PISÁRSKY MATERIÁL A NÁČINIE Material and tools for writing Material e implementos para escribir
Radoslav Raček Pisársky materiál a náčinie, na ktorom antický, stredoveký, ba aj novoveký pisár vyhotovoval svoje písomnosti, uplatňovali veľký vplyv na formovanie písma. Preto aj jeho stručný popis v našej vede má svoje opodstatnenie. Je pravda, že tento materiál nebol schopný pozmeniť samo písmo ako také, predsa však ovplyvňoval grafickú tvorbu písma a stal sa tak dôležitým faktorom pri jeho vývoji. Ak teda chceme poznať vývoj písma, musíme pozornosť venovať aj otázke čím a na čom ľudstvo v minulosti písalo. Treba však povedať, že na tomto mieste nemožno sa podrobnejšie zaoberať všetkými látkami, ktoré sa na písanie používali za vývoja ľudskej kultúry od jej primitívnych foriem až do súčasnosti. Myslím však, že nebude na škodu si o nich stručne niečo povedať. Všetky látky, na ktorých sa stretávame s písmom, v čase začiatkov rozvoja delili sa na látky získané z nerastov, rastlín a zvierat. Z nerastov to boli kameň, mramor a z kovov hlavne olovo, bronz, striebro a zriedkavejšie zlato. Do tohto materiálu sa písmo tesalo, alebo rylo.
Písmo na kameni – mramore, usudzuje sa z množstva zachovaných pamiatok, že bolo u Rimanov veľmi rozšírené. Písmo týchto pamiatok sa tesalo do bralísk, alebo do väčších a menších dosák. Ich obsah bol rôzny, napr. uznesenia senátu, zákony, kalendáre a pod. Zvyk vytesať dôležité právne pokonania do kameňa z čias antiky sa preniesol aj do stredoveku. Písanie na hline buď surovej, alebo pálenej je orientálneho pôvodu. Veľmi obľúbené boli hlinené tabuľky v starej Babylónii a v Asýrsku. Písmo sa najčastejšie rylo do surových tabuliek, ale písalo sa aj na hlinených vázach, na ktoré sa písmo maľovalo. Vázy sa do starého Ríma často dovážali z Grécka a Španielska. Obyčajne boli krátke a obsahovali venovania a príslovia, vysvetľovali na váze namaľovaný obraz a pod. Pre krátke záznamy sa využívali aj črepy z hlinených nádob. Zvláštny druh medzi antickými hlinenými pamiatkami tvoria nápisy na tehlách, medzi ktorými tvoria samostatnú skupinu tehly vyrábané rímskymi legionármi, ktorí svoje výrobky označovali kolkami vojenských útvarov, ktorých boli príslušníkmi a pre potreby ktorých ich vyrábali. Nástenné nápisy neboli v antike také zriedkavé, ako sa pôvodne myslelo. Písmo sa tu rylo do stien, alebo štetcom ľahko zmazateľnou čiernou farbou sa pôvodne písalo na omietku. Neskôr sa stena na tento účel zvlášť upravila tým, že sa natrela sadrou alebo kriedou. Zachovali sa rôzne antické vyhlášky, ale aj súkromné nápisy. Z kovov v antike zriedkavým zjavom je písanie na zlatých platničkách a predmetoch dennej aj luxusnej potreby. Zato však vyhotovenie písomností na bronze a najmä na olove bolo u Rimanov veľmi obľúbené a časté. Olovo bolo veľmi obľúbenou látkou na písanie aj u starých Rimanov a zvyk písať na túto látku nevymizol ani v stredoveku. Obyčajne boli vyhotovené kurzívnym písmom na rôznych poliach úradného aj denného života. V antike najčastejšie však na exekračných tabuľkách medzi 4. storočím pred a 4. storočí n. l. Obsahovali mená autorových nepriateľov spojené s magickými formulkami, ktorými sa nepriatelia konsekrovali démonom. Z veľkého množstva antických bronzových písomností by som chcel spomenúť najmä vojenské diplomy, ktorými sa vojenským vyslúžilcom priznával ius connubii. Vojenský diplom sa skladal z dvoch bronzových doštičiek, zviazaných kovovými očkami. Na ich vnútornej strane je meno obdarovaného veterána a text spomenutých práv v pôvodine. Na vonkajších stranách bol odpis písma vnútorných stien, ako aj mená svedkov a spečatenie. Voskové tabuľky tvoria prechod od látok prírodných k umelým a boli u národov obľúbené na písanie. Kedy a kde presne vznikli nevieme. Nálezy na egyptskej pôde, kde sa našli aj latinské voskové tabuľky, nás vedú do 3. storočia pred n. l. a údajne sú vynálezom _______________________________________________________________________ Radoslav Raček, Dvorčianska 4, Dolné Krškany, 949 05 Nitra
Grékov, od ktorých ich prevzali Egypťania. Ale najstaršia vosková tabuľka s etruským písmom na drevenom okraji pochádza zo 7. storočia pred n. l. Zvyk písať na drevené alebo kostené tabuľky, potiahnuté vrstvou vosku, do úzadia nezatlačil ani príchod stredoveku. Písmo sa do vosku rylo zvláštnym kovovým nástrojom, ktorý mal na jednom konci hrot a na druhom konci bol plochý. Hrotom tohto rytca sa písalo a plochým koncom nástroja sa vyrovnal vosk, čím sa zotrelo písmo. Ako už z povahy tejto látky na písanie vyplýva, na mäkkom vosku sa vyhotovovali predovšetkým písomnosti, ktoré mali mať iba dočasné trvanie. Boli to hlavne krátke písomné oznámenia, cvičenia žiakov, súkromné listy, testamenty a pod. Napriek nevýhode ľahkého poškodenia alebo zničenia písma na vosku, sa táto látka používala aj na vyhotovenie rôznych úradných záznamov, ale aj na písanie literárnych prác väčšieho rozsahu. Najmä sa však tabuľky hodili na rýchlopisné zachytenia verejne prednesených rečí. Toto posledné robili zvláštni pisári, ktorí pri zapisovaní prednášaných rečí dosiahli obdivuhodnú rýchlosť, až v antike. Vyhotovenie voskovej tabuľky bolo pomerne jednoduché. Drevená alebo kostená tabuľka sa mierne vyhĺbila a do tejto vyhĺbeniny, ohraničenej písmo chrániacou obrubou, sa vylial vosk s prísadou smoly. Ak sa do tejto látky na písanie mala vyryť písomnosť dlhšieho rozsahu, tak sa spojilo podľa potreby dve, tri a viac tabuliek. Tabuľky sa spájali tak, že sa cez otvory vyhotovené na tento účel, pretiahla šnúra, ktorá sa zviazala a jej konce boli opatrené pečaťami svedkov, ak v danom prípade šlo o súkromnoprávne konanie. Menované tabuľky, ktoré sa svojím tvarom podobajú vyššie uvedeným bronzovým diplomom rímskych veteránov, boli praformou najobľúbenejšej stredovekej formy rukopisov kódexu. Najstaršie voskové tabuľky s latinským písmom objavené na európskej pevnine pochádzajú z 1. a 2. storočia n. l. Od tohto času až do pokročilého stredoveku sa nám nezachovali pôvodiny voskových tabuliek, aj keď sa zdá, že v európskych krajinách sa užívali nepretržite až do novoveku. Medzi najmladšie načim zaiste počítať tabuľky z Rouenu, kde sa dokonca ešte roku 1860 ceny rýb na rybnom trhu vypisovali do voskových tabuliek. Formu voskových tabuliek zachovali ešte aj školské tabuľky našich otcov, pri ktorých sa však vosk nahradil bridlicou. Papyrus starí Egypťania poznali už 4. až 3. tisícročí pred n. l. a od nich ho neskôr prevzali Gréci. Nevieme, kedy to bolo presne, ale je isté, že Gréci už v 5. storočí pred n. l. naň písali literárne práce. Prostredníctvom Grékov táto prastará látka na písanie okolo 3. storočia pred n. l. sa dostala aj Rimanom, u ktorých v časoch cisárstva bola skoro jedinou látkou na písanie a toto prvenstvo si zachovala až do 3. storočia n. l. Egypťania vyrábali papyrus zo zvláštnej rastliny podobnej trstine. Bola to všeužitočná rastlina, ktorej steblá boli trojhranné do 3 – 4 m výšky a do hrúbky ruky rástla najmä na miestach, kde pomaly pretekala voda. V antike sa pestovala hlavne v južnom Egypte, kde dnes už vymrela. Už v antike sa údajne pestovala aj na Kanárskych ostrovoch a v 9. storočí sa s ňou stretávame aj v Bagdade. Ešte dnes sa pestuje v Núbii a na Sicílii. O spôsobe výroby papyrusu sa nám zachovali antické správy, ale pre ich nejasnosť sa dáva prednosť priamemu štúdiu antických originálov. Papyrus je vyrobený z tenkých prúžkov driene trstinovitej rastliny. Rastlina sa najskôr rozrezala na kratšie tyčinky a tie sa potom roztriedili podľa hrúbky. Z vlhkých tyčiniek sa potom odstránila rezom drieň a takto získané prúžky driene sa kládli tesne vedľa seba. Na túto prvú vrstvu prúžkov sa potom priečne položila druhá vrstva a obe sa potom zlisovali tak, že vlákna oboch vrstiev skoro splynuli. Mohlo, ale nebolo potrebné použiť lepidlo, pretože sama rastlina obsahovala lepiacu hmotu. Ďalej ju vysušili a potom poklepali kladivkom a vyhladili slonovou kosťou, aby sa zjemnil jej nerovnomerný povrch. Táto výroba bola tak dokonalá, že aj po tisícročiach sa stretávame iba výnimočne, že sa tieto vrstvy od seba oddelili. Uvedeným spôsobom sa vyrábali papyrusové listy, ktoré sa ešte orezali a boli hotové na písanie. Ich kvalita závisela od spôsobu výroby a formátu. Vo všeobecnosti sa hodnotila belosť, hustota, hrúbka, jemnosť a hladkosť papyrusu. Tiež sa kládol dôraz na výšku listu. Čím bol vyšší, tým bol drahší. Najvyššia výška antických originálov však nepresahuje 32 cm. Papyrusy sa tiež zachovali rôznej kvality a to
od veľmi hrubých a drsných na balenie, až po najjemnejšie a úplne priesvitné. Tu však treba dodať, že na tomto poslednom nebolo možné písať z oboch strán, aj keď takéto papyrusy sú vôbec vzácnosťou. Plagula sama o sebe bola spôsobilá na písanie listov aj listín a zdá sa, že je najstaršou formou našej látky na písanie. Pri písaní literárnych prác alebo iných prác dlhšieho obsahu, používalo sa rolutov, ktoré sa skladajú z niekoľkých listov k sebe prilepených tak, že vznikol až niekoľko metrov dlhý papyrusový pruh. Výška listov udávala výšku pruhu. Pri továrenskej výrobe papyrusu tieto pruhy boli veľmi dlhé a do obchodu okrem jednotlivých listov a rolutov papyrus prichádzal vo forme veľkých balov. Obchodník potom zákazníkovi podľa želania odrezal z neho menšie kusy počnúc listom a končiac rolutom. Najstaršie zachované zlomky originálov papyrusových rukopisov pochádzajú z 3. – 4. storočia z Talianska. Písomný materiál vyhotovený na papyruse môžeme časovo zadeliť do dvoch tried: papyrusy antické a stredoveké. Z antických papyrusov by som spomenul písomnosti latinské, ktorých je pomerne málo a všetky pochádzajú z Egypta. Egyptské papyrusy obohacovali európske zbierky už od druhej polovice 18. storočia. Ale pred rokom 1877 sa egyptské papyrusy dostávali do európskych zbierok väčšinou z rúk obchodníkov, ktorí často vykrádali antické hroby. Systematický výskum a výkop týchto pamiatok začal až po objavení papyrusového bohatstva v niekdajšom Krokodilopolise – Arsinoe v rokoch 1877 – 1879. K nálezom papyrusov v Egypte sa družia dôležité roluty z Herkulána. Pri vykopávaní tohto antického mestečka, zasypaného tufom pri výbuchu Vezuvu roku 79 n. l., objavili množstvo rolutov vo vile Cicerónovho priateľa L. Calpurnia Pisona, ktorý bol protektorom gréckeho filozofa Philodema z Garada. V stredoveku sa papyrus užíval v Španielsku, Francúzsku, Taliansku a to na vyhotovenie kódexov a listín. Kódexy pochádzajú zo 6. – 10. storočia, sú veľmi vzácne a vykazujú niekoľko druhov latinského písma. Dávno pred začiatkom nášho letopočtu v prednej Ázii bola obľúbená látka na písanie koža zvierat (pergamen). Bola iba jednoducho zbavená srsti a vyčistená. Povrch takejto surovej kože bol drsný. Objavenie pergamenu treba položiť do časov kráľa Eumena II. (197 – 158 pred n. l.) do mesta Pergamon. Podľa tejže správy kráľ Ptolemajos V. Epiphanes z obavy, aby Eumenova knižnica čo do počtu neprevýšila jeho knižnicu v Alexandrii, zakázal totiž vývoz papyrusu do Pergama, kde preto začali písať na tam objavenej látke na písanie ktorou bol pergamen. O spôsobe výroby tejto trvácej látky na písanie v ázijskom kultúrnom centre Pergame nemáme zachované pôvodné správy, ktoré nám chýbajú aj v prvých storočiach nášho letopočtu. Prvé európske recepty o spôsobe výroby pergamenu nás vedú až do 8. storočia n. l. z ktorých vyplýva, že vo výrobnom procese bolo prvou prácou ponorenie kože do vody, silno presýtenej vápnom. Po niekoľkých dňoch sa koža vytiahla z vody a pôsobením vápna sa srsť ľahko odstránila nožom a čistá koža sa natiahla na rámik. Po vysušení sa bielila roztokom kriedy a vyhladila vápencom, čím sa aj krieda votrela lepšie do kože. Treba tu ešte poznamenať, že v stredovekej európskej výrobe pergamenu rozoznávame dva spôsoby. Juhoeuropský (Južné Francúzsko, Španielsko, Taliansko) pozná dôkladne vypracovanie pergamenu iba na mäsovej strane kože. Aj bielenie na tejto strane je silnejšie, ako na strane kde bola srsť. Stredoeurópsky spôsob výroby pergamenu (hlavne Nemecko, Severné Francúzsko) vyžadoval rovnaké opracovanie kože na oboch stranách. Ale je však horšej kvality, ako juhoeurópsky. Táto skutočnosť súvisí s tým, že stredoeurópsky pergamen bol väčšinou vyrábaný z kože teliat, ktorá je tvrdšia ako koža oviec, z ktorej sa vyrábal pergamen južný. Pergamen sa v stredoveku najčastejšie vyrábal z kože oviec, kôz a teliat. Posledný nepatril medzi jemnejšie druhy, zato však veľmi obľúbený bol jemný pergamen, vyrobený z kože mladého alebo ešte nenarodeného jahňaťa. V staršom stredoveku sa výroba pergamenu obmedzovala skoro výlučne na kláštory, v ktorých fráter (pergamenarius) vyrábal túto látku na písanie pre vlastné potreby kláštora. Od 12. storočia sa však začínajú výrobou pergamenu zaoberať aj laici a často sa v mes-
tách vyvinula zvláštna živnosť pergameníkov, na ktorých často dozerali univerzity, ktoré v stredoveku patrili k najväčším odberateľom pergamenu. Uvedeným spôsobom vyhotovený pergamen potreboval už iba malé úpravy, aby bol vhodný na písanie literárnych prác a listín. Bolo to predovšetkým orezanie na formu a veľkosť aj kódexov, ako aj linkovanie tejto látky atramentom alebo tzv. slepými linkami, ktoré sa do pergamenu vtlačili pomocou tvrdého predmetu. Ak sa však tejto látke na písanie mal dodať luxusný vzhľad, tu už latinský starovek siahol k farbeniu pergamenu. Najobľúbenejšou farbou bol purpur, ktorý však vždy nemusí značiť iba červenú farbu, ale pod tento pojem sa zahrnovala aj farba fialová, zelená, ba vo všeobecnosti aj podklad na nanesenie farby na pergamen. Pergameny fialové, belasé, zelené, šafranovožlté a čierne sú vzácne. Na farebné pergameny sa potom písalo zlatým alebo strieborným atramentom, čím rukopisy dostali ešte luxusnejší vzhľad. Keďže dobrý pergamen bol pomerne drahou látkou na písanie, stredovek občas siahol na popísané už kódexy, z ktorých sa zmytím odstránilo pôvodné písmo a celý rukopis sa popísal znova. Často sa tak stalo v stredovekých kláštoroch, ktoré si pre rôzne ťažkosti nevedeli zadovážiť nové a dobré pergameny. Takéto dva a viac krát popísané kódexy dostali názov „codex rescriptus“. Pod týmto pojmom sa rozumeli písomnosti, ktoré po odstránení pôvodného písma boli znova popísané a na ktorých pôvodné písmo možno znova čítať buď voľným okom, alebo pomocou lupy. Zmytie písma bolo umožnené vlastnosťou pergamenu, do ktorého atrament nevniká tak ľahko, ako napr. do papyrusu. Nakoniec treba ešte konštatovať, že objavenie novej látky na písanie –papiera– naštrbilo stáročnú obľubu vyhotovovať listiny a knihy na pergamene. Papier však nevedel úplne vytlačiť pergamen, ktorý je vlastnou látkou na písanie celého stredoveku a ktorý na vyhotovenie dôležitých listín napr. v Anglicku sa používa ešte aj v súčasnosti. Papier patrí medzi najmladšie umelo vyrobené látky na písanie. Je nesporné, že objavenie tejto látky patrí orientu a že v jeho výrobe bez všetkých pochybností vedie Čína, kde sa papier vyrábal už v časoch hodne blízkych začiatkom nášho letopočtu. Od Číňanov výrobu papiera prevzali Arabi, ktorých prostredníctvom sa výroba tejto látky dostala aj do Európy. V dejinách papiera dlho nebola rozriešená otázka, z čoho sa vyrábal orientálny a stredoveký európsky papier. Najstaršiu európsku správu o handrovom papieri nachádzame v traktáte „Adversus Judeos“, napísaným Petrom z Cluny. Okolo polovice 12. storočia spomína aj knihy. Túto správu starší odborníci vykladali v tom zmysle, že výrobu papiera z handier treba považovať za európsky vynález. Rozoznávali papier vyrobený zo surovej bavlny a európsky papier vyrobený z handier. Rozbory orientálneho aj západného papiera z naznačeného času ho však znova presvedčili o tom, že papier sa vyrábal jedine z ľanových a konopných handier a nikdy nie zo surovej bavlny. Ľan prevláda v pomere 3 : 1, k čomu pravda pristupujú aj rôzne prísady, medzi ktorými nachádzame aj nepatrné množstvo surovej bavlny. Tento spôsob výroby poznajú už Číňania, ktorí vo výrobe papiera vedú až do polovice 8. storočia. V tomto čase Arabi donútili čínskych zajatcov vyrábať papier v Samarkande, odkiaľ sa čínske tajomstvo papiera rozšírilo do celého islamského sveta. A tak sa papier vyrába už na konci 8. storočia aj v novej továrni na papier v Bagdade a s arabským panstvom cez Egypt prechádza na Pyrenejský polostrov. Vieme, že už Arabi poznali vodnou silou i ručne poháňané mlyny na výrobu papiera. Celú handrovú masu Arabi vylievali na drôtové rešetá a jediný rozdiel medzi arabskou a európskou výrobou papiera možno zistiť v glejení. Arabi totiž až do 15. storočia užívali glej rastlinný, kým európska výroba papiera už od svojich začiatkov pozná iba glej živočíšny. Taktiež farbenie papiera európska kultúra prevzala od Arabov. Treba však podotknúť, že kultúrny pokrok európskych krajín uplatnil svoj vplyv aj v zdokonalení výrobnej techniky papiera. Stredoveká výroba papiera do určitej miery zdokonalila pomerne primitívnu arabskú výrobu tak, že napr. už v 14. storočí talianska papiereň vo Fabiane v Ankonsku vyrába
krásne a jemné druhy papiera. Pravda, od jemnosti (ako aj od miesta výroby a predaja) závisela aj cena papiera. Výrobky tejto továrne sa v ostatnej Európe pokladali za najlepšie. Užívanie papiera na vyhotovovanie písomností nebolo vždy a všade rovnaké. Vieme, že pomerne rýchlo si táto nová látka na písanie razila cestu pri vyhotovovaní rukopisov, a to najme v ríši byzantskej. Za najstarší vyhotovený známy kódex na papieri dnes, platí papierový rukopis „Charibu l-Hadith“(vzácne slová z Mohamedových sentencií) napísaný roku 866. Vieme však, že v tomto čase sa na papieri písalo už aj v Španielsku, hoci za najstarší doklad rukopisu vyhotovený na papieri v Európe, treba považovať tzv. „Breviarium gothicum seu mozarabicum“, ktorého vznik možno položiť do 11. storočia. V nasledujúcom 13. storočí sa už značne rozmnožil počet kníh, vyhotovených na papieri a väčšie množstvo zachovaných pochádza najmä s Talianska. Medzi najstaršie tu patrí napr. kniha deliberácií mesta Sangimignano z roku 1221 (dnes vo Florencii). V nasledujúcom 15. a 16. storočí v celej strednej Európe papier zvíťazil nad pergamenom aj na poli literárnom. Oveľa pomalšie sa uplatňoval papier na poli listinnom. Je nesporné, že svet islamu prinesením papiera na našu pevninu urobil cenné služby rozmachu európskej kultúry. Totiž práve papier vedel svojou lacnotou uspokojiť vzrastajúce kultúrne potreby novovekého človeka. Nesmierny význam papiera v dejinách ľudskej kultúry spočíva teda v tom, že jeho objavením sme do rúk dostali materiál, ktorý svojou lacnotou umožnil predtým nevídaný rozmach vo všetkých oblastiach ľudskej kultúry. Pisárske náčinie závisí od druhu písacieho podkladu. Pri písaní na tvrdý materiál kameň, mramor bolo písacie náčinie kladivo, dláto – zhodné s kamenárskym náradím. Na písanie na mäkký podklad voskových tabuliek, alebo pri rytí do kovu, steny, bol hlavným nástrojom nielen na písanie, ale aj opravy, tzv. rytec. Na jednom konci s hrotom a na druhom nožovitou lopatkou. Bol vyhotovený zo železa, neskôr však najmä z bronzu ale aj z iných kovov. Štetec slúžil na vyhotovenie nástenného písma (nápisy na freskách v katakombách), zriedkavo aj na nanášanie písma na papyrus a pergamen. Hlavne sa používal pri písaní zlatom, striebrom, ale aj na zmytie písma. Najdôležitejším písacím nástrojom materiálov na písanie je však pero, ktoré má svoju vlastnú a dlhú históriu. V najstaršej podobe bolo zhotovené zo šikmo zrezanej trstiny a písalo sa ním na papyrus už v starom Egypte, ale aj na pergamen ešte v 7. storočí v Taliansku iba s tým rozdielom, že od 3. storočia bol hrot pera pozdĺžne rozrezaný, čo uľahčovalo vedenie čiary v oblúkoch. Ďalšou etapou vo vývoji pera bolo jeho brkové obdobie od 4. do 19. storočia. V tom čase sa písalo perami z bŕk krídiel vtákov, najradšej husacích ktoré sa zbavili výplne z dutiny a prerezali na konci do rozštiepeného hrotu tak, že pravá nožička bola o niečo kratšia a užšia. Po jeho opotrebení sa postup opakoval, pokiaľ to dovolila dĺžka brka.
Obr. Úprava brka
Perové brko vytlačil z používania vynález moderného oceľového pera. Kovové perá boli strieborné, bronzové alebo medené rúrkovitého tvaru, ktorých konce boli opatrené hrotom a výnimočne rozštiepením na spôsob nášho pera. Ojedinelo sa vyskytovali v antike aj v stredoveku, ale neujali sa pre nedostatok pružnosti. Tento nedostatok odstránilo oceľové pero Jána Jansena z Cách z roku 1748. Masovo sa toto pero rozširovalo až 19. storočí, kedy ho začali vyrábať továrensky, na základe anglického priemyselného patentu. Anglický monopol na výrobu oceľových pier skončil rokom 1856, kedy otvorili prvú takúto továreň na kontinente v Nemecku. V Uhorsku vznikla prvá továreň na výrobu oceľových pier v roku 1881, ako firma Jozef Schuller v Budapešti. Už v 17. storočí vynašli vo Francúzku prvé plniace perá, ale do hromadného užívania sa dostali až na prelome 19. a 20. storočia importom amerických továrenských výrobkov. Po druhej svetovej vojne ovládli svetové rukopisné písmo guličkové, tzv. „večné perá“ s pastovitou náplňou rôznych farieb. Dovtedy boli pisári všetkých čias odkázaní na namáčanie svojich pier do atramentu, ktorý mali v nádobke zvanej kalamár. Atramentom sa písalo už v antike na drevených tabuľkách, papyruse a pergamene. Rôzna povaha písacieho podkladu si vyžadovala aj rôzne vlastnosti a aj rôzne zloženie atramentu. Iným sa písalo na papyrus a pergamen. Atrament na papyrus bola čierna farba v tuhom stave a pisár ju pred použitím rozriedil vodou. Už v antike poznali niekoľko spôsobov výroby atramentu, ale najčastejšie sa vyrábal zo sadze s prísadou gumy a octu. Dal sa dokonale zmyť hubkou. Keďže takýto atrament dobre nedržal na hladkom pergamene, nahradili ho iným s kovovými prísadami, ktoré sa do písacieho podkladu vpili a chemicky sa s ním spojili. Robili ho z dubienok a roztoku skalice, do ktorého pridávali pivo alebo víno a výsledný produkt mal hnedastú farbu. Do výbavy pisára patrili aj nástroje na úpravu písacieho podkladu: penovec na vyhladenie povrchu, nožnice na zastrihnutie okrajov, kružidlo na odpichovanie vzdialeností riadkov, olovko tvaru tyčinky na vyznačenie liniek. Z olovka sa neskôr vyvinula ceruzka, najmä od vynálezu grafitového valčeka vsadeného do dreveného držiaka, ktorého továrenskú výrobu zaviedol francúzsky mechanik Mikuláš Konté v roku 1795. Patentné plniace ceruzky sú u nás známe od roku 1915. K novodobým písacím potrebám v súčasnosti patria mechanické písacie stroje. Už v roku 1779 Bratislavčan Wolfgang Kempelen skonštruoval prvý písací stroj u nás. Ich továrenská výroba sa rozšírila až v 19. storočí v Amerike, odkiaľ sa k nám dostávali do kancelárskeho používania na prelome 19. a 20. storočia. V súčasnosti preberajú štafetu ručného strojového písma počítače, ktoré v spojení s tlačiarničkami poslúžia aj ako elektronické písacie stroje s možnosťou editovania textu na obrazovke monitora s výberom rôznych typov a veľkosti písma. LITERATÚRA: HÚŠČAVA , A. (1951): Dejiny a vývoj nášho písma. Slovenská akadémia vied a umení, Bratislava ZUBÁCKA, I. – ZEMENE, M. (1992): Kapitoly z pomocných vied historických. Vysokoškolské skriptá. Pedagogická fakulta, Nitra ŽUDEL, J. – NOVÁK, J. (1956): Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Slovenská archívna správa Povereníctva vnútra, Bratislava HLAVÁČEK, I. – KAŠPAR, J. – NOVÝ, R. (1997): VADEMECUM pomocných věd historických. H & H Jinočany, tretie vydanie
