Romana Kališová, 18 rokov, Pastuchov
O TOM, AKO OLIVER OPRAVIL KLAVÍR
Koncertná sála v najlepších rokoch bola na prvý pohľad pokojná. Miestnosťou sa nieslo priam ohlušujúce ticho; ticho, nad ktorým sa ako malý obláčik pary vznášalo napätie z nadchádzajúceho koncertu v dnešný večer. Ticho, ktoré takmer kričalo nedočkavosťou. Aj tá malá zvedavá myška v stene čakala na moment, keď sa svetlo rozleje do každého kúta a ruch pohltí všetko živé aj neživé. Vzduch bol však stále chladný a zemitá vôňa neúnavne súperila s arómou starého dreva. Márne sa pokúšala vyhrať. A stoličky, tie už boli pripravené v pozore od rána. Blyšťali sa očakávaním a hrdo vystierali svoje opierky smerom k pódiu, aby oslnili. Nikdy sa nedotkli jedna druhej, na to boli až príliš odmerané: stáli v radoch ako vojaci na stráži a ak pred koncertom ktosi obsadil tú vedľajšiu, závisťou sa išli popukať. Víťazky v sebeckosti. V skratke, sála bola pripravená. Trochu nervózna, no stále pripravená. Ale to ticho, ktoré sa rozliehalo všade navôkol, nebolo až také skutočné. Stačilo urobiť pár krokov; pár maličkých šliapnutí dopredu v ústrety klavíru, a vedeli ste o opaku. Na svedomí to mal práve ten nový klavír, v celej svojej kráse sa vypínajúci na pódiu. Navonok vyzeral spoločensky, no ukrýval množstvo tajomstiev.
Buch. Buch buch. Buch buch buch. „Môžeš s tým prestať?“
Čiapka rozčerteného Olivera zvädla od hnevu, ktorý v ňom blčal už od včerajšieho večera. Jeho mladší trpasličí brat nemal nič iného na práci, než ho provokovať práve vtedy, keď sa pokúšal sústrediť. Namiesto toho, aby sa ticho vyparil z domu a nechal ho pracovať, zostával v izbe a zabával sa nacvičovaním svojej časti na najbližší koncert. Bolo by to v poriadku, ak by nacvičovanie neobsahovalo gumené kladivo a veľa hluku. Odkedy jeho nezbedný škrečok Rudolf vzal nohy na plecia, chodil ani bez duše a dokázal stráviť hodiny opakovaním si taktov v svojej izbe, čo Olivera nesmierne vytáčalo. Oliver sedel za stolom v maličkej kuchyni už od skorého rána, padajúca hlava opretá o nervózne zaťatú päsť. Nedarilo sa mu. Pred sebou mal ako bojový plán rozloženú mapu Udieračov a ich mechanizmov, márne sa snažil odhaliť chybu tónu gé jeden. Tón gé jeden, inak veľmi poslušný tón, si už od včerajšieho dňa vzal do hlavy, že bude protestovať a nevydá ten správny zvuk. Čo ako sa ho škriatkovia snažili presvedčiť, nič nepomáhalo. Skúšali milé reči, skúšali sľuby a odmeny, prihovárali sa. Zaryto mlčal a pri každom údere kladiva zostal ticho alebo vydal nepríjemný, uši trhajúci škrípavý zvuk. Dokonca sa zvolala večerná porada, na ktorej do nočných hodín živo diskutovali o probléme. Riešenie im však bez akejkoľvek námahy utekalo a oni ani len netušili, ako ho dobehnúť. A večerný koncert sa blížil. Nakoniec zavolali Olivera. Olivera, známeho opravára Udieračov, jediného, kto poznal ich systém. Udierače boli malé kovové plošinky pod drevom klavírneho krídla, zostavené v rade ako planty papriky, na ktoré trpaslíci vždy počas hrania na klavír udierali gumenými kladivami a tým vydávali tóny. Celé tóny, poltóny, biele klávesy, čierne klávesy. Bolo teda ľahké hrať na klavír, po stlačení klávesu trpaslík udrel kladivom po Udierači. „Musíme rozobrať Udierač,“ vyhlásil Oliver, len čo sa s návrhom riešenia dohnal k starostovi do jeho trpasličej kancelárie. Dnes tu bol zmätok, miestnosti sa hemžili trpaslíkmi, ktorí, podobne ako Oliver, pracovali na prípade Tvrdohlavé gé jeden.
Starostov výraz na tvári sa zmenil z ustaraného na zhrozený. V okamihu zostarol o pár rokov, pri očiach ho navštívili vrásky a pootvorené ústa čakali, kým okolo preletí mucha. Venoval krátky pohľad hodinám na stene. „Nemôžeme rozobrať Udierač hodinu pred koncertom!“ „Nemáme inú možnosť,“ Oliver zúfalo položil papiere s nákresom systému na starostov stôl. Jeho čiapočku strach naklonil na opačnú stranu, tváril sa však sebaisto, pretože bol jediný, kto dokázal pomôcť. „Nevieme, čo sa vo vnútri deje. Buď ho rozoberieme, alebo koncert dopadne katastrofálne.“ „Počkaj vonku, zvolám tím,“ starosta nakoniec rázne zavelil, no sám neveril, že za hodinu dokážu zistiť príčinu problému a dať veci na poriadok. Len čo Oliver opustil jeho kanceláriu, zamyslene si dlaňou pohladil koziu briadku. Nemal však na výber, a tak roztrasenými rukami chytil telefón a obvolal všetkých zdatných trpasličích mužov. O pol hodinu neskôr sa všetci stretli pri gé jednotke. Jeden v ruke ťažkal kľúč desiatku, druhý skrutkovač a ďalší štyria prišli s motykami, akoby sa chystali kopať záhradu. Veľa času už nezostávalo, Oliver rýchlo na zem rozkladal mapu vnútrajšku Udierača a sám sa pokúšal vyznať sa v svojich nákresoch. „Odstránime poklop,“ nariadil, okuliare mu nešikovne skĺzli po dlhom nose, keď sa zohol. Len čo vetu vypustil z úst, štyria trpasličí muži sa ako kŕdeľ vrán nahnali k Udieraču a pomocou skrutkovačov robili to, čo im bolo prikázané. Boli šikovní a odhodlaní, všetko, pre čo boli ochotní žiť, stálo práve pred nimi. Hudobníci telom aj dušou, hovorievali. Po čele sa nejednému z nich naháňali kvapky potu, rosili trávu pod nimi, nechávali po sebe stopy. Museli spojiť sily v jednu, zaprieť sa do tvrdohlavého kovu a spoločne vystaviť mechanizmus Udierača dennému svetlu. Do očakávaného začiatku koncertu zostávalo už len pár posledných minút, čas bežal s vetrom opreteky a jediný, kto si dokázal zachovať chladnú hlavu, bol Oliver.
„Odmontovať strunu!“ vykríkol, temer mu rameno vystrelilo nahor so zvolaním do boja. Trpaslíci so zdvihnutými čiapočkami pobehovali okolo, hľadali vhodné nástroje a vŕtali sa v Udierači. Pod jeho kovovým povrchom trónila obrovitánska struna, ktorá držala plošinku nad sebou ako korunu, v úrovni, na ktorú boli trpaslíci schopní udierať kladivom. Oliver po celý ten čas dúfal, že ju odtiaľ vyberú so značkou času, no keď tak urobili, hrdza ju nezakrývala ani na jednom záhybe. Pár minút pri nej sedel, pozorným očkom sledoval každú jej časť, chodil okolo nej a lupou približoval každú zatúlanú smietku. Všetci čakali so zatajeným dychom. Jediné, čo Oliver hovoril, bolo: „Hm. Hmmm. Hm.“ Pri každom ďalšom zahmkaní trpaslíci natrčili uši, dokonca si dvaja z nich stiahli čiapky z hlavy, aby počuli, čo si Oliver mrmle popod nos. Nakoniec sa k nim otočil, okuliare si skormútene zložil z očí do rúk. „Priatelia, koncert dopadne zle.“ Periférne hodil očkom po hodinkách na ruke, zostávalo im posledných pár minút. Z každej strany sa k nemu prebíjali zúfalé pohľady; aby im unikol, urobil pár krokov smerom k jame, ktorá z Udierača zostala. S pohrebným výrazom sa naklonil nad prázdne miesto v zemi, pohľad mu zablúdil do rohu tmavej diery. „Rudolf!“ skríkol vyľakane a to donútilo trpaslíkov v sekunde stáť pri jame a hľadať škrečka Rudolfa. A naozaj – bol to on, kvôli komu tón nefungoval! Sedel v rohu vystrašený ako kôpka nešťastia, hľadal svojho majiteľa. Oliverov brat sa už s ním rozlúčil, myslel si, že Rudolfa už nikdy neuvidí, kým on len nevedel nájsť cestu von. Vtom ktosi hore otvoril krídlo klavíra. Trpaslíci vystrašene vydýchli a obrovskými očami naplnenými obavami začali rýchlo zachraňovať Rudolfa a montovať strunu naspäť. Všetko nasvedčovalo tomu, že to nestihnú, len-len čo ktosi už začínal brnkať do klávesov. V okamihu boli okolo nich nastúpení všetci hudobníci, všetci trpaslíci s gumenými kladivami
stáli na svojich miestach a každý pri svojom tóne čakal na vlastný úder. Ak sa doteraz čelá robotníkov umývali potom, teraz sa v ňom mohli kúpať. Niekto začal hrať na klavír. Túto pesničku mali trpaslíci už dopredu nacvičenú, vedeli, kto má kedy udrieť aj odzadu. Tón gé jeden mal prísť už o niekoľko taktov a chlapi ešte len skrutkovačmi pripevňovali poklop na Udierač. Nespokojný trpaslík, ktorý hral na gé jednotku, skoro vystál jamu, keď čakal na opravu svojho nástroja. Strach ho držal za nohy, triasol ním. Trpaslík sa bál, že nejakému dievčaťu pokazí jeho chvíľu na koncerte, dokonca to už videl pred sebou. Nezahrá tón, ktorý s očakávaním stlačila a kláves nevydá žiadny zvuk. Dievčati sa budú po lícach kotúľať slzy ako hrachy a na neho sa všetci v dedine budú pozerať ako na babráka. V poslednej chvíli však trpasličí muži dokončili svoju prácu a trpaslík načas zahral svoj tón. Hrdý úsmev mu hral perami, keď všetci počuli ten správny zvuk, ten, ktorý už ani nedúfali, že začujú. Oliver ako prvý začal s potleskom za dobre vykonanú prácu, veď v posledných sekundách spojili poklop s Udieračom naveky. Alebo možno nie naveky, ale aspoň do chvíle, kým sa opäť niečo nepokazí.
