POSUDOK
HABILITAČNEJ
PRÁCE
Autor habilitačnej práce: PhDr. Tomáš Sollár, PhD. Názov habilitačnej práce: Empirická verifikácia štrukturálnych modelov psychologických konštruktov Ako napovedá názov, autor sa v habilitačnej práci venuje obsahovo veľmi širokému a rozmanitému spektru psychologických konštruktov, ktoré spája technika použitá na overenie ich štruktúry. Tento prvý zámer autora mal prirodzene svoje prednosti i riziká. Zásadnou prednosťou bola snaha ukázať užitočnosť a relatívnu univerzálnosť aplikácie konfirmačnej faktorovej analýzy pri riešení otázok týkajúcich sa rôznorodých psychologických konštruktov. Nazdávam sa, že toto sa vcelku autorovi podarilo: presvedčivo preukázal, že princípy modelovania štrukturálnymi rovnicami možno úspešne využiť vo viacerých oblastiach psychologickej diagnostiky. Zároveň, autor rovnako presvedčivo preukázal na slovenské pomery mimoriadne dobrú a hlbokú znalosť teórie i používania SEM. Oceňujem, že pri aplikácii všetkých konfirmačných faktorových analýz postupoval precízne a dôsledne, pričom nezabúdal ani na také činnosti ako je napr. preliminárne adekvátne overenie podmienok pre aplikáciu SEM (čo je žiaľ, u viacerých iných autorov skôr zriedkavosťou, než pravidlom). Ani v jednej z „empirických“ kapitol sa autor nezastavil pri prvom akceptovateľnom výsledku, ale s dátami analyticky ďalej pracoval až kým nedospel k riešeniu, ktoré podľa neho z hľadiska matematicko-štatistických kritérií nepredstavovalo optimum. Najvýznamnejšie riziko autorovho výskumného zámeru je v podstate odvrátenou stranou prednosti, ktorú tento zámer v sebe má: je ním psychologicky príliš veľká šírka a heterogenita problémov, ktoré sa podal riešiť. Už len problematika štruktúry inteligencie a povahy jej potenciálnych dimenzií dnes predstavuje nesmierne široký a psychologicky heterogénny okruh otázok, ktorému sa desaťročia bez výraznejších úspechov venujú stovky vysoko špecializovaných odborníkov na celom svete. Presne tak isto možno charakterizovať súčasný stav bádania v oblasti psychológie osobnosti a oblasti kognitívnej psychológie. Venovať sa naraz a úspešne tak početným a v svojej psychologickej povahe vysoko rôznorodým problémovým okruhom považujem za prakticky nemožné. Buď tu riešiteľ skĺzne do neprijateľnej povrchnosti alebo rezignuje na psychologickú povahu problému a venuje sa prednostne procedúram predstavujúcim samé osebe rovnako neprijateľnú operacionalizáciu teoretických problémov. Nazdávam sa, že posudzovaná habilitačná práca sa práve tomuto riziko celkom nevyhla. Autor elegantne a so znalosťou veci používa matematicko-štatistické „technológie“ a postupy, avšak psychologická podstata problémov ostáva neraz odsunutá na vedľajšej koľaji. Toto uprednostňovanie technologických postupov nezohľadňujúce dostatočne psychologickú teóriu sa prelína všetkými kapitolami v ktorých autor mieni overovať teoretické modely. Ako príklad môže slúžiť prvá z týchto kapitol, ktorú autor nazval „Verifikácia modelov štruktúry inteligencie“. Hneď na začiatku musím povedať, že to, čo autor proklamuje v názve kapitoly sa nijak nesnažil naplniť v ďalších krokoch.
V zásade mu totiž nešlo o overovanie teoretických koncepcií štruktúry inteligencie ale o overenie štruktúry len jediného vybraného psychologického testu (navyše, ako autor správne uvádza v odkaze na zdroje ide o test, ktorý nie je príliš zakotvený v žiadnej psychologickej teórii...). Aby sme sa dobre rozumeli: overovanie štruktúry akéhokoľvek psychodiagnostického inventára môže mať opodstatnenie – nemožno ho však stotožňovať s overovaním psychologického konštruktu, či psychologickej teórie. To je práve spomínaný neprijateľný inštrumentalizmus a operacionalizácia psychologickej teórie. V tomto smere ani jednotlivé podkapitoly („Inteligencia ako jedna dimenzia“, „Inteligencia ako viac dimenzií“, „Inteligencia ako hierarchické usporiadanie dimenzií“ atď.) obsahovo nenapĺňajú to, čo deklarujú ich názvy. Preferovanie záujmu o procedúry pred záujmom o psychologickú povahu veci vidieť potom aj vo formulovaní problémov, ktoré autor rieši. Tak napríklad v snahe o vyskúšanie čo najväčšieho počtu modelov štruktúry testu (TSI) overuje autor aj také modely ako je model s jediným globálnym faktorom alebo model s nekorelovanými faktormi, hoci množstvo predchádzajúcich výskumov štruktúry tohto testu a tiež povaha interkorelácií zistených samotným autorom celkom jasne preukázali redundantnosť takých úvah. Očarenie procedúrou na úkor intenzívneho štúdia a zohľadnenia psychologických významov a obsahov je rovnako viditeľné v kapitole nazvanej „Verifikácia modelov štruktúry osobnosti“, ktorá sa však v skutočnosti venuje výhradne štruktúre Cattellovho šestnásťfaktorového dotazníka osobnosti (opäť teda redukcionistická operacionalizácia mnohorozmerného komplexného psychologického problému). Autorovo testovanie toho, či sú sekundárne faktory ortogonálne alebo vzájomne korelované celkom opomína fakt, že viaceré faktory druhého rádu sú sčasti sýtené tými istými primárnymi faktormi. Z povahy veci je teda logicky samozrejmé bez potreby ďalšieho dokazovania, že aj faktory druhého rádu potom musia vykazovať istú mieru kovariancie. Naviac – a to považujem za ešte dôležitejšie: v skutočnosti habilitant vôbec neporovnáva, tak ako to proklamuje, ortogonálny a neortogonálny model, pretože v časti 4.1.1. rieši päť osobitne položených otázok. Testuje teda päť parciálnych problémov o tom, či konkrétne vybrané primárne faktory tvoria alebo netvoria jeden spoločný faktor druhého rádu. To nie je ale otázka o závislosti, či nezávislosti faktorov druhého rádu. Z hľadiska psychologických obsahov potom pôsobí ďalšia podkapitola (4.1.3.) dosť podivne a nie je celkom jasné, prečo prichádza s tretím modelom a ako sa tento model psychologicky odlišuje od predošlých. Som presvedčený, že všetkým týmto úskaliam by sa bol autor vedel úspešne vyhnúť, ak by sa viac odpútal od zamerania na matematicko-štatistické procedúry smerom k hlbšiemu štúdiu psychologickej teórie a psychologickej povahy získaných údajov. Napokon, považujem za potrebné zmieniť sa ešte o jednej nášľapnej míne, ktorú si habilitant položil sám pred seba pri koncipovaní práce. Je ním jeho zámer vytvoriť „...užitočnú publikáciu pre psychológov vo viacerých oblastiach, predovšetkým však záujemcov o empirické verifikovanie psychologických teórií, ako
začiatočníkov, tak aj pre skúsených výskumníkov“. O riziku vyplývajúcom z prílišnej šírky riešenej problematiky a z neho plynúcom inštrumentalizme už bola reč. Snaha vytvoriť dielo rovnako akceptovateľné „skúsenými odborníkmi“ ako aj laikmi vedie k inému druhu rizika, s ktorým sa autor, podľa mňa celkom zákonite, tiež nedokázal celkom dobre vyrovnať. Je úplne prirodzené, že pri takto stanovenom cieli sa autori snažia byť maximálne zrozumiteľní, v prijateľnej miere čo najviac zjednodušujúci, ale zároveň netriviálni a novátorskí. Je to však tanec na hrane noža, z ktorej možno ľahko skĺznuť na jednej strane do popularizátorských nepresností alebo na strane druhej, do výkladu, ktorý laik nemá šancu pochopiť (či v horšom prípade ho pochopí celkom nesprávne s dobrým pocitom, že jeho zdeformované poznanie sa opiera o odbornú autoritu). Podľa môjho názoru, predložená práca nesie viacero znakov skĺznutia aj na jednu, aj na druhú stranu. Ako ilustrácie ústupku odbornej precíznosti pred zrozumiteľnosťou a triviálnosťou môže slúžiť napr. používanie termínu „osobnostné teórie“ (namiesto „teórie osobnosti“), implicitné zjednodušené prezentovanie konfirmačnej faktorovej analýzy ako jedinej cesty k hodnoteniu meracích (?) nástrojov v psychodiagnostike, problematické stavanie štatistickej a akejsi „empirickej psychologickej“ hypotézy do vzájomného protikladu s následným nevysvetleným zavedením ďalšej dvojice: „teoretická vs. empirická hypotéza“, implicitné stotožnenie voľných, určených a fixovaných parametrov, zavedenie celej podkapitoly o ontogenéze výskumných fáz, či nesprávne označenie EFPA ako „Európska organizácia psychologického testovania“. Na druhej strane, dovolím si zapochybovať o spôsobilosti laika v SEM adekvátne porozumieť napr. autorovmu výkladu v podkapitole 2.2. alebo adekvátne porozumieť významu jednotlivých indikátorov a interpretácií uvádzaných pri konfirmačných analýzach v tzv. empirických kapitolách práce. Napokon, záverečná poznámka: Ak väčšinu priestoru môjho posudku zaberajú kritické komentáre, nie je to odrazom (ne)kvality posudzovanej práce. Ako som uviedol na začiatku, habilitant preukázal, že dokáže na špičkovej úrovni ovládať najmodernejšie procedúry štatisticko-matematických analýz dát. Implicitne presvedčivá je i jeho dobrá orientácia v teórii a empirickom výskume relevantnom psychologickým problémom, ktoré sa podal riešiť. Viem si veľmi dobre predstaviť, že hociktorá z „empirických“ kapitol by po nie veľkých úpravách mohla byť akceptovaná a následne publikovaná vo forme vedeckej štúdie v popredných medzinárodných vedeckých časopisoch. Zmyslom mojich poznámok bolo skôr v dobrom upozorniť habilitanta na to, že menej býva niekedy viac a taktiež, že výskum v psychologických vedách nemožno zredukovať do hoci aj najbrilantnejšie uskutočnených procedúr moderných matematicko-štatistických analýz. Prácu ako celok preto odporúčam prijať a po úspešnej obhajobe akceptovať. Na základe vyššie uvedeného doporučujem, aby po úspešnej habilitačnej obhajobe bola PhDr. Tomášovi Sollárovi, PhD. udelená vedecko-pedagogická hodnosť docent v odbore 3.1.10 Všeobecná a experimentálna psychológia. V Košiciach 24.09.2013
doc. PhDr. Ján Ferjenčík, CSc.
Oponentní posudek na habilitační práci PhDr. Tomáše Sollára, PhD. Empirická verifikácia štrukturálnych modelov psychologických konštruktov Habilitační práce PhDr. Tomáš Sollára, PhD. má s přílohami a cca 12 stranami citovaných pramenů více než 220 stran. Je tvořena sedmi kapitolami – dvěma úvodními, které jsou věnovány modelům psychologických teorií nejprve z teoretického a poté z metodologického nebo instrumentálního hlediska, čtyřmi kapitolami, které se zabývají praktickým (empirickým) výzkumem několika psychologických konstruktů právě za pomoci statistického modelování, a závěrečnou shrnující nebo hodnotící kapitolou. V úvodní kapitole se autor zabývá možnostmi empirického ověřování existence vztahů mezi různými teoretickými konstrukty operacionalizovanými prostřednictvím různých měřicích nástrojů. Upozorňuje na rozdíl mezi teoretickou konstrukcí a nástrojem měření, i když lze najít formulace, kdy se tento důležitý rozdíl stírá – např. „…meranie samotnej predmetnej teorie“ (s. 11). Soustředí se na otázky použití různých variant a modelů faktorové analýzy – s nezávislými nebo korelovanými faktory, hierarchickou strukturou apod. Rozlišuje přitom dva základní přístupy k faktorové analýze, které se v současné době používají, explorační a konfirmační. Pro využití faktorové analýzy v jakémkoli výzkumu je pak klíčové rozlišení tzv. manifestních (pozorovaných, měřených) a latentních (nepozorovaných) proměnných. Konfirmační faktorová analýza, používaná opakovaně v hodnocené habilitační práce, je technicky poměrně komplexní metodou, a autor se v úvodních kapitolách snaží o vytvoření obecnějšího rámce, aby se mohl v následujících kapitolách již věnovat spíše výsledkům empirických studií a jejich důsledkům pro příslušné teoretické přístupy, kterými se v nich zabývá. Zabývá se způsoby, jakými jsou v jeho studiích definovány indikátory latentních proměnných a zejména v druhé kapitole způsoby prezentace výsledků jednotlivých studií. Možná jsou některé (zejména úvodní) části této kapitoly poněkud simplexní, ale důraz na nutnost provést psychometrické analýzy zkoumaných nástrojů je namístě. Oceňuji také zařazení části věnované často opomíjenému pojmu velikost efektu. Těžištěm práce jsou podle mého názoru čtyři empirické studie struktury modelů teoretických konstruktů – inteligence (kap. 3), osobnosti (kap. 4), potřeby kognitivního uzavření (kap. 5) a proaktivního zvládání (kap. 6). Každá kapitola obsahuje dílčí diskusi výsledků.
Ve třetí kapitole se autor zabývá strukturou Testu struktury inteligence, výběrový soubor je tvořen N = 298 osobami se středoškolským vzděláním. Faktorové analýze bylo podrobeno devět celkových skórů subškál tohoto testu. Autor postupně odhaduje čtyři modely, přičemž celková shoda modelu s korelovanými faktory a modelu s hierarchickou strukturou je prakticky totožná. Z toho důvodu podle mého názoru správně uplatňuje Schmid-Leimanovu transformaci, která naznačuje oprávněnost zachování faktorů prvního řádu při současném uvažování o obecnějším faktoru. Užitečný je rovněž numerický odhad faktorových skórů získaných na základě různých modelů (používaný i v následujících empirických kapitolách), díky němuž je možné posoudit míru kongruence jednotlivých faktorů v různých modelech. Autor konstatuje, že nejvhodnějším modelem je model kongenerických testů. Čtvrtá kapitola je věnována struktuře osobnosti na základě dotazníku 16 PF vycházejícího z Cattellovy teorie a dotazníku NEO-FFI vycházející z teorie Big Five autorů Costy a McCraee. V části zaměřené na Cattellovu koncepci a dotazník pracuje nejprve s daty od 300 středoškoláků a celkovými skóry jednotlivých subškál jako proměnnými. Formuluje pět jednofaktorových modelů, což je postup, který je z praktického hlediska pochopitelný, ale přesto by bylo zajímavé podívat se, jak by se s daty shodoval model pěti nekorelovaných faktorů. Byl k rozdělení dat a proměnných na pět samostatných modelů nějaký důvod? Zvláště, když je v další studii odhadován model s těmito faktory, ovšem korelovanými? V druhé studii Cattellova dotazníku pracuje autor pouze s položkami, které mají zjišťovat úzkost. Zde je N = 836 dospělých osob. Cílem je zjistit, jaká je povaha faktoru úzkosti, zda jde o kongenerické testy úzkosti nebo zda lze uplatnit přísnější omezení modelů. Opět dochází k závěru, že jde o kongenerické testy. Další část věnovaná struktuře dotazníku NEO-FFI pracuje s agregovanými položkami jako indikátory pěti faktorů odhadovaných modelů a N = 218 středo- a vysokoškoláků. Autor odhaduje tři vzájemně „zahnízděné“ (nested) modely – s nekorelovanými faktory, s faktory, které navzájem všechny korelují, a model, ve kterém je povoleno korelovat pouze třem dvojicím faktorů. Dospívá k závěru, že model s nekorelovanými faktory zjevně nepopisuje adekvátně získaná data. V páté kapitole věnované struktuře potřeby kognitivního uzavření pracuje autor se slovenskou verzí nástroje Need for Cognitive Closure Scale a se souborem N = 399 středoškoláků. Jako indikátory používá opět agregované položky. Nejprve odhaduje
jednofaktorový model, posléze pětifaktorový model, nejprve s nekorelovanými a poté s korelovanými faktory, a nakonec tři modely hierarchické. Poslední empirická kapitola (kap. 6) je zaměřena na model proaktivního zvládání. Pracuje se slovenskou verzí nástroje The Proactive Coping Inventory a souborem N = 301 žáků a studentů. Postupně analyzuje čtyři modely, se třemi nebo sedmi faktory, které spolu ve jedné variantě korelují a v druhé nekorelují. Ve výše komentovaných kapitolách obsahujících empirické analytické studie (kap. 36) prokázal dr. Sollár velmi vysoké expertní, řemeslné znalosti a dovednosti. Proto považuji za velmi důležitou poslední kapitolu hodnoceného spisu, která tuto úroveň překračuje a obsahuje kritické úvahy o teoretických přístupech pracujících s konstrukty, které jsou operacionalizovány do podoby více nebo méně propracovaných nástrojů testování. Protože toto rozlišování je nutné mít neustále na paměti – jinými slovy, naše nástroje nezjišťují naše teoretické konstrukty bezchybně, jednoznačně (dr. Sollár zdůrazňuje nutnost zabývat se psychometrickými vlastnostmi nástrojů), ale ukazují nám určité dílčí poznatky, jejichž prostřednictvím se něco o těchto teoretických konstruktech dozvídáme, a tudíž se něco dozvídáme i o našich teoretických východiscích. Jejich modifikace vyvolaná konfrontací s empirií nám umožňuje dále reformulovat nebo modifikovat konstrukty, se kterými pracujeme, a dále zlepšovat testové a dotazníkové metody, se kterými pracujeme. Domnívám se, že to je jedno z hlavních poselství celé práce. Otázky a připomínky: Některé otázky a připomínky byly již formulovány v předchozím spíše deskriptivním textu. Ty, které se mi do něho nevešly, formuluji ještě zde: Jak kolega Sollár chápe pojem „verifikace“? Jaká je role „verifikace“, popř. „falzifikace“ v empirické psychologii – možná specificky v kontextu kvantitativní metodologie využívající postupy statistického modelování? Upozorňuji na to, že je nutné rozlišovat pojem „faktor“ (konkrétní matematický model vztahů mezi proměnnými) a „konstrukt“ (teoretický pojem) (s. 24). Dovoluji si namítnout, opakovaně používaný pojem „měření“ není v psychologii zcela samozřejmý. I autorem citovaný Joel Michell je kritikem používání pojmu měření v psychologii. Jaký má autor názor na Michellovu námitku?
Závěry hodnocení: Domnívám se, že dr. Sollár ve svojí habilitační práci prokázal odborné kvality a erudici potřebné pro získání vědecko-pedagogického titulu docent v oboru Obecná a experimentální psychologie. V Brně 18.9.2013 Prof. PhDr. Tomáš Urbánek, Ph.D.
Oponentský posudok habilitačnej práce PhDr. Tomáša Sollára, „Empirická verifikácia štrukturálnych modelov psychologických konštruktov“, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove. Predložená dizertačná práca sa zaoberá metodologickou problematikou overenia štrukturálnych modelov vybraných psychologických teórií, čo je v našich podmienkach pomerne nový prístup k skúmaniu psychologických javov. Najmä preto, že v psychologickej literatúre nateraz dominuje exploračný prístup k skúmaniu javov a teórií. Autor predloženú prácu usporiadal do 7 kapitol, pričom jednotlivé časti na seba vnútorne a logicky nadväzujú a vytvárajú tak prehľadný a kompaktný celok. Prvé dve kapitoly tvoria úvod do problematiky konštruovania psychologických teórií. Auto r poskytuje základný prehľad modelov psychologických teórií s ohľadom na ich rozmernosť, závislosť a usporiadanie. V tejto časti sa autor samostatne venuje metódam exploračnej a konfirmačnej faktorovej analýzy ako bazálnym nástrojom prezentovaných výskumov. Druhú kapitolu tvoria základy ako aj súvislosti procesu overenia prezentovaných štrukturálnych modelov v podobe prezentácie jednotlivých častí výskumného cyklu. Nejasnou je v tejto časti odporúčaná veľkosť výberového súboru, najmä výhrada k príliš veľkým súborom, ktoré by svojimi parametrami mali kopírovať vlastnosti skúmanej populácie a zároveň boli štatisticky významné. Autor práce precízne prezentoval jednotlivé časti kvantitatívneho výskumu a dokladoval tak adekvátnu orientáciu v problematike, ako aj dostatok relevantných výskumných skúseností s ich aplikáciou. Nasledujúce štyri kapitoly sa venujú problematike verifikácie modelov štruktúry jednotlivých psychologických konštruktov. V kapitole o štruktúre inteligencie autor overoval jednodimenzionálnu, viacdimenzionálnu a hierarchickú štruktúru inteligencie. Z verifikácie faktorovej štruktúry sa ako najvhodnejší javil trojfaktorový model, ako aj model s latentným faktorom vyššieho rádu. Výsledné faktorové riešenie ponúklo najvyššiu zhodu modelov s dátami. Následná diskusia potvrdila autorov prehľad v problematike s dostatočným vnímaním obmedzení uvedených modelov v zmysle Sternbergovej kritiky všeobecného faktora inteligencie. Kapitola overujúca modely štruktúry osobnosti je rozdelená do dvoch častí. Prvú časť tvoria štúdie Cattelovej koncepcie osobnosti. V tejto súvislosti sa autor okrem jedno a viacfaktorovej štruktúry uvedenej koncepcie zameral na model faktora úzkosti. V jednofaktorovej, ako aj v samostatnej štúdii sa ako najprijateľnejší javil model faktora úzkosť sýtený štyrmi primárnymi škálami. Prínosnou je v tejto časti najmä štúdia, ktorá porovnávala samostatné
a prepojené konštrukty osobnosti. Z jej výsledkov je aj pre psychologickú prax významné zistenie o väčšej sile vzťahov v modeli so všetkými osobnostnými premennými. Obdobne prínosnou je aj druhá časť kapitoly, ktorej cieľom je overenie teórie piatich faktorov osobnosti. Autor práce overoval tri konkurenčné modely, reprezentujúce uvedenú teóriu. Výsledky uvedenej časti potvrdili literatúrou predpokladané vzťahy medzi jednotlivými faktormi modelu veľkej pätky, ktoré na našej populácii neboli doposiaľ verifikované. Zaujímavou sa javí autorova úvaha o vzájomnom ovplyvňovaní sa osobnostných dimenzií ako vysvetlenie absencie ich empirickej nezávislosti. Celkovo je uvedená kapitola najviac prepracovanou častou práce, kde autor okrem excelentného metodologického prístupu, preukázal zrelosť v psychologickom uvažovaní o bazálnych konštruktoch vlastnej disciplíny a prispel k ich hlbšiemu poznaniu. Osobitnú pozornosť autor práce venuje overeniu modelov štruktúry potreby kognitívneho uzavretia. Aj v tomto prípade autor testoval jednodimenzionálne, viacdimenzionálne a hierarchické modely, pričom hierarchické modely vykazovali najväčšiu zhodu s dátami. Uvedená problematika má významný integrujúci potenciál aj vo vzťahu k ďalším psychologickým konštruktom. Poslednou študovanou oblasťou boli modely proaktívneho zvládania, kde autor obdobne porovnával modely so závislými a nezávislými faktormi, v prospech modelov so závislými faktormi. Celkovo je práca spracovaná vysoko kvalitne s dôrazom na prepracované teoretické východiská, detailnú verifikáciu jednotlivých modelov s následnou prehľadnou diskusiou s implikáciami pre teóriu a prax. Autor predloženou prácou dokumentoval adekvátny prehľad a erudíciu v používaní metód štrukturálneho modelovania a ich uplatnenie v rôznorodých psychologických kontextoch. Prezentované výsledky uvedených modelov sú však limitované použitými výskumnými metodikami. Záverom možno konštatovať, že autor práce splnil predsavzaté ciele a prispel tak k poznaniu, overeniu jednotlivých nástrojov ako aj psychologických teórií. Celkové hodnotenie práce: Habilitačná práca pôvodným a náročným spôsobom prispela k skúmaniu zvolenej problematiky. Po obsahovej i formálnej stránke zodpovedá požiadavkám kladených na tento typ prác, a preto odporúčam udeliť PhDr. Tomášovi Sollárovi, PhD. vedecko-akademickú hodnosť „Docent“ v študijnom odbore 3.1.10_všeobecná_a experimentálna psychológia. V Košiciach dna 10. februára 2014 Mgr. Michal Kentoš, PhD.
