GEOGRAFICKÉ POZNATKY BEZ HRANÍC
výber z maćarských a slovenských príspevkov z fyzickej a humánnej geografie
2010
MTA Regionális Kutatások Központja (Pécs) Térségfejlesztési Kutatások Osztálya (Budapest) Maćarská Akadémia Vied, Centrum Regionálnych Výskumov (Pécs) Oddelenie výskumov územného rozvoja (BudapešĢ) Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Pavol Jozef Šafárik Egyetem, Kassa
GEOGRAFICKÉ POZNATKY BEZ HRANÍC výber z ma arských a slovenských príspevkov z fyzickej a humánnej geografie
Editori Ma arsko
Slovensko
István Mezei (hlavný editor)
Dušan Barabas (hlavný editor)
Tamás Hardi
Michal Gallay
Bálint Koós
Viktória Kandrá!ová
Preklad z ma arského jazyka
Lektorovanie
Mária Fabó
Gabriel Zubriczký
György Farkas
Viktória Kandrá!ová
Ervin Kovács
Michal Gallay
Balázs Vitalos
Dušan Barabas Úprava obrázkov Máté Mády
Za odbornú a jazykovú úpravu príspevkov autorov zo Slovenska zodpovedajú ich autori. Za jazykovú úpravu príspevkov autorov z Ma arska zodpovedajú prekladatelia. Za odbornú úpravu prekladu zodpovedajú lektori. Kvalita reprodukovaných obrázkov, tabuliek a grafov zodpovedá kvalite dodaných podkladov. Text zborníka je skrátenou a upravenou verziou pôvodne dodaných príspevkov. Príspevky sú v plnom znení uverejnené na stránke: http://rkk.hu, http://www.upjs.sk. Táto publikácia vznikla v rámci projektu HUSK 0801/1.6.1/0003 "Tanuljunk egymástól! / U!me sa jeden od druhého!" a je spolo!ným dielom MTA Regionális Kutatások Központja (Pécs) Térségfejlesztési Kutatások Osztálya (Budapest) a Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Projekt bol spolufinancovaný Európskym fondom regionálneho rozvoja v rámci Programu cezhrani!nej spolupráce Ma arská republika - Slovenská republika 2007 - 2013 (http://www.husk-cbc.eu).
Obsah tejto publikácie nereprezentuje oficiálne stanovisko Európskej únie.
Prípravu a vydanie knižnej publikácie realizoval Fórum inštitút pre výskm menšín v Šamoríne. Vydavate": Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košicicach Tla!: EQUILIBRIA, s.r.o. Náklad: 200 ks ISBN 978-80-7097-810-8
SLOVENSKO Výber textov z fyzickej geografie
141
Ladislav Dzurov in Reliéf neovulkanických pohorí východného Slovenska
142
Michal Gallay „Podozrivé roviny“ na Slovensku Alena Petrvalská Regionálne rozšírenie povrchových krasových foriem v geomorfologických celkoch Slovenska Jozef Pecho Klimatické pomery Slovenska a ich dlhodobé zmeny Dušan Barabas Bilancia vody v povodí Bodvy Martina Zverková Detailný výskum pôd v mestskom prostredí
147 150 154 158 166
SLOVENSKO Výber textov z humánnej geografie
171
Výber textov z geografie obyvate stva Miloš Ba ík Niektoré aspekty demografickej depresie Slovenska Michal Bilic , Alfred Krogmann Vývoj pris ahovalectva cudzincov na Slovensko od roku 2000 Viktória Kandrá ová Rómske osídlenie Slovenska Ján Veselovský, Lucia Šolcová Demografický aspekt chudoby v obciach Nitrianskeho kraja Radomír Babiak , Martin Rosi Vývoj nezamestnanosti v regióne NUTS II , Východné Slovensko
172 178 181 186 191
Výber textov z geografie sídiel Vladimír Slavík Sídelné štruktúry v Slovenskej republike Vladimír Székely Mestské sídla a vidiecke územné samosprávne jednotky , vybrané aspekty kvality života na Slovensku Stela Csachová Štruktúra územno-správneho lenenia Slovenska Gabriela Czaková Vývoj urbanizácie a mestského obyvate!stva Slovenska
195 202 207 211
SLOVENSKO - výber textov z fyzickej geografie REGIONÁLNE ROZŠÍRENIE POVRCHOVÝCH KRASOVÝCH FORIEM V GEOMORFOLOGICKÝCH CELKOCH SLOVENSKA Alena Petrvalská Úvod V jednotlivých geomorfologických celkoch na Slovensku sa autori venovali nielen štúdiu zarovnaných povrchov z hľadiska geologického a geomorfologického, ale najmä tu prebieha až niekoľko desaťročí významný karsologický a speleologický prieskum. Ten sa týka nielen povrchového ale vo väčšej miere aj podzemného krasu. Formy krasu sa vytvárajú prevažne v krasových horninách, za tie najlepšie krasovatejúce možno považovať vápence, s o čosi menšou schopnosťou krasovatenia napr. dolomity. Podľa Hochmutha (2008) je známy kras aj z magnezitov, niektorých karbonátových zlepencov a travertínov, krasovatenie sadrovcov je ojedinelé. Sekundárnu úlohu pri formovaní krasových javov majú nekrasové procesy, ku ktorým patrí napríklad gravitácia, mechanické zvetrávanie i fluviálna erózia. V nasledujúcej časti uvádzame jednotlivé geomorfologické celky (obrázok 1) s výskytom povrchových krasových foriem. MALÉ KARPATY sú najzápadnejším jadrovým pohorím Slovenska, pozostáva najmä z kryštalických hornín a mezozoických hornín, na ktorých sa v nemalej miere vyskytujú podzemné i povrchové formy. Nachádzajú sa tu puklinové, všeobecné a studňovité škrapy, závrty, z fluviokrasových foriem kaňonovité a suché doliny. V celku možno podľa Hochmutha (2008) vyčleniť 8 zreteľne odlíšiteľných oblastí a to Devínsky kras, Borinský kras, Cajlanský kras, Kuchynsko-orešanský kras, Smolenický kras, Plavecký kras, Dobrovodský kras a Čachtický kras. Jednotlivé oblasti sú nerovnomerne prekrasovatené, najhojnejší je výskyt škráp a závrtov. Krasové plošiny boli považované v zmysle denudačnej chronológie za stredohorskú roveň príp. krasové okrajové roviny. Urbánek (1966) popisuje stredohorskú roveň aj vrchnopliocénnu poriečnu roveň, ktorá sa viaže na toky a zálivovite zabieha do pohorí. Jakál (1983) popisuje v Plaveckom krase zachované plošiny východne od Baborskej, odkiaľ opisuje okrajovú rovinu so zvyškami kôr zvetrávania a krasovými jamami. O krasových formách POVAŽSKÉHO INOVCA sa hovorí pomerne málo. Je to jadrové pohorie, z krasových hornín je budované prevažne z dolomitov a v južnej časti iba ostrovčekovitým rozšírením krasových hornín. Aj keď sa v pohorí nachádza niekoľko menších jaskýň, povrchový kras je zastúpený málo. Hochmuth (2008) tu vyčlenil 6 základných krasových oblastí (Radošinský kras, Moriaviansky kras, Kras Beckova a Zbojníckeho vrchu, Selecký kras, Kras Úhradu a Vinišťa, kras okolia Hlohovca). Pohorie TRÍBEČ má pomerne mohutné kryštalické jadro a na ňom sa nachádza obalová séria z mezozoických sedimentov, v ktorých významnú úlohu hrajú nekrasové kremence. Na menších plochách v južnej, severovýchodnej a severnej časti územia sú plochy tvorené triasovými vápencami obalovej jednotky, ktoré do určitej miery podliehajú krasovateniu (Hochmuth, 2008). Podľa Hochmutha (2008) sú povrchové krasové formy vyvinuté pomerne slabo, nedá sa v tomto území hovoriť ani o samostatnej krasovej hydrografii. Mitter (1985) spomína iba plytké zahlinené depresie vo vrcholových partiách, v území sa vyskytuje niekoľko škrapových polí. STRÁŽOVSKÉ VRCHY sú jedným z najväčších jadrových pohorí s pomerne zložitou geologickou stavbou a sú relatívne dobre preskúmané čo sa týka povrchového aj podzemného krasu. V Strážovských vrchoch odlišujeme 5 krasových oblastí, ktoré sa navzájom líšia výskytom povrchového krasu. Najlepšie je pravdepodobne vyvinutý Teplicko-slatinský kras, kde Droppa (1972a) uvádza až 82 závrtov a bežné škrapy. Naproti tomu, napr. v oblasti Uhrovského krasu v južnej časti Strážovských vrchov sa spomínajú iba skalné steny a škrapy, príp. suché doliny (Hochmuth, 2008). SÚĽOVSKÉ VRCHY sú tvorené prevažne vnútorným flyšom, má vyvinuté bazálne súvrstvie tvorené karbonatickými zlepencami. Vo východnej časti sa nachádzajú mezozoické ostrovy, v západnej časti sa dotýka oblasti Manínskeho bradla (Hochmuth, 2008). Výskumu krasu oblasti Manínskeho bradla sa venoval Kortman, Lovíšek, Velič (1991), ktorí v tejto oblasti identifikovali niekoľko menších závrtov a ojedinelé škrapy. Z oblasti sú skôr známe neobvyklé skalné hríby a skalné brány, skalné stienky, vežičky a bralá. MALÁ FATRA je tvorená mohutným kryštalickým jadrom, no na západnom a severnom okraji pohoria sa nachádzajú polohy mezozoika, na ktorých sa vyvinuli krasové formy. Z tohto územia, aj keď tu prebieha speleologický a karsologický výskum, je známych veľmi málo krasových javov. Opierajúc sa o údaje Bukovinského (1953, 1959) vieme konštatovať, že tak v oblasti Krivánskej ako aj Lúčňanskej Fatry sa vyskytujú povrchové krasové formy (napr. významné sú závrty v sedle Medzirozsutce) (Hochmuth, 2008). 150
SLOVENSKO - výber textov z fyzickej geografie Obrázok 1. Výskyt krasových území Slovenska
Zdroj: Hochmuth, 2008
V pohorí ŽIAR, ktoré radíme k najmenším jadrovým pohoriam Slovenska a tvorí tzv. prechod medzi Tríbčom a Veľkou Fatrou, sa vyskytuje niekoľko povrchových javov. Tie sú lokalizované na plošinatom povrchu krasovej oblasti Sklenianskeho krasu, prevažne sú to závrty, v západnej časti sa nachádza niekoľko vyvieračiek. V oblasti plošiny Rovne, ktorá je budovaná prevažne dolomitmi, Droppa (1960) analyzoval niekoľko závrtov, ktoré sú uložené v línii v priehlbine, o ktorej sa vyjadruje ako o pravdepodobnej uvale. V oblasti VEĽKEJ FATRY sa nachádza pomerne málo povrchových krasových foriem i keď územie je značne rozľahlé a je budované vápencami. Závrty (hlavne vrcholové partie Šípa, pod hrebeňovou Kráľovou studňou, oblasť vrcholu Bukoviny) boli pozorované vo vyšších polohách pohoria, sú rôzneho pôvodu (lievikovité aj studňovité) a do značnej miere sú zanesené sedimentami. V dolinách je vyvinutý skôr fluviokras (sú budované z nekrasových hornín a dolomitov) (Hochmuth, 2008). V oblasti centrálnej časti, kde sa prejavuje prevažne plošinatým reliéfom, sú vytvorené rozsiahle škrapové polia a suché doliny. Časti Belianskej doliny majú výrazný kaňonovitý charakter (Droppa, 1974). V CHOČSKÝCH VRCHOCH dominuje krížňanský príkrov a na ňom ležiaci chočský príkrov. V nachádzajú ojedinelé zvyšky závrtov (napr. Prosiecka dolina) a zarovnaných povrchov, v hojnejšom počte škrapy a škrapové polia (na Poľane). Z tohto pohoria dôkladnejšie výskumy a práce o povrchovom krase nie sú známe (okrem Hochmuth, 1983). TATRY. Prvý napísal prácu, ktorá sledovala aj charakter a výskyt povrchových krasových foriem Sekyra (1954), ktorý z oblasti Belianskych Tatier (v okolí hrebeňa Predných Jatiek a Košiarov) popísal závrty rôznych tvarov a veľkostí (od 1-24 m), kruhové aj elipsovitého tvaru. Všetky závrty sa nachádzajú na viac, či menej sklonených svahoch. V tejto oblasti sa na povrchu nachádzajú aj škrapy a vysoké skalné steny. Na tomto mieste je vhodné tiež spomenúť známe „Skalné vráta“, tvoriace skalnú trhlinu v hlavnom hrebeni (Hochmuth, 2008) . V časti Sivého vrchu Droppa (1972) pozoroval niekoľko nedokonalých závrtov, ktoré však na svojom dne majú otvor do priepastí. Ksandr (1956) popisuje Tiché pleso, ktoré považuje za trvalo zaplavenú krasovú jamu nachádzajúci sa na konci Širokej doliny. V NÍZKYCH TATRÁCH možno pozorovať náplavové kužele, lokalizované v Demänovskej doline. Droppa (1972) hovorí o nevhodnom prostredí v tejto doline na vývoj dokonalejšieho povrchového krasu (závrtov, škrapov, suchých dolín a. i.), čo súvisí s hlbokým zarezaním toku. V oblasti Ludrovej sú známe iba škrapy, 1 závrt a priepasťový otvor Snežnej jamy. Známa je aj kaňonová dolina Hučiaky, vytvorená tokom Mraznica a dolina Kňazová. Vo vrcholovej časti je zachovaný zvyšok zarovnaného povrchu (Hochmuth, 2008). Z náhornej plošiny Ohnišťa sú známe závrty Z oblasti Ďumbierskeho krasu je známych takisto množstvo povrchových krasových javov, ktoré sú zaznačené v mapke Kubínyho z roku 1961. Tulis a Novotný (2005) identifikovali na krasové formy bohaté územie Zadnej doliny na východnom svahu Kráľovej hole. Sú tu bohato dokumentované fragmenty zarovnaných povrchov. Známa je plošina na Veľkom Boku (1727 m) a charakteru denudovanej plošiny sú tiež územia z okolia chaty M.R. Štefánika pod 151
SLOVENSKO - výber textov z fyzickej geografie Ďumbierom. Avšak najpodrobnejšie je spracované územie Jánskej a Demänovskej doliny. Z územia Jánskej doliny prezentoval na konferencii ASG príspevok Hochmuth (2000), ktorý je venovaný vzťahu jej predkvartérneho a kvartérneho vývoja ku krasu. V práci sa venuje charakteru plošiny Ohnišťa a Kosienok (na Krakovej holi). Charakteristike zarovnaných, resp. tzv. „iniciálnych povrchov“ sa venoval v oblasti Demänovskej doliny Bella (2002), tiež vzťahu starokvartérnych vysoko položených jaskýň (Okno) k poriečnej rovni. Orvoš (2005) na Krakovej holi medzi Jánskou a Demänovskou dolinou rieši genézu zvyškov pôvodného zarovnaného povrchu vo viacerých lokalitách. Poznamenáva, že práve v popanónskom období, keď bola ukončená existencia staršieho reliéfu, došlo k prevažnému formovaniu podzemného krasu. Erózna báza sa udržiavala na úrovni 1100 m n. m., mala paleoalpínsky pôvod remodelovaný na iniciálny povrch (Orvoš, 2005). V oblasti STAROHORSKÝCH VRCHOV Droppa (1958) identifikoval asi 10 závrtov v sedle na Donovaloch, Kurka (1994) popísal zasa menšiu krasovú plošinu na sever od Riečky, na ktorej sa nachádzajú slabo vyvinuté závrty a škrapy. KOZIE CHRBTY sú pokračovaním Nízkych Tatier. V povodí Bieleho Váhu je zachovaný plošinový reliéf, ktorý Hochmuth (2008) považuje sčasti za poriečnu roveň alebo konzerváciu staršieho povrchu resp. exhumáciu spod paleogénu. V oblasti Važeckého krasu sa nachádza hojné zoskupenie závrtov, ktoré tu pozoruje Droppa (1962). V oblasti Lučivnianskeho krasu sa nachádza výrazná skupinka závrtov, identifikovaná roku 1938 Rothom. SLOVENSKÝ RAJ ako podcelok Spišsko-gemerského krasu patrí k najvýznamnejším krasovým oblastiam Slovenska a jeho územie je rozčlenené, podobne ako Slovenský kras, hlbokými riečnymi dolinami, čím sú od seba oddelené viac-menej zarovnané planiny. Za krasové rokliny v tejto oblasti možno považovať Veľký a Malý Sokol, Piecky, Kláštorná roklina, Kyseľ, dolina Bieleho potoka, Zejmarská roklina. Na planinách bolo preukázaných 164 závrtov (Tulis, Novotný, 2005) rôznych rozmerov od niekoľko metrov do niekoľko desiatok metrov priemeru. Významná je oblasť Prielomu Hornádu, v ktorej bohato vystupuje bralnatý reliéf vysokých i viac ako 30 m (Hochmuth, 2008). Podrobnejšie sa tomuto územiu venovali Novotný a Tulis (2005), ktorí vo svojich prácach nadväzovali na výskumy Lukniša. Autori opisujú vrcholy (Havrania skala, Ondrejisko atď.), ktoré sú pozostatkom vyššej úrovne zarovnávania a pôvodne zarovnaný povrch na planinách Duča, Pelc a Geravy. Poriečnu roveň paralelizujú so IV. jaskynnou úrovňou Stratenskej jaskyne. Odvolávajúc sa na výsledky prieskumov dospeli k poznaniu, že stredohorský povrch bol formovaný už pred vrchným eocénom. MURÁNSKA PLANINA je druhým podcelkom Spišsko-gemerského krasu. Povrchový kras planine je veľmi rozvinuté a reprezentovaný hlavne skrapmi, závrtmi, uvalami a slepými dolinami. Závrty sa nachádzajú hlavne v severnej (Lopušné) a v centrálnej časti planiny, v ostatným častiach sa vyskytujú ojedinele alebo vôbec. Závrty majú prevažne misovitý (zriedkavejšie lievikovitý) tvar a sú usporiadané v uvalách. Mitter (1975) popisuje semipolje aj slepú či poloslepú dolinu (uvala Lopušné a dolina Homola). Všetky povrchové krasové formy sú zahrnuté v geomorfologickej mape mierky 1:50 000 v ktorej nadväzuje na prácu svojho učiteľa Lukniša z Tisovského krasu (Lukniš, 1948). REVÚCKA VRCHOVINA bola kedysi zaraďovaná k Slovenskému Rudohoriu, dnes je samostatným geomorfologickým celkom. Celok možno takisto rozdeliť na niekoľko krasových oblastí (Hochmuth, 2008), z ktorých je pravdepodobne najvýznamnejšia oblasť Drienčanského krasu. Nachádzajú sa tu závrty, zo škrapov sú najvýznamnejšie žliabkovité a studňovité, na mnohých miestach sa vyskytujú voľné škrapy. Doposiaľ tu bolo zmapovaných okolo 160 závrtov (Gaál, 1979). Tie sú prevažne misovité, aj keď na ľavom brehu Blhu možno pozorovať aj studňovité závrty. V oblasti Sásy sa povrchové krasové formy nachádzajú len sporadicky, sú zastúpené prevažne škrapmi a škrapovými poliami. V Drienčanskom krase ďalej pracovali Hochmuth (1975) a Gaál (2000). Hochmuth vo svojej práci z roku 1975 „Drienčanský kras v Slovenskom rudohorí“ popisuje 3 typy povrchov, ktoré sú pozostatkom starých povrchov zarovnávania, a to poriečnu roveň, na malých územiach zarovnaný povrch na vulkanitoch a exhumovaný miocénny povrch. SLOVENSKÝ KRAS je najvýznamnejších krasovým územím. Je to najsúvislejšie územie budované z krasových hornín na Slovensku. Je tvorené náhornými planinami (podobne ako Slovenský raj), ktoré sú od seba navzájom oddelené hlbokými kaňonovitými dolinami. Práve na tomto území sú najdokonalejšie vyvinuté povrchové i podzemné krasové formy. Všetky planiny sú rozčlenené sieťou závrtov, rôznych rozmerov, tvarov a genézy, i keď hustota a ich počet na jednotlivých planinách je odlišný. Vysvetlenie príčin vzniku a vývoja týchto foriem dodnes nie je dokonale vysvetlené. V okolí výstupu nekrasových hornín v nich resp. v ich blízkosti sa vyskytujú ponory (Hochmuth, 2008). Na okrajoch planín, ich úpätiach resp. svahoch sa nachádza množstvo vyvieračiek a krasových prameňov. Okrem závrtov na planinách je možné pozorovať vyvinuté škrapy a škrapové polia, ktoré boli podľa rôznych autorov rôzne klasifikované. Najdôkladnejší opis časti Slovenského krasu – Silickej planiny – 152
SLOVENSKO - výber textov z fyzickej geografie vypublikoval v roku 1975 Jakál. Najdokonalejšie prekrasovatenými planinami sú Silická planina a Plešivská planina, kde hustota závrtov dosahuje 40-55 na km2 (Liška, 1994). Z Plešivskej planiny v centrálnej časti vystupujú kužeľové vrchy (napr. Ostrý vŕšok 776 m), ktoré väčšina autorov považovala za mogoty (zvyšky tropického krasovatenia). V oblasti Silickej planiny Jakál (1975) opisuje aj polja. Známe je i napr. Jašteričie jazierko, ktoré predstavuje závrt utesnený produktmi zvetrávania neďalekých nekrasových hornín. Kras tohto územia pre rozsah a charakter tejto práce nie je možné podrobne charakterizovať. Inventarizácii povrchových krasových foriem sa v oblasti Jasovskej planiny venovala Labunová (2008). Vo VOLOVSKÝCH VRCHOCH sa nachádza zaujímavé krasové územie, Galmus, tvorené plošinatým reliéfom, výnimočnú najzachovalejšiu trosku planinového krasu na severe Slovenska. Významná je krasová dolina Poráčskeho potoka, tiahnuca sa v Z-V smere. Na území sa nachádza niekoľko závrtov malých rozmerov lievikovitého a misovitého tvaru. V území pracoval takisto Droppa (1972b), ktorí tu identifikoval 20 závrtov. Za spomenutie stojí aj územie Jelenieho vrchu, ktoré niektorí autori považujú za výbežok Jasovskej planiny, ktorá sa nachádza v Slovenskom krase. Tu je možno pozorovať škrapy a niekoľko závrtov. Krasové formy (aj keď prevažne podzemné) možno pozorovať aj vo Veporských vrchoch, Čiernej hore, Branisku, Humenských vrchoch, Rimavskej kotline, Bodvianskej pahorkatine, Podtatranskej kotline, Oravskej vrchovine, Hornádskej kotline, Zvolenskej kotline, Horehronskom podolí a v ďalších travertínových oblastiach a oblastiach bradlového pásma.
Tento príspevok vznikol aj s podporou projektu VEGA 1/0161/09 “Morphology and genesis of the PreQuarternary cave systems in the Western Carpathians”. Literatúra Bella, P. (2002): K rekonštrukcii planančných procesov v Demänovských vrchoch na severnej strane Nízkych Tatier. Geographia Slovaca, 18, Luknišov zborník, Bratislava. 13-20. Bukovinský, V. (1953): Výskumy v Žilinskom krase. Československý kras, 6, 193-197 Bukovinský, V. (1959): Výskumy v Malofatranskom krase. Slovenský kras, 2, 121-127. Droppa, A. (1957): Krasové zjavy v sv. časti Tribča. Československý kras, 10, 158-165. Droppa, A. (1958): Krasové zjavy pri Motyčkách. Slovenský kras, 1, 106-107. Droppa, A. (1960): Krasové formy pohoria Žiar. Československý kras, 12, 113-121. Droppa, A. (1962): Speleologický výskum Važeckého krasu. Geografický časopis, 14, 4, 264-293. Droppa, A. (1966): Výskum krasových foriem Ludrovskej doliny v Nízkych Tatrách. Československý kras, 17, ČSAV, Praha. 82-95. Droppa, A. (1972a): Slatinský kras v Strážovskej hornatine. Československý kras, 22, 73-89. Droppa, A. (1972b): Krasové javy horskej skupiny Galmus. Geografický časopis, 24, 3, 185-200. Droppa, A. (1974): Krasové javy v okolí Harmanca vo Veľkej Fatre. Slovenský kras, 12, 59- 95. Gaál, Ľ. (1979): Nové poznatky ku geológii, morfológii a speleológii Drienčanského krasu. Slov. kras, 17, 85-108. Gaál, Ľ. (2000): Kras a jaskyne Drienčanského krasu. In: Príroda Drienčanského krasu (Klment, J. ed.), 29-96. Hochmuth, Z. (1975): Drienčanský kras v Slovenskom Rudohorí. Geografický časopis, 27, 3, Bratislava. 282-289. Hochmuth, Z. (1983): Kras Chočských vrchov. In: Exkurzný sprievodca krasom Západných Tatier a Chočských vrchov. Spravodaj SSS, 14, 21-23. Hochmuth, Z. (2000): Krasový reliéf Jánskej doliny vo vzťahu k jej predkvartérnemu i kvartérnemu vývoju. In: Lacika, J. (ed.): Zborník referátov z 1. konferencie Asociácie slovenských geomorfológov pri SAV, Liptovský Ján. 42-50. Hochmuth, Z. (2008): Krasové územia a jaskyne Slovenska. Geografphia Cassoviensis II, 2, Košice. 210 s. Jakál, J. (1975): Kras Silickej planiny. Martin, 152 s. Jakál, J. (1983): Krasový reliéf a jeho význam v geomorfologickom obraze Západných Karpát. Geografický časopis, 35, 2, Bratislava. 160-183. Kortman, B., Lovíšek, I., Velič, M. (1991): Kras manínskeho bradla. Slovenský kras, 29, 123-142. Ksandr, J. (1956): Krasové zjevy v Tatrách. Ochrana přírody, 11, 7-14. Kurka, M. (1994): Jaskyne a priepasti Tajovského krasu. Spravodaj SSS, 25, 2, 4-7. Labunová, A. 2008: Čiastkové výsledky morfometrie závrtov na Jasovskej planine (Slovenský kras). Geographia Cassoviensis II., Košice, 98-101. Liška, M. (1976): Geomorfologické pomery Plaveckého krasu. Slovenský kras, 14, 31 – 59. Liška, M. (1994): Povrch. In: Rozložník, M., Karasová E. ed. CHKO Slovenský kras, Martin. 22-35. Lukniš, M. (1948): Tisovský kras. Československý kras, 1, 85-93. Mitter, P. (1975): Geomorfológia Muránskej planiny a Švermovho hrdla. Slovenský kras, 13, SMOPaJ Liptovský Mikuláš. 131165. Mitter, P. (1985): Krasové územia pohoria Tríbeč. Slovenský kras, 23, 45-67. Novotný, L., Tulis, J. (2005): Kras Slovenského raja. 184 s. Orvoš, P. (2005): Kras Krakovej hole. Spravodaj slovenskej speleologickej spoločnosti, 36, 2. 14 – 20. Roth, Z. (1938): Geologické poměry okolí Lučivné pod Vysokými Tatrami. Rozpravy II. tř. ČA, 48, 1-23. Sekyra, J. (1954): Velehorský kras Bělských Tater. 141 s.
153
