Kapitola I. ŽIDOKRSSŤANSTVO. 1. Ž i d o v s t v o v J e ž i š o v ý c h č a s o c h

-10•.

• i

X_

V O N K A J Š I E

D3JINY

Kapitola I. ŽIDOKRSSŤANSTVO §1. Ž i d o v s t v o

v

J e ž i š o v ý c h

č a s o c h

Židovstvo v Palestíne. Ježiš Kristus prišiel na svet "v plnosti času" /Gal 4, 4; Mk 1, 14/. Túžba starozákonného ľudu Božieho po prisľúbenom Mesiášovi bola stále živá, ale impulzy k jej oživovaniu nedávali natoľko náboženské motívy ako skôr ťažká politická situácia vyvoleného národa. Židia v Pelestíne už desiatky ro kov boli pod rímskou nadvládou. Nenávisť voči Rimanom zvyšovala okolnosť, že sprá vu Sv. Zeme zverili Rimania kráľovi H e r o d e s o v i V e ľ k é m u , syno vi Idumejca Antipatra. th Herodes sa za pomoci Rimanov zmocnil roku 37 pred n..1. mesta Jeruzalema a nemilosrdne vyhubil domácu dynastiu Hasmonejovcov, ktorá pred vyše sto rokmi hr­ dinsky bránila v krajine náboženskú slobodu. Kruto potlačil skutočné i zdanlivé pokusy o vzburu. Dal usmrtiť aj vlastnú manželku Mariamnu a troch synov. Kráľovi Herodesovi sa nepodarilo získať srdcia Židov, hoci dal nádherne pre­ budovať jeruzalemský chrám, založil nové mesto, ozdobil ho pôvabnými záhradami a vodnými nádržami, usiloval sa celú krajinu hospodársky i kultúrne povzniesť. Po Herodesovej smrti sa mala vláda nad Palestínou rozdeliť medzi jeho troch mladších synov. Judea spolu so Samáriou a Idumeou pripadla A r c h e l a o v i , ktorý mal zdediť aj kráľovský titul. Herodes A n t i p a s dostal od cisára Augusta /27 pred n. 1. - 14 n. 1./ vládu v Galilei a Perei /územie na východ od Jordánska a od severnej časti Mŕtveho mora/. Cisár Kaligula /37 - 41/ ho roku 39 n. 1. zosadil a poslal do vyhnanstva. F i l i p sa stal štvrťvladárom v krajine Iturejskej a Trachonitskej /Lk 3, 1/. V Judei vznikli vážne nepokoje, ktoré sa podarilo zdolať len za vojenskej pomoci Rimanov. Archelaus nebol schopný zabezpečiť trvalý pokoj v krajine, preto ho cisár Augustus roku 6 n. 1. zosadil. Palestínu potom spravovali rímski prokurátori, ktorí sídlili v Cézarei. R í m s k y p r o k u r á t o r mal naporúdzi oddiel vojska a bol v stálom spojení s rímskym legátom v Sýrii. Rimania priznali ž i d o v s k e j v e ľ r a d e /na jej čele stál ži­ dovský veľkňaz/ právomoc rozhodovať vo vnútorných náboženských veciach. Židia ne­ boli spokojní s novým usporiadaním pomerov v Palestíne a zaujímali negatívny postoj voči cudzej nadvláde. Vzťahy medzi Židmi a Rimanmi v Ježišových časoch však možno úplne pochopiť len pri hlbšom poznaní závažnej okolnosti - židovstvo malo vtedy osobitné náboženské postavenie. Náboženská situácia židovstva v Palestíne. Starozákonný vyvolený ľud riadením Božím správne uctieval jedného Boha, všemohúceho Stvoriteľa celého sveta. Okolité národy si uvedomovali o s o b i t o s ť náboženského vyznania židovského, ľudu m o n o t e i z m u s . Židia v každodennom živote prichádzali do styku so susednými krajinami, predsa však za svoju vieru a náboženský život často museli prinášať najťažšie obety a dostávali sa do istej izolácie od okolitého sveta. Cez

-11 stáročia aj Židia viac ráz upadli do modlárstva a mravne klesli, ale Boh prísnymi trestami alebo slovami svojich prorokov ich prinavrátil k pravej viere. Nábožní Židia si podľa viery v jedného Boha usporiadali každodenný život. Starozákonný ľud Boží bol nositeľom závažnej idey p r i s ľ ú b e n é h o M e s i á š a . Židia si boli vedomí toho, že Boh s nimi uzavrel zmluvu a Že spá­ sa pre všetky národy vyjde raz z vyvoleného národa. Táto viera napĺňala jednotliv­ cov i ľud povzbudzujúcou nádejou, že Boh pošle Záchrancu a Vykupiteľa, ktorého predpovedali proroci. On potom založí kráľovstvo Božie, On bude kráľom vyvoleného národa. V časoch najväčšieho národného útlaku očakávanie Mesiáša a Božieho kráľov­ stva bolo pre Židov jedinečnou vzpruhou a prameňom obdivuhodnej sily. Idea prisľú­ beného Mesiáša dostala niekedy príliš pozemské prifarbenie, takže mnohí očakávali skôr záchrancu - národného hrdinu, ktorý oslobodí vyvolený národ spod nenávideného rímskeho jarma. Predsa však aj v Ježišových časoch nábožní Židia očakávali prorok­ mi predpovedaného Mesiáša, pochádzajúceho z kráľovského Dávidovho rodu, ktorý očistí a posvätí Jeruzalem a nebude trpieť nijaké zlo ani neprávosť. Okrem monoteizmu a idey prisľúbeného Mesiáša veľmi závažné miesto v nábožen­ skom živote židovstva v JežišcTvch časoch prináležalo z á k o n u . Nábožným Židom predpisoval zákon, ako sa majú správať v každodennom živote. Ten, kto sa previnil proti zákonu, musel robiť pokánie. Vernému zachovávaniu zákona bola pri­ sľúbená odmena už v pozemskom živote /blahobyt/ a potom odmena od Večného sudcu. Židia čerpali potrebné poznatky o zákone z Písma sv., ktoré sa prednášalo na ra­ bínskych školách a každú sobotu vysvetľovalo v synago'gach. Zvýšenú pozornosť nábo­ ženskej výchove venovali aj židovské rodiny. Učitelia Písma sv. pripojili k zákonu podrobný výklad, aby sa Židia mohli dobre orientovať v rozličných životných situ­ áciách. Všetci Židia si veľmi vážili zákon a predsa práve zákon bol príčinou ich roztrieštenia na rozličné sekty a strany podľa rozdielneho hodnotenia zákona. A s i d e j c i /hebr. Chasídím = nábožní/ tvorili náboženskú sektu, ktorá vznikla ešte pred vypuknutím makabejských bojov /l Mak 2, 42/. Boli to mužovia "zo srdca oddaní" zákonu a ochotní priniesť zaň aj najväčšie obety. Zásadne sa stavali proti helenistickej kultúre a v makabejských bojoch sa pridali k Júdovi MakabejcoviT Popredné židovské rodiny a vedenie židovského kňažstva sa dištancovali od asidejcov. ^ S a d u c e j i tvorili v Ježišových časoch židovskú politickú a kňazskú stranuj sústreáovali vyššie kňažstvo jeruzalemského chrámu a židovskú aristokra­ ciu. Uznávali autoritu zákona, ale zamietali rabínsky výklad /podanie starých/. Neverili vo vzkriesenie z mŕtvych, večný život, v jestvovanie anjelov a Božiu pro­ zreteľnosť. Boli zástancami racionalizmu, čo sa prejavovalo aj v ich mravných ná­ zoroch /užívanie života, prispôsobovanie sa helenistickej kultúre/. Mali prevahu v židovskej veľrade a zastávali veľkňazský úrad. Farizeji tvorili židovskú náboženskú stranu, ktorá mala v Ježišo­ vých časoch značný vplyv na život a náboženskú orientáciu židovského ľudu. Medzi farizejmi boli príslušníci všetkých spoločenských vrstiev vyvoleného národa. V hodnotení zákona nadväzovali farizeji na sektu asidejcov; vo výklade zákona pokro­ čili áalej a nariadenia zákona chceli aplikovať na všetky možné situácie každoden­ ného života. Prílišná exegéza zákona mala neblahé dôsledky v praxi. Vyhranené kazuistické stanovisko vo všetkých otázkach mravného života nakoniec znemožňovalo

- 12 -

vy s,lobodné rozhodnutie alebo viedlo k pretvárke. MiSna a talmud sa odklonili od fa­ rizejského výkladu zákona a vrátili sa k výkladu starších učiteľov. Farizeji navonok zachovávali zákon i množstvo rozličných nariadení pridaných k nemu. Chceli tak na jednej strane predstaviť ľudu vzorný postoj k zákonu, na druhej strane im zasa išlo o získanie všeobecnej úcty, aby ich ľudia oslovovali "učiteľ" a poskytli im čestné miesto pri rozličných príležitostiach spoločenského života. Farizeji sa pokladali za dokonalých a brojili proti všetkému, čo nebolo židovské. Mali veľký vplyv aj vo veľrade. Židovský ľud zaťažovali neznesiteľným bremenom rozličných nariadení. Ježiš v1 reči na hore Aít 5, 20/ poukázal na nedo­ statočnosť farizejmi hlásanej mravnosti a náboženského života. Neraz priamo varo­ val židovský ľud pred farizejmi; nazýval ich "obielenými hrobmi" /Mt 23, 27/. E s é n i tvorili židovskú náboženskú sektu; ich hlavné sídlisko bolo západne od Mŕtveho mora. Žili spoločným životom, ktorý pripomína rehoľný život v katolíckej cirkvi. Začiatky tejto sekty siahajú do čias Makabejcov. Hodnoverné správy o esénoch zachovali židovskí autori Filo'n Alexandrijský a Josephus Flavius i rímsky spisovateľ Plinius St. Tieto správy overujú a dopĺňajú vlastné s p i s y e s é n o v , objavené roku 1947 a v nasledujúcich rokoch v jaskyniach na západnom brehu Mŕtveho mora /dva rukopisy proroka Izajéša, Poriadok sekty, komentár k Habakukovi, Hymny, <3alej zlomky všetkých kníh Starého zákona okrem knihy Ester a i./ a systematický archeologický výskum strediska esénov v C h i r b e t K u -m r á n . Vedenie esénov, ktorí mali spoločný majetok, prevzala osobnosť, v kum-ránskych zvitkoch nazývaná "Učiteľ Spravodlivosti". Bol to nadaný muž, výborný organizátor, ktorý podal nový výklad zákona. Eséni žili prísnym asketickým životom, nejedli mäsité pokrmy a väčšina z nich sa zriekla aj manželstva. Nechodievali do jeruzalemského chrámu, ani sa nezúčastňovali na krvavých obetách. Nevieme, či sa zapojili do židovskej vojny /v r. 68 - 70/. Centrum monastickej skupiny v Kumráne zničili Rimania /r. 68/. Zvyšky hnutia zahynuli za povstania Bar Kochbu /v r. 132 ^r^ - 135/. Í0 Židovská diaspóra /gr. diaspóra = rozptýlenie/. Závažnú úlohu pri šírení kresťanstva v helenistickom svete zohralo židovstvo, ktoré žilo mimo Palestíny -v diaspóre. Od 8. storočia pred n. 1. možno pozorovať odsuny Židov z materskej krajiny; išlo tu nielen o deportácie /asýrske, babylonské zajatie/, ale aj o do­ brovoľné vysťahovanie. Na začiatku rímskych cisárskych Čias bývali Židia najmä v centrách rozsiahlej ríše a svojím celkovým počtom prevyšovali židovské obyvateľ­ stvo materskej krajiny. Veľké židovské kolónie boli predovšetkým v Antiochii, v Ríme a v Alexandrii. Židia v diaspóre vynikali silným p o v e d o m í m spolupat­ r i č n o s t i . Všade sa usilovali utvoriť organizované židovské spoločenstvo; v apoštolských časoch bolo už do 150 takýchto spoločenstiev. Centrum spoločenstva tvorila s y n a g ó g a ; mala svojho predstaveného /archisynagogos/ a poradný zbor /rada starších/ na čele s archónom. Židov v diaspóre držala pospolu nábožen­ ská viera a vďaka tejto viere sa poväčšine nepomiešali s pohanským o jyvateľstvom. Židia v diaspóre sa zaoberali obchodom a-nadobudli vo významných centrách Rímskej ríše viaceré v ý s a d y ; boli oslobodení od účasti na pohanských bo­ hoslužbách; boli oslobodení od vojenskej služby; slobodne konali svoje náboženské zhromaždenia; mohli vyberať chrámovú daň pre Jeruzalem. Židia v diaspóre postupne zabudli reč svojich predkov a osvojili si

-/ U g r é č t i n u Aoiné/. Preto sa ukázala naliehavá potreba preložiť pre nich knihy Starého zákona do gréčtiny /SeptuagintaA Čítanie Písma sv. v gréčtine pri bohoslužbách v synagógach si čoskoro vyžiadalo tvorbu gréckych modlitieb /niektoré z nich preäli do starokresťanakej Literatúry/; zrejme aj výklad Písma sv. sa pred­ nášal po grécky. Tak aa dostala grécka reč do bezprostredného kontaktu so židov­ skom náboženstvom. Zachované spisy alexandrijského Žida F i 1 o' n a A okolo r. 40 n. 1./ dorvedčújú, že židovskí vzdelanci 3a neubránili prenikaniu helenistických nábožen­ ských prúdov. Od etoikov prebrali Židia v diaspóre alegorický* spôsob výkladu Písma ev. Neobyčajný vplyv na Filóna ma a P l a t ó n o v a f i l o z o f i a . Filo'nova náuka o stvorení má platóneke podfarbenie /medzi prostredníkmi je na prvom mieste "logos" - súhrn ideí/. Filo'n sa usiloval uviesť do súladu učenie Starého zákona s myšlienkami gréckej filozofie. Predsa však najväčšou autoritou pre neho zostal Mojžiš. Židia v diaspóre boli v stálom s t y k u s m a t e r s k o u kra­ j i n o u - . Jeruzalem a jeruzalemský chrám boli najsilnejším putom, čo ich spájalo s Palestínou. Pre Židov v diaspóre bol jeruzalemský chrám symbolom ich nábožen­ stva; nielenže posielali do Jeruzalema chrámovú daň, ale túžili osobne aspoň na„ Veľkú noc sa zúčastniť na slávnostiach v jeruzalemskom chráme a spoločne sa modliť s bratmi z materskej krajiny. Kontakty s Palestínou boli úžasnou vzpruhou pre Ži­ dov v diaspóre. Uprostred pohanského sveta boli títo Židia vystavení rozličným. nástranám a útlakom a vtedy im spomienky na Sväté mesto, na chrám, na slávnosti do­ dávali mimoriadnu silu na prekonanie všetkých ťažkostí. Na sačiatku nášho letopočtu sa dostal veľký počet pohanov do bezprostredného styku so židovským náboženstvom. Mnohí z nich prijali obriezku a zachovávanie zá­ kona; dostali grécke pomenovanie p r o z e l y t i /proselytos = prijatý/. Iní * sasa obriezku neprijali, ale sympatizovali so židovským náboženstvom, s ideou mo­ noteizmu, a spolu so Židmi svätili sobotu. Nevieme však, aky bol celkový počet prozelytov a tých, čo sympatizovali so židovským náboženstvom. židovská diaspóra bola nesporne dôležitou p r í p r a v o u pre šírenie novozákonnej blahozvesti. Mladá Kristova cirkev prebrala grécky preklad Písma sv. Starého zákona. Idea monoteizmu, zachovávanie Dekalógu kládli solídne základy aj pre kresťanskú morálku. Prví kresťanskí misionári začínali svoje poslanie vystúpe­ nia v židovských synagógach v diaspóre.

§ 2. j eJLL-ä . K r i s t a a—= -z a k l~a„á_a. t e I

c i r k v i ______

Život a dielo. Ježiš Kristus je vtelený Syn Boží a Vykupiteľ sveta. Narodil, sa z P a n n y M á r i e v judejskom Betleheme za čias kráľa Herodesa Veľkého /r. 748 od založenia mesta Ríma, teda v šiestom roku pred n. 1.; Mt 1, 25-2, 1; X& í, 4-7/. Podľa židovského zákona bol ako prvorodený chlapec na Ôsmy deň obreza-ny t na štyridsiaty deň obetovaný v jeruzalemskom chráme. Starec S i m e o n a prorokyňa Anna predpovedali Ježišovo mesiášske poslanie /Lk 2, 22 - 40/. Svitá rodina utiekla do Egypta, pretože kráľ Herodes chcel dieťa zabiť. Až po Herodesovej smrti sa vrátili do vlasti a usadili sa v galilejskom Nazarete. Je­ žiš rástol ako vidiecky chlapec; rabínsku školu nenavštevoval. Len raz za svojho skrytého života naznačil veľkosť svojho budúceho náboženského poslania. Ako

/ "K

-(yd v a n á s ť r o č n ý putoval podľa zákona prvý raz do Jeruzalema. V chráme nadviazal s učiteľmi a zákonníkmi rozhovor, v ktorom prejavil mimoriadnu znalosť zákona. Panne Márii a sv. Jozefovi, svojmu pestúnovi, povedal, že "musí byť v tom, 5o patrí jeho Otcovi" Ak 2, 49/. Ke5 dosiahol tridsiaty rok života, začal verejne účinkovať vo svojej vlasti. Najprv odišiel k rieke Jordán a dal sa pokrstiť od svojho predchodcu sv. Jána K r s t i t e ľ a , veľkého kazateľa pokánia. Pri krste zostúpil na Ježiša Duch Svätý v podobe holubice a Otec nebeský vyhlásil o Ježišovi, že je to "jeho milova­ ný Syn" /Mt 3, 13 wx./. Ježiš Kristus v povedomí svojho mesiášskeho poslania a Synovstva Božieho, ktoré dosvedčoval mnohými zázrakmi, začal ohlasovať B o ž i e k r á ľ o v ­ stvo. Poukázal, že všetci ľudia, teda nielen Židia, sú povolaní do tohto krá­ ľovstva, ale musia slúžiť Otcovi v pravej nábožnosti. Najväčším prikázaním je bez­ výhradná láska k Bohu a láska k blížnemu, ktorá sa vzťahuje na všetkých ľudí. Farizeji zdôrazňovali vonkajšie bezchybné zachovávanie nariadení zákona, J e ž i š kladie dôraz na vnútornú čistotu, na rýdzosť úmyslu a na za­ chovávanie hlavného prikázania. Povinnosti človeka uprednostňoval Ježiš podľa po­ radia dôležitosti; ochotná pomoc blížnemu je dôležitejšia ako úzkostlivé zachová­ vanie sobotňajšieho odpočinku. Farizeji opovrhovali mýtnikmi a hriešnikmi. Ježiš vyhlásil, že v Božom kráľovstve je "väčšia radosť nad jedným hriešnikom, čo robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, čo nepotrebiijú pokánie" Ak 15, 7/. * Zvýšenú pozornosť venoval Ježiš chudobným a trpiacim. Blahoslavil chudobu a varoval pred bohatstvom, ktoré zaslepuje človeka. Uzdravoval malomocných, slepých, chromých i duševne chorých. Mnohých volal, aby ho nasledovali, ale Žiadal od nich zrieknutie sa všetkého, "aj vlastného svojho života" /Tk. 14, 26/. Ježiš za svojho verejného účinkovania postupne budoval náb.o ženskú s p o l o č n o s ť , ktorú sám nazval "svojou cirkvou" /Mt 16, 18/. Za Ježišom sa hrnuli veľké zástupy, no on si vybral iba menšiu skupinu učeníkov. Z tejto skupiny si vyvolil dvanástich apoštolov, ktorým sa potom venoval s osobitnou starostlivosťou. D v a n á s t i a p o š t o l i /gr. apostolos = poslaný/ prevezmú všet­ ku starosť o jeho cirkev a budú pokračovať v závažnom poslaní, ktoré On dostal od nebeského Otca /Jn 20, 21/. Evanjeliá znova a znova zdôrazňujú zvláštne postavenie dvanástich apoštolov a ich závažné poslanie ohlasovať Božie kráľovstvo. Apoštolom zveril Ježiš Kristus pastiersky, učiteľský a kňazský úrad vo svojej cirkvi. Spomedzi dvanástich apoštolov poveril sv. P e t r a osobitnou úlohou -Peter bude s k a l o u , na ktorej vybuduje svoju cirkev; on bude pásť baránky a ovce; on bude posilňovať bratov vo viere. Ježiš Kristus založil cirkev v základných líniách; nechal, aby sa ako živý organizmus čalej rozvíjala v priestore a čase podľa zákonov rastu, ktoré jej dal sám zakladateľ. N a d p r i r o d z e n á b á z a Kristovej c i r k v i však spočíva na Ježišovej smrti, ktorou sa uskutočnilo dielo zmierenia a vykúpenia ľudstva. Slávnym zmŕtvychvstaním dokončil Ježiš Kristus dielo založenia cirkvi a jej dejiny sa začínajú zoslaním Ducha Svätého. Značná časť vyvoleného národa neprijala Ježišovo posolstvo. Vodcovia židov-

-.y stva zamietli jeho mesiášske poslanie. Židovská veľrada odsúdila Ježiša na smrť. Rímsky prokurátor P o n t i u s P i l a t u s /26 - 36/ potvrdil rozsudok smrti. Ježiš Kristus zomrel na kríži 14. nizana /7. apríla/ roku 30 n.l. Historické správy o živote a diele Ježiša Krista. 0 živote a diele Ježiša Krista sa zachovali správy kresťanských, rímskych a židovských autorov. Správy kresťanských autorov. 0 historickej osobnosti Ježiša Krista podávajú správy viacerí kresťanskí autori. Ide tu predovšetkým o spisy Nového zákona, naj mä tri najstaršie e v a n j e l i á , s k u t k y a p o š t o l s k é a niektoré listy sv. P a v l a . Ani jeden z týchto spisov nepodáva priamo historickú biografiu Ježiša Krista. Aj v najstarších evanjeliách je už iba súhrn toho, čo ohlasovali o Ježišovi Kristovi apoštoli, prví, očití svedkovia jeho smr ti, jeho slávneho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia. Správy o Ježišovi sú sformo vané podľa požiadaviek apoštolskej kázne. Je síce pravda, že z týchto správ nemož no zostaviť kompletnú biografiu pozemského života Ježiša Krista, predsa však možno týmito správami dosvedčiť najdôležitejšie historické dáta jeho životnej cesty. Cenné svedectvo o Ježišovi Kristovi vydáva rozsiahla s t a r o k r e s ť a n ská l i t e r a t ú r a . Najstaršie diela starokresťanskej spisby /apoštol skí Otcovia/ siahajú do apoštolských čias. /^*r" Správy rímskych autorov. Zachovali sa závažné svedectvá o K r i s t o v i N _____________________________________________________________________________ £• od viacerých rímskych autorov. Gaius P 1 i n i u s Caecilius Secundus, nazývaný Minor /Mladší/, spravoval v rokoch 110 - 112 alebo 111 - 113 ako mimoriadny cisársky legát provinciu Pontus a Bitýniu. Odtiaľ informoval listom cisára Trajána /98 - 117/ o maloázijských kresťanoch, ktorí sa "schádzali v istý deň pred východom slnka a spievali Kristovi ako Bohu chválospevy" /Epist. X. 96/. Publius Cornelius T a c i t u s /55 - 120/ bol za cisára Trajána prokonzulom. Tacitus patrí medzi najzávažnejších starovekých historikov. Správu o Kristovi zaznačil vo svojom diele Annales /XV, 44/, kde píše o prenasledovaní kresťanov za cisára Nerona /54 - 68/ po požiari mesta Ríma roku 64. Tacitus vysvetlil pôvod názvu kresťania: "Pôvodcu tohto mena Krista dal za Tiberia popraviť správca Pontský Pilát." v Rímsky, historik Gaius S u e t o n i u s Tranquillus /69 - 140/ spomína, že cisár KLaudius /41 - 54/ vyhnal Židov z Ríma, pretože hádkami o Kristovi rušili ■________.

pokoj v meste /De vitá Caesarum, XXV./. Správy židovských autorov, okrem historika Josepha Plavia, sú poväčšine satirické. Najpozoruhodnejšie je svedectvo z t a l m u d u /zbierka ustanovizní a predpisov židovských rabínov z 2. - 6. stor. n. 1./: "V predvečer Veľkej noci bol ukrižovaný Ježiš, galilejský čarodejník ..." /Sanhedrin fol. 43/. Cenné svedectvo o Ježišovi Kristovi vydáva židovský spisovateľ Josephus F 1 a v i u s /37 - 100/ v obsiahlom diele Júdaiké archaiologiá /Židovské starožitnosti/. Najobšírnejšia z troch správ znie: "V tom čase žil Ježiš, človek múdry, ak ho vôbec človekom možno nazvať; bol totiž divotvorcom a učiteľom ľudí, ktorí s láskou prijímajú pravdu ..." /Júdaiké archaiologiá, XVIII, 3, 3/. V 16. storočí zapochybovali niektorí historici o vierohodnosti tejto správy a pokladali ju za neskorší dodatok /interpoláciu/, hoci je vo všetkých zachovaných opisoch Flaviovho diela, ako aj v arabskej verzii rukopisu z 10. storočia.

/^~ v_

■■■ ••.-. Uvi --' "-■•■■'■ .

■■'

Y

&<■ x'---:' ■ ■

' ■- ,-.

.. ?*■-., /<-•

- 16 §3. M a t e r s k á c i r k e v n á J e r u z a l e m e

obec v

Správy o Jeruzalemskej cirkevne/j obci. Prvá kresťanská obec, spoločenstvo vyznavačov Ježiša Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého ako pravého Mesiáša, sa utvorila v Jeruzaleme v čase medzi Veľkou nocou a Turícami roku 30 n. 1. Hlavným prameňom, ktorý nám podáva hodnoverné správy o osudoch materskej cirkevnej obce v Jeruzaleme, sú Skutky apoštolské, najmä prvých sedem kapitol. Skutky apoštolské hovoria o voľbe apoštola Mateja, ktorú viedol sv. Peter, opisujú príchod Ducha Svätého, prvé zázraky apoštolov, ich zajatie a výsluch pred židovskou veľradou, pri ktorom statočne vyhlasujú: "Viac treba poslúchať Boha ako ľudí!" /Sk 5, 30/, ich prepustenie na zákrok Gamaliela, ustanovenie siedmich dia­ konov a účinkovanie i ukameňovanie diakona Štefana. Od 8. kapitoly sa začína roz­ prava o udalostiach zo života sv. Pavla. "Zástup zhromaždených asi stodvadsať osôb" /Sk 1, 15/ s dvanástimi apoštolmi "i s Máriou, matkou Ježišovou" /Sk 1, 14/, nad ktorými sa na T u r i c e zja­ vili "ako by ohnivé jazyky" /Sk 2, 3/ a ktorých "naplnil Duch Svätý" /Sk 2, 4/ svojou milosťou, tvorili j a d r o , z ktorého vyrástol strom cirkvi. 2idia a obrátenci z pohanov z Judey, Perzie, Médska, Slamu, Mezopotámie, Kapadocie, Pontu, Ázie, Frýgie, Pamfýlie, Egypta, Líbye, Cyrenaiky, Kréty, Arábie a z Ríma počuli apoštolov hovoriť rozličnými jazykmi, prijali P e t r o v u výzvu "a dali sa pokrstiť, i pripojilo sa ich v ten deň asi tritisíc" /Sk 2, 41/. 0 niekoľko dní ev. Peter pri chrámovej bráne, ktorá sa volala Krásna, uzdravil chromého od naro­ denia. Mnohí, čo vypočuli Petrovu reč po tomto zázraku, uverili "i vzrástol počet /týchto/ mužov na päťtisíc" /Sk 4, 4/. Materská cirkevná obec v Jeruzaleme bola preniknutá svätým, horlivým duchom kresťanstva. Vzor svätosti mala v osobe N e p o š k v r n e n e j m a t k y J e ž i š o v e j , v ktorej sa sústrečovali všetky cnosti v nádhernej harmónii: panenská čistota a materinská láska, hlboká poníženosť i vysoký duchovný vzlet, obdivuhodná horlivosť o spásu veriacich a hĺbavé rozjímanie; ona "zachovalá vo svojom srdci" všetky udalosti z Ježišovho života a pre duchovný osoh kresťanov niečo zo svojho duchovného bohatstva zverila autorovi Skutkov apoštolských sv. L u k á š o v i . členovia materskej cirkevnej obce v Jeruzaleme žili ako jedna rodina, v bratskej zhode a láske. Bohatší veriaci dobrovoľne odpredali svoj majetok a penia­ ze odovzdali apoštolom pre potreby všetkých /Sk 4, 32 - 37/. Starosť o početných veriacich si čoskoro vyžiadala organizačný zásah zo strany apoštolov: zriadili no­ vý cirkevný úrad - diakonát. S i e d m i d i a k o n i mali na starosti chu­ dobných a pomáhali apoštolom ohlasovať evanjelium. Grécke mená diakonov naznačujú, že v materskej cirkevnej obci v Jeruzaleme bol značný počet h e l e n i s t o v , t. j. Židov z gréckej diaspóry. Jeruzalemskí kresťania sa od synagógy neodlúčili úplne. Často chodievali do jeruzalemského chrámu. Pánovu večeru /"lámanie jhleba"/ však slávili v súkromných domoch. Žili v očakávaní skorého Pánovho príchodu a to ich pobádalo k neobyčajnej horlivosti. Prvé prenasledovanie cirkvi. Kresťanstvo sa šírilo medzi Židmi napriek zása­ hu židovskej veľrady proti apoštolom sv. P e t r o v i a sv. J á n o v i .

Niektorí členovia veľrady tušili, že ide o dielo Božie. Medzi nich patril aj G a m a l i e l , syn Šimonov a vnuk Hilelov, učiteľ sv. Pavla. Bol príslušníkom farizejskej strany. Vynikal rozvahou a zmyslom pre spravodlivosť. U všetkého ľudu bol váženým učiteľom zákona. Gamaliel po výsluchu apoštolov vyhlásil vo veľrade:' "Ak je tento zámer alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa; ak je však od Boha, ne­ budete ich môcť rozvrátiť" /Sk 5, 39/. Roku 36 zasiahla židovská veľrada proti diakonovi sv. Š t e f a n o v i . Štefan pochádzal z okruhu helenisticky vzdelaných Židov z diaspóry. Vynikal nielen mimoriadnym nadaním a vzdelaním, ale aj nadprirodzenými darmi. Skutky apoštolské uvádzajú, že to bol muž "plný milosti a sily, ktorý konal divy a veľké znamenia medzi ľudom" /Sk 6, 8/. Bol vynikajúcim rečníkom a neohrozeným bojovníkom za Kris­ ta, čo dosvedčuje aj jeho obranná reč pred židovskou veľradou. Židia ukameňovali sv. Štefana - prvomučeníka - za tzv. Štefanskou /Mariánskou/ bránou v Jeruzaleme. Mládenec Šavol, neskorší Pavol apoštol, strážil rúcha tých, čo Štefana kameňovali. Modlitba prvého mučeníka vyprosila obrátenie Šavla. Ukameňovanie diakona sv. Štefana bolo signálom k prenasledovaniu materskej cirkevnej obce v Jeruzaleme. Prenasledovanie sa zameriavalo predovšetkým na helenÍ8tov. Dvanásti apoštoli zostali naáalej vo Svatom meste, ale mnohí jeruzalemskí kresťania, najmä helenisti, odišli na vidiek a ohlasovali evanjelium v Judei a v Samárii, kde výrazné misijné úspechy dosiahol diakon F i l i p . Správa o rozšírení kresťanstva v Sa m.á r i i prišla do Jeruzalema. Apoštoli vyslali sv. Petra a sv. Jána, aby navštívili novozískaných kresťanov a udelili im sviatosť birmovania. Sv. Peter a sv. Ján využili vhodnú príležitosť, sa­ mi začas pôsobili ako misionári a kázali na viacerých miestach v Samárii. Sv. Pe­ ter neskôr navštívil židokreeťanov v Jafe a v Lyde. Materskú cirkevnú obec v Jeruzaleme znova začal prenasledovať vnuk Herodesa •Veľkého kráľ H e r o d e s A g r i p a I. /41 - 44/. Chcel sa zapáčiť Židom, preto "zajal niektorých z cirkvi, aby ich mučil. Jakuba, Jánovho brata, usmrtil mečom" /Sk 12, 1 - 2/. Sv. J a k u b Starší bol synom rybára Zebedeja a Márie Salome, starším bratom sv., Jána ev. Ježiš dal Jakubovi a Jánovi meno "Synovia hromu" /Boanerges; Mk 3, 17/ pre ich prudké povahy. Spolu s Petrom zaujímali obidvaja bratia popred­ né miesto medzi dvanástimi apoštolmi. Sv. Jakub Starší zomrel prvý spomedzi apoš­ tolov mučeníckou smrťou /v r. 42/43/. /V 7. stor. preniesli ostatky sv. Jakuba do španielskej Compostely. Astúrsky kráľ Alfonz II. /791 - 842/ tam dal postaviť kos­ tol k jeho úcte. V 10. - 15. storočí patrilo Santiago de Compostela medzi najvýz­ namnejšie pútnické miesta./ Herodes Agripa I. dal uväzniť aj sv. P e t r a , ale Boh zázračným spôso­ bom vyslobodil zo žalára najvyššieho pastiera cirkvi /Sk 12, 3 - 18/. Po odchode apoštola Petra z Jeruzalema sa ujal vedenia materskej cirkevnej obce apoštol sv. Jakub Mladší. Sv. J a k u b Mladší bol synom Alfejovým. Písmo sv. ho nazýva "Pánovým bratom" /Ježišov príbuzný/. Materskú cirkevnú obec v Jeruzaleme viedol takmer dvadsať rokov. Ostatní apoštoli si ho vysoko vážili, sv. Pavol ho nazval "stĺpom cirkvi" /spolu s Petrom a Jánom; Gal 2, 9/. Sv. Jakub viedol prísny asketický ži­ vot, verne zachovával židovské tradície, za čo dostal prímenie "Spravodlivý". Mal na starosti židokresťanov aj mimo Svätého mesta a napísal im okolo roku 49 okružný

list. Na apoštolskom sneme /r. 50/ veľmi zavážil Jakubov názor, čim pomohol riešiť pálčivý problém vzťahov medzi židokresťanmi a pohanokresťanmi. Zomrel na Veľkú noc roku 62/63• Staručkého jeruzalemského biskupa zhodili z chrámového cimburia a uka­ meňovali. Zomierajúci apoštol podľa Pánovho príkladu sa modlil za svojich nepria­ teľov. N x Mnohí nábožní Zidia uznali Ježiša Krista za Mesiáša a stali sa kresťanmi. Avšak väčšina vyvoleného národa zostala zatvrdená. Sv. Ján v prológu svojho evan­ jelia konštatuje smutnú skutočnosť: "Do svojho vlastného prišiel a jeho vlastní ho neprijali" /Jn 1, 11/. Židokresťanský spisovateľ 2. storočia H e g e z i p za­ značil správy o udalostiach v Palestíne po Petrovom odchode z Jeruzalema. Opísal najmä účinkovanie jeruzalemského biskupa sv. Jakuba Mladšieho, ako aj jeho umuče­ nie. Židovská vojna. Roku 64 vznikli v Palestíne nacionálno-politická nepokoje, ktoré nakoniec vyústili do zúfalého odboja Židov proti rímskej nadvláde. Niektoré jednotlivosti zachoval historik židovského pôvodu Josephus F 1 a v i u s . Sprvu dosiahli Židia isté úspechy nad Cestiom Gallom, rímskym miestodržiteľom v Sýrii. Roku 67 prišiel do Palestíny vynikajúci vojvodca a neskorší cisár V e s -p a z i á n /69 - 79/ a rímske vojsko nadobudlo prevahu. Židokresťania sa zdráhali zapojiť do bojov, preto museli opustiť Jeruzalem; v rokoch 66 - 67 sa presťahovali do východného Jordánska a časť sa usadila v meste Pella. Vespazián sa stal po Nerónovej smrti cisárom a svojho syna T i t a pove­ ril dokončením židovskej vojny. Titus pritiahol k Jeruzalemu s veľkým vojskom, mesto obohnal násypom a utáboril sa naokolo. V obľahnutom meste zúrila občianska vojna, ktorá oslabovala silu odporu. Ulicami Svätého mesta tiekla krv, do príbyt­ kov sa vkrádal hlad. Dna 10. augusta roku 70 prelomili rímski vojaci najvnútornej­ šie hradby mesta Jeruzalema. Jeruzalemský chrám spustošil požiar. Milio'n Židov za­ hynulo vo vojne, stotisíc Židov Rimania zajali a predali do otroctva. Roku 71 slá­ vili Titus a Vespazián spoločný triumf; víťazstvo nad Židmi bolo zvečnené stavbou Titovho oblúku v Ríme a pamätnou rs^bou mincí. Nové povstanie Židov. Za cisára H a d r i á n a /117 - 138/ prepuklo no­ vé povstanie Židov pod vedením B a r K o c h b u /aramejsky Bar Kochba = Syn Hviezdy; išlo o titul mesiášskeho vladára; jeho skutočné meno bolo Šimeon bar Kosibá/. Povstanie prebiehalo v rokoch 132 - 135 a spočiatku dosiahol Bar Kochha is­ té úspechy. Nato Rimania, hoci za cenu veľkých strát, povstanie zlikvidovali. Bar Kochba padol na bojisku. 0 tomto povstaní sa zachovali správy u Dióna Kassia a v židovských povestiach. V rokoch 1952 - 1961 boli objavené v jaskyniach Judejskej púšte listy Bar Kochbu i ďalšie dokumenty. Po krvavom potlačení povstania mali Ži­ dia /aj židokresťania/ zakázaný vstup do Jeruzalema, kde Rimania zriadili kolo'niu - Aelia Capitolina; na mieste spustošeného jeruzalemského chrámu postavili sochu Jupitera* Židokresťania zostali roztrúsení za riekou Jordán, niektorí z nich sa pridali k sektám ebionitov /elkassitov/, nazarénov a esénov.

- 19 - . Kapitola II. ŠÍRENIE KRESŤANSTVA MEDZI POHANMI §1. N á b o ž e n s k é

p o m e r y

v

R í m s k e j

ríši

Grécke a rímske náboženstvo. V posledných storočiach pred n. 1. nastalo v helenistickom svete prehodnocovanie starého gréckeho polyteizmu i starého rímskeho náboženstva. V samotnom G r é c k u príčinou tohto prehodnocovania bola predovšetkým racionalistická kritika starých božstiev, ktorá sa uplatňovala vo f i l o z o ­ f i c k ý c h š k o l á c h . Vieru v existenciu sveta bohov nahradili s t oi'c i monis^ckou náukou o božskej prozreteľnosti /pro'noia/ a učením o logose ako svetovom rozume, ktorý celý svet preniká a usporaduje; stoici však nedospeli k poznaniu jedného osobného Boha. Svetový rozum podľa ich názoru je podriadený osudu. E p i k u r o s , najväčší materialistický filozof helenistickej doby, na jednej strane nadviazal na Demokritov atomizmus a dospel k fyzikálnemu determinizmu sveta, v ktorom nezostáva miesto ani pre mýtický svet bohov ani pre jedného osobného Boha. E u h é m e r i z m u s /podľa gréckeho spisovateľa Euhémera/ sa zasa pokúšal vysvetliť mýtický svet božstiev historickou cestou; bohovia sú vlast­ ne veľkí vladári zašlých čias, ktorí zaviedli kult svojich osôb. Napokon aj takéto vysvetľovanie znamenalo úplné prehodnotenie gréckeho polyteizmu. Idey gréckych fi­ lozofických škôl v helenistickej dobe sa postupne dostávali do širších ľudových vrstiev. K rozpadu starého gréckeho náboženstva prispel aj vývin politických udalostí v posledných storočiach pred n. 1. Po smrti A l e x a n d r a V e ľ k é h o A r. 323 pred n. 1./ za vlády diadochov /vojenskí velitelia Alexandra Veľkého/ zanikli grécke mestské štáty, ktoré boli nositeľmi náboženského kultu. Alexandrove výboje na východ umožnili prenikanie gréckej civilizácie do rozsiahlych oblastí. Na yýchode vznikli nové h e l e n i s t i c k é m e s t á . Mnohí Gréci opus­ tili svoju vlasť i domáce svätyne a sťahovali sa na východ. Tu sa oboznámili s orientálnymi náboženskými predstavami a kultovými formami. V helenistických mestách vznikali nové nádherné svätyne, ktorým však chýbal duch starého gréckeho nábožen­ stva. Orientálne kulty zasa začali prenikať do Grécka a áalej na západ. Rozpad starého r í m s k e h o n á b o ž e n s t v a nastal najmä po äruhej púnskej vojne /218 - 201 pred n. 1./. Rímske impérium sa čoraz väčšmi zbli­ žovalo s helenistickým svetom. Na rímskej pôde sa začali budovať nové chrámy, v ktorých už boli sochy gréckych božstiev. H e l e n i z á c i u rímskeho kultu urýchľovala grécka literatúra; latinské spracovanie gréckych komédií a básnických textov oboznamovalo aj rímsky ľud s gréckym mýtickým svetom božstiev. Do Ríma za­ čali prenikať napokon idey orientálnych kultov. Tomuto vývinu sa bránila stará rímska aristokracia a využívala svoju prevahu v senáte na aaminiatratívne opatre­ nia proti prenikaniu nových náboženských kultov. Koncom 2. storočia pred n. 1. sa Rimania oboznámili s gréckou helenistickou filozofiou, najmä stoickou, ako aj s racionalistickou kritikou starých božstiev. Nie div, že v hlavnom meste impéria vedúce kruhy zaujímali skeptické stanovisko voči starému rímskemu náboženstvu. Cisár

A u g u s t u s

/27 pred n. 1. - 14 n. 1./ vynaložil neobyčajné

- .21 Kresťanstvo rozhodne zamietalo východné mystéria, ktorých kult sa spájal s oslavou nesmrteľnosti božstva plodnosti; slávnosti týchto mystérií neraz vyústili do mravnej neviazanosti.

§2. M i s i j n é

d i e l o

a p o š t o l a

Pavla

Prvé styky evanjelia s pohanským svetom. Správy o šírení kresťanstva medzi pohanmi zachovali predovšetkým Skutky apoštolské. Medzi prvými pohanokresťanmi bo li zastúpené všetky tri zložky obyvateľstva rozsiahlej Rímskej ríše: orientálci, Rimaniaja Gréci. Zástupcom prvej skupiny bol ľ o v n e j Kandaky, ktorý prišiel Diakon Filip mu vysvetlil Izaiášovo 53, 7 a n./, poučil ho o základných 8, 26 - 39/.

k o m o r n í k etio'pskej krá­ do Jeruzalema, aby sa poklonil živému Bohu. proroctvo o utrpení "Služobníka Božieho" /Iz pravdách kresťanskej viery a pokrstil ho /Sk

Druhú skupinu reprezentuje pohanský s t o t n í k Kornéliu, s a jeho rodina v Cézarei. Skutky apoštolské venujú opisu udalosti pomerne veľký prie­ stor /Sk 10, 1 - 48/. Bolo to však potrebné, lebo Židia sa nazdávali, že len oni sú povolaní k spáse. Peter si v Cézarei nepočínal svojvoľne. Stotníka a jeho rodi­ nu prijal do cirkvi na zjavné odporúčanie Božie. Mimoriadny význam malo nadviazanie kontaktov s "veľkým zástupom" Grékov v A n t i o c h i i . Po ukameňovaní sv. Štefana prvomučeníka opustili Svete mesto mnohí židokresťania helenisti a rozptýlili sa po bližšom i vzdialenejšom okolí. Viacerí z nich, rodáci z Cypru a Cyrény, sa usadili v Antiochii a "hovorili aj s Grékmi a zvestovali im Pána Ježiša; ... veľký počet /ľudu/ uveril i o-brátil sa k Pánovi" /Sk 11, 20 a n./. Prvá, väčšia skupina pohanov, ktorá prijala kresťanstvo v Antiochii, pochádzala z helenistického proátredia. Zvesť o šírení kresťanstva medzi pohanmi v Antiochii prenikla do Jeruzalema. Materská jeruzalemská cirkevná obec vyslala do Antiochie sv. Barnabáša /hebr. = Syn útechy/. '-^ " Sv. B a r n a b á š , vlastným menom Jozef, bol levitom; pochádzal zo ži­ dovskej diaspóry - z ostrova Cypru. Skutky apoštolské uvádzajú, že to bol "muž dobrý a plný Ducha Svätého a viery" /Sk 11, 24/. Ako člen materskej cirkevnej obce v Jeruzaleme predal svoju roľu a peniaze odovzdal apoštolom pre potreby všetkých /Sk 4, 36 - 37/. Spolu s apoštolom Pavlom patril medzi najvýznamnejších misioná­ rov, ktorí pôsobili medzi pohanmi; aj Barnabáša označujú Skutky apoštolské za apoštola. Podľa tradície bol sv. Barnabáš na ostrove Cyprus ukameňovaný v Salamine. Sv. Barnabáš po príchode do Antiochie "videl milosť Božiu, zaradoval sa a napomínal všetkých, aby podľa predsavzatia svojho srdca zotrvali pri Pánovi" /Sk 11, 23/; potom sa vybral do Tarzu vyhľadať šavla, niekdajšieho prenasledovateľa kresťanov. Obidvaja celý rok neúnavne vyučovali početný zástup. V Antiochii dosta­ li vyznavači Krista prvý raz ppmenovanie "kresťania" /Sk 11, 26/. šavlovo obrátenie a jeho výchova k apoštolátu. 3 a v o 1 /= Vytúžený/ po­ chádzal z okruhu helenisticky vzdelaných Židov z diaspóry; narodil sa v maloázij­ skom meste Tarze /v Cilícii/ v prvých rokoch n. 1. Jeho otec, pravoverný žid z kmeňa Benjamínovho /Plp 3, 5/, bol rímskym občanom. Šavol vynikal mimoriadnym na-

- 22 daním; poznal aj grécku kultúru. Vyučil sa remeslu /vyrábanie stanového plátna/ a dostalo sa mu vyššieho vzdelania na rabínskych školách; bol žiakom slávneho učite ľa Gamaliela v Jeruzaleme. s .„ ,c\í<ío>** «*-jw»W4fl ^--A Šavol navštevoval jeruzalemskú školu p& smrti Ježiša Krista. Bol prívržencom farizejskej strany, veľmi horlil za Mojžišov zákon a ochotne sa zapojil do prvého \^ . prenasledovania cirkvi. Mal účasť na kameňovaní diakona sv. Štefana, prenasledoval - » Um ^

prvých kresťanov v Jeruzaleme, ba dostal splnomocnenie od židovskej veľrady, aby vyhľadal kresťanov v Damasku a poviazaných priviedol do Jeruzalema /Sk 9, 2/. Pred Damaskom sa mu zjavil zmŕtvychvstalý Ježiš. S výčitkou sa spýtal Šavla: "Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?" Šavol riekol: "Kto si, Pane?" - "Ja som Ježiš, ktorého prenasleduješ", znela odpoveä. Šavlovho srdca sa dotkla Božia mi­ losť. On jej neodporoval, ba rozhodol sa nasledovať Ježiša: "Pane, čo si žiadaš, aby som urobil?" Po tomto rozhovore sa Šavol dal podľa Ježišovho pokynu pokrstiť v Damasku od kňaza. Ananiáša /Sk 9, 10 - 19/. Z prenasledovateľa prvých kresťanov sa stal najhorlivejší Kristov apoštol. /Šavlovo obrátenie sa odohralo v r. 36 n. 1./. • Po obrátení Šavol prechodne^pjjbudolJia púšti", potom sa vrátil do Damasku, začal Židom ohlasqvať 'Ježiša a dojcazovat im, že Ježiš Kristus je prisľúbený Mesiáš. Židia chceli preto bavia zabiť, ale kresťania ho v noci spustili cez hradby v koši. Šavol sa odobral do Jeruzalema, aby sa "spoznal s Petrom" /Gal 1, 18/. V Jeruzaleme dostal vyšší rozkaz k apoštolátu medzi pohanmi. Opustil teda Sväté mesto a u-tiahol sa do svojho rodiska, kde zotrval štyri roky; napokon ho sv. Barnabáš pozval do Antiochie. Táto prestávka bola v živote apoštola národov neobyčajne dôležitá. V tom čase dozreli v duchu apoštola národov náboženské myšlienky, ktoré potom hlásal pohanskému svetu: Základné myšlienky Pavlovej teológie. Náboženské myšlienky, excerpované z

------------------------------

f

listov sv. Pavla a systematicky usporiadané, sa nazývajú t e o l ó g i o u sv, Pavla. Toto označenie je opodstatnené, pretože apoštol národov sa už neuspokojil len s "ohlasovaním Ježiša", jeho verejného účinkovania, jeho smrti na kríži i slávneho zmŕtvychvstania. Sv. Pavol premeditoval Ježišovo evanjelium, vypozoroval jeho vzťahy k zákonu a vyvodil patričné uzávery, ktoré na jednej strane sprí­ stupňovali Kristovu náuku, na druhej strane zasa eliminovali jej nesprávne vysvet­ ľovanie. Charakteristické myšlienky Pavlovej teológie možno takto zhrnúť: 1.Evanjelium má svoje vnútorné opodstatnenie a preto je nevyhnutné, aby sa úplne odpútalo od zákona. 2.Evanjelium vo svojej podstate je náboženstvom vykúpenia a nie nábožen­ stvom zákona. 3.V dôsledku hriechu Adama - hlavy ľudského pokolenia - všetci ľudia zhrešili a všetci potrebujú vykúpenie. 4.Zákon nemohol ospravedlniť hriešnika. 5.Hriešne ľudstvo objektívne vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš Kristus, vtelený Syn Boží. 6.Subjektívne ospravedlnenie dosiahne jednotlivý človek svojou vierou v Je­ žiša Krista a nie skutkami zákona. ,, ,. ;. ■',. „ . , ..{, Q .'.<., .,; •

|

- 23 7.Milosť Božia, ktorú vtelený Syn Boží získal, je základom kresťanského ži­ vota obce. 8.Každý kresťan je povinný viesť svätý život, ktorý sa osvedčuje skutkami lásky k Bohu a k blížnemu. Apoštol národov tieto základná náboženské myšlienky hlásal na svojich misijných cestách medzi pohanmi a rozvinul ich vo svojich listoch. /Predstavitelia reformácie dokazovali na základe listov sv. Pavla, že dobré skutky nie sú potrebné &s| & F páse človeka. Sv. Pavol mal na mysli len skutky zákona./ Misijné cesty sv. Pavla. Apoštol národov sa vo svojej misijnej aktivite za­ meriaval na helenistický východ. Skutky apoštolské podávajú správy o dvoch obdo­ biach tejto činnosti, ktorú rozdelil apoštolský snem na dve časti. Prvú m i s i j n ú c e s t u podnikol sv. Pavol v sprievode sv. Barnabáša. Horlivo ohlasoval Židom i pohanom Kristovo evanjelium na ostrove Cyprus /po obrátení tamojšieho miestodržiteľa Sergia Pavla začal používať meno Pavol/. Z Cypru prešli nadšení misionári do Pamfýlie, Pizídie, Lykaonie a odtiaľ naspäť cez Atáliu do Antiochie. Vo väčších mestách zakladali cirkevné obce a všade usta­ novovali "starších" /biskupa a kňazov/. V Pavlových cirkevných obciach boli pre­ važne pohanokresťania. Kristovou smrťou stratili predpisy zákona záväznosť, preto sv. Pavol nepoža­ doval od pokrstených pohanov ani obriezku, ani zachovávanie áalších rituálnych predpisov zákona. Proti Pavlovej misijnej praxi ostro sa stavali tzv. ž i d o v č i a c i . Bola to extrémna skupina palestínskych Židcv, ktorá prehlasovala ob­ riezku a zachovávanie zákona za bezpodmienečnú podmienku spásy. Táto otázka sa dostala na a p o š t o l s k ý s n e m , ktorý dal za pravdu sv. Pavlovi. Apoštol národov píše o rozhodnutí apoštolského snemu vo svojom liste Galaťanom /Gal 2, 1 - 10/. Aj Skutky apoštolské podávajú správu o rozhodnutí snemu, aby sa pokrs­ teným pohanom nekládlo "nijaké ctalšie bremeno" /Sk 15, 28/. Sv. J a k u b Mlad­ ší však navrhol, aby sa pohanokresťania zdržiavali vecí obetovaných modlám, krvi, zedlávených /zvierat/ a smilstva. Kompromisné riešenie malo uľahčiť spolunažívanie židokresťanov a pohanokresťanov v jednej cirkevnej obci. Problémy sa tu vynárali aj po apoštolskom sneme, ako to dosvedčuje výmena názorov medzi Pavlom a Petrom v Antiochii /Gal 2, 11 - 14/. Sv. Peter sa zdržiaval v Antiochii a spoločne jedával s pohanokresťanmi. Keá však prišli do Antiochie "niektorí /bratia/ od Jakuba", t. j. jeruzalemskí židovčiaci, začal sa z obavy pred nimi uťahovať od pohanokresťanov; Petrovo správanie nasledovali aj ostatní židokresťania. Pavol verejne vyčítal Petrovi jeho správanie, ktoré bolo v rozpore s rozhodnutím apoštolského snemu a mohlo mať zlý dopad na spolunažívanie židokres­ ťanov a pohanokresťanov v Antiochii. Po kratšom pobyte v Antiochii podnikol apoštol národov d r u h ú mi­ s i j n ú c e s t u , na ktorej ho sprevádzal S í 1 a s /Silvanus/. Aj Sílas bol rímskym občanom, okrem toho požíval dôveru v cirkvi a bol obdarený charizmou proroctva. Neúnavní misionári prešli cez Malú Áziu a z Troady sa preplavili do Európy. Sv. Pavol založil cirkevné obce v Macedónsku a v Grécku /vo Filipéch, v Solúne a v Korinte/; v prístavnom meste Korinte býval apoštol národov takmer dva roky /Sk 16, 11 - 20, 38 a Pavlove listy/. Misijnú činnosť začínal sv. Pavol káz­ ňami v synago'gach, až potom sa obrátil k pohanom; Židia poväčšine odmietali ra­ dostnú blahozvesť. V korintskej cirkevnej obci boli iba pohanokresťania. Práca bo-

- 24 la neobyčajne namáhavá a okrem toho veľké ťažkosti misionárom spôsobovali "falošní ~'J■) bratia" z Palestíny. Napriek tomu apoštol národov vo všetkých cirkevných obciach stále pamätal na jeruzalemských chudobných konaním zbierok. Na t r e t e j m i s i j n e j c e s t e sa apoštol národov nezame­ riaval na zakladanie nových cirkevných obcí, ale na prehĺbenie kresťanského života u pohanokresťanov a na usporiadanie cirkevnej organizácie už v založených cirkev­ ných obciach. V E f e z e sa zdržal tri roky. Predvídajúc, čo ho očakáva, roz­ lúčil sa dojímavým spôsobom v Miléte s predstavenými maloázijských cirkevných obcí a odišiel do Jeruzalema /Sk 20, 17 - 38/. Židia zajali sv. Pavla v jeruzalemskom chráme, chceli ho vyvliecť za hradby mesta a ukameňovať. Rímski vojaci mu zachránili život. Miestodržiteľ F é 1 i x /52 - 60/ držal potom sv. Pavla dva roky vo väzbe v Cézarei. Jeho nástupca , F e s t u s /60 - 62/ ho poslal ako väzňa do Ríma, pretože sa Pavol /ako rímsky občan/ odvolal na cisára. Lož, čo odvážala Pavla a Salších väzňov do Ríma, stroskotala v Stredozemnom mori pri ostrove t/Ialta, ale všetci cestujúci sa zachránili. V Ríme zostal Pavol dva roky v miernom väzení; mohol sa stýkať s rímskymi kresťanmi. Opisom Pavlovej cesty do Ríma sa správy Skutkov apoštolských končia. Po prepustení na slobodu /r. 63/ navštívil apoštol národov Š p a n i e l ­ sko, potom prešiel znova na Východ a ponavštevoval tamojšie cirkevné obce. Sv. T i m o t e j a ustanovil za biskupa v Efeze, sv. T i t a na Kréte. Ke<3 sa dopočul o prenasledovaní rímskych kresťanov za N e r o n a /54 - 68/, vrátil sa do Ríma, kde podstúpil mučenícku smrť. Bol sťatý mečom, pravdepodobne v roku 67. Sv. Pavol zasahoval do života cirkevných obcí nielen ohlasovaním evanjelia, ale aj písomne - l i s t a m i . V Písme sv. Nového zákona sa ich zachovalo tri­ násť pod Pavlovým menom /mienky o autorovi listu Židom nie sú zhodné/; pravdepo­ dobne ich napísal viac. Niektoré z jeho listov sú krátke, napísané príležitostne /Filemonovi/, iné však podávajú obšírnejším spôsobom učenie kresťanskej vierouky a mravouky /Rimanom, Korinťanom/. Adresované sú poväčšine cirkevným obciam. Sv. Pavol mal stále na zreteli duchovný život v jednotlivých cirkevných obciach, ktoré pozakladal. Sv. Pavol dostal meno "apoštol národov", lebo pri ohlasovaní Kristovho evan­ jelia prekonal obrovskú cestu. Prešiel asi 16 000 km, z toho 7800 km po suchej zemi a asi 9000 km loáou. Najväčšia zásluha apoštola národov spočíva v tom, že sa mu podarilo zlomiť nacionálne putá, v ktorých tkvelo židokresťanstvo. Sv. Pavol tak uvoľnil Kristovmu evanjeliu cestu do celého sveta a povzniesol kresťanstvo na s v e t o v é n é b o ž e n s t v o .

§3. M i s i j n é d i e l o o s t a t n ý c h a p o š t o l o v a p o š t o l s k ý c h ž i a k o v

a

Účinkovanie ostatných apoštolov na Východe. Sv. Pavol bol najúspešnejším hlásateľom Kristovho evanjelia vo východnej časti rozsiahlej Rímskej ríše. Okrem neho však neúnavne pracovali na Východe aj äalší misionári, predovšetkým apoštoli, ktorým dal Ježiš Kristus pred svojím nanebovstúpením misijný rozkaz: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. late teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo

133 " Kapitola III. SV. PETER A JEHO NÁSTUPCOVIA §1. S v.

P e t e r

- prvý

p á p e ž

Postavenie ev. Petra v Kristovej cirkvi. Sv. Peter 7po aramejsky Kéfá, po grécky Petros = Skala/, apoštolské knieža a prvý pápež, pochádzal z Betsaidy. Bol synom Jána /Jonáša/ a bratom sv. Ondreja apoštola. Býval v Kafarnaume a zaoberal sa rybolovom. Už pri prvom stretnutí mu Pán zmenil pôvodné meno Š i m o n ne P e t e r . Na Petrovi, na Skale, postavil Kristus svoju c i r k e v /Mt 16, 16 - 19/; jemu odovzdal "kľúče od kráľovstva nebeského", t. j. najvyššiu moc zvä­ zovať a rozväzovať; jeho ustanovil za hlavu apoštolského zboru, za p r v é h o p á p e ž a v kráľovstve Božom na zemi; za najvyššieho p a s t i e r a , u -cite ľ a a k ň a z a vo všeobecnej cirkvi. Sv. Peter si uvedomoval svoje postavenie v zbore apoštolov a v prvotnej cir­ kvi, a to od udelenia najvyššej duchovnej moci /Jn 21, 15 - 19/ až do mučeníckej smrti. Po zoslaní Ducha Svätého pôsobil ako misionár v Palestíne, potom v Samárii, prechodne v severnej a severozápadnej časti Malej Ázie. Podľa neskoršej tradície /Origenes, Euzébius/ bol začas biskupom v sýrskej Antiochii. Skutky apoštolské zakončujú správu o účinkovaní sv. Petra v materskej cir­ kevnej obci v Jeruzaleme nejasnou poznámkou, že sa "pobral na iné miesto" /Sk 12, 17/. Kam sa pobral sv. Peter po vyslobodení z jeruzalemského žalára, o tom už Skutky apoštolské nehovoria. Označenie nového pobytu prvého pápeža azda úmyselne zamlčujú z opatrnosti /disciplina arcani/. Kresťanská tradícia už myslí na mesto Rím, ale zdá sa, že predčasne. Písomné správy o pobyte sv. Petra v Ríme. 0 pobyte, martýriu i hrobe sv. Petra v Ríme máme naporúdzi početné písomné správy. Nosným pilierom rímskej peterskej tradície sú tri pramene, ktoré sú časovo blízke a v súhrne pôsobia tak presvedčivo, že ich výpoveá sa vlastne rovná histo­ rickej istote. Prvé svedectvo je rímskeho pôvodu. Vydáva ho sv. K l e m e n t I. /88 - 97/,^ktorý v mene rímskej cirkvi poslal koncom 1. storočia list cirkevnej obci v K o r i n t e . Pápež Klement varuje Korinťanov pred žiarlivosťou a zá­ visťou. Najprv uvádza niekoľko príkladov zo Starého zákona, potom zo súčasnosti: "Pre žiarlivosť znášali prenasledovanie a bojovali do smrti tí, čo predsta­ vovali mocné a spravodlivé stĺpy; predstavme si našich dobrých apoštolov: P e t -r a , ktorý pre nespravodlivú žiarlivosť podstúpil nie jednu alebo dve, lež mnohé strasti a po vydaní svedectva odišiel na miesto slávy" /5, 2 - 4/. Sv. Klement potom spomína obetu sv. Pavla a uvádza, že spolu s apoštolmi podstúpilo mučenícku smrť veľká "množstvo vyvolených". Išlo o prenasledovanie kresťanov v Ríme za cisára N e r o' n a /54 - 68/. Apoštolské kniežatá sv. Peter a Pavol zomreli ako mučeníci v Ríme. Takto chápal správu sv. Klementa aj sv. I g n á c z Antiochie, ktorý na­ písal okolo roku 110 Rimanom: "Nerozkazujem vám ako Peter a Pavol; oni boli apoštoli, ja odsúdenec; oni slobodní, ja otrok. Kecíže však trpím, budem oslobodený Je­ žišom Kristom a v ňom vstanem slobodný" /Rim 4, 3/» Sv. Ignác prosil rímskych ve-

- 34 veriacich, aby sa za neho neprihovárali na pohanských úradoch a neobrali ho o mu­ čenícku smrť, ktorú mal podstúpiť v Ríme. Rozkazovať im však nemohol ako apoštoli Peter a Pavol, ktorí v Ríme účinkovali dlhší čas a nie iba prechodne ako hostia. Obidvom listom je časové veľmi blízky aj tretí prameň - "Ascensio Isaiae" /4, 2 a n./, ktorý vznikol okolo roku 100. Hovorí sa v ňom o siatbe dvanástich apoštolov a prenasledovaní Beliara, vraha vlastnej matky /ide zrejme o Neróna/..Do rúk prenasledovateľa sa dostane aj jeden z apoštolov. Prorockú výpoveá objasňuje fragment "Petrovej apokalypsy", ktorá pravdepodobne vznikla na začiatku 2. storo­ čia. V Petrovej apokalypse sa uvádza: "Pozri, Peter, tebe som všetko zjavil a vy­ svetlil. Chod" teda do mesta nemravností a vypi kalich, ktorý som ti oznámil!" Ten­ to kombinovaný text svedčí o mučeníckej smrti sv. Petra v Ríme za vlády cisára Ne­ róna a potvrdzuje hodnovernosť rímskej peterskej tradície. K spomínaným prameňom sa pripojujú ešte dve zmienky, ktoré obraz rímskej pe­ terskej tradície dotvárajú. V záverečnej kapitole Jánovho evanjelia je otvorená narážka na Petrovu mučenícku smrť: "Veru, hovorím ti, kým si bol mladší, sám si S£ opasoval a išiel si, kam si chcel, ale kež zostarneš, vystrieš ruky, a iný Ca opá­ še a povedie, kam nechceš" /Jn 21, 18/. Evanjelista naznačil dokonca smrť ukrižo­ vaním /"vystrieš ruky"/, ale nezmienil sa o mieste Petrovho umučenia. Naproti tomu sa miesto pobytu prvého pápeža spomína v závere Prvého listu Petrovho /l Pt 5, 13/: "Pozdravuje vás z Babylonu /vaša/ spoluvyvolená a môj syn Marek." Pod "Babylonom" vtedajší Židia i kresťania všeobecne rozumeli mesto Rím. /Pórov. Žjv 17 a 18/. 0 mučeníckej smrti sv. Petra a Pavla v Itálii svedčí D i o n ý z z Ko­ rintu /okolo r. 170/. V liste Rimanom, z ktorého úryvok zachoval Euzébius, píše: "Obidvaja apoštoli prišli do nášho mesta a vyučili nás; potom odcestovali do Itá­ lie a v Ríme v tom istom čase podstúpili mučenícku smrť" /Euseb. HE 2, 25, 8/. Rímsky kňaz G a i u s okolo roku 200 dosvedčuje, že v Ríme sú slávne hroby /tropaion/ obidvoch apoštolov; hrob sv. Petra je vo Vatikáne; hrob sv. Pavla na Oatijskej ceste /Euseb. HE 2, 25/. Závažná je aj skutočnosť, že peterskú tradíciu si nijaká cirkevná obec v priebehu storočí neprivlastňovala; ani jediný autor nepoprel ani nespochybnil rím­ sku peterskú tradíciu. Toto konštatovanie je zaiste pozoruhodné! Hrob sv. Petra. Sv. Peter bol ukrižovaný na Vatikánskom pahorku. Kresťania si vyprosili telo mučeníka a uložili do hrobu na povrchovom pohanskom pohrebisku. Išlo o jednoduchý hrob, ktorý však čoskoro začal rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovat čalšiu úpravu celého priestranstva. Už o niekoľko rokov pribudli v jeho bezprotstrednej blízkosti dva hroby a potom nasledovali íalšie. Je zaujímavé, že sa tieto nové hroby koncentrovali okolo pôvodného jednoduchého hrobu, hoci na priestranstve bolo dosť voľného miesta. V polovici 2. storočia zapustili do zeme medzi hroby oporný múr a v jeho východnej stene urobili výklenok, ktorý uzavreli travertínovou doskou. Cisár K o n š t a n t í n Veľký /306 - 337/ dal urovnať priestranstvo pôvodného povrchového pohrebiska; hrob sv. Petra ponechali na pôvodnom mieste. Na upravenom mieste vznikla paťlocíová bazilika sv. Petra. Od Konštantínových čias ne­ bol hrob prvého rímskeho pápeža otvorený až do našej doby, a to ani pri náročnej výstavbe terajšieho chrámu sv. Petra v renesančnej a barokovej dobe. Systematický archeologický výskum pod terajším chrámom sv. Petra sa uskutoč-

35/ nil v rokoch 1939 - 1949 a 1953 - 1958. Árcheolo'govia mali zistiť, či skutočne pod dnešným chrámom sv. Petra je hrob prvého Kristovho námestníka. Moderná archeológia mala definitívne potvrdiť pravdivosť historických správ alebo ich vyvrátiť. Roku 1950 našli árcheolo'govia "tropaion", letore spomínal oJcolo roku 200 rím­ sky kňaz Gaius. Pri äalšom dôkladnom výskume sa našli početné grécke nápisy, medzi nimi aj nápis "Petros en" /Peter je vnútri/ a napokon vo výklenku sa našli kosti muža. Anato'movia a antropológovia konštatovali, že ide o telesné ostatky muža po­ kročilého veku a statnej postavy. Bádatelia vyslovili presvedčenie, že sú to ostatky sv. Petra. Po vedeckom prieskume boli ostatky prvého pápeža pietne uložené na svoja miesto. §2. N á s t u p c o v i a

s v. P e t r a

Ježiš Kristus udelil sv. Petrovi a jeho nástupcom najvyššiu duchovnú moc /primát/ vo svojej cirkvi. Neurčil však sídlo svojich námestníkov ani spôsob pre nášania najvyššej cirkevnej moci. Sv. Peter si zvolil za miesto svojho účinkovania mesto Rím, najvýznamnejšie centrum rozsiahlej Rímskej ríše. V Ríme nielen účinkoval, ale aj podstúpil mučenícku smrť; v Ríme je jeho hrob. Nástupcovia sv. Petra - r í m s k i b i s k u p i /pápeži/, sú tak ako sv. Peter nositeľmi najvyššej duchovnej moci v Kristovej cirkvi. *~ Sv. Línus /67 - 76/. Sv. Irenej uvádza vo svojom diele "Odhalenie a vyvráte­ nie falošného poznania" nepretržitý rad rímskych biskupov od sv. Petra až po sv. Eleutéra /174 - 189/. O sv. Línovi píše: "Zakladatelia a organizátori rímskej cir­ kevnej obce bi. apoštoli Peter a Pavol zverili Línovi episkopát a vedenie cirkvi." Podľa názoru novších autorov sa tak stalo už roku 64; bádatelia totiž poukazujú na to, že sv. Peter podstúpil mučenícku smrť po požiari Večného mesta /dátum Petrovej smrti ustaľujú na 9. september 64/. Správa o umučení sv. Lína je neskoršia; prvého nástupcu sv. Petra pochovali na Vatikánskom pahorku. Meno sv. Lína sa spomína v rímskom kánone. Sv. Klétus /76 - 88/ je totožný s . A n a k l é t o m I. Bol druhým ná­ stupcom sv. Petra. Zomrel mučeníckou smrťou pravdepodobne za vlády Domiciána /81 -96 /; hrob sv. Kléta je vo Vatikáne.■ Meno sv. Kléta sa uvádza v rímskom kánone. Sv. Klement I. /S8 - 97/, alebo Klement Rímsky, tretí nástupca sv. Petra, autor slávneho listu Korinťanom. Podľa tradície z konca 4« storočia zomrel sv. Klement Rímsky vo vyhnanstve pri Chersone /teraz Sevastopol na Kryme/; utopili ho vo vlnách Čierneho mora. Slovanskí apoštoli sv. Konštántín-Cyril a sv. Metod priniesli jeho ostatky z Chersonu do Ríma /r. 868/, kde ich potom uložili v kostole sv. Klementa. Sv. Svárist /97 - 105/ údajne pochádzal z Betlehema. Na Petrovom stolci vy­ striedal sv. Klementa Rímskeho. Mučenícka smrť sv. Evarista za vlády Trajána /98 -117/ nemá historický podklad. Pápež Svarist dostal čestné pomenovanie "stĺp prav­ dy". Sv. Alexander I. /105 - 115/. V rímskym mučeníkom Alexandrom, ktorého Alexandra bol na Via Nomentana. Podľa rímsky mučeník Alexander až za vlády

minulosti stotožňovali pápeža Alexandra I. ■ s spomienka aa slávila 3. mája; hrob mučeníka mienky Duchesnea i áalších autorov zomrel Hadriána /117 - 138/.

- 40 Kapitola IV. POSTOJ RÍMSKYCH CISÁROV KU KRESŤANSTVU V PRVÝCH TROCH STOROČIACH

V prvých desaťročiach po založení cirkvi pokladala rímska vrchnosť kresťan stvo za židovskú sektu /Pavol pred Galionom v Korinte; Sk 18, 12 - 17/. Židovské náboženstvo sa v Rímskej ríši tolerovalo, preto za cisárov T i b é r i a A r. 37/, K a l i g u l u /37 - 41/ a K l a u d i a /41 - 54/ kresťanov nepre nasledovali. V tom čase kresťanstvo "žilo v tôni synagógy". Rímsky historik Suetonius uvádza, že cisár Klaudius vykázal Židov z Ríma, pretože hádkami o Kristovi rušili pokoj v meste. Jeho nariadenie zrejme nebolo namierené výslovne proti Kres ťanstvu, preto ho nemožno pokladať za prenasledovanie kresťanov.

§ 1. P r v é

š t á d i u m p r e n a s l e d o v a n i a /Procesy s jednotlivými kresťanmi/

V tomto období kresťanstvo nebolo priamo zakázané. Prvprocesoch s kresťanmi sa uplatňovali staršie rímske zákony /de sacrilegio, lex Júlia maiestatis, de- superstitione - čarodejníctvo/. Vyskytli sa aj prípady spontánneho vraždenia pri ľu dových alebo umele vyvolaných^nepokojoch. , ,p. * Prenasledovanie v druhej polovici 1. storočia. V posledných rokoch vlády ci­ sára I Ň e r o n a I /54 - 68/, veľmi sebavedomého a neobyčajne krutého muža, prepuklo v Ríme masové vraždenie kresťanov /po požiari mesta v r. 64/, ktorého obeťami sa stali plebejci bez občianskych práv. Novší autori zastávajú názor, že vtedy podstúpil mučenícku smrť prvý námestník Kristov sv. Peter /9. septembra 64/. 0krem toho prebiehali za Neronovej vlády procesy, pri ktorých boli mnohí obžalovaní odsúdení na smrť /r. 57 Pomponia Graecina "superstitionis externae rea"; r. 67 sv. Pavol/. 0 prenasledovaní kresťanov v Ríme nám zachoval hodnovernú správu rímsky his­ torik T a c i t u s . Píše: "Aby Nero skoncoval s týmito chýrmi /o tom, že on dal podpáliť Rím/, nastrčil ako vinníkov a najvyberanejšími trestami stíhal tých, ktorí boli nenávidení pre svoje hanebné skutky a ľud ich nazýval kresťanmi ... Najskôr teda lapajú tých, čo sa k tomu priznali, potom na ich udanie usvedčia ne­ smierne množstvo ľudí ani nie tak zo zločinu podpaľačstva, ako skôr z nenávisti k ľudskému pokoleniu. Aj pri smrti si z nich robia posmech: navlečú na nich kože di­ vých zvierat a dajú roztrhať psom, alebo ich pribíjajú na kríž a len čo zhasol deň, podpaľujú a nechajú horieť ako nočné fakle. Nero ponúkol na toto divadlo svoje záhrady a usporiadal hry v cirkuse, pletúc sa vo vozatajskom úbore pomedzi ľud alebo viedol závodný koč. Preto títo ľudia, hoci boli zločinci a zasluhovali si najprísnejšie tresty, vzbudzovali súcit, veä neboli obetovaní verejnému záujmu, lež vražedným chúťkam jednotlivca." /Annal. XV., 44/. 0 prenasledovaní kreeťar.ov za Neronovej vlády píšu aj cíalší autori. Sv. K l e m e n t Rímsky, možno očitý svedok, píše vo svojom liste Korinťanom o zázračnej vytrvalosti mnohých kresťanov a o obdivuhodnej hrdinskosti niektorých kresťaniek. Za vlády cisára V e s p a z i á n a /69 - 79/ a jeho syna T i t a /79 - 81/ kresťanov neprenasledovali; možno aj preto, že verejná mienka odsudzova-

í

- 41 la Neronove činy. Avšak druhý syn Vespaziánov D o m i_c i á n /81 - 96/ podľa svedectva historika Tacita prevýšil skazenosťou aj Neróna. D i o n K a s s i u s vo svojom diele "Romaiké história" /Rímske dejiny/ píše: "Domicián usmrtil Flavia Klementa, vtedajšieho konzula, hoci bol jeho bratancom a mal za manželku Flaviu Domitillu, jeho príbuznú. Obidvaja boli obžalovaní z~T5eíbožníctva. Pre tento trestný čin bolo odsúdených mnoho iných občanov, ktorí prevzali židovské zvyky: jedni boli popravení, druhým zhabali majetky." Titus Flavius Klemens bol odsúdený na smrť, jeho manželku Flaviu Domitillu poslali do vyhnanstva na ostrov Pandataria /kresťanské pohrebisko Domitilline katakomby na Via Ardeatina bolo jej darom rímskej cirkevnej obci/; Flavia Klementa i jeho manželku si cirkev ctí ako mučeníkov. Domiciánovo prenasledovanie kresťanov spomína aj sv. Klement Rímsky; vo svojom liste Korinťanom píše, že nešťastia postihli rímsku cirkev. Plinius Mladší v liste cisárovi Trajánovi spomína staršie procesy s kresťanmi v Bitýnii. Podľa údaja spisovateľa H e g e z i p a , ktorý pravdepodobne pochádzal zo židovského rodu, cisár Domicián sa obával aj príbuzných Ježiša Krista pre ich pôvod z kráľovského rodu Dávidovho. Preto ich dal dopraviť do Ríma, ale keä videl ich mozoľnaté ruky, prepustil ich na slobodu /Euseb. HE 3, 20/. Niektorých členov Dávidovho domu dal predsa usmrtiť. T^e r t u 1 i á n spomína, že Domicián dal priviesť do Ríma posledného z apoštolov sv. Jána evanjelistu. Apoštola vhodili do kotla s vriacim olejom pri Latinskej bráne a ke3 sa mu nič nestalo, vypovedali ho na ostrov Patmos /r. 95/, kde mal apokalyptické videnia. Po Domiciánovej smrti sa sv. Ján vrátil do Efezu. Za krátkeho panovania cisára N e r v u /96 - 98/, ktorý adoptoval obľúbeného miestodržiteľa Germánie Trajána, mohli kresťania znova nažívať v pokoji. Prenasledovania v druhom storočí /na základe Trajánovho reskriptu/. Cisár í í T r a j á n /98 - 117/, pôvodom z Hispánie, spočiatku doprial krešťanom_pokoj. Neskôr prepuklo v Rímskej ríši za jeho vlády prenasledovanie, nie však pre zločiny, ktoré pohania pripisovali kresťanom, ale jedine pre vyznávanie kresťanského náboženstva. Rímsku štátnu moc upozornili na osobitný charakter kresťanstva nepokoje, čo proti kresťanom podnecovali Židia i pohanské obyvateľstvo. Kresťania zásadne odmietali rímske štátne náboženstvo. Mimoriadny cisársky legát v Bitýnii P l i n i u s Mladší narazil na také množstvo kresťanov, že si pýtal radu cisára Trajána, ako má proti nim postupovať. j( Cisár odpovedal Pliniovi: " it 4 :'

• í'f

"Správne si postupoval, môj drahý Plinius, pri procese s kresťanmi. Bolo by ŕ. ináč nemožné ustanoviť rovnaký spôsob a stále pravidlo zaobchádzania s nimi. Ne- , treba__gg nich sliedijg, ale ked sú udaní a usvedčení, treba ich potrestať, pričom t,/ treba si takto počínať: ak obžalovaný vyhlási, že prestáva byť kresťanom a dokáže -C-to svojimi činmi, to jest bude sa chcieť pokloniť Y ^s «WSP našim bohom, odpúšťa sa mu, lebo prejavil lútosť nad tým, čokoľvek sa mu kládlo za vinu v minulosti. Anonymné udania si netreba všímať!" Trajánov list, hoci bol adresovaný Pliniovi, bol i čoskoro" zverejnený a rozšírený. Za vlády cisára Trajána odsúdili "ad bestias" sv. I g n á c a z Antiochie. Sv. Ignác bol po sv. Petrovi apoštolovi tretím biskupom v sýrskej Antiochii. Sv. Ján Zlatoústy uvádza, že Ignáca za biskupa v Antiochii ustanovil sv. Peter. Ináč patril sv. Ignác do okruhu učeníkov sv. Jána apoštola a evanjelistu. Mučenícku smrť podstúpil sv. Ignác, nazývaný aj "Theophorus" /Nositeľ Boha/ v Ríme /v r. 110 ~ 117/. Relikvie sv. Ignáca sú v kostole S. Clemente v Ríme.

-42"V Jeruzaleme za vlády Trajána mučili a napokon ukrižovali /r. 107/ staručké­ ho biskupa sv. Simeona. Sv. S i m e o n je totožný so Šimonom, "Pánovým bratom" /Mk 6, 3/, synom Klopasa /brata sv. Jozefa/. V rokoch 62 - 63 ho zvolili za jeru­ zalemského biskupa a nástupcu sv. Jakuba Mladšieho. Sv. Simeon podstúpil mučenícku smrť ako stodvadsaťročný. Tradícia z konca 4. storočia spomína, že za vlády cisára Trajána zomrel ako mučeník aj sv. K l e m e n t Rímsky vo vyhnanstve na Chersone. Aj cisár H a d r i á n /117 - 138/ pochádzal z Hispánie. Živo sa zaují­ mal o filozofiu a umenie, obdivoval grécku kultúru. Spočiatku bol voči kresťanom tolerantný. Apologéti Q u a d r a t u s a Aristide>s mu predložili svoje obrany kresťanstva. Aristides vo svojej apolo'gii úchvatným spôsobom opísal mravný život prvých kresťanov. Kresťania odmietali mbdloslužbu, preto ich pohania považovali za ateistov. Pohania dalej upodozrievali kresťanov, že pri večeri Pána a pri agapách-jedia mäso detí a pijú ich krv a dopúšťajú sa oidipovských nemravností. Na Východe sa pohan­ ské obyvateľstvo domáhalo vykynoženia kresťanov. Vtedy cisár Hadrián dal reskriptom prokonzulovi Minuciovi Funadanovi úpravu, ako má postupovať proti kresťanom: "Hadrián Augustus Minuciovi Funadanovi pozdrav! Dostal som list, ktorý mi písal slávny Serenius Gracianus, tvoj predchodca. Usúdil som, že vec si zasluhuje vážnu pozornosť. Zmätky vyvolané v súvise s kresťanmi sa nesmú opakovať. Udavačom netreba poskytovať príležitosť na ohováranie. Ak ľ,ud v provincii chce podať určité žaloby proti kresťanom a chce na nich žalovať osobne pred tvojím súdom, nech po­ stupujú touto právnou cestou a nech sa neusilujú to dosiahnuť nejasnými ponosami alebo hlučným pokrikovaním. Podľa práva len tebe prináleží brať zreteľ na podobné obžaloby. Ak chce niekto usvedčiť kresťanov z nejakého priestupku proti zákonom, preskúmaj prípad a vynes rozsudok podľa veľkosti zločinu. Ak by sa naopak niekto pokúsil podať žalobu ohováračský, potrestaj udavača trestom, primeraným jeho .zlo­ be." Po židovskom povstaní v rokoch 132 - 135 /Bar Koehba/ vystúpil cisár Hadriár. prísnejšie aj proti kresťanom. Pápež sv. T e l e s ŕ o r

zomrel mučeníckou smr­

ťou roku 136. Za vlády A n t ó n i a Pia /138 - 161/ boli kresťania na základe Hadriánovho reskriptu chránení proti násilnému zásahu pohanského obyvateľstva. Mu­ čenícku palmu však aj v tomto období získal sv. P o l y k a r p , ktorého za biskupa v Smyrne. ustanovil sv. Ján apoštol a evanjelista. "Martýrium Polycarpi" je najstaršia zachované správa o umučení z čias prenasledovania prvých kresťanov. 0semdesiatšesťročný biskup Polykarp bol odsúdený na smrť upálením. Plamene hranice sa však vôbec nedotkli jeho tela. Vtedy kat prebodol dýkou staručkého biskupa* Sv. Polykarp zomrel 23. februára 156; relikvie sv. Polykarpa sú v San Ambrogio delia Massima v Ríme. Sv. Justín v Apológii píše, že v Ríme podstúpili mučenícku smrť /r. 160/ Ptolemaeus a Lucius. Cisár M a r k u s A u r é l i u s /161 - 180/ bol adoptívnym synom An­ tónia Pia. Bol nadšeným prívržencom stoickej filozofie. Vynikol aj ako vojvodca; osobne viedol vojenskú výpravu proti germánskym kmeňom /narkomanom a Kvádom/, ktoré sídlili na našom území. Na strednom Slovensku /"épud Granuas", t. j. na brehu rieky Hrona/ vznikli sčasti jeho filozofické úvahy "Ta eis heauton" /Hovory k sebe samému/. Na Slovensku sa prihodila aj udalosť z á z r a č n é h o d a ž ď a ,

,

- 43 _

:torej venovali pozornosť mnohí súčasní i neskorSÍ rímski autori. Za vlády Marka Aurélia znova prepuklo prenasledovanie kresťanov. V Ríme zomrel mučeníckou smrťou sv. Justín spolu so Šiestimi spoločníkmi. Sv. J u s t í n , "filozof a mučeník", sa narodil okolo roku 100 v Sicheme /teraz Nablus/ v Palestíne. Pochádzal z pohanskej gréckej rodiny. Už ako mladík u-silovne Študoval rozličné filozofické systémy, ale ani jeden ho neuspokojil. Istý starec ho upozornil na "prorokov" /Starý zákon/ a prostredníctvom nich na kresťanstvo. Sv. Justín zasvätil svoj život obrane kresťanstva, 'ktoré nazval "jedine-apo-ľahlivým a potrebným filozofickým systémom" /Dial. 8/. V Ríme založil filozofickú Školu. Veľkým protivníkom sv. Justína bol cynický filozof Krescent. Sv. Justína spolu so Šiestimi spoločníkmi odsúdil okolo roku 16? rímsky mestský prefekt Junius Rusticus na smrť sťatím. Z listu lyonskej a viennenskej cirkevnej obce sa dozvedáme o poprave 48 kresťanov /r. 177/; palmu mučeníctva získal aj deväťdesiatročný lyonský biskup P o t i n . "Passio martyrum Scilitanorum" opisuje umučenie prvých afrických mučeníkov, popravených v Numídii okolo roku 180. V časoch prenasledovania boli kresťania preniknutí hlbokou vierou; svoj du-Sevný zrak často upierali na JežiSa Krista vo svojich modlitbách. Z týchto čias sa zachovala uteSená hymnická modlitba: "JežiSu Kriste, radostné svetlo svätej slávy nesmrteľného nebeského, svätého blaženého Otca! Keď sme priSli k západu slnka a uzreli večerné svetlo, ospevujeme Otca i Syna i Svätého Ducha Božieho. Synu Boží, po vSetky časy si hodný toho, aby ťa vSetci ospevovali nábožnými hlasmi, lebo ty si darca života. Za to ťa celý svet oslavuje!" Cisár K o m m o d u s /180 - 192/, syn a nástupca Marka Aurélia, nepre­ nasledoval kresťanov. Pravdepodobne tu zasiahla jeho milenka M a r c i a , ktorú kedysi vychovával diakon Hyacint. Od pápeža sv. Viktora si Marcia vyžiadala zoznam kresťanov, odsúdených do sardínskych baní a vymohla pre nich amnestiu. Medzi odsúdenými bol aj sv* Kalist, neskorSÍ pápež. Za vlády cisára Kommoda uverilo v Krista veľa vysoko postavených ľudí. V Ríme získal palmu mučeníctva /okolo r. 184/ senátor A p o l l o n i u a , ktorý v rímskom senáte predniesol reč na obranu kresťanstva. Zo zachovaných aktov kresťanských mučeníkov je zrejmé, že palmu mučeníctva nedosiahli iba tí kresťania, ktorých poznáme aj podľa mena. Keďže vSak v 2. storo-fií počet kresťanov v jednotlivých cirkevných obciach bol pomerne nízky, nemohol byť ani celkový počet mučeníkov v tomto období príliS vysoký.

§2.

Druhé

Š t á d i u m p r e n a s l e d o v a n i a /Hromadné procesy/

V prvom Štádiu prenasledovania jednotliví sudcovia vynášali rozsudky smrti nad kresťanmi, či už na základe udania alebo pod tlakom verejnej mienky. Prenasledovania neboli naraz v celej rozsiahlej Rímskej ríäi. V 3. storočí dávali podnet k veľkým prenasledovaniam niektorí rímski c i s á r i . Predsudky pohanského o-byvateľstva voči kresťanom ustúpili do úzadia; súkromné udania sa takmer nevysky-

- 44 tovali. Prenasledovania kresťanov v 3- storočí boli časovo krátke, ale neobyčajne kruté. Cisár Septimius Severus /I93 - 211/,. pôvodom zo severoafrického mesta Leptis Magna /teraz Tri poliš, Líbya/, bol na začiatku svojej vlády tolerantný voči kres­ ťanom. Roku 202 vydal pod vplyvom svojich poradcov e d i k t , ktorým zakázal prestup na židovské alebo kresťanské náboženstvo /edikt proti neofytom/. Na základe tohto ediktu prepuklo veľké prenasledovanie k a t e c h u m e n o v , najmä v severnej Afrike. V Alexandrii zomrel medzi početnými mučeníkmi aj Origenov otec L e o n i -des. Origenes poslal svojmu otcovi do väzenia list a povzbudzoval ho, aby sa nedal kvôli deťom zviesť m apostáze. "Acta ss Perpetuae et Felicitatis" - hodnoverná správa očitých svedkov alebo súčasníkov - opisuje umučenie dvoch mladých, svätých matiek: P e r p e t u y , pochádzajúcej z poprednej rodiny a jej otrokyne F e l i c i t y v Kartágu /v r. 202/3/. Obidve sväté matky sa spomínajú v rímskom kánone. Správa o mučeníckej smrti lyonského biskupa sv. Ireneja je neskoršieho dáta. Od smrti pokoji. Cisári Cisár C a r a r. 212/ udelil

cisára Septimia Severa /+ r. 211/ mohli kresťania istý čas nažívať v pochádzali zo sýrskej dynastie a voči kresťanom boli tolerantní. c a l l a /211 - 217/ mal pestúnku kresťanku. Slávnym ediktom /z rímske občianstvo všetkým slobodným obyvateľom ríše.

A l e x a n d e r S e v e r u s /222 - 235/, syn Júlie Mammaey, sa stal cisárom v štrnástich rokoch života. Júlia Mammaea, ktorá vládla spolu so synom, pozvala Origena do Antiochie a počúvala jeho prednášky. Cisár mal vo svojom larariu popri pohanských bohoch aj sochu Abraháma a Ježiša Krista. Za vlády Alexandra Severa vznikol v Rtee spor medzi majiteľmi hostincov a rímskymi kresťanmi. Rímski hostinskí sa totiž zaujímali o istý dom, v'ktorom mávali kresťania svoje zhromaž­ denia. Spor sa dostal až pred cisára, ktorý prisúdil dom kresťanom a svoje rozhod­ nutie odôvodnil slovami: "Lepšie je, keá sa tam bude uctievať Boh akýmkoľvek spô­ sobom, ako keby sa tam otvoril äalši hostinec!" Cirkev teda mohla v tom čase vlastniť aj bohoslužobné budovy Aresťanský kostol v Dura Buropos/. & «£**■ x * i Šľachetného cisára Alexandra Severa zavraždil Maximín Trék. ujal sa vlády /235 - 238/ a rozpútal nové prenasledovanie kresťanov. Roku 235 vydal e d i k t p r o t i d u c h o v e n s t v u . Cisár poslal z Ríma pápeža sv. Ponciána a kňaza sv. Hipolyta do vyhnanstva na Sardíniu /ad metalla/; pápež sv. Anter zomrel ako mučeník. Prenasledovanie sa prenieslo do Kapadócie, o čom svedčí cézarejský biskup sv. Firmilián v liste sv. Cypriánovi. Po násilnej smrti Maximína Tráka cir­ kev prežívala jedenásť rokov pokojné časy. Ďalšie prenasledovanie kresťanov prepuklo za vlády DéciaT /249 - 251/, prvého rímskeho cisára ilýrsko-panonskeho pôvodu. Roku 250 vydal cisár e d i k t , podľa ktorého všetci obyvatelia Rímskej ríše mali obetovať bohom pred štátnou komisiou; komisia vydávala potvrdenie /libellus/ o prinesenej obeti /viaceré potvrdenia sa zachovali na egyptských papyrusoch/. Mnohí kresťania podstúpili mučenícku smrť; áalší sa dali zastrašiť mučením a odpadli. Vyskytli sa až tri skupiny o dp a d l í k o v : sacrificati /priniesli bohom obetu/, thurificati /priniesli bo­ hom kadidlo/ a libellatici /za peniaze si zadovážili potvrdenie/. O r i g e n e s

prežil mučenie, pápež sv. F a b- i á n

zomrel ako muče-

+J -■

£k, kartáginský biskup sv. C y p r i á n a alexandrijský biskup sv. Dionýz sa skrývali a z neznámeho miesta riadili cirkevné obce. Sv. Cyprián bol hrdý na svoju cirkevnú obec. Napísal o početných mučeníkoch: "Múky ustúpili pred vami a vy ste neustúpili pred nimi. Blažená naša cirkev! Včera biela vo svojej čistote, dnes odiata do kráľovského purpuru krvi svojich detí!" n

Déciov nástupca Gallus /251 - 253/ pokračoval v prenasledovaní kresťanov. Rímsky prefekt predvolal pred súd pápeža sv. K o r n e l a a bol by ho odsúdil na smrť, ale rímska cirkevné obec sa dostavila na verejné súdne pojednávanie a všetci boli pripravení zomrieť so S70jím pastierom. Sudca bol prekvapený počínaním rímrkeho ľudu a pápeža odsúdil do vyhnanstva. Sv. Kornel čoskoro zomrel vo vyhnanstve a cirkev ho hned* uctievala ako mučeníka. M&sár ValeriáxP7?53 - 260/ bol spočiatku ve'toi tolerantný voči kresťanom. Vo štvrtom roku vlády však zmenil avoj postoj a v Rínskej ríši sa potom rozpútalo prenasledovanie podobné Déciovmu; cirkev za Valeriáncvho prenasledovania bola lepšie pripravená, mala vynikajúcich biskupov. Roku 257 vydal cisár e d i k t proti d u c h o v n ý m ; nariadil, že biskup-'., kňazi a diakoni musia priniesť bohom obetu, na druhej strane zasa zakázal veriacim zúčastňovať sa na bohoslužbách a na zhromaždeniach v katakombách. V severnej Afrike zatvorili sv. Cypriána a sv. Dionýza. 3dikt z roku 258 bol äalším rozhodným krokom k vyhubeniu kresťanstva. Klerikov, čo ne'hceli priniesť bohom obehu, nariadil cisár popraviť; k tomu pristupovali aj konfiškácie majetkov. Obeťami Valeriánovho prenasledovania boli predovšetkým duchovní. V Ríme zomrel mučeníckou smrťou sv. S i x t u s II. a siedmi rímski diakoni; v Kartágu sv. C y p r i á n i áalší duchovní; v Španielsku biskup sv. F r u c t u o - s u s a dvaja diakoni; alexandrijského biskupa sv. D i o n ý z a poslali do vyhnanstva, ale ho prežil. V Paríži zomrel ako mučeník prvý tamojší biskup sv. D i o n ý z , ktorého do Galie poslal pápež sv. Fabián. Ostatky sv. Dionýza sú za hlavným oltárom chrámu St. Denis. Medzi mučeníkmi Valeriánovho prenasledovania bol aj značný počet nižšieho duchovenstva. Cisára Valeriána zajali vo vojne s Peržanmi a v zajatí zomrel. Valeriánov syn a spoluvladár G a l i i e n u s /253 - 268/ nesúhlasil s prenasledovaním kresťanov. Po otcovej smrti /r. 260/ zastavil prenasledovanie, ba reskriptom /z r. 262/ nariadil vrátiť cirkvi skonfiškovaný majetok; Gallienov re-skript sa zachoval v plnom znení. Kresťanstvo síce nebolo uznané za "religio lici-ta", ale vyše 40 rokov prežívala cirkev znova obdobie pokoja. V tom čase vzrástol počft kresťanov a vybudovali sa priestrannejšie kresťanské kostoly. Roku 284 sa ujal vlády cisár Dioklecián .'/284 - 305/. K správe štátu si pribral M a x i m i é n a , ktorému zveril západnú časť ríše s hlavným mestom Milánom, zatiaľ čo on sídlil v Nikomédii na východe /dnes Ismit v Turecku/. Neskôr si pribral ešte dvoch cézarov: K o n š t a n c i a C h l o r a so sídlom v Trevíre a G a l é r i a , ktorý sa usadil v Sirmiu /dnešná Sremská Mitrovica v Juhoslávii/. Prvých osemnásť rokov jeho vlády prežila cirkev pomerne pokojné časy. Niekoľko čistiek však bolo vo vojsku. Roku 295 bol sťatý v Theveste /teraz Tebessa, juhozápadne'od mesta Tunis/ sv. M a x i m i l i á n . Sv. Š e b a s t i á n , rímsky mučeník, zomrel okolo roku 300 a pochovali ho "ad Catacumbas" pri starej rímskej ceste Via Appia. Sv. M ó r i c , veliteľ slávnej tébskej légie spolu

- 46 E x s u p e r i o m , C a n d i d o m a áalšími príslušníkmi tejto légie podstúpil mučenícku smrť pri Agaunume /St. Moritz, južne od Ženevského jazera/ po roku 302; ostatky sú v opátskom kostole v St. Moritz. B

Na začiatku 4. storočia bolo už veľa kresťanov aj v sídle cisára Diokleciána a niektorí z nich priamo v cisárskom paláci. Naproti Diokleciénovmu palácu stála nádherné kresťanská bazilika. Celková priaznivé situácia sa náhle zmenila roku •303. V tom roku vydal Dioklecián p r v ý e d i k t , ktorým nariadil zrúcať kresťanské kostoly /baziliku v Numídii zrovnali so zemou/, zbavil kresťanov všet­ kých úradov, vojenských a občianskych práv a vyzval ich odovzdať knihy Písma sv. a bohoslužobné knihy na spálenie. Nato v cisárskom paláci vypukol požiar a v pro­ vincii vznikli nepokoje. VSetko sa pripísalo na vrub kresťanov a cisár druhým e d i k t o m dal uväzniť biskupov, kňazov a diakonov. T r e t í «m e d i k t o m nútil kresťanov k odpadlíctvu; všetkých vyzvali k prineseniu obety bohom. Roku 304 vydal š t v r t ý e d i k t , tzv. krvavý edikt, v ktorom na­ riadil, že všetci kresťania musia obetovať bohom pod trestom smrti. V nasledujúcom roku sa Dioklecián vzdal vlódy, ale prenasledovanie kresťanov pokračovalo. Prena­ sledovanie celkove trvalo desať rokov a zahynulo pri ňom veľké množstvo kresťanov. Cirkevný historik Eusébius píše: "Prenasledovanie sa rozšírilo náhle od bre­ hov Tibera po hranice ríše. Zo všetkých strán počuť, ako vojaci búrajú kostoly. Úradníci v chrámoch a na súdoch nútia zástupy obetovať. Ktokoľvek sa nechce klaňať bohom, je odsúdený a odovzdaný katom. Väznice sú preplnené. Cesty pokrývajú zástu­ py zmrzačených mužov, ktorých posielajú zomrieť do baní, alebo na verejné práce. Biče, železné háky, kríž, divé zvery vyhasínajú životy ... Každá provincia má svo­ je vlastné spôsoby mučenia: Mezopotámia pomalý oheň, Pontus lámanie v kolese, Arábia sťatie sekerou, Kapado'cia roztopené olovo." Napriek krvavým prenasledovaniam kresťanstvo napredovalo a áalej sa šírilo. "Krv mučeníkov sa stala semenom nových kresťanov" /Tertulién/. Pamiatka starokresťanských mučeníkov právom zostala drahé katolíckej cirkvi.

- 50 Pápež sv. V i k t o r /l89 - 199/ chcel odstrániť nejednotnosť slávenia veľkonočných sviatkov, preto si vyžiadal stanovisko cirkevných obcí. V rozličných krajoch sa konali synody a biskupi Palestíny, Pontu, Itálie a Galie sa vyslovili za rímsku prax. Maloázijskí biskupi pod vedením efezského biskupa P o 1 y k r at a sa naďalej chceli pridržať odchylného dátumu Veľkej noci. Sv. Viktor žiadal maloázijských biskupov, aby sa pridali k rímskej praxi. Nezachoval sa list sv. Viktora biskupovi Polykratovi, ale zo známej odpovede Polykrate usudzujeme, že sa pápež odvolal na prednostné postavenie Ríma /Euseb. HE 5, 24, 1 - 8/. B l u d á r i /napr. Valentin, Marcion, montanisti/ sa všemožne usilovali dosiahnuť uznanie a súhlas pre svoju náuku predovšetkým v Ríme. Sv. C y p r i á n sa dostal do ?>oru s pápežom sv. Š t e f a n o m I. /254 - 257/ v otázke krstu, vysluhovaného neretikmi. Synody severoafrických bisku­ pov, konané v Kartágu pod vedením sv. Cypriána, vyslovili mylnú mienku, že takýto krst je neplatný. Pápež sv. Štefan I. rozhodne zavrhol mylný názor a poukázal na tradíciu: "Nihil innovetur nisi qaod traditum est! /Neslobodno zavádzať novoty, treba sa pridŕžať tradície; Ep. 74, 1/. Prednostné postavenie rímskej cirkvi v prvých troch storočiach bolo všeobec­ ne uznávané.

§3. N a j s t a r š i e

f o r m y

r e h o ľ n é h o

ž i v o t a

Podnet k vzniku k r e s ť a n s k é h o m n í š s t v a dali evanje­ liá. Už v materskej cirkevnej obci v Jeruzaleme sú zjavné "monastické" prvky: chu­ doba, spoločenstvo, oslava Boha /Sk 2, 42 - 47; 4, 32/. Aj o začiatkoch panenstva nám podávajú správu Skutky apoštolské /Sk 21, 9/. Ustanovizeň askétov. Prvý stupeň vo vývine katolíckeho rehoľného života predstavuje ustanovizeň a s k é t o v . V starokresťanských cirkevných obciach niektorí veriaci túžili po intenzívnejšom náboženskom živote. Kresťanskí apologéti /sv. Justín, Minucius Félix i ďalší/ píšu o mužoch a ženách, ktorí sa z lásky k Bohu zriekali manželského života, požívania mäsa a vína, ale ináč zostávali vo 8\ojom občianskom zamestnaní. Kartáginský biskup sv. » C y p r i án venoval p a n n á m osobitný spis K "De habitu virginum ; p'fle v ňom, že Bohu zasvätené panny sú ozdobou kartáginskej cirkevnej obce. Askéti a panny tvorili osobitný stav medzi klérom a veriacim ľu­ dom. Nežili však spoločným životom ako rehoľníci alebo rehoľnice v kláštoroch. S majetkom mohli nakladať podľa vlastnej vôle. Sv. Cyprián varoval zámožnejšie panny pred prílišným strojením sa a zosvetáčtením. Zdá sa, že tieto panny nezložili večný sľub čistoty. Kartáginský biskup totiž výslovne hovorí, že tie, čo nemôžu vytrvať v zdržanlivosti, radšej nech sa vydajú a nech neprepadnú hriešnemu životu. Bohu zasvätené panny žili aj v iných cirkevných obciach. Synoda elvírska do­ svedčuje existenciu tohto stavu v Španielsku, synoda ankýrska v Malej Ázii a v Sý­ rii. Sv. Metod Olympský, biskup v lýxii, napísal grécky spis "Symposion", v ktoro* desať panien za sebou prednáša chválospev na čistotu. Ustanovizeň anachorétov /pustovníkov/. V 3- storočí sa askéti odlúčili od sveta a podriadili jednému duchovnému otcovi;, tak vznikla inštitúcia ana­ c h o r é t o v - p u s t o v n í k o v . Askéti odchádzali na odľahlé miesta,'

- 51 by v najväčšom odriekaní sa pozemských veci slúžili len Bohu. Na takýto život sa, pravda, mohli odvážiť len muži. Poväčšine odchádzali do horného Egypta a do Thebaidy, kde koptské obyvateľstvo nebolo natoľko zasiahnuté helenistickou kultúrou. Život a učenie týchto pustovníkov, ktorí už nosili mníšske rúcho, opisujú "Apophtegmata" /Výroky pustovníkov; PG 65, 71 - 440/ v gréckom, koptskom, arménskom a • sýrskom podaní a "Vitae patrum" /PL 73 a n./. Najstaršími predstaviteľmi pustov­ níckeho života boli Kopti: sv. Pavol Thebský a sv. Anton Veľký. a

Sv. Hieronym napísal /r. 376/ veľmi legendárny životopis sv. Pavla pustovní­ ka. 0 historickej osobnosti sv. Pavla Thebského nemožno však pochybovať. Sv. P av o 1 sa narodil okolo roku 228 v Thebách /teraz Kurna, južne od Kenehu na Níle, kedysi hlavné mesto horného Egypta/ a už v mladosti odišiel do hôr a celých 90 ro­ kov tam viedol v jaskyni pustovnícky život /neskôr vo východoegyptskej púšti na terase nad Červeným morom vznikol kláštor sv. Pavla/. Sv. Pavol Thebský zomrel s to tri nás ťro čný. 0 živote a diele sv. Antona Veľkého čerpáme poznatky z Atanázovho spisu "Vitá s. Antónii". Sv. A n t o n Veľký sa narodil roku 251/252 v Kóme /teraz Ke-man/ v strednom Egypte ako syn zámožných kresťanských rodičov. Po ich smrti ako dvadsaťročný prevzal starosť o mladšiu sestru. Čoskoro však počul v kostole slová sv. evanjelia: "Ak chceš byť dokonalý, choä, predaj, čo máš, a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom sa vráť a nasleduj ma!" /Mt 19, 21/. Bez váhania nasledoval evanjeliovú radu, postaral sa o sestru a začal žiť asketickým životom najprv neáaleko svojho rodiska, potom /od r. 285/ v pustej pispirskej pahorkatine pri Kozlime blízo Červeného mora, kde podstúpil boje s démonmi /obľúbená téma kresťanských umelcov v cykle o živote sv. Antona/. K sv. Antonovi sa pridružili mnohí u č e n í c i . Za prenasledovania kresťanov za M a x i m i n a Dazu /305 - 313/ odiSiel svätec do Alexandrie a povzbudzoval uväznených a odsúdených kresťanov. Potom sa znova vrátil na púšť. Bol v čulom styku e ľuámi, prijímal návštevy askétov, kňazov, biskupov. Mocne ovplyv­ ňoval vtedajší verejný život, čo dokazuje aj jeho korešpondencia s Kon­ š t a n t í n o m Veľkým /306 - 337/ a jeho synmi. Na konci života na žiadosť sv. A t a n á z a verejne vystúpil v Alexandrii proti ariénom. Po návrate na púšť oznámil svojim učeníkom, že sa jeho pozemský život už skončí. Zomrel stopäťročný. /Roku 561 otvorili hrob sv. Antona Veľkého a sv. ostatky preniesli do Cari­ hradu. Časť sv. ostatkov sa dostala okolo r. 1000 do Francúzska, do St. Didier-dela-Mcthe a roku 1491 do Arles, .do St. Julien./ Vplyv sv. Antona Veľkého bol neobyčajne mocný nielen na súčasníkov, ale aj na nasledujúce generácie. Atanázov spis "Vitá s. Antónii" šíril poznatky o mníš­ skom živote aj na Západe /Rím, Miláno, Trevír/. Sv. Anton priniesol do života anachorétcv nový prvok. Vytvoril so svojimi učeníkmi a n a c h o r é t s k e s p o l o č e n s t v o . Nenapísal síce pre nich pravidlá, ale'sám im poskytoval skvelý vzor.

- 61 S katolíckych spisov sa zachovali: "Ad martyres", "De spectaculis", "De oratione", "De patientia", "De poenitentia", "De cultu feminarum" a "Ad uxorem*. U Tertuliána sa snúbila .punská vášnivosť s rímskou praktickosťou. Bol to ne­ obyčajne zápalistý duch; nemal VŠÍ k dosť trpezlivosti na písanie biblicko-exe~stickýeh alebo systematicko-dogmatických prác. Dokonale ovládal latinský jazyk a silno ovplyvnil äalší vývin starokresťanskej latinčiny; v učení o najsv. Trojici i v kristológii uplatňoval výstižaé výrazy. Pre západnú teológiu mal Tertulián taký význam ako Origenes pre východnú. Ako montanista sa odklonil od pravoverného učenia v otázkach o cirkvi a o dedičnom hriechu. Sv. Cyprián pochádzal z pohanskej rodiny. Roku 246 sa stal kresťanom; bol učiteľom rétoriky. Na prelome rokov 248 a 249 ho zvolili za biskupa v Kartágu. Svo­ jou povahou sa'odlišoval od Tertuliána; bol mierny, láskavý, mal zmysel pre cir­ kevné spoločenstvo. Sv. Cyprián je prvým a jediným spisovateľom prvého obdobia kresťanského staroveku, ktorého literárna pozostalosť sa úplne zachovala. Spisy sv. Cypriána vynikajú uhladeným štýlom. Dielo "Ad Donatum", ktoré na­ písal po prijatí sviatosti krstu, pripomína Augustínove "Confessiones". Najvýznam­ nejšie spisy sv. Cypriána sú: "De ecclesiae unitate" a "De lapsis". Prvé dielo na­ písal proti achizmatikom Felicissimovi a Novaciánovi. Druhý spis vznikol za Déciovho prenasledovania kresťanov. V tom čase napísal svätý biskup áalšie práce: "De habitu virginum", "De dominica oratione", "De bono pátientiae", "De zelo et livore", "De mortalitate", "De opere et eleemosynis". Pre poznanie Cypriánovej osobnosti sú veľmi dôležité listy, ktoré napísal on sám 765/ a ktoré boli jemu adresované; tieto listy vznikli za jeho episkopátu a vydávajú krásne svedectvo o Cypriánovej ušľachtilosti. Z Afriky pochádzali aj dvaja laickí teológovia Arnóbius Starší a Lactantius. Znalosťami kresťanského učenia však áaleko zaostávali za Tertuliánom a sv. Cypriá­ nom.

§6. G n o s t i c i z m u s Vznik a charakter gnosticizmu. V 2. storočí vážne ohrozoval mladú cirkev ne­ bezpečný blud - gnosticizmus. Vyrástol z mýtických predstáv i náboženských doktrín Orientu a gréckej filozofie helenistickej doby. Prívrženci gnosticizmu zmiešali kresťanské pravdy s,ideami grécko-rímskeho náboženského synkretizmu. Prekrývanie rozličných filozofických, náboženských, mýtických i astrologických prvkov naznaču­ je, že gnosticizmus n e b o l j e d n o l i a t y nábožensko-filozofický oyBtém. Išlo tu o rozličné náboženské názory a predstavy, medzi ktorými prevládal d u a l i z m u s , hlásajúci absolútny rozpor medzi svetlom a tmou, dobrom a slom. Sionistický gnosticizmus zasa učil, že sa z Boha vyronili duchovia - eo'ni. Svet stvoril jeden z nich - demiurgos; súhrn eónov sa volá pleroma. V rokoch 1945 - 1946 objavili bádatelia v Nag Hammadi /v Egypte/ väčšiu Snostickú bibliotéku; štúdium objavených spisov umožnilo urobiť si o gnostických Predstavách jasnejší obraz. Podľa mienky gnostikov túži človek celou svojou vnú­ tornou podstatou po spojení s pravým, dokonalým, ale neznámym bohom. Osud vyhostil človeka do tohto nedokonalého sveta, ktorý nie je dielom najvyššieho boha, lež ^fcšej bytosti. Táto ovláda svet pomocou zlých mocností. Človek sa môže vyslobodiť

- 62 skrze "poznanie". V čom spočíva toto "vyššie" poznanie? Predovšetkým v poznaní se» ba a potom v konštatovaní, že človek ,ie odlúčený od Boha. Vyššie poznanie umožní človeku návrat do vyššieho sveta. Gnostické predstavy zrejme spočívali na čisto naturalistickej báze. Šíritelia gnosticizmu podceňovali rozumové poznanie a prisľuboval^ hlbšie "poznanie" /gnosis/ božských tajomstiev; vynášali sa ním nad kresťanstvo. Toto mystické poznanie malo vyriešiť záhady sveta a zla i ľudského bytia. Gnostici roz* vinuli obsiahlu literárnu činnosť; ich spisy dosiahli pozoruhodnú formálnu úroveň. Prívržencov získavali vo vtedajších vzdelaných kruhoch. Gnostické spisy. Gnostické evanjeliá sa sčasti opierajú o kanonické evanje liá, sčasti však predstavujú samostatné skladby. V apoštolských skutkoch sa píše o apoštolských cestách sv. Petra, sv. .Jána, sv. Ondreja, sv. Tomáša a sv. Mateja; gnostici vložili svoje učenie do úst apoštolov. Paralelne k listom apoštolov sú dva gnostické listy sv. Pavla: Laodicejčanom a Alexandrijčanom. Druhú skupinu tvo^ ria gnostické apokalypsy. V tretej skupine sú gnostické teologické diela: exegetické, dogmatické, etické a nábožensko-praktické spisy. Štvrtú skupinu potom tvo ria básne; majú formu ód, hymien a žalmov. L Hlavní predstavitelia gnosticizmu. V S ý r i i sa združovali prívrženci gnosticizmu okolo Menandra a Satornila /Saturnina/. M e n a n d e r pochádzal zo Samárie a vyhlasoval aa za vykupiteľa. S a t o r n i l hlásal, že neznámy najvyšší otec údajne stvoril anjelov, mocnosti a eo'nov vyššieho sveta; nižší svet je dielom siedmich nižších duchov. Spomedzi gnostikov prvý sa o Ježišovi zmieňuje Satornil. Satornila pokladali za žiaka Šimona Mága a za vlastného zakladateľa gnosticizmu. > V A l e x a n d r i i pôsobil eko učiteľ /v r. 120 - 145/ B a s i 1 i • des, pôvodom zo Sýrie. Bol literárne veľmi plodný; napísal komentáre k evanjeliám, skladal hymny a modlitby. Kresťanom tvrdil, že sa oboznámil so skrytým učením, ktoré Ježiš dal apoštolovi Matejovi. Basilides poznal perzský dualizmus a rozvinul emanačnú náuku. 0 Kristovi učil, že mal iba zdanlivé telo /doketizmus/ a namiesto neho na kríži zomrel Šimon Cyrénsky. '

-

'

■

Veľmi talentovaným predstaviteľom gnosticizmu bol V a l e n t í n , ktorj dal heretickému učeniu vynikajúcu náboženskú a básnickú formu. Okolo roku 135 pô­ sobil v Alexandrii, potom prešiel do Ríma, Gnosticizmus horlivo propagoval lista­ mi, hymnami, kázňami i obšírnejšími spismi. Valentinovo "Evanjelium pravdy", ktorí spomína sv. Irenej, sa našlo v Nag Hammadi. Podľa Valentinových predstáv pôvodcom sveta bol neviditeľný otec, z ktorého sa vyronilo 30 hlavných eo'nov, pohlavne roz­ dielnych /pätnásť manželských dvojíc/. Všetci eoni spolu tvoria plerómu, vyšší du' chovný svet; z neho potom vychádza pozemské dianie. Stvoriteľom človeka bol demiui gos, ktorý doň vdýchol psychický prvok a pripútal človeka k hmote. Bez vedomia de' . miurga však prijal človek aj pneumatický prvok a môže sa zachániť pravým "poznáním", ktoré priniesol na svet vykupiteľ. Mar k i o n nebol gnostikom v plnom zmysle slova, ale osvojil si učenie I gnostikov. Bol synom biskupa zo Sinope /v Ponte/; otec ho vylúčil z cirkevného spoločenstva. Najprv sa zdržiaval v Ázii, no Papias i sv. Polykarp ho zamietli. 0% kolo roku 140 prešiel do Ríma, kde utvoril vlastný náboženský systém. Z Písma sv«I /uznával len evanjelium sv. Lukáša a desať listov sv. Pavla/ odstránil všetky ju-t daistxcké prvky a napísal k nemu komentár "Antitheseis". Gnostický charakter mala i I

- 63 j Markionova doketistická kristolo'gia. Markion po vylúčení z cirkevného spoločenstva založil vlastnú cirkev; ponechal však katolícku liturgiu i organizáciu. a

Boj proti gnosticizmu. Neúprosný boj proti gnostikom viedli predstavení cir­ kevných obcí - biskupi. Prívržencov gnosticizmu nebolo možné znova získať, preto ich biskupi vylučovali z cirkevného spoločenstva. Niekedy aj sami gnostici sa ro­ zišli s cirkvou a predišli rezolútny zákrok zo strany predstavených cirkvi. Gnosticizmus podrýval pravoverné uôenie_ o^stvorejií„svets_a o vykúpení_Člay^ka. Gnostici vychádzali z mylnej predstavy, že hmota je__zlá. Preto sa domnievali, Že Ježiš nemohol vziať na seba_ hmotné telo. Zastávali názor, že Ježiš mal iba zdanlivé^ prípadne astrálne jtelo /doketizmus/. Doketizmus odsúdil už sv. Ján apoš­ tol /l Jn 4, 2 - 3/, po ňom sv. Ignác z Antiochie, sv. Polykarp a čalší cirkevní otcovia. Apologéti museli brániť proti gnostikom knihy Písma sv. /najmä Nový zákon/ i základné vieroučné pravdy. Gnostici boli literárne neobyčajne plodní. Proti gnostikom z kresťanskej strany písali predovšetkým: sv. I r e n e j , lyonský biskup /jeho hlavné dielo malo názov "Odhalenie a vyvrátenie falošného poznania" -grécka pôvodina sa stratila, latinský preklad má titul "Adversus haeresesV, sv. H i p o 1 y t Rímsky /"Refutatio omnium haeresium"/ a T e r t u l i á n /"Ad­ versus Marcionem", "Adversus Hermagenem" - Markionov žiak, "Adversus Valentinianos" a "Scorpiace" - Liek proti uštipnutiu škorpionom; autor mal na mysli gnosti­ cizmus/. Cirkevní otcovia a cirkevní spisovatelia poukázali na to, že gnosticizmus má pseudokresťanský charakter. Gnosticizmus zanikol na Západe v polovici 3. storočia, na Východe splynul vo 4. storočí s manicheizmom.

§7. M a n i c h e i z m u s

a

montanizmus

Manicheizmus. Pôvodcom tohto bludného učenia perzského gnostického systému bol Mani /v gréckych prameňoch nazývaný Manicháios; 217 - 277/. Mani verejne vystúpil na začiatku vlády perzského kráľa Š a p u r a III. /241 - 273/; odvolával sa na rozličné videnia a vyhlasoval sa za posledného Božieho vyslanca po Budhovi? Zarathustrovi a Ježišovi, za P a r a k l é t a AJtešitela/, ktorý má uzavrieť Božie zjavenie. Misijné kázne publikoval vo viacerých spisoch /"Veľké evanjelium od alfa až po tau", "Poklad života", "Kniha mystérií"/. Spočiatku sa tešil priazni vládnucich kruhov a založil početné náboženské obce. Roku 277 upadol do nemilosti; ukrižovali ho a jeho spisy spálili. Mani hlásal prísny d u a l i z m u s ; vo svetovom dianí pozoroval nepre­ stajný boj medzi svetlom a tmou, medzi dobrom a zlom, medzi Bohom a hmotou. Učil, 2fi základoa všetkého bytia sú dva princípy: boh dobra /Ormudz/ a boh zla /Ahrioan/. z týchto dvoch princípov pochádzajú dobrí a zlí eoni /anjeli a démoni/. ^BiaSanías svetla a tmy vznikol terajší skazený svet; duše - čiastočky svetla sa dostali do zajatia zlej hmoty. Ježiš, nižší nebeský eo'n, zjavil sa v zdanlivom te*9» aby poučil ľudí o ich pôvode a cieli, tudia však nepochopili jeho učenie a tak Prišiel na svet Mani ako Paraklét, ktorého prisľúbil Ježiš. Paraklét odporúča ľudom tri pečate na vyslobodenie čiastočiek svetla zo zajatia hmoty: signaculum oris /zapečatenie úst, aby nevyslovovali nečisté slová, nepožívali mäso a víno/, signacul>iin manuum /zapečatenie rúk, aby neznesvacovali hrubou prácou svetelný svet/ a

- 64 signaculum sinus /zapečatenie lona čiže zákaz manželstva/. Tieto pečate boli zá­ väzné iba pre vyvolených, čistých /electi, catharistae/; poslucháči, katechumeni /auditores/ mali zachovávať Desatoro. U manichejcov boli okrem diakonov, presbyterov a biskupov aj učitelia. Kultové úkony spočívali predovšetkým v modlitbách a pôstoch, ale používala sa aj akási forma krstu a eucharistie. Koncom 3. storočia prevzal manicheizmus mnohé kresťanské prvky a veľmi sa Šíril. Začas patril k mani­ chejcom aj Augustín; po konverzii napísal viaceré spisy proti manicheizmu. Montanizrnue vznikol vo Frýgii. Pomenovanie dostal podľa bývalého pohanského kňaza M o n t a n a , ktorý sa stal kresťanom a verejne vystúpil v sedemdesia­ tych rokoch 2. storočia v Ardabau. Vyhlasoval o sebe, že je hlásateľom a prorokom Parakléta a má kresťanstvo uviesť do všetkej pravdy. Čoskoro sa pridružili k nemu dve ženy, P r i s c i l l a a M a x i l l a , ktoré podobne ako Montanua upadali do extatických stavov a "predpovedali", že druhy príchod Kristov je blízko. Spočiatku sa hlavní predstavitelia montanizmu obmedzovali len na ústne hlásanie proroctiev; neskôr ich "oracula" aj písomne zaznačili. Charakteristickou črtou montanizmu bola e s c h a t o l o g i c k á nápln "nového posolstva". Montanus v mene Parakléta povzbudzoval ľudí, aby sa zrie­ kli sveta, manželstva a prísnymi postami sa pripravovali na skorý príchod Pánov. Išlo tu o mravný rigorizmus bez vieroučných bludov. Montanizmus sa opieral o nábo­ ženské prejavy prvotného kresťanstva /náboženský entuziazmus, úcta k charizmatickým darom, eschatologické očakávanie/, ktoré sa ešte v 2. storočí prejavovali v cirkevných obciach. Predstavitelia montanizmu sa nestavali proti vieroučným prav­ dám, ale odmietali cirkevnú autoritu a chceli, ju nahradiť individuálnym proroctvom. Z Frýgie prenikol montanizmus do Sýrie a Malej Ázie a zapustil korene aj na Západe. Euzébius uvádza, že prívrženci montanizmu boli /r. 177/ vo Vienne a v tyo ne. Spočiatku pápeži neodsúdili montanizmus, pretože v druhom storočí boli charizmatické dary vo veľkej vážnosti. Roku 207 sa pridal k montanistom v severnej Afrike významný teolo'g a cirkevný spisovateľ T e r t u l i á n . Ako montanista napísal viaceré spisy, ktoré sa zachovali. Euzébius spomína, že biskup A p o l l o n i u s z Hierapolisu odsúdil montanizmus. Viacerí cirkevní spisovatelia zostavili protimontanistické spisy. 0tec cirkevných dejín zaradil do svojho diela "História Ecclesiae" excerpty z dvoch takýchto spisov. Teologická polemika sa usilovala dokázať, že "nové proroctvo" nie je pravé /skorý Pánov príchod nenastal!/ a rigoristické požiadavky montanistov sú zveličené. Prívrženci montanizmu napokon utvorili schizmatické spoločenstvá, ktoré sa miestami udržali do začiatku 5. storočia.

§8. T r o j i č n é

s p o r y

Proti gnosticizmu, ktorý chcel nahradiť kresťanskú vieru "vyšším poznaním", bolo treba vypracovať kresťanský v i e r o u č n ý s y s t é m . Apologéti druhého storočia v spôsobe vyjadrovania se o Bohu zdôrazňovali prísny mono­ t e i z m u s , či už kvôli pohanom alebo aj prívržencom gnosticizmu. Tu sa však vynoril závažný problém, ako formulovať vzťahy medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. T e o f i 1 prvý spomedzi starokresťanských spisovateľov používa výraz "Trojica" /trias/; jednotlivé božské osoby označuje slovami: Boh, Logos a Múdrosť. Monarchianizmus. Cirkevní otcovia a spisovatelia sa pokúsili najprv teolo-

- 65 gicky vyjadriť vzťah medzi Otcom a Synom. Niektorí autori v dôsledku prílišného zdôrazňovania j e d i n o s t i Božej /monarchiám teneamus/ prichádzali k zá­ veru, že podatatné božstvo bolo iba u Otca. Kristus bol len človek; narodil sa z Panny Máriini z Ducha Svätého a pri krsta v Jordáne dostal Božiu silu /dynamis/, ktorá v ňom potom účinkovela. Takéto vysvetľovanie vzťahu medzi Otcom a Synom dostalo pomenovanie dynami c ký monarchi ani zmus. Jedinosť Božia síce nebola narušená, ale zástancovia dynamického monarchiani zrnu obetovali Božiu prirodzenosť Ježiša Krista. Dynamicky" monarchi ani zmus mal r a c i o n a l i s t i c k y charakter a prenikal do kruhov intelektuálov. Medzi prvými prívržencami tohto smeru sa spomína T e^o d o t z Byzancie, ktorého pápež sv. V i k t o r I. /189 - 199/ vylúčil z cirkvi. V 3. storočí P a v. o 1 zo Samosaty, antiochijský biskup, učil, že "Syn" je len človek Ježiš, v ktorom prebývala Múdrosť Božia. "Duch Svätý", to je milosť, ktorú dal Boh apoštolom. Antiochijská synoda /r. 268/ odsúdila Pavla zo Samosaty a poukázala na to, že Logos je j e d n e j p o d s t a t y /homoúsios/ s Otcom. Aj druhá skupina autorov zdôrazňovala, že Boh je len j e d e n ; zjavil sa však rozličným s p ô s o b o m /modus/, najprv ako Otec, potom ako Syn. Takéto vysvetľovanie vzťahu medzi Otcom a Synom dostalo pomenovanie modalistický monarchi ani zmus. Niektorí zástancovia modalizmu išli až tak áaleko, že Otcovi pri­ pisovali aj smrť na kríži - p a t r i p a s i o n i z m u s . Modalistický monarchianizmus sa značne rozšíril. Medzi prvými prívržencami sa spomína N o e t u s zo Smyrny, ktorý učil, že Kristus sa stotožňuje s Ot­ com; Otec sa stal človekom a trpel na kríži. Noeta pre bludné učenie vylúčili z cirkvi. Jeho žiak S p i g o n o s prešiel do Ríma, kde viedol školu; vo vyko­ vaní potom pokračoval Epigónov žiak K l e o m e n e s . Z východu pochádzal áalší prívrženec modalistického monarchianizrnu P r a x e a s , ktorý za pontifikátu sv. V i k t o r a I. prišiel do Ríma. T e r t u 1 i á n napísal proti Praexovi osobitný spis /"Adversus Praxeam"/, v ktorom prvý raz použil latinské pomenovanie troch božských osôb "Trinitas". Ďalší prívrženec modalistického monarchianizmu bol S a b e l l i u s .Za pontifikátu sv. Z e f y r í n a /199 - 217/ prešiel z Líbye do Ríma. Podľa Sabelliovej"bludnéj náuky sa jeden Boh iba navonok prejavuje ako Otec vo stvorení, ako Syn vo vykúpení a ako Duch Svätý v posvätení. Proti Sabelliovi rázne vystúpil učený rímsky kňaz sv. H i p o 1 y t . Mienka, Že niektorí pápeži, ako sv. Viktor 1«, sv. Zefyrín a sv. Kalist priali modalistickému monarchianizmu, neobstojí. Niektorí cirkevní spisovatelia a teológovia usudzovali, že Syn - Logos - bol P o d r i a d e n ý Otcovi. Mylne sa domnievali, že bez tohto podriadenia by vy­ svetľovanie vzťahu medzi Otcom a Synom viedlo k diteizmu. Bludné učenie o podria­ denosti druhej božskej osoby Otcovi dostalo pomenovanie subordinacionizmus. V 2. storočí zástancami tejto mienky boli apologéti sv. Justín, Atenagoras, Teofii, v 3. storočí teolo'govia Tertulián, Hipolyt, Novacián, Origenes a Dionýz Alexandrijský. O r i g e n e s však urobil značný pokrok v teologickom vyjadre­ ní; učil jasne, že Logos je-večný a presadzoval výraz "homoúsios" - jednej podsta­ ty s Otcom. Trojičné spory, v ktorých pápež sv. D i o n ý z /259 - 268/ zdôraznil, Že Otec, Syn a Duch Svätý tvoria jednotu /monádu/ a nemožno ich ich rozdeliť na

- 66 tri božstvá, položili základy pre teologické vyjadrenie základnej kresťanskej dog, my o najsv. Trojici.

- 80 Kapitola II. POSTOJ RÍMSKYCH CISÁROV K CIRKVI

V prvom období kresťanského staroveku väčšina rímskych cisárov zaujímala gatívny postoj voči kresťanstvu. Mnohí cisári dali priamo podnet k prenasledovali kresťanov. Po milánskom edikte /r. 313/ takmer všetci rímski cisári boli kresťan. mi. Zostala tu však a n t i c k á i d e a c i s á r s t v a ; podľa antio kých predstáv bol rímsky cisár aj Pontifex Maximus; mal teda v rukách najvyššiu moc nielen v politicko-profánnej, ale aj v kultovej sfére. Západorímski cisári a príliš nemiešali do cirkevných vecí, naproti tomu východorímski cisári neraz krá. čali v šľapajach svojich predchodcov /cézaropapizmus/.

§1. K o n i e c

v e ľ k é h o prenasle.dovnia. M i l á n s k y e d i k t

Koniec veľkého prenasledovania. Roku 305 sa D i o k l e c i á n spolu 6 M a x i m i á n o m vzdal vlády a žil potom ako súkromník vo svojom paláci pri Salóne /teraz Split v Juhoslávii/; mal však naáalej vplyv na politické udalo ti až do smrti /r. 316/. Po G a l é r r. 306/; S e v e r

Dioklecianovom odstúpení sa augustami Rímskej ríše stali: na Východe i u s /305 - 311/, na Západe K o n š t a n c i u s I. Chlorus /do funkciu cézarov zastávali M a x i m i n u s Daja /Daza; 305 -313/ a u s /305 - 306/.

G a l é r i u s i cézar M a x i m i n u s Daja áalej prenasledovali kresťanov. Augustus Galérius až tesne pred smrťou /r. 311/ vydal t o 1 e r a č n ý e d i k t , ktorým zastavil krvavé prenasledovanie a nariadil vrátiť skonfiškovaný majetok kresťanom. K o n š t a n c i u s . Chlorus i jeho cézar S e v e r u s boli voči kresťanom tolerantní. Milánsky edikt /r. 313/. Po smrti Konštancia I. Chlora /r. 306/ sa stal al gustom na Západe K o n š t a n t í n I. Veľký /306 - 337/. Roku 306 uzurpo val moc nad Rímom syn bývalého cisára Maximiána M a x e n c i u s /306 - 31 Maxenciovi sa podarilo v nasledujúcom roku odraziť útok cisára Galéria. V Pano': a v Noriku sa stal vladárom L i c í n i u s /308 - 324/. K o n š t a n t í n prežil mladosť na dvore cisára Diokleciána v Nikomé dii. Neraz bol svedkom obdivuhodnej stálosti kresťanských mučeníkov. Na ceste Galie videl neutešené dôsledky všeobecného prenasledovania kresťanov. Ako cisár zaujal tolerantné stanovisko voči kresťanom. Vzťahy medzi Konštantínom Veľkým a Maxenciom, ktorý prenasledoval kresť sa veľmi vyostrili a nakoniec vyústili do otvoreného boja. Konštantín predišiel Uaxencia a tiahol s vojskom do Itálie. V Konštantínovom vojsku bolo veľa kresť»' nov. Maxencius sa opieral o pohanských vojakov. ÉÁČ Rozhodujúca bitka medzi Konštantínom a Maxenciom sa odohrala 28. októbra na Milvijskom moste pri Ríme. Zvíťazilo Konštantínovo vojsko, hoci počtom bolo menšie. Maxencius zahynul v boji. Nato Konštantín dal postaviť v Ríme víťazný

- 81 -

oblok a triumfálne vtiahol do Večného mesta. Bol si dobre vedomý toho, že na jeho víťazstve mali podiel kresťanskí vojaci. Vo februári 313 sa Konštantín zišiel so spolucisárom L i c í n i o m v Miláne, kde sa slávila svadba Licínia s K o n š t a n c i o u , Konštantínovou sestrou. V oficiálnych rozhovoroch' medzi cisármi prišla na pretras otázka náboženstva a dosiahla sa aj na tomto poli dohoda. V podstate išlo o značné rozšírenie Galóriovho tolerančného ediktu z roku 311. M i l á n s k y m e d i k t o m dali cisári Konštantín a Licínius úplnú slobodu kresťanom. Roku 313 zvíťazil Licínius nad M a x i m í n o m Dajom a v Nikomédii publikoval edikt /Laktantius ho zachoval v latinskom znení/. Kresťanské nábožen-'stvo sa stalo rovnoprávne s pohanským. V závere ediktu sa uvádzajú dôvody cisárskeho rozhodnutia: pokoj v impériu a "úcta voči božstvu". Licínius si však znepriatelil Konštantína; obnovil prenasledovanie kresťanov na Východe a čoraz väčšmi sa prikláňal k pohanstvu. Konštantín začal bojovať proti Licíniovi a roku 324 nad ním zvíťazil; tak sa stal j e d i n ý m vladárom rozsiahlej Rímskej ríše. Veľké prenasledovanie kresťanov sa skončilo v celom impériu. Cirkev nadobudla úplnú slobodu.

§2. K o n š t a n t í n

V e ľ k ý

Osobnosť Konštantína I. Veľkého pôsobila neobyčajne silným dojmom na súčas­ níkov, a to nielen na kresťanov, ale aj na pohanov. Najdôležitejšími prameňmi pre poznanie historického pozadia a samotného Konštantínovho života sú: "Životopis ci­ sára Konštantína" a "Chváloreč" od E u z é b i a Cézarejského, L a k t a n -t i o v spis "0 smrtiach prenasledovateľov" a Euzébiove "Cirkevné dejiny" /knihy 8. - 10./. Kresťanskí spisovatelia Konštantína priamo zahrnujú chválou; nemožno však pochybovať o tom, že tu išlo o nepredstieraný obdiv. Konštantín bol š t á t n i k o m veľkého formátu. Pokračoval v Diokleciánových reformách rímskeho impéria. Diokleciánova ústava s väčším počtom vladá­ rov ohrozovala kompaktnosť Rímskej ríše. Konštantín Veľký znova stmelil ríšu a ni­ jako nezakrýval skutočnosť, že ide o m o n a r c h i u . Založenie nového hlav­ ného mesta rozsiahlej Rímskej ríše bolo mimoriadnou udalosťou. Na rozdiel od Diokleciána Konštantín plne podporoval kresťanskú cirkev. Náboženská politika Konštantína Veľkého. Na základe zachovaných prameňov možno sledovať Konštantínovu náboženskú politiku od víťazstva nad Maxenciom /r. 312/ až po Konštantínovu smrť /r. 337/. Cisár Konštantín nielenže zrovnoprávnil kresťanstvo s pohanstvom, ale aj všestranne podporoval kresťanstvo. Konštantínovým Poradcom bol biskup H o' s i u s z Co'rdoby. Cisár si ponechal pohanský titul Pontifex Maximus, ale sústavne obme­ d z o v a l p o h a n s k ý k u l t . Osobne sa nezúčastňoval na pohanských bohoslužbách. Po víťazstve nad Licíniom pripravil pohanstvo o privilegované posta­ venie vo verejnom i súkromnom živote. Vysokým štátnym úradníkom nedovolil chodiť Q a verejné pohanské bohoslužby. Zakázal nemravný kult bohyne Venuše, obmedzil čin­ nosť haruspikov a pod. Konštantín sa usiloval p o v z n i e s ť v á ž n o s ť k r e s ť a n k ý c h biskupov a kňazov. Kresťanské duchovenstvo dostalo také isté výsady

8

- 82 aké mali pohanskí kňazi. Bolo oslobodené od verejných tiarch a úradov spojených s hmotnou zodpovednosťou; na druhej strane cisár finančne podporoval kresťanských duchovných. Biskupom dal súdnu právomoc, právo prepúšťať otrokov /manumissio/ a právo prijímať testamentárne odkaz-y v prospech cirkvi /Patrimonium Sancti Petri/. Cisár podporoval v ý s t a v b u k r e s ť a n s k ý c h k o s t o ­ lov. Pápežovi Miltiadesovi /311 - 314/daroval v Lateráne pozemok na vybudovania priestranného kostola najsv. Spasiteľa /dnes bazilika S. Giovanni/ a priľahlého baptistéria. Podporoval výstavbu náročnej päťloäovej baziliky nad hrobom sv. Petra vo Vatikáne, hrobových bazilík sv. Petra a Mareelína, sv. Pavla na Via Ostia, Svätých apoätolov na Via Appia /dnes sv. Šebastiána/. Mimo Večného mesta za'; jeho podpory postavili päťloäovú baziliku v Betleheme, baziliku v Nazarete, chrám Božieho hrobu a Vzkriesenia v Jeruzaleme, baziliku na Olivovej hore, kostol Svä­ tých apoštolov a chrám Múdrosti v Carihrade, kostoly v Capue, Neapole, Antiochii, Nikomédii a inde. Kresťanské kostoly mali právo azylu. Konštantín zreformoval p r á v n y p o r i a d o k a vydal viacero zá koňov a nariadení v prospech cirkvi. Nedeľa bola uznané ako deň^pracovného pokoja. Cisár zrušil trest smrti ukrižovaním. Zrušil Augustové zákony proti bezženstvu. Publikoval zákony na ochranu manželstva. Uľahčil prepúšťanie otrokov. Osobný vzťah Konštantína Veľkého ku kresťanstvu. Z uvedeného je zrejmé, že cisár, ktorý otvorene obmedzoval pohanský kult a všestranne podporoval kresťanstvo sa pre kresťanstvo nenadchol iba prechodne, ale nadobudol voči nemu náklonnosť, bf vnútorný a trvalý vzťah. Konštantínovu matku Helenu si ctí ako svätú východná i západná cirkev. Sv. H e l e n a , rímska cisárovná, sa narodila okolo roku 255 pravdepo­ dobne v Drepanume /neskôr pomenovanom Helenopolis/ v Bitýnii. Stala sa zákonitou manželkou cisára K o n š t a n c i a I. Chlora a roku 274 mu porodila syna K o n š t a n t í n a . Po Konštantínovom víťazstve nad Maxenciom sa stala kres­ ťankou a postupne nadobudla pravé kresťanské zmýšľanie. Vynikala dobročinnosťou voči núdznym; podporovala výstavbu kresťanských kostolov /napr. chrám S. Croce v Ríme/. Roku 324 navštívila Sv. Zem, Až neskoršie životopisy uvádzajú, že našla sv< Kríž. Sv. Helena zomrela roku 330 v Nikomédii. Jej hrob je v chráme S. Maria in Aracoeli v Ríme. Západná cirkev nezapísala Konštantínovo meno do katalógu svätých /východná cirkev si ho ctila aj ako svätého/. Konštantín nedosiahol heroický stupeň života viery a cností, aký západná cirkev požaduje od svätcov a svätíc. V ariánskom spor< nezaujal Konštantín dôsledné stanovisko, dal popraviť svojho najstaršieho syna Krispa i viacerých politických odporcov. Sviatosť krstu prijal z rúk biskupa Euzé bia až na konci života. Preto mu západná cirkev odoprela poctu oltára. Konštantín sa stal c t i t e ľ o m k r e s ť a n s k é h o Boha po víťazstve nad Maxenciom. Pred rozhodujúcou bitkou si jasne uvedomoval, že Maxencius disponuje oveľa početnejším vojskom. Prosil teda kresťanského Boha o poi po skvelom víťazstve mal nezvratný dôkaz o prevahe kresťanského Boha nad pohanský mi bohmi. Preto hneč po obsadení Večného mesta sa priklonil ku kresťanstvu. Kon­ štantínovo zmýšľanie dosvedčuje jeho víťazný oblúk v Ríme a nápis na ňom, ako a.i Konštantínova socha s krížom v ruke a s nápisom, ktorý hlása, že týmto znamením zbavil Večné mesto tyrana. Euzébius na základe rozprávania samého cisára vložil do svojho diela "Vitá

- 83 -

Constantini" udalosť o z j a v e n í sv. K r í ž a cisárovi Konštantínovi pred rozhodujúcou bitkou. Konštantín pod vplyvom videnia dal vyhotoviť zástavy so znakom kríža /labarum/. Laktanius už v rokoch 314 - 315 spomína, že Konštantín dostal napomenutie, aby dal na štíty vojakov upevniť "nebeské znamenie Božie"; igi0 zrejme o kríž. Nemožno pochybovať o tom, že sa Konštantín pred bitkou na Milvij-skom moste modlil. Mimoriadna udalosť ho viedla k tomu, že sa priklonil ku kresťanstvu. Euzébius uvádza aj äalší dôkaz o náboženskom presvedčení Konštantína Veľkého. V reči na Veľký piatok sa cisár verejne hlásil k jedinému pravému Bohu a k jeho Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal človekom, aby smrťou na kríži spasil v ľudí. Vyznal áalej, že kresťanstvo je Bohom zjavené a pravé náboženstvo a on sám je povolaný na to, aby ho chránil a pomohol mu zvíťaziť. Konštantínovi synovia. Po smrti cisára Konštantína I. Veľkého vládli v Rím--skej ríši, rozdelenej na tri časti Konštantínovi synovia: K o n š t a n t í n II. /337 - 340/, K o n š t a n s /337 - 350/ a K o n š t a n c i u s II. /337 - 361/. Konštancius II. bol spočiatku cisárom vo východnej časti ríše. Na Západe vládol do roku 350 Konštans. M a g n é n c i u s ho však pripravil o život a zmocnil sa vlády nad západnou časťou impéria. Roku 353 Konštancius II. zvíťazil nad uzurpátorom Magnenciom a stal sa jediným vladárom Rímskej ríše. Cisár K o n š t a n c i u s II. bol fanatickým z á s t a n c o m a r i a n i z m u . Na jednej strane ostro vystupoval proti pohanom /dal zatvoriť pohanské chrámy, zakázal pohanské obety pod trestom smrti, dal skonfiškovať maje-tok pohanských chrámov/, na druhej strane násilne presadzoval arianizmus. Roku 355 sa stal Konštanciovým " e é z a r o m a roku 361 nástupcom Júli án A -p o s t a t á . Konštancius sa dal pokrstiť až pred smrťou.

§3. J ú l i án A p o s t a t a . Ď a l š í k r e s ť a n s k í c i s á r i Vcvýchodnej časti Rímskej ríše sa kresťanstvo rýchlejšie šírilo než na Zá­ pade nielen v časoch prenasledovania, ale aj za vlády Konštantína I. Veľkého a jeho syna Konštancia II. Konštantín sa zdráhal uplatňovať proti pohanstvu násilné opatrenia, hoci obmedzoval pohanský kult. Naproti tomu Konštancius veľmi ostro vy­ stupoval proti pohanom. Pod vplyvom Konštanciových opatrení pohania masovo prestu­ povali na kresťanstvo. Po Konštanciovej smrti sa však prejavila pohanské reakcia za jeho nástupcu. Julián Apostata /361 - 363/ bol synom nevlastného brata Konštantína Veľkého. Dostal kresťanskú výchovu a je možné, že bol aj pokrstený. Pod vplyvom pohanských učiteľov sa vnútorne priklonil k pohanstvu; bol horlivým zástancom novoplato'nizmu. Svoje zmýšľanie však skrýval pred Konštantínovými synmi a navonok vystupoval ako kresťan. Ako cézar vládol od roku 355 v Galii a úspešne bo.ioval a Germánmi. Roku 360 vojsko v Paríži aklamovalo Juliéna za cisára. Po Konštanciovej smrti sa stal vladárom celej Rímskej ríše. Ako cisár sa začal otvorene hlásiť k po­ hanstvu; horlil za úctu boha Slnka. Julián vynakladal neobyčajné úsilie na

z r e o r g a n i z o v a n i e