Veronika Mattová, 15 rokov, Michalovce
Mojich sedem divov Kráčam po preplnenej ulici, nevšímajúc si ostré pohľady okolo idúcich. Odvrátim zrak a ponorím sa do hudby, ktorá sa mi ozýva v ušiach a príjemne ma upokojuje. Vďaka nej nemusím myslieť na to, čo ma čaká, až dokončím túto každodennú cestu na miesto, ktoré tak výstižne niekto pomenoval – škola. Našťastie mám ešte čas a nemusím sa obávať neskorého príchodu. Nohy sa mi hýbu v rytme hudby, ktorá mi poskytuje útočisko. Vždy sa k nej utiekam, ak potrebujem trochu ¨normálneho sveta.¨ Hudba je proste niečo neuveriteľné. Nedá sa opísať a už vôbec ničím nahradiť. Ani keby sme sa veľmi snažili, bude platiť len jedno pravidlo: ¨ Hudba – nesmrteľná, nebeská.¨ Zrazu nastalo ticho a ja netrpezlivo čakám na nasledujúcu pieseň. Ani nie za sekundu mi v ušiach začali hrať prvé tóny našej novej pesničky, pomenovanej podľa mňa – Lea. Som totiž členkou hudobnej skupiny ¨ TENMUS¨, ktorú ďalej tvoria Alexander – výborný gitarista, Marko – perfektný bubeník, Júlia – klavírna virtuózka a jej starší brat Martin- okúzľujúci basgitarista a príležitostný spevák. Ja – Lea –som taktiež speváčka a textárka. Väčšina našich piesní pochádza práve z môjho pera, no nie je to pravidlo. Ako napríklad táto. Tentoraz ju zložili decká. Martin mi ju zaspieval na oslavu mojich šestnástich narodenín, ktoré som mala iba pred týždňom. A samozrejme ( aj napriek môjmu nástojčivému odmietaniu) dali tejto narodeninovej pesničke meno oslávenkyne, čiže Lea. Mne sa viac páči hebrejská podoba môjho mena Líah, no nikto sa s ním nechce stotožniť. Tak, či tak. Bol to ten najkrajší darček, aký som si kedy mohla priať. No to ešte nebolo všetko... Darček číslo dva bol perfektný! Neviem ako to decká dokázali, ale podarilo sa im nejakým dych vyrážajúcim zázrakom, dohodnúť vystúpenie v T&N! T&N je bar, ktorý je u nás preslávený, ako bar vychádzajúcich hviezd. Všetky slávne skupiny raz takto začínali. A my začneme presne takisto. Pretože hudba je to dôležité... Ako raz povedal jeden škótsky historik a filozof: „Hudba je reč anjelov.“ S týmto tvrdením musím dokonale súhlasiť, pretože hudba je tak nadpozemsky krásna, že na to nie je iné vysvetlenie, ako práve tento múdry výrok. A tak sa TENMUS dostala ešte v deň mojich najlepších narodenín, pod žiaru tých najvytúženejších reflektorov. Keď som vychádzala na pódium, bol to neopísateľný pocit. Chlad sa mi zavŕtaval, až do špiku kostí, žalúdok som mala stiahnutý od stresu, ale zároveň som bola šťastnejšia, ako kedykoľvek predtým. „Odteraz bude táto spomienka moja najšťastnejšia,“ predsavzala som si v mysli. Začali sme hrať našu úplne prvú pieseň s názvom „Vzdialená“...
„Cítim ťa blízko a tak ďaleko a spoznávam, v tichu hľadám...“ Zaspievala som prvé slová. Jediné za čo som bola v tej chvíli neuveriteľne vďačná bolo to, že sa mi nezačal triasť hlas a dokonca mi ani nezovrelo hrdlo... Ani som sa nenazdala a nasledoval refrén: „V sebe skrývam veľkú lásku priamo z veľkého neba a je tam totiž celá len pre teba, teba :
Tak vzdialená na nebi ako tá hviezda, no veď láska nemožná je ako vietor, ktorý možnosť nám tu dá tak vzdialená je ako biely krásny anjel,tiež oheň ktorý máta aj keď nehorí sa ráta, naša láska je tak vzdialená, tak veľmi vzdialená...“ Túto časť som zaspievala spolu s Martinom. Naše hlasy sa zladili a vytvorili prekrásnu kombináciu tónov. A práve to mám na hudbe rada. Obdivujem tú jej špecifickosť, ktorou ma vždy prekvapí. Či už veríte alebo nie, za náš počiatočný výkon sme zožali ohlušujúci potlesk a nekonečné pískanie. Potom sme prešli na pokojnejšie skladby nášho repertoáru a atmosféra sa príjemne utíšila. Vystúpenie som si vychutnávala plnými dúškami. A keď prišla na rad záverečná pieseň, nechcelo sa mi veriť, že to tak rýchlo zbehlo. Júlia vyhrávala mne už veľmi dobre známe tóny pesničky „Nikdy nezabudni“ , ktoré lahodili nie len mojim ušiam, ale aj duši a telu. Keď nastal moment, kedy som sa mala pripojiť, zhĺboka som sa nadýchla a začala som intonovať. Práve táto pieseň bola pre nás dôležitá, lebo sme chceli, aby si nás publikum zapamätalo ( na čo má slúžiť aj dosť výstižný názov ), a tak sme sa rozhodli, že ju zaspievame všetci spoločne. Samozrejme, bola som z toho nadšená, no decká sa nedali prehovoriť a obmedzili sa iba na refrény, ale aj to je výhra:
„Nikdy nezabudni, oh, nikdy nezabudni. Na mňa v tvojom srdci, lásku nadobudni. Nikdy nezabudni, oh, nikdy nezabudni. Aj keď potom sa ku mne vrátiš.“ Ďalej nasledovalo moje sólo a nakoniec sme sa znova vrátili k refrénu a spoločne túto pesničku ukončili: „A budeš navždy v mojom srdci, a budeš v každej mojej piesni, a všetky spomienky budú len v tebe.“
„Nikdy nezabudni, oh, nikdy nezabudni. Na mňa v tvojom srdci, lásku nadobudni. Nikdy nezabudni, oh, nikdy nezabudni. Aj keď potom sa ku mne vrátiš.“ Najviac som bola dojatá z toho, ako s nami obecenstvo spievalo. Bol to naozaj veľmi emotívny zážitok. Naozaj som nadšená z toho, že sa môžem venovať niečomu takému úžasnému, ako je hudba. Hudba mi poskytuje rad nekonečných riešení, ktoré mi často pomáhajú v realite a slúžia mi ako únikové cesty. Cez hudbu spoznávam samu seba a nemusím sa na nikoho hrať. Veď sa mi aj niečo marí, že som to už raz niekde čítala: „Pieseň je krátky, ale prenikavý pohľad do seba samého.“ Tento výrok sa mi absolútne hodí a som s ním do špiku kosti stotožnená. A kvôli všetkým týmto dôvodom patrí hudba k mojej sedmičke divov. *** Vrátila som sa domov až neskoro večer, no mamka s ockom a sestrou Karolínou boli ešte hore a pozerali televíziu. Usadila somsa k nim na pohovku a radostne si vzdychla. Netrvalo to ani sekundu a už ma všetci traja zasypávali otázkami ohľadom dnešnej skúšky „ TEMNUSU “. Dnes bol totiž výnimočný deň, pretože sa na nás prišiel pozrieť jeden producent z nahrávacieho štúdia. Vraj nás už dlhšie sleduje a páči sa mu naša hudba. Spýtal sa nás, či by sa nemohol zúčastniť na nejakej našej skúške, lebosi nás chce vypočuť i naživo. My sme samozrejme súhlasili a práve dnes sa malo rozhodnúť o tom, či budeme mať vlastné CD! Keď sme si vypočuli konečný verdikt boli sme celí bez seba. Pozrela som sa do napätých tvárí rodičov a sestry a s hlasom, ktorý mi preskočil o oktávu vyššie som vyhlásila: „ Budememať vlastné CD!“ V tej chvíli ma začali všetci spolu objímať a neprestajne mi gratulovali. Počula som ich hlasy ako mi hovoria: „Sme na teba hrdí!“ Pri týchto slovách maaž príjemne zahrialo pri srdci. Bola som hrozne šťastná z toho, že im robím radosť, a že som ich nesklamala. Oni ma vždy podporujú a nikdy o mne nepochybujú. Moja vďačnosť zato, že mám takú užasnú rodinu sa snáď ani slovami vyjadriť nedá. City, ktoré si ukrývamv srdci sa nedajú nijako vypovedať. Láska, ktorú prechovávam k mojej rodine nemá hraníc. Uvedomujem si, že som jedna z tých mála detí, ktorým bolo dožičené niečo tak prekrásne, ako je milujúca rodila plná harmónie, pochopenia, dôvery, starostlivosti a nekonečnej lásky. Kto neukúsil toto všetko, nevie o čo prišiel! Načo je dobré bývať v luxusných vilách, topiť sa v bohatstve a vystrájať z rozkoše, čo pramení z niečoho umelého, čo nie je podstatné? Keď rodičia na svoje deti nemajú čas, lebo je pre nich podstatnejšia ich práca a kontakty s ľuďmi na vysokých miestach ... Alebo keď rodičia berú svoje vlastné deti ako príťaž, ktorá im len komplikuje ich už aj tak dosť strpčujúci život, plný problémov... ***
Je mi veľmi ľúto detí, ktoré nepoznajú rodičovskú nehu v pravom zmysle slova. Tým, že niektorí márnotrapní rodičia kúpia svojim potomkom drahé hračky a najnovšie modely mobilov, tabletov, či laptopov nezakryjú svoje činy... Pretože každé dieťa potrebuje nehu a porozumenie od svojich rodičov. Dokonca i jedno slovenské príslovie o tom hovorí: „Deti bez rodičov ako voz bez oja.“ A tak som nesmierne rada, že mám takých skvelých rodičov, ktorých si niekedy vôbec nezaslúžim... Napriek tomu im budem za všetko, čo pre mňa robia do smrti zaviazaná! A kvôli všetkým týmto dôvodom patrí rodina k mojej sedmičke divov. Hneď ako som si sadla v triede na svoje miesto, Júlia podišla šprintujúc k našej lavici a hlasno vydychovala. Júlia je niekedy roztržitá, ale som rada, že som s ňou v triede (ako spolusediaca), v skupine (ako členka) a v obidvoch prípadoch najlepšia kamarátka. Poznáme sa už od škôlky a odvtedy sa z nás stala nerozlučiteľná dvojica. „Čo si taká zadychčaná?“ spýtala som sa s miernym úsmevom. „Vieš, keby si cestou do školy nepočúvala MP3, nemala slúchadlá v ušiach a aspoň trochu vnímala okolitý svet, všimla by si si, že sa ťa celý čas snažím dostihnúť,“ odvrkla karhavo. „Veď veľmi dobre vieš, že mám hudbu veľmi rada, a že ju počúvam pri každej vhodnej príležitosti,“ ohradila som sa. „To viem. Aj ja ju mám rada, ale ty sa z nej pomaly zblázniš, ak budeš takto pokračovať,“ povedala, dúfam ironicky. „Nechaj to už tak,“ uzavrela som to, lebo som z tohto rozhovoru nemala dobrý pocit. „Čo si to vlastne chcela, že si za mnou bežala?“ opýtala som sa, aby sme sa pohli ďalej. „Chcela som ti len oznámiť, že som ti zložila hudbu k tej tvojej novej pesničke, čo si tak veľmi chcela... Hovorím, nič dôležité,“ riekla ostentatívne. „Čo?“ vykríkla som nadšene. „Ty si super! Už som ti to povedala?“ povedala som na jeden nádych a vzápätí ju čo najsilnejšie objala. „Ešte len takých 1000 500- krát. Myslím, že zopakovanie by aj prišlo vhod,“ odvrkla. „Si tá najlepšia kamarátka pod slnkom, akú poznám. Nie je nad lepšiu skladateľku ako si ty. Neexistuje žiadna osoba, ktorá by prekročila tvoju genialitu,“ skladala som jej poklony jedna radosť a samozrejme oprávnene. Po vypočutí jej piesne som mala čo robiť, aby som každých päť minút nevykrikovala od radosti a šťastia,“ „Ach, Júlia neviem ani ako sa ti mám poďakovať, veď ty sama dobre vieš, ako som sa na tom texte natrápila. Konečne budú mať moje slová, tvoju hudbu. Už sa tak teším, keď to dáme dokopy,“ priznala som sa. „Nemáš za čo! Veď kamarátky si vždy pomáhajú... a vieš, že ma to aj bavilo, tak ako vždy. Ty píšeš texty a ja im dávam rytmus, hudbu. Nedajú sa nijako rozdeliť. Tak ako my dve aj oni sa navzájom dopĺňajú,“ vyslovila, hladiac mi rukou po pleci. Po škole sme sa ihneď rozbehli na skúšku. Chlapci nás už čakali. „Čo ste vy dve také vysmiate?“ spýtala sa Martin. „Skús trikrát hádať,“ odvrkla mu Júlia. To viete... súrodenecké šarvátky. „Mám hudbu k môjmu najnovšiemu textu „Už nie“. Júlia mi ju dnes ráno pustila ako nahrávku na mobile a bola fakt super!“ oznámila som hrdo. „Tak na čo čakáte, ukážte nám, čo máme hrať a uvidíme ako to bude znieť,“ ozvali sa Marko s Alexandrom. Len čo sme porozdávali s Júliou všetkým papiere s akordami a slovami, začali sme hrať. Už na prvý raz to znelo vynikajúco, a tak som sa na druhýkrát rozhodla, že to skúsim zaspievať. Vybrala som si text a položila ho na stojan s mikrofónom, aby som naňho dobre videla.
Keď sa skončila predohra, skúsila som zaspievať prvú slohu: „A ja už viem, že ty by si mal odísť. A my dvaja sa jednoducho rozísť. Choď si s ňou, mne to je už jedno. Nepríď domov. Už nie, už nie!“ Pozrela som sa na ostatných, či sa im to páči a oni na moje veľké prekvapenie prikývli hlavami a na tvárach sa im rozhostil roztopašný úsmev. A tak som sa dala na refrén: „Už tu nie je srdce, čo len lásku tu chce... Len keď ty budeš chcieť. Nie si mojou vášňou a už zostaň len s ňou, keď hnevom budeš tlieť. Už nie je čo povedať. Prestaň ma spovedať. Už ťa nemilujem . Už nie, už nie!“ Ani si neviete predstaviť, aká som bola z tej piesne nadšená a určite nie len ja. Druhá sloha už išla ako po masle: „Moje kamošky vraveli, že klameš. Vraj sa v mojich citoch nezáväzne hrabeš! A teraz už verím, ked ťa s ňou vidím, nechcem ťa zas znova uzrieť! Už nie, už nie!“ Nakoniec nasledoval znova refrén a záverečné popevky: „Už tu nie je srdce, čo len lásku tu chce...
Len keď ty budeš chcieť. Nie si mojou vášňou a už zostaň len s ňou, keď hnevom budeš tlieť. Už nie je čo povedať. Prestaň ma spovedať. Už ťa nemilujem . Už nie, už nie! Už nie, už nie! Už nie je čo povedať. Prestaň ma spovedať. Už ťa nemilujem . Už nie, už nie!“ Keď Alexander dohral posledná tóny pesničky, Martin nadšene vyhlásil: „Tak toto by hádam mohol byť aj nový hit našeho ¨ TENMUSU¨!“ „A za to môžeme poďakovať iba dvom úžasným osobám,“ nadhodil Marko. „Lea, Júlia ste proste super,“ povedali chlapci zborovo a snažili sa nás objať no nakoniec sa to zvŕtlo na nechcené priškrtenie. Po skončení naťahovania a nekonečného smiechu nám Martin vylial svoje srdce: „Viete, lepších kamarátov by som si ani nemohol priať.“ V tej chvíli ma neopísateľne zahrialo pri srdci, pretože ja som to cítila rovnako! A kvôli všetkým týmto dôvodom patria kamaráti k mojej sedmičke divov. *** Večer som bola už konečne poučená, zbalená, spokojná a totálne vyšťavená. Nechcelo sa mi pozerať nijaký film, a tak som sa obliekla do pyžama, umyla si zuby a prišiel čas na moju najobľúbenejšiu časť celého dňa- čítanie v posteli. Ani si neviete predstaviť, aký to je to pre mňa blažený pocit.... Ležať len tak v posteli s pocitom, že ste prežili ďalší úmorný deň a toto je odmena za psychické zotrvanie. Kniha, to je bonus, ktorý si neuveriteľne vážim a vždy, keď nejakú zoberiem do ruky, cítim, že dnes večer ma čaká ďalšie napínavé dobrodružstvo danej hlavnej postavy. Je to prosto ten najkrajší pocit na svete.... začítať sa do knihy, vžiť sa do životnej situácie hlavnej postavy, prežívať s ňou pocity šťastia, smútku, bolesti, lásky, strachu, opustenia, bojovnosti, zúfalosti, podlosti, klamstva, opustenosti a mnohých iných. Pri tom všetkom mám možnosť nazrieť do ich osobných myšlienkových pochodov postáv, posúdiť ich rozhodnutia (samozrejme subjektívne), vidieť ako riešia ťažké životné situácie a možnosť zobrať si z nich príklad (v dobrom). Každá ďalšia obrátená stránka pre mňa znamená eufóriu, ktorá má úplne celú ovládne.
„Sú knihy, ktoré stačí iba ochutnať, iné treba zhltnúť, a napokon sú také, ktoré je nevyhnutné takrečeno požuvať a pomaly tráviť,“ to raz povedal FrancisBacon. Ja mám pocit, že tento anglický filozof má pravdu... aj keď podľa mňa to povedal veľmi jednoducho, lebo za každým z týchto tvrdení sa skrýva hlbšie porozumenie. Kniha má v sebe niečo tajomné, čo sa ešte zatiaľ nikomu nepodarilo vysvetliť. A ja len dúfam, že to tak aj ostane... Len tak málo stačí, aby som sa preniesla do iného sveta, do inej dimenzie, kde na mňa nečakajú každodenné problémy, s ktorými sa musím neustále pasovať. Čítanie mi taktiež ako hudba poskytuje možnosť úniku a myslím, že nie som jediná, ktorá si to uvedomuje... Kniha neslúži iba jednostranne, na jeden účel. Najprv si do nej autor vyleje svoje myšlienky, nádeje, fantázie, tajomstvá, skryté úmysly najtemnejšie túžby, predsavzatia, sny, atď. Potom ich čitateľ spracuje, vytvorí si o tom osobnú predstavu a ako som už spomínala, možno v nej nájde aj kúsok seba, kto vie? WalterWhitman, americký básnik a novinár vyslovil takéto presvedčenie: „Aby existovali veľkí básnici, musia existovať veľkí čitatelia.“ Čo mám k tomu dodať? Hádam už len toto: „A kvôli všetkým týmto dôvodom patria knihy k mojej sedmičke divov.“ *** Uvelebila som sa v mojej mäkkej posteli a pohodlne sa uložila. Tento deň bol naozaj veľmi ťažký, a tak sa moje nadšenie, že ležím v posteli, ešte zdvojnásobilo. Jemne som pritisla viečka a v tej chvíli ma privítala stará, dobrá, známa tma. Bola som neskutočne unavená, no nemohla som zaspať, pretože som mala v škole ťažké obdobie a teraz ma to ťažilo na hrudi. No nestalo sa mi to po prvýkrát a tak, som si na seba vymyslela taktiku, ako sa zbaviť pocitov, že sa mám zle. Vždy si spomeniem na letný tábor z minulého roka, na ktorom som sa zúčastnila. Raz večer, keď som sa išla poprechádzať vonku, pretože sme mali rozchod po vonkajšom areáli ubytovne, a tam som videla sedieť na lavičke jedno dievča. Bola sama, a tak som sa rozhodla, že sa k nej prihovorím... Podišla som k nej a spýtala sa, či je vedľa nej voľné miesto. Prikývla a usmiala sa na mňa. Po krátkom zoznámení som sa dozvedela, že sa volá Simonka. Na prvý pohľad vychudnuté dievča s trochu vysunutou bradou, no čarovným úsmevom sa zdalo byť tiché, no keď sa rozrečnila, nevedela som sa skoro dostať k slovu. Prešli sme všetky témy od hudby až po filmy a knihy. Nakoniec mi to nedalo a musela som sa opýtať, prečo tu sedí tak sama... Odpovedala mi, že nevládze chodiť, a že sa na to viaže dosť veľký príbeh. Povedala som, že mám dosť času, a tak mi Simonka začala rozprávať svoj strastiplný osud (,keď to tak môžem nazvať). Začala mi vykladať o svojej chorobe, ktorá ju trápi- svalovej dystrofii, čiže postupné odumieranie svalovej hmoty, ďalej spomenula svoju sestru, ktorá trpela tiež touto zákernou chorobou a nakoniec aj napriek jej neustálym bojom podľahla... Nech je jej zem ľahká...
Simonka neprišla len o svoju staršiu sestru, ktorá pre ňu bola doslova a dopísmena vzorom, ale život sa z jej rodinou znovu nepekne zahral a zobral jej to najdôležitejšie a najmilovanejšie (samozrejme vrátane otca) stvorenie, aké kedy jestvovalo- mamu. Lekári jej diagnostikovali nádor v hlave a nepomáhala ani liečba, a tak nasledovala ďalšia silná rana pod pás. Hneď, ako mi to vyrozprávala nemala som slov. Nenachádzala so nejaké vyjadrenie, ktoré by ju mohlo nejako utešiť a vytrhnúť z pazúrov smútku. Z jej príbehu mi pravdu povediac vyhŕkli slzy. Ale aj tak. Na Simonke si vždy budem vážiť jej pevnú vôľu žiť ďalej a nezosypať sa aj napriek všetkým zlým veciam, ktoré sa jej v živote udiali, a s ktorými musí do dnešnej chvíle bojovať. No nestráca nádej... Je to asi to najoptimistickejšie dievča na Zemi, aké poznám. Takýto ľudia si podľa mňa zaslúžia od nás hlbokú poklonu, pretože my by sme také veľké životné bremeno nikdy v živote neutiahli, a preto: „Bravó!“ Simonka nie je určite jediná, ktorá trpí takýmito problémami. Sú ľudia, ktorí sú na tom ešte horšie... A preto netreba zabúdať na to, že naše problémy sú nič, oproti problémom iných. Ja si to uvedomujem a kvôli všetkým týmto dôvodom patrí pevná vôľa k mojej sedmičke divov. *** Cestou do školy som sa usadila na lavičku v parku a okúzlene pozorovala stromy. Pozerala som sa do ich košatých korún a hlboko som sa zamyslela. Ja viem, ja viem asi sa vám zdá čudné, že sa tak často utiekam k osobnému uzavretiu pred svetom, ale niekedy je naozaj dobré trochu si usporiadať myšlienky v hlave. Takže... rozmýšľala som nad vierou, pretože práve ona znamená pre mňa tak veľa. Viera v to, čo mám tak rada, mi pomohla dostať sa tu, kde som teraz. Pre mňa v nej neexistujú žiadne hranice, ktoré by vyznačovali prebytok viery (opak sa mi ešte nestal a dúfam, že ani nestane). Pravdepodobne, asi nikdy nepochopím ľudí, ktorí vieru nemajú... veď to je naša posledná nádej,keď sa nám už zdá, že niet nijakého východiska z nášho dočasne temného života. Je to svetlo blikajúce niekde na konci dlhého a tmavého tunela, ktoré nás núti, aby sme pokračovali ďalej vo svojej strastiplnej ceste a nevzdávali sa, pretože vždy je nejaká možnosť, nejaké to svetlo, ktoré s narastajúcou vierou svieti stále silnejšie a silnejšie, až pokým nás nezaplavý celá jeho tak dlho vytúžená, jasná žiara. Práve ona je dôkazom toho, že nič nie je nikdy stratené... Ako to raz povedala i Marie Curie, poľská vedkyňa, ktorá vyriekla tieto múdre slová: „Život pre nikoho z nás nie je ľahký. Ale čo z toho? Musíme byť vytrvalí a nadovšetko si veriť. Musíme veriť, že sme na niečo nadaní, a že svoje dosahneme, nech to stojí čokoľvek.“ Viera je podľa mňa niečo abstraktné a bezhraničné. No ten, kto s ňou dokáže narábať, určite sa mu z nej podarí vytvoriť niečo konkrétne a hranice? Hranice si môže určiť každý sám, podľa svojej ľubovôle, pretože celý život sa zakladá na viere v niečo. Či už je to niečo, presne určené parametrami alebo je to iba vzdialená vízia budúcnosti. Všetko má svoje opodstatnenie a viere by som určite priložila veľký význam (to je aspoň moje vlastné, osobné stanovisko).
Ďalší český spisovateľ, Pavel Kosorin sa o viere vyjadril zas takto: „Viera nás učí žiť a život nás učí veriť.“ Z toho vyplýva, že či už chceme alebo nie, jedného dňa nám nezostane v živote nič iné ako viera a my nebudeme mať inú možnosť len sa jej bez odporu poddať. A práve kvôli jej nevysvetliteľnej sile patrí viera k mojej sedmičke divov. *** Nie je nič lepšie ako sa v sobotu ráno zobudiť a vedieť, že ste mali pekný sen. Ja som už prežila veľa takýchto sobôt a nie len ich, ale aj iných dní. V tom momente, ako som sa zobudila sa mi na tvári vyčaril úsmev. Nie, že by som sa pozerala do zrkadla, ale cítila som, ako sa mi pomaly dvíhajú kútiky úst. Oči mi ešte zakrývali ťažké viečka. Pokúšala som sa spomenúť, čo to bol za sen, ale už bolo neskoro... Nedokázala som si vybaviť žiadny súvislý dej. V mysli sa mi len premietali viaceré útržky ako vety vytrhnuté z kontextu. Po chvíli som to vzdala a uspokojila sa s príjemným pocitom, že sa mi sníval sen, ktorý ma rozveselil. Nebola som rozladená, že som si naň nespomenula, pretože sa mi to nestalo po prvýkrát. A tak, som sa naučila vyberať si z takýchto situácií len to pozitívne. Ale to nie je jediný druh snov, ktorý môžete mať... Sny môžu mať i podobu cieľov, ktoré chceme či už teraz alebo v blízkej budúcnosti dosiahnuť. A práve týchto snov sa veľa ľudí už zrieklo, pretože si myslia, že sa nedajú uskutočniť, a že je bezpredmetné veriť v niečo, čo aj tak nemá v tvrdej realite nijakú budúcnosť. Toto bezduché tvrdenie stojí na nestabilných pilieroch pravidiel, zákazov a príkazov, ktoré sú určené druhými. Ale kde je napísané, že sa nimi musíme riadiť? Ako zistíme, že náš sen sa už nachádza za hranicou uskutočniteľnosti? Prečo by sme sa nemohli riadiť vlastným rozumom a srdcom, ktoré nám napovedia tú správnu odpoveď? Stačí iba z celého srdca a celej duše veriť, že sa ten daný sen dá uskutočniť. Pretože vnútorné presvedčenie v tomto prípade odohráva dosť veľkú rolu, a preto naňho netreba zabúdať! Sny, je to jediné, prečo mám chuť ísť stále ďalej. Je to preto, lebo verím v krásu, silu a nezlomiteľnosť mojich snov. Som si istá, že každému sa raz splnia tie jeho sny... Paulo Coelho, brazílsky spisovateľ, známy vďaka svojím vynikajúcim knihám, v ktorých nájdeme mnoho múdrych výrokov, sa vyjadril takto: „Život je zaujímavý práve pre tú možnosť uskutočniť nejaký sen.“ A tiež podobný: „Keď po niečom veľmi túžiš, celý vesmír sa spojí, aby si to mohol uskutočniť.“ A práve kvôli tomuto sú sny tak očarujúco, krásne tajomné. Ja som si istá, že svojich snov sa nikdy nevzdám a Vám by som poradila to isté... A kvôli všetkým týmto dôvodom patria sny k mojej sedmičke divov.
