13
osobnosti
Jozef Juraj Cincík Po sérii článkov o Jozefovi Cígerovi Hronskom pokračujeme v oboznamovaní našich čitateľov so životmi a dielom ďalších kresťanských osobností Martina. Najskôr to bude Jozef Juraj Cincík, jeden z najbližších Hronského spolupracovníkov. V uplynulom roku si nielen naše mesto, ale celé Slovensko i Slováci v zahraničí pripomínali jeho nedožité 100. narodeniny. V Martine sa konal odborný seminár, veľká reprezentatívna výstava a Matica slovenská vydala jeho knihu Hľadanie rodného štýlu, zostavenú Martinčanom Štefanom Baranovičom. Širšia verejnosť o Cincíkovi veľa nevie, pretože takmer polstoročie žil v emigrácii a komunistický režim veľmi usilovne vytieral jeho meno z pamäti ľudí. Ale on stál určité roky v epicentre prudko sa rozvíjajúcej národnej kultúry Slovákov a stal Maľovaný portrét Jozefa Cincíka sa jednou z jej najpoprednejších osobností. A od A. Mráza napokon aj vo vyhnanstve vytrvalo a záslužne obohacoval cudzie kultúry sveta. Narodil sa 8. marca 1909 v Clopodii v Rumunsku slovenským rodičom, ktorí sa tam vysťahovali z Turca za lepšími životnými podmienkami. Cez prvú svetovú vojnu sa však vrátili do Kláštora pod Znievom, ale aj potom sa ešte viackrát sťahovali za prácou. Turiec sa však stal navždy jeho domovom. Raz ho teta Orsághová-Lauková vzala do Martina, kde sa stretli so Svetozárom Hurbanom Vajanským. Maličký Jožko mu vtedy na pobádanie dospelých predniesol čosi z veršov básne Povedomie: „Ja som pyšný, že som Slovák...“ Recitoval tak pekne, smelo a zreteľne, že staručkému baťkovi sa od dojatia vykotúľali slzy, z ktorých čosi dopadlo aj na Jožkovu tvár. A tak možno vtedy si po prvý raz zapísal do detskej duše, že národné povedomie bude čosi osobité, veľmi silné a ušľachtilé, keď to dojme aj takého dôstojného, všetkými váženého starca. Martin sa neraz v minulosti len tak hmýril veľkými osobnosťami. Raz po skončení prvej svetovej vojny sa Jožko Cincík tiež ocitol v Martine, keď tam prišiel Pavol Országh Hviezdoslav. Jožko bol vtedy ešte iba žiačikom a zaskočilo ho, že ľudia hovoria o veľkom básnikovi, keď on bol v skutočnosti taký malý, územčistý. Nechápal ani, prečo hovoria, že je nezrozumiteľný, keď jemu sa prihovoril tak pekne, jasne a jednoducho... Ako gymnazista v Lučenci si prisťahovalec z Kláštora pod Znievom rýchlo získal svojou príjemnou komunikatívnosťou, slušnosťou a šikovnosťou úctu spolužiakov aj profesorov. Čoskoro sa začal prejavovať aj ako zručný kresliar. Stalo sa, že pán profesor ho pristihol, ako si namiesto poznámok z výkladu zachytáva do zošitu jeho karikatúru. 14 PRAMEŇ 10/2010
osobnosti/inzercia Jozef sa preľakol, ale kresba bola taká výstižná, že inteligentný profesor sa neurazil, iba malé umelecké dielo zaniesol s hrdosťou do zborovne. A tak sa stalo, že potom aj iní profesori žiadali nadaného študenta, aby ich portrétoval. Nebol však len verným spodobovateľom skutočnosti, ale aj nadaným tvorcom myšlienky, závažného obsahu, ba aj kritikom chýb stvárňovaného objektu. Preto mu radi uverejňovali kresby aj v známom slovenskom humoristickom časopise KOCÚR, ktorý vychádzal v Martine. Pravda, ukrýval sa za skratku Cin-, lebo ako študent by bol mal pri odhalení veľké problémy. Odvážne sa totiž púšťal nielen do karikovania nedostatkov bežných sedliakov, meštiakov, ale aj do verejne známych chýb najvyšších politických autorít v štáte. Mária Rapošová (Pokračovanie nabudúce)
INZERCIA - INZERCIA - INZERCIA - INZERCIA - INZERCIA - INZERCIA
Ján XXIII. - Pastier sveta Wilhelm Hünermann,Vydavateľstvo: Lúč, Väzba: Viazané Počet strán: 336
Vynikajúci románopisec Wilhelm Hünermann nám umožňuje vkĺznuť do čias pápežovho detstva a byť pri tom, keď sa z krehkého dedinského chlapca stáva silný mladý muž, ktorý poznačil tvár modernej Cirkvi. Ján XXIII. dokázal rozvadenému svetu povedať pravdivé slová o hodnote mieru a zvolal Druhý vatikánsky koncil. Čaro jedinečnej osobnosti tohto pastiera sveta, jeho srdečnosť a dobrota, ktorou objímal celý svet, i jeho zmysel pre humor, osloví každého čitateľa a naplní ho túžbou viac milovať Boha a blížnych. Životopis patrí k tým knihám, ktoré sa čítajú „na jeden dych“. Úryvok V máji 1916, po prvom roku vojenskej služby, Roncalliho povýšili na vojenského kaplána a ako taký dostal hodnosť poručíka. Čoskoro nato ho preložili na front Na vysočine pri Asiagu a na krvou zmáčaných poliach pri Piave poskytoval pomoc raneným a zomierajúcim vojakom. Neozbrojený, chránený iba oceľovou prilbou, odvážil sa do delostreleckej paľby, do štekotu guľometov, aby zachránil bezmocných kamarátov, alebo aby im poskytol útechu sviatosti pomazania. So svojimi ľuďmi sa predieral do najprednejších pozícií a skalných dier vysoko na druhej strane pohoria, po lane spúšťal ranených, niesol ich po zľadovatených chodníčkoch a nebezpečných kamenistých svahoch do údolia, úzkostlivo dbajúc, aby im ušetril zbytočné bolesti. Spoznal tu peklo, celé to inferno nemilosrdnej vojny, nie ako vojak, ale ako Boží posol a brat svojich kamarátov. Na jar 1917 sa vrátil ako vojenský duchovný do Bergama, znovu sa ujal svojej práce v lazaretoch a organizoval pravidelné bohoslužby pre vojakov. Rastislav Palovič, kníhkupectvo Lúč PRAMEŇ 10/2010 15
spoločenský život
Kresťania v spoločenskom živote Na stránkach novín či iných periodík sa pomerne často vyskytujú rôzne komentáre na udalosti spoločenského života u nás i vo svete. Niektoré sú kvalitné, iné menej. Dobre komentovať, ohodnotiť sa dá len vtedy, keď má človek istý nadhľad, objektivitu. Napriek tomu, že sú ľudia, ktorí sa komentovaním zaoberajú a sú za to platení, komentátormi sme viac-menej všetci. Bežne a najviac komentujeme asi politickú scénu. Niekedy sa mi však zdá, že sa podobáme futbalovým tiežfanúšikom, ktorí stoja pri zábradlí dedinského ihriska s pivom v ruke a rozčuľujú sa nad tým, ako futbalisti hrajú. Značný objem ich brucha ale nenaznačuje, že by sa aktívne tomuto športu venovali. A tak aspoň kritizujú. Čím hlasnejšie, tým „múdrejšie“. Veru neviem, či sú hráči z takýchto fanúšikov povzbudení. Nechcem však hovoriť o futbale. Chcem hovoriť o tom, že spoločenský a politický život sa týka každého z nás. Blížia sa komunálne voľby a my budeme mať možnosť vybrať „hráčov“, ktorí nás budú zastupovať v mestskom parlamente. Ako občania, ale aj ako kresťania máme povinnosť zodpovedne sa postaviť k tejto skutočnosti. Aby sme potom neskôr mohli objektívnejšie komentovať... Na týchto dvoch stránkach vám chceme predstaviť ľudí, ktorých môžete pravidelne vídať aj v našom kostole. Aktívne a nezištne sa zúčastňujú na živote farnosti, pomáhajú a spolupracujú s našou farnosťou už roky. Je teda vhodné všimnúť si ich a podporiť. Vyzývam k tomu všetkých kresťanov. Ľahšie by na pôde mestského zastupiteľstva prešli veci, ktoré trápia nás, ale aj Cirkev v našom meste, ako napr. nedostatok parkovacích miest okolo kostola, prístupová cesta do fary, spolupráca s Cirkevnou ZŠ, Centrom voľného času a mnohé iné. Toto je záležitosť aj nás, nás všetkých. Zámerne neuvádzame príslušnosť k politickej strane, rozhodujúcim faktorom pre uverejnenie bol charakter jednotlivca, postoj k duchovným hodnotám a záujem o dianie vo farnosti. dp. Michal Masný, farár Tomáš Jedinák, zriaďovateľ jedálne pri Cirkevnej ZŠ Vek: 46 rokov; ženatý, dve deti Kontakt:
[email protected] Kandiduje za mestskú časť Sever. V rokoch 2002-2006 bol poslancom mesta Martin. V komunálnych voľbách kandidujem na post poslanca tretí krát. Vnútorne cítim potrebu pomôcť v meste oživiť a rozvíjať lepšiu komunikáciu medzi obyvateľmi nášho mesta či medzi kresťanmi, ale aj nekresťanmi alebo ľudmi iného vyznania. Chcem prispieť k dobrým riešeniam problémov občanov. Post poslanca je možnosťou realizácie potrieb ľudí v našom krásnom a mnohými milovanom meste. Verím, že Vašu dôveru nesklamem. 16 PRAMEŇ 10/2010
spoločenský život Peter Onderčo, vodič Vek: 39 rokov; ženatý, tri deti Kontakt:
[email protected] Kandiduje za mestskú časť Záturčie. V Martine-Záturčí bývam už viac ako 30 rokov, takže dobre poznám problémy pôvodných obyvateľov Záturčia i nového sídliska. Svojou kandidatúrou a pôsobením ako poslanec chcem pomôcť nielen pri riešení aktuálnych problémov, ale aj pri presadzovaní požiadaviek a návrhov, ktoré budú smerovať k zlepšeniu životných podmienok pre všetkých obyvateľov Záturčia, ale aj mesta Martin. Za prejavenú dôveru všetkým vopred ďakujem. Ing. Peter Kurhajec, súdny znalec Vek: 40 rokov; ženatý Kontakt:
[email protected] Kandiduje za mestskú časť Košúty. Člen Farskej ekonomickej rady. Nechcem písať veľa slov o tom, čo by som ako poslanec za mesto Martin chcel zmeniť. Určite by toho mohlo byť veľa. Viem však, že chcel by som byť človekom, ktorého vedie Boh. A to znamená byť v službe životu, pravde a spravodlivosti. Rád by som tiež napomohol dosiahnutiu dobrých vecí pre rozvoj farnosti, ktoré je však ťažko ovplyvniť, pokiaľ nemá mestské zastupiteľstvo dostatok ľudí, ktorí by ich presadiť mohli a chceli. Teda veľmi jednoducho - chcem tieto hodnoty, ktoré sa v Kristovi naplnili v najplnšej miere, nasledovať a presadzovať pre dobro druhých. Začínať chcem od seba, lebo viem, že ak to bude inak, bude to málo. Ondrej Marko, technik Vek: 43 rokov, ženatý, tri deti Kontakt:
[email protected] Kandiduje za mestskú časť Podháj. „Starosti či už malé, alebo tie náročné sú tiež spolu s človekom na tomto svete preto, aby sa riešili,“ - tak hovorí jedno príslovie. Svojou kandidatúrou a následným fungovaním na poste poslanca chcem pomôcť pri riešení našich potrieb. Verím, že sa to úspešne podarí.
PRAMEŇ 10/2010 17
životná skúsenosť
Kláštor Premenenia Pána v Sampore Každý z nás potrebuje z času na čas v živote zastať a očistiť sa od všetkého nepotrebného a nepodstatného. Všetci máme hľadať a rásť v našich životoch a vzťahoch. Najlepší prostriedok, ako sa spojiť s Bohom na Jeho ceste, je ponoriť sa do samoty, ticha a modlitby. Keď som počul, že v tichu a samote človek objaví sám seba, zasmial som sa, lebo som nechápal, ako sa nemôže niekto poznať. Po troch dňoch strávených v tichu a samote v benediktínskom kláštore som pochopil, čo je hľadať sám seba. V tichu a samote ma nemalo čo rozptyľovať, myšlienky a starosti, ktoré som mával v bežnom živote, sú zrazu neaktuálne alebo nepodstatné. Márne myšlienky postupne odídu a zostanú len dôležité otázky. V bežnom rušnom mestskom živote im nevenujem veľa pozornosti. Tu na to mám celý deň. Nemohol som ich teda len tak odbiť alebo sa tomu venovať len povrchne... Začal som hľadať odpovede, spoznávať Boha. Hodina čítania Sv. písma a 2 hodiny modlitieb + sv. omša mi denne pomáhali nájsť úplne nové pohľady na seba samého, na Boha, na vzťahy. Slovami sa to ťažko opisuje, treba to zažiť… Počas letných prázdnin na konci augusta sme sa vybrali do benediktínskeho kláštora v Sampore pri Sliači. Bol krásny letný slnečný deň. Už zďaleka sme videli nový krásny kláštor rozprestierajúc sa nad malou dedinkou. Zazvonili sme na bráne a jeden z benediktínov nás milo pozval dnu. Oči sa nám nevedeli vynadívať, aký kláštor s kostolom môžu vzniknúť z milodarov. V kláštore býva 9 benediktínskych mníchov. Privítal nás prefekt hostí o. Jozef. Podľa benediktínskeho zvyku vítania hostí sme išli najprv do kostola v krátkosti poďakovať a pozdraviť Ježiša. Potom nás o. Jozef zaviedol do ciel, kde nám vysvetlil program dňa a poskytol nám všetko, čo by sme mohli potrebovať. Každý z nás mal samostatnú celu, ktorá mala svoje meno. Náš program dňa sa trošku líšil od programu mníchov a mohli sme sa slobodne rozhodnúť, ako strávime čas. Ráno o 5:30 sa v kostole začínali Ranné chvály, o 6:30 bola sv. omša, o 7:30 raňajky a od 8:00 do 12:00 bola možnosť pracovať a pomáhať tak mníchom. Namiesto práce sme však mohli aj čítať duchovnú literatúru, Sv. písmo, robiť to, prečo sme sem aj prišli – počúvať Boží hlas a hľadať Jeho vôľu. O 12:20 sme sa znovu všetci stretli v kostole na Posvätnom čítaní a po ňom o 13:00 nasledoval spoločný obed s mníchmi. Mnísi si varia sami, sami aj obsluhujú pri stole. Počas obeda vždy jeden mních číta niečo z duchovných usmernení, ostatní počúvajú. Po obede sa v celom kláštore dodržiava silentium (posvätné ticho). O 14:30 sme sa modlili Modlitbu cez deň a po nej bol druhý blok práce do 17:00, kedy sme sa zišli na latinských Vešperách (večerných chválach). Od 17:30 do 18:30 sme mali individuálne na svojich celách Lectio divina (duchovné posvätné čítanie), kedy sme sa učili čítať a počúvať Božie slovo. O 18:30 sme mali večeru a po nej bola rekreácia komunity, voľný čas. O 20:00 bola posledná modlitba z mníšskej liturgie hodín - Kompletórium, po ktorom bolo v kláštore opäť silentium. Tak vyzeral náš deň, ale to, čo sa odohrávalo v našich srdciach, sa opísať nedá. Strávili sme tam tri dni a tento čas bol pre nás nesmierne bohatý na milosti a dary od nášho Pána. Mohli sme lepšie spoznať Jeho vôľu, duchovne sa obnoviť, očistiť, naplniť, rásť a naučiť sa preniesť si toto všetko do každodenného života. Spoznávať samého seba možno znie smiešne, ale dá sa to a odporúčame. Znamená to stretnúť sa s Bohom.Ato je neopísateľné, treba to jednoducho zažiť… Na záver len 3 základné otázky na zamyslenie: Kto som? Na čo som tu?Akam spejem? Tibor Kluknavský a Michal Bojnický 18 PRAMEŇ 10/2010
B
K
R
O
O
Ľ
Á
O
E
H
S
I
Ž
V
T
V
A
Milé deti! 1.novembra sme slávili sviatok Všetkých svätých, ktorý bol ustanovený na oslavu nie jedného svätého, ale na oslavu všetkých svätých, známych i neznámych. Pripravili sme pre vás tajničku, kde môžete doplniť podľa poradia písmeno priradené k obrázku svätého, ktorého meno určite rýchle spoznáte. Dostanete tak doplnenie vety: Svätí sú ľudia, ktorí pomáhajú pri budovaní.......... 1. sv. páter Pio 2. sv. František Assiský 3. sv. Gemma Galgani 4. sv. Ján Mária Vianney 5. sv. Peter 6. sv. Dominik Savio 7. sv. Benedikt z Nursie 8. sv. Alžbeta Uhorská 9. sv. Jozef 10. sv. Michal archanjel 11. sv. Cecília 12. sv. Alfonz Mária de Liguori 13. sv. Martin z Tours 14. sv. Pavol 15. sv. Mikuláš 16. Panna Mária 17. sv. Terézia Avilská
Matrika 1.10.-31.10. Sviatosť krstu prijali Michaela Smatanová Maxim Huťan Tamara Turčanová Adam Florek
Viktória Dérerová Ondrej Masarik Vivien Čupalová Sára Marková Stella Výškrabková Blahoželáme k sobášu
Marek Hampel – Lenka Buchová Štefan Leja – Katarína Gatialová S kresťanskou nádejou sme na večný odpočinok odprevadili Mária Hrinová, 82r. Zoltán Karcagi, 76r. Anna Kollárová, 89 r. Anna Kováčiková, 69r. René Reichl, 23 dní Sv. omše v našom chráme Pondelok - Sobota Nedeľa Prikázaný sviatok
6:30 7:30 6:30
17:30 9:00
10:30 17:30
19:00 19:00
Časopis Prameň vydáva Rím.kat. farnosť Martin-Sever pre vnútornú potrebu. Adresa: Jilemnického 59, 036 01 Martin, tel. 043/4287 444, fax 043/4287 445; email:
[email protected]; web: www.fara.sk/mtsever. Vychádza raz mesačne okrem augusta. Za teologickú a mravnú stránku časopisu zodpovedá dp. Michal Masný, farár Zodpovedná redaktorka: Eleonóra Kureková. Redakčná rada: Iveta Gallová, Beáta Hanicová, Martina Grígerová, Martin Likavčan. Grafická úprava: Marián Cesnek, Martin Gríger. Foto na obálke: Internet, archív farnosti a CVČ BT. Príspevky a návrhy radi privítame na adrese
[email protected]. Vyhradzujeme si právo na úpravu a výber príspevkov. Nevyžiadané rukopisy nevraciame. Toto číslo vyšlo 7.11.2010. Náklad: 1000 ks.
