Príloha č.9
PRÍLOHA č.9
Retrospektíva spracoval: PhDr. Ivan Bielik, MPH
Motto: O chybách treba hovoriť! Nie preto aby sa hľadal vinník, nie preto aby sa vinník trestal... Každá chyba je zdrojom poznatkov a poučení – čím viac sa o chybách hovorí, tým viac je poučených. Sergej Uglov
1
Príloha č.9
Nebezpečné chiméry ministra ZAJACA Spracoval: PhDr. Ivan Bielik, MPH Reformy zdravotníctva, resp. jeho reformátori, sa pomaly už 14 rokov pretekajú o to, ako dokážu vytvoriť taký zdravotnícky systém, ktorý by spĺňal potreby obyvateľov. Optikou prežitého sa dá povedať, že sa aj veľa podarilo. Súčasný minister zdravotníctva nezačal na zelenej lúke, ako to pri svojom nástupe istý čas deklaroval, že on dokáže urobiť zásadnú reformu. Zdedil totiž celkom životaschopné zdravotné poisťovne, ich pluralitu, slobodnú voľbu lekára, zdravotníckeho zariadenia, sprivatizovanú lekárenskú sféru, lekárov prvého kontaktu a špecialistov, iný spôsob financovania
(bodový,
lôžkodeň,
kapitačný
atď.),
viaczdrojové
financovanie,
prechod
kompetencií na mestá a obce a pod. Ostatný minister zdravotníctva Rudolf Zajac, ako vlastnou súkromnou firmou dobre kovaný manažér, mediálne predbehol vlastné reformy, keď pred (aj počas) ich spustením, o sebaprezentáciach v luxusných hoteloch ani nehovoriac, vyriekol o. i. niekoľko „vlasteneckých“ bonmotov: „Budeme mať jedného veľkého spojenca – našich občanov.“ Alebo: „Zdravotníctvo neslúži pacientom, ale samo sebe.“ Či: „Je to skvelý výsledok, neustúpim ani o krok a reformu dokončíme tak, aby slúžila našim občanom.“ „Ak sa mi do pol roka nepodarí prijať zákony, odstúpim.“ Aká je
realita? Podľa najnovších prieskumov až 74 % občanov je nespokojných s
reformou ministra Zajaca. V každej slušnej a demokratickej vláde by to urobilo poplach. A spustilo systém rýchlej reakcie... Slovenský premiér reaguje tak, že sa postaví na úrade vlády vedľa svojho ministra a na improvizovanej „flash“ tlačovej besede sa de facto národu snaží vysvetliť, ako sa mýli. Naozaj, možno len menej informovanému by sa mohlo zazdať, že v kresle ministra sedí človek, ktorému veľmi úprimne ide len a len o občana – pacienta. Je tu však už známe keby. Keby naozaj nešlo o dobre premyslený systém „breinwhashingu“, čiže vymývania mozgov. Ide totiž o celý rad na seba nadväzujúcich klamstiev, alebo, eufemisticky povedané, chimér, ktoré majú spoločenskou objednávkou vyfabrikovať dokonalú ilúziu reformy. Zásadná otázka. Pre koho?
Mediálna firma Omnipublic, ktorá dostala prostredníctvom MZ SR zo
Svetovej banky na propagáciu zdravotníckej reformy peniaze, ich minula už desiatky miliónov. Nešlo o dar. Ale o pôžičku na ktorú sa budeme „zbierať“ všetci. Stihne to urobiť do konca volebného obdobia tak, aby sa aspoň formálne dalo povedať, že všetko prebehlo v normálnom režime? Presvedčiť kontrolné orgány, že to nebol najdlhší a najväčší tunel zo všetkých tunelov, ktoré museli robiť a aj ďalej robia, niektoré „vládne“ reklamné agentúry? A výsledok kampane? Až 74 % „nechápajúcich“ občanov!? Zlá mediálna kampaň? Zlá reforma? Zdá sa, že oboje. Pripomeňme, že minister len dokončil reformu začatú ministrom R. Kováčom, prechod
2
Príloha č.9 kompetencií na VÚC. Jeho ďalšie ekonomické kroky znamenali však pre nich doslova katastrofu. Finanční manažéri, ale aj správne a dozorné rady nemocníc (kde sú dosadení najmä politickí nominanti bez vzdelania) nerozumejú zdravotníctvu a pri otázke, či vedia ekonomicky vyčísliť napríklad cenu jedného dňa u pacienta, ktorý trpel chronickou bolesťou, sa len čudne zatvária. Ako sa len začudoval prednosta chirurgického oddelenia i dekan LF UK, keď z Fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej ulici v Bratislave chceli istú časť oddelenia, vraj z racionalizačných dôvodov, „preniesť“ do Ružinova. Pripomeňme, že Vedecká rada SZU už koncom roka 2005 upozorňovala na fakt, že nemôže dôjsť k redukcii lôžok, ak dôjde k zmene vlastníckych vzťahov v nemocniciach, kde sa uskutočňuje výučbová báza vysokých škôl. Spomeňme tiež odpor odbornej verejnosti k ďalšiemu racionalizačnému opatreniu, keď došlo k zlúčeniu dvoch bratislavských nemocníc ešte ministrom R. Kováčom. Jeden z prvých krokov nového ministra bola bombastická mediálna „náprava chyby“ R. Kováča, ktorý vrátil všetko do pôvodného stavu a opätovne ich rozdelil. Aby o niekoľko mesiacov zlúčil Kramáre, Mickiewiczovu, Antolskú, Ružinov, Podunajské Biskupice a Pezinok. Reakcia odbornej verejnosti? Skoro žiadna. Bola úspešne potlačená brachiálnou mocou a zastrašovacími metódami. Stačilo exemplárne potrestať prof. MUDr. Petra Krištúfka, CSc. Jeho vyhodením z funkcie riaditeľa Národného ústavu TBC a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach. Alebo doktora Soloviča z Vyšných Hágov. A dalo by sa pokračovať... Že nejde o reformu, ale len o ďalšie bezduché ožobračovanie ľudí, navyše spojené s veľkou dávkou absolútnej neprofesionality, sa chcem vynasnažiť objasniť v tomto príspevku. Chiméra číslo 1. Parafrázujúc ministra zdravotníctva, že v zdravotníctve sa pracuje neefektívne, že sa plytvá zdrojmi... Za aký by potom minister zdravotníctva označil americký systém, v ktorom sa na osobu a rok (v porovnateľných dolároch) vyčleňuje asi 4 000 dolárov? Rakúsky do svojho občana investoval 1894 dolárov, český 937. Slovenská vláda však jeho zdravie „ohodnotila“ na 380 dolárov. Je teda naozaj ešte z čoho plytvať? Veď necelých 5 % z HDP určených na zdravotníctvo hovorí aj o tom, že priemerné európske HDP s viac ako 8 percentami tak skoro nedosiahneme. Navyše, keď náš HDP na hlavu v absolútnych číslach, vykazuje výrazne menšie číslo. To znamená, že ak napríklad nemocnica II. typu dostane ročne 100 miliónov, taká istá v ČR dostane 300 mil. Kč. A to je odpoveď aj na údajné plytvanie s liekmi. Lebo, ak spomínaná nemocnica vydá na ne asi 40 mil. Sk, tak to robí 40 % zo 100 mil. Sk. Ale už je to zasa o niečom inom, ak by sa vydalo 40 % z 300 miliónov! Na slovenského občana sa ročne predpíšu lieky asi za 60 dolárov. V
3
Príloha č.9 porovnaní s tým, koľko sa vynakladá (od 300 do 2000 dolárov) na lieky v krajinách EÚ, možno toto číslo hodnotiť ako hranicu rizika, resp. ohrozenia pacientov, v zmysle liečby lege artis ani nehovoriac. Alebo im toto vysoké číslo „robia“ nedisciplinovaní „požierači“ liekov, hypochondri a tak podobne? Nie, ceny liekov sú totiž naozaj všade vo svete vysoké. Chiméra číslo 2. Minister kedysi vo svojich začiatkoch, keď len hľadal agendu a finančné skupiny tvrdil, že sa ročne vraj vyhodí 32 ton liekov. Preto sa podľa ministra musí tento trend zastaviť ich čiastočným spoplatnením. Lebo čo je zadarmo, to si nikto neváži... Ide o veľmi klamlivú až nebezpečnú informáciu, ktorá má zabezpečiť zlegalizovanie výberu peňazí. Klamstvo, ktoré však Ghobelsovsky zaberá. Národu sa akosi už „pozabudlo“ povedať, že zväčša ide o preexpirované lieky z lekární a skladov, nie tie, ktoré donesú do lekární pacienti. Tých je zanedbateľné množstvo. Navyše zabudli odrátať hmotnosť obalov, čím sa toto číslo zredukovalo na polovicu. Ak by sme ho napokon vydelili počtom obyvateľov, vyjde nám, že jeden človek ročne vyhodí 0,00292 gramov liekov. Naozaj ho za takúto „márnotratnosť“ treba až tak necitlivo trestať a osočovať? Čo sa zjednodušene stalo v liekovej politike, len toľko, že do nej vstúpili tí, ktorí dnes vlastnia zdravotnícke zariadenia, poisťovne, ale aj lekárne. V staroveku bolo zakázané, aby lekár zároveň vlastnil lekáreň... Dnes už o tejto téme minister mlčí. Poslúžila, treba ju založiť do archívu jeho ideologického arzenálu. Chiméra číslo 3. Vraj až 80 % objemu peňazí plynúcich do nemocníc ide na platy lekárov... Aj preto sa minister tak úpenlivo snažil presadiť zákon o verejnej službe, ktorý mu nakoniec v parlament neprešiel. Plat dvojatestovaného lekára by bol po prijatí takéhoto zákona vo výške 10 400 Sk, a ostatné peniaze mu mal doplatiť jeho nadriadený, resp. riaditeľ. Ako keby neplatilo, že práca lekárov nemocnici je prácou teamovou, len ťažko zastupiteľnou. Minister vedel, že peniaze nie sú, preto zodpovednosť za fungovanie nemocníc preniesol na plecia riaditeľov a spor by sa elegantne preniesol na inú úroveň. Tvrdenie, že by niektorí zarábali aj 100 tisíc mesačne vyvolával zhovievavý úsmev, keby to nebolo také všetko smutné. Ako keby sa nevedelo, že nemocnice reálne dostávajú od 40 do 80 % z toho, čo na svoje bezproblémovejšie fungovanie potrebujú? Bol však jediným ministrom, ktorý nežiadal navýšenie finančných zdrojov. Ministrom, ktorý sa tasal, že transformáciu zvládne bez peňazí, ba práve naopak, ešte ušetrí.
4
Príloha č.9 (Verejnoprávne televízia prepustila ľudí a ministerstvo financií na to vyčlenilo 300 miliónov na odstupné, čiže transformácia, ktorá sa však bez peňazí nikde a nikdy nedá urobiť. Ak áno, potom ide len o bezduchú reštrikciu). S ministrom nezakývalo ani to, keď DPH išlo z 10 na 14 % a potom 19 %, čo nemocnice uvrhlo do ešte väčšej chudoby, ani zvýšenie cien elektriky, plynu, vody, benzínu a pod. Nádej na zlepšenie sa definitívne vytratila. Nevytratilo sa však odhodlanie ministra pokračovať ďalej. Nevšímal si, že len na lieky tak vydáme skoro 2 mld Sk navyše, spolu asi 4,5 mld, ktoré sa však nedotknuté vrátia späť do štátneho rozpočtu. V Anglicku je na lieky nulová DPH, v ČR 5 percentná. Ak išlo DPH na 19 % cena liekov automaticky vzrástla, k tomu si prirátajme 14 % pre distributéra, 21 % pre lekárne. A nielen tie rozkategorizujú slovenského pacienta možno až do piatich sort. Povedzme sorta A – veľmi bohatí, B – bohatí, C – priemerne žijúci, D – živoriaci, E – žijúci pod hranicou chudoby a biedy. Aké sú na Slovensku ich vzájomné pomery? Ako sa potom bude definovať rovnosť a dostupnosť a kvalita zdravotníckej starostlivosti, ako nám to odporúča Svetová zdravotnícka organizácia? Minister ani slovkom nikdy nepovedal, že si to „rozdá“ s ministrom financií, aby boli lieky z platieb DPH (napríklad) oslobodené. Taký frajer naozaj nie je... Totiž, kedysi mu robil poradcu pre oblasť zdravotníctva. Ešte vtedy, keď sedel ako majiteľ firmy Tatra Alpine. Aké mala táto firma zisky odvtedy, čo z nej „vystúpil“ pán minister zdravotníctva? Verme, že asi aj preto malé. A prečo Slovensko nemá napríklad už svoj gamanôž? Chiméra číslo 4. Vraj má Slovensko príliš hustú sieť vidieckych nemocníc, ktoré v rámci jeho vlastnej definície o elastickosti, treba de facto zredukovať. Ak (vidiecke) nemocnice I. a II. typu (dnes neziskové organizácie) spotrebovali z ročného objemu peňazí určeného na zdravotníctvo skoro 60 mld korún
(Český ročný rozpočet
predstavuje cca 200 mld) asi len 2,5 mld, tak sa treba naozaj zamýšľať nad ich ekonomickým správaním? Už teraz ich možno, bez siahodlhých ekonomických analýz, označiť za nasledovaniahodné. Prežiť v takom ekonomickom marazme je totiž každodenný zázrak. Prečo? Opäť
sa
oprime
o
čísla
a
povedzme
si,
že
napríklad
interné
oddelenie
vo
vysokošpecializovanom ústave dostáva na pacienta a deň 33 776 Sk, 13 050 dostane nemocnica III. typu, nemocnica II. typu 8 176 a I. typu 6 832 Sk. Čísla názorne dokumentujú, že platobný systém zdravotných poisťovní uprednostňuje mestskú populáciu. Financovanie sa reálne realizuje na úkor vidieckeho obyvateľstva. Preto narodiť sa a žiť na vidieku je pre občana absolútnou
nevýhodou.
Len
zmena
financovania
zdravotníckych
výkonov
napríklad
5
Príloha č.9 prostredníctvom DRG systému (platba za diagnózu) by možno odstránila doterajšiu prax a zabezpečila
by,
aby
sa
chorí,
ktorí
sú
na
to
odkázaní,
dostali
do
starostlivosti
vysokošpecializovaných zariadení, ak sa aj tie nestanú po privatizácii (napr. finančnými žralokmi) pre istú skupinu ľudí jednoducho nedostupnými, obdobne, ako kúpeľná liečba, keď zdravotné poisťovne sprísnili kritéria, ale aj v tejto oblasti zdravotnej starostlivosti znížili svoje rozpočty. Súčasný systém preplácania hospitalizácie naozaj diskriminuje vidiecke obyvateľstvo. Minister však na to odpovedá spomínanou elasticitou siete zdravotníckych zariadení, a vôbec sa mu nechce pripustiť, že ich „redukciou“ odštartuje zvýšenie úmrtnosti napríklad z dôvodu traumatologických diagnóz. A v takýchto prípadoch mu veľmi často nepomôže ani tá najrýchlejšia sanitka. V nej sa jednoducho operovať nedá. Veď už dnes si „saniťáci“ prekladajú pacientov na pol ceste z jednej sanitky do druhej. Nehovoriac o jeho absolútnej netransparentnosti pri výbere zriaďovateľov rýchlej zdravotnej služby. Záväzný – legislatívny limit dojazdu sanitky zatiaľ neexistuje, aj napriek dlhodobému opakovanému mediálnemu vyjadrovaniu, ako sanitky do 15 minút musia zabezpečiť svoj dojazd. Samotná príroda ukázala – snehom zafúkaná obec Makov a priľahlé osady – ako sa pán minister mýli a ako ďaleko je od reality skutočného života. A čo sa to vlastne stalo s nemocnicou v Želiezovciach? Zjednodušme odpoveď príkladom z Nemecka. V Nemecku je právne zavedený systém, že ak sa niektorá spolková krajina rozhodne zrušiť nemocnicu, musí o tom rozhodnúť krajinský snem a jeho rozhodnutie musí schváliť spolkový snem. Preto tvrdenia o tom, že trh „vyčistí“ aj tento priestor je len slepou vulgarizáciou problému. Je pravdou, že Slovensko má na počet obyvateľov viac nemocníc. Ich rušenie, resp. transformáciu na lôžka pre dlhodobo chorých či sociálne zariadenia, však dajme do rúk napríklad Slovenskej lekárskej spoločnosti. Veď existujú rôzne modely úspešnosti nemocníc. Napríklad Melum a Sinioris určili 6 zásadných podmienok úspešných nemocníc: 1. má vedúcich pracovníkov s víziou do budúcnosti, 2. je zameraná na potreby pacientov, 3. má teamový spôsob práce celej inštitúcie, 4. angažovaných lekárov, 5. používa uznané procesné modely, 6. má vhodne zoskupené oddelenia a systémy. A dalo by sa pokračovať. Pripomeňme, že SLS sa stará o odbornú úroveň lekárov. Tie zariadenia, ktoré budú vykazovať ich nízku úroveň, keď pacient začne vyhľadávať nie tú nemocnicu, ktorá je najbližšie k jeho trvalému pobytu, ale, ktorá má najlepšie meno, kde reoperácie bývajú ojedinelým javom, jednoducho zaniknú. Alebo lekár nezíska potrebný počet kreditov, tak sa dostane na zoznam zdravotnej poisťovne, ktorá sa ho môže opýtať, prečo sa prestal ďalej vzdelávať? Zanikne aj jeho ambulancia. Obdobne ako reštaurácia, ktorá má zlého kuchára, špinavé obrusy a neochotný personál.
6
Príloha č.9 Chiméra číslo 5.
Vraj všetko (podľa ministra) vyrieši trh, čiže to, ako si čo jednotlivé zdravotnícke zariadenia dohodnú. Aj platy mali byť v akomsi režime arény rokovania.
Podľa tohto tvrdenia by malo platiť, že niekto si dohodne lôžkodeň, niekto systém DRG alebo prospektívny rozpočet? Len takto sa dalo chápať takéto tvrdenie? A realita je zasa iná, ako jeho výroky z pred niekoľkých rokov. Veď aj sestričky si mali so zamestnávateľmi vyjednávať platy. Výsledok? Ich odchod do zahraničia, demotivácia, frustrácia a jeden z najnižších koeficientov jednej sestry na počet postelí v rámci EU. A z tohto marazmu, do ktorého minister dostal zdravotníctvo aj tým, že šetrenie nemocníc ide v prvom rade na vrub zamestnanosti, ktorá je už dávno pod kritickou hranicou, ide minister opäť ťažiť. Len pred niekoľkými dňami prišiel s možnosťou, ktorú slávnostne „odovzdal“ nemocniciam, že si pacienti budú môcť zaplatiť svoju vlastnú sestričku. Ako dôvod uviedol, že týmto bojuje proti úplatkárstvu a korupcii medzi stredným zdravotníckym personálom. Nazvať to hyenizmom je slabé slovo. A to sa tiež len prednedávnom dal počuť, že od občana nezoberie už ani korunu. Alebo, zjednodušene môžeme povedať, ak nezaplatíš, máš smolu a dekubity ťa neminú, keď si „šetril“ na sestričke? Aká je to potom rovnosť v zdravotníckej starostlivosti? Štátna nemocnica nech je štátna a súkromná nech je súkromná, nech sa vzťahy, najmä ekonomické, vyjasnia. Ak má napríklad dostať gynekológ za pôrod povedzme 5 000 tisíc korún, prečo si z toho zoberie nemocnica napríklad 3 500 Sk? Ak chcem dať svojmu lekárovi peniaze, tak mu ich dám radšej do obálky a súkromne sa s ním dohodnem, že mi k pôrodu príde. Preto 500 korún nemocnica, ktorá peniaze dostáva zo zdravotnej poisťovne a 4 500 Sk lekár. Ale aj tak pokladám za čistejšie, ak žena ide rodiť do súkromnej pôrodnice, ktorá nemá podpísanú zmluvu so zdravotnou poisťovňou a kde si solventný klient môže zaplatiť všetko. Aj to šetrí peniaze v rámci balíka solidarity. Treba vari pripomínať, že spoločenskému neduhu – korupcii sa najlepšie darí vždy tam, kde je niečoho nedostatok?! Chiméra číslo 6. O prezamestnanosti. Nemocnice, našťastie, ešte v minulosti, dostali záväzné personálne normatívy, ktoré ich de facto chránia pred kolapsom. Na druhej strane ich však doň neúprosne ženú. Paradox! Chránia riaditeľov pred súdom, ak by, nedajbože, došlo k zanedbaniu pacienta z dôvodu nedostatku personálu. Avšak prechodom malých a stredných nemocníc pod mestá, obce a VÚC sa ich noví zriaďovatelia (pod tlakom exekúcií) snažia tlačiť do akýchkoľvek úsporných opatrení.
7
Príloha č.9 Znižovaním nemocničného personálu začínajúc. Ktosi, akoby ešte aj „pozabudol“, že nový Zákonník práce predĺžil dovolenku a skrátil pracovný čas. Dokážu nemocnice zabezpečiť svoj plynulý, pre pacienta bezpečný chod? Opäť si pomôžme príkladom z EÚ. Väčšina malých a stredných nemocníc dosahuje na Slovensku 1,4 až 1,6 pracovníka na jednu posteľ. V zahraničí, aby dosiahli čo najintenzívnejšiu starostlivosť o pacienta, čo znamená, aby sa mu venoval zohraný team odborníkov, pochopili, že bez ľudí je to absolútne nepredstaviteľné. Preto napríklad v Nórsku pripadá na nemocničnú posteľ 3,5 nemocničného pracovníka, v Dánsku 3,2, v Španielsku, Portugalsku 2,6. V Turecku sa o pacienta stará 1,6 pracovníkov. (Aspoň vieme, kde sme sa už zaradili...) Preto odpoveďou na takýto postup ministerstva je odchod najlepších odborníkov do zahraničia. Odišlo 1000 lekárov a 3000 zdravotných sestier. Malé a stredné nemocnice smerujú do zániku nie z dôvodu, že pracujú neefektívne, ale preto, že ich do„personálnej podvýživenosti“ niekto dotlačil. Ponesie minister Zajac aj trestnoprávnu zodpovednosť za tých, ktorí mohli žiť, ale nepremyslenou, tragicky bezhlavou transformáciou (reštrikciou) sa im nedostalo to, čo potrebujú? A tak pripraví pre patológov ťažké chvíle...Čo napísať ako dôvod smrti!? Alebo ich poteší, lebo majú naozaj dostatok roboty? Otázka však stojí aj tak, či noví zriaďovatelia nemocníc majú šancu, bez toho, aby neredukovali, prežiť? Sú to naozaj oni, čo môžu za tento stav? Istotne nie. Chiméra číslo 7. Vraj máme rozšafný Liečebný poriadok. Treba ho zredukovať, niektoré služby, ktoré podľa ministra nesúvisia so zdravotnou starostlivosťou, treba spoplatniť. Vo svojej brožúre, ktorej dal veľkolepý názov Stratégia reformy zdravotníctva – reálnej reformy pre občana (aj hľa, opäť občan na pretrase!) sa na strane 65, v kapitole Zavedenie marginálnych nákladov píše, citujme: „Sú tzv. posledné náklady, ktoré je potrebné vynaložiť na získanie nejakého statku.“ Hlboko podfinancované zdravotníctvo bolo a stále aj je denne médiami obviňované z rozhadzovačnosti, čo má byť dôvodom na to, aby sa z chýbajúcich zdrojov zobralo ešte viac. Nahradiť ich má občan. Svojou finančnou zaangažovanosťou, spoluúčasťou. Nevadí, že zdravotníctvo platí raz cez svoje dane, druhý raz prostredníctvom zdravotného poistenia, že štátny rozpočet navyše ešte saturuje prostredníctvom DPH, ktoré do neho rok čo rok odsáva z krízou zmietaného zdravotníctva nemalý peniaz? A teraz má štvrtý krát platiť aj priamo do „zvončeka?“ Do zdravotníctva sa dostalo v roku 2005 73,5 mld. korún v rámci zdravotného poistenia, od občanov (ako spoluúčasť pacienta) sa však vybralo rôznymi cestami až 18, 9 mld. korún.
8
Príloha č.9 Vraj nie sú peniaze? Treba šetriť. Čo sa potom sleduje prípravou zníženia platieb do zdravotného poistenia o jedno percento všetkým zamestnávateľom? A pozor! Koľko zdravotníckych výkonov v súčasnosti Liečebný poriadok kryje a koľko si pacient - klient platí z vlastného vrecka? Ak hovoríme, že sme súčasťou modernej Európy vyznávajúcej sociálnu rovnosť a spravodlivosť, tak opakovať, že sme v roku 1993 prijali nemecký, solidárny (Bismarckov z roku 1880) systém financovania zdravotníctva v zdravotníctve, je už viac ako trápne... Moderná Európa zdravotníctvo saturuje pri nedostatku finančných zdrojov zdravotným či doplnkovým zdravotným poistení a pripoistením. Je to čistý, transparentný a veľmi slušný zdroj príjmov. Dodnes sa v tejto oblasti nič neurobilo. Ak teda máme rozšafný Liečebný poriadok, prečo sme prijali nové zásady imunizácie našich detí? Systém, zjednodušene, keď nákupy vakcín, ich plánovanie, množstvá
robil Úrad verejného zdravotníctva SR a distribúciu
do ambulancií pediatrov zabezpečovali regionálne úrady verejného zdravotníctva, bolo možné kontrolovať, sledovať, ale najmä ekonomicky ovplyvňovať. Vo výberovom konaní totiž najhlavnejším kritériom bola cena. V súčasnosti vládne v tejto oblasti absolútny voluntarizmus. V mene akejsi slobodnej voľby liečby môžu pediatri predpisovať vakcíny podľa vlastného výberu (jasná indukovaná preskripcia), čo zvyšuje náklady zdravotným poisťovniam. Ale čo je horšie, je veľmi zle zabezpečené plánovanie nákupov počtu balení ako aj to, že niektorí lekári si prácu zľahčujú tým, že dávajú do rúk lekárske recepty, aby si mamičky vyzdvihli vakcínu v lekárni, čím sa skoro vždy poruší chladový reťazec. Podľa prepočtov sa nový systém aplikácie imunizačného programu z dielne ministra Zajaca predražil ročne asi o 150 miliónov korún. Naozaj aj za toto môže spomínaný a kritizovaný rozšafný pacient? A niekoľko chimér na záver... Ministerstvo zdravotníctva má vo svojom propagandisticko - agitačnom arzenáli ešte veľa chimér, ktoré vypustilo do zdravotníckeho a i občianskeho priestoru. Dalo by sa o nich ešte dlho písať. Je však zarážajúce, že strana, ktorá postavila do čela takéhoto ministra, už reálne ani neexistuje, ale minister má aj napriek tomu stále podporu vládnych strán. Predvolebný slogan strany ANO: V čakárňach bez čakania, sa začína napĺňať. Bohatí sa už dávajú vyšetrovať i operovať v zahraničí (dodnes nikto nevysvetlil údajný pobyt ministra v nemocnici v Rakúsku či Nemecku? Ak je to pravda, mal by nasledovať príklad srbského ministra zdravotníctva, ktorý z tohto dôvodu musel odstúpiť...) a väčšina chudákov možno radšej tíško umrie doma. Budúcnosť majú len mladí a zdraví. V niečom však minister zdravotníctva pravdu má. Že v čakárňach bez čakania nebudú čakať len tí, čo si to opäť zaplatia. Takže slogan vlastne neklamal... To nám
9
Príloha č.9 však akosi zabudol už dopovedať. Ak hovoríme o politickej zodpovednosti, názornou ukážkou je aj rozhodnutie bývalej štátnej tajomníčky MZ SR, jednej z popredných apologétok reformy ministra R. Zajaca. Rozhodlo sa pre definitívny odchod z MZ SR. Prečo odišla? A prečo sa vracia do politiky cez novozakladanú politickú stranu Nádej? Veď nádej nám vlievala vtedy, keď verbálne podporovala kroky ministra zdravotníctva... Alebo to nebola nádej? Len zamestnanie? A kedy prestala vidieť perspektívu, zmysluplnosť a benefit toho, čo minister zdravotníctva zavádza do zdravotníctva? Premiér však tvrdošijne stojí za ministrom. Zlé jazyky tvrdia, že aj kvôli Veriteľovi. Kedysi sľuboval dvojnásobné platy. Od roku 1998 sa platy lekárom veľmi nepohli. Nevadí mu, že stačí „len“ prísť so sloganom: Chcete lepšie zdravotníctvo? Nevoľte SDKU!
Alebo, „Obyvatelia Svidníka, chcete svoju nemocnicu? Tak... Takéto slogany totiž
vystihujú realitu. Reálne mysliaca politická strana by nemala túto skutočnosť ignorovať. Niekoľko slov k problému lekári kontra VšZP a Spoločná zdravotná poisťovňa. Bol to predsa minister, ktorý zasiahol a prinútil MUDr. S. Hlavačku riaditeľa VšZP zmeniť podmienky zmluvy. Peniaze sa mali viac nasmerovať do nemocníc. Aj preto, lebo ak jedna stanica záchrannej
služby
dostávala
mesačne
300
tisíc,
nové
podmienky
hovoria
o
850
tisícoch/stanica/mesiac. Vyššie uvedené informácie hovoria najmä o tom, že v systéme je naozaj nedostatok finančných prostriedkov, ktoré zákonite vyvolávajú tenziu medzi lekármi. Snaha ministra potlačiť ich vzburu, a navyše z nej ťažiť z pozície: „nikto nebude robiť z pacienta rukojemníka“, je ilustračným príkladom pánom premiérom spomínaného hyenizmu. Obvodní lekári, ak by sme veľmi, veľmi zjednodušene vysvetlili ich problém, si musia platiť prenájom, sestričku, lízing prístrojov a nástrojov, špeciálneho zdravotníckeho materiálu, energie, odvody a tak ďalej, a malo by im zostať aj niečo pre seba. Ak si však niektorí lekári musia požičiavať, aby prežili, asi to nebude všetko podľa toho, čo tvrdí minister. Možno sa v tejto súvislosti tiež treba pána premiéra opýtať, prečo, keď bol prevezený do Ružinova, bol operovaný prof. Šimkom, prednostom chirurgie na Kramároch. Alebo od ministra žiadať konkrétne vyúčtovanie aj s odfotenými faktúrami, ako sa využilo 20 miliónov Sk, ktoré boli v rámci zákona o štátnom rozpočte (navrhoval poslanec M. Chovanec) určené na riešenie mimoriadnych situácií. Treba sa tiež opýtať, po odvolaní Hlavného hygienika SR doc. MUDr. I. Rovného, PhD. a MUDr. D. Lopušnej, prečo túto funkciu neustanovil, keď dosadil do funkcie vedúceho služobného úradu bývalého gynekológa, ktorý dnes podpisuje rozhodnutia, ktoré však nie sú z tohto titulu právoplatné? Tie môže podpisovať len hlavný hygienik, ktorého Slovensko nemá. Zákon o zrušení tejto funkcie, čiže nový Zákon o verejnom zdravotníctve, bude platiť až od 1. júna 2006. A prečo od 6. marca 2006, keď hrozí pandémia vtáčej chrípky, minister podpísal dvojtýždňovú dovolenku riaditeľovi Úradu verejného zdravotníctva?
10
Príloha č.9 A vôbec, prečo na čele Úradu verejného zdravotníctva stojí človek, ktorý ani sekundu nepracoval v tomto odbore? Nejde o bezprecedentný hazard so zdravím občanov? Išla by žena so svojimi gynekologickými problémami za hygienikom – epidemiológom...? Otázok je veľa, odpovede budeme nútení hľadať. Na záver Ak nám Svetová zdravotnícka organizácia ukladá za cieľ, aby sme vytvárali optimálne podmienky na zlepšenie spôsobu života a tak umožnili obyvateľom zvýšiť a zlepšiť kvalitu života a prevziať zodpovednosť za svoje zdravie, tak z vyššie uvedeného vyplýva, že demotivujúcich prvkov je priveľa na to, aby sme niečo takéto aktívne a dobrovoľné žiadali od našich občanov. Ide o príliš veľký súbor negatív, aby sa občan dokázal dostatočne odosobniť, uvoľniť, mať priestor na rozmýšľanie a preto aj začal aktívne napĺňať pojmy ako zdravý životný štýl, starostlivosť o zdravie, zdravá výživa, prevencia pred úrazmi, civilazačnými ochoreniami, nadmernou konzumáciou alkoholu, drog, fajčením a pod. Tzv. “reforma“ v tomto smere nepriniesla pozitívne prvky - naopak - priniesla všeobecnú nespokojnosť, ktorú odborníci oprávnene kritizujú a odmietavý postoj k reformám zaujíma aj laická verejnosť, ako sa to potvrdilo vo viacerých prieskumoch verejnej mienky. V zmysle úvodného motta – hovorme o chybách a poučme sa!
11
