Bankový inštitút vysoká škola, a. s. Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica
Príručka k štúdiu
hospodárskej politiky
Autor : doc. Ing. Eugen Valach, CSc. Tento učebný text, ani ţiadnu jeho časť nemoţno reprodukovať bez súhlasu autora. Text neprešiel jazykovou korektúrou.
2011
Hospodárska politika Príručka k štúdiu predmetu Hospodárska politika slúţi študentom BIVŠ na orientáciu v bohatej odbornej literatúre, ktorá sa zaoberá teoretickou a praktickou hospodárskou politikou. Obsahuje niektoré vybrané problémy, ktoré sú pre štúdium hospodárskej politiky dôleţité. V ţiadnom prípade nenahradzuje štúdium odbornej literatúry. Poznatky z predmetu poskytuje odborná literatúra, napríklad : Bacjun, A. Hospodárska politika Európskej únie. Bratislava: Ekonóm, 2005. ISBN 80-2251978-2. Baránik, M. – Farkašovská, M. Hospodárska politika. Trenčín: TU, 2001. ISBN 80-88914-353. Kliková, Ch. – Kotlán, V. Hospodářská politika. 2. vyd. Ostrava: SOKRATES, 2006. ISBN 80-86572-37-4. Němcová, I. – Ţák, M. Hospodářská politika. Praha: Grada Publishing, 1997. ISBN 80-7169462-2. Paulík, T. Hospodářská politika. Karviná : OPF SU, 2002. ISBN 80-7248-148-7. Slaný, A. Hospodářská politika. Brno : MU, 1996. ISBN 80-210-1338-9. Slaný, A. a kol. Makroekonomická analýza a hospodářská politika. Praha: C. H. Beck, 2003. ISBN 80-7179-738-3 Slaný, A. – Ţák, M. Hospodářská politika. Praha : C. H. Beck, 1999. ISBN 80-7179-237-3. Soukup, P. – Vymětal, P. Základy teorie a praxe hospodářské politiky. Praha: BIVŠ, 2007. ISBN 978-80-7265-125-2. Uramová, M. a kol. Hospodárska politika. Banská Bystrica : EF UMB, 2003. ISBN 80-8055780-2. Urban, L. a kol. Hospodářská politika. Praha : Victoria Publishing, 1994. ISBN 80-85865-017. Vincúr, P. a kol. Hospodárska politika. Bratislava : SPRINT, 2001. ISBN 80-88848-67-9. Vincúr, P. a kol. Teória a prax hospodárskej politiky. Bratislava : SPRINT, 2005. ISBN 8089085-34-2.
2
Obsah príručky :
1. Úvod do hospodárskej politiky 2. Genéza hospodárskej politiky 3. Ciele, nástroje a nositelia hospodárskej politiky 4. Hospodársko-politické rozhodovanie 5. Stabilizačná politika 6. Politika tvorby a ochrany konkurenčného prostredia 7. Fiškálna politika 8. Monetárna politika 9. Sociálna politika 10. Vonkajšia hospodárska politika 11. Cenová a dôchodková politika 12. Štruktúrna, vedecko-technická a investičná politika 13. Transformačné procesy a hospodárska politika 14. Integračné procesy
3
1.
ÚVOD DO HOSPODÁRSKEJ POLITIKY
Hospodársku politiku moţno všeobecne chápať ako prístup štátu k svojej ekonomike. Skúma a vysvetľuje procesy prebiehajúce v hospodárstve, a navrhuje spôsoby ich riešenia. Vychádza z poznatkov ekonomickej teórie, uplatňuje však aj poznatky ďalších vedných disciplín, najmä politológie, sociológie a práva. Hlavným predmetom záujmu hospodárskej politiky je vzťah a prístupy vlády k ekonomike svojej krajiny. Vychádza z predpokladov, ţe na tvorbu a napĺňanie ekonomických cieľov nepôsobia len trhové sily, ale aj vstupy štátu do fungovania ekonomiky. Je preto samozrejmé, ţe prístupy k ovplyvňovaniu vývoja hospodárstva sú, okrem ekonomickej teórie a súvisiacich vedných disciplín, stimulované aj reálnym stavom ekonomiky a jeho vývojom v historicky sa meniacich podmienkach. V hospodárstve však pôsobí mnoho subjektov, ktorých záujmy sú pochopiteľne rôzne. Koncepcia hospodárskej politiky vychádza z predstavy, ţe na zosúladenie týchto rôznorodých záujmov je nevyhnutná existencia určitých pravidiel, ktoré budú rešpektované kaţdým ekonomickým subjektom. Na celospoločenskej úrovni určuje takéto pravidlá štát. Subjektom hospodárskej politiky je teda štát a v ňom fungujúci ekonomický systém, objektom národné hospodárstvo. Hospodárska politika má svoju teoretickú aj praktickú stránku. Teoretická hospodárska politika v najširších súvislostiach skúma a vysvetľuje hospodárske procesy, postavenie štátu, hospodárskych subjektov a ich pôsobenie na ekonomické činnosti. Vyuţíva pritom poznatky ekonomickej teórie, politológie, sociológie a ďalších spoločenských vied. Odporúčania, námety a poznané súvislosti teoretickej hospodárskej politiky sú do hospodárskej praxe implementované prostredníctvom praktickej hospodárskej politiky, v rámci ktorej sa prostredníctvom zvolených nástrojov realizujú konkrétne ciele, zámery a opatrenia štátu v oblasti hospodárstva. Praktická hospodárska politika sa vnútorne člení na čiastkové politiky, usporiadané podľa systémovo zoskupených nástrojov hospodárskej politiky a segmenty, ktoré sa zameriavajú na riešenie otázok jednotlivých prvkov ekonomiky. Medzi čiastkové hospodárske politiky zaraďujeme monetárnu politiku, fiškálnu politiku a vonkajšiu hospodársku politiku, ktorá zahrňuje tieţ zahranično-obchodnú politiku a devízovú politiku. Čiastkové hospodárske politiky majú na realizáciu svojich zámerov vlastné nástroje. Medzi segmenty zaraďujeme predovšetkým stabilizačnú politiku, sociálnu politiku, politiku tvorby konkurenčného prostredia, štruktúrnu, vedecko-technickú a investičnú politiku a environmentálnu politiku. Tie pri realizácii svojich zámerov vyuţívajú nástroje čiastkových hospodárskych politík. Moţnosti uplatňovania hospodárskej politiky sú determinované uplatňovaným systémom organizácie štátu. Rôznym spoločenským formám (anarchia, despotizmus, demokracia) zodpovedajú aj rôzne formy koordinácie hospodárstva a moţnosti uplatňovania hospodárskej politiky. V najrozšírenejšej spoločenskej forme, demokracii, je prístup štátu k svojej ekonomike vyjadrený priklonením sa k niektorej z hospodárskopolitických koncepcií. Najrozšírenejšie prístupy štátu k svojej ekonomike sú liberálne a intervencionistické. Liberálny prístup vychádza z predpokladu, ţe trhový mechanizmus má schopnosť navodzovať a udrţiavať stav rovnováhy bez zásahov štátu do hospodárskych procesov. Intervencionistický prístup predpokladá, ţe nedokonale fungujúci trhový mechanizmus v reálnych situáciách
4
zlyháva, čo si vyţaduje konkrétne cielené zásahy štátu pre nastolenie takej rovnováhy, kedy sú maximálne vyuţívané obmedzené zdroje. Hospodársku politiku moţno rôzne štruktúrovať. Podľa úrovne hospodárstva, na ktorú sa hospodárska politika zameriava, rozlišujeme makroekonomickú a mikroekonomickú hospodársku politiku, podľa charakteru jej zásahov do ekonomiky rozlišujeme hospodársku politiku systémotvornú a procesnú a podľa ovplyvňovanej strany ekonomiky hovoríme o hospodárskej politike ponukovo alebo dopytovo orientovanej. Uplatňovanie praktickej, beţnej hospodárskej politiky je potom určitou kombináciou týchto prístupov či hľadísk.
5
2.
GENÉZA HOSPODÁRSKEJ POLITIKY
Prvý ucelený teoretický smer hospodárskej politiky sa spája s ekonomickým učením merkantilistov a je charakterizovaný ako smer intervencionistický, národne orientovaný. Prístup k hospodárskej politike na základe učenia fyziokratov je priekopníckym v tom, ţe uplatňoval liberálny prístup k hospodárskej politike, zaloţený na prirodzenom poriadku. Z hľadiska vývoja teórie hospodárskej politiky má zásadný význam klasická ekonomická teória, zvýrazňujúca úlohu slobodne konajúceho jednotlivca v prostredí trhovej konkurencie a minimalizujúca zásahy štátu do ekonomiky na vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť, a na verejné statky. Obdobie uplatňovania prístupov k hospodárskej politike na základe klasickej ekonomickej teórie moţno charakterizovať ako prvú etapu formovania hospodárskej politiky. Za rozhodujúci krok pre vznik hospodárskej politiky ako vednej disciplíny je povaţovaný vznik ekonomickej teórie J. M. Keynesa. Znamená ústup od liberalizmu v hospodárskej politike a návrat k štátnemu intervencionizmu. Nutnosť zásahov štátu je zdôvodňovaná neschopnosťou trhového mechanizmu zabezpečiť rovnováţny stav v ekonomike pri plnom vyuţívaní existujúcich výrobných faktorov. Zameriava sa preto na stimuláciu efektívneho dopytu, čo má viesť ku zvýšeniu vyuţívania obmedzených zdrojov (práca, pôda, kapitál). Toto obdobie je označované ako druhá etapa formovania hospodárskej politiky, počas ktorej získava hospodárska politika svoj vedecký základ. Reakciou na problémy, ktoré sa spájali s keynesovským dopytovo orientovaným prístupom v hospodárskej politike (inflácia), bol neokonzervatívny obrat v druhej polovici 20. storočia, ktorého základom je uplatnenie monetaristickej ekonomickej teórie. Toto obdobie predstavuje tretiu etapu formovania hospodárskej politiky. K modernej hospodárskej politike sa postupne vyvinuli dva odlišné prístupy, a to angloamerický smer, redukujúci zásahy štátu na vytváranie a udrţiavanie fungovania hospodárskeho systému a reagujúci na konjunkturálny vývoj v ekonomike. Európsky (kontinentálny) smer, vychádzajúci z neoliberálnej ekonomickej teórie – ordoliberalizmu, usilujúci o formovanie stabilných vzťahov v ekonomike. Zásahy štátu v európskom smere hospodárskej politiky majú konštitutívny a regulujúci charakter, ktorého základom je vytváranie konkurenčného prostredia. V rôznych krajinách a v rôznych časových obdobiach boli uplatňované rôzne prístupy k hospodárskej politike. Do prístupov k hospodárskej politike jednotlivých krajín sa premietli empirické poznatky o reálnom vývoji hospodárstva, poznatky ekonomickej teórie a poznatky ďalších vied. V jednotlivých krajinách boli s rôznymi výsledkami uplatnené rôzne modely a prístupy k hospodárskej politike. Napríklad pre hospodárstvo USA bolo na začiatku 30. rokov 20. storočia charakteristické uplatnenie intervencionistického protikrízového programu New Deal, neskôr programu New Economics a liberálneho prístupu, označovaného ako reaganomika. Pre hospodársku politiku Veľkej Británie bolo charakteristické uplatňovanie „semaforovej politiky“ (stop-go policy), neskôr liberálny prístup označovaný ako thatcherizmus. Pre Francúzsko a Japonsko (a niektoré ďalšie krajiny) bolo typické uplatňovanie indikatívneho plánovania. Koncepciu štátu blahobytu aplikovalo vo svojej hospodárskej politike Švédsko. V súčasnosti osobitý smer, kombinujúci štátnu reguláciu a trhový systém, uplatňuje Čína.
6
Súčasné smery hospodárskej politiky sú vo väčšine hospodársky rozvinutých krajinách charakteristické presadzovaním liberálnych prístupov k tvorbe hospodárskej politiky. Ciele takto koncipovanej hospodárskej politiky moţno formulovať ako udržanie neinflačného prostredia, udržanie tempa ekonomického rastu, udržanie ekonomickej rovnováhy a vyrovnanosť štátneho rozpočtu. Prioritnými nástrojmi sa stali nástroje monetárnej politiky, predovšetkým ovplyvňovanie mnoţstva peňazí vo vzťahu k vývoju produktu a menovej politiky, sledujúcej stabilitu menového kurzu. Pre súčasnú hospodársku politiku je charakteristické orientovanie sa na strednodobé a dlhodobé ovplyvňovanie ekonomiky. Konštituovanie sa svetového hospodárstva a zásadné zmeny, ktoré v ňom nastali na konci 20. storočia, predovšetkým prehlbujúce sa integračné procesy, deregulácia a liberalizácia hospodárskych vzťahov a dôsledky globalizačných procesov, si vyţadujú ďalší rozvoj teórie hospodárskej politiky a zdokonalené prístupy k realizácii praktickej hospodárskej politiky. Najmä rozvoj medzinárodných korporácií (finančných aj tovarových) a ich vplyv na národnú ekonomiku, ako aj dosahovaný stupeň ekonomickej integrácie do určitej miery obmedzujú moţnosti uplatňovania hospodárskej politiky na národnej úrovni.
7
3.
CIELE, NÁSTROJE A NOSITELIA HOSPODÁRSKEJ POLITIKY
Zameranie, konkrétny účel a zmysel hospodárskej politiky dávajú jej ciele. Pre dosiahnutie vytýčených cieľov majú nositelia hospodárskej politiky k dispozícii sústavu nástrojov. Ciele, nástroje a nositelia hospodárskej politiky tak vytvárajú základné predpoklady pre dosahovanie ţiaduceho vývoja ekonomiky. Medzi základné problémové okruhy pri vymedzovaní cieľov hospodárskej politiky sa zaraďuje problematika ich konzistencie, určenie hierarchiou cieľov a stanovenia preferencie cieľov. Okrem týchto základných poţiadaviek majú byť zvolené ciele hospodárskej politiky konkrétne, reálne, kvantifikovateľné a kontrolovateľné. V krajinách, uplatňujúcich demokratické princípy, sú východiskom pre hospodársku politiku všeobecné ciele, ktoré determinujú všeobecný blahobyt a sú odvodené od základných celospoločenských cieľov, ako je sloboda a mier, spravodlivosť, bezpečnosť, efektívnosť, pokrok, nezávislosť, demokracia a pod. Súčasne hospodárska politika vytyčuje tzv. čisté ciele, označované aj ako tradičné ciele. Najčastejšie tak chápeme štvoricu cieľov – ekonomický rast, zamestnanosť, cenovú stabilitu a vyrovnanosť platobnej bilancie. Tie môţu byť ďalej doplnené o ciele v sociálnej, ekologickej prípadne ďalších oblastí. Ciele hospodárskej politiky moţno znázorniť pomocou pyramídy cieľov, nazývanej tieţ stromom cieľov. Na vrchole tejto pyramídy je najvyšší cieľ, maximalizácia spoločenského blahobytu. Od najvyššieho cieľa sa potom odvíjajú ďalšie ciele, ktoré slúţia jeho naplneniu. Tradičné ciele sa graficky môţu znázorniť v podobe tzv. magického štvoruholníka (alebo aj viac uholníka). Ciele hospodárskej politiky moţno členiť i z hľadiska času, kedy rozlišujeme ciele krátkodobé, strednodobé a dlhodobé, z hľadiska významu na hlavné, vedľajšie a čiastkové. Nemenej významný je i pohľad na ciele hospodárskej politiky podľa toho, ktorých dosahovanie je zverené trhovému mechanizmu a dosahovanie ktorých musí zabezpečovať štát v dôsledku zlyhávania trhu. Z hľadiska obsahovej náplne cieľov moţno tieţ rozlišovať ciele ekonomické a mimo ekonomické. Ţiadny cieľ hospodárskej politiky sa nenaplní, ak sa na jeho dosahovanie nezvolí zodpovedajúci nástroj, ktorým sa dosahovanie cieľa podporuje. Urýchliť alebo spomaliť napĺňanie stanovených cieľov hospodárskej politiky teda môţe správna voľba nástrojov hospodárskej politiky. Nástrojmi hospodárskej politiky rozumieme prostriedky, ktoré má štát k dispozícii pre ovplyvňovanie ekonomiky, prostredníctvom ktorých sa snaţí o dosiahnutie stanovených cieľov. Tie majú charakter inštitúcií, ktorými sa formuje hospodárskej prostredie (právo) a charakter ekonomických a sociálnych veličín, prostredníctvom ktorých vláda pôsobí na správanie subjektov trhu a chod hospodárstva za účelom dosiahnutia vytýčených cieľov. Vytýčenie cieľov hospodárskej politiky a voľba nástrojov na dosahovanie vytýčených cieľov je súčasťou stratégie, ktoré dané vlády uplatňujú v oblasti hospodárstva. Mimoriadne dôleţitý je pre úspešnosť hospodárskej politiky vzťah cieľov a nástrojov. Naplnenie stanovených cieľov hospodárskej politiky si vyţaduje jednak uplatnenie viacerých nástrojov, ale tieţ ich optimálnu kombináciu. Aj pre nástroje hospodárskej politiky platí, ţe majú vedľajšie účinky, ktoré môţu negatívne pôsobiť na dosahovanie ďalších cieľov v hospodárstve. Názory na ciele hospodárskej politiky a spôsoby ich dosahovania nie sú jednotné. Majú však spoločné to, ţe sa neustále vyvíjajú a praxou overujú. Zvyšuje sa tak
8
účinnosť praktickej hospodárskej politiky. V praktickej hospodárskej politike však platí, ţe ţiadny cieľ nemôţe byť naplnený v plnom rozsahu bez toho, aby nebolo ohrozené splnenie iných cieľov. Najtypickejším prípadom je substitučný vzťah pri dosahovaní cieľov v oblasti nezamestnanosti a cenovej hladiny (Phillipsova krivka). Nástroje hospodárskej politiky môţu vyvolať nielen očakávané, ţiaduce účinky na pohyb v ekonomike, ale môţu vyvolať i účinky neţiaduce, negatívne. Tieto účinky môţu byť primárne, ale i sekundárne. Preto je pri voľbe nástrojov potrebné dôsledne zhodnotiť, ktorý z týchto účinkov sa bude výraznejšie prejavovať a ktorý účinok sa v konkrétnych podmienkach má vo vzťahu k cieľom preferovať. Ďalej treba mať na zreteli, ţe účinnosť jednotlivých nástrojov sa prejavuje oneskorene. Potreba predvídať účinky nástrojov hospodárskej politiky je zvýraznená aj tým, ţe ich korekcia v priebehu realizácie opatrení hospodárskej politiky môţe vyvolať určitú neistotu. Nástroje hospodárskej politiky moţno členiť z viacerých hľadísk. Podľa ich pôsobenia na správanie ekonomických subjektov sa delia na priame a nepriame, podľa rozsahu ich pôsobenia ma makroekonomické a mikroekonomické, podľa očakávaného účinku na beţné a systémové. Na základe systémového usporiadania nástrojov hospodárskej politiky ich môţeme členiť na nástroje monetárnej politiky, fiškálnej politiky a vonkajšej hospodárskej politiky. S voľbou nástrojov súvisí, ţe nástroje hospodárskej politiky môţu mať z hľadiska účinkov expanzívny alebo reštriktívny charakter, a z hľadiska času môţu mať krátkodobú alebo dlhodobú pôsobnosť. Na rozhodovanie o voľbe nástrojov hospodárskej politiky preto má vplyv stav, v ktorom sa ekonomika nachádza, a tendencie jej vývoja. Na tvorbe a realizácii hospodárskej politiky sa v podstate podieľajú všetky subjekty pôsobiace v hospodárstve danej krajiny. Patria sem nadnárodné, štátne, regionálne, neštátne organizácie, ďalej záujmové a neziskové organizácie, a domácnosti a jednotlivci. Kaţdá z týchto skupín je na základe svojich moţností schopná formulovať svoje potreby a záujmy a na základe toho formulovať svoje ciele. Za nositeľov hospodárskej politiky povaţujeme teda tie subjekty, ktoré sa podieľajú na jej tvorbe, realizácii a kontrole. Nositeľov hospodárskej politiky moţno rozdeliť do dvoch skupín, a to na nositeľov hospodársko-politického rozhodovania (decízna sféra) a na nositeľov hospodársko-politických vplyvov (sféra vplyvu). Medzi nositeľov hospodárskopolitického rozhodovania zaraďujeme subjekty, ktoré majú zákonné právo rozhodovať, presadzovať, vykonávať a niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia (na úrovni štátu parlament, vláda). Nositeľmi hospodársko-politických vplyvov sú subjekty, ktoré nemajú zákonnú moc na hospodársko-politické rozhodovanie na úrovni štátu, ale môţu ho ovplyvňovať (transnacionálne korporácie, politické strany, odbory, lobby, médiá). Ciele, nástroje a nositelia hospodárskej politiky by mali byť volené tak, aby pôsobili jednotne, aby zodpovedať reálnemu ekonomickému vývoju boli schopné včas a ţiaduco reagovať na zmeny vnútorného a aj vonkajšieho ekonomického prostredia.
9
4.
HOSPODÁRSKO – POLITICKÉ ROZHODOVANIE
Štát ako rozhodujúci subjekt hospodárskej politiky má v demokratickom spoločenskom systéme nezastupiteľné miesto. Reprezentuje tri základné zložky moci : moc zákonodarnu, výkonnú a súdnu. Vo všeobecnej rovine úlohou štátu v spoločnosti je chrániť svojich občanov pred vnútornými a vonkajšími vplyvmi, ktoré narúčajú harmonický rozvoj, pred rôznymi druhmi diskriminácie. Úlohou štátu je tieţ zaručovať hospodárske a majetkové práva subjektov pôsobiacich v spoločnosti a starať sa o verejné statky. Základnými princípmi všeobecnej bezpečnosti občana sú princípy ochrany reálnej subjektivity občana a prenesenie určitej starostlivosti o občana na štát. Celkove je však postavenie štátu závislé na prijatej forme spoločensko-politického usporiadania. Prostredníctvom hospodárskej politiky plní štát tri rozhodujúce funkcie, a to stabilizačnú – dosahovanie ekonomického rozvoja bez väčších výkyvov, efektívnosti – budovanie funkčného trhového mechanizmu a konkurenčného prostredia, zabezpečenie relatívne spravodlivého rozdelenia dôchodkov. Tieto tri základné funkcie štátu v hospodárstve nadobúdajú v reálnych ekonomických podmienkach konkrétnejšie podoby a stávajú sa súčasťou cieľov hospodárskej politiky. Nevyhnutným predpokladom fungovania demokratickej spoločnosti je spoločenský konsenzus, dosahovaný vyjednávaním o cieľoch a nástrojoch hospodárskej politiky. V podmienkach demokratickej spoločnosti je výsledkom dohôd, ktoré vychádzajú z princípov právneho štátu, z princípov slobody a spravodlivosti. Obsahom konsenzu je dohoda o základných princípoch fungovania spoločnosti, jej rozhodujúcich cieľoch a prostriedkoch, ktorými sa majú ciele dosahovať. Konsenzus je vlastne rámcom pre tvorbu a realizáciu hospodárskej politiky. Spoločenský konsenzus moţno dosiahnuť výmenou informácií (vyjednávaním), kompromisom, a hlasovaním. Náklady späté s týmto procesom moţno rozdeliť na náklady súhlasu, ktoré súvisia s realizáciou dosiahnutého konsenzu a na externé, ktoré vznikajú jednotlivcom či skupinám v dôsledku prijatého rozhodnutia. Optimalizáciu individuálnych a skupinových záujmov a potrieb v spoločnosti zabezpečuje koordinačný mechanizmus. Pri formovaní a uplatňovaní koordinačného mechanizmu ekonomická teória rozlišuje dva typy koordinačného mechanizmu. Je to systém trhovo cenový (trhový mechanizmus), kde základnými otázkami pre koordináciu sú čo, ako a pre koho produkovať statky a zabezpečovať sluţby, a systém organizačno-príkazový (centrálne riadená ekonomika), ktorý súvisí s otázkami čo, ako, pre koho, koľko, kde, kedy a kto bude produkovať a zabezpečovať. Vstup štátu do ekonomiky môţe mať aj charakter regulácie, čo je vedomé usmerňovanie ekonomického a sociálneho vývoja. Nástroje pouţité na reguláciu však v trhovej ekonomike musia byť v súlade s fungovaním trhového mechanizmu. Dôvodom k regulácii môţe byť nevyhnutnosť zabezpečiť prirodzené verejné potreby (obrana, právo, administratíva), zodpovednosť za uspokojovanie minimálnych základných potrieb (sociálny konsenzus) a riešenie dôsledkov nedokonalostí trhu. Proti regulácii hovoria tie skutočnosti, ţe kaţdý regulačný zásah do ekonomiky narúša fungovanie trhového mechanizmu, má charakter
10
administratívneho zásahu a preto je efektívnosť regulačných zásahov do ekonomiky zo strany štátu diskutabilná. Pri zabezpečovaní realizácie hospodárskej politiky môţe dochádzať k javu, ktorý označujeme ako zlyhávanie vlády. Zlyhávanie vlády môţe byť zapríčinené najmä činnosťou vládnej byrokracie, rôznymi druhmi časového oneskorenia, vzťahom politikov k ekonomickej teórii, existenciou politicko-ekonomického cyklu a nevyuţitím politického kapitálu. Záujmy a schopnosti vládnej byrokracie sú ovplyvňované vlastným záujmom byrokrata, jeho neinformovanosťou o trhových situáciách a tým, ţe vládny byrokrat nenesie náklady za svoje rozhodnutia. Na účinnosť hospodársko-politických opatrení majú výrazný vplyv časové oneskorenia. Časové oneskorenia môţu byť dôsledkom nedokonalých informácií, nevhodnej činnosti vlády v jednotlivých etapách rozhodovacieho procesu alebo reakcií súkromného sektoru na hospodársko-politické opatrenia. Moţnosti hospodárskej politiky výrazne obmedzuje politicko-ekonomický cyklus, vzájomné súvislosti ekonomického a politického cyklu. Vláda sa môţe v rámci politickoekonomického cyklu správať racionálne alebo neracionálne. Pre posúdenie jeho správania sa vyuţívajú modely politicko-ekonomických cyklov, ktoré vychádzajú z moţnosti charakterizovať ekonomiku pomocou Phillipsovej krivky a ochoty a schopnosti vlády ovplyvňovať ekonomiku. Medzi faktory, ktoré výrazne obmedzujú moţnosti hospodárskej politiky, patrí vyuţitie (alebo nevyuţitie) politického kapitálu, ktorý vzniká v dôsledku zmeny politickospoločenských vzťahov. Realizácia hospodárskej politiky sa uskutočňuje v priebehu rozhodovacieho procesu, ktorý má etapu analýzy (poznania východiskového stavu ekonomiky), plánovania (prognózy), prístupu k riešeniu poznaných skutočností, rozhodovania, výberu konkrétneho postupu pre dosiahnutie a naplnenie stanovených cieľov, a tieţ etapu kontroly účinnosti prijatých a realizovaných hospodársko-politických opatrení. Základom pre makroekonomické analýzy, modelovanie, prognózovanie a medzinárodné komparácie sú údaje, ktoré poskytuje systém národných účtov. Systém národných účtov je vzájomne prepojenou sústavou účtov a tabuliek, ktoré súhrnne zobrazujú výsledky ekonomický aktivít v národnom hospodárstve. Ich obsahom sú všetky (merateľné) toky tvorby, rozdelenia a pouţitia hrubého domáceho produktu vo vnútri ekonomiky aj vo vzťahu k zahraničiu.
11
5.
STABILIZAČNÁ POLITIKA
Jednou zo základných funkcií štátu v ekonomike je funkcia stabilizačná, podpora stabilného trvalo udrţateľného rozvoja národného hospodárstva. Štát pri napĺňaní tejto funkcie okrem toho, ţe rozvíja pôsobenie trhového mechanizmu, napomáha prekonávať neţiadúce poruchy vo vývoji ekonomiky formou prijímania opatrení na stabilizáciu vývoja, na obnovenie jej dynamicky chápaného rovnováţneho stavu. Stabilizačná politika sleduje strednodobé ciele, usiluje o stabilizovanie všetkých ekonomických aktivít a procesov. Niektoré z jej uplatňovaných nástrojov majú dlhodobý charakter a účinok. Tým sa odlišuje od konjunkturálnej politiky, ktorá sa usiluje o zmiernenie cyklických výkyvov a rieši problémy krátkodobého charakteru. Hlavné otázky na ktoré má stabilizačná politika reagovať sú : čo by malo byť stabilizované, podľa čoho je moţné určiť neţiaduci pohyb ekonomiky, aký typ hospodársko-politických opatrení je treba zvoliť (tzv. stabilizačná terapia), aké nástroje má stabilizačná politika k dispozícii. politiky) Všeobecne formulované ciele stabilizačnej politiky moţno vyjadriť v týchto oblastiach: maximálne zrýchliť adaptačný proces ekonomiky pri jej vychýlení od stanoveného tempa rastu, prípadne potenciálneho produktu, skrátiť obdobie adaptácie a navrátenie ekonomiky do ţiaduceho stavu za čo moţno najkratšiu dobu (minimum), preventívne predchádzať výkyvom vo vývoji ekonomiky. Rozporné názory na poňatie stabilizačnej politiky, ako aj charakter stabilizačnej politiky neumoţňujú jednoznačne stanoviť jej ciele, sú preto rámcovo určené základnými cieľmi hospodárskej politiky : stabilita cenovej hladiny, dostatočne vysoký stupeň zamestnanosti, trvalý a udrţateľný ekonomický rast, vonkajšia ekonomická rovnováha. I keď v teórii i v praxi existuje viacero prístupov k stabilizačnej politike, v zásade je moţno hovoriť o dvoch prístupoch, keynesovskom a monetaristickom. Keynesovský prístup predpokladá, ţe ekonomika je nestála, nemá vlastné vnútorné mechanizmy, ktoré by mohli zabezpečiť návrat ekonomiky do celkovej rovnováhy na úrovni produkčných moţností ekonomiky a mohli zabezpečiť rovnováţny ekonomický rast. Stabilizačná politika je preto nevyhnutná a má byť zaloţená na diskrétnych opatreniach fiškálnej politiky. Prijatie keynesovských prístupov znamená uplatnenie intervencionisticky zameraných hospodársko-politických opatrení a rešpektovanie proticyklicky zameranej fiškálnej politiky. Monetaristický prístup zdôrazňuje vnútornú stabilitu ekonomiky. Podľa tohto prístupu je trhový mechanizmus schopný vyrovnať odchýlky v ekonomike od produkčných moţností a zaručiť návrat k rovnováhe prinajmenšom v dlhom období bez vonkajších zásahov. Zásahy
12
štátu do ekonomiky sú preto neţiaduce, pretoţe práve hospodársko-politické zásahy spôsobujú nestabilitu vo vývoji ekonomiky. Jediným zásahom štátu, ktorý je za týchto predpokladov prijateľný, je regulácia mnoţstva peňazí v obehu v závislosti od ekonomického rastu. V súvislosti s cieľom stabilizačnej politiky je potrebné rovnováhu, vnútornú aj vonkajšiu, chápať v troch moţných rovinách, a to ako stabilnú rovnováhu, stav kedy má ekonomika dostatok vnútorných samoregulačných síl pre nastavenie rovnováhy, indiferentnú rovnováhu, kedy ekonomike vnútorné sily pre samoobnovu rovnováhy chýbajú, labilnú rovnováhu, kedy ekonomika nielenţe nemá samoregulačné mechanizmy pre nastavenie rovnováhy, ale zároveň sa vzďaľuje od svojho rovnováţneho stavu (bodu). Pre stabilizačnú politiku je moţné z takto definovaných rovín rovnováhy odvodiť, ţe v prípade indiferentnej rovnováhy je štátny zásah do chodu ekonomiky potrebný, v prípade labilnej rovnováhy je takýto zásah nevyhnutný. Stabilizačná politika, ktorá je jedným zo segmentov hospodárskej politiky nemá vlastné nástroje a preto pre naplnenie stanovených cieľov vyuţíva disponibilné nástroje hospodárskej politiky. Základnými nástrojmi, ktoré pre tieto účely vyuţíva sú nástroje fiškálnej a monetárnej politiky, podľa potreby tieţ v kombinácii s ďalšími nástrojmi hospodárskej politiky. Uplatnenie jednotlivých typov nástrojov je závislé od konkrétnej situácie ekonomiky (čo sa má stabilizovať), konkrétne riešenej odchýlky vývoja a od účinkov disponibilných nástrojov pri riešení týchto výkyvov. Pretoţe nerovnováţny vývoj môţe mať rôzne prejavy, v súčasnom prístupe k stabilizácii ekonomického vývoja prevláda kombinácia nástrojov fiškálnej a monetárnej politiky, prípadne ďalších hospodárskych politík. Praktická realizácia stabilizačnej politiky je spätá s viacerými úskaliami, pričom medzi rozhodujúce patria : časové oneskorenie, neurčitosť ekonomických javov a procesov, premenlivosť očakávaní ekonomických subjektov, politický cyklus. Rozlišujeme štyri typy časových oneskorení, a to oneskorenie zistenia, oneskorenie rozhodnutia, oneskorenie realizácie, operačné oneskorenie (oneskorenie účinnosti). Práve existencia časových oneskorení je jedným z rozhodujúcich argumentov pre odmietanie zásahov štátu do chodu ekonomiky (odmietanie stabilizačnej politiky). Neurčitosť ekonomických javov a procesov sa prejavuje predovšetkým v procese predvídania moţného priebehu vývoja ekonomiky. Do určitej miery je moţno toto úskalie eliminovať vyuţívaním makroekonomických modelov. Váţnym úskalím je nestabilita očakávaní ekonomických subjektov a ich formovanie. Ekonomické subjekty môţu svoje očakávania v jednotlivých oblastiach hospodárskeho ţivota formovať ako optimistické alebo pesimistické a reagovať na uplatnené nástroje stabilizačnej politiky včasne alebo oneskorene a s určitou mierou reality. V reálnom hospodárskom ţivote sú vzájomné väzby medzi opatreniami hospodárskej politiky a formovaním očakávaní ekonomických subjektov veľmi komplikované. Podstatu úskalia spätého s politickým cyklom moţno charakterizovať rozdielnym priebehom (z hľadiska času) politického cyklu, ktorý je vymedzený obdobím medzi voľbami 13
a ekonomickým cyklom. Do tohoto úskalia moţno zaradiť i problematiku vyuţitia (nevyuţitia) politického kapitálu. Osobitný prístup k stabilizačnej politike si vyţaduje transformácia centrálne riadenej ekonomiky na trhovú ekonomiku. Pretoţe predstavuje systémovú zmenu (politickú, ekonomickú, sociálnu), vyţaduje aj špecifickú hospodársku politiku, zahŕňajúcu uplatnenie nových systémových aj regulačných prvkov. Konkrétna voľba typu stabilizačnej politiky závisí od konkrétnych podmienok a nadobudnutých poznatkov v danej transformujúcej sa krajine.
14
6.
POLITIKA TVORBY PROSTREDIA
A OCHRANY
KONKURENČNÉHO
Konkurenčné prostredie patrí v demokratickej spoločnosti spolu s presným vymedzením vlastníckych práv k základným predpokladom fungovania trhového mechanizmu. Zaručuje ekonomickým subjektom slobodu voľby na strane výroby aj spotreby, účastníci konkurenčného trhu sú v ekonomickom rozhodovaní nezávislí. V podmienkach daného inštitucionálneho usporiadania sa ekonomické subjekty slobodne rozhodujú o tom, čo budú vyrábať a aké výrobné faktory k tomu budú vyuţívať. Jediným obmedzujúcim faktorom je ich dôchodkové obmedzenie. Cieľom je dosiahnuť optimálne ekonomické výsledky. Konkurenčné prostredie tak iniciuje a stimuluje vysokú výkonnosť trhového systému a efektívne vyuţívanie obmedzených zdrojov.. Konkurencia však nepredstavuje v trhovej ekonomike prvok, ktorý sa spontánne presadzuje, a ktorý sám seba dlhodobo udrţiava v aktivite. Príčiny spočívajú v nedokonalostiach trhového mechanizmu. Vytváranie a ochrana konkurenčného prostredia je preto jednou z ekonomických úloh štátu. Konkurenčné prostredie síce stimuluje vysokú výkonnosť trhového systému, ale súčasne vynucuje od účastníkov súťaţe, ekonomických subjektov, aby sa trvalo adaptovali na zmeny v dopyte spotrebiteľov, aby hľadali nákladovo najvýhodnejšie výrobné postupy. Na strane výrobcov tak vyvoláva určité podnety pre odstránenie, alebo aspoň o obmedzenie konkurencie a tým nadobúdanie ekonomickej moci. Príčiny obmedzovania konkurencie (ekonomické) spočívajú v tom, ţe subjekty tak na strane dopytu, ako aj na strane ponuky majú snahu odstrániť riziko spojené s existenciou konkurencie a zaistiť si stabilitu ekonomických podmienok, vrátane zisku (úţitku). Obmedzovať konkurenciu môţe tieţ štát, napr. udeľovaním licencií na určité činnosti, poskytovaním dotácií a subvencií, podporou štátneho sektoru, zoštátňovaním vybraných ekonomických aktivít Najvýraznejším obmedzením konkurencie je existencia monopolov. Monopoly svoje výsadné postavenie na relevantnom trhu udrţiavajú vytváraním bariér pre vstup do odvetvia konkurujúcim subjektom. Podobné vlastnosti majú oligopol a monopolistická konkurencia. Všeobecne obmedzenie konkurencie môţu mať charakter absolútnych a relatívnych bariér. Medzi relatívne bariéry, ktoré sú odstrániteľné, patria predovšetkým : prirodzená koncentrácia kapitálu, rozdielny prístup k výrobným faktorom, nedokonalá konkurencia na kapitálovom trhu, zvýhodnenia v oblasti nákladov, vernosť spotrebiteľov. Absolútne bariéry, ktoré spontánne vedú ku vzniku monopolu, sú : drţba kvalitného zdroja, vlastníctvo siete (voda, plyn, elektrina), patentová ochrana, výnimočné schopnosti subjektu.
15
Kaţdý ekonomický subjekt je v podmienkach fungujúcej trhovej ekonomiky vystavený určitému tlaku, ktorý nemôţe kontrolovať a ktorý vyvoláva určitý stupeň neistoty v jeho rozhodovaní. Preto snahy o obmedzenie alebo o úplné odstránenie konkurencie a z toho vyplývajúcich rizík, sú celkom pochopiteľné. Za základné formy obmedzovania konkurencie povaţujeme : dohody, formy dohodnutého správania sa , ktoré vylučujú alebo deformujú konkurenciu, zneuţitie ekonomickej sily dominantným ekonomickým subjektom, zlučovanie subjektov, ktoré môţe viesť ku vzniku dominantného postavenia, štátne intervencie alebo regulácie obmedzujúce alebo vylučujúce konkurenciu, nekalá súťaţ. K najstarším formám obmedzovania konkurencie dohodnutou formou správania sa patria kartely. Kartel je zmluvnou dohodou medzi účastníkmi trhu, ktorí sú skutočnými, alebo potenciálnymi konkurentmi. Z hľadiska zamerania je moţno rozlišovať kartely cenové, výrobné, kondičné, rajónové. V prípade zneuţitia ekonomickej sily dominantným podnikom sa jedná o zneuţitie postavenia subjektu na trhu, ktoré bolo získané na základe lepšieho výkonu, kedy nevzniká dôvod k zásahu v rámci súťaţnej politiky. Zásah je ţiaduci, keď subjekt môţe vplývať na rozhodovanie iných trhových subjektov. Rozhodujúcim prvkom obmedzujúcim konkurenciu je zlučovanie subjektov, fúzie, ktoré môţu viesť ku vzniku dominantného postavenia na trhu. Koncentráciu vysvetľuje ekonomická teórie ako stupeň kontroly ekonomickej aktivity v určitom odvetví, sektore, hospodárstve, svetovom hospodárstve a je vyjadrená ukazovateľom miery koncentrácie. Zlučovanie ekonomických subjektov môţe mať podobu : fúzie, získania podielu na akciách, ktoré umoţňuje hlasovacie právo, zaloţenia koncernu, zaloţenia spoločného podniku (joint ventures), zmlúv medzi subjektmi (prenájom, o prenechaní určitých kapacít), personálnej únie. Spojenie subjektov môţe v konkurenčnom prostredí pôsobiť ako konkurenciu podporujúci faktor, faktor obmedzujúci konkurenciu alebo neutrálne. Štátna intervencia – regulácia je v oblasti konkurencie spojená s ekonomickými aktivitami, kde by vyšší počet subjektov znamenal udrţanie týchto aktivít pri vyšších nákladoch. Riešením je jeden subjekt, ktorý nielenţe je schopný uspokojovať dopyt, ale dosahuje minimálne náklady na jednotku produkcie. Príkladom sú tzv. prirodzené monopoly. Nekalá súťaţ poškodzuje subjekty na trhu, môţe sa jednať o materiálnu škodu, alebo tieţ o poškodenie dobrej povesti subjektu. K najčastejším formám nekalej súťaţe patrí : klamlivá reklama, klamlivé označenie tovarov a sluţieb, nebezpečenstvo zámeny, ohrozovanie zdravia a ţivotného prostredia,
16
porušovanie obchodného tajomstva. K ďalším formám nekalej súťaţe patrí šírenie nepravdivých údajov o konkurencii, hospodárska diskriminácia, rôzne formy korupcie. Nástroje konkurenčnej politiky reagujú na formy obmedzovania konkurencie. Ich základom je platná legislatíva a existujúci inštitucionálny rámec. V tomto zmysle sú základnými nástrojmi : proti kartelové zákonodarstvo, výslovný zákaz kartelov (rozlišuje však medzi zakázanými a prípustnými formami, ktoré konkurenciu neohrozujú), dozor nad zneuţitím dominantného postavenia na trhu, má k dispozícii dva postupy, ktoré signalizujú zneuţitie dominantného postavenia, a to porovnávanie ceny na podobnom trhu a kontrolu nákladov a zisku, kontrola fúzií, kde základom je ohlasovacia povinnosť a následná kontrola fúzie vo vzťahu ku konkurencii, deregulácia, opatrenia proti nekalej súťaţi, vyuţívajúce predovšetkým právne prostriedky vrátane sankcií. Nezastupiteľná úloha hospodárskej politiky pri formovaní konkurenčného prostredia spočíva v tom, ţe konkurencieschopnosť krajiny a jej miesta v podmienkach globalizujúceho sa svetového hospodárstva je determinovaná konkurencieschopnosťou jej ekonomických subjektov. Hospodárstvo kaţdej krajiny je v rámci svetového hospodárstva také konkurencieschopné, aké konkurencieschopné sú vo svetovom trhovom prostredí jej ekonomické subjekty.
17
7.
FIŠKÁLNA POLITIKA
Fiškálnu politiku môţeme charakterizovať ako proces stanovovania daní a plánovania výdavkov s cieľom tlmiť cyklické výkyvy ekonomiky a dosahovať ekonomický rast pri vysokej zamestnanosti a prijateľnej inflácii. Subjektom fiškálnej politiky je vláda príslušnej krajiny. Základným cieľom fiškálnej politiky je vytváranie podmienok pre dosahovanie makroekonomickej stability. Bezprostredným cieľom fiškálnej politiky je ovplyvňovanie agregátneho dopytu a agregátnej ponuky, konečným cieľom je ovplyvňovanie zamestnanosti a stability cien. Fiškálna politika môţe byť expanzívna alebo reštriktívna. Expanzívna fiškálna politika predstavuje pôsobenie vlády prostredníctvom fiškálnych operácií na zvyšovanie agregátneho dopytu s cieľom zvyšovať produkt a zamestnanosť. Reštriktívna predstavuje pôsobenie vlády prostredníctvom fiškálnych operácií na zniţovanie agregátneho dopytu s cieľom zniţovať produkt a zamestnanosť. Základným nástrojom fiškálnej politiky je štátny rozpočet, zmeny vo výdavkovej (neekvivalentne rozdeľovaných výdavkov) a príjmovej (dane, clá, poplatky) štruktúre štátneho rozpočtu. Pokiaľ sa na realizáciou zámerov fiškálnej politiky uplatňuje deficitné rozpočtovanie, podmienkou stabilného rozvoja ekonomiky je, ţe deficit štátneho rozpočty by mal byť cyklicky vyrovnaný. Financovanie deficitu štátneho rozpočtu môţe byť peňaţným krytím, dlhovým krytím alebo krytím prostredníctvom daní. Opatrenia fiškálnej politiky na zmeny štruktúry výdavkov a príjmov štátneho rozpočtu môţu mať charakter jednorazových zámerných opatrení alebo sa môţe jednať o dlhodobé opatrenia, pôsobiace samočinne. Jednorazové zámerné opatrenia sú vedomím pôsobením na štruktúru výdavkov a príjmov štátneho rozpočtu pre dosiahnutie stanovených cieľov. Medzi zámerné opatrenia patria : zmeny daňových sadzieb, verejné práce, projekty verejnej zamestnanosti. V prípade dlhodobých opatrení sa jedná o opatrenia, ktoré po zabudovaní do systému pôsobia samočinne, proti cyklickému vývoju ekonomiky. Sú to tzv. zabudované (automatické) stabilizátory, medzi ktoré predovšetkým patrí : progresívne zdaňovanie dôchodkov, poistenie v nezamestnanosti, subvencie k cenám. Pri hodnotení účinkov fiškálnej politiky je treba brať do úvahy stav, v ktorom sa ekonomika nachádza. Môţe sa jednať o stav, kedy sa ekonomika nachádza v stave neúplného vyuţívania zdrojov, to je, pri existencii produkčnej medzery, alebo naopak, kedy vyuţívanie zdrojov je úplné, ekonomika funguje na úrovni potenciálneho produktu. Okrem toho treba pri hodnotení účinkov fiškálnej politiky rozlišovať účinky krátkodobé a dlhodobé, ktoré sa veľmi výrazne odlišujú (zdôvodnenie poskytuje makroekonomická teória).
18
8.
MONETÁRNA POLITIKA
Monetárna (menová, peňaţno-úverová) politika je zameraná na ovplyvňovanie mnoţstva peňazí v obehu reguláciou úrokových sadzieb a stanovovaním podmienok úveru. Subjektom monetárnej politiky je centrálna banka, ktorá prostredníctvom regulácie mnoţstva peňazí v obehu alebo pohybu úrokovej miery (sadzby) ovplyvňuje úroveň rovnováţneho produktu, zamestnanosti, pohyb cenovej hladiny a platobnú bilanciu. Pre uplatnenie monetárnej politiky musia byť splnené základné predpoklady, ktorými sú existencia trhu peňazí, trhu kapitálu a národná centrálna banka. Na úspešnosť uplatňovania monetárnej politiky centrálnou bankou vplýva stupeň jej nezávislosti od vlády. Ciele monetárnej politiky sa rozdeľujú na bezprostredné a konečné. Bezprostredným cieľom monetárnej politiky je ovplyvňovanie mnoţstva peňazí v obehu a úrokovej miery, konečným cieľom je cenová stabilita. Pri posudzovaní stability cenovej hladiny rozlišujeme čistú infláciu, ktorú generujú trhové sily, a celkovú infláciu, na ktorú vplývajú aj opatrenia vlády, zamerané na odstraňovanie štátnej regulácie cien. Centrálna banka na dosiahnutie stanovených cieľov vyuţíva skupinu nástrojov monetárnej politiky. Nástroje monetárnej politiky moţno členiť z rôznych hľadísk. Najpouţívanejším členením je hľadisko ich pôsobenia na bankový systém, tzn. členenie na priame a nepriame nástroje. Medzi priame nástroje, ktoré výrazne obmedzujú moţnosti bankového systému zaraďujeme : pravidlá likvidity, úverové limity bánk (absolútne a relatívne), limity úrokových sadzieb, povinné vklady, odporúčania, výzvy, dohody. Nepriame nástroje sú charakteristické svojím plošným pôsobením na celý bankový systém, neobmedzujú samostatnosť bánk a vytvárajú iba základný rámec pre ich fungovanie. Sú to predovšetkým : diskontné nástroje, povinné minimálne rezervy, operácie na voľnom trhu, intervencie na devízovom trhu. Z hľadiska svojho charakteru monetárna politika môţe byť expanzívna, kedy centrálna banka vyuţitím disponibilných nástrojov monetárnej politiky mnoţstvo peňazí v ekonomike zvyšuje (v dôsledku toho úroková miera klesá), alebo reštriktívna, kedy mnoţstvo peňazí v ekonomike zniţuje (úroková miera rastie). Pri hodnotení účinkov monetárnej politiky je potrebné opäť uvaţovať o skutočnom stave ekonomiky, či sa ekonomika nachádza pod úrovňou potenciálneho produktu, alebo na jeho úrovni (na hranici produkčných moţností). Tak isto je potrebné zvaţovať krátkodobé a dlhodobé účinky monetárnej politiky, ktoré sa opäť podstatne odlišujú.
19
9.
SOCIÁLNA POLITIKA
Sociálna politika je systémovou súčasťou hospodárskej politiky. V teórii a praxi má sociálna politika rôzne interpretácie a chápanie. Najčastejšie je sociálna politika chápaná ako : spoločenský proces (najširšie vymedzenie), sociálna realita a sociálny program (uţšie vymedzenie), riešenie konkrétnych sociálnych situácií (najuţšie vymedzenie). Rozhodujúcim subjektom sociálnej politiky je štát a jeho orgány, ktorý určuje princípy, obsah, ciele a nástroje sociálnej politiky. Ďalšími sociálnymi subjektmi sú : zamestnávatelia, zamestnávateľské a zamestnanecké odborové orgány, municípia a vyššie územné celky, cirkev, charitatívne organizácie, občianske zoskupenie, rodiny, občania. Objektom sociálnej politiky sú obyvatelia daného štátu, ale tieţ skupiny obyvateľstva či jednotlivcov, ku ktorým opatrenia sociálnej politiky smerujú. Rozsah, kvalita ako aj dôsledky ekonomických a sociálnych javov a procesov, ich súbeţné a veľmi často synergické pôsobenie naznačuje, ţe vzťah medzi hospodárskou politikou a sociálnou politikou je pre spoločnosť mimoriadne dôleţitý. Je preto pochopiteľné, ţe tieto vzťahy treba riešiť vo vzájomnej symbióze. Vzťah medzi sociálnou politikou a hospodárskou politikou vyjadruje substitučný vzťah medzi makroekonomickou výkonnosťou a sociálnym zabezpečením. Takto koncipovaný vzťah ukazuje, ţe s rastom sociálneho zabezpečenia rastie tieţ makroekonomická výkonnosť, ale len do určitého optimálneho rozsahu. Rozlišujeme päť funkcií sociálnej politiky, a to : ochranná funkcia – odstraňovanie, alebo zmierňovanie vzniknutých sociálnych udalostí, rozdeľovacia a prerozdeľovacia funkcia – na základe dohodnutých pravidiel rozdeľuje a prerozdeľuje dôchodky a pôsobí na riešenie vzniknutej sociálnej situácie, homogenizačná funkcia – vo svojej podstate smeruje k príjmovému vyrovnávaniu, ale nie k nivelizácii, stimulačná funkcia – stimuluje jednotlivca, skupiny k ţiaducemu konaniu, preventívna funkcia – zameriava na odstránenie príčin vzniku neţiaducich sociálnych situácií. Sociálna politika sa vo všeobecnosti orientuje na štyri rozhodujúce zložky, ktorými sú : politika zamestnanosti, politika vzdelávania, sociálne a pracovné zákonodarstvo a rodinná a zdravotná politika. V oblasti politiky zamestnanosti sa sociálna politika zameriava na dosiahnutie rovnováhy medzi ponukou a dopytom na trhu práce, prioritou politiky vzdelávania je uplatňovanie školskej politiky na všetkých úrovniach, sociálne a pracovné zákonodarstvo rieši otázky sociálna vyuţívaním existujúcej legislatívy, predmetom rodinnej a zdravotnej politiky je starostlivosť o rodinu, starostlivosť o rodiča a dieťa a starostlivosť o zdravie občanov a o zdravotne postihnutých.
20
Sociálna politika uplatňuje štyri princípy, a to princíp : sociálnej spravodlivosti, sociálnej solidarity, subsidiarity, participácie. Princíp sociálnej spravodlivosti je zaloţený na rozdeľovaní a prerozdeľovaní predpokladov a prostriedkov verejného blahobytu medzi jednotlivé subjekty, princíp sociálnej solidarity je zaloţený na vzájomnej podpore a harmonickej spolupráci medzi jednotlivcami. Princíp subsidiarity znamená, ţe kaţdý subjekt si musí pomáhať sám a len po vyčerpaní všetkých moţností sa má obracať na spoločnosť, princíp participácie vyjadruje moţnosť jednotlivca zúčastňovať sa na rozhodovaní a realizácii sociálnej politiky. Pre naplnenie cieľov sociálnej politiky slúţia inštitúcie sociálnej politiky, predovšetkým : sústava verejných rozpočtov, sústava verejných dlhov, fondy národného poistenia (dôchodkového poistenia, nemocenského poistenia, poistenia v nezamestnanosti). Uvedené inštitúcie vyuţívajú pri napĺňaní stanovených cieľov sociálnej politiky sústavu nástrojov, kde patria predovšetkým : - finančné : dane, dávky a poplatky, sociálne transferové platby, dotácie, subvencie, verejné pôţičky, zákonné poistenie, verejné nákupy tovarov a sluţieb, - legislatívne : Zákonník práce Generálna dohoda Kolektívne zmluvy. Z hľadiska vývoja spoločnosti a hospodárskej politiky rozlišujeme tri typy sociálnej politiky, a to : univerzalistický typ, s dominantnou úlohou štátu, ktorý sa uplatňuje v podmienkach intervencionistickej hospodárskej politiky, charakterizovaný prvkami ako plná zamestnanosť, sociálna rovnosť, verejné sluţby, korporatívny typ, ktorý zdôrazňuje uspokojovanie sociálnych potrieb na základe princípu výkonnosti, štát garantuje len tzv. základné spoločenské minimum potrieb, reziduálny typ, presadzovaný neoliberálnou hospodárskou politikou, úloha štátu je potlačená na minimum. Iným členením typov sociálnej politiky môţe byť členenie na model demokratického socializmu, sociálno-demokratický model a sociálno-liberálny model.
21
V podmienkach SR sa v rámci sociálnej reformy celý sociálny systém od základu prebudoval. Základný princíp bol pritom postavený na posilňovaní osobnej zodpovednosti jednotlivca za svoju sociálnu situáciu. Na Slovensku je po roku 1990 sociálny systém zaloţený na troch podsystémoch : sociálne poistenie (nemocenské, dôchodkové) sociálna podpora (prídavky na deti) sociálna pomoc (zdravotne postihnutým).
22
10.
Vonkajšia hospodárska politika
Súčasťou hospodárskej politiky štátu je vonkajšia hospodárska politika. V jej rámci štát formuje čiastkové politiky, medzi ktoré patria : zahranično-obchodná politika, devízová politika, úverová politika, migračná politika a ďalšie. Obsahom zahranično-obchodnej politiky je formovanie medzinárodných obchodných vzťahov. Teoretickým predpokladom pre realizáciu zahranično-obchodnej politiky je existencia slobodného trhu. Najväčší význam v zahranično-obchodných vzťahoch majú komparatívne výhody. Komparatívne výhody môţu byť statické alebo dynamické. Statické vyplývajú z geografických odlišností jednotlivých krajín a rôznosti národných výrobných podmienok. Dynamické komparatívne výhody predstavujú úroveň ľudskej tvorivej aktivity, vzdelanosti, kvalifikácie, skúseností, poznatky získané prostredníctvom výskumu a vývoja, dosahovanie úspor z rozsahu výroby, adaptačnú schopnosť na štruktúrne zmeny, organizačný talent a pod. Krajiny s malým ekonomickým rozmerom a malým vnútorným trhom všeobecne viac závisia od zahraničného obchodu. Otvorenosť malých ekonomík, meraná exportom (importom, zahraničným obratom) na hrubom domácom produkte, býva vyššia ako otvorenosť krajín s veľkým ekonomickým potenciálom. Poznatky o pozitívnom pôsobení zahraničného obchodu na ekonomický vývoj krajín sa prejavili najmä v druhej polovici 20. storočia. V tomto období rast svetového obchodu vplyvom liberalizácie zahranično-obchodných vzťahov predstihol rast svetovej výroby. Cieľom zahranično-obchodnej politiky je vyuţívať výhody, ktoré poskytuje svetový trh a podporovať rozvoj zahraničného obchodu. Usiluje sa pritom podporiť pôsobenie funkcií zahraničného obchodu, ktorými sú najmä transformačná, parametrická funkcia a funkcia proporcionality. Zahranično-obchodná politika predstavuje súhrn zásad, nástrojov a opatrení, pomocou ktorých štát vedome stimuluje vývojové tendencie zahraničného obchodu v prospech vlastnej ekonomiky. V rámci nej cielene usmerňuje teritoriálnu i komoditnú štruktúru zahraničnoobchodných vzťahov, ovplyvňuje export aj import. V historickom vývoji môţeme pozorovať rôzne prístupy vlád k zahranično-obchodnej politike. Krajné polohy týchto prístupov sú akcentovanie voľného obchodu (odstraňovanie bariér v medzinárodnom obchode) alebo protekcionizmus.
23
Voľný obchod znamená uplatnenie úplnej slobody nákupov a predajov statkov v celosvetovom meradle. Voľný obchod presadzujú najmä ekonomicky silné krajiny, ktoré sa snaţia prostredníctvom zahraničného obchodu rozšíriť odbytové trhy pre svoje výrobky. Aj v rámci ekonomických zoskupení sa prejavujú tendencie presadiť voľný obchod medzi členskými krajinami, menej však uţ voči tretím krajinám. Protekcionizmus je opakom voľného obchodu. Zástancovia protekcionistického prístupu k zahranično-obchodným vzťahom preferujú prekáţky zahraničnému obchodovaniu. Prekáţky môţu byť politické, alebo ekonomické. Najčastejšie sa protekcionizmus prejavuje ako súbor opatrení na ochranu vnútorného trhu, alebo domácej ekonomiky a jej subjektov pred silnejšou zahraničnou konkurenciou. Vtedy hovoríme, ţe ide o progresívny protekcionizmus. Ak štát podporuje rozvoj určitých odvetví a ich presadenie sa na zahraničných trhoch, hovoríme, ţe ide o protekcionizmus agresívny. Protekcionizmus uplatňujú predovšetkým ekonomicky menej vyspelé krajiny, je však beţne uplatňovaný aj v ekonomicky vyspelých krajinách. Zahranično-obchodná politika vyuţíva rôzne opatrenia, ktorými štát zasahuje do oblasti zahranično-obchodných vzťahov. Najčastejšie sa delia do dvoch základných skupín, a to na autonómne opatrenia a opatrenia zmluvné. Autonómne opatrenia predstavujú historicky staršie nástroje. Sú to jednostranné opatrenia štátu a môţu mať charakter pasívnych alebo aktívnych nástrojov. K najvýznamnejším pasívnym opatreniam patria : tarifné nástroje (clá), netarifné kvantitatívne nástroje (kvóty), mimocolné bariéry (predpisy), opatrenia menového a platobného charakteru (devízové kurzy, úrokové miery, poplatky, dane). Aktívne opatrenia sú nástrojom agresívneho protekcionizmu. Patria k nim napríklad opatrenia na podporu vývozu, alebo proexportné nástroje (vývozné prémie - subvencie), úverovanie vývozu, štátne záruky na úvery, menový dumping, rôzne druhy selektívne poskytovanej štátnej podpory. Zmluvné opatrenia sú uplatňované v dvojstranných alebo mnohostranných zahraničnoobchodných vzťahoch. V súlade s liberalizačnými tendenciami vo svetovom hospodárstve, uplatňovanie zmluvných nástrojov postupne nahrádzajú autonómne nástroje. Zmluvné opatrenia môţu byť : 1. dvojstranné (bilaterálne) dohody. Môţu mať rôznu podobu, najbeţnejšie sa uplatňujú obchodné zmluvy, obchodné dohody, platobné a úverové dohody, 2. multilaterálne dohody sa postupne vyvinuli a presadili vo forme utvárania medzinárodných organizácií, napríklad Všeobecná dohoda o clách a obchode (GATT) a jej nástupkyňa Svetová obchodná organizácia (WTO).
24
Na makroekonomickú rovnováhu pôsobí rozdiel medzi exportom a importom, teda tzv. čistý export (X), vo väzbe na uţitie hrubého domáceho produktu (HDP = C + I + G + X). Vonkajšie vzťahy sa vyjadrujú prostredníctvom platobnej bilancie, ktorá je bilanciou všetkých ekonomických transakcií medzi národnou ekonomikou a zahraničím, ktoré sa uskutočnili za dané obdobie, spravidla jeden rok. Vecnú štruktúru platobnej bilancie predstavuje : beţný účet platobnej bilancie, finančný (kapitálový) účet, zmena devízových rezerv, štatistické odchýlky. K rovnováhe platobnej bilancie môţe dochádzať len vtedy, keď sa deficity a prebytky jednotlivých účtov (čo do veľkosti) navzájom vyrovnávajú. Vtedy je výsledok celkovej platobnej bilancie nulový, nevykazuje ani prebytok ani schodok. Na platobnú bilanciu pôsobí tieţ vývoj kurzu národnej meny. Na exportnú schopnosť subjektov negatívne pôsobí zhodnocovanie domácej meny, ktoré nie je podloţené vývojom kvalitatívnych znakov ekonomiky (produktivita práce, rast kvality a technickej úrovne produkcie). Cieľom devízovej politiky štátu je zabrániť neţiaducej nestabilite vývoja kurzu meny a tým vytvárať stabilné ekonomické prostredie pre rozvoj obchodu a investovania. To sú primárne efekty devízovej politiky. Okrem toho devízové intervencie majú aj sekundárne efekty, ktoré sa prejavujú v zmene peňaţnej zásoby a úrokových sadzieb. Devízový kurz ako nástroj hospodárskej politiky má okrem objektívnej stránky aj svoju subjektívnu stránku. Tá sa prejavuje najmä v pouţívaných pravidlách a mechanizmoch ovplyvňovania devízového kurzu a jeho riadenia pri zahraničných transferoch. Súbor týchto pravidiel a mechanizmov vytvára systém devízového kurzu. Je spojený s odlišnou úlohou centrálnej banky, vlády a trhu pri ovplyvňovaní kurzu a rozdielnou mierou pruţnosti či stability kurzu. Predpokladom pre ďalší rozvoj národnej ekonomiky je jej primeraná otvorenosť zahraničnému obchodu. V celom doterajšom priebehu transformácie bol však zahraničný obchod Slovenska poznačený výraznými problémami, ktoré znemoţnili dosiahnuť očakávané efekty z otvorenosti ekonomiky. Príčiny dlhodobo sa prejavujúceho záporného salda predovšetkým v oblasti zahraničného obchodu sú najmä vnútorné (neukončená výrobková reštrukturalizácia), ale aj vonkajšie.
25
11.
CENOVÁ A DÔCHODKOVÁ POLITIKA
V trhovej ekonomike má nezastupiteľné miesto voľná tvorba cien na základe ponuky výrobcov a dopytu spotrebiteľov na trhu. Do tvorby cien však môţe vstupovať aj štát s prihliadnutím na sociálne a etické dôsledky voľne tvorených cien. Vstup štátu cenovou politikou do procesov tvorby trhových ceny je vţdy narušením pôsobenia trhových mechanizmov. K takým opatreniam vláda pristupuje spravidla z dôvodov : potreby regulovania cien v dôsledku existencie prirodzených monopolov, nutnosti regulácie cien zo sociálnych dôvodov, krízových situácií, napríklad ak hrozí hyperinflácia, riešenia dôsledkov negatívnych externalít najmä v oblasti ţivotného prostredia. Nástroje cenovej regulácie moţno rozdeliť do týchto základných kategórií : politické a legislatívne, ktoré ovplyvňujú podnikateľské prostredie, priame stanovovanie cien alebo usmerňovanie spôsobu ich tvorby, cenové moratórium, cenová kontrola. Pre proces transformácie v SR bola charakteristická postupná všeobecná deregulácia cien. Čiastočná regulácia cien sa uplatňovala v dôsledku riešenia sociálnych otázok voči prirodzeným monopolom. Existencia hlbokých rozdielov v dôchodkoch a tendencie na prehlbovanie týchto rozdielov vyţaduje uplatňovanie dôchodkovej politiky. Jej cieľom je vytvárať predpoklady na rast ţivotnej úrovne obyvateľstva v súlade s tempom ekonomického rastu, najmä s tempom spoločenskej produktivity práce. Dôchodkovou politikou štát vplýva na procesy a podmienky tvorby dôchodkov, rozdeľovania a prerozdeľovania dôchodkov aj v oblasti ich pouţitia. Na proces tvorby dôchodkov pôsobí nástrojmi ako sú pravidlá, programy, usmernenia, legislatíva. Na proces prerozdeľovania dôchodkov štát pôsobí nástrojmi, medzi ktoré patria verejné rozpočty, dane, clá, transfery a poplatky. Na pouţitie dôchodkov vplývajú nástroje ako je regulácia (deregulácia) cien, dane, úrok. Pre obdobie transformácie SR je charakteristické, ţe sa výrazne prehĺbila diferenciácia v dôchodkoch. Vývoj dôchodkovej situácie v SR predstavuje jednu z najkontroverznejších oblastí vývoja spoločnosti.
26
12.
ŠTRUKTÚRNA, POLITIKA
VEDECKO-TECHNICKÁ
A
INVESTIČNÁ
Štruktúrnu politiku moţno vymedziť ako politiku zameranú na cieľavedomé ovplyvňovanie štruktúry ekonomiky, ktorá je prejavom deľby práce. Procesy štruktúrnych zmien v hospodárstve sa uskutočňujú v mikrosfére pôsobením trhových síl. Ovplyvňovanie vývoja štruktúry sleduje vytváranie podmienok preto, aby vývoj štruktúry hospodárstva bol prostriedkom pre dosahovanie efektívneho ekonomického rastu. Štruktúru hospodárstva moţno vyjadriť ako sektorovú, odvetvovú, výrobkovú, alebo aj podľa vlastníckych vzťahov, veľkosti subjektov a pod. V oblasti zahraničného obchodu sa sleduje komoditná alebo teritoriálny štruktúra. Východiskom pre formovanie štruktúrnej politiky je splnenie dvoch predpokladov : poznanie aktuálnych problémov, ktoré existujú v stave a vývoji hospodárstva z hľadiska vonkajších a vnútorných podmienok a poznanie vytýčených cieľov hospodárskej politiky, predovšetkým cieľov dlhodobých. Na základe získaných poznatkov je moţné uplatniť štruktúrnu politiku : akceleračnú, ktorá usiluje o urýchlenie procesu adaptácie štruktúrnym zmenám priamymi zásahmi štátu, deceleračnú, ktorá sa orientuje na riešenie dôsledkov štruktúrnych zmien, neutrálnu, ktorá sa usiluje o zlepšenia pôsobenia trhového mechanizmu. Hlavným cieľom štruktúrnej politiky je vytváranie podmienok na optimálnu alokáciu zdrojov a pre adaptáciu ekonomických subjektov na moderné trendy vo vývoji štruktúry svetového hospodárstva. K nástrojom štruktúrnej politiky patria nástroje fiškálnej politiky, predovšetkým presne cielené daňové opatrenia, dotácie a subvencie, nástroje aktívnej politiky zamestnanosti. Administratívne nástroje sú uplatňované len zriedka, výnimočne. Základným znakom štruktúrnej politiky je preto časová obmedzenosť a selektívnosť. Na stav a vývoj štruktúry hospodárstva pôsobia faktory : geografické, kultúrne a historické výrobné faktory (práca, pôda, kapitál) trh (veľkosť a kvalita). Podnety k štrukturálnym zmenám k ich nositeľom, hospodárskym subjektom, prichádzajú vo forme signálov trhu. Moţno ich zhrnúť do nasledujúcich skupín : vnútorné podnety zo strany dopytu, vnútorné podnety zo strany ponuky, vonkajšie podnety. Motiváciou k štruktúrnej politike je vţdy určitý nesúlad medzi reálnym fungovaním trhového mechanizmu a medzi spoločenskými cieľmi, medzi ktorými sa vytvoril spoločenský konsenzus, alebo naopak, vzniká alebo uţ existuje riziko straty spoločenského konsenzu.
27
Súčasná štruktúrna politika je charakterizovaná starostlivosťou o konkurenčné prostredie, vytváraním optimálnych podmienok pre alokáciu zdrojov a otvorenosťou vnútorného trhu, ktorý je ţiadúcim katalyzátorom štruktúrnych zmien. Je zameraná na: politiku na trhu výrobkov, politiku na trhu výrobných faktorov, politiku v oblasti verejného sektoru. Predpokladom rozvoja modernej štruktúry hospodárstva je schopnosť ekonomiky permanentne sa adaptovať na poznatky vedy a techniky. Preto vedecko-technická a investičná politika úzko súvisia so štruktúrnou politikou. Pre ich rozvinutie v praktickej hospodárskej politike vytvorili predpoklady ekonomické teórie, ktoré pri analýze faktorov ekonomického rastu zdôrazňovali úlohu technických a technologických zmien a ich vplyv na hospodárske procesy. Základom pre vytváranie vedecko-technickej a investičnej politiky sú invencie, ktoré síce nemajú samy o sebe ekonomický efekt, ale sú zdrojmi inovácií existujúcich stavov. Do hospodárskych procesov sa invencie dostávajú spravidla prostredníctvom investícií. Rozhodujúcim faktorom trvalého ekonomického rastu sa tak stáva vyuţívanie poznatkov vedy a techniky vo výrobnom procese, vyuţívanie výsledkov vedecko-technického pokroku. Ekonomický rast sprevádzaný vyuţívaním vedecko-technického pokroku sa v hospodárstve prejavuje zvyšovaním súhrnnej produktivity výrobných činiteľov. Zmena súhrnnej produktivity sa prejavuje v kvantitatívnych účinkoch, to je v raste produktivity práce, raste účinnosti kapitálu a v poklese materiálovej a energetickej náročnosti produkcie. Tieto účinky označujeme ako vedecko-technický rozvoj výroby. Zmena súhrnnej produktivity sa však prejavuje aj v podobe kvalitatívnej, v schopnosti výrobcov vyrábať kvalitnejšie tovary a poskytovať kvalitnejšie sluţby. Tieto účinky vedeckotechnického pokroku označujeme ako vedecko-technický rozvoj výrobkov. Vedecko-technickú a investičnú politiku moţno teda chápať ako cieľavedomé vytváranie podmienok pre aktívne uplatňovanie výsledkov vedecko-technického pokroku v hospodárskej praxi. Rozhodujúcim cieľom vedecko-technickej a investičnej politiky je preto odhaľovanie a podpora faktorov, ktoré vplývajú na vznik a presadenie výsledkov vedeckotechnického pokroku v praktickej hospodárskej činnosti. Subjektmi vedecko-technickej politiky sú orgány štátnej moci, ústredné orgány štátnej správy, špecializované subjekty, podnikateľské subjekty ako aj medzinárodné a nadnárodné organizácie. Prostriedkom pre dosahovanie stanovených cieľov vedecko-technickej a investičnej politiky sú nástroje, ktoré stimulujú subjekty k účasti na dosahovaní týchto cieľov. Nástroje vedecko-technickej a investičnej politiky vo všeobecnosti môţu byť priame a nepriame. V prípade priamych nástrojov sa jedná predovšetkým o : subvencie, štátne zákazky, úverové regulácie, organizačné a legislatívne opatrenia.
28
Medzi nepriame nástroje patria : daňové úľavy, odpisová politika, nástroje zahranično-obchodnej politiky. Voľba nástrojov a intenzita ich uplatňovania je závislá od reálneho východiskového stavu, v ktorom sa ekonomika nachádza a od hospodársko-politických cieľov, ktoré sa sledujú. Kritériom pre posúdenie účinnosti vedecko-technickej a investičnej politiky je vo všeobecnosti pomer medzi vstupmi a výstupmi, vyjadrený ako podiel vyprodukovaného reálneho výstupu (produktu) k spotrebovaným výrobným faktorom (vstupu). Pre vývoj štruktúry vo svetovom hospodárstve je charakteristická orientácia na zniţovanie vstupov na jednotku výstupu. Súčasne v štruktúre hospodársky vyspelých krajín je tendencia obmedzovať ekologicky závadné výroby. Pre štruktúru slovenskej ekonomiky je charakteristické, ţe len pomaly postupuje reštrukturalizácia hospodárstva. V dôsledku toho slovenská ekonomika vykazuje vyššiu spotrebu surovín, materiálov a energií na jednotku produkcia ako porovnateľné krajiny.
29
13.
TRANSFORMAČNÉ PROCESY A HOSPODÁRSKA POLITIKA
Transformácia centrálne plánovanej ekonomiky (CPE) na trhovú predstavuje komplexnú zmenu. Ide o proces prechodu od východiskového sociálno-ekonomického systému administratívneho, centrálne regulovaného hospodárstva k typu zmiešanej ekonomiky. Transformácia ekonomiky predstavuje zásadné inštitucionálne, kvantitatívne a kvalitatívne ekonomicko-politické zmeny v krajinách bývalého východného bloku na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia. V teórii hospodárskej politiky môţeme moţnosti a väzby hospodársko-politických opatrení pri prechode na iný typ ekonomiky analyzovať (ale aj predvídať) na „Camel modeli“, nazývanom aj „M-model“. Obsah transformácie je daný : východiskovým stavom spoločnosti a ekonomiky danej krajiny, cieľovým stavom spoločnosti a ekonomiky, ochotou a schopnosťou jednotlivcov, skupín a spoločnosti ako celku transformáciu akceptovať, aktívne sa na nej podieľať, ale aj niesť nevyhnutné náklady, ktoré táto zásadná zmena vyţaduje. Cieľovým stavom transformačného procesu je funkčná trhová ekonomika. Obsah transformačných procesov je pre bývalé CPE v mnohom zhodný. Tempo, rozsah a postupnosť jednotlivých krokov sa však líšia a spravidla sú dané špecifikami tej-ktorej krajiny (silou politických rozhodnutí, východiskovým stavom ekonomiky a pod.). Obsahom systémových zmien (transformácie) v podmienkach Československa boli na základe tzv. „Washingtonského konsenzu“ nasledovné procesy („šoková terapia“) : privatizácia (rýchla a masívna), liberalizácia cien, liberalizácia zahraničného obchodu, obnovenie a udrţanie makroekonomickej rovnováhy. Privatizácia v najširšom zmysle znamená rast podielu súkromného sektora ekonomiky na úkor štátneho sektora. Ide o proces zmeny štruktúry vlastníctva v proces konkurencieschopného súkromného vlastníctva na úkor neefektívnych štátnych podnikov. Proces zmeny štruktúry vlastníctva sa v ČSFR a neskôr aj v ČR a SR realizoval prostredníctvom malej privatizácie, veľkej privatizácie, reštitúciou. Cenová liberalizácia je nevyhnutným opatrením pre fungovanie trhového mechanizmu a pre vytvorenie podmienok pre efektívne alokovanie výrobných zdrojov. V ČSFR bola 1. 1. 1991 prijatá cenová liberalizácia s moţnosťou vlády v určitých, hlavne spotrebných tovaroch na časovo obmedzené obdobie regulovať ceny. Po cenovej liberalizácii v ČSFR (aj v ostatných tranzitívnych ekonomikách) prudko stúpli ceny tovarov a sluţieb. Menová odluka po rozdelení ČSFR sa uskutočnila 8. 2. 1993.
30
Liberalizácia vonkajších ekonomických vzťahov patrí k najefektívnejším nástrojom politiky súťaţe, otvára národné ekonomiky a umoţňuje zavedenie tzv. konvertibilnej meny, pribliţuje domáce ceny svetovým cenám, podmienky na domácom trhu prispôsobuje beţným (štandardným) podmienkam v trhových ekonomikách. Liberalizácia vonkajších vzťahov bola sprevádzaná rýchlym (moţno povedať aţ nepremysleným) rozpadom trhov RVHP (Budapešť, 1992) a nízkou konkurencieschopnosťou exportu. Dosiahnutie a udrţanie makroekonomickej rovnováhy je nevyhnutné pre účinnosť základných prvkov transformačného procesu. Predpokladá uplatnenie makroekonomickej stabilizačnej politiky. V procese transformácie vyuţíva najmä nástroje reštriktívnej monetárnej a fiškálnej politiky, s hlavným cieľom zníţiť a udrţať nízku mieru inflácie. Výsledky a skúsenosti z predchádzajúcich pokusov o reformy centrálne plánovanej ekonomiky v Česko-Slovensku : Prvá československá reforma bola tzv. Rozsypalova reforma (1958 - 1961). Hlavným cieľom reformy bolo posilniť kompetencie manaţmentu podnikov, zvýšiť hmotnú zainteresovanosť, podporiť tvorbu a nákup nových technológií, ak si na to podniky vytvoria vlastné zdroje. Neúspech reformy mal vonkajšie aj vnútorné príčiny. Druhým pokusom o československú reformu bola tzv. Šikova reforma (1963 - 1968). Obsahovala zásady novej sústavy plánovitého riadenia národného hospodárstva, orientované na zefektívnenie fungovania ekonomiky. Realizácia reformy bola prerušená vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR (21. 8. 1968). Rovnako ako prvá ekonomická reforma, ani táto nemala moţnosť, aby sa plne realizovala v praxi. Posledným pokusom o ekonomickú reformu centrálne plánovanej ekonomiky bola reforma na základe dokumentu „Prestavba hospodárskeho mechanizmu“ z roku 1987. Prestavba bola voľným pokračovaním programu ekonomických zmien z 80. rokov s názvom „Súbor opatrení“. Jej realizáciu v praxi ukončili udalosti v roku 1989. Etapy transformácie ekonomiky SR : 1. Prvá etapa transformácie česko-slovenskej ekonomiky v období 1990-1992 obsahovala uskutočnenie základných liberalizačných krokov (liberalizácia cien, uvoľnenie sféry súkromného podnikania, upustenie od plošnej regulácie miezd, zavedenie vnútornej konvertibility meny, otvorenie vnútorného trhu zahraničnej konkurencii), realizáciu základných prvkov stabilizačnej politiky (reštriktívna fiškálna a monetárna politika, mzdová regulácia, devalvácia meny) a privatizáciu štátnych podnikov a prevádzok (malá privatizácia, kupónová privatizácia). Dôsledky prvej etapy transformácie sa v makroekonomických ukazovateľoch prejavili v poklese tvorby HDP a vysokej inflácii. Súčasne sa ekonomika postupne začala adaptovať na podmienky štandardnej trhovej ekonomiky. 2. Druhá etapa transformácie (1993 – 1998) bola súčasne prvou etapou hľadania tzv. slovenskej cesty transformácie. Pre jej prvú časť (roky 1993 – 1995) je charakteristické obnovenie ekonomického rastu a zlepšenie parametrov ekonomickej rovnováhy a pre roky 1996 – 1998 nerovnováţny rast (s expanziou výdavkov verejného sektora). 3. Za tretiu etapu transformácie moţno označiť obdobie po roku 1999. V rokoch 1999 –2002 dochádza k štandardizácii hospodárskej politiky, kompatibilnej s tradičnými trhovými 31
ekonomikami (so zameraním najmä na makroekonomickú stabilizáciu). Po roku 2002 bola hospodárska politika orientovaná najmä na splnenie kritérií pre vstup do EÚ a vytváranie podmienok pre perspektívny vstup do eurozóny. Výsledky transformácie slovenskej ekonomiky na trhové hospodárstvo sa prejavili v postupnej konvergencii výkonnosti hospodárstva k priemeru EÚ. Rýchlejší postup v konvergencii brzdí neukončená reštrukturalizácia mikroekonomickej sféry slovenského hospodárstva (pretrvávajúca vysoká energetická, materiálová a pracovná náročnosť produkcie).
32
14. Integračné procesy Integračný proces je spájanie, zjednocovanie krajín v oblasti hospodárskej, politickej a vojenskej oblasti. Ekonomická integrácia je proces spájania národných ekonomických štruktúr do väčších celkov s cieľom odstraňovania bariér ekonomického rozvoja. Existujú dva prístupy : konfederatívny – relatívne voľné zoskupenie s politickou suverenitou krajín, federatívny – vytváranie spoločných nadnárodných inštitúcií. Formy ekonomickej integrácie : Pásmo voľného obchodu Colná únia Spoločný trh Hospodárska a menová únia Politická únia Začiatky európskej integrácie sú spojené so zaloţením Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC, 1948 – od roku 1961 OECD) za účelom manaţovania Marshallovho plánu, Rady Európy (1949) so širokým zameraním a memorandom R. Schumana, na základe ktorého vzniklo v roku 1951 Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO – Francúzsko, NSR, Taliansko, Benelux). Do tohto obdobia spadá aj zaloţenie Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP, 1949). Pokračovaním boli Rímske dohody (1957) a vznik Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (EUROATOM) a Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS). Ciele EHS : Odstrániť clá a kvantitatívne obmedzenia v obchodovaní Zaviesť spoločné clá voči tretím krajinám Zrušenie bariér pre voľný pohyb osôb, sluţieb a kapitálu Zavedenie spoločnej poľnohospodárskej a dopravenej politiky Zaloţenie Európskej investičnej banky. Súbeţne vzniká Európske zdruţenie voľného obchodu (EZVO, 1959), ktorého členovia vytvárajú pásmo voľného obchodu. V roku 1967 vzniká Európske spoločenstvo (ES) spojením ESUO, EUROATOM-u a EHS, čím sa zavŕšilo budovanie colnej únie a začína koordinácia hospodárskych politík členských štátov. Ako ďalší cieľ sa stanovuje vybudovanie hospodárskej a menovej únie. Zmluva o Európskej únii (EÚ) bola podpísaná v Maastrichte v roku 1992. Na jej základe sa Európske spoločenstvo premenovalo na Európsku úniu. EÚ je zaloţená na troch pilieroch : Európsku úniu tvoria tri subjekty medzinárodného práva – ESUO, EUROATOM a ES Zakladá Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Zakladá Spoluprácu v oblasti spravodlivosti a vnútorných záleţitostí.
33
Základnými orgánmi EÚ sú Európska komisia, Rada ministrov, Európsky parlament, Európsky súdny dvor, Európska investičná banka, Hospodársky a sociálny výbor. Od roku 2007 je členmi EÚ 27 štátov. V roku 1979 bol zaloţený Európsky menový systém (EMS), ako odozva na rozpad Bretton-woodskeho menového systému. Bol zaloţený na uplatňovaní zúčtovacej jednotky ECU, mechanizme výmenných kurzov a menových intervencií. Kľúčovou na ceste k jednotnej mene sa stala tzv. Delorsová správa (1989), ktorá konkretizovala kroky k budovaniu hospodárskej a menovej únie. Formovanie menovej únie: 1. fáza (1990-1993): prijatie tzv. Maastrichtských kritérií (konvergenčné kritériá) pre vstup do Európskej menovej únie (EMU) : - Limitovanie štátneho dlhu maximálne na úrovni 60% HDP - Limitovanie verejného rozpočtového deficitu na úrovni maximálne 3% HDP - Udrţanie miery inflácie neprevyšujúcej úroveň inflácie v troch krajinách s najniţšou infláciou o viac ako 1,5% - Udrţanie úrokovej miery neprevyšujúcej úroveň v troch krajinách s najniţšou úrokovou mierou o viac ako 2% - Dva roky pred vstupom do EMU nedevalvovať národnú menu. 2. fáza (1994-1998): - Európsky menový inštitút (predchodca ECB) - Pakt stability a rastu (pravidlá pre rozpočtovú disciplínu) - nový mechanizmus výmenných kurzov - vznik ECB, jej ciele: Definovať a realizovať menovú politiku Európskej menovej únie (EMU) Vykonávať devízové operácie Spravovať menové rezervy EMU Podporovať hladký priebeh platobných operácií. 3. fáza (1999-2002): - spoločná mena euro sa zaviedla od 1.1.199 pre bezhotovostný styk medzi 11 členskými štátmi EMU a od 1.1.2002 aj pre hotovostný styk (medzi 12 členskými štátmi). Na Slovensku sa euro stáva oficiálnou menou od 1.1.2009. Štruktúra politík EÚ: -
V rámci Európskej únie sa uplatňujú politiky: Spoločné ( obrana, doprava, menová politika, poľnohospodárska politika a niektoré ďalšie) Sektorové (ESUO, EUROATOM) Komunitárne (koordinované – konkurenčná schopnosť, ochrana spotrebiteľa, regionálna a štruktúrna politika, veda a výskum a p.) Individuálne (národné – vzdelávania, kultúra a p.).
34
Štrukturálne fondy EÚ: -
Na rozvoj hospodárstva EÚ sú zamerané štrukturálne fondy: Kohézny fond (podpora krajín s menej ako 75% priemeru EÚ v HDP/obyv.) so zameraním na zamestnanosť, dopravu, ţivotné prostredie a p., Európsky fond regionálneho rozvoja, zameraný na podporu konvergencie regiónov, Európsky sociálny fond, zameraný na infraštruktúru, vzdelanie, zamestnanie, Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka, Európsky fond pre rybolov.
Rozpočet EÚ: 1. príjmy - tradičné zdroje – clo, poplatky (cca 15% zdrojov) - podiel na HDP (cca 15% zdrojov) - podiel na HNP (cca 69% zdrojov) - ostatné – dane z príjmu, pokuty a p. 2. výdavky: - dotácie poľnohospodárstvu (cca 40% výdavkov) - dotácie do štrukturálnych fondov - predvstupová pomoc - náklady na správu aparátu.
35
