NÁSTENKA NA DUŠIČKY Svätá omša – najlepšia pomoc zosnulým Rodičia, súrodenci a príbuzní prejavujú najlepšiu lásku svojmu zosnulému svätou omšou. Veď ona je najúčinnejšou pomocou zosnulým. Nad zosnulými treba menej plakať a viac sa za nich modliť. Modlíme sa aj tak, ba vtedy sa najlepšie modlíme, keď počúvame Boha. A Boh k nám hovoril slovami Ježišovho podobenstva: „Majte bedrá prepásané a horiace sviece v rukách.“ – Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho Pána, aby mu otvorili hneď ako zaklope.“ Božie slovo nás učí o pripravenosti na smrť. Aby sme pochopili v čom spočíva pripravenosť, Ježiš pripodobňuje – majte bedrá opásané. T. j. buďte takí, čo sa chystajú na cestu t.j. prihotovení, považujte sa za pútnikov, akoby chcel povedať neudomácňujte sa tu na zemi. Považujte všetko za dočasné a pominuteľné. Za istý nepovažujte ani jeden deň. A druhé znázornenie je ešte výrečnejšie – majte horiace sviece v rukách, t. j. majte vieru, živú a praktickú, takú vieru, ktorá svieti, podľa ktorej sa dá žiť a kráčať, ktorá vydáva svetlo, lebo pri zhasnutej svieci nič nevidíme ani gombík prišiť. Podobne s mŕtvou vierou – sviecou bez ohňa, ktorú síce mnohí držia v rukách, sa tma neodstraňuje, sa
život nedá zariadiť, ani nájsť, ani trafiť, kde máme prísť. Pripravenosť na smrť, to je život podľa viery. Ba Ježiš ešte ide ďalej – buďte podobní ľuďom t. j. sluhom čo čakajú na svojho Pána, kedy sa vráti. Byť pripraveným teda znamená čakať. Kresťania čakajú na smrť, počítajú s ňou, lebo vedia že isto príde. A pretože nevedia kedy, čakajú vždy. A blažení budú len tí, čo čakajú v ktorúkoľvek hodinu dňa, t. j. v ktoromkoľvek veku života. My sa prichádzame na sv. omšu modliť, t.j. rozprávať s Bohom. Chceme aby nás Boh vypočul? Vypočujme my jeho a on vypočuje nás. Keď sa budeme my chystať na smrť podľa slova Pánovho, on splní naše slovo, dá večný život nám čo ho prosíme.
Večné svetlo nech im svieti... Dušiam našich zosnulých v modlitbách žičíme Božie svetlo „večné svetlo nech im svieti“. Akoby celá večná blaženosť spočívala vo videní Božieho svetla t.j. Boha, ktorý je Svetlo sám. Takáto modlitba za zosnulých nás ale učí, aby sme si Božie svetlo už tu na zemi vedeli vážiť a v ňom žiť. Tu nám síce naplno ešte nesvieti, jeho jas je nám ešte zahalený, tu žijeme iba v odraze večného svetla, v jeho úlomkoch. Keby sme si však teraz pred Božím svetlom, ktoré nám vyžaruje z tajomstiev viery, prižmurovali alebo zatvárali oči, akože by sme potom mohli raz vidieť jeho plný jas. Keby niekto z nás bol na dlhšiu dobu prinútený bývať v tmavej miestnosti, v úplnej tme bez svetla a naraz by vyšiel na denné slnečné svetlo, by oslepol. Tak to bude so všetkými pri smrti, čo si pred Božím svetlom na zemi zatvárali oči a žili tu v duchovnej tme. Pri stretnutí s Bohom, s plným jasom jeho bytosti, oslepnú a ostanú navždy vo večnej tme. To je zatratenie. Ak chceme teda raz uzrieť plný jas Božej tváre, aby nám svietilo večné svetlo a mohli sme ho vidieť a z neho žiť, nezatvárajme si oči pred svetlom viery. Žime vo svetle Kristovho učenia, vo svetle Božích právd. Navykajme dennodenne svoj zrak ducha na Božie svetlo, len tak budeme môcť vidieť raz jeho plný jas.
Pútnici do neba Viera vo večný život z nás robí pútnikov na tejto zemi. Lepšie povedané cestovateľov. Všetci sme pred veľkou, ďalekou cestou. Uberáme sa do inej krajiny, do nového sveta. Cestu tam, kde sa uberáme, poznáme. Poznáme aj miesto a vieme aj to, že naša cesta vedie cez colnicu smrti. Naša ozajstná a žitá viera v pravdu o živote po smrti, to je vlastne ustavičná príprava. Chystanie sa na tú ďalekú cestu. Balenie kufrov. Náš odchod z tejto zeme sa v mnohom podobá ceste do zahraničia. Ako do zahraničia, podobne aj do večnosti si nemôžeme brať všetko so sebou. Väčšinu imania musíme nechať doma. A so sebou nemôžeme zobrať hocičo, čo by sme chceli, ani peniaze, lebo na hraniciach sa musíme podrobiť colnej prehliadke, kontrole. A na colnici smrti je kontrola veľmi prísna, tam sa nedá tiež hocičo preniesť. Za hranice možno so sebou niesť len najnutnejšie veci, oblečenie a nutnú životnú výbavu. Keby sme si do kufrov pribalili nejaké veci, by nám to colníci vyradili, alebo zobrali a ešte aj pokutovali, alebo nedajú dovolenie k prechodu. Tak je to s nami aj pri smrti. Všetko musíme nechať doma: domy, peniaze, nábytky. Cez hranicu smrti budeme prenášať len to, čo máme zabalené len vo svedomí. Ak chceme, aby nás pustili do neba musíme mať vo svedomí len dobro. Čo sa dá preniesť na druhý svet, to sú naše dobré skutky - zásluhy. Ak by sme si
chceli odniesť nejaké hriechy na svedomí, nevyrovnané účty to by nás do neba nepustili. A ak ponesieme dlhy lásky, dostaneme pokutu očistcového trestu. A oblečení môžeme byť len do jediného rúcha a to je milosť posväcujúca. Toto je naša viera vo večný život: chystanie sa, balenie na cestu do večnosti. Ukladanie do cestovného kufra, všetko to čo budeme veľmi potrebovať tam. Pozrime si do toho kufra nášho svedomia, či tam nemáme zbytočnosti, ba veci za ktoré nás potrestajú. A či nám tam nechýba najpotrebnejšie.
Verím v život večný ? Viera
vo večný život je vyvrcholením našej viery. To, že je vo vierovyznaní na poslednom mieste nejako neznamená, že je to posledná okrajová pravda. To je vyvrcholenie – vyvodenie záveru z predchádzajúceho. Bez viery vo večný život, naša viera v jestvovanie Boha, existencie duše, v Krista, v Cirkev atď. nemá zmysel. Je to jednoducho viera, ale nedotiahnutá až do konca. Viera vo večný život má svoju teoretickú, ale aj praktickú stránku. Tá prvá sa prejavuje v zmýšľaní – v presvedčení – to je oblasť nášho poznania. Takto vierou sme presvedčení, že smrť človeka na zemi nie je koncom. Život pokračuje aj po smrti, pravda na iný , nový a definitívny spôsob. Život po smrti môže byť pozitívny – kladný, oblažený, alebo negatívny, večne nešťastný, hrozný. Život vo večnosti je odmenou za vieru a lásku k Bohu. Po smrti je každý podrobený súdu. Život večný sa nedotýka iba duše, ale aj nášho tela, ktoré bude raz vzkriesené, pri slávnom príchode Ježiša na svet. Človek teda môže trpieť aj po smrti. Buď ako dočasný trest v očistci (lepší prípad) alebo navždy, v zatratení. Ale môže byť aj šťastný. „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani človekovi na um neprišlo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ Ale viera vo večný život má ešte aj inú stránku. Praktickú. Kým tá prvá
sa prejavuje poznaním, táto druhá , hlavná sa prejavuje konaním. Uplatňuje sa v mravnom živote. Celé naše ľudské konanie je preniknuté touto vierou. Je na večný život je zamerané, večnému životu zodpovedajúce. Pre vieru vo večný život sme a chceme byť dobrí ľudia. Konáme čestne, ..... rozprávame pravdivo, spravodlivo pracujeme. Nikomu nerobíme zle, neškodíme. Kvôli večnosti sa zriekame škodlivého a hľadáme prospešné. Vieme trpieť a prinášať obety. Vieme milovať druhých a zabúdať na seba. Kvôli večnému životu poslúchame Boha a jeho zákonitých zástupcov na zemi. Jednoducho, kvôli viere vo večnosť zachovávame prikázania, chránime sa hriechu, udržujeme si čisté a nič nevyčítajúce svedomie. Kvôli večnosti ľutujeme priestupky a konáme pokánie. Kvôli večnosti chránime s smrti hriechu, chodíme do kostola, ale nadovšetko praktizujeme lásku k Bohu a kvôli nemu i k všetkým ľuďom...
Jeseň života Jeseň je predobrazom konca nášho života, zomierania. Zberá sa úroda, odkladá sa do stodôl, dokončujú sa vonkajšie práce. Opadáva lístie, vyhasína život v prírode. Osobitným znakom blížiacej sa jesene je odlet vtákov do teplých krajov. Aké veľké poučenie je ich tak chvíľu pozorovať, napr.: lastovičky. Najprv sa zhromažďujú, dávajú dohromady a tak sa pripravujú na spoločný odlet. Také vtáča neodchádza samo, ide v spojení s ostatnými. Všimnime si tohto poučenia. Aj pre každého z nás nevyhnutne prichádza jeseň života, odchod z tejto krajiny, do lepšej, teplejšej zeme, do večnosti. Ani my nemôžeme túto ďalekú cestu urobiť sami. Treba sa nám všetkým spojiť dovedna, pridružiť tesne k ostatným, zjednotiť. Tak potom cestu do večnosti prekonáme šťastlivo. Byť spojený s Kristom a jeho prostredníctvom s ostatnými veriacimi, čiže s putujúcou Cirkvou, je pre nás nevyhnutné, ak chceme dôjsť do teplých krajov blaženej večnosti. Nuž dávajme sa preto aj my dohromady, zjednocujme sa, aby sme nezostali sami, keď nám bude treba odísť, lebo sám človek odtrhnutý od Krista a odcudzený či oddelený od ľudí v Cirkvi sa do neba nedostane. A nielen v tomto sa učme od jesene, ale aj v iných znakoch, aby sme mali aj bohaté ovocie na sebe dobrých skutkov, aby sme boli kvalitní, žeby z nás
bol osoh a prospech pre dobro ľudí, aby nás miesto Božej stodoly nevyviezli na smetisko, ako neužitočné smeti. Nech nás teda toto krásne obdobie jesene všetkých vychováva myslieť na koniec života a chystať sa na život vo večnosti.
Recept proti smrti Každý človek má vo svojej bytosti vtlačený jeden veľký zákon – pud sebazáchovy. Všetci sme mu podrobení a ním sa riadime. Veď si to sami na sebe denne overujeme a skusujeme. Keď stojíme v prostriedku cesty a ide auto – odskočíme nabok, aby nás nezrazilo. Alebo keď sa niekto rozoženie nás udrieť vieme sa šikovne uhnúť – chránime sa. Aj stravovanie, požívanie jedla je prejav pudu sebazáchovy. Človek má jednoducho vštepenú v sebe túžbu po nesmrteľnosti, chce žiť, ale nielen dnes, ale aj zajtra a pozajtra – stále. Je to jedna z najväčších túžob, ktorá človeka ustavične sprevádza. Všetky veľké veci i postavenie i imanie i hodnosti keď sa porovnávajú s našou túžbou života – blednú – stávajú sa malicherné. Čo všetko by ľudia dokázali dať, zaplatiť len za to, aby oddialili svoj koniec, aby si zaistili trvanie života. A predsa je len jediný peniaz valuta, ktorou si možno kúpiť stále trvanie života a to je - viera. „Kto verí vo mňa, aj keby zomrel bude žiť, a nik nezomrie naveky, kto žije a verí vo mňa.“ Toto je recept proti smrti. Návod na život bez konca. Jediný spôsob ako naplniť túžbu po nesmrteľnosti. Pri pohľade na smrť, ktorá je symbolom konca je teda na mieste otázka – veriť, či neveriť? Je to tá istá otázka ako keby sme sa pýtali žiť či nežiť? Skúste si dať túto otázku: chcem žiť ešte aj zajtra? A zákon sebazáchovy, túžba po nesmrteľnosti vo
vás odpovie áno! Chceš žiť stále bez konca? Tak uver Ježišovi.
Predišli nás do večnosti Pri výročnej spomienke na našich zosnulých sa zamyslime nad našou láskou k rodičom. Niektorí spomedzi nás si myslia, že štvrté prikázanie o láske a úcte k rodičom platí iba kým sú živí. Po pohrebe čoskoro na nich zabúdajú a ako zídu náhle z očí, tak odchádzajú mnohým z mysle a zo srdca. Ale povinnosť lásky a úcty k rodičom smrťou nekončí! Veď naši zosnulí rodičia neprestali jestvovať, žijú ďalej. Aj po smrti prejavujem úctu k ich mŕtvym telám starosťou o hrob a návštevou v cintoríne. Ale ešte viac milujme ich duše, ktoré možno potrebujú súrne našu pomoc. Láska k zosnulým rodičom je duchovná a pozostáva z duchovných úkonov, ktorými im pomáhame. Ponajprv lásku k zosnulým rodičom prejavujeme, keď sa za nich často modlíme. Výdatne im pomáhame, keď za nich obetujeme sväté prijímania. A jeden z najlepších prejavov lásky k mŕtvemu rodičovi je obetovať za nich svätú omšu. Veď najväčšiu výkupnú cenu má Ježišova obeta. A my im ju môžeme privlastňovať. Najmä vtedy, keď dáme za nich slúžiť svätú omšu. Nič lepšieho a nič väčšieho nemôžete z lásky urobiť k svojim rodičom ako dať za nich odslúžiť svätú omšu. Mnohí zanedbávajú túto možnosť lásky. Jedni preto, že na rodičov zabúdajú a iní zas preto, že im je ľúto obetovať pár korún. Lakomí sú často použiť z toho, čo zdedili a získali po rodičoch na ich duchovné dobro. A pri tom tie hmotné
výdavky nestoja vlastne ani za reč. Kedy si ty naposledy dal za svojich zosnulých rodičov odslúžiť svätú omšu? Nezabúdajme na túto výdatnú pomoc a prejav nesmiernej lásky k našim zosnulým rodičom. A pamätajme si, štvrté Božie prikázanie o láske k rodičom nás zaväzuje aj potom, keď zomreli. Veď nám neprestali smrťou byť rodičmi.
