MoniQue, 15 rokov, Vysoká nad Kysucou
Som obyčajná? Som šestnásťročné dievča s obyčajným slovenským menom Katarína, ale oslovenie Katka alebo Kata sa mi nikdy nepáčilo, preto som každého naučila oslovovať ma anglickou obdobou môjho mena, teda Kate. Čo dodať, milujem anglický jazyk! Od prírody vzhľadovo veľmi nevynikám, obyčajné svetlohnedé vlnité vlasy, nič zaujímavé. Šedo zelené oči ktoré nie sú ničím výrazné... Je tu však jedna vec, ktorá na mňa púta pozornosť a tou je môj tzv. dokonalý americký úsmev, tak mu aspoň niektorí ľudia hovoria. No ani ten nezariadila príroda, tá zo mňa asi pôvodne chcela spraviť upíra, preto určila aby my moje očné zuby rástli mimo radu ostatných. Ja som jej tak trošku prekazila plány a zašla si k zubárke. Postava? Za tú sa vôbec nehanbím, no a čo, že nepatrím medzi dokonale štíhle dievčatá? Zvykla som si. No svoj prirodzený vzhľad som sa predsa len rozhodla zmeniť viac ako iba strojčekom a verte, či nie, okolie z toho bolo poriadne prekvapené. Spravila som niečo, čo som si myslela, že nikdy neurobím. Nafarbila som si vlasy, ale nie na obyčajnú farbu. Rovno som si na ne dala všetky. Takže teraz sa na nich striedajú pramienky červenej, oranžovej, žltej, zelenej, modrej a fialovej, teda všetkých spektrálnych farieb. Na môj údiv to vyzerá lepšie ako som očakávala a samozrejme obyčajná špirála, taktiež docieli svoje. Zvýraznením tých šedo zelených očí som dosiahla to, že si môžem zo svojho diára nesplnených úloh vyškrtnúť jednu s názvom – vyčnievať z radu - . Moja najlepšia kamarátka Klára, tiež nezaostávala, no namiesto pestrofarebných vlasov si zvolila jednoduché červené ombré, ktoré s jej čiernymi rovnými vlasmi vyvoláva taktiež skvelý dojem. No ona nie je ten typ, že by za každú cenu chcela byť zviditeľnená, ale predsa len sa jej to darí. Jej čokoládové oči, vždy upútajú každého chalana na ktorého čo i len na chvíľu uprie svoj pohľad, čo som jej kedysi tak trochu závidela, ale časom som si uvedomila, že je predsa lepšie nemať starosti s chalanmi, tak ma moja závisť rýchlo opustila. Postavu má podľa mňa super a teda podľa takého množstva nápadníkov usudzujem, že si to namyslím iba ja. Nákupy alebo aj čokoľvek iné s ňou je jednoducho zážitok... Ale dosť bolo predstavovania. „Takže, čo budeme dnes robiť?“ Pýtam sa Kaji ešte počas školy, ale je jasné, že narážam na poobedie. „Čo keby sme si zašli na nákupy?“ povie, na čo ja mierne otrávene prevrátim oči. „Myslíš to vážne? Veď na nákupoch sme boli včera...“, protestujem. „Ale vieš predsa, že dnes otvárajú to nové nákupné centrum...“ Nesúhlasne na ňu pozerám. „Prosííííím.“ „Pche, vieš, že toto je citové vydieranie?“ hlesnem. „Prosííííííííím.“ skúša znovu, ale tentoraz na mňa hodí psí pohľad, ktorý s tými jej čokoládovými očami jednoducho neznesie odmietnutie. Povzdychnem si. „Ach, no dobre. Ale potom so mnou zájdeš do kina. Dnes je konečne premiéra Mimoňov!“ A tentokrát sa naše role vymenili. „Och, zasa chceš hľadieť na rozprávky?“ „To nie je rozprávka!“ Protestujem, ale pri jej neveriacom pohľade mením svoju výpoveď. „No dobre, je to rozprávka, ale je to super. Len tomu musíš dať šancu.“ „A čo keď nechcem?“ „Nákupy rovná sa kino...inak nič.“ Poviem neoblomne. Nie, nie, z tohto sa nevykrútiš. Pomyslím si. 1
„No tak dobre.“ Pristane nakoniec. „A netvár sa akoby som ti zjedla večeru, dobre viem, že sa tešíš.“ Poviem jej s úsmevom. Dohodneme sa, že sa stretneme o piatej na križovatke, ale ona ako vždy mešká. Preto prídem pred jej dvere a zvoním dovtedy, kým mi nepríde otvoriť. _____________________________________________________________________ ______ Ako som predpokladala film sa jej páči, od začiatku až do konca sa vyškiera na plátno a smeje sa na vždy vtipných mimoňoch. No hneď ako vyjdeme z kina, čaká ju tam nejaký chalan, ktorého som s ňou už párkrát videla. „Prepáč, Kate, ale zabudla som ti povedať, že som bola na dnes dohodnutá s Denisom...“ Hľadí na mňa psími očičkami, pretože mala ísť dnes ku mne prespať. „Neboj sa, prídem k tebe neskôr... nenechám ťa samú doma duchom napospas.“ Zaškerí sa. „To nie je vtipné. Dobre, ako myslíš. Vidíme sa večer.“ Poviem nemrzene. „Prosím nehnevaj sa. Pá.“ Objíme ma a beží za Denisom. Kaja teda ostáva v meste. Pekné to od nej, že ma nechá ísť takto samú domov, o takomto čase, keď už je vonku úplná tma. Našťastie svietia pouličné lampy, takže vidím všade okolo seba. No moja myseľ pri takýchto situáciách začína byť paranoidná a tak to ani teraz nemôže byť výnimka. Pomalým krokom kráčam po uliciach mestečka k nášmu domu, kde ma dnes nikto nečaká, pretože rodičia sú v práci. Otec chodí na týždňovky do zahraničia a mama máva často nočné, takže sa stáva, že som doma sama. A keďže ja sa bojím sama, vždy zavolám Kaju a usporiadame prespávačku, lenže dnes sa rozhodla, že ma radšej vymení za chalana, ktorý ju pozval na rande. Takže áno, som na ňu myslím plným právom nahnevaná. Ako mi také niečo mohla urobiť?! Veď zajtra si to odská.... Uprostred myšlienky ma preruší pohyb na ceste kúsok odo mňa. Ihneď ustrniem, ale s hlasným výdychom si uvedomím, že je to iba nejaké auto idúce po ceste. Uh... tak z toho som dostala skoro infarkt. Poviem si v mysli a pokračujem ďalej. No po chvíli si uvedomím, že to auto ešte stále neprešlo okolo mňa, preto sa obzriem a s hrôzou (asi preháňam, ale v tejto chvíli sa mi vážne zasekne dych niekde medzi pľúcami a hrtanom) zisťujem, že to auto sa o kúsok pohlo mojím smerom, ale nikde v okolí sa nenachádza človek, ktorého by mohlo vysadiť, alebo dom pri ktorom by sa mohlo pristaviť, takže netuším prečo ide tak pomaly. Čo ak ma chce niekto uniesť?! Pomyslím si, ale pripadá mi to ako absurdná myšlienka. Na čo, by ma asi chceli? Rodičov nemám bohatých, nie som príliš pekná, na to aby som upútala pozornosť v tomto smere. Musíš byť realistka! – okríknem sa vo svojej hlave, v ktorej momentálne zvádzam boj s mojim podvedomím, ktoré mi ponúka stále nové a nové protiargumenty, čo mi vôbec nepomáha k ukľudneniu sa. 1. Možno sa im iba pokazilo auto. Jasné, a preto by sa posúvali po takých kúskoch za tebou. 2. Alebo čo ak niekoho hľadajú? Dievčatá, ktoré idú samé po ceste...3. Určite sa im iba pokazila navigácia, tak si ju prestavujú. To je určite najpravdepodobnejšie! Tento môj ironický hlas ma už začína štvať. Dobre, uvidíme, či ma sledujú. Pridám do kroku a keď sa po chvíli obzriem zistím, či sú ešte stále taký kus za mnou alebo sa posunuli bližšie. Môj plán mi vychádza, stále som od neznámeho auta ďalej a ďalej. Už si chcem vydýchnuť, keď za sebou počujem zvuk motora. Srdce sa mi rozbúši tak, že mi ide vyskočiť z hrude. Našťastie auto až mučivo pomaly prejde okolo mňa, čo u mňa vyvolá vlnu radosti a strach zo mňa opadá, ale iba dovtedy kým nespozorujem, že auto v skutočnosti neodišlo iba sa presunulo kúsok predo mňa a zastavilo. Čo 2
budem robiť teraz? Jediná myšlienka ktorá mi napadá je, že rýchlo prebehnem okolo toho auta. Veď domov to mám už iba kúsok a hneď ako za sebou zatvorím dvere, budem v poriadku, nie? Z lesa po mojej pravej ruke začujem vytie vlka. Och... to mi fakt ešte chýbalo, aby ma niekde v blízkosti môjho domu zožral vlk, lebo dalo by sa nazvať, že bývame tak trochu „na samote u lesa“ takže ani túto možnosť nemôžem vylúčiť. Počúvnem inštinkt, ktorý mi hovorí aby som bežala a neobzrela sa, no ako prebehnem popri autu, otvoria sa dvere a vystúpia odtiaľ nejakí cudzí muži a jeden z nich na mňa niečo kričí. Keď si uvedomím, čo, prebehne po mne mráz a na mieste zastavím. Zisťujem, že som už dostatočne ďaleko, čiže keby som chcela ujsť, už by sa mi to podarilo, no napriek tomu stojím na mieste, akoby som tu zapustila korene. Ešte sa mi v hlave ozýva to, čo povedal. „ Katarína Siváková! Zastav!“ Týmto, dá sa povedať povelom sa mu podarilo zastaviť ma a stačili na to tieto 3 slová. Čo sa to deje? Ako je možné, že pozná moje meno? Pomalým, ale istým krokom sa ku mne ten muž približuje. „Stojte!“ Zakričím s väčšou istotou v hlase ako pociťujem. Muž zrazu akoby zneistel, spomalí krok a tentoraz už menej sebaisto sa hýbe mojim smerom, no stále kráča vpred a z kapsy vytiahne niečo malé a čierne, čo sa v svetle pouličnej lampy zablysne. O môj Bože! Ten chlap má zbraň! „Katarína, pôjdeš so mnou.“ „Nikam s vami nejdem!“ Poviem so snahou povedať to hrozivým hlasom. „Vyzeráš ako rozumné dievča, tak skús zvážiť možnosti, ktoré máš. Ak sa pokúsiš o útek, vieš, čo budem musieť urobiť...“, hovorí pomalým, vecným hlasom. „Nie...“ Šepnem. „Dostal som rozkaz priviezť ťa, ale nikto mi nepovedal, že sa pri tom nesmieš zraniť...“, pokračuje a moja myseľ, hoci pracuje na plné obrátky, si uvedomuje, že možností vážne nemám veľa. On dostal rozkaz? Preblesne mi ihneď hlavou. Od koho? „Nepribližujte sa!“ poviem, čo najpevnejším a najsebaistejším hlasom, aký zo seba v tejto chvíli dokážem dostať. A na môj údiv, zastaví. Prekvapene sa pozerám na to ako začne cúvať. Hlavou sa mi premieta všeličo a jedna z mojich myšlienok ma zaujme najviac. Keďže ja strašne rada pozerám filmy, spomeniem si na zopár scénok, v ktorých vždy nejaký neškodný hlavný hrdina z ničoho nič zaženie nebezpečenstvo obyčajnou vyhrážkou, ktorej sa protivník určite nemohol zľaknúť, tak ako som to pred chvíľou predviedla ja. No v skutočnosti sa nezľakol tej osoby, ale za ňou sa vždy nachádza niečo nebezpečnejšie alebo niekto. A podľa toho ako rýchlo ten chlap uteká, predpokladám, že keď sa obzriem nebude sa mi ten pohľad páčiť. Napriek tomu sa otočím a hneď to aj oľutujem. Za mnou stojí obrovský vlk, akého som ešte nikdy nevidela (nie, že by som už nejakého vlka naživo videla, ale nepredpokladám, že sú také veľké) a hrozivo cerí zuby. Počujem nejaký zvláštny zvuk a až po chvíli si uvedomím, že ten zvuk je krik, ktorý vyšiel z môjho hrdla. Žeby sa mi predsa len moja teória potvrdila a namiesto únosu ma zožerie vlk? Vlk sa rozbehne mojim smerom a jediné na čo sa zmôžem ja, je zatvoriť oči. Očakávam priamoúmernú bolesť tomu aké veľké tesáky ceril. No nič také neprichádza, namiesto toho počujem ako popri mne prebehne, ale nezastavuje sa a beží ďalej. Pomaličky otváram oči, najprv rozlepím prvé a až potom obe. Vlk už predo mnou nestojí, ale počujem strašné zvuky a tentokrát to nie som ja. Ozýva sa to spoza mňa. Počujem výkriky muža, ktorý na mňa pred chvíľou kričal a strašné vrčanie toho zvieraťa, ktoré predo mnou ešte pred chvíľou stálo. Čo tu tak 3
stojíš? Utekaj! Skríkne na mňa moje podvedomie a tým sa konečne preberiem zo šoku. No neuvedomujem si, že už je asi neskoro, pretože zvuky za mnou nečakane utíchli. Nestihnem prebehnúť ani pár metrov, keď sa predo mnou zjaví ten vlk. Znova preľaknuto zvriesknem. Jeho terajší vzhľad je ešte horší ako predtým. Aspoň na mňa teraz necerí zuby, namiesto toho má celý pysk zašpinený červenou tekutinou a ja si až príliš dobre uvedomujem, že to nie je limonáda. Kvapôčky krvi mu stekajú pomedzi stisnuté zuby a po jednej sa rozprskávajú na zemi. On ako sa zdá nie je zranený, hoci v tejto tme sa to nedá poznať. Keď sa mu podarilo zneškodniť ozbrojeného dospelého muža, akú šancu mám proti nemu ja? Možno ak sa nepohnem nič sa mi nestane. Zatvorím oči a snažím sa sama seba presvedčiť „Keď ho nevidím ja, nevidí ma ani on. “ Zdá sa, že to zaberá, keďže ešte stále necítim bolesť, no keď otvorím oči stále je tu. Strnulo stojím na mieste a on na tom nie je inak. Pozeráme si rovno do očí, čo nie je veľmi múdre z mojej strany, pretože poznám pravidlo „Nikdy sa nepozerať psovi do očí.“ Ale platí to aj na vlky? V tých jeho šedo hnedých očiach (zvláštne, ešte nikdy som také nevidela) však už nevidím nijaký náznak toho, že by sa chystal na mňa zaútočiť, už v nich nie je tá zúrivosť, ktorú som videla predtým, čo ma tak trochu upokojuje. Ale nie veľmi, dobre si uvedomujem, že je to vlk, bez ohľadu na to, že jeho oči sa nijako nelíšia od ľudských. Pozorne ho sledujem a uvedomím si, že sa s ním niečo deje. Akoby sa mu začali pohybovať kosti v tele, ale to je predsa nemožné. Zrazu tak nečakane ako sa tu objavil, sa stratí v lese odkiaľ vyšiel. Otrasene tu stojím a netuším, čo budem robiť ďalej. Otočím sa tak aby som videla na to auto, ktoré ma ešte pred pár minútami sledovalo, ale nasleduje otočka späť. No obraz ktorý som si za ten krátky moment, čo som nakukla, stihla všimnúť už z mysli nevygumujem. Keď zatvorím oči, zobrazí sa mi v hlave auto, ktoré má dokorán roztvorené obidvoje predné dvere a pred nimi sa nachádza tmavý obrys tela toho muža so zbraňou. Ale aj z takejto vzdialenosti vidím, že to telo nie je v poriadku. Nemá všetky časti pokope. Vyzerá skôr ako keby ste mali narodeniny, kúpili si piňatu a tú by namiesto vás, dotrhal susedov zúrivý pes, ale namiesto cukríkov by bola všade krv. Strasiem sa pri tom a napne ma na vracanie. Zrazu akoby všetky moje končatiny zoslabli, zmenili sa na želatínu a to spôsobí, že sa zosypem na zem. Po chvíli prázdneho pozerania, sa predo mnou zjavia niečie topánky. A už podľa veľkosti viem určiť, že sú mužské, ale nedarí sa mi dvihnúť zrak a pozrieť sa neznámemu do tváre. Keď si to uvedomí aj on kľakne si predo mňa a príjemným hlasom sa mi prihovára. „Si v poriadku?“ Nechcem mu odpovedať, ani neviem prečo. Preto ma jemne chytí za bradu a nadvihne ju tak, aby som naňho pozerala. Prekvapí ma, keď pred sebou zbadám chalana, ktorý určite nevyzerá staršie ako na 19. A ešte viac ma prekvapuje pohľad do jeho šedo hnedých očí, ktoré na mňa skúmavo a s obavou hľadia. Šedo hnedých...ako ten vlk. Strasiem tú predstavu. Akýmsi zvláštnym spôsobom na mňa jeho prítomnosť pôsobí upokojujúco, preto konečne zo seba dostanem 1 vetu. „Kto si?“ Viditeľne sa mu uľavilo, keď som povedala aspoň zopár slov. „Volám sa Nikolas.“ Povie. „A prečo si tu?“ Nikdy predtým som ho nevidela. „Išiel som okolo, keď som počul krik, tak som prišiel bližšie, aby som zistil, čo sa deje.“ „Čo všetko si videl?“ skúmavo sa naňho pozerám, lebo ešte stále mi hlavou vŕta tá podoba s vlkom, dokonca aj ten pohľad má presne taký istý... Nervózne sa poobzerá a až potom prehovorí. „Mám taký pocit, že o ničom nevieš však?“ Nadvihnem naňho obočie. Ako to akože 4
myslí? „Musíš sa dozvedieť zopár dôležitých vecí, ale nie tu. Je po blízku nejaké miesto, kde by sme sa mohli v pokoji porozprávať?“ „Za nami sa nachádzajú asi dvaja mŕtvi a ty sa chceš rozprávať?!“ hovorím zmetene a hneď ako vypustím slová mŕtvy, znova ma chytá triaška. „Mali by sme zavolať políciu a informovať ostatných o tom, že sa tu nachádza nebezpečný vlk!“ pokračujem, na čo on ešte viac zneistie. „Práve to je tá vec o ktorej sa musíme pozhovárať.“ Vyvalene naňho hľadím. Chce mi akože povedať, že by sme mali odísť a nechať tu...ich? „Počkaj tu na chvíľu. Potrebujem ešte niečo vybaviť.“ Hneď na to zmizne za mojim chrbtom. Jasné, zdá sa mu, že vyzerám na to, aby som sa zberala na útek? On ide k tomu autu! Prekvapene si pomyslím. O pár sekúnd je späť aj s nejakými papiermi v ruke. „Poď musíme odtiaľto zmiznúť, počujem sirény policajných áut, takže niekto im to musel nahlásiť.“ Hovorí rýchlo a vážnym hlasom. Ale ja nijaké sirény nepočujem! Nikolas vidí, že sa veľmi nechytám, tak ma za plecia zodvihne na nohy, na čo sa zapotácam, takže ma reflexívne zachytí, aby som sa tu ešte niekde znova nevyvalila na zem. Konečne nadobudnem rovnováhu a zhodím so seba jeho ruku, pričom mu poviem. „ Som v poriadku.“ Iba zakrúti hlavou. „Kam teda pôjdeme?“ opýta sa ma. A to mám ako vedieť? To on chcel z nejakého dôvodu odísť z miesta činu. „Ku mne domov.“ Vykĺzne zo mňa skôr ako nad tým mám možnosť porozmýšľať. Čo to robím?! Nechcem ho vziať k sebe domov, veď ho vôbec nepoznám. Čo ak mi niečo urobí? Hoci na to mal už dosť možností doteraz, nie? „Ako viem, že ti môžem dôverovať?“ vyslovím svoju myšlienku nahlas. Ale Nikolasova reakcia ma prekvapí. Zastaví, postaví sa mi do cesty, aby som ani ja nepokračovala a pozerá mi rovno do očí. „Máš pocit, že by si mi nemala dôverovať?“ opýta sa a ja sa naňho zmetene pozriem. „Neviem? Ako by som to mala vedieť, nepoznám ťa.“ „Počúvaj svoj inštinkt. Čo ti hovorí?“ stále naňho zmetene hľadím. „Jednoducho to skús.“ Nabáda ma. „Nie, mám pocit akoby som ťa poznala už dávno.“ Poviem 1. čo mi napadne. „Tak vidíš,“ znova sa postaví vedľa mňa a pokračuje v ceste „dôveruj svojmu inštinktu.“ Vtipné, že stále spomína inštinkt. Pomyslím si. Chvíľu medzi nami vládne ticho a počas toho započujem zvuk prichádzajúcich sirén od miesta, ktoré sme iba pred chvíľou opustili. Wow! „Ako si mohol počuť tie sirény?!“ pýtam sa s neskrývaným záujmom. „Mám dobrý sluch.“ Mykne plecom. Otvorím dvere a vstúpim do nášho domu, Nick ma nasleduje. Idem rovno do obývačky, ale zdvorilostnými frázami ako „Dáš si čaj alebo niečo?“ sa nezdržujem, idem k veci. „Takže?“ Bez odpovede mi niečo podáva. Vezmem to a zisťujem, že sú to papiere na ktorých sa nachádza moja fotka, spolu s osobnými údajmi, meno, adresa... Ďalšou vecou je fotoaparát, ktorého obsah si ihneď pozriem. Zostanem naň vyjavene pozerať. Je tam množstvo fotografií a na všetkých som JA...v škole, doma, v nákupnom centre... „Odkiaľ to máš?“ podozrievavo naňho pozerám s nadvihnutým obočím. „Z auta tých ľudí, ktorí ťa sledovali.“ 5
„Ako si vedel, že tam máš niečo také hľadať?“ a z toho sa črtá aj otázka. „Ty si dnes nešiel náhodou okolo však?“ pokrúti hlavou. „Porozprávam ti jeden príbeh...“ Povie namiesto odpovede. „Kedysi existovala skupinka ľudí, ktorí sa stretávali v lesoch, pretože sa museli skrývať pred ostatnými pre nich nebezpečnými ľuďmi, tzv. lovcami. Boli pre nich nebezpeční, pretože ich hľadali kvôli výnimočným schopnostiam, ktoré mali. Vedeli na seba zobrať inú podobu ako ľudskú, dokázali sa meniť na vlkov.“ Pri tomto zatajím dych. Znova mi hlavou preblesne podoba Nickových a vlčích očí, navyše ten vlk dnes...videla som ako sa mu menili kosti. „Mali aj svojich vodcov alebo lídrov smečky, ktorí sa od ostatných členov líšili rôznymi schopnosťami.“ „Aké boli tie schopnosti?“ preruším ho. „Boli fyzicky oveľa mohutnejší, rýchlejší...jednoducho vodcovia. A vždy dokázali určiť, kde sa nachádzajú členovia ich smečky, čo veľmi pomáhalo ak sa niekto zranil a nedokázal vrátiť k ostatným. 11. 5. 1998 sa im narodilo dieťa, malé dievčatko, ktoré malo byť pokračovateľkou rodu, ale pri útoku lovcov sa im v tom zmätku nepodarilo zachrániť ju a lovci ju uniesli. Dali ju do náhradnej rodiny a keď mala dovŕšiť 17. rok, plánovali ju vziať a použiť na vyhľadanie členov jej bývalej smečky. Preto jej rodičia, ktorí boli zároveň vodcovia, určili niekoľko členov, ktorých úlohou bolo nájsť ju skôr ako bude mať 17 rokov, pretože vtedy sa 1. krát majú prejaviť jej schopnosti... A podľa všetkého, si to ty.“ „Čože? Ja? Nie. To musí byť omyl. Navyše vlkolaci sú iba v hororoch, v skutočnosti neexistujú. Nemala som ťa k nám brať, si blázon.“ „Neveríš mi? Dokážem ti to hneď teraz.“ Povie a postaví sa do stredu obývačky. Zhodí zo seba tričko. Och! „Čo to robíš?“ Bože! Pustila som si do domu blázna! Čo som to urobila? „ Dávam ti dôkaz.“ Keď sa naňho bližšie pozriem, vidím ako sa mu začanú pohybovať kosti a meniť svoj tvar. Nemôžem, nechcem sa na to pozerať, ale nedokážem odvrátiť pohľad. Žmurknem a zrazu predo mnou stojí vlk. Ten vlk, ktorého som dnes už videla. Vytreštím naňho oči. „Takže si to bol ty! To ty si ich zabil!“ skríknem naňho. V takejto podobe mi nemôže nič hovoriť, preto sa hneď zmení späť. „Robil som iba to, čo som musel.“ Povie chladne. Znova sa posadí na kreslo oproti mne a zapozerá sa mi do očí. „Musíš to byť ty. Prečo by ťa inak sledovali?“ ukáže na foťák. Ja iba pokrútim hlavou. To že sa predo mnou práve zmenil pre mňa známy-neznámy človek na vlka ešte ako tak znesiem, ale že by som sa mala aj ja o niekoľko dní zmeniť? To Nie! „Prezradila by si mi kedy si sa narodila?“ „11. 5. 1998, ale to je určite iba náhoda.“ „Náhody neexistujú.“ „ Dobre tak povedzme, čisto hypoteticky, ak by som to aj bola ja, čo by som mala v tejto chvíli spraviť?“ „Vrátiť sa so mnou tam kam patríš. Domov k skutočným rodičom.“ Vystrašene na neho pozriem. „Mám sa iba tak zbaliť a bez slova ujsť z domu? To sa mi nepá...“ nedopoviem, pretože počujem odomykanie zámku na vchodových dverách. Pozriem tým smerom a Nick už taktiež zbystril pozornosť, pripravený zaútočiť na neznámeho. Nahnevane 6
naňho pozriem. „Neskúšaj nič spraviť!“ šepnem mu. Dvere sa otvoria a v nich stojí vystrašená Kaja. „Och, Kate si v poriadku!“ skríkne vo dverách, pribehne ku mne a hodí sa mi do náručia. „Počula som, že tu v okolí vyčíňal nejaký vlk a keďže som ťa nechala ísť samú, zľakla som sa, že sa ti niečo stalo...“ vysvetľuje. „Vonku je strašne veľa policajných áut.“ Rozhovorí sa, keď zrazu si všimne Nicka. Nadvihne obočie a prekvapene si ho premeria. „A toto je kto?“ „To je Nick“, ukážem naňho „a toto je Klára.“ Adresujem Nickovi, ktorý jej podáva ruku. „Teší ma, Klára.“ „Nápodobne, stačí Kaja.“ Odvetí, keď prijíma jeho podanie ruky. Zatiaľ pozriem z okna a informujem ich. „Zdá sa, že polícia už odišla.“ Vyzerá to tak, že Nicka táto informácia nepotešila. „Zájdem spraviť niečo na pitie.“ Povie Kaja a vytratí sa v kuchyni, čo Nick ihneď využije. „Mala by si ísť so mnou, tu nie si v bezpečí. Hlavne, keď teraz lovci vedia, že v tvojej prítomnosti sa pohybuje vlk.“ Hovorí vážne znepokojene. „A ako vysvetlím šéfovi ak sa ti niečo stane?“ „Koho myslíš tým šéfom?“ trochu zaváha. „Tvojho otca.“ Vysloví napokon. Zhlboka sa nadýchnem. „Mohol by si tu dnes ostať s nami a dozajtra sa rozhodnem, či s tebou pôjdem.“ Poviem prekvapivo pokojným hlasom, nato, čo všetko som sa dnes dozvedela. Chvíľu sa tvári nesúhlasne, no kvôli môjmu neústupčivému pohľadu neodmietne. „Fajn.“ „Môžeš sa zložiť v bratovej izbe, je hneď vedľa tej mojej.“ Kaja sa vráti aj s čajom v ruke. „Tak čo nové?“ „Nick tu bude dnes spať.“ Poviem vecne. „Okeeeej.“ Viem, že si to chce so mnou ešte prediskutovať a ja s ňou tiež, ale nemám možnosť. Pozriem na Nicka a vidím, že znova spozornel, rovnako ako keď sme počuli Kaju. „Počuješ to?“ šepne. „Čo má počuť?“ Pýta sa Kaja. „Pššt“, poviem jej. „Nie, čo si počul?“ odpovedám Nickovi. Pozriem sa do okna a všimnem si postavu stojacu za ním. „Pozri!“ vystrašene sa pozerám na okno. Nick sa obzrie tiež, ale postava už stihla zmiznúť. „Musíme odísť!“ povie Nick naliehavo. „Nemáme čas do zajtra. Už sú tu.“ Mierne prikývnem. „Kam odísť? Kto... kto... je tu?“ pýta sa Kaja vystrašená už z toho, že vidí môj pohľad. Teraz si uvedomujem.... „Čo bude s Kajou? Môžeme ju vziať so sebou?“ preľaknuto pozerám na Nicka, ktorý iba krúti hlavou. „Nijakého človeka nemôžeš doviesť k smečke.“ „Prečo sa to deje? Nemala si dnes chodiť.“ Hlesnem a skryjem si tvár do dlaní. Zrazu sa všetko zbehne strašne rýchlo. Počujem rozbitie okna, nato Nick prebehne do miestnosti z ktorej vyšiel zvuk so slovami. „Skryte sa.“ A viem, že sa určite práve premenil. My sa však nestihneme ani pohnúť 7
a už do miestnosti vbehne človek až priveľmi podobný tomu, ktorého som už dnes stretla a v ruke samozrejme nesmie chýbať zbraň, ktorú na nás bez varovania namieri. No, čo je horšie, zisťujem, že nemieri na mňa, ale na Kaju a ako v spomalenom zábere pozorujem ako stláča spúšť. „Pozor!“ vykríknem na ňu a chcem sa vrhnúť jej smerom aby som ju stiahla nabok, ale niečie silné ruky ma stiahnu dozadu a ja sa iba pozerám ako Kaja schytá guľku a spadne na zem. Cez dvere vidím aj na Nicka, ktorý taktiež veľmi nezvláda boj s toľkými ľuďmi naraz a osoba ktorá ma do teraz iba držala ma začne ťahať preč z domu. Neviem kam smerujeme, ale predpokladám, že sa chystajú previezť ma niekam inam. Posledné, čo zbadám je ako sa Nick zvalí na zem a už sa nestavia späť na nohy. Zrazu sa mi sčernie pred očami. S nádychom sa prudko posadím na posteli a pomaly sa dezorientovane preberám z toho, kde sa nachádzam. Stále dýcham plytko a zrýchlene. Obzerám sa okolo seba, ale miestnosť sa mi zdá povedomá. Som vo svojej izbe? Zapnem si svetlo aby som sa mohla lepšie obzrieť. Ako je to možné? Bol to iba sen? Vydýchnem si. Bol to len sen.
8
