2. kapitola
STARÝ BYT No super. Fakt super. Kladiem tašku na zem a po strmom železnom schodisku stúpam k bytu o poschodie vyššie. Pred šiestimi mesiacmi v ňom bývala Tara, nezamestnaná herečka, ktorá zvyčajne o tretej ráno nahlas nacvičovala texty. Naše priateľstvo nie je ktovieaké srdečné, ale Tara má u seba môj náhradný kľúč, a ten hádam poslúži lepšie než zhrdzavený kus kovu, čo mi visí na krúžku. Slnko už zapadlo a zo všetkých strán sa na mňa nepríjemne tisne tma. Obrovské snehové vločky víria navôkol, na tie najbližšie dopadá svetlo z verandy. Zvoním pri dverách. Cink-cink, ozýva sa nahlas a dôrazne. S čoraz horším pocitom stláčam zvonček, začínam si byť istá, že Tara nie je doma. Dnes mám jednoducho zlý deň. A vlastne, keď o tom uvažujem, mám zlý rok. Žltým plášťom si zakrývam letné šaty, keď opatrne zliezam po klzkých schodoch dolu. Podrážky pláteniek, ktoré mám 21
Zabudnutá.indd 21
10/15/12 4:50 PM
Catherine McKenzieová
na nohách, nie sú určené do zimy. Na predposlednom schode sa pošmyknem a tvrdo pristávam na zadku. „Dokelu!“ „Ste v poriadku?“ ustarostene sa ozve hlboký mužský hlas. Zdvihnem k nemu pohľad a zatínam zuby, aby som nefikala od bolesti. Muž má na sebe krátky čierny kabát a sivú lyžiarsku čapicu, spod ktorej trčia tmavé vlasy. Odhadujem mu takých tridsaťpäť rokov, možno o máličko viac. Oči má pekne ďaleko od seba, nos pravidelne formovaný a na brade strnisko. Nepoznám ho, ale... akoby som ho už kdesi videla. Súcitne sa usmeje. V tme sa zablysnú biele zuby. „To asi bolelo.“ Mám pocit, že to bude bolieť naveky, no tvárim sa stoicky. „Trošku.“ Vystrie ku mne ruku. „Potrebujete pomoc?“ Vložím prsty do jeho dlane v rukavici a on ma zdvihne na nohy. Mojich stopäťdesiatsedem centimetrov prevyšuje o dobrých pätnásť. „Vďaka.“ „V pohode.“ Sivozelené oči zaletia k schodom, z ktorých som spadla. „Hľadali ste Taru?“ „Áno. Vy ju poznáte?“ „Sme starí kamaráti.“ Niečo v mojom podvedomí sa nástojčivo hlási, chce sa predrať na povrch, no nevládzem sa tým zapodievať. „Neviete náhodou, kedy sa vráti?“ „Je na západe, nakrúca pilotný diel nejakého seriálu. Príde až po Novom roku.“ „Dokelu.“ Zmrznuté ruky si zastrčím do vreciek, šmátram po mobile. Viem, že tam nie je. Pozriem sa tomu mužovi do očí a vtedy mi to zapne. „Nestretli sme sa už niekedy?“ 22
Zabudnutá.indd 22
10/15/12 4:50 PM
Zabudnutá
Pokrúti hlavou, no potom sa zarazí. „Hm... možno...“ „Na oslave Tariných narodenín,“ doložím. „Pred dvoma rokmi, nie?“ Teplá letná noc, Tarin byt plný nových tvárí, Tara si vzala na starosť mňa a Craiga, vodí nás dookola a každému nás predstavuje. Rozšafne gestikuluje s pohárom plným červeného vína. „Boli ste tam, však?“ pýtam sa. „Hej... ale...“ „Nemohla by som si na sekundu požičať váš telefón?“ Zaváha. „Tak dobre.“ Zasunie ruku do vrecka na džínsach a vyloví iPhone. Stlačí hlavné tlačidlo, aby ho prebudil. Obrazovka zostáva tmavá. „Pardon, asi sa mi vybila baterka.“ „Došľaka.“ Zmocňuje sa ma panika. Na tvári má zmes ľútosti a neochoty. „No, ak chcete, poďte si zavolať z mojej pevnej linky.“ Skúmavo si ho prezerám. Má láskavé oči a konček nosa červený od zimy. Na čapici sa mu rýchlo hromadia snehové vločky. Inštinkt ma varuje, že takto sa žena najrýchlejšie dostane do titulkov novín a spravodajských televízií, no mám vari na výber? Okrem toho, ten muž pozná Taru. Vlastne sme sa už stretli. „To by bolo super. Mimochodom, som Emma.“ „Dominic.“ Dominic. Pravdaže, Dominic. Vtedy stál vedľa krásavice, ktorá sa volala podobne ako ja. Emmy? Emily? Nevtieravo elegantná, dlhé ryšavé vlasy... Tí dvaja sa k sebe hodili, aspoň výzorom určite. „Teší ma, že sa znovu stretávame. Vy tu niekde bývate?“ „Samozrejme.“ Obracia sa a kráča k mojim dverám, vkladá do zámky kľúč, odomyká, otvára dvere. 23
Zabudnutá.indd 23
10/15/12 4:50 PM
Catherine McKenzieová
V ušiach mi zahučí, musím sa poriadne nadýchnuť chladného vzduchu. Nie, nie, nie... Toto fakt nemôže byť pravda. Lenže je.
O chvíľu, ktorá sa mi zdala nekonečná, sedím vo svojej obývačke na čokoládovohnedom koženom gauči, ktorý som po obchodoch hľadala celé mesiace, a trasiem sa. „Je v kuchyni,“ vraví Dominic, rýchlo si vyzlieka kabát a vešia si ho na jeden z poniklovaných hákov, ktoré som vlastnoručne montovala na stenu v chodbe. Jeho hlas ku mne dolieha cez milióny kilometrov – akoby sme spolu telefonovali a spojenie bolo absolútne na figu. „Viem,“ odvetím a ďalšie slová mi uviaznu v hrdle. Dominic vojde do obývačky. Na sebe má vypraté džínsy a sivý pulóver so zipsom pod krk. Nohavice aj pulóver na ňom visia, akoby nedávno výrazne schudol. V hustých krátkych vlasoch vidieť prvé šediny. „Čože?“ spýta sa. Pomaly, rozochvene sa nadýchnem a vydýchnem. „Povedala som, že viem, kde je telefón.“ „Moment. Asi mi niečo uniklo.“ Kamarát, tak o tom nemáš ani poňatia. „Toto je môj byt.“ „Prosím?“ „Toto je môj byt. Moja pohovka. A povedali ste mi, že si môžem zavolať z vlastného telefónu.“ Na tvári sa mu zjaví neveriaci výraz. „Dopekla, o čom to hovoríte?“ „Vy si myslíte, že mi šibe, však?“ 24
Zabudnutá.indd 24
10/15/12 4:50 PM
Zabudnutá
„Neviem, čo si mám myslieť.“ „Nešibe mi.“ Žiaľ, ani mojim vlastným ušiam to neznie presvedčivo. „Toto je môj byt.“ „Prečo to stále opakujete?“ Odrazu sa ozve zvonček a obaja sa mykneme. „To budú špeditéri,“ vraví Dominic. „Kto?“ Zvonenie sa zopakuje. Dominic kráča k dverám bytu, otvára ich a za nimi stojí zavalitý chlap v montérkovej kombinéze. V ruke drží kotúč tmavomodrej látky. „Môžeme začať?“ spýta sa Dominica. „Jasné, poďte dnu.“ Dominic mu ustúpi z cesty. Špeditér položí látku na zem a rozprestrie ju po drevenej dlážke k mojej spálni. Postavím sa, ale takmer sa mi podlomia kolená. Z hlavy mi uniká krv, akoby som vytiahla zátku z výlevky. Opriem sa o hladkú koženú pohovku. „Čo to robíte?“ Krátko sa na mňa pozrie. „Sťahujem sa sem.“ „Ale...“ „Jasné, stále mi hovoríte, že je to váš byt, no ja mám nájomnú zmluvu a tá tvrdí niečo iné. Počkajte, ukážem vám ju.“ Zdvihne ruksak, ktorý predtým oprel o stenu, a otvára ho. Vytiahne kôpku papierov a prelistuje ju. Zavalitý špeditér sa vráti a vyjde z bytu. Jeho topánky zanechávajú na modrej látke mokré stopy. Dominic nájde medzi papiermi jeden úradne vyzerajúci hárok vytlačený z počítača. Podá mi ho. „Vidíte?“ Prečítam si ho dvakrát, hoci už na prvý raz som všetko pochopila. Je to zmluva medzi Dominicom Mahoneym a Pedrom Alvarezom, ktorou sa prenajíma byt 23A v Chesterfielde – tento byt. Na zmluve je dátum z minulého týždňa. 25
Zabudnutá.indd 25
10/15/12 4:50 PM
Catherine McKenzieová
„Určite došlo k omylu.“ „Nemyslím si to.“ Obklopí ma tma. Mám pocit, akoby som sa prebudila v Matrixe, otvorila oči vo svojom zámotku, pokrytá prvotným slizom, a z pľúc by mi hrôza vytláčala vzduch. Lenže ak je toto nejaká alternatívna realita, kde je múdry mentor, ktorý mi vysvetlí, čo sa to deje? „Kohútik s teplou vodou v kúpeľni sa pri krútení zasekáva. Radiátor v spálni každú noc presne o jedenástej hodine a dvanástej minúte zarachotí. A...“ „Prečo mi to hovoríte?“ „Dokazujem vám, že je to môj byt.“ „Iste, ja verím, že ste tu bývali, ale...“ „Nie, nebývala som tu. Stále tu bývam. A bodka.“ Špeditér sa vráti obložený kartónovými škatuľami. „Kam ich mám položiť?“ „Do väčšej spálne,“ povie Dominic a rukou naznačí smer. Potom prejde popri mne, posadí sa na pohovku a položí si ruky na kolená. „Fajn... Emma... tak sa voláte?“ „Áno.“ „Musíme tomu prísť na koreň.“ Naznačí, aby som si sadla k nemu. Nechce sa mi, no bojím sa, že nohy ma už dlhšie neudržia. Sadám si na dôverne známu pohovku čo najďalej od neho. Na konferenčnom stolíku je tenká vrstva prachu. Vo vzduchu cítiť slabý pach zatuchliny. „Okej,“ vzdychne Dominic. „Povedzme, že je to váš byt...“ „Je.“ „Prečo mi ho teda Pedro prenajal?“ „Lebo som bola istý čas preč.“ „Vedel Pedro, že odídete?“ 26
Zabudnutá.indd 26
10/15/12 4:50 PM