EVANIELICKÝ POS ZPOD TATIER- Darmo plesá ľudskázlosť...spieva sa, jako : Slunce nádherně vzchází

V Liptovskom Sv. Mikuláši, 3. mája 1914.

EVANIELICKÝ POS ZPOD TATIER-

Wnlŕý-č

V y c h o d í k a ž d ú d r u h ú n e d e ľ u v L i p t o v s k o m Sv. DAJ,

ROČNÍK IV.

i

BOŽE, DOBRÝ DEŇ!

Mikuláši. CISLO 11.

Darmo plesáľudskázlosť.. Spievasa, jako : Slunce nádherně vzchází . . . Darmo plesá ludská zlosť, že je Pán už v hrobe, darmo hodlá neprávosť pravdu mať v porobe: bo Pán náš, ked za nás život Svoj položil, na tretí deň ožil.

Prestaň plešať, pekla zlosť, už j e Pán nie v h r o b e ; On urobil za nás dosť, nie sme viac v porobe: Boží Syn sproštil vín a zbavil od zlého nás veriacich v Neho.

Už Boh kameň odvalil s hrobu Svojho Syna, anjel nám už odhalil slávu Hospodina: Kristus Pán z pekla brán víťazne vychádza, sláva Ho sprevádza.

Nech smrť zborí tela stán, s hrudou náš prach smiesi: my veríme, že nás Pán v posledný deň vzkriesi a tak nás k Sebe zas pojme hrobu bránou do nebeských stanov. J. G. Leštinský.

EM

H

mm

Hl

Str. 162.

EVANJELICKÝ POSOL ZPOD TATIER

Čís. 11.

. Či Pán Kristus skutočne umrel na kríži a vstal z mrtvých? n. en, ktorý skutočne umrel na kríži, alebo ostal v hrobe, alebo sku točne z mrtvých vstal. — Tretej možnosti niet. Ovšem, nepriatelia Kristovi vymysleli i tretiu možnosť. „Uradivše se, mnoho peněz dali žoldnéřům, řkouce: Pravte, učedlníci jeho nočně přišedše, ukradli jej, když jsme my spali." Na základe falošného svedectva Ho odsúdili, falošnými svedkami chceli odtajit i vzkriesenie Jeho. — Ale vymyšlenině jich ľudia neverili. Právom sa jich spytovali: keď ste spali, ako môžete vedef, že Ho učedlníci ukradli? Nie; tretej možnosti niet. Pán Kristus alebo v hrobe ostal ležať, alebo musel skutočne z mrtvých vstať. Vzkriesenie Jeho čo dosvedčuje? S v e d k o m o č i t ý m Jeho prázdny hrob svedčil: vstal, niet Ho tu! A takýchto očitých svedkov bolo hodne i medzi Jeho priateľmi, cti teľmi i medzi Jeho nepriateľmi, nenávistnikmi. Videli hrob Jeho prázdny strážni, ktorí ho ostrihali a „přišedše do města, oznámili biskupům všecko, co se stalo." A videli hrob Jeho prázdny nábožné ženy, Mária Magda léna a druhá Mária a Salome; z učedlníkov Jeho: Ján a Peter. A nie len hrob Jeho prázdny videli, ale v i d e l i i Jeho samého, vzkrieseného, živého. Zjavoval sa za 40 dní po Svojom vzkriesení a zjavil sa mnohým. Zjavil sa Márii Magdalene i druhým dvom ženám, keď odchodily od prázdneho hrobu. Zjavil sa Petrovi i ostatným učedlníkom. Videli Ho učedlníci emausskí a poznali „po lámání chleba." — Videl Ho i pochybujúci, neveriaci Tomáš a vložiac prsty do rán Jeho, vyznal vieryplne, nadšene: „Pán můj a Bůh můj!" Videlo Ho viac než 500 bratov spolu, a videl Ho naposledy pri bráne Damaškovej i Saul.

¥

Áno, svedkom očitým svedčil o vzkriesení Jeho prázdny hrob v zá hrade, i On sám vzkriesený, živý. My nepatrime medzi očitých svedkov. A1 e m á m e písané svedectvá tých, k t o r í Ho v i d e l i ž i v é h o a jedli s Ním po Jeho z mrtvých vstanú — Ján apoštol píše o sebe i o ostatných učedlníkoch, apoštoloch: „Což bylo od počátku, což jsme slýchali, co jsme očima svýma viděli a co jsme pilně spatřili, a čeho se ruce naše dotýkaly, zvěstujeme vám, aby jste i vy s námi obecenství měli." A oni všetci, všetci jednomyseľne svedčia, že Pán Kristus vstal z mrtvých. To je viera učedlníkov, to je spoločná, jednostajná viera všetkých kresťanov z prvých dôb. Bez tejto viery, — píše apoštol Pavel, — bola by celá viera naša marná, daromná, a život náš by bol smutný, bezútešný, beznádejný.

Čís. 11.


Str. 163.

A my máme nie len písané svedectvá očitých svedkov vzkriesenia Kristovho. O ňom s v e d č í h l a s n e j š i e , v ý s l o v n ě j š í e, než ich p í s a n é s v e d e c t v á , ich život. Kto sa vydá dobrovoľne v nenávisť celého sveta, kto znáša celú ťarchu potupy, nenávisti, kto v tomto počí naní nie len že nič nemôže a nechce získať pre seba a pre svoju osobu, ale len utratiť, áno i vlastný život nebezpečenstvu a smrti vystaviť, ten v obeti tejto podáva svedectvo najvýrečnejšie o tom, že za čo pracuje, bojuje, trpí, umiera, je vec dobrá, pravdivá, svätá. — Len takto môžeme pochopiť učedlníkov Kristových a vysvetliť si premenu, ktorá sa stala s nimi po vzkriesení Pánovom. Čo urobilo učedlníkov takými horlivými, že šli po celom svete kázať evanjelium ? Čo jich posilňovalo v boji proti nepriateľom ? Čo jim pomáhalo prenášať nebezpečenstvá ? Čo jim dodá valo smelosti, zmužilosti, útechy i v samej smrti? Iste len viera, istota toho, že Pán ich žije! Ale i keď by sme nemali týchto svědectví! V z k r i e s e n i e Kri s t o v o nám d o s v e d č u j ú i slová samého Pána. O chráme tela svojho predpovedal: „Zrušte ho a ve t ř e c h d n e c h z a s e v z d ě l á m jej." Vstupujúc do Jeruzalema, hovoril: „Syn člověka bude vydán v ruce lidské, a zamordujíť jej; ale t ř e t í h o d n e z m r t v ý c h v s t a n e . " A v Zjavení Jánovom osvedčuje: „Já jsem ten první i poslední. A živý, ježto jsem byl mrtvý, a aj živý jsem, na věky věkův." —A keď sme presvedčení o tom, že každé slovo drahého nášho Spasiteľa je pravda, čistá, istá, nepodvratná, svätá, večná pravda, — tak pravda je i toto Jeho slovo, svedčiace o tom, že vstal z mrtvých a žije! A m á m e e š t e j e d o n d ô k a z v z k r i e s e n i a K r i s t o v h o : hi stóriu cirkve kresťanskej. Vzkriesenie Kristovo je uhelným kameňom cirkve Kristovej, cirkve kresťanskej. To znamená inými slovami, že je cirkev kresťanská i založená i dnes stojí na vzkriesenom a živom Pánovi. A skutočne, že cirkev kresťanská mohla prejsť čez toľké búrky, otrasy, víchrice prenasledovania a nebola zničená do základu, — to je len tak možné, že ju „háji Rek udatný", že má'živú hlavu, živého Pána na vzkrie senom Spasiteľovi. Preto veríme a osvedčujeme s apoštolmi a so všetkými veriacimi kresťanmi i my: „Pán Kristus skutočne vstal z mrtvých. Pán Kristus žije!"

Str. 164.


Čís. 10.

Já jsem ten pastýř dobrý! ilý čitateľu, tu hfa vidíš obraz verného, starostlivého Pa stiera. — Jak laskavé, ľú bezne nesie na ramene ztratenú, poblúdenú ovečku. Nebije ju, ale blízko k srdcu svojmu ju privinie, a celkom natešený laskavé a nežne nesie ju k svojmu stádu. A ostatné ovečky sú kolo Neho. Poslúchajú hlas Jeho, poslušne idú na pašu, na ktorú ich vedie ten najlaskavejší Pastier. — Neslieďa, nebehajú^sem a ta, ale svorne zostávajú pri Ňom, lebo vedia, že jedine On na past vách zelených pasie nás a k vodám tichým nás přivodí. Patríš i ty k tomuto vernému stádu? Či nesliediš, nebažíš po cudzom? Nebeháš po cudzích chrá moch a kaplnkách, kde síce horšia je pastva, ale kde lahodia a lichotia tvojmu telesnému človeku ? Dobre pováž, že dvom pánom nemôže slúžiť žiaden človek.

o

o ||ô | o,

o| o1 o

Čo sú divy? -o sú divy? A kto že dnes verí v divy?" — Volajú tí, ktorí sa po važujú za osvietených. A poneváč táto ich múdrosť ostáva obyčajne bez protimluvy, — mnohí rapocú za nimi to isté bez toho, aby o tom trochu porozmýšlali. Tak sa im to hodí lepšie do krámu a pokoj nejšie žijú, keď si Pána Boha predstavujú takým, ktorý sa do ničoho nemieša, do ničoho nezasiaha osobne, ale všetkému dá odohrávať sa „prirodzene." Ale čo je prirodzené? Vezmime kamenie, ktoré leží nepohnutne, ako mŕtva, nehybná hmota. — Či je jemu snáď prirodzené, že byliny rastú, kvitnú a ovocie prinášajú? Nie!' Pre byliny je to priro dzené, ale kameniu je to divom. — A práve tak je divom pre byliny, že sa zvieratá s miesta na miesto pohybujú, radosť a bôľ prejavovať môžu. — Človek zase prevyšuje všetky tieto tri stupne: orie svoju roľu, žne a sváža s nej obilie, býva v domoch, a čo všetko podrobil si už v službu behom času duch človeka! To všetko považuje človek za prirodzené, ale tvorom nižším, pod ním stojacím je to všetko divom. — A teraz: keď Boh urobí niečo, čo je nie v stave vykonať žiaden tvor, človeku to prichodí divným a snáď neuveriteľným a je to predsa prirodzeným pre javom najvyššej bytosti. Či z toho nenasleduje, že popierať divy Božie je práve toľko, ako popierať samého Pána Boha ? — Či je to snáď niečo

o

Čís. 11.


Str. 165.

iné, ako keď by kanemie chcelo tvrdiť, že byliny nerastú a nekvitnú, a že vták nelieta v povetrí? Říká blázen v srdci svém: Neni Boha! (Žalm 14. 1.)

A učiním přítrž vší radosti její, svátkům jejím, novoměsícům jejím i sobotám jejím, a všechněm slavnostem jejím. Prorok Ozeáš 2, 11.

Ako prišli sobotári ku sväteniu soboty? krátkosti sme minule opísali, že prvý blud sobotárov: očakávanie príchodu Krista Pána v čas, nimi určený, vypočítaný, ich náležité sklamal. — Neprišiel Pán ku poslednému súdu ani roku 1843, ani 1844, ani napozatým. — Nevhĺbili sa úprimne do Písma svätého a preto nevedeli, že márna vec je chcef vedef hodinu, deň, rok príchodu Jeho. Celkom nepochopitelným nám prichodí, že sobotári chceli určiť príchod Pánov. Chceli byť múdrejší, než sám nebeský Pán, ktorý pokorne vyznal: „O tom pak dni a hodině té žádný neví, ani andělé nebeští, jedině sám Otec můj." Mat. 24, 36. A Písmo sväté nič neprizvukuje tak často, ako práve n e i s t o t u toho dňa, a nič tak dôrazne nekladie na srdce, ako potrebu toho, aby sme bedlili a modlili sa, slovom, aby sme vždy boli pripravení, lebo nevieme, „kdy bude ten čas." Mark. 13, 33. Cieľ kre sťana tedy nemá byť punktovne chceť vyrátať ten čas (kto to robí, za sahuje všetečné, hriešne do riadenia Božieho, stará sa a mieša sa do práv Hospodinových!), ale skorej pripravovať sa každého času, aby nás deň ten neprekvapil, a zachovať čistotu duše, veď napomína i slovo Božie: „Blahoslavení jsou čistého srdce, nebo oni Boha viděti budou." Dobre hovorí náš ľud: kto sa raz nepridŕža jednej pravdy, ten upadá z biedy do biedy, z jedného bludu do druhého. Na vlas sa to stalo i so sobotármi. Títo sklamaní sektári chceli i na ďalej vo svojom blude zotr vávať, hoc sa ich učenie o príchode Krista Pána i nesplnilo. Toto svoje zahanbenie chceli pred svetom nejako zakryť, okrášliť, vysvetliť, a tu im prišla vhod dobrá príležitosť. Roku 1846 istá žena, menom White, oznámila týmto sektárom, že mala neobyčajný, božský sen, v ktorom jej sám Hospodin oznámil, že keby bol svet zadržal deň sobotný, a tento keby svätil a nie nedeľu, Spasiteľ by neomylne bol prišiel. — (Vidíme, diabol nie len v raji ženu zviedol, ale i pri tejto sekte ženu použil,za nástroj, a i dnes v sektárstve — žiaľ Bohu — najviac ženy zvádzajú a najskôr sa ženy dajú zviesť diablovi — pokušitelovi.) Toto „zjavenie" prišlo veľmi vhod pre hanbiacich sa sektárov. — 1 chytili sa ho nohami-rukami, a všade hlásali: „Nie my sme na vine, že Pán neprišiel, ale hriešny svet, ktorý nedeľu svätí miesto soboty." — T a k t o , hľa, p r i š l i s e k t á r i t í t o ku s o b o t e , od ktorej i meno ob-

V

Str. 166.


držali: sobotári. Ajhfa, nejšie učenie, jedine z učenie toto založené je sa zakladá na sne, to

Čis. 11.

na s e n jednoduchej ženy založili svoje najzvlášt prinútenosti, aby ním zakryli svoj prvý blud. Že na piesku a nie na skale, (Mat. 24, 24—27), keď uzná každý nepredpojatý čitateľ.

Čo hovoria sobotári o našej nedeli ? Sobotári uznajú síce, že cirkev evanjelická očistila cirkev katolícku od mnohých bludov a výmyslov fudských, ale hovoria, že táto práca cirkve našej je nie celkom úplná, lebo, hľa, svätenie nedele ponechali i evanjelici, ačkoľvek je to — vraj — pohanský zvyk. Pohanskí Rimania v tento deň svätili vraj svojich bohov, a pápež tento deň ponechal i v kresťanskej cirkvi. — (Že jakú nepravdu tvrdia sobotári, keď takto smýšľajú o svätení nedele, dokážeme pozdejšie nad since jasnejšie!) — A kto — vraj tento deň svätí, „tenf bude píti víno hněvu Božího", lebo dfa Zjavenia Jánovho (14, 9.) tretí anjel sú sobotári, šelma a jej obraz sú pápeženci (katolíci) a svätenie nedele. — Kto deň tento svätí, je modlárom šelmy, a koniec jeho — zahynutie. — Dľa tohoto svojho učenia hlá sajú, žiadajú, aby kresťania — tak ako židia — s o b o t u svätili a v ne deľu aby pracovali. — A aj som poznal istého sobotára, ktorý v nedeľu, keď sa iní zbožní ľudia do chrámu Božieho ubierali, svoje remeslo konal doma, — snáď ešte horlivejšie, než po iné dni. Týmto učením sa sobo tári stali takými nepriateľmi kresťanstva, že bojovať proti ním je našou najvážnejšou kresťanskou povinnosťou. Čo nás k tomu ponúka? Aby sme dokonale poučili svojich veriacich o tomto blude, k tomu nás ponúka, že mnohí zavedení „svätí" i medzi naším ľudom sa zjavili a bludom — ako smě videli — na s n e založeným chcú poškvrniť svätenie nedele; miesto nej židovskú sobotu uviesť i do kresťanstva. — V svojej pýche tak ďaleko idú, že sa menujú anjelmi, od Boha poslanými, ktori majú napraviť celý svet. V ďalších riadkoch poukážeme na to, či kresťanstvo skutočne pre stúpilo Boží zákon, keď miesto židovskej soboty svätí kresťanskú nedeľu, a za deň Pánov pokladá nie puhým s n o m uvedený, ale samým Ho spodinom mnohonásobne posvätený deň.

Prečo bohatstvo pôsobí starosti? eden mladý človek spýtal sa raz Franklina, prečo býva bohatstvo < # spojené obyčajne so starosťami. Franklin miesto odpovede dal tam prítomnému malému dieťaťu jabĺčko. Dieťa vzalo ho s radosťou do ručičky. Druhé, ktorému Franklin ponuknul, práve tak radostne vzalo do druhej ručičky. Potom podal mu tretie. Dieťa vzalo aj toto, tlačiac ručič kami k telu všetkých troje jabĺk. — Ale darmo sa namáhalo. To tretie mu vždy padlo na zem, tak že sa dieťa konečne rozplakalo. — „Tu, hľa, vidíte," — povedal Franklin, — „malého človeka, ktorému sa dostalo viacej bohatstva, než aby ho mohol užiť. — S dvoma jablkami dieťa bolo šťastné, — ale to tretie zničilo mu všetku radosť."

Čís. 11.


Teta Ľudmila:

Str. 167.

Z jari.*

Za ranička, za rána vypustila škorvána j a r n i a svätá, Agáta, do slniečka, do zlata:

Ore, ore od rána, slúcha pieseň škorvána, a večierkom v úvrate zasial žjtko zrnaté.

„Leť si, vtáčku, po vôli, po širokom po poli, až po božiu povalu, vzdávaj Bohu pochvalu."

Zasial v rofku zoranú, v božiu oddal ochranu, prosil, by Boh rosy dal, žitku vzrastom požehnal.

Slúchol škorván rozkazu, vzlietol s piesňou odrazu, švitoriaci velebí: „Sláva Bohu na nebi!"

Cul to škorván. S povďakom vychytil sa k oblakom; letí, letí, švrlíka, nesie prosbu roľníka.

Došlo sluchu roľníka, že už škorván švrlíka; potešil sa hospodár, že už prišla milá jar.

Doniesol j u v ochrane ku nebeskej ku bráne, na lístočku na bielom oddal prosbu anjelom.

Ide, ide, neváha, sivé volky zapriaha, prežehná sa v pokore, že roličku poore.

A za teplej za noci prišla rosa k pomoci, prišlo slnko zubaté — zišlo žitko zasiate!

Slávna božia p r e m e n a : už je rôľka zelená, a tisíce na medzi orieša a nevädzy. * Báseňka i obrázok z „Dennice" 5. 3. 1914.

Str. 168.


Čís. 11.

Časové myšlienky. „Neverím v Boha •..." Dto hrozné, bezbožné slovo je dnes životným heslom velmi mnohých. Dľa nábožného žalmistu (Řika blázen v srdci svém: „Není Boha!" Žalm 14, 1.) len blázon hovorí, že niet Boha. Skutočnosť svedči, že ludia, ktori takto hovoria, sú zväčša nie blázni, ale sú storáz horší, než blázni; ľudia na všetko súci, na všetko hotoví, na všetko zlé,. podlé, ničomné... V posledných týždňoch mnoho písaly noviny o dr. Švihoví. Švihá bol c. kr. sudca, vyslanec na ríšskej rade a predseda národnej sociálno-demokratickej strany českej. Jeho heslom bolo: niet Boha! Neveril v Boha živého, Trojjediného. Ale žiaden človek nemôže byť bez nejakého Boha. Nemohol byt bez neho ani Švihá. A poneváč neveril v Boha živého, Trojjediného, našiel si iného bojia. Jeho bohom bola mamona, peniaze. Tomuto svojmu bohovi slúžil Švihá v celom živote a obetoval mu nielen česť a statočnosť, ale v službe jeho bol hotový zradiť i stranu, ktorej bol predsedom, áno i záujmy svojho národa. Bol zradcom, ktorý policii zrádzal české národné porady a diela. Keď ho časopisy odhalily, vtedy povedal Švihá: „Neverím v Boha, ale ak je jaká spravodlivosť na svete, som nevinný." A jednako sa dosvedčilo jeho zradcovstvo, a i strana jeho i národ celý vyslovily nad ním trest zaslúžený. Z tejto príležitosti napísal český časopis „Hus" nasledovné, prav divé slova: „Nikto vraj nemôže slúžiť dvom pánom, hovorí Písmo. Čech je v stave slúžiť i trom: národu jako poslanec, vláde jako úradník a policii jako dôverník ( = zradca). Náramná šikovnosť. To by ani pôvodný Judáš nebol býval v stave. Vzal len 30 strieborných a i tie vrátil. Náš Judáš ( = Švihá) bral tisíce a tisíce so troch strán a nevrátil nikomu nič. „Ne verím v Boha!" chlubné vyznanie zradcu, súceho na všetko!" Tak, hfa, vyzerá život — bez Boha. Taká je statočnosť — bez viery v Neho! „Boja sa svetla . . . . "

¥

Ján evanjelista píše: „Každý, kdož zle činí, nenávidí světla, a nejde k světlu, aby nebyli trestáni skutkové jeho. Ale kdož činí pravdu, ide k světlu, aby zjeveni byli skutkové jeho, že v Bohu učiněni jsou" (Ján 3, 20. 21.). — I dnes je tomu tak. Kto sa bojí svetla, bočí od neho. Kto sa bojí svetla slova Božieho, vyhýba mu, nenávidí ho a usiluje sa ho odstrániť, zničiť. — O tom svedčí zpráva, ktorú priniesly nedávno „Evanjelické Hlasy" z Moravy. V Rakúsku v jednej obci rim. katolický kňaz chodil z domu do domu a hfadal Biblie. Nájdené posbieral na hŕbu. Potom dal naklásť pred chrámom oheň a všetky nájdené Biblie pohádzal do neho. — Lud sa vzbúril a žiadal od kňaza, aby im vrátil aspoň peniaze, ktoré vydali za Biblie. Kňaz usporiadal večer v hostinci zábavu s hudbou a z čistého výnosu zaplatil patričným za spálené Biblie. Nuž, čo poviete na to, milí čitatelia? Boja sa svetla! A nie bez príčiny Kto zle činí a nepravé učí, nenávidí svetlo!

Čís. 11.


Str. 169.

Říká blázen v srdci svém: Není Boha! (Žalm 14. 1.)

-asto počujeme tvrdé, rúhavé reči: „Niet Boha. Kto že ho ozaj videl? Nepotrebujem žiadneho Boha. Moje srdce je mi Bohom, moje ramená sú mi Spasiteľom, môj rozum je mi Duchom. Biblia je sbierkou poviedok vymyslených od kňazov. — Svet sám od seba nabudnul svojej dnešnej podoby." — Raz v jednom hostinci ozývaly sa podobné reči. Tu povstal s miesta jeden hosf, a vytiahnuc z vrecka hodinky, ukázal ich spoločnosti: „Pánovia, tieto hodinky samy seba shotovily, lebo sa vyvi nuly z jedného kovového zrnka, samy sa naťahujú a samy sa reparujú." — „Čože nás držíte za bláznov?" zvolal práve ten, ktorý pred chvíľou najhlučnejšie dokazoval, že niet Boha, že svet povstal sám od seba. — „Áno, — odpovedal neznámy, — mám vás za blázna, keď svetu popierate Stvoriteľa, kdežto i vreckové hodinky, aby mohly povstať, po trebujú svojho majstra." — Inokedy zase istý mladý kňaz, cestujúc vošiel do hostinca a obedoval. Bol práve trhový deň. Neďaleko od neho sedelo niekoľko jarmočníkov. Jeden z nich kričal, bijúc päsťou o stôl: „Kdeže je aký Boh? To sú len farárske povedačky!" — Keď to povedal, šibnul okom po kňazovi, pri susednom stole sediacom. Tento vstal a pristúpiac ku krikľúnovi, hovoril mu: „Priateľkg, čo vy hovoríte, je nie nič nového. Veď to stojí napísané už v Biblii." „Čo? — zvolal patričný, — to mi ešte žiaden farár nepovedal." Nužja vám to prečítam," povedal kňaz. VyUahnul z vrecka Nový Zákon so Žalmami a čítal na hlas Žalm 14 1: „Říká blázen v srdci svém: Není Boha. Porušení jsou a ohavní v snažnostech." — „Ako vidíte, — hovoril kňaz ďalej zarazenému krik ľúnovi, — „už aj za dňov kráľa Dávida boli takí blázni, len že boli skromnejší; hovorili to len v srdciach svojich a nevykřikovali to po hostincoch."

Otrok pálenky. ese

0

vo

0

n a

u

c

acn

f ? \ ' ^ ' k°' '' i Rakytnice v slávnosti svätodušné. Prišli | | j / domov murári zo sveta, vojaci od vojska, temer v každom dome mali hosťa. V menších-väčších hrbkách stáli sviatočne oblečení ľudia pred domami a besedovali hlasne. Hneď jeden, hneď druhý vyprával svoje zkušenosti. I. u Rovných bolo hlučnejšie, než inokedy. Starý Rovný sedel pred domom na lavičke a spokojne si fajčil. S jednej i s druhej strany sedeli dvaja starší synovia, kupci v blízkom meste, ktorí boli návštevou doma s celými rodinami. Za nimi, o stenu opretý, stál najmladší brat, ktorý gazdoval doma, pri otcovi. V izbe bolo zase ženské pohlavie. Manželky dvoch starších synov Rovného, a Anička, snúbenica najmladšieho. Na jaseň majú mať svatbu. V záhrade, pod košatou lipou, sedela Marienka, jediná dcéra Rovného, po smrti matkinej gazdiná domu. Pri nej stál driečny, štihlý Martin Zvedavec. Už tretí rok slúžil pri vojsku. Keď do slúži, má si vziať Marienku za ženu.

Str. 170.


Čís. 11.

„Martin môj, aká som šťastná, že si ešte vždy taký dobrý ku mne, ako predtým. Keď som fa videla v kostole takého driečneho, myslela som si, že si ma viac ani neobzrieš." „Blázonko! Myslíš si, že pod vojanskou blůzou iné srdce bije, ako pod jednoduchým gazdovským kabátom? Ináč, nemáš mi čo závidef. Môžem ti povedať, Marienka, takej hodnej devy, ako si ty, som ani v K. nevidel/' „Ďakujem ti, Martin môj. Ale rozprávaj mi, ako sa ti vodí na vojančine? Je to, pravda, tvrdá služba..." A Martin držiac Marienku za ruku, rozprával jej svoje zkušenosti. Poslúchala ho pozorne, aby jej neušlo ani jedno jeho slovíčko. Ani ne zbadali, len keď sa už hodne zotmilo. Martin sa začal sberať. „Musíš už domov, Martin môj?" pýtala sa Marienka smutným hlasom. „Domov práve nie, ale sľúbil som sa kamarátom. Máme sa sísť v hostinci." Marienka nepovedala ani slova viac. Ale nebola v stave pochopiť, ako ho môže tiahnuť do hostinca, medzi kamarátov, kdežto ona by naj radšej sedela s ním samým. Rozlúčili sa. Martin kráčal rovno do hostinca. Marienka hfadela za ním dlho, dlho... „Dieťa moje, mne sa ten čeľadník nefúbi. Tak sa mi zdá, že privefmi má rád flašu a pričasto navštevuje hostince. Neprenáhli sa, dcéra moja. Ty nevieš ešte, čo znamená byť otrokom flaše; ja som už videl nejednoho. A preto ťa ešte raz napomínam: neprenáhli sa, Marienka!" Marienka ešte vždy hľadela v tú stranu, v ktorú odišiel Martin. Ešte vždy o ňom snívala, keď ju vyrušily slová otcove. „Nie, ona nemôže žiť bez neho!" Naňho mysliac, kráčala do izby; naňho myslela, keď pripravovala večeru; o ňom sa jej snívalo v noci. Ci ozaj i Martin pomyslel na ňu medzi kamarátmi v hostinci ? Na druhý deň v celej dedine nehovorili ľudia o inom, ako o bitke, ktorá bola v hostinci. Švarný vojak Martin sa povadil a konečne i pobil s kamarátmi, až ho museli vyhodiť z hostinca. „Nešťastný čeľadník, — hovoril starý Rovný, viac len akoby sám pre seba, — kde len bere peniaze na tú pijatiku?" „Kde? Má mu kto dávať," hovoril najmladší syn Rovného. „Viete, že Bobuľovci, ktorí prijali Martina za svojho, nemajú detí. Kedykoľvek sa pohne z domu, do jednoho vrecka mu starý Bobuľa vpustí 2—3 ko runy, aby — vraj — tetka nevidela; do druhého vrecka mu stará Bobu ľová vstrčí „pár halierov", aby ujček o tom nevedel. Aby sa vraj Martin nemusel hanbiť kamarátov... A on stačí všetko pomíňať." Rovný hľadel tupo do povetria. Zrazu vstal od stola a povedal nahněváno: „Na čo si len berú takí starí blázni cudzie deti na starosť, keď ich nevedia vychovať. Milý Pán Boh vedel dobre, prečo jim nepo žehnal žiadnych. — Či by pre Martina nebolo lepšie žiť doma v biede a museť sa starať o to, ako sa biedne vyživiť? Hojnosť len rozduchuje v ňom plameň náruživostí. A jeho zlé náruživosti ho zkazia."

Čís. 11.


Str. 171.

Všetci odsudzovali Martina. Len Marienka ho nebola v stave odsúdiť. Jej dobré, milujúce srdce našlo preň tisíc výhovoriek. Veď je mladý. A kto zná, či aj on bol na vine? A potom, keď sa za mladi vyzabáva, tým pokojnejší a usadlejší bude neskôr... V nevinnej svojej mysli ďalej snuvala sny o budúcej blaženosti. Bude ho milovať celou teplotou nežného srdca. I on ju bude milovať, bude ju museť milovať... A k vôli nej opustí i zlé kamarátstvo, i ľahkomyseľný život... Nie, ona ho nemohla odsúdiť. Nepoznala, chudina, život. Nepoznala strašnú moc náruživosti. Nevedela, že čomu človek navykne v mladosti, od toho pozdejšie ťažko odvyká... A len máloktorý odvykne * * * Minuly dva roky. A zase boly slávnosti svätodušné. Marienka svätila ich už ako manželka Martinova. A bola šťastná. Martin bol ako znovuzrodený. Na pitie ani ne pomyslel. A žienku svoju miloval vrelé, opravdové. Starí Bobufovci prepustili jim nevelký, ale úhľadný domček na vyšnom konci dediny. Dali jim dve role, kravu, aby si gazdovali. „Po smrti našej, — hovoril starý Bobuľa, — beztak pripadne všetko vám; len mi buďte dobrí, poriadni; milujte sa a milujte i nás!" A Marienka, kedykoľvek pozrela na „svojho" Martina a videla ho odchodiť na role, alebo vracať sa večer domov vypoteného, ustatého, cítila sa nekonečne blaženou. „Veď som ja vedela, že sa on premení," myslela si za každým. A usmievala sa blažené, pomysliac na to, ako ju ustarostený otec voľakedy pred ním vystríhal. Veď jej bol Martin dobrý. Taký dobrý, ako snáď žiadny iný. (Pokračovanie.)

Drž sa toho, čo máš. O svätých obrazoch. Ako bolo v prvých storočiach kresťanstva? '"feV prvých troch stoletiach nebolo v kresťanských chrámoch žiadnych yj obrazov. Pozdejšie s vývinom nauky o vzývaní svätých, celkom prirodzene prišla aj úcta jednotlivých obrazov, alebo dejov, s nimi spojených. Že sa už koncom 111. a začiatkom IV. stoletia musely zjavovať v chrámoch španielskych také obrazy, svedčí španielska synoda, v Elvíre vydržiavaná, ktorá vypovedala, že sa obrazy nemôžu vniesť a umiestiť v chrámoch. Zpočiatku obrazy tieto představovaly nejaký biblický dej, alebo výjav zo života niektorého mučedlníka, martýra. — V najstaršej dobe cirkve kresťanskej sa ľudia s akousi svätou bázňou štítili vyobraziť Spa siteľa. Najviac ak Ho najdeme vyobrazeného na príklad ako dobrého pastiera, ktorý nesie na ramenách nevládnu ovečku, — čo nechcelo byť obrazom samého pastiera, ale skôr zobrazením, predstavením Jeho pastier skej, spasiteľskej lásky a vernosti. O tomto svedčí nasledovné.

Str. 172.


Čís. 11.

Keď si v IV. storočí istá princezna, menom Konštancia, žiadala od Eusebiusa, biskupa v Caesarei, Kristov obraz, Eusebius nemohol vyhovef jej prosbe. Ale jej napísal, že „spoľahlivého, historického obrazu Kristovho niet, čo sa týka Jeho ľudskej povahy; a Jeho Božstvo že nemožno odmalovaf." A biskup Eusebius to považoval za celkom správné, že niet obrazov Kristových, lebo ináč že by sa bolo „čo obávať, že by Kristove obrazy ľahko mohly zaujať miesto starých, pohanských, modlářských obrazov." Keď biskup Epifánius (y 403.) našiel na opone jednoho dedin ského chrámu Kristov obraz, on sám strhnul oponu, zavinul do nej jed noho mrtvého a pochoval ho v nej. Aj Augustinus označil rozširujúce sa ctenie obrazov ako neriad v cirkvi. Serenus, biskup v Marseille, roz trhal obrazy, ktoré ľud vzýval. Ačkoľvek sa väčšina cirkevných učiteľov vyslovila proti obra zom, vzdor tomu už v V. století začaly sa zjavovať obrazy, ktoré před stavovaly zrovna samého Krista. V šiestom storočí boly chrámy už takrečeno preplnené obrazmi Kristovými a obrazmi apoštolov, mučedlníkov, Márie a ostatných svätých. Pápež Rehor Veľký zakázal síce vzývať obrazy, ale zakázal ich aj ničiť. A menovite od vtedy začali obrazy najprv len trpeť v chrámoch, potom pomaly postupne začali ich ctiť, až sa toto poverčivé uctenie obrazov konečne v nasledujúcich stoletiach na toľko vzmohlo a rozšírilo, že medzi ctenim obrazov a medzi skutočným modlárstvom ťažko by boio bývalo nájsť i len aký-taký rozdiel. Zapaľovanie svetielok, poklony, kľakanie na kolená, bozkávanie, okiedzanie temjánom, — boly zovňajšie prejavy pocty, preukazovanej obrazom. Obrazy a cirkev východná. V tomto ohľade začiatkom VIII. stoletia vynikala nesmiernou pre hnanosťou menovite cirkev východná. V nej neriady a bludy, s poctou obrazov spojené, došly takého stupňa, že ľudia na príklad obrazy svätých povolávali za kmotrov, divotvornú moc pripisovali nie len samým obra zom, ale ešte aj látke (materiálu), z ktorej boly shotovené. Následkom tohoto soškrabúvali barvu s obrazov a primiešovali ju do posvätného vína. alebo posvätný chlieb kládli najprv na obrazy svätých, aby tak — akoby od nich — prijali telo Pánovo. Pri takomto zblúdení nebol div, že židia a mohamedáni vyhadzovali kresťanom na oči, že sa vrátili k pohanskej modloslužbě. Vskutku akoby tehdajší kresťania boli úplne zapomněli na slovo Božie v Žalm. 115. 3: „Bůh náš jest na nebi, čině všecko, což se mu libí. Modly pak jejich jsou stříbro a zlato, dílo rukou lidských. Ústa mají. a nemluví, oči mají, a nevidí" atď Alebo na slová v II. Mojž. 20. 4—5: „Neučiníš sobě ry tiny, ani jakého podobenství těch věcí, kteréž jsou na nebi svrchu, ani těch, kteréž na zemi dole, ani těch, kteréž u vodách pod zemí. Nebudeš se jim klaněti, ani jich ctíti " Alebo v Žalm. 97, 7.: „Zastyďte se všickni, kteříž sloužíte rytinám, kteříž se chlubíte modlami." Alebo ďalej u Izaiáša (42, 8.): „Já jsem Hospodin, toť jest jméno mé, a já slávy své jinému nedám, ani chvály své rytinám". Potom ví. Kor. 10, 14.: „Protož, moji milí, utíkejtež modlářství, —" a konečne na slovo Kristovo (Mat. 4, 10.): „Pánu Bohu svému klaněti se budeš a Jemu samému sloužiti budeš-'.

Čís. 11.


Str. 173.

Mnohi chceli násilne odstrániť túto poctu obrazov. To viedlo k ni čeniu, kazeniu obrazov, a z toho povstal tuhý boj medzi priateľmi a ne priateľmi obrazov, ktorý trval vyše celého stoletia a zúril hlavne na vý chode a to v takom čase, keď už mohamedanizmus začal pomaly útočiť na kresťanstvo východné. — Boj tento začali récki cisári, ktorí toho času sídlili v Carihrade. — Prvý bol rázny cisár Lev III., ktorý r. 726. naria dil obrazy v chrámoch tak vysoko povešať, aby ich ľud nemohol bozká vať. Ale tomuto nariadeniu cisárovmu sa viacerí biskupi sprotivili, medzi nimi aj carihradský patriarcha Germanus, a nadovšetko mnísi, lebo v naj väčšej čiastke oni zhotovovali tieto obrazy. Keď cisár videl, že takto nedôjde cieľa, r. 730. vydal nové nariadenie, v ktorom naložil odstrániť z chrámov všetky obrazy. — A cisár toto svoje nariadenie aj previedol, kde bolo treba, i násilne, pomocou vojska —, nedbajúc ani na protest, ani na kliatbu, ktorú vypovedal nad ním rimský biskup Rehor III. — Jeho syn Konštantín V. kráčal v šľapajach otcových a prísnymi trestami ob medzoval poctu obrazov. Konečne na synode, zadržanej r. 754 v Cari hrade, zakázal vôbec každú možnú poctu obrazov a síce odvolávajúc sa na výpovede Písma Svätého. Kto by nevidel a neuznal, že cisár tento mal viac smyslu náboženského a viac ducha kresťanského, ako všetci mnísi a biskupi až po pápeža, ktorí zastávali poctu obrazov. Po smrti cisára Lva IV. nastal v tomto boji žiaľny obrat. Jeho vdova, Irena cisá rovná, i sama ctiteľka obrazov, ale menovite k vôli kňazom, mníchom a neosvietenému ľudu, r. 787 na druhej nicaenskej synode, dala zrušiť uzavretie carihradskej synody (754. r.) a znova uviesť poctu obrazov. Obrazy sa rozšířily a zaplnily chrámy a domy čoskoro; najprv len na východe, ale potom pomaly, postupne aj na západe. Poniektorí cisári síce ešte aj za tým bojovali proti obrazom, ale márne, bezvýsledne. Vdova cisára Theofila, menom Theodora, r. 842. na synode v Carihrade dala raz navždy zpät uviesť poctu obrazov v smysle synody nicaenskej z r. 787 a vypovedala, že obrazom svätým prislúcha poklona a kľakanie na koiená. — A tak tedy dve ženy dopomohly k víťazstvu pocte obrazov svätých. O O o

o o o

Pijan gazda.

Napísal Rehor Uram.

8.

KJ

„Pro obžerství mnozí zemřeli, ale kdož jest středmý, prodlí života!" Sírách 37. v. 35.

Zúri víchor, zimný víchor, meče snahu sklady, a mráz za ním mení vodu v biely srieň a ľady; zúri hájom pustoclivým, drúzga vetve stromov, fučí poľom sňahobielym, . derie sa do domov.

Čo je živé, utiahnuto v teplej izbe čuší, bo kto teraz cestovať má, silu zimy zkúsi. Zotmilo sa. Zhasly svetlá, usnuly už deti, iba v krčme u krčmára tam sa ešte svieti. Vôkol stola pár korheľov v dyme si popíja; nemýli ich, že von zima, víchor že zavíja. Dobre jim je, veď pri pití,

Str. 174.


miznú, vraj, starosti; tu chcú silu nájsť ku práci, tu oťužif kosti. V tom sa strhne zvada, — dvaja zchlpia sa, a tretí v kotúč dymu zahalený von z krčmy vyletí. Urobí len pár krokov a — v sňah zaryje nosom: „Mňa vyhodiť? — mrmle k sebe. Ukážem vám kto som!" I sbiera sa pomaličky, ale ťažká hlava nedá mu vstať, — a za každým zas vo snahu pláva. Hor na nohy nedajbože! Krúti sa svet celý! Snáď štvornožky! — Ach, zas leží v sňahovej posteli! — Ver márny boj, — hynie sila, —

Čís. 11.

meravejú údy, — spánok telo už objíma, — krev sa tichšie prúdi. Padá sňažík, halí všetko v závoj biely, nový; a pohrabnú pieseň spieva vietor korheľovi! *

*

Noc minula. — I povstal chýr zavčas rána ešte, že mŕtvolu zmrznutého . prešiel voz na ceste. Obzreli ju — v nej Pijana — korheľa poznali, i vzali ho na ramená a pod vežu dali; na druhý deň ho odniesli do hrobu tmavého, kde kňaz vzdychnul: „Pane, smiluj sa nad dušou jeho!"

Na dobrého kresťana sa môžeš spoľahnúť. í|||)odivné je, že ľudia, ktorí si myslia, že sami môžu byf a žiť bez mf v i e r y a bez náboženstva, — svoje záujmy predsa s obzvláštnou dôverou skladajú v ruky tých, ktorých poznajú ako dobrých kre sťanov. A majú pravdu, lebo kto v srdci svojom obcuje s Bohom, tomu možno bezpečne dôverovať vo všetkom. Rozumný obchodník svoju kassu sverí radšej veriacemu kresťanovi, múdra gazdiná s domácnosťou a dietkami sa radšej spoľahne na pobožné slúžobníctvo, ako na ľudí, ktorí sa na Boha nedopytujú. Každý človek snaží sa za nejakým cieľom, a kto si vytýčil za cieľ nebesá, ten aj v zemských veciach bude vernejší, ako ten, ktorý uspokojenie nachodí len v tomto svete. Dvaja cestujúci v cudzej krajine poblúdili v rozsiahlom lese, o ktorom kolovaly chýry zlovestné. Konečne, keď už zavítala noc, došli k jednému osamelému hostincu, ktorý sa dľa zovňajška nezdal byť veľmi spoľa hlivým a bezpečným. „Pozrime aspoň, ako vyzerá zdnu", — riekol jeden, a vošli dnu. — Hostinský práve čítal domácim Bibliu, a ačkoľvek oni cestujúci len krátko predtým tropili posmech zo všetkého božského, — radi boli, že našli takú spoľahlivú hospodu. — Vypočinuli si znamenite. A ráno, keď sa po milej a vďačnej rozlúčke vydali zase na ďalšiu cestu, museli uznať a soznať jeden druhému, že je kresťanská viera predsa len mocou, pod ktorej ochranou možno sa bezpečne uchýliť.

Čís. 11.


Liptovský Svätý Mikuláš. Cirkev našu stihla zase citeľná ztráta. Dňa 24. marca umrel v 63. roku života presbyter cirkve p. Matej Žuffa, majiteľ dielne na remeň, ktorý usilovnou, svedomitou prácou, skrom nosťou a šanovlivosfou pri pomoci Božej z malých začiatkov dosiahnul veľkých výsledkov. Zosnulý bol jedon z tých nemnohých, ktorí pre časné veci nezabúdajú ani na veci krá ľovstva Božieho. Bol vždy horlivé zaujatý za všetky diela cirkevné. Pozostalá zkormútená rodina hodne a dôstojne si uctila a zvečnila pa miatku svojho drahého zosnulého, urobiac 2000 korunovú základinu na budúci sirotinec v Mikuláši. — Zkormútených nech poteší Pán a zo snulému nech dá z milosti korunu života večného. " O k o l i č n ô . Dňa 12. marca sme po'chovali bývalého kurátora našej dcérocirkve, 75 ročného Martina Haviara. Pri pohrabe jeho sme sa znova presvedčili o tom, akou pálčivou, bôľnou ranou na tele cirkve je, a jakým osudným môže byť pre jej budúcnosť hromadné sťahovanie sa do Ameriky. Zosnulý zanechal šesť živých' dietok. Z nich jediná dcéra ho vyprevádzala na boľastnej ceste smrti. Ostatných 5 dietok je v Amerike. Sú všetky už zaopatrené; synovia poženení, dcéry povydávané, a všetci v Amerike tak osadení, že ani nepomyslia na návrat domov. Koľké poriadne, horlivé evanjelické domácnosti utratila v nich naša dcérocirkev! J a k u b o v a n y . Dňa 4. apríla odprevadili sme do matky zeme Simeona-starca, Michala Jančušku, v 84. roku jeho života. Zvěčnělý nemajúc žiadnych priamych potom

Str. 175.

kov, rozpomenul sa nielen na svoju rodinu, ale i na svoju cirkev. Úž dávnejšie obetoval na celocirkevný chrám 50 kor. — Na druhý deň, dňa 5. apríla odprevadili sme zase k hrobovému odpočinku žiačku Evku Kováč, a tak pred zrak náš pred stavila sa nám večná pravda, jaký nestály je náš život, ako za starcom môže odísť i mladušké dieťa. Zo snulá dcérečka bola jediným dieťaťom svojich rodičov a tak ich žiaľ a zár mutok je tým väčší a boľastnejší. K r á ľ . L e h o t a . Cirkev našu jedno za druhým stíhajú samé smutné pády. Dňa 1. apríla sme pochovali Mateja Strapoňa, ktorý umrel po ťažkom kríži, posilnený vel. večerou Pánovou, 31. marca, v 46. roku časného života. Oplakáva ho man želka s dietkami. — Dňa 8. apríla umreli naraz dvaja cirkevníci strašnou smrťou. Šli z roboty pri železnici po násype medzi koľajnicami v Parižovcach, keď odrazu doletel vlak za nimi tak neočakávane, že nebolo času na útek. Utekali — na nešťastie — práve na tú koľajnicu, ktorou i vlak jachal. Razom boli usmrtení. Nešťastie toto stalo sa dňa 8. apríla po poludní o 3. hodine. Kto je prí činou tohoto hrozného nešťastia, má zistiť vyšetrovanie. — Rodina dala ich domov doviezť. Pochovali sme ich naraz 11. apríla popoludní pri veľkej účasti pohrabného obecenstva. — Jeden z nich sa volal Adolf Le hotský Slabejovie, svobodný, vy plnil 60 rokov 11 mesiacov. Opla kávajú ho sestry a rodina po bra toch, o ktorú sa otcovsky staral. — Druhého meno je Jozef Lehotský Katrenovie, 58-ročný. Oplakáva ho manželka. — Oba žili z práce rúk, ako pltníci a robotníci. — Pán po tešuj zkormútených a zachráň nás

Str. 176.


od takýchto pádov. Veru, klesáme na počte, voláme v žiali: „Pane, zachovaj nás, hynieme!" — Strašné by bolo, keby cirkev naša, len asi 300 duší pociťujúca, už vymierať počala. — Dúfame, že milostivý Boh smiluje sa nad nami a nahradí i tieto dosiar dopustené ztráty! H o d ľ u š a . Dopis, uverejnený vV poslednom čísle Posla, doplňujem J ešte nasledovným. V cirkvi našej sa narodilo a bolo pokrstené 17 dietok, medzi nimi 1 nemanželské. — Umrelo 13 osôb. Sobášeno bolo 5 párov; z nich 2 páry miešané. Okrern^ toho sa jedna panna vydala za — Žida; rozumie sa, že cirkevne sobášení neboli. A úfame, že sa ta kýto pád viac ani nestane u nás. Veď to svedčí o strašnom úpadku kresťanského povedomia! K večeri Pánovej pristúpilo v chráme 505 osôb, doma — nemocných — 7. Konfirmovaných bolo 12. V minulú veľkonočnú slávnosf začaly sa i u nás odbavovaf služby

Čis. 11.

Božie dfa nového, po mnohých cirkvách už dávnejšie do života uve deného bohoslužobného poriadku. Nový tento poriadok sa všeobecne ľúbil, a bolo by veru žiadúcno, aby sa vo všetkých slovenských cirkvách čím skôr uviedol tento pekný, po vznášajúci bohoslužobný poriadok. Cirkev mieni zakúpiť od mesta dom na školu. Prosba je zadaná ešte v októbri, ale riešenie pre roz ličné príčiny mešká. No, výhľady máme dobré. Kopanická fília ostala zase bez učiteľa. A stanica je to nie zlá, lebo ľud je veľmi dobrý, obetivý; dietok málo, dohromady len 15. — Radi by sme dostali staršieho učiteľa, ktorý by nám ostal tam stále. Baptizmus nenašiel u nás vhodnej pôdy. Lebo pôda sŕdc našich hor livých evanjelikov je pripravená len pre zdravé semeno čistého evanjelia Kristovho, ale nie pre bludy kočujúcich falošných prorokov bez kaž dého zamestnania.

£ f c A " j ^ T W % M l V YL2T ~ P rv ^ dielna v krajine svojho V ^ J ^ T m . - L ^ l J L ^ J I ^ J L J Ä L . druhu, ktorá zhotovuje posvätné : "**" nádoby oltárne: k a l i c h y , k o n v i c e , c i b o r i a , k r í ž e , s v i e c n e z čistého striebra, ale silne tiež aj postriebrené v každom možnom vyvedení, dfa najnovších vzoriek skvostne a pri ľavných cenách. Pozlacuje, poťažne obnovuje nádoby staré. — Kto by chcel cenník, nech sa obráti alebo rovno na firmu, alebo nech píše do školy porúbčanskej (Kisporuba, Liptó m.)

Direkcia "SANDRIKU" Alsó-Hámor (Bars m.) Redaktor: Vladimír P. Čobrda, farár a dekan v Smrečanoch. — Hlavní spolupra covníci: Ján Bezek, farár v Liptovskom Sv. Petre a Ján Jamnický, farár nemeckoľupčiansky. — Vydáva spolok „Tranoscius" v Liptovskom Sv. Mikuláši. — Rukopisy posielajú sa redaktorovi, predplatky spolku „Tranoscius". :: Predplatná cena 2 kor. na rok, pri hromadných objednávkach 1 kor. 50 hal., do Ameriky 3 kor. (70 cent.) Tlačil F. Klimeš v Liptovskom Sv. Mikuláši.

EVANIELICKÝ POS ZPOD TATIER- Darmo plesá ľudskázlosť...spieva sa, jako : Slunce nádherně vzchází

Recommend Documents