Psychológia. Texty pre prvý ročník stredných škôl. PhDr. Marek Dobeš, PhD., 2006

Psychológia Texty pre prvý ročník stredných škôl

PhDr. Marek Dobeš, PhD., 2006 [email protected]

Dospelosť

Prečo sa chce toľko detí a mladých ľudí stať dospelými? Väčšinou sú to dôvody ako „Chcem si robiť čo chcem“ „Nechcem nikoho počúvať“ „Dospelí môžu robiť veci, ktoré majú deti zakázané“ „Keď som dospelý, mám peniaze, vlastný byt“ Problém je v tom, že keď sa nakoniec stanú dospelými, majú problémy ako „Nemám už takú slobodu ako keď som bol dieťa“ „Musím počúvať svojho šéfa, daňový úrad, nemôžem si robiť nič po svojom“ „Deti môžu robiť veci, ktoré už dospelým nie sú dovolené“ „Musím zháňať peniaze, robotu, aby som mal z čoho žiť“ Byť dospelý znamená hlavne byť zodpovedný. Keď sa žiak pomýli pri výpočte rovnice, je to hlavne jeho smola. Keď sa pomýli lekár a dá pacientovi iný liek, alebo keď vodič autobusu prehliadne dopravnú značku, môže to mať veľmi zlé následky. Z tohto pohľadu môže byť dospelý niekto, kto má 15 rokov a dospelý nemusí byť ten, čo má 40. Mama a otec nie sú dospelí preto, lebo môžu určiť, či sa bude pozerať nejaký film alebo nie, ale preto, lebo ti musia zabezpečiť, aby si mal kde bývať, aby si mal čo jesť, aby ti nikto neubližoval. Byť dospelý znamená byť silný. Ale nie silný v tom zmysle, že máš kopu svalov. Silný v tom zmysle, že keď sa objaví nejaký problém, tak sa s ním vieš vysporiadať. Či už je to potreba ísť na úrad vybaviť nejakú žiadosť, alebo zorganizovať rodinnú oslavu, alebo usporiť z platu peniaze na novú práčku, keď sa stará pokazila. Čo robia ľudia, keď nejakú prekážku nezvládajú? Ako napríklad reaguješ ty, keď dostaneš päťku z matematiky? „Je mi to jedno“ „Matikárka si na mňa sadla, je to hlupaňa“ „No a čo, aj tak mi tú matiku nebude treba“ „Viem, nenaučil som sa, nabudúce si to musím opraviť“ No a teraz si predstav, že si otcom/mamou rodiny, pokazí sa vám práčka a ty reaguješ „Je mi to jedno“ „V tom obchode mi to predali ale otrasnú vec, sú to hlupáci“ „No a čo, aj bez práčky sa dá zaobísť“ „Čo sa dá robiť, musím ju nejako opraviť“

Byť silný znamená i to, že zvládam nielen svoje problémy, ale aj problémy iných ľudí. Že sa nenaštvem, keď ma niekto o niečo poprosí, ale že mu viem pomôcť. Mladí ľudia niekedy hovoria „Zodpovedný budem neskôr, teraz som mladý, chcem si užívať“ Samozrejme, užívať si život je fajn a treba to robiť (nielen keď sme mladí). Ale treba to robiť tak, aby sme neublížili sebe ani iným. Medzi deťmi a dospelými nie je až taký rozdiel. Keď niekto ubližuje ostatným, kým je mladý, nezmení sa to, keď vyrastie. V živote nie je žiadna deliaca čiara, niečo akože jedného rána sa zobudím a je zo mňa úplne iný človek. Byť dospelý znamená neubližovať sebe ani iným. Možno sa spýtaš, „ako by som si už len mohol ublížiť?“. Žiaľ, je veľa spôsobov. Napríklad, keď dievča nechce a otehotnie (alebo chlapec nechce mať dieťa a zrazu je otcom). Alebo keď podrazím svojho dobrého kamaráta/kamarátku a potom oňho prídem. Alebo sa nechám nahovoriť na drogu a stanem sa na nej závislý. Žiaľ, sú aj „dospelí“, ktorí ubližujú. Či už ostatným alebo dokonca svojim deťom či partnerom. To však neznamená, že ak náhodou nanešťastie máme takýchto rodičov, že by sme i my mali byť takí. Ak mi niekto ubližuje, najúčinnejšia stratégia je nenechať si ubližovať (budeme o tom ešte hovoriť) a nie ubližovať zasa niekomu inému.

Moje dobré vlastnosti Každý z nás má vo svojom živote ľudí, ktorí sú preňho veľmi dôležití. Či už sú to rodičia, kamaráti alebo niekto iný. Ale je jedna osoba, ktorá je pre každého z nás tá úplne najdôležitejšia. Tou osobou sme my sami. Je zvláštne, že veľa krát myslíme na iných, rozmýšľame o nich, avšak o sebe toho vieme často málo. Pritom sa už veľakrát ukázalo, že ak máme dobrý vzťah k sebe, lepšie sa nám vychádza aj s inými ľuďmi. Čo to znamená, mať rád sám seba? Stáť celé dni pred zrkadlom a vravieť si, aký som úžasný? To určite nie. Ľudia, ktorí prehnane obdivujú samých seba sa nazývajú narcistickí (podľa starej báje o Narcisovi, ktorý sa zaľúbil do vlastného odrazu v jazere). Mať rád sám seba znamená byť spokojný s tým čo robím, byť si vedomý svojich dobrých aj zlých stránok. Vedieť, že keď nastane nejaký problém, budem ho vedieť vyriešiť. Niekedy je dobré nebyť so sebou spokojný, napríklad ak sa mi nepodarilo niečo, čo som mohol zvládnuť. Alebo ak nie som spokojný so svojou angličtinou a chcem sa ju naučiť lepšie. Ale táto nespokojnosť by nikdy nemala byť taká silná, aby sme sa kvôli nej nenávideli. Ako spoznáme človeka, ktorý sám seba nemá rád? Je viacero takých typov: •

Sám seba ponižuje. Sem-tam utrúsi poznámku o tom, aký je nanič, aký je sprostý a podobne. Aj keď sa mu niečo podarí, povie, že to bola iba náhoda, alebo že to nestálo za reč.

•

Snaží sa ponižovať ostatných. Človek, ktorý nemá rád sám seba, väčšinou totiž nemá rád ani ostatných ľudí (a naopak, človek, ktorý je spokojný, má väčšinou dobrý vzťah k ostatným). Človek, ktorý ponižuje ostatných, si podvedome myslí, že ak poníži iných, jeho nízkosť nebude až taká veľká. Pritom je to veľký omyl, pretože nikto z nás si nezaslúži byť ponižovaný. Ani inými ľuďmi, no ani sám sebou. V každom z nás je množstvo dobrých vlastností, každý z nás dokázal a dokáže v živote veľa fajn vecí.

Ako sa v človeku vlastne môže vytvoriť predstava, že on sám je zlý, že je nanič? Veľmi často je príčinou atmosféra v rodine. Veď keď mi rodičia od detstva dávajú pocítiť, že som nanič, že som babrák, že som tučný, že nič neviem poriadne urobiť, tak si to postupne aj ja sám o sebe začnem myslieť. Dnes ste však už dosť veľkí na to, aby ste proti takýmto rečiam vedeli bojovať. Už viete, čo ste v živote dokázali, čo je na vás dobré. Poznáte veľa ľudí, ktorí sú podobní ako vy a sú dobrí a žijú fajn život. Najlepším spôsobom, ako sa mať rád, je niečo urobiť, niečo dokázať. Môže to byť hocičo – od napísania básne po zdolanie tatranského štítu. Každý z nás je v niečom dobrý – či už je to šport, učenie, alebo jednoducho to, že mám dobrých kamarátov, ktorí sa na mňa môžu spoľahnúť, či dobrú rodinu. Veci, ktoré som v živote dokázal, mi už nikto nikdy nemôže zobrať. Netreba zabúdať na jednu vec – naše sny nás nikdy neopúšťajú, iba my niekedy opúšťame naše sny.

Moje pravé ja

Každý z nás má kopu dobrých vlastností, ale nikto z nás nie je dokonalý. Každý z nás sa však so svojou nedokonalosťou vyrovnáva inak. Niekto sa snaží byť vo všetkom perfektný. Až je z toho niekedy v strese a stráca radosť zo života. Niekto si zasa povie, že keď už je v niečom nedokonalý, tak nech to stojí za to. A robí všetko pre to, aby ostatných presvedčil o tom, aký je strašný, zlý a neporiadny. Najlepší spôsob, ako sa so svojou nedokonalosťou vyrovnať, je prijať ju. Neznamená to, že z nej urobíme svoj životný štýl, ale to, že pred ňou nezatvoríme oči. Iba keď vidíme čo v nás skutočne je, môžeme s tým začať niečo robiť. V každom z nás je veľa radosti, dobroty, aj veľa zlosti, nenávisti, agresie. Niekedy sa veľmi hneváme aj na našich najbližších, aj na tých, ktorých máme strašne radi. To je prirodzené. Treba však dávať pozor na to, ako svoj hnev vyjadríme. Či tak, že niekomu ublížime, pokazíme si naše vzťahy, alebo či prosto povieme to, čo nás hnevá tomu, kto nás hnevá, prípadne rozkopeme nejakú stenu alebo roztrháme telefónny zoznam. Je to stále lepšie ako niekoho udrieť alebo ho nadávkou uraziť. Moja partia, tvoja partia

Máme radi ľudí, ktorí sú podobní ako my, a často sa hneváme na ľudí, ktorí sú v niečom odlišní ako my. Sú fanúšikmi iného futbalového klubu, alebo majú radi inú hudbu ako ja, alebo sú proste z inej partie a nie z tej našej. Často z toho vznikajú úplné vojny, či slovné, alebo bitky. Keď je človek v skupine iných ľudí, jeho emócie sa dostávajú oveľa viac na povrch a rozum ich oveľa menej kontroluje. Prečo potrebujeme patriť do nejakej skupiny? A prečo niekedy neznášame tých z inej skupiny? Je prirodzené, že človek potrebuje niekam patriť. Dodáva mu to väčšiu istotu a silu. Človek potrebuje iných ľudí. Pre mnohých z nás je to naša rodina, naši kamaráti. Často sa snažíme podobať na svoj hudobný idol, alebo máme naše obľúbené športové družstvo. Je to fajn vedieť, že aj iní ľudia majú podobný štýl ako máme my. Prečo ale potrebujeme zhadzovať tých ostatných? Pravda je, že to v skutočnosti nepotrebujeme. Je to podobne, ako keď niekto zdanlivo silnejší sa pokúša zhodiť niekoho slabšieho. Skutočne silný človek to nepotrebuje. Nepotrebuje si nič dokazovať. Takisto keď viem, že moje futbalové družstvo je najlepšie na svete (alebo na Slovensku), nepotrebujem hovoriť, že ostatné kluby sú na figu (aj keď ten môj klub náhodou prehral zápas). Keď je niekto dobrý, stačí hovoriť o tom, že je dobrý, netreba tvrdiť, že tí ostatní sú nanič. Bol by dosť jednotvárny svet, v ktorom by sa hral iba jeden hudobný štýl a je dosť ťažké predstaviť si ligu, v ktorej by hral iba jeden klub.

Veci, ktoré sú mi drahé Rodina, Slovensko, môj partner či priatelia – to sú najčastejšie veci, ktoré sú nám drahé, na ktoré nedáme dopustiť. Je dôležité mať niečo, na čom nám záleží, pre čo sme ochotní urobiť strašne veľa. Bez takýchto vecí je náš život prázdny. Dobrý vzťah k ľuďom, ku svojej krajine, či iným veciam vzniká, keď my sami dostávame lásku. Keď je k nám niekto dobrý, alebo keď nám ukazuje krásu vecí okolo nás. Vtedy sa aj my učíme mať radi. Ako s každou láskou, i s vecami, na ktorých nám záleží, sú spojené ťažkosti. Sme na ne veľmi citliví a bolí nás, keď niekto nadáva na našu rodinu, osočuje Slovensko alebo ohovára našich priateľov, či ľudí, na ktorých nám záleží. Láska k rodine, ku svojej krajine, je silným zdrojom vnútornej radosti a sily. Viem, že sú to veci, ktoré mi nikto nemôže zobrať, veci, o ktoré sa môžem celý život opierať. Ľudia, ktorí majú radi, sú šťastnejší, spokojnejší so sebou i so svetom. Potreba niekam patriť, je silnou ľudskou potrebou. To, že niekam patrím, je časťou mojej identity – som synom alebo dcérou, som Slovákom, Slovenkou, niekoho kamarátom či partnerom. Sú to veci, ktoré ma s niektorými ľuďmi spájajú a od iných odlišujú. Prináša mi radosť, keď sa niekomu z mojej rodiny niečo podarí, keď slovenský športovec vyhrá súťaž, keď je moja priateľka či priateľ šťastný. Existujú aj ľudia, ktorým zdanlivo na ničom nezáleží. Tvária sa „cool“ a nič ich nemôže vyviesť z miery. Žijú iba kvôli sebe. Takýto život je však smutný – chýba tam láska. Takýmto ľuďom vo vnútri niečo chýba. Toto prázdne miesto sa snažia zapĺňať značkovými vecami, alkoholom, krátkymi známosťami. Vyjadrujú sa hanlivo o svojej krajine, o svojich rodičoch. Neuvedomujú si, že takýmto ponižovaním ponižujú vlastne sami seba – veď aj oni sú Slováci, aj oni sú členmi svojej rodiny. Tak ako však treba odlíšiť lásku a žiarlivosť, treba tiež odlíšiť vlastenectvo a nacionalizmus. Je prirodzené a krásne ľúbiť svoju krajinu, byť vlastencom. Na druhej strane, nacionalizmus hovorí o tom, že svoj národ chcem presadzovať na úkor iných národov. Pri žiarlivosti aj nacionalizme hrá svoju úlohu strach – strach, že nie som dosť dobrý (dobrá) aby ma mal môj partner rád, strach, že iný národ tomu môjmu ublíži, že môj národ sa nebude vedieť ubrániť. Pri láske je dobré veriť v seba, v to, že mám dosť dobrých vlastností na to, aby ma niekto ľúbil. Pri vlastenectve zasa veriť v silu svojho národa, v to, že sa vedel v histórii prebiť cez mnohé prekážky a že ja aj ostatní mu pomôžeme prebiť sa cez všetky ďalšie.

Riešenie konfliktov S konfliktami, hádkami, nedorozumeniami sa stretávame takmer každý deň. Väčšinou sú to nepríjemné udalosti. Konflikt však môže mať aj svoj význam, ak sa ho podarí dobre vyriešiť. Konflikt upozorňuje na to, že niečo je v neporiadku, že niečo treba robiť. Konflikt samotný nie je zlý. Zlé je, ak sa konflikt zle rieši. Každý zvykneme hádky riešiť svojim spôsobom. Jestvuje niekoľko všeobecných stratégií ako ľudia riešia konflikty: •

Mocenská stratégia: vyhrať za každú cenu. Je mi jedno, ako na tom bude druhá strana, ja sa snažím presadiť si svoje a bodka.

Takáto stratégia vyzerá veľmi jednoducho, má však svoje nevýhody. Ak nerešpektujem toho druhého, môžem síce niekedy vyhrať, ale v tom druhom stále zostane nevraživosť až nenávisť voči mne. Ak neustále používam iba túto stratégiu, môžem byť zdanlivo úspešný, veľa ľudí sa ma možno bude báť, ale o to viac ma budú nenávidieť. •

Prispôsobivá stratégia: ustúpiť zo svojich potrieb, nechať druhého, nech si urobí po svojom.

Táto stratégia zdanlivo rýchlo konflikt ukončí. Ale ak používame túto stratégiu, stále sa vzdávame svojich potrieb. Stále uprednostňujeme niekoho iného a v nás sa zbiera hnev a sklamanie. •

Kompromisná stratégia: dohodnúť sa na riešení, ktoré ako-tak vyhovuje obom stranám, ale ani jedna strana nie je úplne spokojná.

Kompromisná stratégia môže byť dobrá, keď treba niečo rýchlo vyriešiť. Ak ju však používame často, nikdy konflikt poriadne neukončíme. Stále je tam niečo, čo by mohlo byť ešte lepšie. •

Úniková stratégia: vyhnúť sa konfliktu za každú cenu. Nevstupovať do konfliktu, odísť ešte skôr než konflikt vôbec môže začať.

Podobne ako pri prispôsobivej stratégii, únikom od konfliktu sa vzdávame dosiahnutia toho, čo chceme. Môžeme síce získať povesť mierumilovného človeka ale vzdávame sa samých seba. •

Spolupracujúca stratégia: snažiť sa nájsť riešenie, ktoré vyhovuje obidvom stranám. Využiť konflikt na to, aby sme sa dozvedeli o tom, v čom je ten druhý iný ako sme my a využiť tieto rozdiely na vytvorenie niečoho nového.

Spolupracujúcou stratégiou sa dá z konfliktu urobiť niečo, čo nás posunie ďalej. Môže uzavrieť konflikt bez toho, aby v jeho účastníkoch zostali stopy zlosti či nevraživosti. Obe strany môžu vyjadriť to, čo potrebujú a vzájomne si pomôžu to získať. Nevýhodou tejto stratégie je, že je často náročná na čas a na to, že všetci účastníci konfliktu musia byť dostatočne zrelí na to, aby okrem svojich potrieb videli i potreby toho druhého.

Niektorí z nás sa do konfliktu vrhajú radi, radi sa hádajú, ukazujú svoju silu. Iní sa zasa boja postaviť tomu druhému, obávajú sa aké to bude mať pre nich následky. Ako nabrať odvahu a ísť do konfliktu? Treba si uvedomiť, že mi v hádke nejde o to, aby som toho druhého prekričal, urazil alebo zničil. Jediné čo chcem dosiahnuť je, aby boli vypočuté moje potreby a niečo sa s problémom urobilo. Na to má každý z nás absolútne právo. Aj keď hovorím niečo nepríjemné, nemusí to byť povedané agresívne. Môžem povedať niečo v zmysle „Vadí mi toto a toto. Nemám nič proti tebe osobne. Chcem však, aby sa s týmto problémom niečo urobilo“. Áno, môže sa stať, že keď tomu druhému niečo vytknem, vyletí na mňa a začne byť agresívny. Nuž, ale budem sa celý život báť toho, že niekto môže byť agresívny? Agresivita je prejav slabosti a človek, ktorý je agresívny, si ňou iba kompenzuje problémy, ktoré vznikli ešte v jeho detstve, najčastejšie v rodine. Nie je teda agresívny konkrétne proti vám (aj keď to tak vyzerá) ale proti tomu, kto mu v minulosti ublížil. Najlepšou stratégiou pri agresívnom človeku je pevne si stáť za svojimi právami, no zároveň byť pripravený k dialógu s ním. Niečo v zmysle „Viem, že si silný a že mi môžeš ublížiť, ale toto je moje právo a ja si za ním budem stáť a zo všetkých síl si ho brániť“. Čo by mali robiť tí z nás, ktorí sa hádajú často? Je dobré si uvedomiť, že niekedy, aj keď vyhrám hádku, tak som v skutočnosti nevyhral. Možno získam ten predmet, o ktorý sa „bojuje“, ale stratím v očiach toho človeka, na ktorého som sa vykričal, či som sa mu vyhrážal. Keď sa s nami niekto háda, nechce nám nevyhnutne ublížiť. Skúsme si niekedy pripustiť, že i on môže mať pravdu. Ak mu jeho pravdu priznáme, ak si priznáme, že aj my sa môžeme zmýliť, vtedy ukážeme skutočnú silu. Nie je potrebné sa uraziť, keď nám niekto niečo vytkne. Ak ma niekto kritizuje, dáva mi tým šancu v niečom sa zlepšiť, vidieť samého seba aj z inej stránky.

Rodinné konštelácie Všetci sa asi zhodneme na tom, že rodina má najväčší vplyv na náš život. Keď sa dieťa narodí, je odkázané na starostlivosť svojich rodičov, a tak to zostáva ešte mnoho ďalších rokov. Naša povaha, to čo považujeme za dobré alebo zlé, čoho sa bojíme, z čoho máme radosť je do veľkej miery ovplyvnené našimi rodičmi. Znamená to, že rodičia pre svoje dieťa môžu urobiť veľa dobrého a takisto veľa zlého. Najdôležitejšou vecou pri výchove je, koľko lásky a pozornosti venujú rodičia svojmu dieťaťu. Čo sa stane dieťaťu, ktoré od rodičov nedostáva lásku? Veľmi základná potreba každého z nás je byť ľúbený. Dieťa, ktoré rodičia neľúbia, sa cíti menejcenné, začína samo sebou opovrhovať, myslí si, že je na ňom niečo zlé, keď lásku nedostáva. Neuvedomuje si, že chyba nie je v ňom, ale v jeho rodičoch. Takéto dieťa si začne budovať vysoké hradby, ktoré ho oddeľujú od ostatného sveta. „Nemáte ma radi – tak ani ja nebudem mať rád vás!“. Keďže lásku málokedy pocítilo, je aj preň veľmi ťažké cítiť a prejavovať lásku. Takýto človek sa cíti vo vnútri veľmi neistý. Odkiaľ má čerpať potvrdenie toho, že je fajn človek, keď mu to rodičia nedávali pocítiť? Navonok túto sebaistotu zakrýva rozličnými spôsobmi – je prehnane tvrdý, snaží sa vzbudzovať u iných strach a rešpekt, pretože vie, že je zraniteľný a bojí sa, aby mu ostatní neublížili. Je veľmi egocentrický, na seba zameraný, keď lásku nevie získať od ľudí, snaží sa ju získavať prostredníctvom vecí, peňazí, oblečenia. Tiež sa snaží získavať moc nad ľuďmi. Iba tak si je istý, že mu ľudia neublížia a vie, že si tak získa ich pozornosť, po ktorej tak veľmi túži. Preto niekedy rád trápi či šikanuje iných. Čo sa stane s dieťaťom, ktoré dostáva až priveľa lásky a pozornosti? Ktorému je všetko dovolené a za nič nie je pokarhané? Tomuto dieťaťu je upierané niečo veľmi dôležité – hranice. Tie v našom živote potrebujeme, inak sa potácame od jedného problému k druhému. Dieťa, za ktoré všetko vybavujú rodičia, sa len ťažko stavia na vlastné nohy. Môže to byť veľmi veselý a bezstarostný kamarát, ak však príde na lámanie chleba a treba sa naňho v niečom spoľahnúť, často zlyhá. Aj takýto človek cíti vo vnútri veľkú neistotu. Keď nedostáva pozornosť, na ktorú je zvyknutý, snaží sa ju získať za každú cenu. Hrá sa na šaša, často sa presadzuje na úkor ostatných, snaží sa s ľuďmi manipulovať. To, ako sa k nám naši rodičia správajú, neskôr veľmi ovplyvní aj to, akého partnera si vyberieme. Ak je napríklad dievča zvyknuté na veľmi agresívneho, autoritatívneho otca, veľmi často sa stane utiahnuté, bez vlastnej vôle. Prirodzene sa potom nechá vtiahnuť do vzťahu s rovnako agresívnym a autoritárskym mužom. Jednak preto, že je na takéto správanie zvyknutá, myslí si, že je to prirodzený spôsob ako sa muži majú správať k ženám. Jednak aj preto, že sa bude snažiť odpútať od agresívneho otca a bude sa nádejať, že ju jej nový silný muž ochráni. Nuž, možno ju ochráni od otca, ale neochráni ju od neho samého. Ak je napríklad chlapec svojimi rodičmi rozmaznávaný, presviedčaný o tom, že je pupok sveta, ak mama zaňho upratuje a on sám sa nemusí zapájať do žiadnych domácich prác, bude sa snažiť nájsť si partnerku, pri ktorej bude môcť ďalej zostať dieťaťom a nepreberať na seba zodpovednosť.

Takisto to, ako sa k sebe správajú náš otec a mama, je pre nás veľkým vzorom pre náš partnerský život. Ak je ich vzťah pekný, ak je v ňom láska, dáva to aj nám veľkú nádej na to, že partnerská láska existuje, že manželstvo môže byť šťastné. Ak sa naši rodičia často hádajú, podvádzajú, pijú, vytvára sa tým aj pre nás vzor. Je len na nás, aby sme sa takýmto vzorom nedali ovplyvniť. Keď má rodina na nás taký veľký vplyv, znamená to, že náš život je určený? Že sa z týchto vplyvov už nikdy nemôžeme vymaniť? Nie. Život máme vo vlastných rukách. Avšak treba upozorniť na to, že je to veľmi ťažké a vyžaduje to veľa trpezlivosti. Ak som bol celé detstvo rozmaznávaný, bude pre mňa veľmi ťažké začať sa starať sám o seba. Ak som zvyknutý na čo, že ženy sú tu len na to, aby prali, umývali a kričalo sa na ne, svoj postoj budem meniť iba postupne. Veľa krát túto zmenu nezvládneme sami, musíme požiadať o pomoc psychológov, či terapeutov, ktorí s nami budú na zmene nášho života dlhé mesiace či roky spolupracovať. Vždy je však veľký prejav životnej sily, ak sa rozhodnem zmeniť to, čo mi na mne vadí. Je to veľký dar, ktorý môžeme dať sami sebe.

Vzťahy Prakticky každý z nás skôr či neskôr začne túžiť po partnerskom vzťahu. Kedy sa to stane, nie je dôležité, potreba ľúbiť je v každom z nás. Partnerský vzťah môže byť najkrajšia vec, ktorá sa nám v živote stane. Môže to byť i nočná mora, ktorá nám život robí horším. Závisí to od toho, koľko sme schopní do vzťahu investovať úsilia a ako sa k nášmu vzťahu bude stavať partner. Oplatí sa mať vzťah bez lásky? Je vzťah bez lásky vôbec vzťahom? Niektorí ľudia spolu „chodia“ iba preto, aby niekoho mali, „však skoro každý niekoho má, tak by som mal aj ja“. Niektorí iba preto, aby sa už konečne dostali k sexu. Takéto vzťahy však väčšinou dlho nevydržia a človek je po nich akosi ešte menej spokojný ako bol predtým. Láska je niečo krásne a vzácne. Doprial by som každému človeku, aby lásku aspoň raz za život zažil. Láska nám pomáha spoznávať doteraz nespoznané časti nášho ja, dáva nám možnosť prežívať stavy, ktoré sa nedajú k ničomu inému porovnať. Aký partner je pre nás ten pravý? Je to zložitá otázka, vieme však na ňu už do istej miery odpovedať. Má byť partner podobný ako sme my, alebo sa majú priťahovať protiklady? Ideálne je, aby sme boli podobní v tom, čo je pre nás veľmi dôležité. Ak neznášam klamstvo, nebudem chodiť s niekým, kto bez problémov zvykne klamať. Dôležité je však aj to, aby sme boli v niečom odlišní. Aby sme jeden v druhom vedeli objavovať niečo nové, niečo, čo možno my nemáme a vďaka tomu druhému to objavíme aj v sebe. Niekto, kto je utiahnutý, bude možno rád s niekým, kto sa vie bezstarostne baviť. A niekto bezstarostný s niekým, kto mu vie ukázať, že v živote treba vedieť byť aj vážny. Dôležité je tiež odhadnúť, nakoľko vážne berie partner náš vzťah. Ak ja idem do vzťahu naplno, s tým, že chcem mať vzťah dlhodobý a pracovať na ňom, bude pre mňa katastrofou, keď začnem chodiť s niekým, kto to berie iba ako flirt alebo ako vec, ktorú každý mesiac opakuje s niekým iným. Prvou vecou, ktorá udrie do očí, keď si človek vyberá partnera, je jeho fyzický vzhľad a jeho šarm, akási vnútorná energia. Prirodzene nás to ťahá chodiť s niekým pekným, s niekým, koho každý obdivuje. Časom však zistíme, že vzhľad naozaj nie je to kľúčové. Ak mám krásneho frajera, ktorý flirtuje s každým dievčaťom naokolo, asi to bohvieaký partner nie je. Ak mám frajerku, ktorá je veselá a je s ňou kopa zábavy, no nikdy nedodrží nič, na čom sa dohodneme, tiež ma to časom prestane baviť. Krása je pre lásku dôležitá, nie však v zmysle, že môj partner musí mať tvár ako modely/modelky z módnych časopisov. Dôležité je, aby bol môj partner krásny pre mňa. Aby, keď sa mi zaľúbene pozrie do očí, som sa cítil veľmi šťastný. Ďalšou zložkou lásky je vzájomná dôvera. Ťažko je skutočne ľúbiť niekoho, na koho sa nemôžem poriadne spoľahnúť. K láske patrí aj istota. Pre lásku je dôležité priateľstvo. Vedieť sa porozprávať o veciach, ktoré nás oboch zaujímajú, vedieť sa uzmieriť, keď sa pohádame.

Všetky tieto kritériá by mal môj partner/partnerka spĺňať. Sú však aj typy ľudí, ktorým je dobre sa v partnerských vzťahoch vyhýbať. Agresívny typ. Ak chlapec rieši veľa konfliktov bitkou, ak zastrašuje a vyhráža sa ostatným, môže to niektoré dievčatá priťahovať. Aký je silný, každý sa ho bojí, bude ma vedieť ochrániť. Takýto typ človeka však bude aj partnerské konflikty riešiť silou a bitkou. Alkoholik/narkoman. Človek, ktorý je navyknutý pravidelne brať drogy, či už je to alkohol, marihuana, alebo niečo iné, má nejaký problém, ktorý sa drogami snaží zakrývať. Drogy hrajú v jeho živote dôležité miesto, ešte dôležitejšie ako partner. Niektorí ľudia majú tendenciu chodiť s takýmito typmi, aby im pomohli. Je to šľachetný motív, ale žiaľ, partner takýchto ľudí zo závislosti veľmi zriedka dostane. Niekedy sa do závislosti dostane tiež, alebo ňou iba trpí. Závislosti treba riešiť pomocou odborníkov. Keď sa môj vyvolený/vyvolená tejto závislosti zbaví, potom je čas začať vzťah. Klamár. Keď sa na niekoho nedá spoľahnúť, často klame (aj keď potom možno klamstvo zdanlivo úprimne vysvetľuje a možno k tomu pridá aj kyticu ruží), s takým človekom je ťažko budovať skutočný vzťah. Žiarlivý partner. Žiarlivosť ako taká nie je zlá, veľa ľuďom sa páči, keď ich partner trocha žiarli. Veď to patrí k láske, k záujmu o mňa. Avšak ak žiarlivosť prerastá do podoby, kedy ma môj partner nechce nikam púšťať, vyhráža sa mi, prenasleduje ma, potom už nejde o lásku ale znova o pocit chorobnej neistoty. Taký človek má pocit, že nemôže byť ľúbený, že si to nezaslúži. Treba veľkú trpezlivosť na to, aby sa niekto zo žiarlivosti vyliečil a znova je na to v drvivej väčšine prípadov potrebná pomoc odborníka. Manipulatívny partner. Takýto človek môže mať veľkú charizmu. Pri pohľade do jeho či jej očí človek úplne stráca pojem o svete. Ako odlíšiť manipulatívneho človeka od človeka, ktorý je prosto silno zaľúbený? Manipulujúci človek lásku využíva na kontrolu nad svojim partnerom. Snaží sa partnera k sebe pripútať, získať kontrolu nad jeho životom. Nenápadne mu určuje čo má a čo nemá robiť, a ak partner odmieta, manipulujúci človek začína používať nátlakové prostriedky. Takýto človek je často krutý, nemá zmysel pre partnerove potreby, vie sa však výborne ospravedlňovať, vysvetliť svoje konanie a sľúbiť, že už sa nič také nebude opakovať. Čo robiť, keď neviem, či daný chlapec alebo dievča je pre mňa ten pravý, tá pravá? Ideálne je, skôr než začnem s niekým chodiť, trocha ho spoznať. Nevrhať sa hneď do vecí, ktoré by som neskôr ľutoval/ľutovala. Keď vzťahu predchádza obdobie spoznávania sa, vzťahu to dodá väčšiu hĺbku a silu. Prirodzené je porozprávať sa o otázkach spojených so vzťahmi so svojimi kamarátmi, rodičmi, súrodencami. Viac názorov nám pomôže utvoriť si oveľa lepší a pravdivejší obraz o našom budúcom partnerovi. Po odbornú radu sa dá zájsť do psychologickej poradne, nemôžem však odporúčať všelijaké poradenské rubriky v časopisoch. Ľudia, ktorí ich píšu, ich väčšinou píšu preto, aby boli čitateľsky atraktívne a nejde im až tak o to, aby pýtajúcemu sa pomohli. Okrem toho sú to málokedy odborníci v oblasti partnerských vzťahov. Dobrým radcom sú často naše vlastné pocity. Keď sa s daným človekom cítim príjemne, keď mám pocit, že sa naňho môžem spoľahnúť, treba dať vzťahu šancu, aby sa rozvíjal. Ak mám pocit, že na mňa ten druhý tlačí, že si presadzuje iba svoje potreby, treba byť obozretný.

Sexualita Keď si dnes človek číta časopisy alebo pozerá televíziu, musí mať pocit, že sexu je všade plno, že sex má v podstate každý a každý deň. Nie je to celkom tak. Sex ľudí prirodzene priťahuje, pretože sa s ním spájajú zväčša príjemné pocity. Nie je to však niečo, čo môže mať človek len tak. Iste, sú ľudia, ktorí striedajú sexuálnych partnerov ako na bežiacom páse. Nie sú to však veľmi šťastní ľudia a sex sa im postupne stáva niečím dosť obyčajným. Sex bez lásky nie je ani zďaleka taký fajn ako sex s niekým, koho ľúbim. Sex je veľmi intímna vec. Pri sexe odhaľujem pred partnerom/partnerkou nielen svoje telo, ale som oveľa zraniteľnejší aj na duši. Predstavte si, aké zraňujúce môže byť, keď vám niekto po sexuálnom zážitku povie, že ste úplne nanič. Alebo že to bolo len na jednu noc a už vás nechce viac vidieť. Kedy začať so sexom? Názory na to nie sú jednotné. V každom prípade, sex nie sú preteky, že kto skôr. Nie je ani príznakom dospelosti, že niekto má sex. Niekedy je to presne naopak, tí dospelejší vedia, že so sexom sa niet kam ponáhľať. Nikto nepopiera, že sex je fajn vec. Je však niekoľko dôvodov prečo ľudia nemajú sex od rána do večera, každý s každým: •

Po sexe sa rodia deti. Dokonca, prakticky jediný spôsob, ako sa môže narodiť dieťa je, že predtým rodičia mali sex:). A keďže sa nikdy nedá celkom vylúčiť, že po sexe dievča otehotnie (aj napriek používanej antikoncepcii), je dobré so sexom počkať, kým nestretnem partnera, s ktorým si viem predstaviť, že budem mať deti.

•

Pri sexe sa prenášajú pohlavné choroby. Keďže pri sexe sa dostávajú do kontaktu časti tela, ktoré sú dosť náchylné na prenos niektorých vírusov, môže mať sex aj nepríjemné následky. Jednou z možností, ako tomu predísť, je používať prezervatív, ktorý znižuje riziko prenosu infekcie, najlepšou možnosťou je však mať sex s niekým, o kom viem, že nestrieda partnerov jedného za druhým.

Antikoncepcia Mať dieťa je veľmi zodpovedná vec. Nie je to ako s hračkou, ktorú môžeme odložiť, keď nás omrzí. Dieťa je malý človiečik, ktorý potrebuje lásku a opateru svojich rodičov. O dieťa je veľmi ťažké sa dobre postarať. Avšak splodiť dieťa je veľmi ľahké. To, že pri milovaní nemyslím na to, že sa môžem stať otcom/mamou, ešte neznamená, že sa to nestane. Ak sa chcem s niekým milovať a ešte nie som pripravený mať dieťa, je veľmi dobrý nápad použiť antikoncepciu. Antikoncepcia sú spôsoby ako zabrániť tomu, aby žena otehotnela. Asi najznámejšou metódou je použiť prezervatív. Nie je to však metóda najúčinnejšia. Prezervatív sa môže zošmyknúť, roztrhnúť, alebo si ho chlapec vo veľkom vzrušení proste zabudne nasadiť. Najpoužívanejšou a najbezpečnejšou metódou sú antikoncepčné tabletky. Žene ich musí predpísať gynekológ (sú už aj antikoncepčné tabletky pre mužov). Ich nevýhodou je, že ich treba brať každý deň. Sú relatívne drahé, avšak vždy lacnejšie ako napríklad každotýždenné nakupovanie plienok. Nevýhody tabletiek riešia antikoncepčné implantáty. Do kože (väčšinou na pleci) sa aplikuje tyčinka. Implantáty fungujú až tri roky, prípadne sa vyberú, keď sa žena rozhodne mať dieťa. Výhody a nevýhody tohto druhu antikoncepcie vám na požiadanie vysvetlí lekár. Často používanou antikoncepčnou „metódou“ je prerušovaná súlož. Znamená to, že v najlepšom chlapec vytiahne penis z pošvy a spermie vystrieka niekde inde. Nuž, čím je chlapec vzrušenejší, tým je táto metóda nespoľahlivejšia. A aké je to milovanie bez vzrušenia? Ďalšou, tiež nie veľmi spoľahlivou metódou, je metóda plodných a neplodných dní. V období pred a po menštruácii má žena menšiu (ale nie nulovú) šancu otehotnieť. Existuje ešte možnosť aplikovať antikoncepciu až po sexuálnom styku. V nemocnici žene aplikujú vysokú dávku antikoncepčného prostriedku. Avšak takéto vysoké dávky môžu mať nepriaznivý vplyv na zdravie ženy a tiež nemusia byť vhodné pre každú ženu. Preto sa táto metóda aplikuje skutočne iba v kritických prípadoch. Existujú i ďalšie metódy antikoncepcie, tu sme uviedli tie najčastejšie používané. Niektorí ľudia sa veľmi netrápia antikoncepciou. „Veď keď sa to stane, tak pôjde/pôjdem na potrat“. Potrat však nie je zďaleka taká jednoduchá vec ako to, zobrať si tabletku či použiť prezervatív. Môže mať nepriaznivé následky na zdravie ženy. Zároveň to môže byť pre dievča ťažká psychická záťaž. Ak nepoužijete antikoncepciu a budete sa s niekým milovať, musíte mať, žiaľ, na zreteli i tieto možnosti Ona: „Som tehotná“ On: „Ja s tým nechcem nič mať, daj mi s tým pokoj“

alebo On: „Ty si tehotná?!“ Ona: „Tak sa rozhodni, svadba alebo alimenty?“

AIDS AIDS je choroba, ktorá spočíva v znížení imunity organizmu. Človek potom zomrie na niektorú „bežnú“ chorobu, pretože jeho telo sa nevie brániť. AIDS zatiaľ nevieme vyliečiť, vieme však jeho priebeh spomaliť. Vírus HIV, ktorý spôsobuje AIDS, sa prenáša najmä krvou (môže sa prenášať tiež spermiami či pošvovými výlučkami). Preto dva najčastejšie spôsoby ako sa nakaziť týmto vírusom sú používanie infikovaných ihiel a pohlavný styk (rizikové je tiež tetovanie, piercing a podobné zákroky). Keď si narkomani pichajú drogu do žíl, na ihle ostane krv. Ak si potom ihlu pichne do žily ďalší narkoman, môže do svojej krvi preniesť vírus. Pri milovaní sa vírus, či už krvou z drobných raniek alebo sekrétom, dostane na sliznicu či cez drobné ranky do krvi druhého človeka. Aj pri orálnom sexe je isté riziko nákazy, keď sa vírus môže dostať do tela drobnými rankami či trhlinkami v ústnej sliznici. Niektoré skupiny ľudí (narkomani, prostitútky, homosexuáli, ľudia, ktorí často striedajú sexuálnych partnerov) sú HIV častejšie infikované ako iné. Avšak je mnoho „obyčajných“ ľudí, ktorí sú infikovaní HIV. Ak sa rozhodnete s niekým milovať, najistejším spôsobom, ako sa vyhnúť nákaze je milovať sa iba s partnerom (partnerkou), ktorého dobre poznám, ktorý je zodpovedný a verný. Ak sa z hocakej príčiny milujete s niekým koho málo poznáte, je veľmi dobré použiť kondóm (keď sa potom na druhé ráno dozviete, že ste boli jeho/jej tridsiaty-druhý sexuálny partner, budete mať ľahší spánok:).

Alkohol Prečo ľudia pijú alkohol? Keď sa na to ľudí opýtate, dostanete väčšinou odpovede typu „Čo ja viem? Lebo je to dobré“ „Patrí to k zábave“ „Lepšie sa pri tom uvoľním“ „Keď každý pije, vyzeral by som ako hlupák keby som nepil“ „Nechcem ich uraziť, keď ma ponúkajú“ Prečo ľudia nepijú alkohol? Typické odpovede sú „Nechýba mi to“ „Viem sa uvoľniť aj inak“ „Škodí to zdraviu“ „Človek potom vyzerá ako opica“ „Naši mi to zakázali“ „Ešte na to nemám dosť rokov“ Alkohol niektorým ľuďom chutí. Niektorí sa vedia ľahšie uvoľniť, keď sa napijú. Niektorí pijú preto, aby sa neodlišovali od ostatných. Veľa ľudí pije a žijú celkom normálne. Zdá sa, že to nie sú zlé dôvody, tak potom prečo všetci robia toľko rozruchu s tým, aby ľudia alkohol nepili? Dôvodov je viac – Keď si človek zvykne na to, že sa uvoľniť môže iba pri alkohole, tak bez alkoholu sa mu už zabáva ťažšie. Na alkohol sa zvyká postupne, a preto nevidno ihneď nejaké zmeny. Keď ľudia pijú alkohol, strácajú zábrany a zdravý úsudok. To znamená, že napríklad chlapec alebo dievča, na ktoré by ste sa inak ani nepozreli sa vám zrazu zdajú byť veľmi atraktívne (keď potom vytriezviete, sami sa čudujete, ako ste to tak mohli vidieť). Horší prípad je, keď dievča, ktoré sa opije, ani poriadne nevie, čo robí a ide do postele s niekým koho ani poriadne nepozná (a keď je opitý aj ten chlapec, tak si stopercentne pred sexom nenasadí prezervatív). Keď sa človek opije, ľahšie sa stane obeťou – ľahšie ho okradnú, zbijú, znásilnia alebo mu urobia niečo iné, čo by nedovolil, keby nebol opitý. Aj preto je dôležité, aby, keď už sa rozhodnete ísť piť, ste to robili v spoločnosti ľudí, ktorých dobre poznáte. Alkohol je návykový. Keď si človek zvykne na pitie a zrazu zostane bez alkoholu, zrazu sa cíti čudne. Zle, nepríjemne. Je podráždený, nervózny. Prestane to až keď sa znova napije. Keď neskôr zistí, že by sa toho návyku rád zbavil (napríklad preto, že mu poškodzuje zdravie), je to veľmi ťažké. Keď sa človek opije, vyzerá často dosť trápne. Možno ste už videli niekoho opitého, ako bezvládne leží, zvracia, niečo nezrozumiteľne mrmle.

Keď človek pije, ľahšie sa dostáva do problematických situácií. Dá sa ľahšie vyprovokovať k bitke, alebo bitku sám začne (a častejšie ju prehrá). Dá sa nahovoriť na to, aby niečo zničil, alebo začne len tak niečo sám rozbíjať. Ak si vtedy sadne za volant, je omnoho vyššie riziko, že sa zraní alebo zabije, prípadne to urobí iným. Každý človek znáša alkohol inak. Veľa ľudí si myslí, že im nič z horeuvedeného nehrozí. Že vedia piť s mierou. Áno, niektorí ľudia vedia piť s mierou. Problém je, že keď začínate piť, tak ešte neviete ako na vás bude alkohol pôsobiť. Či si nad ním udržíte kontrolu, alebo ju získa on nad vami. Väčšina ľudí, ktorí majú s alkoholom problém, o sebe tvrdí, že vedia piť s mierou, že to majú pod kontrolou. Veľa ľudí začína s alkoholom pretože sú zvedaví, čo to spraví. Alebo preto, že si myslia, že je to prejav dospelosti (nie je). Alebo preto, že im to zakazujú. Niekto pije iba vtedy, keď je v kríze. Sú ľudia, u ktorých je alkohol súčasťou ich životného štýlu. Niektorí ľudia sú zvyknutí na pitie alkoholu z rodiny. Mnohí ľudia nepijú žiaden alkohol. Ak chcete odmietnuť alkohol, niekedy je to veľmi ťažké. Ľudia vedia byť neuveriteľne presvedčiví a niekedy až dotieraví, keď chcú niekoho presvedčiť, aby sa s nimi napil. Najlepším spôsobom vtedy je, stáť si jednoducho za svojim. „Nie, nebudem piť“, „Nepresviedčaj ma“. Netreba si vymýšľať zbytočné výhovorky, to len odráža našu neistotu. Keď je niekto môj skutočný kamarát, tak ma presviedčať nasilu nebude. Ak kamarát nie je, tak nie je až taká tragédia, keď ma bude (alebo budú) považovať za hlupáka len preto, že nepijem. Hovorí to o jeho problémoch, nie o mojich. Veľa ľudí pije iba preto, že sa nechcú odlišovať od ostatných. Je pravda, že byť v niečom odlišný si žiada určitú odvahu. Ľudia sú prosto takí – ak vidia, že niekto je iný, často im to vadí, cítia sa nepríjemne, snažia sa ho presvedčiť, aby taký nebol, vysmievajú sa mu. Čo robiť, keď stojím pred problémom – vykašlem sa na ostatných a nebudem s nimi chodiť von, keď idú piť, alebo s nimi budem chodiť piť, aj keď mi to ktovieako nechutí? V prvom rade si treba uvedomiť, že veci nie sú také čierno-biele. Nemusím trhať partiu aj keď oni pijú a ja nie. Bola by to veľmi čudná partia, kde sa popularita členov meria iba tým, koľko vypijú (pravdu povediac to by bola partia alkoholikov). Keď si ide niekam sadnúť abstinent s ľuďmi, ktorí pijú, vyzerá to väčšinou stále rovnako. Najprv si z neho ostatní chvíľu robia srandičky, keď si oni objednávajú pivo a vodku a on džús. Potom ešte príde okamih, keď si všetci štrngajú a s nealkom si niektorí nechcú. A potom sa už rozbehne debata, do ktorej sa zapájajú všetci bez rozdielu na to, čo pijú (neskôr tí, čo pijú ostré, z debaty postupne vypadávajú). Časom si už všetci zvyknú na to, že niektorí proste nepijú.

Cigarety a iné drogy Veľmi podobné ako s alkoholom, je to aj s cigaretami, či drogami ako marihuana, extáza, lsd, halucinogénne huby, pervitín, heroín. Ľudia ich začínajú užívať či zo zvedavosti, alebo preto, aby sa neodlišovali, alebo preto, že chcú rýchlo získať príjemný pocit. Ľahko sa na ne zvykne a ťažko odvyká. Navyše, čím ťažšie drogy človek užíva, s tým horším typom ľudí sa dostáva do kontaktu. V kruhoch ľudí, ktorí vám tieto drogy ponúkajú, sa častejšie stretnete s násilím, s ponižovaním, s bezcitnosťou. Všetky drogy fungujú na princípe zmeny chemickej rovnováhy v mozgu. Drogy sú látky, ktoré rovnováhu narušia a tak dočasne spôsobia (zväčša) príjemné pocity. Zároveň však znižujú účinok prirodzených látok v mozgu. Preto vzniká na drogách závislosť – umelé látky (drogy) vytlačia prirodzené látky. A keď účinok drogy pominie, prirodzené látky sa už tak ľahko neobnovia, preto má človek veľmi nepríjemné pocity, bolesti – na ich zahnanie potrebuje znova drogu. Tieto nepríjemné pocity majú rozličnú silu – od pocitu nervozity, keď človek nedostane svoju cigaretu alebo kávu, až po obrovské bolesti napríklad pri nedostatku heroínu. Marihuana je najrozšírenejšia nelegálna droga. Keď ju človek fajčí, máva potom niekedy príjemný pocit uvoľnenia, veľa sa smeje, vyzerá šťastný. Niekedy je po nej úplne zablokovaný, „stoned“, vyzerá ako bez života a aj sa tak cíti. Niekedy sa po marihuane vyskytujú paranoidné stavy alebo nutkania niečo nebezpečné urobiť. Nedá sa dopredu predpovedať, ako droga na človeka zapôsobí. S marihuanou je spojených veľa mýtov: Je to mäkká droga, a tak sa na nej nemožno stať závislým Nie je to tak. Dnes je už, žiaľ, veľa ľudí, ktorí sa liečia z návyku na marihuanu. Marihuana je prírodná droga, a preto nemôže uškodiť. Naopak, lieči. Fajčenie marihuany zvyšuje riziko rakoviny. Zvyšuje riziko vzniku psychických chorôb a má i ďalšie negatívne účinky. O tých vám však tí, ktorí vám ju ponúknu, nikdy nepovedia. Áno, lekármi môže byť používaná na medicínske účely, ale iba pod prísnou kontrolou podobne ako napríklad arzén alebo ožarovanie rádioaktívnymi látkami. Všetci umelci berú drogy, tak prečo by na nich malo byť niečo zlé. Naopak. Nie všetci umelci berú drogy. A drogy nie sú potrebné k umeleckým výkonom. Áno, krátkodobo vedia vyburcovať našu obrazotvornosť, ale z dlhodobého hľadiska ju ubíjajú. Marihuana sa vôbec nedostáva do mozgu, takže ho ani nemôže poškodiť. Nuž, ak by toto bola pravda, ako by potom mohla navodzovať zmenené psychické stavy? Ako by človek mohol cítiť nejakú zmenu medzi tým, keď ju berie a keď nie? Extáza a všelijaké podobné tabletky sa nazývajú aj „tanečné“ drogy, keďže ich ľudia veľmi často užívajú a vedia kúpiť na diskotékach. Berú ich jednak preto, že si chcú zabezpečiť dobrú náladu a tiež preto, aby vydržali dlho tancovať alebo proste nespať. Okrem podobných nebezpečenstiev ako u iných drog, tieto drogy ovplyvňujú reguláciu telesnej

teploty a jej vnímanie, preto sa niekedy ich užívatelia dostanú do nemocnice alebo na cintorín z dôvodu prehriatia organizmu. Drogy niektorí mladí ľudia vnímajú ako kultovú záležitosť. Majú pocit, že užívaním drog sa odlišujú od dospelých, že konečne robia niečo, čo im dospelí zakázali a čím ich môžu naštvať. Že hudobný festival alebo párty nemá ten správny šmrnc, keď tam drogy nie sú. Nuž, dospelí sa dajú nahnevať aj mnohými inými, neškodnejšími spôsobmi. A možno ešte lepšie ako snažiť sa dospelým niečo dokázať, je stať sa sebavedomejším, aby som tým dospelým nič dokazovať nepotreboval.

Ako si nenechať ubližovať Popri mnohých dobrých veciach, ktoré nás v živote stretnú, sa nám v živote stávajú i zlé veci. Niekedy sa im nemôžeme vyhnúť, ale je v našej moci sa im brániť a nenechať ich, aby na nás napáchali toľko škody. Čo sú tie zlé veci, ktoré sa najčastejšie stávajú? To, ak rodičia, alebo niekto z rodiny sexuálne zneužíva dieťa, alebo ak niekoho znásilnia (a netýka sa to iba dievčat ale i chlapcov), alebo ak spolužiaci či iná skupina ľudí niekoho šikanuje, alebo jednoducho keď niekto niekomu vedome ubližuje, vyhráža sa mu, berie mu veci, vysmieva sa mu, alebo robí niečo iné zlé. Najúčinnejším a najjednoduchším spôsobom, ak ti niekto ubližuje, je zavolať o pomoc. Či už doslovne, hneď vtedy, keď mi niekto robí zle, alebo hneď ako sa to dá, obrátiť sa na niekoho, kto mi môže pomôcť – či už sú to rodičia, učitelia, policajti, pedagogickopsychologická poradňa alebo niekto, komu dôveruješ. Niekedy však tí, ktorým je ubližované, nikoho o pomoc nežiadajú. Prečo? Je tu viacero dôvodov. Niekedy má človek pocit, že nemôže nikomu dôverovať, alebo že mu nikto nemôže pomôcť. Alebo sa jednoducho hanbí „ako môžem niekomu povedať, že ma znásilnili“. Alebo sa bojí, že ho tí ostatní nepochopia „to je iba maličkosť, to sa stáva bežne“, alebo dokonca budú zvaľovať vinu na toho, komu bolo ublížené „môžeš si za to sám“. Niekedy sa tým dokonca necháme presvedčiť a myslíme si, že je to naša vina, že sa nám niečo také stalo. V žiadnom prípade to však nie je pravda. Keď mi niekto veľmi ublíži, niekedy si skutočne môžem začať myslieť, že je to vlastne moja vina. Že ja som ten zlý, ktorý si zaslúžil takýto „trest“. Takéto myšlienky môžu prísť, treba si však uvedomiť, že to nie je pravda. Nie si nijakým spôsobom vinný, ak ti niekto ublíži. Ak sa stane, že ti niekto ublížil, je to jeho vina, jeho slabosť z toho, že potrebuje ubližovať nevinným ľuďom. Máš právo sa proti tomu brániť ako sa len dá a požiadať ostatných ľudí o pomoc. Niekedy sa skutočne stane, že sa ostatní ľudia snažia zľahčiť to, čo sa stalo, alebo sa to snažia hodiť na toho, komu bolo ublížené. Prečo to ľudia robia? Dôvod je jednoduchý – niektorí ľudia proste nevedia, čo v takej situácii robiť. Ak sa mi niekto vyžaluje, že ho na ulici zbili, môžem mať aj ja z toho strach, môže mi to byť nepríjemné. Vtedy sa to snažím zľahčiť, aby som zľahčil svoj vlastný strach. A najľahšie je hneď hodiť vinu na prvého, kto je poruke – teda na toho, komu bolo ublížené. Takže, ak ťa niekto viní z toho, čo sa ti stalo, je to iba jeho obrana pred vlastným strachom. Na vyžalovanie sa potom treba nájsť niekoho, kto je dosť silný na to, aby ťa vedel vypočuť a poradiť ti. Niekedy sa ľudia boja pomsty. „Čo mi ten násilník urobí, keď to naňho poviem?“ Niekedy sa priamo aj násilník vyhráža „ak to niekomu povieš, zabijem ťa“. Väčšinou sú to však iba prázdne reči, ktoré hovoria o ich strachu z prezradenia. Je na mne, aby som sa rozhodol, či sa mu podriadim a nechám sa ďalej zastrašovať, alebo či sa s tým rozhodnem niečo urobiť.

Keď sa človek vyžaluje, uľaví sa mu. Niekedy ani nič ďalšie nepotrebuje. Najdôležitejšie je dostať to napätie von, jednoducho sa vyrozprávať. Podľa toho, čo sa mi stalo, mi ostatní môžu poradiť, čo najlepšie sa s tým dá urobiť. A ak je nás na to viac, hneď sa tá situácia nezdá byť až taká strašná. Čo všetko sa dá podniknúť, ak mi niekto ubližuje? •

Hneď sa brániť. Nebáť sa kričať, volať o pomoc, sústrediť na seba pozornosť ostatných ľudí. Násilníci väčšinou rýchlo strácajú odvahu, keď je naokolo viacej ľudí.

•

Nenechať sa zastrašiť. Násilníci sú vo svojej podstate zbabelci. Nikto normálny predsa neubližuje ostatným ľuďom. Ak vidia, že sa nenecháš zlomiť, rýchlo ich to prejde. Hocako fyzicky silný násilník ti síce môže fyzicky ublížiť, ale nemôže nad tebou skutočne zvíťaziť.

•

Hneď o tom, čo sa stalo, povedať dospelým. Nestačí o takom niečom povedať kamarátovi/kamarátke. Tí môžu byť takí istí bezradní ako ty. Povedz to pokojne aj viacerým dospelým, čím viac ľudí o tom vie, tým väčšia šanca, že sa s tým niečo urobí. Nie je hanbou ak sa vie o tom, že ti niekto ublížil. Je to hanbou len pre toho násilníka a pre tých, ktorý by sa ti za to vysmievali.

Je mnoho možností toho, čo môžu dospelí urobiť, aby ťa pred ďalším násilím ochránili. Najdôležitejšie je to, že násilník dostane varovanie. Že si nemôže takéto veci robiť beztrestne, že ty nie si ten, ktorý bude iba mlčať a pokorne násilie znášať. Aktivita je najlepšia obrana. Prečo vlastne niektorí ľudia ubližujú ostatným? Aj keď sa to navonok nezdá, každý násilník je vo vnútri veľmi slabý človek. Preto túži získať nad inými ľuďmi moc. Snaží sa ich ponížiť, aby sa on sám necítil taký úbohý. Väčšinou sú to ľudia, ktorí od rodičov nedostávali dosť lásky, nenaučili sa byť empatickí, nenaučili sa pomáhať iným. Ak sa stretnem s násilím či ponižovaním, či už ho niekto pácha na mne alebo na inom človeku, netreba mlčať. Áno, niekedy je ťažké nabrať dosť odvahy. Vždy je to však lepšie ako ubližovanie trpieť. Okrem rodičov, rodiny a učiteľov sú tu inštitúcie, na ktoré sa dá obrátiť. Je viacero telefonických liniek dôvery, na ktorých sa možno poradiť. Ich čísla sa niekedy menia, preto povieme, ako tie čísla nájsť: •

Na internete do vyhľadávača na adrese www.google.sk (alebo iného vyhľadávača) napíšete „linka dôvery“ a vyhodí vám to viacero odkazov na linky.

•

Zavoláte na informácie o telefónnych číslach (tel. číslo 1181) a operátora požiadate, aby vám dal čísla na linky dôvery.

•

Okrem toho v každom okresnom meste existujú Pedagogicko-psychologické poradne. Pracujú v nich psychológovia, ktorí vám vedia pomôcť riešiť problémy. Zoznam poradní znova nájdete ak na internete do vyhľadávača napíšete „pedagogickopsychologická poradňa“ alebo sa na telefónnom čísle 1181 spýtate na adresu poradne vo vašom meste.

Odporúčaná literatúra: Ak sa chceš o takýchto veciach dozvedieť viac, existuje niekoľko dobrých kníh, ktoré o tom podrobnejšie rozprávajú. Sú to napríklad: Marrewa, A. (2002) Nenechte si ubližovat. Portál, Praha. Kolář, M. (2005) Bolest šikanování. Portál, Praha.