Ivana Čerňanová 1. miesto Gerbócova literárna Snina 2009 – próza kategória C Čokoláda Čokoláda mliečna či horká, čokoládové bonbóny, čokoládová pena, horúca čokoláda a či len banán v čokoláde... každý deň som sa medzi nimi rozhodovala. Celý môj svet sa točil okolo čokolády. Celý bol vlastne taký čokoládový. Svoju vášeň som už asi dostala do vienka. Vtedy mi sudičky okrem hnedých vlasov prisúdili aj čokoládové oči. V detstve som nespočetne veľa krát počula od dospelých posmešné poznámky o farbe mojich očí. Vraj som jedla priveľa čokolády a preto boli také tmavé. Bola som závislá na čokoláde. Každý deň som si viac a viac uvedomovala, že to s čokoládou preháňam. Bez nej som upadala do stavu depresie a smútku. Napriek tomu som stále nebola celkom rozhodnutá, či je čokoláda naozaj môj nepriateľ. Nevedela som bez nej žiť. Bola mojou drogou, ktorá ma zakaždým privádzala do extázy a odhaľovala mi nekonečné tajomstvá vesmíru. Bojovať proti nej bolo ako bojovať sama proti sebe. Možno som už trochu preháňala. Ale sladká chuť čokolády mi neschádzala z mysle. Chcela som zahnať toho démona v sebe, ale počula som, ako ma volá. Zamatovým hlasom mi šepkal do ucha milostné básne a lákal ma k sebe... So svojím nepriateľom som jednoznačne musela bojovať. Ak som ho však chcela poraziť, musela som najskôr odhaliť, s kým som to vlastne chcela viesť vojnu. Čokoláda, tá sladká potvora, pochádzala z Mexika. Rozhodla som sa zistiť si o nej čo najviac. Zavrela som sa do svojej izby, posadila som sa na posteľ a na kolená som si rozložila notebook. Po minútach strávených preklikávaním stránok so všemožnými receptami na čokoládovú tortu sa mi konečne podarilo nájsť niečo viac. Objavila som starú indiánsku legendu. Podľa nej aztécky boh Quetzalocoatl zostúpil z nebies a priniesol na zem kakaovník, ktorý ukradol v raji. Rajská čokoláda... Tá myšlienka sa mi celkom páčila. Aztékovia verili, že kakaovník, je vzácny strom, symbol života a plodnosti, čítala som ďalej. Zavrela som oči a v duchu som si predstavila Aztéckeho vládcu, ako z veľkej čaše popíja kakaový nápoj s pridanou vanilkou alebo chilli. Nápoj kráľov, vzácny a cenený. Odrazu som sa aj ja cítila ako kráľovná. Už som v sebe nedokázala dlhšie potláčať chuť na kúsok čokolády. Vstala som z postele a otvorila prvú zásuvku na bielizníku. Pod vrstvou spodnej bielizne sa skrýval môj poklad. Sem som si ukladala tajné zásoby čokoládových tabuliek. Na horšie časy, ako teraz, keď som už svoju žiadostivosť nedokázala potláčať. Vytiahla som balíček pravej belgickej mliečnej čokolády. So svojím úlovkom som sa vrátila späť na posteľ. V izbe vládlo prítmie, ktoré som ešte umocnila, prekryjúc nočnú lampičku tienidlom. Ponorila som sa do vankúšov a do úst som si vložila prvý kúsok. Roztápal sa mi na jazyku. Cítila som, ako mnou prebehla triaška a telo mi začalo zaplavovať pocit blaženosti. Privrela som oči a nechala som sa unášať do sveta zázrakov. Na mojej ceste vlastnými predstavami ma však niekto pozoroval. Cítila som na sebe pohľad dvoch očí. Boli tmavohnedé, práve ako tie kúsky čokolády vedľa mňa. Podobali sa mojim očiam a predsa boli tak veľmi odlišné. Ich pohľad pálil ako oheň,
ale zároveň ma neskutočne hrial pri srdci. Zrýchlil sa mi tep. V hlave mi hučalo. Bola som ako v ohni. Tie oči ma však neprestávali pozorovať. Znova a znova sa vynárali v mojej mysli, až kým som sa nezačala roztápať... Asi by som sa aj ja bola premenila na tekutú kakaovú hmotu, keby ma z mojich predstáv nevytrhlo slabé pípnutie. Precitla som. Môj notebook ležal poslušne na posteli, presne tam, kde som ho pred chvíľou položila. Obrazovka ticho blikala. Prišiel mi mail. Tak to bol ten pípavý zvuk, čo pretrhol môj výlet snovou dimenziou. Bola to len kamarátka, ktorá sa pýtala na posledný test z matematiky. Správu som zavrela. Odpíšem neskôr. Ešte som však pre istotu prekontrolovala schránku prijatej pošty. Nič, povzdychla som si sklamane. Ktosi mi raz povedal, že ženy vždy priveľa očakávajú. Bez očakávaní by nikdy neboli sklamané. Bola to pravda. Napriek tomu som vždy s napätím čakala, kým mi počítač otvorí mailovú schránku. Čakala som jedinú správu – od neho. Nikdy však neprišla. Opäť som si povzdychla. Prečo mi nikdy nenapísal? pýtala som sa sama seba. Prečo som vždy bola tá, kto začínal rozhovor? Otázky, na ktoré som nemala odpovede. Zo zvyku som skontrolovala ľudí, čo sú on-line. A vtedy sa to stalo. Srdce mi na sekundu zamrelo a v bruchu mi rozprestrelo krídla tisíce motýľov. Bol tam. Niekoľko blokov od môjho domu sedel, tak ako ja, za počítačom a chatoval. Alebo si len prezeral došlú poštu. Možno čakal, kým mu napíšem...V duchu som túto myšlienku hneď zavrhla. Načo si robiť nádeje. Nemohla som mu opäť napísať. Určite by som ho len otravovala. Povedala som si, že tentoraz odolám. Avšak ten nutkavý pocit napísať niečo prosté ako „Čo nové?“ alebo „Ako sa máš?“ mi nahlodával myseľ. Jednoducho som si nedokázala pomôcť. Do úst som si vložila ďalší kúsok čokolády a s malou dušičkou som vyťukala pár písmen. Len jednoduché „Ahoj“ a nevinného smailíka. Nervózne som sa zahryzla do čokolády a čakala. Neodpisoval. Až keď som sa už pomaly vzdávala nádeje, prišlo od neho absolútne neoriginálne „Ahoj“. Napriek jeho nedostatočne prejavenému nadšeniu som v duchu jasala. „Ako sa máš?“ odpísala som. Predsa sa mi to zdalo vhodnejšie ako „Čo nové?“. „Fajn,“ ozval sa už o niečo rýchlejšie. „A ty?“ Prvý prejav záujmu. „Tiež fajn. Čo nové?“ Nakoniec som to predsa len použila. Nič lepšie mi nenapadlo. Akoby ma zrazu niekto vygumoval. Len som sa vznášala vo vlastnej eufórii, že so mnou komunikuje. „Všetko po starom.“ „Aký si mal deň?“ Strácala som svoju inak rozvinutú schopnosť komunikovať. „Fajn.“ Už zase! Chalani boli vždy takí výreční... „Bol som vonku so známymi. Nič moc. Tá piatková klasika ma strašne ubíja.“ „Čo tým myslíš?“ spýtala som sa, aj keď mi to bolo úplne jasné. Ale konečne sa rozhovoril. Chcela som, aby pokračoval. „Neznášam opitých ľudí! Je to nechutné a hlúpe. Mali by sa uvedomiť.“ Súhlasila som s ním na sto percent. Zo svojho anti-alkoholového presvedčenia som odmietala dokonca aj rumové pralinky.
„Výkrik do tmy...ale pridávam sa,“ odpísala som nakoniec. Chcela som, aby vedel, že stojím na jeho strane. „No dovoľ! Viem, kde bývaš, tak neprovokuj!“ „Čože?!“ nechápala som. Nedošlo mu to. Ako môže mať niekto také dlhé vedenie? „Nepochopil si ma...(zase)...Veď som sa postavila na tvoju stranu!“ „To zase v zátvorke ma fakt nepotešilo.“ „Nemôžem za to, že ma nikdy nechápeš.“ Ten jeho protivný tón ma už začínal rozčuľovať. A to som si kedysi myslela, že aspoň on mi ako-tak rozumie. „Vy ženy ste pre nás príliš komplikované.“ Znela jeho odpoveď. Niekedy fakt vedel prekvapiť. „To súhlasím,“ skonštatovala som a v duchu som sa usmiala. „Sme skrátka príliš odlišní.“ „Ale zase nie vždy,“ oponovala som. Nechcela som totiž, aby si myslel, že by sme si k sebe nikdy nemohli vytvoriť cestu. „No je ťažké nájsť tú pravú.“ Srdce mi náhle spravilo salto vzad. Bolo by možné, že mi tým chcel niečo naznačiť? „Aspoň na niečom sa zhodneme.“ Vysielala som k nemu nespočetné signály a dúfala, že pochopí ich význam. Nepochopil... „Aký si mala večer ty?“ spýtal sa. Sklamane som si vzdychla a odpísala: „Fajn.“ Začínala som to slovo nenávidieť. Hlavne preto, že sa v našich rozhovoroch ocitalo akosi pričasto. „Len tak som ležala v posteli a premýšľala. Nebaví ma v piatok chodiť von...“ „Ani ja piatky veľmi neobľubujem, ale z času na čas si treba prevetrať hlavu.“ „To áno, ale v poslednom čase mám pocit, že si s ostatnými teenagermi vôbec nerozumiem. Akoby som bola oveľa staršia ako ostatní. Niekedy sa cítim ako korytnačka.“ Korytnačka?! Nemohla som uveriť, čo všetko som zo seba vysypala. Vždy som rozprávala hlúposti, keď som sa bavila s ním. „A ja sa zase cítim ako dedko – pamäť mi neslúži, kĺby ma bolia...“ napísal. Určite žartoval. „Na pamäť si daj ginko,“ navrhla som pobavene. Potom sme si chvíľu písali o čaji z ginko biloby a mäty priepornej. Začínala som byť opäť zúfalá. Snažila som sa vysielať jeho smerom toľko signálov, ale on ani na jeden nereagoval. Chcela som si vziať aspoň ďalší kúsok čokolády a s hrôzou som zistila, že mi na posteli zostal už len prázdny obal. Moja nálada klesla ďaleko pod bod mrazu. Rozhovor s ním ma vyčerpával. „Aj tak je najlepšia čokoláda,“ nadhodila som, keď spomenul akýsi nepálsky druh čaju. Moja myseľ sa točila už len okolo čokolády, čo som pred chvíľou dojedla. „Máš rada čokoládu?“ spýtal sa. Začudovala som sa. „Myslela som si, že to vieš...Som závislá!“ „Tak to by si mala navštíviť tú novú čokoládovňu na námestí.“ Srdce mi opäť takmer vyskočilo z hrude. Nemohla som uveriť, že by sa bol konečne k niečomu rozhýbal. Tak strašne som ho túžila stretnúť. Nevideli sme sa už celú večnosť. Akosi sa nám nepodarilo zorganizovať žiadne stretnutie. Ale teraz spomenul čokoládovňu a vo mne vzrástla nová nádej.
„Už si tam bol?“ spýtala som sa. „Nie, ale počul som, že je tam dobre.“ „A?“ nadhodila som nedočkavo. Dúfala som, že ma tam už konečne pozve. Ja by som to nedokázala spraviť. Sama som netušila, prečo vlastne. „No asi by si tam mala dakedy zájsť, keď máš tak rada čokoládu.“ Stuhla mi krv v žilách. Akoby ma bol oblial vedrom ľadovej vody. Neodpísala som mu na to. Stále som v sebe živila nádej, že ešte bude nasledovať pozvanie. „Musím už ísť,“ napísal namiesto toho. „Je už neskoro a ráno vstávam na tréning.“ „Jasne, chápem,“ odpovedala som. „Dobrú noc.“ Vypla som notebook a hľadela do prázdna. Ženy majú vraj vždy príliš veľké očakávania... Bola už jedna hodina v noci. Ľahla som si do postele, ale spánok ku mne neprichádzal. V myšlienkach som sa stále vracala k nášmu nedávnemu rozhovoru a v každej vete, ktorú mi napísal, som sa pokúšala nájsť aspoň náznak, že mu na mne čo i len trochu záleží. Na jazyku som ešte stále cítila horko-sladkú chuť čokolády. Vo vzduchu sa vznášala jej omamná vôňa, ktorá mi dráždila zmysly, ale nakoniec ma predsa len ukolísala do nepokojného spánku. Vo sne som sa neustále prehadzovala z boka na bok. Opäť som videla tie oči. Hľadeli na mňa akoby odo mňa niečo očakávali. Avšak zakaždým, keď som sa vydala za tým pohľadom, cúvali predo mnou, akoby sa báli priamej konfrontácie. Zastala som. Nechcela som, aby sa zrazu vytratili. Naďalej však na mňa hľadeli tým svojím čokoládovým spôsobom a mne behal mráz po chrbte. Ráno som sa zobudila celá spotená a dolámaná. Zážitky minulej noci mi ešte stále doznievali v mysli a ja som sa nemohla na nič sústrediť. Potlačila som však svoju inak neprekonateľnú chuť na čokoládu a donútila som sa zjesť aspoň polovicu šunkového chlebíčka. Aj keď som sa neskôr snažila učiť slovíčka z francúzštiny, v mysli som sa neustále vracala k svojej potrebe čokolády. Doteraz nepochopím, prečo som nešla študovať za cukrárku. Mohli sme byť naveky prepojené. Zo snívania o tmavej čokoládovej hmote ma však zrazu prebralo zvonenie mobilu. Po prečítaní sms správy sa mi celým telom rozliali endorfíny, hormóny šťastia, a to bez zvyčajne nevyhnutnej dávky mojej drogy. „Počuj, nezašla by si dnes do tej čokoládovne? Teda ak nemáš iný program...“ hlásal display mobilu. Musela som sa uštipnúť, aby som uverila, že tá správa je skutočná. Ale bola. A dokonca aj tá ďalšia, v ktorej stálo, že sa teší, ako ma konečne opäť uvidí. Mali sme sa stretnúť o štvrtej popoludní. Zostalo mi teda ešte dosť času na prípravu. Napriek tomu som po poriadne dlhej sprche, ktorá mi aspoň trochu schladila hlavu a po nekonečnom výbere vhodného oblečenia zistila, že čas plynie rýchlejšie, ako som si myslela. Na make-up mi už neostalo dostatok času, no aj tak som bola s výsledkom celkom spokojná. Po dlhej úvahe som sa rozhodla pre legíny a dlhú voľnú blúzku, ktorá perfektne prekrývala následky môjho čokoládového života. Napriek obavám som nakoniec meškala len desať minút. Sedel už vnútri za malým stolíkom celkom v rohu. Vstal, keď ma zbadal vo dverách a pritom na mňa pozrel svojimi orieškovými očami. Musela som sa chytiť zárubne, aby som sa udržala na nohách. Podarilo sa mi však spamätať a predrať sa radom stolíkov až k nemu. „Ahoj,“ ozvala som sa nesmelo. Poznali sme sa v podstate od škôlky, ale zrazu mi pripadal úplne cudzí.
„Som rád, že ťa vidím,“ povedal a objal ma na privítanie. Musela som si rýchlo sadnúť, lebo podlaha podo mnou začala zrazu plávať. Nikdy predtým ma neobjal. Zaskočilo ma to, aj keď veľmi príjemne. „Tak čo si dáš?“ spýtal sa, keď sa usadil na stoličku oproti. „Horúcu čokoládu s chilli,“ vyhŕkla som. Spomenula som si, čo som včera čítala o aztéckych vládcoch. „Si si istá?“ spýtavo sa na mňa pozrel. „Chilli?“ „Áno,“ odvetila som nad očakávanie sebavedome. „Túto kombináciu obľubovali už Aztéci.“ „No ako myslíš. Ja ostanem verný klasike.“ Usmiala som sa a on mi úsmev opätoval. Odrazu som cítila, že moja rodinka motýľov sa poriadne rozrástla. Nemohla som z neho spustiť zrak, ale začali sme byť obklopení trápnym tichom. Snažila som sa rýchlo vymyslieť, čo povedať. „Ako v škole?“ nadhodila som nakoniec. „Fajn, gympel je gympel.“ A zase ticho. Priniesli nám hrnčeky s pariacou sa čokoládou. V jej prítomnosti som sa konečne uvoľnila a opäť som sa cítila ako vo svojej koži. Pokračovali sme v debate o škole, o známkach, o jeho basketbale... „Vieš, som fakt rád, že sme sa stretli,“ povedal odrazu. „Aj ja,“ odvetila som s úsmevom. Veci začali naberať správny smer. „Cítim sa previnilo, že sme sa nestretli skôr,“ pokračoval. „Ale chápeš – prázdniny, dovolenka pri mori, tréningy,...“ Prikývla som. Roztápal ma svojím pohľadom. Musela som sa fakt sústrediť, aby som zachytila jeho slová. „Hlavne keď sa opäť dlhšiu dobu neuvidíme...“ Precitla som. Chvíľu mi však trvalo, kým som si uvedomila, čo vlastne povedal. „Č... čože?“ vykoktala som a nechápavo som sa naňho pozrela. „Nehovoril som ti?“ spýtal sa zmätene. „Idem na rok do Ameriky. Už mám všetko vybavené, aj víza.“ Odpila som si z čokolády, aby som nemusela hneď niečo povedať. Vyhŕkli mi slzy do očí. Asi to bolo z toho chilli. Predsa len som na takú zvláštnu príchuť nebola zvyknutá. Možno však moje slzy mali úplne iný pôvod. Sklonila som hlavu, aby nezbadal známky môjho citového zrútenia. „Kedy odchádzaš?“ spýtala som sa zvláštnym priškrteným hlasom. V hrdle mi navrela obrovská hrča. Hrnček s čokoládou som zvierala tak silno, až mi takmer praskol medzi prstami. „O týždeň,“ odpovedal s pretrvávajúcim úsmevom na tvári. „Už som začal baliť. Strašne sa teším. Bude to úžasné dobrodružstvo.“ „Skvelá skúsenosť,“ doplnila som, pokúsiac sa o úsmev. Rozhovoril sa o svojich plánoch a ja som len nemo prikyvovala. Pri živote ma udržovala len moja chilli čokoláda. Po hodine, keď bol môj hrnček celkom prázdny, som sa zdvihla na odchod. „Musím už ísť,“ povedala som. „Fakt už musíš?“ spýtal sa, aj keď bez náznaku smútku v hlase. „Mám doma ešte nejakú prácu.“ „No keď musíš...“ Vstal a chcel ma opäť objať, ale ja som mu len podala ruku. Nechcela som sa dostať príliš do jeho blízkosti. Už tak som to ťažko znášala.
Rozpačito mi potriasol pravicou. „Uži si pobyt za oceánom,“ zašepkala som. „Ďakujem,“ odvetil. „Dúfam, že zostaneme v kontakte.“ Prikývla som. „Určite.“ Vyšla som von z čokoládovne. Ešte mi zakýval na rozlúčku. Potom vytiahol z vrecka mobil a začal telefonovať. Povzdychla som si a vydala sa na cestu domov. Kráčala som námestím. Aj keď sa už blížilo k večeru, slnko na oblohe neuveriteľne žiarilo. Dlaždice na chodníku boli po celom dni neskutočne vyhriate. Aj cez podrážku mojich sandálikov mi spaľovali pokožku na nohách. Nedbala som na to. Ako bez života som sa trmácala mestom. Doma som skopla sandáliky z nôh a bosá som prešla do svojej izby. Zo zásuvky som vytiahla ďalšiu čokoládu a ľahla som si na posteľ. Privrela som viečka a vložila som si kúsok čokolády do úst. Na jazyku som zacítila známu chuť. V tele sa mi začínali uvoľňovať endorfíny. A aj keď tentoraz nepriniesli zvyčajný efekt šťastia, aspoň som sa upokojila. Vlastne som sa cítila celkom dobre. Zabalila som sa do deky a nechala som sa unášať čokoládovým čarom. Snívala som svoje sladké sny a postupne sa zo mňa vytratilo všetko napätie. Aj démonický pohľad tých dvoch očí ma konečne prestal prenasledovať. Vyslobodila som sa spod jeho kliatby. Zostala tu len čokoládová víla, ktorá mi viečka zaťažovala sladkým spánkom. Zívla som a pohodlnejšie som sa usalašila v perinách. Všetky trápenia som sa rozhodla hodiť za hlavu. Už mi ani na ňom nezáležalo. Veď načo sa zaoberať jedným chlapcom. Sú ich ešte tisíce. Mala som predsa svoju čokoládu, svoju drogu. Ona by ma nikdy neopustila. Za každých okolností stála po mojom boku a aj keď som jej tú neustálu prítomnosť niekedy vyčítala, sama by som ju nedokázala opustiť. Privádzala ma do stavu eufórie a blaženosti. S nikým iným som sa tak necítila. Boli sme skrátka nerozlučiteľné. Bola mojím najlepším priateľom....alebo úhlavným nepriateľom?...