Cesta cez internet do sveta rozprávok Jeden počítačový nadšenec sa náhodou spojil so skutočným rozprávkovým svetom a zachraňoval v ňom, čo sa dalo.
V škole je nuda, hovorilo sa kedysi. A sú školy, kde to ešte aj dnes
občas niekto povie. Určite sa však taká sťažnosť neobjaví v škole, kde sa žiaci kŕmia informáciami pomocou počítača, ktorý je prepojený so svetovou sieťou sietí – s internetom. Aj Jurko Gramblička chodil do takej školy. Stála na okraji sídliska pri električkovej zastávke a tá električka robila počítačom neplechu: Vždy, keď prešla výhybkou na druhú koľaj, objavil sa hore pri trolejoch malý blesk či veľká iskra. Tá veľká iskra či malý blesk spôsobili v počítačoch poruchu a nastal výpadok, čiže vypadla sieť. Jurko najprv nechápal, ako môže sieť vypadnúť. Keď bol ešte malý, predstavoval si, že volejbalová sieť, akú majú v telocvični, vypadne z monitora počítača rovno na ruku, v ktorej človek drží počítačovú myš. Tá ruka s myšou sa potom myká a myká ako sibírsky tiger, ktorého chytali do siete v jednom filme, čo Jurko videl. Teraz, ako veľký školák, už tomu rozumel. Už chápal, aké je to nepríjemné. Pán učiteľ Mydlík vošiel do triedy a nešťastne oznamoval: „Znova nám vypadla sieť, deti. Nemôžem vám teda ukázať novinky na internete. Opravia to až o hodinu.“
11110001001010100010001111011100101001100110101101101001 19 110101
Keby sa žiaci v škole nehrali s počítačmi, nechápali by, prečo je pán učiteľ taký smutný. Lenže Jurko Gramblička a jeho spolužiaci presne vedeli, o čo ide: Ten malý blesk či veľká iskra, ktoré spôsobila prechádzajúca električka, prerušili spojenie s internetom. Jednoducho nastal výpadok. Jurko Gramblička si povedal, že to tak nenechá. Len čo bude počítačové spojenie zasa v poriadku, začne blúdiť, surfovať na internete a hľadať riešenie. Stane sa takým zvedavým pavúčikom, ktorý preskúma všetky vlákna internetovej pavučiny a hádam nájde odpoveď na to, čo robiť, aby sieť nevypadávala. Bude pátrať po nejakej múdrej stránke, na ktorej mu niekto poradí, ako zariadiť, aby počítačové siete nevypadávali. „Najlepšia je na to nejaká diskusná skupina,“ poradila mu Danka Drobná, keď už internet znova fungoval. Bola to taká veľmi malá spolužiačka, kde nič, tu nič, ale múdra ako opica. To Jurka poriadne nahnevalo. Aj sám mohol prísť na to, že četovanie je vôbec najlepší spôsob, ako sa na niečo opýtať a okamžite aj dostať odpoveď. „To viem aj bez teba, Drobná,“ odvrkol Jurko a ďalej klikal myšou. Nechcel sa hneď prihlásiť do nejakej diskusie, aby si Drobná nemyslela, že mu múdro poradila. Danka mu sedela za chrbtom, chvíľu zvedavo sledovala, ako sa túla po internete, a potom znova poznamenala: „Počúvaj, Gramblička, to je hlúposť dávať do vyhľadávača slová ,vypadla sieť‘, na to sa musí ísť rozumnejšie.“ To už bolo aj na Jurka priveľa. Potiahol Danku za vrkoč a povedal: „Si veľmi múdra, Drobná. Nechcela by si ísť radiť do oddelenia zeleniny? Potrebujú tam niekoho, kto by vyberal duté melóny.“
001110 20 1110010100110011010110110111101010101011110110001001101101
Danka Drobná sa urazila a šla si sadnúť k niekomu inému, kto ju nebude hnevať. Jurko Gramblička si vydýchol a mohol sa sám v pokoji túlať internetom. Veď má na to čas len na hodine počítačov. No a keď už pri tom sedí, nedovolí predsa nejakej babe, aby mu do toho strkala nos, to je jasné. Dvojhodinovka venovaná počítačom sa už takmer končila, ale žiakom sa od čarovných skriniek nechcelo. Výnimočne totiž neriešili nijakú úlohu, pretože pán učiteľ Mydlík im dovolil surfovať po internete, koľko len chcú, a sám si pritom čítal nové číslo počítačového časopisu. Jurko sa dostal do diskusnej skupiny, poobzeral sa, či nie je niekde nablízku Drobná, a rýchlo sa prihlásil pod svojou prezývkou Jurkooo. To bol taký vtip, tie tri óčka. Do diskusnej skupiny sa musí každý prihlásiť pod nejakým menom. Jurkovi sa už stalo, že sa chcel prihlásiť pod svojím pravým menom, ale to už používal nejaký iný Jurko, ktorý ho predbehol. Prezývku Jurkooo tam však nemal nikto. Po prihlásení sa Jurko pozrel na zoznam, kto a o čom diskutuje. A, čuduj sa svete, našiel tam kohosi s prezývkou Výpadok. Jurko rýchlo napísal správu: Od koho: Jurkooo Komu: Výpadok Ahoj, Výpadok! Máš peknú prezývku. Hľadám niekoho, kto vie, ako si poradiť s vypadávaním počítačov, keď električka prechádza cez výhybku a hádže veľkú iskru alebo malý blesk. Čakám na odpoveď. Čau! Jurkooo
111110001001010100010001111011100101001100110101101101001 21 110101
O chvíľu sa na monitore objavilo niečo napísané. Jurko málokedy nosil okuliare, aj keď mu ich lekár predpísal, ale teraz si ich rýchlo nasadil na nos a čítal: Od koho: Výpadok Komu: Jurkooo Dobrý deň, vážený Jurkooo! Nedokážem kompetentne odpovedať na Vašu otázku. Obráťte sa, prosím, na inú osobu v tejto diskusnej skupine. Som totiž Snehulienka z rozprávky o Snehulienke. Ruky bozkávam. Snehulienka Jurko civel na odpoveď a chvíľu sa z nej nemohol spamätať. Čo to má znamenať? Asi si z neho niekto vystrelil. No to sa v diskusiách nemá robiť. Keby sa bol prihlásil do diskusnej skupiny s názvom FÓRIKY, tak prosím, tam si ľudia píšu všelijaké hlúposti. Lenže Jurko sa prihlásil do vážneho rozhovoru, a niekto si z neho uťahuje. To teda nenechá len tak. Jurko Gramblička preto napísal: Od koho: Jurkooo Komu: Výpadok Milá Snehulienka, rob si žarty z plastelíny, a nie zo mňa. Tu sa nevtipkuje, toto je vážna diskusná skupina. Ak si Snehulienka, prečo si si dala prezývku Výpadok? Som zvedavý, ako to vysvetlíš. Čakám na serióznu odpoveď. Jurkooo
001110 22 1110010100110011010110110111101010101011110110001001101101
001110 62 1110010100110011010110110111101010101011110110001001101101
Rozprávka o múdrej chladničke Príbeh o dvoch Klárach – jednej s ľudským srdcom a druhej s elektronickým mozgom –, ktorý sa skutočne mohol stať.
Dvadsiate prvé storočie je plné prekvapení. Napríklad výrobcovia
chladničiek prišli na to, že by bolo dobré pomôcť mamičkám, kuchárom a gazdinkám, a vymysleli múdru chladničku, ktorá dokáže rozprávať aj písať. Na jej dverách žiari farebná obrazovka a na nej je napísané aj nakreslené, čo sa v chladničke práve deje. Vnútri má totiž zabudovaný počítač s pripojením na internet. Ak do takej múdrej chladničky vložíte napríklad maslo a poviete: „Maslo, dvestopäťdesiat gramov,“ chladnička si to zapamätá. A keď maslo postupne používate a je ho čoraz menej, v jedno ráno vám na chladničke zabliká červený výkričník a chladnička vám plechovým hlasom oznámi: „Masla je už len desať gramov. Mám kúpiť nové?“ Majiteľ chladničky povie, že áno, a o nič viac sa už nemusí starať. Chladnička pošle prostredníctvom internetu do obchodu objednávku a z obchodu prinesú do chladničky nové maslo. Rovnako je to so všetkým ostatným. Jogurty, ryby, mrazený špenát, hamburgery, vajcia, rajčiny – chladnička všetko sleduje, a ak je niečoho málo, upozorní na to. Potom dá
111110001001010100010001111011100101001100110101101101001 63 11010
príkaz, aby to z obchodu priniesli. Tak sa nemôže stať, že by doma čosi chýbalo. Platí sa cez banku, kde evidujú ceny všetkého nakúpeného tovaru a tie potom odpočítavajú z účtu majiteľa chladničky. Stačí teda zarábať peniaze a všetko funguje tak, ako má. Aspoň by to malo fungovať. Keby aj v dvadsiatom prvom storočí nežili rozliční škriatkovia a duchovia, ktorí občas robia to, čo sa bežnému smrteľníkovi nepáči. A keď už nevyvádzajú nejakí škriatkovia, začne vyvádzať sám počítač, ktorý má predsa vlastný rozum a nikto mu nemusí radiť. Aj školník Alfréd Pohoda si kúpil najnovšiu chladničku. Napratal do nej všetko, čo potreboval, a keďže žil sám, veľa toho nebolo. Múdra chladnička skontrolovala stav zásob a veľmi sa nudila. Pán Pohoda totiž raňajkoval čaj a sušienku natretú tenkou vrstvou masla a potom druhú sušienku natretú medom – a med, ako je známe, sa v chladničke neskladuje. Takže chladnička iba závistlivo hľadela svojimi obrazovkovými očami na kuchynskú linku, kde stával med. Trvalo takmer mesiac, kým sa mohla chladnička konečne ozvať: „Pozor, Pohoda, pozor! Nášmu maslu sa dnes končí záručná lehota. Mám kúpiť nové?“ Alfréd Pohoda sa zamyslel a povedal: „Nie, Klára, nič nekupuj, vidíš, že za mesiac nie som schopný spotrebovať ani len jedno balenie masla. Budem si na sušienky natierať med.“ Keby sa chladnička dokázala mračiť, bola by sa v tej chvíli určite zamračila. Veľmi túžila pracovať naplno. Chcela kontrolovať potraviny, ich hmotnosť, dátumy na obaloch. Priala si objednávať a prijí-
01110 64 1110010100110011010110110111101010101011110110001001101101
mať tovar, no ten jej majiteľ nedokáže zjesť ani jedno balenie masla! Na obedy chodí do školskej jedálne a večer je pri televízii znova len tie sušienky, ktoré zapíja čajom. Keby pil aspoň pivo, chladnička by s radosťou strážila, či ho má dostatok a či nie je po záruke. Lenže takto... Alfréd Pohoda sa zrazu postavil pred chladničku a nahlas zauvažoval: „Je to ale fantastický vynález, takáto hovoriaca chladnička. Však, Klárka?“ Niekomu by sa mohlo zdať zvláštne, že pán Pohoda oslovoval chladničku ženským menom, hoci chladnička je skutočne ženského rodu a navyše rozpráva... Pán Pohoda bol však už niekoľko rokov vdovec a jeho manželka sa volala Klára. Tak prečo by po nej nepomenoval chladničku, keď dokáže hovoriť? Veď okrem pána Alfréda a chladničky nebol v byte nikto, kto by si s ním podebatoval. „Urobíme si taký malý pokus, Klárka,“ vyhlásil pán Pohoda. „Čo keby som do teba naprogramoval nejaký vtipný odkaz?“ Pán Pohoda zvolil na obrazovke program a povedal: „Alfréd, ješ veľa. Necháš to?!“ Potom sa zasmial, spustil program a šiel ho vyskúšať. Niekoľko krokov odstúpil, potom sa znova priblížil k chladničke a zrazu sa ozvalo: „Alfréd, ješ veľa. Necháš to?!“ „Výborne!“ zasmial sa pán Pohoda a od radosti zatlieskal. Chladničku to však veľmi nepotešilo. Hoci rada vydávala príkazy, ktoré pán Pohoda naprogramoval, dobre vedela, že tento nebol myslený vážne a že pán Pohoda sa len tak hrá, lebo v skutočnosti je veľmi málo. Bol to najštíhlejší školník v celej republike.
111110001001010100010001111011100101001100110101101101001 65 11010
Keď pán Pohoda po raňajkách zamieril do práce, chladnička to už nevydržala. Spojila sa cez internet s obchodom a začala diktovať objednávku: „Štvrtinku masla, kilogram loveckej salámy, pol kilogramu syra eidam, desať vajec, liter olivového oleja, tri škatuľky sardiniek, desať balíčkov mrazeného špenátu a päť balíčkov mrazených makrel, mrazený hrášok a zeleninovú zmes, desať pív, nátierkové maslo, škatuľku topených syrov, kilogramové balenie pražskej šunky, konzervu olív plnených mandľami a nakoniec fľašu vína Veltlínske zelené, ročník 2010, a dve fľaše minerálky.“
001110 66 1110010100110011010110110111101010101011110110001001101101
Keď sa školník Pohoda vrátil z práce domov, pristúpil k chladničke, z ktorej sa ozvalo: „Alfréd, ješ veľa. Necháš to?!“ Pán Pohoda sa zasmial a povedal: „No, no, Klárka. Hovoríš, akoby si bola plná jedla. Lenže ja viem, že je v tebe iba bieloskvúce nič...“ Otvoril chladničku a takmer mu vypadli oči z jamiek. Na poličkách aj v priehradkách dverí bola kopa jedla a nápojov, ktoré doviezol predavač z veľkoskladu. Presne podľa príkazu: štvrtinka masla, kilogram loveckej salámy, pol kilogramu syra eidam, desať vajec, liter olivového oleja, tri škatuľky sardiniek, desať balíčkov mrazeného špenátu a päť balíčkov mrazených makrel, mrazený hrášok a zeleninová zmes, desať pív, nátierkové maslo, škatuľka topených syrov, kilogramové balenie pražskej šunky, konzerva olív plnených mandľami, fľaša vína Veltlínske zelené, ročník 2010, a dve fľaše minerálky. „Čo to má znamenať?“ čudoval sa pán Pohoda. Chladnička však mlčala. Hanbila sa, že urobila objednávku bez majiteľa a pomocou elektronického vrátnika otvorila predavačovi, ktorý doviezol ten nákup až domov. „Ach, jaj, čo budem s toľkým jedlom robiť?“ lamentoval školník. „Veď to všetko nezjem ani do Vianoc!“ Zatvoril chladničku, aby sa všetky tie po-
111110001001010100010001111011100101001100110101101101001 67 11010
traviny nepokazili, urobil pár krokov k oknu, vrátil sa k chladničke a znova sa ozval hlas: „Alfréd, ješ veľa. Necháš to?!“ Alfréd sa nahneval: „Ja že jem veľa? Ja že jem veľa, Klára? Mala by si vedieť, že ja nejem, a keď nejem, nepotrebujem toľko jedla a nápojov!“ Otvoril chladničku a pozeral na fľaše. „No prosím, minerálka. A načo, keď mi chutí obyčajná voda? Načo pivo? Načo víno?“ Na druhý deň si pán Alfréd po raňajkách myslel, že praskne. Najedol sa tak, až ho bolelo brucho, a potom fučal po schodoch zo svojho bytu v suteréne školy na najvyššie poschodie, kde bolo treba ešte pred vyučovaním čosi opraviť, takže keď otváral školskú bránu, bol už taký vyčerpaný, že by si bol najradšej ľahol a spal. Vtom sa kdesi z jeho vnútra ozvala lahodná melódia. Oviala ho príjemná vôňa, akoby okolo neho preletel rozprávkový obláčik. Pán Pohoda nevedel, čo sa s ním deje. Po chvíli si však uvedomil, že zaľúbene hľadí na novú učiteľku, ktorá kráča po chodbe. Spomenul si, že práve včera mu povedali, že príde nová učiteľka. Neprezradili mu však, že bude taká krásna a taká voňavá... „Volám sa Klára Kráľová,“ predstavila sa s úsmevom na ružovej tvári a podávala mu ruku. „Alfréd Pohoda, teší ma, pani učiteľka,“ povedal školník. Nemohol z tej ružovolícej Kláry spustiť oči. „Som slečna,“ hanblivo zašvitorila Klára Kráľová. „Viete, ešte som sa nevydala, lebo zatiaľ som nenašla toho pravého.“
001110 68 1110010100110011010110110111101010101011110110001001101101
Školník Pohoda vyrozprával slečne Kráľovej, že on už ženatý bol a že jeho manželka sa tiež volala Klára. Žiaľ, keď sa vybrala za sestrou do Austrálie, jej lietadlo sa zrútilo do oceána, a tak ovdovel. Klára Kráľová ho poľutovala. Potom ho poľutovala znova, keď jej opísal, aké má problémy s múdrou chladničkou, ktorá si sama pre seba nakupuje jedlo, čo nemá kto zjesť. Pán školník v ten deň toho veľa neurobil. Slečna učiteľka ho akoby náhodou stretávala každú prestávku. Obom bolo ľúto, keď sa znova ozval zvonec a museli sa rozísť. Konečne prišla dlhá prestávka na obed. Tí dvaja si počas nej hľadeli do očí a rozprávali o svojich životoch. Nakoniec si uvedomili, akí sú si blízki. Pán Pohoda prezradil, že len čo Kláru uvidel na schodoch, zazdalo sa mu, že nad ním preletel rozprávkový obláčik. A slečna Kráľová prikyvovala, že veru aj ona v tej chvíli zacítila jemné rozprávkové pohladenie a že to mohol byť ten obláčik, ktorý preletel okolo. Rozprávali sa aj cez popoludňajšiu prestávku, až sa napokon vyučovanie skončilo a pán Alfréd Pohoda pozval slečnu Kláru Kráľovú k sebe domov, aby jej ukázal zázračnú chladničku. Tú múdru chladničku, čo má vo dverách zabudovaný počítač s pripojením na internet. Slečne Kláre sa chladnička veľmi páčila a hneď si na obrazovke prezrela, čo všetko sa v nej nachádza. Bola tam štvrtinka masla, kilogram loveckej salámy, pol kilogramu syra eidam, desať vajec, liter olivového oleja, tri škatuľky sardiniek, desať balíčkov mrazeného špenátu a päť balíčkov mrazených makrel, mrazený hrášok a zeleninová zmes, desať pív, nátierkové maslo, škatuľka topených syrov, kilogramové balenie pražskej šunky, konzerva olív plnených mandľami, fľaša vína Veltlínske zelené, ročník 2010, a dve fľaše minerálky.
111110001001010100010001111011100101001100110101101101001 69 11010
Klára Kráľová sa s radosťou pustila do varenia, pečenia a vysmážania a pánu Pohodovi sa veľmi páčilo, ako sa vie šikovne obracať v kuchyni. Opýtal sa jej, či by s ním nechcela bývať. Klára Kráľová sa usmiala a povedala: „Iba ak po svadbe, pán Pohoda.“ A tak bola svadba. Klára sa potom volala pani učiteľka Pohodová a pán školník mal odrazu doma dve Kláry. Tá jedna bola živá, tá druhá – chladnička Klára – takmer živá. Všetci traja si veľmi dobre rozumeli. Chladnička už nikdy nemusela objednávať nákupy sama. Pani Klára Pohodová bola totiž výborná kuchárka. Starala sa o to, aby v múdrej chladničke vždy bola nejaká dobrota pre jej milovaného muža, školníka Alfréda. A pánu Pohodovi chutilo. Jedol a priberal, priberal a jedol. Niekedy sa aj v noci zobudil na to, že má chuť na čosi malé, a tak šiel k tej múdrej chladničke. Zrazu sa však ozvalo: „Alfréd, ješ veľa. Necháš to?!“ Pán Pohoda sa len zasmial a vrátil sa do postele k svojej manželke Kláre. Bol šťastný a tešil sa, že má pri sebe ženu, ktorá ho ľúbi. Šťastná bola aj múdra chladnička Klára, pretože bola užitočná. A ak je nejaká vec užitočná, teší sa z toho ako šťastný človek.
001110 70 1110010100110011010110110111101010101011110110001001101101
