Július
ulica M Ô J D O M O V
Július
ulica M Ô J
D O M O V
Ďakujem Ďakujem Občianskemu združeniu Proti prúdu, že ma zdvihlo zo zeme. Ďakujem všetkým z redakcie časopisu Nota bene, že mi umožnili prežiť, že ma tlačili do písania, že mi uverejňovali moje články a že mi pomohli vydať túto knižku. Ďakujem Katke, ktorá sa pri písaní knižky tak veľa angažovala. A konečne ďakujem Melánke, mojej pisárke, mojej múze a najúžasnejšej priateľke, ktorá i v tom najhoršom stála pri mne a držala ma za ruku.
Autor Foto
© Július, 2006 © Jana Čavojská ISBN 80-969542-6-1
BRATISLAVA, AUGUST 2006 Bezdomovcom sa človek spravidla nerodí, ale sa ním stáva.
Namiesto úvodu Ktosi mi vtedy povedal, aby som išiel do Bratislavy. Vraj sa tam dá ľahšie prežiť. Uveril som mu. Zbalil som svojich päť slivák a šiel som. Mesto ma privítalo skutočnou augustovou páľavou. Potil som sa. Nohy som mal opuchnuté a hlava mi išla prasknúť. Bol som špinavý a unavený z cesty, ktorá bola nekonečne dlhá. Z východu po Bratislavu ma štyrikrát vyhodili z vlaku. Prvýkrát v Poprade, potom v Žiline, neskôr v Piešťanoch a keď som si myslel, že som z najhoršieho vonku, vykopli ma ešte aj v Trnave. To viete, bez lístka sa ťažko cestuje. No a bol som hladný. Návšteva v obchode ma presvedčila, že bohvieako vyskakovať nemôžem. Tých pár korún, čo som mal vo vrecku, stačilo tak akurát na liter mlieka a desať rožkov. Nakoniec, dnes to na prežitie stačilo. Bol som zúfalý. Nevedel som, čo bude ďalej, lebo rozum mi vtedy, tuším, vypol. Žil som bezprostrednou prítomnosťou a čo bude o deň, o mesiac či o rok, ma vôbec nezaujímalo. Psychiatri by tento stav určite vedeli pomenovať. Nič som nevidel, nikoho som nevnímal. Neskôr, keď som si v duchu vybavoval ten deň, dodatočne som sa čudoval sám sebe, že som nevolil nejaký skok pod električku, skok z mosta alebo čosi také. Ale to mi ani nenapadlo. A pritom som bol vtedy
v takom stave mysle, pri ktorom sa ľudia odhodlávajú i na takýto zúfalý krok. Neviem vysvetliť, prečo som sa pustil v ten deň hore Námestím SNP, neviem vysvetliť, prečo som zakotvil na schodoch kostola Svätej trojice, ale možno preto, že už tam sedela kopa unavených turistov, ktorí tu tiež hľadali oddych. Sadol som si medzi nich, tašku so šiltovkou som si položil pred seba a zaspal som. Len tak, posediačky. Prebral som sa na to, že pred kostolom sedím sám a že do šiltovky mi s cinkotom padajú mince. I keď som sa išiel od hanby prepadnúť, chvíľu som tam ešte posedel. Potom som sa zbalil a odkrivkal ďalej na lavičku k Najvyššiemu súdu. Tam som zrátal peniaze a zistil som, že v čiapke mám štyristodvadsaťsedem korún, sto forintov, šesť mariek a jeden dolár. Zdvihlo mi to náladu, ale vzápätí som si s úžasom uvedomil, že práve som sa stal žobrákom. To šialené obdobie trvalo zo dva – tri mesiace. Každý deň som zvádzal tvrdý boj s ostatnými žobrákmi o miesto, každý deň som sa snažil vyžobrať aspoň na tie rožky a mlieko. A často to bolo veľmi ťažké. Ten prvý, priam zázračný deň sa totiž nikdy viac neopakoval. Tak ma veru potešila každá koruna, ktorú mi ľudia hodili do čiapky. Spával som, kde sa dalo. Spočiatku to bola železničná stanica. Odtiaľ ma ale 3
policajti stále vyhadzovali, a tak som dal prednosť lavičkám v parku. Bolo to však také spanie – nespanie, lebo stále som mal strach, že ma okradnú alebo zbijú. Keď pršalo, prespával som po chodbách domov, po pivniciach, po pôjdoch, ale tiež to bolo o ničom. Bál som sa, že budem chrápať a že zobudím domácich. Bál som sa, že ma vysnoria psy, ktorých je v bratislavských domoch neuveriteľne veľa, a tak som bol permanentne nevyspaný. Kde som stál, kde som sedel, všade som zaspal, presne tak ako každý správny bezdomovec. Bolo to hrozné. Až raz: „Poď,“ povedal mi jeden a doviedol ma k ľuďom z Nota bene. Spočiatku som nevedel, o čo tu vlastne ide, a o tom keťasení s novinami som nechcel ani počuť. Vraj treba čosi kúpiť, a potom so ziskom predať. Nakoniec som sa na ten kšeft predsa len odhodlal a vtedy mi
ľudia z Nota bene úplne zmenili život. Zdvihli mi hlavu a ja som zas začal žiť. Bolo to pred piatimi rokmi. Dnes mám podnájom. Som čistý a normálne oblečený. Už nekupujem len mlieko a desať rožkov. Predávam Nota bene. No a píšem. Prijmite, prosím, výber mojich postrehov, ktoré som pravidelne uverejňoval v našom časopise. Spoznáte v nich život na ulici, život bezdomovcov a žobrákov, ale i náhodných chodcov, s ktorými som sa stretával. Nech sú tieto príbehy pre vás zdrojom zábavy, poučenia, ale i varovania. Lebo veľmi ľahké je dostať sa na dlažbu, ale veľmi ťažké je sa z nej dostať späť pod strechu. A keď si predsa len sadnete na zem, nezabudnite čo najskôr vstať, aby ste nemuseli prežiť na tej zemi peklo, ktoré prežíva každý bezdomovec.
4
Stretnutie s Elou Všetkých nás priviezli autobusmi na Willsonovu stanicu. Z Prahy sme mali domov cestovať vlakom. A pretože všetci spolužiaci na nás zízali, tak sme tam iba stáli a mlčali. Potom sme si povedali AHOJ a rozišli sme sa. Ela išla na vlak, ktorý išiel do Bratislavy, a ja som sa ponáhľal na iný vlak, smerom na východ. Bolo to niekedy pred päťdesiatimi rokmi. Boli to časy zväzáckych košieľ, častušiek a hlavne brigád. Pamätníci mi dajú za pravdu, že bez brigád to v tej dobe jednoducho nešlo. Trať mládeže, Priehrada mládeže, žatevné brigády a tak boli vstupenkou do zamestnania, ale hlavne na vysokú školu. S Elou som sa zoznámil v Žatci na chmeli. Aj naša škola, aj jej škola sme spoločne zabezpečovali tekutý chlieb pre našu socialistickú domovinu. S Elou to bola láska ako hrom. Kde a kedy sa dalo, boli sme spolu. Spolu sme pracovali na poli, spolu sme jedávali pri stole, spolu sme sa prechádzali ruka v ruke po uliciach Žatca a spoločne sme bojovali, ja s naším predsedom SZM Tokajským a Ela so svojou súdružkou učiteľkou Matlovou, ktorí vyhlasovali neúprosný boj proti dvojkolektívu, toho úbohého prežitku buržoáznej morálky, ktorej sme my s Elou mali byť exemplárnymi predstaviteľmi. Brigáda sa skončila. Deň pred rozchodom sme si do polnoci s Elou sľubovali večnú lásku a listy minimálne obdeň.
A potom už prišlo iba to AHOJ a každý išiel svojou stranou. Chvíľu sme si ešte písali, a potom už nič. Neskôr som sa dozvedel, že išla na medicínu. A potom som ju dobrých päťdesiat rokov nevidel. Znie to neuveriteľne, ale včera, keď išla oproti mne staršia pani so svojou vnučkou, hneď som vedel, že je to Ela. Spoznal som ju i po toľkých rokoch. Bol som v rozpakoch. Ja, bezdomovec, ona dáma! Odvracal som tvár, aby ma náhodou nespoznala. Darilo sa mi to bez problémov, lebo bezdomovec je prirodzená súčasť ulice. Ako smetný kôš alebo pätník, z každej strany označený šantiacimi psíkmi. Okoloidúci si nás všímajú, iba keď sme opití alebo nafetovaní a vyčíňame, alebo keď si chcú od nás kúpiť Nota bene. Ela ma vôbec nebrala na vedomie, ale vnučka ju zastavila: „Ela - mama, kúpme Nota bene.“ Ela vytiahla peňaženku, dala mi tridsať korún, vzala si časopis a bez akéhokoľvek komentára s vnučkou odišla. Vydýchol som si. Po nejakých desiatich krokoch sa ale zastavila a otočila. Pozorne sa na mňa zahľadela. Chytro som sa odvrátil a pozeral na opačnú stranu. Keď som sa po chvíli vrátil pohľadom na ňu, zbadal som iba jej chrbát. Odchádzala. A ja rozmýšľam: „Pane Bože, spoznala ma?“ Dúfam, že nie. Lebo byť bezdomovcom je niekedy mimoriadne trápne.
5
6
My, kozmopoliti proste PUB. Daas pub, Irish pub, Slovak pub a iné. Mimochodom, keby všetky národy boli také učenlivé ako my, je dosť možné, že v dohľadnom čase by sme v Berlíne našli povedzme Deutsche krčmu. Nech teda žije Európa! A že sme na ňu stopercentne pripravení, presvedčil ma kriedou napísaný nápis na informačnej tabuli jedného nemenovaného pubu v Starom Meste: Specialitet: Bryndzové halušky Open: do 02.00 hodiny Nuž teda, no comment, priatelia.
Chodím po uliciach a žasnem. Na každom kroku sa presviedčam, že sme v Európe. Pohľad na steny, oblepené plagátmi, ma o tom uisťuje. CHOOSE LIFE MUSIC IS EVERYTHING BRUTAL GUTTURAL SICKNESS Paráda! Čo ma pri tom najviac fascinuje, je to, že tomu každý Bratislavčan asi rozumie. Slovensky tam už totiž nikde nie je ani „ň“. Takže – všetko je O.K. Sme Európania. Obchod s obuvou už nie je obchod s obuvou, ale shoe shop. A krčma je
7
ISBN 80-969542-6-1
