HUMOR V ASTRONÓMII A METEOROLÓGII Vladimír Pevný
1. Pohľad do histórie 2. Subjekt a objekt humoru 3. Genéza a trochu poézie 4. Funkcie humoru 5. Perličky 6. Zdroje 7. Prognózy a perspektívy Úvodom o humore v astronómii a meteorológii Je známe, že humor absorbuje všetky typické prvky prostredia, v ktorom vzniká, preto môžeme hovoriť napríklad o humore špecificky lekárskom, pedagogickom, námorníckom, športovom a pod. Niektoré vedecké kongresy lekárov, keď sa už prejde z odborného programu na spoločenský, poriadajú na záver súťaž o najlepší lekársky vtip. Podobné potešenie si zrejme doprajú aj iné profesie. Pokúsime sa teda poukázať na hlbší zmysel takéhoto tematického zamerania na príklade dvoch nenáhodne zvolených vedných odborov. 1. POHĽAD DO HISTÓRIE Humor, ktorý je tematicky viazaný na určitý druh ľudskej činnosti, profesie, môžeme označiť ako humor profesijný, na rozdiel od humoru profesionálneho, ktorého tvorba je pre niekoho zamestnaním či povolaním. Podmienkou existencie takejto skupiny humoru je však nielen jeho tematika, ale aj určitá úroveň frekvencie výskytu, typičnosť, špecifičnosť a ďalšie vlastnosti i prejavy jeho “životaschopnosti”. Niektoré profesie, resp. ich predstavitelia, sú humoristicky veľmi živé, priam provokujúce k tvorbe humoru, iné zasa akoby iba živorili v závetrí verejného i humoristického záujmu. Ak z uvedeného hľadiska porovnávame astronómiu a meteorológiu, tak na prvý pohľad ľahko zistíme, že meteorologický humor má výrazne širší rozsah a frekvenciu výskytu ako astronomický, hoci tento v našom storočí značne osviežila UFO-mánia a po vypustení prvých sputnikov aj kozmonautika. Prečo však dávame tieto dva druhy profesijného humoru dohromady? Je pravda, že nič nám nebráni posudzovať ich oddelene, ale môžeme tak urobiť aj preto, lebo už v pradávnej minulosti ľudstva, pri prvých krôčikoch poznávania prírody, nám tieto dva vedné odbory splývajú. Z histórie je známa profesia astrometeorológa v najstarších kultúrach, napríklad u amerických Indiánov, antických Grékov a inde. Za zakladateľa astrometeorológie sa považuje Demokritos (-5. až -4. stor.). V európskom stredoveku sa astrometeorológia utápala v astrológii, ale nezanikla. Aj vtedy, ako vždy, patrili peniaze k dôležitým existenčným faktorom. Známy je Keplerov výrok: “Kam by sa podela ctihodná ale chudobná matka astronómia, keby ju jej bláznivá dcéra astrológia neživila?” Ale aj vtedy ako vždy, to neboli iba peniaze, čo hýbalo svetom a dejinami. “Nič nepomohlo, pretože ako dnes je, tak i v budúcnosti bude astrológov bezpočet: tak silno je totiž v ľudských mysliach zakorenená žiadostivosť predvídania”, sťažoval si vo svojom spise “Zoroaster” z r. 1596 známy slovenský lekár Ján Jessenius na neúčinnosť kritík astrológie. Dnes by Dr. Jessenius nevychádzal z údivu, keby mohol sledovať súčasnú renesanciu astrológie a dokonca aj astrometeorológie! Mohli by sme logicky, špekulatívne uvažovať o tom, ktoré prírodné javy si človek uvedomoval a pozoroval skôr: meteorologické, či astronomické? Čo ho zaujalo viac, striedanie dňa a noci, leta a zimy alebo zmeny teploty, prúdenia vzduchu, dažde, búrky…? Odpoveď na takéto “akademické” otázky nie je z hľadiska teórie humoru dôležitá. Nejde tu o záležitosť prvenstva ani prestíže. Ak sa pomerne často dokazuje alebo zdôrazňuje otázka prvenstva vzniku astronómie ako vedy pred meteorológiou, nemá otázka prvenstva humoru astronomického pred meteorologickým alebo naopak, nijaký význam. Je to okrem iného aj preto, že sa pravdepodobne nijaký humor s touto tematikou a z najstarších ľudských dejín nezachoval. A predsa máme dostatok dôvodov k smiechu. Rozosmeje nám napríklad perzský kráľ Dareios, ktorý dal zbičovať more za trest, že mu morská búrka zničila vojnové loďstvo. Usmievame sa nad kajúcnou modlitbou chetitského panovníka (11): “Chetitský bože búrky, pane môj a vy bohovia a pánovia moji je to tak: hreší sa…”
Smejeme sa počínaniu našich predkov z nadhľadu našej vyspelej civilizácie. Medzi ich činmi a naším úsudkom leží niekoľko tisícročí vývoja ľudského myslenia a konania. Nevieme síce, čomu sa smiali oni, ale spomenuté a iné príklady nás privádzajú k iným, dodnes platným súvislostiam. Človek vždy pociťoval a ešte stále pociťuje závislosť svojej existencie a činnosti od prírodných javov. Túto skutočnosť chápal a na ňu reagoval vždy tak, ako mu to dovoľovali či prikazovali zákony spoločnosti, stupeň jej vývoja, úroveň poznania, stupeň vedeckého i technického pokroku. Táto závislosť však súčasne vždy provokovala v človeku jednu z jeho prirodzených vlastností, a to vzdor, odpor voči bohom i kráľom, voči vrchnostiam každého druhu a súčasne aktívnu snahu zbaviť sa útlaku, závislosti a bezmocnosti. Najvýznamnejším predstaviteľom vzopretia sa človeka proti bohom a prírode bol grécky mytologický hrdina a “stvoriteľ človeka” Prometeus. Zosobňuje odvahu, vytrvalosť, vzdor, odpor voči starým poriadkom, lásku k slobode a človeku. Patrí k najstarším symbolom boja za pokrok a šťastie ľudstva [12]. Kresťanstvo má na niektoré prírodné javy rovnako mystické názory i recepty ako pohanstvo. Kalamity a prírodné katastrofy sú prejavom božieho hnevu za ľudské hriechy. Odvrátiť ich možno buď úplne, alebo čiastočne pokáním a modlitbami. Človek je ochotný uznávať vyššiu moc, ale nie vždy a za každých okolností. Musí byť presvedčený, že táto vyššia moc je spravodlivá, rozumná a spoľahlivá. Bohovia a prírodné javy sa v tejto úlohe neosvedčili. Človek sa im koril, prinášal obete, modlitby, prosby, ale dožíval sa sklamaní, ktoré boli nielen príliš časté, ale často príliš kruté. Tak sa prirodzene objavila nedôvera, protest a vzdor. Človek si začal uvedomovať a overovať svoje vlastné možnosti a schopnosti. Trvalo to historicky príliš dlho, než sa v tomto smere správne zorientoval a nahradil primitívne chápanie sveta vedeckým poznávaním a myslením. Medzi kultivovanejšie i najrozšírenejšie formy protestného postoja alebo nesúhlasnej kritiky patria rôzne spôsoby dehonestovania a zosmiešňovania príslušného objektu či javu, ktoré sa v metodike tvorby humoru postupne vyvinuli do podoby irónie, satiry, sarkazmu, paródie, vtipu a pod. Z tohto aspektu teda môžeme predpokladať, že aj astronomické a meteorologické javy boli už na počiatku historického vývoja ľudskej spoločnosti, v súvislosti s náboženskými predstavami človeka, nielen predmetom zbožného uctievania, ale i “bezbožného” kritizovania až odmietania, a to zrejme aj formou prapôvodného humoru. To nás oprávňuje vysloviť súčasne ďalší predpoklad, totiž, že astronomický i meteorologický humor patria medzi najstaršie “odrody” humoru profesijného. Obsah i formy tohto prapôvodného humoru možno do určitej miery rekonštruovať, pokiaľ sa náhodou aspoň v nejakej podobe zachovali. Zamarovský [11] spomína chetitské “básne a malé literárne práce, z ktorých zaznel po prvý raz vo svetovej literatúre - anekdotický tón…” Zrejme si však budeme musieť ešte nejaký čas počkať na archeológa, ktorý bude mať toľko zmyslu pre humor, aby venoval dostatočnú pozornosť jeho najstarším zachovaný prejavom. V antológii takéhoto humoru by nás tematika astronomická alebo meteorologická nemohla nijako prekvapiť. Zatiaľ sa môžeme smiať, usmievať i rozčuľovať, ale aj hlboko zamýšľať nad celými dejinami ľudstva, nič už nezmeníme na tom, čo bolo. Zato sa však môžeme poučiť v záujme súčasnosti i budúcnosti. Smiech je subjektívny citový prejav i názorový postoj a závisí, okrem iného, aj od pochopenia hlbších a širších súvislostí. Kráľ Dareios nebol naivný ani hlúpy. Z jeho hľadiska išlo o konflikt medzi bohmi. Boh Perzie vrátil urážku bohu mora. Rovnako si vraj počínal aj dánsky kráľ Knut, ktorý okupoval Angliu v rokoch 1016 - 1035. Podľa povesti dal zbičovať rozbúrené morské vlny, pretože ich nevedel zvládnuť. Nemusíme však chodiť až tak ďaleko do minulých storočí. Rovnako naivne si počína každý, kto si vybíja svoju zlosť na neživých predmetoch. Taktiež sa môžeme usmievať nad modelom prvého bicykla, auta, lietadla, Baničovho padáka, ale aj nemusíme. Môžeme naopak žasnúť obdivom nad fantáziou, vynaliezavosťou a odvahou našich predkov. Ani každý astronóm alebo meteorológ sa nevysmieva archaickým predstavám, teóriám a hypotézam o usporiadaní tohto sveta. Ak sa predsa len usmieva, tak iba s hlbokým pochopením a porozumením pre nesmiernu obťažnosť a zložitosť ľudského pokroku. Aj obsah humoru sa postupne mení, vyvíja spolu s vývojom ľudského myslenia a poznávania. Ak nevieme, čomu všetkému sa smiali naši dávni predkovia, máme na to objektívne dôvody. Práve preto by sme mali veľmi dobre rozumieť humoru dnešnému, modernému. Aby sme aspoň vedeli, či a kedy sa naozaj smejeme právom. 2. SUBJEKT A OBJEKT HUMORU Subjektom humoru je človek, objektom môže byť všetka materiálna i duchovná skutočnosť okolo nás. Človek humor buď vytvára, alebo ho už ako hotový, nastrojený či spontánne vzniknutý objavuje, vníma a prežíva. Humor vzniká výlučne v oblasti medzi subjektom a objektom. Toľko v stručnosti z teórie. Z praktického hľadiska nás budú zaujímať dve otázky: kto je subjektom, kto a čo je objektom humoru v astronómii a meteorológii? Toto logické poradie otázok si však najprv obrátime a podrobnejšie sa budeme venovať druhej. V jej rámci si všimneme aj tú skutočnosť, že nie je vždy ľahké zaradiť humor z hľadiska určitej profesie. (Príklady budeme uvádzať zväčša v skrátenej podobe):
1. a) “Kto to telefonoval?”, spytuje sa manželka. “Asi omyl”, hovorí manžel, “ nejaký čudák sa zaujímal, či je tu čistý vzduch”. 2. Turisti sa pýtajú horala, aké bude počasie. Keďže jeho predpoveď sa splnila, prišli znova: “Myslíte, že pekné počasie vydrží aj zajtra?” “To neviem, pokazilo sa mi rádio!” V príklade č. 1. a) je objektom humoru určitá oblasť medziľudských vzťahov. Pojem “čistého vzduchu” je známou a značne frekventovanou metaforou, ktorá charakterizuje vhodnosť či nevhodnosť situácie a okolností pre uskutočnenie určitého nie vždy seriózneho zámeru. Nejde teda o humor s meteorologickou tematikou. V druhom príklade je objektom humoru až nepochybne čisto meteorologická tematika, dokonca v tej najpopulárnejšej oblasti - v prognóze počasia. Súčasne tento príklad poukazuje aj na jeden zaujímavý, trpený ale v humoristike veľmi rozšírený, doslova udomácnený jav, ktorým je plagiátorská tvorba humoru, najmä vtipov, anekdôt a iných drobných foriem. Po afrických, sibírskych a indiánskych kúzelníkoch a šamanoch už budú predpovedať počasie (podľa rádia) aj naši horali a bačovia. Podstatne odlišná a pritom seriózna je tvorba variantov k základnej téme, myšlienke, nápadu. Niektoré témy, resp. motívy sú mimoriadne “plodonosné”. Stávajú sa vďačným objektom humoru alebo majú u humoristov osobitnú obľubu. Veľmi starý a takmer v celom svete známy je napríklad motív osamelého ostrova v šírom oceáne s jednou palmou a s jedným - dvoma stroskotancami. Tu už nejde o plagiátorstvo, ale o zaujímavý a provokujúci zdroj i podnet k vytváraniu neprehľadného množstva nových modifikácií deja a situácie. Tvorba takýchto a podobných “evergreenových” seriálov sa môže využiť aj ako experimentálny test pre výskum zmyslu pre humor a schopnosti jeho chápania a tvorby. K motívom s menšou frekvenciou, ale ešte stále živým, patrí aj už uvedený vtip s metaforou čistého vzduchu (príklad č. 1.a), ktorý sme označili za nemeteorologický. Existujú však aj jeho ďalšie varianty i plagiáty alebo si ich môžeme bez väčšej námahy doplniť, napríklad: 1. b) “Kto to telefonoval?”, spytuje sa manželka/manžel. “Asi niekto z meteorologického ústavu. Chcel vedieť, či je tu čistý vzduch”. 1. c) “Či je u nás čistý vzduch? Pravdaže, veď máme stále zatvorené okná!” Vo všetkých troch variantoch je objekt humoru rovnaký, avšak podiel meteorologickej tematiky v nich postupne narastá. V prvom príklade (1. a) ide iba o metaforický význam pojmu “čistý vzduch”, v druhom sa dej obohacuje o skutočné meteorologické pojmy a asociácie, v treťom sa už meteorologická tematika dostáva na prvé miesto. Hlavným objektom humoru je tu celosvetová problematika čistoty vzduchu, všeobecne čistoty prostredia. Humoristickým efektom je tu efekt inverzie až paradoxu v obrátenom postupe pri zabezpečovaní čistoty vzduchu v byte - zatváraním okien. Predbežne môžeme konštatovať, že určenie objektu humoru nám umožňuje alebo aspoň uľahčuje zaradiť ľubovoľný humoristický útvar do príslušnej profesijnej kategórie. Sú aj ďalšie kritériá, ktoré možno využiť pre konkrétny zámer v analýze humoru, avšak nie je cieľom tejto úvahy zaoberať sa nimi podrobnejšie. Konkrétny zberateľ určitej tematiky má vždy možnosť postupovať podľa vlastných kritérií, podobne ako napríklad filatelista, ktorý sám rozhoduje o zaradení či nezaradení konkrétnej známky do svojej tematickej zbierky. Zväčša sa rozhodne kladne, aby svoju zbierku skôr obohatil než ochudobnil a radšej si vytvorí kategóriu “prechodných” typov. Vráťme sa však k prvej otázke: kto je subjektom humoru v astronómii a meteorológii, kto ten humor tvorí, vymýšľa, rozširuje? Všeobecne možno povedať, že humor dokáže chápať i tvoriť každý človek. Ďalej môžeme uvažovať, že napríklad lekársky humor vytvárajú nielen lekári, ale aj ich pacienti, skutoční i potenciálni. Školský humor tvoria učitelia, žiaci, ale aj tí ostatní školou povinní či nepovinní. Teda aj astronomický a meteorologický humor netvoria iba pracovníci týchto vedných odborov, ale najmä tí ostatní - široké masy laikov a “konzumentov” počasia. Podľa množstva a hlavne podľa obsahu tohto humoru možno aj bez podrobnejšieho skúmania jednoznačne konštatovať, že odborníci sú tu v beznádejnej menšine. Odborník - meteorológ by pravdepodobne nevymyslel napríklad takéto vtipy: 3. Prečo sťahuješ rolety? Včera hlásili, že dnes má byť celý deň zatiahnuté! 4. Zamestnancom predpovede počasia by mali vyplácať v hektopaskaloch. (Kubalova Dita”). Variant: navrhujeme vyplácať ich v naturáliách - slnko, voda, vzduchu.*
5. Čo myslíte, aké bude počasie tento týždeň? Ťažko povedať, to závisí od počasia…! 6. O čom sa medzi sebou na pracovisku bavia zamestnanci Meteorologického ústavu? No, o počasí a - o počatí…* 7. Učiteľka vysvetľuje deťom, že Zem sa točí okolo Slnka. Malý Karolko sa pýta: “A okolo čoho sa Zem točí, keď Slnko zapadne?” 8. Študenti medzi sebou: Chcel by som sa učiť na Mesiaci… Prečo? Pretože tam sú všetky predmety ľahšie. Odborník či neodborník, na tom v humoristickej praxi nezáleží. O úrovni humoru nerozhoduje profesia, ale humoristický (humorný) postreh a talent. Aj odborné či vecné chyby a omyly nemusia úroveň humoru znižovať, naopak, niekedy sa vytvárajú úmyselne a stávajú sa nositeľom humoristického efektu (nonsens efekt). Detskú naivitu radi tolerujeme a často i obdivujeme: 9. Večer pred spaním: Mama, a kde je teraz Slnko? Neviem, niekde na druhom konci sveta. (po chvíli): Čo svet má dva konce?* Pri prejavoch naivity a neodbornosti dospelých sa ochota k tolerancii výrazne znižuje, hoci na humorný účinok to nemusí mať nijaký vplyv. Môže sa však zmeniť objekt humoru. Stáva sa ním práve tá naivita a neodbornosť dospelých: 10. “Pankrác, ďalší dvaja a Žofia. Prakticky osmina mája. Vysmievaní, spochybňovaní, no s rozdielom niekoľkých hodín vždy prídu. Sú spoľahlivejší ako meteorologické družice, tie nás tuším vodia za nos.” (D. Hrubý, Práca 23. 5. 1984). Humoru sa často veľa odpúšťa, i humoristom, zrejme z vďačnosti za dobrú zábavu. Ale aj táto benevolencia má svoje hranice. V uvedenom príklade (č.10) však nejde o humor. Pochop, čo si pokazil, zbabral, a pochopíš, prečo sa ti smejú! Povedz mi, prečo sa smeješ a ja ti poviem, čo si nepochopil! Subjekt humoru by mal byť kritický, objekt, ak ním je človek, sebakritický a tolerantný. 3. GENÉZA A TROCHU POÉZIE Občas sa vynorí otázka, ako sa rodí, ako vzniká humor? Je to produkt individuálny či kolektívny, plánovaný či spontánny, je to dielo okamžiku či zdĺhavého procesu tvorby? Hovorí sa tiež, že humor je anonymný. Nikto vraj nezačne rozprávať vtip s uvedením mena autora, najmä ak je ním rozprávač sám. Je pravda, že humor a predovšetkým vtip a anekdoty sa interpretujú zväčša anonymne. Je však pravdou aj to, že autorizovaná tvorba a interpretácia humoru je u niektorých foriem samozrejmá, napríklad u karikatúr, humoresiek, fejtónov, noviel, románov, atď. Niekedy je meno autora veľmi dôležité, inokedy bezvýznamné. Dôležité sú často aj okolnosti, za ktorých humor vzniká pretože zvyčajne tvoria jeho modifikačné faktory. Je známe, že najlepší humor sa vytvára, vzniká v praktickom živote, v neprehľadnej variabilite situácií, asociácií, podnetov a často za okolností, ktoré sa nedajú vždy vopred ako “humorotvorné” predvídať. Najlepšie sa zabavíme a zasmejeme ako priami účastníci humornej situácie, prípadne aj ako spolutvorcovia humoru, ktorý z nej možno vyťažiť. Pôžitok z vlastnej úspešnej tvorby niekedy prekonáva aj radosť z umeleckého zážitku, najmä ak sa do nej primieša trochu samoľúbosti. V humorných situáciách ide zväčša o veľmi zložité myšlienkové pochody, ktoré by azda dokázal podrobne a presne analyzovať, “dešifrovať” iba sám autor príslušného humorného výtvoru za predpokladu, že by bol súčasne veľmi dobrým psychológom. Sú odborníci, ktorí vezmú do ruky pohár vína, privoňajú, ochutnajú, po jazyku pováľajú…, ich duchovný zrak pritom blúdi po celej malokarpatskej vinohradníckej oblasti a potom prehlási neodvolateľne: “Je v tom aj Müller, aj Thurgau…!” Humor netreba vždy privoňávať, vie prísť aj sám a nenápadne, len mu treba nechať aspoň trochu pootvorené dvere. Deväťročné dievčatko si prinieslo domov z výletu dva kamienky, kremene, zavrelo sa s nimi do kúpeľne a za chvíľu vyšlo odtiaľ rozžiarené ako ranné slniečko. Podarilo sa mu vykresať niekoľko iskier dobre viditeľných v
tme kúpeľne a celá rodina sa o tom musela ešte raz presvedčiť. Práve sa o tom učili v škole. Vzrušenie zo zaujímavého experimentu prešlo vo vážne zamyslenie sa a vyústilo napokon do odvážnej hypotézy: “Pravda, otec, slnko by oveľa krajšie svietilo v noci…”* Originálna a najmä prekvapujúca myšlienka dokáže zaujať i pomýliť. Predstava bola príliš sugestívna: hlboká tmavá noc, sporé osvetlenie hviezd, nekonečné priestory Vesmíru a do toho zrazu zažať taký fantastický svetelný zdroj. To by bol ohňostroj! Niekedy to chvíľku trvá, kým sa človek spamätá z prekvapenia, kým sa zorientuje. Potom sa vážne zamyslí alebo zasmeje sám sebe, keď si uvedomí, že tento “zázrak” sa pred jeho očami odohráva a opakuje každodenne. Výsledok úvah dostal najprv túto podobu: Všeličo by som zmenil rád dostať tak tento svet, prírodu, do svojej moci - tisíc ráz krajšie, napríklad, než cez deň, jasnejšie by Slnko svietilo v noci! K zaujímavým myšlienkam sa vraciame častejšie, niekedy vedome, inokedy spontánne, pretože rezonujú v rôznych asociáciách a nových súvislostiach. Aj “nočné slnko” malo svoje pokračovanie v odhalení prekvapujúceho paradoxu: Slnko je hviezda žiarlivá vejárom lúčov nebo zakrýva samo chce trôniť nad nami - iba noc nebo otvára aby sa človek mohol zhovárať aj s ostatnými hviezdami.* V týchto veršoch je ešte veľmi málo humoru. Zámena epitet “žiarivá - žiarlivá”, s humorným podtextom, je rýchle stlmená prekvapujúcim poznaním, aký fantastický je rozdiel medzi tým, čo môžeme na oblohe vidieť cez deň a čo cez noc. Nie je toho málo ani vo dne, ale oproti jasnej noci je to v kvantitatívnom i kvalitatívnom pomere približne 1 : 10 na nejaký poriadne vysoký exponent. Je teda paradoxné, že práve Slnko a práve svojím mohutným žiarením nám vlastne “zatemňuje” oblohu, zakrýva pohľad do Vesmíru. Tento postreh uvádza vo svojich spisoch napríklad aj Juraj Fándly. Bez nočnej oblohy by bolo ľudstvo nesmierne ochudobnené nielen astronomicky, ale aj psychicky, poeticky… Slnko sa objavovalo aj v poézii už od pradávna a takmer u všetkých národov, preto nás samozrejme poteší jeden z najstarších astronomických epigramov v našej literatúre od J. I. Bajzu [1], prekvapujúci svojou originalitou: Na veľkonosího. Nos proti, kdiž bliští, slúncu obráť a hubu odevri: tak na zubéch slunečné hodini míti budeš. Jeho preklad do súčasnej slovenčiny od M. Hevešiho má tiež svoje “čaro”: Veľkonosému. Môžeš mať slnečné hodiny. Len otvor chlebáreň - na zuby ti tvoj nos vrhne čarokrásny tieň. Kto by si pomyslel, že práve slnečné hodiny budú niekoho inšpirovať k tvorbe humoru? Ale prečo nie? Veď ich na rôznych miestach narysovali ako ozdobu nejakej významnej budovy v podobe rozosmiatych úst. Ide teda o podobnosť nenáhodnú. Zato v Skalici (a samozrejme aj v iných mestách) vraj uložili slnečné hodiny do pivnice radničnej budovy, “aby tak tento vzácny vynález nemohol zadarmo pozerať kdejaký vandrák”. Iba radničným pánom, ich najvzácnejším hosťom a nočnému vartášovi bolo dovolené posvietiť si na ne lampášom (5). Magický vzťah medzi človekom a nebeskými telesami trvá stále, hoci prešiel mnohými metamorfózami od pohanských náboženstiev, cez všetky druhy umenia a k dnešným ľudovým i neľudovým porekadlám a úsloviam. Latinské “Nihil novi sub sole” je stále živé: Pod Slnkom nového nič niet podlieha stále tento svet prastarým dobrým zvykom…
-nocou si šepcú aleje nič nové že sa nedeje ani pod Mesiačikom!* Objektom humoru, dobromyseľnej irónie, je tu nevyčerpateľná téma lásky a mesačného svitu. Humoristický efekt sa tu opiera o rozšírenie platnosti úslovia “Nihil novi sub sole” o ďalšie nebeské teleso a z toho vyplývajúci efekt komparácie, porovnania kritizovaných činností. Zveršovanie tejto témy zvyšuje presvedčivosť obsahu. Tematika lásky je v tomto príklade prvoradá, ale symbolika vzťahu človeka, resp. ľudského konania a oboch nebeských telies je tu rovnako silná, a to nielen z hľadiska spoločenskej etiky alebo poézie, ale aj z hľadiska astronómie, prípadne a astrologickej mystiky. Ide tu o hlbší vzťah, ktorým je poznamenaný nielen život jednotlivca, ale i celé dejiny ľudstva. Ako sa teda rodí humor? To je predsa jednoduché! Stačí byť pri tom a dávať dobrý pozor. Napríklad nedávno sme sa mohli v časopise “Kozmos” dočítať, že: “V súhvezdí Váh bola náhodne objavená ďalšia zaujímavá hviezda…” Človeka neastronóma na tejto zaiste vzrušujúcej správe najviac poteší skutočnosť, že naše Slovensko je vo Vesmíre tak pekne zastúpené menom svojej najväčšej rieky…! 4. FUNKCIE HUMORU Humor má aj v astronómii a meteorológii niekoľko významných funkcií, ktoré vyplývajú z motivácie jeho tvorby a z jeho poslania v živote spoločnosti. Ide predovšetkým o funkciu kritiky, výchovy, informácie, komunikácie a pod., a nie na poslednom mieste aj o funkciu zábavy. V praxi sa môžu jednotlivé funkcie prejavovať, resp. uplatňovať vo vyhranenej, špecifickej forme, alebo sa navzájom rôzne kombinujú a prekrývajú. To znamená, že konkrétny humoristický útvar môže plniť buď jednu, alebo viac funk-cií súčasne. Je známe, že v tvorbe humoru i v reakcii naň prevláda subjektívny prístup, subjektívne hodnotenie jeho obsahu, zamerania i účinku. Subjektívnosť v oblasti tvorby i aplikácie humoru vyvoláva nutnosť kategorizovať humor aj z hľadiska všeobecných zásad, pravidiel a zákonov, písaných i nepísaných, ktorými sa ľudská spoločnosť riadi, a to na humor pozitívny a negatívny. Za negatívny budeme považovať taký humor, ktorý akýmkoľvek spôsobom porušuje platné alebo aspoň uznávané spoločenské normy. Obsah humoru musí byť predovšetkým pravdivý. To je jedna zo základných podmienok pre určovanie jeho pozitívneho či negatívneho charakteru. Keďže však humor je osobitným druhom umenia, sú v rámci umeleckých postupov, podobne ako v rozprávkach, možné akékoľvek odchýlky od pravdy i reality, bez narušenia uvedeného kritéria. Tam, kde ide napríklad o efekt nezmyslu alebo hyperboly, by striktné uplatňovanie pravdivosti mohlo tvorbu humoru iba zbytočne rušiť a kaziť. Preto sa radi a veselo zasmejeme aj na predstave, že “…v Amerike bývajú také horúčavy, že tam sliepky znášajú vajcia na tvrdo a kravy dávajú sušené mlieko.” Medzi synoptikmi (vraj) koluje okrídlená otázka, ktorú im kedysi žartom položil massachusettský vedec E. Lorenz: “Môže let motýľa v Peru vyvolať tornádo v Iowe?” Skutočný odborník odpovedá celkom vážne: “Môže!” Snaha trochu poštekliť, podráždiť alebo aj nahnevať meteorológov sa najčastejšie týka prognózy počasia. Častým, ale už značne opotrebovaným motívom je tu reuma: Vedúci meteorologického ústavu varuje zamestnanca: “Ak budete naďalej pokračovať v úspešnom liečení svojej reumy, budem nútený vás prepustiť!” Známy poľský satirik S. J. Lec [4] uvádza tento motív v podobe epigramu: “Ej nanič sú tie vaše zložité aparáty. Zišiel by sa vám jeden poriadny reumatik”. Ak tento epigram podrobíme objektívnej kritike, musíme konštatovať, že názor v ňom vyslovený, navyše umocnený zveršovaním, vyplýva z odbornej neznalosti problematiky prognózy počasia. Popritom nie je originálny, predstavuje iba jeden z mnohých variantov značne frekventovaného, ale už “obohratého a obsmiateho” vtipu (anekdoty) na tému reuma - počasie. Mohli by sme ho označiť aj za neopodstatnenú
invektívu, ktorej pôvodný zámer je kritika výsmechom. Laik sa škodoradostne zasmeje, odborník trochu poľutuje autora s chápaným, tolerantným úsmevom. Z odborného hľadiska môžeme Lecov epigram a s ním i všetky podobné “invektívy” označiť za humor negatívny. Jeho kritická a čiastočne aj informatívna funkcia už dávno stratila svoje opodstatnenie, nemusíme ho však odmietať úplne, vzhľadom na jeho celkove neškodnú funkciu zábavnú. Je to zábava “na cudzí účet”, ale pri dobrej zábave nie vždy záleží na tom, kto platí. Často práve ten kto platí sa zabáva najlepšie. Humoristi však už obracajú ostrie kritiky na presnejšiu adresu, a to - voči prírode: - Aha, sneží! Teraz, v zime? - Dúfame, že v zime bude chladnejšie ako v lete! - (Variant, “Dita”): Zistila som, že zima je lepšia ako leto. V zime býva aspoň v byte teplo. Takéto a podobné “vtipy” presúvajú ťažisko kritiky z meteorológov na prírodu. V dôsledku toho sa mení aj funkcia humoru z kritickej na zábavnú, umeleckú, pretože kritizovanie prírodných javov sa javí ako nezmysel alebo personifikácia. Takýto humorný pohľad na svet je často bližší pravde, pretože je presnejšie zameraný na skutočného pôvodcu poveternostných nepríjemností. Často tu ide o vynikajúce postrehy a originálne zovšeobecnenia odpozorovaných javov a poznatkov popri výraznom akcente umeleckom. Astronómia a astronómovia nie sú a ani nikdy neboli vystavení takému náporu negatívnej kritiky ako meteorológia a meteorológovia. Naproti tomu astrológia a jej predstavitelia si nijaké kritické narážky i urážky v súčasnom “trhovom mechanizme” už vôbec nevšímajú. Hoci sa príliš zdiskreditovali zištným šarlatánstvom počas niekoľkých storočí na kráľovských dvoroch i v širokej verejnosti, nemienia sa vzdať vybojovaných pozícií, naopak, zapájajú do svojich “vedeckých analýz” najmodernejšiu počítačovú techniku. Pri živote ich udržuje a ešte dlho bude udržovať predovšetkým atavistický sklon človeka k mágii a k “nadpozemskému” vysvetľovaniu niektorých nepochopených (nepochopiteľných) a ešte nepreskúma-ných javov. Možná renesancia niektorých “perspektívnych” hypotéz o vplyve planét, resp. všeobecne nebeských telies a astronomických udalostí na osudy človeka a ľudstva, bude musieť prekonať ešte nemalé prekážky a trpieť aj za hriechy predošlých pokolení. Iba zriedka sa objaví humorná kritika na adresu astronómie. Táto veda a jej poznatky, hoci aj celkom prirodzene často opravované, dopĺňané a spresňované, boli, sú a budú predovšetkým predmetom úcty a neskrývaného obdivu. Humor sa však nezastavuje pred nijakou skutočnosťou: Každá kométa svoj chvost chváli. Tento variant známeho porekadla uverejnila ako neautorizované “heslo týždňa” mládežnícka Smena na nedeľu (6. 6. 1986). Halleyova kométa, netrpezlivo očakávaná, priniesla odborníkom veľa radosti, ale širokej verejnosti veľa sklamania. Len málo jednotlivcov ju videlo voľným okom a aj fotografie z observatórií potvrdili, že pri tomto návrate nebola ani pekná, ani typická. Zato aspoň trochu oživila astronomický humor. Potom zišla z oblohy, zišla z mysle, hoci by sme si podaktorí radi počkali na jej ďalší ná-vrat. Kedysi, keď astronómovia ešte len odhadovali veľkosť priemeru planéty Pluto, udávali na základe postupných novších pozorovaní a spresňovaní stále menšie hodnoty. Z niekdajších 14 000 km sa jej priemer “zmenšil” na súčasných menej než 3 000 km. Jeden z vedcov to komentoval ironicky: “Mám vážne obavy, že ďalšie výpočty veľkosti Pluta môžu viesť k tomu, že sa nám táto planéta nakoniec úplne stratí!” Záverom môžeme, bez uvádzania ďalších príkladov konštatovať, že v astronomickom a meteorologic-kom humore prevládajú dve funkcie - funkcia kritiky a funkcia zábavy. Zreteľne tu však pôsobí aj funkcia informácie a výchovy. 5. PERLIČKY Skúsenosť potvrdzuje, že najlepší a najhodnotnejší humor vzniká spontánne v rôznych životných situáciách. Nesie pečať prirodzenosti, nefalšovanosti a ďalších pozitívnych charakteristík, ktoré jeho účinnosť a kvalitu zvyšujú. Spontánny humor by sme mohli ešte rozdeliť na dve časti, na humor chcený a nechcený, a tento v oboch prípadoch na dobrý a zlý, lepšie povedané - na nevydarený.
Typickým predstaviteľom spontánneho a pritom nechceného, neúmyselného humoru sú tzv. perličky. Ich tvorcami sú deti i dospelí. Perličky vznikajú všade, v každom prostredí a neustále. Sú ako semienka, ktoré rozfúkal vietor. Iba nepatrná časť z nich padne na úrodnú pôdu a ešte menšia časť sa zachráni publikovaním. Perličky poznáme hlavne z prostredia školy, úradov, divadla, masovokomunikačných prostriedkov, ale aj z domácností, z rodinného prostredia. Vznikajú prakticky vždy a všade tam, kde sa človek dostane do časovej, rozumovej, orientačnej, psychickej tiesne, rozpakov alebo trémy, pričom nechtiac a nevedome dopletie myšlienky, slová i činy. Okrem dobrých, vysoko kvalitných a humorných, existujú aj perličky nehumorné, trápne až “katastrofálne”, ktoré môžu namiesto smiechu a pobavenia vyvolať opačné reakcie i nepríjemné následky. Niektoré z perličiek však získavajú svoj humorný charakter až po určitom čase, keď odpadnú negatívne situačné (modifikačné) faktory. Perlička musí byť zaujímavá, originálna, vtipná. Môže to byť nezmysel i nepravda, dokonca aj hlúposť, nie však hocijaká, keď už, tak “kolosálna”. Nesmie to by holý primitívny nezmysel, vnucovaná deformácia, suchá nepravda. A vždy tu musí byť aj umelecký prvok, aby sme perličku mohli zaradiť do humoristického umenia. Jeho absencia však nemusí mať vplyv na vznik a “veľkosť” škodoradostného smiechu. Niekoľko perličiek s astronomickou a meteorologickom tematikou sme vybrali z rôznych príležitostí a prostredí, začneme stredoškolskými:* • • • • •
Keď vyjdeme lietadlom vyššie, vidíme, že vzduch je stále redší. Preto sa musia v lietadlách nosiť kyslíkové bomby. Vzduch je hmota, ktorá zapĺňa celý svet, Človek bez vzduchu vy nevyžil. Oblaky sa skladajú z roztrúsenej vodnej pary vo vzduchu. Mikuláš Koperník, je to veľký fyziológ, ktorý sa zaoberal fyzikou. Časová jednotka čas sa meria časomerom.
Študentské perličky z vysokej školy:* • • • • • •
Mikrometeorológia skúma vplyv počasia na mikroorganizmy. Organický prach vo vzduchu má význam pri umelom opeľovaním rastlín. Vo vzduchu bol zistený prach chemický, technický, kozmetický a erotický (odvodené od slov kozmos a erózia). Troposféra je nad stratosférou a siaha do výšky asi 300 km. A kde žijeme my? My žijeme na Zemi. o Kde konkrétne? o My v Nitre ležíme na 18. stupni zemepisnej šírky. V Dalmácii je vtedy pravé poludnie…
Existuje názor, že perličky nemožno vytvárať umele, resp. že tie umelé možno ľahlo rozoznať od pravých, že umelým chýba dačo špecifické, napríklad tá nefalšovaná iskra naivity, originality, objavnosti a pod. Richter [8] o tom píše: “Umelá perlička sa od pravej rozozná. Nielen v klenotníctve. Pozná sa podľa toho, že je štylizovaná, umelá a trápna, nevierohodná, chýba jej kúzlo.” Tento názor je iba sčasti oprávnený. Skôr možno povedať, že sa tvorbou umelých perličiek, napríklad na rozdiel od aforizmov, nikto sústavne nezaoberá alebo ich nezaznamenáva. Predsa sa však vyskytujú a ich kvalita je rovnaká ako tých “prirodzených”. Dobré sa zväčša zachovajú a tie horšie bežne zanikajú v množstve ostatných foriem spotrebného humoru. Pravé či umelé?* • • • • • •
Meteorológovia sa zaoberajú chovom dážďoviek. Hydrológia je náuka o šarkanoch. Erotika je náuka o lietaní vo vzduchu. Meteorológ, to je po slovensky vetroplach. Zima by mala byť v lete, lebo vtedy je vonku teplejšie. Počasie má jediný problém: čo robiť, keď barometer ukazuje “premenlivo”.
Perličkám podobné, vzhľadom na stručnosť a výstižnosť, sú aj ľudové porekadlá a úslovia, v ktorých nechýba ani tematika počasia, ani humor [7]: • • • • •
Netreba v júni o dážď prosiť, príde, až začneme kosiť. Mechúr mi odmäkou, čas sa zmení. Keď svätý Urban s mrazom vínko popíja, na rok mu bude dobrá aj voda. Kde si zmokol, tam sa suš! Jedno slnce stojí za všetky hviezdy.
Vynikajúce perličky, ba dokonca pravé perly sa vyskytujú aj vo vedecky prísnej, často iba zdanlivo suchej odbornej literatúre a stávajú sa veselou záhadou nielen pre čitateľov, ale niekedy aj pre samotných autorov [9]: - “Ľudom, ktorých zasiahol blesk, treba dať prvú pomoc použitím umelého dýchania a masáže srdca. V nijakom prípade nemožno zasiahnutého zakopávať do zeme, lebo organizmu treba dožičiť kyslík, a zakopanie chorého sťažuje prístup vzduchu.” - “Ak je vertikálny rozsah inverznej vrstvy malý, stačí sa postaviť na neveľkú vyvýšeninu a zistíme, že vôňa kvetov je v tejto úrovni oveľa slabšia ako pri zemi.” A na záver ešte jednu “meteoperlu” z jednej vysokoškolskej učebnice (z úcty k doktorátu honoris causa meno autora neuvádzame): •
Najkratšou jednotkou počasia je čas.
6. ZDROJE Hlavným zdrojom humoru je prirodzene človek, jeho schopnosť vidieť, objavovať humor všade tam, kde vzniká bez jeho priameho pričinenia a účasti, schopnosť vytvárať i vnášať ho všade tam, kde ho chce mať a prežívať. Pod pojmom zdroja však rozumieme nielen človeka s jeho zmyslom pre humor, ale aj všetku materiálnu skutočnosť okolo neho, z ktorej čerpá podnety k humornému pretváraniu reality. Začneme detským humorom, ktorý je ako zdroj veľmi živý, pestrý, variabilný. Vzniká v procese postup-ného ale intenzívneho vývoja poznávania, myslenia, abstrakcie, často prekvapí originálnou naivitou (i naivnou originalitou) a zaujímavým postrehom, ktorý ušiel pozornosti dospelých. Vyskytuje sa v ňom aj tematika astronomická a meteorologická: • • • •
Vonku sa topil sneh a občas sa vo väčších množstvách zosypával zo striech. Dve dievčatká pribehli domov a vzrušene oznamovali: “Mama, mama, vonku padajú ľadviny!” Päťročné dievčatko vstalo ráno ako prvé, dlho pozeralo cez okno, pre hustú hmlu však nevidelo nič. Po chvíli pozorovania zvolalo: “Vstávajte rodičia, vonku je biela tma!” malá školáčka (v SRN) sa modlí: “Milý Bože, nechaj zajtra slniečko svietiť a nepočúvaj tie predpovede v televízii!” Vieš, Karolko, ako vzniká dážď? o Viem, mrak to už nemôže vydržať.
K bohatým a kvalitným zdrojom humoru patria perličky, ktorým sme už venovali dostatočnú pozornosť. Bohatým a cenným zdrojom humoru je aj ľudová tvorivosť, niekdajšia i súčasná. Určitá myšlienka sa začne šíriť ústnym podaním, postupne sa obrusuje, zdokonaľuje až do podoby, v ktorej sa ustáli. Tak vznikali aj porekadlá a príslovia, ktoré odrážajú životné skúsenosti a ich zovšeobecnenie - ľudovú múd-rosť, z ktorej možno trvale čerpať poznatky i poučenia. Je len prirodzené, že obsahujú aj pestrú tematiku z astronómie a meteorológie [12]: • • •
Koláč ako na slniečku upečený. Keď je Mesiac horerožky, bude čas pekný, keď dolurožky, bude dážď. Ranný dážď, ženský plač, pánska láska, aprílová chvíľa - to všetko na zajačom chvoste visí.
Variant: Ranný dážď, ženský plač a psie krívanie, nemá dlhé trvanie. • • •
Má sa len tak, ako rosa na tráve. Mráz najlepší oráč. Nie zem, ale rok rodí.
•
Obarený pes i dažďa sa bojí. (Atď.)
Vzájomný vzťah človeka a počasia, resp. podnebia, je zákonite aj trvalým zdrojom humoru. Sibírčania hovoria: “Dvanásť mesiacov je u nás zima, zvyšok je leto”. Túto charakteristiku i kritiku podnebia si s určitou obmenou osvojili aj naši Liptáci. Na polostrove Tajmyr sa podobným zveličeným spôsobom ža-lujú na vietor: “Z 365 dní v roku tu vietor duje 367, ale ako!” Aj jednotlivé meteorologické prvky, v poradí: atmosférické zrážky (dážď, sneh, búrky), ďalej teplota vzduchu (mrazy, horúčavy, sucho), vietor (víchrice) a ďalšie, zasahujú do plánovitej činnosti človeka často negatívne. Pripravujú bohatú škálu nepríjemností, od pokazeného výletu až po prírodné katastrofy. Hoci nejde vždy o humorné situácie, nepostihnutí sa radi a výborne bavia na účet postihnutých. Časť tejto zábavy sa dostane aj do humoristických a iných časopisov v podobe slovnej a ilustrovanej. L. G. Jemeljanov [3] spomína básnika Majakovského, ktorý po návrate z výletu do Ameriky (Kuba, Me-xiko) takto definoval dážď: “Je to vzduch s nitkami vody. Tropický dážď je súvislá voda s nitkami vzduchu”. V jednom z miest na hranici Paraguaya a Brazílie vraj prší “večný dážď”: Nikto si nepamätá, kedy začal. “Keď boli veľké suchá”, píše ďalej Jemeljanov o Rusku, “zobrali naše ženy po tri ruble, vraj na, Praskovja, vymodli dážď… A teraz ta načo idete? Baby sa znovu zozberali, tentoraz po päť rublov. Ty vraj si dážď vymodlila, ty ho aj zastav! Pokým nezastavíš, do dediny sa nevracaj!” V Texase, ktorý neustále trpí suchom, vznikol aj “suchý” humor, ktorý umožňuje prežiť v týchto krutých podmienkach. •
Cudzinec sa spytuje: “Myslíte, že tu dakedy bude pršať?” Dostal odpoveď: “Tí, čo si to nemyslia, už dávno odišli.”
Vo Veľkej Británii vznikol zasa “mokrý” humor. Na otázku kedy je tam pekne, možno dostať odpoveď: “Vlani to bolo napríklad 17. júla.” To, čo si vietor dovoľuje voči ženám, spomína S. K. Neumann vo svojich Dejinách ženy ako “huncútsky Aeolov bozk”: vietor pritláča látku šiat na telo a zvýrazňuje jeho tvary. Náhodnosť tohto “prírodného úkazu” sa podľa Abecedy humoru [2] už vyriešila, odstránila cestou módy: “Vďaka minisukniam prestali muži konečne byť závislí na milosti vetra”. Tamtiež je uvedená perlička: “Škóti nosia sukne bez ohľadu na pohlavie”. Tento realistický postreh potvrdzuje aj reportáž z vojenskej prehliadky v Terste po skončení 2. svetovej vojny, kde si vraj veľké sympatie miestnych dám získali škótske jednotky, pochodujúce za silného turbulentného vetra. Noviny a magazíny z celého sveta sú častým zdrojom meteorologických zaujímavostí a kuriozít, ktoré ochotne rozširujú a príležitostne aj obohacujú určitou dávkou irónie a škodoradosti: • • • • •
Najvyšší čas. V britskej Dolnej snemovni po tieto dni (1967) zrušili zákon z roku 1677, podľa ktorého osoby, veštiace počasie, majú upáliť. (V tejto súvislosti vraj naši meteorológovia blahoželali svojim kole-gom vo Veľkej Británii). Akadémia humoru v Štokholne (podľa iných novín Švédska akadémia umení) priznala tohtoročnú cenu švédskemu Meteorologickému inštitútu. Odôvodnenie: Predpovede počasia sa vyznačujú nezvyčajnou fantáziou, poetickou silou predstavivosti a vždy sa rozchádzajú so skutočným stavom. K najlepšie plateným ľuďom vo Švédsku patria tzv. “ňuchači snehu”. Veľa priemyselných podnikov má záujem o to, aby sa dozvedeli, kedy a kde bude snežiť. Ňuchači snehu to vraj vedia veľmi presne predpovedať. V anglickom mestečku Shoby začal zúriť orkán práve pri predstavení blšieho cirkusu. Vietor odvial blchy aj s krabicami. Ani po usilovnom hľadaní ich nenašli. Vo Florencii (ale aj v Poprade a inde) ukradli zlodeji v meteorologickom ústave cenné prístroje. Vraj sú meteorológom aj tak na nič. Stručne povedané, išlo o inováciu kritiky predpovedí počasia.
Predpovede počasia dokážu potešiť, nahnevať i rozveseliť:
•
• •
Na 1. mája v Nitre (1972), práve keď meteorológ oblastnej predpovednej služby uisťoval redaktorku rozhlasu, že po celý deň bude pekne “na tisíc percent”, spustil sa podľa zákona schválnosti krátky prehánkový dážď, čo rozveselilo masy účastníkov májového sprievodu a prispelo k dobrej nálade. Asi o dve hodiny trochu popršalo znova, ale potom sa už počasie držalo “tisícpercentnej” predpovede až do nasledujúceho dňa.* “Tí meteorológovia tuším nevedia predpovedať nejaké poriadne počasie…!”, rozčuľovala sa jedna mladá pani počas príprav na dovolenku, a myslela to vážne. “Veríme, že nám počasie vydrží…”, hovoria často rozhlasoví reportéri, športoví komentátori, konferencieri a iní záujemci o určité počasie. Obávajú sa však zbytočne, pretože pre počasie bez bližšieho určenia platí spoľahlivá predpoveď “na milión rokov dopredu”: “Počasie bude!”
Pojem dobrého počasia je relatívny: •
Na letisku v Bratislave pristalo lietadlo z Varšavy. Práve pršalo. “Vo Varšave bolo krajšie počasie”, poznamenal jeden z cestujúcich. “Myslím, že krajšie počasie je tu”, odpovedal mu poľský občan, “u nás už niekoľko týždňov nepršalo”.*
Drobné záblesky meteorologického humoru sa objavujú v rozličných podobách: • •
“Od východu zasahuje nad Karpy, pardon, nad Karpaty a Alpy výbežok vysokého tlaku…” (Rozhlas 20. 2. 1989). “… studený zvlnený front nad Biskajským polostrovom…” (Z televízneho komentára k synoptickej mape, 1982).
Definície: • • •
Vetroplach, to je meteorológ - špecialista. Sýtostný doplnok - zákusok po dobrom obede. Jednoduchý rébus: /V EEE/.
Existuje aj humor, určený vzdialeným potomkom, pretože súčasníkom určite nebolo do smiechu: •
•
Keď si vo francúzskom mesta Saint-Honoré postavil istý občan na svojom dome hromozvod, boli jeho susedia týmto činom natoľko pobúrení, že ho zažalovali. Proces trval štyri roky. Je zaujímavé, že jedným z obhajcov bol mladý advokát Maximilián de Robespierre a jedným z expertov žalujúcej strany bol Marat… V Anglii mal boj proti hromozvodu ostro politický charakter. Fyzik Wilson sa snažil dokázať, že sa možno vyhnúť škodlivým účinkom hromozvodu tak, že sa jeho hrot zamení tupým koncom, a tak sa zabráni stekaniu náboja. Pretože sa tieto spory viedli v dobe amerického boja za oslobodenie z anglického koloniálneho područia a Franklin sa stal významnou politickou osobnosťou, bol každý anglický občan, ktorý opatril svoj hromozvod hrotom namiesto tupého konca, považovaný za politicky nespoľahlivého [10].
Čomu sa asi budú smiať naši potomci? 7. PROGNÓZY A PERSPEKTÍVY Už sme spomenuli, že celková produkcia humoru s astronomickou a meteorologickou tematikou je relatívne vysoká voči malému počtu pracovníkov v týchto vedných odboroch. To zodpovedá skutočnosti, že tvorcom tohto humoru je predovšetkým široká laická verejnosť. Tematika počasia a jeho prognózy vysoko prevláda nad celou problematikou astronómie. Azda nie je človeka, ktorý by prognózu počasia nesledoval, nevyužíval, ale aj nekontroloval a nekritizoval jej kvalitu. Je zaujímavým, ak nie kuriózny javom, že kritika, zameraná na vedeckú prognózu počasia bola vždy ostrejšia a intenzívnejšia, než bola kedykoľvek kritika na populárny “storočný kalendár” a ľudové pranostiky. Tu sa ešte stále uplatňuje nápadná až nepochopiteľná tolerancia, ktorú možno porovnávať už iba so slepou vierou v astrologické horoskopy. Značné percento ľudí ešte stále prejavuje sklony k mystike.
Terčom humornej kritiky sa popri prognóze počasia stávajú prirodzene aj príslušní pracovníci v tomto odbore meteorológovia synoptici, lenže v očiach laickej verejnosti sa všetci meteorológovia, dokonca i klimatológovia zaoberajú iba predpovedaním počasia. Známy slovenský klimatológ profesor Konček sa raz otvorene posťažoval: “Predstavte si, každú chvíľu na niekto pristaví, že vraj prečo tak zle predpovedáme to počasie? Uznajte, čo ja s tým mám spoločného?!” V miere o poznanie menšej sa kritika prognóz obracia aj proti zodpovednej inštitúcii. Tu však profesionálni humoristi často prezrádzajú svoju laicitu tým, že si Hydrometeorologický ústav pletú s meteorologickou stanicou. Preto môžeme v humoristických časopisoch vidieť meteorologické stanice v podobe impozantných viacposchodových budov. Ich humorným atribútom sú porozbíjané okná, zväčša od poľnohospodárov, a k najdôležitejším zariadeniam popri elektronických aparatúrach patrí pohár s rosničkou alebo reumatické koleno starej upratovačky. To umožňuje aj adresátom humoru, aby sa srdečne zasmiali a pobavili. V nijakom prípade sa nerozčúlia, veď podľa humoristov majú aj to, čo im naozaj chýba: Výskumný ústav meteorológie (M. Sliacky v Roháči). Kritika voči meteorológom sa občas tvári dobromyseľne, o čom svedčí napríklad aj tento rozhovor: •
Vieš, že meteorologická stanica predpovedala na dnes presne také počasie, aké naozaj bolo?
Čo na tom? Aj meteorológovia sa môžu mýliť! Vyskytujú sa aj paródie na predpoveď počasia. Jednej, nepríliš vydarenej, venoval Roháč celú prvú stranu: •
V noci polooblačno, miestami tma.
Jej zlepšený ľudový variant je dokonca zrýmovaný: •
Z rána hmlisto, cez deň tak isto, navečer hmla a v noci tma.
Nakoniec to Roháč trochu prehnal predpoveďou, vhodnou pre prvý apríl: •
Zrána smiešne, cez deň položartovne až žartovne, k večeru pribúdanie psiny.
Paródie neobišli ani ľudové pranostiky: • • • •
Vianoce na ľade, Silvester na chirurgii (Roháč, “Dita”). Katarína je v nálade, Vianoce budú na blate.* Bude pršať, lastovičky (ale aj psi, valašky, rogallá, úplatky atď.) lietajú príliš nízko. Roľník vo februári radšej vidí na poli vlka, ako (zabudnutú) sejačku.*
Počasie zasahuje do všetkých oblastí nášho života, veď žijeme takpovediac priamo v ňom i z neho. Agrometeorologická predpoveď by mohla vyzerať aj takto: •
Cez deň pretrhávanie oblačnosti a - cukrovej repy.*
Počasie možno aj kolektívne ovplyvňovať: •
Keď dlho neprší, poľnohospodári sa začnú mračiť a mračia sa dovtedy, kým nezačne pršať.*
Humor s tematikou počasia, a najmä jeho prognózy, je stále živý, pretože je stále aktuálny, a to prinajmenej z dvoch dôvodov: 1.
Prognózy počasia nie sú a ešte dlho nebudú vždy stopercentné ani pri využití najmodernejšej techniky, najnovších poznatkov a metód. Takmer stopercentné počasie možno predpovedať iba v niektorých oblastiach Zemegule, napríklad na Sahare. Ale aj tam vraj zahynie každoročne viac ľudí utopením po prívalových dažďoch ako smädom.
2.
Požiadavky na počasie zo strany širokej verejnosti sú premenlivejšie i pestrejšie ako počasie a ich zvládnutie je mimo možností nielen meteorológov, ale, bez irónie, aj mimo možností samotnej prírody.
Humoristická kritika sa občas obracia aj proti prírode, čím sa zvyšuje jej zábavná a niekedy i umelecká hodnota. Z celého počasia robí ľudstvu asi najväčšie starosti dážď, o čom je dostatok dôkazov aj v ľudovom umení: “Keby bolo nepršalo…!” Dážď je obľúbenou témou i argumentom takmer vo všetkých druhoch umenia, hlavne v poézii. “Môže aj dážď mať poéziu?” spytuje sa článok v Novom slove (č.44, 1982). Prirodzene, že môže, že ju naozaj má tak ako celé počasie i celá príroda, len ju treba hľadať a nachádzať. Zo spomenutého článku odcitujeme aspoň niekoľko “dažďových”slov: Tak poznáme pŕšku, mrholenie, hrdzu (dážď za slnka), plieskavicu, šibavicu, čvachtanicu, čľapkanicu, šmáravu, leju, lejak, lejavicu, prietrž, búrku, príval, okolič (ľad s dažďom), kamenec, krúpy, ľadovec, šajtlavu, chráľavu. Môže krápať, popŕchať i prepŕchať, dážď môže byť sporý, prudký, hustý, môže sa osievať, šibať, šľahať, šmárať, cediť sa, smokliť sa, sopliť sa, šústať sa, valiť sa ako múr, cícerkom liať, a nárečovo chrýľať alebo chrýstať. Najprv lialo ako z krhly, potom padali už iba drobné kvapky, ale dáždik akosi nemienil prestať. Poľský priateľ k tomu poznamenal (fon.): “Prší akoby chcialo a nemoglo”.* •
Mladí manželia si zašli na huby do lesa, kde ich prekvapil tichý ale vytrvalý dážď. Unudene stoja pod stromom a radia sa, čo robiť, ak to ešte dlhšie potrvá. V tom sa ona zasmeje a povie: “Vidíš, keby sme neboli manželmi, určite by sme sa nenudili!”*
Problematiku dažďa môžeme zakončiť “predpoveďou”, ktorá je zároveň aj lekciou z logiky: •
- Čo myslíš, prestane pršať?
- Určite. - Ako si môžeš byť taký istý? - Doteraz predsa vždy prestalo! Je to však iba variant ľudovej múdrosti [12]: •
Či dlho bude pršať? Kým neprestane!
Okrem dažďa majú v humoristickej tvorbe značnú frekvenciu aj ďalšie meteorologické prvky, predo-všetkým slnko a vietor. Je radosť sledovať, v akých bezpočetných variantoch znázorňujú umelci, najmä karikaturisti, obraz slnka. Stálo by to za monotematickú zbierku. Ostatné meteorologické prvky sa v sólovej funkcii vyskytujú zriedkavejšie. Karikaturisti radi kreslia a tvoria meteorologický humor aj preto, že počasie je pre nich veľmi “fotogenické” a jeho časté kontroverzie s človekom sa dajú pekne znázorňovať a komentovať. Preto je tento druh humoru stálou súčasťou pestrého sortimentu humoristických časopisov. K tomu pristupuje aj silná metaforická pôsobivosť a využiteľnosť meteorologických javov, čoho potvrdením je aj ich značná frekvencia v poézii, piesňach, všeobecne v umeleckej tvorbe. Celkovú problematiku meteorologického humoru možno ešte rozdeľovať na menšie celky, napríklad na humor synoptický, agrometeorologický a pod., a detailoch napríklad na ombrický, solárny, a anemo-, termo- humor atď. Takéto podrobné delenie však súčasná humoristická prax ešte nevyžaduje, hoci trvalý kvantitatívny i kvalitatívny rozvoj “meteo-humoru” k takýmto úvahám oprávňuje. Prognóza ďalšieho vývoja meteohumoru je pre meteorológov najmä synoptikov priaznivá. Vlna negatívnej kritiky voči nim už zreteľne opadla, jej ostrie sa otupilo. Je to logický dôsledok vysokej úrovne súčasných prognóz počasia i zvyšujúcej sa úrovne vzdelania a informovanosti širokej verejnosti prostred-níctvom masmédií, hlavne televízie. Predpovede počasia si už dávnejšie vydobyli patričnú vážnosť po stránke vedeckej i
technickej a priemerne vzdelaný človek taktiež až dávnejšie pochopil nielen odbornú zložitosť realizácie prognóz, ale i logické hranice svojich nárokov. V súčasnej dobe sa intenzita i ostrosť kritiky zvyšuje a presunuje do tematickej oblasti čistoty ovzdušia, resp. prostredia všeobecne. V tomto prípade však už nie je namierená voči meteorológom, ale voči všetkým osobám a inštitúciám, ktoré majú znehodnocovanie životného prostredia v akejkoľvek miere na svedomí. Meteorológovia sú pritom spojencami a spolutvorcami tejto pozitívnej kritiky tým, že k nej dávajú svojou prácou nielen podnety ale i odbornú argumentáciu. Takto dostáva humoristická forma i funkcia kritiky spoločensky správny obsah i smer. Záverom môžeme konštatovať, že meteorologické a čiastočne aj astronomické javy, ako integrálna súčasť nášho života i nášho životného prostredia, pozemského i vesmírneho, poskytujú človeku permanentnú príležitosť k realizácii zmyslu pre humor a pre jeho stvárňovanie slovom i obrazom za účelom zábavným i vážnym. Táto téma je nevyčerpateľná, trvalá, pestrá i zložitá tak, ako trvalý a zložitý je i vzájomný vzťah človeka a všetkých zložiek jeho životného prostredia. LITERATÚRA [ 1] [ 2] [ 3] [ 4] [ 5] [ 6] [ 7] [ 8] [ 9] [10] [11] [12]
Bajza, J. I.: Epigramy. Tatran, Bratislava 1985. Dolina, J.: Abeceda humoru. Melantrich, Praha 1972. Jemeljanov, L., G.: Rastliny a voda. Príroda, Bratislava 1983 Lec, S., J.: Zletel mikroskopický anjelik. Slov. spis., Bratislava 1964. Peřinka, F., V.: Veselé putovanie po Slovensku. Orbis, Praha 1934. Pevný, V.: Vlastné príspevky a záznamy (označené *). Profantová, Z.: Dúha vodu pije. Tatran, Bratislava 1986. Richter, V.: Žákovské perličky. Melantrich, Praha 1984. Schmidt, M.: Meteorológia pre každého. Alfa, Bratislava 1980. Suchotin, A., K.: Paradoxy vedy. Smena, Bratislava 1984. Zamarovský, V.: Za tajomstvom ríše Chetitov. Mladé letá, Bratislava 1963. Záturecký A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Tatran, Bratislava 1974.
