3
27. augusta 2009
87. ročníkSCÉNICKÁ súťaží ŽATVA 2009 slovenských divadelných súborov
09 Festivalový DENNÍK
prasa v žite
J
a si tak osobne myslím, že prascom je sveta žiť. S bývaním to majú vyriešené, poživne koľko sa do nich zmestí a jediným cieľom ich bytia je pribrať k spokojnosti gazdu. Zakrátko nato rukou mäsiara hynú, ale len preto, aby sa premenili na rezne, bôčik a jaternice a slaninu a vôbec, slovom všeličo. Z toho potom priberá hospodár, ktorý, ak nie je žgrloš, nezriedka ponúkne aj manželke a ostatným blízkym. Čo je jeden z najkrajších kolobehov života, ktoré poznám. Nám tak ľahkú cestu osud nenapísal. Nás nikto nezareže, keď zamladi pekne priberieme, nám nikto len tak domček, hoci doštený, s láskou zdarma nezbúcha. Ani nám len tak nenakydá do hrantu kvalitných pomyjí, leda na recepcii, teda na raute, nie na vrátnici, ale to sa treba vždycky slušne obliecť, nakladať si na krpaté tanieriky a dávať pozor, či nás niekto nevidí ísť na repete už štvrtýkrát. Nehovoriac o tom, že si nemožno ústa utrieť do rukáva, ako doma, lebo to sa jednak nepatrí a jednak sa obleky teraz robia z takej lesklej umeliny, ktorá nesaje, dobre viem, skúšal som. Ale nie o tomto som chcel, ja som sa pôvodne chcel tak zamyslieť, že prečo sa hovorí, že sa niekto má ako prasa v žite. Totiž, ja si myslím, že kebyže som prasa a ujdem a celé šťastné nájdem pole so žitom, hneď ako sa poriadne obžeriem, až mi zle bude, lebo predpokladám, že by som bol prasa slovenské a tomu je isto dobre iba vtedy, keď mu je dobre zle, tak sa zvalím na to žito a hneď ako si sčemerené slastne odfúknem, dôjde mi, že čosi-kdesi tu bude gazda a bude zle. A to mi úplne pokazí celú tú peknú chvíľku. No, neviem, či je toto úplne taká dobrá metafora, ako som si myslel na začiatku, keď mi napadla. Ja len, že už je štvrtok a zajtra je piatok a potom toto celé končí a ja pôjdem zase domov a do roboty a zase to bude celé také ako furt. Nežatevné.
Festivalový denník č. 3
prasa | pre bystré ručičky činy | POSKLADAJ SI SVOJHO LANČARIČA
M
ilovníčky Tálie, v minorite i milovníci, v samotnej línii veľkej dekompozície uverejňujeme obraz (anti)hrdinu včerajšieho ve-
čera Pavla Lančariča v hlbokom nádychu. Vystríhame ťa, vystrihni si ho! Máš možnosť dosýta a po vôli poskladať ho, nalepiť ho, kam sa ti zapáči a to v akejkoľvek pozícii, kompozícii, prípadne opozícii. –Mr.D.–
vzor
Sanko Trnka, grafik
1«
Festivalový denník č. 3
SCÉNICKÁ ŽATVA 2009
perly |zápisky sviniam |z hodnotení
prológ A. Štefková: Vlado, ty kávu nie…?! V. Štefko: Už asi dvakrát som povedal… že áno, ale nikto ma tu nepočúva. Ja tu vôbec nemusím byť. Načo som sem prišiel? A. Štefková: No, načo si sem zase prišiel? V. Štefko: Ja môžem ísť hneď het. A. Štefková: Len si čítaj tie noviny! (po chvíli) V. Štefko: (s pohľadom do novín) Cibulková si zlomila rebro. Ja som jej hovoril, nech sa tak nepokladá. (pauza) Ôsme. To je keré? (hmatá) Aha, to je toto, no to je dosť nebezpečné. (po chvíli) V. Štefko: (K. Horváthovi pri pohľade do kávy) Karol, však mi tam nedali cukor? K. Horváth: Podám… V. Štefko: Nie, o to nejde. To ja len na tému starostlivosti. (čas: 09: 01) V. Štefko: Idem si ja ešte dať dohán. J. Císař: (vchádza do stanu) Právě jsem tam přemlouval ke kuřákům, že po ránu je to nejhorší. Dělal jsem osvětu.
DDS Trio Famózis: Na love K. Horváth: Tento chlapec nám vlastne zahral feministickú miniatúru. Bábkarský súbor Iciri-Piciri: Dvanásť jednou ranou M. Farkašová: Darmo deťom niečo naordinuješ. Ja som chcela hrať o princeznách, pretože mám veľa dievčat, ale ony že niečo humorné. Nedá sa ich nútiť, ony si rozkážu. DDS Lano: Detektívny kurz Sherlocka H. M. Ballay: Predstavili ste nám kapitoly z forenznej psychológie. DRK MoDRé TraKy: Prečo sa dieťa varí v kaši P. Mankovecký: Vy máte jedno šťastie, že som zo Zlatých Moraviec. Čo je asi dvadsať kilometrov od Vrábel. J. Císař: Čtyřicet let bojuji s divadlem poezie. Ten boj jsem, samozřejmě, prohrál. J. Císař: Já nejsem znalec dívčí duše. To se hrdě přiznám. K. Horváth: Prirovnal by som vašu inscenáciu ku koncertu trash-metalovej kapely, ale s bubeníkom, ktorý má srdcovú slabosť a nemôže udrieť do bubna. DDS Divadlo u Zuzy Múzy: Kmotra Smrť a zázračný lekár
Divadlo Alterna: Môj kamarát K. Horváth: Od malička nemám rád cirkus. Neviem prečo, neprátral som po tom. Ale kvôli tomuto klaunovi by som do cirkusu šiel. M. Lacko: (o Ľ. Janskom) Je to bývalý víťaz svetového pohára v karate. K. Horváth: Ešteže som vás nekritizoval, to by som ležal. »2
27. augusta 2009
E. Knopová: Tá inscenácia je ako švajčiarske hodinky, presne tikajú, dobre vyzerajú, ale chýba im čosi osobité. Lano: Spevy z Kalevaly A. Skořepová: Ďakujem za ohodnotenie ticha, v súčasnosti mi to chýba. V. Štefko: (k A.S.) Opovážim sa povedať, dúfam, že ma nezbiješ, ale snažíte sa miestami poetizovať nasilu.
V. Štefko: Na rituál v divadle mám dosť kacírsky názor. (…) Rituál sa totiž obracia k bohu a divadlo k človeku. J. Císař: Nadvážu na vzácneho kolegu. Nebudu dlouho teoretizovat, chci jen na radost Karola Horvátha odbočit na chvíli do znakové oblasti. J. Císař: Ty štafle. Když jste přinesli štafle, já jsem byl celý bez sebe. Štafle se dostali na československé jeviště v divadle malých forem. Štafle prostě musely být. Když jste přinesli třetí štafle, měl jsem slzy v očích. J. Císař: Ještě si říkam, že když je divadlo poezie, mělo by být i divadlo prózy. V. Štefko: Bolo by to spravodlivé. J. Císař: K tomu rituálu. Kdysi mi jistý Grotowski, který mě nechal dva týdny stát na hlavě, říkal, že jsem naprostý idiot. (…) Měl jsem stát na hlavě, aby se mi otevřelo hrdlo. Já jsem mu říkal, že je jedno jestli stojím na nohách nebo na hlavě, že se mi hrdlo stejně neotevírá. J. Císař: Vy tady máte ty recitační kolektivy, to já jsem vůbec neznal. Já teď budu na těch recitačních kolektivech tak 2-3 roky bádat. J. Císař: Taková Višegrádska znakovost. Zostavil Mr.D.
27. augusta 2009
SCÉNICKÁ ŽATVA 2009
Festivalový denník č. 3
veľkolepá |KRAJINA // z. šmatláková, d. pišťanská, o. böhm // o. böhm // dm šesť pé // partizánske zakáľačka | Autobus plný snov
A
lebo snový, či zasnívaný autobus... Mohli by sme sa pohrávať s týmito slovíčkami. Divadlo Šesť Pé sa pohráva tiež. Tvrdí, že „Sny sú neuveriteľne užitočné.“ Možno s tým bez výhrad súhlasiť. Ich inscenácia Krajina je pestré pásmo práve o tom, že sny máme a máme ich mať. Pravdaže rôzne, podmienené povahou, temperamentom, ale i životnou skúsenosťou. Mladí divadelníci z Partizánskeho sa ukázali ako optimisti a radostníci. Vypravili veselý autobus do krajiny – povedzme šťastie, radosť, dobrý pocit, nádej, lepší život, láska, vzťah (nehodiace sa škrtnúť). Ibaže – energie je v tej inscenácii dosť, nájde sa hojne aj invencie (napr. džez, galéria od Leo-
z iného chlieva D uša je krajina šíra, hovorí Arthur Schnitzler vo svojej hre. Aj mladý kolektív divadla Šesť Pé nám v inscenácii s názvom Krajina hovoril o takýchto širokých krajinách duše. Autorský text Dominiky Pišťanskej, Zuzany Šmatlákovej a Ondreja Böhma bol kolážou reálnych prehovorov a vnútorných textov náhodných cestujúcich v tom istom autobuse. Do „taoistického“ autobusu sústredili autori zvláštne ľudské typy (slepec ako duchovný vodca poznania, nevesta na úteku, frustrovaná „akože feministka“, maliar – nie natierač, častá návštevníčka aukčnej siene SOGA…), ktorých cestovným lístkom bol obraz ich vysnívanej krajiny. Tu tvorcovia kriticky akcentovali aj isté morálne hľadiská pri jednotlivých postavách, a to napríklad kritika chtivej majiteľky drahého van Gogha (čítaj fan Chocha), ktorá vlastne netúži a nesníva skutočne, či matku opúšťajúcu domov. Inscenácia sa skladala z reálnych výstupov cestujúcich a z javiskového, z obrazového realizovania ich predstáv a snov i filmových dokrútok. Veľmi rýchlo a účinne sme sa tak mohli v skratke, často skrz hudobný motív, repliku preniesť v časopriestore a ocitnúť sa na prehliadke v galérii či na mexickej pláži, alebo aj v nemocnici čakajúc na výsledok. Tvorcovia pracovali s projekciou a filmovými dokrútkami, vďaka ktorým
narda po Edvarda Muncha), vidno, že súbor je zohratý a iste aj disponovaný – teda ibaže celá téma sa spracováva formou krátkych skečov, blackoutov, priveľmi voľne, nedbajúc na vytvorenie aspoň elementárneho dramatického napätia. (Keď vstúpi do autobusu lásky istá panovačná a snobská panička, zaiskrí sa, ale súbor energicky aj tento náznak konfliktu zlikviduje.) Všetko ostane na povrchu, láskavo nablýskané, pojmy, trápenia sa banalizujú i sentimentalizujú. Inscenácia zaujala skôr parciálnymi invenciami, svižným, aj keď miestami stereotypným tempom, chuťou. Škoda, že autori i režisér O. Böhm vidia aj sny iba ako selanku a divadlo ako bezkonfliktné rozprávanie. Vladimír Štefko
vytvárali mnohé triky, ktoré fungovali vo vzťahu vstup a výstup z obrazu. Tak vznikali vtipné pointy situácií a skrz ne sa pretínali dve reality – filmová a divadelná. Bol to veľmi dobre fungujúci koncept a nápad i s dobrým načasovaním. Trefné pointy doplnili aj nápady s otáčaním pohľadu na smer jazdy, zmeny krajiny v „okienku“ autobusu, lietajúca domácnosť a podobne. Ale ani tieto nápady neprekryli isté nelogickosti. Divákovi sa totiž najprv podsunie falošná informácia, že sme vo vlaku (skrz sprievodcu). Nejasnosť základného prostriedku úspešne vyriešil pohľad na cestu a zastávky. Ale hneď a zaraz ho zmiatla trocha stratená a neistá línia síce potrebného, ale nevypointovaného sprievodcu/ kontrolóra cestovných lístkov. Občas porušili aj vlastný inscenačný princíp, keď autobus na žiadnej zastávke nezastavil a postavy odrazu nastúpili. Podobných drobností a nedôsledností by sa v inscenácii našlo dosť. Ale okrem nich tvorcovia pritláčali na sentimentálnosť, ktorú zdôraznili záverečnou scénou s divými makmi, ktorú však volili presne podľa motta: „na divé maky sa oplatí počkať!“. Inscenácia Krajina bola nápaditá, hravá a pozitívne motivujúca, ale kdetu gýčová, a kde-tu sentimentálna, a kde tu moralizujúca. Miriam Kičiňová
zlaté prasiatko Rozhovor s protagonistami inscenácie Krajina. Martin Kollár, Dominika Pišťanská, Lenka Zimová. Ktorý z dopravných prostriedkov uprednostňujete na ceste do tej správnej krajiny? LZ: Autobus. MK: Bicykel. DP: Autobus, ale iba ten divadelný, v ktorom sú tí správni ľudia.
Koľko hodín denne, resp. ročne strávite v dopravnom prostriedku na ceste za svojím snom? LZ: 365x24x60 minút. DP: Ja vlastne podobne, za snami treba ísť stále, to sa asi nedá vyčísliť na hodiny. Ako dlho trvala cesta za inscenáciou, prozaicky povedané, ako dlho ste na nej pracovali? MK: Pracovali sme dlho, asi rok a pol. DP: Prvýkrát sme sa dostali k poviedke asi pred dvomi rokmi, potom sme mali pár mesiacov pauzu a potom sme na nej začali pracovať ako na materiáli k inscenácii. Máte nejaké vtipné historky z „nakrúcania?“ MK: Stalo sa nám v Levoči, že jeden chalan nevyšiel na javisko vtedy, kedy mal a dosť sa naňho čakalo. A ten istý chalan si pri nakrúcaní roztrhal celé nohavice, keď zoskakoval zo stromu. DP: A keď sa to nakrúcalo druhý raz, tak si roztrhal druhé. –zad– a –Kič– 3«
Festivalový denník č. 3
SCÉNICKÁ ŽATVA 2009
27. augusta 2009
z iného | //VECI, KTORÉ PLYNÚ // kolektív // s. fokkens, d. noordermeer danstheater vos // amsterdam // holandsko chlieva |
T
ri tanečnice Sanne Fokkens, Danielle Noordermeer, Dido Mirck zo súboru Danstheater VOS z Amsterdamu plynule vytancovali emócie a pocity v štyridsiatichpiatich minútach nazvaných Veci, ktoré plynú. Inscenácia mala tri časti, v ktorých interpretky rozvíjali takmer identické témy samoty, nemohúcnosti a nenaplnenej túžby, ale každá v inej pohybovej zostave. V prvej časti vychádzali z interaktívneho prvku podávania rúk s hľadiskom, ktorý sa stal rámcujúcim pre celú časť. Tento pohyb „natiahnutia sa“ za stiskom a dotykom potom tanečnice plynule previedli do choreografií. Tie vo všetkých troch častiach postavili na princípe repetície s obmenou tých istých prvkov, (ale v každej samozrejme myslíme iné prvky). Rovnako ako v
tejto časti aj v ďalších sa objavovali isté príbehové motívy stretnutia a opustenia. Tak sa tanec stal zástupným prvkom za tie isté vzťahové kombinácie medzi všetkými pohlaviami a ľuďmi v akomkoľvek období. V druhej časti zasa zdôraznili akúsi nemohúcnosť človeka v okamihu zachytenia určitého momentu. Tu oveľa dôslednejšie pracovali s princípom preberania pohybových prvkov medzi jednotlivými tanečníčkami, čím vytvárali nové a ďalšie významy z tých istých elementov. Tretia časť bola výraznejšie herecká ako tanečná, lebo sa opierala o jasný príbeh čakania na vysnívaného muža. Tu sa pohrali s identitou, lebo
muž v tomto prípade bola prezlečená žena, ktorá sa pravdepodobne vedome zahrávala s očakávaniami ostatných dvoch. Na rozdiel od klasickej hudby v prvých častiach využili v tretej časti latino rytmy, ktorými prerozprávali každý detail súperenia o vysnívaného Marlona Branda. Tanečnice boli evidentne skúsené, ale neodtiahnutosť pohybov, práca chodidiel a dlaní, práca s ťažiskom a osou pri rotáciách sa javila však ako problém, dokonca viditeľnejší pri neustálej, miestami únavnej repetitívnosti častí. Nič to však neubralo na držaní a sprostredkovávaní silných emócií a živelnej energie. Miriam Kičiňová
divákmi, musíme ísť pozvoľna a tu to bolo rýchlejšie, pretože sme v rovnakom čase kontaktovali viac ľudí. Dido: Niekedy, keď sa dotýkame divákov, títo starší vám vezmú ruku a nechcú ju pustiť. Len vás držia. Sanne: Je veľmi milé vidieť, ako na začiatku prichádzajú a nechce sa im pozerať a odchádzajú s úsmevom.
kom iné, tlmočím do znakovej reči. Ale tiež je to pohyb.
zlaté prasiatko Danielle, Sanne, Dido Ako sa cítite? Dido: Výborne. Bolo to veľmi vzrušujúce. Veľmi dobré publikum. Sonne: Byť tu je naozaj skvelé, je to pekné divadlo a publikum veľmi dobre reagovalo. Ako často hráte v zahraničí? Danielle: Toto je po prvý raz. Dido: Veľmi dobrý prvý raz. Prečo ste inscenáciu rozdelili na tri časti? Sanne: Je to na tri časti, pretože hrávame v domovoch dôchodcov pre starších ľudí a ich koncentrácia nevydrží tak dlho. Preto sme sa rozhodli to rozdeliť na tri časti po pätnásť minút, aby si mohli oddýchnuť a pokračovať ďalej. Dido: Dajú si kávu a koláč... Sanne: Áno, je to pre nich spoločenská udalosť. Ako sa im predstavenie páči? Danielle: Veľmi sa im to páči a niekedy je to smiešne, pretože to celý čas komentujú, napr. niečo urobíme a oni hovoria: „Och, ony sú také pohyblivé, vau, to je úžasné!“ A celý čas do toho hovoria. Ale tu sme mali naozaj výborné publikum, ľudia boli veľmi entuziastickí a– Sanne: –otvorení. Starší ľudia sú oveľa pomalší, takže keď hráme medzi »4
Aj medzi nimi vyberáte diváka, aby išiel tancovať na javisko? Dido: Áno, tancujú s nami. Sanne: Nie len jeden divák, ale na konci všetci môžu ísť s nami tancovať. Ste profesionálne tanečníčky? Danielle: Áno, máme svoju tanečnú skupinu a tiež učíme tanec. Ja som učiteľka tanca, choreografka. Sanne: Ja som tanečný poradca Dido: Ja vlastne robím niečo cel-
Ktorá z troch častí je vaša najobľúbenejšia? Danielle: Ťažko povedať, pretože ja som urobila prvú časť, Sanne druhú a tú tretiu sme dali dokopy spoločne. Každá časť je iná a má svoje prednosti. Dido: Pre mňa bola zvláštna tretia časť, kde tancujem muža, pretože to na mňa pôsobilo muzikálovo a to nie som ja. Ja tancujem moderný tanec. Ale v konečnom dôsledku túto časť zbožňujem. Danielle: Naozaj sa líši od prvých dvoch častí, je to viac hra, charaktery, nie je to len tanec. Je to zábava. Sanne: Mám obľúbené pasáže v každej časti. Podľa mňa je dôležité, že každá časť je iná a divákom sa to páči. –Dar–
SCÉNICKÁ ŽATVA 2009
27. augusta 2009
// kolektív z iného | PERSPEKTÍVA // joke de heer // d. c. j. de h. chlieva | // enkuizen // holandsko Perspektíva z perspektívy
P
erspektíva holandského divadla Dance company Joke de Heer z Enkhuizen z Holandska bola jednoduchý, krátky tanečný „opusík“ o priestore a jeho vnímaní. Obe tanečnice Matuzko Albina a Cordes Grete využívali jednoduché, striedavo sa opakujúce pohyby hornej a dolnej časti tela, ktoré medzi sebou vzájomne komunikovali. Skrz tanec či skôr hru s kockami (základný scénografický prvok) sa prepracovali od voľného, slobodného pohybu k organizovanému a tanečnejšiemu. Kocky poukladané na seba a projekcia otvo-
rených dverí a schodiska umožnili vytvoriť hlboký priestor, v ktorom a cez ktorý realizovali svoju hru s perspektívou. Už mnohokrát použité vtipy z filmového plátna ako naháňačka na jednej chodbe s mnohými dverami a vynáranie sa z jej neočakávaných miest rozvinuli do vzťahu s realitou javiska. Tu ich však zrádzala technika, lebo načasovanie akcií zlyhávalo v jemných detailoch. Takisto radenie jednotlivých pohybových sekvencií fungovalo viac na báze voľnej asociácie ako nejakej vnútorne spätej logike. Bodkou sa stalo buchnutie dverí, za ktorými už perspektívu nebolo vidieť. Miriam Kičiňová
zlaté prasiatko Rozhovor s Grete Cordes a Albinou Matuzko, protagonistkami tanečného divadla Joke de Heer Ako sa vám hralo? Grete: Veľmi dobre. Máte pekné divadlo, veľmi veľké. Nie sme zvyknuté na takéto priestory. Albina: Nie sme profesionálne tanečníčky, takže sme rady, že sme tu. Čo je vaše skutočné zamestnanie? Grete: Robím na lodi. Albina: Ja som mím, robím klauniádu pre dospelých – fyzické divadlo. Prečo ste začali experimentovať s divadlom a filmom naraz? Grete: Holansko vyhlasuje rôzne projekty a toto bol jeden z nich. Albina: Dostali sme tému. A bola
to vlastne náhoda, že sme mali loď, na ktorej sme mohli nakrúcať. Najprv sme natočili film a potom sme premýšľali, ako s ním tancovať. Grete: Nakrúcali sme na lodi, na ktorej pracujem. Ako viete, kedy sa máte vynoriť z filmu na javisko? Albina: Je to ťažké, každý raz je to ako „aaaaaaaaaaaaaaaa!“. Grete: Jedine s pomocou hudby. Albina: Áno, ale je to zložitá hudba, nemá presné tempo. Film sme točili bez presného rátania na doby, čiže je veľmi ťažké napojiť na to tanec. Je to len intuícia a aj tá sa môže niekedy mýliť. Ale možno je práve to zmysel umenia, že neviete, čo sa stane. –DAR–
Festivalový denník č. 3
zlaté prasiatko PRED KUBÍNOM – NA KUBÍNE – PO KUBÍNE Rozhovor s najlepšími recitátormi 54. Hviezdoslavovho Kubína po ich spoločnom vystúpení s názvom Z tajnej jamy, ktoré sa uskutočnilo v Slovenskom národnom literárnom múzeu v réžii Jaroslavy Čajkovej. Ako sa im recitovalo v plenéri… Anna Zemaníková: Recitovalo sa mi tu úplne úžasne. Je tu celkom iná atmosféra ako na rôznych súťažiach alebo podobných podujatiach. Mali sme možnosť dýchať čerstvý vzduch. Kontakt s divákmi je tu bližší. Mne sa tu veľmi páčilo. Eva Palkovičová: Ja som sedela tuná nad tým kanálom a myslím, že som to dosť cítila. Také závany toho čerstvého vzduchu. Ale bolo to dobré, lístie šuchotalo, skrátka prirodzené. Nebolo to naštylizované, nasvietené. A aspoň nám nepražili reflektory do očí. Super. Peter Galdík: Recitovalo sa mi dobre, aj keď som mal z toho strach, pretože to veľmi nerád robím v exteriéri. Väčšinou sa totiž vytráca atmosféra, ale toto bol pravý opak. Je to tu veľmi príjemné. Tešilo nás. Dovidenia nabudúce. Lucia Lejková: Budem asi jediná negatívna. Veľmi mi tu fúka do oka a potom mi slzí. Celý prednes mi tiekla slza po líci a strašne mi to vadilo. Príjemné je to, že nie je človeku horúco. Pavol Náther: Budem hovoriť do kamery. No, v pohode. Mne to neprekážalo, ale vadilo mi, že keď som recitoval niektorí diváci stáli za mnou. Ale inak sa to asi v tomto priestore nedalo. Matej Struhár: Priestor je úžasný. Zistil som, že aj vďaka nemu som mal kontakt s niečím vyšším. Počas recitovania mi zazvonil zvon, to mi dala cirkev znamenie, že na mňa stále myslí. Aj keď som zásadný ateista. Ako im vyhovovalo poradie, či malo dramaturgicko-režijný zámer… Matej Struhár: My šiesti, čo tu sedíme, sme dosť zohraný tím, pretože sme spolu putovali po viacerých festivaloch. Spomínam na naše vzťahy… (predstiera plač) A to poradie sa akosi vykryštalizovalo a dalo sa to akousi náhodou takto dokopy. Ja by som na ňom nič nemenil. Je to paráda. Pavol Náther: Ja si myslím, že sa to nevykryštalizovalo náhodou, len tak. Pani Čajková prišla a povedala, že budeme recitovať v takomto poradí. A možno to bolo náhodou… Lucia Lejková: Súhlasím, že my sme do toho nezasahovali. A musela by som dlhšie uvažovať, či to bolo dobré. (smiech)
Pokračovanie na ďalšej strane. 5«
Festivalový denník č. 3
SCÉNICKÁ ŽATVA 2009
27. augusta 2009
veľkolepá |Z//TAJNEJ JAMY // najlepší recitátori 54. hviezdoslavovho kubína j. čajková zakáľačka | Z tajnej jamy recitátorov
P
okiaľ v priestoroch Slovenského národného literárneho múzea vystúpili najlepší recitátori z 54. Hviezdoslavovho Kubína, tak musím skonštatovať, že nám ten umelecký prednes poriadne omladol. Výber textov aj ich interpretácia mapovali skúsenostný, pocitový aj intelektuálny rozmer generácie „násťročných“. Poväčšinou technicky veľmi dobre vybavení interpreti sa sústredili, pochopiteľne, skôr na akcentovanie svojich pocitov a následne pocitov svojej generácie. So všetkými kladmi aj zápormi, ktoré k tomu patria. Teda s vtipom, energiou, občas odstupom, miernou
a krotkou divadelnou akciou, no aj s dôsledným obchádzaním tém, ktoré ešte nemajú čo robiť v „ich“ svete. V tomto smere bol výnimkou Matej Struhár, ktorý interpretoval náročný Koleničov text. Odrazu som bol svedkom nielen talentu, dobrej techniky, ale aj výsledku poctivej analýzy komplikovaného textu a prišiel nielen príjemný, ale aj podstatný umelecký zážitok. V podstate som sa na vystúpení recitátorov cítil veľmi dobre. Okrem spomenutého aj preto, že sa môžem tešiť na to, ako tieto talenty mierne zostarnú a začnú riešiť okrem seba aj svet vo všetkej jeho zložitosti a bolestnej kráse. Karol Horváth
zlaté | pokračovanie prasiatko | z predošlej strany Peter Galdík: My sme nezasahovali a musel by som dlhšie uvažovať, aby som zistil, či je to dobré. My sa spoliehame na Jarku Čajkovú, ktorá to vždy všetko vymyslí, rozcvičí nám naše artikulačné orgány. Pobeháme si po nádvorí Matice slovenskej. Veríme, že to bolo pekné a milé. A tešíme sa opäť o rok. Eva Palkovičová: Dramaturgický výber je na každom z nás, ale to v akom sme išli teraz poradí bol, samozrejme, režijný zámer. Týmto som, dúfam, zjednotila všetky názory, ktoré tu odzneli. Je to však náhoda, že to vlastne vytvára jeden príbeh, hoci je ambíciou, aby všetkých šesť recitácií tvorilo jeden celok. Už len tým, že jeden prednes vytvára atmosféru tomu nasledujúcemu. Keďže názov môjho prednesu je zároveň názvom celého nášho programu, tak ja som išla na konci. To je asi všetko… Anna Zemaníková: Mne už nezostalo veľmi čo povedať, ale každopádne súhlasím so všetkými do istej miery. Čo sa týka poradia, to má naozaj na svedomí pani Čajková. Myslím, že to slušne vymyslela. Bolo to takto dobre, ja by som na tom tiež nič nemenila. Ako ľudia sme si sadli a hádam to vytvorilo dobrý dojem. Čo sa deje počas kubínskych nocí, čo zažívajú… (nastane všeobecná vrava, zaznievajú repliky ako: „To bolo dávno.“ Na čo si chceš »6
spomínať, veď to je jasné, čo si tam robil!“ Má to byť cenzurovaná verzia?“ „Veď ma vyhodia zo školy.“ etc.) Anna Zemaníková: Poctivo sme išli po každej súťaži na internáty, tam sme sa vyspinkali a ráno šli na ďalší program. Eva Palkovičová: Potrebné sú diskusie práve o tom, čo sa odohralo večer a diskutovať treba v príjemnom prostredí. Ale, samozrejme, pred prednesom sa treba vyspať. To je dôležité a tým to hasne. Peter Galdík: Chodili sme spolu na čaj. To bola naša jediná činnosť. Opakovali sme si pri ňom texty a namáčali do neho pečivo. („Do tých textov?“ zaznie). Áno, texty do pečiva. Lucia Lejková: Vlastne áno, ja súhlasím s tým, že pred prednesom sme poslušne vstali a cvičili. A potom, tak ako po každej vydarenej skúške sa oslavuje, a po nevydarenej ešte viac. Pavol Náther: Nuž a ja poviem, ako to naozaj bolo. Došli sme tam vo štvrtok alebo v stredu a v nedeľu ráno sme išli domov a medzi tým človek raz recituje, čiže je to jedno doobedie, čo sa treba sústrediť a zvyšok je taký, že nie každý si to už potom pamätá. Matej Struhár: Nadviažem na Paľka. Prišli sme tam vo štvrtok a odchádzali sme v nedeľu. Pamätám si asi len stredu a potom nasledujúci utorok. A to je asi tak všetko. –MR.D.–
z iného chlieva Tajomstvo textu, odmlky, pohľadu a ich správnej kombinácie
K
aždoročne žnú i recitátori. Tí najlepší prezentovali slovenské vrcholy umeleckého prednesu v Slovenskom národnom literárnom múzeu. Spoločným znakom prednesov bolo striedme kostýmovanie interpretov a dobrý kontakt s divákom – poslucháčom. Program spájajúci prednesy bol v koncepcii Jaroslavy Čajkovej stretnutím ľudí s ľuďmi. Niektorí recitátori vyšli spomedzi divákov a aj sa medzi nich vrátili. Recitátori prichádzali na svoj výstup z rôznych častí átria múzea. Vystúpenia jednotlivých recitátorov prepájali hudobné improvizácie huslistu Leonarda Vajduláka. Prvým recitujúcim bol Pavol Náther, ktorý si zvolil pasáž z hry Jána Šimka Petržalské príbehy. Text prednášal civilne, miestami ležérne. Neakcentoval tragikomickosť textu, nepolemizoval s „mýtmi“ o Petržalke. Ďalší interpreti prednášajúci prózu Lucia Lejková, Anna Zemaníková, Peter Galdík a Eva Palkovičová sa vyznačovali perfektnou prácou s pauzou, rytmom, dôrazom. Prednesy boli absolútne presvedčivé. (Koniec koncov, hovoríme o tom najlepšom, čo v oblasti umeleckého prednesu vzniklo v sezóne 2007/2008.) Lucia Lejková výrazne pracovala i s mimikou a celkovým výrazom. Striedala zvnútornené pasáže so štylizovanými. Pracovala i so súčasťou odevu – čiapkou, pootočenie ktorej symbolizovalo ďalší príbeh hrdinky príbehu. Peter Galdík pracoval okrem gestikulácie aj s posturikou. V Martine text Láska v studni prednášal stojaci na poklope kanála. Eva Palkovičová text Tajná jama starých rodičov prednášala v sede. Využila odlíšenie postavy pomocou iného postoja tela. Jediný zástupca prednesu poézie bol Matej Struhár s Absťákom Ivana Koleniča. Svoju výraznú fyziognómiu podčiarkol odevom. Jeho prednes bol výpoveďou človeka, ktorý popri tom, ako si zapaľuje cigaretu, otvorene rozpráva divákom o svojich pocitoch. Až slovo absťák ho položí na kolená. Recitátori zožali. Bolo to poetické, bolo to prozaické. Lenka Dzadíková
SCÉNICKÁ ŽATVA 2009
27. augusta 2009
Festivalový denník č. 3
veľkolepá |NÁDYCH // b. uhlár a kol. disk // b. uhlár // divadlo disk // trnava zakáľačka | z iného chlieva
Skládačka odporného života
J
e to divadlo nedramatické – nebo jestli chcete postdramatické. Neusiluje o to, aby vytvářelo děj, fabuli, příběh. Dokonce ani ne téma nebo motivické linie. Jen sbírá materiál ze života a rovná jej divadelně, scénicky do jednotlivých scén a výstupů. Bez úsilí vybudovat celkový smysl. Nebo ještě jinak a lépe: shromažďuje a řadí za sebou ten životní materiál tak, aby označil a pojmenoval bídu, špínu, ošklivost života z různých stran a v různých rovinách. A podobně je tomu i s použitými výrazovými prostředky. Jsou nejrůznějšího druhu a nejrůznější podoby. A bohužel i různé kvality. Někdy se ponoří do větších hloubek, jejich výpověď je bolestná, ve vší krutosti a brutalitě zasahuje cosi podstatného. Jindy ovšem zůstane jen na povrchu, spokojí se s banalitou, kterou stejně banálně předvede. Prostě ve všem všudy skládačka, s níž si divák může vybírat své hrozinky. Ale pokusí-li se formulovat smysl celku, pak se může dopracovat jenom k jakési esenci velmi hnusného života, za nímž číhá smrt. Jan Císař
Inscenácia, ktorá má gule
B
laho U. je provokatér. Dlhodobo. Na pôde profesionálneho i ochotníckeho divadla. Vo svojich inscenáciách nás demaskuje a bezostyšne ukazuje prstom na všetko, pre čo sa iní snažia nájsť eufemizmus, zamiesť to pod koberec, mávnuť nad tým rukou alebo aspoň prižmúriť oko. Divadelný súbor Disk je rôznorodý a typovo pestrý. Herectvo je civilné, pravdepodobne herci často využívajú i princíp sebaprojekcie. Scenár inscenácie Nádych vznikol metódou kolektívnej tvorby. Konfrontuje svet adolescentov a zostarnutého muža a ich prienik. Decentne i negustiózne. Inscenácia je hutným komentárom doby a pomerov, súčasného jazyka, spôsobu komunikácie a vyjadrovania sa. Je ostrou kritikou fráz a klišé a vysmieva sa z nich. Režisér napríklad zdôraznil vyznania lásky – slová „milujem ťa“ hovorí Táňa do ticha. Romantická hudba, ktorá znie pod jej
vyznaniami sa tesne pred vyrieknutím tejto vety úplne stíši. Medzi očarujúce výstupy patrí Tribunál. Je to ostrá paródia divadelnej kritiky a porotcovstva. Zobrazuje viaceré druhy hodnotenia – kritiku „bez servítky“ s použitím vulgárneho slovníka alebo karikuje tú vysoko odbornú, akademickú. Táto porota hodnotiaca patetickú scénku dvoch hercov zahriakla mladého kolegu, „sopľavého holobriadka,“ keď sa pokúšal aj on vyjadriť svoj názor. Signifikantné bolo i to, že porota pozorovala predstavenie ukrytá v habitoch, no keď boli osamote, zložili si jej členovia kapucne kutní a zahodili dôstojnosť i bontón. V inscenácii Nádych sú tesne vedľa seba obrazy smrti a rozhovor o pôrode. Tridsaťdva výstupov je koncipovaných tak, že divák má čas aj na výdych, prípadne, ak mu scéna vyrazí dych, má čas aj na nádych. Lenka Dzadíková
zlaté prasiatko Rozhovor s Blahom Uhlárom, režisérom inscenácie Nádych Vaša inscenácia prešla od poslednej prehliadky zmenou. Ako ste presvedčili dotyčného protagonistu, aby sa práve tu vyzliekol? To je tragédia, pretože to bolo vymyslené už v roku 2008, že to bude takto, ale asi vtedy nedozrela doba. V roku 2008 v nedozretej dobe nenašli herci dostatok impulzov na zrealizova-
nie tejto geniálnej myšlienky a akosi, neviem prečo, v auguste v roku 2009 to zrazu zaznelo. Takže konečne je to vaša konečná vízia. Je to tá prvotná. Tá konečná je ešte lepšia a mala vyzerať ešte trochu ináč, ale to sa už asi nikdy nepodarí. Nádych. Je to aj váš „predsmrtný“ nádych, ako u protagonistu? Je, je, je, veď sa na mňa pozrite. A čo bude ďalej? Z filozofického hľadiska neviem odpovedať. A z umeleckého? Už máme urobené 67,6% novej inscenácie, volá sa to Ponor. Herci tvrdia, že som to myslel ako prešmyčku, porno, ale ja som to tak nemyslel. A hanbím sa za to, že som to tak ne-
myslel. Robíme na tom už od februára. Je to textové, veľa dialógov, nebudú to takéto vidiny. V novembri by sme to mali premiérovať. Máte záľubu v jednoslovných názvoch? To ma tuším už dlho prenasleduje. Jednoslovné názvy sa mi najviac páčia. Stoka. Kolaps. Ponor. Nádych. Toto je tá nová avantgarda? Tak to naozaj neviem. Ale hrali sme Nádych v Prahe a museli sme to preložiť do angličtiny. Neverili by ste, ale v angličtine neexistuje slovo nádych. Normálne v tomto jazyku slovo nádych neexistuje. Vždy to všelijako skladajú, Deep Breath a Last Gulp, ale žiadny Nádych. O čo je slovenčina lepšia! –DAR– 7«
SCÉNICKÁ ŽATVA 2009
Festivalový denník č. 3
kvi | reakcia kot | tvorcu na kritiku Bolenie brucha zo zakáľačky Reakcia na hodnotenie Fausta vo Festivalovom denníku č. 1
S
cénická žatva ako vrcholná prehliadka ochotníckeho divadla na Slovensku je vytúženou métou každého súboru. Účasť na nej je vyznamenaním a potvrdením toho, že práca, ktorú robíme, má nielen osvetový charakter, ale znesie aj určité umelecké kritériá. Pre mňa sa však stáva pomaly tradíciou, že moje účinkovanie na Žatve znamená negáciu celej mojej práce, ktorá paradoxne na iných fórach a iných prehliadkach má úplne opačný ohlas. Už pri mojej prvej účasti SŽ 2001 (Divadelný klub Tisovec: Dominika sa rozhodla...) som bol obvinený ctenou porotou, že manipulujem mládež a že chcem zakladať novú sektu, v roku 2006 (DS T. Vansovej Rim.Píla: Dedičstvo) som oje…l diváka (citát z hodnotenia porotcu zo spravodaja). Tradícia sa naplnila aj v tomto roku. S inscenáciu Fausta som sa ani na chvíľočku netváril, že chcem preniesť na javisko všetky hlbokomyseľné úvahy maestra Goetheho o zmysle ľudského bytia, existencii Boha či o vplyve exaktných vied na vedomie a podvedomie človeka. Poznajúc možnosti svoje aj súboru som si programove vybral tie pasáže, v ktorých maestro zostupuje z nebeských výšin a približuje sa obyčajnému človeku. A tu je Goethe až
prekvapivo ľudský a humorný. A cez tieto nepoznané stránky som chcel oživiť záujem diváka o toto monumentálne dielo (koľkí z nás čítali celého Fausta?), a zároveň akcentovať témy aktuálne aj pre dnešok (sebeckosť, zodpovednosť za svoje činy, honba za šťastím hoci aj cez mŕtvoly…). V žiadnom prípade som nechcel Goetheho parodovať, len odľahčiť a poľudštiť. Toto naše sizyfovské úsilie sa stretlo s porozumením a sympatiami u drvivej väčšiny divákov vrátane mnohých divadelníkov a členov porôt na prehliadkach v Revúcej a v Tlmačoch. Preto striktne odmietnuť takmer všetko, čo sme v inscenácii vytvorili a označiť ju div že nie za dedinský paškvil, je fackou do tváre nielen súboru, ale všetkým tým, ktorí našu inscenáciu prijali so sympatiami. Nemienim polemizovať s autormi hodnotenia. Tak, ako ja mám výsostné právo vytvoriť inscenáciu podľa svojich predstáv, aj porotca a každý divák má právo na svoj vlastný názor. Hodnotenie Karola Horvátha som, poznajúc Karolov osobitý vkus a ešte osobitejšiu tvorbu, prijal s pobavením. Mrzí ma len, že v kontexte tohto hodnotenia vyznieva naša celoročná práca ako zbytočná. A s tým nemôžem súhlasiť. Tak, ako môžu existovať rôzne interpretácie a výklady diel Shakespeara, Čechova či Dostojevského, tak nikto nemôže povedať, že existuje len jeden a jediný výklad Fausta. Ani Karol Horváth… Jaro Lacko, režisér Fausta
27. augusta 2009
prasa má 4 nohy a predsa
N
apriek dokonalosti a bezchybnosti všetkých členov organizačného štábu, predsa len sa v žatevnom víre rozvírili isté informácie. Chybiteľa nemenujeme, ale jeho podobizeň vidí na dverách reakcie. Záujemcom dodáme i paradajky. Oprava 1: V programovom bulletine sme Vám sľubovali piatich recitátorov s piatimi prednesmi, recitátorov však bolo napokon šesť a prednesov tiež tak. Šiestym nespomenutým recitátorom bol Peter Galdík s prednesom textu Luigiho Marbelu Láska v studni. Petrovi Galdíkovi sa ospravedlňujeme za neuvedenie jeho mena v programovom bulletine festivalu. Oprava 2: V programovom bulletine v časti tvorivých dielní EduArt sa uskutočnili nasledovné zmeny. Dieľňu základov hereckej tvorby lektorsky nevedie Jana Oľhová, ale Vladimír Sadílek a dieľňu pouličného divadla lektorsky nevedie Roman Mihálka, ale Juraj Smutný. Michal Ditte, manažér šeckého
posledný chlievik
Vydáva Národné osvetové centrum v Piešťanoch pre vnútornú potrebu v počte kusov 150. Šéfredaktorka a jazyková redaktorka: Dária Fehérová. Redaktor: Miroslav Dacho. Dopisovateľky: Miriam Kičiňová a Lenka Dzadíková. Foto: Mirka Majorošová. Grafická úprava: Samo Trnka. Tlač: Dom odborov Strojár, Martin.
»8
