VÝCHOVA V KOCKE ... Dá sa nevychovávať a vychovať?
RODIČIA - moje skúsenosti a odborná prax Komu je „výchova v kocke“ určená? určená? Obraciam sa ňou predovšetkým k rodičom, hlavne k budúcim rodičom, ale aj k starým rodičom. Určite je dobré mať základné informácie o výchove už na začiatku rodičovstva, ale čo s tým, keď už sme narobili chyby. Aj s týmito dôsledkami sa dá pracovať. Niekedy cítim akoby sa medzi rodičmi a výchovou vytvoril vzťah, v ktorom prevládla viac obáv, neistoty, bezradnosť, pocity viny. Preto je mojim úmyslom vrátiť rodičom istotu a pomôcť im získať vo výchove pevnú pôdu pod nohami. To im dá určitú odvahu vidieť problémy spojené s výchovou dieťaťa, ktoré majú možno len preto, že nevedia čo robiť, kde ísť, ku komu ísť. Chcela by som pomôcť rodičom, aby začali rozmýšľať o výchove svojich detí v širších súvislostiach ako je vlastné detstvo, príbehy starých rodičov, rodičov, čo ich potom zbaví neistoty a aj prípadných pocitov viny. Orientácia pre rodičov Bežne chýba rodičom rýchla orientácia, kde ísť s dieťaťom ak sa objavia psychické problémy alebo pretrvávajú somatické ťažkosti, ktorých riešenie si vyžaduje pochopiť aj psychické súvislosti. Samozrejme prvý kontakt rodiča by mal byť s detským lekárom, ktorý zabezpečí potrebné somatické vyšetrenia, ak ide napr. o pomočovanie, problémy s obstipáciou, jedením, bolesti hlavy alebo bruška a pod. Na základe zistených výsledkov, odporučí lekár ďalšie vyšetrenie u špecialistu. Riešenie uvedených problémov z hľadiska psychických súvislostí patrí do rúk odborníkov z oblasti psychológie a v hraničných prípadoch aj detskej psychiatrie. Ako som už uviedla, psychológovia pracujú v rôznych oblastiach. Z pohľadu výchovy sú kľúčoví psychológovia pracujúcich v odvetví zdravotníctva alebo psychológovia v odvetví školstva. Terapii psychosomatických ťažkostí dieťaťa, v pozadí ktorých môžu byť problémy s učením, sa venuje klinický psychológ pracujúci v odvetví zdravotníctva, ktorý využíva rôzne formy psychoterapie a poradenstva. Klinickí psychológovia majú dnes spravidla svoju licenciu a súkromnú prax a ich úkony môžu, ale nemusia byť hradené zdravotnými poisťovňami. Problémy dieťaťa viazané na školu, riešia psychológovia v odvetví školstva, môžu www.vychovavkocke.sk
to byť školský alebo poradenský psychológ, ktorí riešia témy zaškolenia, integrácie, preradenia dieťaťa, ale napr. aj problematiku mimoriadne nadaných detí. Ich prácu zastrešujú pedagogicko-psychologické poradne a centrá. Dnes sú už školy, ktoré majú svojich školských a poradenských psychológov. Vrátim sa ale k práci klinického psychológa v zdravotníctve: Celkovo prevláda trend, že pokiaľ sú výsledky vyšetrenia dieťa u lekára pozitívne, čiže dieťa má nejaké ochorenie, lekár naordinuje liečbu a rodičia problém už ďalej neriešia. Pritom napr. pomočovanie, bolesti bruška, bolesti hlavy, obstipácie, časté ochorenia a časté úrazy dieťaťa majú obvykle aj psychické súvislosti a nestačí ich liečiť iba liekmi. To je, ako keď burine odtrhnete listy a korene necháte v zemi. Neriešená psychická časť pôvodného ochorenia sa neskôr môže znovu objaviť v inej podobe. Ja tomu hovorím, že je vytesnené do inej oblasti. Tento problém sa dá sledovať od malička a možno vidieť ako sa ochorenia dieťaťa menia. Spočiatku sú to nočné desy, neskôr pomočovanie, tiky, strach z tmy, rôzne telesné prejavy neskôr to môže byť ADHD, poruchy sústredenia s následnými problémami v škole, s poznámkami, a doma kritika a výčitky, tresty a znovu nám vzniká začarovaný kruh. Často prídu rodičia až pod tlakom lekárov s tým, že somatickými vyšetreniami sa nič nezistilo, tak príčina už bude asi psychická. Môj názor je, vždy sa „to začína v hlave“ a za touto skúsenosťou si stojím. Stáva sa, že ak sa predsa len dieťaťu nájde nejaký bacil, alebo nejaký zápal, rodičia prídu s radosťou oznámiť, že dieťaťu bolo predsa len zistené nejaké somatické ochorenie. Rodičia radšej príjmu ochorenie somatické ako psychické. Psychické problémy svojich detí sa snažia popierať, ignorovať alebo bagatelizovať. Často ich považujú iba za zlozvyk, prípadne obviňujú deti z lenivosti, alebo si povedia dieťa z toho vyrastie alebo, na to sa predsa nezomiera a podobne. A práve týmto svojím postojom rodičia zvyšujú dieťaťu stres a jeho ťažkosti vytesňujú do somatickej oblasti, kde sa môžu prejavovať rôznymi ochoreniami. Kedy reagovať a začať ťažkosti detí vnímať vážnejšie? Bežne rodičia vedia vycítiť, kedy sú atypické prejavy a ťažkosti dieťaťa prechodný jav a kedy si vyžadujú už odbornú starostlivosť. Práve toto je psychických ťažkostiach komplikovanejšie, rodičia sa snažia orientovať základe internetových zdrojov, rád od známych, len aby nemuseli k psychológovi a nie to ešte k psychiatrovi. Taká Taká najzákladnejšia najzákladnejšia orientácia je: ak sú psychické ťažkosti dieťaťa neprimerané veku, ak prejavy trvajú dlhšie obdobie, nereagujú na liečbu, www.vychovavkocke.sk
iba pri na ísť
ak niektorí z rodičov mal v detstve podobné ťažkosti, ak sa pridružujú aj iné ťažkosti, vtedy je už potrebné vyhľadať odborníka a poradiť sa. Ak by som sa vrátila k najčastejším rizikovým prejavom detí v psychickej oblasti, sú to: Nočné desy a nadmerný plač dieťaťa, už v kojeneckom veku, ktorý sa neskôr môže zmeniť v pomočovanie, strach z tmy, ktorý ho núti spávať s rodičmi. Potom sú to napríklad problémy s kakaním (čiže dieťa nekaká niekoľko dní). Rodičia sa uspokoja napr. s tým, že sú to „pasívne črievka“. Ako ale budú neskôr pasívne črevá reagovať na školské stresy a všetko, čo dieťa prežije ale aj zje, až do dospelosti? V dospelosti sú zdôrazňované preventívne vyšetrenie pre onkologické ochorenie hrubého čreva. Prečo nerobiť prevencie skôr, už v detskom veku a to uvoľnením potlačených emócií hnevu. Tráviaci trakt je citlivý práve na emóciu hnevu. Veľkou témou detí je kašeľ, astma, alergie, ktoré majú hlboké psychické súvislosti. Alebo skutočnosť, že dieťa v motorickom vývine preskočí fázu lezenia, čo má spravidla dopad na sústredenie a učenie dieťaťa v staršom veku. Vzdorovité správanie, príde maminka jedenapolročného dieťaťa, ktoré sa správa vzdorovito a povie, že dieťa je už asi v období vzdoru a pritom môže ísť o afektívne kŕče, ktoré neskôr prejdú do porúch správania a pod. Problémy s jedením, so zvracaním, bolesťami bruška, ktoré v puberte môžu prejsť do anorexie alebo bulímie. Potom sú tu akože zlozvyky detí - obhrýzanie nechtov alebo tiky, grimasy, rôzne atypické pohyby, ktoré signalizujú vnútorné napätie spojené s dlhodobejším chronickým stresom. Práve vnútorné napätie dieťaťa býva rodičmi mylne považované za prebytok jeho energie, ale pritom ide o jeho napätia, ktoré vzniká v strese. Deti sú často obviňované za lenivosť, v pozadí ktorej ale býva aj depresia. depresia Snažím sa viesť rodičov k tomu, nech sú otvorení riešiť tieto problémy už u malých detí. Práve popieranie psychických problémov u detí, zvyšuje ich pocity bezradnosti. Deti cítia, že ich ťažkosti vás znervózňujú, hnevajú, a tak ich radšej popierajú a neskôr ich začnú riešiť s kamarátmi, možno drogami alebo sú tu aj nevyslovené myšlienky o samovražde, ktoré sa v kombinácii s problémami v puberte môžu aj naplniť. Čo mňa osobne trápi, sú podstatne rozdielne reakcie rodičov na zdravotné problémy a psychické problémy detí. www.vychovavkocke.sk
ŤAŽKOSTI DETÍ MÔŽEME ZHRUBA ROZDELIŤ NA psychické (sociálne)
zdravotné a reakcie rodičov sú už rozdielne ... strach
hnev
okamžite hľadáme pomoc akceptujeme výsledky, konzultujeme ich venujeme im pozornosť, spolupracujeme deti dostávajú darčeky
obviňujeme deti za lenivosť, zlozvyky odmietame výsledky, hľadáme vinníkov vyhýbame sa hľadaniu riešenia, spolupráci sme urazení, potláčame a popierame emócie
Možno si poviete, ale predsa sú to rozdielne ochorenia. Verte mi, ja som mala oboje aj poruchy učenia, strachy, trému, aj onkologické ochorenie a v ich pozadí boli tie isté emócie, iba s tým rozdielom, že pri onkologickom ochorení sú to oveľa staršie emócie. Chcela by som ešte upozorniť na to, že: Rodičia najčastejšie vnímajú problémy dieťaťa iba v danej časovej realite, čiže príčiny ťažkostí vidia iba v prítomnosti, môže to byť škôlka, škola, kamaráti, ktorí ho šikanujú, druhý rodič, ak sú rozvedení. Tieto situácie ale nemôžu spôsobiť ochorenie. Môžu byť spúšťačom niečoho, čo je uložené hlbšie, ale nie sú príčinou. Často sa stáva, že si jeden z rodičov uvedomí, že tiež mal v detstve podobné ťažkosti, (pomočovanie, škôlka, a pritom matka mala v detstve podobný problém). Niekedy ale rodičia oponujú tým, že dieťa toto ich správanie nevidelo, nevedelo o ňom, neuvedomujú si, že prenos strachov, depresií, agresivity je tiež genetický. Ďalším problémom je aj vnímanie fyzickej prítomnosti. Rodičia si neuvedomujú, že nestačí byť iba fyzicky s dieťaťom, ale dušou sú pritom niekde inde, možno v práci, alebo v hlave riešia nejaké problémy, stále telefonujú. Majú však dobrý pocit, že sú pri dieťati. Táto zdanlivá fyzická prítomnosť má ešte inú a hlbšiu úroveň. Vysvetlila by som vám to na príklade klientky, ktorá prišla s tým, že
manžel na ňu veľmi žiarli a pritom ona mu nie je neverná a už nevie ako to má www.vychovavkocke.sk
riešiť. Pracovali sme na rodinnej systémovej doske prostredníctvom symbolov, kde sme postavili ich ako manželský pár. Ona bola ale otočená od manžela. Spýtala som sa jej, či bola predtým do niekoho zaľúbená a odpovedala, že veľmi ale sa dramaticky rozišli. Ona sa hneď vydala za manžela, bývalý partner sa tiež oženil. Priznala si, že sa jej často o ňom sníva. Vtedy som sa jej spýtala, či vie načo žiarli manžel. Pochopila, že fyzicky je s manželom, ale jej duša je ešte s predchádzajúcim partnerom. Mali sme priestor, aby sme ukončili to, čo nebolo ukončené a poďakovali sa za všetko pekné čo si dali. Podobne môžu byť neukončené citové väzby na niektorého z rodičov. Neukončenie puta spôsobuje aj strata jedného rodiča v detstve, alebo úmrtie dieťaťa. Posledne sme riešili problémy chlapca s depresiou, ADHD, s poruchami
učenia, neskôr aj správania. V ich pozadí bol neukončený príbeh matky, ktorej sa prvé dieťatko narodilo mŕtve, ktoré vôbec nevidela, nemohla sa sním rozlúčiť, ani nevie kde je, pretože sama bola v ohrození života. Riešili sme to na skupinovej terapii a tou bolesťou sme jej pomohli prejsť všetky ženy, ktoré sme tam boli. Deti svojim, akože problémovým správaním alebo aj ochorením, bojujú o pozornosť, pripútavajú si rodičov k sebe a to spôsobom akým vedia. Problémom sú aj predstavy rodičov, ako riešiť ťažkosti detí. Chcú ich zmeniť u dieťaťa, riešiť jeho strach, aby sa nebálo, nedalo sa šikanovať, aby ho nebolelo bruško, riešiť jeho agresivitu, aby vedelo čítať. Často ale pritom vidím ustráchane a depresívne maminky, ale aj otcov. Vtedy sa snažím rodičom vysvetliť, že musíme problém riešiť u nich. Môžem s dieťaťom pracovať, ale ono príde domov k ustráchanej a smutnej mame a strach sa u dieťaťa objaví znovu. Ak ale pracujem s matkou, problém prestane zaťažovať aj dieťa, pretože má doma silnú a veselú mamu, pri ktorej sa cíti bezpečne. A pre deti je to veľká úľava, nie sú to iba oni, ktorí musia chodia k psychológovi. Je to
ako keď má záhradník choré jablká, nebude ošetrovať jablko po jablku, ale bude liečiť predovšetkým strom a tak je to aj s rodinou. Požiadali ma o pomoc rodičia s dvomi deťmi, 7 ročnou dcérou a 10 ročným synom pre zlé súrodencké vzťahy. Syn je okrem toho vzdorovitý, až agresívny. V škole s učil dobre a tam s ním neboli žiadne problémy. Maminka pracuje i napriek tomu, že je v rodine ešte jedno mladšie dieťa, prínava však vyčerpanie a depresie. Otec, ako príde z práce sadne si za počítač a hrá bojové hry aj 3 hodiny. Podľa matky je to jeho spôsob oddychu. Maminka v depresiách, otec s agresivitou, ktorú si ventiluje počítačovými hrami a pánom domu je syn, provokuje, aby ho už niekto vystriedal, aby sa im začali rodičia venovať. Skúste sa zamyslieť, kto v tejto rodine potrebuje pomoc. Často prichádzajú rodičia, ktorí majú svoje predstavy o príčinách ťažkostí, ktoré majú ich deti. Citujú rôzne doporučenia, ale keď sa na to pozrieme, je to úplne www.vychovavkocke.sk
inak. Prišla ku mne maminka s 12 ročným synom, samozrejme bola naňho
nahnevaná, pretože prerušovane fajčil od svojich 9 rokov a teraz začal mať bolesti hlavy. Pracovala som s chlapcom a spomínal si na obdobie keď mal 4 roky, rozprával ako chodievali s otcom hrávať futbal, bol s ním šťastný. Otec pritom, ale stále fajčil. Keď mal 6 rokov rodičia sa rozviedli a matka sa so synom odsťahovala a on sa nemohol stretávať s otcom. Jeho osobu si sprítomňoval prostredníctvom fajčenia. Matka na doporučenie, aby podporovala a umožnila stretávanie sa syna s otcom reagovala spočiatku odmietavo, ale nakoniec si uvedomila riziká svojho správania. Kedy sa pracuje s rodičmi ťažko a nedosahujeme výsledky, ktoré by dieťa potrebovalo? Ak sú rodičia: nezrelí, mentálne jednoduchší, ak má niektorý rodič poruchu osobnosti, potom sú to rodičia uviaznutí vo svojich problémoch alebo v určitom vekovom období a problémy detí ich zaťažujú ešte viac, uviaznutí vo svojich túžbach a predstavách. Nie tak dávno prišla za mnou
matka s vysokoškolským vzdelaním a s dcérou, ktorá sa zajakávala – okrem zajakavosti potrebovala riešiť problém zhoršenia jej prospechu v škole, pretože je nemysliteľné, ona ako geniálne dieťa nemôže v škole zlyhávať“. K téme geniality uviedla, že od malička číta encyklopédie (dievča uviedlo, že ich musí čítať), okrem toho ona si ju doma testuje tým istým testom) výsledky dievčaťa signalizovali priemerné hodnoty IQ aj to boli ešte nevyrovnané. A to bol základný problém, ktorý ona neuznala, zajakavosť bola v tej chvíli mimo, závery vyšetrenia odmietla dodatočne mi telefonovala, že ona jej doma hneď dala ten test a ona ho urobila nadpriemerne ( asi 10x). Otec pravdepodobne rezignoval lebo pracoval v zahraničí. Bezmocnosť, úzkostlivosť, strach dievčaťa bola na ňej viditeľné aj bez vyšetrenia, okrem toho mala problémy v kolektívne, lebo aj výber kamarátiek bol riadený matkou. Nedôverčiví rodičia, pre ktorých je nepochopiteľné a nereálne, že by mali pracovať na sebe a následne by sa malo zmeniť správanie dieťaťa. (záhradník, ktorý má choré jablká nebude liečiť jablká, ale bude liečiť strom). Rozvádzajúci sa rodičia, ktorí sú uprostred konfliktu a bojujú o deti. V psychológii sa využívajú posudzovacie stupnice. Je dobré akýkoľvek problém zadefinovať cez túto pomôcku. Vždy si ale do 3 sek. povedzte číslo, www.vychovavkocke.sk
ktoré Vás napadne na stupnici od 0 - 9, ide o prvé číslo ktoré Vás napadne, tie ďalšie sú už prehodnocované Vaším systémom presvedčenia. V posudzovacej stupnici máme pomôcku, ktorá nám pomôže posúdiť ideálny stav s reálnym stavom. 1..........2..........3..........4........ 4.......... 4..........5........ ..5.......... 5..........6 ..6..........7..........8..........9 Napríklad na stupnici 1 až 9 si môžete uvedomiť „koľko radosti majú vaše deti doma„. Ideálny stav je 10 a reálny je ten, ktorý si odhadnete, možno je to 4 a rozdiel medzi nimi Vám pomôže usmerniť vašu výchovu. Využiť môžete aj optimálny stav, ktorý som symbolicky prirovnala ku ZLATÉMU REZU. Zlatý rez, zlatý podiel alebo božský rez je v umení, v prírode považovaný za esteticky veľmi príťažlivý, prirodzený a harmonický. Aj naše gény sú založené na tejto ideálnej proporcii. Ak sa pozeráme na niečo, čo nesie proporcie zlatého rezu, náš mozog je na túto dokonalosť citlivý, mnohonásobne zvýši svoju aktivitu. Akoby bol naprogramovaný na túto symetriu (viac si môžete nájsť vo dostupných internetových zdrojoch..) Rozdelenie úsečky zlatým rezom zhruba v pomere 2:3, 3:5, 5:8, 8:13,. Keďže je preukázané, že zlatý rez je veľmi príjemný, pôsobí harmonicky a prirodzene, skúsme ho aplikovať aj vo výchove. Napríklad, Napríklad koľko (ne)výchovy (ne)výchovy a koľko výchova by malo byť zastúpené v rodine ja si myslím, že 2/3 času by mala byť nene-výchova a 1/3 času by mala byť výchova. Alebo, akoby mali rodičia rozdeliť starostlivosť - 2/3 času sa venovať sebe a deťom 1/3 času. Možno s tým nebudete súhlasiť, ale moje skúsenosti hovoria, že deti majú radšej rodičov relaxovaných, spokojných, ktorí majú svoje záujmy a nie rodičov vystresovaných, ktorí nemajú čas na seba a len sa naháňajú a kontrolujú deti. Tu by som upozornila na dostupnú literatúru o voľnejšom prístupe rodičov k výchove, kde je dôraz na vlastnej sebarealizácii a oddychu a deti tým majú viac slobody. Aj ja si pamätám radosť, keď rodičia odišli na výlet a nám deťom zostal čas a priestor pre seba. Akoby to mohlo byť so záťažou a stresom pre deti – vo výchove by nemalo ísť o minimalizovanie stresových situácii, pretože deti ich potrebujú zažívať, aby si vypestovali odolnosť voči záťaži, takže 2/3 pokoj a 1/3 stresu. Čiže ako to všetko zharmonizovať … o tom bude celá výchova v kocke. K ďalšej téme som si vzala na pomoc Gaussovu krivku používanú v mnohých oblastiach ľudského poznania, o. i aj v psychológii. Teóriu o Gaussovej krivke v roku 1809 publikoval Johan Fridrich Gauss - je to www.vychovavkocke.sk
práca o normálnom pravdepodobnostnom rozložení určitých hodnôt niektorých javov – čo graficky je znázornené ako „kopa“.
Psychológia to využíva napr. pri posudzovaní rozloženia rôzne inteligentných ľudí v populácii – kde zhruba 16 % ľudí má IQ nižšie a podpriemerné, 16% ľudí má IQ vysoko nadpriemerných a medzi tým je pásmo populačnej normy. K využitiu Gaussovej krivky ma inšpiroval rozhovor dvoch maminiek, kde jedna rozprávala, ako zvažujú predčasne zaškoliť dcéru, pretože to urobili aj susedia a ich dievča to zvláda bez problémov. Tu si musíme vždy uvedomiť, že každé dieťa je jedinečné a má svoje nadanie, ktoré môže byť inej hodnoty ako má susedovo dieťa. Susedovo dieťa mohlo mať nadpriemerný intelekt a to druhé môže byť podpriemerné a ich výkonnosť v škole bude rozdielna. Takto je potrebné uvedomiť si a podľa možnosti, nezaujate zhodnotiť akýkoľvek talent vášho dieťaťa. Má naše dieťa nadpriemerný talent na hokej, na gymnastiku, tenis, má hudobné nadanie nadpriemerné voči ostatným deťom? Alebo je len priemerné, dokonca môže byť v určitých oblastiach antitalent, ale chce, prípadne je nútené splniť priania a možno nenaplnené túžby rodičov. Tým, že budete vnímať vnímať normu Vás nechcem viesť k podporovaniu priemernosti vášho dieťaťa. Akceptovaním jeho priemernosti v určitých oblastiach a vytvorením zdravých podmienok bez stresu, neprimeraných nárokov a nadmernej záťaže, vytvárate dobrý odrazový mostík k jeho úspechu možno v inej oblasti, v ktorej bude nadaný, talentovaný a potom sebavedomý, šťastný a nájde si svoju cestu. www.vychovavkocke.sk
Ak si ale myslíte, že vaše dieťa je priam geniálne a pritom je skôr priemerné, nastavíte mu vysokú latku, dieťa bude stresované, či ju dokáže zvládnuť, vedome Vám nevie odporovať, lebo Vám chce (alebo musí) vyhovieť. Reakciou dieťaťa môžu byť úrazy, častejšie ochorenia, stratí motiváciu, môže sa objaviť depresia. Práve aj z tohto pohľadu normality je dobré vnímať aj celú výchovnú problematiku, čiže od relatívne bezproblémových detí, ktorých výchova je plynulá a bez väčších výkyvov, až po zložité výchovné problémy detí, ktoré si vyžadujú kombinovanú starostlivosť viacerých odborníkov - psychológov, psychiatrov, pediatrov, neurológov, logopédov, špeciálnych pedagógov. Potom sú tu ešte skupiny rodičov s osobitnými potrebami – osamelí rodičia, mladiství rodičia, nevlastní a adoptívni rodičia. V súvislosti s týmto by som chcela ešte spomenúť problém psychickej záťaže rodičov, napr. ich únavu po návrate z práce a tým aj ich labilnejšie, nervóznejšie reagovanie a pritom si uvedomujú, že ich dieťa potrebuje pokoj, objatie, lásku, pozornosť. Ženy majú svoje mesačné cyklické výkyvy nálad, môžu sa objaviť partnerské strety, finančné problémy a s tým spojené obavy. Aká výchova sa deje v tejto atmosfére? Či chceme alebo nie, vždy sa nejaká výchova deje aj v tejto situácii. Deti majú zažívať aj časť takejto reality, ale v jej pozadí má byť rodinné pole citovo stabilné, bezpečné a pravdivé. Ďakujem Vám za vašu pozornosť a dúfam, že sa stretne už pri prvom prvom module, ktorý bude venovaný ... kontinuu vo výchove (kontinuita života, rodu, rodiny), ďalej základným princípom (ne)výchovy, a tiež základným princípom výchovy. Lýdia Adamcová
www.vychovavkocke.sk
