DIEŤA SVOJICH RODIČOV. Kompletné vydanie legendárneho seriálu z časopisu ROHÁČ

Jozef Schek DIEŤA SVOJICH RODIČOV

nie a d y v é n t Komple álu i r e s o h e legendárn isu z časop ROHÁČ

Jozef Schek DIEŤA SVOJICH RODIČOV

DIE ŤA SVO J I C H R O D I Č OV Obľúbený tvorca dlhoročného kresleného seriálu o Jožinkovi J O Z E F S C H E K sa narodil v Bratislave ako Jozef Babušek (3. 9. 1921). Otec, vášnivý amatérsky huslista, viedol ho od útleho detstva k hre na klavíri. No nadaný chlapec (jeho strýkom bol známy skladateľ František Babušek) veľmi skoro dezertoval k džezu. A pretože sa narodil s ceruzkou v ruke, popri hudbe od útlej mladosti aj kreslil. Jeho veselým kresbám čoskoro venoval priestor týždenník Nový svet. Tesne po vojne sa úspešne uviedol aj ako ilustrátor (Suchanský: Záhadné lietadlo, Lofting: Zvieratká doktora Dolittla). No naozajstná erupcia nastala v roku 1947 v satirickom Šidle. Babušek oslobodil kresbu od sprievodného textu a obdivuhodne tvárnou linkou vedel zachytiť momentky absurdných skratov a situácií. Vyznávač pohybu a akcie celkom prirodzene objavil možnosti a čaro komiksu a položil jeho základy na Slovensku. Február 1948 však zlikvidoval redakciu Šidla a Babušek krátko pred štátnicami musel skončiť i ako vysokoškolák (študoval v Brne agronómiu). Záchranným ostrovom sa mu stalo priemyslové výtvarníctvo, ktorému venoval skoro desať rokov. S mladou rodinou sa presťahoval do Piešťan. Pocit úľavy a slobody nachádzal na chalupe na Považskom Inovci. Pod krycím menom Jozef Schek od roku 1959 spolupracoval s Roháčom nielen ako karikaturista a autor populárneho Jožinka, ale aj ilustrácií a hlavičiek. V rokoch 1965 – 1991 pre slovenské i české časopisy pre mládež v klasickom štýle nakreslil 23 rozsiahlych dobrodružných komiksov. V zrelom veku vyštudoval dejiny výtvarného umenia, dodnes maľuje, tvorí grafiku a vyrezáva z dreva. Žije vysoko nad Piešťanmi v družstevnom paneláku, samotu zaháňa hrou na klavíri a cez počítač čulo konverzuje s vnukmi – synmi jedinej dcéry Laury, ktorá i s rodinou žije v Kanade. Kornel Földvári na zadnej strane obálky publikácie JOZEF SCHEK, ktorú pre JW producentskú spoločnosť vydal Fo art. Grafická úprava Fero Jablonovský. Publikácia vyšla v roku 2006 k autorovým 85. narodeninám a tvorila katalóg k výstave v Slovenskom národnom múzeu. Výstava bola pre veľký úspech predĺžená a neskôr reinštalovaná v Piešťanoch, Viedni, Prahe a Pezinku.

DIE ŤA SVO J I C H R O D I Č OV Kornel Földvári:

Päťadvadsať

(Kniha o slovenskej karikatúre)

Jozef Schek Prechádzky po modernom slovenskom výtvarnom humore sa sotva dajú začať iným než Jozefom Schekom (1921). Po vojne, ešte pod občianskym menom Babušek, kreslil do časopisu Šidlo veselé obrázky, zaľudnené obľúbenými komickými postavičkami, či aktuálne štipľavé karikatúry a pre seba i pre ostatných objavoval pôvaby fenoménu, zvaného komiks. Na dvere zdanlivej idyly sa však už-už chystal zabúchať Víťazný február... A roky, po ktorých bolo treba začínač opäť z bodu nula. Schek bol z rodu perfektných, priam prírodných kresliarov – jeden z toho vzácneho druhu, ktorý je ozdobou povedzme New Yorkeru a iných svetových magazínov. Jeho odľahčená kresba prezrádza nielen profesionálne pevnú ruku, ale paradoxne i zádumčivú a všetky možné kontexty zvažujúcu povahu. Napriek energickej a akoby hneď z prvej

Kornel Földvári: Päťadvadsať (Kniha o slovenskej karikatúre) Vydal Koloman Kertész Bagala, L. C. A. v spoluprácí s JW producentskou spoločnostou v roku 2005. Grafická úprava Fero Jablonovský

DIE ŤA SVO J I C H R O D I Č OV vody definitívnej linke je nesmierne tvárny. Svedčia o tom povedzme paródie, v ktorých kedysi jasnozrivo vystihol nielen rozličné techniky, ale i okruhy tém a zorný uhol svojich svetových kolegov. Jeho celoživotnou vášňou ostal komiks. Napriek nepriaznivej konštelácii hviezd (päťcípych) sa k nemu tvrdošijne vracal. Už dobre pred polstoročím týždeň čo týždeň jeho životom predubasil väzeň na úteku, v pätách s dozorcom, a v behu stačili kadečo prežiť i užiť si. Po rokoch, v čase neskoršieho Jožinka v Roháči, bol Schek nepochybne jediný na Slovensku, kto ovládal poetiku žánru. Suverénne ju využíval – od „montáže“ príbehu typicky filmovými prostriedkami až po autorove recesívne vstupy do deja, ktoré dávajú celku čaro nonsensu a vytvárajú svojskú komiksovú realitu. Od prvej povojnovej naháňačky po poslednú etudku legendárneho Jožinka z osemdesiatych rokov mu nikdy nešlo o pozérske predstieranie čohokoľvek. Oboma nohami stál na pôde všedného dňa, mapoval jeho úskalia i charakterové kotrmelce svojich postavičiek a ich reakcie na bláznivé zápletky. Nepokryte sa na nich zabával s detsky bezprostredným úsmevom svojho hrdinu na perách.

V roku 2007, k šesťdesiatemu výročiu vychádzania prvého slovenského komiksu v časopise Šidlo o dozorcovi a väzňovi, vydal Fo art pre JW producentskú spoločnosť kompletne zreštaurovanú verziu. Zostavil a graficky upravil Fero Jablonovský

DIE ŤA SVO J I C H R O D I Č OV

Úryvok z úvodného textu publikácie Jozef Schek Ale vráťme sa ku komiksom. Jozef Babušek je aj autorom rozsiahleho súboru 23 nehumoristických dobrodružných seriálov, ktoré vychádzali po slovenských i českých časopisoch pre mládež. Vlastne im venoval podstatnú časť predbežne záverečnej etapy svojej tvorby – aj tu neraz ako prvolozec. (Veľký reprezentačný výber Milana Krejčího vyšiel roku 2003 – príznačne v Prahe.) A nebol by to večný výmyselník Babušek, aby nám nepripravil dokonalý chyták: priam ho v nich nespoznávame. Pravda, pri pozornejšom skúmaní sa kde-tu vynorí charakteristický fragment jeho rukopisu; najmä ak si starší spomenú na knižné ilustrácie z prvého rozbehu mladého umelca. Metóda s časom súperiacej kamery celkom ustúpila, kresby – paradoxne pri tomto dynamickom žánri – pôsobia stabilnejšie, pevnejšie zakotvené. Sú vypracované s profesionálnym majstrovstvom, ktoré by neurobilo hanbu nijakému známemu zahraničnému tvorcovi; masívnejšou obrysovou linkou i šrafovaním sa hlásia ku klasikom žánru. Zároveň je to však dobrovoľná záťaž, ktorá balónu kresliarskej fantázie nedovolí voľne stúpat’ a neplánovane sledovať neznáme vetry a vzduchové prúdenia. Letí presne v kurze, ktorý mu určil zvyčajne cudzí scenárista a ktorý kresliar-aviatik úzkostlivo presne dodržiava. Tento kurz ho zároveň núti tváriť sa dokonale vážne. Nemôže si dovoliť typické komiksové pohrávanie sa s formou, ktoré dávalo čaro virtuóznemu seriálu o Jožinkovi, hoci dobrodružné cykly v značnom časovom úseku kreslil paralelne s ním. Dá sa predpokladať, že akokoľvek profesionálne pristupoval k tvorbe karikatúr a humoristických komiksov, ani pod tlakom hroziacich termínov neprestali byť pre neho zábavou a potešením z iskrivého výmyslu. Alebo naopak janusovská „dvojtvárnosť“ pramení v autorovej zodpovednosti pri tvorbe odlišného žánru. Predsa sa len ocitol v podstatne odlišnom teréne a stvárňoval cudzie témy, do ktorých si netrúfal radikálnejšie vstupovať. ***************************************************************** Tu by sa mal kruh Babuškovho originálneho a rozsahom imponujúceho diela uzavrieť. Nie je to však také jednoduché. Rozhodne nie pri takom priam renesančnom človeku. (Stačí pripomenúť jeho vrúcny záujem nielen o hudbu a dejiny umenia, ktoré v zrelom veku vyštudoval, ale i o prírodné vedy, dejiny a vôbec všetky nové poznatky.) Jeho prekypujúce schopnosti a neposedná myseľ i ruky sa neuspokojili s klasickými

DIE ŤA SVO J I C H R O D I Č OV podobami karikatúry a komiksu. Vytváral ich aj nožničkami z čierneho papiera ako kedysi Hans Christian Andersen. (Za jedno virtuózne povystrihované pokračovanie Jožinka, ktoré sa tiahlo celým číslom Roháča, si odniesol cenu Haškovej Lipnice.) A večná škoda, že sa v správnom čase nestretol s animovaným filmom: oslobodená dynamika jeho kresby by bola zaujímavým protipólom svojráznych filmov Viktora Kubala. Bol však po rokoch aspoň scenáristom a výtvarníkom piatich krátkych bábkových filmov o Jožinkovi, ktoré nakrútil režisér Vladimír Pikalík. Celkom od papiera a pera nás vedú drevené artefakty, ktorými po rokoch splatil daň nesplnenej mladistvej túžbe stať sa sochárom, grafika a pôsobivé obrazy olejom i temperou. Kto mal šťastie dostať od neho list, nezapochybuje ani o jeho literárnom nadaní, o ktorom nakoniec svedčia hneď scenáre k vyše tisícke Jožinkových dobrodružstiev. Takže namiesto harmonicky uzavretého kruhu výčitka – kiež by mohla zapôsobiť ako štartový výstrel do ďalšieho kola... Neexistencia veľkej reprezentačnej monografie, ktorá by už dávno predstavila podstatnú časť Babuškovej tvorby (a platí to prinajmenšom i o ďalšom klasikovi Kubalovi) svedčí nielen o biednom postavení našej karikatúry, ale i o nízkom kultúrnom povedomí. A čo opustená sirôtka Jožinko? Už dávno má miesto v galérii detských komiksových hrdinov – od Outcaltovho Yellow Kida (ak nie priam od Buschovho Maxa a Mórica) až po Schulzovho filozofujúceho smoliara Charlieho Browna či Wattersonovho Calvina a jeho vymysleného tigra Hobbesa. Ibaže ich osudy sú zmapované v početných publikáciách a prinajmenšom o posledných dvoch začali dokonca vo svete vychádzať veľké, hodne vyše dvadsaťzväzkové zobrané spisy. Editori do nich pietne zháňajú každú čiaročku, ktorá s nimi súvisí. Nenašli by sa u nás pre Jožinka peniaze aspoň na starostlivo pripravený výber – samozrejme v originálnych farbách? Hádam predsa len nie sme na tom až tak zle, keď medzi nami žijú ľudia, ktorí by mali platiť milionársku daň. KORNEL FÖLDVÁRI

DIE ŤA SVO J I C H R O D I Č OV Zámer vydať kompletný seriál o Jožinkovi vznikol pri prípravných prácach na výstave k Babuškovým osedesiatympiatym narodeninám, kde takmer polovicu expozície tvorili originály s Jožinkom. V roku 2003 vydalo BB/art v Prahe publikáciu Jozef Schek: Velká kniha komiksů, ktorá sa však venuje predovšetkým rozsiahlej Schekovej realistickej seriálovej tvorbe. Z Jožinka je v nej iba 8 ukážok, pritom práve tento seriál patrí k vrcholom Schekovej tvorby a po viac ako dve desaťročia patril pre mnohých k tomu najlepšiemu, čo prinášal časopis Roháč. Mali sme k dispozícií asi polovicu originálov, zvyšok bolo treba reprodukovať zo zachovaných výtlačkov Roháča. Kvalita tlače bola síce dosť zlá, ale pri súčasných možnostiach reprodukcie a digitálnej úpravy je výsledok podstatne lepší ako to, čo mohli ľudia vídavať kedysi v Roháči. Seriál začal vychádzať v Roháči 1. 9. 1965 ako Dieťa svojich rodičov, meno Jožinko získal až v nasledujúcom roku. Najskôr bol čiernobiely a na šírku, neskôr farebný

Reprodukcia prvej časti a upravená verzia pre publikáciu


Jožinkova podoba prešla výrazným vývinom a od roku 1971 bol na výšku. Seriál skončil v prvom čísle roku 1988. Vyšlo viac ako 1 100 pokračovaní, v niektorých ročníkoch chýbal cez prázdniny a jeden rok (1975) nevychádzal vôbec. Autor ho už nemal rád, podobne ako A. C. Doyle Sherlocka, ale obrovský záujem čitateľov ho napokon presvedčil pokračovať. Jožinko sa objavoval sporadicky aj na obálke časopisu, najčastejšie v číslach ku Dňu detí, k začiatku prázdnin, ale i k Vianociam. Súčasťou publikácie je aj pohľad na podobné motívy v Schekovej tvorbe ešte pred Jožinkom, napríklad komiks z roku 1959, ale i cyklus vystrihovaný z čierneho papiera, ktorý bol ocenený na Haškovej Lipnici v roku 1962.

Komiks z roku 1959


Posledná časť


KORNEL FÖLDVÁRI

– narodený v nesprávnom čase (13. 2. 1932) a v nesprávnej rodine, od pubertálnych začiatkov si vypracoval umný systém pseudonymov. Podľa časopisu RAK „najpopulárnejší neznámy autor“. Pod jedným dôveryhodne znejúcim menom vydal Haškovou Lipnicou ocenený súbor humoresiek Netypické príbehy (1963), pod iným po rokoch malú monografiu o Dušanovi Polakovičovi (1987) a pod vlastným menom debutoval v roku 1999 knihou O stručnosti. V roku 2003 konečne vydal dlhoočakávanú knihu humoresiek Príbehy z naftalínu (podtitul Humoresky 1963 – 1977), v ktorej uverejnil prózy zo starých, časom zažltnutých rukopisov a niekoľko aj z Netypických príbehov. K jeho záľubám patrí publikovanie doslovov – počnúc Bretom Hartom cez Karla Maya až po Agathu Christie a Raymonda Chandlera (ale aj Marka Twaina, Michaila Zoščenka, Karla Čapka a Lasicu so Satinským) – nehovoriac už o prekladaní, najmä z nemčiny (Zweig, Werfel, Enzensberger) a o množstve časopiseckých príspevkov. No ešte predtým ho stihli (žiaľ, pod vlastným menom) vyhodiť z vysokej, a kým narukoval na jednu zo šácht kladnianskeho revíru, „zrastal s robotníckou triedou“ v Preme Stará Turá. Po návrate do civilu bol trinásť rokov redaktorom Kultúrneho života, resp. Mladej tvorby a po príchode bratských tankov vďaka úspešnému lobovaniu Milana Lasicu rok a kúsok riaditeľom Divadla na korze. Nasledujúcich dvadsať rokov normalizácie prečkal bez možnosti písať i prekladať; živil sa ako obchodná referentka, aby sa nakoniec vynoril ako starecky ufrflaný námestník ministra kultúry. V súčasnosti si vôbec neužíva zaslúžený odpočinok. V roku 2004 vydal knihu o Lasicovi a Satinskom: Svet pre dvoch, v roku 2005 v Prahe 14 ostrých – Slovenskú čítanku, v ktorej predstavil bratom Čechom našu literárnu krowiakovskú generáciu; a svojej veľkej láske – karikatúre venoval zatiaľ tri knihy: Päťadvadsať (2005), O karikatúre (2006) a Jozef Schek (2006).


JURAJ WEISS

vyštudoval stredoškolské poľnohospodárstvo – odbor mechanizačný, navštevoval VŠE – FERVO odbor poľnohospodárstvo, od novembra 1978 pracoval v Slovenskej štátnej poisťovni na oddelení majetkových škôd. V roku 1991 sa osamostatnil a stal sa zakladateľom slovenského poisťovacieho maklérskeho a agentúrneho trhu. Sklony k umeniu pretavil do produkcie koncertov Jozefa Doda Šošoku v rokoch 1995 až 1997. Priniesol prvý jazzový koncert, s Janou Kociánovou a Dodom Šošokom, po štyridsiatich rokoch do Lučenca, Suitu Petra Kořínka Obrazy slovenskej cirkvi a iné jazzové koncerty v Bratislave, Lučenci a na Liptove s osobnosťami ako Daniel Guggenheim (New York kvartet), Antonio Ciacca z Bolone, Jaroslav Hnilička (z orchestra G. Broma), Petr Kořínek, Svätopluk Košvanec a iní. V roku 2005 uviedlo Štúdio L+S v jeho produkcii kabaretnú hru Jakuba Nvotu a Kamila Žišku „PIANO REVUE – pocta V+W“, ktorá získala v roku 1995 cenu Literárneho fondu za scenár, v roku 2006 Cenu diváka na festivale KOPŘIVA v Kopřivnici. Hra bola prevzatá Slovenskou televíziou, zdramatizovaná Slovenským rozhlasom a v roku 2007 vyšla v knižnej podobe, uvedenie knihy do života vykonal český životopisec Jana Wericha a Jaroslava Ježka, František Cinger. Kniha s úvodným textom Kornela Földváriho, s ilustráciami a v grafickej úprave Fera Jablonovského, získala Zlatého gunára na Kremnických gagoch 2007. Ďalej inicioval, pripravil a produkoval ó vo vydavateľstve LCA vydanie knihy Kornela Földváriho „Päťadvadsať – kniha o slovenskej karikatúre“ (2005), v grafickej úprave Fera Jablonovského, ó výstavu prác Jozefa Scheka (pseudonym Jozefa Babuška – otca kresleného seriálu „Jožinko – dieťa svojich rodičov“) k jeho 85. narodeninám a vo vydavateľstve Fo art vydanie malej monografie „Jozef Schek“. Monografiu slovom doplnil Kornel Földvári, zostavil a graficky upravil Fero Jablonovský, ó pri príležitosti životného jubilea Kornela Földváriho výstavu karikatúr a vo vydavateľstve Fo art vydal časopis „Kornel Földvári a jeho 75-ročný KULTÚRNY ŽIVOT“, ktorý zostavili Fero Jablonovský a Tomáš Janovic, ó pripravil v Štúdiu L+S gratulačné predstavenie autorov Jakuba Nvotu a Kamila Žišku „Tento večer je pre Tomáša“ (Janovica k jeho sedemdesiatinám), ó knižné vydanie prvého slovenského komiksu Jozefa Babuška „Dozorca a väzeň“ vo vydavateľstve Fo art pri príležitosti 60. výročia jeho uverejňovania v časopise Šidlo. Z pôvodných reprodukcií pripravil a zostavil Fero Jablonovský, ó na objednávku Slovenského národného múzea „Kabaret Neprebudených“ z pera Jakuba Nvotu a Kamila Žišku k výstave „ako?sme žili, Slovensko v 20. storočí“. Jej rozhlasovú dramatizáciu pod názvom „Humor 20 storočia“ uviedol Slovenský rozhlas 1 už na Silvestra 2007.

DIE ŤA SVO J I C H R O D I Č OV VYDAVATEĽSTVO FO ART s.r.o. Bratislava sa od svojho vzniku máj 1992 výlučne zaoberá vydávaním a výrobou umeleckých publikácií, monografií výtvarníkov všetkých výtvarných disciplín. Vydavateľsvo získalo v súťaží o najkrajšiu knihu roka niekoľko krát najvyššie ocenenia, či už za fotografovanie diel, vydavateľský počin alebo grafickú úpravu publikácií. Za šestnásť ročné pôsobenie boli vydané v spolupráci s inými vydavateľstvami alebo vo vydavateľsvte FO ART s.r.o. rôzne knižné tituly: Monografie sochárov a maliarov: Vincent Hložník, Milan Laluha, Ondrej Zimka, Milan Mravec, Alexander Ilečko, Ľubo Zelina, Rudolf Krivoš, Karol Ondreička, Miloš Urbásek, Záboj Bohuslav Kuľhavý, Milan Lukáč Klára Pataki, Květa Fulierová, Eva Fišerová, Ján Hruška, Katarína Vavrová. Insitní maliari z Kovačice: Martin Jonáš, Zuzana Chalupová, Pavol Hajko, Maliari z Kovačice. Publikácie zo zbierok Ivana Melicherčíka: Africké umenie, Obrazy, Sochy, Galanda Galandovci, Maliari z Kovačice. Monografie umeleckých fotografov: Igor Grossmann, Marie Zavadilová, Anton Fiala, Ľubo Stacho. V roku 2008 bola udelená cena Ministerstva kultúry za publikáciu Kataríny Vavrovej za najkrajšiu knihu roka 2007. Okrem týchto publikácií vydal FO ART s.r.o. množstvo katalógov k jednotlivým autorským výstavam. Celú produkciu vydavateľstva realizuje FO ART s.r.o. vo vlastnom fotoateliéri a grafickom štúdiu. Tlač je realizovaná vo vlastnej tlačiarni.


Jožinko – dieťa svojich rodičov Kompletné vydanie legendárneho seriálu z časopisu ROHÁČ

Knižné vydanie má: rozsah 360 strán (320 strán farebných, 40 strán čiernobielych) formát šírka 210 mm, výška 260 mm tvrdá väzba s matným laminom papier 135g, matný reprodukcie 1 150 obr. z toho 200 čb, 950 farba z toho 500 orig, 650 repro + retuš náklad 1 500 výtlačkov

DIE ŤA SVO J I C H R O D I Č OV Posudok na knihu Jozef Schek: Jožinko – dieťa svojich rodičov

Jozef Schek sa narodil v Bratislave ako Jozef Babušek (3. 9. 1921). Z rozsiahleho diela zakladateľa moderného slovenského výtvarného humoru a komiksu je v súčasnosti najmenej známy seriál o Jožinkovi. V roku 2003 vydalo BB/art v Prahe publikáciu Jozef Schek: Velká kniha komiksů, ktorá sa však venuje predovšetkým Schekovej realistickej seriálovej tvorbe. Z Jožinka je v nej iba 8 ukážok, pritom práve tento seriál patrí k vrcholom Schekovej tvorby a po viac ako dve desaťročia patril pre mnohých k tomu najlepšiemu, čo prinášal časopis Roháč. Jožinko – dieťa svojich rodičov, najdlhšie vychádzajúci slovenský kreslený seriál a podľa reakcií čitateľov aj najobľúbenejší, vychádzal v rokoch 1965 až 1988 v časopise Roháč. Na konci roku 1974 sa autor s Jožinkom rozlúčil typicky komiksovým spôsobom (vlastnoručne ho vhodil naspäť do fľašky s tušom) a v nasledujúcom roku seriál nevychádzal. Nemal už Jožinka rád, podobne ako A. C. Doyle Sherlocka, ale obrovský záujem čitateľov ho napokon presvedčil pokračovať. Napriek tomu je pokračovanie rovnako hravé, Schek suverénne využíva možnosti a poetiku žánru, často recesívne vstupuje do deja, ale zostáva pritom zrozumiteľný aj pre detského diváka. Zámer vydať kompletný seriál o Jožinkovi vznikol pri prípravných prácach na výstave v Slovenskom národnom múzeu k Babuškovým osedesiatympiatym narodeninám, kde takmer polovicu expozície tvorili originály s Jožinkom. Výstava bola s úspechom reinštalovaná v Piešťanoch, Viedni, Prahe i Pezinku. Pre starších znamenala pripomenutie mladosti, pre mladšie generácie to bol prekvapujúci objav. Považujem za veľmi dôležité, aby bol tento už takmer zabudnutý seriál zachovaný pre ďalšie generácie v knižnej podobe. Odporúčam udeliť grant.

DIE ŤA SVO J I C H R O D I Č OV Posudok na knihu Jozef Schek: Jožinko – dieťa svojich rodičov

Autori pripravovanej knihy „Jožinko - diet‘a svojich rodičov“, publicista Kornel Fbldvári a výtvarník Fero Jablonovský, vyhl‘adali, digitálne zreštaurovali a dali dohromady záznam ojedinelého počinu v dejinách slovenského kresleného humoru a slovenského výtvarného umenia vóbec. Karikaturista Jozef Schek (vI. menom Jozef Babušek) vytvoril a publikoval svoj kreslený seriál v čase, ktorý v našich zemepisných šírkach nevel‘mi prial týmto podobám kumštu. Komiks pre dospelých aj pre deti začal vychádzat‘ vo vtedajšom Roháči sk6r akýmsi zázrakom, ale potom po niekol‘ko rokov obvesel‘oval slovenských divákova čitatel‘ov. Babuškov kreslený seriál dodnes nič nestratil ani na svojej modernej kresbe, ani na svojom brisknom hravom humore. Je dokumentom sily autora, ktorý sa svojím nezvyčajným dielom presadil v čase, ked‘ sa to ešte „nedalo“. Nadčasové posolstvo „Jožinka“ presiahlo dobu a pripravovaná kniha určite osloví a prekvapí aj dnešného konzumenta. Odporúčam udeliť tomuto projektu Grant MK SR a knihu vydať.


Fero Jablonovský Narodil sa 29. júla 1956 v Modre. Absolvoval SPŠ grafickú v Prahe. Kreslený humor začal publikovať už v roku 1970, odvtedy urobil asi 25 000 kresieb, ktoré boli uverejnené vo viac ako 50 novinách a časopisoch, vo viacerých knihách, na individuálnych výstavách a množstve kolektívnych výstav doma i zahraničí. Získal viacero cien na medzinárodných prehliadkach kresleného humoru, najviac si cení striebornú olympijskú medailu internetovej súťaže CartooNet 2000 – OLYMPIC HUMOUR. Okrem toho sa podieľal na vzniku najmenej 500 kníh ako knižný grafik, 6 z nich bolo ocenených v súťaži Najkrajšia kniha roka.

Samostatné publikácie kresleného humoru: (Vydavateľstvo UNIAPRESS) Poďme teda do Európy, Bratislava 1990 52 smutných obrázkov vhodných na rozveselenie, rozčúlenie i rozmýšľanie, Bratislava 1991 Bratislava 2000, Bratislava 1991 Amerika za 500, Bratislava 1992 To je ale veľké nedorozumenie!, Bratislava 1992 To je ale veľké nedorozumenie 2, Bratislava 1993 To je ale veľké nedorozumenie 3, Bratislava 1994 DPT 12. 1. 1970/12. 1. 1995, Bratislava 1995 40 dní, Bratislava 1996 To je ale veľké nedorozumenie 4, Bratislava 1996 To je ale veľké nedorozumenie 5, Bratislava 1998 (Gratex International) The Best Cartoons of the 20th Century, Bratislava 2000 Pre JW producentskú spoločnosť urobil grafické úpravy publikácií Päťadvadsať, Jozef Schek, Piano revue a Dozorca a väzeň. Kurátorsky pripravil výstavy k životným jubileám Jozefa Scheka a Kornela Földváriho.





DIEŤA SVOJICH RODIČOV. Kompletné vydanie legendárneho seriálu z časopisu ROHÁČ

Recommend Documents