WWW.MODERNE-DEJINY.SK
_ČLOVEK VO VOJNE, VOJNA V ČLOVEKU STREDNÁ EURÓPA A MAĎARSKO V DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE LÁSZLÓ EDÉNYI ÚVOD Ambíciou tejto štúdie je spracovať spoločné a odlišné črty maďarskej histórie a poľských, českých a slovenských udalostí tesne pred druhou svetovou vojnou a počas tejto vojny. Pojem stredná Európa uvedený v názve používam v zužujúcom zmysle, v rozsahu územia štyroch krajín, veď súhrnný pojem „visegrádske” je v tomto období obzvlášť neinterpretovateľné. Cieľom štúdie je predovšetkým analýza situácií a myšlienok človeka všedných dní v duchu oral history, pričom v centre pozornosti sú udalosti v Maďarsku – s výhľadom na strednú Európu. Osobná dotknutosť ovplyvňuje vnímanie zážitkov aj úplnosť spomínania. Rozprávania jedincov sú súčasťou spoločného príbehu a spolu tvoria „spoločné dejiny”, ale spomienky – vychádzajúc z ich charakteru – neobsahujú „jedinú pravdivú verziu”, veď sú subjektívnym spracovaním udalostí. Zamyslime sa, že ako rôzne možno prežívať a porozprávať tú istú udalosť. Okrem spomienok osobnejšieho tónu
považujem za podstatné priblížiť aj niekoľko takých životných príbehov, ktoré nám – v duchu hlavného názvu štúdie – predstavia vnútorné konflikty a hľadania ciest. K týmto sa chcem dostať po krátkom prehľade historických udalostí, v záujme toho, aby sme spracovanie konkrétnych príbehov mohli začať zo spoločného zorného uhľa. HISTORICKÝ PREHĽAD UDALOSTÍ V OBDOBÍ 1920–1945 Politický, ekonomický a sociálno-kultúrny život strednej Európy významne poznačili mierové zmluvy na konci prvej svetovej vojny, ktoré rozbili rakúsko–uhorskú monarchiu, prekreslili hranice Nemecka a sovietskeho Ruska a mali za následok vytvorenie, posilnenie staronových štátnych útvarov. Medzi víťazmi druhej svetovej vojny boli Poľsko a Československo (obnovenie štátnej samostatnosti, v zmysle filozofie cordon sanitaire vytvorili významné štátne útvary s väčšou rozlohou medzi Nemeckom a Ruskom, posilňujúc tak európsku rovnováhu),
zatiaľ čo Maďarsko za svoju účasť vo vojne zaplatilo jednu z najkrutejších daní (2/3 územia pripadlo spojeneckým krajinám a počet obyvateľov sa znížil z 18 266 000 na 7 615 000). Maďarská ekonomika sa len pomaly spamätávala zo šoku, ktorý utrpela v dôsledku odpojenia rozľahlého územia. Ekonomická a vojenská sila Maďarov – v porovnaní zo štatistikami susedných krajín – nebola vôbec priaznivá. Okrem toho sa krajina musela popasovať s izoláciou, ktorá po prvej svetovej vojne zasiahla Maďarsko najmä v dôsledku vytvorenia Malej dohody1. V etnických otázkach Maďari zazlievali hlavne to, že Spoločnosť národov uviedla ako jeden z hlavných dôvodov rozpadu monarchie spôsob zaobchádzania s národnostnými menšinami. Napriek tomu nástupnícke štáty monarchie veľmi nevľúdne postupovali voči maďarskej menšine (práva menšín najkorektnejšie dodržujúce Československo so svojim administratívnym systémom sever–juh zabezpečilo, aby Maďari všade ostali v menšine, čím
Malá dohoda: vojensko-politické spojenectvo Československa, Rumunska a Juhoslávie (Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov) v rokoch 1921-1938 cieľom spoločnej obrany proti obnoveniu Habsburskej ríše a revízii mierovej zmluvy. 1)
Projekt „DEJINY SUSEDOV – Višehradské krajiny vo vzájomných pohľadoch a perspektívach“ bol podporený z prostriedkov International Visegrad Fund (no. 31210032).
1
DEJINY SUSEDOV
používanie ich materinského jazyka v oficiálnych záležitostiach a školách znížili na minimum). Zdalo sa, že nástupnícke štáty si slobodne mohli dovoliť to, za čo Maďari boli odsúdení. Ani opätovné sťažnosti Maďarov (852 sťažností), s ktorými sa obracali na Spoločnosť národov, nepriniesli zmenu (rokovací poriadok Spoločnosti národov nepomohol v spravodlivom posúdení sťažností z toho dôvodu, že vyšetrovanie bolo povinnosťou príslušných vlád). V konečnom dôsledku z návrhov mohla byť predložená organizácii na posúdenie len nepatrná časť – dovedna šesť. Nástupnícke štáty monarchie boli etnicky rôznorodé, zatiaľ čo porazené krajiny (na tomto území Maďarsko a Rakúsko) sa stali takmer homogénnymi. Verejná mienka v Maďarsku jednomyseľne odmietala mierovú zmluvu, sociálni demokrati a liberáli – ktorí v 20-tych a 30-tych rokoch mali nepatrné parlamentné zastúpenie – rozmýšľali na základe princípu etnických hraníc, kým vládne strany viedli politiku v zmysle „všetko späť”. Avšak ekonomické a politické procesy 20-tych a 30-tych rokov 20. storočia v krátkom čase zblížili stredoeurópske štátne útvary. Medzi Poľskom pod vedením Pilsudského a Maďarskom pod vedením Horthyho došlo v roku 1926 k podpísaniu dohody. Z ekonomického hľadiska čakal neskôr, v druhej polovici 30-tych rokov rovnaký osud na všetky tri krajiny: stali sa dodávateľmi poľnohospodárskych surovín pre nacistické Nemecko, vďaka čomu si mohli zakúpiť nemecké priemyselné výrobky. Hospodárska spolupráca sa za krátky čas spájala aj s politickou odkázanosťou, keďže v žiadnom inom štáte nebola možnosť predaja stredoeurópskych výrobkov a nacistické Nemecko náležite využilo svoju silnú pozíciu vyplývajúcu z tejto situácie. Všetky tri krajiny boli úzko závislé na nemeckej kúpnej sile, napriek tomu k spolupráci v politickej oblasti ich motivovali odlišné, skryté záujmy. Poľská a československá politika si želala spoluprácu s Nemeckom z hospodárskeho záujmu, využívajúc k tomu ako tromf nemeckú menšinu žijúcu na ich území. Maďari zas dúfali, že pomocou Nemecka budú môcť previesť revíziu hraníc ustálených trianonskou 2
mierovou zmluvou na konci prvej svetovej vojny, čím sa prinavráti územná celistvosť krajiny. Západné mocnosti (Veľká Británia a Francúzsko) sa ešte nedostali z globálnej ekonomickej krízy a v ich vnútornej politike prevládali hlasy proti ozbrojeniu krajiny – nevnímali reálnu hrozbu zo strany nacistického Nemecka. Zavedenie všeobecnej brannej povinnosti v Nemecku, porušenie statusu demilitarizovanej zóny Porýnie–Falcko (1936) a následné zmierenie sa s Anšlusom (1938) tomu tiež nasvedčuje. Okrem toho, že tieto udalosti v strednej Európe vyvolali paniku, významne prispeli aj k posilneniu extrémizmu. Maďari – na základe situácie v Nemecku – požadovali rovnoprávnosť v oblasti ozbrojenia. Vyhlásili program rozvíjajúci vojensko-priemyselnú výrobu (tzv. győrsky program z marca 1938), s čím sa zmierili aj krajiny Malej dohody (22. augusta 1938 došlo v slovinskom Blede k porozumeniu medzi Maďarskom a štátmi Malej dohody, na základe čoho sa Maďarsko zaviazalo vzdať sa násilnej revízie hraníc, kým krajiny Malej dohody uznali rovnoprávnosť Maďarov v otázke ozbrojenia). Konali tak, ako západné mocnosti, ktoré sa pred niekoľkými rokmi zmierili s porušovaním ustanovení Versaillskej zmluvy. Západné mocnosti na Mníchovskej konferencii v roku 1938 nemienili priamo zasahovať do stredoeurópskych záležitostí a usporiadanie otázky území nemeckej menšiny v Československu (Sudety) prenechali Nemecku a fašistickému Taliansku. Logickým dôsledkom Mníchovskej konferencie bolo, že Poliaci a Maďari požadovali riešenie situácie tých menšín v Československu, ktoré mali nejakú spojitosť so susednými štátmi, takže prvá viedenská arbitráž (Palác Belvedere, 2. novembra 1938) schválila ďalšie zmeny hraníc Československa. „1. Územia, ktorých sa Československo vzdalo v prospech Maďarska sú označené na mape. Vyznačenie miestnych hraníc je úlohou maďarsko–československého výboru. 2. Evakuácia prenechaného územia a jeho okupácia Maďarmi sa začne 5. novembra a do 10. novembra musí byť vykonaná. Jednotlivé fázy evakuácie a okupácie, ako aj ostatné činnosti s tým spojené určuje bezodkladne maďarsko–československý výbor. 3. Československá vláda zabezpečí, aby prenechané územia boli po evakuácii ponechané v normálnom stave.”
V dôsledku arbitráže Maďarsko získalo späť hraničnú oblasť s rozlohou 11927 km2, pričom až 86,5%-a z 1,1 milióna obyvateľov tohto územia sa hlásilo k maďarskej národnosti. Československá strana prijala hraničné zmeny bez zásadnejšieho vojenského odporu, ale neochotne. (Prvý väčší prihraničný incident sa odohral 6. januára 1939 pri Mukačeve, ale vojenský útok československých jednotiek sa miestnej maďarskej stráži podarilo odraziť. Neskôr na územiach pripojených k Maďarsku dochádzalo k atrocitám a nová vláda nie vždy bola zhovievavá voči Slovákom. V prípade pokojných demonštrácií rozohnaných bezpečnostnými silami došlo k niekoľkým krvavým udalostiam, napr. v Gbelci, Šuranoch a Šamoríne.) Pod tlakom Nemecka sa na jar roku 1939 udiali ďalšie územné zmeny, ktoré zrušili nezávislosť Československa. Protektorát Čechy a Morava sa stal súčasťou Tretej ríše, kým Slovensko pod vedením Jozefa Tisu vyhlásilo svoju nezávislosť. Podkarpatská Rus bola obsadená Maďarskom. K týmto udalostiam došlo v dňoch 14. až 18. marec. Tieto udalosti jednoznačne svedčili o tom, že narušenie versailleského mierového systému sa tým neskončilo, teda Nemecko a jeho spojenci budú pokračovať v územnej expanzii. Slovensko sa dostalo pod nemecký protektorát, strany zmluvne stanovili podmienky na 25 rokov (zmluvu podpísali prezident Jozef Tiso a Adolf Hitler 18. marca vo Viedni). Na území Slovenskej republiky ostalo asi 70 000 Maďarov, ktorých jediným parlamentným zástupcom bol János Esterházy (o jeho osobe pozri podrobnejšie kapitolu Vojna v človeku). O počte Slovákov žijúcich na anektovaných územiach sú k dispozícii odlišné údaje. „Hraničný spor” medzi Maďarskom a Slovenskom viedol v období 23. marca až 4. apríla 1939 k maďarsko–slovenskej Malej vojne, ktorá sa skončila vzájomnou dohodou oboch strán a výmenou niektorých obcí. Slovenská ekonomika bola úplne podriadená Nemecku, priemyselný rozvoj sa koncentroval v údolí Váhu (hraničná rieka medzi Nemcami okupovaným Protektorátom Čechy a Morava a Slovenskom). Ďalším cieľom nemeckej expanzie sa evidentne stalo Poľsko, ale kvôli čoraz intenzívnejšiemu namietaniu
WWW.MODERNE-DEJINY.SK západných mocností túto akciu bolo potrebné diplomaticky starostlivo pripraviť. Z toho dôvodu došlo k uzavretiu Paktu Molotov–Ribbentrop, ako aj jeho tajnej klauzuly týkajúcej sa akcie s krycím menom Biely plán, v ktorom Nemci vyjadrili svoju nádej, že nedôjde k otvorenej vojenskej konfrontácii medzi západnými mocnosťami a Nemeckom. 1. septembra 1939 vypukla druhá svetová vojna, ale západné mocnosti sa nedostali do vojenského konfliktu s nacistickým Nemeckom (čudná vojna). Poľská armáda veľmi hrdinsky bojovala proti Nemcom, napriek tomu nedokázala kompenzovať ich technickú nadradenosť (a od 17. septembra aj sovietsky útok). Postoj Maďarov k útoku nemeckých vojsk proti Poľsku bol taký, že sa nesmú dostať do podobnej situácie, ako počas prvej svetovej vojny. Maďarsko sa vtedy od začiatku zapojilo do bojov, keďže bolo súčasťou rakúsko– uhorskej monarchie, v dôsledku čoho sa ku koncu vojny celkom vyčerpalo a v období rozhodovania o hraniciach nemalo k dispozícii armádnu silu na presadenie svojich záujmov. Zámerom Maďarov bolo, že kým je možné, nech krajina nevstupuje do vojny, aby nemala záväzky voči žiadnej zo strán a aby si počas vojny mohla dovoliť pripojiť sa k budúcim víťazom. V duchu tejto myšlienky nedovolili, aby Nemci používali krajinu ako tranzitnú oblasť a vojenským využitím železničnej trate Košice–Krakov urýchlili priebeh operácií proti Poľsku. Okrem toho si získali uznanie západných mocností tým, že poľským utečencom povolili útek na Západ (Tiso dovolil prechod nemeckej armády cez územie Slovenska, preto únik Poliakov bol bezpečný len smerom k maďarskej hranici). Kvôli nedostatku autentických dokumentov je veľmi ťažké určiť skutočný počet utečencov, ktorí sa v prvých týždňoch dostali na maďarské územie. Podľa zdrojov môžeme odhadom určiť počet prichádzajúcich do Maďarska na jeseň 1939 približne na 50- až 60-tisíc osôb.2 V prvých dňoch, kedy neexistovala inštitucionálna forma pomoci utečencom, maďarskí obyvatelia sami zorganizovali rôzne formy pomoci. Konali sa zbierky peňazí, obleče-
nia a iných potrebných vecí s cieľom zmierniť nepríjemnú situáciu poľských utečencov. Maďari združení v Asociácii maďarsko–poľských spoločností zriadili aj Poľsko–maďarskú komisiu pre starostlivosť o utečencov pod vedením grófky Alžbety Szapáry. Neskôr v niekoľkých obciach založili školy pre Poliakov. Najznámejšia bola v meste Balatonboglár a fungovala až do roku 1944. Okrem toho Poliaci mali aj svoje noviny v Maďarsku pod názvom „Wieści Polskie” (Poľské správy), ktoré vychádzali až do roku 1944 a boli prevádzkované z Londýna. Oddelenie sociálnych vecí Ministerstva vnútra pod vedením Józsefa Antalla st. poskytlo obrovskú pomoc pri zlepšovaní životných podmienok civilných utečencov. József Antall st. za vyššie uvedené aktivity dostal prezývku „Otec Poliakov”. V pozadí týchto udalostí okrem niekoľkých predstaviteľov vlády (je potrebné spomenúť najmä ministra vnútra Ferenca Keresztes-Fischera) pôsobilo aj veľa iných osobností. Predovšetkým treba vyzdvihnúť postoj ostrihomského arcibiskupa Jusztiniána Serédiho, ktorý pomocou cirkevných vzťahov podporoval poľských utečencov.3 Druhá viedenská arbitráž (30. augusta 1940 – pripojenie severného Sedmohradska k Maďarsku) prehĺbila presvedčenie Maďarov o správnosti spojenectva s Nemeckom. V prípade rozhodnutia hral kľúčovú rolu princíp etnických vzťahov, hoci na tomto území bola viac typická zmiešaná populácia, než v prípade oblastí, ktorých sa týkala prvá viedenská arbitráž. Na základe rozhodnutia Nemecka a Talianska z 30. augusta 1940 bola k Maďarsku pripojená oblasť Rumunska s rozlohou 43 591 km2 a 2 186 000 obyvateľmi (51%-ný podiel Maďarov). Vojna následne pokračovala na západnom fronte, dejisko vojnových udalostí sa presunulo späť do strednej Európy až po útoku na Balkán. Otázka napadnutia Juhoslávie znamenalo pre politické vedenie Maďarska vážnu dilemu. Na jednej strane sa chceli držať filozofie, ktorú som vysvetlil v spojitosti s ponaučením z prvej svetovej vojny, na strane druhej nenásytná túžba v oblasti územných nárokov sugero-
vala, že ak Maďarsko vstúpi do vojny proti Juhoslávii, Nemecko ho odmení ďalšími územiami. V tom čase bol maďarským premiérom Pál Teleki, ktorý 12. decembra 1940 podpísal zmluvu o večnom priateľstve s juhoslovanskou vládou. Teleki sa domnieval, že za nemeckú podporu bude musieť zaplatiť daň, preto v mene ústretovej zahraničnej politiky vytvoril priateľský vzťah s jedinou neextrémistickou susednou vládou. Avšak Hitler začal v marci 1941, po zmene vlády v Juhoslávii naliehať na útok na Balkán a jeho zámerom bolo, že účasť Maďarov odmení ich územnou expanziou. Teleki mal pred sebou neriešiteľnú dilemu: na jednej strane tu bola zmluva o večnom priateľstve uzavretá pred štyrmi mesiacmi, moc daného slova a pretrhnutie spojenectva s Nemeckom, na druhej strane ďalšie rozširovanie krajiny, vojenské úspechy, ale strata cti a plánované vyhlásenie vojny Anglicku. Pál Teleki 3. apríla 1941 spáchal samovraždu. Jeho zanechaná správa bola viac než prejav zodpovednosti štátnika za svoju politiku: oficiálne kruhy a verejnosť chcela upozorniť na tragický koniec. Telekiho list na rozlúčku:
„Veľavážený Pane! Porušili sme naše slovo – zo zbabelosti –, dané zmluvou o večnom priateľstve, ktorej základ tvoril prejav v Mohácsi. Národ to cíti a my sme zahodili jeho česť. Postavili sme sa na stranu podliakov – lebo z vykonštruovaných zverstiev ani jedno slovo nie je pravda! Ani proti Maďarom, ale dokonca ani proti Nemcom! Staneme sa lupičmi mŕtvol! najhorším národom. Nezadržal som Ťa. Som vinný.” Novým premiérom Maďarska sa stal Laszló Bárdossy a krajina vstúpila do vojny proti Juhoslávii, za čo vďaka Nemcom dostala nové oblasti. V apríli 1941 Maďarsko získalo Báčku, Baranyu a Medzimurie, čo znamenalo celkovo 11 601 km2 a 1 145 000 obyvateľov (32% maďarskej národnosti). Maďari verejnosti nahovárali, že Juhoslávia, s ktorou v decembri 1940 –
Poľskí utečenci na území Maďarska 1939–1945 – na základe štúdie Andrzeja Przewoźnika. József Antall st. (1896–1974) – politik Nezávislej maľorolníckej strany (FKgP), ktorý v rokoch 1945 až 1953 pôsobil ako poslanec. Otec prvého poprevratového ministerského predsedu Maďarska. 2) 3)
3
DEJINY SUSEDOV
teda pred štyrmi mesiacmi –podpísali zmluvu o večnom priateľstve, sa už rozpadla. S útokom na Sovietsky zväz sa ťažisko vojny prenieslo späť do východnej Európy. Začiatok operácie Barbarossa bola v diplomatických kruhoch krajín Osi známa téma, preto prekvapenie stalinistického vedenia a jeho bezmocnosť sa zdá byť dosť pikantnou správou. Maďarský premiér László Bárdossy, ktorý podporil útok na Sovietsky zväz, neskôr tvrdil4, že mal dôvod obávať sa vnútorných nepriateľov (ako spojenec Nemecka Maďarsko malo napäté vzťahy so Slovenskom a Rumunskom, okrem toho zo štyroch strán bolo obklopené nemeckými vojskami). Toto vysvetlenie je založené na filozofii, že jednotlivec nie je zodpovedný za svoje rozhodnutie, ak je väzňom udalostí a v beznádejnej situácii – ku ktorej prispel aj on sám – nebolo možné rozhodnúť inak. Najväčšou dilemou v tejto záležitosti je, či heslo „všetko späť” mohlo mať za následok prijatie iných politických rozhodnutí. Myslím si, že to tak nie je. Táto otázka – tak ako v prípade Telekiho dilemy – mohla byť riešená len dvoma spôsobmi: buď sa jednotlivec obetuje a odmieta prispieť k ďalším lžiam a hriechom (viď Telekiho), ale napokon niekto iný na základe politickej logiky aj tak prijme tieto „nevyhnutné” rozhodnutia, alebo pokračuje na vopred určenej hriešnej ceste, ignorujúc doteraz prezentovanú politiku a morálku (viď Bárdossyho). V tejto situácii cesta Maďarska viedla rovno k útoku na Sovietsky zväz. Bombardovanie Košíc, Rachova a Mukačeva (ktoré podľa najnovších výskumov naozaj spáchali zatúlané sovietske lietadlá – Krisztián Ungváry) bolo vynikajúcou zámienkou na urýchlený vstup Maďarska do vojny proti Sovietskemu zväzu. Keďže v tom čase svoju účasť už deklarovali aj Tisom vedené Slovensko a Rumunsko, otázkou bolo, kto je viac lojálnym spojencom Nemcov a či si Maďarsko vôbec zaslúži štedrosť Nemcov v súvislosti s územnými ústupkami. Navyše Slovensko veľmi dobre spĺňalo nemecké požiadavky: slovenský parlament prijal židovské zákony a následne tzv. ži4)
4
dovský kódex podľa nemeckého vzoru (posledný zákon 9. septembra 1941). Deportácia židov bola vďaka Hlinkovej garde usilovne vykonaná. Židia boli zbavení ľudských a občianskych práv, ich súkromný majetok skonfiškovali, boli odsúdení na nútené práce a museli nosiť šesťcípu Dávidovu hviezdu. Je pravdou, že v októbri biskupi protestovali proti týmto zákonom, ale ich protest nemal väčší vplyv na priebeh udalostí. Od roku 1941 vytvorili getá a prvé vozne do Osvienčimu opustili Poprad 25. marca 1942. Do októbra – počas prvej vlny – deportovali do koncentračných táborov okolo 57 700 židov. Tieto činy legalizovali až neskôr, kedy počas parlamentného hlasovania zdvihnutím ruky hlasoval proti jedine gróf János Esterházy (pozri kapitolu Vojna v človeku). Maďarská vláda sa spočiatku zúčastnila vojenskej akcie proti Sovietskemu zväzu zapojením I. maďarskej armády, ale neskôr Bárdossy sľúbil zriadenie 200-tisícovej armády, ktorú pošlú na front. Výcvik a výstroj-výzbroj tejto armády boli pomerne slabé. Maďarsko – ako verný spojenec – týmto krokom opäť vyjadrilo svoju bezvýhradnú podporu nacistickému Nemecku (II. maďarskú armádu nakoniec rozbili protiútoky Červenej armády v januári 1943, počas stalingradskej strategickej útočnej operácie pri rieke Don). Maďarská verejná mienka v dôsledku radosti plynúcej zo získaných oblastí a z pronemeckej propagandy nezlomne podporovala vojnu až po dobu prvých vojenských porážok, kým slovenská, česká a poľská verejná mienka bola v tejto otázke oveľa rôznorodejšia. Kvôli nemeckej okupácii tieto oblasti opúšťali desaťtisíce ľudí a britskou pomocou boli vytvorené aj exilové vlády. Premiérom poľskej exilovej vlády bol veliteľ emigrantských poľských vojsk, gen. Władysław Sikorski. Počet poľských vojakov nachádzajúcich sa vo Francúzsku dosiahol 100-tisíc a ich jednotky sa po francúzskom prímerí presunuli do Veľkej Británie, kde sa zúčastnili bitky o Britániu (v 4 letkách 63 osôb, ďalej 81 pilotov v britských leteckých silách). Okrem toho poľskí vedci mali zásluhy v rozlúštení kódu Enigma. Sikorski po nemeckom útoku na Sovietsky zväz uzavrel dohodu aj
A XX. század magyar beszédei. Ed.: Vajda, Barnabás, Agave Könyvek, Kaposvár 2007, 216 s.
so Stalinom. Vznikla Armia Krajowa (AK), ku ktorej v lete 1943 patrilo už 380 000 ľudí a ktorá – aj napriek slabému výzbroju a výstroju, čisto z hľadiska počtu – bola najväčšou ozbrojenou odbojovou organizáciou v okupovanej Európe. Sovietsko–poľské vzťahy sa však neobišli bez napätia, ktoré sa obzvlášť vyostrili po nájdení masových hrobov v Katyni (v roku 1943). Spojenci Sikorskému dali najavo, že ich primárnym cieľom je víťazstvo nad Nemcami a kvôli Poliakom sa nebudú konfrontovať so sovietskym vedením. Čoskoro (v júli 1943) lietadlo generála v dôsledku nejasných dôvodov havarovalo nad Gibraltárom a Sikorski prišiel o život. Sovietska Červená armáda v Poľsku podporovala Ľudovú gardu komunistov (Poľskej robotníckej strany – PPR) a neskoršiu Ľudovú armádu (Armia Ludowa), pričom obmedzovala hnutia riadené z Londýna, resp. neprispievala k ich vývoju. Zvrat vo vojne priniesol zmeny v oblasti odboja aj na Slovensku: veľa slovenských vojakov, ktorí boli obkľúčení ešte na území Ukrajiny a dostali sa do zajatia, prešli na druhú stranu a vytvorili Pluk slovenských dobrovoľníkov, ktorý bojoval spolu s Červenou armádou. Sily odboja podpísali koncom roka 1943 v Bratislave tzv. Vianočnú dohodu, na základe ktorej vznikla nezávislá Slovenská národná rada. Bázu otvoreného povstania by okrem zahraničnej podpory (ilegálna československá vláda v Londýne, sovietski partizáni) mohli tvoriť najmä jednotky poľskej Armie Krajowa, ktoré by prešli na stranu odboja. Nemci pod vplyvom čoraz väčšej partizánskej činnosti (napr. v Ružomberku) rozhodli o vojenskom zásahu a preto na druhý deň, 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie s centrom v Banskej Bystrici. Napriek všeobecnej mobilizácii sa nemohli nádejať, že dosiahnu veľký úspech, lebo vo výstroji boli nedostatky. Vytýčené ciele (obsadenie priesmykov, vytvorenie a obrana ochranného územia do príchodu Červenej armády) sa nepodarilo dosiahnuť. Červená armáda sa pokúšala poskytnúť pomoc cez Dukliansky priesmyk, ale Nemci sem preskupili značné pancierové sily, v dôsledku čoho tam prebiehala jedna z najväčších
WWW.MODERNE-DEJINY.SK horských bitiek pancierových vozidiel druhej svetovej vojny. Na pamiatku obetí (spolu na dvoch stranách viac ako 140-tisíc vojakov) bol postavený obrovský park pamätníkov. Spolupráca so sovietskou stranou sa nepodarila, Nemci odzbrojili východoslovenské jednotky. Napriek sovietskej vzdušnej a parašutistickej podpore sa podarilo toto povstanie s nemeckou a maďarskou pomocou rýchlo potlačiť (zhruba za dva mesiace) a pred pomstou sa podarilo uniknúť (vďaka znalosti terénu) len niekoľkým jednotkám. Po páde Banskej Bystrice 27. októbra prešli západné jednotky armády na partizánsky spôsob boja. Na základe vyhlásenia Jozefa Tisu, že budú amnestovaní tí, ktorí sa dobrovoľne vzdajú, viacerí zložili zbrane, resp. odišli domov. Nemci zdemolovali viaceré obce, obyvateľstvo popravili, resp. deportovali. Vojenských vodcov (Rudolf Viest a Jan Golian) chytili, odsúdili a popravili. Neskoršie, v čase prechodu frontu sa však existujúce partizánske jednotky zapojili do oslobodenia krajiny. V povojnovom období aj týmto pokusom o vyskočenie z vojny bolo podložené to, že Československo sa vojny zúčastnilo na strane spojencov. 1943 bol rokom kolísaní aj v Maďarsku (stretnutie v Szárszó, rokovania so západnými spojencami), obdobie ministerského predsedu Kállayho je priam označené ako obdobie „hojdačkovej politiky”. So susednými krajinami boli časté národnostné spory, hoci Kállay vyhlásil, že sa nedrží princípu reciprocity (maďarská národnostná politika bola vedená nezávisle od prístupu k Maďarom v susedných krajinách). Maďarská vláda Zakarpatskej Rusi sľúbila aj autonómiu, ale v tejto veci nedošlo k posunu.) Okrem váhania maďarskej zahraničnej politiky treba vyzdvihnúť aj to, že Sovietsky zväz a komunizmus považovali za najväčšieho nepriateľa maďarskej politiky. Maďarská vláda bola ochotná rokovať len so západnými spojencami, čo bolo istý čas znesiteľné, ale na základe toho, ako sa vyvíjali vojenské operácie, stalo sa čoraz reálnejšie, že na územie Maďarska ako prví dorazia sovietske jednotky. Horthy a jeho prostredie tento fakt nechceli brať na vedomie, do samého konca verili vo vojenský zvrat, resp. dúfali,
že anglosaské sily – vďaka napredovaniu v Taliansku – dorazia na územie Maďarska skôr ako Červená armáda. Vyskočenie Talianska v septembri 1943 priam šokovalo nemecké vojenské vedenie. Hitler sa vtedy rozhodol, že treba pripraviť aj plán obsadenia Maďarska a Rumunska (Margharete I. a Margharete II.), ale Hlavný úrad ríšskej bezpečnosti (RSHA) navrhoval, aby sa počas realizácie plánu Margharete I. vzdali možnosti zapojenia susedných štátov, lebo v tom prípade by odboj Maďarov vyvolal nevypočítateľnú situáciu. Horthy sa nádejal, že s novšími hospodárskymi transportmi možno predísť nemeckej okupácii Maďarska. Dôstojnícky zbor a úradníci verejnej správy boli natoľko pronemecky ladení, že nebolo možné veriť v odboj. Toto všetko možno vysvetľovať politickou situáciou, lebo nemecké spojenectvo znamenalo pre Maďarsko nádej znovuzískania území. Nemecký vplyv v susedných krajinách napomohol tomu, aby sa moci ujala elita spolupracujúca s nacistami, ale verejná mienka sa s týmito ideologickými a politickými zmenami stotožnila len čiastočne. Horthy dostal 15. marca 1944 pozvánku od Hitlera na 18. marca do Kleissheimu. Nepripraveného Horthyho šokovali Hitlerove obvinenia, medzi ktorými bolo aj to, že nemecká tajná služba ho priebežne informovala o zrade Maďarov, teda o Kállayho „hojdačkovej politike”. Hitler Horthymu jednoducho povedal, že ak nesúhlasí s okupáciou Maďarska, tak stratí svojich spolupracovníkov, resp. do okupácie zapoja aj Rumunsko (čo by jednoznačne znamenalo vrátenie severného Sedmohradska Rumunsku). Horthy si najprv vyprosil štýl a chcel hneď odcestovať domov, ale informovali ho, že kvôli anglosaským bombardovaniam nemôže, v dôsledku čoho došlo k opätovným rokovaniam. Keďže vojenský odpor neprichádzal do úvahy a fakt okupácie bol jednoznačný, Horthy súhlasil s odvolaním Kállayho vlády a s prijatím okupácie. Už keď vlakom cestoval domov, predstavili mu Edmunda Veesenmayera, ktorý ako ríšsky splnomocnenec mal plnú moc. Horthy na základe jednania s Veesenmayerom vymenoval za ministerského predsedu maďarského veľvyslanca v Berlíne, Döme Sztójayho. Nemecké vojenské vedenie (generálmajor Weichs) malo taký názor, že
v prípade vojenského odporu potrebujú na okupáciu Maďarska 12 hodín, bez odporu a za podpory maďarskej politickej elity 24 hodín, lebo treba vyčkať na privítacie reči. To všetko svedčí o tom, ako hodnotili silu maďarských ozbrojených jednotiek. Nemecká okupácia Maďarska 19. marca 1944 mala značný vplyv na situáciu obyvateľstva: viedla k tomu, že maďarské ciele bombardovala zo začiatku anglosaská a neskoršie aj sovietska vzdušná sila. Okrem toho Maďarsko muselo – podobne, ako ostatné dobyté krajiny – platiť veľmi vysoké okupačné náklady (od marca 200 miliónov pengő, od októbra 300 miliónov pengő; táto suma značne prevyšovala skutočné náklady spojené s okupáciou a zdvojnásobila výdavky štátneho rozpočtu). Toto všetko znamenalo neznesiteľnú ťarchu pre maďarské hospodárstvo. To, že napriek tomu nedošlo ku kolapsu maďarskej ekonomiky, možno vysvetľovať tretím dôsledkom okupácie: začala sa deportácia Židov, zhabanie ich majetku. Deportáciu maďarských Židov viedol Adolf Eichmann Sturmbannführer pomocou 60-80-členného oddielu. Maďarská (kolaborujúca) vláda usilovne spolupracovala pri deportácii Židov (inak by 60-80-členný nemecký štáb nikdy nevedel dostať státisíce ľudí do koncentračných táborov) a drancovanie, zhabanie majetku Židov vôbec nevrhla tieň na popularitu okupantov. Na najvyššej úrovni aparátu verejnej správy boli prepustenia, ale na nižších úrovniach státisíce spolupracovali tak, že pomáhali pri výbere svojich spoluobčanov, pri ich nazhromaždení do geta a vylúpení. Inak konfiškácia majetku Židov prispela k tomu, aby bolo možné udržať schodok maďarského štátneho rozpočtu (nezabudnime na okupačné náklady) a rozdávaním majetku získaného deportáciou sa pre mnohých nerozhodných stalo opodstatneným prinášať obete na strane Nemcov. Výberu Židov, ich nazhromaždeniu do geta a vylúpeniu sa zúčastnili žandárstvo, polícia, obecné úrady, Maďarské štátne železnice (MÁV), sporitelne, notári, odborné komory, ba dokonca aj skupiny Židov, ktoré spolupracovali s mocou. V menšine ostali tí, ktorí riskovali svoje životy v záujme svojich židovských priateľov a ukrývali svojich susedov, známych. Z osobných spomienok by 5
DEJINY SUSEDOV
som chcel vyzdvihnúť memoáre pani Lászlóné Mayer z mesta Kiskunfélegyháza. Udržiavala kontakty so Židmi, ktorých deportovali z mesta, a tak zozbierala ich príbehy. Spomienky nahraté študentmi uložili na webovú stránku www.emlekpontok.hu. Zaujímavosťou rozhovoru je, že osobné spomienky sú predostreté výkladom takmer redigovaným, ktorý má čistý chod myšlienok, pravdepodobne preto, že pani Mayer, ktorá odkryla udalosti minulosti, pracovala ako učiteľka.5 Realizácia protižidovských opatrení prebiehala pod vedením Lászlóa Bakyho a Lászlóa Endreho (ministerstvo vnútra, úroveň štátneho tajomníka), vznikli židovské rady spolupracujúce s verejnou správou a SS, zhabali majetok Židov, vo vidieckych veľkomestách vytvorili getá a 15. mája 1944 vyslali transporty do Auschwitzu. Trestné oznámenia súvisiace so žiadaním židovského majetku sa stali hromadnými, častá bola brutalita žandárstva a usilovná spolupráca s úradmi. Ľudia, ktorí mali medzi Židmi osobných známych a nebola v nich nezávisť voči deportovaným, radšej nechceli vidieť tieto udalosti a zdržali sa toho, aby sa pozreli do očí deportovaných. O tomto fenoméne je zmienka aj v rozhovore s pani Mayer. Veľa Židov sa zmierilo so svojim osudom práve na základe učenia ich viery – vyvolený národ Stvoriteľa má veľa hriechu, preto je trestaný utrpením, ale Stvoriteľ sleduje osud svojho národa a pomôže mu. V Maďarsku nebol taký odpor voči nacistom a ich prisluhovačom, ako v Poľsku. Pravdepodobne to možno vysvetľovať tým, že jednak nemali dôvod predpokladať istú smrť, ako predpokladali poľskí Židia.6 Okrem toho Židov už zoslabili hlad a bieda, izolovanosť bola pre nich otrasná a žili s vedomím, že okolitá spoločnosť prejavuje voči nim odpor. Regent Horthy zasahoval do udalostí až potom, keď vylodenie v Normandii
bolo úspešné, resp. keď švédske, švajčiarske a vatikánske protesty sa stali čoraz ostrejšími a dostal do rúk tzv. Osvienčimské protokoly. Dosiahol odvolanie Bakyho a Endreho, dal zastaviť deportácie. Vidieckym Židom už nemohol pomôcť: v Maďarsku ostali len Židia určení na pracovnú službu alebo v Budapešti, v domoch s Dávidovou hviezdou. Rezsőovi Kasztnerovi (pozri kapitolu Vojna v človeku) sa rokovaniami podarilo dostať niekoľko sto Židov do Švajčiarska, resp. aj tzv. skupina Strasshof sa dostala do lepšej situácie, ako keby bola deportovaná do Osvienčimu. (Stanica Strasshof pri Viedni prijala Židov hlavne z Dolnej Zeme, 85% ich prežilo hrôzu.) Začali sa záchranné akcie: veľvyslanectvá neutrálnych štátov (Švédsko, Švajčiarsko, Španielsko, Portugalsko a Vatikán) vydávali veľký počet cestovných pasov rôzneho druhu, aby čo najviac židov mohli dostať do zahraničia. Do chránených domov sa mohli dostať tí, ktorí už mali platný (alebo platne pôsobiaci) cestovný pas, resp. čakali na pas.7 Horthy sa 15. októbra 1944 pokúsil o vyskočenie z vojny, ale prechod armády nebol pripravený a neboli oboznámené ani sovietske jednotky, ktoré sa už zdržiavali na území Maďarska. Nemci vedeli o Horthyho pláne. Zajali jeho syna a počas rozhlasového oznamu obsadili strategicky dôležité body Budapešti, kým nyilasovci (členovia a prívrženci Strany šípových krížov – pozn. red.) rozsypali letáky. Horthy po neúspešnom pokuse vyskočenia z vojny zrušil prímerie, za ministerského predsedu vymenoval Szálasiho a vzdal sa funkcie regenta. Szálasiho vláda pôsobila od 16. októbra 1944 do 13. apríla 1945. Absolútne prisluhovala Wermachtu a Nemecku, prispela k predĺženiu vojnoých strastí a likvidácii niekoľko desiatok
tisíc Židov. Ich hrôzostrašnými činmi sa zaoberá niekoľko informačných materiálov pripojených k tejto štúdii. SÚVAHA VOJNY Súvaha svetovej vojny v Maďarsku: 810 000–900 000 obetí, z toho vojnová strata okolo 360 000 osôb (padlí vojaci: 130 000–160 000 osôb, vojnoví zajatci: 230 000–250.000 osôb), straty civilného obyvateľstva: zhruba 590 000 osôb, z toho takmer 100 000 osôb v dôvodu vojenských udalostí a ich dôsledkov. Z civilného obyvateľstva je počet židovských obetí okolo 437 000 osôb, Rómovia 50 000. Z území, ktoré boli opäť odčlenené od Maďarska, prišlo takmer 300 000 osôb. Boli zničené všetky mosty na Dunaji a Tise, zo 68 000 dopravných prostriedkov železníc odniesli z krajiny 48 000. Nemci odmontovali kompletné fabriky, odniesli zásoby zlata a korunovačné klenoty, symboly. Obliehanie Budapešti trvalo 50 dní (od 26. decembra 1944 do 13. februára 1945) a bola miestom najprudších bojov (Berlín padol za sedem dní, Viedeň za šesť dní, Paríž a ostatné európske hlavné mestá – okrem Varšavy – sa nestali miestom bojov.) Straty na ľudských životoch zvyšoval aj fakt, že okrem bojujúcich strán bolo v meste aj 800 000 civilistov. Značná časť maďarských vojakov vnímala situáciu tak, že podľa svojho sľubu je jeho povinnosťou pokračovanie bojov, aj keď už videli konečný výsledok vojny. Iní sa pridali na sovietsku stranu (napríklad Budínsky dobrovoľnícky pluk pod vedením Oszkára Variházyho), ale bez ohľadu na to, na ktorú stranu sa pridali, mohli byť len štatistami zničenia krajiny. Tretím riešením bolo to, že sa vzdali sovietskym vojskám. Maďarskí vojaci si teda mohli vybrať len zo zlých riešení. So svojou vytrvalosťou predĺžili vojnu vedenú za zlú vec a vzdanie sa neznamenalo naozajstné
Rozhovor je dostupný na webovom mieste http://www.emlekpontok.hu/hu/interjutar/reszletes_kereses, pod menom Lászlóné Mayer, adresa: Zsidósors Kiskunfélegyházán. Rozhovor urobilil študenti školy Kiskunfélegyházi Középiskola, Speciális Szakiskola és Kollégium (s témou je predovšetkým spojená časť od 22’45”). Za poskytnutie miesta hľadania na webovej stránke www.emlekpontok.hu patrí poďakovanie vedúcemu výskumnému pracovníkovi Domu terroru (Terror Háza), Tamásovi Baranyimu. 5)
Povstanie vo varšavskom gete na jar 1943, sa skupina Židov sa obrátila proti Nemcom. Jednotky nemeckej polície a armády vstúpili do geta 19. apríla, aby ho zlikvodovali. Počas 29 dní povstania od 19. apríla do 16. mája 1943) zabilo zhruba 600 povstalcov takmer 1000 vojakov SS väčšinou ručne vyrobenými zbraňami a bombami. V auguste 1943 bolo veľké povstanie aj v gete mesta Białysztok. 6)
Chránené domy síce neboli strážené a neboli obklopené plotom, ale ich obyvateľov nemožno považovať za slobodných. Taktiež boli prenasledovaní a ani ochrana medzinárodných organizácií alebo veľvyslanectiev nebola vždy dostatočná k prežitiu. Zákaz vychádzania sa vzťahoval aj na nich, ich nútené bydlisko mohli opustiť len raz denne, medzi 8. a 9 hodinou ráno. 7)
6
WWW.MODERNE-DEJINY.SK oslobodenie, resp. sovietske vojská ich nepovažovali za rovnocennú bojujúcu stranu. Do bojov za budínske územia sa už v hojnom počte zapojili aj Maďari, ale väčší počet znamenal aj väčšie krvavé obete, predovšetkým z dôvodu, že sovietska armáda ich dávala do bojov na najnebezpečnejších miestach. Budínsky dobrovoľnícky pluk stratil 600–700 ľudí, pričom do Demokratického vojska vstúpil s počtom 1900 osôb. Odhadom bolo 2500–3000 Maďarov, ktorí sa aktívne zapojili do bojov proti Nemcom. Avšak takú veľkú a tak dobre zorganizovanú armádu, aká vznikla počas varšavského povstania v Poľsku alebo v Československu, nebolo možné vytvoriť. Jednak z dôvodu, že medzivojnová základná situácia bola z ideologického hľadiska odlišná, na druhej strane ani Sovietsky zväz nepodporoval vznik maďarského armádneho zboru. Maďarský front 28. októbra vyzýval na národný odpor, ale vodcov organizácie chytili a nyilasovci/Nemci ich vrhli do väzenia. Maďari tak dokončili vojnu ako posledný satelit Hitlera a nová vláda (dočasná vláda pod vedením Miklósa Dálnokiho) vypovedala vojnu Nemecku dňa 28. decembra 1944. „Osloboditeľský” Sovietsky zväz odvliekol z krajiny 616 000 ľudí (56% vojakov a vo veľkom počte aj civilistov). Z „malej roboty” („malenkij rabot”) sa vrátilo 419 000– 459 000 osôb. V povojnových rokoch bola v Maďarsku krehká demokracia, ale vo vnútropolitických záležitostiach rozhodovala vôľa Moskvy. Vznikla komunistická diktatúra, v ktorej bolo potrebné oslavovať sovietskych vojakov ako osloboditeľov, nebolo možné úprimne odkryť minulosť. Maďarské ekonomicko-spoločenské a kultúrne záujmy boli oproti záujmom utláčateľa druhoradé. SOCIÁLNE POMERY POČAS DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY ŽIDOVSKÉ ZÁKONY V MAĎARSKU Zákon č. XV. z roku 1938 nesie názov zákona „o účinnejšom zabezpečení rovnováhy v spoločenskom a hospodárskom živote” (je známy ako prvý židovský zákon). Bol jednoznačne namierený proti židovskému obyvateľstvu, ale vznikol na konfesionálnom základe. Prijali ho v období, keď ministerským predsedom bol Béla Imrédy. Zákon účinný od 29. mája určil, že
v prípade pracovných miest v oblasti slobodných povolaní môže byť pomer ľudí židovského pôvodu maximálne do 20%. Na dodržiavanie zákona mali dohliadať odborné zoskupenia (komory) a na vykonanie zákona dostali päť rokov. Zákon sa nevzťahoval na tých, ktorí počas prvej svetovej vojny alebo za revolúcie získali zásluhy, vyznamenia za svoje vlastenectvo, ktorí sa pred augustom 1919 stali kresťanmi a ani na ich potomkov. Zákon č. IV. z roku 1939 vyšiel pod názvom zákona „o obmedzení získania priestoru Židov v oblasti verejného a hospodárskeho života” a je známy ako druhý židovský zákon. Návrh zákona pred parlament predostrela ešte Imrédyho vláda, ale prijali ho už za Telekiho vlády. Tento zákon určuje príslušnosť k Židom už jednoznačne na rasových základoch. V Maďarsku bol považovaný za Žida každý, kto v čase nadobudnutia účinnosti zákona alebo pred ním je/bol židovského vierovyznania, ďalej keď aspoň jeden jeho/jej rodič alebo dvaja starí rodičia boli židovského vierovyznania. Pomer Židov v okruhu voľných povolaní duchovného charakteru maximalizoval na úrovni 6%. Vylúčili ich z aparátu verejnej správy a spravodlivosti, ako aj z učiteľských zborov. V divadlách a redakciách novín nemohli dostať takú úlohu, ktorá by mohla ovplyvňovať duchovné smerovanie danej inštitúcie alebo daného orgánu. Zákonom znovu zaviedli aj numerus clausus (obmedzenie pomeru židov vo vysokoškolských ustanovizniach – 1920) a Židov vylúčili z priemyselných a obchodných odvetví viazaných živností. Druhý paragraf zákona vymenuje tých, na ktorých sa zákon nevzťahuje: zásluhy počas prvej svetovej vojny, tajní radcovia, olympijskí víťazi atď. Nevzťahuje sa však na potomkov tých, ktorí sú vybraní spod účinnosti zákona. Kvôli zákonu sa stalo nezamestnaným obrovské množstvo Židov, ale rýchlo našli aj zámienky. Objavil sa fenomén nastrčených ľudí – v podstate to bol ilegálny dodávateľský vzťah: činnosť sa vykonávala pod menom nežidovského podnikateľa, ale záležitosti v pozadí vybavovala židovská osoba. Zákon č. XV. z roku 1941 o manželských právach nadobudol účinnosť 8. augusta a je známy ako tretí židov-
ský zákon. Prijali ho v období Lászlóa Bárdossyho. Bol prvým zákonom, proti ktorému v hornej komore parlamentu vystupovali predstavitelia cirkví (primas, ostrihomský arcibiskup Jusztinián Serédi a László Ravasz, biskup reformovanej cirkvi), argumentujúc tým, že návrh zákona bude zasahovať do vnútorných záležitostí cirkví, resp. znamená ujmu aj pre tých bývalých Židov, ktorí sa stali kresťanmi a už patrili do zväzku kresťanských cirkví. Zákon zakazoval manželstvo medzi Židmi a Nežidmi. Trestal aj pohlavný styk, ale len v prípade, ak k pohlavnému aktu došlo medzi židovským mužom a nežidovskou ženou. Pohlavný styk medzi židovskou ženou a nežidovským mužom netrestal. PRACOVNÁ SLUŽBA Maďarsko bolo počas druhej svetovej vojny jedinou krajinou, ktorá pre židov predpísala službu na fronte bez zbraní. Generálny štáb maďarskej armády uvažoval tak, že nemožno šetriť „židovskú krv na úkor kresťanskej“, a tak ich treba zapojiť do vojenských operácií, ale Židom neprislúchajú také výhody, ktoré sú dané pre maďarských vojakov. K pracovnej službe mohlo dôjsť na fronte a v tylovom území; samozrejme pre tých, ktorí slúžili na fronte, bolo prežitie ťažšie. Títo pracovníci zo začiatku vykonávali svoju službu v rovnošate honvédov (domobrancov, tradičné pomenovanie príslušníkov uhorských, maďarských vojsk – pozn. red.), neskoršie však ostane z tejto uniformy len tzv. Bocskaiho čiapka, o ošatenie sa musia postarať sami. Samozrejme, títo ľudia boli vystavení najväčšej hrozbe, lebo museli vykonávať také úlohy, ktoré sa pre kresťanov ukazovali ako príliš nebezpečné (odstránenie mín, udržiavanie ciest a železníc). V ich prípade boli straty na životoch značné najmä v bojoch na území Sovietskeho zväzu (oslabený organizmus, studené podnebie, neúplné oblečenie), v období od leta 1942 do jari 1943 zomrelo alebo sa dostalo do zajatia 3/5 ľudí určených na pracovnú službu. Pre týchto ľudí s oslabeným organizmom bolo takmer nemožné prežitie zajatia, preto väčšina zomrelých v zajatí bola práve z radov takýchto pracovníkov. V roku 1943 vznikla nemecko–maďarská medzištátna dohoda o tom, že maďarská vláda odovzdá Nemcom 3000 ľudí ur7
DEJINY SUSEDOV
čených pre pracovnú službu, ktorí robili v bani medi v juhoslovanskom Bor. Počet „baníkov” sa v roku 1944 zvýšil o ďalších 3000 ľudí, medzi nimi bol aj Miklós Radnóti, ktorý tu napísal svoje posledné básne do jedného záznamníka. Pracovná služba – aj keď ju dotknuté osoby nazývali ako „mobilné popravisko” – mohla zachrániť životy, lebo tých, ktorých sem zaradili, nedeportovali do Auschwitzu. V GETE V Budapešti museli od júna 1944 žiť ľudia kvalifikovaní ako Židia v tzv. domoch s Dávidovou hviezdou, ale len po prevzatí moci nyilasovcami (29. novembra 1944) vyšlo nariadenie o tom, že v VII. obvode mesta – kde žilo najviac Židov – kde sú hranice geta. Tí, ktorí prežili v domoch s Dávidovou hviezdou a v medzinárodnom gete, začiatkom decembra 1944 sa museli presťahovať do „veľkého geta”, kým kresťania (takmer 12 000 ľudí) sa museli vysťahovať. Tým, ktorí to nevykonali, ostalo len skrývať sa – spolu so všetkými hrozbami. Geto uzavreli 10. decembra, brány smerom na štyri svetadiely strážili vojaci SS a nyilasovci. Od 12. decembra už začali prenášať ľudí z chránených domov a budov do geta. Do geta nasťahovali 40 000 ľudí, a takstiesnenosť mala ohromujúce miery. Na území geta stálo dovedna 162 budov, teda v toľkých budovách bolo potrebné vyriešiť umiestnenie 70 000 ľudí. To znamenalo, že v priemere na jednu budovu pripadalo 14 ľudí, teda mnohí nemali šancu ani na nocľah. Chceli vytvoriť čo najizolovanejší svet a múry (drevené oplotenie) postavili za krátky čas koncom novembra. Ľudia, ktorí neboli židovského vierovyznania, nemohli v gete ani pracovať. O špeciálne vstupné – v celkom výnimočných prípadoch – bolo možné požiadať políciu. Obchody na území geta zavreli pre nedostatok tovaru, zásobovanie bolo možné zabezpečiť z verejných kuchýň Červeného kríža. Obyvateľstvo geta sa skladalo hlavne zo žien, detí a starých ľudí, veď väčšina práceschopných mužov už bola povinná zúčastniť sa pracovných služieb. Zákaz vychádzania v gete nezrušili: po 16. hodine sa už nikto nemohol zdržiavať na ulici. 8
Židovská rada (so sídlom na ulici Síp, č. d. 12) vykonávala úlohy spojené so správou geta: evidenciu obyvateľstva, zorganizovanie rozdávania potravín, fungovanie inžinierskych sietí, starostlivosť o deti atď. Organizácia zabezpečenia potravín bola obvzlášť ťažkou úlohou, lebo bolo treba pracovať z mimoriadne malého množstva surovín. Na území geta fungovalo viacero kuchýň, najväčšiu kapacitu mala Ortodoxná ľudová kuchyňa (23 000 porcií). Nemecké stanovisko vo vzťahu k stravovaniu bolo také, že obyvateľstvo bolo podľa rasovej príslušnosti oprávnené denne na odlišné množstvo kalórií. V súlade s týmto bolo množstvo pre Židov oveľa menšie (200–300 kalórií), ako v prípade Maďarov a Nemcov.
dom seniorov a fungovali aj dojčenské a detské domovy. Kvôli hladu, chorobám, vojenským udalostiam a výtržnostiam nyilasovcov zomrelo čoraz viac ľudí: v decembri vyniesli z geta denne 80–120 mŕtvol. Po Vianociach znamenal veľký problém odvoz mŕtvol, keďže bolo stále ťažšie sa dostať do určených cintorínov (ulice Salgótarjáni a Kozma vedeli používať len do konca decembra). Kvôli bombardovaniam dolo možné umiestniť mŕtvoly len na území geta. Ako miesto pochovávania určili stred námestia Klauzál a dvor kostola hrdinov pri synagoge na ulici Dohány, napokon mŕtvoly už dali len na dvor domu na ulici Síp, č. d. 12 a do priestoru tržnice na námestí Klauzál (nazhromaždili tam takmer 5000 mŕtvol).
Zabezpečenie stravy v gete (december 1944), zápisy Miksu Domonkosa. Domonkos bol v období vlády nyilasovcov jedným z vedúcich predstaviteľov Židovskej rady.
Obyvatelia geta sa snažili o to, aby aj v týchto podmienkach dodržiavali náboženské obrady. V piatok a sobotu predpoludním boli obrady až do konca existencie geta v synagógach na uliciach Dohány a Rumbach Sebestyén. Okrem toho používali dve modlitebne v domoch na ulici Dob, (č. d. 21) a Holló (č. d. 1) a tak podľa možností dodržiavali poriadok obradov podľa jednotlivých smerov.
Pondelok - fazuľová polievka s cestovinou (4 dl) Utorok - kapustový prívarok (3 dl) Streda - zemiaková polievka (4 dl) Štvrtok - hrachový prívarok (3 dl) Piatok - kmínová polievka, cestoviny (4 dl) Sobota - šolet (3 dl) Nedeľa - zeleninová polievka, cestoviny (4 dl) Za poriadok a disciplínu zodpovedala správa geta zorganizovaná z obyvateľov geta, zhruba 900 osôb. Špeciálny problém znamenal zdravotný stav obyvateľov geta. Chýbali základné hygienické podmienky, nevyriešili odvoz smetí, nebol plyn, vodu zabezpečovali len z uličných vodných zdrojov. Keďže na území geta nebola nemocnica, vytvorili len dočasné nemocnice z niekoľkých obytných domov. Na Wesselényiho ulici, č. d. 44 a dočasne aj na Bethlenovom námestí, č. d. 2 zariadili lepšie nemocnice, vedeli vykonať aj operácie (mimo územia geta). Okrem týchto prevádzkovali aj 20 núdzových nemocníc. Väčšinu liekov a iných zdravotných pomôcok zabezpečil Červený kríž. Okrem týchto bol aj
Po úteku vlády mali skupiny nyilasovcov voľnú ruku na sústavné vyvraždenie Židov. Činnosť Červeného kríža zakázali a chránené domy prestali byť chránené. Z mnohých domov veľvyslanectiev a iných budov pod ochranou brali ľudí do geta, alebo v horšom prípadne ich na mieste zabili – samozrejme potom, ako od nich odobrali ich osobné veci. V týchto týždňoch sa objavilo mnoho správ, že nyilasovci pripravili plán toho, ako vyhodia geto do vzduchu, ba územie je už aj podmínované, ale tieto zvesti sa ukázali ako neopodstatnené. Sovietske jednotky sa 17. januára 1945 dostali na hranicu geta. Lekári židovskej nemocnice prezliekli strážcov maďarskej delostreleckej jednotky protivzdušnej ochrany do civilného oblečenia za to, aby prestali bojovať. Budapeštianske geto bolo oslobodené za jeden deň, bolo dejiskom len sporadických bojov. Dočasná vláda v Debrecíne 17. marca 1945 zrušila účinnosť židovských zákonov.
WWW.MODERNE-DEJINY.SK VOJNA V ČLOVEKU VNÚTORNÉ A VONKAJŠIE KONFLIKTY ZNÁMYCH OSOBNOSTÍ REZSŐ KASZTNER (1906–1957) Novinár a advokát židovsko-maďarského pôvodu. O pôsobení Rezsőa Kasztnera počas vojny sa dodnes vedú polemiky: viacerí ho považujú za prisluhovača nacistov a za jedného zo zodpovedných za genocídu Židov, iní ho uctievajú ako odbojára, hrdinského záchrancu Židov. Kasztner bol počas druhej svetovej vojny na území nacistami okupovaného Maďarska zodpovedným vedúcim malej budapeštianskej židovskej organizácie Va‘adat Ezrah Vehatzalah (Vaada), teda Budapeštianskej nápomocnej a záchrannej komisie. Organizácia vznikla v rokoch 1941–42 a od apríla 1944 viedla prostredníctvom Kasztnera rokovania s Andreasom Ernstom Kurtom Becherom (dôstojník SS, Eichmannov človek zodpovedný za hospodárske záležitosti), ktorý od Eichmanna – netrpezlivého pri takýchto rokovaniach – dostal voľnú ruku. Výsledkom rokovaní bolo, že jeden transport nesmeroval do Osvienčimu, ale za výkupné 1000 dolárov/osoba do Švajčiarska. V zozname zostavenom za spoluúčasti Kasztnera a odovzdanom Nemcom boli mená 1684 osôb. Z nich bolo 388 Židov z mesta Kluž (Kolozsvár), ktorí boli Kasztnerovými príbuznými alebo príslušníkmi iných rodín z Klužu a okolia tohto sedmohradského mesta, ďalej židovskí náboženskí vodcovia, členovia bohatých a vplyvných rodín, ako aj „bezmenní” židovskí utečenci. Tí sa dostali do zoznamu tak, že Kasztner dal na dražbu 150 miest, za ktoré platili tí, ktorí si to finančne mohli dovoliť. Z takto získaných peňazí zabezpečovali ochranu chudobnejších rodín. Ináč Becher žiadal pre seba 50 miest pre tie rodiny, ktoré platili priamo jemu (25 000 dolárov/osoba). Akciu zachraňujúcu 1684 maďarských občanov židovského pôvodu neskoršie spomínali ako Kasztnerov vlak. Krajinu opustil 30. júna 1944. Cestujúcich doviezli najprv do lágru v Bergen-Belsen a po niekoľkých mesiacoch do Švajčiarska. Kasztner ostal až do konca vojny v Budapešti a podľa jednotlivých zdrojov sa mu podarilo zachrániť 20-tisíc
maďarských Židov tak, že ich posielali namiesto Osvienčimu do pracovných táborov v Rakúsku, a tak prežili. Kasztner po vojne emigroval do Izraela a v roku 1952 sa stal hovorcom ministra obchodu a priemyslu. Malkil Grünwald ho v roku 1953 obvinil, že bol kolaborantom nacistov. Proti Grünwaldovi začali súdny spor pre osočovanie, ktorý po poldruha roku bol ukončený rozsudkom odsudzujúcim Kasztnera. Sudca použil formuláciu, že Kasztner „zapredal svoju dušu nemeckému šatanovi”. Kasztnera zastrelil v marci 1957 pred jeho domom ultranacionalistický židovský atentátnik, svojim zraneniam podľahol 15. marca. Izraelský najvyšší súd opätovne prerokoval túto vec, pozastavil účinnosť odsudzujúceho rozsudku a Kasztnera oslobodil spod celej obžaloby. Grünwalda potrestali odňatím slobody na jeden rok podmienečným odkladom výkonu a menším peňažným trestom. ENDRE BAJCSY-ZSILINSZKY (1886-1944) Človek, ktorého nestrhli idey svojej doby, ale – po prekonaní rasistických, antisemitských názorov – sa stal predstaviteľom protinacistického zmýšlania v Maďarsku. Narodil sa v roku 1886 a po ukončení štúdia sa dal na dráhu úradníka verejnej správy. Už ako mladý bol citlivý na spoločenské otázky a ich radikálne riešenia. Z dôvodu jednej tlačovej polemiky sa dostal do ruvačky s agrárnickým politikom Andrásom L. Áchimom, v dôsledku čoho Áchim zomrel. V prvej svetovej vojne slúžil ako husársky dôstojník a v roku 1918 sa stal zakladateľom krajne pravicového Maďarského krajinského ochranného spolku. Predstaviteľ rasisticko-národnosocialistických názorov, šéfredaktor ultrapravicových novín Szózat (1920). Neskôr spolu s Gyulom Gömbösom zakladateľ Strany ochrany rasy (1923). V roku 1928 sa dostal do sporu s Gömbösom, ktorý prosil o to, aby ho prijali späť do Jednotnej strany (vtedajšie pomenovanie maďarskej vládnej strany, z ktorej vznikali jednotlivé vlády krajiny; táto strana mala v horthyovskom období od 1922 do 1944 rôzne pomenovania). Endre Bajcsy-Zsilinszky založil pod názvom Előörs nové noviny a stal sa kritikom vládnucich. Založil Národnú radikálnu
stranu, ktorej základnou charakteristikou bol i naďalej antisemitizmus, ale prezentoval aj demokraciu a národnú nezávislosť a ostro odsudzoval jednostrannú nemeckú orientáciu. V spoločenskej a hospodárskej oblasti presadzoval vývoj poľnohospodárstva založeného na malé statky a žiadal radikálny politický zásah do statkov. Ako veriaci kresťan odsudzoval nacistické metódy, hľadal dohodu podunajských národov a za základ tejto dohody považoval uznanie menšinových práv. V oblasti zahraničnej politiky bol čoraz viac protinemecky ladený, akonáhle spoznal Mein Kampf, lebo z nej zistil, že Nemecko, ktoré zatiaľ nechce získať kolónie, mieni kolonizovať strednú Európu – najprv hospodársky, potom aj politicky. K zabráneniu takýchto snáh urgoval maďarsko– poľsko–rakúske spojenectvo (pozri knihu A XX. század magyar beszédei, ed. Vajda Barnabás, Agave könyvek 2007, Kaposvár; s. 168.), ktoré ako návrh riešenia bolo v tejto situácii nereálne, ale spoznanie hrozby si zaslúži uznanie. Endre Bajcsy-Zsilinszky mal v druhej polovici 30-tych rokov stále viac konfliktov s tými, ktorými bol dovtedy ideologicky spriaznený a zosilnela v ňom germanofóbia. Tento politik sa stal hlavným organizátorom protivojnovej demonštrácie dňa 15. marca 1942 a v novembri v parlamente protestoval proti prenasledovaniu Židov. Po nemeckej okupácii sám, ozbrojený sa postavil proti príslušníkom Gestapa a žandárom, zranil sa. V októbri 1944 ho na tlak maďarskej vlády, ktorá sa pripravovala na vyskočenie z vojny, prepustili z väzenia. Stal sa predsedom Maďarského frontu a chcel zorganizovať všeobecný štrajk, aby podporil predpokladané vyskočenie z vojny, ale regent s nimi nezosúladil tento krok. Po neúspešnom pokuse o vyskočenie z vojny sa stal vodcom Osloboditeľskej komisie Maďarského národného povstania (28. október 1944) dovtedy, kým ho 23. novembra 1944 zatkli za zradu. V Sopronkőhide ho odsúdili na smrť a na Štedrý deň (!) roku 1944 obesili. FERENC KERESZTES-FISCHER (1881–1948) V Budapešti študoval právo, potom pôsobil ako právny poradca v Pécsi. V prvej svetovej vojne slúžil ako nadporučík. Bol županom župy Baranya 9
DEJINY SUSEDOV
a neskoršie župy Somogy, v obdobiach 1931 až 1935 a 1938 až 22. marec 1944 ministrom vnútra. Je najvplyvnejším konzervatívnym politikom druhej časti horthyovského obdobia. Politickú políciu mal bezprostredne pod kontrolou a osobne riadil policajné vystupovanie proti ľavicovým a pravicovým extrémistom (komunisti, hungaristi). V lete 1941, keď sa začala deportácia Židov – utečencov „bez domoviny” – do oblasti Kamenca-Podolského a v dôsledku tejto akcie sa dostalo do bezvýchodiskovej situácie (epidémia, hľadomor) niekoľko tisíc ľudí, Keresztes-Fischer ako minister vnútra pozastavil deportácie. Patril ku konzervatívnej skupine Bethlena a Kállayho, bol predstaviteľom anglosaskej orientácie a dal najavo aj svoje výhrady voči vstupu do vojny proti Sovietskemu zväzu. V roku 1943 – odvolávajúc sa na vyvolávanie konfesionálnych nepokojov – zakázal premietanie nemeckého antisemitského filmu Jud Süss. Počas nemeckej okupácie ho Gestapo chytilo a odvlieklo do koncentračného tábora Mauthausen. Z tábora odchádzal už ako ťažko chorý a zomrel v roku 1948 vo Viedni na rakovinu pľúc. JÁNOS ESTERHÁZY (1901–1957) Narodil sa v rodine Esterházyovcov (grófska vetva, Veľké Zálužie) v roku 1901. Študoval v Budapešti a po prvej svetovej vojne sa vrátil na svoje statky, kde hospodáril. Proti zmene hraníc bojoval aj osobne a potom sa
10
odsťahoval späť do Veľkého Zálužia. Do politických zápasov Maďarov na Slovensku sa zapojil počas pozemkovej reformy, ktorá sa týkala aj jeho statkov. V roku 1932 sa stal vodcom Krajinskej kresťansko-socialistickej strany a predsedom Maďarskej ligy Spoločnosti národov v Československu. V parlamentných voľbách v roku 1935 získal v Košiciach poslanecký mandát a po spojení maďarských strán do Zjednotenej maďarskej strany sa stal jej výkonným predsedom. Edvard Beneš ho chcel zapojiť do vládnutia, ale on nebol ochotný pristúpiť na kompromisy. Keď sa v roku 1938 Košice stali súčasťou Maďarska (prvá viedenská arbitráž), vyvolal pohoršenie mnohých so svojím vyhlásením, že ostane na Slovensku a bude sa snažiť obhajovať záujmy Maďarov v diaspóre (v Maďarsku by sa stal členom hornej komory parlamentu a ministrom bez kresla). Vo svojom príhovore adresovanom Miklósovi Horthymu počas odovzdávania mesta Košice vyzdvihol, aby na obsadených územiach dodržiavali práva Slovákov. V Tisovom štáte zosobnil kultúrne a politické záujmy Maďarov žijúcich v diaspóre. Zapojil sa do zorganizovania prijatia poľských utečencov v Maďarsku (jeho matka bola Poľka). V slovenskom parlamente hlasoval 15. mája 1942 ako jediný proti deportácii Židov. Svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „Slovenská vláda sa prednesením svojho návrhu zákona o vysídlení Židov vydala po nebezpečnej ceste, lebo
tým uznala právo väčšiny jednoducho vystrnadiť menšinu z krajiny... Ja však ako predstaviteľ tunajších Maďarov vyhlasujem, a to prosím zobrať na vedomie, že som proti návrhu zákona, lebo ako Maďar, kresťan a katolík, považujem tento návrh za bezbožný a neľudský.” Odmietal nacistickú ideológiu, bol prívržencom kresťanskej národnej konzervatívnej myšlienky. Zdôrazňoval: „Našim znakom je kríž, nie hákový kríž”. Keďže verejne kritizoval samostatný slovenský štát (povedal, že samostatné Slovensko nie je štát, ale „švindeľ”), podali na neho trestné oznámenie a odobrali mu mandát parlamentného poslanca. V poslednom období vojny bol nútený dať sa na útek, skrývať sa. Po skončení vojny napísal memorandum proti tomu, aby deklarovali kolektívnu vinu Maďarov, ale zatkli ho a odovzdali sovietskym úradom, ktoré ho odsúdili na desať rokov pracovného tábora v jednom z táborov gulagu za severným polárnym kruhom. Medzitým Esterházyho v Bratislave – v jeho neprítomnosti – odsúdili na trest smrti za rozvracanie Československej republiky a za prisluhovanie fašizmu a ťažko chorého politika prepustili z väzenia, aby mohli vykonať rozsudok. Rozsudok z dôvodu žiadosti zmenili na doživotný trest, pričom sa o Esterházyho starali lekári. Zomrel na jar roku 1957. Dnes už môžeme položiť otázku, i napriek tomu, že slovenské oficiálne stanovisko je nezmenné: prečo musel takto znášať trest.
WWW.MODERNE-DEJINY.SK PRAMENE A POUŽITÁ LITERATÚRA: Ungváry, Krisztián – Tabajdi, Gábor: Budapest a diktatúrák árnyékában. Jaffa Kiadó, Bp. 2012 L. Nagy, Zsuzsa: Magyarország története 1919–1945, KLTE, Debrecen 1991 (vysokoškolské skriptum) Lengyel menekültek Magyarország területén 1939–1945 – štúdia Andrzeja Przewoźnika poľsky a po maďarsky (Preložil: Molnár, Imre), Print Páros Bt. A XX. század magyar beszédei. Ed.: Vajda Barnabás, Agave Könyvek, Kaposvár 2007 Strumph Wojtkiewicz: A tábornok halála. Kossuth, Bp. 1973 Hitler hatvannyolc tárgyalása. Ed.: Ránki György. Magvető, Budapest 1983 Frojimovics, Kinga – Komoróczy, Géza – Pusztai, Viktória – Strbik, Andrea: A zsidó Budapest. Emlékek, szertartások, történelem. MTA Judaisztikai Kutatócsoport, Budapest 1995. Karsai, László: Holokauszt. Pannonica, Bp. 2001 Szita, Szabolcs: Aki egy embert megment – a világot menti meg (Mentőbizottság – Kasztner Rezső – SS-embervásár 1944–45). Corvina, Bp. 2005 Ungváry, Krisztián: Budapest ostroma. Corvina, Bp. 2004 Ungváry, Krisztián: A magyar honvédség a második világháborúban. Osiris Kiadó, Bp. 2005 Püski, Levente: A Horthy-korszak 1920–1941. In.: Magyarország története sorozat. Kossuth Kiadó, Bp. 2010 Ungváry, Krisztián: Magyarország a II. Világháborúban. In.: Magyarország története sorozat. Kossuth Kiadó, Bp. 2010 Braham, Randolph L.: A népirtás politikája: a holocaust Magyarországon. 2., rozšírené a prepracované vyd., Belvárosi Kvk., Budapest 1997. (Vyšlo aj pod názvom A magyar holocaust, preložil Tamás Zala a kolektív) A magyarországi háborús munkaszolgálat: túlélők visszaemlékezései. Ed.: Braham, Randolph L., TEDISZ, Szt. Pál Akad., Budapest 1996. (Preklad vznikol na základe publikácie „The wartime system of labor service in Hungary”) Csapody Tamás: Bori munkaszolgálatosok. Vince Kiadó, Bp. 2011 www.holokausztmagyarorszagon.hu www.emlekpontok.hu www.pintada.blog.hu www.mult-kor.hu
11
