ROČNÍK XIII. ČÍSLO
1
MAREC 2013
OBSAH _____________________________________________________________
KORENE A TRADÍCIE Michal Eliáš: Slovenský Sokrates F.M. Dostojevskij: Zvláštne slovo o Slovanoch
5 11
PRIESTOR SLOVA Štát sme zakladali pre Slovákov /vystúpenie R. Fica na pôde MS P.Janík: 20 rokov Slovenskej republiky Viliam Hornáček: Slovenská cesta
16 19 21
KULTÚRA V TOKU ČASU Drahoslav Machala: Historik prenikavého myslenia Ján Tužinský: Myšlienkovo kompetentná brázda Ján Tužinský: Z pobrežia zvonoviny Ján Pavlík: Pod povrchom demokracie
28 33 35 37
ROZHOVOR
s Jozefom Mravíkom, predsedom ZSV: Za 20 rokov sme si napísali svoj životopis
39
ZAUJALO NÁS Dvadsať rokov vo vlastnom štáte Ľudovít Števko: Cez mŕtvoly Nastal čas zrušiť haagsky tribunál Jelena Pustovojtová: Reorganizácia Pacifiku Stála konferencia Slovensko a Slováci v zahraničí rokovala V Bratislave
44 48 51 52
JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 2. štvrťroku 2013
56
54
SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XIII., číslo 1. Vychádza štyri razy do roka Vydáva Slovenská rada Združenia slovanskej vzájomnosti. Výtvarný návrh obálky: Ladon© Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handžárik Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail:
[email protected], www.ozzsv.sk ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v marci 2013
3
4
KORENE A TRADÍCIE _______________________________________________________
Slovenský Sokrates Michal Eliáš Hlasom ľudu a hlasom božím odsúdený Kollár bol pozbavený viny, nech je celou minulosťou a nastupujúcou budúcnosťou naskrze odsúdený. Meno tohto muža bude nenávidené, dokedy bude žiť čo len jeden Uhor... napísal v roku 1785 - dva roky po smrti Adama Františka Kollára - neznámy autor rukopisnej Apológie. Išlo o významného slovenského polyhistora 18. storočia, Adama Františka Kollára - právnika, historika, sociálneho reformátora, knihovníka, pedagóga, cisárskeho radcu, organizátora vedy, jazykovedca a básnika. Svojím životom, názormi a vydanými knihami vzbudil veľmi rozporné hodnotenia. Pomenovali ho Slovenským Sokratom, ale aj nelichotivými výrazmi - Herostratos, Brutus, Caesare Borgia, Machiavelli i nevďačný darebák. Adam František Kollár pochádzal zo starej sedliackej rodiny. Narodil sa v Terchovej päť rokov po poprave legendárneho spolurodáka Jura Jánošíka - dňa 15. apríla 1718. Rodina bola viacdetná - mal troch bratov a sestru. Keď mal Adam päť rokov, rodičia odišli z Terchovej, najskôr do Starých Hôr a potom do Banskej Bystrice, kde bol jeho otec dozorcom pri peciach na tavenie medi. V Banskej Bystrici začal chodiť do školy, potom prešiel na jezuitské gymnázium v Banskej Štiavnici. Gymnázium ukončil v Trnave, kde vstúpil do jezuitskej rehole. Noviciát odbavoval v Trenčíne. V rokoch 1740-1743 študoval na univerzite vo Viedni, kde získal vynikajúce znalosti z filozofie, klasických a orientálnych jazykov. Po absolvovaní filozofie jeden rok pôsobil v Liptovskom Mikuláši - učil na jezuitskom gymnáziu. Po roku sa vrátil do Viedne študovať teológiu, ale ju neukončil a roku 1748 - ako tridsaťročný vystúpil z rehole. Bol to vážny krok v jeho živote, potreboval k nemu súhlas pápeža i generála rádu v Ríme a jeho dôsledky pociťoval po celý život. Jezuiti mu nevedeli odpustiť tento počin a v kronike viedenského kolégia ho označili za "nevďačného darebáka".
5
Kollár za príčinu odchodu z rehole uviedol, že sa chcel venovať vede. Na ďalšie životné zameranie A. Františka Kollára vplývala panovníčka Mária Terézia a jej poradcovia. O nej je známe, že svojim deťom vštepovala štátnickú múdrosť: Najdôležitejšou starosťou vládcu je výber jeho radcov. A túto zásadu uskutočňovala v praxi. Obklopovala sa vzdelanými a nekompromisnými radcami. Jedným z nich bol holandský lekár Gerhard van Swieten (17001772), ktorý ako cudzinec nebral žiadne ohľady na zaužívané zvyky v krajine. Bol osobným lekárom Márie Terézie a prefektom cisárskej dvorskej knižnice. Tento si roku 1748 vybral Kollára za svojho spolupracovníka. Kollár si ho získal najmä perfektnou znalosťou klasickej latinčiny a fenomenálnou znalosťou cudzích rečí. Okrem práci v knižnici poveril ho prednáškami z gréčtiny pre poslucháčov lekárskej fakulty. Keď v roku 1772 zomrel prefekt knižnice Gerhard van Swieten, za jej riaditeľa vymenovali Kollára, ktorý ju zodpovedne viedol až do smrti. Roku 1768 - ako päťdesiatročný - sa Kollár oženil. Po piatich rokoch - roku 1773- sa im narodila dcéra Mária Terézia, ktorej krstnou matkou sa stala cisárovna, podľa nej zaiste volili aj meno. Po náhlej smrti Kollárovej manželky, cisárovna sa podujala na výchovu krstnej dcéry. Žiaľ, začiatkom roku 1774 dieťa zomrelo. Kollár vykonával množstvo úradnej práce. Okrem riadenia knižnice, písal a vydával historické diela, pedagogické spisy a učebnice, bol členom dvornej študijnej komisie, riaditeľom viacerých gymnázií i riaditeľom filozofickej fakulty. Ako cisársky radca dával Márii Terézii i jej nástupcovi Jozefovi II. množstvo odborných rád a posudkov. Za všetku túto činnosť dostal v máji 1777 od Márie Terézie šľachtický titul a majetok v dedine Keresztény v Šopronskej stolici. Hodnota jemu darovaného majetku nebola veľká. Celkový výnos dosahoval ročne okolo dvetisíc zlatých, čo bola polovica jeho ročného riaditeľského platu. Zomrel vo Viedni 10. júla 1783 vo veku 65 rokov. Po jeho smrti zhabali na cisársky rozkaz jeho štatistické práce, ktorých obsah mal byť zo štátneho hľadiska utajený. Zvyšok písomnej pozostalosti uložili do viedenského štátneho archívu. Uhorská dvorná kancelária sa domáhala vydania Kollárovej vedeckej pozostalosti, dôvodila tým, že jeho dielo je výplodom uhorského ducha, a preto územne patrí Uhorsku. Cisár Jozef II. jej žiadosti vyhovel. Časť rukopisných prác
6
dotýkajúcich sa Uhorska a v jeho rámci aj Slovenska prevzal uhorský dvorný archív. Ďalšiu časť pozostalosti, knižnicu i vzácne turecké rukopisy rozpredali. Podrobný súpis knižnice i najvzácnejších rukopisov vyšiel tlačou hneď v roku smrti a obsahuje na 290 stranách 1310 titulov kníh i obsiahlych rukopisných konvolútov. Hlavný význam Adama Františka Kollára spočíva v jeho historických prácach. Výsledkom tejto jeho činnosti sú vydania viacerých vlastných prác, vydania a skomentovania obsiahlych prác iných starších historikov, vydania súborov dokumentov a množstvo zhromaždeného a nepublikovaného materiálu. Jeho historickoprávne diela majú jasný cieľ - posilniť centralistickú moc osvietenského panovníka a zdôvodniť jeho právo na hospodárske a sociálne reformy. Prvým takýmto dielom bola jeho kniha Historiae diplomaticae juris patronatus - O dejinách patronátneho práva uhorských kráľov. Oveľa väčší odpor vzbudila jeho ďalšia kniha O počiatkoch a večnom používaní zákonodarnej moci.. Svetskej a cirkevnej šľachte v nej vyčíta, že sa odcudzila svojmu poslaniu v štáte, vyhýba sa verejným povinnostiam (zdaneniu, vojenskej službe), ktoré prenáša na poddaných. Pobúrili ich najmä takéto pasáže - Koho totiž, pýtam sa, teší žiť alebo plodiť deti v takej krajine, kde verejné ťarchy (dane) sa neznášajú rovnako, kde bohatí si prisvojujú všetky výhody v štáte, ťarchy však odmietajú, čo je proti právu a princípu rovnosti a proti svätým zákonom nášho kráľovstva...Vo vtedajšej literatúre nenachádzame otvorenejšiu kritiku šľachty ako v tejto knihe. Šľachta bola spisom tak pobúrená, že sa o ňom rokovalo v roku 1764 na sneme v Bratislave, vymohla si skonfiškovanie jeho výtlačkov a ich spálenie. Samotnému autorovi hrozilo za vyslovenie požiadavky zdanenia šľachty vyhnanstvo. Na návrh vysokej cirkevnej hierarchie sa kniha dostala na pápežský index zakázaných kníh - je to asi jediný slovenský autor, ktorého dielu sa dostalo takéhoto "uznania". Zastala sa ho cisárovna, na jej návrh Kollár napísal Obranu, v ktorej nič neodvolal, len podrobnejšie rozviedol svoje dôvody. Svoje sociálne názory prejavil aj v iných spisoch. Napr. v štúdii o troch poľských a ukrajinských provinciách navrhoval úplné zrušenie nevoľníctva a zavedenie urbáru, zabezpečenie náboženskej slobody, zdanenie šľachty, podporu roľníctva, baníctva a mincovníctva. Završením jeho historických prác boli kapitoly z uhorských dejín Pôvabnosť dejín verejného práva uhorského kráľovstva trojzväzkové dielo zostalo neukončené, lebo ich tretí zväzok pre
7
smrť už nevydal. Prejavil sa v nich ako uvedomelý Slovan. Kapitoly venované dejinám Slovanstva mu boli "ľúbeznosťou uhorských dejín". Z jeho prác čerpali viacerí slavisti - Jozef Dobrovský, Anton Bernolák i Ján Kollár. Z cudzích prác, ktoré A. Fr. Kollár vydal a obohatil podrobnými poznámkami, ho preslávila Viedenská zbierka dokumentov všetkých epoch, dielo humanistu Ursiniho-Velliho Desať kníh o panónskej vojne, Mikuláša Olaha Uhorsko a Attila - a osemzväzkové dielo Petra Lambecka Druhá kniha komentárov o najvznešenejšej cisárskej viedenskej knižnici, ktoré obsahuje dejiny knižnice a popis najdôležitejších orientálnych a gréckych rukopisov i výpisov zo stredovekých latinských a nemeckých dokumentov. Významné bolo pedagogické dielo A. Fr. Kollára. Obsahovalo pedagogické pôsobenie na stredných i vysokých školách, spravovanie gymnázií, tvorbu učebníc. Keď Mária Terézia iniciovala vypracovanie plánov na reformu školstva, utvorili dvornú študijnú komisiu, do ktorej menovala aj Kollára. V komisii ho poverili prípravou na založenie celoríšskej akadémie vied a reformou latinských gymnázií. Vo Viedni osobne viedol dve gymnázia. Dôležitú úlohu pri vyučovaní určoval latinčine, pretože žiakom chýbali vhodné učebnice, zostavil a vydal tri učebnice latinčiny. Kollár mal mimoriadne nadanie na reči. Okrem slovenčiny, nemčiny a maďarčiny, výborne ovládal latinčinu, gréčtinu a orientálne jazyky - hebrejčinu, turečtinu, perzštinu, arabčinu. Naučil sa aj viacero slovanských rečí. Vydal knihu Mikuláša Olaha "Hungaria et Attila", v ktorej sa prejavil ako uvedomelý Slovák. Vyznaním: Si quis, uti ego, gente Slavus sit... posilňoval Slovákov v láske k rodnej reči a k národu. Ak je niekto rodom Slovák ako ja a podľa môjho príkladu vynaloží trochu času na poznanie ostatných nárečí, veľmi ľahko porozumie jazyk a písmo celého slovanského národa, a keď to bude vyžadovať vec alebo osud, môže prejsť od Jadranu cez rozsiahle oblasti Severu až k hraniciam čínskym bez sprievodcu alebo tlmočníka... Toto som chcel zdôrazniť kvôli mojim Slovákom, aby reč a svoj kmeň neprestali milovať preto, ako sa to často stáva, že sú posmievaní takými, ktorí tiež bývajú v Uhorsku... Bol podnecovateľom národno-obrodeneckých snáh, v roku 1783 vo Viedni sa stretol s Antonom Bernolákom, ktorého podporil v jeho predsavzatí uzákoniť pre Slovákov spisovný jazyk.
8
Ako cisársky radca často musel radiť, zaujímať stanoviská k rozličným politickým, hospodárskym i náboženským otázkam. Prejavoval sa ako rozhľadený osvietenský človek nezaťažený dobou, ktorý dobu predstihoval. V roku 1783 navrhol vziať protestantov pod ochranu, pripustiť ich k zastávaniu verejných úradov a menovať do náboženskej komisie. Svojimi názormi predstihol vydanie Tolerančného patentu. Kollár bol rozhľadený vedec. Vedel, že veľké úlohy doby vydania obsiahlych diel, organizáciu vedeckého výskumu nezvládne jednotlivec, ale podľa príkladu iných krajín je potrebné utvoriť väčší kolektív - učenú spoločnosť. Pred ním sa o to pokúsili Daniel Fischer i Matej Bel. V roku 1763 Kollár vydal tlačenú výzvu k uhorským vzdelancom, aby sa združili do učenej spoločnosti, ktorá sa mala starať o rozvoj prírodných vied, hospodárstva a spracovať dejiny Uhorska. Napriek jeho organizátorským schopnostiam nepodarilo sa mu návrh uskutočniť. V staršej literatúre nebolo azda významnejšej osobnosti, ktorá by nebola písala básne. Písal ich aj A. Fr. Kollár. Neboli však výplodom mladosti, ale produktom zrelého muža, vedca, cisárskeho radcu, politika, preto ho aj jeho odporcovia posmešne pomenovali "plešatým poetom". Všetky básne napísal v latinčine. Prvé- z rokov 1762 a 1765- venoval Márii Terézii a jej manželovi. Zoznamovali verejnosť s osvietenskými snahami panovníčky a získavali pre ne prívržencov. V roku 1772 napísal báseň na oslavu ruskej osvietenskej panovníčky Kataríny II., ktorá cestou po Volge prekladala francúzsky osvietenský román Belizar od Francoisa Marmontela. Apoteózu Rusku a jeho panovníčke urobil básnickým spôsobom, román ani nespomenul, oslavoval Volgu – Rusko: Na rieku Volgu Ó, Volga, s okázalosťou váľaj slávnostné vlny vo svete šírom ťa počuť všade len so slávou, cťou ! Na vŕškoch tvojich sčerených vĺn si Minervu niesla, nebola sama, viacej tam priateľov múdrosti s ňou viezlo sa, než staré Grécko zrodilo po toľké roky, hoci tam učenosť kvitla predkov nejeden vek.
9
Dunaj i Tiber, pred Volgou ustúpte svojimi tokmi takúto slávu vy dosiaľ vidieť ste nemali česť. Báseň napísal v latinčine, jeho ruskí priatelia ju preložili do ruštiny. Je to asi prvá báseň na Rusko napísaná Slovákom. Poslednou jeho básňou bola latinská skladba Báseň na veľmi vítaný príchod pápeža Pia VI. do Viedne. Osvietenský panovník Jozef II. svojou reformnou činnosťou zasahoval do právomoci katolíckej cirkvi - zrušil kontemplatívne rehole, sústredil výchovu kňazov do štátnych seminárov, zakazoval púte, vyhadzoval z kostolov prepychovú výzdobu a podobne. Starnúci pápež prišiel osobne do Viedne, aby s cisárom prerokoval sporné otázky. Na túto návštevu napísal Kollár báseň. Nebola to však oslavná báseň na pápeža. Pápežovi sa v nej venuje ani nie štvrtina veršov, ostatné cisárovi. V básni vymedzuje právomoc a úlohy pápeža a cisára – Veľkňazovi je zverená starosť o večnú spásu, starosť o tuzemský život máš Ty, najvyšší cisár. Pápežovi prisudzuje starosť Aká má byť správna viera, aká nádej, aká spasiteľná náuka, ktoré naučenia sú vhodné zbožným dušiam...Nie je v nich správa cirkevných majetkov, organizácia výchovy kňazov, školstva, cenzúra. Kým u pápeža formuluje jeho poslanie v šiestich veršoch, u cisára ich rozvádza v 38 veršoch Cisár, keďže je povinný poskytnúť spoločné blaho, rovnako právom požaduje všetku politickú moc. Kollár schvaľuje zrušenie reholí, ktoré nevykonávali charitatívnu činnosť. To sú zásady osvietenského panovníka pretlmočené do veršov. Bol vynikajúci latinčinár a znalec domácich i cudzích literatúr, staršej i súdobej básnickej spisby, preto aj jeho verše v latinčine mali dobrú literárnu úroveň. Adam František Kollár vyšiel z biednych dedinských pomerov, dosiahol významné vedecké a spoločenské postavenie. Nestal sa kabinetným vedcom, jeho diela sú presiaknuté snahou o zlepšenie postavenia jednotlivcov, národa i celého ľudstva. Patrí medzi najvýznamnejších národných buditeľov pred Antonom Bernolákom.
10
Zvláštne Slovo o Slovanoch. Z denníka Fjodora Michajloviča Dostojevského z roku 1877 Mimochodom, poviem jedno osobitné Slovo o Slovanoch a slovanskej otázke. Dlhú dobu som ho chcel povedať. Práve teraz zrazu začali všetci u nás hovoriť o skorej možnosti mieru, t.j. i o skorej možnosti aspoň čiastočne vyriešiť slovanskú otázku. Dajme slobodu našej fantázii. Predstavme si, že celý problém je skončený, že vytrvalosťou a krvou Ruska sú Slovania už oslobodení. Dokonca, že turecká Ríša už neexistuje, Balkánsky polostrov je slobodný a žije novým životom. Samozrejme, je ťažké prorokovať do posledného detailu, v akej podobe to bude sloboda Slovanov už na prvý raz - či to bude nejaký druh federácie medzi oslobodenými malými kmeňmi (federácia, zdá sa, ešte veľmi dlho nebude) alebo sa objavia malé individuálne usadlosti vo forme malých štátov s prizvanými vládcami z rôznych majetných vrstiev? Rovnako si nemožno predstaviť: rozšíri svoje hranice Srbsko, alebo Rakúsko tomu zabráni, v akej forme bude Bulharsko, čo bude s Hercegovinou, Bosnou, v akých vzťahoch budú s novooslobodenými národmi napríklad Rumuni alebo Gréci, Gréci z Konštantinopolu a tí iní, aténski Gréci? Budú napokon všetky krajiny a ich obyvatelia úplne nezávislí, alebo budú pod ochranou a dohľadom "Európskej dohody mocností", vrátane Ruska? Myslím si, že samotné tieto malé národy budú určite o to žiadať európske mocnosti, hoci aj spolu s Ruskom, ale vo forme ochrany pred ambíciami Ruska. To všetko nemôže byť vyriešené presne vopred, ani ja to nechcem riešiť. Ale, je možné i teraz - pravdepodobne - vidieť dve veci: po prvé, že čoskoro alebo neskôr sa všetky balkánske slovanské kmene nakoniec oslobodia z područia Turkov a začnú žiť novým, slobodným, možno i nezávislým životom a po druhé, čo je druhá vec, že asi sa to stane skutočnosťou, čo som chcel už dávno vysloviť. Práve to po druhé spočíva v mojom osobnom plnom a neodolateľnom presvedčení. Nebude mať a nikdy nemalo Rusko takých neprajníkov, závistlivcov, ohováračov, dokonca skutočných
11
nepriateľov, ako všetky tieto slovanské kmene, ako náhle ich Rusko oslobodí a Európa súhlasí s uznaním ich oslobodenia! A nech mi neprotirečia, nespochybňujú ma, nekričia na mňa, že preháňam a nenávidím Slovanov! Práve naopak, Slovanov mám veľmi rád. Ale nebudem sa brániť, lebo viem, že to bude presne tak, ako hovorím, ale nie pre naničhodnú, nevďačnú povahu Slovanov. Majú charakter v tomto zmysle ako ostatní, ale preto, že takéto veci sa na svete inak nemôžu odohrávať... Vysvetľovať to nebudem, ale viem, že vôbec nemáme žiadať od Slovanov vďačnosť, na to sa musíme pripraviť vopred. Začnú po oslobodení nový život. Opakujem, práve tým, že si vyprosia od Európy, Veľkej Británie a Nemecka napríklad záruku a ochranu svojej slobody a to aj vtedy, ak v spolku európskych mocností bude i Rusko, ale oni budú žiadať práve ochranu proti Rusku. Začnú určite tým, že vo svojom vnútri, ak aj nie priamo nahlas, zoberú na vedomie a presvedčia sami seba, že Rusom nie sú povinní prejavovať najmenšiu vďaku. Naopak, že mocenským snahám Ruska sotva unikli v dôsledku zásahu mierových snáh Európy. A keby nebola zasiahla Európa, tak Rusko zbaviac ich od Turkov, by ich prehltlo hneď, "usilujúc o rozšírenie hraníc a založenie veľkej Všeslovanskej ríše na zotročenie Slovanov chamtivým, mazaným a barbarským veľkoruským kmeňom." Dlho, veľmi dlhú dobu, nebudú schopní uznať nezištnosť Ruska. Napríklad terajšiu celonárodnú ruskú vojnu všetkého ruského ľudu s cárom na čele, ktorá vypukla proti netvorom za oslobodenie nešťastných národov. Tú vojnu myslíte, že Slovania napokon pochopili? Ale o súčasnej situácii nebudem hovoriť. Okrem toho Slovania nás ešte stále potrebujú, ale potom, keď ich oslobodíme a oni sa ako-tak usporiadajú, myslíte, že uznajú túto vojnu ako veľký hrdinský čin, vykonaný aj pre ich oslobodenie? Rozhodnite. Ale, za nič na svete to neuznajú! Naopak, budú vyhlasovať ako politickú a neskôr i vedeckú pravdu, že keby vôbec nebolo celých sto rokov osloboditeľa -Ruska, tak by sa im už dávno podarilo oslobodiť od Turkov svojou statočnosťou alebo s pomocou Európy. Táto vymúdrená teória pravdepodobne jestvuje už i teraz a následne sa nevyhnutne rozvije na vedeckú a politickú axiómu. Nielen to, dokonca o Turkoch budú hovoriť s väčším rešpektom ako o Rusku.
12
Možno, že celé storočie alebo i viac, sa budú neustále triasť o svoju slobodu a báť sa ruskej túžby po moci. Budú sa vtierať do priazne európskych štátov, ohovárať Rusko, klebetiť a intrigovať proti nemu. Ó, nehovorím o jednotlivcoch. Budú takí, ktorí pochopia, čo znamenalo, znamená a vždy bude pre nich Rusko znamenať. Tí pochopia celú veľkosť a svätosť Ruska i veľkej myšlienky, ktorej zástavu vztýčilo nad ľudstvom. Ale týchto ľudí, najmä na počiatku, bude žalostne málo, budú predmetom posmechu, nenávisti, dokonca aj politickej perzekúcie. Mimoriadne príjemné bude pre oslobodených Slovanov volať do celého sveta, že oni sú kmene vzdelané, hodné najvyššej európskej kultúry, zatiaľ čo Rusko je krajina barbarská, ponurý severský kolos, dokonca nečistej slovanskej krvi, ktorý prenasleduje a nenávidí európsku civilizáciu. Samozrejme, budú mať od počiatku ústavné zriadenie, parlamenty, zodpovedných ministrov, rečníkov, vyhlásenia. Budú tým veľmi potešení, unesení. Budú v extáze čítať o sebe v parížskych a londýnskych novinách telegrafné správy, oznamujúce svetu, že po dlhej parlamentnej búrke padlo konečne ministerstvo v Bulharsku a bolo ustanovené z liberálnej väčšiny nové, že nejaký Ivan Čiftlik napokon súhlasil a prijal post predsedu Rady ministrov. Rusko by sa malo vážne pripraviť na skutočnosť, že všetci títo oslobodení Slovania sa nadšene pohrnú do Európy, až po stratu vlastnej tváre sa nakazia európskymi normami, politickými aj spoločenskými a budú musieť prežiť celé a dlhé obdobie európanstva, kým pochopia niečo o svojom slovanskom význame a o svojom osobitnom slovanskom poslaní v ľudskom spoločenstve. Medzi sebou sa budú títo ľudkovia večne hádať, navzájom si závidieť a jeden proti druhému intrigánčiť. Samozrejme, v okamihu nejakého skutočného nešťastia sa okamžite všetci obrátia k Rusku so žiadosťou o pomoc. Akokoľvek nás budú nenávidieť, klebetiť a ohovárať nás v Európe, flirtovať s ňou, ubezpečovať ju o svojej láske, vždy budú inštinktívne cítiť (samozrejme, vo chvíľach nebezpečenstva, nie skôr), že Európa bola, je a vždy bude jediný prirodzený nepriateľ ich jednoty a ak zatiaľ oni sami existujú vo svete, je to preto, že stále stojí obrovský magnet -Rusko, ktorý ich všetkých neodolateľne priťahuje k sebe, tým drží ich celistvosť a jednotu.
13
Budú dokonca aj také momenty, keď budú schopní takmer vedome akceptovať, že bez Ruska, veľkého východného centra a veľkej príťažlivej sily, by sa ich jednota zrútila, okamžite by sa rozpadla na kusy a to dokonca tak, že ich národ by zmizol v európskom oceáne, ako niekoľko jednotlivých kvapiek vody zmizne v mori. Rusko ich bude dlho s úzkosťou a obavami zmierovať, naprávať im rozum a dokonca možno i tasiť za nich meč v prípade potreby. Samozrejme, teraz stojí otázka: aký je v tom prínos pre Rusko, kvôli čomu Rusko bojovalo za nich sto rokov, obetovalo svoju krv, silu a peniaze? Hádam nie preto, aby zožalo toľko malichernej, smiešnej nenávisti a nevďačnosti? Ó, samozrejme, Rusko si vždy bude vedomé toho, že centrom slovanskej jednoty je ono samo a ak Slovania žijú ako slobodné národy, je to preto, že ono tak chcelo a chce, že to všetko urobilo a vytvorilo ono. Ale akú výhodu prináša Rusku toto vedomie okrem práce, sklamaní a večných starostí? Odpoveď je teraz ťažká a nemôže byť jasná. Rusko, ako je nám všetkým známe, nemá ani pomyslenie, ani nikdy nebude mať, aby rozšírilo svoje územie na úkor Slovanov, aby ich pripojilo politicky, narobilo z ich území gubernie a podobne. Všetci Slovania podozrievajú Rusko z takých snáh, dokonca aj teraz, rovnako ako celá Európa a budú ho podozrievať ďalších sto rokov. Ale nech Boh ochraňuje Rusko pred týmito snahami ! Čím viac preukáže úplnej politickej nezištnosti vo vzťahu ku Slovanom, tým rýchlejšie dosiahne ich zjednotenie okolo seba teraz i na stáročia. Ponechajúc naopak Slovanom od počiatku čo možno najviac politickej slobody a odstrániac akúkoľvek starostlivosť a dozor nad nimi a dajúc im na vedomie, že vždy vytasí meč na tých, ktorí siahajú na ich slobodu a štátnosť, Rusko sa zbaví veľkých problémov a ťažkostí udržiavať silou opatrovníctvo a svoj politický vplyv na Slovanov, ktorý je nimi nenávidený a Európe vždy podozrivý. Ale Rusko ukáže absolútnu nezištnosť, vyhrá a pritiahne napokon Slovanov k sebe. Najprv v nešťastí budú k nemu smerovať a potom jedného dňa sa k nemu vrátia a priľnú k nemu všetci už s úplnou detskou dôverčivosťou. Všetci sa vrátia do rodného hniezda. Ó, samozrejme, existujú rôzne vedecké (dokonca poetické) zamyslenia aj teraz, medzi mnohými Rusmi. Títo Rusi očakávajú, že nové oslobodené a k novému životu vzkriesené slovanské národy začnú tým, že priľnú k Rusku ako k rodnej matke a osloboditeľke.
14
Nepochybne v blízkom čase prinesú veľa nových, ešte neslýchaných prvkov do ruského života. Rozšíria Slovanstvo Ruska, dušu Ruska, ovplyvnia ruský jazyk, literatúru, tvorbu, obohatia Rusko duchovne a ukážu mu nové horizonty. Priznám sa, že sa mi vždy zdali tieto veci iba učenou záľubou. Pravdou ale je, že sa niečo v tomto zmysle stane, ale nie skôr ako napríklad o sto rokov a možno aj storočí. Rusko si vôbec nebude mať čo vziať od Slovanov ani z ich myšlienok, ani z literatúry a aby nás učili, k tomu zatiaľ vôbec nedorástli. Naopak: možno celé toto storočie bude musieť Rusko bojovať s obmedzenosťou a tvrdohlavosťou Slovanov, s ich zlozvykmi, s ich zjavnou, otvorenou zradou Slovanstva v prospech európskych foriem politického a sociálneho poriadku, na ktoré sa ulakomili. Po vyriešení slovanskej otázky slovanského Ruska očividne bude treba konečne vyriešiť východnú otázku. Dlho ešte nebudú chápať dnešní Slovania, čo je to východná otázka! Ale veď veľmi dlho nepochopia ani slovanské zjednocovanie v bratstve a harmónii. Vysvetľovať im to neustále činmi a skvelým príkladom bude trvalou úlohou Ruska aj v budúcnosti. Opäť niekto povie: načo to všetko, prečo má Rusko na seba brať takú prácu? Prečo? Aby sme žili vyšším životom, veľkým životom, aby sme svietili svetu veľkou, nezištnou a čistou ideou zjednotenia a vytvorenia napokon veľkého a mocného organizmu -bratského zväzu kmeňov, aby sme ho vytvárali nie politickým násilím, nie mečom, ale presviedčaním, príkladom , láskou, obetavosťou, svetlom; priviedli konečne všetkých tých maličkých k sebapoznaniu a vysokému poslaniu - to je cieľom Ruska a to sú aj jeho výhody. Ak národy nebudú žiť pre vyššie, nesebecké myšlienky a pre najvyššie ciele služby ľudstvu, ale iba pre svoje "záujmy", nepochybne zahynú, najprv ustrnú, potom stratia silu a zomrú. A vyšších cieľov niet, ako sú tie, čo si vytýčilo Rusko, slúžiac Slovanom nezištne a nevyžadujúc od nich vďačnosť, slúžiac ich mravnému (a nielen politickému) zjednoteniu vo veľký celok. Až vtedy povie celé Slovanstvo svoje nové, ozdravné slovo ľudstvu... Na svete nebýva vyšších cieľov, ako je tento. Už je raz tak a "výhodnejšie" nemôže byť pre Rusko nič, ako mať pred sebou vždy tieto ciele, stále viac ich vysvetľovať samému sebe, stále viac a vyššie sa povznášať duchom v tejto večnej a statočnej svojej práci pre ľudstvo. Preklad Dagmara Bollová
15
PRIESTOR SLOVA ___________________________________________________
Štát sme zakladali pre Slovákov (vystúpenie predsedu vlády SR Róberta Fica na pôde Matici slovenskej pri príležitosti 150. výročia založenia Matice slovenskej – február 2013)
Ako človek, aj ako predseda vlády Slovenskej republiky mám vypestovaný dôverný vzťah k Matici slovenskej. Rozumiem, čo táto jedinečná kultúrna a spoločenská inštitúcia pre slovenský národ vykonala. Lebo Slovákov nielenže zachránila pred vyhnutím, ale Matica slovenská náš národ vzkriesila z mŕtvych. Na to sa nezabúda, na to nesmie zabudnúť nijaký predseda vlády slobodnej a nezávislej Slovenskej republiky. Preto mi dovoľte, aby som práve z pozície predsedu vlády v mene celého Slovenska ako prvý zablahoželal v Roku Matice slovenskej tejto vznešenej inštitúcii a spolkovému hnutiu k 150-tim rokom trvania jej nezištnej práce pre národ. Dakedy mám pocit, že slovenské médiá ani len netušia, aký dar dostali Slováci v Matici slovenskej. Preto sa do nej opakovane triafajú ako terča, bulvarizujú jej úsilie, vyrušujú jej pracovníkov z práce, cielene sa zaujímajú o všetko podružné, preto im uniká to podstatné: oná jedinečná matičná myšlienka mravnej obrody Slovenska, ktorú Matica systematicky 150 rokov uvádza do praxe. Áno, Matica slovenská lieta na krídlach nádeje a učí i stimuluje Mladú Maticu k pestovaniu nezištného vlastenectva. Lebo práve všade tam, kde je nedostatok vlastenectva vybuchuje extrémizmus. Tam, kde niet hlbokých koreňov k vlasti, k Slovensku, k domovine, tam mladých zvedú ľahko dostupné extrémne myšlienky. Platí, že tam kde niet morálky nastupuje móda. A každá móda má len krátkodobý dych aj trvanie. Dnes v našom živote potrebujeme najmä prítomnosť mravnosti. Lebo práve nemravnosť v správaní aj v konaní ľudí priviedla do života krízu.
16
Po tisícročí bez vlastných kráľov v Uhorskom kráľovstve, vznikla Matica slovenská roku 1863 ako splnenie sna na výročie príchodu Cyrila a Metoda na územie Slovenska. Pravda vznik Matice si žiadali aj národní proroci: Bernolák, Hollý, Fándly, Štúr, Hurban i Francisci. Keď Slováci nemohli mať vlastného kráľa, ustanovili si kráľovnú: „maticu“, čo v blízkej slovanskej srbčine znamená úľ, zdroj, včeliu kráľovnú. Aké symbolické! Ak štát, ako dielo, ktoré stvorili ľudia, spravuje politická moc, národ vedie moc duchovná. Teda jeho elity, tvorcovia i strážcovia národnej duchovnosti, básnici, spisovatelia, národní proroci. Na Slovensku sú združení v Matici slovenskej! Preto si vy matičiari musíte byť vedomí toho, akú máte v rukách veľkú moc, no ešte väčšiu zodpovednosť! Privítal som, že sa nové vedenie Matice nebojácne pustilo do zápasu za mravnú obrodu Matice slovenskej, za to, aby sa vyčistil stôl a vrátili sme sa k ideálom, ktoré napísali jej zakladatelia roku 1863. Sú tradície najmä v umení a v kultúre, ale aj tie, ktoré treba rozvíjať pri starostlivosti o životné prostredie, keď ide o krajinotvorbu. Nemôžem sa pozerať na to, keď vidím lány neobrobenej pôdy, alebo dlhodobo neopravené kultúrne pamiatky, hrady, kaštiele, zámky. Teším sa, že aj Mladá Matica chce priložiť ruky k oprave týchto vzácnych kultúrnych pamiatok! Rok 2013 je doslova nabitý podnetmi, inšpiráciami a výročiami. Spolu s 1.180. výročím krstu prvého kniežaťa Pribinu, ktoré sa udialo roku 833 v Traismaueri v Rakúsku, s 1.150. výročím príchodu Cyrila a Metoda na územie Slovenska roku 863, si pripomenieme aj v 900. výročie Zoborských listín, 170. výročie, keď štúrovci na ev. lýceu vzkriesili slovenčinu roku 1843. A, samozrejme, najmä 20. výročie vzniku nezávislej Slovenskej republiky. Na začiatku roka sme otvorili projekt Košice hlavné mesto európskej kultúry. Viem, že vy matičiari zamýšľate pozvať na Svetové stretnutie Slovákov – a na matičný svetový festival slovenskej mládeže do Košíc mladých Slovákov doslova z celej Zemegule. Výročia však nie sú iba povinná jazda ani daň mánii oslavovania. Ich zmysel je v tom, aby si mladí ľudia uctili predkov a poznali vlastnú minulosť. Úcta k predkom je základ nášho prístupu k budovaniu vlastenectva. Žiadam Vás, aby ste sa naďalej starali o systematické kontakty so zahraničnými Slovákmi. Chcem vyzdvihnúť na akú špičkovú úroveň sa medzi slovenskými vydavateľstvami vypracovalo vydavateľstvo Matice slovenskej, ktoré
17
rozosiela kvalitné knihy medzi Slovákov doma aj za hranicami. Potešilo by ma, ak by som čo najskôr mohol počuť aj o vedeckých projektoch aj výstupoch z inštitučnej zložky Matice, osobitne z historického odboru. Lebo spolkové hnutie v živote Slovenska cítime veľmi výrazne. Pri tejto vzácnej príležitosti sa chcem na krátko pristaviť pri probléme, ktorý ako by bol postavený z nôh na hlavu. Zvláštna je tendencia, ako sa všade zámerne do popredia na úkor štátotvorného slovenského národa vysúvajú problémy menšín. Akoby na Slovensku ani nežili Slovenky a Slováci. Za dvadsať rokov sme vybudovali nezávislú a demokratickú Slovenskú republiku, ktorá je rovná v príležitostiach pre všetkých, ktorá nikoho neuprednosťňuje, neumenšuje v právach. Želám si, aby sa prestalo menšinovými právami vydierať, jedno či je to menšina rómska, inak orientovaných ľudí, menšina názorová alebo menšina etnická. Platí, že štát je národný a spoločnosť je občianska. Náš nezávislý štát sme prednostne nezakladali pre menšiny, akokoľvek si ich vážime, ale najmä pre slovenský štátotvorný národ, lebo práve Slováci nemohli v bývalom spoločnom Česko-Slovensku rozvinúť všetky svoje schopnosti a talenty. Stáva sa módnou zvyklosťou, že od menšín žijúcich na Slovensku vídame najmä požadovačnosť, ale nijaké povinnosti voči štátu, skôr natiahnuté ruky, zato takmer minimálne pestovanie občianskych cností. Toto sa musí zmeniť a verím, že sa zmení aj v prístupe nového splnomocnenca vlády SR. Aj tu vidím úlohy Matice slovenskej. Ona musí byť strážkyňou budovania vlastenectva mladých ľudí, ona musí rozvíjať tie najlepšie duchovné a národné tradície, jej miestne odbory majú úzko spolupracovať v obciach a mestách s učiteľmi pri vlasteneckej výchove, pri spoznávaní krás a kultúrneho dedičstva slovenskej vlasti. Matica musí stať na čele zápasu o mravnú obrodu slovenského národa. Verím, že v roku 150. výročia jej založenia, teda v roku jej jubilea sa pri všetkých príležitostiach, kde sa s jej prácou budem stretávať, budem o nej počuť len samé dobré zvesti. Želám Vám drahí matičiari pokojný život v našej vlasti a veľa činorodosti na prospech nášho Slovenska!
18
20 rokov Slovenskej republiky Pavol Janík Sú také kroky v živote človeka i v živote národov, ktoré presahujú pominuteľnosť chvíle, prchavosť okamihu, pretože od základu menia náš ľudský príbeh, obohacujú nás o nové rozmery a hodnoty. Na mape sveta je už 20 rokov miesto aj pre Slovensko, pre krajinu, ktorú viac ako 1000 rokov obývali naši predkovia. Kým iní sa zapisovali do dejín výbojmi, vojnami, drancovaním, vraždami a lúpežami, naši predchodcovia vstupovali do večnosti najmä prácou, poznaním a umeleckou tvorbou. Azda práve preto máme bližšie k skutočnému rešpektovaniu všeľudských hodnôt, k nedvojzmyselnému partnerstvu s národmi tejto nádhernej planéty, ktorú si možno Stvoriteľ zvolil ako jediné životodarné miesto v mrazivom tichu vesmíru. Verím, že Slovensko chce a bude naďalej niesť do budúcnosti najcennejšie poklady ľudskej civilizácie – lásku, múdrosť a ohľaduplnosť. Vraj každý začiatok je ťažký, ale zdá sa, že je to v istom zmysle práve naopak. Začiatky nám uľahčujú osud, zľahčujú náš údel, ustavične nám dávajú novú a novú nádej. Preto si ľudia tak radi pripomínajú začiatky v súkromnom i spoločenskom živote. Aké mimoriadne miesto patrí medzi týmito udalosťami vzniku vlastného štátu... V našom geopolitickom priestore bolo dejinných začiatkov len v 20. storočí viacero. Nechcem všetky vyratúvať, ale každého človeka, každej rodiny sa u nás bytostne dotklo niekoľko začiatkov. Prinajmenšom začiatok Česko-Slovenskej republiky, začiatok prvej Slovenskej republiky, začiatok povojnovej republiky s jej nasledujúcimi dramatickými pokusmi o nastolenie rozličných ďalších začiatkov spoločenského vývoja a napokon začiatok federatívnej republiky, od ktorej vedie priama vývojová línia k pokojnému a kultúrnemu konštituovaniu súčasnej Slovenskej republiky. K naplneniu štátotvorného vývinu prispeli aj priaznivé medzinárodné podmienky a zásadné kontinentálne i globálne zmeny na rozhraní 80. a 90. rokov dnes už minulého storočia. A bezpochyby sa na zavŕšení národnoemancipačného procesu výrazne podieľal aj spontánny duchovný pohyb intelektuálnej elity sústredenej predovšetkým okolo
19
takých inštitúcií, ako je Spolok slovenských spisovateľov a jeho časopis Literárny týždenník. Nový rok 1993 sa stal začiatkom modernej slovenskej štátnosti. Žijeme s týmto faktom každý deň už dve desaťročia a ani si ho priveľmi neuvedomujeme. Stal sa pre nás samozrejmosťou, pretože zodpovedá prirodzenému bytiu národa, ktorý historicky dospel a vie sa suverénne pohybovať v spoločnosti ostatných národov. Dvadsať rokov Slovenskej republiky je realitou. Rovnako ako jej demokratický charakter, napriek mnohým otvoreným problémom aj pozitívne prvky ekonomického vývoja a čoraz stabilnejšie medzinárodné postavenie. Nie je to štát sám pre seba, ale vlasť pre svojich občanov, ktorí v nej môžu slobodne realizovať svoje predstavy, túžby a záujmy. Boli hlasy, ktoré samostatnému Slovensku pri jeho vzniku predpovedali, že sa nedožije ani troch mesiacov, že nás čaká neodvratný finančný kolaps a iné katastrofy. Tieto prognózy a možno aj niečie nežičlivé zámery či politické kalkulácie sa – našťastie – nesplnili. Aj nositelia podobných názorov majú možnosť sa presvedčiť o životaschopnosti našej krajiny, o spôsobilosti jej obyvateľov riadiť vlastný politický, hospodársky a kultúrny vývin. Svoje životné sny môžeme snívať spolu s Johannom Wolfgangom Goethem, ktorý tvrdí: „Všade nosím so sebou vlastenecké fantázie. Kedykoľvek ich prežívam, je mi veľmi dobre a v duši sa mi roja stovky želaní, nádejí a nápadov.“ Ako vraví slovenský básnik Miroslav Válek: „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.“ Spoločne sa usilujme, aby sme si zo Slovenskej republiky vytvorili domov, v ktorom bude miesto iba pre slzy dojatia a radosti. Zaželajme sebe, svojim deťom i vnukom do ďalších dní, mesiacov a rokov šťastnú budúcnosť v prosperujúcej Slovenskej republike, spojenej s najlepšími podnetmi civilizačného prúdenia Európy a sveta.
20
Slovenská cesta Viliam Hornáček Mohlo by sa to začať aj slovami „kde bolo, tam bolo“, lebo mnohé sa dnes zdá byť ako z rozprávky, kde sa dobru – po stáročiach zápasov – podarilo zvíťaziť nad zlom. Tento raz nad zlom v podobe zábran, ktoré dlho brzdili náš národný vývoj. Najmä nad neslobodou. Musí sa to však začať inak, lebo rozprávka to rozhodne nebola. Ani prechádzka ružovým sadom. Musí sa to začať pravdivo ako sa to skutočne stalo, aby sme sa už konečne poučili z vlastných dejín. Lebo ak sa už ani teraz nepoučíme z toho, čo máme ešte v živej pamäti, tak naše dejiny boli zbytočné! Preto moja výpoveď bude výpoveďou svedka – a svedka pod prísahou vernosti svojmu národu – stojaceho pred tvárou vlastných dejín. Našich slovenských dejín, ktoré sme tvorili My, národ slovenský... ako sa začína aj preambula Ústavy SR, nášho súčasného štátu. Už si viac nesmieme nechať ukradnúť vlastné dejiny – ako už toľkokrát – a už nesmieme viac veriť žiadnym cudzím manipulátorom či ideologickým deformátorom, ani „vlastným“ politickým či iným dobrodruhom, zapredancom a zradcom. S dôverou verme už iba vlastnej skúsenosti! Boli sme to predsa my, kto vybojoval tento historický osudový zápas. Sú to naše dejiny a je teda našim výsostným právom aké o nich podáme svedectvo. Veď je to naša – Slovenská cesta! Nechcem a nebudem komentovať vtedajšie veľmocenské hry či skôr manévre sily (Malta) ani vymýšľať konšpiračné hypotézy. Nemôžem „zasvätene“ hovoriť ani o tom, aký podiel na týchto prelomových udalostiach mali rôzne tajné služby či lóže. Nikdy som nebol ich členom a zodpovedne môžem potvrdiť iba to, že ani ja, ani naše Združenia inteligencie nepočúvali iných a neriadili sa žiadnymi cudzími príkazmi. Čo sme však počúvali – a počúvali pozorne – bol hlas nášho národa a vlastného srdca, rozumu a svedomia. To bol hlavný a pre nás jediný kategorický imperatív doby, ktorá dozrela spolu s nami, aby plody – na ktorých sa podieľali všetky generácie Slovákov – umožnili nášmu národu novú obrodu. Z toho pre nás jednoznačne vyplývalo, že inak ako sme konali konať nemôžeme
21
a ani nesmieme. Sme predsa pokračovateľmi bernolákovcov a štúrovcov, sme predsa príslušníkmi dlho neslobodného a nerovnoprávneho národa, ktorý si zaslúži lepší osud ako po stáročia mal. Navyše národa, ktorý ani po dlhých rokoch v cudzom područí nezabudol ako chutí sloboda, ani na skutočný zmysel svojich dejín a podstatu svojho snaženia spočívajúcu v znovuzískaní práva na zvrchované rozhodovanie o vlastnom osude. Preto hlavným programovým cieľom nášho združenia slovenskej inteligencie KORENE už odpočiatku (jar 1990) bolo „pripraviť Slovákov ako zvrchovaný o svojich veciach a vzťahoch samostatne rozhodujúci národ“ a vytvoriť podmienky, aby práve tí najambicióznejší Slováci už neboli nútení hľadať naplnenie zmyslu svojho života v službe cudzím a neboli nútení zomierať na cudzích bojiskách za cudzie záujmy, cudziu slávu a cudzí prospech. Že na to – a veľmi skoro - zabudli slovenskí politickí predstavitelia? Áno, žiaľ. To je však už iná – nepomerne smutnejšia pesnička „O zrade vlastných“ – síce kruto pravdivá, ale vonkoncom sa nehodiaca k jubilejným oslavám nášho štátu. Ako sa nám ho podarilo obnoviť? Vďaka mimoriadne priaznivým okolnostiam a vďaka všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom zaslúžili o znovuzískanie našej národnej slobody, obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti, suverenity a medzinárodnoprávnej subjektivity, čiže našej národnej rovnoprávnosti so všetkými slobodnými národmi a zvrchovanými štátmi sveta – Slovenský národ naplnil zmyslel svojich dejín a, ako jediný národ v Európe po vyše 1000-ich rokoch, si obnovil svoju zvrchovanosť na území svojej odvekej vlasti. A urobil to vysoko kultúrnym, demokratickým a ústavným spôsobom, čo s uznaním prijal celý kultúrny svet. Že to boli práve slovenskí politici, kto nielenže až trestuhodne váhal, či dokonca bránil, prirodzenému procesu zavŕšenia našej národnej zrelosti? Nič nové pod slovenským slnkom a nebolo to prvý raz. Iba tým potvrdili slová dávnej pravdy, že slovenský národ bol vždy múdrejší ako jeho predstavitelia. Česť výnimkám! Zlyhal kadekto, aj tzv. intelektuálne elity a s dôverou sme sa mohli oprieť iba o skúsenosti získané v zápasoch predošlých generácií. Oni boli pre nás tým najcennejším zdrojom poučení, ale aj príkladom a zároveň najúčinnejšou zbraňou proti tým, ktorí nechápali, váhali alebo sa vyhovárali či dokonca všetkými možnými, ba aj nemožnými prostriedkami a spôsobmi bránili prirodzenému
22
vývoju. Áno, bezpochyby prirodzenému, lebo slovenský národ sa na to pripravoval dlho a zodpovedne. A ešte nikdy vo svojich dejinách nebol tak dobre pripravený prevziať plnú zodpovednosť za svoj osud. Všetkým tým, čo sa v ňom mýlili a nedôverovali jeho schopnostiam – nech odpustia dejiny. Všetkým tým, ktorí mu bránili a aj škodili, nech odpustí ich svedomie – ak ho vôbec majú. Bolo ich dosť... Ten polnočný hlas zvona na hrane tisícročí, oddeľujúci svetlo od tmy, sa ozval z východu – „ex oriente lux!“. Dlho neslobodným národom – medzi ktoré patrili aj Slováci – táto lavína udalostí priniesla možnosť a príležitosť zavŕšiť národnoemancipačný zápas . A tak aj slovenský národ v mierových podmienkach krátkodobého „mocenského vákua“ v našom geopolitickom priestore zavŕšil záverečnú etapu svojho národnoemancipačného procesu. Aký bol priebeh tohto – a znovu treba zdôrazniť, že prirodzeného – procesu? Začalo sa to sporom o názov vtedajšieho spoločného štátu. Slováci oprávnene požadovali, aby sa naplnila Pittsburghská dohoda z mája 1918 a názov spoločného štátu aby, znel Česko-Slovensko. Keď to pražskí centralisti – ani po 72 rokoch! – neboli ochotní splniť, prerástol tento spočiatku nevinne vyzerajúci spor do „pomlčkovej vojny“, ktorá bola rozbuškou nasledujúcich č-s udalostí. Pritom nešlo iba o zádrapku či šarvátku. Išlo o spor zásadný a jeho podstatou nebol iba názov štátu, ale potreba – vtedy už bytostná a v podstate celonárodná – predstaviť sa svetu konečne pod vlastným menom ako Slováci a Slovensko. Prirodzený vývoj nálad a postojov však už pokračoval svojim, logiku a zmysel našich dejín sledujúcim a napĺňajúcim spôsobom. Do jeho posvätného ohňa „pražskí centralisti“ prilievali svoj olej urážok na našu adresu typu „kdo na koho doplácí“ či „kdo je mladší či starší bratr“, čím proces nášho dozrievania síce akcelerovali, no už ho neovládali a ani ho nemali silu zastaviť. Neboli to oni, kto nám daroval slobodu. My sme si ju vybojovali aj zaplatili sami. Podľa vlastného scenára a v našej réžii. Ako a čím? Každý významný dejinotvorný čin sa na Slovensku vždy začínal slovom, rečou, jazykom. Našim materinským, literárnym, úradným a dnes už aj štátnym jazykom – slovenčinou. Práve ňou začal kráľ Rastislav uskutočňovať svoj prvý projekt nášho národného štátu v dejinách, ňou ako najúčinnejším prirodzeným prvkom zjednocujúcim slovenskú spoločnosť začali bernolákovci a pokračovali štúrovci, ňou, pod heslom Za tú našu slovenčinu viedli
23
svoj generačný zápas hlinkovci a ňou – krásou spevnosti vyzdobenou, ale aj krvou poznačenou, našou milou, ale aj významovo a výrazovo obdivuhodne bohatou slovenčinou - začala svoj zápas o národnú rovnoprávnosť aj naša „zvrchovaná generácia“. Kľúčový význam slovenčiny v našich dejinách dokazuje aj naše národné meno – Slováci. Mnoho desaťtisícové celonárodné zhromaždenia na podporu tzv. matičného návrhu zákona o štátnom jazyku „bez výnimky“ dokazovali, že sme sa nemýlili ani v poučení sa z vlastných dejín, ani v napĺňaní ich odkazu a vybrali sme si ten ich najživotodarnejší prúd, ktorý nás napokon – po prehrách aj víťazstvách – doviedol až k dávno vytýčeným cieľom. Hoci sme – ako národné sily – zápas o zaslúžene dôstojné postavenie slovenčiny nevyhrali, neprehrali sme! Podarilo sa nám totiž kinetickú energiu oprávneného hnevu z celonárodnej urážky našej materčiny obrátiť priamo na podstatu – na znovuzískanie práva zvrchovane rozhodovať o sebe. Ako sme na to išli? Veľmi rýchlo sme sa presvedčili – presvedčili nás – o tom, že bez vlastného štátu sa nám to nielenže nepodarí, ale ani nemôže podariť. A presvedčil nás o tom samotný názov OSN. Zistili sme, že za národ je uznaný iba ten subjekt, ktorý má svoj štát. Názov OSN by teda mal byť OSŠ, čiže Organizácia spojených štátov, lebo kto nemá svoj štát, nemôže byť a ani nie je plnoprávnym členom OSN... Poučení, ale aj odhodlaní a presvedčení o správnosti aj nevyhnutnosti obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti sme vytvorili iniciatívu Za zvrchované Slovensko a vyzvali sme celú slovenskú spoločnosť – s dôrazom na jej politických predstaviteľov – aby nepremeškali vhodný čas a priaznivé podmienky vtedajšieho európskeho vývoja. Aby využili historickú a neopakovateľnú príležitosť uplatniť demokratickou cestou prirodzené a neodňateľné právo na vlastnú zvrchovanosť, lebo nastal čas rozhodnutia. Už nemožno odkladať uskutočnenie základného práva na štátnu zvrchovanosť na základe sebaurčovacieho práva národov. Vyzývame všetkých občanov Slovenskej republiky bez ohľadu na politické názory, vierovyznanie a národnosť, aby podporili myšlienku demokratickej, svetu otvorenej, zvrchovanej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva.
24
Vyzývame poslancov SNR, aby si uvedomili vážnosť situácie, aby sa povzniesli nad úzke stranícke záujmy a vyhlásili v čo najkratšom čase Ústavu Slovenskej republiky. Len takto sa môže Slovenská republika ako rovnocenný partner zaradiť do spoločenstva európskych štátov. Tento krátky, ale vyčerpávajúco obsažný text vytvorený 11. septembra 1991 v sídle Spoločnosti slovenskej inteligencie KORENE na Benediktiho ulici č.6 v Bratislave a podpísaný 35 signatármi definitívne a nezvratne nasmeroval slovenskú spoločnosť na skutočne už našu slovenskú cestu naplnenia zmyslu vlastných dejín a uskutočnenia odkazu všetkých generácií Slovákov, ktorí od počiatku našich dejín nielen túžili, ale pri každej vhodnej príležitosti aj uskutočňovali svoju predstavu o slobodnom a zvrchovanom rozhodovaní o vlastnom osude. A nielen nasmeroval, ale – a to býva v slovenskej spoločnosti veľmi zriedkavým a vzácnym javom – aj programovo spojil nielen časť inteligencie a všetky vtedajšie rozhodujúce národné sily – mienkotvorné osobnosti, inštitúcie aj politické subjekty a svojou kolektívnou autoritou doslova vdýchol novú energiu aj tvorivosť do procesu, ktorý dozrieval v našom národe po stáročia a už sa nedal zastaviť. Aj tu sa preukázalo, že keď Slováci nepočúvajú cudzích poradcov, ale s dôverou počúvajú hlas svojho srdca a rady svojho rozumu, nemôžu sa mýliť. Ani v ceste, ktorou sa rozhodnú ísť, ani v spôsoboch, ktorými dosahujú svoje ciele. A práve pri určovaní spôsobov presadzovania národných cieľov zohrali – spolu s Maticou slovenskou – svoju úlohu naše združenia slovenskej inteligencie, ktoré im vtlačili vecný a argumentačný ráz a kultúrny charakter. Tým, ktorí čakali na naše chyby a chceli nás skompromitovať, sme nedali najmenšiu šancu! My, ktorí sme stáli na tribúnach pri mikrofónoch a zoči-voči sme sa pozerali do tvárí ľudí, čo prišli podporiť uskutočnenie toho najprirodzenejšieho práva každého národa, sme z ich nadšenia a krajného odhodlania neomylne čítali, že konáme v ich mene a že ideme správnou cestou. Nikdy nezabudnem – a dokazujú to aj fotografie – keď na celonárodnom zhromaždení v Bratislave, kde sme v deň označený magickým dátumom 19. 9. 1991 (na výročie prvého vyhlásenia zvrchovanosti Slovákov 19. 9. 1848 na Myjave), predstavili slovenskému národu „stôl národnej dohody“. Mnohí Slováci – vidiac na vlastné oči prejavenú dobrú vôľu národných síl spolupracovať – zopli ruky, aby sa poďakovali osudu, že môžu byť
25
pri tom. A čo my, iniciátori zhromaždení a tribúni národa hlásajúci jeho vôľu a presadzujúci jeho prirodzené práva a záujmy? Táto „naša čestná vojna“ nemala generálov, mala len dobrovoľníkov, ktorí spoločne bojovali za svoj národ pod zástavou posvätnej idey spoločného prospechu. A konečne sme neslúžili pod cudzím velením! Napĺňali sme iba skutkami v službe svojmu národu a vlasti prirodzenú povinnosť inteligencie spoločenstva, ktorého sme organickou súčasťou. A robili sme to s presvedčením, že naše miesto v tomto spoločnom osudovom celonárodnom zápase je nezastupiteľné a tiež s vedomím, že všetky generácie našich predchodcov to mali nepomerne ťažšie a nebezpečnejšie. Takže – žiadne hrdinstvo sa nekonalo! Skrátka – mali sme to šťastie a mali sme tú česť... Navyše sme si uvedomovali, že svoje miesto pod slnkom medzi slobodnými národmi sveta sme si zaslúžili čestne – ako národ tvorcov hodnôt, nie ich ničiteľov – a zaplatili sme ho vlastnou prácou aj krvou. Neparazitovali sme na práci iných, ani sme nežiadali cudziu zem. Žili a prežili sme z vlastnej podstaty a vytvorili sme vlastnú autentickú neopakovateľnú, obdivuhodnú a teda aj nenahraditeľnú kultúru. Je to o to obdivuhodnejšie, že náš osud je osudom národa žijúceho na križovatkách kultúrnych aj obchodných ciest, a teda aj rôznych – a nielen európskych – mocenských záujmov. Preto sme takí, akí sme a nepriazeň nás len tak ľahko ale nezlomí. A čo želáme našim pokračovateľom? Želáme im, aby nezabudli – kto sú a ku komu patria. Želáme im tiež, aby za žiadnych okolností nestratili správnu orientáciu v dejinách vlastného národa. A želáme im, aby aj oni – aspoň tak ako my – vedeli kde je ich miesto a aké sú ich povinnosti a aby aj oni vždy stáli na strane dobrej, čestnej a spravodlivej veci svojho národa. Ako to všetko zhrnúť? Rozhodne nie sme „stratená generácia“ ako sa nazvali iní, vychádzajúci zo svojho osobného pocitu prázdnoty. Naopak my sme sa našli v odkaze našich dejín a naplnili ich zmysel. Nech už bude ktokoľvek tvrdiť iné, pravdou bolo a zostáva, že nová tvár Európy má od 1. 1. 1993 aj našu podobu a naše meno, ktoré jej vpečatila naša „Slovenská jar“. Tento náš dejinotvorný prínos si už vziať nedajme a nenechajme sa nikým presvedčiť, že nám niekto niekedy niečo daroval. Iba ak chomút na väzy či klietku. Tento raz je to výsostne naša zásluha a náš dar samým sebe. Tak si ho vážme, lebo vlastný samostatný štát je – všade na svete – uctievaný, chránený a aj
26
budovaný ako nenahraditeľný základ a nevyhnutná podmienka dôstojného života a perspektívnej budúcnosti každého národa. A nesnažme sa byť výnimkou za akúkoľvek cenu. Tá cena totiž môže mať aj hodnotu nášho bytia či nebytia. Zostaňme verní našej slovenskej ceste, lebo ona – ak ju my nezradíme – ona nás určite nezradí. Naopak, verne a spoľahlivo nás dovedie až k cieľu nášho určenia, ktorý sme si vyvolili my sami, aby sme prežili taký život, aký je v súlade s našim charakterom a po akom od počiatku túžime, aký nás napĺňa spokojnosťou a aj šťastím a aký – životu aj nám dáva zmysel a oprávňuje nás konštatovať, že sme nežili zbytočne. Málokto veril a aj my sme si občas neboli celkom istí, či sa to podarí a či to zvládneme. Predsa sme to však dokázali. Tak buďme na seba hrdí! My všetci – ako národ. Autor je predsedom Združení slovenskej inteligencie
27
KULTÚRA V TOKU ČASU ________________________________________________________
Historik prenikavého myslenia Drahoslav Machala Historik slovenského národa profesor Matúš Kučera sa 28. októbra 2012 dožil osemdesiatych narodenín. Vzácny intelektuál dostal od Pána Boha dve danosti, ktoré sa u osobností vyskytujú výnimočne: vie zaujímavo rozprávať, ale pritom vie rovnako pútavo napísať odborné – vedecké aj spisovateľské texty. Kým v rozprávaní pána profesora dominuje košatosť a príbehovosť, v písaní zase úspornosť a dôraz na presvedčivosť, keď zručne a presvedčivo podopiera vlastné poznanie silou argumentov. Za najväčšie životné dielo profesora Matúša Kučeru preto považujem, ako na vysokej úrovni pripravil a vychoval celú skvelú generáciu svojich nasledovníkov, vlastnú kučerovskú historickú školu. Hneď ako to bolo možné, sa postaral o to, aby na filozofickej fakulte UK vznikla katedra slovenských dejín, lebo dovtedy sa tu vyučovali iba „československé dejiny“. Táto Kučerova schopnosť správať sa aj konať vždy autenticky a suverénne je v súzvuku s tým, že patrí k zakladateľom nezávislého slovenského štátu – Slovenskej republiky. Charakteristická Kučerova črta je konať príznačne odvážne, suverénne a statočne, najmä vždy vtedy, ak išlo o to, obhájiť národný aj štátny záujem Slovenskej republiky, ale aj obhájiť právo slovenského národa na plnohodnotný život v strednej Európe. Spomedzi jeho študentov sú už dnes viacerí profesori: Jozef Baďurík, Ján Lukačka, Róbert Letz či Martin Homza. Ale možno k nim zaradiť aj Ivana Varša, Martina Lacka a ďalších. Táto kučerovská škola historikov sa slovenskej verejnosti v posledných desaťročiach, najmä po vzniku nezávislého štátu, predstavila objavnými historickými dielami, lebo sa zbavila oportunistického zlozvyku väčšiny slovenských historikov, ktorí sa uspokojili s tým, že sa z nich stali len opisovači už poznaného alebo ideologicky zjednodušených čechoslovakistických alebo maďarónskych, osobitne však marxistických koncepcií, ktoré prinášali do slovenskej spoločnosti
28
len stagnáciu, nízke sebavedomie a najmä šírenie podvedomého strachu, že v strednej Európe nič neznamenáme. Je smutné až tragické, že namiesto vedeckého rozletu a slobodného bádania a uvažovania nad slovenskými dejinami sa väčšina „slovenských“ historikov uspokojila so sluhovským predklonom a šírením bezvedomia, lebo kvôli lukratívnym ponukám a dočasným výhodám sa zbabelo vzdala budovania suverénneho slovenského historického vedomia a sebavedomia. Za posledné desaťročie napísal Matúš Kučera desať nových, nesmierne dôležitých kníh, ktorými mladej generácii príkladne ukazoval svetlo ako vyjsť z tunela oportunizmu, a vlastnými dielami túto mladú generáciu provokoval k pracovitosti a tvorivosti v slobodných podmienkach slobodného Slovenska. Z nich knihy Slovensko okolo roku 1000, Bratislava a starí Slováci, ale aj novo napísaná séria kníh pod spoločným názvom Cesta dejinami, mu priniesli nielen čitateľský úspech, neuveriteľný obdiv a vysoký mravný kredit v slovenskej spoločnosti, ba vyniesli ho do pozície vedca-arbitra, na názory ktorého sa čaká. Kučerov žiak, mladý profesor Martin Homza, v úvode k jubilejnej publikácii State a články k slovenskému stredoveku k profesorovej osemdesiatke, napísal príznačné hodnotenie: „Matúš Kučera vo svojom vývoji prešiel turbulentnými obdobiami, ktoré nezostali bez vplyvu na vývin jeho osobnosti a historickej tvorby. Treba však povedať, že základné piliere jeho presvedčenia ako historika v nich po celý ten dlhý čas zostali prakticky konštantné. Je to najmä kombinácia metód práce klasicky vzdelaného historika a inovatívnych progresívnych metód, ktoré prinášala doba. No a potom je to najmä láska k hlavnému predmetu svojho bádania, k slovenskému národu, ktorému celé svoje dielo obetoval. Na Slovensku žije len málo vedcov podobných Kučerovi, ktorý od mladosti túžil byť a aj sa stal vedcom a historikom svojho národa. Za túto obetu a vytrvalú obranu ho práve slovenský národ tak spontánne miluje.“ Profesor Kučera je v tom najlepšom slova zmysle vedeckým potomkom Branislava Varsíka. Preukázal nielen schopnosť viesť, vychovať a sformovať vlastných študentov, ale postaviť pred nich aj novú výzvu, ba otestovať ich vedeckú akríbiu a schopnosti. Prišiel v Literárnom informačnom centre s projektom viacdielnych Slovenských dejín ako vysokoškolskej učebnice. Nie sú to teda územne poňaté Dejiny Slovenska, ale obsahom, filozofiou, duchom a celkovým zameraním slovenské dejiny. Sám napísal 1. zväzok pod
29
názvom Od príchodu Slovanov po rok 1526. Ukázal tak mladším kolegom historikom odvahu s akou si treba stavať pre seba nové výzvy a veľké projekty. Tretím vrcholom Kučerovej životnej cesty je jeho schopnosť manažéra, čo dokázal na viacerých postoch ako minister školstva SR, ako veľvyslanec v Chorvátsku i v Bosne a Hercegovine, ale najmä na poste generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea. Jeho konanie opakovane preveril čas a do každého projektu, do ktorého sa vložil a ktorý nesie pečať jeho osobnosti, vkladal nesmiernu, presvedčivú energiu nezištnosti, ktorá ho poháňala aj spaľovala. Spýtame sa prečo? Na to je jednoduchá odpoveď: profesor Matúš Kučera verí tomu, čo robí, lebo je presvedčený, že v tom najlepšom slova zmysle slúži slovenskému národu, keďže prenikavo vidí, čo národu chýba k tomu, aby sa správal a konal suverénne a svojprávne. Chcem vyzdvihnúť najmä dva projekty, pri realizácii ktorých sa profesor Matúš Kučera angažoval a ktoré aj dotiahol do úspešného konca. Ten prvý bol medzinárodný projekt Stredná Európa okolo roku 1000, na ktorej participovali Nemecko, Česko, Maďarsko, Poľsko a Slovensko. Ihneď ako nastúpil do SNM, musel vyvinúť obrovské úsilie, aby sa Slovenská republika do tohto významného projektu zapojila a stala sa jeho dôležitou súčasťou. Otvoril tak Slovensku možnosť, aby ho aj ostatné zúčastnené krajiny strednej Európy začali brať vážne a uznali jeho miesto i postavenie v stredoeurópskej histórii. To, že sme roku 2002 v priestoroch Bratislavského hradu videli najvážnejšie historické artefakty od prilbice svätého Václava, cez svätoštefanskú korunu až po meč slovenského veľmoža z polovice 8. storočia, ktorý sa našiel pri Blatnici v Turci, dokazuje, ako koncepčne vie profesor Matúš Kučera rozmýšľať, aký má dar vnímať širšie kultúrne siločiary v Európe, ale aj európsky rozhľad. Pravdaže takéto jeho suverénne konanie podmieňovali jeho vedecké výkony, jeho objavné teórie, štúdie, čiastkové aj koncepčné názory, lebo sa nimi prezentoval vo významných európskych historických časopisoch aj knihách. Kučerovo meno je príliš známe v Európe, než aby jeho názory mohli obchádzať, dokonca aj historici v susednom Maďarsku. Spomínaná výstava v Kučerovi hlbšie utvrdila jeho presvedčenie, prečo treba rázne prikročiť k rekonštrukcii Bratislavského hradu.
30
A to je práve druhý projekt, s ktorým vyhral post generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea: bola jeho koncepcia opravy, rekonštrukcie a obnovy Bratislavského hradu ako najdôležitejšej aj najnavštevovanejšej historickej slovenskej národnej kultúrnej pamiatky prvého rangu. Hoci pre túto jeho výzvu na začiatku riaditeľovania nebola živná pôda, prišiel pravý čas, keď predseda NR SR Pavol Paška a vláda SR premiéra Roberta Fica zdvihla hodenú rukavicu a tento Kučerov projekt rekonštrukcie Bratislavského hradu zrealizovala. Žiaľ, v myslení niektorých slovenských politikov je ešte stále kultúra a história na poslednom mieste, ale prišli osvietení politici, ktorí pochopili význam štátnej reprezentácie. Preto dnes vidíme, ako na akropole nad Dunajom doďaleka svieti nádherne obnovený bieloskvúci sa Bratislavský hrad. Táto myšlienka rekonštrukcie, a potom aj naplnenia nového hradu novým obsahom sa zrodila v hlave profesora Matúša Kučeru. Až vtedy, keď sa na III. poschodí hradu zrealizuje Kučerova koncepcia Stálej expozície národných dejín SLOVENSKO A SLOVÁCI, budeme môcť hovoriť o tom, že Hrad pracuje pre historické sebavedomie štátotvorného národa. Má to byť poznávací tunel, ktorým ak slovenský alebo zahraničný návštevník prejde, bude vedieť aj pochopí, aký národ v priestore medzi Dunajom a Tatrami žije, akými kultúrnymi, civilizačnými, vedeckými, hospodárskymi aj politickými skutkami sa zapisoval do dejín strednej Európy. Povinnosť takejto Stálej expozície pripomenul aj premiér Robert Fico v slávnostnom prejave k 20. výročiu prijatia Ústavy SR: „Preto považujeme za výzvu zrekonštruovaný a obnovený hrad dotvoriť a naplniť ho novým obsahom. Veríme, že sa nám aj v tomto ťažkom čase podarí na prvom poschodí umiestniť galériu výtvarného umenia, na druhom poschodí obnovené prezidentské krídlo i reprezentačné priestory štátu a na treťom poschodí expozíciu národnej histórie Slovensko a Slováci. Chceme, aby hrad, nad ktorým veje slovenská štátna vlajka, a ktorý dnes ako maják slovenskej nezávislosti svieti doďaleka, bol reprezentačným sídlom nášho štátu, aby napĺňal občanov hrdosťou.“ Spoločne s profesorom Matúšom Kučerom, členom Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov, sme sa stretli pri mnohých, pre slovenský národ prospešných iniciatívach. No jedna z nich má osobitnú príchuť dramatického zápasu. Išlo o umiestnenie Jazdeckej sochy kráľa Svätopluka na nádvorie Bratislavského hradu. Bolo to rozhodnutie koncepčné, dobre zvážené, overené názormi
31
desiatok vedcov, odborníkov aj súhlasom architektov. Nič, čo sme konali a konáme, nie je, ani nebolo náhodné. Je logické, že na Bratislavský hrad, kde sa našlo veľkomoravské hradisko, patril panovník z čias Veľkej Moravy, prirodzene najslávnejší a najvplyvnejší – kráľ Svätopluk. Ten kráľ, ktorý v rokoch 882 a 883 práve pri Bratislave zhromaždil obrovské vojsko a podnikol veľké víťazné výpravy za Viedenský les a rozšíril svoje kráľovstvo až k riekam Sáve a Dráve. Preto jeho ríšu zapisovali letopisci aj ako Svätoplukovo kráľovstvo – Regnum Zventebaldi. Každý suverénny národ koná zvrchovane, stavia sochy a busty veľkým historickým postavám vlastných dejín. Takto slobodomyseľne a zodpovedne sme konali aj my. Ak je svet krásne miesto, pre slovenských vlastencov je Slovensko to pravé miesto pre život. Ale žiť život plnohodnotne, sebavedome a najmä zmysluplne možno len vtedy, ak elity slovenskej inteligencie kráčajú vždy pred vlastným národom, aby mu ukazovali cestu. Na spiatočníkov alebo duchovných bezdomovcov – martalúzov, ako ich nazval Vlado Mináč, sú slovenské úhory, osobitne Bratislava bohaté... Na celoživotne pomýlených historikov si o pár rokov už nik nespomenie! Preto každý taký vzácny človek a hodnotný vedec, akým je profesor Matúš Kučera, zostáva soľou zeme tohto národa. Je šťastím pre Slovensko, že má rodáka z Mojtína, historika prenikavého myslenia, profesora Matúša Kučeru. Verím, že sa od neho dočkáme ďalších diel. Lebo tie napísané a vydané už patria k oporným stĺpom slovenského sebavedomia, z ktorého potom vyrastá suverénne správanie aj konanie Slovákov. /krátené/
32
RECENZIE Jozef Mravík: Slovo v pravom čase CCW, Bratislava 2013
Myšlienkovo kompetentná brázda Márne by sme v slovenskej kultúre hľadali natoľko konzistentného, vzdelaného a aktívneho mysliteľa, organizátora a vnútorne nezlomného človeka, kliesniaceho vývraty pre úrodnú prsť spoločného slovanského priestoru, človeka, akým je Doc. Dr. Jozef Mravík, CSc. Brázdu, ktorú v tejto oblasti vyoral, nemožno ani prehliadnuť, ani nijako ľahko prekročiť. Slovenská a slovanská kultúra je uňho rovnako prirodzená ako krvný obeh, stala sa preňho potrebou natoľko prirodzenou ako dýchanie, lebo touto kultúrou žije. Nie s falošným pátosom, ale aj v prítomnej knihe, celkom prirodzene, vedome a racionálne, zaangažované - teda s účasťou na nej; ako na podmienke vedomého bytia. Teda celkom zákonite aj svedomia a sebavedomia! Mohlo by sa niekomu vidieť, že svedomie a sebavedomie v súvislosti so Slovanmi nijako nesúvisí. Ale opak je pravdou. Čím je vzťah spoločného európanstva z kultúrneho hľadiska, predovšetkým z pozície EÚ problematickejší, tým viac sa budeme musieť zapodievať vlastnou identitou. EÚ v tomto smere svojimi nariadeniami nielenže nerešpektuje špecifické, ničím a nikým nezameniteľné kultúrne, enviromentálne, ale aj antropologické predpoklady, zakotvené hlboko v tradíciách a prirodzenom práve, ktoré je podstatne odlišné od jadra Západu. Mám tu na mysli predovšetkým tvrdo koloniálnu (v podstate lúpežnú) „západnú“ minulosť. V mnohých oblastiach sa tieto rezíduá a rabovaniu
33
podobné podnikanie s podlizovaním našich vlád podobá prinajmenej na „soft vyloďovanie“ na územiach, ktoré treba doslova a do písmena ovládnuť. Nie je to ani v súlade s rešpektovaním zatiaľ ako-tak zvrchovaných štátov, ale ani v súlade s navonok deklarovanými cieľmi EÚ. Takéto časy náš národ naposledy zažíval v rámci rozpínavosti Osmanov a ich ríše. Ak som sa vyjadril priveľmi tvrdo, ospravedlňuje ma fakt, že naša realita je aj vďaka doriadenej, ale neriadenej politike EÚ tristnejšia, ako sme navonok kvôli hanbe ochotní pripustiť. Lebo od istej hladiny chudoba nielenže stráca česť, ale fakticky je hanbou - a to až po nehanebnosť všetkých, ktorí sú fakticky svojimi nekompetentnými rozhodnutiami a hrabivosťou skutočnou príčinou takejto chudoby. Žiaľ, nielen materiálnej, ale aj duchovnej. Jozef Mravík azda práve preto siaha do hĺbkovej pamäti, do centrálnych, kľúčových uzlov dejín Európy, k povrazom podobným žilám, ktorými sa zväzovali tepny európskeho spolužitia, ale ich sústavným porušovaním otvárali stavidlá najkrutejších katakliziem, aké svet do dvadsiateho storočia rozsahom a krutosťou nepoznal. Z tohto pohľadu je práca Jozefa Mravíka koncipovaná vertikálne, presnejšie hlbinne. Takto nám autor občerstvuje sústavne zabúdajúcu a médiami kontaminovanú pamäť. Treba povedať, že v čase, keď viacerí dokumentaristi vylievajú na Stalina potoky krvi a s Hitlera vytvárajú takmer nevinného strýčka, keď sa tu koncipujú nedvižné inštitúcie koncepcií pamätí národov, mali by sme si uvedomiť, že každý národ má svoju pamäť, a tú nemožno len tak zmeniť nijakým inštitucionálnym názorom. Naopak, môže skôr niečo zničiť, prekrútiť, ale pamäť národa zostáva, vie svoje. V každom čase, bez ohľadu na akékoľvek prekrúcania. Druhá strana takejto mince je vždy v sile tvrdení silnejšieho. A to najmä v čase súčasného mučivého kapitalizmu, ktorý nám zviera hrdlá až tak, že niektorí pod tlakom jeho „prosperity“ zomierajú bez strechy nad hlavou od hladu. Netreba si teda robiť ilúzie o tom, že by nám niekto (Nemci, Francúzi, Angličania) chceli nejako naozaj pomôcť... Ak nám tu naši politici hovoria o podnikateľoch, ktorí prichádzajú pre našich občanov vytvoriť pracovné miesta, mali by sme si byť vedomí, že sem prichádzajú vytvoriť predovšetkým vlastný zisk - a to pomocou našich stimulov, na ktoré ani nemáme dosť kapitálu. A túto tvár kapitalizmu Jozef Mravík analyzuje s bravúrou, od ktorej až srdce stŕpa. Jeho hlboké znalosti kulturológa, umocnené osemdesiatročnou skúsenosťou, baťovským kapitalizmom počínajúc,
34
ľudovodemokratickým zriadením, reálnym a perestrojkovým socializmom, ale najmä súčasným iracionálnym kapitalizmom končiac, oprávňujú autora siahať naozaj na podstaty, ktoré zrieďujú kvalitu nášho konečného bytia, v situácii, keď je možné všetko najmä to, čo sa javí ako ľudsky nemožné. Ale predovšetkým napriek dobre zorganizovanej propagande a aj na Slovensku po „americky“ vyškereným politikom, načisto, na dreň ľudského bytia, neľudské. V tomto zmysle som presvedčený o hlbokom zmysle prítomnej knihy. Nebudeme pri nej plesať, ale ani neumrieme ako hlúpi pritakávači s prefabrikovaným vedomím. Za to patrí autorovi uznanie a vďaka, hoci v tomto režime sa to sotva udeje na štátnej úrovni. Ján Tužinský
Emila Holečka: Petrolejka v daždi Veda, Bratislava 2012
Z pobrežia zvonoviny Zvonovina je síce tekutá zmes kovu, a keď sa šťastne ustáli, vytvorí zvon, ktorý nám stuhnutý visí nad hlavami. Obvykle ho nevidíme, ale keď sa pohne a srdcom udrie na stuhnuté telo zvona, priestor nad nami i v nás ovládne zvláštny, ničím nezameniteľný zvuk. A my si ho nepomýlime s nijakým iným zvukom v našom ľudskom priestore. Takáto „zvonovina“ odliata zo slov vytvára poetiku poézie Emila Holečku, zaiste, nielen v tejto, zatiaľ poslednej zbierke Petrolejka v daždi. A keď už sme pri jej názve mali by sme si uvedomiť, že v poézii je rovnako dôležité, ako blízko sa dostane básnik k sebe, lebo tak blízko sa jeho čitatelia môžu dostať k tomu, čo môžu naozaj a autenticky vnímať ako poéziu. Pravdepodobne to platí aj o poézii ako celku. A práve v tom celku začíname pociťovať toto žeravé
35
ohnisko subjektivity, ktorá by stála za pozornosť žalostne málo, keby nešlo o ľudsky preteplenú nehu k živému ohníku a svetlu v našej i básnikovej duši. Keby nešlo o uchopiteľnú neschopnosť, mihot živého plameňa v ľudskom priestore duše a tela. Áno, aj tela mladého muža a ženy víriacich v rytme „vykĺbeného času“ na pozadí nádeje a zrady. Spoločensky vlčej, ale osobne až nadpozemsky krehučkej, nad balansom nehy a štipľavosti biča zrady. A hoci „silná je láska ako smrť“, Holečka nám spolu s mihotavým plameňom petrolejky pripomína, že nielen oheň, ale aj láska pod nánosom popola času, je stála, takmer večná. Napriek nášmu kontingentnému bytiu. Aj napriek viac surovému ako ľudsky suverénnemu svetu. Ale nechcem sa tu vedome zamotávať do nezmyselných povrazov, ktoré nás zväzujú do mučivých a necitlivých odpovedí na otázku, čo chcel básnik povedať. To je vždy problém básnika v básnikovi. Holečku v Holečkovi. Jeho najnovšia zbierka okrem Petrolejky v daždi, prináša aj cykly Z podvečernej rosy, Korenie koreňov, Krehkosti a Ako vo vyhnanstve. Nimi Holečka vystužuje svoj básnický status mentálneho a kreatívneho miestopisu, svojho ars poetica, aby až od Slancov „cum grano salis“ prisolil rany a jazvy nášho života. Všetko tu však má svoje opodstatnenie a v poslednom cykle i spodstatnenie. Genéza básnického sveta sa tu personofikuje do spoločnej genézy videnia a vnímania sveta v širšom, ale aj užšom kontexte autorovho príbuzenstva, s akcentom na etické a estetické aspekty videnia sveta básne i sveta ľudskosti. Dnes vieme, že to nemusí vždy byť to isté. Veľa by sa mi ešte žiadalo o tejto knižke povedať. Ale v tomto prípade nie je dôležité, čo poviem, dokonca lepšie bude, keď sa odmlčím, lebo aj to, čo poviem, v poslednej vete, netýka sa iba nás, ktorí sme prežili rok šesťdesiat osem s petrolejkami. Ale jedno poviem: Petrolejka je žena. A možno ešte: ani nebola. Ale Holečkova poézia je tu... Zvoní!
Ján Tužinský
36
Steven Sora: Tajné spolky americkej elity (Od Rádu templárskych rytierov k spolku Lebka a kosti) Remedium, Bratislava 2006
Pod povrchom demokracie Publikácia Stevena Soru Tajné spolky americkej elity s podtitulom Od Rádu templárskych rytierov k spolku Lebka a kosti (Remedium, Bratislava 2006) osvetľuje temnú a dôležitú úlohu zákulisných zoskupení v konaní vládnucich rodín v USA, ich skutočný vplyv na demokraciu washingtonského typu, súčasné dianie a svetové dejiny. Kniha detailne vykresľuje, kto zo zakladateľov zaoceánskej veľmoci sa podieľal na pirátstve, obchode s otrokmi a drogami, pašeráctve, ale aj na útlaku a prešľapoch nadnárodných monopolov a ponúka prehľad o nezákonných aktivitách najvyšších štátnych funkcionárov Ameriky, z ktorých profitujú až do 21. storočia. Spojenectvá templárov, Kristových rytierov a slobodomurárov prekročili hranice vlastenectva alebo náboženského presvedčenia a významne ovplyvnili vznik Spojených štátov amerických. Lóžovým bratom sa pripisujú demokratické myšlienky inšpirujúce americkú revolúciu i tamojšiu vzorovú ústavu. Kým skryté štruktúry obchodníkov, zločincov, okultistov, hazardných hráčov, špiónov a otrokárov uspeli po oslobodení USA od cudzej nadvlády, odvrátenou stránkou ich pôsobenia je skutočnosť, že elita využila známosti a vzťahy, aby zväčšila vlastné bohatstvo a moc. Konšpiratívne bunky sa neváhali finančne podieľať na vraždách prezidentov a opakovane sa pokúsili o rozpad únie, čím chceli zabezpečiť prospech svojich členov. Synovia slobody, Essexská junta, Ku-Klux-Klan a ďalšie utajené formácie zohrali rozhodujúcu rolu pri akumulácii majetkov najvplyvnejších amerických rodín. Steven Sora dokumentuje, ako si zamaskované organizácie udržujú mocenské postavenie aj dnes, keď napríklad yalská spoločnosť
37
Lebka a kosti združuje novodobé vládnuce rodiny Ameriky tak pevne, ako kedysi slobodomurárske lóže asociovali Astorovcov, Livingstonovcov a Rooseveltovcov. Koncentrácia kapitálu a jeho vplyvu umožňuje v súčasnosti elite ovládať Ameriku a jej prostredníctvom celý svet v ešte väčšej miere, ako v minulosti templári dominovali v Európe. Ján Pavlík
38
ROZHOVOR ___________________________________________________
Za 20 rokov sme si napísali svoj životopis Rozhovor s Jozefom Mravíkom Medzi najvýraznejšie hodnoty slovanských národov patrí idea ich vzájomnosti. Zrodila sa v čase, keď každý slovanský národ pocítil svoje neľahké postavenie. Spojilo ich spoločné ohrozenie, hrozba straty kultúrnej a národnej identity. Ako sa však táto idea premieta dnes v 21. storočí? Pri príležitosti dvadsiateho výročia založenia Združenia slovanskej vzájomnosti sme sa na to opýtali jeho predsedu Jozefa Mravíka: • Kde vidíte podstatu slovensko–slovanských vzťahov? • Slovensko-slovanské vzťahy majú svoje historické korene hlboko zapustené v interetnickej závislosti. Zo všetkých foriem, ktorými sa mohli uskutočňovať zvíťazila a víťazí literatúra. Sila slova, umeleckej výpovede mala a má čo povedať každej generácii. Literárna vzájomnosť je predzvesťou vzájomnosti spoločenskej a z pravidiel tohto zákona nemožno uniknúť najmä preto, že vždy a všade, keď sme sa ako národ predstavili kvalitnou literárnou tvorbou sme sa aj ako národ uchytili a upevnili. No nejde nám tu o to, aby sme pozitivisticky ilustrovali dejiny slovensko-slovanských vzťahov a literárnych kontaktov. Ide nám o to, aby sme správne pochopili, spoznali mieru nášho vstupu do tohto hnutia a definovali jeho význam v širších slovanizačných reláciách. • Aké sú teda pozície slovanských národov v 21. storočí? • Slovanské národy chcú žiť ako suverénne historické subjekty a preto realita dneška i keď nesmierne zložitá a hektická, ich zákonite
39
vedie k tomu, aby sa navzájom podporovali, pomáhali si v samostatnom i spoločnom úsilí o dosiahnutie svojich cieľov. Stojíme však pred otázkou aké sú pozície Slovanov v modernom svete a najmä ich perspektívy zaradenia do európskych integračných procesov. Nazdávame sa, že moderný svet v 21. storočí bude pravdepodobne viazaný na veľké stabilné sústavy. Bez slovanskej sústavy by bol veľmi ochudobnený. Ak sa slovanským národom podarí postaviť nové náznaky východísk na tvorbu tejto sústavy v postindustriálnom konkurenčnom svete, ak by sa nám podarilo vymedziť miesto Slovanstva v jeho svetovej perspektíve, mohla by sa nám vydariť vstupná investícia do projektu, ktorým by sa mohol začať klásť nový európsky fenomén: slovanské kultúrne, duchovné a spoločenské hnutie ako partner podobným sústavám v Európe. Ale aj ako suverénny sused so všetkým dôsledkami, ktoré vyplývajú z tejto pozície. Azda to nevyznie zveličene, keď poviem, že prijímaním slovanského variantu európskych kultúrnych výdobytkov, Slováci i ostatní Slovania rozvíjali kultúrne európanstvo v minulosti a chcú ho rozvíjať i v budúcnosti. • Boli tieto úvahy impulzom k založeniu Združenia slovanskej vzájomnosti? • V duchu týchto úvah a tradícií vzniklo 24. apríla 1993 z vôle jednotlivcov a kolektívov Združenie slovanskej vzájomnosti v Slovenskej republike. Znamenalo zavŕšenie trojročného úsilia tej časti reformne orientovaných členov a sympatizantov Spoločnosti priateľov s národmi Spoločenstva nezávislých štátov, ktorí november 1989 neprijali ako osobnú porážku, ale naopak, ako výzvu občiansky sa angažovať za napĺňanie zmyslu a poslania nášho kultúrnospoločenského Združenia. Skúsenosť nás poúča, že z každej kritickej situácie možno nájsť východisko. Ak sa odstráni príčina, zmení sa i účinok. Vyžaduje si to však rozvahu a premyslenú stratégiu. Za 20 rokov sme si napísali svoj životopis, podľa ktorého nás hodnotia spoluobčania. Oddelili sme to, čo môže fungovať v demokratickej spoločnosti. Môžeme s istou dávkou určitosti povedať, že to najkamenistejšie máme za
40
sebou. Na tejto ceste sme asi všetci stratili veľa ideálov. Tých, čo boli len ilúziami nie je škoda, tie najdôležitejšie si každý môže uchovať sám. Nechceme nostalgicky spomínať, ťažkať si. Navzdory rozličným protirečeniam, neprimeraným a nerovnomerným výsledkom práce vidieť, že naše občianske združenie si postupne vytvára nový morálny kredit. • Aké sú najvýznamnejšie aktivity Združenia? • Medzi kľúčové aktivity Združenia slovanskej vzájomnosti patria medzinárodné konferencie, semináre a najmä vydavateľská činnosť. Od svojho vzniku roku 1993-2013 sme uskutočnili v spolupráci s Univerzitou Jána Ámosa Komenského v Bratislave, Univerzitou Konštantína Filozofa v Nitre, Univerzitou Mateja Bela v Banskej Bystrici a Slovenskou akadémiou vied 14 medzinárodných konferencií a seminárov na tému slovensko-slovanské kultúrne, jazykové a literárne vzťahy a kontakty. V rámci edície Slovanské reflexie sme vydali 13 knižných titulov na uvedenú tematiku, ktoré majú pozitívny ohlas v odborných kruhoch doma i v zahraničí. Od septembra roku 2001 vydávame časopis Slovanská vzájomnosť. Ide o kultúrno-spoločenský časopis (vychádza štyri razy do roka), ktorý svojím zameraním, obsahom a štruktúrou patrí medzi originálne periodikum v našom mediálnom priestore. Prostredníctvom esejí a štúdií významných odborníkov (domácich i zahraničných) časopis objasňuje rozmanité aspekty aktuálnej medzinárodnej pozície a perspektívne úlohy slovanského spoločenstva a jednotlivých slovanských národných kultúr v globálnych civilizačných súvislostiach. Nazdávame sa, že časopis tohto typu jednoducho nemôže byť apolitický už len z toho dôvodu, že kultúra, umenie, literatúra je tiež politikum a v istom zmysle politické je všetko, aj to najprivátnejšie prežívanie, aj ten najosobnejší problém. Nehovoriac aj o politickom charaktere fenoménu chudoby, globalizácie, či ochrany životného prostredia. Sú to predsa fenomény, ktoré viac alebo menej sprostredkovane súvisia s fenoménom kultúry a ignorovať tieto súvislosti by celkom isto nepomohlo riešeniu existujúcich životných problémov nášho ľudu.
41
Ani časopis nášho Združenia nemôže zostať v závetrí pohybu, ktorý na začiatku tretieho milénia s veľkou pravdepodobnosťou poznačí nielen naše dejiny, našich priateľov, ale vari aj celého ľudstva. V roku 2010 vydalo naše Združenie publikáciu Letokruhy časopisu Slovanská vzájomnosť. Je to iba zlomok toho, čo vyšlo v našom časopise a z čoho vznikol výber príspevkov, ktorý sme ponúkli čitateľovi pre lepšie pochopenie našej protirečivej a hektickej súčasnosti. Jedinečným edičným činom nášho Združenia bolo vydanie Slovanského kalendára 2012 (prezentujú sa v ňom významné osobnosti slovenského a slovanského hnutia) a Cyrilometodského kalendára 2013 na počest 1150. výročia príchodu Konštantína a Metoda na územie Veľkej Moravy. Spoločenský rezonujúcimi sa stali pravidelné konferencie Medzinárodného fóra Vyslanci Slovanstva a Združenia slovanskej vzájomnosti, ktoré sa konajú (od roku 2001) na konci kalendárneho roka v rámci stálej jednotnej koncepcie Slovensko-Európa-Svet. Upresnenie ich tematiky je podmienené aktualizáciou určitých problémov, stavu a rozvoja Slovanstva. Z týchto konferencií vyšlo 9 zborníkov. • Ako chápete ideu Slovanstva? • Aj tento neúplný výpočet aktivít Združenia slovanskej vzájomnosti je dôkazom toho, že ideu Slovanstva chápeme skôr ako kultúrny, než genetický, skôr ako jazykový a spoločenský, než etnický fenomén. Je to identita v kultúrnom presahu v troch rovinách: 1. v presahu individuálnom, týkajúcom sa konkrétneho človeka, 2. v presahu národnom, umožňujúcom prekonávať obmedzenosť nacionálneho pohľadu, 3. v presahu všeobecne ľudskom, pretože jeho základom je ľudskosť a sociálne chápaná idea mieru.
42
Zároveň si uvedomujeme, že idea slovanskej vzájomnosti pre 21. storočie by mala rátať s takou všestrannou diferenciáciou Slovanstva (13 štátov a 15 národov) aká dnes existuje. Nemožno zabúdať na to, že v Európe sa presadzuje proces politickej a ekonomickej integrácie a globalizácie ( v súčasnosti je 5 slovanských štátov – Bulharsko, Česko, Poľsko, Slovensko a Slovinsko v Európskej únii a pripravujú sa do nej vstúpiť ďalšie slovanské štáty). Zápas slovanských štátov o kultúrnu a národnú identitu by sa mal vybojovávať s ostatnými európskymi štátmi o zachovanie vlastnej identity každého národa. Za veľmi užitočné v tomto zmysle slova pokladáme úsilie o zvýšenie imidžu slovanských štátov v integračných procesoch moderného konkurenčného sveta. Pravda, až budúca veľká kniha našich dejín ukáže nakoľko sme boli v tejto chvíli so všetkými svojimi slabosťami hodní svojich myšlienok a spoločných predsavzatí pre napĺňanie zmyslu a podstaty slovanskej vzájomnosti.
Zhováral sa Maroš Puchovský
43
ZAUJALO NÁS ___________________________________________________
Dvadsať rokov vo vlastnom štáte Vyhlásenie účastníkov 21. plenárnej konferencie slovenskej inteligencie Po 20. rokoch skúseností slovenskej spoločnosti vo vlastnom samostatnom štáte konštatujeme, že hoci mnohé problémy spojené s doteraz najzásadnejšou zmenou v našich novodobých dejinách sme ako národ zvládli nad očakávanie úspešne, nepomerne viac problémov ešte stále čaká na svoje riešenie v zmysle našich predsavzatí, v zmysle potrieb a záujmov slovenského národa, ale aj v zmysle výziev a čoraz náročnejších požiadaviek súčasného sveta. Slovenský národ zmenu podmienok zvládol. V mnohých ohľadoch sa však zreteľne prejavuje nedostatočná skúsenosť našich predstaviteľov s riadením a vedením štátu. Dokazuje to napríklad aj nedostatočná diverzifikácia nášho strojárstva jednostranne orientovaného na montáž automobilov či úpadok poľnohospodárstva, ale aj naša vysoká závislosť na cudzích zásobovacích reťazcoch a takmer úplná odkázanosť na cudzie lieky či vysoké technológie. Pripomíname, že každá závislosť či odkázanosť na cudzích je nielen ponižujúca, ale aj nebezpečná, lebo obmedzuje našu slobodu a suverenitu. Za najnebezpečnejší z negatívnych trendov nášho politického vývoja od 1.1.1993 považujeme smerovanie k zbavovaniu sa suverenity, ktorá je podstatou a zmyslom každého štátu. Ohrozená je aj naša integrita a územná celistvosť, čiže samotné základy našej štátnosti. Takýto stav a k nemu vedúce konanie je v príkrom rozpore s Ústavou SR aj s našimi národnoštátnymi záujmami! Po tisícročiach vlastného vývoja už nemáme právo byť naivní ani prekvapení. Nech sa udeje čokoľvek – musíme byť
44
pripravení! Naša skúsenosť nám hovorí, že zápas o životný priestor, úspešnosť a vplyv sa neuskutočňuje iba vojenskými prostriedkami, ale prebieha sústavne a všetkými formami. Okrem iného aj obsadzovaním trhového priestoru, skupovaním pôdy či zaberaním ropných – v našom prípade vodných – zdrojov. Buďme opatrní a prezieraví, konajme múdro a pamätajme, že každé nebezpečenstvo je vždy o toľko väčšie o čo menej si ho uvedomujeme či pripúšťame! Preto by sme nemali podceňovať žiadny problém, ale riešiť ho podľa možnosti preventívne. Znova upozorňujeme, že vyľudňovaním najmä prihraničných oblastí sa dopúšťame tzv. kosovizácie nášho územia. Treba si tiež uvedomiť, že nie je v záujme nášho štátu ani to, aby sa neorganický a živelný rast Bratislavy uskutočňoval na úkor celej SR. Každý zvrchovaný subjekt chráni svojich občanov a zdroje svojej suverenity, preto je nevyhnutné, aby o strategických záujmoch - ako sú napríklad starostlivosť o zdravie obyvateľstva, o jeho výživu, výchovu a bezpečnosť, ale napríklad aj o štátny jazyk a národnú kultúru – rozhodovali orgány štátu a nie súkromný sektor či dokonca cudzinci. Za absurdné považujeme aj to, že slovenské telekomunikácie vlastní cudzí štát! Slovenskú zem stáročia kultivovali naši predkovia, právom jej dali svoje meno – Slovensko – a tvorí erbový symbol našej vlasti. Pretože je zároveň aj základným zdrojom našej potravinovej bezpečnosti, suverenity a územnej integrity nášho štátu a patrí k nenahraditeľným pokladom nášho národného dedičstva považujeme chystaný predaj slovenskej pôdy do cudzieho vlastníctva za hrubú politickú chybu napĺňajúcu skutkovú podstatu vlastizrady! Tieto skutočnosti a dynamika svetového vývoja nás nútia prehodnotiť naše doterajšie stereotypy správania sa a zásadne zmeniť náš postoj k povinnostiam a zodpovednosti za vlastný osud. Neodkladne musíme zvýšiť náročnosť voči sebe a najmä voči našim predstaviteľom, ale aj rýchlosť zmien a dobehnúť tak zameškané v minulých obdobiach. V našom životnom záujme je tiež potrebné zbaviť sa falošných mýtov o vlastných dejinách ako aj vplyvu cudzích ideológií. V čoraz viac preľudnenom svete a v dnes už globálnej konkurencii vo všetkých oblastiach života ľudstva prežije a obstojí iba vnútorne integrovaný subjekt s čo najefektívnejšou organizovanosťou svojho života, ktorý má ujasnenú a vo svojom
45
osobnom aj spoločenskom vedomí pevne ukotvenú vlastnú identitu ako základ prirodzeného zdravého sebavedomia. Iba tak budeme schopní odolávať aj tým najlákavejším asimilačným tlakom. Pričom hrozieb je čoraz viac. Veď kupovanie si talentov a špičkových kádrov vychovaných a vzdelaných iným spoločenstvom či štátom patrí k najvýnosnejším obchodom v súčasnosti a čoraz viac rozhoduje o vyspelostnej úrovni a úspešnosti tých, ktorí si kupujú „cudzie mozgy“ a využívajú ich na svoje ciele. Preto sa treba zamerať nielen na vytváranie centier vzdelanosti a tvorivosti umožňujúcich sústavný celoživotný rozvoj osobnosti, ale aj vytváranie „národných motivačných a rozvojových programov“ využívajúcich náš intelektuálny potenciál pri budovaní nášho štátu a zvyšovaní úrovne nášho života. Opakovane žiadame orgány SR, aby bola obnovená činnosť Ústavu pre stratégiu rozvoja slovenskej spoločnosti ako vrcholovej inštitúcie sústreďujúcej odborné elity, ktorý by mal byť odborným partnerom politickým orgánom nášho štátu a nielen navrhovať a posudzovať, ale sa aj partnersky zúčastňovať na všetkých štátnických rozhodnutiach s celospoločenským významom. Skúsenosti z vyspelých štátov dokazujú, že každý kto chce byť úspešný, musí dlhodobo plánovať svoju budúcnosť a zapájať do riešenia úloh čo najširší intelektuálny potenciál spoločnosti, najmä odbornú elitu. V tom vidíme podstatu a prospešnosť demokratického spoločenského systému, pričom obsadzovanie do rozhodujúcich riadiacich funkcií a štátnických inštitúcií treba uskutočňovať nie na základe straníckej či príbuzenskej príslušnosti, ale výhradne na základe odbornej spôsobilosti. Len štát vedený takýmito osobnosťami ako morálnymi a odbornými autoritami môže úspešne obstáť v globálnej konkurencii. Že je to možné, dokazujú príklady podobne veľkých ako SR a aj počtom obyvateľov porovnateľných štátov – konkrétne Švajčiarska či severských štátov Európy, ktoré vďaka jasnej štátnej koncepcii, spravodlivo usporiadaným sociálnym vzťahom a efektívne fungujúcej štátnej štruktúre, ale aj zodpovednému plneniu si povinností - nielen odolávajú vonkajším tlakom, ale aj úspešne presadzujú svoje záujmy na medzinárodnom poli. Za hlavnú príčinu súčasnej globálnej krízy považujeme konzumný spôsob života. Upozorňujeme, že tento v podstate
46
koristnícky spôsob života je nebezpečný najmä pre tvorivosť, ale je neúnosný aj z hľadiska prírodných a spoločenských zdrojov. Práve takýto životný štýl zničil dosiaľ všetky civilizácie sveta. S plnou zodpovednosťou národa, ktorého pôrodnosť klesá, si treba uvedomiť, že jediný inštitút, ktorý v našich dejinách nezlyhal, ale naopak rozhodujúcou mierou umožnil slovenskému národu jeho prežitie, bola a je – rodina. Preto tradičnej slovenskej rodine treba venovať mimoriadnu pozornosť ako jednému zo základov nášho národného dedičstva. Podporovať treba najmä mladú slovenskú rodinu. Pričom ako časť odmeny za prínosy pri vytváraní celospoločensky prospešných hodnôt možno perspektívnym mladým rodinám – najmä vysokoškolsky vzdelaným - napríklad poskytnúť štátnu pôdu s podmienkou, že sa na nej usadia. Zároveň im treba pomôcť výhodnými pôžičkami, aby nemuseli odchádzať do cudziny slúžiť záujmom cudzích, ale aby plnohodnotne naplnili svoje predstavy a zmysel svojho života doma vo svojej vlasti. Mladej generácii sa treba venovať nielen v školách, ale aj pri mimoškolských aktivitách a v centrách voľného času. Vzhľadom na súčasný prevažne sedavý životný štýl je treba vytvoriť podmienky najmä na športové aktivity mládeže, aby sme dosiahli jej všestranný harmonický rozvoj ako základ jej zdravia, sebavedomia a konkurencieschopnosti a naučiť ju slobodne myslieť aj konať a uprednostňovať naše národnoštátne záujmy pred čímkoľvek iným. Interval rokov 1918–1938 či 1968–1989 dokazuje, že približne po každých 20-ich rokoch – čo je prakticky vek zrelosti a dospelosti jednej generácie – sa v našej spoločnosti udeje niečo významné, ak nie priamo prelomové. Táto výzva čaká aj na nastupujúcu mladú generáciu našich pokračovateľov. Najsilnejším motorom kľúčovej premeny nášho vedomia na sebavedomý a účinný nástroj našej úspešnosti je mladá slovenská generácia. Jej čas prišiel a musí prevziať žezlo vedúcej sily našej spoločnosti aj s povinnosťami, ktoré sú nezastupiteľné. Mladej slovenskej generácii odporúčame, aby nadviazala na pravdivý odkaz slovenských dejín a nepočúvala cudzích poradcov, ale vlastný rozum a skúsenosti. Najmä však aby upevnila hodnoty,
47
ktoré vytvorili predchádzajúce generácie a aj tie, ktoré získala naša generácia. Bolo by to nielen uznaním práce jej predchodcov, ale aj nádejou, že dokáže viesť našu spoločnosť a štát k úspešnej budúcnosti. Preto vítame všetky nové iniciatívy mladej generácie podporujúce náš ďalší rast a rozvoj a ponúkame do tohto procesu všetky svoje schopnosti, skúsenosti a sily. Dozrel čas, aby sme spoločne začali novú etapu nášho vývoja vo vlastnom štáte. Máme jedinečnú šancu konečne už prekonať tzv. tisícročné prekliatie slovenských dejín – ich diskontinuitu a generačnú nespoluprácu. Kto to má urobiť, ak nie my, inteligencia slovenského národa - a kedy, ak nie teraz vo vlastnom štáte?! Túto tvorivú prácu – konečne už na prospech nášho národa a štátu - robme s presvedčením, že ak nás spolupráca pri posilňovaní vlastnej identity, upevňovaní integrity a suverenity našej štátnosti zjednotí – úspech nás nemôže minúť! Bratislava, Historická budova SNR, 15. 12. 2012
Cez mŕtvoly Bombardovanie Juhoslávie vojskami NATO v roku 1999 nadobudlo po trinástich rokoch hmatateľné kauzálne súvislosti Ľudovít Števko Bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová, bývalý veliteľ NATO počas bombardovania Zväzovej republiky Juhoslávie, generál vo výslužbe Wesley Clark a ďalší významní americkí politici skupujú kľúčové podniky v Kosove. Médiá priniesli správu, že Madeleine Albrightová sa zúčastňuje na výberovom konaní na privatizáciu kosovského Telekomu, ktoré je ušité na mieru jej firme Albright Capital Managment. Ide o obrovský kšeft, lebo Telekom vlastní kosovskú poštu a telekomunikácie vrátane mobilnej siete. Firma Albright Group už predtým zarobila 20
48
miliónov dolárov na lacnej kúpe a vzápätí drahom predaji kosovského mobilného operátora Ipko zahraničnej spoločnosti. Wesley Clark má zas zálusk na kosovské hnedouhoľné lignitové bane a z vyťaženého uhlia chce vyrábať tekuté zlato. O kosovské nerastné bohatstvo a obchodné transakcie majú záujem aj bývalí vedúci pracovníci administratívy OSN v Kosove. Najviac zmyslu pre obchod však prejavila v balkánskej kríze verná Havlova priateľka Alrightová, rodená Korbelová, rodáčka z pražského Smíchova. Rýchlo zabudla, že jej na začiatku 2. svetovej vojny pri úteku rodiny cez Belehrad do Londýna zachránili život srbské rodiny, ktoré ju a zvyšok jej židovských príbuzných ukrývali pred nacistami. Svojho času najvplyvnejšia ministerka zahraničných vecí na svete im o polstoročie neskôr poslala z vďačnosti krutý pozdrav – bomby. Keď v tom čase videl v Novom Sade hromady mŕtvych civilných obetí súčasný senátor hornej komory českého parlamentu Jaroslav Doubrava, bol zhrozený. “Videl som tam zabitú sedemnásťročnú dievčinu v siedmom mesiaci tehotenstva. Bola zabitá kazetovou bombou“, povedal nedávno Doubrava pre portál Parlamentní listy.cz. Bol to ten istý senátor, ktorý demonštratívne opustil rokovaciu sálu, keď počas svojej návštevy Českej republiky v parlamente rečnila oslavovaná Madeleine Albrightová. Iný člen zahraničného výboru senátu Jaroslav Foldyna bol Albrightovou doslova zhnusený: „Je to tragické, kam až môže klesnúť ľudská chamtivosť. Je to zločin ... v Kosove zabíjali nevinných ľudí, dnes tam obchodujú a zarábajú milióny dolárov. Malo by sa to dostať pred súd v Haagu.“ Pred haagsky tribunál sa strojcovia balkánskej tragédia isto nedostanú – obchod je obchod. Aj obchod so smrťou. Odkedy sa Madeleine Albrightová pred kamerami bozkávala s Hashimom Thacim, UCK stratila prívlastok teroristická organizácia. Odrazu neprekážalo že mala na svedomí vraždy a odoberanie orgánov srbským zajatcom a samotný Thaci, zvaný Had, stratil okamžite prívlastok vojnového zločinca. Tento obrat v politike USA nebol ničím novým – vyjadruje ho úprimné vyznanie istého amerického politika: „My si nevyberáme ciele podľa našich priateľov, ale vyberáme si priateľov podľa našich cieľov.“ Jeden z možných výkladov tohto americko-kosovského priateľstva môže byť existencia vojenskej základe na území Kosova, ktorá je druhou najväčšou americkou základňou na cudzom území, s možnosťou
49
dislokácie 70-tisíc vojakov. Druhým konkrétnym nexus causalis týchto dní je obchod. Korpulentná stará dáma vo svojich pamätiach nedávno napísala.: ...“Bez toho, aby som si to vedome plánovala, stali sa šperky súčasťou môjho osobného diplomatického arzenálu“. Madeleine Albrightová sa teda celkom ľudsky vyznáva zo svojej diplomatickej lásky ku šperkom, ku ktorej celkom určite patrí aj láska k peniazom. Je čisto diplomatická otázka, či peniaze a šperky z Kosova stáli Albrightovej za tie hromady mŕtvol. V Srbsku má americká exministerka prezývku balkánska mäsiarka. Slovenský minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák sa k podobným záležitostiam nevyjadruje, zato však už začal uznávať pasy kosovského štátu, ktorý paradoxne Slovenská republika neuznáva. Uznávanie pasov je prvým krokom k uznaniu tejto americkej mafiánskej provincie de jure. Pravda, všetko je prikryté všeobjímajúcim pláštikom západnej demokracie, ktorá zabratie cudzieho územia či Albrightovej honbu za majetkom cez mŕtvoly nemeria morálkou. Veď obchod je obchod. ( kátené) Extraplus 9/2012 Na doplnenie: Republika Mafie (Informácia z nemeckého časopisu ZUERST č. 12/12) Organizovaná zločinnosť založila svoj samostatný štát krajiny EÚ platia a platia ...
a
Len medzi rokmi 1999-2007 bolo vyplatených pre len 1,75 miliónov obyvateľov 3,5 miliardy Euro krajine, ktorá vlastne patrí Srbsku. Od 17. februára 2008 to bolo ešte o 1,2 miliardy Euro navyše. Zostáva záhadou ako a kto tieto sumy schválil, keďže ešte Grécko, Cyprus, Bulharsko, Španielsko a Slovensko odmietajú uznať tento štát. Keď sa Albánci smeli oddeliť od Srbska, tak prečo nie v budúcnosti od Grécka? Kto má zamedziť Maďarom v Rumunsku a na Slovensku vyhlásiť svoj samostatný štát? Ďalej v Španielsku Baskicko a Katalánsko.
50
Nezávislosť zostáva pre pozorovateľov ale nejasná – lebo ako je vlastne možné, že päť štátov EÚ neuznalo štát a predsa doňho plynú peniaze z EÚ, ktoré ale zmizli. Jedno je isté, že EÚ peniaze sú fuč! Keď prejdete hranice tak sa na dobre vyasfaltovaných cestách radia za sebou benzínové pumpy, ale takmer ani jedno auto tam netankuje, aj keď luxusné autá môžu niekoho zaujať. Táto záhada sa dá jednoducho vysvetliť tak, že na týchto staniciach sa perú peniaze. Benzínové pumpy sú miesta, kde sa čierne profity prerobia na biele. Cez Kosovo ide 40 percent heroínu do západnej Európy a potom do USA. (veľmi krátené) NII č. 1/2013
Nastal čas zrušiť predpojatý haagsky tribunál Medzinárodný trestný tribunál pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY), v skutočnosti predĺžená ruka USA, prepustil už druhý raz zatknutého známeho kosovsko-albánskeho veliteľa UCK Ramusha Haradinaja a jeho dvoch spoluzabijakov Idriza Balaja a Lahi Brahimiho, odsúdených za početné vojnové zločiny, za vraždy a mučenie zajatých Srbov, Cigánov i Srbsku lojálnych Albáncov. Po prvom zatknutí R. Haradinaja a jeho spolupáchateľov vyhlásila o nich prokurátorka ICTY Carla del Ponteová, ktorá inak vždy vystupuje protisrbsky: „Pred vami stoja ľudia obžalovaní za zločiny – strašne kruté, násilné zločiny: zločiny vraždy, vyháňania a mučenia, znásilňovania a únosov, násilného väznenia a najukrutnejšieho týrania. … Nepochybujte ani trochu, a obžaloba to dokáže, že títo traja muži … majú skrvavené ruky.“ Je celkom zrejmé, že Tribunál ICTY je politická inštitúcia, ktorá má po právnej stránke ospravedlniť ilegálne postupy a zločiny Západu (Európska únia, NATO, USA) proti Juhoslávii a Srbom. Západ si Tribunál vynútil 25. mája 1993 rezolúciou Rady bezpečnosti č. 827, hoci RB k tomu nemala mandát – malo ho iba Valné zhromaždenie OSN. V kontexte s tým stráca svoju hodnotu aj Nobelova cena mieru za rok 2012 udelená Európskej únii, keďže EÚ
51
sa v roku 1999 zúčastnila na zločine agresie proti zvyšku Juhoslávie – bez povolenia RB OSN a bez ospravedlnenia a kompenzácie za 78 dní bombardovania, vandalského ničenia a zabíjania a za klamstvá protisrbskej propagandy. Nemá byť taký jednostranný tribunál zrušený a nahradený iným, spravodlivým a nepredpojatým tribunálom? – pýta sa Prof. Dr. Rajko Doleček, DrSc. v mesačníku Slovanská vzájemnost. K tejto hanebnej udalosti sa vyjadril aj poslanec českého parlamentu Jaroslav Foldyna v Parlamentných listoch: „V súvislosti s problematikou Kosova nemožno nespomenúť inú, pre celý srbský štát šokujúcu udalosť - Medzinárodný trestný tribunál v Haagu totiž prepustil na slobodu bývalého šéfa UCK Ramusha Haradinaja a jeho spoločníkov, obvinených z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. … Súd v Haagu nehanebne odložil masku a ukázal sa nám v celej nahote. Ten súd má rovnakú hodnotu, akú mali súdy v 50. rokoch s prokurátorom Urválkom. To je výsmech demokracii. Haagsky súd podnecuje k národnostnej a rasovej neznášanlivosti… .“ (krátené) In:Slovanská vzájemnost č.161/2013
Reorganizácia Pacifiku Jelena Pustovojtová Rozvoj vzťahov Ruska s krajinami Pacifického bazénu nielen zodpovedá základným tendenciám vývoja svetovej ekonomiky, ale poskytuje Rusku možnosť cítiť sa vo vzťahoch so západom istejšie. Rozhovory o vytvorení zóny voľného obchodu s krajinami juhovýchodnej Ázie znamenajú možnosť získania investícií z juhovýchodnej Ázie pre východnú Sibír a Ďaleký východ. Zóna voľného obchodu krajín Colnej únie (Rusko, Bielorusko, Kazachstan) a Nového Zélandu sa môže postupne rozširovať po prvé o tie krajiny, ktoré už majú režim voľného obchodu s Novým
52
Zélandom – Japonskom, Austráliou, Singapúrom, Chile a Brunei. A po druhé o štáty SNŠ, spadajúce do zóny voľného obchodu s Colnou úniou – Ukrajina, Moldavsko, Arménsko, Kirgizstán a Tádžikistán. A to je obchodný blok 14 štátov. Pred summitom vo Vladivostoku sa už hovorilo o tom, že po odsúhlasení zóny voľného obchodu s Novým Zélandom sa plánuje podpis obchodného dokumentu medzi Ruskom a krajinami Európskeho združenia voľného obchodu. Výhody takej obchodnej únie sú evidentné a je pochopiteľné prečo, sa Novozélanďania odvrátili od svojho „starého priateľa“, USA, a obrátili sa na nové tri štáty zjednotenej Colnej únie – ale je tu aj zvláštny záujem. Každá ekonomická príručka uvádza, že Nový Zéland je vyspelou krajinou s trhovou ekonomikou, konkurencieschopnou na svetovom trhu. Že základ jej ekonomiky tvorí poľnohospodárstvo, obrábací a potravinársky priemysel a turistika. Že táto krajina patrí k najväčším dodávateľom vlny na svete. Na Nový Zéland pripadá zhruba štvrtina (!) svetového vývozu mliečnych produktov –masla, syra, sušeného mlieka. Súčasťou exportu sú i také položky, ako baranie a hovädzie mäso, ryby, drevo a výrobky z neho, ovocinárske produkty – jablká, hrušky, kiwi... Krajina, ktorá nemá ropu a plyn, a veľkú priemyselnú výrobu, kŕmi štvrtinu sveta mliečnymi produktami ... Pričom HDP Nového Zélandu už viac ako 10 rokov neustále rastie. Podobným spôsobom rastie aj výška národného dôchodku na hlavu. V r. 2007 činil 26 300 dolárov (21. miesto na svete), v r. 2010 to bolo 28 800. Čo dáva silu ekonomike krajiny s neveľkou populáciou 4,5 milióna ľudí? Odpoveď je jasná. Hlavným novozélandským dodávateľom mliečnych produktov na svetový trh je Fonterra. Túto spoločnosť nevlastnia oligarchovia, ale 11 000 novozélandských farmárov. Tí, ktorí dodávajú mlieko svojich kráv na spracovanie. A to sú takmer všetci novozélandskí farmári ( 95 %). A spoločnosť riadi prostredníctvom 35 miestnych akcionárskych výborov, ktoré volia Radu riaditeľov, vedúcich spoločností, a tiež človeka, ktorého funkcia sa nazýva „mliečny komisár“, ktorý dohliada na to, aby
53
všetky problémy, ktoré vzniknú medzi farmármi a Radou riaditeľov, boli riešené rýchlo a podľa zákona. Akcionárske výbory zastupujú záujmy farmárov a investora Fonterra a dohliadajú na to, ako pracuje Rada riaditeľov. Ak sa niekomu zdá, že v Sovietskom zväze „to už bolo“, tak sa veľmi mýli. V štátoch, ktoré vznikli na troskách ZSSR a ktoré zažívajú dôsledky degradácie výrobných síl, to treba ešte len uskutočniť. Nakoniec nemá cenu sa domnievať, že zóna voľného obchodu s Novým Zélandom bude znamenať rozumné spojenie kapitalistických a socialistických metód vedenia moderného podniku, ale je tu možnosť lepšie poznať ako fungujú tieto modely v ekonomikách vyspelých štátov. (krátené) NII č. 11/2012
Stála konferencia Slovensko a Slováci v zahraničí rokovala v Bratislave Kvalita práce s krajanmi potrebuje nový dych. Slováci vo svete a ich vzťahy k materskej krajine, ale i naopak – vzťahy Slovenskej republiky k slovenskej svojeti v zahraničí – boli predmetom stretnutia v posledných októbrových dňoch v r. 2012 v Bratislave. Konalo sa pod záštitou Ivana Gašparoviča a pod hlavičkou Stálej konferencie Slovensko a Slováci v zahraničí už po jedenásty krát. Organizátorom bol Úrad pre starostlivosť o Slovákov v zahraničí, ktorý prešiel od októbra 2012 pod priame riadenie ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí. Minister Milan Lajčák načrtol základné prístupy v práci Úradu pre nastávajúce obdobie. Vychádzal z faktu, že zahraniční Slováci sa menia. Na jednej strane pribúdajú nové komunity migrantov, ktorí sa vysťahovali za prácou v rámci voľného trhu EÚ, na druhej strane v tradičných komunitách a organizáciách zahraničných Slovákov
54
dochádza ku generačnej výmene. Na zmenenú situáciu by vláda a parlament mali reagovať novelou zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí. Samotné rokovanie zástupcov Slovákov z 21 štátov všetkých svetadielov okrem Afriky prinieslo názorovú pestrosť a obsahovú rôznorodosť. Okrem základnej požiadavky krajanov – zvýšenie finančnej a materiálnej pomoci ich aktivitám zo strany materskej krajiny – odznelo množstvo zaujímavých postrehov a námetov. Naše správy, ročník I., číslo 1. /Slovenský občasník/
55
JU B I L E Á _______________________________________________________
Jubileá v 2. štvrťroku 2013 Slovník nemožno dokončiť, možno ho len prestať robiť
Apríl - 3. apríla 1913 sa narodil v Starej Turej spisovateľ, prekladateľ, hodnostár evanjelickej cirkvi a. v. Rudolf Koštiaľ. Zomrel 28. októbra 1991 v Bratislave. Po absolvovaní evanjelickej teológie dva roky pôsobil medzi krajanmi v Detroite. Roku 1969 ho zvolili za biskupa ev. cirkvi Západného dištriktu a v apríli 1990 bol poverený zastupovaním úradu generálneho biskupa ev. cirkvi na Slovensku. Okrem pastoračnej činnosti venoval pozornosť redakčnej, literárnej a prekladateľskej činnosti. Dvadsať rokov redigoval Cirkevné listy. Prekladal z angloamerickej literatúry i z francúzštiny. Knižne vydal Kresťanstvo a sociálna otázka, Biblia u nás, Slovenskí evanjelici v zahraničí. Po roku 1990 bol členom Predsedníctva Matice slovenskej – 100. výročie narodenia. -5. apríla 1943 bola vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine založená tlačiareň Matice slovenskej Neografia, a.s. Dosiahla vynikajúcu úroveň výroby – okrem matičných kníh a časopisov tlačila aj papierové peniaze a platidlá, známky, kolky, cenné papiere. Bola úspešným podnikateľským podnikom ako na Slovensku i v zahraničí. Na konci roka 1943 zamestnávala už 246 pracovníkov. V marci 1948 bola znárodnená, v roku 1994 ju štát vrátil Matici slovenskej. V súčasnosti pôsobí ako akciová spoločnosť s 99 percentom akcií Matice slovenskej – 70. výročie založenia. - 6. apríla 1863 sa narodil v Troch Sliačoch maliar, pedagóg a redaktor Jozef Hanula. Zomrel 22. augusta 1944 v Spišskej
56
Novej Vsi. Pôsobil ako učiteľ kreslenia a vyše 20 rokov ako slobodný umelec. V maliarskej tvorbe sa zameral prevažne na sakrálnu tematiku – jeho maľby nachádzame asi v 40 kostoloch. Náboženské témy spájal s národnými, väčšinu postáv zaodel do ľudového kroja. Najznámejší jeho obraz Na rodnej hrude a rozmerný Príchod Cyrila a Metoda na Slovensko je koncipovaný ako veľkorysá národopisná slávnosť. Účinkoval aj ako knižný ilustrátor najmä literatúry pre mládež. Názory na kultúru podal v knihe Spomienky slovenského maliara – 150. výročie narodenia. - 10. apríla 1813 sa narodil v Borskom Mikuláši – Borskom Petri národný pracovník a mecén, rímskokatolícky kňaz Jozef Ščasný. Zomrel 1. decembra 1889 v Bratislave. Slavianofil vzdelaný vo viacerých slovanských jazykoch. Príslušník mladšej generácie bernolákovcov udržiaval živé styky so štúrovcami a členmi tajného spolku Vzájomnosť. Podporoval ľudovýchovu, sociálne pozdvihnutie ľudu, národné prebudenie a zjednotenie, všeslovanskú spoluprácu. Finančne podporoval chudobných študentov a národné ciele (Pomník J. Hollého, vydanie Slovenských spevov, preklad sv. Písma a i.). Člen Tatrina, Matice slovenskej, Spolku sv. Vojtecha a patrón katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom – 200. výročie narodenia. - 16. apríla 1938 sa narodil v Devínskej Novej Vsi slovenský prozaik Rudolf Sloboda zomrel 6. 10. 1995 (samovražda). Originálny zjav modernej slovenskej prózy s filozofujúcim podtextom. Bol redaktorom vo vydavateľstve Smena, dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby a scenáristom. V tvorbe hľadal zmysel života v odsudzujúcej sa spoločnosti. Písal aj drámy a rozprávky pre deti. – 75. výročie narodenia. -19. apríla 1823 sa narodil v Skalici prozaik, dramatik, kňaz Jozef Podhradský. Člen Štúrovej družiny, evanjelický farár v Pešti, vojenský kňaz vo Viedni, profesor srbského gymnázia v Novom sade, načas aj knihovník v Petrohrade, skončil ako gymnaziálny profesor v Leskovci. Básnik, dramatik, redaktor a prekladateľ. V dráme Holuby a Šulek zobrazil osudy účastníkov slovenského povstania. Najrozsiahlejším dielom je veršovaný dramatický cyklus Tragédia Tatry. Písal aj divadelné hry pre mládež.. Zomrel 13. novembra 1915 vo Svetozareve, pochovaný je v Belehrade - 190. výročie narodenia.
57
- 23. apríla 1983 zomrel v Bratislave herec, filmový režisér a scenárista Paľo Bielik Narodil sa 11. decembra 1910 v Senici dnešnej súčasti Banskej Bystrice. Účinkoval ako divadelný ochotník, pre film ho získal režisér M. Frič a obsadil ho do titulnej úlohy Jánošíka. V rokoch 1939-1941 vytvoril v činohre SND 20 postáv. Ťažisko jeho tvorivej činnosti bolo v režírovaní celovečerných hraných filmov. Ako filmový herec patril do zakladateľskej skupiny slovenského filmu. Predstavoval robustné, zemité postavy – Jánošík, Kapitán Dabač, Štyridsaťštyri, Vlčie diery a i. – 25. výročie smrti. - 24. apríla 1763 sa narodil vo Veľkých Chlievanoch národnokultúrny dejateľ, prekladateľ, cirkevný hodnostár a vydavateľ Juraj Palkovič. Zomrel 21. januára 1835 v Ostrihome. Bol profesor etiky na seminári v Bratislave a Trnave, neskôr kanonik a prepošt. Zakladajúci člen Slovenského učeného tovarišstva a po smrti A. Bernoláka najvýznamnejší predstaviteľ bernolákovcov. Je autorom prekladu Biblie do bernolákovčiny, prekladal aj drámy Metastasia, Kornelia Schonaea a Platóna.. Jeho najvýznamnejším vydavateľským činom bolo vydanie 6. zv. Bernolákovho Slovára, ktorý zredigoval, upravil, doplnil a vydal za pomoci arcibiskupa Rudnaya. Zaujímal sa o prírodné vedy a udržiaval styky s viacerými slavistami – 250. výročie narodenia. - 24. apríla 1893 vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine založili Muzeálnu slovenskú spoločnosť. Bol to celoslovenský spolok s rozsiahlou členskou základňou. Vznikla z podnetu Andreja Kmeťa a pôvodne mala byť vedeckým spolkom.. Na zakladajúcom valnom zhromaždení dostala však inú náplň – zberateľskú, muzeálnu a organizovanie vlastivedného výskumu.. Na jej čele stál až do smrti Andrej Kmeť. V roku 1960 spoločnosť zanikla – jej úlohy plnilo štátne Slovenské národné múzeum. Spoločnosť bola obnovená v roku 1990 – 120. výročie založenia.
Máj - 1. mája 1953 začalo sa v Prahe pokusné vysielanie Československej televízie ako samostatnej ústrednej ideovopolitickej organizácie s celoštátnou pôsobnosťou. Pravidelné vysielanie sa začalo od 25. februára 1954. Postupne vznikali štúdia v Ostrave (1955), Bratislave (1956), Brne (1961) a Košiciach (1962). Od 9. februára 1970 vysielala na dvoch programoch. Pokusné
58
farebné vysielanie sa uskutočnilo 14. februára 1970, pravidelné od roku 1973 – 60. výročie. - 2. mája 1863 sa narodil v Radvani básnik a prekladateľ Martin Miloš Braxatoris, pseud. Sládkovičov, syn Andreja Sládkoviča. Zomrel 26. augusta 1934 v Senici. Pôsobil ako evanjelický farár najdlhšie v Senici. Básne tvoril pod vplyvom Hviezdoslava a orientoval sa na prevažne na literatúru pre deti a mládež – sedem rokov redigoval mesačník Noviny malých. Vydal štyri zväzky zbierok pre deti, tri zväzky náboženskej lyriky a zbierku svetskej poézie (Verše). Prekladal z ruskej, nemeckej a maďarskej literatúry – 150. výročie narodenia. - 4. mája 1923 sa narodil v Šahách historik a archivár, vysokoškolský pedagóg Richard Marsina. Špecializuje sa na stredoveké dejiny. Editor Slovenského diplomatára, ktorý obsahuje prepis písomných prameňov do roku 1260, a spoluvydavateľ Urbárov feudálnych panstiev na Slovensku v 16 a 17. storočí, spoluautor Dejín Slovenska. Život Metoda sprístupnil v knihe Metodov boj. Pozornosť venoval aj slovensko-maďarským vzťahom. Zaslúžil sa o rozvoj slovenského archívnictva. Je predsedom Historického odboru Matice slovenskej. – 90. výročie narodenia. - 18. mája 1923 v Prahe bolo zahájené pravidelné vysielanie Československého rozhlasu. Na Slovensku sa uskutočnilo v Bratislave 3. augusta 1926. Dňa 15. júna 1939 vznikol Slovenský rozhlas ako spoločnosť s r. o. pre tvorbu rozhlasových programov so sídlom v Bratislave Majoritným vlastníkom bol štát (Ministerstvo dopravy) a účastníkmi boli spoločnosti – Matica slovenská, Spolok sv. Vojtecha, Zväz slovenských rádioobchodníkov, Muzeálna slovenská spoločnosť, Slovenská liga, Tranoscius, Toldy kör a Spolok slovenských výtvarných umelcov. Pobočky mal v Prešove a od mája 1945 aj v Košiciach. Jednotný Československý rozhlas vznikol zoštátnením a zjednotením Českého a Slovenského rozhlasu 28. apríla 1948 – 90. výročie. -19. mája 1883 zomrel v Hornej Lehote štúrovský básnik Samo Chalupka. Narodil sa 27. februára 1812 v Hornej Lehote. Bol evanjelickým kňazom, kaplánom bol v Chyžnom a evanjelickým farárom v Jelšovskej Teplici a v Hornej Lehote. Veršovať začal počas štúdií na bratislavskom lýceu v bibličtine, neskôr sa stal priekopníkom v uvádzaní strednej slovenčiny do slovenskej poézie. Vysoko hodnotil ľudovú tvorbu a vo svojich básňach využíval jej
59
ideové i formálne znaky. Vyvrcholením jeho historickej epiky je báseň Mor ho ! Použil v nej historicky prekonaný námet na zvýraznenie myšlienky národnej a sociálnej slobody založený na osvietenskej ideológii prirodzeného práva. Báseň zohrala významnú úlohu v slovenských dejinách boja za slobodu. Bola mottom Slobodného vysielača počas Slovenského národného povstania. – 130. výročie smrti. - 20. mája 1983 zomrel v Bratislave jazykovedec, univerzitný profesor Eugen Pauliny. Narodil sa 13. decembra 1912 vo Zvolene. Široko orientovaný slovakista a slavista. Venoval sa fonológii, dejinám slovenčiny, všeobecnej jazykovede i dialektológii. Spracoval aj slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy. Editor Kollárových Národných spievaniek a Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí – 30. výročie smrti. - 21. mája 1928 zomrel v Pakraci pri Lipiku v Chorvátsku spisovateľ, učiteľ a lekár Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr. Narodil sa 17. mája 1860 v Jasenovej na Orave. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. . Sám o sebe napísal, že si ho osud vybral, aby ho dobre popreháňal. Nemýlil sa. Učil V Jasenovej, medicínu vyštudoval v Prahe. Pôsobil ako obecný lekár v Selciach na Brači, od roku 1907 vykonával nemocničnú prax v Santiagu a Punta Arenas v Chile. V rokoch 1922-1924 žil na Slovensku v Bratislave, Martine a Jasenovej, potom sa znova usídlil v Juhoslávii v Splite, Zadare, Záhrebe, Crkvenici a Lipiku. Bol výrazným predstaviteľom slovenskej realistickej literatúry v próze i dráme. Jeho súborné dielo obsahuje 21 zväzkov. Vrcholom jeho tvorby je spoločenskopsychologická román Dom v stráni a pentalógia Mať volá z juhoamerického pobytu. Je jedným z najprekladanejších slovenských prozaikov – 85. výročie smrti. - 27. mája 1913 sa narodil v Ružomberku literárny historik, kritik a prekladateľ Jozef Felix. Zomrel 14. apríla 1977 v Bratislave. Významná, mnohostranná osobnosť slovenskej literatúry – dramaturg činohry SND, redaktor Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry, vysokoškolský pedagóg – vedúci Katedry francúzskej literatúry na FF UK, pracovník Literárnovedného ústavu SAV v Bratislave. Mimoriadne plodný prekladateľ – z taliančiny preložil Božskú komédiu (s V. Turčánim), so španielčiny (Don Quijote), najviacej z francúzštiny – Villonov Malý testament, Veľký testament, Corneillov Cid, hry V. Huga, Moliėra, Rostanda
60
a Valéryho. Felixove literérne štúdie vyšli v knihách Cesty k veľkým, Modernita súčasnosti, Dve románske fresky, dve štúdie o Rollandovi a i. – 100. výročie narodenia. - 31. mája 1823 sa narodil v Brodskom katolícky kňaz, profesor a riaditeľ slovenských gymnázií Martin Čulen. Zomrel 24. januára 1894 v Čake. Zaslúžil sa o rozvoj slovenského školstva v Banskej Bystrici, o založenie a účinkovanie gymnázia v Kláštore pod Znievom – bol jeho prvým riaditeľom. Venoval sa osvetovej práci a prispieval do mnohých slovenských časopisov. Autor učebníc matematiky, spoluzakladateľ Matice slovenskej a aktívny činovník národných spolkov. Zomrel 24. januára 1894 v Čake - 190. výročie narodenia.
Jún - l. júna 1823 sa narodil v Makove kultúrny a národný pracovník, stredoškolský profesor Ján Gotčár. Po štúdiách filozofie v Trnave a teológie v Banskej Bystrici sa venoval pedagogike. Významný školský pracovník, riaditeľ gymnázia v Užhorode, školský radca a hlavný dozorca škôl v Oradei. Roku 1867 ho predčasne penzionovali. Člen prípravného výboru Matice slovenskej, spoluzakladateľ slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom. V novinových článkoch presadzoval rovnoprávnosť národov v Uhorsku. Zomrel 19. augusta 1883 v Bratislave-Rači. 190. výročie narodenia. - 5. júna 1938 zomrel v Bratislave maliar, grafik, ilustrátor a výtvarný padagóg Mikuláš Galanda. Narodil sa 4. mája 1895 v Turčianskych Tepliciach.. Bol významný maliar, mysliteľ a bádateľ. Graficky upravoval časopis DAV. Spolupracoval s Ľudovítom Fullom – mali aj spoločný ateliér – spolu vydali Súkromné listy – manifest slovenskej výtvarnej moderny. Pracoval aj v oblasti knižnej grafiky. Prispel k zmene v náhľadoch našej kultúrnej verejnosti na problémy a zmysel výtvarného umenia. V najplodnejšom období tvorby vytvoril sériu obrazov troch tematických okruhov: ženský akt a materstvo, námet sedliakov a zbojníkov, sociálne mestské námety chápané v novom tvarovom cítení. Okolo seba utvoril skupinu výtvarníkov – galandovcov – iniciátorov nových myšlienok a podôb výtvarného umenia. Na
61
svetovej výstave v Paríži (1937) získal striebornú medailu. V Turčianskych Tepliciach je jeho múzeum – 75. výročie smrti. - 9. júna 1923 sa narodil vo Vinnom, vydavateľ, mecén a publicista, gréckokatolícky kňaz František Fuga. Zomrel 9. novembra 1987 v kanadskom Hamiltone. Pôvodne katolík osvojil si byzantský obrad, aby mohol pôsobiť medzi slovenskými gréckokatolíkmi v Kanade. Medzi krajanmi v Kanade, vybudoval pútnický chrám Panny Márie Klokočovskej a založil slovenské vydavateľstvo, v ktorom vydával náboženskú literatúru a kalendáre. Bol spoluzakladateľom a predsedom Zahraničnej Matice slovenskej.- 90. výročie narodenia. - 15. júna 1923 zomrel v Pezinku cirkevný historik, etnograf, významný botanik, evanjelický kňaz Jozef Ľudovít Holuby. Narodil sa 25. marca 1836 v Lubinej. Bol evanjelickým kaplánom, farárom i seniorom. Drobnou osvetovou prácou upevňoval národné povedomie. Botanizoval na západnom a severnom Slovensku, zozbieral dva obsiahle herbáre. Napísal asi 250 botanických článkov. Zberateľ národopisného materiálu krojov, ľudového umenia, ľudovej slovesnosti najmä v Bošáckej doline. Zaoberal sa aj dejinami cirkevných zborov.- 90. výročie smrti. - 17. júna 1913 sa narodil v Žabokrekoch nad Nitrou právnik, filozof, pedagóg a publicista Karol Murín. V rokoch 1938 – 1945 bol tajomník predsedu slovenskej autonómnej vlády a prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisa. V marci 1945 s ním odišiel do emigrácie a po návrate vypovedal ako svedok v procese. V roku 1948 odišiel do emigrácie znova, pôsobil v Kanade na Montreálskej univerzite. Svoje pamäti na spoluprácu s prezidentom vydal knižne pod názvom Spomienky a svedectvo – 100. výročie narodenia. - 18. júna 1953 prijala Slovenská národná rada v Bratislave Zákon o Slovenskej akadémii vied ako o najvyššej národnej vedeckej ustanovizni. Jej predchodcom bola Slovenská akadémia vied a umení (1942). Prvým predsedom bol Ondrej Pavlík, zástupcami Dionýz Blaškovič a Jaroslav Čabelka. Pri založení mala 584 pracovníkov (z toho 222 vedeckých), na začiatku 80. rokov už 4700 pracovníkov, z toho 1189 vedeckých. V rokoch 1953-1982 udelila vedeckú hodnosť kandidáta vied 1885 osobám a hodnosť doktora vied 159 osobám – 60. výročie vzniku.
62
- 23. júna 1843 sa narodil v Jasenovej encyklopedista, pedagóg, spisovateľ a prekladateľ Ivan Branislav Zoch. Zomrel 27. decembra 1921 v Modre. Vyštudoval prírodné vedy a pedagogiku. Učil na slovenskom gymnáziu v Revúcej, ale aj v Osijeku a Sarajeve. Bol literárne činný, písal prózu i divadelné hry, jazykovedné aj publicistické príspevky. Jeho hlavný význam je vo vede – je autorom vyše 270 vedeckých prác a štúdií z fyziky, matematiky, chémie, meteorológie, geológie, botaniky a zoológie. Prekladal z nemčiny a chorvátčiny – 170. výročie narodenia. - 26. júna 1913 sa narodil v Novom Meste nad Váhom slovenský maliar, významný predstaviteľ Generácie 1909 Peter Matejka. Zomrel 10. februára 1972 v Bratislave. Bol spoluzakladateľ a profesor Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, na ktorej sa venoval najmä tapisérii – vychoval množstvo jej tvorcov. Vo svpojej tvorbe sa venoval maľbe a kresbe – známe sú jeho figurálne kompozície (Pred zrkadlom, Žena na balkóne), aale aj portréty, zátišia a krajinky. Organizoval aj slovenský výtvarný život – bol spoluzakladateľ Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta, člen Umeleckej besedy v Prahe, Vedeckej a Umeleckej rady v Bratislave – 100. výročie narodenia. - 29. júna 1913 sa narodil v Močaranoch básnik a prekladateľ, saleziánsky kňaz Andrej Šándor – známy pod pseudonymom Gorazd Zvonický. Zomrel 26. júla 1995 v Ríme, pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. Veršoval už na Slovensku, od roku 1950 žil v emigrácii v Buenos Aires. V roku 1963 prešiel do Ríma, kde pôsobil ako profesor na slovenskom gymnáziu pri Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Bol plodným básnikom, v Ríme napísal desať básnických zbierok, poviedku (Okolo kľúčovej dierky) a eseje (Keď mlčať nie je zlato). V roku 1993 vyšiel výber z jeho básnickej zbierky pod názvom Chcem sa ti ozvať – 100. výročie narodenia. Michal Eliáš
63
64
65
66
